Súčasné obdobie

Priebeh a výsledky 2. svetovej vojny a s ňou súvisiace udalosti predznamenali, že po

vojne Slováci opätovne budú žiť v spoločnom štáte s Čechmi. Slovensko-český vzťah sa
v politickej, hospodárskej ani jazykovej rovine nemohol verejne, pravdivo a otvorene
pertraktovať. Hoci obidva národy tvorili základné piliere štátu, vecné riešenie ich
vzájomných vzťahov sa stále zahmľovalo prázdnymi frázami o bratskom spolunažívaní
a o internacionalizme a upokojujúcimi nepravdivými závermi.
Podmienky spoločného štátu značili opätovný bezprostredný kontakt slovenčiny a
češtiny, ktorý vďaka sústredeniu politickej moci v pražskom centre umožňoval skryté aj
otvorené tlaky zo strany češtiny a slovenčinu posúval do defenzívnej polohy.
Začiatkom štyridsiatych rokov sa výrazným metodologickým smerom v slovenskoj
jazykovede stal štrukturalizmus, a jeho metodológiu koncepcie výskumu jazyka
prezentoval E. Pauliny vo práci "Štruktúra slovenského slovesa" (1943). 12. decembra
1945 vznikol Bratislavský lingvistický krúžok. Časopis "Slovo a tvar" v ktorom sa
publikovali príspevky z oblasti jazykovedy, štylistiky, literárnej vedy a dramatického
umenia, začal štvrťročne vychádzať v roku 1957.
Od začiatku činnosti ústavu (Ústav slovenského jazyka SAVU) hlavnou náplňou jeho
činnosti bola starostlivosť o spisovný jazyk. Základy pravopisnej reformy zdôvodnili v
roku 1948 v osobitnej brožúre "O reforme slovenského pravopisu" J. Horecký a E.
Pauliny.
V intenciách štrukturalizmu pripravil Pauliny novú koncepciu výkladu slovenského
jazyka, ktorá vyšla ako vysokoškolské učebné texty pod názvom "Systém slovenského
spisovného jazyka" (1947) a prvým povojnovým pokusom o praktický opis slovenčiny
bolo vydanie "Gramatiky jazyka slovenského" (1946) autorov J. Orlovského a L. Aranya,
ktoré obsahovalo základné informácie o jazyku, opisujú sa funkcie jazyka, problematika
slovenskej fonológie, ortografie, ortoepie, lexikológie a morfológie.
V Ústave slovenského jazyka SAVU sa po druhej svetovej vojne začal pripravovať
vydanie nových "Pravidiel slovenského jazyka".
Porovnanie Pravidiel: zjednocuje sa písanie koncového -i v l-ových particípiách vo
všetkých rodoch; rozdiel písanie predpôn s-, so-, z-, zo- v zhode s výslovnosťou (podľa
Pravidiel z roku 1953 sa pred znelou spoluhláskou a pred samohláskou zavádza písanie
predpony z-/zo-, pred neznelou spoluhláskou sa zavádza písanie predpony s-/so-. Vo
vydaní Pravidiel z roku 1953 sa pravidlo kodifikuje tak, že predložky s-, so- sa spájajú s
inštrumentalom, predložky z-, zo- s genitívom. Návrhu "Pravidiel slovenského pravopisu"
z roku 1939 sa pri výklade dejín spisovnej slovenčiny v minulosti pripisovala extrémna
snaha o čistotu jazyka a vo vtedajších spoločenských a politických pomeroch sa tomuto
návrhu pripisovali negatívne znaky. Tieto tvrdenia sa vzťahovali na lexiku, syntax a
frazeológiu.
Bartkov návrh "Pravidiel" z roku 1939 bol opodstatnený a bol výraznou snahou o to, aby
spisovná slovenčina vo svojej kodifikovanej podobe obsahovala potrebné množstvo
dištinktívnych znakov, aby bola v tom čase dôstojným národnoreprezentatívnym a
národnointegračným činiteľom a zbavila sa vzorov, ktoré jej vynútila medzivojnová
spoločenaká situácia. Ďalšie zahraničné vydanie pravopisnej príručky pripravil v roku
1956 pod názvom "Slovenský pravopis s gramatickými poučkami a slovníkom"
(Indiana). V príručke sa uvádza základné rozdelenie slovenských hlások s poučením o
ich správnej artikulácii, pravidlá o rozdeľovaní slov, písaní veľkých písmen a o používaní
interpunkčných znamienok, základné poznatky z oblasti tvorenia slov a z tvaroslovia.
Po pravopisnej kodifikácii spisovnej slovenčiny v "Pravidlách" z roku 1953 sa ťažiskom
vedeckého opisu spisovnej slovenčiny stala slovná zásoba. Výsledkom rozsiahlej
lexikografickej práce sa stal šesťzväzkový "Slovník slovenského jazyka" (1959-1968).
Lexika spisovnej slovenčiny sa v Slovníku vysvetľuje viacerými typmi výkladu: opisne,
synonymický, odkazovacím spôsobom, gramaticky a vymedzením významu. Na
kodifikáciu spisovnej lexiky nadväzoval rozsiahly kodifikačný opis slovenského
tvaroslovia, ktorý vyšiel v roku 1966 pod názvom "Morfológia slovenského jazyka"
Jozefa Ružička. Aj napriek dynamickým procesom, ktoré v slovenskom tvarosloví opísal
Ladislav Dvonč v práci "Dynamika slovenskej morfológie" (1984).
V roku 1967 vznikol časopis "Kultúra slova" v nadväznosti na terminológicky
orientované periodiká "Slovenské odborné názvoslovie" (1953-1961) a "Československý
terminologický časopis" (1962-1966).
V šesťdesiatych rokoch sa stalo významným deklaratívnym činom prijatie "Téz o
slovenčine" v oblasti spisovnej slovenčiny. Na vedeckej konferencii o kultúre spisovnej
slovenčiny, ktorá sa konala 5-7. decembra 1966 v Smoleniciach, predniesol návrh
dvanástich téz Jozef Ružička. Niektoré z tých tézach sú, že je slovenčina geneticky a
typologicky osobitný slovanský jazyk, národný jazyk Slovákov a má úlohu štátneho
jazyka a že je slovenčina základná najzávažnejšia podoba slovenského jazyka.
Kodifikácia spisovnej slovenčiny v oblasti zvukovej roviny jazyka začala nadobúdať
syntetizujúci charakter v podobe "Príručného slovníka slovenskej výslovnosti" od A.
Kráľa (1979/1982) a neskôr ho nadobudla v jeho kodifikačnej práci "Pravidlá slovenskej
výslovnosti" (1984/88/96). Treba pripomenúť základné ortoepické pravidlá slovenčiny,
ktoré publikoval Ľ. Novák v časopise "Slovenská reč" a staršiu súhrnnú kodifikačnú
prácu H. Bartka "Spravná výslovnosť slovenská" (1944). Podľa tohto diela sa kodifikácia
v tejto oblasti ortoepie má riadiť týmito principmi: uzákoniť treba len niektorý zo živých
spôsobov výslovnosti, výslovnostné pravidlá sú nezávislé od pravopisu, ortoepia musí
tvoriť jednotný systém aj výslovnostné pravidlá majú dbať na zásadu funčnosti.
Cieľom "Krátkeho slovníka slovenského jazyka" (1987, 1989, 1997) bol lexikografický
opis jadra slovnej zasoby súčasnej spisovnej slovenčiny, preto sú do slovníka ina
výnimočne zahrnuté úzko odborné, nárečové, slangové, zastarané alebo zriedkavé
slová.
V roku 1991 začal vychádzať "Historický slovník slovenského jazyka", v ktorom sa
výkladovým aj dokladovým spôsobom na základe zachovaných jazykových pamiatok
spracúva slovná zásoba slovenčiny od prvých prameňov do konca 18. storočia.
Na rozdiel od predchádzajúcich vydaní (1953-1971), nové "Pravidlá" sa zameriavajú len
na pravopisnú kodifikáciu. Jej súčasťou je aj pravopisný a gramatický slovník, výberový
súpis osobných mien, domácich a nedomácich zemepisných názvov, od nich
odvodených obyvateľských mien a adjektív.. Tiež sa v "Pravidlách" z roku 1991 uvádza
nový, zjednodušený princíp písania názvov jedinečných objektov, v ktorých sa kodifikuje
písanie veľkého písmena na začiatku názvu.
 Deklarovanie slovenčiny ako štatný jazyk (Téz o slovenčine) sa využilo aj pri návrhu
Zákona o štátnom jazyku, ktorý prijala Národná rada SR 15. novembra 1995.