2

Slovak edition © VortexT, 2017

Cover design © Matúš Koločik, 2017
Layout DB © 2017
Recenzenti: PhDr. Miron Pukan. PhD.
PhDr. Miloš Kriššák, PhD.

ISBN 978–80–972907–0–2
 5

STRETNUTIE
SO SEBOU SAMÝM
z b o r n í k

VortexT
6 STRETNUTIE SO SEBOU SAMÝM

Obsah

Predhovor ........................................... 7

Čítanie nahlas
Gordon C.F. Bearn ................................. 11

Začiatky filozofovania
Miroslav Marcelli ..................................42

Foucault: Od starosti o seba k ontológii nás

samých
Vladislav Suvák .................................... 74

Textuálny „delikvent“ Louis A., „Traumatizovať“

Kapitál a symptomálne čítanie
Stanislav Olejár ....................................96

Hlboká je plocha
Pavol Sucharek .................................... 127

Rýchlosti a zastavenia
Matúš Koločik ..................................... 142
74

Foucault : Od starosti o seba

k ontológii nás samých

VLADISLAV SUVÁK

Zjednodušene by sme mohli povedať, že základný

rámec Foucaultových prednášok na Collège de
France v osemdesiatych rokoch tvorili „praktiky
seba samého“ (franc. les practiques de soi)22. Gene-
alogické skúmanie modernej sexuality priviedlo
Foucaulta k štúdiu kresťanskej inštitúcie spove-
de a tá ho viedla ešte ďalej k záujmu o staroveké
spôsoby vzťahovania sa k sebe samému.23 Proble-
matika sexuality spojená s otázkou vedenia-moci
(scientia sexualis konštituovaná biológiou a medi-
cínou) sa nakoniec takmer vytratila a do popredia
sa dostal vzťah k vlastnému ja.24

22 Foucault používa takisto spojenie „techniky seba samého“ (franc.

les techniques de soi; porov. Foucault, 1994, s. 783 – 813; slov. Fo-
ucault, 2000c, s. 187 – 188), kde rozlišuje 4 druhy techník/tech-
nológií (angl. technologies).
23 Prvýkrát sa táto téma objavila v závere prednáškového cyklu Du
gouvernement des vivants; porov. prednášku z 26. marca 1980
(Foucault, 2012a), v ktorej Foucault načrtáva diferencie medzi
ranokresťanským a grécko-rímskym vzťahom k sebe samému; po-
rov. taktiež záver prednášky z 10 marca 1982 (Foucault, 2001, s.
388 – 390).
24 Foucault, 1996b, s. 195 – 196; Foucault, 1994, s. 223; Foucault,
1996a, s. 266.
 VLADISLAV SUVÁK 75

Posun, ku ktorému došlo medzi Foucaultový-

mi prácami zo sedemdesiatych a prednáškami
v osemdesiatych rokoch, by sme mohli tematizo-
vať prenesením záujmu od praktík donucovania
k spôsobom sebautvárania – od toho, ako norma-
lizujú človeka rôzne inštitúcie (rodina, škola, cir-
kev, nemocnica, väzenie), k tomu, ako indivíduum
utvára seba samé prostredníctvom seba samého.
Do popredia sa dostal subjekt vstupujúci do hier
pravdy a nepravdy, ktoré už nemajú iba podobu
vedenia, nie sú iba súčasťou kontrolných inštitúcií,
ale utvárajú ho aj „zvnútra“.25
Foucault začal čítať texty, ktoré radia, ako sa má
človek správať – texty, ktoré sú „praktické“ a zá-
roveň sú predmetom „praxe“, lebo boli vytvorené
kvôli tomu, aby si ich ľudia osvojovali, meditovali
nad nimi, užívali ich. Pomocou týchto textov for-
movali jednotlivci seba samých ako etické subjek-
ty, t. j. vykonávali zámerné operácie na svojich te-
lách, dušiach, mysliach, konaniach a spôsoboch
bytia, aby dosiahli určitý stav šťastia, čistoty, múd-
rosti, či nesmrteľnosti.26
Prvou veľkou témou „histórie praktík subjekti-
vity“ sa stala „starosť o seba“ (gr. epimeleia heautú;
lat. cura sui), ktorá bola v centre záujmu filosofov
od Sókrata až po posledných pohanských a prvých

25 Presnejšie, ide o to, ako sa utvára subjekt prostredníctvom seba

samého (Foucault, 2001, s. 13).
26 Foucault sa odvoláva na Plútarcha, keď hovorí, že funkcia týchto
textov bola ethopoetická, čiže zameraná na vytváranie éthosu (Fo-
ucault, 2003b, s. 21; Foucault, 2000c, s. 188).
76 STRETNUTIE SO SEBOU SAMÝM

kresťanských filosofov.27 Grécky pojem epimeleia

heautú zahŕňa niekoľko dôležitých oblastí: (1) po-
sudzovanie vecí, spôsob správania, záväzok kona-
nia, vzťah k sebe samému a k druhým, vzťah k sve-
tu; (2) epimeleia heautú je forma pozornosti voči
sebe samému (meleté znamená „cvičenie“ aj „me-
ditácia“); (3) epimeleia označuje množstvo činnos-
tí, ktoré vykonáva subjekt na sebe samom, zodpo-
vedá za nich a pomocou nich mení, očisťuje, trans-
figuruje sám seba. Všetky tieto činnosti (techniky
meditácie, memorizácia minulosti, spytovanie sve-
domia atď.) majú v západnej kultúre dlhú históriu
(Foucault, 2001, s. 12 – 13).
Foucault sleduje históriu starosti o seba naprieč
dejinnými epochami (pohybuje sa v období od 5.
st. pr. Kr. po 5. st. po Kr.). Perspektíva praktík se-
ba samého mu umožňuje dívať sa na antickú eti-
ku novým spôsobom – jej imperatív znie: „Zaobe-
raj sa sebou samým!“, „Staraj sa o seba samého!“.
Pre takto poňatú etiku je prvoradý záujem o se-
ba samého, práca na vlastnom ja, snaha ovládnuť
a spravovať svoj život. Foucault chce zistiť, kedy sa
stal tento záujem podozrivým a začal sa posudzo-
vať ako prejav sebalásky, teda morálneho egoiz-
mu. Do značnej miery k tomu prispelo kresťanstvo
so svojou ideou sebaobetovania, ale príčiny zmeny
významu praktík seba samého sú oveľa zložitejšie.

27 Dôvody neštandardného prepisovania gréckeho slova φιλοσοφία

(„filosofia“ a ďalších odvodených slov „filosof“, „filosofický“ atď.)
s grafémou „s“ vysvetľuje stať uverejnená v časopise Filozofia, roč.
55, s. 395 – 399.
 VLADISLAV SUVÁK 77

Aj v kresťanstve prežili niektoré pohanské praxe

a stali sa dôležitou súčasťou osobnej snahy o spá-
su. Ovládnutie vlastných túžob bolo rovnako dô-
ležité pre gréckych filosofov aj pre prvých kresťa-
nov, sebaovládanie sa však spájalo s inými cieľmi.
Pre Grékov a Rimanov bol cieľom boj s tým, čo by
nás mohlo premôcť – sebaprekonávanie. Pre kres-
ťanov to bola neúprosná vojna so silami a mocnos-
ťami, ktoré by nás mohli odvrátiť od spásy – seba-
odriekanie.
Za jednu z najstarších podôb starosti o seba
v klasickom Grécku by sme mohli označiť sókra-
tovsko-platónsku požiadavku „starosti o dušu“,
ktorá kriticky vychádza z konvenčnej zásady „sta-
rostlivosti o vlastné veci“ (ako majetok, zdravie,
česť). Zrejme nikoho neprekvapí Foucaultova po-
známka, že Sókrata by sme nemali považovať za
„vynálezcu“ starosti o seba, ale skôr za jej „propa-
gátora“ na poli filosofie. Starosť o seba nevynašli
filosofi – ide o tradičnú životnú zásadu, ktorú po-
važovali niektoré vrstvy slobodných občanov za
sociálnu výsadu vlastného stavu.28 Filosofi iba pre-
niesli a rozšírili túto zásadu do všeobecného posto-
ja k životu (Foucault, 2001, s. 475).
Sókratés spája starosť o seba s úsilím o seba-
utváranie, ktoré sa týka predovšetkým chlapcov
vstupujúcich do veku mužnosti (Foucault, 2001,

28 Foucault upozorňuje, že techniky seba samého (napr. rituály očis-

ťovania, techniky koncentrácie duše atď.) sa rozvíjali aj v iných
starovekých kultúrach ešte predtým, ako o nich začali premýšľať
Sókratovi nasledovníci (Foucault, 2001, s. 46 – 47).
78 STRETNUTIE SO SEBOU SAMÝM

s. 38). Až neskôr nadobudne epimeleia heautú šir-

ší význam nepodmieneného princípu života, ktorý
zasahuje celú bytosť vo všetkých fázach jej života
(Foucault, 2001, s. 237 – 238). Charakteristickým
znakom sókratovsko-platónskej starosti je dialo-
gický charakter skúmania, ktorý spája starosť o se-
ba so starosťou o druhých a zároveň slúži ostatným
ako protreptické povzbudenie. Dobrým príkladom
je Platónova Obrana 29d-e, kde sa Sókratés priho-
vára k svojim sudcom ako majster epimeleia heautú
– to nie politici alebo vojaci, ale Sókratés neustá-
le bdie nad aténskymi občanmi, keď ich núti zao-
berať sa sebou samými (Foucault, 2001, s. 7 – 8;
Foucault, 2000c, s. 189). Robí tak na príkaz bo-
ha, bez nároku na odmenu a v prospech celej ob-
ce. Tým sa stáva zo starosti o seba niečo viac než
len pravidlo či princíp – stáva sa z nej cieľavedomá
prax seba samého.
Za programové uvedenie do životného princípu
starosti o seba by sme mohli označiť Platónov dia-
lóg Alkibiadés I.29 Použité spojenie to heautú epime-
leisthai („starať sa o seba“; Alkibiadés I. 127e9 [=
Burnet 1990, II, ad loc.]) vyjadruje systematickú
prax. Rozprava sa sústreďuje na dve otázky: Čo je
to „ja sám“, ktorému treba venovať starosť? V čom
spočíva táto starosť o seba samého? Sókratés pri-
vádza Alkibiada k poznaniu, že sa musíme sta-
rať o svoju dušu, lebo „ja sám“ sa nedá redukovať
na telo, nástroj ani majetok. Starosť sa týka duše

29 Foucault venoval v Hermeneutike subjektu najväčší priestor analý-

ze Alkibiada I. (Foucault, 2001, s. 35 – 80, s. 475 – 476).
 VLADISLAV SUVÁK 79

uchopenej ako princíp činnosti, ako priesečník via-

cerých vzťahov (k sebe, k druhým), a nie ako neja-
kej nadčasovej substancie (Foucault, 2001, s. 56;
Foucault, 2000c, s. 192 – 198).
Pôvodné sókratovské úsilie o vnútornú činnosť,
ktoré je v Alkibiadovi podmienkou politickej staros-
ti, sa počas helenizmu transformuje do všeobecnej
témy, ktorú prijmú za svoju epikúrovci, kynici, sto-
ici, pythagorovci i novoplatonici (Foucault, 2001,
s. 39). Proces transformácie sprevádza ústup dia-
logického charakteru skúmania – namiesto pro-
treptických textov prevládajú texty preskriptívne.
Nové chápanie starosti prinesie rozšírenie jej vý-
znamu z politickej oblasti na celok života (éthos)
(Foucault, 2000c, s. 192, s. 199 – 202). Kým Só-
kratés v Alkibiadovi zameriaval svoju starosť na
mladíkov vstupujúcich do politiky, Epikúros už tvr-
dí, že sa musíme starať o seba počas celého živo-
ta (Foucault, 2001, s. 83). Epimeleia sa stáva sa-
mostatnou a dôležitou súčasťou etického prístupu
k životu a rozvinie sa do „kultúry seba samého“:
praktiky seba samého nadobudnú systematickej-
šie podoby, starosť o seba získa relatívnu samostat-
nosť, upevní sa vzťah medzi asketizmom a prav-
dou (Foucault, 2001, s. 83). Jednoducho, starosť
o seba sa stane dôležitou súčasťou „umenia života“
(techné tú biú) (Foucault, 2001, s. 197). Platónov
pedagogický model starosti (zviazaný s dialektic-
kou štruktúrou) nahradí lekársky model – starosť
o seba sa bude ponímať ako trvalá lekárska činnosť
80 STRETNUTIE SO SEBOU SAMÝM

a človek sa bude chápať ako lekár seba samého (le-

kár svojej duše).30
Foucault prisudzuje antickej kultúre seba samé-
ho značnú autonómiu oproti kresťanským formám
vzťahu k sebe samému, ktoré sa spájajú s pastier-
skou mocou, alebo neskorším pedagogickým, le-
kárskym a náboženským inštitúciám – tie na jed-
nej strane preberú praktiky seba samého do svo-
jich systémov, no zároveň ich spoja s vlastnými for-
mami vedenia a mocenskými vzťahmi, čo spôsobí
zmenu ich povahy, resp. oslabenie ich účinku (Fo-
ucault, 1996a, s. 266; Foucault, 2000c, s. 214). Au-
tonómny charakter starovekej kultúry seba samé-
ho by sme však nemali chápať v tom zmysle, že ne-
jaké „čisté“ podoby praktík seba samého sa v ne-
skorších kultúrach pod vplyvom mocenských vzťa-
hov a nových foriem vedenia transformovali, či do-
konca zanikli. Foucault odkazuje na svoje predošlé
skúmania a pripomína, že mocenské vzťahy samy
osebe nie sú niečo zlé. Moc môže pôsobiť rôzne –
súčasťou mocenských, či presnejšie strategických
hier, ktorými sa jedni snažia pôsobiť na konanie

30 Proces osamostatňovania starosti o seba bude viesť až k odde-

leniu spravovania seba samého od spravovania druhých, čo vy-
volá veľkú krízu subjektivácií (Foucault, 2001, s. 117). Foucault
sa prvýkrát zmieňuje o „umení spravovania“, guvernmentali-
te (franc. gouvernementalité) v prednáškach Subjectivité et vérité
(Foucault, 2012b, s. 299 – 300) – hovorí o súbore praktík, pro-
stredníctvom ktorých si vytvárajú indivídua vzťah k sebe samým
a k druhým. V guvernmentalite sa spája etický moment (vzťah
k sebe samému) s politickým (vzťah k druhým); porov. Foucault,
2001, s. 242. Pojem guvernmentality vychádza z Foucaultovho
štúdia „vlády“ (franc. gouvernement), ktorým sa zaoberal v pred-
náškach Sécurité, territoire, population (Foucault, 2004).
 VLADISLAV SUVÁK 81

druhých, sme vždy aj my sami. Našou úlohou nie

je hľadať „počiatočné formy“, ku ktorým by sme sa
mohli vrátiť, ale pochopiť pohyb, ktorý viedol k to-
mu, že praktiky seba samého sa zmenili. A polo-
žiť si otázku, ako sa zmenila starosť o seba, resp.
čo ešte znamená pre nás.31 Ak chceme porozumieť
spôsobom vytvárania vzťahu k vlastnému ja, po-
trebujeme vedieť, čo ho umožňuje, podmieňuje,
vyvoláva alebo naopak potláča.
Viacerí interpreti charakterizujú Foucaultovu
prácu v osemdesiatych rokoch pomocou pojmu
„starosť o seba“ (franc. le souci de soi, le souci de
soi-même), a tú spájajú so záujmom o antickú eti-
ku. Takéto charakteristiky však môžu viesť k urči-
tému zjednodušeniu. Predovšetkým, „starosť o se-
ba“ by sme nemali chápať ako nejakú historickú re-
prezentáciu či teóriu subjektivity. Lepšie by bolo,
ak by sme k nej pristúpili z hľadiska dynamického
vzťahu, ktorý sa vytvára medzi schopnosťou sta-
rať sa o seba samého a umením spravovania (gu-
vernmentalitou) ako schopnosťou nechať sa ovlá-
dať a ovládať druhých.32 Hermeneutika subjektu si
vytýčila za cieľ vypracovať históriu starosti o seba
v antickej a ranokresťanskej kultúre. Ale táto histó-

31 Kultúra seba samého má historický význam aj pre moderné chá-

panie toho, čo znamená byť subjektom (Foucault, 2001, s. 9).
32 Porov. Foucaultovu analýzu Alkibiada z 13. januára 1982 (Fou-
cault, 2001, s. 45). Foucault ukazuje, že starovekí filosofi nechá-
pali starosť o seba ako činnosť, ktorú môže vykonávať subjekt
na sebe samom nezávisle od druhých, skôr naopak; porov. tak-
tiež Foucaultovu analýzu Senecovho Listu 52 (Foucault, 2001,
s. 129 – 131).
82 STRETNUTIE SO SEBOU SAMÝM

ria nebola samoúčelná – mala sa stať súčasťou šir-

šej histórie – „historickej ontológie nás samých“.
Vďaka genealogickému skúmaniu starosti o se-
ba môžeme vidieť, že v našej kultúre má iný vý-
znam, ako mala v staroveku alebo v ranom stredo-
veku. Dnes sme na jednej strane svedkami narasta-
júceho tlaku na to, aby sme našli seba samých, aby
sme sa oslobodili, aby sme sa stali tým, čím sme.
No zároveň vidíme, že týmto heslám chýba akýkoľ-
vek význam. Výsledkom absencie významu je na-
ša neschopnosť vytvoriť účinnú etiku subjektu, aj
keď je táto úloha naliehavá a politicky nevyhnutná
– žiadny odpor voči politike totiž nie je možný bez
vzťahu subjektu k sebe samému (Foucault, 2001,
s. 241).
Rozdielne prístupy k starosti o seba sa prejavujú
aj v tom, ako dnes interpretujeme antické mysle-
nie. Príkladom by mohol byť delfský príkaz Gnóthi
sauton (Poznaj sám seba). Dnes ho čítame ako vý-
zvu k sebapoznaniu, ktoré je určujúcou podmien-
kou historického úsilia o vnútornú premenu člo-
veka. Foucaultov prístup k antickej starosti nazna-
čuje iné čítanie: Delfský príkaz je súčasťou širšie-
ho úsilia človeka, ktorý sa stará o seba samého.
Starosť o seba je zviazaná so sebapoznaním spô-
sobom, ktorý neuprednostňuje jedno ani druhé
– obidva imperatívy sú vzájomne prepletené (Fo-
ucault, 2001, s. 68 – 69, s. 490 – 491).33 V tomto
zmysle je delfský príkaz jednou z foriem starosti,

33 Na inom mieste Foucault píše, že platonici uprednostňovali delf-

ský príkaz pred starosťou o seba – až v helenizme sa situácia ob-
 VLADISLAV SUVÁK 83

je to druh čiastočnej požiadavky všeobecnejšieho

predpisu: Nesmieš zanedbávať seba samého! Musíš
sa postarať o seba samého! (Foucault, 2001, 2 – 4
s. 180; Foucault, 2000c, s. 190 – 191).
Z hľadiska našej kultúry je dôležitejší príkaz
„poznaj sám seba“ ako požiadavka „staraj sa o se-
ba“. Jednou z príčin je morálka asketizmu, ktorá
v nadväznosti na kresťanskú tradíciu sebazapre-
nia ako podmienky spásy kladie dôraz na sebaza-
vrhnutie. Takisto novoveký rešpekt voči vonkaj-
ším zákonom, ktoré by mali byť základom morál-
ky, vylučuje starosť o seba z morálnej oblasti. Ďal-
šou príčinou uprednostňovania požiadavky „seba-
poznania“ pred „sebazáujmom“ je novoveká tra-
dícia filosofie, ktorá počnúc Descartom považuje
poznanie mysliaceho subjektu za prvý krok, ktorý
musíme uskutočniť vo filosofii (Foucault, 2000c,
s. 191 – 192).
Medzi starovekým a moderným chápaním sub-
jektivity spočíva zásadná heterogenita, ktorá nás
varuje pred retrospektívnymi projekciami. Ge-
nealogické skúmanie vzťahu medzi subjektivi-
tou a pravdou ukazuje, že v histórii došlo k poma-
lej a dlhej transformácii toho, čo Foucault nazýva
„dispozitívom subjektivity“34: V modernej kultúre
stoja na prvom mieste problémy ako „poslušnosť

rátila a starosť o seba sa stala prvoradým filosofickým problémom

(Foucault, 2000c, s. 195, s. 199).
34 Dispozitív tvorí značne heterogénnu oblasť, lebo doň patria dis-
kurzívne aj nediskurzívne praktiky. K problémom spojeným s de-
finovaním dispozitívu pozri bližšie štúdiu Dreyfusa a Rabinowa
(Dreyfus – Rabinow, 2010, s. 194 – 196).
84 STRETNUTIE SO SEBOU SAMÝM

voči zákonom“ alebo „vedomie subjektu o sebe sa-

mom“. V antike boli dôležité iné otázky: „duchov-
nosť vedenia“ a „prax pravdy“ (Foucault, 2001, s.
19). Poznanie malo hodnotu len vo vzťahu k du-
chovnej transformácii subjektu.35 Práve z tejto per-
spektívy by sme mali pristupovať ku gréckemu po-
ňatiu askésis36 (Foucault, 2001, 304 – 305). Očis-
ťovacie rituály, asketické cvičenia, zmeny spôsobu
existencie patrili k tomu, čo musel subjekt vykonať
na sebe samom, ak chcel získať prístup k pravde
(Foucault, 2001, s. 16). Pre moderné myslenie je
príznačná opačná tendencia: pravda má hodnotu
nezávisle od toho, čo vykonal subjekt pre jej získa-
nie.
V Predslove k II. zväzku Dejín sexuality Foucault
píše, že úloha dejín myslenia spočíva vo vymedze-
ní podmienok, v ktorých ľudská bytosť „problema-
tizuje“ to, čím je, čo robí, a svet, v ktorom žije (Fo-
ucault, 2003b, s. 17 – 18). Problematizáciu spája
so súborom praktík či techník, ktoré nazýva „ume-
ním existencie“. Ide o vedome vykonávané prakti-
ky, ktorými sa človek snaží dať svojmu životu ur-
čitý štýl, usiluje sa zmeniť seba samého a vytvoriť

35 Tradícia vedenia, ktoré má ethopoetický charakter, t. j. vedenia,

ktoré rozvíja náš charakter (éthos), začína už u Sókrata (Foucault,
2001, s. 221 – 228): Foucault tu analyzuje text kynika Démétria
zachovaný u Senecu, De ben. VII. K štyrom charakteristikám du-
chovnosti vedenia pozri bližšie (Foucault, 2001, s. 295).
36 Askésis ako požiadavka cvičenia, ktorým sa posilňuje zdatnosť ko-
nania, je prítomná už v textoch sókratovskej literatúry (Foucault,
2003b, s. 100 – 101). Kľúčovým nástrojom askésis je tzv. pa-
raskeué („príprava“) ako systematický proces vyzbrojovania seba
samého pre budúce udalosti (Foucault, 2001, s. 306 – 308).
 VLADISLAV SUVÁK 85

zo svojho života dielo, ktoré má v jeho očiach este-

tickú hodnotu (Foucault, 1996a, s. 266). „Umenie
života“ zaujímalo dôležité miesto v grécko-rímskej
kultúre seba samého – až po nástupe kresťanstva
sa včlenilo do výkonov pastierskej moci a neskôr
sa stalo súčasťou vzdelávacích alebo lekárskych
systémov a stratilo svoju relatívnu autonómiu. Ak
chceme pochopiť, aké podoby majú súčasné tech-
niky vlastného ja, mali by sme sa vrátiť k dejinám
týchto estetík existencie (Foucault, 2003b, s. 18 –
19). Mali by sme sa vrátiť k dejinám, ktoré vychá-
dzajú z otázky, ako si subjekt všíma sám seba, ako
zaobchádza so sebou samým, ako si vytvára vzťah
so sebou samým.
Čo však znamená vrátiť sa k dejinám praktík
subjektivity? Ako vieme, Foucault odmieta trans-
cendentálne chápanie dejín (porov. Flynn, 1994;
Marcelli, 2016). Jeho cieľom nie je umožniť meta-
fyziku, ktorá by hľadala formálne štruktúry s uni-
verzálnou platnosťou, ale skúmať historické uda-
losti, ktoré nás viedli k ustanoveniu a pochopeniu
nás samých ako subjektov nášho konania, mysle-
nia a hovorenia. Foucault chce písať „dejiny prí-
tomnosti“37. Historicko-kritická práca na takýchto
dejinách musí byť svojím zameraním genealogic-

37 Foucault hovorí o „dejinách prítomnosti“ v súvislosti s písaním

histórie, ktorá chce vyjadriť minulosť pojmami prítomnosti (Fo-
ucault, 2000a, s. 35). Dejiny prítomnosti si nekladú za cieľ ucho-
piť zmysel minulosti, nechcú odhaľovať skrytý zmysel dejín ani
sa nepokúšajú získať úplný obraz o minulosti. Foucaultovým (po-
dobne ako Kantovým) zámerom je diagnóza súčasnej situácie;
porov. Foucault, 2008, s. 3 – 40.
86 STRETNUTIE SO SEBOU SAMÝM

ká a svojou metódou archeologická. Archeologická

preto, lebo pracuje s príkladmi diskurzov, ktoré vy-
jadrujú to, čo si myslíme, konáme a hovoríme, ako
s historickými udalosťami. Genealogická preto, le-
bo rozoznáva v náhodnosti, ktorá z nás robí to, čo
sme, možnosť nekonať, nemyslieť a nebyť naďalej
tak, ako sme konali, mysleli a boli (Foucault, 1984,
s. 46).
Foucaultovým zámerom nie je vypracovať his-
tóriu antickej starosti o seba, ale „genealógiu mo-
derného subjektu“ (Foucault, 1993, s. 201 – 202)
či „históriu rôznych spôsobov, ktorými sú v na-
šej kultúre ľudské bytosti pretvárané v subjekty“
(Foucault, 1996b, s. 195). Foucault chce prispieť
k „historickej ontológii nás samých“. V tomto kon-
texte hovorí o troch možných oblastiach genealó-
gie, ktoré zodpovedajú jeho celoživotnému úsi-
liu: (1) historická ontológia nás samých vo vzťahu
k pravde, ktorá nám umožňuje konštituovať sub-
jekt vedenia (Zrodenie kliniky, Slová a veci); (2)
historická ontológia nás samých vo vzťahu k mo-
censkému poľu, v ktorom sa ustanovujeme ako
subjekt konajúci s druhými (Dozerať a trestať); (3)
historická ontológia nás samých vo vzťahu k etike,
cez ktorú ustanovujeme seba samých ako morál-
ne činitele (Dejiny sexuality) (Foucault, 1996a, s.
278).38
Na sklonku života začal Foucault hovoriť o de-

38 Porov. taktiež prednášku z 5. januára 1983, v ktorej sa Foucault

vyjadruje k metóde svojej práce (Foucault, 2008, s. 4 – 7; s. 41
–42).
 VLADISLAV SUVÁK 87

jinách hier pravdy a nepravdy, skrz ktoré sa bytie

dejinne ustanovuje ako skúsenosť a vďaka ktorým
sa človek dostáva k mysleniu svojho vlastného by-
tia (Foucault, 2003b, s. 13). Takýto typ historickej
práce nazval „problematizácia“, ktorá zahŕňa ar-
cheológiu aj genealógiu. V jednom rozhovore cha-
rakterizuje problematizáciu ako „súbor diskurzív-
nych a nediskurzívnych praxí, ktorý niečo vloží do
hry pravdy a nepravdy a konštituuje to ako objekt
myslenia (či už vo forme morálnej reflexie, alebo
vo forme vedeckého poznania či politickej analýzy
atď.)“ (Foucault, 2000d, s. 110).
Problematizácia praktík seba samého nám
umožňuje pohybovať sa od sókratovskej literatúry
(Alkibiadés, Obrana Sókrata, Faidón, Lachés) až po
texty Aurélia Augustína (Foucault, 2001, s. 188) či
dokonca urobiť odbočku k Descartovi alebo Kanto-
vi (Foucault, 2008, s. 3 – 40). Aj keď starosť o se-
ba prechádza rôznymi zmenami a transformácia-
mi, stále v nej ide o snahu človeka získať vládu nad
vlastným životom (Foucault, 2001, s. 173). V tom-
to zvláštnom genealogickom význame sa vzťahuje
starosť o seba nielen k antickým, ale aj k moder-
ným problematizáciám vzťahu k vlastnému ja.
Foucault viackrát povedal, že jeho výlet do anti-
ky nie je samoúčelný – rád by sa vrátil k tomu, aké
je postavenie etického subjektu v súčasnom mys-
lení.39 Náhla smrť prerušila jeho skúmania a my

39 Foucault, 2001, s. 11 – 12; Foucault, 1996b, s. 195; Foucault,

2000b, s. 146 – 147; Foucault, 1996a, s. 267– 268; Foucault,
2000c, s. 214; Foucault, 2002, s. 3
88 STRETNUTIE SO SEBOU SAMÝM

dnes môžeme iba hádať, akým smerom by sa vy-

dali ďalšie prednášky. Ale niektoré exkurzy, ktoré
Foucault urobil v posledných kurzoch na Collège
de France, nám umožňujú urobiť si aspoň hrubú
predstavu o zlomových bodoch súčasných proble-
matizácií vzťahu k sebe samému.
Dôležité, či možno najdôležitejšie miesto v ge-
nealógii moderného subjektu zaujíma Kant. Fo-
ucault mu venoval celú prvú prednášku kurzu Le
gouvernement de soi et des autres (1982 – 1983),
v ktorom chcel prejsť od spravovania seba samého
(guvernmentality centrovanej okolo témy epimele-
ia heautú) ku spravovaniu druhých (guvernmenta-
lite centrovanej okolo témy parrhésie) (Foucault,
2008, s. 3 – 40). Keď sa chystal vysvetliť svojim po-
slucháčom, prečo sa majú zaoberať Kantom, po-
vedal, že celý kurz chce uviesť nejakým mottom
(exergue). A hoci sa môže zdať, že Kantov text je
situovaný do úplne inej doby ako texty, ktorými sa
budú zaoberať v ďalších prednáškach, musí ho pri-
pomenúť, lebo úzko súvisí s problémom spravova-
nia seba a druhých (le gouvernement de soi et des
autres).
Foucault tým predznačuje, že analýzy antických
problematizácií vzťahu k sebe samému a k druhým
patria do genealógie moderného subjektu. A nie-
len to. Kantov text je preňho dôležitý, lebo sa hlási
k spôsobu, akým problematizuje spravovanie seba
a druhých (Foucault, 2008, s. 8 – 9).
Týmto Kantovým textom je odpoveď na anke-
tu časopisu Berlinische Monatsschrift, ktorá vyšla
pod názvom Beantwortung der Frage: Was ist Auf-
 VLADISLAV SUVÁK 89

klärung? (1784).40 Dôvodom, prečo sa Foucault

zaujíma o Kantovu Odpoveď na otázku: Čo je osvie-
tenstvo? (Kant, 2013, s. 148 – 154), je nový typ fi-
losofickej reflexie. Kant pristupuje v tomto texte
k dejinám inak ako vo svojich predošlých textoch:
nekladie si otázku na ich počiatok, nechápe ich
ako naplnenie či uskutočnenie ani ich nedáva do
kontextu imanentnej teleológie (k čomu smerujú
dejiny ľudstva). Zaujíma sa o prítomnú skutočnosť.
Čo sa deje práve teraz? Čo je toto „teraz“, v ktorom
všetci žijeme? Kantova reflexia prítomnosti je iná
ako Descartova, Leibnizova, Vicova či Mendels-
sohnova. Kant sa pýta na prítomnosť ako na uda-
losť, do ktorej patrí ten, kto o nej práve premýšľa.
Filosof je neoddeliteľnou súčasťou reflektovanej
prítomnosti. Vedomie, že nemôže sám seba vylú-
čiť z filosofickej reflexie prítomnosti, je podľa Fo-
ucaulta charakteristickým rysom diskurzu moder-
nity, diskurzu o modernite.
Keby sme načrtli genealógiu modernity ako spô-
sob, ako sa na ňu pýtajú filosofi 18. storočia, po-

40 Foucault sa zaoberal Kantovou odpoveďou už v r. 1978 v pred-

náške Čo je kritika? pre Francúzsku filosofickú spoločnosť (Fo-
ucault, 1990, s. 35 – 63). Pre nás je zaujímavé, že Foucault vo
svojom výklade Kantovho textu z r. 1983 opúšťa hľadisko „kritic-
kého postoja“, ktorý stojí na začiatku moderného veku, a nahrá-
dza ho hľadiskom „hovorenia pravdy“, ktoré ho vedie k otázke,
aký typ spravovania seba samého zakladá spravovanie druhých.
Foucault sa vráti ku Kantovmu textu ešte raz, v r. 1984, keď pri-
praví pre Paula Rabinowa anglickú štúdiu What is Enlightenment?
V nej dáva Kantov text do vzťahu s „kritickou ontológiou nás sa-
mých“ a chápe ju ako filosofický postoj, éthos, spôsob života, pre
ktorý je kritika toho, čím sme, historickou (archeologickou a ge-
nealogickou) analýzou hraníc, ktoré sú nám vnútené, a zároveň
snahou o ich možné prekročenie (Foucault, 1984, s. 50).
90 STRETNUTIE SO SEBOU SAMÝM

chopili by sme, v čom spočíva inakosť Kantovej

otázky. Kant nechce uchopiť význam modernity,
akoby sa na ňu díval zvonka alebo zhora. Pýta sa
na prítomnú skutočnosť a zároveň sa pýta na to,
čo vlastne robí on sám, keď premýšľa a píše o tejto
prítomnej skutočnosti?
Aufklärung je proces, ktorý si od prvej chví-
le uvedomuje sám seba – uvedomuje si svoj vzťah
k minulosti, prítomnosti, budúcnosti; musí sa
uskutočňovať vo vnútri svojej vlastnej prítomnos-
ti. Aufklärung je doba označujúca seba samu. Je to
meno, zásada, motto. Práve tento jedinečný prí-
stup k prítomnosti by sme si mali všimnúť pri číta-
ní Kantovej odpovede na otázku, čo je Aufklärung?
Nebudeme sa podrobne zaoberať tým, ako Fo-
ucault analyzuje Kantov text. Stačí, keď stručne
naznačíme, že Kantova odpoveď – Aufklärung je
Ausgang („cesta von“, „východ“, „východisko“) člo-
veka zo stavu Unmündigkeit („nesvojprávnosti“,
„neplnoletosti“), ktorý si zavinil on sám – charak-
terizuje osvietenstvo ako proces oslobodzovania
človeka. Oslobodzovania zo stavu, ktorý spôsobu-
je, že namiesto toho, aby sme používali svoj vlastný
rozum, necháme sa viesť cudzími autoritami. Fo-
ucault zdôrazňuje, že osvietenstvo je tu vymedze-
né ako nastupujúca zmena vzťahu medzi vôľou,
autoritou a vlastným rozumom. Ausgang označu-
je tak prebiehajúci proces, ako aj úlohu a záväzok:
človek sa zaväzuje uskutočniť v sebe samom zme-
nu v duchu hesla aude sapere („mať odvahu k ve-
deniu“). Osvietenstvo je proces a zároveň akt od-
 VLADISLAV SUVÁK 91

vahy, ktorá predpokladá osobné nasadenie (Fo-

ucault, 2008, s. 322). Kantov text o Aufklärung re-
flektuje prítomnosť spôsobom, ktorý by sme mohli
nazvať „moderným“. Na jednej strane ju chápe ako
diferenciu v histórii (aký rozdiel predstavuje dne-
šok oproti včerajšku?) a zároveň k nej pristupuje
ako k úlohe, ktorú treba uskutočniť. V tomto zmys-
le by sme mohli označiť modernu za postoj – éthos
(spôsob myslenia, cítenia, konania) – a nie za epo-
chu.
Foucault vidí v Kantovi zakladateľa dvoch veľ-
kých tradícií, ktoré rozdeľujú modernú filosofiu na
dva protikladné prúdy: Kant inicioval tradíciu kri-
tickej filosofie, ktorá si kladie otázku na univerzál-
ne podmienky možností pravdivého poznania. Sil-
nejúcu snahu filosofie o analýzu pravdy môžeme
pozorovať od 19. storočia – dodnes prežíva v tzv.
anglosaskej analytickej filosofii. S Kantom sa však
spája aj druhý typ kritického myslenia, ktorý Fo-
ucault nachádza v texte o osvietenstve. Je to otáz-
ka týkajúca sa prítomnej reality, skutočnosti, v kto-
rej žijeme: Čo je prítomným poľom našich skúse-
ností? Čo je prítomným poľom možných skúsenos-
tí? Práve tento typ otázky nazýva Foucault „onto-
lógiou prítomnosti“, „ontológiou modernity“ či
„ontológiou nás samých“ (Foucault, 2008, s. 22).
Práve v tomto kontexte dáva Kantov text o Auf-
klärung do vzťahu s obsahom kurzu o spravovaní
seba a druhých (a možno prekvapujúco) aj s vlast-
92 STRETNUTIE SO SEBOU SAMÝM

nou filosofiou:41 Foucault sa hlási k línii filosofov

ako Hegel, Nietzsche, Adorno, Horkheimer, We-
ber, ktorí považujú filosofiu za kritiku prítomnos-
ti, za kritiku toho, čoho súčasťou sú aj oni sami. Fo-
ucault tak hneď v úvode svojho kurzu zamerané-
ho na rôzne podoby parrhésie v antickom myslení
problematizuje vlastnú reč, a tým potvrdzuje úsilie
o vypracovanie „ontológie nás samých“. Súčasťou
tejto ontológie je tak antická starosť o seba, ako aj
moderné snahy o hľadanie individuálnej etiky.
V jednom z posledných publikovaných textov,
v ktorom sa ešte raz vracia ku Kantovi, Foucault
spája svoje celoživotné úsilie o vypracovanie on-
tológie nás samých s filosofickým éthosom, teda so
spôsobom života, ktorý bol vlastný antickým filo-
sofom, ale z nášho pojmu filosofie sa takmer vy-
tratil: historická ontológia nás samých je éthos vy-
jadrený kritickým skúmaním praktík, ktoré sú chá-
pané ako technické typy racionality a zároveň ako
strategické hry slobôd (Foucault, 1984, s. 50). Fi-
losofický éthos, ktorý patrí ku kritickej ontológii
nás samých, je historicko-praktická skúška hraníc,
ktoré môžeme prekračovať, práca vykonaná nami
samými na nás samých ako slobodných bytostiach
(Foucault, 1984, s. 47).

41 Frédéric Gros upozorňuje, že Foucault nikde nehovoril o vlastnej

filosofickej pozícii takýmto otvoreným spôsobom ako v prednáške
venovanej Kantovi (Foucault, 2008, s. 350).
 VLADISLAV SUVÁK 93

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu

výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-0164-12.

Vladislav Suvák
Inštitút filozofie FF PU
17. novembra 1
080 01 Prešov
Slovenská republika
e-mail: vladislav.suvak@gmail.com
94 STRETNUTIE SO SEBOU SAMÝM

LITERATÚRA

BURNET, J. (ed.) (1900 – 1907): Platonis Opera. 5 zv.

Oxford: Clarendon Press.
DREYFUS, H. L. – RABINOW, P. (2010): Michel Foucault.
Za hranicemi strukturalismu a hermeneutiky. Prel.
J. Hasala, L. Nová, S. Polášek, P. Toman. Praha:
Herrmann & synové.
FLYNN, T. R. (1994): Foucault’s Mapping of History.
In: Gutting, G. (ed.): The Cambridge Companion to
Foucault. Cambridge: Cambridge University Press, 28–
46.
FOUCAULT, M. (1984): What is Enlightenment? In: The
Foucault Reader: An Introduction to Foucault’s Thought.
P. Rabinow (ed.) London: Penguin Books, 32–50.
FOUCAULT, M. (1990): Qu’est-ce que la critique? Bulletin
de la société française de philosophie, 84/2, 35–63.
FOUCAULT, M. (1993): About the Beginning of the
Hermeneutics of Self: Two Lectures at Dartmouth.
Political Theory, 21/2, 198–227.
FOUCAULT, M. (1994): Dits et écrits (1954–1988). Tome
IV: 1980–1988. D. Defert – F. Ewald (eds.). Paris:
Gallimard.
FOUCAULT, M. (1996a): O genealogii etiky. In: Foucault,
M.: Myšlení vnějšku. Praha: Herrmann & synové, 265–
298.
FOUCAULT, M. (1996b): Subjekt a moc. In: Foucault, M.:
Myšlení vnějšku. Praha: Herrmann & synové, 195–226.
FOUCAULT, M. (2000a): Dozerať a trestať. Zrod väzenia.
Bratislava: Kalligram.
FOUCAULT, M. (2000b): Etika starostlivosti o seba
samého ako prax slobody. In: Foucault, M. Moc, subjekt
a sexualita. Prekl. M. Marcelli. Bratislava: Kalligram,
132–154.
 VLADISLAV SUVÁK 95

FOUCAULT, M. (2000c): Technológie seba samého.

In: Foucault, M. Moc, subjekt a sexualita. Prekl. M.
Marcelli. Bratislava: Kalligram, 186–214.
FOUCAULT, M. (2000d): Starosť o pravdu. In: Foucault,
M., Moc, subjekt a sexualita. Prel. M. Marcelli.
Bratislava, Kalligram.
FOUCAULT, M. (2001): L’Herméneutique du sujet: Cours au
Collège de France, 1981–1982. F. Gros (ed.). Paris: Seuil.
FOUCAULT, M. (2002): Le courage de la verité. Le
gouvernement de soi et des autres II. Cours au Collège de
France (1983–1984). Paris: Gallimard/Seuil.
FOUCAULT, M. (2003a): Péče o sebe. Dějiny sexuality III.
Prekl. M. Petříček, L. Šerý a J. Fulka. Praha: Herrmann
& synové.
FOUCAULT M. (2003b): Užívání slastí. Dějiny sexuality
II. Prekl. K. Thein, N. Darnadyová a J. Fulka. Praha:
Herrmann & synové.
FOUCAULT, M. (2004): Sécurité, territoire, population.
Cours au College de France, 1977–1978. Paris:
Gallimard/Seuil.
FOUCAULT, M. (2008): Le gouvernement de soi et des
autres. Cours au College de France (1982–1983). Paris:
Gallimard, Sueuil.
FOUCAULT, M. (2012a): Du gouvernement des vivants:
Cours au Collège de France, 1979–1980. Paris: Seuil.
FOUCAULT, M. (2012b): Subjectivité et vérité: Cours au
Collège de France, 1980–1981. F. Gros (ed.). Paris: Seuil.
KANT, I. (2013): Studie k dějinám a politice. Prekl. J.
Loužil, P. Stehlíková, K. Novotný. Praha: OIKOYMENH.
MARCELLI, M. (2016): Foucault ako historik. Filozofia, 71,
s. 1 – 13.