Filosofický časopis ročník 67 2019/3 323

K interpretácii Sókratových
posledných slov1
Vladislav Suvák
Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove
vladislav.suvak@unipo.sk

Abstrakt:
Článok sa zaoberá rôznymi prístupmi k interpretácii posledných Sókratových slov
v Platónovom Faidónovi 118a7–8. Časť tradičných interpretov číta Sókratove slová do-
slovne a chápe ich ako nesplnený dlh Asklépiovi. Väčšina moderných interpretov však
dáva Sókratovým slovám alegorický význam, ale každý z nich ich chápe inak. Článok
ukazuje, že na základe jazykovej analýzy Sókratových posledných slov a celkového
kontextu, do ktorého sú zasadené, by sme im mohli dať význam požiadavky neustálej
starosti o seba a druhých, ktorá sa týka nielen Sókrata a jeho najbližších žiakov, ale aj
nás, čitateľov Platónovho dialógu.
Kľúčové slová: Sókratés, Platón, Faidón, starosť o seba a druhých, starosť o dušu

῏Ω Κρίτων, ..., τῷ ᾿Ασκληπιῷ ὀφείλομεν ἀλεκτρυόνα·

ἀλλὰ ἀπόδοτε καὶ μὴ ἀμελήσητε
„Kritón, ..., Asklépiovi dlhujeme kohúta,
dajte mu ho, nezabudnite.“2

Toto boli posledné Sókratove slová podľa Platónovho Faidóna. Keď Sókratés
dohovoril, zakryl si tvár (ako sa dozvedáme nepriamo z pasáže 118a12–13),
na Kritónovu otázku, či chce ešte niečo povedať, už neodpovedal, a mlčal až
do svojho konca.

1 Chcem sa poďakovať Lívii Flachbartovej a anonymným recenzentom Filosofického časopisu za

kritické pripomienky k rukopisu tohto článku, ktoré, ako dúfam, viedli k jeho vyjasneniu. Článok
je súčasťou riešenia projektu VEGA 1/0017/17.
2 Platón, Faidón 118a7–8. Prel. J. Špaňár (Platón, Dialógy. Zv. I. Bratislava, Tatran 1990, ad loc.).
324 K interpretácii Sókratových posledných slov

Nevieme, či Sókratés vyslovil tieto slová, aj keď niektorí z nás by si to radi

mysleli.3 Je možné, že ide o literárnu fikciu – samotný autor textu nás k tomu
nabáda, keď necháva prehovoriť Faidóna hneď na začiatku dialógu, že Platón
nebol so Sókratom v deň, keď vypil bolehlav. Boli s ním však ďalší žiaci a jeden
z nich, Faidón, spomína v rovnomennom dialógu, ako Sókratés prežil svoj po-
sledný deň vo väzení (Faidón 57a–59c).4
Správa o Sókratovej smrti je sprostredkovaná Faidónom, ktorý je literár-
nou postavou dialógu, ktorého autorom je Platón. Dôveryhodnosť správy
teda závisí od dvoch osôb, pričom jedna z nich je literárna postava (o Fai-
dónovi vieme iba to, čo o ňom napísal Platón vo svojom Faidónovi) a druhá
sa skrýva za maskou, lebo Platón až na malé výnimky nevystupuje vo vlast-
ných dialógoch a my môžeme len hádať, kto je hovorcom jeho názorov.5 Zdá
sa, že otázka, či Sókratés skutočne vyslovil slová, ktoré mu pripisuje Platónov
Faidón, sa nedá rozhodnúť. Preto bude pre nás prijateľnejšie chápať ich ako

3 Staršia interpretačná tradícia prisudzovala slová uvedené v Platónovom Faidónovi „historické-

mu Sókratovi“, u nás napr. František Novotný (Platón, Faidón. In: Platónovy spisy. Zv. I. Prel.
F. Novotný. Praha, Oikúmené 2003, s. 515). Novší interpreti už nie sú takí jednoznační vo svojich
záveroch, ale aj oni sa pokúšajú dať do súladu to, čo mohol Platón mieniť tým, čo napísal, s tým,
čo mohol Sókratés mieniť tým, čo povedal; por. Baron, J. R., On Separating the Socratic from
the Platonic in Phaedo 118. Classical Philology, 70, 1975, No. 4, s. 268–269; Most, G., A Cock for
Asclepius. Classical Quarterly, 43, 1993, No. 4, s. 97–98. Títo interpreti sú presvedčení, že Platón
nemohol falzifikovať Sókratove slová tak krátko po jeho smrti, a preto sa snažia v texte identifi-
kovať sémantické rozdiely medzi jednotlivými prehovormi, aby zvýraznili to, čo mohol povedať
„historický Sókratés“ (Baron, J. R., On Separating the Socratic from the Platonic in Phaedo 118,
c.d., s. 269). Proti tomu však hovorí charakter žánru λόγοι Σωκρατικοί, v ktorom sa mieša his-
torické s fiktívnym a jedno sa nedá oddeliť od druhého; por. Momigliano, A., The Development
of Greek Biography. Cambridge, Mass., Harvard University Press 1971, s. 46–49.
4 Datovanie Faidóna nie je isté, ale väčšina moderných historikov sa domnieva, že ide o jeden z pr-
vých textov Platónovho stredného obdobia. Dialóg Faidón by sme mohli tematicky umiestniť do
blízkosti Menóna a Symposia, ktoré sa zameriavajú na podobné problémy (anamnésis, nesmrteľ-
nosť duše, poznateľnosť ideí). Text Faidóna vznikol pravdepodobne krátko po Platónovej prvej
ceste na Sicíliu (kde sa stretol s pythagorovcami; por. Cicero, De re publica I 16), približne 10–15
rokov po Sókratovej smrti, t. j. okolo r. 385 pred Kr.
5 Pripomeňme, že Platónov dialóg vykresľuje Faidóna ako mladučkého Sókratovho obľúbenca,
ktorému sa rád prehrabáva vo vlasoch (Faidón 89a–b). Na základe historického datovania voj-
ny medzi Spartou a Élidou môžeme predpokladať, že Faidón strávil v spoločnosti Sókrata 1–2
roky a v čase jeho smrti mohol mať asi dvadsať rokov (McQueen, E. I. – Rowe, C. J., Phaedo,
Socrates, and the Chronology of the Spartan War with Elis. Méthexis, 2, 1989, No. 1, s. 1–18).
Neskoršia tradícia (Hierónymos z  Kardianu, Diogenés Laertios) označuje Faidóna za Éliďana,
ktorý po Sókratovej smrti založil jednu zo sókratovských škôl a  stal sa učiteľom Menedéma
z Eretrie (Nails, D., The People of Plato: A Prosopography of Plato and Other Socratics. Indiana-
polis, Hackett Publishing Company 2002, s. 231). Odpoveď na otázku, prečo si Platón vybral za
hovorcu dialógu, ktorý opisuje Sókratovu smrť, práve Faidóna (McQueen, E. I. – Rowe, C. J.,
Phaedo, Socrates, and the Chronology of the Spartan War with Elis, c.d., s. 1), by mohla súvisieť
s jeho vekom: Sókratés je neúnavným vychovávateľom mladých Grékov a v posledných hodi-
nách ho sprevádzajú tak jeho starší žiaci (Faidón 59b–c), ako aj tí najmladší, z ktorých sa raz
stanú pokračovatelia sókratovskej výchovy. K  rôznym aspektom Platónovej anonymity pozri
štúdie zaradené do zbierky: Press, G. A., Who Speaks for Plato: Studies in Platonic Anonymity.
London, Rowman & Littlefield 2000.
 Vladislav Suvák 325

výrok, ktorého zmysel by mohol naznačiť skôr kontext dialógu než historic-

ké okolnosti Sókratovej smrti.6
Čitateľa Platónových dialógov asi neprekvapí, keď sa dozvie, že Sókratés
robil v posledný deň to, čo zvyčajne – viedol rozhovory so svojimi druhmi.
Posledný deň prežil tak, ako všetky ostatné. Ani očakávanie smrti nezmeni-
lo spôsob jeho života. Faidón hovorí Echekratovi hneď v úvode rozpravy, že
Sókratés sa mu javil ako šťastný muž (εὐδαίμων; 58e3) – tak nebojácne a dôs-
tojne umieral –, a spomína, akí boli všetci vzrušení zvláštnou zmesou zár-
mutku a príjemných pocitov (59b4). Platónov obraz Sókrata ako nového typu
héroa sa tu opäť potvrdzuje – rovnako ako na začiatku Charmida, v závere
Symposia, alebo v Obrane Sókrata: Sókratés nerád hovorí o svojich vojnových
hrdinstvách (Charmidés 153a1–153a3), zato však neúnavne skúma seba a svo-
jich blízkych pomocou rozhovorov (Apológia 38a5), ktoré vedie bez ohľadu
na únavu či nebezpečenstvo (Symposion 223d).7
O niekoľko storočí neskôr napíše Cicero: „Oveľa radšej by som chcel mať
takúto dušu než majetok všetkých tých, ktorí Sókrata odsúdili!“8 Sókratova
duševná vyrovnanosť tvárou v tvár smrti si zaslúži obdiv – pokračuje Cicero
a prirovnáva ju k tomu, ako Théramenés s úsmevom na tvári vypil jed – ako-
by chcel uhasiť smäd – a ešte pripil na zdravie Kritia, jedného z tyranov, ktorí
ho odsúdili na smrť.
Sókratova posledná vôľa – ak ju tak nazveme – je pre nás hádankou.9 Rov-
nakou hádankou ako Sókratov literárny charakter, ktorý je na jednej stra-
ne fiktívny, ale zároveň v ňom nájdeme mnoho odkazov na dobové udalosti
a osobnosti, ktoré v nás vyvolávajú dojem historickosti. U každého autora
sókratovských dialógov vystupuje „iný“ Sókratés, no zároveň máme pocit,
že ide o „toho istého“ Sókrata. Naša situácia je podobná tej, ktorú pripomína
slávny Gorgiov zlomok o tragédii (Diels-Kranz 81 B 23 z Plútarcha) spôsobu-
júcej klam, pri ktorom „ten, kto je oklamaný, je spravodlivejší ako ten, kto nie
je oklamaný, a ten, kto je oklamaný, je múdrejší ako ten, kto nie je oklamaný.“

6 David Gallop (Plato, Phaedo. Prel. D. Gallop. Oxford, Clarendon 1975, s. 74) navrhuje, aby sme
Faidóna nečítali ako biografické svedectvo o  Sókratovej smrti, ale ako filosofické memoáre
Platóna. Sandra Petersonová (An Authentically Socratic Conclusion in Plato’s Phaedo: Socra-
tes’ Debt to Asclepius. In: Desire, Identity and Existence: Essays in Honour of T. M. Penner. Ed.
N. Reshotko. Kelowna, Academic Printing & Publishing, s. 33; s. 36) nahrádza tradičnú otázku,
či slová v Platónovom Faidónovi vyslovil „historický Sókratés“, relatívne ľahšou otázkou, či po-
skytuje Faidón pre čitateľov nejaké vodidlo, za čo bol Sókratés dlžný Asklépiovi?
7 Xenofón hovorí o  Sókratovej smrti v  závere svojich Spomienok na Sókrata (IV 8.2–3) v  po-
dobnom duchu, ako Platónov Faidón: Sókratés ani vo väzení nezmenil spôsob svojho života
– zacho­vával si veselú myseľ (εὐθυμία) a dobrú náladu (εὐκολία). Môže mať niekto krajšiu smrť
ako Sókratés? Môže byť niekto v smrti blaženejší (εὐδαιμονέστερος)? – pýta sa Xenofón.
8 Cicero cituje v Tuskulských hovoroch (I.99) Sókratove slová z Platónovej Obrany.
9 A. D. Nock (Asclepius: A Collection and Interpretation of the Testimonies Emma J. Edelstein and
Ludwig Edelstein. Classical Philology, 45, 1950, No. 1, s. 49) si myslí, že je to zámerná hádanka.
326 K interpretácii Sókratových posledných slov

Možno bolo Platónovým zámerom, aby sme sa zastavili pri tejto hádanke,
lebo nevieme, ako máme pochopiť Sókratove slová – doslovne alebo alego-
ricky? Obidva spôsoby sú možné. Pre starých Grékov bolo dôležité vyrovnať
pred smrťou všetky dlhy, preto im venovali náležitú pozornosť vo svojich
testamentoch.10 Za dlhy sa považovali nielen pozemky, domy a peniaze, ale aj
nevykonané obete bohom, takže v Sókratovom prípade mohlo ísť o nesplate-
ný dlh.11 Takýto postoj by korešpondoval s tým, ako sa dívajú na Sókrata jeho
druhovia, pre ktorých je mužom najlepším, najrozumnejším a najspravodli-
vejším (Faidón 118a16–17).
Doslovné čítanie posledných Sókratových slov môže nadobudnúť viacero
významov – záleží na tom, do akých súvislostí ho dáme s dobovým premýš-
ľaním o dlžobách, chorobách, umieraní.12 Na celú situáciu sa môžeme pozrieť
napríklad ako na rituálne pripitie bohom: Sókratés pije bolehlav s myšlien-
kou na modlitbu k bohom za šťastné presídlenie na onen svet (Faidón 117b–c).
Podobnú scénu nachádzame v Platónovom Symposiu 176a, kde účastníci „pit-
ky“ rituálne pripíjajú Erótovi a spievajú chváloreč na bôžika lásky. Bolehlav je
akýmsi protipólom vína (por. Lysis 219e) – podobne, ako je príprava na smrť
protipólom chvály Eróta. Ale to, čo považujeme za protiklady my, obyčajní
ľudia, nemusí považovať za opozitá Sókratés, ktorý blažene nielen žije, ale aj
zomiera.13
Na celú situáciu sa môžeme pozrieť aj inak: Sókratés nemusí obetovať ko-
húta za seba, ale za niekoho iného, kto je práve teraz chorý. Na otázku, kto
by to mohol byť, ponúka dialóg jedinú odpoveď – Platón.14 Faidón sa zmieňuje

10 Platónov testament končil údajne týmito slovami (Diogenés Laertios III 42-43): „Kamenár Eu-
kleidés mi je dlžen tri míny. (..) Nikomu nie som nič dlžný. Opatrovníkmi mojej pozostalosti sú
Speusippos, Démétrios, Hégias, Eurymedón, Kallimachos a Thrasippos.“
11 Por. Gallopov komentár k Faidónovi (Plato, Phaedo, c.d., s. 225). Pripomeňme, že aj Kefalos
v Platónovej Ústave 331b hovorí o dlhoch, ktoré musí človek splatiť, keď chce odísť na onen svet
bez strachu – okrem peňazí spomína takisto obete bohom.
12 S  radikálnou tézou, že Sókratés nevedel, čo hovorí, lebo po požití bolehlavu blúznil, prišiel
R. Gautier (Les dernières paroles de Socrate. Revue Universitaire, 64, 1955, s. 274–275). Jeho ná-
zor však nie je opodstatnený z farmakologického hľadiska – Platónov opis posledných Sókrato-
vých chvíľ by sme mohli považovať za viac menej realistický; por. Bloch, E., Hemlock Poisoning
and the Death of Socrates: Did Plato Tell the Truth? In: Brickhouse, T. C. – Smith, N. D. (eds.),
The Trial and Execution of Socrates: Sources and Controversies. New York, Oxford University
Press 2001, s. 255–278; Arihan, O. – Karaoz Arihan, S. – Touwaide, A., The Case against Socrates
and his Execution. In: History of Toxicology and Environmental Health. Vol. 1. Ed. P. Wexler. Am-
sterdam, Academic Press 2014, s. 79.
13 V závere dialógu (Faidón 117a) Kritón prosí Sókrata, aby sa neponáhľal so smrťou a splnil si po-
slednú túžbu tak, ako to zvyknú robiť ľudia pred popravou, ale Sókratés to odmieta, lebo by
bol smiešny sám pred sebou – ukázal by sa ako človek, ktorý lipne na živote a šetrí si ho, aj keď
mu už žiadny neostáva. V tomto geste (tak, ako v mnohých iných) môžeme vidieť potvrdenie
Sókratovho spôsobu života. Sókratés nielen žije, ale aj umiera ako človek rozumný (φρόνιμος)
a umiernený (σώφρων). Sókratovo umieranie je zavŕšením, a nie popieraním celého jeho života.
14 Por. Clark, P. M., A Cock to Asclepius, Classical Review, 2, 1952, No. 3–4, s. 146–147; Most, G.,
A Cock for Asclepius, c.d., s. 106–111. Georges Dumézil (Le Moyne noir en gris dedans Varennes.
 Vladislav Suvák 327

o Platónovej chorobe hneď na začiatku (Faidón 59b10) a záver dialógu by mo-

hol odkazovať práve na túto nenápadnú zmienku.15 Čo by však znamenali po-
sledné Sókratove slová, ak by patrili Platónovi? – Azda to, že Sókratovi leží na
srdci Platónovo zdravie viac než zdravie ostatných žiakov? A prečo práve Pla-
tón je tým, o ktorého si robí starosti v posledných chvíľach svojho života? Lo-
gickou odpoveďou by bola Platónova výnimočnosť16: Jediným miestom, kde
môže prežiť Sókratovo orálne učenie, sú Platónove napísané dialógy.17 Sókra-
tova nesmrteľná sláva by takto spočívala v Platónových rukách.18 Podobnú
predstavu budú rozvíjať nasledujúce generácie akademikov, ktoré Platóna
zbožštia.19 Ak by mali byť posledné Sókratove slová adresované Platónovi,
tak pôvod Platónovho zbožštenia by sme mohli hľadať už v jeho Faidónovi.20

Paris, Gallimard 1984, s. 159–160) si myslí, že Sókratés ďakuje za Kritónovo vyliečenie z nespráv-
nych logoi, ktorých sa ho snaží zbaviť v Platónovom Kritónovi.
15 G. Most (A Cock for Asclepius, c.d., s. 104) stavia proti „alegorickým“ a „mystickým“ interpretá-
ciám výklad, ktorý sa zakladá na „úprimnosti“ a „osobnom prístupe“.
16 V doxografiách sa traduje, že medzi sókratovcami panovala veľká rivalita a žiarlivosť – každý
z nich rozvíjal Sókratovo učenie po svojom, pričom si nárokoval autenticitu vlastného výkladu
(Diogenés Laertios II 7, II 60, II 65; III 35, III 36; VI 1, VI 2, VI 7; VI 26 atď.). Väčšina súčasných
historikov si myslí, že autori Σωκρατικοὶ λόγοι prispôsobovali figúru Sókrata zámerom svo-
jich dialógov; por. napr. Rossetti, L., Ricerche sui „Dialoghi Socratici“ di Fedone e di Euclide.
Hermes, 108, 1980, No. 2, s. 182–200; Dorion, L.-A., The Rise and Fall of the Socratic Problem.
In: Morrison, D. (ed.), The Cambridge Companion to Socrates. Cambridge, Cambridge University
Press 2011, s. 1–23.
17 Por. Derrida, J., La pharmacie de Platon. In: Derrida, J., La dissemination. Paris, Seuil 1972,
s. 137–146; s. 194–195. Platón je jediným skutočným pokračovateľom Sókratovho učenia (Most,
G., A Cock for Asclepius, c.d., s. 109); por. taktiež komentár Monique Dixsautovej (Platon, Phé-
don. Paris, Garnier-FIammarion 1991, s. 408).
18 R. Burger (The Phaedo: A Platonic Labyrinth. New Haven, Yale University Press 1984, s. 216)
odkazuje na pasáž z Faidra 274e-275a, ktorá charakterizuje vynález písma ako φαρμακόν, „liek
pre pamäť a múdrosť“ a Sókratovým posledným slovám dáva význam: Vďaka bože za Platóna!
Mýtus vo Faidrovi sa však týka dvojznačnosti písma, ktoré zanedbávaním pamäti spôsobuje
zabúdanie v  dušiach tých, ktorí ho používajú. V  tomto zmysle by bol Platón nielen tým, kto
uchováva Sókratov odkaz (t. j. oddeľuje logos od žijúceho „ja“, ako to naznačuje Sókratés v pa-
sáži Faidón 115c6–d2), ale aj tým, kto spôsobuje zabúdanie na Sókrata, lebo ho činí závislým na
vonkajších znakoch písma.
19 Zrejme už od čias  Speusippovej Akadémie sa oslavujú Platónove narodeniny v  posvätný deň
Apollónových narodenín, aby sa zdôraznil apollónsky pôvod zakladateľa Akadémie; por. No-
votný, F., O Platónovi IV. Druhý život. Praha, Academia 1970, s. 309–314. V neskoršej tradícii sa
uvádza, že Apollón stvoril Asklépia a Platóna, jedného pre liečenie tiel a druhého pre liečenie
nesmrteľných duší (Diogenés Laertios III 45; Olympiodorus, In Platonis Alcibiadem commentarii
2.154-167; Anonymus, Prolegomena philosophiae Platonicae 6.14-18). Pre novoplatonikov je Pla-
tón božský svojou múdrosťou a formou života (τὸ εἶδος τῆς ζωῆς), ktorú charakterizuje predo-
všetkým  očisťovanie od mnohosti (Anonymus, Prolegomena philosophiae Platonicae 1.38-41).
Práve tento motív sa úzko spája s argumentáciou vo Faidónovi.
20 Rivalita medzi Sókratovými žiakmi o to, kto sa stane pokračovateľom jeho učenia, bola známa
už v antike. V podobnom, aj keď mierne ironickom, duchu označuje Xenofóntovo Symposion za
Sókratovho pokračovateľa Antisthena (Symp. 4,61-64 = SSR V A 13). Bližšie k rivalite medzi sókra-
tovcami pozri anekdoty 43–48, 98–101, 147–148 uvedené v  zbierke: Riginos, A. S., Platonica:
The Anecdotes concerning the Life and Writings of Plato. Leiden, Brill 1976, s. 99–101.
328 K interpretácii Sókratových posledných slov

O Sókratových slovách pred smrťou sa zmieňujú antickí aj moderní auto-

ri.21 Niektorí ich citujú, iní im dávajú najrôznejšie významy. Nájdu sa aj takí,
ktorí ich označujú za ironické.22 Ale väčšina interpretov v nich hľadá nejaký
hlbší zmysel a sú presvedčení, že Sókratés chcel povedať naposledy niečo
zásadné – o sebe, svojom živote, o vlastnej misii. Ak je to tak, potom sa mu-
síme pýtať, čo vlastne hovorí Platónov Sókratés, keď pripomína obetu bohu
liečby? Kľúčom k rozlúšteniu tejto hádanky by mohol byť kontext, do ktoré-
ho Platón zasadil Sókratove slová. To by znamenalo: interpretovať posledné
Sókratove slová inými Sókratovými slovami. Možno práve to bolo Platóno-
vým zámerom – urobiť z nás interpretátorov, akými v podstate sme už vyše
dvetisíc rokov.
Na začiatku dialógu vyzýva Echekratés Faidóna, aby sa pokúsil opísať všet-
ko tak detailne, ako je to možné (Faidón 58d8–9). Echekratova výzva by mohla
byť prísľubom presného zaznamenania celej udalosti. Ale rovnako by mohla
byť proklamovanou snahou o presnosť, ktorá si je vedomá vlastnej ohrani-
čenosti.23 Alebo by mohla byť súčasťou autorovej snahy o presvedčivosť, či
dokonca výzvou nasmerovanou k čitateľovi, aby nezanedbal pri čítaní textu
žiadny detail. Dlho sa napríklad viedla diskusia o tom, či Sókratés zomrel tak,
ako to opisuje záver Faidóna. Čitateľ by očakával, že telesné príznaky po po-
žití bolehlavu (κώνειον) budú oveľa drastickejšie (prerývané dýchanie, strata
rovnováhy, žalúdočné kŕče, zvracanie, necitlivosť v končatinách, strata ve-
domia atď.). No v Platónovom podaní umiera Sókratés plynulo a pokojne. Ide
o autorský zámer? Má táto scéna ukázať, že Sókratovo umieranie je naplne-
ním centrálnej myšlienky celého dialógu, ktorou je požiadavka postupného
očisťovania duše od tela (Faidón 67b–c)? Priebeh rozhovoru jasne naznačuje,

21 Por. odkazy na antické správy referujúce o Sókratových posledných slovách: Wyttenbach, D.,
Platonis Phaedo. Leipzig, C. H. F. Hartmann 1825, s. 318–319. Rôzne prístupy k moderným inter-
pretáciám Sókratových posledných slov mapuje G. Most (A Cock for Asclepius, c.d., s. 96–111)
a F. Šimon (O kohútovi pre Asklepia. Faidon, 118A. In: Sokratika II: Sókratovská tradícia myslenia
od antiky po súčasnosť. Ed. V. Suvák. Prešov, FF PU 2007, s. 137–143). S. Petersonová (An Authen-
tically Socratic Conclusion in Plato’s Phaedo: Socrates’ Debt to Asclepius, c.d., s. 33–36) identifi-
kuje 21 rôznych interpretácií Sókratových posledných slov – a pripája k nim aj svoju vlastnú.
22 Por. Friedländer, P., Platon. Bd. 1: Eidos, Paideia, Dialogos. Berlin–Leipzig, De Gruyter 1928,
s. 162–163; Rouse, W. H. D., Greek Votive Offerings: An Essay in the History of Greek Religion. Cam-
bridge, Cambridge University Press 1902, s. 204; Mitscherling, J., Phaedo 118: The Last Words.
Apeiron, 19, 1985, No. 2, s. 161–165). Eva Keulsová (The Reign of the Phallus: Sexual Politics in
Ancient Athens. Berkeley, University of California Press 1993, s. 79–82) považuje Sókratovo
poďakovanie Asklépiovi za falický žart hodný satyra – Sókratés sa chystá obetovať Asklépiovi
kohúta, ktorého zvyčajne darujú milovníci svojim homosexuálnym miláčikom.
23 Táto ohraničenosť je naznačená nepriamo: Autorom textu je Platón, ktorý nie je očitý svedok
Sókratovej smrti. Svedectvo o Sókratovom poslednom dni vkladá do úst mladučkému Faidó-
novi, pričom tak činí v orficko-pythagorovskom prostredí, ktoré nie je typické pre Sókrata, ak
ho posudzujeme z hľadiska korpusu Platónových raných dialógov. K pythagorovcom sa hlásia
Kebés, Simmias aj Echikratés a pythagorovské sú takisto náuky, ktoré Sókratés skúma.
 Vladislav Suvák 329

že Sókratés ako jediný z prítomných prakticky uskutočňuje túto požiadavku.

Platónovo vykreslenie Sókratovho umierania by sme v tomto zmysle mohli
vnímať ako amplifikáciu Alkibiadovej chvály Sókratovej schopnosti ovládať
mysľou svoje telo aj v tých najvypätejších životných situáciách (Symposion
220a–220d).24
Pokúsime sa načrtnúť niekoľko stratégií alegorických interpretácií po-
sledných Sókratových slov. Našim cieľom pritom nebude vybrať ten najlepší
výklad, ale naznačiť hranice jednotlivých interpretácií – tie vyplývajú často
z pozície, z ktorej pristupujú jednotliví interpreti k čítaniu Platónovho dialó-
gu.25 Ak v závere načrtneme možný význam Sókratových slov, tak iba preto,
aby sme ho dali do vzťahu s textom Faidóna, ktorý je pre nás najbezprostred-
nejším miestom ich porozumenia.
Pripustiť alegorické čítanie Sókratových posledných slov znamená v pr-
vom rade vylúčiť, že Sókratés mohol mať na mysli konkrétnu chorobu, kto-
rou by bol trpel. V texte Faidóna nenájdeme žiadnu zmienku o tom, že by bol
chorý a potreboval by pomoc od Asklépia. Paradoxne, či dokonca s istou dáv-
kou irónie zmieňuje Platón iba jedného chorého – seba samého.26 Pokiaľ by
sme hľadali iné narážky na „chorobu“ alebo „zdravie“, našli by sme ich v mi-
sologoch (μισόλογοι; Faidón 89d1–d3), v ľuďoch, ktorí zanevreli na rozumné
rečí (λόγοι).27 Zanevrieť na rozumné reči, logoi, je to isté ako ochorieť – ten,
kto ochorie, stane sa misologom, „nepriateľom rozumných rečí“. Misologos je
podobný misanthropovi, „nepriateľovi ľudí“, ktorý dospel k presvedčeniu, že
v žiadnom človeku nejestvuje nič dobré. Rovnako, ako môže človek prepad-

24 Na túto možnosť upozorňuje C. Gill (The Death of Socrates. In: The Trial and Execution of So-
crates: Sources and Controversies. Eds. T. C. Brickhouse – N. D. Smith. New York, Oxford Uni-
versity Press 2001, s. 25–28), ktorý porovnáva dva antické opisy telesných príznakov po požití
bolehlavu, Platónov a Nikanderov (2. stor. pred Kr.), a nachádza medzi nimi značné rozdiely;
por. taktiež Ober, W., Did Socrates Die of Hemlock Poisoning? New York State Journal of Medici-
ne, 77, 1977, No. 1, s. 254–258. Proti Gillovi namieta E. Bloch (Hemlock Poisoning and the Death
of Socrates: Did Plato Tell the Truth?, c.d., s. 255–278), ktorý na základe moderných aj antických
správ (Theofrastos, Plínius, Pedanios Dioskoridés) rozlišuje medzi viacerými druhmi bolehlavov
s rôznymi účinkami a ukazuje, že Platónovmu opisu zodpovedá druh Conium maculatum L, ktorý
pôsobí pomaly. No aj keď prijmeme Blochovo vysvetlenie, tak musíme pripustiť, že literárne
spracovanie dáva každej (historickej) udalosti špecifický význam – o to viac v prípade takého
majstra, akým je Platón; por. taktiež poznámku Nicholasa Smitha ku kontroverzii medzi Gillom
a Blochom (The Trial and Execution of Socrates: Sources and Controversies, c.d., s. 272–273).
25 Jednotlivé prístupy interpretov a stratégie ich interpretácií môžeme iba naznačiť, lebo podrob-
nejšie analýzy neumožňuje rozsah tohto článku.
26 Faidón 59b10. Pripomeňme, že v celom Platónovom korpuse nájdeme iba tri miesta, na ktorých
Platón zmieňuje sám seba (Apológia 34a1; 38b6, Faidón 59b10).
27 Por. taktiež Faidón 69b8, kde sa hovorí o rozumnosti (pravej zdatnosti) ako o  niečom, čo je
zdravé a pravdivé, a Faidón 95d, kde sa prirovnáva vstúpenie duše do tela k chorobe. Vo všet-
kých pasážach Faidóna sa nepoužívajú slová pre „zdravie“ a „chorobu“ v lekárskom, ale v pre-
nesenom význame, t. j. vo význame etickom, resp. religióznom.
330 K interpretácii Sókratových posledných slov

núť misanthropii, prepadne aj misologii.28 Sókratés chce nadovšetko pomáhať

svojim blízkym v liečbe z nerozumnosti, alebo povedané slovami Faidóna:
vzmužiť porazených bojovníkov a obrátiť ich čelom k boju (Faidón 89a).29
Ak vylúčime možnosť, že Sókratés sa chcel poďakovať bohu za vyliečenie
z nejakej konkrétnej choroby (svojej, Platónovej, či Kritónovej), ako máme po-
chopiť obetu Asklépiovi? Mohli by sme dosadiť za Asklépia jeho otca Apolló-
na, ako to urobil Tertullianus, pretože boh veštby označil Sókrata za najmúd-
rejšieho spomedzi smrteľníkov.30 Alebo by sme mohli dať alegorický význam
samotnému rituálu obetovania. Podľa Ulricha von Wilamowitz-Moellen-
­dorff symbolizuje obeta Sókratovu snahu odísť zo života s čistým štítom.31
Podobne uvažuje Léon Robin: Sókratés cíti, že jeho duša sa konečne vylieči-
la zo zla, ktoré spôsobilo jej spojenie s telom – preto chce poďakovať bohu
obnovujúcemu zdravie.32 Douglas J. Stewart navrhuje, aby sme sa na celú si-
tuáciu pozreli tak, že Sókratés prosí Asklépia, aby ho prepustil z orfického
cyklu reinkarnácie.33 Dorothea Fredeová zase hľadá v Sókratovej obete pre-
jav vďaky za vyliečenie zo strachu pred smrťou.34 Jerome Eckstein si naopak
myslí, že Sókratés prosí Asklépia, aby ho odvrátil od smrti.35 Niektorí inter-
preti vidia v Sókratových slovách vyjadrenie vďaky za Asklépiovu/Apollóno-
vu starostlivosť, ktorú venoval Sókratovi počas celého jeho života.36 Podľa
Sandry Petersonovej ďakuje Sókratés bohu za to, že vydržal konať zdatne
až do poslednej chvíle.37 Do iného kontextu zasadzuje posledné slová James

28 Samotná misologia je zrejme narážka na antilogie (por. Faidón 90c1, 91a), sporné reči, ktoré pes-
tujú doboví sofisti (nasledujúc Prótagora) a zaoberajú sa nimi aj niektorí rivali Platóna v radoch
sókratovcov, napr. Antisthenés (por. zlomky SSR V A 152 a SSR V A 153).
29 Tak v kontexte Faidóna (Peterson, S., An Authentically Socratic Conclusion in Plato’s Phaedo:
Socrates’ Debt to Asclepius, c.d., s. 44–46), ako aj v kontexte iných Platónových dialógov má
zdravie a choroba silne etický význam: zdatnosť konania (ἀρετή) je zdravie, krása a dobrý stav
duše; špatnosť konania (κακία) je choroba, ohyzdnosť a slabosť (Ústava 444d13–e2); por. tak-
tiež Kritón 47d-e; Charmidés 157b; Gorgias 479b-c atď.
30 Por. Faidón 60d, kde Sókratés hovorí o svojom músickom sne a priznáva sa k tomu, že zložil
spev na Apollóna. Podľa Tetulliana (Apológia 46,5) chcel Sókratés obetovať Asklépiovmu otco-
vi, najmúdrejšiemu spomedzi bohov. Por. taktiež Santilli, P. C., Socrates and Asclepius: The Final
Words. Studi internazionali di filosofia, 22, 1990, No. 1, s. 31–32.
31 Wilamowitz-Moellendorff, U. von, Platon: Sein Leben und seine Werke. 2 Bd. 3. Aufl. Berlin, Weid-
mann 1959–1962, s. 58.
32 Platon, Phédon. Prel. L. Robin. Paris, Les Belles Lettres 1926, s. 102.
33 Stewart, D. J., Socrates’ Last Bath. Journal of the History of Philosophy, 10, 1972, No. 3, s. 258.
34 Platons „Phaidon“. Prel. D. Frede. Darmstadt, Wissenschaftliche Buchgesellschaft 1999, s. 171.
Monique Dixsautová píše v komentári k tejto pasáži, že Sókratés prináša obetu, aby sa vyhol
nešťastnému životu po smrti (Platon, Phédon, c.d., s. 408).
35 Eckstein, J., The Deathday of Socrates. Frenchtown, Columbia Publishing Co. 1981, s. 200.
36 Por. Nock, A. D., Review of E. J. and L. Edelstein Asclepius (1945). Classical Philology, 47, 1950,
No. 1, s. 45–50; Minadeo, R., Socrates’ Debt to Asclepius. Classical Journal, 66, 1970–1971, No. 4,
s. 296; Calder, W. M., Socrates’ Rooster Once More. Mnemosyne, 52, 1999, No. 5, s. 562.
37 Peterson, S., An Authentically Socratic Conclusion in Plato‘s Phaedo: Socrates’ Debt to Ascle-
pius, c.d., s. 36. V  podobnom duchu interpretuje Sókratove slová A. Gilead (The Platonic
 Vladislav Suvák 331

Crooks, ktorý kladie dôraz na Sókratov vzťah k zdôvodňovaniu postojov

a obetu spája s vyslobodením z misologie.38
Pravdepodobne najznámejší je Nietzscheho výklad – v Radostnej vede na-
vrhuje, aby sme za chorobu dosadili život, z ktorého Sókrata vylieči smrť.39
S Nietzscheho návrhom by korešpondovala predstava, že philosophia je me-
ditatio mortis (Faidón 63e–64a), resp. Sókratova modlitba za účinný prostrie-
dok (φάρμακον = „liek“ alebo aj „jed“) k šťastnému prechodu na onen svet
(Faidón 117a–c).40 Asklépios by bol v tomto kontexte liečiteľom, ktorý pomá-
ha človeku tým, že ho pripravuje na život po smrti, čo však nekorešpondu-
je s klasickou podobou Asklépiovho kultu v Epidaure ani s prívlastkom pre
Asklépia: „najväčší filantrop“.41
Poznamenajme, že Nietzsche nebol prvý, kto prišiel s takýmto výkladom.
V rovnakom duchu interpretoval Sókratove slová už novoplatonik Damaskios,
ako sa dozvedáme zo schólií k Platónovmu Faidónovi.42 Damaskios nadviazal
podľa všetkého na neskoré antické predstavy novoplatonikov a orfikov, ktorí

Odyssey: A Philosophical–Literary Inquiry into the “Phaedo”. Atlanta, Rodopi 1994, s. 48): Sókra-
tés ďakuje bohu za to, že môže zomrieť morálne zdravý.
38 Crooks, J., Socrates’ Last Words: Another Look at an Ancient Riddle. The Classical Quarterly,
48, 1998, No. 1, s. 117–125; por. Spitzer, A., Immortality and Virtue in the Phaedo: A Non-Ascetic
Interpretation. The Personalist, 57, 1976, No. 2, s. 115. Z domácich interpretov pripomeňme as-
poň dvoch: Štěpán Špinka (Duše a zlo v dialogu Faidón. Praha, Oikúmené 2010, s. 12; s. 155–170;
obzvlášť s. 164) pristupuje k Platónovmu Faidónovi ako k filosofickému testamentu Sókrata –
dialóg vyúsťuje do presvedčenia, že človek nie je iba „oživeným telom“, ale aj „rozprávajúcou
dušou“, a že oživujúcou mocou duše je schopnosť reči. Z inej perspektívy pristupuje k Sókra-
tovým posledným slovám František Škvrnda (Prečo dlhoval Sókratés Asklépiovi kohúta? Skep-
tická interpretácia posledných Sokratových slov z dialógu Faidón. Ostium, 9, 2013, č. 1 [online:
http://www.ostium.sk; cit. 24. 10. 2018]), pre ktorého sú spečatením jeho skeptického postoja
k otázke nesmrteľnosti duše.
39 Sókratés trpel životom!, hovorí F. Nietzsche v § 340 Radostnej vedy (Nietzsche, F., Sämtliche
Werke. Kritische Studienausgabe. Bd 6. Hrsg. G. Colli – M. Montinari. München–Berlin–New
York, de Gruyter 1980), a ešte sa za to pomstil týmito jemnými, hroznými, zbožnými a rúhavými
slovami.
40 A. Nehamas (The Art of Living: Socratic Reflections from Plato to Foucault. Berkeley, University
of California Press 1998. s. 161) poznamenáva na okraj Faidóna, že Platónovo nepriateľstvo voči
telesnosti je v  tomto dialógu natoľko zreteľné, že predstava života ako choroby je viac než
opodstatnená. No aj napriek tomu považuje Nehamas za zaujímavý a dôležitý Foucaultov vý-
klad Sókratových posledných slov, ktorý nekladie do popredia život ako chorobu, ale naopak,
život ako starosť o seba (zmienime sa o tom nižšie).
41 Por. Aelianus, De Natura Animalium 8.12.4: τῶν θεῶν φιλανθρωπότατος. Zaujímavý je v  tomto
kontexte príbeh o héroovi Asklépiovi, ktorý sa rozhodol liečiť nielen živých, ale oživoval aj mŕt-
vych – Zeus ho za tento prečin proti celkovému poriadku musel potrestať smrťou (Pindarus,
Pythian 3.55-57; Aeschylus, Agamemnon 1022-1024; Euripides, Alcestis 127–129; Platón, Ústava
408b-c; Apollodorus, Bibliotheca III.10.3,8-9).
42 Westerink, L. G., The Greek Commentaries on Plato’s Phaedo. Vol. II: Damascius. Amsterdam–Ox-
ford–New York, North-Holland Publishing Co. 1977, s. 285 = Damascius, In Phaedonem 561.1–2:
Διὰ τί τῷ Ἀσκληπιῷ τὸν ἀλεκτρυόνα ἀποδίδωσιν; – Ἢ ἵνα τὰ νενοσηκότα τῆς ψυχῆς ἐν τῇ γενέσει
ταῦτα. Damaskios je presvedčený, že Sókratés vyslovil posledné slová ako modlitbu za pokojnú
smrť.
332 K interpretácii Sókratových posledných slov

prisudzovali Asklépiovi učenie o spasení duše43 – až v tomto duchovnom pro-

stredí mohol Asklépios zodpovedať nielen za telesné, ale aj duševné zdravie
toho, koho liečil.44 Neskôr nasledovali Damaskia renesanční autori ako Pico
della Mirandola alebo Marsilio Ficino a romantickí spisovatelia ako Johann
Georg Hamann alebo Alphonse de Lamartine (Le mort de Socrate). Nietzsche
vlastne nadviazal na starú novoplatónsku líniu výkladu ovplyvnenú orfickou
mystikou. Je napodiv, že táto interpretácia prežíva v prácach historikov a kla-
sických filológov dodnes, hoci prisudzuje Sókratovým slovám významy, ktoré
mohli byť zrozumiteľné až deväť, či desať storočí po jeho smrti.45
Ako upozornil David Gallop v komentári k Platónovmu Faidónovi, predsta-
va života ako choroby sa objavuje vo Faidónovi iba na jednom mieste (95d1–4),
pričom ide o súčasť Sókratovej námietky proti Kebétovi.46 V priebehu disku-
sie Sókratés ani raz nepripodobní život k chorobe. Takéto pripodobnenie by
bolo v rozpore s pasážou 90e2–91a1, v ktorej Sókratés vyzýva spolubesední-
kov, aby nepochybovali o rozumných rečiach a vynasnažili sa o dosiahnutie
zdravého stavu svojej mysle. Sókratova výzva sa týka nielen prebiehajúcej
diskusie o nesmrteľnosti duše, ale celého života, ktorý musíme vždy a znova
podrobovať skúmaniu.47
Vráťme sa však k Sókratovým posledným slovám. Keď sa pozrieme pozor-
nejšie na formuláciu, ktorú vložil Platón do Sókratových úst, všimneme si, že
v slovese ὀφείλομεν (dlhujeme; 118a7) je použitý plurál, ktorý je zdôraznený
nasledujúcimi plurálmi imperatívmi (ἀπόδοτε καὶ μὴ ἀμελήσητε), čo by mohlo
znamenať, že tento dlh sa týka nielen Sókrata, ale aj Kritóna, či dokonca všet-

43 Porphyrius, Ad Marcellam 34; Porphyrius, Vita Platoni 2.25–27; Marinus, Vita Procli 29–31 atď.
44 Por. Corpus Hermeticum 2,6,9,14.
45 S Nietzscheho výkladom súhlasia viacerí súčasní interpreti: Carafides, J. L., The Last Words of
Socrates. Platon, 23, 1971, No. 2, s. 230; Jackson, B. D., The Prayers of Socrates. Phronesis, 16,
1971, No. 1, s. 16; Nehamas, A., The Art of Living: Socratic Reflections from Plato to Foucault, c.d.,
s. 157–188; White, S. A., Socrates at Colonus: A Hero for the Academy. In: Reason and Religion
in Socratic Philosophy. Eds. N. D. Smith – P. B. Woodruff. Oxford, Oxford University Press 2000,
s. 159. O Sókratovi ako dekadentovi, ktorý ide vedome proti bolestnému životu, uvažuje aj Jan
Patočka (Sókratés. Praha, SPN 1990, s. 27). Por. Mostov podrobný výpočet autorov, ktorí prebe-
rajú nietzscheánsku interpretáciu (Most, G., A Cock for Asclepius, c.d., s. 100–103). Glenn Most
konštatuje na základe dobových reálií, že novoplatónsky výklad posledných Sókratových slov
by bol v klasických Aténach 4. stor. pred Kr. nepredstaviteľný. Por. taktiež poznámku Georga
Dumézila (Le Moyne noir en gris dedans Varennes, c.d., s.145) na adresu  Lamartinovej poémy
La Mort de Socrate (1823), že predstava smrti, ktorou sa liečime z choroby života, nie je vlastná
klasickej gréckej kultúre. Zdá sa, že nie je vlastná ani helenistickej kultúre – pre stoikov je smrť
miestom potvrdenia ich zdatného života – mudrc môže za určitých okolností ospravedlniť sa-
movraždu, ktorá je konečným potvrdením jeho slobody (por. Seneca, Epistula 71, 8–15). V po-
dobnom duchu hovorí Epikúros (Epistula ad Menoeceum 126), že mudrc sa ani nezrieka života,
ani sa nebojí nežitia – starosť o dobrý život je zároveň starosťou o dobrú smrť.
46 Plato, Phaedo, c.d., s. 225. Poznamenajme, že Kebés nakoniec prijíma všetky Sókratove námiet-
ky bez ďalších výhrad (Faidón 107a2–3).
47 Por. Platón, Apológia 38a5.
 Vladislav Suvák 333

kých prítomných, t. j. Apollodóra, Kritobúla, Hermogéna, Epigena, Aischina,

Antisthena, Klésippa, Menexena a ďalších (59b6–9).48
Jedna zmienka, ktorá zaznela v dialógu už skôr – o misologoch (μισόλογοι;
89d), ktorí stoja v protiklade k tým, ktorí sa riadia rozumnými rečami
(λόγοι) –, by mohla odkazovať na „chorobu“ v sókratovskom zmysle: Misolo-
gia je „choroba duše“, či presnejšie neschopnosť vyliečiť dušu z nesprávnych
logoi, ktoré sú príčinou nešťastného života. V tomto zmysle by bol Sókratés
skôr v pozícii lekára než pacienta.49 A možno práve tento motív chce Platón
zdôrazniť.
Posledné Sókratove slová odkazujú na dva mody, v ktorých sa vzťahujeme
k sebe samým: ἐπιμέλεια („starosť“) a ἀμέλεια („zanedbávanie“).50 Sókratés
sa prihovára nielen ku Kritónovi, ale aj k ostatným prítomným, keďže pou-
žíva plurál v 2. osobe: dajte Asklépiovi kohúta, nezanedbajte to (μὴ ἀμελήσητε;
118a8).51 Sloveso v 1. osobe sa spája so slovesami v 2. osobe, či presnejšie
1. osoba je nahradená 2. osobou, čo znamená, že Sókratova reč sa týka všet-
kých prítomných.52 Výzva „nezanedbajte“, „nezabudnite“, „myslite na to“
zas a znova pripomína najdôležitejšiu úlohu, ktorá je človeku uložená podľa
Platónovej Obrany – starosť o seba a druhých. Pritom nejde iba o dodržanie
rituálu, ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad – Sókratés nevysvetľuje, prečo
chce obetovať kohúta, hoci takéto vysvetlenie by bolo namieste, ak by sa obe-
ta vykonávala po úspešnej liečbe v Asklépione. Okrem toho Sókratés používa
plurál (najprv v 1. osobe a potom v 2. osobe), ktorým zdôrazňuje spoločný
charakter tejto obety. Viaceré okolnosti naznačujú, že Sókratés pripomína

48 Nietzsche a  mnohí ďalší interpreti vzťahujú „dlh“ iba k  Sókratovi. Por. Nietzscheho preklad
Sókratových slov, kde sa opakovane objavuje ich: Oh Kriton, ich bin dem Asklepios einen Hahn
schuldig; resp. Ich bin dem Heilande Asklepios: einen Hahn schuldig (Nietzsche, F., Sämtliche Wer-
ke. Kritische Studienausgabe. Bd 6, c.d., s. 67). Na plurál v Platónovom texte upozornili až novší
interpreti, ako G. Dumézil (Le Moyne noir en gris dedans Varennes, c.d., s. 140) alebo G. Most
(A Cock for Asclepius, c.d., s. 105–106), ktorý ukazuje, že podobným spôsobom používa Sókra-
tés plurál vtedy, keď sa obracia na celú skupinu (Faidón 115d6, 117e2).
49 Možnosť, že Sókratés hovorí ako lekár, a nie ako pacient, spochybňuje D. Frede (Platons „Phai-
don“, c.d., s. 171). Opačný názor zastáva P. C. Santilli (Socrates and Asclepius: The Final Words,
c.d., s. 31–32): Sókratés nehovorí ako pacient, ale ako liečiteľ duší, ktorý ďakuje skrz Asklépia za
svoju schopnosť liečiť pomocou rozhovorov Apollónovi, patrónovi všetkých liečiteľov.
50 Por. Faidón 107c-d; Kloss, G., Sokrates, ein Hahn für Asklepios und die Pflege der Seelen. Gymna-
sion, 108, 2001, Nr. 3, s. 238–239.
51 Sókratés sa obracia rovnakým spôsobom (plurál imperatív) na prítomných v  pasáži 115d7:
ἐγγυήσασθε („zaručte sa“) alebo v pasáži 117e2, keď ich vyzýva, „konajte s rozvahou a buďte
silní“ (ἄγετε καὶ καρτερεῖτε).
52 Por. Most, G., A Cock for Asclepius, c.d., s. 97. Sókratove posledné slová môžeme rozdeliť do
dvoch častí, v prvej sa obracia na Kritóna, v druhej časti používa plurál imperatív. Medzi obi-
dvomi časťami sa nachádza spojka ἀλλὰ (vo význame „ale“, „avšak na druhej strane“), ktorá
sa neprekladá, aj keď je silne adverzatívna (Smyth, H. W., Greek Grammar. Cambridge, Harvard
University Press 1984, § 2775), čo by mohlo znamenať, že Sókratés sa obracia v druhej časti na
všetkých prítomných (na rozdiel od prvej časti, v ktorej sa obracia na Kritóna).
334 K interpretácii Sókratových posledných slov

svojim druhom úlohu filosofie ako „liečiteľky duše“.53 Filosofia lieči tým, že
pomáha odstraňovať z duší nesprávne mienky. Sókratovský rozhovor umož-
ňuje každému z jeho účastníkov (vrátane Sókrata) zbaviť sa chybných pred-
stáv o sebe samom a o tom, čo robí jeho život šťastným.54 Viaceré súvislosti
teda poukazujú na to, že Sókratove posledné slová sú potvrdením terapeutic-
kej úlohy filosofie ako „starosti o dušu“.55
V tomto duchu ich interpretuje Michel Foucault. Posledné slová, ktoré vy-
riekol Sókratés predtým, ako sa navždy odmlčal – μὴ ἀμελήσητε (nezanedbajte
to) –, číta ako výzvu nasmerovanú k jeho bezprostredným žiakom a možno aj
k ich nasledovníkom: Nezanedbajte obetu!, čo (nepriamo) znamená: Starajte
sa o seba samých! Nezabudnite obetovať bohu, ktorý nám pomáha v liečbe, t. j.
v úsilí starať sa o seba samých!56
V prospech Foucaultovej interpretácie hovorí bezprostredný kontext, do
ktorého Platón zasadil Sókratove enigmatické slová, ako aj celková štruktú-
ra dialógu. Na Kritónovu otázku, ako by mohli Sókratovi pomôcť prítomní
žiaci, odpovedá (115b5–c1): „To, čo hovorím stále, (...), nič nového – že keď sa
budete starať sami o seba, poslúžite svojím konaním mne aj mojej rodine aj
sebe samým. (...), ale keď sa nebudete starať o seba samých a nebudete chcieť
nasledovať akoby v stopách to, čo bolo povedané teraz aj predtým, a nebu-
dete podľa toho žiť, tak bude všetko zbytočné...“ Starať sa o seba samých
(ἐπιμελεῖσθαι ἑαυτῶν) znamená v tomto kontexte žiť podľa rozumných prin-
cípov (λόγοι), ktoré je treba na jednej strane neustále preverovať, skúmať,
hľadať (sókratovský motív), a na strane druhej vzťahovať k pravým skutoč-
nostiam (dobru, kráse, spravodlivosti a všetkým veciam označovaným výra-
zom „súcno samé“, αὐτὸ ὃ ἔστι; 75d2), ktoré nás zaväzujú konať pravdivo (pla-
tónsky motív). Význam „starania sa o seba“ ako „zvládania veci“ má takisto
sloveso ἄγειν, ktorým sa Sókratés obracia na prítomných v pasáži 117e2: „za-
chovajte pokoj a buďte silní“ (ἀλλ‘ ἡσυχίαν τε ἄγετε καὶ καρτερεῖτε). Sloveso ἄγειν
sa tu spája so slovesom καρτερεῖν, ktoré odkazuje na potrebu hľadať v sebe

53 Dôvody neštandardného prepisovania gréckeho slova φιλοσοφία („filosofia“, a ďalších odvo-

dených slov, „filosof“, „filosofický“ atď.) s grafémou „s“ vysvetľuje stať: Suvák, V., Prečo by
nemohla byť filozofia ako filosofia, alebo o jednom malom nenápadnom „s“. Filozofia, 55, 2000,
č. 5, s. 395–399.
54 G. Dumézil (Le Moyne noir en gris dedans Varennes, c.d., s. 159–160) pripomína v tejto súvislosti
Platónovho Kritóna, v ktorom Sókratés zbavuje svojho druha nesprávneho presvedčenia o tom,
že by mal utiecť z väzenia. Podľa Dumézila je Platónov Kritón vodidlom k pochopeniu Sókrato-
vej poslednej vôle vo Faidónovi. Por. taktiež prednášku Michela Foucaulta z 15. februára 1984
(Le courage de la verité. Le gouvernement de soi et des autres II. Paris, Presses universitaires de
France 2002, s. 87–99), v ktorej posilňuje Dumézilovu argumentáciu odkazom na dve pasáže
z Platónovho Faidóna (85b-89a a 90e).
55 Por. Burnet, J., The Socratic Doctrine of the Soul. London, British Academy 1916, s. 11–13.
56 Foucault, M., Le courage de la verité. Le gouvernement de soi et des autres II, c.d., s. 104.
 Vladislav Suvák 335

vytrvalosť a odvahu, čo by sme mohli považovať za nepriame pripomenutie

požiadavky starosti o seba.57
A nakoniec aj celková výstavba Faidóna by mohla slúžiť ako praktický prí-
klad filosofickej starosti. Rámec dialógu naznačuje hneď úvodná Sókratova
reč o smrti a nesmrteľnosti (63e–69e), ktorá sa nesie v orficko-pythagorov-
skom duchu (62b) – mohli by sme dokonca povedať, že má podobnú úlohu ako
mýtus o Pravej Zemi v závere dialógu (107c–115a), t. j. nespája sa s argumentá-
ciou, ale odvoláva sa na vieru a presvedčenie.58 Témou reči je filosofova starosť
o smrť (μελέτη θανάτου; 81a1–2): Sókratés sa nebojí smrti, aj keď väčšina ľudí ju
pokladá za veľké zlo. Pravý filosof (ἀληθῶς φιλόσοφος; 64e2–3), milovník vede-
nia (φιλομαθές; 82c1) sa nestará o telo (περὶ τὸ σῶμα θεραπείας; 64d8), nestará sa
o žiadosti, strachy, lásky, preludy, malichernosti, vojny a rozbroje – zameria-
va sa na dušu, lebo tá dosahuje pravdu, skutočné súcna, a to čisto rozumovou
činnosťou (λογίζεσθαι; 65c2), ktorá sa musí oprostiť od telesnosti, od tohto zla
(κᾰκός; 66b6) prinášajúceho klam. Preto sa duša nesmie nechať viesť sluchom
ani zrakom, bolesťou ani rozkošou. Skutočné súcna (ako spravodlivosť, krá-
sa, dobro) nie sú telesné. Ak chceme poznávať, musíme sa dívať samou dušou
na veci samé, a to všetko môžeme učiniť až po smrti – počas života sa nám
to podarí len čiastočne, ak sa nenecháme nakaziť prirodzenosťou tela (67a5).
Sókratov filosofický program je zrejmý: musí čo najväčšmi očistiť dušu od
tela (67a–b), lebo len čistí (καθαροὶ) budú poznávať sami skrz seba všetko to
rýdze (τὸ εἰλικρινές) a pravdivé (τὸ ἀληθές; 67b1). Sókratova starosť o smrť je
v tomto kontexte akýmsi zavŕšením filosofickej starosti, ku ktorej vyzýva
všetkých Aténčanov v Platónovej Obrane 29d: počas života sa nemajú starať
o peniaze, povesť a česť, ale o rozum, pravdu a dušu, aby bola čo najlepšia.59
Vo Faidónovi sa Sókratés zmieňuje o nádeji, že až po smrti získa to, o čo sa
usiloval po celý svoj život (67b10).
Nasledujúci rozhovor Sókrata s Kebétom a Simmiom sa podobá výchov-
ným lekciám, aké poznáme z iných Platónových dialógov. Priebeh rozhovo-
ru je obrazom výchovy, ktorá sa uskutočňuje v dvoch fázach.60 V prvej fáze

57 V sókratovskej literatúre sa prisudzuje Sókratovi καρτερία („vytrvalosť“) ako jedna z najdôleži-

tejších zdatností konania – spolu so „sebaovládaním“ (ἐγκράτεια) a „sebestačnosťou“ (αὐτάρ-
κεια) tvoria „triádu“, ktorá charakterizuje neustálu starosť o seba (ἐπιμέλεια ἑαυτοῦ); por. An-
tisthenés, zl. SSR V A 12 z Diogena Laertia VI 2; Xenofón, Spomienky na Sókrata I 2,1–2; I 2,19–24;
Platón, Symposion 220a (Alkibiadov opis Sókrata) atď.
58 Por. spojenie μῦθον λέγειν καλόν (110b1).
59 Sókratova reč o smrti a nesmrteľnosti (Faidón 63e–69e) má byť akýmsi zavŕšením jeho obrany
pred aténskymi sudcami (63b2, 69d7).
60 Ronna Burgerová (The Phaedo: A Platonic Labyrinth, c.d., s. 1–13) ukazuje, že Platón zámerne
rozdelil dialóg Faidón do dvoch častí, ktoré od seba oddeľuje presne v strede pasáž o misologii:
tieto dve časti podľa nej poukazujú na napätie medzi starosťou o seba (strach zo smrti, nádej
na nesmrteľnosť) a starosťou o logoi (strach z misologie, umenie rozumného zdôvodňovania).
336 K interpretácii Sókratových posledných slov

(69e–88c) sa prítomní zaoberajú tromi pokusmi o zdôvodnenie nesmrteľnos-

ti duše. Z hľadiska misologie (89d) sa ukazuje, že žiadne logoi, t. j. ani Sókra-
tove, ani ostatných prítomných, nie sú dostatočne zdôvodnené.61 Druhú fázu
(91c–115a) tvorí niekoľko (výrazne platónskych) úvah, ktoré majú vo vzťahu
k logoi (výrazne sókratovský) terapeutický charakter.62 Najprv sme svedka-
mi Sókratovho vyvracania Simmiovho návrhu, aby sme dušu uchopili ako
harmóniu (91d–95e). Po dlhšom Sókratovom zamyslení nasledujú spomien-
ky na to, prečo sa odklonil od prírodných skúmaní a nahradil ich „druhou
plavbou“ smerom k ideám (95e–102a): pravá príčina vecí nie je zjavná, preto
sa musíme dostať do oblasti logu a poznať, že krásne veci sú krásne krás-
nom, spravodlivé veci sú spravodlivé spravodlivosťou atď.63 Potom nasleduje
v poradí štvrtý pokus o zdôvodnenie nesmrteľnosti duše, založený na príči-
nách vznikania (102b–107b).64 Nakoniec si prítomní vypočujú eschatologický
mýtus o Pravej Zemi, ktorý má podporiť filosofickú vieru, že starosť o dušu
v tomto (telesnom) živote bude odmenená lepším (duševným) životom po
smrti (107c–115a). Mýtus o Zemi by sme mohli poňať ako zavŕšenie Plató-
novej terapie, ktorá sa vzťahuje k úvodnej Sókratovej reči o postoji filosofa
k smrti a nasledujúcej diskusii o nesmrteľnosti duše. Zdôraznenie spoloč-
ného charakteru úvah tvoriacich druhú fázu nájdeme v pasáži 90e4–91a1,
v ktorej Sókratés povzbudzuje ostatných, aby urobili všetko pre dosiahnutie
zdravého stavu svojich logoi – „tí ostatní pre budúci život, ja už len pre blí-
žiacu sa smrť“.65

61 Poznamenajme, že ak spojíme misologiu s „túžbou po víťazstve“ (φιλονικία), ktorá je protikla-

dom „túžby po múdrosti“ (φιλοσοφία; Faidón 91a2–3), tak aj Sókratés sa môže prejaviť v urči-
tých situáciách ako „milovník víťazstva“ (φιλόνικος), k čomu sa sebaironicky priznáva v pasáži
89c3–4, kde hovorí, že si ostrihá vlasy a nenechá si ich narásť skôr, kým nezvíťazí nad úsudkami
Simmia a Kebéta. Sókratés tým chce zdôrazniť, že zmyslom dialektického rozhovoru nie je zví-
ťaziť, ale zachrániť či uzdraviť logoi (por. 90e4-91a1). Dôležitejšia než mienka Sókrata je pravda,
starosť o pravdu (91b–c).
62 Na terapeutický charakter druhej časti dialógu ako súčasti Sókratovej výchovnej lekcie upo-
zorňuje J. Crooks (Socrates’ Last Words: Another Look at an Ancient Riddle, c.d., s. 117–125).
Podporu pre takýto výklad by sme mohli hľadať v pasáži 89a, v ktorej sa Faidón vyznáva Eche-
kratovi, akú radosť mal z celého rozhovoru: Sókratés nebol iba pohotový, ale aj láskavý k svojim
mladým spolubesedníkom. A  vzápätí konštatuje (89a5): „…ako bystro postrehol náš dojem
z tých rečí a ako dobre nás vyliečil…“ V tejto pasáži by sme mohli takisto hľadať odpoveď na
otázku, čoho sa týka obeta Asklépiovi, ku ktorej Sókratés vyzýva prítomných.
63 Sókratés zdôrazňuje (100b), že o tejto „druhej plavbe“ hovorí vlastne od začiatku celej rozpra-
vy (por. 65d).
64 Voči poslednému Sókratovmu pokusu o zdôvodnenie nesmrteľnosti duše nemajú spolubesed-
níci žiadne námietky – Kebés je presvedčený úplne, Simmias má už iba malé pochybnosti, ale
nevie ich vyjadriť (107a–b).
65 Ako poznamenáva J. A. Arieti (Interpreting Plato: The Dialogues as Drama. Savage, Rowman and
Littlefield 1991, s. 220), hlavnou témou Faidóna nie je nesmrteľnosť duše, ale odvaha, s akou
Sókratés pristupuje k svojej smrti.
 Vladislav Suvák 337

V tomto zmysle môžeme povedať, že najdôležitejšia úloha, ku ktorej vyzý-

va Platónov Sókratés svojich žiakov a vlastne aj nás, čitateľov dialógu, je sta-
rosť o seba a druhých.66 Táto starosť sa uskutočňuje v dialektickom rozhovo-
re, ktorý nám pomáha očistiť dušu od nezdravých, nepravdivých mienok.67
Starosť o seba je zároveň starosťou o druhých, lebo Sókratés sa v priebehu
rozhovoru očisťuje rovnako ako jeho najbližší, ktorým pomáha pri očisťova-
ní ich duší. V Platónovom Faidónovi sa starosť o seba (ἐπιμέλεια ἑαυτοῦ) vyme-
dzuje ako starosť o dušu (ἐπιμέλεια τῆς ψυχῆς), ktorá je v konečnom dôsledku
starosťou o pravdu (ἀλήθεια; 91b–c). Ak je duša skutočne nesmrteľná, nesmie-
me ju zanedbávať – vyžaduje si našu neustálu pozornosť, a to nielen pre čas
nášho života, ale pre všetok čas (107c). Ak sa chce duša zachrániť od zla, musí
sa stať čo najlepšou a najrozumnejšou – to je základná úloha výchovy. Vďaka
tejto úlohe, ktorú si osvoja Sókratovi nasledovníci (od Antisthena, Aischina,
Platóna, Xenofónta až po Seneku, Marka Aurélia a Epiktéta), sa rozvinie jedna
vplyvná línia antického myslenia, pre ktorú sa stane spôsob života najdôle-
žitejšou vecou človeka.

66 Starosť o seba je zdôraznená Faidónovým opisom Sókratovho dôstojného umierania: Sókratés

nielen žije, ale aj zomiera ako šťastný muž, ktorý po celý svoj život konal v  súlade so zdat-
nosťou, a  preto sa nebojí umierania (58e3; 63e–64a atď.). Starosť o druhých je zdôraznená
Sókratovým záujmom o jeho druhov, ktorých vyzýva k naplneniu filosofického spôsobu života,
pre ktorý sa spoločne rozhodli a zotrvávajú v ňom navzdory mienke väčšiny Aténčanov, ktorá
odsúdila Sókrata (115b5–c1).
67 Por. 115e5–6: „hovoriť nesprávne nie je iba chybou proti samotnej reči, ale spôsobuje aj čosi zlé
dušiam.“
338 K interpretácii Sókratových posledných slov

SUMMARY
Towards an Interpretation of Socrates’ Last Words
The article addresses various approaches to the interpretation of Socrates’ last words
in Plato’s Phaedo 118a7–8. Some of the traditional interpretations read his final state-
ment literally and understand it as being about an unfulfilled debt to Asclepius. The
majority of modern interpretations, however, give his last words an allegorical mean-
ing, but each understands them differently. The article shows that, on the basis of
linguistic analysis and the overall context into which they are inserted, we can see
them as being a demand to have an unceasing concern for oneself and others, which
relates not only to Socrates and his closest students, but also to us, the readers of
Plato’s dialogue.

Keywords: Socrates, Plato, Phaedo, care for the self and others, care for the soul

ZUSA MMENFA SSUNG

Zur Interpretation der letzten Worte von Sokrates
Der Artikel befasst sich mit verschiedenen Interpretationsansätzen der letzten Worte
des Sokrates in Platons Phaidon 118a7–8. Ein Teil der traditionellen Interpreten liest
Sokrates wörtlich und versteht seine Worte als unerfüllte Schuld gegenüber Asklepi-
os. Die meisten modernen Interpreten verstehen Sokrates´ Worte allegorisch, wobei
jedoch jeder ein anderes Verständnis hat. Der Artikel zeigt, dass wir Sokrates’ letz-
ten Worten auf Grundlage einer Sprachanalyse und des Gesamtkontextes, in den sie
eingebettet sind, die Bedeutung einer Aufforderung zur beständigen Sorge um sich
selbst und um Andere zuschreiben könnten, was jedoch nicht nur Sokrates und seine
Schüler, sondern auch uns, die Leser von Platons Dialog betrifft.

Schlüsselwörter: Sokrates, Platon, Phaidon, Sorge um sich selbst und um Andere,

Sorgen fur die Seele