Priestory a 

hlasy v básnickom imagináriu Veroniky Dianiškovej

(Veronika Dianišková: Správy z nedomovov. Levoča: Modrý Peter, 2017)

Použitie utvoreného slova „imaginárium“ v titule tejto recenzie treba chápať ako
experiment, v ktorom sa recenzent umiestňuje do zrkadlovej opozície k básnickej knihe
Správy z nedomovov Veroniky Dianiškovej, v názve ktorej je tiež novotvar „nedomov“.
Tretia zbierka poézie Správy z nedomovov poetky a dramaturgičky Veroniky Dianiškovej
vyšla tri roky po druhej knihe veršov (Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh, 2014), čo je relatívne
rýchlo, keď máme na zreteliak berieme do úvahy, že po prvej zbierke Labyrint okolo rúk
(2006) poetka urobila dlhšiu publikačnú prestávku. Z časového sledu možno predpokladať, že
vnútorné zrenie poetkinho imaginárneho sveta dosiahlo integrujúci stupeň v druhej zbierke
a že ho Dianišková naďalej rozvíja, čo sa napokon aj potvrdí v textoch. Správy z nedomovov
v určitých reláciách nadväzujú na predošlú knihu veršov, vo výrazovej rovine
prostredníctvom autocitátov, podobnými postupmi utvárania umeleckej obraznosti, zatiaľ čo
vo významovej hladine vidno vonkajší (hlavne tematický, miestami aj výrazový) posun, ako
aj vnútorné, noetické premeny.

V recepcii tretej zbierky už viackrát bolo uvedené, podľa autorkinho „návodu“ na

obálke knihy, že básne vznikali v špecifickom životnom období a v atmosfére, keď pracovala
v nocľahárni a v zariadení pre chorých ľudí bez domova. Kladieme si otázku, prečo sa práve
táto sféra dostala do akéhosi priesečníka, cez ktorý autorka vypovedá o svojom svete. Už
v predchádzajúcej zbierke, sa Dianiškovej lyrický subjekt realizoval cez intímny, osobný
prehovor, zároveň reflektoval širší kultúrno-poznávací kontext. Súvzťažnosti sa prejavovali
tak cez empiricko-predmetnú zážitkovosť, ako aj cez meditatívno-spirituálne rozjímanie
v literárnych či symbolických reláciách. Predmetno-empirický svet bol u Dianiškovej
odrazom, niekedy aj pohnútkou mohutnenia jej vnútorného hlasu, ktorý občas simultánne
odrážal komplexné poznanie, tak z vlastnej skúsenosti, ako aj kultúry. Keď osobne a
duchovne klesala (do „jaskyne“), subjektka cítila náležitú potrebu po pohybe vonkajším
priestorom (cesty do Patagónie, Atacama púšte, štveranie sa po bralách...), keď vnútorne
chabla, obracala sa na rudimentárne v sebe (archetypy havranky, vlkov), snažiac sa prísť
k uchopiteľnému zmyslu, nájsť istotu, ktoré sa jej však vždy vymykali... V spoločnom bode
týchto troch zložiek, intímnej výpovede, zážitkovosti empiricko-predmetného sveta a reflexie,
či meditácie sa zintenzívňuje Dianiškovej prehovor v tretej zbierke.

1
 Dianiškovej hrdinka sa v zbierke Správy z nedomovov primárne pohybuje v sociálnom
kontexte (už v prvej básni je prítomný motív ľudí), ktorý je od konvenčného, bežného,
sociálne ukotveného ostatku sveta izolovaný, v porovnaní s ním i antisociálny. Ponúka sa
ďalšia otázka o čo autorke ide –o empatiu, sebaprojekciu, či jedno i druhé? Keď sa pozrieme
na názvy básní rozdelených do troch cyklov, zistíme striedanie časovopriestorových reálií
s prírodnými motívmi, najmä vtákov, čo vidno už v prvej časti knihy, Uhádni, kto z nich
prežije túto zimu. V druhej časti, Vtáčí atlas, v názvoch básní prevládajú motívy drobného
vtáctva (Škovránka, Drozdy, Sýkorka belasá, Plamienka driemavá, Myslím, že to bol
trasochvost, Čakanie na rybárika, včelárik) v metaforickom vzťahu k predmetnej skutočnosti.
Nekrajiny, tretia časť zbierky, obsahuje priestorové a časové reálie (Iná krajina, V cudzej
stope, Snívalo sa mi, že sa rúca svet, Zostupovanie, Čo už mám robiť, keď som dlho v  meste,
Narodil sa medzi 1501-1744). Sú to miesta nestabilné, cudzie, ale jediné, lebo „Iná krajina“ je
v pozostatkoch, bola, viac nie je (s. 50). Autorka svoj prehovor začína iniciatívou
komunikácie už v názve prvého cyklu, oslovením – „Uhádni...“ a otázkou v názve prvej
básne Čo sa stane. Potrebu nadväzovania bezprostrednejšieho kontaktu napovedá aj časť
názvu zbierky „Správy“, podávanie informácií. Z danej pozície sa vstupuje do časovo-
priestorových relácií ťažkého sveta, kde „Sú správy, ktoré neunesú vlastnú váhu“ a „Máme
strach“, (s. 5), ktorý je neistý a pod váhou neistoty rezignovaný a depresívny „Niekto príde,
niekto nepríde, varíme kávu a  čaj, v presnom poradí“, „Prídu, neprídu?“ (tamže). Atmosféru
hraničnej intimity miesta a jeho nestability zdieľa lyrický subjekt, lebo sa ocitá v
„medzimestí“ (s. 31), „poloobydliach“ (s. 33), tam sa „dotrmáca“ – ako v básni Nočná služba
(s. 17). Je to priestor síce chránený pred vonkajšími pohromami, „pred dažďom“, ale
nechránený „pred neistotou rána“ (s. 18). Priestory v Dianiškových veršoch sú obnažené a
neposkytujúce vnútorné uspokojenie či stabilitu domova.

Vtáctvo na jednej strane naznačuje voľnosť a pohyb v priestore slobodnej výšky, ale
paradox sa realizuje v skľučujúcej atmosfére „vtáčích“ básní druhého cyklu, ktorá let
znemožňuje. Konvencia významov spätá s letením, hniezdením sa teda obracia do svojho
opaku; „hniezda“ nemôžu byť domovmi, dá sa v nich ohriať, ale absentuje domové teplo,
chátrajú a utrácajú útulnosť. Subjektka tu predsa nachádza akúsi dočasné uspokojenie, no
v úzadí stále číha ohrozenie a možnosť pádu, zosypania sa: „Tu môžem chodiť aj v zime bosá,
tu všetko pevne stojí a  ty pevne dýchaš,/všetci pevne dýchate, toto hniezdo mi je
akurát,/nemusím sa báť, že spadne pri pohybe stromu počas/snehovej búrky.“ (s. 42).
Významovú ambivalenciu priestorov zosilňuje potreba po domove (vyjadrená časťami slov

2
nosných symbolov v zbierke) a nutnosť obývania neblízkych a neintímnych miest, potreba po
ukotvení a všeobecná nestálosť. V danom svete nič nie je tým, či chcelo/malo byť – je
provizórne, priepustné, „pomedzi“, ale v danej chvíli jediné. Vtáčí atlas eviduje existenciu,
ktorá je prchavá, sťahovavá, ale zároveň pod akousi záťažou vlastných krídel znemožnená sa
pohnúť ďalej. Krídla v básni Plamienka driemavá subjektka nerozpína, ba naopak, kontroluje
ich nehybnosť: „potichu našľapujem, krídla držím tesne pri tele“ (s. 42). S tým v súvislosti je
v kontexte viac prítomná atmosféra stagnácie, spejúca k neživotu, ako dynamika a pohyb, čo
vedie k tematizácii strachu od smrti, alebo priamo smrti. Smrť je prítomná ako jedna z podôb
(ne)existenice, v básni Škovránka „Občas smrť býva taká tichá...“ (s. 39), zánik eviduje aj
báseň včelárik „v zatopenom hniezde / zahníva mu páperie“ (s. 45), smrť v konečnom
dôsledku v širšom kontexte nič nemení „Občas smrť býva taká tichá, že na zem nespadne ani
o jeden list viac“ (s. 39).

V tematizácii (ne)domova sa v tretej zbierke Veroniky Dianiškovej prejavuje posun

vzhľadom na predošlú knihu básní, v ktorej dom bol predsieň jaskyne, motívu významovo
zaťaženého tak konotáciami symbolickej významovosti lona, ochrany, intímneho úkrytu, lona
poézie, miesta sebapoznania atď., ako aj potenciálom literárnej palimpsestovosti. Priestor
jaskyne v poézii Dianiškovej je osobný, tmavý, ale aj miesto rozrastania vlastného imaginária,
paradoxnej slobody. Pohyb po bralách a ďalekých krajinách, charakteristický pre zbierku
Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh, je v tretej zbierke posunutý do významového potenciálu
vtáčieho letu, ale ten, ako aj pohyb nízky, fyzický zostáva chránený v uzatvorených
priestoroch, teda aj obmedzený. V Správach z nedomovov sa na predošlú zbierku nadväzuje
v autocitátoch, najmä motívom jaskyne, ktorý je daný do súvislosti tak s osobným, ako aj
s historickým (kultúrnym, prípadne literárnym). Najvýraznejšie je prítomné azda v poslednej
básni: Narodiť sa medzi 1501 a 1744. „Nánosy“ rôznych časových rovín sú nepriame, ale
tušené, „citeľné“, prejavujú sa cez personifikáciu a telesnosť, materiálne: „Jeho telo vytiahli/z
ľadových vôd kdesi pri Grónsku./Na koži má ešte stopy/tridsaťročnej vojny.//V hĺbkach je
stratený jeho hlas/premenený na jaskyne.“ (s. 56).

Obraznosť Veroniky Dianiškovej vzniká medzi konkrétnosťou a viacvýznamovosťou,

pričom sa významy realizujú medzi konvenciou symbolu, novou kontextualizáciou, osobnou
reflexiou (často v protirečivostiach) či meditáciou. Zbierka obsahuje kratšie básne, bližšie
hutnejším veršovým tvarom, napríklad Poznámka pod čiarou: „V izbe nám ubúdajú ľudia. /
Taká veľká miestnosť, / a  už len jedna noha / v nej.“ (s. 30). Na inom mieste autorka použila
dlhšiu výpoveď v podobe básne v próze. „Epický“ pôdoris a dianie sú v náznakoch, prevahu

3
majú statické slovesá: „U lekára si stála a  čakala, kam ťa pošľu. Alebo nepošľú. V čakárni
a v tebe/bolo obsadené.“ (s.16). Aj keď sa občas vyskytnú slová pohybu, ten zostáva hatený,
zaťažený: „Poloobydlia sú toxické,/nedovolia nám uniknúť, striasť sa ich,/zmyť ich zo seba
a vymazať ich z tváre, z krvi a kostí (...) Poloobydlia sa rozširujú, domovy chradnú a stoja
na stračích nohách./Hlas zvnútra ich ploty nedokáže prekročiť.“ (s. 33).

V  zbierke Správy z nedomovov upúta nový symbol mora, ktoré „nemá druhý breh“
(s. 24). Rovnaký autocitát nachádzame aj c básni Snívalo sa mi, že sa rúca svet (s. 52), kde sa
dráma na mori odohráva v sne. Významový potenciál morských motívov sa prepája so
sémantikou ilustrácií Jaroslavy Džuppovej, na ktorých dominujú lode. Plavba morom nesie
v sebe významový potenciál plavby životom, ibaže autorka vrhá svoje subjekty na betónovú
tabuľu, medzi polonahých ľudí, vo vode plávajú mŕtve ruky, pôsobí ako neživot a ohrozenie,
pričom konkrétne subjekty plavbe nevidia koniec, čo v konečnom dôsledku naznačuje
neukotvenosť. Dianiškovej subjekt sa viac neutieka do kameňa, výšin (znakové miesta
v zbierke Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh), je priamo vo fyzickom a sociálnom svete,
rozširuje svoj intímny svet do sociálnej sféry a triešti sa do viachlasov, niekedy ženských,
inokedy mužských. Hlasy reprezentujú podoby existencie, ktorá sa realizuje cez reflexiu,
imagináciu, či emocionálny súcit. Dianiškovej hlasy prehovárajú z tiel zmučených,
pohybujúcich sa v krutých podmienkach zimy, medzi zvyškami jedla, v ohrození rútiaceho
sveta, snažiac sa o jediné – prežiť. Je v nich prítomný hlas autorky, ktorá sa usiluje prežiť
s nimi, či preklenúť jedno životné obdobie. Dané hlasy vykazujú energiu, ktorá vzniká
a zaniká v istej uzavretosti, bez hlbšieho zmyslu. Poetka privádza čitateľa k skúsenosti priam
zarážajúcej ľahostajnosti, ktorá panuje v „nedomovoch“ ale aj v širšom kontexte existencie.
Paradoxne však, pod hladinou mŕtvoľného chladu tlčie autorkino imaginárium, svet, ktorý
vzbudzuje nepokoj a záujem.

Marinko Šimáková Speváková 