Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave

Katedra slovenskej literatúry a literárnej vedy

TEÓRIA LITERATÚRY
(úvod do vybraných problémov)
DOPLNOK K 3. KAPITOLE SKRÍPT
–
METAFORA
NA PÍSOMNÚ SKÚŠKU Z PREDNÁŠOK

Andrea Bokníková

Bratislava 2023

1
 METAFORA

Definícia metafory

Poznámka: stačí ovládať to, čo je väčším písmom – s veľkosťou 12; pasáže menším
písmom (s veľkosťou 10) slúžia ako príklady na pochopenie látky, alebo na jej doplnenie: ak Vás
metafora zaujíma, môžete si ich prečítať. Netreba sa naučiť mená, sústreďte sa na pojmy.
„Účinnosť metafory dosahuje hranice božej tvorby, metafora medzi reálnymi vecami vytvára imaginárne
útesy, kvitnúce vzdušné ostrovy“ (španielsky esejista Jos é Or t ega y Ga ss et , 1924; 1994, s. 29)
„Metafora je stavebný princíp básne, je básnikovou klasifikáciou, okom, ktoré sa díva a vidí“
(slovenský básnik Mi lan Rúfus , 1968, s. 211)

Kľúčom do tvorby autorskej individuality, skupiny či literárneho obdobia môže byť

metafora. Jej aktuálna definícia je takáto: „METAFORA ako druh obrazného vyjadrenia
(trópu) vzniká usúvzťažnením 2 odlišných javov, na ktoré sa viažu slovné výrazy, na
základe podobnosti“ (J. Zambor, 2010, s. 11).
Novšia teória literatúry pomenovala 2 jej základné zložky:
1. REFERENT (neobrazná zložka), čiže metaforizovaný výraz
2. METAREFERENT (obrazná zložka), čiže metaforický výraz
(J. Zambor, 2010, s. 12, pri pomenovaniach referent a metareferent sa odvoláva na Z. Mathausera, 1994).

Môj príklad: v básni je slnko pomenované ako žeravá guľa, čiže

žeravá guľa – metafora

žeravá guľa – metareferent, metaforický výraz slnko – referent, metaforizovaný výraz

Metareferent by mohol mať aj takúto podobu:

žeravá guľa slnka

Možné je rozlíšiť EXPLICITNÚ METAFORU (J. Zambor, 2010, s. 12), napr. žeravá
guľa slnka – v básni je pomenovaný metareferent aj referent, a IMPLICITNÚ
METAFORU (čistú, eliptickú), napr. žeravá guľa – až z kontextu básne by vyplynulo, že ide
o slnko.
Vítané bude, ak si pripravíte (na seminár, na skúšku) svoj vlastný príklad metafory, na ktorom vysvetlíte jej
zložky, ako aj rozdiel medzi explicitnou a implicitnou metaforou.

Druhy metafory
Komplexný prehľad druhov metafory aj so širokým registrom zvláštnych prípadov
poskytol Ján Zambor. Nazval ho „stručnou taxonómiou metafory“ (J. Zambor, 2010, s. 11).
Pokračoval: „Neobišlo sa to bez nevyhnutnosti vyznačiť nové druhy metafory a vytvárať nové pojmy“
(tamže). Poznámka: Všade tam, kde preberám pojem alebo členenie, uvádzam zdroj, aj tam však vo veľkej väčšine
prípadov používam moje príklady.

Podľa toho, z akej oblasti je metareferent, vznikajú druhy

metafory ZO VŠEOBECNÉHO VÝZNAMOVÉHO HĽADISKA (J. Zambor, 2010,
s. 20 – 24):

1. ANTROPOMORFNÁ metafora (personifikačná metafora, personifikácia):

je POĽUDŠTENIE – vlastnosti, prejavy alebo spôsoby konania človeka sa prenášajú
na prírodu a veci. Metareferent je teda zo sveta ľudí.
2
 Daj, bože, slnko rudé, slnko rudé.
nebesiam po zem nech narastú vlasy, V stromoch s bázňou šepotalo:
(Laco Novomeský: Stretnutia) (Ivan Krasko: Balada o smutnej panej, ktorá umrela)

KOMENTÁR UKÁŽOK:
Ide o pripodobnenie padania dažďa Ide o pripodobnenie dopadu slnka na stromy
k rastu ľudských vlasov. k ľudskému prejavu – šepotu (môžeme si predstaviť
aj šum stromov).
V obidvoch prípadoch ide o antropomorfizáciu prírody.

2. NATURIFIKAČNÁ metafora (naturifikácia) (J. Pavelka, 1989), podľa J.

Zambora aj naturomorfná metafora (2010, s. 20)
je SPRÍRODNENIE – vlastnosti alebo javy prírody sa prenášajú na človeka alebo
veci, ktoré sa tak zobrazujú cez podobu krajiny, rastlinstva, živočíšstva i anorganickej prírody,
ovzdušia, počasia, vesmíru atď. Metareferent je teda zo sveta prírody:
tvoje ruky biele, konáre stratené Zložky tejto metafory:
(Ivan Kupec: Šeptané do mušle) metareferent: konáre, referent: ruky

KOMENTÁR UKÁŽKY:
Ide o pripodobnenie ľudských rúk
ku konárom – súčastiam stromu či kríka.
Ide o naturifikáciu človeka, časti jeho tela.

Metareferent môže byť aj z anorganickej prírody – môže ním byť kameň či krajina
bez života, napr. priepasť:

U poetky E l en y Ka m en i cke j naturifikačná metafora, čiže naturifikácia priepasť rúk signalizuje veľké
prázdno namiesto objatia, alebo aj to, že láska môže byť pre človeka nebezpečná:

Až priepasť rúk mojich sčerná už pre Teba –

sama to prečítam z vychladlej dlane...
(Elena Kamenická: Čierne stretnutie, 18)

Lyrická hrdinka si je vedomá toho, že pre muža je nebezpečná (ako priepasť) a predvída, že ten, ku
ktorému sa obracia (slovami: pre Teba), si to uvedomí a citovo voči nej ochladne.

Poddruhmi NATURIFIKAČNEJ metafory sú

zoomorfná metafora a fytomorfná metafora.

Zoomorfná metafora – vlastnosti zvierat, resp. živočíchov sa prenášajú na človeka

alebo veci, pričom takáto metafora sa nazýva aj animalizačná alebo faunizačná (J. Zambor,
2010, s. 20). Metareferent je teda zo sveta živočíšnej ríše, fauny:
Mihalnice ti odlietajú Z Váhu ma vytrhli, puklinou za mnou zavyl.
(Ľubomír Feldek: Zaspávaš) (Ján Šimonovič: Odchod)

KOMENTÁR UKÁŽOK:
Ide o pripodobnenie pohybu mihalníc Ide o pripodobnenie miesta v rieke, kde sa subjekt topil,
k letu, odlietaniu vtákov (môžeme si predstaviť k ústam zvieraťa – dravca (zavyl nám môže evokovať
odpútavanie sa z reality do sna). hukot riečneho prúdu).

Ide o naturifikáciu, presnejšie povedané Ide o naturifikáciu, presnejšie povedané

o zoomorfizáciu človeka, na ktorého sa o zoomorfizáciu rieky Váh.
subjekt obracia.

V nasledujúcej ukážke slovo „hmyz“ evokuje nepríjemné, dotieravé pohľady ľudí, ktorí majú prísť:
Prikryli všetko, aby nesadal hmyz pohľadov. (Ján Ondruš: Okolo matky)

3
 Fytomorfná metafora – vlastnosti rastlín, stromov, kríkov a ich plodov sa prenášajú
na človeka alebo veci, niekedy sa nazýva aj flórizačná (J. Zambor, 2010, s. 20). Metareferent
je teda zo sveta rastlinnej ríše, flóry:
Jahoda tvojich perí od toho Doma ma čakajú a mame slza klíči
červeneje a dozrieva (Ján Šimonovič: Odchod)
(Ján Smrek: Január)

KOMENTÁR UKÁŽOK:
Ide o naturifikáciu, presnejšie povedané Ide o naturifikáciu, presnejšie povedané
o fytomorfizáciu človeka (detailu tváre ženy). o fytomorfizáciu človeka (maminho prejavu, slzy).

Já n Zam bor uviedol ešte iné druhy naturifikačnej metafory (priradím k nim moje príklady), sú nimi napr.
kozmická: „Tvárou som mesiac“ (J. Ondruš: Šialený mesiac), „Káva, / ten tmavohnedý model galaxie“ (T.
Lehenová: Reportáž z istého pracoviska), meteorologická: „v daždi spomienok“ (E. Kamenická: Čierne
stretnutie 7), minerálová: „mramorový vánok“ (H. Fiebigová: Tebe); pod reifickú metaforu (vysvetlenú nižšie)
zaradil napr. metalickú: „striebro riavy“ [potoka] (I. Krasko: Moje piesne).
Ma t úš Mi kší k ozrejmil iluminatívnu metaforu – takú, ktorá súvisí so svetlom, jej metareferentom je
svetelný úkaz. Interpretoval celkovú „iluminatívnosť“ zbierky I va n a La učí ka Na prahu počuteľnosti, ale aj
celej jeho tvorby – časté motívy svetla, spájajúce sa s vitálnou silou, so slnečnou energiou, a ešte aj so spiritualitou
– s duchovným precitnutím v jaskyni (podrobne pozri M. Mikšík, 2020, s. 50, 95, 149 – 151).
V úryvku „Keď sa ozvú / krehké nápevy zimy / a sceľujú ročné obdobia, brusnice ešte len dozrievajú
/ vo vlastnom svetle“ (Brusnica v ľade) pasáž vo vlastnom svetle môžeme chápať aj ako iluminatívnu metaforu,
ktorá evokuje vitálnu silu brusníc, schopnosť ich plodov dozrieť aj v situácii, keď nemajú veľa svetla zo slnka –
báseň zobrazuje brusnice rastúce v horách a zrejúce v chladnom počasí, začiatkom októbra.

MOUNTAIN CRANBERRY – brusnica

3. REIFICKÁ metafora (reifikačná metafora, reifikácia) (V. Krupa, 1988, J.

Zambor, 2010, s. 22)
je ZVECNENIE – vlastnosti alebo procesy vecí sa prenášajú na človeka a prírodu.
Metareferent je teda zo sveta vecí, predmetov. Vzniká napr. vtedy, keď je žena pomenovaná
ako lampa, čo súvisí s tým, že ženskú symboliku básnik spája so schopnosťou priviesť na svet
nový život, pričom svetlo u neho symbolizuje narodenie dieťaťa a univerzálny zrod niečoho:
Žena je lampa na zem položená.
(Ján Stacho: Rekviem)

V inom príklade na reifickú metaforu je rúcho (slávnostný odev) metaforou poľa

s obilím, jeho pomenovaním v situácii žatvy sa zdôrazňuje oslava úrody:
„Pomáhaj vám Pánboh!“ na gazdu vtom zvolám,
ako kosiac zdola šíry riadok ženie
naproti mne, rovno koscov vôkol, poliam
zadierajúc rúcho v zlato premenené.
(P. O. Hviezdoslav: Oráč a kosec)

Druhov metafory je mnoho, v poézii je napr. častá hudobná (muzikálna) metafora, aj tú J. Zambor
vymedzil zo všeobecného významového hľadiska (2010, s. 23): „Naladím struny rúk / k smutným hrám“ (V.
Štepanovičová: Črepy). V tomto prípade ide zároveň o reifickú metaforu, o zvecnenie časti ľudského tela – rúk.
Lyrická hrdinka akoby splynula s hudobným nástrojom, hudba evokuje jej sebavyjadrenie. Zaujímavé, že tu
nastáva ešte aj revitalizácia lexikalizovanej metafory (prítomnej v bežnej reči), bežne povieme o človeku, že sa
na niečo alebo niekoho naladil – dostal sa do psychického či citového stavu, ktorý je s ním v súlade.

4
 Jednotlivým druhom metafory sa neraz dávajú názvy práve podľa METAREFERENTA,
ale nie je to tak vždy.
Spomeňme ešte veľmi častý druh súvisiaci s gramatikou – METAFORU V
GENITÍVNOM SPOJENÍ, čo je novší a presnejší termín, starším termínom je genitívna
metafora. Jej pojmové spresnenie zaviedol J. Zambor (2010, s. 26).
Vezmime do úvahy poetickú metaforu: jahoda úst (Ján S mrek) v zobrazení ženy, či
depoetizačnú – neprikrášľujúcu, „drsnú“ metaforu hmyz pohľadov (Ján Ondruš) v zobrazení
nepríjemných, až dotieravých pohľadov. Aj pre ne platí, že mefareferent jahoda a v druhom
prípade hmyz nie je v 2. páde – v genitíve, ale spája sa so slovom, ktoré je v genitíve,
preto je presnejší nový pojem METAFORA V GENITÍVNOM SPOJENÍ než starší
pojem genitívna metafora.

V poézii sa stretávame s kombináciou rôznych druhov metafory, ako aj so znásobením

toho istého jej druhu. Pokiaľ ide o prózu, môžeme klásť otázku: na akých miestach sa
objavuje? Metafora v próze nemusí iba ozvláštňovať prostredie alebo počasie, neraz
zhmotňuje (materializuje) emócie, resp. pocity postáv. Stávajú sa tak konkrétnejšími
a čitatelia, resp. čitateľky si ich môžu názornejšie naplniť v predstavách.
V novele Dobr osl a va Chr obá ka Kaviareň lýra sa metafora vyskytuje na miestach, v ktorých rozprávač
približuje emócie hlavnej postavy – Ivana Pustaja, najmä neurčitý pocit, signál, že sa nevie rozpamätať na dôležitú
udalosť: „A tu znova – ako korkový panáčik – vynoril sa nad hladinou jeho podvedomia známy nepríjemný
pocit.“ V prirovnaní sa uplatňuje zvecnenie pocitu do podoby korkového panáčika, čiže reifická metafora.
(Panáčik býva urobený z ľahkej korkovej zátky fľaše, čo asociačne súvisí s tým, že Pustajovi sa pocit intenzívne
vynoril po tom, čo vypil víno vo vieche.)
Pasáž zároveň odkazuje na predstavu podvedomia ako niečoho tekutého. Napokon, Freud v psychoanalýze
opisoval nevedomie so sídlom pudov – libidom ako chaos, prúd nehatenej, či ťažko ovládnuteľnej energie.

Podľa „spôsobov reflektovania sveta“ (J. Zambor, 2010, s. 14) sa rozdeľujú druhy
metafory Z HĽADISKA ZMYSLOVOSTI (SENZUÁLNOSTI)
A RACIONÁLNOSTI (tamže):
1. ZMYSLOVÁ METAFORA (SENZUÁLNA) – založená na vnímaní piatimi
zmyslami a okrem toho aj na pociťovaní tepla a chladu,
2. INTELEKTUÁLNA METAFORA – založená na myslení, rozumovej aktivite a
vzdelanosti.

ZMYSLOVÁ metafora môže byť zraková (vizuálna), sluchová (auditívna), hmatová

(taktilná), čuchová (olfatívna) a chuťová (gustatívna), a okrem toho existuje ešte aj metafora
tepla a chladu (termická).
„Zmyslovou metaforou je aj synestetická, založená na spojení dvoch i viacerých
zmyslových pocitov či vnemov v jednom obraze“ (J. Zambor, 2010, s. 14).
Synestetická metafora je to isté, čo synestézia, ide o druh metafory.

Zraková (vizuálna) metafora

môže byť obrysová a farebná (chromatická), často sa navzájom prepájajú, napr. v
metafore žltý balónik, ktorá zobrazuje slnko (žltý balónik je metareferent a slnko je referent) sa
prepája predstava okrúhleho obrysu – vizuálneho tvaru so žltou farbou:

obloha ... má v ruke žltý balónik. Zložky tejto metafory:

(Ľubomír Feldek: Šansón na nedeľu) metareferent: žltý balónik, referent: slnko

Existuje aj čisto obrysová metafora: Prípadne, aj čisto farebná (chromatická):

5
 Kolotoč stojí vrkoče mu moknú Sadil žlté kvety v mojich vlasoch
(Jozef Urban: Ráno poskladaných slnečníkov). (Lýdia Vadkerti-Gavorníková: Stolárov dom)

Vo verši Jozefa Ur bana sa metaforický vzťah podobnosti utvára cez predstavu

podobného obrysu – vizuálneho tvaru vrkočov (upletených z ľudských vlasov) a reťazí na
kolotoči. V oboch príkladoch z tvorby básnikov ide zároveň o antropomorfnú metaforu, čiže o
personifikáciu – oblohy (u Ľubo míra Feldeka), kolotoča (u Jozefa Ur bana).
Osobitý prípad prináša poézia Lýdie Vadkert i-Gavorníkovej. Jej hrdinke sa pri
spomínaní vybavuje v mysli otec, ktorý už nežije. Verš „Sadil žlté kvety v mojich vlasoch“
môže evokovať spomienku na to, že keď bola dievčaťom, hladkal ju po vlasoch, ktoré mali
blonďavú farbu. Zároveň ide o fytomorfnú, resp. flórizačnú metaforu, keďže otcov láskavý
dotyk sa zobrazuje ako sadenie kvetov, niečo pekné a blahodarné, dávajúce vitálnu energiu.

Ďalšie poddruhy zrakovej (vizuálnej) metafory súvisiace s predstavou obrysu:

metafora s náznakovou geometriou a geometrická metafora
Od geometrickej metafory som odlíšila metaforu s náznakovou geometriou; v tej druhej geometrickosť nie
je pomenovaná, iba evokovaná (J. Zambor obidva prípady nazýva geometrickou metaforou, 2010, s. 15).

Keď sú v rámci metafory pomenované dva objekty či viac objektov s rovnakým tvarom,
vzniká
metafora s náznakovou geometriou, taká, v ktorej geometrickosť nie je priamo
pomenovaná (slovom kruh, romboid, štvorec, či iným), iba evokovaná.
V poézii Laca No vo meského sa utvára metafora s náznakovou geometriou napr.
vtedy, keď sa v jeho básni usúvzťažňujú hroby s kolískami, skryto aj cez ich HRANATÝ
TVAR:

tých tisíc detských hrobov pod mestami, – protivojnová báseň reagujúca

kolísky sprevracané. na 2. svetovú vojnu
(Laco Novomeský: Agitka)

Nepriamo tak vyjadruje absurditu vojnového ničenia životov, prípadne aj detské úmrtia
a vyvoláva emocionálne konotácie.

Cez metaforu s náznakovou geometriou, v ktorej je úhrnným tvarom KRUH, ale v básni nie je priamo
pomenovaný, formuluje svoju spomienku na detstvo a matku Ján St a ch o:
Mlčíme, žiari zlatá kôra chleba,
kým tichá mama poumýva riad. – báseň o detstve
Rozbila tanier. Mesiac zmizol z neba.
Keď žmýka vecheť, začína sa liať.
(Ján Stacho: V modrom svetle blesku)

KOMENTÁR UKÁŽKY:
Detské oči berú domov ako svet, mamino rozbitie taniera pripodobňujú k zmiznutiu mesiaca. KRUHOVÝ
TVAR majú nielen tanier a mesiac, ale aj kôra chleba (v prvom verši). Báseň evokuje matkine činnosti ako magické,
matka stála v centre detstva subjektu.
Stachova báseň je nielen o detstve, ale používa aj prvok detskej imaginácie. Tej je vlastná geometria. Vo
vývine kreslenia dieťaťa sa zo spleti čiar ako prvé začnú vydeľovať ŠPIRÁLA a KRUH, čo zdôraznil Boh usl a v
Ková č v knihe Zázračný svet detských kresieb (1972).

Geometrická metafora ako ďalší poddruh zrakovej (vizuálnej metafory)

Na vnímaní a predstavovaní si obrysu – vizuálneho tvaru sa zakladá aj geometrická
metafora, v nej je už priamo pomenovaný geometrický útvar, napr. kruh, romboid,
štvorec, kolmica a iné.

6
 Už spomínaný básnik Laco Novo meský spájal okrúhle tvary s detstvom, pozitívnymi
konotáciami, a hranaté či lineárne tvary u neho často evokujú stratu ilúzií a smrť.
Geometrická metafora s prvkami KUBIZMU u Novomeského prepája tragickosť s
hravosťou, pričom je nepriamym vyjadrením emócií:
kruhy sa zlomili vo štyroch uhloch.
Hľa: obraz kosý, skrivený:
romboid – zlámané trosky detských hier.
(Laco Novomeský: Pri kotrmelcoch opíc)

Evokuje tak stratu detstva, obdobia radosti. Uplatňuje sa výtvarnosť Novomeského

poézie, ktorá svojsky pretvára avantgardné inšpirácie, najmä v 30. rokoch 20. storočia.

Já n Sta ch o sa cez geometrickú metaforu zamýšľa nad kolobehom života a smrti:

Kde končí kruh
kde začína)?
(Ján Stacho: Alfa a omega)

Takáto metafora nie u Stacha častým, až príznačným prvkom výrazu ako u Novomeského, ale skôr
občasným vyústením jeho obraznosti pri zovšeobecnení.

Najviac zmyslových metafor je SYNESTETICKÝCH, pretože život aj mimo literatúry

vnímame cez prepojenie zmyslov (cez ich syntézu, čiže syn-esteticky), napr. pri slove
„citrón“ sa nám vybaví jeho žltá farba v prepojení s kyslou chuťou, pri slove „med“ jeho
lepkavosť na dotyk v prepojení so sladkou chuťou atď.
Zdôraznil to francúzsky filozof Maur ice Mer leau-Pont y, predstaviteľ
fenomenológie, v knihe Svet vnímania (v českom preklade Svět vnímaní, 2008).
Napokon, 5 zmyslov – a okrem nich aj pociťovanie tepla a chladu – fungujú vo vzájomných prepojeniach,
V prípade straty jedného z nich sa stáva, že jeho funkciu kompenzujú tie ostatné.

Príklady na synestetickú metaforu z poézie:

a vykríkla očami: – sluchovo-zraková metafora
(Miroslav Válek: Jablko) (auditívno-vizuálna)

a dlaňou hovoriť: Si krásne opálená. – hmatovo-sluchovo-zraková metafora

(Ján Stacho: Poznámky z obchodného domu) (taktilno-auditívno-vizuálna)

lavíny ozvučujú marec – sluchovo-tepelno-zraková metafora

(Ivan Laučík: Liptov) (auditívno-termicko-vizuálna)

KOMENTÁR POSLEDNEJ UKÁŽKY:

Vizuálnosť vznikne vtedy, ak si predstavíme aj zrakovo valenie sa lavíny: závisí to od našich individuálnych
konotácií. Vďaka metareferentu ozvučujú (namiesto padajú) sa utvára metafora a konotácie sa obohacujú o sluchovú
predstavu hukotu a stupňuje sa mohutnosť, v ktorej marec pôsobí aj ako ozvučený priestor, nielen ako čas.

Špecifická SYNESTÉZIA (SYNESTETICKÁ METAFORA) je príznačná pre diela

SYMBOLIZMU, vo Francúzsku vznikali od polovice 19. storočia a na Slovensku v 10. rokoch
20. storočia. Char les Baudela ire túžil tvoriť poéziu, v ktorej „si navzájom zodpovedajú,
resp. navzájom sa dopĺňajú vône, farby, tóny“, čo je parafráza z Baudelairovho sonetu
Souvztažnosti (v českom preklade), resp. Súvislosti (v slovenskom preklade).
Tento sonet preložil do češtiny napr. Ví t ěz sl a v Nez va l a do slovenčiny napr. Ján Kost r a .

7
 V SYMBOLIZME SYNESTÉZIA neraz vyjadruje pocit bez vonkajšieho podnetu, zo
spomienky, napr. v básni Ivana Kraska Plachý akord sa zobrazuje „pocit“, ktorý „akordom
plachým zvučí z hasnúcich spomienok“.
Viacerí symbolisti docenili čuch – zmysel, ktorý má schopnosť spomienku sugestívne
sprítomniť, ide u nich až o mágiu sprítomňovania cez čuch.
Ch arl es Ba udel a i r e spájal vône a pachy so sakrálnou atmosférou chrámu – s dymom kadidla
i s extatickou erotikou (obe evokuje jeho sonet Vôňa). Český symbolista Ot a kar Bř ez in a má báseň Vůně zahrad
mé duše (Tajemné dálky, 1895), v ktorej sa jeho subjektu cez závan arómy z matkiných šiat, ktorá už nežije,
pripomenie jej výčitka.

Poéziu pre všetkých päť zmyslov, úsilie umocniť, až znásobiť pocit z vonkajšieho
podnetu programovo hlásal POETIZMUS, český AVANTGARDNÝ smer z 20. rokov 20.
storočia, ktorý obrátil pozornosť na obyčajné veci z každodennosti a zobrazoval ich ako
zázračné. SYNESTÉZIOU zobrazuje intenzívne prežívanie, až vychutnávanie vonkajšieho
sveta. Ľúbostný cit podľa básnikov – poetistov pridáva všedným veciam kúzlo a vyvoláva ich
magickú transformáciu.
Metaforickosť českého štrukturalizmu i poetizmu výnimočne vysvetlila bulharská bohemistka Žoržeta
Čolakova, aj pojem „magickej transformácie vecí“, a to vo vedeckej monografii Český surrealismus 30. let (1999).

Niektoré podoby ZMYSLOVEJ METAFORY evokujú nie obrysy (línie, kontúry), ale
dynamiku živlov – energie, toky a víry, v takom prípade hovoríme o METAFORE
ZALOŽENEJ NA PREMENE SKUPENSTVA.
Pomenoval ju J. Zambor a zaujímavo ju vysvetlil pri členení z významového hľadiska – ako druh fyzikálnej
metafory.

Najčastejšia je TEKUTÁ (FLUIDNÁ) metafora, fluidizačná metafora, fluidizácia (J.

Zambor, 2010, s. 24), zakladá sa na zmene človeka, objektu či abstraktnej entity na tekuté
skupenstvo, ktoré môže byť kvapalné alebo plynné.
Uvediem príklady:
tuhé skupenstvo sa mení na kvapalné skupenstvo:
a formy tvojich údov – príhovor subjektu k tanečnici:
sa prelievali jedna v druhú. metafora zobrazuje ladné pohyby jej rúk, nôh pri tanci
(Ján Smrek: Salome)
ALEBO
niečo nehmotné – reč (inokedy sen alebo pocit) sa mení na kvapalné skupenstvo:
Kým sestra mlčí, siakne prúd jej reči neprerušovane do teplej tmy. – opis postavy jednej z 2 sestier:
(Dobroslav Chrobák: próza Kamarát Jašek) metafora zobrazuje tíchnutie jej reči

sen jej vráskou steká – opis postavy matky:

(Milan Rúfus: báseň List jednej žene) metafora zobrazuje plynutie sna, možno aj pohyb slzy po tvári pri spánku

Vo zvláštnej fluidnej metafore sa plynné skupenstvo mení na kvapalné, jedno i druhé je tekuté:
Vzduch, čiže vietor (plynné skupenstvo) sa mení na kvapalné skupenstvo:
tebe, nahej krásavici, – príhovor subjektu k žene:
jamkou chrbta vietor preteká. metafora zobrazuje vietor ako prúd vody
(Ján Šimonovič: Luna a vietor) Vždy je dôležitý kontext básne: citovaná báseň J. Šimonoviča zobrazuje
kúpanie subjektu – muža a ženy, „krásavice“ v prírode, predstava
tečúcej vody preto prechádza do predstavy iného živlu – vetra.

FLUIDNÚ METAFORU predstavuje aj taká, v ktorej prebieha pomyselná zmena

človeka, objektu či abstraktnej entity na plynné skupenstvo, čím utvára dojem éterickosti.
Nájdeme ju napr. vo verši: Prenikaj, parfum bludu, lásky, ženy od Emila Bo leslava

8
Lukáča (v básni Proti času v protivojnovej zbierke Bábel, 1944). Lukáčova fluidná metafora
vyjadruje skepsu voči ilúziám.
Špecifickým poddruhom FLUIDNEJ METAFORY je „vzduchová (vzdušná,
pneumatická, pneumatizačná) metafora“ (J. Zambor, 2010, s. 24), zakladá sa na zmene
človeka, objektu či abstraktnej entity na určitú podobu vzduchu, napr. prievan smútku
(Rudo lf Fabr y: Ja je niekto iný), vzdušná látka šiat (v bežnej reči).
Metaforickosť premien skupenstva z jedného na druhé zreteľne predvádza
metamorfózu ako podstatný princíp umeleckého zobrazenia.
Ideálne je, ak prekladateľ/prekladateľka zachová aj charakter metafor, ktoré sú príznačné pre originál. Ján
Za m bor uviedol príklad z diela St éphan a Ma l la rm éa Faunovo popoludnie v preklade Já na Šva n tn er a :
„Ružový opar tiel kiež prúdi v stíšení / povetrím hustých snov“. Zambor upozornil na to, že prekladateľ
Švantner aj teoreticky reflektoval svoje úsilie vystihnúť, že vo francúzskej moderne – u Ba udel a ir a,
Ma l l ar m éa – ide o „vyslovenie miznúcich, doslova sa vyparujúcich vnemov a dojmov“ (Zambor, 2010, s. 24 –
25), poézia ich zachytáva pre večnosť. Vysvetlivka: opar – tu vo význame jemná hmla

Po bohatej problematike ZMYSLOVEJ METAFORY spomeňme osobitný druh,

ktorým je INTELEKTUÁLNA METAFORA – založená na myslení, rozumovej aktivite a
vzdelanosti.
Vyskytuje sa v staršej i v novšej literatúre. „Príznakom intelektualizácie obraznosti je
používanie diskurzívnej (pojmovej) lexiky, odborných termínov v poézii“ (J. Zambor, 2010,
s. 17). V tvorbe druhej polovice 20. storočia sa objavuje až „chemizácia a geologizácia“ výrazu,
ktorá je súčasťou širšieho záujmu o novátorské spôsoby, akými sa dajú vyjadriť emócie (A.
Bokníková, 2012, s. 100). U Jozefa Mokoša, v apokalyptickej halucinácii, je otrávená
zemeguľa zobrazená ako „stroncium v jablku“:
zem sa trasie,
posledná krv mi v žilách stuhla, – báseň reagujúca na globálne ohrozenie civilizácie
stroncium v jablku, po výbuchu v Hirošime
(Jozef Mokoš: Praskanie krvi, IV)

V metafore pôsobí odborný termín stroncium – označuje chemický prvok, bielu bojovú, rádioaktívnu látku.

Aj v INTELEKTUÁLNEJ METAFORE môže byť dôležitá zmyslovosť

(senzuálnosť):
látka stroncium sa vizuálne, farebne (chromaticky) podobá na bielu farbu jablčnej
dužiny. Predstava otráveného jablka aj svojím guľovým tvarom evokuje zemeguľu zničenú
chemickou zbraňou.
Nemusí ísť len o oblasť odborných termínov v metafore. K INTELEKTUÁLNEJ
METAFORE patrí aj gnómická metafora (pojem M. Hamadu): taká, ktorá obrazne podáva
nadčasový výrok. J. Zambor ju nazýva „obraznou gnómou“ (2010, s. 18). Takáto metafora si
vyžaduje myšlienkové spracovanie – intelektuálnu reflexiu určitej skúsenosti.
Milan Hamada konštatoval, že v poézii Miroslava Válka majú takéto metafory
„podobu príbuznú prísloviu, pripomínajú vyslovenie pravdy alebo zákona“ (1994, s. 115):
Aj trinásťročné lásky majú svoje dejiny,
krvavé
a ako voda smutné. (M. Válek: Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať)

Gnómická metafora, čiže obrazná gnóma sa vyskytuje aj u E mila Bo leslava

Lukáča, keď jeho subjekt analyzuje ľudský cit a pocity, ktoré ho sprevádzajú, pričom svoj
úsudok niekedy sformuluje do podoby všeobecne platného výroku:
Láska je z pien.
Večnosť je deň. (E. B. Lukáč: Sľubujem, sľubuješ)

9
 V metafore „Láska je z pien“ zdôraznil, priam znázornil krátkodobé trvanie, prchavosť
lásky – svoju výpoveď sformuloval po opakovanom sklamaní. (Pena ľahko mizne.)
Význam a emocionálna atmosféra každej metafory súvisí s kontextom jednotlivej básne
či prózy. Z toho dôvodu je dôležité vztiahnuť jej druh na zmysel diela, na jeho posolstvo. Ak
aj v interpretácii básne či prózy nepoužijeme termíny pre všetky druhy metafory, ktoré sme
v nej našli, ale povedzme len pre vybrané, už to, že ich poznáme, nám umožňuje vnímať ich
cez rôzne jemnosti významov, čo môže obohatiť zážitok z čítania.
Zopakujem, že druhom metafory sa často dávajú názvy podľa METAREFERENTA.
Dôležitá je však „interakcia“ medzi referentom a metareferentom, čo zdôrazňuje „interaktívna
teória metafory“ (vyzdvihol ju J. Zambor, 2010, s. 11). V celej básni či próze býva určujúce,
najpôsobivejšie práve napätie, chvenie medzi obraznými a neobraznými významami.
Metafora teda nie je iba náhradou slova za iné, alebo dlhšej slovnej pasáže za inú. Podnecuje
rozvrstvenie významových súvislostí, ktoré sa dotvárajú pri čítaní, v každej individuálnej
čitateľskej situácii.

Poznámka. Pôvod metafory v pocitoch bázne a strachu, ďalšie druhy metafory, jej členenie z gramatického
hľadiska, jednoduchá a zložená metafora, „klasická“ a avantgardná metafora – to sú okruhy problematiky, ktoré už
budú na prednáškach v letnom semestri, v rámci PV predmetu Teória literatúry 2.

Zhrnutie vybraných druhov metafory (na zopakovanie)

Do tohto doplnku skrípt je vybraných iba niekoľko druhov metafory podľa koncepcie
Jána Zambora, ktorý ich vo svojej knihe Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu (2010, s. 11 –
38) uviedol omnoho viac.

DRUHY METAFORY ZO VŠEOBECNÉHO VÝZNAMOVÉHO HĽADISKA

 antropomorfná
 naturifikačná
o zoomorfná, čiže animalizačná
o fytomorfná, čiže flórizačná
 reifická

DRUHY METAFORY Z HĽADISKA ZMYSLOVOSTI (SENZUÁLNOSTI)

A RACIONÁLNOSTI)
 zmyslová (senzuálna)
o zraková (vizuálna)
farebná (chromatická)
obrysová
s náznakovou geometriou
geometrická
o sluchová (auditívna)
o čuchová (olfatívna)
o chuťová (gustatívna)
o hmatová (taktilná)
o metafora tepla, resp. chladu (termická)
o synestetická (spájajúca podnety pre 2 zmysly alebo viac zmyslov)
Od geometrickej metafory som odlíšila metaforu s náznakovou geometriou; v tej druhej geometrickosť nie je
pomenovaná, iba evokovaná (J. Zambor obidva prípady nazýva geometrickou metaforou, 2010, s. 15).

10
  intelektuálna
o s používaním diskurzívnej (pojmovej) lexiky
o obrazná gnóma (M. Hamada hovoril aj o „gnómickej metafore podobnej
prísloviu“, 1966; 1994, s. 115)

Druhom fyzikálnej metafory, ktorú pomenoval J. Zambor a vyčlenil ju zo všeobecného

významového hľadiska (2010, s. 24), je
 metafora založená na premene skupenstva
o tekutá (fluidná) – zahŕňajúca premenu buď na kvapalné alebo plynné
skupenstvo
o vzduchová (pneumatická, pneumatizačná)
Metaforu založenú na premene skupenstva som v tomto doplnku spomenula osobitne, a to preto, lebo sa zaujímavo
vzťahuje aj k hľadisku zmyslovosti (senzuálnosti) – s tým, že evokuje energie, toky a živly a ich dynamiku. Môže
zobrazovať procesy, ktoré sú buď zmyslovo vnímateľné, alebo nie (o tom pozri A. Bokníková 2012, s. 73 – 86).

Literatúra
BOKNÍKOVÁ, Andrea. Zo slovenskej poézie šesťdesiatych rokov 20. storočia 2. Bratislava:
Vydavateľstvo UK, 2012, s. 73 – 86, 87 – 107.
ČOLAKOVA, Žoržeta. Český surrealismus 30. let. Praha: Karolinum, 1999.
HAMADA, Milan. Báseň ako dianie zmyslu. In: Sizyfovský údel [1966]. Bratislava: Slovenský spisovateľ,
1994, s. 113 – 122.
KOCHOL, Viktor. Poézia vecí [1964]. In: Novomeský v súvislostiach. Bratislava: Print-Servis, 1996, s. 7
– 63 (najmä rozdiel medzi Novomeského a nadrealistickou metaforou).
KOVÁČ, Bohuslav. Zázračný svet detských kresieb. Bratislava: Pallas, 1972.
INŠTITORISOVÁ, Dagmar – BOKNÍKOVÁ, Andrea – HLEDÍKOVÁ, Ida – MIKŠÍK, Matúš –
TILAJČÍK, Peter. Čítanie v mysli bábkara a básnika Jozefa Mokoša. Bratislava: Slovenské centrum UNIMA,
2016.
LAKOFF, George – JOHNSON, Mark. Metafory, kterými žijeme. Přeložil Mirek Čejka. Brno: Host, 2002.
Dostupné v pdf na:
https://web.natur.cuni.cz/filosof/markos/Publikace/Lakoff%20a%20Johnson%20Metafory%20kterymi%20zijem
e.pdf
KUZMÍKOVÁ, Jana ed. Literatúra v kognitívnych súvislostiach. Bratislava : Ústav slovenskej literatúry
SAV.
KUZMÍKOVÁ, Jana. Kognitívna literárna veda. Teória, experimenty, analýzy. Bratislava: Veda,
vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2021.
Metaphors We Live By. Video v angličtine o konceptuálnej metafore podľa kognitívnych vedcov: George
Lakoff and Mark Johnson. Dostupné na:
https://www.youtube.com/watch?v=lYcQcwUfo8c
MATHAUSER, Zdeněk. Estetické alternativy. Jazyk vědy a jazyk poezie. Praha: Gryf, 1994.
MERLEAU-PONTY, Maurice. III. Objevování vnímaného světa: vnímatelné věci. In: Svět vnímaní.
Sestavila a poznámkami opatřila Stéphanie Ménasé. Přeložila Kateřina Gajdošová. Praha: Oikoymenh, 2008, s. 25
– 31. Dostupné na: https://adoc.pub/queue/maurice-merleau-ponty.html
MIKŠÍK, Matúš. K jasu a tiesni mierim. Ivan Laučík v interpretáciách. Bratislava: Literárne informačné
centrum, 2020.
MIKULA, Valér. Významová výstavba básne (J. Mihalkovič: Priložím). In: Hľadanie systému obraznosti.
Bratislava: Smena, s. 84 – 108.
ORTEGA Y GASSET, José. Dehumanizácia umenia [1924]. Preložila Paulína Šišmišová. Bratislava:
Archa : 1994, s. 4 – 35.
ŠIDÁK, Pavel. Konceptuální metafora. Konceptuální schéma. In: Slovník novější literární teorie. Glosář
pojmů. Eds. Richard Mȕller a Pavel Šidák. Praha: Academia, 2012, s. 263 – 266.
ZAMBOR, Ján. O básnickej metafore, o jej druhoch. In: Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu. Bratislava:
VEDA, vydavateľstvo SAV, 2010, s. 11 – 38.
ZAJAC, Peter. Strážayova metafora. In: MIKULA, Valér ed. Skladanie portrétu Štefana Strážaya (Zborník
z konferencie). Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2014, s. 6 – 14.

11