Riesene Ulohy Z Matematiky 1 PDF

Obsah
1 seln obory 7
1.1 Relne sla a ich zkladn vlastnosti . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7
1.1.1 Komplexn sla . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 8
1.2 seln mnoiny . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 9
1.3 Zobrazenie sel v potai. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 12
1.4 Zdroje chb . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 13
1.5 Chyby aritmetickch operci. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 15
1.6 lohy a algoritmy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 19
1.7 Nerovnice . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 20
1.8 Absoltna hodnota relneho sla . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 23
Rieenia cvien . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 25
2 Analytick geometria 27
2.1 vod . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 27
2.2 Zklady terie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 27
2.2.1 Sradnicov sstava . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 27
2.2.2 Vektory . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 27
2.2.3 Rovnice rovinnch tvarov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 34
2.2.4 Rovnice priestorovch tvarov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 38
2.2.5 Vzjomn poloha geometrickch tvarov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 41
2.2.6 Uhly . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 43
2.2.7 Vzdialenosti . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 44
Cvienia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 48
Vsledky cvien . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 51
3 Linerna algebra 55
3.1 Matice . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 55
3.1.1 vod . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 55
3.1.2 Riadkov opercie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 55
3.1.3 Gaussov tvar matice . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 56
3.1.4 Vpoet Gaussovho tvaru matice . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 57
3.1.5 Algebraick opercie s maticami . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 58
3.1.6 tvorcov matice; pojem inverznej matice . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 59
3.1.7 Vpoet inverznej matice . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 60
3.1.8 Defincia determinantu tvorcovej matice . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 61
3.1.9 Determinant a riadkov opercie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 62
3.1.10 Vpoet inverznej matice pomocou determinantov . . . . . . . . . . . . . . . . 64
3.1.11 Dleit vztahy medzi uvedenmi pojmami . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 65
3
4 OBSAH
Cvienia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 66
3.1.12 Rieenia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 67
4 Rieenie sstav linernych rovnc 69

4.1 vod . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 69
4.2 Rieenie sstav linernych rovnc s regulrnou maticou . . . . . . . . . . . . . . . . . . 72
4.2.1 Cramerovo pravidlo . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 73
4.2.2 Vyuitie inverznej matice . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 77
4.2.3 Gaussova eliminan metda . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 80
4.2.4 Maticov rovnice . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 85
4.2.5 Realita rieenia sstav . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 86
4.3 Homognne sstavy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 86
4.4 Veobecn sstavy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 89
4.5 Numerick rieenie sstav linernych rovnc . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 92
4.5.1 Priame metdy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 92
4.5.2 Iteran metdy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 97
Vsledky cvien . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 103
5 Vlastn sla a vlastn vektory matice 107

5.1 vod . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 107
5.2 Vlastn sla . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 107
5.3 Vlastn vektory . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 108
Vsledky cvien . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 110
6 Funkcie 111
6.1 Zkladn pojmy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 111
6.1.1 Pojem funkcie, obory . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 111
6.1.2 Rovnos funkci . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 112
6.1.3 Graf funkcie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 112
6.2 Opercie s funkciami . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 112
6.2.1 Zenie funkcie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 112
6.2.2 Algebrick opercie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 112
6.2.3 Zloen funkcia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 113
6.2.4 Inverzn funkcia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 113
6.3 Globlne vlastnosti funkci . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 114
6.3.1 Prost funkcia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 114
6.3.2 Monotnnos . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 115
6.3.3 Ohranienos . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 116
6.3.4 Existencia maxima, minima . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 116
6.3.5 Vlastnosti symetrie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 117
6.3.6 Periodick funkcie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 117
6.4 Elementrne funkcie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 119
6.4.1 Polynomick funkcie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 119
6.4.2 Racionlna funkcia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 121
6.4.3 Goniometrick (trigonometrick) funkcie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 125
6.4.4 Cyklometrick funkcie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 127
6.4.5 Exponencilna funkcia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 128
6.4.6 Logaritmick funkcia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 128
OBSAH 5
6.4.7 Hyperbolick funkcie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 130

6.4.8 Elementrne funkcie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 131
6.4.9 In funkcie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 132
6.5 Spojitos . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 133
6.5.1 Spojitos a elementrne funkcie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 133
6.5.2 Spojitos a opercie s funkciami . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 133
6.5.3 Spojitos a graf . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 133
6.5.4 Spojitos a globlne vlastnosti . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 134
6.5.5 Spojitos a rieenie rovnc . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 134
6.6 Limita funkcie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 134
6.6.1 Pojem limity . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 134
6.6.2 Potanie limt . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 135
6.6.3 Pravidl pre potanie limt . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 135
6.6.4 Niekoko dleitch limt . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 136
6.6.5 Prklady . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 137
6.7 Asymptoty grafu funkcie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 140
6.8 Postupnosti . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 141
Cvienia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 145
Vsledky cvien . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 149
7 Diferencilny poet 153

7.1 Derivcia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 153
7.1.1 Pojem a oznaenia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 153
7.1.2 Derivcie zkladnch elementrnych funkci . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 155
7.2 Derivcia a opercie s funkciami . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 156
7.2.1 Derivcia a algebrick opercie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 156
7.2.2 Derivcia zloenej funkcie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 157
7.2.3 Derivcia inverznej funkcie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 158
7.2.4 Logaritmick derivovanie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 159
7.2.5 Derivcia implicitnej funkcie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 159
7.2.6 Derivcia funkcie urenej parametrickmi rovnicami . . . . . . . . . . . . . . . 160
7.3 Derivcie vych rdov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 161
7.4 Geometrick a fyziklny vznam derivcie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 161
7.4.1 Geometrick vznam derivcie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 161
7.4.2 Fyziklny vznam derivcie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 163
7.5 Veta o strednej hodnote . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 164
7.6 Diferencil a diferencily vych rdov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 165
7.7 Taylorova veta . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 166
7.8 Priblin vpoty hodnt funkci . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 167
7.9 Pouitie derivcie pri vpote limt . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 168
7.10 Monotnnos . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 169
7.11 Konvexnos, konkvnos, inflexn body . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 170
7.12 Extrmy funkcie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 171
7.13 Priebeh funkcie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 174
7.14 Numerick rieenie nelinernych rovnc . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 177
7.14.1 tartovacie metdy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 178
7.14.2 Spresujce metdy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 182
Cvienia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 184
6 OBSAH
Vsledky cvien . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 190

Kapitola 1
seln obory
1.1 Relne sla a ich zkladn vlastnosti

Zkladn seln mnoiny s itateovi urite znme u zo strednej koly. Zavedieme preto len ich
oznaenie:
N- mnoina vetkch prirodzench sel.
Prirodzen sla s sla 1, 2, 3, . . . . Set a sin prirodzench sel je prirodzen slo.
Z- mnoina vetkch celch sel.
Cel sla s vetky sla, ktor meme vyjadri ako rozdiel dvoch prirodzench sel. Set, sin
a rozdiel celch sel je cel slo.
Q- mnoina vetkch racionlnych sel.
Racionlne sla s vetky sla, ktor je mon vyjadri ako podiel celho a prirodzenho sla.
Set, rozdiel, sin a podiel racionlnych sel (okrem delenia nulou) je racionlne slo.
I- mnoina vetkch iracionlnych sel.
Iracionlne sla s sla,
ktor mono vyjadri v tvare nekonenho neperiodickho desatinnho
zlomku. Napklad: 3, 2, .
R- mnoina vetkch relnych sel.
Zjednotenie mnoiny racionlnych a iracionlnych sel tvor mnoinu relnych sel.
Z vyie uvedenho vyplva, e medzi jednotlivmi selnmi mnoinami plat nasledujci vzah:
N Z Q, Q I = R, Q I =
Mnoina vetkch relnych sel m tieto zkladn vlastnosti:
1. Je usporiadan: pre kad dve relne sla a, b plat prve jeden zo vzahov:
a = b, a < b, b < a.
2. Je vade hust: medzi dvoma ubovonmi rznymi relnymi slami a, b, pre ktor plat a < b,
existuje aspo jedno relne slo c, pre ktor plat: a < c < b.
3. Je uzavret vzhadom na opercie stu, sinu, rozdielu a podielu t.j. set, sin, rozdiel a
podiel relnych sel je relne slo.
4. Mnoinu R mono jednojednoznane zobrazi na selnej osi t.j. kadmu relnemu slu mono
priradi jedin bod na selnej osi a naopak.
7
8 KAPITOLA 1. SELN OBORY
Cvienia
1. Na selnej osi znzornite
relnesla:
3; ; ; 1; 1 + 2; 53 ; 0, 25; 3.
2. Ktor z nasledujcich sel s racionlne:

q
6
q
5 + 0, 12; 2 8; 3( 3 + 2); (1 + 2)(1 2); 0, 12 . 0, 12; 18 ; 27
75 .
3. Usporiadajte dan trojice sel:

22
7, , 355
13
113 ;
16
15 , 7, 6 ;
2, 1, 41, 1, 44; 73 , 2, 34, 2, 31.
4. Napte
kladn racionlne slo menie ako 0, 000001 a kladn racionlne slo menie ako
0, 000001. 2.
5. Zistite,
i platia nerovnosti:
3 2 53 > 0;

4 3 73 > 0;
8 + ln(2) > 0.
1.1.1 Komplexn sla

Mnoinu C vetkch usporiadanch dvojc (a, b), kde a R, b R nazvame mnoinou komplex-
nch sel, ak pre kad dva prvky z1 = (a, b), z2 = (c, d) z mnoiny C je definovan rovnos,
stanie a nsobenie takto:
1. z1 = z2 prve vtedy, ke a = c, b = d,
2. z1 + z2 = (a + c, b + d),
3. z1 z2 = (ac bd, ad + bc).
Pre stanie a nsobenie kompexnch sel plat asociatvny a komutatvny zkon. Nsobenie kom-
plexnch sel je distributvne vzhadom na stanie komplexnch sel.
Nech z = (a, b) je komplexn slo. Potom slo a R nazvame relnou asou a slo b R
imaginrnou asou komplexnho sla z. Oznaujeme ich takto: a = Re z, b = Im z.
Komplexn slo (a, 0) stotoujeme s relnym slom a : (a, 0) = a. Komplexn slo (0, b), kde
b 6= 0, nazvame rdzoimaginrnym slom. slo (0, 1) nazvame imaginrnou jednotkou a
oznaujeme ho (0, 1) = i. Komplexn slo z = (a, b) peme aj v tvare:
z = (a, b) = (a, 0) + (0, b) = (a, 0) + (b, 0) (0, 1) = a + ib.
Komplexn slo aib nazvame komplexne zdruenm ku komplexnmu slu a+ib. Absoltnou
hodnotou alebo modulom komplexnho sla z = a + ib nazvame slo
p
|z| = a2 + b2 .
Ak pre komplexn slo z plat: |z| = 1, nazvame ho komplexnou jednotkou. Kad komplexn
jednotku z mono psa v tvare:
z = cos + i sin ,
1.2. SELN MNOINY 9
kde je relne slo. Toto slo oznaujeme aj ei a plat:
ei = cos + i sin .
Argumentom komplexnho sla z = a + ib , kde z 6= 0, nazvame slo = Arg z, pre ktor plat:
b a
sin = , cos = .
a2 + b2 a2 + b2
Ak z = 0, tak Arg z = 2k, kde k je cel slo. Ak pre slo plat: , nazvame ho
hlavnou hodnotou argumentu a ozanujeme ho arg z.
Kad komplexn slo z mono vyjadri v goniometrickom tvare:
z = |z|(cos + i sin ),
kde = arg z, alebo v exponencilnom tvare:
z = |z|ei ,
kde = arg z.
Veta 1.1 Pre slo i plat:

i2 = 1, i3 = i, i4 = 1.
1.2 seln mnoiny

selnou mnoinou nazvame tak mnoinu, ktorej vetky prvky s sla.
Majme seln mnoinu X. Nech M je tak slo z X, e pre vetky x X plat x M . slo M
nazvame maximum mnoiny X a oznaujeme ho max X.
Nech m je tak slo z mnoiny X, e pre vetky x X plat m x. slo m nazvame minimum
mnoiny X a oznaujeme ho min X.
Kad konen seln mnoina m maximum a minimum.
seln mnoina X sa nazva zhora ohranien, ak existuje tak slo B, e pre kad slo x X
plat x B. seln mnoina X sa nazva zdola ohranien, ak existuje tak slo b, e pre kad
slo x X plat b x. slo B nazvame hornm ohranienm mnoiny X a slo b nazvame
dolnm ohranienm mnoiny X. Mnoina ohranien zdola aj zhora sa nazva ohranien.
Najmenie horn ohranienie mnoiny X sa nazva supremum mnoiny X a oznaujeme ho sup X.
Najvie doln ohranienie mnoiny X sa nazva infimum mnoiny X a oznaujeme ho inf X.
Maj tieto vlastnosti:
1. Pre kad x X plat sup X x, inf X x
2. Pre kad > 0 existuj sla x1 X a x2 X, pre ktor plat
x1 sup X , x2 inf X +
3. Ak mnoina X je ohranien zhora, tak m supremum. Ak mnoina X je ohranien zdola, tak

m infimum.
4. Ak sup X X, tak sup X = max X. Ak inf X X, tak inf X = min X.

Nech a, b s relne sla a nech a < b. Mnoinu sel x, pre ktor plat :
a < x < b nazvame otvorenm intervalom a oznaujeme ho (a, b). Pre takto interval plat:
a = inf(a, b), b = sup(a, b). Minimum a maximum neexistuje.
a x b nazvame uzavretm intervalom a oznaujeme ho ha, bi. Plat: a = minha, bi =
infha, bi, b = maxha, bi = supha, bi.
a < x b nazvame zava otvorenm a sprava uzavretm intervalom a oznaujeme ho (a, bi.
Plat: a = inf(a, bi, b = sup(a, bi = max(a, bi. Minimum neexistuje.
a x < b nazvame zava uzavretm a sprava otvorenm intervalom a oznaujeme ho ha, b).
Plat: a = minha, b) = infha, b), b = supha, b). Maximum neexistuje.
Intervalmi nazvame aj mnoiny vetkch sel x urench nerovnosami:
a x, oznaujeme ha, ) - zava uzavret interval od a do nekonena. Plat: a = minha, ) =
infha, ). Maximum a supremum neexistuje.
a < x, oznaujeme (a, ) - zava otvoren interval od a do nekonena. Plat: a = inf(a, ). Minimum,
maximum a supremum neexistuj.
x b, oznaujeme (, bi - sprava uzavret interval od mnus nekonena po b. Plat: b = max(, bi
= sup(, bi. Minimum a infimum neexistuj.
x < b, oznaujeme (, b) - sprava otvoren interval od mnus nekonena po b. Plat: b = sup(, b).
Maximum, minimum a infimum neexistuj.
Mnoinu vetkch relnych sel meme oznaova aj (, ).
Okolm sla a (bodu a) nazvame otvoren interval, ktor slo a obsahuje. Oznaujeme ho O(a).
okolie bodu a je interval (a , a + ), priom > 0.
Pre rieenie nasledujcich prkladov, kde budeme dokazova, e nejak slo je infimom alebo sup-
remom mnoiny, nm bude uiton nasledujca veta:
Veta 1.2 Archimedova vlastnos: Pre ubovon relne slo a existuje tak prirodzen slo n, e plat:
n > a.
Prklad 1. Njdime supremum, infimum, maximum a minimum mnoiny M = ( 12 , 1i.
Rieenie: Zo znzornenia danej mnoiny na selnej osi usdime, e supremum mnoiny je slo
1 a infimum mnoiny M je slo 21 . Ukeme, e je to tak. sla x, ktor tvoria mnoinu M , spaj
nerovnicu
1
< x 1. (1.1)
2
Z toho vyplva, e dan mnoina je ohranien a slo 1 je jedno z hornch ohranien, slo 12 je
jedno z dolnch ohranien. Ukeme, e slo 1 je najmenm hornm ohranienm, t.j. sup M = 1.
Mus preto spa vlastnosti suprema:
1. x 1 pre kad x M .
2. Ku kadmu > 0 existuje tak slo x1 M , pre ktor plat x1 1 . Prv tvrdenie vyplva
z nerovnosti (1.1). Druh tvrdenie dokeme tak, e ak za x1 vezmeme slo 1 M , potom pre kad
> 0 plat x1 = 1 1 .
Podobne dokazujeme, e inf M = 12 :
1. 21 < x, pre vetky x M - vyplva z nerovnosti (1.1).
2. Ak zvolme 12 , potom slo x2 = 0, tak plat 21 + 0 = x2 . Ak zvolme 0 < < 12 , potom
slo 12 + 2 = x2 je prvkom mnoiny M , pre ktor plat x2 = 12 + 2 < 12 + . Z toho vyplva e
inf M = 21 . slo 12 nie je z mnoiny M , preto poda vlastnosti 4 pre infimum mnoina M nem
1.2. SELN MNOINY 11
minimum. slo 1 = sup M je z mnoiny M a preto poda vlastnosti 4 je slo 1 = max M .
Prklad 2. Njdime supremum, infimum, maximum a minimum mnoiny M , kde M je mnoina

n+4
vetkch sel tvaru n+5 , kde n je prirodzen slo.
Rieenie: Vypotame niekoko prvkov tejto mnoiny: 56 , 67 , 78 , 89 . . . Z toho usudzujeme, e

sup M = 1 a inf M = 65 . Dokeme to.
Vlastnos slo 1 je skutone splnen:
n+4
n+5 < 1
Ukeme druh vlastnos: Zvolme > 0. Treba njs prvok x1 z mnoiny M tak, aby platilo:
x1 1 .
Kee x1 je prvok z M , mus by tvaru nn00 +5
+4
pre nejak n0 N. Potom mus plati:
n0 + 4
1 ,
n0 + 5
z oho po prave dostvame
5(1 ) 4
n0

Z Archimedovej vlastnosti ale takto n0 vdy existuje pre ubovon . Tm je dokzan aj druh
vlastnos suprema, a preto 1 je naozaj supremom mnoiny M .
Podobne dokeme, e inf M = 65 . Prv vlastnos: Z nerovnosti n 1 vyplva
6n 5n 25 24
6(n + 4) 5(n + 5)
n+4 5

n+5 6
Druh vlastnos: Pre kad treba njs prvok x2 = nn11 +4 n1 +4 5
+5 , pre ktor bude plati: n1 +5 6 + . Sta
ale zvoli n1 = 1 a potom nerovnos 56 56 + plat pre ubovon > 0. Preto inf M = 56 .
Supremum mnoiny M nepatr do M , preto mnoina nem maximum. Infimum mnoiny M je prvkom
tejto mnoiny, a preto min M = 65 .
Cvienia
6. Znzornite nasledujce
intervaly na selnej osi:
h1, 3); (, ); ( 5, 10i; (, 32 i.
7. Njdite prieniky a zjednotenia intervalov:
a) h1, 3), h2, );

b) h5, 3), (7, 1i, (4, 2);
c) (123, 0i, ( 123, 1i; d) (, 3i, (8, 15).
8. Znzornite na selnej osi vetky x R pre ktor plat:
a )x < 4 d) x 3 g) x 2
b) 0 x 3 e) 1 < x < 3 h) 2 < x 5
c) 74 x 34 f) 3 x < 2 i) 12 < x 32 .
9. Njdite maximum, minimum, supremum a infimum (ak existuj) nasledujcich mnon

a) M1 mnoina vetkch celch zpornch sel;
b) M2 je interval (0, 1);
c) M3 je intervalh0, 1i;
d) M4 je mnoina vetkch racionlnych sel z intervalu h 2, 3i;
e) M5 je interval h1, ).
10. Njdite maximum, minimum, supremum a infimum mnoiny M , ktorej prvky s sla tvaru
1 + n1 , 1 n1 , kde n je prirodzen slo.
11. Njdite maximum, minimum, supremum a infimum mnoiny M , ktorej prvky s sla tvaru
n+2
n+1 , kde n je prirodzen slo.
12. Mnoina M sa sklad z sel: 0, 2; 0, 22; 0, 222; 0, 2222; . . . . Njdite jej supremum.
1.3 Zobrazenie sel v potai.

Realizcia technickch vpotov prebieha spravidla v obore relnych sel, ktor, ako u vieme, pred-
stavuj nekonen mnoinu. V sasnosti si efektvnos tejto prce nevieme bez vkonnej vpotovej
techniky ani predstavi. V tejto svislosti si ale treba uvedomi, e mnoina sel, s ktormi ubovon
pota pracuje, me by sce vek, ale vdy je konen. Jej vekos uruje architektra procesorovej
jednotky potaa. V praktickej realizcii numerickch vpotov na potai sa tento problm prejav
v konkrtnom softvrovom vybaven, na ktorom sa loha realizuje. Me to by naprklad kompiltor
nejakho programovacieho jazyka ( C, Pascal, . . . ) alebo u hotov uvatesk softvr ( DERIVE,
MATHEMATICA, EXCEL, . . . ). Presnos zobrazenia sel je v takomto prpade dan vberom typu
premennej (pri programovacch jazykoch) alebo sa d vhodnou vobou nastavi na poadovan poet
desatinnch miest. Akkovek zvyovanie presnosti zobrazovania sla je vak obmedzen kapacitou
pamte potaa, priom treba vzia do vahy aj prcnos a efektvnos vpotu. Kad kompiltor
programovacieho jazyka m oetren horn a doln hranicu mnoiny celch sel, s ktormi je schopn
pracova. Tto mnoina je spravidla dos vek, aby postaovala na ben technick vpoty, ale na-
priek tomu je vdy ohranien. Pokia sa slo mimo tejto mnoiny vyskytne vo vpotoch, hovorme
o preteen alebo podteen.
Mnoinu vetkch sel, ktor sa daj zobrazi v potai, ozname M . Dleitou vlastnosou mno-
iny M je, e tto mnoina nie je uzavret vzhadom na aritmetick opercie, to znamen, e vsledok
nejakej opercie s slami tejto mnoiny nemus by slo z mnoiny M . Nech je zobrazenie mnoiny
relnych sel do mnoiny M . Symbolom ozname aritmetick operciu prevdzan na potai a
symbolom + aritmetick operciu nad relnymi slami. D sa overi, e pre vinu potaov plat
vzah
x y = (x + y), pre x, y M.
Pre aritmetick opercie v mnoine M vo veobecnosti neplat asociatvny a distributvny zkon. Jed-
nm z dsledkov neplatnosti tchto zkonov je fakt, e matematicky plne ekvivalentn algoritmy
mu pri realizcii na potai dva rozdielne vsledky.
Prklad 3. lohou je stanovi vpotom na potai set

10000
X 1
( 1, 644834).
n=1
n2
1.4. ZDROJE CHB 13
Pri stan sel v prirodzenom porad ((1 + 14 ) + 19 ) + . . ., dostaneme vsledok s chybou

vou, ako ke ich stame v opanom porad
1 1 1
(( 10000 2 + 99992 ) + 99982 ) + . . .
pri tej istej presnosti zobrazenia sel v potai.

V prvom prpade sa toti od uritho n set u nemen.
Veobecne pri stan podobnch stov, kde sa absoltna hodnota stancov li o niekoko rdov,
plat, e pre dosiahnutie vyej presnosti musme sitova od lenov s najmenou absoltnou hodnotou
k lenom s najvyou absoltnou hodnotou. V praxi vak tento efekt nemus ma vdy rozhodujci
vznam.
1.4 Zdroje chb

Relny technick problm meme vyriei naprklad experimentlne (meranm) alebo pomocou ma-
tematickch prostriedkov. Pri matematickom rieen problmu je na zaiatku nutn najskr sformulo-
va matematick model danho problmu, teda matematick lohu. Pod touto lohou rozumieme
jednoznan a zrozumiten funkn vzah medzi danmi a hadanmi objektami. Pri vytvran mate-
matickho modelu relneho problmu musme vdy prikroi k uritej idealizcii skutonosti. Rozdiel
rieenia idealizovanho problmu a rieenia skutonho relneho problmu nazvame chybou ma-
tematickho modelu. Z vekosti tejto chyby meme sptne posdi vhodnos alebo nevhodnos
zvolenho matematickho modelu.
Postup na zskanie rieenia matematickej lohy me by tie rzny. V tejto svislosti hovorme o
exaktnch, priblinch a numerickch metdach. Numerik optimista si zvyajne kladie
otzku, ak presn s vypotan vsledky, km numerik pesimista sa spytuje, akej chyby sme sa
dopustili. Tieto dve otzky s, samozrejme, o tom istom, pretoe skutone len vemi zriedkavo do-
siahneme presn rieenie s presnmi dtami. Ak na rieenie matematickej lohy pouijeme metdu,
ktor nm neposkytne presn rieenie, potom chybu, ktorej sa dopustme volme chybou metdy.
Prkladom takejto chyby me by chyba, ktorej sa dopustme, ak za limitu nekonenej postupnosti
vezmeme niektor jej len s dostatone vekm indexom. Pomocou numerickch metd sa dan ma-
tematick loha prevedie na lohu jednoduchiu. Numerick loha je jasn a zrozumiten popis
funknho vzahu medzi konenm potom vstupnch a vstupnch dt. Numerick loha je teda
tak matematick model relneho problmu, ktor me by zrealizovan na potai. Rozdiel rieenia
matematickej a numerickej lohy nazvame chybou aproximcie. Ide tie o prpad chyby metdy.
Prkladom takchto chb s:
Vpoet elementrnej funkcie (napr. sin(x)) z prvch n lenov jej nekonenho Taylorovho radu.
Aproximcia vpotu uritho integrlu funkcie stom konenho potu hodnt (napr. licho-
benkov pravidlo).
Rieenie diferencilnej rovnice tm, e derivcie nahradme ich aproximciami (napr. diferen-
nmi podielmi).
K posdeniu presnosti vsledkov musme ete vzia do vahy chyby vo vstupnch dtach, ktor s
dan jednak chybami merania dt a jednak s spsoben zobrazenm vstupnch dajov do mnoiny
potaa. Prkladom takchto chb mu by naprklad nepresnosti v zadvan fyziklnych kontnt
(tie s ale spravidla zanedbaten) alebo chyby v empirickch hodnotch, ktor mu by zdrojom
vnych chb a treba ich starostlivo preskma. Kee tieto empirick chyby bvaj obvykle nhodn,
ich analytick vyetrenie bva vinou dos obtiane.

Nakoniec s to chyby zaokrhovacie, kde zahrujeme vetky nepresnosti spsoben realizciou
algoritmu v potai, vrtane nepresnho vykonvania aritmetickch operci. Podobne ako empirick
chyby vo vstupnch dajoch, aj zaokrhovacia chyba m nhodn charakter, a preto nie je ahk ju
vyetri.
Vo vpotoch pri hadan rieenia sme asto nten nahradi slo x
jeho priblinou hodnotou x. slo x potom nazvame aproximciou sla x a plat:
Presn slo = aproximcia + chyba
Prklad 4.

2 = 1, 414214 + chyba
= 3, 1415926536 + chyba
Tento rozdiel x x = x nazvame absoltnou chybou aproximcie x. slo (x) 0, pre

ktor plat
|x x| (x),
nazvame odhadom absoltnej chyby.

Presn slo x sa nachdza v intervale
x (x) x x + (x).
slo
x x x
= , x 6= 0,
x x
nazvame relatvnou chybou aproximcie x. Relatvna chyba sa asto uvdza v percentch.
V praxi, najm ak je presn hodnota neznma, asto namiesto nej v podiele pouvame jej aproximciu
x x x
= , x 6= 0. (1.2)
x x

Prklad 5. Ben aproximcia 2 je slo 1, 414. Potom relatvna chyba je
0, 002
= 0, 00014.
1, 414
slo (x), pre ktor plat

x x

(x)
x |x| = (x),

nazvame odhadom relatvnej chyby.

Vzhadom na vzah (1.2) plat nasledujci odhad:
x(1 (x)) x x(1 + (x))

1.5. CHYBY ARITMETICKCH OPERCI. 15
Prklad 6. Pre x = = 3, 14159 . . ., x = 3, 14 je x = 0, 00159 . . ., (x) = 2.103 . alej
x x
0, 0506%.
x x
0
Prklad 7. Uhol nameran s pomocou teodolitu je v rozpt 22 20 30 30 . Ak je relatvna
chyba merania?
Rieenie:
x 30
= 0 100% = 0, 004%
x 22 20 30
Prklad 8. Obsah tvorca je 25, 16 cm2 s presnosou do 0, 01 cm2 . S akou relatvnou chybou
meme uri stranu tvorca?

Rieenie: Hadan strana je x = 25, 16. Relatvna chyba strany tvorca je

x 25, 16 + 0, 01 25, 16 1 0, 01
= = = 0, 0002.
x 25, 16 2 25, 16
Veta 1.3 Nech s sla x1 , x2 , . . . , xn aproximciami sel X1 , X2 , . . . , Xn a tak, e pre kad a-

proximciu najvia mon chyba je E. Potom najvia mon chyba pre sumu xi , i = 1, . . . , n je
n.E.
1.5 Chyby aritmetickch operci.

Budeme predpoklada, e vykonvame presn aritmetick opercie s nepresnmi slami, teda s a-
proximciami. alej budeme predpoklada, e poznme chyby, resp. odhady chb tchto aproximci.
Budeme vyetrova, s akou presnosou sa d stanovi vsledok, teda ak je jeho chyba, resp. jej odhad.
Nech
xi
xi = xi + xi , |xi | i ,
i , i = 1, 2,
xi
kde i resp. i je odhad absoltnej, resp. relatvnej aproximcie xi .
Ak je u = x1 + x2 aproximcia stu u = x1 + x2 , potom
u = x1 + x1 + x2 + x2 = u + u,
kde
u = x1 + x2 ,
a plat
|u| |x1 | + |x2 | 1 + 2 .
Ak je v = x1 x2 aproximcia rozdielu v = x1 x2 , potom
v = x1 x2 ,
a plat
|v| |x1 | + |x2 | 1 + 2 .
Ak je w = x1 x2 aproximcia sinu w = x1 x2 , potom
w = x1 x2 + x1 x2 + x2 x1 + x1 x2 = w + w,
polome
w x1 x2 + x2 x1 ,
(len x1 x2 neuvaujeme), potom plat
|w| |x1 |1 + |x2 |2 .
Ak je z = x1 /x2 aproximcia podielu z = x1 /x2 , potom

x1 + x1
z= = z + z,
x2 + x2
kde
x2 x1 x1 x2 x2 x1 x1 x2
z = ,
x2 (x2 + x2 ) x22
a plat
|x2 |1 + |x1 |2
|z| .
|x2 |2
Pre relatvne chyby meme z vyie uvedench vzahov odvodi

u x1 x1 x2 x2
+ ,
u x1 + x2 x1 x1 + x2 x2
u 1
| | (|x1 |1 + |x2 |2 ).
u |x1 + x2 |

v x1 x1 x2 x2
,
v x1 x2 x1 x1 x2 x2
v 1
| | (|x1 |1 + |x2 |2 ).
v |x1 x2 |
Upozorujeme tu na fakt, e pri odtan blzkych sel m na vekos relatvnej chyby rozdielu
1
rozhodujci vznam slo x1 x 2
.

w x1 x2 + x2 x1 x2 x1
= + ,
w x1 x2 x2 x1
w
| | 1 + 2 .
w
1.5. CHYBY ARITMETICKCH OPERCI. 17

z x1 x2
,
z x1 x2
z
| | 1 + 2 .
z
Nech je x relne slo, ktor m nekonen dekadick vyjadrenie. Hovorme, e slo x(d) , ktor m d
desatinnch miest, je sprvne zaokrhlenou hodnotou sla x, ak je zaokrhovacia chyba tak, e
1
|| = |x x(d) | .10d
2
Prklad 9. Nech x = 6, 7439966 . . . , potom je x(3) = 6, 744 a x(7) = 6, 7439967.
Ak je x ubovon aproximcie presnej hodnoty x, potom hovorme, e k-te desatinn slo je platn,
ak plat:
1
|x x| .10k .
2
Pri sprvne zaokrhlenom sle je teda kad miesto platn.
Prklad 10. Nech je slo 0, 1492 sprvne na tyri desatinn sla. Inmi slovami, to znamen,
e ide o aproximciu skutonej hodnoty, ktor le niekde v intervale medzi 0, 14915 a 0, 14925. V
takomto prpade aproximcia m tyri platn slice. Podobne slo 14, 92 m dve platn desatinn
miesta a tyri platn slice, za predpokladu, e jeho chyba neprevi 0, 005.
Prklad 11. Ak je x = , x = 0, 31415.101 , potom

x x
| | 3.105 0, 5.104 ,
x
|x x| 104 0, 5.103 .
V tomto prpade m x len tyri platn slice a aproximcia 3, 1415 m tri platn desatinn miesta.
Ak je poet platnch slic n > 1, potom za limitn relatvnu chybu aproximcie x s prvou platnou
cifrou k mono vzia slo
1 1 n1
= ( ) .
2k 10
Ak pre odhad relatvnej chyby plat
1 1
( )n1 ,
2(k + 1) 10
potom slo x m n platnch slic. Na uvedenom prklade vidme svislos medzi potom platnch
slic a relatvnou chybou aproximcie: zvovanie chyby sa prejav stratou platnch slic a obrtene.
Preto sa vo vpotoch vyhbame rozdielom blzkych sel, pri ktorch prve ku tejto strate platnch
sel dochdza.
Prklad 12. Koko platnch slic m slo A = 3, 7563 ak relatvna chyba je 1%?
Rieenie: Prv platn slica je 3 a kee relatvna chyba je 0, 01, potom plat
1 1 n1
0, 01 ( ) ,
2.4 10
odkia n = 2. Preto slo A m dve platn slice. A meme zapsa v tvare A = 3, 8.
Prklad 13. Nech

x1 = 0, 5010278, x1 = 0, 5010,
x2 = 0, 5007812, x2 = 0, 5008,
potom
|x1 | = 0, 278.104 0, 5.104 ,
x1
| | 0, 5.103 ,
x1
|x2 | = 0, 188.104 0, 5.104 ,
x2
| | 0, 5.104 .
x2
Vypotame rozdiel uvedench sel:
v = x1 x2 = 0, 2466.103 , v = x1 x2 = 0, 2.103 ,
|v| 0, 5.104 .
v
| | 1, 9.101 .
v
Vstupn relatvna chyba je teda v porovnan s relatvnymi chybami vstupnch dajov omnoho v-
ia.
Prklad 14. Je dan kvadratick rovnica

x2 56x + 1 = 0

s koremi x1 = 28 + 783 a x2 = 28 783. Ak vypotame 783 na p platnch slic (t.j. s chybou
menou ako 0, 5.103 783 = 27, 982), mme: x1 = 55, 982, x2 = 0, 018. Absoltna chyba koreov
nie je via ako 0, 0005. Ale pre relatvnu chybu plat:
x1 x2
| | 0, 5.105 ; | | 0, 8.102 .
x1 x2
Kore x1 je uren na p platnch slic a kore x2 len na dve platn slice. Ak chceme aj druh
kore vypota presnejie, mme dve monosti:

vypota 783 na desa platnch slic, o je nronejie na pam potaa aj na as.
Kore x2 vypota inm algoritmom, o predpoklad, e tak algoritmus poznme; naprklad
z vlastnosti koreov pre tto rovnicu
toti plat:
x1 x2 = 1. Preto:
1 1
x2 = = = 0, 01786288.
x1 55, 982
1.6. LOHY A ALGORITMY 19
Cvienia
13. Vypotajte plochu obdnika so stranami 92, 73 0, 01 metrov a 94, 5 0, 01 metrov. Vypo-
tajte relatvnu chybu vsledku a poet platnch slic.
14. Njdite odhad relatvnej chyby vpotu povrchu zrezanho kuea, ak jeho polomery maj
vekos R = 23, 64 0, 01cm, r = 17, 31 0, 01cm, jeho vka je l = 10, 21 0, 01cm a = 3, 14.
1.6 lohy a algoritmy

Medzi matematickmi a aj numerickmi lohami sa stretvame aj s takmi, ktorch rieenia s vemi
citliv na zmeny vo vstupnch dajoch. Znamen to, e aj mal zmeny vo vstupnch dajoch spsobia
vek zmeny v rieeniach. Je preto uiton rozdeli matematick lohy z hadiska tejto citlivosti na
dve skupiny.
loha, ktor m nasledujce vlastnosti
1. m jedin rieenie
2. toto rieenie spojite zvis na vstupnch dajoch,
sa nazva korektn loha.

Tento pojem sme z matematickho hadiska nedefinovali vemi presne, pretoe nie je povedan, o je
to spojite zvis. Na exaktn vysvetlenie tohoto pojmu by boli potrebn aspo minimlne znalosti
z terie funkcionlnych priestorov a tie presahuj obsah tejto publikcie. Vone povedan, ak mnoinu
vstupnch dajov vyberme z nejakho okolia skutonch vstupov (dopustme sa naprklad chyby
pri meran), potom mnoina vstupnch dajov bude z nejakho okolia skutonho rieenia lohy.
Toto okolie vak me by dos vek.
Vek triedu nekorektnch loh tvoria nejednoznan lohy. Nekorektnos lohy bva asto zaprinen
aj jej nekorektnou formulciou.
Zaujma ns teraz vekos okolia vstupnch dajov z druhej vlastnosti.
Hovorme, e loha je dobre podmienen, ak mal zmeny vo vstupnch dajoch vyvolaj len mal
zmeny vo vstupnch dajoch (rieen). Ak mme dvojicu vstupnch dt x a x+4x a im odpovedajce
vstupn dta s y a y + 4y, potom slo
||4y||
||y||
Cp = ||4x||
||x||
nazvame slo podmienenosti lohy. V tomto vzahu vraz ||.|| znamen normu v nejakom
vhodnom priestore. Naprklad, ak je vstup aj vstup relne slo, je to absoltna hodnota tohoto sla,
v prpade, e ide o vektory, jedn sa o normu prslunch vektorov (pojem absoltna hodnota pozri
as 1.8).
V praxi vinou nevieme stanovi presne toto slo, iba jeho odhad. Ak je odhad sla Cp 1, hovo-
rme o (vemi) dobre podmienench lohch. Pre vek hodnoty Cp hovorme o zle podmienench
lohch.
Povieme si teraz nieo o postupoch, ktormi lohy rieime. Algoritmom numerickej metdy roz-
umieme jasn a jednoznan popis konenej postupnosti operci, pomocou ktorch m-tici sel z ur-
itej mnoiny vstupnch dt jednoznane prirad n-ticu vstupnch dt (vsledkov). Operciami
rozumieme aritmetick a logick opercie, ktor me vykonva pota.
Pri realizcii konkrtneho numerickho algoritmu na potai sa dopame chb v aritmetickch ope-
rcich. Tieto chyby sa objavia vdy, aj keby boli vstupn daje presn. Preto vznik problm, ako
posdi citlivos kadho konkrtneho algoritmu na zaokrhovacie chyby vtane chb vo vstupnch
dajoch. Ak sa chceme vyvarova nezmyselnch vsledkov, musme si vybera algoritmy mlo citliv
na tieto chyby. Takto algoritmy budeme nazva stabiln.
Medzi znmymi numerickmi algoritmami vznamn lohu maj tzv. iteran procesy. Pou-
vame ich spravidla vtedy, ke potrebujeme stanovi limitn hodnotu vhodne zvolenej postupnosti
medzivsledkov. Spravidla ich popisuje iteran formula, t.j. pravidlo, ako pomocou jednho (1-
krokov iteran proces) alebo viacerch (viackrokov iteran proces) predchdzajcich medziv-
sledkov mono vypota nasledujci medzivsledok. Jednokrokov iteran proces meme zapsa
formulou typu
xn = F (xn1 ), n = 1, 2, 3, . . . .
K zahjeniu tohoto iteranho procesu potrebujeme pozna len jednu hodnotu (naprklad x0 ) a po-
stupne vypotame
x1 = F (x0 ), x2 = F (x1 ), . . . , xk = F (xk1 ), . . . .
leny postupnosti {x0 , x1 , x2 , . . .} nazvame iterciami alebo postupnmi aproximciami. Pre-
toe iadny algoritmus neme obsahova nekonene vea krokov, musme proces uren iteranou
formulou pre nejak n = N ukoni. Potom xN bude len priblinou hodnotou (aproximciou).
slo N spravidla nevyberme dopredu, ale urujeme takzvan zastavovaciu podmienku. Tto
podmienka obyajne znie: Pokrauj vo vpote poda iteranej formuly, pokia bude
|xk xk1 | ,
kde je nejak vopred zvolen (mal) slo.

Ak sa d iteran proces zapsa iteranou formulou typu
xn+p = F (xn , xn+1 , . . . , xn+p1 ), n = 0, 1, 2, . . . ,
hovorme o p-krokovom iteranom procese. K zahjeniu vpotu potrebujem pozna p hodnt,

naprklad x0 , x1 , . . . , xp1 .
1.7 Nerovnice
Pre prcu s nerovnosami a nerovnicami platia tieto zkladn vlastnosti:
1. Ak a < b a b < c, potom a < c (tranzitvnos).
2. Ak a < b a c je ubovon, potom a + c < b + c.
3. Ak a < b a c < d, potom a + c < b + d.
4. Ak a < b a m > 0, potom am < bm; ak a < b a m < 0, potom am > bm.
5. Ak a < b a c < d , kde a, b, c, d s kladn sla, potom ac < bd.
6. Ak 0 < ab , potom je 0 < a, 0 < b, alebo a < 0, b < 0.
7. Ak ab < 0 , potom je 0 < a, b < 0, alebo a < 0, 0 < b.

1.7. NEROVNICE 21
8. Ak 0 < b, b < a < b, potom je a2 < b2 . Ak 0 < b, a2 < b2 , je b < a < b.
9. Ak je 0 < a a a2 < b2 , potom plat: alebo 0 < a < b alebo b < a < 0.
Tieto vlastnosti ostan v platnosti aj ke znak < nahradme znakom .

Linerna nerovnica s jednou neznmou x m tvar:
ax + b N 0, (1.3)
kde a 6= 0, b s relne sla a N je niektor zo znakov <, >, , , 6=.

Kvadratick nerovnica s jednou neznmou je nerovnica tvaru:
ax2 + bx + c N 0 (1.4)
kde a 6= 0 a N je op niektor zo znakov <, >, , , 6=.

Rieenm nerovnice (1.3) alebo (1.4) nazvame mnoinu vetkch sel, ktor ke dosadme do ne-
rovnice namiesto neznmej x dostaneme pravdiv nerovnos medzi slami.
Systm linernych nerovnc s jednou neznmou m tvar
a1 x + b1 N 0
a2 x + b2 N 0
..
. (1.5)
an x + bn N 0,
kde a1 , a2 , . . . , an s rzne od nuly.

Nech rieenia jednotlivch nerovnc systmu (1.5) s M1 , M2 , . . . , Mn . Potom rieenie systmu (1.5) je
M = M1 M 2 . . . M n .
Ekvivalentnmi nerovnicami nazvame tak nerovnice, ktorch mnoiny rieen s rovnak mnoiny.
pravy, pomocou ktorch z danej nerovnice dostaneme ekvivalentn, nazvame ekvivalentnmi pra-
vami.
Pri rieen nerovnc pouvame vlastnosti 1.9. a to tak, e z danej nerovnice dostvame ekvivalentn
nerovnice, ktor u vieme riei.
Kvadratick nerovnicu (1.4) mono riei pravou na tvar
b 2 b2 4ac
(x + ) N . (1.6)
2a 4a2
Pri rieen tejto nerovnice mu nasta tieto tri prpady:
1. D = b2 4ac > 0, nerovnicu (1.6) meme riei naprklad pravou na tvar
a(x )(x ) N 0,
kde , s korene rovnice ax2 + bx + c = 0. Nerovnicu rieime alej poda vlastnost 5. a 6.
2. D = b2 4ac = 0. Potom nerovnica (1.6) nem rieenie, ak N zna <; nerovnica (1.6) m
b
rieenie (, ) , ak N zna ; nerovnica (1.6) m rieenie x = 2a , ak N zna ; nerovnica
b
(1.6) m rieenie vetky relne sla okrem sla 2a , ak N zna 6= alebo >.
3. D = b2 4ac < 0. Potom nerovnica (1.6) nem rieenie, ak N zna < alebo ; nerovnica (1.6)
m rieenie (, ) , ak N zna >, alebo 6=.
Prklad 15. Rieme nerovnicu:

3x 2x 8 3x 1
<
5 3 2
Rieenie: Poda vlastnosti 4. dostaneme po vynsoben oboch strn nerovnice slom 30 ekviva-
lentn nerovnicu:
18 6x < 20x 80 45x + 15,
odkia
18 6x < 25x 65.
K obom stranm nerovnice pripotame vraz 25x 18 a poda vlastnosti 2. dostaneme
19x < 83.
1
Vynsobenm tejto nerovnice slom 19 dostaneme
83
x< .
19
Rieenm tejto nerovnice s sla z intervalu (, 83
19 ). Pri rieen sme robili len ekvivalentn pravy,
preto njden rieenie je aj rieenm pvodnej nerovnice.

x2 5x + 6 < 0.
Rieenie: Pretoe D = (5)2 4 6 = 1 > 0, dan nerovnicu rieime tak, e trojlen x2 5x + 6
rozlome na sin koreovch initeov. Korene kvadratickej rovnice x2 5x + 6 = 0 s sla 2 a 3.
Preto plat x2 5x + 6 = (x 3)(x 2). Dostvame
(x 3)(x 2) < 0.
Tto nerovnica je poda vlastnosti 7. ekvivalentn s jednm z nasledujcich dvoch systmov
x 3 > 0, x 2 < 0 (1.7)
alebo
x 3 < 0, x 2 > 0 (1.8)
Rieenm systmu (1.7) je prienik (, 2) (3, ) = . Rieenm systmu (1.8) je prienik (, 3)
(2, ) = (2, 3). Rieenm pvodnej nerovnice preto je (2, 3) = (2, 3).
Cvienia
15. Riete nerovnice:
12x x+1 x+5
a) x4 > 0; d) x+3 < x+6 ;
52x x(x+1)
b) x7 3; e) (x1)(x2) 0;
(x+2)(x3) x+1
c) x(x4) 0 f) x2,5 2.
a) x2 2x + 5 < 0; d) 2x2 2x < 0;

b) x + 14x 24 < 0; e) 6x2 + 13x + 6 < 0;
2
c) 2x2 3x 2 0; f) 8x2 23 0.
1.8. ABSOLTNA HODNOTA RELNEHO SLA 23
1.8 Absoltna hodnota relneho sla

Nech a R. Absoltnu hodnotu sla a oznaujeme |a| a rozumieme ou slo
|a| = a, ak a 0;
|a| = a, ak a < 0.
Nech a, b s relne sla. Potom plat:
1. |a| = max{a, a}
2. |a| = | a|
3. a |a|

4. |a| = a2
5. |ab| = |a||b|
6. |an | = |a|n , pre kad prirodzen slo n

|a|
7. | ab | = |b| (b 6= 0)
8. |a + b| |a| + |b| ( trojuholnkov nerovnos )
9. |a| |b| |a b| |a| + |b|
Geometrick vznam absoltnej hodnoty relneho sla a je vzdialenos obrazu sla a na selnej osi
od zaiatku. Vzdialenos bodu a od bodu b na selnej osi je preto |b a|.
Prklad 17. Rieme rovnicu:

1
|x + 3| = .
5
Rieenie: Najskr rovnicu upravme tak, aby neobsahovala absoltnu hodnotu. Uvaujeme dva
prpady:
a) x + 3 0, potom |x + 3| = x + 3 a dan rovnica je ekvivalentn so systmom
x+30 (1.9)
1
x+3= . (1.10)
5
Rieenm nerovnice (1.9) je interval h3, ). Rieenm rovnice (1.10) je slo x = 14
5 . Preto rieenm
systmu (1.9), (1.10) je prienik tchto mnon: h3, ) { 14
5 } = { 14
5 }.
b) x + 3 < 0, potom |x + 3| = (x + 3) a dan rovnica je ekvivalentn so systmom
x+3<0 (1.11)
1
(x + 3) = . (1.12)
5
Rieenm nerovnice (1.11) je interval (, 3). Rieenm rovnice (1.12) je slo x = 16
5 . Preto riee-
16 16
nm systmu (1.11), (1.12) je prienik tchto mnon: (, 3) { 5 } = { 5 }.
Rieenm danej rovnice s teda sla 14 16
5 , 5 .

|x + 1| < |x + 3| (1.13)
Rieenie: Kee mnoina vetkch rieen je podmnoinou relnych sel, budeme uvaova
vetky mon prpady, ktor mu nasta. S to tieto tyri:
a) x + 1 0 a x + 3 0,
b) x + 1 < 0 a x + 3 < 0,
c) x + 1 0 a x + 3 < 0,
d) x + 1 < 0 a x + 3 0.
pre prpad a) plat: |x + 1| = x + 1, |x + 3| = x + 3. Nerovnica (1.13) je ekvivalentn so systmom
nerovnc
x+10
x+30
x + 1 < x + 3.
Rieenm tohoto systmu s vetky sla x, pre ktor plat sasne x 1, x 3 (tretia nerovnica je
splnen pre ubovon relne slo). Rieenm je teda prienik intervalov h1, ) h3, ) = h1, ).
V prpade b) plat: |x+1| = (x+1), |x+3| = (x+3). Nerovnica (1.13) je ekvivalentn so systmom
nerovnc
x+1<0
x+3<0
(x + 1) < (x + 3).
ie
x < 1, x < 3, 1 < 3.
Kee rieenm poslednej nerovnice je , cel uveden systm nem rieenie.
V prpade c) plat: |x + 1| = x + 1, |x + 3| = (x + 3). Nerovnica (1.13) je ekvivalentn so systmom
x+10
x+3<0
x + 1 < (x + 3).
Rieenm tohoto systmu s vetky sla x, pre ktor platia sasne vetky tri nerovnice: x 1, x <
3, x < 2; to jest prienik intervalov h1, ) (, 3) (, 2) = . V tomto prpade teda
systm nem rieenie.
V prpade d) plat: |x + 1| = (x + 1), |x + 3| = x + 3. Nerovnica (1.13) je ekvivalentn so systmom
x+1<0
x+30
(x + 1) < x + 3.
Rieenm tohoto systmu s vetky sla x, pre ktor sasne plat: x < 1, x 3, x > 2; to jest
prienik intervalov (, 1) h3, ) (2, ) = (2, 1). Rieenm nerovnice (1.13) je zjednotenie
intervalov h1, ) (2, 1) = (2, ).
RIEENIA CVIEN 25
Cvienia
17. Vypotajte:
| 5|, |24|, | 1|, |1 2 2|, |2 4|.
18. Znzornite na selnej osi mnoiny vetkch x R pre ktor plat:
a) |x| 4 b) |x| 2 c) |x 3| < 2

d) |x 5| < 1 e) |x + 1| 3 f) |x + 23 | 12
g) |x 5| > 5 h) |x + 3| < 3 i) |x 1| 0
19. Ako mono inak napsa podmienky?
a) 1 < x < 1 ; b) x < 1 alebo x > 1 ?

a) |x + 3| |x 5|;
b) |2x + 1| > |x 3|.
21. Riete rovnice:

a) x + |x + 3| = 5; c) |2x 3| x = 24;
b) x + |x 3| = 5; d) |5x + 1| 2x = 2.
1
22. Ak plat: y = x a |x 4| < 2, o meme poveda o hodnotch y ?
23. Njdite vetky sla x R, ktorch set vzdialenost od sel 3 a 5 a) je men ako 6; b)
je v ako 6; c) je rovn 0.
Rieenia cvien
2. iracionlne, racionlne, iracionlne, racionlne, racionlne, iracionlne, racionlne.
355
3. < 113 < 22
7 ;
13
16
15 < 7< 6;

1, 44 < 2 < 1, 41;
2, 34 < 37 < 2, 31.
5. nie, nie, nie.
7. a) prienik h2, 3), zjednotenie h1, ),
b) prienik (4, 1i, zjednotenie (7, 3),
c) prienik ( 123, 1i, zjednotenie (123, 0i,
d) prienik (8, 3i, zjednotenie (, 15).
9. max M1 = sup M1 = 1, infimum a minimum neexistuj.
sup M2 = 1, inf M2 = 0, maximum a minimum neexistuj.
max M3 =sup M3 = 1, inf M3 = min M3 = 0.
sup M4 = 3, inf M4 = 2, maximum a minimum neexistuj.
inf M5 = min M5 = 1, supremum a maximum neexistuj.
10. max M = sup M = 2, min M = inf M = 0.
11. max M = sup M = 32 , inf M = 1, minimum neexistuje.
12. sup M = 29 .
13. = 0, 22%, n = 4, plocha = 8763 2, 0.
14. = 0, 16%.
15. a) (4, 12)
b) h 26
5 , 7)
c) h2, 0) h3, 4)
d) (9, 6) (3, )
e) (, 1i h0, 1) (2, )
f) (; 2, 5) h6, )
16. a)
b) ( 73 7, 73 7)
c) (, 12 i h2, )
d) (0, 1)
e) ( 32 , 23 )

f) h 446 , 446 i

17. 5, 24, 1, 2 2 1, 0.
19. a) |x| < 1, b) |x| > 1.
20. a) (, 1i
b) (, 4) ( 32 , )
21. a) 1, b) 4, c) 27 a 7, d) .
22. y ( 16 , 12 ).
23. a) , b) R, c) .
Kapitola 2
Analytick geometria
2.1 vod
Analytick geometria je oblas matematiky, v ktorej sa tuduj geometrick tvary pomocou ich
analytickch vyjadren. Pomocou zvolenej sradnicovej sstavy vieme kad zkladn geometrick
tvar vyjadri jednoznane v tvare istej rovnice (prpadne nerovnice). Pritom vzah medzi prslunm
geometrickm tvarom a jeho rovnicou je dan nasledovnm pravidlom:
(P) ubovon bod X le v danom tvare prve vtedy, ak jeho sradnice spaj rovnicu
tvaru.
Na zklade tohoto pravidla prienikom tvarov U1 a U2 je mnoina vetkch bodov, ktorch srad-
nice spaj sasne rovnice obidvoch tchto tvarov.
2.2 Zklady terie

2.2.1 Sradnicov sstava
Kartezinska sradnicov sstava v rovine (v priestore) je sstava dvoch (troch) navzjom na
seba kolmch priamok, ktor volme osi sradnicovej sstavy. Vetky osi sradnicovej sstavy maj
spolon jedin bod, ktor volme zaiatok sradnicovej sstavy a oznaujeme ho znakom O.
Naviac, na kadej osi je uren rovnak jednotka dky. Kartezinska sradnicov sstava je prostrie-
dok, pomocou ktorho kadmu bodu v rovine (v priestore) vieme jednoznane priradi usporiadan
dvojicu (trojicu) relnych sel, ktor volme sradnice danho bodu. Spsob priradenia je znzornen
na obr. 1 (obr. 2).
Fakt e bod A m sradnice a1 , a2 , a3 , budeme zapisova A[a1 , a2 , a3 ] alebo A = [a1 , a2 , a3 ].
2.2.2 Vektory
Vektor je geometrick objekt, ktor je uren dkou, smerom a orientciou. Meme si ho predsta-
vi ako orientovan seku, t. j. seku, na ktorej je vyznaen zaiaton a koncov bod. Pritom
nesmieme zabudn, e dve rzne orientovan seky, ktor maj zhodn dku (t. j. vekos), smer aj
orientciu, predstavuj ten ist vektor, ide o dve rzne umiestnenia toho istho vektora.
27
28 KAPITOLA 2. ANALYTICK GEOMETRIA
z
6
a3
@
y6 @
@ A[a , a , a ]
@q 1 2 3
a2 q A[a1 , a2 ]
a1 H
@H
- x H HH@HHH a
a1 x
H@ H 2 y
H@
H H j
H
obr. 1 obr. 2
Sradnice vektora s sradnice jeho koncovho bodu v takom umiestnen vektora, ke zaiaton
bod je zhodn so zaiatkom sradnicovej sstavy. Fakt, e vektor v m sradnice v1 , v2 , v3 1 budeme
zapisova v = [v1 , v2 , v3 ]. Teda, ak A = [a1 , a2 , a3 ] a B = [b1 , b2 , b3 ], tak vektor so zaiatonm bodom
A a koncovm bodom B m sradnice [b1 a1 , b2 a2 , b3 a3 ]. Preto takto vektor budeme oznaova
symbolom B A. 2
Polohovm vektorom bodu A rozumieme vektor A O.
Dka vektora v je vzdialenos jeho zaiatonho a koncovho bodu a oznaujeme ju ||v||. Plat
q
||B A|| = d(A, B) = (a1 b1 )2 + (a2 b2 )2 + (a3 b3 )2 . (2.1)
Nulov vektor je (jedin) vektor, ktorho dka je 0. Budeme ho oznaova 0. Nulov vektor m
vetky sradnice rovn 0.
Jednotkov vektor je kad vektor, ktorho dka je rovn 1. Jednotkov vektor orientovan v klad-
nom smere osi x oznaujeme i, jednotkov vektor orientovan v kladnom smere osi y oznaujeme j,
jednotkov vektor orientovan v kladnom smere osi z oznaujeme k. Vektory i, j, k tvoria bzu troj-
rozmernho priestoru.
V alom texte predpokladajme, e u = [u1 , u2 , u3 ] a v = [v1 , v2 , v3 ].
Skalrny nsobok vektora v slom c je vektor c v, priom:
1. dka vektora c v je |c| nsobkom dky vektora v
2. obidva vektory maj rovnak smer
3. ak c > 0, tak v a c v maj zhodn orientciu

ak c < 0, tak v a c v maj opan orientciu
ak c = 0, tak c v = 0.
Namiesto c v budeme niekedy psa kratie cv. V sradniciach:
c v = [cv1 , cv2 , cv3 ]

1
Vetky vzahy, tkajce sa sradnc budeme uvdza pre trojrozmern vektory. V prpade dvojrozmernch vektorov
vetky vzahy platia s tm, e tretie sradnice zo vzahu vynechme alebo povaujeme za rovn 0
2
Niekedy sa stretvame aj s oznaenm AB
2.2. ZKLADY TERIE 29
Vektor (1) v volme vektor opan k vektoru v a oznaujeme v. V sradniciach:
v = [v1 , v2 , v3 ].
Plat: Dva nenulov vektory s rovnoben prve vtedy, ak jeden z nich je skalrnym nsobkom dru-
hho. Je to prve vtedy, ak podiely ich prvch, druhch aj tretch sradnc s zhodn.
Prklad 1. Nech A = [3, 1, 7] a B = [2, 5, 0]. Urte dku vektora B A a sradnice jednot-
kovho vektora rovnako orientovanho v jeho smere.
Rieenie: Najskr urme sradnice vektora B A:
B A = [2 (3), 5 1, 0 7] = [5, 6, 7].
Poda vzahu 2.1

q
||B A|| = 52 + (6)2 + (7)2 = 25 + 36 + 49 = 110.
Ozname u = [u1 , u2 , u3 ] jednotkov vektor v smere vektora B A. Kee u je skalrnym nsobkom

vektora B A, existuje tak relne slo c, e plat
u1 = 5c, u2 = 6c, u3 = 7c.
Naviac, vektor u m dku 1 a preto plat

q
1= u21 + u22 + u23 = 25c2 + 36c2 + 49c2 = 110c2 .
Teda
1
c2 = .
110
1 1 :
Posledn rovnica m prve dve rieenia c = 110 . Hadan vektor dostaneme pre hodnotu c = 110
5 6 7
u = [ , , ].
110 110 110
Nakoniec poznamenajme, e jednotkov vektor v smere vektora B A s opanou orientciou dosta-
neme pre hodnotu c = 1
110
.
Prklad 2. Pre ktor hodnoty sel p a q s vektory a = [1, p, 4] a b = [q, 2, 3] rovnoben?
Rieenie: Poda poznmky pred predchdzajcim prkladom s vektory a a b rovnoben prve

vtedy, ak plat
1 p 4
= =
q 2 3
Porovnanm prvho zlomku s tretm a druhho zlomku s tretm dostvame
3 8
q= a p= .
4 3
Set vektorov u a v je vektor u + v, ktor meme znzorni ako uhloprieku v rovnobenku

so stranami tvorenmi vektormi u a v, priom jeho orientcia je znzornen na obr. 3.
*

u 7

v

v u + v

*

u

obr. 3
V sradniciach:
u + v = [u1 + v1 , u2 + v2 , u3 + v3 ].
Rozdiel vektorov u a v je vektor u v = u + (v).
Ak mme dva vektory u a v, tak vraz
cu + dv, kde c, d s ubovon relne sla,
je linerna kombincia vektorov u a v.

Podobne, ak mme tri vektory u, v a w, tak vraz
cu + dv + ew, kde c, d, e s ubovon relne sla,
je linerna kombincia vektorov u, v a w.

sla c, d, e v linernej kombincii volme koeficienty kombincie. Pre kad konkrtnu hodnotu
koeficientov dostvame konkrtny vektor.
Plat: Ak mme dan v rovine dva nerovnoben vektory, tak kad vektor tejto roviny sa d
jednoznane vyjadri v tvare linernej kombincie dvoch danch vektorov. Ak mme dan v priestore
tri vektory, ktor neleia vetky v jednej rovine, tak kad vektor v priestore sa d jednoznane vyjadri
v tvare linernej kombincie troch danch vektorov.
V dsledku toho kad vektor sa d napsa v tvare linernej kombincie vektorov bzy:
u = u1 i + u2 j + u3 k.
V tomto vyjadren s koeficienty kombincie zhodn so sradnicami vektora, teda plat
u = u1 i + u2 j + u3 k prve vtedy, ak u = [u1 , u2 , u3 ] . (2.2)
Prklad 3. Vyjadrme vektor [-3,1] ako linernu kombinciu vektorov [1,-1] a [2,3].
Rieenie: Hadme sla c a d, pre ktor plat
[3, 1] = c[1, 1] + d[2, 3] = [c, c] + [2d, 3d] = [c + 2d, c + 3d] .
Porovnanm prvch a porovnanm druhch sradnc dostvame sstavu dvoch rovnc s dvomi nezn-
mymi
c + 2d = 3 a c + 3d = 1 . (2.3)
Ich stanm sa zru neznma c a po vydelen piatimi dostaneme hodnotu d = 2

5 . Dosadenm tejto
11
hodnoty do prvej rovnice dostaneme aj hodnotu druhej neznmej c = 5 . Teda plat
11 2
[3, 1] = [1, 1] + [2, 3].
5 5
Prklad 4. Vyjadrme vektor [1, 2, 3] ako linernu kombinciu vektorov [1, 2, 1], [2, 1, 0] a
[0, 3, 1].
Rieenie: Postupujeme podobne ako v predchdzajcom prklade. Hadme tak sla a, b, c,

aby platilo
[1, 2, 3] = a[1, 2, 1] + b[2, 1, 0] + c[0, 3, 1] = [a 2b, 2a + b 3c, a + c].
Porovnanm sradnc dostaneme pre sla a, b, c tri rovnice
a 2b = 1, 2a + b 3c = 2, a + c = 3.
Ke vyjadrme b z prvej a c z tretej rovnice pomocou a a dosadme do druhej rovnice, dostaneme

rovnicu pre a
a1
2a + 3(a + 3) = 2
2
s rieenm a = 23. Dosadenm do prvej a tretej rovnice dostvame hodnoty b = 12 a c = 20.
Preto plat
[1, 2, 3] = 23[1, 2, 1] 12[2, 1, 0] + 20[0, 3, 1].
Skalrny sin vektorov u a v je slo u v = ||u||||v|| cos(u, v). V sradniciach:
u v = u1 v1 + u2 v2 + u3 v3 . (2.4)
Z defincie skalrneho sinu a z vlastnost funkcie cos vyplva:
u v > 0 prve vtedy, ak uhol vektorov u a v je ostr.
u v = 0 prve vtedy, ak uhol vektorov u a v je prav.
u v < 0 prve vtedy, ak uhol vektorov u a v je tup.
Uhol vektorov u a v, ktorch sradnice poznme, meme vypota pomocou vzahu

u1 v1 + u2 v2 + u3 v3
cos(u, v) = q q . (2.5)
(u21 + u22 + u23 ) (v12 + v22 + v32 )
Prklad 5. Vypotame uhol vektorov u a v, ak

a) u = [2, 1] a v = [3, 4]
b) u = [3, 2, 4] a v = [2, 5, 3].
Rieenie: a) Dosadenm do vzahu 2.5 dostaneme

(2).3 + 1.4 2
cos = p = .
2 2 2
(2) + 1 . 3 + 4 2 5 5
Preto uhol vektorov u a v m priblin hodnotu 100, 3 .
b) Podobnm vpotom ako v asti a) dostaneme priblin hodnoty
cos = 0, 482 a = 61, 2 .
Prklad 6. Njdeme jedotkov vektor kolm na vektor u = [3, 2].
Rieenie: Najskr urme niektor vektor kolm na vektor u. Vo veobecnosti, ak hadme

niektor vektor kolm na vektor [a, b], tak meme vyui vektor [-b,a], pretoe ich skalrny sin je
0. Take vektor v = [2, 3] je kom na vektor u. Potom, spsobom podobnm ako v prklade 1 tejto
kapitoly njdeme dve rieenia lohy
2 3 2 3
v1 = [ , ] a v2 = [ , ].
13 13 13 13
Vektorov sin vektorov u a v je vektor u v, ktor je uren nasledovne

||u v|| = ||u||||v|| sin(u, v)
jeho smer je kolm na smery obidvoch vektorov u aj v
orientovan je tak, e usporiadan trojica vektorov [u, v, u v] tvor pravotoiv sstavu

vektorov
Poznamenajme, e geometrick vznam prvej podmienky je ten, e dka vektorovho sinu dvoch
vektorov je rovn vekosti plonho obsahu rovnobenka vytvorenho tmito vektormi (obr. 4).
3

6
v

uv

v
HH
3
HH

H H
P

v
3
uH
H j
H
HH

uHj

HH v u = u v P = ||u|| ||v|| sin(u, v)
uH
H j
?
obr. 4
V sradniciach: 3
i j k
u v = u1 u2 u3 (2.6)
v1 v2 v3
3
Symbol na pravej strane rovnosti je determinant matice. Pozri kapitolu Linerna algebra.
Prklad 7. Vypotame obsah trojuholnka s vrcholmi A = [3, 1, 5], B = [0, 4, 2] a

C = [3, 3, 1].
Rieenie: Doplme trojuholnk ABC na rovnobenk ABDC poda obr. 5.
C D

S
S
S
S B
A
obr. 5
Hadan obsah je rovn polovici plochy rovnobenka ABCD, ktor sa rovn dke vektorovho sinu
vektorov B A a C A. Potajme
i j k
(B A) (C A) = 3 5 7 = 8i + 30j + 18k
6 4 4
a
1 1p 2
P = ||(B A) (C A)|| = 8 + 302 + 182 = 322 17, 95.
2 2
Zmiean sin vektorov u, v a w je sin (u v) w. Ako vidie z defincie, zmiean sin

je slo, zvisiace od troch vektorov. Jeho geometrick vznam je ten, e jeho absoltna hodnota je
rovn vekosti objemu rovnobenostena vytvorenho tmito tromi vektormi umiestnenmi v spolonom
zaiatku (obr. 6).
XXX

XXX
XX
w

X XX
X

XX

XX

V = ||(u v) w||

1

v XXX
XXX

X XXX
X

XXX

uX
z
obr. 6
V sradniciach :
u1 u2 u3
(u v) w = v1 v2 v3 (2.7)
w1 w2 w3
Prklad 8. Vypotame objem a obsah povrchu rovnobenostena ABCDA1 B1 C1 D1 , s vrcholom

A[1, 2, 4] a s nm susediacimi vrcholmi B[2, 3, 0], D[2, 7, 4] a A1 [1, 1, 6].
Rieenie: Objem bude rovn absoltnej hodnote zmieanho sinu vektorov B A = [3, 1, 4],
D A = [1, 5, 0] a A1 A = [2, 3, 2]
3 1 4
1 5 0 = 60
2 3 2
Preto V = | 60| = 60. Obsah povrchu vypotame pomocou vektorovch sinov
S = 2(||(B A) (D A)|| + ||(B A) (A1 A)||+
+||(D A) (A1 A)||) =
2(|| 20i 4j + 16k|| + ||10i + 14j 11k|| + || 10i 2j 7k||) =

= 2( 672 + 417 + 153) 117, 4.
Smerov vektor priamky p je kad vektor rovnoben s priamkou p.

Normlov vektor priamky p je kad vektor kolm na priamku p.
Smerov vektor roviny je kad vektor rovnoben s rovinou .
Normlov vektor roviny je kad vektor kolm na rovinu .
Poznamenajme, e ak niektor vektor je smerovm alebo normlovm vektorom priamky alebo roviny,
tak aj jeho ubovon nenulov skalrny nsobok je tak. To znamen, e kad priamka alebo rovina
m nekonene vea smerovch a normlovch vektorov. Dleit vak je, e
ak mme uren priamku v rovine, tak smery jej normlovho a smerovho vektora s
jednoznane uren
ak mme uren priamku v priestore, tak smer jej smerovho vektora je jednoznane uren,
avak m nekonene vea normlovch vektorov rznych smerov
ak mme uren rovinu v priestore, tak smer jej normlovho vektora je jednoznane ur-
en, avak m nekonene vea smerovch vektorov rznych smerov.
2.2.3 Rovnice rovinnch tvarov

Vo veobecnosti rovnica rovinnho tvaru je rovnica s dvomi neznmymi x a y, ktor uruje tento
tvar spsobom nazvanm v vode kapitoly ako pravidlo
(P) ubovon bod X = [x, y] roviny le v danom tvare prve vtedy, ak jeho sradnice
x a y spaj rovnicu tvaru.
Spsob, akm zskame rovnicu tvaru, zvis od toho ak informcie o tvare mme k dispozcii.
V rznych situcich dostvame rzne typy rovnc.
Normlov rovnica priamky
Predpokladajme, e poznme sradnice jendho bodu X0 danej priamky a niektor jej normlov
vektor n. Potom ubovon bod roviny X le na danej priamke prve vtedy, ak vektory X X0 a n
s navzjom kolm. Na zklade uvedench vlastnost skalrneho sinu dostvame normlov rovnicu
priamky:
(X X0 ) n = 0 . (2.8)
Ak tto rovnicu rozpeme v sradniciach, dostaneme veobecn rovnicu danej priamky.
Veobecn rovnica priamky
je rovnica v tvare
ax + by + c = 0, kde a, b, c s relne sla. (2.9)
Ich geometrick vznam je ten, e n = [a, b] je normlov vektor priamky a slo c je rovn skalr-
nemu sinu polohovho vektora ubovonho bodu priamky s normlovm vektorom [a, b], t.j.,ak X
je ubovon bod priamky, tak (X O) n = c. Poznamenajme ete, e slo |c| je priamo mern
vzdialenosti priamky od zaiatku sradnicovej sstavy.
Polroviny uren touto priamkou maj nerovnice
ax + by + c 0 a ax + by + c 0. (2.10)
Prklad 9. Napeme veobecn rovnicu priamky urenej bodmi A[2, 5] a B[1, 3]. Napeme tie
rovnicu polroviny urenej touto priamkou a bodom C[5, 3].
Rieenie: Hadan rovnica priamky m tvar ax + by + c = 0, kde a, b, c s konkrtne relne

sla, ktor potrebujeme njs. Kee body A a B leia na priamke, ich sradnice spaj hadan
rovnicu, o vedie k dvom rovniciam pre sla a, b, c
2a + 5b + c = 0 a a + 3b + c = 0.
3
Stanm prvej a dvojnsobku druhej rovnice dostvame b = 11 c. Dosadenm za b do druhej rovnice
2
dostvame a = 11 c. Teda sstava m nekonene vea rieen, ktor dostaneme ubovonou vobou
hodnoty c. Ak zvolme naprklad c = 11, dostaneme celoseln hodnoty a = 2 a b = 3. Hadan
rovnica je
2x 3y + 11 = 0.
Pri tejto prleitosti poznamenajme, e aj ubovon nenulov nsobok tejto rovnice (zodpovedajci
inej vobe hodnoty c) je rovnicou tej istej priamky.
Na urenie znamienka nerovnice hadanej polroviny dosadme do avej strany rovnice priamky srad-
nice bodu C a vsledok porovnme s pravou stranou:
2.(5) 3.(3) + 11 = 10 > 0.
Polrovina je uren nerovnicou 2x 3y + 11 0.

Smernicov rovnica priamky
je rovnica v tvare
y = kx + q, kde k, q s relne sla. (2.11)
slo k sa vol smernica priamky a je rovn tangensu uhla priamky s kladnm smerom osi x. Smernica
priamky vyjadruje relatvnu zmenu zvislej premennej y pri zmene nezvislej premennej x. slo q je
yov sradnica priesenka priamky s osou y. Rovnica priamky so smernicou k prechdzajcej bodom
[x0 , y0 ] je
y y0 = k(x x0 ) .
Parametrick rovnice priamky
Ak poznme jeden bod priamky X0 a jej smerov vektor s, tak ubovon bod X le na danej
priamke prve vtedy, ak vektory X X0 a s s navzjom rovnoben. Potom ale existuje relne
slo t (jednoznane uren bodom X), pre ktor plat: X X0 = ts. Ak tto rovnicu rozpeme
v sradniciach, dostvame parametrick rovnice priamky:
x = x0 + s1 t; y = y0 + s2 t, t R. (2.12)
slo t sa vol parameter, X0 = [x0 , y0 ] je niektor bod priamky a s = [s1 , s2 ] je smerov vektor
priamky. Parametrick rovnice tejto priamky sa tie pu vo vektorovom tvare
[x, y] = [x0 + s1 t, y0 + s2 t], t R. (2.13)
Polpriamka uren bodom X0 = [x0 , y0 ] a smerovm vektorom s = [s1 , s2 ] m parametrick rovnice
[x, y] = [x0 + s1 t, y0 + s2 t], t h0, ). (2.14)
seka AB, kde A = [a1 , a2 ] a B = [b1 , b2 ] m parametrick rovnice
[x, y] = [a1 + (b1 a1 )t, a2 + (b2 a2 )t], t h0, 1i. (2.15)
Prklad 10. Napeme veobecn, smernicov a parametrick rovnice priamky so smernicou 21

a prechdzajcej bodom P [3, 2].
Rieenie: Smernicov rovnica priamky m tvar y = 12 x+q, priom sradnice bodu P ju spaj
1 1
2 = .3 + q, teda q = .
2 2
Hadan smernicov rovnica je y = 12 x 12 . Ke v tejto rovnici prenesieme vraz na pravej strane

na av stranu, dostaneme rovnicu veobecn
1 1
x + y + = 0.
2 2
Ak chceme, aby koeficienty rovnice boli cel sla, vynsobme rovnicu slom 2
x + 2y + 1 = 0.
Na urenie parametrickch rovnc potrebujeme sradnice smerovho vektora priamky, priom z po-
slednej rovnice poznme jej normlov vektor n = [1, 2]. Meme preto pracova so smerovm vekto-
rom s = [2, 1], ktor spolu s bodom P ur parametrick rovnice
[x, y] = [3 2t, 2 + t].
Prklad 11. S dan body A[6, 1] a B[4, 5]. Napeme rovnicu seky AB a njdeme sradnice
takho bodu C na seke AB aby platilo d(A, C) = 2.d(B, C).
Rieenie: Parametrick rovnice seky s
[x, y] = [6 10t, 1 + 6t], t h0, 1i.
Bod C le v dvoch tretinch seky smerom od bodu A k bodu B, preto jeho sradnice dostaneme
pre hodnotu parametra t = 32 dosadenm do parametrickch rovnc. C = [ 23 , 3].
Rovnice kueoseiek
Krunica so stredom S = [x0 , y0 ] a polomerom r m rovnicu
(x x0 )2 + (y y0 )2 = r2 . (2.16)
Elipsa so stredom S = [x0 , y0 ] a polosami dok a,b m rovnicu
(x x0 )2 (y y0 )2
+ = 1. (2.17)
a2 b2
Hyperbola so stredom S = [x0 , y0 ] a poloosami dok a,b m rovnicu
(x x0 )2 (y y0 )2
= 1, ak je hlavn os v smere osi x (2.18)
a2 b2
(x x0 )2 (y y0 )2
= 1, ak je hlavn os v smere osi y. (2.19)
a2 b2
Parabola s vrcholom V = [x0 , y0 ] a parametrom p m rovnicu
(x x0 )2 = 2p(y y0 ), ak je os paraboly v smere osi y (2.20)

2
(y y0 ) = 2p(x x0 ), ak je os paraboly v smere osi x. (2.21)
(x3)2
Prklad 12. Njdeme vetky sla c, pre ktor bod P [c, 4] le na elipse s rovnicou 4 +
(y+2)2
9 = 1. Pre ktor sla d existuje bod so sradnicami [c, d] na tejto elipse?
Rieenie: Dosadenm sradnc bodu P do rovnice elipsy dostaneme rovnicu pre neznmu hodnotu
c
(c 3)2 (4 + 2)2
+ =1
4 9
Po prave
20
(c 3)2 =
9

dostvame dve rieenia c = 3 + 2 3 5 a c = 3 2 3 5 .
Pre slo d existuje na danej elipse bod so sradnicami [c, d] prve vtedy, ak rovnica
(c 3)2 (d + 2)2
+ =1
4 9
s neznmou c m rieenie. Po podobnej prave ako v prvej asti dostaneme
9(c 3)2 = 36 4(d + 2)2
Tto rovnica m rieenie prve vtedy, ak je na pravej strane nezporn slo
36 4(d + 2)2 0.
Tto nerovnica plat prve vtedy, ak (d + 2)2 9. Rieenm poslednej nerovnice s vetky sla
d h5, 1i.
Na druh otzku meme njs odpove aj jednoduchm spsobom, ke si uvedomme, e stred danej
elipsy je v bode [3, 2] a dka jej poloosi v smere osi y je 3. Preto y-ov sradnice vetkch bodov
tejto elipsy s v intervale h5, 1i.
Prklad 13. Njdeme rovnicu paraboly s vrcholom V [5, 2] prechdzajcej bodom P [2, 3] s osou
rovnobenou s osou x. Njdeme tie na parabole bod smern s bodom P poda osi paraboly.
Rieenie: Do vzahu 2.21 dosadme za hodnoty x0 a y0 sradnice vrchola V a za hodnoty x a y

sradnice bodu P . Dostaneme tak rovnicu, ktor ur parameter paraboly
(3 (2))2 = 2p(2 5)
s rieenm p = 25
6 . Hadan rovnica je
25
(y + 2)2 = (x 5).
3
Kee os paraboly je rovnoben s osou x, bod smerne zdruen s bodom P poda osi paraboly m
t ist x-ov sradnicu 2 rovnako ako bod P . Jeho y-ov sradnicu njdeme ako rieenie rovnice
25
(y + 2)2 = (2 5)
3
rzne od sla 3, ktorm je slo 7. Smern bod s bodom P m sradnice [2, 7].
2.2.4 Rovnice priestorovch tvarov

Normlov rovnica roviny
Podobnou vahou ako pre priamku v rovine dostvame normlov rovnicu roviny urenej bodom X0
a normlovm vektorom n
(X X0 ) n = 0 (2.22)
Ak s sradnice normlovho vektora n = [a, b, c] a urujceho bodu P [x0 , y0 , z0 ], rozpsanm do
sradnc dostvame
a(x x0 ) + b(y y0 ) + c(z z0 ) = 0. (2.23)
Po prave dostvame veobecn rovnicu roviny.
Veobecn rovnica roviny
je rovnica v tvare
ax + by + cz + d = 0, kde a, b, c, d s relne sla. (2.24)
Ich geometrick vznam je podobn ako vo veobecnej rovnici priamky v rovine: n = [a, b, c] je
normlov vektor roviny a slo d je rovn jeho skalrnemu sinu s polohovm vektorom ubovonho
bodu roviny.
Polpriestory uren touto rovinou maj nerovnice
ax + by + cz + d 0 a ax + by + cz + d 0. (2.25)
Prklad 14. Njdeme veobecn rovnicu roviny prechdzajcej bodmi A[1, 3, 0], B[2, 4, 8] a
C[0, 4, 1]. Zistme, pre ktor slo d le bod D[d, 10, 1] v tejto rovine.
Rieenie: Na urenie veobecnej rovnice roviny potrebujeme jej normlov vektor a jej jeden
bod. Jej normlov vektor je kolm na vektory B A a C A, meme teda poui ich vektorov
sin. Ten vypotame poda vzahu 2.6
i j k
(B A) (C A) = 2 - (-1) 4-3 8 - 0 = 57i + 5j 22k.
0 - (-1) -4 - 3 1-0
Kee bod A[1, 3, 0] le v hadanej rovine, jej rovnica m tvar 57(x + 1) + 5(y 3) 22z = 0. Po
roznsoben
57x + 5y 22z + 42 = 0.
Bod D le v tejto rovine prve vtedy, ak plat
57d + 5.10 22.(1) + 42 = 0,
teda pre hodnotu d = 2.
Poznamenajme, e rovnicu roviny sme mohli tie hada podobnm spsobom ako rovnicu priamky
danej dvomi bodmi, t.j. dosadenm sradnc danch bodov do veobecnej rovnice roviny a rieenm
sstavy linernych rovnc.
In monos rieenia predchdzajceho prkladu je zaloen na nasledujcej veobecnej vahe. Pred-
pokladajme, e mme njs veobecn rovnicu roviny urenej tromi bodmi A[x0 , y0 , z0 ], B[x1 , y1 , z1 ]
a C[x2 , y2 , z2 ]. ubovon bod X[x, y, z] le v tejto rovine prve vtedy, ak trojica vektorov X A,
B A a C A umiestnen v spolonom zaiatku A le v tej istej rovine. To plat prve vtedy, ak
tieto vektory nevytvoria skuton rovnobenosten, ale jeho priemet do roviny, inak povedan objem
vytvorenho rovnobenostena bude 0. Pouitm vzahu 2.7 dostvame
x x0 y y0 z z0
x1 x0 y1 y0 z1 z0 = 0. (2.26)
x2 x0 y2 y0 z2 z0
Parametrick rovnice roviny
Ak poznme jeden bod roviny X0 a tie jej dva nerovnoben smerov vektory r a s, tak ubovon
bod X priestoru le v danej rovine prve vtedy, ak vektor X X0 je linernou kombinciou vektorov
r a s. To znamen, e existuj tak relne sla t a u, e plat
X X0 = tr + us.
Rozpsanm tejto rovnice v sradniciach dostvame parametrick rovnice roviny urenej bodom X0 =
[x0 , y0 , z0 ] a smerovmi vektormi r = [r1 , r2 , r3 ] a s = [s1 , s2 , s3 ]
[x, y, z] = [x0 + tr1 + us1 , y0 + tr2 + us2 , z0 + tr3 + us3 ] (2.27)
V tejto rovnici parametre t a u s ubovon relne sla. Poznamenajme ete, e vo vine prpadov
je prca s parametrickmi rovnicami roviny dos komplikovan a preto sa prakticky nepouvaj.
Prklad 15. Overme, i bod P [11, 1, 12] le v rovine urenej parametrickmi rovnicami
[x, y, z] = [2 3t + u, 1 t, 2t 3u].
Rieenie: Bod P le v danej rovine prve vtedy, ak existuj tak sla t a u, pre ktor plat
11 = 2 3t + u, 1 = 1 t, 12 = 2t 3u.
Z druhej rovnice vidme, e ak tak sla existuj, tak t = 2. Dosadenm tejto hodnoty do prvej a
tretej rovnice dostaneme dve rovnice pre u. Prv z nich m rieenie u = 3, km druh m rieenie
u = 38 . Preto bod P nele v danej rovine. Ak by mali posledn dve rovnice to ist rieenie, bod by
v rovine leal.
Parametrick rovnice priamky v priestore
s analogick tm v rovine. Ich vektorov tvar pre priamku uren bodom X0 = [x0 , y0 , z0 ] a smerovm
vektorom s = [s1 , s2 , s3 ] je
[x, y, z] = [x0 + s1 t, y0 + s2 t, z0 + s3 t], t R. (2.28)
Priamka v priestore nem veobecn rovnicu, pretoe v priestore nie je mon jednoznane uri smer
jej normlovho vektora.
Prklad 16. Napeme rovnicu priamky kolmej na rovinu s rovnicou 3x + 2y 5z + 1 = 0 a

prechdzajcej bodom P [4, 0, 2].
Rieenie: Kee hadan priamka je kolm na dan rovinu, ako jej smerov vektor meme
poui normlov vektor roviny. Parametrick rovnice priamky preto s
[x, y, z] = [4 + 3t, 2t, 2 5t].
Rovnica guovej plochy

Guov plocha uren stredom S = [x0 , y0 , z0 ] a polomerom r m rovnicu
(x x0 )2 + (y y0 )2 + (z z0 )2 = r2 . (2.29)
2.2.5 Vzjomn poloha geometrickch tvarov

V tejto ako aj v nasledujcich astiach sa budeme zaobera vzjomnou polohou viacerch (vinou
dvoch) geometrickch tvarov. Urenie tejto polohy obsahuje odpovede na otzky:
Je prienik danch tvarov przdny alebo neprzdny?
Ak je prienik neprzdny, koko obsahuje bodov?
Ak prienik obsahuje nekonene vea bodov, ak mnoinu tieto body tvoria?
Najskr si uvedomme, e hlavnm princpom pri hadan odpoved na tieto otzky je modifikcia u
spomnanho pravidla (P):
(P) ubovon bod X = [x, y, z] le v prieniku danch tvarov prve vtedy, ak jeho
sradnice x, y a z spaj rovnice vetkch danch tvarov.
Na zklade tohoto pravidla analytick rieenie lohy spova v rieen sstavy rovnc danch objektov.
Poda potu rieen tejto sstavy urme typ vzjomnej polohy tvarov.
Niekedy je vhodn pred samotnm rieenm sstavy porovna vzah urujcich vektorov, ktor naz-
na o ak typ vzjomnej polohy ide. Naprklad, ak mme v rovine jednu priamku uren veobecnou
rovnicou a druh priamku uren parametrickmi rovnicami, priom normlov vektor jednej je rov-
noben so smerovm vektorom druhej, tak dan priamky s na seba kolm.
Inokedy, naprklad v prpade dvoch priamok v priestore, ktorch rovnice nemaj spolon rieenie,
je potrebn informcia o ich smerovch vektoroch na rozlenie, i ide o priamky rovnoben alebo
mimoben.
Prklad 17. Urme vzjomn polohu priamok p a q v rovine, ak
p: [x, y] = [1 t, 2 3t] a q: 2x + 6y + 3 = 0.
Rieenie: Smerov vektor s = [1, 3] priamky p je rovnoben s normlovm vektorom

n = [2, 6] priamky q, pretoe 1 3
2 = 6 . Priamky p a q s kolm.
Prklad 18. Urme vetky sla b a c, pre ktor priamka
p: [x, y, z] = [3 5t, 1 + 4t, b + 2t]
le v rovine
: 6x 2y + cz 7 = 0.
Rieenie: Priamka p le v rovine prve vtedy, ak jej smerov vektor s = [5, 4, 2] je kolm
na normlov vektor n = [6, 2, c] roviny a sasne bod [3, 1, b] priamky le v rovine. Podmienka
kolmosti je splnen, ak
(5).6 + 4.(2) + 2.c = 0, teda pre c = 19.
Druh podmienka je splnen, ak

27
6.(3) 2.1 + 19.b 7 = 0, teda pre b= .
19
Prklad 19. Urme vzjomn polohu priamok

p : [x, y, z] = [2 3t, 5, 2t] a q : [x, y, z] = [1 + 4u, 3 u, 3u].
Rieenie: Smerov vektory sp = [3, 0, 2] a sq = [4, 1, 3] s rznoben, preto priamky s

bu rznoben alebo mimoben. Rznoben s prve vtedy, ak maj spolon bod a to je prve
vtedy, ak existuj tak sla t a u, pre ktor plat
2 3t = 1 + 4u, 5 = 3 u, 2t = 3u.
Z druhej rovnice vyplva, e ak tak sla existuj, tak u = 8. Dosadenm do tretej rovnice dostvame
t = 12. Dosadenm obidvoch sel do prvej rovnice dostvame 38 = 31, o nie je pravda. Preto
sstava rovnc nem rieenie, v dsledku oho priamky nemaj splon bod a teda s mimoben.
V prpade urovania vzjomnej polohy priamky a kueoseky, priamky a guovej plochy, roviny
a guovej plochy nemme k dispozcii dvojicu urujcich vektorov a preto sa obmedzme na rieenie
sstavy, ktor pozostva z jednej kvadratickej a jednej linernej rovnice, alebo z jednej kvadratickej a
niekokch linernych parametrickch rovnc. V prvom prpade vyjadrme z linernej rovnice niektor
premenn a dosadme do kvadratickej, v druhom dosadme hodnoty x, y, (z) z parametrickch rovnc
do kvadratickej. Poda potu rieen dostvame typ vzjomnej polohy.
Prklad 20. Urme vzjomn polohu priamky p : [x, y] = [1 + t, 4 + 2t] a krunice k :

(x + 2)2 + (y 3)2 = 25.
Rieenie: Dosadme za x a y z rovnice priamky do rovnice roviny
(1 + t + 2)2 + (4 + 2t 3)2 = 25.
Po prave dostaneme kvadratick rovnicu pre t
t2 + 2t 3 = 0
s rieeniami t1 = 3 a t2 = 1. Ke tieto dve hodnoty dosadme do rovnc priamky, dostaneme srad-

nice spolonch bodov priamky a krunice P [2, 2] a Q[2, 6].
2 2
Prklad 21. Je dan hyperbola h : (x5)
4 (y+2)
12 = 1. Njdeme vetky sla k, pre ktor existuje
k tejto hyperbole dotynica so smernicou k.
Rieenie: Najskr si uvedomme, e dotynica so smernicou k k danej hyperbole h existuje prve

2 2
vtedy, ak existuje dotynica so smernicou k k hyperbole h0 : x4 y12 = 1, ktor vznikne posunutm
hyperboly h. Dosadme za y zo smernicovej rovnice veobecnej priamky p : y = kx + q do rovnice
hyperboly h0
x2 (kx + q)2
= 1.
4 12
Tto rovnicu upravme na tvar kvadratickej rovnice s neznmou x a parametrami k a q
(3 k 2 )x2 2kqx (q 2 + 12) = 0.
Uvedomme si, e pre dan hodnoty parametrov k a q s prpadnmi rieeniami poslednej rovnice x-ov
sradnice spolonch bodov priamky p a hyperboly h0 . Priamka p je pritom dotynicou hyperboly h0
prve vtedy, ak rovnica m jedin rieenie a to je vtedy, ak jej diskriminant je 0. Naou lohou je preto
zisti vetky sla k, pre ktor existuje tak slo q, e
D = (2kq)2 + 4(3 k 2 )(q 2 + 12) = 0.

2
Po pravch dostaneme k 2 = q4 + 3. Na pravej strane poslednej rovnice meme rznymi vobami
hodnoty q dosta vetky sla z intervalu h3, ). Preto mon hodnoty k s tak, e k 2 je z toho
vetky
istho intervalu. Rieenm s vetky sla k (, 3i h 3, ).
Prklad 22. Njdeme rovnicu dotykovej roviny ku guovej ploche g : (x3)2 +(y+1)2 +(z 6)2 =
24 v bode T [1, 1, 4].
Rieenie: Z geometrie vieme, e spojnica stredu guovej plochy s dotykovm bodom je kolm
na dotykov rovinu. Preto vektor T S, kde S[3, 1, 6] je stred guovej plochy, je normlov vektor
hadanej roviny, ktorej rovnicu dostvame zo vzahu 2.23
4(x + 1) + 2(y 1) 2(z 4) = 0
a po prave
2x y + z 1 = 0.
2.2.6 Uhly
Odchlka (uhol) dvoch priamok, dvoch rovn alebo priamky a roviny je slo z intervalu h0 , 90 i.
Jeho hodnotu meme vypota z hodnt vektorov urujcich prslun priamky alebo roviny a z pod-
mienky uvedenej v predchdzajcej vete. Vo veobecnosti meme poveda, e ak z rovnc priamok
alebo rovn, o ktorch uhol sa jedn, zskame informciu o dvoch vektoroch toho istho typu (t.j.
obidva s normlov alebo obidva s smerov), pouijeme na vpoet uhlu vzah
cos = | cos (u, v)|, h0 , 90 i (2.30)
naopak, v prpade, ke z rovnc zskame informciu o dvoch vektoroch rznych typov, pouijeme vzah
sin = | cos (u, v)|, h0 , 90 i (2.31)
Prklad 23. Vypotame odchlku priamok p : 2x 4y + 7 = 0 a q : [x, y] = [1 t, 3 + 2t].
Rieenie: Pouijeme vzah

2.(1) + (4).2
sin = | cos([2, 4], [1, 2])| = | |=1
20 5
Z toho vyplva, e = arcsin(1) = 90 , teda dan priamky s na seba kolm.
Prklad 24. Vypotame odchlku rovn 1 : 2x + 5y 3z + 11 = 0 a 2 : 3x + y + 2z 6 = 0.
Rieenie:
7 7
cos = | cos([2, 5, 3], [3, 1, 2])| = | |= .
38 14 2 133
Preto = arccos( 27133 ) 72, 33 .
Prklad 25. Vypotame odchlku priamky
p : [x, y, z] = [2 t, 4t, 1 + 3t]
a roviny
: 5x + 2z 1 = 0.
Rieenie:
1
sin = | cos([5, 0, 2], [1, 4, 3])| = | |
29 26
1
Preto = arcsin( 754 ) 2, 1 .
2.2.7 Vzdialenosti
Vzdialenos dvoch danch bodov vypotame poda vzahu (2.1). Bene s znme jednoduch vzahy
na vpoet vzdialenosti bodu od priamky v rovine a vzdialenosti bodu od roviny v priestore.
Obidva vzahy s navzjom vemi podobn:
Vstupn informcie Vsledn vzdialenos
|ax0 +by0 +c|
Bod X0 = [x0 , y0 ] a d(X0 , p) = a2 +b2
priamka p uren rovnicou ax + by + c = 0
|ax
0 +by0 +cz0 +d|
Bod X0 = [x0 , y0 , z0 ] a d(X0 , ) = a2 +b2 +c2
rovina uren rovnicou ax + by + cz + d = 0
V obidvoch prpadoch itate zlomku na pravej strane dostaneme tak, e do prslunej rovnice dosa-
dme sradnice prslunho bodu a vytvorme absoltnu hodnotu, v menovateli je dka normlovho
vektora urenho koeficientami prslunej priamky, resp. roviny.
Prklad 26. Vypotame vzdialenos bodu P [7, 3] od priamky p : [x, y] = [2 + 3t, 1 t].
Rieenie: Najskr njdeme veobecn rovnicu priamky p. Jej normlov vektory s kolm k jej
smerovmu vektoru [3, 1], naprklad vektor n = [1, 3]. Preto veobecn rovnica priamky p po prave
je
p : x + 3y 1 = 0.
Teraz pouijeme vzah pre vzdialenos bodu od priamky v rovine

|1.(7) + 3.3 1| 1 10
d(P, p) = = =
10 10 10
Prklad 27. Rovina

: 7x 5y + 5z + 2 = 0
pretna guov plochu
g : (x 2)2 + (y + 3)2 + (z + 4)2 = 11
v krunici k. Vypotame polomer krunice k a napeme rovnicu dotykovej roviny 0 ku guovej ploche
g rovnobenej s rovinou .
Rieenie: Najskr si urme vzdialenos stredu S[2, 3, 4] guovej plochy od roviny

|7.2 5.(3) + 5.(4) + 2| 11
d= p
2 2 2
= .
7 + (5) + 5 3
Ozname hadan polomer r, stred krunice k znakom C a zvome ubovon bod P na krunici k.
Trojuholnk SP C je pravuohl
s pravm uhlom pri vrchole C, odvesnami d a r a preponou rovnou
polomeru guovej plochy 11. Poda Pytagorovej vety plat
11 88
r2 = 11 =
9 9

a r = 2 322 .
Kee hadan rovina 0 je rovnoben s rovinou , jej rovnica je
7x 5y + 5z + d = 0,
pre ist slo d, ktor mme njs. Kee vzdialenos stredu S guovej plochy od jej dotykovej roviny
je rovn polomeru, dostvame rovnicu
|7.2 5.(3) + 5.(4) + d|

= 11,
99
po prave
|d + 9| = 33
s dvomi rieeniami d1 = 24 a d2 = 42. Hadan roviny s dve
0 : 7x 5y + 5z + 24 = 0 a 00 : 7x 5y + 5z 42 = 0.
Vzdialenos dvoch rovnobench priamok v rovine urme tak, e na ubovonej z nich

urme ubovon bod a vypotame jeho vzdialenos od druhej priamky.
Vzdialenos dvoch rovnobench rovn urme tak, e na ubovonej z nich urme ubovon bod
a vypotame jeho vzdialenos od druhej roviny.
Vzdialenos priamky rovnobenej s rovinou urme tak, e na priamke urme ubovon bod a
vypotame jeho vzdialenos od roviny.
Vzdialenos bodu od priamky v priestore je rovn vzdialenosti tohoto bodu od jeho kolmho
priemetu na dan priamku. Praktick vpoet vzdialenosti bodu A od priamky p prevedieme v tyroch
krokoch:
1. Vyjadrme veobecn vektor P A, kde P je ubovon bod priamky P v zvislosti od para-

metra priamky,
2. njdeme t (jedin) hodnotu parametra, pre ktor je tento vektor kolm na smerov vektor
priamky p,
3. dosadme vypotan hodnotu parametra do vyjadrenia veobecnho vektora,
4. hadan vzdialenos je rovn dke takto zskanho vektora.

Vzdialenos dvoch rovnobench priamok v priestore urme tak, e na ubovonej z nich si
zvolme ubovon bod a postupujeme poda predchdzajceho prpadu.
Prklad 28. Vypotame vzdialenos rovnobench rovn : x 2y + 3z 6 = 0 a 0 :

2x 4y + 6z + 6 = 0.
Rieenie: Zvome naprklad [3, 0, 0] 0 a vypotajme jeho vzdialenos od

| 3 6| 9 9 14
d= = =
1+4+9 14 14
Prklad 29. Vypotame vzdialenos bodu Q[2, 3, 1] od priamky p : [x, y, z] = [9 + 4t, 2 t,

2 + 3t].
Rieenie:
1. Veobecn vektor P Q m vyjadrenie
P Q = [11 + 4t, 5 t, 1 + 3t].
2. Tento vektor je kolm na smerov vektor s = [4, 1, 3] priamky p prve vtedy, ak
4(11 + 4t) 1(5 t) + 3(1 + 3t) = 0.
Hadan hodnota parametra je preto t = 2.
3. Po dosaden dostvame sradnice konkrtneho vektora
P0 Q = [3, 3, 5].
4. Hadan vzdialenos je
d = ||P0 Q|| = 9 + 9 + 25 = 43.
Vzdialenos dvoch mimobench priamok urme v tyroch krokoch:

1. vyjadrme veobecn vektor spjajci ubovon bod jednej priamky s ubovonm bodom druhej
priamky v zvislosti od parametrov obidvoch priamok,
2. njdeme tie (jednoznane uren) hodnoty parametrov, pre ktor je tento vektor kolm na sme-
rov vektory obidvoch priamok,
3. dosadme takto zskan parametre do vyjadrenia veobecnho vektora,
4. hadan vzdialenos sa rovn dke takto zskanho vektora.
Prklad 30. Vypotame vzdialenos prieniku p rovn : x+2y+z5 = 0 a : x2y3z1 = 0

od priamky q : [x, y, z] = [6 + 3t, 3, 2t].
Rieenie: Najskr urme vzjomn polohu danch priamok. Smerov vektor priamky p je kolm
na normlov vektory obidvoch rovn, ktor ju obsahuj. Je nm teda ubovon nsobok vektorovho
sinu
[1, 2, 1] [1, 2, 3] = [4, 4, 4].
Kvli jednoduchosti budeme pracova s vektorom
sp = [1, 1, 1].
Parametrick rovnice priamky p dostaneme vobou ubovonho spolonho bodu rovn a , naprklad
bodu so sradnicami [5, 1, 2]
p : [x, y, z] = [5 + s, 1 s, 2 + s].
Z rovnc priamok p a q vidme, e s bu rznoben alebo mimoben. Priamka q pretna rovinu

v bode so sradnicami [45, 3, 34], ktor nele v rovine . Preto priamka q nepretna priamku p a
obidve s mimoben.
1. Ak A je ubovon bod priamky p a B je ubovon bod priamky q, tak vektor B A =

[11 + 3t s, 2 + s, 2 2t s].
2. Vektor B A je kolm na obidva smerov vektory sp = [1, 1, 1] a sq = [3, 0, 2] prve vtedy,

ak
1(11 + 3t s) 1(2 + s) + 1(2 2t s) = 0
a sasne
3(11 + 3t s) + 0(2 + s) 2(2 2t s) = 0.
Po prave a rieen sstavy rovnc dostaneme hodnoty s = 3 a t = 2.
3. Dosadenm vypotanch hodnt parametrov dostvame konkrtny vektor B0 A0 =

[2, 5, 3].
4. Hadan vzdialenos mimobeiek p a q je

q
d = ||B0 A0 || = (2)2 + (5)2 + (3)2 = 38.
Na zver poznamenajme, e existuj aj in spsoby ako riei vyie popsan lohy.

Cvienia.
1. s dan vektory a = [4, 1, 3] a b = [1, 2, 3]. Njdite vektory 2a + 3b, 4a, 34 a + 2 a
3 b, ||a|| .
2. S dan body A = [1, 2, 4], B = [5, 2, 1] a C = [1, 3, 0]. Njdite vektory B A, 3(C A),
(B C) + (B A), 3(A C) 2(B C) a zistite ich dky.
3. Vyjadrite vektor v ako linernu kombinciu vektorov a = [5, 3, 1] a b = [2, 0, 1], ak
a ) v = [0, 0, 0],
b ) v = [1, 1, 2],
c ) v = [4, 0, 2].
4. Njdite vetky jednotkov vektory kolm k vektoru a = [3, 4].

5. Njdite vetky jednotkov vektory kolm k obidvom vektorom u = [0, 1, 2] a v = [3, 2, 1].
6. Vypotajte uhol vektorov
a ) [3, 4] a [2, 6]
b ) [1, 4, 2] a [2, 2, 3],
c ) [1, 1, 1] a [1, 2, 3].
7. Vypotajte vekosti uhlov a dky strn v trojuholnku ABC, ak
a ) A = [1, 2], B = [4, 6], C = [1, 3],

b ) A = [1, 1, 2], B = [0, 2, 4], C = [1, 4, 0].
8. Vypotajte obsahy trojuholnkov z predchdzajceho prkladu.

9. Vypotajte objem a obsah povrchu rovnobenostena, v ktorom bod A = [1, 3, 4] je spojen
hranami s bodmi B = [2, 0, 1], D = [3, 1, 0] a A1 = [0, 4, 2].
10. Napte veobecn, smernicov a parametrick rovnice priamky, ktor je uren tak, e
a ) prechdza bodmi A = [1, 4], B = [4, 3],

b ) prechdza bodom A = [3, 0] a je rovnoben s priamkou q : y = 3x 5,
c ) prechdza bodom A = [3, 2] a je kolm na priamku q : [x, y] = [4 2t, 1 + t],
11. Zistite spolon body seky u a priamky p : 2x 3y + 6 = 0, ak
a ) u : x = 1 2t, y = 2 + 3t, t h1, 2i,

b ) u : x = 1 2t, y = 2 + 3t, t h0, 1i,
c ) u : x = 3 + 3t, y = 4 + 2t, t h0, 1i.
12. Njdite sradnice aiska a priesenka viek v trojuholnku ABC, ak A = [2, 1], B =
[1, 3], C = [5, 2].
13. Njdite rovnice krunice opsanej trojuholnku ABC z predchdzajceho prkladu.
14. Urte typ kueoseky a sradnice jej stredu (vrcholu)
a ) 4x2 + 4y 2 16y + 10 = 0,
b ) 3x2 + y 2 6x + 3y = 0,
CVIENIA 49
c ) 2x2 5y 2 + 8x + 7 = 0,
d ) 3y 2 2x + 3y + 1 = 0,
e ) x2 + 2y 2 + 2x + 4y + 4 = 0.
15. Urte polohu bodu P vzhadom k elipse 4x2 + 9y 2 = 36, ak
a ) P = [2, 1],
b ) P = [1, 4],

c ) P = [2, 2 3 5 ].
(x2)2 (y+3)2
16. Je dan hyperbola 5 10 = 1.
a ) Njdite vetky body, ktorch prv sradnica je 5 a leia na hyperbole,

b ) njdite vetky priesenky hyperboly s osou oy ,
c ) njdite vetky hodnoty x0 , pre ktor existuje na hyperbole bod s prvou sradnicou rovnou x0 ,
d ) njdite vetky hodnoty y0 , pre ktor existuje na hyperbole bod s druhou sradnicou rovnou y0 .
17. Njdite spolon body priamky p : x 2y = 0 s

(x2)2 (y+1)2
a ) elipsou 8 + 2 = 1,
b ) parabolou x + 3 = 4(y + 1)2 ,
y2
c ) hyperbolou (x + 2)2 2 = 1.
18. Njdite rovnicu dotynice ku
a ) krunici (x + 1)2 + (y 2)2 = 25 v bode T = [2, 2],

b ) parabole x = 2(y + 1)2 + 4 v bode T = [2, 0],

c ) hyperbole x2 y 2 = 1 v bode T = [ 5, 2].
19. Njdite vetky hodnoty sla k, pre ktor m priamka p : y = k(x 4) aspo jeden spolon
bod s
a ) krunicou x2 + y 2 = 5,
b ) parabolou x 4 = 4(y 1)2 ,
c ) hyperbolou x2 y 2 = 1.
20. Koko bodov me ma spolonch priamka s kueosekou?

21. Njdite vobecn rovnicu roviny urenej
a ) bodmi A = [1, 1, 0], B = [3, 0, 1], C = [1, 2, 3],

b ) bodom A = [0, 0, 0] a priamkou p : [x, y, z] = [1 t, 1 + t, 3t] na rovinu kolmou,
c ) rovnobenmi priamkami p : [x, y, z] = [1 + 2t, t, 4 t] a p : [x, y, z] = [3 2u, 1 u, u].
d ) rznobenmi priamkami p : [x, y, z] = [1 + 2t, 1 + t, 2 t] a p : [x, y, z] = [3 2u, 1 + u, u].
22. Njdite rovnice priamky urenej

a ) bodmi A = [1, 4, 1] a B = [2, 0, 3],

b ) bodom A = [3, 2, 1] a rovnobenou priamkou p : [x, y, z] = [1 2t, 3t, 4],
c ) bodom A = [1, 1, 1] a rovinou % : 3x 2y + 5z 1 = 0, ktor je na u kolm,
d ) bodom A = [2, 0, 7], priom hadan priamka je rznoben so vetkmi tromi sradnicovmi
osami.
23. Njdite rovnicu guovej plochy, ktor je uren
a ) stredom S = [2, 1, 4] a prechdza zaiatkom sradnicovej sstavy,

b ) tm, e sa dotka roviny x = 0 v bode T = [0, 2, 3] a jej stred le v rovine x y + 2z = 4,
c ) polomerom r = 4, dotka sa roviny 2x + 2y + z = 0 a jej stred le na priamke p : [x, y, z] =
[1 + t, t, 1 + t].
24. Popte vzjomn polohu dvojc priamok
a ) p : [x, y, z] = [2t, 7 + 4t, 11] a q : [x, y, z] = [2 + u, 2u, 0],

b ) p : [x, y, z] = [2 3t, t, 1 + t] a q : [x, y, z] = [2 + u, 2 u, 4u],
c ) p : [x, y, z] = [2 t, 2t, 1 t] a q : [x, y, z] = [u, u, 13 + 4u],
d ) p : [x, y, z] = [2 + t, 2t, 1 t] a q : [x, y, z] = [6 3u, 8 6u, 3 + 3u].
25. Napte rovnice polpriamky, ktor le v rovinch 2x y + 7 = 0, x + 2y z + 1 = 0 a

v polpriestore x + y + z 0.
26. Popte vzjomn polohu dvoch rovn
a ) x 2y + z = 3 a 2x + 4y 2z + 6 = 0,
b ) x 2y + z + 3 = 0 a 2x + 4y 2z + 6 = 0,
c ) x 2y + z 3 = 0 a 2x + 4y 2z + 6 = 0.
27. Popte vzjomn polohu priamky p : [x, y, z] = [2 3t, 1 + t, 2t] a roviny
a ) % : 3x + y + 2z 4 = 0,
b ) % : x y + 2z + 7 = 0,
c ) % : x y + 2z 3 = 0.
28. Napte rovnice seky, ktorej koncov body leia na priamke p : [x, y, z] = [64t, 1+t, 8+7t]
a sasne na guovej ploche (x 1)2 + y 2 + (z + 2)2 = 18.
29. Napte rovnicu dotykovej roviny ku guovej ploche (x + 4)2 + (y 1)2 + (z 2)2 = 36
a ) v bode T = [0, 5, 0],

b ) rovnobenej s rovinou x 2y + 2z 7 = 0,
c ) kolmej na priamku p : [x, y, z] = [2 + 2t, 1 + t, 2t].
30. Vypotajte odchlku
a ) priamky p : [x, y, z] = [2 t, 1 + 4t, 3] a priamky q : [x, y, z] = [1, 5 2u, 1 + u],

b ) priamky p : [x, y, z] = [1 + 2t, 3t, 3 t] a roviny % : x + 2y 4z + 11 = 0,
VSLEDKY CVIEN 51
c ) roviny % : x 2y + 2z = 0 a roviny : x + 4y z + 5 = 0.

31. Vypotajte odchlku priamky p : [x, y, z] = [1 + t, 4, 2 3t] od vetkch troch os
sradnicovej sstavy a od vetkch troch rovn, urench dvojicami os.
32. Vypotajte vzdialenosti
a ) bodu P = [1, 4, 7] od roviny % : 3x 5y + z 9 = 0,
b ) dvoch rovn % : x + 2y + z = 7 a : 3x 6y 3z = 0,
c ) priamky p : [x, y, z] = [t, 1 3t, 5] a roviny % : 3x + y 2z + 11 = 0,
d ) rovnobench priamok p : [x, y, z] = [3t, 2t, 1 + t] a q : [x, y, z] = [5 3u, 1 + 2u, u],
e ) mimobench priamok p : [x, y, z] = [3t, 2t, 1 + t] a q : [x, y, z] = [5 u, 1 + 2u, 3u].
33. Os mimobeiek je priamka rznoben s obidvomi mimobekami a kolm na kad z nich.

Urte rovnicu osi mimobeiek p : [x, y, z] = [3 + 2t, 6 + t, 4 3t] a q : [x, y, z] = [4 + 4u, 2 +
u, 2 u].
34. Je dan tvorsten ABCD, kde A = [3, 2, 5], B = [3, 0, 2], C = [2, 4, 3], D = [7, 6, 6].
a ) Vypotajte najviu odchlku dvoch hrn tvorstena,
b ) vypotajte najmeniu odchlku dvoch stien tvorstena,
c ) vypotajte najmeniu odchlku hrany a steny tvorstena,
d ) vypotajte najmeniu vzdialenos vrchola od protiahlej steny tvorstena,
e ) vypotajte najmeniu vzdialenos dvoch mimobench hrn tvorstena,
f ) vypotajte obsah povrchu a objem tvorstena.
35. Vypotajte obsah kruhu, ktor je prienikom roviny 2x + y 4z + 1 = 0 a gule (x 3)2 + (y +

1)2 + z 2 9.
Vsledky cvien.
1. 2a + 3b = [5, 4, 15], 4a = [16, 4, 12],

3 2 11 25 1 a = [ 4 , 1 , 3 ].
4 a + 3 b = [ 3 , 12 , 4 ], ||a|| 26 26 26
2. B A = [6, 4, 3], 3(C A) = [6, 3, 12],

(B C) + (B A) = [10, 9, 2], 3(A C) 2(B C) = [14, 7, 10].
3. a) 0.a + 0.b b) ned sa vyjadri c) 2b.
4. [ 45 , 35 ] a [ 45 , 35 ].
5. [ 16 , 26 , 16 ] a [ 16 , 26 , 16 ].
6. a) 55, 3 b) 90 c) 108 .

7. a) a = 5, c = 73, = 20, 6 , = 24, 4 , = 135 ,
= 3 2, b
b) a = 21, b = 17, c = 38, = 48 , = 42 , = 90 .

357
8. a) 7, 5 b) 2 .

9. V = 80 a S = 2( 632 + 782 + 16 3).
10. a) 7x 3y 19 = 0, y = 73 x 19
3 , [x, y] = [1 + 3t, 4 + 7t],
b) 3x y + 9 = 0, y = 3x + 9, [x, y] = [3 + t, 3t],
c) 2x y 8 = 0, y = 2x 8, [x, y] = [3 + t, 2 + 2t].
11. a) [ 15 16
13 , 13 ], b) , c) u p.
12. T = [ 23 , 43 ], V = [ 31 89
25 , 25 ].
2 2
81 11 18241
13. k : x 50 + y 50 = 1250 .
14. a) krunica, S = [0, 2], b) elipsa, S = [1, 32 ],

c) hyperbola, S = [2, 0], d) parabola, V = [ 81 , 12 ],
e) przdna mnoina.
15. a) P le vo vntri elipsy, b) P le zvonku elipsy,

c) P le na elipse.

16. a) [5, 3 + 2 7] a [5, 3 2 7],
b) [0, 3+ 18] a [0, 3 18],
c) x0 R, d) y0 (, 3 10) (3 + 10, ).

17. a) [0, 0], b) , c) [ 16+2
7
22 8+ 22
, 7 ] a [ 162
7
22 8 22
, 7 ].

18. a) 3x 4y 14 = 0, b) x + 4y 2 = 0, c) 5x + 2y + 1 = 0.
q q
5 5 1
19. a) k h , i, b) k h 16 , ),
q11 11q
1 1
c) k (, 17 i h 17 , ).
20. iaden, jeden alebo dva.
21. a) x + 7y 3z 6 = 0, b) x y + 3z = 0,
c) 5x 4y + 6z 19 = 0, d) x + 2z 3 = 0.
22. a) [x, y, z] = [1 + 3t, 4 4t, 1 + 2t],

b) [x, y, z] = [3 2t, 2 + 3t, 1],
c) [x, y, z] = [1 + 3t, 1 2t, 1 + 5t],
d) [x, y, z] = [2t, 0, 7t].
23. a) (x + 2)2 + (y 1)2 + (z 4)2 = 21,

b) (x + 4)2 +(y + 2)2 + (z
3)2 = 16,
c) (x 1 2 2) + (y + 2 2)2 + (z + 1 2 2)2 = 16.
2
24. a) Priamky s rovnoben, b) priamky s mimoben,

VSLEDKY CVIEN 53
c) priamky s rznoben, pretnaj sa v bode [4, 4, 3],

d) priamky s toton.
25. [x, y, z] = [3 + t, 1 + 2t, 5t], t 41 .
26. a) Roviny s zhodn, b) roviny s rovnoben,

c) roviny s rznoben, pretnaj sa v priamke [x, y, z] = [0, 1 + t, 5 + 2t].
27. a) Priamka je s rovinou rznoben, prienik je bod [ 54 , 34 , 12 ],

b) priamka je s rovinou rovnoben, c) priamka le v rovine.
28. [x, y, z] = [6 4t, 1 + t, 8 + 7t], t h2, 1i.
29. a) 2x + 2y z 10 = 0,
b) x 2y + 2z + 20 = 0 a x 2y + 2z 16 = 0,
c) 2x + y 2z + 29 = 0 a 2x + y 2z 7 = 0.
30. a) 29, 8 , b) 0 , c) 45 .
31. Odchky od os ox , oy , oz s postupne 60 , 90 , 30 .

Odchky od rovn %x,y , %x,z , %y,z s postupne 60 , 0 , 30 .

32. a) d = 5 35
7 , b) d = 7 6
6 , c) d = 0,

d) d = 13, e) d = 6.
33. [x, y, z] = [t, 1 + 5t, 1 + t].
153
35. S = 21 .
Kapitola 3
Linerna algebra
3.1 Matice
3.1.1 vod
Zo strednej koly viete, e matica typu mn je sstava mn siel usporiadanch v tvare obdnikovej
tabuky s m riadkami a n stpcami. Ako prklad uvdzame nasledujce tri matice, ktor maj
postupne typ 1 3, m 1, a 3 4:
a1

a+b+c uv x y 27
..

1 c a+b u+v z 216

.
am a 3u + vw xyz 1966
Matice je obvykl pomenva tune sdzanmi velkmi psmenami, a ich prvky s potom oznaen
zodpovedajcim malm psmenom s dvoma indexami (riadkovm a stpcovm). Veobecn matica
typu m n me teda byt oznaen a opsan napr. nasledujcim spsobom:

c11 c12 ... c1j ... c1n

c21 c22 ... c2j ... c2n

.. .. .. .. .. ..
. . . . . .
C= ;

ci1 ci2 ... cij ... cin
.. .. .. .. .. ..

. . . . . .
cm1 cm2 . . . cmj . . . cmn
prvok v i-tom riadku a j-tom stpci je oznaen symbolom cij . Pre sporu miesta uveden maticu
strune zapisujeme v tvare C = [cij ]mn .
3.1.2 Riadkov opercie

Pri rieen sstav linernych rovnc ste na strednej kole pouvali tri zkladn opercie: vmena
dvoch rovnc, vynsobenie lubovolnej rovnice nenulovou kontantou, a pripotanie nejakho nsobku
jednej rovnice k inej rovnici. Ako uvidme neskr, metdy rieenia sstav linernych rovnc sa vhodne
formuluj prve v rei matc. Preto je uiton zaviest analgie uvedench operci aj na maticiach.
Pjde o nasledovn tri tzv. riadkov opercie:
O1: Vzjomn vmena niektorch dvoch riadkov matice.
O2: Vynsobenie niektorho riadku nenulovou kontantou.
55
56 KAPITOLA 3. LINERNA ALGEBRA
O3: Pripotanie nsobku jednho riadku matice k inmu riadku.

Prklad 1. Niie uveden matica B vznikla z matice A postupnou aplikciou nasledujcich troch
riadkovch operci: Vynsobenm druhho riadku kontantou 1, pripotanm trojnsobku tretieho
riadku k prvmu riadku, a napokon vmenou druhho a tretieho riadku.

3 a b 0 0 3x + a 3y b 3z
A = 1 2 c d , B= 1 x y z .

1 x y z 1 2 c d
Dve matice nazveme ekvivalentn, ak jednu mono utvorit z druhej pomocou konenej postup-
nosti riadkovch operci O1, O2, O3. Pre ekvivalenciu matc rezervujeme symbol
=; pre matice
z nho prkladu teda plat A
= B.
3.1.3 Gaussov tvar matice

Nasledujci pojem m v terii matc (a nsledne v linernej algebre) vsadn postavenie. Hovorme,
e matica je v Gaussovom tvare, ak s splnen nasledujce tyri podmienky:
G1. Prv lav nenulov prvok v kadom riadku je rovn 1. (Tomuto prvku hovorme vedca jednotka
v riadku.)
G2. Kad prvok v stpci pod vedcou jednotkou je rovn 0.
G3. Vedca jednotka v kadom riadku sa nachdza vpravo od vedcich jednotiek vo vetkch vyie
poloench riadkoch.
G4. Prpadn riadky obsahujce sam nuly nasleduj a za vetkmi riadkami obsahujcimi vedce
jednotky.
Naviac, hovorme, e matica je v redukovanom Gaussovom tvare, ak spolu s horeuvedenmi tyrmi
podmienkami je splnen aj piata:
G5. Kad prvok v stpci nad vedcou jednotkou je rovn 0.
D sa pomerne lahko ukzat, e kad matica je ekvivalentn s nejakou maticou v Gaussovom tvare.
Inak povedan, pre kad maticu existuje postupnost riadkovch operci, pomocou ktorej je mon
dan maticu upravit tak, aby spala podmienky G1-G4.
Prklad 2. Z nasledujcich tyroch matc prv dve nie s v Gaussovom tvare (preo?). Tretia je
v Gaussovom tvare (ale nie v redukovanom), zatial o posledn je v redukovanom Gaussovom tvare.

2 1 8 j 0 1 9 6
0 1 9 6 1 0 a b

0 0 6 6 0 0 1 c

1 x 3 4 1 0 z 0

0 0 1 y

0 1 3 0

0 0 0 1 0 0 0 1

0 0 0 0 0 0 0 0
Je dleit uvedomit si, e Gaussov tvar matice nie je uren jednoznane. To znamen, e zanc
s rovnakou maticou, dve nezvisl osoby mu aplikovanm dvoch rznych postupnost riadkovch
operci dospiet k dvom rznym Gaussovm tvarom, a oba vsledky mu byt sprvne.
Podstatne taie je dokzat, e kad matica je ekvivalentn s jedinou maticou v redukovanom
Gaussovom tvare.
3.1. MATICE 57
3.1.4 Vpoet Gaussovho tvaru matice

Na vpoet Gaussovho tvaru matice mono pouit nasledujci jednoduch algoritmus:
A1: Ak matica m vetky riadky nulov, tak je automaticky v Gaussovom tvare. V opanom prpade
vyberieme tak riadok, v ktorom nenulov prvok m najmen stpcov index (je najviac vlavo), a
pomocou riadkovej opercie O1 tento riadok presunieme na prv miesto.
A2: Pouitm riadkovej opercie O2 vytvorme v prvom riadku vedcu jednotku, a postupnm apli-
kovanm riadkovch operci O3 dosiahneme, aby v stpci pod touto vedcou jednotkou boli vetky
prvky rovn nule.
A3: Odmyslme si prv riadok a zopakujeme predchdzajce dva kroky algoritmu na takto vzniknutej
menej matici. Postup rekurzvne opakujeme a km nedostaneme maticu v Gaussovom tvare.
Redukovan Gaussov tvar sa pomocou uvedenho algoritmu dostane tak, e v kroku A2 sa pomocou
postupnho pouvania riadkovej opercie O3 postarme o to, aby sme vynulovali aj prvky v stpci
nad vedcou jednotkou.
Prklad 3. Nasleduje ukka pouitia algoritmu pre pravu matice

1 2 3 1 3
2 4 6 8 2
A=

3 4 5 1 5

2 4 6 1 8
do Gaussovho tvaru. Kede prvok najviac vlavo v prvom riadku je (vedca) jednotka, prejdeme rovno
na krok A2, ie na vytvorenie nl pod touto jednotkou. To dosiahneme tak, e pripotame dvoj-
nsobok prvho riadku k druhmu riadku, (-3)-nsobok prvho riadku k tretiemu riadku, a napokon
(-2)-nsobok prvho riadku ku poslednmu riadku. Tak dostaneme z pvodnej matice s riadkami R1 ,
R2 , R3 a R4 nov (ekvivalentn) maticu s nezmenenm prvm riadkom a novm druhm, tretm a
tvrtm riadkom R20 , R30 a R40 . Symbolicky, vykonanie uvedench riadkovch operci typu O3 ozna-
me takto: R20 = R2 +2R1 , R30 = R3 +(3)R1 , a R40 = R4 +(2)R1 . Potom prejdeme na krok A3, ie
ignorujeme prv riadok a kroky A1 a A2 znova aplikujeme na druhom a tvrtom riadku vzniknutho
medzivsledku, atd. Cel postup (spolu so symbolickm znzornenm pouitch riadkovch operci)
je uveden niie:
1 2 3 1 3
2 R20 = R2 + 2R1
4 6 8 2
A= R0 = R3 + (3)R1

3 4 5 1 5 30
R4 = R4 + (2)R1
2 4 6 1 8

1 2 3 1 3
0 0 0 6 4 R0 = 1 R

=
3 2 3
0 2 4 4 4 R2 R30

0 0 0 3 2

1 2 3 1 3
0 1 2 2 2 0 1
R3 = 6 R3

=

0 0 0 6 4 R4 = R4 + (3)R30
0

0 0 0 3 2

1 2 3 1 3

0 1 2 2 2
= =B .

0 0 0 1 2/3
0 0 0 0 0
Matica B je Gaussovm tvarom matice A; samozrejme B = A.

Ak by sme chceli dostat redukovan Gaussov tvar matice A, je potrebn splnit aj podmienku
G5, teda vynulovat vetky prvky nad vedcimi jednotkami v matici B. Vpoet by teda formlne
pokraoval napr. takto:

1 2 3 1 3
0 1 2 2 2 R0 = R + (2)R
2 2 3
B=

0 0 0 1 2/3 R10 = R1 + R3

0 0 0 0 0

1 2 3 0 11/3

0 1 2 0 10/3
= R0 = R1 + 2R2

0 0 0 1 2/3 1
0 0 0 0 0

1 0 1 0 3

0 1 2 0 10/3
= =C .

0 0 0 1 2/3
0 0 0 0 0
Matica C je redukovanm Gaussovm tvarom pvodnej matice A.
Na tomto mieste by sme radi upozornili, ak dleit je dobr ovldanie uvedenho algoritmu na
urenie (redukovanho) Gaussovho tvaru matice ten je toti zkladom pre rieenie viny loh
v tejto podkapitole (a neskr loh na rieenie sstav linernych rovnc).
Na Gaussov tvar matice sa viae dal dleit pojem. Pod hodnostou matice rozumieme poet
nenulovch riadkov v Gaussovom tvare danej matice. Hodnost matice A budeme oznaovat symbolom
h(A). Pozor hodnost h(A) sa nemus vdy rovnat potu nenulovch riadkov matice A! Na to, aby
sme stanovili hodnost matice A, treba ju najprv pomocou riadkovch operci upravit do Gaussovho
tvaru, a v om spotat poet nenulovch riadkov; ten me asto byt men ako poet nenulovch
riadkov v pvodnej matici! Tak napr. pre hodnost matice A z predchdzajceho prkladu plat h(A) =
3, pretoe jej Gaussov tvar (matica B) m 3 nenulov riadky.
D sa dokzat, e pre kad maticu A typu m n plat: h(A) min{m, n}.
3.1.5 Algebraick opercie s maticami

K zkladnm algebraickm opercim s maticami patria vynsobenie matice kontantou, set matc,
a sin matc. Uvedieme tu aj definciu transponovanej matice a jej vztah k algebraickm opercim.
Nsobok matice kontantou. Ak A = [aij ]mn je matica a d je kontanta, tak d-nsobok matice
A je matica dA = [d.aij ]mn . (Zjednoduene, kad prvok matice sa vynsob rovnakou kontantou
d.)
Set matc. Set matc je definovan len pre matice rovnakho typu: Ak A = [aij ]mn a B =
[bij ]mn s dve matice typu mn, ich set je matica C = A+B, C = [cij ]mn , priom cij = aij +bij .
(Jednoducho povedan, pri ste matc sa staj prvky na rovnakch miestach).
Sin matc. Najkomplikovanejia je defincia sinu matc; maticu A mono (sprava) vynsobi
maticou B len vtedy, ak poet stpcov matice A sa rovn potu riadkov matice B. Postup je nasledovn:
Ak A = [aik ]m` a B = [bkj ]`n s matice typu m ` a ` n, ich sinom je matica C = AB typu
m n, ktorej i, j-ty prvok vypotame pomocou vztahu
cij = ai1 b1j + ai2 b2j + . . . + ai` b`j .

3.1. MATICE 59
Inak povedan, [i, j]-ty prvok matice C = AB je skalrnym sinom i-teho riadku matice A
s j-tym stpcom matice B.
Pre potanie s maticami platia analgie pravidiel platnch pre algebraick opercie s relnymi s-
lami: komutatvny a asociatvny zkon pre stanie matc, distributvny zkon pre nsobenie vzhladom
k staniu, a asociatvny zkon pre nsobenie matc. Nsobenie matc vo veobecnosti nie je komuta-
tvne.
Nech A = [aij ] je matica typu m n. Maticu B = [bij ] typu n m nazveme transponovanou
k matici A, ak bij = aji pre 1 i m, 1 j n. Volne povedan, riadky pvodnej matice sa
stvaj stpcami v transponovanej matici (a naopak). Pre transponovan maticu pouvame oznaenie
B = AT . Je zrejm, e (AT )T = A.
Transponovan matice svisia s algebraickmi operciami nasledovne:
(dA)T = d(AT ) , (A + B)T = AT + BT , (AB)T = BT AT .
Prklad 4. Vypotajme maticu D = (AB 2C)T , ak

! 0 3 !
2 0 3 2 1
A= , B = 1 1 , C= .

1 2 0 1 0
1 2
Rieenie: Kede poet stpcov matice A sa rovn potu riadkov matice B, m zmysel potat
ich sin AB (o bude matica typu 2 2) a podla naej defincie plat:

! 0 3 !
2 0 3 (2).0 + 0.1 + 3.(1) (2).3 + 0.(1) + 3.2
1 1 = ,

1 2 0 1.0 + (2).1 + 0.(1) 1.3 + (2).(1) + 0.2
1 2
a teda !
3 0
AB = .
2 5
Pre maticov vraz AB 2C = AB + (2)C tak dostvame:
! ! ! ! !
3 0 2 1 3 0 4 2 1 2
+ (2) = + = .
2 5 1 0 2 5 2 0 4 5
Teraz u sta len transponovat posledn maticu (t.j. vypsat jej riadky ako stpce) a mme hladan
maticu D: !
T 1 4
D = (AB 2C) = .
2 5
3.1.6 tvorcov matice; pojem inverznej matice

Matica A = [aij ]mn sa nazva tvorcov, ak m = n, t.j. ak m rovnak poet riadkov a stpcov.
Medzi tvorcovmi maticami vznamn lohu hr matica, pre ktor je aii = 1 pre 1 i n, a aij = 0
ak i 6= j; tto matica sa nazva jednotkov a oznaujeme ju In . Jednotkov matica m pri nsoben
matc postavenie analogick slu 1 pri nsoben relnych siel: AIn = In A = A.
Hovorme, e tvorcov matica A = [aij ]nn je regulrna, ak jej hodnost je rovn n. V opanom
prpade (ak hodnost je menia ako n) sa matica A nazva singulrna. Vztah medzi regulrnymi
maticami, riadkovmi operciami a jednotkovou maticou je obsiahnut v nasledujcom uitonom
tvrden: tvorcov matica typu n n je regulrna prve vtedy, ke jej redukovan Gaussov tvar je In .
tvorcov matica A = [aij ]nn sa nazva trojuholnkov, ak bud aij = 0 pre vetky i > j
(v takom prpade hovorme o hornej trojuholnkovej matici), alebo aij = 0 pre vetky i < j (doln
trojuholnkov matica).
Pre tvorcov matice sa zavdza mimoriadne dleit pojem tzv. inverznej matice. Nech A, B s
tvorcov matice typu n n. Hovorme, e B je inverzn matica k matici A, ak AB = In .
Hoci (ako sme u uviedli) nsobenie matc nie je vo veobecnosti komutatvne, v tomto prpade
plat: ak AB = In , tak aj BA = In . D sa ukza, e ak matica B s uvedenou vlastnostou existuje,
tak je u uren jednoznane.
Pre inverzn maticu pouvame oznaenie B = A1 . D sa dokzat nasledujce dleit tvrdenie:
Ku tvorcovej matici A existuje inverzn matica prve vtedy, ked A je regulrna matica.
Inverzn matica svis s operciami sinu a transponovania nasledovne. Ak A, B s tvorcov
matice rovnakho typu a ak k obom existuj inverzn matice, tak
(AT )1 = (A1 )T , (AB)1 = B1 A1 .
Upozorujeme, e analogick tvrdenie neplat pre set matc!
3.1.7 Vpoet inverznej matice

Na vpoet inverznej matice (prpadne na vylenie jej existencie) mono pouit nasledujci jedno-
duch algoritmus (jeho zdvodnenie bude neskr jasn z kapitoly o rieen sstav linernych rovnc).
Nech A je tvorcov matica typu n n.
I1: Utvorme maticu C typu n 2n tak, e prvch n stpcov bude tvorench maticou A, a zvynch
n stpcov bude tvorench jednotkovou maticou In ; symbolicky, C = [A|In ].
I2: Maticu C upravme na redukovan Gaussov tvar, ktor ozname C0 . Ak prvch n stpcov tejto
novej matice C0 nevytvra jednotkov maticu, tak ku pvodnej matici A neexistuje inverzn matica.
V opanom prpade plat: C0 = [In |A1 ], t.j. zvynch n stpcov novej matice C0 nm automaticky
poskytne inverzn maticu.
Prklad 5. Vypotajme inverzn maticu (ak vbec existuje) k matici

2 4 6
A = 3 5 8 .

2 6 10
Rieenie: Podla kroku I1 utvorme najprv maticu C = [A|In ] pridanm jednotkovej matice I3
k matici A. Tto nov maticu C typu 3 6 potom podla I2 upravujeme na redukovan Gaussov tvar
tak ako v 3.1.4:
2 4 6 1 0 0 R10 = 21 R1
C = 3 5 8 0 1 0 R20 = R2 + (3)R10

2 6 10 0 0 1 R30 = R3 + 2R10

1 2 3 1/2 0 0 0
R = R3 + (2)R2
= 0 1 1 3/2 1 0 30

R1 = R1 + 2R2
2 4

0 1 0 1

1 0 1 5/2 2 0 R30 = 21 R3

= 0 1 1 3/2

1 0 R20 = R2 + R30

0 0 2 4 2 1 R10 = R1 + (1)R30

3.1. MATICE 61

1 0 0 1/2 1 1/2
0 1 0 7/2 2 1/2
=
0
=C .
2 1 1/2

0 0 1
Podla algoritmu plat: Ak v Gaussovom tvare C0 v lavej polovici vznikne jednotkov matica, tak potom
prav polovica matice C0 predstavuje inverzn maticu k pvodnej matici A. Teda A1 existuje, a

1/2 1 1/2
A1 = 7/2 2 1/2 .

2 1 1/2
3.1.8 Defincia determinantu tvorcovej matice

Poslednm dleitm pojmom, ktor tu vysvetlme, je pojem determinantu. Ak A = [aij ] je tvorcov
matica typu n n, tak jej determinant je ist presne definovan slo, ktor oznaujeme symbolom
|A|. Kee ide o pomerne komplikovan zleitost, najprv zavedieme pomocn oznaenie. Symbolom
Aij ozname tvorcov maticu typu (n 1) (n 1), ktor vznikne z matice A vynechanm jej i-teho
riadku a j-teho stpca. Samotn determinant |A| teraz definujeme rekurzvne takto: Ak n = 1, tak
determinant matice A = [a11 ] typu 1 1 je jednoducho |A| = a11 . Ak n 2, tak pre kad riadkov
index i plat:
|A| = (1)i+1 ai1 |Ai1 | + (1)i+2 ai2 |Ai2 | + . . . + (1)i+n ain |Ain | . (3.1)
Analogicky, ak j je ubovon stpcov index, tak plat:
|A| = (1)1+j a1j |A1j | + (1)2+j a2j |A2j | + . . . + (1)n+j anj |Anj | . (3.2)
Uveden vztahy nazvame aj rozvojom determinantu podla i-teho riadku, resp. j-teho stpca.
Fakt, e vpoet determinantu nezvis od konkrtneho vberu riadkovho indexu i v (3.1) alebo
stpcovho indexu j v (3.2), je jedno z magickch tvrden terie matc!
Aplikovanm uvedenej defincie na matice typu 2 2 a 3 3 ihned dostvame:
1. Ak A = [aij ] je matica typu 2 2, tak
|A| = a11 a22 a12 a21 .
2. Pre maticu A = [aij ] typu 3 3 mme
|A| = a11 a22 a33 + a12 a23 a31 + a13 a21 a32 a13 a22 a31 a11 a23 a32 a12 a21 a33 .
K uvedenm pravidlm existuj uiton mnemotechnick pomcky. (Pozri obrzok 3.1.)

Upozorujeme, e tieto pomcky nemaj jednoduch zoveobecnenie pre potanie determinantov
matc typu n n ak n 4. Rovnako, itate by si mal dobre uvedomi, e determinanty s definovan
len pre tvorcov matice.
Prklad 6. Pomocou defincie vypotajme determinant matice

1 2 5 3
4 2 3 1
A= .

2 3 4 5
3 0 2 0
Rieenie: Pouijeme rozvoj podla tvrtho riadku (pretoe obsahuje najviac nl), ie v (3.1)
polome i = 4:
|A| = (1)4+1 .(3).|A41 | + (1)4+2 .0.|A42 | + (1)4+3 .2.|A43 | + (1)4+4 .0.|A44 | .

Obr. 3.1: Determinanty matc 2. a 3. stupa
Teraz vypotame determinanty matc A41 a A43 . Kee

2 5 3
A41 = 2 3 1 ,

3 4 5
podla pravidla potania determinantu 3 3 mme
|A41 | = (2).(3).5 + 5.(1).(3) + 3.2.(4) 3.(3).(3) (2).(1).(4) 5.2.5
a teda |A41 | = 48. Podobne, kee

1 2 3
A43 = 4 2 1 ,

2 3 5
mme analogicky
|A43 | = 1.2.5 + (2).(1).2 + 3.(4).(3) 3.2.2 1.(1).(3) (2).(4).5 = 5 .
Napokon, vynechanm nulovch stancov dostvame:
|A| = (1)4+1 .(3).|A41 | + (1)4+3 .2.|A43 | = 3.(48) 2.(5) = 134 .
3.1.9 Determinant a riadkov opercie

Z mnohch vlastnost determinantu uvedieme nasledujcich pt, ktor zrove umouj jeho rchly
vpoet (v kombincii s metdou v predchdzajcej asti):
D1: Ak B je matica, ktor vznikne z A aplikciou jednej riadkovej opercie O1, tak |B| = |A|.
D2: Nech matica B vznikne z A pomocou riadkovej opercie O2, t.j. tak, e niektor riadok matice
A sa vynsob kontantou c. Potom |B| = c.|A|.
D3: Aplikciou riadkovej opercie O3 sa determinant nemen.
D4: Ak v matici A je niektor riadok nsobkom inho riadku, tak |A| = 0.
3.1. MATICE 63
D5: Ak A = [aij ]nn je trojuholnkov matica, tak jej determinant je sinom jej diagonlnych prvkov,
ie |A| = a11 a22 . . . ann .
Poznmka. Pravidl analogick D1D4 platia aj pre stpce a stpcov opercie s maticami.
Z uvedenho ihne vyplva, e determinant tvorcovej matice A typu n n mono pota napr.
nasledovne: Pouitm krokov A1A3 upravme maticu A do Gaussovho tvaru to bude automaticky
trojuholnkov matica, ktorej determinant je (podla D5) sinom jej diagonlnych prvkov. Pri v-
pote nezabdame zmenit znamienko determinantu pri kaej vmene dvoch riadkov (pravidlo D1) a
vynsobit determinant kontantou pri kadom pouit riadkovej opercie O2 (pravidlo D2).
Bystr itatel iste lahko njde mnoh zjednoduenia tohoto algoritmu. Naprklad, vytvranie
vedcej jednotky v kadom riadku nie je postatn; ak pri pravch vznikne nulov riadok, je podla
D4 determinant automaticky rovn nule; na vhodnom mieste (mnoho nl v niektorom riadku alebo
stpci) me byt vhodn prejst k rozvoju determinantu podla 3.1.8, atd.
Dsledkom uvedenho algoritmu a tvrden v 3.1.6 je nasledujci zvan fakt: K tvorcovej matici
A existuje inverzn matica prve vtedy, ked |A| =
6 0.
Prklad 7. Kombinciou rznych metd vypotajme determinant

2 3 1 3
3 5 1 2
A=

4 5 3 2

3 1 2 3
Rieenie: Pri vpote budeme pouvat kdovanie riadkovch resp. stpcovch operci podobne
ako v 3.1.4 (riadky oznaujeme Ri , stpce Sj ); sasne v ztvorke budeme uvdzat, ktor pravidlo na
vpoet determinantu pouvame:

2 3 1 3

3 5 1 2
|A| = S1 S3 (D1)

4 5 3 2

3 1 2 3

1 3 2 3

1 5 3 2
R20 = R2 + (1)R1
= R30 = R3 + (3)R1 (D3)

3 5 4 2

2 1 3 3
R40 = R4 + (2)R1

1 3 2 3

0 2 1 1
= (3.2) S1

0 4 2 7

0 5 1 3

2
1 1
= 1.(1)1+1 . 4 2 7 S1 S2 (D1)

5 1 3

1 2 1
R20 = R2 + 2R1
= + 2 4 7 (D3)

R30 = R3 + R1
1 5 3

1
2 1
= 0 0 9 R2 R3 (D1)

0 3 4


1
2 1
= 0 3 4 (D5)

0 9

0
= (1.(3).(9)) = 27 .
3.1.10 Vpoet inverznej matice pomocou determinantov

Popri metde uvedenej v 3.1.7 je mon inverzn maticu vypotat aj pomocou determinantov. Tto
metda m znan teoretick vznam; pre praktick potanie je vhodn len pre matice typu najviac
4 4.
Nech A = [aij ] je tvorcov matica typu n n. Ako u vieme z 3.1.9, ak |A| = 0, tak ku matici
A neexistuje inverzn matica. Preto v dalom predpokladme |A| = 6 0. Rovnako ako pri defincii
determinantu, nech Aij oznauje tvorcov maticu typu (n 1) (n 1), ktor vznikne z matice A
vynechanm jej i-teho riadku a j-teho stpca. Potom plat:
1
A1 = [bij ]nn , kde bij = (1)i+j |Aji | . (3.3)
|A|
(Pozor na zmenu poradia indexov!)
Pre regulrnu maticu A typu 2 2 z uvedenho ihned vyplva nasledujca formula:
! !
a11 a12 1 1 a22 a12
Ak A = , tak A = .
a21 a22 |A| a21 a11
Prklad 8. Pomocou determinantov vypotajme inverzn maticu (ak existuje) ku matici

1 3 2
A = 2 5 3 .

3 4 8
Rieenie: Pouitm vzoreka pre vpoet determinantu 3 3 (pozri 3.1.8) zistme, e |A| = 7,
a preto k danej matici existuje inverzn matica. Podla (3.3) jej prvky s (1)i+j |Aji |/|A| pre 1
i, j 3, teda
|A11 | |A21 | |A31 |
1
A1 = |A12 | |A22 | |A32 | .

|A|
|A13 | |A23 | |A33 |
Ako vieme, matice Aji zskame z pvodnej matice A vynechanm j-teho riadku a i-teho stpca; preto

5 3 3 2 3 2

4 8 4 8 5 3

1 2 3 1 2 1 2
A1 =

3 8 3 8 2 3

7

2 5 1 3 1 3

3 4 3 4 2 5

Po vpote uvedench 9 determinantov typu 2 2 (pouitm vzoreka z 3.1.8) napokon dostaneme:

28 16 1 4 16/7 1/7
1
A1 = 7 2 1 = 1 2/7 1/7 .

7
7 5 1 1 5/7 1/7
O sprvnosti vpotu sa presvedte skkou t.j. priamym vynsobenm ukte, e naozaj plat
AA1 = A1 A = I3 .
3.1. MATICE 65
3.1.11 Dleit vztahy medzi uvedenmi pojmami

Okrem vztahov uvedench v predchdzajcich astiach upozornme ete na nasledujce svislosti
maticovch operci s determinantom a inverznou maticou.
Nech A, B s tvorcov matice rovnakho typu. Potom |AB| = |A||B|, ie determinant sinu
matc je rovn sinu prslunch determinantov. (Pozor analogick pravidlo neplat pre set
matc!) alej, |AT | = |A|, t.j. transponovanm matice sa determinant nemen. Napokon, ak |A| =
6 0,
tak |A1 | = 1/|A|.
Zakonme azda najdleitejm tvrdenm, ktor zhruje vlastnosti ekvivalentn regulrnosti matc.
Nech A je tvorcov matica typu n n. Nasledujce vlastnosti s ekvivalentn:
(1) Matica A je regulrna.
(2) Matica A je ekvivalentn s jednotkovou maticou In .
(3) Matica A m hodnost rovn n.
(4) Determinant matice A je rzny od nuly: |A| =
6 0.
(5) K matici A existuje inverzn matica.
(6) Pre kad n 1 maticu b m sstava rovnc Ax = b jedin rieenie.
Cvienia
1. Upravte nasledujce matice do Gaussovho tvaru, a potom do redukovanho Gaussovho tvaru:

1 2 3 1 1 1 1
(a) 1 3 2 ; (b) 1 0 0 1 ;

2 1 2 1 2 1 0

2 2 1 0 1
2 4 8 6 4 1 1 2 3 1
(c) 2 4 5 4 3 ; (d) .

1 1 2 0 1
6 12 15 12 18

0 0 1 1 1
2. Zistite, i nasledujce matice A a B s ekvivalentn (oprite sa o posledn vetu v podkapitole

3.1.3):
! !
1 3 2 1 3 1
(a) A = , B= ;
2 6 5 3 9 6
! !
1 3 2 1 2 3
(b) A = , B= ;
2 6 5 2 4 7

1 2 3 1 2 3
(c) A = 2 1 1 , B= 2 1 4 .

1 7 8 1 1 1
3. Vypotajte hodnost nasledujcich matc:

1 2 3 2 4 1
(a) 2 4 5 ; (b) 1 1 1 ;

1 10 4 1 3 2

3 0 2 1 2 1 0
4 1 1 3 1 0 2
(c) ; (d) .

2 1 3 1 0 2 1
1 2 4 3 1 1 1
4. Vypotajte hodnotu maticovho vrazu, ak A, B s matice z lohy 2(b):

(a) 2A 3B
(b) BT B AAT
(c) A.BT B.AT
5. Zistite, ktor z nasledujcich matc s regulrne:

CVIENIA 67

3 2 1 1
1 3 1 2 1 1
1 1 1 2
(a) 3 4 3 ; (b) ; (c) 3 2 1 .

2 1 2 1
3 1 2 1 2 1

1 3 1 3
6. Metdou z podkapitoly 3.1.7 (prava matice na redukovan Gaussov tvar) vypotajte inverzn
matice k nasledujcim maticiam:

1 1 0 0
2 4 0 0 2 1
1 2 1 0
A= 1 2 1 ; B= ; C= 1 5 2 .

0 1 2 5
1 0 3 4 5 3

0 0 1 4
7. Kombinciami rznych metd vypotajte determinanty nasledujcich matc:

1 2 2 3 3 4 4 2
3 2 1 5 6 4 8 6 2 1 6
A= 6 5 4 ; B= ; C= .

7 8 8 9 5 1 2 3
5 4 1

1 3 6 5 3 5 1 3
8. Pomocou determinantov vypotajte inverzn matice k nasledujcim maticiam:

4 1 6 3 2 0 2 7 4
A = 3 1 4 ; B = 2 1 7 ; C = 1 1 3 .

3 1 5 1 1 1 5 2 3
9. Kontroln otzky:
(a) Je pravda, e ak tvorcov matica A je v Gaussovom tvare, tak A je trojuholnkov matica?
Je pravdiv opan tvrdenie?
(b) Je pravda, e pre kad dve tvorcov matice A, B rovnakho typu plat: (A + B)2 = A2 +
2AB + B2 ?
(c) Je pravda, e inverzn matica k trojuholnkovej matici (ak vbec existuje) je opt trojuholn-
kov matica?
(d) Je pravda, e pre kad tvorcov maticu A a kad kontantu d plat: |dA| = d.|A| ? (Pozor
toto nie je pravidlo D2 z 3.1.9!)
3.1.12 Rieenia
1. Uvdzame vdy najprv Gaussov tvar a potom redukovan Gaussov tvar matice:

1 2 3 1 0 0
(a) 0 1 1 , 0 1 0 ;

0 0 1 0 0 1

1 0 0 1 1 0 0 1
(b) 0 1 1 0 , 0 1 0 1 ;

0 0 1 1 0 0 1 1

1 2 4 3 2 1 2 0 1/3 0
(c) 0 0 1 2/3 1/3 , 0 0 1 2/3 0 ;

0 0 0 0 1 0 0 0 0 1

1 1 1/2 0 1/2 1 1 0 0 1
0 0 1 2 1 0 0 1 0 1
(d) , .

0 0 0 1 0 0 0 0 1 0

0 0 0 0 0 0 0 0 0 0
2. (a) no. (b) Nie. (c) Nie.

3. (a) 2. (b) 3. (c) 2. (d) 3.
4. ! !
1 0 5 0 1
(a) ; (b) nedefinovan; (c) .
2 0 11 1 0
5. (a) regulrna, (b) regulrna, (c) regulrna

6.

2 3 4 5
3/2 3 1 1 1/5 1/5
3 3 4 5
A1 = 1 3/2 1/2 ; B1 = ; C1 = 1 4/5 1/5 .

4 4 4 5
1/2 1 0 3 8/5 2/5

1 1 1 1
7. |A| = 6; |B| = 18; |C| = 120.

8.
1 1 2 9 13 25
1
A1 = 3 2 2 ; B1 neexistuje ; C1 = 18 26 2 .

156
0 1 1 3 39 9
9. (a) no; opan tvrdenie neplat. (b) Nie. (c) no. (d) Nie.
Kapitola 4
Rieenie sstav linernych rovnc
4.1 vod
Z predchdzajcej kapitoly u vieme, o je matica. Matice typu 1 n a n 1 nazvame vektory
(riadkov, stpcov). Tento pojem logicky nadvzuje a roziruje pojem vektora definovanho v kapi-
tole 2.
Nech m, n N, aij R pre i = 1, . . . , m, j = 1, . . . , n, bi R pre i = 1, . . . , m s dan sla.
Potom sstavou m linernych rovnc s n neznmymi x1 , x2 , . . . , xn nazvame systm rovnc
a11 x1 + ... + a1n xn = b1

a21 x1 + ... + a2n xn = b2
.. .. ..
. . . (4.1)
am1 x1 + . . . + amn xn = bm .
Jednotliv rovnice s matematickm vyjadrenm podmienok, ktorm musia vyhovova neznme x1 ,

x2 ,. . . ,xn . To, e sa jedn o sstavu rovnc znamen, e tieto podmienky musia by splnen sasne.
V slade so stredokolskou terminolgiou sa pri malom pote neznmych tieto niekedy oznauj ako
x, y prpadne z.
Rieenm sstavy (4.1) nazvame n relnych sel r1 , r2 , . . . , rn tej vlastnosti, e po ich dosaden
za x1 , x2 , . . . , xn v (4.1) dostaneme m platnch rovnost medzi slami.
Riei sstavu (4.1) znamen njs vetky rieenia tejto sstavy.
Ak definujeme maticu A typu m n s prvkami aij pre i = 1, . . . , m, j = 1, . . . , n, A =(aij ) ,
vektory x, b typu n 1 resp. m 1 takto:
x = (x1 , . . . , xn )T , b = (b1 , . . . , bm )T ,
tak meme sstavu (4.1) zapsa v tvare
Ax = b. (4.2)
Maticu A nazvame matica sstavy (4.1) , vektor b tie prav strana sstavy (4.1).
Rieenm (4.2) nazvame vektor r = (r1 , . . . , rn )T , pre ktor plat rovnos vektorov Ar a b.
Zpisy sstavy v tvare (4.1) a (4.2) s zrejme ekvivalentn.
69
70 KAPITOLA 4. RIEENIE SSTAV LINERNYCH ROVNC
Maticu
a11 a12 ... a1n b1

.. .. .. .. ..
. . . . . (4.3)
am1 am2 . . . amn bm
nazvame rozren matica sstavy (4.1) a oznaujeme ju (A | b).
Medzi slami m a n nie je vo veobecnosti iadny svis. Ak m > n,tak sstava rovnc sa nazva
preuren. Ak m < n,tak sstava rovnc sa nazva nedouren. Ak v (4.1) je b1 = b2 = . . . = bm =
0, tak odpovedajcu sstavu m linernych rovnc o n neznmych nazvame homognna sstava
rovnc. Je teda tvaru
Ax = 0. (4.4)
Hned vidie, e tto sstava rovnc m vdy rieenie r1 = 0, r2 = 0, . . . ,rn = 0, t. j. nulov vektor
r = (0, 0, . . . , 0)T .
Takto rieenie nazvame trivilnym rieenm (4.4).

U na sstave dvoch linernych rovnc o dvoch neznmych sa daj demontrova vetky monosti
tkajce sa rieitenosti, ktor mu nasta pre sstavu (4.1). Pre sstavu (4.1) me nasta prve
jedna z tchto monost:
m prve jedno rieenie
m nekonene vea rieen
nem iadne rieenie.
Zkladnm teoretickm vsledkom tkajcim sa rieitenosti (4.1) je nasledujca Frobeniusova

veta.
Sstava (4.1) ma rieenie prve vtedy, ak hodnos matice sstavy je rovn hodnosti rozrenej matice
sstavy, t. j. ak plat
h(A) = h(A|b).
Vzhadom na to, e hodnos matice u viete uri, tak iba uvedieme, e nezisujeme zvl hodnos
matice sstavy a zvl hodnos rozrenej matice sstavy. Pracujeme iba s rozrenou maticou sstavy,
priom si v nej pre prehad oddelme posledn stpec zvislou iarou (odtia pochdza aj oznaenie
(A|b).
Prklad 1. Zistite, i sstava rovnc
2x1 + x2 = 1
x1 + 2x2 = 1
6x1 + 3x2 = 3
je rieiten.
Rieenie: Budeme pracova s maticou

2 1 1
1 2 1

6 3

3
4.1. VOD 71
a zisujeme jej hodnos. Znmym spsobom postupne dostvame:

2 1 1 1 2 1 1 2 1

1 2 1 = 2 1 1 = . . . = 0 5 3 .

6 3 6 3 0 0 2

3 3
Teda h(A) = 2, h(A|b) = 3 . Nakoko 2 6= 3, sstava nie je rieiten.
Zoveobecnenm sstavy (4.1) je sstava m linernych rovnc s n neznmymi s parametrom

(parametrami). Ku takejto sstave sa dostaneme vtedy, ak niektor ( alebo niektor ) z koeficientov
aij , bi zvis znmym spsobom od istho parametra, a teda me nadobda nekonene vea alebo iba
konene vea relnych hodnt. Me ns zaujma, ako tento parameter ovplyvuje rieenie sstavy,
rieitenos sstavy alebo poet rieen sstavy at.
Parametre budeme v dalom oznaova s, t, u.
Typick prklad by teda mohol by:vyetri, ako zavis rieenie sstavy rovnc
x1 + 2x2 = s
3x1 + 4x2 = t
s, t R, na hodnotch s, t. Ak by sme takto vzah nali, tak postupnm dosadzovanm potrebnch

hodnt parametrov s, t dostvame odpovedajce rieenia. Sstava s parametrom je vo veobecnosti
teda zloitej problm ako sstava (4.1) Frobeniusovu vetu meme samozrejme poui aj pre sstavu
s parametrom. Nsledn analza rieitenosti vak moe by znane nron.
Cvienia
1. Zistite, i x1 = 2, x2 = 3 je rieenm sstavy rovnc
2x1 + 5x2 = 7
6x1 3x2 = 4 .
2. Zistite, i vektory (1, 1, 5)T , (1, 2, 5)T , (1, 1, 3)T s rieenm sstavy rovnc
6x1 + 3x2 2x3 = 2

x1 3x2 + 2x3 = 5
2x1 + x2 + x3 = 9 .
3. Zistite, i vektory (0, 2)T , (1, 1)T , (4, 4)T , (4, 2)T , (2, 0)T s rieenm sstavy rovnc
3x1 2x2 = 4
6x1 4x2 = 8 .
4. Uvete geometrick interpretciu sstavy dvoch linernych rovnc
a11 x + a12 y = b1
a21 x + a22 y = b2
z hadiska jej rieitenosti. Ako sa zmenia vae zvery v prpade, e plat b1 = b2 = 0 ? Pokste sa
o analgiu pre sstavu troch linernych rovnc o troch neznmych x, y, z. (Nvod: ak geometrick
tvar je popsan rovnicou ax + by + c = 0 a jej analgiou v trojrozmernom priestore?)
5. Napte sstavy dvoch linernych rovnc s dvomi neznmymi, ktor maj vlastnos: a) m
prve jedno rieenie , b) nem rieenie , c) m nekonene vea rieen .
6. Vyriete nasledovn sstavy linernych rovnc

3x1 + 4, 127x2 = 15, 441
x1 + 1, 370x2 = 5, 147
3x1 + 4, 122x2 = 15, 441

x1 + 1, 374x2 = 5, 147 .
7. Pouitm Frobeniusovej vety zistite, i nasledovn sstavy linernych rovnc s rieiten:
a)
x1 2x2 + 2x3 = 9
3x1 + 5x2 + 4x3 = 11
5x1 + 12x2 + 6x3 = 29
b)
x1 + 2x2 x3 = 2
3x1 x2 + 2x3 = 7
x1 x3 = 2
2x1 + x2 + x3 = 7
c)
3x1 2x2 + x3 = 1
x1 + x2 3x3 = 7
11x1 4x2 3x3 = 10
d)
2x1 3x2 + x3 = 5
2x1 + x2 + x3 = 12
x1 + 2x2 x3 = 3
e)
2x1 + x2 x3 + x4 = 1
3x1 2x2 + 2x3 3x4 = 2
2x1 x2 + x3 3x4 = 4
5x1 + x2 x3 + 2x4 = 1
f)
x1 + 2x2 + 3x3 2x4 = 6
3x1 + 2x2 x3 + 2x4 = 4
2x1 x2 2x3 3x4 = 2
2x1 3x2 + 2x3 + x4 = 8 .
4.2 Rieenie sstav linernych rovnc s regulrnou maticou

Uvaujme o sstave n linernych rovnc s n neznmymi tvaru
a11 x1 + . . . + a1n xn = b1
a21 x1 + . . . + a2n xn = b2
.. .. ..
. . . (4.5)
an1 x1 + . . . + ann xn = bn .
4.2. REGULRNE SSTAVY ROVNC 73
Pre vhodne definovan maticu A typu n n, vektory b, x typu n 1 meme tto sstavu zapsa
6 0 . Potom sstava (4.5) m prve jedno rieenie r = (r1 , . . . , rn )T .
aj v tvare Ax = b. Nech | A | =
4.2.1 Cramerovo pravidlo

Ak ozname D | A | a D1 , D2 , . . . , Dn determinanty tch matc, ktor sme dostali z matice A
tak, e sme v nej postupne nahradili prv stpec vektorom b, druh stpec vektorom b, a n-t stlpec
vektorom b, tak plat:
D1 D2 Dn
r1 = , r2 = , . . . , rn = .
D D D
Takto spsob urenia rieenia sstavy Ax = b s regulrnou maticou A ( | A | =
6 0 ) sa nazva
Cramerovo pravidlo.
Prklad 2. Zistite, i sstavu linernych rovnc
1x1 + 2x2 + x3 = 8
3x1 + 2x2 + x3 = 10
4x1 + 3x2 2x3 = 4
je mon riei Cramerovm pravidlom a ak no, urte jej rieenie tmto pravidlom.
Rieenie: V naom prpade je n = 3 a

1 2 1 8
A = 3 2 1 , b = 10 .

4 3 2 4
Nakoko je | A | = 14 6= 0, meme poui Cramerovo pravidlo. Postupne dostvame

8 2 1

D1 = 10 2 1 = 14

2

4 3

1 8 1

D2 = 3 10 1 = 28

2

4 3

1 2 8

D3 = 3 2 10 = 42,

4 3 4
a preto r1 = 14/14, r2 = 28/14, r3 = 42/14. Rieenm sstavy je teda vektor r =(1, 2, 3)T .
2x1 + x2 = 2
4x1 + 2x2 = 4
Rieenie: Zrejme v naom prpade je n = 2 a

! !
2 1 2
A= ,b = .
4 2 4
Nakoko je | A | = 0, nememe poui Cramerovo pravidlo. Vimnite si, e sstava m rieenie. Je ich
nekonene vea, s to vektory tvaru (t, 2 2t)T , kde t je ubovon relne slo. Cramerovo pravidlo
nm neumouje tieto rieenia njs.
2x1 x2 + x3 = 8
4x1 + 2x2 x3 = 1
Rieenie: V naom prpade sa jedn o sstavu dvoch linernych rovnc o troch neznmych. Cra-
merovo pravidlo nm neumouje tto sstavu riei.
Cvienia
8. Zistite, i je mon riei nasledovn sstavy rovnc Cramerovm pravidlom a ak no, urte ich
rieenie tmto pravidlom:
a)
5x1 + 4x2 = 2
x1 3x2 = 7
b)
3x1 + 6x2 = 1
2x1 + 4x2 = 0
c)
2x1 6x2 = 2
x1 3x2 = 4
d)
8x1 3x2 + 6 = 0
4x1 + x2 1 = 0
e)
3x1 2x2 x3 = 1
2x1 + 5x2 + x3 = 0
f)
3x1 4x2 = 6
x1 x2 = 5
g)
3x1 + x2 = 5
6x1 + 2x2 = 7
h)
5x1 4x2 = 8
3x1 + x2 = 15
ch)
3, 14x1 + x2 = 2
x1 + x2 = 4 .
9. Zistite, i je mon riei nasledovn sstavy rovnc Cramerovm pravidlom a ak no, urte ich
rieenie tmto pravidlom:
a)
2x1 + x2 + 3x3 = 9
x1 2x2 + x3 = 2
3x1 + 2x2 + 2x3 = 7
b)
2x1 + 3x2 x3 = 1
x1 x2 + x3 = 2
3x1 + 2x2 = 5
c)
3x1 2x2 + x3 = 11
x1 + x2 3x3 = 7
11x1 4x2 3x3 = 10
d)
x1 + 3x2 2x3 = 7
3x1 + 3x3 = 3
2x1 + x2 + 2x3 = 1
e)
2x1 + 3x2 + 5x3 = 11
x1 5x2 2x3 = 5
3x1 + 6x2 + 4x3 = 3
f)
x1 + 2x2 + x3 = 3
2x1 3x2 + x3 = 2
3x1 + x2 + 3x3 = 4
g)
2x1 + 3x2 x3 + x4 = 0
x1 + 2x2 + 7x3 = 2
3x1 + 2x3 + x4 = 7
h)
2x1 3x2 + x3 = 0
x1 + 2x2 x3 = 0
2x1 + x2 + x3 = 0 .
Cramerovo pravidlo nm umouje aj iastone odpoveda na otzku o rieitenosti sstav liner-
nych rovnc s parametrami.
Prklad 5. Zistite, pre ak hodnoty parametra s m sstava linernych rovnc
sx1 + 2x2 = 2
3x1 + 4x2 = 3
prve jedno rieenie a urte ho Cramerovm pravidlom.
Rieenie: Poda Cramerovho pravidla bude ma tto sstava rovnc prve jedno rieenie pre tie
s, pre ktor plat

s 2
= 4s 6 6= 0.

3 4

Teda pre s R { 32 } m sstava prve jedno rieenie a plat pre:
1 3(s 2)
r1 = , r2 = .
2s 3 2(2s 3)
Na zver ete poznamenajme, e ak D = 0 a aspo jeden z determinantov D1 , D2 , . . . , Dn je rzny

od nuly, tak sstava (4.5) nem rieenie.
Cvienia
10. Zistite, pre ak hodnoty parametrov s, t, u maj nasledovn sstavy linernych rovnc prve jedno
rieenie a urte ho Cramerovm pravidlom:
a)
x1 + sx2 = 1
tx1 + 4x2 = 0
b)
sx1 + tx2 = 1
tx1 + sx2 = 3
c)
2x1 + 5x2 = 2 s t
3x1 + 4x2 = 1+s
d)
sx1 + 2x2 3x3 = 2
x1 + x2 x3 = u
tx1 x2 + x3 = 3
e)
2x1 + 3x2 + 5x3 = 2s
3x2 + 4x3 = 1t
x3 = 2 s + u .
4.2.2 Vyuitie inverznej matice

Uvaujme op o sstave (4.5). Kede matica A sstavy je regulrna, tak existuje prve jedno rieenie
tejto sstavy. Teda plat rovnos
Ar = b.
Nakoko matica A je regulrna, tak existuje ku nej inverzn matica A1 tej vlastnosti, e plat
A1 .A = A.A1 = In .
Pre vektor A1 b zrejme potom plat
A(A1 b) = (AA1 )b = In b = b.
Teda z jednoznanosti rieenia dostvame, e
r = A1 b.
Ku tomuto vyjadreniu rieenia sme sa dostali tak, e sme obe strany rovnosti Ar = b zava vynsobili
maticou A1 .
2x1 + x2 = 7
x1 x2 = 2
je mon riei pomocou inverznej matice a ak no, njdite jej rieenie touto metdou.
Rieenie: Pre ! ! !
2 1 x1 7
A= ,x = ,b =
1 1 x2 2
meme dan sstavu rovnc zapsa v tvare Ax = b. Zrejme n = 2. Pretoe | A | = 3 6= 0 je matica
A regulrna a existuje ku nej inverzn matica. Metdami uvedenmi v asti o urovan inverznej
matice sa d zisti, e !
1 1/3 1/3
A = .
1/3 2/3
Preto ! ! !
1 1/3 1/3 7 3
r=A b= = .
1/3 2/3 2 1
x1 + x2 = 2
3x1 + 3x2 = 4
Rieenie: Pre vhodne definovan maticu A tejto sstavy plat, e jej determinant je rovn nule.
Preto nememe dan sstavu rovnc riei pomocou inverznej matice. Vimnite si, e sstava nie je
rieiten.
2x1 + 3x2 + 4x3 = 6

x1 + 5x2 + 3x3 = 2
Rieenie: Matica sstavy nie je tvorcov, a preto nememe dan sstavu riei pomocou in-
verznej matice.
Inverzn maticu meme vyui aj v komplikovanejch lohch.
Prklad 9. Zistite, i existuje matica X tak, aby platil vzah

! !
3 2 1 1
X =
1 3 1 2
a ak no, urte ju.
Rieenie: Ozname ! !
3 2 1 1
A= ,B =
1 3 1 2
matice typu 2 2. Ak matica X existuje, tak je nutne typu 2 2. Nech plat
!
x1 x2
X= .
x3 x4
Z rovnice XA=B roznsobenm dospejeme ku sstave linernych rovnc tvaru:
3x1 + x2 = 1
2x1 + 3x2 = 1
3x3 + x4 = 1
2x3 + 3x4 = 2 .
Teda existencia, neexistencia, jednoznanos prpadne viacznanos urenia matice X je ekvivalentn

tomu, i vyie uveden sstava rovnc m, alebo nem rieenie, prpadne koko rieen tejto sstavy
existuje. Aj ke je to sstava 4 rovnc o 4 neznmych, s to vlastne dve sstavy dvoch rovnc o dvoch
neznmych s tou istou maticou sstavy, ale rznymi pravmi stranami. Na ich rieenie by sme mohli
poui Cramerovo pravidlo (preo ?).
Ak si uvedomme, e matica A je regulrna ( |A| = 7), tak existuje ku nej inverzn matica A1 .
Z predpokladanej rovnosti XA = B vynsobenm sprava A1 dostvame explicitn vyjadrenie matice
X v tvare X = BA1 . Teda existuje jedin tak matica X a ahko zistme, e pre u plat:
! ! !
1 1 3/7 2/7 2/7 1/7
X= = .
1 2 1/7 3/7 1/7 4/7
Cvienia
11. Zistite, i je mon riei nasledovn sstavy linernych rovnc pomocou inverznej matice a ak
no, njdite ich rieenie touto metdou.
a)
3x1 + x2 = 5
x1 x2 = 3
b)
x1 2x2 = 2
2x1 + 6x2 = 5
c)
3x1 + 2x2 = 9
4x1 + 5x2 = 7
d)
10x1 + 20x3 = 60
20x2 = 60
20x1 + 68x3 = 176
e)
2x1 + 3x3 = 4
4x2 + x3 = 1
3x1 + x2 + 2x3 = 7
f)
3x1 2x3 = 0
x1 + 4x2 + 2x3 = 2
5x1 + x2 + x3 = 4
g)
x1 + x3 = 3
2x2 + x3 = 4
x1 + x2 + 3x3 = 2
h)
4x1 + 10x3 = 1
10x2 = 2
10x1 + 5x3 = 3
i)
3x1 = 12
2x2 = 3
5x3 = 1
j)
x1 + 2x2 3x3 = 6
x2 + 2x3 = 1
x3 = 4
k)
2x1 = 3
3x1 + 4x2 = 7
5x1 + 2x2 + x3 = 8 .
12. Zistite, i existuje matica X tak, aby platili niie uveden rovnice. Ak no, urte maticu X.
a) ! !
2 1 3 2
X=
1 0 1 1
b) ! !
4 6 2 8
X=
6 9 3 12
c) ! !
4 6 1 1
X=
6 9 1 1
d) ! ! !
1 0 7 6 1 3
X =
2 1 5 1 2 4
e)
1 1 1 1 0 0
4 5 6 X = 3 1 0

3 3 4 0 3 1
f)
3 1 2 1 0 0
4 3 0 X = 0 1 0

1 2 0 0 0 1
g) ! ! !
1 2 2 1 1 1
X+X =
2 2 3 0 0 2
h) ! !
3 2 2 1
3X =X
1 1 1 0
4.2.3 Gaussova eliminan metda

Prklad 10. Zistite, i sstava linernych rovnc
2x1 + 4x2 2x3 = 6

3x2 + 6x3 = 3
12x3 = 3
je rieiten a ak no, njdite jej rieenie.
Rieenie: Determinant odpovedajcej matice sstavy je (2)(3)(12) 6= 0, a preto m sstava

jedin rieenie. Iste ste si vimli, e z poslednej rovnice ahko dostvame r3 = 3/12 = 1/4. Z pred-
poslednej potom plat 3x2 + 6(1/4) = 3, a teda r2 = 3/2. Konene z prvej rovnice dostvame, e
r1 = 3/2. Potom r = (1/4, 3/2, 1/4)T .
Tento spsob rieenia sstavy rovnc takhoto tvaru sa nazva sptn substitcia.
Sstavy linernych rovnc Ax = b , Cx = d sa nazvaj ekvivalentn , ak kad rieenie

sstavy Ax = b je rieenm sstavy Cx = d a kad rieenie sstavy Cx = d je rieenm sstavy
Ax = b . Prechod od sstavy Ax = b ku ekvivalentnej sstave Cx = d realizujeme pomocou
ekvivalentnch prav.
Uvaujme op o sstave (4.5). Gaussova eliminan metoda (GEM) rieenia sstavy (4.5) je
zaloen na tom, e od sstavy linernych rovnc Ax = b prejdeme ku ekvivalentnej sstave rovnc
Cx = d , priom matica C m vlastnos
cij = 0 pre i > j, cii 6= 0.
Matica C je teda regulrna horn trojuholnkov matica. Sptnou substitciou tto sstavu vyrieime
a dostaneme tak rieenie pvodnej sstavy Ax = b .
Ekvivalentn pravy, ktor pouvame pri GEM s:
G2: vynsobenie niektorej rovnice sstavy (t. j. jej pravej i avej strany) nenulovm slom
G3: pripotanie nsobku jednej rovnice sstavy ku inej rovnici sstavy (pripotavame odpove-
dajce si leny).
Vimli ste si, e nebola uveden ekvivalentn prava G1?
Prklad 11. GEM riete sstavu

2x1 + 4x2 2x3 = 6
x1 x2 + 5x3 = 0
4x1 + x2 2x3 = 2 .
Rieenie: Pretoe |A| =

6 0 (presvedte sa ), m sstava prve jedno rieenie. Pomocou ekviva-
lentnch prav chceme dospie ku sstave Cx = d , priom matica C bude ma truktru:

0

0 0
a na diagonle nenulov prvky.

Vynsobme prv rovnicu sstavy slom (1/2) a pripotajme ju ku druhej rovnici. Dostaneme
sstavu
2x1 + 4x2 2x3 = 6
3x2 + 6x3 = 3
4x1 + x2 2x3 = 2 .
Analogicky, ak vynsobme prv rovnicu slom (2) a pripotame ju ku tretej rovnici, dostaneme
sstavu
2x1 + 4x2 2x3 = 6
3x2 + 6x3 = 3
7x2 + 2x3 = 10 .
Teraz u plat, e prvky prvho stpca odpovedajcej matice sstavy, a na prvok v pozcii (1, 1), s
nulov.
Vynsobenm druhej rovnice slom 7/(3) a pripotanm ku tretej rovnici konene dostaneme
2x1 + 4x2 2x3 = 6

3x2 + 6x3 = 3
12x3 = 3 .
To je ale sstava s takou maticou, akou sme si elali. Tto sstavu sme sptnou substitciou rieili
v predchdzajcom prklade. Preto vieme, e r = (1/4, 3/2, 1/4)T .
Vrme sa ku veobecnej sstave (4.5). Sformulujeme veobecn stratgiu pri GEM.

Prepokladajme, e prvok a11 6= 0. Pripotanm vhodnch nsobkov prvej rovnice ku zostvajcim
(n 1) rovniciam dosiahneme, e koeficienty pri x1 v tchto rovniciach bud nulov. Postupne budeme
prv rovnicu nsobi slami
a21 a31 an1
, ,..., .
a11 a11 a11
Tm sa dostaneme ku sstave tvaru
a11 x1 + a12 x2 + a13 x3 + . . . + a1n xn = b1
(1) (1) (1) (1)
a22 x2 + a23 x3 + . . . + a2n xn = b2
(1) (1) (1) (1)
a32 x2 + a33 x3 + . . . + a3n xn = b3
.. .. .. .. .. ..
. . . . . .
(1) (1) (1) (1)
an2 x2 + an3 x3 + . . . + ann xn = bn .
Horn index naznauje, e sme ukonili prv krok GEM.
(1)
V druhom kroku GEM, za predpokladu e a22 6= 0, budeme pracova iba so zostvajcimi (n 1)
rovnicami. Vynsobenm druhej rovnice slami
(1) (1) (1)
a32 a42 an2
, ,...,
a22 a22 a22
znmym postupom dospejeme ku sstave
a11 x1 + a12 x2 + a13 x3 + . . . + a1n xn = b1
(1) (1) (1) (1)
a22 x2 + a23 x3 + . . . + a2n xn = b2
(2) (2) (2)
a33 x3 + . . . + a3n xn = b3
.. .. .. .. ..
. . . . .
(2) (2) (2)
an3 x3 + . . . + ann xn = bn .
alej pokraujeme analogicky.
Za predpokladu,e
(1) (2) (n2)
a11 6= 0, a22 6= 0, a33 6= 0, . . . , an1n1 6= 0,
sa po (n 1) krokoch konene dostaneme ku sstave
a11 x1 + a12 x2 + a13 x3 + . . . + a1n xn = b1
(1) (1) (1) (1)
a22 x2 + a23 x3 + . . . + a2n xn = b2
(2) (2) (2)
a33 x3 + . . . + a3n xn = b3
.. .. .. ..
. . . .
..
. a(n1)
nn
(n1)
xn = bn .
(1) (n1)
Pre maticu C tejto sstavy zrejme plat cij = 0 pre i > j a |C| = a11 .a22 . . . . .ann 6= 0, lebo
|A| 6= 0. Tm je skonen prv as GEM. Nasleduje druh as, rieenie sstavy Cx = d sptnou
substitciou.
(k1) (0)
sla akk pre k = 1, 2, . . . , n 1 nazvame pivot k -teho kroku GEM. Pritom a11 a11 .
Existuj dve triedy matc A, pre ktor takto popsan GEM je realizovaten.
Nech A je matica sstavy (4.5). Nech plat

n
X
|aii | |aij |
i=1,i6=j
(matica A sa vtedy nazva diagonlne dominantn),

|A| =
6 0. Potom GEM je realizovaten.
(Ak pre aspo jedno i plat
n
X
|aii | > |aij |,
i=1,i6=j
tak matica A sa nazva ostro diagonlne dominantn. )
Nech A je matica sstavy (4.5). Nech A = AT ( matica A je teda symetrick). Nech pre vetky
nenulov vektory y = (y1 , y2 , . . . , yn )T 6= 0 plat
n X
X n
yT Ay aij yi yj > 0
i=1 j=1
(matica A sa vtedy nazva kladne definitn). Potom je GEM realizovaten.

Diagonlna dominantnos je ahko verifikovaten. O mnohch sstavch linernych rovnc, ktor
vznikaj pri rieen praktickch problmov sa vie, e matica sstavy je kladne definitn, prpadne je
znma podmienka, vinou ahko splniten na to, aby matica sstavy bola kladne definitn.
Sstavu linernych rovnc
x2 + x3 = 2
x1 2x2 + 2x3 = 1
x1 + 2x2 + x3 = 1
nememe riei GEM. Vad nm samozrejme slo 0 pri x1 v prvej rovnici. Iste ste sami prili na to,
e meme definova aliu ekvivalentn pravu:
G1: vzjomn vmena niektorch dvoch rovnc sstavy.
Pridanm tejto ekvivalentnej pravy sa znane rozrila trieda rovnc Ax = b , na ktor meme
spene poui GEM. Ako uvidme v asti o numerickch metdach rieenia sstav linernych rovnc,
m prava G1 aj al, tie podstatn vznam. Je nutn pouva G1 aj v inch situciach, ako sa
vyskytla v predchdzajcej sstave rovnc.
Pri pouit GEM nie je nutn preverova podmienku, i |A| = 6 0. Na zklade znmych vlastnost
determinantov plat: ak |A| = 6 0, tak aj |C| =
6 0. (A teda, ak |C| = 0, tak aj |A| = 0. )Pre regulrnos
matice A je toti podstatn iba to, e |A| = 6 0 a nie ak m nenulov hodnotu.
Ekvivalentn pravy G1, G2, G3 npadne pripomnaj riadkov opercie O1, O2, O3, ktor sa
pouvali pri vytvoren Gaussovho tvaru matice. Sta len zrui neznme x1 , x2 , . . . , xn a pracova
s rozrenou maticou (A|b). Po njden jej Gaussovho tvaru je potrebn zas pripsa si neznme
x1 , x2 , . . . , xn za odpovedajce koeficienty a mme sstavu Cx = d . Technick rozdiel, (ktor ale
vymizne, ak pouijeme sptn substitciu), je ten, e Gaussov tvar matice vyadoval vedce jednotky,
km GEM vyaduje, aby vedce prvky (pivoty) ako analgie vedcich jednotiek boli rzne od nuly.
Samozrejme, e pouitm G2 by sme dosiahli, aby boli jednotkami.
Jedna z modifikci GEM sa nazva Gaussova Jordanova eliminan metda. T vyaduje,
aby sme sa od sstavy Ax = b cez sstavu Cx = d dostali ku sstave Ex = f , priom matica E
je diagonlna s eii 6= 0. Svis s redukovanm Gaussovm tvarom matice je u zrejm.
Cvienia
13. Gaussovou eliminanou metdou urte rieenia nasledovnch sstav linernych rovnc.
a)
x2 + x3 = 2
x1 2x2 + 2x3 = 1
x1 + 2x2 + x3 = 1
b)
6x1 x2 x3 = 11
x1 + 6x2 x3 = 32
x1 2x2 + 6x3 = 42
c)
2x1 + 3x2 + 5x3 = 10
3x1 + 7x2 + 4x3 = 3
x1 + 2x2 + 2x3 = 3
d)
4x1 3x2 + 2x3 = 4
6x1 2x2 + 3x3 = 1
5x1 3x2 + 2x3 = 3
e)
5x1 6x2 + 4x3 = 3
3x1 3x2 + 2x3 = 2
4x1 5x2 + 2x3 = 1
f)
5x1 + 2x2 + 3x3 = 2
2x1 2x2 + 5x3 = 0
3x1 + 4x2 + 2x3 = 10
g)
2x1 + 2x2 x3 + x4 = 4
4x1 + 3x2 x3 + 2x4 = 6
8x1 + 5x2 3x3 + 4x4 = 12
3x1 + 3x2 2x3 + 2x4 = 6
h)
2x1 + 3x2 + 11x3 + 5x4 = 2
x1 + x2 + 5x3 + 2x4 = 1
2x1 + x2 3x3 + 2x4 = 3
x1 + x2 3x3 + 4x4 = 3
i)
2x1 + 5x2 + 4x3 + x4 = 20
x1 + 3x2 + 2x3 + x4 = 11
2x1 + 10x2 + 9x3 + 7x4 = 40
3x1 + 8x2 + 9x3 + 2x4 = 37
4.2.4 Maticov rovnice

V asti o vyuit inverznej matice sme rieili aj lohy typu AX=B pre vhodn definovan matice A,
X, B.
Ku takejto rovnici by sme sa dostali, ak by sme potrebovali riei ist poet sstav s jednou maticou
sstavy, ale s rznymi pravmi stranami:
Ax = b(1 ) , Ax = b(2 ) , . . . , Ax = b(k ) .
Ak A je regulrna matica, tak prv mylienka by bola uri A1 a odpovedajce rieenia dosta
v tvare:
r(l) = A1 b(l) l = 1, 2, . . . , k.
Podrobn analza vak ukazuje, e je vhodnejie poui princp GEM aj na takto lohu.
Zo stpcovch vektorov b(1 ) , . . . , b(k ) zostrojme maticu
B = (b(1 ) , . . . , b(k ) )
zapsanm jednotlivch stpcov za sebou. Vhodne ozname neznme a vytvorme z nich maticu X.
Dostaneme sa tak ku maticovej rovnici AX=B. alej je vhodn postupova tak, ako je uveden
v zvere asti o GEM, t.j. pracova iba s rozrenou maticou sstavy (A|B) a vyuva ekvivalentn
pravy G1, G2, G3. Nesmieme zabudn na to, e na pravej strane mme viacero stpcov, a preto
treba kad z nich upravova. Sptnou substitciou, priom berieme do vahy odpovedajce si stpce
neznmych a pravch strn, dostaneme rieenie.
Prklad 12. Riete sstavy rovnic Ax = b(l) , ak

2 1 0
A = 1 1 2

1 1 1
pre vektory pravch stran

b(1 ) =(1, 4, 1)T , b(2 ) =(2, 2, 1)T .
Rieenie: Ak ozname x11 , x21 , x31 neznme pre prav stranu b(1 ) , x12 , x22 , x32 neznme pre
prav stranu b(2 ) a vytvorme z nich maticu X :

x11 x12
X = x21 x22 ,

x31 x32
tak mme riei maticov rovnicu AX = B. Napte si ju! Po odstrnen neznmych dostaneme
rozren maticu tvaru:
2 1 0 1 2
1 1 2 4 2 .

1 1 1 1 1
Znmymi pravami dospejeme ku matici tvaru:

2 0 4 6
0
0 1/2 2 7/2 1 .

0 1 3 1

0
Ak by sme si zas pripsali neznme, tak od sstavy AX = B sme sa dostali ku sstave CX = D .

Urobte tak! Matica C m vlastnosti poadovan v GEM. Sptnou substitciou, ak berieme do vahy
prv stpec matice D, dostaneme
r(1 ) =(3, 5, 3)T
a ak berieme do vahy druh stpec matice D, konene dostaneme
r(2 ) =(2, 2, 1)T .
Samozrejme, e sme mohli pokraova a po redukovan Gaussov tvar matice A a nebolo by potrebn
robi sptn substitciu. Z hadiska potu operci to je vak nevhodn.
Na rieen maticovej rovnice AX = B, pre vhodn vobu matice B, je zaloen jedna z metd
na urenie A1 . Pre inverzn maticu (predpokladme, e existuje) plat A.A1 = In . Teda B = In .
Aby sa nemusela robi sptn substitcia, je nutn upravi maticu A na redukovan Gaussov tvar.
Potom u veda nej napsan matica je inverznou maticou ku matici A. Prklad na takto postup bol
uveden v asti 3.1.7 o urovan inverznej matice.
4.2.5 Realita rieenia sstav

Je podstatn rozdiel v tom, i rieime sstavu linernych rovnc, ktor vznikla na zklade istho rel-
neho problmu alebo bola, tak ako je to v prpade doteraz uvdzanch sstav, uren len pre potreby
ozrejmenia si niektorch metd na ich rieenie. V praxi sa asto vyskytuj lohy, v ktorch je potrebn
riei tak sstavy linernych rovnc, ktor maj rdovo stovky neznmych. Preto efektvnos algo-
ritmu ich rieenia meme posudzova aj poda toho, koko si vyaduje aritmetickch operci. Z tohto
hadiska je Cramerovo pravidlo neefektvnou metdou. Tak isto, pokia to nie je nutn, sa vyhbame
urovaniu inverznej matice. Vznam Cramerovho pravidla a vyuitie inverznej matice je skr v teore-
tickch vahch, v elegantnosti vyjadrenia rieenia. V prpade malho potu neznmych (povedzme
pre n < 4) je Cramerovo pravidlo a inverzn matica vhodnou metdou. Gaussovu eliminan metdu
je mon zapisova v takom tvare, ktor doke identifikova niektor prpadn chyby rieitea, a teda
je vhodn pre realizciu GEM na kalkulake. Veobecne sa takto postup doporuuje, ak nechceme
alebo nememe vyuva vpotov techniku, pre n 10. as sasnho software na rieenie s-
stav linernych rovnc je zaloen na Gaussovej eliminanej metde a jej poetnch modifikcich.
To ale znamen pouva poita na rieenie sstav linernych rovnc. Vznamnm faktorom, ktor
doke ovplyni efektvnos metdy, je vyuitie pecifickch vlastnost matice sstavy (naprklad p-
sovos alebo riedkos matice). Tieto techniky vak aleko presahuj rmec tchto skrpt. Efektvnos
algoritmu meme posudzova aj poda presnosti vypotanho rieenia. V sasnosti me psobi
tento pojem zavdzajco, a preto doporuujeme itateovi oboznmi sa s nm v asti o numerickch
metdach rieenia sstav linernych rovnc.
4.3 Homognne sstavy

Uvaujme teraz o homognnej sstave m linernych rovnc s n neznmymi
a11 x1 + ... + a1n xn = 0

a21 x1 + ... + a2n xn = 0
.. .. ..
. . . (4.6)
am1 x1 + . . . + amn xn = 0.
4.3. HOMOGNNE SSTAVY 87
Pri rieen homognnych sstav spojme postup pouit pri GEM ( a pri zisovan hodnosti matice)
s tvrdeniami o pote rieen. Ozname A odpovedajcu maticu sstavy (4.6). Sstava (4.6) m vdy
trivilne rieenie r =(0, 0, . . . , 0)T .
Nech h(A) = n. Potom (4.6) m iba trivilne rieenie.
Prklad 13. Riete sstavu rovnc

x1 + 2x2 + 3x3 = 0
3x1 4x2 + 5x3 = 0
2x1 + 5x2 7x3 = 0 .
Rieenie: Znmymi pravami sa dostaneme ku ekvivalentnej sstave
x1 + 2x2 + 3x3 = 0
x2 15x3 = 0
134x3 = 0 .
Vidme,e h(A) = 3, a teda sstava m iba trivilne rieenie. Sptn substitcia nm iba potvrd
tento zver.
Nech h(A) = p < n. Potom sstava (4.6) m nekonene vea rieen.

Postupom znmym z GEM dospejeme ku ekvivalentnej sstave rovnc. Z nej je mon vybra p rovnc
a v nich vybra p neznmych (nazvame ich hlavn neznme) tak, e submatica z odpovedajcich
koeficientov m determinant rzny od nuly. Tento vber vak nemus by jednoznan. Zvyn rovnice
neuvaujeme a zvynch (n p) neznmych povaujeme za parametre a dme ich na prav stranu
takto vzniknutej sstavy. Dostali sme teda sstavu p linernych rovnc s p hlavnmi neznmymi a
(n p) parametrami. Z tejto sstavy vieme u jednoznane uri, v zvislosti na parametroch, hlavn
neznme. Pritom zvyajne postupujeme tak, e jeden parameter zvolme rovn 1 a ostatn 0 a njdeme
odpovedajce rieenie w. Takto skontruujeme (n p), nutne linerne nezvislch rieen pvodnej
sstavy:
w(1 ) , w(2 ) , . . . , w(np)
a pomocou nich veobecn rieenie homognnej sstavy v tvare
np
X
i w(i) .
i=1
Pritom i s ubovoln relne sla.

Plat, e pre kad vobu i dostvame rieenie sstavy (4.6) a naopak, kad rieenie (4.6) sa d
vyjadri ako linerna kombincia vektorov w(i) .
Prklad 14. Riete homognnu sstavu rovnc

2x1 + x2 2x3 + 3x4 = 0
3x1 + 2x2 x3 + 2x4 = 0
3x1 + 3x2 + 3x3 3x4 = 0 .
Rieenie: Posledn rovnicu vydelme tromi a vymenme ju s prvou rovnicou. Potom u ahko
dospejeme ku ekvivalentnej sstave rovnc
x1 + x2 + x3 x4 = 0
x2 4x3 + 5x4 = 0 .
Vidno, e h(A) = 2 p < 4 n.

Pri monej vobe x3 = s , x4 = t dostaneme sstavu dvoch rovnc s dvomi hlavnmi neznmymi
x1 , x2 a parametrami s, t:
x1 + x2 = s + t
x2 = 4s 5t .
Pre s = 1, t = 0 je odpovedajce rieenie
w(1 ) = (3, 4, 1, 0)T
a pre s = 0, t = 1 je odpovedajce rieenie
w(2 ) = (4, 5, 0, 1)T .
Veobecn rieenie homognnej sstavy je teda tvaru
1 w(1 ) + 2 w(2 ) = 1 (3, 4, 1, 0)T + 2 (4, 5, 0, 1)T
pre 1 , 2 R.
Ak by sme si zvolili za hlavn premenn x1 , x3 a za parametre x2 , x4 (je to mon), tak dostaneme
ekvivalentn sstavu
x1 + x3 = s + t
4x3 = s 5t
a odpovedajce veobecn rieenie tej istej homognnej sstavy by bolo tvaru
1 v(1 ) + 2 v(2 ) = 1 (1/4, 0, 5/4, 1)T + 2 (3/4, 1, 1/4, 0)T
pre 1 , 2 R.
Tto nejednoznanos veobecnho rieenia je dan tm, e vektory

w(1 ) , w(2 ) a v(1 ) , v(2 )
tvoria dve rzne bzy toho istho linerneho priestoru rieen pvodnej sstavy.1

Na zver uvedieme uiton tvrdenie. Ak v homognnej sstave linernych rovnc je m = n, tak

nutnou a postaujcou podmienkou existencie nenulovho (netrivilneho) rieenia je |A| = 0.
Cvienia
14. Urte netrivilne rieenia nasledovnch sstav homognnych rovnc
a)
0x1 + 0x2 + 0x3 + 0x4 = 0
b)
0x1 + 2x2 + 0x3 = 0
c)
9x1 + 21x2 15x3 + 5x4 = 0
12x1 + 28x2 20x3 + 7x4 = 0
1
Bliie sa s pojmom bza me itate oboznmi v literatre, napr. Kluvnek, Mik, vec: Matematika 1.
4.4. VEOBECN SSTAVY 89
d)
2x1 + 3x2 = 0
3x1 x2 = 0
e)
2x1 + 3x2 = 0
4x1 + 6x2 = 0
f)
x1 4x2 + 2x3 = 0
4x1 + 2x2 5x3 = 0
g)
5x1 + 2x2 18x3 = 0
2x1 + x2 8x3 = 0
h)
x1 + 2x2 + 3x3 = 0
4x1 + 7x2 + 5x3 = 0
x1 + 6x2 + 10x3 = 0
x1 + x2 4x3 = 0
i)
x1 3x2 26x3 + 22x4 = 0
x1 8x3 + 7x4 = 0
x1 + x2 2x3 + 2x4 = 0
4x1 + 5x2 2x3 + 3x4 = 0
j)
x1 + x2 + x3 = 0
2x2 + x3 = 0
x1 x2 = 0
4.4 Veobecn sstavy

Uvaujme konene o veobecnej sstave m linernych rovnc s n neznmymi
a11 x1 + ... + a1n xn = b1

a21 x1 + ... + a2n xn = b2
.. .. ..
. . . (4.7)
am1 x1 + . . . + amn xn = bm
zapsanej pre vhodne definovan maticu A, vektory x,b aj v tvare Ax = b. Vieme, e nutn a posta-
ujca podmienka pre to, aby sstava (4.7) mala rieenie, je h(A) = h(A|b). Nech sstava (4.7) m
rieenie. Ak h(A) = n, tak (4.7) m jedin rieenie. Ak h(A) < n, tak (4.7) m nekonene vea rieen.
Tieto tvrdenia spolu s postupom pouitm pri GEM (a pri zisovan hodnosti matice) a spsobom
rieenia homognnej sstavy rovnc vyuvame pri rieen (4.7).
Prpad h(A) = h(A|b) = n.
x1 + 2x2 + 3x3 = 5
3x1 4x2 + 5x3 = 10
2x1 + 5x2 7x3 = 9
m rieenie a ak no, urte ho.
Rieenie: Znmym spsobom dospejeme ku ekvivalentnej sstave
x1 + 2x2 + 3x3 = 5
x2 13x3 = 1
134x3 = 35 .
Vidno, e h(A) = h(A|b) = 3, a preto existuje jedin rieenie tejto sstavy. Sptn substitcia len
potvrdzuje toto tvrdenie. Preto r =(77/134, 321/134, 35/134)T .
Prpad h(A) 6= h(A|b).
x1 + x2 + x3 = 1
x1 + x3 = 1
2x1 + x2 + 2x3 = 0
Rieenie: Ihne dostvame

x1 + x2 + x3 = 1
x2 = 0
x2 = 2 .
Potom h(A) = 2,h(A|b) = 3, a preto sstava nem rieenie. Nemuseli sme poui Frobeniusovu vetu.
Z ekvivalentnej sstavy vidno, e je sporn. Neme sasne plati x2 = 0 a x2 = 2.
Prpad h(A) = h(A|b) p < n.

V tomto prpade m sstava Ax = b nekonene vea rieen. Vetky rieenia s tvaru
np
X
r=w+ i w(i) ,
i=1
kde
* w je nejak rieenie sstavy Ax=b
* w(i) s linerne nezvisl rieenia odpovedajcej homognnej sstavy rovnc Ax=0 , pre i =
1, . . . , n p
* i R pre i = 1, . . . , n p.
4.4. VEOBECN SSTAVY 91
asto sa hovor, e rieenie r je v tvare stu partikulrneho (nejakho) rieenia sstavy Ax=b
a veobecnho rieenia odpovedajcej homognnej sstavy Ax=0. Pri troche zrunosti sa tieto dve
lohy daj riei spolone.
Prklad 17. Zistite, i sstava linernych rovnc
2x1 + x2 2x3 + 3x4 = 4

3x1 + 2x2 x3 + 2x4 = 6
3x1 + 3x2 + 3x3 3x4 = 6
Rieenie: Znmym spsobom dospejeme ku ekvivalentnej sstave
x1 + x2 + x3 x4 = 2
x2 4x3 + 5x4 = 0 .
Vidno, e h(A) = h(A|b) = 2 = p. Teda sstava m nekonene vea rieen.

V asti o homognnych sstavach sme zistili, e dve linerne nezvisl rieenia odpovedajcej
homognnej sstavy linernych rovnc s w(1 ) = (3, 4, 1, 0)T a w(2 ) = (4, 5, 0, 1)T . Za parametre
sme pritom zvolili neznme x3 a x4 .
Nejak (partikulrne) rieenie Ax=b dostaneme z ekvivalentnej sstavy
x1 + x2 = 2 s + t
x2 = 4s 5t
najjednoduchie tak, e v nej zvolme za parametre s = t = 0. Dostvame sstavu
x1 + x2 = 2
x2 = 0 .
Potom u w = (2, 0, 0, 0)T . Teda veobecn rieenie sstavy rovnc je tvaru
(2, 0, 0, 0)T + 1 (3, 4, 1, 0)T + 2 (4, 5, 0, 1)T ,
kde 1 , 2 R. Vimnite si, e za partikulrne rieenie sstavy Ax=b sme mohli zvoli aj vektor
(1, 1, 1, 1, )T . Potom by bolo veobecn rieenie tvaru
(1, 1, 1, 1)T + 1 (3, 4, 1, 0)T + 2 (4, 5, 0, 1)T .
Dosadenm sa d zisti, e (3, 6, 1, 2)T je tie rieenm sstavy. Meme ho vyjadri ako
(2, 0, 0, 0)T + 1(3, 4, 1, 0)T + 2(4, 5, 0, 1)T ,
ale aj
(1, 1, 1, 1)T + 0(3, 4, 1, 0)T + 1(4, 5, 0, 1)T .
Cvienia
15. Zistite, i nasledujce sstavy s rieiten a ak no, njdite ich rieenie.
a)
x1 + 2x2 8x3 = 1
2x1 3x2 + 5x3 = 0
3x1 + 2x2 12x3 = 0
b)
3x1 x2 + x3 = 2
x1 + 5x2 + 2x3 = 6
2x1 + 3x2 + x3 = 0
c)
7x1 4x2 2x3 = 6
16x1 + 2x2 + x3 = 3
d)
x1 3x2 + 2x3 = 2
5x1 15x2 + 7x3 = 10
e)
3x1 6x2 x3 x4 = 0
x1 2x2 + 5x3 3x4 = 0
2x1 4x2 + 3x3 x4 = 3
f)
4x1 + 3x2 9x3 + x4 = 2
x1 + 2x2 13x3 + 3x4 = 3
3x1 x2 + 8x3 2x4 = 7
g)
x1 + 2x2 + 3x3 + 4x4 = 0
7x1 + 14x2 + 20x3 + 27x4 = 0
5x1 + 10x2 + 16x3 + 19x4 = 2
3x1 + 5x2 + 6x3 + 13x4 = 5
h)
x1 + x2 x3 = 6
2x1 x2 2x3 + 3x4 + x5 = 3
x1 + x2 + x3 2x4 + 3x5 = 2
4x1 x2 4x3 + 5x4 9x5 = 5
4.5 Numerick rieenie sstav linernych rovnc

4.5.1 Priame metdy
Riei sstavu linernych rovnc Ax = b s regulrnou maticou rdu n, kde n je vek slo (rdovo
tisce aj viac), je v technickej praxi vemi ast loha. Tto loha sa dnes u, samozrejme, realizuje
na potai. V poslednch desaroiach bolo vypracovanch niekoko vemi spench algoritmov na
ich rieenie. Vzhadom na dleitos ak maj linerne systmy v praxi, tejto problematike sa v ma-
tematickch aj programtorskch kruhoch ete stle venuje vek pozornos.
Metdu rieenia sstav Ax = b, ktor vedie k rieeniu (a na zaokrhovacie chyby) po konenom
4.5. NUMERICK RIEENIE SSTAV LINERNYCH ROVNC 93
pote krokov, nazvame priama metda. Zkladnm princpom priamych metd je elimincia ne-
znmych, ktor u poznme. Priame metdy vyuvame hlavne pre pln matice. S to tak matice,
ktorch vina prvkov je nenulov.
Vzhadom na to, e rieenia trojuholnkovch sstav ako aj Gaussova eliminan metda boli vy-
svetlen u v predchdzajcich astiach, tu si rozoberieme len ich algoritmick a numerick aspekty.
Riadkov pravy prevdzan GEM meme interpretova ako postupn nsobenie matice A trans-
formanmi maticami T1 , T2 , . . . , Tn1 , kde

1 0 ... 0 ... ... ... ... 0

0 1 ... 0 ... ... ... ... 0
... ... ... ... ... ... ... ... ...

0 ... 0 1 0 ... ... ... 0
Tk = ;

0 ... 0 mk+1,k 1 0 ... ... 0

0 ... 0 mk+2,k 0 ... ... ... 0
0 ... ... ... ... ... ... ... 0

0 ... 0 mn,k 0 ... ... 0 1
kde
(k1)
aik
mik = (k1)
, i = k + 1, k + 2, . . . , n
akk
s multipliktory k-teho kroku.
Oznaujeme
(0) (1) (k)
A A(0) = (aij ), T1 A(0) A(1) = (aij ), . . . , Tk A(k1) A(k) = (aij ), . . . , Tn1 A(n2)
A(n1) U;
b b(0) , b(1) T1 b(0) , . . . , b(k) Tk b(k1) , . . . b(n1) Tn1 b(n2) . Po realizcii vetkch n 1
krokov elimincie dostvame redukovan maticu sstavy a stpec pravch strn (pozri as Gaussova
eliminan metda). T ozname U a stpec pravch strn bude y. Mme:
U = A(n1) = TA(0) , y = b(n1) = Tb(0) ,
kde
T = T(n1) T(n2) . . . T2 T1 .
Matica T je regulrna, a preto existuje jej inverzn matica T1 , ktor ozname L. Pre tto maticu
plat:

1 0 ... ... 0
m 1 ... ... 0
21
L T1 = m31 m32 1 . . . 0 .

... ... ... ... 0
mn1 mn2 . . . mn1,n 1
To teda znamen, e matica A sa d rozloi na sin dolnej ( L ) a hornej ( U ) trojuholnkovej
matice. Plat:
A = LU.
Stanovenie matc L a U nazvame trojuholnkovm rozkladom alebo LU rozkladom. K danej
matici A meme uri viacero trojuholnkovch rozkladov poda toho, ako volme diagonlne prvky
matice L.
Prklad 18. Urobme pre dan maticu LU rozklad:

!
2 10
7 44
Rieenie: Dan maticu vieme rozloi dvojakm spsobom:

! ! !
2 10 1 0 2 10
= 7
7 44 2 1 0 9
alebo ! ! !
2 10 2 0 1 5
=
7 44 7 3 0 3
Plat veta o jednoznanosti rozkladu:
Veta 4.1 Trojuholnkov rozklad regulrnej matice A je uren jednoznane diagonlnymi prvkami
matice L a me by uren Gaussovou eliminciou.
V asti o GEM sme u spomnali triedy matc, kedy me by GEM (a teda aj trojuholnkov rozklad)
realizovan. Existuj aj matice, pre ktor sa GEM ned realizova. Aj tento fakt je dvodom pre
modifikcie GEM.
alm dvodom modifikci GEM s numerick aspekty GEM. Ich pvod je hlavne v nepresnosti
aritmetickch operci realizovanch na potai (vi kapitola Relne sla, as Chyby aritmetickch
operci). Tieto nepresnosti spsobia, e namiesto skutonch matc rozkladu L a U vypotame L
a U, priom LU 6= A. Ak teraz ozname A = LU, zaujma ns rozdiel A A. Existuj matice chb
E a F, pre ktor plat:
L = L + E, U = U + F.
Potom
A A = LU LU = EU LF EF.
Odtia plynie dleit zver: Ak pri realizcii GEM vychdzaj pre multilpiktory alebo prvky redu-
kovanej matice sstavy vek sla, s tie prvky matice L vek sla a preto rozdiel A A (hlavne
pre vek n ) me by rdovo mnohonsobne v ako je chyba E a F. Preto aj rozdiel presnho a
vypotanho rieenia me by neprijatene vek. V takomto prpade hovorme, e GEM je numericky
nestabiln.
Tieto dva dvody ns ved k modifikovanm metdam GEM. Tou modifikciou bude elimincia
s vberom hlavnho prvku. Prvok, ktorho prostrednctvom urujeme multipliktory k-teho kroku,
budeme nazva hlavnm prvkom (pivotom) k-teho kroku. Pri transformanej matici Tk sme ho
(k1)
oznaili a(k,k) . Rovnicu, z ktorej vyberme hlavn prvok k-teho kroku, nazvame hlavnou rovni-
cou k-teho kroku. Aby sme minimalizovali zaokrhovacie chyby, je vhodn vybera za hlavn prvky
tak prvky matice A(k) , ktor maj o najviu absoltnu hodnotu. Chyba sa v takomto prpade pri
alch nsobeniach u GEM alej nezvuje. Ak vyberme v danej fze hlavn prvok zo vetkch
prvkov, ktor prichdzaj do vahy, hovorme o algoritme GEM s plnm vberom hlavnho
prvku. Ak vyberme hlavn prvok len z niektorch prvkov (napr. len z jednho riadku alebo stpca
matice) hovorme o algoritme GEM s iastonm vberom hlavnho prvku.
Prklad 19. Rieme sstavu

0, 0001x1 + 1, 00x2 = 1, 00
1, 00x1 + 1, 00x2 = 2, 00
za predpokladu, e vetky opercie a zaokrhovania robme na tri platn miesta. Je to loha, ktor
nm umon ukza citlivos jednotlivch algoritmov na zaokrhovacie chyby. Najskr aplikujeme
algoritmus GEM, teda bez vberu hlavnho prvku. Pre multipliktor m21 bude preto plati: m21 =
104 . Tento nsobok prvej rovnice pripotame k druhej. Dostvame (pracujeme na tri platn miesta):
0, 0001x1 + 1, 00x2 = 1, 00
10000x2 = 10000
Odtia potom mme aproximciu rieenia (ozname ju xc ).
xc = (0, 000; 1, 00)T .
Ak za hlavn prvok zvolme slo v pozcii (2, 1) v matici (to jest hlavn rovnica prvho kroku bude
druh rovnica), potom m21 = 0,0001
1,00 = 0, 0001.
Dostvame redukovan maticu v tvare:
1, 00x2 = 1, 00
1, 00x1 + 1, 00x2 = 2, 00.
Jej rieenm je vektor xc = (1, 00; 1, 00)T . Porovnanie s presnejou aproximciou rieenia pvodnej s-
stavy (ozname ju ako xt ) xt = (1, 00010; 0, 99990)T ukazuje, ktor z pouitch algoritmov sa ukzal
ako lep.
Metda LU rozkladu
U vieme, za akch podmienok mono regulrnu maticu A rozloi na sin trojuholnkovch

matc L = (lij ) a U = (uij ), to jest plat :
A = LU.
Metda rieenia sstavy linernych rovnc LU- rozkladom spova v tom, e najskr stanovme matice
L a U a potom rieime dve sstavy
Ly = b, Ux = y.
V dolnej trojuholnkovej matici L volme na diagonle jedniky, to jest lii = 1, i = 1, 2, . . . , n a U
je horn trojuholnkov matica. Ako stanovme prvky matc L a U, si ukeme na nasledujcom
prklade.
Prklad 20. Chceme vypota prvky matc

1 0 0 u11 u12 u13
L = l21 1 0 , U = 0 u22 u23

l31 l32 1 0 0 u33
tak, aby platila rovnos

1 0 0 u11 u12 u13 2 5 6
l21 1 0 0 u22 u23 = 4 13 19 .

l31 l32 1 0 0 u33 6 27 50
Rieenie: Poda defincie sinu matc mus plati:
2 = r1 (L)s1 (U) = 1.u11 , a preto u11 = 2,

4 = r2 (L)s1 (U) = l21 .u11 , a preto l21 = 2,
6 = r3 (L)s1 (U) = l31 .u11 , a preto l31 = 3,
z toho dostvame
1 2
s1 (L) = 2 , s1 (U) = 0 ,

3 0
alej
5 = r1 (L)s2 (U) = 1.u12 , a preto u12 = 5,
13 = r2 (L)s2 (U) = l21 .u12 + u22 , a preto u22 = 3,
27 = r3 (L)s2 (U) = l31 .u12 + l32 .u22 , a preto l32 = 4,

0 5
s2 (L) = 1 , s2 (U) = 3 ,

4 0
6 = r1 (L)s3 (U) = 1.u13 , a preto u13 = 6,

19 = r2 (L)s3 (U) = l21 .u13 + u23 , a preto u23 = 7,
50 = r3 (L)s3 (U) = l31 .u13 + l32 .u23 + u33 , a preto u33 = 4,

0 6
s3 (L) = 0 , s3 (U) = 7 ,

1 4
Take mme
1 0 0 2 5 6 2 5 6
2 1 0 0 3 7 4 13 19 .
=

3 4 1 0 0 4 6 27 50
Z tohoto prkladu vidme, e matice L a U potame po stpcoch. Vo veobecnosti mme
aij = ri (L)sj (U)
a odtia pre i j dostvame
aij = li1 u1j + li2 u2j + . . . + li,i1 ui1,j + 1.uij
a pre i > j mme

aij = li1 u1j + li2 u2j + . . . + li,j1 uj1,j + lij ujj .
Vo vzorcoch je lik = 0, pokia i < k, a ukj = 0 pre k > j. Z prvho vzorca vypotame uij pre
i = 1, 2, . . . , j a z druhho lij pre i = j + 1, j + 2, . . . , n.
Vhoda metdy LU- rozkladu je znan hlavne v prpadoch, ke rieime viac sstav s rznymi pra-
vmi stranami a rovnakou maticou. Spravme najskr rozklad matice A a v alom u len potame
sstavy s trojuholnkovmi maticami.
Cvienia
16. Riete sstavy linernych rovnc Ax = b :

2 1 7 11
a) A = 8 2 5 b = 25 .

4 3 2 16

1 1 1 2 8
2 1 2 1 5
b) A = b = .

1 1 2 4 10
1 2 4 1 5
Pouite metdu LU -rozkladu, GEM a aj GEM s vberom hlavnho prvku.
4.5.2 Iteran metdy

Pre ahie pochopenie tejto asti je vhodn oboznmi sa so zkladnmi poznatkami o iteranch me-
tdach, ktor sa nachdzaj v kapitole Relne sla, asti Algoritmy.
Tieto metdy s uiton pri rieen (spravidla) vekch sstav linernych rovnc postupnm pribli-
ovanm sa k presnmu rieeniu. pecilne iteran metdy sa tie pouvaj pre spresnenie rieenia
zskanho eliminanou metdou. Princp iteranej metdy najskr budeme ilustrova na jednoduchom
prklade:
Prklad 21. Iteranou metdou chceme njs rieenie sstavy rovnc
11x1 + 2x2 + x3 = 15
x1 + 10x2 + 2x3 = 16
2x1 + 3x2 8x3 = 1
alebo
11 2 1 x1 15
1 10 2 x2 = 16 .

2 3 8 x3 1
Rieenie: Sstavu musme najskr upravi na tvar vhodn na vykonvanie iterci. Urobme to
tak, e z kadej rovnice vylenme jednu neznmu tak, aby sme na avej strane dostali cel vektor x
a ostatn leny dme na prav stranu. Naprklad:
1
x1 = 11 (15 2x2 x3 )
1
x2 = 10 (16 x1 2x3 )
1
x3 = 8 (1 + 2x1 + 3x2 )
to jest
2 1 15
x1 0 11 11 x1
1 1 118
x2 = 10 0 5 x2 + 5 .

1 3
x3 4 8 0 x3 18
Ozname maticu tohto zpisu HJ . In monos, ako upravi pvodn sstavu na tvar vhodn pre
itercie, me by:
x1 = 15 10x1 2x2 x3
x2 = 16 x1 9x2 2x3
x3 = 1 + 2x1 + 3x2 7x3
to jest
x1 10 2 1 x1 15
x2 = 1 9 2 x2 + 16 .

x3 2 3 7 x3 1
Maticu tohto zpisu ozname HB . Tchto monost je nekonene vea, ale len niektor ved ku
konvergentnm postupnostiam. (Kee pracujeme s postupnosami vektorov, konvergenciu v tomto
prpade chpeme po zlokch). Z tchto dvoch upravench sstav dostvame rekurentn vzahy tak,
e k neznmym na avej strane pripeme index k + 1 a k neznmym na pravej strane zas index k.
Mme
(k+1) 1 (k) (k)
x1 (15 2x2 x3 )
=
11
(k+1) 1 (k) (k)
x2 = (16 x1 2x3 ) (4.8)
10
(k+1) 1 (k) (k)
x3 = (1 + 2x1 + 3x2 )
8
to jest
x(k+1) = HJ x(k) + gJ
alebo
(k+1) (k) (k) (k)
x1 = 15 10x1 2x2 x3
(k+1) (k) (k) (k)
x2 = 16 x1 9x2 2x3 (4.9)
(k+1) (k) (k) (k)
x3 = 1 + 2x1 + 3x2 7x3
to jest
x(k+1) = HB x(k) + gB .
(0) (0) (0)
Teraz zvolme x(0) = (x1 , x2 , x3 )T , naprklad (0, 0, 0)T . Dosadme tieto poiaton hodnoty do
pravej strany odvodench rekurentnch vzahov (4.8) a vypotame:
15 16 1
x(1) = ( , , )T .
11 10 8
Ak budeme takto alej pokraova vyuvajc op vzahy (4.8), dostvame:
x(2) = (1, 0840; 1, 4886; 0, 81590)T ,
x(3) = (1, 0188; 1, 3284; 0, 70422)T .

Po vykonan niekokch alch iterci dospejeme k priblinmu rieeniu
xc = (1, 056; 1, 364; 0, 651)T .
Ak budeme pota analogicky poda rekurentnch vzahov (4.9), dostvame:
x(1) = (15, 16, 1)T ,
x(2) = (166; 145; 84)T ,

x(3) = (1881; 16551; 1990)T .
Tu s jednotliv zloky vektorov znane rozptlen a je pravdepodobn, e postupnos iterci diver-

guje.
Z tohoto prkladu vidme, e nie kad ubovone vytvoren rekurentn vzah je vhodn pre v-
poet, pretoe nie kad postupnos nm zskanch itercii konverguje. Pozrime sa preto na problm
hadania vhodnch iteranch metd trochu veobecnejie.
Uvaujme linernu sstavu rovnc s regulrnou relnou maticou sstavy
Ax = b (4.10)
a predpokladajme, e existuje jedin rieenie tejto sstavy: r = A1 b. Rovnicu (4.10) prepeme na

tvar vhodn pre itercie
x = Hx + g (4.11)
tak, aby jej rieenm bol tie vektor r = A1 b . Maticu H nazvame iteranou maticou.
(k) (k) (k)
Zostrojme postupnos iterci x(k) = (x1 , x2 , . . . , xn )T poda vzorca
x(k+1) = Hx(k) + g, k = 0, 1, 2 . . . (4.12)
Ak existuje limk x(k) = x , (definciu limity pozri kapitola Limita funkcie), potom prechodom
k limite vo vzahu (4.12) dostaneme x = Hx + g, a teda x je rieenm rovnice (4.11). Z nho
predpokladu vyplva, e x = r a itercia x(k) je aproximciou r.
Okrem predpsania iteranho vzahu musme ete pripoji intrukciu, ako iteran proces zahji,
t.j. vobu x(0) (vi as Algoritmy v kapitole Relne sla) a ako ho ukoni. Ukonenie procesu
zabezpeme splnenm jednej z nasledujcich podmienok:
1. stanovme poet iterci, ktor chceme vypota
2. stanovme podmienku zastavenia: zvolme slo > 0 (dostatone mal) a vpoet ukonme, ak
bude splnen naprklad podmienka:
v
u n
uX (k) (k1) 2
t |xi xi | < .
i=1
Jacobiho metda
Pri vysvetlen tejto metdy pjde o zoveobecnenie postupu z predchdzajceho prkladu. Napeme
i-tu rovnicu sstavy Ax = b:
ai1 x1 + ai2 x2 + . . . + ain xn = bi , i = 1, 2, . . . , n. (4.13)
Ak je aii 6= 0, dostvame

n
1 X
xi = bi aij xj , i = 1, 2, . . . , n (4.14)
aii j=1, j6=i
Teda z i-tej rovnice sme vypotali neznmu xi . Jacobiho iteran formula je tvaru:

n
(k+1) 1 X (k)
xi = bi aij xj , k = 0, 1, . . . , i = 1, 2, . . . , n (4.15)
aii j=1, j6=i
alebo maticovo
x(k+1) = HJ x(k) + gJ , k = 0, 1, 2, . . . , (4.16)
kde
b1
aa11 aa13 . . . aa1n

0, 12
11 11 a11
a21
a22 0 a22 . . . aa2n
a23 b2
a22

HJ = 22 , gJ = .

... .... ... ... ... ....
an1 an2 an3 bn
ann ann ann . . . 0 ann
Prklad 22. Rieme sstavu Ax = b Jacobiho metdou, ak

4 1 1 0 1
1 4 0 1 2
A= , b = .

1 0 4 1 0
0 1 1 4 1
Rieenie: Vsledky zapeme do tabuky. Vidme, e itercie konverguj dos pomaly. (Porov-
najte s prkladom 6!)
x(0) x(1) x(3) x(4) x(5) x(6) xt

0 0,25 0,4375 0,46875 0,48438 0,49219 0,5
0 0,50 0,6875 0,71875 0,73438 0,74219 0,75
0 0,00 0,1875 0,21875 0,23438 0,24219 0,25
0 0,25 0,4375 0,46875 0,48438 0,49219 0,5
Gauss-Seidelova metda
Op pouijeme rozpis i-tej rovnice (4.13) a (4.14), ale rozpeme ho do nasledujcej podoby

i1 n
1 X X
xi = bi aij xj aij xj , i = 1, 2, . . . , n. (4.17)
aii j=1 j=i+1
V tejto metde vyuijeme fakt, e pri i-tej rovnici rieenia (k + 1)-vej itercie poznme okrem celho
vektora x(k) aj prvch i 1 zloiek vektora k + 1 -vej itercie. A teda tieto vpoty meme vyui.
Preto iteran indexy tejto metdy zapeme takto:

i1 n
(k+1) 1 X (k+1) X (k)
xi = bi aij xj aij xj , i = 1, 2, . . . , n. (4.18)
aii j=1 j=i+1
Gauss-Seidelova iteran formula v maticovom tvare vyzer nasledovne:

x(k+1) = HS x(k) + gS , k = 0, 1, 2, . . . (4.19)
Konkrtna podoba matice HS a vektora gS sa daj stanovi pomocou prvkov aij matice A.
Prklad 23. Sstavu z predchdzajceho prkladu budeme riei Gauss -Seidelovou metdou.
Rieenie: Budeme ma iteran vzorce:

(k+1) 1 (k) (k)
x1 = 4 (1 + x2 + x3 )
(k+1) 1 (k+1) (k)
x2 = 4 (2 + x1 + x3 )
(k+1) 1 (k+1) (k)
x3 = 4 (x1 + x4 )
(k+1) 1 (k+1) (k+1)
x4 = 4 (1 + x2 + x3 )
Vsledky op zapeme do tabuky. Vidme, e itercie konverguj a v porovnan s Jacobiho me-

tdou, konverguj rchlejie.
x(0) x(1) x(2) x(3) x(4) x(5) xt

0 0,25 0,40625 0,47656 0,49414 0,49854 0,5
0 0,5625 0,70312 0,73828 0,74707 0,74927 0,75
0 0,0625 0,20312 0,23828 0,24707 0,24927 0,25
0 0,40625 0,47656 0,49414 0,49854 0,49963 0,5
Teraz sa budeme venova konvergencii a odhadu chyby uvedench iteranch metd.
Ozname vektor chyby k-tej itercie
e(k) = x(k) r.
Z doteraz povedanho vieme:
xt = Hxt + g, a x(k) = Hx(k1) + g,
po odtan tchto vzahov dostaneme:
e(k) = He(k1) = . . . = Hk e(0) .
Pretoe limk x(k) = r prve ke limk e(k) = 0 (nulov vektor), musme vyetri konvergenciu
noriem mocnn Hk matice H k nule.
Veta 4.2 (Konvergenn) Itercie x(k) = Hx(k1) + g konverguj pre ubovon x(0) teda
limk Hk e(0) = 0, prve ke
(H) = max |i (H)| < 1, (4.20)
i
kde slo (H) sa nazva spektrlny polomer matice H a i (H) s vlastn sla matice H. 2
Poznmka. Pretoe e(k) je linerna funkcia e(k1) , hovorme, e konvergencia uvedenho iteranho
procesu je linerna.
Veta 4.3 (Postaujca podmienka konvergencie). Ak plat podmienka

||H|| q < 1, (4.21)
potom postupnos {x(k) }
k=0 , uren formulou x
(k) = Hx(k1) + g, konverguje pri ubovonej vobe
(0)
vektora x a je
lim x(k) = (I H)1 g = xt ,
k
kde I je jednotkov matica a ||.|| oznauje normu matice.
Norma matice je nezporn relne slo napr. ak A = {aij }ni,j=1 , potom
v
u n
uX
||A|| = t a2ij .
i,j=1
Podmienky (4.20) a (4.21) sa v praxi dos ako overuj, preto je vhodn sformulova postaujce
podmienky konvergencie metd priamo vzhadom k matici A.
Daj sa ukza nasledujce kritri konvergencie:
2
Definciu vlastnho sla pozri kapitolu 5, Vlastn sla a vlastn vektory matice.
Veta 4.4 Ak m matica A vlastnos ostrej diagonlnej dominantnosti, potom Jacobiho aj Gauss-
Seidelova metda konverguj pre ubovon zaiaton hodnotu vektora x(0) .
Ak je matica A symetrick a kladne definitn, potom Gauss-Seidelova metda konverguje pre ubovon
zaiaton vektor x(0) .
Poznmka. Vlastnosti matc uveden vo vete pozri paragraf Gaussova eliminan metda.
Cvienia
17. Riete sstavu

5, 21 1, 51 2, 37 x1 1, 68
1, 72 2, 97 0, 21 2 6, 21
x =

2.01 0, 92 3, 89 x3 7, 78
a) Jacobiho metdou;
b) Gauss-Seidelovou metdou.
Vsledok ukonite podmienkou pre = 104 . Vote x(0) = (1, 1, 1)T .
18. Riete sstavu

4 1 1 x1 1
1 6 2 x2 = 0

1 2 4 x3 1
Gauss-Seidelovou metdou.
19. Vpotom ukte, e pre sstavu

5 3 4 x1 12
3 6 4 x2 = 13

4 4 5 x3 13
Jacobiho metda nedva vhodn vsledky, zatia o Gauss-Seidelova metda konverguje (rieenie r =
(1, 1, 1)T ).
20. Vpotom ukte, e pre sstavu

1 2 2 x1 1
1 1 1 x2 = 3

2 2 1 x3 5
Jacobiho metda konverguje, zatia o Gauss-Seidelova metda nedva dobr vsledky. ( rieenie
r = (1, 1, 1)T ).
21. Riete sstavu

4 1 0 0 x1 2
1 4 1 0 x2 5
=

0 1 4 1 x3 5

0 0 1 4 x4 2
Jacobiho aj Gauss-Seidelovou metdou. Pose rchlos konvergencie ( rieenie je r = (1, 2, 2, 1)T ).
VSLEDKY CVIEN 103
Vsledky cvien
1. Nie.
2. Nie, no, nie.
3. no, nie, no, nie, nie.
4. Vzjomn poloha dvoch priamok v rovine. Tie s bu toton (sstava m nekonene vea rieen),
rovnoben (sstava nem rieenie) alebo sa pretnaj v jednom bode (sstava m prve jedno rie-
enie). V prpade b1 = b2 = 0, s to priamky prechdzajce zaiatkom sradnej sstavy. Maj bu
jeden spolon bod, alebo s toton. Vzjomn poloha troch rovn v priestore.
5. Naprklad :
a) x + y = 1, x y = 3,
b) x + y = 1, 2x + 2y = 3,
c) x + y = 1, 2x + 2y = 2.
6. Prv sstava m jedin rieenie r = (5147/1000, 0)T . Druh sstava m nekonene vea rieen.Pre
t R, s to vektory tvaru r = (5147/1000 (687/500)t, t)T .
7.
a) Nie je rieiten,
b) je rieiten,
c) nie je rieiten,
d) je rieiten,
e) nie je rieiten,
f) nie je rieiten.
8.
a) r = (34/19, 33/19)T ,
b) nie je mon riei Cramerovm pravidlom,
c) nie je mon riei Cramerovm pravidlom,
d) r = (3/20, 8/5)T ,
e) nie je mon riei Cramerovm pravidlom,
f) r = (14, 9)T ,
g) nie je mon riei Cramerovm pravidlom,
h) r = (4, 3)T ,
ch) r = (100/(50 157), 4(25 157)/(50 157))T .
9.
a) r = (1, 2, 3)T ,
b) nie je mon riei Cramerovm pravidlom,
c) nie je mon riei Cramerovm pravidlom,
d) r = (2, 1, 3)T ,
e) r = (1, 2, 3)T ,
f) r = (4, 1, 3)T ,
g) nie je mon riei Cramerovm pravidlom,
h) r = (0, 0, 0)T .
10.
a) s, t : (4 st) 6= 0,r = (4/(4 st), t/(4 st))T ,
b) s, t : (s2 t2 ) 6= 0,r = ((s 3t)/(s2 t2 ), (3s t)/(s2 t2 ))T ,
c) s, t ubovon ,r = ((9s + 4t 3)/7, (5s + 3t 4)/7)T ,
d) s ubovon, t : t 6= 1 , r = ((u + 3)/(t + 1), ((s(u + 3) + t(3u 2) 11)/(t + 1), (s(u + 3) + 2(t(u
1) 4))/(t + 1))T ,
e) s, t, u ubovon r = ((t u 1)/2, (4s t 4u 7)/3, u s + 2)T .
11.
a) r = (2, 1)T ,
b) r = (11, 9/2)T ,
c) r = (31/7, 15/7)T ,
d) r = (2, 3, 2)T ,
e) r = (53/22, 7/22, 3/11)T ,
f) r = (7/11, 3/22, 21/22)T ,
g) r = (5, 3, 2)T ,
h) r = (5/16, 1/5, 1/40)T ,
i) r = (4, 3/2, 1/5)T ,
j) r = (12, 9, 4)T ,
k) r = (3/2, 5/8, 3/4)T .
12. !
1 1
a) X = ,
1 0
b) pre kad s, tR je rieenm matica
!
(1 3s)/2 (4 3t)/2
X= ,
s t
c) tak matica X neexistuje,!
14/23 15/23
d) X = ,
10/23 14/23

5 2 1
e) X = 1 5 2 ,

3 3 1

0 2/5 3/5
f) X = 0 1/5 4/5 ,

1/2 7/10 13/10
!
11/32 23/32
g) X = ,
1/16 5/16
!
3/2 5/2
h) X = .
1 2
13.
a) r = (7/3, 4/3, 2/3)T ,
b) r = (44/9, 71/9, 94/9)T ,
c) r = (3, 2, 2)T ,
d) r = (1, 2, 1)T ,
e) r = (1, 1, 1)T ,
f) r = (2, 3, 2)T ,
g) r = (1, 1, 1, 1)T ,
h) r = (1/2, 3/16, 7/16, 1/4)T ,
i) r = (1, 2, 2, 0)T .
14.
a) r = 1 (1, 0, 0, 0)T + 2 (0, 1, 0, 0)T + 3 (0, 0, 1, 0)T + 4 (0, 0, 0, 1)T ,
b) r = 1 (1, 0, 0)T + 2 (0, 0, 1)T ,
c) r = 1 (1, 0, 3/5, 0)T + 2 (0, 1, 7/5, 0)T ,
d) m iba trivilne rieenie,
VSLEDKY CVIEN 105
e) r = 1 (1, 2/3)T ,
f) r = 1 (8/9, 13/18, 1)T ,
g) r = 1 (2, 4, 1)T ,
h) m iba trivilne rieenie
i) r = 1 (8, 6, 1, 0)T + 2 (7, 5, 0, 1)T ,
j) r = 1 (1/2, 1/2, 1)T .
V nasledujcich vsledkoch nie s iadne obmedzenia na i .

15.
a) Sstava nie je rieiten,
b) r = (2, 0, 4)T ,
c) r = (0, 3/2, 0)T + 1 (0, 1/2, 1)T ,
d) r = (0, 2/3, 0)T + 1 (1, 1/3, 0)T ,
e) r = (1, 0, 1, 2)T + 1 (2, 1, 0, 0)T ,
f) r = (3, 26/3, 4/3, 0)T + 1 (0, 2/3, 1/3, 1)T ,
g) r = (1, 1, 1, 1)T ,
h) Sstava nie je rieiten.
Kapitola 5
Vlastn sla a vlastn vektory matice
5.1 vod
Nech A=(aij ) je tvorcov matica typu n n, kde aij R, pre vetky i, j {1, 2, 3, . . . , n}. slo
C nazvame vlastnm slom matice A, ak sstava linernych rovnc tvaru
Ax = x (5.1)
m okrem trivilneho rieenia aj nenulov rieenie. Prslun nenulov rieenie budeme teraz oznaova
v. Zrejme zvis od A a . Nazva sa vlastn vektor matice A odpovedajci vlastnmu slu
.
S lohou uri vlastn sla a vlastn vektory danej matice sa stretvame v celom rade technickch
aplikci, ale aj v istej matematike.
Sstavu (5.1) moeme zapsa aj v tvare
(A In )x = 0, (5.2)
pritom In je jednotkov matica typu n n.
5.2 Vlastn sla

Nutn a postaujca podmienka preto, aby sstava (5.2) mala nenulov rieenie je, aby |A In | = 0.
To je podmienka, z ktorej budeme urovat vlastn sla.
!
1 2
Prklad 1. Urte vlastn sla matice .
3 2
Rieenie: Odpovedajca homognna sstava je tvaru
! ! !
1 2 x1 0
=
3 2 x2 0
a podmienka |A In | = 0 je, aby

1 2
= 0.

3 2

Po uren determinantu dostvame pre rovnicu
(1 )(2 ) 6 = 0 2 3 4 = 0.
107
108 KAPITOLA 5. VLASTN SLA A VLASTN VEKTORY MATICE
Jej korene s 1 = 1, 2 = 4. To s teda aj vlastn sla danej matice.
Podmienka |A In | = 0 sa pomocou charakteristickho polynmu matice A
pA () |A In |
formuluje aj v tvare
pA () = 0.
Plat, e pA () je polynm n-tho stupa s relnymi koeficientami premennej . Odtia vidno, e
kad tvorcov matica typu n n m prve n vlastnch siel 1 , . . . , n . Pritom kad vlastn slo
potame tokokrt, koko je jeho nsobnos ako korea polynmu pA ().
Napriek tomu, e matica A m relne koeficienty, mu by niektor jej vlastn sla, kee s to
korene pA (), komplexnmi slami.
!
0 1
Prklad 2. Urte vlastn sla matice .
1 0
Rieenie: ahko zistme, e pA ()=2 + 1, a preto vlastn sla s 1 = i, 2 = i .

Ak A = AT (teda matica A je symetrick matica), tak jej vlastn sla s relne. Vlastn sla dia-
gonlnej matice a trojuholnkovej matice s rovn diagonlnym prvkom matice. Matica A je regulrna
prve vtedy, ak jej vlastn sla s rzne od nuly.
5.3 Vlastn vektory

Pre dan vlastn slo 0 matice A odpovedajce vlastn vektory urme ako nenulov rieenie homo-
gnnej sstavy
(A 0 In )x = 0. (5.3)
Z toho, ako bolo 0 uren vieme, e takto rieenie bude existova a bude ich nekonene vea. Ak 0 je
komplexn slo, matica A 0 In m aj komplexn prvky. Sstavami linernych rovnc s komplexnmi
koeficientami sme sa vak nezaoberali, a preto budeme urova vlastn vektory iba pre relne vlastn
sla. !
1 2
Prklad 3. Urte vlastn vektory matice .
3 2
Rieenie: Vieme, e vlastn sla matice s 1 = 1, 2 = 4. Ozname
(1 ) (1 )
v(1 ) = (v1 , v2 )T
vlastn vektor odpovedajci vlastnmu slu 1 . Potom v(1 ) je nenulovm rieenm sstavy (5.3) t. j.
sstavy
(1 )
! ! !
2 2 v1 0
(1 ) = ,
3 3 v2 0
teda vlastne sstavy rovnc

(1 ) (1 )
2v1 + 2v2 = 0
(1 ) (1 )
3v1 + 3v2 = 0 .
5.3. VLASTN VEKTORY 109
Ekvivalentn sstava je
(1 ) (1 )
v1 + v2 = 0.
Preto vlastn vektor je naprklad vektor v(1 ) = (1, 1)T .
Ozname
(2 ) (2 )
v(2 ) = (v1 , v2 )T
vlastn vektor odpovedajci vlastnmu slu 2 = 4. Jeho zloky urme zo sstavy rovnc
(2 ) (2 )
3v1 + 2v2 = 0
(2 ) (2 )
3v1 2v2 = 0 .
Rieenm je naprklad v(2 ) = (2, 3)T .
Vlastn vektory maj alie zaujmav, z hadiska matematiky a jej aplikci, aj uiton vlast-
nosti.
Vlastn vektory odpovedajce rznym vlastnm slam matice A s linerne nezvisl. Ak matica
A typu n n m n rznych relnych vlastnch siel 1 , . . . , n , tak odpovedajce vlastn vektory
v(1 ) , . . . , v(n) s linerne nezvisl, a teda tvoria bzu Rn . Tto vlastnos sa vyuva pri diagonali-
zcii matice. Kadmu vlastnmu slu symetrickej matice odpoved p linerne nezvislch vlastnch
vektorov. Pritom p je nsobnos tohto vlastnho sla.
Pre nesymetrick maticu moe by situcia zloitejia.
Prklad 4. Nech
2 2 3
A = 2 1 6 .

1 2 0
Potom pA ()= 3 + 2 21 45. Vlastn sla s 1 = 5, 2 = 3 = 3. Pre 1 = 5 je odpovedajci
vlastn vektor (1, 2, 1)T . Pre 2 = 3 = 3 existuj dva linerne nezvisl vlastn vektory a sce
(2, 1, 0)T , (3, 0, 1)T . !
0 1
Ale matica B = m charakteristick polynm pB () = 2 . Jej vlastn sla s 1 = 2 = 0.
0 0
Odpovedajci vlastn vektor urme z podmienky 0v1 + 1v2 = 0. Teda vlastn vektor je tvaru (v1 , 0)T
pre kad v1 6= 0. V tomto prpade je poet linerne nezvislch vlastnch vektorov men ako nsob-
nos odpovedajceho vlastnho sla.
Cvienia
1. Urte vlastn sla nasledujcich matc. Ak vlastn sla s relne, tak urte aj odpovedajce
vlastn vektory.
a) b)
! !
1 0 3 4
0 4 4 3
c) d)
! !
0 0 0 1
0 0 1 0
110 KAPITOLA 5. VLASTN SLA A VLASTN VEKTORY MATICE
e) f)
! !
7 8 0 2
5 1 1 3
g) h)
! !
3 4 6 9
4 3 3 5
i) j)

1 1 0 2 2 3
1 1 0 2 1 6

0 0 0 1 2 0
k) l)

6 10 16 1 2 3
0 8 12 2 4 6

0 0 2 1 2 3
m) n)

8 0 3 5 0 15
2 2 1 3 4 9

2 0 3 5 0 15
Vsledky cvien.
1.
a) 1 = 4, 2 = 1, v(1 ) = (0, 1)T , v(2 ) = (1, 0)T
b) 1 = 5, 2 = 5, v(1 ) = (1, 2)T , v(2 ) = (2, 1)T
c) 1 = 0, 2 = 0, v(1 ) = (0, 1)T , v(2 ) = (1, 0)T
d) 1 = 1, 2= 1, v(1 ) = (1, 1)T , v(2 ) = (1, 1)T
e) 1 = (6 4 14)/2, 2 = (6 + 4 14)/2, v(1 ) = ((2(2+ 14))/5, 1)T , v(2 ) = ((2(2 + 14))/5, 1)T
f) 1 = (3 17)/2, 2 = (3 + 17)/2, v(1 ) = ((3 17)/2, 1)T , v(2 ) = ((3 + 17)/2, 1)T
g) 1 = 1, (1 ) = (1, 1)T , v(2 ) = (1, 1)T
2 = 7, v
h) 1 = (1 229)/2, 2 = (1 + 229)/2, v(1 ) = ((11 229)/6, 1)T , v(2 ) = ((11 + 229)/6, 1)T
i) 1 = 1 i, 2 = 1 + i, 3 = 0, v(3 ) = (0, 0, 1)T
j) 1 = 5, 2 = 3, 3 = 3, v(1 ) = (1, 2, 1)T , v(2 ) = (3, 0, 1)T , v(3 ) = (2, 1, 0)T
k) 1 = 2, 2 = 6, 3 = 8, v(1 ) = (1, 2, 1)T , v(2 ) = (1, 0, 0)T , v(3 ) = (5, 1, 0)T
l) 1 = 0, 2 = 0, 3 = 8, v(1 ) = (3, 0, 1)T , v(2 ) = (2, 1, 0)T , v(3 ) = (1, 2, 1)T
m) 1 = 2, 2 = 2, 3 = 9, v(1 ) = (1, 0, 2)T , v(2 ) = (0, 1, 0)T , v(3 ) = (3, 1, 1)T
n) 1 = 10, 2 = 4, 3 = 0, v(1 ) = (1, 1, 1)T , v(2 ) = (0, 1, 0)T , v(3 ) = (3, 0, 1)T .
Kapitola 6
Funkcie
6.1 Zkladn pojmy

6.1.1 Pojem funkcie, obory
V prpade, ke vzah zvislosti medzi veliinami x a y spa podmienku
kad hodnota veliiny x z istej mnoiny jednoznane uruje hodnotu veliiny y
hovorme o funknej zvislosti alebo funkcii. Veliinu x volme nezvislou premennou a veliinu
y volme zvislou premennou. V alom texte obidve veliiny nadobdaj hodnoty z mnoiny R.
Funkcie zapisujeme pomocou matematickej rovnice y = f (x)1 . Poznamenajme, e rovnice y = 5x + 19
a p = 5v + 19 uruj t ist funkciu, zmena oznaenia premennch nem vplyv na funkciu, pravidlo
priradenia sa nemen.
Definin obor funkcie f je mnoina vetkch prpustnch hodnt nezvislej veliiny, oznaujeme
ho symbolom D(f ).
Obor hodnt funkcie f je mnoina vetkch hodnt f (x), kde x D(f ) a oznaujeme ju H(f ).
Poznmka. Pokia nebude vyslovene uveden inak, tak v celom alom texte budeme pod funkciou
rozumie len tak funkciu, ktorej definin obor obsahuje aspo dve rzne sla.
Prklad 1. Njdime definin obory a obory hodnt funkci
a ) g : y = x2 + 3x 10,
q
3x+2
b) f: y= 5x .
Rieenie:
a ) Definin obor je R. Obor hodnt tvor mnoina vetkch r R, pre ktor m rovnica x2 + 3x
10 = r relne rieenie. Diskriminant upravenej rovnice x2 + 3x (10 + r) = 0 je 9 + 4(10 + r) a m
by nezporn. Oborom hodnt je mnoina rieen nerovnice 9+4(10+r) 0, H(g) = h 49 4 , ).
Poznamenajme, e prklad sa d rieit aj inak, doplnenm na tvorec.
3x+2
b ) Defininm oborom je mnoina vetkch rieen nerovnice 5x 0. Je to mnoina D(f ) =
q
5r 2 2
h 32 , 5). Rieenm rovnice 3x+2
5x = r pre r 0 (preo m by r 0 ?) je x = r2 +3 , o sa d po
17
vydelen zapsa x = 5 r2 +3 . Z tohoto vyjadrenia vidie, e pre vetky r 0 plat x h 23 , 5).
Preto H(f ) = h0, ).
1
Kvli strunosti sa asto pouva namiesto funkcia uren rovnicou y = f (x) jednoduchie funkcia y = f (x)
alebo f : y = f (x)
111
112 KAPITOLA 6. FUNKCIE
6.1.2 Rovnos funkci

Funkcie f a g sa rovnaj vtedy a len vtedy, ak
sa rovnaj ich definin obory a
pre kad r z defininho oboru plat f (r) = g(r).
47x2x2
Prklad 2. Zistime, i sa rovnaj funkcie f : y = 1 2x a h : y = x+4 .
47x2x2
Rieenie: Funkcie f : y = 1 2x a h : y = x+4 na prv pohad nemaj ni spolon. Ak
rozlome itate funkcie h na sin dostaneme ekvivalentn formu predpisu h : y = (12x)(x+4)
x+4 . Po
vykrten zlomku na pravej strane sa s funkcie f a h zdanlivo zhodn. V skutonosti tomu tak nie je,
hoci predpisy urujce funkcie s toton, ich definin obory s rzne, D(f ) = R a D(h) = R{4}.
6.1.3 Graf funkcie

Graf funkcie f je mnoina vetkch bodov [r, f (r)], r D(f ) v rovine s kartezinskou sradnicovou
sstavou.
Mnoina bodov v rovine je grafom niektorej funkcie prve vtedy, ak
kad priamka rovnoben s osou oy m s touto mnoinou spolon najviac jeden bod.
Preto naprklad krunica ubovone umiestnen v kartezinskej sradnicovej sstave nie je grafom
iadnej funkcie a parabola je grafom funkcie vtedy a len vtedy, ak jej os je rovnoben s osou oy .
V praxi bva obas funkcia grafom uren, naprklad pri grafickom zzname zvislosti vky hladiny
rieky od asu. V kadom prpade je v grafe obsiahnut vek as informcie o funkcii. Grafy zkladnch
funkci, s ktormi budeme pracova s v asti 6.4.
6.2 Opercie s funkciami

Jedna alebo viac funkci uruj poda istch pravidiel alie funkcie.
6.2.1 Zenie funkcie

Opercia zenia funkcie spova len v ohranien jej defininho oboru.
Nech f je funkcia a M R. Zenie funkcie f na mnoinu M je funkcia f/M definovan na
mnoine M D(f ) vzahom g(r) = f (r) pre kad r M D(f ).
T T
2
Naprklad funkcia y = ( x) je zenm funkcie y = x na mnoinu h0, ) a tie v Prklade 2 bola
funkcia h zenm funkcie f .
6.2.2 Algebrick opercie

Set, rozdiel a sin funkci je definovan pomomocou prslunej opercie v kadom bode prieniku
ich defininch oborov. (Preo nie aj podiel?)
6.2. OPERCIE S FUNKCIAMI 113
6.2.3 Zloen funkcia

Ak veliina z je funkne zvisl od veliiny y a tto je funkne zvisl od veliiny x, tak veliina z je
funkne zvisl (sprostredkovane cez veliinu y) od veliiny x .
Nech f a g s funkcie, pre ktor M = H(f ) D(g) 6= . Funkcia zloen z funkci f a g (v tomto
porad) je funkcia g f definovan na mnoine M vzahom g f (r) = g(f (r)) pre kad r M .
Funkcia f sa vol vntorn zloka, funkcia g sa vol vonkajia zloka.

Prklad 3. Nech f : y = sin x a g : y = x. Njdime funkcie f g a g f .

Rieenie: Poda defincie f g(x) = f (g(x)) = f ( x) = sin
x. Defininm oborom tejto funkcie
je mnoina h0, ). Podobne g f (x) = g(f (x)) = g(sin x) = sin x. Defininm oborom je mnoina
nZ h2n, (2n + 1)i (preo?).
S
Na tomto prklade je vidie, e vo veobecnosti
f g 6= g f.
Niekedy je potrebn dan zloen funkciu rozloi na jednotliv zloky (pozri derivciu zloenej fun-
kcie v nasledujcej kapitole).
Prklad 4. Rozlome funkciu f : y = tg 3 (x 4 ) na zloky.
Rieenie: Postupujeme tak, e si uvedomujeme postupnos konov s hodnotou x:

tg ( )3
x 4
x tg(x ) tg 3 (x ).
4 4 4
Preto f (x) = p q r(x), kde p(x) = x3 , q(x) = tg x a r(x) = x 4 .

Prklad 5. Porovnajme funkcie g h a h g, ak g(x) = x a h(x) = x2 .

Rieenie: g h(x) = x2 = |x| (preo ?) a h g(x) = ( x)2 = x/h0,) . Funkcie sa nerovnaj,
funkcia h g(x) je zenm funkcie g h(x).
6.2.4 Inverzn funkcia

Ak veliina y je funkne zvisl od veliiny x, tak aj veliina x me (ale nemus) by funkne zvisl
od veliiny y. Nech f a g s funkcie, pre ktor plat
g f (r) = r pre vetky r D(f ),
f g(s) = s pre vetky s D(g).
Potom funkcia g je inverzn funkcia k funkcii f a oznauje sa znakom f 1 . Pozor, pre funkcie
f 1 6= f1 .
Kee postavenie funkci f a g v defincii inverznej funkcie je symetrick (t.j. vzjomnou zmenou f
a g sa zmysel defincie nezmen), plat, e ak g je inverzn k f , tak aj f je inverzn ku g, preto tie
hovorme o dvojici navzjom inverznch funkci.
Inverzn funkcia a obory
Navzjom inverzn funkcie maj vymenen obory:

D(f 1 ) = H(f ), a H(f 1 ) = D(f ).
Inverzn funkcia a grafy

Grafy navzjom inverznch funkci s smern poda priamky s rovnicou y = x.
Pre inverzn funkciu k zloenej funkcii plat pravidlo

(f g)1 = g 1 f 1 ,
ak existuje funkcia na ubovonej zo strn rovnice.
Inverzn funkcia k inverznej funkcii sa rovn pvodnej funkcii
(f 1 )1 = f.
Poznamenajme, e nie kad funkcia m inverzn funkciu. (Pozri as 6.3.1.)
Kee inverzn funkcia k funkcii f : y = f (x) (ak existuje) vyjadruje zvislos veliiny x od veliiny y,
inverzn funkciu hadme tak, e z rovnice urujcej funkciu f vyjadrme x pomocou y: x = f 1 (y).
Tento vraz sa z dvodov konvencie zvykne potom prepsa na vraz y = f 1 (x) urujci t ist
funkciu.
14x
Prklad 6. Hadajme inverzn funkcie k funkcim f : y = 7 3x, g : y = 3x+2 , h : y = 1 x2

a i : y = 3 9x + 11.
Rieenie: Vyjadrenm x z rovnice urujcej funkciu f dostvame f 1 (y) = 7y3 .

Podobne g 1 (t) = 3t+4
12t
. Preo meme psa nezvisl premenn t a nie x alebo y?

Ak vyjadrme x z rovnice urujcej funkciu h, dostaneme x = 1 y alebo x = 1 y. Vidme, e

D(h) = R, ale H( 1 y) = h0, ) a H( 1 y) = (, 0i. Funkcia h teda nem inverzn funkciu,

ale h1 : x = 1 y je inverzn k funkcii h/h0,) a h2 : x = 1 y je inverzn k funkcii h/(,0i .
3
Vyjadrenm x z rovnice pre i dostvame i1 (x) = x 11
9 .
6.3 Globlne vlastnosti funkci

s vlastnosti tkajce sa chovania funkcie v jej defininom obore, prpadne v niektorom intervale jej
defininho oboru. Pri kadej z tchto vlastnost si vimneme jej prezentciu na grafe funkcie, jej
chovanie vzhadom k opercim definovanm v asti 6.2 a jej vzah k niektorm inm vlastnostiam
v tejto asti. Platnos niektorch tvrden ukeme, overenie platnosti ostatnch je nmet na teoretick
cvienie pre itatea.
6.3.1 Prost funkcia

Funkcia f je prost ak pre kad dve sla r 6= s z D(f ) plat f (r) 6= f (s).
Pre praktick urenie, i dan funkcia je prost, je asto vhodnejia ekvivalentn podmienka
Ak f (r) = f (s), tak r = s.
6.3. GLOBLNE VLASTNOSTI FUNKCI 115
Prost funkcia a graf

Funkcia f je prost prve vtedy, ak
kad priamka rovnoben s osou ox pretne graf funkcie f najviac v jednom bode.
Naprklad funkcia y = x2 nie je prost, ale je prost v intervale h0, ) aj v intervale (, 0i.
Prost funkcia a opercie

Zenie prostej funkcie je prost funkcia.
Ak f a g s prost funkcie, tak aj funkcia f g je prost.
Funkcia m inverzn funkciu vtedy a len vtedy, ak je prost.
Prklad 7. Ukeme platnos predposlednho tvrdenia.
Rieenie: Nech r 6= s. Pretoe g je prost, plat g(r) 6= g(s). Pretoe f je prost, plat
f (g(r)) 6= f (g(s)). Overili sme, e f g je prost.
6.3.2 Monotnnos
Funkcia f je rastca (neklesajca,klesajca,nerastca), ak pre kad dve sla r < s z D(f ) plat
f (r) < f (s) (f (r) f (s), f (r) > f (s), f (r) f (s)).
Funkcia f je monotnna, ak je bu neklesajca alebo nerastca.
Funkcia f je rdzo monotnna, ak je bu rastca alebo klesajca.
Monotnnos a graf
Na grafe sa vlastnosti monotnnosti prejavia tak, e pri zvovan x-ovch sradnc bodov grafu y-ov
sradnice bodov grafu rast alebo klesaj poda prslunej vlastnosti.
Monotnnos a opercie
Zenie monotnnej funkcie je monotnna funkcia.
Set dvoch rastcich funkci je rastca funkcia.
Ak je f rastca, tak f je klesajca funkcia a f1 je klesajca v kadom intervale, v ktorom je definovan.
Funkcia zloen z dvoch rastcich alebo z dvoch klesajcich funkci je rastca.
Funkcia zloen z rastcej a klesajcej funkcie je klesajca.
Inverzn funkcia k rastcej funkcii je rastca.
Analogick tvrdenia platia pre klesajce funkcie.
Prost funkcia a monotnnos

Ak je funkcia rdzomonotnna, tak je aj prost. Opan tvrdenie veobecne neplat.
Prklad 8. Ukeme, e rozdiel klesajcej a rastcej funkcie je klesajca funkcia.

Rieenie: Predpokladajme, e f je klesajca a g je rastca funkcia. Nech r < s. Potom f (r) > f (s)
a g(r) < g(s). Vynsobenm druhej nerovnice slom 1 (pozor men sa znamienko !) a stanm s pr-
vou dostaneme (f g)(r) > (f g)(s), o dokazuje tvrdenie.
6.3.3 Ohranienos
Funkcia je zhora (zdola) ohranien, ak je zhora (zdola) ohranien jej obor hodnt. Funkcia je
ohranien, ak je ohranien aj zhora aj zdola, t.j. ak je ohranien jej obor hodnt.
Ohranienos a graf
Na grafe sa tto vlastnos prejav tak, e cel graf zhora (zdola) ohranienej funkcie le pod (nad)
niektorou rovnobekou s osou ox a graf ohranienej funkcie le cel medzi dvomi rovnobekami s osou
ox .
Ohranienos a opercie
Zenie zhora ohranienej funkcie je zhora ohranien funkcia.
Set dvoch zhora ohraniench funkci je zhora ohranien funkcia. (Preo nie aj sin, rozdiel a
podiel?)
Ak je f zhora ohranien, tak f je zdola ohranien (preo nie aj f1 ?).
Zloen funkcia (ak existuje) je zhora ohranien prve vtedy, ak je zhora ohranien jej vonkajia
zloka.
Analogick tvrdenia platia pre zdola ohranien a ohranien funckie. (Pozor! Je sin dvoch zdola
ohraniench funkci zdola ohranien funkcia? Je sin ohraniench funkci ohranien funkcia?)
6.3.4 Existencia maxima, minima

Funkcia f m v sle r maximum (minimum), ak pre kad x D(f ) plat f (x) f (r) (f (x) f (r)).
Existencia maxima, minima a graf

Na grafe funkcie f sa maximum (minimum) prejav existenciou najvyieho (najniieho) bodu,
priom jeho prv sradnica je r.
Existencia maxima, minima a opercie

Ak maj obidve funkcie f aj g v sle r maximum, tak aj ich set m v sle r maximum (preo nie
aj rozdiel, sin, podiel?).
Ak m funkcia f v sle r maximum, tak funkcia f m v sle r minimum. (Preo nie aj funkcia f1 ?)
Ohranienos a existencia maxima

Ak m funkcia v niektorom sle maximum (minimum), tak je zhora (zdola) ohranien. Opan tvr-
denie veobecne neplat: naprklad funkcia y = | x1 | je zdola ohranien, ale minimum nem v iadnom
sle.
6.3. GLOBLNE VLASTNOSTI FUNKCI 117
6.3.5 Vlastnosti symetrie

Niektor funkcie maj t vlastnos, e ich grafy s v istom zmysle symetrick.
Funkcia f je prna, ak
Ak r D(f ), tak aj r D(f ) a
f (r) = f (r) pre vetky r D(f ).
Funkcia f je neprna, ak
Ak r D(f ), tak aj r D(f ) a
f (r) = f (r) pre vetky r D(f ).
Prne, neprne funkcie a graf

Graf prnej funkcie je symetrick poda osi oy .
Graf neprnej funkcie je symetrick poda zaiatku sradnicovej sstavy.
Prne, neprne funkcie a opercie

Set aj rozdiel dvoch prnych (neprnych) funkci je prna (neprna) funkcia.
Sin aj podiel (ak existuje) dvoch prnych aj dvoch neprnych funkci je prna funkcia. Sin aj
podiel (ak existuje) prnej a neprnej funkcie je neprna funkcia.
Funkcia zloen (ak existuje) z dvoch prnych alebo z dvoch neprnych je prna.
Funkcia zloen (ak existuje) z prnej a neprnej funkcie je neprna.
Funkcia inverzn k prnej funkcii neexistuje (preo?).
Funkcia inverzn k neprnej funkcii (ak existuje) je neprna.
Niektor vlastnosti funkci sa navzjom vyluuj.
Prklad 9. Ukeme, e neexistuje prna monotnna funkcia.
Rieenie: Predpokladajme, e f je prna rastca funkcia. Zvome ubovon slo r D(f )(0, )
(preo tak slo urite existuje?). Kee f je prna, aj r D(f ) a naviac f (r) = f (r). Kee f je
rastca a r < r, plat f (r) < f (r), o je spor. Preto neexistuje prna rastca funkcia. Analogick
argumentciu neexistencie prnej klesajcej funkcie nechvame na itatea.
6.3.6 Periodick funkcie

Hodnoty niektorch funkci sa pravidelne opakuj.
Funkcia f je periodick, ak existuje tak slo a, pre ktor plat
Ak r D(f ), tak aj r + a D(f ) a
f (r + a) = f (r) pre vetky r D(f ).
Ak existuje najmenie kladn slo p, pre ktor plat f (r + p) = f (r) pre vetky r D(f ), tak toto
slo p volme perida funkcie f .
Periodick funkcie a graf

Graf periodickej funkcie je zhodn so svojim obrazom pri posunut o dku peridy v smere osi ox .
Periodick funkcie a opercie

Set, sin, rozdiel aj podiel (ak existuje) dvoch periodickch funkci s rovnakou peridou p je pe-
riodick funkcia. (o meme poveda o jej peride?) Zloen funkcia je periodick, ak je periodick
jej vntorn zloka.

Premyslite si: Funkcie sin x a sin2 x s periodick (zistite ich peridu), ale funkcie sin x a sin x2
periodick nie s.
Periodick funkcia neme ma inverzn funkciu. (Preo?)
Prklad 10. Nartnime graf ubovonej funkcie, ktor je neohranien zdola, rastie v intervale
(1, 1), kles v intervale (6, 7) a je periodick s peridou 5.
Rieenie: Sta nartn graf hadanej funkcie v ubovonom intervale dky 5 a potom ho peri-
odicky rozri. Zvome interval (1, 4). Nartneme rastci graf v intervale (1, 1) a klesajci v inter-
vale (1, 2) (preo?), priom v avom okol sla 2 nechme graf strmo klesa do , aby sme splnili
podmienku neohranienosti zdola. V intervale (2, 4) meme graf nartn ubovone, pretoe vetky
podmienky s splnen.
Obr. 6.1: Graf funkcie, ktor spa podmienky prkladu 10
Prklad 11. Popme vlastnosti funkci urench nasledujcimi rovnicami

3x 5
f (x) = , g(x) = 3 5 2x, h(x) = x2 + x + 4
2 7x
3r5
Rieenie: Nech f (r) = f (s), teda 27r = 3s5
27s . Po vynsoben obidvomi menovatemi a pravch
dostaneme
6r 10 21rs + 35s = 6s 10 21rs + 35r,
z oho po alch pravch vyplva r = s, teda f je prost. Nech r < s s z D(f ) = (, 72 ) ( 27 , ).
S
Nerovnica f (r) < f (s), t.j. 3r5 3s5 sr

27r < 27s je ekvivalentn s nerovnicou (27s)(27r) > 0, ktor plat,
ak obidve sla r a s s v tom istom intervale, z ktorch sa sklad D(f ). Funkcia f je teda rastca
v obidvoch intervaloch (, 27 ) a ( 27 , ), ale nie je rastca (preo ?). Kvli ureniu ohranienosti
29
prepme pravidlo urujce funkciu f (x) = 37 + 7x2 7
. Prv len neovplyvn ohranienos, pre hodnoty
x blzke slu 7 nadobda druh vraz ubovone mal zporn hodnoty, ak x (, 27 ) a ubovone
2
vek kladn hodnoty, ak x ( 27 , ), funkcia nie je ohranien, nem teda ani maximum ani minimum.
alej
3r 5
f (r) = 6= f (r) a f (r) 6= f (r),
2 + 7r
6.4. ELEMENTRNE FUNKCIE 119
funkcia teda nie je prna,

ani neprna, takisto nie je periodick.
Funkcia g(x) = 3 5 2x je zloen z troch funkci

g1 : y = 5 2x, g2 : z = y, a g3 : w = 3 z.
Plat g(x) = g3 g2 g1 (x). Pretoe vetky tri funkcie s prost (to si ahko overte), g je prost. Funkcie
g1 a g3 s klesajce a funkcia g2 je rastca, preto vsledn funkcia je rastca. Pretoe D(g) = (, 52 i
a g je rastca, nadobda v bode 52 maximlnu hodnotu 3 a je zhora ohranien. Pre sla x blzke
je g1 (x) blzke , g2 g1 (x) taktie a nsledne g(x) je blzke . Preto g nie je ohranien
zdola. V dsledku svojho defininho oboru neme by ani prna ani neprna a ani periodick.
Kee graf kvadratickej funkcie je ahk nartn, vlastnosti funkcie h vytame z jej grafu. h nie
je prost, kles v intervale , 21 a rastie v intervale 12 , . Je zdola ohranien s minimom 15 4
v bode 12 a zhora neohranien. Nem iadnu z vlastnost symetrie, jej graf je vak symetrick poda
priamky x = 12 .
Ako sme sa mohli presvedi, niekedy je urovanie vlastnost funkcie (aj pomerne jednoduchej)
dos komplikovan. Najjednoduchie je ma predstavu o jej grafe. V nasledujcej kapitole s popsan
efektvnejie techniky na urovanie vlastnost funkci.
6.4 Elementrne funkcie

Nasleduje prehad niekokch zkladnch typov funkci. Prakticky vetky funkcie, s ktormi sa budeme
zaobera, s vytvoren z tchto funkci pomocou operci definovanch v asti 6.2.
6.4.1 Polynomick funkcie

Polynomick funkcia (polynm, mnoholen) je funkcia definovan v mnoine R rovnicou
P (x) = an xn + an1 xn1 + + a1 x + a0 ,
kde relne sla a0 , a1 , , an , an 6= 0 sa volaj koeficienty polynmu a cel nezporn slo n sa

vol stupe polynmu. Koeficient an sa vol vedci koeficient mnoholena
Kad mnoholen P je mon jednoznane vyjadri v tvare sinu koreovch initeov, t.j. sinu
1. vedceho koeficientu
2. vetkch vrazov typu (x r)k , kde r je k-nsobnm koreom mnoholena P
3. vetkch vrazov typu (x2 + px + q)l vytvorench l-nsobnmi komplexne zdruenmi komplex-
nmi koremi mnoholena P .
Prklad 12. Rozlome mnoholen P (x) = x4 1 na sin.
Rieenie:
x4 1 = (x2 1)(x2 + 1) = (x 1)(x + 1)(x2 + 1).
Vraz v poslednej ztvorke sa u ned alej rozloi.
Vo veobecnosti s vlastnosti polynomickch funkci ako popsaten, najastejie sa vak stret-

neme s nasledujcimi pecilnymi prpadmi polynmov:
Kontantn funkcia
je funkcia definovan v R rovnicou
y = c.
Jej graf je priamka rovnoben s osou ox .
Obr. 6.2: Graf funkcie y = 0, 7
Linerna funkcia
y = kx + q, k 6= 0 sa vol smernica.
Jej graf je priamka rznoben s osou ox . Linerna funkcia je
rastca, ak k > 0
klesajca, ak k < 0
a pretna os oy v bode [0, q].
Obr. 6.3: Graf funkci f (x) = 12 x + 1

2 a g(x) = x + 1
Kvadratick funkcia
y = ax2 + bx + c, a 6= 0.
Jej graf je parabola s osou rovnobenou s osou oy . Je otvoren nahor, ak a > 0 a nadol, ak a < 0. Jej
b 4acb2
vrchol je v bode [ 2a , 4a ].
Mocninn funkcia
je funkcia definovan rovnicou
f (x) = xa , kde a je relne slo.
Jej vlastnosti a graf zvisia od exponentu a, napr.:
Ak a je prne prirodzen slo, tak D(f ) = R, funkcia je prna, klesajca v (, 0), rastca
v (0, ).
Ak a je neprne prirodzen slo, tak D(f ) = R, funkcia je neprna, rastca.
Ak a = 0, tak f (x) = 1 pre vetky x R {0} je kontantn funkcia.
Ak a = n, kde n je prirodzen slo, tak D(f ) = R {0} a f je klesajca v (0, ) a v intervale

(, 0) je rastca pre prne n a klesajca pre neprne n.
Ak a = n1 , kde n je prirodzen slo, tak f je rastca funkcia a D(f ) = h0, ) pre prne n,
D(f ) = R pre neprne n.
Obr. 6.4: Graf funkcie y = x3
Obr. 6.5: Graf funkcie y = x4
6.4.2 Racionlna funkcia

Racionlna funkcia je funkcia definovan rovnicou
P (x)
y= ,
Q(x)
1
Obr. 6.6: Graf funkcie y = x 2
1
Obr. 6.7: Graf funkcie y = x 3
kde P a Q s polynmy. Jej definin obor je mnoina vetkch sel r, pre ktor Q(r) 6= 0. V prpade,
ak stupe polynmu P je men ako stupe polynmu Q, hovorme o rdzo racionlnej funkcii.
Veobecn vlastnosti a grafy racionlnych funkci je ak popsa. Pri prci s nimi je asto dleit
rozloi dan racionlnu funkciu na set elementrnych (parcilnych) zlomkov. Pritom postu-
pujeme poda nasledujceho nvodu.
1. Vydelenm mnoholenov P a Q prepeme funkciu na set mnoholena a rdzo racionlnej
funkcie.
2. Mnoholen Q v menovateli rozlome na sin koreovch initeov.

ck ck1 c1
3. Ku kadmu initeu typu (x r)k vytvorme prve k zlomkov ,
(xr)k (xr)k1
, . . . , (xr) .
al x+bl a x+b
4. Ku kadmu initeu typu (x2 + px + q)l vytvorme prve l zlomkov , l1 l1 ,
(x2 +px+q)l (x2 +px+q)l1
a1 x+b1
..., (x2 +px+q) .
5. Neznme koeficienty vypotame porovnanm rdzo racionlnej asti a stu vetkch elemen-
trnych zlomkov.
6. Pvodn funkcia sa rovn stu mnoholenu, ktor sme dostali delenm so stom vetkch
elementrnych zlomkov.
x2
Prklad 13. Rozlome na set elementrnych zlomkov funkciu y = x4 1 .
Rieenie: Postupujeme poda nvodu.

1. Pretoe dan funkcia je rdzo racionlna, prv as postupu vynechme.
2. x4 1 = (x 1)(x + 1)(x2 + 1),

c d
3. vytvorme elemntrne zlomky x1 , x+1 ,
ax+b
4. a zlomok x2 +1 .
5. Porovnme
x2 x2 c d ax + b
= = + + =
x4 1 (x 1)(x + 1)(x2 + 1) x 1 x + 1 x2 + 1
c(x + 1)(x2 + 1) + d(x 1)(x2 + 1) + (ax + b)(x 1)(x + 1)
.
(x 1)(x + 1)(x2 + 1)
Pretoe menovatele sa rovnaj, rovnaj sa aj itatele a teda
x2 = c(x + 1)(x2 + 1) + d(x 1)(x2 + 1) + (ax + b)(x 1)(x + 1).
Po roznsoben a prave pravej strany dostvame rovnos dvoch mnoholenov
0.x3 + 1.x2 + 0.x + 0 = (a + c + d)x3 + (b + c d)x2 + (a + c + d)x b + c d.
Pretoe dva mnoholeny sa rovnaj prve vtedy, ak maj zhodn vetky koeficienty, posledn
rovnos je ekvivalentn so sstavou linernych rovnc
a + c + d = 0
b + c d = 1
a + c + d = 0
b + c d = 0,
ktor m rieenie a = 0, b = 12 , c = 14 , d = 14 .
6. Preto plat
1 1 1
x2 4 4 2
= + .
x4 1 x 1 x + 1 x2 + 1
x8 +x2
Prklad 14. Rozlome na set mnoholena a elementrnych zlomkov funkciu y = (x3 +1)(x+1)2 .
Rieenie:
1. Kee nejde o rdzo racionlnu funkciu, mnoholeny najskr vydelme. Dostaneme podiel x3
2x2 + 3x 5 a zvyok 7x4 + 5x3 + 2x2 + 7x + 5. Preto
x8 + x2 3 2 7x4 + 5x3 + 2x2 + 7x + 5

= x 2x + 3x 5 +
(x3 + 1)(x + 1)2 (x3 + 1)(x + 1)2
Rdzo racionlnu as funkcie alej rozlome na set elementrnych zlomkov.
2. Mnoholen v menovateli rozlome na sin koreovch initeov pomocou rozkladu x3 + 1 =

(x + 1)(x2 x + 1), ktorho kvadratick inite sa alej rozloi ned. Preto
(x3 + 1)(x + 1)2 = (x + 1)3 (x2 x + 1),
a b c
3. vytvorme elemntrne zlomky (x+1)3 , (x+1)2 , x+1
dx+e
4. a zlomok x2 x+1 .
5. Porovnme
7x4 + 5x3 + 2x2 + 7x + 5 a b c dx + e
3 2
= 3
+ 2
+ + 2 .
(x + 1)(x + 1) (x + 1) (x + 1) x+1 x x+1
Po vynsoben menovateom avej strany a prave pravej strany dostvame rovnos dvoch mno-
holenov
7x4 + 5x3 + 2x2 + 7x + 5 =
(c + d)x4 + (b + c + 3d + e)x3 + (a + 3d + 3e)x2 + (a + c + d + 3e)x + (a + b + c + e).
Porovnanm koeficientov pri rovnakch mocninch premennej x dostvame sstavu linernych
rovnc
c + d = 7
b + c + 3d + e = 5
a + 3d + 3e = 2
a + c + d + 3e = 7
a + b + c + e = 5,
ktor m rieenie
2 8 61 2 2
a= , b= , c= , d= , e= .
3 3 9 9 9
6. Preto plat
2 8 61 2 2
x8 + x2 3 2 3 3 9 9x + 9
= x 2x + 3x 5 + + + + .
(x3 + 1)(x + 1)2 (x + 1)3 (x + 1)2 x + 1 x2 x + 1
Najdleitej pecilny typ racionlnej funkcie je
Linerna lomen funkcia

Je to funkcia typu
ax + b
f (x) = kde a, b, c, d s relne sla.
cx + d
D(f ) = R { dc } a graf funkcie je hyperbola s asymptotami y = a
c a x = dc .
5x2
Obr. 6.8: Graf funkcie y = 10x10
6.4.3 Goniometrick (trigonometrick) funkcie

s funkcie
y = sin x, y = cos x, y = tg x, y = cotg x, y = sec x, y = cosec x.
Funkcie snus a kosnus maj definin obor R a s periodick s peridou 2. Funkcia snus je
neprna, funkcia kosnus je prna.
Obr. 6.9: Graf funkcie y = sin(x)
Obr. 6.10: Graf funkcie y = cos(x)
Funkcie tangens a kotangens s neprne, periodick funkcie s peridou . Pre ich definin obory
plat D(tg ) = R {(2n + 1) 2 }, n Z a D(cotg ) = R {n}, n Z.
Obr. 6.11: Graf funkcie y = tg (x)
Funkcie sekans a kosekans s definovan pomocou funkci snus a kosnus vzahmi

1 1
sec x = , cosec x = .
cos x sin x
Obr. 6.12: Graf funkcie y = cotg (x)
Obr. 6.13: Graf funkcie y = sec(x)
Obr. 6.14: Graf funkcie y = cosec (x)

6.4.4 Cyklometrick funkcie

Kee funkcie snus, kosnus, tangens a kotangens s periodick, nie s prost a preto nemaj inverzn
funkcie. Kad z nich je vak v istom maximlnom intervale prost a preto m v om inverzn funkciu.
Tieto inverzn funkcie sa volaj cyklometrick funkcie.
Funkcia arkussnus
y = arcsin x
je inverzn k funkcii sin v intervale h 2 , 2 i.
Obr. 6.15: Graf funkcie y = arcsin(x)
Funkcia arkuskosnus
y = arccos x
je inverzn k funkcii cos v intervale h0, i.
Obr. 6.16: Graf funkcie y = arccos(x)
Funkcia arkustangens
y = arctg x
je inverzn k funkcii tg v intervale ( 2 , 2 ).
Funkcia arkuskotangens
y = arccotg x
je inverzn k funkcii cotg v intervale (0, ).

Obr. 6.17: Graf funkcie y = arctg (x)
Obr. 6.18: Graf funkcie y = arccotg (x)
6.4.5 Exponencilna funkcia

Exponencilna funkcia je funkcia definovan v R rovnicou
y = ax , kde a > 0, a 6= 1 je relna kontanta
nazvan zklad exponencilnej funkcie. Vlastnosti exponencilnej funkcie zvisia od hodnoty jej
zkladu:
ak a (0, 1), tak je klesajca
ak a (1, ), tak je rastca,
v kadom prpade je teda monotnna a jej obor hodnt je (0, ).
Medzi exponencilnymi funkciami m dleit postavenie funkcia y = ex , ktorej zklad je slo e
2, 71828 (pozri as 6.8). Jej dleitos vyplva z faktu, e sa rovn svojej derivcii (pozri kapitolu
Diferencilny poet).
6.4.6 Logaritmick funkcia

Pretoe exponencilna funkcia je monotnna, m inverzn funkciu. Tto sa vol logaritmick funkcia
a oznauje
y = loga x, kde a > 0, a 6= 1 je relna kontanta
nazvan zklad logaritmickej funkcie. Logaritmick funkcia so zkladom 10 sa zapisuje log x namiesto
log10 x.
Definin obor logaritmickej funkcie je (0, ), obor hodnt je R a je rastca alebo klesajca v zvis-
losti od svojho zkladu rovnakm spsobom ako exponencilna funkcia.
Medzi logaritmickmi funkciami m dleit postavenie funkcia ln x = loge x, ktor je inverzn k fun-
kcii y = ex , vol sa prirodzen logaritmus.
Obr. 6.19: Graf funkcie y = ex
Obr. 6.20: Graf funkcie y = ( 12 )x
Obr. 6.21: Graf funkcie y = ln(x)
Obr. 6.22: Graf funkcie y = log 1 x

2
6.4.7 Hyperbolick funkcie

Hyperbolick snus je funkcia
ex ex
sinh x = .
2
Je to neprna rastca neohranien funkcia.
Obr. 6.23: Graf funkcie y = sinh(x)
Hyperbolick kosnus je funkcia

ex + ex
cosh x = .
2
Je to zdola ohranien prna funkcia.
Obr. 6.24: Graf funkcie y = cosh(x)
Hyperbolick tangens je funkcia

ex ex
tgh x = .
ex + ex
Je to neprna rastca ohranien funkcia.
Hyperbolick kotangens je funkcia

ex + ex
cotgh x = .
ex ex
Tto funkcia nie je definovan v bode 0. Je neprna neohranien, klesajca v intervaloch (, 0) a
(0, ).
Obr. 6.25: Graf funkcie y = tgh (x)
Obr. 6.26: Graf funkcie y = cotgh (x)
Hyperbolick funkcie nie s periodick.
Prklad 15. Ukeme spomnan vlastnosti hyperbolickho tangensu.

x x
Rieenie: tgh (x) = eex +ee
x = tgh x, preto je to funkcia neprna.
Funkcia tgh je rastca, ak pre ubovon r < s plat tgh r tgh s < 0. Nech teda r < s. Potajme
er er es es
tgh r tgh s = =
er + er es + es
er+s esr + ers ers er+s + ers esr + ers
=
(er + er )(es + es )
2ers 2e(rs)
.
(er + er )(es + es )
Menovate poslednho zlomku je kladn slo a itate (pretoe r s < 0, odvodnite!) je zporn, cel
zlomok je teda zporn a tgh je rastca funkcia.
x ex
Pretoe ex > 0, plat ex ex < ex + ex , teda eex +e x = tgh x < 1. Podobne sa d ukza, e
1 < tgh x a preto tgh je ohranien funkcia.
6.4.8 Elementrne funkcie

Elementrne funkcie
s vetky funkcie, ktor dostaneme pomocou konenho potu operci uvedench v asti 6.2
z typov funkci doteraz uvedench.
6.4.9 In funkcie
Absoltna hodnota

y = |x|.
Obr. 6.27: Graf funkcie y = |x|
Funkcia znamienka (signum)

je funkcia oznaovan sign(x), definovan po astiach
sign(x) = 1, ak x (, 0)
sign(0) = 0
sign(x) = 1, ak x (0, ).
Obr. 6.28: Graf funkcie y = sign (x)
x
Prklad 16. Porovnajme funkcie f (x) = sign(x) a g(x) = |x| .
Rieenie: Obidve funkcie maj rovnak hodnoty vo vetkch nenulovch slach, D(f ) = R,
D(g) = R {0}, preto g = f/R{0} .
Poznmka. Na zver poznamenajme, e vek vina funkci, s ktormi sa stretnete, bud ele-
mentrne funkcie, prpadne funkcie, zskan z elementrnych a dvoch posledne spomenutch pomocou
operci s funkciami.
6.5. SPOJITOS 133
6.5 Spojitos
Spojitos funkcie v sle je loklna vlastnos, ktor dva do svisu hodnotu funkcie v sle s hodnotami
v jeho okol.
Vone povedan, funkcia f je spojit v sle r zo svojho defininho oboru, ak
hodnoty funkcie f v slach blzkych r s blzke hodnote f (r).
Presne povedan, funkcia f je spojit v sle (bode) r zo svojho defininho oboru, ak
pre kad > 0 existuje tak > 0, e pre vetky x (r , r + ) D(f ) plat f (x)
T
(f (r) , f (r) + ).
sla z defininho oboru, v ktorch je funkcia spojit, sa volaj body spojitosti. sla z defininho
oboru, v ktorch funkcia spojit nie je, sa volaj body nespojitosti.
Spojit funkcia je tak funkcia, ktor je spojit v kadom sle svojho defininho oboru. Funkcia
f je spojit v intervale (a, b) D(f ), ak je spojit v kadom bode tohoto intervalu.
Funkcia f je spojit v sle (bode) r zo svojho defininho oboru zava (sprava), ak je v bode r
spojit funkcia f/(,r> (f/<r,) ).
Spojit funkcie maj vea vlastnost, ktor z nich robia dleit objekt tdia.
6.5.1 Spojitos a elementrne funkcie

Elementrne funkcie s spojit.
Funkcia y = sign(x) je nespojit v bode 0. Inm prkladom nespojitch funkci s funkcie cel a
zlomkov as sla. Cel as sla x je najvie cel slo menie alebo rovn x a zna sa [x].
Zlomkov as sla x je {x} = x [x]. Obidve tieto funkcie s nespojit v kadom celom sle.
6.5.2 Spojitos a opercie s funkciami

Funkcie vytvoren operciami zo spojitch funkci bvaj spojit:
1. Zenie spojitej funkcie je spojit funkcia.
2. Ak s v sle r spojit funkcie f a g, tak s v sle r spojit aj funkcie f + g, f g a f.g a tie

funkcia fg , ak g(r) 6= 0.
3. Ak je funkcia f spojit v sle r a funkcia g je spojit v sle f (r), tak funkcia g f je spojit
v sle r.
4. Ak je prost funkcia spojit, tak aj k nej inverzn funkcia je spojit.
6.5.3 Spojitos a graf

Vone povedan:
ak je graf funkcie svisl krivka, tak je funkcia spojit.

6.5.4 Spojitos a globlne vlastnosti

1. Funkcia spojit v uzavretom intervale je v tomto intervale ohranien.
2. Funkcia spojit v uzavretom intervale m v tomto intervale maximum aj minimum.
3. Ak je spojit funkcia prost v niektorom intervale, tak je v tomto intervale aj rdzo monotnna.
6.5.5 Spojitos a rieenie rovnc

Ak f je spojit funkcia v intervale ha, bi a f (a) a f (b) maj opan znamienka, tak rovnica
f (x) = 0 m v intervale (a, b) aspo jedno rieenie.
Pre pouitie tejto vlastnosti pozri as 6.6 a 7.14.
x+1
Prklad 17. Zistime body nespojitosti funkci e(x) = 4x3 5x, f (x) = x1 , g(x) = {x}.[x + 1],
h(x) = sign(8 + 2x x2 ).
Rieenie: Funkcie e a f s elementrne a preto spojit. Prv funkcia je aj spojit v R, druh

m bod nespojitosti v sle 1. Obidve funkcie {x} aj [x] s spojit v kadej neceloselnej hodnote x a
preto aj ich sin, funkcia g je spojit v tchto slach. Ak nartneme graf g, vidme, e je nespojit
vo vetkch celch slach s vnimkou sla 1. Funkcia h bude nespojit v tch slach, v ktorch sa
men znamienko funkcie y = 8 + 2x x2 (odvodnite!) a to s sla 2 a 4.
Prklad 18. Njdime slo p, pre ktor je funkcia f definovan po astiach

(
3x p, x 0
f (x) =
x2 + 2, x > 0
spojit.
Rieenie: Kee obidve funkcie y = 3x p aj y = x2 + 2 s spojit (t prv pre kad hodnotu

p), funkcia f je nezvisle na hodnote p spojit v kadom nenulovom sle. Ak nartneme graf funkcie
f v intervale (0, ), vidme, e pre hodnoty x blzke 0 s hodnoty f (x) blzke 2. Aby bola funkcia
f spojit v sle 0, je nutn (a postaujce), aby f (0) = 3.0 p = 2, preto p = 2.
6.6 Limita funkcie

6.6.1 Pojem limity
Existencia limity funkcie v bode vyjadruje ist ustlenos hodnt funkcie v okol tohoto bodu.
Vone povedan, funkcia f m v bode p limitu L, ak
hodnoty funkcie f v slach blzkych p s blzke L.
Pod bodom rozumieme ubovon relne slo ako aj kad z hodnt . Pod okolm bodu rozumieme
ubovon otvoren interval obsahujci tento bod.
Funkcia f m v bode p limitu L, ak s splnen tieto podmienky:
Pre kad okolie U bodu p plat (U {p}) D(f ) 6=

6.6. LIMITA FUNKCIE 135
pre kad okolie V bodu L existuje tak okolie U bodu p, e plat
ak x (U {p}) D(f ), tak f (x) V .
Fakt, e funkcia f m v bode p limitu L oznaujeme limxp f (x) = L.

Ak bod p v predchdzajcej defincii je relne slo, tak hovorme o limite vo vlastnom bode, v opa-
nom prpade hovorme o limite v nevlastnom bode. Ak hodnota L limity je relne slo, tak hovorme
o vlastnej limite, v opanom prpade hovorme o nevlastnej limite.
Ak m funkcia f v bode p vlastn limitu, hovorme, e v bode p konverguje alebo je konvergentn,
v opanom prpade v bode p diverguje alebo je divergentn.
Funkcia f m v bode p limitu L zava (sprava) , ak m v bode p limitu L funkcia f/(,p) (f/(p,) ),
oznaenie: limxp f (x) = L (limxp+ f (x) = L). Limity zava a sprava nazvame spolonm nzvom
jednostrann limity.
Poznamenajme ete, e ak m funkcia v niektorom bode limitu, tak tto je uren jednoznane.
6.6.2 Potanie limt

Pri potan limity funkcie f v bode p postupujeme nasledovne:
1. Ak je f spojit v bode p, tak limxp f (x) = f (p).
2. Ak funkcia f nie je spojit v bode p, tak sa ju sname upravi na funkciu, ktor s ou sa zhoduje
vade mimo bodu p a je spojit v p alebo na funkciu, ktorej limitu poznme.
3. Meme tie poui in postup, ktor je popsan v asti 7.9.
Pri pravch limt pouvame pravidl, z ktorch najdleitejie uvedieme.
6.6.3 Pravidl pre potanie limt

Pravidl pre vlastn limity
1. Funkcia f definovan v niektorom okol bodu p je spojit v bode p vtedy a len vtedy, ak
limxp f (x) = f (p).
2. Limita zachovva algebrick opercie: ak limxp f (x) = F a limxp g(x) = G a c R, tak
limxp (f + g)(x) = F + G,
limxp (f g)(x) = F G,
limxp c.f (x) = c.F ,
limxp (f.g)(x) = F.G,
limxp ( fg )(x) = F
G, ak G 6= 0.
3. Pravidlo substitcie: Nech x = f (t) je spojit v bode a, prost v okol bodu a, priom p = f (a).
Potom ak limta g(f (t)) = L, tak aj limxp g(x) = L.
4. Ak funkcie f a g maj v bode p limitu a pre kad x z niektorho okolia bodu p s monou
vnimkou bodu p plat f (x) g(x), tak limxp f (x) limxp g(x).
5. Ak limxp f (x) = limxp h(x) = L a pre kad x z niektorho okolia bodu p s monou vnimkou
bodu p plat f (x) g(x) h(x), tak existuje aj limxp g(x) a plat limxp g(x) = L.
6. Ak limxp f (x) = 0 a funkcia g je ohranien v okol bodu p, tak limxp (f.g)(x) = 0.
Poznmka. Tretie pravidlo tohoto zoznamu sa v praxi najastejie pouva v podobe:
Nech limxp g(x) = L a funkcia f je spojit v bode L. Potom limxp f (g(x)) =

f (limxp g(x)) = f (L).
Pravidl pre nevlastn limity, typy limt

Najastejie potame limitu funkcie f v bode, v ktorom nie je definovan, prpadne nie je spojit,
priom f vznik pomocou algebrickch operci z jednoduchch funkci, ktorch limity v danom bode
sme schopn pota. Ak tieto limity dosadme do prslunch operci, dostvame vraz, ktor nem
2 4 1
zmysel. Tento vraz nazvame typom limity. Naprklad limx2 xx2 je typu 00 a limx0 (1 + 2x) |x| je
typu 1 . Na vpoet niektorch typov limt meme poui nasledujce pravidl, v ktorch symbol
0+ (0 ) znamen, e limita prslunej funkcie je rovn 0, a naviac hodnoty funkcie v istom okol danho
bodu s len kladn (zporn), naprklad limx0 x4 = 0+ . Psmeno r oznauje ubovon nenulov
relne slo a psmeno k oznauje ubovon kladn relne slo:
r k k
=0 0+ = 0 =
k. = k.() = .() =
r+= r =

k = 0, ak 0 < k < 1 k = , ak k > 1
Vsledky alch typov limt, ako naprklad 00 ,

, 0., , 1
nie s jednoznane uren. Pri
ich potan pouvame uveden pravidl aj napriek tomu, e nevieme, i potan limita existuje.
Ak takto vypotame limitu, jej existencia dodatone legalizuje n postup. Poznamenajme ete,
e v nasledujcej kapitole v asti 7.9 je uveden technika, ktor vemi zjednoduuje postup potania
viny obtianych limt.
6.6.4 Niekoko dleitch limt

Nakoniec uvedieme niekoko dleitch limt. V nasledujcich vzahoch je a > 0, a 6= 1.
limx xa = 0, ak a < 0, limx xa = , ak a > 0,

limx ax = 0, ak a < 1, limx ax = , ak a > 1,
x
limx0 sinx x = 1, limx0 a x1 = ln a,
limx0+ x loga x = 0, limx1 log a x 1
x1 = ln a ,
limx logxa x = 0.
Nech Pk (x) = ak xk + ak1 xk1 + . . . + a1 x + a0 a Qn (x) = bn xn + bn1 xn1 + . . . + b1 x + b0 s

mnoholeny a c > 1. Potom (
cx , ak > 0,
lim =
x Pk (x) , ak < 0,
(
, ak > 0,
lim Pk (x) =
x , ak < 0,
(
, (1)k sign(ak ) > 0,
lim Pk (x) =
x , (1)k sign(ak ) < 0,
a

0, k < n,
Pk (x) an

, k = n,
bn
lim = ak
x Qn (x)
, k > n a bn > 0,
ak

, k > n a bn < 0.
Analogick vsledky poslednej limity v bode meme odvodi substitciou t = x.
6.6.5 Prklady
Teraz uvedieme niekoko typickch prkladov vpotu limt.
x2 1 1
Prklad 19. Zistime existenciu limt funkci f : y = x + 1, g : y = x1 , h : y = |x1| ,
1 x1
i : y = x1 a j : y = |x1| v bode 1.
Rieenie: limx1 x + 1 = 2, pretoe ide o spojit funkciu.

Funkciu g upravme na spojit funkciu zhodn s ou mimo bodu 1:
x2 1
lim = lim x + 1 = 2
x1 x 1 x1
Zaveme substitciu t = |x 1|. Potom
1 1
lim = lim = .
x1 |x 1| t0+ t
Funkcia i nem v bode 1 limitu, ale m nevlastn obidve jednostrann limity:

1 1
lim = lim = .
x1 x 1 t0 t
a
1 1
lim = lim = .
x1+ x 1 t0 t
+
Podobne sa uke, e funkcia j m v bode 1 limitu zava 1 a limitu sprava 1.
Prklad 20. Ukeme platnos poslednch dvoch vzahov v asti 6.6.4.
Rieenie: Odporame itateovi uri, ktor pravidl a limity v prslunch krokoch pouvame.
Nech Pk (x) = ak xk + ak1 xk1 + . . . + a1 x + a0 a Qn (x) = bn xn + bn1 xn1 + . . . + b1 x + b0 s
mnoholeny. Potom
lim ak xk + ak1 xk1 + . . . + a1 x + a0 =

x
ak1 a1 a0

k
lim x ak + + . . . + k1 + k
x x x x
Vsledok vyplva z faktu, e limita vrazu v ztvorke je ak a pouitia pravidiel pre nevlastn limity.
ak xk + ak1 xk1 + . . . + a1 x + a0
lim =
x bn xn + bn1 xn1 + . . . + b1 x + b0
ak1 a1 a0
xk (ak + x + ... + xk1
+ xk
)
lim b1
=
x xk (bn xnk + bn1 xnk1 + . . . + xk1
+ xb0k )
ak1 a1 a0
ak + x + . . . + xk1 + xk
)
lim =
x xnk (b + bn1 + . . . + b1 + xb0n )
n x xn1
1 ak
lim . lim =
x xnk x bn
ak 1
. lim nk .
bn x x
Vsledok vyplva z toho, e posledn limita sa rovn 0, 1, poda toho, i k < n, k = n alebo
k > n.
8x3 2x2 +25x+111 11x4 +29x

Prklad 21. Zistime existenciu limt funkci f : y = x6 +3 , g: y= 3x2 4x , h: y= 857x3
3
2x5
ai: y= 4x v bodoch .
Rieenie:
Pouijc vsledky predchdzajceho prkladu dostaneme
2
lim f (x) = 0, lim g(x) = , lim h(x) = .
x x 3 x
Pouijc substitciu t = x dostvame
8t3
lim f (x) = lim f (t) = lim = = 0,
x t t t6 + 3
2t2 25t + 111 2
lim g(x) = lim 2
=
x t 3t + 4t 3
a
11t4 29t
lim h(x) = lim = .
x t 85 + 7t3
Limitu funkcie i vypotame poda poznmky v asti 6.6.2

3 3
2x 5 2x 5

lim = lim = (2)3 = 8.
x 4x x 4 x
Podobnm postupom dostaneme rovnak limitu v bode .

x2
Prklad 22. Vypotajme K = limx arcsin 2x3
74x , L = limx3 5
3x a M = lim x
x0+ x .
Rieenie: Pouitm poznmky v asti 6.6.2 dostaneme

2x 3 1

K = arcsin lim = arcsin = .
x 7 4x 2 6
Pri vpote limity L najskr zavedieme substitciu t = x5

3x a uvedomme si, e limx3
x2
3x =a
x2
limx3+ 3x = Preto limita L neexistuje, ale existuj prslun jednostrann limity
x5
L = lim 5 3x = lim 5t =
x3 t
a
x5
L+ = lim 5 3x = lim 5t = 0.
x3+ t
V prpadoch, ke je premenn x v zklade aj exponente funkcie (ako pri limite M ), pouvame vzah
x = aloga x platn pre vetky x > 0 a vhodn a, najastejie pouvame hodnotu a = e.
M = lim xx = lim ex ln x
= elimx0+ x ln x
= e0 = 1.
x0+ x0+

Prklad 23. Vypotajme L = limx1 x211 x421 .
Rieenie: !
x2 1 1 1

L = lim 4
= lim 2
= .
x1 x 1 x1 x + 1 2

x+5 5
Prklad 24. Vypotajme L = limx0 x .

x+5 5 x+5+5 x+55 1 5
Rieenie: L = limx0 x . x+5+ 5
= limx0 x( x+5+ 5)
=
2 5
= 10 .
tg 3x .
Prklad 25. Vypotajme L = limx0 sin 7x
sin 3x sin 3x
sin 3x 1 3 limx0 1
Rieenie: L = limx0 cos 3x sin 7x = limx0 3x
sin 7x 7 cos 3x = 7 limx0
3x
sin 7x . limx0 cos 3x = 37 .
7x 3 7x
22x+1 1
Prklad 26. Vypotajme L = limx0 x .
22x+3 8 8.4x 8 4x 1
Rieenie: L = limx0 x = limx0 x = 8 limx0 x = 8 ln 4.

Prklad 27. Vypotajme L = limx x( x2 + 9 x).
Rieenie:
p p x2 + 9 + x
L = lim x( x2 + 9 x) = lim x( x2 + 9 x) =
x x x2 + 9 + x
x(x2 + 9 x2 ) x 9
= lim = lim 9 q = .
x 2
x +9+x x
x( 1 + x92 + 1) 2
Prklad 28. Vypotajme L = limx 3x cos 5x a

K = limx 3x cos 5x.
Rieenie: Periodick funkcie nemaj limitu v nevlastnch bodoch, preto v tomto prklade nem-
eme aplikova pravidl pre algebrick opercie. Limitu L vak meme vypota poda pravidla 5
v asti 6.6.3, pretoe
1
lim 3x = lim x = 0
x x 3
a funkcia cos 5x je ohranien. Preto L = 0.

Na druhej strane
lim 3x = lim 3t = .
x t
Pretoe funkcia cos 5x strieda znamienka, hodnota 3x cos 5x pre x bude oscilova, t.j. nado-
bda ubovone vek kladn a ubovone mal zporn hodnoty. Preto limita K neexistuje.
Nasledujci prklad predstavuje dleit tvrdenie.
Prklad 29. Kad algebrick rovnica neprneho stupa, t.j. rovnica

an xn + an1 xn1 + . . . + a1 x + a0 = 0, n je neprne
m aspo jedno relne rieenie.
Rieenie: Poda Prkladu 20 maj limity avej strany v bodoch opan znamienka (odvod-
nite!). Poda tvrdenia z asti 6.5.5 preto existuje rieenie tejto rovnice. Premyslite si, preo tvrdenie
neplat aj pre prne sla n.
6.7 Asymptoty grafu funkcie

Asymptotou grafu funkcie je priamka, ktor sa grafu funkcie dotka v nekonene. Rozoznvame dva
druhy asymptt grafu funkcie.
Priamka y = r je asymptotou grafu funkcie f bez smernice, ak funkcia f m v bode r (aspo
jednostrann) nevlastn limitu.
Priamka y = px + q je asymptotou grafu funkcie f so smernicou, ak
limx [f (x) (px + q)] = 0 alebo limx [f (x) (px + q)] = 0.
Pre praktick zisovanie asymptt grafu funkcie platia pravidl:
1. Priamka x = r je asymptotou grafu funkcie f bez smernice, ak aspo jedna z limt limxr f (x)
alebo limxr+ f (x) je rovn bu alebo .
f (x)
2. Priamka y = px + q je asymptotou grafu funkcie f so smernicou, ak p = limx x a q =
limx f (x) px.
2x2 5x1
Prklad 30. Njdime asymptoty grafov funkci e : y = 2x , f : y = ln x, g : y = x2x ,
h : y = xcotg x, i : y = tgh x,
Rieenie: Funkcia e nie je definovan v jedinom relnom sle 2, preto jedin mon asymptota bez
smernice je priamka x = 2. Potajme limx2 e(x) = , preto spomnan priamka je asymptotou
grafu e. alej
e(x)
p = lim = 2
x x
(preo?) a
x 1
q = lim (e(x) + 2x) = lim = 1.
x x 2 x
Priamka y = 2x + 1 je asymptotou grafu e. T ist priamka je aj asymptotou grafu e v (overte!).

Poznamenajme, e asymptoty racionlnych funkci meme pota aj jednoduchie prepsanm funkcie
pomocou delenia mnoholenov:
3
e(x) = 2x + 1 + .
x2
6.8. POSTUPNOSTI 141
Z tohoto zpisu je vidie, e priamka y = 2x + 1 je jedinou asymptotou grafu e.

Funkcia f je spojit a D(f ) = (0, ). Naviac limx0+ ln x = , preto priamka x = 0 je asymptotou
grafu f . alej p = limx lnx x = 0 avak q = limx ln x0.x = . Preto funkcia f nem asymptotu
so smernicou.
Funkcia g je spojit v kadom relnom sle, preto nem asymptoty bez smernice. alej
g(x)
lim = lim 2x =
x x x
nie je vlastn a preto g nem asymptotu v +. Na druhej strane

g(x)
p = lim = lim 2x = lim 2t = 0
x x x t
a
t
q = lim (g(x) px) = lim x2x = lim =0
x x t 2t
(preo?). Priamka y = 0 je asymptotou grafu funkcie g.
Funkcia h nie je definovan v slach k, k Z a vo vetkch okrem 0 m nevlastn jednostrann
limity (overte!). V sle 0 je
x
lim h(x) = lim cos x = 1.
x0 x0 sin x
Preto funkcia h m nekonene vea asymptt bez smernice urench rovnicami x = k, k Z, k 6= 0.

Funkcia h osciluje pre x aj pre x , preto nem asymptoty so smernicou.
Funkcia i je spojit vo vetkch relnych slach, preto nem asymptoty bez smernice. alej
i(x) 1
p = lim = lim i(x) = 0,
x x x x
1
pretoe i je ohranien funkcia a limx x = 0. Potom
ex ex 1 e2x
q = lim (i(x) 0.x) = lim = lim = 1.
x x ex + ex x 1 + e2x
Priamka y = 1 je asymptotou grafu funkcie i. Pretoe funkcia i je neprna, je asymptotou aj priamka

y = 1 (odvodnite!).
Prklad 31. Ukeme, e, ak m prna funkcia asymptotu y = px + q, tak m aj asymptotu

y = px + q.
Rieenie: Pretoe graf prnej funkcie je symetrick poda osi oy , z predpokladu asymptoty
y = px + q vyplva aj existencia asymptoty smerne zdruenej s ou poda osi oy . Touto je priamka
y = px + q (overte!).
6.8 Postupnosti
Postupnos je relna funkcia, ktorej definin obor je mnoina prirodzench sel. Preto meme na
postupnosti aplikova vetky defincie a tvrdenia o funkcich.
o sa tka limt, mu existova len limity v nevlastnom bode (preo ?) a preto hovorme o kon-
vergentnej alebo divergentnej postupnosti bez nutnosti urenia bodu. Limity postupnost potame
tak ako limity funkci v nevlastnom bode . Pouvame pritom nasledujce pravidlo:
Nech f je tak funkcia, e pre kad n N plat f (n) = an a limx f (x) existuje. Potom
existuje aj limn an a obidve limity sa rovnaj.
Poznamenajme, e opan pravidlo neplat. Naprklad postupnos {sin 2n} n=1 je kontantn a preto
m limitu 0, avak prslun funkcia y = sin 2x je periodick a preto nem limitu v nevlastnom bode
. Naviac pre limity postupnost platia nasledujce dve dleit vlastnosti:
1. Ak je postupnos konvergentn, tak je ohranien.
2. Kad rastca zhora ohranien postupnos je konvergentn.

n
D sa ukza, e postupnos 1 + n1 je rastca a zhora ohranien a preto m limitu. Tto limita sa
oznauje symbolom e, vol sa zklad prirodzenho logaritmu a m v matematike vek vznam.
slo e je iracionlne a jeho hodnota je pribline 2, 71828. Teda
n
1

lim 1+ = e 2, 71828.
n n
D sa ukza, e veobecnejie plat:
Nech
lim f (x) = .
xp
Potom f (x)
1

lim 1 + =e
xp f (x)
a f (x)
1 1

lim 1 = .
xp f (x) e
n3 1
Prklad 32. Vypotajme limity L = limn 51n2 +102n+1998 ,
n3 1
M = limn log4 16n3 +102n+1998 .
Rieenie: Poda pravidla uvedenho v tejto asti a na zklade limt v asti 6.6.4 je
x3 1
L = lim = .
x 51x2 + 102x + 1998
Podobne
n3 1 1
M = lim = log4 3
= log4 = 2.
x 16n + 102n + 1998 16
n!
n
Prklad 33. Vypotajme limity K = limn nn , L = limn n.
n! 1
Rieenie: Pretoe 0 < nn < n (odvodnite!), plat
1
0 K lim =0
n n
teda K = 0 a
1 ln n ln n
L = lim n n = lim e n = elimn n = e0 = 1.
n n
6.8. POSTUPNOSTI 143
Prklad 34. Vypotajme limity K = limn n.tg n1 ,

L = limn n cos n1 , M = limn arccotg (n).
1 1
Rieenie: Pretoe n = 1 , substitciou t = n dostvame
n
tg t sin t 1
K = lim = lim . lim = 1.1 = 1.
t0 t t0 t t0 cos t
L je limita typu 1., preto L = .
Z vlastnost a grafu funkcie arccotg vidie, e M = 0.

Prklad
35. Vypotajme
limity K = limn n+4 n 4,

L = limn n + 2( n + 4 n).

Rieenie:
Vraz n + 4 n 4 je typu , preto ho upravme pomocou nsobenia slom
n+4+n4 rovnm 1 a potom potame
n+4+ n4

( n + 4 n 4).( n + 4 + n 4)
K = lim =
n n+4+ n4
8
= lim = 0.
n n+4+ n4
Podobnou pravou dostaneme
q
4 1 + n2
L = lim n + 2 = 4. lim q = 2.
n n+4+ n n
1+ 4 + 1 n
n
n+2
Prklad 36. Vypotajme limity J = limn n+1 ,
2n
K = limn n1
n+1 , L = limx0 (1 + tg x)cotg x .
v
1
Rieenie: Taktikou pri rieen limt tohoto typu je previes vraz na typ 1 v , ktorho limita
je rovn e1 , ak v je ubovon premenn bliaca sa k .

(n+1) n
1

n+1 n
limn
J = lim 1+ =e n+1 = e0 = 1.
n n+1
2n ! n+1 4n
2 n+1
2 1

4n
K = lim 1 = lim 1 n+1 = e limn n+1 = e4 .
n n+1 n
2
cotg x
1
Funkciu, ktorej limitu potame meme prepsa na tvar 1 + cotg x
. Bodeme pota jedno-
strann limity, pretoe tie s v bode 0 pre funkciu cotg rovn . V prpade limity zava preto
pouijeme substitciu t = cotg x.
cotg x
1 1 t

L = lim 1+ = lim 1 =
x0 cotg x t t
t !1
1
1
= lim 1 = e1 = e.
t t
Ten ist vsledok dostaneme pre limitu sprava substitciou t = cotg x. Preto L = e.
CVIENIA 145
Cvienia.
1. Rozhodnite, ktor z nasledujcich priraden uruj funkcie.
a ) Kadmu prirodzenmu slu priradme set vetkch jeho prirodzench deliteov.

b ) Kadmu trojuholnku priradme jeho vku.
c ) Kadmu trojuholnku priradme krunicu jemu opsan.
d ) Kadmu relnemu slu priradme jeho druh odmocninu.
e ) Kadmu relnemu slu x priradme slo 3x 41.
2. Je dan kvadratick rovnica 3x2 + 2x + p = 0. Vyjadrite zvislos stu, sinu, rozdielu a

podielu jej koreov od hodnoty parametra p.

2x1 2 3
3. Je dan funkcia y : f (x) = 3x2 1 . Njdite hodnoty f (1), f ( 2 ), f( 3 ), f (1+a), f (x), f ( x1 ).
4. Njdite definin obory funkci
x

a) y = b) y = 9 5x
2x+1
5x+3

c) y = x2 2x8 d) y = 28 3x x2
e) y = arccos(2x 7) f) y = tg x
sin x
x 2
g) y = log(1x) h) y = arctg ( 1+x
1x2 ).
5. Porovnajte funkcie f : y = log x2 a g : y = 2 log x.

6. Porovnajte funkcie f : y = x, g : y = x2 a h : y = ( x)2 .
7. S dan funkcie f : y = tg x, g : y = cotg x a h : y = arccotg x. Njdite o najjednoduchie
pravidlo priradenia funkci f h, h f , g h, h g.
8. S dan funkcie f : y = 10x , g : y = log x a h : y = 2x . Njdite o najjednoduchie pravidlo
priradenia funkci f g, g f , f h, h f , g h, h g.
9. Zloen funkcie rozlote na zloky

a) y = 2 ln x + 1 b) y = x3 2x2 + 1
2
c) y = sin 1 x2 d) y = arctg (2x 5 )
ln 3x
e) y = sinh(2 x) f) y = log(x 3) .
10. Njdite inverzn funkcie k funkcim (alebo ich vhodnm zeniam)

a) y = 43x
2x+1 b) y = 5 2x + 11
2
c) y = 4 x2 d) y = arctg ( 1+x
1x2 ) na intervale (1, )
e) y = sin(2x 3 ) 1
f) y = log(1x)
5
3
g) y = 3 2x h) y = x .
15 3 x
Venujte pritom pozornos oborom funkci.

11. O funkcii f vieme, e m inverzn funkciu a f (3) = 7. o meme poveda o f 1 (3) a o
f 1 (7)?
12. Overte vzahy pre obory dvojc inverznch funkci z Prkladu 6 a symetriu ich grafov.
13. Ktor z nasledujcich funkci s prost?

a) y = 5x+3
72x b) y = 4 2x + 11
c) y = 4 x3 d) y = arctg (2x + 1)
1
e) y = 3cos x f) y = log x+3 .
14. Me by funkcia f g prost, aj ke funkcie f a g nie s prost?

15. Njdite prklady dvojc prostch funkci, ktorch set (rozdiel, sin, podiel) nie je prost
funkcia.
2x
3
16. Pre ktor hodnoty sla p je funkcia y = 2px . 4 rastca?
4
17. Pre ktor hodnoty sla p je funkcia y = logp x klesajca?
18. Njdite prklad dvoch rastcich funkci, ktorch sin nie je rastca funkcia.
19. Ktor z nasledujcich funcki s ohranien (zhora, zdola)?
a) y = |x +1| |x 1| b) y = |x + 1| + |x 1|
c) y = 4 x3 d) y = arccotg (7x + 5)
e) y = 10sin 100x f) y = log2 (11 3x2 )
2
g) y = | cos x| h) y = arcsin x1 .
20. Njdite prklad funkcie, ktor je ohranien, ale jej inverzn funkcia nie je ohranien. Sfor-
mulujte a overte podmienku ohranienosti inverznej funkcie.
21. Ktor z nasledujcich funkci s prne, neprne, periodick?

a) y = 1 x2 b) y = x3 2x + 1
c) y = 9 ln |x| + x2 d) y = arctg (5x x3 )
e) y = tgh (cotg x) f) y = cotg x1
g) y = cos(x + 1) h) y = 1 + sin x
i) y = sin 2x j) y = 2sin x .
22. Dokte, e ak f je ubovon funkcia definovan v R, tak g(x) = f (x) + f (x) je prna
funkcia a h(x) = f (x) f (x) je neprna funkcia. Pomocou toho dokte, e f sa d napsa ako
set prnej a neprnej funkcie.
23. Pomocou predchdzajceho cvienia napte nasledujce funkcie v tvare stu prnej a ne-
prnej funkcie
a) y = 1 x b) y = x2 + 1
4 3 2
c) y = 2x 7x + 11x 4x + 5 d) y = arctg x
e) y = |3x| f) y = ex .
24. Existuje periodick funkcia, ktor nem peridu?

25. Overte platnos tvrden v asti 6.3.
26. Rozlote na set mnoholena a elementrnych zlomkov racionlne funkcie
1x x
a) y = 1+x b) y = (x3)3
x4 x2 +5x x6
c) y = x3 1 d) y = (x2 1)(x2 +x+1)
1 x5
e) y = (x2 +1)2 f) y= x5 2x4 +x3 .
CVIENIA 147
27. Nartnite grafy funkci |f (x)|, f (x + 1), f (x) + 1, f (2x), 2f (x), 1 f (x), ak funkcia f je jedna
z nasledujcich funkci
a) y = 3x + 2 b) y = x2
2x
c) y = x1 d) y = log x
e) y = 2 x f) y = cos x.
28. Njdite body nespojitosti funkci
a) y = {x} b) y = {x} + [x]

x2 3x10
c) y = tg (x 3 ) d) y = x5
e) y = sign(2x ) f) y = sign(cos x).
29. Funkcia f je zenm spojitej funkcie g definovanej v mnoine vetkch relnych sel. Urte
hodnoty funkcie g v bodoch, ktor nepatria do D(f ).
x2 3x4 x3 +5x2 +6x
a) y = x4 b) y = x2 +3x
1 sin 3x
c) y = 1+ 12
d) y = tg 5x
x
e) y = arctg ( x1 ) f) y = |arctg ( x1 )|.
30. Njdite slo p, pre ktor je funkcia f spojit

(
x2 4x + 7, x < 2
a) f (x) = x+4
p , x2
(
x2 + px 3, x 3
b) f (x) =
4 px2 , x > 3
31. Vypotajte limity

2
a) limx3 4x2 7x + 11 b) limx cos x2 sin 2x + x4
2 1

c) limx2 2x + 6x + x d) limx2 x 1 x + 1.

3x3 +4x2 5x x2 (x2)
a) limx0 x b) limx2 (x2 +1)(x2 4)
2x2 +3x2 2x3 +2x2 +3x+3
c) limx2 x2 +x2 d) limx1 x3 +x2 +x+1

e) limx0 x+2
x
2
f) limx2 6+x2
x+2 .

sin 4x sin kx
a) limx0 3x b) limx sin nx
sin3 x 1cos x
c) limx0 x2 d) limx0 5x
sin(x+1) cos x2 sin x
e) limx0 x+1 f) limx 2 cos x
2
.
e3x 1 ln x1
a) limx0 x b) limxe xe
c) limx0 4x3 ln x d) limx0 (1 + tg x)cotg x .
log5 x
a) limx x b) limx 10x (x8 + x5 + x2 )
x+1 x
2x3 x+1
c) limx 2x+1 d) limx x1
x1
e) limx ( x2 + 1 x2 1) f) limx
4x2 +2x7
.
36. M zmysel hovori o limite zava v bode a o limite sprava v bode ?

37. Njdite vetky asymptoty ku grafom funkci
3x x
a) y = x+3 b) y = 2x1 + x
2 x sin x
c) y = x+1 + cos 5x d) y = 1+x2
x3 +2 1
e) y = x2 4 f) y= x + ln x.
38. Ukte, e ak m neprna funkcia asymptotu s rovnicou y = ax + b, tak m aj asymptotu s

rovnicou y = ax b. Sformulujte a ukte platnos analogickho tvrdenia pre asymptoty bez smernice
prnych aj neprnych funkci.
39. Sformulujte a overte tvrdenie pre klesajce zdola ohranien postupnosti analogick tvrdeniu
v asti 6.8.
3
n 4n2 +11n2
K = limn 3n , L = limn n+3 ,
5n2 2n
1n2 n2 +1 n3 2n+1
M = limn n3 +4 3n3 +2n+9 , N = limn 7 .
q
n 1

n
K = limn n , L = limn 99n9 ,
n
M = limn 5 n .
n8
K = limn n1 .cotg n, L = limn tgh (n),
M = limn n1 sin n.
43. Vypotajte
limity p
L = limn n( 4n2 + 3n 2 2n), M = limn (n + 3)(n 2) 2n,
N = limn n+1nn2 1 .
1 n2 1
2 n 1
L = limn 1 + , M = limn 1 n2 ,
2 nx
N= limx xx2 1
+1 .
VSLEDKY CVIEN 149
Vsledky cvien.
1. a) no, b) nie, c) no, d) nie, e) no.

2 13p ( 13p1)2
2. Set koreov je 23 , sin je p3 , rozdiel je 3 , podiel je 3p .

3. f (1) = 32 , f ( 22 ) = 2( 2 1), f ( 33 ) nie je definovan,
2xx2
f (1 + a) = 3a22a+1 2x+1 1
+6a+2 , f (x) = 3x2 1 , f ( x ) = 3x2 .
4. a) R { 12 }, b) (, 59 i, c) R {2; 4},
d) h7, 4i, e) h3, 4i, f) {(2k, (2k + 1)), k Z} {(2k 1) 2 , k Z},
g) (, 0) (0, 1), h) R {1; 1}.
5. g = f/(0,) .
6. h = f/(0,) = g/(0,) .
7. f h(x) = x1 , h f (x) =
2 x, g h(x) = x, h g(x) = x/(0,) .
x x
8. f g(x) = x/(0,) , g f (x) = x, f h(x) = 102 , h f (x) = 210 ,
g h(x) = x log 2, h g(x) = xlog 2 , x (0, ).
ln 2()+1
9. a) x ln x 2 ln x + 1,

()3 2()2 +1
b) x x3 2x2 + 1 x3 2x2 + 1,

1()2 sin
c) x 1 x2 1 x2 sin( 1 x2 ),
()2 5 2() 2 5 arctg 2 5
d) x

x2 5 2x arctg(2x ),
2() sinh
e) x x 2 x sinh(2 x),
3() ln
f) Je to podiel zloench funkci x 3x ln(3x) a
x3 log
x x3 log(x3 ).
5
10. a) f 1 (x) = 2x+3
4x
, b) f 1 (x) = x 11
2 ,
q
1
c) f (x) = 4 x je inverzn ku f/h0,i , d) f 1 (x) = tg x1
tg x+1 ,
arcsin x+ 3 1
e) f 1 (x) = 2 , f) f 1 (x) = 1 10 x ,
3
g) f 1 (x) = 5
2 + log x , h) f 1 (x) = x
5x+1 .
3
11. f 1 (7) = 3, o hodnote f 1 (3) nememe poveda ni.
12. f = f 1 , g/h0,) = g 1 , g/(,0) m inverzn funkciu g 1 (x) = x, x (0, ), h = h1

13. Prost s funkcie v a), b), c), d), f).

14. Me, ak f nie je prost, naprklad f (x) = x2 a g(x) = x.
15. Naprklad x + (x), x x, x x1 , x

x.
16. p (, log2 3 2).

17. p (1, ).
18. (2x )(3x ).
19. Ohranien s funkcie v a), d), e), h); okrem tchto

zdola ohranien je funkcia v b); zhora ohranien s funkcie v c), f), g).
20. Naprklad funkcia y = arctg x. Funkcia f 1 je ohranien, ak mnoina D(f ) je ohranien.
21. Prne s funkcie v a), c); neprne s funkcie v d), e), f);
periodick s funkcie v e), g), h), j).
23. a) 1 + (x), b) (x2 + 1) + 0, c) (2x4 + 11x2 + 5) + (7x3 4x),

d) 0 + arctg x, e) |3x| + 0, f) cosh x + sinh x.
24. Existuje, naprklad funkcia f definovan f (x) = 1, ak x je racionlne slo a f (x) = 0, ak x

je iracionlne slo.
2 3 1
26. a) 1 + 1+x , b) (x3)3 + (x3)2 ,
8 x+ 5 5 1
x 13 1 1
c) x + x23+x+13 + x1
3
, d) x2 x + 1 + 3
2
x +x+1 2
x+1 + x1 ,
6
1 1 2
e) (x2 +1)2 , f) 1 + (x1)2 + x1 .
28. Body nespojitosti maj len funkcie v a): s to prvky mnoiny Za f): s to body 2 (2k + 1), k Z.
29. a) y(4) = 5, b) y(0) = 2 a y(3) = 1, c) y(0) = 0,

d) y(0) = 53 , e) ned sa f) y(0) = 2 .
30. a) p = 2 b) p = 13 .
2

31. a) 26, b) 4 , c) 72 , d) 1 3.
32. a) 5, b) 15 , c) 53 ,

2
d) 52 . e) 4 , f) 14 .
33. a) 34 , b) (1)kn nk , c) 0,

2
d) 0. e) sin 1, f) 2 .
34. a) 3, b) 1e , c) 0, d) e.
35. a) 0, b) 0, c) e2 ,
d) e2 . e) 0, f) 12 .
36. Nie.
37. a) y = 3 a x = 3, b) y = x + 12 a x = 12 , c) x = 1,
d) y = 0, e) y = x, x = 2 a x = 2, f) x = 0.
VSLEDKY CVIEN 151
40. K = 0, L = 8, M = 0, N = 1.
41. K = 1, L = 1, M = 0.
42. K neexistuje, L = 1, M = 0.
43. L = , M = , N = 1.
44. L = 1, M = e1 , N = 1.
Kapitola 7
Diferencilny poet
7.1 Derivcia
V tejto kapitole sa budeme zaobera jednm z najdleitejch pojmov v matematike, pojmom deriv-
cie, popeme jej vlastnosti a postupy pri jej potan. Taktie precvime monosti pouitia derivcie
v matematike a uvidme, e s pouitm derivcie je mon jednoduchie riei niektor otzky, ktor
sa vyskytli v predchdzajcej kapitole.
7.1.1 Pojem a oznaenia

Derivcia meria zmenu hodnt zvislej veliiny vzhadom k zmene hodnt nezvislej veliiny.
Derivcia funkcie f v sle (v bode) x0 je slo
f (x0 + h) f (x0 )
f 0 (x0 ) = lim ,
h0 h
ak existuje vlastn limita na pravej strane rovnosti.
Na oznaenie derivcie funkcie f v bode x0 sa pouvaj tie symboly
df dy

y 0 (x0 ), , .
dx x=x0 dx x=x0
Ak existuje derivcia funkcie f v kadom bode niektorej mnoiny M , tak funkcia f 0 , ktor prirad
kadmu slu x M hodnotu f 0 (x) je derivcia funkcie f v mnoine M .
Z existencie derivcie vyplva spojitos:
Ak m funkcia f v bode a derivciu, tak je v bode a spojit.
Pre vinu elementrnych funkci existuje derivcia v kadom bode defininho oboru, preto derivcia
elementrnej funkcie je zvyajne funkcia s tm istm defininm oborom.
Na oznaenie derivcie funkcie f sa pouvaj tie symboly
df dy

0
y, , .
dx dx
Prklad 1. Vypotajme derivciu
a ) funkcie y = x v bode 3,
b ) funkcie y = x2 v bode 2,
153
154 KAPITOLA 7. DIFERENCILNY POET
1
c ) funkcie y = x4 v bode 0,
d ) funkcie y = |x + 1| v bode 1,

e ) funkcie y = 3 x v bode 0.
Rieenie:
a ) Poda defincie derivcie funkcie je
y(3 + h) y(3) 3 + h (3)
y 0 (3) = lim = lim =1
h0 h h0 h
b ) Vychdzame z defincie:
y(2 + h) y(2) (2 + h)2 22
y 0 (2) = lim = lim =
h0 h h0 h
4 + 4h + h2 4 4h + h2
= lim = lim = lim 4 + h = 4
h0 h h0 h h0
c ) Analogicky
1 1
y(0 + h) y(0) 4+h 4
y 0 (0) = lim = lim =
h0 h h0 h
h
4(4h) 1
= lim =
h0 h 16
d)
y(1 + h) y(1) | 1 + h + 1| | 1 + 1| |h|
lim = lim = lim = 1,
h0 h h0 h h0 h
avak
y(1 + h) y(1) | 1 + h + 1| | 1 + 1| |h|
lim = lim = lim = 1.
h0+ h h0 + h h0 + h
Pretoe hadan limita neexistuje, funkcia y = |x + 1| nem v bode 1 derivciu.
e)

3
s
y(h) y(0) h 30 3 h
lim = lim = lim = .
h0 h h0 h h0 h3

Pretoe hadan limita nie je vlastn, funkcia y = 3 x nem v bode 0 derivciu.
Prklad 2. Vypotajme derivciu
a ) funkcie y = xn , kde n N, v ubovonom bode x,

b ) funkcie y = sin x v ubovonom bode x,
c ) funkcie y = loga x v ubovonom bode x.
Rieenie:
a ) Poda defincie derivcie funkcie a s poutm binomickej vety dostvame
(x + h)n xn
y 0 (x) = lim =
h0 h
7.1. DERIVCIA 155
! ! !
n n n
xn + xn1 h + xn2 h2 + ... + xhn1 + hn xn
1 2 n1
lim =
h0 h
! !
n1 n n2 n
lim nx + x h + ... + xhn2 + hn1 = nxn1 .
h0 2 n1
b ) Z defincie derivcie, pouitm goniometrickch vzahov a poznatkov o limitch z predchdzajcej

kapitoly dostvame.
sin(x + h) sin x 2 cos(x + h2 ) sin( h2 )

y 0 (x) = lim = lim =
h0 h h0 h
h sin( h )
lim cos(x + ) lim h 2 = cos x.
h0 2 h0 2
c ) Analogicky, s pouitm vzahov pre logaritmy

(x+h)
0 loga (x + h) loga x loga x
y (x) = lim = lim =
h0 h h0 h

1 !x 1 !x
loga 1 + x
1 hx
1 1 h
h
= lim = lim loga 1 + x = loga lim 1 + x =
h0 h h0
h x h0
h
1 1
= loga e = .
x x ln a

Potanie derivcie funkcie z defincie je znane obtiane a zdhav. Na zjednoduenie prce s de-
rivciami sli nasledujca schma.
1. Z defincie derivcie sa odvodia derivcie mocninovej funkcie s prirodzenm exponentom, funkcie

sinus a logaritmickej funkcie (pozri Prklad 2)
2. Odvodia sa pravidl derivovania pre opercie s funkciami.
3. Pomocou u znmych derivci a pravidiel sa uria derivcie ostatnch elementrnych funkci.
7.1.2 Derivcie zkladnch elementrnych funkci

Nasledujce vzahy platia pre vetky hodnoty premennej x z defininch oborov prslunch funkci,
ak nie je uveden inak:
1. (xa )0 = axa1 , kde a je ubovon relne slo,
2. (ax )0 = ax ln a, kde a > 0, a 6= 1, pecilne (ex )0 = ex ,
3. (loga x)0 = 1
x ln a , kde a > 0, a 6= 1, pecilne (ln x)0 = x1 ,
4. (sin x)0 = cos x, (cos x)0 = sin x,

(tg x)0 = cos12 x , (cotg x)0 = sin12 x ,
5. (arcsin x)0 = 1
1x2
, (arccos x)0 = 1x
1
2
, x (1, 1),
(arctg x)0 = 1 0 1
1+x2 , (arccotg x) = 1+x2
6. (sinh x)0 = cosh x, (cosh x)0 = sinh x,

(tgh x)0 = cosh1 2 x , (cotgh x)0 = sinh12 x ,
Platnos vzahu (3) a prvho zo vzahov (4) sme ukzali v prklade 2. Platnos alch vzahov overme
v prkladoch nasledujcej asti a v cvieniach na konci kapitoly.

3
Prklad 3. Vypotajme derivciu funkcie y = x.
Rieenie: Pri potan derivcie prepeme odmocniny do tvaru mocniny s racionlnym exponen-
tom a pouijeme vzah (1):
1
0 1 1 1 2 1
y 0 = (x) 3 = x 3 1 = x 3 =
3
.
3 3 3 x2
7.2 Derivcia a opercie s funkciami

7.2.1 Derivcia a algebrick opercie
Ak nov funkcia vznikne pomocou algebrickch operci z funkci f a g, tak jej derivciu meme
pota poda nasledujcich pravidiel:
Nech funkcie f a g maj derivcie v mnoine M . Potom plat
(f + g)0 = f 0 + g 0 (7.1)
0 0 0
(f g) = f g (7.2)
0 0 0
(f.g) = f .g + f.g (7.3)
f f 0 .g f.g 0
( )0 = , (7.4)
g g2
priom posledn vzah plat v slach x, kde g(x) 6= 0.

3
Prklad 4. Njdeme derivcie funkci y = 2x5 7 x4 + 3 9,
x
5x+3
y = sin x. cos x a y = x2 2x .
Rieenie: Pri rieen prkladu budeme pouva pravidl pre algebraick opercie. Odporame
itateovi podrobn identifikciu pravidla pouitho pri kadej prave.
4 1 1
a ) y 0 = (2x5 )0 (7 x4 )0 + ( 3x )0 (9)0 = 2(x5 )0 7(x 3 )0 + 3(x 2 )0 (9)0 = 2.5x4 7. 43 x 3 +
3
3
3.( 12 )x 2 0 = 10x4 28
3
3
x 3 3 .
2 x
b) y0 = (sin x. cos x)0 = (sin x)0 . cos x + sin x.(cos x)0 = cos2 x sin2 x.
(5x+3)0 .(x2 2x)(5x+3)(x2 2x)0 5(x2 2x)(5x+3)(2x2) 5x2 6x+6
c ) y0 = (x2 2x)2 = (x2 2x)2 = (x2 2x)2 .
7.2. DERIVCIA A OPERCIE S FUNKCIAMI 157
7.2.2 Derivcia zloenej funkcie

Ak poznme derivcie zloiek, tak derivciu zloenej funkcie meme vypota pomocou nasleduj-
ceho pravidla:
Derivcia zloenej funkcie. Nech funkcia y = f (x) m derivciu v mnoine M a funkcia z = g(y)
m derivciu v obore hodnt funkcie f . Potom aj zloen funkcia g f m v mnoine M derivciu a
pre kad x M plat
(g(f (x)))0 = g 0 (f (x)).f 0 (x),
o meme zapsa aj
dz dz dy
= . .
dx dy dx
Posledn vzah sa vol reazov pravidlo.
100
Prklad 5. Vypotame derivcie funkci y = sin 2x, y = x + 1 ,
x
4
2x+3
y = arcsin 53x ,y=5 cotg x .
Rieenie: V rieen budeme pouva pravidlo o derivcii zloenej funkcie. Dan funkciu si najskr
rozlome na zloky a potom postupujeme poda pravidla od vonkajch zloiek ku vntornm.
a ) Rozklad danej funkcie je

2x sin
x 2x sin 2x.
Preto derivcia je
y 0 (x) = (sin t)0[t=2x] .(2x)0 = 2 cos 2x.
b ) Rozklad danej funkcie je
x+ 1x
100
1 1

( )100
x x+ x+
x x
a derivcia je
0 99
1 1 1
0
0 100
y (x) = (t) . x+ = 100 x + 1 .
[t=x+ 1x ] x x 2 x3
c ) Rozklad danej funkcie je

2x+3
2x + 3 2x + 3

53x arcsin
x arcsin
5 3x 5 3x
a derivcia je 0
2x + 3

0
y (x) = (arcsin t)0[t= 2x+3 ] . =
53x 5 3x
1 2(5 3x) (2x + 3)(3)
=r 2 . =

2x+3 (5 3x)2
1 53x
19
= .
(5 3x) 5x2 42x + 16
d ) Rozklad danej funkcie je

4
cotg ( ) 4 5( ) 4
x cotg x 5 cotg x
cotg x
a derivcia je 0
4
y 0 (x) = (5u )0[u= 4
]
. .(cotg x)0 =
cotg x t [t=cotg x]
4 4 1 4 ln 5 cotg4 x
5 cotg x . ln 5 . = 5 .
cotg 2 x sin2 x cos2 x

Prklad 6. Overme platnos vzahu (cos x)0 = sin x z asti 2.
Rieenie: V rieen pouijeme derivciu zloenej funkcie a goniometrick vzahy

0
(cos x)0 = (sin(x + )) = cos(x + ).1 = sin x.
2 2
Prklad 7. Overme platnos vzahu (cotgh x)0 = sinh12 x z asti 2.
Rieenie: !0
0 ex + ex (ex ex )2 (ex + ex )2
(cotgh x) = = =
ex ex (ex ex )2
4 1 1
= (ex ex )2 = .
(ex ex )2 sinh 2 x
4
7.2.3 Derivcia inverznej funkcie

Z pravidla pre derivciu zloenej funkcie vyplva pravidlo pre derivciu inverznej funkcie.
Derivcia inverznej funkcie Nech funkcia f je monotnna v intervale (a, b) a pre kad x (a, b)
existuje f 0 (x) 6= 0. Potom
1
(f 1 )0 (x) = 0 1 .
f (f (x))
Prklad 8. Odvodme pravidlo (2) v asti 2 pre derivciu exponencilnej funkcie z pravidla pre
derivciu logaritmickej funkcie.
Rieenie: Ozname f (x) = loga x. Potom f 1 (x) = ax a pre derivciu f 1 plat

0 1 1 1
(ax )0 = f 1 (x) = = = = ax ln a.
f 0 (f 1 (x)) (loga t)0[t=ax ] 1
t ln a [t=ax ]
7.2. DERIVCIA A OPERCIE S FUNKCIAMI 159
Prklad 9. Odvodme pravidlo (5) v asti 2 pre derivciu funkcie arccos z pravidla pre derivciu
funkcie cos.
Rieenie: Ozname f (x) = cos x. Potom inverzn funkcia (samozrejme v intervale h 2 , 2 i) je

f 1 (x) = arccos x a pre derivciu f 1 plat
0 1 1
(arccos x)0 = f 1 (x) = = =
f 0 (f 1 (x)) (cos t)0[t=arccos x]
1 1 1 1
= = p = .
sin t [t=arccos x] sin(arccos x) 2
1 cos (arccos x) 1 x2
7.2.4 Logaritmick derivovanie

Nasledujce pravidlo sa vol pravidlo o logaritmickom derivovan.
f 0 (x) = f (x)(ln f (x))0 , ak f (x) > 0 a f 0 (x) existuje.
Je to pecilny prpad pravidla pre derivciu zloenej funkcie a pouva sa pre derivciu funkci, ktor
maj premenn v exponente, ale najm funkci, ktor maj premenn aj v zklade aj v expo-
nente. Poznamenajme, e funkcie, ktor maj neznmu len v zklade, derivujeme poda pravidla
(1) v asti 2.
1
Prklad 10. Njdeme derivciu funkcie y = x x .
Rieenie: 0 1
ln x x ln x

1 1
y 0 = y.(ln y)0 = x x . = xx . x =
x x2
1 1 ln x 1
xx . = x x 2 (1 ln x).
x2
Prklad 11. Odvodme pravidlo (1) v asti 2 pre derivciu mocninovej funkcie z pravidla pre
derivciu logaritmickej funkcie.
Rieenie:
a
(xa )0 = xa .(ln xa )0 = xa .(a ln x)0 = xa .( ) = axa1 .
x
Pouili sme skutonos, e defininm oborom mocninovej funkcie s relnym exponentom je mnoina
kladnch relnych sel (kde?).
7.2.5 Derivcia implicitnej funkcie

Niekedy rovnica F (x, y) = 0 uruje funkn vzah medzi veliinami x a y. Takto funkciu volme
funkcia uren implicitne rovnicou F (x, y) = 0. Ak funkcia uren implicitne m derivciu v nie-
ktorej mnoine, tak tto meme vypota aj bez explicitnho vyjadrenia funkcie f . Postupujeme
pri tom tak, e derivujeme obidve strany rovnice, priom av stranu derivujeme ako zloen funkciu
F (x, y(x)). Tento postup je vemi uiton najm v situcich, ke veliinu y nie sme schopn z rovnice
vyjadri.

Prklad 12. Rovnica x2 + y 2 = 1 uruje dve funkcie f1 : y = 1 x2 a f2 : y = 1 x2 .
Vypotame ich derivcie bez pomoci tohoto explicitnho vyjadrenia.
Rieenie: Derivujeme obidve strany rovnice x2 + y 2 = 1, priom si uvedomujeme, e y je funkcia

premennej x. Dostvame
dy
2x + 2y. =0
dx
a po vyjadren hadanej derivcie
dy x
= .
dx y
Porovnajme tento vzah s derivciou naprklad funkcie f2 . Tto derivujeme ako zloen funkciu z fun-
1
kci 1 x2 a ( ) 2 . Dostvame
1 1 x
f20 (x) = (1 x2 ) 2 .(2x) = ,
2 1 x2

o sa zhoduje s derivciou vypotanou implicitne pre f2 : y = 1 x2 .
Prklad 13. Njdime derivciu funkcie urenej implicitne rovnicou
x5 + 4xy 3 y 5 2 = 0.
dy dy
Rieenie: Derivovanm obidvoch strn dostvame 5x4 + 4(y 3 + x.3y 2 dx ) 5y 4 dx = 0, a po vy-
dy 4
5x +4y 3
jadren derivcie dx = 5y4 12xy2 .
7.2.6 Derivcia funkcie urenej parametrickmi rovnicami

Rovinn krivka bva asto uren parametrickmi rovnicami
x = f (t), y = g(t), t (a, b).
V prpade, ke f 0 (t) 6= 0 pre vetky t (a, b), je krivka grafom funkcie urenej parametrickmi
rovnicami, ktorej derivciu meme pota aj bez jej explicitnho vyjadrenia pomocou vzahu
dy
dy dt g 0 (t)
= = .
dx dx
dt
f 0 (t)
Prklad 14. Njdeme prv dve derivcie funkcie urenej parametrickmi rovnicami
x = cos t, y = sin t, t h, 2i.

dy
Rieenie: dx = cos t
sin t = cotg t.
Porovnajte tento vsledok s vsledkom prkladu 12.
Pretoe druh derivcia je derivciou prvej derivcie (pozri nasledujcu as), plat
dy

dy d( dx )
d2 y d dx dt
= = dx
=
dx2 dx dt
7.3. DERIVCIE VYCH RDOV 161
d(cotg t) 1
dt sin2 t 1
= = .
d(cos t) sin t sin3 t
dt
7.3 Derivcie vych rdov

Kee derivcia elementrnej funkcie je funkciou, m zmysel hovori o derivcii derivcie at. Druhou
derivciou funkcie f je derivcia funkcie f 0 (ak existuje).
Pomocou indukcie meme takto definova derivcie ubovonho rdu. Derivciou n-tho rdu
alebo n-tou derivciou funkcie f je derivcia (n-1)-ej derivcie funkcie f (ak existuje).
Derivcie vych rdov oznaujeme takto
f 00 , f 000 , f 4 , f 5 , . . . , f (n)
y 00 , y 000 , y 4 , y 5 , . . . , y (n)
d2 y d3 y d4 y d5 y dn y
dx2 , dx3 , dx4 , dx5 , . . . , dxn
Prklad 15. Njdime (cos x)(91) , (log2 3x)(12) a (xn )(n) , n N.
Rieenie:
a ) Potajme derivcie funkcie cos x: (cos x)0 = sin x, (cos x)00 = cos x, (cos x)000 = sin x a
(cos x)(4) = cos x. Preto plat aj (cos x)(88) = cos x. Potom vak
(cos x)(91) = (cos x)(3) = ( sin x)(2) = ( cos x)0 = sin x.
b ) (log2 3x)0 = x ln1 2 . alej

(log2 3x)00 = ln1 2 . 1
x2 a
(log2 3x)000 = ln1 2 . x23 . V kadej alej derivcii zostane kontanta ln1 2 , nsob sa exponentom
a tento sa potom zni (je zporn!) o jednotku. Po alch deviatich derivcich dostaneme
(premyslite si dkladne aj znamienko)
1 11!
(log2 3x)(12) = . .
ln 2 x12
c ) Pri derivcii mocninovej funkcie sa nsob exponentom a ten sa potom zniuje o jednotku. Po n
derivcich funkcie xn dostaneme (xn )(n) = n!. Dodajme ete, e (xn )(n+1) = 0.
7.4 Geometrick a fyziklny vznam derivcie

7.4.1 Geometrick vznam derivcie
Ak existuje derivcia funkcie f v bode x0 , tak slo f 0 (x0 ) je smernicou dotynice ku grafu funkcie
1
y = f (x) v bode [x0 , f (x0 )] a slo f 0 (x 0)
je smernicou normly ku grafu funkcie y = f (x) v bode
[x0 , f (x0 )].

Preto
y = f 0 (x0 )(x x0 ) + f (x0 )
je rovnica dotynice ku grafu funkcie f v bode [x0 , f (x0 )]
a
1
y= 0 (x x0 ) + f (x0 )
f (x0 )
je rovnica normly ku grafu funkcie f v bode [x0 , f (x0 )].
Body, v ktorch funkcia m derivciu, rozoznme pri pohade na jej graf tak, e graf je v nich hladk,
naopak v bodoch, kde derivcia neexistuje, je graf picat, naprklad graf funkcie y = |x| v bode [0, 0].
Prklad 16. Njdime rovnice dotynice a normly ku
a ) grafu funkcie y = sin x v bode [0, ?],

b ) grafu funkcie y = arctg 2x v bode [ 21 , ?],
c ) krunici so stredom v bode [0, 0] a polomerom 1 v bode [ 12 , y], kde y < 0.
Rieenie:
a ) Druh sradnica bodu leiaceho na grafe funkcie y = sin x, ktorej prv sradnica je 0 je uren
hodnotou sin 0 = 0. Derivcia funkcie y = sin x v bode 0 je cos 0 = 1. Preto rovnica dotynice je
y = f 0 (x0 )(x x0 ) + f (x0 ) = 1.(x 0) + 0 = x,

sin x
o je geometrickm vyjadrenm faktu, e limx0 x = 1. Rovnica normly je y = x.
b ) Druh sradnica bodu dotyku je arctg 2.( 12 ) = 4 . Derivcia funkcie y = arctg 2x v bode 12
je 1+(21 2)2 = 1. Rovnica dotynice je
2
1 2
y = (x + ) = x +
2 4 4
a rovnica normly je
1 2+
y = (x + ) = x .
2 4 4

3
c ) Uren bod m sradnice [ 12 , 2 ]. Pre vpoet smernice dotynice pouijeme rieenie pr-
kladu 12:
1
dy x 2 3
= = = .
dx y 3 3
2
Rovnica dotynice je
3 1 3 3 2 3
y= (x ) = x
3 2 2 3 3
a rovnica normly
1 3
y = 3(x ) = 3x.
2 2
Overte sprvnos vpotu tak, e vyjadrte prslun oblk krunice parametricky a tie pomo-
cou explicitnej funkcie!
7.4. GEOMETRICK A FYZIKLNY VZNAM DERIVCIE 163
x3
Prklad 17. Njdime rovnice dotynice a normly ku grafu funkcie y = 3 + 2x2 + 5x + 4 rov-
noben s priamkou y = 3x
2 .
Rieenie: Tentokrt nepoznme bod dotyku, ale smernicu hadanej priamky k = 12 . Hadme
preto tak hodnotu x0 , v ktorej m funkcia derivciu rovn tejto smernici: y 0 (x0 ) = x20 +4x0 +5 = 12 .
Tto rovnica vak nem rieenie, preto graf nem dotynicu rovnoben s danou priamkou. Pri normle
1
hadme tak hodnotu x0 , pre ktor plat y0 (x 0)
= 21 , t.j. y 0 (x0 ) = x20 + 4x0 + 5 = 2. Tto rovnica
m dve rieenia x1 = 1 a x2 = 3. Hodnoty funkcie v tchto bodoch s y(1) = 32 a y(3) = 2.
Graf funkcie m dve normly rovnoben s danou priamkou. Ich rovnice s
1 1 1 7
y = x+ a y = x .
2 6 2 2
1
Prklad 18. Njdeme rovnicu dotynice ku krivke danej parametrickmi rovnicami x = t + t2 a
y = t2 t + 1 v bode [2, 1].
Rieenie: Najskr vypotajme hodnotu parametra t pre dan bod. Je ou jedno z rieen kvad-
ratickej rovnice t2 t + 1 = 1 (odvodnite!), ktorej rieeniami s dve sla t1 = 0 a t2 = 1. Hodnota
parametra t1 = 0 je mimo defininho oboru funkcie x(t), dosadenm hodnoty t2 = 1 dostaneme
x(1) = 2. Preto hadan hodnota parametra je t2 = 1. Potrebujeme smernicu dotynice, ktor nj-
deme pomocou vzahu
dy
dy dt 2t 1
k(t) = = dx = .
dx dt
2t t12
Jej hodnota v danom bode je k(1) = 1. Hadan rovnica dotynice je
y = 1.(x 2) + 1 = x 1.
7.4.2 Fyziklny vznam derivcie

Ak je stav fyziklnej veliiny v zvislosti od asu uren funkciou y = f (t), tak rchlos zmeny tejto
veliiny je uren funkciou y = f 0 (t).
Preto, ak sa teleso pohybuje priamoiaro v smere x-ovej osi a jeho poloha v ase t je x(t), tak funkcia
v(t) = x0 (t)
uruje jeho rchlos a funkcia

a(t) = x00 (t) = v 0 (t)
uruje jeho zrchlenie v ase t.
Prklad 19. Do balna guovho tvaru pripevnenho spodnm okrajom k zemi prdi rovnomerne
200 l vzduchu za mintu. Akou rchlosou sa pohybuje smerom nahor vrchn okraj balna v okamihu,
ke s v balne 3 m3 vzduchu?
Rieenie: Ozname V (t) objem balna v m3 a v(t) jeho vku, teda priemer v m v ase t.
Potrebujeme zisti veliinu v 0 (t) v ase, ke V (t) = 3. Poda reazovho pravidla plat
dv dV
v 0 (t) = . .
dV dt
Veliina dV 3
dt je rchlos prdenia vzduchu a rovn sa 0, 2 m /min. Veliinu
dv
dV vyjadrme zo vzahu
1 3
pre objem gule V = 6 v . Preto
r
dv 13 6
=
dV 3 V 2
a r r
dv 13 6 3 2
= 2
= .
dV [V =3] 3 3 81
Dosadenm dostvame hadan rchlos
r
0 3 2
v (t) = .0, 2 m/min,
81
o je pribline 4 cm/min.
7.5 Veta o strednej hodnote

Existuje viac viet o strednej hodnote, ktor sa tie volaj vety o prrastku funkcie. Tieto vety vyjad-
ruj za istch podmienok vzah medzi rozdielom (prrastkom) hodnt funkcie v dvoch bodoch a
derivciou funkcie v istom sle medzi tmito bodmi.
Lagrangeova veta o strednej hodnote.
Nech f m derivciu v intervale (a, b) a naviac je spojit v bodoch a a b. Potom existuje tak slo r
z intervalu (a, b), e
f (b) f (a) = f 0 (r)(b a).
Ak medzi predpoklady Lagrangeovej vety doplnme podmienku f (a) = f (b), tak dostaneme Rolleho
vetu, ktor zaruuje existenciu takho sla r z intervalu (a, b), e
f 0 (r) = 0.
Vety o strednej hodnote maj vek teoretick vznam, ich dsledkom je vea poznatkov v diferencil-
nom pote a jeho aplikcich (pozri as 7.10).
Nzorn fyziklny zmysel viet o strednej hodnote me by naprklad vyjadren v nasledujcom tvr-
den
Ak auto prejde za 2 hodiny 100 km, tak aspo v jednom okamihu cesty dosiahne rchlos
presne 50 km za hodinu.
Prklad 20. Ukeme, e pre ubovon dve relne sla a < b plat arctg b arctg a < b a.
Rieenie: Mu nasta tri prpady:

Nech 0 a < b. Potom poda Lagrangeovej vety pre niektor slo c (a, b) plat
1
arctg b arctg a = (arctg x)0[x=c] .(b a) = .(b a) < b a.
1 + c2
7.6. DIFERENCIL A DIFERENCILY VYCH RDOV 165
Kee funkcia arctg x je neprna, nerovnos plat aj v prpade, ak a < b 0

Ak a < 0 < b, tak poda predolch dvoch ast existuj c (a, 0) a d (0, b) tak, e
1 1
arctg 0 arctg a = 1+c 2 (0 a) a arctg b arctg 0 = 1+d2 (b 0). Po stan dostvame
1 1
arctg b arctg a = 2
b a < b a,
1+d 1 + c2
1 1
lebo b je kladn, a zporn a vrazy 1+d2 a 1+c2 s menie ako 1.
Prklad 21. Dokeme, e ubovon algebrick rovnica tretieho stupa m najviac tri relne
rieenia.
Rieenie: Tvrdenie dokeme sporom. Predpokladajme, e existuje rovnica tretieho stupa

P (x) = ax3 + bx2 + cx + d = 0, ktor m tyri rieenia x1 < x2 < x3 < x4 . Poda Rolleho vety
existuje medzi kadou susednou dvojicou z nich slo, v ktorom je derivcia funkcie P rovn nule.
Avak derivcia funkcie P je kvadratick funkcia P 0 (x) = 3ax2 + 2bx + c a t neme ma tri rzne
nulov hodnoty. Toto je spor, ktor dokazuje pravdivos tvrdenia.
Poznamenajme, e pomocou matematickej indukcie sa d analogickmi argumentami ukza ve-

obecn tvrdenie
ubovon algebrick rovnica stupa n m najviac n relnych rieen.
7.6 Diferencil a diferencily vych rdov

Pri aplikcich matematiky je asto potrebn pracova s hodnotami komplikovanch funkci. Je mon
nahradi ich hodnotami jednoduchch funkci, ak s tieto v rmci poadovanej presnosti. asto sa
k tomu pouvaj linerne funkcie, kee s na vpoty najjednoduchie.
Nech m funkcia f v bode a derivciu. Potom hodnoty funkcie f v blzkom okol sla a najlepie zo
vetkch linernych funkci aproximuje (pribline vyjadruje) funkcia y = f (a) + f 0 (a)(x a). Preto
f (x) f (a) + f 0 (a)(x a)
pre sla x blzke slu a. Linerny vraz
df (a, x) = f 0 (a)(x a)
v tejto aproximcii volme diferencil funkcie f v bode a. Veobecne diferencil n-tho rdu
funkcie f v bode a je vraz
dn f (a, x) = f (n) (a)(x a)n ,
ak existuje n t derivcia funkcie f v bode a.
pecilne, pre n = 0, diferencilom nultho rdu je kontantna f (a).
Prklad 22. Njdeme prvch p diferencilov funkcie f : y = cos x v bode 0.
Rieenie: K njdeniu diferencilu potrebujeme prslun derivciu v danom bode. Kee y(0) = 1,
y 0 (0) = 0, y 00 (0) = 1, y 000 (0) = 0, y (4) (0) = 1, y (5) (0) = 0, plat
d0 f (0, x) = 1, d2 f (0, x) = x2 , d4 f (0, x) = x4 .
Ostatn hadan diferencily s rovn nulovej kontante.
Pre pouitie pojmu diferencilu pozri as 7.8.
7.7 Taylorova veta

Nech funkcia f m v bode a vetky derivcie a do rdu n. Potom mnoholen premennej x
f 0 (a) f 00 (a) f (n) (a)

Tn (f, a, x) = f (a) + (x a) + (x a)2 + . . . + (x a)n =
1! 2! n!
n n
X f k (a) X dk f (a, x)
= (x a)k =
k=0
k! k=0
k!
volme Taylorov mnoholen (polynm) funkcie f v bode a.

Taylorova veta vyjadruje fakt, e spomedzi vetkch mnoholenov stupa menieho alebo rovnho n
prve mnoholen Tn (f, a, x) najlepie aproximuje hodnoty funkcie f v blzkom okol bodu a.
Taylorova veta.
Nech funkcia f m v intervale ha, bi spojit derivcie f 0 , f 00 , . . . , f (n) a derivciu f (n+1) v intervale
(a, b). Potom pre kad x ha, bi existuje tak slo r (a, x), e plat
f (n+1) (r)
f (x) = Tn (f, a, x) + (x a)n+1
(n + 1)!
Vimnime si:
Pre hodnoty x blzke slu a je posledn len (zvyok) blzky 0 a preto
f (x) Tn (f, a, x)
pre x z blzkeho okolia sla a.
V prpade n = 0 sa Taylorova veta zhoduje s Lagrangeovou vetou o strednej hodnote.
Prklad 23. Njdeme Taylorove mnoholeny stupa 4 v bode 0 pre funkcie y = cos x a y = ex .
Rieenie: Potrebujeme njs diferencily do rdu 4 funkcie. Preto (pozri Prklad 22)
x2 x4
T4 (cos x, 0, x) = 1 +
2 24
a podobne
x2 x3 x4
T4 (ex , 0, x) = 1 + x + + + .
2 6 24
Prklad 24. Njdeme Taylorov mnoholen tvrtho stupa v bode 1 pre funkciu f : y =
x4 5x3 + 2x 3.
7.8. PRIBLIN VPOTY HODNT FUNKCI 167
Rieenie: Potrebujeme njs diferencily funkcie v bode 1 do rdu 3. Plat
y = x4 5x3 + 2x 3, y(1) = 1, d(0) f (0, x) = 1,

y 0 = 4x3 15x2 + 2, y 0 (1) = 17, df (0, x) = 17(x + 1),
y 00 = 12x2 30x, y 00 (1) = 42, df (2) (0, x) = 42(x + 1)2 ,
y 000 = 24x 30, y 000 (1) = 54, df (3) (0, x) = 54(x + 1)3 ,
y (4) = 24, y (4) (1) = 24, df (4) (0, x) = 24(x + 1)4 .
Preto
42 54 24
T3 (f, 1, x) = 1 17(x + 1) + (x + 1)2 (x + 1)3 + (x + 1)4 =
2 6 24
1 17(x + 1) + 21(x + 1)2 9(x + 1)3 + (x + 1)4 .
Presvedte sa, e v poslednom prklade plat T3 (f, 1, x) = f (x). Veobecne plat, e

Ak Pn je mnoholen stupa n, tak Tn (Pn , a, x) = Pn (x) pre vetky a R.
Pre pouitie Taylorovho mnoholenu pozri as 7.8.
7.8 Priblin vpoty hodnt funkci

Ak mme pribline vypota hodnotu funkcie f v bode x, ktor nie sme z nejakho dvodu schopn
vypota presne, postupujeme nasledovne.
1. Njdeme tak bod a o najbliie k bodu x, v ktorom sme schopn vypota hodnotu funkcie f
a jej derivci.
2. Pouijeme vzah f (x) f (a) + f 0 (a)(x a).
3. Ak nie sme spokojn s presnosou aproximcie, pouijeme vzah f (x) Tn (f, a, x) pre vhodn
prirodzen slo n > 1.

Prklad 25. Vypotajme pomocou prvho diferencilu pribline hodnotu 80.

Rieenie: Ide o vpoet hodnoty f (80) pre funkciu f : y = x. Kee
f (x) f (a) + f 0 (a)(x a),
potrebujeme njs vhodn hodnotu a blzko hodnoty 80, v ktorej vieme vypota obidve hodnoty
f (a) aj f 0 (a). Kee f 0 (x) = 21 x , vhodnou hodnotou je a = 81. Plat f (81) = 9 a f 0 (81) = 18
1
. Preto
1 1 161
80 9 + (80 81) = 9 = 8, 94.
18 18 18
Prklad 26. Vypotajme s presnosou na tri desatinn miesta hodnotu sla e.
Rieenie: Pouijeme Taylorov mnoholen funkcie f : y = ex v bode 0. Plat

n n
X f k (0) X xk
Tn (f, 0, x) = (x 0)k = .
k=1
k! i=0
k!
Kee e = e1 , je
n
X 1
e Tn (f, 0, 1) = .
k=0
k!
Potrebn hodnotu n urme z poiadavky, aby chyba vpotu bola menia ako 5.104 = 0, 0005 (tri
(n+1)
desatinn miesta!). Z Taylorovej vety vyplva, e chyba vpotu sa rovn hodnote f (n+1)!(r) 1n+1 =
er
(n+1)! ,kde r (0, 1). Preto slo n, pre ktor bude vpoet zaruene v rmci danej presnosti je
uren nerovnicou
er e
< < 0, 0005,
(n + 1)! (n + 1)!
teda (n + 1)! > 2000e 5436. Najmenie prirodzen slo n, ktor spa tto nerovnos, njdeme
pomocou vpotu faktorilov: 7! = 5040, 8! > 40000. Z toho vyplva, e n = 7. Preto
7
X 1
e T7 (f, 0, 1) = = 2, 718.
k=0
k!
Porovnajte tto hodnotu vpotom kalkulakou! Poznamenajme, e rovnak hodnotu dostaneme aj

vobou n = 6.
7.9 Pouitie derivcie pri vpote limt

Vypoty limt typu 00 s asto vemi komplikovan. Nzorn predstava hovor, e limita takhoto
typu zvis od rchlosti, akou sa hodnoty funkci v itateli a menovateli blia k 0. Toto je vyjadren
v nasledujcom pravidle.
LHospitalovo pravidlo
Nech
1. limxa f (x) = limxa g(x) = 0,
2. v istom okol sla a maj obidve funkcie f a g derivciu,
f 0 (x)
3. existuje limxa g 0 (x) .
f (x)
Potom existuje aj limxa g(x) a plat
f (x) f 0 (x)
lim = lim 0
xa g(x) xa g (x)

Uitonos tohoto pravidla vynikne ete viac, ak si uvedomme, e limity typov , 0., , 1 ,
0 , 00 meme pomocou prav previes na limitu typu 00 .
Prklad 27. Pomocou LHospitalovho pravidla vypotame niekoko limt. Pri potan kadej
limity samostatne overte predpoklady pouitia pravidla.
Rieenie:
Typ 00 :
ex 1 ex
lim = lim = 1.
x0 x x0 1
7.10. MONOTNNOS 169

Typ :
1
loga x x ln a
lim = lim = 0.
x x x 1
Typ 0.:
1
ln x x
lim x ln x = lim 1 = lim = lim x = 0.
x0+ x0+
x
x0+ x12 x0+
Niekedy pouvame LHospitalovo pravidlo viackrt za sebou.

Typ :
1 1 x 1 ln x

lim = lim =
x1 ln x x1 x1 (x 1) ln x
1
1 x1 x2 1
lim = lim = .
x1 ln x + x1 x1 1
+ 1 2
x x x2
Typ 1 : (pouijeme rovnos f (x)g(x) = eg(x) ln(f (x)) )

sin 2x
2 cos
1 ln cos 2x ln cos 2x 2x
lim (cos 2x) x2 = lim e x2 = elimx0 x2 = elimx0 2x =
x0 x0
sin 2x
. limx0 cos12x 2 cos 2x 1
elimx0 x = elimx0 1 = e2 = .
e2
Pozor na nesprvne pouitie LHospitalovho pravidla:
21 x
1 1 1 x

lim = lim = lim = .
x0+ x x x0+ x x0+ 1
Njs chybu v tomto postupe a opravi ju nechme na itatea.
7.10 Monotnnos
Pomocou derivcie meme zisti, v ktorch intervaloch funkcia rastie alebo kles. Nasledujce tvrde-
nie je zaloen na vete o strednej hodnote (skste ho odvodi!).
Ak f 0 (x) > 0 (f 0 (x) < 0) plat pre kad x (a, b), tak funkcia f je rastca (klesajca)
v intervale (a, b).
Dsledkom je tvrdenie uiton pri dkazoch nerovnost medzi funkciami.
Nech funkcie f a g s spojit v intervale ha, bi a f (a) g(a). Ak f 0 (x) g 0 (x) pre kad
x (a, b), tak aj f (x) g(x) pre kad x (a, b).
Inm dsledkom vety o strednej hodnote je tvrdenie
Ak f 0 (x) = 0 pre vetky x (a, b), tak f je kontantn funkcia v intervale (a, b).
Prklad 28. Zistime intervaly, v ktorch rast a intervaly, v ktorch klesaj funkcie y = 51 +
36x + 6x2 x3 , y = 2x2 ln x, y = x2 ex .
Rieenie:
a ) Zistme intervaly v ktorch je derivcia kladn (zporn). Najskr si uvedomme, e definin

obor funkcie je mnoina R. Potame derivciu: y 0 = 36 + 12x 3x2 . Pre urenie intervalov,
v ktorch funkcia rastie rieime kvadratick nerovnicu 36 + 12x 3x2 > 0. Rieenm je interval
(2, 6). Funkcia je rastca v tomto intervale. Klesajca je v intervaloch, ktor s rieenm opanej
nerovnice (, 2) a (6, ).
b ) Defininm oborom funkcie je mnoina D = (0, ). y 0 = 4x x1 . Rieenm nerovnice 4x x1 > 0 s
intervaly ( 12 , 0) a ( 12 , ). Rieenm opanej nerovnice s intervaly (, 12 ) a (0, 12 ). Vzhadom
na svoj definin obor je funkcia rastca v intervale ( 12 , ) a klesajca v intervale (0, 21 ).
c ) Definin obor funkcie je mnoina R a derivcia y 0 = (2x x2 )ex . Pretoe druh inite je
kladn pre vetky x R, znamienko derivcie zvis len od prvho lena. Preto je funkcia ras-
tca v intervale (0, 2) a klesajca v intervaloch (, 0) a (2, ).
Prklad 29. Ukeme, e pre kad x R plat x 1 ex .
Rieenie: Nerovnos ukeme vtedy, ak sa presvedme, e f (x) = x 1 + ex 0 pre kad

x R. Urme intervaly, v ktorch funkcia f rastie a v ktorch kles. f kles v (, 0) a rastie
v (0, ) (overte!). Z toho vyplva, e funkcia f nadobda najmeniu hodnotu v bode 0. Preto pre
vetky x R plat f (x) f (0) = 0, o sme chceli ukza.
1
Prklad 30. Ukeme, e pre kad x < 0 plat arctg x = arctg x 2 .
Rieenie: Podobne ako v predchdzajcom prklade uvaujme o funkcii f (x) = arctg x1 +arctg x+
2. Chceme ukza, e f je kontantn a rovn 0 v intervale (, 0). Jej derivcia je

1 1 1

f 0 (x) = 1 . x2 + = 0.
1 + x2 1 + x2
Preto funkcia f je kontantn v celom intervale (, 0). Hodnotu tejto kontanty zistme dosadenm
ubovonho bodu, vhodnm je naprklad bod x = 1.

f (x) = f (1) = + = 0.
4 4 2
7.11 Konvexnos, konkvnos, inflexn body

Funkcia je konvexn (konkvna) v intervale (a, b), ak jej graf je otvoren nahor (nadol). (Presn
defincia konvexnosti a konkvnosti je pomerne nron. Pre lepiu nzornos pojmov si prezrite
obrzky.)
Konvexnos alebo konkvnos meme uri pomocou druhej derivcie.
Ak f 00 (x) > 0 (f 00 (x) < 0) plat pre kad x (a, b), tak funkcia f je konvexn (konkvna)
v intervale (a, b).
Bod, v ktorom sa funkcia men z konvexnej na konkvnu alebo naopak volme inflexn bod.
Inflexn body hadme poda pravidla
Ak a je inflexn bod funkcie f a f 00 (a) existuje, tak f 00 (a) = 0.
Prklad 31. Njdeme intervaly, v ktorch s konvexn a intervaly, v ktorch s konkvne funkcie
y = x(3 x)2 , y = ln(1 + x3 ), y = x arctg x. Njdeme aj inflexn body tchto funkci.
Rieenie: Intervaly budeme hada za pomoci druhej derivcie.

7.12. EXTRMY FUNKCIE 171
Obr. 7.1: Konvexn funkcia
Obr. 7.2: Konkvna funkcia
a ) Definin obor je mnoina R. y 0 = (3 x)2 2x(3 x) = 3(3 x)(1 x) a y 00 = 3(x 1 + x 3) =

6x12. Druh derivcia je kladn a preto funkcia je konvexn v intervale (2, ) a druh derivcia
je zporn a preto funkcia je konkvna v intervale (, 2). Jedin inflexn bod je bod [2, 2].
3
b ) Definin obor funkcie je interval (1, ). y 00 = 3x(2x )
(1+x3 )2 (overte!). Pretoe menovate zlomku je
v celom defininom
obore funkcie kladn, o znamienku rozhoduje itate. Funkcia je konvexn
3 3
v intervale
(0, 2) a konkvna v intervaloch (1, 0) a ( 2, ). Funkcia m dva inflexn body
3
[0, 0] a [ 2, ln 3].
c ) Definin obor je mnoina R. y 0 = arctg x + 1+x
x
2 a y
00 = 2
(1+x2 )2 je kladn pre vetky x R.
Funkcia je konvexn v celej mnoine R a preto nem inflexn body.
7.12 Extrmy funkcie

Funkcia f m v bode a loklne maximum (minimum), ak existuje tak okolie U bodu a, e pre
vetky x U {a} plat f (x) < f (a) (f (x) > f (a)). Loklne maxim a minim funkcie volme spo-
lonm nzvom loklne extrmy. Pri urovan loklnych extrmov funkcie pouvame nasledujce
tvrdenie.
Ak m funkcia f v bode a loklny extrm a f 0 (a) existuje, tak f 0 (a) = 0. Ak naviac

f 00 (a) < 0 (f 00 (a) > 0), tak f m v bode a loklne maximum (minimum).
Body, v ktorch m derivcia funkcie nulov hodnotu volme stacionrne body funkcie.
Poznamenajme, e funkcia me ma stacionrne body aj v bodoch, v ktorch nem loklny extrm,
naprklad funkcia y = x3 v bode 0.

Pri urovan loklneho extrmu meme namiesto druhej derivcie poui aj fakt, e
funkcia f m loklne maximum v bode a, ak je rastca v niektorom avom okol bodu a

a klesajca v niektorom pravom okol bodu a.
Analogick tvrdenie plat pre loklne minim.

Pri urovan loklnych extrmov postupujeme tak, e najskr urme vetky body, v ktorch derivcia
je rovn 0 alebo derivcia neexistuje a potom z nich vyberieme tie, ktor s loklnymi extrmami.
V praxi je asto potrebn uri najviu alebo najmeniu hodnotu funkcie v niektorom intervale ha, bi.
Postupujeme nasledovne.
1. Urme vetky loklne maxim funkcie v intervale (a, b).
2. Njdeme najviu z hodnt vetkch loklnych maxm a hodnt v krajnch bodoch intervalu:
f (a) a f (b).
Analogicky postupujeme pri urovan najmenej hodnoty.
x3
Prklad 32. Urme loklne extrmy funkci y = 3 x4 , y = 1 |1 x|, y = ln x + x1 .
Rieenie:
a ) Funkcia je definovan a m derivciu y 0 = x2 4x3 pre vetky x R. Preto me nadobda

loklne extrmy len v stacionrnych bodoch, t.j. v rieeniach rovnice x2 4x3 = 0. Tto rovnica
m dve rieenia x1 = 0 a x2 = 41 . Na urenie, i ide skutone o extrm a o ak typ extrmu
ide, pouijeme druh derivciu y 00 = 2x 12x2 a jej hodnoty v stacionrnych bodoch. Hodnota
y 00 (0) = 0 nedva informciu, hodnota y 00 ( 14 ) = 12 34 < 0 rozhoduje o tom, e funkcia m loklne
1
maximum 32 v bode 14 . Pre urenie povahy bodu 0 pouijeme intervaly monotnnosti: funkcia je
rastca aj v avom aj v pravom okol bodu 0 (overte!), preto nem v tomto bode loklny extrm.
b ) Dan funkcia je rovn funkcii y = x a m derivciu y 0 = 1 v intervale (, 1) a rovn sa funkcii
y = 2 x a m derivciu y 0 = 1 v intervale (1, ). Preto v iadnom bode z tchto intervalov
neme ma loklny extrm (odvodnite!). V samotnom bode 1 funkcia nem derivciu, napriek
tomu m v tomto bode loklne (aj absoltne) maximum rovn 1, pretoe naavo od neho rastie
a napravo od neho kles.
c ) Definin obor funkcie je mnoina D = (0, ). Derivcia funkcie y 0 = x1x2 je nulov jedine
v bode x = 1. Druh derivcia y 00 = 2x
x 3 je v tomto bode rovn 1, preto m funkcia v tomto
bode loklne minimum.
Prklad 33. Zistme najmenie a najvie hodnoty
a ) funkcie y = x3 6x2 + 7 v intervale h1, 2i,

b ) funkcie y = 2x + cos 2x v intervale h 2 , 2 i,
c ) funkcie y = 3 e|x| v intervale h2, 3).
7.12. EXTRMY FUNKCIE 173
Rieenie:
a ) Funkcia m derivciu v kadom bode intervalu, preto loklne extrmy mu by len v jej sta-
cionrnych bodoch. Tie s uren rovnicou 3x2 12x = 0, t.j. x1 = 0 a x2 = 4. Z nich do
danho intervalu patr len x1 = 0. Test pomocou druhej derivcie potvrd loklne maximum
funkcie v tomto bode. Na extrmne hodnoty mme teda troch kandidtov: f (0) = 7, f (1) = 0
a f (2) = 9. Najmenou hodnotou funkcie v danom intervale je preto hodnota 9 nadobudnut
v bode 2 a najvou hodnota 7 nadobudnut v bode 0.
b ) Funkcia m derivciu v kadom bode intervalu, preto loklne extrmy mu by len v jej sta-
cionrnych bodoch. Tie s uren rovnicou 2 2 sin 2x = 0, ktorej rieenm v danom intervale
je jedin slo x = 4 . alej postupujeme podobne ako v predchdzajcej asti. Najmenou
hodnotou v danom intervale je hodnota 1 a najvou hodnota 1.
c ) Pre x > 0 je y = 3 ex a y 0 = ex < 0. Pre x < 0 je y = 3 ex a y 0 = ex > 0. Znamienka
derivcie uruj, e v bode 0 (neexistuje v om derivcia - odvodnite!) m funkcia najv-
iu hodnotu f (0) = 2 Najmeniu hodnotu me nadobudn len v krajnch bodoch intervalu,
z ktorch jeden do intervalu nepatr. Plat
f (2) = 3 e2 > f (3) = 3 e3 .
Pretoe funkcia je spojit, v intervale h2, 3) nenadobudne najmeniu hodnotu (odvodnite).
Prklad 34. Ak rozmery m ma konzerva objemu 1 liter v tvare valca, aby sme na jej vrobu
spotrebovali o najmenej materilu?
Rieenie: Ozname r polomer podstavy a h vku konzervy v decimetroch. Mnostvo spotrebo-

vanho materilu je priamo mern povrchu S = 2r(r + h) konzervy, preto hadme jeho minimlnu
hodnotu. Pre objem konzervy plat V = r2 h, preto medzi neznmymi veliinami plat vzah h = r1 2 .
Po jeho dosaden do vzahu pre povrch a prave dostvame povrch konzervy ako funkciu polomeru
podstavy S(r) = 2r2 + 2r . Hadme teda najmeniu hodnotu tejto funkcie v intervale (0, ) (to s
vetky mon hodnoty polomeru podstavy). Potame derivciu
2 4r3 2
S 0 (r) = 4r = .
r2 r2
Derivcia existuje v kadom bode intervalu, interval neobsahuje koncov body, q
preto jedin monos
3 1
minimlnej hodnoty funkcie je v stacionrnych bodoch. Ten existuje jedin r = 2 . Druh derivcia
potvrd, e q
ide skutone o minimum (overte!). Dosadenm tejto hodnoty r dostaneme aj hodnotu pre
3 4
vku h = .
Prklad 35. Nosnos pravouhlho trmu je priamo mern jeho rke nsobenej druhou mocninou
jeho vky. Ak rozmery mme zvoli, ak sekme trm z valcovitho kmea s priemerom 1 meter, aby
sme dosiahli maximlnu nosnos?
Rieenie: Ozname s a v rozmery rky a vky trmu v metroch. Jeho nosnos je uren vzahom
N = c.s.v 2 , kde c je kladn kontanta. Kee trm je vysekan z valca s priemerom 1 meter, pre veli-
iny s a v plat vzah s2 +v 2 = 1. Vyjadrenm v 2 a dosadenm do vzahu pre nosnos dostaneme funkciu
N (s) = c.s.(1 s2 ). Hadme jej najmeniu hodnotu v intervale (0, 1). Derivcia N 0 (s) = c(1 3s2 )

3
existuje pre kad s z danho intervalu a je nulov v jedinom s = 3 . Druh derivcia potvrd, e ide o

najviu hodnotu. Nosnos trmu je preto najvia, ak volme rku 3 metrov a vku 36 metrov.
3
7.13 Priebeh funkcie

Zisovanie priebehu funkcie spova v popise jej vlastnost a nartnut jej grafu. Postup by mal obsa-
hova:
1. Definin obor funkcie;
2. vlastnosti symetrie: prnos, neprnos, peridu;
3. vznamn body, naprklad nulov body funkcie, body nespojitosti, (v nich treba uri jedno-
strann limity), body, v ktorch neexistuje derivcia alebo je nespojit a pod.;
4. asymptoty grafu funkcie;
5. intervaly monotnnosti funkcie a jej loklne extrmy;
6. intervaly, kde je funkcia konvexn, konkvna a jej inflexn body;
7. nrtok grafu funkcie.
V nasledujcich prkladoch ponechvame niektor vpoty a vahy na itatea.
2x3
Prklad 36. Zistme priebeh funkcie y = x2 1 .
Rieenie:
1. Definin obor funkcie je mnoina (, 1) (1, 1) (1, ).
2. Potame
2(x)3 2x3
y(x) = = = y(x),
(x)2 1 x2 1
funkcia je neprna, nie je periodick.
3. Funkcia je spojit, jedin nulov bod funkcie je bod 0.
4. Asymptoty grafu funkcie bez smernice s priamky x = 1 a x = 1, lebo jednostrann limity

v nich s nevlastn. Potame asymptoty so smernicou:
2x2
k = lim = 2.
x x2 1
2x3 2x(x2 1) 2x
q = lim 2
= lim 2 = 0.
x x 1 x x 1
Vzhadom na neprnos funkcie existuje jedin asymptota jej grafu so smernicou: y = 2x.
23)2
5. Intervaly monotnnosti funkcie urme pomocou prvej derivcie y 0 (x) = 2x(x2(x1) 2 . Analza zna-
mienok derivcie vedie k vsledku (pozor na nesvislos defininho oboru!):

7.13. PRIEBEH FUNKCIE 175

Funkcia je rastca v intervaloch (, 3), ( 3, ),

funkcia je klesajca v intervaloch ( 3, 1), (1, 1), (1, 3).
Loklne extrmy funkcie s v bodoch, kde funkcia men rast na klesanie alebo naopak. Pretoe
body 1 nie s v jej defininom obore, jedin jej extrmy s:

Funkcia m loklne maximum 3 3 v bode 3.

Funkcia m loklne minimum 3 3 v bode 3.
Vimnite si, e loklne minimum me by vie ako loklne maximum!

4x(x2 +3)
6. Intervaly, kde je funkcia konvexn, konkvna urme pomocou druhej derivcie y 00 (x) = (x2 1)3 .
Analza znamienok druhej derivcie vedie k vsledku:
Funkcia je konvexn v intervaloch (1, 0), (1, ),
funkcia je konkvna v intervaloch (, 1), (0, 1).
Funkcia men charakter konvexnosti a konkvnosti v jedinom bode defininho oboru.
Funkcia m jedin inflexn bod v bode 0.
7. Nrtok grafu funkcie.
2x3
Obr. 7.3: Graf funkcie y = x2 1
Prklad 37. Zistme priebeh funkcie y = ln 1+x

1x .
Rieenie:
1. Definin obor funkcie je interval (1, 1).
2. Potame 1
1x 1+x 1+x

y(x) = ln = ln = ln = f (x).
1+x 1x 1x
Funkcia je neprna, nie je periodick.
3. Funkcia je spojit v defininom obore, jedin nulov bod je bod 0.

4. Graf funkcie m asymptoty

bez smernice x = 1 ax = 1 v krajnch bodoch defininho
oboru, lebo limx1 ln 1x = a limx1+ ln 1+x
1+x
1x = . Asymptoty so smernicou nem
z dvodu ohranienosti svojho defininho oboru.
5. Derivcia funkcie y 0 (x) = 2

1x2 je kladn v celom defininom obore, preto
funkcia je rastca, nem loklne extrmy.
6. Znamienko druhej derivcie y 00 (x) = 4x

(1x2 )2 je zhodn so znamienkom x a men sa v bode 0.
Preto
Funkcia je konvexn v intervale (0, 1), je konkvna v intervale (1, 0) a m jedin

inflexn bod v bode 0.
Obr. 7.4: Graf funkcie y = ln 1+x

1x
Prklad 38. Zistme priebeh funkcie y = esin x .
Rieenie:
1. Definin obor funkcie je mnoina vetkch relnych sel R.
2. Potame
1
y(x) = esin(x) = e sin x = .
esin x
Tto hodnota nie je rovn ani jednej z hodnt y(x), preto funkcia nie je prna ani neprna. Je
periodick s periodou 2.
3. Funkcia je spojit, nem nulov body.
4. Z dvodu spojitosti nem graf funkcie asymptoty bez smernice, kee je periodick, nem graf
ani asymptoty so smernicou.
5. Prv derivcia y 0 (x) = cos x esin x m znamienko zhodn so znamienkom funkcie cos. Preto
funkcia rastie v intervaloch ( 2 + 2k, 2 + 2k) a

kles v intervaloch ( 2 + 2k, 3
2 + 2k),
7.14. NUMERICK RIEENIE NELINERNYCH ROVNC 177
funkcia m loklne maxim e v bodoch 2 + 2k a

funkcia m loklne minim 1e v bodoch 2 + 2k,
kde k je ubovon cel slo.
6. Druh derivcia funkcie y 00 (x) = esin x (1 sin x sin2 x) m znamienko zhodn so znamienkom
vrazu v ztvorke. Vpoet nulovch bodov tohoto vrazu je mon vykona len pribline.
Dostvame:
funkcia je konvexn v intervaloch ((1, 212 + 2k), (0, 212 + 2k)),

funkcia je konkvna v intervaloch ((0, 212 + 2k), (0, 788 + 2k)) a
m inflexn body v bodoch (0, 212 + 2k) a (0, 788 + 2k)),
kde k je ubovon cel slo.
Obr. 7.5: Graf funkcie y = esin x
7.14 Numerick rieenie nelinernych rovnc

Matematick formulcia tohoto problmu je nasledovn: Je dan spojit funkcia f : R R, defino-
van na intervale ha, bi. Chceme njs relne slo ha, bi (pokia existuje), pre ktor plat
f () = 0.
Takto slo nazvame kore rovnice. Kee funkcia f me by v podstate ubovon funkcia
jednej relnej premennej, jej kore vo veobecnosti nevieme njs nejakm matematickm vpotom
ako naprklad u linernej alebo kvadratickej funkcie, prpadne niektorej goniometrickej funkcie. Tento
kore preto budeme hada numerickmi metdami. Spravidla sa nm nepodar njs kore, ale len
jeho aproximciu - priblin hodnotu. Mus ns preto zaujma okrem metdy, ktor na vpoet
pouijeme, aj chyba, akej sa pri njden tohoto priblinho rieenia dopustme (podrobnejie o nume-
rickch metdach a chybch pozri kapitolu Relne sla, paragrafy Zdroje chb, Chyby aritmetickch
operci ). Numerick metdy, ktormi sa budeme teraz zaobera, s zaloen na iteranch princpoch
(pozri kapitolu Relne sla, paragraf Algoritmy). Bud ns zaujma hlavne dve zkladn otzky:
1. Konverguje postupnos vytvoren danou iteranou metdou?

2. Ak konverguje, tak ako rchlo?

Ak konverguje postupnos vytvoren danou iteranou metdou, hovorme, e iteran metda konver-
guje.
Ak o koreni rovnice vieme len toko, e le v intervale ha, bi a nemme iadne in informcie o jeho
polohe, pouijeme iteran metdu, ktorej konvergencia nezvis od voby zaiatonej aproximcie.
Takto metdy volme vdy konvergentn metdy. Spravidla maj t nevhodu, e konverguj
pomaly, a preto s zvyajne vhodn pre urenie takej aproximcie korea, ktor by mohla sli ako za-
iaton aproximcia pre nejak rchlo konvergentn metdu, ktor ale vyaduje dobr poiaton
aproximciu korea. Preto metdy rieenia nelinernych rovnc rozdeujeme na dva typy:
1. tartovacie metdy
2. spresujce metdy
Neznamen to vak, e tartovacia metda konverguje vdy pomaly a spresujca zas konverguje vdy
rchlo. Zvis to vdy od konkrtnej situcie a vlastnost funkcie f .
V alom budeme predpoklada, e funkcia f , ktorej kore na intervale ha, bi hadme, je na tomto
intervale spojit. K tomu, aby sme mohli odpoveda na druh otzku z dvoch vyie poloench,
zavedieme najskr nasledujci pojem:
Hovorme, e postupnos {xk } konverguje k slu s rchlosou rdu r, ak pre k plat:
Existuje tak kontanta C > 0, e
|xk+1 | = C|xk |r + o(|xk |r ),

f (x)
symbol f (x) = o(g(x)), pre x a, znamen, e lim =0 (7.5)
xa g(x)
7.14.1 tartovacie metdy

Grafick metda.
Pozorne nakreslen graf funkcie y = f (x) nm pome separova relne korene rovnice f (x) = 0,
t.j. uri intervaly, v ktorch korene leia. Niekedy je vhodnejie rovnicu f (x) = 0 psa v tvare
f1 (x) = f2 (x). Potom korene urme ako x-ov sradnice prienikov grafov funkci y = f1 (x) a y =
f2 (x). Grafick metda nm tie me poskytn informciu o tom, i dan relny kore rovnice
v uvaovanom intervale vbec existuje. Pre zloitejie typy funkci meme relne korene lokalizova
tabelovanm funkcie y = f (x).
Metda bisekcie.
Nech je
relna funkcia f spojit na I0 = ha0 , b0 i,
f (a0 ).f (b0 ) < 0 (funkn hodnoty v koncovch bodoch intervalu I0 maj opan znamienka).
Tieto predpoklady zaruuj, e existuje aspo jedno slo I0 tak, e f () = 0. Zostrojme
postupnos intervalov
I0 I1 . . . Ik , kde Ik = hak , bk i
takto:
Ak je f (ak1 ).f (bk1 ) < 0 , vypotame stred intervalu Ik1 , t.j.
1
sk = (ak1 + bk1 ).
2
V prpade, e f (sk ) = 0 nali sme kore rovnice. V opanom prpade zvolme za Ik = hak , bk i ten
z intervalov hak1 , sk i, hsk , bk1 i, v ktorho koncovch bodoch m funkcia f opan znamienka. Kore
bude lea v kadom z intervalov Ik a postupnosti {ak }, {bk } koncovch bodov tchto intervalov
vdy konverguj ku koreu . Po n krokoch bude ma interval dku
1 1 1
bn an = (bn1 an1 ) = 2 (bn2 an2 ) = . . . = n (b0 a0 ).
2 2 2
Pre odhad chyby preto plat: ( In ).
b0 a0 b0 a0
|an | n
resp. |bn | .
2 2n
Metda bisekcie (delenia intervalu) konverguje pomaly. Rchlos konvergencie tejto metdy je ale
plne nezvisl na tvare funkcie f .
Prklad 39. Njdime aproximciu korea rovnice

2
x
f (x) = sin x = 0.
2
Rieenie: Pre zastavovaciu podmienku zvolme = 0, 05. Z grafu funkci y = ( x2 )2 , y = sin x

odhadneme I0 = h1, 5; 2i. Skutone f (1, 5).f (2) < 0. Poda vzahu, odvodenho pre odhad chyby,
mme:
1
|a4 | < 4 .0, 5 < 0, 05.
2
Vsledky meme zapsa do tabuky:
k ak bk sk+1 f (sk+1 ) bk ak
0 1,50000 2,00000 1,7500 <0 0,5
1 1,75000 2,00000 1,87500 <0 0,25
2 1,87500 2,00000 1,93750 >0 0,125
3 1,87500 1,93750 1,90625 <0 0,0625
4 1,90625 1,93750 0,03125
Vhoda tejto metdy okrem jej jednoduchosti je aj v tom, e meme dopredu uri poet krokov,
potrebnch k dosiahnutiu poadovanej presnosti. Nevhodou je pomal konvergencia.
Metda prostej itercie.

Rovnicu f (x) = 0 prepeme na tvar
x = (x) (7.6)
(obyajne bva niekoko monost).
Predpokladme, e existuje interval I0 = ha0 , b0 i patriaci defininmu oboru a oboru spojitosti ako
funkcie f , tak aj funkcie tak, ktor obsahuje spolon kore obidvoch vyie uvedench rovnc a
pre ktor je splnen podmienka (I0 ) I0 . Vyuijc rovnicu (7.6), zostrojme postupnos aproximci
x1 , x2 , . . ., korea poda nasledujceho nvodu:
1. Zvolme slo > 0 a zaiaton aproximciu x0 I0 .
2. aliu aproximciu urme z iteranej formule
xk = (xk1 ), k = 1, 2, 3, . . . (7.7)
Obr. 7.6: Metda prostej itercie.
3. Ak bude |xk xk1 | , pokraujeme poda bodu slo 2, v opanom prpade vpoet zastavme
a xk povaujeme za aproximciu korea .
Pri realizcii tohoto algoritmu musme ma zaruen, e postupnos {xk }, uren vzahom (7.7),
konverguje ku koreu . K tomu nm sli nasledujca veta:
Veta 7.1 (Postaujce podmienky konvergencie.) Predpokladajme, e funkcia je na nejakom inter-
vale I = ha, bi spojit a m tieto vlastnosti:
a) x I : (x) I (7.8)
b) q h0, 1)tak, e : x, y Iplat : |(x) (y)| q|x y|.
Potom v intervale I existuje prve jeden relny kore rovnice x = (x) a postupnos {xk }, uren
formulou xk = (xk1 ) konverguje pre kad x0 I a plat limk xk = .
Pre diferencovaten funkciu mono podmienku b) nahradi podmienkou
b) q : x I je |0 (x)| q < 1.
Prklad 40. Budeme hada op kore rovnice ( x2 )2 sin x = 0 v intervale I0 = h1, 5; 2i. Uveden
rovnicu
prepeme na tvar
x = 2 sin x. Budeme pota poda iteranho vzorca
p
xk = 2 sin xk1
a vpoet zastavme, ak bude |xk xk1 | < 10 3
= . ahko sa presvedme, e interval I0 = h1,
5; 2i
patr do defininho oboru funkcie (x) = 2 sin x. Zderivovanm iteranej funkcie (x) = 2 sin x.
zistme, e derivcia je skutone na intervale I0 menia ako 1. Z potu iterci uvedench v tabuke
meme posdi rchlos konvergencie. Vidme, e tto je zvisl od voby zaiatonej hodnoty x0 .
k xk , x0 = 1, 5 xk , x0 = 2, 0
1 1,99749 1,90714
2 1,80823 1,94316
3 1,94279 1,93025
4 1,93039 1,93503
5 1,83498 1,93328
6 1,93330 1,93392
7 1,93392
Na zklade vety o postaujcej podmienke konvergenie metdy prostej itercie meme zska odhad
chyby tejto metdy:
q
|xk | |xk xk1 |.
1q
Ak mme vpoet zastavi pri splnen podmienky |xk xk1 | , potom pre odhad chyby dostvame
q
|xk | .
1q
Ak je funkcia dostatone hladk meme pomocou jej Taylorovho rozvoja zska nasledujci odhad:
0
Pre () 6= 0 mme
0
xk = ()(xk1 ) + o((xk1 )).
(Pre symbol o((xk1 )) pozri (7.5)). Vidme, e rd rchlosti konvergencie je r = 1. Hovorme preto
0 00
o linernom iteranom procese. V prpade, e je () = 0 a () 6= 0, potom
00
()
xk = (xk1 )2 + o((xk1 )2 ).
2
a rchlos konvergencie je v tomto prpade druhho rdu.
Metda regula falsi

Op uvaujme rovnicu f (x) = 0 a predpokladme, e tto funkcia je spojit na intervale I = ha, bi a
op plat: f (a).f (b) < 0 (t.j. v intervale I existuje relny kore rovnice). Vypotame x-ov sradnicu
prieniku x-ovej osi a senice krivky y = f (x), zostrojenej v bodoch A = [a, f (a)], B = [b, f (b)] poda
vzorca
f (a)
s1 = a (b a). (7.9)
f (b) f (a)
Ak bude plati signf (s1 ) = signf (a) (sign znamen znamienko prslunho relneho sla), potom pre-
zname s1 na a a potame s2 poda rovnakho vzorca. Ak bude signf (s1 ) = signf (b), prezname
s1 na b a alej potame s2 op poda vzorca (7.9). Proces vpotu zastavme naprklad podmienkou
|f (sk )| < .
Obr. 7.7: Metda regula falsi.
Metda regula falsi je vdy konvergentnou metdou, t.j. zostrojen postupnos bodov sk vdy
konverguje ku koreu , pokia je jeho existencia zaruen. D sa ukza, e rchlos konvergencie
je rdu r = 1. Metda sa neodpora pouva vemi blzko pri hadanom koreni. Z vety o strednej
hodnote dostvame pre odhad chyby:
f (sk ) 0
|sk | , kde m = min |f (x)|.
m xI
Prklad 41. Metdou regula falsi rieme op lohu ( x2 )2 sin x = 0. Vome I0 = h1, 5; 2i. Vpoet
sme zastavili podmienkou |f (sk )| < 105 . Vsledky s uveden v nasledujcej tabuke:
k sk ak bk f (sk ) f (ak ) f (bk )

0 - 1,50000 2,00000 - <0 >0
1 1,91373 1,91375 2,00000 <0 <0 >0
2 1,93305 1,93305 2,00000 <0 <0 >0
3 1,93373 1,93373 2,00000 <0 <0 >0
4 1,93375
7.14.2 Spresujce metdy

Efektvne algoritmy na rieenie nelinernych rovnc maj obvykle dve asti. V prvej asti pouijeme
niektor tartovaciu metdu a v druhej asti sa prejde k nejakej rchlejie konvergujcej metde, ktor
sli ku spresneniu potanej aproximcie korea.
Newtonova metda
Nech dan jednoduch relny kore le v intervale I. Zvolme x0 I a pomocou Taylorovho rozvoja
vyjadrme funkciu f v tvare:
0 1 00
f (x) = f (x0 ) + f (x0 )(x x0 ) + f (0 )(x x0 )2 , (7.10)
2
0 00
kde 0 le medzi x a x0 , priom predpokladme, e v intervale I existuj derivcie f , f . Rovnicu
f (x) = 0 teraz nahradme (aproximujeme) linernou rovnicou (prv dva leny rozvoja (7.10) ):
0
f (x0 ) + f (x0 )(x x0 ) = 0 (7.11)
a vypotame jej kore (ozname ho x1 ):
f (x0 ) 0
x1 = x0 0 pre f (x0 ) 6= 0. (7.12)
f (x0 )
Teraz nahradme rovnicu f (x) = 0 rovnicou

0
f (x1 ) + f (x1 )(x x1 ) = 0,
ktor tie vychdza z Taylorovho rozvoja funkcie f , ale v bode x1 . Koreom tejto linernej rovnice je
slo:
f (x1 )
x2 = x1 0 .
f (x1 )
Opakovan nahradenie rovnice f (x) = 0 linernymi rovnicami typu
0
f (xk ) + f (xk )(x xk ) = 0
je zkladnou mylienkou Newtonovej metdy, ktorej sa z tohoto dvodu asto hovor aj metda linea-
rizcie. Korene tchto linernych rovnc tvoria postupnos, ktor je uren nasledujcou rekurentnou
formulou (Newtonova iteran formula):
f (xk )
xk+1 = xk + hk , hk = . (7.13)
f 0 (xk )
Pre spojit funkciu f mus by hadan kore limitou postupnosti {xk }. Iteran proces zasta-
vujeme podmienkou |hk | < , kde poadovan presnos zadvame spolu so vstupnmi dajmi.
Poznmka 1. V geometrickej interpretcii vzorca (7.13) je bod [xk+1 , 0] prienikom dotynice zostroje-
nej v bode [xk , f (xk )] ku krivke y = f (x) a x-ovej osi. Preto Newtonovej metde hovorme aj metda
dotync.
Poznmka 2. Algoritmus Newtonovej metdy odpoved algortimu metdy prostej itercie pre funkciu
f (x)
(x) = x .
f 0 (x)
Prklad 42. Njdime aproximciu korea h1, 5; 2i rovnice f (x) ( x2 )2 sin x = 0 Newtono-
vou metdou. Vpoet zastavme, ak bude |hk | = |xk+1 xk | < 105 . Zvolme x0 = 1, 5. Vsledky s
uveden v tabuke:
0
k xk f (xk ) f (xk ) hk
0 1,50000 -0,434995 0,679263 6,403930 101
1 2,14039 0,303197 1,60948 -1,88381 101
2 1,95201 2,43719 102 1,34805 1,82563 102
3 1,93393 2,32991 104 1,32217 -1,76218 104
4 1,93375 -4,97570 106 1,32191 3.76402 106
Vyetrovanie podmienok konvergencie Newtonovej metdy je pomerne zloit, a preto ho nebu-

deme uvdza. Povieme si len, e tto metda konverguje vemi rchlo, ak sme dostatone blzko
0 00
korea. V praxi sa asto pouva ahko overiten kritrium konvergencie: Ak je f (x) 6= 0, f nemen
znamienko na intervale I, plat f (a) f (b) < 0 a sasne
f (a) f (b)
| | < b a, | 0 | < b a,
f 0 (a) f (b)
potom Newtonova metda konverguje pre ubovon x0 I. D sa ukza, e Newtonova metda m

rd rchlosti konvergencie r = 2.
Metda senc
Predpokladajme, e xk 6= xk1 s dobr aproximcie jednoduchho korea rovnice f (x) = 0.
Funkciu f nahradme linernou funkciou g:
f (xk ) f (xk1 )
g(x) = (x xk ) + f (xk )
xk xk1
( g je priamka, prechdzajca bodmi [xk1 , f (xk1 )], [xk , f (xk )]) a namiesto rovnice f (x) = 0 rieime
rovnicu g(x) = 0. Kore xk+1 tejto linernej rovnice je teda uren vzorcom:
xk xk1
xk+1 = xk + k , kde k = f (xk )
f (xk ) f (xk1 )
a povaujeme ho za aproximciu korea rovnice f (x) = 0. Dostali sme tak dvojkrokov iteran
formulu t.j. k zahjeniu jej vpotu potrebujeme dve zaiaton aproximcie x0 , x1 . Oproti Newto-
novej metde m vhodu, e v kadom kroku potame len jednu nov funkn hodnotu a sta, aby
dan funkcia f bola len spojit, nemus by diferencovaten.
Poznmka. V geometrickej interpretcii je graf funkcie g senicou grafu funkcie f a odtia pochdza
nzov tejto metdy.
D sa ukza, e rchlos konvergencie metdy senc je rdu r = 21 (1 + 5) 1, 618. Pokia zaia-
ton aproximcie x0 , x1 nebud dobr, metda senc nemus vbec konvergova. Je preto nutn
kombinova ju s niektorou zo tartovacch metd.
Cvienia
1. Pomocou defincie derivcie vypotajte derivciu funkcie
a ) y = 3x2 + 2x 1 v bode 0,
b ) y = 3x + 4 v bode a,
5
c) y= 2x+6 v bode 2,

d ) y = cos 2x v bode 4,
2. Pomocou defincie derivcie vypotajte derivciu funkcie

3
a) y = 2x2 , b) y = x1 ,

c) y = 1 2x, d) y = tg x,
e) y = |x|, f) y = |x3 |.
3. Vypotajte derivciu funkcie

5
a) y = 7x4 12x3 + 2 x, b) y = x9 ,
2 1x
c) y = (x 2x + 5)(3x 2), d) y = 1+x ,
3
e) y = tg x 3x log4 x, f) y = x3 cosh x + 3+xx ,
g) y = 4.3x .2x , h) y = ex (cos x + arcsin x).
a) y = cos 3x, b) y = (x2 + 1)7 ,

c) y = ln(x x2 ), d) y = arctg x,
e) y = tg 2 (x3 ), f) y = ln cotg x3 ,
2
g) y = 2x + ln 1x , h) y = (arccos ex )2 ,
i) y = log22 ex , j) y = cotgh ln x,
2 3
q
1
k) y = esin x , l) y = 5
3
4x+1
.
5. Vypotajte derivciu inverznej funkcie k funkcii f v bode a bez urenia funkcie f 1
a) f (x) = 72x
5 , a = 2, b) f (x) = y = x3 , a = 81
c) f (x) = arctg x, a = 3 , d) f (x) = e2x , a = 5.
a) y = xx , b)
y = (ln x
x x) ,
x x
c) y = x , d) x+1 .
7. Vypotajte derivciu implicitnej funkcie
a) y 2 = 2x, b) xy = 6,
x2 y2
c) 9 4 = 1, d) x + y = 4 v bode 4,
e) x2 2xy + y 3 = 7 v bode 0, f) ey + xy = e v bode 0.
CVIENIA 185
8. Vypotajte derivciu funkcie urenej parametrickmi rovnicami

a) x = t2 , y = 2t, b) x = cos t, y = t + sin t,
c) x = 3 cos t, y = 2 sin t, d) x = cos2 t, y = sin2 t,
e) x = t(1 sin t), y = t. cos t, f) x = et sin t, y = et cos t.
9. Dokte, e ak m funkcia f v bode a derivciu, tak je v bode a spojit.

10. Predpokladajme, e funkcia f m derivciu. Dokte, e plat
a ) Ak f je periodick s peridou p, tak f 0 je periodick s tou istou peridou.
b ) Ak f 0 je periodick s peridou p, tak f je periodick s tou istou peridou.
c ) Ak f je prna, tak f 0 je neprna.
d ) Ak f je neprna, tak f 0 je prna.
11. Njdite prklady funkcie f , pre ktor plat

a ) f je ohranien, ale f 0 nie je ohranien,
b ) f 0 je ohranien, ale f nie je ohranien,
c ) f je rastca, ale f 0 je klesajca,
d ) f 0 je rastca, ale f je klesajca,
e ) f je monotnna, ale f 0 nie je monotnna,
f ) f 0 je monotnna, ale f nie je monotnna.
12. Njdite prklad funkci f a g, pre ktor plat
f 0 (0) < g(0) < g 0 (0) < f (0).
13. Njdite prklad funkcie f , pre ktor plat
f (0) < f 0 (0) < f 00 (0) < f 000 (0).
14. Vypotajte derivcie funkcie do rdu n pre dan hodnotu n

a) y = 3x3 4x2 + 1, n = 5, b) y = cos x, n = 5,
c) y = (3x 4)e2x , n = 3, d) y = arctg x, n = 3,
e) y = x2 ln x, n = 3, f) y = tgh x, n = 3,
g) x2 + y 3 = 4, n = 2, h) x = t3 , y = t2 , n = 2,
15. Vypotajte derivcie funkcie rdu n pre veobecn hodnotu n

a) y = e2x , b) y = 3x ,
c) y = ln x, d) y = sinh x,

e) y = xn , f) y = x.
16. Njdite rovnice dotynice a normly ku grafu funkcie f v bode [x0 , f (x0 )]
a) f (x) = x2
3 , x0 = 1, b) f (x) = x2 3x + 1, x0 = 21 ,
1
c) f (x) = 1+x 2 , x0 = 2, d) f (x) = cos x, x0 = 2 ,
x
e) f (x) = 3 , x0 = 0, f) f (x) = ln 5x, x0 = 1.
17. Njdite rovnice dotynice a normly ku grafu funkcie f rovnobenej s priamkou p

4x
a ) f (x) = 3x + 1, p: y= 3 ,
x5
b ) f (x) = x2 + 3, p: y= 2 ,
4
c ) f (x) = 32x , p : y = 1 x,
d ) f (x) = e2x , p : y = 2x 7,
e ) f (x) = cotg 2x, x ( 4 , 4 ), p : y = 4x.
18. Njdite dotynicu s najvou smernicou ku grafu funkcie y = arctg x.

x2 y2

19. Njdite rovnicu dotynice a normly ku elipse 2 + 4 = 1 v bode [1, 2].
20. Dotynica ku grafu funkcie urenej rovnicou xy = 4 vytvor spolu s osami ox a oy trojuholnk.
Vyjadrite obsah tohoto trojuholnka ako funkciu premennej x.
2 2 2
21. Asteroida je krivka uren rovnicou x 3 + y 3 = a 3 . Dokte, e seka na dotynici ku
asteroide ohranien sradnicovmi osami m kontant dku a.
22. Teleso je vrhnut zo zeme smerom kolmo nahor. Jeho vka po t sekundch je (pribline)
30t 5t2 metrov.
a ) Ak je zaiaton rchlos telesa?

b ) Za ak as teleso dopadne na zem?
c ) Akou rchlosou dopadne teleso na zem?
d ) Ako vysoko teleso dolet?
e ) Ak je rchlos telesa v najvyom bode?
f ) Ak je zrchlenie telesa v najvysom bode?
23. Teleso sa pohybuje v smere osi ox , priom jeho poloha v ase t je dan vzahom
x = (t 1)(t 4)4 .
a ) Kedy m teleso nulov rchlos?

b ) V ktorch asovch intervaloch sa teleso pohybuje smerom doava?
c ) Akou najvou rchlosou sa teleso pohybuje doava?
24. lovek vky 1, 75 m sa vzauje od zdroja svetla rchlosou 5 km/h. Zistite rchlos pohybu
tiea jeho hlavy, ak zdroj svetla je umiestnen vo vke 7 m.
25. Njdite diferencil funkcie
a) y = 2x 5 v bode 3, b) y = 4 + 3x 2x2 v bode 2,

c) y = xsin
q x v bode 0, d) y = 3xex v bode 0,
e) y = 1x v bode 0, f) y = arctg x2 v bode 2.
1+x
26. Pouitm diferencilu pribline vypotajte hodnoty
a) (2, 3 1,95 ,
03) , b) 3
10
c) 98, d) 1000,
6
e) 0,997 , f) cos 61 ,
g) tg 44 , h) arccotg (0, 9).
CVIENIA 187
27. Pomocou diferencilu odhadnite pribline zmenu objemu gule pri zmene jej polomeru r o
hodnotu 4x.
28. Hmotnos platnej mince sa nesmie odliova o viac ako 0, 1 % od jej predpsanej hmotnosti.
O koko percent sa me li polomer platnej mince od predpsanho polomeru za predpokladu, e
minca m predpsan hrbku.
q
L
29. Perida T pohybu kyvadla je uren vzahom T = 2 g, kde L je dka kyvadla v metroch,
T je meran v sekundch a g 9, 81 m/s2 je gravitan kontanta. Pouitm diferencilu njdite
a ) priblin dku kyvadla, ktorho perida je 1 sekunda,

b ) zmenu 4T peridy, ak dka kyvadla v asti a) sa predi o 1 cm.
30. Njdite Taylorov mnoholen stupa n v bode a pre funkciu
a ) y = 5x4 4x2 + 11x 9 v bode 0, n = 4,

b) y= 5x4 4x2 + 11x 9 v bode 2, n = 4,
x2
c) y=e v bode 0, n = 4,
d ) y = ln x v bode 1, n = 5,

e) y= x v bode 1, n = 4,

f ) y = tg x v bode 4, n = 3,
g ) y = arctg x v bode 0, n = 3.
31. Nech Tf je Taylorov mnoholen funkcie f stupa n v bode a a Tg je Taylorov mnoholen

funkcie g stupa n v bode a. Dokte, e Tf + Tg je Taylorov mnoholen funkcie f + g stupa n v bode
a.
32. Pouite vsledok predchdzajceho cvienia na urenie Taylorovho mnoholenu stupa 5
funkcie y = ln 1+x
1x v bode 0 pomocou Taylorovch mnoholenov funkci y = ln(1 + x) a y = ln(1 x).
33. Pouite Taylorov mnoholen z predchdzajceho cvienia na priblin vpoet hodnoty ln 2.
(Pomcka: zvote x = 13 .)

34. Dokte, e rovnica x + x + 1 = 4 m jedin rieenie, ktor patr do intervalu (3, 4).
Nahrate funkciu na avej strane rovnice jej Taylorovm mnoholenom druhho stupa a zistite tak
priblin hodnotu tohoto rieenia. Svoj vpoet porovnajte s presnm vpotom.
35. S chybou menou ako 104 vypotajte hodnoty z prkladu 26.
36. Njdite intervaly monotnnosti, intervaly, v ktorch je konvexn a v ktorch konkvna a
loklne extrmy pre funkcie
2x 2
a) y = x3 3x, b) y = 3x+4 ,
1
c) y = |x2 + x 20|, d) y = arctg 1+x 2,
x
e) y = ex , f) y = ln
1 + x2 ,
5
g) y 1
= x1 + x+1 , h) y = x4 ,
i) y = x ln x, j) y = arccos x2 .
n
1
37. Dokte, e postupnos 1 + n je rastca.
38. Njdite najmeniu a najviu hodnotu funkcie v danom intervale
a ) y = 2 + 3x x2 v intervale h0, 3i,

b ) y = |2x2 + 5x + 3| v intervale h5, 1i,

c ) y = x4 + 4x3 20x2 + 7 v intervale h1, 3i,

d ) y = 9 4x2 v intervale h1, 1i,
e ) y = x 2 ln x v intervale h1, ei,
2
f ) y = 2x 3 9x + 12 x v intervale h0, ),
g ) y = xx v intervale (0, ),
1

h) y=e 1+x2 v intervale (, ).
39. Ak najmen obvod me ma obdnik s obsahom 25 cm2 ?

40. Do rotanho kuea s polomerom r a vkou v je vpsan valec tak, e jeho podstava le
v podstave kuea. Urte najviu mon hodnotu
a ) objemu valca,
b ) obsah povrchu valca.
41. Pozemok v tvare obdnika z jednej strany ohranien rovnm prdom rieky m by zo
zvynch troch strn ohranien plotom. Ak me ma pozemok najviu plochu, ak meme na
plot poui 800 metrov pletiva?
42. Parnk pohybujci sa rovnomerne rchlosou v km/h spotrebuje za hodinu 20 + 0, 001v 3 m3
nafty. Pri akej rchlosti spotrebuje parnk najmenej nafty?
43. Z kartnu tvaru obdnika 30 48 cm m by vyroben otvoren krabica tak, e sa v kadom
rohu vyree tvorec a potom sa zloia tyri bon steny. Ak najv objem me ma takto vytvoren
krabica?
44. Vrobca vynalo na produkciu n kusov vrobkov za tde 50n + 20000 Sk a je schopn ich
preda za cenu 200 0, 01n Sk za kus. Pri akom pote vrobkov za tde dosiahne vrobca najv
zisk? Koko je tento zisk?
45. Chlapec stoj na jednom brehu rovnej rieky irokej 0, 5 km, ktor teie rchlosou 4 km/h a
chce sa dosta na miesto na opanom brehu vzdialen 3 km po prde rieky. Za ak najmen as to
stihne, ak plve rchlosou 2 km/h a kra rchlosou 6 km/h?
46. Uite dovolil tudentom,
aby
si zvolili prirodzen slo n s tm, e kad tudent, ktor bude
12n
ma z testu aspo 100 1 10n2 +21 bodov, urob spene skku. Ak hodnota n je pre tudentov
najvhodnejia?
1
47. Njdite prklad konvexnej funkcie f , pre ktor je funkcia f konkvna.
48.
a ) Me by inverzn funkcia ku konvexnej funkcii konvexn?

b ) Me funkcia nadobudn loklne minimum v inflexnom bode?
c ) Me by prv derivcia zporn v inflexnom bode funkcie?
d ) Me ma funkcia f 0 viac loklnych extrmov ako funkcia f ?
e ) Me ma funkcia f 0 viac inflexnch bodov ako funkcia f ?
49. Dokte, e pre vetky x (0, 2 ) plat sin x > 2x

.
x2
50. Dokte, e pre vetky relne sla x plat cosh x 1 + 2 .
CVIENIA 189
51. Dokte, e pre vetky x h0, 1i plat arcsin x + arccos x = 2 .

2
52. Dokte, e pre vetky x h1, 1i plat arccos 1x
1+x2 = 2arctg x.
53. Dokte, e rovnica x5 + 3x 6 = 0 m jedin relne rieenie a njdite interval dky 1,
v ktorom sa toto rieenie nachdza.
54. Dokte, e rovnica x5 + x4 + x2 + 10x 15 = 0 m jedin kladn rieenie a njdite interval
dky 1, v ktorom sa toto rieenie nachdza.
55. Vyetrite priebehy funkci
a) y = 2x3 9x2 + 12x 3, b) y = (x2 1)3 ,

x2
c) y = x+2 , d) y = 3x4 4x3 ,
3
e) y 2
= x x + 4, f) y = x2 x,
g) y = x 2arctg x, h) y = x + sin x,
1
i) y = ln 1+x
1x , j) y = x2 e x .
56. Metdou bisekcie alebo metdou regula falsi urte aproximcie koreov rovnc
a) x3 3x + 1 = 0, c) ex = 1 + x1 ,
b) ex = x + 2, d) sin x = 3x 2.
57. Metdou bisekcie urte aproximcie relnych koreov rovnc

a) x + ex = 0, b) x5 x 2 = 0 s presnosou 0,01.
58. Pouijc dva kroky metdy bisekcie, njdite priblin hodnotu relneho korea rovnice x3
10x + 5 = 0 , ktor sa nachdza v intervale h0; 0, 6i. Priblin rieenia x1 , x2 vypotajte na dve
desatinn miesta. Odhadnite chybu priblinej hodnoty x2 .
59. Metdou regula falsi alebo metdou bisekcie urte aproximciu koreov rovnice z predchdza-
jceho cvienia s chybou = 102 . Pri metde bisekcie urte poet krokov potrebnch k dosiahnutiu
poadovanej aproximcie.
60. Metdou regula falsi njdite aproximciu kladnho korea rovnice x4 2x4 = 0 s presnosou
0, 001.
61. Metdou prostej itercie riete rovnice z vyie uvedenho cvienia. Preverte postaujce
podmienky konvergencie. Iteranproces zastavte podmienkou |x xk1 | < 103 . Urte odhad chyby
vypotanej aproximcie korea.
62. Metdou prostej itercie riete rovnicu x + ln x = 0 . Pose iteran vzorce
xk1 + exk1
xk = ln xk1 ; xk = exk1 ; xk =
2
z hadiska a) konvergencie b) rchlosti konvergencie.

63. Njdite aproximciu najmenieho nezpornho korea nasledujcich rovnc (s presnosou
105 ). Pouite metdu prostej itercie.
a) ex 2(x 1)2 = 0, c) x2 cos x = 0.

b) ex (x 1)2 = 0,
64. Metdou prostej itercie stanovte aproximciu dvoch najmench kladnch koreov rovnice
x cos x = sin x /2. Vyjasnite otzku konvergencie metdy pre rzne volen funkcie .
65. Njdite aproximcie prvch dvoch kladnch koreov rovnice tg x = x a) Newtonovou metdou
b) metdou senc. Vpoet zastavte, ak bude plati |xk xk1 | < 106 . Poiaton aproximciu urte
grafickou metdou.
66. Pouijc dvakrt metdu dotync, njdite priblin hodnotu relneho korea rovnice x4
8x + 1 = 0, ktor sa nachdza v intervale h1, 6; 2i. Priblin hodnoty vypotajte na dve desatinn
sla. Odhadnite chybu priblinej hodnoty x2 .
67. Pouijc pkrt metdu senc, njdite priblin rieenie rovnice 2x cos x = 0, ktor sa
nachdza v intervale h0; 0, 5i s presnosou na tri platn slice. Ako tartovaciu metdu pouite metdu
delenia intervalu.
68. Vypotajte priblin hodnotu korea rovnice x sin x /4 = 0, ktor le v intervale
h/2, 3/4i. Pouite metdu senc s presnosou na p desatinnch miest.
Vsledky cvien
1. a) 2, b) 3, c) 0, 1, d) 2.
3 1
2. a) 4x, b) (x1) 2, c) 12x ,
1
d) cos2 x , e) sign x, x 6= 0, f) 3x|x|.

3. a) y 0 = 28x3 36x2 + b) y 0 =
5
1 , 9
x4 ,
x 5
c) y 0 = 9x2 16x + 19, d) y 0 = (1+x)
2
2,

6 x
e) y 0 = 1
cos2 x 3 log4 x 3
ln 4 , f) y 0 = 3x2 cosh x + x3 sinh x + 2 ,
x x 3 (3+ x)2
g) y 0 = 4 3
2 (ln 3 ln 2), h) y 0 = ex (cos x sin x + arcsin x + 1x 1
2
).
4. a) y 0 = 3 sin 3x, b) y 0 = 14x(x2 + 1)6 ,

0 12x
c) y = xx2 , 0
d) y = 2x(1+x)1
,
e) y 0 = 6x tg x ,
2 3
cos2 x3 f) y 0 = 1
,
3 sin( x3 ) cos( x3 )
x ex
g) y 0 = 2x 2 x2 1
ln 2 2x , h) y 0 = 2earccos ,
1e2x
0 2x
i) y = ln2 2 , 0 1
j) y = x sinh(ln x) ,
0 2 x3
k) y = 6x e 2 sin sin x3 cos x3 , l) y 0 = 15 4 .
15 (4x+1)16
5. a) 25 , b) 43 , c) 4, 1
d) 10 .
6. a) xx (ln x + 1), b) (ln x)x (ln(ln x) + 1 ),

ln x
x ln x+1
x
x
x 1

c) ( x) 2x , d) x+1 ln x+1 + x+1 .
7. a) y 0 = y1 , b) y 0 = xy , c) y 0 = 4x
9y ,
d) y 0 = 1, e) y 0 (0) = 2
3 , f) y 0 (0) = 1e .
3 7
8. a) y 0 = 1t , b) y 0 = 1+cos t
sin t , c) y 0 = 23 cotg t,
d) y 0 = 1, e) y 0 1sin
cos tt sin t
tt cos t , f) y 0 = cos tsin t
cos t+sin t .

11. a) y = x, x (0, 1), b) y = x, c) y = x,
VSLEDKY CVIEN 191

d) y = x, e) y = x + sin x, f) y = x2 .
12. Naprklad f (x) = 2 x a g(x) = x.
13. Naprklad f (x) = 21 x2 2x 3.
14.
a) y 0 = 9x2 8x, y 00 = 18x 8, y 000 = 18, y (4) = y (5) = 0,
b) y 0 = sin x, y 00 = cos x, y 000 = sin x, y (4) = cos x, y (5) = sin x,
c) y 0 = e2x (6x 5), y 00 = e2x (12x 4), y 000 = e2x (24x + 4),
d) y 0 = 1+x
1 00 2x 000 = 6x2 2 .
2 , y = (1+x2 )2 , y (1+x2 )3
e) y 0 = 2x ln x + x, y 00 = 2 ln x + 3, y 000 = x2 ,
f) y 0 = cosh1 2 x , y 00 = 2 cosh
sinh x 000 = 6 sinh2 x2 cosh2 x ,
3 , y
x cosh4 x
6y +8x 3 2
g) y 0 = 3y
2x 00
2, y = 9y 5 ,
0 2 00 2
h) y = 3t , y = 9t4 .
15. a) y (n) = 2n e2x , b) y (n) = 3x (ln 3)n , c) y (n) = (1)(n1) (n 1)!xn ,

d) y (n) = sinh x,ak n je prne, y (n) = cosh x, ak n je neprne,
2n 2n1
e) y (n) = (1)n (2n1)!x
(n1)! , f) y (n) = (1)(n1) 13(2n3)
2n x 2 .
16.
a) t : y = x2
3 , n : y = 3x 4,
b) t : y = 2x + 34 , n : y = 12 x 12 ,
4
c) t : y = 25 x + 13 25 123
25 , n : y = 4 x 10 ,

d) t : y = x + 2 , n : y = x 2 ,
e) t : y = (ln 3)x + 1, n : y = ln13 x + 1,
f) t : y = x + ln 5 1, n : y = x + ln 5 1,
17.
a) dotynica neexistuje, normla je jedna: n : y = x + 32 ,
b) t : y = 12 x + 47 1 9
16 , n : y = 2 x + 2 ,
c) dotynica neexistuje, normla je jedna: n : y = x + 32 ,
d) t : y = 2x + 1, normla neexistuje,
e) dotynice s dve: t : y = 4x ( 2 + 1), normla neexistuje.
18. y = x.

19. t : y = 2x 2 2, n : y = 22 x 2
2 .
20. Obsah je kontantn 8.
22. a) 30 m/s, b) 6 s, c) 30 m/s,

d) 45 m, e) 0, f) 10 m/s2 .
8
23. a) V asoch t = 5 a t = 4, b) t ( 85 , 4), c) 2187
125 .
20
24. 3 .
25. a) 2(x 3), b) 11(x + 2), c) 0,

d) 3x, e) x, f) 41 (x 2).
1277
26. a) 8, 36, b) 9 0, 45 ln 3, c) 9, 9, d) 640 ,

1 3 2 3
e) 6, 018, f) 2 360 , g) 1 180 , h) 4 0, 05.
27. V = 4r2 r.
28. 0, 05%.
29. a) asi 24, 8 cm, b) T = 0, 02 s.
30.
a) aj b) T4 (x) = 5x4 4x2 + 11x 9,
x4 3 2
c) T4 (x) = 384 x48 + x8 x2 + 1,
5 4 3
d) T5 (x) = x5 5x4 + 10x 2 137
3 5x + 5x 60 ,
4 3 2
e) T4 (x) = 5x 7x 35x 35x
128 + 32 64 + 32 + 128 ,
35
2 2 3
f) T3 (x) = 83 x3 + 2(1 )x2 + ( 2+4
2 )x + 1
2 + 8 24 ,
x3
g) T3 (x) = 3 + x.
32. T5 (x) = 25 x5 + 32 x3 + 2x.
842
33. 1215 0, 693147.
225
34. 64 .
35. a) 8, 3654, b) 8, 519, c) 9, 8995, d) 1, 9953,

e) 6, 0181, f) 0, 4848 g) 0, 9657, h) 2.3036.
36.
a) Funkcia je rastca v intervaloch (, 1) a (1, ), klesajca v intervale (1, 1), m loklne ma-
ximum v bode 1, loklne minimum v bode 1, je konvexn v intervale (0, ), konkvna v intervale
(, 0),
b) funkcia je rastca v intervaloch (, 83 ) a (0, ), klesajca v intervaloch ( 83 , 43 ) a ( 43 , 0), m
loklne maximum v bode 38 , loklne minimum v bode 0, je konvexn v intervale ( 43 , ), konkvna
v intervale (, 43 ),
c) funkcia je rastca v intervaloch (5, 21 ) a (4, ), klesajca v intervaloch (, 5) a ( 21 , 4), m
loklne maximum v bode 12 , loklne minimum v bodoch 5 a 4, je konvexn v intervaloch (, 5)
a (4, ), konkvna v intervale (5, 4),
d) funkcia je rastca v intervale q
(, 0), klesajca v interval (0, ), m loklne maximum v bode 0, je
q q q
konvexn v intervaloch (, 1+3 7 ) a ( 1+3 7 , ), konkvna v intervale 1+3 7 , 1+3 7 ,
e) funkcia je rastca v intervale (1, ), klesajca v intervale (, 0) (0, 1), m loklne minimum
v bode 1, je konvexn v intervale (0, ) a konkvna na intervale (, 0),
f) funkcia je rastca v intervale (0, ), klesajca v intervale (, 0), m loklne minimum v bode 0,
je konvexn v intervale (1, 1), je konkvna v intervaloch (, 1) a (1, ),
g) funkcia je klesajca v intervaloch (, 1), (1, 0) a (0, ), nem loklne extrmy, je konvexn
VSLEDKY CVIEN 193
v intervaloch (1, 12 ) a (0, ), je konkvna v intervaloch (, 1) a ( 12 , 0),

h) funkcia je rastca v intervale (0, ), klesajca v intervale (, 0), m loklne minimum v bode 0,
je konkvna v intervaloch (, 0) a (0, ),
i) funkcia je rastca v intervale ( 1e , ), klesajca v intervale (0, 1e ), m loklne minimum v bode 1e , je
konvexn v intervale (0, ),
j) funkcia je rastca v intervale (1, 0), klesajca v intervale (0, 1), m loklne maximum v bode 0,
je konkvna v intervale (1, 1).
x
1
37. Nvod: Uvaujte funkciu y = 1 + x .
38.
a) Maximum 14 v bode 32 , minimum 2 v bodoch 0 a 3,
b) maximum 28 v bode 5, minimum 0 v bodoch 32 a 1,
c) maximum 16 v bode 3, minimum25 v bode 2,
d) maximum 3 v bode 0, minimum 5 v bodoch 1 a 1,
e) maximum 1 v bode 1, minimum 2 ln 4 v bode 2,
f) funkcia m maximum asi 5, 325 v bode asi 0, 647, minimum nenadobda,
g) funkcia je rastca v otvorenom intervale, preto nenadobda maximum ani minimum,
h) maximum nenadobudne, minimum 1e v bode 0.
39. 20 cm.
4 2 rv 2
40. a) Vmax = 27 r v, b) Smax = 2(vr) ak v > r, 2r2 inak.
41. 80000 m2 .
42. Pribline 21, 5 km/h.
43. 3888 cm3 .
44. 7500 kusov. Maximlny zisk je 582500 Sk.
45. Stihne to pribline za tvr hodiny.

46. n = 2.
47. Naprklad y = 1 .
x
48.
a) no, naprklad y = x1 , x (0, ), b) nie, ak m druh derivciu,tak v loklnom minime je funkcia
konvexn
c) no, naprklad y = x3 x,
d) no, naprklad y = arctg x,
e) no, naprklad y = x4 + x2 .
53. x (1, 2)
54. x (1, 2)
56.
a) 0,347296 a -1,87938 a 1,53208.
b) 1,1469 a -1,8414
c) -1,34997 a 0,806465
d) 0,934833
57.
a) -0,567143
b) 1,26716
58. x1 = 0, 3 a x2 = 0, 5, chyba je menia ako 0, 25
59. x3 = 0, 5125, teda 3 kroky
60. x8 = 1, 64293
61. x5 = 1, 64291, chyba menia ako 0, 0002
62. rieenie je 0, 567143, a) nekonverguje, b) konverguje pomaly, c) konverguje rchlo
63. a) 0,213308
b) 0
c) 0,43843
64. 4,83228
65. 4,49340; 7,72525
66. x2 = 1, 95646
67. x5 = 0, 450180
68. x6 = 1, 76629
Literatra
[1] R. ern, M. Machlick, J. Vogel, . Zlatnk, Zklady numerick matematiky a progra-

movn SNTL Praha, 1987
[2] P. Danko, A. Popov, T. Koevnikova, Vysaja matematika v upraneniach i zadaach. Izd.

Vysaja kola, Moskva, 1974
[3] N.A.Davydov, P.P.Korovkin, V.N.Nikoskij, Zbornik zada po matematieskomu analizu

Nauka, Moskva, 1953
[4] J. Elia, J. Horvth, J. Kajan, Zbierka loh z vyej matematiky Alfa, vydavat. technickej a
ekon. literatry 5. vydanie, Bratislava, 1979
[5] L.Gillman, R.H.McDowell, Matematick analza, SNTL Praha, 1980
[6] Ch. D. Ikramov, Zadanik po linearnoj algebre Nauka, Moskva, 1975
[7] J. Ivan, Matematika I, Alfa Bratislava, 1983
[8] I. Kluvnek, L. Mik, M. vec, Matematika I, SNTL, Bratislava, 1959
[9] Kolektv autorov, Prprava na univerzitn tdium, Matematika 3, Vydavatestvo STU, Bra-
tislava, 1997
[10] L.D. Kudrjavcev, Kurs matematieskogo analiza I, Izdatestvo Vysaja kola, Moskva, 1981
[11] S. Mka, Numerick metdy algebry, SNTL Praha, 1985
[12] M.Perkins, P.Perkins, Advanced Mathematics, Book 1, Collins Educational, 1992
[13] F. Scheid, Theory and problems of numerical analysis, Schaums outline series, 1988
[14] L. Smith, Linear Algebra, Springer-Verlag, New York, Berlin, Heidelberg, Tokyo, 1984
[15] G. W. Stewart, Introduction to matrix computations Academic Press, New York and London,
1973
[16] G.B.Thomas, R.L.Finney, Calculus and Analytic Geometry Addison-Wesley Publishing Com-
pany, 1988
195

Riesene Ulohy Z Matematiky 1 PDF

Uploaded by

Document Information

Original Title

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

Riesene Ulohy Z Matematiky 1 PDF

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

Obsah

4 Rieenie sstav linernych rovnc 69

5 Vlastn sla a vlastn vektory matice 107

6.4.7 Hyperbolick funkcie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 130

7 Diferencilny poet 153

Vsledky cvien . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 190

1.1 Relne sla a ich zkladn vlastnosti

Mnoina vetkch relnych sel m tieto zkladn vlastnosti:

2. Ktor z nasledujcich sel s racionlne:

3. Usporiadajte dan trojice sel:

1.1.1 Komplexn sla

z = (a, b) = (a, 0) + (0, b) = (a, 0) + (b, 0) (0, 1) = a + ib.

kde je relne slo. Toto slo oznaujeme aj ei a plat:

kde = arg z, alebo v exponencilnom tvare:

Veta 1.1 Pre slo i plat:

1.2 seln mnoiny

1. Pre kad x X plat sup X x, inf X x

2. Pre kad > 0 existuj sla x1 X a x2 X, pre ktor plat

3. Ak mnoina X je ohranien zhora, tak m supremum. Ak mnoina X je ohranien zdola, tak

4. Ak sup X X, tak sup X = max X. Ak inf X X, tak inf X = min X.

Prklad 1. Njdime supremum, infimum, maximum a minimum mnoiny M = ( 12 , 1i.

minimum. slo 1 = sup M je z mnoiny M a preto poda vlastnosti 4 je slo 1 = max M .

Prklad 2. Njdime supremum, infimum, maximum a minimum mnoiny M , kde M je mnoina

Rieenie: Vypotame niekoko prvkov tejto mnoiny: 56 , 67 , 78 , 89 . . . Z toho usudzujeme, e

7. Njdite prieniky a zjednotenia intervalov:

a) h1, 3), h2, );

8. Znzornite na selnej osi vetky x R pre ktor plat:

9. Njdite maximum, minimum, supremum a infimum (ak existuj) nasledujcich mnon

1.3 Zobrazenie sel v potai.

Prklad 3. lohou je stanovi vpotom na potai set

Pri stan sel v prirodzenom porad ((1 + 14 ) + 19 ) + . . ., dostaneme vsledok s chybou

pri tej istej presnosti zobrazenia sel v potai.

1.4 Zdroje chb

ich analytick vyetrenie bva vinou dos obtiane.

Presn slo = aproximcia + chyba

Tento rozdiel x x = x nazvame absoltnou chybou aproximcie x. slo (x) 0, pre

nazvame odhadom absoltnej chyby.

slo (x), pre ktor plat

nazvame odhadom relatvnej chyby.

x(1 (x)) x x(1 + (x))

Prklad 6. Pre x = = 3, 14159 . . ., x = 3, 14 je x = 0, 00159 . . ., (x) = 2.103 . alej

Veta 1.3 Nech s sla x1 , x2 , . . . , xn aproximciami sel X1 , X2 , . . . , Xn a tak, e pre kad a-

1.5 Chyby aritmetickch operci.

Ak je u = x1 + x2 aproximcia stu u = x1 + x2 , potom

Ak je v = x1 x2 aproximcia rozdielu v = x1 x2 , potom

Ak je w = x1 x2 aproximcia sinu w = x1 x2 , potom

|w| |x1 |1 + |x2 |2 .

Ak je z = x1 /x2 aproximcia podielu z = x1 /x2 , potom

Prklad 9. Nech x = 6, 7439966 . . . , potom je x(3) = 6, 744 a x(7) = 6, 7439967.

Prklad 11. Ak je x = , x = 0, 31415.101 , potom

Prklad 13. Nech

Prklad 14. Je dan kvadratick rovnica

1.6. LOHY A ALGORITMY 19

1.6 lohy a algoritmy

2. toto rieenie spojite zvis na vstupnch dajoch,

sa nazva korektn loha.

kde je nejak vopred zvolen (mal) slo.

xn+p = F (xn , xn+1 , . . . , xn+p1 ), n = 0, 1, 2, . . . ,

hovorme o p-krokovom iteranom procese. K zahjeniu vpotu potrebujem pozna p hodnt,

1. Ak a < b a b < c, potom a < c (tranzitvnos).

2. Ak a < b a c je ubovon, potom a + c < b + c.

3. Ak a < b a c < d, potom a + c < b + d.

5. Ak a < b a c < d , kde a, b, c, d s kladn sla, potom ac < bd.