Literárna výchova 5.

ročník

Literatúra je súhrn literárnych (slovesných) diel.

Kniha je slovesné dielo vydané tlačou.
Knižnica je zbierka kníh, ktoré sa na určenom mieste zhromažďujú a požičiavajú.
Časopisy a noviny sú pravidelne vychádzajúca tlač. Noviny, ktoré vychádzajú denne, sa nazývajú
denník, napríklad Sme, Pravda, Hospodárske noviny.

Dobrý čitateľ pozorne vníma slová a vety, aby rozumel ich významu a rozličným súvislostiam medzi
nimi. Chápe nielen slová a vety, ale celý text tak, aby vedel odpovedať na základné otázky: Kto? Čo?
Kde? Kedy? Prečo? (vystupuje, odohráva sa...). Dobrý čitateľ musí uplatniť správnu techniku
čítania: správne dýcha, zreteľne artikuluje, spisovne vyslovuje a plynulo číta.

VERŠ je jeden riadok básne.

STROFA je skupina veršov oddelená od ďalšej skupiny veršov medzerou.
RYTMUS – pravidelné striedanie prízvučných a neprízvučných slabík
RÝM – zvuková zhoda slabík na konci veršov
Druhy rýmov:
 združený (aabb)
 striedavý (abab)
 obkročný (abba)
 prerývaný (abcb)
 postupný (abcabc)

V literatúre rozlišujeme:
3 LITERÁRNE FORMY: poézia, próza, dráma
3 LITERÁRNE DRUHY: lyrika, epika, dráma

Literárne diela môžu mať podobu PRÓZY, POÉZIE alebo DRÁMY, ktoré súhrnne nazývame
literárne formy.
PRÓZA je písaná neviazanou, neveršovanou rečou. Základnou jednotkou prózy je veta. Autor
prozaického diela sa nazýva spisovateľ.
POÉZIA je písaná viazanou veršovanou rečou. Základnou jednotkou poézie je verš. Autor poézie sa
nazýva básnik.
*pri DRÁME ako lit. forme pozri drámu ako lit. druh

Literárne druhy a ich znaky:

1. LYRIKA – v lyrike autor vyjadruje svoje pocity, nálady, myšlienky.
Znaky:
 emocionálnosť
 nemá dej
 neobmedzený čas
 monologickosť
 subjektívnosť
 vystupuje lyrický subjekt (teda nehovoríme, že vystupuje postava!!!)
  rozličné básnické prostriedky (metafora, epiteton, ...)
 statickosť (stálosť, nemennosť)
 verš
 rytmus

2. EPIKA – je založená na rozprávaní o hrdinoch, udalostiach, dejoch

Znaky:
 objektívnosť
 má dej
 čas je ohraničený (najčastejšie sa používa minulý čas)
 dynamickosť (pohyblivosť)
 veta
 hovorovosť
 vystupuje postava
 rozprávač

3. DRÁMA
 neprítomnosť rozprávača
 s epikou má spoločné to, že má dej, s lyrikou má spoločné to, že vyjadruje pocity, nálady,
myšlienky
 dynamickosť
 dialogickosť
 prítomný čas, hovorovosť
 odohráva sa na javisku formou divadelného predstavenia
 vonkajšia výstavba drámy = znamená, že dráma má dejstvá, scény a výstupy
 vnútorná výstavba drámy = znamená, že dráma pozostáva z týchto častí: expozícia (úvod),
kolízia (zápletka), kríza (vyvrcholenie), peripetia (dejový obrat), rozuzlenie (katastrofa, záver)
 akčnosť (dianie)
 dráma, na rozdiel od epiky a lyriky, využíva zvukovú a pohybovú zložku, svetelné efekty,
kostýmy atď.

Ľudová slovesnosť
K ľudovej slovesnosti patrí príslovie, porekadlo, pranostika, hádanka:
Príslovie – je krátky ľudový výrok, ktorý zovšeobecňuje nejakú životnú skúsenosť a múdrosť.
Vyplýva z neho ponaučenie. (napr. Každý je kováčom svojho šťastia.; Čo sa za mladi naučíš, na
starobu ako by si našiel.)

Porekadlo – je ustálený ľudový výrok, ktorý má charakter uzatvorenej vety. Obsahovo sa viaže ku
konkrétnej situácii, prípadu, ktoré zväčša vtipne hodnotí. Nevyplýva z neho ponaučenie.
V porekadlách prevláda obrazné pomenovanie. (napr. Po nečase čas býva.; Má ho v zuboch.)

Pranostika – je zovšeobecnená dlhoročná skúsenosť ľudí z pozorovania prírody. (napr. Medardova

kvapka, štyridsať dní kvapká.)

Hádanka – je slovná hra, ktorá skryto pomenúva predmety alebo javy na základe ich vonkajších
znakov, vnútornej podobnosti alebo inej súvislosti (napr. Sedí pani v komore a vlasy má na dvore.
Čo je to? – „mrkva“). V hádanke sa využíva inotaj = skrytý, utajený význam vecí.
 V prísloviach, porekadlách, pranostikách a hádankách sa zachováva prirodzený rytmus a jednotlivé
časti sa zväčša rýmujú.

Anekdota – je krátky epický príbeh o skutočnej alebo vymyslenej udalosti, ktorá má neočakávaný
záver s humorným vyznením. Podmienkou dobrej anekdoty je krátky rozsah, vtip a nečakaná pointa
(napr. Vo vode sa síce nachádza kyslík a vodík, ale ešte som ich tam nevidel.).
Aforizmus – stručný výrok, ktorý obsahuje vtipnú, všeobecne platnú myšlienku (napr. Slimák bez
ulity je bezdomovec.).

Pieseň – je báseň určená na spievanie. Text a melódia sú viazané rýmom, rytmom, veršami, strofami.
Piesne vnikali od dávnych čias.
Ľudové piesne - nepoznáme ich autorov, šírili sa ústnym podaním z generácie na generáciu, teda
tradovaním. Ľudové piesne sú prejavom duchovného života každého národa. Významným zberateľom
slovenských ľudových piesní bol Ján Kollár.
Podľa obsahu poznáme viacero druhov ľudových piesní:
1. uspávanky – sú piesne, ktoré spievali mamičky svojim deťom, aby lepšie zaspali (napr. Búvajže
mi, búvaj...)
2. ľúbostné piesne – spieva sa v nich o láske k blízkemu človeku, zväčša medzi mladými ľuďmi
(napr. Povej, vetrík, povej)
3. zbojnícke piesne – spieva sa v nich o životoch zbojníkov (napr. Ej, musel by to chlap byť)
4. vojenské piesne – zobrazujú život v kasárňach (napr. Prešporská kasáreň)
5. regrútske piesne – spieva sa v nich o vojne, násilnom odvádzaní mladých chlapcov a chlapov
do armády (napr. Čie sú to kone, koníčky, kone)
6. pracovné piesne – spieva sa v nich o práci ľudí. K pracovným piesňam patria trávnice,
pastierske, valašské, banícke piesne (napr. Ej, slniečko horúce, Po valasky od zeme, atď.)
7. obradové piesne – sú také, ktoré sa spájajú s prírodnými zákonitosťami alebo dôležitými
udalosťami v živote človeka, napr. svadbou, narodením dieťaťa, smťou (napr. Fašiangy, Turíce)
8. koledy – sú obradové piesne, ktoré vznikli v predkresťanskom období, spieva sa v nich
o narodení Ježiša Krista a pod. Stali sa pevnou súčasťou Vianoc. (napr. Tichá noc)
9. žartovné piesne – vyznačujú sa humorom a vtipom (napr. Išeu Macek do Mauacek)
Niektoré piesne vytvorené hudobným skladateľom boli obsahom a melódiou také blízke ľudovej
piesni, že si ich ľudia s obľubou spievali a prijali za svoje. Takéto piesne nazývame zľudovené.

PERSONIFIKÁCIA (zosobnenie) – je umelecký jazykový prostriedok, v ktorom dochádza

k prenášaniu ľudských vlastností na neživé predmety / javy (napr. mesiačik vstáva, srdce povzdycháva)

METAFORA – je obrazné pomenovanie, ktoré vzniká prenášaním vlastností na základe vonkajšej

podobnosti (napr. vziať nohy na plecia, čas letí)

Rozprávka – epický žáner, pre ktorý je príznačný vymyslený príbeh a dobro vždy víťazí nad zlom.
Rozprávky, ktoré vznikali v dávnej minulosti a zachovávali sa ústnym podaním, sú ľudové rozprávky.
Ich autori sú neznámi. Slovenské ľudové rozprávky zozbierali, spísali a knižne vydali zberatelia Pavol
Dobšinský (zbierka ľudových rozprávok Prostonárodné slovenské povesti ) a Ján Kollár.
Znaky rozprávok:
 vymyslený príbeh, vystupujú neskutočné bytosti, magické čísla (3, 7, 12), magické predmety,
dobro víťazí nad zlom, typickými formulkami sú Kde bolo, tam bolo; A žili šťastne, až kým
nepomreli atď.
Rozprávky poznáme:
1. fantastické – vystupujú v nich nadprirodzené (neskutočné) bytosti s čarodejnou mocou, napr.
víly, draky, ježibaby. Mnohokrát sa vyskytujú aj magické predmety, napr. čarovný prútik.
2. realistické – sú také, v ktorých slabnú fantastické prvky a pribúda reálna skutočnosť
a každodenný život. Hrdinami realistických rozprávok sú prostí dedinskí ľudia. Svojím umom,
dôvtipom a ďalšími kladnými vlastnosťami dokážu zvíťaziť nad nadutosťou, podlosťou
a hlúposťou svojich protivníkov. Vlastnosti ľudí sú často zveličené. V realistických rozprávkach
sa často uplatňuje humor.
3. zvieracie – hrdinami sú zvieratá, ktoré konajú, myslia a hovoria ľudskou rečou, vnímajú a cítia
ako ľudia

Autorské rozprávky – sú také rozprávky, ktorých tvorcami sú spisovatelia. Najznámejším svetovým

autorom rozprávok je dánsky spisovateľ Hans Christian Andersen (napr. Snehová kráľovná, Škaredé
káčatko, Princezná na hrášku).

Moderné rozprávky – sú také, ktorých dej, postavy a problémy vychádzajú zo súčasného sveta. Ich
hrdinami môžu byť ľudia, zvieratá, veci, technika, ale aj postavy z ľudových rozprávok. Jedným
z najznámejších slovenských autorov modernej rozprávky je Ľubomír Feldek (knihy: Modrá kniha
rozprávok, Zelená kniha rozprávok).

Filmová rozprávka – je dramatický žáner, ktorý je spracovaný tak, aby ho herci mohli hrať na javisku
(vo filme, televízii). Vo filme sa spája obraz, reč, hudba, zvukové efekty. Téma filmu sa nazýva
námet.
Pre filmovú rozprávku je dôležité:
Filmový scenár – skladá sa z vlastného dramatického textu, ktorý tvorí priamu reč (monológ, dialóg).
Režisér – má na starosti nácvik a to, ako majú herci hrať. Taktiež určuje, vyberá hercov a prideľuje im
jednotlivé postavy.
Scenárista – je autor, ktorý prozaický text spracuje do priamej reči (monológy, dialógy). Zároveň
napíše a predkladá svoje predstavy o tom, ako sa má rozprávka hrať.

Rozhlasová rozprávka – je literárny dramatický žáner, ktorý sa odlišuje od filmovej rozprávky tým, že
tam chýba vizuálna stránka, ktorá sa musí nahradiť poslucháčovi podrobnejším uvedením do deja,
opisom postáv, miesta a času konania. Dôležité sú zvukové efekty (napr. fúkanie vetra, cválanie koní
a iné).
Rozprávač – je osoba, ktorá poslucháča alebo diváka uvádza do deja.

Dialóg – rozhovor 2 alebo viacerých postáv

Replika – prehovor 1 postavy v dialógu
Monológ – prehovor 1 postavy / osoby
Odseky – prozaické dielo sa navonok člení na menšie časti, ktoré nazývame odseky. Každý nový odsek
posúva príbeh ďalej, prináša nový dej, ukazuje vstup postavy, približuje nové miesto deja a časové
plynutie príbehu.
V literárnom diele rozlišujeme tému a hlavnú myšlienku.
Téma – sú udalosti, príhody, osudy zobrazené v literárnom diele.
Hlavná myšlienka – je zmysel diela, odkaz alebo posolstvo autora.
Nonsens – nezmysel v umeleckej literatúre. Poézia, v ktorej sú zdanlivo nezmyselné prvky, sa nazýva
poézia nonsensu. V nonsense sa uplatňuje protirečivosť, humornosť, nezmysel. V slovenskej poézii
nájdeme nonsens v tvorbe napr. Miroslava Válka, Ľubomíra Feldeka, Tomáša Janovica.

Povesť – je epický útvar poprepletaný množstvom čarodejných a fantastických dejov, čím sa približuje
k rozprávke. Ich reálnym základom môže byť miesto deja, historická postava a podobne. Podľa toho ich
delíme na miestne, historické a heraldické.
Historická povesť – je taká, v ktorej hlavným hrdinom je postava alebo udalosť z národnej minulosti
(napr. Tri prúty kráľa Svätopluka).
Miestna povesť – je taká, ktorá sa viaže k určitému miestu (napr. Mária Ďuríčková – Žabia studňa).
Heraldická povesť – hovorí o pôvode, vzniku erbu.
Povesti, ktoré vznikali v dávnej minulosti a šírili sa ústnym podaním, nazývame ľudové povesti.
Tak, ako aj ľudové rozprávky, aj ľudové povesti zozbierali zberatelia. Jedným zo známych zberateľov
ľudových povestí bol Jozef Cíger Hronský (napr. Zakopaný meč pod Zoborom).
Povesti, ktoré sú novým umeleckým dielom, majú svojho autora, ktorý je známy, sa nazývajú
umelé (autorské) povesti. Známym autorom umelých povestí je Jozef Horák (napr. Povesti spod
Sitna).

Báj (mýtus) – je epický útvar, v ktorom sa odráža primitívny názor človeka na svet.
Legenda – je epický útvar, v ktorom sa najčastejšie hovorí o živote svätých. Legenda niekedy
pripomína povesť, ale na rozdiel od povesti má vždy náboženský charakter, napr. legendy o apoštoloch,
o Panne Márii a iné. (príklad na legendu: Moravsko-panónske legendy)
Modlitba – je krátka náboženská skladba, ktorá sa obsahom obracia k Bohu alebo svätým so plnením
nejakej žiadosti.

Hlavná postava – je taká, okolo ktorej sa sústreďuje dej literárneho diela. Ostatné postavy sú vedľajšie
postavy.

Poviedka – je kratší epický prozaický útvar s jednoduchým lineárnym dejom. V poviedka je len jedna
dejová línia, stretávame sa s postavami, ktorých počet nie je veľký a do deja vstupujú so stálym
charakterom, nevyvíjajú sa. Dej sa odohráva v krátkom časovom období. (napr. Martin Kukučín –
Rysavá jalovica)

Encyklopédia – je odborné, náučné literárne dielo obsahujúce súhrn poznatkov z jedného alebo
viacerých odborov. V encyklopédii sa stručne, výstižne a jasne vysvetľujú poznatky z určitej oblasti
(napr. Encyklopédia prírody, Veľká detská encyklopédia). Využíva odborný (náučný) jazykový štýl.
Odborný (náučný) jazykový štýl sa používa tam, kde je potrebné jasné, presné a zrozumiteľné
vyjadrovanie. Využíva odborné slová (termíny).

Bábková hra – je divadelná hra, v ktorej vystupujú bábky. Člení sa na dejstvá a dejstvá sa členia na
obrazy. Literárny text je v divadelnej hre, v bábkovej hre dramatizovaný. Dramatizovaný text tvoria
dialógy.
Animácia – je zdanlivé oživovanie bábok alebo kreslených postavičiek.
Druhy bábkového divadla:
1. maňuškové – bábky sa vodia zospodu (bábky majú bábkoherci navlečené na rukách)
2. marionetové – bábkoherec je nad bábkou a vodí ju zhora
3. javajkové – bábky sa vodia zospodu na paličkách
Komiks – patrí k epickým žánrom. Je to kreslený seriál komických alebo dobrodružných príbehov
v časopisoch. Komiks je založený na dialógu. Dialóg je vkomponovaný priamo do obrázka, kde má
vyčlenené miesto v tzv. slovných bublinách. Bubliny plnia úlohu úvodzoviek v texte, teda priamu reč.
Hlavnú úlohu v komikse tvoria obrázky. V komikse ide o spojenie literatúry a výtvarného umenia.