O BS A

H
2 2020 / Ročník 3

EDITORIÁL
Stanislava Chrobáková Repar: Situácia je vážna, nie však beznádejná 4

AGORA
Nataša Štefe: Slavoj Žižek: „S trýzňou budeme musieť vybudovať inú normálnosť“
Rozhovor s filozofom Slavojom Žižekom (preložila Stanislava Chrobáková Repar; perex StR) 6

PRÓZA
Silvester Lavrík: Árpiho okružná cesta (poviedka) 15

POÉZIA
Boris Mihalkovič: Sobotné ráno vo Winchesteri a iné básne 30
Ján Zambor: Elégia; Ivan Krasko: Eli, eli, lama sabachtani? (dve básne) 33

SPOMÍNAME
ALBERT MARENČIN (1922 – 2019)
Juraj Mojžiš: Asambláž spomienok 39
Albert Marenčin – Stanislava Chrobáková Repar: Sedem je málo (scenáristická postkoláž) 43
Katarína Bednárová: „Zlatý herliansky gejzír“. Spomienka venovaná Albertovi Marenčinovi 55

Z DENNÍKA
Stanislava Chrobáková Repar: Balans (úryvky z pripravovanej knihy) 59

TÉMA
RADOSTNÁ VEDA
Vít Gvoždiak: Umberto Eco a „Teorie sémiotiky“ 71
Peter Michalovič: Mukařovského aktuálne „Studie z estetiky“ 74
Jakub Kapičiak: Socialistický realizmus ako podhubie pre postmodernizmus 77
Soňa Pašteková: O kánone bez kánonu 80

V ZÁBERE
FILOZOFIA VČERA A DNES
Laura Kladeková: Ars vivendi alebo Umenie žiť bez návodu. Rozhovor s filozofom a prekladateľom
filozofie Vladislavom Suvákom 83
Laura Kladeková: Jeden mozog nestačí. O vcítení podľa Edity Steinovej v kontexte súčasnej
filozofie mysle, neurovedy a psychológie (článok) 90
Ivica Ruttkayová: Filozofiou za hranice strachu? Rozhovor s filozofom a prekladateľom filozofie
Teodorom Münzom 98
Laura Kladeková: Posledný nech zhasne svetlo. O knihe Teodora Münza „Odchádzame? Eseje
o človeku a prírode“ (článok) 103

1
ESEJ
Víťazoslav Hronec: Všetky cesty ústia do čierneho zániku / I. časť. Interpretácia poézie na pozadí
Plotinovho filozofického myslenia (Yeats, Trakl, Eliot, Auden, Herbert, Tranströmer) 109

ZAČIATKY
Michaela Čajkovičová: Potom vstanem a oprášim si tvár a iné básne 129
Alex Zamborský: Ekonomická kríza...; Mesto (básne) 132
Zuzana Šestáková: V tomto živote, v tomto tele a iné básne 134
Viktória Laurent-Škrabalová: Mestskí povrazolezci a iné básne 137

PREKLAD
BIELORUSKO
Vaľžyna Mort: Bieloruský jazyk a iné básne (preložili Sviatlana Bohuš a Peter Milčák) 140
Ales Razanav: Veci a iné básne (preložili Peter Milčák a Pavel Raago) 146

NA DOSAH
PROZA .MAGDON.CZ
Michal Ajvaz: Cesta na jih (úryvok z románu; perex Libor Magdoň) 149

K Y VA D LO
E VA LU K A , JA Z V E R
Monika Zumríková Kekeliaková: Hore v pekle (a iné bizarné pantomímy) 156
Ján Gavura: Mytológia Evy Luky, čiže v znamení jazverokruhu 156

KRITIKA
Boris Mihalkovič: Repkova katolícka, hudobná a železničná postmoderna (P. Repka, Spev) 164
Tomáš Lietavec: „Za návrat k písaniu napriek tendenciám“ (M. Milčák, Teserakt) 166
Martina Buzinkaiová: Stará známa obeť (M. Modrovich, Rozhovor s členkou kultu) 168
Dalfar: Radostný zvestovateľ apokalypsy (B. Hamvas, Unicornus) 170
Ivana Kupková: Exotický Belyj (A. Belyj, Strieborný holub) 173
Martin Makara: Od hrášku k holokaustu: história genetiky a eugeniky zo sedla lipicana (F. Wester-
man, Čistá biela rasa) 176
Lucia Panáčková: Nové podoby detských encyklopédií (M. Säfströmová, Ilustrované atlasy unikát-
nych faktov z ríše zvierat) 179
Lucia Smiešková: Korzá, gestá, melanchólie a ešte čosi navyše (M. Habaj, ed., Druhá Moderna:
Slovenská modernistická próza 1920 – 1930) 182
Jozef Tatár: Hurá! Konečne aj kritika kritiky! (M. Součková, ed., K teoretickým a praktickým aspek-
tom slovenskej literárnej kritiky po roku 2000) 184
Anna Fosse: Pre malé národy je mier životná nevyhnutnosť (M. Žitný – M. Oravcová (eds.),
Bjo/rnstjerne Bjo/rnson o mieri a malých národoch 186

KIGO
HAIKU LIBRI: Oľga Gluštíková u M. Haugová; Dalfar u M. Rosová; Juraj Kuniak u R. Hass 189

2
NA MARGO
DALFAR
Na margo svetla a tmy 190

HMYROM!
PETR BORKOVEC
Slavík 194

NA CESTE
PETR HRUŠKA
Sekundární život 197

PERIFÉRIA?
MARTIN MAKARA
Vrátiť sa? Iste. Stačí to? 198

ČLÁNOK
V I K TÓ R I A L A U R E N T- Š K R A B A LOVÁ :
Zápisky zo začiatkov karantény. Ticho
nad Parížom vo štvrti Belleville 201

BONUS
M A J Ú Č O P O V E DAŤ
Róbert Šedivý: Literatúra je ako naježená mačka.
Rozhovor s Petrom Zajacom, literárnym
vedcom, prekladateľom a publicistom
(prepis audiozáznamu; perex StR) 212

O AUTOROCH 226

Ján Juhaniak: Koláž

3
 -
V ZA B
E- R E
ARS VIVENDI OZOF - F IL
A L E B O U M E N I E Ž I Ť B E Z N Á V O D U V CE R A A I A
-

-
DN ES
Rozhovor s Vladislavom SUVÁKOM, f ilozofom,
p r e k l a d a t e ľo m f i l o z o f i e a v y s o k o š k o l s k ý m p e d a g ó g o m

Zhovárala sa Laura KLADEKOVÁ

V y, o d b o r n í k n a a n t i c k ú f i l o zo f i u , m á te v ý h ra d y vo č i s l ove n sk é m u s l ov u „ f i -
lozof ia“ a už roky použí vate tvar „f ilosof ia“. N achádza sa v tomto „s“ aj vaše
chápan ie f il os of ie ako „spôs obu života“, ktoré rozv íj ate vo svojej knihe esejí
Ars vivendi alebo Umenie žiť medzi Sokratom a Foucaultom , v protiklade k f i-
l ozo f i i , ktorá seb a samu chá pe ako určitý dr uh „ vede nia“ ?
Ak sa mám priznať, prepis gréckeho výrazu do slovenčiny so zachovaným „s“
v slove sofia („múdrosť“) vyplynul z mojej nespokojnosti: bol som sklamaný
z toho, ako vyzerá filosofia na Slovensku v období „slobody“, keď už nemusí
prisluhovať marxistickej ideológii. V rokoch 1990 – 2000 sa takmer nikto ne-
hlásil k marxizmu (možno s výnimkou Egona Bondyho), ale marxizmus pre-
žíval na všetkých katedrách filosofie. Po uverejnení môjho článku („Prečo by
nemohla byť filozofia ako filosofia alebo o jednom malom nenápadnom ,σ‘“)
v časopise Filozofia sa v roku 2000 rozpútala diskusia. Zareagovalo naň nie-
koľko zaujímavých ľudí, napríklad známy jazykovedec Viktor Krupa alebo
môj rovesník Martin Kanovský (všetky články sú dostupné na stránke časo-
pisu). Najväčšmi rozbúril pokojné vody slovenskej filosofie príspevok Ladi-
slava Kvasza „K problému písania filozofie na Slovensku“, ktorý sa pokúsil
preniesť pozornosť od zástupného problému (ako prepisujeme slová) k pro-
blému vecnému (aká je slovenská filosofia). Kvasz chcel ukázať, že na Slo-
vensku existuje „filozofická prevádzka“ (časopisy, knihy, prednášky, semi-
náre), ale chýba jej duch, ktorý by ju predchol tým, čo sme kedysi nazývali
múdrosťou.

Ak á b ol a reakcia kolegov ?
Viacerí pochopili Kvaszov článok ako útok na ich vlastnú prácu, čo viedlo
k ďalším polemickým reakciám, ktoré podľa mňa neodpovedali na vecnú
otázku, a dokonca v mnohom dávali za pravdu Kvaszovej stručnej analýze
slovenskej filosofickej produkcie: namiesto kritickej diskusie prevládala sna-
ha o presadenie vlastného názoru.

Ako j e na to m slovenská f ilosof ia z vá šh o pohľa du d nes , po d vad siatich ro-

ko ch?
Mám pocit, že odvtedy sa situácia v mnohom zlepšila, ale akademická pre-
vádzka tu stále existuje a dokážu sa za ňu skryť práve tí ľudia, ktorí nerobia česť

83
slovenskej filosofii. Ale ten problém je zložitejší, lebo keď si položím otázku,
koľko slovenských filosofov by sa venovalo filosofii, aj keby za to nedostávali
plat, nemám na ňu odpoveď. A neviem si predstaviť ani to, ako by potom vy-
zerala filosofia. Možno by mala oveľa bližšie k ezoterike, lebo by stratila „stráž-
cov“ svojej tradície, ktorých má v radoch akademických filosofov. V súčasnosti
si až tak nezakladám na prepise slova „filosofia“, a keď niektorý spoluautor
dáva prednosť „filozofii“, tak sa tomu nebránim. Je pravda, že vo svojich tex-
toch píšem naďalej o „filosofii“ a zdôvodňujem to tým, že staroveké chápanie
filosofie sa spájalo skôr s „umením žiť“ než s vyšším poznaním.

V Ars vivendi venujete pozor nosť rôznym f ilosofom, ktorí sa pokúšali žiť svoj
ži vot ako u mel ecké dielo. Sp om ína te aj Ant is the na, ktor ý po s tretn utí so So-
kratom pochopil, že krasorečnenie a pozícia „ex katedra“ nestačia, a povedal
n i e č o v z my s l e „ p r v s te b o l i m oj i m i ž i a k m i , a o d te ra z b u d ete s p o l u ž i a k m i . “
To „spo luhľadanie“ mi v súčas nej slove nskej f ilos of ii chýb a. Pretr váva jú do
seba uzavreté svet y vyvolených, ľudí, ktorí sú ohraničení pôsobením vlastnej
u n i ve r z i t y, a m i m o n ej n e m a j ú ž i a d n u p ô s o b n o s ť. E x i s t u j e t ra d í c i a f i l o s o f i e
aj m imo katedr y?
Áno, vo Francúzsku alebo v Nemecku sa významní filosofi bežne vyjadrujú
k spoločenskému dianiu, rozoberajú politické udalosti, a tak ďalej. Aj u nás
občas počujeme podobné hlasy – mne osobne sa páči, keď pozvú do verejnej
diskusie Miroslava Marcelliho, ktorý dokáže vyjadriť veľmi jednoduchým ja-
zykom, ako by sme sa mohli pozrieť na nejaký problém z inej perspektívy.
A jestvuje taktiež tradícia, ktorá chápe filosofiu ako zvláštny typ vzdelania
(môžete ho uplatniť vo svojom povolaní a tým ho obohatiť), ale filosofi by ne-
mali byť angažovaní. Keď som pozval na Slovensko svoju tútorku z Oxfordskej
univerzity, aby u nás vystúpila s dvomi prednáškami, rada to prijala, ale bola
prekvapená, keď zistila, že jedna prednáška sa má uskutočniť v kníhkupectve
Artforum. Bolo to pre ňu príjemné a zároveň divné, lebo sme sa ocitli v pries-
tore, ktorý oddeľoval od ulice plnej chodcov iba sklený výklad. Lesley Brown
(známa oxfordská historička filosofie – pozn. L. K.) počas svojho pobytu po-
skytla aj jeden rozhovor pre rádio Devín – povedala mi vtedy, že do rozhlasu
bude hovoriť prvý raz v živote.

Či že spôsob ší renia f ilosof ie súv isí s tou-ktorou trad íciou…

V anglosaskej tradícii je filosofia povolanie, ktoré sa vykonáva na katedrách.
Keď prídete na ktorúkoľvek americkú univerzitu, nájdete tam všetkých (aj
tých najslávnejších) filosofov v pracovnom čase na svojom pracovisku, čo
znamená od deviatej do piatej. Vo Francúzsku musíte mať šťastie, keď chcete
nájsť nejakého filosofa na katedre – stretnete ho skôr v kaviarni blízko uni-
verzity, ako diskutuje so svojimi kolegami alebo študentmi. Asi nemá zmysel
porovnávať postavenie dnešných filosofov so starovekými, lebo sociálna rea-
lita sa natoľko zmenila, že porovnávanie by bolo príliš komplikované. Ale
podľa mňa aj tí, pre ktorých je filosofia povolanie, by mohli slúžiť ako určité
vzory svojim študentom. Nedávno som bol na prednáške známeho historika

84
filosofie z Université de Fribourg – svoje vystúpenie začal vetou, že pozná
mnoho kolegov, ktorí sú považovaní za významných filosofov, ale ako ľudia
za nič nestoja (myslím, že to vyjadril oveľa expresívnejšie). Svet, v ktorom ži-
jeme, umožňuje filosofovi venovať sa napríklad etike na najvyššej profesio-
nálnej úrovni, ale nič z toho nemusí uplatňovať vo svojom styku so študentmi
alebo kolegami. Myslím, že v staroveku by sa to nemohlo stať. Práve táto
otázka ma fascinuje: ako došlo k onomu posunu v chápaní filosofie? Prečo
sa z nej dnes stáva dobre formulovaná reč (rétorika), ktorá nemusí mať žiaden
vzťah k životu? Máme vôbec právo hovoriť o jednotnej filosofickej tradícii Zá-
padu? Alebo sme svedkami doby, v ktorej vzniká úplne iná tradícia vedenia?

Na to, aby sme mohli lepšie pochopiť, čo sa zmenilo, sa možno musíme vrátiť
dozadu. Ako c hápa li antickí mudrci n áplň f ilos of ie?
Starovekí vzdelanci či mudrci chápali starosť o seba ako existenciálnu voľbu:
buď musím začať premýšľať o svojom živote a zmeniť ho, alebo by som sa mal
obesiť. Tak znelo Diogenovo životné krédo.

Č i že b u ď f i l o s o f i a , a l e b o s l u č ka . V s ú č a s n o s t i ž i j e m e v o b k l o p e n í n á vo d ov
n a ž i vot , ka ž d ý p í š e , h e s l o „ s ta ra j s a o s e b a “ s a s ta l o a j z n a č ko u d e n n é h o
k ré m u , m á m e s a s t a ra ť o m e n t á l n e , f y z i c k é z d ra v i e , s t ra vova n i e , e ko l ó g i u ,
p o l i t i ku , p rá c u , l i te ra t ú r u , m á m e s a n e u s t á l e v z d e l á va ť, z d o ko n a ľova ť s a . . .
Nie je toho prive ľa, čo máme rob iť?
My sme urobili zo starosti o seba heslo dňa, ale vytratila sa z neho existen-
ciálna voľba. Keď si pozrieme populárne časopisy (je to dobrý sociologický
ukazovateľ toho, po čom túžia ľudia, ktorí majú zabezpečené základné po-
treby), tak zistíme, že hlavnou témou je „životný štýl“. Starostlivosť o seba sa
na prvý pohľad podobá starovekej starosti o seba, ale naša posadnutosť zlep-
šovaním vlastného zdravia, výzoru či snaha o lepšie vzťahy má len málo spo-
ločného so starosťou o spôsob rozhodovania a konania (aj preto rozlišujem
medzi „starostlivosťou“ a „starosťou“).

V poďakovaní Ars vivendi spomínate, že jeden čitateľ zapojil do diskusie o kni -

he esej í c elú rodinu. N amies to spoločného sled ovan ia S im sonovcov pred te-
lev ízorom sedeli v obývačke a venovali sa f ilos of ii. Pr ipom ín ate, že tak is to
to ro bili aj pr vé f ilosof ické školy... čiže s f ilosof iou sa má zač ať v rodi ne?
Neviem, či jestvuje nejaký návod, ako začať s filosofiou. Skôr by som povedal,
že návody zaväzujú a zväzujú, čo môže pôsobiť neprijateľne z hľadiska otvo-
reného myslenia, ktorým filosofia chce byť. Ale v histórii nájdeme prúdy a ško-
ly, napr. epikurovské, pre ktoré bolo filosofovanie celoživotnou praxou: už
malé deti by mali začať s filosofiou a rovnako sa jej treba venovať v starobe,
lebo filosofia zbavuje človeka strachu zo smrti. To bolo v úplnom rozpore
s Platónovými predstavami o tom, že filosofom sa človek stáva až v zrelom
veku (najmladší filosofi majú mať po päťdesiatke), že k filosofii duchovne do-
zrieva iba ten, u koho prevažuje rozumová zložka duše nad ostatnými, atď.
Rozdiel medzi platonikmi a epikurovcami vyplýva z toho, že pre prvých je

85
filosofia najvyššia forma vedenia o Dobre, zatiaľ čo pre druhých je filosofia
spôsob života úzko spätý s komunitou priateľov, v ktorej sa stierajú rozdiely
medzi otrokmi a slobodnými, ženami a mužmi, deťmi a starcami.

Aký je rozdi el me dzi p osk ytova ním „návodov n a život“ a f i los ofovan ím ?
Poskytnúť „návod na život“ je v podstate nevysloveným zámerom mnohých
súčasných etických koncepcií. Možno je to príliš veľké zjednodušenie, ale
každá etika by sa rada stala určitým návodom, ako máme žiť. Starovekí vzde-
lanci to chápali inak. Vysvetlím to na vlastnom príklade: keď si uvedomím, že
je dôležité, aby som určité veci konal a iné zase nekonal (napríklad aby som
sa za žiadnych okolností nezachoval zbabelo), tak to neznamená, že by som
mal napísať ďalší návod na život. Mal by som skôr hľadať spôsoby, ako dostať
toto poznanie do súladu so životom (v ktorom čas od času konám zbabelo,
ale ospravedlňujem to nejakými okolnosťami). Vztiahnime to na konzum,
ktorý už ani nevnímame, lebo je súčasťou našich životov: keď pripustíme, že
sa rozhodujeme pre pohodlný život, že si kupujeme veci, ktoré ani nepotre-
bujeme, že tieto veci musí niekto vyrobiť a predať, atď. („kolobeh konzumu“),
čo v takej situácii urobíme? Mnohí z nás sa rozhodnú žiť ekologickejšie, začnú
recyklovať, kúpia si šetrnejšiu práčku a úspornejšie auto, ale v podstate sa na
ich pohodlnom živote nič nezmení. Tým, že si kupujeme výrobky s nálepkou
„ekologické“ a „organické“, v podstate podporujeme výrobu nových produk-
tov, a teda aj konzum (hoci to neplatí vždy). Pre starovekých vzdelancov by
takýto postoj nebol etický, pretože veci by sa zmenili len navonok, ale nezme-
nilo by sa naše vnútorné rozhodovanie.

Ak otec rodiny diskutoval o vašej knihe v rod in nom kr uhu, zrej me to bol o vý -
sledkom je ho vnútor nej pot reby, rozpor u či otázky, ktor ú potreb oval ri eš iť…
Skutočnosť, že môjho priateľa trápi otázka spôsobu života, vyplýva možno
z toho, že nie je spokojný s konzumným modelom, ktorý sa nám vnucuje zo
všetkých strán, a kladie si – Paľo Kravčík ako kresťan – otázku, či sa zmenil
pohľad kresťanov na dobrý život. Dnes môže byť „dobrým kresťanom“ naj-
bohatší muž na svete alebo vplyvný politik, ale mohol by ním byť v prvých
storočiach po Kristovi? Asi nie. Čo sa teda zmenilo na kresťanstve? To sú
otázky, ktoré vyvoláva filosofia.

Čo sa dilemy vá šh o p ria te ľa t ýka, pápež František vyd al veľmi pr ís tupn ú en-

cykl iku o správa ní kresťana v konzum nom svete ...
Encyklika Laudatio si pápeža Františka vyzýva všetkých (teda nielen kresťa-
nov) k starosti o spoločný domov: keď si povieme, že chrániť prostredie,
v ktorom žijeme, je dôležité (veď už aj pápež o tom hovorí), ale nič pritom
nezmeníme na svojom spôsobe života, tak nekonáme eticky (a dnes zrejme
už ani kresťansky). Návody na dobrý život nás môžu povzbudiť k etike, ale
nebudú za nás rozhodovať. Preto potrebujeme nielen to, aby nám niekto vy-
svetlil, že je dôležité starať sa o našu Zem, ale musíme to vnútorne prijať ako
pravidlo pre svoj život a podľa toho sa rozhodovať a konať. V tom spočíva

86
umenie, ktoré si musí vytvoriť každý podľa toho, ako žije, čo chce vo svojom
živote zmeniť, čo chce zmeniť sám na sebe, lebo v etike (v starovekom poní-
maní) niet rozdielu medzi tvorcom a dielom, ktoré vytvára.

Va ša kni ha nesie vo svojom náz ve aj lat inskú zložku Ar s vivendi – prečo? Je

v nej u kr y t é niečo, čo by sa pri p reklade s tra tilo?
Zbierku esejí o filosofii ako umení žiť som nazval Ars vivendi bez prílišného
premýšľania – ako hlavný titul mi prišiel vhodnejší latinský názov, lebo v pod-
titule sa to isté opakuje v slovenčine a zároveň sa upresňuje zameranie knihy:
Umenie žiť medzi Sokratom a Foucaultom. Latinský názov naznačuje okrem
iného aj to, že kniha sa bude zaoberať umením, ktoré sa z našej západnej kul-
túry viac-menej vytratilo. Ak by som sa rozhodol pre grécky titul – Τέχνητοῦ
βίου – asi by to mnohých čitateľov odradilo.

Obávam sa, že tých, čo by odradilo Τέχνητοῦ βίου, odradí aj Ars vivendi , avšak
o t á z ka u m e n i a ž i vo t a t u j e a n a p r i e k t o m u , že ž i j e m e i n a k , j e u n i ve r z á l n a .
V j e d n e j z ka p i to l s p o m í n a te a j s ke pt i ka P y r r h ó n a , k to r ý b o l n a s voj u d o b u
ex t ré m i s t a , n o v s ú č a s n o s t i v z á p l a ve i n f o r m á c i í , k t o r ú t u m á m e , j e p r i ro -
d ze n é o v š et ko m p o c hy b ova ť. M ož n o a j p reto , l e b o č o ra z vä č š m i ž i j e m e vo
v i r t u ál nej realite, ktorá parazit uje na jaz yku a v ktorej z hr y vypadávajú také
dôležité súčasti bytia, ako sú telesnosť, konanie, každodenný praktický život,
plynutie času… Čo by dnešným skeptikom poradil Pyr r hón, ktor ý – na rozdiel
od s voj ej skept ickej teór ie – v iedol veľmi jedn od uc hý, praktický život?
Myslím si, že pre Pyrrhóna bolo oveľa dôležitejšie praktické konanie než
vymýšľanie skeptických argumentov. Inými slovami, nešlo ani tak o to, čo
Pyrrhón učí svojich nasledovníkov, ale skôr o to, čo sa môžu naučiť oni od
neho. Pyrrhón sa stal živým príkladom filosofického spôsobu života. To, čo
hovoríte o virtuálnej realite, je nesmierne zaujímavý fenomén našej doby.
Fenomén, ktorému by Pyrrhón nerozumel a ktorému možno nerozumieme
ani my sami. A nemám na mysli iba to, ako sa mení jazyk, ale aj širšie otázky,
ktoré s tým súvisia: ako sa mení sociálna realita? – ako sa mení pohľad človeka
na seba samého? – ako sa menia vzájomné vzťahy? Tých otázok je veľmi veľa
a nevieme ich ani len správne formulovať, lebo v súčasnosti sa vo veľmi
krátkom čase odohrávajú obrovské zmeny.

Ako t i eto z meny v plývajú na náš sp ôsob života, preží vania, mysle nia a kona-
n i a?
Úporná snaha využívať všetky dostupné technológie, aby sme zažili viac po-
citov šťastia (hovorím o tej bohatšej časti sveta, do ktorej patríme aj my), nás
zrejme neurobí šťastnejšími. Stále platí to, čo povedal Epikuros, že každé hro-
madenie slasti vyvoláva pocit jej nedostatku. Včera mi opisoval Jonáš, môj
syn, novú elektronickú skriňu, ktorá vám vyčistí špinavé šaty, keď ich tam za-
vesíte. Zvyčajne mu na to poviem, že je to ďalšia vec, ktorú nepotrebujem, ale
viem si predstaviť dobu, keď to bude samozrejmá výbava domácnosti.
Budeme mať všetko, čo si len vieme predstaviť pod pohodlným životom,

87
a budeme to ovládať mysľou, postupne prestaneme rozlišovať medzi virtuál-
nou realitou a tou druhou (ako sa to vlastne volá?). Myslím si, že doba, ktorú
zažívame, mení spôsoby nášho vnímania a myslenia. Ktovie, či budú naďalej
platiť Epikurove slová? Ktovie, či nové technológie nezasiahnu aj do toho,
koľko pocitov šťastia budeme môcť zakúsiť počas jedného života?

Ke ď s m e p r i p o c i t o c h š ťa s t i a – vo va š e j z b i e r ke e s e j í ro zo b e rá t e f i l o s o f i u
S o k ra t a , A n t i s t h é n a , P ró t a g o ra , D i o g e n a , E p i k u ra , P y r r h ó n a , S e n e k u , M o n -
taig n a, N ietzscheho či Fouca ulta. S ktor ým z n ich by s te rád zaš li na kávu?
Možno to bude znieť divne, ale najradšej by som sa rozprával s Michelom Fou-
caultom, lebo jeho myslenie má bližšie k dobe, v ktorej žijem, a zrejme som
schopný porozumieť mu lepšie ako Nietzschemu alebo Montaignovi. Hoci
by bolo úžasné zažiť Diogena, ako nadáva vzdelaným hlupákom, alebo Epik-
téta, ako vychováva bohatých Rimanov ku skromnosti, predsa si myslím, že
by som mnoho z toho, čo robia, nepochopil, lebo žijem v inej kultúre a ho-
vorím iným jazykom (nemyslím tým iba to, že oni hovoria po grécky, ale aj
to, že moderné jazyky sa viažu k modernému spôsobu života).

Ja mám predsa le n pocit, keď čítam napríklad Eseje od Michela de Mon taig-
n ea, že hovo rí d o m ôjho ž ivota. V iem to tak , že ma vždy rozosmeje. A m ožno
aj preto, že hn eď v úvode p ov ie, že bude p ísať o se be, a rozlúč i s a s čitate-
ľo m , v z my s l e – p re čo by to m a l o n i e ko h o z a u j í m a ť ? N i e j e to p o d o b n é a ko
to, o čom s te pí sa li, že et ika s ta ros ti o seba s amého je spojen á s každod en-
n ým i ro zhod nu tiam i v konkrétnom ž ivote, a ted a je nepren os ná (univer zálne
nen apí sateľn á) ?
Montaigne je fascinujúci tým, ako sa na nič nehrá – neštylizuje sa, aj keď
samotné rozhodnutie písať o niečom sa nutne spája so štylizáciou. Montaigne
do značnej miery prekonáva nutkanie štylizovať sa, lebo za predmet svojho
písania si volí to, čo v skutočnosti nie je predmetom (svoj život a svoje
písanie). Keď čítame Eseje, zo začiatku sme podozrievaví voči ich úprimnosti,
ale postupne nadobúdame silnejúci pocit, že autor s nami nehrá žiadne hry.
Porovnajme Montaigna s neskoršími spisovateľmi, ako je Rousseau: pri čítaní
Vyznaní cítime, že ich autorovi ide skôr o obhajobu než o úprimnosť; napriek
tomu, že nikde nehovorí o obhajobe, ale zdôrazňuje svoju úprimnosť.
Rousseau píše pre publikum, ktoré chce presvedčiť o vlastnej bezúhonnosti
(to sa mu darí do tej miery, do akej ostáva jeho publikum nekritické). Mon-
taigne nemá pred očami žiadne publikum – preto má jeho premýšľanie o ži-
vote hodnotu pre každého, kto sa zaoberá podobnými vecami.

M ysl í m si , že z va šej knihy c ít iť, že s a „podobn ým i vecami“ zaobe ráte , hoci

to robí te i n ak . Nie cez osobný svet , a le t ým , že ukazujete pluralitný, no kon-
tinuálny a kontextový model f ilosofov, ktor ý svoju f ilosof iu aj a najmä žili. Po-
su nu l o vás pí sanie esejí nieka m inam aj hodn otovo? Pre skupilo vaš u pozor-
nosť na niečo nové vo f ilosof ii, alebo je to príliš intímne, aby s te o tom mohli
hovo r i ť ?

88
Patrím k ľuďom, ktorí netušia, ako dopadne práca, do ktorej sa púšťajú. Keď
som sa chcel pozrieť na filosofiu inak, ako sa na ňu dívajú moji kolegovia, tušil
som, že to nebude jednoduché. Napísal som veľa štúdií k jednotlivým prob-
lémom – niektoré sa týkali alternatívnych spôsobov čítania Platónových dia-
lógov, iné sa venovali rekonštrukcii myslenia autorov, ktorých diela sa nám
zachovali iba v zlomkoch. Kniha Ars vivendi je pokusom o celostnejší pohľad.
Uvedomoval som si, že do značnej miery som to ja, kto vedie čitateľa k inému
vnímaniu filosofickej tradície, no snahu presviedčať iných a byť pri tom čo
najpresvedčivejší som v sebe vedome potláčal. Budem rád, keď v mojich tex-
toch zaznejú hlasy tých, o ktorých píšem. A či ma to niekam posunulo? Asi
áno. Ale aj tak je pre mňa dôležitejšie, či texty, ktoré píšem, vyvolávajú otázky
aj u čitateľov, ktorí ich čítajú.

Ďaku jem za roz hovor.

( marec 202 0)

Ján Juhaniak: Koláž

89