Zbigniew Nienacki Pan Samochodzik i wiety relikwiarz Copyright by Zbigniew Nienacki (dediia) Translation 2005 by Peter ako Cover

er design 2005 by Viera Fabianov Slovak edition 2005 by Ikar

ISBN 80-551-1162-6

PRV

KAPITOLA

Cesta na Uroczysko Neakan brka Prv zmienka o ertovi Kuwasovi Tajomn svetielko Doprava i doava? Kam ns poslal dedo bylinkr Poklady v mohyle Zlostn ert Kuwasa

N a Uroczysko, kde archeolgovia mali rozkopa prastar slovansk mohylu, ma Nemsta zaviezol svojm novuikm autom - ifou - za horceho slnenho popoludnia. Rno sa dlho zdral v banke, kde prevzal peniaze na innos archeologickej vpravy, potom na chvu zaiel na univerzitu, neskr ete aj do Archeologickho mzea, kde odovzdal zatrieden expont. Vsledkom zdrania bolo, e sme vyrazili z mesta v najhorom ase - cez poludajiu pavu. Cel Nemstova skupina odila u vaie a vzala so sebou dreven asti baraku. Po troch hodinch jazdy sme odboili z hlavnej cesty na vedajiu. Tvorila ju lt, na slnku stvrdnut hlina a viedla pomedzi steny borovicovho hja. Prve tu ns prekvapila brka. Priblila sa ukradomky, zatienen vysokm lesom, dokonca bez hrmenia. Zastihla ns neoakvane, zahalila temnotou a hroznmi ervenmi bleskami, v ktorch kmene borovc aj hlinen lesn cesta vyzerali ako vo svetle plameov, akoby kdesi nablzku horelo. Nemsta pridal plyn. Mono si robil ilzie, e rchlou jazdou sa nm podar unikn spod strechy brkovch mraien. Zahual hrom. Jeden! Druh! Tret! Na zlomky seknd er lesa i oblohy preali kukat blesky, ako ke

Zbigniew

Nienacki

praskne sklo po dere kameom. Hromy hrmeli, strhol sa siln vchor. Nahnal stromy, udrel do auta, zalial okn vekmi daovmi kvapkami. Brka sa hnala cez les ako splaen k. Dunela kopytami, uhala prudkm cvalom, akoby ju znova a znova ktosi nahal biom a ahal pabou bleskov. Lialo ako z krhly. Ohluilo ns bubnovanie kvapiek na plechovej streche, na okn akoby ktosi vylieval vodu z vedra. Nepomhali zapnut stierae, ukryt v suchej katuke auta nevideli sme pred sebou ni, dokonca ani koniec prednej kapoty. V prdoch daa, v dunen hromov, obken bleskami, zastavili sme na lesnej ceste. - Vie, e brka ns chytila iba pr krokov pred cieom? - povedal Nemsta a ponkol ma cigaretou. - Uroczysko by malo by hne za lesom. Tam by sme mali djs na kriovatku s drevenm krom a odtia jedna cesta vedie do dediny Uporna, a druh, bliia, na Uroczysko. - Preo hovor mali by sme djs"? - Lebo po prv raz idem tadeto autom. Autobus m okrun trasu cez dedinu Uporna. Povedali mi, e tadeto je bliie, a tak si skracujem cestu... Pripomenul som mu znme prslovie o takch, o si cesty skracuj, ale potom v dome nenocuj. - Veru tak. Vetko je mon, - shlasil Nemsta. Lejak jednostaj monotnne bubnoval do karosrie. Pozrel som sa na hodinky. U desa mint sme stli na ceste uprostred lesa. Mlali sme, ospalo sme sledovali udn kukatenie bleskov. Obloha akoby zosivela, stratila svoj doteraj ervenkav odtie. Obkila ns u nielen temrava brky, ale aj smrak brkou urchlenho veera. Svietiace reflektory nevldali prerazi hust prdy daa. Vetko okolo ns pohltila modrast hmla. Nemstu mlanie nudilo.

- Niekomu sa nepi n prchod na Uroczysko. T nhla brka je artom Kuwasu, - povedal ibalsky. - Kuwasu? - Nepoul si o om? Tak sa vol tunaj ert. - Nepoul. - Ete sa o om napova. Koko rz som priiel na Uroczysko, vdy som si odtia doviezol nejak pamiatku". Dvakrt to boli jazvy po dere kameom do hlavy, raz sa mi stratili trasovacie tyky, ktormi som oznaoval tern pre n tbor. Sksil som njs vinnka, vypytoval som sa ud z Upornej. Mykali plecami. Vinn je Kuwasa," tvrdili... Nedokonil vetu, oslepila ns stran iara a sasne sme zauli vek tresk. Niekde v blzkosti udrel blesk. Lejak novou silou zabubnoval na strechu auta, a v hrdle som poctil mocn, rchle benie srdca... A teraz som si uvedomil, ak nebezpeenstvo hroz v lese poas brky. Lene brke akoby u dochdzali sily. D bol oraz red, hrmenie sa ozvalo stle alej a alej a zakrtko sme u rozoznali iernu stenu lesa od jasnejej oblohy. Vyrazili sme na aliu cestu. Pomaly, ako nm dovoovala ete stle slab viditenos a mykav blatist cesta. Poas brky sa prekvapujco zmenila. Predtm bola tvrd, udupan ako betn, teraz sa koles auta zabrali do nej a po npravy. Motor vral, zavjal, vyahujc pneumatiky z mazavho blata. Stail jeden neopatrn pohyb volantom, a zaali sme sa mka do priekopy naplnenej vodou. Blato sa chvami nhle konilo, auto vyskoilo z neho ako vystrelen z praku a zrazu sme sa op ocitli v alej kalui a len-len sme nenarazili nosom do prednho skla. Takto trpn cesta trvala po okraj lesa. Tu Nemsta zastavil. Nikde ani kr, ani kriovatka. Iba aleko na obzore sa na oblohe zrkadlila iara vekho poiaru. Kam sa pusti? Azda Nemstu zle informovali? Alebo sme ete v lese nezbadali kr ani kriovatku?

Zbigniew

Nienacki

Vrtili sme sa hodn kus cesty. Bezvsledne. Rozhodli sme sa teda pokraova alej dopredu. D u len mrholil, ale obloha sa znova zamraila a visela nzko nad nami. Fkal siln vietor, erven svetlo poiaru sa odralo od kmeov borovc na okraji lesa. Krvav iara horela vo vetkch kaluiach na ceste, v kadej mokrej mlke na poli. Dokonca aj my sme mali na sebe tenk vrstvu odrazu plameov na obzore. Cesta pred nami sa zdala naalej blatist, bahnist. Lene to nebolo najhorie. Zila sa, zrazu to bola obyajn pon cesta s hlbokmi koajami po kolesch vozov. Konene rzcestie! Lene bez kra. Po ktorej ceste sa vybra? Doava i doprava? Ako dlho, doerta Kuwasu, budeme sa potka po noci neznmym smerom? Porozhliadli sme sa po okol. - Tam vpravo blik nejak svetielko, - upozornil Nemsta. Na zadnom sedadle leal mj nepremokav pl a klobk. Siahol som po ne, obliekol sa a pobral som sa smerom k sotva viditenmu svetielku v poli. - Bu opatrn! Mu tu by moarisk aj Kuwaaasaaa! volal za mnou Nemsta. Na moariny som nenatrafil. Ale ako na zlos, i skr na rozkaz erta Kuwasu, znova sa rozpralo. Potknal som sa na nahrnutch riadkoch zemiansk, nohy sa mi zapletali v akchsi vysokch byliach a v zemiakovej vati, zakrtko som ctil, e mi premokli topnky. Lene svetielko bolo stle aleko. Bolo mi mokro a chladno. Preskoil som vysoko zaoran medzu, ete chvu som sa predieral cez hust obilie, a som sa dostal na lku. Kuwasa," uvaoval som. o je to za erta ten Kuwasa? Toko chodm krom-krom po Posku a jakiv som nepoul o takomto diablovi."

Obzrel som sa za seba. Svetlo poiaru u slablo. Auto aj cesta zmizli v hustej, dadivej tme. Na voskovom pltne mjho nepremokavho pla d hdol smutn, jednotvrnu meldiu. Unavilo ma ustavin potkname sa po poli, nu som zastal a lapal som dych. Na moje astie! Uvidel som toti jarok pln vody, do ktorho by som bol nepochybne o niekoko seknd padol. Preskoil som jarok, pretiahol som sa cez trnkov krky, ktor rstli na druhom brehu. Vtom sa predo mnou objavilo hadan svetielko. Mal vatra horiaca pred kolibou z konrov. Kto je v tej bde? Preo ije tu, aleko od ud? Premoknut lka a um daa tlmili zvuk mojich krokov. Ale nebolo mojm cieom zamiea sa do cudzch vec, ani som nemal v mysle niekoho vystrai tm, e sa zrazu objavm, preto som si poriadne nahlas odkalal. - Bachura? Si to ty?... - ozval sa spod haluzia nejak chrapav musk hlas. Podiiel som bliie a kakol som si pri vchode do koliby. - Prepte, ale stojme s autom na ceste a nevieme, kade treba s na Uroczysko, - zarapotal som, aby som neznmeho v bde presvedil o svojich priateskch mysloch, a zo zvedavosti som sa hne uchol dnu. Pri vatre sedel v tureckom sede postar chlap so sivm hniezdom strapatch vlasov. Na sebe mal derav vatovan kabanicu a cez plece prehoden tanistru, ak nosia dedinsk obrci. Hadel na ma trocha vystraenmi oami. Jeho dvno neholen tvr bola pokryt pinavm sivm strniskom. - Na Uroczysko... Kade treba s na Uroczysko? - zopakoval som otzku. - Na Uroczysko?... - uvaoval nahlas a vemi pozorne si ma prezeral, akoby mj nepremokav pl, klobk a okuliare na nose boli preho vemi dleit.

Zrazu stivo primril oi. - i ste vy jeden z tch vedcov, o maj hada na Uroczysku poklady? Poklady ako poklady. Ako mu len vysvetli, e nie poklady, ale iba stopy dvnej hmotnej kultry? Nebolo asu na vysvetovanie. - no, - prisvedil som, aby som m skr dostal odpove. Ete chvu rozmal. Dedo bylinkr" - uhdol som v duchu, m sa zapodieva, lebo pri vatre som spozoroval viazaniky trv a byliniek. - Autom stojte na ceste? Autom?... - Veru tak. - Je vs tam vea? Zmratil som elo. Nao tie otzky? Hlavou mi prebleslo osi ako tie podozrenia. - Je ns vea, - ahostajne som mykol plecami. A dodal som trocha netrpezlivo: - Tak ktorm smerom je Uroczysko? Doava i doprava? Stojme na rzcest. - Doprava, - odvetil nhlivo. - Celkom iste? - Dozaista, pane. Ja som tunaj. Vyteperil som sa z koliby a vykroil som do tmy. - Predstavte si, ak je len zvedav, - hundral som zlostne. Ale podozrenie vyprchalo. Vypytoval sa sce na auto, kok sme tu, ale o, star udia bvaj zvedav, dokonca dotieravo zvedav. Ale preo v noci vysedva v bde a kto je to ten Bachura, ktorho akal? Odpove som si naiel sm. Kde, ak nie v poli, v bde, m nocova dedo bylinkr? Je leto, zbieral na lke bylinky a tu aj prenocuje. A Bachura je iste jeho tulcky kumpn, s ktorm vandruje po kraji a ktorho poslal do dediny, aby vyobral nejak jedlo.

Spiaton cesta k autu sa mi videla kratia a ahia. Nemstovi, ktor sa pri akan nudil, som vazoslvne oznmil: - Doprava! Zabo vpravo! S avou som sa vopchal do auta a ihne som si vyzul premoen topnky. Len aby som do rna neprechladol!... Na ceste doprava boli rovnak vmole ako na predchdzajcej. Hojdali sme sa na nej ako star plachetnica na rozbrenom mori. Unaven, hladn, uzimen som zadriemal. Spal som mintu? Alebo hodinu? Neviem. Zobudil som sa na utchnutie motora a buchnutie dver na aute. Celkom ma prebrali zo spnku hlasit, avnat nadvky. - Tak o ti povedali? Doprava sme mali zahn? - Doprava. - Tak sa pozri, kam sme sa dostali! Prilepil som tvr na okno. Nemsta stl pred autom, jasne som ho videl vo svetle reflektorov. Boli sme na lke. Nemsta urobil na nej jeden krok, potom druh a pri treom mu noha vysunut dopredu zrazu zapadla do moiara. Pred nami sa rozprestieralo bahnisko! Rchlo som si natiahol premoen topnky. - Hnusn starig! Ak nevedel, kade sa ide na Uroczysko, mohol sa k tomu prizna, - rozlil som sa. - Ete ksok, a mohli sme sa utopi v tejto bahurine. Hlpy, plesniv dedo. - Hlpy? Ten dobre vedel, kam ns posiela! Nemsta vliezol do auta a prikzal mi zopakova mu cel rozhovor so starcom na lke. Ke som mu ho podrobne referoval, len pokyvoval hlavou, akoby vetko, o som rozprval, plne vysvetovalo, preo sme uviazli v moarine. - Chyba bola v tom, e si mu prezradil, e patr do naej skupiny. Niekomu inmu by iste bol ukzal sprvny smer. Ale ns poslal do moiara...

Pochybovane som sa ukrnul. Nemm rd samozvanch Sherlockov Holmesov. Povedal som Nemstovi, e je nadmieru podozrievav. Pobril sa. Prstami si odhrnul zopr vlasov na hlave a ukzal mi ete nezrasten jazvu. - Vid, o som zskal na Uroczysku? Dva razy som dostal kameom do hlavy. Okolo Uroczyska s vemi zaostal dediny, na sedem dedn je len jedna kola. Medzi umi sa traduje poves, e v kopci na Uroczysku ert Kuwasa schoval svoje poklady. Dokonca ich aj hadali, lebo mohyla je z jednej strany rozkopan. Jasn, e ni nenali, a tak prestali. Ale veria, e poklady tam s. Dopouli sa, e sme prili preskma mohylu, tak s proti nm zaujat, lebo si myslia, e si zoberieme poklady, ktor by mali patri im. To je cel zhada klamstva toho prefkanho stariga. ert Kuwasa je zlostn... - Prep, ale o m s tm spolon ten Kuwasa? Mykol plecami. as Kuwasu v naich problmoch bola preho oividn. stup z bahniska nm zabral poloviku noci. Obrti auto na bahnistej lke krok od moariny? Nie, to nie je ahk vec. A potom znova oban spiaton cesta a po rzcestie. Spoiatku som sa chcel vybra do koliby na lke a iada od deda vysvetlenie. Ale kto mi mohol zarui, e to nebude zbyton strata asu? Ten tulk iste zmizol v obave, e ak sme sa neutopili, vrtime sa k nemu. Boli sme privemi unaven a ospal na to, aby sme ho hadali v tmavom poli. Na rzcest sme odboili na cestu doava. U svitalo, ke sme sa dostali k plotom Upornej. Tam sme nechali auto na holohumnici richtrovej stodoly a pobrali sme sa na Uroczysko. Privtali ns neprjemnou sprvou. tudenti z neopatrnosti nechali na noc pri baraku nradie na rozkopvanie

mohyly: rle, lopaty, sit. V noci ich ktosi vzal a niet po nich ani stopy. - No vid, vid? ert Kuwasa je zlostn, - smutne triumfoval Nemsta. Vtedy som si pripomenul meno Bachura" a zapsal som si ho do notesa. Preo som to urobil? Neviem. Len si myslm, e vtedy sa vo mne prv raz prejavila detektvna ilka. Bol som v tom ase ete vemi mlad, prve som skonil tret ronk tdia dejn umenia na univerzite a nemal som ani potuchy, e ma ak budcnos pln dobrodrustiev, ke budem referentom pre zvltne lohy na ministerstve kultry a umenia. A predsa vtedy na Uroczysku som mal pocit, e stojm pred prvou zhadou vo svojom ivote, ktor musm rozlti. T zhada sa volala ert Kuwasa a jeho poklady".

13

DRUH

KAPITOLA

Uroczysko, prepotsk kostol, mohyla, Czartoria Archeologick stanica profesora Nemstu akosti mladho novinra e N
4

Upozornenie policajtov

Nepredvdan starosti

Uroczysko - mal ovlny ostrovek medzi moiarmi - vyzer ako hore dnom obrten tanierik, na ktorom sa nachdza poriadny kopec obrasten lto kvitncou medunicou. Napokon, medunica rastie na celom ostroveku a z diaky, naprklad spod starho prepotskho kostola, postavenho na vyvenine nad moiarmi, cel Uroczysko tvor lt kvrnu na pozad hnedozelench moarsk. Ani zblzka nespozoruje na Uroczysku nijak zaujmavej detail. Ani stromy, ani najmen krk, pod ktorm by sa dalo schova cez horce poludnie. Ostrov m rovn povrch a na om tr kopec v tvare pod vrchom zrezanho kuea. Na pohad to nie je ni zaujmav ani pekn. Najviac oaruje svojm odosobnenm a osamelosou, vytvra nikomu nepotrebn tich zkutie, zabudnut a napriek tomu trochu div, ba dokonca udcke. Poas chladnch dn a noc sa nad Uroczyskom vznaj roje zlostnch a krvilanch komrov, za teplch noc sa z bahna dvha okrem nich lepkav biela hmla a ako liaj sa usadzuje na lstkoch medunice a zahauje ostrovek akoby vlhkou vatou. Poas slnench dn pra sa Uroczysko bez kska tiea medzi moiarmi ako na panvici, vzduch je presten mdlm, odpornm zpachom ostrice a bahennch

trv. Za dadivho poasia ostrovek a moiare saj vodu ako pongia. Prstup na ostrovek je ak, v jeseni a na jar priam nemon; v zime po zamrznutom snehu a v lete zkou bahnitou cestikou od prepotskho kostola cez moiare. Nao ta vlastne chodi, ke tam takmer nerastie trva, nenjde tam ani huby, ani ernice i jahody?... Celkom opan je pohad, ktor sa nm naskytne z Uroczyska, najm z vrcholu kopca. Najbliie sa rozprestiera trocha monotnny povrch bahnsk, ktor obklopuj ostrovek - vek, ierne oi rozliatej vody, sem-tam erven kvrny suchch, hnijcich trsov trvy a inch rastln, ierne raelinisk, jazer prikryt zelenm kouchom rias, tu i tam kolsajce sa nerovnako vysok chocholy trstiny a zhony pukvorca. alej znova more podmanch lk, miestami avnato zelench, inde zas s obrovskmi zhonmi fialovo-ruovch kvetov alebo ltncich sa psiem ppavy. Ale bahuriny aj lky sa napokon konia a na ich zvenom brehu stoj masvna, tmav stavba prepotskho kostola z dvansteho storoia, ktor z diaky - teda z vrcholku kopca na Uroczysku - pripomna udn schlen zviera, ktor sa uupilo k zemi na predn laby, zhrbilo sa a zatajen, s hlavou medzi plecami, striehne s vystrenmi picatmi uami. A ke poddete bliie, vimnete si e tie dve ui s dve tvorcov vee s ostrmi sklonenmi striekami, chrbt zvieraa vytvraj stromy, vek strecha a stiahnut hlava je vlastne empora, galria vtlaen medzi vee. Na protiahlom brehu moiarov uzatvraj obzor vysok, borovicovm porastom pokryt vky, nerovn, vystrapkan ako chrbt roztrhanej kniky. boia vkov s tmavozelen ako hlboina jazera, iba na jednom mieste s lys, skalnat, s psmi vpencovho trkoviska, ktor sa v zeleni belie ako na slnku vysuen kosti. Je to Czartoria -

vpencov skala s vozmi a rozorvanm povrchom po niekdajom vpencovom lome, ktor sa u dlh roky nevyuva, s iernymi dierami po dnes u nepotrebnch peciach na plenie vpna. Okolie je pust, ponur, nerodn, neobvan. Pred tdom na bahennej cestike na Uroczysko postavili tabuu s vraznm, itatenm npisom: POZOR! VEDECKOVSKUMN PRCE. NEZAMESTNANM VSTUP ZAKZAN! O tri dni neskr vybudovali na ostroveku v susedstve kopca dlh dreven barak, v ktorom okrem vekej miestnosti na debny s vedeckmi expontmi s ete dve splne, kuchya, jedle, ako aj dve samostatn izby pre vedeck personl. Uroczysko m teraz oficilny, radn nzov - Archeologick stanica a listy, ktor sa odtiato posielaj, profesor Nemsta peiatkuje pozdnou peiatkou: Archeologick stanica na Uroczysku. Pon pota. V jednej splni v baraku bvaj tudenti, v druhej tudentky archeolgie, o sem doli na przdninov prax. O jednu izbu sa delia doktor Narkuski s doktorom Nietajenkom, o druh ja s profesorom Nemstom, ktor je vedcim archeologickej stanice. Pretoe aj moje priezvisko sa zana na N, ktorsi tudent u stihol na vchodov dvere do baraku kriedou napsa: N4". Profesor Nemsta, mj primn priate, mi sbil, e na Uroczysku sa zastnm vykopvok predhistorickej mohyly - ie toho kopca. Ale je to urite mohyla? A njde sa tam nieo zaujmav? - Vezmeme si na Uroczysko vea odbornch knh, - suboval mi profesor Nemsta, ke ma nahovral, aby som sa zastnil na prcach jeho skupiny. - Do roboty a nebudeme zapriaha. Bude si ta, bude sa rozprva, pou sa v archeolgii, a to sa ti celkom iste zde. Uvid nov kraj, bude mesiac na erstvom vzduchu. Po, po s nami! Na-

zbiera tam mono vea zaujmavost, uvid ndhern romnsku stavbu. Navye bude svedkom objavu predhistorickej mohyly. Archeolgia. Prve ou sa zaala moja lska k pamtihodnostiam". Vtedy som bol - ako som u spomnal - tudentom dejn umenia na univerzite a k malmu tipendiu som si zarbal aj prcou v redakcii istho dennka. Psaval som prevane o vstavch sasnch obrazov a sasnch avantgardnch sch. Ale jednho da ktosi zatelefonoval do redakcie sprvu o zaujmavch objavoch archeolgov v dedine Janislawice nealeko Skierniewic. fredaktor prve nemal poruke nijakho osvedenho redaktora, a tak do Janislawc vyslal prve ma, aby som napsal report o prci archeolgov. Nemohol som odmietnu, ak som si aj naalej chcel zarba prcou v redakcii. V Janislawiciach mi ukzali nevek jamu vykopan za dedinou, v ktorej leala kostra loveka. Pozrel som sa na kostru, na hrobov jamu, zapsal som si do notesa, ako vetko vyzer, vymenoval som cel inventr njden v hrobe. Jeden z vedcov mi ete povedal, e nlezisko pochdza zo strednej doby kamennej, z takzvanho mezolitu (10 000 2500 pred nam letopotom). A to bolo vetko, cel materil na napsanie reporte. Tam v Janislawiciach nad hrobom loveka z mezolitu som sa od zfalstva takmer rozplakal. Moje zfalstvo zrejme bolo tak oividn a vzor tak zaiatoncky nemohci, e sa jeden len skupiny nado mnou zutoval. Bol to prve Nemsta, u vtedy profesor. Odviedol ma bokom a porozprval mi o podmienkach, v akch il ten lovek, o vtedajej klme v Posku, o prrode kamennej doby. Napsal som report. Nebola vnimon, ale ula", to znamen uverejnili ju bez vch oprv. Vybral som sa po-

tom k Nemstovi a srdene som sa mu poakoval. Vtedy som spoznal jeho obrovsk pracovu v archeologickom mzeu, kde zdanlivo bez ladu a skladu na podlahe, na nespotatenom mnostve polc, poliiek a stolkov sa vali kniky, ksky hlinench hrncov, misiek, rzne repy, aksi star ostrohy, mince, zlman mee a stovky inch predmetov mne neznmeho pvodu a urenia. Toho da som v sebe objavil dovtedy utajen zubu vo vykopvkach. V tej miestnosti som sa ctil tak dobre ako nikde inde a ke som poval Nemstov vklad o jeho repoch a hrncoch, bol som vemi astn. Nemsta patril k neobyajnm uom. Naprklad nikdy nikomu nedal pocti svoju prevahu, ktor vyplvala z obrovskch archeologickch vedomost. uom, o ktorch sa domnieval, e s hodnotn alebo jednoducho si ich obbil, hne zaal tyka. Mono on bol prv, kto vo mne objavil lsku k historickm pamiatkam, a domyslel si, e mm detektvne sklony. Pravdepodobne preto ma pozval na Uroczysko, ke sa zaali jeho problmy s ertom Kuwasom, aby - ako mi to vysvetlil - som napsal do novn lnok o prci archeolgov. Ale v skutonosti, aspo si to myslm, hadal u ma pomoc v boji s akosami, ak sa objavili u na zaiatku vkopovch prc. Mohol som mu to odmietnu? Pred odchodom na Uroczysko som v meste kpil hrub notes viazan v modrom pltne. Notes mal dvesto strn, ale poas tchto dn som si zapsal iba jedno priezvisko. Aby to zabralo viac miesta, naarbal som ho vekmi psmenami: B A C H U R A, veda som dal otznik a nakreslil som malho loveka so obrckou kapsou na pleci a hrovitou ugaou v ruke. Po nonej prhode s dedom bylinkrom a po krdei ma Nemsta vymenoval za svojho zstupcu pre zaistenie bezpenosti na Uroczysku. Ale o patrilo k mojim povinnostiam, to mi nevysvetlil. Pravdepodobne to ani sm nevedel.

Som teda zstupcom vedceho archeologickej stanice a vbec netum, o si s tm poa. Dozaista sa mm postara o to, aby sa krde vec patriacich naej skupine u nikdy nezopakovala. Nielen to. Musm aj vyptra pchatea krdee a chrni skmanie na Uroczysku, aby ho nieo nepreruilo. S to ak lohy, vak? Ale vemi zaujmav. A ke sa vezme do vahy, ako vemi som sa nudil poas tch prvch dn pobytu na Uroczysku, bude jasn, preo som bez najmenieho protestu prijal od Nemstu tto funkciu". Prv, o som urobil v novej funkcii, zaiel som na okrsok v Przyglowe, vzdialenom tyri kilometre. Oznmil som krde nradia a podal som podrobn opis ukradnutch nstrojov. Ale zlodeji ich celkom iste dokonale ukryli. Kee Nemsta neveril, e by sme ukradnut veci mohli zska sp, rozhodol sa s autom do mesta a kpi nov rle, lopaty, sit. Policajti prijali moje oznmenie vne. Dokonca sbili, e zjdu na Uroczysko, aby urobili takzvan obhliadku miesta. Ke som odchdzal z okrsku, venovali naej skupine viu pozornos a zujem. - Mte nejak obavy? Nejak podozrenie? - spytoval som sa nhlivo. Nechceli ni vysvetova. - Nie, nie, - vykrcali sa banlne. - Ale sami predsa viete, o udia rozprvaj o tch pokladoch na Uroczysku. Ve nepoznte ud? Kokch iste krie t zleitos s pokladmi. Nejeden dozaista neme spa od zvisti, e ich vyhrabete z kopca prve vy, a nie on. Veru tak, policajti urite maj pravdu. - A vbec, bute opatrn, nenechvajte barak otvoren ani na chvu. A v noci by bolo dobr, keby niekto z vs stril. Tak predsa sa ohosi obvaj, maj nejak podozrenie?

Sksil som pritlai ich k mru", trpil som ich otzkami. Ale mrne. Vrtil som sa na Uroczysko a rozhodol som sa, e budem ma neustle otvoren ui a oi. Na ceste pri prepotskom kostole minula ma Nemstova ifa. Profesor bol nahnevan, ponhal sa a zastavil sa len na chvu, aby mi oznmil, e na noc sa nestihne vrti na Uroczysko. - Predstav si, e v tom slvnom okresnom meste som dostal iba rle. Po lopaty, sito a zvyok potrebnho nradia asi budem musie s hdam a do Varavy. Boe, ako sa nm tu ni nedar! - zlostil sa. - Uvid, ak ns tu ozajstn peklo. - o zasa? o sa stalo? - Predsa na Uroczysku musme nielen pracova. Aj jes treba. Je ns tu jedens. A erstv vzduch nikoho nenasti. - Nem peniaze na stravu pre vpravu? - Peniaze s. Ale bu tu mdry a nakp jedlo, ke nikto v okolitch dedinch nm nechce ni preda. Prve teraz som chodil z domu do domu a prosil. Vyhovraj sa na atvu, e bud potrebova stravu pre encov, a nechc preda ani maslo, ani vajcia. atva ozaj bude, ale e je v tom aj trocha zlej vle, trocha Kuwasovho hnevu, to je viac ne ist. akaj ns teda ast cesty do mesta po potraviny. Celch ptns kilometrov. Vesel perspektva, vak? Ete dobre, e mm toto auto. No, maj sa dobre! A dvaj pozor, aby Kuwasa op nieo nevyparatil! Toko dn sme u na Uroczysku, a ete sme ani len prstom nezahrabli do mohyly. Kvol mi hlavou a odiiel, iroko rozplechujc vodu z vekch a od hliny pinavch kalu na ceste. tudenti z naej vpravy sa vbec nevzruuj, e nemme nradie. Uvarili obed, vyliapali na Uroczysku ihrisko, vrazili odkiasi dotiahnut stpiky a hraj volejbal. Iba doktori Narkuski a Nietajenko maj nani nladu. Od obeda u se-

dia na vrchole mohyly, z asu na as oami sleduj na oblohe pry preletujcich kac a obas sa hdaj. A medzitm sa zrazu vyjasnilo. Od rna bola obloha zahalen, bezfarebn, akoby ktosi nalial mlieka do vody. Teraz je nebo belas a tyrkysov. Slnko pridalo farbu aj zeleni na lkach a moarinch. V jeho svetle aj temn zrcanina prepotskho kostola zskala vesel, jasnej vzhad.

TRETIA

KAPITOLA

Prv lstok z notesa Hdka doktorov Volejbal a kompromitcia Babie leto" 32 alebo 35, ie non vlet do stredovekej svtyne Zhada starho prepotskho kostola udk Pazry erta Kuwasu

V mojom notese doteraz figuruje iba jedin slovo Bachura" a ohyzdn kresba loveka s hrovitou bakuou. Znervzuje ma, e v notese je ete toko istch, nepopsanch strn. Z nudy som napsal niekoko krtkych charakteristk astnkov naej vpravy. Teda: PROFESOR STEFAN NEMSTA - 4 rokov. Vysok, thly, m iernu hriadku. Prelo nos t bradu? Zrejme chce vyzera star. Ke sa stal profesorom, mal 38 rokov a hanbil sa za svoj mladcky vzor. DR. JAN NARKUSKI - 50 rokov. Star mldenec. Vraj vek znalec archeolgie a dejn umenia. M bacuat tvr svetloruovej farby, ako po omrznut, ale t farba je skr z nklonnosti k mastnmu jedlu. DR. MIKOLAJ NIETAJENKO. Pochdza z Litvy, z okolia Vilniusu. Uverejnil prce o egyptskch vykopvkach. Okrem tchto troch vedcov patria k naej vprave ete dve dievat: blondnka Irena je Nemstovou asistentkou, Hanka brunetka s vrkomi - je tudentkou IV ronka archeolgie.

tvrtoroiakom je aj Henryk S., vysok valibuk vystrhan d hola. Vo vprave s aj tyria tudenti, ktor prve skonili p v ronk tdia. Volaj ich sopliaci", ale aj ja som v ich v Pre svoju mlados a slab vedomosti dria sa radej bokom pokon, s nruiv hri bridu, a kee s prve tyria a m dos vonho asu - vystaia si sami. Spolu so mnou m vprava jedens osb. Najzaujmavej sa mi vidia obaja doktori. Poul som o nich, e sa radi hdaj. Nie je to pravda. Hdaj sa sce asto, ale iba medzi sebou. kriepia sa vlastne stle, vnivo a bez prestania. Pre okovek. Pr sa o drobnostiach aj o vnych veciach, o hlpostiach aj o dleitch faktoch, o kadodennch malikostiach aj o nunch problmoch, o daromniciach aj o vedeckch hypotzach. Ale mono ich nazva kriepnikmi, ke sa hdaj len medzi sebou a neprieia sa s nikm inm? Ale kedysi vraj ili v idelnej zhode. Nemsta mi hovoril, e pred niekokmi rokmi Narkuski a Nietajenko boli najsrdenejmi priatemi. Dokonca aj nejak vedeck prcu psali spolone. Ako tvrdia zlomysenci, idylka medzi obidvoma doktormi trvala a dovtedy, km ich poas jednej archeologickej vpravy neposadili v dedinskej chalupe na jednu lavicu a neprikzali im jes z jednej misky. Odvtedy bolo ich priatestvo fu. Tto prhoda pripomna skr anekdotu a netreba ju bra vne. Ale je fakt, e v ich sasnch kriepkach je osi udn, osi na zamyslenie. Tak naprklad - ke som si pri stole v miestnosti baraku zapisoval do notesa ich charakteristiky - cez otvoren okno som videl oboch doktorov sedie na vrchole mohyly, priom si brlivo vymieali nzory. Tesne predtm odkiasi prili. upli si na mohyle iste so zmerom oddva sa peknmu slnenmu poasiu. Vydrali v pokoji azda p, ale najviac desa mint. Ktorsi

z nich osi poznamenal. Druh mu odporoval. A u polhodinu sa navzjom kriepia a prudko gestikuluj rukami. Narkuski je ete erven ne inokedy, Nietajenko mu osi jemne a spevavo vysvetuje. Cez otvoren okno spolu s vlhkm zpachom moarsk prilieta ku mne takmer kad slovo ich sporu. - Pamt sa, o Nemsta vykutral v starch dokumentoch? mysel postavi prepotsk kostol celkom iste vznikol na sneme kanej Salomey. Na tom sneme sa zastnil aj plock biskup Aleksander, - Narkuski potlal hnev a usiloval sa vysvetli Nietajenkovi svoj nzor. - A ke tam bol aj biskup Aleksander, tak predpoklad, e nestrkal nos do stavby prepotskho kostola? - Nemusel ho strka. Sami ho poiadali o radu, - shlasil Nietajenko. - U vtedy asi bol preslven svojimi mazowieckymi stavbami. Ctihodn kronikr biskup Kadlubek ich ril nazva bazilikami. Shlasm s tebou, pokia ide o biskupa Aleksandra. Ale nemm rd t tvoju vplyvomniu". Ke ide o biskupa Aleksandra, hne hovor o rnskych vplyvoch. Tvrdm, e v budove prepotskho kostola nie je nijak vplyv rnskeho stavitestva. Veru tak!" Narkuskho a nadhodilo na vrchole mohyly. - Vplyvomnia? Vplyvomnia? Pozrite na tohto archeolga. Lene tu netreba by archeolgom, ale historikom umenia. Vbec mi nejde o vplyvy, ale o analgiu s kostolmi v oblasti Rna. Hne ti to zdvodnm. - No len zdvoduj! - mvol rukou Nietajenko. - Urobme najprv rozbor plnu prepotskho kostola. o je pre najcharakteristickejie? Prtomnos zpadnej empory a trojlistov rieenie vchodnej asti. Tri apsidy a dve baty. Prve takto rieenie je znme z obdobia Karola Vekho na rozhran VIII. a IX. storoia, vtedy to bolo typick. Chce prklady? Nech sa pi: kostol sv. Cyriaka v Gernrode, optstvo St. Gallen, kolnska katedrla, katedrla v Hil-

desheime, kostoly v Druebecku, Huyseburgu, Rezne, Bambergu, katedrly vo Verdune, Nevers, Garde Adhmar, La Marche... S praskotom sa mi zlomila ceruzka a pekn Narkuskho vklad som nemohol zveni v notese a do konca. Km som si ceruzku zastrhal, Nietajenko vyskoil s novm argumentom proti Narkuskmu. - A o trifri? Vimol si si tie arkdy medzi radom przemnch oblkov a oknami kostola? Tak tuto, bratku, je osi celkom in v tomto kostole ako v ostatnch romnskych stavbch. V Posku s len dva prpady pouitia bonch empor vo forme trifri. Raz v kostole sv. Andrzeja v Krakove, a druh raz v Kocielci pod Proszowicami. Tunaj prpad je osi celkom nov a inakie. Tm pad cel tvoja rnska oblas. Chce sa presvedi? Chce? Tak a pekne prosm, pome ete raz do prepotskho kostola. Ili. Naozaj, vemi mi imponovalo vzdelanie oboch vedcov, aj zpal, s ktorm presadzovali svoje nzory. V podveer ma sopliaci" pozvali zahra si volejbal. Brnil som sa, ako som vldal. Vysvetoval som, e ma port nezaujma, e nepestujem nijak druh portu a celkove som hrozn nemehlo. Neverili mi. Ale zakrtko sa presvedili. Hral som zle. Hrozne. Drustvo, ku ktormu som patril, strane prehralo tri sety. A to mojou vinou - plne som si to uvedomoval. koda, e nie iba ja. Nemstova asistentka, pekn, vysok blondnka, pohdavo odula pery a hlasno poznamenala: - Pn redaktor je preitok minulosti! Dnes mono by aj dobrm vedcom a sasne ma vyportovan telo, mono by aj redaktorom, intelektulom, a pritom dobre hra volejbal. To len kedysi vedci a intelektuli vyzerali ako vysuen mmie. Ak pete rovnako dobre svoje lnky, ako hrte volejbal, tak... utujem vau redakciu. Na Uroczysku ma volali redaktor", hoci som v redakcii

pracoval iba prleitostne, popri tdiu dejn umenia. Ale tak ma predstavil Nemsta a odvtedy som mal redaktorsk titul. Nebrnil som sa tomu, lebo - ako som si myslel - ten titul mi dodval vnos a dleitos. Lene slov Nemstovej asistentky, ktor podceovala moje portov schopnosti a tak sa o nich aj vyjadrovala, ma poriadne ranili. ia, nemal som argumenty, aby som ich vyvrtil, alebo aspo naiel pre seba nejak ospravedlnenie. Skutone, vemi mlo som sa zaoberal portom a starostlivosou o vlastn telo. Ovea vmi ma priahovali kniky, predovetkm tie o dejinch umenia. Vemi som chcel na u zapsobi svojimi vedomosami v tejto oblasti, lene ju v tejto chvli, ako sa zdalo, takto veci nezaujmali. utoval som to. Bola to - i vlastne je - vemi pekn dievina a ja - o som zistil od istho asu - vemi trpm na pekn eny. Ach, ak krsne vlasy m to dieva! Maj farbu starho zlata alebo zlatistho medu. Napriek farbe svojich vlasov je aksi jesenne zlat, jesenn ako babie leto, hoci to zvyajne spjame skr so starobou, so edinami. Babie leto," pomyslel som si, ak je to krsne meno pre dieva..." Dlho som neiel spa. Pokal som sa ta kniku o archeolgii, ktor mi odporal Nemsta, lene jej vedeck mdros mi akosi nechcela s do hlavy. Neskoro v noci sa obaja doktori vrtili z prepotskho kostola a vo svojej izbe, ktor od mojej oddeovala iba tenk stena z dosk, konili svoj spor zaat na mohyle. Vonku bola prjemn letn noc. Voda v moiaroch sa cez de stihla ohria od slnka a teraz sa vyparovala a vytvrala na ostroveku jemn opar, riedku hmlu. Vek, trocha nahryznut mesiac zavesil sa na jednu veu prepotskho kostola a osvecoval Uroczysko ortuovm svetlom. Noc nenaral ani najmen vnok. Za otvorenm oknom

miliny iab hlasno komentovali svoje non zleitosti. Ich kkanie raz tchlo, raz silnelo, akoby sa vzaovalo a pribliovalo, chvejc sa, ako ke unik v rdiu zle naladen stanica. Veda ma na stole kvral knt petrolejky a za tenkou stenou pokraoval spor doktorov, pritlmen abm krekotom. V jednej chvli Nietajenko takmer vykrkol: - Dvam estn slovo, tridsadva krokov. Dvam ti najsvtejie estn slovo. Mem sa aj stavi! - Slovo? estn slovo? A ke prehr stvku? - Tak stratm es! - U si ju stratil. Lebo aj ja som rtal kroky. Dka tridsap krokov. Stratil si es, Nietajenko! - Len sa nevzruuj, braek. - Tridsap krokov. Chce sa presvedi? - Hoci aj hne, bratku... - spevne zatiahol Nietajenko. Zahrmotala prudko odsunut stolika, potom zakrpali dvere na miestnosti doktorov, zaduneli ich kroky na chodbe a buchli vchodov dvere nho baraku. Pozrel som sa na hodinky. Bolo jedens hodn veer. V takom neskorom ase Nietajenko a Narkuski odili z Uroczyska. Ale kam? Kam a preo sa vybrali? Prebudila sa vo mne zvedavos aj pocit povinnosti. Poas Nemstovej neprtomnosti predsa zodpovedm za bezpenos oboch vedcov. Naastie som ete nebol vyzleen. Okno na Uroczysko bolo dokorn otvoren. Vyskoil som nm von, aby som dobehol as straten uvaovanm. To nhlenie vak bolo zbyton. Doktori preli len pr desiatok krokov a prve boli na chodnku, ktor viedol ku kostolu. V mesanom svetle som jasne videl ich siluety, z ktorch jedna, niia a tunejia (Narkuski) prudko gestikulovala. Iste rovnako rchlo plynuli aj slov, ale prehluoval ich stly hluk abieho kkania.

Vedci li po chodnku a na koniec moariny a zastavili sa a na vyvenine veda kamennho mrika, ktor obkolesoval cintorn okolo kostola. Kral som za nimi vo vzdialenosti asi na dve dohodenia kameom. Ke zastali, ja som sa tie zastavil na chodnku a upol som si, aby si ma nevimli. Ktovie, i nechceli svoj non vlet udra v tajnosti? Nechcel som, aby ma povaovali za dotieravca. Voli do prepotskho kostola. Nao? o tam asi hadaj? Rozbehol som sa k mru cintorna, o mi sily staili. Bol nzky. Medzi kamemi sa tu i tam u drobila malta, ktor ich spjala. Stril som piku topnky do kry, chytil som sa prstami za okraj, hop, a bol som kolenami na mre. A teraz o? Kde s doktori? Aha, tam s! Stoja pri stene prepotskho kostola, v jasnom pse mesanho svetla, ktor svieti z tej strany. Rozprvaj sa dos dlho. Teraz urobili niekoko krokov, a k rohu kostola. Tu Nietajenko pochoduje pozd jednej steny rovnakm krokom ako pri pardnom vojenskom pochode. Doiel a k druhmu rohu a zastal. Bli sa k nemu Narkuski. Zana sa hdka. Narkuski sa rozha rukami. Potom Narkuski premeriava rovnakm krokom stenu kostola. Ke to dokonil, zavrtel hlavou, akoby bol vemi prekvapen. Napokon obaja mykli plecami a prechdzaj na druh stranu. Strcaj sa mi z o za rohom tvorcovej vee. Nezostva mi ni in, iba zoskoi z mrika a opatrne sa pusti za nimi. Na cintorne rast koat lipy a hne pri mriku krky orgovnu. V tieni orgovnu a hrubej lipy, neviditen pre Nietajenka a Narkuskho, pokojne ich mem sledova. Nedeje sa tu ni nov. Narkuski odmeriava stenu krokmi, potom to ist opakuje Nietajenko. Teraz sa obaja chytaj pod pazuchu a pomaly id popri kamennej stene... aby v moiaroch zrazu zmkli. Nastalo ticho, ktor a zun v uiach.

- Jedens... dvans, trins... trns... ptns... - poujem, ako doktori rtaj svoje kroky. - Dvadsaosem... dvadsadev... tridsa... tridsap! vazoslvne vykrkne Narkuski, ke prichdza k rohu. Chvu mlia, akoby ich osi vemi zaskoilo. Zarmten Nietajenko sa krabe po hlave. A obaja vedci vybuchn hlasnm smiechom. Narkuski poklepva Nietajenka po pleci a hrm svojm hrubm, akoby z podzemia vychdzajcim hlasom: - Ako je Boh nado mnou, Nietajenko, obaja mme pravdu. Z tohto kostola mono prs o rozum. Zanovito si tvrdil, e stena je dlh tridsadva krokov - mal si pravdu. - Je to na zoalenie, bratku... - stle zaudovane prikyvuje Nietajenko. - Odmerali sme dku severnej steny: tridsadva krokov. Odmerali sme rovnoben jun stenu: tridsap. Bu tu mdry! - Vie, o to znamen? e kostol nem sprvne proporcie. Chpe? Romnsky prepotsk kostol, zzrak architektry, klenot nho stavitestva - nem sprvne proporcie! Z toho vyplva, e ju nestavali majstri, ale nejak babrci, rozuuje sa Nietajenko. V tom rozlen ho podporuje Narkuski, po prv raz shlas s Nietajenkom. - Pristrihli ten kostol ako zl krajr nohavice, jedna dlhia, druh kratia. Jeden bok dlh, druh krat. A to je cel tajomstvo? Teda kvli tomu sa vybrali v noci z Uroczyska? Priznm sa, bol som vemi rozarovan. Oakval som nejak prekvapujce zhady, tajomstv. A tu m! Pohdali sa o rozmery. Lene rozlenie doktorov trvalo krtko. Nietajenko sa ako prv obrtil k Narkuskmu a hovor: - No, braek, nevyname prenhlen sdy? Fueri, babrci... Babrk by tak pekn budovu nepostavil. Robi-

li ju majstri. A nie hocijak! e nie s sprvne miery? Symetria je nani? Veru tak. Ale nemono ich odsudzova za neschopnos. V tej chybe sa skrva nejak zmysel, rozumie? Ete chvu uvaovali pri zatvorench dverch vchodu do predsiene kostola, potom sa pobrali sp na Uroczysko. Kvety lp okolo kostola voaj tak silno", a je loveku na omdletie. Doktori u odili hdam tak aleko, e aj ja by som sa mohol pobra za nimi sp. Pri moarine zakriekal nejak non vtk... Vyakan som sa zachvel a odskoil som o krok. o je to? Kto je to za? Hne pri mne sa objavil aksi lovek. Nzky, star, na hlave mal vojensk tvorroh iapku a cez plecia prehoden vojensk pl. Priblil sa neoakvane, lebo vysok trva na cintorne tlmila jeho kroky ako koberec. Zbadal mj strach a zasmial sa. Azda ma chcel smiechom upokoji, lene jeho smiech bol neprjemn, podobal sa na bublanie vriacej vody. - akte tu na Kuwasu? Na erta Kuwasu? Neprde. Dnes neprde. Za mesanej noci sa neobjavuje. Minul leto som mal dovolenkrov. Teraz neprili. Zdalo sa im u ma pridraho. Pridraho? Vek izba, veranda. Rozprval som im o Kuwasovi. Pol mesiaca kad noc sem chodili aka. A nepriiel. Svietil mesiac. On potrebuje vchor, fujavicu... o je to za udka? Rozprva rchlo, nervzne, akoby trocha nepretne. Azda je to pomtenec? Priblil sa ku mne a prstami ma potiahol za rukv saka. - Nie je to pravda, e Kuwasu zabili. Kto to kedy poul, aby ert zdochol po dere klanicou. Ha, ha, ha... - znova zabublal smiechom. Cvol som o krok. Nepilo sa mu to. Hne ma chytil prstami za rukv a pridral ma.

- ena tra: Zdochol tvoj Kuwasa, zdochol." Nie je to pravda, pane! On ije! Chod sem. Iba za brky, vo fujavici... Uavene som si vydchol. Blzon, ktor m enu, nie je hdam takm blznom, o sa vrhne na loveka a zahrdsi ho. Alebo t ena je tie len vmysel pomtenca? Je noc, vedci s u iste na Uroczysku, krik o pomoc nezauj, najbli dom v dedine je odtiato pol kilometra. o si ponem s tmto blznom. Mal som v mysle vytrhn mu rukv z prstov, ale ovldol som sa. K pomtencom sa treba sprva pokojne a neukazova svoj strach. Znova spustil, akoby bol natiahnut kikom, rchlo a bezmylienkovite: - Kuwasa nie je stran. Veru nie. To sa iba o om rozprva. Aby sa udia vystraili. On je vesel. M rd vno, vodku. Ke si vypije, vystrja arty. Zapli plamienky nad bahnom, vtiahne opilca do moiara. Tohto roku na jar utopil Plaskotu. S vozom a s komi, lebo nocou iel z lesa, viezol drevo a u horra privea vypil. Ale teraz je u Kuwasa pokojn. Iba artuje. Dvnejie, pane, dvnejie to bol stran diabol. Ke sa rozertil, vravia star udia, takmer cel zimu bez prestania chumelilo. On v tej metelici tancoval, vystrjal a hual. Sedliakom dval po papuli. ... Tra od veci? Alebo predsa je nejak zmysel v tom apotan? - Teraz je Kuwasa pokojn, pane. Ale bval in. Podivn to bol. Tohto kostola sa boj. N star kostol m vye psto rokov. Ale Kuwasa je star, veru tak, pane. Kedysi toto vetko bolo jeho. Aj polia, bahnisk, cel moariny aj Uroczysko. Hovor sa, e raz sa tak opil, a tri roky v diere pod koremi stromu na Czartorii leal v bezvedom. A prve v tom ase udia zaali stava tu na okraji bahnsk kostol z kamea. Prebral sa Kuwasa, vyliezol spod koreov, v hlave mu hu od opitosti. Obzer sa po svojom panstve, a tu u celkom vybudovan kostol. Steny pod strechou, dve kamenn

vee. Rozzril sa, ohniv pena mu vyrazila z papule. Nazlostil sa, napajedil sa, blesky kriovali oblohu, akoby sa zem trhala na kusy. Vrazil Kuwasa do steny kostola, pazrmi chytil kamene vee. Laby mal tak rozplen od zlosti, e ke sa dotkol studenho kamea, a to zasyalo a vybuchla para. Chcel zbra kostol. Ale po tokej pijatike bol slab. Ni nezmohol. Iba v kameni zostali stopy po jeho ohnivch pazroch. Videli ste tie stopy, pane? Zavrtel som hlavou. Mj udn spolonk ma silnejie chytil za rukv a zatiahol ma k jednej vei kostola. - Tu to je! Vidte, pane? Raz, dva, tri... Desa pazrov je tu na kameni. Lene ert nemal sl zvali kostol a od tch ias sa trocha hanb ud. Hanb sa, e je tak slab. U sa menej ukazuje uom na oi, rob im menej priekov, kdesi tam vo svojej diere zalieva chrobka... Pozrel som sa pozornejie na ukzan miesto. Naozaj, akoby v kameni na rohu junej vee boli odtlaky pazrov. Hlbok, podlhovast vrypy vo vekom bloku pieskovca, ktorm boli obloen rohy stien aj ve. Azda tie stopy zanechalo dlto dvneho kamenra? Ale preo? Netvoria nijak ozdobu. Azda ich vytvorili vrtochy prrody? Ve takeVeci sa stvaj. - A od tch ias sa Kuwasa ukazuje iba v noci. Od hanby. Ale iba obas, ke je tmav a brliv noc a udia sedia doma. Kuwasa prichdza sem ku kostolu, had na stopy svojich pazrov a plae zo iau a hanby. - Vy ste niekedy videli placeho Kuwasu? Ako vyzer? sptal som sa najprimnejie, ako som len vedel. Mykol plecami. Prstom ukzal na svoje ucho. - Nepoujem, pane. Ohluchol som. Bol som na vojne. Postihlo ma zranenie. Tak stran neastie, pane. Zaujmal ma osud neznmeho udka a chcel som ho bliie spozna. Ale ako sa s nm dohovori? Napokon, iste bva niekde nablzku, povypytujem sa naho, navtvim

ho. Ale teraz u treba s spa, spa. Takmer cel noc som premrnil na cintorne pri kostole. Vznamne som pozrel na hodinky a poriadne som zazval, aby som udkovi dal najavo, e je neskoro a chce sa mi spa. Potom som mu podal ruku, slune som sa uklonil hlavou a odiiel som. Na rozlku mi zasalutoval, neobratne si priloil ruku k vojenskej iapke. Na bahnch okolo Uroczyska sa nzko nad zemou a moarinou ahali kdoly hustej bielej hmly. Ke som sa vracal do baraku, zdalo sa mi, e kram v obrovskej vke a pri nohch mm hust biele mran.

33

TVRT

KAPITOLA

Niekoko slov o matematike * Zaiatok vskumu mohyly * Utipan poznmky Usilujem sa rozlti zhadu prepotskho kostola Skra Vive diu vitamque tuam perpende Nesmelos a vahy Nietajenkove akosti so sliepkami Objav na Uroczysku udn stavba zo ulovch kociek

Na maturitnej skke som takmer prepadol z dvoch predmetov: z latininy a matematiky. Ale bol som najlepm iakom v triede z potiny a dejepisu, preto za pomoci profesorov sa mi akosi podarilo zska vysvedenie dospelosti. Odpor k latinine a matematike vak zostal vo mne ete dlho. Iste aj preto som sa zapsal na dejiny umenia na univerzite, hoci neskr sa ukzalo, e dejiny umenia vyaduj vedomosti aspo zkladov latininy. Najm t as dejn umenia, ktor sa zaober dielami starch majstrov. K matematike som sa vak dlho nemoh'ol printi a dokonca v poznmkach, ktor sa tkali mjho domceho rozpotu, aj na vysokej kole, ba aj vo svojich lnkoch v novinch som vetky sla vypisoval slovami. Do dnenho da moja nechu k slam a matematickm konom je tak vek, e niekedy sa zobdzam v noci spoten, lebo sa mi snva, e som znova v kole pred tabuou a neviem vyrta prklad, vemi nervzne mrvm v ruke kriedu, ktor mi bielym prkom zasypva piky topnok a nohavice... Na Uroczysku prv raz po siedmich rokoch som prekonal svoju zsadu a zapsal som do svojho hrubho zoita po vlete ku kostolu:

dka vonkajch stien: hrbka mru dka vntornch stien:

31,00 29,50 50 cm 29,00 29,00 2,00 -1,00? 1,00? 31,00 -29,00 2,00

0,50 + 0,50 1,00

Veda sla 1,00" vek otznik. Kok otznik som u zapsal do notesa? Koko zhad, tajomstiev a prekvapen ma ete na Uroczysku ak? Ale pome po poriadku. Vemi zavasu rno, niekoko hodn po nonom vlete oboch doktorov, vrtil sa na Uroczysko profesor Nemsta aj s potrebnm nradm. Prirodzene, tak ako predpokladal, musel po s a do Varavy. Doviezol vetko potrebn a hne po raajkch cel vpravu konene nahnal do roboty na mohyle. Na tomto mieste musm itateovi poda krtke vysvetlenie o plnovanch archeologickch prcach profesora Nemstu. Teda ako som u spomnal, lohou jeho vpravy je preskma vntro mohyly Uroczyska. Mohyla je vemi vek: osem metrov vysok, a v obvode m vye pdesiat krokov. Na rozkopanie tejto mohyly by bolo treba vea ud a vemi vea asu. Kopa v zemi sa mus opatrne, pozorne prezrie kad njden kame, dokonca kad hrudku zeminy. Ve kto me vedie, i v nej nie je osi cenn, aj ke vemi mal. Naprklad kamenn i elezn hrot strely, straten umi, ktor tto mohylu nasypvali pred mnohmi stroiami. Mal hrot je naoko nedleit drobnos. Ale prve on me vedcom pomc pri urovan obdobia, ke

na ostroveku Uroczysko pradvni udia navili kopec, ktor sa podob na zrezan ihlan. Preo to urobili? Azda pod hrubou vrstvou zeminy ukryli mtvolu alebo pozostatky slvneho bojovnka? Od odpovede ns del jeden krok. Krok? Je to poriadny kus roboty. Nemsta rozdal tudentom rle, lopatky a sit na preosievanie zeminy a vprava sa pustila do prce. Ve u bolo dos nudy za tch niekoko dn, u mali po krk bridu aj volejbalu... Nemsta prv vrazil ostrie ra do boku mohyly a hodil na sito prv hrs zeme. Tvr mal pritom tak vnu a slvnostn, akoby kldol zkladn kame najmenej na dvadsaposchodov veiak. A mi bolo smiene, ako sa tvril, a musel som pritom vyzera vemi spokojn sm so sebou, lebo si to vimla aj Babie leto. - Pn redaktor iste spomna na veraj volejbalov zpas, pravda? - poznamenala tak hlasito, aby ju poula cel vprava. - Ete z ns nevyprchal obdiv nad vaou hrou. Dokonca sme pre vs pripravili aj medailu z mrkvy, lene... zorala ju koza. - No, kz je tu naozaj dos... - odvetil som. Nazlostene si odhrnula z ela kader peknch vlasov. tudenti sa rozrehotali a zvl vycieral zuby jeden z nich, ostrihan dohola, tanga s kockatou hlavou. Prirodzene, nesmiali sa z nej, ale zo ma. - O o tu ide? - sptal sa Nemsta, ktor nevedel o mojom verajom portovom fiasku. Mykol som plecami a odiiel som. Ctil som sa hlpo a znova mi bolo vemi neprjemne. Ve o som, doerta, urobil tomu dievau? Neviem hra volejbal? Ale koko ud tie nehr, a i to mus by dvod na odpor?... Rozhodol som sa, e sa budem dra aleko od Babieho leta. Nech si uahuje z inch! Nech sa hrabe v mohyle, ja si pjdem konene obzrie kostol z dvansteho storoia.

Po ceste som sa zastavil v baraku po svoj modr zoit a stretol som tam oboch doktorov. - Nevyberte sa nhodou do kostola? Vemi rd by som si ho prezrel s odbornkmi, - pochlebovane som sa obrtil na Nietajenka. Narkuski sa buchol do ela. - Pravdae. Ve sme mali zisti presn rozmery kostola. Lene vetko zarazil Nietajenko: - Neskr, neskr, braek. Ke tu nebol Nemsta, mohol si sa aj na hlavu postavi. Ale nepozn ho? Teraz, ke sa na krok vzdiali od mohyly, hne a capne a spust: Prili ste na dovolenku, i o?" Vzal som si z izby pr kskov chleba na desiatu, kovov psmo a pobral som sa pre z Uroczyska. Pobral som sa? Uiel som. Zutekal som pred utipanm dievenskm jazykom. Dnes je op pekn poasie. Prekrsny jlov de. Kritov rno pomaly prechdza do predpoludnia. Blankytn, ist nebo je ete ahk a prdy slnenho svetla zatia len hladkaj svojm teplom, ktor sa onedlho zmen na pavu. Skoro rno chvu vial vietor. Rozhbal vrcholky trstiny, poplail tri nevek obliky a utchol tak nhle, ako priiel, odohnan predzvesou horavy. A t bude ochva. Zd sa, e u je za obzorom na Czartorii, tam slnko rchlo rozpli vpencov skaly, biele, a z toho bolia oi. Dievat z vpravy si obliekli ortky, chlapci trik, Nemsta aj obaja doktori prejavili svoj stupok poasiu tm, e si vyhrnuli rukvy na koeliach. Ma te mylienka, e strvim horce poludnie v chladnom vntri starej budovy. Nad moiarmi nehybne ako vrtunky visia nevek vky, poletuj roje malikch iernych muiek a hustne mdl, dusiv zpach hnijcej vody. O trochu alej sa rozprestiera zelen koberec lk s ozdobou ltch a fialovo-ruovch kvetov, ktor hr tenuk, jemn hudbu lnych konkov,

chvejcu sa ako pavuina. Miliny ich hojdaj stebl trv a vyzer to, akoby lka ila, hbe sa od slabho vnku, ktor udsk koa ani nepocti. V blzkosti kostola necti prkre vpary bahna. Vemocne tu vldne va kvitncich lp, ktor bzuia pln viel. Kamenn steny ahostajne pohlcuj prdy slnenho svetla. Nasten s akmsi vntornm, stronm chladom. Ke od kostola som dostal v Upornej, v malom dome veda jednoduchho drevenho kostolka, kde sa odbavuj farsk nboensk obrady. Prepotsk kostol bol toti v roku 1939 iastone znien: delostreleck nboj vyplil jeho vntro. Tie ke mi dala tun, hdam u pdesiatron ena s notekom malm ako nprstok schovanm medzi veselmi, bacuatmi lcami. Zvyknut na to, e o pamiatkov budovu sa zaujmaj vskumnci, len sa ubezpeila otzkou: - Vy ste z Uroczyska, vak? Z Uroczyska? To v preklade znamen: z Tajomnho miesta. Ako pekne to znie. udia z Upornej ns iste volaj: T z Tajomnho miesta." K je ak, z kovanho eleza, majstrovsky vygravrovan. Pritom je vek ako k pekelnej brne alebo ako k svtho Petra do neba. Otvraj sa nm dvere predsiene kostola, priom strane krpu a pskaj, akoby v kovej dierke sedelo sto ertov, ktor zabudli na posvtnos kostolnho prbytku. V predsieni zapcha piese a stuchlina a pri kadom kroku sa spod nh dvha kdol prachu, akoby ktosi silno vybafol dym z fajky. Prach drdi nos ako nupav tabak. Ale ete jeden krok, oi privykn na ero a u sa ani kcha nechce, necti ani pach plesne a stuchlinu. Vidie u len prekrsne sochy nad hlavnm vchodom do prepotskho kostola, z bieleho pieskovca vytvoren ndhern romnsky portl, vyzdoben kostoln vchod. Vysoko nad hlavou je betnov strop vybudovan u po

poiari, aby sa zabezpeila cel pamiatkov stavba. V prednej asti kostola je znien oltr s ohorenmi iernymi kpami gotickch veiiek, na opanej strane empora, akoby vek balkn pre zbor a organ. Lene vtedy, ke tento prepotsk kostol stavali, sedvali tu vekomon panie, aby sa zastnili na svtej omi. Po celej dke kostola s irok galrie, rozdelen stpmi, ktor podopieraj romnske oblky. To s tie trifri, o ktorch vo svojej dipute hovorili dvaja vedci. Prezrel som kad kt kostola, dokonca som vyliezol aj na vee po zkych kamennch schodoch, ktor sa krtia okolo tvorcovho stpa. Overil som si jednu z prednost romnskej stavby: presn proporcie bonch lod vo vzahu k lodi hlavnej. V kadej romnskej stavbe mus rka bonej lode zodpoveda rke dvoch oblkov hlavnej lode. Tak je pravidlo, tak je logika kontrukcie. Teraz u chpete poudovanie oboch doktorov, ke zistili, e paraleln steny prepotskho kostola nie s rovnako dlh? Prili na zhadu, lebo neschopnos staviteov tu neprichdza do vahy. Kostol postavili majstri, vek stredovek majstri. Ak postavili dlhiu stenu, a druh paraleln kratiu, muselo to ma nejak dvod. Presne som zmeral vonkajie steny kostola. Spomete si teraz na sla, ktor zskali doktori. Oni vymeriavali krokmi, ale ja kovovm psmom. Dka kostola vonku zo severnej strany je 29 metrov 50 centimetrov. Z junej - 31 metrov. Vntri - 29 metrov a ani centimeter viac. Chpete? Vntri - iba 29 metrov. Na mieste, kde s veraje, zistil som hrbku mrov. Teda mr kostola je hrub 50 centimetrov. Teraz sme na stope k rozlteniu zhady. Sta urobi dva mal aritmetick kony, ktor napokon u mm vo svojom zoite.

Severn stena m 29 metrov 50 centimetrov. Odrtajme z toho 50 centimetrov - teda hrbku mra, a dostaneme 29 metrov. Prve tak ist dku m vntorn stena kostola. Take nie tu, nie v severnej asti kostola njdeme vysvetlenie zhady. Jun stena z vonkajej strany je dlh 31 metrov. A dka tej istej steny vo vntri kostola je 29 metrov. Rozdiel 2 metre. Mr junej asti je hrub 2 metre, o meter a pol hrub ne ostatn steny celej stavby. V tom dvojmetrovom priestore mru sa mono nachdza nejak skra. Kvli nej stredovek stavitelia postavili hrubiu stenu. Skra m, prirodzene, aj svoje vlastn steny. Ak pripustme, e nie s in ne v celej budove, tak ich hrbka je takisto pol metra. Skra m teda 1 meter rky a je medzi dvoma pdesiatcentimetrovmi stenami. Ako som presne zistil - zmerajc jun tt kostola - cel skra je dlh 3 metre. 1 m x 3 m = 3 m2. To s jej rozmery. Skru umiestnili do rohu, kde sa kon jun bon lo a zana sa polkruhov apsida. Jednu stranu skre tvor jun stena kostola, ostatn strany tvoria vntorn steny oddeujce lo od apsidy. Skra by mala ma vchod alebo v kadom prpade aspo otvor, cez ktor sa mono dosta dovntra. Dlho a trpezlivo som skmal jun stenu. zkostlivo som prezeral kad kame zvonka i zvntra budovy. Vade bola hladk, rovn stena bez stopy po trbine, bez najmenieho otvoru, dokonca bez akejkovek pukliny. Iba vntri prepotskho kostola v mre uzatvrajcom jun lo bola vek kamenn tabua s vemi zotretm latinskm npisom. Sotva som pretal niekoko slov prvej vety: Vive diu vitamque tuam perpende... Ostatn slov boli celkom zotret. Na tej tabuli je aj basrelif: kanonik s biretom na hlave. Ach mil pni profesori! Nikdy by som si nebol pomyslel, e moje zahanie na vyuovacch hodinch mi bude

prekkou na ceste k rozlteniu zhady starho prepotskho kostola. Mm poiada profesora Nemstu, aby mi preloil tch pr slov? Je to mj priate. Ale ani priateom (ak ich nechceme strati) sa nepriznvajme k svojej nevedomosti. Obrti sa s tm na Babie leto? Bol by to riadny trapas! Nie, na Uroczysku nebolo nikoho, komu by som sa mohol prizna k nedostatkom vo svojom vzdelan. Ke som sa vracal na Uroczysko, stretol som Nietajenka, ktor sa zakrdal po ceste. Prve bola poludajia pava a on iel v plti prehodenom cez plecia a osi ukrval pod pazuchou. - Pssst! - poloil si prst na sta. - Nepovedzte ni Nemstovi. Nesiem sliepoku. Mal plemenn sliepoku... ahostajne som mvol rukou. o ma po Nietajenkovej sliepke? Vive diu vitamque... Neviem preloi ani zopr latinskch vrazov. Nao s mi vetky znalosti, moje sksenosti? Zrazu zo ma opadol pocit obrovskch pochybnost a odporu. Nedveroval som si, pochyboval som o svojej schopnosti rozlti tajomstvo. A sasne som pocioval nechu voi sebe, voi starmu kostolu, voi svojmu pobytu na Uroczysku. Nietajenko sa uchtal veda ma a hadiac mi do tvre, penlivo proskal ako neposlun iak, ktor modlik, aby ste nepovedali uiteovi, o vyviedol: - Chovali ste niekedy sliepky? Nie? koda. Nie je to pravda, e sliepky s hlpe. Vdy ma to rozli, ke niekto povie: Sprost ako sliepka." Niektor sliepky s mdrejie ne psy. O tom nieo viem. Naozaj. Polroka som dral sliepky vo svojom byte. Mdre boli a, a... Spali na poduke ako lovek, nky naahovali, hlvky kldli na vankik. V salniku som im pod stolom urobil bidielka. Chpete to? - no, no, - mechanicky som prikyvoval.

- V salniku sa zdriavali najradej. Iste preto, e tam bol na podlahe zelen koberec a zdalo sa im, e si vykrauj po trvniku. Veru, sliepky vbec nie s hlpe. Ale istho da ena prikzala gazdinej, aby sliepkam odala hlavy. A stalo sa. Nemyslte si, e eny s krvilanejie ne mui? - no, no, - zamrmlal som, pritom som vak myslel na osi celkom in. Ve ak je zo ma detektv? Vive diu vitamque tuam perpende... Ach, keby sa o mne vedelo, ako mlo viem, ak som bezradn pri piatich latinskch vrazoch. Chodnk na Uroczysko je zky a Nietajenko, uchtajc sa popri mne, podchvou pravou nohou zapad do blata moiara. - Ale raz som choval tri plemenn japonsk sliepky a kohtika. Malik, nevek, ako holbky. Ach, ak s to pekn a bystr stvorenia! Neviete si to predstavi, pane, vak? - Nie, nie, neviem si to predstavi. - Ve prve. Vravm vm, ako ndherne kikirkal ten kohtik. Naozaj pekne, a ja to viem oceni, hoci moja ena tvrd, e nemm hudobn sluch. Chpete to? - no, no, - prikvol som. - A viete, o sa stalo s mojm kohtikom? Jednho da mu moja ena odrezala hlavu. Predstavte si, e toho kohta potom ete aj uvarila a zjedla ho na obed ako keby ni, ako by to nebol ten koht, ktor mi tak pekne kikirkal... Konene sme doli do ciea. Zastavil som sa na chodnku a povedal som drazne: - Predsa o niektorch uoch mono poveda: Sprost ako sliepka." Vive diu vitamque tuam perpende, pn doktor! Zamrkal oami, v ktorch sa mu zrailo vek prekvapenie. Dlho stl na mieste, dral pod pazuchou sliepku, ktor zrazu zaala kotkodka a chcela sa mu vytrhn z rk. Dlhmi krokmi som voiel do baraku a hodil som sa na dreven priu vo svojej izbe. O chvu sa do izby vrtil Nemsta. Oi mu blskali, neve-

del som, i od radosti alebo od hnevu. Zvyajne sa vedel vemi ovlda a bol pokojn, no teraz sa prstami krabal vo svojej iernej briadke. Ke ma uvidel lea s dos smutnm vrazom tvre, s rukou bezradne zvesenou k zemi, zaal mi vyta: - Kde si bol vye pol da? Zmizol si bez upozornenia. Had erta Kuwasu? - Nedovolil mi ni vysvetli. Mvol rukou, ke som chcel osi poveda na ospravedlnenie. Stril mi do ruky cigaretu a podal horiaci zapaova. - My sme tu urobili kapitlny objav, - oznmil. - A to plnou nhodou. Ete nemem poveda ni ist, nevyslovujem nijak hypotzu. Ale vsta, sm sa na to pozri. No, vstvaj! o sa s tebou deje? - Bol netrpezliv, ke videl, ako apaticky sa dvham z prine. Lapil ma za plece a takmer nasilu ma vytiahol z baraku. Videl moju nechu a odpor, preto bol oraz nervznej, lebo nechpal, e sa obvam stretnutia s Nietajenkom. Hanbil som sa za to Vive diu vitamque..., ktor som vyslovil na zver rozhovoru, priom som nevedel, o to znamen. - Ech, si ty udn patrn, - dohovral mi Nemsta. Chvami m v sebe vetko natiahnut ako struny na huslikch. Potom zrazu strat energiu, a je to protivn. o je s tebou? To a ten volejbal tak dojal? Teda u aj to vie! Prirodzene, Babie leto sa nezdrala. Ak strane odporn je t dievina! Mykol som plecami. - Hlpos! Nezmysel! Jednoducho ma trpi horava a zle sa ctim. Ohodnotil ma vedecky". - Modrook blondn. Vysok, chud, slabo vyvinut hrudn k. Najlepie ti vyhovuje jar a skor jese. Zomrie vak najpravdepodobnejie v jeseni alebo na jar... - ... Str sa ryavch blondn. Tvojm sokom bude brunet s hriadkou... - doplnil som ten horoskop.

Nemstu znova zaal suova jeho kapitlny objav". ahal ma za mohylu a celkom na okraj Uroczyska, kde sa zhromadila cel naa vprava. Stli v skupinkch a o omsi sa ivo rozprvali, niekok kaali, hrabali v zemi a z asu na as radostne vykrkli. Okolo tej skupinky kril vekmi krokmi a s rukami zaloenmi za chrbt Narkuski, akoby sa hral na chod peiak okolo". Hrubm hlasom monotnne hundral: - Zaujmav... vemi zaujmav... Zaujmav, vemi zaujmav. Uvidel som aj Nietajenka. Naastie on si ma nevimol. Pokaiaky spolu s Babm letom vyhrabval zo zeme zarastenej medunicou vek kamenn kocku. Tak kocky u drali v ruke niekok tudenti. Nemsta vzal jednmu z nich kame a dal mi ho, aby som sa pozrel. - o me poveda o tom kameni, o dr v ruke? Pozrel som na raz aj druh raz. Obyajn ula, dltom kamenra spracovan na kocku. - Ni ti nepripomna, naozaj ni? - pobdal ma Nemsta a obzrel sa za seba, za moiare okolo Uroczyska. Pozrel som sa tam, kam on upieral zrak, na obrovsk zrcaninu kostola. Teraz som uhdol: - Ach tak, chpem! Z takchto ulovch kociek je vystavan prepotsk kostol. - Konene, - vydchol si Nemsta. - Mal som o tvojej inteligencii lepiu mienku. Rchlo som sa obzrel. Nie, Babie leto nepoula tto Nemstovu poznmku. Spolu s Nietajenkom ahali zo zeme u tretiu kocku. Zrazu vykrkla: * - Pn profesor! Pozrite! Tto nemono vytiahnu. Je primurovan k podloiu. Tu v zemi s asi zklady nejakej stavby. Nemsta pribehol k nej a potvrdil sprvnos jej objavu. Potom spokojne povedal: - no. To som prve predpokladal.

Narkuski sa pristavil a tajomne mi epol: - Zaujmav. Vemi zaujmav... A znova zaal kri okolo, ale mlilinko rchlejie ne predtm. Vidie, e jeho zvedavos znane vzrstla. Napriek vetkmu som stle nerozumel, preo m ten objav tak obrovsk vznam. - Preo ste preruili prce na mohyle? - Rozhodol som sa rozdeli nau vpravu, - vysvetoval mi Nemsta so zhovievavm smevom, ktor neznam. Jedna skupina bude alej rozkopva mohylu, druh zasa bude dkladne skma miesto, kde sme objavili ulov kocky. Nala ich Irena. Veru no, lepie bude zbavi sa voi nej vetkch predsudkov, - dodal, ako keby si domyslel, o voi nej ctim. - Na poludnie som dovolil hodinov oddych, - hovoril alej. - Dievat tu nali ksok zeme, kde medunica nerastie tak vysoko. Roztiahli si deky, chceli sa opaova, akoby mali mlo slnka pri prci. Lene zistili, e sa im na dekch le nepohodlne, lebo osi tvrd ich tlailo do chrbta. Moja asistentka (preo zdrazuje to moja"?!) napokon zdvihla deku, pohrabala sa rukou v trve a natrafila na kocku. Ako som ti u povedal, v tejto veci nehovorm nijak hypotzy. Prepotsk kostol - XII. storoie. To u nie je moja domna, ale historikov. Jednoducho z obyajnej zvedavosti som sa rozhodol bliie preskma cel vec. Me mi to ukodi? Ve preo sa ulov kocky nachdzaj na Uroczysku? Koko je odtiato ku kostolu? Asi tyristo metrov. Z akho dvodu sa teda nachdza stavebn materil, ktor pouili pri stavbe kostola, v takej vzdialenosti, na osamelom ostroveku obkenom moariskami? Nablzku nie s nijak ulov lomy, museli ju sem priva. Je to dos cenn materil, najm ak je u opracovan kamenrmi. Nenachdza sa tu len nhodou. Teda, ako si sm poul, na Uroczysku s zklady nejakej budovy.

Trochu som sa na Nemstu hneval, ani sm neviem preo. Zlostne som zapochyboval: - Viem, kam mieri. e t stavba bola postaven v tom istom ase ako kostol, z toho istho materilu. Je to fakt. Pravdepodobne tu bvali kazi alebo tu bola in budova patriaca k prepotstvu. Ni prevratn. - Nezmysel. Ubytovanie kazov tyristo metrov od kostola? Mysl, e odtiato chodili po chodnku cez blato a moarisk? Nebolo jednoduchie vybudova budovu ubytovne v blzkosti kostola? Zahmkal som strane rozpaito, lebo k nm podiiel Nietajenko. Ke ma uvidel, znova prekvapene zamrkal ako vtedy, ke som mu povedal tie latinsk slov. V oiach mal akoby nem otzku, prosbu o vysvetlenie. U takmer otvral sta, ale napokon sa vzdal otzky, obrtil sa k Nemstovi a povedal mu: - Prechdzal som sa po dedine, pn kolega... ech, no tak, braek... - jachtal. - Chcel som si overi ist predpoklad. - Zhlboka sa nadchal, akoby sa chcel ponra, a spustil: Gazdovia v Upornej maj sokle stajn aj domov uroben zo ulovch kociek. Sptal som sa, kde ich zobrali. Priznali sa, e z Uroczyska. Pred rokmi tu bez itku leala halda obrobenho kamea. Nu ho zobrali na sokle. Tak sa veci maj... Ale o sliepke, ktor kpil, ani slova! Ve do dediny iiel po sliepku a nie overi si ist predpoklad". Kee som vedel, e Nietajenko klame, nectil som sa u voi nemu vinn ani zahanben. Nateen Nemsta sa zamyslel a prstami si hladkal svoju iernu briadku. - no, pn doktor. Na Uroczysku bola nejak budova. Stredovek budova. Privolal k sebe Babie leto a prikzal: - Treba dkladne odhrn zeminu aj medunicu. Odkryjeme cel zklady a tie nm hdam najlepie povedia, ak

vek bola budova. Stade bude u len krok k tomu, aby sme urili, na o slila. Z baraku sa ozval hlas gongu. Dnen sluba prve skonila kuchtenie obeda. Ke sme sa usadili pri stole, rozhodol som sa, e je u naase skoncova s nzorom, ktor tu o mne vznikol, e som drevo, ktor nevie hra volejbal a mono mi to ani bohvieako nemysl. Preto som z nioho ni vyhlsil: - N prepotsk kostol ukrva tajomstvo. Jun stena je o poldruha metra hrubia ako severn. Mm podozrenie, e sa tam nachdza nejak mal zamurovan priestor, nejak skra. - Veru tak, - plesol rukami doktor Nietajenko. - Prve tak podozrenie som mal aj ja. Skra. - Ja tie, - pridal sa Narkuski. A dodal: - Nemyslte si, e treba ihne preskma tto zleitos? Profesor Nemsta ns sucho preruil: - Uroczysko, ako sa ukazuje, skrva vea zhad. Rovnako je to aj so starm kostolom. My sme prili sem preto, aby sme rozkopali praslovansk mohylu, lene teraz sa objavili tie ulov kocky na ostroveku Uroczyska. Nemme dos sl ani prostriedkov, aby sme ihne preskmali vetky tajomstv tohto zkutia. Tm skr, e nm stle preka ten legendrny ert Kuwasa. Navrhujem preto, aby sme teraz nechali na pokoji zhadu, ktor objavil pn redaktor. Pokia ide o ma, tak by som mu poradil, aby sa radej zaoberal Kuwasom, a nie kostolom. A hotovo. Hoci som prejavil svoje detektvne schopnosti, ni som tm nedosiahol. Navye mi profesor Nemsta jemne vynadal.

47

PIATA

KAPITOLA

Snov vidiny Rozhovor na mohyle Nepodaren nvnada Vive diu... Zhada Uroczyska o sa stalo s relikvirom? Tajomstvo z roku 1331 Svedectvo ptnika Boguslawa Non prenasledovatelia Bitka

N a Uroczysku s pekn noci, hoci tu nepou jemn umenie lesnch stromov ani zvun cvrlikanie svrkov v dedinskch zhradch. Ke na chvu zmkne kkanie iab, mono pova ticho rozahlch moiarov, sotva pouten bzukot hmyzu elestiaceho vo vysokch byliach medunice. A obas v tom bezodnom tichu osi strane upne, tajomne. A sa zachveje pri mylienke na hlbok bahno, spomenie si na straideln historky, ktor si niekedy poul, o utopencoch, o slizkch, dlhch chpadlch, ktor sa naahuj z hlbn, aby chytili a stiahli okoloidceho loveka. Cez de sa moiare zdaj celkom mtve, ale predsa aksi veselie. V noci ij vntornm, utajenm ivotom. Prezrdza ho iba obasn plechnutie vody, zabublanie bahna, z ktorho sa obas vynor bublina, a niekedy osi ako tich vzdychnutie z unavenej hrude. Mesiac tu svieti in ako vade inde. Hmlisto, lebo jeho svit zvyajne zmkuje ahk opar vychdzajci z moarsk. m je de horcej a noc po om chladnejia, tm vmi opar nad moiarom hustne, vzna sa oraz vyie a vyie, potrhan na hrub stpy. Vade tu cti zreten, smradav pach hniloby, trstiny, bahna, vodnch rias plvajcich na hladine. Milinov roje komrov toia nezvy-

ajne zkerne a priliepaj sa na tvr spolu s odpornou rosou. Vtedy je Uroczysko nebezpen pre krvilanos komrov a vlhk, malarick ovzduie. V t noc som spal vemi zle. Spoiatku som sa dlho prehadzoval na prini a nespavos mi dala naplno pocti tvrdos dosiek. Spnok mi znemoovalo aj kriekanie iab v moarinch, ale okn som nechcel zatvori, lebo bola horca a dusn noc. Trpil ma mdl, lepkav zpach bahna, drdilo ma vzdychanie na susednej prini leiaceho Nemstu, ktor dchal tak ako, akoby mal na prsiach ulov kocky. Napokon som predsa zaspal, ale mal som ak sny. Snvalo sa mi, e sa tlam v tmavom vntri prepotskho kostola ako v labyrinte bez vchodu. Z kamennej tabule sa na ma zlostne smeje tvr kanonika v birete, lene to nie je kanonik, ale ert Kuwasa. Kamsi som beal, utekal som, spadol som do hlbokej studne vyhbenej v ule. Dedo bylinkr z lk kval na ma zakrivenm prstom a osi hovoril, lene jeho hlas som nepoul... Prebral som sa unaven, hlava ma bolela, na sluchch som ctil akoby dery malm kladivkom. Za otvorenm oknom baraku sa rozlievalo ostr mesan svetlo, aby kkali u tichie, ospalo. Dlho som leal na prini, otvorenmi oami som hadel priamo do mesanho svitu, tlmil som boles hlavy stenm zvukom abch hlasov. Lene nezaspal som znova. Poznm sa. Teraz mem bdie a lea a do rna... V tak dusn noc, ako je dnen, komre tiahnu z ostroveka na moiar a dym z cigarety me loveka uchrni pred ich tokom. So zaplenou cigaretou som preliezol cez parapet okna. Mal som krtke pyamov nohavice a prenikav chlad rosy mi napriek papuiam objal lenky aj nohy. Pomaly som vykroil smerom k mohyle a naval som, ako sa mi o nohy obtiera trva aj medunica, pozoroval som pruh tmavej

stopy poliapanch a kvapiek rosy zbavench rastln, ktor som nechval za sebou. Ktosi za mnou zakalal a ihne zobudil abiu rodinku pri brehu ostroveka. Dlhmi, opatrnmi krokmi ma dobehol Nemsta. - Oboch ns trpia duchovia Uroczyska, - povedal polohlasne. - Nespal si? - zaudoval som sa. - Ani som oka nezamril. Trpi ma zhada ulovch kociek. Znepokojuje ma pochybnos, i som urobil dobre, ke som sa tm zaal zaobera. Ve tm sa oneskor vskum mohyly. Mlal som. On tu bol fom, on zodpoved za vetko. Odrdza ho? Poznal som ho natoko dobre, aby som si uvedomil, e je to zbyton. Ak sa dostal na stopu poda jeho mienky zaujmavej veci, nedal by sa z nej odohna. Sadli sme si na mohyle veda vkopu, ktor dnes zaali kopa. upol som si a rukami som si objal kolen. Nemsta, km urobil to ist, chvku sa zabval tm, e si prespal cez prsty hrste chladnej zeminy z mohyly. - Tto osamel mohyla na ostroveku medzi moiarmi ukazuje sa ako najzaujmavejia zo vetkho, o som doteraz pri vkopoch skmal, - vysvetoval Nemsta. - Ale napriek tomu je u niekokou v mojej archeologickej praxi. Mrz ma to, ale priznm sa, e u nepociujem tak naptie ako pri prvch desiatich. Mono preto som sa tak silno chytil nlezu kociek, hoci to nie je mj odbor. Ach, prepotsk kostol! Koko tajomstiev je s nm spojench, koko nevysvetlench zhad... Drepol si k vkopu a zaal v zamyslen kva hlavou, hadel na temnotou zahalen moiare, kde sa rtal tvar stredovekej stavby. Azda aj Nemsta vie o nesprvnych rozmeroch kostola, o skri a Vive diu vitamque...? V zlomku sekundy skrsol vo mne bystr pln. Rozhodol

som sa hodi Nemstovi ako hik s nvnadou latinsk vrazy z kamennej tabule na skri. Ak sa Nemsta chyt na nvnadu, bude chcie bliie vysvetlenie, a vtedy bez poiadania sm prelo latinsk slov, - Vive diu... vitamque tuam perpende...- povedal som potichu, pomaly, ale drazne. - Vive diu... - zopakoval Nemsta ako ozvena, snvajc o omsi. A hne dodal: - A o z toho vive diu? o tak urobm, o vek vykonm? Mj ivot je neustla honba za zhadami, z ktorch iba jednu desatinu viem rozlti, jednu z desiatich. Nechpal som. Celkom ni som nechpal. Nemsta zhltol nvnadu, ale zareagoval filozofickou vahou o zmysle svojho ivota. Azda prve o to lo v tch niekokch latinskch slovch? - Uteujem sa iba tm, e ete takmer cel ivot mm pred sebou, - dodal. - Vive diu... vitamque tuam perpende... - riskol som znov mu hodi hik. Mykol plecami a odvetil znervznene: - Preo do ma tak zabda? o vid v mojom ivote nerozvne? Keby nebola tma, Nemsta by si bol iste vimol, e som sa od hanby poriadne zaervenal. Nie, nikdy viac si nedovolm takto experimenty. Prv raz, zd sa, som urazil poestnho Nietajenka, a teraz som sa takmer niem dotkol Nemstu. Ale m? Keby som toto vedel... Aby som zaretuoval svoju netaktnos, rchlo som odvrtil Nemstove mylienky inm smerom. - Spomnal si zhady prepotskho kostola. Je ich vea, vak? - Zhad m veru dos. Na niektor som naiel sprvnu odpove, ale niekoko z nich je ete stle nevysvetlench a hdam u aj zostan, lebo odpove je v dvnej minulos-

ti. Iste som ti nehovoril, e ete ako tudent som svoju prv samostatn vedeck prcu psal prve o prepotskom kostole v Upornej. Vtedy som ete nebol rozhodnut, i sa mm venova archeolgii, alebo budem tudova histriu, presnejie stredovek. Prv moja prca bola z histrie. Napokon to bola nevydaren prca. Zobral som ju teraz na Uroczysko pre prpad, e ak a zaujme prepotstsk kostol, iste bude chcie pozna jeho dejiny. Svoju prcu som postavil na cirkevnch knihch, ktor som naiel v lodskom archve. Mnoh z tchto materilov citujem, pouil som vea dt a historickch faktov. Chybou mojej prce bola prve t faktografia. Vytali mi, e sa zbytone podrobne zaoberm detailmi, neodvodnene skmam historick hdanky a nedostatone som rozpracoval tzu, ktor priniesol ete pred vojnou jeden znmy historik. Tzu, e prepotsk kostol bol svojho druhu strnou budovou parlamentu s osobitnm urenm. Parlamentu zameranho proti seniorlnej vrchnosti nstupcu Boleslawa Krivosteho. ia, ako som ti u povedal, nenamhal som sa potvrdi tto tzu, zaujali ma historick zhady. Moja prca bola ohodnoten zporne. To ma znechutilo a vyvolalo vo mne odpor k histrii. A je to dobre. Som azda lepm archeolgom ne historikom. Preruil rozprvanie. Hlasitm plesknutm ruky zabil komra na vlastnom krku. Vyhrnuli sme si goliere pym, lebo hoci bola tepl noc, vstali sme spod rozohriatych prikrvok a od moarsk obas zavial chladnej zvan vetra. Predvdavo som si na prechdzku vzal zpalky a katuku cigariet. Dymom sme odhali komra, o nm bzual nad uchom. V diake na kraji bahna, trocha ernej ne hviezdami posiata obloha, je atramentov tie priupenho zvieraa", bliie je stran, tajomn pustatina moiarov oraz astejie eren zvanmi vnku, elestom trstiny a apo-

tom serenej vody. N rozhovor nezobudil aby. Dookola panoval pln pokoj a mesan svit akoby stuhol na medunicovom koberci ostroveka a rozbitch zrkadielkach vodnch kalu, fakov rias a trsoch bahennch rastln. Nemstu nebolo treba nti do rei. Nlada noci na tomto romantickom mieste podporovala jeho zhovorivos. - Som presveden, e po prchode na Uroczysko si si poloil otzku: preo prepotsk kostol, zzran klenot romnskej architektry, stoj prve v takej pustatine? Ve za takto stavbu by sa nehanbilo nijak vek mesto v Posku, ba ani v Eurpe. Ako sa do takej malikej dedinky ako Uporna dostal ndhern stredovek kostol? Tto otzka je ete nstojivejia, lebo ako z dejn vieme, nealeko odtiato bol iba nevek hrad. Azda to bol iba nie rozmar, o rozhodlo o tom, e tu vznikol vekolep prepotsk kostol? Vrtoch? Mono trochu aj vrtoch. Rozmar eny, ktor chcela zska moc a slvu. A tu je prv zhada tohto kostola. Historici ju u rozltili. Ale s aj in, - alej vykladal Nemsta. - Jedna z nich mi dlh as nedala spva, ako sa to zvykne v takom prpade hovori. Toti, ak a to zaujma, vieme z historickch dokumentov, e v roku 1331 kriiaci napadli tieto oblasti Poska. Medzi inm sa kriiaci pokali doby obrann, siln, strny prepotsk kostol. V roku 1339 v sdnom procese proti kriiakom, ktor viedol ppesk nuncius Gerhard de Carceribus, hovor sa aj o dobvan tohto kostola. Ale napriek siliu a nmahe nedostal som sa k vetkm materilom o procese, mono sa stratili poas hitlerovskej okupcie. Dozvedel som sa iba to, e vtedajie posk duchovenstvo aj nai rytieri alovali kriiakov z toku na Upornu, dobytia prepotskho kostola, odvleenia brniacich sa kazov a poskch rytierov, ako aj krdee nesmierne cennej, drahokamami zdobenej staurotky, ie relikvira s drevom zo svtho kra. Poas procesu sa kriiaci priznali k toku na kostol. Ale rozhodne popierali,

e by odvliekli do zajatia rytierov a kazov, ktor sa v om brnili. Takisto tvrdili, e neukradli vzcny relikvir. A nielen to. Obvinili Poliakov, e zajali as oddielu, ktor napadol prepotsk kostol. A v tom oddieli boli slvni, bohat zpadn rytieri. Vypouli desiatky svedkov, zapsali obrovsk mnostvo vpoved a protokolov. Nedoptrali sa pravdy. A ke sa vtedy nevedeli doptra, je to mon teraz po vye essto rokoch? Azda obvinenie kriiakov, e Poliaci zajali ich rytierov, bol iba vmysel? A bolo vari rovnakm klamstvom aj popieranie krdee vzcneho relikvira a zajatia poskej obrannej posdky? Nemsta hovoril oraz tichie a tichie, akoby sa vlastnmi slovami uspval. Azda on, ktor tudoval dokumenty z posko-kriiackeho procesu, si teraz v duchu predstavoval sdnu sie, obvinench pynch mnchov, zahalench do bielych plov s iernymi krmi, ako brka zamraenho ppeskho nuncia Gerharda de Carceribus a zstup svedkov predstupujcich pred sudcov - meanov, poskch rytierov z desiatok splench, zniench, kriiakmi vylpench hradov? - ... Na procese vypovedal aj ptnik, aksi Boguslaw, ktor sa nhodou vtedy nachdzal v Upornej. Vyrozprval nunciovi aj sudcom, e poas njazdu kriiakov sa vystraen ukryl v kostole, vyliezol na jednu z ve a tam sa zabarikdoval drevenmi doskami a trmami. Z okna vee videl, e kriiakom sa v noci podarilo prebi sa do vntra kostola, ale pobudli tam krtko, nie dlhie ne pol otena. Ozval sa aksi krik pred kostolom, prenikav, varujci vkrik vyhnal kriiakov z kostola. Vetci vyplaene uli... Ptnik Boguslaw presedel na vei tri dni o hlade a bez kvapky vody, lebo sa obval nvratu nepriateov. Smd ho vak printil, aby odvalil dosky a trmy a ziiel z vee. V kostole naiel dve tel klerikov dorban memi kriiakov. A to bolo vetko. Kriiaci sa nevrtili, ale takisto sa stratila aj stopa po ka-

zoch a rytieroch z kostola a zmizol aj relikvir - vzcna staurotka. Dvomi prstami poloenmi na kr odprisahal ptnik Boguslaw pred Gerhardom de Carceribus pravdivos svojej vpovede. Nevidel, e by kriiaci pri teku z prepotstva vliekli so sebou zajatcov. Pri teku - to treba pamta. Tmi slovami sa potvrdzuje tvrdenie kriiakov o strate asti ich oddielu... Nhle akoby mi elezn kliete zovreli rameno. Nevykrkol som od bolesti, lebo Nemsta mi rukou prikryl sta. - Tichoooo! - upozornil ma takmer neujne. Neviem, ako sa to stalo, e prve on, ktor rozprval (sce vemi potichu), prv zaul elest. Prichdzal od chodnka cez moarisk a bahn. Ktosi prichdzal od kostola, dostal sa na ostrovek a aby si skrtil cestu do baraku, predieral sa teraz cez vysok medunicu. Ete ho nebolo vidie, stle ho zahaovala tma. ierny odev splval s tmavou zeleou rastln, ktor vydvali elest tm, e sa mu dotkali odevu. - S dvaja! - epol som Nemstovi do ucha. Boli dvaja. Druh sa zakrdal po opanej strane mohyly. Na ostroveku sa rozdelili a obchdzajc mohylu po dvoch brehoch Uroczyska, blili sa k baraku. o chceli? Kto to bol? Zvierat alebo udia? Zvierat by sa pohybovali ovea tichie. Celkom iste to boli udia s nie najlepmi zmermi, ke napriek tabuke zakazujcej vstup prili a na ostrovek. A to v noci. Navye nie chodnkom, po ktorom zvykneme chodi. U raz sa nm stratilo nradie. Nemsta doviezol nov a hdam to bolo cieom nvtevy dvoch podozrivch osb. Lene tentoraz sme pouli kad ich krok a mali sme ancu chyti aspo jednho z nich. My sme boli dvaja aj oni boli dvaja. Oni, ako sa dalo predpoklada, boli vyzbrojen, hoci len obyajnmi kyjakmi, ale my sme boli v pyamch, s holmi rukami.

Nemstova dla opret o moje rameno sa chvela od vzruenia. Aj ja som bol vzruen, drkotal som zubami, akoby som sa triasol od zimy. Vo vykopanej zemine som nahmatal v kame a stril som ho Nemstovi do ruky. Hadal som al pre seba. Zakrdajce sa postavy boli oraz bliie k baraku. Jednho od ns delila mohyla, ale druh iel priamo a zrazu sme zazreli v tme iernu siluetu postavy. Napredovala pomaly, ostraito, nachlen dopredu. o si poa? V tej chvli bola celkom blzko. Ete krok a minie ns, pribli sa k baraku. Ale potom my jej budeme st v ceste, ak by chcela utiec. Nemsta mi op stisol rameno. Znamenalo to hdam, aby som akal nepohnute, aby som neprezradil nau prtomnos. Ete krok! Druh. Tret. tvrt. Piaty. Zlodej u bol medzi nami a barakom. Teraz! - Stoj! Kto je to? Stoj! - skrkol Nemsta a prudko vyrazil zo svojho miesta. Ako na povel vrhli sme sa obaja sasne, s kamemi v rukch, smerom k iernej siluete zlodeja. Scna, ktor sa teraz odohrala, trvala iba zopr seknd. Po Nemstovom vkriku ierna postava prekvapene zastala, neprjemne zarazen. Na okamih. Iba na toko, aby zistila, e sme dvaja, e sme jej odrezali stupov cestu z ostroveka. Zlodej si musel vybra, musel sa rozhodn. Vybral si Nemstu. Na n tok odpovedal protitokom. Rtil sa na profesora, hlavou mu udrel do ps, zrazil ho a stupov cestu mal otvoren. Bol som iba tyri kroky od iernej postavy. Celou silou som do nej hodil kame. Trafil som! Do chrbta, medzi lopatky! Neskrkol. Iba sa trocha prikril a zrchlil beh, vzaoval sa cez Uroczysko

vekmi skokmi. Ten druh uiel skr, vyplail ho Nemstov vkrik. Po pr sekundch v tme na chodnku ku kostolu stchol dupot utekajcich nh. Naha ich nemalo zmysel. - Darebci! Banditi! - nadval Nemsta, ke sa pozbieral zo zeme. Rozopol si gombky na pyame a masroval si rukou boav miesto na prsiach. - Trafil som ho kameom, - povedal som pyne. - Ja tie. A o z toho, ke uiel. Dokonca som nemal as ani sa mu prizrie na papuu. Uiel a iste sa u nevrti. - Dnes v nijakom prpade neprde sp, - vyhlsil som rozhodne. Detailne komentujc cel udalos, vrtili sme sa do baraku. Zzrak! Nikto z vpravy sa neprebudil, nik nepoul prenikav vkrik Nemstu ani hurhaj bitky. Prirodzene, teraz nebolo treba nikoho budi. Pln dojmov sme zaahli na prine, ete sme hodinu predebatovali, ale potom som tvrdo zaspal, bez akchkovek snovch przrakov. Rno Nemsta podrobne vyrozprval non prhodu. - Keby redaktora nebola bolela hlava a nebol by sa vybral na prechdzku k mohyle, - vychvaoval ma, - ktovie, i by sme sa dnes rno neboli znova prebudili bez nradia. Babie leto sa na ma prv raz pozrela bez podceovania. Namiesto toho v jej pohade bolo nemenej neprjemn prekvapenie: No, no, kto by to bol od neho akal..." To ist nahlas vyslovil dohola vystrhan dlh s kockatou hlavou: - e sa takto prhoda musela pritrafi prve redaktorovi? Naozaj ste zlodeja trafili kameom? - sptal sa ma podozrievavo ako prokurtor. - A nemohli ste vtedy, ke ten lotor zrazil profesora, pribehn a chyti ho za krk? A vbec, preo ste toho darebka trafili kameom do chrbta, a nie naprklad do hlavy? Bolo by ho to omrilo a mali by sme zajatca. Ale takto... - nedokonil, pohdajc mojou neschopnosou.

57

IESTA

KAPITOLA

Narkuskho hypotza O besoch, stredoveku a kaplnke Gnius dlh Njden schodisko Nietajenkov vzdych Rozhodli sme sa zabezpei proti Kuwasovi Prekraujem rubikon o znamenal latinsk npis?

Nemsta sa mlil, ke sa domnieval, e pln odkrytie zkladov spod vrstvy zeminy a trvy mu pome uri, na o slila zhadn budova. Odhalenie zkladov ete vmi zahmlilo u aj tak nejasn zleitos. Zklady toti tvorili nevek tvorec - tri krt tri metre, z oho vyplvalo, e pre mal rozmery tto stavba neslila na bvanie (napokon nenala sa v nej ani stopa po ohnisku). Ponkala sa mylienka, i tu nestla nejak obrann vea, strnica alebo osi podobn. Nie! Ani tto mylienka neprichdzala do vahy. Prepotsk kostol predsa mal dve vemi vysok obrann vee. Spory vyvolalo aj odkryt vntro stavby: celkom v prostriedku bol tvorcov kamenn blok vekch rozmerov, takisto neznmeho urenia. - Doerta! - nahlas sa durdil Nemsta. - Je to nejak kamenn lavica? Stl? Od samho rna, meter po metri, dkladne sme preskmali povrch ostroveka. Nikde inde sme nenali kocky, zdalo sa, e zhadn budova tu stla osamel. - Povedzte mi, nao slil ulov blok, a hne vm poviem, omu slila cel budova, - tvrdil Nemsta. Lene nik mu nevedel pomc.

Nietajenko v dive cmukal perami, Narkuski mrmlal svoje: Zaujmav, vemi zaujmav..." Prechdzal sa s rukami za chrbtom. Chodil ako kaica, hojdajc sa premiestoval archu svojho tela z jednej nohy na druh. Mono takto prechdzka mu pomhala pri preman. Zrazu zastal a neakane vyhlsil: - Bol to kamenn podstavec oltra. - Ech, to s traniny. Oltr, hi, hi, - nazlostene sa zachichotal Nietajenko. Nemsta o nieom uvaoval, pritom zhlboka poahoval z cigarety. - V mnohch stredovekch kostoloch podobn kamenn bloky slili ako oltrne podstavce. Na kameni bola dreven kontrukcia, - napovedal mu Narkuski. - Ak m Narkuski pravdu, ak je to naozaj podstavec oltra, - zaal uvaova Nemsta, - tak tto mal budova nebola nim inm ako kaplnkou. Ale nao je, doerta, kaplnka tyristo metrov od kostola? Narkuski si bol ist svojm tvrdenm. - Prirodzene, e kaplnka. Ptate sa: Nao, doerta?" Prve pre erta". V mysliach stredovekch ud sa cel svet rojil rznymi ertmi, diablami, zlmi duchmi. Ktovie ak star je poves o ertovi Kuwasovi? Na Uroczysku stla mohyla, skr ne zaali stava kostol. Mono u vtedy mohylu spjali s osobou erta Kuwasu. Uroczysko, moariny, div a osamoten ostrovek musel vzbudzova strach svojou izolovanosou. uom v stredoveku nebolo treba vea na vyvolanie strachu. Postavili kaplnku na Uroczysku, aby odtia zahnali zlch duchov, mono aj erta Kuwasu. Poda mojej mienky je toto cel tajomstvo zkladov a kamennho podstavca, - tvrdil Narkuski. Jeho zdvodnenie sa mi videlo presvediv. Nemsta pritakval hlavou. Nietajenko prskal ako nespokojn kocr

a odiiel, ani sa nezapojil do diskusie. tudenti boli naden Narkuskm. Dohola vystrhan dlh od nudy lopatou driapal zeminu za dajnm oltrom. elezo krpalo o kame, a nabiehala husia koa. - Prestate s tm! - okrkol som ho ostro, ke som videl, e m v mysle naalej krpa. Neposlchol ma. Mne naprotive alej chal lopatou po kameoch. Raz, dva razy aj tret raz. Zaal som zuby. Zrazu sa zohol a horkovito zaal odhadzova zeminu, trk aj kamene. Boli sme prekvapen, ale nik nepovedal ani slovka. A dlh pracoval takto niekoko mint, potom vak u nebolo treba ni vysvetova. Spod kameov, trku a ulovch kociek sa za predpokladanm oltrom vynorili tri stupne kamennch schodov. Viedli kamsi do hbky. - Kopa! Ihne kopa! - rozkzal Nemsta. Vrhli sme sa s rmi do roboty, hoci sme si navzjom prekali. Narkuski u liiacky" kril okolo zkladov. Nemsta s trpi, milo sa kabila na dlha. - Si vynikajci, genilny! Urobil si nezvyajn objav! Dva objavy! - rozplvala sa nad nm. - Jeden s schody. Druh, e netreba pova redaktora. Vari ti nezakazoval hraba sa v kamen? - Ehm, - vyceril zuby dlh, ktor bol teraz strane pyn. Porovnval som Babie leto s Hankou, druhou dievinou na Uroczysku. Uznvam, e Irena je bezpochyby krajia. Ale Hanka mi pripomnala romnov hrdinku, ktor v rokoch mojej skorej mladosti bola pre ma idelom dievaa aj eny. M subtlne, jemn pohyby. Ostr, vrazn profil, trochu zakriven notek. tla, mono dokonca chud tvr a vek, obrovsk oi ako dva zelenkav drahokamy. Nos tmav, dlh a ako ruka hrub vrko prehoden cez plece.

asto sa usmieva tak placho, e lovek sa boj k nej prihovori, aby ten jej smev neuiel ako vyplaen mot. Zaalo pra. Od rna bolo zamraen, noc bola sparn, nadiiel dusn de so zahmlenou oblohou. Teraz, o dvanstej napoludnie spadli prv kvapky. Potom sa rozpralo a zaalo lia, take bolo treba prerui prcu. Nemsta vyuil von chvu a zvolal poradu vedenia vpravy. Sadli sme si na prine v naej miestnosti. Nemsta, Nietajenko, ja, Narkuski a Babie leto. Pozrel som na Nietajenka a trpila ma otzka: kde dr t svoju sliepku? Azda vo svojej izbe? boiak hdam ctil moje pohady. Nepokojne sa vrtel na prini, potom sa mi prihovoril polohlasne: - Pn kolega, bratku. Uvaoval som o tom, o ste mi vtedy povedali. no, no, vetko som vzal do vahy. Bola to zaslen vitka, neodporujem. Ach, koko si len vytrpela moja ena pre tie blzniv sliepky. Veru tak... - vzdychol si ako. Nietajenkove slov pln smtku boli ako zaucho za moju hlpos a chrapnstvo. - Pn redaktor stle niekomu osi vyta. Netreba si to bra k srdcu, - uteovala Nietajenka Babie leto. - No u dos! Sta! Nie je as na hdky a spory, - zarazil ju Nemsta. - V naich zleitostiach na Uroczysku nastal vny obrat. Prpad z minulej noci nm dva dvod na rozmanie. Musme premyslie, ako zabezpei Uroczysko pred baovanm zlodejov. Myslm si, e t non tonci boli z Upornej alebo z niektorej susednej dedinky, kde si ete stle myslia, e sme sem prili, aby sme z mohyly vykopali poklady erta Kuwasu. Nevidm in vchodisko, len usporiada v okolitch dedinch niekoko besied o archeolgii, a predovetkm o prci naej vpravy. Vysvetli uom, preo sme prili na Uroczysko. V susedstve mme tri-tyri dediny. tyria z ns mu bez prpravy vies besedu.

Slene Irene pome redaktor. To znamen, - usmial sa na ma, - kee besedy bud pravdepodobne a neskoro veer, ke udia na dedine u nemaj robotu, odprevad slenu Irenu a privedie ju nasp zdrav a cel. Chcela protestova, ale zasa ju predbehol: - Rtam s tm, e spolon cesta vs pomer. Naozaj tu nechcem ma nijak nezhody. Nepomha to pri prci. - He, he, he, - nepresvedivo sa zasmial Narkuski. Iste mal na mysli svoje spory s Nietajenkom. - Lene vs dvoch sa ani neusilujem zmieri. U ste na to pristar, - mvol rukou Nemsta. - Vive diu, ako vrav redaktor, braek, - zlostne dokonil Nietajenko. Nemsta prekvapene na ma pozrel. Rozkaal som sa, aby som zakryl svoje rozpaky. - Myslm si, e by bolo treba na Uroczysku postavi stre, - rchlo som navrhol. - Kad noc by mohli stri dvaja mui. Polovicu noci jeden a polovicu druh. Pri tomto systme zvyok bude vyspan a schopn pracova. Shlasil so mnou. - A visacia zmka! o najskr kpte visaciu zmku na komoru s nradm, - dodala Babie leto. Zapsal si do notesa. A tm sa porada skonila. Vonku stle ual hust d. Ale nad obzorom sa chvami mraky trhali a bolo vidie blankytn oblohu. Popoludn Nemsta iel po auto k richtrovi v Upornej a vybral sa na obecn rad, aby sa dohodol vo veci besied o archeolgii. My ostatn sme sa napriek dau pustili vyhrabva schody v kaplnke. Lene nepreli ani dve hodiny a ten i henten z ns, premoknut do poslednej nitky, odhodil r a ponhal sa do baraku. Vykopali sme jedens schodov, ke Babie leto navrhla prerui prcu a zohria sa v baraku v kuchyni uvarenm horcim ajom s malinovm sirupom.

Skonili sme na mieste, kde sa schody nhle lomili a zaalo sa krtke odpovadlo medzi poschodiami. Schodite, ktor sme objavili, bolo vybudovan zo ulovch kociek a podobne ako v prepotskom kostole rohy boli obloen bielymi platami z pieskovca. Starostlivo vybudovan stavba svedila o tom, e kedysi ilo o dleit budovu. Narkuskho hypotza o kaplnke na vyhnanie erta Kuwasu z Uroczyska stle znela v uiach. Ale kadmu zasa bolo jasn, e nie iba strach z Kuwasu rozhodol o postaven tejto budovy, ale e mala ete aksi ovea dleitej vznam, pretoe tam jestvovali schody a predpokladali sme, e onedlho celkom iste natrafme na pivnicu. o v tej pivnici njdeme? i sa potom vysvetl zleitos kaplnky? Trpili sme sa vahami o najfantastickejch monostiach a ohrievali sme sa v jedlni horcim ajom, ktor sme pili z cnovch pohrov. Hanka, i vlastne Joasia", lebo tak ju budem odteraz nazva, si v predsieni vymkala od daa mokr vrko. Ke vola do jedlne a obzerala sa po vonom mieste, prekonal som svoju nesmelos a pozval som ju na laviku veda seba. Poakovala mi tm svojm jemnm smevom a prijala pozvanie. Iste je vemi citliv, rada snva," pomyslel som si, ke som si vimol jej dlh mihalnice a trocha naivn pohad zelenkastch o. - Viete, - celkom som v sebe potlail nesmelos a poda svojho zvyku som sa slepo vrhol do druhej krajnosti, - e zhada kaplnky na Uroczysku je poda mojej mienky ni v porovnan s tajomstvom, ktor v sebe skrva prepotsk kostol? Zaal som sa jej zverova: - V prepotskom kostole som videl na mre kamenn platu so zotretm npisom. Podarilo sa mi preta niekoko slov prvej vety. Neviem po latinsky, v kole som sa vemi zle uil. Teraz sa hanbm prizna k tomu o to vmi,

e, ako ste si u iste vimli, nie vetci na Uroczysku ma zahaj sympatiami... Prikvla a mimovone zaala medzi tudentmi sediacimi v jedlni zrakom hada Babie leto. Vykladal som alej, rozhodnut, e teraz ete pomlm o skri: - Nemal som ako zska preklad latinskch vrazov z prepotskho kostola. o robi? Domnieval som sa, e ak len tak mimochodom podhodm tie slov niekomu, o vie po latinsky, ten mi prekvapen odpovie ich poskm prekladom. Ale nepodarilo sa. Prehodil som sa," ako sa vrav pri kartch. Nietajenko sa na ma takmer urazil. Takisto aj Nemsta. Jednm slovom, sam problmy... Smiala sa naozaj primne a srdene... - Povedzte u konene tie latinsk slov. - Vy viete po latinsky? - Trocha. Ale hdam si s tm poradm. V najhorom prpade sa niekoho sptam bez toho, aby som vs vyzradila. Vybral som z vrecka ceruzku a napsal som na katuku od cigariet. Vive diu vitamque tuam perpende... - To je jednoduch. Dokonca celkom ahk slovka. i dlho, - slabikovala, -ao svojom ivote... uvauj. To je vetko alej u neviete? - Nie. alej je u npis zotren. i dlho a o svojom ivote uvauj, - zopakoval som. Bol som rozarovan, lebo tto veta nevysvetovala zhadu skre. A zrazu ma pochytil nezbedn smiech. - Ve... Nietajenko si myslel, e som to povedal v svislosti s jeho sliepkami. A uvaoval" o svojom ivote, cha, cha, - v prestvkach medzi vbuchmi smiechu som jej rozprval o rozhovore s Nietajenkom a o Nemstovch filozofickch" vahch. Zrazu do baraku vstpil Nemsta, Babie leto pribehla

k nemu a obaja zamierili k nm, o sme sa takmer vali od smiechu nad popsanou katukou cigariet. - Pn redaktor m neustle vynikajcu nladu, - utipane poznamenala Babie leto. - To je dobre. To je vemi dobre. Mus mu vydra do neskorho veera. Dnes ide na besedu do Powierka, - vyhlsil Nemsta. - Prve dnes veer toti v Powierku mala by prednka lektora Spolonosti veobecnej vedy. Lene lektor zatelefonoval, e neme prs, a vtom som sa objavil ja s nvrhom na besedu. Take prednku neodvolali. Pozajtra organizujeme besedy v Upornej aj v Priglowe. To u bude prca pre Nietajenka a Narkuskho. Vytrhol stranu zo zpisnka a poloil ju predo ma na stl. - Tu m nakreslen cestu do Powierka. Muste obs moiare smerom na Czartoriu, prejs okolo akejsi starej sprchnivenej vby pri moiaroch, pokraova pri pt Czartorie, za horou je kus lesa a hne potom Powierk. Beseda sa uskuton v katieli po vekostatkrovi. Radm vm, aby ste sa vybrali ete v podveer. Pri tej prleitosti si dobre obzri katie. o ak je to vzcna pamiatkov budova? Beseda je uren na smu veer.

65

SIEDMA

KAPITOLA

Cesta do Powierka Star vba Hrobka na Czartorii Kazsk mohyla" Znova zhadn Bachura Ostanem zbabelcom Kuwasa sa vyhra ohom ... a ty si spal, truo"

De sa chlil ku koncu. Veer bol hnusne siv, hmlist, d a vlhk vietor ahali do tvre. Za prepotskm kostolom sme zahli doava a pustili sme sa po rozbahnenej a vozmi vyjazdenej ceste, ktor sa kukatila pomedzi obrovskmi moarinami. Pred sebou sme v sivej hmle daa videli bielu, vpenn lysinu Czartorie, ktor bola pre ns jedinou smerovkou, lebo po cel as sme nestretli ani nohu a nemali sme sa u koho presvedi, i ideme sprvnym smerom. V slade s Nemstovmi pokynmi najprv sme minuli star vbu pri ceste, na strmom brehu moiara. Bola hrub, e traja udia by ju sotva oblapili, s osekanmi konrmi, hrami na kmeni, trocha nachlen nad moiar, vyzerala ako obrovsk Herkulov kyjak zarazen do zeme. Mala popraskan kru s vekmi trbinami, pln jaziev po akchsi stranch bojoch. Jej kme bol celkom sprchniven a przdny, akoby to bol z pa vytesan vel . V poetnch otvoroch hvzdal vietor a keby ju nejak silk obor vytrhol zo zeme a dchol do nej z celej sily, asi by na nej mohol hra ako na vbovej palke. Dlho sme si Babm letom nevymenili ani slovko, naa pozornos bola zaujat vyhadvanm najsuchieho pre-

chodu medzi rozahlmi kaluami vody a blata. Obidvaja sme akali, e rozhovor zane ten druh. Babie leto sa vzduchotesne zamotala do priesvitnho nepremokavho pla s kapucou, spod ktorej tral iba konek nosa erven od chladu a mokr zlat loknika prilepen na elo. Vyhrnut golier pla z nepremokavej ltky aj ma chrnil pred daom. Problmy som mal iba s klobkom, lebo poryvy vetra sa jednostaj usilovali mi ho strhn z hlavy a tancova s nm na moiari. Niekoko rz som u bol rozhodnut prerui mlanie a primne sa dieviny spta, preo mi chce sprotivi ivot na Uroczysku. Lene moje rozhodnutie nebolo nikdy dos siln. Oslaboval ho pocit krivdy, e predsa nie ja, ale Babie leto nesie vinu na celej zleitosti. Pri podno Czartorie bolo treba preskoi nevek jarok naplnen vodou. Chytil som dievinu za lake a dentlmensky som jej chcel pomc dosta sa na druh stranu. Odtiahla sa odo ma. - Neprosila som sa o pomoc, - povedala nevraivo. ikovne preskoila vodu a na druhej strane sa poksila vysvetli svoju prenhlen reakciu. - Som presveden, e by ste boli radej, keby namiesto ma la s vami Hanka. Urite by vm bolo viac do rei. Mlal som. A rozhodol som sa, e odteraz budem mla bez ohadu na to, i sa mi prihovor. U som mal dos jej narok a nezaslench utipanch poznmok. Urobm, o mi prikzal Nemsta - odprevadm ju a privediem sp z Powierka, ale po cel as nebude odo ma pou ani slova. Na Uroczysku sa tie budem sprva rovnako. - Ste mliaci grobian, - znova ma podpichla. Ani slovko. Krajc veda Babieho leta, hadel som na Czartoriu, ktor zblzka psobila ete divokejie ne z diaky. Jej skaln zklad obrastal dolu nevekmi smrekmi a borovicami, vyie zasa leali trkovisk bieleho kamea, v-

pencov sutiny, otvory plytkch jask, strm vozy lomov. Smutn, nevdna pustatina. Tu kdesi medzi tmi sutinami, skalnmi zvozmi a nehlbokmi strmmi priepasami sa poda presvedenia nonho traja pri kostole mal ukrva zlostn ert Kuwasa. Pri pohade od moarsk je Czartoria biela, skalnat. Ale jej druh svah jemne splva do lesa, ktor sa zelenie mladmi ihlinanmi. Na nevekej terase je pekn mal cintorn ohraden tehlovm mrom. ierne, vysok tuje sa tlia k drevenmu kru a k ostrm ako ihliky veikm karedej pseudogotickej kamennej hrobky. Veda hrobky medzi tujami s dve dreven laviky, odkia je iste ndhern vhad na okolit lesy a moariny. Za peknho poasia stadeto vidie hdam nielen prepotsk kostol v Upornej, ale aj n ostrovek na Uroczysku, mohylu. Veru, musm sem niekedy zjs za peknho da, sadn si na laviku, poobzera si cel okolie... Babie leto asi myslela na to ist. Nevedno preo si zrazu vzdychla: - Ech, mus tam by pekne... na tom malom cintorne. Nepreruil som svoje mlanie. Fochla na ma zaudovanm pohadom a hdam pochopila, preo som neodpovedal. Zmratila oboie a urazen pridala do kroku. Odtia sme alej li nie veda seba, ale jeden za druhm. Do ciea u napokon bolo vemi blzko. Ete tvr kilometra cez ihlinat hjik, potom trocha borovicovho lesa a nhle sa pred nami otvorila obrovsk poana, z troch strn uzamknut stenami lesov. Pod lesom medzi vysokmi topomi trala erven strecha tehlovho katiea s bielymi stpikmi, trocha alej vek tvorec budov priahlch ku katieu, dva dlh tvorbytovky pre sluobnctvo vekostatku a alej u len polia a po lesom uzavret obzor. Katie nevyzeral na pamiatkovo chrnen. Asi ho vybudovali nedvno poda vzoru staroposkch malch katie-

ov, ale zohyzdili ho poschodm a karedm podkrovm. Vlastnci katiea si nepotrpeli na dobr vkus, a - ako som sa neskr dozvedel od bvalho sluobnctva statku - boli nositemi peknho mena s titulom: barni Poletowsk. Pred rozparcelovanm boli sedemdesiat rokov majitemi Powierka s priahlmi pozemkami, ale predtm obchodovali s obilm a volali sa jednoducho Poleta. Teraz katie obvali parcelanti, ktor ho dostali po rozparcelovan, iba jedna vek sla, pinav a oarpan, nemala stlych obyvateov, ak nertame sliepky a krliky, ktor sa tu zdriavali bez dovolenia obecnej rady a ktor stade vyhnali len krtko pred nam prchodom. Sasne sem priniesli rozhegan stolk, dve petrolejov lampy a niekoko dlhch lavc. Prilo sem aj niekoko ien, muov, zopr vrastkov, ale najviac det, trocha pinavch, rozvrieskanch a vystrjajcich. Najdleitejie je, e beseda sa vborne vydarila, prtomn sa zaujmali o vec a iste pochopili, preo sme vlastne na Uroczysko prili. Babie leto perfektne ovlda problematiku, vie rozprva zaujmavo, nadene, obrazne. Zaala povesou o ertovi Kuwasovi a pokladoch, ktor zakopal do mohyly na Uroczysku. no, poklady s v zemi, obrovsk poklady. Ibae trocha in, ne si to podaktor predstavuj," povedala. A vysvetlila, kto s archeolgovia a o robia, ak poklady hadaj v zemi, o naa vprava predpoklad, e objav v mohyle. Spomenula krde nradia, non tok na Uroczysko, udsk hlpos, ktor sauje priebeh vedeckho vskumu. Beseda vzbudila vek zujem a posluchi potom zaali kls otzky. Takmer vetky sa tkali toho, o sa asi nachdza v mohyle, ktor tu nazvaj kazsk mohyla". - Kazsk mohyla? Preo kazsk? - vyzvedala Irena. - Iste preto, e na Uroczysku je pochovan nejak kaz z prepotstva, - odpovedali. Lene nikto z prtomnch si ne-

pamtal, ba ani nepoul od starch ud nieo podobn. Kazov toti vdy pochovvali alebo priamo v kostole, alebo na cintorne v Upornej. U niekoko generci na celom okol mohylu na Uroczysku jednoducho nazvalo kazskou". Nijak in vysvetlenie nepoznali. - Kazsk mohyla. Je v tom aksi pravda, nejak ozvena dvnych udalost, - uvaovala Babie leto, ke sme opustili katie v Powierku. - Viete, e slovom kaz" sa kedysi oznaoval aj kniea, svetsk panovnk? Je vak mon, aby sa po tokch stroiach u miestneho obyvatestva zachoval prvotn nzov kaz"? Asi je, lebo neskr to slovo nadobudlo celkom in vznam, a tak sa dalo pripusti, e v mohyle le kaz, duchovn z prepotstva. Ale mohyla v sebe skrva pravdepodobne pozostatky nejakho achtica. Musm to poveda Nemstovi. Je to strane zaujmav, pravda?... Neprisvedil som, ani som neodporoval. Tvrdo som pokraoval vo svojom mlan. Znova sa urazila a pokala sa zrchli krok. Ale noc bola vemi dadiv, tmav, ako vtedy, ke som iel s Nemstom na Uroczysko. Dievina krala iba niekoko krokov popredu a po chvli sa zomykla do nehlbokho jarku plnho blata. - Vodaaaa! - zapiala. iroko som sa usmial, na cel sta, lebo mi nemohla vidie tvr. Borovicov les, ierny ako smola, zatienil za nami osvetlen okn v katieli aj ostatnch bytoch. Hust tma po avej i pravej ruke, pred nami len o trochu jasnej pruh priesek v lese a v om kolesami vyoran cesta z Powierka. D zvoval tmu a po chvli som aj ja stratil orientciu. iel som poslepiaky, opatrne som vysval nohy dopredu. Vo dvojici, keby sme sa drali, ilo by sa nm ovea ahie a rchlejie. Lene chcel som, aby dievina prijala moju pomoc ako lskavos. Brodila sa v kaluiach vody, podchvou sa potknala na triacich koreoch, v koajach, na

kameoch. Pri kadom potknut hrozilo, e sa natiahne do blata, ak je dlh. A ke som ju konene bez slova chytil pod pazuchu, neprotestovala, dokonca sa mi zdalo, e si uavene vydchla. Dobre ti tak," pomyslel som si spokojne. Napredovali sme slimam tempom, iba polslovom sme si dvali najavo, ke niekto z ns odboil z cesty. Blato a menie kalue sme si vbec nevmali, brodili sme sa v nich po lenky. Napriek tomu tto prechdzka mala pre ma vek aro. Napal ma radostn pocit, e je mi celkom vydan na milos a nemilos a hoci to nechce, predsa sa mus necha vies pod pazuchu a podriadi sa mi. Vedomie, e mus by poslun a pokorn, ma napalo zadosuinenm. Z avej strany sa zrazu vyjasnilo. Pole. Vpravo bola ierna masa smrekmi zarastenho ptia Czartorie. - Pozor! Tu niekde blzko by mala by priekopa s vodou, - konene som sa po prv raz ozval. - Aha. T priekopa, pri ktorej ste ma chceli chyti pod pazuchu? - pripomenula si zrazu. - A vy ste odmietli moju pomoc. Urazili ste sa na ma. - Domnievala som sa, e ste nemehlo. - Z toho vyplva, e teraz ste zmenili nzor. - Mhm, - zahmkala slabo. - Myslm, e ste mali o mne naisto myln mienku, dobiedzal som. - Naozaj? - pochybovala. - Znova ste zmenili presvedenie? - Je vo vs osi, o ma drdi, o vo mne vzbudzuje iveln odpor, - priznala sa po chvli vhania. - Slabo hrm volejbal, nemm kockat, vystrhan hlavu... Vyprskla smiechom. - Nie. Nemilo na ma psob, e ste nezhovoriv a nemotorn. Chvami mm dojem, e ste vemi neprimn,

pozorujete ns, rozprvate sa s nami, ale myslte si o ns nieo in, ne hovorte. Okrem toho mm dojem, e ste do vekej miery mkk, a to vo mne vzbudzuje odpor. Ete ste sa sce takto neprejavili, ale ja to intuitvne ctim. Pritom mm rada ud silnch, vemi munch, ani nemusia bezpodmienene vedie vborne hra volejbal... Nemalo zmysel klama. Dievina bola lepm psycholgom, ne som tuil. - Mte vemi vea pravdy. Zastala. - To je hnusn, e sa tak nehanebne priznvate k vetkmu. - Teda aj za primnos ma odsudzujete? - Tak primnos" znamen ospravedlnenie vetkch chb, zmierenie sa s nimi. A u dnes popoludn ste sa mi videli celkom sympatick. - Kedy? - Ke ste sa tak z celej due smiali s Hankou. Bola som strane zvedav, o vo vs vyvolalo tak veselos... Preskoili sme priekopu. Z pravej strany sa siveli moiare, cesta sa odrala v tej sivej noci ako ierny, hlbok jarok. Na moarinch pliechal d, trva aj porast pri ceste uali od daovch kvapiek. Zrazu v tme pred nami niekoko hlasov zaalo vyvreskova pesniku. Boli to zachrpnut hlasy, kad z nich spieval akoby sm pre seba, znelo to falone a spevci museli ma riadne pod apicou". Z asu na as preruili spev, vykrikovali na seba, nadvali, hdali sa o nieom, vybuchovali smiechom. li sme proti sebe. U som zretene rozoznval ich hlasy. Pijani boli traja, nanajv tyria. - Keby si ma chcelaaaa!" - ahal na pln hrdlo ktorsi. - Chcelaaaa!" - opakovali ahavo. - Bachura mi chcel da poldruha tiscky. Iba poldruha

tiscky za takto vec? - zrazu sa zaal poburova jeden z prichdzajcich. - A ja mu vravm, pn Bachura, chcete urobi vek keft? Na obrzkoch svtch zarbajte a nie na mne... Bachura?" zastavil som sa a poval. - S Bachurom nezanaj! Dva najviac a nie s s nm problmy. Chce sa naahova s polciou? Nelez mu do kapusty! Nie takm, ako si ty, vytrel hubu... - Ale preo z loveka rob blzna? - Keby si ma chcelaaa!" - znova spustil ktorsi ahav pesniku. - Chcelaaa!" - pridali sa alie hlasy, rozahan, opit. Bachura bude nejak tunaj boss" v obchodovan. Priekupnk - priiel som k zveru. Azda m nieo spolon s krdeou nradia, s tokom na Uroczysko? - Ustpme im z cesty, skr ako si ns vimn, - epol som Babiemu letu. - Pome tade. Je tam krovie. Schovme sa za nm a pokme, km neprejd. - Bojte sa? - podpichla ma. - Nie. Neskr vm to vysvetlm. Pome! ahal som ju za sebou k hustmu kroviu pri ceste. Dfal som, e opilci skonia pesniku a op sa vrtia k rozhovoru o Bachurovi. A nemlil som sa. - Bachura prde ku mne pozajtra. Chce ma za spolonka, ako je Boh nado mnou, - prisahal ten ist, ktor sa pred chvou poburoval. - Bude s nm predva ruence... Rozrehotali sa. Poda ich mienky to musel by vemi vydaren vtip a zopakovali ho niekoko rz. Preli okolo ns kolsavm, pijanskm krokom. Boli traja, urasten chlapi, do tvre som im nevidel, nezretene sa beleli v tej tme. Vtip im napravil nladu. Zaali spieva aliu pesniku. Sotva zali za ohyb cesty, vytiahol som dievinu z krovia.

- akm na vae vysvetlenie. Prosm... - op si zaala zo ma uahova. Rozpovedal som jej prhodu na lkach v de mjho prchodu na Uroczysko, porozprval som jej o mojom podozren v svislosti s Bachurom a e pred chvou bola jedinen prleitos, aby som sa o om konene nieo dozvedel. Trpezlivo ma povala, dokonca pozorne. Potom mi vmietla do tvre vitku: - Ste zbabelec! Stran strachopud! Neverm ani slovo z tej vaej historky. Vymysleli ste si ju na pokanie. Vymysleli ste si ju, aby ste zamaskovali svoju zbabelos. Jednoducho ste sa zakli tch opilcov, odtiahli ste ma z cesty v obave, e do ma zabdnu a vy ma budete musie brni. Ste zbabelec, trasortka! - takmer kriala. Bol som ohromen, celkom vyveden z miery, nevedel som, o poveda, ako sa brni, m potvrdi pravdivos svojich slov. - Zbabelec! Obyajn srao! - ete raz vrhla na ma svoje pohdanie a neberc ohady na blato a kalue, sama sa rozbehla po ceste popri moarinch. Vliekol som sa za ou pomaly, z nohy na nohu. Zlos na dievinu sa mieala vo mne so iaom, e ma povauje za takho zbabelca, doliehalo to na ma vemi ako. Hneval som sa na osud, ktor ma tu neustle prenasleduje a pokoruje. A prve v oiach tej jedinej osoby, Babieho leta, som nechcel vyzera ako strachopud, ako neohrabanec. A vetko akoby sa sprisahalo proti mne. Ods stadeto! Ods o najskr! Hne zajtra si zbali veci a zmizn z Uroczyska," rozhodol som sa a od zlosti som si hrzol pery. Tajne ujs z Uroczyska. Tajne, ako sa patr na zbabelca, za akho ma povauje. A svojm tekom potvrdi jej nzor? A navdy jej zosta v pamti ako trasortka?" uvaoval som a hne som zmenil rozhodnutie.

Vliekol som sa po ceste a nevmal som si ni okolo seba. Pomykol som sa v blate a takmer som si rozbil hlavu o sprchniven kme starej vby, chbalo len mlo a bol by som sa po blate zouchol do moiara. Do baraku na Uroczysku som sa dotrmcal zabrzgan iernym mazom. Dokonca aj na okraji klobka som mal hrub ksky blata. V naej izbe sedel Nemsta pri zaatej petrolejke a tudoval nejak lajstr rozloen na stolku. - Ete stle vonku pr? Ako dopadla beseda? - sptal sa ma. Neochotne som zahundral, e beseda sa vemi vydarila a e vonku je stle hrozn neas, hoci u prestalo pra. Moje hundranie si vysvetlil zlm poasm, do ktorho ma poslal a ktorho zreten stopy si vimol na mojom plti aj na klobku. Zahbil sa do svojich lajstrov a ja mlky, stle ete prevajc pokorenie, zaal som sa pripravova na spnok. Priniesol som si z kuchyne vodu, umyl som sa v lavre, oistil som si zuby, prezliekol sa do pyamy. - Ach, u je dvans, - zrazu si vimol Nemsta a poriadne zvol. - Uril si na dnes str? - no. Od dvanstej bude stri Henryk. Ten vysok, vystrhan... Dh s kockatou hlavou," doplnil som v mysli. V naej izbe sa zrazu rozvidnelo, akoby bol de. Pruh ervenho svetla vrazil k nm cez okno a rozlial sa, pohltiac matn lt blikanie petrolejky. - Hor, i o? - vykrkol Nemsta. Vrhli sme sa k oknu. Horelo! Horelo na druhej strane moiarov. Na pozad iernej noci ahal dohora vysok, ohniv, erven stp dymu. Od zvanov vetra sa raz ohbal, raz sa dvhal ako jazyk obrovskej pochodne, zhasnal a znovu vybuchoval, ete v a mohutnej.

- Hoor! - zakrial Nemsta. V baraku nastal hurhaj volania a vkrikov. Vetci sa u zobudili a zaodet kad tm, o mal poruke, vybehli na Uroczysko. Zdalo sa, e ohe, planci za moiarmi, sa iroko rozlieva, lebo sa odral v tisckach bahennch jazierok, zakrdal sa k nmu ostroveku, vytrhol z temnoty prepotsk kostol a tancujc s vetrom, hral sa s jeho ohyzdnm tieom. Rstol nm pred oami oraz vyie a vyie, ervenm elom siahal na nzke daov mraky. - Hor nejak dom v Upornej, - povedal Nemsta, ke sme rchlo hdzali na seba obleenie. On ete nebol vyzleen, a tak si len prehodil pl a nasadil cyklistick iapku. Horie to bolo so mnou - na bos nohy som si v nhlen obul bagane, na pyamu som obliekol pl, a u sme sa nhlili smerom k poiaru. Za nami sa hnali ete traja sopliaci". - Uporna je viac napravo. Neviem, o to hor. Tu, kde je ohe, nie s nijak budovy, - vysvetoval som Nemstovi poas behu po chodnku ku kostolu. - To sa ti tak vid v tme... Dzin!... dzin!... dzin!... dzin!... panicky znelo z poiarnej vee v Upornej. no, predsa som mal pravdu! Uporna leala vpravo. A horelo presne oproti nm, na druhej strane moiarov. Stp oha sa na chvu zlomil. Ale rozhorel sa ete silnejm plameom, roziaril sa a obkolesil ruovou aureolou iskier. Na rzcest pri kostole sme sa zastavili, unaven od behu. Horelo zretene po avej ruke, smerom na Czartoriu. Z dediny utekalo niekoko ud s hkmi a cvendiacimi vedrami. Pridali sme sa k nim a vekmi krokmi sme utekali cez polia priamo k plameu, ktor prskal hviezdy. Ktosi sa vpredu zastavil, akoby zapustil korene, a zvyok takmer popadal naho.

- Hor star vba pri moiari, - oznmil vetkm. Spoznal som ho v iare oha. To bol ten udk z kostola, vo vojenskom plti a brigadrke, obdivovate erta Kuwasu. Vba?... Postpili sme ete pr desiatok krokov. Veru, horela star vba pri moiari, ohe oblizoval jej irok, uprostred dut kme, horelo prchno, ohniv jazyky ako rozviate vlasy vinuli sa okolo hrovitej hlavy. Slala z nej vek horava, nedalo sa pods bliie ne na desa krokov. Z Upornej pribehlo azda osem ud, ns z Uroczyska bolo tie niekoko. Stli sme pokope a mlky sme hadeli na bliaci plame. Kra aj cel pe vby horeli ako such trieska, ani dymu nenarobili vea, len z asu na as vybuchla iara a sypali sa iskry. Zahasi poiar by nevedel nik. Napokon, nemalo by to zmysel. Kto potrebuje sprchniven vbu pri ceste? Sasne si vak hdam vetci kldli otzku: akm zzrakom sa zaplila napriek dau a vlhkosti? Alebo ju niekto podplil myselne? Komu na tom mohlo zlea, aby zhorela star vba? Ohe poiaru preral kru, zahryzol sa do pa. Akoby v obrovskch mukch sa vba pomaly zaala lma v najtenom mieste, naklala sa k zemi. U nebolo ani miesteka, ktor by nehorelo. Krtku chvu stla v bliacom odeve oha a potom praskla, zahuala, zlomila sa. Vek hlava s hrami padla na zem a zatienil ju kdol pary z kalue vody na zemi. - Kuwasa podplil svoju vbu! - vyhlsil zrazu udk vo vojenskom plti a brigadrke. - Rd sedval v jej vntri. Ke niekto tade prechdzal v noci, obas ho poul. Pskal si alebo hkal ako sova a volal na moiar. Znudila sa mu, alebo tm ohom chcel da uom nejak znamenie... - Dnes zaplil vbu, a zajtra podpli nae chalupy, - povedal aksi ena zakrten do atky. Ktosi zozadu, neviditen v skupine, vyhlsil:

- To je trest za to kopanie na Uroczysku... A teraz som si uvedomil, ak nebezpen je pre ns to udkovo tranie. Zakrial som naho: - Ak sprostosti vykladte uom? o m s tm spolon ert Kuwasa? Vbu niekto podplil zo artu. Sama sa predsa nezaplila. Je vemi mokro. Zabudol som, e udk je hluch. Nevmajc si ma, zaal vetkm rozprva: - Moja nebok matka hovorila, e raz, ke sa enil Stacho Byczkowski z Upornej, ten, o pred rokom zomrel, enil sa v meste a zo svadby ili nocou na piatich vozoch. Koii boli riadne opit, lene Kuwasa opilcov nem rd. Sadol si do vby, a diery v nej boli menie ne teraz. Svadobnci ili po ceste popri vbe, a tu sa v pni ozval krik a vresk. Kone sa splaili, vyvrtili vozy, svadobnci popadali do moiara. Len-len e neprilo k neastiu... A teraz Kuwasa podplil svoju vbu. udia ponuro, nepriatesky mlali. Z poiaru si vyvetili aksi nevedno odkia prichdzajce nebezpeenstvo. Obhoren pah vby sernel, zuhonatel a len ke zavial vietor, na chvu servenel ako uhlky v kadidelnici. Non tma premohla iaru oha. Vba dohrala, zanala dymi iernym, smradavm kdolom. Daov kvapky syali na zvykoch plamienkov, v kalui zhasla hrovit koruna starho stromu. Nemsta kvol hlavou na tudentov a pohli sme sa sp na Uroczysko. Medzi nami som si vimol aj Babie leto, schlen od zimy vo svojom nepremokavom plti, Narkuskho, Nietajenka aj dlha. Za naimi chrbtami sa zaali ozva hlasy: - To kvli nim. Pre to ich kopanie! Kuwasa sa rozhneval! Zajtra podpli chalupy! Pred pr tdami Sobieszek videl Kuwasu, v psej koi chodil... Star Romoska tie Kuwasu zazrela. Veer sa jej ukzal v okne... Je to od neho viditen

znamenie, aby sa mu nehrabali v pokladoch... Vba sa nezaplila sama. On ju podplil. Najviac huali babizne. Mui mlali, oividne mali viac zdravho rozumu. Nechceli sa zosmieova tm, e veria v jestvovanie Kuwasu. Ale neprieili sa enm. - Uhdnite, nao bol ten poiar vby? Musme by ostraitej. ert naozaj nesp, - skal vtipkova Nemsta. - Podplil strom, aby vzbudil voi nm ete vie nepriatestvo. - Bolo treba uom vysvetli, ako je to skutone s tmi pokladmi v mohyle. Zbytone akme a na oficilnu besedu, - utovala Babie leto. - Teraz? Ke s vetci tak pobren? Ani by nm nedovolili prehovori. Ete by vznikla nejak hdka, - tvrdil Nemsta. - Preto som vs tak rchlo vzal pre od poiaru. S Kuwasom nie s nijak arty. Mohli sme dosta hkom alebo vedrom. Stretli sme sa s nm zoi-voi a ertovsky ma bol hrudn k. Tak ert stihne aj rebr dolma. - Dnes v noci muste poriadne stri, - vystrhal dlha, ktor mal hliadkova pri baraku. - Ktovie, ak aliu ertovinu vymyslel n prenasledovate. Nikto nebral toto Nemstovo vystrhanie vne. D sa op lial, ako sa vrav, e ani psa by si nevyhnal von z domu". Komu by sa chcelo vli sa po noci v takom stranom nease? Hdam len legendrnemu ertovi. Lene my sme verili v Kuwasu z tela a krvi, v udskej podobe, takho ako my, nevyspanho, ktorho d odrdza od vystrjania hlpost.

Okolo pol druhej v noci Nemsta sfkol v naej izbe plamienok petrolejky. Cel barak bol u dvno pohren do spnku a tmy. Pod tenkou dekou som drkotal zubami od chladu. Premrzol som cestou z Powierka, k poiaru som

utekal v pyame zakrytej plom. Bol som si ist, e zajtra si to odskem prechladnutm a ostrm kaom. Poznal som sa, ak som citliv na prechladnutie. V batohu pod priou som mal katuku s aspirnom. Mohol som ju doiahnu bez toho, aby som vstal z lka, horie to vak bolo s vodou na zapitie horkch tabletiek. Po vodu by som musel s a na koniec baraku. Chvejc sa od zimy, dlho som bojoval so svojou lenivosou. Napokon som vstal z prine a rchlo som iel do kuchyne, kde na lavici stli vedr s vodou. Zhltol som dva aspirny, napil som sa vody z plechovho hrneka. Pritom som pozrel na dvor: zaujmalo ma, ako ns za takho daa dlh vystrhan dohola stri. Vynikajco - uznvam. Veda vchodovch dver z baraku si roztiahol leadlo, nad hlavu pripevnil ddnik a zahraban do niekokch teplch diek, schlil sa na leadlo. Zima mu azda nebola, pred lejakom ho chrnil ddnik. A tak si pokojne driemal, ako keby nemal stri on ns, ale my jeho. Dookola bola dadiv noc, dokonca aj mohyla, vzdialen pr krokov, zanikla v nepreniknutenej tme. Tam, kde ete nedvno iaril ohe podplenej vby, nesvieti ani najmenia iskierka. Vade rovnak ierna tma. Zobudi dlha? Zobudi ho a zahanbi za driemanie a nepozornos? Bola by to z mojej strany pomsta za neprjemnosti, ktor mi spsobil. Preo sa vak mm uspokoji s drobnosou, ke sa mem dokonale nasti rozkoou bohov". Potichu som zabehol do svojej izby, vytrhol som z notesa ist lstok, vyhrabal som z vrecka saka ceruzku a potme som nakrabal tlaenmi psmenami: BOL SOM TU, A TY SI SPAL, TRUO! KUWASA

Lstok som preloil napoly, aby na psmen nenakvapkal d. Zakradol som sa k spiacemu dlhovi a stril som mu lstok pod prsty natiahnutej ruky. Zobud sa, zacti pod prstami papier, vezme ho do ruky, preta a... akoby mu niekto dal po papuli - teil som sa v duchu. Ale ke som sa vracal do izby, poctil som vitky svedomia. Hdam predsa len bolo treba dlha zobudi namiesto toho, aby som mu vyparatil hlpy art? Ak prve dnes v noci zlodeji prdu na Uroczysko a narobia kody vaka dlhovej nepozornosti, nebudem aj ja spoluvinnkom?... Ech, dnes iste neprdu," rchlo som si dal rozhreenie a zaliezol som pod deku. U mi bolo teplo, priam horco zo vetkch dojmov. Takmer ihne som upadol do hlbokho spnku.

SMA

KAPITOLA

ertovsk ksok Lebka obra Pomsta dlhovi Babiemu letu je do plau Podozrenia Vpovede vo veci erta Kuwasu

- Vstvaj! Vstvaj! - mykal ma ktosi za plece. - Vstvaj! Zobu sa u, - vykrikoval Nemsta a ahal ma dolu z lka. Horko-ako som rozlepil vieka. V hlave mi hualo od nevyspatia. Ran svit sa iba ruovel za otvorenm oknom, cez ktor ahal dnu prenikav rann chlad. Nemsta zo ma strhol deku a vtom som sa ctil, ako keby ma bol niekto polial vedrom studenej vody. - Vstvajte vetci! - klopal Nemsta na dreven stenu miestnosti. Potom znova priskoil k mojej prini a zaal ma budi zo spnku. - Je to na zoalenie! Ak to takto pjde alej, pjdeme z Uroczyska nah a bos! Ete aj poduky spod hlavy nm zlodeji ukradn! Bol u v nohaviciach, ale ete mal vrch pyama. Z asu na as podiiel k otvorenmu oknu a na kohosi krial. - Nehbte sa z miesta, ani krok! Toto musia vetci vidie!... Veru, de sa zanal zaujmavo. Zliezol som z prine, boleli ma vetky kosti. Nemsta mi nedovolil umy sa, zvolal cel vpravu pred barak. Otupen, akoby s mlynskm arnovom na hlave, vyiel som von. A hne som sa prebral.

- Pozerajte, dobre sa prizrite, - vysvetoval Nemsta ako sprievodca po mzeu zvltnost. Na leadle, zakryt dekami a po konek nosa, leal dlh s rozpaitou tvrou, s oami vytretenmi od strachu alebo prekvapenia. - Vidte ho? Spal. Celuik noc prespal. Ako pohodlne sa uloil. Tri deky odkiasi vyhrabal. Zaujmav, ktor dievina sa nad nm zutovala a dala mu svoju deku. Aby chudik nezmrzol cez noc. Aj ddnik. Ako v Londne, - uahoval si z dlha. - Predstavte si, pred tvrhodinkou som vyiel na dvor a naiel som tohto pna spa na leadle. Ete som si nemyslel ni zl, azda len teraz nadrnom zadriemal? Ak pekn de sa ukazuje. Ruov rno. Ndhern poasie, dnes pjde robota vynikajco, - teil som sa v duchu. Ale podiiel som bliie k spiacemu. o je to? Prosm, pozrite sa... Od prekvapenia mi vyrazilo dych. Autentick, naozajstn udsk lebka. Trochu ltkast, le v trve pri dlhovch nohch a had naho iernymi onmi jamkami. - To ete nie je vetko. Na deke spiaceho vidm lstok. Vezmem ho a pozerm, je to bostn" lstok. Bol som tu, ale ty si spal, truo!" Podpsan Kuwasa". Kuwasa priiel k nm na nvtevu, nechal tu svoju vizitku". Ako sa vm to pi? - spytoval sa Nemsta, ale vbec nemal chu artova. - A teraz chote do klne! Po naom nrad zostala iba pekn spomienka... Smiech utchol, akoby kadmu ktosi rukou zakryl sta. Nikto nechce veri svojim uiam a oiam. Drgaj nohami do lebky v trve, nazeraj do klne a rukami hmataj po stench a zemi, hadaj nradie. Po desiaty raz taj lstok od Kuwasu". A dlh stle le na leadle ako prikovan, prekvapene gli oami, tvri sa ete idiotskejie ne inokedy. Ani sa neospravedluje. Lebo ako sa vyhovori? Spal a hotovo! A v tom ase zlodeji voli na Uroczysko, vzali nradie, nechali tu lebku. S vtipn, vak?...

- Zaujmav. Vemi zaujmav, - hundre si pod nosom Narkuski. Zdvihol lebku z trvy a skma ju ako antropolg. - o je zaujmav? - znervzuje sa Nemsta. - Lebke chba eus, - pokojne tvrd Narkuski. - eus? Nm chba nradie! Zaujmav, m budeme pracova? Alebo celkom sa vykaleme na prcu, na vskum, na vetko? - kri Nemsta, nadva rad-radom vetkm. Ale vinn je predsa len dlh. No a ja, lene o tom sa iste nik nedozvie. Predsa nebud grafologicky skma lstok od Kuwasu? Nikto sa nervznemu Nemstovi neuduje. Nradie sa u raz stratilo, vskumn prce sa omekali o niekoko dn, potom sa vynoril problm ulovch kociek. Nemsta sa rozhodol rozdeli vpravu, o ete vmi oddiali rozkopanie mohyly, teraz op zmizlo nradie, znova nastane mekanie v prci. - Ak v priebehu dvoch dn nradie nenjdeme, - vyhlasuje Nemsta, - nezostane mi ni in, ako s kpi nov. Azda mi len poradte, z akej poloky v rozpote mm vzia peniaze na kpu tretieho kompletu nradia? - Z poloky nepredvdan vdavky", - naivne rad Nietajenko, o vyvolva u Nemstu ete v hnev. - Vystrham vs, e posledn raz som sa rozhodol s do Varavy v takejto veci. Ifa tu nem gar, stoj v stodole u richtra, me sa k nej dosta ktokovek, a ke som sa ou vracal, osi mi v motore haprovalo. Obracia sa na pte a odchdza do svojej izby. Musm vlastne s za nm, nejako sa ospravedlni, lebo v podstate ma menoval svojm zstupcom pre veci bezpenosti na Uroczysku. Prisbim mu, e svedomitejie ne doteraz sa budem zaobera odhalenm zlodeja - rozhodujem sa pokrytecky, klamlivo. Lebo dobre viem, e aj keby som sa stal najhorlivejm detektvom, aj tak ni nenarobm. Kde ho hada? Zlodej nenechal ani najmeniu stopu.

Dnes je lepie neukazova sa mu na oi," rozhodujem sa zbabelo a zostanem medzi tudentmi. Babie leto pripomna Narkuskmu a Nietajenkovi, e dnes veer a zajtra maj s na besedu v Upornej a Przyglowe. - Vy verte, e takto osvetov prca" m pozitvne vsledky? - uahuje si z nej Narkuski. - Verte, e zlodeji prdu prve na moju prednku, dozvedia sa pravdu o cieli naich vskumov, zrazu ich pochytia vitky svedomia a vrtia nm nradie? - V Powierku so zujmom povali, o som hovorila o naich vskumoch. Pn redaktor to me dosvedi, - odvolvala sa na ma. Ach, spomenula si, e vbec jestvujem? Mykol som plecami: - Som privemi zbabel, aby som vyjadril svoju mienku. Vrhla na ma pohdav pohad. Oakval som to a ahostajne, akoby ni, zaal som si pska pomedzi zuby. Potom, aby som ju ete vmi podrdil, podiiel som k dlhovi a povedal som nahlas, aby ma vetci mohli pou: - Vera rno ste sa spytovali, preo prve mne, a nie naprklad vm sa stvaj zaujmav prhody. Dnes ste na to dostali odpove, vak? Pretoe ja obas prejavujem trocha ostraitosti, vy zasa vemi oceujete sladk spnok. Mte zvrat z spechov, pravda? Asistentka profesora Nemstu vs opsala ako genilneho objavitea, a preto ste povaovali spnok za zaslen odpoinok? T deka, pod ktorou ste tak sladko driemali, iste tie patr slene Irene? Trochu som to prehnal. Urobil som si z dlha nepriatea na cel ivot. Ako obaren vyskoil z leadla, myslel som, e ma zmlti. Ale on iba strhol deku, zahreil a schoval sa v baraku. Ak je tu niekto zbabelec, tak to iste nie som ja. Sympatie vetkch m zvyajne vaz. Tak to bolo aj v tomto prpade. Vetci si uahovali z dlha. Babie leto odila nabok, zdalo sa mi, e mala v oiach slzy.

Dobre jej tak," pomyslel som si, ale ctil som nechu. Stla niekoko krokov odo ma, obrten chrbtom, take som videl jej jesenn vlasy, neuesan po noci, neporiadne splvajce na plecia ervenho upanu. Ak by to bolo ndhern, keby namiesto pohdania pozrela na ma s radosou a smevom! Lene delila ns t nespravodliv nadvka zbabelec", nezakladajca sa na pravde. Tak veci sa neodpaj. Narkuski ma potapkal po pleci a podstril mi pod nos lt lebku. - Pozrite sa! To bola lebka nejakho obra. Lebka ako dbn, - nadene cmukol perami. - Keby sme vedeli, braekovci, odkia vzali t lebku, ahie by sme natrafili na stopu zlodejov, - povedal Nietajenko. - Cintorn je iba jeden pre cel okolie. V Upornej za drevenou kaplnkou. - Domnievate sa, e lebku vytiahli z hrobu? Hm, zaujmav, vemi zaujmav, - hundral Narkuski. - Alebo azda z prepotstva? Aj tam s hroby. Spomenul som si na hluchho udka vo vojenskom plti. i vtedy, ke horela vba, pobril proti nm dedinanov nechtiac? Alebo to urobil zmerne?... Moja vizitka" od Kuwasu putuje z rk do rk. Kad sa k nej mdro vyjadruje: - Psal ju nejak poloanalfabet, - tvrd Joasia, - pozna to poda kostrbatch psmen. Akoby ma ktosi pichol pendlkom. - Preo hne poloanalfabet? Psal potme, preto tak mral, - povedal som. - Zaujmav, vemi zaujmav, - vrtel hlavou Narkuski. V kadom prpade poda mojej mienky zlodejom nechba invencia. Prhoda s podplenm vby bol majstrovsk ksok. Vtipn a zaujmav. A lebka, hehe? Nie kad prde na to, e treba podhodi lebku. Je to nezvyajn. osi to zna-

men. Ako keby sa k nm prihovrali symbolmi. Najprv podplili vbu. Mono tm chceli poveda: prestate kopa na Uroczysku, lebo v opanom prpade vm hroz poiar. Teraz tu nechali lebku, znamenie smrti. Opakovane ns vystrhaj: hroz vm ohe a smr. A koko dvtipu je v tom lstku? Bol som tu, ale ty si spal, truo! Kuwasa." Joasia ma odtiahla nabok, aby ns nik nepoul. - Povedzte mi primne, prosm, o si o tom myslte. Lebo ja som z toho celkom zmten. V erta Kuwasu neverm. Ale tie udalosti s lebkou a poiarom sa mi vidia tak straideln... A sa trocha bojm. Bola mi smiena. B sa? oho? Teraz hdam nikomu z ns nehrozilo nijak nebezpeenstvo. Zhadn prenasledovatelia dosiahli svoj cie: vzali nm nradie, znemonili nm pracova. Teraz daj na dlh as pokoj. Povedal som to Joasi, prirodzene som nevyzradil, e jej strach je mi na smiech. Je iste ete citlivejia ne Babie leto, take nie je udn, e ju znepokojuje tajomstvo, ktorm je obklopen Uroczysko. Mm radej takto precitlivenos, jemnos, ne odvahu Babieho leta, odvahu uahova si z inch. - o si myslte? - obrtil sa na ma Nietajenko. - Nemsta prikzal hada nradie. Teda po raajkch sa azda rozdelme na skupiny. Jedna pjde ku kostolu a zist, i tam nie je otvoren niektor hrobka, druh na cintorn v Upornej. Osobne som neveril v spech hadania. Ale nech robia, o chc, beztak sa tu ned robi ni lepie. - Ja to oznmim polcii, - vyhlsil som. - A ja? o mm robi ja? - sptala sa Babie leto. - Vy, - povedal som a prehnane elegantne som sa jej uklonil, - vy si mete robi, o sa vm zachce. A potichu som dodal: - Keby ste tak nepohdali mojou spolonosou, navrhol by som vm, aby sme spolone hadali nradie.

Tvrila sa, e to nepoula. - Dobre. Pjdem s vami ku kostolu, - povedala Narkuskmu. - Polcia! - zvolal ktosi. Po chodnku od prepotskho kostola prichdzali k nm na bicykloch dvaja policajti, medzi nimi mladuk velite. Azda sa nejakm zzrakom dozvedeli o optovnej krdei na Uroczysku? Nie. Prili si doplni informcie o nonom poiari starej vby. Znova dkladne spsali, kedy a o nm neznmi pchatelia ukradli, obzreli si cel tern ostroveka, klu, kde lealo nradie, lebku, moju vizitku" od Kuwasu. Nemsta vyiel z baraku. - o si polcia mysl, njdete nae nradie, alebo pre kad prpad bude lepie, aby som sa vybral po nov? Bezradne rozloili rukami. Prirodzene, pustia sa do hadania zlodejov, ale nemu ni sbi. Vyzerali, akoby ich osi ailo, dokonca gniavilo. - Teda o robi? Na okol vystrja aksi ert Kuwasa, rob kodu, podpauje vbu, kradne nm nradie, a polcia na to ni? Celkom ni? Velite akoby na ospravedlnenie vytiahol z koenej tatiky niekoko lstkov papiera. - A o meme robi? U tde sa o tom ertovi Kuwasovi hovor po celom okol. Ten aj onen tvrd, e na vlastn oi Kuwasu videl. Predvolali sme ich na okrsok, spsali vpovede. V noci horela vba. Kuwasa? Ako to meme vedie? Rno som volal na okres a odtia na ma spustili: Zoaleli ste? erta nahate, a na okol beztrestne vya banda, ktor naierno pli samohonku." Vynadali nm za Kuwasu. A vy tie zanate s Kuwasom... Ukzal mi lstky, ktor vytiahol z taky. Mali nadpis: Vpovede vo veci objavenia sa erta Kuwasu."

Vpove . 1, obana Feliksa Fontanskho z dediny Uporna, 62 rokov. Tmto potvrdzujem, e nijakho obana Kuwasu nepoznm ani s nm neudriavam nijak vzahy. O uvedenom som poul od ud, e sa v okol u mnoho rokov ukrva nejak Kuwasa nazvan ert. Minule som sa o jedenstej v noci vracal domov od suseda, nejakho Piotra Maslochu. Bva na konci dediny Uporna a mj dom sa nachdza nealeko kaplnky, musel som teda prejs okolo farskho cintorna. Noc bola jasn, mesan, nikoho som cestou nestretol, len ke som prechdzal okolo krkov pri cintorne, zrazu z nich vyskoil ktosi vysok ako poldruha chlapa a ke ma uvidel, upol si a potom po tyroch utiekol na cintorn. Neviem, kto to bol, lebo som mu nevidel tvr ani nijak zvltne znamenia. Ke som to potom rozprval uom, tvrdili, e som videl erta Kuwasu."

Vpove . 2, obianky Janiny Romoskej z dediny Uporna, 74 rokov. O Kuwasovi som poula od starch ud. Kuwasa je ert, ktor sa usdlil v naom kraji. Bva asi na vrchu Czartoria, v starch vbach a po rznych dierach. Obas chod obleen ako lovek, ale m rohy, chvost aj vemi odporn papuu. Niekedy sa men na netopiera. Bolo dvans hodn v noci. Viem to presne, lebo som sa pozrela na hodiny. Deti spali v izbe a ja som sedela pri peci a pozerala cez okno. Trocha som driemala, ale nespala som, o mem slvnostne odprisaha. Zrazu osi zaklopalo na okno a uvidela som ohyzdn tvr, vykriven, s leskncimi sa zubami a horiacimi oami, prilepen na okno. T tvr hne zmizla. Kocr, o spal na peci, sa strhol, zjeil sa, zaal prska od strachu a schoval sa pod poste. Poda toho som spoznala, e som videla erta Kuwasu."

Vpove . 3, obana Ignaca Sobieszka z Upornej, 59 rokov. Da 4. jla t. r. som iel do Powierka, aby som svojej sestre Anne Cumowej odniesol osliku na brsenie kosy. Bolo vtedy desa hodn veer. Z moiarov okolo Uroczyska vyskoil pes vekch rozmerov, vek, tmavosiv vlk. Chvost mal spusten, ale pysk zavret. Nestekal na ma, iba preskoil cez cestu. Nijak zvuk ani jeho beh som nepoul, lebo akoby letel vo vzduchu. Ke som o tom rozprval uom v Powierku, hovorili, e som videl Kuwasu. Poprel som to - o me dosvedi moja sestra Anna Cumowa z Powierka, 40 ron. Poul som, e erta Kuwasu zabil klanicou pred sto rokmi nejak Stacho z Powierka, sa bol prezleen za netopiera a mal chvost. Niektor tomu neverili a tvrdili, e Stach z Powierka zabil nie Kuwasu, ale obana Regierungsrata, Nemca, ktor nosil netopiera na hlave. Ja tomu neverm, ani na Kuwasu, o mem aj odprisaha."

Vrtil som policajtovi vpovede, pritom som si zahryzol do pery, aby som nevybuchol smiechom. utoval som tchto chlapkov v policajnch uniformch. Stretli sa s nezvyajnou, fantastickou prhodou a nevedeli, o si s ou poa. - S vbou je to tie nepochopiten, - saovali sa a nezakrvali svoje akosti. - Podplil ju ktosi alebo o? Ohe vetko rchlo splil a stopy podpaastva teraz nenjde. Dkladne sme prehadali tern pri vbe. Nikde nie je ani skielko z fae od petroleja, ani ni podobn. Azda sa zaplila sama? Nevedeli sme im pomc. My sme oakvali pomoc od nich. Odili bez akhokovek prsubu a s pocitom vlastnej bezradnosti.

DEVIATA

KAPITOLA

Macocha a nevlastn syn Ambcie kanej Salomey Narkuski sa stva Watsonom Hadme zloinca lovek v iernej maske Posledn udkov zloin

Zlomok rukopisu profesora Nemstu ... Stalo sa to onedlho po smrti Boleslawa Krivosteho. V zime roku 1140-1141 kan Salomea, vdova po Krivostom, po jeho smrti ijca v Kruszwici alebo v Leczyci, pozva na svoj dvor Otta zo Stuzzelingenu, kedysi slvneho rytiera, a v sasnosti mncha wrtenberskho kltora v Zwiefaltene. Chce svoju dcru, trojron Juditu, posla do kltora v Zwiefaltene pod Ottovu ochranu. Ale kee o osude knieacej dcrky me rozhodn iba rada knieat, zaiatkom roku 1141 kan zvolva na svoj dvor vetkch svojich synov. Toko historick fakty. Naoko v nich nie je ni podozriv. Keby... keby nie in dleit fakt. Na radu knieat prichdzaj do Lczyce zo svojich sdiel aj Salomeini synovia: Boleslaw Kuerav a Mieszko, porady sa zastuj Kazimierz aj Henryk Sandomierski, knieat aj zstup rytierov. Z knieat nebol pozvan iba Wladyslaw II., nevlastn syn Salomey, ktor poda testamentu Krivosteho mal ako najstar spravova zvrchovan vldu nad sdlami mladch bratov. A teraz u mono pochopi takmer vetko. Prirodzene, e Salomei nelo o vyslanie Judity do kltora. To bola iba zmienka na zvolanie rady. Salomei zlealo na vytvoren bloku

bratov proti seniorlnej vrchnosti Wladyslawa II. A ako uia dejiny, takto blok vznikol na dvore kanej Salomey poiatkom roku 1141... V rodine osirotenej predasnm skonom Boleslawa Krivosteho nebolo zhody, priom ohnisko nedorozumen tlelo u v samotnch uch rodinnch vzahoch - ako tvrdia historick pramene. Krivosty bol dvakrt enat. Wladyslaw II. od jeho prvej eny, ruskej kanej Zbyslawy, ako najstar syn zskal otcovm testamentom zvrchovan vldu nad nevlastnmi bratmi od druhej eny Krivosteho, kanej Salomey. Bola to vemi ambicizna ena, tiaca po moci a poctch, iarliv na titul kan Poska ", baiaca po moci pre seba a pre svoje deti. Ne nvidela nevlastnho syna, nemohla znies skutonos, e prve jemu, a nie jej alebo niektormu z jej synov pripadla najvia moc. Nenvis medzi macochou a pastorkom znsobovala ete vzjomn nevraivos Salomey a Wladyslawovej eny Agnieszky. Prehlbovala ju navye skutonos, e Wladyslaw ako vldca mal prvo stara sa o svojich maloletch bratov a spravova im pridelen sdla, km nedosiahnu plnoletos, medzitm vak obidve funkcie vzala do svojich rk kan Salomea. A tak v rodine Krivosteho vznikli dva proti sebe stojace nepriatesk tbory. Na jednej strane vek kniea " Wladyslaw II so enou Agnieszkou, na druhej strane - jeho macocha a nevlastn bratia. Ohnisko boja neustle tlejce medzi tmito tbormi rozhorelo sa zakrtko do vekho oha bratovraednch vojen. Bitka medzi vekm knieaom" a jeho macochou a bratmi bola vemi krvav a prebiehala so striedavm astm, mala hojne dramatickch momentov, ako obkenie Wladyslawovch protivnkov v Poznani, uvalenie kliatby na Wladyslawa Jakubom, sdelnm arcibiskupom v Gniezdne, ako aj rozprenie Wladyslawovch vojsk, tek vekho knieaa" do Nemecka a definitvny koniec jeho nedlhho a tragickho panovania.

... V tom vetkom mal neposledn rolu zohra pekn romnsky prepotsk kostol, vo vre nasledujcich udalost ako klenot hoden medzi moarisk, na zelen koberec lk Upornej. ...Za svoj vznik va kostol ambiciznej kanej Salomei. Za svoje romnske tvary - jednmu z prvrencov kanej, plockmu biskupovi Aleksandrovi, tvorcovi poskch bazilk", ako ho nazval kronikr Wincenty Kadlubek. Kan Salomea snvala o tom, e po vyhnan pastorka ovldne cel krajinu, snvala o zjazdoch vemoov, ktorm bude predseda. Jej pastorok Wladyslaw vlastnil Krakov - ona, Salomea, musela sa uspokoji s bohou Kruszwicou a ete bohejou Upornou. Tie neuspokojovali jej ambcie, nemala kde prijma svojich poetnch svetskch aj duchovnch prvrencov, nemala vo svojom sdle vhodn zmok ani kostol. Ak Wladyslawovi patril Krakov - tak ona, Salomea, si vytvor ete ndhernejie, ete krajie sdlo. Hoci aj v Upornej. Na rade knieat v roku 1141 padlo rozhodnutie vystava obrovsk romnsky prepotsk kostol. Mal vo vetkom zodpoveda Salomeinm snom: by vek a obrann ako pevnos, aby sa v om mohli bezpene kona porady a zjazdy knieat, km Salomea vybuduje zmok. Ako to opsal historik: prepotsk kostol sa mal sta strnou budovou parlamentu. Parlamentu knieat, ktor povstali proti seniorlnej zvrchovanosti najstarieho brata. Salomea zakrtko zomiera. Ale ou vytvoren tbor synov sa nerozpad, vedie zriv vojnu s Wladyslawom. A ke ho vyen z krajiny - ako pomnk vazstva doved do konca vstavbu kostola zaat ich matkou. V roku 1161 na slvnos posviacky prepotstva sa tu ziiel vkvet rytierstva a duchovenstva. K mrom kostola prili: arcibiskup Jan, krakovsk biskup Mateusz, vratislavsk Walter, mazowiecky Werner, kruszwick Onold. Z knieat boli prtomn: Boleslaw Kuerav, Henryk Sandomiersky, Kazimierz Spravodliv, ako aj pron Odon, syn Mieszka Starho. Me-

dzi poetnmi rytiermi treba spomen Jaksa z Miechowa, neskr slvneho astnka kriiackych vprav, na ktor vyrazil v roku 1162. Ale roky sa mali, prvrenci Salomey vymreli, iadnemu z neskorch vldcov Poska ani len na um nezilo uskutoova sny kanej: vybudova pri prepotskom kostole zmok a hrad rovnako ndhern ako kostol. Nevznikla nijak historick potreba, aby sa z Upornej stalo hlavn mesto Poska, o chcela dosiahnu Salomea. A preto ke o sto rokov neskr poas njazdu Litvanov bol vyplen hrdok Uporna, zostal iba strny obrann prepotsk kostol, pekn, ale celkom osamoten, obken iba moiarmi a podmanmi lkami, ktor s na jar obsypan volskmi okami a zrulm. Vyrstol z chorobnej enskej ambcie a je ako klenot hoden pre si vrtoch do trvy, klenot pekn, ale neuiton. ivot preiel okolo. aleko od vekch miest a dobrch ciest bol kostol odsden na zabudnutie. A hoci aj v neskorch rokoch mono v jeho dejinch njs nejedno obdobie bohat na udalosti, predsa len bol postaven na vie a vnejie ciele. Toko o vzniku prepotskho kostola napsal Nemsta. Jeho prcu som odloil s pocitom ahkho smtku, ktor som pocioval medzi riadkami nestrannej sprvy historika. Nechcel som si kazi tto nladu vniknutm do alch strn rukopisu, kde sa Nemsta v slade so svojm programom zaoberal zhadnm zmiznutm vzcneho relikvira. Bl som sa, e zvedavos, ak mu saovala tto lohu, pochyt aj ma a vtedy nenvratne zmizne aj t omrvinka smtku, ktor zahauje dnes nikomu nepotrebn vekos romnskej stavby. Scitil som s jej zabudnutou krsou a nikdy nesplnen sny Salomey ma napali tosou. Opatrne som zatvoril tenk zoit a pozrel som na prepotsk kostol akoby celkom inmi oami. Zretene som ho videl v iari popoludajieho slnka, na pozad jasnej

blankytnej oblohy. Mal som ho ako na dlani z vysokej mohyly, kde som u hodinu tal, napoly leiac na deke. V mylienkach som si opakoval prve zskan dta a vynikajce men. Nad hlavou mi s frndanm preleteli dva pry divch kac. Na okraji moarsk, pri chodnku veda mra cintorna objavila sa skupinka ud. Ke som si rukou zaclonil oi, aby som ich ochrnil pred slnenou iarou, spoznal som Nietajenka, Narkuskho, Babie leto a dlha, vracajcich sa z dediny. Natrafili aspo na najmeniu stopu zlodejov? Lenivo som sa pretiahol, unaven od poludajej horavy. V baraku hrkotalo kuchynsk ninie, pripomnalo, e oskoro bude nieo pod zub. Panovalo ticho, na ostroveku rozohriatom slnenou pavou okrem ma nebolo vidie nikoho. Kto neodiiel do dediny s doktormi, chrnil sa v chladnom vntri baraku. Poriadne som zvol, potom som pomaly ziiel z mohyly. Po chvli mlad, vesel hlasy preruili ticho Uroczyska. Nie je u vhodn uvaova o osude starej stavby. Nietajenko a Narkuski mali kysl tvre. - erta njdeme, pn kolega, a nie nradie. V kostole s hrobky v najlepom poriadku. Takisto na cintorne v Upornej. Narkuski. - Nemali sme hada vyrabovan hroby, ale ud, ktor nm ukradli nradie. Pol da sme stratili zbytone. Nietajenko, ako zvyajne, zaal oponova. - Trvm na svojom predchdzajcom presveden. Najprv treba zisti miesto, odkia zlodeji pochdzaj. Mono to urobi iba tak, e natrafme na hrob, odkia zobrali lebku. Tak je to, mil braekovci! Na hroboch pri kostole ani v Upornej nie s ani najmenie stopy vykradnutia, to znamen, e odtia zlodeji nepochdzaj. Musme ich hada v inch dedinch.

- Ale bezo ma! Toho tlania mm po krk, - ertil sa Narkuski a vekou atkou si utieral spoten elo i krk. Poludajia horava ho poriadne zmorila. Babie leto znova pripomenula Nietajenkovi, e veer mus s na besedu v Upornej, a pretoe nebol vekm renkom, ponhal sa do baraku urobi si podrobn poznmky. Vaka tomu sa spor ihne skonil. - Sedembolestn detektv, - nazlostene vyprskol Narkuski, ke Nietajenko voiel do baraku. - Sotva sme prili ku kostolu, hne zaal vymeriava mry, o hroby ani len okom nezavadil. Iba mne naprotive stle tvrd svoje. A robota zatia stoj. Nemsta odiiel ku kovovi, aby mu osi privaril v motore, a hdam zajtra rno vyraz do Varavy po nov nradie. Je to bieda! erie ma zvedavos, akoby som sa najedol sry. Odkopali sme schody, ete krok do pivnice, ete trocha a budeme vedie, ak je to stavba, a tu zrazu stop! Zlodeji! Podrden horavou aj Nietajenkom musel sa nejako odreagova. Zatiahol ma so sebou za zadn stenu baraku, kde bolo trocha tiea, upol si na trve a zaal sa mi zverova: - Hlpos som vypustil z st, pn kolega, s tou kaplnkou. Ak je to kaplnka? S pivnicou? Videli ste u niekedy kaplnku s pivnicou? V XII. storo neboli udia a tak strane poveriv, ertov sa sce bli, ale nie tak vemi ako v XVII. alebo XVIII. storo. Nie a tak vemi, aby zo strachu pred Kuwasom postavili kaplnku. A ten tunaj Kuwasa je tie aksi udn ert. Pokia sa pamtm, nie je o om ani zmienka v ivotoch poskch ertov" ani v knihch Chmielovskho, a to je predsa vek teoretik" vetkho ertovstva. Poul som o mnohch ertoch, ale o Kuwasovi ani slova. Zadychal sa. Na hrubom nose sa mu leskli kropaje potu. Vyzeral unaven, snivo primril oi, ale ctil som, e v nich ukrva vea zlostnej irnie. A nemli som sa ani trochu.

- No, pn kolega, na o akte? - zabdol do ma. - Ste mlad, horava vm nepreka ako nm starm. Novinr, to je lovek bystr, dvtipn, ikovn. Ukte svoje schopnosti, chyte zlodejov, a zskate vek slvu... Potom ete dodal: - Irena sa usilovala vyvrti moju ndej vo vae schopnosti. Hdam sa nenahnevte, e sme sa o vs rozprvali za vam chrbtom? Potichu som zasyal, akoby mi niekto liapol na nohu. Obrovskou rukou, pripomnajcou ruku msiara, ma Narkuski tapol najprv po pleci a neskr aj po chrbte. - Verm vm. Napriek vetkmu verm. Vraj ste nemehlo, hovor sa o vs, dokonca aj strachopud. Ale predsa vm verm. Ja som u tak ahkovern lovek. Rchlo som sa uhol pred alm apnutm jeho ruky. U som mal dos tej nim nezaslenej dvery. Ale nechcel som mu to da najavo. Napokon, veril mi, alebo aspo predstieral, e mi ver. Ktovie, nakoko ho Babie leto stihla presvedi o mojej zbabelosti a celkovej neschopnosti. V takejto situcii aj tak spojenec sa me hodi. - Prirodzene, mm ist podozrenie aj koncepciu, pokia ide o zloincov, - nedbalo som precedil cez zuby. - Vborne! Vborne! - zahual basom a silno sa zahnal rukou. Naastie mi nedosiahol na plece. - Tak povam to podozrenie aj koncepciu. Som sam ucho. A pohodlne sa usadil k stene baraku. Je jasn, e nijak koncepciu som nemal. Podozrenie iba nevek a pochybn. Ale ke u som to vyslovil, nebolo nvratu. - Ten udk. Zhadn udk. Ten, ktor poas poiaru starej vby svojm tranm o ertovi Kuwasovi takmer pobril dedinanov proti nm. Starostlivo som sa vyhbal vetkm podrobnostiam, ktor by ma mohli kompromitova, a vyrozprval som mu

o svojom prvom stretnut s tm udkom, ke som v noci navtvil prepotsk kostol, o jeho zhadnom sprvan. Spojenie udka s tokom na Uroczysko aj krdeami nradia nebolo ako zdvodni. - Poriadne sa mli, pokia ide o Kuwasu. Ver, e ert jestvuje a vystrja ksky, takisto ver aj tomu, e mohyla ukrva Kuwasove poklady. Chce ns stadeto vyhna, aby sme nenali poklady. Azda ich chce pre seba? o ak to svoje presvedenie iba predstiera? - Hm. Zaujmav. Vemi zaujmav... Vyzeral, e je presveden o vine udka a v kadom prpade ho moje podozrenie vzruilo. Nemal v dosahu moje plece, a tak sa klepol po vlastnom kolene. - no. Budem vm pomha ako Watson Sherlockovi Holmesovi, budem vam Watsonom, - rozhodol sa. Takto zvrat v celej zleitosti som si prinajmenom neelal. - Kedy mte v mysle pusti sa do toho? - sptal sa vecne. - Kedy? Hne po obede, - povedal som bez rozmania. Dfal som, e vzhadom na horavu mi d svt pokoj. - Vborne! Ni ma neme odstrai od tohto predsavzatia. Veru, budem vam Watsonom. Svoju spokojnos vyjadroval irokmi gestami rk. Nahalo to strach, ke si lovek uvedomil ich hrubos a vekos, kad prst na jeho ruke bol ako poriadne vek dreven kolk. A tak som sa musel pusti do hadania zlodejov. Bolo treba zachrni si es aj t omrvinku dvery, ktor si ete podaktor voi mne zachovali, napriek stivej propagande Babieho leta. Odkedy sa Narkuski rozhodol, e bude Watsonom (namojveru, vbec netim, aby ma povaovali za Sherlocka Holmesa), nevzdialil sa odo ma ani na krok. Poas obeda sme sedeli veda seba, a priateskm smevom aj jem-

nmi tuchancami do boku ma povzbudzoval, aby som si doiil jedla. - Ktovie, kedy skonme nae vyetrovanie. Ktovie, kedy sa dostaneme k tomu, aby sme zasa nieo zjedli, - uvaoval a pod touto zmienkou skonzumoval dvojit porciu. Mal hro apett. Udivila ma tto horlivos pri hadan zlodejov. Neveril som vemi, e mu ide len o njdenie nradia a obnovenie vskumu kaplnky. Skr som bol naklonen mylienke, e odhalenm zlodejov ti prekona Nietajenka. Zatiahol ma do svojich skromnch problmov a nezostvalo mi ni in ako naozaj vykona nezvyajn in. Napriek chabm detektvnym vedomostiam skromnho, sentimentlneho novinra a nastvajceho historika umenia. Oproti nm pri dlhom stole v jedlni sedela Babie leto. Dozaista ju prekvapila neoakvan priaze, ak mi prejavoval doktor Narkuski. Zalieal sa jej dlh. Ale bol privemi skompromitovan udalosou dnenho rna, aby mu mohla prejavi sympatie aspo smevom. Nemsta nepriiel na obed. Azda je problm s motorom vnej, ne pvodne predpokladal? V takom prpade sa jeho odchod oneskor a potreba njs nradie sa stane ovea nstojivejia. Po jedle sme s Narkuskm vstali od stola. - Vzia so sebou baterku a vreckov nok? - sptal sa Narkuski. o si len, doerta, predstavoval pod tm nam hadanm? Nazlostil som sa naho. Len tak pre ni za ni som povedal: - Nok sa nm me zs. Chvu sme nerozhodne stli uprostred jedlne. U po niekok raz som si uvedomil, e cel tto udalos nem ani najmen zmysel, nie je mdra ani vtipn. - Ha, je to problm! Pome, pn doktor, - vyhlsil som

konene. Jeho erven, bacuat papuka ete vmi opeknela od radosti. - Ideme! - vykrkol zpalisto. - Slena Irena! - obrtil sa na Babie leto. - Zaelajte nm spech. Pame sa na nebezpen vpravu! Urobila ironick grimasu. Nazlosten som doktora nasilu vytiahol z jedlne. - Vy nie ste Watson, ale utran baba! - zasyal som. Prudko som vyrazil dopredu po chodnku z Uroczyska. Po niekokch krokoch ma hnev preiel. T vedci s trochu ako deti, dospel som k zveru. Narkuski ma dostihol s tosou v tvri. Jeho mlanie malo nahradi ospravedlnenie za trajstvo. Bol odo ma ni prinajmenom o ptns centimetrov, ale chcel sa mi vyrovna vzrastom aspo vo vlastnej predstave, a preto, ako len vldal, naahoval hlavu dohora ako irafa. Pritom nos smiene vytal dopredu ako vyla, ktor vetr pach zveriny v zvanoch vetra. Ke u som sa stal Holmesom, musel som pracova metdou dedukcie. Idcky k Upornej s Narkuskm, zaal som nahlas snova vahy: - Kde sa me schovva ten zhadn udk? Prv raz som sa s nm stretol o dvanstej v noci pri kostole. Nemohol vedie, e budem tam prve v t noc. To je prv dvod, e pravdepodobne bva niekde nablzku. Druh raz som ho videl pri horiacej vbe. Pribehol k nej sasne so mnou. Poda toho bva nie alej od vby ako my na Uroczysku. Koko je z Uroczyska k vbe? Myslm, e nie viac ne poldruha kilometra. V rovnakej vzdialenosti, kdesi v dedinke Uporna, treba hada tajomnho udka. - Vborne! Vborne! - nadchnal sa doktor. Nechcem tvrdi, e tieto vkriky mi nepochlebovali. Ke sme minuli prepotsk kostol, zaboil som doava

k splenej vbe. Pri zuhonatench zvykoch, iernych a pchnucich spleninou, som zastal. - Stadeto rtajte kroky. Po tisc psto metroch ma upozornite. Niekde nablzku bude udkovo obydlie. li sme do dediny. Z neba sa liala skuton pava, ale to, e horava morila Narkuskho, mi bolo prjemn. Je to za tvoju ambciu triumfova nad Nietajenkom a za to plieskanie po mojom pleci, hovoril som si pri pohade, ako ho zalieva pot. Iiel s holou hlavou a jeho uprina, ierna ako smola, priahovala slnen le. Mne klobk chrnil elo aj hlavu, a vbec ako mlad a chud som ahie znal sparu. Lene nesaoval sa ani slovkom, vne a pozorne rtal prejden kroky. tyristo metrov od vby sme minuli kostol. Pri mre cintorna dvaja dedinsk vrastkovia hrali karty. Ke ns uvideli, vyskoili z miesta, akoby ich osi vystrailo, potom jeden z nich na ns vykrkol: - Pni, dajte trocha Kuwasovho zlata! Potom preskoili mr a uli za prepotsk kostol. Tam preliezli cez nevysok ohradu cintorna a beali do pol. Nevenovali sme im ani najmeniu pozornos. Prce na Uroczysku boli stredom zujmu obyvateov okolitch dedn a iste len tabuka na chodnku, ktor zakazovala vstup, chrnila ns pred invziou zvedavcov. Po prejden tisc metrov zaalo unavenmu doktorovi v hrdle fua a hvzda ako v upchatej fajke. Slnko rozplilo piesit cestu a horci vzduch sotva postrehnutene sa chvel nad vyjazdenmi koajami. Ete niekoko desiatok metrov, a u sa skonilo Narkuskho utrpenie, voli sme na dedinsk ulicu tienen topomi, klenmi a lipami. Stavenisk tu boli chudobn, dreven, z hrubo otesanch hrd zloench do zrubov, pomaovan vyblednutm vpnom s primieanm vieho mnostva modrej farby. Slamen

strechy so ltmi latami ako vek a ak hrby tlaili steny, akoby ich chceli zastri do zeme, tu i tam dokonca vykrivili okienka, ktor takto dostvali a artovn charakter, vesel vraz ako chpajco primren udsk oko. Pred kadou chalupou bola pri ceste nevek zhradka rozhraban sliepkami, so skpou zeleou a trsmi zaprench kvetov. Za domami boli dvory so zelenmi kaluami zapchajcej hnojovky, do tvorca vybudovan dreven stajne, chlievy a stodoly, alej zasa zhrady a pasienky prehraden rami a zky jarok, ktor tenkou nitkou odvdzal vodu k moiarom. Dedina odpovala popoludajm spnkom a keby nebolo alostnho ruania kravy, ktor nechali v zhrade, bola by sa zdala vyudnen. Uprostred cesty vo vyhrabanch hniezdach chladili sa kdle sliepok a dokonca aj psy, ktor sa natiahli do tiea domov, sotva rili zdvihn papule, zateka alebo iba nevraivo vyceri zuby, ke ns uvideli. Narkuski si oblizoval such pery a rtal, vytrvalo rtal. A hoci sa u neusiloval naahova hlavu dohora, aby sa mi vyrovnal vzrastom, a metrkov archa pavy mu ju tlaila k zemi, predsa nestratil ni z podoby vetriacej vyly. No teraz to nebola vyla vetriaca koris, ale vyla na stope, s nosom vlhkm od horavy, sklonenm nad erstvou stopou. Napokon radostne zvolal: - Stop! Tu je to... Lene ja som zrazu celkom zabudol, nao som sem priiel. Nhle som stratil pojem o ase a skutonosti. Mohli by ma a a picha, nebol by som poctil boles, bol som akoby v narkze. To sa mi stvalo vdy, ke som uvidel osi pekn, ke ma prenikla vek rados z takho pohadu. Tu, tri kroky od ns, veda chbajcej latky vytrbenho nzkeho plotu, v hustom krov divho orgovnu, stl Utrpen Kristus, dreven socha svtca na malom, krivom pnku. Asi pred dvesto rokmi ho dltom vytesal z obyajnho

polena aksi tunaj rezbr samouk. Vdchol do polena svoj vroden talent, priodel sochu svojm vlastnm sedliackym smtkom. Kristus vysok na lake, s hlavou vekou od starost, sadol si na kame, chudukou rukou si podoprel lce a so zamrenmi oami sa pohril do svojho vekho smtku, v iali nad svetom plnm sz a neastia. Koko pravdivho a tragickho zfalstva sa skrvalo v jemnom naklonen vekej hlavy, v hrubch vrskach, ktor sa ahali od primrench o, v ohybe laka, v plalivej vrske st a v ruke bezvldne spustenej na koleno picat od hladu. Vek pijansk nos sochu nezosmieoval, ale vyvolval aksi tos svojou nevydarenou kresbou, pl zo zvinutch kueravch vlasov a hustej brady mu zakrval prsia a hol plecia, na bokoch iba nevek ps ho chrnil pred neasom a chladom. Chud, vyciven, rebr sa mu dali zrta pod tenkou koou. Upracovan, drsn prsty na rukch, obrovsk trpenie v celej prikrenej figrke, vetko vyjadrovalo hlbok utrpenie nad osudom loveka. Neplakal, nezalamoval ruky od zfania, iba vo svojej bolesti trpel pre pansk pchu a pohdanie, pre pansk bohatstvo a samovu, pre deree a klady pre sedliakov, pre dery palc od sprvcov, pre ich okrdanie a nestupnos. Trpel pre nerodu, d, ktor spadol v nesprvnom ase, slnko, ktor splilo rodu, neas, v ktorom vetko zhnilo... Roky ho ibal vietor a d, mrz a sneh, a sernel ako zem a stal sa sivm ako stras, a sa sm stal jednm vekm smtkom a utrpenm. A teraz, bezradn a osamoten, akoby teplou rukou siahol na moje srdce... Nebolo mi sden naplno vychutna ten pekn zitok. Narkuski ma celou vhou svojho necitlivho tela stril do htiny orgovnu, silne obrtil plecami a ovial ma horcim epotom:

103

- Pozrite sa! lovek v iernej maske. Prebral som sa. A teraz som zasyal od bolesti, odtrhol som od svojej ruky zovret doktorove prsty. Ale stail jeden pohad, aby som mu prepil boles, ktor mi spsobil. Po piesitej ceste, obchdzajc driemajce sliepky, pomaly kral udk, ktorho sme hadali. no, bol to on, celkom iste, hoci na tvri mal iernu masku. V zelenej brigadrke, bez pla, v ktorom som ho videl pri kostole aj neskr pri horiacej vbe, iba v koeli, v zelench vojenskch jazdeckch nohaviciach, zasunutch do vysokch topnok. ahko ho bolo rozozna nielen poda zuby vo vojenskom obleen, ale aj poda charakteristickej starecky prihrbenej postavy, ktorej silueta sa mi vryla do pamti ete v t noc pri kostole. Spoznal som ho teraz celkom iste, napriek maske zachytenej pod iltom brigadrky. Oami vyplenmi od zvedavosti, ukryt v krku orgovnu, sme s Narkuskm sledovali kad jeho pohyb. Nevidel ns. Iiel pokojne, pomaly a jeho spokojnos a pomal tempo nm pripadali ako opatrnos loveka, ktor sa zakrda, aby spchal zloin. Na okraji cesty, kde je zhrada ohraden vysokm plotom, udk si prikakol, roztiahol zle prichyten laty na plote a cez dieru, ktor takto vznikla, prestril svoju nevek postavu. V zhrade si vzdychol, narovnal si chrbt, potichu zakaal, a potom sa pustil po cestike medzi stromami. Jeho sprvanie, kad jeho krok potvrdzoval nae podozrenie, ba mnohonsobne ho zvoval. Nebola to obyajn, nevinn prechdzka za obyajnou, nevinnou zleitosou. estn lovek si nezakrva tvr, nevlezie do zhrady cez dieru v plote. Vbec sme nepochybovali. ierna maska na udkovej tvri najlepie odhaovala jeho zloinn zmery. To on nm dvakrt ukradol nradie, on podplil osamel vbu. Teraz sa zakrdal, aby spchal al zloin.

Urobil ete niekoko pomalch krokov a stromy v zhrade ho zaclonili pred naimi oami. Vtedy sme prebehli cez cestu, prikren k zemi, aby ns nik nezbadal. Najprv ja, a za mnou Narkuski, dostali sme sa do zhrady vchodom, ktor nm ukzal udk. Tu som sa vrhol na zem a za sebou som stiahol aj pupkatho doktora. udk iel po zhrade nanajv asi dvadsa metrov od ns. Bol k nm obrten chrbtom, take nemal ani potuchy o naej prtomnosti. Vliekol sa z nohy na nohu, obzeral sa po konroch ovocnch stromov ako zhradnk, ktor sa zaujma o budcu oberaku. Zhrada bola rozahl, bola v nej aj besiedka obrasten divm viniom. O nieo alej stlo niekoko nalto pomaovanch ov. - Len potichu! Opatrne, preboha! - dychal mi do ucha Narkuski. Domnievali sme sa, e udk mieri do besiedky, ale nie. ahostajne ju obiiel a len potom nhle zaboil, schovvajc sa za zelenmi stenami lstia. - Za nm! Rchlo! - zavelil som. Vekmi zajami skokmi sme sa dostali k besiedke. Ale o teraz? Gestom ruky som Narkuskmu naznail, aby si upol. Unaven, zadychan, len ako chytal dych otvorenmi stami. Pritlaen k stene besiedky som sa zaal plazi k najbliiemu rohu, odkia by som znova mohol vidie, o udk rob. Vinin letorasty na besiedke roky nik nestrihal, a tak mi sypali na hlavu prach a zoschnut lstie, na spoten tvr sa mi lepila star pavuina. Kdesi nado mnou vytrvalo bzual hmyz a prjemne voal borovicov dym. - ch, ch! - zajaal Narkuski. - Au! - bolestiv vkrik sa vzniesol dohora a zrazu zmkol, akoby ho doktor utlmil v sebe zvykom silnej vle. Potom Narkuski udne zabublal, zapial, potichu sa na nieo saoval.

105

Kee som udka u chvu nevidel, nebol som zvedav, na o sa doktor sauje. Ete jeden zber ramien, a u som opatrne vystril hlavu spoza rohu... - Do pekla! Ja som idiot! - nahlas som si nadval. A u som sa nekryl, vstal som zo zeme, rukvom som si utieral tvr od prachu a prilepench pavun. udk kaal pri li, pod ktorm dymila katuka so eravmi uhlkmi. Vyhal z a vely a pred ich ihadlami si chrnil tvr iernou velrskou maskou. - Sme idioti! Debili! - pokraoval som v nadvkach. Okolo hlavy mi osi zlovestne bzualo. Pochopil som, preo doktor Narkuski tak udne jaal. - Utekajte, pane, lebo vs dopichaj! Do besiedky! - zvolal udk. Nevhal som. Prenasledovan velmi ihadlami, ako la som vbehol do besiedky. - Vedel som, e ma navtvite, vedel, - ozvalo sa za mnou spod ov radostn privtanie loveka v iernej maske.

DESIATA

KAPITOLA

Budem recitova vere? Letovisko s atrakciou" Rimbaud Kniha travia" Ako sa aruje? Kto chyst vradu? Ako zahynul Kuwasa ert a radnci Jeho krovskho Velienstva Poda oho spozna posadnutho diablom Exorcizmus

Sedeli sme pod oknami nevekho domu, na irokej lavici v tieni koatej lipy. Hne veda stl trbav plot a takmer sa dalo rukou siahnu na krk orgovnu s Kristovou sochou. Z lavice sme videli piesit cestu aj sad s besiedkou a mi, kde Narkuskho dotpali vely. boh doktor si teraz priklad na boav krk atku namoen v octe a z asu na as tvrd, e cti, ako mu ija puchne od ihadiel, o m v nej. udk, alebo inmi slovami Klemens Just, kostolnk z Upornej, sa pokal doktora vyliei. Vytiahol mu z krku tri ihadl, poradil, aby si doktor dval octov obklady, a ke ani to nepomohlo, priniesol z domu rozhegan okrhly stolk a poldruhalitrov dbnik s rbezovm vnom. Justov, udkova manelka, tun, vesel ena s dvoma milmi jamkami na lcach, prikryla stolk obrusom a naplnila vnom hlinen pohre, ktor sa podobali na mal kvetine. - Na zdravie! - zvolal doktor. Zabudol na boles aj opuchlinu, ako klie sa prisal k pohru. - Kad protive dobrm trnkom vye, - dodal na vysvetlenie. Bl sa, e nevemi pochvalne ocenm jeho usilovnos v pit vna.

Tu pod lipou sa poludajia pava dala znies. Studen, trocha trpk vno hasilo smd a napalo radosou ako pohad na osi pekn. Svet v mojich oiach po druhom vyprzdnenom pohri zrazu vemi opeknel. Stal sa farebnej. Bol zelen, lt, hrdzavoerven, fialovoruov a modr. V tieni stromu sme sedeli ako pod zvonom zo svetlozelenho skla, a veda spod hustej listnatej kupoly prenikali ostr slnen le a chveli sa na steblch trvy aj na divom orgovne. - Opatrne s tm vnom! Ete pohr, a zanem recitova vere, - upozornil som primne. Just nepoul, lebo bol hluch. Narkuski ma apol po pleci. Prstom ukzal na hust lstie nad naimi hlavami. - Nie kad, kto sed pod lipou, je hne bsnik Kochanowski. Tto utipanos sa ma dotkla. Just sce nepoul, o om hovorme, ale zato pohostinne dolieval vno zo dbna do pohrov. - Vedel som, e ma navtvite, vedel, - spokojne pokyvoval hlavou. - Hne ke som vs v noci videl pri kostole, odhadol som, o ste za. Ja mm nos, pane, hoho! Poznm loveka poda pachu. Ten bude pova o Kuwasovi, veru bude ochotne pova, pomyslel som si. Uhdol som, vak? Kad rok sem ku mne jeden prichdzal letova. Pred vojnou to bolo, pane. Tie tak ako vy. Chud, vysok, v okuliaroch. Chcel so mnou urobi vek keft. Ale potom z toho vznikol cel spor. Ty," hovoril mi, bude po nociach robi Kuwasu a ja dm inzert do novn. Ty prenajme od dedinanov vetky von izby v chalupch a potom ich trikrt drahie prenajmeme dovolenkrom." A veru to urobil, pane. Hne vm ukem... Vydoloval zo zadnho vrecka nohavc vemi ochan nprsn taku a z nej vytiahol rokmi zoltnut vstriok z novn:

POZOR! LETOVISKO S ATRAKCIOU! Divok ztiie, pamiatka romnskej architektry! Kad noc sa tu zjavuje ozajstn erti Milovnci hadania pokladov maj poruke kopec s legendrnymi pokladmi erta KUWASUl A to vetko za lacn peniaze! Informcie: Z. R., Varava, abia ul. 18 - Pretali ste si? Toko dovolenkrov k nm v tom roku prilo, e sedliaci za ak peniaze prenajmali kad ktik. Aj my sme dos zarobili. Lene potom z toho bol cirkus. Tri noci som robil erta a strail som pri kostole. Jedna dovolenkrka zamdlela od strachu. Na tvrt noc manel tej dovolenkrky sa schoval, ovalil ma drkom a vetko sa prezradilo. Aj komre sa vyrojili a ktosi rozhlsil, e od nich mono chyti malriu. A po tdni akoby vymietol dovolenkrov z dediny. Ani jeden nezostal. Nalial nm vna. Ale u som nemal chu pi. Tto prhoda ma znechutila. udk so slvou Kuwasu sa mi zdal sympatickej ako ten predvojnov podvodnk lan po grooch. Justov bola bystrejia ne jej mu a ihne vyctila zmenu v mojej nlade. Nahlas zahuala na mua: - o toko pletie, ty traj! Si hlupk, ke si mysl, e ten pn chce s tebou klama ud! Just zrejme pochopil jej krik. Zaal sa ospravedlova: - Predsa ja sm od seba som nerobil ni. To henten ma nahovoril. Henten! A ke udia boli tak hlpi, e to uverili, nemal som vzia peniaze? Myslte si, pane, e som zarobil vea? Henten vetko vzal a uiel, ke bolo zle. Oj, o som si len vytrpel! Hanby a urok od ud. - Just sa a chytil za hlavu. Poda svojho zvyku rozprval chaoticky, mieal jedno s druhm. - Som chudobn lovek: ksok zhrady, niekoko ov a tento domek, to je cel mj majetok.

109

Narkuski, ktormu u vno poriadne udrelo do hlavy a nos aj lca mu oerveneli, zaal si zo ma uahova: - Just vs ihne odhadol: poda pachu. Azda tie dte inzert do novn? Letovisko s atrakciou", hi, hi, hi... Justov sa ma zastala: - Nie to chcel mu poveda, - vysvetovala a urazene gnila na doktora. - Jeho treba pochopi. Odkedy cez vojnu dostal otras mozgu, lebo pri om vybuchol grant, obas sa mu plet mylienky. Mu povedal, e ten pn je z tch, o radi povaj vmysly o Kuwasovi. Mj mu by v jednom kuse rozprval o Kuwasovi. Ale nikto ho nechce pova. A tak ke njde ochotnho poslucha, te sa, akoby stretol priatea. udk zaal vrtie hlavou. Porozumel iba jednmu slovu Kuwasa" a mal podozrenie. - Nepovajte ju, pane. Ona mi vdy na zlos vrav: Zdochol tvoj Kuwasa, zdochol." Ale on ije. Kto to kedy poul, e by erta zabili klanicou? Dojal ma tou vierou v Kuwasu. Jednm dkom som vypil cel pohr a od blaha som rozloil ruky, aby som kostolnka vyobjmal. - Ty mj udk! Traj mi, traj, koko len chce. Kdesi na ceste sa ozval klaksn auta. Narkuski vyskoil z lavice a akm poklusom vybehol za dom. -)e neskoro, bruchabom z objatia sna vyrvan, brat Kalotus svojm telom knieacm pohol, - zarecitoval som z Rimbauda. A prv raz v ivote som objavil vhodu rozhovoru s lovekom, ktor zle pouje. Nelo predsa o bolenie brucha. Za domom boli vrtka na cestu, po ktorej prichdzal Nemsta, plaiac sliepky a vytrubujc v oblaku prachu. Narkuski ho bez problmov zastavil. Horie bolo prehovori ho, aby sa zastnil naej besedy. Nechal auto na kraji cesty a vemi neochotne sa dal dovies k stolku pod lipou. Narkuski mu popletene vysvetoval:

- Pijeme na poes Kuwasu, chpe? Ukzalo sa, e udk nie je udkom, chpe? Nie, nie takto. To znamen, udk je naozaj udkom, lene on neukradol nae nradie, chpe? On je dvernkom erta Kuwasu. Vie si to predstavi? letovisko s atrakciou." Hi, hi... A sa zatackal od smiechu a dopadol na lavicu. Neviem, i Nemsta pochopil nieo z toho vysvetlenia. Jedno vak pochopil na prv pohad: o ete pred chvou bolo v przdnom dbne. - Ech, vy! - povedal krtko. Ale bez najmenieho nznaku odsdenia. - Hm. Zaujmav, vemi zaujmav, - radostne zahundral Narkuski, ke videl, e pohostinn Just prina nov dbnik. Zvedavos rchlo uspokojil alm pohrom vna. estnho udka - lebo takto ho budem alej nazva vrazne poteila naa poetn prtomnos. Prchod bradatho Nemstu mu urobil ete lepiu nladu a zistili sme, e je vemi pohostinn. Kad chvu tak rchlo, e by som to od neho nebol akal, odskoil do domu a stle nm prinal osi nov: skor jablk, tanier vin, dokonca aj pohr s kvasenmi uhorkami postavil na stolk, ke sa mu zdalo, e Narkuski m chu na nieo podobn. Mono poveda, e vyctil v kadom z ns potencionlneho poslucha svojich trann o Kuwasovi, a preto sa tak teil a hostil ns. V jednej chvli si prstom ukol do ela, znova vbehol do domu, a ke sa vrtil, podal mi hrub koen notes. - Oj, t moja hlava, boh hlava. Zabudol som ako na smr. Tuto ten zoit som naiel pred tromi dami. Leal pri prepotskom kostole hne pod mrom. Viazan v koi, hne som si pomyslel, e niektor z vs ho stratil. A najskr vy, lebo aj vs som tam videl, aj ena povedala, e vm dvala ke od kostola. Chcel som ho zanies na Uroczysko, ale akosi mi to nevylo, a potom som zabudol

ako na smr... Dvno ste ho stratili, pravda? Ke som ho naiel, bol cel mokr od daa. Uprostred sa trocha rozmazalo psmo... Sm neviem, preo som Justovi hne nepovedal: Nie, to nie je mj notes..." Ale toko vykladal, e som stihol notes prelistova. Nie vetko v om d rozmazal a zmyl. Pretal som niekoko viet a takmer mi vyrazilo dych od asu. Nejasnm zamrmlanm som sa priznal k strate a poakoval som udkovi za to, e ho naiel. Ommen som na jeden dok vyprzdnil pohr s vnom a niekoko rz som si zhlboka vydchol, lebo som ctil, e ma zalieva horava. Ako cez stenu som poul Nemstov hlas. Saoval sa na fuerstvo miestneho kova, na pokoden podvozok ify a na to, e kov ho nevedel zvari. Narkuski sa tak smial, akoby bzual meliak. Kniha travia, kniha travia - zanovito som opakoval v mysli, nenachdzajc in nzov pre koen notes. Nikto nepostrehol, o ctim. Narkuski a Nemsta boli zaujat rozhovorom a dokonca si ani nevimli, e udk mi dal nejak notes. Just zasa astn, e mi vrtil straten zpisnk, znova vytiahol z nprsnej taky vstriok z novn a za sprievodu doktorovho smiechu teraz vykladal cel prhodu letoviska s atrakciou" Nemstovi. Diskrtne som sa zdvihol z lavice. Akoby som si chcel popreahova dy, pobral som sa do zhrady medzi stromy. A v besiedke zarastenej divm viniom, kde ma nikto nemohol vidie, lane som sa vrhol na obsah trochu rozmazanch strn notesa. Strana za stranou mi potvrdzovali domnienku, ktor sa mi ponkala u po pretan niekokch viet. Zpisky boli zachyten atramentom, psmom vzdelanho loveka. Rovnako vber slov svedil o vysokej kultre puceho. Napriek tomu od poiatku som mal dojem, e to

psal dedo bylinkr z koliby na lkach. Nezmysly a naivita boli miestami a humorn:

Ako odarova vredy. Keby sa tak vredy a zl znamenia otvorili a nechceli sa strati, a bolesti by boli stran, treba postupova takmto spsobom: vzia psie sadlo 4 deka, kapnieho 12 deka. Imelo, dve hrste lieskovcov posekanch na drobno, dobre roztlc na sirup a vloi to do hlinenho hrnca, priloi k tomu spomnan dvojak sadlo. Dobre to zmiea dokopy a v hrnci silno zaviaza, nech cel dva mesiace postoji na slnku a bude z toho zelen balzam, ktor treba priklada. Ako zaarova aj bosorka. Vzia od chorho, ktormu poarovali, hodne mou do hrnca, do ktorho treba vloi vek hrs byliny zvanej durman a zakry hrniec pokrievkou, postavi na ohe a pomaly vari, a tak na bosorka, o chorobu vyvolal, prejd bolesti a mdloby. In remedium. Vzia erstvo znesen slepaie vajce, hoci by ete aj tepl bolo, vloi ho do hrnca a vo svojom moci postavi na ohe, aby to vetko zovrelo. Ke u do polovice vyvrie, vtedy mo vylia na tecu vodu, vo vajci urobi dieru a poloi ho do mraveniska. Tak sa zl inkovanie strat a chor zdravm sa stane. In remedium. Vzia kore papradia, vari ho v lhu urobenom z dubovho popola, prida tri alebo tyri kvapky krvi z avho ucha mladho teaa. Ak je chor mu, tak pska, a ak ena - suky. A to priklada na boav miesto. Lieiv moc proti arom maj: bylina rosika, palina, najm biela, ruta pon. Mono poui tie cesnak alebo cibuu Proti arom zavesi vo dverch Discoreu alebo tie kou zo psej hlavy Bolo obdivuhodn, ako majite stratenho notesa pouval latinsk vrazy. Nie, to nebol dedo bylinkr, usdil som. Starec z lk, pinav, neporiadny, v nijakom prpade nevyzeral na loveka, ktor by ovldal latininu.

Medzi hlpymi a humornmi zpismi o liekoch proti arom bolo aj plno inch. Prve tie prekvapovali a viedli k nzoru, e majite notesa sa zaoberal nie lieenm, ale skr travistvom.

PAPRA SAMIA. Rastie v tienistch lesoch. Podzemok m jedovat. Po poit extraktu nastan mdloby, vracanie, hnaka, ke a strata vedomia. BOROVICA LESN. S terpentnom smrten dvka pre dospelho - 100 g. OSTRKA PON. Vyvolva ke. RANOSTAJ PESTR. Semen spsobuj mdloby, vracanie, ke a smr. B! Stran . KRUPN. Vracanie, hnaky, smr udusenm. MLIENIK. Rastie v obil, v zrastoch. kod srdcu. BOLEHLAV. Rastie na smetiskch, rumoviskch, popri cestch. Mono si ho zmli s petrlenom. Cel je jedovat, uspva, spsobuje dvojit videnie, paralyzuje zdola nahor, po 4 hodinch smr udusenm. NPRSTNK. Vvar z lstia je jedovat. Smrtene - sta vyvari 2,5 g lstia... Atakalej, atakalej. m alej som tal, tm mi to bolo neprjemnejie. Rady, nvody, spsoby prpravy npojov, ktor by mohli otrvi hdam cel armdy. A o bolo najzaujmavejie, i vlastne najnebezpenejie, tie rady a recepty nevyadovali ako dostupn chemick prostriedky, ale obyajn byliny, ktor sa daj ahko njs, vade sa vyskytujce rastliny, ktor po nleitej prprave mu inkova ako najstranejie jedy. BLEN. Rastie na smetiskch. Jedovat je kore aj semen. Smrtene dus.

UKOVEC ZLOMOCN. Niekoko desiatok bob ui najprv vysko horka, padcnica, zpaly a potom smr u senm. Ctil som, ako sa mi po sluchch ga vek kvapka potu. Kto bol majiteom Knihy travia"? Nao si zapisoval tie stran recepty? Koho chcel otrvi? o hadal pri prepotskom kostole? Preo sa mot v okol Uroczyska? Azda jeho prtomnos je spojen s nam pobytom na ostroveku? Alebo mono prve on sa vydva za Kuwasu, stra ud, aby ich pobril proti nm, zaplil vbu, dvakrt nm ukradol nradie? Chcel ns vyhna z Uroczyska, a ke sa mu to nepodarilo, pouije in, ovea radiklnejie spsoby, naprklad jeden z poetnch jemu znmych a tu uvedench jedov? Nkali sa mi desiatky otzok. Ale ani na jednu z nich som nevedel da urit odpove. A to ete nebolo najhorie. Vbec som nevedel, ako mm postupova, o robi proti hroziacemu nebezpeenstvu. i cel vec s njdenm Knihy travia" zachova v tajnosti a za kad cenu sa usilova sm objavi jej majitea? Lene ak sa mi to nepodar (vbec som nevedel, ako na to), ak napriek mojej ostraitosti travi dosiahne svoje, otrvi ns vetkch alebo aspo niekoho z naej vpravy? i si vezmem na svedomie nieiu smr alebo ak ochorenie? Nie, nie. Sto rz nie. Vetci lenovia naej vpravy sa musia dozvedie o njden tejto knihy, vetkch musm upozorni na nebezpeenstvo. Ale musm sa vnejie ne doteraz venova odhaleniu erta Kuwasu. Mohli sme ho bra na ahk vhu, ke strail, ke kradol nradie a vystrjal zlostn arty. Teraz vak u ide o udsk ivot. O ivoty ns vetkch, celej naej vpravy. ... Nad naimi hlavami viselo dvojit nebezpeenstvo.

Dvojit, lebo sme nevedeli, odkia na ns me padn, kto ho prinesie. udk vypadol z okruhu podozrivch. Ukzal sa ako estn, udcky kostolnk. O jeho plnej nevine ma presviedal hoci aj fakt, e prve on mi odovzdal Knihu travia". Azda to predsa bude dedo bylinkr? Nie, v nijakom prpade som nemohol uveri, e vzor zanedbanho, pinavho chlapa me by len maskou, pod ktorou sa ukrval vzdelan zloinec. Prirodzene, starec bol schopn spcha zloin, poslal ns predsa na smr do moarsk, teda bol by schopn aj otrvi ns. Azda poznal tie jedovat vlastnosti byliniek. Ale c e l k o m i s t e nie on zapsal vetky tie stran poznmky do notesa. Teda kto? Kto? Ktosi z jeho okruhu, ktosi, kto ije v jeho blzkosti. Bachura... Veru, Bachura! Je to pravdepodobne vzdelan lovek, dedo bylinkr mu prezradil svoje poznatky o rastlinnch jedoch, a Bachura ich zapsal do notesa, ktor neskr stratil. Obaja, dedo bylinkr aj Bachura s udia, u ktorch treba pota s nebezpeenstvom. A tmto smerom treba vies ptranie po ertovi Kuwasovi. Treba njs deda bylinkra. Zisti, kto je Bachura. A tm odhali zlostnho, zloinnho erta Kuwasu. Otrasen podozrenm a vedomm hroziaceho nebezpeenstva som sa vrtil k stolku pod lipou, pevne rozhodnut znekodni Kuwasu. Tu bola prve v najlepom vesel, bezstarostn zbava. Nemsta si jednostaj hladkal iernu bradu, o uho znamenalo najviu spokojnos. Od brady odtiahol ruky len vtedy, ke siahal po pohriku s vnom, ktor pil pomalmi, statonmi dkami. Narkuski, erven v tvri, sedel nadurden ako moriak, a ak niekto povedal osi vesel, najprv sa mu roztriaslo brucho, potom priloil pohr k stam a zabublalo mu v nich vno. udk vykladal historky o Kuwa-

sovi, vil sa do toho ako zl herec, menil hlas a gal oami, ke chcel vyvola dojem hrzy a strachu. Tichuko som si prisadol na lavicu a nesmelo som siahol po vne. Po prvom pohri som ctil, ako sa mi pomaly do l vlieva odvaha. Ete jeden pohr, a Kniha travia", ktor som mal vo vrecku, zdala sa mi menej nebezpen. Po treom pohri som si tak dveroval, akoby namiesto udka Justa sedel veda ma zhadn Bachura, na ktorho stailo iba siahnu rukou a uvzni ho. Medzitm udk rozprval: - Bolo to za pruskej vldy, mil pni. Za Pruiakov, o sa ako tie plotice rozliezli po milovanom Posku. Tam, kde je katie pri Powierku, chceli vybudova strnu pevnos, fortalciu, i ako sa to tam u nich vol. Cel celuik mesiac kzali chlapom robi vkopy, a pritom ich tak nahali do roboty, e sa z ud lial pot ccerkom. Zhromadili sedliakov z celho okolia, palicami ich ntili, aby robota ila rchlejie, aby m skr boli tie vkopy hotov. A Kuwasa, mil pni, zachoval sa tak, ako to vie Kuwasa. uom sa deje krivda, on m rados. Prezliekal sa za Pruiaka, po prusky vandrkoval, pri robotch sa krtil a najvmi ahal biom po chrbtoch chlapov. A veer, ke unaven udia sa rozchdzali do svojich dedn, pobral sa k moarinm, svetielka zahal, ud vodil k bahnu, do moiara vahoval a stle robil kodu. Nebolo nijakej pomoci proti nemu. Kto sa postav ertovi? Kto erta preme? Kto erta dobehne? Oj, uom sa zdalo, e udiera ich posledn hodina. Nadvali aj na Kuwasu. Nemohli mu prepi jedno, e posk ert sa spolil s Pruiakmi, e v spolku s nimi kod nrodu. A medzi robotujcimi na fortalcii bol jeden smel odvlivec, ikovn a bystr. Nazvali ho Stacho. Okolit moiare a bahnisk poznal ako svojich p prstov na ruke, dverne ovldal cestiky aj chodnky cez moariny, vek i mal. Pred umi sa chvlil, e len nech sa Kuwasa pok-

si zlka v noci jeho, tak mu uke, o vie. Ani ertovi ni nedaruje a ned si ubli. A keby dolo k nieomu, aj klanicou mu prilo. Tak bol ten Stacho... Raz sa stalo, e Stacho sa vozom vracal z roboty domov, lebo toho da mu prilo s vlastnmi komi pracova na fortalcii. Bol znaven z tej roboty, aj kone sa poriadne natrpili. vih teda Stacho biom nad konskmi ijami a nhli sa domov na veeru, u si chut na rezance s mliekom. Chcel si skrti cestu a kee sa tu dobre vyznal, viedol kone po cestike krom cez moiare. Noc bola, pni, pekn ako zriedka, jasn, mesiac na nebi visel ako rybie oko... Zrazu, o to? Pri tst stoj osi ierne, ozrutn, stran, hotov prera. Odporn papua, zvdnut ako star kapustn list, lt ako na mtvole. A v hube tomu tria tyri dvojclov zuby a fajoka smrdiaca srou. Na hlave prery sed si akoby ni netopier. Prera bola obleen poda pruskej mdy v aksamietovom kaftane s vekmi bielymi gombkmi, aj nohavice pri kolench zopnut bielymi prackami, noiky tenk ako kozie, na nich natiahnut ierne hodvbne panuchy a topnky zapnut bielymi sponami. Ten bes mal nie jeden, ale dva chvosty: jeden jastrab, tral mu z kaftanu, a druh, akoby volsk, visel mu spod netopiera sediaceho na jeho hlave. Chv kad duch Hospodina," zarazil sa n Stacho. Jeho kone, len o zactili pach sry, zaali sa spna na zadn nohy, uskoili bokom, poplietli si postroje a vrtili sa do bahna tak prudko, e Stacho dopadol hlavou z voza na zem. V mene Otca i Syna. To si ty, Kuwasa?" sptal sa rzne Stacho, lebo bol aj poriadne rzny. Ja. Ja. Ja," zahundrala prera a rovno Stachovi pod nos pukla zo smrdiacej fajky. Stacho sa nepal s ertom do rei. Pochytil klanicu

z voza, zahnal sa ou raz aj druh raz, paskudu trafil priamo do ohyzdnej hlavy. Zrazil potvoru do blata, a mu ono prsklo do tvre. Hne zvresklo v moiari nejak vtctvo, ierny netopier zoskoil prere z hlavy. Stacho na skoil a baganami ho zaliapol do blata. Potom vzal nohy na plecia a neobzerajc sa za seba, vyviedol kone z bahna, rozplietol postroje, zapriahol kone do voza a poho do dediny. A ke zdrav a cel dorazil domov, pochvlil sa, o vykonal. udia ako udia. Jedni uverili, in to zobrali ako traniny. Podaktor sa zo Stacha dokonca aj vysmieva zaali: Si hlpy, i o? e si erta zabil klanicou? Oj, sprost si, ulpas, len to nevykladaj, lebo ete na seba nieo zl privol a kody si narob..." Ale Stacho ni, len stle rozprva, e erta Kuwasu zabil pri moiari. Kto chce," vrav, vidie ho zabitho, nech rno ide so mnou k moiarom." A o myslte, pni? Nenali sa odvni? Zvedavos aj strach prekon. Niekoko chlapov na svite vyrazilo so Stachom k moiarom. Srdcia im v prsiach riadne bchali, aby ert neoil a nevybavil si to s nimi za Stacha. S ertom, ako sa vie, nie s arty. Na trasovisku ud opustila odvaha. Neodvil sa pribli a ku krku, kde Stacho zabil Kuwasu, iba ho obili zboku a zaleka sa pozerali. no, ukzala sa pravda. V blate lealo osi ierne, hnusn straidlo, a opodia aj netopier so zlomenm krdlom. udia trocha postli, popozerali sa, poepkali si a pobrali sa do roboty na fortalciu ako kad de. sta vak nedrali zamknut na zmok, ale porozprvali inm, o pouli a videli. Roznieslo sa medzi umi, e Kuwasa je zabit, e nebude nikomu zle robi... Medzi tm dozorcovia chodia pomedzi ud a spytuj sa, i niekde nestretli veavenho Regierungsrata, vldneho radcu, ktor odiiel vera veer na prechdzku k trasovisku a doteraz sa ete nevrtil. Potom Pruiaci chytili aj Stacha, aj tch chlapov, o si za rna ili

obzrie mtveho Kuwasu. Zavreli ich do vzenia, lebo vraj veavenho vldneho radcu zabili na trasovisku. A Regierungsratovi postavili vek hrobku na Czartorii... Just skonil rozprvanie. Zrejme trochu trpel na astmu, lebo od navy mu hvzdalo v prsiach ako vo fujare. - Neuveriten. Neuveriten, - buchol psou do stola naden Nemsta. - Zaujmav, vemi zaujmav, - vrtel hlavou Narkuski. Teda na Czartorii, v hrobke medzi tujami, odpova veaven vldny radca? - spomenul som si na cestu do Powierka s Irenou. - Ale o bolo potom? o sa stalo potom? Obesili Pruiaci Stacha? - vrieskal som udkovi do ucha. Neodvetil, iste nepoul moju otzku. Chytil dbnok zo stola, zvyok vna rozlial do naich pohrov a matlal sa do domu po aliu dvku. - Kuwaaasuuu, i ci ne aaaa??? - zatiahol som pijanskm tenorom. Nemsta aj Narkuski sa ihne pripojili k tej bojovej goralskej" pesnike, na ktor si naj statonej udia vdy spomen po neviemkokom pohriku. To, e som gorala" nahradil Kuwasom, bolo na tomto mieste a v tomto ase najvhodnejie a celkom pochopiten. Pesniku to zaktualizovalo," povedal by mj fredaktor. udk sa vrtil pod lipu s plnm dbnkom v jednej ruke a s roztrhanmi lajstrami v druhej a mval nimi ako ukoristenou zstavou. - Moja ena hovor: Zdochol tvoj Kuwasa, zdochol." Ale on ije, pni. Kto to kedy slchal, e by erta zabili klanicou? Stacho zabil nie erta, ale veavenho vldneho radcu. Pruiaci ho sdili za vradu, ale on odprisahal, e zabil erta. Pred pruskm sdom zo seba robil hlpeho sedliaika, ale predsa nebolo ako doptra sa celej pravdy. Ten ich vldny radca sa k chlapom sprval vemi zle, bil ich biom,

nadval im, kopal oneskorencov. Poriadne asi liezol na nervy aj Stachovi. A kee to bol rzny chlapk, stretol veer osamelho vldneho radcu na prechdzke a dobil ho klanicou. Z pomsty aj z hnevu. Potom naoko urobil zo seba prostika, ale bol mdrej ako prusk sudcovia. A o myslte, pni? Odsdili ho na smr? Veru nie. Dostal es tdov basy. Tu, v tchto papieroch je vetko povedan. Je to obenk pre kazov, ktor ho mali v kostole preta uom. Vtedaj kaz mi obenk ukzal, a ke zomrel, tak som mu ho vzal a odvtedy obenk drm u seba. Nikto mi veru nebude hovori, e mj Kuwasa zdochol... Just mal pravdu. V starom roztrhanom obenku bolo jasne napsan:

... Berc do vahy vetky tieto dvody, veaven trestn sd potvrdil svojm rozsudkom, e pracovit Stacho vo veci my selnej vrady osoby Regierungsrata Jeho krovskho Veliens pruskho kra bol uznan za nevinnho. Predsa vak ho za zabitie bez zlho myslu na trest es tdov vzenia odsdil... A alej bolo posk obyvatestvo pouen: ... e osoby v iernom odeve, nie krajovom, v aksamietovch kaftanoch so svetlmi kovovmi gombkmi, takisto v aksamietovch nohaviciach po kolen, iernych panuchch a v topnkach s prackami vbec nie s erti, diabli, Kuwasovia alebo zl duchovia inho druhu, ale radnci. e tto udia nenosia na hlave netopiere, ale prslun trojroh klobky. Takisto e nemaj dva chvosty, ale to, o sa povauje za vt chvost, s poly kaftanu - a to, o sa na chrbte pohojdva, je nrodn nemeck vrko, ktor nosia mui. e sa teda odpora sprva sa k nim ctivo a s vnosou... - Mdry i hlpy sedliaik, he? - vazoslvne zvolal udk. A dodal: - ije Kuwasa, alebo ho zabili, he? - ije, - potvrdili sme zborovo. Chcel som zaa spieva:

Sto liet, sto liet", ale Narkuski ma preruil. Spomenul si, e je vedec, a zaal vysvetova: - Keby tak toho Stacha boli postavili pred vojensk sd, niet pochb, e by bol priiel o hlavu. Mal astie, e ho sdil trestn sd. Prusk trestn kdex mal toko velijakch paragrafov, e sa to skonilo iba iestimi tdami vzenia. Zaujmav na tej veci je tie to, e u Kuwasu i Regierungsrata videl tenk kozie nohy. U dvnejie sa uvdza, e ert sa najradej zjavuje v podobe capa. Dokonca kaz Chmielowski vo svojej encyklopdii tvrd: ert si najastejie vyber vzor capa... Nie vdy sa vak d vidie ako cap. V tej istej encyklopdii sa pe, e ert sa zjavil sv. Antonovi pustovnkovi ako drav zviera, sv. Pachomiusovi v podobe kohta, sv. Hilarionovi ako trasortka, pustovnkovi Apellesovi a Viktorovi sa javil ako krsna panna. Z rznych prin ert me vojs aj do loveka. erti s, napokon, vemi spoloensk. Sta, e jeden sa dostane do loveka, a hne za sebou ah cel riedu. Svt Ubald, slvny exorcista, vyhnal raz zo svojej pacientky a tyristo diablov! To u je o poveda... Zaali sme sa nudi a boli sme ospal. Prichdzajci veer popril zele lstia okolo ns modrm popolom. Obkila ns sivoruov farba, akoby ktosi pod vek sklenen zvon vzduchu vloil lakmusov papier. Just primril oi a zanal driema. Nemsta pil drobnmi dkami, nachliac hlavu do pohra, pohren do svojej brady a do vlastnch mylienok. Iba ja jedin som bol trpezlivm posluchom Narkuskho trann. - Poda oho spozna posadnutho diablom? - rozvdzal s pijanskou vytrvalosou. - Kaz Chmielowski vymenva znaky takhoto posadnutia: Ak by tridsa dn nechcel jes kozacinu... Ak m stran oi, slab dy... Ak nechce odriek alm Miserere mei Deus"... Niektorm udne oaieva hla va... Inm sa vid, e maj vemi stlaen mozog... Inm sa

zd, e sa im v aldku preha osi ako guka, jaterica a aba... Obas privea traj a pritom vbec nevedia, o vl hovoria. Zrazu Nemsta zdvihol pohr s vnom, dopil do dna a potom ma z nioho ni nene objal. - Mil mj! Oenm a s Irenou. Oenme a s mojou asistentkou. Vystrojme svadobn hostinu, veru vystrojme... Prekvapene som sa strhol. - o? o? Zblznil si sa? - vyjachtal som. - Oenm a. Oenm a s Irenou, - opakoval zanovito, hoci bez drazu, lebo mal od vna stuhnut jazyk. Pritom mu udne oaela hlava". - Zoalel! Zl duch, Kuwasa ho posadol! - skrkol som. Narkuski s obrovskou vnosou vstal z lavice, natiahol ruky na Nemstovu hlavu. - Odriekaj alm Miserere mei Deus"... Brad zavrtel hlavou. - Oenm... oenm ho s Irenou, - mrmlal. Vtom Narkuski zaal vyha diabla: -Apage, Satanas! Stra sa, od, satan! Zl duchu, opus telo estnho loveka. Zaklnam a! Coniuro tel...

123

JEDENSTA

KAPITOLA

Zmiznutie Nietajenka Presviedam Joasiu o jestvovan ertov Ako som sa stal Kuwasom s Hlupaa Narkuski iada muenie udn sprvanie Babieho leta Architektra a dejiny Pod m vetko le"? ert v hrobke Non vprava na Czartoriu o sme nali v hrobke vldneho radcu

N a druh de rno sme zistili, e doktor Nietajenko zmizol. Nevrtil sa na noc na Uroczysko. Nielen to. Zistilo sa, e beseda v Upornej sa neuskutonila, lebo doktor na u nepriiel. Nietajenko sa stratil po estnstej hodine. O druhej popoludn doktora ete videli na obede, o tretej si ho dlh vimol, ako si pred barakom prezer podhoden lebku. Po tvrtej vak u nikto doktora nevidel. Nikomu nepovedal, kam a preo odchdza. Nezostalo mi ni in, ako oboznmi cel vpravu s nlezom Knihy travia". Vystrhal som ich pred nebezpeenstvom, vyzval som k ostraitosti. A treba prizna, e Nietajenkovo zmiznutie, ako aj tento notes s receptami na prpravu jedov, v spojen s tm vetkm, o sme do tejto chvle preili, navodili ponur dojem. Na Uroczysku sa rozhostila smutn nlada. Nemsta sa chcel so mnou poradi, a tak sme sa zatvorili do izby. - Neviem, i je potrebn tto panika. Mono sa Nietajenko len niekde zabudol a onedlho prde. Ja ho poznm. Je to stran udk. Iste sa dozvedel o nejakej istokrvnej sliepke a vybral sa za ou do desiatej dediny. (Ach, tak aj on vedel o doktorovej slepaej mnii?)

- Pokia ide o tento zhadn notes, - uvaoval Nemsta, - je to naozaj zaujmav vec. Treba by opatrn, ktovie, ak arty sa nm Kuwasa stroji vyvies. Lene o si poa? aka so zaloenmi rukami? Prce na Uroczysku sa sotva rozbehli, as utek, nemme nradie. Chcel som dnes vyrazi do Varavy po nov nradie, aj ke per na aute mm nalomen. Ale mem to teraz urobi? - A kedy by si sa eventulne vrtil z Varavy? - V noci. Najneskr zajtra rno. - Tak cho! Nebezpeenstvo nie je hdam a tak vek, aby si tu musel sedie a aka nevedno na o. Ak sa Nietajenko neobjav na Uroczysku do poludnia, oznmim to polcii... A tak sa Nemsta vybral do Varavy. Cel predpoludnie som sa vypytoval po dedinch na doktora, potom som navtvil policajn stanicu. Nikde sa nestretli ani s najmenou stopou, ktor by nm naznaila, kde sa Nietajenko nachdza. Dvaja policajti ihne nasadli na bicykle a li do okolitch dedn. Bol som vemi nepokojn, ale nedal som to na sebe pozna. Zvova paniku v naej vprave by neprinieslo ni dobr. Poas obeda som artoval, rozprval hlpe vtipy, aby som dostal tudentov aj Narkuskho z chmrnej nlady. Ale moje vtipy boli star, bradat ako Nemsta. Prela druh hodina popoludn, potom tretia. Po Nietajenkovi nebolo ani chru, ani slychu. Mj nepokoj vzrastal oraz vmi, hoci stle som nestrcal ndej, e ete chvku a doktor prde na Uroczysko s kdesi kpenou sliepkou pod pazuchou, akoby sa nebolo ni stalo. Medzitm, unaven dopoludajm ptranm, skal som upokoji si nervy tanm. Prehrabvajc sa v knikch, ktor priviezol Nemsta, naiel som slovnk latinskoposk a posko-latinsk. Rozloil som si deku na trve a zaal som zabja as a nepokoj prekladom latinskho npisu z nhrobku.

Chlapci z naej vpravy chodili po ostroveku ako div zver v klietke. Obas sa niekto vybral ptra, ale po istom ase sa vrtil znechuten, rezignovan. Nezostvalo ni in iba aka. aka, km sa Nietajenko vrti sm, alebo ho njde polcia, ktor poznala tunajie okolie lepie ne my. De bol tak ako vera horci, bez oblika. Leal som vyzleen a ostr strely lov mi rchlo nechali na koi erven stopy erstvho oplenia. Latinskch slov bolo nevea, napokon, u som poznal ich vznam, take som nepotreboval vea asu, aby som ich vyhadal v slovnku. Nabaen ahkosou prekladu, rozhodol som sa sksi, i sa mi nepodar vylti aliu as npisu. o ak zistm, e je to vysvetlenie skre? ... Prela u tvrt hodina popoludn. Na okraji ostroveka sa posadila Joasia s vrkomi. Vlastne si nesadla, skr si len upla. Zdala sa mi zosobnenm rezigncie, tak ako soka pri Justovom dome bola zosobnenm utrpenia. Podiiel som preto k nej so slovami techy. - Vetko bude dobr, uvidte. Nietajenko hne prde. Niekam sa zatral, u ho dobre poznm. Je to stran udk. Za plemennou sliepkou je schopn s na koniec sveta... Pozrela sa na ma oami plnmi sz. - Ale o ten Kuwasa? Neurob mu nieo? A ns neotrvi? - Nebojte sa, prosm vs. Kuwasu znekodnm tmito rukami, - ukzal som jej prsty zapinen od ceruzky, ktorou som zapisoval do zoita latinsk vrazy. - Lene ma v kole uili, e ertov niet... , svt prostota! Naivita ndhernejia ne rozum a sdnos. Babie leto, napriek svojej nepochybnej krse a prekrsnym vlasom, ak je okliv so svojou sdnosou a zlosou v porovnan s Joasiou, naivnou, bez najmenieho nznaku zla v dievenskom charaktere. Ako primne sa boj o Nietajenka, o ns vetkch. Ctil som, ako ma zalieva cit. Mal som chu pobozka

dievine hrub vrkoe a da tm najavo, ako vemi sa mi pi, koko citu vo mne vzbudila. Ale chbala mi odvaha. Od vzruenia som stlmil hlas: - Niet ertov? S, s. Prirodzene, e s. Ak nudn by bol ivot bez ertov, ak rozvny a premyslen, bez fantzie a romantiky. erti s! Obas sa nm zjavuj v podobe capa. Niekedy sa nm uku ako trasortky, drav zvierat, kohty, ba dokonca aj ako krsne panny. Pozerm sa a neviem, i ma vo vs vlastne nepoka Kuwasa, aby som vm pobozkal vrkoe? Chcel by som, aj sa bojm... ierne riasy jej zakryli oi. Naklonila hlavu, akoby mi dala povolenie na bozk. Ete som dodal: - Azda ma v tejto chvli posadol diabol? Vtom som si rukou zakryl sta. Bol by som pokraoval na vysokej vlne svojho, ako sa mi zdalo, pokuiteskho krasorenctva, ale ktosi ma nhlivo chytil za rameno a preruil ma v polovici slova. Obzrel som sa. Veda ma stli dlh, Babie leto, Narkuski a dvaja sopliaci". Mali vystraen tvre. Dlh mi stril pod nos mj vlastn zoit, ktor som nechal na deke, ke som podiiel k Joasi. - A toto? Poznte to? - stril mi celkom pod nos list od Kuwasu". - Poznte to? - zahual na ma. Tento lstok bol vytrhnut z vho zoita. Prve tu, z tohto miesta. To vy ste psali list od Kuwasu! Rovnak psmo. Vy ste mi podstrili ten lstok. Aj lebku! Vetko. Vy ste ukradli nae nradie. Vy ste ert Kuwasa!... - Fha! - zahvzdal som. - Nevykrcajte sa! Vieme vetko! Mme nezvratn dkazy. Hne sa priznajte, kam ste uvznili doktora Nietajenka! Vyprskol som smiechom. Smiech mnou otriasol ako zchvat horky. Zgal som sa na zem a smial som sa do popuenia.

127

- Ja som ert Kuwasa? Preboha, ha, ha! - a som sa triasol od vbuchov radosti. Lene okrem ma nikomu nebolo do smiechu. Obkili ma tesne a stli nado mnou ako kat nad odsdenou obeou. - Psali ste to? - dlh mi ete raz podstril list od Kuwasu". - no. Ja som to psal. - On to psal! - vazoslvne sa obzeral dokola. - Je ten lstok vytrhnut z vho zoita? - Prirodzene. A znova dlhov triumf. - Vy ste mi podhodili lebku? Vy ste ukradli nradie? Vy ste Kuwasa? - Nie. Trikrt nie! - Lo! On klame! Vyskoil som z miesta. Zvnel som. - Poujte, mlad mu! Nezachdzajte privemi aleko, povedal som s vyhrkou v hlase. - Tak nm to vysvetlite... - Nebudem vysvetova! - vykrkol som urazen. - A u vbec nie vm. Nemali ste ma obviova z klamstva. Prde Nemsta, vtedy to vysvetlm. Teraz je u s tm koniec. Bodka. Zmkli, neprjemne prekvapen. Nakoniec dlh, ktor pre znme dvody pocioval voi mne najviu nenvis, nesmelo poznamenal: - Azda ho podrobi stredovekmu mueniu? Hne by zaspieval pravdu. Vyznm sa v tom. Nedvno som robil skku zo stredoveku. - Zoalel si?... - zahundrala Babie leto. - To je vek nehanebnos, e ste mi pozerali do zoita. Kto vm to dovolil? - napadol som dlha. Na chvu upadol do rozpakov. Ale hne sa pustil do protitoku:

- Stalo sa to pre dobro veci. Cie svt prostriedky. - Je to pohodln vhovorka, vemi pohodln. Pohdavo som si ich premeral, potom som sa od nich odvrtil a zaplil som si cigaretu. Pristpil ku mne Narkuski. Aby ma nahneval, tvril sa, e cel vec berie vne. Najvmi si zo ma uahoval priamo do o a vyuval moju nie celkom dobr situciu na pomstu. Za o? To sa hne vysvetlilo. - Ja som vs vdy upodozrieval, pn redaktor. Kto to kedy slchal, aby loveka a vedca v mojom veku niekto vliekol v najvej horave hada vymyslenho zloinca? A kto sa vykul z toho udka? Poestn kostolnk, na ktorho ste uvrhli podozrenie. A vaka komu ma dopichali vely? To bol Kuwasov ksok! He, he, he... A ia vina je, e vera ma opili vnom? Keby ste ma tam neboli vliekli, nepoznali by sme Justa, nepili by sme vno, z ktorho ma dnes bol hlava a vetko sa mi v nej pletie... - Vimol som si, - poznamenal som. Odkalal si. - Muenie? Hm... - zamyslel sa. - Nie je to najhoria mylienka. Kitowicz nm zanechal dokonal opis, ako sa takto veci robili v dvnom Posku. V mestch bola pod radnicou obyajn pivnica, ktor sa pouvala ako muiare. V jednej stene tam bol osaden elezn hk s kolieskom, na poltrea laka od zeme. V druhej stene bol zasa podobn hk s kolieskom, ale iba na lake od zeme. Uprostred pivnice bola stolika a na u posadili delikventa. Kat mu vzadu zviazal ruky, zviazali mu spolu aj obe nohy a konce toho povrazu silno priviazali k niiemu koliesku. Cez nru na rukch pretiahli in povraz, dlh, namazan lojom, aby sa ahie mkal. Tento povraz bol pretiahnut samostatne cez vyie koliesko a jeho koniec dral kat. A potom ahal za povraz. Delikventovi sa zaali ruky vyahova z ramennch kbov, dvha sa dohora za hlavou a boli v rovna-

kej vke s ou. He, he... le nie to bolo najbolestnejie. Najvmi bolelo, ke kat po muen vykben ruky naral nasp do kbov, tlaiac kolenom medzi lopatky a velijako ich vykrcal. - Ufff! - zastenal som. A Narkuski, poteen vsledkom, dodal: - arodejnice takto muili, aby priznali pravdu. Ale vy, pn redaktor, ste so zlmi duchmi, a v kadom prpade s tm ertom Kuwasom, vemi zadobre. Tvril som sa ahostajne a ponkol som ho cigaretou. Do rozhovoru sa zamieala Joasia. Cel as hadela na ma vystraenmi oami ako na zloinca. Teraz sa ozvala smutnm hlskom: - Pn redaktor sa aj mne videl podozriv. no... tak udn veci mi rozprval. Tvrdil, e jestvuj erti. Ale predsa ertov niet, pravda? Je to hlupaa!" pomyslel som si. Nemohol som znies jej naivno-hlpy pohad, mykol som plecami a odiiel nabok. Dlh drazne tvrdil: - No prosm! Ete jeden dkaz k alobe. Sm vytvral mtus o ertovi Kuwasovi, presviedal ns o jestvovan diabla, aby odvrtil pozornos od svojich neestnch skutkov. - Tak o s nm urobme? - sptal sa ktosi vecne. - Na muidl! Na muidl! - doadoval sa Narkuski. - o tak zatvori ho do klne? - sladko navrhla Joasia. Dlho sa hdali a diskutovali o rznych nvrhoch. Ilo o ma, ale ani slovom som sa nezamieal do tohto rozhovoru. Svojou ahostajnosou som sa usiloval ukza, e mi nezle na ich rozhodnut. Napokon v nich konene zvazil zdrav rozum. A do Nemstovho prchodu ma odsdili" iba na domce vzenie" bez prva vzdiali sa z zemia ostroveka. Oficilne mi to oznmil dlh. Odmietol som to:

- Figu borov! Pjdem, kam budem chcie. Chrni ma stava. Nikto v Posku nem prvo vzni obana bez prkazu prokurtora. Mte tak prkaz? Nasadil som im chrobka do hlavy. Zaali sa znova radi. Babie leto preruila diskusiu. - Nechajte u vetko tak! Ja ho postrim. Neujde, nebojte sa. - No toto! - zareagoval som ironicky a vystrhal som jej hlbok poklonu. Rozili sa pomaly, nedverivo, akoby sa bli, e im hne ujdem. Pri mne zostala iba Babie leto. - omu mm vai za vau lskavos voi mne Kuwasovi? - sptal som sa. Neodvetila mi hne, zrejme nebola prichystan na podobn otzku. - Urobila som to... zo scitu. - Zbyton priaze! - Odvrtil sa od vs a zradil vs druh na vaich vstrednch kriminlnych vpravch, doktor Narkuski. Rovnako aj ist mlad osoba s dlhm vrkoom, na ktor ste si robili v poslednom ase chky, ak sa nemlim, zachovala sa k vm urlivo. Je mi vs to. - V scit ma poniuje. - Nemyslm. Nesprvate sa ako hrdina stredovekch romanc a jedin, m vs me ena obdari, je scit. - Ani v lohe erta Kuwasu sa vm nevidm hoden zujmu? - Ba. Len keby to bola pravda... - Ako to? Vs teda nepresvedili nezvratn dkazy"? Ale to naozaj ja som napsal list od Kuwasu". V tej chvli som bol ochotn prizna sa aj k podhodeniu lebky, k podpleniu starej vby a straeniu babky Romoskej z Upornej, len aby som sa Babiemu letu urobil zaujmavm. Dievina mykla plecami.

- Ni z toho nechpem. Lene nie vy ste ukradli nae nradie. - Preo ste o tom tak hlboko presveden? - Ak to vysvetlm, budete sa cti dotknut. Jednoducho nie ste schopn nieoho takho... - Navye som zbabelec, - doplnil som ju sarkasticky. Zaervenala sa od zahanbenia, lebo som jej pripomenul chvu, ke ma nazvala zbabelcom. Potriasla hlavou a na plecia sa jej rozsypali svetl vlasy. - Dnes rno ste s takm presvedenm rozprvali o Knihe travia" a o tom Bachurovi, e som zaala pochybova, i som vtedy sprvne neuverila, e jestvuje. Teraz sa ospravedlujem. Jej ospravedlnenie ma tak vemi zaskoilo, e mi jazyk zdrevenel v stach. Jasn, e len nakrtko. Pohad na pekn enu zvyajne psob na moju vrenos skr oivujco. Tak to bolo aj teraz. Videl som jej pekn, mono a privemi pln erven pery, okrhlu tvr, bielu, len s jemnm tieom rumenca na lcach, oi vo chvli ospravedlnenia bez stopy zvyajnej zlosti v nich, nos ply, trochu orl a tmav, vrazne oblky oboia. A tie vlasy farby medu s orechmi, iste na dotyk jemn ako pperie. - Viete, ako vs u oddvna v mylienkach nazvam? sptal som sa dieviny neoakvane. - Babie leto. no. Babie leto. Tto prezvku mi vnukla farba vaich vlasov. Robia vs zlatou, jesenne zlatou, ako jese babieho leta. Myslm si, e najlepie mono farbu vaich vlasov prirovna k starmu, uachtilmu zlatu... Sklopila oi, znova sa zaervenala. Teraz iste pod vplyvom mojich komplimentov. , poznm vs, eny! - Mne sa Babie leto spja nie so starobou, so edivosou, ale prve so zlatm koloritom jesene, s jej jemnosou, pokojom, krsou... - pokraoval som.

- Ste sentimentlny. To je vlastnos, ktor tie neznam, - preruila ma. Zmkol som, zmten. Rchlo som preiel k deke, ktor som nechal na trve, a vzal som z nej latinsk slovnky. - Idem ku kostolu, - sucho som oznmil. - Dobre. Pjdem s vami, - shlasila bez omrania. Zdalo sa mi, e m znova pokorn hlas, ktorm sa ospravedlovala. Ale prestal som veri vlastnm dojmom. eny s skon, zradn, nikdy si nememe by ist, o si o ns myslia. - Nerum, e sa nerozhodnem ujs, - vystrhal som ju lojlne. Neodpovedala. Pohli sme sa plece pri pleci po chodnku ku kostolu. - Mm strach o doktora Nietajenka, - zaepkala. - Pol da som ho hadal, napokon som to ohlsil na polcii. To je aj tak vea na loveka, ktorho vetci z nieoho podozrievaj. - To s hlposti! - mvla rukou. - Vbec nie hlposti, - vybuchol som. Vzbudila vo mne trpkos. - Nim som si nezaslil, aby sa ku mne sprvali ako k nejakmu zloincovi. o odo ma chce ten dlh alebo t Joasia s vrkoom? Usmiala sa. - Take nielen mne ste vymysleli prezvku? No, dlha, i ako ho volte, ste dos naplili. - A vy? o som urobil vm, e mi stle robte na zlos? Tak u je mj osud. Vetko sa jednostaj sprisahva proti mne. Pokal som sa njs zlodeja, a Narkuskho dopichali vely. Zalieal som sa Joasi, lebo sa mi vemi pila, ale ona ma zaala upodozrieva. Pia sa mi vae zlat vlasy. Tie je zle. Lebo som sentimentlny, o vy nestrpte. - Stran. Naozaj sa vetko sprisahva proti vm, - pri-

kyvovala nepresvedivo. - Mem vedie, o tak sa vm zapilo na tej... no, ako sa vol... Joasi? - sptala sa a naklonila hlvku ako zvedav vrabec. - Ve je to husika. - Ach, len toto ste si vimli? No oe, budem primn. Pilo sa mi na nej to, o vy nemte. Jemnos, sklon k sentimentlnosti, snivos, zdvorilos, ktor vm chba. - Boli ste rozarovan, vak? - Trochu. Zistil som, e je hlpa. To je vetko. - Ak ste ukrutn vo svojich sudkoch, - povedala s vrazne predstieranm pobrenm. Hrala so mnou neestn hru. Ctil som to. Preto som stratil chu rozprva sa. Obzerajc sa po okol, nedbalo utrsila: - A vbec... Babie leto je pekn prezvka. A pri bliom spoznan sa mi vidte zaujmavej. Doli sme ku kostolu. Zmenila tmu. - Nemyslte si, e prepotstk kostol nem v sebe ni nboensk? Je obrovsk, ndhern, monumentlny, ale sasne nie je v om ni prekrsne. Nevzbudzuje dojem kostola, ale skr pevnosti. Starej pevnosti. Prikvol som. Prebehol som zrakom po drsnch kamennch stench. Okn vklenkov a trifri na bonch lodiach boli kedysi strieami. tvorcov vee maj hore dvojarkdov priezory a ete vyie s priezory a z troch arkd, aby str ukryt vo vke mohla ako z obrannej baty ahie pozorova okolie. Aj tie vee s nakoniec umiestnen in, ako sa to zvyklo robi na kostoloch. Stli v rohoch, aby z ich niekokch strien bolo mon brni okrem elnho vstupu aj bon steny. Takto boli vysunut na spsob bt, ktor brnili prstup k brnam v dvnych rmskych pevnostiach. Veru, nie iba na modlenie tu vystavali kostol, ale hdam predovetkm na obranu. Rozpovedal som Babiemu letu, o som si pretal v Nemstovej prci. O ambiciznej kanej Salomei, o jej nevlast-

nom synovi Wladyslawovi II., o tbore, ktor Salomea vytvorila proti seniorlnej zvrchovanosti Wladyslawa, vekho knieaa" Poska. Hlavnm sdlom tohto tbora a akoby hlavnm mestom vtedajieho Poska mala by pevnos prepotskho kostola v Upornej. Urili ho na obrann miesto zjazdov Salomeinch prvrencov, a prve toto sa najvmi odrazilo na architektonickej podobe kostola, ktormu podobn sa nikde inde nenjde. Okrem Upornej niet romnskej stavby, kde by v takom stupni ako tu boli pouit bon empory, trifri, kde by boli tak irok a rozahl verandy podobajce sa balknom, ktor vytvraj akoby poschodie, ako le vo vekom divadle. Lene to aj mala by la pre astnkov zjazdov, pre svetskch i duchovnch vemoov, lenov protiseniorlneho tbora. Naoko udn vec. Dejiny Poska, dejiny - odbor zdanlivo vzdialen architektre - pomhali vysvetli architektonick zvltnosti stavby, jej odlinos od inch pamiatok tohto druhu. Ale podar sa nm niekedy pochopi tajomstvo skre s kamennou doskou? Srdene som sa zvtal s kostolnkom Justom a jeho enou, vzal som od nich k od kostola a ili sme sa trpi slabikovanm zotrenho npisu. Nechcel som sa prenhli, ale zdalo sa mi, e moje rozprvanie o Salomei, o zhadch kostola a jeho skre akoby spojili Babie leto niou sympatie so mnou. Povala ma so zujmom a sprvala sa voi mne bez u nej zvyajnej zlosti. primne sa vyznala: - Myslela som si, e ste podobn jednmu z mojich znmych, tie novinrovi. Novinrstvo z neho urobilo odpornho loveka. Zaober sa iba svojimi lnkami a reportami, na kadho pozer, akoby ho chcel vyui v nejakom lnku. Nie je v om ni udsk, rozumiete ma? Aj vy ste sa mi zdali tak suchr, nudn, ktor nevie po udsky i, zabva sa, a hoci aj hra volejbal, iba vene vo vetkom had tmy pre svoje noviny. Zmlila som sa.

Vymenili sme si lohy. Teraz robila komplimenty ona mne. V starej, zhrdzavenej zmke hlasito zapialo sto ertkov. Z tmavho vntra buchol na ns tu zvyajn pach usadenho prachu a plesne. Zmlkli sme. Kad epot znel ako vodopd z vky padajceho prdu vody. Jemne som chytil tepl ruku Babieho leta a obchdzajc vyhladen polkruhov nhrobky, viedol som dievinu na koniec bonej lode, kde bola v stene zamurovan doska. V uiach zvonilo ticho. Hlbok ticho kamennej studne. Vldla tu zelenkast, studen polotma, chlad bol prenikav, pivnin. Ctil som sa ako na cintorne, uvedomoval som si, e kram okolo desiatok hrobiek. Ak men nosili udia, ktor sa u iste zmenili na prach pod polkruhovmi nhrobkami z ervench tehl? Ak boli ich mylienky, iny, tby? Pohrili sa do ticha, do venho ticha, do hlbokej tmy smrti. V tichu a tme, v kamennom chlade vntri starej budovy. A ak rados prinala prtomnos peknej dieviny hne veda ma, dieviny ivej ako sm ivot. Zdalo sa mi, e z jej teplej dlane prenik do ma t nevysvetliten rados, ktor mi dovouje precti, pochopi prve t nevdnu, aiv polotmu starej svtyne. Dievina asi mala podobn dojem. Neodtiahla ruku, naopak, ete vmi sa priblila ku mne. Boli sme si tu najbli, my dvaja mlad a iv, v chladnej kamennej pustote, ktor ns obklopovala. - Tu je to, - epol som sotva poutene. V doske vytesan kanonik s biretom na hlave mal k nm obrten zotren a nevrazn tvr. Mal l slnka, ktor prenikal cez vysoko poloen okienko zkej striene, vlnil sa na doske a dodval tej tvri zlostn mefistovsk vraz. Ale teraz trafila kosa na kame. Na zlos kanonika Babie leto odpovedala rovnako. Vyplazila mu jazyk. Vyprskol som smiechom. Stratila sa prkra, zaaujca nlada.

Dievina si prikakla a prstami ukazujc ledva itaten psmen npisu, zaala slabikova: - Vive diu vitamque tuam perpende... - To u viem. i dlho a o svojom ivote uvauj. alej u tanie lo aie. Hne pri prvom psmene nasledujceho slova sme sa nevedeli zhodn. Je to V", i" alebo N"? A alej? alie psmeno bolo A" - tm sme si boli celkom ist. Lene potom - T", O" i zasa A"? Skali sme najrznejie spsoby tania zotrench psmen. Zatvrali sme oi a ako nevidiaci sme viedli prsty po sotva citench vypuklostiach, usilovali sme sa objavi podobnos nm u znmych litier. Nedosiahli sme tm dobr vsledky. Vmi nm pomhalo poriadne sa zahadie na psmen a pri hadan ich tvaru pomha si prstami. Ale vtedy nm oi zaali slzi od vemi intenzvneho pohadu na jeden bod. V kostole bolo predsa ero. Posledn psmeno slova: T" i r"? Na okraj jednej strany slovnka som si zapsal vetky psmen. Aj tie, o ktorch sme si boli ist, aj tie, ktor vzbudzovali pochybnosti. Viaaot". Nator", in verzia Viatot". Neboli sme si naistom, i to slovo m es alebo len p psmen. Viaaot". Tak vraz som v slovnku nenaiel. Nebolo v om ani slovo Viatot". Otvoril som slovnk pri slovch na N" a hadal som Nator". Dlho som prstom chodil po stranch: - Nato... Natta... Natu... Natura... Nie, nie je tam Nator" vyhlsil som rezignovane. Babie leto mala viu dveru vo vlastn sily ne ja. Vzala mi slovnk a ete raz sa pozrela na vypsan slov. - Ej, ale ste ulpas! - vykrkla. - Ani Viatot", ale ani

Nator". Vymete tri koncov psmen prvho vrazu s koncovkou druhho. Viator. no, to je sprvne slovo. Viator, viatoris, musk rod - cestujci, ktor putuje po cestch, alebo in cestovate, ptnik. Doteraz pretan npis znie: i dlho a o svojom ivote uvauj, ptnik... A s novm zpalom sme sa pustili do alej roboty. Ale ani teraz nm to vemi nelo. Nasledujce slovo po viator sa nm vbec nepodarilo preta, potom nasledovalo felix a niekoko neitatench slov, potom omnia subparva, znova aksi zotren vraz a napokon dve posledn slov: iacere vide. Na zklade pretanch slov npis teraz vyzeral takto: Vive diu vitamque tuam perpende viator felix omnia sub parva iacere vide. Odifrovanie tohto fragmentu npisu nm zabralo prve tri hodiny. Veer v kostole nastal skr ne kdekovek inde a spojil sa s jeho zvyajnou pivninou tmou. Babie leto prekladala: felix - astn omnia - vetka sub - pod parva - mal iacere - lea, spova vide - pozri. Pri konci trocha vhala: - Domnievam sa, e je tu pouit vzba accusativus cum infinitivo. Sloveso sa vtedy pouva vo forme neuritku a podstatn meno vo tvrtom pde. Tto forma sa pouva po slovesch sentiendi et dicendi, a tie aj po slovese video.

Lene podstatn meno nemme, take nevieme, v akom je pde. Ale vid sa mi, e tto vetu treba preloi: Pozri, e vetko pod malou... le. - Vborne! Vynikajco! - vykrkol som od radosti. - To potvrdzuje moje presvedenie o skri. Pozri, e vetko le pod malou... Ale pod m? Pod m, doerta? Azda pod malou doskou? - Ozaj, - rozosmiala sa dievina. - Parva je tvar enskho rodu. A doska" tie. Ibae jedno slovo je po posky a druh po latinsky. A to, o je v latinine enskho rodu, nie vdy je toho istho rodu aj v poskom jazyku. Dobre ste si to dosadili, len o je pravda! Preo prve pod malou doskou, a nie pod niem celkom inm? Preto, e tak sa vm to hod? Bez vyltenia toho jedinho chbajceho vrazu vbec neporozumieme cel koniec. Neochotne som sa op pozrel na miesto, kde bol ten neitaten, zotren vraz, ktor nm mohol vea vyjasni. A v kadom prpade poveda, kde sa nachdza to vetko, o mal na mysli autor latinskho npisu. Azda pod slovom vetko" vyjadril nejak ukryt poklady? U sotva viditen tvr kanonika s biretom, ako sa mi zdalo, mala ete zlostnejiu grimasu. Smutn a znechuten som pribuchol latinsk slovnk. - Pome, - povedal som potichu dievine. Na cintorne pri kostole bol ete de, hoci sa u trocha zoerilo. V porovnan s chladom v starch mroch tu bolo rozkone teplo. Omamne nm zavoala lipa, nadchol som sa z plnch pc. Dievina sa pokala potei ma: - Azda sa vm zajtra podar pochopi aj to chbajce slovo. A mono budete felix - astn, ako je to v tom npise. - Neverm na svoje astie, - povedal som so smtkom. - Chcem robi dobre, a vdy to vyjde zle. Ukzalo sa, e som ert.

Vyprskla smiechom. - Prirodzene. Vy ste tak ert ako ja anjel. Odporoval som: - Vy mte anjelsk vlasy... - Nemm rada komplimenty. Napokon, u predtm ste povedali, e moje vlasy s jesenn. Odovzdali sme k Justovi a v prjemnom rozhovore pobrali sme sa sp na Uroczysko. U pred ostrovekom som ostentatvne chytil dievinu pod pazuchu a veselo som sa s ou bavil. V najlepom priatestve sme voli do baraku. Sluba prve rozdvala veeru. Dlh si ma spoiatku podozrievavo premeral oami, ale potom, ke si vimol, ako som sa spriatelil s Babm letom, spozoroval som v jeho pohade vek nepriatestvo. - Vidm, e chcete naahova as, - skrkol na ma prsne. - Ale beztak neujdete trestu, - mval listom od Kuwasu". - A priznajte sa konene, kde je doktor Nietajenko, takmer zvreskol na ma, ke videl, e si s Babm letom vymieame smevy. - Teda ete sa nevie, o sa stalo s Nietajenkom? - Len sa tak netvrte! My vieme, e vy viete, kde je doktor, - krial dlh. A vetci prtomn v jedlni pod vplyvom jeho kriku podozrievavo na ma gnili. Lene ja som naozaj o Nietajenkovi celkom ni nevedel. A mono som pocioval v nepokoj ne oni, lebo ja jedin som si uvedomoval, ak nebezpeenstvo vis nad Uroczyskom. Nikto nevidel tak jasne ako ja, e okolo Uroczyska kri aksi nm neznmy zhadn nepriate, Bachura, dedo bylinkr, i azda ete niekto in, hrozn a stran. Ale aj ja, podobne ako vetci tu, bol som bezradn a nevedel som, kde hada nepriatea. A nevedel som ani, kde hada Nietajenka. Pod prvalom pohadov z kadej strany jedlne, vzal som

si od sluby veeru a prisadol som si k Babiemu letu, ktor sedela pri dlhom stole oproti dlhovi a Narkuskmu. Dievine sa stratil z st smev. Trpila ju predlujca sa neprtomnos Nietajenka. Nieo som sa jej sptal, odvetila mi krtko, strune. Azda aj v nej dlhov krik znova zasial nedveru voi mne? Oproti mne bolo niekoko prov nepriateskch o, ktor sa do ma zapichli. Nebol som vinn, ale napriek tomu som sa ctil nesvoj, akoby som naozaj spchal nejak zloin. Na veeru sme mali haluky a kysl mlieko. Haluky mi narastali v stach a puchli, preval som ich ako uvaku. Dlh vyuil moje mlanie a vykladal, o mu slina priniesla na jazyk: - V tej celej veci ma zaujma len jedno. m sa voi vm previnil doktor Nietajenko? Ve to je lovek s anjelskm srdcom, ani muche by neublil... Ete chvu a moja lyika aj tanier s halukami by boli pristali na dlhovej kockatej hlave. Naastie k tomu nedolo. Do jedlne vbehla Joasia. Vyzerala vemi vystraen. Vlasy jej stli dupkom ako arodejniciam na stredovekch kresbch. Bola zadychan a unaven, akoby prve zabehla maratn. Chytala dych napoly otvorenmi stami ako ryba. - Boe! Ak je to stran! Otrasn! - vyrazila zo seba jednm dychom. Vyskoili sme od stolov. Azda priniesla nejak zl sprvu o Nietajenkovi? Obkili sme ju z kadej strany, ale nebola schopn poveda nm ni, o by malo zmysel. - To bolo stran! Otrasn! - opakovala. - Preboha! Hovor! - Narkuski u nevydral. Chytil Joasiu za plecia a zaal ou myka. Ete vmi sa vystraila, zaala jachta osi nesvisl. ak, naozaj ak chvu som preval, km ako-tak prila k sebe a mohla nm rozpoveda, o sa jej prihodilo.

- Vybrala som sa na prechdzku. A na Czartoriu, na ten kopec, vak viete... Tam je tak pekn hrobka. A tuje. Aj lavika... Sadla som si tam, lebo je tam pekne, krsne. Bol veer... modr, a potom ruov... - Preboha, hovor k veci, - zjaal zriv Narkuski. - Hovorm predsa. Sedm na lavike a tak tam bolo prjemne, krsne, e som si zaala pospevova... A vtom osi zvresklo v tej hrobke... Strane vykrklo... Otrasn! Pane Boe! - Joasia si zakryla rukami tvr. - ert! Asi ert sed v tej hrobke. ert Kuwasa, - dopovedala. - Ula som stade. Beala som, ako som vldala, zakonila. Jedle sa a zatriasla od smiechu. Vetci oakvali nejak hrozn sprvu o Nietajenkovi - a zatia... Hlasn rehot sa dlho ozval v jedlni. Chytil som za ruku Babie leto. Zaudovala sa, ke mi na tvri nevidela smiech, ale vnos. - Pote von pred barak. Ale hne, ihne, prosm. Poiajte od niekoho baterku. A nikomu ani muk, - epol som jej do ucha. - Viem, kde je Nietajenko, - zaepkal som znova, neakal som na inok svojich slov, ale vyiel som z baraku. Vonku bola u pln tma, nad moiarmi sa vznala hmla. ist non nebo iarilo hviezdami. Od vody vanul chlad a vlhkos. Komre bzkali a okrem nich panovalo ticho, z asu na as preruen vbuchom smiechu, ktor prichdzal cez otvoren okn jedlne. Zaplil som si cigaretu a spokojne som sledoval, ako sa tenk psik jej modrho dymu vzauje odo ma v pokojnom vzduchu. Na okraji moiara sa ozvali aby, ich kkanie silnelo, mohutnelo a zrazu prestalo. Znova nastalo ticho, prervan hlasmi z baraku. akal som na Babie leto asi desa mint. Prve som za-

liapol ohorok cigarety, ke buchli dvere a stla pri mne. Do rk mi strila ak vek baterku. - Poiala som si. Klamala som, e mi osi zapadlo v izbe a v lampe nemm petrolej... Chytil som ju za ruku a rchlym krokom som ju viedol z Uroczyska. - Tak predsa ste vedeli, kde je Nietajenko? - povedala vytavo. - Preo ste to pred nami tajili? - Nevedel som. Ani neviem, kde je. Zastala. - V takom prpade kam ma ahte? - Bojte sa? - sptal som sa posmene. - Kdee! Ale... - Ale predsa ste odnedvna prestali dverova mne ako Kuwasovi? - Hlpos! - zaprskala ako nahnevan maka a urazene rchlo krala vpred. Chodnk cez moiare bol ako tmav nsyp prehrdzajci jazero z hmly. Ke sme doli na kopek ku kostolu, znova som mal dojem, akoby som sa nachdzal kdesi vysoko pod hlbokou kupolou oblohy, na ktorej ako na aksamietovej plachte rozsypali cel hrste striebornch kovovch piln. A pri mojich nohch sa kdolili biele mraky a pod nimi, kdesi vemi nzko bola zem s ostrovekom Uroczyska. Od kostola sme zaboili k starej vbe. Spoza picatch ve zrazu vyhupol mesiac, hmla na moiaroch sa zastriebrila, zlatisto sa blysol pah na uho splenej Kuwasovej vby. Na moiaroch zakvlila prebuden div kaka, sasne zaali kka aby. Dotkol som sa ramena dieviny. - U ste si domysleli, kam ideme? -Nie. - Nie?... Na Czartoriu. K hrobke.

Odmietavo sa zasmiala. - Ak odvaha! Chcete ma presvedi, e sa nebojte erta? Mal som na jazyku ostr odpove, ale som sa zdral. S Babm letom sa ni nevyhr zlosou. - A znova sa pokate nezaslene ma urazi, - povedal som so smtkom v hlase. - i naozaj verte vetkm tm sprostostiam, ktor o mne vykladal dlh? V tejto chvli u zanam utova, e som vm navrhol non vychdzku na Czartoriu. A o ak nenjdeme Nietajenka? Budete mi to vemi vyta. Ale ja naozaj o om ni neviem. Ke Joasia vyrozprvala svoj zitok, spomenul som si, o tvrdil Nietajenko, e hadanie zlodejov treba zaa od njdenia hrobu, odkia vzali lebku. Azda poul o hrobke na Czartorii, a pretoe je zanovit, zaiel a tam. - Lene o by tam robil tak dlho? A preo vyakal dieva? - Neviem, ni neviem. Ale chcem ma ist svedomie a overi kad stopu, kad, aj ten najmen predpoklad. No ak si myslte, e netreba hada na Czartorii, nie sme ete aleko od Uroczyska a mete sa vrti... Krali sme po ceste pozd kukatho okraja moiarov. Po avej ruke stl nehybn oblak hmly, po pravej boli polia a lky ponoren do nonej tmy. Vo svite mesiaca sme neustle priliapavali svoje preden tiene. Obzrel som sa za seba. Mesiac svietil ako rybie oko," spomenul som si pekn prirovnanie z Justovho rozprvania o ertovi Kuwasovi. i prve v podobn noc pred vye sto rokmi nestretol Stacho z Powierka pri moiaroch vldneho radcu Jeho krovskho Velienstva? Toto non stretnutie bolo osudnm pre pruskho funkcionra. Odvtedy sa navdy nasahoval do murovanej hrobky na Czartorii. Mal klobk, ktor sa podobal netopierovi, aj dva chvosty" ako Kuwasa. Stacho sa ikovne vykrtil. Alebo azda aj v tom vetkom bol len zlostn fge erta Kuwasu? Kto dnes, po sto rokoch, sa doptra pravdy? Hdam len nie ja, ktormu

ert vystrja rad-radom hlpe arty a ktorho, ak to irnia osudu, upodozrievaj, e je sm Kuwasom. Bez slova som vykraoval veda Babieho leta a ctil som sa vemi stiesnen. Cestu nm prehradila priekopa s vodou. Babie leto mlky poprosila o pomoc: chytila ma za ruku a spolu sme preskoili vodu. Mesanm svitom osvetlen Czartoria bola u pred nami. V zovretom masve stli nzke, mlad smreky, bokom sa sivela vpencov sutina s iernymi eusami vozov. Obili sme ptie kopca a na mieste, kde bol miernej svah, zaali sme stpa po ceste, ktor viedla do starch ban, vpennch pec a k terase s hrobkou pruskho vldneho radcu. Cesta bola pln vmoov, kameov a skl. Voda stekajca zhora vyryla v nej plytk voz, pod nohami ual drobn piesok a zospal sa trk. Priamo pred nami sa z tmy vynoril mr, ktor ohradzoval mal cintorn, a ierna kvrna thlych tuj. Hlboko dolu zostali kdoly hmly nad moiarmi. Predstavivos povzbudzovan tmou a bledm svitom mesiaca vytvrala medzi krovm siluety schovvajcich sa postv, ktor nehybne akali, km sa priblime. A teraz som si uvedomil, e som urobil zle, ke som tak nhle podahol mylienke s hada Nietajenka. Predtm som sa mal povyzveda od vyakanej dieviny podrobnosti jej zitku. ako predpoklada, e by podahla nejakmu klamu. Niekto ju chcel vystrai a podarilo sa mu to. Preo to urobil? Malo to nejak svis s Nietajenkovm zmiznutm? o ak ten dotyn je ete stle niekde pri hrobke na Czartorii? A ke je tam, ako zareaguje na n prchod? Spomalil som krok. Babie leto sa potichu, nervzne zasmiala. - Stle mm dojem, e tam pri hrobke medzi stromami ktosi stoj a pozer na ns... - povedala neistm hlasom. Zastavil som sa. - Azda bude lepie, ak alej pjdem sm? - epol som jej.

- Nie, nie, - stisla mi ruku a pevne ju driac, ahala ma smerom k hrobke. Jasn mesan noc dovoovala vidie cel cintorn. Pomerne nzky, iba poldruhametrov mr z bieleho vpencovho kamea ohradzoval nevek tvorec zeme s tehlovou hrobkou tvorhrannou ako katua, stojacou uprostred. Strm strechu hrobky z tehlovch taiek strili po bokoch vysok pseudogotick veiky. Miesto okolo hrobky bolo celkom przdne, iba pri mre veda dvoch laviiek smutne trali vysok tuje. Bola tam tma, ale aj dvadsa ud sa mohlo ukry do ich tiea. Sama hrobka svojou vkou prevyovala postavu mua strednho vzrastu. Do jej vntra viedli spredu vek dvere. Boli zo eleznej platne. V bonch stench bolo vidie mal zamreovan okn, ktor slili na vetranie vntornho priestoru. Pri zvalenej brne cintorna sme nerozhodne zastali. Chvu sme navali, ale okolo ns bolo ticho. Zretene som poul, ako mi bije srdce, ruku mi stle stskala dievina. Urobil som nesmel krok k hrobke. Ni. Ticho, pokoj. Nepriate neprezradil svoju prtomnos. Ete jeden krok. Znova som zastal a naval. Zrazu sme sa pritlili k sebe. Medzi konrmi osi zalomozilo, zakriekalo. Vyplaen vtk vyletel z tmy, neujne zamval krdlami nad naimi hlavami a op zmizol v tme. Konre sa dlho straidelne a tajomne kolsali... Ticho a pokoj, ktor ns obklopoval, psobili stiesnene. Svetlozelen mesan svit zvrazoval smtok tohto miesta. Podobne ako v przdnom prepotskom kostole bolo tu cti osamelos. Azda prve preto dievina sa stle ku mne tlila, svojm teplm dychom aj dotykom pperovch vlasov mi teklila lce. Mala primren oi,_akoby sa chcela zapova do tmy a zachyti z nej kad aj najdrobnej elest. Musela predsa vedie, e u dvno zmizol v tme ten vyplaen vtk, ale ona ma stle drala za ruku, stle bola pritlen ku mne.

Nhle sa odtiahla, akoby a teraz pochopila, e nae privinutie nemus trva tak dlho. Pustila mi ruku... Rozhodnm krokom som podiiel k hrobke. Zaal som baterku. Krok ostrho svetla mi ukzal zahrdzaven skobu so zastrenm kskom dreva. Na sekundu som sa zastavil a uvaoval: o vlastne hadm v tej hrobke? Vytiahol som drievko zo skoby. Nestihol som vyslovi ani pol slova, ke ktosi zntra ostro vrazil do dver, otvoril ich, vrhol sa na ma celm telom a odstril ma tak silne, a som sa zatackal a padol na trvnik. - Preboha! - vykrkla Babie leto a ako obaren odskoila. Vimol som si iba iernu postavu, rozstrapaten vlasy. Potom som sa ocitol pod archou mohutnho tela, ktor ma gniavilo k zemi. Kostnat prsty ma chmatli za hrdlo. - Mm a, braek, - dychal ktosi nado mnou. Hrdlo ma strane plilo a v oiach som mal erven mrak. Dusil som sa. - Pn doktor? Pn Nietajenko? - zaul som hlas dieviny v tom hluku, ktor mi hual v uiach. Stisk hrdla povolil. Vydchol som si. Nietajenko ma uvonil spod seba a zdvihol sa z kolien. - To ste vy, redaktor? - udoval sa, ke sa pozrel na moju zboen postavu. - ia, ja som to... - ako som dchal. Rozsvietil som baterku a hadal v trve okuliare, ktor som pri pde stratil. Leali hne veda a ni sa im nestalo. Dal som si ich na nos a primne som povedal doktorovi: - Nabudce si vemi dobre rozmyslm, i vs odniekia vyslobodm. - Je to omyl, braek, omyl. Povaoval som vs za zlosyna, o ma tu uvznil, - srdene a s vakou mi stisol ruku Nietajenko. - Ech, keby ste len vedeli, o som tu preil. B. V hrobke s rozbitou rakvou s nebotkom bez hlavy. Hrza, braek... Babie leto pomhala doktorovi oisti oblek pokryt

hrubou vrstvou prachu a pavun. Otrepvala Nietajenkovo sako tak opatrne a jemne, ako keby sa bla, e kad chvu me zisti, e stratil ruku, a t mu vypadne z rukva. - Celch tridsa hodn v hrobke, - opakoval doktor. - A o sa tam deje s mojou sliepkou? i nezdochla od smdu? - S akou sliepkou? - sptali sme sa. Zakaal, zamrmlal osi nejasn. Rchlo ns voviedol do hrobky, aby nm ukzal priestory pln hrzy, v ktorch sa zdriaval tok as. - Narkuski ozelenie od zlosti, he, he, he, - triumfoval. Zvazila moja tza. Zlodejov nradia bolo treba zaa hada njdenm miesta, odkia vzali lebku. Mal som dobr nos, pn redaktor, pravda? Pozrite... Svetlo baterky zaalo osvecova nevek priestor hrobky. Celkom uprostred stla elezn, hrdzou prerat rakva. Bola rozbit, akoby praskla pod akousi archou. Vo vntri, v prachu leala udsk kostra bez lebky. Lebku nm podhodili k baraku na Uroczysku. - boh vldny radca, - povedal som scitne a smutne som pokval hlavou. - Do hlavy ho tresol Stacho z Poswierka a tak ho zbavil ivota. Ani po smrti ho nenechali na pokoji. Pohadzuj si jeho hlavu ako przdnu konzervu. Zloinci... Svetlo baterky teraz svietilo do kta hrobky a vylovilo z tmy, ak zzrak, nae nradie! Nradie, ktor nm ukradli. Aj to, o sa stratilo u v prv de pobytu vpravy na Uroczysku, aj to, ktor ukradli z klne. - Vidte, braekovci? Preto ma zlodeji zavreli do hrobky. Iste si vimli, ke som voiel dnu, a boli si ist, e spozorujem nradie. Uvznili ma tu, aby som nemohol ohlsi svoj objav. Zvazila moja tza. To ja som naiel nradie. Ja, a nie Narkuski, - pyne sa udrel do ps. - Ale ak peklo som zail! Nech je prekliaty ten, o mi povedal, e tu jestvuje hrobka. Naastie sa nepamtm, kto to bol. Pokal ma.

Priiel som a sem. Vojdem do hrobky, nazriem do rakvy, a takmer som vykrkol od radosti. Kostra bez hlavy! Lene za mojm chrbtom kripot a buchnutie. Zabuchli dvere, zastrili skobu. Prosil som, modlikal, aby mi otvorili, vrieskal na cel hrdlo, psami som bchal do dver. Nikto sa nado mnou nezutoval. Iba toko, e dnes napoludnie t, o ma zavreli, strili do okienka fau s vodou, pol bochnka chleba a katuku cigariet port". Vaka im aj za to. Aspo trocha sa prejavili ako dentlmeni. koda, e nikoho z nich som nevidel, bol by som im poakoval. Ke kldli na okienko poive, vimol som si ruku, ktor mala na zpst koen remienok. Nie, nie remienok hodiniek. irok remienok, ak si dvaj na zpstie zpasnci. Chrni ich pred natrhnutm liach. Ale hadaj tu takho. Akurt prde k nm a uke svoju ruku, he, he, he... Dnes veer u som mal ndej, e sa dostanem von. Pozrite sami, tu niet ani kde si ahn, ani sadn. Na kamene nemono, lebo sa bojm reumy, a nebotka z rakvy tie nevyhodm. Veer som zaul nejak dievensk spev. A tak som bchal do dver a krial z celej sily. Ale kdee, spev zmkol... - Vyakala sa a ula, - vysvetovala Babie leto. - Zrejme. Rozmam a zdesil som sa: znova budem nocova v spolonosti nebotka bez hlavy. Zrazu ktosi potichu ramot skobou. Ska, i som dobre zatvoren, - domyslel som si. A vrazil som do dver. Otvorili sa. Vyskoil som a hur na zloincov... - Nectim sa... - poznamenal som. - Omyl, braek. Bol to iba omyl. Vzali sme nradie a vyrazili sme na spiaton cestu na Uroczysko. Nad moiarom zahalenm hmlou, veda splenej vby hlasno zakriekal non vtk. Alebo sa to chechtal Kuwasa?

DVANSTA

KAPITOLA

Pohreb hlavy pruskho vldneho radcu Vere z Hamleta Nemstove pochybnosti V pivnici pod kaplnkou XIII. i XVII. storoie? Znova bylinkr Vrtnik a poviedka v novinch Lekrka tmavej pleti Spoznvame autora Knihy travia" Lovkya mua

Prchod profesora Nemstu a vyslobodenie doktora Nietajenka zo zajatia" nevemi napravili vzahy medzi mnou a dlhom. o bolo horie, aj mj nedvny spojenec Babie leto tie prela do nepriateskho tbora. Podrobne som vysvetlil, ako to bolo s Kuwasovm listom". Odvetili mi vitkou, ktor som mohol oakva. Preo som dlha nezobudil, ke som ho videl spa a uvedomoval som si, ak to me ma nsledky, ale namiesto toho mu urobil hlpy art? Dlh vytiahol voi mne alie podozrenie: Preo doktora Nietajenka naiel p r v e pn redaktor. Zrejme vedel, kde sa nachdza, zakol sa vyhrok a doktora oslobodil." Nemsta vysmial dlha a cel zleitos zahil. Ale nevemi to pomohlo. Naastie mj prpad odloili. Nradia sme teraz mali a privea, lebo aj Nemsta znova doviezol aliu sadu. Zasypan schody v kaplnke ponkali svoje tajomstvo. Vprava teda pracovala od svitu do neskorho veera iba s malou prestvkou na obed. Aj z tchto dvodov pohreb lebky pruskho vldneho radcu, i skr jej nvrat k vlastnej kostre, neprebehol s takou slvou a pardou, ako som si elal. Pohreb bol vemi skromn. Jednoducho som lebku vldneho radcu zabalil do novn a stril si ju pod pazuchu

aj s vtlakom Hamleta (napokon, je to jedna z desiatich knh, ktor by som si vzal na pust ostrov) a v spolonosti Nemstu a kostolnka Justa sme sa pobrali k hrobke na Czartorii. Tam som lebku rozbalil z novn a km som ju vrtil do rozbitej rakvy, predniesol som krtku pohrebn re, priom som si pomhal Hamletom. - T lebka mala kedysi jazyk a bola schopn spieva. A ten lotor ju maril o zem, akoby to bola eus toho vraednka Kaina. Mono t gebua... - tu som preskoil nevhodn text, - patrila nejakmu politikrovi... mono patrila loveku, ktor by aj pnaboha oklamal? - alebo erta Kuwasu? - doplnil som. Potom som tal alej: - Alebo patrila dvoranovi, ktor jednostaj hdol: Dobr rnko, mil pnko! Ako sa mte, mil svate? Mono patrila urodzenmu pnu Pavlovi, o vychvaoval koa urodzenho pna Petra, lebo ho chcel od neho vydranka... A teraz patr urodzenej pani erviakovej... Na vlastn oi sa nm poastilo vidie t prevratn zmenu! Vari sa tie kosti vykrmovali len preto, aby teraz hral s nimi niekto biliard? Ke si na to pomyslm, u teraz ctim v kostiach boles. Zatvorili sme hrobku skobou a skobu zmkou (Nemsta sa pouil zo kody a priviezol z mesta niekoko zmok na vetky dleitejie priestory baraku). Kik od zmky som s vnou tvrou odovzdal kostolnkovi Justovi. - Nedovo, mil udk, - povedal som mu, - aby hocikto, nech sa deje okovek, pohadzoval hlavou venho radnka Jeho krovskho Velienstva pruskho kra. Ke sme schdzali z Czartorie, povedal som Nemstovi: - arty s arty, ale doerta, my sa musme vne zaobera Kuwasom. Kam sme sa a dostali! Nietajenko strvil de a noc zamknut v hrobke. Ale o Kuwasovi stle vieme toko ako vo chvli, ke sme prili na Uroczysko.
W. Shakespeare: Hamlet (Preloil Jozef Kot, Hevi, Bratislava 1994)

- Nahaj vietor po poli, - zahundral Nemsta. Videl sa mi udne mrzut a stiesnen. Podcenil moju hdku s dlhom a na pohrebe lebky vldneho radcu sa zastnil len preto, aby mi urobil rados. Navye on, ktor sa vdy nahal za historickmi tajomstvami a zhadami vetkho druhu, v poslednom ase akoby sa vbec nezaujmal o vskum. Azda na kare" sa mu rozviae jazyk? - myslel som. Kar" sa konal, to je jasn, u kostolnka Justa. Na stolku pod lipou sa objavil dbnik s rbezovm vnom a hlinen pohre, ktor sa podobali na mal kvetine. Vypili sme dos, a predsa Nemsta sa ani trocha neuvonil a neprezradil, o mu le na srdci. V podveer, ke sme u ili na Uroczysko a vypit vno dostatone vzbudilo vo mne hnev aj na Nemstu, aj na cel svet, priznal som sa mu: - Pekne si ma dostal, koda rei. Ve to bola tvoja mylienka, e ma oen s Irenou. Povedal som jej to. - No a o? o? - konene prejavil ak-tak zujem. - A ni. Vynadala mi do grobianov a babrkov. - ? Napokon, dobre ti tak. Nao m dlh jazyk? Zosmutnel som. - Pozn piese Prvho hrobra z Hamleta? No tak... A po veernej rose sa niesla doiroka. Ke som bol mlad parobok, bol tak krsny svet chytil som dieva za zadok a hne som lzal med. No prikradla sa staroba a vrhla na ma sie, u nemm krdla ako vtk, u som len star kme. - Smutn piese, - neprimne si vzdychol Nemsta. - Smutn? O to mi lo.

Pri baraku ako na zlos sme stretli Babie leto. Iste poula hrobrovu piese a pochopila, v akom sme rozpoloen. Trpko oslovila Nemstu: - Azda sa vm prihodilo nejak neastie, pn profesor? Poda tej piesne mte nejak neprjemnosti... Profesor upadol do rozpakov. Rozhodol som sa ete vmi ho pritlai. Povedal som dievine: - Ak to slovo, diea moje, vyletelo spoza ohrady tvojich zubov? Tak by povedal Homr. Nie neastie, ale rados postihla profesora. Vypil holbu vna. V jedlni ns Narkuski ouchal ako poovncka vyla. - Boli ste u Justa, ha? Pili ste vno, ha? Bezo ma?... Zaujmav, vemi zaujmav. Jeho slov som preiel pohdavm mlanm. Vo chvli pre ma najaej preiel do tbora mojich nepriateov. To sa ned nazva in ako zrada. Pred poludnm dedinsk potr na bicykli priviezol noviny a potu. List dostal kad z vpravy. Teda takmer kad, okrem Nemstu a ma. - Vid, vid, ak sme siroty obidvaja? - uahoval si Nemsta. - Nikto si na ns nespomenie, nikto na ns nemysl. Nepreli ani dve hodiny, ke ma Nemsta zavolal. - Chy sa lopaty a popracuj s nami! Kad pr rk sa nm teraz hod. Dostali sme sa do pivnice pod kaplnkou. Robota bola zorganizovan tak, e dvaja sopliaci" vyhadzovali zeminu a lomky muriva na odpovadlo schodov a odtia sa u prehadzovalo mimo kaplnky. Ma poslali pracova celkom dolu, do pivnice. Bolo tu temno, vlhko a chladno. Pivnica mala oblkov strop a bola vysok dva a pol metra, jej vekos bolo ako uri, lebo bola zasypan rumoviskom, nejakm elezom,

kamemi, roztlenmi kusmi pieskovca, ulovmi kockami a zeminou. - Zaujmav, vemi zaujmav, - povedal som Narkuskmu, ktor osvetoval pivnicu petrolejovou lampou a sledoval, o naberm na lopatu. - o je zaujmav? o je zaujmav? Pivnica ako kad in, - oboril sa na ma Narkuski. - Zaujmav, o my tu vlastne hadme, - vysvetlil som. - o hadme? Hne sa presvedte. Intuitvne pociujem, e tu njdeme nejeden zaujmav predmet. - Neviem, ako je to s vaou intuciou. Tu smrd zdochnut potkan, - potvrdil som. Narkuski mi nestail odpoveda, lebo dlh spustil radostn krik: - Mm! Mm! Tu je! Ndhern staroitn prilba bojovnka. - Zaujmav, vemi zaujmav, - hundral Narkuski. Vzal prilbu dlhovi z rk a zaklopal na u zohnutm prstom. - Nechal ju tu nejak strca? - pridal som svoje tri groe, hadiac Narkuskmu cez plece. Odbili ma mlanm. Prilba bola z hrubho plechu, alebo mono zo eleza zoratho hrdzou. Zhora dobehol zvedav Nemsta. Vzal Narkuskmu nlez a prikzal si posvieti. - Ech, vy vskumnci, - povedal. - To je obyajn hrniec, kotlk s odtrhnutm uchom. - Prirodzene, pn profesor, - horlivo potvrdil dlh. Tie som si to myslel. Ni mu to nepomohlo. Narkuski gnil naho krvilanm zrakom arkana. - Zle ste mi svietili! Ni som nevidel, - zlostne zavral na dlha. Mlky sme sa vrtili k preruenej robote. Nemohol som si odpusti zadosuinenie, aby som obas nevystrhal dlha:

- Opatrne! Pozornejie! Lebo znova naim oiam ujde ndhern prilba... Zakrtko vak dlh naozaj naiel nieo pozoruhodn. Bola to spodn as starej, pekne kovanej kadidelnice, kedysi pokrytej meou. Narkuski ju vazoslvne vyniesol dohora Nemstovi. Nadval sa ako pv. - Tvrdil som, e tu kedysi bola kaplnka. A tu je liturgick predmet. - Rovnako dobre mohla tto pivnica sli kazom z prepotstva ako sklad haraburdia, - odporoval mu Nietajenko. Aj ja som naiel osi naozaj cenn. Spoiatku som ten predmet povaoval za vek kus skrtenho eleza. Potom som sa prizrel dkladnejie a spoznal som v om viu figrku Krista. Stailo len nechtom zokriaba pinu, ktor pokrvala kov, a zaleskla sa mosadz a pozlten plech. Bol to donien kr asi 80 centimetrov vysok a vemi majstrovsky vyhotoven. Narkuski sa znova nadchol pre pobyt v smradavej pivnici. Zliezol dolu a v jednej ruke dral lampu, druhou sa prehrabval v rumovisku. - No, pozrite! - zvolal. - katuka! Zaujmav, vemi zaujmav. o je to na nej napsan? Cigarety MDM"... V pivnici nastalo hrobov ticho. Dusil som sa od smiechu. - To vy ste mi ju podhodili? Vy? Vak? - krial. - Prirodzene, e ja, - priznal som nie bez zadosuinenia. Nepovedal na to ni, len sa m skr pobral hore, akoby nemohol znies pohad na ma. Ale neunikol nadlho. Lebo o chvu zazvonili na obed. Ten prebehol vemi brlivo a nebol vhodn na pokojn trvenie. Bol to vegetarinsky obed - zemiaky, tvarohov rezance. Na jeden stl neopatrne poloili jablko svru" - kr, ktor som naiel. Podchvou ktosi preruil jedenie, podiiel ku kru a vyjadroval svoj nzor na jeho hodnotu a vek. - Kr je z XIII. storoia, braekovci, dm na to hlavu, -

prv tvrdil Nietajenko. Pozrite na t malik figrku Krista. Urobili ju z mosadze najskr koncom XIII. storoia. Narkuskmu takmer zabehol rezanec. Ke sa nadchol, vyskoil od taniera a pobehol ku kru. - A toto? To je o, ven? Pozrite sa na spodok, na ptu kra, na uzol, obloenie, jeho predn as. Ako jemne je vygravrovan ozdoba, ako subtlne s znzornen symboly tyroch evanjelistov. Ten kr pochdza z prelomu XVI. a XVII. storoia. Je to jasn! Babie leto sa postavila na stranu Narkuskho. - XVII. storoie, - urila. - Poukazuje na to zakonenie ramien trojlistom. S pokryt pozltenm plechom. Ozdoba na nich je zo sedemnsteho storoia, pokia sa nemlim vo svojich nevekch vedomostiach z dejn umenia. - Hi, hi, hi, - smial sa Nietajenko a obrtil kr na druh stranu. - V takom prpade mi, prosm, vysvetlite, z akho storoia pochdza toto obloenie ramien? Niekokofarebn email z Limoges, tmavomodr, biela, erven farba... - Zaujmav, vemi zaujmav, - zahundral zahanben Narkuski. - XIII. storoie, - potvrdila Babie leto. - Aha! - vyrazil zo seba spokojn Nietajenko. Do tejto chvle som sa nezastoval nijakch vedeckch diskusi na Uroczysku. Nachdzali sa tu toti udia, ktor ovldali obrovsk mnostvo vedomost, pokia ide o pamiatky, ja som prve ukonil tret rok tdia dejn umenia a hoci som vemi vea tal o umen dvnych storo, zdalo sa mi vemi netaktn nieo poveda. Ale teraz som sa nevedel zdra, aby som nevyslovil svoju mienku, hoci sa mohlo sta, e ma vysmej. - Myslm si, e kad z vs m pravdu, - ozval som sa, ten kr pochdza rovnako z XIII. aj zo XVII. storoia. Prekvapenie im na chvu vyrazilo dych. Napokon Babie leto zlostne vyhlsila:

- No prosm, ak je z nho redaktora vek znalec umenia. Mete nm vysvetli, redaktorko, ako je to mon, aby ten kr pochdzal rovnako z XIII., aj zo XVII. storoia? To je predsa absurdn. - Prve e n redaktor m pravdu, - neoakvane mi priiel na pomoc profesor Nemsta. - Dokonca viem, na akom zklade vyjadril svoju mienku. Vedel som, o mal na mysli. Pobehol som do naej izby a priniesol som rukopis profesora Nemstu. V rchlosti som ho prelistoval, naiel som hadan fragment rukopisu a pretal som: - Ako vyplva z knihy vdavkov v roku 1634, kapitula sa horlivo pustila do opravy znienho prsluenstva kostola a medzi inmi vyplatila zlatnkovi v Lowiczu 4 zlote za opravu 2 ampuliek a dvoch krov takch zniench, e z nich bol uroben jeden." A to je cel tajomstvo, - doplnil som citt z Nemstovho rukopisu. - Kr bol opraven v XVII. storo, preto m znaky jednho z XIII. aj druhho zo XVII. storoia. - To no, je to rozumn a logick, - priznval Nietajenko. Narkuski uznanlivo pokval hlavou, ale Babie leto, azda po prv raz, odkedy som ju spoznal, pozrela na ma s neskrvanm obdivom. Budcnos ukzala, e takchto zhad a tajomstiev som mal rozlti ete vemi vea. Pyne som sa rozhliadal okolo seba. Nietajenko si do hrubho kalendra zapisoval daje o nlezisku. Zrazu preruil psanie a vetkm oznmil: - A viete, braekovci, e dnes je nedea? Bolo to prekvapenie. Dievat hne zaali pia, e o alej robote v pivnici neme by ani rei, e nedea je dom oddychu atakalej. Prirodzene, nelo o nijak oddych. Jednoducho kad z nich si priviezla nejak sviaton obleenie, do ktorho sa doteraz nemala monos obliec.

157

Nemsta shlasne mvol rukou, a tak sa rozbehli prezliec sa do sviatonho". - A ja sa poberiem na ryby! Tri kilometre odtiato je jazero s kaprami. Idete? - navrhoval Narkuski. Mal iba tri udice. Km som sa rozhodol prija nvrh, Nemsta s dlhom si ich rozobrali. Zostal som teda na Uroczysku. Dievat vyli zo svojej izby prezleen ako na tancovaku. A pritom sa mohli najviac ak poprechdza po Upornej. Lene vo veciach obleenia lovek nevemi db na zdrav rozum. Babie leto mala svetl suku a bielu ifnov blziku. Joasia si na seba obliekla osi vemi vzdun, s nahranmi rukvmi - ak sa nemlim. V tomto prostred sa mi vlastn obleenie zdalo vemi mizern, bol som v menestrovch nohaviciach a v ervenej, trocha zapinenej koeli. Tak preo by som mal ma viac rozumu ne ony? Vytiahol som z kufra svetl flanelov oblek, bielu koeu a... motlika. Blzon. Hotov blzon," pomyslel som si, ke som si motlika skal pred zrkadlom. Ledva som ho zapol, vbehol do baraku aksi chlapec, ktorho poslal kostolnk Just, aby som sa ihne ponhal do Upornej. Iiel som. Po polhodine som sa vrtil na Uroczysko takmer behom. - Kto z vs sa aspo trocha vyzn v medicne? - sptal som sa. Je to vne. V dedine ochorel chlapec. Mastikr ho lieil bylinkami. Diea stratilo vedomie. - Irena bola na akomsi kurze ervenho kra, - povedala Joasia. - Prosm, pote hne so mnou, - kategoricky som poiadal. Ale chor potreboval okamit lekrsku pomoc. Bolelo ho brucho, pravdepodobne mal zpal slepho reva. U dlh as sa zvjal od bolesti, msi ho okiadzali, pil bylinky

od mastikra, ale boles sa stupovala. Chlapec a sernel od utrpenia. - Tak je to s tmi, o povaj mastikrov, - povedal Just skupinke ien, ktor sa zhromadili pred chalupou. - Mastikr dostal chlapca do ete horej choroby. - Nech zapriahnu kone a zavez chorho do mesta, do nemocnice. Ako je to aleko? - sptal som sa Justa. - Ptns kilometrov. - aleko... i ho dovez ivho? Nebude u neskoro? Pred dom priiel voz vyloen slamou a perinou. - Mme predsa auto... - epla mi Babie leto. - no. Ale Nemsta je na rybake. Km ho dovedieme a km vyrazme, tak oni vozom u bud v nemocnici. Ifa stoj kdesi v stodole u richtra... - povedal som nerozhodne. Dievina mlala. Niekoko rz som sa nervzne preiel pred domom. Zaplil som si cigaretu. Dvaja mui vyniesli chlapca z chalupy a poloili ho na voz, na perinu. Nebol pri vedom. sta mal ierne, dohryzen od bolesti. Podchvou sa skrcal, akoby ho vo vntri plil ohe, v bezvedom hdzal rukami okolo seba. Ako zvyajne, ke som sa stretol s niem neastm, moja nesmelos a pomalos sa stratili. Odhodil som cigaretu. - Dobre, - povedal som dievine, - ak njdem kik od spnacej skrinky, pjdeme. Kik bol u richtra. Rozbehol som sa k stodole. Natartoval som motor a ako-tak som vycval z dvora. Doerta, vak som skonil vodisk kurz," pomyslel som si. Za dedinou sme dobehli voz s pacientom. Prenies chlapca do auta nm netrvalo ani p mint. Na zadn sedadlo si sadla chlapcova matka, chlapca sme poloili veda nej tak, e hlavu mal na matkinch kolench. Babie leto si sadla ku mne. Pohli sme sa. Na ceste som zskal sebadveru. Iiel som rchlosou

esdesiat kilometrov za hodinu. Po dvadsiatich piatich mintach od vjazdu z Upornej sme boli v mesteku pred nemocnicou. - Uff, - vydchol som si, ke som otvral dvere na aute. Na nemocninej vrtnici mi zabarikdoval cestu fzat vrtnik. - Dnes je nedea. Chorch neprijmame. Iba ak ich dovezie pohotovos... - tvrdil, rozkladajc rukami. Priviedol som ho k autu a ukzal chlapca v bezvedom. Pokval hlavou. - My tu vdame aj inakie veci, - pouoval ma. - Napokon, nemm pri ruke nijakho lekra. - A kde s? - skrkol som. - o ja mem vedie? - Ve je to nemocnica... - Prosm, nepouujte ns... Roden byrokrat, ale vyzer estn ako demobilizovan napoleonsk vyslilec," pomyslel som si. Poloil som na stl svoju novinrsku legitimciu a ukzal som na telefonick apart. - Som z redakcie Sztandaru. Oznmte mj prchod riaditeovi nemocnice. Povedzte mu, prosm, e som priiel v sluobnej veci. Dkladne si prezrel mj preukaz. Poteil sa. - Miil pane, - a sa zajachtal od radosti. - Konene mi bude ma kto poveda, ako sa kon poviedka vo vaich novinch. Ten pin, to je ininier Paluszkin, vak? Lebo n okresn lekr sa stavil s lekrnikom, e to nie je Paluszkin, ale, akoe sa vol, no, ten docent Baraszkin? Pravda? Babie leto zalomila rukami. Ve v aute lealo chor diea. - A mil pane. Ete jedno. V tej vaej sai... Hne, hne, tu mm to slo... - zaal sa prehrabva v uplku stola. - Preboha! lovee! Vetko vm poviem. Ale teraz zvo-

te, volajte lekra, - skrkol som. Motlik sa mi prekrtil, cel som sa potil. Konene sa rozhodol chyti telefn. Zistilo sa, e okresn lekr m meniny a na tej oslave boli vetci nemocnin lekri. Hne pribehlo mlad dieva, ako sa neskr ukzalo, lekrka, a potom sa objavil tun chirurg. Chlapec mal aktny zpal slepho reva. Hne pripravili operan slu. - Ve ja im dm meniny, - hundral som. - Tak sa prijma pacient? Priiel ete jeden lekr a zaala sa opercia. Mlad lekrka, ktor tu pracovala ete iba mesiac, dodala alie podrobnosti k mojim poznatkom o sprvan sa k chorm v nemocnici. Dnes mala vono a pokm sme na vrtnici akali na vsledok opercie, pripojila sa k nmu rozhovoru. Bola to pekn dievina s tmavou pleou, ak maj Cignky, a iernymi, hladko uesanmi vlasmi. Vysok, dlhonoh, vo svetlom kostme, ktor dokonale kontrastoval s jej tmavou pokokou a iernymi vlasmi. Predpokladal som, e sa v mesteku nud, a preto tak ochotne nadviazala s nami rozhovor. Napokon, rozprvala sa iba so mnou, Babie leto si vbec nevmala. Od prvej chvle pociovali k sebe nesympatiu, o nebolo ak spozorova, hoci len poda nevraivho pohadu, akm sa jej revanovala Babie leto. - Mastikri, to je naa pliaga, - povedala, ke som jej vysvetlil prpad chlapca z Upornej. - Je ich tu na okol plno. - Muste sa stara o vytvorenie zdravotnch stredsk na dedinch. V opanom prpade len nariekanie nad mastikrmi ni nezmen, - sucho poznamenala Babie leto. - Je to tak. Ale jedno tak stredisko u tu je. Dokonca pekn budova. Lene przdne izby, hoci aj najkrajie vymaovan, ete nikoho nevylieili... - odpovedala lekrka. Babie leto mykla plecami. Zaujmala ma zdravotncka starostlivos v tomto zanedbanom okrese. Z Justovho roz-

prvania som vedel o problmoch, ktor preili obyvatelia Upornej, ke chceli zriadi prodn izbu. V tejto veci chodili aj do Varavy. Lene prodn izba zostala na papieri, v plnoch zdravotnho oddelenia okresnej rady. Sptal som sa mladej lekrky, kde je tu okresn rada. - Hne vm to ukem, - ponkla sa ochotne. Babie leto, nevedno preo, usmiala sa mlky, ale zato zlostne. - Zostanete tu, alebo pjdete s nami? - sptal som sa jej. - Zostanem. Alebo nie... pjdem, - rozhodla sa. Teraz u viditene nepriatesky gnila na mlad lekrku. V mesteku R. jednoposchodov tehlov baraky mali opadan omietku, ierne pruhy a vlhk faky po zatekan. zke uliky s vmomi na cestch boli spestren kpkami konskho trusu a kravincov, na ktorch vystrjali vrabce. Na lavikch pred domami oddychovali star obyvatelia, nohy mali lenivo natiahnut a vystren a na znien chodnky, po prostriedku cesty sa prechdzali miestni elegni v povinne tmavomodrch oblekoch a tun, takmer tvorcov devy s vysoko vyesanmi vlasmi. Na malikom nmest s dos vekm zelenm trvnikom aksi psisko zdvihnutou nohou salutovalo nrodnej pamiatke", obelisku s rovnako zotrenm npisom, ako je ten na doske v prepotskom kostole. - Nao ideme na okresn radu? Ve dnes sa predsa nerob. Nikto tam neraduje, - zrazu poznamenala Babie leto. - Naozaj... Zastal som v rozpakoch. - No toto! - zrazu som sa zaradoval. Hne veda ns, nad dverami malikho obchodu, na ktorom bola stiahnut roleta, tral vek tt. Na om bolo vekmi ervenmi psmenami napsan: JACENTY GROSZEK. BYLINKY

Cel tento npis bol krom preiarknut tetcom a veda bola tabuka: VKUP LIEIVCH RASTLN . 1 - Chcel by som spozna pna Groszka. Mm s nm nieo vybavi, - povedal som dievinm. Ako sa dalo predvda, Jacenty Groszek bval hne za obchodom v malej izbe. Niekoko skromnch kusov zariadenia pokrvala hrub vrstva prachu. Nebol to byt, skr pokraovanie obchodu. Such zvzky byln sa vali po celej miestnosti, voal tu suen harmanek. Jacenty Groszek si prve kuchtil obed na starej eleznej piecke. Bol chud, vysok ako Anglian, asi tak pdesiatron. Fajil anglick fajku a mal aristokratick spsoby, o som si vimol, ke si s neobyajnou eleganciou jednostaj naprval cviker, ktor sa mu zosval z dlhho nosa. Hlboko sa poklonil pred mladou lekrkou, o nieo menej sa uklonil Babiemu letu. Mne podal ruku. Povedal som mu priamo, o ma zaujma: - Som redaktor zo Sztandaru. K vm ma priviedla nasledujca vec. V tomto kraji psob mastikr. Star, pinav, liei ud bylinkami. Vy ako bylinkr ste sa s nm u iste stretli. Chcel by som vedie, kde ho mono njs. Skal som nadviaza s nm kontakt cez dedinanov, ale to sa mi nepodarilo. Vyhovrali sa, e nevedia, kde ho mono stretn. Mastikr spsobuje vek kody. Dnes jeho vinou takmer zomrelo diea... Mm mastikrov notes, je to nejak zloinec. Jacenty Groszek svojm dlhm nosom takmer obol do notesa, ktor som vybral z vrecka. - udujem sa vm, pn redaktor, - povedal s pokojom Angliana. - Azda poda toho notesa pokladte mastikra za zloinca? To, e sa v om uvdzaj iba jedy, ete ni nedokazuje.

- Vne? - zaudoval som sa. Neovldol som sa tak, aby som sa mu mohol rovna. - Okrem toho ten notes je mj a prosm, aby ste mi ho vrtili. - Vne? - zaudoval som sa ete raz. A hne sa vysvetlila zhada Knihy travia". Jacenty Groszek sa od ranej mladosti zaujmal o bylinky. Vea o nich tal, tudoval, vydal o bylinkch populrnu brorku. Donedvna bol majiteom obchodu s bylinkami, v sasnosti vedie stredisko vkupu byliniek pre Centrlu lieivch rastln. Napokon, v svislosti s niekokmi zaujmavmi exemplrmi rastln, ktor sm naiel v okol moiarov Uroczyska, koreponduje dokonca s Poskou akadmiu vied, pe aj vedeck tdiu na tmu udov lieba bylinkami vo svetle stnej aj psomnej tradcie". V notese, ktor naiel Just pri kostole, mal niekoko zpiskov k svojej prci. Notes stratil pred tromi tdami, iste vo chvli, ke odpoval v tieni lp pri prepotskom kostole, unaven lozenm po lkach. - Tie hlposti o arovan tie zuitkujete vo svojej tdii? - neprestval som sa udova. - Hlposti? Mono. Vypsal som si ich z knihy J. K. Haura z roku 1693 s nzvom: Zsobre ie poklad vynikajci tajomstiev oekonomie zemianskej". Vemi zaujmav prspevok k dejinm naej vedy o kedysi uvanch liekoch. O dedovi bylinkrovi toho nevedel mnoho. Ale v kadom prpade mi poradil, kde by som ho mal hada. Notes som vrtil majiteovi, to je jasn. Babie leto sa dusila od smiechu. - No, u ste nali svojho travia, - uahovala si zo ma, ke sme sa vracali do nemocnice. - Predpokladm, e aj o vaom ertovi Kuwasovi zistme, e je to estn lovek. - Po prv: je takisto mj ako v. A po druh: nie je azda rovnako estn, ke takmer zbil Nemstu, dvakrt nm ukradol nradie a Nietajenka zatvoril do hrobky.

Prirodzene, mlad lekrka z celho rozhovoru ni nechpala. Rozpovedal som jej teda o prhodch s ertom Kuwasom. - Ak vs bude mesteko nudi, prosm, navtvte ns na Uroczysku poas niektorho vonho da. Odtiato je to iba ptns kilometrov a ete tri kilometre od autobusu. Ukem vm praslovansk mohylu a pekn romnsky prepotsk kostol, - lkal som ju na nvtevu. V oiach Babieho leta som postrehol takmer nenvis, len neviem, i voi mne alebo aj k lekrke. Naopak - lekrka sa usmievala vemi vane. - Naozaj mi ukete kostol? Aj Uroczysko? Aj hrobku, kde bol zavret pn Nietajenko? - Vetko vm ukem. Uroczysko je pekn a zhadn. Nebudete utova, e ste prili, - ubezpeoval som ju. - Dobre. Prdem. jej ierne oi mi dvali aksi prsub. Ak? Ten prsub sa potvrdil ete aj pri len, ke mi dlho drala ruku a mkko mi ju stskala. Opercia chorho chlapca sa vydarila. Chirurg priznal, e keby sme neboli chlapca rchlo dopravili do nemocnice, ktovie, i by sa ten prpad nebol skonil smrou. Chlapcova matka nm vemi srdene akovala a uisovala ns o svojej nesmiernej vanosti. - Ak budete nieo potrebova, maslo, mlieko, vajcia, len prte ku mne. Ku mne, - prosila. Veer sme sa vracali autom sami, lebo chlapcova matka sa rozhodla zosta v mesteku do nasledujceho da, aby mala istotu o zdravotnom stave dieaa. - Vak je to prekrsna dievina? - sptal som sa na spiatonej ceste Babieho leta na lekrku. - Neviem. Zd sa, e vy ste lep odbornk na ensk krsu ne ja, - odvrkla neochotne. - Pekn a vemi mil, - tvrdil som. - Ale nebezpen. Oividne lov mua.

165

TRINSTA

KAPITOLA

O mohylch, hroboch a zhrobnom svete Zlato? eny bvaj zhadn Kuwasove toliare Stretnutie v kostole V podzemnej chodbe Rozarovanie

Nad Uroczyskom vis horava. Obloha je a tmav od pavy, hmlist ako zrkadlo, na ktor ktosi dchol horcim dychom. Nikde nevidie ani najmen mrik, ale sasne cti, ako vzduch hustne a chyst sa na brku. Moariny a bahno smrdia hnilobou, rozsievaj dookola roje drobnukch muiek a komrov, ktor sa dotieravo lepia na tvr. U sme oplen ako okolda, hoci nikto z ns nevylihoval na slnku. Od bronzovej pokoky pliec Babieho leta sa vrazne odra svetl farba jej vlasov. Zd sa mi, e akoby stratili svoj zlat odtie, ktor mi pripomnal star zlato. Na slnku vybledli, s svetlejie. V baraku sa dosky stien potia ivicou. Vonia tu lesom a senom. tam knihy o praslovanskch mohylch, ktor tu zhromadil Nemsta, a chyt ma triaka u pri pohade na nzvy knh a vedeckch tdi. Lene nie je to triaka, ktor ochladzuje. Ozva sa vo mne odpor, ktor som nadobudol ete v nudnch rokoch, ke som navtevoval kolu. Odpor k presnm vedeckm formulcim, k suchm nunm vvodom, k precznemu uvaovaniu. Ale predsa vytrvalo si zaznamenvam do svojho zoita:

Kamenn mohyly - to je zvltny druh praslovanskch hrobov. Najviac sa ich nalo v Mecklenhursku, vek poet bol objaven v echch - poetne s zastpen v zpadnej asti slovanskch krajn, ovea redie v strednej a vchodnej asti. Charakteristickou vlastnosou tchto mohl je, e maj tvar starostlivo zloench hranc, ktor zvrchu pokrva nevek vrstva zeminy. Njdeme aj mohyly z vrstvy hliny a kamea. Tak mohyla je aj na Uroczysku. Obsahuje prevane materil z hliny a zeminy, ako aj kamene v podklade a na upevnenie vntornch stien mohyly. Podobne ako v tvaroch a v druhoch nsypov, tak aj pokia ide o vekos, vyskytuj sa poetn zmeny: mohyly v strednom Posku maj v priemere vku 2-3 metre, jedna nadpriemern m 4 metre, a vnimkou je mohyla pri Poplacine v gostyninskom okrese s vkou a 15 metrov. V junej asti Poska maj mohyly vku 2-12 metrov, na Podol od 5 do 8 metrov. Najvyie mohyly sa nachdzaj na Ukrajine, kde okrem strednej vky (1-4 metre) mono njs aj tak, o s vysok niekoko desiatok, ba aj stoviek metrov. Medzi tieto patr mohyla Soroka, ktor pred rozkopanm mala vku 285 metrov. ... Pred stroiami si udia predstavovali, e zhrobn ivot je akoby alm pokraovanm pozemskho ivota so vetkmi jeho materilnymi potrebami. Preto hroby a pradvne mohyly okrem telesnch pozostatkov zomretho obsahuj aj jeho zbra, ozdoby, jedlo a npoje v ndobch. Mysleli si, e vetky predmety, ktor boli potrebn loveku za ivota, bude potrebova aj po smrti. Sasne vak vldla asi ohromn viera v upry. udia sa obvali, aby sa mtvy nevrtil ako upr medzi ivch, ak mu nesplnia nejak elania. Preto bol aj zvyk silne zviaza mtve telo v pozcii vemi nepohodlnej, skrenej. Hdam preto sa neskr udomcnil zvyk spaovania mtvych, o malo ijcich dokonale zabezpei, e sa nebotk nevrti.

Pokia ide o hroby ud obvajcich dvne slovansk kraje, panuje tu obrovsk rozmanitos tak v typoch pochovvania, ako aj v spsoboch zabezpeenia udskch pozostatkov pred znienm. Odbornci urobili delenie na kostrov hroby so zvykami tiel pochovanch vcelku, a na kreman hroby s popolom splench tiel. Vlastnosou prehistorickch hrobov je aj to, e v ich vntri, nezle na tom, i je to kostrov alebo popolnicov hrob, ale najm pri urnch s popolom, nachdzaj sa predmety tzv. posmrtnej vbavy, ktorch mnostvo, kvalita a spsob rozmiestnenia bva vemi rznorod. V takom hrobovom inventri sa najastejie nachdzaj hlinen vrobky, kamenn, kovov, sklen predmety, vrobky z rohoviny a podobne, takisto zbrane mtveho, nstroje a nradie, ktor pouval. Poda druhov materilu, z ktorch boli tieto predmety uroben, a charakteristickch znakov vrobkov, archeolgovia odliuj alie typov zmeny, vek nleziska at., ktor uruj, i dan hrob pochdza naprklad z doby kamennej, bronzovej at. Medzi najhodnotnejie nlezisk drahch kovov v slovanskch krajoch patria dva poklady objaven v rokoch 1877 a 1897 na obecnom pasienku pri Michalkowe okolo rieky Nieclawky - niekoko desiatok kusov ozdb a ndob prevane zo zlata. Medzi najbohatie pamiatky hrobov so zlatmi predmetmi sa rta aj poklad njden v roku 1884 vo vntri vekej mohyly pri Ryanovke na Ukrajine... Zlato??? Zlato v mohyle???... Azda je trochu pravdy v povesti o obrovskom poklade erta Kuwasu, ukrytom v mohyle na Uroczysku? A mono prve my pri rozkopvan mohyly budeme ma tak astie a njdeme zlat ozdoby a ndoby, ktor tu uloili spolu s popolom nejakho praslovanskho knieaa?

Tak ma vzruila tto monos, e som odhodil knihy aj poznmky. Nemsta stlmil mj zpal. - Zlato? - mykol plecami. - Vemi zriedka sa njdu podobn poklady. Ja by som bol spokojnej, keby som namiesto zlatch predmetov naiel v naej mohyle kompletn vzbroj bojovnka z bronzovej doby. Prve takto potrebuje nae mzeum. No, a toto je prklad myslenia odbornka a vedca! Zlat poklad nie je preho tak dleit. Potrebuje kompletn vzbroj z doby bronzovej. Dni na Uroczysku sa v poslednom ase akosi vle, s ospal a nezaujmav. Odkedy sme zaviezli chorho chlapca do nemocnice, vzniklo s dedinou vek priatestvo. Mme kopy vajec, mlieka, masla aj chleba, po ktor odvtedy nepotrebujeme jazdi do mesta. Mono na tie nov vzahy mali vplyv aj besedy. Dedinania sa dozvedeli, e sme neprili na Uroczysko vykopa Kuwasove poklady. Na pomoc pri vskumnch prcach sa prihlsili dvaja vrastkovia. Jedrek a Wojtek, t ist, o za nami pokrikovali, ke sme s Narkuskm li hada zhadnho udka: Pni, dajte nm trocha Kuwasovho zlata." Mlad, vesel mldenci. Narkuski a Nietajenko v nich maj trpezlivch posluchov svojich vedeckch sporov. Jedrek i Wojtek nechpu ni z tvrden oboch doktorov, ale povaj ich nanajv pozorne. Priazniv vzahy s dedinou asi rozhodli aj o tom, e v poslednch doch sa nezopakovali zlostn fgle erta Kuwasu. Kuwasa zapadol do bahna, zmizol ako nedvera dedinanov. Ale i nadlho? Nemsta aj zvyok vpravy si mysl, e Kuwasa u zmizol navdy. Ale ja nie! Ja som presveden, e sa iba schoval na krtky as, lebo po neastnej liebe chorho chlapca sa prepadol aj bylinkr. Ten sa vak iste objav, ke budeme

pokraova v prci na mohyle. Vtedy zane vystrja. A nebude vybera prostriedky - ak mu zle na tom, aby sme mohylu nerozkopali. Lene vetci podceuj moje obavy. Skompromitovala ma Kniha travia". Babie leto zlostne, ako to vie len ona, vetkm zreferovala o mojom stretnut s pnom Groszkom. Aj preto sa usilujem, ako sa len d, unika od lenov vpravy a obmedzujem styk s nimi len na nutn stretnutia poas vydvania stravy. Cel dni alebo tam, alebo chodm na prechdzky, ktor sa obyajne konia v zhrade u Justa dlhm rozhovorom a popjanm vna. Iba zaleka pozorujem Babie leto. Vidm, ako sa dievina usmieva na inch, ako si s inmi vymiea lichtky. Ke natraf na ma - zmkne, smev sa jej strat z tvre a v jej pohade vidm akoby vitku, i prosbu, aby som sa s ou zblil, priatesky sa jej prihovoril. Lene u som prestal veri svojim postrehom. Ctim sa urazen. Ak sa chce so mnou pomeri, nech mi prv pod ruku. Jednho da mi Nemsta povedal s veavznamnm smevom a pritom si hladkal bradu: - Nikdy by som nebol predpokladal, e m v Irene a takho obhajcu. No, no, no... - O o ide? - zjeil som sa ako kvoka, oakvajc alie zlostn napadnutie od Babieho leta. - Ktosi z ns nedvno tvrdil, e si strane nemotorn a pomal. Zaal som pery. - ... A Irena, - pokojne pokraoval Nemsta, - vyhlsila, e sa vemi mlia. Ona sa presvedila vtedy, ke ste zaviezli chlapca do nemocnice, a e ak chce, vie by vemi energick. A to, o oni povauj za pomalos, je proste iba slunos a jemnos, ktorou sa vyznauje. - Nedvno o mne povedala: grobian a neotesanec, - poznamenal som.

- No vid... eny s zhadn, - mvol rukou Nemsta. ... Ostrovek Uroczyska sa pra v spare. Zpach hnijceho tstia a pukvorca, vyparujce sa kalue suiaceho sa blata dusivm zpachom spsobuj bolesti hlavy. Tiscky rojov drobnch muiek akoby rozzren pavou kria nad hlavou a strkaj sa do o aj u. Ale u Justa pod lipou je naozaj prjemne a chladno. A tak erstv vzduch. ia, Justa som nenaiel doma. Iiel s kazom k chormu. Justova ena, tajomne sa tvriac, mi opatrne epla do ucha: - Dobre, e mu odiiel, nieo vm ukem. On to schovva, lebo sa boj, e mu to vezm. Naiel to ete pred dvadsiatimi rokmi pri kopci na Uroczysku a odvtedy tra o zakopanch pokladoch. Toliare naiel. Dva strieborn toliare. Hovor, e ich tam stratil ert Kuwasa. Ale ja vemi pochybujem, e s naozaj zo striebra... Zaviedla ma do chalupy, do istukej miestnosti, kde bolo plno svtch obrazov a kde stla poste s vysoko zastlanmi vekmi podukami, a veda nej skria aj komoda, na ktorch stlo mnostvo velijakch figrok svtch. Justov zloila zo skrine hlinen dbnok, vemi pekne maovan, nachlila ho a na otvoren dla vysypala dva strieborn toliare. Toliare? Nevyznm sa v starch minciach. V kole som mal spoluiaka, Barczewski sa volal, a jeho otec mal vek zbierku rmskych minc. Prezrel som si toliare", ktor mi podala Justov. Veru, tum tak som videl u Barczewskho. Strieborn rmske denre. Na minciach bola tun musk tvr. Nie je to Nero? Barczewski mi ukzal prve tak ist denr a povedal: Pozri sa dobre, ako vyzeral Nero, ak mal obyajn papuu." - S iste zo striebra. Nie s to vak toliare, ale denre razen koncom I. storoia po naroden Krista. Je tomu u

dvetisc rokov, - vysvetoval som Justovej, ako som vedel. - Pochdzaj zo ttu, ktor vtedy jestvoval aleko odtiato, a pri Stredozemnom mori. A mu ich naiel na Uroczysku? - Na Uroczysku. Hne pri tom kopci, teda pri tej mohyle... - Zaujmav, vemi zaujmav, - mrmlal som ako Narkuski. - Rmski kupci tadeto chodili kupova jantr. Iste niektor z nich nocoval na Uroczysku a stratil dve mince. Vrtil som jej mince, vzal som si k od prepotskho kostola. Azda prve dnes sa mi podar preta chbajce slovo, aby som rozltil zhadu skre? Hne nad obzorom zanala sa rysova tmav kvrna, ierny brkov oblak. Vzduch bol sparn, dusn. Slnko svietilo bledo, unaven pavou. V tichu, ktor sa rozliehalo dookola, bolo cti aksi nepokoj. Tento dojem dotvrali thle tel lastoviiek, ktor neustle svine, ale napriek tomu akoby trocha nervzne lietali dookola. Pca ako pracovali, s nmahou, zdalo sa, e vo vzduchu chba kyslk, e ho celkom splila horava, trvajca od skorho rna. Ke som otvral kostoln dvere, ierne mrano vyklonilo spoza obzoru svoje obrovsk telo. Vyzeralo ako ruina fantastickej stavby. Netrpil som sa tm, e sa bli. Strecha kostola ma ochrni pred daom. Tichuko ako duch som preiel pomedzi stpy, ktor podopieraj verandy. Kanonik s biretom ma privtal grimasou, odpornou tvrou, ale na npise pri jeho nohch veselo, priatesky svietili zlat le slnka, prenikajce cez okno. Priniesol som si tri tehly, urobil som z nich nzky stolek a sadol som si uprostred pretanho textu. Omnia sub parva... iacere vide. Pozri, e vetko pod malou... zostane lea." Pod m? Pod m, doerta?

Pod prstami sotva ctim psmen na doske. A ma oi rozboleli, tak sstredene pozerm. Ak je prv psmeno v tom neznmom slove? M", i skr N" a I"? A potom O". Veru, iste je to O". A alej? Vesel, chvejce sa le zrazu zmizli, zostala siv kamenn stena. Pozrel som sa do okna. Bolo v om brkov mrano, ktor zaclalo slnko. Zablyslo sa, v kostole sa vyjasnilo, akoby ktosi na sekundu zaal obrovsk luster. Potom znova nastalo prtmie, ale teraz u vie ne predtm. A udrel hrom. Burcanie ako v horch sa prevalilo po trifrich, po lodiach, ozvenou zadunelo vo tvorhrannch veiach. Potom u podchvou akoby sa rozsvecovali v kostole obrovsk lustre a vzpt hasli, napajc ho modrastm erom. Po kamennch lodiach a trifrich sa ozvalo jazdenie ako naloench vozov, duneli, bchali, skkali po vmooch. Do okien kostola zaali iba halzky stromov rozviatych vchrom, nakoniec ich zaliali prdy vody. Rozbesnila sa brka. V tichom vntri obrovskej budovy, sediac na tehlovom stoleku, pohodlne opret o romnsky stp, s pitkom som sa zapoval do jej burcania. V istej chvli, medzi dvoma hromami, zdalo sa mi, e som zaul krpanie eleznch dver. Potom z tmy zahaujcej jun lo pomaly vyla thla postava Babieho leta. Mokr vlasy mala prilepen k hlave, biela blzka jej celkom prinula k ramenm. Spozoroval som ju ktikmi o, ale neurobil som ani najmen pohyb hlavou smerom k nej. - Vy teda... stle tudujete npis? - prihovorila sa mi. - no... - zamrmlal som, ani som k nej neobrtil hlavu. - A pretali ste u to chbajce slovo? - Nie... Blesk vekm cikcakom rozsvietil a tri okn. Hne potom sa ozvalo stran dunenie kamennej lavny. Znova

blesk, a v tom okamihu som uvidel prestraen tvr Babieho leta. Stla hne pri mne. Bola bled, alebo sa mi mono iba zdala bled. Tento dojem toti ruil jej hlas, pokojn a ako zvyajne trochu utipan: - Bola som v dedine nakpi stravu. Myslela som, e stihnem vrti sa na Uroczysko pred brkou. Prertala som sa a celkom iste by som premokla do poslednej nitky, keby som si nevimla otvoren kostoln dvere. Vojdem dnu a, prirodzene, koho tu njdem? Sm, zamyslen nad latinskm npisom... Primril som oi, tak vemi som sa chcel izolova od toho, o hovor. Pochopila to, lebo tn jej hlasu hne zaznel teplejie. - Joasia sa mi zverila, e by sa vm chcela ospravedlni. Ale ke sa len pribli k vm a vid v pohad pripomnajci zlho vlka, strat vetku odvahu. Tak doslovne ste vzali ten art, e ste Kuwasom? Dlh, i ako ho volte, urobil sprostos. Lene vy ste sa urazili na ns vetkch. Aj na ma... Unikte nm, strnite sa ns. Nie je tak samota neprjemn? -Nie. - Nie? Teda vs zbytone utujem? Vstal som z tehlovho stoleka. Nie vstal, skr som z neho vyskoil. - Nadarmo ma utujete. Scit ma poniuje. Hlas sa mi chvel, ia mi stskal hrdlo. Nechcel som, aby to vyctila. Vyhrnul som si golier saka a rchlo som vybehol z kostola. V lejaku, v potokoch daa. Vediac, e po minte premoknem a na kou, rozbehol som sa smerom na Uroczysko, ktor nebolo vidie pre steny vody, o sa liala z mraien. - no, no, no, - epkal som si v behu. - Oddem stadeto. Oddem, len o rozkop mohylu. U mm dos neprjemnost. Dos, dos...

V naej izbe som sa ihne prezliekol do suchho odevu. - Vracia sa z dediny? A Irenu si nevidel? - vypytoval sa Nemsta. Prikvol som. - Videl som ju. Tum kupovala potraviny. - Zblznila sa? - nazlostil sa Nemsta. - Vak tu mme zsoby prinajmenom na dva dni. Po o tam ila? Pobrala sa pre a tu ak robota. i vie, ak objav sme urobili? Predstav si, e v pivnici kaplnky" sme nali vchod do akejsi podzemnej chodby. Len o prestane pra, idem ju preskma. - Idem s tebou, - vyhlsil som bez rozmania. Prenikla ma rados. Babie leto klamala, ke tvrdila, e bola v dedine kupova stravu. Bola pre nieo in. Azda preto, aby ma vyhadala, aby sa so mnou stretla? - Podzemn chodba? Kam vedie? Si presveden, e to nie je alia pivnica, ale chodba? - zasypal som Nemstu otzkami. - Viem len toko, e vchod do chodby alebo do druhej pivnice je zo strany kostola. - Bude to podzemn spojenie s kostolom?! - vykrkol som. - Mono, - odvetil pokojne. - V starch budovch sa stretvame s podobnmi prechodmi. Stavali ich pre prpad teku pred nepriateom. Po polhodine d celkom ustal a zasvietilo slnko. V jeho istej iare Uroczysko akoby niekto posypal perlami, ktor iarili jemnmi odtiemi rznych farieb. Obrovsk dha vystrelila spoza Czartorie, oblkom preletela cez polovicu oblohy a dopadla kdesi pri kostole. Moiare sa zmenili na obrovsk jazero, po hladine ktorho vietor prehal vlny. Pca dchali erstv vzduch. Babie leto poskakovala na chodnku ako dievatko, ktor sa hr na preskakovaku, pribehla na Uroczysko s nrum daom umytch lnych kvetov.

Nemsta naplnil dve baterky novuikmi lnkami. Dlh a Nietajenko sa ponkali do vpravy, ale odmietol ich artovnou poznmkou: - Ja a redaktor sme siroty, dokonca ani potu nedostvame. Nech mme teda privilgium, e prv vojdeme do tajomnho podzemia. Prinajmenom ns nik nebude oplakva, ak sa nm nieo zval na hlavu. Cel vprava ns sprevdzala a k pivnici, ktor Narkuski vysvietil dvoma petrolejkami. A teraz som po prv raz videl pivnicu v celej vekosti. Mala hdam ptns tvorcovch metrov. Bola vyloen ulovmi kockami s oblkovm stropom. Priamo oproti schodom sa v stene ernel tvorcov otvor. Kedysi ho iste zatvrali elezn dvere, lebo ich zvyok sa ete dral na zhrdzavenom zvese, ktor tral z mra. Z podzemnej chodby prichdzal zvuk kvapiek stekajcich po stench. Pchlo tu pivninou vlhkosou, plesou a hnijcou vodou. Ke sa Narkuski priblil lampou k otvoru, na prahu sa objavil vek potkan. Oslepen svetlom a potom prekvapen pohadom na ud, akoby na sekundu stuhol a oi mu erveno blysli ako dve korlky. Zapial a nehlune zmizol. Babie leto mi bez slova strila do ruky klbko pagtu. - Pozrite, pni, - vysmieval sa dlh. - Ariadna aTzeus. Neobvajte sa, nestretnete Minotaura. Zahanben dievina sa schovala do najtmavieho kta pivnice. - pagt budeme potrebova. Treba nm zmera dku chodby, - upozornil Nemsta. Podal mi jednu baterku, druh si nechal. Zaal ju a povedal: - Tak pome konene... Voli sme.

V podzemnej chodbe mohli veda seba pokojne kra aj traja siln mui. Ale nzky strop ntil Nemstu, ktor je vy ne ja, aby sklal hlavu. Stle sme museli dva pozor a svieti, lebo kde-tu malta spjajca ulov kocky vplyvom vlhkosti stratila svoju silu a neudrala ich. Kocky sa vysunuli a hrozilo, e v kadej chvli vypadn. V tch miestach najastejie tenk prd vody stekal po stene a na zemi vytvral vek kalue, odkia voda vtekala kamsi do zeme. Steny aj strop pokrvala zelenkav piese, slizk a lepkav ako hadia koa. - Koko krokov sme u preli? - sptal sa Nemsta. - Dvadsajeden. - Teda stle sme ete na ostroveku Uroczyska. Mierna zkruta. oraz viac vody. apkme sa v nej u po lenky, lebo chodba sa trocha znila. Ale okrem toho je vetko stle rovnak - zelenou plesou pokryt steny a strop vyloen zo ulovch kociek. - Aha, pozri sa! - otrel zo steny vrstvu plesne, ukzal na kr vytesan v kameni s slom na spodku: 1160 - Tisc sto esdesiat metrov? A tak dlh je chodba? zaudoval som sa. - Kde je napsan: metrov"? V dvnych asoch sa nemeralo na metre. A okrem toho ti toto slo nepripomna ni? V ktorom roku ukonili stavbu kostola? - Tak o to ide? Prirodzene, v roku 1160. Mono teda predpoklada, e tto podzemn chodba je rovnako star ako cel prepotsk kostol, e ich vybudovali sasne? - A poda vetkho vedie ku kostolu... Tu Nemsta, hnan zvedavosou, prudko vyrazil dopredu, a ja som sa nhlil za nm. Lene nezali sme aleko. Ete jedna mierna zkruta, a pred nami vyrstla prekka, ktor sme nemohli prekona. Osvetlen dvoma baterkami bol

pred nami zval poruenho stropu. Nielen klenba, ale aj vrstva zeminy, ktor ju pokrvala, zosypali sa do podzemia a zatarasili prechod. Ktovie, kde bolo to prepadlisko? - Koko krokov sme urobili? - Presne tyridsa, - povedal som. - No hej, - zamrmlal Nemsta. Chvu nepohnute stl a zlostne gnil na rumovisko kociek zmieanch so zemou. Hrubmi pramienkami z nich stekala voda, v slabom svetle naich bateriek bola ierna ako smola. - Veru tak, - vzdychol Nemsta. - To sa dalo predvda. Km podzemn chodba viedla cez ostrovek Uroczyska, dovtedy bola cel. Ale alej musela s cez moariny. A tu voda urobila svoje, zavalila ju. Zaujmav, ako dlho sa brnila jej niiacemu psobeniu? Kedy nastal ten zval? O niekoko dn neskr sme dostali odpove.

TRNSTA

KAPITOLA

Nvteva na Uroczysku Som vyrva" Vetko zostane lea pod kameom" Kanonik Leonard z Upornej + 1256 Babie leto iarli Nerhaj sa, e som a zranil" Kuwasa, lekrka a flirt Kto vylomil zmku na hrobke? Obava sopliakov" Otvrame mohylu knieaa O lske k prepychu Ktovie?...

Babie leto sa hnevala. Keby som vedel maova, znzornil by som jej hnev ako mlad plod gatanu, ukryt v pichavom zelenom pancieri. Ktokovek skal porozprva sa s ou na akkovek tmu, narazil na niektor pichlia. V takej situcii, to je jasn, radej som sa jej vyhbal. Predpokladal som, e cel zlos si chce vylia na ma. Lene div-divci, ona akoby vyhadvala moju spolonos, a ke bola pri mne, strcal svoje pichliae, bola jemn ako rozpait chovankya interntu, ktor sa pohrva so zhybom svojej sukniky. A zaalo sa to od chvle, ke stojac pri kostole, unaven mrnym hadanm druhho vchodu od podzemnej chodby, sme zazreli mlad lekrku z okresnho mesta, ktor ila k nm na bicykli. Babie leto sa hne priblila ku mne a nahnevane zasyala: - No, mte tu nvtevu. Vedela som, e je dos bezoiv na to, aby prijala vae pozvanie. Potichu dodala: - Budete sa cti urazen. Ale naozaj vs op utujem... - Preo? - Ni, ale vbec ni som nechpal. - Vdy som scitila so zvieraom, na ktor ktosi pooval.

- ???...

- Veru tak. T lekrka sem prila lovi. Vy ste tm zvieraom, na ktor nastavila pascu. A Babie leto zlostne potriasla hlavou. Nestihol som poiada o presnejie vysvetlenie, lebo lekrka u oprela bicykel o mr cintorna, rchlym krokom la ku mne a v natiahnutej ruke drala noviny. - Ach, dobre ste pichli do osieho hniezda, - pozdravila ma s smevom. - Vo verajch novinch bol lnok, cel nae mesteko neprestajne o om hovor, a v naej nemocnici lekri a oetrovateky lietaj ako namydlen blesk. Otvoril som noviny. Na tretej strane bol mj lnok pod nzvom: Prspevok k innosti erta Kuwasu". Zaberal presne pol strany odhora. Napsal som ho v uplynulom tdni hne po nvrate z mesteka. Nepredpokladal som vak, e redakcia ho tak skoro uverejn. Prchod peknej eny vzbudil v naej vprave pochopiten senzciu. Prv priklusal Nemsta, strane zdvoril, spokojne si hladkal bradu. Potom som lekrke musel predstavi oboch doktorov a o smelch sopliakov", ktor prili k nm pod zmienkou, e si chc preta mj lnok. Napokon ho pretali nahlas napriek mojim protestom. lnok sa zanal mojm stretnutm s bylinkrom v ten neskor veer na lkach, ke ns ten dedo nasmeroval na nesprvnu cestu. Potom som vemi skrtka opisoval nae akosti na Uroczysku, krde nradia, prepad, pobyt Nietajenka v hrobke vldneho radcu, nakoniec prpad chorho chlapca, ktorho lieil bylinkr, problm s prijatm do nemocnice. Niekokmi vetami som opsal podceovanie, s akm sa okres sprva k dedine Uporna, v ktorej sa mala vybudova kola a lieeba. Ptal som sa predstaviteov okresu, ako dlho ete chc tolerova innos mastikrov a zanedbva dedinku Uporna. Celm lnkom sa vinula ni povesti o ertovi Kuwasovi, ktor beztrestne spsobuje

uom zlo. A bude to robi, km sa nevypovie vojna mastikrom, tmrstvu a zaostalost. Preto vlastne ten nzov: Prspevok k innosti erta Kuwasu". Inokedy by som bol astn, e sa mi podaril lnok, ale prve toho rna som bol vemi rozarovan. Rozplynuli sa mi najvie ndeje. Ni ma u nemohlo potei, ani zmierni pocit stranho sklamania. Ale o tom a neskr... Mlad lekrka prila presne napoludnie. Po chladnom, pochmrnom rne sa obloha vyjasnila, vykuklo slnko a zakrtko nastalo prjemn letn poasie, nevemi horce, lebo slnen iaru akoby miernil rann chlad ukrvajci sa v trve a medunici. Tmavolca dievina tvrdila, e navtvila Uroczysko len preto, aby mi poakovala za lnok v novinch, ktor, ako predpoklad, pome vyhra boj s mastikrmi. Chcela sa hne vrti do mesteka, ale Nemsta sa prejavil ako dobr hostite a tak dlho ju prosil, aby zostala a naobedovala sa s nami, km neprikvla. Neskr ju presvedil, e ak odde, strat jedinen prleitos na vlastn oi vidie vntro praslovanskho hrobu. Lebo poda Nemstovch predpokladov ete dnes veer, alebo najneskr zajtra rno sa dostaneme do vntra mohyly a presvedme sa o jej obsahu. Tomuto nvrhu lekrka neodolala. A tak zostala. Po obede, km sa vprava pustila do roboty, sadli sme si cel skupinka na okraji ostroveka oproti malmu trstinou obrastenmu moiaru. Bol som rd, e nemusm dievat zabva rozprvanm. spene to robil Nemsta a sekundoval mu pritom aj dlh. Babie leto tak zlostne naho zagnila, e sa vzdal svojich zvyajnch lichtok voi nej a zaal sa obmieta okolo lekrky. Nemal som vesel nladu. Rann rozarovanie bolo vemi ako strviten. Pamtm sa, e som zamyslen sledoval nepokojn let ltho mota. Ten sa raz vznal vysoko nad vrcholky trstiny, raz sa unaven usiloval sadn a zno-

va vyletel dohora, vyplaen vetrom a elestom lstia. Zrazu sa zavesil vo vzduchu a potom ako trojuholnkov brnkadlo, ktorm sa hr na mandolne, pomaly padol na povrch moiara. lt mot leal horeznaky na hladine vody, bez prestania pohyboval noikami a celm telom, a po moiari sa pohyb mota ril drobnmi, hustmi kruhmi. Vo vode hne pod motom ahostajne plvalo nespoetn mnostvo ubrienok, podobajcich sa na iarky. Odtrhol som dlh steblo trvy a prisunul som ho k topiacemu. Kovite sa ho chytil noikami. Potom som mota vytiahol z vody a poloil som ho na breh, aby uschol. - Ke m niekto tostiv srdce... - vysmieval sa zo ma dlh. Vyskoil som zo zeme, nervzne som si opril nohavice od neviditenho prachu. - Ste dokonal hlupk! - zvolal som. A vykroil som pre. Po chvli ma dobehla Babie leto. - Znova do kostola? - prihovorila sa mi. Ona jedin vedela o mojom sklaman. Nemal som silu pretvarova sa. - Nemm u preo chodi do kostola. Vy to viete najlepie... - no, viem, - odvetila. Vera v podveer sme s Nemstom navtvili podzemn chodbu. Moariny v nej zavalili strop. Lene ak v pivnici kaplnky" bol vchod do podzemia a chodba celkom iste viedla do kostola, tak v om musel by vchod. Teda aj z kostola bolo mon dosta sa do podzemia. Dnes od skorho rna sme skmali kostol meter za metrom, hadali sme vchod do podzemia. Nazreli sme do kadho zkutia, preklopali sme mry. Ukzal som Nemstovi tabuu s kanonikom v birete a zotrenm latinskm npisom.

- Nevid sa ti zhadn ten latinsk npis: Pozri, vetko zostane lea pod..." ia, alej sa ned preta, - dodal som smutne. Nemsta je stran realista, bez tipky fantzie. Svedomito sa pustil do tania npisu a po hodine, s nevekou pomocou Nietajenka, rozltil vetky chbajce vrazy. VIVE DIU VITAMQUE TUAM PERPENDE VIATOR AETEREA FELIX POSSIS UT ESSE DOMO VIXI EGO SAT CLARUS NEC TURPIA NOMINA GESSI OMNIA SUB PARVA MOLE IACERE VIDE V preklade to znelo viac-menej takto: i dlho, cestovate, a o svojom ivote uvauj, aby si mohol by astn v nebeskom dome. il som v slve a nijakou hanbou som sa nepokvrnil. Pozri, vetko zostane lea pod malm kameom. - Vemi pekn, dokonca vzruujca mylienka, - povedal Nemsta. - Cel vekos loveka, vetky jeho tby a sny zostvaj uloen pod malm nhrobkom. - Teda to nie je skra? - Skra? Skra? - vysmieval sa Nemsta z mjho prekvapenia. - Dozaista to nie je nijak skra. Najobyajnejia nhrobn doska, a za ou je v stene zamurovan rakva s prevelebnm kanonikom. Chce vedie, ako sa volal? Priloil lupu k pravmu rohu tabule a ukzal na drobnmi psmenami vytesan slov a dtum, ktor som si doteraz nevimol: LEONARDI DE UPORNA CANONICI + 1256 - Tu m svoju skru. V pokoji ducha v nej odpova

aksi Leonard z Upornej. Kanonik. Zomrel roku 1256. Nasledujce genercie alebo sasnci si uctili jeho pamiatku kamennm nhrobkom, ako aj mdrym epitafom. Treba vak prizna, e ak aj v skutonosti vyzeral tak nahnevane ako na svojej kamennej podobizni, iste nepatril k sympatickm kanonikom, - uahoval si Nemsta. Ach, keby ete bol vedel, koko ndej som spjal s predpokladanou skrou. Koko nmahy som vloil do tania zotrenho npisu. Koko tajomstiev som si vysnval, ke som slovo za slovom s takm vekm silm prenikal do jeho obsahu. A teraz v jednej chvli vetko vylo navnivo. Zo skre je najobyajnejia hrobka kanonika Leonarda z Upornej, ktor zomrel pred vye sedemsto rokmi. Vysvetlila sa zhada starho prepotskho kostola. Teda u to nie je skra pln tajomstiev, ale obyajn hrobka? Pochmrne som mlal a hadel na nhrobn kame. Babie leto, svedok mjho sklamania (ona predsa vedela o mojom fantazrovan spojenom s latinskm npisom), dotkla sa mi pleca a chcela ma potei. osi som nahnevane zavral. Vetci sme vyli z kostola. Prve vtedy na bicykli prichdzala tmavolca lekrka. A vtedy sa Babie leto nahnevala, bola pichav ako mlad gatan v zelenom pancieri. - Nie, u nemm dvod chodi do prepotskho kostola, - zopakoval som. - A kedysi ste mi povedali, e ke pretam cel npis, mono budem astn... - Iste hadte astie nie tam, kde treba. Ako keby to utrsila len mimochodom. Nhle sa zasmiala a niekoko rz potriasla hlavou ako na neshlas so svojimi mylienkami. - Zanam veri, e mte v ivote smolu. Ani s ertom Kuwasom vm to nevylo. - A o tak malo vyjs?

- Robil nm neplechu, navystrjal sa, znepokojoval ns, a potom navdy zapadol do bahna. Ete dnes sa dostaneme do stredu mohyly a potom sa zaneme chysta na odchod z Uroczyska. A asi nikdy sa u nestretnete s ertom Kuwasom, nikdy sa nedozviete, kto to bol naozaj. Je to smutn, pravda? Porozhliadol som sa po okol a zrazu som si uvedomil, e je to predsa tak, ako hovor Babie leto. Onedlho oddem stadeto mono navdy. Tento mal ostrovek medzi moiarmi zostane aleko odo ma a kad rok nalto zakvitne medunicou. Po veeroch sa tu bud roji tisce komrov, lky sa zaltn ppavou a pokryj ich plochy fialovoruovch kvietkov. V noci, v dusnej uroczyskovej noci upne osi do hbky moiara, vzdychne, tstie hrozne zaelest a ozve sa div kaka. A nad tm vetkm sa stle bude ti sivohned masv osemstoronho kostola, svojimi dejinami spojenho s povesou o ambiciznej kanej Salomei, o Wladyslawowi II., ptnikovi Boguslawovi a tajomstve kriiackeho toku. - To Uroczysko nie je pekn, - epol som. - Pust moiare, blato, mokriny, hnijce bahno a komre. A predsa vaka tajomnosti je v om vea nepochybnej krsy. Je to mon, e v grimase kanonika Leonarda nie je nijak zhada, e nikdy nespoznm erta Kuwasu? Zastavili sme sa ako na nejak vntorn prkaz. Babie leto sa postavila oproti mne a neakane mi poloila ruky na plecia. - Ak som bola voi vm nespravodliv. Nevedela som si predstavi, e mte a tak rd... Uroczysko. Jednako je celkom iste tak, ako som povedala: hadali ste astie nie tam, kde treba... - A preto ste stle zl ako osa? Odtiahla ruky z mojich pliec. Odstpila nabok a povedala, ani na ma nepozrela:

- Jednoducho som trocha... iarliv. - Na koho? Na o? - Neviem. Na Uroczysko, na Kuwasu, na t... lekrku. Mono by sa bolo stalo to, o sa zvykne sta medzi dvojicou mladch ud. Lene tu panuj Kuwasove prva. Schovan v bahne medzi trstinami, neviditenou rukou postril k nm tmavolcu dievinu. Nepatrila k tm, ktorch sa mono ahko zbavi. Vrhla na ns pozorn, rchly pohad. Potom ma rozhodnm pohybom chytila pod pazuchu. - Sbili ste, e mi ukete prepotsk kostol, hrobku, porozprvate mi o Kuwasovi, - vyratvala. - ia, o chvu zaneme prce na mohyle. Pn redaktor tu bude potrebn, - povedala namiesto ma Babie leto. - Naozaj? - posmievala sa. - Lebo profesor Nemsta hovoril osi in. Pretoe prve len zanate robotu, poslal ma, aby som prila pnu redaktorovi pripomen, e m dodra sub... Babie leto sa na ma upreto pozrela. V tom pohade bol zreten, rozhodn prkaz. Ale pod pazuchou ma drala in dievina a nemienila ustpi. Nie, nepreval som problm: s s lekrkou i zosta s Babm letom. Poctil som rados. Pomsta! V mysli sa mi ako vo filme bleskovo premietlo vetko pokorovanie od Babieho leta... Zdvorilo som sa jej uklonil a odiiel som s lekrkou smerom ku kostolu. Babie leto a dupla nohou. Neobzrel som sa. Nechcel som vidie jej zlostn pohad. Lekrke som poukazoval kostol. Nevyznala sa v architektre a neprejavila o u zujem. Poda rznych vah, sudkov a postrehov, ktor mala poas prechdzky po zkutiach romnskeho kostola, patrila skr do skupiny ien, ktor holduj vetkmu, o je nov a mdne. A kee romnsky tl bol v mde pred niekokmi stovkami rokov, treba sa nm vbec zaobera? Uzuk no-

havice, ak nosila, ierny obtiahnut svetrk a lik ndhernch farieb ma vystrhali, aby som jej nevyzradil, e obubujem staroitnosti. Mono pojem staroitnos sa jej spja so karedosou starch iat jej tetiek. Zdalo sa mi, e o Kuwasovi povala so zujmom. Neetril som informciami, ktor som mal od Justa, aj ktor som zskal pri naich zitkoch. Poda nej akosti s Kuwasom mali prchu straidelnosti, hrzy a tajomnosti. - A hrobka vldneho radcu? Kde je t? To tam doktor Nietajenko uvidel ruku erta Kuwasu? - zasypvala ma otzkami. V takej miere, ako som musel odpoveda na jej poetn otzky, loha turistickho sprievodcu ma zaaovala. li sme po ceste na okraji moiarov. - Poda mojej mienky, mil pani, doktor Nietajenko nevidel v hrobke ruku erta Kuwasu, - vysvetoval som vne poas prechdzky. - Kuwasa nechal svoju stopu na mre kostola. Videli ste ju. Kuwasa m pazry namiesto prstov. Zatia Nietajenko uvidel v hrobke obyajn udsk ruku s koenm remienkom na zpst. Poda vaej mienky nosia erti koen remienky na rukch? - V tejto otzke nemm vyhranen mienku, - napodobnila oficilny tn mjho vysvetovania. Povaoval som to za irniu. Po pravej ruke ltili sa dozret lny obilia, vysoko nad hlavami nm prelietali lastoviky a vyzerali ako drobn bodky. Obas slnkom rozohriaty vietor prinal k nm z moiarov vlhk pach vody a tstia, z rozahlch lk sa ozvalo cvendanie ks a chichot ajok prekvapench kosbou. Oblohu spestrovali drobn biele obliky, ktor z asu na as prikrvali slnko, iskrivo rozkvitnut ako nezrel slnenica. Vtedy sa po zemi tiahol pruh tiea, rchlo sa rozplval ako dym. Popri ceste vyjazdenej vozmi sa ahala zka, ale tvrd

cestika. Dievina krala popredu. Zloila si z krku farebn atku, nechala vietor, aby ou trepotal. Kad pohyb jej thleho, prunho tela a pohad na dokonale bronzov krk prikryt iernymi lesklmi vlasmi - vzbudzovali vo mne nepokoj, plaili mylienky a uvdzali ma do rozpakov. Aby som sa neprezradil, ustavine som vykladal o jednej vyskanej tme: - S tak, ktor mi chc nahovori, - rozprval som, - e ert Kuwasa sa nadlho ukryl vo svojich bahennch skrach. Nie je to pravda! Kuwasa sa iba zatajil. Nakrtko, to mi verte... Podaktor mi tvrdia, e Kuwasa bol mtom, vytvorenm naou obrazotvornosou, naou vlastnou fantziou, e v podstate je to iba symbol zaostalosti a nedvery dediny Uporna. Lene predsa, doerta, to nie je mtus, nradie nm nekradol vtvor predstavivosti! Nie mtus ns napadol v t noc. A nie symbol zaostalosti, ale iv lovek z msa a kost zatvoril Nietajenka v hrobke, kpil mu katuku cigariet, priniesol chlieb a fau vody, priom ukzal ruku, iv udsk ruku... Dnes alebo zajtra rozkopeme mohylu a njdeme Kuwasov poklad. Ak jestvuje, nedovol to. Dnes alebo zajtra sa nm Kuwasa znova uke. Objav sa, aby nm znemonil dosta sa do vntra mohyly. Dievina sa zasmiala. Ten smiech ma zbavil odvahy. - To sa smejete zo ma? - sptal som sa. - no, - odvetila. A znova sa rozosmiala. Zaali sme vystupova na Czartoriu. Slnkom rozohriate smreky napali vzduch prenikavou vou ivice. Obubujem t vu. Je sviea a ostr ako zvan mora. Mm rd ivicu. Prve z nej vznikol jantr. Stuhol ako kvapka slnenho svetla. - Vy ste ale udn. To by som si nikdy nebola myslela! zvolala lekrka. - Vidm sa vm kared? - Nie, - neikovne som odporoval. - Preo mi teda stle rozprvate o tom Kuwasovi?

-???

- Ste na prechdzke sm s peknou enou a ani raz ste sa nepoksili poveda jej nieo prjemn. To je a urajce. Mohli ste hoci aj klama, e sa vemi tete z mjho prchodu. Ale vy ni, len o tom Kuwasovi. Ako dlho to vydrte? Ani raz ste ma nechytili za ruku, neepli do ucha nijak lichtku, neurobili ste nijak narku na to, e sme celkom sami. Mm vs to ui? Azda t zlatovlska, t archeologick krsa, o na vs tak iarli, je slabou uitekou v tchto veciach? Preboha," pomyslel som si. o treba robi so enami? Ako dlho sa k nim budem sprva tak nemone?" Poas verajieho daa cestu na Czartoriu zmyli prdy vody stekajcej zhora. To miesto nie je vemi navtevovan. A predsa som na erstvom piesku a trku spozoroval stopy vekch, cvokmi podbitch bagan. Zahanben lekrkinmi slovami som kral so sklopenm zrakom, preto som si hne vimol stopy, preto mi udrelo do o, e na pravej podove ten lovek mal tyri nov cvoky, ktor vytvrali na zemi nevek tvorek. Spoiatku som si myslel, e ktosi mono iel do starho vpencovho lomu. Ale nie, zaboil k hrobke. V mkkej, zemi jasne bolo vidie jeho stopy s charakteristickm tvorekom. Stopy viedli dohora aj sa vracali sp. Ktosi bol pri hrobke a zakrtko ziiel dolu. Stalo sa to ete pred poludnm, lebo nevek kalue, cez ktor prechdzal, u stihli vyschn, zachovvajc obrys jeho topnok. Ako dobre, e kedysi som tal Maya a Coopera. Lene v podstate o vlastne mm zo vetkch tch postrehov? o je na tom udn, e ktosi iiel k hrobke? o to zmen na fakte, e pred chvou boli hlboko urazen moje musk ambcie?

- Hnevte sa na ma? - sptala sa lekrka. - Nie. Teda, no. Trocha... Pristpil som k nej, objal som ju a pobozkal na... ucho, lebo odvrtila tvr. - Ak si predstavujete, e k tomu vs mali vyprovokova moje slov... - povedala s urazenou tvrou. - Ni si nepredstavujem. Ni si nepredstavujem, - brnil som sa rchlo. A ctil som sa ete hlpejie ako predtm. Ovea lepie a prjemnejie je zdriava sa v spolonosti starho kostola z dvansteho storoia. Prinajmenom tam nedjde k nedorozumeniam takho druhu. Voli sme cez vylomen brnu malho cintorna okolo hrobky. - Je tu pekne, - poznamenala dievina. Lebo toto miesto nemalo teraz ni zo smutnej a opustenej nlady. Namiesto straidelnho, zelenkav mesanho svitu teraz iarivo svietilo slnko, tuje nevyzerali alostne a chvenie ich halzok nevytvralo dojem, e sa niekto ukrva v ich htine. Naopak, vetko tu vyzeralo veselo, prjemne, vtiky poletujce z konrika na konrik tuj dodvali ivot pustmu zkutiu. Z vky terasy, na ktorej stla hrobka, mohutn star kostol v priezranom vzduchu vyzeral na okraji moiarov ako nevek katuka, ako pekn maketa z jednej strany obken zeleou lk, z druhej zasa hladinou moiarov, ktor zaleka vyzerali ako plachta vyblednutho a molami vyratho plyu na psacom stole. Ten ako keby tu i tam starobou stratil farbu a vytvorili sa na om kvrny zelenho atramentu. Vtom ma prenikol udn pocit spojen s nepokojom. - o doerta? Dvere do hrobky, elezn dvere, ktor som v prtomnosti Nemstu a Justa zatvoril visacou zmkou, boli napoly otvoren...

Azda je Just niekde nablzku? Alebo je v hrobke? Lene o by tam hadal? Lekrka nechpala prinu mjho poudovania, strila do dver a vola dovntra. - B, vade pina! Ak odporn kostra! - ustpila s odporom. Voiel som do hrobky. Bola przdna a v takom stave, v akom som ju zanechal, ke som vloil lebku vldneho radcu do rakvy. Lebka spolu s kostrou leali v rozbitej rakve a rakva stla na tom istom mieste ako predtm, teda v prostriedku hrobky. Na zemi sa vali noviny, v ktorch som lebku priniesol. Nikde ani stopy po prtomnosti niekoho, nik tu nim nepohol. Teda preo boli dvere otvoren? Ke som Justovi podval kik od zmky, povedal som mu predsa, aby pozostatky vldneho radcu odpovali v pokoji. Nemal som dvod predpoklada, e Just sa nedral mjho odporania. - No toto! - mj nepokoj vzrastal kadou chvou. Zmka visiaca na skobe dver bola vylomen ostrm eleznm nradm. Do hrobky vldneho radcu sa niekto vlmal. - Vidte to? - zvolal som takmer s radosou a triumfom. - ert Kuwasa neprestva vystrja. Tu je viditen dkaz jeho jestvovania. Tto zmku, celkom nov a dobr, som vlastnorune zavesil na skobu a zamkol som hrobku, aby nikto nezneucoval udsk pozostatky. Teraz je zmka znien... - Preo? Bolo v hrobke nieo cenn? Pokriabal som sa na hlave. Naozaj, preo sa niekto vlmal do hrobky? - Kuwasa dobre vedel, e v hrobke nie s nijak cenn predmety. Neraz tu bol, aj ukradnut nradie tu schoval. Mono sa vlmal len zo zvedavosti, preo som hrobku zamkol? Azda predpokladal, e som tam nechal nieo hodnot-

n? no, vlmal sa len z obyajnej zvedavosti, - dospel som k zveru. ert Kuwasa chod po zemi ako kad najobyajnej smrtenk, nos ak, vek bagane podbit cvokmi. A na podove pravej topnky m tyri nov cvoky, ktor v mkkej zemi nechvaj nevek tvorek. Vracal som sa na Uroczysko astn, e ete raz budem mc vetkm dokza jestvovanie erta Kuwasu. Nespech mojich neastnch zletov sa mi videl nepatrn, nehodn vej pozornosti. Hne pri kostole sme stretli jednho z dlhovch sopliakov", ktorho poslali, aby ns pohadal. - Rchlo pote na Uroczysko! Odkopali sme hrob, oznmil nm slvnostne. Cestou ma pridral za rukv a dverne sa sptal: - To nae Uroczysko opete v novinch, vak? - Budem sa usilova... Zamrail sa. Tvr mal rozpait, ale bolo vidie, e nestrcal ndej. - Napete o naom objave? - Nielen, - povedal som. - Ach! - vyhkol z neho zfal vzdych. - Aj o ns? - O vetkom, - urobil som irok neurit pohyb rukou. - My sme stle hrali brid, - ohradzoval sa rchlo. - Hrali sme z nudy, lebo Kuwasa ukradol nradie. Ke sme dostali, o bolo treba, hne sme sa pustili do roboty. Mte nieo proti bridu? - No, v takom mladom veku podlieha kartrskemu zlozvyku... - poznamenal som nepresvedivo. V zsade som nemal nmietky proti sopliakom". Nie oni ma na Uroczysku hnevali. Neplietli sa mi pod nohy. Robili, o im prikzal Nemsta a doktori. Vyta som im mohol iba to, e namiesto aby podahli nlade Uroczyska, jeho krse a tajomnosti, starali sa predovetkm o kuchyu

a vlastn bruch. Namiesto obdivovania peknho kostola radej istili zemiaky, aby nimi naplnili aldky - nae aj vlastn. Ale za to by som im azda mal by van? Na Uroczysku vldlo ak pracovn ovzduie. Nesmel som preka svojimi otzkami, napokon, tu nebolo treba ni vysvetova. Z mohyly odstraovali zeminu vrstvu za vrstvou, a sa ukzal vek adovcov balvan. Zaali kopa okolo neho a zistilo sa, e takch balvanov je viac. Vek adovcov kamene, ktor sem iste zhromadili z celho okolia, postavili do ohromnho tvorhrami vekosti loveka, ktor tvoril akoby debnu prikryt ploskm kameom. O chvu zloia kamenn veko, ale medzitm dvaja chlapci z Upornej roziruj vkop, aby sa lepie dalo dosta k debne. Dlho trvalo, km sa Nemsta rozhodol otvori veko hrobu. Podveern slnko servenelo ako zhasnajca pochode. Vietor sa usadil na trve, nastalo ticho, a bolo jasne pou ruanie dobytka a bakot oviec na lkach za kostolom. V drevenej kaplnke v Upornej kostolnk Just ahal za nru malho zvona, ktorho hlas prenikal a k nm, nerovnak, hoci ist, vyvolan miniatrnym srdcom. V tom hlase nebola ani rados, ani smtok - nevedel som, i vyzva na pohreb alebo na veern litnie. Ale ke tento zvuk zasiahol nae mysle, skr zanala pracova fantzia. Stailo primri oi, a zotierali sa podrobnosti sveta okolo ns a akoby v prde plynceho zvuku vetko zaalo kamsi uteka, rozplva sa v priestore. Mizn. Niekoko prov rk chytilo okraje vekho kamea. Prsty sa napli ako tetivy, ktosi vzdychol, zafual od nmahy, ktosi podloil kame rkou lopaty. Zakrpalo to. Kame sa trocha posunul, ustpil, ukazujc iernu trbinu. - Ete raz! Hej rup! - rozkazoval ktorsi zo sopliakov". Balvan sa odsunul a takmer privalil nohy Narkuskmu. Kamenn debna stla otvoren, ihne ju zalialo erven

svetlo zapadajceho slnka. Naklonili sme sa nad u so zatajenm dychom a upreli sme do nej oi. Ruky sa mi chveli ako lakomcovi pred debnou plnou zlata. Lene nikto sa nesmel nioho dotkn, iba zrakom hltal jednotliv zvltnosti, ktor leali v ervenkastom svetle ako klenoty uloen vo vekom puzdre. - Siv popolnica. Siv popolnica, - hlasom tlmenm od vzruenia epkal Nemsta. Sotva stchol jeho epot, hne umkol aj hlas zvona. Ticho sa zvilo stonsobne, kad slovo obdivu i nadenia sa stvalo svtokrdeou. Nemsta sa nachlil cez okraj kameov, natiahol obidve ruky, nbone chytil popolnicu do rk a dvihol ju k oiam. Bola siv. Z jemnej hliny, starostlivo vykrten na hrniarskom kole, s peknou nepreruenou linkou, s dookola vyzdobenm meandrovm vzorom. Vntri bol siv prach a popol s lomkami splench kost a vekou bielou udskou lebkou. - Rmske obdobie, pravda? - neisto uril dlh. Nemsta neochotne prikvol a Nietajenko prstom ukzal dlhovi antick meandrov vzor, akoby mu tm dval na vedomie, e to sa rozumie samo sebou. Teraz Nemsta odloil popolnicu na miesto. Vemi nerd sa od nej odtrhol. Kldol ju do kamennej debny, potom zasa vyberal, obzeral, obracal na vetky strany. Babie leto priniesla z baraku vek skicr a zaala zachycova na papier vybavenie hrobu. Nemsta teda konene odstavil urnu s popolom. Teraz zaal vybera kad, aj ten najmen predmet, obzrel si ho, podal Narkuskmu na obzretie, ten ho alej podval Nietajenkovi, a tak kad vec prechdzala z rk do rk, km oklasifikovan, presne pomenovan sa vrtila nasp na miesto, na ktor ju pred stovkami rokov poloila iasi ruka. Vye poldruha tisca rokov nikm nenaruen preleali v kamennej debne zasypanej hromadou zeminy pozostatky

akhosi bojovnka z dvnych ias. Rmskym obdobm toti archeolgovia nazvaj obdobie od narodenia Krista po rok 375, po vek njazd Hunov a sahovanie nrodov. V tom ase slovansk svet bol prv raz vo svojich dejinch pod vplyvom civilizcie vekej a mocnej Rmskej re. V tom ase viedla cez Posko vek obchodn trasa, ktor spjala Stredozemn more s Baltickm morom, dochdzalo k ivej obchodnej vmene a za mnoh prrodn vrobky, za koe, kouiny a predovetkm za jantr z Gdanskho zlivu Slovania dostvali rzne predmety z Itlie. Vekou osobnosou musel by lovek, ktorho popol sa uchoval v mohyle na Uroczysku. Nad jeho hrobom nasypali vek kopec a na posmrtn putovanie ho zaopatrili vekm bohatstvom. Azda to bol nejak udatn a slvny bojovnk slovanskho plemena a mono aj kniea, ak by sme uverili tomu, o rozprvali sedliaci z Powierka o knieati" pochovanom vo vysokej mohyle. Krvavoerveno svieti slnko nad Uroczyskom. Svietilo tak aj v ten de pohrebu vekho bojovnka? Na bielej lebke v popolnici s pozostatkami je dlh ryha. Je nepravdepodobn, aby lebka praskla od horavy horiacej hranice. Skr ju rozal si me, koen apica na hlave nebola dostatonou ochranou pred smrtenm derom. Tu, kde s dnes bahn a moiare, iste bolo vek jazero s malikm ostrovom a plytkm brodom, ktor ho spjal s pevninou. Kde bol brod, tade dnes, ke jazero vyschlo, vedie zablaten cesta ku kostolu. A niekde tu, mono prve na vyvenine pri kostole, odohral sa boj. Ale ak je to tak, preo vo vysokej mohyle odpovaj iba pozostatky knieaa? Azda zahynul vo vojne sm? Azda zahynul iba on jedin v zradnej pasci? A mono inch, ktor s nm padli, pochovali niekde inde na menej estnom mieste? Na Uroczysko zviezli vea suchch stromov. Urobili z nich vek hranicu, poloili na u telo knieaa. Mal na

sebe drten koeu (niekoko kusov na ohni roztopenej koele sme nali v popole, ktor sme vysypali z urny). Do popolnice zo sivej hliny nasypali zvyky tela a veda poloili vek bronzov me, star, ovea star ne urna, ne vetky predmety v hrobe - iste bol zdeden po predkoch. Nebotk pochdzal zo zmonho rodu. Sved o tom vek bronzov dbn, italsk vrobok, kpen od rmskych kupcov za koe a kouiny. Hore m dbn dva otvory a pekn ohnut ucho s dvoma vymodelovanmi udskmi hlavami. Jedna z hlv sa nakla do vntra dbna, akoby vemi smdn naahovala krk k sladkmu npoju. Tu je pekn kosten hrebe, pirlovit strieborn ozdoba na rameno, vek bronzov hrnek na vodu. erven misa, z ktorej jedval. Vyrobili ju v niektorej italskej provincii, s na nej udsk postavy a jedna z nich pripomna bjneho hrdinu Herkula. Je tu aj hlinen kalich, z ktorho pjaval, vek ostroha s dlhm bodcom, teda jazdil na koni. Je tu aj bronzov nhrdelnk z tenkho drtu, niekoko desiatok prekrsnych ozdb zo stredomorskch mul, niekoko prveskov zo striebra. V prachu vysypanom z popolnice je plno bronzovch sponiek, ie fibl, agrf, najrznejieho tvaru a na najrznej el. Zapnal si nimi odev, a t bronzov pracku s vygravrovanm arovm ornamentom iste nosil na koenom opasku. Dreven rukov kopije zhnila, rozpadla sa. Lene zostalo jej elezn ostrie a veda vek bronzov dka s krtkou rkou a picatm ostrm. A znova strieborn aa, plosk ako tanier na ovocie, s dvoma uchami v tvare spletench ratolesti vnnej rvy. Medzi ndobami sa vaj tyri kocky z ierneho emailu a malik uko - hdam z drevenej katuky. Drevo sprchnivelo, ale zostal jej obsah - dos vek kpka striebornch rmskych denrov. Preo ich vloili do mohyly? Asi predpokladali, e ke ich potreboval za ivota, hodia sa mu aj po smrti. Ak bol boha-

t v tomto ivote, neme zaa druh, posmrtn ivot ako chudobn. Niekoko celkom przdnych hlinench dbnov, kanviiek, misiek, nevemi tvarovanch, rune lepench, iste miestnej vroby. Asi v nich bolo jedlo a npoje, uren na druh ivot. Bolo by zaujmav ochutna niekdajie jedl, ale ke sa naklonte nad ktorsi dbn, do nosa vm udrie dychom zvren prach. - Zaujmav, vemi zaujmav, - opakuje Narkuski a v rukch dr naozaj udn predmet. - Ako sedliacke vidly, braek, - spevne poznamenva Nietajenko. Nie, nie vidly. elezn trojzubec s driakom pirlovito skrtenm okolo vlastnej osi. i nie tak trojzubec nosil Neptn, boh mor a ocenov? A nie prve tak trojzubce pouvali pri bojoch rmski gladitori? Lene preo je nieo tak v ruke slovanskho bojovnka? Nikdy sa na to neprde. Mono sa iba doma o rmskom kupcovi, o na alek cestu za jantrom do sveta slovanskch barbarov vzal so sebou na predaj aj gladitorsk trojzubec. Prekvapen udnm tvarom trojzubca, slovansk kniea ho zskal od kupca a odvtedy nosil so sebou ako odznak moci. Kniea pochovan v mohyle na Uroczysku asi bol mrniv, mal rd prepych, ndheru - meme tak usudzova poda poetnch ozdb v jeho hrobe: striebornch prveskov, muliiek, kalichov, vz, mnohch agrf a kociek na hranie. Kopili mu jeho skmeovci vysok mohylu so iaom alebo s avou? Nieo si meme domyslie zo skutonosti, e ho pochovali na ostroveku obkenom vodou, akoby sa bli, aby sa k nim nevrtil. Azda irok hladina jazera mala mtvemu znemoni nvrat medzi ivch, ktorch za ivota zaaoval svojou lskou k prepychu? Nepoznme cenu, za ktor mu italsk kupci predali pekn rmske vzy,

dbny a tie poetn ozdoby, Ale iste nejednu rodu i koris celho kmea odviezli so sebou kupci a do alekho Rma. A napokon sa ktosi vzbril proti poadovanosti knieaa a dvihol naho trestajci me. Ktovie, i tajomstvo osamelej mohyly na opustenom ostroveku Uroczyska nie je prve v prepychovch predmetoch zhromadench v mohyle, nezvyajnch pre chudobn svet dvnych Slovanov? Krvavo zapad chladnca gua veernho slnka. Onedlho vetko zahal non tma. Uroczysko, ns aj bohatstvo praslovanskho knieaa. Vo vzduchu panuje ticho a nehybn pokoj. ert Kuwasa neustril poklad. Kde je jeho sila? Preo sem nepribehol ako pred osemsto rokmi, ke v jeho ertovskom kraji udia postavili prepotsk kostol? Preo sa sem neprihnal na krdlach brky a vchrice, v spleti bleskov a hromov, preo nepoznail nae tvre odtlakami svojich od hnevu rozplench pazrov? Kde je teraz? Preo dovolil, aby sme rozkrjali mohylu ako zrel ovocie, a sa ukzala bohatstvom naplnen kamenn klenotnica? Azda si vbec neexistoval, star ertisko? Tak teda zbohom, Kuwasa, ktorho vbec nebolo. Tvoje poklady sme zskali... Lene jednako napriek oividnm vsledkom vo mne tlie presvedenie, slab ako pavuina, e ete si nepovedal svoje posledn slovo. Mono si nm odovzdal poklad knieaa, aby si si uchoval in, aj najvie tajomstv? Ktovie, ktovie?

PTNSTA

KAPITOLA

Kuwasove kostiky Z Bachuru si urobili posmech? Just brni Kuwasu Chlap menom Sowa Azda... Jedlny lstok akosti so sliepkou Dlh plae od zfalstva arodejnica V predsieni kostola i v kostolnej lodi? Na prahu tajomstva

N a druh de bolo chladno a dadivo, picat vee prepotskho kostola takmer napichovali pinav perinu daovch oblakov. Od vasnho rna tiahli na Uroczysko cel procesie chlapov z okolia, medzi ktormi sa rozrila sprva o njden Kuwasovho pokladu. Nemsta ochotne prijmal zvedavcov. Predmety z mohyly uloil nasp do kamennej debny, z deky a tyroch tyiek urobil aksi strieku, ktor chrnila vystaven predmety pred daom, a zvedavcom vychvaoval archeologick objav. Chcel presvedi ud z okolia, e odbornci neklamali svojimi reami. Vprava prila na Uroczysko nie po Kuwasove poklady". Netajil sa tm, e nlez v mohyle m pre vedu vek hodnotu, lene dedinania odchdzali zretene rozarovan. Toko sa narozprvalo o nesmiernych pokladoch, ale ukzali im len niekoko hrncov sernetch rokmi (predvdavo sme zamlali, e niektor z nich s zo striebra, ktor asom sernelo), niekoko hlinench ndob a nejak kosti. Ke Nemsta vysvetoval vedeck cenu predmetov, chlapi prikyvovali hlavami, ale ke odchdzali, neetrili posmenmi poznmkami. Najvie uznanie si v ich oiach zskal trojzubec rmskeho gladitora. Vidly ako sa

patr, pardne mono napichn snop slamy," hovorili. Ale z hlinench ndob si riadne uahovali: U ns na plote visia lepie hlinen hrnce na bor. S hnedou glazrou, ako sa patr." Z Upornej sa priuchtala babka Romoska. Pozrela si hrobku a vetko sa jej v hlave pomtilo. Myslela si, e v starej popolnici leia kosti erta Kuwasu, ktorho klanicou zabil Stacho z Powierka. - Pre Krista Pna! udia drah! - zaala lamentova. Stach zabil Kuwasu, zabil ho, len kosti v hrobe zostali. Kuwasove kostiky sa zachovali. A ako ikovne ho trafil! A ertovi praskla gebua. A tak bol siln, do psej matere, tak mocn... Priiel aj kostolnk Just. Po cel as nvtevy mu na tvri poihrval ironick smev. Zakrval nm, e je urazen. Aj na ns, aj na erta Kuwasu. Na ns, e tak ahko sa nm podarilo rozkopa hrobku. Na Kuwasu, e nm to neprekazil, e hanebne zlyhal. V tom istom ase spolu s alou skupinou zvedavch dedinanov priiel aj nejak tun, vypasen lovek s nevekou takou v ruke. Tvr mal nesympatick, tun, nezarasten, so strane lepkavm smekom. Hne bolo vidie, e to nie je sedliak, ale niekto z mesta, lebo na zaiatku sa s kadm privtal a predstavil sa menom. Ke priiel ku mne a natiahol ruku, zaul som od neho: - Som Bachura. Bachura, - a stisol mi pravicu. Ale do ma akoby udrel hrom. - Ba... ba... Bachura? - vyjachtal som. - Bachura osobne, - poteil sa, e jeho meno vzbudilo vo mne zujem. - U ste o mne pouli? Obchodujem po dedinch s nboenskmi predmetmi, take ma udia poznaj. no, pane. Na to som sa dal. Obchod s nboenskmi predmetmi. Som podomov obchodnk. A mal som, pane, vlastn jatku. Obchod s msom. Dodaton dane ma zniili.

A zhovoriv pn hne predo mnou otvoril svoju taku pln drevench ruencov, retiazok a nrok s medailnikmi. - Ak niekto m zujem, me si u ma objedna aj vek svt obraz, - dodal s vekou pchou v hlase. Sopliaci" takmer popadali od smiechu. Nemsta ma nechcel urazi, a tak si rukou zakryl sta ako pri zvan. Babie leto, ktor sa v ostatnom ase sprvala ako urazen pani kan", rila sa usmia a dlh pristpil k Bachurovi a povedal predo mnou: - Tak vy, pn Bachura, ani nie ste tak stran, ako vs podaktor vykresuj. - Vykresuj? Kto ma vykresuje? - znepokojil sa obchodnk s nboenskmi predmetmi. - Veru vykresuj vs. Na ierno, - artovne vysvetlil dlh. Ale Bachura nemal zmysel pre humor. Chytil dlha za gombk od koele a zaal sa domha vysvetlenia: - Kto ma vykresuje? Ako ma vykresuje? Musm to vedie. Mne to me kodi v obchodovan. Mem strati dveru ud. Dlh skal zbavi sa ho artom. - Vykladaj o vs, e ijete s istm bylinkrom vo vemi dobrom spolku. Bol jeden tak, o nm o tom rozprval. - Kto to bol? Musm vedie jeho meno. Musm vedie vetko. Mne to me kodi v obchode, v podnikan. O akho bylinkra ide? Ja nijakho nepoznm. S nikm neijem v spolku. Ja obchodujem s nboenskmi predmetmi. Kto ma oieruje? Musm pozna meno toho loveka. Bol tak dotierav, e to dlha nahnevalo. - Dajte mi u pokoj! Ja som len artoval. Napokon... tento pn vm vetko presne vysvetl. - A dlh, lotor nad lotrami, ukzal prstom na ma. Bachura sa vrhol ku mne. Chytil za gombk ma a len-len e mi ho neodtrhol zo saka. Na tun tvr mu vyrazili

kvapky potu, lca sa mu zaplili nezdravou, nervznou erveou. - To mi me kodi v obchode, - ako fual. - Mem utrpie vek straty. Ak ma naierno vykresuj, tak si u ma nikto nekpi ani medailnik, ani ruenec. Bolo mi ho to. Bl sa o svoj drobn obchod. Je mon, e ak chce predva po dedinch nboensk predmety", mus ma u ud dobr meno. Nemono sa preto Bachurovi udova, e je tak citliv na to, o o om niekto povie. Tm skr, e poda dlha ho niekto vykresuje na ierno. - Uahuj si z vs. Robia si z vs posmech. Nechpete, o s arty, i o, doerta? Nikto z ns vs nepozn, nikto o vs nepoul, nehovoril, - klamal som. Klamal som nahlas a pred vetkmi, hoci vetci vedeli, e nehovorm pravdu. Ale pokoj tohto loveka pre ma znamenal viac ako fakt, e vetci s svedkami mjho klamstva. Nebola to Bachurova vina, e hoci som ho vbec nepoznal, mal som voi nemu podozrenie, vytvoril som si o om obraz akhosi stranho zloinca. Ctil som povinnos napravi tento omyl. Napravm ho, aj ke na kor svojej cti. Bude to pre ma vek pouenie do budcnosti. Neslobodno odsudzova ud, ktorch nepoznme. Bachura si vreckovkou otrel pot z ela. Zarmten vrtel hlavou a bezradne rozkladal rukami. - Preboha, mil pni, nepoznm nijakho bylinkra. Som estn lovek. Chudobn lovek. Obchodujem s medailnikmi. To nie je hriech, to nie je priestupok, pni. - artovali sme, to bol vtip, pn Bachura, - opakoval som dovtedy, km neprestal ako fua, poti sa a z tvre mu neziiel rumenec. Dokonca sa smutne usmial. Ale chvkov scit vo mne sa stratil. Klame, pomyslel som si, nehanebne klame, e nepozn nijakho bylinkra. A o ten dedo? Ve som vtedy na lkach poul na vlastn ui, ako sa sptal: Bachura, to si ty?" A nevedel som Ba-

churu ospravedlni s vedomm, e klame z obavy o svoj mal obchod s nboenskmi predmetmi", hoci pred mintou som aj ja klamal. Ke ma u Bachura po desiaty raz ubezpeil o svojej bezhraninej estnosti a vekch kodch, ak me utrpie jeho obchodovanie tm, e ho niekto oieruje", netrpezlivo som vybuchol: - Nechajte ma u na pokoji! o ma zaujma vaa estnos a v obchod? Predvajte medailniky, koko len chcete, len ma u neotravujte, doerta... Vzal som Justa pod pazuchu, dal som sa pozva k nemu na vno a odili sme z Uroczyska. Moje akcie tu klesli hdam na nulu. Vyzeral som tu ako hlupk, ako idiot. Ako podozriv tupec. Kuwasa ma zbabelo zahanbil, travi" sa ukzal korepondentom Poskej akadmie vied a autorom vedeckej prce o udovej liebe bylinkami, a tento zloinec Bachura - je estnm a nikoho neohrozujcim obchodnkom s nboenskmi predmetmi. A Just? Azda ho moja fantzia neurobila aj Kuwasom, aj blznivm udkom, aj zamaskovanm zloincom? A teraz s nm idem na vno. Fuj, tak fantzia! Mono sa hod v novinrskom povolan, ale v obyajnom ivote vedie do kelu. o si o mne mysl Nemsta? Dlh? Babie leto? Sprval som sa k nej ako posledn grobian, ke som odiiel na prechdzku s lekrkou. A o som dosiahol? Lekrka odila, v srdci si odniesla urku. Za o? Keby som aspo vedel za o. e namiesto lichtok som jej rozprval o Kuwasovi? Zaiste mi nezostva ni in, len po nvrate domov sa pusti do tania Shakespearovho Romea a Jlie". Ani rozhovor s Justom mi dnes akosi nejde. Ke mu to vyhovuje, zana mu preka otras a hluchota. Nepouje, o nechce pou. Na stolku aj na lavike pred domom je mokro. D elesti v lst lipy, je ospalo, chladno a sivo. Svet je ako siv

203

handra vytiahnut z vody. M chu vzia aksi vek mkaku, vytlai z neho vlhkos a zavesi ho na nru na slnieko. Lene slnieko je za pinavmi mranami. Napokon, ani tak mkaku nikto nem... Sadli sme si v istukej izbe pri otvorenom okne. Je tu vemi sviatone, na stole ist obrus, na komode kared figrky svtch, na obrazoch a kroch veneky materinej dky. Vonia tu ako v sakristii kostola. Prisal som sa k pohru vna a neodtrhol som ho od st, km som nepoctil v sebe trocha teplej radosti. Pred nami stl ete pln baat kriatek. Poteila ma t perspektva, vrtila sa mi dobr nlada. - Chce ma golier z krtch koun, mil Just? - zaal som o najalej od neprjemnch spomienok. - Na Uroczysku sa objavili krty. Ke sme prili, nebolo po nich ani stopy, ale teraz je v trve niekoko desiatok erstvch krtincov. - Veru tak, - shlas so mnou Just. - O o sa mal snai ert Kuwasa? O tch zopr hlinench hrncov a plechovch misiek? Mil pane, on m nesmierne poklady po rznych dierach na Czartorii a v moarinch. A na ne nijak iv lovek rukou nesiahne. No rozprvaj sa s takm! - Prestvam veri v Kuwasu, mil Just, - mvol som rukou. - ert vie, azda m star Romoska pravdu? Stacho z Powierka zabil erta Kuwasu, a nie vldneho radcu? - Klanicou? Klanicou ho zabil? Mono vbec diabla zabi klanicou? - vykrikuje svoje kostolnk Just. Ruky sa mu tras, ke nalieva vno do pohrov. Ruov kvapky rbezovho vna nasiaknu do anovho obrusu. Vravm mu: - Nemem pochopi Kuwasovu zbabelos. Na zaiatku nm saoval ivot, ale potom zrazu akoby ho niekto sfkol. Vyakal sa nieoho alebo o? Celkom beztrestne sme mu vzali poklady.

Just sa liiacky usmieva a pora ns naou vlastnou zbraou: - Ak Kuwasove poklady? Sami ste tvrdili, e v mohyle je hrobka, a nie poklady. Potvrdila sa vaa pravda. ert m poklady ukryt niekde inde, v moarine na Czartorii. Kedysi, je tomu sto rokov, vybral sa jeden chlap ukradn ertovi jeho bohatstvo. Volal sa Sowa. Lebo cez de spal ako sova, ale po nociach sa tlal. Chcel njs Kuwasu, preskma jeho kryty. Mm vm to vyrozprva? Zaujma vs to aspo trocha? Pokyvujem hlavou, nech rozprva. Ve nemm o robi. - Prihodilo sa raz, a bolo to prve v noci na svtho Juraja, vybral sa Sowa na Czartoriu. Kto mohol vedie, e prve v t noc sa na Czartorii zili arodejnice z celho Poska a urobili si satansk zraz. Doli tam na kooch so zprahom chudch vlkov, a celkom nah, a bolo strach pozera. o horia arodejnica priletela na metle, zilo sa tu aj dos najrznejch ertov. Zrazu arodejnice zaplili na Czartorii vek vatru. Had Sowa (schovan pod koremi stromu na vetko pozeral), e aj ert Kuwasa vyliezol zo svojho krytu. Len o ho arodejnice zazreli, vemi sa im zapil - ve to aj bol vek elegn, obliekal sa poda nemeckej mdy - a ustanovili ho za prezidenta a posadili na diabolsk majestt. Kuwasa sa obliekol do kozacej koe a poho rozkazova strigm. Tie sa mu klaaj raz pokaknutm, raz dvhanm nh dohora, ako najcennej dar mu venuj pupek dojaa alebo ho na zadn tvr bozkaj, o u povauj za nie ledajak zvrhlos. A ak pln stoly jedla tam boli, ak tancovaky a zbavy, a potom nemravnosti. Nad rnom sa opit Kuwasa tack nasp do krytu na moarinch. Opit sa moce, puje sru, ale vodka mu zatemnila hlavu, a tak nevid, e Sowa sa zakrda pr krokov za nm. Doli a na Uroczysko, divok a odahl. Kuwasa dupol nohou, nairoko zvol, ker povej rue sa roz-

tvoril a ukzali sa elezn vrta. Bola tam vek pivnica aj so zavivenm leoviskom, kde mal svoj brloh. Veda leoviska stli sudy. Sudy so zlatom, so zlatmi rubami. Kuwasa sa hodil na leovisko a zaspal ako kame, lebo z tej nemravnej zbavy bol naisto unaven. A Sowa potichu otvoril vrta, uchol sa do pivnice a poho k sudom s rubami! Oj, nabral si on poriadne, rubami naplnil vreck, koeu, iapku, z chamtivosti aj do st si nastrkal mince, lebo u nikde sa mu nevmestili. Opatrne vyiel z pivnice a na prahu, rd, e mu astie iilo, preehnal sa svtm krom. A vtom vybuchol v pivnici plame! Strhol sa stran vietor, vznikol prievan, lebo v pivnici akoby sa otvorila stran priepas. V prievane sa zatreskli vrta a chlapovi, o stl na prahu, odtrhlo kus pty. Zo strachu a bolesti Sowovi zabehli ruble, o mal v stach, a udusili ho. Chlap zomrel a ert vyniesol poklad z pivnice a schoval ho do inho krytu. T diabolsk pivnica je na Uroczysku, vykopali ste ju, pni. Podnes okolo nej, ak dobre hadte, mono njs strieborn ruble, o ich ten Sowa potratil. Ja som dva naiel, tuha s... A Just zloil zo skrine mne u znmy dbnok, vysypal na stl dva rmske strieborn denre. Tak ako v hrobe knieaa. Iste sa tie mince stratili poas pohrebnho zmtku. Lene nie to je dleit. Je pravda, e na Uroczysku je pivnica, aj to je pravda, e Just aj my sme nali v mohyle zopr striebornch minc. Ale ete pred pr dami by som Justovo rozprvanie bral ako obyajn rozprvku, ako si vmysel, ktor sa nezaklad na nijakom relnom fakte. Nesmejme sa z povest. V kadej z nich je zrnko pravdy, hoci nie vdy ho vieme rozli od rozprvky a fantzie, ktor okolo neho narast... Just kon svoje rozprvanie: - Vy neverte v diabla. Azda sa mal s vami bi o tch pr krupn z hliny a plechu, ak m tak poklady? Je vm m-

lo, e dvakrt ukradol nradie, e podplil vbu, - Just roztiahol prsty na ruke a zohbajc ich, vyratval mi vetky Kuwasove ksky. - Jednho z vs zamkol v hrobke. A kto rozbil zmku na hrobke? Kto vm hodil lebku pod nohy? Mlm. Z okruhu podozrivch dnes vypadol ete jeden. Bachura. Ale fakty zostali predsa faktami. Stratilo sa nm nradie, zhorela vba, vlastnmi rukami som Nietajenka vyslobodil z hrobky a zamkol som ju novuikou visacou zmkou. Mme nejakho protivnka, naozaj mme! Je privemi bystr, aby sme ho chytili za ruku, privemi prefkan, aby nm ukzal svoju tvr a prezradil svoje meno. Kto je to? Justove vno m trpk chu, ale prina teplo a rados. Ete dok a hdam ten ediv svet zruovie. Ako blesk na temnej oblohe mi mono svitne astn mylienka, objasn tmu zhady? - Pozajtra odchdzame. U je to rozhodnut, - povedal som. - U? Vetko je uroben, vetko vyskman? - udoval sa. - Ve ak to bola prca? - mykol som plecami. - Keby nebolo Kuwasovch prekok, na vskum by bol stail aj tde. Profesorovi Nemstovi sa ete zachcelo hraba sa v pivnici na Uroczysku, a tak ubehlo vye troch tdov, ani lovek nezbadal. - Ale vy k nm ete prdete, vak? - pozorne mi hadel do tvre, a ke videl, e unikm jeho pohadu, znepokojil sa. Muste sa predsa presvedi, i tch na okrese trocha rozhbal v lnok? A o bude alej so stavbou zdravotnho strediska? - Nape mi, mil Just, list o tom vetkom. Poli ho do redakcie, adresu m v novinch. Ja sa sem tum nevrtim. Ve nao? ert Kuwasa mi nepriniesol astie... - Ten nikomu neprina astie, - poznamenal potichu. Dopil som vno z pohra. Podal som Justovi ruku.

207

- Chcete k od kostola? - sptal sa. A ke som odmietol, od prekvapenia a plesol rukami. Bol zvyknut, e kedykovek som ho navtvil, vdy som si napokon vzal k. Vyctil, e sa so mnou deje osi zl, ke ma prestali zaujma krsy starej romnskej stavby. - Vy nechcete k? Naozaj? - neprestval sa udova. - Nie, Just. Do videnia! Bu zdrav! Vyiel som z domu. Prestalo pra, ale vietor striasal kvapky z premoench stromov. Soka v krku divho orgovnu ma znepokojovala vmi ne inokedy, po holom, rokmi sernetom Kristovom tele stekala voda. Tvr mal mokr akoby od sz a na konci hrubho nosa mu visela vek kvapka vody. - Ech... keby si ty len vedel, ako je mi nani, - obrtil som sa naho. Lene nebola to pravda. Zamrmlal som to, aby som sa utvrdil v presveden, e ma prenasleduje osud. Vypit vno sa mi ako horca vlna rozlialo po tele. Pochytila ma prchkos. Dokonca som prestal obchdza alebo preskakova kalue vody na ceste. Hnal som sa priamo dopredu, striekajc vodu okolo seba. Nech ma niekto sksi zadra. Nikto nie je ochotn?... udn. V jedlni nho baraku som naiel vetkch z vpravy. Na stoloch leal obsah knieacej mohyly a na podlahe stli debny. Menie predmety balili do papiera, ukladali do kat, vie kldli priamo do debien vystlanch senom. Azda tu njdem ochotnch bi sa? Treskol som za sebou dvermi. - Boe, o je to za buchot! - zasyala Babie leto. - Azda sa nieo stalo? - obrtil sa ku mne znepokojen Nemsta. Smutne som sa zasmial. - Azda?... - mvol som rukou. A spomenul som si na piese Azda".

Azda to zvonia sklen zvonky, azda sa en divoienky, azda cez jarky, po chotri enie sa stran k splaen? Babie leto na ma prekvapene zagnila, Joasia sa zachichotala, akoby ju ktosi pierkom poteklil na pte. V ruke drala vek bronzov nhrdelnk z hrobu. Podiiel som k nej a bez slova som jej ho vzal z ruky. Potom bez smevu, dstojne som nm ozdobil jej oplen dievensk krk. Dlh si vznamne poklepal na elo a oami ukzal na ma. Nemsta pohdavo zavrtel hlavou. - Iba jedno a ospravedluje, - poznamenal, - e nespieva neslun pesniky. Joasia zmeravela, zaervenala sa a iba po dlhej chvli si zloila bronzov nhrdelnk. - Kuwasa mi zniil mj mlad ivot, - vyhlsil som rozhodne. A pobral som sa spa do svojej izby. Na sekundu som zastal pri okne, aby som sa presvedil, i naozaj sa odd s spa v tak ediv dadiv de. Vietor bil do okien, ako ke ena vytrepva zapren kde, a niekedy sypal hrste daovch kvapiek do skla. Kostol na vku sa rchlo ponral do niekokch poschod daovch mrakov a hne potom sa jeho ostr okraje vynrali z oblakov. picat vee vytvrali dojem stroskotanho korbu, ktor sa trpezlivo prediera rozbrenm morom. Lene nebola v tom ani omrvinka stranej krsy, vetko prikrvala siv daov patina, nuda, ktor akou rukou gniavila moje mylienky. Ani neviem, preo som si prve teraz spomenul na fotografiu brny katedrly sv. ofie vo Vekom Novgorode. Nedvno mi ju ukzal Nemsta, aby som spoznal biskupa Alexandra. Pred vyrezvanou brnou stoj v biskupskom ornte so svojimi dvoma diakonmi.

Vyplen oi na ahostajnej, hlpej tvri avho diakona maj vraz nesmierneho smtku, akoby diakon ctil, e dielo vekho biskupa bude znien, mry optstva v Czerwisku sa rozsyp a prepotsk kostol zapadne prachom zabudnutia sivho ako dadiv de. Zobudil ma dlh, Sedel na okraji postele a drzo mi fkal do nosa. - Oznamujem vm, e my dvaja mme prichysta veeru. Je to prkaz profesora Nemstu. - Veeruuu? - iroko som zazval. - Ve ja som ete ani neobedoval. - Nie je to naa vina. Nemali ste spa. Tri tdne ste sa vyhbali slube v kuchyni, ale v tomto prpade trafila kosa na kame, - povedal vemi spokojne. - Vetci nai ili na ryby. Len vy a ja sme tu zostali. Vyhlsil to takm tnom, akoby chcel vyui situciu a porta sa so mnou za vetky neprjemnosti. Pre kad prpad som vyskoil z postele a ponaahoval som si vetky hnty, aby videl, e nie som nejak chudk. - Ale preo prve my dvaja mme nachysta veeru? - vyhklo zo ma. - Nepoznte profesorov pedagogick talent? Chce, aby sme sa pred odchodom pomerili. Take ns nahnal do spolonej roboty, chi, chi... Napokon, preo aj nie? Meme sa udobri, - dobromysene ma poapkal po pleci. Prespal som pol da. A dobre som urobil. Vonku bol pekn, hoci chladn a vetern veer. Dlh rozloil ohe a v kuchyni bolo prjemn teplo. - Tu je jedlny lstok, - podal mi papier. - Vajcia na tvrdo v horicovej omke, chlieb s maslom, aj." - Neviem, ako sa rob horicov omka. - Ja ju pripravm. Postavte na ohe hrniec s vodou. Postavil som vodu na ohe. Nakrjal som chlieb. Do ba-

raku vbehol zadychan Wojtek i Jedrek, - men tch dvoch som si stle mlil. - Pn doktor Nietajenko ma poslal po lopatu. Treba nakopa ervkov. Ryby ber vborne, - odrapotal. Dlh nad kastrlom vyrbal nejak horicov kzla a skrkol naho: - Nijak lopata tu nie je! S zamknut v klni! K m pri sebe Nietajenko. - On mi ten k dal. Lene neviem, kde je kla... - vysvetoval chalan. Dlh sa neochotne odtrhol od kuchrskej alchmie. Bol nahnevan, lebo omka mu vyla mlo pikantn, asi dal do nej vea smotany a pouil u vetku horicu. Cez pootvoren dvere som zaul, ako sa zlost: - Tu m lopatu, bratku, a zmizni u, neru ns pri robote. No tak, na o ete ak? Povedz im, e hne bude veera. - Pn doktor Nietajenko mi kzal prinies k nasp. - Ja mu ho odovzdm. Strat ho a bud problmy. V hrnci zaala bubla voda. U vrela. - Vajcia! Kde s vajcia? Prineste mi vajcia! - zakrial som na dlha. Bol som o niekoko rokov star od neho a myslel som si, e mm prvo rozkazova. Dlh poslune doniesol v iapke vajcia. - Tu je desa. Hne vm prinesiem alie. Presne dvadsa vajec prichystali do koka, - oznmil mi. - erstvuk, ete s tepl. Vpustil som ich do bublajcej vody. Sotva sa vmestili do hrnca. Vetky plvali, nadvihovan bublinkami vriacej vody. - Povajte, nemaj klesn na dno? Star i erstv, vetky plvaj na vode? - udoval som sa nahlas. Dlh mykol plecami: - Zrejme s erstv. Boli ete tepluk.

- o? - zdalo sa mi to podozriv. - Ve som ich vzal z klne. Boli v koku, - brnil sa pred mojm podozrievavm pohadom. Vyzrel som na dvor. Pred zatvorenmi dverami klne nepokojne pobiehala kvoka so zjeenm perm. - Preboha! - skrkol som. - o ste to urobili? Kde je k od klne? Sotva som otvoril dvere klne, hrozn podozrenie sa potvrdilo. Nepokojn kvoka vbehla dnu a hne skoila do koka vystlanho slamou. Ale kok bol przdny. Dlh vzal vajka, na ktorch sedela. - To je Nietajenkova sliepka. Sedela na vajciach. Pane Boe... - zjajkol som. Dlh sa bezmylienkovite kriabal na hlave. - Ktovie, ako dlho sed v tom koku? - bolo to jedin, na o sa zmohol. Stran hol pravda" sa mi odhalila v celej nahote. Nietajenko pred tromi tdami kpil v dedine sliepku, o tom som vedel, dokonca som rozmal, kde ju dr. A on ju zamknal do klne s nradm, kde sedela na vajciach. Kee sa hanbil za svoju "prtulnos k sliepkam", tajil to pred nami, sliepku nevypal z klne, k neustle nosil vo vrecku a vlastnorune vydval nradie. Teda preto, ke som ho vypustil z hrobky, prv jeho otzka sa tkala sliepky? Bl sa, e zdochla od hladu... Do kuchyne sme sa vrtili vni ako funebrci, zloili sme hrniec s vajkami z oha a odniesli sme ho na koniec ostroveka. Vinou dlha som zabil dvadsa mladch, ete nevyliahnutch kuriatok. Obsah hrnca sme z celej sily vyhodili o najalej do moiara. V kuchyni, jasn vec, nali sme v kartnovej katuli erstv vajcia na dnen veeru. - o z toho bude? o z toho len bude, ke sa doktor dozvie pravdu? Boe, v jeseni robm uho ttnicu, -

stonal dlh celkom zlomen na duchu. - Takto neastie, tak neastie, - opakoval a takmer sa rozplakal zo zfalstva. - Je to problm, mil mj. Presvedil si sa, e dokonca aj archeolgovia potrebuj ist inteligenciu a rozum, - uahoval som si z jeho bolesti. - Rpal si do ma, vysmieval si sa mi, kodil si mi, kde si len mohol. Dokonca ani toho Bachuru si mi neprepil. Boh a potrestal... Ohlpen zo smtku pritakval svojou bohou hlavou, na ktorej mu poas pobytu na Uroczysku narstli asi centimetrov vlasy. Ak je to vak rozko poda ruku porazenmu, zgniavenmu protivnkovi. A ak rados je by vekodun. - Vezmi erstv vajcia a podlo ich kvoke. Ona to nezist. A keby aj, tak to nevykotkodka Nietajenkovi. - A veera? o dme na veeru? - sptal sa, ale v hlase u mu znela radostn ndej. - Nemstovi vysvetlme, o sa stalo. On to pochop. A ostatnm povieme, e dolo k zmene v jedlnom lstku, vajcia v omke bud zajtra na obed. Preastn dlh chytil katuu s vajcami a po chvli nesmierne spokojn kvoka pohodlne sedela na plnom koi. Na veeru bol iba chlieb s maslom a aj. Jedine sopliaci" namietali proti zmene jedlneho lstka. Tvrdili, e takto zmenu mohli predvda, ke ich nebolo a ja som prevzal moc v kuchyni. Zmkli a zostali s otvorenmi stami od divu, ke prv raz poas nho pobytu na Uroczysku dlh sa postavil na moju obranu. - Pn redaktor m pravdu, - povedal sopliakom". - Vemi sta veera zle vplva na spnok. - Vyprate si ryby, - radil im Nemsta, ktor bol rd, e sme sa s dlhom zhodli. Iste to pripisoval svojim pedagogickch schopnostiam. Neskoro veer som uvidel Nietajenka, ako sa potichu

zakrda do klne s miskou vody a v nej nadrobenm chlebom. Cez tenk stenu som zaul, ako sa kvoke prihovra: - U onedlho, stark, onedlho... Ete nejak dnek a kuriatka sa vyob zo krupn. Onedlho... Malik, ltuk, pperov ako vbov bahniatka... Ctil som sa neprjemne, akoby som niekomu spsobil vek krivdu, a m prv som utekal do svojej izby. Zakrtko padla noc ako nepreniknuten opona, tmav, e by ti mohli vykla oko. Cez okno vleteli do izby dve non mory a ako zl duchovia, ako nepokojn mylienky nehlune krili nad petrolejkou aj nad mojou hlavou ponorenou do Nemstovho rukopisu. Bol som si u ist, e kostol mi nevyzrad svoje tajomstv, ale nebolo mojou povinnosou oboznmi sa s jeho dejinami a do konca? Babie leto, vracajc sa z veernej prechdzky, sa na chvku zastavila pri naom okne. Oslovila Nemstu, ktor si ustielal lko: - Hotov egyptsk tma. Takmer som stratila chodnk na Uroczysko. V tak noc, ako je dnes, Kuwasa bez problmov me niekoho zavies do moarsk... - Nespomnajte Kuwasu, lebo sa nm bude o om snva, - povedal Nemsta. - no? To by bolo zaujmav... Lene Kuwasa si neobbil ma. Je tu ktosi, koho tak opantal, e sa s nm ned po udsky rozprva. To rpala do ma. Zdvihol som hlavu od rukopisu a krtko som odvrkol: - Vy ste arodejnica! Zhadne sa zasmiala a zmizla. Odprisahal by som, e je arodejnica. Sotva odila, zaal som sa cti nesvoj, osamel, mj pokoj kamsi vyprchal. Nemsta zaal frfla, e cez de som vyspval, teraz budem do polnoci ta pri lampe a on nebude mc spa.

Ukzal som mu, e sliepam nad jeho tdiou, a tak spokojne zahundral, ahol si a dekou si prikryl hlavu. Svetlo lkalo z tmy non stvorenia. Aksi chrobk, ierny a vek ako palec, vletel a bzual hrubo a nahnevane. Niekoko seknd naral do stien aj stropu, potom spadol na stl a zostal nehybne lea. Vystril ku mne dlh fzy. Malik oi sa mu zaujmavo a tajomne leskli. - Azda ty si premenen Kuwasa? Priletel si preskma situciu? Pomaly som sa k nemu priblil rukou a dal som mu prstom tak frku, e ihne vyletel cez okno von. Konene som sa znova pustil do tania. Boli to u posledn dve strany rukopisu. Nemsta na nich psal, e v kostole je presne 100 hrobiek z rznych epoch. V hrubch mroch s nhrobn dosky, medzi inmi z roku 1553 Andrzeja Bobkowskho z rodu Wieniawskovcov a kanonika Feliksa Ciesielskho, stenov nhrobok kaza Macieja Wargowskho ( 1559). Epitafy na iernom mramore ospevuj smr Marcina Kaczorowskho, ktor zomrel 15. mja 1625 a kanonika Marcina zo Seciechowa ( 1650). Zo starch hrobiek Nemsta vymenva - vypisujc z kroniky prepotstva - hrob kaza Mikolaja z Kalisza, ktor pochdza z roku 1425, a hrob Lukasza zo lesina z roku 1298, nachdzajci sa v avej lodi kostola, ako aj kanonika Leonarda z Upornej, hrob v predsieni kostola... Pretrel som si oi, lebo sa mi zdalo, e tiene nonch motov, prelietajce po strane rukopisu, mi prehodili riadky. Ale nie. Jasne tam bolo napsan: hrob kanonika Leonarda z Upornej (f 1256) v predsieni kostola..." Zaplil som si cigaretu, aby som zo seba striasol aj najmen nznak navy. Lene napriek tomu ni nebolo jasn, vetko sa zahmlilo. Skoil som k spiacemu Nemstovi a zaal som ho myka za ruku.

- Zobu sa, lovee! Zobu sa! - Preboha, o sa stalo? - Nemsta sa posadil na posteli a prekvapene na ma hadel. - o si to tu napsal? Kde si to vzal? Tvrd, e hrob Leonarda z Upornej je v predsieni kostola. Ale na vlastn oi si videl, aj ty, aj ja, aj my vetci, e ten je v pravej lodi, e je tam vstavan kamenn doska s epitafom: Vive diu vitamque tuam perpende... Nemsta si rukou pochal elo. - T informciu som odpsal z vemi starej pergamenovej kniky v Hlavnom archve dvnych dokumentov vo Varave. T je odpisom inej kniky, ete starej. Mono bola zle itaten, mono pisr, ktor ju odpisoval, sa pomlil a Leonardov hrob umiestnil nie do pravej lode, ale do predsiene? - Omyl? - ironizoval som. - Predpoklad, e v tch asoch sa udia mlili tak asto ako dnes? Stli sme na prahu vekej zhady. Ete krok a spoznme tajomstvo. Nad petrolejkou oraz rchlejie a rchlejie krili ierne mory. Boli akoby prekvapen iarou.

ESTNSTA

KAPITOLA

Robme si arty z kanonika Striga lovek s remienkom na zpst Banlny prbeh Dvere za nhrobkom V podzem prepotskho kostola Kostry a zbrane Relikvir Vysvetlenie zhady Drma z roku 1331 Klenoty relikvira Hypotzy Bozky v podzem

Tvr kanonika Leonarda z Upornej na nhrobku teklili pod nosom dva malik le slnka. Predierali sa cez konre zakrvajce okno a vone tancovali na kanonikovej kamennej tvri. Zlomili sme u dva akany, o sme sa usilovali dosta kamenn dosku zo steny. Stle silno drala, akoby bola prirstla k mru. Wojtek s Jdrekom sa teda rozbehli do dediny, aby si vypoiali elezn sochor. V tejto situcii sa mi nevidel namieste kabok bohabojnho Leonarda. Tak i tak, skr i neskr ho vytiahneme zo steny a dozvieme sa, o ukrval za chrbtom. - Ten jeho kabok s reklamou, ktor si dal na epitaf: il som v slve a nijakou hanbou som sa nepokvrnil", nesved o tom, e by to bol skromn lovek, - poznamenal som. - Nehreil, lebo iste nemal na to prleitos, - dodal dlh. - Zrejme trpel bolesami zubov alebo mal zl zhryz, - dodal Narkuski, m pobril Nietajenka. Ten sa na ns oboril: - Prestate si konene uahova z vzoru loveka, ktor bol iste vemi poriadny. A v kadom prpade vm ni zl neurobil, braekovci mil.

A zabdol do Nemstu: - Na o je to dobr? Preo odstraujete t platu? Mlo koristi si privezie z Uroczyska? Chce uspokoji svoju zvedavos? Nejak kako sa pomlil, zle zapsal do knh, a vy z toho hne robte vek hal. Stavm sa, e v stene njdete len kpku kost a ni viac. Narkuski ma drgol lakom do boku a akoby to hovoril mne, podpichol Nietajenka: - Nikdy nebude vekm vedcom ten, kto nie je zvedav. Je to tak, pni. Vypukol spor. Odiiel som nabok, lebo ma drdila t haravara, ktor sa v kostole ozvala viacnsobnou ozvenou. Pristpila ku mne Babie leto. - Nazvali ste ma arodejnicou. Ale preo? - Niekto mi tu na Uroczysku prina neastie. Neviem, i to nie ste vy. - Zaali ste si s Kuwasom a teraz to vytate mne. Nemali ste mu prekazi plny a vetko by bolo v poriadku. Zavrtel som hlavou. - Nie, nie on je vinn za neprjemnosti, ktor ma tu prenasleduj... - ... ako Amorove strely, - dokonila vne. Mykol som plecami. - Nevyznm sa v Amoroch. Aj v tejto oblasti ma postretli len sam nespechy. - A o ak vs sklame aj kanonik Leonard? Zd sa mi, e je to vaa posledn ndej. Znova som nezdvorilo mykol plecami. U som mal dos tohto rozhovoru. - Tak neviem, o potom, - povedal som nevdne. Zasmiala sa potichu a zhadne, celkom tak ako vera veer. - Znova bosorujete?! - skrkol som na u. - Znova? Nie. Jednoducho som si pomyslela na to, o

som u predtm dvakrt povedala. Nehadte astie tam, kde treba. - Prepte, ale tomu nerozumiem, - povedal som, urobil som krok vpred a chcel som ods. Zrazu ma osi trklo. Zastavil som sa, obrtil som sa a pohadom som objal dievinu. astie?" pomyslel som si. o to len tra?" Stla pri zhybe mru, hne pri romnskom stpe, ktorho hlavicu ozdobuj dve vytesan, spleten palice. Takmer cel postavu dieviny, od pliec a po lenky kryl tie stpa, iba hlavu a ramen osvecoval beztvar slnen l, prichdzajci ikmo od okna. Vetko mi pripadalo akoby nakreslen, akoby to bola star renesann maba v tmavom, hlbokom tne. Slnen svetlo zltilo dievine vlasy. A iarili svojou farbou, leskli sa ako vyleten kov. Dnes mala in es, vlasy sa jej vlnili, zakrvali ui aj spnky, padali jej a na lca. V tom vetkom jej tvr vyzerala drobn a prekrsna, mala ahko oplen ple. Nehybne na ma hadela, v oiach mala smev a odraz svetla sa mihal na pootvorench, vlhkch perch. Bojoval som v sebe, iadalo sa mi chyti ju za ruku, pritiahnu ju k sebe, ponori tvr do jej lesklch vlasov. Ako z otvorenho vreca sa vo mne uvoovali aksi stran sily a tby, tlmil som ich, strkal som ich sp ta, odkia vychdzali, a zadychan akoby z vysilenia som zvolal: - Zvdzate ma. Striga! Ke som uiel do hbky kostola, vihla za mnou ako biom: - Prisahali ste nevinnos? Nikto si nevimol moju hanbu. Chlapci u doniesli sochor a horlivo sa pustili do roboty. Iste si z naich rozhovorov urobili zver, e tam za kamennou platou sa dostan k vekmu pokladu. Napokon, tak bol cel ich

vzah k naej prci. Napriek niekokonsobnmu vysvetovaniu povaovali prcu archeolgov za neustle hadanie zakopanch pokladov, o psobilo na ich fantziu ovea vmi ako prca na otcovskom gazdovstve. Prilepili sa na ns a hoci im Nemsta na zaiatku suboval plcu za pomoc, doteraz to ani nespomenuli a brali svoju prcu vemi estne. Obaja boli takmer rovnakho vzrastu a mali rovnak tice, tmav blond a rozstrapaten na vetky strany. Wojtek bol vak vrazne silnej, tunej, mohutnej v ramench, on rozkazoval Jdrekovi. Obliekali sa ako vina tunajch ud: anov nohavice zafarben naierno, koele z tenkho anu zapnut na farebn sklen gombiky. Obaja vdy mali dobr nladu a dokonca aj teraz, pri robote, vymieali si vtipn poznmky: - Nebude sa hneva ten svtec, e doho tak bchame? - Nevid, e sa usmieva? Lene robotu zaali zle. Najprv spod tabule vybrali maltu, ktor spjala platu s kamennmi stenami. Ak je malta hore slab, neudr vhu tabule a cel plata spadne na zem. Zistili to. Wojtek podal sochor Jdrekovi a sm sa rukami oprel o tabuu. Rukvy koele sa mu zosunuli dolu a odhalili zpstie... Dlh vyskoil ako obaren. - St! Stojte! Prekvapen krikom opreli sa o stenu. Dlh chytil Wojtka za ruku a ahal ho k Nietajenkovi. - Je to on? Je to ten ist? - ukazoval doktorovi zpstie chlapcovej ruky so irokm koenm remienkom. Nietajenkovi a vyrazilo dych od prekvapenia. Sotva zo seba dostal: - ... braekovci, - a len po chvli sa rozvrieskal na cel hrdlo: - Lotri, darebci, lupii! Vedca ste uvznili? Siahali ste mi na ivot, braekovci?...

Obkili sme ich vemi tesne, aby sa ani jeden nepoksil unikn. - Teda tak je to v skutonosti? - smutne pokval hlavou Nemsta, lebo si tch chlapcov naozaj obbil. Vetko bolo jasn. Odhalil ich koen remienok. Ani sa nepokali brni, ke sme zaali vyratva vetky ich priestupky. Ukradli nm nradie u v prv de po prchode vpravy na Uroczysko. Usilovali sa ukradn ho aj druh raz, ale natrafili na ma a na Nemstu, z oho vznikla pamtn non bitka. To Wojtek udrel hlavou profesora a zrazil ho na zem. Ukradli nae nradie, ke dlh driemal, podplili vbu, podhodili lebku k baraku, zatvorili doktora Nietajenka v hrobke vldneho radcu. Pridal som ete, e vylomili zmku na hrobke, ale prudko protestovali: - My nie. To u sme neboli my! Prismvaku, my nie! bchal sa do ps Jdrek. Wojtek, schlen od strachu, ospravedloval sa, ako vedel. - Ke sme sa dozvedeli, e ste neprili po poklady a v mohyle ani poklady nie s, prili sme vm sami pomc. Potom sme vm u vbec nekodili, poctivo sme u vs pracovali... Nietajenko im hrozil psou: - Chceli ste ma umori hladom? Vedca? Ej, braekovci, polcia si vs vezme na pakl... - Bez tej rozprvky o pokladoch by to bolo inak. Bez nej... - primne sa rozplakal Jdrek. A porozprvali nm o sebe cel pravdu. Obyajn nezaujmav prbeh dvoch dedinskch chalanov, ktorm Just narozprval o dajnch pokladoch v mohyle. Chceli vykopa poklady a ujs z rodiovskch domov. A ke sa chystali uskutoni svoje plny, prila na Uroczysko vprava vedcov a medzi umi sa rozchrilo, e chc z mohyly vykopa poklad. Zfal mldenci chceli zachrni poklady. Ukradli n-

radie, a ke sme priviezli nov, chceli aj to ukradn. Mysleli si, e ns vyplaia, vystraia, preto podhodili lebku, podplili vbu, ktor poliali petrolejom, lene fae predvdavo schovali, aby nezostala stopa po podpaastve. Ukradnut nradie ukryli v hrobke, a ke zistili, e Nietajenko objavil ich kryt, bez rozmania za nm zabuchli dvere. Potom ich trpilo, o alej s Nietajenkom. Nechceli ho umori hladom, a tak mu priniesli chlieb, vodu aj katuku cigariet. Z naich rozhovorov si vypouli, o skmame, a rozhodli sa prepusti doktora. Ale doktor bol u vysloboden. Vtedy sa prihlsili k nm za pomocnkov... Kad ich slovo oberalo Uroczysko o zvoj tajomnosti, Kuwasovch zloinov, nebezpeenstva. Bolo to pre ma bolestn. A som sa na nich hneval, e sa dali tak ahko odhali. - Lajdci, - uavil som si. - Ech, preha, braek mj, - zrazu zmenil stanovisko Nietajenko. - Ak lajdci? Vak mi priniesli chlieb, ba aj cigarety! Z Nemstovej tvre som vytal, e aj on je ochotn vetko im odpusti. Iba hadal dvod, aby im mohol da rozhreenie. - Teda tvrdte, - priam im ponkol odpove, - e keby ste boli od zaiatku vedeli, e sme neprili sem po Kuwasove poklady, neboli by ste nm ukradli nradie? - Celkom iste, - prisvedili ochotne. - Keby sme to boli vedeli, neboli by sme predsa kodili, ale naopak, pomhali. Ako teraz. Iba dlh im stle pripisoval vek vinu: - Mohli nm predsa celkom znemoni vskum. Ak by boli po tret raz ukradli nradie... Nemsta ho zastavil: - o by bolo, keby... Vedec nesmie tak uvaova. Vedca zaujmaj fakty.

- Lene fakty nesvedia v ich prospech, - brnil sa dlh. Ale Nemsta mvol rukou. - Ech, o po tom... Do roboty! koda mrni as, - uzavrel cel vec. O tom, e by sme ich mali odovzda polcii, nebolo ani rei. - Ak fantziu maj t darebci, - nadchnal sa Nietajenko. - Zilo by niektormu z ns na um podpli vbu, podhodi lebku? Mal som podobn nzor. Najlepie bolo zabudn na hriechy chalanov. Je mi vak to, e vysvetlenie vetkch zhad bolo napokon tak banlne. Ale naozaj vetkch? Bylinkr z koliby na lkach - to je celkom zvltny prbeh v reazi prhod, ktor sme preili na Uroczysku. Asi sa u nikdy nedozviem o om cel pravdu. Zvltny je tie nevysvetlen prpad vylomenia zmky na hrobke vldneho radcu. Nebola prina sa domnieva, e Wojtek a Jdrek s aj v tomto prpade pchatemi. Ak sa priznali k tokm ovea vnejm priestupkom, preo by boli zatajili prve tento? A podzemn chodba z Uroczyska k prepotskmu kostolu? Alebo tok kriiakov v roku 1331 a zhadn zmiznutie drahocennho relikvira? Nie, nie vetko sa vysvetlilo. Prepotsk kostol aj Uroczysko si dobre stria svoje najvie tajomstv. Pozri, vetko zostane lea pod malm kameom," uvdza kanonik Leonard. - Pozor! - ozval sa vkrik. Priskoili sme k nhrobku. Prve sa odlpol od steny, ale ete stle bol v nej silno zachyten. Strili sme teda prsty do trbiny a podopierajc platu plecami, aby nepadla, zaali sme ju odsva nabok. Za platou, centimeter po centimetri, ukazovali sa nevek elezn dvierka. Nemstovi sa a chvel hlas od vzruenia.

223

- Domysleli ste si teraz, preo je npis na platni zotret?

- ???

- Kamenn plata iste dlh as bola uloen nad Leonardovm hrobom v podlahe kostolnej predsiene a vypukl psmen npisu zotreli udia, ktor po nich prechdzali. Potom ju ktosi z podlahy vybral a zamuroval ou dvere... Na eleznch dvierkach vis vek zmka. Kovan, star a majstrovsk prca. To ona teraz stoj medzi nami a odpoveou na zhadu. Nemsta nechce dovoli, aby sme ju zlomili, lebo je koda pokazi ju. Skame ju teda otvori improvizovanmi pakmi z drtu. Lene drt je mkk, vemi ahko sa zohba a lme. Dobr hodinu sme sa mordovali, km v zmke osi trklo a dala sa otvori. Teraz je to u len otzka sekundy a zmka je pre. Hdam cel storoia nepohnut zvesy ponuro zakrpali, neochotne odchlili dvierka - sotva na pol stopy. Odstril som sopliakov, ktor sa natlaili k dvierkam, a vihom som udrel ramenom do eleza, a sa dvierka otvorili dokorn. Stli sme pri vchode do malikej tvorcovej miestnosti. Nemala okno a denn svetlo, ktor sem presvitalo z tmavho kostola, sotva rozohnalo hust tmu. Ovalil ns potuchnut vzduch stroia nevetranho priestoru. - Svetlo! Lamp! - poiadal Nemsta. A ke sa rozsvietilo svetlo baterky, zistili sme, e miestnos je vlastne podestou schodov, ktor ved kamsi pod kostol. Nemsta, ktor voiel prv, prekroil prah a o nieo sa potkol. Zasvietil si baterkou a mimovone o krok cvol. Nazreli sme mu ponad plece. Pod dvierkami na kamennej ploine leala udsk kostra. Natiahnut kosti rk objmali prah, kostiky prstov boli akoby vryt do trbn medzi kamemi. Zdalo sa, e nebo-

tk sa plazil po zemi, a sa dostal k prahu s vycerenmi zubmi lebky iernej od prachu. Veda neho leal me, zlomen a vytrben, akoby ten lovek, skr ako zomrel a telo mu zotlelo na prach, skal vyvi zamurovan dvierka. Rovnako zlomen bola aj odhoden dka. Na prvom schode - druh kostra. A alej - tretia i tvrt. T posledn bola udne skren a rozsypan - zrejme ten lovek zomrel posediaky, plecami opret o stenu. A ke sprchniveli achy, ktor spjali kosti, zmenil sa na beztvar kpku kost. Na okrhlej obrui rebier kostry - mal strieborn krik. - Azda to bol kaz? - uvaoval Nemsta. Konia sa schody, zana sa chodba so ulovmi kockami. - T ist, vak? - hovorm Nemstovi. - T ist, - odpoved ako ozvena. Rozumieme sa bez zbytonch slov. Sme u v znmej podzemnej chodbe, ktor vedie z Uroczyska do kostola. Ibae teraz sa nachdzame v jej druhej asti, na druhej strane za zavalenm priestorom. Na zaiatku chodby, pod stenou stoj dlh dreven skrinka, vyzer ako rakva. A znova udsk kostra, uloen veda nej, s hlavou opretou na vrchnku skrinky. Pod rebrami strieborn krik. Pomaly postupujeme dopredu. Chodba kles nadol, iste poda sklonu pahorka, na ktorom stoj kostol. Naprie chodbou kosti roztiahnutho loveka. Bol to rytier. Ranen, pred smrou uvonil svoje telo z panciera a z hlavy si zloil prilbu. Ako vedro obrten hore dnom tr pod stenou prilba s mriekou na ochranu tvre. Veda przdny pancier, podobajci sa na larvu, z ktorej vyletel mot. Kakol som si a oboma rukami som zdvihol zo zeme vek obojstrann me s rukovou v tvare kra.

225

- Ten me je tum kriiacky, - povedal Nemsta, ke si ho prezrel. - Azda je to kriiak? - ukzal som na kostru rytiera. - Pravdepodobne... - Ale preo tu zomreli? - nechpal som. - Nevie sa dovtpi? Zacvendalo elezo. To dlh prepadol cez rytiersky tt. Vek, hore tvorcov, dolu zaokrhlen. Nevidel som takto tty v kriiackej obrnenej pechote vo filme Alexander Nevsk"? Ete jedna kostra. Koko ich u bolo? Sedem, vake? Znova pancier, prilba s byvolmi rohmi, me, kord prerat hrdzou. Je mi dusno. Srdce bcha ako zvon, v uiach poujem tep pulzujcej krvi. Hrudn k akoby som mal zovret akm pancierom, s nmahou chytm do st zatuchnut vzduch takmer bez kyslka. Chodba asi nem druh vchod, cez nevek dvierka z kostola, ktor sme otvorili, erstv vzduch vymiea star vemi pomaly. Je mi dusno. oraz vmi. Tvr mi zalieva pot. Ctim zvrat. To je da za fajenie cigariet, ktormu som podahol vo svojich osemnstich rokoch," pomyslel som si, ke som videl, e Nemsta zna ten pobyt v podzem ovea lepie. Prve zdvihol zo zeme ten obrovsk me. - Je kriiacky, - potvrdzuje. - Rovnak mme u ns v mzeu. Nali ho na poli pri Plowciach. Nedostatok vzduchu dobre zachoval vetko, o sa nachdza v tejto asti podzemia. Vo vbornom stave s zbrane a kde-tu aj telo na kostre sa zmumifikovalo, zoschlo. Kriiakovi sa udrali na hlave dlh vlasy. Ako zoschnut list tabaku, ktor sa rozsype na popol pri akomkovek dotyku. Bol to vynikajci mnch a hdam aj rytier. Vo zvykoch hmoty, ktor pokrva jeho pozostatky, spoznvame kriiac-

ky mnsky pl. Z jeho bielej farby nezostalo ni, je siv, ale dobre vidie ierny kr nait na plti. Bol z broktu, zostali z neho ete strieborn nitky vytvrajce kr. Pred oami mi tancuj vek erven kvrny... Ete chva a zd sa mi, e cel tony vekho bremena sa na ma zvalia a pridusia ma... Takmer len poda hmatu, opierajc sa o steny, zanam vychdza z podzemia. - Och... och... Pred schodmi ma ktosi chyt za ruku a vedie ma do kostola. Tam si bezvldne sadm pod stp a hlbokmi vdychmi erpm vzduch do pc. V sluchch mi neustle tl desiatky malch kladv, ale spred o mi u zmizla erven plachta. - Ach, to ste vy t samaritnka? - spoznal som pri sebe Babie leto. Vreckovkou mi utiera pot z tvre. - no, no, - potvrdzuje trocha vsmene. Chcem sa zdvihn, ale nohy mm akoby z cesta. - Len sete, odpoite si. Na vavrnoch. Ste hdam astn? Ve toto objavenie podzemia je vaa zsluha, vrav a z ela mi odha potom zlepen vlasy. Zatvram oi, aby som nevyplail hladkanie jej prstov. - o tak trocha vody? - spytuje sa. - Nie, nie. - Som predsa arodejnica, - utrsila a odtiahla ruku. Z podzemia vyiel Narkuski a stisol mi pravicu. - No toto! Tak osi som od vs neakal. Vynikajci objav! Zaujmav, vemi zaujmav... Dlh a sopliaci" vyniesli skrinku, ktor sa podobala na mal rakvu. Po chvli sa objavil aj Nemsta. - Doiel som a na koniec chodby, - zaal vyklada. Tam, kde sa zanaj moiare, je prepadlisko. Voda zoslabila klenbu chodby v celej dke pod moarinami. Neporuen zostal iba nevek kus od kaplnky" na Uroczysku a tch

niekoko desiatok metrov od prepotskho kostola. Chodba bola vybudovan v roku 1160 a klenba sa prepadla v roku 1331. Takmer dvesto rokov vydrala eli zhubnej innosti moiarnej vody. A jednho krsneho da, ke sa v podzem nachdzala skupinka kazov unikajcich z kostola a od Uroczyska voiel do podzemia nevek oddiel kriiackych tonkov, strop sa zvalil, zasypal vea ud a skupinku kazov, ktor nebola privalen, odsdil na smr hladom... - Teda... teda... t skrinka je... - Je to relikvir. Po dlhom oddychu sme s Nemstom znova voli do podzemia. Chceli sme si zrekontruova cel tragdiu, ktor sa tu odohrala pred vye essto rokmi. ... Tak si predstavme ten de v lete roku 1331 - bolo to v lete, ak mme veri rozprvaniu ptnika Boguslawa. Rno ako kad de odbavili v prepotskom kostole svt omu a modlitby, potom nastalo dusn ticho a poludajia horava. A vtedy dola zlovestn sprva o bliacich sa kriiackych oddieloch. Zvony na veiach kostola bili na poplach. Obyvatelia okolitch dedn sa ukryli v moarinch, niekoko poskch rytierov, ktor boli v blzkosti, nhlilo sa do opevnenho kostola, kde sa u kazi chystali zavrie brnu. Prve vtedy doiel ku kostolu ptnik Boguslaw, schoval sa na jednej vei a tam sa zabarikdoval drevenmi doskami. Kriiaci cel dva dni bezvsledne toili na brnu kostola. Tretieho da kazi aj skupina rytierov, ktor boli zhromaden v kostole, doli k nzoru, e sa neubrnia kriiackej presile. Rozhodli sa preto utiec z kostola a vzia so sebou to najcennejie. nikov cesta bola predsa otvoren. Kazi po-

znali podzemn chodbu na Uroczysko, kde malik kaplnka maskovala vchod z podzemia. Z Uroczyska za chrbtami kriiakov u bolo ahko ujs cez moariny po chodnkoch, ktor poznali iba tunaj obyvatelia. Utiec, ujs - no! Lene kriiaci si oskoro vimn neprtomnos obrancov, hne na to vnikn do kostola a bez akost njdu vchod do podzemia. Pustia sa za kazmi, a ke ich dostihn, osud unikajcich bude speaten. Nikdy sa u nedozvieme, kto kazom poradil, aby vchod do podzemia zamaskovali kamennm nhrobkom kanonika Leonarda. Z knihy vdavkov vieme, e prve v tom ase kostol opravovali a iste aj vntri bol nejak stavebn materil. Faktom zostva, e kazi vytrhli z podlahy v predsieni kostola kamenn platu, na ktorej bol zoliapan latinsk npis. Dvaja klerici sa obetovali, zostali hore v kostole a iste oni zamaskovali vchod do podzemia. Azda verili, e unikn smrti, ale mono boli fanatici a snvali o muenckej smrti. elezn dvierka do podzemia sa otvorili. elo pochodu tvorila skupina rytierov, za nimi li kazi a v rukch niesli relikvir s drevom svtho kra. Dvaja klerici zamkli dvere visacou zmkou, vloili na miesto nhrobok kanonika Leonarda, narchlo ho zahdzali maltou a modliac sa oakvali, kedy nepriatelia vtrhn do kostola. o bolo alej - vieme. Kriiaci vnikli do prepotstskho kostola, a ke uvideli, e koris im unikla, vyliali si zlos na klerikoch. Ptnik Boguslaw neskr zliezol z vee a naiel ich mtve tel pln rn od mea. Lene as kriiackeho oddielu sa dozvedela o podzemnej chodbe z Uroczyska. Mono za cenu ivota im ju prezradil niektor z okolitch dedinanov. Sksili sa preto dosta touto cestou do brniaceho sa kostola. V podzemnej chodbe na seba narazili utekajci aj toiaci. Iste vznikla prudk bitka, lebo utekajci mali odreza-

229

n stupov cestu (zmkou zatvoren dvere, zamurovan nhrobnou platou kanonika Leonarda), napokon, zka chodba iila obrane proti kriiakom. Mono predpoklada, e klenbe chodby u dvnejie hrozil zval. Kazi prepotskho kostola vedeli o tej hrozbe, ale strach pred smrou meom bol mocnej ne obava z nebezpeenstva zoslabenho stropu. Klenba sa zosypala. Mnsi v bielych ploch, oldnieri aj skupinka poskch rytierov nali spolon hrob. Leali pod nsypom z akch kociek a zeminy pochovan naveky. Zachrnilo sa iba niekoko kazov s relikvirom, ktor sa brnili bliie k vchodu z kostola. ivot si uchrnili aj dvaja kriiacki rytieri, ale obaja boli ako ranen, mali dolman rebr aj kne kosti - zakrtko asi zomreli v tmavej chodbe. A kazi? Tch akala pomal smr smdom a hladom. Smr dlh ako venos, naplnen bolesami a utrpenm. Cestu vpred zahatala zavalen klenba. Cesta nasp bola zamurovan. Meme si predstavi, e bchali na elezn dvierka, modlikali o vyslobodenie, boli by hdam dali prednos smrti od kriiackych meov pred umieranm od smdu a hladu. Mono ozvena ich bchania prenikala cez Leonardov kamenn nhrobok. Lene nemal ju kto zau, nemal kto odvali nhrobok. Obaja klerici zahynuli memi kriiakov. A kriiaci - ako to vieme z Boguslawovho svedectva - pobudli v kostole vemi krtko. Pravdepodobne uli, ke si vimli, e as ich oddielu zhadne zmizla. Iste v tom tuili nejak pascu. Nielen ptnik Boguslaw nedveroval ich teku a tri dni nezliezol z vee. Za ten as iste nik z okolitch obyvateov sa neodvil vojs do kostola. A tri dni bez vody a jedla - to sta, aby udia stratili silu aj vetku ndej na zchranu. A ke ptnik Boguslaw konene opustil svoj kryt, v kostole u bolo pln ticho a mtve tel klerikov.

Ale zatia pr krokov alej, za kamennou platou s nahnevanm kabkom kanonika Leonarda, zomieralo niekoko kazov. ... Tu hne za prahom, akoby bozkvajc elezn dvere, le udsk kostra. Je vystret, akoby sa ten lovek bol plazil, akoby zo zvyku sl ete stle skal vylomi dvere a dosta sa na slobodu. Do poslednej chvle sa neodovzdal Boej vli, ale bojoval o svoj ivot. Azda iba vmi miloval ivot ne in a v oiali zfalstva trieskal meom o elezo, a sa me zlomil a rozpadol sa na dve asti? Veda bola zlomen dka, ktorou krabal kamenn prah, domnievajc sa, e jej ostrm si vydlabe cestu na slobodu. Na eleznch dverch vidie stopy a ryhy od derov mea, kame v prahu je vytrben ostrm dky... A ostatn? Mono spoiatku pomhali, ale rchlo v nich zhasla ndej a kad oakval nevyhnutn smr tam, kde to bolo najpohodlnejie. Jedni na schodoch - akoby bliie k ivotu a slobode, in alej, v samote, v tichu a odlen viedli rozhovor so svojm svedomm. Jeden z nich pritlail pery na svt relikviu a tak aj zomrel, s hlavou na vrchnku staurotky. Poloil na u hlavu, objal ju rukami, modlil sa za zzrak, za zzran vyslobodenie. Lene ni nemohlo zastavi smr. Prichdzala k nim pomaly, prenikajc cez zval, cez kamenn nhrobok Leonarda, cez elezn dvierka. A ke sa priblila, boli u vychudnut ako kostry, bezmocn, bez sily vo svaloch. Na kadho z nich poloila svoju kostnat dla... ... essto rokov zostali tak, ako ich zastihla smr. essto rokov v tme a tichu podzemia. essto rokov nahnevane sa kabiaci kanonik Leonard starostlivo ukrval tajomstvo ich smrti a nemo hovoril: vetko zostane lea pod malm kameom... Naozaj vetko, nahnevan Leonard? no, vetko. Lene km sme iv, brnime sa tej pravde. A tak je to dobr, tak to m by, lebo vetko je v ivote - a tam... u nie je ni.

Teda nech sa oi ns ivch teia z pohadu na ndhern klenoty relikvira. Nech sa leskn krvav rubny, nech sa zrak pote zeleou smaragdov a perly ij dhovmi farbami. Vzcny relikvir sme poutierali od prachu a piny. V podzem mu as vemi neukodil a vyzer asi presne tak, ako ke ho priviezli z alekho Kontantinopolu. A odtia? Tak tvrd Nietajenko. Prirodzene, e Narkuski je inej mienky. Obaja stoja pri vchode do podzemia a hdaj sa, a ozvena ich zvench hlasov dun v kostole. Zves, e osi hadaj v starom kostole", dohnala z dediny niekokch zvedavcov, medzi nimi aj Justa a Bachuru. S repektom navaj vedeckej dipute doktorov, so strachom a nbonosou pozeraj na skrinku relikvira. - To je nieo pre vs, - obraciam sa k Bachurovi a ukazujem mu relikvir. - Vy predsa obchodujete s nboenskmi predmetmi... Od vekho nadenia spna ruky ako k modlitbe. - Ak je to vek poklad! T debnika je hodna cel majetok. Toko klenotov, perly, drahokamy. Za to by sa mohlo dosta vea milinov zlotch. Just je pohoren takm materializmom". - Kr, chpete to? Ksok pravho svtho kra je v nej uloen. To je najcennejie, lebo je to svt. - Relikvir m predovetkm muzelnu hodnotu aj ako predmet nboenskho kultu, - vysvetujem priekupnkovi Bachurovi. - Ale tie drahokamy by sa predsa dali preda oddelene. A k svtmu kru sa udia bud modli, aj keby bol bez klenotov. Poda zdravho rozumu je to aj pravda. Ale iba ahostajne myknem plecami. Podobn spsob myslenia ma akosi neoslovuje. Bachura je vak odbornk" na devocionlie, vie azda lepie ne ja, o udia potrebuj k rozhovoru s Bohom.

Ve svojm spsobom relikvir je pekn aj bez klenotov. Je to skrinka z cdrovho dreva pokryt striebornm plechom so stopami pozltenia. Vonkajiu stranu veka zdob scna ukriovania Krista a pod nm sa nachdza druh veko s vytesanm dvojramennm krom, ktor ukrva relikvie svtho kra. Bon steny vzcneho relikvira s pokryt tenkm striebornm plechom, na ktorom vidie rad medailnov s poprsm svtch a menami vyrytmi grckymi psmenami v kruhu okolo ich hlv. Je tam poprsie svtej Heleny, potom pravdepodobne cisra Kontantna, s tam aj svt Peter, Mat, Luk, Andrej, Bartolomej, Filip, Teodor, Gregor, Mikul, Bazil, Jakub, Juraj, Tom, imon, Marek, Jn a Pavol. Na vonkajej strane vrchnka je vynikajco stvrnen postava ukriovanho Krista. Vek boles sa zra v tvri veda stojacej Boej Matky. Madona je v dlhch atch so zhybmi. Ako jednoduch placa ena m prav ruku na prsiach, avou dvha k oiam okraj svojich iat. V tomto geste je vraz ozajstnho, primnho iau, bez tylizcie, bez vyumelkovanosti. Tento ia je vierohodn, prihovra sa srdcu. In vyzer vonkajia strana veka relikvira. Po celej jeho dke a rke je vytesan otvor v tvare dvojramennho kra, kde je uloen relikvia. Cel zvyok priestoru je rozdelen tyrmi tvorcovmi a dvoma obdnikovmi poliami, ktor s vyloen drahokamami. Hore medzi deviatimi klenotmi iari vek tvoruholnkov zelen smaragd, v tyroch rohoch s umiestnen rubny v tvare udskch sz a predelen s tyrmi okrhlymi perlami. Dve doln zoskupenia maj a tri rady drahokamov - perl, smaragdov a znova perl. Relikvia je teda ako v najdrahom ate, a tm sa jej sklad hold, v chpan ud tch ias najdstojnej. ie ruky tak pekne vyrezali ukriovanie Krista? V akej krajine vzniklo toto dielo? ie bohatstvo ozdobilo relikviu?

Akmi cestami sa dostala a sem, do kostola stratenho uprostred moarsk? Azda sa k nej viae nejak farbist prbeh ako k slvnej staurotke, ktor kedysi vlastnil kltor na Monte Cassino? Tamt vraj achtic z Amalfi, len latinskej kolnie v Kontantinopole, ukradol z cisrskeho palca poas jednho z nepokojov, a po niekokch rokoch, ke si obliekal mnsky habit a modlil sa pri hrobe svtho Benedikta, venoval ju ako dar optstvu na skalnatom vrchu. Relikvire sa vyrbali predovetkm v starej Byzancii. Odtia sa dostvali do zpadnej Eurpy najrznejmi cestami, najastejie ako dary pre jednotliv kostoly, alebo krov i knieat, ktor im venovali byzantsk cisri. In sa dostali do Eurpy po znmom rabovan Kontantinopola kriiakmi v roku 1204. Azda z tejto lpee pochdzal aj n vzcny relikvir? Nie, hdam nie, ve Nemsta, Narkuski aj Nietajenko uruj jeho vznik o mnoho rokov skr, do prvej polovice XII. storoia. Lene mu sa predsa mli. - Vyrobili ho v Kontantinopole, - tvrd Nietajenko. Dkladne sa tu pozrite na scnu Jeiovho ukriovania. Tie ist proporcie, zvraznen svaly na Kristovch rukch ako v relikviri z pokladu baziliky svtho Marka v Bentkach. A tamten relikvir je celkom iste prcou z XII. storoia a urite pochdza z Byzancie. Ale ete vmi sa n vzcny relikvir podob na staurotku z kolekcie parskej le Roy, ktor vznikla v Byzancii v XI. storo. Prbuzn spracovanie drahokamov m tum staurotka z Alba Fucense aj z Jaucourt. Ale i toto ormovanie celej skrinky nepripomna svojm spsobom pamiatku z Brescie?... Prirodzene, nie som historikom umenia, braekovci, - dodva so skromnm vrazom. Narkuski m vny argument, na zklade ktorho tvrd, e hoci pri vzniku brali do vahy byzantsk vzor, staurot-

ku nevytvorili v Kontantinopole, ale v niektorom talianskom meste. - Vimnite si vrch skrinky. Pod ramenami Stromu umuenia vidie grcky npis uveden v skratkch. Je to citt: Ha, tvoj syn, ha, tvoja matka." Lene, prosm vs, pni, ja som sa, chvalabohu, trocha uil po grcky. Npis je chybn. Domnievate sa, e keby relikvir vytvorili v Byzancii, boli by urobili chybu? Staurotku vyrbal ktosi, kto vbec nevedel po grcky a jednoducho opisoval ten citt z inej, byzantskej staurotky, ako napokon prevzal aj cel zobrazenie a ozdoby. Je to tak, pni. Z inch prameov napokon vieme, e vroba relikvirov vetkho druhu bola v Taliansku vemi rozren. Ptnici, ktor sa vracali zo Svtej zeme cez Taliansko, si zadovili relikvire a boli to asi oni, o doviezli k nm aj tento vzcny kus. - Mono bol majetkom kanej Salomey, - poznamenal Nemsta. - Treba si uvedomi, e Salomea prila do Poska z Nemecka a Nemci mali vea kontaktov s vtedajm Talianskom. Ke postavili prepotsk kostol, kan mu venovala aj vzcny relikvir. - A o Henryk Sandomierski? - pripomenul som Nemstovi. - Aj to je pravdepodobn, - shlasil Nemsta. Ako viem z dokumentov, pri posviacke prepotskho kostola boli prtomn: Salomein syn Henryk Sandomierski a rytier Jaksa z Miechowa. Krtko nato sa obaja zastnili na kriiackej vprave. Azda poas cesty niekde kpili relikvir, azda ho zskali i ulpili? A ctiac potrebu stara sa o novopostaven kostol, niektor z nich venoval relikvir ako vaku, e sa vrtil z vpravy iv a zdrav. Konme diputu, lebo nm od hladu kvka v aldku. as obeda u dvno preiel a raajkoval som len vemi slabo, vzruen vyhliadkou na odstrnenie Leonardovho nhrobku zo steny.

235

Vraciame sa na Uroczysko v dlhom zstupe, ako karavna kupcov naloen vetkmi dobrotami". Na ele id tyria sopliaci", ktor opatrne dria relikvir, ostatn nes z podzemia zskan mee, panciere, kriky njden na kostrch kazov, zvyky materilov - vetko, o sa Nemstovi videlo cenn a hodnotn. Bolo toho toko, e sami by sme to neuniesli. Preto nm Just s Bachurom ponkli pomoc a teraz kraj spolu s nami. Just v prilbe pripomnajcej vedro, Bachura sa zasa podopiera kriiackym meom. V jednej chvli mi dlh zaepkal, ukazujc oami na Babie leto a Joasiu, ktor krali pred nami: - Viete o? Zabil som sa do nej. Vy ste sa ako v mdlobch tackali v podzem, ale ja som sa s ou bozkval, vyuil som tmu. Chi, chi, - vazoslvne sa pritom zachichotal. Zamiloval sa do Babieho leta? To sa dalo aka. Ale e sa s ou bozkval, to bolo stran. Ozvala sa vo mne iarlivos, hork ako blen. - Je to arodejnica. Bosorka, chpete? - zasyal som zlovestne. Sebavedome ma drgol lakom. - Netrajte! Viem o tom svoje, he, he, he.

SEDEMNSTA

KAPITOLA

Krde relikvira Ptranie Intrign Stopa erta Kuwasu vahy Rue a bozky V jaskyniach Vrada Kuwasa a Kuwasik Kto je podozriv a kto je vinn? Zlodeji, vrah a f bandy Vysvetlenie

V noci sa mi snvalo, e pri sledovan opitho Kuwasu som sa zatlal v moiaroch. Dookola non tma, vade lepkav, hust blato. Skem z ostroveka na ostrovek, mkam sa a zabram sa do lepkavho a mazavho bahna. Zrazu som sa nejakm zzrakom ocitol v podzemnej chodbe. Znova tma, v ktorej jemne iaria po zemi rozsypan klenoty relikvira. Vidm nehybn kostry pri stench a przdny zmotok odhodenho panciera. Strach mi zviera hrdlo. Zamurovali ma tu?!!! Zaiva pochovali?!... Bem k eleznm dverm, potknam sa na schodoch, padm, zdvham sa. A nohy sa mi ustavine zabraj akoby do blata moiara. Vysilen dobieham k dverm a oduu do nich mltim psou. Lomcujem nimi, bcham, trieskam. Veda ma ktosi strane ja... A to jaanie ma zobdza zo sna. Ale hrdlo mm ete stle zovret od strachu, ktor som preil. Ete neviem iste, kde je hranica sna a kde sa zana skutonos, ani odkia prichdza to hluch udsk jaanie. V tmavej miestnosti sa rozsvieti krtnut zpalka. Nemsta vykrca knt lampy. V otvorench dverch naej izby ako stran upr ka dlh. Tvr m zaliatu krvou, aj vlasy na hlave mu zlepila krv. Poka sa zdvihn, vsta, ale znova bezmocne kles na vetky tyri. To on tak ja od bolesti...

237

Po chvli zanaj v baraku trieska otvran a zatvran dvere, mieaj sa ostr, zven hlasy. Ktosi iada vodu, niekto zasa obvz, ktosi ke niekoho hada, kamsi bea, naha. Svetl bateriek pretnaj tmu na Uroczysku. S dve hodiny v noci. Pred niekokmi desiatkami mint nm ukradli drahocenn relikvir. Na noc sme ho nechali v jedlni na stole, dvere z dvora boli zamknut visacou zmkou a druh dvere, ktor ved do splne sopliakov" a dlha, zostali ako obyajne otvoren. Niekoko desiatok mint pred druhou zhadn zlodej vybral tabuku skla z okna jedlne, stril dnu ruku, otvoril si cel okno a bez akost voiel dovntra. Dlha v susednej izbe hne zobudilo vzganie dlky. krou pod dverami jedlne si ete vimol psik svetla. Ani mu na um nezilo, e by to mohli by zlodeji. Jednoducho si myslel, e v jedlni doteraz tuduje njden predmety Nemsta alebo niektor z doktorov. Chcel si vypta cigaretu. Potichu otvoril dvere. Oslepilo ho svetlo baterky, okrem neho nevidel ni. Potom dostal der do hlavy niem akm, a to tak silne, e hne stratil vedomie. Ako sa domnieva, po niekokch mintach sa prebral a natoko zmobilizoval v sebe vetky sily, e tvornoky sa priplazil do naej izby. V jedlni stl przdny stl, na ktorom sme veer nechali relikvir. Otvoren okno ukazovalo cestu, ktorou ho vyniesli. Nevedeli sme, i zlodej bol jeden, alebo ich bolo niekoko. Uiel so vzcnym relikvirom a teraz ho hadaj v tmavej, bezmesanej noci, ktor ovldla Uroczysko. Nechal po sebe len jednu zreten stopu. Dlh, krvav ranu na dlhovej hlave. Na svite prila z mesta pohotovos, ktor zavolali z policajnej stanice, kam sme ete v noci lpe ohlsili. Na gazku priiel aj vyetrovate Okresnho policajnho velitestva. Vypoul si sprvu o klenotoch a a zalomil rukami.

- No, veru dvno som nemal tak zleitos. A ukradli ho? - sptal sa takmer radostne. - Tu je pokojn oblas. Jedinm problmom s tu udia, ktor plia samohonku. Ke dlh nasadol do sanitky a lekr ns ubezpeil, e v podstate rana nie je hrozn, zdalo sa mi, e vyetrovate sa znepokojil. Vytavo mi povedal: - Po telefne ste ns informovali, e takmer dolo k vrade... - Ve predsa ho mohli zabi. - Ech, pane. Kad pondelok, po zbavch v dedinch, s tu horie porozbjan hlavy. Vypoval ns podrobne o vetkch okolnostiach, ktor predchdzali krdei. Urobil si mnostvo poznmok do zoita, vypoul Jdreka aj Wojtka, lebo sme museli vypoveda aj o ich predchdzajcej innosti". Spoiatku na ma urobil skr nepriazniv dojem. Mal, drobn, mladuk ako sopliaci" a napriek svojej policajnej uniforme s hviezdikou prporka nevzbudzoval repekt, dokonca by som povedal, e psobil naivnm dojmom. Stle sa nieomu udoval, divil sa kadej odpovedi na svoje otzky, bolo mu ich treba zodpoveda niekoko rz, km priiel k presvedeniu, e u chpe, o sa mu povedalo. Ma sa sptal: - Kto okrem vs z vpravy vedel, e ste nali relikvir? - Kto? Cel dedina Uporna to vedela. Zaudoval sa: - Cel? - Veru tak. Ke sme niesli relikvir na Uroczysko, poschdzalo sa plno bb aj chlapov. Vysvetovali sme im, o to je ten relikvir... - Hovorili ste uom o klenotoch? - no. Ukazovali sme ich niekoko rz. - Komu? - Vetkm.

239

Znova sa zaudoval: - o to znamen: vetkm? - No tm, o sa ns na to spytovali. - A kto sa spytoval? - Cel dedina. Zadivil sa: - Cel? o to znamen: cel dedina? Mykol som plecami. - Spytoval sa ma kostolnk Just, spytoval sa priekupnk Bachura, vea ud sa na to ptalo. ako si vzdychol: - Mali ste mi hne poveda: Spytoval sa ma Just, Bachura, vea ud sa ptalo, nepoznm ich men." Zapsal si do zoita moju odpove a nechal ma na pokoji. Trocha som si ho zaal vi, ke napriek istm podozreniam, ktor vyslovil Narkuski, e azda Jdrek a Wojtek s zapleten do prpadu krdee, lebo tak vemi chceli ods z domu - vypoul ich a mvol rukou. - Poklady ozaj chceli njs, aj ujs z domu, ale lpee nie s schopn. Napokon, maj alibi: kad z nich strvil noc doma. Maj na to svedkov. Nasadol do gazka, natartovan motor zavral. A vtedy ma zavolal k sebe. - Nehanbte sa? Ve vy si predsa viete domyslie, kto ukradol relikvir. Teraz som sa ja zatvril zaudovane. - No tak, - povedal s dobrou nladou, - ste novinr, inteligentn lovek. A na moje jednoduch otzky ste odpovedali ako idiot. No a preto viem, e predpokladte, kto je zlodej. Chcete ho odhali sm? No dobre, elm vm spech... Priatesky mi zamval rukou a odiiel. Videl som, ako gazk poskakoval po cestike z Uroczyska, a ke sa vytveral na vyveninu, zaboil do Upornej. Neskr Joasia, ktor sa

vrtila z dediny, mi povedala, e videla gazk pred Justovm domom. Ech, bratku. Nie tade vedie cesta. Voiel si do slepej uliky," pomyslel som si. Vimol som si, e Joasia m opuchnut, vyplakan oi. - o sa stalo? Kto vm ublil? Rozplakala sa. - Bola som na policajnej stanici. Volala som do nemocnice, i sa m lepie... Pane Boe, o mu to urobili? A to hne nasledujci de, ke som mu povedala, e ho bim. - Koho? - Jeho, Heka. - Dlha? - Nie dlha, ale Heka. - Heniek je dlh, - povedal som. - A vy ste... ste Kuwasa, - pobren ma obdarila poda jej mienky najhorm pomenovanm. Smutne som pokval hlavou. - Aj vy ho milujete? - Preo: aj ja? - zagnila na ma nepokojne. - No, lebo mi povedal, e ho miluje Babie leto. - Ak Babie leto? o to vykladte? - Babie leto je Irena. Povedal mi, e on ju tie miluje. - Ju? - zapiala. - A so mnou sa vera bozkval? - Och! - vykrkol som. - Prepte mi omyl. Je to intriga ako v starej komdii. On mi hovor, e ju miluje, a ja si myslm, e miluje t, ktor bim ja, a iarlim. Potom sa omyl vysvetl, lebo on miluje in, ktor ho tie bi. Ale to nie je t, ktor milujem ja. Komdia, veselohern intriga. - Komdia? Vy ste najv intrign, - dupla nohou. Uiel som z dosahu jej rozhnevanch smaragdovch o. V hneve by ma mohla hdam aj dokriaba. V baraku som naiel Babie leto. Sedela v naej izbe oproti Nemstovi a pokala sa ho uteova. Nemsta bol zdrve-

n, podchvou mykal plecami, akoby njdenie relikvira povaoval za bezndejn vec. - Od rna ste nemali ni v stach, pn profesor, - trpila sa. - No, aspo skste nieo prehltn... A posunula po stole tanier s erstvo nakrjanm chlebom a lku mlieka. - Jedno nemem znies. Obvam sa, e ten zloinec, o nm ukradol relikvir, ho vbec neuetr. Povytrhva klenoty a t pekn skrinku z cdra hod niekam do priekopy. Pri tejto mylienke si zaal trha bradu a robil bolestn grimasy. - Mem si vzia?... - sptal som sa a ukzal som na chlieb na tanieri. - Tie som od rna nemal ni v stach... - ospravedloval som sa. Nebola to pravda. Jedol som. Ale ke som si pomyslel, e keby som nebol jedol, ani chrom pes by sa o ma nestaral, chcelo sa mi napli dievinu a zjes ten chlieb, ktor prichystala pre Nemstu. Prirodzene, ja som iba nejak novinr, ale Nemsta je profesor. Svojou starostlivosou si chcela zska jeho priaze. Ale napriek vetkmu mi z toho bolo nani. - Ani vy ste nejedli? - primne ma utovala Babie leto. - Mhm, - zahmkal som s plnmi stami. - Lene kvli tomu nikoho nebol hlava. Ve oe, ja nie som profesor. Nemsta sa zaervenal. - No toto! - povedal. - V takejto situcii si vma prve takto drobnosti... - V akej situcii? Neboj sa, relikvir njdem. Neodpovedal mi, obliekol si pl a vyiel z izby. A teraz dievina dala von priechod svojmu pobreniu. - Ako ste mohli osi tak vyslovi? Naozaj v mojej starostlivosti o profesora vidte nieo neslun? Vysvetlite mi to... - iarlim na vs, - pokojne som odvetil, dojedajc druh krajec.

- Ako zvyajne, pouvate presvediv" argumenty, potichu, rezignovane si vzdychla. - Je vm ozaj tak to, e ja jem ten chlieb, ktor ste natreli? - sptal som sa. - Nie. Ale... - Tak preo sa rozuujete? Vypil som mlieko, utrel som si sta, zaplil som si cigaretu. - A teraz sa dobre oblete. Schyuje sa na d a my mme pred sebou dlh cestu. Ani sa nesptala, kam ju chcem zavies. Vyla z izby a po niekokch mintach sa vrtila v plti. Na hlavu som si nasadil klobk. Vysvetlil som jej: - Nemyslite si, prosm, e vs beriem so sebou preto, aby som vs tu nenechal profesorovi Nemstovi. Nerobm to zo iarlivosti. Som trocha krtkozrak a vy mte ostr zrak. Vae oi budem potrebova. - V takom prpade s vami nejdem, - nafkala sa. - Vezmite si so sebou niekoho inho. Prosil som ju, obronil som, ni nepomohlo. Rozhodla sa zosta. - Ale preboha, ide o njdenie relikvira, - vysvetoval som. Ani tento dvod ju nepresvedil. Sadla si na okraj skrinky, zanovito hovorila: nie" a nie". Mala chladn oi a zaat pery. Lene v istej chvli sa jej oi akoby zahmlili a pery sa jej zaali chvie. - Vy... stle si zo ma uahujete, vysmievate sa mi. Hrte sa so mnou ako maka s myou. Zakryla si tvr gestom Madony z relikvira. Vrhol som sa stami na jej ruky. - Nie... nie, - brnila sa nepresvedivo. Za stenou dupotali iesi kroky. - Pome, - zaepkala.

Od tejto chvle bola poslun, prtuln, prisviedala kadmu mjmu slovu, akoby mi chcela terajou dobrotou vynahradi niekdajiu utipanos. Ukzal som dievine krtinec niekoko krokov od nho baraku. - Poriadne si ho obzrite. Krt, ktor tu hrabal, ani nevie, ak vborn slubu nm urobil. Naastie do tejto chvle ete nik nerozdupal krtinec. - Ako to? Ve je rozdupan? - No prve. Dupol do zlodej relikvira. - Ako ste to zistili? - Topnka bola podbit cvokmi. My chodme v gumovch imch. Okrem toho tyri cvoky s v tvare malho tvorca. Rovnak stopu som naiel na Czartorii veda rozbitho visacieho zmku na hrobke vldneho radcu. Stopa je erstv. Vera veer tu ete ten krtinec nebol. Krt ho vyhrabal dnes v noci a hne nato do liapol zlodej, ke odchdzal s relikvirom. Zasmial som sa v duchu. - Vyetrovate sa domnieval, e viem, kto ukradol relikvir. Spoiatku, to znamen ihne po lpei, som skutone mal nejak podozrenia. Myslel som na Bachuru, ve viete, toho priekupnka s devocionliami. Vera, ke pozeral na klenoty, vimol som si uho hrabivos a iadostivos, a uvedomil som si to nielen ja, ale aj Just. Lene potom som si spomenul na mnoh kriminlne romny a priiel som k nzoru, e ten, ktor je najvmi podozriv, zvyajne sa uke ako nevinn. Teda nie v Bachurovi treba hada nonho zlodeja. A ke je to tak, nao balamuti vyetrovatea reami o Bachurovej hrabivosti a privies ho na falon stopu? Take som mu ni nepovedal. Ale o Bachurovi sa beztak dozvie. Nie odo ma, ale od Justa. Dokonca iiel do Upornej. A Just mu iste rozpovie, ako ho vera pobril Bachurov materialistick" vzah k vzcnemu relikviru.

A boh policajn dstojnk bude hada na falonej stope. Medzitm vak my - mme celkom in stopu... - Stopa je, to je pravda. Len i ju njdeme kdesi alej, na ceste? - Ve o to ide. Prve na to potrebujem v vborn zrak. Ke som zaal ptranie, ani sekundu som si nemyslel, e ma dovedie k njdeniu ukradnutho relikvira. U v detstve som sa vea rz presvedil, e tanie Cooperovch romnov mi neobohatilo talent, e je ahie nachdza stopy na stranch Stopra" ako v poskom lese, na lesnch chodnkoch a cestikch, i na obyajnej poskej hradskej. Ale sto rz radej som chcel bezspene hada po okolitch cestch stopu na zemi odtlaenho tvoreka, ako neinne sedie na Uroczysku a hadie na utrpen Nemstovu tvr. Chodnk k prepotskmu kostolu je zarasten trvou, iba kde-tu je preruen naimi nohami vydupanou zeminou. Ani som sa nezohol, aby som medzi trvou naiel odtlaen tvorek. Ak tam aj bol, zaliapalo ho nae rann pobiehanie do dediny a na policajn stanicu, potom tade tyri razy preli aut - sem i tam sanitka aj policajn gazk. Nevedel som sa ovldnu, aby som vazoslvne nevyhlsil: - Predsa len som mal pravdu. ert Kuwasa sa zasmial, a zasmial sa posledn. A najlepie. My sme nali a zskali relikvir, ale on s ovea menou nmahou nm ho potiahol spred nosa. - Vy znova o svojom Kuwasovi. Ale hdam nie on nm ukradol ten relikvir? - Nie on? - zasmial som sa trpko. - A o si myslte, komu patria tie topnky podbit cvokmi? Stretol som sa u s nimi pred hrobkou s rozbitou zmkou. Dm na to krk, e to urobil Kuwasa. Zlodej bol dokonale informovan o vetkch naich poinoch. Nenapadol ns vo chvli, ke sme

245

rozkopvali mohylu, lebo sa iste domnieval, e sa mu to nevyplat. akal na lepiu prleitos. A musme si prizna, e sa mu to podarilo. - Tak vemi verte, e ten ert jestvuje? Zamyslel som sa. - Nie, ozaj nie. Ale tu nejde o to. Kee chcem veri, e ert Kuwasa jestvuje, lebo to rob ivot tajomnm, hroznm, straidelnm, tak si ho vytvram, o vbec nepreka, aby som mu v istej chvli neklepol po prstoch a nepovedal: dos u tej prjemnej hry, ty si predsa iba vtvor mojej fantzie. - Tak mu klepnite po prstoch teraz, aby nm vrtil relikvir, lebo u by som sa chcela vrti do mesta, domov. Mm u dos tej hry, - povedala. - A nie je vm to opusti Uroczysko? - Je mi to. Lene v auguste mm s k moru... - Aha. A s km? - S matkou. Uavene som si vydchol. - Porozprvajte mi osi o sebe, - poprosil som. - A klepnete Kuwasovi po prstoch? - Nie. Ete nie teraz... - Vykrcate sa. - Mono. Ete sa mi pi tto hra. Aj tunaj pobyt, aj Uroczysko, aj prepotsk kostol, aj vy. Naozaj, nechcelo by sa mi odtiato ods. A ma prenik strach, v strach ne pred Kuwasom, ke si pomyslm, e sa budem musie vrti k svojrnu redaknmu stolu, k neustlej honbe za materilmi. A ke ukonm tdium dejn umenia, mj ivot bude azda zaujmavej, lebo zanem pracova v nejakom mzeu. Krali sme pritlen k sebe. Vietor mi trhal poly pla a hral sa s kuerou vlasov, ktor vytrhol dievine spod atky. - Mali ste mi poveda osi o sebe... - povedal som s vitkou. - Nebude to ni zaujmav. Veda a zasa veda, a teraz pr-

ca. Archeologick mzeum, zasklen vitrny a exponty star ako svet. - Neviem si predstavi ni ndhernejie! - Naozaj? To je v idel? Tak mi povedzte, kto je v obben spisovate a obben hrdina? Odvetil som bez rozmania: - Anatol France. A hrdina: Silvester Bonnard. - Ten, o spchal zloin? - Aj ja som schopn podobnho zloinu. Som dojat, ke tam o tom, ako pri oprave podlahy v kaplnke Najsvtejej Panny Mrie v Saint-Germain-des-Prs atkou opatrne utieral prach na nhrobku mncha Johanna Toutmouille, prekladatea Zlatej legendy. Alebo ako poas cesty po Taliansku objavil pred hostincom Horcovu radu: Ktovie, i na onom svete njdeme vap? V tom je osi z bjenej mdrosti Colasa Breugnona, ktor kzal radova sa z prtomnosti, lebo ktovie, i o tyristo rokov bude vno ete tak dobr ako dnes? Treba tak ako on vedie tei sa i smti. Tei sa s trokou tostivho smtku a smti s smevom. Nikdy sa nemme tak dobre, aby to nemohlo by ete lepie. Treba ma v ivote viac fantzie... Prestal som vyklada. Na rzcest pri kostole, na vlhkej, z nealekch moiarov nasiaknutej cestike na Czartoriu bolo jasne vidie v zemi odtlaen tvorek. Najprv jeden, potom druh, tret, desiaty. Stopa bola zreten, ahko viditen. Niekedy sa strcala, prestvala, a to vtedy, ke Kuwasa, odnajci relikvir, liapal po trve, ktorou zarastal okraj cestiky. Ale hne o pr metrov alej ho bolo znova dobre vidie. - Dajme sa do toho! - povedal som dievine. Stopa, viditen ako na dlani, viedla po cestike popri moarinch, ohbala sa na vetkch jej jemnch zkrutch, mala kpe vby a rchlo viedla smerom k Czartorii. Pridal som do kroku. Lene vtom mi stopa zmizla z o.

247

Stratila sa, akoby ert Kuwasa vyuil svoje schopnosti a odletel vo vzduchu na krdle vetra. Kakli sme si na zem, centimeter po centimetri sme pozorne prehliadali cestu. Tu sme nali odtlaok ratice kravy, tu zasa miesto vyjazden kolesami vozov a stopy po konskch kopytch. Tadeto ktosi jazdil na bicykli, tam zasa bol odtlaok nejakej nohy s hrubmi paliskami. Keby bol tadeto iel Kuwasa, celkom iste by tu bol viditen znak po om. Teda o? Obzrel som sa po okol. V tomto mieste cesta tvorila akoby vek polkruhov oblk, obchdzajc lku a bliac sa k ptiu Czartorie. Kuwasa asi iel krom cez oblk, nhlil sa, chcel si skrti cestu pri teku. Preiel cez lku a tu sa stopa stratila v trve a kvetoch. - Koniec? Koniec nho ptrania... - vzdychla si Babie leto. - Koniec? Mono. Najprv sa vak musm presvedi, i sa osi neskrva v hrobke na Czartorii. Rozarovanie som prijal pokojne, ako sa patr na loveka, ktor si ivot prizdobuje trokou fantzie. Ve oe, ak nenjdem zlodeja ja, urob to ten policajn vyetrovate. Povie mi, ako to urobil, a ja si to potom predstavm. Na dverch hrobky bola vylomen zmka, vntri sa ponevierali star noviny. Z vky terasy som videl cestiku, po ktorej sme prili, videl som oblk, ktor cesta robila, km dola k ptiu hory. Tam na zaiatku toho oblka Kuwasa ziiel z cestiky a pustil sa cez lku. Tam sme stratili jeho stopu. Teda tadeto asi utekal s relikvirom - na zelenej plachte lky som si ako na mape nakreslil v mysli smer jeho teku. Ak uiel tadeto, uvaoval som, dostal sa k smrekom, ktor rast okolo Czartorie, a v ich poraste sa nm znova stratil. Ak iiel inokade, tak azda natrafil na chodnk, ktor sa vinie na pt hory.

Zili sme dolu strmm svahom hory. Rstli tu skupiny mladch smrekov, kovite sa driacich nevekej vrstvy zeme na vpencovch skalch. O krok alej bolo vidie lys vpenec rozryt erziou vody a vetra. Bol to nepekn pohad, akoby na ostr a ltobiele kosti vylpan z koe a obnaen od msa. Opatrne sme krali, driac sa za ruky, spod nh sa nm uvoovali drobnejie kamene a chali sa dolu, odrali sa od skl, na krtke okamihy sa zastavovali vo vyhrabanch jamkch a potom z nich vyskakovali, akoby ich odhodila iasi ruka. Celkom dolu, ako iv plot, ohradzovali vrch krky povej rue, obsypan drobnmi, vemi voavmi kvetmi. erven i svetloruov, drobn a nesmel ako chudobn panny v porovnan s ich zhradnmi sestrami. Ale nemenej pichav, veru, nemenej. Babie leto odtrhla tak kvietok, aby si ho zastokla do vlasov, a dopichala si prsty. Ten erven kvet nepasoval k jej vlasom. Hne ho odhodila. - Viete o tom, e Joasia sa zabila do dlha? Vera sa bozkvali v podzem kostola, - povedal som. - A vy ste obili naprzdno. - Je to ak. eny s ako zelen uhorky. Bvaj hork, ak ich nahryznete z nesprvnej strany, - zafilozofoval som. Zrazu sa ku mne priblila so zamrenmi oami, sta mala pootvoren, pln oakvania. - No... pobozkajte ma, - zaul som. - Bozk je jednou z tch vec, ktor nehodno preva vo fantzii, - ozval som sa po dlhej chvli. -Aha... A zaervenala sa, akoby sa a teraz zahanbila za n bozk. Outoval som svoje tranie. V takch chvach je to naja zloin. Zato Kuwasa mal vo mne riadneho ptraa. Prebehol som svah vrchu, preiel som po chodnku. Bol tvrd, mal skalnat povrch, nijak stopa nezostala na jeho povrchu.

249

U som sa chcel vzda, vyjs hore a sadn si veda Babieho leta na biely vpenec, ke som na chodnku zazrel piesit priehlbe. Ak Kuwasa iel tadeto, len tu mohol zanecha svoju stopu. - Tu je! Mm ju! - vykrkol som. Naiel som tvorek. Teda celkom iste iel tadeto. Ale kam? Prirodzene tam, kde viedol tento chodnk. Na vrch Czartorie, do starho vpencovho lomu. Vzal som dievinu za ruku. Bolo mi to, e ju musm aha za sebou, lebo v jej pohybe som postrehol, e je ommen od bozku a v primrench oiach sa jej zra ahk ospalos. Nebol som si vak ist, i lska je tou najvhodnejou cenou, ktor by som mohol zaplati za premrnenie prleitosti njs drahocenn relikvir. Napokon, nelo o ma. Relikvir patril Nemstovi. - Pome rchlejie, rchlejie, - pohal som nielen seba, ale aj Babie leto. Chodnk sa konil na okraji rozsiahleho vozu. Obrastalo ho niekoko ervench smrekov s koremi ako vek pavky. Na bielom trku sa skpo zelenali trsy trvy a lteli sa kvety rozchodnka. Bolo to divok a pust. Vietor evelil vo vysokch konroch ervench smrekov, ale okrem toho sa rozliehalo iba mtvoln ticho bielych kameov, leiacich na sebe ako na zrtenej budove. Nikde ani erta, ani loveka. Obili sme voz po jeho okraji a po niekokch desiatkach krokov sa pred nami otvoril ete jeden, men. A alej sme videli niekoko hlbokch dier, akoby to boli predhistorick jaskyne so zadymenmi otvormi. Boli to star pece na plenie vpna. Spoiatku jedin iv tvor v tejto pustatine bol mal vtk, ibalsk trasortka. Skkala zo skaly na skalu, krtila hlvkou a napokon odletela vyplaen kameom, ktor sa mi odtrhol spod nh a s huanm sa zvalil dolu. Potom som uvidel vek uovku, ako sa rchlo plaz po

kameoch a hne zmizla v kre. V dierach nad otvormi jask malo hniezda niekoko lastoviiek. Sadli sme si na okraj vozu a spustili nohy dolu. Nadchnal som sa tichom a pokojom, hoci prve toto ticho dvalo hlasn svedectvo o mojej porke. Lebo aj keby Kuwasa bol sem priiel, teraz u tu nebol. Okolo ns bolo vemi vek ticho, krdlat lastoviky tu lietali vemi pokojne. - Azda sem priiel iba ukry relikvir? Muchy bzuia, biele kamene unavuj zrak, udesn tvary skalnch run sa pomaly stvaj monotnnymi ako jednostaj opakovan rovnak pohad. - U len nazriem do jask a potom... sa vrtime, - priznal som sa k porke. Opatrne sme zili na dno vozu po krehkom, hrubom vpencovom trku. - Sem sa d djs aj vozom. Vidte? Ktosi sem priiel na voze. A to nedvno. Azda vera alebo mono dnes rno? Na avej strane vozu sme videli prielom. Tade chodili vozmi po zvyky kamea, ktor okolit dedinania pouvali na budovanie stien v domoch a hospodrskych budovch. V prielome bolo plno stp po kolesch a pred jednou z jask kpka erstvho konskho trusu. V prvej jaskyni zadymen vek pec, i skr jej znien zvyok. A nad pecou poriadny otvor, iste komn. Rovnako v druhej aj tretej jaskyni. Ako na vzdor sm sebe - voiel som aj do poslednej jaskyne. Bola hlbia a via ne predchdzajce. Km si oi zvykli na tmu, ktor v nej panovala, potkol som sa o otep chrastia, ktor leala pri vchode. Prav stena celkom sernela od oha, ktor pod ou rozkladali. Pod avou stenou rozbit pec a na balvanoch kopa starch harabrd. Z kta jaskyne vychdzal ostr zpach alkoholu. Kas?" pomyslel som si a zo zvedavosti som pristpil bliie. Uvidel som tam niekoko vekch sudov a kompletn vek prstroj na

plenie samohonky. V sudoch som naiel kysnce ovocie potrebn na vrobu plenky. Teda v jaskyni bola skryt plenka. Plenka v ttnych obchodoch bola vemi drah, vroba samohonky mohla prina vek zisky. Lene to sa povaovalo za priestupok a bolo to trestn. - U je toho dos... - rozhnevala sa Babie leto, ke prila za mnou do jaskyne. Vyzerala smiene s dlaou pritisnutou k nosu. Zrazu sa jej od strachu rozrili oi. - Aha, tam... Tamto!... Pod stenou! - jachtala od aku. Pobehol som smerom, kam sa pozerala, a zarazen som zastal. To nie je kopa handier. To je lovek! Leiaci na zemi, obleen v handrch. Nehybn! Tvr mu nevidie, lebo le na prsiach, hlavu m vrazen do zeme. av ruku m odhoden nabok, bezvldne, bez ivota. Nohy roztiahnut. Podovy bagan pln cvokov. - Kuwasa?... - epol som, ke som uvidel mal tvorec. - Mtvola??? no, bola to mtvola. V mtvom leiacom tele bolo osi hrozn, neprirodzene nehybn. Napalo to hrzou. Odvil som sa postpi dva kroky dopredu. Mtvola mala roztrhnut kabt, cez diery presvitala pinav biela koea. Lene ke som sa trocha priblil, vimol som si, e na avej strane sa mu rozliala ierna kvrna. Krv! Rana pod avou lopatkou. Ktosi (ale kto???) mu zasadil smrten der noom. Pod av lopatku - teda priamo do srdca. N leal pohoden hne veda, medzi rozkroenmi nohami. Dlh msiarsky n. - Kuwasa??? - poloil som si otzku. Teraz som vak mal do inenia s niem stranm, s niem takm relnym ako smr. Bolo treba odhodi vetky fantastick dekorcie, ktormi som si spestroval ivot.

Na vpencovch kameoch v jaskyni neleal mtvy Kuwasa, ale aksi lovek. Ten bol v noci na Uroczysku a ukradol nm relikvir. Potom sa pobral na Czartoriu, voiel do jaskyne a tu ho zasiahla smrten rana noom. Vrah odhodil n k mtvole zavradenho a... Oami som prebehol tmav jaskyu. Nie, celkom iste v nej nebol relikvir. Vrah vzal zabitmu lup a odniesol koris so sebou. Kto bol zavraden? Kto je vrah? Kuwasa??? Mykol som plecami. Prekonal som v sebe odpor, nachlil som sa nad zabitho. Je to tak! no! Pod pravm ramenom mal pltenn kapsu. Nosil ju prehoden cez plece. Poznal som t kapsu! V okamihu som mal pred oami kolibu pohren do tmy na podmanch lkach, iaru oha v kolibe, a pri ohnisku dedo bylinkr s pltennou torbou plnou suench byliniek. Zarasten pinav tvr, opa rozstrapatench vlasov. Dedo bylinkr. Mastikr! To on leal mtvy pri mojich nohch. To on ukradol relikvir, uiel s nm na Czartoriu, aby tu zahynul - mono rukou svojho spolonka. Bachura, to si ty?" znel mi v uiach jeho hlas. - Bojm sa! Bojm sa! - opakovala mi pri uchu Babie leto. Ete jeden pohad som vrhol na leiace mtve telo, oami som prebehol tmav jaskyu, aby som si zapamtal kad kame, kad ktik. Svetlo pochmrneho da, pohad na iv svet, pokojne lietajce lastoviky - odohnali hrzu, ktor na ma doahla v jaskyni. Lene vedomie, e hne veda, v tmavom vntri le mtve telo zavradenho loveka, urobilo kamenist pustatinu Czartorie ete ponurejou. Pre odtiato! m skr pre! Ujs stadeto, km zo zaadench jask nevylez nejak straideln sily.

253

Zavial vietor. Zauali osamotene rastce erven smreky. Zvan vetra sa prepadol do hlbokho vozu, zdvihol dohora biely vpenn prach, rozvril ho, vrhol na ns piesok a rozbil sa o skaln stenu. Dievina mi kovite stskala ruku. - Pome pre! Tu je tak strane... Chpal som ju. I ja som sa ctil cel nesvoj. Zdalo sa mi, e ma zo vetkch strn ktosi pozoruje, e tu niekde je ukryt zloinec a pozorne sleduje kad mj krok, kad pohyb. Pozrel som na hodinky. Boli takmer tri hodiny popoludn. o teraz? Vrti sa na Uroczysko a odtia na niekoko kilometrov vzdialen policajn stanicu? Alebo hne s na okresn velitestvo a informova ich? Ktosi mi vravel, e krom cez les a cez Powierk je do mesta len sedem kilometrov. Stadeto teda bude len necelch p. Toko je aj na policajn stanicu. Bude asi lepie sksi sa cez les dosta do mesta. Tak som sa aj rozhodol. - Vrte sa do baraku, - povedal som dievine. -A vy? - Ja idem do mesta. Na polciu. Bez slova ma chytila za ruku. Pochopil som, e chce s so mnou. Na okresn velitestvo sme sa dostali veer a zaobili sme sa bez priepustiek a komplikovanch vysvetlen. V akrni prehradenej drevenm zbradlm ns stretol znmy prpork, ktor bol na Uroczysku, a hne ns zaviedol k veliteovi. - Vemi dobre, e ste prili. Vemi dobre, - poteil sa a pochal si ruky. V pracovni velitea na psacom stole stl n relikvir. - Chichichi, - potichu sa zasmial tun velite a natriasal sa od smiechu, ke ns videl takch prekvapench.

- Celuk, zdrav, nenaruen. Kad klenotk je na svojom mieste, - zabval sa na naom prekvapen. - ist robota. A o je najdleitejie, rchla, - pochvlil pred nami prporka. Mladho vyetrovatea to iste posmelilo, aby sa trocha pochvlil aj sm. - O jedenstej a piatich mintach som vyrazil z Uroczyska. O dvanstej som skonil rozhovor s kostolnkom Justom v Upornej. O trinstej u som sedel v Bachurovom byte a hoci jeho gazdin mi prisahala na vetkch svtch, e Bachura bol cel noc doma a len zavas rna kamsi odiiel, trpezlivo som oakval jeho nvrat. A dokal som sa. Vtik mi vletel priamo do iroko otvorenho nruia. Priiel k svojmu domu na vlastnom aute, a v aute v jednom vreci bol ten relikvir, v druhom plechov kanistra so samohonkou. Od ptnstej hodiny je u relikvir v naej opatere, a Bachura v susednej miestnosti teraz ak na al vsluch vo veci vniknutia do vho baraku a krdee relikvira. - On nm relikvir neukradol, - oznmil som. -o??!! Velite zakaal a pozrel na ma ako na blzna. - Bachura nm neukradol relikvir, - zopakoval som rozhodne. Vyetrovate mykol plecami. - Vy popierate oividn fakty. A vbec, preo ste mi neprezradili vae podozrenie voi Bachurovi? A kostolnk Just mi rozprval, ako sa Bachura od iadostivosti a triasol nad klenotmi... - To by ho robilo a vemi podozrivm. A predsa, ako vieme z detektvnych romnov, ten, kto je najvmi podozriv, uke sa napokon nevinn. - Netal som vea detektvok. Ale v ivote ten, kto je najpodozrivej, obyajne je aj vinn. Tak to bolo aj s Bachurom. Napokon, on sm sa priznal ku krdei. - Priznal sa, hoci neukradol! Jeho gazdin hovorila prav-

255

du. Bachura najpravdepodobnejie cel noc strvil doma, zanovito som trval na svojom. Nemali chu artova. Videl som im to na tvrach. Nhlil som sa preto s vysvetlenm. - Bachura sa priznal ku krdei, lebo nechce by obvinen z vrady. -ooo?!!! - Veru tak. V jaskyni na vrchu Czartoria zabil msiarskym noom svojho spolonka, mastikra, ktorho meno nepoznm. V jednej z jask som naiel mtve telo. Mete sa presvedi. Mastikr sa v noci vlmal do baraku a ukradol nm relikvir. Uiel s nm na Czartoriu a tam rno priiel na aute Bachura. Azda sa pohdal so spolonkom. Zavradil ho, potom vzal do auta relikvir a vrtil sa domov. Velite zloil z veiaka policajn brigadrku, vyetrovate zatoil kukou na telefnnom aparte a cez slchadlo poiadal, aby pristavili gazk. - Teda tak je to? - nahnevane hundral velite. Vyetrovateovi som povedal: - V tretej jaskyni sa nachdza prstroj na plenie samohonky a niekoko sudov s naloenm kvasom. Vyetrovate sa chytil za hlavu. - e by sme jednou ranou zabili dve muchy? - mrkol okom na svojho nadriadenho. A ten prikvol a vysvetlil nm: - Od istho asu v naom revre prekvit obchod so samohonkou. ia, do tejto chvle sa nm nepodarilo objavi miesto, kde ju plia. Teraz, zd sa, sme natrafili na sprvnu stopu. To Bachura zariadil v jaskyni plenku. Pod zmienkou obchodu s nboenskmi predmetmi jazdil po dedinch a predval aj svoju plenku. Mastikr bol celkom iste jeho spolonkom. Pritrafil sa vak lep keft, klenoty z relikvira, a na tie dostali chu.

- Ale ako dolo k vrade? - Ako? Bachura nm to rozpovie. Toko vm ete prezradm, e toho mastikra sme u dvno sledovali. Vol sa Kuwasik. Nezdral som sa. - Kuwasik??? - Pouli ste to meno? - Poul som o ertovi. O ertovi Kuwasovi. Pohdavo mvli rukou. - Nech ho erti ber! Z erta Kuwasu sa poblznili policajti na jednej stanici. Tam nealeko vs, v okol Uroczyska. Hadali Kuwasu, a rovno pod nosom mali Kuwasika. Lene, - pripomenul si velite, - zd sa, e to vy ste napsali lnok: Prspevok k innosti erta Kuwasu". - no, ja. - Ve prve! - zaradoval sa. - Psali ste, e je as skoni s mastikrskymi praktikami. Po vaom lnku sme zaali v terne hada mastikra Kuwasika. A boli by sme ho celkom iste apli. - A o ak sa Bachura rozhodol zabi Kuwasika preto, e sme ho u hadali? Bl sa, e v prpade, ak ho dolapme, prezrad nm aj zleitos s krdeou klenotov? - uvaoval vyetrovate. Pod oknami zatrbilo auto. O chvu sme sa viezli nocou na otvorenom gazku v sprievode dvoch policajtov: prporka a velitea. Na kolench som dral relikvir a veda seba som mal Babie leto.

ZAKONENIE

Uroczysko sme na malej plechovej ife opali vo tvorici: Nietajenko, Nemsta, Babie leto a ja. Narkuski odiiel u skr v kabne nkladiaka, ktor odval dosky nho baraku. Na doskch sedeli pritlen k sebe Joasia a dlh s obviazanou hlavou, ako aj tyria sopliaci". Na ploine nkladiaku sa viezli starostlivo zabalen do nepremokavej plachty aj debny, v ktorch boli nlezy z knieacej hrobky, zbrane z podzemia kostola aj relikvir. V Upornej u Justa sme vypili vo tvorici kapurkov" pohrik na rozlku. Bolo mi veselo, ale aj smutno. Sm neviem, ak pocit prevldal. Ke som si vypil, zaal som drdi Justa. - Zdochol tvoj Kuwasa, zdochol, mil Just. Na kopci Czartoria aksi priekupnk Bachura ho zabil ranou noa do chrbta. Takto skonil svoj niomn ivot moiarny ert Kuwasa. A jeho poklady aj klenoty odviezli do mesta na nkladiaku. Ten Kuwasa bol stran kodca, to ti uznvam. Narobil nm kopu problmov a starost. Osobne mu vytam iba jedno. Preo mi rozbil visaciu zmku na hrobke vldneho radcu? Ale teraz mu to odpam. Ve zdochol a u nie je medzi nami... Ako hovor Shakespeare: Zvyok je mlanie... - Prosm a, nezani recitova vere, - poiadal ma Nemsta. Just sa dobrotivo usmieva. Pochopil, e vtipkujem. Odporuje mi teda bez prudkosti, ktor je obvykl v takch prpadoch. - Poul to u niekto, aby erta zabili noom? Obyajnm msiarskym noom? A ete kto? Bachura? Kuwasika,

mastikra zabil, ale nie erta Kuwasu. ert jestvuje! Naozaj jestvuje, mil pni! Lene cez de ho nevidie. Po nociach sa potuluje a vystrja. Za veternch noc, vo fujavici, v brke... Mlky dopjam vno z pohra. - A mono Kuwasika nezabil Bachura, ale ert Kuwasa, braekovci mil, - spevne vyklad Nietajenko. Justove oi iaria astm. Pozer sa na ns, vyaruje z neho rados, ale nepokojne skma nae tvre, i budeme Nietajenkovi protirei. Lene my shlasne pokyvujeme hlavami. A tak Just prekypuje astm, akoby ho niekto obdaroval ertovmi pokladmi, a be po al kriatek rbezovho vna. A dolieva, jednostaj nm dolieva do pohrov. Uvaujem: ... Ke na ostroveku Uroczysko stopy po naom baraku zarast trvou, ke o rok v lete ltmi kvetmi rozkvitne medunica, vtedy sa znova z moiara vynor zlostn ert Kuwasa. Tak ako predtm bude aha opitch do moiarneho bahna, a niekedy bude strai babky po dedinch, bude kuvika a ako kaky kvli na moariskch. Kuwasa sa vynor z moiarov a bahna o trocha chudobnej, bez pokladov z mohyly a bez vzcneho relikvira z prepotskho kostola. Ale bohat o nov vynikajcu legendu. Kostolnk Just popri pestovan viel v sade a vrobe svojho rbezovho vna bude zriedkavm turistom poiiava k od prepotskho kostola. A ke zane rozprva, tak u nie iba o udnom prbehu vldneho radcu Jeho krovskho Velienstva pruskho kra, ale aj o vedcoch, ktor prili na ostrovek Uroczysko hada a vykopa ertove poklady. V novej legende sa bude hovori o fgoch, ktor im ert vyparatil, lebo nechcel dopusti, aby mu vzali poklady, o podplenej vbe, o podhodenej lebke, o ukradnutom nrad, o striebornch

predmetoch v knieacej mohyle, o kabku kanonika Leonarda aj o klenotoch nesmierne cennho relikvira. Tto legendu Just dozaista zakon prhodou o mastikrovi Kuwasikovi, ktor nm ukradol relikvir, v noci uiel na Czartoriu, a tam mu ho vzal ert Kuwasa, aby nm ho vrtil, lebo... lebo si ns obrbil. Pretoe aj my sme si ho obbili. Takho, akm naozaj bol - figliara, ukrutnho, zlostnho figliara. Mono o niekoko rokov posluchi tchto prhod zhovievavo pokvaj hlavami, ale nebud veri Justovi ani jedin slovo. A predsa v tom rozprvan bude toko pravdy. Toko pravdy... Viem aj to, e ete neraz zatim sa sem vrti. Ke niekedy v noci budem psa vo svojej izbe naklonen nad psacm strojom a cez otvoren okno mi s dusnm vzduchom vlet aj siv non mora, bude kri okolo lampy vtedy sa mi zacnie za nocami na Uroczysku. Zacnie sa mi za ostrovekom rozplenm od horavy, za chladnm vntrom romnskeho prepotskho kostola, za Justovm vnom, za ertovskmi prhodami Kuwasu... - Pome u! Lebo zane recitova bsne. Vidm mu to na oiach, - ukzal na ma Nemsta. Nietajenko u skonil dvern rozhovor s Justovou enou. Vzdychol si: - Rozhodol som sa napsa lnok do Chovatea hydiny". Ale podivuhodn sliepku nechvam Justovcom. - Podivuhodn? - Dvadsajeden dn sedela na vajciach, a ke som jedno z nich rozbil, zistil som, e je celkom erstv, akoby ho prve zniesla. - Zaujmav. Vemi zaujmav, - zamrmlal som. Pozreli sme sa na seba s Nemstom. Hanbili sme sa.

Nemsta sa m skr pobral k svojmu autu a nahodil motor, ja som dopil Justovo vno. Ako to len vetko napokon zaujmavo dopadlo, uvaoval som. Dedo Kuwasik akoby bol otvoril aj uzavrel nae prhody na Uroczysku. A predsa som ho vlastne ani nepoznal, iba jedin raz som sa s nm rozprval v kolibe na lkach. Preo si elal nau smr, preo ns poslal do moarsk? Iste to urobil bez dlhho rozmania, pod vplyvom zlho impulzu. Dostala sa mu do u poves o Kuwasovch pokladoch, ja som mu potvrdil, e sme prili vykopva poklady, a tak zatil odstrni ns a bohatstvo si privlastni. Nepodarilo sa mu to, mvol nad nami rukou. Beztak mali s Bachurom dos vea roboty s plenm samohonky. Ktosi celkom in, dvaja chlapci z Upornej, nm robili akosti pri rozkopvan mohyly, a ja som ierne due Bachuru aj bylinkra zaail hriechmi, ktor nespchali. Potom sa predsa len objavili v naom ivote. Kuwasik pri potulke na Czartorii natrafil na visaciu zmku a zo zvedavosti ju rozbil, aby zistil, preo sme hrobku zamkli. Neskr mu Bachura porozprval o klenotoch relikvira a spolone kuli pln lpee. A ja som sa vlastne stal nepriamou prinou smrti bylinkra Kuwasika. Zavradil ho Bachura v obave, e Kuwasik, po ktorom u ptrali, me polcii padn do rk a vyzradi vetko o plenici aj o krdei relikvira. A ptranie polcie som predsa vyprovokoval ja svojm lnkom o ertovi Kuwasovi a mastikroch. Teda Kuwasik ma vyslal na smr a sm potom zahynul trochu aj mojm priinenm...

Odili sme z Uroczyska. Ostrovek sa prail na slnku ako vek panvica, ale prepotsk kostol, ako sme sa od neho vzaovali po ceste plnej vmoov, oraz vmi pripom-

nal smiene zviera so picatmi uami. Na obrovskej plni lk skkali lne kobylky, vlnili sa fialovoruov kvietky a lteli volsk ok. Za autom dlho beali dvaja chlapci a vykrikovali, e prdu k nm do mesta, e prdu celkom iste... Zskali sme nesmierne vzcne poklady erta Kuwasu. Kad z ns sa vracal z Uroczyska tedro obdaren nejakm bohatstvom. Archeolgom Kuwasa daroval hojn koris: star hrnce, zbrane, denre, strieborn ninie a klenotmi vysdzan relikvir. A ja? Tuho som objal dievinu, ktor sedela pri mne. Na ruku mi padli jej pekn vlasy jesennej farby starho zlata. Zlata z Kuwasovho pokladu, ktor mi pripadlo ako podiel.

DOSLOV

Ak by si, mil itate, niekedy chcel navtvi Uroczysko, prepotsk kostol, vrch Czartoriu - odhovram a od toho. Ale ak bude na tom zanovito trva - tak a ubezpeujem, e cesta na Uroczysko je dlh a ak. Ak by si chcel vidie Czartoriu, musel by si s a na Piotrkowsko, na jeho sam okraj, do blzkosti dediny Rczno. Kdesi inde vak treba hada romnsky kostol. Stoj pekn a hrd dva kilometre od Leczyce v dedinke Tum. Star romnska stavba s nhrobkom kanonika a s tm istm latinskm npisom na kamennej platni, ak je v knike. Po prepotskom kostole ma sprevdzalo niekoko mdrych kniiek, medzi nimi najm prca Michala Walickho, z ktorej som asto erpal, a hlavne prevzal opis relikvira. Viem, e kostol sa Ti bude zda ndhernej, ne si ho naiel na strnkach kniky, ale ako perom opsa tak vek krsu. Ak si v okol Tumu nhodou zaul nieo o ertovi Borutovi a rozprvania o om ti pripomen erta Kuwasu, vedz, e to nie je nhoda. Kuwasa je podobn ertovi Borutovi, od Bonitu som si poial prhodu o vldnom radcovi, zapsan u Kolberga a inch znalcov folklru. Uroczysko, ostrovek medzi moiarmi, a praslovansk mohylu treba zasa hada a v okol Bialystoku, na moiaroch, ktor sa tam nazvaj kuwasy". Stade som vzal aj meno moiarneho erta - Kuwasu. Ete k Justovi. Dreven svtec spred jeho domu sa v skutonosti nachdza vo farskom kostole v Piatku, v Loviskom okrese. A pokia ide o Justa, nemus za nm chodi aleko. Aj ja sa podobm Justovi. Tak ako on, ani ja neverm, e erta mono zabi klanicou... AUTOR

VSLOVNOS CUDZCH MIEN A NZVOV

Agnieszka Anatol France Andrzej Baraszkin Barczewski Byczkowski Colas Breugnon Czartoria Ciesielski Czerwisko Heniek Jacenty Groszek Jdrek Joasia Johann Toutmouille Kaczorowski Kitowicz Kocielec Kruszwica Leczyca Lukasz Maciej Marcin Mieszko Nieclawka Nietajenko Paluszkin Poleta Poletowski Powierk Proszowice Przyglow Rczno Regierungsrat Saint-Germain-des-Prs Skierniewice Sobieszek Stuzzelingen Uroczysko Zwiefalten

agnieka anatol frans andej barakin barevski bykovski kola breon artoria eelski ervisko heek jacenti groek jendrek joaa johan tutmuj kaorovski kitovi koelec kruvica lenica luka maej marcin mieko eclavka etajenko paukin polenta poentovski povierk proovice piglov renno regrungsrat senermendepre skierevice sobieek tucelingen uroisko cvfalten

Z poskho originlu Pan Samochodzik i wity relikwiarz (wiat Ksiki, Warszawa 1997) preloil Peter ako. Redigovala Elena Rakov. Oblku navrhla Viera Fabianov. Technick redaktorka Helena Oleov. Vydalo vydavatestvo Ikar, a. s., Bratislava v roku 2005 ako svoju 2016. publikciu. Zalomenie do strn Ikar, a. s., Bratislava. Vytlaili Tlaiarne BB, spol. s r. o., Bansk Bystrica. ISBN 80-551-1162-6

Km som po strkovi nezdedil nezvyajn auto, ktor zaprinilo, e ma zaali vola pn Tragik, tudoval som dejiny umenia. U vtedy sa u ma prejavili detektvne schopnosti. Po skonen tdia ma zamestnali na Ministerstve kultry a umenia ako pecilneho detektva. Mojou lohou bolo predovetkm vyhadvanie cennch umeleckch diel a boj proti ich falovateom. Niektor zaujmavejie prbehy z tch ias som opsal v cykle poviedok o pnu Tragikovi. V tomto prbehu je pn Tragik lenom archeologickej vpravy, ktor m zo slovanskej mohyly vykopa vzbroj a vstroj starovekho bojovnka. Tento nlez by mohol poskytn dleit vedeck poznatky. Spoiatku mus vprava zpasi s kladmi erta Kuwasu". Napriek vetkmu spln svoju lohu a zsluhou pna Tragika objav aj vzcny relikvir z kriiackych ias.

Pripravujeme:
PN TRAGIK A OSTROV ZLOINCOV PN TRAGIK A TEMPLRI