157 Matematika Zbierka

MATEMATIKA I
ZBIERKA PRÍKLADOV
Marcel ABAS
Mária TÓTHOVÁ
Ľudmila VACULÍKOVÁ
Róbert VRÁBEĽ
2008
© RNDr. Marcel Abas, PhD., RNDr. Mária Tóthová, RNDr. Ľudmila Vaculíková,
Mgr. Róbert Vrábeľ, PhD.
Recenzenti: Doc. RNDr. Pavel Híc, PhD.

RNDr. Oleg Palumbíny, PhD.
Jazyková korektúra: Mgr. Valéria Krahulcová
Schválila Vedecká rada Materiálovotechnologickej fakulty STU ako vysokoškolské

skriptum dňa 12. decembra 2007 pre všetky študijné programy 1. ročníka
bakalárskeho štúdia Materiálovotechnologickej fakulty STU v Trnave.
ISBN 978-80-8096-072-8
EAN 9788080960728
Predhovor
Táto zbierka úloh má slúžiť všetkým študentom prvého ročníka MTF STU pri vý-
učbe predmetu Matematika I. Sylaby tohto predmetu obsahujú učivo z lineárnej
algebry, vektorovej algebry, analytickej geometrie aj matematickej analýzy, a to di-
ferenciálneho a integrálneho počtu reálnej funkcie jednej reálnej premennej. Cieľom
autorov bolo ponúknuť študentom i učiteľom zbierku, v ktorej by boli tieto rôzno-
rodé oblasti matematiky spojené v jednom učebnom texte.
Zbierka obsahuje v každej kapitole prehľad teórie zloženej z definícií, viet bez dô-
kazov a poznámok, objasňujúcich uvedené pojmy. V každej podkapitole zbierky sa
nachádzajú podrobne vysvetlené riešené príklady a tiež k samoštúdiu určené nerie-
šené úlohy, doplnené výsledkami.
Za recenziu rukopisu a za cenné pripomienky ďakujeme recenzentom doc. RNDr.

Pavlovi Hícovi, CSc. a doc. RNDr. Olegovi Palumbínymu, PhD.
Zbierka vychádza v elektronickej verzii a je dostupná v AIS STU. Je napísaná v typo-

grafickom systéme LATEX 2ε , ktorý ako formátovací jazyk používa počítačový prog-
ram TEX vyvinutý Donaldom E. Knuthom [10]. Všetky obrázky sú napísané priamo
v systéme LATEX 2ε s využitím balíčka PGF.
Autori
A POLYNÓMY. ALGEBRAICKÁ ROVNICA 5
A POLYNÓMY. ALGEBRAICKÁ ROVNICA

Definícia 1. Nech n je nezáporné celé číslo a a0 , a1 , a2 , . . . , an komplexné čísla.
Funkciu
P (x) = a0 xn + a1 xn−1 + a2 xn−2 + · · · + an−1 x + an , x∈C
nazývame polynómom, čísla a0 , a1 , a2 , . . . , an koeficientmi polynómu P (x). Ak

a0 6= 0, tak n sa nazýva stupeň polynómu. Ak a0 = a1 = a2 = · · · = an = 0, tak
P (x) sa nazýva nulový polynóm.
Veta 1. Dva polynómy P (x) = a0 xn + a1 xn−1 + a2 xn−2 + · · · + an−1 x + an a Q(x) =

b0 xn + b1 xn−1 + b2 xn−2 + · · · + bn−1 x + bn sa rovnajú vtedy a len vtedy, keď ai = bi
pre i = 0, 1, . . . , n.
Veta 2. Nech sú P (x) a Q(x) dva polynómy stupňov n a m. Nech n ≥ m. Potom

existujú dva jednoznačne určené polynómy R(x) a Z(x), pre ktoré platí
1. P (x) = Q(x)R(x) + Z(x)
2. Z(x) je buď nulový polynóm, alebo polynóm stupňa menšieho ako m (R(x) sa
nazýva čiastočný podiel polynómov P (x) a Q(x); a polynóm Z(x) sa nazýva
zvyšok.)
Definícia 2. Rovnicu
P (x) = 0, (A.1)
kde P (x) je polynóm n-tého stupňa, nazývame algebraickou rovnicou n-tého
stupňa.
Riešením alebo koreňom algebraickej rovnice (A.1) nazývame každé také číslo α ∈
C, pre ktoré platí P (α) = 0. Koreň rovnice (A.1) nazývame aj koreň polynómu
P (x).
Veta 3. Číslo α ∈ C je koreňom polynómu P (x) vtedy a len vtedy, ak polynóm

(x − α) delí polynóm P (x) bezo zvyšku (výraz (x − α) sa nazýva koreňový činiteľ
polynómu P (x)).
Veta 4 (Fundamentálna veta algebry). Každá algebraická rovnica stupňa n ≥ 1 má

v množine komplexných čísel aspoň jeden koreň.
6 A POLYNÓMY. ALGEBRAICKÁ ROVNICA
Dôsledkom predchádzajúcej vety je, že každá algebraická rovnica stupňa n ≥ 1 má

v množine komplexných čísel práve n koreňov (nemusia byť navzájom rôzne).
Definícia 3. Nech k ∈ N . Číslo α nazývame k-násobným koreňom polynómu

P (x) (alebo algebraickej rovnice P (x) = 0), ak platí P (x) = (x−α)k R(x), R(α) 6= 0.
Jednonásobný koreň sa nazýva jednoduchým koreňom.
Veta 5. Nech α1 , α2 , . . . , αr sú všetky navzájom rôzne korene polynómu P (x).

Nech α1 je k1 -násobný, α2 je k2 -násobný, . . . , αr je kr -násobný koreň. Potom
k1 + k2 + · · · + kr = n a P (x) = a0 (x − α1 )k1 (x − α2 )k2 . . . (x − αr )kr . Súčin na
pravej strane poslednej rovnosti sa nazýva rozklad polynómu P (x) na súčin kore-
ňových činiteľov.
Veta 6. Nech P (x) = 0 je algebraická rovnica stupňa n ≥ 1 s reálnymi koeficientmi.

Ak komplexné číslo α = a + bi je jej koreňom, tak aj číslo ᾱ = a − bi je jej koreňom.
Veta 7. Nech a0 xn + a1 xn−1 + a2 xn−2 + · · · + an−1 x + an = 0 je algebraická rovnica

stupňa n ≥ 1 s celočíselnými koeficientmi. Nech racionálne číslo α = pq , kde p, q sú
nesúdeliteľné čísla, je koreňom tejto rovnice. Potom koeficient a0 je deliteľný číslom
q a koeficient an je deliteľný číslom p.
Veta 8 (Hornerova schéma). Nech P (x) je polynóm stupňa n ≥ 1, α ∈ C, potom

platí P (x) = (x − α)R(x) + P (α). Označme v tomto vzťahu polynóm P (x) a R(x)
nasledovne: P (x) = a0 xn + a1 xn−1 + a2 xn−2 + · · · + an−1 x + an a R(x) = b0 xn−1 +
b1 xn−2 + b2 xn−3 + · · · + bn−1 .
Z delenia polynómov vyplýva, že platí b0 = a0 , b1 = a1 + αb0 , . . . bn−1 = an−1 +
αbn−2 , P (α) = an +αbn−1 . Čísla b0 , b1 , . . . , bn môžeme vypočítať pomocou Hornerovej
schémy:
a0 a1 a2 ... an−1 an
α αb0 αb1 ... αbn−2 αbn−1
P
b0 b1 b2 ... bn−1 P (α)
Veta 9. Každá rýdzoracionálna funkcia (definícia je na strane 107)
P (x)
f (x) =
Q(x)
A POLYNÓMY. ALGEBRAICKÁ ROVNICA 7
je súčtom parciálnych (elementárnych) zlomkov tvaru
A Mx + N
a ,
(x − α)k (x2 + px + q)s
kde A, M, N, p, q sú reálne čísla, k, s sú prirodzené čísla, α je koreň polynómu Q(x),

polynóm x2 + px + q nemá reálne korene a delí polynóm Q(x) bezo zvyšku.
Ak Q(x) = a0 (x − α1 )k1 (x − α2 )k2 . . . (x − αr )kr (x2 + px + q), potom platí
P (x) A1 A2 Ak 1
= + 2 + ··· + +
Q(x) x − α1 (x − α1 ) (x − α1 )k1
B1 B2 Bk2
+ + 2 + ··· + +
x − α2 (x − α2 ) (x − α2 )k2
+ ··· +
C1 C2 Ckr
+ + 2 + ··· + +
x − αr (x − αr ) (x − αr )kr
Mx + N
+ 2
x + px + q
Riešené príklady
Príklad 1. Deľme polynóm P (x) = 3x3 + x2 − 6x + 5 polynómom Q(x) = x2 + 1.
Riešenie: Delíme podľa nasledujúcej schémy:
3x3 + x2 − 6x + 5 : x2 + 1 = 3x + 1
− ( 3x3 + 3x )
2
x − 9x + 5
− ( x2 +1 )
− 9x + 4
Čiastočný podiel polynómov P (x) a Q(x) je polynóm R(x) = 3x + 1 a zvyšok po

delení je polynóm Z(x) = −9x + 4. Platí
3x3 + x2 − 6x + 5 = (3x + 1)(x2 + 1) + (−9x + 4)
alebo
3x3 + x2 − 6x + 5 −9x + 4
2
= 3x + 1 + 2 .
x +1 x +1
Poznamenajme, že pri delení polynóma polynómom postupujeme podľa
predchádzajúcej schémy dovtedy, kým zvyšok nie je polynóm nižšieho stupňa ako
je stupeň deliteľa.
Príklad 2. Vypočítajme hodnotu polynómu P (x) = 3x3 + x2 − 5x + 7 v čísle −2.
Riešenie: Postupujeme podľa Hornerovej schémy:
3 1 −5 7
−2 −6 10 −10
3 −5 5 -3
Teda P (−2) = −3.
Poznámka 1. Úlohu možno riešiť ešte nasledujúcimi spôsobmi:
a.) P (−2) = 3(−2)3 + (−2)2 − 5(−2) + 7 = −3

Riešené príklady 9
b.)
3x3 + x2 − 5x + 7 : x + 2 = 3x2 − 5x + 5
−3x3 − 6x2
−5x2 − 5x + 7
5x2 + 10x
5x + 7
−5x − 10
− 3
t.j.
3x3 + x2 − 5x + 7 = (x + 2) 3x2 − 5x + 5 + (−3)

Ak dosadíme za x číslo −2 dostaneme
P (−2) = 0 + (−3)
P (−2) = −3
(zvyšok po delení P (x) polynómom x + 2 udáva hodnotu polynómu P (x) v

čísle −2).
Poznámka 2. Porovnajme čísla v druhom a treťom riadku Hornerovej schémy s

koeficientmi pri delení polynómu v časti b):
31 −5 7
−2 −6 10 −10
3 −5 5 -3
Príklad 3. Pomocou Hornerovej schémy vydeľme polynóm
P (x) = −5x3 + 7x2 − 5x + 3
polynómom x + 1.
Riešenie: Do prvého riadku Hornerovej schémy napíšeme koeficienty polynómu

P (x). Delíme polynómom x − (−1), t.j. číslo α je −1.
−5
7 −5 3
−1 5 −12 17
−5 12 −17 20
Zistili sme, že platí:

−5x3 +7x2 −5x+3 20
1. x+1
= −5x2 + 12x − 17 + x+1
2. P (−1) = 20
3. Číslo −1 nie je koreňom polynómu P (x), lebo P (−1) 6= 0.
Príklad 4. Zistime násobnosť koreňa x1 = −2 polynómu
P (x) = x5 + 8x4 + 25x3 + 38x2 + 28x + 8.
Riešenie: Úlohu budeme riešiť pomocou Hornerovej schémy. Polynóm P (x)

vydelíme polynómom x + 2. Ak vyjde nulový zvyšok, podiel vydelíme opäť
polynómom x + 2 a takto budeme pokračovať, až kým dostaneme nenulový zvyšok.
1 8 25 38 28 8
−2 −2 −12 −26 −24 −8
1 6 13 12 4 0
−2 −2 −8 −10 −4
1 4 5 2 0
−2 −2 −4 −2
1 2 1 0
−2 −2 0
1 0 1
Pomocou Hornerovej schémy sme postupne dostali:

P (x) = (x + 2)(1 · x4 + 6x3 + 13x2 + 12x + 4)
P (x) = (x + 2) · (x + 2)(1 · x3 + 4x2 + 5x + 2)
P (x) = (x + 2) · (x + 2) · (x + 2)(1 · x2 + 2x + 1)
t.j. P (x) = (x + 2)3 (x2 + 2x + 1) pričom (−2)2 + 2 · (−2) + 1 6= 0). Číslo x1 = −2
je trojnásobný koreň polynómu P (x).
Príklad 5. Riešme rovnicu x4 − 1 = 0.

Riešenie: Ľavú stranu rovnice rozložíme na súčin

(x2 − 1)(x2 + 1) = 0
(x − 1)(x + 1)(x2 + 1) = 0
(x − 1)(x + 1)(x − i)(x + i) = 0.
Odkiaľ x1 = 1, x2 = −1, x3 = i, x4 = −i.
Príklad 6. Nájdime najskôr racionálne korene rovnice
2x4 − 12x3 + 18x2 − 12x + 16 = 0
a potom ju riešme.
Riešenie: Ak daná rovnica má racionálny koreň číslo pq (p ∈ Z, q ∈ N , p, q sú

nesúdeliteľné), potom p je deliteľom 16 a q je deliteľom 2; t.j.
p ∈ {±1, ±2, ±4, ±8, ±16}, q ∈ {±1, ±2}. Racionálnymi koreňmi môžu byť
niektoré z čísel ±1, ± 21 , ±2, ±4, ±8, ±16. Pomocou Hornerovej schémy postupne
zistíme, že čísla ±1, ± 21 nie sú koreňmi, a čísla x1 = 2, x2 = 4 sú koreňmi rovnice.
2 −12 18 −12 16
2 4 −16 4 −16
2 −8 2 −8 0
4 8 0 8
2 0 2 0
Teda 2x4 − 12x3 + 18x2 − 12x + 16 = (x − 2)(x − 4)(2x2 + 0 · x + 2). Zvyšné dva
korene dostaneme vyriešením kvadratickej rovnice 2x2 + 2 = 0, čiže x3 = +i,
x4 = −i a rozklad polynómu na súčin koreňových činiteľov je
2(x − 2)(x − 4)(x − i)(x + i) = 2x4 − 12x3 + 18x2 − 12x + 16.
Všimnime si, že ak počas výpočtu vyjde 0, pokračujeme ďalej až do konca riadku.

Podobne je potrebné si uvedomiť, že algebraická rovnica n-tého stupňa má n + 1
koeficientov a tak prvý riadok Hornerovej schémy pre algebraickú rovnicu napr.
2x4 − 3x2 + 1 = 0 vyzerá nasledovne:
2 0 −3 0 1
Príklad 7. Rovnica 5x4 − 23x3 + 35x2 − 7x − 10 = 0 má jeden koreň x1 = 2 + i.

Nájdime jej ostatné korene.
Riešenie: Ak komplexné číslo 2 + i je koreňom danej algebraickej rovnice, potom

aj komplexné číslo 2 − i je jej koreňom a polynóm
P (x) = 5x4 − 23x3 + 35x2 − 7x − 10 je deliteľný polynómom
(x − (2 + i))(x − (2 − i)) = ((x − 2) − i)((x − 2) + i) = (x − 2)2 − i2 = x2 − 4x + 5
bezo zvyšku. Nájdeme podiel týchto polynómov:
5x4 − 23x3 + 35x2 − 7x − 10 : x2 − 4x + 5 = 5x2 − 3x − 2

− (5x4 − 20x3 + 25x2 )
−3x3 + 10x2 − 7x − 10
− (−3x3 + 12x2 − 15x)
−2x2 + 8x − 10
− (−2x2 + 8x − 10)
0
Ďalšie dva korene danej algebraickej rovnice budú korene kvadratickej rovnice
5x2 − 3x − 2 = 0 t.j. čísla x3 = 1, x4 = − 25 . Polynóm P (x) môžeme napísať
2
P (x) = 5(x2 − 4x + 5)(x − 1)(x + ),
5
čo je rozklad P (x) na súčin polynómov 1. a 2. stupňa s reálnymi koeficientmi,
pričom polynóm 2.-ho stupňa nemá reálne korene.
3x+2
Príklad 8. Rozložme rýdzoracionálnu funkciu f (x) = x5 −x2
na súčet parciálnych
zlomkov.
Riešenie: Menovateľ rozložíme na súčin
x5 − x2 = x2 (x3 − 1) = x2 (x − 1)(x2 + x + 1).
Potom ( podľa vety 9 zo strany 6)
3x + 2 A B C Dx + E
= + + +
x2 (x − 1)(x2 + x + 1) x2 x x − 1 x2 + x + 1
a po vynásobení najmenším spoločným menovateľom a po úprave dostaneme
3x + 2 = A(x3 − 1) + B(x4 − x) + C(x4 + x3 + x2 ) + D(x4 − x3 ) + E(x3 − x2 ).
Porovnáme koeficienty pri rovnakých mocninách x:

x4 : 0= B + C + D
x3 : 0= A + C − D + E
x2 : 0= C − E
x1 : 3= − B
x0 : 2= − A
Riešením tohto systému lineárnych rovníc je A = −2, B = −3, C = 53 , D + 43 ,

E = 53 . Rozklad bude mať tvar
3x + 2 2 3 5 4x + 5
5 2
=− 2 − + + 2
.
x −x x x 3(x − 1) 3(x + x + 1)
Úlohy
1. Vynásobte polynómy P (x) a Q(x)
a) (2x4 − x3 + x2 + x + 1)(x2 − 3x + 1)
b) (x3 + x2 − x − 1)(x3 − 2x − 1)
c) (x2 − 2x + 1)(x2 + 2x)
d) (x3 + 2x2 − x + 1)(x3 + x − 1)
2. Nájdite čiastočný podiel R(x) a zvyšok Z(x) pri delení polynómu P (x) a
Q(x), ak
a) P (x) = 2x4 − 3x3 + 4x2 − 5x + 16; Q(x) = x2 − 3x + 1

b) P (x) = x3 − 3x2 − x − 1; Q(x) = 3x2 − 2x + 1
c) P (x) = x4 − 2x3 + 4x2 − 6x + 8; Q(x) = x − 1
d) P (x) = 2x5 − 5x3 − 8x; Q(x) = x + 3
3. Pomocou Hornerovej schémy vydeľte polynóm P (x) polynómom Q(x), ak
a) P (x) = −2x3 − 4x2 − 3x + 5; Q(x) = x − 3

b) P (x) = 3x4 + 16x3 − 10x2 + 14x + 5; Q(x) = x + 6
c) P (x) = 3x5 − 8x4 + 10x3 − 13x2 + 4x − 4; Q(x) = x − 2
d) P (x) = −4x6 − 20x5 − 17x4 + 2x − 3; Q(x) = x + 1
4. Nájdite hodnotu polynómu P (x) v čísle α
a) P (x) = 3x3 − 2x2 + 4x − 3; α = −3

b) P (x) = x4 + 3x3 + 4x − 6; α = −4
c) P (x) = −5x5 + 5x3 + 4x2 + 2; α = 2
d) P (x) = 2x6 + 5x5 − 5x4 + 15x2 − 3; α = −3
5. Riešte rovnicu
a) x3 + x2 + x = 0
b) x4 + x3 − 2x2 = 0
c) 2x5 + 5x4 − 3x3 = 0
d) x4 + 6x3 + 9x2 = 0
Úlohy 15
6. Vypočítajte číslo a tak, aby číslo α bolo jej koreňom? Riešte potom túto
rovnicu.
a) x3 + 2x2 − ax + 6 = 0; α = 2
b) x3 + 2x2 − ax + 3 = 0; α = 3
c) x3 − 2x2 − ax + 6 = 0; α = 2
d) x3 + 2x2 + ax + 4 = 0; α = −2
7. Zistite násobnosť koreňa x1 algebraickej rovnice
a) x4 − 8x3 + 6x2 + 40x + 25 = 0; x1 = −1

b) x5 − 7x4 + 16x3 − 8x2 − 16x + 16 = 0; x1 = 2
c) x5 + 5x4 + 7x3 + 2x2 + 4x + 8 = 0; x1 = −2
d) x6 + 3x5 + 4x4 + 3x3 − 15x2 − 16x + 20 = 0; x1 = 1
8. Riešte rovnicu a potom ju napíšte v tvare súčinu koreňových činiteľov, ak
a) číslo 2 je koreňom rovnice x3 − 2x2 + 4x − 8 = 0

b) čísla 1 a 2 sú korene rovnice x4 + 2x3 − 7x2 − 8x + 12 = 0
c) čísla 1 a −2 sú korene rovnice x4 + 2x3 − 3x2 − 4x + 4 = 0
d) čísla 1 a −2 sú korene rovnice x4 − x3 − 3x2 + 5x − 2 = 0
9. Napíšte polynóm
a) druhého stupňa, ktorý má korene čísla 2, −4

b) piateho stupňa, ktorý má korene čísla 0, 1, 2, −1, 3
c) tretieho stupňa, ktorý má číslo 1 jednoduchý a číslo −1 dvojnásobný
koreň
d) piateho stupňa, ktorý má číslo 2 trojnásobný a číslo 0 dvojnásobný
koreň
10. Napíšte algebraickú rovnicu najnižšieho stupňa s reálnymi koeficientami,

ktorá má tieto korene
a) číslo 1 dvojnásobný, číslo 3 jednoduchý, číslo −1 jednoduchý

b) číslo −1 dvojnásobný, číslo 2 jednoduchý, číslo 1 jednoduchý
c) číslo 2 dvojnásobný, číslo −3 dvojnásobný
d) číslo −3 dvojnásobný, číslo 2 dvojnásobný
11. Nájdite najskôr racionálne korene rovnice a potom ju riešte
a) 3x3 + 7x2 − 4 = 0
b) 6x4 − 11x3 − x2 − 4 = 0
c) 4x4 − 11x2 + 9x − 2 = 0
d) 2x4 − x2 − 1 = 0
e) x5 − 6x3 + 2x2 + 9x − 6 = 0
f) 14x3 − 15x2 + 6x − 1 = 0
g) x5 − 2x4 − 4x3 + 4x2 − 5x + 6 = 0
12. Rozložte daný polynóm na súčin polynómov prvého a druhého stupňa s

reálnymi koeficientmi, pričom polynómy druhého stupňa nemajú reálne
korene
a) P (x) = x5 − 4x4 − 6x3 + 16x2 + 29x + 12

b) P (x) = x9 + 2x6 + x3
c) P (x) = x4 − 3x2 + 2x
d) P (x) = 2x4 − 12x3 + 18x2 − 12x + 16
13. Nájdite agebraickú rovnicu, ktorá má všetky korene jednoduché a rovnaké

ako daná rovnica
a) x3 − 2x2 − 15x + 36 = 0
b) x5 − 10x3 − 20x2 − 15x − 4 = 0
c) x4 − 7x3 + 18x2 − 20x + 8 = 0
d) x4 − 4x3 + 6x2 − 4x + 1 = 0
14. Riešte rovnicu P (x) = 0, ak viete, že číslo α je jej koreň
a) P (x) = x4 + 5x2 − 22x − 10; α = −1 + 3i

b) P (x) = x5 + 3x4 + 5x3 − x2 − 14x − 10; α = −1 − 2i
c) P (x) = x5 + 10x2 − x − 10; α = 1 + 2i
d) P (x) = x6 − 2x5 − 5x4 + 12x3 + 11x2 − 18x − 15; α = 2 − i
15. Rozložte rýdzoracionálnu funkciu f (x) na súčet parciálnych zlomkov

x−1
a) f (x) = x2 −x−2
3x2 +3x+12
b) f (x) = x3 +x2 −2x
Úlohy 17
x2 +1
c) f (x) = (x2 −1)(x2 +x−6)
3x4 +5
d) f (x) = x5 +2x3 +x
x2 +3x+3
e) f (x) = x3 +5x2 +6x
x3 +2x2 +3
f) f (x) = (x2 −1)(x+2)
V úlohách 16 - 20 riešte algebraickú rovnicu
16. a) x4 + 11x3 + 17x2 − 11x − 18 = 0

b) 3x4 − 5x3 − 28x2 − 4x + 16 = 0
c) x4 − 4x3 + 4x2 − 4x + 3 = 0
d) 6x4 + 35x3 + 13x2 − 56x + 20 = 0
17. a) x4 − 2x3 − 2x2 + 8x − 8 = 0

b) x4 − 6x3 + 14x2 − 14x + 5 = 0
c) 4x4 − 13x2 + 9 = 0
d) x4 + 3x2 − 10 = 0
18. a) x5 − 9x4 + 24x3 − 24x2 + 23x − 15 = 0

b) x5 − 5x4 − 3x3 + 29x2 + 2x − 24 = 0
c) 3x5 − 2x4 − 33x3 − 32x2 + 12x + 16 = 0
d) x5 − 4x4 + 5x3 − 6x + 4 = 0
19. a) x6 − 6x5 + 5x4 + 40x3 − 121x2 + 126x − 45 = 0

b) x5 + x4 + x3 + x2 − 6x − 6 = 0
c) x6 − x5 − 3x4 + x3 + 2x + 4 = 0
d) x5 + 10x2 − x − 10 = 0
20. a) x5 − x4 − 7x3 − x2 + 10x + 6 = 0

b) x4 − 2x3 − x2 + 4x − 2 = 0
c) x4 + 4x3 + x2 − 12x − 12 = 0
d) x4 − 2x3 − 2x2 + 6x − 3 = 0
Výsledky
1. a) 2x6 − 7x5 + 6x4 − 3x3 − x2 − 2x + 1
b) x6 + x5 − 3x4 − 4x3 + x2 + 3x + 1
c) x4 − 3x2 + 2x
d) x6 + 2x5 + 2x3 + x2 + 2x − 1
2. a) R(x) = 2x2 + 3x + 11, Z(x) = 25x − 5

b) R(x) = 13 x − 97 , Z(x) = − 26
9
− 2
9
c) R(x) = x3 − x2 + 3x − 3, Z(x) = 5
d) R(x) = 2x4 − 6x3 + 13x2 − 39x + 109, Z(x) = −327
3. a) R(x) = 2x2 + 2x + 3, Z(x) = 14

b) R(x) = 3x3 − 2x2 + 2x + 2, Z(x) = −7
c) R(x) = 3x4 − 2x3 + 6x2 − x + 2, Z(x) = 0
d) R(x) = −4x5 − 16x4 − x3 + x2 − x + 3, Z(x) = −6
4. a) −114 b) 42 c) −102 d) −30

√
5. a) x1 = 0, x2,3 = 12 (−1 ± i 3)
b) x1 = x2 = 0, x3 = 1, x4 = −2
c) x1 = x2 = x3 = 0, x4 = 12 , x5 = −3
d) x1 = x2 = 0, x3 = x4 = −3
√
6. a) a = 11, x1 = 2, x2,3 = −2 ± 7
√
b) a = 16, x1 = 3, x2,3 = 21 (−5 ± 29)
√
c) a = 3, x1 = 2, x2,3 = ± 3
√
d) a = 2, x1 = −2, x2,3 = ±i 2
7. a) 2 b) 4 c) 3 d) 2
8. a) x1 = 2, x2,3 = ±2i; (x − 2)(x − 2i)(x + 2i) = 0

b) x1 = 1, x2 = 2, x3 = −2, x4 = −3; (x − 1)(x − 2)(x + 2)(x + 3) = 0
c) x1 = 1, x2 = −2, x3 = 1, x4 = −2; (x − 1)2 (x + 2)2 = 0
d) x1 = 1, x2 = −2, x3 = 1, x4 = 1; (x − 1)3 (x + 2) = 0
9. a) napr. x2 + 2x − 8
10. a) napr. x4 − 4x3 + 2x2 + 4x − 3

Výsledky 19
√
11. a) −1, −2, 32 e) 1, 1, −2, ± 3
√
b) 2, − 23 , 1±i4 7
√
1 2±i 3
1 f) 2
, 7
c) 1, −2, 2
q
1
d) 1, −1, ±i 2 g) 1, −2, 3, i, −i
12. a) (x + 1)3 (x − 3)(x − 4)

b) x3 (x + 1)2 (x2 − x + 1)2
c) x(x − 1)2 (x + 2)
d) 2(x − 2)(x − 4)(x2 + 1)
13. a) napr. x2 − 7x + 12 = 0
b) napr. x2 − 3x − 4 = 0
c) napr. x2 − 3x + 2 = 0
d) napr. x − 1 = 0
√
14. a) x1,2 = −1 ± 3i, x3,4 = 1 ± 2
√
b) x1,2 = −1 ± 2i, x3 = −1, x4,5 = ± 2
c) x1,2 = 1 ± 2i, x3 = 1, x4 = −1, x5 = −2
√
d) x1,2 = 2 ± i, x3,4 = −1, x5,6 = ± 3
2 1
15. a) f (x) = 3(x+1)
+ 3(x−2)
6 3 6
b) f (x) = x−1
+ x+2
− x
1 1 1 1
c) f (x) = 6(x+1)
− 4(x−1)
− 4(x+3)
+ 3(x−2)
5 2x 8x
d) f (x) = x
− x2 +1
− (x2 +1)2
1 1 1
e) f (x) = 2x
− 2(x+2)
+ x+3
1 2 1
f) f (x) = 1 + x−1
− x+1
+ x+2
16. a) ±1, −2, −9 c) 1, 3, ±i

b) 4, −2, −1, 32 d) −2, −5, 23 , 12
17. a) 2, −2, 1 ± i c) 1, −1, ± 32

√ √
b) 1, 1, 2 ± i d) ± 2, ±i 5
18. a) 1, 3, 5, ±i c) −1, −1, 23 , −2, 4

b) 1, −1, 3, −2, 4 d) −1, 1, 2, 1 ± i
√
19. a) 1, 1, 3, −3, 2 ± i c) −1, 2, ±i, ± 2
√ √
b) −1, ± 2, ±i 3 d) 1, −1, −2, 1 ± 2i
√ √
20. a) −1, −1, 3, ± 2 c) −2, −2, ± 3
√ √
b) 1, 1, ± 2 d) 1, 1, ± 3
B MATICE. DETERMINANT MATICE. HODNOSŤ MATICE 21
B MATICE. DETERMINANT MATICE.

HODNOSŤ MATICE
Matice
Definícia 1. Nech m, n sú prirodzené čísla. Systém m · n prvkov množiny M ⊂ R
usporiadaných do m riadkov a n stĺpcov sa nazýva matica typu m × n.
Označuje sa A = (aij ), i = 1, 2, . . . , m, j = 1, 2, . . . , n alebo
 
a11 a12 a13 . . . a1n
 a21 a22 a13 . . . a2n 
A=  ...
.

am1 am2 am3 . . . amn
Prvky aij ∈ M (i = 1, 2, . . . , m, j = 1, 2, . . . , n) sa nazývajú prvkami matice.

Prvok aij je v i−tom riadku a j−tom stĺpci matice.
Definícia 2. Prvky aii , i = 1, 2, . . . , min{m, n} tvoria hlavnú diagonálu matice.
Definícia 3. Matica typu n × n sa nazýva štvorcovou maticou stupňa n.
Definícia 4. Matica s jediným riadkom (m = 1) sa nazýva riadkovým

vektorom, matica s jediným stĺpcom (n = 1) sa nazýva stĺpcovým vektorom.
Matica typu m × n, ktorej všetky prvky sa rovnajú nule sa nazýva nulová matica
a označuje sa symbolom 0.
Definícia 5. Štvorcová matica, v ktorej aij = 0 pre každé i 6= j, i, j = 1, 2, . . . , n

sa nazýva diagonálna matica (t.j. prvky mimo hlavnej diagonály sú rovné nule.)
Diagonálna matica, ktorej všetky prvky hlavnej diagonály sa rovnajú číslu 1 (t.j.
aii = 1, i = 1, 2, . . . , n) sa nazýva jednotková matica (stupňa n) a označuje sa E.
0
Definícia 6. Nech matica A = (aij ) je typu m × n. Matica AT = (aij ) typu n × m
0
s prvkami aij = aji , i = 1, 2, . . . , m, j = 1, 2, . . . , n sa nazýva transponovanou
maticou k matici A.
Maticu AT dostaneme z matice A zámenou riadkov za stĺpce, zachovajúc pritom

ich poradie.
Transponovaná matica k riadkovému (stĺpcovému) vektoru je stĺpcový (riadkový)
vektor.
22 B MATICE. DETERMINANT MATICE. HODNOSŤ MATICE
Definícia 7 (Rovnosť matíc). Hovoríme, že matice A, B sa rovnajú práve vtedy

a len vtedy, keď sú rovnakého typu (napr. m × n ) a platí
aij = bij , i = 1, 2, . . . , m, j = 1, 2, . . . , n.
Rovnosť matíc sa zapisuje A = B.
Definícia 8 (Súčet matíc). Súčtom matíc A = (aij ), B = (bij ) typu

m × n nazývame maticu C = (cij ) typu m × n s prvkami
cij = aij + bij , i = 1, 2, . . . , m, j = 1, 2, . . . , n.
Súčet matíc A a B zapisujeme C = A + B.
Definícia 9 (Násobenie matice číslom). Súčinom reálneho čísla k a matice

A = (aij ) typu m × n nazývame maticu C = (cij ) typu m × n s prvkami
cij = kaij , i = 1, 2, . . . , m, j = 1, 2, . . . , n.
Píšeme C = kA.
Definícia 10 (Násobenie matíc). Nech A = (aij ) je matica typu m × n a

B = (bij ) matica typu n × p. Súčinom matíc A a B (v tomto poradí) je matica
C = (cij ) typu m × p s prvkami
cij = ai1 b1j + ai2 b2j + · · · + ain bnj , i = 1, 2, . . . , m, j = 1, 2, . . . , p.
Píšeme C = AB.
Pre násobenie matíc neplatí vo všeobecnosti komutatívny zákon.
Veta 1 (Pravidlá pre operácie s maticami). Nech A, B, C sú matice a k, l sú

Matice 23
reálne čísla. Potom platí
A+B = B+A
(A + B) + C = A + (B + C)
A+0 = A
k(A + B) = kA + kB
(k + l)A = kA + lA
k(AB) = (kA)B = A(kB)
A(BC) = (AB)C
(A + B)C = AC + BC
A(B + C) = AB + AC
AE = EA = A
0A = A0 = 0
(pri predpoklade, že uvedené operácie majú zmysel).

Riešené príklady
Príklad 1. Nájdime súčet matíc A a B, ak

2 1 −1 3 2 −1
A= B= .
3 2 −4 3 3 4
Riešenie: Podľa definície súčtu matíc dostaneme

2 + 3 1 + 2 −1 + (−1) 5 3 −2
A+B = = .
3 + 2 2 + 3 −4 + 4 5 5 0
Príklad 2. Vypočítajte neznámu maticu X z maticovej rovnice 2X + E = A, ak

1 2
A= .
3 4

a b
Riešenie: Označme X = . Potom
c d

a b 1 0 1 2
2 + =
c d 0 1 3 4

2a 2b 1 0 1 2
+ =
2c 2d 0 1 3 4

2a + 1 2b 1 2
=
2c 2d + 1 3 4
Podľa definície rovnosti matíc dostaneme
2a + 1 = 1
2b = 2
2c = 3
2d + 1 = 4,
b = 1, c = 32 , d = 23 . Riešením danej rovnice je teda matica

odkiaľa = 0,
0 1
X= 3 3 .
2 2
   
2 3 2 1
Príklad 3. Dané sú matice A =  1 −1  , B =  −1 −1  . Nájdeme
0 5 0 3
T
maticu (2A − 3B) .
Riešenie: Označme C = 2A − 3B. Maticu C nájdeme podľa definície.

   
2 3 2 1
C = 2A − 3B = 2A + (−3)B = 2  1 −1  + (−3)  −1 −1  =
0 5 0 3
     
4 6 −6 −3 −2 3
=  2 −2  +  3 3  =  5 1 .
0 10 0 −9 0 1
Maticu C transponujeme, t.j. jej riadky napíšeme ako stĺpce, pričom poradie
zachováme

T −2 5 0
(2A − 3B)T = C =
3 1 1
 
−1 2
2 3 −4
Príklad 4. Dané sú matice A = , B =  1 1  . Vypočítajme
1 2 5
0 3
súčiny matíc AB a BA.
Riešenie: Matica A je typu 2 × 3, matica B je typu 3 × 2, podľa definície súčinu

matíc AB aj BA existujú.

2 · (−1) + 3 · 1 + (−4) · 0; 2 · 2 + 3 · 1 + (−4) · 3
AB = =
1 · (−1) + 2 · 1 + 5 · 0; 1·2+2·1+5·3

−2 + 3 + 0; 4 + 3 − 12 1 −5
= =
−1 + 2 + 0; 2 + 2 + 15 1 19
 
(−1) · 2 + 2 · 1; (−1) · 3 + 2 · 2; (−1) · (−4) + 2 · 5
BA =  1 · 2 + 1 · 1; 1 · 3 + 1 · 2; 1 · (−4) + 1 · 5  =
0 · 2 + 3 · 1; 0 · 3 + 3 · 2; 0 · (−4) + 3 · 5
   
−2 + 2; −3 + 4; 4 + 10 0 1 14
=  2 + 1; 3 + 2; −4 + 5  =  3 5 1 
0 + 3; 0 + 6; 0 + 15 3 6 15
Matice AB a BA sú rôzne a dokonca rôzneho typu.

 
2 −1
3 2
Príklad 5. Nájdite súčin matíc A = ,B= 1 0 .
1 −1
3 −4
Riešenie: Súčin matíc AB nie je definovaný preto, lebo matica A je typu 2 × 2 a

matica B je typu 3 × 2. Je však definovaný súčin BA a platí
  BA =  
2 −1 2 · 3 + (−1) · 1; 2 · 2 + (−1) · (−1)
3 2
 1 0  =  1 · 3 + 0 · 1; 1 · 2 + 0 · (−1)  =
1 −1
3 −4 3 · 3 + (−4) · 1; 3 · 2 + (−4) · (−1)
   
6−1 4+1 5 5
=  3 + 0 2 + 0  =  3 2 .
9−4 6+4 5 10
Príklad 6. Určte prvky matice X z rovnice X + 2A = B 2 , ak

   
2 1 1 4 2 2
A= 0 3 3 , B =  0 6 6 .
4 −2 −1 8 −4 −2
Riešenie: Najprv vypočítajme 2A a B 2 :

   
2 1 1 4 2 2
2A = 2  0 3 3 = 0 6 6 
4 −2 −1 8 −4 −2
  
6 1 0 6 1 0
B 2 = B · B =  −2 3 −4   −2 3 −4  =
1 5 2 1 5 2
0 1
6 · 6 + 1 · (−2) + 0 · 1; 6 · 1 + 1 · 3 + 0 · 5; 6 · 0 + 1 · (−4) + 0 · 2
= @ (−2) · 6 + 3 · (−2) + (−4) · 1; (−2) · 1 + 3 · 3 + (−4) · 5; (−2) · 0 + 3 · (−4) + (−4) · 2 A =
1 · 6 + 5 · (−2) + 2 · 1; 1 · 1 + 5 · 3 + 2 · 5; 1 · 0 + 5 · (−4) + 2 · 2
   
36 − 2 + 0; 6 + 3 + 0; 0 − 4 + 0 34 9 −4
=  −12 − 6 − 4; −2 + 9 − 20; 0 − 12 − 8  =  −22 −13 −20 
6 − 10 + 2; 1 + 15 + 10; 0 − 20 + 4 −2 26 −16
a dosadíme do rovnice
     
x11 x12 x13 4 2 2 34 9 −4
 x21 x22 x23  +  0 6 6  =  −22 −13 −20 
x31 x32 x33 8 −4 −2 −2 26 −16
Podľa definície súčtu a rovnosti matíc dostaneme
x11 + 4 = 34
x12 + 2 = 9
x13 + 2 = −4
x21 + 0 = −22
x22 + 6 = −13
x23 + 6 = −20
x31 + 8 = −2
x32 − 4 = 26
x33 − 2 = −16
Hľadaná matica je
 
30 7 −6
X =  −22 −19 −26  .
−10 30 −14
Úlohy
1. Zistite, či pre matice A, B platí A = B
 
1 2
1 2 1
a) A = , B= 2 1 
2 1 1
1 2
   
1 3 2 1 3 2
b) A =  5 3 1  , B= 5 3 1 
0 0 0 1 3 2
1 24

1 2
c) A = , B=
3 0 3 0

−1 3 1 cos π 3 1
d) A = , B=
4 2 0 4 2 sin π
2. Pre aké reálne čísla x, y, z, u platí

2x + 5y 4 x+7 4
a) =
9 y+2 9 3

2x + 3 4 10x + 1 2y + 3
b) =
8 12 8 4x + 11

2x + 5y 4 12x + 9 4
c) =
9 2y + 1 9 3

2x + 3 4 6 8 10x + 1 2y + 3 6 8
d) =
8 12 6 4 9 6z + 2 3u 4
3. Nájdite transponované matice k maticiam
 
3 7 5 1 1
a)  −2 
2 1 3 4
  c) 
 3 

1 2 5
5
b)  3 2 1 
8 2 7 d) 18 4 12 −5

1 3x + 2
4. Nájdite reálne čísla x, y tak, aby matica bola
4y − 1 2
1 7
transponovaná k matici .
−1 2
5. Vypočítajte A + B, 2A, 3B − A, ak

1 2 0 1
a) A = , B=
−1 3 2 −1
Úlohy 29
   
5 1 −2 3 2 1
b) A =  7 1 −3  , B= 2 2 1 
3 2 0 1 3 3

c) A = 1 2 −1 2 , B= 2 3 4 −4
   
1 2
d) A =  −1 ,
 B=  3 
0 4
6. Nájdite maticu 2AT + 5B, ak

2 1 1 −1
a) A = , B=
0 3 2 2
   
1 1 2 −1 0 1
b) A =  2 3 5  , B =  −1 1 3 
4 0 6 −2 0 2
 
1
c) A =  2  , B = 7 0 −1
3
   
1 2 −1 2 2 1 −1 0
 1 0 3 1   0 2 3 1 
d) A =  2 1
, B =  
0 0   1 2 3 0 
3 4 0 −1 0 0 3 4
7. Vypočítajte (A + B)T , ak

3 2 1 0
a) A = , B=
1 −1 −4 2

1 2 −1 2
b) A = , B=
0 1 4 2
   
3 1 −1 1 −1 2
c) A =  2 0 3 , B= 3 4 −1 
0 1 0 1 2 0
   
1 0 4 0 −1 3
d) A =  0 2 4  , B= 0 1 2 
−1 2 3 1 2 −2
8. Vypočítajte súčiny matíc AB a BA, ak

2 −3 9 −6
a) A = , B=
4 −6 6 −4

1 0 4 2
b) A = , B=
−1 5 −3 1

3 2 2 −1
c) A = , B=
1 4 0 2

3 1 −2 0
d) A = , B=
−1 0 −1 1
   
1 3 2 2 1 2
a) A =  2 −1 0  , B =  0 −1 1 
1 0 2 2 1 0
   
2 −1 5 0 3 0
b) A =  4 3 0 , B =  1 5 −2 
0 −2 −2 −1 0 1
   
5 1 −2 3 1 2
c) A =  7 1 −3  , B= 2 2 1 
3 2 0 1 3 3
   
1 3 2 1 1 1
d) A =  1 2 4  , B= 0 3 2 
2 1 1 2 0 1
 
1
a) A = 1 −1 2 , B= 2 
3

−1
b) A = 1 3 , B=
2
 
1 3
1 2 2
c) A = , B= 1 4 
2 3 1
2 2
 
0 3
1 2 −1 0  −1 4 
d) A = , B= 
−1 0 5 3  2 1 
5 0
 
1 1
2 5 −1
e) A =  0 −2 ,  B=
−2 0 4
5 0
 
  2 0 3
1 0 −2 3  1 −1 1 
f) A =  0 5 0 1 , B=  0

1 2 
−2 0 1 −1
4 0 0
Úlohy 31
11. Vypočítajte súčin matíc AB, ak

 
2 1 −1
2 1 3
a) A= , B= 0 3 2 
0 −1 1
0 1 2
   
1 3 4 2 1
 −2 3 −1 2   3 
b) A= 4 1
, B = 
 −2 

2 3 
1 2 2 1 −1
   
5 1 0 1
c) A=  2 −2 2 ,  B=  2 
3 0 −1 3
 
0
0 2 1
d) A= , B =  −1 
−1 3 1
1
 
1 3
2 1 3
e) A= , B= 2 2 
1 0 −1
−1 0

1 −2 2 4 −1
f) A= , B=
0 3 −1 0 0
 
3 1
5 1 0 −2
g) A=  −1 2 , B=
0 0 3 1
0 4
 
1 −1
 0 2  8 −2 0
h) A=  , B=
−3 0  1 2 −1
2 4
 
2 0 1  
 −1 3 1 2 0
5  
i) A= 2 0 , B =  0 −3 0 
0 
1 −1 2
0 1 −1
12 Vynásobte matice

1 0 4 −3 1 0
a)
−1 1 3 −1 1 1

1 −3 4 1 0 1
b)
2 0 0 −2 −1 0
   
1 2 1 2 0 1 1 1 1
c)  0 2 1   0 1 1  2 2 2 
3 2 1 1 1 1 3 3 3
   
1 −1 1 1 −2 0 2 4 −1
d)  5 0 2  2 0 3   0 5 −2 
0 −3 0 0 −3 1 1 0 0
13. Vypočítajte A2 , ak
 
1 2 1 2 3
a) A =
3 1 c) A =  2 1 3 
1 2 2
 
1 −1 1
1 −1 d) A =  0 2 1 
b) A =
0 2 1 −1 0
 
1 −3 1 2 −1
a) A =
2 −1 b) A =  0 3 1 
−2 1 −1
 
2 −1 1 0 2
a) A =
1 3 b) A =  −1 1 0 
0 3 −2
16. Nájdite 4AT + 5BE − CA, kde E je jednotková matica tretieho stupňa a
     
1 2 1 1 −1 1 2 0 1
a) A =  −1 0 2  B =  2 1 0  C =  −1 1 1 
3 1 2 0 1 2 2 1 3
     
2 3 1 2 0 −1 1 2 3
b) A =  −1 2 −2  B =  1 −1 −1  C =  1 0 2 
1 0 3 2 1 1 2 2 −1
 
5 8 4
17. Daná je matica A =  3 2 5  . Akú maticu B musíme pripočítať k
7 6 0
matici A, aby sme dostali jednotkovú maticu?
 
2 1 1
18. Nájdite maticu A2 + A + E, ak A =  1 2 1  .
1 1 2
Výsledky 33
Výsledky
1. a) nie b) nie c) áno d) áno
2. a) x = 2, y = 1 c) x = − 25 , y = 1
b) x = 41 , y = 12 d) x = 14 , y = 12 , z = 53 , u = 2
 
3 2 c) 1 −2 3 5
 7 1   
3. a) 
 5 3 
 18
 4 
1 4 d) 
 12 

 
1 3 8 −5
b)  2 2 2 
5 1 7
4. x = −1, y = 2

1 3 2 4
5. a) A + B = , 2A = ,
1 2 −2 6
−1 1
3B − A =
7 −6
   
8 3 −1 10 2 −4
b) A + B =  9 3 −2  , 2A =  14 2 −6  ,
4 5 3  6 4 0
4 5 5
3B − A =  −1 5 6 
0 7 9

c) A + B = 3 5 3 −2 , 2A = 2 4 −2 4 ,

3B − A = 5 7 13 −14
     
3 2 5
d) A + B =  2  , 2A =  −2  , 3B − A =  10 
4 0 12

9 −5

6. a) c) 37 4 1
12 16  
  12 7 −1 6
−3 4 13  4 10 17 13 
d)  
b)  −3 11 15   3 16 15 0 
−6 10 22 4 2 15 18
7.
 
4 −3 4 5 1
a)
2 1 c)  0 4 3 
1 2 0
 
1 0 0
0 4 d)  −1 3 4 
b)
4 3 7 2 1

0 0 −6 9
8. a) AB = , BA =
0 0 −4 6

4 2 2 10
b) AB = , BA =
−19 3 −4 5

6 1 5 0
c) AB = , BA =
2 7 2 8

−7 1 −6 −2
d) AB = , BA =
2 0 −4 −1
   
6 0 5 6 5 8
9. a) AB =  4 3 3  , BA =  −1 1 2 
6 3 2 4 5 4
   
−6 1 7 12 9 0
b) AB = 3 27 −6  , BA =  22 18 9 
0 −10 2 −2 −1 −7
   
15 1 5 28 8 −9
c) AB =  20 0 16  , BA =  27 6 −10 
13 7 8 35 10 −11
   
5 10 9 4 6 7
d) AB =  9 10 9  , BA =  7 8 14 
4 5 5 4 7 5
 
1 −1 2
10. a) AB = (5) , BA =  2 −2 4 
3 −3 6

−1 −3
b) AB = (5) , BA =
2 6
 
7 11 5
7 15
c) AB = , BA =  9 14 6 
7 20
6 10 6
 
−3 0 15 9
−4 10  −5 −2 21 12 
d) AB = , BA =  
25 2  1 4 3 3 
5 10 −5 0
Výsledky 35
 
0 5 3
−3 −8
e) AB =  4 0 −8  , BA =
18 −2
10 25 −5
 
  −4 0 −1 3
14 −2 −1  −1 −5 −1 1 
f) AB =  9 −5 5 , BA = 
 −4

5 2 −1 
−8 1 −4
4 0 −8 12

4 8 6 4 4 −1
11. a) f)
0 −2 0 −3 0 0
 
0
 
15 3 3 −5
 7  g)  −5 −1 6 4 
b)  
 0  0 0 12 4
2  
  7 −4 1
7  2 4 −2 
c)  4  h)  −24

6 0 
0 20 4 −4

−1 
3 3 2

d)
−2  4 −16 10 
i)  
1 8  2 4 0 
e)
2 3 −1 −2 −2
 
1 −3 21 21 21
12. a)
1 2 c)  16 16 16 
31 31 31
 
−4 −29 11
−7 4 d)  12 −60 27 
b)
−2 8 −21 −24 6
 
7 4 8 10 15
13. a)
6 7 c)  7 11 15 
7 8 13
 
2 −4 0
1 −3 d)  1 3 2 
b)
0 4 1 −3 0
 
−5 15 −1 29 2
14. a)
−10 5 b)  −6 28 10 
−8 −2 −6
 
−16 −55 −5 18 −22
15. a)
55 39 b)  2 −5 −6 
−9 −33 28
   
4 −14 13 15 −11 −7
16. a)  17 6 1  b)  13 0 −2 
−6 6 8 13 −13 22
 
−4 −8 −4
17.  −3 −1 −5 
−7 −6 1
 
9 6 6
18.  6 9 6 
6 6 9
Determinant matice. Hodnosť matice 37
Determinant matice. Hodnosť matice

Nech A je štvorcová matica stupňa n > 1, potom znakom Aij budeme označovať
maticu, ktorá vznikne z matice A vynechaním i-teho riadku a j-teho stĺpca. Je to
znovu štvorcová matica a to stupňa n − 1.
Definícia 11. Determinantom štvorcovej matice

 
a11 a12 a13 . . . a1n
 a21 a22 a23 . . . a2n 
A=  ...
.

an1 an2 an3 . . . ann
stupňa n je číslo, označené |A|, ktoré sa rovná
1. |A| = a11 , ak matica A je stupňa 1, t.j. A = (a11 )
2. |A| = a11 |A11 | − a12 |A12 | + a13 |A13 | − · · · + (−1)1+n a1n |A1n |, ak matica je
stupňa n > 1.
Podľa definície determinant matice druhého stupňa je

a11 a12
|A| = = a11 |A11 | − a12 |A12 | = a11 a22 − a12 a21 (B.1)
a21 a22
Vzorec pre determinant matice druhého stupňa si môžeme zapamätať tak, že od

súčinu prvkov na hlavnej diagonále odčítame súčin prvkov na vedľajšej diagonále.
Nech matica A je štvorcová tretieho stupňa
 
a11 a12 a13
A =  a21 a22 a23  .
a31 a32 a33
Potom jej determinantom podľa definície je
|A| = a11 |A11 | − a12 |A12 | + a13 |A13 | =

a a
a11 22 23 − a12 a21 a23 + a13 a21 a22

a32 a33 a31 a33 a31 a32
Pre výpočet determinantov druhého stupňa použijeme vzorec (B.1). Dostaneme
|A| = a11 (a22 a33 − a32 a23 ) − a12 (a21 a33 − a31 a23 ) + a13 (a21 a32 − a31 a22 ) =
= a11 a22 a33 − a11 a32 a23 − a12 a21 a33 + a12 a23 a31 + a13 a21 a32 − a13 a22 a31
Posledný vzorec je dlhý a ťažko sa pamätá. Všimnime si preto nasledujúci spôsob

výpočtu determinantu matice tretieho stupňa. K stĺpcom matice A pripíšme prvé
dva stĺpce a utvorme súčiny po troch prvkoch z každého riadku a z každého stĺpca
v smere hlavnej diagonály so znamienkom + a v smere vedľajšej diagonály so
znamienkom − a výsledok sčítajme.
Tento spôsob výpočtu determinantu matice tretieho stupňa sa volá Sarrusovo
pravidlo.
a11 a12 a13 a11 a12

a21 a22 a23 a21 a22

a31 a32 a33 a31 a32
− − − + + +
= a11 a22 a33 + a12 a23 a31 + a13 a21 a32 − (a12 a21 a33 + a11 a23 a32 + a13 a22 a31 )
Pre determinant matice stupňa n > 3 neexistuje pravidlo podobné Sarrusovmu
pravidlu.
V ďalšom budeme predpokladať, že všetky uvedené matice sú štvorcové stupňa n.
Veta 2. Nech A a AT sú dve vzájomne transponované matice. Potom ich

determinanty sú rovnaké.
Veta 3. Pre determinant štvorcovej matice stupňa n platí
a) |A| = (−1)i+1 ai1 |Ai1 | + (−1)i+2 ai2 |Ai2 | + · · · + +(−1)i+n ain |Ain | =
n
(−1)i+j aij |Aij |, kde i = 1, 2, . . . , n (rozvoj determinantu podľa
P
j=1
prvkov i-teho riadku)
b) |A| = (−1)1+j a1j |A1j | + (−1)2+j a2j |A2j | + · · · + +(−1)n+j anj |Anj | =
n
(−1)i+j aij |Aij |, kde j = 1, 2, . . . , n (rozvoj determinantu podľa
P
i=1
prvkov j-teho stĺpca)
Veta 4. Nech matica B vznikne z matice A tak, že k niektorému jej riadku

(stĺpcu) pripočítame k-násobok iného riadku (stĺpca). Potom |A| = |B|.
Táto veta nám umožní jednoduchší výpočet determinantu ako podľa definície.
Riadky (stĺpce) matice vynásobíme vhodnými číslami a pripočítame ich k iným
riadkom(stĺpcom) tak, aby sme v niektorom riadku(stĺpci) dostali čo najviac núl.
Determinant potom rozvinieme podľa tohoto riadku(stĺpca).
Veta 5. Pre determinant matice platia nasledujúce tvrdenia:

Determinant matice. Hodnosť matice 39
1. Ak všetky prvky niektorého riadku(stĺpca) matice A sa rovnajú nule, potom

|A| = 0.
2. Ak matica A má dva rovnaké riadky(stĺpce), potom |A| = 0.
3. Nech matica B vznikne z matice A tak, že vymeníme navzájom dva riadky

(stĺpce) matice A. Potom platí |A| = −|B|.
4. Ak v matici A vynásobíme ľubovoľný riadok(stĺpec) číslom c, tak determinant

matice, ktorú dostaneme sa rovná c-násobku determinantu matice A.
Definícia 12. Štvorcová matica A, ktorej determinant |A| =

6 0, sa nazýva
regulárna matica.
Definícia 13. Nech A je štvorcová matica. Maticu X, pre ktorú platí
AX = XA = E
nazývame inverznou maticou k matici A a označujeme A−1 .
Veta 6 (O výpočte inverznej matice). K štvorcovej matici A existuje

inverzná matica A−1 vtedy a len vtedy, ak A je regulárna matica a platí
 
D11 D21 D31 . . . Dn1
1  D12 D22 D32 . . . Dn2  ,
A−1 =

|A|  . . . 
D1n D2n D3n . . . Dnn
kde Dij = (−1)i+j |Aij |, i = 1, 2, . . . , n, j = 1, 2, . . . , n.
Definícia 14. Považujme riadky (stĺpce) matice A typu m × n za aritmetické

vektory (definícia 1, definícia 4). Potom hodnosť matice A je maximálny počet jej
lineárne nezávislých riadkov (stĺpcov). Označuje sa h(A). Dve matice A, B
rovnakého typu, ktoré majú rovnakú hodnosť sa nazývajú ekvivalentné, čo
označujeme A ∼ B.
Veta 7. Pre hodnosť matice platia nasledujúce tvrdenia:
1. Ak A je matica typu m × n, potom h(A) ≤ min{m, n}
2. Hodnosť matice sa rovná nule vtedy a len vtedy, ak matica je nulová

3. Hodnosť matice A sa rovná hodnosti matice AT .
Veta 8. Hodnosť matice A sa nezmení, ak vykonáme niektorú z nasledujúcich

operácií:
• vymeníme navzájom ľubovoľné dva riadky(stĺpce) v matici A
• vynásobíme ľubovoľný riadok(stĺpec) matice A nenulovým číslom
• k ľubovoľnému riadku(stĺpcu) matice A pripočítame k-násobok iného

riadku(stĺpca)
• vynecháme jeden z dvoch rovnakých riadkov(stĺpcov) matice A
• vynecháme nulový riadok(stĺpec) matice A.
Veta 9. Hodnosť matice, ktorá má trojuholníkový stupňovitý tvar (t.j. aij = 0 pre
i > j - alebo inak, všetky prvky pod hlavnou diagonálou sú rovné nule), sa rovná
počtu jej nenulových riadkov.
Definícia 15. Nech A je ľubovoľná matica. Submaticou matice A nazývame

štvorcovú maticu, ktorá vznikne z matice A vynechaním niekoľkých riadkov a
stĺpcov (prípadne žiadnych). Determinant submatice r-tého stupňa sa nazýva
minor stupňa r.
Veta 10. Hodnosť matice A je číslo h(A) vtedy a len vtedy, ak existuje nenulový
minor stupňa h(A) matice A a všetky minory matice A vyšších stupňov ako h(A)
sú rovné nule.
Veta 11. Nech A je štvorcová matica n-tého stupňa. Potom nasledujúce výroky
sú ekvivalentné
1. Riadky(stĺpce) matice A sú lineárne závislé
2. |A| = 0
3. h(A) < n.
Riešené príklady
Príklad 7. Vypočítajme determinant

1
2 −3

3
5 −1 .

2 −1 1
Riešenie: Determinant vypočítame pomocou Sarrusovho pravidla

1
2 −3 1 2
3
5 −1 3 5 = 1 · 5 · 1 + 2 · (−1) · 2 + (−3) · 3 · (−1) −
2 −1 1 2 −1
− 2 · 3 · 1 − 1 · (−1) · (−1) − (−3) · 5 · 2 = 33.

1 7 4

D = 3 2 0 .

6 5 0
Riešenie: Po použití vety o rozvoji determinantu podľa prvkov tretieho stĺpca
dostaneme

1+3
3 2 2+3
1 7 3+3
1 7
D = (−1) · 4 + (−1) · 0 + (−1) · 0 =
6 5 6 5 3 2

3 2
= 4 = 4(3 · 5 − 6 · 2) = 4(15 − 12) = 12
6 5
Pri použití rozvoja determinantu je najvýhodnejšie vybrať riadok resp. stĺpec
matice, ktorý obsahuje najviac núl.

1
2 0 −1
2 0 −3 4
D = .
1 1 1 1
−2 −1 0 2
Riešenie: Urobíme rozvoj determinantu D podľa prvkov tretieho stĺpca (obsahuje
najviac núl).

2
0 4

1
2 −1

1+3 2+3
D = (−1) · 0 1 1 1 + (−1) · (−3) 1 1 1 +
−2 −1 2 −2 −1 2

1
2 −1 1 2 −1

3+3 4+3
+ (−1) · 1 2 0 4 + (−1) · 0 2 0 4 =
−2 −1 2 1 1 1
= 0 + 3(−6) − 18 + 0 = −36
Druhý a tretí determinant v rozvoji sme vypočítali pomocou Sarrusovho pravidla.


1 −1 1 2 3

2
1 0 −1 −1

D = −2 3 1 2 −1 .

3
1 −1 0 −2

1 1 −1 −1 −1
Riešenie: Determinant upravíme tak, aby v poslednom riadku boli štyri nuly.
Podľa vlastností determinantov (ktoré nemenia hodnotu determinantov) budeme
postupovať takto: prvý stĺpec, vynásobený (-1), pripočítame k druhému stĺpcu a
prvý stĺpec postupne pripočítame k tretiemu, štvrtému a piatemu stĺpcu.

1 −1 1 2 3 1 −2 2 3 4

2
1 0 −1 −1 2 −1 2 1 1
D = −2 3 1 2 −1 = −2 5 −1 0 −3 =
3
1 −1 0 −2 3 −2 2 3 1
1 1 −1 −1 −1 1 0 0 0 0
(−1)
(1)
Takto vzniknutý determinant rozvinieme podľa prvkov posledného riadku

−2 2 3 4
5+1
−1 2 1 1
D = (−1) · 1
5 −1 0 −3
−2 2 3 1
V tomto determinante druhý riadok, vynásobený (-3), pripočítame k prvému,
potom k poslednému riadku a urobíme rozvoj podľa prvkov tretieho stĺpca

−2 2 3 4 1 −4 0 1

−1 2 1 1 (−3) −1 2 1 1
D=
=

=
5 −1 0 −3 5 −1 0 −3

−2 2 3 1 1 −4 0 −2

1 −4 1
2+3

= (−1) · 1 5 −1 −3

1 −4 −2
Pre výpočet tohto determinantu už môžeme použiť Sarrusovo pravidlo
D = (−1)(2 + 12 + 20 + 1 − 12 − 40) = (−1)(−57) = 57.
 
2 1 −1
Príklad 11. Nájdite inverznú maticu k matici A =  1 0 1 .
1 1 −1
Riešenie: Pomocou Sarrusovho pravidla dostaneme, že determinant matice A je
−1. Pretože determinant matice je rôzny od nuly, matica A je regulárna a teda
existuje k nej inverzná matica.
0 1
D11 = (−1)1+1 |A11 | = = −1
1 −1
1 1
D12 = (−1)1+2 |A12 | = − =2
1 −1
1 0
D13 = (−1)1+3 |A13 | = =1
1 1
1 −1
D21 = (−1)2+1 |A21 | = − =0
1 −1

2 −1
D22 = (−1)2+2 |A22 | = = −1
1 −1
2 1
D23 = (−1)2+3 |A23 | = − = −1
1 1

1 −1
D31 = (−1)3+1 |A31 | = =1
0 1
2 −1
D32 = (−1)3+2 |A32 | = − = −3
1 1
2 1
D33 = (−1)3+3 |A33 | = = −1
1 0
Podľa vety o výpočte inverznej matice máme
   
−1 0 1 1 0 −1
1 
A−1 = 2 −1 −3  =  −2 1 3 .
−1
1 −1 −1 −1 1 1
Príklad
12. Vyriešme
maticovú rovnicu
XA = B s neznámou maticou X, ak
3 1 6 −11
A= ,B= .
2 5 −3 −1
Riešenie: Keďže determinant matice A je 13, matica A je regulárna a teda
existuje k nej inverzná matica A−1 :

−1 1 5 −1
A =
13 −2 3
Rovnicu XA = B vynásobíme maticou A−1 sprava a upravíme
XA = B/ · A−1
XAA−1 = BA−1
XE = BA−1
X = BA−1
Odtiaľ

6 −11 1 5 −1 52 −39 1 4 −3
X= · = =
−3 −1 13 −2 3 −13 0 13 −1 0

4 −3
Riešením danej maticovej rovnice je teda matica X = .
−1 0
 
2 1 1 1
 1 3 1 1 
 
 1 1 1 5 
Príklad 13. Vypočítajme hodnosť matice A =   1 1 4
.
 1 

 1 2 3 4 
1 10 1 1
Riešenie: Vymeníme riadky za stĺpce, t.j. napíšeme transponovanú maticu, a
postupne upravujeme na trojuholníkový tvar
   
2 1 1 1 1 1 1 1 2 1 1 1 (−1) (−5)
 1 3 1 1 2 10   1 3 1 1 2 10 
  ∼  ∼
 1 1 1 4 3 1   1 1 1 4 3 1 
1 1 5 1 4 1 5 1 1 1 4 1
   
1 1 2 1 1 1 1 1 2 1 1 1
 0 2 −1 0 1 9 
 (2) ∼
 0 2 −1 0 1 9 
∼  ∼
 0 0 −1 3 2 0   0 0 −1 3 2 0  (−11)
0 −4 −9 −4 −1 −4 0 0 −11 −4 1 14
 
1 1 2 1 1 1
 0 2 −1 0 1 9 
∼ 
 0 0 −1 3 2 0 
0 0 0 −37 −21 14
Hodnosť danej matice je 4 (=počet nenulových riadkov matice upravenej použitím
úprav z vety 8 z 40. strany do trojuholníkového stupňovitého tvaru).
 
3 5 7
Príklad 14. Vypočítajme hodnosť matice A =  1 2 3  .
1 3 5
Riešenie: Pomocou ekvivalentných úprav (nemenia hodnosť matice) upravíme

maticu na trojuholníkový stupňovitý tvar
     
3 5 7 4 8 12 (: 4) 1 2 3
 1 2 3  ∼ 1 2 3  ∼ 1 2 3 
1 3 5 (1) 1 3 5 1 3 5
Vynecháme jeden z dvoch rovnakých riadkov a pokračujeme

1 2 3 (−1) 1 2 3
∼
1 3 5 0 1 2
Počet nenulových riadkov poslednej (ekvivalentnej) matice, upravenej do

trojuholníkového stupňovitého tvaru je 2, preto podľa vety hodnosť pôvodnej
matice h(A) = 2.
 
1 2 3
Príklad 15. Vypočítajme hodnosť štvorcovej matice A =  −1 2 4  .
2 1 2
Riešenie: Determinant danej matice (pomocou Sarrusovho pravidla) je

|A| = −11 rôzny od nuly. Preto podľa vety 10 riadky matice sú lineárne nezávislé
a hodnosť matice je h(A) = 3.
Úlohy
V úlohách 1 - 10 vypočítajte determinanty

3 4 −1 −3
1. a) c)
7 5 −2 5
√ √
3 4 1 + √3 3 − √5
b) d)
−5 8 3+ 5 1− 3

x−y x+y cos x sin x
2. a) c)
x+y x−y sin x cos x

a−2 a+2 a+1 a
b) d)
b−2 b+2 a a−1

1 2 3

1 2 −4
3. a) 2 1 3 c)
1 3 −9
1 4 5 1 5 −25

5 6 3

2 −1 1
b) 3 5 6 d)
1 2 −1
6 3 5 1 −1 2

2 1 3 1 3 7

4. a) 5 3 2 c)
2 0 1
1 4 3 6 −2 2

3
4 −5

3 0 3
b) 8 7 −2 d)
3 3 0
2 −1 8 0 3 3
√ √
0 2 5 0
√ √ 3
2

5. a) √ −1 6 10 c) −1 7 1
− 2 √3 √2

4 1 −4

−2 3 7 1 1 −1

b) −1 2 1 d)
−4 −6 6
−4 5 19 −3 −3 4

3 1 1 1

−2 1 1 1
1 3 1 1 8 3 1 1
6. a) c)
1 1 3 1

1 1 3 1
1 1 1 3 4 1 1 3

1 1 1 1 5 3 2 4

1 2 3 4 10 2 −2 10
b) d)
−5 6

1 3 6 10 8 5

1 4 10 20 0 1 −1 1
Úlohy 47

1 1 1 1

0 1 1 1

1 −1 1 1 1 0 1 1
7. a) c)

2 2 −2 2

1 1 0 1

1 1 1 −1 1 1 1 0

4 4 5 6

1 2 −1 −2

2 5 4 6 2 1 1 1
b) d)

5 5 8 7

1 −1 −1 1

3 −3 −2 −5 1 2 2 −1

9 3 3 3
0 −1 2 −2
3 3 6 6 1 0 1 8
8. a) c)

3 1 0 1
1 −1 0 1
3 0 1 3 0 −3 2 4

3 1 1 −2
2 1 −1 2

1 3 1 8 1 0 −1 5
b) d)

1 1 3 1
2 2 2 2

1 1 1 4 −1 −1 0 −3

2 −1 2 3
1 −5 3 0

3 2 −1 0 3 4 −1 2
9. a) c)

−9 4 1 −5
−3 −1 −2 1

−2 3 3 1 2 9 −2 −3

2 0 3 1
1 1 1 3
−1 3 2 −2 1 1 3 1
b) d)

3 1 −2 −3
1 3 1 1
4 −1 0 −1 3 1 1 1

2 1 1 1 1

1 0 0 1 1

1 3 1 1 1

1 0 −1 0 2
10. a)
1 1 4 1 1
c)
0 −1 −1 −2 −3

1 1 1 5 1

−3 0 1 1 0
−1 −1 −1 −1 −6 0 0 3 1 4

1 2 3 4 5
1 0 0 0 5

2 3 4 5 5
2 1 −1 3 4
b)
3 4 5 5 3 d)
1 0 0 0 7

4 5 5 5 5
3 1 −1 4 1
5 5 5 5 5 5 −2 3 6 1
11. Zistite všetky hodnoty parametra p, pre ktoré daná matica nie je regulárna
   
p 0 −2 0 −2 p
a)  −1 5 3  b)  5 3 −1 
2 p 1 p 1 2
   
−3 1 2 −2 3 1
c)  1 2 p  d)  p −1 2 
5 p 0 0 5 p
12. Na základe vlastností determinantu ukážte, že ich hodnota je nula

0 0 0 4 2 6

a) −2 1 3
e) 2
1 3
4 1 2 0 −8 −2

1 2 0 2 −6 2

b) −1 3 0 f) 2 −6 0
9 4 0 −3 9 2

2 −1 1 1 −1 2

c) 2 −1 1 g) 3 2 1
3 3 4 −1 −4 3

1 1 2 x y 2x + 3y

d) −1 −1 3 h) 2x 3y 4x + 9y
1 1 4 3x 2y 6x + 6y
V úlohách 13 - 16 k uvedeným maticiam nájdite inverzné matice

1 2 1 2
13. a) c)
2 2 3 4

a b 2 3
b) d)
c d −1 0
   
1 0 0 3 2 2
14. a)  3 1 0  c)  1 3 1 
0 3 1 5 3 4
   
1 1 −1 3 2 0
b)  −4 −5 6  d)  5 4 1 
−3 −3 4 1 2 5
   
1 1 −2 1 2 1
15. a)  1 2 −1  c)  −1 1 −1 
3 4 −6 0 3 2
   
1 2 −3 5 −6 4
b)  0 1 2  d)  3 −3 2 
0 0 1 4 −5 2
Úlohy 49
   
3 2 1 1 3 3
16. a)  2 1 −1  c)  3 10 8 
4 2 −3 3 8 11
   
0 2 −1 2 −2 2
b)  1 −1 −1  d)  0 1 1 
−1 0 2 2 −1 4
17. Riešte maticovú rovnicu pre neznámu maticu X

2 1 3 2
a) X=
1 0 1 1

−5 2 −12 −5
b) X=
−3 1 −7 −4

3 5 −1 5
c) X =
2 4 −2 6

2 3 1 0 7 5
d) X =
4 2 2 1 6 1
18. Riešte maticovú rovnicu pre neznámu maticu X

   
1 2 −1 5 −8 7
a)  −2 3 0  X =  12 −7 −3 
−3 5 4 32 −8 −12
   
0 3 1 −1 9 0
b)  2 7 6  X =  −4 34 13 
1 2 2 −1 11 5
   
1 2 1 1 11 3
c) X  −1 1 −1  =  2 7 6 
0 3 2 0 9 2
   
5 3 1 −8 3 0
d) X  1 −3 −2  =  −5 9 0 
−5 2 1 −2 15 0
19. Nech sú dané matice

   
1 0 2 −1 1 1
A= 1 0 1  a B =  1 −1 1 .
1 1 0 1 1 −1
Vypočítajte neznámu maticu X z rovnice
a) AX + 2B = E
b) B 2 − 3XA = X
c) A2 X − 4B = 3AX
20. Riešte maticovú rovnicu AXB = C, ak

3 −1 −3 2 4 −3
a) A = ,B= ,C=
−5 2 0 −1 2 0

−2 1 3 −2 0 −4
b) A = ,B= ,C=
0 −3 −1 1 5 −1

−3 0 4 −5 2 −3
c) A = ,B= ,C=
4 −2 1 −1 4 0

2 −1 −3 2 5 0
d) A = ,B= ,C=
0 3 1 −1 −2 4
V úlohách 21 - 26 nájdite hodnosť matice

1 2 3 0 4
21. a) c)
−5 4 1 2 −1

2 −2 3 2 3 1
b) d)
−4 4 −6 6 9 3
   
2 4 0 0 2 −1
22. a)  1 −1 0  c)  0 −2 1 
0 2 3 0 4 −2
   
1 2 −1 1 −2 3
b)  3 0 2  d)  −3 −6 −9 
2 −2 3 4 8 12
   
1 2 3 −1 2 −3
23. a)  2 −1 1  c)  2 −4 6 
1 7 8 −3 6 −9
   
1 2 3 1 1 −1
b)  2 1 4  d)  −4 −5 6 
1 1 1 −3 −3 4
   
4 2 −3 7 1 −2 1 −1
24. a)  6 3 2 4  c)  1 −2 1 5 
4 5 2 2 1 −2 1 1
   
1 1 1 1 2 −2 3 5
b)  1 −1 −1 1  d)  −6 −6 9 −3 
1 −1 1 −1 8 8 12 4
Úlohy 51
   
2 7 7 1 1 −3 −1
 3 7 2   2 1 −2 1 
25. a) 
 1
 c)  
3 2   1 1 1 3 
1 4 7 1 2 −3 1
   
1 0 3 2 2 1 1 2
 −2 1 0 −1   1 3 1 5 
b) 
 −1 1
 d)  
3 1   1 1 5 −7 
−1 2 9 4 2 3 −3 14
   
3 4 −1 5 −2 2 2 2 1
 1 5 −2 3 4   1 3 −1 0 
26. a) 
 2 −1
  
1 2 3   4
c)  8 0 1 
0 11 −5 4 −4  7 13 1 2 
3 5 1 1
   
6 2 3 4 −1 1 −1 0 −1 0

 3 1 2 2 −1 

 0
 0 1 0 −1 

b) 
 3 1 1 2 0 
  1
d)  1 −2 1 0 

 6 2 1 4 1   0 1 −1 1 0 
3 1 2 2 −1 0 1 0 1 −1
27. Vypočítajte hodnosť matice A pre rôzne hodnoty reálneho čísla x, ak

   
1 3 −2 2 1 1 1
a) A =  −1 0 4   1 3 −2 18 
c) A =  
5 x −14  x 2 1 5 
3 1 2 −2
   
2 0 3 3 x 10 1
b) A =  3 −1 x  d) A =  2 −1 x 3 
1 x 5 5 10 30 −5
28. Vypočítajte determinant a riešte získanú algebraickú rovnicu

9−x 12 3−x −1 1
a) =0
12 16 − x c) −1 5 − x −1 = 0
1 −1 3 − x

6−x −12 −1

5−x 2 d) 1 −3 − x −1 = 0
b) = 0
2 8−x −4 12 3 − x
Výsledky
1. a) −13 b) 44 c) −11 d) −6
2. a) −4xy b) 4(a − b) c) cos 2x d) −1
3. a) 0 b) 98 c) −6 d) 6
4. a) 40 b) 0 c) −20 d) 54
√
5. a) 5 − 2 10 b) 0 c) −58 d) −2
6. a) 48 b) 1 c) −92 d) −570
7. a) −16 b) −90 c) −3 d) −9
8. a) −81 b) 52 c) −50 d) 12
9. a) 33 b) 45 c) 33 d) 48
10. a) −394 b) 5 c) −29 d) −2
11. a) p = 4, p = − 53 c) p = −4, p = 5
3
b) p = 4, p = − 53 d) p = 4, p = − 53

−1 1 −2 1
13. a) c)
1 − 21 3
2
− 21

1 d −b 0 −1
b) ad−bc d) 1 2
−c a 3 3
9
− 25 − 54
   
1 0 0 5
1 2
14. a)  −3 1 0  c)  5 5
− 51 
12 1 7
9 −3 1 −5 5 5
   
2 1 −1 18 −10 2
b)  2 −1 2  d) 16  −24 15 −3 
3 0 1 6 −4 2
   
8 2 −3 5 −1 −3
15. a)  −3 0 1  c) 16  2 2 0 
2 1 −1 −3 −3 3
   
1 −2 7 4 −8 0
b)  0 1 −2  d) − 14  2 −6 2 
0 0 1 −3 1 3
Výsledky 53
   
−1 8 −3 46 −9 −6
16. a)  2 −13 5  c)  −9 2 1 
0 2 −1 −6 1 1
   
2 4 3 5 8 −2
b)  1 1 1  d) 16  2 8 −2 
1 2 2 −2 −2 2

1 1 −7 10
17. a) c)
1 0 10 14

2 13 1 18 −7
b) d) 8
−1 35 −20 18
   
0 −1 3 3 2 1
18. a)  4 −3 1  c)  1 −1 2 
3 1 −2 2 2 1
   
1 1 1 1 2 3
b)  0 2 −1  d)  4 5 6 
−1 3 3 7 8 9
   
−7 8 −2 −4 2 −2
19. a)  5 −10 5  c)  2 −6 2 
5 −5 0 2 −4 0
 
−9 20 −7
b)  5 18 5 
5 −10 3

1 −10 −2 1 −1 2
20. a) X = 3 c) X =
−26 −7 3 4 −26

1 8 29 1 17 38
b) X = 6 d) X = 6
−8 −14 4 16
21. a) 2 b) 1 c) 2 d) 1
22. a) 3 b) 2 c) 1 d) 2
23. a) 2 b) 3 c) 1 d) 3
24. a) 3 b) 3 c) 2 d) 2
25. a) 3 b) 2 c) 4 d) 3
26. a) 3 b) 2 c) 2 d) 3
27. a) Ak x = 9, tak h(A) = 2 a ak x 6= 9, tak h(A) = 3

b) Ak x = 1 alebo x = 27 , tak h(A) = 2 a ak x ∈ R \ 2, 27 , tak h(A) = 3

c) Ak x = 3, tak h(A) = 2 a ak x 6= 3, tak h(A) = 3

d) Ak x = 2, tak h(A) = 2 a ak x 6= 9, tak h(A) = 3
28. a) 0; 25 b) 4; 9 c) 2; 3; 6 d) 1; 2; 3
C SYSTÉM LINEÁRNYCH ROVNíC 55
C SYSTÉM LINEÁRNYCH ROVNÍC

Definícia 1. Systémom m lineárnych algebraických rovníc s n neznámymi
rozumieme nasledujúci systém rovníc
a11 x1 + a12 x2 + a13 x3 + . . . + a1n xn = b1
a21 x1 + a22 x2 + a23 x3 + . . . + a2n xn = b2
.. ..
. .
am1 x1 + am2 x2 + am3 x3 + . . . + amn xn = bm
kde xi sú neznáme, aij sú koeficienty systému, bi sú absolútne členy alebo
pravé strany systému.
Systém sa nazýva homogénny, ak bi = 0, pre všetky i = 1, 2, . . . , m a
nehomogénny, ak existuje aspoň jedno i, pre ktoré bi 6= 0.
K systému lineárnych rovníc možno priradiť nasledujúce matice:
 
a11 a12 a13 . . . a1n
 a21 a22 a23 . . . a2n 
A =  .. ,
 
 . 
am1 am2 am3 . . . amn
typu m × n, ktorú nazývame maticou systému, a matice
   
x1 b1
 x2   b2 
X =  ..  a B =  ..  ,
   
 .   . 
xn bm
typu n × 1 resp. m × 1, X nazývame vektor neznámych a B vektor
absolútnych členov. Potom systém môžeme zapísať v maticovom tvare
AX = B
Definícia 2. Riešením systému lineárnych rovníc nazývame každý vektor

 
c1
 c2 
C=  ... ,

cn
pre ktorý platí
AC = B.
Systém nazývame riešiteľným, ak má aspoň jedno riešenie. Riešiť systém
lineárnych rovníc znamená nájsť všetky jeho riešenia.
56 C SYSTÉM LINEÁRNYCH ROVNíC
Vektor riešení budeme písať aj v tvare riadkového vektora
C = (c1 ; c2 ; . . . ; cn )
Definícia 3. Nech (s) a (s’) sú 2 systémy lineárnych rovníc. Hovoríme, že tieto

systémy sú ekvivalentné, ak každé riešenie systému (s) je zároveň aj riešením
systému (s’) a naopak.
Veta 1. Nech systém (s’) vznikne zo systému (s) niektorou z nasledujúcich úprav:
1. vzájomnou výmenou dvoch rovníc
2. vynásobením niektorej rovnice nenulovým číslom
3. pripočítaním k-násobku niektorej rovnice k inej rovnici
4. vynechaním alebo pridaním rovnice, ktorá je k-násobkom inej rovnice.

Potom systémy (s) a (s’) sú ekvivalentné. Úpravy 1 -4 sa nazývajú
ekvivalentnými úpravami systému lineárnych rovníc.
Veta 2 (Riešenie pomocou inverznej matice). Nech je daný systém n lineárnych

algebraických rovníc s n neznámymi tvaru
AX = B (C.1)
(t.j. matica systému je štvorcová). Nech matica A je regulárna (t.j. |A| =

6 0.)
Potom vektor
X = A−1 B
je jediným riešením systému (C.1).
Veta 3 (Cramerovo pravidlo). Nech je daný systém n lineárnych algebraických

rovníc s n neznámymi (C.1) a nech matica systému je regulárna. Potom systém
(C.1) má jediné riešenie tvaru

D1 D2 Dn
(x1 ; x2 ; . . . ; xn ) = ; ;...; ,
D D D
kde D = |A| a Di je determinant matice, ktorá vznikne z matice systému A tak, že
jej i-ty stĺpec nahradíme stĺpcom absolútnych členov.
Veta 4. Homogénny systém AX = 0 n lineárnych rovníc s n neznámymi má

okrem nulového aj nenulové (netriviálne) riešenie vtedy a len vtedy, keď |A| = 0.
C SYSTÉM LINEÁRNYCH ROVNíC 57
Veta 5 (Gaussova eliminačná (vylučovacia) metóda, skr. GEM). Princíp tejto

metódy spočíva v nasledujúcom. Nech je daný systém lineárnych rovníc. Vhodné
násobky prvej z rovníc pripočítame k ostatným rovniciam tak, aby sa v nich tá istá
neznáma (napr. x1 ) vylúčila. Potom prvú rovnicu vynecháme a ten istý postup
opakujeme so zvyšujúcim systémom rovníc. Takto pokračujeme, kým sa dá. Ak
nám pri týchto úpravách vznikne (alebo sa vyskytuje už v začiatočnom systéme)
rovnica tvaru
0x1 + 0x2 + · · · + 0xn = 0
vynecháme ju zo systému. Ak vznikne (alebo v pôvodnom systéme už je) rovnica
tvaru
0x1 + 0x2 + · · · + 0xn = c, c 6= 0
systém je neriešiteľný. Uvedenými úpravami nám vznikne systém rovníc,
z poslednej rovnice ktorého ľahko vypočítame niektorú z neznámych (prípadne
pomocou iných neznámych). Tento výsledok dosadíme do predposlednej rovnice,
vypočítame ďalšiu neznámu, atď. Pritom sa môže stať, že niektoré neznáme možno
zvoliť ľubovoľne.
V opísanej metóde všetky uskutočnené úpravy sa prejavujú len v zmenách
koeficientov a absolútnych členov systému. Preto uvedený postup možno
zautomatizovať“ tak, že stačí robiť úpravy len s istou maticou a netreba odpisovať
”
neznáme. Utvorme z matice systému a z matice absolútnych členov maticu
 
a11 a12 a13 . . . a1n b1
 a21 a22 a23 . . . a2n b2 
 ,
 ... 
am1 am2 am3 . . . amn bm
typu m × (n + 1), ktorú nazývame rozšírenou maticou systému
a označujeme Ã.
Veta 6 (Frobeniova veta). Systém lineárnych rovníc má riešenie vtedy a len vtedy
ak hodnosť matice systému sa rovná hodnosti jeho rozšírenej matice, t.j.
h(A) = h(Ã).
Platí:
1. h(A) 6= h(Ã) ⇒ SLR je neriešiteľný
2. h(A) = h(Ã) = n(počet neznámych) ⇒ SLR má jediné riešenie
3. h(A) = h(Ã) < n ⇒ SLR má nekonečne veľa riešení a rozdiel

n − h(A) určuje počet parametrov.
Riešené príklady
Príklad 1. Postupným vylučovaním (eliminovaním) neznámych pomocou
ekvivalentných úprav riešme systém rovníc
2x1 + x2 + x3 = 2
x1 + 3x2 + x3 = 5
x1 + x2 + 5x3 = −7
2x1 + 3x2 − 3x3 = 14
Riešenie: vymeňme prvú a druhú rovnicu, čím dosiahneme, že vedúci prvok
prvého riadku bude 1 a vyhneme sa neskôr počítaniu so zlomkami. V tomto
ekvivalentnom systéme vynásobme prvú rovnicu číslom (−2) a pripočítajme k
druhej rovnici, potom vynásobme prvú rovnicu číslom (−1) a pripočítajme k tretej
rovnici. Nakoniec prvú rovnicu vynásobme číslom (−2) a pripočítajme k poslednej
rovnici. Dostaneme nasledujúci systém rovníc, ktorý bude podľa vety ekvivalentný
s pôvodným systémom
x1 + 3x2 + x3 = 5
0x1 − 5x2 − x3 = −8
0x1 − 2x2 + 4x3 = −12
0x1 − 3x2 − 5x3 = 4
Tento systém má iba v prvej rovnici premennú x1 , z ostatných rovníc sme túto
premennú vylúčili. Analogicky vylúčime premennú x2 . K tomu by bolo výhodné,
aby koeficient pri neznámom x2 v niektorej rovnici bol číslo 1. Preto vydeľme
tretiu rovnicu číslom (−2) a druhú rovnicu číslom (−1) a vymeňme ich poradie.
Dostaneme ekvivalentný systém
x1 + 3x2 + x3 = 5
x2 − 2x3 = 6
5x2 + x3 = 8
− 3x2 − 5x3 = 4
Vynásobme druhú rovnicu posledného systému číslom (−5) a pripočítajme k tretej

rovnici, potom druhú rovnicu vynásobenú číslom 3 pripočítajme k poslednej
rovnici. Dostaneme ekvivalentný systém
x1 + 3x2 + x3 = 5
x2 − 2x3 = 6
0x2 + 11x3 = −22
0x2 − 11x3 = 22
Posledná rovnica je (−1) násobok predchádzajúcej rovnice, preto podľa vety ju

môžeme vynechať. Takže ekvivalentný systém s pôvodným systémom bude mať
tvar
x1 + 3x2 + x3 = 5
x2 − 2x3 = 6
+ 11x3 = −22
Z poslednej rovnice tohto systému, ktorá je rovnicou s jednou nenámou, dostaneme
x3 = −2. Dosadením do druhej rovnice dostaneme opäť rovnicu s jednou
neznámou, riešenie ktorej je x2 = 2. Po dosadení do prvej rovnice za x3 = −2
a x2 = 2 znovu dostaneme rovnicu s jednou neznámou, ktorej vyhovuje jediné číslo
x1 = 1. Teda posledný systém a s ním ekvivalentný pôvodný systém má jediné
riešenie
(x1 ; x2 ; x3 ) = (1; 2; −2).
Príklad 2. Pomocou Gaussovej eliminačnej metódy vyriešme systém lineárnych

rovníc
x1 − 2x2 + 2x3 = −9
3x1 + 5x2 + 4x3 = 10
5x1 + 12x2 + 6x3 = 29
Riešenie: Napíšeme rozšírenú maticu systému

 
1 −2 2 −9
 3 5 4 10 
5 12 6 29
Prvú rovnicu systému vynásobenú číslom (−3) resp. (−5) pripočítajme k druhej
resp. tretej rovnici, čo môžeme symbolicky zapísať v tvare
   
1 −2 2 −9 (−3) (−5) 1 −2 2 −9
 3 5 4 10  ∼  0 11 −2 37 
5 12 6 29 0 22 −4 74
Po vynechaní tretej rovnice, ktorá je 2-násobkom druhej rovnice dostaneme

ekvivalentný systém
1 −2 2 −9
.
0 11 −2 37
Maticu Ã (a zároveň aj A) sme teda pomocou ekvivalentných úprav upravili na
trojuholníkový stupňovitý tvar a ako vidíme
h(A) = h(Ã) = 2 < 3(počet neznámych).

Z Frobeniovej vety vyplýva, že daný systém lineárnych rovníc má nekonečne veľa

riešení a počet parametrov je 3 − 2 = 1.
Poslednej matici odpovedá nasledovný systém lineárnych rovníc:
x1 − 2x2 + 2x3 = −9
11x2 − 2x3 = 37
Vidíme, že po postupnom vylúčení premenných posledná rovnica je rovnicou

s dvoma neznámymi. Preto jednu premennú volíme ako parameter, ktorý môže
nadobúdať ľubovoľnú reálnu hodnotu. Položme
x3 = t, t∈R
Z poslednej rovnice dostaneme

37 + 2x3 37 + 2t
x2 = =
11 11
a po dosadení do prvej rovnice dostaneme
37 + 2t 25 + 18t
x1 = −9 + 2x2 − 2x3 = −9 + 2 − 2t = −
11 11
Riešením systému lineárnych rovníc je usporiadaná trojica čísel

25 + 18t 37 + 2t
(x1 ; x2 ; x3 ) = − ; ;t ; t ∈ R.
11 11
Príklad 3. Pomocou Gaussovej eliminačnej metódy vyriešme systém lineárnych

rovníc
x1 + x2 − x3 = −1
2x1 − x2 + x3 = 4
3x1 − 7x2 − 2x3 = −1
2x1 + 5x2 + x3 = 1
Riešenie: Napíšeme rozšírenú maticu systému a pomocou ekvivalentných úprav
upravíme na trojuholníkový stupňovitý tvar (t.j. na tvar keď pod hlavnou
diagonálou sú nuly a na hlavnej diagonále sú čísla rôzne od nuly):
(−2)(−3)(−2)
   
1 1 −1 −1 1 1 −1 −1
 2 −1 1 4   0 −3 3 6 
  ∼  :3 ∼
 3 −7 −2 −1   0 −10 1 2 
2 5 1 1 0 3 3 3 :3
   
1 1 −1 −1 1 1 −1 −1
 0 −1 1 2   0 −1 1 2 
∼  (−10)(1) ∼ ∼
0 −9 −18  ( 29 )

 0 −10 1 2   0
0 1 1 1 0 0 2 3
 
1 1 −1 −1
 0 −1 1 2 
∼ 
 0 0 −9 −18 
0 0 0 −1
Maticu Ã (a zároveň aj A) sme opäť upravili na trojuholníkový stupňovitý tvar
a ako vidíme h(A) 6= h(Ã). Z Frobeniovej vety vyplýva, že daný systém lineárnych
rovníc nie je riešiteľný. (Posledná rovnica ekvivalentného systému
0x1 + 0x2 + 0x3 = −1
totiž nemá riešenie a preto ani celý posledný systém resp. s ním ekvivalentný
pôvodný systém nemá riešenie).
Príklad 4. Riešme systém lineárnych rovníc
3x1 + 2x2 = 12
5x1 + 4x2 + x3 = 27
x1 + 2x2 + 5x3 = 33
pomocou inverznej matice.
Riešenie: Matica systému je regulárna, lebo jej determinant |A| = 6, preto
existuje k nej inverzná matica, ktorú možno nájsť podľa vety o výpočte inverznej
matice (veta 6):  
18 −10 2
1
A−1 =  −24 15 −3 
6
6 −4 2
Potom máme
       
x1 18 −10 2 12 2
 x2  = 1  −24 15 −3  ·  27  =  3 
6
x3 6 −4 2 33 5
Príklad 5. Riešme systém lineárnych rovníc

3x1 + x3 = 2
2x1 + 2x2 + 3x3 = 3
x1 − x2 − x3 = −1
pomocou Cramerovho pravidla.
Riešenie:

3 0 1

D = |A| = 2 2 3 = −1
1 −1 −1

2 0 1

D1 = 3 2 3 = 1
−1 −1 −1

3 2 1

D2 = 2 3 3 = 5
1 −1 −1

3 0 2

D3 = 2 2 3 = −5
1 −1 −1
Na základe vety 3 daný systém má jediné riešenie

1 5 −5
(x1 ; x2 ; x3 ) = ; ; = (−1; −5; 5).
−1 −1 −1
Úlohy 63
Úlohy
1. Zistite, či vektor X je riešením systému lineárnych rovníc
2x1 − x2 + 3x3 − x4 = 1
a) − 3x1 + x2 − x3 + 5x4 = 10
x1 + x2 + x3 + x4 = 2
keď X = (1; −2; 0; 3)
2x + 2y + z = 4
x− z=2
b)
x+ y =1
y+z=5
keď X = (4; −3; 2)
37x1 − x2 + 5x3 + 7x4 − 2x5 = 37
c) − 2x1 + x2 − 17x3 + 8x4 = −2
3x1 − 4x3 + 5x4 + x5 = 3
keď X = (0; 0; 0; 0; 0)
5x − 6y + z = 0
d) 8x + 11y =0
− x + 12z = 0
keď X = (0; 0; 0)
2. Nájdite čísla p, r, s ∈ R tak, aby vektor (1; 2; 1; 3) bol riešením systému

lineárnych rovníc
px1 + 4x2 + 2x3 − 3x4 = 5

2px1 + x2 + rx3 + 4x4 = 2
x1 − 3x2 − 2rx3 + sx4 = 20
3. Zistite, či množina M je množina riešení daného systému lineárnych rovníc
x − y − 3z = 5
a) 3x − 2y + 4z = −8 ,
4x − 3y + z = −3
M = {(−18 − 10t; −23 − 13t; t); t ∈ R}
x1 − 7x2 + 2x4 = 0
b) ,
2x1 − 3x2 + x3 − 4x4 = 0
M = {(2t; 0; 1; t); t ∈ R}
V úlohách 4 - 6 riešte systém lineárnych rovníc pomocou inverznej matice

x1 + x2 − x3 = 2
4. a) 2x1 + x2 − x3 = 3
x1 + x3 = 0
x1 + 2x2 + 2x3 = 0
b) 2x1 + 2x2 − x3 = 1
x1 − 2x2 + 2x3 = 2
x1 + x2 − 2x3 = 0
c) 3x1 + 4x2 − 6x3 = 1
x1 + 2x2 − x3 = 2
x1 − 2x2 − x3 = 0
d) x1 − 2x3 = −5
2x1 − x2 − x3 = −3
x1 + 2x2 + 4x3 = 31
5. a) 5x1 + x2 + 2x3 = 29
3x1 − x2 + x3 = 10
x1 + 2x2 + 3x3 = 14
b) x1 + x2 + x3 = 6
x1 + x2 = 3
x1 + 2x2 + x3 = 7
c) − x1 + x2 − x3 = −1
3x2 + 2x3 = 10
5x1 − 6x2 + 4x3 = 7
d) 4x1 − 5x2 + 2x3 = 4
3x1 − 3x2 + 2x3 = 5
2x1 − x2 + 2x3 = 4
6. a) − x1 + 3x3 = 17
3x1 + x2 + x3 = 1
4x1 + 2x2 − 3x3 = 9
b) 3x1 + 2x2 + x3 = 11
2x1 + x2 − x3 = 5
3x1 + x2 + x3 = −7
c) x1 + 2x2 = −6
x2 + x3 = −1
x1 + 2x2 − x3 = −2
d) 2x1 − 3x2 = −16
− 3x1 + 5x2 + 4x3 = 29
V úlohách 7 - 9 riešte systém lineárnych rovníc pomocou Cramerovej vety

2x1 + 3x2 + 2x3 = 9
7. a) x1 + 2x2 − 3x3 = 14
3x1 + 4x2 + x3 = 16
Úlohy 65
3x1 + 4x2 = 11
b) 5x2 + 6x3 = 28
x1 + x3 = 4
2x1 + 3x2 + x3 = 4
c) x1 + 2x2 + 2x3 = 6
5x1 + x2 + 4x3 = 21
x1 − x2 + 2x3 = −1
d) 2x1 − 3x2 + x3 = 5
x1 + 6x2 − 2x3 = 0
2x1 + 2x2 − 3x3 = −6

8. a) x1 + x2 + x3 = 2
3x1 + x3 = 3
2x1 + 5x2 − 2x3 = 4
b) 2x1 + x2 = 2
3x1 − x2 + 4x3 = −1
x1 + 2x2 + x3 = 2
c) x1 + x2 − x3 = 0
3x1 + 2x2 − x3 = 1
2x1 + 3x2 + x3 = −7
d) x1 − 2x2 + 2x3 = 5
3x1 + 2x2 − 4x3 = −11
x1 + 2x2 + 4x3 = 3
9. a) x1 − x2 − 2x3 = 3
x1 + 2x2 + 2x3 = 2
x1 + 2x2 + 2x3 = 5
b) 2x1 + 7x2 + 6x3 = 12
3x2 + x3 = 1
x1 + x2 − x3 = −2
c) x1 − 4x2 + 2x3 = −1
x1 − x2 + x3 = 0
7x1 − 3x2 + x3 = 16
d) 3x1 − 5x2 − 2x3 = −3
x1 − 2x2 + x3 = 0
V úlohách 10 - 14 riešte systém lineárnych rovníc pomocou Gaussovej eliminačnej
metódy
x1 − 3x2 − 4x3 − 2x4 = −3
2x1 − 2x2 − 2x3 − x4 = 0
10. a)
2x1 − 3x2 − 3x3 − 2x4 = −1
3x1 − 4x2 − 3x3 − 2x4 = 2
x1 + x3 = 0
3x1 + 5x2 + 7x3 = 0
b)
− x2 + 5x3 = 0
5x1 + 2x2 + x3 = 0
7x1 − x2 = 6
2x1 + x2 + x3 = 5
c)
x1 − x3 = −1
3x1 + x2 = 4
3x1 + x2 − x3 = 1
d) 5x1 + 5x2 − 3x3 = 0
x1 − x2 + x3 = 2
2x1 + x2 − x3 + x4 = 2
2x1 − x2 + 2x3 = 2
11. a)
3x1 + x3 − x4 = 2
2x1 + x2 − x3 = 1
x1 + 2x2 − 3x3 = 3
b) 3x1 − 4x2 + 5x3 = 3
2x1 + 5x2 − 7x3 = 7
3x1 + x2 + 2x3 = 7
c) x1 + 2x2 − x3 = −1
2x2 + x3 = 2
3x1 + 2x2 + x3 = 3
d) 4x1 + 2x2 − 3x3 = 7
2x1 + x2 − x3 = 5
x1 + x2 − 2x3 = −1
2x1 − x2 + x3 = 4
12. a)
3x1 − 7x2 − 2x3 = −1
− 2x1 + 5x2 + x3 = 1
x1 + 2x3 = 3
b) 2x1 + x2 + x3 = 1
x1 + 2x3 = 1
3x1 − 5x2 + 2x3 + 4x4 = 2
c) 7x1 − 4x2 + x3 + 3x4 = 5
5x1 + 7x2 − 4x3 − 6x4 = 3
x1 + x2 + 3x3 = 1
2x1 + x2 − 2x3 = 1
d)
x1 + 2x2 − 3x3 = 1
x1 + x2 + x3 = 3
Úlohy 67
x1 + 2x2 + x3 − x4 = 0
13. a) 3x1 + 7x2 − 2x3 − 2x4 = 0
2x1 + 5x2 − x3 − x4 = 0
2x1 − x2 + x3 − 2x4 = −2
− 3x1 − 2x2 + 2x3 − 2x4 = −18
b)
x1 + x2 − x3 + 2x4 = 8
− 2x1 − x2 + x3 = −10
7x1 + 4x2 + 3x3 + 5x4 = 0
3x1 + 2x2 + 5x3 − x4 = 0
c)
x1 + x2 + 6x3 − 4x4 = 0
9x1 + 7x2 + 28x3 − 14x4 = 0
− 2x1 + 2x2 − 2x3 − 6x4 = −8
x1 + 2x2 + 4x3 + 3x4 = 1
d)
− 5x2 − 5x3 = 5
x1 + 3x2 + 5x3 + 3x4 = 0
2x1 + 2x2 + 6x3 = 0

14. a) 4x1 + 4x2 + 12x3 = 0
x1 + x2 + 3x3 = 0
2x1 + x2 + x3 = 0
b) 3x1 − x2 − 6x3 = 0
x1 − x3 = 0
2x1 − x2 + x3 − 5x4 = 0
c) 4x1 − 2x2 + 7x3 + 5x4 = 0
2x1 − x2 + 5x3 + 7x4 = 0
x1 − 2x2 + 3x3 − 4x4 = 0
x1 + 3x2 − 3x4 = 0
d)
− 7x2 + 3x3 + x4 = 0
x2 − x3 + x4 = 0
V úlohách 15 - 17 riešte systém lineárnych rovníc

x1 + 3x2 + 5x3 − 2x4 = 3
2x1 + 7x2 + 3x3 + x4 = 5
15. a)
x1 + 5x2 − 9x3 + 8x4 = 1
5x1 + x2 + 4x3 + 5x4 = 12
2x1 − x2 − x3 + 3x4 = 1
2x1 − x2 + 2x3 − 12x4 = 10
b)
4x1 − 3x2 − x3 + x4 = 5
6x1 − 3x2 − x3 − x4 = 9
x1 + 5x2 − 4x3 + 4x4 = 6

2x1 + x2 + x3 − x4 = 3
c)
x1 − x2 + 2x3 − 2x4 = 0
x1 + 2x2 − x3 + x4 = 3
x1 + 2x2 − 3x3 + 4x4 = 4
2x1 + x2 − x3 + 2x4 = 2
d)
2x1 − x2 + 3x3 − 3x4 = 0
5x1 + 2x2 − x3 + 3x4 = 6
2x1 − x2 − x3 = 4
16. a) 3x1 + 4x2 − 2x3 = 11
3x1 − 2x2 + 4x3 = 11
x1 + x2 + 2x3 = −1
b) 2x1 − x2 + 2x3 = −4
4x1 + x2 + 4x3 = −2
x1 + x2 + 2x3 + 3x4 = 1
3x1 − x2 − x3 − 2x4 = −4
c)
2x1 + 3x2 − x3 − x4 = −6
x1 + 2x2 + 3x3 − x4 = −4
x1 + 2x2 + 3x3 − 2x4 = 6
2x1 − x2 − 2x3 − 3x4 = 8
d)
3x1 + 2x2 − x3 + 2x4 = 4
2x1 − 3x2 + 2x3 + x4 = −8
x1 − 2x2 + x3 = 0
17. a) 3x1 − 5x2 − 2x3 = −3
7x1 − 3x2 + x3 = 16
x1 + 2x2 + 3x3 + 4x4 = 5
2x1 + x2 + 2x3 + 3x4 = 1
b)
3x1 + 2x2 + x3 + 2x4 = 1
4x1 + 3x2 + 2x3 + x4 = −5
x2 − 3x3 + 4x4 = −5
x1 − 2x3 + 3x4 = −4
c)
3x1 + 2x2 − 5x4 = 12
4x1 + 3x2 − 5x3 = 5
3x1 − 2x2 + 5x3 − 6x4 = 0
7x1 + x2 − 3x3 − 4x4 = 1
d)
6x1 + 5x2 − 13x3 + 3x4 = 1
2x1 − 13x2 + 40x3 − 16x4 = 13
18. Zistite, či nasledujúce systémy lineárnych rovníc majú riešenie, a ak áno,
nájdite ho
Úlohy 69
2x1 + x2 − x3 + x4 = 1
3x1 − 2x2 + 2x3 − 3x4 = 2
a)
5x1 + x2 − x3 + 2x4 = −1
2x1 − x2 + x3 − 3x4 = 4
2x1 − 2x2 + 3x3 − 4x4 = 4
x2 − x3 + x4 = −3
b)
x1 + 3x2 − 3x4 = 1
− 7x2 + 3x3 + x4 = −3
x1 + x2 − 3x3 = −1
2x1 + x2 − 2x3 = 1
c)
x1 + x2 + x3 = 3
x1 + 2x2 − 3x3 = 1
2x1 + x2 − x3 − x4 + x5 = 1
x1 − x2 + x3 + x4 − 2x5 = 0
d)
3x1 + 3x2 − 3x3 − 3x4 + 4x5 = 2
4x1 + 5x2 − 5x3 − 5x4 + 7x5 = 3
19. Zistite, či nasledujúce homogénne systémy lineárnych rovníc majú okrem
nulového riešenia aj nenulové, a ak áno, nájdite ho
x1 + x2 + x3 + x4 = 0
x1 + 2x2 + 3x3 + 4x4 = 0
a)
x1 + 3x2 + 6x3 + 10x4 = 0
x1 + 4x2 + 10x3 + 20x4 = 0
x1 + 2x2 + 3x3 + 4x4 = 0
x1 + x2 + 2x3 + 3x4 = 0
b)
x1 + 5x2 + x3 + 2x4 = 0
x1 + 5x2 + 5x3 + 2x4 = 0
x1 − 2x2 + x3 + x4 − x5 = 0
2x1 + x2 − x3 − x4 + x5 = 0
c)
x1 + 7x2 − 5x3 − 5x4 + 5x5 = 0
3x1 − x2 − 2x3 + x4 − x5 = 0
x1 − 2x2 + x3 + x4 + x5 = 0
2x1 + x2 − x3 + 2x4 − 3x5 = 0
d)
3x1 − 2x2 − x3 + x4 − 2x5 = 0
2x1 − 5x2 + x3 − 2x4 + 2x5 = 0
20. Použitím Frobeniovej vety rozhodnite či systémy lineárnych rovníc majú
riešenie alebo nie.
− 2x1 + x2 = −1
a) x1 + 2x2 = 1
− 6x1 + 3x2 = 3
x1 + 2x2 − x3 = 2
3x1 − x2 + 2x3 = 7
b)
x1 − x3 = −2
2x1 + x2 + x3 = 7
4x1 + x2 − x3 − x4 = 3
c) 2x1 − 11x2 + 5x3 + 9x4 = 2
2x1 + 12x2 − 6x3 − 10x4 = 1
x1 + x2 + x3 + x4 = 1
2x1 + 2x2 + 2x3 = 0
d)
x1 + x2 + 5x3 − x4 + 6x5 = 1
x1 + x2 − 3x3 + x4 − 6x5 = −1
V úlohách 21 - 23 riešte systém lineárnych rovníc
4x − 3y − z − 1 = 0
− x + 2y + 4z − 6 = 0
21. a)
2x − y + z − 3 = 0
5x − 4y − 2z =0
x+ y − z − 5 = 0
2x + y − 4z − 11 = 0
b)
y + 2z + 1 = 0
− 2x − 2y + 2z + 10 = 0
2x − y + 4z = 6
− 3x + 4y − z = 1
c)
x − 2y − z = −3
4x − 5y + 2z = 0
x + y− z = 5
x + 2z = −1
d)
− 2x − 2y + 2z = −10
− x − 2y + 4z = −11
x+ y − z = 5
2x + y − 4z = 11
22. a)
y + 2z = −1
− 2x − 2y + 2z = −10
4x − 3y − z = 1
− x + 2y + 4z = 6
b)
2x − y + z = 3
5x − 4y − 2z = 0
2y + z = −1
2x − 4y + z = 11
c)
− x+ y− z = −5
− 2x + 2y − 2z = −10
Úlohy 71
5x − 2y − 4z = 0
2x + y − z = 3
d)
4x − y − 3z = 1
x − 4y − 2z = −6
3x + 2y + z + 2w = 17
23. a) 2x + y = 8
x+ y− w= 5
6x − 9y + 7z + 10w = 3
b) 2x − 3y − 3z − 4w = 1
2x − 3y + 13z + 18w = 1
Výsledky
1. a) áno b) nie c) nie d) áno
2. p = 4, r = −20, s = −5
3. a) áno b) nie
4. a) (1; 0; −1) c) (1; 1; 1)

b) 1; − 21 ; 0 d) − 57 ; − 58 ; 95

5. a) (3; 4; 5) b) (1; 2; 3) c) (1; 2; 2) d) (3; 2; 1)
6. a) (−2; 2; 5) b) (2; 2; 1) c) (−2; −2; 1) d) (−5; 2; 1)
7. a) (2; 3; −2) b) (1; 2; 3) c) (2; −1; 3) d) (2; −1; −2)

1
; − 31 ; 2 1 1 3

8. a) 3
b) (1; 0; −1) c) ; ;
4 2 4
d) (−1; −2; 1)
a) 3; −1; 12

9. b) (3; 0; 1) c) (−1; 1; 2) d) (3; 2; 1)
10. a) (0; −3; 2; 2) c) (1; 1; 2)

d) 43 ; 0; 54

b) (0; 0; 0)
11. a) (0; 4; 3; 1) c) (1; 0; 2)

b) (2; 2; 1) d) (16; −24; 3)
12. a) systém je neriešiteľný c) systém je neriešiteľný

b) systém je neriešiteľný d) systém je neriešiteľný
13. a) (3t; −t; 0; t) , t ∈ R

b) (2 + 2t; 6 + u − 4t; u; t) , u, t ∈ R
c) (7t − 7u; −13t + 11u; t; u) , u, t ∈ R
d) (3 − 2t − 3u; −1 − t; t; u) , u, t ∈ R
14. a) (−s − 3t; s; t) , s, t ∈ R

b) (s; −3s; s) , s ∈ R
c) (s; 2s − 8t; −3t; t) , s, t ∈ R
d) (0; t; 2t; t) , t ∈ R
Výsledky 73
16
− 11t; 0; 17 + 5t; 7t , u, t ∈ R

15. a) 7
b) (2 + t; 0; 3 + 5t; t) , t ∈ R
c) (1 − t + u; 1 + t − u; t; u) , u, t ∈ R
d) (−1 − t; 7 + t; 3 + 3t; 2t) , t ∈ R
16. a) (3; 1; 1) c) (−1; −1; 0; 1)

b) (1; 2; −2) d) (1; 2; −1; −2)
17. a) (3; 2; 1) c) (1; 2; 1; −1)

b) (−2; 2; −3; 3) d) (1; 1; 1; 1)
18. a) systém je neriešiteľný

b) (8; 3 + t; 6 + 2t; t) , t ∈ R
c) systém je neriešiteľný
1
+ t); 13 (1 + 3u + 3v − 5t); u; v; t , u, v, t ∈ R

d) 3
(1
19. a) iba nulové riešenie

b) iba nulové riešenie
c) (0; 0; 0; t; t) , t ∈ R
d) 87 t; 58 t; − 85 t; 0; t , t ∈ R

20. a) systém je neriešiteľný

b) systém má riešenie: (x1 = 1, x2 = 2, x3 = 3)
c) systém má riešenie:
x1 = 6 s+246t+35 , x2 = 11 s+19 t−1

23
, x3 = s, x4 = t, t, s ∈ R
d) systém má riešenie:
x1 = −2 s+3 t−1
, x2 = s, x3 = − 3 t−1

2 2
, x4 = 1, x5 = t, t, s ∈ R
21. a) (4 − 2t; 5 − 3t; t) , t ∈ R

b) (6 + 3t; −1 − 2t; t) , t ∈ R
c) (5 − 3t; 4 − 2t; t) , t ∈ R
d) (−1 − 2t; 6 + 3t; t) , t ∈ R
22. a) (6 + 3t; −1 − 2t; t) , t ∈ R

b) (4 − 2t; 5 − 3t; t) , t ∈ R
c) (6 + 3t; t; −1 − 2t) , t ∈ R
d) 13 (2 + 2t); 13 (5 − t); t , t ∈ R

23. a) (3 − t; 2 + 2t; 4 − 3t; t) , t ∈ R

b) 12 + 23 u − 16
1
t; u; − 11

8
t; t , u, t ∈ R
D VEKTORY 75
D VEKTORY
Aritmetický vektor
Definícia 1. Množinu Vn všetkých usporiadaných n-tíc reálnych čísel nazveme
n-rozmerným aritmetickým vektorovým priestorom, ak sú na nej
definované operácie rovnosť n-tíc, sčítanie n-tíc a násobenie n-tice reálnym číslom
vzťahmi:
(a1 , a2 , . . . , an ) = (b1 , b2 , . . . , bn ) ⇔ a1 = b1 , a2 = b2 , . . . , an = bn (D.1)
(a1 , a2 , . . . , an ) + (b1 , b2 , . . . , bn ) = (a1 + b1 , a2 + b2 , . . . , an + bn ) (D.2)
k · (a1 , a2 , . . . , an ) = (k · a1 , k · a2 , . . . , k · an ) (D.3)
pre n ≥ 1, k ∈ R.
Prvky aritmetického vektorového priestoru Vn budeme nazývať n-rozmerné
aritmetické vektory. Budeme ich označovať a, b, c, . . . Skrátene budeme hovoriť
o vektoroch. Ak a = (a1 , a2 , . . . , an ) je vektor, tak čísla a1 , a2 , . . . , an nazývame
súradnicami vektora a. Vektor, ktorého všetky súradnice sú nuly, nazývame
nulový vektor. Označujeme ho 0 = (0, 0, . . . ). Zo vzťahu D.2 vyplýva, že
a + 0 = a, pre ∀a ∈ Vn .
Veta 1. Pre sčítanie aritmetických vektorov a ich násobenie číslom platia tieto
vzťahy:
1. a + b = b + a (komutatívny zákon pre sčitovanie vektorov)
2. (a + b) + c = a + (b + c) (asociatívny zákon pre sčitovanie vektorov)
3. Ku každým dvom vektorom a, b existuje práve jeden vektor x, tak že a + x = b.
4. 1 · a = a
5. k · (l · a) = (k · l) · a
6. (k + l) · a = k · a + l · a
7. k · (a + b) = k · a + k · b
Poznámka 1. Ak vo vzťahu 3 položíme b = 0, potom vzťah a + x = 0 hovorí o

existencii tzv. opačného vektora k vektoru a. Označujeme ho x = −a.
76 D VEKTORY
Definícia 2. Hovoríme, že vektor a je lineárnou kombináciou (skrátene LK)

vektorov a1 , a2 , . . . , ak , ak existujú také reálne čísla c1 , c2 , . . . , ck , že platí
a = c1 · a1 + c2 · a2 + · · · + ck · ak . (D.4)
Čísla c1 , c2 , . . . , ck sú koeficienty lineárnej kombinácie.
Definícia 3. Hovoríme, že vektory a1 , a2 , . . . , ak sú lineárne závislé (LZ), ak

existujú také reálne čísla c1 , c2 , . . . , ck , z ktorých aspoň jedno je rôzne od nuly tak,
že platí
c1 a1 + c2 a2 + · · · + ck ak = 0. (D.5)
Definícia 4. Hovoríme, že vektory a1 , a2 , . . . , ak sú lineárne nezávislé (LN),

ak
c1 a1 + c2 a2 + · · · + ck ak = 0 práve vtedy, keď c1 = c2 = . . . ck = 0. (D.6)
Veta 2. Ak medzi vektormi a1 , a2 , . . . , ak je r vektorov (r ≤ k) lineárne závislých,

tak aj vektory a1 , a2 , . . . , ak sú lineárne závislé.
Veta 3. Ak sa medzi vektormi a1 , a2 , . . . , ak nachádza nulový vektor, tak sú tieto

vektory lineárne závislé.
Veta 4. Vektory a1 , a2 , . . . , ak sú lineárne závislé práve vtedy, ak niektorý z nich

je lineárnou kombináciou ostatných.
Definícia 5. Každá sústava n lineárne nezávislých vektorov vektorového priestoru

Vn sa nazýva báza vektorového priestoru.
Definícia 6. Podmnožina vektorového priestoru Vn , ktorá je sama vektorovým

priestorom so zadefinovaným súčtom vektorov, súčinom skalára a vektora a
rovnosťou dvoch vektorov sa nazýva podpriestorom priestoru Vn .
Definícia 7. Podpriestor vektorového priestoru Vn sa nazýva k-dimenzionálny,

ak maximálny počet lineárne nezávislých vektorov tohto podpriestoru je k a každá
sústava (k + 1) vektorov je už lineárne závislá.
Poznámka 2. Vektory e1 = (1, 0, 0, . . . , 0), e2 = (0, 1, 0, . . . , 0), . . . ,

Aritmetický vektor 77
en = (0, 0, 0, . . . , 1) tvoria takzvanú jednotkovú bázu n-rozmerného vektorového

priestoru.
Poznámka 3. Každý vektor a ∈ Vn sa dá jednoznačným spôsobom vyjadriť ako

lineárna kombinácia jednotkovej bázy; t.j.
a = a1 · e1 + a2 · e2 + · · · + an · en , (D.7)
kde (a1 , a2 , . . . , an ) sú súradnice vektora a v danej jednotkovej báze.
Poznámka 4. Ak zmeníme bázu vektorového priestoru, zmenia sa aj súradnice

vektorov. Súradnice vektorov v novej báze počítame riešením sústavy lineárnych
rovníc.
Veta 5. Nech A je matica vytvorená zo sústavy vektorov a1 , a2 , . . . , ak ∈ Vn tak,

že súradnice vektora ai vytvárajú i-ty riadok (stĺpec) matice A, i = 1, 2, . . . k.
Potom platí:
1. Ak h(A) = k = n, vektory a1 , a2 , . . . , ak sú lineárne nezávislé, sú bázou

priestoru Vn , generujú celý vektorový priestor Vn .
2. Ak h(A) = k < n, vektory a1 , a2 , . . . , ak sú lineárne nezávislé a generujú

podpriestor vektorového priestoru Vn dimenzie k.
3. Ak h(A) < k, vektory a1 , a2 , . . . , ak sú lineárne závislé.
Veta 6. Nech |A| je determinant vytvorený zo sústavy vektorov

a1 , a2 , . . . , an ∈ Vn tak, že súradnice vektora ai vytvárajú i-ty riadok (stĺpec)
determinantu |A|,
i = 1, 2, . . . n. Potom platí:
1. |A| = 0 práve vtedy, keď vektory a1 , a2 , . . . , an sú lineárne závislé
2. |A| =
6 0 práve vtedy, keď vektory a1 , a2 , . . . , an sú lineárne nezávislé
78 D VEKTORY
Riešené príklady
Príklad 1. Dané sú vektory a = (1; −1; 0), b = (2; −3; −1) a c = (−1; 2; 4).
Vypočítajte:
a) a + b + c
b) −3b
c) 4a + 3b + c
Riešenie: Využijeme základné vlastnosti operácií definovaných na aritmetických

vektoroch:
a) a + b + c = (a + b) + c = [(1; −1; 0) + (2; −3; −1)] + (−1; 2; 4) =

(3; −4; −1) + (−1; 2; 4) = (2; −2; 3)
b) −3b = −3 · (2; −3; −1) = (−3 · 2; −3 · (−3); −3 · (−1)) = (−6; 9; 3)
c) 4a + 3b + c = 4 · (1; −1; 0) + 3 · (2; −3; −1) + (−1; 2; 4) =

(4; −4; 0) + (6; −9; −3) + (−1; 2; 4) = (9; −11; 1)
Príklad 2. Nájdite reálne čísla x, y, z tak, aby platila rovnosť vektorov

(x − y; 3 − z; 6 − x + z) = (z − 1; 4; y).
Riešenie: Dva vektory sa rovnajú, ak sa rovnajú ich súradnice. Dostaneme

x−y = z−1
systém rovníc: 3−z = 4 ⇒ z = −1
6−x+z = y
x−y = −2 x − 72 = −2
⇒ 3
−x−y = 1−6 x = 2
−2y = −7
y = 72
Riešením sú čísla x = 23 , y = 7
2
a z = −1. Po dosadení dostaneme na ľavej aj pravej
strane vektor (−2; 4; 72 ).
Príklad 3. Nájdite vektor x tak, aby platila rovnica

3(x + a) + 4(2b − x) − (2x − 3c) = 0, ak a = (1; 2; 3; 4), b = (0; −3; 6; −9) a
c = (1; −1; 1; −1).
Riešenie: Využijeme vlastnosti operácií definovaných na aritmetických vektoroch.

Rovnicu upravíme na tvar:
3x + 3a + 8b − 4x − 2x + 3c = 0
3a + 8b − 3x + 3c = 0
3a + 8b + 3c = 3x
Nech x má súradnice x = (x1 ; x2 ; x3 ; x4 ). Dosadením súradníc vektorov x, a, b, c
do rovnice dostaneme:
3(1; 2; 3; 4) + 8(0; −3; 6; −9) + 3(1; −1; 1; −1) = 3(x1 ; x2 ; x3 ; x4 )
(6; −21; 60; −63) = (3x1 ; 3x2 ; 3x3 ; 3x4 )
Z rovnosti dvoch vektorov dostaneme
6 = 3x1
−21 = 3x2
60 = 3x3
−63 = 3x4
x1 = 2, x2 = −7, x3 = 20, x4 = −21 a teda vektor x = (2; −7; 20; −21).
Príklad 4. Zistite, či je vektor x lineárnou kombináciou vektorov a1 , a2 , a3 , a ak

áno, nájdite koeficienty lineárnej kombinácie:
a) x = (−3; 2; 1), a1 = e1 = (1; 0; 0), a2 = e2 = (0; 1; 0), a3 = e3 = (0; 0; 1)
b) x = (0; 1; 1; 0), a1 = (0; 1; 0; 1), a2 = (1; 0; 1; 0), a3 = (1; 0; 0; 1)
Riešenie: Vektor x bude lineárnou kombináciou vektorov a1 , a2 , a3 , ak budú

existovať také čísla c1 , c2 , c3 , že x = c1 a1 + c2 a2 + c3 a3 .
a) Vektory e1 , e2 , e3 sú bázou, preto sa vekor x dá napísať ako ich lineárna

kombinácia:
(−3; 2; 1) = c1 (1; 0; 0) + c2 (0; 1; 0) + c3 (0; 0; 1) −3 = c1
(−3; 2; 1) = (c1 ; 0; 0) + (0; c2 ; 0) + (0; 0; c3 ) ⇒ 2 = c2
(−3; 2; 1) = (c1 ; c2 ; c3 ) 1 = c3
Vektor x = −3 · e1 + 2 · e2 + 1 · e3 . Ukázali sme, že hľadané koeficienty sú
súradnicami vektora.
b) Hľadáme c1 , c2 , c3 ∈ R, aby
(0; 1; 1; 0) = c1 (0; 1; 0; 1) + c2 (1; 0; 1; 0) + c3 (1; 0; 0; 1)
(0; 1; 1; 0) = (0; c1 ; 0; c1 ) + (c2 ; 0; c2 ; 0) + (c3 ; 0; 0; c3 )
(0; 1; 1; 0) = (c2 + c3 ; c1 ; c2 ; c1 + c3 )
Dostaneme systém štyroch rovníc s tromi neznámymi:
0 = c2 + c3
c1 = 1
1 = c1
⇒ c2 = 1
1 = c2
c3 = −1
0 = c1 + c3
80 D VEKTORY
Vektor x sa dá napísať ako lineárna kombinácia vektorov a1 , a2 , a3 , konkrétne

x = a1 + a2 − a3 .
Príklad 5. Zistite, či sú vektory a = (0; −1; −1; 1), b = (2; −1; −5; −3),
c = (1; 2; 0; −4) a d = (3; 1; −5; −7) lineárne závislé alebo lineárne nezávislé
a zistite dimenziu podpriestoru, ktorý generujú.
Riešenie: Máme štyri vektory zo 4-rozmerného vektorového priestoru. Vzhľadom

k tomu, že máme okrem lineárnej závislosti zistiť aj dimenziu podpriestoru, ktorý
generujú, t.j. určiť maximálny počet lineárne nazávislých vektorov medzi nimi,
použijeme vetu 5. Maticu A vytvoríme tak, že jej riadky sú súradnice vektorov
a, b, c a d. Na zistenie h(A) je výhodné do prvého riadku vložiť súradnice vektora
c, do zvyšných troch riadkov súradnice ostatných vektorov a potom upraviť maticu
ekvivalentnými úpravami na trojuholníkový tvar.
   
1 2 0 −4 (−2) (−3) 1 2 0 −4
 2 −1 −5 −3   0 −5 −5 5 
A=  ∼ ∼
 3 1 −5 −7   0 −5 −5 5 
0 −1 −1 1 0 −1 −1 1
   
1 2 0 −4 1 2 0 −4
∼  0 −5 −5 5  (: 5) ∼ 0 −1 −1 1 
0 −1 −1 1 0 −1 −1 1
Pre hodnosť matice A platí h(A) = 2, preto sú dané vektory lineárne závislé.
Dimenzia vektorového podpriestoru, ktorý tieto štyri vektory vytvárajú je rovná 2.
Príklad 6. Zistite, či sú vektory a = (1; 4; 0; 3), b = (2; −1; 1; 5), c = (0; 4; 1; 4)

a d = (3; 5; 9; 2) lineárne závislé alebo lineárne nezávislé.
Riešenie: Máme štyri vektory zo 4-rozmerného vektorového priestoru. Pri

výpočte môžeme použiť vetu 5, ktorú sme použili v predchádzajúcom príklade, ale
môžeme použiť aj vetu 6 a počítať determinant |A|, v ktorom riadky vytvárame zo
súradníc vektorov a, b, c, d.

1 4 0 3 (−2) (−3) 1
4 0 3
2 −1 1 5 0 −9 1 −1
|A| = = =
0 4 1 4
0 4 1 4
3 5 9 2 0 −7 9 −7

−9 1 −1
1 4 −1 · 4 4
1+1

= 1 · (−1) · 4 1 4 = −9 ·
−7 9 −7 9 −7 −7 −7

4 1
−1 · = −9 · (−43) − 0 − 43 = 8 · 43 6= 0.
−7 9
Z toho vyplýva, že dané vektory sú lineárne nezávislé.
Príklad 7. Zistite, či vektory a = (1; 1; 2), b = (0; 2; 1), c = (1; −1; 3) tvoria bázu
vektorového priestoru V3 , a ak áno, vyjadrite súradnice vektora x = (−1; 5; 3)
v tejto báze.
Riešenie: Vektory a, b, c vytvárajú bázu priestoru V3 práve vtedy, ak sú lineárne

nezávislé. Na overenie použijeme vetu 6:

1 1 2 1 1

|A| = 0
2 1 0
2 = 6 + 1 + 0 − (4 − 1 + 0) = 4 6= 0.
1 −1 3 1 −1
|A| = 6 0 ⇒ vektory sú lineárne nezávislé.
Máme tri lineárne nezávislé vektory v trojrozmernom priestore. Tieto generujú
celý priestor V3 , sú jeho bázou a preto sa dá vektor x vyjadriť ako ich lineárna
kombinácia. Koeficienty tejto lineárnej kombinácie sú hľadané súradnice x1 , x2 , x3
vektora x v báze a, b, c, pričom platí x = x1 a + x2 b + x3 c. Pre koeficienty
x1 , x2 , x3 platí
(−1; 5; 3) = x1 (1; 1; 2) + x2 (0; 2; 1) + x3 (1; −1; 3).
Dostávame systém troch rovníc o troch neznámych:

x1 + x3 = −1
x1 + 2x2 − x3 = 5
2x1 + x2 + 3x3 = 3
   
1 0 1 −1 (−1) (−2) 1 0 1 −1
Ã =  1 2 −1 5  ∼  0 2 −2 6  (: 2) ∼
2 1 3 3 0 1 1 5
   
1 0 1 −1 1 0 1 −1
∼  0 1 −1 3 (−1) ∼  0 1 −1 3 
0 1 1 5 0 0 2 2
2x3 = 2 ⇒ x3 = 1
x2 − x3 = 3 ⇒ x2 = 4
x1 + x3 = -1 ⇒ x1 = -2
Súradnice vektora x v báze a, b, c sú x = (−2; 4; 1).

82 D VEKTORY
Úlohy
1. Pre aké čísla x, y, z platí rovnosť vektorov:
a) (3; 3 − y; 5) = (7x − 4; 5; z3 + 10)

b) (3; 2y − 3; 5; 2z) = (7x − 4; 1; 5; 3 − z)
c) (1 − x; 2z + 5; 3) = (2y − 3; 5; x + 1; 3)
d) (x + y; 2 − z; 5; 4 − 2x) = (3z; 1 + x; 5; 6)
2. Nájdite vektor x tak, aby platilo a + x = b, ak
a) a = (3; 2; −1), b = (3; 4; 5)

b) a = (5; 8; −9; 2), b = (4; 5; 1; −1)
3. Vypočítajte
a) a + 2b − c
b) a + 2(b − 3c) − 3(c − 5a),
ak a = (1; 2; 3), b = (−1; 3; 5), c = (3; −5; 1).
4. Vypočítajte vektor x z vektorovej rovnice
a) 3a + 4b − c + 5x = 0, ak a = (1; 0; −2), b = (−3; 2; 1), c = (6; 3; −2)

b) 2(a − x) + 3(b + x) = 4(c + x), ak a = (3; 2; 5; 0), b = (8; −1; 10; 2),
c = (7; 3; 3; 3)
5. Zistite, či sa dá vektor x vyjadriť ako lineárna kombinácia vektorov a, b, c. Ak

áno, nájdite koeficienty tejto lineárnej kombinácie.
a) x = (12; 4; −3), a = (3; 2; 1), b = (7; 5; 0), c = (−2; 3; 4)

b) x = (18; 0; 20), a = (6; 3; 5), b = (1; 2; −7), c = (6; 12; 0)
c) x = (1; 1; 1; 1), a = (1; 0; 0; −1), b = (2; 1; 1; 0), c = (1; 2; 3; 4)
d) x = (9; 6; 7; −2), a = (1; 2; 3; 2), b = (2; 1; 1; −1), c = (8; 7; 9; 1)
6. Zistite, či sú vektory lineárne závislé alebo nezávislé
a) a = (1; 3; 5), b = (2; 4; 6)

b) a = (3; 2; 7), b = (1; 1; 1), c = (2; 0; 3)
c) a = (3; 2; 0), b = (1; 1; 1), c = (5; 4; 2)
Úlohy 83
d) a = (1; 0; 0; 0), b = (2; 1; 0; 1), c = (3; 2; 1; 1)

e) a = (3; 0; 1; 0), b = (0; 3; 0; 1), c = (0; 1; 0; 3), d = (1; 0; 3; 0)
7. Nájdite číslo x, tak aby boli vektory a = (4; x; 2), b = (−2; −2; −1), c = (1; 2; 1)
lineárne závislé.
8. Nájdite dimenziu podpriestoru, ktorý vytvárajú dané vektory
a) a = (2; 3), b = (−1; 5), c = (7; 4)

b) a = (0; 1; −1), b = (2; 1; 0), c = (2; 3; −2)
c) a = (3; 1; 2), b = (2; 1; 0), c = (7; 1; 3)
d) a = (1; 0; 0; 0), b = (1; 2; 1; 0), c = (1; 3; 4; 5)
9. Zistite, či vektory a, b, c vytvárajú bázu, a ak áno, vypočítajte súradnice

vektora x v tejto báze:
a) a = (1; 2; 1), b = (−1; 2; 4), c = (0; 3; −2), x = (1; 4; 0)

b) a = (1; −1; 1), b = (1; 2; 3), c = (0; 0; 1), x = (3; 3; −2)
10. Vypočítajte súradnice vektora x = (1; 2; 3; 4) v báze a, b, c, d, ak

a = (2; 1; 1; 1), b = (1; 1; 2; 0), c = (1; 2; 3; 0), d = (0; 1; 4; −1).
11. Rozhodnite, pre aký parameter p ∈ R sú dané vektory lineárne závislé a pre
aký sú lineárne nezávislé, ak
a) a = (3; 1; 2), b = (2; 1; 0), c = (7; p; 2)

b) a = (1; 0; −1; 0), b = (0; 1; 0; −1), c = (1; 0; 0; −1), d = (p; −1; 1; 0)
c) a = (1; 0; 0; 0), b = (1; 2; 1; 0), c = (1; 3; 4; 5), d = (p; 5; 5; 5)
12. Zistite, pre aký parameter p ∈ R dané vektory generujú celý priestor, v ktorom
ležia, ak
a) a = (1; 2; 0), b = (−3; p; p), c = (0; −1; 1)

b) a = (1; 0; −1), b = (2; 2p; 0), c = (−1; 3p; 4)
c) a = (1; 6; −2; 4), b = (7; 1; 3; 0), c = (p; 0; 1; 4), d = (2; 0; −1; 0)
13. Rozhodnite, či dané body ležia v jednej rovine
a) A = [3; 1; 2], B = [2; −1; −2], C = [0; 3; 5], D = [−3; 0; 2]

b) A = [1; 2; −1], B = [0; 1; 5], C = [−1; 2; 1], D = [2; 1; 3]
84 D VEKTORY
c) A = [2; 0; −2], B = [1; 2; −1], C = [−2; 0; 2], D = [−1; −2; 1]
14. Určte hodnoty parametra p ∈ R tak, aby dané vektory vytvárali podpriestor
dimenzie 3, ak
a) a = (1; 3; −2), b = (3; 1; 2), c = (2; 1; 1), d = (6; 2; p)

b) a = (1; 2; 2), b = (−2; 5; −4), c = (1; −1; p), d = (2; −4; 5)
c) a = (1; 2; 1; 3), b = (2; 1; 1; 2), c = (1; 4; 2; 6), d = (−2; 1; 1; p)
d) a = (2; 0; p; 4), b = (0; 1; 0; 1), c = (0; 0; 1; 0), d = (−1; 3; 1; −2),
e = (−1; 2; 0; −3)
Výsledky 85
Výsledky
1. a) x = 1, y = −2, z = −15
b) x = 1, y = 2, z = 1
c) neexistujú; rôzny počet súradníc
d) x = −1, y = 7, z = 2
2. a) (0; 2; 6)
b) (−1; −3; 10; −3)
3. a) (−4; 13; 12)

b) (−13; 83; 49)
4. a) (3; −1; 0)
b) ( 23 ; − 11 ; 28 ; −2)
3 3
5. a) x = a + b − c
b) x = 4a − c
c) x = −a + b
d) nekonečne veľa riešení, napríklad x = a + 4b
6. a) lineárne nezávislé
b) lineárne nezávislé
c) lineárne závislé
d) lineárne nezávislé
e) lineárne nezávislé
7. x = 4
8. a) 2
b) 2
c) 3
d) 3
9. a) áno, x = (0; −1; 2)B

b) áno, x = (1; 2; −9)B
10. x = (12; −28; 5; 8)B

86 D VEKTORY
11. a) p = 3 ⇒ lineárne závislé; p 6= 3 ⇒ lineárne nezávislé

b) p = 0 ⇒ lineárne závislé; p 6= 0 ⇒ lineárne nezávislé
c) ∀p ∈ R sú lineárne závislé
12. a) p = −3
b) neexistuje také p ∈ R
c) p 6= −83
13. a) neležia
b) ležia
c) ležia
14. a) p 6= 4
b) ∀p ∈ R
c) p = 2
d) neexistuje také p ∈ R
Geometrický vektor 87
Geometrický vektor
Definícia 8. Usporiadané dvojice bodov (A, B) a (C, D) z n-rozmerného priestoru
sa nazývajú ekvipolentné, ak úsečky AD a BC majú spoločný stred (obrázok
D.1).
B D
A C
Obrázok D.1: K definícii 8
Definícia 9. Geometrický vektor je množina všetkých navzájom

ekvipolentných dvojíc bodov.
Poznámka 5. Geometrický vektor je množina obsahujúca nekonečne veľa prvkov.

Dvojica (A, B) je jeho umiestnením. Značíme a = AB = B − A.
Poznámka 6. Ako model geometrického vektora slúži orientovaná úsečka, t.j.

úsečka tvorená dvomi krajnými bodmi tak, že je dané, ktorý z nich je počiatočný
# »
bod a ktorý koncový bod. Značíme AB. Geometrický vektor je charakterizovaný
veľkosťou, smerom a orientáciou.
Definícia 10. Veľkosťou vektora AB budeme nazývať dĺžku orientovanej

# »
úsečky AB (t.j. vzdialenosť bodov A a B). Označujeme |a| = |AB|. Ak je veľkosť
vektora rovná jednej, vektor sa nazýva jednotkový.
1
Ak a 6= 0, jednotkový vektor vektora a je vektor a0 = · a. Ak je A = B,
|a|
# »
potom |AA| = 0. Vektor nulovej veľkosti nazývame nulový vektor. Nulový
vektor nemá smer, ani orientáciu.
88 D VEKTORY
Definícia 11. Budeme hovoriť, že vektory majú rovnaký smer, ak sa dajú

umiestniť na jednu priamku alebo na rovnobežné priamky. Nazývame ich aj
kolineárne vektory.
Poznámka 7. Vektory AB a BA majú rovnakú veľkosť a rovnaký smer, ale

počiatočný bod vektora AB je koncovým bodom vektora BA a naopak. Hovoríme,
že majú opačnú orientáciu a nazývame ich aj nesúhlasne rovnobežné. Značíme
AB ↑↓ BA (obrázok D.2).
B B
A A
Obrázok D.2: K poznámke 7
Definícia 12. Tri nenulové vektory, ktoré ležia v jednej rovine alebo
v rovnobežných rovinách sa nazývajú komplanárne vektory.
Veta 7. Dva nenulové lineárne závislé vektory sú kolineárne. Tri nenulové

lineárne závislé vektory sú komplanárne.
Veta 8. Každé tri vektory v rovine a každé štyri vektory v trojrozmernom

priestore sú lineárne závislé.
Poznámka 8. Obidva modely vektorových priestorov - aritmetický aj

geometrický - majú rovnakú axiomatickú výstavbu. Všetky operácie a ich
vlastnosti, ktoré sú uvedené v časti o aritmetických vektoroch, platia súčasne aj
pre geometrické vektory. Aritmetické a geometrické vektorové priestory s rovnakou
dimenziou sú izomorfné; t.j. tá istá fyzikálna veličina môže byť vyjadrená ako
aritmetický aj ako geometrický vektor.
V ďalšom texte budeme uvažovať iba o vektoroch v 3-rozmernom priestore so

zavedeným pravouhlým súradnicovým systémom. Jednotkové vektory ležiace na
súradnicových osiach a majúce počiatok v bode [0; 0; 0] označujeme

i = (1; 0; 0), j = (0; 1; 0) a k = (0; 0; 1) a nazývame ich súradnicovými vektormi.
Sú lineárne nezávislé, navzájom kolmé a tvoria bázu vektorového priestoru V3 .
Poznámka 9. Ak body A = [a1 ; a2 ; a3 ] a B = [b1 ; b2 ; b3 ] určujú vektor a = AB,

potom vektor a má súradnice a = (b1 − a1 ; b2 − a2 ; b3 − a3 ).
Poznámka 10. Veľkosť (absolútna hodnota, dĺžka) vektora a určeného

bodmipA = [a1 ; a2 ; a3 ] a B = [b1 ; b2 ; b3 ] je číslo
|a| = (b1 − a1 )2 + (b2 − a2 )2 + (b3 − a3 )2 .
Definícia 13. Uhlom dvoch vektorov a = AB a b = BC nazývame dutý uhol

ABC. Označujeme ho a, b.
Definícia 14. Skalárnym súčinom a · b vektorov a a b nazývame číslo (skalár),

pre ktoré platí:
1. a · b = |a| · |b| · cos a, b, ak a, b sú nenulové vektory
2. a · b = 0, ak aspoň jeden z vektorov a, b je nulový vektor
Veta 9. Skalárny súčin a · b dvoch vektorov sa rovná nule práve vtedy, ak a = 0

alebo b = 0 alebo a, b = π2 .
Vlastnosti:
1. a · b = a1 b1 + a2 b2 + a3 b3 , ak a = (a1 ; a2 ; a3 ) a b = (b1 ; b2 ; b3 )
a·b a1 b 1 + a2 b 2 + a3 b 3
2. cos a, b = =p 2 p
|a| · |b| a1 + a22 + a23 · b21 + b22 + b23
3. a · b = b · a
√
4. |a| = a · a
5. Pre jednotkové vektory i = (1; 0; 0), j = (0; 1; 0), k = (0; 0; 1) platí:
i·i=j·j =k·k =1
i·j =i·k =j·k =0
i, j = π2 , i, k = π2 , j, k = π
2
90 D VEKTORY
Definícia 15. Vektorovým súčinom a × b vektorov a a b nazývame vektor,

pre ktorý platí:
1. ak a, b sú kolineárne, tak a × b = 0
2. ak a, b sú lineárne nezávislé, tak a × b = c, pričom
a) |c| = |a| · |b| · sin a, b

b) c ⊥ a a c ⊥ b
c) vektory a, b, c v tomto poradí tvoria pravotočivý súradnicový systém
(obrázok D.3)
b
a
Obrázok D.3: K definícii 15
Veta 10. Každý pravouhlý súradnicový systém, pre ktorý platí i × j = k, je

pravotočivý.
Vlastnosti:
1. Ak a = (a1 ; a2 ; a3 ) a b = (b1 ; b2 ; b3 ), v pravotočivom súradnicovom systéme platí:

i j k

a × b = a1 a2 a3
b1 b2 b3
2. a × b = −b × a
3. k · (a × b) = k · a × b = a × k · b, k je číslo
4. Nech A, B, C, D sú vrcholy rovnobežníka ABCD a nech a = AB a b = AD.

Potom plošný obsah rovnobežníka ABCD je P = |a × b|.
5. Nech A, B, C sú vrcholy trojuholníka ABC a nech a = AB a b = AC. Potom

plošný obsah trojuholníka ABC je P = 12 |a × b|.
6. Pre jednotkové vektory i = (1; 0; 0), j = (0; 1; 0), k = (0; 0; 1) v pravouhlom

pravotočivom súradnicovom systéme platí:
(a) i × i = j × j = k × k = 0
(b) i × j = k, j × k = i, k × i = j
Definícia 16. Majme tri vektory a, b, c. Zmiešaným súčinom troch vektorov

def
nazývame číslo [a; b; c] = (a × b) · c = a · (b × c).
Vlastnosti:
1. Ak a = (a1 ; a2 ; a3 ), b = (b1 ; b2 ; b3 ) a c = (c1 ; c2 ; c3 ), potom:

a1 a2 a3

[a; b; c] = b1 b2 b3
c1 c2 c3
2. Vektory a, b, c sú komplanárne práve vtedy, ak [a; b; c] = 0.
3. Ak a, b, c vytvárajú tri hrany rovnobežnostena vychádzajúce z jedného vrchola,

objem tohto rovnobežnostena je V = |[a; b; c]| (obrázok D.4).
c B
b
0 a A
Obrázok D.4: Rovnobežnosten

92 D VEKTORY
4. Ak a, b, c sú tri hrany štvorbokého ihlana vychádzajúce z jedného vrchola,

objem tohto ihlana je V = 13 |[a; b; c]| (obrázok D.5).
c
b B
0 a A
Obrázok D.5: Štvorboký ihlan
5. Ak a, b, c sú tri hrany štvorstena vychádzajúce z jedného vrchola, objem tohto

štvorstena je V = 16 |[a; b; c]| (obrázok D.6).
b B
0 a A
Obrázok D.6: Štvorsten

Riešené príklady
Príklad 1. Je daný vektor a = (−5; −2; 14). Vypočítajte |a| a a0 .
Riešenie: Vektor a 6= 0.
p √ √
Veľkosť vektora a = (−5)2 + (−2)2 + 142 = 25 + 4 + 196 = 225 = 15
1
Jednotkový vektor a0 = ·a⇒
|a|
0 1 −5 −2 14 1 2 14
a = (−5; −2, 14) = ; ; = − ;− ;
15 15 15 15 3 15 15
Príklad 2. Zistite, pre aké čísla α sú vektory a, b navzájom kolmé, ak

a = 2i − 5j + 3αk a b = αi + 2j + k.
Riešenie: Súradnice vektorov sú a = (2; −5; 3α), b = (α; 2; 1). Nenulové vektory
sú navzájom kolmé, ak zvierajú uhol π2 a podľa vety 9 musí platiť a · b = 0.
a · b = (2; −5; 3α) · (α; 2; 1) = 2α − 10 + 3α = 5α − 10
a · b = 0 ⇔ 5α − 10 = 0 ⇔ α = 2
Kolmé budú vektory a = (2; −5; 6) a b = (2; 2; 1).
Príklad 3. Nájdite vnútorné uhly trojuholníka ABC, ak

A = [2; −4; 9], B = [−1; −4; 5] a C = [6; −4; 6].
Riešenie: a = AB = B − A = (−3; 0; −4), b = C − A = AC = (4; 0; −3)

a · b = −12 + 0 + 12 = 0 ⇒ a, b = α = 90◦
c = BC = C − B = (7; 0; 1) √
|a · c| | − 21 + 0 − 4| 25 5 2
cos (a, c) = =√ √ = √ =√ = ⇒
|a| · |c| 9 + 16 · 49 + 1 5 · 50 50 2
β = 45◦
γ = 45◦
Jedná sa o rovnoramenný pravouhlý trojuholník.
Príklad 4. Vektor x je kolmý na vektory a = (6; 3; 0) a b = (1; 7; 2). Určte jeho

súradnice, ak x · c = 6, pričom c = (4; −4; −2).
Riešenie: Označme hľadaný vektor x = (x1 ; x2 ; x3 ). Z toho, že x ⊥ a a x ⊥ b a

so zadania x · c = 6 dostaneme sústavu rovníc
x·a = 0
x·b = 0
x·c = 6
94 D VEKTORY
Po rozpísaní skalárnych súčinov dostávame
6x1 + 3x2 = 0
x1 + 7x2 + 2x3 = 0
4x1 − 4x2 − 2x3 = 6
Sčítaním druhej a tretej rovnice eliminujeme premennú x3 a dostaneme sústavu
6x1 + 3x2 = 0
5x1 + 3x2 = 6 / · (−1)
Teda x1 = −6, x2 = 12 a x3 = −39. Súradnice hľadaného vektora sú

x = (−6; 12; −39).
Príklad 5. Vypočítajte plošný obsah rovnobežníka, v ktorom sú body

A = [0; 0; 2], B = [3; 0; 5], C = [1; 1; 0] za sebou idúcimi vrcholmi. Porovnajte ho s
plošným obsahom rovnobežníka s tými istými vrcholmi, v ktorom je však BC
uhlopriečkou.
Riešenie:
1. V prvom prípade rovnobežník vytvoríme z vektorov BA = A − B = (−3; 0; −3)

a BC = C − B = (−2; 1; −5). Plošný obsah rovnobežníka je podľa vlastnosti 4
na strane 90 rovný P = |BA × BC|.
B
A
C
x D y

i j k

BA × BC = −3 0 −3 = i(0 + 3) − j(15 − 6) + k(−3 + 0) =
−2 1 −5
3i − 9j − 3k = (3; −9; −3). Determinant sme počítali rozvojom podľa prvého
√ √ √
riadku. P = |(3; −9; −3)| = 9 + 81 + 9 = 99 = 3 11.
2. V druhom prípade rovnobežník vytvoríme z vektorov AB = B − A = (3; 0; 3) a

AC = C − A = (1; 1; −2). Plošný obsah rovnobežníka je rovný
P = |AB × AC|.
B
A
D
C
x y

i j k

AB × AC = 3 0 3 = i(0 − 3) − j(−6 − 3) + k(3 − 0) = −3i + 9j + 3k =
1 1 −2
(−3; 9; 3).
√ √ √
P = |(−3; 9; 3)| = 9 + 81 + 9 = 99 = 3 11.
Plošné obsahy oboch rovnobežníkov sú rovnaké.
Príklad 6. Vypočítajte objem rovnobežnostena zostrojeného z vektorov

a = 3i + 4j, b = −3j + k, c = 2j + 5k.
Riešenie: Objem rovnobežnostena je podľa vlastnosti 3 na strane 91 rovný

V = |[a; b; c]|, pričom a = (3; 4; 0), b = (0; −3; 1), c = (0; 2; 5). Podľa definície
zmiešaného súčinu 16 platí
3 4 0 3 4

[a; b; c] = 0 −3 1 0 −3 = −45 + 0 + 0 − 0 − 6 − 0 = −51.

0 2 5 0 2
Objem rovnobežnostena je V = |[a; b; c]| = | − 51| = 51.
b c
Príklad 7. Vypočítajte objem štvorstena s vrcholmi

A = [2; 0; 0], B = [0; 3; 0], C = [0; 0; 6], D = [2; 3; 8]. Vypočítajte výšku na stenu
ABC.
Riešenie: Objem štvorstena je podľa vlastnosti 5 na strane 92 rovný

V = 16 |[a; b; c]|.
96 D VEKTORY
Vektory a, b, c umiestnime tak, aby počiatočným bodom bol bod A.

a = AB = B − A = [−2; 3; 0]
b = AC = C − A = [−2; 0; 6]
c = AD = D − A = [ 0; 3; 8]

−2 3 0 −2 3
[a; b; c] = −2 0 6 −2 0 = 0 + 0 + 0 − 0 + 36 + 48 = 84.
0 3 8 0 3
Objem štvorstena je V = 16 · 84 = 14.
Pre objem štvorstena však platí aj vzorec V = 13 P · v, kde P je plošný obsah
podstavy a v je výška štvorstena. Ak za podstavu vezmeme stenu ABC, v je
hľadanou výškou. Pre plošný obsah trojuholníka ABC platí vlastnosť 5 na
1
P = 2 |a ×
strane 90: b|.
i j k

a × b = −2 3 0 = i · 18 − j · (−12) + k · 6 = (18; 12; 6).
−2 0 6
√ √
|a × b| = 182 + 122 + 62 = 6 14.
√ √
P = 21 · 6 · 14 = 3 · 14.
√
Po dosadení do rovnice V = 13 P · v dostávame 14 = 13 · 3 · 14 · v, z čoho vyplýva,
√ √
že v = 14. Výška na stranu ABC je v = 14.
Príklad 8. Napíšte všeobecnú rovnicu roviny α určenej bodmi

A = [3; −2; 0], B = [1; 5; 4] a C = [−2; 1; 1].
Riešenie: Najskôr ukážeme, že body A, B, C neležia na jednej priamke, napríklad
pomocou vektorov a = AB a b = AC. Ak by boli kolineárne, musel by byť jeden z
nich násobkom druhého.
a = AB = B − A = (−2; 7; 4)
b = AC = C − A = (−5; 3; 1)
Zo súradníc vidieť, že nie sú kolineárne a tak vektory a a b vytvárajú podpriestor
dimenzie 2, čiže rovinu. Nech X = [x; y; z] je ľubovoľný bod roviny α. Vektor
AX = X − A = (x − 3; y + 2; z) leží v rovine α. Podľa vety 8 (strana 88) sú každé
3 vektory ležiace v jednej rovine lineárne závislé
a podľa vety 6 (strana 77) je
x−3 y+2 z

determinant vytvorený z nich rovný nule: −2 7 4 = 0. Rozvojom
−5 3 1
determinantu podľa prvého riadku dostaneme rovnicu
(x − 3)(7 − 12) − (y + 2)(−2 + 20) + z(−6 + 35) = 0
−5(x − 3) − 18(y + 2) + 29z = 0 / · (−1)
5x + 18y − 29z + 21 = 0
Všeobecná rovnica hľadanej roviny je 5x + 18y − 29z + 21 = 0.
Príklad 9. Napíšte všeobecnú rovnicu roviny α prechádzajúcej bodom

A = [1; 2; 3] kolmo na vektor a = (−1; 1; 2).
Riešenie: Ak je rovina α kolmá na vektor a, potom je kolmý na vektor a každý

vektor ležiaci v rovine α. Nech X = [x; y; z] je ľubovoľný bod roviny α. Vektor
AX = X − A = (x − 1; y − 2; z − 3) leží v rovine α. Je kolmý na vektor a a podľa
vety 9 (strana 89) je ich skalárny súčin rovný nule:
(X − A) · a = 0
(x − 1; y − 2; z − 3) · (−1; 1; 2) = 0
−x + 1 + y − 2 + 2z − 6 = 0
Všeobecná rovnica hľadanej roviny je −x + y + 2z − 7 = 0.

98 D VEKTORY
Úlohy
1. Nájdite súradnice vektora a = AB, ak
a) A = [−3; 2; 5], B = [1; 2; 3]

b) A = [2; 0; 0], B = [−3; 5; 1]
2. Nájdite súradnice bodu B, ak AB = a = (0; −4; 5) a A = [7; −8; 0]
3. Zistite, či sú vektory a a b navzájom kolmé alebo či sú kolineárne
a) a = (5; 3; −2), b = (10; 6; −4)

b) a = (3; 2; −1), b = (0; 5; −4)
4. Nájdite taký vektor a = (3; x; −4), aby vektory a a b boli navzájom kolmé, ak
a) b = (−3; 4; 2)
b) b = (1; 0; 0)
5. Nájdite vnútorné uhly trojuholníkov, ktorých vrcholy sú
a) A = [6; 0; 2], B = [8; −1; 4], C = [4; −4; 6]

b) A = [4; 0; 6], B = [6; −3; 12], C = [10; 2; 3]
c) A = [0; 3; 0], B = [0; 3; 2], C = [0; 5; 0]
6. Zistite, či je štvoruholník s vrcholmi A = [5; 2; 6], B = [6; 4; 4], C = [4; 3; 2] a

D = [3; 1; 4] štvorec.
7. Dané sú vektory a = (2; −1; 3), b = (1; −2; 3) a c = (3; 2; −4). Nájdite vektor x,
pre ktorý platí: x · a = 0, x · b = 0, x · c = −10
8. Dané sú vektory a = (1; 2; 3), b = (3; −1; 2) a c = (−2; 1; 3)
a) nájdite vektor x, kolmý na vektory a a b, pre ktorý platí x · c = 4

b) vypočítajte veľkosť |x|
c) aký uhol zvierajú vektory a a b?
9. Nájdite vektorový súčin a × b, ak a = AB, b = CD pričom A = [2; 2; −1],

B = [2; 1; 0], C = [−1; 2; 2] a D = [2; 1; 3].
10. Dané sú vektory a = (3; −2; 1) a b = (2; 4; −2). Vypočítajte
a) jednotkový vektor c kolmý na vektory a aj b

Úlohy 99
b) sínus uhla vektorov a, b
11. Vypočítajte vektor c = a × b, ak
a) a = 2i, b = 2k
b) a = i + j, b = i − j
c) a = 2i + 3j, b = 3j + 2k
12. Dané sú vektory a = (−2; −4; 1) a b = (0; −3; −8). Vypočítajte
a) (a × b) × a
b) (b × a) × b
a výsledky porovnajte.
13. Dané sú vektory a = (2; 7; 4), b = (3; 4; 5), c = (6; 0; 3). Vypočítajte
a) (a × b) × c
b) a × (b × c)
c) (a × b) · c
d) a · (b × c)
14. Dané sú vektory a = (3; 2; 1) a b = (5; 0; 4). Vypočítajte
a) (a × b)
b) |a × b|
c) (a − b) × (a + b)
d) (a × b) + a
e) (b × a) × b
15. Vypočítajte plošný obsah trojuholníka ABC, ak
a) A = [3; 3; 0], B = [5; 1; −3], C = [5; 3; −1]

b) A = [7; 2; 6], B = [4; 5; 6], C = [3; 1; −4]
16. Vypočítajte plošný obsah trojuholníka ABC, ak A = [−1; 0; 1], B = [0; 2; −3],
C = [4; 4; 1]. Aký plošný obsah má rovnobežník, v ktorom sú body A, B, C za
sebou idúcimi vrcholmi?
100 D VEKTORY
17. Vypočítajte objem štvorstena ABCD, ak
a) A = [2; 1; 2], B = [6; −4; 2], C = [5; 3; −1], D = [0; 0; 0]

b) A = [1; 1; 3], B = [4; 7; 6], C = [2; 4; 1], D = [3; 3; 5]
18. Štvorsten má vrcholy A = [3; 4; 0], B = [5; 2; −3], C = [7; 4; 6] a D = [−4; −3; 7].
Vypočítajte dĺžku výšky spustenej z vrchola D.
19. Vypočítajte objem rovnobežnostena, ktorého steny sú určené vektormi

AB, AC, AD ak A = [3; 1; 6], B = [4; 0; 8], C = [1; 5; 7] a D = [0; 8; 22].
20. Vypočítajte objem štvorbokého ihlana a veľkosť telesovej výšky, ak podstava je

rovnobežník so za sebou idúcimi vrcholmi A = [0; 0; 2], B = [3; 0; 5], C = [1; 1; 0]
a vrchol ihlana je V = [4; 1; 2].
21. Vypočítajte plošný obsah rovnobežníka zostrojeného z vektorov a, b, ak
a) a = 2i + 3j, b = 3j + 2k
b) a = AB, b = AC, A = [1; 1; 0], B = [2; 0; 3], C = [3; 1; 2]
22. Vypočítajte plošný obsah rovnobežníka, ak jeho vrcholy sú
a) A = [−1; −2; 8], B = [0; 0; 0], C = [6; 2; 0]

b) A = [2; −2; 2], B = [5; −4; −4], C = [3; 4; 2]
c) A = [6; 0; 2], B = [8; −1; 4], C = [4; −4; 0]
23. Daný je štvorsten ABCD. Vypočítajte jeho objem a vzdialenosť bodu A od

steny BCD, ak A = [1; −5; 4], B = [0; 3; 1], C = [−2; −4; 3] a D = [−4; 4; −2].
24. Napíšte rovnice rovín, prechádzajúce bodom A kolmo na vektor a, ak
a) A = [−1; 3; 2], a = (−1; 1; 2)

b) A = [3; 0; 2], a = (−1; 2; 0)
c) A = [4; 2; 1], a = (−1; 0; 1)
d) A = [4; −2; 3], a = (13; 5; 11)
25. Napíšte všeobecné rovnice rovín určených bodmi A, B, C, ak
a) A = [0; 1; 7], B = [4; 0; −3], C = [2; −3; 0]

b) A = [4; 4; 4], B = [−1; 10; −4], C = [2; −2; 5]
c) A = [6; −3; 3], B = [7; −3; 0], C = [5; −2; 3]
Úlohy 101
d) A = [1; 1; 1], B = [1; 2; 3], C = [4; 5; 6]
26. Napíšte rovnice rovín, prechádzajúce bodom A kolmo na vektor AB, ak
a) A = [1; 2; 3], B = [0; 1; −8]

b) A = [−1; 0; −1], B = [1; 4; 5]
c) A = [3; 0; 1], B = [5; 6; 7]
27. Napíšte rovnice rovín, prechádzajúce bodom A rovnobežne s vektormi a, b, ak
a) A = [0; 1; 2], a = (1; 1; 1), b = (0; 1; 3)

b) A = [1; −1; 1], a = 5i + 4k, b = 3j + 2k
c) A = [2; 0; 0], a = (0; 0; 1), b = (3; 0; 2)
102 D VEKTORY
Výsledky
1. a) a = (4; 0; −2)
b) a = (−5; 5; 1)
2. B = [7; −12; 5]
3. a) 2 · a = b ⇒ sú lineárne závislé a teda kolineárne

b) a 6= k · b, a · b 6= 0, ani kolineárne, ani kolmé
4. a) a = (3; 17
4
; −4)
b) neexistuje taký vektor
. . .
5. a) α = 63◦ 360 4300 , β = 86◦ 270 0800 , γ = 29◦ 560 0500
. .
b) α = 104◦ 100 3600 , β = γ = 37◦ 540 4200
c) α = 90◦ , β = γ = 45◦
6. Daný štvoruholník je štvorec.
7. x = (−2; 2; 2)
8. a) x = (−1; −1; 1)
√
b) |x| = 3
c) a, b = 60◦
9. (0; 3; 3)

0 1 2
10. a) c = 0; √ ; √
5 5
q
b) sin α = 20
21
11. a) c = −4j
b) c = −2k
c) c = 6i − 4j + 6k
12. a) (8; −47; −172)

b) (−146; −280; 105)
Výsledky 103
13. a) (6; −135; −12)

b) (−252; 96; −42)
c) 75
d) 75
14. a) (8; −7; −10)

√
b) 213
c) (16; −14; −20)
d) (13; −38; 37)
e) (28; 82; −35)
15. a) 14
45
b) 2
√
16. a) P = 173
√
b) P = 2 173
17. a) V = 20
b) V = 3
18. v = 11
19. V = 24
20. V = 1, v = √1
11
√
21. a) P = 2 22
√
b) P = 2 6
√
22. a) P = 14 5
√
b) P = 2 433
√
c) P = 10 2
41 √ 41
23. V = 6
, d(A, BCD) = 1457
24. a) α : x − y − 2z + 8 = 0
b) α : x − 2y − 3 = 0
c) α : x − z − 3 = 0
104 D VEKTORY
d) α : 13x + 5y + 11z − 75 = 0
25. a) 33x − 8y + 14z − 90 = 0

b) 2x − y − 2z + 4 = 0
c) 3x + 3y + z − 12 = 0
d) x − 2y + z = 0
26. a) x + y + 11z − 36 = 0
b) x + 2y + 3z + 4 = 0
c) x + 3y + 3z − 6 = 0
27. a) 2x − 3y + z + 1 = 0
b) 12x + 10y − 15z − 13 = 0
c) 3y = 0
E FUNKCIA REÁLNEJ PREMENNEJ 105
E FUNKCIA REÁLNEJ PREMENNEJ

Definícia 1. Nech M ⊂ R. Zobrazenie množiny M do R nazývame reálnou
funkciou reálnej premennej (ďalej len funkcia). Označujeme ju f. Množinu M
nazývame oborom definície tejto funkcie a označujeme ho Df . Znakom f (x)
označujeme hodnotu funkcie f v čísle x ∈ Df . Funkcia je najčastejšie daná
rovnicou y = f (x). Označujeme to f : y = f (x). Ak nie je pritom udaný obor
definície tejto funkcie, potom oborom definície takto danej funkcie budeme
rozumieť jej prirodzený obor definície, t.j. množinu všetkých tých čísel x ∈ R,
v ktorých hodnota f (x) ∈ R (f (x) má zmysel“). Množinu všetkých takých y ∈ R,
”
ku ktorým existuje x ∈ Df tak, že platí y = f (x), nazývame oborom hodnôt
funkcie f a označujeme ho Hf . T.j. Hf = {y ∈ R : ∃x ∈ Df také, že y = f (x)} .
Definícia 2. Ak v rovine je zvolený pravouhlý súradnicový systém, potom

grafom funkcie f definovanej na Df nazývame množinu všetkých bodov [x, y]
takých, že x ∈ Df a y = f (x).
Definícia 3 (operácie s funkciami).
a) Funkcie f a g sa rovnajú práve vtedy, ak sa rovnajú ich obory definícií a ak

pre každé a z oboru definície platí f (a) = g(a).
b) Nech funkcia f je definovaná na množine M. Funkciu h, ktorej obor definície

je množina M a pre všetky a ∈ M platí h(a) = |f (a)|, nazývame
absolútnou hodnotou funkcie f a označujeme |f |.
c) Nech funkcia f je definovaná na množine M a α ∈ R. Funkciu h, ktorej obor

definície je množina M a pre všetky a ∈ M platí h(a) = αf (a), nazývame
súčinom čísla a funkcie f a označujeme αf.
d) Nech f je funkcia definovaná na množine M1 a g je funkcia definovaná na

množine M2 . Funkciu h, ktorá je definovaná na množine M = M1 ∩ M2 a pre
každé a ∈ M platí h(a) = f (a) + g(a) (h(a) = f (a) − g(a), h(a) = f (a) · g(a))
nazývame súčtom (rozdielom, súčinom) funkcie f a g a označujeme
f + g (f − g, f · g).
e) Nech f je funkcia definovaná na množine M1 a g je funkcia definovaná na

množine M2 . Funkciu h, ktorá je definovaná na množine
M = {x ∈ R : (x ∈ M1 ∩ M2 ) ∧ (g(x) 6= 0)} a pre každé a ∈ M platí
h(a) = fg(a)
(a)
, nazývame podielom funkcií f a g a označujeme fg .
106 E FUNKCIA REÁLNEJ PREMENNEJ
Definícia 4. Funkciu h nazývame zloženou funkciou utvorenou z funkcie f a z

funkcie g vtedy a len vtedy, keď obor definície M funkcie h je množina všetkých
tých čísel z oboru definície g, v ktorých hodnota funkcie g je číslo z oboru definície
funkcie f a keď pre každé a ∈ M platí h(a) = f (g(a)) .
Funkciu f nazývame hlavnou zložkou a funkciu g vedľajšou zložkou zloženej
funkcie h, a označujeme ju f (g).
Definícia 5. Nech M ⊂ R. Hovoríme, že funkcia f je rastúca [klesajúca,

nerastúca, neklesajúca] na M, ak pre každé dve čísla x1 , x2 ∈ M platí implikácia
x1 < x2 ⇒ f (x1 ) < f (x2 )
[f (x1 ) > f (x2 ) , f (x1 ) ≥ f (x2 ) , f (x1 ) ≤ f (x2 )]

Neklesajúcu [nerastúcu] funkciu nazývame monotónnou.
Rastúcu [klesajúcu] funkciu nazývame rýdzomonotónnou.
Definícia 6. Funkcia f definovaná na Df sa nazýva párna [nepárna], ak pre

každé x ∈ Df je aj −x ∈ Df a f (−x) = f (x) [f (−x) = −f (x)].
Definícia 7. Funkcia f definovaná na Df sa nazýva periodická, ak existuje číslo

p 6= 0 také, že pre každé x ∈ Df je aj x ± p ∈ Df a f (x + p) = f (x).
Číslo p nazývame periódou funkcie f .
Definícia 8. Nech M ⊂ Df . Hovoríme, že funkcia f je zhora [zdola]

ohraničená na množine M, ak
∃K ∈ R : ∀x ∈ M f (x) ≤ K
[∃L ∈ R : ∀x ∈ M f (x) ≥ L]
Ak funkcia f je ohraničená zhora aj zdola na množine M, tak hovoríme, že f je
ohraničená na množine M.
Definícia 9. Funkciu f definovanú na množine M nazývame prostou, keď pre

každé x1 , x2 ∈ M platí:
ak x1 6= x2 , tak f (x1 ) 6= f (x2 ) .
Veta 1. Každá rýdzomonotónna funkcia je prostá.

Elementárne funkcie 107
Definícia 10. Nech f je prostá funkcia definovaná na množine M a jej obor

hodnôt je H. Funkciu f−1 definovanú na množine H nazývame inverznou k
funkcii f, ak pre každé b ∈ H platí:
f−1 (b) = a, práve vtedy, keď f (a) = b.
Veta 2. Nech f je prostá funkcia s oborom definície M a s oborom hodnôt H.

Nech f−1 je inverzná funkcia k funkcii f. Potom pre každé a ∈ M platí
f−1 (f (a)) = a a pre každé b ∈ H platí f (f−1 (b)) = b.
Veta 3. Nech f je rýdzomonotónna funkcia. Potom existuje k nej inverzná funkcia

f−1 . Funkcia f−1 je rastúca, ak f je rastúca a f−1 je klesajúca, ak f je klesajúca.
Graf funkcie f−1 je súmerný s grafom funkcie f podľa priamky y = x.
Elementárne funkcie
Definícia 11.
a) Polynóm.
Nech n je nezáporné celé číslo a a0 , a1 , a2 , . . . , an reálne čísla. Funkciu
y = a0 xn + a1 xn−1 + a2 xn−2 + · · · + an−1 x + an , x∈R
nazývame polynómom, čísla a0 , a1 , a2 , . . . , an jeho koeficientmi.

Ak a0 6= 0, tak n sa nazýva stupeň polynómu.
Ak a0 = a1 = a2 = · · · = an = 0, tak P (x) sa nazýva nulový polynóm.
b) Racionálna funkcia.
Funkciu danú rovnicou
Pn (x)
y= ,
Qm (x)
kde Pn (x) resp. Qm (x) je polynóm n-tého resp. m-tého stupňa, pričom
Qm (x) nie je nulový polynóm, sa nazýva racionálna funkcia. Ak n < m, tak
racionálnu funkciu nazývame rýdzoracionálnou funkciou. Obor definície
racionálnej funkcie je množina všetkých x ∈ R, pre ktoré Qm (x) 6= 0.
c) Exponenciálna funkcia.
Funkciu definovanú na (−∞; ∞) rovnicou y = ax , kde a > 0, nazývame
exponeciálnou funkciou pri základe a. Ak a > 1, tak táto funkcia je rastúca,
ak 0 < a < 1, tak je klesajúca.
d) Logaritmická funkcia.
Funkcia definovaná na (0; ∞) rovnicou y = loga x, kde a > 0, a 6= 0 sa nazýva
logaritmická funkcia. Ak a > 1, tak táto funkcia je rastúca, ak 0 < a < 1, tak
je klesajúca. Funkcia y = loga x je inverznou funkciou k funkcii y = ax .
e) Trigonometrické funkcie.
Funkcie sínus, kosínus, tangens a kotangens nazývame trigonometrickými
funkciami.
Funkcia y = sin x je definovaná na (−∞; ∞), je nepárna a periodická
s periódou 2π.
Funkcia y = cos x je definovaná na (−∞; ∞), je párna a periodická
s periódou 2π.
Funkcia y = tg x je podiel funkcií sínus a kosínus, definovaná je
pre všetky x ∈ R okrem čísel x = (2k + 1) π2 , k ∈ Z, je nepárna a periodická
s periódou π.
Funkcia y = cotg x je podiel funkcií kosínus a sínus, definovaná je
pre všetky x ∈ R okrem čísel x = kπ, k ∈ Z, je nepárna a periodická
s periódou π.
f) Cyklometrické funkcie.
Funkcie arkussínus, arkuskosínus, arkustangens a arkuskotangens nazývame
cyklometrickými funkciami.
Funkcia y = arcsin x je definovaná na h−1; 1i a je inverznou funkciou
k funkcii y = sin x, definovanej na intervale h− π2 ; π2 i.
Funkcia y = arccos x je definovaná na h−1; 1i a je inverznou funkciou
k funkcii y = cos x, definovanej na intervale h0; πi.
Funkcia y = arctg x je definovaná na (−∞; ∞) a je inverznou funkciou
k funkcii y = tg x, definovanej na intervale − π2 ; π2 .

Funkcia y = arccotg x je definovaná na (−∞; ∞) a je inverznou funkciou

k funkcii y = cotg x, definovanej na intervale (0; π) .
g) Elementárne funkcie. Funkciu, ktorú dostaneme z konečného počtu

funkcií v bode a) až f) pomocou konečného počtu operácií súčtu, rozdielu,
súčinu, podielu a tvorenia zloženej funkcie nazývame elementárnou funkciou.
Riešené príklady
Príklad 1. Nájdime definičný obor funkcie
r
x+2
f : y = ln(10 − x) − .
x2− 6x + 9
x+2

Riešenie: Df = x ∈ R : 10 − x > 0 ∧ x2 −6x+9
≥0 .
10 − x > 0 ⇐⇒ x < 10
x+2 x+2
= ≥ 0 ⇐⇒ x ≥ −2 ∧ x 6= 3
x2 − 6x + 9 (x − 3)2
Teda
Df = {x ∈ R : x < 10 ∧ x ≥ −2 ∧ x 6= 3} = h−2; 3) ∪ (3; 10).
Príklad 2. Nájdime definičné obory a zistime, či sa rovnajú funkcie

(x − 5)2
f :y=1 a g:y= 2 .
x − 10x + 25
Riešenie: Funkcia f je konštantná a jej Df = R. Funkciu g možno upraviť na tvar
(x − 5)2
y= .
(x − 5)2
Jej obor definície je
Dg = x ∈ R : (x − 5)2 6= 0 = (−∞; 5) ∪ (5; ∞).

Pretože funkcie f a g majú rôzne obory definície, nemôže platiť f = g.

Príklad 3. Nájdime obor definície a obor hodnôt funkcie
2
f :y= .
x2 +3
Dokážme, že je párna a nájdime jej intervaly monotónnosti. Zistite, či je
ohraničená.
2
Riešenie: Df = {x ∈ R : x2 + 3 6= 0} = R. Platí ∀x ∈ R : x2 +3
> 0, t.j. f je zdola
ohraničená. Ďalej platí ∀x ∈ R :
x2 ≥ 0
x2 + 1 ≥ 1
1
2
≤ 1
x +1
2
2
≤ 2
x +1
t.j. f je ohraničená aj zhora. Z toho vyplýva, že f je pre všetky x ∈ R ohraničená.

Pretože Df = R, tak platí, ak x ∈ Df , tak aj −x ∈ Df a
2 2
f (−x) = 2
= 2 = f (x)
(−x) + 3 x +3
čo znamená, že f je párna funkcia.
Monotónnosť: Nech x1 , x2 ∈ h0; ∞) ⊂ Df a nech x1 < x2 potom
x21 < x22
x21 + 3 < x22 + 3
1 1
2
> 2
x1 + 3 x2 + 3
2 2
2
> 2
x1 + 3 x2 + 3
f (x1 ) > f (x2 ) ,
čo znamená, že funkcia f je na intervale h0; ∞) klesajúca. Analogicky dostaneme,
že f je na (−∞; 0i rastúca. Z monotónnosti vyplýva, že maximálnu hodnotu daná
funkcia nadobúda v čísle x = 0, f (0) = 23 . Svoju minimálnu hodnotu daná funkcia
nenadobúda. Obor hodnôt je Hf = 0; 23 .

√
Príklad 4. Dokážme, že funkcia f : y = 3 − x − 4 je prostá a nájdime k nej
inverznú funkciu.
Riešenie: Obor definície funkcie je Df = {x ∈ R : x − 4 ≥ 0} = h4; ∞). Nech
x1 , x2 ∈ Df a nech x1 6= x2 potom
x1 − 4 6= x2 − 4
√ √
x1 − 4 6= x2 − 4
√ √
− x1 − 4 6= − x2 − 4
√ √
3 − x1 − 4 6= 3 − x2 − 4
f (x1 ) 6= f (x2 ) ,
t.j. funkcia f je prostá. To znamená, že existuje k nej inverzná funkcia. Inverznú
funkciu nájdeme tak, že v rovnici y = f (x) vymeníme x za y, t.j.
√
f : y = 3 − x − 4, x ∈ Df = h4; ∞), y ∈ Hf = (−∞; 3i
√
f−1 : x = 3 − y − 4, x ∈ Df−1 = Hf = (−∞; 3i, y ∈ Hf−1 = Df = h4; ∞).
Odtiaľ
√
x − 4 = 3 − x, pre 3 − x ≥ 0 t.j. x≤3
y − 4 = (3 − x)2
y = 4 + (3 − x)2
y = x2 − 6x + 13
Hľadaná inverzná funkcia je f−1 : y = x2 − 6x + 13, Df−1 = (−∞; 3i, Hf−1 = h4; ∞).
Úlohy
1. Pre danú funkciu vypočítajte uvedené funkčné hodnoty
1+x
a) f (x) = 1−x
, f (0), f (−5), f (2x), f ( x1 )
√
b) f (x) = x + 2, f (2), f (5), f (x + 2), f (3 − 2x)
c) f (x) = log x2 , f (0), f (1), f (10), f (−x)
d) f (x) = cos2 x, f (0), f ( π3 ), f (π), f (x + 2π)
e) f (x) = 1 + e2x , f (0), −f (1), f ( x1 ), f (x2 )
2. Zistite, pre ktoré x leží graf danej funkcie nad osou ox

x+1
a) f : y = 2x2 − 8 c) f : y = x+4
b) f : y = ln (x2 ) d) f : y = 3x−2
3. Nájdite množinu všetkých reálnych čísel, pre ktoré sú hodnoty danej funkcie
väčšie ako 2.
3+x2 2−x
a) f : y = (1−x)2
c) f : y = 3+x
√
1− 1−2x2
b) f : y = x
d) f : y = 2x+1
V úlohách 4 - 14 zistite, pre ktoré x ∈ Df nadobúda funkcia
a) kladné funkčné hodnoty
b) záporné funkčné hodnoty
c) nulové funkčné hodnoty

2−3x
4. f : y = 4x2 − 9 10. f : y = x2 −2x+3
5. f : y = x2 − 2x + 3
11. f : y = log(x − 5)
6. f : y = x2 − 10x + 20 √
12. f : y = 2x − 4x
x−1
7. f : y = x+3
x+1 13. f : y = cos 2x
8. f : y = 2−x
√
3x 9−x2
9. f : y = x2 +16
14. f : y = ln(x−1)
V úlohách 15 - 17 nájdite definičné obory funkcií f a g a overte, či platí f = g.

Úlohy 113
15. a) f : y = x1 , g:y= x
x2
x2
b) f : y = x
, g:y=x
√
c) f : y = x2 , g:y=x
x2 −1
d) f : y = x−1
,
g :y =x+1
√ √
e) f : y = ( x) , g : y = x2
16. a) f : y = log x2 , g : y = 2 log x

p
b) f : y = (x + 1)2 , g : y = x + 1
x2 −4
c) f : y = x+2
, g :y =x−2
1 x2 +2x+4
d) f : y = x−2
, g:y= x3 −8
(2x+3)2 3+2x
17. a) f : y = 4x2 +12x+9
, g:y= 3+2x
x+1 3x+2
b) f : y = 3x2 +5x+2
, g:y= 3x2 +5x+2
x3 +x2 +x+1
c) f : y = x + 1, g:y= x2 +1
3+2x 1
d) f : y = 2x2 +x−3
, g:y= x−1
18. Načrtnite graf funkcie, nájdite obor definície a intervaly monotónnosti

funkcie.
2x−5 7−2x
a) f : y = x−3
e) f : y = 3x−6
8x−14
b) f : y = 2x−3 2x−3
2x
f) f : y = x−1
c) f : y = x+1
3x−1 2x−5
d) f : y = 2x
g) f : y = x−3
V úlohách 19 - 20 načrtnite graf funkcie a nájdite intervaly monotónnosti funkcie.

√ √
19. a) f : y = 5 − x − 1 d) f : y = 2x + 1
√
b) f : y = 2x − 6 + 7
c) f : y = 1 − 3x e) f : y = x2 + 4x + 1
20. a) f : y = arcsin(2x − 3) d) f : y = |x2 − 3x + 2|

b) f : y = x2 − 2x + 5 e) f : y = |3x + 6| + |x + 2|
1
c) f : y = x2 +4
f) f : y = ln (1 − x2 )
21. Zistite, ktoré z uvedených funkcií sú monotónne, resp. rýdzomonotónne na

svojom prirodzenom definičnom obore.
√
a) f : y = 3 + 2x d) f : y = 1 + 3x
b) f : y = x − |x| e) f : y = x3 − x
1 x+2
c) f : y = x2 +4
f) f : y = x−2
V úlohách 22 - 28 rozhodnite, ktorá z funkcií je párna resp. nepárna.
22. a) f : y = sin2 x c) f : y = 3x − 3−x

b) f : y = x log x2 d) f : y = cos 2x + 2
√ x2
23. a) f : y = 1+x c) f : y = 1+2x2
x
b) f : y = 7 d) f : y = |x|
2 1−x
24. a) f : y = 1+x2
c) f : y = x
x−x3
b) f : y = x2 −4
d) f : y = 13 (2x + 2−x )
ln|x| 1+x
25. a) f : y = x
c) f : y = ln 1−x
sin√x+cos x
b) f : y = 1−x2
d) f : y = 2x2 + 1
√
26. a) f : y = ln(2 + x) c) f : y = 3
x
√ x2
b) f : y = x d) f : y = 1+2x2
x+2 sin x
27. a) f : y = x−2
c) f : y = 3+cos x
b) f : y = x3 − x d) f : y = sin x + tg x2
3x +1
28. a) f : y = 3x −1
c) f : y = sin x · cos x
b) f : y = x · sin x d) f : y = x3 + sin3 x
29. Zistite, či funkcia f je ohraničená na množine M.

3
a) f : y = 1+x2
, M = Df d) f : y = −2x − 8, M = (−∞; 1)
4
b) f : y = x − 5, M = (−3; 5) e) f : y = 4+x2
, M = Df
x2
c) f : y = 2x + 5, M = (−∞; 1) f) f : y = 1+2x2
, M = Df
30. Zistite, či funkcia f je zhora, zdola resp. ohraničená.

2
a) f : y = 4x
x2 +1
c) f : y = 2 + e−x
1
b) f : y = x2 +4
d) f : y = ln (4 − x2 )
Úlohy 115
e) f : y = √2 h) f : y = sin x2
x
x+2
f) f : y = x−2
g) f : y = 1 + cos2 x i) f : y = xe−x
V úlohách 31 - 44 nájdite obor definície funkcie

√ 1
√ √
31. a) f : y = 1 + x2 + x+2
+ −x c) f : y = 1 − x2
√
b) f : y = √1 + √x d) f : y = x−2
x−2 2−x
p √
32. a) f : y = |2x + 3| − 9 c) f : y = ln x−3−2
b) f : y = |x| + √1 + x+1
d) f : y = arcsin(2x − 3)
x−1 x2 −4
√ q q
33. a) f : y = ln 2 cos x − 3 c) f : y = 1−x + x−1
1+x x+2
5x+1
b) f : y = arccos x−4
7
+ ln(2x − 3) d) f : y = √
x2
3x+2 1+x+x2 +x3

34. a) f : y = 2x2 +x−3
c) f : y = 1+2x2 +x4
q
1+x 1−x 3x2 +4x−1
b) f : y = 1−x
+ 1+x d) f : y = 2x2 −12x−32
√
9−x2
35. a) f : y = x−1
√ √
b) f : y = 2x2 + x − 15 + 6x2 − 7x + 2
q
x2 −8x+15
c) f : y = x2 −5x+4
q
x2 −x−6
d) f : y = 100−x2
q
36. a) f : y = 7−x
+2 c) f : y = log (x2 − 5x + 6)
x−2
√
x2 −4
b) f : y = 2 d) f : y = log x−1
x+1
√
x2 −5
√
37. a) f : y = 3 d) f : y = log x−4
2
b) f : y = 1
log(2−x)
e) f : y = log xx2 +4x+3
+x−6
1
√
c) f : y = log3 (log3 x) f) f : y = log(20−x)
+ x + 20
√ √ √
x2
38. a) f : y = 5x2 − 8x − 4 d) f : y = 4 + 8x − 5x2 + x−1
b) f : y = log (5x2 − 8x − 4) 2
e) f : y = log xx2−8x+15
q −5x+4
−1
c) f : y = 5x2 −8x−4
√
39. a) f : y = ln x+3−2
b) f : y = arccos(2x − 3)
q
c) f : y = x−1x+2
+ 3x
√
d) f : y = log (5x2 − 8x − 4) + x−1
√
12−x2 3x−1
40. a) f : y = x(x2 −3)
c) f : y = x3 −2x2 −3x
√ 1
q √
x+ 2
b) f : y = x3 + 3−x− x−2
d) f : y = 4−x
√
41. a) f : y = √ x−1 c) f : y = 2x
x 2−x−x2 x2 −2x−3
√ √
b) f : y = x2 − 9 + 9 − x2 d) f : y = √1
log x
log x
a) f : y = √ 4

42. c) f : y = ln 2 − x+1
log(log x)
log 2
qx

b) f : y = 1+2x d) f : y = ln x2 +2x
log 4−x x2 −x−2
√
43. a) f : y = ln 2x − x3 + ln(x + 2)
1+tg x
b) f : y = 1−tg x
p
c) f : y = cos2 x − sin2 x
d) f : y = cotg x12

√
44. a) f : y = cos x d) f : y = log (tg x)
p
b) f : y = log(cos x) e) f : y = log (tg x)
√ p
c) f : y = tg x f) f : y = log (cos x)
V úlohách 45 - 52 nájdite inverznú funkciu (ak existuje) k funkcii f
45. a) f : y = 3x − 2, x ∈ h−1; 2i c) f : y = ex − 1, x∈R

b) f : y = x2 − 1, x ∈ h0; ∞) d) f : y = x2 + 2, x∈R
46. a) f : y = −2x2 + 5, x ∈ (1; ∞)

b) f : y = 32x−1 , x∈R
c) f : y = 2 + log(x + 1)
d) f : y = 2x − 3
Úlohy 117
47. a) f : y = 2x3 c) f : y = 2x + 2
1−x
b) f : y = 1+x
d) f : y = log(x + 3)
1
48. a) f : y = 2x + 4 c) f : y = x−3
√
b) f : y = log 1 (x + 2) + 3
2
d) f : y = 2 − 3x
49. a) f : y = ln(x − 1) c) f : y = 2x + 5
p 1
b) f : y = 1 + 3 (x − 2) d) f : y = 1−x
√ x3
50. a) f : y = 3 x − 4 c) f : y = 1+x3
√
b) f : y = x3 − 1 d) f : y = 2x + 3
51. a) f : y = 10x+2 − 1 c) f : y = 2x3 − 6

b) f : y = 2x − 3 d) f : y = 2x − 2
52. a) f : y = log(x + 3)
b) f : y = −2x2 + 5, x ∈ (1; ∞)
c) f : y = 32x−1
d) f : y = 2 + log(x + 1)
Výsledky
1. a) 1, − 23 , 1+2x , x+1
1−2x x−1
√ √
b) 2, neexistuje, x + 4, 1 − 2x
c) neexistuje, 0, 2, log x2
d) 1, 41 , 1, cos2 x
2
e) 2, −(1 + e2 ), 1 + x2 , 1 + e2x
2. a) (−∞; −2) ∪ (2; ∞) c) (−∞; −4) ∪ (−1; ∞)

b) (−∞; −1) ∪ (1; ∞) d) R
√ √
c) −3; − 43

3. a) 2 − 5; 2 + 5
b) ∅ d) (0; ∞)
a) x ∈ −∞; − 32 ∪ 3
c) x = ± 32

4. 2
;∞
b) x ∈ − 23 ; 32

5. a) x ∈ R b) ∅ c) ∅
√ √
6. a) x ∈ −∞; 5 − 5 ∪ 5 + 5; ∞
√ √
b) x ∈ 5 − 5; 5 + 5
√
c) x = 5 ± 5
7. a) x ∈ (−∞; −3) ∪ (1; ∞)

b) x ∈ (−3; 1)
c) x = 1
8. a) x ∈ (−1; 2)
b) x ∈ (−∞; −1) ∪ (2; ∞)
c) x = −1
9. a) x ∈ (0; ∞) b) x ∈ (−∞; 0) c) x = 0
a) x ∈ −∞; 32 2 2

10. b) x ∈ 3
;∞ c) x = 3
11. a) x ∈ (6; ∞) b) x ∈ (5; 6) c) x = 6

Výsledky 119
12. a) x ∈ (−∞; 0) b) ∅ c) x = 0
a) x ∈ − π4 + kπ; π4 + kπ

13.
b) x ∈ π4 + kπ; 3π

4
+ kπ
c) x = (2k + 1) π2 , k ∈ Z
14. a) x ∈ (2; 3) b) x ∈ (1; 2) c) x = 3
15. a) Df = Dg = R \ {0}, f = g
b) Df = R \ {0}, Dg = R, f 6= g
c) Df = Dg = R, f 6= g
d) Df = R \ {1}, Dg = R, f 6= g
e) Df = h0; ∞), Dg = R, f 6= g
16. a) Df = R \ {0}, Dg = (0; ∞), f 6= g

b) Df = Dg = R, f 6= g
c) Df = R \ {−2}, Dg = R, f 6= g
d) Df = Dg = R \ {2}, f = g
a) Df = Dg = R \ 32 , f = g

17.
b) Df = Dg = R \ −1; − 32 , f 6= g

c) Df = Dg = R, f = g
d) Df = R \ 1; − 23 , Dg = R \ {1} , f 6= g

18. a) Df = (−∞; 3) ∪ (3; ∞) ; f je klesajúca na (−∞; 3) a (3; ∞)

b) Df = −∞; 32 ∪ 32 ; −∞ ; f je rastúca na −∞; 32 a 32 ; −∞

c) Df = (−∞; −1) ∪ (−1; ∞) ; f je rastúca na (−∞; −1) a (−1; ∞)

d) Df = (−∞; 0) ∪ (0; ∞) ; f je rastúca na (−∞; 0) a (0; ∞)
e) Df = (−∞; 2) ∪ (2; ∞) ; f je klesajúca na (−∞; 2) a (2; ∞)
f) Df = (−∞; 1) ∪ (1; ∞) ; f je rastúca na (−∞; 1) a (1; ∞)
g) Df = (−∞; 3) ∪ (3; ∞) ; f je rastúca na (−∞; 3) a (3; ∞)
19. a) klesajúca na h1; ∞)

b) rastúca na h3; ∞)
c) klesajúca na R
d) rastúca na − 21 ; ∞

e) klesajúca na h−2; ∞) ; rastúca h−∞; −2)
20. a) rastúca na h1; 2i

b) klesajúca na (−∞; 1) a rastúca na (1; ∞)
c) klesajúca na (0; ∞) a rastúca na (−∞; 0)
d) klesajúca na (−∞; 1) ; 23 ; 2 a rastúca na 1; 32 ; (2; ∞)

e) klesajúca na (−∞; −2) a rastúca na (−2; ∞)

f) klesajúca na (0; 1) a rastúca na (−1; 0)
21. a) rastúca d) rastúca

b) neklesajúca e) nie je monotónna
c) nie je monotónna f) nie je monotónna
22. a) f je párna c) f je nepárna

b) f je nepárna d) f je párna
23. a) f nie je ani párna, ani nepárna

b) f je párna a zároveň aj nepárna
c) f je párna
d) f je nepárna
24. a) f je párna
b) f je nepárna
c) f nie je ani párna, ani nepárna
d) f je párna
25. a) f je nepárna
b) f nie je ani párna, ani nepárna
c) f je nepárna
d) f je párna
26. a) pre f nemá zmysel hovoriť o párnosti resp. nepárnosti

b) pre f nemá zmysel hovoriť o párnosti resp. nepárnosti
c) f je nepárna
Výsledky 121
d) f je párna
27. a) f nie je ani párna, ani nepárna

b) f je nepárna
c) f je nepárna
d) f je nepárna
28. a) f je nepárna c) f je nepárna

b) f je párna d) f je nepárna
29. a) ohraničená d) zdola ohraničená

b) ohraničená e) ohraničená
c) zhora ohraničená f) ohraničená
30. a) ohraničená f) neohraničená

b) ohraničená
g) ohraničená
c) ohraničená
h) ohraničená
d) zhora ohraničená
e) zdola ohraničená i) zhora ohraničená
31. a) Df = (−∞; −2) ∪ (−2; 0i c) Df = h−1; 1i

b) Df = ∅ d) Df = h2; ∞)
32. a) Df = (−∞; −6i ∪ h3; ∞) c) Df = (7; ∞)

b) Df = (1; 2) ∪ (2; ∞) d) Df = h1; 2i
a) Df = − π6 + 2kπ; π6 + 2kπ , k ∈ Z

33.
b) Df = 23 ; 11

c) Df = {1}
d) Df = R \ {0}
a) Df = R \ − 32 ; 1

34. c) Df = R
b) Df = (−1; 1) d) Df = R \ {−2; 8}
35. a) Df = h−3; 1) ∪ (1; 3i c) Df = (−∞; 1) ∪ h3; 4) ∪ h5; ∞)

b) Df = (−∞; −3i ∪ 52 ; ∞

d) Df = (−10; −2i ∪ h−3; 10)
36. a) Df = (−∞; −3i ∪ (2; ∞) c) Df = (−∞; 2) ∪ (3; ∞)

b) Df = (−∞; −2i ∪ h2; ∞) d) Df = (−∞; −1) ∪ (1; ∞)
√
√
37. a) Df = −∞; − 5 ∪ 5; ∞
b) Df = (−∞; 1) ∪ (1; 2)
c) Df = (1; ∞)
d) Df = (4; ∞)
e) Df = (−∞; −3) ∪ (−3; −1) ∪ (2; ∞)
f) Df = h−20; 19) ∪ (19; 20)
a) Df = −∞; − 25 ∪ h2; ∞) d) Df = − 25 ; 1 ∪ (1; 2i

38.
b) Df = −∞; − 25 ∪ (2; ∞)

c) Df = − 25 ; 2

e) Df = (−∞; 1) ∪ (3; 4) ∪ (5; ∞)
39. a) Df = (1; ∞) c) Df = (−∞; −2) ∪ (1; ∞)

b) Df = h1; 2i d) Df = (2; ∞))

√ √ √ √ √ √
40. a) Df = −2 3; − 3 ∪ − 3; 0 ∪ 0; 3 ∪ 3; 2 3
b) Df = (−∞; 2) ∪ (2; 3i
c) Df = R \ {−1; 0; 3}

√
d) Df = − 2; 4
41. a) Df = (−2; 0) ∪ (0; 1) c) Df = h0; 3) ∪ (3; ∞)

b) Df = {−3; 3} d) Df = (1; ∞)
42. a) Df = (10; ∞)
b) Df = − 12 ; 0 ∪ (0; 1) ∪ (1; 4)

c) Df = (−∞; −1) ∪ (1; ∞)

d) Df = (−∞; −2) ∪ (−1; 0) ∪ (2; ∞)
√ √
43. a) Df = −2; − 2 ∪ 0; 2
b) Df = R \ (2k + 1) π2 ∧ π4 + kπ, k ∈ R

c) Df = kπ − π4 ; kπ + π4 , k ∈ Z

n o
1
d) Df = R \ 0; ± kπ , k ∈ N
√
Výsledky 123
− π2 + 2kπ; π2 + 2kπ
S

44. a) Df =
k∈Z
− π2 + 2kπ; π2 + 2kπ
S
b) Df =
k∈Z
kπ; (2k + 1) π2
S

c) Df =
k∈Z
kπ; (2k + 1) π2
S
d) Df =
k∈Z
S
π
+ kπ; π2 + kπ

e) Df = 4
k∈Z
S
f) Df = {2kπ}
k∈Z
45. a) f−1 : y = 31 (x + 2); x ∈ h−5; 4i

√
b) f−1 : y = x + 1; x ∈ h−1; ∞)
c) f−1 : y = ln(x + 1); x ∈ (−1; ∞)
d) f−1 neexistuje (f nie je prostá)
q
46. a) f−1 : y = 5−x2
; x ∈ (−∞; 3)
b) f−1 : y = 21 log3 x + 12 ; x ∈ (0; ∞)
c) f−1 : y = 10x−2 − 1; x∈R
x+3
d) f−1 : y = 2
; x∈R
3 x
p
47. a) f−1 : y = 2
; x∈R
1−x
b) f−1 : y = 1+x
; x ∈ (−∞; −1) ∪ (−1; ∞)
c) f−1 : y = log2 (x − 2); x ∈ (2; ∞)
d) f−1 : y = 10x − 3; x∈R
48. a) f−1 : y = 21 (x − 4); x ∈ R

x−3
b) f−1 : y = 21 − 2; x ∈ R
1
c) f−1 : y = x
+ 3; x ∈ (−∞; 0) ∪ (0; ∞)
2−x2
d) f−1 : y = 3
; x ∈ h0; ∞)
49. a) f−1 : y = ex + 1; x∈R

b) f−1 : y = 91 (x − 1)2 + 2; x ∈ h1; ∞)
c) f−1 : y = 21 (x − 5); x∈R
x−1
d) f−1 : y = x
; x 6= 0
50. a) f−1 : y = 91 (x + 4)2 ; x ∈ h−4; ∞)

1
b) f−1 : y = (x2 + 1) 3 ; x ∈ h0; ∞)
p x
c) f−1 : y = 3 1−x ; x 6= 1
d) f−1 : y = log2 (x − 3); x ∈ (3; ∞)
51. a) f−1 : y = log(x + 1) − 2; x ∈ (−1; ∞)

b) f−1 : y = 21 (x + 3); x ∈ R
q
c) f−1 : y = 3 x+6 2
; x∈R
d) f−1 : y = log2 (x + 2); x ∈ (−2; ∞)
52. a) f−1 : y = 10x − 3; x ∈ R

q
b) f−1 : y = 5−x 2
; x ∈ (−∞; 3i
c) f−1 : y = 21 log3 x + 12 ; x>0
d) f−1 : y = 10x−2 − 1; x∈R
F POSTUPNOSŤ A JEJ LIMITA 125
F POSTUPNOSŤ A JEJ LIMITA

Definícia 1. Postupnosťou nazývame každú funkciu, ktorej definičným oborom
je množina prirodzených čísel. an je hodnota tejto funkcie v čísle n a nazývame
n-tý člen postupnosti. Postupnosť označujeme {an }∞ n=1 alebo len {an } .
Definícia 2. Postupnosť {an } je rastúca (neklesajúca, klesajúca, nerastúca)

práve vtedy, keď pre každé prirodzené číslo n platí: an < an+1 (an ≤ an+1 ,
an > an+1 , an ≥ an+1 ).
Každú rastúcu (neklesajúcu, klesajúcu, nerastúcu) postupnosť nazývame
monotónnou postupnosťou.
Každú rastúcu (klesajúcu) postupnosť nazývame rýdzomonotónnou
postupnosťou.
Definícia 3. Postupnosť {an } je zhora (zdola) ohraničená práve vtedy, keď

existuje také kladné reálne číslo K, že pre všetky n ∈ N je an ≤ K (an ≥ K).
Definícia 4. Postupnosť {an } je ohraničená práve vtedy, keď je zhora a zdola

ohraničená, t.j. keď existuje také kladné reálne číslo K, že pre všetky n ∈ N je
−K ≤ an ≤ K(čo môžeme zapísať aj ako |an | ≤ K).
Definícia 5. Daná je postupnosť {an } . Nech {kn } je rastúca postupnosť

prirodzených čísel. Potom postupnosť {akn } nazývame vybranou postupnosťou
z postupnosti {an } pomocou postupnosti {kn } .
Definícia 6. Číslo a nazývame limitou postupnosti {an } , keď pre ľubovoľné

reálne číslo > 0 existuje také prirodzené číslo n0 také, že pre všetky prirodzené
čísla n > n0 platí |an − a| < . Ak postupnosť {an } má limitu rovnajúcu sa číslu a,
píšeme lim an = a.
n→∞
Postupnosť, ktorá má limitu, nazývame konvergentnou postupnosťou.
Postupnosť, ktorá nie je konvergentná nazývame divergentnou postupnosťou.
Veta 1. Konvergentá postupnosť má práve jednu limitu.
Veta 2. Nech {an } je konvergentná postupnosť, ktorá má limitu a. Potom každá z

nej vybratá postupnosť je tiež konvergentná a jej limita je číslo a.
126 F POSTUPNOSŤ A JEJ LIMITA
Veta 3. Každá konvergentná postupnosť je ohraničená.
Veta 4. Každá monotónna, ohraničená postupnosť je konvergentná.
Veta 5. Nech {an } a {bn } sú dve konvergentné postupnosti, t.j. lim an = a a

n→∞
lim bn = b. Potom platí:
n→∞
1. lim (an ± bn ) = lim an ± lim bn = a ± b

n→∞ n→∞ n→∞
2. lim (an · bn ) = lim an · lim bn = a · b

n→∞ n→∞ n→∞
lim an
an
3. lim = n→∞
= ab , (ak bn 6= 0, b 6= 0)
n→∞ bn lim bn
n→∞
α
4. lim an α = lim an = aα , (ak α je číslo, an > 0, a > 0)
n→∞ n→∞
lim an
5. lim αan = αn→∞ = αa , (ak a > 0)
n→∞
lim bn
n→∞
6. lim an bn = lim an = ab , (ak an > 0, a > 0).
n→∞ n→∞
Veta 6.
1 n

1. lim 1 + n
=e (e = 2, 718281828459045 . . . )
n→∞
√
2. lim n
a=1
n→∞
√
3. lim n
n = 1.
n→∞
Veta 7. Nech {an } postupnosť, pre ktorú platí lim |an | = ∞ a pre každé n ∈ N
an n→∞
1
má výraz 1 + an zmysel. Potom platí
a n
1
lim 1+ = e.
n→∞ an
Definícia 7. Postupnosť {an } má nevlastnú limitu ∞ (−∞), ak pre každé

kladné reálne číslo A existuje také prirodzené číslo n0 také, že pre všetky
prirodzené čísla n > n0 platí an > A (an < −A). Ak postupnosť {an } má
nevlastnú limitu ∞ (−∞) píšeme lim an = ∞ ( lim an = −∞).
n→∞ n→∞
F POSTUPNOSŤ A JEJ LIMITA 127
Veta 8. Ak {an } je neklesajúca (nerastúca) a zhora (zdola) neohraničená, tak

lim an = ∞ ( lim an = −∞).
n→∞ n→∞
n o
1
Veta 9. Ak lim |an | = ∞ a pre každé prirodzené číslo n je an 6= 0, tak an
je
n→∞
konvergentná a má limitu 0.
Veta 10. Ak lim an = 0 a pre každé prirodzené číslo n je an 6= 0 a existuje také

n→∞
prirodzené číslo n0 , že pre všetky prirodzené čísla n > n0 je an > 0 (an < 0), tak
lim a1n = ∞ ( lim a1n = −∞).
n→∞ n→∞
Veta 11. Nech lim an = ∞ ( lim an = −∞). Potom platí:

n→∞ n→∞
a) Ak c > 0, tak lim can = ∞( lim can = −∞)

n→∞ n→∞
b) Ak c < 0, tak lim can = −∞( lim can = ∞).

n→∞ n→∞
Veta 12. Nech {an } a {bn } sú postupnosti a lim an = ∞. Nech existuje také číslo
n→∞
b > 0 a prirodzené číslo n0 také, že pre všetky prirodzené čísla n > n0 je bn ≥ b
(bn ≤ −b). Potom lim an · bn = ∞ ( lim an · bn = −∞).
n→∞ n→∞
Riešené príklady
Príklad 1. Napíšme prvých päť členov postupnosti danej n-tým členom
1
a) an = 7n
b) an = 1 + (−1)n .
Riešenie:
a) 17 ; 712 ; 713 ; 714 ; 715 ; . . .

b) {0; 2; 0; 2; 0; . . . } .
2
∞
Príklad 2. Dokážme, že postupnosť 3n+8 n=1
je monotónna a ohraničená.
2 2
Riešenie: Pre danú postupnosť je an = 3n+8
a an+1 = 3(n+1)+8
. Pre každé n ∈ N
platí:
n < n+1
3n < 3(n + 1)
3n + 8 < 3(n + 1) + 8
1 1
>
3n + 8 3(n + 1) + 8
2 2
>
3n + 8 3(n + 1) + 8
an > an+1 ,
čo znamená, že postupnosť {an } je klesajúca. Ďalej pre každé n ∈ N platí:
n ≥ 1
3n ≥ 3
3n + 8 ≥ 11
1 1
≤
3n + 8 11
2 2
≤
3n + 8 11
2
an ≤
11
t.j. postupnosť {an } je ohraničená. Navyše pre každé n ∈ N je an > 0, čiže
postupnosť je ohraničená aj zdola. Podľa definície daná postupnosť je ohraničená.
Príklad 3. Pomocou definície limity postupnosti dokážme, že

4n − 1
lim = 2.
n→∞ 2n + 1
Riešenie: Nech > 0. Podĺa definície limity postupnosti platí:

4n − 1
2n + 1 − 2 <

4n − 1 − 4n − 2
<
2n + 1

−3
2n + 1 <

3
< 2n + 1

3
− 1 < 2n

1 3
n > −1
2
Ak zvolíme n0 ≥ 21 3 − 1 , tak pre každé prirodzené číslo n > n0 platí

4n − 1 4n − 1
2n + 1 − 2 < , t.j. n→∞lim = 2.

2n + 1
Príklad 4. Pomocou viet o limitách pre postupnosť vypočítajme
a)
7 2
lim 3− + 2
n→∞ 8n n
b)
3n − 4
lim .
n→∞ 8 − 2n
Riešenie: Na základe vety 5 platí:
a)

7 2 7 1 1 7
lim 3− + 2 = lim 3 − lim + 2 lim 2 = 3 − · 0 + 2 · 0 = 3
n→∞ 8n n n→∞ 8 n→∞ n n→∞ n 8
b)
lim 3 − n4

1
3n − 4 3n − 4 3 − n4
lim = lim · n
1 = lim 8 = n→∞ 8 =
n→∞ 8 − 2n n→∞ 8 − 2n n→∞ − 2 lim n − 2
n n n→∞
1
lim 3 − 4 lim 3−4·0 3
n→∞ n→∞ n
= = =− .
8 lim n1 − lim 2 8·0−2 2
n→∞ n→∞
Príklad 5. Vypočítajme
a)
5n − 7
lim
n→∞ 2 + 4 · 5n
b)
2n2 +3
lim 4 3n2 −1 .
n→∞
Riešenie:
a)
1
5n − 7 5n
1 − 57n 1−7·0 1
lim · 1 = lim 2 = =
n→∞ 2 + 4 · 5n n→∞ n + 4 2·0+4 4
5n 5
b) Najskôr vypočítame
1 3
2n2 + 3 n2
2+ n2 2+3·0 2
lim · 1 = lim 1 = = .
n→∞ 3n2 − 1 n→∞ 3 − 3−0 3
n2 n2
Potom platí
2n2 +3 2n2 +3
lim 2
lim 4 3n2 −1 = 4n→∞ 3n2 −1 = 4 3 .
n→∞
a) r
3 2n2 − 8n + 2
lim
n→∞ 4n2 − 1
b)
3n2 − 8n + 2
lim .
n→∞ 4n − n3
Riešenie:
a) r r
2n2 − 8n + 2
3 3 2n2 − 8n + 2
lim = lim =
n→∞ 4n2 − 1 n→∞ 4n2 − 1
s r
8 2
r
2 − n
+ n2 2 − 8 · 0 + 2 · 0 3 1
= 3 lim 1 = 3 =
n→∞ 4 − n2 4−0 2
b)
1 3 8
3n2 − 8n + 2 n3 n
− +2
n2 0−0+0
lim · 1 = lim 4 = = 0.
n→∞ 4n − n3 n3
n→∞
n2
−1 0−1
a) √
lim n− n2 + n
n→∞
b) n
5
lim 1− .
n→∞ n
Riešenie:
a)
√ n + √n2 + n n2 − (n2 − n)
lim n− n2 + n · √ = lim √ =
n→∞ n + n2 + n n→∞ n + n2 + n
1
−n n −1 −1 1
= lim √ · 1 = lim q =√ =−
n→∞ n + n2 + n n
n→∞
1+ 1+ 1 1+0 2
n
b) Po úprave dostaneme
n " − n5 #−5 " − n5 #−5
5 1 1
lim 1− = lim 1+ n = lim 1+ n = e−5 .
n→∞ n n→∞ −5 n→∞ −5
Príklad 8. Vypočítajme 3n+4

2n − 2
lim .
n→∞ 2n − 3
Riešenie: 3n+4 3n+4
2n − 2 2n − 2
lim = lim 1 + −1 =
n→∞ 2n − 3
n→∞ 2n − 3
3n+4 3n+4
2n − 2 − (2n − 3) 1
= lim 1 + = lim 1 + =
n→∞ 2n − 3 n→∞ 2n − 3
" 3n+4
2n−3 # 2n−3
1
= lim 1+
n→∞ 2n − 3
Limita výrazu v [ ] je rovná číslu e (podľa vety 7) a

3n + 4 3
lim = ,
n→∞ 2n − 3 2
preto (podľa vety 5 bod 6.)
3n+4
2n − 2 3
lim = e2 .
n→∞ 2n − 3
Poznámka 1. Tento príklad sa dá vyriešiť aj bez použitia vety 5 bod 6.:
3n+4 3n+4
2n − 2 2n − 2
lim = lim 1 + −1 =
n→∞ 2n − 3 n→∞ 2n − 3
3n+4 3n+4
2n − 2 − (2n − 3) 1
= lim 1 + = lim 1 + =
n→∞ 2n − 3 n→∞ 2n − 3
" 2n−3 # 32 4+ 92
1 1
= lim 1+ · 1+ =
n→∞ 2n − 3 2n − 3
" 2n−3 # 23 4+ 92
1 1 3 3
= lim 1+ · lim 1 + = e2 · 1 = e2 .
n→∞ 2n − 3 n→∞ 2n − 3
Poznámka 2. Pri nesprávnom použití viet o limitách tento príklad vedie k číslu“
”
1∞ . Tento typ limity patrí do zoznamu tzv. problematických“ limít (ďalšie sú 00 ,
∞
”
∞
, ∞ − ∞, 0 · ∞, ∞0 , 00 ). Podrobne sa úlohami, ktoré vedú k jednotlivým typom
týchto limít budeme zaoberať pri limitách funkcie, v časti - L’Hospitalovo pravidlo
(od strany 171). Pri úlohách, ktoré nevedú k niektorému z týchto siedmich typov,
prakticky dostaneme priamo výsledok. Napríklad
1 n
= ∞ (typ 2∞ )

a) lim 2 + n
n→∞
1 1 n 1 ∞

b) lim 2
+ n
= 0 (typ 2
).
n→∞
Príklad 9. Vypočítajme limity
a)
lim (7 + 4n )
n→∞
b)
3n2 + 8n − 7
lim .
n→∞ 9n + 5
Riešenie:
a) Na základe viet o nevlastných limitách postupnosti je
lim (7 + 4n ) = ∞
n→∞
3n2 +8n−7
b) Označme bn = 9n+5
.
Vypočítajme
9
1 9n + 5 n
+ n52 0+0
lim = lim 2
= lim 8 7 = = 0.
n→∞ bn n→∞ 3n + 8n − 7 n→∞ 3 + − n2 3+0−0
n
Pre všetky n ∈ N je bn > 0 a podľa viet o limitách postupnosti platí

lim b1n = 0 a preto (veta 10)
n→∞
3n2 + 8n − 7
lim bn = lim = ∞.
n→∞ n→∞ 9n + 5
Úlohy
1. Napíšte prvých päť členov postupnosti
1 ∞ √ ∞
a) 4n n=1
b) n o∞ c) { n}n=1 d)
n
1−cos nπ ∞
2+(−1)
3 2 n=1
n=1
2. Dokážte, že postupnosť {an } je monotónna a ohraničená, ak

n+1 n+1 n 3n
a) an = n+3
b) an = n
c) an = 3n−1
d) an = 2−n2
3. Pomocou definície limity postupnosti dokážte, že lim an = a, ak

n→∞
7n−1 5n+15
a) an = n+1
, a=7 c) an = 6−n
, a = −5
4n2 +1 4 2n−1
b) an = 3n2 +2
, a= 3
d) an = 2−3n
, a = − 23
V úlohách 4 - 19 vypočítajte limity

4 1

4. a) lim 7 + 2n
c) lim 8 − 5n
n→∞ n→∞
3 4

b) lim 5n
−6 d) lim 7n
+1
n→∞ n→∞
4− 2 4
3+
5n2 n3
5. a) lim 6
8+ n
c) lim 5
−2
n→∞ n→∞ n4
1 3
−6 n4
b) lim 3n
5+ 42
d) lim 6− n1
n→∞ n n→∞
2−2n 1+3n2
6. a) lim c) lim 2
n→∞ 3+4n n→∞ 6−n
23−4n 2−3n2
b) lim d) lim 2
n→∞ 2−n n→∞ 4+5n
n3 +1 2n4 −6n2 +1
7. a) lim 3 c) lim 4 3
n→∞ 2n −6n+2 n→∞ n +n +n
n2 +n+4 n3 +2n2 +n−1
b) lim 3 d) lim 3
n→∞ 2n +5 n→∞ 3n −n+1
(n+1)(n−2)(n+3) (1+2n)3 −8n3

8. a) lim n5 +1 c) lim 3 2
n→∞ n→∞ (1+2n) +4n
(3−n)2 −(3+n)2 n3 −(n−1)3
b) lim 2 2 d) lim 4 4
n→∞ (3−n) +(3+n) n→∞ (n+1) −n
√ √
n2 +3 n2 +3+n
9. a) lim n+4 c) lim √
6 4
n→∞ n→∞ n +4−n
2
√ √
n2 +1 n2 +6+n
b) lim 4nn2++n+2 d) lim √
7 3
n→∞ n→∞ n +2−n
Úlohy 135
q
3 3
√ √ q
3
√ √
n + 2n− 7 n 8n2 + 2n2 + 6 n
10. a) lim 2−5n
c) lim 3−4n
n→∞ n→∞
4+3n √
4 2 √3 2 √
b) lim q
3 3
√ √ d) lim n + √
3 4
n +6n
n→∞ n + 5n− 6 n n +2
n→∞
q q
3 2n2 +6n+1 n4 +3
11. a) lim 3n2 +6
c) lim 2n4 +n2 +1
n→∞ n→∞
4 3
n5 +1 2n2 +3n−1
b) lim 2n5 +n
d) lim n2 +2
n→∞ n→∞
3·2n 4·5n
12. a) lim n c) lim n
n→∞ 2 +1 n→∞ 4 −3
3n 7n +4
b) lim n d) lim n
n→∞ 2 +2 n→∞ 2−3·7
2n 6n−2
13. a) lim 3 n+1 c) lim 4 4−2n
n→∞ n→∞
2
1
1
2n22 +6n−5
b) lim n2 +6n+8 d) lim n +2n−1
n→∞ 5 n→∞ 3
√ √ √
14. a) lim n n+1− c) lim n − n2 + n
n→∞ n→∞
√ √ √ √ √
b) lim n+2− n d) lim n n + 1 − n
n→∞ n→∞
√
15. a) lim n2 − 7n + 8 − n
n→∞
√
b) lim n2 − 6n + 8 − n
n→∞
√
c) lim n − n2 − 4n + 7
n→∞
√ √
d) lim n2 − 3n + 6 − n2 + 6n − 3
n→∞
1 n
1
2n
16. a) lim 1 + 3n c) lim 1 + 2n+5
n→∞ n→∞
3
n2 1 2n

b) lim 1 − 2n
d) lim 1 + 3n
n→∞ n→∞
3n−2 5n−3 2n3

17. a) lim 3n+1 c) lim n+2
n→∞ n→∞ n
3n+1 3n n+3 4n+1

b) lim 3n+2
d) lim n−2
n→∞ n→∞
n+1 2n−3 2n−2 4n−1

18. a) lim n−4
c) lim 1+2n
n→∞ n→∞
8n2 +6
8n2 +5 3+2n n

b) lim 8n2 +7
d) lim 2n−1
n→∞ n→∞
n2 +2
19. a) lim c) lim (7 + 8n )
n→∞ 1−n n→∞
3n3 +2n2 +n+1
q
3 5
√ √
b) lim n2 +4n+7
n + 2n− 7 n+1
n→∞ d) lim 2−5n
n→∞
Výsledky
1 √ √ √ √
; 1 ; 1 ; 1 ; 1 ;...

1. a) 4 4 2 43 44 45
c) 1; 2; 3; 4; 5; . . .
1
; 1; 31 ; 1; 13 ; . . .

b) 3
d) {1; 0; 1; 0; 1; . . . }
4. a) 7 b) −6 c) 8 d) 1
1
5. a) 2
b) − 65 c) − 32 d) 0
6. a) − 12 b) 4 c) −3 d) − 53
1 1
7. a) 2
b) 0 c) 2 d) 3
8. a) 0 b) 0 c) 0 d) 0
9. a) 1 b) 4 c) −1 d) −1
10. a) − 15 b) 3 c) 0 d) 0
q
1
√
11. a) 3 23 b) 16
c) 12 d) 8
1
12. a) 3 b) 2
c) 0 d) − 31
13. a) 9 b) 1 c) 4−3 d) 1
9
14. a) 0 b) 0 c) − 12 d) 1
2
15. a) − 72 b) −3 c) 2 d) − 29
1 3 2
16. a) e 3 b) e− 4 c) e d) e 3
4
17. a) e−5 b) e−1 c) e 3 d) e20
18. a) e10 b) e−2 c) e−6 d) e2
19. a) −∞ b) ∞ c) ∞ d) −∞
G LIMITA FUNKCIE. SPOJITOSŤ FUNKCIE 137
G LIMITA FUNKCIE. SPOJITOSŤ FUNKCIE

Definícia 1. Nech a ∈ R je číslo. Ľubovoľný otvorený interval, ktorý obsahuje
číslo a nazývame okolím čísla a, a označujeme ho znakom O(a). Interval
(a − δ; a + δ), kde δ je ľubovoľné kladné reálne číslo nazývame δ-okolím čísla a a
označujeme ho Oδ (a). Ľavým, resp. pravým okolím čísla a rozumieme interval
(a − δ; a) resp. (a; a + δ). Interval (K; ∞) resp. (−∞; K), kde K je ľubovoľné
reálne číslo nazývame okolím nevlastného čísla ∞ resp. −∞ a budeme ho
označovať O(∞) resp. O(−∞).
Definícia 2. Nech M ⊂ R je obor definície funkcie f . Nech O(a) je také okolie

čísla a, že funkcia f je v každom čísle x ∈ O(a), x 6= a definovaná (v čísle a funkcia
f nemusí byť definovaná). Hovoríme, že funkcia f má v čísle a za limitu číslo
b, keď pre každú postupnosť čísiel {an } takú, že an ∈ M, an 6= a pre každé n ∈ N a
lim an = a, je lim f (an ) = b. Túto limitu označujeme lim f (x) = b.
n→∞ n→∞ x→a
Definícia 3. Nech M ⊂ R je obor definície funkcie f . Nech (a; a + δ) ⊂ M

[(a − δ; a) ⊂ M ] , kde δ > 0. Hovoríme, že funkcia f má v čísle a limitu sprava
[limitu zľava] číslo b, keď pre každú postupnosť čísiel {an } takú, že an ∈ M,
an > a [an < a] pre každé n ∈ N a lim an = a, je lim f (an ) = b.
n→∞ n→∞
Limitu sprava [zľava] funkcie f v čísle a označujeme lim+ f (x) = b
x→a
lim− f (x) = b .
x→a
Definícia 4. Nech M ⊂ R je obor definície funkcie f . Nech O(∞) ⊂ M

[O(−∞) ⊂ M ]. Hovoríme, že že funkcia f má v ∞ [−∞] limitu číslo b, keď pre
každú postupnosť čísiel {an } takú, že an ∈ M, pre každé n ∈ N a lim an = ∞,
n→∞
[ lim an = −∞], je lim f (an ) = b.
n→∞ n→∞
Limitu funkcie f v ∞ [−∞] označujeme lim f (x) = b [ lim f (x) = b].
x→∞ x→−∞
Veta 1. Funkcia f má v čísle a limitu práve vtedy, keď má v čísle a limitu sprava
a limitu zľava a platí:
lim f (x) = lim+ f (x) = lim− f (x)

x→a x→a x→a
Veta 2. Funkcia f má v čísle a najviac jednu limitu.

138 G LIMITA FUNKCIE. SPOJITOSŤ FUNKCIE
Veta 3.
a) Nech funkcie f a g majú v čísle a limitu. Potom v čísle a má limitu aj f + g,

f − g, f g a platí:
lim [f (x) ± g(x)] = lim f (x) ± lim g(x)

x→a x→a x→a
lim [f (x) · g(x)] = lim f (x) · lim g(x)

x→a x→a x→a
b) Nech funkcie f a g majú v čísle a limitu a nech lim g(x) 6= 0. Potom aj

x→a
f
funkcia g
má v čísle a limitu a platí:
f (x) lim f (x)

lim = x→a .
x→a g(x) lim g(x)
x→a
Veta 4. Nech zložená funkcia f (g) je definovaná v okolí O(a) čísla a (v čísle a
nemusí byť definovaná). Nech existujú limity
lim g(x) = b a lim f (u) = B.

x→a u→b
Nech pre všetky x 6= a z nejakého okolia bodu a je g(x) 6= b. Potom existuje limita
zloženej funkcie f (g) v čísle a a platí
lim f (g(x)) = lim f (u) = B.

x→a u→b
Veta 5. Nech lim f (x) = 0. Nech funkcia g je definovaná a ohraničená v nejakom

x→a
intervale (a − δ̃; a) ∪ (a; a + δ̃). Potom lim f (x) · g(x) = 0
x→a
Definícia 5. Nech funkcia f je definovaná na množine M ⊂ R. Nech O(a) je také

okolie čísla a, že funkcia f je v každom čísle x ∈ O(a), x 6= a definovaná (v čísle a
funkcia f nemusí byť definovaná). Hovoríme, že funkcia f má v čísle a
nevlastnú limitu ∞ [−∞] keď pre každú postupnosť čísiel {an } takú, že an ∈ M,
an 6= a pre každé n ∈ N a lim an = a, je lim f (an ) = ∞ [ lim f (an ) = −∞].
n→∞ n→∞ n→∞
Túto limitu označujeme lim f (x) = ∞ [lim f (x) = −∞].
x→a x→a
Definícia 6. Nech funkcia f je definovaná na množine M ⊂ R. Nech

(a; a + δ) ⊂ M [(a − δ; a) ⊂ M ] , kde δ > 0. Hovoríme, že funkcia f má v čísle a
nevlastnú limitu sprava ∞ resp. −∞ [limitu zľava ∞ resp. −∞], keď pre
G LIMITA FUNKCIE. SPOJITOSŤ FUNKCIE 139
každú postupnosť čísiel {an } takú, že an ∈ M, an > a [an < a] pre každé n ∈ N a
lim an = a, je
n→∞
lim f (an ) = ∞ resp. lim f (an ) = −∞.

n→∞ n→∞
Nevlastnú limitu sprava [zľava] funkcie f v čísle a označujeme
lim f (x) = ∞ resp. −∞

x→a+
[ lim− f (x) = ∞ resp. − ∞].

x→a
Definícia 7. Nech funkcia f je definovaná na množine M ⊂ R.

Nech O(∞) ⊂ M [O(−∞) ⊂ M ]. Hovoríme, že funkcia f má v ∞ [−∞]
nevlastnú limitu ∞ resp. −∞, keď pre každú postupnosť čísiel {an } takú, že
an ∈ M, pre každé n ∈ N a lim an = ∞, [ lim an = −∞], je
n→∞ n→∞
lim f (an ) = ∞ resp. lim f (an ) = −∞.

n→∞ n→∞
Nevlastnú limitu funkcie f v ∞ [−∞] označujeme
lim f (x) = ∞ resp. −∞

x→∞
[ lim f (x) = ∞ resp. − ∞].

x→−∞
Veta 6. Nech lim f (x) = b 6= 0 a lim g(x) = 0. Nech existuje okolie O(a) čísla a
x→a x→a
také, že pre všetky x ∈ O(a), x 6= a je g(x) > 0 [g(x) < 0]. Potom platí:
f (x) f (x)
lim = ∞, ak b > 0, alebo lim = −∞, ak b < 0
x→a g(x) x→a g(x)

f (x) f (x)
lim = −∞, ak b > 0, alebo lim = ∞, ak b < 0 .
x→a g(x) x→a g(x)
1
Veta 7. Nech lim f (x) = ∞ alebo lim f (x) = −∞. Potom lim = 0.
x→a x→a x→a f (x)
Veta 8. Nech lim f (x) = ∞ [lim f (x) = −∞]. Nech existuje okolie O(a) čísla a
x→a x→a
také, že pre všetky x ∈ O(a), x 6= a je g(x) ≥ K [g(x) ≤ K], K je číslo. Potom
platí: h i
lim (f (x) + g(x)) = ∞ lim (f (x) + g(x)) = −∞ .
x→a x→a
Veta 9. Nech lim f (x) = ∞ [lim f (x) = −∞]. Nech existuje okolie O(a) čísla a a
x→a x→a
číslo K > 0 také, že pre všetky x ∈ O(a), x 6= a je g(x) ≥ K. Potom platí:
h i
lim (f (x) · g(x)) = ∞ lim (f (x) + g(x)) = −∞ .
x→a x→a
Vety 2 - 9 platia aj pre limitu sprava, limitu zľava, ako aj pre limity v nevlastných
číslach (namiesto O(a) treba uvažovať pravé okolie, ľavé okolie čísla a resp. okolia
O(∞) a O(−∞))
Veta 10.
sin x
a) lim x
=1
x→0
1 x

b) lim 1+ x
=e
x→±∞
Definícia 8. Nech funkcia f je definovaná v nejakom okolí O (x0 ) čísla x0

[hx0 ; x0 + δ);(x0 − δ; x0 i]. Hovoríme, že funkcia f je spojitá [sprava spojitá;
zľava spojitá] v čísle x0 , ak platí
" #
lim f (x) = f (x0 ) lim f (x) = f (x0 ) ; lim− f (x) = f (x0 )
x→x0 x→x+ x→x0
0
Definícia 9. Hovoríme, že funkcia f je spojitá na intervale I, ak je spojitá v

každom vnútornom bode (čísle) intervalu I, spojitá sprava v ľavom koncovom bode
intervalu I, ak tento bod patrí do I a spojitá zľava v pravom koncovom bode
intervalu I, ak tento bod patrí do I.
Hovoríme, že funkcia f je spojitá, ak je spojitá na svojom obore definície.
Definícia 10. Body, v ktorých funkcia f nie je spojitá, nazývame bodmi

nespojitosti.
Veta 11. Nech funkcie f a g sú spojité v čísle x0 . Potom aj funkcie |f |, f ± g,

f · g sú spojité v čísle x0 , a ak g (x0 ) 6= 0, tak aj fg je spojitá v čísle x0 .
Veta 12. Ak funkcia g je spojitá v čísle x0 a funkcia f je spojitá v čísle g (x0 ) ,

tak zložená funkcia f (g) je spojitá v čísle x0 .
Veta 13. Každá elementárna funkcia je spojitá v každom bode svojho oboru
definície.
Riešené príklady
Príklad 1. Pomocou definície limity funkcie dokážme, že
x2 − 9
lim = −6.
x→−3 x + 3
−9 2
Riešenie: f (x) = xx+3 a jej obor definície Df = (−∞; −3) ∪ (−3; ∞). Nech {an }
je ľubovoľná číselná postupnosť taká, že an ∈ Df , an 6= −3 a lim an = −3. Potom
n→∞
a2n − 9 (an + 3)(an − 3)

lim f (an ) = lim = lim =
n→∞ n→∞ an + 3 n→∞ an + 3

lim (an − 3) = lim an − 3 = −3 − 3 = −6
n→∞ n→∞
Príklad 2. Pomocou viet o limitách funkcií vypočítajme
3x4 + 2x2 − 3x − 1
lim .
x→−1 x2 + 2
Riešenie:
3x4 + 2x2 − 3x − 1 lim (3x4 + 2x2 − 3x − 1)

x→−1
lim = =
x→−1 x2 + 2 lim (x2 + 2)
x→−1
lim 3x4 + 2 lim x2 − 3 lim x − 1 3 · (−1)4 + 2 · (−1)2 − 3 · (−1) − 1 7

x→−1 x→−1 x→−1
= = = .
lim x2 + 2 2
(−1) + 2 3
x→−1
x2 + x − 6
lim .
x→2 x2 − 6x + 8
Riešenie:
x2 + x − 6 (x − 2)(x + 3) (x + 3) lim (x + 3) 2+3 5

x→2
lim 2
= lim = lim = = =− .
x→2 x − 6x + 8 x→2 (x − 2)(x − 4) x→2 (x − 4) lim (x − 4) 2−4 2
x→2
1 − cos 2x + tg2 x
lim .
x→0 x sin x
Riešenie: Riešime pomocou vzorcov pre goniometrické funkcie a viet o limitách

funkcií:
2
1 − cos 2x + tg2 x 1 − (cos2 x − sin2 x) + tg2 x 2 sin2 x + cos
sin x
2x
lim = lim = lim =
x→0 x sin x x→0 x sin x x→0 x sin x
sin2 x (2 cos2 x + 1) sin x 2 cos2 x + 1
= lim = lim · =
x→0 x sin x cos2 x x→0 x cos2 x
sin x 2 cos2 x + 1 2·1+1
= lim · lim 2
=1· = 3.
x→0 x x→0 cos x 1
(x + 3)(x + 4)(x + 5)
lim .
x→∞ x4 + x − 11
Riešenie:
1
(x + 3)(x + 4)(x + 5) x3 + 12x2 + 47x + 60 x4
lim = lim · 1 =
x→∞ x4 + x − 11 x→∞ x4 + x − 11 x4
1
x
+ x122 + x473 + 60
x4 0
= lim = = 0.
x→∞ 1 + x13 − x114 1
x3 x2

lim − .
x→∞ 2x2 − 1 2x + 1
Riešenie:
x3 x2 x3 (2x + 1) − x2 (2x2 − 1)

lim − = lim =
x→∞ 2x2 − 1 2x + 1 x→∞ (2x2 − 1)(2x + 1)
2x4 + x3 − 2x4 + x2 x3 + x2
= lim = lim =
x→∞ (2x2 − 1)(2x + 1) x→∞ 4x3 + 2x2 − 2x − 1
1 + x1 1
= lim = .
x→∞ 4 + 2 − 22 − 1
4
x x x3
x2 − x
lim √ .
x→1 x−1
√
Riešenie: Zlomok rozšírime dvojčlenom x + 1 :
√ √
x2 − x x+1 x(x − 1)( x + 1) √
lim √ ·√ = lim = lim x( x + 1) =
x→1 x−1 x + 1 x→1 (x − 1) x→1
√
= 1 · ( 1 + 1) = 2.
Príklad 8. Vypočítajme √ √
x− c
lim ,
x→c x−c
pre c > 0.
Riešenie:
√ √ √ √
x− c x+ c x−c 1 1
lim ·√ √ = lim √ √ = lim √ √ = √ .
x→c x−c x + c x→c (x − c)( x + c) x→c x + c 2 c
√
q p
x + 2 3x + 4 5x
lim √ .
x→∞ 2x + 1
√
Riešenie: Čitateľ a menovateľ vydelíme výrazom x > 0. Dostaneme
q √
√ √
q p
x+2 3x+4 5x
x + 2 3x + 4 5x
lim √ = lim q x =
x→∞ 2x + 1 x→∞ 2x+1
x
v r
v u q
q √
u 1 + 2 x3 + 4 x53
u u
u 1 + 2 3x+4 5x
t x2 t
= lim 1 = lim =
x→∞ 2+ x x→∞ 2 + x1
√
s p r
1+2· 0+4 0 1
= = .
2+0 2

sin 3x
lim .
x→0 x
Riešenie:
sin 3x 3 sin 3x sin 3x
lim = lim = 3 lim = 3 · 1 = 3.
x→0 x x→0 3x x→0 3x

tg x
lim .
x→0 3x
Riešenie:
tg x sin x 1 sin x 1 1 1
lim = lim = lim · · = ·1·1= .
x→0 3x x→0 3x cos x x→0 3 x cos x 3 3

tg 5x
lim .
x→0 tg 6x
Riešenie:
tg 5x 5 sin 5x 1
tg 5x x 5x
· cos 5x 5·1 1 5
lim = lim tg 6x = lim = · = .
x→0 tg 6x x→0 x→0 6 sin 6x · 1
6·1 1 6
x 6x cos 6x
Príklad 13. Vypočítajme 2x+1

x−3
lim .
x→∞ x+2
Riešenie: 2x+1 2x+1
x−3 x−3
lim = lim 1 + −1 =
x→∞ x+2 x→∞ x+2
2x+1 2x+1
x − 3 − (x + 2) −5
= lim 1 + = lim 1 + =
x→∞ x+2 x→∞ x+2
 −5 2x+1
!2x+1  ! x+2
−5
 x+2

1  1 
= lim 1 + x+2 = lim  1 + x+2  =
x→∞ x→∞ 
−5 −5
 

 ! x+2  −5(2x+1)
x+2
 ! x+2  −10x−5
x+2
−5 −5
1 1
= lim  1 + x+2  = lim  1 + x+2  .
x→∞ x→∞
−5 −5
−10x−5
Limita výrazu v [ ] je číslo e a lim x+2
= −10. Teda
x→∞
2x+1
x−3
lim = e−10 .
x→∞ x+2
Alebo 2x+1 2x+1
x−3 x−3
lim = lim 1+ −1 =
x→∞ x+2 x→∞ x+2
2x+1 2x+1
x − 3 − (x + 2) −5
= lim 1 + = lim 1 + =
x→∞ x+2 x→∞ x+2
!2x+1  ! x+2 −10 !−3
−5
1 1 1
= lim 1 + x+2 = lim  1 + x+2  · 1 + x+2 =
x→∞ x→∞
−5 −5 −5
 ! x+2 −10 " !#−3

−5
1 1
=  lim 1+ x+2
 · lim 1+ x+2 = e−10 · 1−3 = e−10
x→∞ x→∞
−5 −5
Príklad 14. Vypočítajme jednostrannú limitu

4
lim− .
x→3 x−3
4
Riešenie: Funkcia h(x) = x−3 a Dh = (−∞; 3) ∪ (3; ∞). Teda funkcia h je
definovaná v ľavom okolí čísla 3 a lim− g(x) = lim− (x − 3) = 0 pričom x − 3 < 0.
x→3 x→3
4
Podľa vety 6 je lim− x−3
= −∞.
x→3
Príklad 15. Vypočítajme jednostrannú limitu lim + arccos x−2

4
.
x→−2
Riešenie: Ak položíme g(x) = x−2 4

a f (u) = arccos u, tak f (g) = arccos x−2
4
. Daná
funkcia je teda zloženou funkciou. Jej definičný obor

x−2
Df (g) = x ∈ R : −1 ≤ ≤ 1 = h−2; 6i.
4
Existuje pravé okolie čísla −2, v ktorom je f (g) definovaná. Vypočítajme

lim + g(x) = lim + x−2
4
= −1, pričom x−2
4
> −1. Potom lim + arccos u = π. Podľa
x→−2 x→−2 u→−1
vety o limite zloženej funkcie lim + arccos x−2
4
= π.
x→−2
Príklad 16. Na základe definície spojitej funkcie dokážme, že funkcia

f (x) = 3 + x1 je spojitá v čísle x0 = 1.
Riešenie: Df = (−∞; 0) ∪ (0; ∞). Teda funkcia f je definovaná v okolí čísla 1.

Treba dokázať, že lim f (x) = f (1) = 3 + 11 = 4.
x→1
lim f (x) = lim 3 + x1 = 3 + 11 = 4.
x→1 x→1
Príklad 17. Nájdime body nespojitosti funkcie
x2 − 25
f (x) = .
x−5
Riešenie: Obor definície danej funkcie je Df = (−∞; 5) ∪ (5; ∞). Teda číslo
x0 = 5 je bodom nespojitosti funkcie f. Ukážeme, že f nemá iné body nespojitosti.
Nech x0 ∈ Df , x0 6= 5. Potom
x2 − 25 x2 − 25
lim f (x) = lim = 0 = f (x0 ) .
x→x0 x→x0 x−5 x0 − 5
Čiže funkcia f je (podľa definície spojitosti) spojitá v každom čísle x0 ∈ Df . Teda

číslo x0 = 5 je jediným bodom nespojitosti funkcie f.
Úlohy 147
Úlohy
1. Pomocou definície limity funkcie dokážte, že
x2 −4 2
a) lim =4 b) lim 2 =∞
x→2 x−2 x→2 (x−2)
x2 −1
2. Pomocou definície limity funkcie dokážte, že funkcia f (x) = 2x2 −x−1
má tieto
limity
1
a) lim f (x) = 1 c) lim f (x) = 2
x→0 x→−∞
2 d) lim + f (x) = ∞
b) lim f (x) = 3 x→− 12
x→1
V úlohách 3 - 16 vypočítajte limity

3x−5 tg x−sin x
3. a) lim 2 c) lim cos3 x
x→2 x −2x+3 x→π
x3 +2x2 −x−2 x2 −4
b) lim x2 −1
d) lim
x→0 x→2 x+1
x−1 x+1
4. a) lim 2 c) lim 2
x→1 x −3x+2 x→−1 x −2x−3
x2 −4 d) lim x+3
b) lim 2 −3x+2 2
x→2 x x→−3 x +4x+3
x2 −1 x2 −4
5. a) lim 2 c) lim 2
x→∞ x −2x+4 x→∞ 3x +5x−1
2x2 −6x+1 2x3 +2x−1
b) lim 2 d) lim 3 +4x2 +5
x→−∞ x +3x−1 x→−∞ 4x

x2 −3 5x2 −x 3x3 −4
6. a) lim
√ x4 +x2 +1 c) lim x2 −3
− x3 −x
x→ 3 x→∞
1 3 (1+x)5 −(1+5x)

b) lim 1−x
− 1−x3
d) lim x2 +x5
x→1 x→0
x3 −2x2 x3 −4x2 +1
7. a) lim 2 c) lim x2 +2
x→∞ 4−x x→−∞
x2 −4x+5 x5 −4x3 +x2
b) lim x−2
d) lim x4 −1
x→∞ x→−∞
√
√ x+3 6+x−2
8. a) lim c) lim x+2
x→−3 x+4−1 x→−2
√ √
b) lim 2−2
x−3
d) lim √2+x−2
x→7 x −49 x→2 x−2
√ √ √ √
6+x− 6−x 2 x2 +x−3
9. a) lim x
c) lim x −1− 2
x −4
x→0 x→2
√ √ √
lim √2x+3−1
2 2
b) 5+x−2 d) lim 1+x+x −x 1−x+x
x→−1 x→∞
√ √
10. a) lim x−2− x
x→∞
√
b) lim x − x2 − 1
x→∞
√ √
c) lim 2x + 1 − x + 2
x→∞
√ √
d) lim x2 + 11x + 3 − x2 − 5x + 9
x→∞
√ √ √
4 √
5 3 √6
3x2 +5x− x x5 + x + x8
11. a) lim c) lim √3 4
x +2
x→∞ 4−x x→∞
√
3 7 √ √
x +1+ 4√x3 +5 5
x5 +3x2 −1
b) lim √5 2
x +9+ x3
d) lim x+2
x→∞ x→∞
sin 5x 4 sin x cos x

12. a) lim 2x
c) lim 3x
x→0 x→0
sin 4x tg 8x
b) lim d) lim
x→0 sin3x x→0 5x
sin x
13. a) lim x · cotg x c) lim+ x3
x→0 x→0
cos x−cos3 x cos2 x
b) lim x2
d) lim x
x→0 x→∞
2x+4 x+3 5x2 −7

14. a) lim 2x+5 c) lim x2 +3
x→∞ x2 −4
x→∞
x2
x+1 2x+3 x2 +1

b) lim x−1
d) lim x2 −1
x→∞ x→∞
x 3x
15. a) lim− x−1
c) lim+ 2−x
x→1 x→2
3 x−2
b) lim+ x−2
d) lim − x+1
x→2 x→−1
1 1
16. a) lim + arctg 1+x c) lim+ (x−2)2
x→−1 x→2
b) lim+ ln(2x − 1) 2 −2
x→ 21
d) lim e5x
x→∞
17. Na základe definície spojitosti dokážte, že funkcia f je v bode x0 spojitá.

√ x+1
a) f (x) = x + 3, x0 = 5 c) f (x) = x−2
, x0 = 7
b) f (x) = 2x + 3, x0 = 4 d) f (x) = e2x+3 , x0 = −1
18. Dokážte, že funkcia f je v bode x0 nespojitá.

x2 −16
a) f (x) = x−4
, x0 = 4 c) f (x) = ln x2 , x0 = 0
1 x
b) f (x) = (2+x)2
, x0 = −2 d) f (x) = sin x
, x0 = π
Úlohy 149
19. Nájdite body, v ktorých funkcia f nie je spojitá a dodefinujte ju v týchto

bodoch tak, aby takto dodefinovaná funkcia bola spojitá na R
1+x3 x2 −4
a) f (x) = 1+x
c) f (x) = x+2
sin 2x 2
b) f (x) = cos x
d) f (x) = 9−x2
20. Určte body nespojitosti funkcie
a) c)
1
e x x 6= 0

ex x<0 f (x) =
f (x) = 0 x=0
x+3 x≥0
b) d)

x x≥0 2x x 6= 3
f (x) = 2 f (x) =
x −x x<0 4 x=3
21. Dokážte, že funkcia f je spojitá na danej množine M

√
a) f (x) = x + 3 x, M = h0; ∞)
x+2
b) f (x) = x−3
, M = (3; ∞)
c) f (x) = arcsin x+1
2
, M = Df
d) f (x) = x2 + 6x + 5, M = (−∞; ∞).
Výsledky
1
3. a) 3
b) 2 c) 0 d) 0
4. a) −1 b) 4 c) − 14 d) − 21
1 1
5. a) 1 b) 2 c) 3
d) 2
6. a) 0 b) −1 c) 16 d) 10
7. a) −∞ b) ∞ c) −∞ d) −∞
1 1
8. a) 2 b) 56
c) 4
d) 0
√ √
6
9. a) 6
b) 4 c) − 243 d) 0
10. a) 0 b) 0 c) ∞ d) 8
√
11. a) 3 b) ∞ c) 1 d) 1
5 4 4 8
12. a) 2
b) 3
c) 3
d) 5
13. a) 1 b) 1 c) ∞ d) 0
1
14. a) e− 2 b) e4 c) e35 d) e2
15. a) −∞ b) ∞ c) −∞ d) ∞
π
16. a) 2
b) −∞ c) ∞ d) ∞
19. a) x = −1; f (−1) = 3

b) x1 = (4k + 1) π2 ; f (x1 ) = 2
x2 = (4k + 3) π2 ; f (x2 ) = −2, k ∈ Z
c) x = −2; f (−2) = −4
d) x1 = 3, x2 = −3; nedá sa
20. a) x = 0 b) f je spojitá c) x = 0 d) x = 3
H DERIVÁCIA FUNKCIE 151
H DEFINÍCIA DERIVÁCIE. DEFINÍCIA A

ZÁKLADNÉ VZORCE. GEOMETRICKÝ A
FYZIKÁLNY VÝZNAM DERIVÁCIÍ. DERIVÁCIE
VYŠŠÍCH RÁDOV.
Definícia derivácie
Definícia 1. Nech je funkcia y = f (x) definovaná v bode x0 a v nejakom jeho
okolí. Ak existuje limita
f (x) − f (x0 )
lim , (H.1)
x→x0 x − x0
nazývame ju deriváciou funkcie v bode x0 a označujeme f 0 (x0 ). Na označenie
derivácie často používame aj symboly

df df
resp. (x0 ). (H.2)
dx x=x0 dx
Ak rozdiel x − x0 označíme symbolom ∆x, dostaneme
f (x0 + ∆x) − f (x0 )

f 0 (x0 ) = lim . (H.3)
∆x→0 ∆x
Definícia 2. Nech má funkcia y = f (x) deriváciu v každom bode x0 ∈ M .

Hovoríme, že funkcia g(x) je deriváciou funkcie f (x) na množine M , ak pre
každý bod x0 ∈ M platí g(x0 ) = f 0 (x0 ). Deriváciu funkcie na množine budeme
označovať
df df (x)
f 0 (x) resp. , . (H.4)
dx dx
Derivácia funkcie y = f (x) je limitou pomeru prírastku funkcie k prírastku
nezávislej premennej
f (x + ∆x) − f (x)
f 0 (x) = lim . (H.5)
∆x→0 ∆x
Geometrický význam derivácie

Smernica dotyčnice ku grafu funkcie y = f (x) v dotykovom bode T = [x0 , f (x0 )] je
derivácia danej funkcie v bode x0 . Označme y0 = f (x0 ). Potom rovnicou
dotyčnice je
t : y − y0 = f 0 (x0 )(x − x0 ). (H.6)
152 H DERIVÁCIA FUNKCIE
Ak f 0 (x0 ) 6= 0, rovnica normály ku grafu funkcie y = f (x) v bode T je

1
n : y − y0 = − (x − x0 ). (H.7)
f 0 (x 0)
f (x)
dotyčnica
y X = [x, y]
y0 T = [x0 , y0 ]
α normála
x0 x
Obrázok H.1: Dotyčnica a normála ku grafu funkcie
Fyzikálny význam derivácie

1. Ak s = f (t) je funkcia vyjadrujúca priamočiary pohyb hmotného bodu v čase t,
tak f 0 (t0 ) udáva veľkosť rýchlosti tohto bodu v čase t0 (takzvanú okamžitú
rýchlosť)
ds
v(t0 ) = (t0 ) = f 0 (t0 ). (H.8)
dt
Zrýchlenie vypočítame ako deriváciu rýchlosti v čase t0
dv
a(t0 ) = (t0 ). (H.9)
dt
Základné vzorce 153
Priemerná rýchlosť pohybujúceho sa bodu v časovom intervale (t0 , t) je podiel
f (t) − f (t0 )
vp = . (H.10)
t − t0
2. Ak je fyzikálna veličina daná funkciou času m(t), rýchlosť zmeny tejto veličiny v
čase t je
dm(t)
v(t) = . (H.11)
dt
Napríklad rýchlosť rozpadu rádioaktívnej látky, rýchlosť chemickej reakcie,
intenzita elektrického prúdu ap. Priemerná rýchlosť zmeny fyzikálnej veličiny v
časovom intervale (t0 , t) je podiel
m(t) − m(t0 )
mp = . (H.12)
t − t0
Základné vzorce
Veta 1. Nech funkcie f (x) a g(x) majú na množine M deriváciu a nech c je
reálne číslo. Potom aj funkcie c · f (x), f (x) + g(x), f (x) − g(x), f (x) · g(x) majú
na množine M derivácie a platí:
(c · f (x))0 = c · f 0 (x) (H.13)

0 0 0
(f (x) + g(x)) = f (x) + g (x) (H.14)
0 0 0
(f (x) − g(x)) = f (x) − g (x) (H.15)
(f (x) · g(x))0 = f 0 (x) · g(x) + f (x) · g 0 (x) (H.16)
Veta 2. Nech funkcie f (x) a g(x) majú na množine M deriváciu a nech g(x) 6= 0
pre ∀x ∈ M . Potom aj funkcia fg(x)
(x)
má na množine M deriváciu a platí:
0
f 0 (x) · g(x) − f (x) · g 0 (x)

f (x)
= . (H.17)
g(x) g 2 (x)
Veta 3 (Derivácia zloženej funkcie). Nech u = g(x) je funkcia definovaná na

množine M s oborom hodnôt H. Nech g 0 (x) je jej derivácia na množine M . Nech
funkcia f (u) má na množine H deriváciu f 0 (u). Potom zložená funkcia f (g(x))
má na množine M deriváciu a platí

0 df (u) du
(f (g(x))) = · = [f 0 (u)]u=g(x) · g 0 (x) = f 0 (g(x)) · g 0 (x). (H.18)
du u=g(x) dx
Veta 4 (Logaritmické derivovanie). Ak má funkcia f (x) na intervale (a, b)

deriváciu f 0 (x) a ak je na tomto intervale f (x) > 0, potom pre ∀x ∈ (a, b) platí
1
(ln f (x))0 = · f 0 (x) ⇒ f 0 (x) = f (x) · (ln f (x))0 . (H.19)
f (x)
Veta 5. Nech funkcie f1 (x), f2 (x), . . . , fn (x) majú derivácie na množine M a nech
c1 , c2 , . . . , cn sú ľubovoľné konštanty. Potom pre každé x ∈ M existuje aj derivácia
funkcie c1 f1 (x) + c2 f2 (x) + · · · + cn fn (x) a platí
(c1 f1 (x) + c2 f2 (x) + · · · + cn fn (x))0 = c1 f10 (x) + c2 f20 (x) + · · · + cn fn0 (x). (H.20)
Veta 6 (Derivácie elementárnych funkcií). Pre derivácie elementárnych funkcií

platia na ich definičných oboroch nasledujúce vzorce
1. c0 = 0 c je číslo x∈R
2. x0 = 1 x∈R
3. (xα )0 = α · xα−1 α ∈ R, α 6= 1 x∈R
4. (ex )0 = ex x∈R
5. (ax )0 = ax · ln a a > 0, a 6= 1 x∈R
6. (ln x)0 = x1 x>0
7. (loga x)0 = x·ln1
a
a > 0, a 6= 1 x>0
8. (sin x)0 = cos x x∈R
9. (cos x)0 = − sin x x∈R
10. (tg x)0 = cos12 x x 6= (2k + 1) · π2 , k ∈ Z
11. (cotg x)0 = − sin12 x x 6= k · π, k ∈ Z
12. (arcsin x)0 = √1−x 1
2 |x| < 1
13. (arccos x)0 = − √1−x
1
2 |x| < 1
14. (arctg x)0 = 1
1+x2
x∈R
0 1
15. (arccotg) = − 1+x 2 x∈R
Derivácie vyšších rádov

Definícia 3. Majme funkciu y = f (x) definovanú na množine M . Nech y 0 = f 0 (x)
je jej derivácia definovaná na podmnožine množiny M . Deriváciou druhého
rádu (alebo druhou deriváciou) funkcie y = f (x) nazývame funkciu (f 0 (x))0 , t.j.
deriváciu prvej derivácie funkcie f (x) (ak táto existuje). Označujeme ju
f 00 (x) resp. y 00 . (H.21)

Derivácie vyšších rádov 155
Definícia 4. Deriváciou n-tého rádu (alebo n-tou deriváciou) funkcie f (x)

pre n = 2, 3, 4, . . . nazývame deriváciu (n − 1)-ej derivácie y = f (x) (ak táto
existuje). Označujeme ich
f 00 (x), f 000 (x), f (4) (x), f (5) (x), . . . , f (n) (x), (H.22)
resp.
y 00 , y 000 , y (4) , y (5) , . . . , y (n) . (H.23)
Riešené príklady
1
Príklad 1. Z definície derivácie dokážte, že funkcia f (x) = x
má v čísle x0 = 2
deriváciu a vypočítajte ju.
Riešenie: f (x) = x1 , D(f ) = (−∞; 0) ∪ (0; ∞) - funkcia je teda definovaná aj na

istom okolí čísla 2. Vypočítajme deriváciu v čísle 2:
1
− 21 2−x
f (x) − f (2) x 2x 1 1
lim = lim = lim = lim − =−
x→2 x−2 x→2 x − 2 x→2 x − 2 x→2 2x 4
1
Z toho podľa definície 1 vyplýva, že y = x
má v čísle x0 = 2 deriváciu a platí
f 0 (2) = − 14 .
√
Príklad 2. Z definície derivácie určte deriváciu funkcie y = x.
√
Riešenie: y = x, D(f ) = h0; ∞). Položme
√ √
∆y = f (x + ∆x) − f (x) = x + ∆x − x a vypočítajme limitu funkcie v bode x,
ležiacom v definičnom obore funkcie:
√ √ √ √ √ √
x + ∆x − x x + ∆x − x x + ∆x + x
lim = lim ·√ √ =
∆x→0 ∆x ∆x→0 ∆x x + ∆x + x
x + ∆x − x ∆x
= lim √ √ = lim √ √ =
∆x→0 ∆x( x + ∆x + x) ∆x→0 ∆x( x + ∆x + x)
1 1
= lim √ √ = √
∆x→0 x + ∆x + x 2 x
To znamená, že y 0 = 1
√
2 x
pre x > 0.
Príklad 3. Vypočítajte rovnicu dotyčnice a normály ku grafu funkcie

y = e−x cos 2x v bode dotyku T = [0; ?].
Riešenie: Dosadením x = 0 do rovnice danej funkcie vypočítame y-ovú súradnicu

bodu T : yT = e−0 cos 0 = 1, čiže T = [0, 1]. Potom vypočítame y 0 (0), čím určíme
smernicu dotyčnice:
y 0 (x) = −e−x cos 2x + e−x (− sin 2x) · 2
y 0 (0) = −e−0 cos 0 + e−0 (− sin 0)) · 2 = −1 + 0 = −1
Rovnica dotyčnice t je y − 1 = −1 · (x − 0) ⇒ y = −x + 1
Smernica normály je − y01(0) = 1 a teda pre rovnicu normály n platí:
y − 1 = 1 · (x − 0) ⇒ y = x + 1
n
T = [0, 1]
y = e−x cos 2x
Obrázok H.2: Dotyčnica a normála ku grafu funkcie y = e−x cos 2x v dotykovom

bode T = [0, 1] - k príkladu 3
√
Príklad 4. Nájdite deriváciu zloženej funkcie F (x) = ln x2 + 1.
Riešenie: F (x) je zložená funkcia, jej zložky sú u = h(x) = x2 + 1 s definičným

√
oborom D(h) = R a s oborom hodnôt H(h) = h1; ∞) a v = g(u) = u pre ∀x ∈ R
H(h) = h1; ∞) ⊂ D(g) = R. Ak položíme f (v) = ln v, potom
F (x) = f (v) = f (g(u)) = f (g(h(x))), pričom H(g) = h1; ∞) ⊂ D(f ) = (0; ∞)
∀x ∈ R. Každá zo zložiek je elementárnou funkciou a má teda deriváciu.
Použijeme vetu 3 o derivácii zloženej funkcie:
√
F 0 (x) = [ln x2 + 1]0 = df
dv du
2 +1 · du u=x2 +1 · dx =
√
h i h √ i dv v= x
d(ln v) 2
dv √ · d(duu) · d(xdx+1) = √x12 +1 · 2√x12 +1 · 2x = x21+1 · x = x2x+1

v= x2 +1 u=x2 +1
∀x ∈ R.
Príklad 5. Nájdite deriváciu funkcie xx .
Riešenie: Danú funkciu nemôžeme derivovať ako mocninovú funkciu, lebo x v

exponente nie je konštantou, ani ako exponenciálnu funkciu, lebo ani x v základe
nie je konštantou. Uvedieme dva spôsoby derivovania danej funkcie:
x
a) f (x) = xx = eln x = ex·ln x , pre x ∈ (0; ∞)
f (x) je zložená
h u i funkciaf (x) = eu , kde u = x · ln x. Podľa vety 3 je
f 0 (x) = d(e )
· du = [eu ]u=x·ln x · (x · ln x)0 = ex ln x · (1 · ln x + x · x1 ) =

du dx
u=x·ln x
= xx · (ln x + 1).
b) Použijeme vetu 4 (logaritmické derivovanie). Pre každé x > 0 platí

ln f (x) = ln xx = x · ln x
ln f (x) = x · ln x derivovaním dostávame
1
f (x)
f 0 (x) = (x · ln x)0
1
f (x)
f 0 (x) = ln x + x · 1
x
f 0 (x)
xx
= ln x + x · x1
0 x
f (x) = x (ln x + 1), x ∈ (0; ∞).
Príklad 6. Vypočítajte y (4) (−1), ak y = (x + 2)5 .
Riešenie: Funkcia y = (x + 2)5 je definovaná pre ∀x ∈ R.
y 0 = 5(x + 2)4
y 00 = 20(x + 2)3
y 000 = 60(x + 2)2
y (4) = 120(x + 2)
y (4) (−1) = 120(−1 + 2) = 120
Príklad 7. Vypočítajte f (16) (x), ak f (x) = ln x.
Riešenie: Funkcia f (x) = ln x je definovaná pre x ∈ (0; ∞).
f 0 (x) = 1
x
= x−1
f 00 (x) = −1 · x−2 = − x12
f 000 (x) = −1 · (−2) · x−3 = (−1)2 · 1 · 2 · 1

x3
f (4) (x) = −1 · (−2) · (−3) · x−4 = (−1)3 · 1 · 2 · 3 · 1

x4
..
.
f (n) (x) = (−1)n−1 · (n − 1)! x1n
f (16) (x) = (−1)15 · 15! x11 6 = − x15!

16
Príklad 8. Teleso sa pohybuje po naklonenej rovine tak, že dráha s v závislosti od

času t je daná rovnicou s(t) = 30t − 1, 2t2 . Vypočítajte:
a) Veľkosť priemernej rýchlosti pohybujúceho sa telesa v časovom intervale

(t0 ; t0 + h), h > 0, t0 > 0.
b) Okamžitú rýchlosť v čase t = 3.
c) Čas, v ktorom je rýchlosť nulová.

Riešenie:
a) Priemerná rýchlosť vp je daná podielom
f (t0 + h) − f (t0 ) 30(t0 + h) − 1,2(t0 + h)2 − 30t0 + 1,2t20

vp = = =
t0 + h − t0 h
30h − 2,4t0 h − 1,2h2
= = 30 − 2,4t0 − 1,2h
h
b) Okamžitá rýchlosť v čase t = 3 je rovná derivácii dráhy podľa času v bode

t = 3. Keďže v(t) = s0 (t) = 30 − 2,4t, rýchlosť v čase t je v(3) = s0 (3) = 22,8.
c) Ak okamžitú rýchlosť v(t) položíme rovnú nule, dostaneme rovnicu

30 − 2,4t = 0, z čoho vyplýva, že t = 12,2. Ak uvažujeme, že dráha je daná v
metroch a čas v sekundách, okamžitá rýchlosť bude nulová v čase 12,2 sekundy.
Príklad 9. Chemická reakcia dvoch látok, pri ktorej sa premení x grammolekúl za

t sekúnd, je daná vzťahom x = A · (1 − e−kt ), kde k je konštanta reakčnej rýchlosti
a A je počet grammolekúl vstupujúcich do reakcie. Vypočítajte okamžitú reakčnú
rýchlosť.
Riešenie: Okamžitá reakčná rýchlosť v(t) je podľa H.11 rovná

v(t) = dx
dt
⇒ v(t) = A·k
ekt
.
Úlohy
1. Na základe definície derivácie nájdite deriváciu funkcie f v čísle x0
a) f (x) = x3 , x0 = 0
√
b) f (x) = x, x0 = 2
3
c) f (x) = 1+x2
, x0 = 1
2. Na základe definície derivácie nájdite deriváciu funkcie f
a) f (x) = x4 , x ∈ R
b) f (x) = x1 , x ∈ R \ {0}
c) f (x) = cos x, x ∈ R
3. Pomocou základných vzťahov a vzorcov nájdite derivácie funkcií v daných

číslach
a) f (x) = x2 − 4x + 5, x0 = 1
b) f (x) = √1 , x0 = 4
x
π
c) f (x) = 3 cos x − 4 sin x, x0 = 2
V úlohách 4 - 8 nájdite derivácie daných funkcií na ich definičných oboroch
4. a) y = x2 − 5x + 6, x ∈ R
b) y = 2x4 − 3x3 + 5x2 − x + 100, x ∈ R
√
c) y = x + x1 , x > 0
√ 1
√
d) y = x x + √ 3x + 5x, x > 0
√ √
e) y = x5 − π2 x3 + x34 − 7, x > 0
5. a) y = (x − 1)3 , x ∈ R
x3 −3x2 −4x+12
b) y = x+2
, x 6= −2
2x6 −1
c) y = x3
,x 6= 0
2
x +2x−3
d) y = √3π , x∈R
6. a) y = 2x + ln x + 3 sin x, x > 0
arcsin x
b) y = 5 · 10x + 2
− 4 cos x, x ∈ h−1; 1i
√
2 x
c) y = tg x − cotg x + 3
e + π · arctg x, x 6= k · π2 , k ∈ Z
7. a) y = (3x + 1)10 , x ∈ R
Úlohy 161
b) y = (6x2 − 14x + 25)3 , x ∈ R

√ 1 5 3
c) y = 4 2x + 5 + (2x−3) 2 , x > − 2 , x 6= 2
√
d) y = e3x + 102x + ex + 5 + ex+5 , x ∈ R
8. a) y = cos(3x − 4) + ln(x − 5) + arccotg x2 , x > 5

b) y = 2 sin x + sin 2x + sin2 x + sin x2 , x ∈ R
c) y = 3 ln x + ln 3x + ln3 x + ln x3 , x > 0
√
d) y = esin x + arctg(sin x) + sin x, x ∈ h2kπ; (2k + 1)πi, k ∈ Z
1
e) y = √3 + 7 x + arcsin ex , x < 0
1−x
V úlohách 9 - 14 nájdite derivácie daných funkcií na ich definičných oboroch
9. a) y = e3x · sin 5x
x+1
b) y = x−1
√
c) y = 2x · cos 3x + π2 e
√ ex
d) y = (1 − x2 ) · tg x + sin x
q
e) y = 2x−4
3−5x
10. a) y = (2 − x2 ) cos x + 2x · sin x3

x x2 +1
b) y = 2
+ 2
· arctg x
1
c) y = x · e + 5x · x5 + x · ln x
x
d) y = (1 + x2 ) · arctg 2x + ln x · log10 x
√ √
e) y = x3 x2 − a2 + (x − 21 ) · arcsin x
11. a) y = 1−cos x
x2
+ x · e−x
x
b) y = ln x
+ 3x+5
ex
tg x−x x
c) y = x−sin x
+ 1−e
1+ex
√ √
x+7− 7
d) y = ln x · ln(1 − x) + x
√
1+ x
e) y = √
1− x
+ arcsin x2x+1
q √ 2
12. a) y = ln + 2 x + e−x +3
1−x
1+x
√
b) y = √23 arctg x2 + 1 + log2 (x + 2x2 )
sin x
√
c) y = sin x+cos x
+ 21 arcsin 2x − 10
d) y = ln(arccos √1x ) + ln(ln(ln x))
x √
e) y = e ln x + ln x2 + ln(tg x))
ex −e−x cos x
13. a) y = ex +e−x
+ arctg 1+sin x
b) y = arcsin2 ( x−2
2
) + arccos x2
c) y = ln(x2 + x + 1) + √2 · arctg 2x+1
√
3 3
d) y = 21 ln(tg x2 ) − 1 cos x
2 sin2 x
14. a) y = ln(sin e2x )

b) y = arccotg(ln x1 )
p
c) y = 3 ln(cos x)
q
d) y = 4 ln(cotg 2x+1
3
)
√
e) y = arctg4 x
V úlohách 15 - 17 zderivujte dané funkcie
15. a) y = x5x , x > 0

b) y = x1+x , x > 0
4
c) y = (3x − 4)x , x > 3
d) y = 13 · x1−5x , x > 0
16. a) y = xsin x , x > 0

b) y = (cos x)sin x , cos x > 0
c) y = (ln x)x , x > 1
d) y = xln x , x > 0
17. a) y = (x2 + 1)arctg x , x ∈ R

1−x
b) y = ( 1+x
1−x
) 1+x , x ∈ (−1; 1)
1
c) y = x ln x , x > 0, x 6= 1
x
d) y = xx , x > 0
18. Nájdite rovnicu dotyčnice ku grafu funkcie f v bode dotyku T , ak:
a) f : y = x2 , T = [1; ?]
b) f : y = sin x, T = [ π6 ; ?]
c) f : y = ex , T = [0; 1]
d) f : y = x3 + 2x, T = [2; ?]
Úlohy 163
x
e) f : y = 3 + x2 +1
, T = [0; ?]
19. Nájdite rovnicu dotyčnice a normály ku grafu funkcie f v bode dotyku T , ak:
a) f : y = x2 + 5x − 6, T = [1; 0]
1
b) f : y = 1+x2
, T = [1; ?]
√ √
c) f : y = x, T = [5; 5]
d) f : y = tg 2x, T = [0; ?]
e) f : y = arcsin x−1
2
, T je jej priesečník s osou x
20. Nájdite rovnice dotyčníc ku grafu funkcie f , ktoré sú rovnobežné s priamkou p,

ak:
a) f : y = x2 − 7x + 3, p : 5x + y − 3 = 0
b) f : y = ln x, p : y = 2x
c) f : y = 2x ln x, p : 2x − y + 5 = 0
21. Nájdite rovnice dotyčníc ku grafu funkcie f , ktoré sú kolmé na priamku p, ak:
a) f : y = ln(x + 2), p : y + x − 3 = 0
b) f : y = x2 − 2x + 3, p : x + y + 1 = 0
2
22. Nájdite rovnicu dotyčnice a normály ku grafu funkcie f : y = e1−x ,
v priesečníkoch grafu funkcie s priamkou y = 1.
23. Dráha priamočiareho pohybu telesa je daná rovnicou s(t) = 2t3 − 15t2 + 36t + 2,
kde t je čas vyjadrený v sekundách, dráha je vyjadrená v metroch. V akom čase
je rýchlosť telesa nulová?
24. Dráha, ktorú prejde hmotný bod pri voľnom páde za čas t pri nulovej
počiatočnej rýchlosti je daná vzťahom s(t) = 21 gt2 , kde g je gravitačné
zrýchlenie. Nájdite:
a) Veľkosť priemernej rýchlosti v časovom intervale (4; 4,01).

b) Okamžitú rýchlosť v ľubovoľnom čase t.
25. Teleso kmitá pozdĺž priamky. Pre jeho odchýlku od rovnovážnej polohy platí
vzťah A(t) = 2 cos 2πt − 3 sin 2πt, kde t je čas v sekundách a A je odchýlka v
centimetroch. Určte rýchlosť telesa a maximálnu odchýlku od rovnovážnej
polohy.
26. Teleso s hmotnosťou 10 kg sa pohybuje priamočiarym pohybom, ktorý je daný

vzťahom s(t) = 1 + t + t2 , kde t je čas v sekundách a s je dráha v metroch. Akú
kinetickú energiu v jouloch bude mať teleso na konci piatej sekundy, začínajúc v
čase t = 0?
27. Ako rýchlo sa mení tlak plynu s objemom V , ak platí vzťah

p + Va2 · (V − b) = k? (a, b a k sú konštanty.)

28. Nájdite veľkosť rýchlosti chemickej reakcie, ak množstvo látky, ktoré vzniklo pri
akt bkt
reakcii za čas t, je dané vzťahom Q(t) = a · b · a·ee akt−e
−b·ebkt
, kde a, b, k sú
konštanty, a 6= b.
29. Pri rozpade rádioaktívnej látky je množstvo nerozpadnutej rádioaktívnej látky

za čas t dané vzťahom Q(t) = Q0 · e−βt , kde Q0 je množstvo nerozpadnutej látky
v čase t = 0 a β je konštanta charakterizujúca rýchlosť rozpadu. Vypočítajte:
a) Čas t, za ktorý sa rozpadne polovica rádioaktívnej látky; t.j. polčas rozpadu.

b) Veľkosť priemernej rýchlosti v časovom intervale (t0 ; t1 ).
c) Okamžitú rýchlosť rozpadu v ľubovoľnom čase.
V úlohách 30 - 32 vypočítajte príslušné derivácie vyšších rádov daných funkcií:
30. a) y (6) , y = x5 − 10x4 + 5x2 − 6x + 125

√
b) y 000 , y = x
c) y 000 , y = √1
x
d) y 00 , y = arctg 2x
31. a) y 000 , y = 1+x

1−x
b) y 000 , y = x · (ln x − 1)
c) y (4) , y = sin 2x
d) y 00 , y = arcsin x
√
32. a) y 00 , y = ln 3 1 + x2
b) y 000 , y = sin(1 − 3x)
c) y (5) , y = ln(1 + x)
d) y 000 , y = ln sin x
33. Vypočítajte hodnotu derivácie v príslušnom čísle
a) y 000 (0), y = x3 − 4x2 + 5x − 6

Úlohy 165
b) y 00 (0), y = tg 2x
x2 +1
c) y 00 (2), y = x−1
d) y 00 (−1), y = (1 + x)6
34. Vypočítajte derivácie druhého rádu funkcií
a) y = x3 · cos 2x
b) y = x2 · sin 3x
35. Vypočítajte derivácie druhého rádu funkcií
a) y = ex sin x
b) y = ex cos x
c) y = e2x cos 3x
d) y = e3x sin 2x
36. Vypočítajte derivácie n-tého rádu funkcií
a) y = ax
1
b) y = x
c) Dokážte, že pre funkciu y = c1 e2x + c2 xe2x + ex , c1 , c2 ∈ R platí:

y 00 − 4y 0 + 4y = ex
Výsledky
1. a) f 0 (0) = 0
b) f 0 (2) = 1
√
2 2
c) f 0 (1) = − 32
2. a) f 0 (x) = 4x3 , x ∈ R
b) f 0 (x) = − x12 , x ∈ R \ {0}
c) f 0 (x) = − sin x, x ∈ R
3. a) f 0 (1) = −2
b) f 0 (4) = − 16
1
c) f 0 ( π2 ) = −3
4. a) y 0 = 2x − 5
b) y 0 = 8x3 − 9x2 + 10x − 1
c) y 0 = 1
√
2 x
− 1
x2
3√
√
d) y 0 = 2
x − √
3
1
3 x4
+ 5· 1
√
2 x
3π √
e) y 0 = 5x4 − 4
x − 12
x5
5. a) y 0 = 3x2 − 6x + 3
b) y 0 = 2x − 5
c) y 0 = 6x2 − 3x−4
d) y 0 = 1
√
3π · (2x + 2)
6. a) y 0 = 2x ln 2 + 1
x
+ 3 cos x
b) y 0 = 5 · 10x ln 10 + √1
2 1−x2
+ 4 sin x
√
c) y 0 = 1
cos2 x
+ 1
sin2 x
+ 32 ex + 1+x
π
2
7. a) y 0 = 10 · (3x + 1)9 · 3
b) y 0 = 3 · (6x2 − 14x + 25)2 · (12x − 14)
3
c) y 0 = 14 (2x + 5)− 4 · 2 − 2 · (2x − 3)−3 · 2
1
d) y 0 = e3x · 3 + 102x · ln 10 · 2 + 21 (ex + 5)− 2 · ex + ex+5
8. a) y 0 = − sin(3x − 4) · 3 + 1
x−5
− 1
1+x4
· 2x
b) y 0 = 2 cos x + 2 cos 2x + 2 sin x cos x + cos x2 · 2x
Výsledky 167
c) y 0 = 3
x
+ 1
x
+ x3 ln2 x + 3
x
d) y 0 = esin x · cos x + 1
1+sin2 x
cos x + cos x
√
2 sin x
3 1 x
e) y 0 = 23 (1 − x)− 2 + 7 x · (− x12 ) ln 7 + √ e
1−e2x
9. a) y 0 = 3e3x sin 5x + 5e3x cos 5x

b) y 0 = − (x−1)
2
2
c) y 0 = 2x ln 2 · cos 3x − 2x · 3 sin 3x
√ 2 x x−ex cos x
d) y 0 = −2x tg x + √tg1−x x·cos2 x
+ e sinsin 2x
−14
e) y 0 = q1
2x−4 (3−5x)2
2 3−5x
10. a) y 0 = −2x cos x − (2 − x2 ) sin x + 2 sin x3 + 6x3 cos x3

b) y 0 = 1
2
+ x · arctg x + 1
2
= 1 + x arctg x
1 1
c) y 0 = e x − ex
x
+ 5x ln 5 · x5 + 5x · 5x4 + ln x + 1
2
d) y 0 = 2x · arctg 2x + 1+4x
1+x 1 ln x
2 · 2 + x · log10 x + x ln 10
√ 2 √ x− 1
e) y 0 = 31 x2 − a2 + 3√xx2 −a2 + arcsin x + √1−x·22 √x
x2 sin x−(1−cos x)2x

11. a) y 0 = x4
+ e−x − xe−x
3ex −(3x+5)ex
b) y 0 = ln x−1
2
ln x
+ e2x
1
( )(x−sin x)−(tg x−x)(1−cos x) 2ex
cos2 x−1
c) y 0 = (x−sin x)2
− (1+ex )2
√ √
√x − x+7+ 7
0 ln(1−x) ln x 2 x+7
d) y = x
− 1−x
+ x2
1−x2
e) y 0 = √ 1√
x(1− x)2
+ 1+x2
· √ 1
x4 +x2 +1
√ 2 +3
12. a) y 0 = − 1+x
1
2 + 2
x
· ln 2 · 1
√
2 x
+ e−x · (−2x)
b) y 0 = √2
3
· 1 √1
2+x2 2 x2 +1
· 2x + 1+4x
(x+2x2 ) ln 2
c) y 0 = 1
1+sin 2x
+ √ 1
11−2x
· √ 1
2 2x−10
d) y 0 = √ 1
2x x−1·arccos √1
+ 1
x·ln x·ln(ln x)
x
x
e) y 0 = e ln x · ln x−1
ln2 x
+ √1
x ln x2
+ 1
sin x cos x
− sin x·(1+sin x)−cos x·cos x

13. a) y 0 = 4
(ex +e−x )2
+ 1
cos x 2
1+( 1+sin ) (1+sin x)2
x
−2
b) y 0 = 2 arcsin x−2
2
·√ 1
2 · (x−2)2
− q 1
2
· 1
2
1−( x−2 )2 1− x4
c) y 0 = 2x+2
x2 +x+1
+ √2
3
· 1
1+( 2x+1
√ )2
· √2
3
3
1 − sin x·sin2 x−cos x·2 sin x cos x

d) y 0 = 1 1 1
2 tg x2 cos2 x
1
2
− 2 sin4 x
2
14. a) y 0 = 1
sin e2x
· cos e2x · e2x · 2
b) y 0 = 1
1+(ln 1 2
)
·x· 1
x2
x
2
c) y 0 = 13 (ln(cos x))− 3 · 1
cos x
· (− sin x)
− 34 −1
d) y 0 = 14 (ln(cotg 2x+1
3
)) · tg 2x+13
· sin2 2x+1
2
3
3
√
e) y 0 = 4 · arctg3 x · 1+x 1
· 2√1 x
15. a) y 0 = x5x · (5 ln x + 5)
b) y 0 = x1+x · (ln x + 1+x
x
)
c) y 0 = (3x − 4)x · (ln(3x − 4) + 3x
3x−4
)
d) y 0 = 13 · x1−5x · (−5 ln x + 1−5x
x
)
16. a) y 0 = xsin x · (cos x · ln x + sin x

x
)
sin2 x
b) y 0 = (cos x)sin x · (cos x · ln(cos x) − cos x
)
c) y 0 = (ln x)x · (ln(ln x) + 1
ln x
)
d) y 0 = xln x · 2 lnxx
2
17. a) y 0 = (x2 + 1)arctg x · ( ln(x +1)
x2 +1
+ 2x arctg x
x2 +1
)
1−x
b) y 0 = ( 1+x
1−x
1
) 1+x (1+x) 1+x
2 · (1 − ln 1−x )
1 1
c) y 0 = (x ln x )0 = (e ln x ·ln x )0 = (e1 )0 = 0
x
d) y 0 = xx · xx · (ln2 x + ln x + x1 )
18. a) T = [1; 1], t : y − 1 = 2(x − 1)

√
3
b) T = [ π6 ; 21 ], t : y − 1
2
= 2
(x − π6 )
c) T = [0; 1], t : y = x + 1
d) T = [2; 12], t : y = 14x − 16
e) T = [0; 3], t : y = x
19. a) T = [1; 0], t : y = 7(x − 1), n : y = − 17 (x − 1)

b) T = [1; 12 ], t : y = − 21 x + 1, n : y = 2x − 32
√ √ √
c) T = [5; 5], t : y = 2√1 5 (x + 5), n : y = −2 5x + 11 5
d) T = [0; 0], t : y = 2x, n : y = − 12 x
e) T = [1; 0], t : y = 12 (x − 1), n : y = 2 − 2x
Výsledky 169
20. a) T = [1; −3], t : y = −5x + 2

b) T = [ 12 ; − ln 2], t : y = 2x − 1 − ln 2
c) T = [1; 0], t : y = 2x − 2
21. a) T = [−1; 0], t : y = x + 1

b) T = [ 32 ; 49 ], t : y = x + 3
4
22. pre bod A = [1; 1] t : 2x + y − 3 = 0 n : x − 2y + 1 = 0

pre bod B = [−1; 1] t : 2x − y + 3 = 0 n : x + 2y − 1 = 0
23. Teleso má nulovú rýchlosť v druhej a tretej sekunde.
.
24. a) vp = 39,2 m/s b) v(t) = g · t
√
25. v(t) = −2π(2 sin 2πt + 3 cos 2πt), maximálna odchýlka je 13
26. E = 21 mv 2 , E = 605 J
k a 2a k
27. p = V −b
− V2
, rýchlosť zmeny tlaku v = V3
− (V −b)2
28. v(t) = k · (Q(t) − a) · (Q(t) − b), kde Q(t) je funkcia zo zadania

1
29. a) t = β
· ln 2
Q0 (e−βt1 −e−βt0 )
b) t1 −t0
c) v(t) = −βQ0 · e−βt
30. a) y (6) = 0
5
b) y 000 = 83 x− 2
7
c) y 000 = − 15
8
x− 2
−16x
d) y 00 = (1+4x2 )2
31. a) y 000 = 12
(1−x)4
b) y 000 = − x12
c) y (4) = 16 sin 2x
d) y 00 = √ x
(1−x)3
2(1−x2 )
32. a) y 00 = 3(1+x2 )2
b) y 000 = 27 cos(1 − 3x)

24
c) y (5) = (1+x)5
d) y 000 = 2 cos x
sin3 x
33. a) y 000 (0) = 6

b) y 00 (0) = 0
c) y 00 (2) = 4
d) y 000 (−1) = 0
34. a) y 00 = (6x − 4x3 ) cos 2x − 12x2 sin 2x

b) y 00 = (2 − 9x2 ) sin 3x + 12x cos 3x
35. a) y 00 = 2ex cos x

b) y 00 = −2ex sin x
c) y 00 = (−5 cos 3x − 12 sin 3x) · e2x
d) y 00 = (12 cos 2x + 5 sin 2x) · e3x
36. a) y (n) = ax · (ln a)n

(−1)n ·n!
b) y (n) = xn+1
I L’HOSPITALOVO PRAVIDLO 171
I L’HOSPITALOVO PRAVIDLO
Veta 1 (Prvé l’Hospitalovo pravidlo). Nech na istom okolí čísla a majú funkcie
f (x) a g(x) derivácie f 0 (x) a g 0 (x), pričom v čísle a tieto derivácie nemusia
existovať. Nech lim f (x) = lim g(x) = 0 a nech existuje vlastná alebo nevlastná
x→a x→a
0 (x)
limita lim fg0 (x) . Potom existuje vlastná alebo nevlastná limita lim f (x)
a platí
x→a x→a g(x)
f (x) f 0 (x)
lim = lim 0 . (I.1)
x→a g(x) x→a g (x)
Poznámka 1. Veta 1 platí aj pre jednostranné limity a aj pre a = ∞ alebo

a = −∞.
f (x)
Poznámka 2. Limitu lim z vety 1 označujeme aj limita typu 00 “.
x→a g(x) ”
Veta 2 (Druhé l’Hospitalovo pravidlo). Nech na istom okolí čísla a majú funkcie
f (x) a g(x) derivácie f 0 (x) a g 0 (x), pričom v čísle a tieto derivácie nemusia
existovať. Nech lim |g(x)| = ∞ a nech existuje vlastná alebo nevlastná limita
x→a
f 0 (x) f (x)
lim 0 . Potom existuje vlastná alebo nevlastná limita lim a platí
x→a g (x) x→a g(x)
f (x) f 0 (x)
lim = lim 0 . (I.2)
x→a g(x) x→a g (x)
Poznámka 3. Veta 2 platí aj pre jednostranné limity a aj pre a = ∞ alebo

a = −∞.
Poznámka 4. Vo vete 2 nie je pre limitu lim f (x) stanovená žiadna podmienka.
x→a
Platí teda aj pre lim |f (x)| = ∞. V tomto prípade limitu lim fg(x)
(x)
označujeme aj
x→a x→a
∞
limita typu ∞ “. Vetu 2 používame často práve pri výpočte takýchto limít.
”
Veta 3. Nech na istom okolí čísla a majú funkcie f (x) a g(x) derivácie až do
k-teho rádu, pričom v čísle a tieto derivácie nemusia existovať. Nech lim f (x) =
x→a
lim g(x) = lim f 0 (x) = lim g 0 (x) = · · · = lim f (k−1) (x) = lim g (k−1) (x) = 0 resp.
x→a x→a x→a x→a x→a
lim |g(x)| = lim |g 0 (x)| = · · · = lim |g (k−1) (x)| = ∞. Nech existuje vlastná alebo
x→a x→a x→a
(k) (x)
nevlastná limita lim fg(k) (x) . Potom existuje vlastná alebo nevlastná limita lim f (x)
a
x→a x→a g(x)
172 I L’HOSPITALOVO PRAVIDLO
platí
f (x) f 0 (x) f (k) (x)
lim = lim 0 = · · · = lim (k) (I.3)
x→a g(x) x→a g (x) x→a g (x)
pre k = 0, 1, 2, . . . , n.
Veta 3 hovorí teda o tom, že ak sú splnené podmienky, môžeme l’Hospitalovo

pravidlo použiť n-krát za sebou.
Poznámka 5. L’Hospitalovo pravidlo môžeme po vhodných úpravách použiť aj

pri výpočte týchto limít:
a) Limita typu 0 · ∞“, t.j. lim f (x) · g(x), ak lim f (x) = 0 a lim |g(x)| = ∞.
” x→a x→a x→a
f (x) g(x)
Úpravou súčinu f (x) · g(x) na podiel 1 alebo 1 dostaneme limitu typu 00 “
g(x) f (x) ”
alebo typu ∞
∞
“.
”
b) Limita typu ∞ − ∞“, t.j. lim (f (x) − g(x)), ak lim f (x) = lim g(x) = ∞
(teda f (x) > 0 aj g(x) > 0 na nejakom okolí čísla a).
Úpravou rozdielu funkcií na podiel funkcií
1 1
− f (x)
h i
g(x) f (x) 1 1 g(x)
f (x) − g(x) = f (x) · g(x)
− g(x) · f (x)
= f (x) · g(x) g(x)
− f (x)
= 1
f (x)·g(x)
dostaneme limitu typu 00 “.

”
c) Limita typu 1∞ “, t.j. lim f (x)g(x) , ak lim f (x) = 1 a lim |g(x)| = ∞. Ak je
f (x) > 0 na nejakom okolí čísla a, úpravou dostaneme
g(x)
lim f (x)g(x) = lim eln f (x) = lim eg(x) ln f (x) a teda počítame lim g(x) · ln f (x),
x→a x→a x→a x→a
ktorá je typu ∞ · 0“.
”
d) Limita typu ∞0 “, t.j. lim f (x)g(x) , ak lim |f (x)| = ∞ a lim g(x) = 0.
Analogickou úpravou ako v c počítame vlastne lim g(x) · ln f (x), ktorá je typu
x→a ”
0 · ∞“.
e) Limita typu 00 “, t.j. lim f (x)g(x) , ak lim f (x) = 0 a lim g(x) = 0 a f (x) > 0
na nejakom okolí čísla a. Po úprave počítame opäť lim g(x) · ln f (x), ktorá je
x→a
typu 0 · (−∞)“.
”
Riešené príklady
√ √
1+x− 1−x
Príklad 1. Vypočítajte lim x
.
x→0
√ √
Riešenie: Nech f (x) = 1 + x − 1 − x a g(x) = x. Keďže
√ √
lim ( 1 + x − 1 − x) = 0 a lim x = 0, máme počítať limitu typu 00 “. Použitím
x→0 x→0 ”
vety 1 dostaneme
√ √ √1 1
− 2√1−x ·(−1)
1+x− 1−x L’P 1
lim = lim 2 1+x
= lim ( 2√1+x + √1 ) = 1
+ 1
= 1.
x→0 x x→0 1 x→0 2 1−x 2 2
x3 −3x2 +x+1
Príklad 2. Vypočítajte lim cos π2 x
.
x→1
Riešenie: Keďže lim (x3 − 3x2 + x + 1) = 0 a lim cos π2 x = 0, máme opäť počítať
x→1 x→1
limitu typu 00 “. Použitím vety 1 dostaneme
”
x3 −3x2 +x+1 L’P 2
lim cos π x = lim −3xsin−6x+1
π
x· π
= 3−6+1
−π
= −−2π = π4 .
x→1 2 x→1 2 2 2 2
ln x
Príklad 3. Vypočítajte lim+ cotg x
.
x→0
Riešenie: Keďže lim+ ln x = −∞ a lim+ cotg x = ∞, máme počítať limitu typu

x→0 x→0 ”
∞
∞
“. Použitím vety 2 a vety 1 dostaneme
1
ln x L’P − sin2 x L’P −2 sin x·cos x
lim+ cotg x
= lim+ x
1 = lim+ x
( typ 00 “) = lim+ 1
= 0.
x→0 x→0 −
sin2 x x→0 ” x→0
ln(2+e3x )
Príklad 4. Vypočítajte lim 2x .
x→∞ ln(3+e )
Riešenie: Keďže lim ln(2 + e3x ) = ∞ a lim ln(3 + e2x ) = ∞, máme opäť počítať
x→∞ x→∞
limitu typu ∞
∞
“. Viacnásobným použitím vety 2 dostaneme
”
1
ln(2+e3x ) L’P ·3·e3x 3e3x 3+e2x ex (3+e2x ) L’P
2+e3x 3
lim 2x = lim 1 2x = lim 2+e3x · 2e2x = 2 lim 3x =
x→∞ ln(3+e ) x→∞ 3+e2x ·2·e x→∞ x→∞ 2+e
x 2x x ·2·e2x x 3x x 2x 2x
lim e (3+e 3e)+e = 32 lim e e(1+e )
3 L’P
2 x→∞ 3x = 32 lim 3e 3e+3e
3x x ·e2x = 32 lim 1+e 2x =
x→∞ x→∞ x→∞ e
3 2x
lim 2e = 23 .
2 x→∞ 2e2x
Príklad 5. Vypočítajte lim+ ( x1 − 1

ln(1+x)
).
x→0
1 1
Riešenie: Keďže lim+ x
= ∞ a lim+
= ∞, máme počítať limitu typu
ln(1+x)
x→0 x→0 ”
∞ − ∞“. Rozdiel funkcií upravíme na podiel funkcií uvedením na spoločného
menovateľa; limita sa zmení na typ 00 “. Dostaneme
”
1 1−1−x
ln(1+x)−x L’P −1
lim+ ( x1 − ln(1+x)
1 1+x
) = lim+ x·ln(1+x) = lim+ ln(1+x)+x· 1
1+x
= lim+ (1+x) ln(1+x)+x =
x→0 x→0 x→0 1+x x→0 1+x
−x 1+x −x L’P −1
lim+ 1+x
· (1+x) ln(1+x)+x
= lim+ (1+x) ln(1+x)+x
= lim+ 1
ln(1+x)+(1+x)· 1+x +1
= − 12 .
x→0 x→0 x→0
Príklad 6. Vypočítajte lim ( x1 − 1

ex −1
).
x→0
1
Riešenie: Keďže lim neexistuje, vypočítame najskôr limitu sprava
x→0 x
1
lim x
=∞a lim+ ex1−1
= ∞. Máme teda vypočítať limitu typu ∞ − ∞“.
x→0+ x→0 ”
0
Úpravou sa zmení na typ 0 “. Dostaneme
”
1 1 ex −1−x L’P ex −1 L’P ex 1
lim+ ( x − ex −1 ) = lim+ x·(ex −1) = lim ex −1+xex = lim ex +ex +xex = 2 .
+ +
x→0 x→0 x→0 x→0
Podobne sa presvedčíme, že lim− ( x1 − 1
ex −1
) = 12 .
x→0
Teda lim ( x1 − 1
ex −1
) = 12 .
x→0
Príklad 7. Vypočítajte lim+ x3 · ln 2x.

x→0
Riešenie: Keďže lim+ x3 = 0 a lim+ ln 2x = −∞, počítame limitu typu 0 · ∞“.

x→0 x→0 ”
∞
Úpravou uvedenou v poznámke 5a dostaneme limitu typu ∞ “a použitím
”
l’Hospitalovho pravidla ju dopočítame
1
ln 2x ∞ L’P ·2 1 x4 x3
lim+ x3 · ln 2x = lim+ 1 ( typ ∞
“) = lim+ 2x
3 = lim+ x
· −3
= lim+ −3
= 0.
x→0 x→0 x3 ” x→0 −
x4 x→0 x→0
Príklad 8. Vypočítajte lim (1 − x) · tg π2 x.

x→1
Riešenie: Keďže lim tg π2 x neexistuje, vypočítame najskôr limitu zľava

x→1
lim (1 − x) = 0 a lim− tg π2 x = ∞. Máme teda vypočítať limitu typu 0 · ∞“.
x→1− x→1 ”
Upravíme ju na typ 00 “. Dostaneme
”
1−x L’P
π
lim− (1 − x) · tg 2 x = lim− cotg π
x
= lim− − −1
1
·π
= π2 .
x→1 x→1 2 x→1 sin2 π
2x
2
Limita danej funkcie sprava je tá istá a preto lim (1 − x) tg π2 x = π2 .

x→1
2
x
Príklad 9. Vypočítajte lim π
· arctg x .
x→∞
Riešenie: Keďže lim π2 · arctg x = π2 · π2 = 1 a lim x = ∞, máme vypočítať

x→∞ x→∞
limitu typu 1∞ “. Použitím úpravy uvedenej v poznámke 5c dostaneme
”2 x 2
lim eln( π ·arctg x) = lim ex ln( π ·arctg x) = lim eu .
x→∞ x→∞ u→L
π
2
ln( 2
arctg x) L’P ·2 1
2 arctg x π 1+x2
L = lim x · ln π
· arctg x = lim π
1 = lim −1 =
x→∞ x→∞ x x→∞ x2
1 −x2 1 −1 2
lim arctg x
· 1+x2
= lim arctg x
· 1
+1
= π
· (−1) = − π2 .
x→∞ x→∞ x2
2
x − π2
Teda lim π
· arctg x =e .
x→∞
1 tg x

Príklad 10. Vypočítajte lim+ x
.
x→0
1
Riešenie: Keďže lim+ = ∞ a lim+ tg x = 0, máme vypočítať limitu typu ∞0 “.
x
x→0 x→0 ”
Použitím úpravy uvedenej v poznámke 5d dostaneme
1
lim+ etg x·ln x = lim eu .
x→0 u→L
ln 1
L’P x· −1 sin2 x L’P
L = lim+ tg x · ln x1 = lim+ cotgxx = lim+ x
−1
2
= lim+ x
= lim+ 2 sin x cos x
1
= 0.
x→0 x→0 x→0 sin2 x x→0 x→0
1 tg x
0
Teda lim+ x = e = 1.
x→0
Príklad 11. Vypočítajte lim+ xx .

x→0
Riešenie: Keďže lim+ x = 0 a lim+ x = 0, máme vypočítať limitu typu 00 “.

x→0 x→0 ”
Použitím úpravy uvedenej v poznámke 5e dostaneme
lim+ ex·ln x = lim eu .
x→0 u→L
1
ln x L’P
L = lim+ x · ln x = lim+ 1 = lim+ x
− 12
= 0. Teda lim+ xx = e0 = 1.
x→0 x→0 x x→0 x x→0
Úlohy
V úlohách 1 - 14 vypočítajte limity funkcií.
x2 −9 x4 −x
1. a) lim e) lim 5
x→3 x−3 x→1 x −1
x2 −1 xn −x
b) lim 3 f) lim , kde n, k ∈ N
x→1 x −1 k
x→1 x −1
x2 −5x+6
c) lim 2 g) lim 1−xn
k, kde n, k ∈ N
x→2 x −3x+2 x→1 1−x
x2 −9
d) lim 2
x→3 x −4x+3
√ √
2+x− 2 tg 4x
2. a) lim d) lim
x→0 x x→0 tg 5x
√ 1−cos x
b) lim √ x−2 e) lim x2
x→4 x3 −8 x→0
1−sin x
c) lim sin 3x f) limπ π−2x
x→0 sin 2x x→ 2
x2 +2x−4 x5
3. a) lim 2 e) lim 3x
x→∞ 12x +5 x→∞ e
x2 +1 e5x
b) lim f) lim 3
x→∞ 2x x→∞ x
x 3 ln x
c) lim g) lim+ 1
x→∞ ln x x→0 x
d) lim 3x+5
ex
h) lim xe−x
x→∞ x→∞
5−5 sin2 x ln x
4. a) limπ 9 cos2 x
d) lim π
x→ 2 x→1 cos 2 x
√
4x −3x x2 +16−5
b) lim x
e) lim x3 −2x 2 −x−6
x→0 x→3
c) lim sin x f) lim sin x−x

x→0 arcsin x x→0 cos x−1
sin2 (π·2x ) (cos x−1)2

5. a) lim x d) lim sin3 x
x→1 cos(π·2 )
ln x→0
b) lim tg x−x e) lim cos 2x−cos x

x→0 x−sin x x→0 x2
ln(2+3x)2 x·2x
c) lim f) lim x −1
x→∞ ln(5+4x) x→0 2
3x−sin 3x x cos x−sin x

6. a) lim 3x2
c) lim x3
x→0 x→0
√ √
x+7− 7 1−ex
b) lim x
d) lim 1+ex
x→0 x→∞
Úlohy 177
ln x ex −e−x
e) lim+ ln sin x
f) lim x −x
x→0 x→∞ e +e
ln(ex +x) 1−tg π4 x

7. a) lim x d) lim 2
x→∞ x→1 1−x
ln( π2 −x)
b) lim ex −x−1
x→ π2 −
tg x e) lim 2
x→0 sin 3x
π
−arctg x
c) lim 2
1
ln x−1
x→∞ 2 x+1
1 1 2 1

8. a) lim+ 2x
− sin x
d) lim x2 −1
− x−1
x→0 x→1
1 1

1 e) lim −

b) lim+ cotg x − x x→0 arcsin x sin x
x→0
1
c) lim 1
− 1
f) limπ tg x − x− π2
x→1 ln x x−1 x→ 2
x 1 1 1

9. a) lim+ x−1
− ln x
d) lim x
− sin x
x→1 x→0
1

b) limπ tg x − 1 1

cos x e) lim 2 ln x
− x2 −1
x→ 2 x→1
1 1 π
· tg π2 x − 1

c) lim sin x
− ex −1
f) lim 2 1−x
x→0 x→1
10. a) lim+ x2 · ln x e) lim− ln x · ln(1 − x)

x→0 x→1
b) lim+ xα · ln x, α > 0
x→0 f) lim arcsin(x − 1) · cotg(x − 1)
x→1
c) lim e−x · x
x→∞
x2 −4
d) lim x · sin x1 g) lim x2
· tg π4 x
x→∞ x→2
1 1
11. a) lim x 1−x d) lim (1 + x) x
x→1 x→0
tg x
b) limπ (sin x)
x→ 2 e) lim+ (1 + tg x)cotg x
x→0
1
x− π
c) lim
π+
(sin x) 2
f) lim cos x1
x
x→ 2 x→∞
1 2
12. a) lim (cos 2x) x2 d) lim (3 cos x − 2) 5x2
x→0 x→0
π
cotg2 x
b) lim (cos x) e) lim (2 − x)tg 2 x
x→0 x→1
1
sin x
√x
c) lim (ex + x) x f) lim x
x→0 x→0
1 tg x 1

13. a) lim+ x2
c) lim x x
x→0 x→∞
cotg x
b) lim
π−
(tg x) d) lim+ (cotg x)sin x
x→ 2 x→0
14. a) lim+ (tg x)x d) lim (1 − 3x )sin x

x→0 x→0
sin 2x
b) lim x 2
e) lim+ x 1+ln x
x→0
ln x x→0
c) lim− cos π2 x
x→1
Výsledky 179
Výsledky
2 3 n−1 n
1. a) 6 b) 3
c) −1 d) 3 e) 5
f) k
g) k
1 1 3 4 1
2. a) √
2 2
b) 12
c) 2
d) 5
e) 2
f) 0
1
3. a) 12
b) ∞ c) ∞ d) 0 e) 0 f) ∞ g) 0 h) 0
5
4. a) 9
b) ln 43 c) 1 d) − π2 e) 3
70
f) 0
5. a) −2 b) 2 c) 2 d) 0 e) − 32 f) 1
ln 2
1
6. a) 0 b) √
2 7
c) − 13 d) −1 e) 1 f) 1
π 1
7. a) 1 b) 0 c) −1 d) 4
e) 18
1 1
8. a) −∞ b) 6
c) 2
d) − 21 e) 0 f) 0
1 1 1 1
9. a) 2
b) 6
c) 2
d) 0 e) 2
f) 0
4
10. a) 0 b) 0 c) 0 d) 1 e) 0 f) 1 g) π
11. a) e−1 b) 1 c) 1 d) e e) e f) 1
1 3 2
12. a) e−2 b) e− 2 c) e2 d) e− 5 e) e π f) 1
13. a) 1 b) 1 c) 1 d) 1
14. a) 1 b) 1 c) 1 d) 1 e) e2
180 J ASYMPTOTY GRAFU FUNKCIE
J ASYMPTOTY GRAFU FUNKCIE

Definícia 1. Priamku s rovnicou x = a nazývame asymptota bez smernice ku
grafu funkcie f , ak funkcia f má v čísle a nevlastnú limitu, alebo nevlastnú
limitu sprava alebo nevlastnú limitu zľava.
Definícia 2. Priamku s rovnicou y = ax + b nazývame asymptota so

smernicou ku grafu funkcie f , ak platí
lim (f (x) − (ax + b)) = 0 (J.1)

x→∞
alebo
lim (f (x) − (ax + b)) = 0. (J.2)
x→−∞
Veta 1. Priamka y = ax + b je asymptota so smernicou ku grafu funkcie f práve

vtedy, ak existujú nasledujúce limity
f (x)
lim = a, lim (f (x) − ax) = b (J.3)
x→∞ x x→∞
alebo
f (x)
lim = a, lim (f (x) − ax) = b, (J.4)
x→−∞ x x→−∞
pričom a, b ∈ R.
Riešené príklady
x2
Príklad 1. Nájdite rovnice asymptot grafu funkcie y = x+1
.
Riešenie:
a) Najprv hľadáme rovnice asymptot bez smerice.
Definičný obor funkcie je D(f ) = (−∞; −1) ∪ (−1; ∞). Bod −1 je jediný bod
nespojitosti funkcie, preto iba v tomto bode by mohla byť funkcia
neohraničená. Počítame jednostranné limity v čísle −1:
x2 x2
lim + x+1 = ∞ a lim − x+1 = −∞. Z definície 1 vyplýva, že priamka x = −1 je
x→−1 x→−1
asymptotou bez smernice grafu danej funkcie.
b) Hľadáme rovnice asymptot so smernicou v tvare y = ax + b. Počítame limity

x2
f (x) x2 x
lim = lim x+1
= lim x·(x+1) = lim x+1 = lim 1+1 1 = 1 = a.
x→∞ x x→∞ x x→∞ x→∞ x→∞ x
Analogicky lim f (x) = · · · = lim 1

1 = 1. Následne počítame
x→−∞ x x→−∞ 1+ x
x2 x2 −x(x+1) −x
lim (f (x) − ax) = lim x+1
− x = lim x+1
= lim =
x→∞ x→∞ x→∞ x→∞ x+1
−1
= lim 1 = −1 = b.
x→∞ 1+ x
−1
Analogicky lim (f (x) − ax) = · · · = lim 1 = −1. Z vety 1 a z
x→−∞ x→−∞ 1+ x
vypočítaných limít vyplýva, že existuje jediná asymptota so smernicou grafu
danej funkcie a má rovnicu y = x − 1.
y
ABS: x = −1
ASS: y = x − 1
x
−1
x2
Obrázok J.1: Asymptoty ku grafu funkcie f (x) = x+1
- k príkladu 1
ln x
Príklad 2. Nájdite rovnice asymptot grafu funkcie y = x + x
.
Riešenie:
a) Hľadáme asymptoty bez smerice, D(f ) = (0; ∞). Počítame limitu sprava v nule.
lim+ x + lnxx = lim+ x + x1 · ln x = −∞. Z definície 1 vyplýva, že asymptota

x→0 x→0
bez smernice grafu danej funkcie je priamka x = 0. Iné asymptoty bez smernice
neexistujú, lebo funkcia je spojitá na celom definičnom obore.

x+ lnxx 1

lim f (x) ln x
= lim 1 + 2x12 =

x
= lim x
= lim 1 + x 2 = lim 1 + x
2x
x→∞ x→∞ x→∞ x→∞ x→∞
= 1 = a,
1
L’P
lim (f (x) − ax) = lim x + lnxx − x = lim lnxx = lim 1x = 0 = b.

x→∞ x→∞ x→∞ x→∞
Definičný obor funkcie je (0; ∞), preto nemá zmysel počítať limity pre
x → −∞. Z vety 1 a z vypočítaných limít vyplýva, že existuje jedna asymptota
so smernicou y = x.
y
ABS: x = 0
ASS: y = x
ln x
Obrázok J.2: Asymptoty ku grafu funkcie f (x) = x + x
- k príkladu 2
x2
Príklad 3. Nájdite rovnice asymptot grafu funkcie y = x · e− 2 .
Riešenie:
a) Hľadáme asymptoty bez smerice. Pretože definičný obor danej funkcie
x2
y = x · e− 2 = x
x2
je množina všetkých reálnych čísel a funkcia je na celom
e 2
definičnom obore spojitá, neexistujú asymptoty bez smernice k jej grafu.

x2
f (x) x·e− 2 1
lim = lim = lim 2 = 0 = a, analogicky
x→∞ x x→∞ x x→∞ e x2
x2
f (x) x·e− 2 1
lim x
= lim = lim 2 = 0 = a. Následne počítame
x→−∞ x→−∞ x x→−∞ e x2
x2

L’P
lim x · e− 2 − 0 = lim x2 = lim x12 = 0 = b a analogicky
x→∞ x→∞ e x2 x→∞ e 2 ·x
x2

lim x · e− 2 − 0 = · · · = lim 1
2 = 0 = b. Podľa vety 1 je priamka y = 0
x→−∞ x→−∞ e x2 ·x
asymptota so smernicou ku grafu danej funkcie.
x
ASS: y = 0
x2
Obrázok J.3: Asymptota ku grafu funkcie f (x) = x · e− 2 - k príkladu 3
Príklad 4. Nájdite rovnice asymptot grafu funkcie y = x · arctg x.
Riešenie:
a) Funkcia y = x · arctg x je definovaná a spojitá vo všetkých reálnych číslach.
Preto nemá asymptoty bez smernice.

f (x)
lim = lim x·arctg x
= lim arctg x = π2 = a1 a analogicky
x→∞ x x→∞ x x→∞
lim f (x) = lim x·arctg x
= lim arctg x = − π2 = a2 . Následne počítame
x→−∞ x x→−∞ x x→−∞
lim (f (x) − a1 x) = lim x · arctg x − π2 x = lim x · arctg x − π2 =

x→∞ x→∞ x→∞
1
arctg x− π2 L’P −x2
lim 1 = lim − 1 = lim 1+x2 = lim 1−1+1 = −1 = b1 , analogicky
1+x2
x→∞ x x→∞ x2 x→∞ x→∞ x2
lim (f (x) − a1 x) = lim x · arctg x + π2 x = lim x · arctg x + π2 =

x→−∞ x→−∞ x→−∞
1
arctg x+ π2 L’P 1+x2 −x2 −1
lim 1 = lim − 12
= lim 1+x 2 = lim 1
+1
= −1 = b1 . Z vety 1 a z
x→−∞ x x→−∞ x x→−∞ x→−∞ x2
vypočítaných limít vyplýva, že existujú dve asymptoty so smernicou ku grafu
danej funkcie a to priamky y = a1 x + b1 = π2 x − 1 a y = a2 x + b2 = − π2 x − 1.
ASS: y = − π2 x − 1 ASS: y = π2 x − 1
Obrázok J.4: Asymptoty ku grafu funkcie f (x) = x · arctg x - k príkladu 4

Úlohy 185
Úlohy
V úlohách 1 - 30 nájdite rovnice všetkých asymptot grafov daných funkcií.
1
1. f : y = x
1
2. f : y = x−1
x
3. f : y = x−1
x+1
4. f : y = x−1
x2
5. f : y = 3x+1
x2 +1
6. f : y = 2x
1
7. f : y = x + x−1
1
8. f : y = 3x − x
x2 −x
9. f : y = x+1
x−2
10. f : y = x2
x2
11. f : y = x2 −4
1−x2
12. f : y = 1+x2
x2 +2
13. f : y = x2 −4
x2 −3
14. f : y = 9 · x2
x4
15. f : y = x2 + 4
1
16. f : y = x
+ 21 x2
x2 −3x+3
17. f : y = x−2
x2 −6x+5
18. f : y = (x−3)2
√
3
19. f : y = 2x2 − x3
sin x
20. f : y = x
cos x
21. f : y = 2x − x
x·sin x
22. f : y = 1+x2
23. f : y = ln(4 − x2 )
24. f : y = ln 1+x
1−x
25. f : y = x2 · ln x
26. f : y = x + ln(x2 − 1)
1
27. f : y = x · e x−2
1
28. f : y = e x
29. f : y = arctg x1
30. f : y = x − 2 arctg x
Výsledky 187
Výsledky
1. x = 0, y = 0
2. x = 1, y = 0
3. x = 1, y = 1
4. x = 1, y = 1
5. x = − 13 , y = 31 x − 1
9
6. x = 0, y = 21 x
7. x = 1, y = x
8. x = 0, y = −3x
9. x = −1, y = x − 2
10. x = 0, y = 0
11. x = 2, x = −2, y = 1
12. y = −1
13. x = 2, x = −2, y = 2, y = x
14. x = 0, y = 0
15. nemá
16. x = 0
17. x = 2, y = x − 1
18. x = 3, y = 1
2
19. y = −x + 3
20. y = 0
21. x = 0, y = 2x
22. y = 0
23. x = 2, x = −2
24. x = 1, x = −1
25. nemá
26. x = 1, x = −1
27. x = 2, y = x + 1
28. x = 0, y = 1
29. y = 0
30. y = x − π, y = x + π
K POUŽITIE DIFERENCIÁLNEHO POČTU 189
K MONOTÓNNOSŤ FUNKCIE. EXTRÉMY.

KONVEXNOSŤ, KONKÁVNOSŤ. INFLEXNÉ
BODY.
Veta 1. Nech je funkcia y = f (x) spojitá na intervale I a nech vo vnútri tohto
intervalu existuje jej prvá derivácia f 0 (x). Ak pre každý vnútorný bod intervalu
platí:
1. f 0 (x) > 0, potom je funkcia na intervale I rastúca
2. f 0 (x) < 0, potom je funkcia na intervale I klesajúca
3. f 0 (x) ≥ 0, potom je funkcia na intervale I neklesajúca
4. f 0 (x) ≤ 0, potom je funkcia na intervale I nerastúca
5. f 0 (x) ≥ 0, pričom znamienko =“ platí iba v konečnom počte čísel

”
z intervalu I, potom je funkcia rastúca na intervale I
6. f 0 (x) ≤ 0, pričom znamienko =“ platí iba v konečnom počte čísel

”
z intervalu I, potom je funkcia klesajúca na intervale I
Definícia 1. Nech je funkcia y = f (x) definovaná na intervale (a; b) a nech

x0 ∈ (a; b).
a) Funkcia f má v čísle x0 lokálne maximum, ak existuje také okolie O(x0 )

bodu x0 , že pre všetky x ∈ O(x0 ) je f (x) ≤ f (x0 ). Ak platí f (x) < f (x0 ),
hovoríme, že v bode x0 je ostré lokálne maximum.
b) Funkcia f má v čísle x0 lokálne minimum, ak existuje také okolie O(x0 ) bodu

x0 , že pre všetky x ∈ O(x0 ) je f (x) ≥ f (x0 ). Ak platí f (x) > f (x0 ), hovoríme,
že v bode x0 je ostré lokálne minimum.
Veta 2. Nech je funkcia y = f (x) v čísle x0 spojitá.
1. Nech existuje také ľavé okolie čísla x0 , v ktorom je funkcia neklesajúca a také
pravé okolie čísla x0 , v ktorom je funkcia nerastúca. Potom má funkcia f (x)
v čísle x0 lokálne maximum. Zapisujeme lok max f (x) = f (x0 ).
2. Nech existuje také ľavé okolie čísla x0 , v ktorom je funkcia nerastúca a také
pravé okolie čísla x0 , v ktorom je funkcia neklesajúca. Potom má funkcia f (x)
v čísle x0 lokálne minimum. Zapisujeme lok min f (x) = f (x0 ).
190 K POUŽITIE DIFERENCIÁLNEHO POČTU
Poznámka 1. Analogické vety platia pre ostré lokálne maximum a ostré lokálne
minimum.
Poznámka 2. Lokálne maximá a lokálne minimá označujeme spoločným názvom

lokálne extrémy.
Veta 3 (Nutná podmienka existencie lokálneho extrému). Ak má funkcia

y = f (x) v bode x0 lokálny extrém, tak buď f 0 (x0 ) = 0 (bod x0 sa nazýva
stacionárny bod funkcie), alebo f 0 (x0 ) neexistuje.
Veta 4. Nech je funkcia y = f (x) v bode x0 spojitá a nech na ľubovoľnom okolí

bodu x0 existuje f 0 (x).
Ak existuje ľavé okolie bodu x0 , v ktorom pre všetky x je f 0 (x) ≥ 0 a pravé okolie
bodu x0 , v ktorom pre všetky x je f 0 (x) ≤ 0, potom funkcia má v čísle x0 lokálne
maximum.
Ak existuje ľavé okolie bodu x0 , v ktorom pre všetky x je f 0 (x) ≤ 0 a pravé okolie
bodu x0 , v ktorom pre všetky x je f 0 (x) ≥ 0, potom funkcia má v čísle x0 lokálne
minimum.
Poznámka 3. Analogické vety platia pre ostré lokálne extrémy.
Veta 5 (Postačujúca podmienka existencie lokálneho extrému 1). Nech x0 je

stacionárny bod funkcie f (x), teda f 0 (x0 ) = 0. Nech existuje f 00 (x0 ) 6= 0. Potom
funkcia y = f (x) má v bode x0 ostrý lokálny extrém a to buď ostré lokálne
maximum, ak f 00 (x0 ) < 0, alebo ostré lokálne minimum, ak f 00 (x0 ) > 0.
Veta 6 (Postačujúca podmienka 2). Nech x0 je stacionárny bod funkcie f (x)

a nech existujú v tomto bode derivácie až po n-tý rád, pričom n ≥ 2. Nech
f 0 (x0 ) = f 00 (x0 ) = · · · = f (n−1) (x0 ) = 0, ale f (n) (x0 ) 6= 0. Ak je číslo n nepárne,
potom funkcia f (x) nemá v bode x0 lokálny extrém. Ak je číslo n párne a
f (n) (x0 ) < 0, potom má funkcia v bode x0 ostré lokálne maximum. Ak je číslo n
párne a f (n) (x0 ) > 0, potom má funkcia v bode x0 ostré lokálne minimum.
K POUŽITIE DIFERENCIÁLNEHO POČTU 191
Postup pri hľadaní lokálnych extrémov:
1. Nájdeme všetky stacionárne body funkcie a všetky body, v ktorých funkcia

nemá deriváciu.
2. Pomocou postačujúcich podmienok (veta 5 a 6) zistíme, či má v stacionárnom

bode funkcia extrém a aký.
3. Vyšetríme body, v ktorých neexistuje prvá derivácia použitím vety 4 a definície

lokálnych extrémov.
4. Vypočítame lokálne extrémy.
Postup pri hľadaní maxima alebo minima spojitej funkcie na uzavretom intervale
ha; bi:
1. Nájdeme všetky čísla z intervalu (a; b), v ktorých funkcia nemá prvú deriváciu
alebo v ktorých je prvá derivácia funkcie rovná nule.
2. Vypočítame funkčné hodnoty v koncových bodoch intervalu f (a) a f (b)

a v bodoch z 1.
3. Maximum z týchto funkčných hodnôt je maximom funkcie, minimum z týchto

funkčných hodnôt je minimom funkcie na uzavretom intervale ha; bi.
Poznámka 4. Na otvorenom intervale (a; b) spojitá funkcia nemusí mať

maximum (minimum). Ak maximum (minimum) existuje, je to maximum
(minimum) z lokálnych extrémov funkcie v intervale (a; b).
Definícia 2. Nech je funkcia y = f (x) definovaná na intervale J. Nech

x1 < x2 < x3 sú ľubovoľné čísla z tohto intervalu. Ak pre všetky takéto trojice bod
P2 = [x2 ; f (x2 )] leží pod priamkou, ktorá prechádza bodmi P1 = [x1 ; f (x1 )] a
P3 = [x3 ; f (x3 )] alebo leží na nej, hovoríme, že funkcia je konvexná na intervale J.
Ak bod P2 leží nad touto priamkou alebo leží na nej, hovoríme, že funkcia je
konkávna na intervale J.
Ak pre všetky takéto trojice bod P2 leží pod (nad) touto priamkou hovoríme, že
funkcia je rýdzokonvexná (rýdzokonkávna) na intervale J.
Definícia 3. Nech je funkcia y = f (x) definovaná v nejakom okolí čísla x0 a nech

je v čísle x0 spojitá. Bod I = [x0 , f (x0 )] nazývame inflexným bodom grafu
funkcie, ak je funkcia na ľavom okolí bodu x0 rýdzokonkávna (rýdzokonvexná) a
na pravom okolí bodu x0 rýdzokonvexná (rýdzokonkávna).
Bod x0 nazývame inflexným bodom funkcie.
Veta 7. Nech má funkcia y = f (x) na intervale J druhú deriváciu f 00 (x).
1. Ak f 00 (x) ≥ 0 na J, potom funkcia je na J konvexná.
2. Ak f 00 (x) ≤ 0 na J, potom funkcia je na J konkávna.
3. Ak f 00 (x) > 0 na J, potom funkcia je na J rýdzokonvexná.
4. Ak f 00 (x) < 0 na J, potom funkcia je na J rýdzokonkávna.
Veta 8. Nech má funkcia y = f (x) na intervale J druhú deriváciu. Ak je x0

inflexným bodom funkcie, potom f 00 (x0 ) = 0.
Veta 9. Nech je funkcia y = f (x) v bode x0 spojitá a má v nejakom rýdzom okolí

bodu x0 druhú deriváciu. Ak existuje ľavé okolie bodu x0 , v ktorom je f 00 (x0 ) > 0
(f 00 (x0 ) < 0) pre všetky x a pravé okolie bodu x0 , v ktorom je f 00 (x0 ) < 0
(f 00 (x0 ) > 0) pre všetky x, potom bod x0 je inflexným bodom funkcie f (x).
Veta 10. Nech funkcia y = f (x) má v čísle x0 prvých n derivácií, n ≥ 2. Nech

f (k) (x0 ) = 0 pre k = 2, 3, . . . , n − 1 a f (n) (x0 ) 6= 0. Ak n je nepárne číslo, potom
funkcia má v čísle x0 inflexný bod. Ak n je párne číslo, potom funkcia nemá v
čísle x0 inflexný bod.
Riešené príklady
√
Príklad 1. Nájdite všetky intervaly, na ktorých je funkcia f (x) = 2x − x2
rýdzomonotónna.
Riešenie: Definičný obor funkcie je D(f ) = {x ∈ R : 2x − x2 ≥ 0}.
Z nerovnice 2x − x2 ≥ 0 vyplýva, že x(2 − x) ≥ 0 a teda D(f ) = h0; 2i. Derivácia
funkcie f 0 (x) = 2√2−2x
2x−x2
1−x
= √2x−x 0
2 , čiže D(f ) = (0; 2). Treba zistiť všetky intervaly,
na ktorých je f 0 (x) kladná a na ktorých je záporná (veta 1).

Ak je f 0 (x) > 0, funkcia je rastúca
√ 1−x > 0 ⇔ 1 − x > 0 ⇔ x < 1. Zohľadniac definičný obor, funkcia je rastúca na
2x−x2
intervale (0; 1).
1−x
Opačná nerovnica √2x−x 2 < 0 platí pre 1 − x < 0 a teda x > 1. Na intervale (1; 2)
je funkcia klesajúca.
Príklad 2. Nájdite lokálne extrémy funkcie f (x) = x3 − 6x2 + 9x − 4.
Riešenie: D(f ) = R, f 0 (x) = 3x2 − 12x + 9, D(f 0 ) = R. Vzhľadom na definičný

obor derivácie, lokálne extrémy môžu nastať len v stacionárnych bodoch (veta 3),
teda tam, kde f 0 (x) = 0
3x2 − 12x + 9 = 0 ⇔ x2 − 4x + 3 = 0 ⇔ (x − 1)(x − 3) = 0.
Stacionárne body sú x1 = 1 a x2 = 3.
f 00 (x) = 6x − 12, f 00 (1) = −6 < 0, f 00 (3) = 6 > 0, f 000 (x) = 6 6= 0. Podľa vety 5 má
funkcia v bode x1 = 1 ostré lokálne maximum a to lok max f (x) = f (1) = 0 a v
bode x2 = 3 ostré lokálne minimum lok min f (x) = f (3) = −4.
√
Príklad 3. Nájdite minimum a maximum funkcie f (x) = x − x2 .
Riešenie: Definičný obor funkcie je D(f ) = {x ∈ R : x − x2 ≥ 0}. Z nerovnice

x − x2 ≥ 0 vyplýva, že x(1 − x) ≥ 0 a teda D(f ) = h0; 1i. Hľadáme extrémy
spojitej funkcie na uzavretom intervale.
Nájdeme najskôr body, v ktorých môžu nastať lokálne extrémy: f 0 (x) = 2√1−2x x−x2
,
0
D(f ) = (0; 1). Stacionárne body získame vyriešením rovnice
1−2x
√
2 x−x2
= 0 ⇔ 1 − 2x = 0 ⇔ x = 21 . Lokálne extrémy môžu nastať aj v bodoch, v
ktorých neexistuje prvá derivácia, a to x = 0 a x = 1. Tieto sú súčasne i
koncovými bodmi definičného oboru h0; 1i. Vypočítame funkčné hodnoty
f (0), f ( 12 ) a f (1) a vyberieme z nich najväčšiu a najmenšiu hodnotu:
q
f (0) = 0, f ( 2 ) = 14 = 12 a f (1) = 0. Preto max f (x) = 12 a min f (x) = 0.
1
Príklad 4. Zriaďovacie náklady elektrického vedenia sú závislé od prierezu

vedenia S a od strát elektrického vedenia a sú dané vzťahom y = 2S + S3 . Nájdite
S tak, aby náklady boli minimálne.
Riešenie: Hľadáme prierez S, pre ktorý funkcia nadobúda minimálnu hodnotu.

Keďže y 0 = 2 − S32 , y 0 = 0 práve vtedy keď 2 − S32 = 0 ⇔ 2S 2 − 3 = 0 ⇔ S 2 = 32 .
q
Vzhľadom k tomu že S > 0, riešením rovnice je S = 32 . Overíme, či v tomto bode
q
nastáva minimum: y 00 = −3·(−2)S3
= 6
S3
a pretože y 00 3
2
6
= (√32)3 > 0, funkcia má
3
q q q
2· +3
v S = 32 minimum. Vypočítame y 3
2
= 2 · 32 + √3 3 = √2 3 = √6 3 .
2 q2 2
Minimálne zriaďovacie náklady sú √ 3 pri priereze vedenia S = 2 .

6 3
2
ex
Príklad 5. Nájdite intervaly monotónnosti a lokálne extrémy funkcie y = x+1
.
Riešenie: Definičný obor funkcie je

D(f ) = {x ∈ R : x + 1 6= 0} = R \ {−1} = (−∞; −1) ∪ (−1; ∞) a jej derivácia je
x x
ex ·x
y 0 = e (x+1)−e
(x+1)2
= (x+1) 0
2 . Z vety 1 vyplýva, že funkcia bude rastúca, ak y > 0 a
klesajúca, ak y 0 < 0.
ex ·x
Platí y 0 > 0 ⇔ (x+1) 2 > 0 ⇔ x > 0 a preto je funkcia rastúca pre x ∈ (0; ∞).
0
Podobne y < 0 ⇔ x < 0 a funkcia je klesajúca pre x ∈ (−∞; −1) a pre
x ∈ (−1; 0). Podľa vety 2, lokálny extrém nastáva v bode x = 0 a to lokálne
0
minimum. Platí lok min f = e1 = 1.
Príklad 6. Nájdite intervaly na ktorých je funkcia y = 1 − ln(x2 − 9) konvexná,

konkávna a určte inflexné body grafu funkcie.
Riešenie: Definičný obor funkcie je D(f ) = {x ∈ R : x2 − 9 > 0}. Z nerovnice

x2 − 9 > 0 vyplýva, že x2 > 9 ⇔ |x| > 3 a teda D(f ) = (−∞; −3) ∪ (3; ∞). Podľa
vety 7, funkcia je konvexná, ak f 00 (x) > 0.
−2·(x2 −9)+2x·2x 2x2 +18
Platí f 0 (x) = − x21−9 · 2x = x−2x 00
2 −9 a f (x) = (x2 −9)2
= (x 2 −9)2 . Pretože
2 2 2
2x + 18 > 0 aj (x − 9) > 0 pre všetky x ∈ D(f ), funkcia je konvexná na
intervale (−∞; −3) aj na intervale (3; ∞). Inflexné body funkcia nemá.
Úlohy 195
Úlohy
1. Pre danú funkciu nájdite všetky intervaly, na ktorých je rýdzomonotónna:
a) f (x) = x2 − 6x + 5
b) f (x) = x3 − 3x2 + 3x + 5
x−1
c) f (x) = x+1
√
d) f (x) = x − x2
2. Dokážte, že funkcia f (x) = ln(x + 3) je na celom definičnom obore rastúca.
3. Dokážte, že funkcia f (x) = x3 − 3x + 5 je na intervale (−1; 1) klesajúca.
4. Dokážte, že funkcia f (x) = x + cos x je na intervale h−2π; 2πi rastúca.
5. Pre danú funkciu nájdite všetky intervaly, na ktorých je rýdzomonotónna:
a) f (x) = ln(4 − x2 )
b) f (x) = x2 · e−x
x
c) f (x) = ln x
d) f (x) = x − 2 arctg x
6. Nájdite lokálne extrémy funkcií:
a) y = x4 − 4x3 + 4x2
3
b) y = 3x + x−2
c) y = 2x3 − 3x2 + 5
d) y = x3 − 3x2 + 3x + 5
a) y = x2 · ex
b) y = x3 · ex
c) y = xn · ex , kde n ∈ N
a) y = x3 · (8 − x)
x
b) y = 1+x2
p
c) y = 3
(x2 − 1)2
d) y = x − arctg x
9. Nájdite lokálne extrémy funkcie y = |x| + |1 + x|.
10. Nájdite maximum a minimum funkcií na príslušných intervaloch:
a) y = (x2 − 1)2 na intervale h− 12 ; 2i

b) y = 2x3 − 3x2 − 12x + 1 na intervale (−2; 4)
√
c) y = x + 1 − x na intervale h−1; 1i
d) y = x · e−x na intervale h−2; 3i
11. Nájdite maximum a minimum funkcií na príslušných intervaloch:
a) y = x · ln2 x, x ∈ (0; 5)
b) y = sin x − cos x, x ∈ h0; π2 i
c) y = sin 2x − x, x ∈ (− π2 ; π2 )
d) y = cos(3x − π4 ), x ∈ h0; π2 i
12. Kladné číslo a napíšte v tvare súčtu dvoch kladných sčítancov tak, aby ich súčin
bol maximálny.
13. Súčet dvoch kladných čísel je a. Vypočítajte:
a) minimálnu hodnotu súčtu ich n-tých mocnín

b) maximálnu hodnotu súčinu ich n-tých mocnín
14. Do gule s polomerom R vpíšte rotačný kužeľ maximálneho objemu.
15. Z rotačných kužeľov s veľkosťou plášťa P nájdite ten, ktorý má najväčší objem.
16. Drôt dĺžky l máme rozdeliť na dve časti. Z prvej vytvoríme štvorec a z druhej
kruh tak, aby súčet obsahov týchto útvarov bol čo najmenší. Vypočítajte
polomer kruhu a stranu štvorca.
17. Škatuľa má mať tvar valca, uzavretého vrchnákom tvaru polovice guľovej
plochy. Stena a dno škatule sú zhotovené z toho istého materiálu, a vrchnák
z materiálu, ktorý je 5,5-krát drahší. Aké musia byť rozmery škatule, aby pri
danom objeme V bola jej výrobná cena čo najmenšia?
18. Mesto A leží na rieke, ktorá tečie priamo. Mesto B je vzialené od mesta A
20 km a od rieky 5 km. Na rieke sa má vybudovať vodáreň, ktorá bude
zásobovať obe mestá vodou. Určte jej umiestnenie tak, aby stavba potrubia
bola čo najlacnejšia, ak náklady na výstavbu 1 km potrubia po rieke sú 2/3
nákladov výstavby po zemi.
Úlohy 197
19. Z ostrova A vzdialeného od brehu jazera 5 km sa chceme dostať do mesta C na

brehu jazera v čo najkratšom čase. Mesto C je od mesta A vzdialené 13 km. Na
ktorom mieste musíme pristáť, ak rýchlosť loďky je 4 km/hod a rýchlosť chodca
je 6 km/hod?
20. Výklenok má tvar polvalca, na ktorom je nasadená štvrťguľa. Vypočítajte jeho

rozmery, ak má mať pri danom povrchu maximálny objem.
21. Zistite, ktorý bod danej krivky má od bodu M minimálnu vzdialenosť:
a) 2x2 − 2y − 9 = 0, M = [0; 0]
b) x2 − y 2 + 4 = 0, M = [1; 0]
V úlohách 22 - 24 nájdite intervaly maximálnej dĺžky, na ktorých sú funkcie

rastúce, klesajúce a nájdite ich lokálne extrémy:
22. a) y = x3 − 3x + 5
x+1
b) y = x2 +3
x
c) y = 3 + x2 +1
6x
d) y = 1+x2
23. a) y = 2x2 − ln x
b) y = 2x2 · e2x
√
c) y = 2 9x2 − x4
ex
d) y = x+1
2
24. a) y = e−x
1
b) y = x · e x−2
c) y = x2 · ln x
d) y = x · arctg x
25. Nájdite intervaly najväčšej dĺžky, na ktorých sú funkcie konvexné a na ktorých

sú konkávne:
a) y = x3 − 3x + 5
b) y = arctg x
c) y = x2 · ex
x
d) y = 1−x2
26. Nájdite inflexné body grafov nasledujúcich funkcií:
a) y = x2 · e−x
b) y = x2 · ln x
c) y = ln(4 − x2 )
x
d) y = 1+x2
V úlohách 27 - 29 nájdite intervaly maximálnej dĺžky, na ktorých sú funkcie

konvexné, konkávne a nájdite inflexné body grafov funkcií:
27. a) y = x3 + 3x2 − 9x − 2
x2 −2
b) y = x
c) y = x − 2 arctg x
1
d) y = e x
2
28. a) y = x + e−x
b) y = ln(x2 − 2x + 2)
c) y = x4 − 6x2 + 5
x+1
d) y = x−1
1+x2
29. a) y = x
b) y = x + ln(4 − x2 )
x2 −6x+5
c) y = (x−3)2
1
d) y = 1−x2
Výsledky 199
Výsledky
1. a) D(f ) = R, pre x ∈ (3; ∞) rastúca, pre x ∈ (−∞; 3) klesajúca
b) D(f ) = R, pre x ∈ (−∞; ∞) rastúca
c) D(f ) = R \ {−1}, rastúca pre x ∈ (−∞; −1) aj pre x ∈ (−1; ∞)
d) D(f ) = h0; 1i, pre x ∈ h0; 21 i rastúca, pre x ∈ h 12 ; 0i klesajúca
5. a) D(f ) = (−2; 2), pre x ∈ (−2; 0) rastúca, pre x ∈ (0; 2) klesajúca

b) D(f ) = R, pre x ∈ (−∞; 0) klesajúca, pre x ∈ (0; 2) rastúca, pre x ∈ (2; ∞)
klesajúca
c) D(f ) = (0; 1) ∪ (1; ∞), pre x ∈ (0; 1) klesajúca, pre x ∈ (1; e) klesajúca, pre
x ∈ (e, ∞) rastúca
d) D(f ) = R, pre x ∈ (−∞; −1) rastúca, pre x ∈ (−1; 1) klesajúca, pre
x ∈ (1; ∞) rastúca
6. a) D(f ) = R, lok min f (x) = f (0) = 0, lok min f (x) = f (2) = 0,

lok max f (x) = f (1) = 1
b) D(f ) = R \ {2}, lok max f (x) = f (1) = 0, lok min f (x) = f (3) = 12
c) D(f ) = R, lok max f (x) = f (0) = 5, lok min f (x) = f (1) = 4
d) D(f ) = R, nemá lokálne extrémy
7. a) D(f ) = R, lok min f (x) = f (0) = 0, lok max f (x) = f (−2) = 4 · e−2
b) D(f ) = R, lok min f (x) = f (−3) = −27 · e−3
c) D(f ) = R, ak n je párne: lok min f (x) = f (0) = 0,
lok max f (x) = f (−n) = nn · e−n ,
ak n je nepárne: lok min f (x) = f (−n) = −nn · e−n
8. a) D(f ) = R, lok max f (x) = f (6) = 432

b) D(f ) = R, lok max f (x) = f (1) = 12 , lok min f (x) = f (−1) = − 21
c) D(f ) = R, lok max f (x) = f (0) = 1, lok min f (x) = f (−1) = 0,
lok min f (x) = f (1) = 0
d) D(f ) = R, nemá lokálne extrémy
9. D(f ) = R, lok min f (x) = 1, nastáva pre všetky x ∈ h−1; 0i
10. a) max f (x) = f (2) = 9, min f (x) = f (1) = 0

b) maximum nemá, min f (x) = f (2) = −19
√
c) max f (x) = f ( 34 ) = 54 , min f (x) = f (−1) = −1 + 2
d) max f (x) = f (1) = 1e , min f (x) = f (−2) = −2 · e2
11. a) maximum nemá, min f (x) = f (1) = 0

b) max f (x) = f ( π2 ) = 1, min f (x) = f (0) = −1
√ √
3 3
c) max f (x) = f ( π6 ) = 2
− π6 , min f (x) = f (− π6 ) = − 2
− π
6
π
d) max f (x) = f ( 12 ) = f ( 3π
4
) = 1, min f (x) = f ( 5π
12
) = −1
a2
12. x = y = a2 , maximálny súčin sa rovná 4
an
13. a) x = y = a2 , minimálny súčet je 2n−1
a 2n
b) x = y = a2 , maximálny súčin je

2
√
14. Výška kužeľa v = 43 R, polomer podstavy r = 31 8R.
q q
15. Polomer podstavy r = π·P√3 , výška v = π·2P √ .
3
l l l2
16. Strana štvorca a = π+4
, polomer kruhu r = 2(π+4)
, súčet plôch 4(π+4)
.
q q
3 3V 15 3 322 V
17. Polomer podstavy r = 32π
, výška steny v = 16 9π
.
√
3575 − 15

18. Vodáreň by mala ležať na rieke vo vzdialenosti 17
km od A
smerom k B.
√
19. Vzdialené o 2 5 km od B.
q
20. Polomer polvalca aj štvrťgule r = 2P5π
, výška valca je rovná jeho polomeru.
21. a) −2; − 12 a 2; − 12

h √ i h √ i
b) 2 ; 2 a 2 ; − 217
1 17 1
22. a) D(f ) = R, pre x ∈ (−∞; −1) a x ∈ (1; ∞) rastúca, pre x ∈ (−1; 1)

klesajúca, lok max f (x) = f (−1) = 5, lok min f (x) = f (1) = 1
b) D(f ) = R, pre x ∈ (−∞; −3) a x ∈ (1; ∞) klesajúca, pre x ∈ (−3; 1)
rastúca, lok max f (x) = f (1) = 12 , lok min f (x) = f (−3) = − 27
2
c) D(f ) = R, pre x ∈ (−∞; −1) a x ∈ (1; ∞) klesajúca, pre x ∈ (−1; 1)

rastúca, lok max f (x) = f (1) = 72 , lok min f (x) = f (−1) = 52
d) D(f ) = R, pre x ∈ (−∞; −1) a x ∈ (1; ∞) klesajúca, pre x ∈ (−1; 1)
rastúca, lok max f (x) = f (1) = 3, lok min f (x) = f (−1) = −3
Výsledky 201
23. a) D(f ) = (0; ∞), pre x ∈ (0; 12 ) klesajúca, pre x ∈ ( 12 ; ∞) rastúca, nemá
lokálne maximum, lok min f (x) = f ( 21 ) = 12 + ln 2
b) D(f ) = R, pre x ∈ (−∞; −1) a x ∈ (0; ∞) rastúca, pre x ∈ (−1; 0)
klesajúca, lok max f (x) = f (−1) = 2 · e−2 , lok min f (x) = f (0) = 0
c) D(f ) = h−3; 3i, pre x ∈ (−3; − √32 ) a x ∈ (0; √32 ) rastúca, pre x ∈ (− √32 ; 0) a
x ∈ ( √32 ; 3) klesajúca, lok max f (x) = f (− √32 ) = f ( √32 ) = 9,
lok min f (x) = f (0) = 0 (obrázok L.15 na strane 227)
d) D(f ) = R \ {−1}, x ∈ (−∞; −1) a x ∈ (−1; 0) klesajúca, pre x ∈ (0; ∞)
nemá lokálne maximum, lok min f (x) = f (0) = 1
24. a) D(f ) = R, pre x ∈ (−∞; 0) rastúca, pre x ∈ (0; ∞) klesajúca,

lok max f (x) = f (0) = 1 (obrázok L.18 na strane 230)
b) D(f ) = R \ {2}, pre x ∈ (−∞; 1) a x ∈ (4; ∞) rastúca, pre x ∈ (1; 2) a
√
x ∈ (2; 4) klesajúca, lok max f (x) = f (1) = 1e , lok min f (x) = f (4) = 4 2
(obrázok L.19 na strane 231)
c) D(f ) = (0; ∞), pre x ∈ (0; √1e ) klesajúca, pre x ∈ ( √1e ; ∞) rastúca,
1
lok min f (x) = f ( √1e ) = − 2e (obrázok L.16 na strane 228)
d) D(f ) = R, pre x ∈ (−∞; 0) klesajúca, pre x ∈ (0; ∞) rastúca,
lok min f (x) = f (0) = 0 (obrázok L.20 na strane 232)
25. a) D(f ) = R, pre x ∈ (0; ∞) konvexná, pre x ∈ (−∞; 0) konkávna

b) D(f ) = R, pre x ∈ (−∞; 0) konvexná, pre x ∈ (0; ∞) konkávna
√ √
c) D(f ) = R, pre x ∈ (−∞; −2 − 2) a x ∈ (−2 + 2; ∞) konvexná, pre
√ √
x ∈ (−2 − 2; −2 + 2) konkávna
d) D(f ) = R \ {−1; 1}, pre x ∈ (−∞, −1) a x ∈ (0; 1) konvexná, pre
x ∈ (−1; 0) a x ∈ (1; ∞) konkávna
h √ √ √ i h √ √ √ i
26. a) I1 = 2 − 2; (6 − 4 2) · e 2−2 , I2 = 2 + 2; (6 + 4 2) · e− 2−2
h 3 i
b) I1 = e− 2 ; − 32 e−3
c) nemá
h √ √ i h√ √ i
d) I1 = − 3; − 43 , I1 = [0; 0], I1 = 3; 43
27. a) D(f ) = R, pre x ∈ (−1; ∞) konvexná, pre x ∈ (−∞; −1) konkávna,

I = [−1; 9]
b) D(f ) = R \ {0}, pre x ∈ (−∞; 0) konvexná, pre x ∈ (0; ∞) konkávna,
inflexný bod nemá
c) D(f ) = R, pre x ∈ (0; ∞) konvexná, pre x ∈ (−∞; 0) konkávna, I = [0; 0]

d) D(f ) = R \ {0}, pre x ∈ (− 12 ; 0) a x ∈ (0; ∞) konvexná, pre x ∈ (−∞; − 21 )
konkávna, I = − 12 ; e−2

√ √ √ √
28. a) D(f ) = R, pre xh ∈ (−∞; − 22 ) a ix ∈ ( 22h; ∞) konvexná,
i pre x ∈ (− 2
2
; 22 )
√ √ 1
√ √ 1
konkávna, I1 = − 22 ; − 22 + e− 2 , I2 = 22 ; 22 + e− 2
b) D(f ) = R, pre x ∈ (0; 1) konvexná, pre x ∈ (−∞; 0) a x ∈ (1; ∞) konkávna,
I1 = [0; ln 2], I2 = [1; 0]
c) D(f ) = R, pre x ∈ (−∞; −1) a x ∈ (1; ∞) konvexná, pre x ∈ (−1; 1)
konkávna, I1 = [−1; 0], I2 = [1; 0] (obrázok L.9 na strane 221)
d) D(f ) = R \ {1}, pre x ∈ (1; ∞) konvexná, pre x ∈ (−∞; 1) konkávna,
inflexné body nemá (obrázok L.10 na strane 222)
29. a) D(f ) = R \ {0}, pre x ∈ (0; ∞) konvexná, pre x ∈ (−∞; 0) konkávna,

inflexné body nemá
b) D(f ) = R \ {−2; 2}, na celom definičnom obore konkávna, inflexné body
nemá
c) D(f ) = R \ {3}, na celom definičnom obore konkávna, inflexné body nemá
(obrázok L.13 na strane 225)
d) D(f ) = R \ {−1; 1}, pre x ∈ (−1; 1) konvexná, pre x ∈ (−∞; −1) a
x ∈ (1; ∞) konkávna, inflexné body nemá (obrázok L.12 na strane 224)
L PRIEBEH FUNKCIE 203
L PRIEBEH FUNKCIE
Pri vyšetrovaní priebehu funkcie zvyčajne zisťujeme nasledujúce charakteristiky
funkcie:
1. Definičný obor, nulové body funkcie.
2. Párnosť, nepárnosť, periodicita.
3. Spojitosť funkcie, body nespojitosti a jednostranné limity v týchto bodoch.
4. Asymptoty grafu funkcie.
5. Monotónnosť.
6. Lokálne extrémy.
7. Konvexnosť, konkávnosť.
8. Inflexné body.
Pomocou týchto vlastností zostrojíme graf funkcie.

204 L PRIEBEH FUNKCIE
Riešené príklady
3x−2
Príklad 1. Vyšetrite priebeh funkcie f : y = 2x+1
a zostrojte jej graf.
Riešenie:
D(f ) = {x ∈ R : 2x + 1 6= 0} = (−∞; − 12 ) ∪ (− 21 ; ∞)
Nulový bod funkcie je ten, v ktorom funkčná hodnota je rovná nule:
3x−2
2x+1
= 0 ⇔ 3x − 2 = 0 ⇔ x = 32 . Graf funkcie prechádza bodom [ 32 ; 0].

Pre danú funkciu nie je splnená podmienka: ak x ∈ D(f ) tak aj −x ∈ D(f ),
nakoľko x = 21 ∈ D(f ) ale −x = − 21 6∈ D(f ). Funkcia nie je ani párna ani
nepárna. Funkcia nie je periodická.

Funkcia je spojitá pre x ∈ (−∞; − 21 ) aj pre x ∈ (− 21 ; ∞). Bodom nespojitosti je
x = − 21 .
3x−2
lim + 2x+1
= −∞
x→− 21
3x−2
lim − 2x+1
=∞
x→− 12
a) Asymptoty bez smernice x = a:

Jednostranné limity v čísle x = − 21 sú nevlastné. Priamka x = − 21 je
asymptotou bez smernice.
b) Asymptoty so smernicou y = ax + b:
3x−2 3x−2
2x+1 3x−2
a = lim = lim 2x 2 +x = 0 a analogicky a = lim 2x+1 = 0
x→∞ x x→∞ x→−∞ x
3x−2 3− 2
− 0 = lim 2+ x1 = 32 a analogicky b = lim 2x+1
3x−2 3

b = lim 2x+1 −0 = 2
x→∞ x→∞ x x→−∞
3
Priamka y = 2
je asymptotou so smernicou.
5. Monotónnosť.
f 0 (x) = 3(2x+1)−(3x−2)·2
(2x+1)2
= 6x+3−6x+4
(2x+1)2
7
= (2x+1)2
7
(2x+1)2
> 0 pre ∀x ∈ R ⇒ funkcia je rastúca pre x ∈ (−∞; − 12 ) a tiež pre
x ∈ (− 12 ; ∞).
Keďže f 0 (x) = (2x+1)
7 0 1 1
2 , D(f ) = (−∞; − 2 ) ∪ x ∈ (− 2 ; ∞) = D(f ), extrém môže
nastať len v stacionárnom bode. Pretože f 0 (x) 6= 0 pre všetky x ∈ D(f 0 ), daná
funkcia nemá lokálne extrémy.
−28
f 00 (x) = −2 · 7 · (2x + 1)−3 · 2 = (2x+1)3
Funkcia bude konvexná pre všetky x ∈ D(f ), pre ktoré f 00 (x) > 0 a konkávna
pre všetky x ∈ D(f ), pre ktoré f 00 (x) < 0.
−28 28 1
Riešme nerovnicu (2x+1) 3 > 0 ⇒ (2x+1)3 < 0 ⇒ 2x + 1 < 0 ⇒ x < − 2 .
−28 1
Opačná nerovnica (2x+1) 3 < 0 má riešenie x > − 2 .
Na intervale (−∞; − 21 ) je funkcia konvexná.

Na intervale (− 12 ; ∞) je funkcia konkávna.
8. Inflexné body.
K zmene konvexnosti na konkávnosť dochádza v čísle a = − 12 , ktoré nepatrí do
definičného oboru funkcie; funkcia teda nemá inflexné body.
3 3
2
ASS: y = 2
x
− 12
ABS: x = − 12
3x−2
Obrázok L.1: Graf funkcie f : y = 2x+1
- k príkladu 1
x
Príklad 2. Vyšetrite priebeh funkcie f : y = 1−x2
Riešenie:
D(f ) = {x ∈ R : 1 − x2 6= 0} = R \ {−1; 1}
x
f (x) = 0 ⇔ 1−x 2 = 0 ⇔ x = 0. Graf funkcie prechádza bodom [0; 0].

Pre danú funkciu je splnená podmienka: ak x ∈ D(f ) tak aj −x ∈ D(f ).
Vypočítame f (−x):
(−x) −x x
f (−x) = 1−(−x) 2 = 1−x2 = − 1−x2 = −f (x). Ukázali sme, že pre ∀x ∈ D(f ) platí
f (−x) = −f (x). Funkcia je nepárna. Graf je symetrický podľa počiatku

súradnicovej sústavy. Funkcia nie je periodická.

Definičný obor funkcie je D(f ) = (−∞; −1) ∪ (−1; 1) ∪ (1; ∞). Funkcia je
spojitá pre x ∈ (−∞; −1), pre x ∈ (−1; 1) a pre x ∈ (1; ∞). Body nespojitosti
sú x = 1 a x = −1. Vypočítame v nich jednostranné limity:
lim x 2 = +∞, lim− x

1−x2
= +∞
x→−1− 1−x x→1
lim x 2 = −∞, lim+ x
1−x2
= −∞
x→−1+ 1−x x→1

Jednostranné limity v x = 1 a x = −1 sú nevlastné. Priamky x = 1 a
x = −1 sú asymptotami bez smernice.
x x
1−x2 1 2
a = lim = lim 1−x 2 = 0 a analogicky a = lim 1−x = 0
x→∞ x x→∞ x→−∞ x
1
x x

b = lim 1−x 2 − 0 = lim = 0 a analogicky b = lim − 0 =0
x
1 1−x 2
x→∞ −1
x→∞ x→−∞
x2
Priamka y = 0 je asymptotou so smernicou.
5. Monotónnosť.
2
−x(−2x) 2
f 0 (x) = 1−x(1−x 2 )2
1+x
= (1−x 2 )2
f 0 (x) > 0 pre všetky x ∈ R ⇒ funkcia je na intervaloch (−∞; −1), (−1; 1) a

(1; ∞) rastúca.
D(f 0 ) = D(f ) = R \ {−1; 1} ⇒ extrém môže nastať len v stacionárnom bode.
1+x2
Pretože f 0 (x) = (1−x 2 )2 6= 0 pre všetky x ∈ R, daná funkcia nemá lokálne
extrémy.
2 2 2 2
f 00 (x) = 2x(1−x ) −(1+x )·2·(1−x )·(−2x)
(1−x2 )4
8x
= (1−x 2 )3
Ak f 00 (x) > 0, funkcia je konvexná. Ak f 00 (x) < 0, funkcia je konkávna.

Nerovnicu vyriešime tabuľkou:
(−∞; −1) (−1; 0) (0; 1) (1; ∞)

x − − + +
1−x + + + −
1+x − + + +
00
f (x) + − + −
Na intervale (−∞; −1) je funkcia konvexná

Na intervale (−1; 0) je funkcia konkávna
Na intervale (0; 1) je funkcia konvexná
Na intervale (1; ∞) je funkcia konkávna
8. Inflexné body.
K zmene konvexnosti na konkávnosť dochádza v x = −1 6∈ D(f ), x = 0 a
x = 1 6∈ D(f ). Jediným inflexným bodom je bod I = [0; 0].
y
ABS: x = 1
ASS: y = 0
x
−1 0 1
ABS: x = −1
x
Obrázok L.2: Graf funkcie f : y = 1−x2
- k príkladu 2
1−x2
Príklad 3. Vyšetrite priebeh funkcie f : y = 1+x2
Riešenie:

D(f ) = R;
f (x) = 0 ⇔ 1 − x2 = 0 ⇔ x = 1, x = −1.
Graf funkcie prechádza bodmi [1; 0] a [−1; 0].

2 2
D(f ) = R; f (−x) = 1−(−x)
1+(−x)2
= 1−x
1+x2
= f (x).
Funkcia je párna. Graf je symetrický podľa osi y. Funkcia nie je periodická.

Funkcia je spojitá na celom definičnom obore.
a) Asymptoty bez smernice nemá.

1
1−x2 −1 1−x 2
a = lim (1+x 2 )·x = lim x13 +1x = 0 a analogicky a = lim x+x 3 = 0
x→∞ x→∞ x2 x→−∞
1
−1
2
1−x2
b = lim 1+x2
− 0 = lim x12 +1 = −1 a analogicky b = lim 1−x 1+x2
= −1
x→∞ x→∞ x2 x→−∞
Priamka y = −1 je asymptotou so smernicou.
5. Monotónnosť.
2 )−(1−x2 )·2x
f 0 (x) = −2x(1+x
(1+x2 )2
−4x
= (1+x 2 )2
Ak f 0 (x) > 0, tak je funkcia rastúca.

Ak f 0 (x) < 0, tak je funkcia klesajúca.
−4x
f 0 (x) > 0 ⇔ (1+x2 )2
> 0 ⇔ −4x > 0 ⇔ x < 0
−4x
f 0 (x) < 0 ⇔ (1+x2 )2
< 0 ⇔ −4x < 0 ⇔ x > 0
Pre x ∈ (−∞; 0) je funkcia rastúca.

Pre x ∈ (0; ∞) je funkcia klesajúca.
Lokálny extrém môže nastať len v stacionárnom bode; f 0 (x) = 0 ⇔ x = 0.
0
Z vyznačenej monotónnosti a zo spojitosti funkcie vyplýva, že v x = 0 nastáva

lokálne maximum funkcie lok max f (x) = f (0) = +1.
2 2 2 2
f 00 (x) = −4·(1+x )(1+x
+4x·2(1+x )·2x
2 )4 = 4(3x −1)
(1+x2 )3
Ak f 00 (x) > 0, funkcia je konvexná. Ak f 00 (x) <
√
0, funkcia je konkávna.
4(3x2 −1) 2 2 1 3
(1+x2 )3
> 0 ⇔ 3x − 1 > 0 ⇔ x > 3 ⇔ |x| > 3
√
3
x ∈ (−∞; − 3
) ⇒ funkcia je konvexná
√
3
x∈( 3
; ∞) ⇒ funkcia je konvexná
√ √
x∈ (− 33 ; 33 ) ⇒ funkcia je konkávna
8. Inflexné body.
√ √
Inflexné body sú I1 = [− 33 ; 12 ] a I2 = [ 33 ; 21 ].
1
2
√ √
x
−1 − 3 0 3 1
3 3
−1
ASS: y = −1
1−x2
Obrázok L.3: Graf funkcie f : y = 1+x2
- k príkladu 3
x2
Príklad 4. Vyšetrite priebeh funkcie f : y = x2 −4
Riešenie:

D(f ) = {x ∈ R : x2 − 4 6= 0} = R \ {−2; 2}
f (x) = 0 ⇔ x2 = 0 ⇔ x = 0. Graf funkcie prechádza bodom [0; 0].

Pre danú funkciu je splnená podmienka: ak x ∈ D(f ) tak aj −x ∈ D(f ).
(−x)2 x2
f (−x) = (−x) 2 −4 = x2 −4 = f (x). Ukázali sme, že f (−x) = f (x) pre každé
x ∈ D(f ). Funkcia je párna, graf je symetrický podľa osi y. Funkcia nie je

periodická.

Definičný obor funkcie je D(f ) = (−∞; −2) ∪ (−2; 2) ∪ (2; ∞).
Pre x ∈ (−∞; −2) je funkcia spojitá.

Pre x ∈ (−2; 2) je funkcia spojitá.
Pre x ∈ (2; ∞) je funkcia spojitá.
Body nespojitosti sú x = −2 a x = 2. Vypočítame v nich jednostranné limity:

x2 x2
lim − x2 −4
= +∞, lim− x2 −4
= −∞
x→−2 x→2
x2 x2
lim + x2 −4
= −∞, lim+ x2 −4
= +∞
x→−2 x→2

Jednostranné limity v x = −2 aj v x = 2 sú nevlastné. Priamky x = −2 a
x = 2 sú asymptotami bez smernice.
x2
x2 −4 2 2
a = lim = lim x3x−4x = 0 a analogicky a = lim x3x−4x = 0
x→∞ x x→∞
x→−∞
x2 x2
b = lim x2 −4
− 0 = 0 a analogicky b = lim x2 −4 = 0
x→∞ x→−∞
5. Monotónnosť.
2 2
f 0 (x) = 2x(x(x−4)−x
2 −4)2
·2x
= (x−8x
2 −4)2
0
Ak f (x) > 0 ⇒ je funkcia rastúca.
Ak f 0 (x) < 0 ⇒ je funkcia klesajúca.
−8x
f 0 (x) > 0 ⇔ (x2 −4)2
> 0 ⇔ −8x > 0 ⇔ x < 0
−8x
f 0 (x) < 0 ⇔ (x2 −4)2
< 0 ⇔ −8x < 0 ⇔ x > 0
Pre x ∈ (−∞; −2) je funkcia rastúca.

Pre x ∈ (−2; 0) je funkcia rastúca.
Pre x ∈ (0; 2) je funkcia klesajúca.
Pre x ∈ (2; ∞) je funkcia klesajúca.
−2 0 2
Z vyznačenej monotónnosti a zo spojitosti funkcie na jednotlivých intervaloch
vyplýva, že lokálny extrém nastáva v x = 0 a to lokálne maximum
lok max f (x) = f (0) = 0.
2 2 2 2
f 00 (x) = −8·(x −4)(x+8x·2(x
2 −4)4
−4)·2x
= 8·(3x +4)
(x2 −4)3
Ak f 00 (x) > 0, funkcia je konvexná.
Ak f 00 (x) < 0, funkcia je konkávna.
8·(3x2 +4)
(x2 −4)3
> 0 ⇔ x2 − 4 > 0 ⇔ |x| > 2
x ∈ (−∞; −2) ⇒ funkcia je konvexná

x ∈ (−2; 2) ⇒ funkcia je konkávna
x ∈ (2; ∞) ⇒ funkcia je konvexná
8. Inflexné body.
Konvexnosť a konkávnosť sa striedajú v bodoch x = 2 a x = −2, ktoré nepatria
do definičného oboru, preto funkcia nemá inflexné body.
1
ASS: y = 1
x
−2 0 2
ABS: x = −2 ABS: x = 2
x2
Obrázok L.4: Graf funkcie f : y = x2 −4
- k príkladu 4
Príklad 5. Vyšetrite priebeh funkcie f : y = ln(4 − x2 ) a zostrojte jej graf.
Riešenie:

D(f ) = {x ∈ R : 4 − x2 > 0} = {x ∈ R : 2 > |x|} = (−2; 2)
√ √
f (x) = 0 ⇔ ln(4 − x2 ) = 0 ⇔ 4 − x2 = 1 ⇔ x2 = 3 ⇒ x = − 3 a x = 3 sú
√ √
nulové body. Graf funkcie prechádza bodmi [− 3; 0] a [ 3; 0].

Definičný obor funkcie spĺňa podmienku: ak x ∈ D(f ) tak aj −x ∈ D(f ).
f (−x) = ln(4 − (−x)2 ) = ln(4 − x2 ) = f (x). Ukázali sme, že f (−x) = f (x) pre
každé x ∈ D(f ). Funkcia je párna, graf je symetrický podľa osi y. Funkcia nie
je periodická.

Funkcia je spojitá na celom definičnom obore. Body nespojitosti nemá.

Vypočítame jednostranné limity v koncových bodoch definičného oboru,
v nich by mohla byť funkcia neohraničená.
lim ln(4 − x2 ) = lim+ ln u = −∞
x→−2+ u→0
2
lim ln(4 − x ) = lim+ ln u = −∞
x→2− u→0
Priamky x = −2 a x = 2 sú asymptoty bez smernice grafu funkcie.
Vzhľadom na definičný obor (−2; 2) nemá zmysel uvažovať o limitách v ∞
akebo −∞. Asymptoty so smernicou daná funkcia nemá.
5. Monotónnosť.
−2x
f 0 (x) = 4−x
1
2 · (−2x) = 4−x2
Ak f 0 (x) > 0 ⇒ je funkcia rastúca.

−2x
f 0 (x) > 0 ⇔ 4−x 2 > 0
Z podmienky definičného oboru musí byť 4 − x2 > 0, a tak je nerovnica splnená,

−2x
ak −2x > 0 ⇔ x < 0. Podobne f 0 (x) < 0 ⇔ 4−x 2 < 0 ⇔ −2x < 0 ⇔ x > 0.
Na intervale (−2; 0) je funkcia rastúca.

Na intervale (0; 2) je funkcia klesajúca.
Z monotónnosti funkcie a z jej spojitosti vyplýva, že funkcia má lokálny extrém
v bode x = 0 a to lokálne maximum lok max f (x) = f (0) = ln 4.
2 2
f 00 (x) = −2·(4−x
2
)+2x·(−2x)
(4−x2 )2
= −8−2x
(4−x2 )2
= −2·(4+x
(4−x2 )2
)
f 00 (x) < 0 pre všetky x ∈ R ⇒ funkcia je na celom definičnom obore konkávna.
8. Inflexné body.
Vzhľadom na konvexnosť a konkávnosť, inflexné body nemá.
y
ABS: x = −2 ABS: x = 2
ln 4
x
−2 0 2
Obrázok L.5: Graf funkcie f : y = ln(4 − x2 ) - k príkladu 5
Príklad 6. Vyšetrite priebeh funkcie f : y = x2 · e−x a zostrojte jej graf.
Riešenie:

2
y = x2 · e−x = xex ⇒ D(f ) = R
Výrazy x2 a ex sú nezáporné, obor funkčných hodnôt H(f ) = h0; ∞).
2
f (x) = 0 ⇔ xex = 0 ⇔ x = 0
Graf funkcie prechádza bodom [0; 0].

D(f ) = R ⇒ ∀x ∈ D(f ) ⇒ −x ∈ D(f )
f (−x) = (−x)2 · e−(−x) = x2 · ex ; f (−x) 6= f (x), f (−x) 6= −f (x)

Funkcia nie je párna ani nepárna, nie je ani periodická.

Funkcia je spojitá na celom definičnom obore. Body nespojitosti nemá.

Funkcia je spojitá pre ∀x ∈ R, asymptoty bez smernice nemá.
x2 x L’P 1
a = lim x·ex = lim ex = lim ex = 0
x→∞ x→∞ x→∞
a = lim x
ex
= lim x · e−x = −∞
x→−∞
x→−∞

x2 L’P L’P
b = lim ex
− 0 = = lim 2x
ex
= = lim 2
x =0
x→∞ x→∞ x→∞ e
Limitu b = lim (f (x) − ax) nemá zmysel počítať, pretože limita
x→−∞
x
a = lim x je nevlastná.
x→−∞ e
5. Monotónnosť.
x 2 ·ex 2
f 0 (x) = 2x·e(e−x
x )2 = 2x−x
ex
= x(2−x)
ex
0
Ak f (x) > 0 ⇒ je funkcia rastúca.
f 0 (x) > 0 ⇔ x(2−x) ex
> 0 ⇔ x · (2 − x) > 0
Nerovnicu vyriešime tabuľkou:
(−∞; 0) (0; 2) (2; ∞)

x − + +
2−x + + −
f 0 (x) − + −
Na intervale (−∞; 0) je funkcia klesajúca.

Na intervale (0; 2) je funkcia rastúca.
Na intervale (2; ∞) je funkcia klesajúca.
Z výpočtu monotónnosti vyplýva, že funkcia má dva stacionárne body x = 0 a
x = 2.
V bode x = 0 nastáva lokálne minimum lok min f (x) = f (0) = 0.
V bode x = 2 nastáva lokálne maximum lok max f (x) = f (2) = e42 .
x 2 x
f 00 (x) = (2−2x)·e (e−(2x−x )·e 2
x )2 = 2−4x+x
ex
Ak f (x) > 0, funkcia je konvexná. Ak f 00 (x) < 0, funkcia je konkávna.
00
2 √
f 00 (x) > 0 ⇔ x −4x+2ex > 0 ⇔ x 2
− 4x + 2 > 0 ⇔ (x − 2)2
− 2 > 0 ⇔ |x − 2| > 2
√
x ∈ (−∞; 2 − 2), funkcia je konvexná
√ √
x ∈ (2 − 2; 2 + 2), funkcia je konkávna
√
x ∈ (2 + 2; ∞), funkcia je konvexná
8. Inflexné body.
Ku striedaniu konvexnosti a konkávnosti dochádza v bodoch
h √ (2−√2)2 i h √ (2+√2)2 i
I1 = 2 − 2; e2− 2 a I2 = 2 + 2; e2+√2 .
√
4
√
(2+ 2)2 e2
√ √
e2+ 2 (2− 2)2
√
e2− 2
√ √ x
0 ASS: y = 0
2− 2 2 2+ 2
Obrázok L.6: Graf funkcie f : y = x2 · e−x - k príkladu 6
Príklad 7. Vyšetrite priebeh funkcie f : y = arctg x−1

x
Riešenie:

Daná funkcia je zložená. Vnútorná zložka u = x−1 x
má zmysel len pre x 6= 0,
vonkajšia zložka arctg u je definovaná pre všetky reálne čísla.
D(f ) = R \ {0} = (−∞; 0) ∪ (0; ∞)
f (x) = 0 ⇔ arctg x−1
x
= 0 ⇔ x−1 x
= tg 0 ⇔ x − 1 = 0 ⇔ x = 1
Graf funkcie prechádza bodom [1; 0].

Definičný obor spĺňa podmienku: ak x ∈ D(f ) tak aj −x ∈ D(f ).
f (−x) = arctg (−x)−1
(−x)
= arctg x+1
x
, f (−x) 6= f (x), f (−x) 6= −f (x)
Funkcia nie je párna, nie je nepárna, nie je periodická.

Pre x ∈ (−∞; 0) je funkcia spojitá.
Pre x ∈ (0; ∞) je funkcia spojitá.
Bodom nespojitosti je x = 0.
lim arctg x−1

x
= lim arctg u = − π2
x→0+ u→−∞
x−1
lim− arctg x
= lim arctg u = + π2
x→0 u→+∞
Bod x = 0 je bodom nespojitosti I. druhu.

Jednostranné limity v bode nespojitosti x = 0 sú vlastné, asymptotu bez
smernice funkcia nemá.
lim arctg x−1
x
= lim arctg u = π4 a analogicky
x→∞ u→1
x−1 arctg x−1
lim arctg x
= lim arctg u = π4 , preto a = lim x
x
=0
x→−∞ u→1 x→±∞
x−1
π
b = lim arctg x − 0 = 4
x→±∞
π
Priamka y = 4
je asymptotou so smernicou.
5. Monotónnosť.
x−(x−1)
f 0 (x) = 1+( x−1
1
)2
· x2
= ··· = 1
x2 +(x−1)2
x
f 0 (x) > 0 pre ∀x ∈ D(f ) ⇒ funkcia je rastúca na intervale (−∞; −0) aj na
intervale (0; ∞).
D(f 0 ) = R a zároveň f 0 (x) 6= 0 pre všetky x ∈ D(f 0 ). daná funkcia nemá
lokálne extrémy.
2(1−2x)
f 00 (x) = (−1) · (x2 + (x − 1)2 )−2 · (2x + 2(x − 1)) = · · · = (2x2 −2x+1)2
Ak je f 00 (x) > 0, tak je funkcia bude konvexná.
Ak je f 00 (x) < 0, tak je funkcia bude konkávna.
f 00 (x) > 0 ⇔ 1 − 2x > 0 ⇔ 1

2
>x
f 00 (x) < 0 ⇔ 1 − 2x < 0 ⇔ 1
2
<x
Na intervale (−∞; 0) je funkcia konvexná.

Na intervale (0; 12 ) je funkcia konvexná.
Na intervale ( 12 ; ∞) je funkcia konkávna.
8. Inflexné body.
Jediným inflexným bodom je I = 12 ; − π4 .

y
π
2
π
ASS: y = 4
π
4
x
0 1 1
2
− π4
− π2
Obrázok L.7: Graf funkcie f : y = arctg x−1

x
- k príkladu 7
Úlohy 219
Úlohy
V úlohách 1 - 13 vyšetrite priebeh danej funkcie a nakreslite jej graf:
1. f (x) = x3 − 3x
2. f (x) = x4 − 6x2 + 5
x+1
3. f (x) = x−1
9x
4. f (x) = 1+9x2
1
5. f (x) = 1−x2
x2 −6x+5
6. f (x) = (x−3)2
1
7. f (x) = + 12 x2
x
√
8. f (x) = 2 9x2 − x4
9. f (x) = x2 · ln x
10. f (x) = x + ln(x2 − 4)

2
11. f (x) = e−x
1
12. f (x) = x · e x−2
13. f (x) = x · arctg x

Výsledky
√
1. D(f ) = R. Nulové hodnoty nadobúda funkcia v bodoch x = 0, x = − 3
√
a x = 3. Je nepárna. Je spojitá na celom D(f ). Nemá asymptoty. Na
(−∞; −1) a na (1; ∞) je rastúca, na (−1; 1) klesajúca.
Lok max f (x) = f (−1) = 2. Lok min f (x) = f (1) = −2. Na (−∞; 0) je
konkávna, na (0; ∞) konvexná. Inflexný bod I = [0; 0].
√
− 3 1
√ x
−1 0 3
−2
Obrázok L.8: Graf funkcie f (x) = x3 − 3x - k príkladu 1

Výsledky 221
2. D(f ) = R. Nulové hodnoty nadobúda funkcia v bodoch

√ √
x = − 5, x = −1, x = 1 a x = 5. Je párna. Je spojitá na celom D(f ). Nemá
√ √ √ √
asymptoty. Na (−∞; − 3) a na (0; 3) je klesajúca, na (− 3; 0) a na ( 3; ∞)
√ √
je rastúca. Lok min f (x) = f (− 3) = −4 = f ( 3). Lok max f (x) = f (0) = 5.
Na (−∞; −1) je konvexná, na (−1; 1) konkávna, na (1; ∞) konvexná. Inflexné
body sú I1 = [−1; 0] a I2 = [1; 0].
−1 1
√ √ x
− 5 0 5
Obrázok L.9: Graf funkcie f (x) = x4 − 6x2 + 5 - k príkladu 2

3. D(f ) = R \ {1}. Nulový bod x = −1. Ani párna ani nepárna. Bod nespojitosti
x = 1. Na (−∞; 1) aj na (1; ∞) je spojitá. Asymptota bez smernice x = 1.
Asymptota so smernicou y = 1. Na (−∞; 1) aj na (1; ∞) klesá. Lokálne
extrémy nemá. Na (−∞; 1) je konkávna, na (1; ∞) konvexná. Inflexné body
nemá.
1
ASS: y = 1
x
0 1
ABS: x = 1
x+1
Obrázok L.10: Graf funkcie f : y = x−1
- k príkladu 3
Výsledky 223
4. D(f ) = R. Nulový bod x = 0. Je nepárna. Je spojitá na celom D(f ).

Asymptoty bez smernice nemá. Asymptota so smernicou y = 0. Na (−∞; − 31 ) a
na ( 13 ; ∞) je klesajúca, na (− 13 ; 13 ) je rastúca.
√
Lok min
√
f (x) = f (− 31 ) = − 32√,
lok max f (x) = f ( 13 ) = 23 . Na (−∞; − 33 ) a hna (0; 33 ) jei konkávna, na (− 33 ; 0)
√ √ √
a na ( 33 ; ∞) konvexná. Inflexné body I1 = − 3
3
; −343 , I2 = [0; 0] a
h√ √ i
I3 = 33 ; 3 4 3 .
3
√ 2
3 3
4
√
3
− 3
− 13
√ x
0 1 3 ASS: y = 0
3 3
√
−343
− 32
9x
Obrázok L.11: Graf funkcie f : y = 1+9x2
- k príkladu 4
5. D(f ) = R \ {−1; 1}. Nulový bod nemá. Je párna. Body nespojitosti x = 1 a

x = −1. Na (−∞; −1), (−1; 1) a (1; ∞) je spojitá. Asymptoty bez smernice
x = 1, x = −1. Asymptota so smernicou y = 0. Na (0; 1) a (1; ∞) je rastúca.
Na (−∞; −1) a (−1; 0) je klesajúca. Lok min f (x) = f (0) = 1. Na (−∞; −1) a
na (1; ∞) je konkávna, na (−1; 1) konvexná. Inflexné body nemá.
y
ABS: x = −1 ABS: x = 1
ASS: y = 0
x
−1 0 1
1
Obrázok L.12: Graf funkcie f : y = 1−x2
- k príkladu 5
Výsledky 225
6. D(f ) = R \ {3}. Nulové body x = 1 a x = 5. Ani párna ani nepárna. Bod

nespojitosti x = 3. Na (−∞; 3) aj na (3; ∞) je funkcia spojitá. Asymptota bez
smernice x = 3. Asymptota so smernicou y = 1. Na (−∞; 3) je klesajúca, na
(3; ∞) rastúca. Lokálne extrémy nemá. Na (−∞; 3) aj na (3; ∞) je konkávna.
Inflexné body nemá.
y
ABS: x = 3
1 ASS: y = 1
x
0 1 5
x2 −6x+5
Obrázok L.13: Graf funkcie f : y = (x−3)2
- k príkladu 6
√
7. D(f ) = R \ {0}. Nulový bod je x = − 3 2. Ani párna ani nepárna. Bod
nespojitosti x = 0. Na (−∞; 0) aj na (0; ∞) je spojitá. Asymptota bez smernice
x = 0. Asymptotu so smernicou nemá. Na (−∞; 0) a na (0; 1) je klesajúca, na
√
(1; ∞) je rastúca. Lok min f (x) = f (1) = 32 . Na (−∞; − 3 2) a na (0; ∞) je
√ √
konvexná, na (− 3 2; 0) je konkávna. Inflexný bod I = − 3 2; 0 .
y
ABS: x = 0
3
2
√ x
−32 0 1
1
Obrázok L.14: Graf funkcie f : y = x
+ 21 x2 - k príkladu 7
Výsledky 227
8. D(f ) = h−3; 3i. Nulové body sú x = −3, x = 0 a x = 3. Je párna. Je spojitá,

body nespojitosti nemá. Asymptoty nemá. Na (−3; − √32 ) a na (0; √32 ) je
rastúca, na (− √32 ; 0) a na ( √32 ; 3) je klesajúca.
Lok max f (x) = f (− √32 ) = 9 = f ( √32 ), lok min f (x) = f (0) = 0. Konkávna na
(−3; 0) aj na (0; 3). Inflexné body nemá.
x
− √32 0 √3
2
√
Obrázok L.15: Graf funkcie f : y = 2 9x2 − x4 - k príkladu 8
9. D(f ) = (0; ∞). Nulový bod x = 1. Nie je ani párna ani nepárna. Je spojitá.
Asymptoty nemá. Na (0; √1e ) je klesajúca, na ( √1e ; ∞) je rastúca.
Lok min f (x) = f ( √1e ) = − 2e
1
. Na (0; 1e ) je konkávna, na ( 1e ; ∞) je konvexná.
Inflexný bod I = e ; − e12 .
1
1 √1
e e 1
x
0
− e12
1
− 2e
Obrázok L.16: Graf funkcie f : y = x2 · ln x - k príkladu 9

Výsledky 229
10. D(f ) = (−∞; −2) ∪ (2; ∞). Nulový bod je riešením rovnice x + ln(x2 − 4) = 0.
Je to reálne číslo z intervalu (2; 3). Nie je ani párna ani nepárna. Je spojitá.
Asymptoty so smernicou x = 2 a x = −2. Asymptoty bez smernice nemá. Na
√ √
(−∞; −1 − 5) a na (2; ∞) je rastúca, na (−1 − 5; −2) je klesajúca.
√ √ √
Lok max f (x) = f (−1 − 5) = −1 − 5 + ln(2 + 2 5). Na (−∞; −2) aj na
(2; ∞) je konkávna. Inflexné body nemá.
y
ABS: x = −2 ABS: x = 2
√
−1 − 5
x
−2 0 2
√ √
−1 − 5 + ln(2 + 2 5)
Obrázok L.17: Graf funkcie f : y = x2 · ln x - k príkladu 10

11. D(f ) = R. Nulový bod nemá. Je párna. Je spojitá. Asymptotu bez smernice
nemá. Asymptota so smernicou je y = 0. Na (−∞; 0) je rastúca a na (0; ∞) je
klesajúca. Lok max f (x) = f (0) = 1. Na (−∞; − √12 ) a na ( √12 ; ∞) je konvexná,
h i h i
na (− √12 ; √12 ) je konkávna. Inflexné body sú I1 = √12 ; √1e a I2 = − √12 ; √1e .
y
1
√1
e
x
− √12 √1
2
ASS: y = 0
2
Obrázok L.18: Graf funkcie f : y = e−x - k príkladu 11
Výsledky 231
12. D(f ) = R \ {2}. Nulový bod je x = 0. Nie je ani párna ani nepárna. Je spojitá
1
na (−∞; 2) aj na (2; ∞). lim− x · e x−2 = 0. Asymptota bez smernice x = 2.
x→2
Asymptota so smernicou je y = x + 1. Na (−∞; 1) a na (4; ∞) je rastúca, na
(1; 2) a na (2; 4) je klesajúca. Lok max f (x) = f (1) = 1e ,
√
lok min f (x) = f (4) = 4 e. hNa ( 85 ; 2) 8
i a na (2; ∞) je konvexná, na (−∞; 5 ) je
8 √8
konkávna. Inflexný bod I = ;
5 5 e5
.
ASS: y = x + 1
√8
5 e5
8 2
5
1
√8 e
5 e5 x
1 8 2
5
ABS: x = 2
1
Obrázok L.19: Graf funkcie f : y = x · e x−2 - k príkladu 12
13. D(f ) = R. Nulový bod x = 0. Je párna. Je spojitá. Asymptotu bez smernice

nemá. Asymptoty so smernicou sú priamky y = π2 x − 1 a y = − π2 x − 1. Na
(0; ∞) je rastúca, na (−∞; 0) je klesajúca. Lok min f (x) = f (0) = 0. Je
konvexná na celom definičnom obore. Inflexné body nemá.
ASS: y = − π2 x − 1 ASS: y = π2 x − 1
x
0
Obrázok L.20: Graf funkcie f (x) = x · arctg x - k príkladu 13

M NEURČITÝ INTEGRÁL 233
M NEURČITÝ INTEGRÁL
Definícia 1. Funkciu F nazývame primitívnou funkciou k funkcii f na
intervale J, ak pre všetky čísla x ∈ J platí
F 0 (x) = f (x)
Veta 1. Nech F je primitívna funkcia k funkcii f na intervale J. Funkcia G je

primitívnou funkciou k funkcii f vtedy a len vtedy, ak existuje také číslo c, že pre
všetky x ∈ J je G(x) = F (x) + c.
Veta 2. Funkcia, ktorá je spojitá na intervale J, má na tomto intervale primitívnu

funkciu.
Definícia 2. Množinu všetkých primitívnych funkcií funkcie f nazývame

neurčitým integrálom funkcie f a označujeme
Z
f (x)dx
Ak F je primitívnou funkciou k f na J, tak

Z
f (x)dx = F (x) + c, x ∈ J,
kde c ∈ R je ľubovoľné číslo, ktoré nazývame integračnou konštantou, f sa nazýva

integrovanou funkciou alebo integrandom.
Veta 3. Ak k funkciám f a g existujú primitívne funkcie na otvorenom intervale

J, tak platí
Z Z Z
(k1 f (x) + k2 g(x)) dx = k1 f (x)dx + k2 g(x)dx,
kde k1 , k2 sú čísla.
Veta 4 (Základné vzorce integrovania).

α+1
1. xα dx = xα+1 + c,
R
α ∈ R, α 6= −1
2. x1 dx = ln |x| + c,
R
x 6= 0
R
3. ex dx = ex + c, x∈R
234 M NEURČITÝ INTEGRÁL
ax
R
4. ax dx = ln a
+ c, a 6= 1, a > 0
R
5. sin xdx = − cos x + c, x∈R
R
6. cos xdx = sin x + c, x∈R
1
x 6= (2k + 1) π2 , k ∈ Z
R
7. cos2 x
dx = tg x + c,
1
R
8. sin2 x
dx = − cotg x + c, x 6= kπ, k ∈ Z
1
R
9. x2 +1
dx = arctg x + c, x∈R
√ 1
R
10. 1−x2
dx = arcsin x + c, x ∈ (−1; 1)
R f 0 (x)
11. f (x)
dx = ln |f (x)| + c, f (x) 6= 0
1 1
arctg xa + c,
R
12. x2 +a2
dx = a
a 6= 0, x ∈ R
R 1 1
x−a
13. x2 −a 2 dx = 2a ln x+a + c,
a 6= 0, x 6= ±a
14. √a21−x2 dx = arcsin xa + c,

R
a 6= 0, x ∈ (−|a|; |a|)
√
15. √x12 +k dx = ln x + x2 + k + c,
R
k 6= 0, x2 + k > 0
Veta 5. Nech F (x) je primitívnou funkciou k f (x) na intervale J. Potom platí

Z
1
f (ax + b)dx = F (ax + b) + c, a, b ∈ R, a 6= 0.
a
Veta 6 (Substitučná metóda). Nech F (t) je primitívnou funkciou k funkcii f (t)

na otvorenom intervale Jt . Nech má funkcia φ(x) na otvorenom intervale Jx
deriváciu φ0 (x) a nech pre každé x ∈ Jx je φ(x) ∈ Jt . Potom je funkcia F (φ(x))
primitívnou funkciou k funkcii f (φ(x)) · φ0 (x) na intervale Jx alebo
Z Z
0
t = φ(x)
f (φ(x)) · φ (x)dx = 0
= f (t)dt = F (t) + c = F (φ(x)) + c
dt = φ (x)dx
Veta 7 (metóda per partes). Nech funkcie u a v majú na otvorenom intervale J

spojité derivácie u0 a v 0 . Potom na intervale J platí
Z Z
u(x)v (x)dx = u(x)v(x) − u0 (x)v(x)dx
0
M NEURČITÝ INTEGRÁL 235
Veta 8. Nech y = QPmn (x)

(x)
je racionálna funkcia, kde Pn (x) resp. Qm (x) je polynóm
n-tého resp. m-tého stupňa. Každá rýdzoracionálna funkcia (t.j., keď n < m -
alebo inak, polynóm v čitateli je nižšieho stupňa ako polynóm v menovateli) je
súčtom zlomkov tvaru
A Mx + N
a
(x − α) k (x + px + q)s
2
kde A, M, N, p, q sú reálne čísla, k, s sú prirodzené čísla a polynóm x2 + px + q

nemá reálne korene (pozri vetu 9 zo strany 6). Racionálna funkcia, ktorá nie je
rýdzoracionálna (t.j., keď n ≥ m) je súčtom polynómu a rýdzoracionálnej funkcie
(pozri vetu 2 zo strany 5 a príklad 1 zo strany 8):
Pn (x) Zu (x)
= Rn−m (x) + , u < m,
Qm (x) Qm (x)
kde Rn−m (x) je čiastočný podiel polynómov Pn (x) a Qm (x) a polynóm Zu (x) je
zvyšok.
Riešené príklady
Príklad 1. Zistime, či funkcia F : y = sin 2x je na intervale J = (−∞; ∞)
primitívnou funkciou k funkcii f : y = cos 2x.
Riešenie: Podľa definície primitívnej funkcie musí ∀x ∈ J = (−∞; ∞) platiť:

F 0 (x) = f (x). Pretože F 0 (x) = [sin 2x]0 = 2 cos 2x 6= f (x), funkcia F nie je
primitívna funkcia k funkcii f.
Ľahko sa môžeme presvedčiť, že funkcia G : y = 21 sin 2x + c, c ∈ R je primitívna
funkcia k danej funkcii f.
Príklad 2. Vypočítajme neurčitý integrál

Z
3 7
4 − 5x + − 3 dx, x 6= 0.
x x
Riešenie: Podľa vety 3:

Z Z Z Z Z
3 7 1 1
4 − 5x + − 3 dx = 4 1dx − 5 xdx + 3 dx − 7 dx =
x x x x3
x2 x−2
= 4·x−5· + 3 ln |x| − 7 · + c.
2 −2
Príklad 3. Vypočítajme neurčitý integrál

Z √
5
3 3
√
3 x − x x dx, x ≥ 0.
Riešenie: Naskôr upravíme integrand tak, aby sme mohli použiť základné vzorce
integrovania
Z √
√ Z
5 3 7
3
3 x3 − x x dx = 3x 5 − x 2 dx =
Z Z 8 9
3 7 5x 5 2x 2
= 3 x dx − x dx = 3 ·
5 2 − + c.
8 9
10x + 6x
Z
dx, x ∈ R.
2x
Riešenie: Integrál z podielu funkcií sa nerovná podielu integrálov z týchto

funkcií, preto danú integrovanú funkciu najskôr upravíme:
10x + 6x 10x 6x 5x 2x 3x 2x
= + = + x = 5x + 3x
2x 2x 2x 2x 2
Potom
10x + 6x 5x 3x
Z Z Z Z
x x x
dx = (5 + 3 ) dx = 5 dx + 3x dx = + + c.
2x ln 5 ln 3
Z
(2x + 3)14 dx, x ∈ R.
Riešenie: Použijeme vetu o substitúcii

Z Z Z
14
t = 2x + 13 14 1 1
(2x + 3) dx = = t · dt = t14 dt =
dt = 2dx ⇒ dx = 21 dt 2 2
1 t15 1
= · + c = (2x + 13)15 + c.
2 15 30
Z
7
dx, x ∈ R, x 6= 2.
(x − 2)4
Riešenie:
t−3
Z Z Z
7 t = x − 2 1 −4
dx =
dt = dx
= 7 dt = 7 t dt = 7 +c=
(x − 2)4 t4 −3
7
= + c.
3(x − 2)3
Z p
arctg5 x
dx, x ∈ R.
1 + x2
Riešenie: Použijeme vetu o substitúcii
√
Z p Z Z
5 1 t = arctg x
5
5
arctg x · dx = 1
= t dt = t 2 dt =
1+x 2 dt = 1+x2 dx
7
2t 2 2p
= +c= arctg7 x + c.
7 7
Z
x arccotg xdx, x ∈ R.
Riešenie: Použijeme vetu o integrovaní metódou per partes

u = arccotg x v 0 = x
Z
x arccotg xdx = 0 2 =
u = − x21+1 v = x2
x2 arccotg x 1 x2 x2 arccotg x 1
Z 2
x +1−1
Z
= + 2
dx = + dx =
2 2 x +1 2 2 x2 + 1
x2 arccotg x 1 x2 arccotg x 1
Z Z
1 1 1
= + 1dx − dx = + x − arctg x + c.
2 2 2 x2 + 1 2 2 2
Z
x2 + 3x − 1 e2x dx,

x ∈ R.
Riešenie:

u = x2 + 3x − 1 v 0 = e2x
Z
2
2x
x + 3x − 1 e dx = 0 =
u = 2x + 3 v = 12 e2x

u = 1 (2x + 3) v 0 = e2x
Z
1 1
= e2x 2 2x

x + 3x − 1 − (2x + 3)e dx = 0 2 =
2 2 u =1 v = 12 e2x
Z
1 2x 2 1 2x 1 2x
= e x + 3x − 1 − e (2x + 3) − e dx =
2 4 2
1 1 1
= e2x x2 + 3x − 1 − e2x (2x + 3) + e2x + c.
2 4 4

Z
ln2 xdx, x > 0.
Riešenie:
u = ln2 x

v 0 = 1
Z Z
2 2
ln xdx = 1 · ln xdx = 0 1 =
u = 2 ln x · x
v=x
Z Z
2 1 2
= x ln x − 2 ln x · · xdx = x ln x − 2 1 · ln xdx =
x

u = ln x v 0 = 1
Z
2
= x ln x − 2 x ln x − 1
= 0 1 · xdx =
u =x v=x x
= x ln2 x − 2x ln x + 2x + c.

Z
e3x sin 2xdx, x ∈ R.
Riešenie:
0 3x
Z
u = sin 2x v = e
e3x sin 2xdx = 0 =
u = 2 cos 2x v = 13 e3x

v 0 = e3x
Z
1 3x 2 3x
u = cos 2x
= e sin 2x − e cos 2xdx = 0 =
3 3 u = −2 sin 2x v = 13 e3x
Z
1 3x 2 1 3x 2 3x
= e sin 2x − e cos 2x + e sin 2xdx =
3 3 3 3
Z
1 3x 2 3x 4
= e sin 2x − e cos 2x − e3x sin 2xdx
3 9 9
Pri integrovaní sme použili metódu per partes dvakrát, pričom po druhom použití
sme dostali výraz, v ktorom vystupuje pôvodný integrál. Teda dostali sme rovnicu,
R
z ktorej vyjadríme e3x sin 2xdx :
Z Z
3x 1 3x 2 3x 4
e sin 2xdx = e sin 2x − e cos 2x − e3x sin 2xdx
3 9 9
Odtiaľ dostávame
Z
13 1 2
e3x sin 2xdx = e3x sin 2x − e3x cos 2x,
9 3 9
čiže Z
3x 9 1 3x 2 3x
e sin 2xdx = e sin 2x − e cos 2x + c.
13 3 9

Z
1
dx, x ∈ R.
x2 − 3x + 5
Riešenie: Polynóm v menovateli nemá reálne korene (D = (−3)2 − 4 · 1 · 5 < 0).

Preto ho doplníme na úplný štvorec:
2 2 2
2 2 3 3 3 11
x − 3x + 5 = x − 3x + − +5= x− + =
2 2 2 4
2 r !2
3 11
= x− +
2 4
Potom

t = x− 3
Z Z
1 1 2

dx = √ 2 dx = =
2
x − 3x + 5 3 2
11 dt = 1dx
x− 2
+ 2
x − 32
Z
1 vzorec12 1 t 1
= √ 2 dt = √ arctg √ + c = √ arctg √ + c.
11 11 11 11 11
t2 + 2 2 2 2 2

Z
1
dx, x 6= 2, x 6= −4.
8 − 2x − x2
Riešenie:
Z Z Z
1 1 1
dx = − dx = − dx =
8 − 2x − x2 x2 + 2x − 8 (x + 1)2 − 9

t − 3
Z
t = x+1
=− 1 vzorec13 1
= dt = − ln +c=
dt = 1dx t2 − 32 2 · 3 t + 3

1 (x + 1) − 3 1 x − 2
= − ln + c = − ln + c.
6 (x + 1) + 3 6 x + 4

x−1
Z
dx, x ∈ R.
x2 + 2x + 3
Riešenie: Čitateľ integrovanej funkcie upravíme na deriváciu menovateľa:
x−1 2(x − 1) 2x − 2
Z Z Z
1 1
2
dx = 2
dx = 2
dx =
x + 2x + 3 2 x + 2x + 3 2 x + 2x + 3
2x − 2 + 2 − 2 2x + 2 − 4
Z Z
1 1
= 2
dx = dx =
2 x + 2x + 3 2 x2 + 2x + 3
−4
Z Z
1 2x + 2 1
= 2
dx + 2
dx =
2 x + 2x + 3 2 x + 2x + 3
Z Z
1 2x + 2 1 1
= 2
dx − 2 2
dx = · I1 − 2 · I2 + c,
2 x + 2x + 3 x + 2x + 3 2
kde Z
2x + 2
I1 = 2
dx = ln x2 + 2x + 3 + c1
x + 2x + 3
a
Z Z
1 1 1 x+1
I2 = dx = dx = √ arctg √ + c2 , c = c1 + c2 .
x2 + 2x + 3 (x + 1)2 + 2 2 2

Z
3x + 2
dx, x2 − 4x + 1 6= 0.
x2 − 4x + 1
Riešenie: Čitateľ integrovanej funkcie upravíme na deriváciu menovateľa:
x + 32 2(x + 23 )
Z Z Z
3x + 2 3
dx = 3 dx = dx =
x2 − 4x + 1 x2 − 4x + 1 2 x2 − 4x + 1
2x + 43 2x − 4 + 4 + 43
Z Z
3 3
= dx = dx =
2 x2 − 4x + 1 2 x2 − 4x + 1
16
2x − 4
Z Z
3 3 3
= 2
dx + 2
dx =
2 x − 4x + 1 2 x − 4x + 1
2x − 4
Z Z
3 1 3
= 2
dx + 8 2
dx = · I1 + 8 · I2 + c,
2 x − 4x + 1 x − 4x + 1 2
kde
2x − 4
Z
2
I1 = dx = ln x − 4x + 1 + c1
x2 − 4x + 1
a Z Z
1 1 t = x−2
I2 = dx = dx = =
x2 − 4x + 1 (x − 2)2 − 3 dt = 1dx

t − 3
Z
1 1
= √ 2 dt = √ ln + c2 =
2
t − 3 2· 3 t + 3

1 (x − 2) − 3 1 x − 5
= √ ln + c2 = √ ln + c2 , c = c1 + c2 .
2 · 3 (x − 2) + 3 2 · 3 x + 1

x−4
Z
dx, x 6= −2, 3.
x2 − x − 6
Riešenie: Prvý spôsob ako vypočítať tento neurčitý integrál je použitie postupu z
príkladu 15. Druhý spôsob: Keďže kvadratický polynóm v menovateli má dva
reálne korene, rozpíšeme ho na súčin koreňových činiteľov. Potom danú
rýdzoracionálnu funkciu rozložíme na súčet parciálnych zlomkov (Tento postup
nemôžeme použiť v príkladoch 12 a 14).
x−4 x−4
Z Z
2
dx = dx
x −x−6 (x − 3)(x + 2)
Rozklad na parciálne zlomky:

x−4 A B
= + /·(x − 3)(x + 2)
(x − 3)(x + 2) x−3 x+2
x − 4 = A(x + 2) + B(x − 3)
x − 4 = (A + B)x + 2A − 3B
Porovnaním koeficientov polynómov pri rovnakých mocninách x dostaneme

sústavu lineárnych rovníc:
x1 : 1 = A + B
x0 : −4 = 2A − 3B
Odtiaľ A = − 15 a B = 65 .
Potom
x−4 1 1 6 1
=− · + ·
(x − 3)(x + 2) 5 x−3 5 x+2
a
x−4 x−4
Z Z Z Z
1 1 6 1
2
dx = dx = − dx + dx =
x −x−6 (x − 3)(x + 2) 5 x−3 5 x+2
1 6
= − ln |x − 3| + ln |x + 2| + c.
5 5
x3 + 1
Z
dx, x 6= 2.
x3 − 2x2 + x − 2
Riešenie: Integrovaná racionálna funkcia nie je rýdzoracionálna, preto polynóm
v čitateli najprv vydelíme polynómom v menovateli. Potom integrovanú funkciu
vyjadríme ako súčet polynómu a rýdzoracionálnej funkcie
x3 + 1 2x2 − x + 3
Z Z
dx = 1+ 3 dx
x3 − 2x2 + x − 2 x − 2x2 + x − 2
Menovateľ zlomku rozložíme na súčin polynómov najnižšieho stupňa s reálnymi

koeficientmi.
2x2 − x + 3 2x2 − x + 3
Z Z
1+ dx = x + dx
(x − 2) (x2 + 1) (x − 2) (x2 + 1)
Posledný integrál má integrand rýdzoracionálnu funkciu, ktorú rozložíme na súčet

parciálnych zlomkov:
2x2 − x + 3 A Bx + C 2

= + ·(x − 2) x + 1
(x − 2) (x2 + 1) x−2 x2 + 1
2x2 − x + 3 = A x2 + 1 + (Bx + C) (x − 2)

2x2 − x + 3 = Ax2 + A + Bx2 + Cx − 2Bx − 2C

2x2 − x + 3 = x2 (A + B) + x(−2B + C) + (A − 2C)

sústavu rovníc:
x2 : 2 = A + B
x1 : −1 = − 2B + C
x0 : 3 = A − 2C
Riešením tejto sústavy lineárnych rovníc sú čísla A = 95 , B = 15 , C = − 53 . Preto

Z 1
2x2 − x + 3 x − 35
Z Z
9 1 5
dx = dx + dx =
(x − 2) (x2 + 1) 5 x−2 x2 + 1
Z
−3
Z Z
9 1 1 x
= dx + dx + dx =
5 x−2 5 x2 + 1 x2 + 1
Z Z Z
9 1 1 1 2x 1
= dx + dx − 3 dx =
5 x−2 5 2 x2 + 1 x2 + 1
9 1 3
= ln |x − 2| + ln x2 + 1 − arctg x + c
5 10 5
Celkový integrál je
x3 + 1
Z
9 1 2
3
dx = x + ln |x − 2| + ln x + 1 − arctg x + c.
x3 − 2x2 + x − 2 5 10 5
x2 + 2x − 3
Z
dx, x 6= ±2.
(x − 2)2 (x + 2)2
Riešenie: Integrand je rýdzoracionálna funkcia. Rozložíme ju na súčet

parciálnych zlomkov:
x2 + 2x − 3 A B C D
2 2
= 2
+ + 2
+
(x − 2) (x + 2) (x − 2) x − 2 (x + 2) x+2
x + 2x − 3 = A(x + 2) + B(x − 2)(x + 2) + C(x − 2)2 +
2 2 2
+ D(x + 2)(x − 2)2

x2 + 2x − 3 = A x2 + 4x + 4 + B x3 + 2x2 − 4x − 8 +

+ C x2 − 4x + 4 + D x3 − 2x2 − 4x + 8


sústavu lineárnych rovníc:
x3 : 0 = B + D
x2 : 1 = A + 2B + C − 2D
x1 : 2 = 4A − 4B − 4C − 4D
x0 : −3 = 4A − 8B + 4C + 8D
5 7 3 7
Odtiaľ A = 16
, B= 32
, C = − 16 , D = − 32 . Potom
x2 + 2x − 3
Z
dx =
(x − 2)2 (x + 2)2
Z Z Z Z
5 1 7 1 3 1 7 1
= dx + − dx − dx =
16 (x − 2)2 32 x − 2 16 (x + 2)2 32 x+2
5 1 7 3 1 7
=− + ln |x − 2| + − ln |x + 2| + c.
16 (x − 2) 32 16 (x + 2) 32

Z 5
x + x4 + 3x3 + x2 − 2
dx, x 6= ±1.
x4 − 1
Riešenie: Integrovaná racionálna funkcia nie je rýdzoracionálna, preto polynóm v
čitateli vydelíme polynómom v menovateli. Dostaneme
(x5 + x4 + 3x3 + x2 − 2) : (x4 − 1) = x + 1

−x5 + x
x4 + 3x3 + x2 + x − 2
−x4 + 1
3x3 + x2 + x − 1
t.j.
x5 + x4 + 3x3 + x2 − 2 3x3 + x2 + x − 1
= x + 1 +
x4 − 1 x4 − 1
Teda
x5 + x4 + 3x3 + x2 − 2 3x3 + x2 + x − 1
Z Z Z
I= dx = (x + 1)dx + dx =
x4 − 1 x4 − 1
x2
= + x + I1
2
kde
3x3 + x2 + x − 1 3x3 + x2 + x − 1
Z Z
I1 = dx = dx =
x4 − 1 (x2 − 1) (x2 + 1)
3x3 + x2 + x − 1
Z
= dx
(x − 1) (x + 1) (x2 + 1)
Rozklad na parciálne zlomky:
3x3 + x2 + x − 1 A B Cx + D
2
= + + 2
(x − 1) (x + 1) (x + 1) x−1 x+1 x +1
3x + x + x − 1 = A x + 1 (x + 1) + B x2 + 1 (x − 1) +
3 2 2

+ (Cx + D) x2 − 1

3x3 + x2 + x − 1 = A x3 + x + x2 + 1 + B x3 + x − x2 − 1 +

+ Cx3 + Dx2 − Cx − D
Porovnáme koeficienty polynómov pri rovnakých mocninách x:
x3 : 3 = A + B +C
x2 : 1 = A − B + D
x1 : 1 = A + B −C
x0 : −1 = A − B − D
Odtiaľ A = 1, B = 1, C = 1, D = 1.
Z
1 1 x+1
I1 = + + dx =
x − 1 x + 1 x2 + 1
Z
1 1 2 x 1
= + + · + dx =
x − 1 x + 1 2 x2 + 1 x2 + 1
1
= ln |x − 1| + ln |x + 1| + ln x2 + 1 + arctg x + c =

2

2
√
2
= ln x − 1 · x + 1 + arctg x + c
Teda
x2 √
I= + x + ln x2 − 1 x2 + 1 + arctg x + c.
2

Z
1
√ dx, 1 + 4x − x2 > 0.
1 + 4x − x2
Riešenie: Postupne dostaneme
Z Z Z
1 1 1
√ dx = p dx = p dx =
1 + 4x − x2 − [x2 − 4x − 1] − [(x − 2)2 − 5]
Z Z
1 t = x − 2 1
= dx = = q √ dt
dt = 1dx
p
5 − (x − 2)2 2
5 −t 2
Teraz použijeme vzorec 14:

x−2
Z
1 t
q √ dt = arcsin √ + c = arcsin √ + c.
2
5 − t2 5 5

Z
x+2
√ dx, 4 − 4x − 2x2 > 0.
4 − 4x − 2x2
Riešenie: Čitateľ upravíme na deriváciu polynómu pod odmocninou (t.j. na výraz

−4x − 4):
−4(x + 2) −4x − 8
Z Z Z
x+2 1 1
√ dx = − √ dx = − √ dx =
4 − 4x − 2x2 4 4 − 4x − 2x2 4 4 − 4x − 2x2
(−4x − 4 − 4) −4x − 4
Z Z Z
1 1 1
=− √ dx = − √ dx + √ dx =
4 4 − 4x − 2x2 4 4 − 4x − 2x2 4 − 4x − 2x2
1
= − I1 + I2 + c
4
Integrál I1 riešime pomocou substitúcie

Z
−4x − 4 t = 4 − 4x − 2x2
Z Z
1 1
I1 = √ dx =
= √ dt = t− 2 dt =
4 − 4x − 2x2 dt = (−4 − 4x)dx t
√ √
= 2 t + c = 2 4 − 4x − 2x2 + c1
V integráli I2 kvadratický trojčlen doplníme na úplný štvorec:
Z Z
1 1
I2 = √ dx = p dx =
4 − 4x − 2x2 −2 [x2 + 2x − 2]
Z Z
1 1 1 1
=√ p dx = √ p dx =
2 2
− [(x + 1) − 3] 2 [3 − (x + 1)2 ]
Z Z
1 1 1 1
=√ p dx = √ q √ dx =
2 [3 − (x + 1)2 ] 2 2
3 − (x + 1) 2
1 x+3
= √ arcsin √ + c2 c = c1 + c2
2 3
Teda celkový integrál
1√
Z
x+2 1 x+3
√ dx = − 4 − 4x − 2x2 + √ arcsin √ + c.
4 − 4x − 2x 2 2 2 3

Z
3
√ dx, x2 + 6x − 1 > 0.
2
x + 6x − 1
Riešenie: Na rozdiel od príkladov 20 a 21 je koeficient pri x2 kladný (použijeme
teda vzorec 15):
Z Z
3 1 t = x + 3
√ dx = 3 p dx = =
x2 + 6x − 1 (x + 3)2 − 10 dt = 1dx
Z
1 vzorec15
√ p
=3 √ 2
dt = 3 ln t + t − 10+c = 3 ln x + 3 + (x + 3) − 10+c =2

2
t − 10
√
2
= 3 ln x + 3 + x + 6x − 1 + c.


Z
sin2 xdx, x ∈ R.
Riešenie: Použijeme trigonometrický vzorec sin2 x = 1−cos

2
2x
:
1 − cos 2x
Z Z Z Z
2 1 1 1 1
sin xdx = dx = dx − cos 2xdx = x − sin 2x + c
2 2 2 2 4

Z
cos3 xdx, x ∈ R.
Riešenie: Použijeme trigonometrický vzorec sin2 x + cos2 x = 1 :

Z Z Z
cos xdx = cos x · cos xdx = (1 − sin2 x) cos xdx =
3 2
t3
Z
t = sin x 1
1 − t2 dt = t − + c = sin x − sin3 x + c.

= =
dt = cos xdx 3 3

Z
1
dx, cos x 6= 0.
cos4 x
Riešenie:
sin2 x + cos2 x
Z 2
sin x cos2 x
Z Z
1
dx = dx = + dx =
cos4 x cos4 x cos4 x cos4 x
Z 2 Z
sin x 1 1 2
1
= · + dx = tg x + 1 · dx =
cos2 x cos2 x cos2 x cos2 x
t3
Z
t = tg x 2 1
+ t + c = tg3 x + tg x + c.

= 1
= t + 1 dt =
dt = cos2 x dx 3 3

Z
1
dx, sin x 6= 0.
sin x
Riešenie: Z Z Z
1 1 sin x sin x
dx = · dx = dx =
sin x sin x sin x sin2 x
Z Z Z
sin x t = cos x
=− 1 1 vzorec13
dx = dt = dt =
1 − cos2 x dt = − sin xdx 1 − t2 t2 − 12

1 t − 1 1 cos x − 1
= ln + c = ln + c.
2 t + 1 2 cos x + 1
Úlohy 249
Úlohy
1. Zistite, či funkcia F je primitívna funkcia k funkcii f na intervale J, ak
a) F (x) = 4x3 + 2, f (x) = 12x2 , J = (−∞; ∞)

1
b) F (x) = ln(x + 3), f (x) = x+3
, J = (−3; ∞)
c) F (x) = √ 1 , f (x) = arcsin x, J = (−1; 1)
1−x2
d) F (x) = cos 2x + 4, f (x) = −2 sin 2x, J = (−3; 6)
V nasledujúcich úlohách vypočítajte neurčité integrály v intervaloch, v ktorých

existujú
R R
2. a) (4x3 − 3x2 + 4) dx c) (6x5 − 4x3 + 2x) dx
R R √
b) (5x4 − 8x + 1) dx d) 4x3 − 2x + 2 dx
R −4 R 2+x

3. a) 3x + √1x − 1 dx c) x2
dx
R 1 4
√
3
R 2√
3 2 √
4
x −x x3

b) − + x 2 dx d) √ dx
x x 2
x3
R R 2
4. a) (x − 2)(3 − x)dx c) (x2 + 1) dx
R √ Rp √
b) (3 − x) 4 xdx d) x x3 dx
R R
5. a) (ex + e4 ) dx c) 4x · ex dx
3x
(e−x + 32x ) dx
R R
b) d) 5x
dx
1
R R
6. a) (4 cos x − 2 sin x) dx c) x+ e−x
dx
1
− sin32 x dx 3
R R
b) cos2 x
d) x
− 2x dx
4 3
R R
7. a) 5x+2
dx c) 1−2x
dx
2 5
R R
b) 3x−1
dx d) 2−4x
dx
x x4
R R
8. a) x+1
dx c) x2 +1
dx
x2 x3 −1
R R
b) x2 +1
dx d) x−1
dx
Pomocou substitúcie vypočítajte integrály

ex cos x
R R
9. a) ex +7
dx c) 1+3 sin x
dx
3x2 3
x2 e−x dx
R R
b) x3 +1
dx d)
R R √
10. a) tg xdx c) x x2 − 1dx
R 1
R 3x3
b) x ln x
dx d) √
3 4
x +1
dx
(2x − 6)7 dx
R R
11. a) c) sin 7xdx
R √
e−5x+3 dx
R
b) x 4 + 2x2 dx d)
ln3 x √ e
x
R R
12. a) x
dx c) 1−e2x
dx
sin4 x cos xdx
R R
b) x tg x2 dx d)
R 2 R cos x
13. a) ecos x
sin 2xdx c) sin2 x
dx
R 2 +4x+5 R √
b) (x + 2)ex dx d) x2 x3 − 4dx
arccos
√ x−x dx cos5 x
R R
14. a) 1−x2
c) sin4 x
dx
x
R cos(ln x)
R
b) x
dx d) (x2 +4)3
dx
4x sin x
R R
15. a) 1+42x
dx c) 4+cos x
dx
sin x cos x
R R
b) 1+cos2 x
dx d) sin4 x
dx
ex e2x
R R
16. a) ex +4
dx c) ex +4
dx
sin5 xdx
R R
b) d) cotg xdx
√ x sin x
R R
17. a) x2 +1
dx c) (1+cos x)3
dx
√ 8x+6
R
b) 3
dx d)
R
√3x+2 dx
(4x2 +6x−1)2 4−x2
R sin3 x
R √
18. a) 1+cos x
dx c) x 6 − 3x2 dx
R x+arctg x
R 5x2
b) 1+x2
dx d) √
4 3
x +7
dx
2
√ x dx
R
ex c)
R
19. a) x2
dx x−2
3x3 x
R R
b) √
3 4 dx d) (x2 +4)5
dx
x +1
Metódou per partes vypočítajte integrály

R R
20. a) x sin xdx c) (x2 + 3x − 1) cos 2xdx
R R
b) (x + 2) sin xdx d) x2 cos xdx
(x + 1)e−x dx
R R
21. a) (x2 − 1) ex dx c)
(x3 + 1) e−2x dx
R R
b) x2x dx d)
Úlohy 251
ln3 xdx
R R
22. a) arctg xdx c)
R R
b) arccos 2xdx d) arcsin xdx
R R
23. a) x arctg xdx c) x2 arctg xdx
R R √
b) x2 ln xdx d) arctg xdx
x
R R
24. a) cos2 x
dx c) 2x cos xdx
R R√
b) x sin 2xdx d) x ln xdx
R R
25. a) x ln 2xdx c) sin(ln x)dx
R R
b) x ln (x2 + 3) dx d) ln (x2 + 2) dx
R R
26. a) e2x cos xdx c) ex cos xdx
R R
b) ex sin xdx d) ex sin 2xdx
Integrujte nasledujúce racionálne funkcie

4 2
R R
27. a) x−3
dx c) 3x−1
dx
−7 4
R R
b) x+2
dx d) 3−2x
dx
3 4
R R
28. a) (x+7)2
dx c) (x+5)3
dx
2 7
R R
b) (x−1)4
dx d) (x−2)5
dx
1 1
R R
29. a) x2 −2x+5
dx c) x2 −6x+14
dx
1 2
R R
b) x2 +4x+7
dx d) 2x2 +4x+16
dx
1 3
R R
30. a) x2 +4x−5
dx c) x2 +5x−14
dx
1 4
R R
b) x2 +5x+6
dx d) x2 −x−2
dx
5x+7 x
R R
31. a) x2 +4x−5
dx c) (x+1)(2x+1)
dx
11x−12 2x
R R
b) 3x2 −11x+6
dx d) 4x2 −4x+1
dx
11x−12 4x+3
R R
32. a) 3x2 −11x+9
dx c) x2 −6x+9
dx
2x+3 9x−5
R R
b) x2 −5x+6
dx d) 9x2 −6x+1
dx
x+1 6x−5
R R
33. a) x2 +x+1
dx c) x2 −4x+5
dx
5x+2 2x+3
R R
b) x2 +2x+10
dx d) 2x2 +2x+4
dx
2x−1 5x+5
R R
34. a) (x+1)(x2 +3)
dx c) (x−1)(x2 +4x+5)
dx
3x+2 1
R R
b) (x−3)(x2 +1)
dx d) x2 (x2 +x+1)
dx
2x−1 x2
R R
35. a) x4 −5x3 +3x2 +9x
dx c) (x2 +4x+4)(x+1)
dx
x−1 x2 −9x+8
R R
b) (x+1)(x+2)2
dx d) (x+1)(x−2)2
dx
x2 −9x+8 x
R R
36. a) (x+1)(x−3)3
dx c) (x−3)(x2 +x+3)
dx
x x+2
R R
b) (x+3)(x2 +3x+2)
dx d) (x3 +4x2 +5x)
dx
3x−1 3x−1
R R
37. a) x2 (x2 +2)
dx c) x2 (x+2)
dx
x+4 x
R R
b) x3 +4x
dx d) 4x2 −4x+1
dx
x2 +3x+1 3x3 +5x−6
R R
38. a) x3 +x2 +x
dx c) (x−2)(x2 +2)
dx
3x2 +x+1 x2 −4x+5
R R
b) (x−1)(x2 +2x+2)
dx d) (x−1)(x2 +2)
dx
x4 −3x+2 x5 −6x+1
R R
39. a) (x−1)x2
dx g) x2 −x+1
dx
3x3 +3x2 +x−3 x8 +x−1
R R
b) x2 −4
dx h) x3 −x2
dx
x7 +3x2 −6x−1
R
x3 +3
R
c) x2 +3x+3
dx i) x(x3 +6x2 +11x+6)
dx
x4 x5 +1
R R
d) x2 −4
dx j) (x2 )(x+2)
dx
3x4 +6x2 −2 x7 −1
R R
e) x3 +2x
dx k) x4 +x3
dx
x4 +5 x6
R R
f) x(x2 +4x−5)
dx l) x(x4 −1)
dx
Vypočítajte
√3x−2 dx 1
R R
40. a) 1−x2
e) √
8−12x−4x2
dx
3x+2 √ 3x−4
R R
b) √
4−x2
dx f) 1+2x−x2
dx
√ 2x+3 dx 1
R R
c) 2−x−x2
g) √
x2 +2x+2
dx
1 √ 8x+2
R R
d) √
12+4x−x2
dx h) 4x2 +10x−4
dx
Výsledky 253
Výsledky
1. a) áno b) áno c) nie d) áno
2. a) x4 − x3 + 4x + c
b) x5 − 4x2 + x + c
c) x6 − x4 + x2 + c
√
d) x4 − x2 + 2x + c
√
3. a) −x−3 + 2 x − x + c
√
b) ln |x| + x4 + 35 x5 + c
3
c) − x2 + ln |x| + c
√ √
d) 12 6 x − 45 x5 + c
4
3
4. a) − x3 + 52 x2 − 6x + c
√ √
b) 12
4 5 − 4 4 x9 + c
5
x 9
x5 3
c) 5
+ 2 x3 + x + c
√
d) 49 x9 + c
4
5. a) ex + e4 x + c
9x
b) −e−x + ln 9
+c
4x ·ex
c) ln(4e)
+c
3 x
−1 5
d) 5
ln 3 +c
6. a) 4 sin x + 2 cos x + c
b) tg x + 3 cotg x + c
x2
c) 2
+ ex + c
2x
d) 3 ln |x| − ln 2
+c
7. a) 4 · 51 ln |5x + 2| + c
b) 2 · 31 ln |3x − 1| + c
c) − 32 ln |2x − 1| + c
d) − 54 ln |4x − 2| + c
8. a) x − ln |x + 1| + c
b) x − arctg x + c
x3
c) 3
− x + arctg x + c
x3 x2
d) 3
+ 2
+x+c
9. a) ln (ex + 7) + c
b) ln |x3 + 1| + c
1
c) 3
ln |1 + 3 sin x| + c
3
d) − 13 e−x + c
10. a) − ln | cos x| + c
b) ln | ln x| + c
q
c) 13 (x2 − 1)3 + c
2
9
d) 8
(x4 + 1) 3 + c
1
11. a) 16
(2x − 6)8 + c
3
1
b) 6
(4 + 2x2 ) 2 + c
c) − 17 cos 7x + c
d) − 15 e−5x+3 + c
12. a) 1
4
ln4 x + c
b) − 12 ln |cos x2 | + c
c) arcsin ex + c
d) 1
5
sin5 x + c
2
13. a) −ecos x
+c
1 x2 +4x+5
b) 2
e +c
c) − sin1 x + c
3
2
d) 9
(x3 − 4) 2 + c
√
14. a) − 12 arccos2 x + 1 − x2 + c
b) sin(ln x) + c
c) − 13 sin13 x + 2
sin x
+ sin x + c
d) − 4(x21+4)2 + c
1
15. a) ln 4
arctg 4x + c
b) − arctg(cos x) + c
Výsledky 255
c) − ln | cos x + 4| + c
d) − 3 sin1 3 x + c
16. a) ln (ex + 4) + c
b) − cos x + 23 cos3 x − 15 cos5 x + c
c) ex − ln (ex + 4) + c
d) ln | sin x| + c
√
17. a) x2 + 1 + c
√
b) 3 3 4x2 + 6x − 1 + c
1
c) +c
2(1+cos x)2
√
d) −3 4 − x2 + 2 arcsin x2 + c
1
18. a) 2
cos2 x − cos x + c
1
b) ln (1 + x2 ) + 12 arctg2 x + c
2
q
c) − 9 (6 − 3x2 )3 + c
1
q
d) 9 (x3 + 7)3 + c
20 4
2
19. a) − 12 e x + c
q
b) 98 3 (x4 + 1)2 + c
p √
c) 23 (x − 2)3 + 4 x − 2 + c
d) − 18 (x2 +4)
1
4 + c
20. a) −x cos x + sin x + c

b) −(x + 2) cos x + sin x + c
1
c) 2
(x2 + 3x − 1) sin 2x + 41 (2x + 3) cos 2x − 41 sin 2x + c
d) x2 sin x + 2x cos x − 2 sin x + c
21. a) ex (x2 − 2x + 1) + c
2x (x ln 2−1)
b) ln2 2
+c
−x
c) −e (x + 2) + c
d) e−2x − 21 x3 − 34 x2 − 34 x − 7

8
+c
22. a) x arctg x − 12 ln (1 + x2 ) + c
1
√
b) x arccos 2x − 2
1 − 4x2 + c
c) x ln3 x − 3x ln x + 6x ln x − 6x + c
2
√
d) x arcsin x + 1 − x2 + c
1
23. a) (x2 arctg x − x + arctg x) + c
2
b) x3 ln3x − 91 + c

x3 2
c) 3
arctg x − x6 + 16 ln (x2 + 1) + c
√ √ √
d) x arctg x − x + arctg x + c
24. a) x tg x + ln | cos x| + c
b) − x2 cos 2x + 14 sin 2x + c
1
c) · 2x (sin x + ln 2 · cos x) + c
1+ln 2
√
d) 23 x3 ln x − 23 + c

x2
25. a) 2
ln 2x − 41 x2 + c
1
b) 2
(x2 + 3) (ln (x2 + 3) − 1) + c
x
c) 2
(sin(ln x) − cos(ln x)) + c
d) x ln (x2 + 2) − 2x + √4 arctg √x2 + c
2
e2x
26. a) 5
(sin x + 2 cos x) + c
e2x
b) 2
(sin x − cos x) + c
e2x
c) 2
(sin x + cos x) + c
e2x
d) 5
(sin 2x − 2 cos 2x) + c
27. a) 4 ln |x − 3| + c
b) −7 ln |x + 2| + c
2
c) 3
ln |3x − 1| + c
d) −2 ln |2x − 3| + c
28. a) −3(x + 7)−1 + c

b) − 23 (x − 1)−3 + c
c) −2(x + 5)−2 + c
d) − 74 (x − 2)−4 + c
1
29. a) 2
arctg x−1
2
+c
Výsledky 257
b) √1 arctg x+2
√ +c
3 3
c) √1 arctg x−3
√ +c
5 5
d) √1 arctg x+1 √ +c
7 7
1

30. a) 6
ln x−1
x+5
+c
x+2
b) ln x+3 + c
1
x−2
c) 3
ln
x+7
+c
4

d) 3
ln x−2 + c
x+1
31. a) 2 ln |x − 1| + 3 ln |x + 3| + c
2
b) 3
ln |3x − 2| + 3 ln |x − 3| + c
c) ln |x + 1| − 12 ln |2x + 1| + c
1 1 1
d) 2
ln |2x − 1| − 2 2x−1
+c
˛ √ ˛
49 ln˛ 6 x−√13−11 ˛ 11 ln|3 x2 −11 x+9|
˛ ˛
6 x+ 13−11
32. a) √
6 13
+ 6
b) 9 ln |x − 3| − 7 ln |x − 2| + c
15
c) − x−5 + 4 ln |x − 3| + c
2
d) 3(3x−1)
+ ln |3x − 1| + c
1 √1
33. a) 2
ln |x2 + x + 1| + 3
arctg 2x+1
√
3
+c
5
b) 2
ln |x2 + 2x + 10| − arctg x+1
3
+c
c) 3 ln |x2 − 4x + 5| + 7 arctg(x − 2) + c
1 √2
d) 2
ln |x2 + x + 4| + 3
arctg 2x+1
√
3
+c
“ ”
3 ln|x2 +3| 5 arctg √x 3 ln|x+1|
34. a) 8
+ √
4 3
3
− 4
+c
11 ln|x2 +1| 3 arctg x 11 ln|x−3|
b) − 20
− 10
+ 10
+c
ln|x2 +4 x+5| 2 x+4

c) − 2
+ 2 arctg 2
+ ln |x − 1| + c
“ ”
2√
x+1
ln|x2 +x+1| arctg
1
d) 2
− √
3
3
− ln |x| − x
+c
3 ln|x+1| ln |x| 11 ln|x−3| 5
35. a) 16
− 9
− 144
− 12 x−36
+c
3
b) 2 ln |x + 2| − 2 ln |x + 1| − x+2
+c
4
c) ln |x + 1| + x+2
+c
2
d) 2 ln |x + 1| − ln |x − 2| + x−2
+c
36. a) − 9 ln|x+1|
32
+ 9 ln|x−3|
32
+ x+7
8 x2 −48 x+72
+c
b) − 3 ln|x+3|
2
+ 2 ln |x + 2| − ln|x+1|
2
+c
“ ”
ln|x2 +x+3| 3 arctg 2√x+1 ln|x−3|
c) − 10
+ √ 11
5 11
+ 5
+c
ln|x2 +4 x+5| arctg( 2 x+4
2 )
d) − 5
+ 5
+ 2 ln5 |x| + c
“ ”
3 ln|x2 +2| arctg √x
37. a) − 4
+ √
2 2
2
+ 3 ln2 |x| + 21x + c
ln|x2 +4| arctg( x2 )
b) − 2
+ ln |x| + 2
+c
7 ln|x+2| 7 ln |x| 1
c) − 4 + 4 + 2x + c
ln|2 x−1| 1
d) 4
− 8 x−4 +c
“ ”
4 arctg 2 √
x+1
38. a) √
3
3
+ ln |x| + c
2 x+2

b) ln |x2 + 2 x + 2| − arctg 2
+ ln |x − 1| + c
“ ”
2 ln|x2 +2| 5 arctg √x 14 ln|x−2|
c) + √ 2 + + 3x + c
3 3 2 3
“ ”
ln|x2 +2| 11 arctg √x 2 ln|x−1|
d) 6
− √
3 2
2
+ 3
+c
x2 +2 x
39. a) ln |x| + 2
+ x2 + c
17 ln|x+2| 2
b) 4
+ 35 ln|x−2|
4
+ 3 x 2+6 x + c
“ ”
6 arctg 2 √x+3
2
c) 3 ln |x2 + 3 x + 3| + √
3
3
+ x −6
2
x
+c
x3 +12 x
d) −4 ln |x + 2| + 4 ln |x − 2| + 3
+c
ln|x2 +2 | 3 x2
e) 2
− ln |x| + 2
+c
x2 −8 x
f) 21 ln |x + 5| − ln |x| + ln |x − 1| + 2
+c
“ ”
7 ln|x2 −x+1| 3 arctg 2 √
x−1
3 x4 +4 x3 −12 x
g) − 2
− √
3
3
+ 12
+c
10 x6 +12 x5 +15 x4 +20 x3 +30 x2 +60 x
h) ln |x − 1| + 60
− x1 + c
5 4 3 2
i) − 2143 ln|x+3|
2
+ 105 ln |x + 2| + 7 ln|x+1| 2
+ 6 x −45 x +250 x30−1350 x +9030 x
31 ln|x2 +4| 31 ln|x+2| 33 arctg( x2 ) x3 −3 x2
j) 16
− 8
+ 8
+ 3
+c
3 x4 −4 x3 +6 x2 −12 x 2 x−1
k) 2 ln |x + 1| − ln |x| + 12
− 2 x2
+c
x3
l) − ln|x+1|
4
+ + ln|x−1|
4
arctg x
+ 3 +c
2
√
40. a) −2 arcsin x − 3 1 − x2 + c
Výsledky 259
√
b) 2 arcsin x2 − 3 4 − x2 + c

√ −2 x−1

c) −2 −x2 − x + 2 − 2 arcsin 3
+c
d) − arcsin 4−2 x

8
+c
“ ”
−8 √
x−12
arcsin
e) − +c 2
4 17
√
f) arcsin 2−2√ x − 3 −x2 + 2 x + 1 + c
2 2
√
g) ln x + 1 + x2 + 2x + 2 + c
√ q
h) 2 4x2 + 10x − 4 − 4 ln x + 54 + x2 + 52 x − 1 + c

260 LITERATÚRA
Zoznam bibliografických odkazov

1. J. Bílek: Matematika I, SNTL Praha, 1971
2. J. Eliáš a kol.: Matematika - Zbierka riešených úloh, SVŠT Bratislava, 1979
3. J. Eliáš, J. Horváth, J. Kajan: Zbierka úloh z vyššej matematiky, Alfa, Bratislava, 1.

a 2. časť 1971
4. M. Halabrín, P. Híc, J. Rovder: Matematika 1, STU, Bratislava, 1994
5. A. Hlaváček: Sbírka řešených příkladů z vyšší matematiky, SPN, Praha, 1971
6. M. Halabrín, M. Tóthová, M. Urbaníková, R. Vrábeľ, J. Trubenová: Lineárna

algebra, STU, 2004, ISBN 80-227-2126-3
7. J. Ivan: Matematika 1, Alfa, 1983
8. V. Jarník: Diferenciální počet I, Academica Praha, 1974
9. I. Kluvánek, L. Mišík, M. Švec: Matematika I, Alfa Bratislava, 1971
10. D. E. Knuth: The TEXbook, Volume A of Computers and Typesetting,

Addison-Wesley, Reading, Massachusetts, second edition, 1984, ISBN 0-201-13448-9.
11. M. Šabo, I. Fabrici, V. Grusková: Matematika I a II. Zbierka úloh z matematiky,

STU Bratislava, 1997
12. E. Špániková, E. Wisztová: Zbierka úloh z algebry, Žilinská univerzita, 2002
13. Z. Vošický: Matematika v kocke, Fragment, 1999, ISBN 80-7200-251-1

OBSAH 261
Obsah
Predhovor 3
A Polynómy. Algebraická rovnica 5
Riešené príklady . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 8
Úlohy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 14
Výsledky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 18
B Matice. Determinant matice. Hodnosť matice 21

Matice . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 21
Úlohy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 28
Výsledky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 33
Determinant matice. Hodnosť matice . . . . . . . . . . . . . . . . . . 37
Úlohy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 46
Výsledky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 52
C Systém lineárnych rovníc 55

Úlohy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 63
Výsledky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 72
D Vektory 75
Aritmetický vektor . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 75
Úlohy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 82
Výsledky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 85
Geometrický vektor . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 87
Úlohy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 98
Výsledky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 102
E Funkcia reálnej premennej 105

Elementárne funkcie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 107
Úlohy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 112
Výsledky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 118
262 OBSAH
F Postupnosť a jej limita 125

Úlohy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 134
Výsledky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 136
G Limita funkcie. Spojitosť funkcie 137

Úlohy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 147
Výsledky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 150
H Derivácia funkcie 151

Definícia derivácie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 151
Geometrický význam derivácie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 151
Fyzikálny význam derivácie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 152
Základné vzorce . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 153
Derivácie vyšších rádov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 154
Úlohy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 160
Výsledky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 166
I L’Hospitalovo pravidlo 171

Úlohy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 176
Výsledky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 179
J Asymptoty grafu funkcie 180

Úlohy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 185
Výsledky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 187
K Použitie diferenciálneho počtu 189

Úlohy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 195
Výsledky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 199
L Priebeh funkcie 203

Úlohy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 219
Výsledky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 220
OBSAH 263
M Neurčitý integrál 233

Úlohy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 249
Výsledky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 253
Zoznam bibliografických odkazov 260

EDÍCIA VYSOKOŠKOLSKÝCH SKRÍPT
Autori: RNDr. Marcel Abas, PhD., RNDr. Mária Tóthová,

RNDr. Ľudmila Vaculíková, Mgr. Róbert Vrábeľ, PhD.
Názov: MATEMATIKA I. ZBIERKA PRÍKLADOV.
Miesto vydania: Trnava
Vydavateľ: AlumniPress
Rok vydania: 2008
Vydanie: prvé
Rozsah: 263
Edičné číslo: 17/AP/2008
ISBN 978-80-8096-072-8
EAN 9788080960728
zverejnené na https://is.stuba.sk

157 Matematika Zbierka

Uploaded by

Document Information

Original Title

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

157 Matematika Zbierka

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

MATEMATIKA I

Recenzenti: Doc. RNDr. Pavel Híc, PhD.

Jazyková korektúra: Mgr. Valéria Krahulcová

Schválila Vedecká rada Materiálovotechnologickej fakulty STU ako vysokoškolské

Za recenziu rukopisu a za cenné pripomienky ďakujeme recenzentom doc. RNDr.

Zbierka vychádza v elektronickej verzii a je dostupná v AIS STU. Je napísaná v typo-

A POLYNÓMY. ALGEBRAICKÁ ROVNICA

P (x) = a0 xn + a1 xn−1 + a2 xn−2 + · · · + an−1 x + an , x∈C

nazývame polynómom, čísla a0 , a1 , a2 , . . . , an koeficientmi polynómu P (x). Ak

Veta 1. Dva polynómy P (x) = a0 xn + a1 xn−1 + a2 xn−2 + · · · + an−1 x + an a Q(x) =

Veta 2. Nech sú P (x) a Q(x) dva polynómy stupňov n a m. Nech n ≥ m. Potom

1. P (x) = Q(x)R(x) + Z(x)

Veta 3. Číslo α ∈ C je koreňom polynómu P (x) vtedy a len vtedy, ak polynóm

Veta 4 (Fundamentálna veta algebry). Každá algebraická rovnica stupňa n ≥ 1 má

Dôsledkom predchádzajúcej vety je, že každá algebraická rovnica stupňa n ≥ 1 má

Definícia 3. Nech k ∈ N . Číslo α nazývame k-násobným koreňom polynómu

Veta 5. Nech α1 , α2 , . . . , αr sú všetky navzájom rôzne korene polynómu P (x).

Veta 6. Nech P (x) = 0 je algebraická rovnica stupňa n ≥ 1 s reálnymi koeficientmi.

Veta 7. Nech a0 xn + a1 xn−1 + a2 xn−2 + · · · + an−1 x + an = 0 je algebraická rovnica

Veta 8 (Hornerova schéma). Nech P (x) je polynóm stupňa n ≥ 1, α ∈ C, potom

Veta 9. Každá rýdzoracionálna funkcia (definícia je na strane 107)

je súčtom parciálnych (elementárnych) zlomkov tvaru

kde A, M, N, p, q sú reálne čísla, k, s sú prirodzené čísla, α je koreň polynómu Q(x),

Riešenie: Delíme podľa nasledujúcej schémy:

Čiastočný podiel polynómov P (x) a Q(x) je polynóm R(x) = 3x + 1 a zvyšok po

3x3 + x2 − 6x + 5 = (3x + 1)(x2 + 1) + (−9x + 4)

Príklad 2. Vypočítajme hodnotu polynómu P (x) = 3x3 + x2 − 5x + 7 v čísle −2.

Riešenie: Postupujeme podľa Hornerovej schémy:

Teda P (−2) = −3.

Poznámka 1. Úlohu možno riešiť ešte nasledujúcimi spôsobmi:

a.) P (−2) = 3(−2)3 + (−2)2 − 5(−2) + 7 = −3

Ak dosadíme za x číslo −2 dostaneme

(zvyšok po delení P (x) polynómom x + 2 udáva hodnotu polynómu P (x) v

Poznámka 2. Porovnajme čísla v druhom a treťom riadku Hornerovej schémy s

Príklad 3. Pomocou Hornerovej schémy vydeľme polynóm

P (x) = −5x3 + 7x2 − 5x + 3

Riešenie: Do prvého riadku Hornerovej schémy napíšeme koeficienty polynómu

Zistili sme, že platí:

3. Číslo −1 nie je koreňom polynómu P (x), lebo P (−1) 6= 0.

Príklad 4. Zistime násobnosť koreňa x1 = −2 polynómu

P (x) = x5 + 8x4 + 25x3 + 38x2 + 28x + 8.

Riešenie: Úlohu budeme riešiť pomocou Hornerovej schémy. Polynóm P (x)

Pomocou Hornerovej schémy sme postupne dostali:

Príklad 5. Riešme rovnicu x4 − 1 = 0.

Riešenie: Ľavú stranu rovnice rozložíme na súčin

Príklad 6. Nájdime najskôr racionálne korene rovnice

2x4 − 12x3 + 18x2 − 12x + 16 = 0

Riešenie: Ak daná rovnica má racionálny koreň číslo pq (p ∈ Z, q ∈ N , p, q sú

2(x − 2)(x − 4)(x − i)(x + i) = 2x4 − 12x3 + 18x2 − 12x + 16.

Všimnime si, že ak počas výpočtu vyjde 0, pokračujeme ďalej až do konca riadku.

Príklad 7. Rovnica 5x4 − 23x3 + 35x2 − 7x − 10 = 0 má jeden koreň x1 = 2 + i.

Riešenie: Ak komplexné číslo 2 + i je koreňom danej algebraickej rovnice, potom

(x − (2 + i))(x − (2 − i)) = ((x − 2) − i)((x − 2) + i) = (x − 2)2 − i2 = x2 − 4x + 5

bezo zvyšku. Nájdeme podiel týchto polynómov:

5x4 − 23x3 + 35x2 − 7x − 10 : x2 − 4x + 5 = 5x2 − 3x − 2

Riešenie: Menovateľ rozložíme na súčin

x5 − x2 = x2 (x3 − 1) = x2 (x − 1)(x2 + x + 1).

Potom ( podľa vety 9 zo strany 6)

a po vynásobení najmenším spoločným menovateľom a po úprave dostaneme

3x + 2 = A(x3 − 1) + B(x4 − x) + C(x4 + x3 + x2 ) + D(x4 − x3 ) + E(x3 − x2 ).

Porovnáme koeficienty pri rovnakých mocninách x:

Riešením tohto systému lineárnych rovníc je A = −2, B = −3, C = 53 , D + 43 ,

a) P (x) = 2x4 − 3x3 + 4x2 − 5x + 16; Q(x) = x2 − 3x + 1