Životopisy

slávnych filozofov

n
Vydavateľstvo Spolku slovenských
spisovateľov
 Translations © by 1954, 2007 Miloslav Okál -
dedičia Prologue © Miloslav Okál - dedičia Cover
design © by 2007 Anna Chovanová ©
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov,
spol. s r. o., Bratislava e-mail: vsss@stonline.sk
http:/ / www.vsss.sk
Realizované s finančnou podporou
Ministerstva kultúry Slovenskej republiky
n
VYDAVATEĽSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH
SPISOVATEĽOV spol. s r. o.
Diogenes Laertios: Životopisy slávnych filozofov
Z gréckeho originálu preložil Miloslav Okál
Predslov napísal Miloslav Okál Zodpovedná
redaktorka Viera Švenková Obálka Anna
Chovanová Sadzba Anna Chovanová Tlač
PPA Bratislava Vydanie druhé, vo
Vydavateľstve rSpo^ku slovenských
spisovateľov prvé Printed in Slovakia
ISBN 978-80-8061-286-3
ŽIVOT A DIELO DIOGENA LAERTIA
Peripatetickej škole, založenej v Aténach v 2. polovici IV. stor. pred n. L, patrí
popredné miesto v dejinách gréckej literatúry. Jej zakladateľ A r i s t o t e l e s bol nielen
vynikajúcim filozofom a neobyčajne plodným spisovateľom, ale aj výborným
organizátorom vedeckej práce. Jemu a jeho škole vďačíme nielen za vynikajúce diela
filozofické, prírodovedecké a literárnoes-tetické, ale aj za väčšinu svojich vedomostí o
politických a kultúrnych dejinách Grékov z čias pred IV. storočím. Sám Aristoteles vydal
obrovské dielo, opisujúce ústavy 158 gréckych obcí, z ktorých sa, žiaľ, zachovala iba
Ústava aténska. Jeho žiak E u d e m o s z Rodu napísal okrem mnohých systematických
spisov Dejiny matematiky, Dejiny geometrie a Dejiny astronómie. Ďalší jeho žiak
D i k a i a r c h o s napísal pozoruhodné dielo Život Grécka - prvé kultúrne dejiny Grécka
od zlatého veku až do čias Alexandra Veľkého. Iný jeho žiak, A r i s t o x e n o s, napísal
dôležité diela o hudbe. Napokon jeho žiakovi a nástupcovi vo vedení školy
T h e o f r a s t o v i vďačíme za väčšinu starovekých správ o názoroch starých gréckych
filozofov.
S výkladom názorov gréckych predsokratovských filozofov sa stretáme, hoci ojedinelé,
už i v dielach Platóna a najmä Aristotela, ktorý pri riešení určitých filozofických
problémov pravidelne uvádzal, ako sa k týmto problémom stavali jeho predchodcovia,
ale k systematickému spracovaniu názorov gréckych filozofov pristúpil až Theofrastos.
Po dôkladnom preštudovaní spisov predsokratovských filozofov, ktorých diela sa
nachádzali v bohatej knižnici Akadémie a v Aristotelovej knižnici, napísal dielo 'Názory
prírodných filozofov v rozsahu 16 alebo až 18 kníh. V diele sa preberali základné problémy
princípov, božstva, problémy kozmologické, meteorologické a geofyziálne, psychologické
a fyziologické. Theofrastos sa neuspokojoval iba s podávaním názorov, ale ich aj
vysvetľoval a kritizoval. Dielo sa nám nezachovalo, ale o jeho kvalite si možno urobiť
predstavu zo zachovaného fragmentu o vnímaní, v ktorom autor podrobne analyzuje a
kriti-
 žuje Empedoklovo, Platónovo a Demokritovo učenie o vnímaní, predovšetkým o
zmysloch zraku a chuti.
Po Theofrastovej smrti sa robili z jeho diela rozličné excerpty, ktorých stopy
nachádzame takmer vo všetkých neskorších antických dielach obsahujúcich správy o
názoroch gréckych prírodných filozofov. Tak niekedy koncom II. stor. pred n. 1. neznámy
stoik urobil z neho výťahy, ktoré použil jednak C i c e r o v spise O prirodzenosti bohov,
jednak epikurovský filozof F i 1 o d e m o s vo svojom diele O zbožnosti. V I. stor. pred n. 1.
urobil z neho excerpty neznámy autor a vydal ich v diele, ktoré historici filozofie od čias D
i e 1 s o v h o vydania epochálneho diela Doxographi Gracci uvádzajú pod názvom Vetusta
placita. Toto dielo použil jednak C i c e r o v Tuskulských rozhovoroch, jednak V a r r o a jeho
prostredníctvom C e n s o r i n u s, jednak skeptický filozof A i n e s i d e m o s,
prostredníctvom ktorého zase lekár S o r a n u s, ale nepriamo aj T e r t u 1 1 i a n u s v
spise O duši. Naostatok v I. storočí n. 1. napísal podľa neho bližšie neznámy autor A e t i o s
dielo Zbierka názorov filozofov. Ani toto dielo sa nezachovalo, možno ho však rekonštruovať
na základe zachovaného P s e u d o -P l u t a r c h o v h o diela Epitome, napísaného
podľa neho o pol storočia neskôr, a podľa zachovaných S t o b a i o v ý c h Eklog,
napísaných v V. storočí. Theofrastovo dielo použil aj Aristotelov komentátor A 1 e x a n-d r
o s z Afrodiziady z konca II. stor. a prostredníctvom neho zasa ďalší Aristotelov
komentátor S i m p 1 i k i o s zo VI. storočia. Excerpty z Theo-frastovho diela použil aj
K l e m e n t A l e x a n d r i j s k ý v diele Sŕro-mata a H i p p o l y t o s v I . knihe
spisu Vyvrátenie herelikov. Nepriamo ho použil v II. stor. pred n. 1. aj S o t i ó n v diele
Nástupníctva filozofov, ďalej za Augusta A r e i o s D i d y m o s a v III. stor. n. 1.
Diogenes Laerti o s. A tak možno povedať, že takmer všetky naše vedomosti o
názoroch gréckych predsokratovských filozofov z oblasti fyziky pochádzajú priamo alebo
nepriamo z Theofrastovho diela.
Peripatetickí filozofi sa venovali aj písaniu životopisov jednotlivých filozofov. Tak
Dikaiarchos napísal životopisy siedmich mudrcov, Py-thagorov životopis a
Platónov životopis. A r i s t o x e n o s napísal životopis Pythagorov, Sokratov a
Platónov, ďalej spis O Pythagorovi a jeho priateľoch a vydal aj Pythagorove výroky. D e m e t r
i o s F a l é r s k y zozbieral výroky siedmich mudrcov a H i e r o n y m o s z Rodu,
súčasník peripatetika Lykóna, napísal jednak Historické poznámky, jednak Zmiešané
poznámky, v ktorých podával príbehy zo života významných ľudí, predo-
všetkým filozofov. Niekedy v III. stor. vzniklo pod A r i s t i p p o-v ý m menom dielo O
hýrivosti u dávnych ľudí, v ktorom sa rozprávali rozličné excentrické, najmä erotické
príbehy filozofov. Všetky tieto diela sa neskôr stali vhodným prameňom pre životopisy
filozofov, ktoré vznikli ešte v treťom a potom v nasledujúcich storočiach.
Z peripatetikov III. stor. si zasluhuje zmienku najmä H e r m i p p o s zo Smyrny. Jeho
Životopisy ľudí, ktorí vynikli vo vzdelaní, boli preplnené detailnými správami najmä o smrti
filozofov, o ktorých našiel podrobné správy v bohatej Alexandrijskej knižnici, kam mal
ako Kallimachov žiak voľný prístup.
Písaniu životopisov filozofov sa však venovali aj filozofi z iných škôl. Tak Epikurov
žiak 1 d o m e n e u s napísal spis O sokratovcoch a aj žiak sokratovca Menedema A n t i g o
n o s z Karystu napísal životopisy jednotlivých filozofov. Kým predchádzajúci autori
písali životopisy filozofov alebo básnikov, ktorí už boli mŕtvi, Antigonos napísal aj
životopisy súčasných filozofov, predovšetkým akademikov Polemóna, Krateta, Krantora a
Arkesilaa, ďalej životopis dialektika Menedema, peripatetika Lykóna, sto-ikov Zenóna a
Dionysia a skeptikov Pyrrhóna a Timóna.
Dôležitým biografickým spisovateľom z konca III. stor. bol S a t y-r o s z Kallatidy v
Ponte. Jeho dielo Životopisy malo 15 kníh, z ktorých 5 bolo venovaných filozofom, 5
básnikom a 5 kráľom a vojvodcom. Z diela sa zachoval Euripidov životopis; prekvapuje
jeho dialogická forma. Ako vidieť, autori začínajú rozlišovať medzi životopismi filozofov,
básnikov a kráľov. Iným významným biografickým spisovateľom z konca III. stor. bol
H i p p o b o t o s , autor spisu O filozofických školách a Zoznamu filozofov.
V nasledujúcom storočí sa objavila myšlienka usporiadať životopisy tak, že do
jednotlivých kníh sa zaraďovali životopisy filozofov tej istej školy, takže bola viditeľná jej
kontinuita. Prvé takéto dielo napísal S o t i ó n z Alexandrie, autor Nástupnictiev filozofov v
13 knihách. Satyrovo aj Sotiónovo dielo bolo veľmi rozsiahle, preto v polovici II. stor. H e
r a k -l e i d e s L e m b o s urobil z nich výťahy a skrátil ich viac ako na polovicu. Do
II. stor. patria aj peripatetici A n t i s t h e n e s a Sosikrates. Obidvaja
pochádzali z Rodu a obidvaja napísali diela Nástupníctva filozofov. V 2. pol. II. storočia
napísal A p o l l o d o r o s z Atén svoju Kroniku, v ktorej písal v jambickom trimetri o
najdôležitejších udalostiach od dobytia Troje až do r. 144. Apollodorovo dielo bolo pre
všetkých neskorších autorov dôležitým prameňom chronologických údajov.
 Biografické a doxografické diela vznikali aj v I. storočí. A 1 e x a n-d r o s polyhistor,
ktorý sa dostal za vojny s Mithridatom ako zajatec do Ríma a po prepustení na slobodu
strávil v Ríme zvyšok svojho života, napísal nielen početné etnografické spisy, ale aj
Nástupníctva filozofov a dôležité dielo O pythagorovských symboloch. Cicerónov súčasník D e
m e t r i o s z Magnézie napísal okrem iných spisov dielo O homonymných básnikoch a
spisovateľoch, v ktorom boli životopisy jednotlivých ľudí usporiadané nie podľa
jednotlivých škôl, ale tak, že spisovatelia a básnici toho istého mena tvorili skupiny. V
Cicerónovej dobe písal aj skeptický filozof A i n e s i d e m o s , autor Pyrrhónskych
rozhovorov a Úvodu do pyrrhónskeho učenia. Toto dielo bolo hlavným prameňom
S e x t o v i E m p i r i-k o v i z konca II. stor. n. 1. pri písaní Náčrtu pyrrhónskeho učenia.
Napokon za Augusta písal D i o k 1 e s z Magnézie, autor Prehľadu dejín filozofie, v ktorom
venoval mimoriadnu pozornosť kynikom, epikurovcom a stoikom. Jemu vďačíme
predovšetkým za svoje vedomosti o stoickej logike.
Z cisárskej doby treba spomenúť predovšetkým diela Pamfily a Favori-na. P a m f i 1 a
bola vzdelaná Egypťanka, ktorá žila za čias Neróna a podľa Fotia napísala veľké dielo
Zmiešané historické poznámky v rozsahu 33 kníh. F a v o r i n u s žil v II. stor., a hoci nebol
Grék, ale Gal (z Arelaty), bol najvynikajúcejším sofistom svojej doby. Bol
P l u t a r c h o v ý m priateľom a učiteľom A u l a G e 1 1 i a, ktorý ho často
spomína vo svojich Atických nociach. Napísal množstvo spisov rozličného charakteru, no
predovšetkým Rozmanitú históriu a Spomienky, v ktorých sa dotýkal jednotlivých filozofic-
kých otázok a podáva] kuriózne príbehy zo života filozofov.
No všetka táto početná a rozsiahla doxografická, biografická a anekdotická literatúra
sa nám stratila. Náhodou sa nám však zachovalo dielo, ktoré je kompiláciou, urobenou
priamo alebo nepriamo na základe uvedených spisov. Je to dielo D i o g e n a
L a e r t i a , autora Životopisov slávnych filozofov.
O osobe Diogena Laertia, autora jediných zachovaných dejín gréckej filozofie, vieme
veľmi málo, takmer nič. Nepoznáme ani presné znenie jeho mena. Starovekí a byzantskí
autori, pokiaľ sa o ňom zmieňujú alebo ho citujú, uvádzajú jednak obe jeho mená, či už vo
forme Diogenes Laertios, alebo v prehodenej forme Laertios Diogenes, alebo vo forme
Diogenes Laertieus, jednak jedno jeho meno Diogenes alebo Laertes. Takisto sa
rozchádzajú v uvádzaní jeho mena aj naše rukopisy a najstaršie vydania. Formou mena
Diogenes Laertieus, na základe ktorej sa usudzuje, že pochádzal z maloázijského mesta
Laerte (v Kilíkii), vysvetlí sa novodobý názov Diogenes Laert-skv, s ktorým sa dosť často
stretáme v slovanských literatúrach. Druhá forma mena Diogenes Laertios sa vysvetľuje
alebo jeho pôvodom - bol totiž synom alebo prepustencom nejakého Laerta -, alebo
jednoducho narážkou na známy homérsky verš, v ktorom sa Odyseus predstavuje ako
božský syn Laertov (diogenes Laertiades), na ktorý sa naráža aj v diele Diogena Laertia.
Nevieme ani presne, kedy Diogenes Laertios žil. Staroveké správy nám neposkytujú
nijaké bližšie údaje, a tak sme nútení robiť iba dohady na základe jeho diela. Keďže cituje
Plutarcha a Favorina a zmieňuje sa o Epiktetovi a Sextovi Empiricovi, ktorého život sa
kladie do konca II. stor. n. 1., dokonca sa zmieňuje aj o Saturninovi, žiakovi Sexta
Empirica, nemohol písať pred začiatkom III. stor. n. 1. A tak začiatok III. stor. je pri riešení
otázky časového zaradenia Diogena Laertia terminus post quem, a to i napriek jeho sprá -
ve, že Potamón, ktorý zaviedol sektu eklektikov, žil krátko pred ním (1,19); zo Suidu sa
totiž dozvedáme, že Potamón žil za cisára Augusta. Na druhej strane Stefanos Byzantský
je časovo najstarší autor, ktorý sa zmieňuje o Diogenovi Laertiovi. A keďže jeho
etnografické dielo vzniklo začiatkom VI. stor., rok 500 je pre nás terminus ante quem.
Keďže však v diele Diogena Laertia niet ani stopy po novoplatonizme, ktorého rozvoj sa
začal od polovice III. stor., usudzuje sa, že Diogenes Laertios žil a písal v prvej polo vici III.
storočia. Tento argument je podopretý ešte skutočnosťou, že Diogenes Laertios venoval
svoje dielo neznámej vznešenej dáme, horlivej obdi-vovateľke Platónovej filozofie (III, 47);
obyčajne sa za ňu pokladá Galenova priateľka Arria alebo Filostratova ochrankyňa Júlia
Domna, manželka cisára Septimia Severa, ktorá zomrela r. 217.
Je ťažké vyjadriť sa o príslušnosti Diogena Laertia k niektorej filozofickej škole.
Rozhodne odmietavý postoj k Epikurovým ohováračom a sympatie, ktoré prejavil voči
Epikurovi a jeho škole, by mohli naznačovať jeho príslušnosť k epikureizmu. Proti tomu je
však skutočnosť, že nepodal životopisy Epikurových pokračovateľov a uspokojil sa so
stručným vymenovaním jeho nástupcov po Diogena z Tarzu a Orióna, epikurovcov z II.
stor. pred n. 1. Viac dôvodov by sme mali na tvrdenie, že prináležal k sekte skeptikov.
Najvážnejším z nich by bola veta: „... nemôžeme sa vraj nazývať pyrrhónovcami..." (IX, 70)
a zmienka o Apollonidovi z Nikaje, gramatikovi z čias cisára Tiberia. Diogenes Laertios
výslovne nazýva Apollonida stúpencom svojej školy (IX, 109). To by potvrdzovala aj
skutočnosť, že i keď
posledným životopisom filozofov skeptickej školy bol životopis Timónov, predsa vo
vymenovaní stúpencov skeptickej školy došiel až k Saturninovi, žiakovi Sexta Empirica z
konca II. stor. n. 1. No i tu prekvapuje, že medzi lekármi empirikmi sa nezmieňuje o
lekárovi Sarapionovi a Glauciovi, ak, pravda, nemáme vidieť v mene Sarpedóna (IX, 116)
porušený tvar mena Sarapionovho.
Životopisy filozofov neboli prvým a jediným dielom Diogena Laertia. Na viacerých
miestach Životopisov sa totiž zmieňuje o svojej zbierke Rozmanitých veršov (Pammetros).
Zbierka mala aspoň dve knihy (I, 39) a podľa správy samého Diogena (I, 63) písal v nej o
všetkých mudrcoch, ktorí vynikli vo filozofii, použijúc v epigramoch a bäsňach všemožné
rytmy a metra. Z tejto zbierky prevzal Diogenes Laertios do svojho druhého diela,
Životopisov filozofov, dovedna 50 epigramov a básní. Sú to väčšinou krátke štvorveršové
epigramy zložené v elegických distichách a ich námetom je zväčša smrť toho-ktorého
filozofa. Pythagorovi sú venované štyri štvorveršové epigramy a ich námetom je jednak
filozofova zásada zdržať sa požívania mäsa, jednak povesť o jeho viacnásobnom príchode
na svet a nakoniec jeho smrť (VIII, 44 - 45). Rozsahom nad ostatné vyniká báseň na
Ferekyda (1,120 -121), opisujúca v 16 ferekratejoch Ferekydovu chorobu a jeho smrť; ďalej
14-veršová báseň na Eudoxa (VIII, 91), ktorej námetom je historka o jeho príhode v
egyptskom chráme, a napokon báseň na Bióna (IV, 55 - 57), v ktorej v 18 jambických okto-
nároch uvádza na posmech Biónovo nemužné správanie pred smrťou. To isté pohŕdanie
nad nemužným správaním nachádzame aj v epigrame na Herak-leida Pontského (V, 90),
ktorého bičuje pre jeho šarlatánstvo.
Druhé dielo Diogena Laertia má názov O živote, názoroch a výrokoch mužov, ktorí vynikli
vo filozofii, alebo skrátene Životopisy filozofov, prípadne História filozofov; v desiatich
knihách s nerovnakým rozsahom a kvalitou podáva životopisy, výroky a názory gréckych
filozofov, a to zväčša podľa jednotlivých filozofických škôl. Všimnime si podrobnejšie
obsah jednotlivých kníh.
Po stručnom úvode, v ktorom bráni grécky pôvod filozofie oproti opačným názorom
Aristotela, Sotióna, Hermippa a iných autorov (I, 1 - 12), podáva stručný výpočet
mudrcov v rozličných variáciách. Potom rozdeľuje filozofov do dvoch vetiev, iónskej a
italskej, uvedúc zároveň filiácie jednotlivých vetiev (14 - 15), všíma si postoj jednotlivých
filozofov k problému poznania (16) a podáva stručný prehľad názvov jednotlivých
filozofických škôl (17) a predmetu ich skúmania (18 - 19). V poslednej časti I. knihy píše
*P° 10
o živote a názoroch mudrcov, pripojac k životopisom Thaleta, Solóna, Chi-lóna, Pittaka,
Bianta, Kleobula a Periandra, ktorých mená sa najčastejšie uvádzajú v zozname siedmich
mudrcov, ešte životopisy Mysóna, Anachar-sida, Epimenida a Ferekyda. Životopisy
obsahujú rozličné biografické údaje, ďalej výroky toho-ktorého mudrca a veľmi často
podvrhnuté listy.
II. kniha je venovaná životopisu Sokrata a jeho význačnejších žiakov okrem Platóna a
Antisthena, ktorých životopisy sú zadelené do iných kníh. Prvé štyri životopisy sú
venované Sokratovým predchodcom vo filozofii, a to milétskym hylozoistom
Anaximandrovi a Anaximenovi, ďalej Anaxa-gorovi z Klazomen, ktorý by si bol zaslúžil
väčšiu pozornosť, a Sokratovmu učiteľovi Archelaovi. Najväčšia časť knihy je,
pochopiteľne, venovaná Sokratovi. Z jeho životopisu sa dozvedáme o jeho pôvode,
učiteľoch, rozličných životných príhodách, účasti na vojenských výpravách, o životo-
správe, rodinnom živote, obratnosti v reči, vzťahu k ľuďom, výrokoch a konečné o jeho
obžalovaní, súde a smrti. Z jeho žiakov venoval Diogenes Laertios väčšiu pozornosť iba
životopisu Xenofónta, Aischina a najmä Aris-tippa. Dozvedáme sa tu o Aristippovej
duchaplnosti, o jeho rozkošníctve a vtipných výrokoch, ale aj o stúpencoch jeho školy a
rozdieloch učenia jednotlivých jeho pokračovateľov - hegeziovcov, annikerovcov a
theodorov-cov. Ostatným Sokratovým žiakom - Faidónovi, Eukleidovi, Kritónovi,
Šimonovi, Glaukónovi, Simmiovi a Kebetovi - venoval len malú alebo celkom nepatrnú
pozornosť, uspokojujúc sa so stručným podaním ich pôvodu a výpočtom ich spisov.
Okrem životopisov týchto priamych Sokratových žiakov nachádzame v II. knihe dva
pozoruhodné životopisy neskorších sokratovcov, a to životopis vynikajúceho dialektika
Stilpóna a najmä životopis eretrijského politika Menedema. Životopis Menedemov vyniká
nad životopisy ostatných sokratovcov nielen rozsahom, ale aj obsahom a kompozíciou.
Celá III. kniha je venovaná Platónovmu životopisu a opísaniu jeho učenia. Jej rozsah
nezapríčinili biografické detaily, ale skôr fakt, že Diogenes Laertios vsunul do Platónovho
životopisu prehľad jeho učenia. Kniha pozostáva z dvoch častí. Prvú vypĺňa podrobný
životopis, do ktorého sú vsunuté Platónove i cudzie básnické skladby, ďalej jeho
testament a výpočet jeho žiakov. Za prvou časťou nasleduje stručné venovanie diela
neznámej obdivovateľke platonizmu. Toto venovanie je spojivo medzi prvou časťou a
časťou druhou, ktorú vypĺňa analýza Platónových dialógov a neúplné a jednotvárne
opísanie Platónových filozofických názorov.
 IV. kniha je venovaná stúpencom Platónovej Akadémie. Po stručnom životopise
Speusippa, Platónovho synovca a nástupcu vo vedení školy, a po vymenovaní jeho spisov
nasleduje dôkladnejší životopis Xenokrata Platónovho oddaného žiaka a Speusippovho
nástupcu vo vedení školy. Ako pri predchádzajúcich väčších životopisoch, Diogenes
Laertios sa zmieňuje o jeho pôvode, nadaní a povahe, uvádza niekoľko príhod z jeho
života a niektoré jeho výroky a nakoniec uvádza zoznam jeho spisov. Stručný, ale živý je
životopis Polemóna, Xenokratovho nástupcu v Akadémii. Dozvedáme sa tu o jeho
búrlivej mladosti, o vstupe do Akadémie, ďalej o zmysle pre praktický život, o spôsobe
prednášania a života a o jeho smrti. Po krátkych životopisoch Polemónových žiakov
Krateta a Krantora nasleduje rozsiahlejší životopis Krantorovho priateľa a Kratetovho
nástupcu v Akadémii Arkesilaa, zakladateľa tzv. strednej Akadémie, vyznačujúcej sa
skepticizmom. Zaujímavé je vykreslenie akademického odpadlíka Bióna z Borystenu.
Dramatický opis jeho pôvodu, pútavé podanie jeho dobrodružných príhod a jeho kynic-
kého postoja k náboženstvu a nakoniec báseň Diogena Laertia, v ktorej zosmiešnil jeho
konvertovanie pred smrťou, robia ho jednou z najzaujímavejších postáv u Diogena
Laertia. Posledné tri krátke životopisy sú venované stúpencom tzv. novej Akadémie,
Lakydovi, Karneadovi a Kleitomachovi.
Zo šiestich životopisov V. knihy sú prvé štyri venované zakladateľovi peripatetickej
školy Aristotelovi a jeho prvým trom nástupcom vo vedení školy, Theofrastovi,
Stratónovi a Lykónovi. Piaty je životopis Demetria Falérskeho, ktorý bol nielen
významným aténskym politikom na konci IV. stor., ale aj plodným peripatetickým
filozofom. Posledný je životopis Herakleida Pontského, významného akademického
filozofa, ktorý po márnom úsilí stať sa po Speusippovi náčelníkom Akadémie prešiel k
peripate-tikom. Kompozíciou sa prvé štyri životopisy líšia od posledných dvoch. Kým v
prvých životopisoch je pomerne málo biografických údajov - u Stra-tóna ich takmer niet a
len u Lykóna sa venuje viac pozornosti opísaniu jeho povahy a vlastností - a mnoho
miesta sa venuje testamentom a zoznamom ich diel, u Aristotela aj jeho výrokom a
výkladu jeho učenia, v posledných dvoch životopisoch nachádzame veľa správ,
týkajúcich sa Demetriovej politickej a Herakleidovej literárnej činnosti. Herakleidov
životopis je vôbec dôležitým prameňom pre poznanie problému plagiátu v antickej
literatúre.
VI. kniha je venovaná kynikom. Životopis zakladateľa školy Antisthena, najstaršieho
Sokratovho žiaka, ktorý od svojho majstra prevzal práve jeho indiferentnosť k okoliu a
úsilie nedať sa ovládnuť citmi a vášňami, zaberá
12
takmer piatu časť VI. knihy. Dozvedáme sa z nej o jeho pôvode a štúdiách, o styku so
Sokratom a veľa pozornosti sa venuje jeho nepriateľskému postoju k Platónovi. Jeho
rozličné výroky, anekdoty o ňom, stručná charakteristika jeho názorov, obsiahly zoznam
jeho diel a vtipný epigram Diogena Laertia na jeho smrť vypĺňa ostatnú časť jeho
životopisu. Ďalšie tri pätiny VI. knihy sú venované jeho žiakovi Diogenovi zo Sinopy.
Životopis Dioge-nov je rozhodne najzaujímavejší zo všetkých životopisov Diogena
Laertia. Už sám pohnutý život bankárovho syna, potulujúceho sa vo vyhnanstve a
žijúceho psím životom, zavŕšený naostatok predaním do otroctva, postačuje sám osebe na
vzbudenie záujmu. U Diogena k tomu pristupuje ešte zvláštny spôsob života, ktorý
nemohol nevzbudiť pozornosť jeho súčasníkov. Jeho názory museli škandalizovať
vtedajšiu spoločnosť, ale na druhej strane Diogenova nebojácnosť, priamosť a
duchaplnosť, prejavujúca sa vo vtipných odpovediach a výrokoch, získala mu aténske
publikum. A Dioge-nov životopis v podaní Diogena Laertia oplýva týmito vtipnými a
bystrými, niekedy zádrapčivými výrokmi, ktoré preslávili svojho autora a stali sa
príslovečnými. Posledná pätina VI. knihy je venovaná predovšetkým životopisom
Diogenových žiakov - Monima, Onesikrita a Krateta. Cenný je životopis posledného
nielen pre viaceré kuriozity z jeho čudáckeho života a pre duchaplné výroky, ale aj pre
ukážky z jeho poézie. Niekoľko posledných kapitol je venovaných životopisu
Kratetových žiakov Metrokla a jeho sestry Hipparchie, ďalej životopisu významného
satirického básnika Me-nippa a nakoniec Menedema, ktorý prešiel od svojho učiteľa
epikurovca Kolota ku kynikom, a naostatok stručnému načrtnutiu názorov kynikov.
VII. kniha, rozsahovo najväčšia, obsahuje životopisy stoikov - Zenóna, Aristóna,
Herilla, Dionysia Renegáta, Kleantha, Sfaira a Chrysippa. Najväčšia časť z nej je venovaná
všeobecnému prehľadu stoickej náuky. Jeho prvá časť, v ktorej sa podáva prehľad stoickej
logiky (42 - 83), je jednou z najdôležitejších častí diela Diogena Laertia, pretože je popri
diele Sexta Empirica naším najcennejším prameňom pre poznanie stoickej logiky. Mnoho
miesta sa venuje aj výkladu stoickej etiky (84 - 131) a fyziky (132 - 159).
Rozsiahly je aj sám životopis Zenóna, zakladateľa stoicizmu. Dozvedáme sa z neho o
Zenónovom pôvode, o jeho štúdiách a spisoch, o postoji k súčasným vladárom a o
poctách, ktoré mu preukázali Aténčania. Diogenes Laertios opisuje jeho charakterové
vlastnosti a v hojnej miere uvádza jeho výroky. Posledná časť biografického úseku jeho
životopisu je vyplnená veršami, zloženými na neho a na jeho smrť, a rozborom diela O
štáte, v kto-
*P° 13
rom v duchu kynického učenia odporúčal zavedenie komunistického zriadenia a voľnej
lásky žien a zaujímal nepriateľský postoj k náboženstvu a kultúre. Do jeho životopisu je
vsunutý aj stručný životopis žiaka Persaia, ako aj vymenovanie ostatných žiakov. Ďalšie
tri stručné životopisy sú venované Aristónovi, Herillovi a Dionysiovi Renegátovi,
Zenónovým žiakom, ktorí sa však viac-menej odklonili od učiteľovho učenia. Piaty
životopis je venovaný Zenónovmu žiakovi a nástupcovi vo vedení stoy, Kleanthovi.
Hovorí sa v ňom o jeho pôvode, neúnavnej pracovitosti, trpezlivom a znášanlivom postoji
k ľuďom. Životopis zakončujú jeho výroky, zoznam spisov a správa o smrti. Šiesty,
stručný životopis je venovaný Sfairovi, poradcovi sparťanského kráľa Kleomena, a celý je
vyplnený opisom príhody u Ptole-maia Filopatora a výpočtom jeho spisov. Posledný,
siedmy životopis je venovaný Chrysippovi. Dozvedáme sa z neho o Chrysippovom
pôvode, o oboznámení sa s filozofiou, o jeho spisovateľskej plodnosti, o spôsobe písania, o
smrti a útokoch niektorých spisovateľov proti nemu pre jeho názory o bohoch a o štáte.
Životopis zakončuje neobyčajne dlhý zoznam spisov, ktorý však nie je úplný, keďže
koniec VII. knihy sa nezachoval.
VIII. knihou, venovanou pythagorovcom, sa začínajú životopisy tzv. italskej vetvy.
Sám životopis ľythagorov, zaberajúci vyše polovice VIII. knihy, nevyrovná sa síce
zachovaným životopisom ľythagora od Jamblicha a Por-fýria, je však z nich najtriezvejší a
ak odhliadneme od niektorých podrobností, obsahuje najdôležitejšie údaje o jeho živote a
učení, ako ich poznáme z iných diel. Dozvedáme sa totiž z neho nielen o jeho pôvode a
štúdiách, cestách v zahraničí, príchode do Itálie, povesti o jeho predchádzajúcom viac -
násobnom žití na zemi, o pravých a nepravých spisoch, ale aj o názoroch, do ktorých sú tu
i tam vsunuté jeho výroky a objavy. Nasleduje obšírny, i keď nie úplný výpočet a výklad
tzv. pythagorovskvch symbolov a opísanie zásad, ktorými sa riadili pythagorovskí
filozofi, a obsiahle opísanie ich učenia. Poslednú časť zaberajú verše, zložené neskoršími
autormi na Pythagora a jeho žiakov, verzie o jeho smrti, správy o manželke, dcére a
synovi, ďalej štyri epigramy Diogena Laertia a nakoniec výpočet homonymných mužov.
Pomerne rozsiahly je i nasledujúci životopis, venovaný významnému filozofovi,
básnikovi, lekárovi a čarodejníkovi Empedoklovi. Zachováva sa v ňom zvyčajný postup
ako pri ostatných väčších životopisoch, no viac pozornosti sa v ňom venuje jeho
demokratickému zmýšľaniu a správe o jeho smrti. Tretí životopis, venovaný
Epicharmovi, obsahuje iba stručnú zmienku o jeho pôvode a zápiskoch. Málo významný
je aj štvrtý životopis,
14
Archytov, do ktorého sú vsunuté dva listy; z nich jeden je zachovaný aj v zbierke
Platónových Listov. Nasledujú tri stručné životopisy mladších pythagorovcov,
Alkmaióna, Hippasa a Filolaa. Knihu završuje neveľký životopis matematika a lekára
Eudoxa z Knidu.
IX. kniha je najmenej súrodá, keďže obsahuje životopisy filozofov rozličných škôl. Na
prvom mieste je životopis Herakleita. Obsahuje biografické údaje týkajúce sa jeho
pôvodu, pomeru k rodnej obci, choroby a smrti. Nasleduje prehľad jeho názorov, Dareiov
list Herakleitovi a Herakleitovu odpoveď a nakoniec niekoľko veršov o Herakleitovi.
Taký významný mysliteľ, ako bol Herakleitos, by si rozhodne zaslúžil väčšiu pozornosť.
Ešte vo väčšej miere to platí o druhom životopise IX. knihy, venovanom Xenofano-vi,
vynikajúcemu mysliteľovi a básnikovi. Ďalšie tri životopisy sú venované eleatom -
Parmenidovi, Melissovi a Zenónovi. Obsahujú stručné biografické údaje a len v
Zenónovom životopise sa venuje viac pozornosti jeho hrdinskému boju proti tyranovi
Nearchovi. No ani ich učeniu sa nevenuje patričná pozornosť. Nasleduje stručný životopis
Leukippa, zakladateľa ato-mizmu. Obsahuje málo biografických údajov, je však dôležitý
pre výklad jeho učenia, a to tak v hlavných črtách, ako aj v jednotlivostiach. Rozsiahlejší je
životopis jeho žiaka Demokrita, najvýznamnejšieho gréckeho materialistického filozofa.
Vyplnený je však z väčšej časti biografickými údajmi a anekdotami. Jeho učenie je podané
torzovito, no neobyčajne cenný je uvedený zoznam jeho diel. Osmy, neveľký životopis je
venovaný jeho žiakovi, sofistovi Protagorovi. Okrem zaujímavých biografických správ sa
uvádzajú jeho úspechy v oblasti dialektiky. Zoznam jeho spisov, správa o zahynutí počas
plavby na mori a nejasne podaný spor so žiakom Euathlom zakončujú jeho životopis.
Stručný deviaty životopis je venovaný Anaxagorovmu súčasníkovi Diogenovi z Apolónie,
ktorý však nijako nezapadá do IX. knihy a na jeho mieste mal byť životopis demokritovca
Diogena zo Smyrny. Desiaty životopis je venovaný Alexandrovmu priateľovi
Anaxarchovi. Je vyplnený len biografickými údajmi a najmä jeho vzťahom k cyperskému
tyranovi Nikokreontovi.
Druhú polovicu IX. knihy zaberajú životopisy Pyrrhóna, zakladateľa skepticizmu, a
jeho žiaka Timóna z Fliuntu. Rozsiahly životopis Pyrrhónov patrí medzi najdôležitejšie
životopisy Diogena Laertia. Obsahuje totiž nielen podrobné biografické správy o
Pyrrhónovi, ale aj dôkladný výklad celého učenia skeptikov. Posledný životopis,
venovaný Timónovi, obsahuje taktiež nielen bohaté biografické správy a Timónovu
charakteristiku, ale
15
oboznamuje nás aj s obsahom a kompozíciou jeho Sillov. V poslednej časti jeho životopisu
sú vymenovaní ostatní skeptickí filozofi od Timóna až po Saturnina, žiaka Sexta Empirica,
žijúceho koncom II. stor. n. 1.
X. kniha prevyšuje ostatné nielen rozsahom - je po VII. knihe najrozsiahlejšia -, ale aj
obsahom. Ako III. kniha aj X. je venovaná životopisu iba jedného filozofa a ako v III. knihe
aj v tejto je väčšia časť venovaná výkladu učenia. Kým však Platónovo učenie je podané
suchopárne a torzovito, Epikurovo učenie je vyložené v troch Epikurových listoch a v
zbierke Hlavných článkov učenia, ktoré Diogenes Laertios prevzal v doslovnom znení do
svojho diela. A keďže sa nám Epikurova literárna pozostalosť nezachovala a jeho učenie
poznáme zväčša vďaka X. knihe Diogena Laertia, je táto časť rozhodne najdôležitejšou z
celého diela. Z prvej biografickej časti sa dozvieme nielen o Epikurovom pôvode a jeho
štúdiách, ale aj o živote v škole, o vzťahu k ostatným filozofickým školám, ohováračskej
kampani, ktorú vyvíjali proti nemu nepriatelia, a napokon o jeho chorobe a smrti. Cenné
sú aj správy o jeho literárnej činnosti, o metodike práce a zoznam jeho najdôležitejších
diel. Pripojený je jeho testament a list Idomeneovi, napísaný tesne pred smrťou. Nasleduje
vymenovanie jeho najdôležitejších žiakov s pripojením stručnej, ale výstižnej
charakteristiky aj s uvedením ich najznámejších diel. Iba Metrodorovi sa venuje väčšia
pozornosť. Po biografických údajoch a pred uvedením doslovného znenia štyroch
Epikurových diel sa venuje niekoľko paragrafov Epikurovmu chápaniu filozofie a
problematiky jednotlivých jej častí. Cenný je stručný výklad epikurovskej dialektiky. Zo
spomenutých Epikurových diel, uvedených v doslovnom znení, najrozsiahlejší je prvý
list, adresovaný Herodotovi. Obsahuje zhustený výklad epikurovskej fyziky. Hneď za
ním nasleduje list Pythoklovi, podávajúci Epikurovo učenie o nebeských
meteorologických javoch. List sa kompozične líši od predchádzajúceho, jednotlivé
výpovede nie sú vhodne spojené s predchádzajúcimi, ako je to v liste Herodotovi, a okrem
toho organicky súvisiace časti sú od seba oddelené, v dôsledku čoho sa Epikurovi tento
list upiera. Podáva však verne Epikurovo učenie. Medzi druhý a tretí list je vsunutý
výklad o zásadách, ktorými sa má epikurovský filozof v živote spravovať. Tretí list,
starostlivo vypilovaný, je adresovaný Menoikeovi a obsahuje výklad epikurovskej etiky.
Tretí list dopĺňa výklad o rozdiele medzi učením kyrénskych filozofov a Epikurovým
učením. Knihu završuje 40 Hlavných článkov učenia, ktoré sú podľa Diogena Laertia
korunou dokonalosti, nasadenou nielen X. knihe, ale aj celému dielu.
Nemožno poprieť, že pri písaní Životopisov filozofov sledoval Diogenes 1 aertios presný
plán. Vyplýva to jasne zo skutočnosti, že v úvode (1,13 -15) podáva rozdelenie filozofov
do dvoch vetiev, iónskej a italskej, z ktorých prvá trvala podľa neho až po Kleitomacha,
Chrysippa a Theofrasta, druhá až do Epikura. Nato vymenúva filozofov jednotlivých
vetiev presne v tom poradí, ako ich nachádzame v jeho diele. Výnimku robí iba v iónskej
vetve logickejšie predsunutie peripatetikov pred kynikov a stoikov a ich umiestnenie
hneď za akademikmi, a fakt, že ich nezakončil Theofrastom, ale pridal ešte životopisy
dvoch scholarchov, Stratóna a Lykóna, a dvoch ďalších významných filozofov, Demetria
a Herakleida. Co sa týka vetvy italskej, máme v IX. knihe životopis Herakleita a
životopisy skeptikov Pyrrhóna a Timóna, o ktorých nie je nijaká zmienka v uvedenej časti
úvodu, a len v VIII. knihe (§§ 50, 91) sa oznamujú životopisy tzv. izolovaných filozofov,
ktorými Diogenes Laertios myslel Herakleita a Xenofana, ako to vyplýva z poslednej vety
Xenofanovho životopisu (IX, 20). V VIII. knihe sa oznamuje aj reťaz ďalších vynikajúcich
filozofov až po Epikura (§ 50).
Tento plán mal Diogenes Laertios stále pred očami. Svedčia o tom časté odkazy na
neskoršie knihy. Tak pri vymenovaní Antisthena medzi Sokratový-mi žiakmi (II, 47)
podotýka, že bude o ňom hovoriť, až príde k sekte kynikov. Takisto pri zmienke o
revnivosti medzi Xenofóntom a Platónom (II, 57) sľubuje, že na ňu poukáže v kapitole o
Platónovi. Podobne v životopise akademika Krateta oznamuje (IV, 23) životopis Krateta
kynika. Na konci VI. knihy sa oznamujú životopisy stoikov a v VIII. knihe (§§ 50 a 91) sa
oznamujú životopisy izolovaných filozofov a životopisy iných filozofov až po Epikura. O
tom, že poradie kníh je pôvodné, svedčia nielen uvedené odkazy na budúce životopisy, z
a ktorých v druhej sa oznamuje tretia, v štvrtej šiesta, v šiestej siedma a v ôsmej deviata a
desiata, ale aj odkazy na prvšie knihy. Piata totiž predpokladá štvrtú (V, 39, 68), siedma
šiestu (VII, 2), ôsma prvú (VĽI, 50) a deviata druhú (IX, 11) a siedmu (IX, 29). Ťažkosti
spôsobuje iba jedno miesto v II. knihe (§ 65), z ktorého by síce bolo možno usudzovať, že
III. kniha bola napísaná pred II., ale proti tomu je iné miesto z II. knihy (§ 57), a tak je
pravdepodobnejšie, že na predchádzajúcom mieste (§ 65) Diogenes Laertios odkazuje na
niektorý iný zo svojich nezachovaných spisov.
No aj poradie jednotlivých životopisov v jednotlivých knihách je pôvodné, ako
vyplýva z odkazov na predchádzajúce správy v tých istých knihách, ako napríklad v
druhej (§§ 103,126), siedmej (§ 177), ôsmej (§§ 21, 77) a desiatej knihe (§§ 10, 64, 68).
 Niet ani nijakej príčiny domnievať sa, že sa nám nezachoval začiatok a koniec diela. Je
síce pravda, že na začiatku diela nie je venovanie, ale autor ho vsunul do III. knihy (§ 47).
Okrem toho sa obracia k osobe, ktorej venoval svoje dielo, aj v X. knihe (§ 28). A čo sa
týka zakončenia diela bez akéhokoľvek doslovu, Diogenes Laertios jasne ohlásil spôsob
zakončenia diela v X. knihe (§ 138), keď povedal, že Hlavné články, ktorými je dielo
zakončené, majú byť korunou dokonalosti, nasadenou tak celému dielu, ako aj životopisu
Epikura, a že nimi uzavrie celé dielo.
Jednotlivé knihy nemajú rovnaký rozsah. Autor síce mal v úmysle brať ohľad na
rovnomernosť celého diela (VII, 160), ale knihy IV. a VIII., ba aj V., VI. a IX. zaostávajú
rozsahom nielen za VII. a X., ktoré sú najrozsiahlejšie, ale aj za I. a II. Rozsah VII. a X.
knihy sa vysvetlí tým, že v VII. knihe je pripojený podrobný výklad stoickeho učenia a že
do X. knihy boli doslovne prevzaté celé štyri Epikurove diela. Výkladom Platónovho
učenia sa vysvetlí aj pomerná rozsiahlosť III. knihy, venovaná jedinému filozofovi -
Platónovi.
Jednotlivé knihy obsahujú životopisy filozofov jednotlivých filozofických škôl, takže
tvoria, okrem malých výnimiek, ucelené a úplné celky. Tak I. kniha je okrem neveľkého
úvodu celá venovaná životopisom mudrcov. Do II. knihy, venovanej Sokratovi a
sokratovcom, sú pred Sokratov životopis vložené štyri stručné životopisy
Anaximandrov, Anaximenov, Anaxa-gorov a Archelaov, ktoré by sa bolo žiadalo zaradiť
do osobitnej knihy, pretože netvoria dobre celok s nasledujúcimi životopismi sokratovcov.
Naopak, medzi sokratovcov nie je zaradený Platón a Antisthenes. Prvému pre jeho
dôležitosť venoval Diogenes Laertios celú III. knihu a druhého zaradil medzi kynikov ako
zakladateľa tejto školy. Štvrtá, nepatrná kniha obsahuje životopisy akademikov, a hoci ju
doviedol časovo ďalej ako nasledujúce štyri knihy, je rozsahovo menšia. Nie je úplná,
keďže v nej chýbajú nielen životopisy takých významných filozofov, ako bol Filón z
Larisy a Antiochos z Askalónu z čias Ciceróna, ale aj akademickí scholarchovia medzi
Lakydom a Karneadom. Aj Biónov životopis by bol lepšie zapadol medzi životopisy
kynikov. Ani V. kniha so šiestimi životopismi peripateti-kov netvorí ucelený celok.
Predovšetkým chýbajú v nej životopisy vynikajúcich Aristotelových žiakov - Eudema,
Dikaiarcha a Aristoxena, a po druhé je pochybné zaradenie Herakleida medzi
peripatetikov, keďže o ňom vieme, že bol jedným z najoddanejších Platónových žiakov,
dokonca Platóna sprevádzal na poslednej ceste na Sicíliu a po Speusippovej smrti bol váž-
nym kandidátom na scholarchát v Akadémii. Najucelenejšia a najjednolia-
18
tejšia je VI. kniha, venovaná kynikom. Naproti tomu VII. kniha je síce takisto venovaná
výhradne stoickym filozofom, ale nemožno o nej povedať, že by bola úplná. Chýba nám z
nej nielen koniec zoznamu Chrysippových diel, ale azda aj životopisy ďalších stoickych
filozofov. V rukopise Parisinus 1759 sa totiž nachádza zoznam filozofov, ktorých
životopisy sa podávajú v jednotlivých knihách diela Diogena Laertia, a v zozname
životopisov VII. knihy sú uvedené mená 23 stoickych filozofov, z ktorých však len prvé tri
sa nachádzajú v našich rukopisoch. Podľa toho by sa boli stratili životopisy Zenóna z
Tarzu, Diogena, Boetha, Apollodora, Mnesarchida, Mnesagora, Nestora, Basileida,
Dardana, Antipatra (z Tarzu), Herakleida, Sosigena, Ponaitia, Catóna, Poseidonia,
Athenodora, druhého Athenodora, Antipatra (z Týru), Areia a Cornuta. V diele samom
však nenachádzame nijakú oporu na podopretie tohto tvrdenia, ba naopak, v úvode pri
výpočte jednotlivých škôl sa uvádza, ako sa iónska škola zavŕšila Chrysippom. Okrem
toho prekvapuje, že v spomenutom rukopisnom zozname nie sú uvedené mená filozofov
Aristóna, Herilla, Dionysia a Sfaira, ktorých životopisy máme zachované v našich
rukopisoch. Do VIII. knihy, venovanej pythagorovcom, nezapadá dosť dobre životopis
Empedoklov. Je síce pravda, že jeho etické názory vyjadrené v diele Očista boli veľmi
ovplyvnené pythagorovským učením, ale jeho fyzika bola reakciou na učenie eleatov.
- Málo odôvodnené je i Eudoxovo zaradenie medzi pythagorovcov, kým na druhej strane
nám v ôsmej knihe chýbajú životopisy pythagorovcov Hiketa a Ekfanta.
IX. kniha je najnesúrodejšia. Obsahuje totiž životopisy Herakleita a Xenofana, ďalej
životopisy eleatov - Parmenida, Melissa a Zenóna, životopisy zakladateľov atomizmu
Leukippa a Demokrita, životopis sofistu Protagora, životopis iónskeho filozofa Diogena z
Apolónie a životopisy skeptikov Pyrrhóna a Timóna. Pred životopis Pyrrhóna je vsunutý
ešte životopis jeho učiteľa Anaxarcha. Diogenes Laertios zaraďuje životopisy IX. knihy do
dvoch skupín. Do prvej patria životopisy prvých dvoch, oddelených od ostatných a
nazvaných izolovanými filozofmi. Do druhej skupiny patria ostatní, ktorí podľa neho
tvoria reťaz vynikajúcich filozofov. Toto delenie nie je správne, pretože Xenofana
nemožno oddeliť od eleatov a druhá skupina tvorí celok iba v tom prípade, ak berieme
ohľad na to, že Leukippos bol Zenónovým žiakom, Demokritos Leukippovým, Protagoras
Demokritovým, Pyrrhónov učiteľ Anaxarchos žiakom demokritovca Diogena zo Smyrny a
napokon Timón žiakom Pyrrhónovým. Do tejto skupiny však vôbec nezapadá Diogenes z
Apolónie, ktorého životopis mal byť
19
v osobitnej knihe spolu s ostatnými iónskymi filozofmi, ktorých životopisy sa nachádzajú a Homérovmu antropomorfickému náboženstvu, ako ho poznáme z jeho zachovaných
na začiatku II. knihy. Aj Protagorov životopis mal byť v osobitnej knihe spolu so zlomkov. Väčšiu pozornosť by si bolo zaslúžilo učenie eleatov, ktoré malo nesmierny
životopismi ostatných sofistov -Gorgia, Prodika, Hip-pia, Tlirnsymacha a Kritia, ktorí vplyv na ďalší vývoj gréckej filozofie. Chýba najmä výklad Zenónových dôkazov proti
zaujímajú dôležité miesto v dejinách gréckej filozofie, no ich životopisy v diele Diogena mnohosti a pohybu. Demokritovo učenie je podané len v hlavných bodoch vo dvoch
Laertia nenachádzame. V IX. knihe chýbajú aj životopisy významných demokritovcov, malých paragrafoch. Dobrý je výklad stoickeho, skeptického a epikurovského učenia; to
Hekataia z Abdér, Diogena zo Smyrny a predovšetkým Metrodora z ostrova Chios a
však treba prirátať k dobru prameňov, ktoré tu Diogenes Laertios použil v doslovnom
Epikurovho učiteľa Nausifana. Vynechanie Nausifanovho životopisu zapríčiňuje aj
znení.
Epikurovo izolovanie. Koniec koncov v zozname skeptikov, žijúcich po Timónovi,
Pri podávaní jednotlivých životopisov zachovával Diogenes Laertios jednotvárny
nenachádzame mená významných empirických lekárov Sarapi-ona a Glaueiu, ako som sa
postup, ktorý možno dobre sledovať pri väčších životopisoch. Najprv podával správy o
už zmienil. V X. knihe chýbajú v zozname epi-kurovcov mená epikurovcov z I. storočia,
mene a pôvode toho-ktorého filozofa. Potom opísal jeho štúdiá a prípadne sa zmienil o
totiž meno Cicerónovho učiteľa Faidra a meno nezvyčajne plodného epikurovského
cestách, ktoré mali vplyv na formovanie jeho osobnosti. Potom nasledovala zmienka o
filozofa Filodema.
rozhodnutí sa pre niektorú filozofickú školu, uvedenie času stráveného v škole a opísanie
Jednotlivé životopisy sa líšia nielen rozsahom, ale aj kvalitou. Niektoré životopisy
vzťahu k učiteľom. Ďalšia časť bola venovaná významným činom, napr. vojenským
obsahujú iba veľmi stručné biografické údaje, po ktorých nasleduje výpočet diel,
výpravám, cestám a účasti na politickom živote. Za tým nasledovala charakteristika
napríklad v životopise sokratovcov Kritóna, Simóna, Glaukóna, Simmia a Kebeta. Medzi
filozofa s opísaním jeho telesných i duševných vlastností. Do tejto časti prináležia rozličné
najpôvabnejšie patria životopisy IV. knihy - Polemónov, Kratetov, Krantorov a
anekdoty a prejavy cudzích ľudí, ktoré vznikli pod vplyvom uvedených vlastností. Sem
Arkesilaov, ktoré sú cennými literárnymi portrétmi. K nim možno ešte prirátať životopis
patrili aj údaje o sexuálnom živote filozofa a správy o jeho vzťahu k ľuďom a napokon
sokratovca Meno-dima, peripatetika Lykóna a skeptikov Pyrrhóna a Timóna. To, pravda,
zmienky o kvalite jeho štýlu. Nato nasledovali údaje o smrti a chronologické údaje s pri-
záležalo aj od prameňov, ktoré Diogenes Laertios použil. Slabé sú životopisy Herakleita,
pojením dokumentov, ktoré mali nejaký vzťah k uvedeným správam, napríklad
Parmenida, Zenóna z Eley a Diogena z Apolónie.
testamenty a listy pred smrťou. Vo väčšine prípadov sú pripojené náhrobné nápisy a
Medzi biografickými údajmi a výrokmi i názormi v jednotlivých životopisoch niet
epigramy na smrť opisovaného filozofa. Potom nasledovalo vymenovanie jeho žiakov a
úmernosti. Veľmi stručné sú biografické správy o Anaxagorovi, Empedoklovi a
zoznam jeho diel. Na predposlednom mieste bol výklad jeho učenia a nakoniec sa
Demokritovi. Inde sa venuje priveľa miesta anekdotám. Platí to predovšetkým pre
uvádzali homonymní muži. Tam, kde sa podával obšírny výklad učenia, bývajú
biografie mudrcov, kde je to však pochopiteľné, pretože pri ich životopisoch sa autor
homonymní muži uvedení pred výkladom učenia.
mohol oprieť iba o viac-menej legendárne správy. No platí to aj pre životopisy niektorých
Tento jednotvárny postup si možno vysvetliť tým, že nejde o samostatné dielo, ale o
filozofov. Anekdotami sú preplnené životopisy kyrénskych a najmä kynických filozofov a
kompiláciu, urobenú na základe rozličných diel. V diele Diogena Laertia máme vyše tisíc
taktiež Pythagorov životopis.
odkazov na iné diela takmer 250 autorov. I keď sa nám tento počet zmenší, ak odrátame
Filozofické názory sú podané zväčša iba povrchne a veľmi dôležité filozofické otázky zaručené citáty z druhej ruky, o ktorých sa autor sám zmieňuje, a citáty z tragických,
sú často úplne opomenuté. Slabý je výklad Platónovho učenia o ideách a viac pozornosti komických a iných básnikov, predsa ostane ešte vždy veľký počet citácií, ktorý sťažuje
by si boli zaslúžili aj jeho názory o štáte. Vo výklade Empedoklovho učenia riešenie otázky prameňov Diogena Laertia. Novovekí bádatelia sa rozchádzajú v
nenachádzame výklad o póroch a jeho teórie o vnímaní. Ani zmienky niet o názoroch. Niektorí zašli tak ďaleko, že okrem malých správ pripúšťali iba jeden prameň, z
Alkmaiónovej humorálnej patológii. ktorého vraj Diogenes všetko odpísal aj s uvedenými
Ani stopy niet po Xenofanovom učení o jednom nemeniteľnom a podrobnejší výklad
by si bol zaslúžil aj jeho boj proti Flesiodovmu

odkazmi. Iní pripúšťajú viac prameňov, rozchádzajú sa však v počte a v osobách.
Diogenes Laertios použil viac prameňov. Vyplýva to nielen z časového rozpätia jeho
prameňov - cituje autorov od VI. stor. pred n. 1. až do II. stor. n. 1. -, ale aj z údajov v diele
a z jeho kompozície. Tak vo dvoch za sebou nasledujúcich paragrafoch II. knihy (19 a 20)
píše, že Sokrates bol neobyčajne obratný rečník, a v oboch paragrafoch sa odvoláva na
Idomeneovo dielo O sokratovcoch. Vysvetľuje sa to tým, že citát našiel vo dvoch rozličných
prameňoch a že ho dvakrát odpísal. U Diogena Laertia sa často stretáme aj s podaním tej
istej správy na dvoch rozličných miestach tej istej knihy. Napr. Diogenovo začudovanie
nad tým, že hudobníci vedia zladiť struny na lýre, ale nevedia zladiť svoje duševné
dispozície, podané v 28. a 29. § VI. knihy, sa opakuje v 65. § tej istej knihy. Podobne o
Diogenovej masturbácii na verejnom mieste a o želaní zahnať hlad trením brucha sa
dozvedáme z dvoch od seba oddelených miest tej istej knihy (VI, 46 a 69). Podobne sa
dozvedáme z dvoch rozličných miest o jeho rozhovore so Xeniadom, ktorému vravel, že
ho musí poslúchať (VI, 30 a 36).
Niekde cituje vedľa seba dvoch rozličných autorov. Tak v I, 84 sa odvoláva na
svedectvá Demodika z Leru a Hipponakta, no v I, 88 sa pre tú istú správu odvoláva na
Hipponakta a Herakleita, navyše si uvedomuje, že správu opakuje. Pre viaceré pramene
svedčí aj Athenaiov epigram, v ktorom velebí stoikov a s ktorým sa stretáme vo dvoch
rozličných knihách (VI, 14 a VII, 30). Svedčí a tom aj Diogenovo Laertiovo odvolávanie sa
na stotožnenie sa viacerých autorov s pravdivosťou určitej správy. Tak v životopise
Periandra (I, 98) uvádza, že boli dvaja Periandrovia; ako prameň svojej správy uvádza
Sotióna, Herakleida Lemba a Pamfilu a neskôr svoju správu podopiera aj svedectvom
Neantha. Zo samého faktu a aj zo štylizácie sa dá usudzovať, že tú istú správu našiel
najmenej v dvoch prameňoch. V II. knihe (§ 142) píše o vzťahu kritika Menedema ku
kráľovi Antigonovi Gonatovi, čo potom vyvracia, odvolávajúc sa na svedectvo Herakleida
(§ 143), a dodáva, že podobné veci zaznamenáva aj Antigonos z Karystu. A keďže
Antigonos z Karystu bol starší ako Herakleides, vyplýva z toho, že nemohol mať len jeden
prameň. V II. knihe nachádzame aj správu o páde meteoru pri Kozích riečkach (§ 10 a
11/12). Pretože však správy sú vo dvoch rozličných podaniach, ktoré môžeme dokonca
sledovať u rozličných autorov, jedno u Plínia (II, 149) a druhé u Plutarcha (Životopis
hjsandrov, 12), je jasné, že Diogenes Laertios použil dva rozličné pramene. Potvrdzuje to
/e 0
ďalej fakt *eJ 's*eÍ vec
' P'^c na
dvoch rozličných miestach, no odvoláva sa na rozličné
pramene. Tak v I, 12 píše, že Pythagoras prvý použil termín filozofia a odvoláva sa na
svedectvo Herakleida Pontského, no v VIII, 8 píše to isté, ale ako prameň uvádza
Sosikratove 'Nástupníctva.
Niet teda pochybnosti, že Diogenes Laertios použil viaceré pramene. Vyžiadalo by si
však osobitnú štúdiu, aby sme zistili, ktoré pramene to boli. V našom úvode sa
obmedzíme len na letmý prehľad najdôležitejších a najčastejšie citovaných prameňov.
Diela predsokratovských filozofov cituje Diogenes Laertios iba výnimočne, napríklad
X e n o f a n o v e Elégie (VIII, 37) a D e m o k r i t o v Malý svet (IX, 41), a je veľmi
nepravdepodobné, že by ich bol použil priamo.
Z Platónových diel cituje asi pätnásť dialógov, no i tu je malá prav-
depodobnosť, že ich použil priamo. Svedčí o tom nielen skutočnosť, že dialóg Faidón
cituje pod rozličnými menami a že na mnohých miestach neuvádza názov diela (najmä
pri excerptoch z Timaia), ale aj suchopárne podanie Platónovho učenia.
Z Aristotelových spisov cituje jednak zachované diela, jednak diela
nezachované. Sú to zväčša drobné správy a Diogenes Laertios ich mohol nájsť vo svojich
predlohách z neskorších storočí. Na T h e o f r a s t a sa odvoláva asi osemkrát a z jeho
spisov cituje výslovne len Fyziku a Výťah. Sú to stručné a nepolemické správy, ktoré
Diogenes Laertios prevzal z iných, neskorších prameňov, takisto ako prevzal z excerptov
z Theofrastových Názorov prírodných filozofov správy o prírodovedeckých názoroch
predsokratovských filozofov, ktoré nachádzame v jeho diele, i keď necituje ich autora.
A r i s t o x e n a cituje spolu 17-krát. Medzi dielami, na ktoré sa odvoláva, sú jeho
Zmiešané dejiny, spis O Pythagorovi a jeho druhoch, Životopis Platóna a Pedagogické predpisy.
Napriek tomu, že väčšia časť citácií sa týka správ o Pythagorovi a že sú to správy dôležité,
Diogenes Laertios ich nemusel prevziať priamo z Aristoxena, ale z diel neskorších
autorov, ktorí čerpali z Aristoxena. Poučná je najmä správa, že podľa Aristoxena takmer
celá Platónova Ústava bola vypožičaná z Protagorových Antilogík (III, 37). Tú istú správu
totiž čítame aj na inom mieste (III, 57), ale tam Diogenes Laertios uvádza ako prameň
Favorina z II. stor. n. 1.
Peripatetika H i e r o n y m a z Rodu cituje Diogenes Laertios 12-krát. Dvakrát
uvádza 2. knihu jeho Rozličných poznámok a raz dielo O zdržaní sa úsudku. Správy o
Thaletovom prenajatí olejární a o jeho vypočítaní výšky
pyramíd, ďalej o Anaxagorovom procese a o Pythagorovom zostúpení do podsvetia sa
dobre hodili do zbierky Rozličm/cli poznámok a boli často preberané do iných diel. Svedčí o
tom aspoň správa o Sokratovej bigamii (II, 26), kde ako autora uvádza okrem Satyra aj
Hieronyma. A keďže Satyros bol mladší ako Hieronymos, je pravdepodobné, že túto
správu prevzal z Hieronyma. Z toho však vyplýva, že Hieronymos nebol priamym
prameňom Diogena Laertia.
Z diel peripatetika H e r m i p p a, ktorého cituje vcelku 28-krát, Diogenes Laertios
uvádza jeho spisy O mágoch, O mudrcoch a Životopisy. Správy, ktoré prevzal z Hermippa,
sa týkajú z väčšej časti podrobného a kuriózneho opísania smrti toho-ktorého filozofa
(Ferekyda, Anaxagora, Alexina, Platóna, Demetria, Herakleida, Menippa, Chrysippa,
Pythagora, Empedokla, Demokrita a Epikura). Okrem toho z Hermippa je prevzatá
zaujímavá správa o Pythagorovom podzemnom príbytku a o zostúpení do podsvetia
(VIII, 41). No napriek početným citáciám a uvádzaniu spisov Hermippa nemusel byť
Hermippos priamym prameňom Diogena Laertia. Poučná je úvodná kapitola, v ktorej
Diogenes Laertios obhajuje prvenstvo Grékov vo vynájdení filozofie proti opačným
názorom, ktoré hlásal Aristoteles, ďalej Platónov žiak Hermodoros, Egypťan Manetho,
Hermippos, Hekataios z Abdér a Sotión. Zo všetkých týchto autorov najmladší bol Sotión
z prvej polovice II. stor., autor rozsiahleho diela Nástupníctva filozofov. Diogenes Laertios
ho často cituje a je pravdepodobné, že všetky citáty uvedených autorov pochádzali z 13.
knihy jeho diela, v ktorej podával výklad o filozofii u barbarov. A tak i odkazy na
Hermippove iné diela mohli byť prevzaté zo Sotióna, respektíve z autorov, ktorí čerpali zo
Sotióna.
Dielo O hýrivosti u dávnych ľudí, uvádzané pod A r i s t i p p o -v ý m menom, cituje
Diogenes Laertios 8-krát. Fragmenty z diela sa týkajú excentrického erotického života
filozofov, ktorý bol vďačnou témou biografickej literatúry. Pri správe o Pausaniovi, ktorý
bol Empedoklovým miláčikom, odvoláva sa Diogenes Laertios na Aristippove a Satyrove
svedectvá, a keďže Satyros bol mladší, usudzuje sa, že Aristippovo dielo nebolo priamym
prameňom Diogena Laertia.
V III. stor. žil aj eubojský rodák, sochár, maliar a spisovateľ A n t i -g o n o s z Karystu,
pôsobiaci na dvore pergamského kráľa Attala I., kde spolu s Isogonom, Pyromachom a
Stratonikom pracoval na reliéfoch Pergamského oltára, zobrazujúcich víťazstvo
pergamských kráľov nad Galmi. Okrem odborných diel, týkajúcich sa sochárstva a
maliarstva, napísal aj
Životopisy súčasných filozofov, a to životopisy filozofov Akadémie - Pole-móna, Krateta,
Krantora a svojho priateľa Arkesilaa, ďalej životopis svojho učiteľa Menedema a
peripatetika Lykóna, životopisy stoikov Zenóna a Dio-nvsia a skeptikov Pyrrhóna a
Timóna. Ako umelec mal zmysel pre individuálny život svojich postáv; mal porozumenie
najmä pre ich osobné záľuby. Učeniu filozofov venoval pozornosť iba so zreteľom na
praktizovanie filozofie v živote. Veľkú pozornosť venoval literárnemu životu svojich filo-
zofov, ich spoločným debatám a hostinám, nevyhýbajúc sa pritom pikantným historkám,
ako svedčia zachované zlomky z Diogena Laertia (cituje ho 12-krát) a Athenaia. Jeho dielo
bolo dôležitým prameňom nielen pre neskorších historikov Akadémie, ale aj pre Sotióna a
Herakleida Lemba a pre Apolónida z Nikaje v jeho Komentári k Timónovým Sillom.
Koncom 111. stor. žil aj H i p p o b o t o s, autor spisov O filozofických školách a Zoznamu
filozofov. Uznával deväť filozofických škôl: megarskú, eret-rijskú, kyrénsku, epikurovskú,
školu Annikeridovu, Theodorovu, stoicku, akademickú a peripatetickú. Rozlišoval teda
školu Annikeridovu a Theodorovu od školy kyrénskej a naopak, elidská škola Faidónova
mu splývala so školou eretrijskou a kynická so stoickou. Pyrrhónovu školu nepokladal za
školu pre nejasnosť jej názorov (I, 20). Hippobotos si teda už koncom III. stor. vybudoval
svoj systém nástupníctva jednotlivých škôl. Diogenes Laertios ho cituje 14-krát,
predovšetkým pri vymenovaní filozofických škôl (I, 19), pri charakteristike kyrénskeho
hedonizmu (II, 88), pri historke s hadom v životopise Herakleida (V, 19), pri poverčivosti
kynika Menedema (VI, 102), pri správach o Empedoklovi (VIII, 43, 51), najmä o jeho
skoku do krátera Etny (VIII, 69) a pri správe o Timónových žiakoch (IX, 115). A práve
posledná správa, pri ktorej ho cituje spolu so Sotiónom, naznačuje, že Sotión ako mladší
preberal správy z jeho diela. Nemusel byť teda ani Hippobotos priamym prameňom
Diogena Laertia.
Koncom III. a začiatkom II. stor. písal svoje Životopisy S a t y r o s . Pochádzal z
Kallatidy v Ponte, ale žil v Egypte v Oxyrrhynchu, kde sa našiel zlomok z jeho životopisu
Euripida, napísaného vo forme dialógu. Satyros prvý začal rozlišovať medzi životopismi
básnikov, filozofov a vladárov. Zo svojho rozsiahleho diela (15 kníh) 5 kníh venoval
životopisom básnikov, 5 životopisom filozofov a 5 životopisom vladárov. Diogenes
Laertios sa naňho odvoláva 12-krát. Od neho je predovšetkým obšírna správa o Ana-
xagorovom procese a jeho odsúdení a správa o jeho mužnom správaní pri zvesti o smrti
detí (II, 12), ďalej správa o Sokratovej bigamii (II, 26), prevza-
25
tá z Hieronyma, a niekoľko správ o Empedoklovi (VIII, 53, 59, 60). Pretože však s jeho
správou o Filiskovom autorstve tragédií, uvádzaných pod menom Diogena kynika,
polemizoval Sotión (VI, 80), nemusel byť priamym prameňom Diogena Laertia, ktorý
mohol prevziať správy, citované pod jeho menom, z mladších prameňov. Svedčí o tom aj
niekoľko ďalších miest z Diogena Laertia. Tak pri správe o Empedoklovom pôvode sa
odvoláva na Satyrovo svedectvo (VIII, 53), ale ako prameň uvádza Herakleidov Výính zo
Satyrových životopisov. Na Herakleidov Výťah zo Satyra sa odvoláva aj pri správe o
Pythagorovej dobrovoľnej smrti hladom (VIII, 40) a pri správe o Zenónovom hrdinskom
postoji voči tyranovi Nearchovi (IX, 26).
O niečo mladší ako Satyros bol S o t i ó n z Alexandrie. Keďže písal ešte o
Chrysippovi, ktorý zomrel r. 208/5, a jeho Nástupníctva filozofov excerpo-val Herakleides
Lembos, ktorý žil za Ptolemaia Filometora (r. 181 - 146), možno situovať vznik Sotiónovho
diela do začiatku II. stor. Sotión bol prvý biografický autor, ktorý do jednotlivých kníh
svojho diela zaradil životopisy filozofov jednotlivých filozofických škôl, takže bola
viditeľná ich kontinuita. Diogenes Laertios ho cituje vcelku 21-krát, a pretože sa pri
správach o Sokratovi (a Aristippovi) odvoláva na jeho II. knihu (II, 75, 85), pri sprá vach o
Platónovi na IV. knihu (VI, 26), pri správe o Diogenovi na VII. knihu (VI, 80), pri správe o
Chrysippovi na VIII. knihu (VII, 183), pri správach o Timónovi na XI. knihu (IX, 110, 112)
a pri správach o perzských mágoch na XIII. knihu (1,1, 7; v rukopisoch je omylom
uvedená kniha XXIII), možno usudzovať, že vo svojom diele, ktoré malo 13 kníh,
usporiadal životopisy filozofov tak, že v I. knihe boli životopisy mudrcov a iónskych
fyzikov, v II. knihe životopis Sokratov, v III. životopisy sokratovcov, v IV. životopis Pla -
tóna, v V. životopisy akademikov, v VI. životopisy peripatetikov, v VII. životopisy
kynikov, v VIII. životopisy stoikov, v IX. životopisy pythagorov-cov, v X. životopisy
eleatov a atomistov, v XI. životopisy skeptikov, v XII. životopisy epikurovcov a v XIII.
životopisy filozofov iných národov. Sotió-novo dielo bolo nesporne vzorom pre
neskorších autorov biografií filozofov, usporiadaných podľa jednotlivých filozofických
škôl, ako napokon vidieť aj z usporiadania jednotlivých kníh diela Diogena Laertia. No
jeho dielo nemuselo byť bezprostredným a priamym prameňom Diogena Laertia.
Rozdelenie filozofov na vetvu iónsku a italskú bolo iste už u Sotióna. Asi sa usiloval spojiť
eleatov so Xenofanom a uviesť ich takto do priamej súvislosti s Pythagorom
prostredníctvom Pythagorovho syna Telauga, ktorý asi figuroval u Sotióna ako
Xenofanov učiteľ. Diogenes Laertios
nepoužil toto spojenie, a tak mu Xenofanes tvorí s Herakleitom skupinu izolovaných
filozofov, a v IX, 20 ho dokonca vyhlasuje za skeptika, hoci to protirečí úvodu, v ktorom
sa naznačuje kontinuita Pythagoras - Telauges -Xenofanes - Parmenides (I, 15). Diogenes
Laertios nepoužil Sotióna bezprostredne; vyplýva to aj z faktu, že pri správe o pobyte
Demetria Falér-skeho u Ptolemaia necituje dielo Sotiónovo, ale Výťah zo Sotiónovho diela,
ktorý urobil H e r a k l e i d e s L e m b o s (V, 79). Tak Satyrove Životopisy, ako aj
Sotiónove Nástupníctva filozofov boli rozsiahle diela, a preto ich Herakleides Lembos
skrátil, prvé na 4 (?) a druhé na 6 kníh.
V II. stor. písal svoje Nástupníctva filozofov aj S o s i k r a t e s z Rodu. Diogenes Laertios
sa odvoláva na jeho svedectvo 14-krát, nemožno sa však vyjadriť o tom, či jeho dielo bolo
priamym prameňom Diogena Laertia. Použil ho azda pre chronologické údaje, ktorých sa
dotýka väčšina citátov zo Sosikrata. No i v prípade, že jeho dielo bolo priamym
prameňom Diogena Laertia, použil ho v malej miere, keďže väčšina odkazov naň sa
nachádza v I. knihe a týka sa životopisov mudrcov.
Na svedectvo A n t i s t h e n a z Rodu, ktorý žil v I. pol. II. stor. a napísal spis História
filozofie, sa Diogenes Laertios odvoláva 12-krát. Od neho pochádza medziiným správa o
Diogenovej dobrovoľnej smrti (VI, 77), o Kratetovom rozhodnutí sa pre kynikov (VI, 87),
o Zenónovom rozhovore s tyranom Nearchom (IX, 27), o Demokritových cestách (IX, 35)
a jeho skromnom živote v rodnej obci (IX, 38/39). Ináč odkazy na neho sa týkajú stručných
správ a jeho dielo nemuselo byt Diogenovi Laertiovi priamym prameňom. Potvrdzoval
by to aj fakt, že pri správe o Demokritových cestách cituje ho Diogenes Laertios spolu s
Demetriom z Magnézie, ktorý písal o storočie neskôr, a Diogenes Laertios mohol teda
prebrať jeho správy nepriamo prostredníctvom Demetria.
V 2. pol. II. stor. napísal gramatik A p o l l o d o r o s z Atén pozoruhodné dielo
Kronika, v ktorom opísal v jambickom trimetri najdôležitejšie udalosti od dobytia Troje,
ktoré stanovil na rok 1184 - 1183, až do r. 144, keď dielo dohotovil a venoval
pergamskému kráľovi Attalovi II. Dielo neskôr znovu vydal a doviedol ho ešte ďalej,
keďže sa v ňom zmieňoval o smrti filozofa Karneada (IV, 65), ktorý zomrel r. 129. Dielo
malo neobyčajnú hodnotu a fragmenty z neho sú naším základným prameňom pre
poznanie chronologických údajov o filozofoch, umelcoch a básnikoch. Nie div, že
Diogenes Laertios ho často cituje (23-krát). V Empedoklovom životopise uvádza z neho
dokonca 8 veršov (VIII, 52), kde odmieta postup niektorých
autorov, ktorí považujú Empedokla za súčasníka aténskej výpravy na Sicíliu; tieto verše
sú vhodnou ukážkou, ako Apollodoros vedel lahodným spôsobom podať suchopárnu
chronologickú tému. Množstvo citátov z Apollodorovej Kroniky, a to vo všetkých knihách
Diogena Laertia, by nasvedčovalo, že Kronika bola priamym prameňom Diogena Laertia.
Nie je isté, či od Apollodora pochádza spis O zákonodarstve, citovaný v I. knihe Diogena
Laertia (§ 58), ďalej spis O filozofických školách, citovaný taktiež v I. knihe (§ 60), a napokon
spis Zbierka učenia, citovaný v VII. knihe (§ 181); pravdepodobnejšie je, že autorom
uvedených spisov bol epikurovec Apollodoros, o ktorom Diogenes Laertios tvrdí, že
napísal vyše 400 kníh (X, 25). Svedčili by o tom sympatie voči Epikurovi, vyslovené na
úkor Chrysippa pri citovaní posledného z uvedených diel (VII, 181).
Koncom II. a začiatkom I. stor. žil stoicky filozof H e k a t ó n z Rodu, popri
Poseidoniovi najvýznamnejší Panaitiov žiak. Napísal veľké množstvo spisov, v ktorých
vyložil stoicke učenie, a okrem toho C/Í ne, zbierku anekdot, ktorú Diogenes Laertios často
cituje v VI. a VII. knihe. Nemusela byť však priamym prameňom Diogena Laertia, pretože
s anekdotickou literatúrou sa stretávame aj v I. a II. stor. n. I. Odkazy na jeho filozofické
diela, ako aj na diela jeho spolužiaka, stoickeho filozofa a polyhistora Poseidonia, ktorého
Diogenes Laertios cituje 30-krát, týkajú sa okrem niekoľkých výnimiek u Poseidonia (IX,
68 a X, 4) stoickeho učenia a Diogenes Laertios ich našiel v niektorom mladšom súbornom
diele o filozofických školách a ich učení.
Z autorov I. stor. pred n. 1. treba spomenúť A l e x a n dra
p o l y h i s t o r a , rodáka z Miléta, ktorý sa počas vojny s Mithrida-tom dostal ako
zajatec do Ríma, kde žil až do konca svojho života (zomrel po r. 40). Napísal mnoho
etnografických a historických spisov a aj spis Nástupníctva filozofov a O pythagorovshjch
symboloch. Diogenes Laertios sa odvoláva na jeho Nástupníctva filozofov 8-krát a v
Pythagorovom životopise podáva podľa neho podrobný výklad pythagorovskej náuky
(VIII, 24-35). Diogenes Laertios použil asi priamo dielo Alexandra polyhistora.
Iný dôležitý biografický autor z tohto obdobia bol D e m e t -r i o s z Magnézie, priateľ
T. Pomponia Attika, ktorému venoval spis O svornosti. Okrem tohto diela napísal dva
zvláštne spisy, O homonymných obciach a O homonymných básnikoch a spisovateľoch. U
Diogena Laertia je takmer každý životopis zakončený výpočtom významných ľudí, ktorí
mali to isté meno ako opisovaný filozof, a vo väčšine prípadov sa uvádza ako pra-
28
meň Demetriovo dielo O homonymných básnikoch a spisovateľoch. Z toho by vyplýva' 0' že
Demetriovo dielo bolo priamym prameňom Diogena Laertia, najmä ak uvážime, že na
niektorých miestach sú podľa neho uvádzané veľmi dôležité a aj podrobné správy. Tak je
z jeho diela dlhá správa o Xeno-fóntovom pobyte v Skillunte (II, 52), o Aristotelovom
svokrovi Hermiovi (V, 3), o Herakleidovom oslobodení vlasti a o príhode s hadom (V, 89),
o príchode stoika Zenóna do Atén (VII, 31, 32) a o Demokritových cestách (IX, 36) a jeho
starostiach v rodnej obci (IX, 39). No s otázkou priameho použitia Demetriovho diela sú
spojené určité ťažkosti. Predovšetkým v zoznamoch homonymných mužov
nenachádzame len mená básnikov a spisovateľov, ale aj mená lekárov, maliarov,
sochárov, ba aj takých čudáckych ľudí, ako bol Timón mizantrop (IX, 112). Okrem toho v
zoznamoch homonymných mužov nachádzame aj ľudí, ktorí žili po Demetriovi, takže o
nich nemohol písať. Tak v zozname Herakleidov (V, 93) je uvedený Herakleides Pontský
mladší (2. v zozname), ktorý žil za Claudia a Neróna; v zozname Theodorov (II, 103) je
uvedený asi Theodoros z Gadár (štvrtý), učiteľ cisára Tiberia, a Theodoros lekár, žiak
Athenaiov (II, 104), ďalej Zenón z Myndu (VII, 35), gramatik za Tiberia. Okrem toho sa v
zozname homonymných mužov v III. knihe (§ 109) odvoláva na svedectvo gramatika
Seleuka, ktorý žil za čias Tiberia. Je síce pravda, že ani pri zozname Theodorov ani pri
zozname Platónov nie je uvedený ako prameň Demetrios, je však uvedený v životopise
Zenóna z Kitia (VII, 31). Z toho vyplýva, že Diogenes Laertios dopĺňal Demetriove
zoznamy homonymných básnikov a spisovateľov, či už ich použil priamo, alebo
nepriamo, ako napokon o tom svedčí životopis Eudoxov, kde Diogenes Laertios
vyslovene píše, že sám zistil ešte aj iného Eudoxa (VIII, 90). Prekvapuje však, že v
zozname Demetriov neuviedol Demetria z Magnézie, ktorého tak často spomína pri
správach o homonymných mužoch.
V 1. pol. I. stor. písal aj Demetriov krajan D i o k 1 e s, mladší priateľ kynického
epigramatického básnika Meleagra, s ktorým sa začas zdržiaval na ostrove Keos. Diokla
poznáme len z Diogena Laertia, ktorý ho cituje 19--krát a uvádza dve jeho diela, Životopisy
filozofov (II, 54, 82) a Prehľad filozofov (VII, 48 a X, 11). Správy prevzaté z Diokla sa týkajú
predovšetkým Xenofóntových synov (II, 54), Aristippa (II, 82), kynikov Antisthena (VI, 12,
13) a Diogena (VI, 20, 36, 87, 103), ďalej stoikov Aristóna (VII, 162), Diony-sia Renegáta
(VII, 166) a Chrysippa (VII, 179, 181), skeptika Pyrrhóna (IX, 61, 65) a Epikura (X, 11, 12).
Pozoruhodné sú sympatie ku kynikom, ktoré
 možno vysvetliť priateľstvom s Meleagrom, a k epikurovcom, ktorých vychvaľuje za
jednoduchý a striedmy život (X, 11). Okrem týchto viac-nie-nej biografických správ a najdlhšia a najzaujímavejšia správa, vzatá z jeho diela, sa týka príhody o stretnutí

Diogenes Laertios prevzal z neho výklad o stoickej logike. Časť tohto výkladu prevzal v Demokrita a lekára Hippokrata (IX, 42). Athenodorove správy boli vhodným námetom

doslovnom znení (VII, 49), nie je však nemožné, že aj ďalší, podrobný výklad logiky (50 - pre kurióznu anekdotickú literatúru, pestovanú, ako uvidíme ďalej, aj v nasledujúcich

83) je doslovne prevzatý z Diokla. Práve preto už N i e t /, s e h e vyhlásil, že celé dielo storočiach, a tak Athenodorovo dielo nemuselo byť priamym prameňom Diogena Laertia.

Diogena Laertia aj s citátmi iných autorov je vlastne odpísané z Dioklovho Prehľadu Posledný z nich, A p o l l o n i o s z Týru, napísal Zoznam filozofov po Zenóuoví a

filozofov, pravda, okrem vlastných epigramov a niekoľkých správ prevzatých z neskorších aspoň dve knihy z neho boli venované Zenónovi. Diogenes Laertios ho cituje 4-krát a

autorov. S istotou však možno povedať len toľko, že z Diokla prevzal priamo správu o všetky správy sa týkajú Zenóna. Doslovne prevzal z neho Antigonov list Zenónovi a

životospráve Epikurovej družiny (X, 11) a celú vložku o stoickej logike (VII, 48 - 83). Zenónovu odpoveď (VII, 7 - 9). Apollonios z. Týru bol iste jedným z priamych prameňov
Diogena Laertia.
V Cicerónovej dobe žil aj významný skeptický filozof A i n c s i d e-m o s z Knosu. Po
Dôležitým autorom z I. stor. n. L, ktorého Diogenes Laertios cituje, bol gramatik T h r a
odchode z novej Akadémie sa stal stúpencom radikálneho Pyrrhónovho skepticizmu.
s y I o s, autor tetralogického vydania Platónových a Demokritových spisov. Napísal aj
Napísal 4 diela - Uvod do Pyrrhónovho učenia, Proti múdrosti, O skúmaní a Pyrrhóuske rozhovorí/
Úvod do čítania Demokritových spisov, ktorý Diogenes Laertios cituje. Je nepravdepodobné,
(8 kníh). Úvod do Pyrrhónovho učenia bol vzorom a prameňom S e x t o v i E m p i r i c o v i,
že by Pamfila alebo Favorinus boli zaťažili svoje anekdotické rozprávanie dlhým
ktorý koncom II. stor. našej éry napísal Náčrt pyrrhónskeho učenia v 3 knihách. Diogenes
výpočtom ich diel a Thrasyla možno pokladať za priamy prameň Diogena Laertia, prav-
Laertios spomína všetky štyri diela, odvoláva sa však Jen na I. knihu Pi/rr-hónskych rozhovorov
da, pre príslušnú časť jeho diela.
a na Úvod do Pyrrhónovho učenia, z ktorého podáva rozsiahly excerpt v 10 trópoch (IX, 79 -
88). Ťažko zistiť, či ho použil priamo, alebo len prostredníctvom ľavorina, ktorý takisto Zo všetkých autorov I. stor. n. 1., na ktorých sa odvoláva Diogenes Laertios, je na

podával učenie skeptikov vo svojom diele Pyrrhóuske rozhovory v 10 knihách, ako nás o tom prvom mieste učená Egypťanka Pamfila, ktorá žila za Neróna a 23 rokov strávila v

informuje A u 1 u s G e I I i u s, ktorý v 5. kap. XI. knihy Atických noci podáva z neho výťah. Epidaure, venujúc sa tam po boku svojho manžela Sokrati-da zbieraniu anekdot o

Je však pravdepodobnejšie, že pre 2. časť IX. knihy svojho diela použil Diogenes Laertios filozofoch, ktoré potom vydala v rozsiahlom diele Historické poznámky v rozsahu 33 kníh.

diela troch autorov - Ainesidema, Favorina a Sexta Ľmpinca; diela posledných dvoch celkom Diogenes Laertios ju cituje 8-krát, z toho 5-krát uvádza aj knihu, v ktorej sa citovaná

iste. správa nachádza. Z týchto citátov by sa síce dalo uvažovať o chronologickom poradí
správ - o Pit-takovom synovi v II. knihe, o Periandrovi v V. knihe, o Sokratovi a Alkibi-
Z ostatných autorov I. stor. pred n. I. sa treba zmieniť o Antipatrovi z Týru,
adovi v VI. knihe, o Platónovi v XXV. a o Theofrastovi v XXXII. knihe - ale z Gelliových
Athenodorovi z Kódu a Apolloniovi z Týru. Stoicky filozof A n t i p a t r o s z Týru bol
excerptov z jej diela - o Alkibiadovi a Periklovi v XXIX. knihe a o historikoch Hellanikovi,
priateľom Catóna Utického a umrel v Aténach krátko pred r. 44, keďže sa G'cero v diele O
Herodotovi a Thukydidovi v XI. knihe - jasne vyplýva, že anekdoty o jednotlivých
povinnostiach zmieňuje o jeho nedávnej smrti. Antipatros boi autorom viacerých spisov - O
mužoch boli podávané sporadicky. A tak ani Pamfilino dielo nebolo základným
povinnostiach, O svete, O substancii, O duši - a zo šiestich odkazov na neho u Diogena Laertia
prameňom, keďže pasáže citované pod je) menom mohol nájsť vo Favorinovi. Medzi jeho
štyri sa týkajú diela O svete (Vil, 139, 140, 142, 148). Sú to stručné odkazy a Diogenes
dielami sa totiž uvádza aj Výtáh z Pamfiliných Poznámok v rozsahu 4 kníh.
Laertios ich mohol nájsť v Dioklovom Prehľade filozofov.
Jedným z najmladších autorov, ktorého Diogenes Laertios cituje, bol už spomenutý
Peripatetik A t h e n o d o r o s z Rodu žil tiež v časoch Catóna Utického a napísal
Favorinus. Narodil sa za vlády Trajána v galskom meste Arela-te (Arles) a za Hadriána žil
najmenej osem kníh Prechádzok, v ktorých podával rozličné príhody zo života filozofov.
najprv v Ríme, neskôr, po rozchode s cisárom, v Grécku, najmä v Aténach. Mal veľmi
Diogenes Laertios ho cituje vcelku 4-krát
dobré filozofické vzdelanie; obľuboval akademický skepticizmus, no viac bol oddaný
rétorike a pokladali ho
 nielen za najvzdelanejšieho sofistu tých čias, ale aj za najobdivuhodnejšie-ho človeka,
keďže napriek svojmu galskému pôvodu hovoril perfektne po grécky, napriek svojmu životopis Lysandra a Sullu (IV, 4). V Sullovom životopise sa síce píše o všej chorobe (36),

hermafroditstvu bol obžalovaný z cudzoložstva a napriek svojmu rozkolu s cisárom ale nespomína sa Speusippos. Druhýkrát spomína Plutarchov životopis Alexandra (28)

Hadriánom ostal nažive. Z veľkého množstva jeho spisov - O Sokratuvi a jeho erotike, O na podopretie Anaxarchovho výroku (IX, 60). Okrem toho sa zdá, že z Plutarchovho
životopisu Dióna (35) je bez citovania prevzatá správa o Timonidovom venovaní
Platónovi, O ideách,
Diónovho životopisu Speusippovi (IV, 5) a z Plutarchovho životopisu Alexandra (55)
0 kataleptickej fantázii, O správaní filozofov akí. - Diogenes Laertios cituje jeho Spomienky a
správa o Kallísthenovej smrti (V, 5). Plutarchove Životopisy boli obľúbeným čítaním už v
Rozmanitú históriu. Spomienky boli zbierkou anekdot o filozofoch klasického veku.
II. stor. - naráža na ne už Marcus Aurelius - a tak ich Diogenes Laertios mohol použiť
Podobný charakter malo aj druhé dielo, Rozmanitá lústóľia v rozsahu 24 kníh. Predstavu o
priamo, mohol ich však použiť i nepriamo, prostredníctvom Favorina.
nej si môžeme urobiť z G e 1-
Z načrtnutej analýzy jednotlivých prameňov Diogena Laertia možno urobiť záver, že
1 i o v h o diela Atické noci a z A i 1 i a n o v e j Rozmanitej histórie. Gellius bol veľkým
kostru pre svoje dielo našiel Diogenes Laertios u S o t i-ó n a. Zachované fragmenty
ctiteľom a obdivovateľom Favorina, ako vyplýva z jeho diela, v ktorom nachádzame nielen
Sotiónovho diela totiž svedčia o tom, že životopisy prívržencov jednotlivých
prejavy obdivu k Favorinovi, ale aj ukážky z jeho diela. Diogenes Laertios cituje Favorinovc
filozofických škôl nasledovali u Sotióna po sebe v tom istom poradí ako u Diogena
Spomienky 13-krát a Rozmanitú históriu 19-krát. Okrem toho sa naňho odvoláva 5-krát bez
Laertia (stoici po kynikoch a epi-kurovci po skeptikoch). Základný rozdiel bol iba v tom,
uvedenia diela. Správy z neho sa tykajú rozličných udalosti zo života filozofov, najmä sa
že Diogenes Laertios nepodával životopisy a učenie filozofov iných národov, o ktorých
spomínajú ich vynálezy a časté sú aj rozličné pikantné historky. Pritom nezachovával
písal Sotión v poslednej, trinástej knihe svojich Nástupníctiev filozofov, ale uspokojil sa so
chronologické poradie, keď napríklad o Platónovej smrti písal v III. a o Aristotelovom
stručným načrtnutím ich učenia v úvode.
odkúpení Speusippovej knižnice v II. knihe Spomienok. To isté platí aj o Rozmanitej histórii,
Biografické správy čerpal z viacerých autorov. Pritom pre chronologické údaje použil
hoci tu Diogenes Laertios iba 3-krát spomína knihu, z ktorej prevzal uvedenú správu, a tak
A p o l l o d o r o v u Kroniku a pravdepodobne aj S o -s i k r a t o v e Nástupníctva
nemôžeme sledovať obsahovú náplň jednotlivých kníh. Od Spomienok so Rozmanitá história
filozofov. Zoznamy homonymných mužov prevzal od D e m e t r i a z Magnézie, ktoré,
líšila sa iba v tom, ak tak môžeme súdiť na základe citovaných miest, že v nej Favorinus
pravda, na niektorých miestach sám dopĺňal. Pre životopisy VII. knihy použil dielo A p o
prejavoval osobitnú pozornosť technickým a intelektuálnym objavom filozofov, najmä
1 1 o n i a z Týru a pre neskorších skeptikov pravdepodobne dielo A p o l l o n i d a z
vynájdeniu mien. Možno teda usudzovať, že v oboch prípadoch šlo o zbierky rozličných
Nika-je a diela S e x t a E m p i r i c a . Výklad o Platónových dialógoch prevzal z T h
historiek o filozofoch bez plánovitého usporiadania. A tak obe diela boli síce priamym
r a s y 1 a, z ktorého prevzal aj zoznam diel a výklad Demokritovho učenia. Pri výklade
prameňom Dio-gena Laertia, ale nie základným. Favorinovo dielo nemohlo dať dielu Dio-
učenia jednotlivých škôl použil D i o k 1 o v o dielo, predovšetkým pri výklade stoickej
gena Laertia ani kostru, ani mäso, ale len tu i tam navešané čačky. logiky. Pre Pythagorov životopis a jeho náuku použil diela A l e x a n d r a polyhistora
Medzi spisovateľov II. stor., ktorých Diogenes Laertios cituje, patrí aj Hadriánov a pre výklad učenia skeptikov použil diela A i n e s i d e m a, F a v o r i n a a
preptistenec F I e g ó n, autor diela O ľuďoch, ktorí sa dožili dlhého veku. No z jediného Sexta Empirica. Napokon Epikurove diela prevzal do svojho diela v
miesta, citovaného v Epimenidovom životopise (I, 111), nemožno usúdiť, či šlo o prameň doslovnom znení. Hojný materiál, ktorý takto nazhromaždil, doplnil ešte vlastnými
priamy, alebo nepriamy, napríklad prostredníctvom Favorina, ktorý bol jeho súčasníkom epigramami a básničkami, prevzatými zo svojho Pammetra, a množstvom rozličných
a ktorý sa iste stýkal s Flegónom pred svojím rozchodom s cisárom Hadriánom. anekdot, ktoré prevzal zväčša z Favorinových diel.
Co sa týka Favoiinovho staršieho súčasníka a osobného priateľa P 1 u t a r c h a, Je pochopiteľné, že kompilácia z takých rozličných autorov čerpajúcich z takmer
Diogenes Laertios ho cituje výslovne 2-krát. Prvýkrát na podopretie správy o neprehľadného množstva rôznorodých prameňov sa nezaobišla
Speusippovej všej chorobe a odvoláva sa na Plutarchov
bez veľkého počtu chýb, ktoré svedčia o nekritickosti Diogena Laertia. Predovšetkým sú
to chyby chronologické. Napríklad v 1,122 uvádza list umierajúceho Ferekyda Thaletovi
napriek tomu, že Ferekydov mužný vek situuje do 59. olympiády, kým Thaletovu smrť do
58. olympiády. V II, 25 uvádza, že Sokrata bolo často počuť recitovať verše, ktoré podľa
Stobaia napísal Filemón, básnik novej komédie atickej. Ak verše pochádzajú naozaj od
Filemóna, Sokrates ich nemohol recitovať. V II, 18 sa uvádzajú dva verše, o ktorých píše,
že sú z Aristofanových Oblakov. V skutočnosti nejde o verše Aristofanove, ale o verše
Telekleidove. Aithiops z Ptolemaidy nemohol byť žiakom Aristippa staršieho (II, 86),
pretože Ptolemais bola založená až neskôr. Platón, narodený r. 427, sa nemohol zúčastniť
na vojenskej výprave do Tanagry a na bitke pri Déliu (111, 8), pretože prvá bola r. 457 a
druhá r. 424. Pythagorov syn Telauges nemohol prevziať po otcovi vedenie školy, ako píše
Diogenes Laertios (VIII, 43), pretože bol v čase Pythagorovej smrti ešte veľmi mladý (I a m
b 1 i c h o s, Životopis Pythagorov, 146). Archelaos nemohol byť Xenofanovým učiteľom (IX,
18), pretože musel byť oveľa mladší ako on, keďže bol Sokratovým učiteľom (II, 16, 19).
Iné chyby sa týkajú nepresnosti citácií. Tak Diogenes Laertios pripisuje Pittakovi
výrok: „Proti múdrosti nemôžu bojovať ani bohovia" a odvoláva sa na Platóna (I, 76), no v
Platónovom Protagorovi sa tento výrok pripisuje Simonidovi (345, D). Prirovnanie ľudí,
vyznajúcich sa v určitých náukách, no nepoznajúcich filozofiu, k Penelopiným pytačom,
ktorí, keď nemohli dosiahnuť paniu, obcovali s jej slúžkami, pripisuje Diogenes Laertios
Aris-tippovi (II, 79), Plutarchos však uvádza ako autora prirovnania Bióna (O vychovávaní
detí, 10, 7 D). Výrok „Jedného človeka si cením za tisíc" pripisuje Diogenes Laertios
Xenofanovi (IX, 16), hoci jeho autorom bol Demo-kritos (Seneca, IJsty, 7, 10). V IX, 87 píše,
že deviaty tropos uvádza Sextus Empiricus a Ainesidemos ako desiaty, no v Sextovom
Náčrte pyrrhonizmu je tento tropos uvedený ako deviaty (I, 141). V životopise Protagora
píše, že ho nazývali Múdrosťou (IX, 50), no zamenil si ho s Demokritom, na čo pou kazuje
aj Klement Alexandrijský (Strom., VI, 32), aj Suidas.
Jeho nekritickosť sa prejavuje aj v tom, že za pravdivé považuje povesti o siedmich
mudrcoch, ktorí si vymenili návštevy a listy, a pokladá za pravé aj ich verše. Ďalej v tom,
že do svojho rozprávania často vsúva cudzorodú tému. Napríklad výklad o Platónových
štúdiách prerušuje odrazu vložkou o Sokratovom sne s labutím mláďaťom (III, 5).
Nekritický je i v tom, že si často protirečí. Napr. o Arkesilaovi píše, že nenapísal nijakú
knihu (IV, 32),
*&°18
no o niečo ďalej uvádza, že Eumenes bol jediný zo súčasných kráľov, ktorému Arkesilaos
venoval svoje spisy (IV, 38).
Zoznamy diel, i keď ich starostlivo odpisoval zo svojich predlôh, nie sú úplné a často
chýbajú diela, ktoré Diogenes Laertios cituje na inom mieste. Napríklad v zozname
Aristotelových diel (V, 21 a n.) nie je uvedený spis O mágii, hoci ho cituje hneď na
začiatku diela (I, 1). V zozname Kleantho-vých diel (VII, 174) nie je uvedený jeho spis O
atómoch, citovaný v VII, 134.
Podobne v zoznamoch homonymných mužov často chýbajú mená citovaných autorov.
V zozname Demetriov (V, 83 a n.) nieje uvedený Demetri-os z Amfipolidy (III, 43, 46),
Demetrios z Troizény (VIII, 74), Demetrios Lakón (X, 26) a predovšetkým často citovaný
Demetrios z Magnézie.
No i napriek týmto nedostatkom má dielo Diogena Laertia jedinečnú cenu ako jediná
staroveká biografia tohto druhu. Ak ju porovnáme so životopismi iných autorov, ktorí
tiež napísali životopis niektorého z filozofov ako Diogenes Laertios, napríklad s
Plutarchovým životopisom Solóna alebo s Pythagorovými životopismi od Jamblicha a
Porfyria, životopisy Diogena Laertia nezaostávajú za nimi, ba možno povedať, že z
uvedených troch životopisov Pythagora životopis od Diogena Laertia je najtriezvejší.
Osobitne treba uňho oceniť jeho velebenie vznešených a veľkodušných postáv a na druhej
strane jeho zosmiešňovanie bezcharakterných vtipkárov a šarlatánov - ako Bióna,
Herakleida a Menippa.
Dielo Diogena Laertia má pre nás význam predovšetkým ako náš hlavný prameň pre
dejiny gréckej filozofie. Obsahuje totiž, veľké množstvo biografického a doxografického
materiálu, ktorý v mnohých prípadoch nepoznáme z iných diel. Mimoriadne cenné sú pre
nás celé výklady učenia jednotlivých škôl, prebraté z prameňov v doslovnom znení. No
najviac sme mu povďační za to, že jeho zásluhou sa nám zachovali z Epikurovej obrovskej
literárnej pozostalosti jeho štyri celé diela, ktoré sú naším najdôležitejším prameňom pre
poznanie epikurovského učenia. Dielo Diogena Laertia má však význam aj pre literárnu
vedu. Osobime cenné sú pre nás biografické údaje o jednotlivých autoroch a zoznamy ich
diel, ďalej ukážky z diel tragických a komických autorov, epigramy, správy o literárnych
krúžkoch, správy o literárnych druhoch a správy o literárnych plagiátoch. Napokon dielo
Diogena Laertia je cenným prameňom pre poznanie iných vedných a umeleckých
disciplín zaoberajúcich sa starovekom.
Zdá sa, že Diogenes Laertios nebol v staroveku veľmi čítaným autorom.
 Zo starovekých spisovateľov ho totiž cituje iba Š t e f a n B y z a n t s k ý zo VI. stor.
latinskom spise zo XIV. a XV. storočia. Po vynájdení tlače sa Burleyove Životopisy znovu
Okrem toho podľa svedectva carihradského patriarchu Fotia z IX. stor. excerpoval ho v IV.
a znovu vydávali a čoskoro boli preložené aj do národných jazykov - taliančiny,
stor. S o p a t r o s z Apameje v VI. knihe svojich Eklog. Viac pozorností mu venovali
francúzštiny, nemčiny, ba i do češtiny.
byzantskí autori. V IX. stor. sa o ňom zmieňuje patriarcha F o t i o s, veľký ctiteľ a
No napriek veľkému úspechu, s ktorým sa stretol Burleyov spis, záujem o originál
vydavateľ klasických gréckych diel. Začiatkom X. stor. K o n š t a n t í n K e f a I a s
diela Diogena Laertia sa nezmenšil. Jeho text sa stále odpisuje a z XIII. a XIV. stor. máme
preberá jeho verše do obrovskej zbierky epigramov, ktorú poznáme pod menom
zachované ďalšie rukopisy, predovšetkým cenný Parisinus 1759 z XIII. - XIV. storočia. Po
Anthologia Palatina podľa latinského mena Heidelbergu, kde sa rukopis našiel. Epigra-my
objavení tlače čoskoro vychodí v Benátkach (1475) prvý latinský preklad od
boli prevzaté väčšinou v poradí, ako sa vyskytujú v diele Diogena Laertia, a na jednom
Ambrogia Traversariho, zhotovený už. r. 1432. R. 1480 vychádza dielo
mieste je potvrdené aj autorstvo Diogena Laertia (VII, 95). V polovici X. stor. výdatne z
Diogena Laertia už i v talianskom preklade. V tomto čase sa oduševňuje čítaním jeho
neho čerpal slovnikár S u i d a s a nejedno heslo z jeho obsiahleho encyklopedického diela
diela francúzsky moralista M o n t a i g n e a vo svojich Esejach vyslovuje želanie mať celé
sa obsahovo a niekde i štylisticky zhoduje so správami u Diogena Laertia. V XI. stor. ho
tucty ešte rozsiahlejších Laertiov. Napokon v tom čase vychádza už i grécky text
použil T h e o f y 1 a k t o s v spise Kráľovská výchova, venovanom neskoršiemu cari-
Aristotelovho a Theofrastovho životopisu (1497).
hradskému cisárovi Konštantínovi Porfyrogenecovi. V XII. stor. ho spomína učený
No ani kompletné vydanie gréckeho textu nedalo na seba dlho čakať. Vydal
komentátor E u s t a t h i o s (v komentári k Iliade, M, 153) a básnik a gramatik T z e t z e s
h o H i e r o n y m u s F r o b e n i u s v Bazileji r. 1533. Čoskoro nato sa objavil celý
preberá z jeho diela epigram zložený na Demokri-tovu smrť {Chiliadcs, II, 995 - 1 000).
rad latinských prekladov, medzi ktorými zaujíma popredné miesto preklad trnavského
V tomto čase je Diogenes Laertios vyhľadávaným autorom. Svedčia o tom nielen
rodáka a popredného humanistu Jána S a m b u c a. Jeho preklad, vydaný v Antverpách r.
zachované rukopisy Borbonicus 253 a haurcntianus 13, oba z XII. stor., ale aj prvý latinský
1566 a venovaný princovi Karolovi, bol urobený nielen podľa už spomenutého
preklad od Henrika A r i s t i p p a z Katánie (+1162). Tento latinský preklad Diogena Laertia
bazilejského vydania, ale aj podľa starých rukopisov, a tak Sambucus zlepšil čítanie textu
použil v XIV. stor. Angličan W. B u r l e y (1275 - 1357) v latinskom diele O živote a mravoch
na viac ako tisíc miestach. R. 1570 vydal dielo Diogena Laertia vo dvoch zväzkoch
filozofov a básnikov. Burley sa však odchýlil od svojho vzoru. Predovšetkým nepodával
francúzsky humanista Henricus S t e p h a n u s s poznámkami a prepracovaným
životopisy svojich mužov podľa filozofických škôl, ale chronologicky. Po druhé vypustil zo
Ambrogiovým latinským prekladom. Druhé vydanie s dôkladnejším poznámkovým
svojho diela celý rad nielen menej významných kratších životopisov, ale aj životopisy
aparátom pripravil Izák C a s a u b o n u s (v Paríži 1593) a tretie vydanie vyšlo v
dôležité, napr. životopis sokratovca Menedema, Demetria, Herakleida, Kleantha, Xenofana,
Ženeve r. 1615. Koncom XVII. stor. vydal dielo Diogena Laertia M e i b o m i u s (1691 -
Pyrrhóna a Timóna. Na druhej strane pribral do svojho diela veľké množstvo životopisov
1692) a koncom XVIII. stor. L o n g o 1 i u s (Chur 1791). V XIX. stor. vydal Diogena
jednak filozofov, jednak básnikov a spisovateľov, gréckych i rímskych, od Homéra až po
Laertia H ú b n e r (Lipsko 1828 - 1831). Značný krok vpred znamenalo C o b e t o-v o
Boethia. Napokon Burleyove životopisy sa líšia od životopisov Diogena Laertia aj tým, že sa
vydanie s paralelným latinským prekladom (Paríž, Didot 1850). Cobet prezrel mnoho
v nich venuje oveľa menej miesta výkladu učenia jednotlivých mužov, no tým viac výrokom
dôležitých talianskych rukopisov a zlepšil text na nejednom mieste, nepripojil však k
a anekdotám, ktoré vyhovovali vtedajším čitateľom. Toto dielo bolo obľúbeným čítaním;
textu sľúbený kritický aparát. Táto chyba bola čiastočne odstránená v H i c k s o v o m
svedčí o tom veľký počet zachovaných rukopisov zo Xí V. a XV. stor.; len v pražskej
dvojzväzkovom vydaní Diogena Laertia s pripojeným paralelným anglickým prekladom
univerzitnej knižnici je ich 15. Bol to v tom čase najdôležitejší prameň poznania gréckych
(Londýn 1925), ktorý sa čoskoro dočkal 4. vydania (1950).
mudrcov a s jeho vplyvom sa stretáme v nejednom
Pozornosť sa venovala aj jednotlivým knihám alebo jednotlivým životopisom. S
dôkladným kritickým aparátom vydal Platónov životopis H. B r e i t e n b a c h (Bazilej
1907), Aristotelov životopis I. B y w a -
t e r (Oxford 1879), životopisy stoikov J. v o n A r n i m v 4 zväzkoch diela Stokorum
vetcruru fragmentu (Lipsko 1903 - 1905), Fythagorov životopis A. D e I a 1 1 e (Brusel
1922), Herakleitov životopis Ll. D i e 1 s (Berlín 1901), ktorý vydal aj zlomky básnikov
filozofov (Berlín 1901) a zlomky predsokratovských filozofov v 3 zväzkoch (Berlín 1904),
ktoré sa r. 1935 dočkali 5. vydania.
Najväčšia pozornosť však bola venovaná X. knihe. Už r. 1675 vydal francúzsky učenec
P. G a s s e n d i Poznámky k X. knihe Diogena Laertia a spis O živote a mravoch Epikura. V
oboch dielach podal prvý dôkladnejší výklad
0 Epikurovej fyzike a etike. No prvé kritické vydanie X. knihy urobil až H. U s e n e r v
epochálnom diele Epicurea (Lipsko 1887), obsahujúcom okrem spomenutej X. knihy aj
zlomky z ostatných Epikurových diel. Po Usenerovi vydal Epikurove diela obsiahnuté v
X. knihe Diogena Laertia P. v o n d e r M ú h 1 1 s pripojením Vatikánskeho
gnomológia (Lipsko 1922) a C. B a i 1 e y, ktorý k svojmu dôkladnému vydaniu pripojil aj
anglický preklad a rozsiahly poznámkový aparát (Oxford 1926). Novšie vydanie Epiku-
rových diel i s väčšinou zlomkov pripravila Akadémia vied ZSSR s pripojením
paralelného prekladu a komentára (Moskva 1947).
Dielo Diogena Laertia sa často prekladalo do národných jazykov. Niektoré časti boli
preložené do taliančiny už r. 1480, no úplný taliansky preklad vyšiel až r. 1545 od bratov
Bartolomeja a Petra R o s e tt i n i d a P r a t' A 1 b o i n o. Prvý francúzsky preklad
pripravil F. de F o g e r o 1-
1 e s v Lyone 1602. Od tých čias vyšlo niekoľko francúzskych prekladov, posledný bol
dvojzväzkový preklad od R. G e n a i 1 1 a (Paríž, Garnier 1933). Prvý úplný nemecký
preklad vyšiel bez udania mena prekladateľa v Lipsku r. 1806. Moderný preklad do
nemčiny pripravil až O. A p e 11 a vyšiel vo dvoch zväzkoch v Lipsku r. 1921. Dobrý je
anglický preklad od R. D. H i c k s a, ktorý vyšiel aj s textom po prvý raz v Londýne r.
1925.
Z moderných prekladov X. knihy Diogena Laertia treba uviesť taliansky preklad E.
B i g n o n é h o (Barí 1920), francúzsky preklad A. E r -n o u t a (v I. zväzku
komentára k Lucretiovi, Paríž 1925) a preklad S o 1 o v i n a (Paríž 1938), nemecký preklad
A. Kochalského (Lipsko - Berlín 1914) a ruský preklad S. I.
S o b o l e v s k é h o (Moskva 1947).
Zistenie vplyvu diela Diogena Laertia na Slovensku, či už prostredníctvom jeho
latinského spracovania od W. Burleya, alebo prostredníctvom jeho latinského prekladu od
trnavského humanistu J. Sambuca, ktorého
dielo sa nachádza u nás v početných výtlačkoch, čaká zatiaľ na slovenských filológov. Z
jeho diela preložil do slovenčiny M. O k á l v diele Demokritos a iní grécki atomisti
(Bratislava 1952) iba časti týkajúce sa gréckych atomistov. VII. knihou Diogena Laertia sa
zaoberal J. C e r v e n k a v štúdii Zásluhy stoikov o logiku, vydanej v Zborníku prác
profesorov Evanjelického kolégia slovenského gymnázia v Prešove (Prešov 1940).
Naproti tomu v Čechách sa vplyv Diogena Laertia datuje už od doby Karia IV. Prvé
oboznámenie sa dialo prostredníctvom latinského prepracovania od W. Burleya, ako na
to poukázal F. N o v o t n ý v podrobnom objavnom článku Burleyovy životy starých
mudrcú a jejich česká zpracování (Listy filol. 40,1913, 342 a n.). Ako som už uviedol, len
pražská univerzitná knižnica má 15 rukopisov jeho diela (zo XIV. a XV. stor.) a taktiež
niekoľko inkunábulových výtlačkov Burleyovho spisu.
O tom, aké rozšírené bolo dielo v Čechách, svedčia charakteristiky antických filozofov
od majstra Jána H u s a, prednesené pri predstavovaní majstrov pražskej artistickej fakulty
na slávnostnom zhromaždení r. 1411, ako to vyplýva z kritického aparátu R y b o v h o
vydania jeho Quotlibetu (Praha 1948), ale aj z viacerých anonymných rukopisných českých
prekladov z XV. stor. a z dvoch českých knižných prekladov, prvého od Mikuláša K o n á
č a z Hodíškova (r. 1514) a druhého od Šimona L o m n i c-k é h o z r. 1591 a 1595. O
kvalite oboch prekladov podrobne píše F. Novotný v uvedenom článku a na ich vplyv na
české písomníctvo poukázal J. L u d v í k o v s k ý v 5. kap. svojej štúdie Nčkolik ohlasu
vergiliovské legendy v starší české literatúre, uverejnenej v Sborníku prací českých filologú k
uctení dvoutisícího výročí narození Vergiliova (Praha 1930).
No i dielo Diogena Laertia bolo v Čechách známe. Svedčí o tom fakt, že v knižnici
Bohuslava Hasištejnského z Lobkovíc sa nachádzal rukopis diela Diogena Laertia. Podľa
kópie tohto rukopisu bolo urobené prvé vydanie textu Diogena Laertia v Bazileji r. 1533.
No k prekladaniu pristúpil, pokiaľ viem, až Jaroslav L u d v í k o v s k ý, ktorý r.
1929 preložil Epikurove etické zlomky v diele Epikuros, Myšlenky o štestí a mravnosti. R.
1952 vyšiel jeho Diogenes Ijiertios, Život a učení filosofa Epikura, obsahujúci preklad nielen
celej X. knihy Diogena Laertia, ale aj väčšiny ostatných zachovaných častí z pozostalosti
Epikura a jeho žiakov. Okrem Ludvíkovského preložil z Diogena Laertia niektoré zlomky
z predsokratovských filozofov K. S v o b o d a (Zlomky predsokratovských myslitelú,
Praha 1944).Ja som prekladal podľa vydania R. D. H i c k s a, Diogenes hicrtius, Lives
of emincnt Plúlosophers, with an english translation, I - II, London, The Loeb classical library
1950. Pri prekladaní VII. knihy som pri/eral aj na text vydania H. von Armina Stoicorum
vcterurn fragnienta, I - III, Leipzig 1903 - 1905. Pri preklade X. knihy som prihliadal na
všetky kritické vydania (H. Usener, Epicurea, Lipsiae 1887; A. Kochalsky, Das Lcben un die
Lehre Epikurs, Diogenes Laertius, Buch X., Leipzig - Berlin 1914; P. von der Muhll, Epicuri
epistulae tres et ratae sentcntiae, Lipsiae 1922; C. Bailey, Epicurus, tlie extant remains with
sltort criticnl apparatus, translation and notes, Oxford 1926).
Z prekladov mi bol prístupný S a m b u c o v latinský preklad Laertii Diogenis de vita et
moribus philosophorum librí X, Antverpiae 1566, a C o b e-t o v preklad Diogenis Eaertii de
clarorum philosophorum vitis, dogmatibus et apophthegmatibus libri decem, Parisiis, editore
Ambrosio Firmin Didot 1850; ďalej A p e 1 t o v nemecký preklad Diogenes Laertius, Leben
und Meinungen beruhmter Philosophen, I - II, Leipzig 1921; francúzsky preklad R. G e n a i-1
1 a Diogéne ÍJierce, Vie, doctrines et sentences des philosophes illustres, I - II, Paris, Garnier
fréres 1933 a anglický preklad R. D. H i c k s a. Časti týkajúce sa atomistov som prevzal zo
svojho prekladu Dcmokritos a iní grécki ato-misti, SAVU, Bratislava 1952. Pri prekladaní X.
knihy mi bol prístupný okrem uvedených prekladov francúzsky preklad A. E r n o u ta,
uverejnený v jeho komentári k Lucretiovi, Lucrécc, De rerum nátura, Commentaire, I + II,
Paris 1925; ďalej Solovinov preklad Épicure, Doctrines et maximes, Paris 1938, a preklad Ch.
B a tt e u x a a j . des C o u t u r e s a Apophthegmes et maximes d'Epicure, Paris 1937;
nemecký preklad A. K o c h a l s k é h o Das Leben und die Lehre Epikurs, Leipzig -
Berlin 1914; ruský preklad S. J. S o b o l e v s k é h o Lukrecij, O prírode veščej, II, Moskva
1947, a napokon český preklad J. L u d v í k o v s k é h o Diogenes Laertios, Život a učení
filosofa Epikura, Rovnost, Praha 1952.
Miloslav Okál
KNIHA I
MUDRCI
ÚVOD
Niektorí ľudia vravia, že filozofia vďačí za svoje počiatky barbarom. Tak Peržania
mali vraj svojich mágov, Babylončania a Asýrčania chaldeov, Indovia gymnosofistov,
Kelti a Galovia takzvaných druidov a semnoteov, ako o tom svedčí Aristoteles v spise O
mágii a Sotión v 23. knihe svojich Nástup-níctievfilozofov. Vo Fenícii bol vraj Ochos, v Trácii
Zamolxis a v Líbyi Atlas.
2
/ Egypťania uvádzajú ako pôvodcu filozofie Hefaista, ktorého považujú za syna Nílu,
a ako jej prvých učiteľov udávajú jeho kňazov a prorokov. Od tých čias do doby
Alexandra Macedónskeho uplynulo 48 863 rokov. Za ten čas bolo 373-krát zatmenie
Slnka a 832-krát zatmenie Mesiaca.
Platonik Hermodoros spomína v spise O vedách, že od doby mágov, z ktorých prvým
bol Peržan Zoroaster, uplynulo až do dobytia Troje 5 000 rokov. No Lýďan Xanthos
počíta od Zoroastra do Xerxovho prechodu 6 000 rokov. Po ňom vraj boli ešte mnohí iní
mágovia, ako Ostaneš, Astrampsy-chos, Gobryas a Pazates, až kým Alexander
nerozvrátil Perzskú ríšu.
3
/ Títo autori však omylom pripisujú barbarom pravé činy Grékov, ktorí nielenže sa
začali prví zaoberať filozofiou, ale prví si začali všímať ľudské pokolenie. Lebo u
Aténčanov sa zrodil Musaios, u Tébanov Linos. Prvého z nich pokladajú za Eumolpovho
syna a pripisujú mu zloženie prvého spisu o teogónii a o nebeskej guli. Pripisujú mu aj
výrok, že všetko vzniká z jedného a na to isté sa rozkladá. Zomrel vraj vo Falére, kde má
náhrobok s týmto nápisom:
V zemi falérskej spočíva Musaia milené telo;
pod týmto hrobom leží nebohý Eumolpov syn.
 Podľa Musaiovho otca sa v Aténach volali aj Eumolpidovia.
4
/ Lina pokladajú za syna Hermovho a múzy Uránie. Napísal vraj báseň o vzniku
sveta, o obehu Slnka a Mesiaca a o zrodení živočíchov a rastlín. Svoje básne začal vraj
takto:
Bol vraj kedysi čas, keď všetko povstalo naraz.
Od neho prevzal Anaxagoras myšlienku, že všetky veci boli pôvodne spolu, kým
neprišiel rozum a neuviedol ich do poriadku. Linos zahynul na Euboji, zasiahnutý
Apolónovou strelou. Má takýto náhrobný nápis:
Zem táto prijala do seba mŕtvolu tébskeho Lina; vencom
zdobenej múzy Uránie vlastný bol syn.
A takto teda filozofia ďakuje Grékom za svoje počiatky, lebo už aj samo jej meno sa
odchyľuje od barbarského názvu.
5
/ Tí, čo pripisujú vznik filozofie barbarom, uvádzajú aj Tráka Orfea, hovoriac, že bol
filozofom, a to najstarším. No pokiaľ ide o mňa, neviem, či treba nazývať filozofom aj
toho, kto vyslovil takú rúhavú mienku o bohoch, a neviem, ako treba pomenovať toho,
kto sa odvážil pripisovať bohom všetky ľudské vášne a aj tie najväčšie nehanebnosti, ktoré
páchajú niektorí ľudia. Napokon ho podľa mytológie roztrhali ženy, hoci náhrobný
epigram v macedónskom Diu hovorí o tom, že ho zabil blesk:
Múzy tu pochovali Orfea so zlatou lýrou;
zabil ho svojím bleskom vysoko vládnuci Zeus.
6 7/
/' Tí, ktorí pripisujú barbarom počiatky filozofie, vykladajú aj jej rozličné formy u
tých-ktorých národov. Hovoria, že gymnosofisti a druidovia prejavili svoje filozofické
názory v záhadných výrokoch, ktoré mali za cieľ priviesť ľudí k tomu, aby ctili bohov,
nekonali nič zlého a cvičili sa v udatnosti. Kleitarchos spomína v 12. knihe, že
gymnosofisti dokonca pohŕdajú smrťou. Chaldeovia sa vraj zaoberajú astronómiou a
predpovedaním z hviezd. Mágovia sa zase zamestnávajú kultom bohov, prinášajú im
obete a modlia sa k nim, lebo sú presvedčení, že bohovia len ich vyslyšia. Podá vajú
výklady o podstate a zrodení bohov, za ktorých považujú oheň, zem a vodu. Odsudzujú
zobrazovanie bohov a práve tak ich rozoznávanie podľa mužského a ženského pohlavia.
Rokujú vraj o spravodlivosti a za bezbožný čin považujú spaľovanie mŕtvych. Sotión v 23.
knihe vraví, že za zbožný čin pokladajú obcovanie s matkou alebo s dcérou. Venujú sa
vešteniu a predpovedaniu budúcnosti, tvrdiac, že sa im bohovia zjavujú. Vravia ďalej, že
vzduch je plný obrazov, ktoré prúdia ako para a vnikajú do očí bystrozrakých rudí.
Zakazujú nosiť nápadné ozdoby a zlaté náramky.
Nosia biele rúcho, spávajú na lôžku z trstiny a za pokrm im slúži kapusta, syr a čierny
chlieb. Ako vidličku používajú trstinu; na ňu si napichávajú syr a tak ho dvíhajú k ústam
a jedia.
8/, 9/ Aristoteles v spise O mágii a Deinón v 5. knihe Dejín vravia, že nepoznali
čarodejnícke umenie. Deinón vraví na základe etymológie, že aj sám Zoroaster bol
ctiteľom hviezd. To isté uvádza aj Hermodoros. No Aristoteles v 1. knihe svojho diela O
filozofii hovorí, že mágovia boli starší ako Egypťania a že podľa nich sú dva princípy,
dobrý a zlý duch. Jeden sa nazýva Zeus alebo Oromasdes, druhý Hádes alebo
Areimanios. Toto vraví aj Hermippos v 1. knihe O mágoch, ďalej Eudoxos v spise Cesta
okolo sveta a Theopompos v 8. knihe Filipík. Ten tiež hovorí, že podľa mágov ľudia znova
ožijú a budú žiť naveky a že svet bude trvať na základe ich vzývania. Toto zaznamenáva
aj Eudemos z Rodu. No Hekataios píše, že podľa nich sa aj bohovia zrodili. Klearchos zo
Solov v spise O výchove pokladá aj gymno-sofistov za potomkov mágov a niektorí
dokonca vravia, že aj Židia sú ich potomkami. Okrem toho tí, čo písali o mágoch, kritizujú
Herodota, lebo vraj Xerxes nevyslal strely proti slnku a ani retaze nevhodil do mora,
pretože mágovia oboje určili za božstvá. Vravia však, že celkom v zhode s učením mágov
ničil sochy bohov.
10/,11/ čo sa týka filozofie Egypťanov, ich názory na bohov a na spravodlivosť sú takéto:
Vravia, že podstatou všetkého je hmota; z nej sa vylúčili štyri princípy a z tých sa potom
vytvorili rozličné živočíchy. Ich bohmi sú Slnko a Mesiac. Prvého nazývajú Ozirisom,
druhého Izidou. Tí zjavujú tajomstvá skrze skarabea, draka, jastraba a iné živočíchy, ako
hovorí Manetho vo Výťahu z prírodovedy a Hekataios v 1. knihe O egyptskej filozofii. Sochy a
svätyne bohov stavajú vraj preto, lebo ozaj nepoznajú pravú podobu boha. Svet bol podľa
nich stvorený, možno ho zničiť a má tvar gule; vravia, že hviezdy pozostávajú z ohňa, a
myslia si, že všetko na Zemi sa deje podľa toho, akú majú tempera túru. Zatmenie
Mesiaca nastáva vtedy, keď Mesiac príde do zemského tieňa. Duša pretrváva telo a
presťahúva sa z jedného tela do druhého. Dažde sú výsledkom zmeny atmosféry.
Vykladajú aj o ostatných prírodných úkazoch, ako zaznamenáva Hekataios a Aristagoras.
Vyniesli aj zákony o podstate spravodlivosti a ich pôvod pripísali Hermovi. O
živočíchoch, ktoré sú ľuďom užitočné, nadobudli mienku, že sú bohmi. Privlastňujú si
vynájdenie geometrie, astrológie a aritmetiky. Toľko o vynájdení filozofie.
12//
Bol to však Pythagoras, kto prvý použil termín filozofia a seba nazval filozofom,
keď sa v Sikyóne zhováral s Leontom, tyranom v Sikyóne alebo
Fliunte, ako vraví Herakleides Pontský v spise O mŕtvej žene. Lebo z ľudí nikto nie je
mudrcom, keďže múdrosť je privilégiom bohov. Prv sa však nazývala sofiou, t. j.
múdrosťou, a mudrcom sa nazýval ten, kto sa ňou zaoberal z povolania, teda človek, o
ktorom sa myslelo, že sa dopracoval k vrcholnému stupňu duše; filozofom však
nazývame toho, kto sa s láskou oddáva múdrosti. Mudrci sa však nazývali aj sofistami,
lenže sofistami nazývali aj básnikov. A aj Kratinos ich takto volá vo svojej komédii
Archilo-chovia, v ktorej vychvaľuje Homéra a Hesioda.
13
/ Za mudrcov sa však pokladali len títo muži: Thales, Solón, Perian-dros, Kleobulos,
Chilón, Bias a Pittakos. K nim ešte zaraďujú Anacharsa zo Skýtie, Mysóna z Chenu,
Ferekyda zo Syra a Epimenida z Kréty. Niektorí k nim priraďujú aj tyrana Peisistrata.
Toľkoto teda o mudrcoch.
14
/ Filozofia sama mala dve vetvy, jednu od Anaximandra, druhú od Py-thagora.
Prvému bol učiteľom Thales, druhému dával návody Ferekydes. Prvá sa nazývala
iónskou, pretože Thales ako Ión (pochádzal totiž z Milé-ta) bol Anaximandrovým
učiteľom. Druhá bola pomenovaná italskou po Pythagorovi, pretože väčšinu života prežil
v Itálii. Iónska škola trvala až do Kleitomacha, Chrysippa a Theofrasta, italská až do
Epikura. Lebo Thaleto-vým žiakom bol Anaximandros, Anaximandrovým Anaximenes,
Anaxime-novým Anaxagoras, Anaxagorovým Archelaos, Archelaovým Sokrates, ktorý
uviedol do filozofie etiku. Jeho žiakmi boli ostatní sokratovci a Platón, zakladateľ starej
Akadémie. Platóna počúval Speusippos a Xenokrates; Xenokratovým žiakom bol
Polemón, učiteľ Krantora a Krateta. Krateta počúval Arkesilaos, zakladateľ strednej
Akadémie a učiteľ Lakyda, zakladateľa novej Akadémie. Lakydes bol Karneadovým
učiteľom a ten zase Kleito-machovým. Ním sa zakončila táto vetva.
15
/ Chrysippom pokračovala do konca takto: Sokrata počúval Antisthe-nes, tohto kynik
Diogenes, učiteľ Krateta z Téb, ktorého zasa počúval Zenón z Kitia a jeho žiakom bol
Chrysippov učiteľ Kleanthes. K Theofrastovi došla tým spôsobom, že Platóna počúval
Aristoteles a toho Theofrastos. Iónska filozofia sa teda zakončila týmto spôsobom.
Italská zase takto: Ferekydovým žiakom bol Pythagoras, učiteľ vlastného syna
Telauga, ktorého zasa počúval Xenofanes, Parmenidov učiteľ. Parme-nida počúval Zenón
eleat. Jeho žiakom bol Leukippos, Demokritov učiteľ, ktorý mal mnoho žiakov, najmä
však Nausifana (a Naukyda), ktorí boli učiteľmi Epikura.
16
/ Filozofi sa delia na dve skupiny: jedni sú dogmatici, druhí skeptici.
Qogmatici sú všetci tí, ktorí sa vyjadrujú o veciach, ako keby boli nášmu rozumu
dosiahnuteľné, skeptici sa však zdržujú úsudku o veciach, pretože m yslia, že ich
rozumom nemožno spoznať. Jedni z filozofov zanechali spisy, druhí nenapísali celkom
nič, ako podľa niektorých Sokrates, Stilpón, pjjippos, Menedemos, Pyrrhón, Theodoros,
Karneades a Brysón, podľa iných aj Pythagoras a Aristón z Chia, ktorí zanechali len
zopár listov. Niektorí napísali len jeden spis, ako Melissos, Parmenides a Anaxagoras.
Mnoho spisov napísal Zenón, ešte viac Xenofanes, ešte viac Demokritos a ešte viac
Aristoteles, ktorého prevýšil len Epikuros a Chrysippos.
I7/ Niektoré filozofické školy boli pomenované podľa miest, /. ktorých pochádzali ich
zakladatelia, ako škola eleatská, megarská, eretrijská a kyrénska, druhé zasa podľa
miesta, kde sa učilo, ako akademici a stoici, iné zasa podľa náhodných okolností, ako
peripatetici. Niektorí dostali meno podľa posmešných prezývok, ktorými ich prezývali,
ako napríklad kynici. U iných zasa rozhodovalo o ich pomenovaní rozpoloženie ich
mysle, ako u eudaimonikov. U iných zasa poukaz na niektorú osobitosť, o ktorú sa
usilovali, ako filaletejci (usilovali sa o pravdu), elenktici (majstri v dokazovaní a
vyvracaní) a analogetici (usilujúci sa vo všetkom o analógiu). Niektorí dostali mená podľa
svojich učiteľov, ako sokratovci, epiku-rovci a podobne. Tí, ktorí sa zaoberali skúmaním
prírody, volali sa fyzikmi, tí, ktorí sa zaoberali mravmi ľudí, volali sa etikmi a napokon
dialektikmi sa volali tí, ktorí sa zaoberali dišputami o používaní slov.
18/, 19/ Filozofia sa delí na tri súčasti: fyziku, etiku a dialektiku. Do odboru fyziky
patrí uvažovanie o svete a o všetkom, čo sa v ňom nachádza; etike prináleží uvažovanie o
živote a o vzájomnom vzťahu ľudí; a odborom dialektiky sú spôsoby úvah, ktoré
používajú obe predchádzajúce. Fyzika prekvitala až do Archelaa. Etiku uviedol, ako som
už poznamenal, Sokrates a čo sa týka dialektiky, tú uviedol Zenón eleat. Etiku pestovalo
desať škôl: akademici, škola kyrénska, eleatská, megarská, kynici, škola eretrijská, dia-
lektici, peripatetici, stoici a epikurovci. Zakladateľom starej Akadémie bol Platón, strednej
Arkesilaos a novej Lakydes. Zakladateľom kyrénskej školy bol Aristippos z Kyrény,
eleatskej Faidón z Elidy, megarskej Eukleides z Megary, kynickej Antisthenes z Atén,
eretrijskej Menedemos z Eretrie, dialektickej Kleitomachos z Kartága, peripatetickej
Aristoteles zo Stageiry a stoickej Zenón z Kitia. Napokon epikurovská škola má meno po
samom Epikurovi.
20
/ Hippobotos v spise O filozofických školách hovorí, že bolo len deväť
škôl alebo sekt: megarská, eretrijská, kyrénska, epikurovská, škola Annike-rova,
Theodorova, Zenónova, nazývaná aj stoickou, stará Akadémia a škola peripatetická.
Nemenuje školu kynickú, elejskú a ani dialektickú. Pyrrhón-sku školu neuznáva väčšina,
a to pre nejasnosť jej názorov. Niektorí však predsa o nej hovoria, že čiastočne je školou
filozofickou, čiastočne nie. Zdá sa však, že bola školou. Lebo my nazývame školou také
spoločenstvo, ktoré sleduje, alebo sa aspoň zdá, že sleduje, dôvody, ktoré sa mu zdajú.
Podľa toho by sme plným právom mali považovať aj skeptikov za sektu. Ak by sme však
pod sektou rozumeli také spoločenstvo, ktoré sa prísne drží dogiem, nemenovali by sme
ju školou, lebo nepozná dogmy. Poukázali sme tu na počiatky filozofie, na jej vývin, na jej
časti a na počet filozofických škôl.
21
/ Potamón z Alexandrie zaviedol prednedávnom ešte aj eklektickú školu, vyberúc z
každej školy to, čo sa mu páčilo. Vo svojich Elementoch filozofie prejavuje názor, že
kritériom pravdy je po prvé vedúci rozum, ktorý je tvorcom úsudku, a po druhé
prostriedok, ktorým sa tvorí úsudok, ako napríklad najpravdivejšia predstava. Za
princípy všetkých vecí pokladá hmotu, tvorivú príčinu, kvalitu a miesto; zisťuje teda, z
čoho je vec, kto ju spravil, aká je a kde je. Cieľom, ku ktorému všetko smeruje, je život
dokonalý v každej cnosti, ktorý sa nijako nevyhýba prirodzeným telesným i vonkajším
dobrám.
Treba však začať rozprávať o filozofoch samých a najprv o Thaletovi.
MUDRCI
1. THALES (mužný vek asi r. 585, dátum zatmenia Slnka)
22/
Herodotos, Duris a Demokritos vravia, že Thales bol synom Examya a Kleobuly, z
rodu Thelidov, ktorí pochádzali z Fenície a boli najvznešenejšími potomkami Kadma a
Agenora. Bol jedným zo siedmich mudrcov, ako spomína aj Platón. On bol prvý, koho
nazvali mudrcom. Stalo sa tak za Damasiovho archonátu v Aténach, keď tak pomenovali
aj ostatných siedmich mudrcov, ako to spomína Demetrios Falérsky v Zozname archónov.
Spolu s Neileom, ktorý bol vyhnaný z Fenície, prišiel do Miléta, kde ho prijali za občana.
No podľa väčšiny autorov bol pôvodom Miléťan, a to zo vznešeného rodu.
23/ Spočiatku sa venoval politickej činnosti, ale potom sa oddal prírodovedeckému
bádaniu. Podľa niektorých však nezanechal nijaký spis, lebo jemu pripisovaný spis
Astronómia pre plavcov je vraj dielom Foka zo Samu.
Kallimachos ho pokladá za objaviteľa Malého voza, a to v týchto jambic-kých veršoch:
... a vravelo sa, že on hviezdy voza objavil,
čo ním sa riadia v plavbe zbehlí Semiti.
Podľa iných napísal len dva spisy, O slnovrate a O rovnodennosti, domnievajúc sa, že
ostatné veci sú nepochopiteľné. Niektorí sa domnievajú, že on sa prvý zaoberal
astronómiou, predpovedal zatmenie Slnka a určil čas slnečných obratov, ako to uvádza
Eudemos v spise História astronómie. Preto sa o ňom s obdivom vyjadruje Xenofanes a
Herodotos. Dosvedčuje to aj Herakleitos a Demokritos.
24
/ Niektorí hovoria, a medzi nich patrí aj básnik Choirilos, že on prvý vyhlásil duše za
nesmrteľné. Niektorí mu pripisujú aj výpočet slnečnej dráhy od jedného slnovratu do
druhého a vyhlásenie, že Slnko je 720-krát väčšie ako Mesiac. Prvý pomenoval posledný
deň mesiaca tridsiatnikom. Podľa niektorých položil aj základy prírodovedy.
25
/ Aristoteles a Hippias vravia, že tvrdil, že aj neživé bytosti majú dušu, poukazujúc
pritom na magnet a elektrón. Pamfila vraví, že u Egypťanov sa vyučil geometrii, že prvý
vpísal štvorec do polkruhu a od radosti nad tým obetoval býka. Iní, vrátane matematika
Apollodora, pripisujú to však Py-thagorovi. Ten sa najviac zaslúžil o rozvinutie objavov,
ktoré, ako píše Kallimachos v Jamboch, vynašiel Frýg Eufortos, napríklad objav
nerovnostran-ných pravouhlých trojuholníkov a všetkého, čo sa týka teórie geometrie.
Zdá sa, že Thales poskytol veľmi dobré rady aj vo veciach politických. Lebo keď
Kroisos poslal do Miléta poslov so žiadosťou o spojenectvo, postavil sa na odpor jeho
plánu a tento jeho čin zachránil mesto po Kýro-vom víťazstve nad Kroisom. A sám
spomína, ako zaznamenáva Heraklei-des, že si obľúbil život v samote a v súkromí.
26/
Niektorí o ňom hovoria, že sa oženil a mal syna Kybistha. A naopak, iní tvrdia, že
ostal slobodný a adoptoval dcérinho syna. Keď sa ho spýtali, prečo sám nemá deti,
povedal vraj, že pre lásku k deťom. Hovorí sa tiež, že keď ho matka nútila, aby sa oženil,
povedal jej: „Pri Diovi, ešte to nie je vhodné." Potom, keď zostarel a ona len naliehala,
povedal jej, že už to nie je vhodné. Hieronymos z Rodu v 2. knihe Zmiešaných poznámok o
ňom hovorí, že aby ukázal, aké ľahké je stať sa bohatým, prenajal si olejárne, keď
predvída], že bude dobrá sezóna na olivy, a tak si získal nesmierne množstvo peňazí.
27/
Za pralátku všetkých vecí určil vodu a vyhlásil, že svet je oživený a plný božských
bytostí. On vraj prvý zaviedol zvyčajné rozoznávanie ročných období a rozdelil rok na 365
dní.
Nemal nijakého učiteľa, iba že prišiel do Egypta a nadviazal tam styky s tamojšími
kňazmi. Hieronymos o ňom vraví, že vyrátal aj výšku pyramíd pomocou ich tieňa, a to
tak, že ich odmeral v tom čase, keď náš tieň a naše telo majú rovnakú veľkosť. Podľa
Minyovej správy žil v úzkom styku s milétskym tyranom Thrasybulom.
28/ Všeobecne známa je historka o trojnožke, ktorú našli rybári a milét-sky ľud ju poslal
mudrcom, jednému po druhom: Vraví sa totiž, že niektorí iónski mladíci odkúpili od
milčtskych rybárov sieť, vhodili ju do mora, a keď vytiahli trojnožku, vznikol spor, až
Miléťania poslali poslov do Delf, kde im boh vydal túto veštbu:
Potomok milétsky, čin je to trojnožku, Foiba sa pýtaš?
Tomu ju dávam, kto múdrosťou nad všetkých vyniká najviac.
29/, 30/ [j(1ju ju teda Thaletovi, ten opäť druhému a onen zasa inému, až sa dostala k
Solónovi. Ten povedal, že najmúdrejší je boh, a poslal ju znovu do Delf. Avšak
Kallimachos vo svojich \amboch zaznamenáva túto historku ináč, prevezmúc ju od
Maiandria Milétskeho. Podľa toho akýsi Bathykles z Arkádie zanechal po svojej smrtí
misku a kázal ju odovzdať najmúdrejšiemu z mudrcov. Dali ju Thaletovi a od neho
putovala rad radom k ostatným mudrcom, až prišla zasa k Thaletovi. Ten ju poslal
Apolónovi Didym-skému so slovami, ktoré uvádza Kallimachos:
Mňa dáva vládcovi nad ľudom Nelea
sám Thales, ktorý dvakrát mal už tento dar.
Nápis v próze znie takto: „Thales Milétsky, syn Examyov, venuje Apolónovi
Delfskčmu dar, ktorý dvakrát prijal od Grékov." Chlapec, ktorého poslali s miskou,
menoval sa vraj Thyrion, ako to zaznamenáva Eleusis v spise o Achillovi a Alexón z
Myndu v 9. knihe svojich Mytologických povestí. Ale Eudoxos z ostrova Knidos a Ľuanthes
Milétsky vravia, že ktorýsi z Kroisových priateľov dostal od kráľa zlatý pohár, aby ho
odovzdal najmúdrejšiemu z Grékov, a on ho odovzdal Thaletovi. Ten ho dal ďalej, a keď
sa dostal k Chilónovi, ten sa pýtal sa Apolóna Pytijského, kto je od neho múdrejší. Boh
odpovedal, že Mysón, o ktorom ešte bude reč. Eudoxovi prívrženci ho kladú namiesto
Kleo-bula a Platón namiesto Periandra. Apolón mu na to odpovedal takto:
Vravím f že akýsi Oiťaían Mysón zrodený v Chene 0-lVlá od teba
vhodnejší konať je vznešené veci.
30/ A mužom, ktorý sa na to pýtal v Delfách, bol Anacharsis. No podľa platonika
Daidacha a Klearcha Kroisos poslal misku Pittakovi a od neho potom chodila od jedného
k druhému. Ale Andrón v diele Trojnožku vraví, že Argejčania určili trojnožku ako
odmenu za statočnosť najmúdrejšiemu r/ Grékov a za takého uznali Aristodama zo
Sparty, ktorý ju však poslal Chilónovi. Aristodama spomína aj Alkaios takto:
Lebo už kedysi Aristodamas mal vraj v Sparte
povedať nie obratný výrok:
peniaze robia mužov, bo z chudobných nestal sa nikto
šľachetným.
32/ ]\]jektorí vravia, že Periandros vypravil k milétskemu tyranovi Thra-sybulovi
bohato naloženú loď, ktorá však stroskotala neďaleko Kojského mora a rybári neskôr
našli trojnožku. Fanodikos však vraví, že ju našli neďaleko Aténskeho mora, a keď ju
priniesli do mesta, zvolali snem a uzniesli sa poslať ju Biantovi. O tom však bude reč, keď
budeme hovoriť o Biantovi.
32/
Iní vravia, že ju urobil sám Hefaistos a že ju daroval Pelopovi ako svadobný dar. Od
neho sa dostala k Menelaovi a Alexandros ju ukradol spolu s Helenou a hodil ju do
Kojského mora, pretože Sparťanka mu povedala, že zapríčiní mnohé boje. Po čase, keď
ktorísi Lebeďania kúpili od rybárov sieť aj s úlovkom, zmocnili sa s ňou aj trojnožky, a
keď vznikol spor medzi nimi a rybármi, plávali až k ostrovu Keos, keďže ani tam spor
nerozriešili, obrátili sa na svoju materskú obec Milét. Pretože sa vyslaní legáti vrátili bez
úspechu, začali boj proti obyvateľom ostrova Keos. Keď už bolo na obidvoch stranách
veľa mŕtvych, bola daná veštba, aby ju dali najmúdrejšiemu človekovi. Obidve strany sa
dohodli na Thaletovi. Ten ju po čase venoval Apolónovi Didymskému. Obyvateľom
ostrova Keos patrila táto veštba:
Rozpory Meropov s Iónmi sa veru neskončia, dokiaľ
zlatú trojnožku, ktorú bol Hefaistos do mora vhodil,
nedáte z mesta a dokiaľ nepríde do domu muž,
ktorý sa naučil poznávať prítomné, budúce, zašlé.
Miléťanom však bola daná veštba:
„Potomok milétsh/, čia je to trojnožka, Foiba sa pýtaš?"
a odpoveď, ako som to už vyššie povedal. Toľko o tom.
Hermippos v Životopisoch mu pripisuje výrok, ktorý iní pripisujú Sokra-
*&°25*&
 tovi. Vravieval totiž, že za tri veci ďakuje osudu: Po prvé, že sa narodil ako človek a nie
ako zviera, po druhé, že sa narodil ako muž a nie ako žena, a po tretie, že sa narodil ako
Grék a nie ako barbar.
34/
Vraví sa o ňom, že keď vyšiel z domu pozorovať hviezdy, spadol do jamy, a keď sa
pusti! do kriku, starenka, ktorá ho sprevádzala, mu povedala: „A ty si, Thales, myslíš, že
zistíš niečo na nebi, ty, ktorý nie si schopný vidieť, čo máš pod nohami?" Timón tiež
spomína, že sa vyznal v astronómii, a v Sillocli ho takto chváli:
Aký bol rozumný zo siedmich mudrcov astronóm Thales.
Podľa Lobóna Argejského napísal asi dvesto veršov. Na podstavci jeho sochy sú
vyryté tieto verše:
Thaleta, ktorý tu leží, zrodil a vychoval Milét;
vyznal sa zo všetkých ľudí najlepšie v pohyboch hviezd.
35
/ Pripisujú sa mu aj tieto verše:
Premnoho slov ešte nesvedčí nijako o správnom súde;
jedno len rozumné hľadaj a jedno si rozvážne vyber,
zavrieš tak bez konca vraviace jazyky táram/ch mužov.
Z jeho výrokov spomínajú sa tieto:
Boh je najstarší zo všetkých bytostí, lebo sa nezradil;
svet je najkrajší, lebo je dielom božím;
zo všetkých vecí najväčšie je miesto, lebo zaujíma všetko;
najrýchlejší je rozum, lebo cez všetko prebieha;
najsilnejšia je nutnosť, lebo má v moci všetko;
najmúdrejší je čas, lebo všetko nájde.
36/, 37/ Vravel, že smrť sa ničím nelíši od života. A keď mu ktosi povedal: „A prečo sa
neusiluješ zomrieť?", odpovedal: „Pretože v tom nie je rozdiel." Keď sa ho ktosi opýtal, čo
bolo prv, či noc, alebo deň, povedal, že noc, a to o jeden deň. Na otázku, či môže niekto
páchať krivdu tak, aby to bohovia nezbadali, povedal, že to nie je možné ani v
myšlienkach. Istému smilníko-vi, ktorý bol v rozpakoch, či má prisahať, že nesúložil,
povedal, že krivá prísaha je horšia ako smilstvo. Na otázku, čo je ťažké, povedal, že
poznaťseba; na otázku, čo je ľahké, povedal, že radiť druhému; najpríjemnejšie je vraj
dôjsť do cieľa. Na otázku, čo je boh, povedal: „Čo nemá ani začiatok, ani koniec." Na
otázku, čo je odporné vidieť, povedal, že starca tyrana. Na otázku, ako môže niekto
najľahšie znášať nešťastie, povedal: „Ak bude vidieť, že nepriatelia sa majú ešte horšie."
„Ako by sme prežili život čo najlepšie a najspravodlivejšie?" „Ak nebudeme sami robiť to,
čo vyčítame druhým."
„Kto je blažený?" „Kto má zdravé telo, vynaliezavú myseľ a učenlivú náturu." Vravel, že
treba pamätať aj na prítomných, aj na neprítomných priateľov; nerobiť len peknú tvár, ale
byť pekným na základe pekného správania. „Nenadobúdaj," vraví, „hanebným
spôsobom bohatstvo a nedaj sa strhnúť rečami do nepriateľstva proti tým, ktorí si získali
tvoju dôveru." „Aké služby preukážeš rodičom, také očakávaj aj od svojich detí." Povedal,
že vylievanie Nílu spôsobujú každoročne sa opakujúce vetry, ktoré dujú proti prúdu.
3ÍÍ
/ Apollodoros v Kronike zaznamenáva, že sa narodil v prvom roku 35. olympiády.
Zomrel 78-ročný (alebo podľa Sosikrata 90-ročný), lebo zomrel za 58. olympiády, žijúc za
časov Kroisa, ktorému sľúbil, že ho aj bez mosta prevedie cez rieku Halys tým, že zmení
tok vody.
Bolo ešte päť iných Thaletov (ako vraví Demetrios z Magnézie vo svojich
Homom/mách). Z nich prvý bol bombastický rétor kallatidský, druhý veľmi talentovaný
maliar zo Sikyónu, tretí žil ešte za čias Hesioda, Homéra a Lykurga, štvrtého spomína
Duris v spise O maliarstve, piaty bol neznámy mladík, ktorého spomína Dionysios v diele
Kritické spisy.
39
/ Mudrc Thales zomrel, keď sa pozeral na gymnické preteky, zaiste od horúčavy,
smädu a slabosti, pretože už bol veľmi starý. O tom sa zmieňuje aj nápis na jeho hrobe:
Aký len malý je náhrobok, sláva však do neba siaha;
Thales bol premúdry muž; toto tu jeho je hrob.
Aj ja som zložil na neho tento epigram v prvej knihe Epigramov alebo Rozličných metier:
Ked sa bol kedysi na zápas gymnický pozeral Thales, Ty si ho,
mudrca, urval z hľadiska, slnečný Zeus. Chválim to, lebo si
bližšie ho priviedol, pretože starec nemohol zo zeme viacej nazerať
do množstva hviezd.
4lJ
/ Od neho pochádza výrok „Poznaj sám seba", ktorý Antisthenes v Histórii filozofov
pripisuje Femonoe, od ktorej si ho potom vraj prisvojil Chilón.
41
/ O siedmich mudrcoch (lebo hodno tu všeobecne spomenúť aj tých) sa hovorí toto.
Damón Kyrénsky v spise O filozofoch spomína všetkých filozofov a predovšetkým
siedmich mudrcov. Anaximenes hovorí, že sa všetci venovali básnictvu. Dikaiarchos o
nich vraví, že neboli ani mudrcmi, ani filozofmi, ale že to boli rozumní ľudia a schopní
zákonodarcovia. Archeti-mos zo Syrakúz opísal ich pobyt u tyrana Kypsela, kde sa aj sám
zúčastnil. Eforos však uvádza, že okrem Thaleta sa všetci zišli u Kroisa. Niektorí vra-
via, že sa zišli v Panióniu, v Korinte a v Delfách. Niet zhody ani o ich vý povediach a
rozličné výroky sa pripisujú hneď tomu, hneď onomu, ako napríklad:
Bol to mudrc Chilón zo Sparty, čo toto riekol: „Ničoho príliš, ho
dobré príde vždy vo vhodný čas."
42
/ Niet zhody ani o ich počte. Lebo Maiandrios uvádza namiesto Kleo-bula a Mysóna
Gorgiadovho syna Leofanta z Lebedu alebo Efezu a Epime-nida z Kréty. Platón v
ľrotagorovi uvádza Mysóna namiesto Periandra. Efo-ros však uvádza namiesto Mysóna
Anacharsa. Niektorí počítajú k nim aj Pythagora. Dikaiarchos uvádza súhlasne s nami
štyroch, Thaleta, Bianta, Pittaka a Solóna. Potom menuje iných šiestich, Aristodema,
Pamfila, Chiló-na zo Sparty, Kleobula, Anacharsa a Periandra, z ktorých vylúčil troch.
Niektorí pridávajú ešte Akusilaa z Argu, syna Kabovho alebo Skabrovho. Hennippos v
spise O mudrcoch vraví, že ich bolo 17, z ktorých jedni vyberajú jedných, druhí iných
siedmich. Boli to Solón, Thales, Pittakos, Bias, Chilón, Kleobulos, Periandros, Anacharsis,
Akusilaos, Epimenides, Leofan-tos, Ferekydes, Aristodemos, Pythagoras, Lasos, syn
Charmantidov alebo Sisymbrinov alebo podľa Aristoxena Chabrinov, pôvodom z
Hermiony, a Anaxagoras. Hippobotos v Zozname filozofov zachováva toto poradie: Orfeus,
Linos, Solón, Periandros, Anacharsis, Kleobulos, Mysón, Thales, Bias, Pittakos,
Epicharmos a Pythagoras.
Uvádzajú sa aj tieto Thaletove listy:
Thales Ferekydovi
■J.V, -i-}/ Dozvedám sa, že ako prvý Ión sa chystáš napísať pre Grékov spis o božských veciach.
A veru konáš správnu vec, že radšej chceš dať spis na všeobecné používanie, než by si ho bez
všeobecného úžitku zveril len niektorým ľuďom. Ak by Ti to bolo príjemné, chcel by som zvedieť, o
čom píšeš, a ak mi rozkážeš, prídem k Tebe na Skyros. Lebo nie sme takí šialení, ja a Solón z Atén,
aby sme sa po preplavení na Krétu za svojimi štúdiami a po preplavení do Egypta, kde sa hodláme
stretnúť s tamojšími kňazmi a astronómami, nepreplavili aj k Tebe. Ak dovolíš, príde aj sám Sólon.
Lebo ty z lásky k svojej krajine málo cestuješ do lónie a ani netúžiš po stretnutí s cudzími mužmi.
Ale, ako dúfam, si oddaný jedinému zamestnaniu, písaniu. My zasa nič nepíšeme, ale cestujeme po
Grécku a Azii.
Thales Solónovi
Ak odídeš z Atén, mohol by si podľa mňa veľmi pohodlne bývať u vašich kolonistov v Miléte.
Lebo tam Ti nič nehrozí. Ak aj budeš ťažko zi>ášať, že aj v Miléte máme tyraniu - lebo nenávidíš
všetkých samozvancov -, budeš sa predsa radovať,
žijúc s nami, tvojimi priateľmi. Aj Bias tí odkázal, aby si prišiel do Pricny, a ak by si radšej býval
v Priem, my sami tam k tebe prídeme.
1. SOLÓN (archón r. 594 pred n. 1.)
45/ Solón, syn Exekestidov, pochádzal zo Salamíny; jeho prvým činom bolo zavedenie
takzvanej seisachteje v Aténach. Bolo to vykúpenie osôb a majetku. Lebo ľudia si
vypožičiavali peniaze aj za cenu vlastnej slobody a pre nedostatok peňazí sa mnohí z
nich dostali do otroctva. Sám sa prvý zriekol siedmich talentov, ktoré bol jeho otec
požičal, a kázal aj ostatným, aby nasledovali jeho príklad. Tento zákon nazvali
seisachtejou; je zrejmé prečo.
Potom vydal ostatné zákony, ktoré by som musel dlho vymenúvať, a dal ich napísať
na drevené tabule a verejne vystaviť.
46/, 47/ Najväčším jeho činom však bolo získanie jeho vlasti Salamíny. Keď totiž
Aténčania a Megarčania o ňu bojovali a keď Aténčania po mnohých porážkach
odhlasovali návrh zákona, že potrestajú smrťou každého, kto bude ešte radiť bojovať o
Salamínu, Solón, predstierajúc, že je šialený, ovenčil sa a vtrhol na agoru. Tam dal
hlásateľovi prednášať svoje elégie vzťahujúce sa na Salamínu a všetkých oduševnil. Opäť
začali boj proti Megarčanom a Solónovou zásluhou zvíťazili. Verše, ktoré Aténčanov naj -
viac rozvášnili, boli tieto:
Kiež by som bol či už folegandrijským, čí sikinitejským
občanom namiesto naším, vymeniac aténsku vlasť.
lAm veď čoskoro u ľudí o tomto bude sa vravieť:
Zo Salamíny každý atický občan má strach.
Poďme na Salamínu o ostrov ľúbezný biť sa,
aby nás preveľkej hanby pozbavil statočný boj.
48/
Potom ich nahovoril aj na získanie tráckeho Cherzonézu. A aby sa nezdalo, že
získali Salamínu len násilím, ale aj právom, dal otvoriť niektoré hroby a ukázal, že mŕtvi
boli obrátení hlavou k východu, ako bolo zvykom pochovávať práve u Aténčanov; ďalej,
že aj samy hroby ležali smerom na východ a na náhrobkoch boli vyryté mená démov, z
ktorých nebohí pochádzali, práve tak, ako bolo zvykom v Aténach. Niektorí autori
vravia, že do Homérovho Katalógu lodí po verši
Aias zo Salamíny dvanásť priviedol lodí-
sám vpísal verš:
... ktoré postavil tam, kde aténske falangy stáli.
 49
/ Týmto činom obrátil na seba pozornosť ľudu a ten by ho bol rád chcel za
samovládou. On to však neprijal, a len čo spoznal úmysly Peisistrata, ktorý mu bol
príbuzný, nakoľko mohol, ako vraví Sosikrates, postavil sa proti nemu. Lebo pribehol na
ktorési zhromaždenie ozbrojený pancierom a štítom a vyjavil im Peisistratove úmysly. No
neurobil len to, ale prejavil aj ochotu pomáhať im, a to slovami: „Aténčania, som múdrejší
ako jedni z vás a odvážnejší ako druhí. Múdrejší som ako tí, ktorí nechápu Peisistratove
klamy, odvážnejší ako tí, ktorí síce vedia, ale zo strachu mlčia." No členovia rady, pretože
to boli Peisistratovi prívrženci, vraveli, že šalie, a preto im takto odpovedal:
Šialcnosť moju, hej, čoskoro budúcnosť ukáže mestu;
ukáže, áno, až pravdu zjaví vám bielučký deň.
5
°/ A týmito elégiami predpovedal Peisistratovu tyraniu:
Z oblakov záplava snehu a ľadovca nadol sa valí;
žiarivo svietiace blesky sprevádza rachotný hrom;
význační mužovia často sú záhubou štátu, a preto
pre svoju neznalosť padá v otroctvo tyrana ľud.
Preto keď sa Peisistratos ujal vlády a on nemohol prehovoriť ľud, odložil zbrane pred
budovou stratéga a so slovami: „Ó vlasť, pomáhal som ti aj slovom, aj činom", odplavil sa
do Egypta a na Cyprus a stadiaľ odišiel ku Kroisovi. Keď sa ho Kroisos opýtal, koho
pokladá za blaženého, odpovedal mu, že Telia Aténskeho a Kleobida a Bitóna, a iné
známe veci.
51/ Niektorí spomínajú aj historku, že Kroisos, ozdobiac sa všemožnými ozdobami a
posadiac sa na trón, opýtal sa ho, či videl niekedy krajší obraz. „Áno", odpovedal mu
Solón, „kohúty, bažanty a pávy, lebo tie majú prirodzenú okrasu tisíckrát väčšiu." Odíduc
stadiaľ, prišiel do Kilíkie a založil obec, ktorú pomenoval podľa seba Sólami; osadil tam
zopár Aténčanov, ktorí si časom skazili materinskú reč barbarizmami, a preto sa o nich
vravelo, že solojkujú. Volajú sa Solejčanmi, kým obyvatelia Solov na Cypre Solojčanmi.
Keď sa dozvedel, že Peisistratos je ešte vždy tyranom, poslal Aténčanom tieto verše:
52
/ Ak teda prehrozne trpíte pre svoju zbabelú špatnosť,
nevravte, v tejto že veci vinný je niektorý boh.
Lebo veď vy sami ste ich pozdvihli zárukou svojou,
z vašej len vlastnej viny drží vás otroctvo zlé.
Nateraz každý z vás v šľapajach líšky úplne kráča,
všetci vospolok máte slabý a bezvládny um.
Lebo sa dívate na jazyk, na krásne slovíčka muža, na činy,
ktoré sa dejú, nedáte vonkoncom nič.
Toľko Solón. Peisistratos mu však poslal do vyhnanstva takýto list:
Peisistratos Solónovi
Ani som sa nechopil tyranie ako jediný z Grékov, ani som sa ako Kodrov potomok nezmocnil
cudzej veci. Lebo veď prevzal som len to, čoho ho pozbavili Aténčania, hoci sa zaprisahali, že to
poskytnú Kodrovi a jeho rodu. Napokon, nedopúšťam sa nijakého previnenia ani voči bohom, ani
voči ľuďom, ale usilujem sa spravovať štát podľa zákonov, ktoré si Ty dal Aténčanom. A veru
lepšie sa zúčastňujú na správe obce ako za demokracie. Lebo nedovoľujem nikomu, aby páchal
krivdu, a mne samému, hoci som samovládcom, nedostáva sa od ľudu o nič viac dôstojnosti a
pocty, ako sa dostávalo predtým kráľom. Každý Aténčan odvádza zo svojho majetku desiatu
čiastku, nie však pre mňa, ale do spoločnej zásobárne, odkiaľ budeme môcť brať pre obecné obete
alebo na nejaký iný spoločný cieľ, alebo ak nás zastihne vojna.
54
/ Na teba sa nehnevám za to, že si odkryl moje úmysly. Lebo urobil si to viac v záujme obce
ako pre nenávisť voči mne, a tiež z neznalosti, akú asi zavediem ústavu. Keby si však bol mal o tom
riadne správy, bol by si hneď zniesol nové pomery a nebol by si odišiel do vyhnanstva. Vráť sa teda
domov, veriac mi aj bez prísahy, že Solónovi nehrozí od Peisistrata nijaká nepríjemnosť ani
utrpenie. Lebo vedz, že som neurobil nič ani nijakému zo svojich nepriateľov. Ak budeš chcieť byť
jedným z mojich priateľov, budeš medzi prvými. Lebo nevidím v tebe nič ľstivé a neverné. A ak
budeš chcieť bývať inde a nie v Aténach, stane sa ti po vôli, len nebuď mojím pričinením mimo
vlasti.
Toľko Peisistratos.
55
/ Ako hranicu ľudského života udáva Solón 70 rokov. Zdá sa, že vydal veľmi pekné
zákony. V prípade, že niekto neživí rodičov, nech je zbavený občianskej cti a podobne
nech sa stane tomu, kto premrhá otcovský majetok. Lenivý nech sa podrobí každému, kto
ho chce žalovať. Lysias však vraví v reči proti Nikiovi, že tento zákon napísal Drakón a
Solón že vydal zákon, aby nebol pripustený na rečnícku tribúnu ten, kto sa dopúšťa pede-
rastie.
Zaviedol vyznamenania pre atlétov v pretekoch, ustanoviac pre olympijských víťazov
500 drachiem, pre istmických 100 a podobne pre ostatných. Lebo považoval za nesprávne
zahrňovať rozličnými poctami týchto víťazov a prenechával to len pre tých, ktorí padli vo
vojne; u týchto nariadil, aby aj ich deti boli živené a vychovávané na štátne útraty.
 56/ preto sa usilovali zachovať sa hrdinsky v boji, ako napríklad Polyze-los, Kynegeiros,
Kallimachos, všetci bojovníci pri Maratóne, ďalej Harmo-dios, Aristogeitón, Miltiades a
mnohí ďalší. Atléti však stoja mnoho peňazí aj v čase cvičenia a ak aj zvíťazia, sú štátu iba
na škodu. A vencami ich zdobia skôr pre vlasť ako pre zásluhy nad protivníkom. A keď
zostarnú, tak podľa Euripida
sa zdajú ako ošúchaní starci.
To bolo Solónovi známe, a preto bol, pokiaľ ide o pocty, zdržanlivý.
57/
Veľmi pekné bolo aj nariadenie, aby poručník nebýval spolu s matkou sirôt a aby sa
nemohol stať poručníkom ten, na koho by prešiel majetok, keby siroty zomreli. Podobne
pekný bol zákon, že vyrábateľ pečatných prsteňov si nesmie ponechať pečať po predaji
prsteňa a že tomu, kto vyrazí oko jednookému, slobodno vyraziť obidve; od neho sú aj
zákony „Čo si nepoložil, neber a v prípade nedodržania nech je trestom smrť" a „Nech
potres-cú smrťou archóna, ktorého pristihnú opitého".
Homérove básne dal spísať s tým zámerom, aby ich prednášali v stanovenom poradí
tak, aby nasledujúci začínal tam, kde prvý prestane. A teda, ako vraví Dieuchidas v piatej
knihe Megarských dejín, k osvetleniu Homéra skôr prispel Solón ako Peisistratos. To sa
vzťahuje predovšetkým na tieto slová:
... ktorí bývali v Aténach... atď.
58
/ Solón prvý pomenoval tridsiaty deň v mesiaci Starým a Novým dňom. On, ako
vraví Apollodoros v 2. knihe O zákonodarcoch, prvý zaviedol schôdzky deviatich
archóntov, aby si spoločne pohovorili. No aj keď vypukla občianska vojna, nezaradil sa
ani medzi mešťanov, ani medzi pediakov alebo párali ov.
Vravel, že reč je obrazom činov; kráľom je ten, kto má najväčšiu moc. Zákony sú
podobné pavučinám, lebo aj tie, ak padne do nich niečo ľahké a slabé, to zachytia, ak však
väčšie, prerazí von. Vravel, že slovo sa pečatí mlčaním, mlčanie časom.
59
/ Ďalej vravel, že tí, čo majú vplyv u samovládcov, veľmi sa podobajú kamienkom,
ktoré používame pri rátaní. Lebo aj z nich každý niekedy značí viac, niekedy menej. A
podobne aj týchto samovládcov raz pokladajú za vznešených, inokedy za
bezvýznamných. Keď sa ho spýtali, prečo nevydal zákon o otcovrahovi, povedal, že preto,
lebo dúfal, že to nikto nevykoná. Na otázku, ako by ľudia najmenej páchali bezprávie,
povedal, že keby sa s tými, ktorí trpia krivdu, spoločne znepokojovali aj tí, ktorí ju
netrpia. Pre-
sýtenosť sa vraj rodí z bohatstva a z presýtenosti spupnosť. Aténčanov prehovoril, aby
rátali dni podľa obehu Mesiaca. Thespidovi zakázal predvádzať tragédie, nazývajúc ich
neužitočnou nepravdovravnosťou.
60 /
' Keď sa raz Peisistratos sám poranil, povedal, že to tak býva pri takých veciach.
Ľuďom poradil (ako vraví Apollodoros v spise O filozofických školách), aby viac verili
cnosti a šľachetnosti ako prísahe, aby neluhali, aby uvažovali o slávnych veciach, aby si
nezískavali priateľov prenáhlene a aby nezavrhovali tých, ktorých si získali, aby vládli
vtedy, až sa naučia poslúchať, aby radili nie najpríjemnejšie, ale najlepšie, aby sa všade
spravovali rozumom, nestýkali sa so zlými, ctili bohov a mali bázeň pred rodičmi.
Písal vraj aj proti Mimnermovým veršom a na jeho verše;
Kiež by ma bez chorôb, ako aj bez vľúdnych v starobe strážcov
v šesť ráz desiatom roku postihla osudná smrť,
61
/ odpovedal mu vraj:
Nuž ak mi nateraz chceš veriť, zbavže sa názoru tohto; ani mi nezáviď
názor, ktorý je lepší než tvoj. Pozmeňže názory v tejto otázke, spievajúc
takto: Ncchže ma v osemdesiatke zastihne osudná smrť. Z
veršovaných výrokov mu prináležia tieto: Maj sa na pozore pred
každým mužom; hľaď, aby neskrýval dnu v srdci nenávisť, kým s
lichotivou tvárou by vravel; a aby nemal jazyk dvojakej reči, zdvíhajúcej
sa z temných pŕs.
Je známe, že napísal zákony, verejné reči, pripomienky k sebe samému, elégie, básne
na Salamínu a na aténsku ústavu v rozsahu 5 000 veršov, ďalej jamby a epódy.
62
/ Na podstavci jeho sochy bol tento nápis:
Salamis splodila Solóna, zbožného zákonodarcu,
bezprávnej spupnosti Medov ona tiež zbavila nás.
Jeho mužný vek spadá približne do 46. olympiády a v jej treťom roku sa podľa
Sosikrata ujal vlády v Aténach. Vtedy vydal zákony. Zomrel na Cypre v osemdesiatom
roku, prosiac snažne svojich príbuzných, aby jeho kosti previezli na Salamínu a tam ich
spálili a roztrúsili po krajine. Preto mu Kratinos v Cheironoch dáva do úst tieto slová:
A ako ide povesť, ostrov obývam,
súc roztrúsený v celej zemi Aianta.
 63
/ Existuje aj jeden môj epigram v spomenutej zbierke Epigramov v rozličných metrách,
kde som vravel o všetkých mudrcoch, ktorí vynikli vo filozofii, použijúc v epigramoch a
básňach všemožné rytmy a metra. Znie takto:
Telo Solóna strávil v cudzine cyperský oheň; Salamis ostrov má
kostí, zmenené v neplodný prach. Dušu priamo hneď na voze
odviezli do neba, lebo obciam zákony dobré, ľahučké bremeno dal.
Od neho pochádza výrok „Ničoho priveľa". Dioskurides vraví v Spomienkach, že keď
oplakával smrť syna, o ktorom ja nič neviem, a ktosi mu vravel: „Veď si tým nič
nepomôžeš", povedal mu: „Veď práve preto plačem, že si nič nemôžem pomôcť."
Pripomínajú sa aj tieto jeho listy:
Solón Periandrovi
64
/ Oznamuješ mi, že Ti mnohí ľudia stroja úklady. No ak by si aj všetkých odstránil z cesty,
ani tak nedôjdeš k cieľu, lebo úklady Ti bude strojiť niekto z tých, ktorých vôbec neupodozrievaš;
jeden preto, že sa bojí o seba, druhý preto, že opovrhuje Tebou, lebo niet ničoho, čoho by si sa nebál.
Podarilo by sa Ti nájsť cestu zavďačiť sa ľudu, keby si nebol upodozrievavý. Aby si sa vyhol
každému strachu, najlepšie by teda bolo vzdať sa tyranie. Ak však myslíš, že treba všemožne hájiť
tyraniu, uvažuj, ako by si si zaopatril sily zvonku a väčšie, ako sú v meste, a nikoho sa viac
nemusíš báť a ani ty nemusíš nikoho vyháňať zo zeme.
Solón Epimenidovi
Ani moje zákony nemohli teda vcelku osožiť Aténčanom a ani Ty si neosožil obci tým, že si ju
očistil. Lebo náboženstvo a zákonodarcovia sami osebe nemôžu prospieť obciam, to môžu len tí,
ktorí môžu viesť ľud tak, ako chcú. A tak aj náboženstvo, aj zákony sú im prospešné len vtedy, ak
dobre vedú; ak zle, niet z nich nijakého úžitku.
65/, 66/ j[nj j zákony a práva, ktoré som napísal, neboli lepšie, ale tí, ktorí ich zvrátili,
mo e
spôsobili štátu veľké škody; nepostavili sa proti Pcisistratovi, aby nezaviedol tyraniu. Nič sa nedalo
na moje predpovede; skôr sa verilo tomu, kto Aténčanom lichotil, kým ja som vravel pravdu.
Odložil som teda zbrane pred vládnou budovou a povedal som tým, čo nebadali, že sa Peisistratos
usiluje o tyraniu, že som rozumnejší, a tým, ktorí váhali brániť štát, že som odvážnejší. Oni však
pokladali Solóna za šialeného. Nakoniec som vyriekol takéto vyznanie: „Ó vlasť, Solón je tu
ochotný brániť ťa aj slovami, aj činmi, a títo ma za to pokladajú za šialeného. Preto odchádzam z
tvojho stredu ako jediný nepriateľ Peisistratov. Títo však nech ho trebárs chránia, ak chcú." Lebo
vedz, priateľ, že onen muž sa chopil tyranie najhroznejším
spôsobom. Najprv začal lichotivo zvádzať ľud, potom, keď sa sám poranil, prišiel na sád a kričal,
že mu to spôsobili nepriatelia. Dokonca si žiadal ako osobnú stráž 400 mladých mužov. A oni,
nedajúc nič na moje slová, poskytli mu mužov, ktorých vyzbrojil palicami. Nato prepustili ľudovú
vládu. Nadarmo som sa usiloval oslobodiť chudobných občanov od otrockej služby; teraz musia
všetci otročiť jedinému Pcisistratovi.
Solón Pcisistratovi
67/ Verím, že mi nespôsobíš nijaké utrpenie. Veď aj pred zavedením tyranie bol som Ti
priateľom a ani teraz nie som nič viac nepriateľom ako hocikto z Aténčanov, komu sa nepáči
tyrania. Nech si každý podľa svojho rozumu uváži, či je lepšie pre nich, keď ich ovláda jeden muž,
a či je lepšie žiť v demokracií. Priznávam síce, že si zo všetkých tyranov najlepší, no vrátiť sa do
Atén sa mi nezdá čestné, aby sa niekto nado mnou nepohoršoval, že ja, ktorý som zaviedol do Atén
všeobecnú rovnosť a spravodlivosť a za svojej prítomnosti sám som nechcel byť tyranom, teraz po
návrate súhlasím s tým, čo robíš Ty.
Solón Kroisovi
Obdivujem Tvoju láskavosť voči nám. A pri Aténe, keby som si nadovšetko nevážil možnosť žiť
v demokratickom štáte, skôr by som chcel tráviť život pri Tebe v Tvojom kráľovstve ako v Aténach,
kde násilím vládne Peisistratos. Príjemnejší však nám je spôsob života, kde vládne spravodlivosť a
rovnoprávnosť. No i tak prídem k Tebe, lebo sa chcem stať Tvojím hosťom.
3. CHILÓN (okolo r. 560 pred n. 1.)
^/ Chilón bol Damagetovým synom a pochádzal zo Sparty. Zložil ele-gickú báseň v
rozsahu asi 200 veršov; vravel, že k cnosti muža prináleží schopnosť predvídať na
základe rozumovej úvahy budúcnosť. Keď sa jeho brat rozčuľoval, že sa nestal eforom,
kým Chilón ním bol, povedal mu: „Ja totiž viem trpieť krivdu, ty však nie." Eforom bol za
55. olympiády. Pamfi-la však tvrdí, že to bolo za 56. olympiády. Sosikrates vraví, že sa
stal po prvý raz eforom za Euthydemovho archonátu. On prvý navrhol, aby sa efori
dávali kráľom na pomoc. Satyros však vraví, že to bol Lykurgos.
Podľa Herodotovej správy v 1. knihe on poradil Hippokratovi, keď obetoval v
Olympii a v kotlíkoch samo od seba začalo vrieť, aby sa alebo neo-ženil, alebo ak má
ženu, aby ju vyhnal z domu a vzdal sa detí.
69/, 70/ Hovorí sa o ňom, že sa spýtal Aisopa, čo robí Zeus. Ten mu odpovedal, že
vyvýšené ponižuje a povyšuje nízke. Keď sa ho spýtali, čím sa líšia vychovaní od
nevychovaných, povedal, že dobrou nádejou. Na otáz-
ku, čo je ťažké, povedal, že mlčať o tajnom, správne si rozdeliť voľný čas a vedieť znášať
krivdy. Od neho boli tieto rady: Ovládať jazyk, a to najmä na hostine. Neohovárať
blížnych, ak nechceme vypočuť to, čo by nám spôsobilo zármutok. Nikomu sa
nevyhrážať, lebo to je ženská vlastnosť. Rýchlejšie kráčať k priateľom, keď sú v nešťastí,
ako keď sú v šťastí. Uspokojiť sa s málo nákladným sobášom. O mŕtvych len dobre. Ctiť si
starcov. Chrániť seba samého. Skôr dať prednosť škode ako hanebnému zisku, lebo tamtá
nám spôsobí bôľ len raz, tento však po celý život. Nevysmievať sa z nešťastia druhého.
Silný má byť láskavý, aby sa ho blížni nebáli, ale skôr mali pred ním úctu. Učiť sa správne
rozkazovať vo vlastnom dome. Nedovoliť jazyku, aby predbiehal rozum. Potláčať
hnevlivosť. Nestavať sa nepriateľsky k vešteniu. Netúžiť po nemožnom. Neponáhľať sa na
ceste. Neoháňať sa rukou pri reči, lebo to je známka hlúposti. Poslúchať zákony. Milovať
pokoj.
71
/ Z jeho veršovaných sentencií sa najväčšieho uznania dostalo tejto: Na kamenných
brúsoch skúša sa zlato, dávajúc jasný dôkaz. Zlatom sa však skúša rozum dobrých a zlých ľudí.
Hovorí sa, že raz, keď už bol starý, povedal, že nie si je vedomý nijakej nerozvážnosti
v živote, no jedna vec ho predsa znepokojuje. Keď kedysi súdil priateľov spor, sám síce
konal podľa zákona, prehovoril však spolu-sudcu, aby ho oslobodil, aby mohol slúžiť aj
zákonu, aj veci priateľa.
72/
Nesmiernu slávu získal u Grékov predovšetkým svojou predpoveďou o
lakedaimonskom ostrove Kytere. Lebo spoznajúc jeho prirodzenú polohu, povedal:
„Kiežby nebol vznikol alebo kiežby sa bol potopil hneď, ako vznikol." A veľmi dobre to
dopredu vycítil. Lebo lakedaimonský uprchlík Demaratos poradil Xerxovi zakotviť s
loďstvom pri tomto ostrove a keby ho bol Xerxes poslúchol, bol by dobyl Grécko. Neskôr
za pelopo-nézskej vojny si podrobil ostrov Nikias, kde usídlil aténsku posádku a
Lakedaimončanom spôsobil mnoho porážok.
V reči bol stručný. Aj preto Aristagoras z Miléta nazýva tento spôsob hovoru
chilónskym... Bol (potomkom) Brancha, ktorý založil chrám v Bran-chidách. Starcom bol
už okolo 52. olympiády, keď bájkar Aisopos dosiahol mužný vek. Zomrel v Pise, práve
keď sa podľa Hermippa tešil zo synovho olympijského víťazstva v pästnom súboji.
Zomrel vraj od priveľkej radosti, ktorú jeho vekom zoslabnuté telo neznieslo. Všetci, ktorí
sa zišli na slávnosti, zúčastnili sa na pohrebnom sprievode. Na túto príležitosť sa vzťahuje
aj náš epigram:
73/ Vďaka ti, prejasný Pollux, pretože v pästiarskom boji
zvíťazil Chilónov synak, v odmenu ratolesť vzal;
otec však, uzrúc ho s vencom na hlave, z radosti skonal,
nie je to hanebné vôbec; kiež by som takú smrť mal.
Na podstavci jeho sochy sú vyryté tieto verše:
Tohto tu Chilóna zrodila Sparta, oštepmi slávna,
v múdrosti na prvom mieste zo siedmich mudrcov bol.
Jemu prináleží výrok: „Záruka prináša ujmu." Od neho pochádza aj tento krátky list:
Chilón Periandrovi
Píšeš mi o akejsi výprave do cudziny, ktorú sám hodláš podniknúť. Mne sa však zdá, že aj
domáce pomery sú neisté pre monarchu, a pokladám za blaženého tyrana, ktorý zomrie
prirodzenou smrťou vo svojej vlasti.
4. PITTAKOS (okolo r. 600 pred n. 1.)
74
/ Pittakos, syn Hyrradiov, pochádzal z Mytilény. Duris však vraví, že jeho otec
pochádzal z Trácie. Spolu s Alkaiovými bratmi zabil lesboského tyrana Melanchra. Keď
Aténčania a Mytilénčania bojovali o achileitidské územie, sám bol Mytilénčanom
vodcom, kým Aténčanov viedol Frynón, olympijský víťaz v pästnom zápase. Dohodol sa
s ním, že zvedú spolu zápas, a sieťou, ktorú skrýval pod svojím štítom, ovinul Frynóna,
zabil ho a zachránil tak územie. Neskôr však, ako vraví Apollodoros v Kronike, Aténčania
a Mytilénčania znovu rozpútali spor o územie a svoj spor zverili Periandrovi, ktorý
prisúdil územie Aténčanom.
75/, 76/ vtedy si už Mytilénčania veľmi ctili Pittaka a do jeho rúk zverili vládu. Keď už
vládol desať rokov a urobil v štáte poriadok, vzdal sa vlády. Zil potom ešte desať rokov.
Mytilénčania mu pridelili zem, ktorú však zasvätil bohom - teraz ju volajú Pittakovou.
Sosikrates však spomína, že odoral z nej malú čiastku a povedal, že polovica je viac ako
celok. Keď mu Kroisos dával peniaze, neprijal ich, vraviac, že má dvakrát toľko, ako si
želal. Lebo po smrti brata, ktorý nemal deti, dedičstvo prešlo na neho. Pam fila vraví v 2.
knihe Spomienok, že jeho syna Tyrraia zabil sekerou akýsi kováč, keď sedel u holiča v
Kúmach. Keď obyvatelia Kúm poslali Pittakovi vraha a Pittakos zistil, čo sa stalo,
oslobodil vraha, povediac, že je lepšie odpustiť, ako neskôr ľutovať. Herakleitos však
vraví, že to bol Alkaios, ktorého prepustil na slobodu, keď sa dostal do jeho moci, a že to
urobil so slovami: „Odpustenie je lepšie ako pomsta."
 Ustanovil zákony, podľa ktorých čakal dvojnásobný trest toho, kto sa dopustil niečoho
v opilstve. To preto, aby sa ľudia neopili, lebo ostrov oplýva vínom.
Povedal, že je ťažké byť dobrým, čo pripomína aj Simonides slovami: Stať sa skutočne
dobrým mužom je podľa Pittaka ťažké.
77/, 78/ y\j Platón spomína tieto jeho výroky v Protagorovi: „Proti nutnosti nemôžu
bojovať ani bohovia" a „Vláda ukazuje muža". Keď sa ho kedysi opýtali, čo je najlepšie,
povedal, že dobre konať to, čo je pred nami. Na Kroisovu otázku, aká vláda je najlepšia,
povedal, že z rôzneho dreva, pričom myslel na zákony. Odporúčal tiež získavať víťazstvá
bez krvi. Na reč akéhosi Fóka, že treba hľadať usilovného človeka, povedal: „Môžeš ho
akokoľvek usilovne hľadať, nenájdeš ho." Na otázku, čo je najmilšie, povedal, že čas; čo
neisté, budúcnosť; čo je verné, zem; a naopak, čo neverné, more. Vravel, že rozumní muži,
prv ako sa im prihodí nešťastie, majú sa postarať, aby sa nestalo, kým udatní majú zasa
mužne znášať to, čo sa prihodilo. „Nevrav dopredu, čo chceš robiť, lebo ak sa ti to
nepodarí, vysmejú sa ti. Nikomu nevyhadzuj na oči jeho nešťastie, aby si nekonal proti
spravodlivosti. Ak si si niečo požičal, vráť. Nezloreč priateľovi, ale ani nepriateľovi. Buď
zbožný. Miluj umiernenosť. Usiluj sa o pravdovravnosť, vernosť, skúsenosť, obratnosť,
priateľstvo a usilovnosť."
Z jeho výrokov sa stali slávnymi tieto:
Proti zlému človekovi treba kráčať
s lukom a tuľajkou naplnenou šípmi.
Lebo jazyk nemôže vravieť nič verného,
dokiaľ v srdci prebýva dvojaká myseľ.
Zložil aj elégie, asi 600 veršov a pre občanov zložil prozaický spis O zákonoch.
79
/ Jeho mužný vek spadá asi do 42. olympiády. Zomrel za Aristotelovho archonátu v
tretom roku 52. olympiády, starobou zoslabnutý, dožijúc sa veku nad 70 rokov. Na jeho
pomníku je tento nápis:
Tento posvätný Lesbos, ktorý ťa, Pittakos, splodil,
v slzách sa rozplýva stále, odkedy vzala ťa smrť.
Jemu prináleží výrok: „Poznaj pravý čas."
Bol aj druhý Pittakos, zákonodarca, ako spomína Favorinus v 1. knihe Spomienok a
Demetrios v Homonymách; prezývali ho Malým.
Hovorí sa, že mudrc Pittakos povedal kedysi mladíkovi, pýtajúcemu si radu týkajúcu
sa manželstva, to, čo vraví Kallimachos v Epigramoch:
80/ Kedysi synovi Hyrradia, ktorým bol Pittakos z Lesbu,
položil otázku túto z Atarnu akýsi hosť:
^Starček môj, veruže dvojaký sa ti mi pritriafa sobáš;
jedna z nich práve sa rovná rodom a bohatstvom mne.
Druhá však predčí ma. Ktorá z nich lepšia je, teba sa pýtam;
poraď mi, ktorú si mám z nich za ženu do domu vziať."
Doriekol. Tento však pozdvihnúc palicu, oporu starca:
„Pozri sa," povedal, „títo celú ti povedia vec."
Boli tam chlapci, čo bičmi bili po rýchlych čigách,
krútiac ich po šírom mieste do seba ústiacich ciest.
„Všľapajach za nimi vykračuj," riekol; on pristúpil k nim bližšie,
však títo mu ríekli: „Len si ty za svojou choď."
Tohto sa držiac cudzinec pohrdol zmocniť sa domu
väčšieho, poslúchnuc slová, chlapcom čo vypadli z úst.
Chudobnú, ako sám, ženu si do svojho priviedol domu.
Podobne aj ty, Dián, len si ty za svojou choď.
81
/ Zdá sa, že to povedal z náladovosti, lebo sám si vzal ženu príliš urodzenú, sestru
Drakónovho syna Penthila, ktorá sa voči nemu správala veľmi povýšené. Alkaios ho
prezýval čaptáňom (sarapus), a to preto, že mal plochú nohu a zakášal nohami, ďalej
rukonožcom (cheiras), pretože mal na nohách rany, ktoré sa volajú cheiradami,
chvastúňom (graurax), pretože sa nerozvážne nafukoval, chrčiakom (fyskon) a
brucháčom (gastron), pretože bol tučný, aj temnovečerníkom, pretože býval bez svetla,
ďalej neporiadnikom, pretože bol nedbanlivý a špinavý. Jeho cvičením bolo mletie obilia,
ako hovorí filozof Klearchos.
Pripisuje sa mu tento krátky list:
Pittakos Kroisovi
Kážeš mi prísť do Lýdie, aby som si obzrel Tvoje bohatstvo. Hoci som ho nevidel, som
presvedčený, že syn Alyattov je najbohatší zo všetkých kráľov. Keby som aj prišiel do Sárd, nemal
by som nič viacej, lebo zlato nepotrebujem a čo potrebujem, toho mám dosť nielen pre seba, ale aj
pre priateľov. Predsa však prídem, aby som sa Ti stal priateľom, keďže si pohostinný muž.
5. BIAS (okolo r. 570 pred n. 1.)
82/, 83/ gjas^ Syn Teamov, pochádzal z Prieny a Satyros ho staval najvyššie zo siedmich
mudrcov. Mnohí ho pokladajú za potomka bohatej rodi- n y, Duris však vraví, že bol len
pomocníkom v dome. Fanodikos o ňom
uvádza, že vykúpil isté mesénske dievčatá, zajaté vo vojne, vychoval ich ako vlastné
dcéry, dal im výbavu a poslal ich nazad do Mesénie ich rodičom. Keď po čase, ako sme už
povedali, aténski rybári našli bronzovú troj-nožku s nápisom „Mudrcovi", prišli podľa
Satyra dcéry, podľa Fanodika a iných ich otec, do zhromaždenia a vyrozprávajúc svoje
príhody vyhlásili Bianta za mudrca. Trojnožku mu skutočne aj poslali, ale Bias, pozrúc sa
na ňu, vyhlásil za múdreho Apolóna a trojnožku neprijal. Iní však vravia, že ju obetoval
Heraklovi v Tébach, pretože bol potomkom Tébanov, ktorí vyslali kedysi osadníkov do
Prieiiv, ako to hovorí aj Fanodikos.
Rozpráva sa tiež, že keď kráľ Alyattes obliehal Prienu, Bias nakŕmil dve mulice a
vyhnal ich do tábora. Keď to uvidel kráľ, ostal zarazený, lebo aj samy zvieratá dávali
dôkaz o dobrom stave mesta, a pretože pomýšľal uzavrieť mier, poslal do mesta posla na
výzvedy. Bias dal nazbierať veľkú hromadu piesku a obložiac ju obilím, ukázal ju poslovi.
Keď sa o tom dozvedel Alyattes, uzavrel s obyvateľmi Prieny mier. Neskôr poslal k Bian-
tovi posla, aby k nemu prišiel, no Bias mu odpovedal: „Odkazujem Alyat-tovi, aby jedol
cibuľu" (t. j. aby plakal).
84
/ Hovorí sa o ňom, že bol veľmi účinným rečníkom na súdoch. No svoju výrečnosť
použil len na dobrú vec. Na toto naráža aj Demodikos z Leru v tomto verši:
Ak budeš súdiť, tak súd' podľa súdov prienskych;
a podobne aj Hipponax:
Veru ešte lepšie súdi ako Bias z Priem/.
85
/ Zomrel takýmto spôsobom: Keď obhajoval kohosi na súde, súc už v pokročilom
veku, po skončení obhajoby naklonil si hlavu na prsia dcérinho syna. Keď prehovoril aj
obhajca náprotivnej strany a sudcovia dali svoje hlasy v prospech Biantovho klienta, po
rozpustení súdu našli ho mŕtveho vo vnukovom náručí. Občania ho slávnostne pochovali
a na náhrobok mu dali tento nápis:
Bias, preveľká ozdoba Iónov, leží tu v hrobe;
v preslávnej Priene, v ktorej prvýkrát uvidel svet.
Aj ja som zložil na neho epigram:
Hermes bez strachu priviedol do Hádu Bianta, starca,
keď už bol šedivý celý; práve tu je jeho hrob.
Práve keď dokončil súdnu reč za svojho priateľa, hlavu
skloniac si na prsia vnuka, začal svoj dlžizný sen.
Napísal báseň o Iónii v rozsahu asi 2 000 veršov, v ktorej podával návr-
h v, akým spôsobom by sa mohla stať šťastnou krajinou. Z jeho myšlienok najslávnejšie
boli tieto:
Usiluj sa páčiť všetkým občanom, ... v ktorejkoľvek obci bývaš; to totiž prináša veľkú
priazeň, kým svojvoľná hrdosť už často spôsobila veľkú škodu.
8b/, 87/ ^ať si]né telo je činom prírody, ale vedieť hovoriť o tom, čo prospieva vlasti, je
vecou duše a rozumu. Hojnosti peňazí sa dostalo mnohým aj zásluhou šťastia. Vravel, že
ten, kto nevie znášať nešťastie, je nešťastný a že je prejavom chorého ducha túžiť po
nemožných veciach a nemyslieť na cudzie nešťastia. Na otázku, čo je ťažké, povedal, že
statočne znášať zhoršenie pomerov. Keď kedysi cestoval na lodi v spoločnosti bezbožných
ľudí a tí za búrky začali vzývať bohov, povedal im: „Mlčte, aby nezbadali, že sa plavíte
tadiaľto!" Keď sa ho istý bezbožný človek pýtal, čo je zbožnosť, mlčal, a keď sa ho opýtal,
prečo mlčí, povedal: „Preto mlčím, lebo sa pýtaš na veci, ku ktorým nemáš nijaký vzťah."
Na otázku, čo je ľuďom milé, povedal, že nádej. Vravel, že radšej rozsudzuje nepriateľov
ako priateľov, lebo z priateľov si urobí celkom iste jedného nepriateľom, kým z
nepriateľov si urobí jedného priateľom. Na otázku, aká práca spôsobuje človekovi
potešenie, povedal, že tá, ktorá mu prináša zisk. Vravel, že život treba merať tak, ako
keby sme mali žiť aj dlhý, aj krátky čas. Milovať treba tak, aby sme neskôr mohli
nenávidieť, lebo väčšina ľudí je zlých. Radieval, aby si ľudia pozorne premysleli, či sa
pustia do nejakej práce, keď sa však už do nej dajú, aby pri nej pevne zotrvali. Netreba
vravieť rýchlo, lebo to svedčí o hlúposti.
SlS/
Treba si obľúbiť rozumnosť. O bohoch vravel, že existujú. Nehodného muža netreba
chváliť pre jeho bohatstvo. Pri braní treba používať presviedčanie a nie násilie. Čokoľvek
dobrého budeme robiť, pripíšme to na účet bohov. Na cestu z mladosti do staroby treba si
vziať za vodcu múdrosť, lebo je pevnejšia ako všetky ostatné majetky.
Bianta pripomína, ako sme už povedali, aj Hipponax, aj morózny Herak-leitos, ktorý
ho veľmi vychválil týmito slovami: „V Priene sa narodil Teuta-mov syn Bias, ktorého
sláva je väčšia ako sláva ostatných." Obyvatelia Prieny mu zasvätili svätyňu, ktorá sa
nazýva Teutameion. Jemu prináleží výrok: „Väčšina ľudí je zlých."
6. KLEOBULOS (okolo r. 600 pred n. 1.)
s9
/ Kleobulos, syn Euagorov, narodil sa v Linde, no podľa Durida bol pôvodom Kár.
Niektorí odvodzujú jeho rod až od Herakla. Vynikal vraj
 telesnou silou a krásou a oboznámil sa s egyptskou filozofiou. Mal dcéru Kleobulinu,
ktorá skladala hádanky v hexametroch. Spomína ju aj Kratinos v komédii Kleobuliny,
pomenovanej podľa nej, ale v množnom čísle. On vraj prestaval svätyňu Atény, ktorú
postavil Danaos. Zložil piesne a hádanky v rozsahu asi 3 000 veršov. Pokladá sa aj za
autora tohto epigramu na Mida: Na limbe zrobenom Miciovi stojím ja, bronzová panna;
dokiaľ až potečie voda a rozkvitať budú sa stromy,
dokiaľ len bude nám svietiť slnko a žiarivý mesiac,
dokiaľ potoky budú tiecť a more zas bude sa búriť,
ostanem na tomto hrobe, čo preveľmi skropilí slzy.
Všetkým, čo prídu sem, poviem, že leží tu Midovo telo.
Na dôkaz toho sa uvádza Simonidova báseň, v ktorej vraví:
Kto so zdravým rozumom by mohol pochváliť
lindského obyvateľa Kleobula,
porovnávajúceho živosť sochy
s neprestajným tokom riek,
s jarnými kvetinami,
s lúčami slnka a zlatého mesiaca
a s príbojom morských vln?
Lebo nič sa nemôže porovnávať s dielom božím,
no kameň láme sám človek svojou rukou;
to je mienka hlúpeho človeka.
Tento epigram však nemôže byť od Homéra, pretože Homér žil mnoho rokov pred
Midom.
V Pamfiliných Spomienkach nachádza sa táto jeho hádanka:
9]
1 jeden je otec, má dvanásť synov a každý z nich zase tridsať až
synov, z ktorých však každý má podobu inú; lebo veď jedni majú
bielu pleť, druhí zas čiernu; síce sú nesmrteľní, však záhuby
dochodia všetci. je to rok.
92/, 93/ / je]10 myšlienok preslávené sú tieto: Údelom väčšiny ľudí je neznalosť a
množstvo rečí; ale vhodná chvíľa postačí. Zameriavaj svoje myšlienky na niečo dobré.
Nebuď ani pochabý, ani nevďačný. Dcéry treba vydávať vtedy, keď sú ešte vekom
dievčatá, ale rozumom už ženy; naznačil tým, že aj dievčatá treba vzdelávať. Vravel, že
priateľovi treba robiť dobrodenia, aby sme ešte viac upevnili priateľstvo; nepriateľovi
však preto, aby sme si ho urobili priateľom; treba sa totiž mať na pozore jednak pred
ohováraním pría-
34
teľov, jednak pred nástrahami nepriateľov. Zakaždým keď vychádzame z domu, treba
skúmať, čo ideme robiť, a keď sa vrátime nazad, treba skúmať, čo sme urobili. Radil
ľuďom, aby veľa cvičili telo, aby si navykli viac počúvať ako hovoriť (aby skôr túžili po
učení, ako boli neučení); aby si uchránili jazyk od rúhania; aby si osvojovali cnosť a
vystríhali sa zlého; aby sa vyhýbali nespravodlivostí; aby radili obci to najlepšie; aby
ovládali rozkoše a nič nekonali násilím; aby sa starali o výchovu detí a odstraňovali
nepriateľstvá; aby ani nelichotili ženám, ani sa s nimi nehádali v prítomnosti cudzích
ľudí, lebo prvé svedčí o nerozumnosti, druhé o šialenosti; aby netrestali otroka pri pití,
aby sa nezdalo, že to robia v opilstve. Aby si brali ženu zo seberovných, lebo ak si vezmú
z vyššieho miesta, budú im podľa neho jej príbuzní rozkazovať. Neslobodno sa
posmievať tým, z ktorých si ľudia robia žarty, lebo si ich znepriatelíme. Ak sa na teba
usmeje šťastie, nebuď preto pyšný, neponižuj sa však, ak ťa stretne nešťastie. Uč sa
statočne znášať rozmary osudu.
Zomrel ako starec vo veku 70 rokov. Na hrobe mal tento nápis:
Nad veľkým Kleobulom preveľmi žiali
morom sa pýšiaci Lindos, Kleobulova to vlasť.
Od neho pochádza výrok: „Miera je najlepšia (vo všetkom)." Solónovi poslal tento list:
Kleobulos Solónovi
Máš veľmi mnoho priateľov a všade si doma. Verím, že aj Lindos, ktorý má demokratickú
ústavu, bude pre Solóna veľmi príjemným domovom. Ostrov totiž leží uprostred mora a tak, keď
budeš tu bývať, nebude Ti hroziť nijaké nebezpečenstvo od Peisistrata a priatelia sa budú môcť k
Tebe schádzať zo všetkých strán.
7. PERIANDROS (tyran r. 625 - 585)
94/ Periandros, syn Kypselov, pochádzal z Korintu z rodu Herakleidov. Za manželku
si vzal Lysidu, ktorú sám nazýval Melissou. Bola dcérou epi-daurského tyrana Prokla a
Aristokratovej dcéry Erisťheneie, sestry Aristo-dema, ktorí opanovali takmer celú
Arkádiu, ako vraví Herakleides Pontský vo svojom spise O vláde. Mal s ňou dvoch synov,
Kypsela a Lykofróna. Mladší bol rozumný, starší, naopak, tupý. Po nejakom čase v návale
hnevu zabil svoju tehotnú ženu tým, že ju udrel stoličkou alebo kopol do brucha, uveriac
ohováraniam súložníc, ktoré dal neskôr upáliť.
Syna Lykofróna, ktorý žialil za matkou, poslal do vyhnanstva na Kor-kyru. Keď už
bol starý, dal ho zavolať nazad, aby sa po ňom stal tyranom, Kor-kyrania ho však prv
zniesli zo sveta. Periandra to tak rozhnevalo, že poslal ich
synov k Alyattovi, aby ich dal vykastrovať. Keď sa však loď priblížila k ostrovu Samos,
utiekli sa k oltáru Héry a obyvatelia Samu ich zachránili.
Keď sa o tom Periandros dozvedel, klesol na mysli a zomrel vo veku 80 rokov.
Sosikratos však vraví, že zomrel 41 rokov pred Kroisom, teda pred 49. olympiádou.
Herodotos vo svojej prvej knihe spomína, že bol hosťom u milétskeho tyrana Thrasybula.
96/
Aristippos však píše o ňom v prvej knihe O hýrivosti u dávnych ľudí, že jeho matka
Krateia sa doňho zamilovala a tajne s ním súložila a že on sám mal z toho radosť. Keď vec
vyšla najavo, stal sa všetkým neznesiteľným, pretože ho trápilo, že ho prichytili. Eforos
zaznamenáva, že sľúbil obetovať zlatú sochu, ak zvíťazí na olympijských hrách v
pretekoch štvor-záprahov. Keď však dosiahol víťazstvo a nemal dostatok zlata, olúpil
ženy o všetky ozdoby, ktoré mali na sebe počas ktorejsi miestnej slávnosti. Takým
spôsobom poslal sľúbený dar.
Niektorí o ňom vravia, že nechcel, aby ľudia poznali jeho hrob, a zariadil to takto:
Prikázal dvom mladíkom, aby sa v noci pustili po určitej ceste a aby zabili a pochovali
prvého, koho stretnú. Potom poslal iných štyroch a kázal im zabiť a pochovať prvých
dvoch. Nato poslal ešte váčší počet proti týmto. Potom sám vyšiel v ústrety prvým dvom,
ktorí ho zabili. Korinťania mu napísali na kenotaf tento nápis:
96/
Umom a bohatstvom slávneho predáka Periandra
v útrobách prímorských kryje táto tu korintská zem.
My sme zložili na neho tento epigram:
Nechžc ťa netrápi nikdy, že nemal si úspechu v niečom;
rovnako obľúb si predsa všetko, čo dáva ti boh.
Veľký Periandros tiež z veľkého zármutku zomrel,
pretože nemohol zrobiť čin, ktorý urobiť chcel.
9tS/
Od neho pochádza aj výrok: Nič netreba robiť pre peniaze, lebo sa treba usilovať
získavať len veci, ktoré sú hodné zisku. Napísal aj náučné básne, asi 2 000 veršov. Vyjadril
sa, že tyrani, ktorí budú chcieť bezpečne vládnuť, majú sa opevniť láskavosťou a nie
zbraňami. Keď sa ho raz opýtali, prečo je tyranom, odpovedal: „Pretože dobrovoľný
ústup prináša práve také veľké nebezpečenstvo ako násilné odstránenie." Od neho sú aj
tieto výroky: Pokoj je vec dobrá, nerozvážnosť nebezpečná a zisk hanebná. Demokratické
zriadenie je lepšie ako tyrania. Rozkoše sú pominuteľné, česť nesmrteľná. V šťastí treba
poznávať mieru, v nešťastí treba mať rozum. Rovnako sa správaj k priateľom, či sú v
šťastí, alebo v nešťastí. Plň sľuby,
ku ktorým sa zaviažeš. Nevyzrádzaj tajnosti. Trestať treba nielen tých, ktorí sa dopúšťajú
chyb, ale aj tých, ktorí sa ich hodlajú dopustiť.
Bol prvý, kto sa obkľúčil telesnou strážou a zmenil svoju vládu na tyraniu. Okrem
toho nedovoľoval každému bývať v meste, ako sa to dozvedáme z. Efora a Aristotela.
Jeho mužný vek spadá do 38. olympiády a tyranom bol 40 rokov.
99
/ Sotión, Herakleides a aj Pamfila vraví v 5. knihe Spomienok, že boli dvaja
Periandrovia, jeden tyran, druhý mudrc pochádzajúci z Ambrakie. Neanthes z Kyzika
dokonca vraví, že boli bratancami. Podľa Aristotela bol korintský Periandros mudrcom,
Platón to však popiera.
Od neho pochádza výrok, že cvik premáha všetko. Chcel dokonca prekopať Istmickú
úžinu.
Pripisuje sa mu aj tento list:
Periandros mudrcom
Ďakujem Apolónovi Pytijskému, že som Vás našiel takto pospolu, a prial by som si, aby Vás
moje listy priviedli do Korintu. Prijmem Vás, ako sami viete, čo najdemokratickejšie. Dozvedám
sa, že minulého roku ste bolí u lýdskeho kráľa v Sardách. Preto neváhajte prísť aj ku mne,
korintskému tyranovi. Lebo aj Korinťania budú radi, keď uvidia, že prichádzate do Periandrovho
domu.
Periandros Proklovi
100/ Moje previnenie voči manželke nebolo úmyselné; Ty si však počínaš celkom protiprávne,
keď mi vedome odcudzuješ syna. A tak alebo mi prestaň odcudzovať syna, alebo sa Ti pomstím.
Ináč už som odčinil krivdu voči Tvojej dcére, keďže som na hranici dal spáliť šaty všetkých
korintských žien.
Aj Thrasybulos mu napísal tento list:
Thrasybulos Periandrovi
Nedal som síce nijakú slovnú odpoveď Tvojmu hlásateľovi, odviedol som ho však do poľa a
udierajúc palicou do vyčnievajúcich klasov, postínal som ich v jeho prítomností. On Ti teda povie,
ak sa ho opýtaš, čo videl alebo počul odo mňa. Ak si teda chceš pevne udržať samovládu, musíš si
počínať podobne. Musíš zahubiť popredných občanov, či sa ti už zdajú nepriateľmi, alebo nie, lebo
tyran nemôže dôverovať ani svojim priateľom.
8. ANACHARSIS zo Skýtie (okolo r. 600)
101
/ Anacharsis zo Skýtie bol synom Gnurovým a bratom skýtskeho kráľa Kaduida.
Jeho matka bola Grékyňa, preto ovládal obidve reči. Napísal dielo o zriadení Skýtov a
Grékov, asi 800 veršov, v ktorých odporúčal
prostý život a preberá] vojenské záležitosti. Svojím sJobodomyseľným vyjadrovaním dal
podklad k prísloviu: Hovorí ako Skýt.
102/
Sosikrates o ňom hovorí, že prišiel do Atén za 47. olympiády za Eukratovho
archonátu. Hermippos vraví, že prišiel k Solónovmu domu a rozkázal ktorémusi zo
sluhov, aby pánovi ohlásil, že k nemu prišiel Ana-charsis a chce ho vidieť, a ak by bolo
možné, stať sa jeho hosťom. Keď to sluha oznámil Solónovi, ten mu nariadil odkázať
Anacharsovi, že hosťami bývajú iba vlastní krajania, na čo zasa Anacharsis odpovedal, že
je teraz vo svojej vlasti a že môžu uzavrieť hosťovský vzťah. Solóna zarazila táto obrat -
nosť, vpustil ho dnu a stali sa najlepšími priateľmi.
Keď sa po čase vrátil do Skýtie a chcel meniť domáce ustanovenia v úsilí zavádzať
všetko podľa gréckeho zvyku, zasiahla ho počas poľovačky bratova strela. Pred smrťou
povedal, že vďaka svojej výrečnosti vrátil sa šťastne z Grécka, že ho však zahubila závisť
vo vlastnej krajine. Niektorí vravia, že bol zabitý, keď prinášal obety podľa gréckeho
obradu. My sme na neho zložili tento epigram:
1037
Len čo sa Anacharsis po mnohom blúdení vráti!
do Skýtska, zaúčal svojich helénskym spôsobom žiť.
Ešte mal povedať premnohé nedokončené veci,
náhle ho k nebesiam urval ukrutný z trstiny šíp.
Od neho pochádza výrok, že vinič prináša tri strapce: strapec rozkoše, strapec opilstva
a strapec nevoľnosti. Vravel, že sa diví, že v Grécku sa pretekajú medzi sebou umelci,
posudzujú ich však laici. Keď sa ho opýtali, akým spôsobom sa možno vyhnúť láske k
pitiu, povedal: „Treba mať pred očami neslušnosti, ktorých sa dopúšťajú opilci." Vravel,
že sa čuduje aj tomu, že Gréci majú síce zákony proti tým, čo sa spupne správajú,
uctievajú však atlétov, ktorí sa navzájom bijú. Keď sa dozvedel, že hrúbka lode dosahuje
štyri prsty, povedal, že práve toľko sú vzdialení od smrti tí, ktorí sa na nej plavia.
104/ Olivový olej nazýval prostriedkom, ktorý privádza šialenosť, pretože keď sa ním
namažú zápasníci, zúrivejšie bojujú jeden proti druhému. „Ako je to," vravel, „že tí, ktorí
zakazujú luhať, zjavne luhajú v hostincoch?" A rovnako sa čudoval tomu, že Gréci pijú na
hostinách spočiatku z malých pohárov, a keď sú už plní, z veľkých. Na jeho sochách je
nápis: Buď pánom jazyka, žalúdka a pohlavného údu. Keď sa ho opýtali, či sú v Skýtii
píšťaly, povedal, že sa tam nepestuje ani vinič. Na otázku, ktoré lode sú najbezpečnejšie,
povedal, že tie, ktoré sú vytiahnuté na breh. Vravel
36
ďalej, že u Grékov ho najviac prekvapuje, že nechávajú dym na horách, palivo však
dopravujú do mesta. Keď sa ho ktosi opýtal, či je viac živých, alebo mŕtvych, povedal: „A
do ktorej kategórie kladieš tých, ktorí plávajú na mori?" Keď ho ktorýsi Aténčan tupil, že
je Skýt, povedal mu: „Nuž, mne je na hanbu moja vlasť, ty si však na hanbu svojej vlasti."
105/ Kecj' sa j-,0 opýtali, čo je u ľudí zároveň dobré i zlé, povedal, že jazyk. Vravel, že je
lepšie mať jedného spoľahlivého priateľa ako mnohých, ktorí nestoja za nič. Námestie
definoval ako miesto určené na to, aby sa tam ľudia navzájom klamali a obohacovali na
úkor druhých. Keď ho raz pri pití istý mladík urazil, povedal mu: „Chlapče, ak nevieš v
mladosti znášať víno, v starobe budeš musieť znášať vodu." Pre každodennú potrebu
vynašiel, ako vravia, kotvu a hrnčiarsky kruh. Napísal aj tento list:
Anacharsis Kroisovi
Kráľ Lydov, prišiel som do zeme Grékov, aby som sa naučil ich mravy a zvyky. Vôbec
nepotrebujem zlato a budem spokojný, ak sa vrátim do Skýtie lepší a múdrejší. Prichádzam predsa
do Sárd, pretože si veľmi cmím to, že sa môžem s Tebou zoznámiť.
9. MYSÓN (okolo r. 600)
106/ Mysón, syn Strymónov, pochádzal podľa Sosikrata, ktorý sa odvoláva na
Hermippa, z Chen, mestečka na Oite alebo v Lakónii. Zaraďujú ho medzi siedmich
mudrcov a vraví sa, že jeho otec bol tyranom. Rozpráva sa, že keď sa Anacharsis pýtal, či
je niekto múdrejší ako on, Pýtia vraj odpovedala to, čo sme už prv povedali v životopise
Thaleta vo vzťahu k Chilónovi:
Vravím, že istý v Chene zrodený Oiťaian Mysón
omnoho vyniká nad teba bohatstvom myšlienok jemných.
107
/ Dojatý touto odpoveďou prišiel do onej dediny a našiel Mysóna uprostred leta, ako
pripínal nohy na pluh, a povedal mu: „Ale, Mysón, teraz nie je čas na pluh," na čo mu
Mysón odpovedal: „Ale je zaiste vhodný čas na prípravu." Iní však vravia, že v onom
výroku veštkyne bolo: „Vravím, že istý Eteian" a usilujú sa vysvetliť, čo znamená Eteian.
Parmenides myslí, že ide o krajinu v Lakónii, odkiaľ vraj pochádzal Mysón. Sosikrates
však v Nástupníctvach filozofov vraví, že bol po otcovi Eteian a po matke Cheňan.
Euthyfrón, syn Herakleida Pontského, vraví, že bol Kréťan, pretože Eteia je mesto na
Kréte. Anaxilaos ho pokladá za Arkáďana. Spomína ho aj Hipponax slovami:
... aj Mysón, čo ho Apolón
zo všetkých mužov najmúdrejším vyhlásil.
 Aristoxenos však vraví vo svojich Zmiešaných dejinách, že sa veľmi podobal Timónovi a
Apemantovi, pretože vraj nenávidel ľudí.
108/
Isté je, že ho v Sparte videli, ako sa smial sám na osamelom mieste. Keď sa
znenazdania ktosi pri ňom zastavil a opýtal sa ho, prečo sa smeje, hoci nablízku nikoho
niet, povedal, že práve preto. Aristoxenos takisto vraví, že ho nepovažovali za slávneho,
pretože nepochádzal z mesta, ale z dediny, a to z celkom bezvýznamnej. A to, že nebol
slávny, bolo príčinou, že niektorí, okrem filozofa Platóna, pripísali jeho výroky tyranovi
Peisistra-tovi. Platón ho spomína v Protagorovi a radí ho medzi mudrcov namiesto
Periandra.
Od neho pochádza výrok, že netreba brať činy podľa slov, ale slová podľa činov, lebo
činy sa neuskutočňujú pre slová, ale naopak, slová sa konajú pre činy.
Zomrel vo veku 97 rokov.
10. EPIMENIDES (asi r. 600)
109/, 110/ pocl]'a Theopompa a mnohých iných bol Epimenides synom Faistiovým, iní ho
však pokladali za syna Dosiadovho a iní zasa za syna Agesarchovho. Rodom bol z Kréty,
a to z Knosu, no líšil sa od nich úpravou vlasov. Keď ho raz poslal otec do poľa po jahňa,
odbočil cez poludnie z cesty a v akejsi jaskyni prespal 57 rokov. Keď sa prebudil, hľadal
jahňa, mysliac, že spal len nepatrnú chvíľu. Keď ho však nemohol nájsť, vrátil sa do poľa,
a keď zistil, že je všetko zmenené a majetok je v moci iného, v roz pakoch sa vracal nazad
do mesta a tam sa pri vchode do vlastného domu stretol s ľuďmi, ktorí sa ho pýtali, kto je.
Keď však našiel mladšieho brata, ktorý už bol vtedy tiež starcom, dozvedel sa od neho
celú pravdu. Tak sa stal slávnym po celom Grécku a všetci ho považovali za výnimočného
miláčika bohov.
Preto Aténčania, ktorých v tom čase stíhal mor a Pýtia im veštila, aby si očistili mesto,
poslali Nikeratovho syna Nikla s loďou na Krétu, aby odtiaľ priviedol Epimenida. Ten
prišiel za 46. olympiády a očistil ich mesto. Mor zažehnal takýmto spôsobom: Vzal čierne
a biele jahnence a viedol ich na areopág. Tam ich pustil, nech idú, kam chcú, nariadiac
tým, čo ich nasledovali, aby na mieste, kde si každé z nich ľahne, obetovali príslušnému
bohu; a zlo sa vraj takto skončilo. Preto ešte aj dnes možno nájsť po aténskych démoch
bezmenné oltáre ako pripomienku na vtedajšie uzmierenie. Podľa iných autorov vyhlásil,
že príčinou moru bolo kylónske poškvrnenie,
a naznačil im, ako sa ho môžu zbaviť: preto museli zomrieť dvaja mladíci, Kratinos a
Ktesibios, a pohroma pominula.
1117
Aténčania mu odhlasovali talent striebra a loď, ktorá by ho zaviezla na Krétu.
Peniaze síce neprijal, no uzavrel zmluvu o priateľstve a spojenectve medzi obyvateľmi
Knosu a Aténčanmi.
Po návrate domov čoskoro zomrel vo veku 157 rokov, ako vraví Flegón v spise O
ľuďoch, ktorí sa dožili dlhého veku. No podľa Kréťanov sa dožil 299 rokov. Naproti tomu
Xenofanes z Kolofónu tvrdí, že sa dožil 154 rokov.
112/
Napísal báseň O zrodení Kurdov a Konjbantov a O zrodení bohov v rozsahu 5 000
veršov, ďalej báseň o stavbe lode Argo a o Iasonovej plavbe do Kolchidy v rozsahu 6 500
veršov. Napísal aj prozaický spis O obetiach a krétskej ústave a báseň o Minoovi a
Rhadamanthyovi, asi 4 000 veršov.
V Aténach postavil aj chrám Eumenidiek, ako spomína Lobón z Argu v diele O
básnikoch. Bol vraj prvý, kto očistil domy a polia a postavil svätyne. Niektorí však vravia,
že nespal taký dlhý čas, ale že na nejaký čas odišiel z domu, zaoberajúc sa zbieraním
rastlín.
Pripisuje sa mu aj list zákonodarcovi Solónovi, zaoberajúci sa ústavou, ktorú dal
Kréťanom Minos. Ale Demetrios z Magnézie sa pokúša dokázať vo svojich knihách O
homonymných básnikoch a spisovateľoch, že list je neskoršieho pôvodu a že nie je napísaný
krétskym, ale atickým dialektom, a to ešte novoatickým. Ja som však našiel aj iný list
tohto znenia:
Epimenides Solónovi
113/
Maj odvahu, priatcľu. Lebo keby bol Peisistratos napadol Aténčanov, kým ešte boli v
otroctve a neboli navyknutí na dobré zákony, po zotročení občanov udržal by si trvalé vládu. Teraz
si však podrobuje pravých mužov, ktorí si s bolesťou a hanbou spomínajú na Solónovc
napomenutia a neznesú tyraniu. Ale i keby si Peisistratos sám udržal v moci mesto, neverím, že by
moc prešla aj na jeho synov, lebo je ťažké si myslieť, že by ľudia, ktorí žili slobodne pod najlepšími
zákonmi, zostali dlho v otroctve. Ty však nebi ú ď po cudzine, ale príď ku mne na Krétu, kde sa
nemusíš obávať hrozného tyrana. Ak by však niekde na ceste na Teba narazili jeho pria telia, bojím
sa, že by sa Ti mohlo stať niečo zlé.
114/
Toto je znenie jeho listu. Demetrios však vraví, že podľa niektorých spisovateľov
prijímal od nýmf akési jedlo a že si ho uchovával v kopyte jedného vola; bral si z neho po
malých čiastkach, takže sa ani nemusel vyprázdňovať, ani ho nikdy nebolo vidieť jesť.
Spomína ho aj Timaios v 2. knihe. Niektorí však vravia, že Kréťania mu prinášajú obete
ako bohovi. Vravia tiež, že bol veľmi bystrý v predpovedaní budúcnosti. Aspoň keď mu
37
Aténčania ukázali prístav Munichiu, povedal im, že sami nevedia, koľko zla im zapríčiní
tento kúsok zeme, pretože keby to vedeli, zubami by ho roznosili. A to povedal toľko
rokov pred udalosťami! Vraví sa tiež, že on prvý nazýval seba Aiakom, že
Lakedaimončanom predpovedal porážku od Arkád'anov a predstieral, že často
nadobudol znovu život.
115/
Theopompos v Podivuhodnostiach uvádza, že keď staval chrám nýmf, bolo počuť z
neba hlas: „Epimenides, nie nymfám, ale Diovi." Aj Kréťanom predpovedal
lakedaimonskú porážku od Arkád'anov, ako sme už povedali. A skutočne utrpeli
porážku pri Orchomene.
Jeho staroba trvala práve toľko dní, koľko rokov prespal; lebo aj o tom hovorí
Theopompos. Myronianos však v Historických paralelách tvrdí, že ho Kréťania nazývali
Kuretom. Jeho telo strážia Lakedaimončania u seba na základe akéhosi výroku, ako
hovorí Lakedaimončan Sosibios.
Boli aj iní dvaja Epimenidovia; jeden bol autor genealógie, druhý autor histórie
ostrova Rodos, napísanej v dórskom dialekte.
11. FEREKYDES (mužný vek okolo r. 540)
116/ Ferekydes, syn Babiov, pochádzal zo Syra, ako píše Alexander v Nástupníctvach
filozofov, a bol žiakom Pittakovým. Podľa Theopompa on bol prvý, kto písal po grécky o
prírode a o bohoch.
Hovorí sa o ňom mnoho obdivuhodného. Keď sa prechádzal po pobreží Samu a uvidel
loď, ktorá plávala na plné plachty, povedal vraj, že sa zanedlho potopí. A ešte pred jeho
očami sa potopila. Keď sa napil vody, vytiahnutej zo studne, predpovedal, že na tretí deň
bude zemetrasenie. A tak sa aj stalo. Na ceste z Olympie do Mesénie poradil svojmu
hostiteľovi, aby sa aj s rodinou presídlil; on však neposlúchol a Mesénia bola dobytá.
n7/
Theopompos v Podivuhodnostiach spomína, že aj Lakedaimončanom povedal, aby si
nevážili ani zlato, ani striebro. Nariadil mu to vraj v spánku Herakles, ktorý vraj tej istej
noci nariadil aj kráľom, aby poslúchali Fere-kyda. Niektorí to však pripisujú Pythagorovi.
118/, 119/ Hermippos uvádza, že za vojny medzi Efezom a Magnéziou chcel, aby
]<torí však vravia, že prišiel do Delf a vrhol sa z Korykijského vrchu. Aristoxenos vraví v
spise O Pythagorovi a jeho priateľoch, že ochorel a že ho na Dele pochoval Pythagoras. Iní
uvádzajú, že zomrel na všiu chorobu. Keď ho prišiel Pythagoras navštíviť a pýtal sa ho,
ako sa má, vystrčil vraj cez dvere prst a povedal: „Môžeš to poznať podľa kože," čo
potom filológovia obracali na zlé. Mýlia sa však tí, ktorí to berú v dobrom zmysle. Vravel
tiež, že bohovia nazývajú stôl thyorom.
Andrón z Efezu vraví, že boli dvaja Ferekydovia zo Syra, jeden astrológ, druhý teológ,
syn Babiov, učiteľ Pythagorov. Eratosthenes však vraví, že bol len jeden a že druhý, autor
genealógií, pochádzal z Atén.
Dosiaľ je zachované dielo Ferekyda zo Syra, ktoré sa začína slovami: Zeus, Chronos
(Čas) a Chtónia (Zem) boli vždy. Chtónia však dostala meno Ge (Zem), pretože jej Zeus
dal do daru zem. Jeho slnečné hodiny majú ešte teraz na ostrove Syros.
Duris v 2. knihe Análov uvádza tento nápis na jeho hrobe:
120/ Všetka múdrosí je zhrnutá vo mne; ak je jej však viacej,
pripíš to Pythagorovi, bo prvý je zo všetkých ľudí,
ktorí sú na gréckej pôde; a vraviac to, hovorím pravdu.
Ión z Chia o ňom píše:
Zdobený mnohými cnosťami, ako aj skromnosťou veľkou,
hoci aj umrel, no život radostný prežíva duch;
ak sa len skutočne nezmýlil múdry Pythagoras,
ktorý u všetkých ľudí preskúmal mienku a mrav.
My sme zložili na neho vo ferekratejoch tieto verše:
121
/ Ferekydes, ten slávny
rodák z ostrova Syros,
bol tak zožraný všami, že ho nebolo poznať.
Nato kázal sa zavliecť
na magnézsku až pôdu,
aby šľachetným mužom
efezským k víťazstvu prispel.

zvíťazili Efezania, a opýtal sa istého človeka, ktorého stretol, odkiaľ je; keď mu ten Bola vydaná totiž

povedal, že z Efezu, riekol mu: „Vleč ma za nohy až na územie Magnézie a oznám svojim veštba, ktorú však poznal
len on; preto to kázal;
spoluobčanom, aby ma po víťazstve pochovali na onom mieste; povedz im, že to nariadil
takto dokonal u nich.
Ferekydes." Efezan oznámil nariadené a Efezania na druhý deň v boji porazili
A tak je pravdivý výrok:
Magnézanov. Ferekyda našli mŕtveho, pochovali ho tam a vzdali mu veľké pocty. Nie-
Kto je skutočne múdry,

38
 robí takisto osoh živý,
ako aj mŕtvy.
Žil za 59. olympiády. Napísal tento list: Ferekydes
Thaletovi
1227
Kiež by si dobrou smrťou umrel, keď príde Tvoj čas. Mňa sa zmocnila choroba, práve keď
som dostal Tvoj list. Zamorili ma vši a lomcuje mnou horúčka. Rozkázal som preto niektorým
svojim služobníkom, aby Ti po mojom pohrebe priniesli moje spisy. Prosím Ťa, aby si ich vydal, ak
ich uznáš za vhodné Ty aj ostatní mudrci; ak ich neuznáte za vhodné, nevydajte ich. Lebo ani ja
sám nie som s nimi spokojný. Veci, ktoré podávam, nie sú celkom bezpečné a ani si nenahováram,
že poznám pravdu, ale podávam len to, čo môže povedať ten, kto uvažuje o božských veciach. O
ostatnom treba premýšľať, lebo to všetko podávam viac-menej záhadne. Sužovaný viac a viac
chorobou nepripúšťam k sebe ani nikoho z lekárov, ani nikoho zo svojich priateľov. A keď prišli
predo dvere a pýtali sa ma, ako sa mám, vystrčil som prst cez dvere a ukázal som im, ako choroba
pokročila. Zároveň som im povedal, aby nasledujúceho dňa prišli Ferekydovi na pohreb.
Toto sú takzvaní mudrci, ku ktorým niektorí pridávajú aj tyrana Peisis-trata. Teraz mi
treba hovoriť o filozofoch, a to tak, že začnem najprv s ión-skou filozofiou, ktorej
zakladateľom bol Thales, učiteľ Anaximandrov.
KNIHA II SOKRATES A JEHO
ŽIACI
1. ANAXIMANDROS (r. 611 - 546)
'/ Anaximandros, syn Praxiadov, pochádzal z Miléta. Vravel, že pralátkou a princípom
je niečo, čo je neohraničené (apeiron), no neurčil, že je to vzduch, voda alebo niečo iné.
Tvrdil o ňom, že sa síce jeho časti menia, ale ako celok ostáva nezmeniteľné. Vravel, že
Zem je umiestnená v strede sveta, že je jeho stredom a má tvar gule; že Mesiac nemá
vlastné svetlo, ale odráža slnečné svetlo; že Slnko nie je menšie ako Zem a že je
najčistejším ohňom.
2/ Prvý vynašiel slnečné hodiny a vystavil ich v Sparte na mieste zachycujúcom tieň,
ako hovorí Favorinus v Rozmanitej histórii; boli na nich zaznamenané slnovraty a
rovnodennosti a zostrojený bol číselník. Prvý urobil mapu zeme a mora a zostrojil glóbus.
Podal stručný prehľad svojich náhľadov, ktorý sa dostal aj do rúk Apollodora z Atén.
Tento autor hovorí vo svojej Kronike, že v druhom roku 58. olympiády mal 64 rokov a že
zanedlho nato zomrel, takže jeho mužný vek zapadá takmer do čias, keď Polykrates bol
tyranom na Same. Rozpráva sa, že sa mu deti smiali, keď spieval, a že keď to zbadal,
povedal: „Musím sa teda naučiť lepšie spievať, aby som sa páčil deťom."
Bol aj iný Anaximandros, historik, ktorý tiež pochádzal z Miléta a písal v iónskom
dialekte.
2. ANAXIMENES (mužný vek okolo r. 546)
3/
Anaximenes, syn Euristratov, pochádzal z Miléta a bol Anaximandro- vým žiakom.
Podľa iných bol žiakom Parmenidovým. Za pralátku všetkého vyhlásil vzduch, ktorý
považoval za neohraničený. Vravel, že hviezdy sa Pohybujú nie popod Zem, ale okolo
Zeme. Písal v iónskom dialekte, jednoducho a triezvo.
39
 Podľa Apollodora žil v čase dobytia Sárd a zomrel za 63. olympiády.
Boli aj iní dvaja Anaximenovia, ale z Lampsaku; jeden rečník, ktorý napísal spis o
Alexandrových činoch, a druhý historik, ktorý bol synom sestry predchádzajúceho.
Anaximenes filozof napísal tieto listy:
Anaximcnes Pythagorovi
4/
Thales, syn Exannjov, nedočkal sa v starobe šťastlivého konca. Za noci vyšiel podľa svojho
zvyku so služobnou z preddvoria svojho domu a pozeral na hviezdy. A zatiaľ čo sa pozeral na
hviezdy, nepamätajúc na polohu miesta, vkročil do studne a padol do nej. Takto stratili Miléťania
svojho astronóma. My jeho žiaci a takisto naše deti a naši žiaci ctíme si jeho pamiatku a chceli by
sme brať zreteľ na jeho učenie. Nech sa každá naša reč začína Thaletom.
A ďalej:
Anaximenes Pythagorovi
?
/ Ty si bol chytrejší ako my, keď si sa presťahoval zo Samu do Krotónu, kde si žiješ na pokoji.
Lebo Aiakovi synovia konajú nesmierne zlá a Miléťania sa nemôžu zbaviť tyranov. Ohrozuje nás
aj perzský kráľ a pokoj od neho budeme mať, len ak mu budeme chcieť platiť poplatok, lónovia sú
však rozhodnutí pustiť sa do vojny s Peržanmi za úplné oslobodenie. Keď sa začne vojna, neostane
nám nijaká nádej na spásu. Veď ako by mohlo prísť Anaximenovi na um zaoberať sa
hvezdárstvom, keď sa bude musieť obávať smrtí alebo otroctva? Naproti tomu Ty sa tešíš úcte
Krotón-čanov a aj ostatných obyvateľov Itálie a prichádzajú k Tebe aj žiaci zo Sicílie.
3. ANAXAGORAS (r. 500 - 428)
6/
Anaxagoras, syn Hegesibulov alebo Eubulov, pochádzal z Klazomen, Bol
Anaximenovým žiakom a ako prvý uviedol popri látke rozum. Jeho spis, ktorý je
napísaný veľkolepým a príjemným štýlom, sa začína takto: „Všetky veci boli spolu;
potom prišiel rozum a uviedol ich do poriadku." Preto ho pomenovali Rozumom a Timón
hovorí o ňom vo svojich Silloch takto:
O ňom to vravia kdesi, že zdatný je hrdina, zvaný Rozumom,
pretože sám má rozum, čo uviedol náhle v poriadok veci, čo boli v
úplnom chaose predtým.
7/
Vynikal vznešeným rodom a bohatstvom, ale aj veľkomyseľnosťou, pretože všetok
otcovský majetok postúpil svojim príbuzným. Lebo keď mu vyčítali, že sa oň nestará,
povedal: „A prečo sa vy oň nestaráte?" Nakoniec ho úplne zanechal a venoval sn výlučne
skúmaniu prírody bez akejkoľvek
starosti o verejné záležitosti. A keď mu ktosi povedal „Vôbec ti nezáleží na tvojej vlasti?"
odpovedal mu: „Nerúhaj sa, mne veľmi záleží na mojej vlasti" a ukázal pritom na nebo.
Uvádza sa, že mal dvadsať rokov za Xerxovho prechodu a že žil 72 rokov.
Apollodoros v Kronike vraví, že sa narodil za 70. olympiády a zomrel v 1. roku 88.
olympiády. Filozofovať začal v Aténach za Kalliovho archoná-tu vo veku dvadsiatich
rokov, ako píše Demetrios Falérsky v Zozname archóntov; vraví, že v Aténach sa zdržal
tridsať rokov.
$í Vravel, že Slnko je rozžeravená masa a že je väčšia ako Peloponéz. Iní to však
pripisujú Tantalovi. Vravel ďalej, že na Mesiaci sú obydlia, vŕšky a údolia. Za princípy
pokladal homoiomerie. Lebo ako zlato pozostáva z takzvaného zlatého prachu, aj celý
svet sa skladá z malých telies, ktorých časti sú navzájom homogénne. Princípom pohybu
je vraj rozum. Ťažké telesá, ako napríklad zem, zaujali dolné miesta, ľahké, ako oheň,
zaujali horné miesta, kým voda a vzduch sa nachádzajú uprostred. Lebo aj more je pod
zemou, ktorá je plochá, a čiastočky mora sa slnečným teplom menia na paru.
9/ Hviezdy sa spočiatku pohybovali po spôsobe kopule tak, že pól, ktorý je stále
viditeľný, bol vertikálne nad zemou; potom sa však pól naklonil. Mliečnu cestu pokladal
za odraz svetla hviezd, ktoré nie sú osvetľované Slnkom. Vravel, že kométy vznikajú
zblížením blúdiacich hviezd, ktoré vysielajú zo seba plamene, a že padajúce hviezdy sú
vymršťované vetrom ako iskry. Vetry vraj vznikajú, keď sa vzduch rozriedi činnosťou
Slnka. Hrmenie vzniká zo vzájomnej zrážky oblakov a blesky z ich trenia. Zemetrasenie
spôsobuje vzduch, ktorý vnikne do zeme.
Živočíchy sa vytvárali najprv z vlhkej, teplej a zemitej substancie, neskôr samy zo
seba, a to tak, že samce vznikali z pravej strany, samice z ľavej strany.
10//
Vraví sa, že predpovedal pád meteoru pri Kozích riečkach, ktorý podľa neho padol
zo Slnka. Preto Euripides, ktorý bol jeho žiakom, nazval vo Fae-thonovi Slnko zlatou
hrudou. No vraví sa tiež, že keď prišiel do Olympie, obliekol si kožený plášť, ako keby
malo pršať; a skutočne, prišiel dážď. Keď sa ho ktosi opýtal, či vrchy v Lampsaku budú
niekedy morom, odpovedal mu vraj: „Zaiste, ak bude dosť času." Keď sa ho kedysi
opýtali, prečo sa narodil, povedal: „Aby som pozoroval Slnko, Mesiac a nebo." Keď mu
ktosi povedal: „Si zbavený spoločnosti Aténčanov", povedal: „Nie ja ich, ale oni mojej."
Keď uvidel Mausolov náhrobok, povedal: „Cenný náhrobok je obrazom majetku,
premeneného na kameň." Keď si ktosi sťažoval, že má umrieť v cudzej zemi, povedal mu:
„Zostup do podsvetia je zovšadiaľ rovnaký."
40
 11
1 Zdá sa, ako vraví Favorinus v Rozmanitej histórii, že on prvý vyhlásil, že Homér vo
svojich básňach hovorí o cnosti a spravodlivosti. Tento názor dôkladnejšie vyložil jeho
známy, Metrodoros z Lampsaku, ktorý sa takisto prvý zaoberal štúdiom Homéra z
hľadiska prírodovedy. Anaxagoras bol zasa prvý, kto vydal svoju knihu s podpisom.
Silenos však v 1. knihe Histórií píše, že za Demylovho archonátu padol z neba kameň a že
Anaxagoras vtedy povedal, že celé nebo pozostáva z kameňov a rýchly rotačný pohyb
spôsobuje, že sa držia pospolu, a keď sa tento pohyb uvoľní, kamene padnú dolu.
12/, 13/ Správy o jeho procese sa rozchádzajú. Sotión v Nástupníctvach filozofov vraví, že
ho Kleón obžaloval z bezbožnosti, pretože vravel, že Slnko je rozžeravená masa; hájil ho
vraj Perikles, ktorý bol jeho žiakom, a bol vraj odsúdený na trest piatich talentov a na
vyhostenie z Atén. Satyros však uvádza vo svojich Životopisoch, že ho obvinil Thukydides,
Periklov politický odporca, a to nielen z bezbožnosti, ale aj z nadŕzania Peržanom, a že bol
odsúdený kontumačne na trest smrti. Keď mu priniesli správu o odsúdenia súčasne
správu o smrti jeho detí, povedal o svojom odsúdení, že príroda už dávno odsúdila k
smrti tak jeho, ako aj jeho sudcov, a o svojich deťoch povedal, že vedel dobre, že splodil
deti, ktoré raz musia zomrieť. Niektorí však pripisujú tieto výroky Solónovi, iní
Xenofóntovi. Demetrios Falčrsky však v spise O starobe vraví, že vlastnými rukami
pochoval svoje deti. Hermippos v Životopisoch píše, že bol uvrhnutý do väzenia, kde ho
mali popraviť, že však tam prišiel Perikles a spýtal sa ľudí, či jemu samému môžu niečo
vyčítať, a keď odpovedali, že nie, povedal: „Nuž teda ja som žiak Anaxagorov. Nedajte sa
zviesť ohováraním k tomu, aby ste zabili tohto človeka, ale spoľahnite sa na mňa a
prepustite ho." A skutočne ho prepustili. On však nemohol zniesť túto krivdu a spáchal
samovraždu. Naproti tomu Hieronymos v 2. knihe svojich Rozličných poznámok vraví, že
Perikles ho priviedol pred sudcov, Aténčania ho však oslobodili skôr zo súcitu ako na
základe súdneho rokovania, vidiac, že je vyčerpaný a zoslabnutý od choroby. Toľko o jeho
procese.
14/, 15/ Niektorí vravia aj o jeho nepriateľskom postoji voči Demokritovi, pretože ten
ho nepripustil k sebe na rozhovor. Nakoniec sa utiahol do Lampsaku a tam zomrel. Keď
sa ho krátko pred smrťou archónti pýtali, aké je jeho posledné želanie, povedal, aby
dovolili deťom hrať sa každoročne v mesiaci, v ktorom zomrie. A tento zvyk sa zachováva
ešte aj dnes. Po jeho smrti mu obyvatelia Lampsaku vystrojili čestný pohreb a na jeho
hrob dali tento nápis:
Pokojne leží tu Anaxagoras, čo zo všetkých ľudí
najd'alej v skúmaní pravdy prenikol v nebeský svet.
My sme zložili na neho tieto verše:
Anaxagoras kedysi riekol, že Slnko je masa
žeravá; tento svoj výrok životom zaplatiť mal.
Perikles, priateľ, ho zachránil síce, no múdry ten človek,
neznesúc urážku takú, siahol si na život svoj.
Boli aj iní traja Anaxagorovia, z ktorých jeden bol rečník z Isokratovej školy, druhý bol
sochár, ktorého spomína Antigonos, tretí bol gramatik, žiak Zenodotov.
4. ARCHELAOS (okolo r. 450)
u
'/ Archelaos pochádzal z Atén alebo z Miléta. Podľa jedných bol Apol-lodorovým
synom, podľa druhých Mydónovým. Bol žiakom Anaxagoro-vým a učiteľom
Sokratovým. Prvý priniesol prírodnú filozofiu z Iónie do Atén. Nazývali ho Archelaom
fyzikom, pretože bol posledným predstaviteľom prírodnej filozofie, keďže Sokrates
zaviedol etiku. Zdá sa však, že aj on sám sa zaoberal etikou, lebo filozofoval o zákonoch,
o kráse a o spravodlivosti. Sokrates prevzal od neho túto disciplínu, no pretože ju
priviedol k vrcholu, pokladali ho za jej objaviteľa.
Archelaos uvádzal dve príčiny vzniku života, a to teplo a chladno. Vravel, že
živočíchy vznikli z bahna a že spravodlivosť a hanebnosť nemá svoj pôvod v
prirodzenosti, ale v ustanovení ľudí.
17//
Jeho učenie má takéto zameranie: Voda sa teplom vyparuje a vytvára jednak zem,
ak častice na základe činnosti ohňa padajú nadol a spájajú sa, jednak dáva vznik
vzduchu, ak sa rozplývajú na všetky strany. Preto je zem ohraničená vzduchom a vzduch
zas ohňom, ktorý sa pohybuje okolo neho. Živočíchy vznikajú podľa neho zo zeme, keď je
teplá a vydáva zo seba bahno podobné mlieku, ktoré je akoby potravou. A takto vznikli aj
ľudia. On prvý povedal, že zvuk vzniká vibráciou vzduchu a že more sa vytvorilo v
priehlbinách, vytvorených na povrchu zeme. Slnko pokladal za najväčšie z nebeských
telies a vesmír za nekonečný.
Boli aj iní traja Archelaovia: prvý bol topograf, opísal krajiny, cez ktoré prešiel
Alexander, druhý bol autor básne O prírodných zvláštnostiach a tretí bol rétor, ktorý
napísal učebnicu rétoriky.
5. SOKRATES (r. 469 - 399)
187
Sokrates bol synom kamenára Sofroniska a pôrodnej baby Fainarety, ako hovorí aj
Platón v Theaitetovi. Pochádzal z Atén, z dému Alopeky. Mys-
lelo sa o ňom, že pomáhal Euripidovi skladať tragédie. Preto Mnesimachos píše:
vášnil, že udieral päsťami a trhal si vlasy, takže bol väčšinou predmetom opovrhnutia a
Frýgovia sú nová dráma, ktorú zložil Euripid, ... na ktorú
výsmechu; on však všetko trpezlivo znášal. Jedného dňa ho dokonca istý človek kopol, no
aj Sokrates prikladal vraj svoje raždie.
on sa preto nenahneval, a keď sa tomu ktosi čudoval, povedal: „Keby ma bol kopol osol,
A zasa inde hovorí o Euripidovi, ako ho poháňa Sokrates. A Kallias v 'Zajatcoch vraví:
hnal by som ho na súd?" Takto to rozpráva Demetrios.
A.: A odkiaľ máš taký vznešený a hrdý vzhľad? 22/
' Na rozdiel od ostatných filozofov netúžil cestovať po cudzine, iba ak ho volala
B.: Mám na to právo. Sokrates mi pomáha.
vojenská povinnosť. Ostatný svoj čas ostával doma a s prílišnou horlivosťou viedol
A Aristofanes v Oblakoch vraví:
rozhovory s ľuďmi, ktorí sa dávali s ním do reči, no nie aby ich zbavil ich názorov, ale v
On skladá tragédie Euripidovi,
úsilí spoznať pravdu. Vraví sa, že jedného dňa mu dal Euripides čítať Herakleitov spis a
tie obzvlášť výrečné a múdre, to je on.
19/
opýtal sa ho, čo si o ňom myslí. Sokrates vraj odpovedal: „To, čo som pochopil, je
Podľa niektorých autorov bol žiakom Anaxagorovým, ale aj Damo-novým, ako
geniálne a myslím, že aj to, čo som nepochopil, len to potrebuje nejakého délskeho
uvádzal Alexandros v Nástupníctvach filozofov. Po odsúdení Anaxagora stal sa žiakom
potápača."
fyzika Archelaa a podľa Aristoxenovej správy bol aj jeho miláčikom. Duris však hovorí, 23/
Bol milovníkom športu a tešil sa dobrému telesnému stavu. Zúčastnil sa na
že bol aj otrokom a že pracoval ako kamenár. Niektorí dokonca hovoria, že sochy grácií,
vojenskej výprave proti Amfipolide, a keď v bitke pri Déliu Xenofón spadol z koňa,
ktoré sú na Akropole, sú jeho dielom. Preto tiež Timón napísal o ňom v Silloch:
priskočil k nemu a zachránil mu život. A za všeobecného úteku Aténčanov on jediný
Od nich sa odklonil tento kamenár, zákonodarca,
ustupoval pomaly a pokojne, obracajúc sa z času na čas, pripravený na obranu, ak by ho
popredný čarodej grécky a výrobca dôvtipných rečí,
niekto napadol. Zúčastnil sa aj na námornej výprave k Potidaji, pretože peší útok nebol v
posmeškár, tupíteľ rečníkov, ironik poloatický.
2
tom čase možný. Vraví sa, že celú noc ostal na jednom mieste a vyznamenal sa v bitke, no
°/ Bol totiž neobyčajne obratným rečníkom, ako svedčí aj Idomeneus, ale tridsiati
vyznamenanie za hrdinstvo prepustil Alkibiadovi, do ktorého bol zamilovaný, ako hovorí
tyrani mu podľa Xenofónta zakázali vyučovať rečnícke umenie. Aristofanes útočí na neho
Aristippos v 4. knihe spisu O hýrivosti u dávnych ľudí. Ión z Chia uvádza, že ako mladík
vo svojich hrách, pretože horší dôvod robil lepším. Podľa Eavorinovej správy v
odišiel s Archelaom na Samos, a Aristoteles píše, že odišiel do Delf. Favorinus v 1. knihe
Rozmanitej histórii bol prvý, kto so svojím žiakom Aischinom učil rečníctvu. Potvrdzuje to
Spomienok uvádza, že prišiel aj na Istmos.
aj Idomeneus v spise O sokratovcoch. Bol takisto prvý, kto diskutoval o spôsobe života, a 24/
Mal pevný charakter a demokratické zmýšľanie, ako jasne vyplýva z toho, že sa
bol prvý filozof, ktorý bol odsúdený a podstúpil trest smrti. Aristoxenos, syn Spin-tharov,
vzoprel proti Kritiovi a jeho spoločníkom, keď mu kázali priviesť šalamúnskeho boháča
vraví o ňom, že manipuloval s peniazmi. Investoval totiž peniaze a hromadil malé sumy,
Leonta, ktorého chceli popraviť. Odvážil sa hlasovať aj za oslobodenie desiatich
potom ich však minul a investoval nanovo.
21/
vojvodcov a naostatok, hoci mohol utiecť /. väzenia, odmietol to urobiť a tým, ktorí
Demetrios Byzantský uvádza, že Kritón, ktorý bol očarený pôvabom jeho duše,
oplakávali jeho osud, robil ostré výčitky a vo väzení viedol známe krásne rozhovory.
odviedol ho z jeho dielne a postaral sa, aby sa mu dostalo lepšie vzdelanie. Keď však 25/
Bol nezávislý a hrdý. Pamfila spomína v 7. knihe Pripomienok, že keď mu kedysi
spoznal, že prírodovedné štúdiá neprinášajú ľuďom nijaký úžitok, začal sa zaoberať
Alkibiades dával veľkú zem, aby si na nej postavil dom, Sokrates povedal: „A keby som
etickými otázkami, a to jednak v dielňach, jednak na trhovisku. Vravel, že hľadá
potreboval topánky a ty by si mi dával remeň, aby som si urobil topánky, nemyslíš, že by
... čo asi v paláci tvojom je dobrého, čo je tam zlého.
som bol smiešny, keby som ho prijal?"
Často sa mu stávalo, že pri týchto výskumoch sa v rozhovore tak roz-
Často pri pohľade na hromadu predávaných vecí povedal sám sebe: „Koľko je vecí,
ktoré ja nepotrebujem." A často ho bolo počuť recitovať tieto verše:
 Strieborné náramky a purpurový háv sú
užitočné hercom, no nie pre život.
Pohrdol Archelaom Macedónskym, Skopom z Kranónu a Eurylochom z Larisy tým, že
od nich ani neprijal dary, ani k nim neprišiel. Mal prísnu životosprávu, takže jediný
unikol rozličným morom, ktoré často zúrili v Aténach.
267
Aristoteles vraví, že mal dve ženy: Xantipu, s ktorou sa mu narodil Lamprokles, a
Myrto, dcéru Aristeida Spravodlivého, ktorú si vzal bez vena a s ktorou sa mu narodil
Sofroniskos a Menexenos. Niektorí však vravia, že Myrto bola jeho prvá žena, a sú aj takí,
napríklad Satyros a Hieronymos z Rodu, ktorí vravia, že mal obidve súčasne. Uvádzajú
totiž, že Aténčania, keďže mali nedostatok mužov, chceli zvýšiť svoju populáciu a
odhlasovali zákon, že síce možno mať len jednu manželku, občianku, že však možno mať
deti aj s druhou; a títo autori tvrdia, že podľa toho sa zariadil aj Sokrates.
27
/ Bol to človek, ktorý sa vedel zvysoka dívať na tých, ktorí si z neho robili posmech.
Bol hrdý na svoju nenáročnosť a od nikoho nežiadal odmenu. Vravieval, že keď mu
najlepšie chutí jedlo, najmenej sa obzerá po zákuskoch, a keď mu najlepšie chutí pitie,
najmenej čaká, že mu donesú pohár s nápojom, a že ten, kto potrebuje najmenej vecí, je
najbližšie k bohom. Toto možno nájsť v dielach komických básnikov, ktorí nezbadali, že
ho vlastne chvália tým, že si robia z neho posmech. Tak Aristofanes píše:
jak šťastný si, mužu, čo zatúžil
si po veľkej múdrosti od nás;
jak blaženým u Aténčanov
a Grékov sa nazývať budeš,
ak doteraz dobrú pamäť máš,
ak premýšľať vieš a v duši
ti sídlia cnosti trpieť moc
a javiť sa neúnavným;
ak nikdy sa nad mrazom nchoršíš
a netúžiš po zvláštnom jedle,
prichádzaš ku nám? Vytrvalý si. Kde si však
prišiel k tomuto plášťu? B.: Žalostný stav tvoj
iste je veľkou urážkou všetkým tunajším
šustrom. A.: Človek ten strašný, hocako
hladný, nedá sa nikdy k lichôtkam strhnúť.
Túto jeho hrdosť a veľkomyseľnosť spomína aj Aristofanes v týchto veršoch:
... zato, že pyšne
si kráčaš po meste hádžuc zrak
svoj sem-tam po všetkých stranách
a zato, že chodievaš bosý a vždy tvár
sviatočnú pred nami strúhaš.
Niekedy sa však predsa prispôsoboval príležitostiam a obliekol si sviatočné šaty.
Napríklad v Platónovom Sympóziu, keď išiel k Agathónovi.
29
/ Bol rovnako obratný aj v nahováraní, aj v odhováraní. Tak Theaitetos odišiel od
neho priam očarený po rozhovore o vedení, ako to spomína aj Platón. Svojím
rozhovorom o zbožnosti odradil Euthyfróna od úmyslu žalovať otca z vraždy cudzinca a
Lysida priviedol svojimi pripomienkami na cestu najvyššej mravnosti. Vedel totiž veľmi
obratne brať dôvody z faktov. Keď sa jeho syn Lamprokles prudko pohoršoval nad
svojou matkou, Sokrates ho s ňou zmieril, ako to zaznamenal kdesi aj Xenofón. Xenofón
uvádza, že keď sa Platónov brat Glaukón chcel venovať politike, odradil ho od toho,
pretože nemal dosť skúseností. A naopak, Charmida na to naviedol, keďže bol na to súci.
3
°/ Vojvodcovi Ifikratovi dodal odvahy, ukážuc mu zápas medzi kohútmi holiča
Meidia a kohútmi Kalliovými. A Glaukonides žiadal, aby Sokra-ta držali ako ozdobu
obce, ako nejakého bažanta alebo páva.
Vravieval, že sa čuduje, že všetci ľudia by s ľahkosťou vedeli povedať, koľko majú
oviec, nevedeli by však povedať, koľko majú priateľov; tak málo sa o nich zaujímajú. Keď
videl Eukleida, že sa priveľmi venuje eristic-kému umeniu, povedal mu: „Eukleides,
budeš vedieť zaobchádzať so sofis-tami, nebudeš však vedieť zaobchádzať s ľuďmi."

ak vína, športu a ostatných Pokladal totiž takú ruti-novanosť za vec neužitočnú, ako to hovorí aj Platón v

to hlúpostí doby sa zdŕžaš. Euthydemovi.

31
28
/ A Ameipsias ho uvádza na scénu oblečeného do starého plášťa a vraví: / Keď mu Charmides dával otrokov, aby ho sprevádzali na ceste domov, neprijal ich.
Podľa niektorých pohŕdal Alkibiadovou krásou. Chválil voľný čas ako najlepší majetok,
A.: Sokrates milý, najlepší z mála
ako to vraví aj Xenofón v Symposiu. Vra-
statočných, pritom najnešťastnejší,

*&°43<*&
vel, že existuje len jedno dobro, vedomosť, a len jedno zlo, nevedomosť. Bohatstvo a
vznešený pôvod nemajú samy osebe nič vznešeného, ba naopak, len zlo. Keď mu ktosi
povedal, že Antisthenova matka je Tráčka, odpovedal mu: „Azda si si nemyslel, že taký
vznešený človek sa mohol narodiť z dvoch Aténčanov?" Kritónovi kázal, aby vykúpil
Faidóna, ktorý sa ako zajatec ocitol v nečestnom postavení, a urobil z neho filozofa.
327
V pokročilom veku sa učil aj hrať na lýre, vraviac, že nie je nemiestne učiť sa všetko,
čo človek nevie. Často tancoval, súc presvedčený, že takéto cvičenie je užitočné telesnému
zdraviu, ako o tom hovorí aj Xenofón v Sym-posiu. Vravieval, že jeho daimonion mu
označuje budúcnosť; že dobrý začiatok je nie malým úspechom, že sa však začína s
malým; že vie iba to, že nič nevie. Vravel tiež, že tí, ktorí draho kupujú predčasné plody,
zriekajú sa nádeje dožiť čas zrelosti. Keď sa ho raz opýtali, v čom spočíva cnosť mladíka,
povedal: V zásade „Ničoho priveľa". Vravel, že geometriou sa treba zaoberať do tých čias,
kým nebudeme môcť podľa miery získať alebo odovzdať kus zeme.
32/
Keď na predstavení Euripidovej hry Auge počul tento verš o cnosti: ... že najlepšie je
nechať všetok tento krám,
vstal a odišiel z divadla vyhlásiac, že by bolo smiešne, keby sme chceli nechať takto
zahynúť cnosť, keď horlivo hľadáme otroka, ktorého nemôžeme nájsť. Keď sa ho opýtali,
či sa treba ženiť, alebo nie, povedal: „Čokoľvek z toho urobíte, oľutujete to." Vravel tiež,
že sa diví sochárom, keď sa usilujú, aby sa ich kamenné obrazy čo najviac podobali
originálom, že im však nezáleží na tom, aby sa sami nezdali byť podobní kameňom.
Mladíkom odporúčal, aby sa stále pozerali do zrkadla: ak sú pekní, aby boli hodní svojej
krásy, no ak sú škaredí, aby dobrým správaním zakrývali tento nedostatok.
34/
Raz pozval k sebe na večeru niekoľkých bohatých ľudí, a keď sa Xan-tipa hanbila, že
pohostenie bude skromné, povedal jej: „Netráp sa; ak sú striedmi, nepohrdnú jedlom, ak
sú však zlí, nebude nám na nich záležať." Vravieval, že ostatní ľudia žijú preto, aby jedli,
on však je preto, aby žil. O množstve obyčajného ľudu vravel, že postupuje tak, ako keby
niekto síce odmietal jednu tetradrachmu, ochotne by si však vzal rovnocennú hromadu
mincí. Keď mu Aischines povedal: „Som chudobný a nič iné nemám, dávam ti však seba
samého", Sokrates mu nato: „A nevidíš, že mi dávaš najväčší dar?" Keď sa mu ktosi
sťažoval, že je zaznávaný od tých čias, ako prišli k moci tridsiati tyrani, povedal mu: „A to
je všetko, čo ti robí starosti?"
35/
Keď mu ktosi povedal: „Aténčania ťa odsúdili na smrť", odpovedal
mu: „Ich odsúdila príroda." Iní to však pripisujú Anaxagorovi. Keď mu jeho žena
povedala, že umiera nevinne, pýtal sa jej, či by chcela, aby umieral plným právom. Keď sa
mu vo sne snívalo, že mu ktosi hovorí:
... tretí deň mohol bys' byť už vo Ftii, hrudnatej zemi, povedal Aischinovi: „Pozajtra
zomriem." Keď mal vypiť jed, Apollodoros mu chcel dať pekný plášť, aby v ňom umrel;
on však povedal: „Ako to? Môj plášť mi bol dobrý, kým som žil, a nemá mi byť dobrý,
aby som v ňom umrel?" Keď mu ktosi povedal, že ktosi o ňom zle hovorí, riekol: „Lebo sa
nenaučil hovoriť dobre."
36/, 37/ Kecj' mu Antisthenes ukázal roztrhnutú časť svojho plášťa, povedal mu: „Cez tvoj
plášť vidím presvitať tvoju márnivosť." Keď mu ktosi povedal: „Neohovára to teba onen
človek?", odpovedal mu: „Nie, lebo mňa sa to netýka." Považoval za potrebné vystaviť sa
kritike komických básnikov, lebo ak uvádzajú chyby, ktoré skutočne máme, môžu nás
napraviť, ak však uvádzajú chyby, ktoré nemáme, vec sa nás netýka. Keď mu Xantipa
spočiatku nadávala, no neskôr ho aj obliala vodou, povedal: „Či som nevravel, že po
búrke príde dážď?" Keď Alkibiades vravel, že Xantipa je neznesiteľná pre svoje nadávky,
Sokrates mu povedal: „Ja som si na to už tak navykol, ako keby som ustavične počúval
vŕzganie kolesa, a aj ty predsa môžeš znášať gáganie husí." „Hej," odpovedal Alkibiades,
„ale tie mi dávajú vajcia a malé húsence." A Sokrates nato: „A mne Xantipa plodí deti."
Keď mu jedného dňa na námestí strhla plášť a jeho priatelia mu radili, aby ju udrel,
povedal im: „Hej, pri Diovi, aby ste sa vy mohli prizerať nášmu zápasu a volať: Bravo,
Sokrates, bravo, Xantipa." Vravel, že žije so vzdor-nou ženou ako krotitelia koni s
priveľmi bujnými koňmi a ako tí po ich skrotení ľahko ovládajú ostatné, tak aj on, keď si
navykne žiť so Xantipou, ľahko bude vedieť žiť aj s ostatnými ľuďmi. Tieto a podobné
jeho reči a činy spôsobili, že Pýtia vydala o ňom toto svedectvo vo svojom výroku, ktorý
dala Chairefóntovi:
Zo všetkých mužov najmúdrejší Sokrates.
38/
Od tej chvíle bol vystavený najväčšej závisti a nenávisti, ktorej príčinou bolo aj to, že
usvedčoval z hlúposti tých, ktorí si veľa o sebe namýšľali, ako napríklad Anyta, ako je to
napísané aj v Platónovom Menónovi. Ten, keď nemohol zniesť Sokratove posmešky,
naviedol najprv proti nemu Aris-tofana a jeho priateľov, potom prehovoril Meleta, aby
podal na neho žalobu pre bezbožnosť a preto, že kazí mládež.
Žalobu na neho síce podal Meletos, pred súdom ju však predniesol Poly-
euktos, ako hovorí Favorinus v Rozmanitej histórii. Podľa Hermippa ju napísal sofista
Polykrates, podľa niektorých iných Anytos. Prípravy potrebné na obžalobu urobil
demagóg Lykón.
39
/ Antisthenes v Nástupníctvach filozofov a Platón v Apológii vravia, že boli traja
žalobcovia, Anytos, Lykón a Meletos. Anytos vraj hájil záujmy umelcov a politikov,
Lykón záujmy rečníkov a Meletos záujmy básnikov, pretože Sokrates si zo všetkých robil
posmech. Favorinus však vraví v 1. knihe svojich Spomienok, že Polykratova reč proti
Sokratovi nie je pravá, lebo vraj v nej pripomína Konónovo reštaurovanie hradieb, ku
ktorému došlo až šesť rokov po Sokratovej smrti. A skutočne je to tak.
40/, 41/ jex[ žaloby, ktorý je podľa Favorina dosiaľ v Metrou, bol tento:
„Túto žalobu podáva a prísahou potvrdzuje Meletos, syn Meletov, z dému Pithea,
proti Sokratovi, synovi Sofroniskovmu, z dému Alopeky. Sokrates je vinný, pretože
neuznáva bohov, ktorých uznáva štát, zavádza iné nové božstvá a je tiež vinný, pretože
kazí mládež. Navrhuje sa trest smrti." Náš filozof, keď prečítal obranu, ktorú pre neho
napísal Lysias, povedal: „Tvoja reč je pekná, Lysias, ale mne sa nehodí." Bola totiž zjavne
viac právnická ako filozofická. A keď mu Lysias povedal: „Ako to, že sa ti nehodí, ak je
pekná?", Sokrates mu odvetil: „A či sa mi musia hodiť všetky pekné šaty a topánky?"
42/
Iustus Ĺ Tiberiady uvádza vo svojom Venci, že za súdneho rokovania Platón
vystúpil na rečnícku tribúnu a povedal: „Občania aténski, hoci som najmladší z tých, ktorí
vystúpili na tribúnu" - že však sudcovia začali kričať: „Dolu, dolu!" A tak Sokrates bol
odsúdený väčšinou 281 hlasov. A keď sa sudcovia radili, aký trest má podstúpiť alebo akú
pokutu zaplatiť, povedal, že je ochotný zaplatiť 25 drachiem. Eubulides však hovorí, že
ponúkol zaplatiť 100 drachiem. Keď však jeho slová spôsobili rozruch medzi sudcami,
vyhlásil, že za svoje služby si navrhuje ako trest, aby bol na štátne útra ty chovaný v
Prytaneiu.
Nato ho odsúdili na smrť, pričoín väčšina hlasov narástla o ďalších osemdesiat hlasov.
Bol uvrhnutý do väzenia a o niekoľko dní vypil bolehlav po mnohých a krásnych
rozhovoroch, o ktorých hovorí Platón vo svojom Faidónovi. Niektorí vravia, že zložil aj
paján, ktorý sa začínal takto:
Zdravý buď, Apolón Detsky a Artemis, vznešené deti.
Dionysodoros však vraví, že tento paján nepochádza od neho. Zložil aj bájku podľa
Ezopovho spôsobu, no nie veľmi vydarenú, ktorej začiatok znie:
&>88<*&
Ezopos povedal kedysi korintským občanom toto: Nesúďte o
cnosti nikdy múdrosťou, ktorú má dav.
43, 44/ Sokrates teda nebol viac medzi ľuďmi. Aténčania však čoskoro oľutovali svoj čin
a zatvorili palestry a gymnáziá. Sokratových žalobcov odsúdili do vyhnanstva, Meleta
však na smrť. Sokrata poctili bronzovou sochou, ktorú zhotovil Lysippos, a umiestnili ju
v Pompeiu. Anytos sa odsťahoval z Atén do Herakleje, no len čo tam prišiel, ešte toho
istého dňa ho Heraklejčania vyhnali. Aténčania sa však nezachovali takto len v Sokrato-
vom prípade, ale aj v prípade mnohých iných. Lebo podľa Herakleida Homéra odsúdili
na pokutu päťdesiat drachiem vraj pre šialenosť, Tyrtaia vyhlásili za pomäteného, kým
Alkidamanta ešte v čase pred Aischylom poctili bronzovou sochou. A Euripides takto
tupí Aténčanov vo svojom Palamedovi:
Vy zabili ste, zabili ste múdreho
a pritom najnevinnejšieho pevca múz.
Toľkoto o tom. Filochoros však tvrdí, že Euripides zomrel pred Sokra-tom.
Sokrates sa narodil, podľa Apollodorovej správy v jeho Kronike, za Apsep-sionovho
archonátu v štvrtom roku 77. olympiády, šiesteho dňa mesiaca targelióna, v deň, keď
Aténčania očisťujú obec a keď sa podľa Délčanov narodila Artemis. Zomrel v prvom roku
95. olympiády vo veku 70 rokov. To isté potvrdzuje aj Demetrios Falérsky. Niektorí však
vravia, že zomrel vo veku šesťdesiat rokov.
45
/ Obaja, Sokrates a Euripides, boli Anaxagorovými žiakmi. Euripides sa narodil za
Kalliadovho archonátu v prvom roku 75. olympiády. Podľa mojej mienky sa Sokrates vo
svojich rozhovoroch zaoberal aj fyzikou, keď hovoril o prozreteľnosti, ako to potvrdzuje
Xenofón, hoci sa vyjadril, že Sokrates diskutoval len o etike. A rovnako aj Platón. Lebo
spomenúc v Apológii Anaxagora a ostatných fyzikov, sám hovorí o tých veciach, ktoré
Sokrates popieral, a pripisuje ich všetky Sokratovi.
Aristoteles hovorí o istom sýrskom mágovi, ktorý prišiel do Atén, že vyčítal Sokratovi
mnohé veci a povedal, že zomrie násilnou smrťou.
46/ My Sme na neho zložili tieto verše:
Pi teraz, Sokrates, v Diovom paláci, lebo veď jednak
on sám ťa mudrcom nazval, jednak je múdrosťou sám.
Občania aténski dali ti vyprázdniť bolehlav z čaše,
sami však 7 ?mohokrát predtým z tvojich ho vypili úst.
*&°89
 Aristoteles v 3. knihe Poetiky pripomína, že Sokrata ostro kritizoval Anti-lochos z
Lemnu a veštec Antifón, práve tak ako Pythagora kritizoval Kylón z Krotónu alebo ako
Homéra napádal za jeho života Syagros a po smrti Xenofanes z Kolofónu. Hesioda
napádal za jeho života Kerkops a po smrti už uvedený Xenofanes. Podobne napádal
Pindara Amfimenes z ostrova Kos, Thaleta Ferekydes, Bianta Salaros z Prieny, Pittaka
Antimenidas a Alkaios, Anaxagora Sosibios a Simonida Timokreón.
47
/ Z jeho nasledovníkov, takzvaných sokratovcov, najvynikajúcejší boli Platón,
Xenofón a Antisthenes a z tradičnej desiatky najznámejší boli títo štyria: Aischines,
Faidón, Eukleides a Aristippos. Najprv treba hovoriť o Xenofóntovi; o Antisthenovi
budem hovoriť, až prídeme k sekte kynikov. Po Xenofóntovi budeme hovoriť o ostatných
sokratovcoch a nakoniec o Platónovi, ktorý dal príklad oným desiatim sektám a sám
založil prvú Akadémiu. Budeme sa teda držať tohto poriadku.
Bol ešte aj iný Sokrates, historik, ktorý napísal geografické dielo o Argu; iný,
peripatetický filozof z Bitýnie; tretí, epigramaticky básnik, a štvrtý z ostrova Kos, ktorý
písal o menách bohov.
6. XENOFÓN (asi r. 426 - 354)
48/
Xenofón bol syn Gryllov a pochádzal z Atén z dému Erchie. Bol mimoriadne úctivý
a neobyčajne pekný. Vraví sa, že keď ho Sokrates stretol na úzkom chodníku, natiahol
proti nemu palicu a brániac mu tak prejsť, pýtal sa ho, kde sa kupujú potrebné veci. Keď
dostal odpoveď, opýtal sa ho zasa, kde sa ľudia stávajú dobrými a čestnými. Keď mu
Xenofón nevedel dať odpoveď, povedal mu vraj: „Nasleduj ma a uč sa." Od tých čias bol
Sokra-tovým žiakom. Bol prvý, čo si robil poznámky a uverejnil Sokratove rozhovory pod
názvom Spomienky. A bol aj prvý, kto napísal dejiny filozofov.
49/
Aristippos vraví o ňom vo 4. knihe spisu O hýrivosti u dávnych ľudí, že sa zamiloval
do Kleinia a že mu medziiným povedal: „Radšej sa dívam na Kleinia ako na všetky
ostatné krásne veci na svete a bol by som ochotný stať sa slepým pre všetko ostatné, len
aby som sa mohol dívať na jediného Kleinia. Trápim sa v noci, aj v spánku, pretože ho
nemôžem vidieť, a dňu a Slnku vzdávam najväčšiu vďaku, pretože mi ho dovoľujú
vidieť."
50/
Priateľom Kýrovým sa stal takýmto spôsobom. Mal intímneho priateľa, Proxena z
Bojótie, ktorý bol žiakom Gorgia z Leontín a Kýrovým priateľom. Ten sa zdržoval v
Sardách u Kýra a poslal Xenofóntovi do Atén list, v ktorom ho volal, aby k nemu prišiel a
stal sa Kýrovým priateľom. Xeno-
fón ukázal list Sokratovi a pýtal si radu. Ten ho poslal do Delf poradiť sa s veštkyňou.
Xenofón ho poslúchol a prišiel do veštiarne. Nepýtal sa však, či má odísť ku Kýrovi, ale
ako má odísť. Sokrates mu preto robil výčitky, poradil mu však, aby odišiel. Prišiel teda
ku Kýrovi a stal sa mu aspoň takým priateľom ako Proxenos.
O ostatných udalostiach počas kráľovej výpravy a počas návratu Grékov k moru nám
sám obšírne píše. Naopak, bol nepriateľom Menóna z Farzalu, ktorý bol v čase výpravy
veliteľom útvaru cudzincov. Vyčítal mu medziiným aj to, že mal miláčikov, ktorí boli
starší ako on sám. Robil výčitky aj istému Apollonidovi, že si dal prepichnúť uši.
51/
Po perzskej výprave, po útrapách v Ponte a po porušení zmluvy Seu-thom, kráľom
Odrysov, odišiel do Ázie k lakedaimonskému kráľovi Agesi-laovi, prepustil mu za
peniaze Kýrových vojakov a bol mu veľmi oddaným priateľom. V tom čase ho Aténčania
odsúdili do vyhnanstva na základe obžaloby pre sympatie k Sparte. Keď prišiel do Efezu,
odovzdal polovicu peňazí, ktoré mal pri sebe, Megabyzovi, kňazovi Artemidy, aby ich
opatroval do tých čias, kým sa sám nevráti, a ak by sa nevrátil, aby dal za ne urobiť sochu
a obetoval ju bohyni. Druhú polovicu peňazí poslal ako dar do Delf. Odtiaľ prešiel do
Grécka spolu s Agesilaom, ktorého odvolali, aby viedol vojnu proti Tébanom.
Lakedaimončania mu poskytli ochranu.
52
/ Potom opustil Agesilaa a išiel do Skilluntu, územia neďaleko mesta Elidy. Podľa
Demetria z Magnézie ho tam nasledovala aj jeho žena Filesia a podľa Deinarchovej reči,
ktorou obžaloval Xenofónta z odpadlíctva, aj jeho dvaja synovia, Gryllos a Diodoros,
ktorých nazývali aj Dioskurmi. Keď Megabyzes prišiel do Grécka na olympijské hry a
priniesol mu peniaze, Xenofón za ne kúpil malý pozemok a zasvätil ho bohyni. Cez toto
územie preteká rieka Selinus, ktorá má to isté meno ako rieka v Efeze. Odvtedy trá vil čas
poľovníctvom, hostením priateľov a spisovaním svojich historických diel. Deinarchos
vraví, že mu Lakedaimončania dali aj dom a pole.
53/
Sparťan Fylopidas mu tam vraj poslal do daru otrokov, ktorých zajal v Dardane, a
on vraj s nimi naložil podľa svojej vôle.
54/, 55/ Vraví sa tiež, že Eliďania sa vypravili proti Skilluntu, a keďže Lakedaimončania
váhali s intervenciou, zmocnili sa tohto územia. Jeho synovia utiekli s niekoľkými
otrokmi do Leprea, Xenofón však šiel najprv do Elidy a až potom prišiel za synmi do
Leprea, odkiaľ sa im spoločne podarilo utiecť do Korintu, kde sa usadili. Medzitým sa
Aténčania rozhodli poskytnúť pomoc Lakedaimončanom a Xenofón poslal svojich synov
do
Atén, aby bojovali za Lakedaimončanov. Boli totiž vychovaní v Sparte, ako hovorí Diokles
v Životopisoch filozofov. Diodoros sa vrátil zdravý z boja bez toho, že by bol vykonal nejakú
vynikajúcu službu, a mal syna, ktorého pomenoval podľa brata. Gryllos bol zadelený
medzi jazdcov - bolo to v bitke pri Mantineji - a po mužnom boji padol na bojisku, ako
píše Eforos v 25. knihe. Veliteľom jazdy bol vtedy Kefisodoros, veliteľom celého vojska
Hegesilaos. V tejto bitke padol aj Epameinondas. Vraví sa, že Xenofón práve prinášal
obetu s ovenčenou hlavou, a keď mu oznámili synovu smrť, odložil veniec z hlavy. No
keď sa dozvedel, že syn bojoval statočne, položil si znovu veniec na hlavu. Niektorí
vravia, že ani nezaplakal, len povedal: „Vedel som, že som splodil smrteľného syna."
Aristoteles vraví, že celé tisícky autorov napísali chválospevy a náhrobné nápisy na
Grylla, čiastočne aj preto, aby sa zavďačili otcovi. Aj Hermippos uvádza v spise O Theo-
frastovi, že aj Isokrates napísal chválospev na Grylla. Timón sa však posmieva Xenofóntovi
týmito veršami:
Slabé sú spisy tie, dva či tri alebo o niečo viacej,
sťa by bol písal ich Xenofón alebo Aischines, ktorý
nevedel presviedčať...
Taký bol jeho život. Jeho mužný vek spadá do štvrtého roku 94. olympiády a na
výprave s Kyrom sa zúčastnil za Xenainetovho archonátu, rok pred Sokratovou smrťou.
56/
Podľa Ktesikleidovej správy v jeho Výpočte archónov a olympijských víťazov zomrel v
prvom roku 105. olympiády za Kallimedovho archonátu, v tom istom roku, keď sa
Amyntov syn Filippos ujal vlády nad Macedón-čanmi. Demetrios z Magnézie vraví, že
umrel v Korinte vo veľmi pokročilom veku. Bol to muž všestranne vynikajúci, najmä však
vo výchove koni, v poľovníctve a v taktike, ako je zrejmé aj z jeho spisov. Okrem toho bol
nábožný, rád konal obety, vyznal sa vo veštení z vnútorností zvierat a bol horlivým a
verným Sokratovým žiakom.
Napísal asi štyridsať kníh, no rozliční autori ich rozlične zadeľujú. Sú to:
57/
Anabáza, v ktorej má každá kniha osobitný úvod, kým ako celok je bez úvodu.
Kýrova výchova,
Heleniky,
Spomienky,
Symposion,
Oikonomikos,
O jazdeckom umení, O
poľovníctve,
O vlastnostiach veliteľa jazdectva,
Obrana Sokratova, O dôchodkoch,
Hieron alebo o tyranii, Ayesilaos,
Ústava Atén a Sparty.
Demetrios z Magnézie však tvrdí, že posledné dielo nie je od Xenofónta. Vraví sa tiež,
že urobil Thukydida slávnym tým, že vydal jeho dejiny, ktoré neboli dovtedy známe a
ktoré si mohol privlastniť. Pre jeho ľúbezný štýl ho nazývali Atickou múzou. To vyvolalo
medzi ním a Platónom obojstrannú žiarlivosť, na ktorú poukážeme v kapitole o
Platónovi.
58
/ My sme na neho zložili takýto epigram:
Xenofón do Perzská nešiel len z vôle a návodu Kýra,
hľadal tiež cestu, ktorou mohol by k Diovi prísť.
Dajúc nám dejiny Grécka, ukázal vzdelanie svoje,
ukázal zároveň, aký veľký bol Sokratov duch.
Iný epigram na jeho smrť znie takto:
Hoci ťa, Xenofón, pre tvoje dôverné priateľstvo s Kýrom
odsúdil k trpkému trestu vyhnanstva aténsky ľud,
pohostinný Korint ti poskytol prijatie štedré;
v ňom si sa rozhodol ostať, dokiaľ ťa nevzala smrť.
59
/ Z ktoréhosi prameňa som sa dozvedel, že dosiahol mužný vek okolo 89. olympiády
súčasne s ostatnými sokratovcami, a Istros uvádza, že bol vyhnaný na návrh Eubula a
jeho vyhnanstvo vraj bolo odvolané na návrh toho istého Eubula.
Bolo sedem mužov, ktorí sa nazývali Xenofón tmi. Prvý bol Xenofón, o kto rom sme
hovorili; druhý istý Aténčan, brat Pythostrata, autora básne o These-ovi a okrem iných
spisov aj životopisu Epameinondovho a Peloppidovho; tretí bol istý lekár z ostrova Kos;
štvrtý autor dejín Hannibala; piaty autor zázračných rozprávok; šiesty istý sochár z Paru,
siedmy básnik starej komédie.
7. AISCHINES (okolo r. 400)
60/, 61/ Aischines bol podľa jedných synom párkara Charina, podľa druhých synom
Lysaniovým. Pochádzal z Atén a už od mladosti bol pracovitý. l 3reto nikdy neopustil
Sokrata, ktorý sa o ňom vyjadroval: „Jedine párkarov
syn si ma vie ctiť." Idomeneus vraví, že to on a nie Kritón radil Sokratovi, aby utiekol z
tov; piaty istý Mytilénčan, ktorého nazývali tiež Rečníkobijcom; šiesty istý Neapolčan,
väzenia, že však Platón vložil tieto slová do Kritónových úst preto, lebo Aischines mal
akademický filozof, žiak a miláčik Melanthia z Rodu; siedmy istý Miléťan, ktorý písal o
radšej Aristippa ako jeho. Aischina ohováral predovšetkým Menedemos z Eretrie, že vraj
politike; ôsmy istý sochár.
vydával za svoje viaceré Sokrato-ve dialógy, ktoré dostal od Xantipy. Z nich tie, ktoré sa
nazývajú akefalic-kými, sú chabé a nebadať v nich sokratovskú živosť. Peisistratos z Efezu
8. ARISTIPPOS (asi r. 435 - 350)
o nich tvrdil, že nepochádzajú od Aischina. A Persaios tvrdí o väčšine z týchto siedmich
6?/ Aristippos sa narodil v Kyréne a podľa Aischinovej správy prišiel do Atén kvôli
dialógov, že ich napísal Pasifón z Eretrie a že ich zaradil medzi Aischinove spisy. Persaios
Sokratovej sláve. Podľa peripatetika Fania z Eresu bol prvý zo sokratovcov, ktorý za svoje
však pokladal za podvrhnuté aj z Antis-thenových spisov Malého Kýra, Malého Hcrakla,
filozofické učenie žiadal honorár a sám poslal peniaze svojmu učiteľovi. Keď mu jedného
Alkibiada - a takisto aj spisy iných autorov. Aischinových dialógov, ktoré nesú
dňa poslal dvadsať mín, dostal ich hneď nazad so Sokratovým odkazom, že daimonion
sokratovskú pečať, je sedem: najstarší je Miltiades, ktorý je preto aj najslabší, potom Kallias,
mu ich nedovoľuje prijať. A tento Aristippov čin Sokrata veľmi mrzel. Xenofón nemal rád
Axio-chos, Aspasia, Alkibiades, Telauges a Rhínon.
Aristippa, a preto v rozhovore, ktorým zavrhuje rozkoš, stavia Sokrata proti Aristippovi.
62
/ Vraví sa, že chudoba ho priviedla na Sicíliu k Dionysiovi a že ho tam Platón nechal
Tupil ho však aj Theodoros v spise O sektách a Platón v dialógu O duši, ako sme to
bez povšimnutia, kým Aristippos ho odporúčal Dionysiovi. Dionysiovi daroval niektoré
zaznamenali inde.
zo svojich dialógov a prijal za ne od neho dary. Po návrate do Atén neodvážil sa 6Ŕ/
Vedel sa prispôsobiť miestu, času a osobám a za každých okolností vedel nájsť
vystupovať ako učiteľ filozofie, pretože Platón a Aristippos sa v tom čase tešili veľkej
vhodnú odpoveď. Preto si ho Dionysios cenil viac ako ostatných, keďže sa vedel vynájsť v
popularite. Prednášal za honorár a neskôr skladal súdne reči pre ľudí, ktorým sa diala
každej situácii. Užíval rozkoše, ktoré mal naporúdzi, a nerobil si starosti s hľadaním
krivda. Preto proti nemu útočil Timón slovami: „... alebo Aischines, ktorý nevedel pres-
neprítomných rozkoší, a preto ho Diogenes nazýval kráľovským psom. Timón sa mu
viedčať." Vraví sa, že keď ho pritlačila chudoba, Sokrates mu poradil, aby si sám od seba
však posmieval pre jeho zmäkčilosť týmito slovami:
požičiaval peniaze tým, že si bude uberať z jedla. Aristippos prejavoval nedôveru aj k Ako aj Aristippova zmäkčila povaha, ktorý
autorstvu jeho dialógov, lebo keď raz v Megare niečo z nich čítal, posmešne sa ho opýtal: hmatom vie rozoznať nepravé veci...
„A odkiaľ si to vzal, ty zlodej?"
Vraví sa o ňom, že si raz kázal kúpiť jarabicu za päťdesiat drachiem, a keď mu ktosi
63
/ Polykritos z Mendy uvádza v 1. knihe Dejín Dionysia, že žil u tohto tyrana až do
robil preto výčitky, povedal mu: „A ty by si ju nebol kúpil za obolos?" A keď tento
jeho vyhnania a do Diónovho návratu do Syrakúz, a že tam s ním bol aj tragický básnik
prikývol, povedal mu: „Pre mňa má práve takú cenu päťdesiat drachiem."
Karkinos. Zachovaný je aj list, ktorý Aischines napísal Dionysiovi. Vyznal sa aj v (>7/
Keď mu raz Dionysios kázal, aby si z troch hetér vybral jednu, odviedol si všetky tri
rečníckom umení, ako to vyplýva z obrany, ktorú napísal pre otca stratéga Faiaka a pre
so slovami: „Ani Paridovi sa nevyplatilo, že dal prednosť len jednej." Vraví sa však, že ich
Dióna. Bol horlivým napo-dobňovateľom Gorgia z Leontín. Lysias napísal proti nemu reč
odviedol len ku dverám a potom ich prepustil. Tak ľahko vedel aj voliť, aj pohŕdať. Preto
s názvom O udavačstve Z toho je zrejmé, že sa zaoberal aj rétorikou. Uvádza sa aj jeden
mu vraj povedal kedysi Stratón alebo podľa iných Platón: „Ty si jediný, kto môže nosiť aj
jeho žiak, Aristoteles, prímením Mythos.
skvostné rúcho, aj handry." Keď mu Dionysios napľul do tváre, nenahneval sa, a keď sa
64/
Panaitios si myslí, že zo všetkých sokratovských dialógov sú pravé dialógy
ktosi pohoršoval nad týmto bezprávím, povedal: „Rybári sa dajú ošplie-chať morom, aby
Platónove, Xenofóntove, Antisthenove a Aischinove. Na pochybách je pri dialógoch
ulovili ryby, a ja by som sa nemal dať ostriekať slinami, aby som ulovil veľrybu?"
Faidónových a Eukleidových, všetky ostatné však zavrhuje.
68/, 69/ Jedného dňa prechádzal popri Diogenovi, ktorý práve umýval zeleninu, a ten
Bolo osem Aischinov. Prvý je náš Aischines; druhý autor učebnice o rétorike; tretí
mu posmešne povedal: „Keby si sa bol naučil jesť toto jedlo,
rečník z čias Demosthenových; štvrtý istý Arkáďan, žiak Isokra-

^ 94
nenavštevoval by si dvory tyranov." „Ani ty," odpovedal mu Aristippos, „keby si sa bol
naučil obcovať s ľuďmi, neumýval by si zeleninu." Keď sa ho opýtali, aký osoh má z
filozofie, povedal: „Môžem sa smelo stýkať s celým svetom." Keď mu kedysi vyčítali, že
žije nákladným životom, povedal: „Keby to bolo zlé, nedialo by sa to o slávnostiach na
počesť bohov." Keď sa ho raz opýtali, akú prednosť majú filozofi pred ostatnými ľuďmi,
odpovedal: „Ak aj budú odstránené všetky zákony, my filozofi budeme žiť ako dosiaľ."
Na Dionysiovu otázku, prečo filozofi klopú na dvere boháčov, boháči však neklopú na
dvere filozofov, povedal: „Pretože prví vedia, koho potrebujú, druhí to však nevedia."
Keď mu raz Platón vyčítal, že žije nákladným životom, spýtal sa ho, či sa mu zdá byť
Dionysios dobrým človekom, a keď mu Platón dal kladnú odpoveď, povedal mu: „A
predsa žije ešte nákladnejšie ako ja." Na otázku, čím sa líšia vychovaní od nevychova-
ných, povedal, že tým, čím skrotené kone od neskrotených. Keď raz pri vstupe do domu
istej prostitútky sa ktorýsi z mladíkov, čo ho sprevádzali, začervenal, povedal mu:
„Hanebné je nie vstúpiť, ale nevedieť odísť."
70/
Keď mu ktosi predložil hádanku a žiadal ho, aby ju rozlúštil, povedal mu: „Prečo
chceš, ty blázon, aby som rozviazal to, čo mi robí starosti, i keď je zviazané?" Vravieval, že
je lepšie byť bez peňazí ako byť nevychovaný; lebo jedni potrebujú peniaze, druhí to, čo
robí človeka človekom. Keď mu jedného dňa ktosi nadával, odišiel preč, a keď sa ho jeho
prenasledovateľ pýtal, prečo uteká, povedal mu: „Preto, že ty môžeš hovoriť nadávky, ja
ich však nemôžem počuť." Keď mu ktosi povedal, že stále vidí filozofov pri dverách
boháčov, povedal: „Aj lekári sú vždy pri dverách chorých, a predsa by nikto nechcel byť
radšej chorým ako lekárom."
71/
Jedného dňa sa plavil do Korintu a tu sa strhla búrka a on bol celý zdesený. Keď mu
ktosi povedal: „Ako to, že my jednoduchí ľudia sa nebojíme, kým vy filozofi ste takí
zbabelí?", odpovedal: „Lebo sa nebojíme o rovnakú dušu." Keď sa ktosi chvastal, že vie
mnoho vecí, povedal mu: „Ako nie sú zdravší tí, ktorí jedia veľmi mnoho, od tých, ktorí
jedia len toľko, koľko potrebujú, tak nie sú vzácni tí, ktorí vedia mnoho, ale ktorí vedia
užitočné veci." Istý logograf povedal za neho reč na súde a vyhral proces a potom sa ho
spýtal: „Na čo ti bol dobrý Sokrates?" Aristippos odvetil: „Aby bolo pravdivé to, čo si o
mne povedal vo svojej reči."
72
/ Svojej dcére Arete dával najlepšie rady a navykal ju pohŕdať všetkým, čo
presahovalo mieru. Keď sa ho ktosi opýtal, aký osoh bude mať jeho syn zo štúdia,
povedal mu: „Ak by aj nijaký iný nemal, nuž aspoň ten, že v di-
vadle nebude sedieť ako kameň na kameni." Jedného dňa mu ktosi priviedol na učenie
svojho syna a on za to žiadal päťsto drachiem. Keď však otec protestoval so slovami, že
za to si môže kúpiť otroka, povedal mu: „Len si kúp a budeš mať dvoch." Vyjadril sa, že
prijíma peniaze od známych, no nie preto, aby ich sám použil, ale aby im ukázal, na čo
treba používať peniaze. Jedného dňa mal proces; keď mu vyčítali, že si najal na obranu
rečníka, povedal: „Veď aj keď podávam večeru, najímam si kuchára."
73
/ Keď ho raz Dionysios nútil povedať určitú kapitolu z filozofie, riekol mu: „Smiešne
je, ak sa chceš odo mňa naučiť hovoriť a pritom ma učíš, kedy mám hovoriť." Dionysia to
tak nahnevalo, že ho posadil na posledné miesto pri stole, na čo Aristippos povedal: „To
si chcel povýšiť toto miesto." Keď sa ktosi chválil, že je dobrým plavcom, povedal mu:
„Nehanbíš sa pýšiť činmi delfína?" Na otázku, aký je rozdiel medzi múdrym a
nemúdrym človekom, povedal: „Pošlite obidvoch k niekomu, kto ich nepozná, a dozviete
sa to." Keď sa ktosi chvastal, že veľa vypije bez toho, žeby sa opil, povedal mu: „To
dokáže aj mulica."
74
/ Keď mu ktosi robil výčitky, že žije s hetérou, opýtal sa ho: „Je podľa teba nejaký
rozdiel medzi domom, v ktorom bývalo kedysi mnoho ľudí, a medzi domom, v ktorom
nebýval nikto?" A keď ten odpovedal, že nie, znovu sa ho opýtal: „Je podľa teba rozdiel
plaviť sa na lodi, na ktorej sa už plavili tisíce ľudí, a na lodi, na ktorej sa dosiaľ nikto
neplavil?" A keď ten znovu povedal, že vôbec nie, povedal mu: „Nie je teda rozdiel
obcovať so ženou, ktorá už poslúžila mnohým, a so ženou, ktorá ešte neposlúžila niko-
mu." Na výčitku, že ako Sokratov žiak prijíma peniaze, povedal: „Áno, prijímam. Veď aj
Sokrates, keď mu niektorí posielali chlieb a víno, bral si z toho trochu a ostatok posielal
nazad, pretože jeho pokladníkmi boli poprední Aténčania, kým mojím je Eutychides,
otrok, ktorého som si sám kúpil."
75
/ Tešil sa priazni hetéry Laidy, ako o tom píše Sotión v 2. knihe Nastúpme t iev
filozofov. Keď sa preto nad ním niektorí ľudia pohoršovali, povedal mi: „Som Laidiným
pánom a nie jej otrokom, pretože najlepšou vecou je nie zavrhovať rozkoše, ale ovládať
ich a nedať sa nimi premôcť." Keď ho ktosi tupil pre nákladné labužnícke jedlá, povedal
mu: „Ty by si si ich nekúpil, keby stáli tri oboly?" Keď tupiteľ riekol, že áno, povedal mu:
„Nie som teda ]a labužník, ale ty si skupáň." Keď mu raz Dionysiov pokladník Simos,
ktorý bol pôvodom Frýg a ničomný človek, ukazoval nákladné príbytky s mozaikovými
dlážkami, Aristippos zakašľal a napľul mu do tváre; keď sa Simos nad tým pohoršoval,
povedal mu, že nemohol nájsť vhodnejšie miesto.
 76/, 77/, 78/ jedného dňa sa opýtal Charondas alebo podľa iných Faidón: „Kto je to taký ky a skôr dosiahli všetko iné, ako možnosť oženiť sa so samou paňou. podobný výrok sa

navoňavkovaný?" „To som ja ten zvrhlík," odpovedal Aristippos, „a perzský kráľ je ešte pripisuje aj Aristónovi: Keď vraj Odyseus zostúpil do podsvetia, videl takmer všetkých

zvrhlejší ako ja. Ale všimni si, že tak ako iným živočíchom to nie je na škodu, nemalo by mŕtvych a zhováral sa s nimi, neuvidel však kráľovnú.

to byť ani človekovi. Nech však biedne zhynú zlí nehanebníci, ktorí nás ohovárajú pre Keď sa opýtali Aristippa, čo sa majú učiť mladíci, povedal: „To, čo budú potrebovať,

cenné voňavky." Keď sa ho pýtali, akou smrťou zomrel Sokrates, povedal: „Akou by som až budú mužmi." Keď mu ktosi vyčítal, že od Sokrata odišiel k Dionysiovi, povedal: „K

si aj ja želal zomrieť." Raz prišiel k nemu sofista Polyxenos, a keď uňho videl ženy a Sokratovi som šiel pre výchovu, k Dionysiovi pre zábavu." Keď sa obohatil z vyučovania,

labužnícke jedlá, robil mu výčitky. Aristippos ho nechal trocha vravieť a potom sa ho Sokrates sa ho spýtal: „Z čoho máš toľko peňazí?" A Aristippos mu odpovedal: „Z čoho

spýtal: „Nemôžeš dnes aj ty ostať s nami?" Keď Polyxenos súhlasil, povedal mu: „A prečo ťy tak málo."
817
si sa teda pohoršoval? Lebo sa mi zdá, že si tupil nie labužníctvo, ale nákladnosť." Bión Keď mu istá hetéra povedala, že je od neho hrubá, riekol jej: „To práve tak nemôžeš

uvádza v Diatribách, že jedného dňa jeho sluha niesol za cesty batoh s peniazmi a krčil sa vedieť, ako keby si kráčala po husto vyrastených bodliakoch, nemohla by si povedať,

pod ťarchou a že mu Aristippos povedal: „Zahoď, čo je nadbytočné, a nes, koľko vládzeš." ktorý ťa pichol." Ktosi mu vyčítal, že zavrhol vlastného syna, ako keby sa ani nebol z

Raz sa plavil po mori, a keďže na lodi boli piráti, vzal svoje peniaze a začal ich rátať. neho zrodil, a on odpovedal: „A či nevieme, že aj hlien, aj vši sa rodia z nás, a predsa,

Potom ich akoby nedopatrením nechal padnúť do mora a začal lamentovať. Podľa inej keďže sú neužitočné, zaha-dzujeme ich čo najďalej od seba." Raz dostal od Dionysia

verzie sa však vyjadril, že je lepšie, ak peniaze prišli nazmar pre Aristippa, ako keby bol peniaze, kým Platón v tom istom čase dostal od neho knihu. Keď si ho preto ktosi

zahynul Aristippos pre peniaze. Keď sa ho raz Dionysios opýtal, prečo k nemu prichodí, doberal, povedal mu: „Ja potrebujem peniaze, Platón knihy." Keď sa ho ktosi opýtal,

povedal mu: „Aby som ti dal to, čo mám, a dostal od teba to, čo nemám." Niektorí však prečo ho Dionysios kritizuje, povedal, že preto, prečo jeho kritizujú ostatní.
827
uvádzajú túto odpoveď: „Keď som potreboval múdrosť, šiel som k Sokratovi. Teraz Raz si pýtal od Dionysia peniaze; „A veď si mi vravel," odpovedal mu tento, „že

prichádzam k tebe, pretože potrebujem peniaze." Vyčítal ľuďom, že priveľmi skúmajú mudrcovi nič nechýba." Aristippos mu rýchlo povedal: „Len daj, neskôr budeme

predmety, ktoré kupujú na trhu, že však naslepo posudzujú život ľudí. Niektorí však diskutovať o tejto otázke." Keď mu dal, povedal mu: „Nevidíš, že mi nič nechýba?"

pripisujú tento výrok Diogenovi. Keď raz pri pití Dionysios nariadil, aby si každý Inokedy mu Dionysios povedal:

účastník obliekol purpurové rúcho a tancoval, Platón vraj odmietol so slovami: Ktokoľvek na dvor k tyranovi prichádza,

Ja neoblečiem ženské šaty na seba, je jeho otrok, i keď príde slobodný,

Aristippos si ich, naopak, obliekol, a keď išiel tancovať, povedal vtipne: no Aristippos odvetil:

... bo ani za Bakchových slávností sa vskutku Ak príde slobodný, nuž nie je otrokom.
837
mravná duša nedá pokaziť. Toto uvádza Diokles v spise O živote filozofov. Iní autori to totiž pripisujú Platónovi.

79/, 80/ jedného dňa orodoval u Dionysia za svojho priateľa, a keď nebol vyslyšaný, Keď sa pohneval s Aischinom, prihovoril sa mu zanedlho týmito slovami: „Nepomeríme

vrhol sa mu k nohám. Keď si ho preto ktosi doberal, povedal mu: „Nie ja som na vine, ale sa? Neprestaneme sa blaznieť? Alebo azda chceš čakať, až nás niekto pomerí pri pohári?"

Dionysios, pretože má uši pri nohách." Za svojho pobytu v Ázii sa dostal do zajatia „Súhlasím," odpovedal Ais-chines. „Pamätaj si však," povedal potom Aristippos, „že hoci

satrapu Artaferna. Keď mu ktosi povedal: „Ako môžeš byť taký smelý?", odpovedal: „A som starší ako ty, prv som sa ti prihovoril." Na čo zase Aischines: „Zaiste, pri Hére,

kedy by som mal byť smelý, ty hlupák, ak nie teraz, keď budem hovoriť s Artafernom?" Pravdu máš, pretože si oveľa lepší ako ja: ja som bol pôvodcom hnevu, ty priateľstva."

Vravel, že ľudia vzdelaní v slobodných umeniach, nepoznajúci však filozofiu, sú ako Boli štyria Aristippovia. Prvý, o ktorom sme hovorili; druhý, autor spisu O Arkádii;
Pene-lopini pytači. Lebo aj tí mali k dispozícii Melantu, Polydoru a ostatné slúž- tretí, syn dcéry prvého, vyučený matkou, a preto nazývaný Met-rodidaktom; štvrtý
filozof novej Akadémie.

*P°98<*&
 Od kyrénskeho filozofa máme tri knihy histórie o Líbyi, venované Dionysiovi; ďalej Tri chrie, luide,
jedno dielo obsahujúce 25 dialógov, z ktorých niektoré sú napísané atickým, iné dórskym pórovi, Sokratovi,
dialektom. Sú to: O šťastí.
84/
Artcibazos, Za cieľ života vyhlasoval mierny pohyb s takou silou, že ho možno vnímať.
Stroskotancom, 86/
Keď sme opísali jeho život, prejdime teraz na jeho žiakov, kyrénskych filozofov,
Vyhnancom, ktorí sa sami nazývali jedni hegeziovcami, druhí annikerovcami, iní zasa theodorovcami.
Žobrákovi, Chceme sa však zmieniť aj o Faidónovej škole, z ktorej najvýznamnejší filozofi sa nazývali
IM ide, eretrijcami. Bolo to takto: Aristippovými žiakmi boli jeho dcéra Arete, Aithiops z
Pórovi, Ptolemaidy a Antipatros z Kyrény; Aretiným žiakom bol Aristippos Metrodidaktos a jeho
Ĺaide, o zrkadle, žiakom zasa Theodo-ros, nazvaný najprv ateistom, potom teistom. Antipatrovým žiakom
Hermeias, bol Epi-timides z Kyrény, ktorého počúval Paraibates. Jeho žiakmi zasa boli Hegesi-as
Sen, Peisithanatos a Annikeris, ktorý vykúpil Platóna z otroctva.
Vodcovi hostiny, 877
Tí, ktorí ostali verní Aristippovmu učeniu - volali ich kyrénskymi filozofmi - mali
Filornelos, tieto názory: Pripúšťali dva stavy duše - bolesť a rozkoš; rozkošou je mierny pohyb,
Domácim, bolesťou zasa drsný pohyb. Jedna rozkoš sa nelíši od druhej a jedna rozkoš nie je
Tým, ktorí mu vyčítajú, že má staré víno a hetéry, Tým, príjemnejšia ako druhá. Všetky živočíchy vyhľadávajú rozkoš a vyhýbajú sa bolesti.
ktorí mu vyčítajú jeho bohaté jedlá, List dcére Arete, Rozkošou však myslia rozkoš telesnú, ktorú pokladali za cieľ života, ako to dosvedčuje
Mužovi, ktorý sa cvičil na olympijské hry, Panaitios v spise O sektách. Nepokladali teda za cieľ rozkoš v pokoji a spočívajúcu v
Otázka, bezbo-lestnosti alebo v akomsi stave bez akéhokoľvek nepokoja, hoci Epikuros tento stav
Iná otázka, prijíma a vyhlasuje za cieľ života. Sú toho názoru, že cieľ a blaženosť nie je jedno a to isté.
Chria Dionysiovi, Lebo cieľom im je jednotlivá rozkoš, kým blaženosťou myslia súhrn jednotlivých rozkoší,
Iná, o soche, medzi ktoré sa zahŕňajú aj minulé a budúce rozkoše.
Iná, o Dionysiovej dcére, 88/, 89/, 90/,91/, 92/ Jednotlivá rozkoš je želateľná sama pre seba, kým blaženosť je
Mužovi, ktorý si myslí, že je zbavený cti, želateľná nie sama pre seba, ale pre jednotlivé rozkoše. Dôkazom toho, že rozkoš je
Mužovi, ktorý sa pokúša radiť. cieľom, je vraj fakt, že od detstva nás k nej inštinktívne ťahá, a keď ju dosiahneme,
Niektorí vravia, že napísal aj šesť diatríb, iní však, a medzi nich patrí aj Sosikrates z netúžime viac po ničom; a naopak, ničomu sa tak nevyhýbame ako bolesti, ktorá je jej
Rodu, tvrdia, že nenapísal vôbec nič. protikladom. A rozkoš je dobrom aj vtedy, ak pochádza z najnehanebnejšieho prameňa,
85/
Podľa Sotiónovej správy v 2. knihe a podľa Panaitia napísal tieto spisy: ako hovorí Hippobotos v spise O sektách. Lebo i keby konanie samo osebe bolo nemiestne,
O výchove, rozkoš sama osebe je želateľná a je dobrom. Naproti tomu sa im zdá, že odstráne nie
O cnosti, bolesti, ktorá sa spomína u Epikura, nie je rozkošou, ako ani stav bez
Protreptikos,
Artabazos,
Stroskotanci,
Vyhnanci,
Šesť diatríb,

200 101
 rozkoše nie je bolesťou. Obidve totiž spočívajú v pohybe a ani bezbolestnosť, ani
chu pred smrťou. Nič nieje ani spravodlivé, ani krásne, ani hanebné od prírody, ale len v
neprítomnosť rozkoše nie je pohybom, pretože bezbolestnosť je stav podobný tomu, keď
dôsledku dohody a zvyku. No napriek tomu sa poriadny človek nedopustí nijakého
spíme. Ďalej tvrdia, že niektorí ľudia pre svoju zvrátenosť nie sú schopní vyhľadávať
nemiestneho činu - nie vzhľadom na stanovené tresty a mienku ľudí, ale preto, že je
rozkoše, no nie všetky duševné rozkoše a bolesti spočívajú na telesných rozkošiach a
múdry. Pripúšťali, že pokrok možno dosiahnuť tak vo filozofii, ako aj vo všetkom.
bolestiach. Lebo aj zo šťastia vlasti sa radujeme, ako keby šlo o naše vlastné šťastie. No ani
Tvrdili, že jeden človek viac pociťuje bolesť ako druhý a že zmyslové zážitky nie sú vždy
spomienka na dobrá alebo ich očakávanie nespôsobuje podľa nich rozkoš, ako tvrdil
pravdivé.
Epikuros, a vysvetľovali to tým, že pohyb duše časom ochabuje. Vraveli ďalej, že rozkoše
94/, 95/, 96/ čo sa týka takzvaných hegeziovcov, mali o rozkoši a bolesti tie isté názory.
nevznikajú len zo samého videnia alebo počutia, lebo s pôžitkom počúvame tých, ktorí
Popierali, že existuje samo osebe niečo ako vďačnosť, priateľstvo a dobrodenie, pretože sa
napodobňujú pohrebné náreky, a naopak, opravdivé počúvame neradi. Stav bez rozkoše a
ich domáhame nie pre ne samy, ale pre prospech, bez ktorého by ani tie veci neexistovali.
bezbolestnosť nazývali stavmi uprostred. Telesné rozkoše sa im zdali oveľa lepšie ako
Dokonalá blaženosť je nemožná, lebo telo je postihnuté útrapami a duša prežíva spolu s
rozkoše duševné a takisto považovali telesné bolesti za horšie; to je vraj príčina, prečo
ním jeho útrapy a zmieta ju nepokoj, a okrem toho osud sa stavia proti realizovaniu mno-
vinníkov viac trestajú telesnými trestami. Mysleli si totiž, že bolesť je odpudivejšia, kým
hých našich nádejí, takže dokonalá blaženosť je nedosiahnuteľná. Život i smrť sú
rozkoš viac zodpovedá našej prirodzenosti. Preto venovali viac pozornosti telu ako mysli.
želateľné. Tvrdili, že nič nie je príjemné alebo nepríjemné od prírody, pretože zriedkavá
To bola príčina, že hoci rozkoš samu osebe pokladali za želateľnú, stavali sa často proti
alebo nová vec, prípadne hojnosť vecí sa jedným páči, druhým nepáči. Chudoba a
niektorým rozkošiam, pretože ich mohli získať len s námahou. Preto sa im blaženosť ako
bohatstvo neprichádzajú do úvahy pri rozkoši, pretože rozkoš boháčov nemá nijakú
súhrn rozkoší zdala úplne nedosiahnuteľná. A teda podľa ich názoru ani mudrc nežije celý
prednosť pred rozkošou chudobných. Otroctvo a sloboda, vznešený pôvod a nízky
život v rozkoši, ani hlupák nežije celý život v strasti, ale len väčšinu z neho. Stačí však, ak
pôvod, sláva a zlá povesť sú pri rozkoši rovnako indiferentným meradlom. Hlupák si cení
sa človek poteší čo len z jednej rozkoše, ktorá sa mu naskytne. Múdrosť síce vyhlasujú za
život, mudrcovi je vecou indiferentnou. Mudrc bude konať všetko kvôli sebe, pretože si
dobro, nepokladajú ju však za želateľnú pre ňu samu, ale pre jej účinky. Priateľov si vraj
na svete nikoho tak necení ako seba. Lebo i keď sa bude zdať, že požíva tie naj väčšie
robíme pre prospech, lebo aj z časti tela máme radosť len zatiaľ, kým ju máme. Nazdávali
dobrá od iného, nevyrovná sa to tomu, čo sám vykoná pre seba. Zavr hovali zmyslové
sa, že niektoré cnosti možno nájsťaj u hlúpych a že telesné cvičenie prispieva k získaniu
vnímanie, pretože neposkytuje bezpečné poznanie, a preto treba konať všetko, čo sa zdá
cnosti. Mudrc sa podľa nich nedá ovládnuť ani závisťou, ani láskou, ani poverou, pretože
rozumné. Vraveli, že omyly treba odpúšťať, lebo ľudia sa nedopúšťajú omylov
všetky tieto duševné hnutia spočívajú na prázdnej domnienke. Bude však podliehať strasti
dobrovoľne, ale pod vplyvom nejakého duševného stavu. Ľudí netreba nenávidieť, ale
a strachu, pretože to je prirodzené. Hoci bohatstvo samo osebe nie je želateľné, predsa
skôr ich prevychovať. Mudrc nebude venovať toľkú pozornosť voľbe dobier ako úniku
pomáha k rozkoši.
pred zlami, pretože za cieľ pokladá život bez námahy a strasti. Ten však dosahujú len tí,
93/
Duševné hnutia vraj možno pochopiť. Tvrdili to aspoň o nich samých, no nie o ich ktorí sú indiferentní vo veci prostriedkov, ktorými sa získava rozkoš.
pôvode. Štúdium prírodných vied nechávali bokom pre ich zjavnú nepochopiteľnosť, 97/
Filozofi z Annikerovej školy majú v ostatných veciach tie isté názory ako
naopak, zaoberali sa logikou pre jej užitočnosť. Meleagros však uvádza v 2. knihe spisu O predchádzajúci; pripúšťajú však v živote platnosť priateľstva, vďačnosti a úcty k rodičom
názoroch a takisto Kleitomachos v 1. knihe spisu O sektách, že aj fyziku, aj dialektiku a patriotizmu. Preto mudrc, aj keď bude musieť znášať nepríjemnosti, nebude o nič menej
pokladali za neužitočné. Lebo ten, kto si osvojil správny názor o podstate dobra a zla, je blažený, aj keď sa mu dostane rozkoší iba v malej miere. Šťastie priateľa je podľa nich nie
vraj schopný správne a dobre hovoriť, ochrániť sa pred poverou a uniknúť stra- želateľné samo osebe, keďže ho blížny nemôže cítiť. Vraveli ďalej, že rozum sám osebe nie
je dosť silný, aby sme mohli mať pevnú dôveru a povzniesť sa nad mienku ľudu, a že si
musíme navykať odporovať našej vrodenej a zastaranej náchylnosti

52
k zlu. Priateľa treba vyhľadávať nielen pre jeho užitočnosť, lebo keď tá prestane,
neobracali by sme sa k nemu, ale aj pre sympatiu, ktorá sa časom vytvorila a ktorá
spôsobuje, že sme ochotní za priateľa podstúpiť námahu. A hoci títo filozofi pokladajú
rozkoš za cieľ a ťažko znášajú, ak o ňu prídu, predsa z lásky k priateľovi sú ochotní
znášať ťažkosti.
Theodorovci boli takto nazvaní po Theodorovi, o ktorom som sa už zmienil, a držali sa
jeho náuky. Tento Theodoros odmietal všetky bežné názory o bohoch. Náhodou som mal
v ruke jeho knihu s názvom O bohoch, ktorá stojí za pozornosť. Epikuros vraj z nej prevzal
väčšinu svojich tvrdení.
98
/ Theodoros bol žiakom Annikerida a dialektika Dionysia, ako píše Antisthenes v
Nástupníctvach filozofov. Radosť a strasť pokladal za najvyššie dobro a zlo; prvá spočíva v
múdrosti, druhá v nerozumnosti. Za dobrá pokladal múdrosť a spravodlivosť, za zlá ich
protiklady a uprostred medzi ne kládol rozkoš a bolesť. Priateľstvo zavrhoval, pretože ho
niet ani u hlupákov, ani u mudrcov. U prvých totiž mizne priateľstvo s odstránením
prospechu z neho, a čo sa týka mudrcov, tí sú sebestační a nepotrebujú priateľov. Vravel
ďalej, že je rozumné, ak sa múdry muž nevystavuje nebezpečenstvu na obranu vlasti,
pretože vraj netreba riskovať stratu múdrosti kvôli prospechu hlupákov.
w/, 100/ vlasťou im bol celý svet. Mudrc sa môže príležitostne dopustiť krádeže,
smilstva a svätokrádeže, pretože nijaký z týchto činov nie je hanebný svojou
prirodzenosťou, ak odstránime pri nich predsudky, ktoré sú vytvorené len na zastrašenie
hlupákov. Mudrc sa môže bez všetkých škrupúľ venovať milostným vášňam a svoje
počínanie bude hájiť týmito argumentmi: „Môže byť žena, vzdelaná v gramatike,
užitočná, pretože je vzdelaná v gramatike?" „Áno." „Môže byť chlapec alebo mladík,
vzdelaný v gramatike, užitočný, pretože je vzdelaný v gramatike?" „Áno." „Môže byť teda
krásna žena užitočná, pretože je krásna, a takisto krásny chlapec alebo mladík môže byť
užitočný, pretože je krásny?" „Áno." „Je teda užitočný pre styk s ním." Ak sa pripustia
tieto veci, robí z toho ďalší záver: „Ak sa niekto stýka s niekým, pretože je to užitočné,
nedopúšťa sa nijakej chyby, a takisto sa nedopustí nijakej chyby, ak bude používať krásu,
pretože je to užitočné." Takýmito a podobnými argumentmi upevňoval svoje tvrdenia.
„Bohom" ho nazvali pravdepodobne z tejto príčiny. Jedného dňa sa ho opýtal Stilpón:
„Theodoros, si to ty, čo hovoríš, že si?" Keď Theodoros prisvedčil, pokračoval: „Vravíš
teda, že si bohom?" A keď Theodoros povedal: „Áno", riekol mu: „Si teda bohom." Keď to
Theodoros prijal s radosťou,
204
Stilpón sa zasmial a povedal: „Lenže, ty huncút, pomocou takýchto záverov by si mohol
prisvedčiť aj na to, že si kavkou alebo čímkoľvek iným."
101/ Keď s; jedného dňa prisadol k veľkňazovi Eurykleidovi, povedal mu: „Povedz mi,
Eurykleides, ktorí ľudia sa prehrešujú proti mystériám?" A keď ten povedal: „Tí, ktorí ich
odhaľujú nezasväteným," povedal mu: „Teda aj ty sám sa prehrešuješ proti nim, pretože
hovoríš o nich pred nezasvätenými." Krátko nato len-len že unikol nebezpečenstvu dostať
sa pred areopág, ale zachránil ho Demetrios Falérsky. Amfikrates však v spise 0
významných mužoch uvádza, že bol odsúdený a vypil jed.
102/, 103/ pobytu u Ptolemaia, syna Lagovho, vyslal ho Ptolemaios k Lysimachovi ako
vyslanca. A pretože tam viedol veľmi slobodné reči, Lysimachos mu povedal: „Povedz
mi, Theodoros, nebol si ty vyhnaný z Atén?" „Máš dobré informácie," odpovedal mu
Theodoros, „lebo Atény ma nemohli zniesť a vyvrhli ma ako Semela Dionýza." A keď mu
Lysimachos na to opäť riekol: „Hľaď, aby si sa viac neobjavil pred nami", odpovedal mu:
„Celkom iste neprídem, ak ma nepošle Ptolemaios." A keď Lysi-machov pokladník
Mithras, ktorý bol prítomný pri rozhovore, povedal: „Zdá sa, že neuznávaš nielen bohov,
ale ani kráľov", odpovedal mu: „Ako ich môžem neuznávať, keď viem, že si odporný
bohom." Rozpráva sa tiež, že jedného dňa prišiel do Korintu s veľkým zástupom svojich
žiakov a že kynik Metrokles, ktorý práve umýval zeleninu, mu povedal: „Môj milý
sofista, keby si umýval zeleninu, nepotreboval by si toľkých žiakov." A Theodoros mu na
to odpovedal: „Ani ty by si nepotreboval túto zeleninu, keby si sa vedel stýkať s ľuďmi."
Podobná anekdota sa však uvádza, ako sme už uviedli, aj o Diogenovi a Aristippovi.
Taký bol Theorodos a také bolo jeho učenie. Nakoniec prišiel do Kyrény a žil tam ešte
dlhý čas pri Mágovi vo veľkej vážnosti. Keď ho po prvý raz ocuiaľ vyháňali, povedal vraj
duchaplne: „Zle robíte, Kyrénčania, keď ma ako vyhnanca vyháňate z Líbye do Grécka."
104/
Bolo dvadsať Theodorov: Prvý bol Roikov syn zo Samu. On to bol, kto poradil
položiť uhlie pod základy efezského chrámu, keďže miesto, na ktorom stál, bolo vlhké.
Tvrdil totiž, že uhlie po strate drevnej podstaty nadobúda prirodzenosť, ktorá je imúnna
proti vode. Druhý je matematik z Kyrény, jeho žiakom bol Platón. Tretí bol filozof, o
ktorom sme už hovorili. Štvrtý bol autor zachovaného diela o cvičení hlasu. Piaty napísal
spis o skladateľoch nomov, počínajúc Terpandrom. Šiesty bol stoicky filozof. Siedmy
napísal spis o rímskych dejinách. Ôsmy pochádzal zo Syrakúz
*&°105<*&
a napísal spis o vojenskej taktike. Deviaty pochádzal z Byzantu a písal politické diela.
Podobne desiaty, o ktorom sa zmieňuje Aristoteles vo Výťahu z rečníkov. Jedenásty bol
tébsky sochár. Dvanásty bol maliar, ktorého spomína Polemón. Trinásty bol aténsky
maliar, o ktorom píše Menodotos. Štrnásty bol tiež maliar z Efezu, o ktorom píše
Theofanes v diele O maliarstve. Pätnásty bol epigramatický básnik. Šestnásty napísal spis
O básnikoch. Sedemnásty bol lekár, žiak Athénaiov. Osemnásty bol stoicky filozof z Chia.
Devätnásty pochádzal z Miléta a bol aj stoicky filozof. Dvadsiaty bol tragický básnik.
9. FAIDÓN (okolo r. 400 pred n. 1.)
105/ Faidón pochádzal z Elidy zo vznešenej rodiny, bol však pri dobytí vlasti zajatý a
prinútený žiť vo vykričanom dome. No len čo zavrel dvere, opúšťal dom a nasledoval
Sokrata, až ten naviedol Alkibiada alebo Kritóna, aby ho vykúpili. Od tých čias sa Faidón
slobodne venoval filozofii. Hiero-nymos v spise O zdržaní sa vyjadrenia svojho názoru ho
preto napáda a nazýva ho otrokom. Jeho pravé dialógy sú Zopyros a Simón. Pochybný je
Nikias a Medios, ktoré jedni pripisujú Aischinovi, iní Polyainovi. Dialóg Antimachos alebo
Starci je tiež sporný a takisto Šusterské rozhovory, ktoré niektorí pripisujú aj Aischinovi.
Jeho nástupcom bol Pleistanos z Elidy, potom Menedemos z Eretrie a Asklepiades z
Fliuntu, ktorí prešli k nemu od Stilpóna. Až do tých čias sa škola nazývala elidskou, od
čias Menedema eretrijskou. O tom budeme hovoriť neskôr, pretože aj on založil novú
sektu.
10. EUKLEIDES (okolo r. 400 pred n. 1.)
106/
Eukleides pochádzal z Megary na Istme alebo podľa niektorých z Gely, ako uvádza
Alexandros v Nástupníctvach filozofov. Zaoberal sa aj Par-menidovými spismi a jeho žiakov
nazývali megarikmi, potom eristikmi a neskôr dialektikmi. Týmto posledným názvom ich
pomenoval najprv Dionysios z Chalkedónu, pretože svoje výskumy podávali vo forme
otázok a odpovedí. Hermodoros vraví, že po Sokratovej smrti prišli k nemu Platón a
ostatní filozofi zo strachu pred ukrutnosťou tyranov. Učil, že dobro je len jedno, napriek
mnohým pomenovaniam, ktorými sa nazýva: nazýva sa totiž hneď múdrosťou, hneď
bohom, inokedy rozumom atď. Zavrhoval veci, ktoré sú protikladmi dobra, vraviac o
nich, že neexistujú.
107/
Svoje dôkazy opieral nie o premisy, ale o záver. Preto tiež zavrhoval
dôkaz per analógiám, vraviac, že pozostáva alebo z podobných, alebo z nepodobných
členov. Lebo ak pozostáva z podobných, je lepšie usudzovať na základe vecí samých a nie
na základe tých, ktoré sú im podobné, a ak pozostáva z nepodobných, je porovnanie
zbytočné. Preto ho Timón napáda týmito veršami, pričom sa zahrýza aj do ostatných
sokratovcov:
Nemám rád nikoho z týchto táračov, nech je to, kto chce,
trebárs sám Faidón alebo Eukleides, arciséf sporov,
ktorý tak roznietil Megarský/ch k šialenej záľube v hádkach.
108/, 109/ NapíSal šesť dialógov: Lampria, Aischina, Foinika, Kritóna, Alkibiada a dialóg O
láske. K Eukleidovej škole patrí aj Eubulides z Miléta, ktorý bol pôvodcom mnohých
dialektických chytákov, ako napríklad Luhára, Skrytého, Elektry, Zahaleného, Sorita,
Rohatého a Plešivého. Ktorýsi z komických básnikov hovorí o ňom takto:
Dišputér Eubulides, čo rohaté otázky kládol,
uvedúc rečníkov v zmätok klamnou a honosnou rečou,
odišiel preč, súc Demosthenovi podobný rečou.
Zdá sa, že aj Demosthenes bol jeho žiakom a jeho zásluhou sa naučil vyslovovať
hlásku „r". Púšťal sa do hádky aj s Aristotelom a navravel na neho mnoho zlých vecí.
Medzi inými Eubulidovými žiakmi treba menovať Alexina. Pochádzal z Elidy a bol
najväčším majstrom v dišputách, preto ho tiež nazvali Elenxi-nom. Najviac sa púšťal do
hádok so Zenónom. Hermippos však o ňom vraví, že opustil Elidu a odsťahoval sa do
Olympie, kde sa venoval štúdiu filozofie. Keď sa ho žiaci pýtali, prečo si vyvolil práve
toto mesto, povedal, že chce založiť sektu, ktorá sa bude nazývať olympijskou. No jeho
žiakov tlačil nedostatok životných potrieb a okrem toho spoznali, že územie nie je zdravé,
a tak od neho odišli a Alexinos tam ostal do konca života sám s jediným sluhom. Za
nejaký čas nato sa pri kúpaní v Alfeiu poranil trstinou a v dôsledku toho zomrel.
110/ My sme na neho zložili tieto verše:
Nuž nebola to nijak prázdna rozprávka;
istý vraj nešťastný muž
si na dne morskom steblom nohu prepichol;
lebo aj Alexinos
prv zomrel vo vode, než rieku preplával.
Okrem kníh proti Zenónovi napísal aj iné diela, medzi ktorými boli aj polemiky proti
historikovi Eforovi.
 Eubulidovým žiakom bol aj Eufantos z Olyntu, ktorý napísal dejiny súčasných
udalostí. Napísal aj viac tragédií, ktoré mu na pretekoch priniesli veľkú slávu. Bol aj
učiteľom kráľa Antigona, ktorému venoval slávnu rozpravu O kráľovstve. Zomrel pokojne
vo vysokom veku.
lll/, 112/ SÚ ešte aj m{ Eubulidovi žiaci. Patrí k nim Apollonios Kronos, ktorého žiakom
bol Diodoros, syn Ameiniov, pochádzajúci z lasa, ktorého prezývali aj Kronom a ktorého
spomína Kallimachos v epigramoch:
...a sám Momos
napísal na stenu slová: Kronos je premúdry muž.
Aj on bol dialektik a podľa niektorých vynašiel sylogizmy, a to na rozriešenie Skrytého
a Rohatého. Za jeho pobytu u Ptolemaia Sotéra mu Stilpón predložil niekoľko
dialektických úloh, a pretože nebol schopný ich okamžite rozriešiť, ušli sa mu výčitky od
samého kráľa, ktorý ho pre pomalosť nazval Kronom. Ihneď odišiel z hostiny a po
napísaní knihy o onom logickom probléme si v zúfalstve vzal život. My sme na neho
zložili tieto verše:
Ktorýže zlý duch, Kronos, zoslal na teba
tak prenešťastné zúfalstvo,
že si sa v ňom sám do Tartara uvrhol,
keď nezvládol si hádanku,
čo dal ti Stilpón? Kronom si sa ukázal,
však rozumu zbaveným.
Medzi Eukleidových žiakov patrí aj Metallov syn Ichthyas, vynikajúci muž, ktorému
kynik Diogenes adresoval jeden zo svojich dialógov. Taktiež Kleinomachos z Túrií, ktorý
prvý napísal spis O súdoch a predikátoch atď., a Stilpón z Megary, najvýznamnejší filozof, o
ktorom budeme teraz hovoriť.
11. STILPÓN (okolo r. 320)
113/
Stilpón pochádzal z Megary v Grécku a bol žiakom niektorých nasledovníkov
Eukleida. Niektorí však vravia, že počúval aj samého Eukleida a aj Thrasymacha z
Korintu, ktorý bol podľa Herakleida Ichthyovým príbuzným. Vynaliezavosťou a umením
dišputovať natoľko prevyšoval ostatných filozofov, že len-len že celé Grécko neprišlo z
obdivu k nemu žiť do Megary. Filippos z Megary hovorí o ňom doslovne toto:
„Theofrastovi odviedol teoretika Metrodora a Timagora z Gely; kyrénskemu Aristotelovi
Kleitarcha a Simmia a aj samým dialektikom odviedol žiakov: Aristeidovi Paioneia, ďalej
Eufantovho syna Difila z Bosporu a Exainetovho syna Myr-
108
meka, ktorí obidvaja prišli k nemu, aby vyvrátili jeho tvrdenie, no obidvaja sa stali jeho
horlivými žiakmi."
114/
Okrem nich získal na svoju stranu Frasidema, ktorý bol peripateti-kom a
vynikajúcim fyzikom; ďalej pretiahol k sebe rétora Alkima, ktorý bol najslávnejším
vtedajším gréckym rečníkom, a aj Krateta a ktoviekoľkých iných, predovšetkým Feničana
Zenóna.
Bol dôkladne oboznámený aj s otázkami politickými.
Oženil sa, ale žil aj s hetérou Nikaretou, ako to kdesi uvádza Onetor. Mal aj dcéru,
ktorá viedla nemravný život a vydala sa za jedného jeho známeho, Simmia zo Syrakúz.
Keď pre jej výstredný život ktosi Stilpónovi povedal, že mu robí hanbu, odpovedal:
„LIanba, ktorú mi robí ona, nie je o nič väčšia ako česť, ktorú jej robím ja."
115/1
Tešil sa úcte u Ptolemaia Sotéra. a keď sa ten zmocnil Megary, dal mu peniaze a
vyzýval ho, aby spolu s ním odplával do Egypta. Stilpón prijal niečo z peňazí, odmietol
však cestu do Egypta a odišiel na Aigínu, kde sa zdržiaval až do Ptolemaiovho odchodu.
Ale aj Antigonov syn Demetrios, keď sa zmocnil Megary, nariadil, aby Stilpónov dom bol
chránený a aby mu bol navrátený všetok ukoristený majetok. Keď však žiadal od neho
zoznam vecí, o ktoré prišiel, Stilpón povedal, že o nič neprišiel, pretože nikto mu nevzal
jeho vzdelanie, že má ešte svoj rozum a svoje vedomosti.
116/ j\ rozhovorom o dobročinnosti k ľuďom, ktorý s ním mal pri istej príležitosti, si
ho tak získal, že chodil k nemu ako jeho žiak. Vraví sa, že položil o Feidiovej Aténe túto
otázku: „Je Aténa, Diova dcéra, bohom?" A keď druhý povedal „Áno", pokračoval: „Táto
však nie je od Dia, ale od Feidia." A keď ten znova súhlasil, dospel k záveru: „Nie je teda
bohom." Keď ho preto predvolali pred areopág, nezapieral, ale tvrdil, že jeho uvažovanie
bolo správne, pretože nie je bohom, ale bohyňou, lebo bohovia sú mužského rodu.
Napriek tomu mu areopagiti nariadili, aby okamžite opustil mesto. Pri tejto príležitostí
Theodoros, ktorý mal prímenie teista, povedal posmešne: „A odkiaľ to Stilpón vedel? Či
jej azda nadvihol šaty a pozrel sa na jej záhradku?"
Tento Theodoros bol skutočne veľmi bezočivý, kým Stilpón bol, naopak, veľmi jemný.
117/ j^eď sa ho totiž Krates opýtal, či sa bohovia radujú z klaňania a modlitieb,
odpovedal mu vraj: „Ty hlupák, na tieto veci sa ma nepýtaj na ulici, ale keď budem sám."
To isté vraj povedal aj Bión, keď sa ho ktosi opýtal, či bohovia existujú:
*&°55<^
 Nechceš snáď najprv odo mňa zahnať ľud, nešťastný starec? kočiša vo víne; keď sa ho napil, hneď dorazil k cieľu.
118/
Stilpón bol človek prostý a bez akejkoľvek pretvárky a vedel sa prispôsobiť Posmešky si z neho robil aj komický básnik Sofilos v hre Manželstvo:
spoločnosti jednoduchých ľudí. Keď sa raz na niečo opýtal kynika Krateta a ten mu nedal Reč Charinova Stilpónovi ústa zapchala.
odpoveď, ale namiesto toho prdol, Stilpón mu na to povedal: „Vedel som, že skôr
vyjadríš všetko iné, ako to, čo bolo treba." Ked" mu jedného dňa predložil Krates suchú 12. KRITÓN (okolo r. 420)
figu a zároveň mu položil istú otázku, Stilpón vzal figu a zjedol ju. A keď Krates zvolal: '21/ Kritón pochádzal z Atén a bol Sokratovi zo všetkých žiakov najoddanejší. Tak sa
„O, Herakles, prišiel som o figu", Stilpón mu odpovedal: „Nielen o figu, ale aj o otázku, oňho staral, že mu nikdy nechýbala nijaká potrebná vec. Sokratovými žiakmi boli aj jeho
na ktorú bola figa závdavkom." Keď raz uvidel Krateta v zimnom čase celého synovia Kritobulos, Hermogenes, Epigenes a Ktesippos. Kritón napísal sedemnásť
skrehnutého od zimy, povedal mu: „Zdá sa mi, milý Krates, že potrebuješ nový plášť", čo dialógov, ktoré sú zhrnuté do jednej knihy. Majú tieto názvy:
však tiež znamenalo, že potrebuje plášť a rozum. Krates to prijal s rozhorčením a zložil na Učením sa ľudia nestávajú dobrými,
neho tieto posmešné verše: O nadbytočnom imaní,
Videl som Stilpóna, ako nesmierne útrapy znáša Čo je vhodné alebo Štátnik,
v Megarách, kde sa vraj nachodí obludný Tyfeov domov; O kráse,
viedol tam reči a dišputy s preveťkou družinou svojou, O zločinnosti,
tráviac čas slovnými hrami okolo problému cnosti. O poriadkumilovnosti,
Vraví sa, že v Aténach tak očaril ľudí, že opúšťali dielne a zbiehali sa k nemu, aby O zákone,
ho videli. A keď mu ktosi povedal: „Stilpón, ľudia ťa obdivujú ako nejakého divého O božských veciach, O
zvera", Stilpón mu odpovedal: „Vôbec nie, ale ako skutočného človeka." Súc neobyčajným umeniach, O spolunažívaní,
majstrom v dišputách, popieral platnosť všeobecných pojmov. Vravel, že keď niekto háji O múdrosti,
existenciu človeka, nemyslí pritom na nijakého konkrétneho človeka, lebo nepoukazuje Protagoras alebo Štátnik,
ani na tohto, ani na onoho. A prečo by mal skôr myslieť na tohto ako na onoho? A O písmenách,
podobne: „Zelenina ako pojem nie je zeleninou, ktorú mi ukazujete, pretože zelenina O básnictve,
existovala už pred desaťtisíc rokmi, a tak táto nie je zeleninou." Vraví sa, že raz uprostred O vyučovaní,
rozhovoru s Kratetom odišiel náhle od neho kúpiť si rybu. Keď ho Krates chcel zadržať a O poznaní alebo o vedení,
vravel mu: „Opúšťaš reč?" odpovedal: „Nie, reč si ponechávam, ale teba opúšťam. Lebo Čo znamená vedieť.
reč počká, ale ryba bude predaná."
120/ pocj jgho menom sa uvádza deväť suchopárnych dialógov: Moschos, Aristippos 13. SIMÓN (okolo r. 420)
alebo Kallias, Ptolemaios, Chairekrates, Metrokles, Anaximenes, Epige-nes, Svojej dcére, 122/, 123/ Simón z Atén bol obuvník. Kedykoľvek prišiel Sokrates do jeho dielne a o
Aristoteles. Herakleides uvádza, že aj Zenón, zakladateľ stoy, bol jeho žiakom. Hermippos niečom hovoril, robil si poznámky o všetkom, čo si zapamätal. Preto sa jeho dialógy
vraví, že zomrel v pokročilom veku, napijúc sa čistého vína, aby umrel rýchlejšie. My sme nazývajú aj „Šusterské dialógy". Je ich 33 a sú zhrnuté do jednej knihy:
na neho zložili tieto verše: O bohoch,
Asi si poznal Stilpóna, ktorý bol pôvodom z Megár; O dobre,
staroba s chorobou ho zmorili; neskrotný záprah; O kráse,
našiel však vhodného pre túto nedobrú dvojku Čo je krása,

56 *&°111
 O spravodlivosti, dva dialógy, Feidylos,
O cnosti, že sa ju nemožno naučiť, Euripides,
O udatnosti, tri dialógy, Amyntichos,
O zákone, Euthias,
O vedení ľudu, lysitheides,
O cti, Aristofanes,
O básnictve, Kefalos,
O dobrom pocite, Anaxifemos,
O láske, Menexenos.
O filozofii,
O vedení, Uvádza sa aj ďalších 32, ktoré sa pokladajú za nepravé. 15. SIMMIAS

O hudbe,
O básnictve, (okolo r. 400)

Čo je krása, Simmias pochádzal z Téb. Pod jeho menom sa uvádza 23 dialógov, ktoré sú zhrnuté do
O vyučovaní, jedného zväzku: O múdrosti, O uvažovaní, O hudbe, O veršoch, O udatnosti, O filozofii, O
O umení viesť rozhovor, pravde, O písmenách, O vyučovaní, O umení, O vláde,
O posudzovaní, O tom, čo sa patrí,
O súcne, O tom, za čím ísť a čomu sa vyhýbať,
O pocte, O priateľstve,
O starostlivosti, O vedení,
O práci, O duši,
O ziskuchtivosti, O O dobrom žití,
chvastúnstve, O O tom, čo je možné,
kráse O peniazoch,
a podľa iných autorov: O radení, O živote,

O rozume alebo o vhodnosti, O Čo je krása,

zločinnosti. O starostlivostí,

Vraví sa, že on prvý zaviedol sokratovské dialógy ako formu rozhovoru. Keď mu O láske.

Perikles odkázal, že ho zaopatrí, a prikázal mu, aby sa k nemu presťahoval, odpovedal

mu, že nechce zapredať svoju slobodu.
124/
Bol ešte aj iný Simón, ktorý napísal rozpravy O rétorike, a ešte ďalší, lekár, ktorý žil
za čias Seleuka Nikanora, a iný, ktorý bol sochárom.

14. GLAUKÓN
Glaukón pochádzal z Atén. Pripisuje sa mu deväť dialógov, ktoré sú zhrnuté do jednej
knihy:

^ 112 ^ 113
 16. KEBES (okolo r. 400)
125/ Kebes pochádzal z Téb a pod jeho menom sa uvádzajú tri dialógy:
Obraz,
Siedmi/ deň (v mesiaci),
Fnjniclws.
17. MENEDEMOS (asi r. 350 - 276)
126/ Menedemos patril ku škole Faidónovej. Bol synom Kleisthena, ktorý patril k
takzvaným theopropidovcom, a hoci bol zo vznešeného rodu, bol iba chudobným
staviteľom. Iní však uvádzajú, že bol dekoratér v divadle a že sa naučil obidve remeslá.
Keď jedného dňa navrhol akýsi dekrét, istý Alexineios ho napadol slovami, že mudrc sa
nemá zaoberať ani dekorovaním divadla, ani nemá navrhovať dekréty. Keď ho
Eretrijčania poslali do Megary do strážnej služby, odišiel odtiaľ k Platónovi do Akadémie
a bol ním taký uchvátený, že zanechal vojenskú službu. Asklepiades z Fliuntu ho však od
neho odlákal a odobral sa s ním do Megary, kde obidvaja boli Stil-pónovými žiakmi.
Odtiaľ sa odplavili do Elidy a pridali sa k Anchipylovi a Moschovi, Faidónovým žiakom.
Až do tohto času sa nazývali filozofmi eleatskými, ako sme to povedali v kapitole o
Faidónovi. Odteraz však boli nazvaní eretrijskými, podľa vlasti toho, o ktorom hovoríme
v tejto kapitole.
Zdá sa, že Menedemos bol veľmi okázalý človek, a preto o ňom Krates posmešne
hovorí:
ľlíuntský mudrc Asklepiades a eretríjský bujak.
A Timón zasa takto:
Bhjskajúc prázdnymi frázami reč svoju začínal hrdo.
127
/ Bol taký okázalý, že keď Antigonos pozval raz Eurylocha z Kasan-dreje spolu s
mladíkom Kleippidom z Kyzika, Eurylochos odmietol pozvanie, pretože sa bál, že sa
Menedemos o tom dozvie. Menedemos bol totiž veľmi zádrapčivý človek a viedol
neobalené reči. Keď raz istý mladík s ním bezočivo hovoril, nepovedal nič, vzal však
suchú kôru a dovtedy ňou kreslil na zem obraz mladíka oddávajúceho sa smilstvu, kým
mladík nepochopil, že hanebný obraz sa týka jeho, a neodišiel s hanbou pred zrakom
všetkých prítomných. Jedného dňa sa s ním prechádzal v chráme Amfiaraa Hierokles,
ktorý bol prefektom Pirea, a rozprával mu mnoho o dobytí Ere-trie. Menedemos mu na to
nič nepovedal, len sa ho spýtal, na čo ho Antigonos používa.
12S/, 129/ Ktorémusi smilníkov), ktorý sa chvastal svojím činom, povedal:
„Nevieš, že dobrú chuť má nielen kapusta, ale aj reďkovka." Istému mladému laganovi,
ktorý sa priveľmi nahlas rozkrikoval, povedal: „Daj si pozor, aby si nebadane nemal
niečo v zadku." Keď si raz Antigonos pýtal od neho radu, či môže ísť na zábavu,
Menedemos prešiel ostatné veci mlčaním a povedal mu len, aby pamätal, že je kráľov
syn. Istého nehanebného človeka, ktorý mu len tak naslepo dával odpovede, sa spýtal, či
má pole; a keď ten odpovedal, že má veľmi mnoho majetkov, povedal mu: „Choď teda a
staraj sa o ne, aby si sa nemusel dožiť, že prídeš aj o svoj majetok, aj o svoju prostú
ozdobu." Keď sa ho ktosi pýtal, či sa statočný človek má oženiť, povedal mu: „Čo myslíš o
mne, som statočný alebo nie?" A keď ten povedal, že je, odpovedal mu: „Nuž teda, ja som
ženatý." Keď ktosi povedal, že je mnoho dobier, spýtal sa ho, aký je ich počet a či si myslí,
že je ich viac ako sto. Keď nemohol obmedziť nákladnosť jedného z mužov, ktorí ho
pozývali na večeru, a bol k nemu znovu pozvaný, nepovedal síce nič, ale mlčky dal
hostiteľovi lekciu tým, že jedol iba olivy.
130/ jeho slobodomyseľnosť a prostorekosť len-len že sa mu nestala osudnou na Cypre,
keď bol u Nikokreónta aj so svojím priateľom Asklepiadom. Kráľ usporiadal nejakú
mesačnú slávnosť a zavolal na ňu okrem iných aj oboch našich filozofov a tu Menedemos
povedal, že ak je motív zhromaždenia takýchto mužov čestný, slávnosť by sa mala konať
každý deň. Ak však nie, že je aj teraz zbytočná. Tyran sa však postavil proti jeho názoru a
povedal, že tento deň má voľno, aby mohol vypočuť filozofov, na čo však Menedemos
urobil ešte väčší výpad, a keď sa konala obeta, vyhlásil, že filozofov treba počúvať v
každom čase. A keby spor nebol prerušil istý flautista, boli by prišli aj o život. Keď sa
vracali po mori, loď zastihla búrka a Asklepiades vtedy vraj povedal, že ich síce
zachránilo umenie flautistu, že ich však priviedla do záhuby prostorekosť Menedemova.
31/ Nedával mnoho na zovňajšok, ako sa vraví, a bol indiferentný voči svojej škole,
takže nebolo u neho vidieť ani poriadok, ani lavice neboli postavené v kruhu, ale každý
počúval alebo sa prechádzajúc, alebo pose-diačky na tom mieste, kde sa nachodil, a aj
sám Menedemos sa správal tým istým spôsobom. Ináč bol vraj veľmi úzkostlivý a
slávybažný, takže v prv-ších časoch, keď ešte pomáhal aj s Asklepiadom istému
staviteľovi stavať dom, Asklepiada bolo vidieť nahého na stavbe nosiť maltu, Menedemos
sa však ihneď schovával, ak videl niekoho prichádzať. Neskôr, keď sa oddal politickým
veciam, bol taký nervózny, že raz pri konaní obety nepoložil kadidlo do kadidelnice, ale
mu padlo vedľa. Keď raz bol pri ňom Krates
a vyčítal mu, že sa zaoberá politikou, nariadil istým mužom, aby ho uvrhli do väzenia. tívne. Z tých zasa pripúšťal len jednoduché, kým ostatné zavrhoval. Mám na mysli súdy
Krates však predsa pozeral oblokom z väzenia, a keď šiel povedľa Menedemos, vychýliac hypotetické a zložené. Herakleides vraví, že svojimi názormi bol platonikom, že sa však
sa z okna volal ho Agamemnónom a vládcom mesta. iba zahrával s dialektikou. A tak, keď sa ho raz Alexinos opýtal, či prestal biť otca,
132/
Istým spôsobom bol aj trocha poverčivý. Jedného dňa v hostinci zjedol spolu s odpovedal mu vraj: „Ani som ho nebil, ani som ho neprestal." A keď mu onen na to
Asklepiadom nevedomky mäso z odpadkov, a keď sa to dozvedel, dostal závrat a ostal povedal, že amfibóliu bolo treba rozriešiť odpoveďou „áno" alebo „nie", povedal mu:
celkom bledý. A keď mu Asklepiades robil preto výčitky, povedal mu, že ho „Bolo by smiešne držať sa vašich predpisov, keď je možné klásť odpor za dverami." A
neznepokojilo mäso, ale myšlienka, že sa dopustil takého činu. Ináč však bol odvážny a keď Bión s veľkou horlivosťou napádal veštcov, vyjadril sa o ňom, že zabíja mŕtvych.
slobodomyseľný. Čo sa týka jeho telesného stavu, i keď už bol starý, v ničom nezaostával 136/ počúval ktoréhosi filozofa vravieť, že najväčším dobrom je dosiahnuť všetko, po
raz
za zápasníkmi, mal tuhé telo, opálenú tvár, bol dobre zažitý a otužilý a mal symetrickú čom túžime, povedal mu, že oveľa väčším dobrom je túžiť po tom, čo treba. Antigonos z
postavu, ako možno vidieť z jeho sochy, ktorá je vystavená na starom štadióne v Eretrii. Karystu uvádza, že nič nenapísal ani nezložil, takže sa ani nedržal pevne nijakého učenia.
Zobrazuje ho totiž, akoby naschvál, takmer nahého, takže vidieť väčšiu časť jeho tela. A dodáva, že v diskusiách bol taký bojovný, že odchádzal z diskusie s podliatymi očami.
132/
Bol tiež pohostinný, a pretože Eretria nemá zdravé podnebie, vystrájal u seba No hoci bol taký prudký pri debatách, vo svojich činoch bol veľmi mierny. Voči Ale-
mnoho hostín, na ktoré povolával aj básnikov a hudobníkov. Mal rád Arata, tragického xinovi, z ktorého si síce ustavične robil žarty a drsné posmešky, ukázal sa aspoň
básnika Lykofróna a Antagora z Rodu. No najviac pozornosti venoval Homérovi a po priateľský, keď bol ochotný sprevádzať jeho manželku z Delf až do Chalkidy, pretože sa
ňom aj lyrickým básnikom, potom Sofoklovi, ako aj Achaiovi, ktorého kládol na druhé bála zlodejov a zbojníkov na ceste.
miesto medzi skladateľov satyrských hier, kým Aischylovi pripisoval prvé miesto. Preto 137/, 138/ Bol t0 už, ktorý si vysoko cenil priateľstvo, ako to vyplýva
m
vraj hovorieval svojim politickým protivníkom: z jeho súžitia s Asklepiadom, ktoré sa v ničom nelíšilo od priateľskej lásky
... sa stáva, že aj slabý chytí rýchleho; Pyladovej. Asklepiades bol starší, a preto ho tiež nazývali básnikom, kým
aj korytnačka orla v krátkom čase chytila. Menedema hercom. Vraví sa, že keď im raz Archipolis dal do daru tritisíc
134/ Tieto verše sú z Achaiovej satyrskej hry Omfale. Mýlia sa teda tí, ktorí o ňom drachiem, dlho sa hádali o to, kto dostane druhé miesto, a nakoniec ani
vravia, že čítal len Euripidovu Medeiu, o ktorej niektorí tvrdia, že je dielom Neofróna zo jeden z nich peniaze neprijal. Vraví sa tiež, že sa obidvaja oženili a že man-
Sikyónu. želka Menedemova bola matkou manželky Asklepiadovej. A keď Asklepia-
Pohŕdal učiteľmi z Platónovej a Xenokratovej školy, ale aj kyrénskym filozofom dovi zomrela jeho manželka, oženil sa s manželkou Menedemovou, ktorý
Paraibatom, no veľmi obdivoval Stilpóna. Keď sa ho raz ktosi na neho pýtal, sa neskôr stal politikom a oženil sa s bohatšou ženou. No napriek tomu,
neodpovedal nič iné, iba že je to slobodomyseľný muž. Ináč bol Menedemos muž, keďže bývali v jednom dome, Menedemos zveril vedenie domácnosti svo-
ktorého myšlienky bolo ťažko sledovať a ktorý tak obratne argumentoval, že ho nebolo jej prvej manželke. Asklepiades umrel prvý vo vysokom veku v Eretrii, keď
možné usvedčiť. Vykrúcal sa a stáčal na všetky strany a nikdy mu nechýbali slová. Bol prežil spolu s Menedemom veľmi skromný život, napriek tomu, že boli
najobratnejším dišputantom, ako hovorí Antisthenes v Nástupníctvach filozofov. veľmi bohatí. Keď po nejakom čase Asklepiadov miláčik prišiel na istú
Medziiným mal vo zvyku klásť túto otázku: „Či jedna z dvoch vecí nie je odlišná od zábavu a mladíci ho nechceli pustiť, Menedemos im nariadil, aby ho pusti-
druhej?" „Áno." „Je rozdiel medzi konaním dobrodenia a dobrom?" „Áno." „Konanie li, pretože vraj Asklepiades, i keď je pod zemou, by mu otvoril dvere. Prís-
dobrodenia nie je teda dobrom." pevky na udržovanie im dával Hipponikos z Macedónie a Agetor z Lamie.
135/ Vraví sa, že zavrhoval negatívne súdy, uznávajúc len súdy afirma- Tento im dal každému tridsať mín a Hipponikos dvetisíc drachiem ako
veno pre Menedemove dcéry. Podľa Herakleida mal tri dcéry od svojej
manželky Oropie. .. -.
 vať na základe všeobecného rozhodnutia Bojóťanov. V zúfalstve sa tajne vrátil do vlasti a
139// 140/ Hostiny usporadúval týmto spôsobom: Najprv sa najedol v spoločnosti
vezmúc so sebou manželku a dcéry, odišiel k Antigonovi a tam v smútku dokončil svoj
dvoch alebo troch priateľov, kým sa nezačalo chýliť k večeru. Potom dal zavolať
život.
pozvaných, ktorí sa tiež doma najedli. A ak prišiel niekto včaššie, prechádzal sa pred
143/ Herakleides však uvádza pravý opak. Vraví, že sa stal predným členom rady
domom a pýtal sa ľudí, ktorí vychádzali z domu, čo je na stole a koľko je hodín. Ak jedli
Eretrijčanov a s pomocou Demetria viackrát oslobodil mesto od tyranov, a teda nevydal
ešte len zeleninu alebo slané ryby, odchádzali preč, ak však jedli už mäso, vchádzali dnu.
mesto Antigonovi, ale bol len obeťou lživého ohovárania. Šiel vraj k Antigonovi, pretože
Lôžka boli v lete prikryté rohožkami, v zime kožušinami. Vankúšiky si hostia museli
chcel uchrániť slobodu svojej vlasti. A keď ho nemohol na to naviesť, v zúfalstve sa
priniesť so sebou. Nádoba, ktorá kolovala od jedného k druhému, nebola väčšia ako
zdržal jedla a po siedmich dňoch zomrel. Podobné veci zaznamenáva o ňom aj
kotylka - malá čaša. Ako dezerty sa jedli vlčie bôby alebo jednoduché bôby, niekedy aj
Antigonos z Karystu. Iba s Persaiom žil v nezmieriteľnom nepriateľstve, pretože sa
sezónne ovocie, hrušky, granátové jablká, hrášok alebo dokonca sušené figy. Zmieňuje sa
nazdával, že keď Antigonos chcel kvôli Menedemovi zaviesť v Eretrii demokraciu, Per-
o tom Lykofrón v satyrskej hre Menedemos, ktorú zložil na počesť tohto filozofa. Jedno
saios mu v tom zabránil. Preto raz na hostine, keď vyvrátil Persaiovo tvrdenie, povedal
miesto z nej znie takto:
medziiným: „Tento muž je možno filozof, ale ako človek je najhorší zo všetkých, ktorí sú
... po krátkej hostine si popíjali z kalicha,
a budú na svete."
čo chodil mierne dookola, a namiesto zákuskov
Podľa Herakleida zomrel vo veku 74 rokov. My sme na neho zložili tento epigram:
tam múdre reči počúvali v tichosti.
Počul som, Menedemos, o tvojej dobrovoľnej smrti, keď sedem
Spočiatku ním opovrhovali a Eretrijčania ho nazývali psom a táradlom. Neskôr si však
dní si nepojedol pokrmu; bol to čin hodný Eretrie, však nebol
natoľko získal obdiv občanov, že do jeho rúk vložili aj správu mesta. Ako vyslanec šiel aj
hodný muža, bo priviedla ťa k nemu skleslosť duševná.
k Ptolemaiovi, aj k Lysimachovi a všade sa mu dostávalo veľkých pôct. Šiel vyjednávať aj
Toto boli sokratovci a ich nástupcovia. Teraz nám treba prejsť k Platónovi,
k Demetriovi a sumu dvesto talentov, ktoré mala obec každoročne platiť Demetriovi, sa
zakladateľovi Akadémie a jeho nástupcom, ktorí sa stali slávnymi.
mu podarilo znížiť o päťdesiat talentov. Keď ho pred ním obvinili, že chce vydať mesto
do rúk Ptolemaia, bránil sa listom, ktorý sa začínal takto:
141
/ „Menedemos pozdravuje kráľa Demetria. Dozvedám sa, že ti mnoho na mňa
navraveli..." Vraví sa, že ho obvinil jeden z jeho politických protivníkov menom
Aischylos. Zdá sa, že keď bol vyslaný k Demetriovi vo veci Oropu, počínal si neobyčajne
dôstojne, ako to pripomína aj Eufantos vo svojich Dejinách. Rád ho mal aj Antigonos,
ktorý sa verejne hlásil za jeho žiaka. Keď pri Lysimachii zvíťazil nad barbarmi,
Menedemos sám napísal na jeho počesť dekrét, celkom jednoduchý a bez lichotenia. Jeho
začiatok znel takto: „Vojvodcovia a členovia rady rozhodli takto: Pretože kráľ Antigonos
sa po víťazstve nad barbarmi vrátil do svojho kráľovstva a aj ostatné veci koná podľa ich
želania, rada a ľud sa uzniesli na tomto rozhodnutí."
Pre túto vec, ako aj pre svoje priateľstvo k Antigonovi sa dostal do podozrenia, že chce
vydať mesto Antigonovi, a keď Aristodemos podal na neho žalobu, utiekol z mesta a žil v
Orope v chráme Amfiaraa. Keď sa však z chrámu stratili zlaté kalichy, musel sa podľa
Hermippa stadiaľ odsťaho-

^ 218 <*š

KNIHA III
PLATÓN
1. PLATÓN (r. 427 - 347)
17
Platón pochádza] z Atén a bol synom Aristóna a Periktiony (alebo Potony), ktorá
odvodzovala svoj rod až od Solóna. Solón mal totiž brata Dropida, ktorý splodil Kritia,
ktorého synom bol Kallaischros, otec Kritia, jeden z tridsiatich tyranov, a Glaukóna, ktorý
bol zasa otcom Charmida a Periktiony. Táto Periktiona splodila s Aristónom Platóna v
šiestej generácii po Solónovi. Sám Solón odvodzoval svoj rod až od Nelea a Poseidóna.
Vraví sa, že aj Platónov otec odvodzoval svoj rod od Kodra, syna Melan-thovho, ktorí
podľa Thrasylovho svedectva boli potomkami Poseidóna.
2/
Speusippos v diele Platónov kar, ďalej Klearchos v Chválospeve na Platóna a
Anaxilaides v 2. knihe rozpravy O filozofoch vravia, že v Aténach sa povrávalo, že Aristón
chcel znásilniť Periktionu, ktorá prekvitala krásou, no nepodarilo sa mu to. Keď už
upúšťal od násilia, zjavil sa mu vraj Apolón, v dôsledku čoho sa zdržal manželského
styku s ňou až do jej zľahnutia.
3/, 4/, 5/ Apollodoros v Kronike vraví, že Platón sa narodil za 88. olympiády, siedmeho
dňa mesiaca targelióna, keď sa podľa Délčanov narodil Apolón. Zomrel podľa Hermippa
na svadobnej hostine v prvom roku 108. olympiády, vo veku 81 rokov. Neanthes vraví, že
zomrel 84-ročný. Je teda o šesť rokov mladší ako Isokrates. Ten sa totiž narodil za
Lysimachovho archonátu, Platón však za archonátu Ameiniovho, za ktorého zomrel
Perikles. Pochádzal z dému Kollytu, ako uvádza Antileón v 2. knihe diela O datovaní.
Narodil sa podľa niektorých na Aigíne - v dome Thaletovho syna Feidiada, ako hovorí
Favorinus v Rozmanitej histórii - pretože jeho otec tam bol vyslaný ako osadník spolu s
inými a vrátil sa do Atén, keď osadníkov stadiaľ vyhnali Sparťania, ktorí prišli na pomoc
Aigínčanom.
^120°^
Bol chorégom v Aténach na Diónove útraty, ako hovorí Athenodoros v 8. knihe
Prechádzok. Mal bratov Adeimanta a Glaukóna a sestru Potonu, ktorej sa narodil
Speusippos. Gramatické štúdiá absolvoval u Dionysia, o ktorom sa zmieňuje v diele
Rivali. V gymnastike sa vycvičil u Aristóna, argej-ského zápasníka, od ktorého dostal aj
meno Platón pre svoju silnú postavu, keďže sa spočiatku volal podľa svojho starého otca
Aristoklom, ako uvádza Alexandros v Nástupníctvach. Niektorí však vravia, že ho takto
pomenovali pre šírku jeho štýlu alebo preto, že mal široké čelo, ako hovorí Neanthes.
Niektorí vravia, že zápasil v istmických hrách, ako uvádza aj Dikaiarchos v 1. knihe spisu
O životoch, ďalej, že sa venoval maliarstvu a skladal básne, a to najprv dityramby, potom
lyrické básne a tragédie. Vraví sa, že mal slabý hlas, čo potvrdzuje aj Timotheos Aténsky
v knihe O životoch. Rozpráva sa, že Sokratovi sa vo sne zdalo, že má na kolenách labutie
mláďa, ktoré náhle obrástlo a vydajúc príjemné zvuky uletelo. Na druhý deň k nemu
priviedli Platóna a Sokrates vyhlásil, že on je tým vtákom, ktorého videl vo sne.
Filozofické štúdiá začínal najprv v Akadémii, potom v záhrade neďaleko Kolónu, ako
hovorí Alexandros v Nástupníctvach, a to ako stúpenec Herak-leitovho učenia. Potom
však, keď sa chcel zúčastniť na pretekoch s tragédiou, vypočul pred Dionýzovým
divadlom Sokrata a spálil svoje básne s týmito slovami:
Hefaistos, poď sem hneď, lebo Platón chce od teba niečo.
6/
Mal vtedy dvadsať rokov a odvtedy bol Sokratovým žiakom. Po jeho smrti sa stýkal
s herakleitovcom Kratylom a s Hermogenom, ktorý bol vyznavačom Parmenidovej
filozofie. Potom vo veku 28 rokov odišiel podľa Hermodora spolu s niekoľkými inými
Sokratovými žiakmi do Megary k Eukleidovi. Nato odišiel do Kyrény k matematikovi
Theodorovi, odtiaľ do itálie k pythagorovcom Filolaovi a Eurytovi a stadiaľ do Egypta k
prorokom. Vraví sa, že ho tam sprevádzal aj Euripides a že keď tam ochorel, kňazi ho
vyliečili kúrou z morskej vody; preto tiež kdesi povedal:
Zlá ľudské všetky morská voda splachuje.
?/ Povedal vraj tiež súhlasne s Homérom, že všetci Egypťania sú lekármi. Platón sa
rozhodol navštíviť aj mágov, upustil však od toho pre vojny v Ázii. Vrátiac sa do Atén žil
v Akadémii. Je to gymnázium nachádzajúce sa pred mestom, s hojnými stromami, ktoré
bolo pomenované podľa istého heróa Hekadema, ako vraví aj Eupolis v komédii Nevojaci:
V tienistých dráhach Hekadema božského.
121
 Ale aj Timón mieri na Platóna vo veršoch: Na čele všetkých bol A. Ak si vezmeš istý počet, párny a či nepárny,
široký vodca, no z jeho úst plynul prúd slov sladkých sťa spievanie kamienkov a jeden ku nim pridáš, abo vezmeš z nich,
cikád, čo v Hekademovom háji na strome sedia a dávajú lahodné zvuky. máš vari vždy ten istý počet?
8/
Pôvodný názov miesta bol totiž Hekademia, teda s epsilonom. B.: Nuž mne aspoň nezdá sa.
Náš filozof sa spriatelil aj s Isokratom a Praxifanes im pripísal ktorýsi rozhovor o A.: A čo keby k istej miere niekto pridal nejakú
básnikoch, ktorý viedli na vidieku, keď Isokrates bol hosťom u Platóna. Aristoxenos dĺžku abo odrezal by túto dĺžku z predošlej,
uvádza správu, že sa zúčastnil na troch vojenských výpravách: na prvej do Tanagry, na bola by to oná miera?
druhej do Korintu a na tretej k Déliu, na ktorej sa i vyznamenal. Jeho náuka je syntézou B.: Nie.
Herakleitových, Pythagoro-vých a Sokratových teórií. Lebo v učení o zmyslovom A.: A teraz všimni si
vnímaní sa pridržiaval Herakleita, v učení o rozumovom poznávaní Pythagora a v zase ľudí. Lebo jeden rastie, druhý scvrká sa; všetci sa však bez
politických názoroch Sokrata. výnimky premieňajú v každý čas. Každá vec sa prirodzene mení,
9/
Niektorí autori, medzi ktorých patrí aj Satyros, vravia, že napísal Dió-novi na Sicíliu, nemá stály stav; toto tiež je stále iné, ako bolo pred chvíľou. Aj ty,
aby mu kúpil od Filolaa za sto mín tri pythagorovské knihy. Mal totiž, ako sa vraví, aj ja včera iní boli sme, než dneska sme, zajtra iní, nikdy tíže,
dostatok peňazí, pretože prijal od Dionysia vyše osemdesiat talentov, ako uvádza aj podľa tohto zákona.
Onetor v spise, ktorý má názov Či môže mudrc usilovať o peňažné zisky. 12/, 13/ A Alkimos dodáva ešte toto: „Mudrci vravia, že duša vníma niektoré veci
1Q
/ Platón mnoho vyťažil z diel komického básnika Epicharma, prevez-múc z neho prostredníctvom tela, napríklad pri počutí a videní, niektoré skrze vlastné myslenie bez
väčšinu pasáží, ako píše Alkimos vo svojich štyroch knihách venovaných Amyntovi. V akejkoľvek pomoci tela. Preto tiež z vecí, ktoré existujú, jedny sú predmetom zmyslového
prvej z nich píše toto: „Je zjavné, že Platón preberá z Epicharma mnohé slová. Nech sa vnímania, druhé predmetom myslenia. Aj preto Platón vravel, že ak chceme poznať
však uváži. Platón tvrdí, že objektom zmyslového vnímania je to, čo neostáva nikdy v princípy vesmíru, musíme najprv rozlišovať idey samy osebe, napríklad podobnosť,
tom istom stave ani čo sa týka kvality, ani čo sa týka kvantity, ale ustavične plynie a mení jednosť, množstvo, veľkosť, pokoj a pohyb; po druhé musíme pripustiť, že existuje sama
sa, takisto ako keby z určitej skupiny vecí niekto vzal nejaký počet, tieto by neboli ani osebe krása, dobro, spravodlivosť a podobné veci; po tretie si musíme všimnúť, koľké z
rovnaké, ani určité, ani vecami určitej veľkosti alebo kvality. Takéto sú veci, ktoré síce ideí majú medzi sebou vzťah, napríklad vedomie alebo veľkosť, alebo moc (uvedomujúc
vznikajú, ale nikdy neexistujú. To však, čo je objektom myslenia, to ani nič nestráca, ani si, že všetky veci, s ktorými prichádzame do styku, majú to isté meno ako ich idey len
nič nepriberá. Takáto je podstata večných veci, ktorá ostáva vždy rovnaká a tá istá." A preto, že majú na nich účasť; spravodlivé sú podľa mňa tie, ktoré majú účasť na
Epicharmos sa jasne vyjadril o zmyslovom vnímaní a rozumovom poznávaní: spravodlivosti, krásne tie, ktoré majú účasť na kráse). Každá z ideí je večná, pochopiteľná
A.: Bohovia vždy boli tuná, v žiadnom čase nezmizli; len rozumom a neschopná akejkoľvek zmeny. Aj preto Platón vraví, že idey sú v
veci tohto sveta vždycky mali priebeh rovnaký. skutočnosti ako vzory a jednotlivé veci sa im podobajú, pretože sú ich obrazmi." A
B.: Vraví sa však, že Chaos sa zrodil ako prvý boh. Epicharmos hovorí o dobre a o ideách takto:
14/
A.: Ako to? Veď z ničoho nič nikdy vzniknúť nemôže. A.: Je snáď hranie na píšťalke niečím?
B.: Teda nevzniklo nič najprv? B.: Akože by nie?
A.: Ani potom, namôjver, A.: A je hranie na píšťalke človekom?
aspoň z vecí, o ktorých tu vravíme, tie boli vždy... B.: Nie, vôbec nie.
A.: Čím je teda flautista sám? Povedz, kým sa ti zdá byť ? Človekom či
niečím iným?

*P° 62 *&°123
 B.: Samozrejme. A.:
dá im rúcho purpurové, spestrí slovnou nádherou, sám súc
Potom však
nepremožiteľný, ľahko zvládne ostatných.
nezdá sa ti, že to isté platí taktiež o dobre? Dobro samo je tiež
18/, 19/ £dá sa, že Platón bol prvý, kto priniesol do Atén aj knihy mímo-grafa Sofróna,
niečím a kto sa ho naučí poznávať a ovládať ho, ten je dobrým
ktoré boli až dosiaľ nepovšimnuté, a podával podľa neho charakteristiky. Vraví sa, že
človekom. Lebo ako flautistom je, kto vie zahrať na flaute,
tieto knihy sa našli pod jeho vankúšom. Vykonal tri cesty na Sicíliu. Prvý raz, aby si
tanečníkom znalec tanca, znalcom tkania, kto vie tkať, a takisto s
obzrel ostrov a krátery na ňom; pri tejto príležitosti sa stretol s Díonysiom, synom
jedným každým akýmkoľvek umením, ten, kto ich vie, umelcom
Hermokratovým, ktorý bol tyranom na ostrove, a s naliehaním ho požiadal o návštevu.
je, no nie samým umením.
Platón ho však urazil, keď v rozhovore o tyranii tvrdil, že čo je prospešné mocnejšiemu,
15/
Platón v opísaní teórie ideí vraví: „Ak existuje pamäť, musia byť aj idey vo veciach,
nie je samo osebe dobrom, ak onen človek nevyniká cnosťou. Nahnevaný Dionysios mu
pretože pamäť predpokladá niečo, čo je v pokoji a čo trvá, okrem idey však nič netrvá.
povedal: „Tvoje reči zapáchajú starinou", na čo mu zase Platón odvetil: „A tvoje
Lebo akým spôsobom by sa mohli, vraví, živé bytosti udržať, keby neboli v určitom tyraniou." To nazlostilo tyrana ešte viac a v prvej chvíli ho chcel zbaviť života, potom
spojení s ideou a keby ich príroda nebola vybavila rozumom? Pamätajú sa však na však na Diónov a Aristomenov príhovor upustil od svojho úmyslu a uspokojil sa s tým,
podobnosť a na potravu, aká sa im hodí, dokazujúc, že všetkým živočíchom je vrodená že ho vydal do rúk Sparťanovi Pol-lidovi, ktorý náhodou prišiel v tom čase ako vyslanec
schopnosť rozoznávať, čo je rovnaké. Preto tiež poznávajú iné živočíchy tohože druhu." A na Sicíliu, aby ho predal ako otroka. Ten ho odviedol na Aigínu a tam ho predal. V tom
ako je to u Epicharma? čase Charmandridov syn Charmandros podal na neho hrdelnú žalobu na základe
16/
Eumaios, múdrosť nemá iba jeden rod, tamojšieho zákona, podľa ktorého mal byť bez odsúdenia usmrtený prvý Aténčan, ktorý
lež každý živočích je schopný pochopu; vstúpi na ostrov. Podľa Favorinovej správy v Rozmanitej histórii bol sám navrhovateľom
veď stačí ti len poriadne si povšimnúť tohto zákona. Keď však ktosi zo žartu povedal, že obžalovaný je filozof, oslobodili ho.
rod sliepok, ktoré živých mláďat nerodia, Podľa inej verzie však bol predvedený do zhromaždenia a starostlivo strážený, no
lež kvokajú a tak im život dávajú. nepovedal ani slovo, len pokojne čakal na výsledok. Zhromaždenie ho neodsúdilo na
jak je to s touto múdrosťou, to príroda smrť, ale rozhodlo sa predať ho ako vojnového zajatca.
2
vie sama; naučila sa to od seba. °/ Náhodou bol vtedy na Aigíne Annikeris z Kyrény, ktorý ho kúpil za dvadsať mín -
A ďalej: podľa iných za tridsať - a poslal ho do Atén k jeho priateľom. Tí mu ihneď chceli vrátiť
Niet divu žiadneho, že takto vravíme a páčime peniaze, on ich však neprijal, vyjadriac sa, že nemajú len oni privilégium starať sa o
sa sebe, nazdávajúc sa, že máme krásny výzor. Platóna. Podľa niektorých to bol Dión, kto poslal Annikerovi peniaze, a keď ich ten
Lebo zdá sa byť pes psovi, sviňa svini, vôl zas neprijal, kúpil pre neho malú záhradu v Akadémii. Čo sa týka Pollida, rozpráva sa, že
volovi a somár somárovi tvorom najkrajším. utrpel porážku od Chabria a potom sa utopil v mori pri Helike ako obeť božstva, ktoré sa
l7//
Takéto a podobné veci uvádza Alkimos jedno za druhým vo svojich štyroch na neho nahnevalo pre jeho postup voči filozofovi, ako to uvádza aj Favorinus v 1. knihe
knihách, pripomínajúc, koľko vyťažil Platón z Epicharma. A že si sám Epicharmos bol Spomienok.
21/
dobre vedomý svojej múdrosti, možno spoznať aj z týchto veršov, v ktorých veští, že Dionysiovi však svedomie nedalo pokoja. Keď sa dozvedel o tom, čo sa stalo,
bude mať nasledovateľa: napísal Platónovi, aby ho neohováral. Platón mu na to písomne odpovedal, že nemá
Ako sám sa nazdávam, ba viem to celkom určite, príde raz toľko prázdneho času, aby si spomínal na Dionysia.
čas, keď sa budú moje spisy spomínať. Istý človek prevezme Po druhý raz prišiel na Sicíliu k Dionysiovi Mladšiemu žiadať ho o pôdu
ich, zbaví rytmu dnešného,

*?»125
a ľudí, ktorí mali žiť podľa jeho ústavy. Dionysios mu to síce sľúbil, ale sľub nesplnil. Neanthes z Kyzika uvádza, že keď išiel jedného dňa do Olympie, oči všetkých Grékov
Podľa niektorých správ sa Platón dokonca ocitol v nebezpečenstve života, pretože bol v sa upierali na neho a že sa vtedy stretol s Diónom, ktorý sa chystal na výpravu proti
podozrení, že prehovára Dióna a Theodota na oslobodenie ostrova. Pri tejto príležitosti aj Dionysiovi. V 1. knihe Favorinových Spomienok sa uvádza, že Peržan Mithradates
pythagorovec Archytas napísal Dionysiovi list, v ktorom intervenoval v Platónov umiestnil v Akadémii Platónovu sochu s týmto nápisom: „Peržan Mithradates, syn
prospech a dosiahol, že sa Platón mohol vrátiť zdravý do Atén. List bol tohto znenia: Orontobatov, venoval múzam Platónovu sochu, ktorú zhotovil Silanion."
Archytas pozdravuje Dionysia 2Ŕ/ Herakleides uvádza, že vo svojej mladosti bol taký skromný a cudný, že ho nebolo
22/
My všetci, Platónovi priatelia, poslali sme k Tebe Lamiska a Fotida, aby na základe dohody s nikdy vidieť nadmieru sa smiať. No napriek týmto vlastnostiam neunikol posmechu
Tebou priviedli nazad onoho muža. Urobíš dobre, ak si spomenieš na svoje úsilie, keď si nás žiadal komických básnikov. Theopompos vo svojich Hedycharoch o ňom hovorí:
o Platónov príchod na Sicíliu, sľubujúc, že sa postaráš, aby sa mu dostalo láskavé prijatie a ... lebo jedno nie je jedno nijako
predovšetkým bezpečnosť počas jeho pobytu a na spiatočnej ceste. Spomeň si aj na to, ako veľmi si a dve sú zas sotva jedno, ako Platón hovorí.
si vážil jeho príchod a ako si sa mu od toho času radoval ako nijakému inému hosťovi. Ak ťa Ale aj Anaxandrides píše v Theseovi:
nejakým spôsobom urazil, musíš sa zachovať ľudsky a vydať nám ho bez toho, žeby si mu ublížil. Hltajúc olivy presne podľa Platóna.
Ak to urobíš, budeš postupovať spravodlivo o zavďačíš sa nám. No aj Timón píše o ňom, zahrávajúc si pritom s jeho menom:
23/, 24/ p0 tren- raz prišie| na Sicíliu zmieriť Dióna s Dionysiom. Nepodarilo sa mu to však Takto tvoril aj Platón, čo ovládal plastické kúzla.
a vrátil sa bez úspechu do vlasti. Politickej činnosti sa nevenoval, hoci jeho spisy 27/
Alexis v Meropide:
dosvedčujú, že mal na to schopnosti. Príčinou toho bolo, že ľud bol už navyknutý na iné Prichádzaš práve vhod. Bo ja tu bezradne
druhy štátnej správy, ako bola jeho. Pamfila v 25. knihe svojich Poznámok uvádza, že keď sťa Platón hore a zas dolu prechádzam,
Arkáďania a Tébania zakladali mesto Megalopolis, volali ho, aby dal obci zákony; keď sa nič múdre nenájduc, len údy umáram.
však dozvedel, že sú proti majetkovej rovnosti, odmietol pozvanie. Vraví sa, že sa ujal A v Ankyllónovi:
obrany vojvodcu Chabria, ktorému hrozilo odsúdenie na smrť, hoci nikto z Aténčanov Rozprávaš to, čo nevieš; ak však pobežíš sťa Platón
nebol ochotný ho hájiť. Keď vystupoval s Chabriom na Akropolu, stretol ho krivý žalobca sem-tam, spoznáš lúh a cibuľu. A Amfis v
Krobylos a povedal mu: „Prichádzaš, aby si hájil iného, nevediac, že aj teba očakáva Amfikratovi: Nuž čo je pravé dobro, ktoré by si chcel
Sokratov bolehlav?" Platón mu odpovedal: „Nevyhýbal som sa nebezpečenstvám ani dosiahnuť skrz ňu, pane, menej znám než dobro
vtedy, keď som bojoval za vlasť, a ani teraz sa nevyhýbam povinnosti brániť priateľa." Platónovo; teda počúvaj; 8'Av Dexidemidovi: ...ak
On prvý zaviedol výklad vo forme otázok a odpovedí, ako uvádza Favorinus v 8. nevieš nič,
knihe Rozmanitej histórie; on prvý ukázal Leodamantovi z Tasu metódu, ako riešiť ó, Platón, iba strúhať zamračenú tvár
problém pomocou analýzy, a prvý použil vo filozofii výrazy: antipódovia, prvok, a hýbať obrvami ako mušľami.
dialektika, akosť, obdĺžnikový počet, plochy pri ohraničených veciach a prozreteľnosť Kratinos v Nepravom podhodencovi:
božia. A.: Je zjavné, že si človekom a dušu máš.
25/ Prvý z filozofov dal odpoveď na reč Kefalovho syna Lysia, vykladajúc ju slovo za B.: Dľa Platóna to neviem, myslím si to však.
slovom vo svojom Faidrovi. Prvý študoval význam gramatiky a prvý vyvracal názory Alexis v Olympiodorovi:
takmer všetkých svojich predchodcov, nevie sa však, prečo nikde nespomenul Demokrita. A.: Hľa, telo, moja smrteľná časť, zoschla sa,
časť nesmrteľná unikla zas do vzduchu.

126 *P°127<*&
 8.: To nie je Platónovo učenie? A v
Parazitovi:
Buď tárať hlúposť osamote s Platónom.
Posmešky si z neho robí aj Anaxilas vo svojom Botrylionovi, v Kirke a v Boháčkach.
247
Aristippos v 4. knihe O hýrivosti u dávnych ľudí uvádza, že Platón sa zamiloval do
istého mladíka Astera, ktorý študoval s ním astrológiu, a aj do Dióna, o ktorom som už
hovoril. Niektorí uvádzajú medzi jeho miláčikmi aj Faidra. Ako dôkazy jeho lásky sa
uvádzajú tieto epigramy, ktoré na nich zložil:
Hvezdoň môj, pozeráš na hviezdy. Kiež by som mohol byť nebom, aby som tisíce očí
na teba upierať smel. A iný:
Kým si bol živý, ako raňajšia Zora si žiaril,
teraz sta večerná hviezda žiariť len nebohým smieš.
A hľa, epigram na Dióna:
Slzy len upriadli Sudičky Hekabe, ako aj ostatným ženám,
ktoré sa kedysi v Tróji zrodili pre smutný lós.
Tebe však, Dián, po toľkých krásnych a vznešených činoch
bohovia zmarili ďalších prekrásnych nádejí tok.
Ležíš tu, ctený súc svojimi občanmi v širokej vlasti,
Dión, ktorý si moju láskou tak pobláznil hruď.
31/ Vraví sa dokonca, že tieto verše boli napísané na jeho hrobe v Syra-kúzach.
Vraví sa však, že bol zamilovaný aj do Alexida a do Faidra, ako som už uviedol, a
zložil na nich tieto verše:
jedine toľko som riekol, že Alexis zdá sa mi krásny;
od tých čias každý sa k nemu točí a pozerá naň.
Prečo len vyzrádzam koštiale psom, to bude ma mrzieť,
pretože spôsobom týmto prišiel som o Faidra tiež.
32/
Mal vraj aj milenku Archeanassu, na ktorú zložil tieto verše:
Mám ja Archeanassu, milenku z Kolofónu,
ktorá hoc vrásky má v tvári, v sebe má plamenný žiar.
Nešťastní, ktorí ste stretli ju za prvej mladosti plavby;
cez aké plamene lásky boli ste nútení prejsť!
Zložil však verše aj na Agathóna:
Bozkajúc Agathóna mal som na perách dušu;
65
Úbohá vyšla až k perám, akoby chcela ísť preč. A iné:
Jablko po tebe hádžem; ak máš ma naozaj rada, vezmúc ho odo mňa z
lásky, panenstvo svoje mi daj; keď ale inakšie zmýšľaš, nuž vezmi ho
odo mňa predsa, ono ti ukáže, aký krátky je mladosti čas. A iné:
ja som jablko; hádže ma po tebe ten, kto Ťa ľúbi; privoľ
len, Xantipa, oba strácame mladosti kvet.
32/ Vraví sa, že od neho sú aj verše na Eretrijčanov, ktorí tam boli zavlečení:
Eretrijčania sme rodom z Euboje; ležíme tuná v blízkosti
Súz; ach, ako ďaleko naša je zem. A tento:
Cyperčanka riekla múzam: „Dievčatá, Venušu ctite; v opačnom prípade
Eros natiahne proti vám luk." Na to zas riekli jej múzy: „Nuž táraj si
takéto reči Martovi, lebo to chlapča nevládze doletieť k nám." A iný
zas:
Istý muž šiel sa obesiť, našiel však na ceste zlato; vzal ho a nechal tam
povraz, ktorým sa obesiť chcel. Ten však, čo stratil to zlato, ho na ceste
nadarmo hľadal, namiesto neho však našiel povraz a odvisol v ňom.
34/
Molón, ktorý bol jeho nepriateľom, vraví: „Nie tomu sa treba čudo vať, že Dionysios
bol v Korinte, ale že Platón bol na Sicílii." A zdá sa, že ani Xenofón nenažíval s ním v
priateľskom vzťahu. Obaja aspoň z akejsi rivality napísali podobné spisy, Symposion,
Obranu Sokrata a Spomienky a okrem toi.o jeden Ústavu, druhý Kýrovu výchovu. V Zákonoch
Platón sám hovorí, že Xenofóntov spis Kýrova výchova je fikcia, pretože Kýros nebol taký
ako ho Xenofón opísal. A hoci sa obidvaja vo svojich spisoch zmieňujú o Sokrato-vi,
nezmieňujú sa nikde jeden o druhom, s výnimkou, že Xenofón sa zmieňuje o Platónovi v
3. knihe svojich Spomienok na Sokrata.
35/
Rozpráva sa, že keď Antisthenes chcel čítať ktorúsi pasáž zo svojich spisov, požiadal
aj Platóna, aby bol pri čítaní prítomný. Keď sa ho Platón opýtal, o čom bude čítať,
odpovedal mu, že to bude niečo o nemožnosti kontradikcie. Na to zasa Platón povedal:
a
„A ako ty môžeš o tom písať?" ukázal mu, že si protirečí. Antisthenes potom napísal
proti Platónovi dia-
*&°129<*&
lóg s nadpisom Salhón. Od tých čias si robili ustavične protivenstva. Rozpráva sa tiež, že
keď Platón čítal pred Sokratom svoj dialóg l.ysis, Sokrates vraj povedal: „Dobrý bože, ako
veľa vecí naluhal o mne tento mladík!" V dialógu totiž bolo veľa takého, čo Sokrates
nikdy nepovedal.
3ft
/ Aj s Aristippom bol Platón v nepriateľstve. Aspoň v spise O duši ho ohováral, keď
vravel, že nebol pri Sokratovi pri jeho smrti, ale naopak, zdržoval sa na neďalekej Aigíne.
Aj medzi Aischinom a ním bolo akési napätie, a to preto, ako sa vraví, lebo sa u Dionysia
aj on tešil tyranovej priazni. Keď prišiel na tyranov dvor, Platón si ho nevšimol pre jeho
chudobu, Aristippos sa ho však ujal a poskytol mu pomoc, ldomeneus zaznamenáva, že
slová nabádajúce na útek, ktoré Platón vložil vo väzení do úst Kritónovi, povedal
Aischines a Platón ich vložil do Kritónových úst len preto, že nažíval v nepriateľstve s
Aischinom.
37/, 38/ Q sei~,e yamoni sa Plafón nezmieňuje v nijakom zo svojich spisov okrem dialógu
O duši a Apológie. Aristoteles vraví, že štýl jeho dialógov zachováva stred medzi básňami
a prózou. Aristoteles bol jediný, ako uvádza kdesi Favorinus, kto vytrval pri Platónovi,
keď čítal svoj dialóg O duši, zatiaľ čo všetci ostatní sa vzdialili. Niektorí vravia, že Filippos
Opuntský prepísal jeho 'Zákony, ktoré zanechal na voskových tabuľkách. Od neho vraj
pochádza aj dialóg Epinomis. Euforión a Panaitios sa vyjadrili, že začiatok Ústavy našli
niekoľkokrát zrevidovaný a prepísaný, a Aristoxenos vraví, že takmer celá Ustáva bola
vypožičaná z Protagorových Antilogík. Jeho prvým dialógom bol vraj Faidros, lebo jeho
námet má vraj v sebe čosi mladícke. Dikaiarchos však celkom haní jeho štýl, pokladajúc
ho za neprirodzený.
39/, 40/ jedného dňa vraj Platón videl hrať kohosi v kocky a robil mu preto výčitky. Ten
mu však od povedal, že ide len o maličkosť, na čo mu zase Platón povedal: „Zvyk však
nie je maličkosť." Keď sa ho opýtali, či zanechá nejaký pamätihodný výrok, ako to urobili
filozofi pred ním, odpovedal: „Najprv si treba získať meno, potom bude pamätihodných
výrokov nadostač." Jedného dňa, keď prišiel k nemu Xenokrates, požiadal ho, aby zbil
jeho otroka, pretože sám to nemôže urobiť, keďže je veľmi nahnevaný. No aj jednému z
otrokov raz povedal: „Zbil by som ťa, keby som nebol nahnevaný." Raz nasadol na koňa,
no hneď z neho zosadol, vyhlásiac, že sa bojí, aby sa nestal obeťou konskej bujnosti. Tým,
ktorí pijú, radil, aby sa pozreli do zrkadla; hneď vraj upustia od takej nehanebnosti.
Hovorieval, že sa nesvedčí nikde piť až do opitia, okrem slávnosti na počesť boha, ktorý
nám dal víno. Nepáčilo sa mu ani nadmerné spanie a v Zákonoch píše: „Kto spí,
130
nie je osožný na nič." Známy je aj jeho výrok: „Pravda je príjemnejšia ako akákoľvek
lichôtka." Iní uvádzajú, že to povedal o hovorení pravdy. V Zákonoch hovorí o pravde
takto: „Pravda je, priateľ môj, vec krásna a trvalá. Zdá sa však, že nie je ľahké presvedčiť o
tom ľudí." Ináč si želal zanechať na seba nejakú pamiatku, či už skrz priateľov, alebo skrz
svoje knihy. Zdržiaval sa však čo najďalej od styku s ľudom, ako uvádzajú niektorí autori.
41/
Platón umrel za okolností, ktoré som už uviedol. Jeho smrť pripadá na trinásty rok
Filippovho kráľovstva, ako uvádza aj Favorinus v 3. knihe Spomienok. Theopompos
spomína, že sa mu od neho dostalo po smrti pocty. Myronianos však v Paralelách spomína
Filónovu zmienku o tom, že kolovalo nejaké príslovie týkajúce sa Platónových vší, ako
keby bol zahynul týmto spôsobom. Bol pochovaný v Akadémii, kde strávil väčšinu
svojho života, venujúc sa filozofii. Preto bola jeho škola nazvaná školou akademickou.
Mal slávnostný pohreb, na ktorom sa zúčastnili všetci okolití občania. Zanechal testament
tohto znenia:
42/, 43/ piatón zanechal a odkázal toto: Pozemok v Ifistiadách, s ktorým susedí na severe cesta
vedúca od chrámu v Kefíziách, na juhu Héraklov chrám v Ifistiadách, na východe Archestratos z
Freár a na západe Filippos z dému Cholleíd. Nech nie je nikomu dovolené ani ho predať, ani
vymeniť, ale nech je, pokiaľ to bude možné, majetkom chlapca Adeimanta. Ďalej pozemok v
Eiresidách, ktorý som kúpil od Kallimacha, s ktorým susedí na severe a na východe Eurymedón z
dému Myr-rln/nu, na juhu Dcmostratos z dému Xypete a na západe Kefízos. Tri míny striebra,
striebornú misku v hodnote 165 drachiem, pohár v hodnote 45 drachiem, zlatý prsteň a zlatú
náušnicu, oboje v hodnote štyroch drachiem a troch obolov. Kamenár Eukleídes mi je dlžen tri
míny. Artcmídu prepúšťam na slobodu. Ako otrokov ponechávam Tychóna, Bikta, Apollonida a
Dionysia. Domáce zariadenie... Spisy, ktorých opisy má Demetrios. Nikomu nie som nič dlžný.
Opatrovníkmi mojej pozostalosti sú Speusippos, Demetrios, Hegias, Eurymedón, Kallimachos a
Thrasippos.
Takto znie jeho testament. Na jeho hrobe boli napísané tieto epigramy. Najprv:
Leží tu Aristokles, čo všetkých prevýšil ľudí múdrosťou svojou a taktiež
správanie skromné vždy mal. Akže kto z ľudí obdržal pre múdrosť
nadmernú chválu, najväčšiu požíva tento, neznajúc závisti sled. 44/ A
potom:
Zem síce skrýva telo Platóna vo svojom lone,
duša však vo večných sídlach blažených bohov má byt.
*P°66
 Jemu vzdávajú poctu aj šľachetní občania cudzí, pretože
šťastie mal vidieť, aký je nebeský svet. A iný z neskoršej
doby:
A.: Povedz mi, orol, čo vznášaš sa nad hrobom? Či azda hľadíš
na vzdušný domov, čo má tu niektorý blažený boh?
B.: Ja som obrazom duše Platóna, ktorá sa vzniesla
na Olymp, telo však jeho ukrýva atická zem.
45/
My sme zložili na neho tieto verše:
Akže by nebol Apolón splodil Platóna v Grécku,
či by sa choroby duší liečili pomocou kníh?
Lebo veď jeho syn Asklepios je lekárom tela,
zatiaľ čo nemocných lieči Platón, keď chorý je duch.
A iné na jeho smrť:
Apolón pre ľudí Asklepia a Platóna splodil;
tohoto k liečeniu duší, tamtoho k liečeniu tiel.
Počas svadobnej hostiny odišiel k mestu, čo založil sebe,
užijúc pre základ stavby nebeskú Diovu pláň.
To sú epigramy na neho.
46/, 47/ Ten0 žjakmi PP ij Speusippos z Atén, Xenokrates z Chalkedónu, Aristoteles zo
Stageiry, Filippos z Opuntu, Hestiaios z Perintu, Dión zo Syrakúz, Amyklos z Herakleje,
Erastos a Koriskos zo Skepsis, Timolaos z Kyzika, Euaión z Lampsaku, Pythón a
Herakleides z Ainu, Hippothales a Kallippos z Atén, Demetrios z Amfipolidy,
Herakleides z Pontu a mnohí iní a medzi nimi aj dve ženy, Lastheneia z Mantineje a
Axiothea z Fliuntu, ktorá podľa Dikaiarcha nosila mužské šaty. Niektorí tvrdia, že aj
Theofras-tos patril k jeho poslucháčom a Chamaileón uvádza aj rečníka Hyperida a
Lykurga. A podobne zaznamenáva aj Polemón. Sabinos k nim pridáva ešte Demosthena,
odvolávajúc sa vo 4. knihe svojho spisu Zbierka cvičení na Mnesistrata z Tasu. A je to
pravdepodobné.
Pretože si však, a plným právom, ctiteľkou Platóna a predovšetkým dávaš prednosť
a
poznaniu jeho filozofického učenia, pokladal som z potrebné podať ti aj charakteristiku
jeho učenia, usporiadanie jeho dialógov a metódu jeho postupu, nakoľko to bude možné,
v jednotlivostiach a v hlavných črtách, aby ti k tomu, čo som nahromadil o jeho živote,
nechý" bal výklad jeho učenia. Lebo ak by som ti mal vykladať všetko podľa jednotlivých
druhov, znamenalo by to - aby som použil staré príslovie - nosiť sovu do Atén.
67
48/ Vraví sa, že Zenón z Eley prvý písal dialógy Aristoteles v L knihe spisu O básnikoch
menuje Alexandra zo Styry alebo z Tea, ako spomína aj Favorinus v Spomienkach. Podľa
mojej mienky však Platón, ktorý priviedol tento druh písomníctva k dokonalosti, právom
si zasluhuje prvenstvo, a to nielen čo sa týka krásy, ale aj vynájdenia. A čo sa týka
dialógu, je to rozprava o nejakom filozofickom alebo politickom námete, ktorá sa vedie
vo forme otázok a odpovedí, pričom sa berie zreteľ na charakter vystupujúcich osôb a na
rečovú úpravu. Dialektika je potom umenie viesť rozhovor, pričom alebo niečo
vyvraciame, alebo dokazujeme, a to na základe otázok a odpovedí ostatných účastníkov
rozhovoru.
49/
Platónósky dialóg má dve základné formy: je diegetický (návodný) a zatetický
(skúšobný). Diegetický sa rozdeľuje ďalej na dva druhy, teoretický a praktický.
Teoretický dialóg sa ďalej delí na filozofický a logický, dialóg praktický zasa na etický a
politický. Aj dialóg zetetický má dva základné druhy, gymnastický (cvičný), v ktorom ide
o cvičenie, a agonistický (bojový), v ktorom ide o zápas. Gymnastický sa ďalej rozdeľuje
na maieu-tický (pôrodnícky) a pokusný (peirastický), kým dialóg agonistický sa roz-
deľuje ďalej na dokazujúci a vyvracajúci.
50/, 51/ j\jje je mj neznáme, že niektorí rozlišujú dialógy iným spôsobom, totiž že jedny
sú dramatické, druhé výpravné a iné zmiešané, no termíny, ktoré používajú pri tomto
rozlíšení, svedčia skôr o hľadisku literárnom ako filozofickom. Medzi fyzické dialógy
patrí napríklad Timaios; medzi logické Politikos, Kratylos, Parmenides a Sofistes; medzi
etické Apológia, Kritón, Faidón, Faidros, Symposion, Menexenos, Kleitofón, Listy, Filebos,
Hipparchos a Rivali; medzi politické patrí Ústava, Zákony, Minos, Epinomis a dialóg o
Atlantíde; k pôrodníckym patria obaja Alkibiadovia, Thcages, Lysis a Laches; medzi pei-
rastické (pokusné) patrí Euthyfrón, Menón, Ión, Charmides a Theaitetos; medzi dokazujúce
patrí napríklad Protagoras a medzi vyvracajúce Euthydemos, Gorgias a obaja Hippiovia.
Týmto sme povedali dosť o podstate dialógu a jeho rozličných druhoch.
Pretože sa však často vedú spory o tom, či bol Platón dogmatikom, ako tvrdia jedni, a
či ním nebol, ako tvrdia druhí, preberme aj túto otázku. Sám výraz byť dogmatikom
znamená dávať dogmy, tak ako výraz byť zákonodarcom znamená dávať zákony. No
výraz dogma sa používa v dvoch zmysloch; označuje sa ním jednak vec, o ktorej
vyslovujeme určitú mienku, jednak mienka sama.
52
/ Z nich prvé je skúmaný problém, druhé vlastné presvedčenie. Platón
*&>133
teda podáva výklad o tom, o čom mal jasnú mienku, a vyvracia nesprávne mienky a
zdržuje sa úsudku o veciach, ktoré neboli jasné. Svoje vlastné názory vykladal
prostredníctvom štyroch osôb, Sokrata, Timaia, Aténskeho hosťa a Elejského hosťa. Za
týmito cudzincami sa však neskrýva Platón a Parmenides, ako sa niektorí nazdávali, ale
fiktívne nepomenované osoby, pretože aj to, čo vkladá do Sokratových a Timaiových úst,
sú jeho vlastné názory. Nesprávne názory, ktoré chcel vyvrátiť, vkladal do úst ľudí, ako
napríklad Thrasymacha, Kallikla, Pola, Gorgia, Protagora, Hippia, Euťhy-dema a
podobných.
53/, 54/, 55/ prl dokazovaní niečoho najčastejšie používa indukciu, no nie jednoduchú,
ale dvojitú. Indukcia je úsudok, v ktorom sa na základe určitých pravdivých prípadov
uzatvára ako pravdivé niečo iné podobné. Sú dva druhy indukcie, jeden na základe
kontradikcie, druhý na základe dôsledku. Pri indukcii na základe kontradikcie pri každej
odpovedi na otázku vychádza protirečenie. Napríklad: „Môj otec je alebo iný ako tvoj
otec, alebo je ten istý. Ak je však tvoj otec iný ako môj otec, tým, že je iný ako otec, nie je
otcom. Ak je však ten istý ako môj otec, tým, že je ten istý ako môj otec, je mojím otcom."
Iný príklad: „Ak človek nie je živočíchom, je alebo kameňom, alebo drevom. Nie je však
kameňom ani drevom; má totiž dušu a pohybuje sa sám od seba: je teda živočíchom. Ak
však je živočíchom - a živočíchom je aj pes či vôl -, bude potom človek živočíchom, a teda
aj psom o volom." Toto je druh indukcie na základe kontradikcie a dišputy, ktorý však
nepoužíval na podanie svojich názorov, ale na vyvrátenie názorov iných. Indukcia na
základe dôsledku je dvojaká. Pri jednej sa zvláštne dokazuje pomocou zvláštneho, pri
druhej sa dokazuje všeobecné pomocou zvláštneho. Prvú formu používajú rečníci, druhú
dialektici. Pri prvej ide napríklad o otázku, či tento človek spáchal vraždu. Dôkazom
bude, ak v tom čase našli na ňom stopy po krvi. Toto je rečnícky druh indukcie, pretože
rečníci sa zaoberajú vecami zvláštnymi a nie všeobecnými. Nejde im o spravodlivosť ako
takú, ale o jednotlivé spravodlivé veci. Druhá forma je dialektická a pri nej treba najprv
dokazovať všeobecné pomocou zvláštneho. Tak je to napríklad pri otázke, či je duša
smrteľná a či mŕtvi znovu nadobúdajú život, ako sa to dokazuje v dialógu O duši
pomocou všeobecného súdu, že totiž protichodné vzniká z protichodného. A toto
všeobecné tvrdenie vyplýva zase z niektorých zvláštnych tvrdení, napríklad, že spánok
vzniká z bdenia a obrátene, väčšie z menšieho a obrátene. Túto formu indukcie používal
Platón na podanie svojich názorov.
134 <Q
56/ Za dávnych čias hral v tragédii celú hru najprv len zbor a neskôr, aby mal zbor
nejakú prestávku, zaviedol Thespis prvého herca. Aischylos zaviedol druhého a Sofokles
tretieho herca, čím tragédia dosiahla svoje dovŕšenie; podobne aj pôsobnosť filozofie bola
spočiatku obmedzená len na oblasť fyziky; ako druhú oblasť pridal Sokrates etiku a ako
tretiu Platón dialektiku, čím zároveň doviedol filozofiu k vrcholnému stupňu. Thrasylos
uvádza, že Platón vydával svoje dialógy na spôsob tragických tetralógií. Tragickí básnici
totiž súťažili štyrmi hrami (na Dionýzie, Lenaje, Panaténaje a na Sviatok hrncov), z
ktorých štvrtá bola satira. Tieto štyri hry sa nazývali tetralógiou.
57/, 58/ Všetkých pravých Platónových dialógov bolo podľa Thrasyla 56, ak berieme do
úvahy rozdelenie Ústavy na desať a Zákonov na dvanásť kníh. O Ústave hovorí Favorinus v
2. knihe Rozmanitej histórie, že ju takmer celú možno nájsť v Protagorových Antílogikách.
Tetralógií je deväť, ak rátame Ústavu len za jeden a takisto Zákony len za jeden dialóg.
Prvá tetralógia pozostáva z dialógov, ktoré majú spoločný námet; chce ukázať, aký má
byť život filozofa. Každý dialóg má dvojitý nadpis, jeden podľa mena osoby, ktorá v
dialógu vystupuje, druhý podľa námetu dialógu. V prvej tetralógií je prvým dialógom
Euthyfrón alebo o zbožnosti; je to dialóg peirastický; druhým je Apológia, etický dialóg;
tretím je Kritón alebo o tom, čo treba robiť, dialóg etický; štvrtým je Faidón alebo o duší, dialóg
etický. Druhá tetralógia sa začína dialógom Kratylos alebo o správnosti mien, dialóg logický;
za ním je Theaitetos alebo o vedení, dialóg peirastický; Sofistcs alebo o siicne, dialóg logický;
Politi-kos alebo o kráľovstve, dialóg logický. Tretia tetralógia sa začína dialógom Parmenides
alebo o ideách, dialóg logický; Filebos alebo o rozkoši, dialóg etický; Symposion alebo o dobre,
dialóg etický; Faidros alebo láske, dialóg etický.
59/
Štvrtá tetralógia sa začína dialógom Alkibiades alebo o prirodzenosti ladí, dialóg
maieutický; Alkibiades druhý alebo o modlitbe, dialóg maieutický; Úipparchos alebo
ziskuchtivý, dialóg etický; Rivali alebo o filozofii, dialóg etický. Piata tetralógia sa začína
dialógom Thcages alebo o filozofii, dialóg maieutický; Charmides alebo o umiernenosti, dialóg
peirastický; Laches alebo o udatnosti, dialóg maieutický; Lysis alebo o priateľstve, dialóg
maieutický. Šiesta tetralógia sa začína dialógom Euthydemos alebo milovník svárov, dialóg
vyvracajúci; Protagoras alebo sofisti, dialóg dokazujúci; Gorgias alebo o rečníctve, dialóg
vyvracajúci; Menón alebo o cnosti, dialóg peirastický.
60/, 61/ Siedma tetralógia sa začína dialógom Hippias prvý a druhý -v prvom je časť
názvu „alebo o kráse", v druhom „alebo o lži", oba sú dialó-
<&°135
gy vyvracajúce; Ión alebo o lliade, dialóg peirastický; Menexenos alebo pohrebná reč, dialóg
etický Na začiatku ôsmej tetralógie je dialóg Kleitofón alebo úvod do filozofie, dialóg etický;
Ústava alebo o spravodlivosti, dialóg politický; Timaios alebo o prírode, dialóg fyzický; Kritias
alebo história Atlantídy, dialóg etický. Na začiatku deviatej tetralógie je dialóg Minos alebo o
zákone, dialóg politický; Zákony alebo o zákonodarstve, dialóg politický; Epinomis alebo nočné
zhromaždenie alebo filozof, dialóg politický. Listy, v počte trinásť, sú etické. V Listoch použil
formulu „veľa zdaru", kým Epikuros „dobré žitie" a Kleón „veľa radosti". Jeden z nich
adresoval Aristodemovi, dva Archytovi, štyri Dionysiovi, jeden Hermiovi, Erastovi a
Koriskovi, jeden Leodamantovi, jeden Diónovi, jeden Perdikkovi a dva Diónovým
priateľom. Toto je rozdelenie jeho dialógov, ako ho urobil Thrasylos a niektorí iní.
62
/ Niektorí iní však, a medzi nich patrí aj gramatik Aristofanes, zaraďujú jeho dialógy
do trilógií. Do prvej zaraďujú Ústavu, Timaia a Kritia; do druhej Sofistu, Politika a Kratyla;
do tretej Zákony, Minoa a Epinomidu; do štvrtej Theaiteta, Euthyfróna a Apológiu; do piatej
Kritóna, Faidóna a Listy. Ostatné zaraďujú separátne a bez zachovania poradia. Niektorí
kritici začínajú, ako sme už povedali, Ústavou, iní väčším Alkibiadom, iní Theagom, niektorí
Tima-iom, iní Faidrom a iní zasa Theaitetom. Mnohí začínajú Apológiou. Za nepravé sa
pokladajú podľa všeobecnej mienky dialógy: Midón alebo vychovávateľ koni, Eryxias alebo
Erasistratos, Alkyón, dialógy akefalické alebo Sizyfos, Axio-chos, Fajákovia, Demodokos,
Lastovička, Siedmy deň a Epimenides. Z nich Alkyón pochádza, ako sa zdá, od istého Leonta,
ako hovorí Favorinus v 5. knihe Spomienok.
63
/ Platón používal rozličné termíny, aby neučení nepochopili ľahko jeho náuku. Za
múdrosť v najvlastnejšom a najprísnejšom zmysle pokladá vedu o veciach, ktoré sú
predmetom len nášho myslenia a skutočne existujú, vedu, ktorá, ako sám vraví, sa týka
boha a duše oddelenej od tela. No vo vlastnom zmysle nazýva múdrosťou aj filozofiu,
ktorá mu je túžbou po božskej múdrosti. Múdrosťou sa však u neho nazýva spoločne aj
každý druh skúsenosti, napríklad nazýva múdrym umelca. Používa tiež tie isté termíny
na označenie rozličných vecí. Tak nachádzame u neho výraz zlý ifaúlos) vo význame
jednoduchý (haplus), práve tak ako je to aj v Euripidovom Likymniovi, kde sa o Heraklovi
hovorí takto:
]e prostý ifaúlos), neuhladený, no vyniká
v najväčších veciach, múdrosť v činoch podáva,
no nie je zbehlý v rečníctve.
<^> 236
64/ Platón používa toto slovo niekedy aj vo význame zlý a niekedy aj vo význame
malý. Často však používa aj rozličné termíny na vyjadrenie tej j Stej veci. Tak ideu nazýva
tvarom (eidos), rodom (genos), vzorom (para-if['/\'"i")/ princípom (arche) a príčinou (aition).
Používa však na vyjadrenie tej istej veci aj opačné výrazy. Tak to, čo je vnímateľné
zmyslom, nazýva hneď súcnom, hneď nesúcnom; súcnom preto, lebo vzniká, nesúcnom
preto, lebo sa ustavične premieňa. O idei vraví, že sa ani nehýbe, ani neo stáva v pokoji.
Takisto je to aj s jedným a s mnohým. A takto to robil pri mnohých veciach.
65/ Výklad jeho náuky zahŕňa v sebe tri veci: najprv treba vyložiť zmysel a význam
každého miesta; potom, prečo to povedal, či na potvrdenie predchádzajúceho, alebo na
osvetlenie svojej mienky, či na podanie svojich doktrín, alebo na vyvrátenie účastníka
rozhovoru; a po tretie, či to povedal správne.
66/ pretože v jeho knihách sú pripojené kritické znamienka, patrí sa, aby sme povedali
niečo aj o nich. Znamienko X sa kladie na označenie zvláštnych výrazov, rečníckych figúr
a vcelku pri výrazoch, charakteristických pre Platóna; Diplé ( < ) sa dáva na označenie
náuky a názorov Platónových; X s bodkami (-X-) sa dáva na označenie vybraných miest a
slohových okrás; diplé s bodkami (<•) sa dáva na označenie opráv niektorých kritikov;
obe-los, čiže pomlčka s bodkami ( 4- ) sa dáva na označenie miest, ktoré sú prav-
depodobne nepravé; antisigma s bodkami (■)•) sa dáva na označenie zdvo-jenín a
prehodenia písmen; bleskovka ( — )sa dáva na označenie filozofickej školy; hviezdička
( * ) na označenie zhody názorov; obelos alebo pomlčka ( - ) sa dáva na označenie
atetovaných miest. Toľko o kritických znamienkach a o počte jeho kníh. Antigonos z
Karystu hovorí v spise O Ze-nónovi, že ak niekto chcel čítať Platónove spisy v novom
vydaní, musel platu ich majiteľovi poplatok.
67//
Jeho názory boli tieto: Vravel, že duša je nesmrteľná, že sa prevteľuje do mnohých
tiel a jej princíp je aritmetický, kým princíp tela je geometrický. Definoval ju ako ideu
životného dychu, rozšíreného na všetky strany. Vravel 0 nej, že sa hýbe sama od seba a že
sa skladá z troch častí: rozumová časť sídli v hlave, srdnatá v srdci a žiadostivá v
končinách pupka a pečene.
68/
Zo stredu zviera telo zo všetkých strán akoby v kruhu, skladá sa z elementov a
rozdelená súc v harmonických intervaloch tvorí dva kruhy, ktoré sa dotýkajú. Vnútorný
je rozdelený na šesť častí a vytvára dovedna sedem kruhov. Vnútorný kruh sa pohybuje
pozdĺž uhlopriečky naľavo, kým von-
\^>237<^>
kajší sa pohybuje v smere strany (štvorca) napravo. Preto má prevahu, keďže je jediným
kruhom, lebo druhý vnútorný je rozdelený. Prvý je kruh totožnosti, ostatné sú kruhmi
rozličnosti; uvádza, že prvý je pohybom duše, kým druhý je pohybom celého vesmíru a
planét.
69/, 70/ Quga, rozdelená takto harmonicky od stredu až po najzadnejší kraj, poznáva
súcno a je v harmonickom vzťahu so všetkým, pretože má v sebe harmonicky
usporiadané elementy. Keď sa kruh rozličnosti otáča správne, vzniká mienka, kým
vedenie sa dostavuje na základe správneho pohybu kruhu totožnosti. Platón uviedol dva
princípy všetkých vecí-boha a látku; boha nazýva aj rozumom a príčinou. Látka je vraj
celkom beztvár-na, neohraničená a vznikajú z nej zložené veci. Vraví o nej, že kedysi sa
pohybovala neusporiadane, že ju však boh zhromaždil na jedno miesto, pretože sa
nazdával, že poriadok je lepší ako neporiadok. Táto látka sa zmenila na štyri elementy:
oheň, vodu, vzduch a zem; z nich vznikol sám svet a všetko, čo je v ňom. Vraví, že len
zem z nich nepodlieha zmene, a vysvetľuje to tým, že tvary, z ktorých sa skladá, sú
odlišné. Ostatné elementy sa totiž podľa neho skladajú z rovnorodých tvarov -
nerovnoramen-né pravouhlé trojuholníky, z ktorých sa skladajú, majú u všetkých jeden a
ten istý tvar - kým trojuholníky, z ktorých sa skladá zem, majú osobitný tvar. Element
ohňa má tvar ihlanu, element vzduchu tvar osemstenu a element vody tvar dvadsaťstenu,
kým element zeme má tvar kocky. To je príčina, prečo sa ani zem nemení na ostatné
elementy, ani ony na zem.
71
/ Tieto elementy nie sú oddelené, každý má svoje vlastné miesto, pretože kruhovitý
pohyb stláča malé časti a zatláča ich do stredu, kde sa držia dovedna, kým veľké časti
zasa oddeľuje. Preto tým, že menia svoje tvary, menia aj miesto, na ktorom sa nachádzajú.
72//
Svet bol stvorený len jeden a že ho boh stvoril, možno pochopiť aj zmyslami. Je
oživený, pretože to, čo je živé, je lepšie ako to, čo nie je živé. A toto dielo sa pokladá za
výtvor tvorcu, ktorý je najvyšším dobrom. Bol stvorený jeden a nie neobmedzený počet,
pretože aj vzor, podľa ktorého ho urobil, je len jeden. Má tvar gule, pretože aj jeho tvorca
má tento tvar. Zahŕňa totiž v sebe všetky ostatné živé bytosti tak, ako jeho stvoriteľ zahr-
ňuje v sebe tvary ich všetkých. Je hladký a nemá okolo seba nijaký ústroj, pretože ho
vôbec nepotrebuje. Okrem toho je nezničiteľný, lebo sa nemôže rozložiť takisto ako sám
boh. Boh je príčinou všetkého stvorenia, pretože dobro už svojou prirodzenosťou plodí
dobro a príčinou stvorenia sveta nemôže byť niečo iné, keďže príčinou stvorenia
najkrajšej zo stvorených
vecí môže byť len najlepšia z pomyselných príčin. Takýto je však len boh, a pretože svet
je podobný tomu najlepšiemu, ako najkrajší nemôže byť podobný nijakej zo stvorených
vecí, ale len bohu.
73
/ Svet je zložený z ohňa, vody, vzduchu a zeme. Z ohňa preto, aby bol viditeľný; zo
zeme preto, aby bol pevný; z vody a vzduchu preto, aby bol úmerný - lebo tuhé telesá
majú tú vlastnosť, že vytvárajú úmeru s dvoma strednými členmi na vytvorenie celku - a
zo všetkých preto, aby bol dokonalý a nezničiteľný.
Čas bol stvorený ako obraz večnosti, a pretože svet ostáva vždy v poko ji, čas spočíva v
pohybe sveta. Lebo aj noc, deň, Mesiac a všetko podobné sú časti času. Preto bez
prirodzenosti sveta by nebolo času, keďže čas existuje len odvtedy, ako bol stvorený svet.
74/, 75/ y \j-,v vznikol čas, bolo stvorené Slnko, Mesiac a planéty. Aby však počet
ročných období bol celkom zrejmý a aby živé bytosti mali účasť na počte, boh rozžal
slnečné svetlo. Mesiac sa pohybuje v kruhu nad Zemou, ďalej za ním je kruh Slnka a na
miestach, ktoré sú ešte vyššie, sú kruhy planét. Svet je úplne oživený, pretože je pevne
spätý so živým pohybom. Aby však svet bol dovedený k dokonalosti a stal sa podobným
onomu pomyselnému živočíchovi, boli stvorené aj ostatné živé bytosti. A pretože ich mal
on, mal ich mať aj svet. Má teda bohov, ktorých prirodzenosť je z väčšej časti ohnivá. Ináč
sú tri rody živých bytostí: lietajúce, vodné a pozemské. Zem je zo všetkých bohov na
svete najstaršia a bola vytvorená, aby sa uskutočnila zámena dňa a noci. Nachádza sa v
strede vesmíru, a preto sa pohybuje okolo stredu. A pretože sú dve príčiny, z toho podľa
neho vyplýva, že pôvod jedných vecí treba hľadať v rozume, pôvod druhých v nevyhnut-
nosti. Z tej pochádza vzduch, oheň, zem a voda, ktoré nie sú elementárni v pravom
zmysle slova, ale vecami schopnými prijímať tvary. Sú zložené z trojuholníkov a
rozkladajú sa na ne. Ich elementárni sú pravouhlé trojuholníky s nerovnakými
odvesnami a rovnoramenné pravouhlé trojuholníky.
76/, 77/ gu tec)a počiatkom a príčinou dve uvedené veci, ktorých vzorom je boh a látka.
Látka je nevyhnutne beztvará, ako je to aj pri ostatných veciach, schopných prijímať
tvary. Ich príčinou je nevyhnutnosť, lebo tým, že berú nejakým spôsobom účasť na
ideách, tvoria súcna a pre nerovnakosť ich spôsobilosti dávajú sa do pohybu a svojím
pohybom uvádzajú do pohybu veci, ktoré z nich vznikajú. Tieto masy sa spočiatku
pohybovali neusporiadane a bez rozumového dôvodu, keď však začali vytvárať svet, stali
sa
pričinením boha podľa možnosti symetrickými a usporiadanými. Lebo tieto dve príčiny
boli už pred stvorením sveta a ako tretia bolo vznikanie; neboli však ešte jasné, ale len
akési stopy bez pevného usporiadania. Keď však vznikol svet, usporiadali sa aj ony. Svet
vznikol zo všetkých existujúcich telies. Platón verí, že boh práve tak ako duša je
netelesný, lebo takto sa najlepšie uchraňuje pred zánikom a strasťami. Čo sa týka ideí,
robí ich, ako som už povedal, príčinami a princípmi preto, lebo také isté, ako sú ony, sú aj
veci tohto sveta.
78/, 79/ Q dobre a zle mal takúto mienku: Cieľom človeka je stať sa podobným bohu.
Cnosť sama stačí k blaženosti, potrebuje však ešte pomoc telesných predností, ako sily,
zdravia, zdravých zmyslov a podobne. Potrebuje však aj vonkajšie prednosti, ako
bohatstvo, urodzený pôvod a slávu. No mudrc bude blažený aj bez týchto vecí. Bude sa
zúčastňovať na politickom živote, ožení sa a nebude prestupovať ustanovené zákony.
Podľa možnosti bude dávať zákony svojej obci, ak, pravda, neuvidí, že stav vecí je celkom
beznádejný pre priveľkú skazenosť ľudu. Platón sa nazdáva, že bohovia dozerajú na
ľudské záležitosti a že existujú daimoni. On prvý definoval pojem krásy ako niečoho, čo je
v tesnom spojení s tým, čo je chváli-tebné, rozumné, užitočné, vhodné a harmonické. A
všetky tieto veci sú v spojení s tým, čo prislúcha prírode a je s ňou v zhode.
8
°/ Rokoval aj o správnosti slov a bol prvý, kto uviedol do systému metódu správne
odpovedať a klásť otázky a sám ju v hojnej miere použil. Vo svojich dialógoch uvádzal aj
spravodlivosť ako božský zákon, pretože takto má vraj viac sily priviesť ľudí ku konaniu
spravodlivých činov, keďže sa zločinci musia báť, že budú potrestaní aj po smrti. Preto sa
tiež niektorým zdalo, že je priveľkým milovníkom mýtov, keďže do svojich spisov
povkladal takéto príbehy preto, aby záhadnými narážkami na posmrtný život odviedol
ľudí od páchania nespravodlivosti. Toľko o jeho náuke.
Veci rozdeľoval podľa Aristotela týmto spôsobom: Z dobier jedny spočívajú v duši,
druhé v tele, iné sú mimo nás. Tak spravodlivosť, rozvaha, odvážnosť a umiernenosť sú
dobrá duševné; krása, pekný vzrast, zdravie a sila sú dobrá telesné; priatelia, šťastie vlasti
a bohatstvo sú dobrá vonkajšie.
81//
Sú teda tri druhy dobier, duševné, telesné a vonkajšie. Sú takisto tri druhy
priateľstva: priateľstvo prirodzené, priateľstvo s druhmi a priateľstvo s cudzími.
Prirodzeným nazývame to priateľstvo, ktoré spája rodičov s deťmi a príbuzných medzi
sebou. Tohto priateľstva sa dostalo aj ostatným živočíchom. Priateľstvom s druhmi
nazývame také priateľstvo, ktoré vzni-
*&°140<*&
ká zo styku a nemá nič spoločného s rodom, napríklad priateľstvo Pylada s Orestom.
Priateľstvo s cudzími ľuďmi je priateľstvo, ktoré sa uzaviera s cudzími ľuďmi na základe
odporučenia alebo listov. Je teda priateľstvo alebo prirodzené, alebo s druhmi, alebo s
cudzími ľuďmi. Niektorí pripájajú ešte ako štvrté priateľstvo erotické.
82/, 83/ je päť druhov štátneho zriadenia: demokracia, aristokracia, oligarchia,
kráľovstvo a tyrania. Demokratické zriadenie je také, keď v obciach vládne ľud, sám si
volí úradníkov a ustanovuje zákony. Aristokracia je také zriadenie, keď nevládnu ani
bohatí, ani chudobní, ani slávni ľudia, ale na čele obce sú najlepší. Oligarchia je také
zriadenie, keď sa úradníci volia podľa majetku, pretože bohatých je menej ako
chudobných. Čo sa týka kráľovstva, je dvojaké: možno ho získať na základe zákona alebo
na základe rodu. V Kartágu je kráľovstvo na základe zákona, pretože tam si možno úrad
kráľa kúpiť; v Sparte a Macedónii je kráľovstvo rodové, pretože kráľmi sa stávajú
členovia niektorého rodu. Tyrania je také politické zriadenie, keď sa občania podvodom
alebo násilím dostanú pod moc človeka, ktorý nad nimi vládne. Štátne zriadenie môže
byť teda demokratické, aristokratické, oligarchické, kráľovstvo alebo tyrania.
Sú tri druhy spravodlivosti: prvá sa vzťahuje na bohov, druhá na ľudí a tretia na
mŕtvych. Lebo tí, ktorí prinášajú predpísané obety a vykonávajú náboženské povinnosti,
správajú sa zrejme zbožne k bohom. Tí, ktorí splácajú dlžoby a vracajú zálohy, prejavujú
spravodlivosť voči ľuďom. A naostatok tí, ktorí sa starajú o hroby, prejavujú zrejme
spravodlivosť voči mŕtvym. Sú teda tri druhy spravodlivosti: spravodlivosť voči bohom,
voči ľuďom a voči mŕtvym.
84
/ Sú tri druhy vedenia: prvé je praktické, druhé tvorivé, tretie teoretické. Stavanie
budov a lodí je vedením tvorivým, pretože dielo, ktoré je ich produktom, možno vidieť.
Umenie štátnické, hra na flaute alebo na gitare a iné podobné umenia patria do vedenia
praktického, lebo hoci ich výtvory nemožno vidieť, predsa niečo konajú, pretože flautista
a gitarista hrajú a politik spravuje obec. Geometria, umenie o harmónii a astronómia
patria do vedenia teoretického, lebo ani nič nekonajú, ani netvoria, ale geometer skúma
vzájomný pomer čiar, hudobník sa zaoberá zvukmi a astronóm pozoruje hviezdy a svet.
Vedenie je teda jednak teoretické, jednak praktické a jednak tvorivé.
85//
Je päť druhov lekárstva: farmácia, chirurgia, dietetika, diagnostika a boetetika, čiže
poskytovanie pomoci. Farmácia sa zaoberá liečením nedu-
's?* 141
hov pomocou liekov; chirurgia sa zaoberá uzdravovaním chorých tým, že ich lekári alebo
režú, alebo vypaľujú; dietetika je veda o odstraňovaní neduhov diétou; diagnostika sa
zaoberá zisťovaním choroby a boetetika sa zaoberá odstraňovaním bolesti okamžitým
zásahom. Teda druhmi lekárstva sú farmácia, chirurgia, dietetika, diagnostika a
boetetika.
86/
Zákony sa rozdeľujú na dvoje: na zákony písané a zákony nepísané. Zákony,
ktorými sa spravujeme v obciach, sú zákony písané. Naproti tomu zákon, ktorý spočíva
len na zvyku, nazýva sa nepísaným zákonom. Taký je napríklad zákon, že nemáme
vychádzať nahí na námestie a nemáme nosiť ženské šaty. Niet totiž zákona, ktorý by to
zakazoval, a predsa to nerobíme, pretože nám v tom bráni nepísaný zákon. Sú teda dva
druhy zákonov, písaný a nepísaný.
87/
Je päť druhov rečí: prvá je reč, ktorou hovoria politici na zhromaždeniach ľudu a
nazýva sa politickou rečou. V druhej píšu rečníci svoje chválospevy, potupy a obžaloby a
nazýva sa rečníckou rečou; tretia je reč, ktorou hovoria medzi sebou jednoduchí ľudia, a
nazýva sa hovorovou rečou; iná je reč, ktorou hovoria tí, ktorí sa stručne pýtajú, a tí, ktorí
dávajú odpovede na otázky; táto reč sa nazýva dialektickou rečou. Piata je reč, ktorú
používajú umelci a remeselníci, keď hovoria medzi sebou o svojom umení, a nazýva sa
technickou rečou. Je teda päť druhov reči: reč politická, rečnícka, hovorová, dialektická a
technická.
88
/ Sú tri druhy hudobného umenia. Pri prvom sa používajú iba ústa ako pri speve; pri
druhom sa používajú aj ústa, aj ruky ako pri kitaródii; pri treťom sa používajú len ruky
ako pri kitaristike. Sú teda tri druhy hudobného umenia, pomocou úst, pomocou úst a
rúk a pomocou rúk.
8y
/ Sú štyri druhy urodzenosti. Prvý druh je, keď ide o ľudí, pochádzajúcich z hodných
a spravodlivých predkov; v takomto prípade ich potomkov nazývame urodzenými.
Druhý druh je, keď ide o ľudí, ktorých predkovia boli vládcami alebo úradníkmi; aj ich
potomkov nazývame urodzenými. Tretí druh je, keď ide o ľudí, ktorých predkovia sa
preslávili napríklad vo vojenskom umení alebo víťazstvom v atletických hrách; aj ich
potomkov nazývame urodzenými. Štvrtý druh je, keď ide o ľudí, ktorí sa vyznamenali
ušľachtilosťou ducha a veľkodušnosťou. Aj takýchto nazývame urodzenými a tento druh
urodzenosti je zo všetkých najlepší. Možno teda byť urodzeným alebo po hodných
predkoch, po predkoch, ktorí vládli, po predkoch, ktorí sa preslávili, a na základe vlastnej
statočnosti.
Sú tri druhy krásy. Po prvé, krása chválitebná, napríklad vnímateľná
142 "^r*
telesná krása. Po druhé, krása upotrebiteľná, napríklad nástroj, dom a iné podobné veci
sú krásne pre svoju upotrebiteľnosť. A nakoniec, krásne sú veci, ktoré sú užitočné
vzhľadom na zákony a životné potreby a všetko podobné. Týka sa teda krásy alebo
chvály, alebo upotrebiteľnosti, alebo užitočnosti.
9,)
/ Duša sa delí na tri časti: jedna jej časť je rozumová, druhá žiadostivá a tretia srdnatá.
Činnosťou rozumovej časti duše sa radíme, uvažujeme, rozmýšľame a konáme podobné
úkony. Činnosťou žiadostivej časti duše túžime po jedle, telesnom obcovania ostatných
takýchto úkonoch. Srdnatá časť duše je príčinou našej odvahy, radovania sa, žialenia a
hnevu. Časťami duše teda sú časť rozumová, časť žiadostivá a časť srdnatá.
91
1 Dokonalá cnosť má štyri druhy: rozvážnosť, spravodlivosť, udatnosť a
umiernenosť. Z nich rozvážnosť je príčinou toho, že správne konáme svoje veci.
Spravodlivosť je príčinou toho, že postupujeme spravodlivo pri nažívaní s ľuďmi a pri
vykonávaní obchodných záležitostí. Udatnosť spôsobuje, že sa v nebezpečenstvách a za
hrozných okolností nedávame na útek, ale vytrvávame na mieste. Umiernenosť
spôsobuje, že ovládame svoje žiadosti a neslúžime nijakej rozkoši, ale žijeme
usporiadaným životom. Druhmi cnosti teda sú rozvážnosť, spravodlivosť, udatnosť a
umiernenosť.
92
/ Je päť druhov vlády. Prvá vyplýva zo zákona, druhá je prirodzená, tretia vyplýva
zo zvyku, štvrtá sa získava rodom a piata násilím. Úradníci v obci, ak boli zvolení
občanmi, vládnu podľa zákona. Na základe prirodzenosti vládnu samci, a to nielen
medzi ľuďmi, ale aj u ostatných živočíchov, pretože samci všade ovládajú samice. Vláda
zo zvyku je taká, akú majú vychovávatelia nad deťmi a učitelia nad žiakmi. Vládou
dedičnou vyplývajúcou z rodu sa nazýva asi taká vláda, akú majú lakedaimonskí králi,
pretože kráľovský úrad dedil niektorý rod. Tým istým spôsobom vládnu králi aj v
Macedónii, pretože aj tam sa kráľovský úrad nadobúdal rodom. A napokon sú ľudia,
ktorí si získali vládu násilím alebo podvodom a vládnu občanom proti ich vôli. Takejto
vláde sa hovorí násilná vláda. Je teda vláda zákonitá, prirodzená, podľa zvyku, dedičná a
násilná.
93/, 94/ je gesť druhov rečnenia. Lebo keď rečníci vyzývajú do boja alebo na spojenectvo
proti niekomu, takýto druh sa nazýva nahováraním; keď však žiadajú, aby sa nebojovalo
a nešlo na pomoc proti niekomu, ale naopak, aby sa žilo v mieri, takýto druh rečnenia je
odhováraním. Tretí druh rečnenia je, keď niekto hovorí, že mu dakto robí krivdu a
pripisuje mu mnohé zlá; takýto druh sa nazýva obžalobou. Štvrtý druh rečnenia je, keď
*&°143
niekto sám vyhlasuje, že nespáchal nijaké bezprávie a ani nevykonal nijaký iný
nemiestny čin; takýto druh rečnenia sa volá obhajobou. Piaty druh rečnenia je, keď
niekto o niekom pekne hovorí a vyhlasuje ho za dobrého a čestného človeka; takýto druh
sa volá chválospevom. Šiesty druh rečnenia je, keď niekto vyhlasuje niekoho za zlého;
takýto druh rečnenia sa nazýva pamfletom. Druhom rečnenia je teda chválospev,
pamflet, nahováranie, odhováranie, obžaloba a obhajoba.
95/
Pri správnom hovorení sa berie ohľad na štyri veci: po prvé, čo treba hovoriť, po
druhé, koľko treba hovoriť, po tretie, s kým treba hovoriť a po štvrté, kedy treba hovoriť.
Ak berieme zreteľ na to, čo treba hovoriť, tu je odpoveď: to, čo bude na prospech
hovoriacemu a počúvajúcemu. Pri ohľade na to, koľko treba hovoriť, je odpoveď: ani
viac, ani menej ako stačí. Ak berieme ohľad na to, s kým treba hovoriť, tu je odpoveď: ak
budeš hovoriť so staršími, musíš upraviť svoju reč tak, akoby hovorili starší; ak však
budeš hovoriť s mladšími, musíš ju upraviť tak, akoby hovorili mladší. A napokon, keď
berieme ohľad na to, kedy treba hovoriť, tu je odpoveď: ani prv, ani neskôr. Kto
prehliadne niektorý z týchto ohľadov, dopustí sa chyby a nebude hovoriť správne.
9Ŕ/
Sú štyri druhy dobročinnosti. Možno ju totiž vykonávať buď pomocou peňazí,
alebo osobnou službou, alebo pomocou vedomostí, alebo pomocou rečí. Peniazmi koná
dobrodenie, ak niekto pomôže z finančnej núdze tomu, kto je v tiesni. Osobnými
službami si preukazujú ľudia navzájom dobrodenie vtedy, keď osobne poskytujú pomoc
tým, ktorí sú napadnutí. Pomocou vedomostí preukazujú dobrodenie tí, ktorí ako
vychovávatelia, lekári a učitelia konajú niečo dobré. Konečne rečou konajú dobrodenie tí,
ktorí prichádzajú na súd pomáhať iným a povedia za nich nejakú účinnú reč. Sú teda
štyri druhy dobročinnosti: pomocou peňazí, osobnou službou, pomocou vedomostí a
pomocou reči.
97/
Veci môžu dosiahnuť svoje uskutočnenie štvorakým spôsobom. Po prvé, veci
dosahujú svoje uskutočnenie zákonom, napríklad keď sa odhlasuje nejaký návrh a z
moci zákona sa uskutoční. Po druhé, veci dosahujú svoje uskutočnenie prirodzeným
spôsobom, napríklad deň, rok a ročné obdobia. Po tretie, veci dosahujú svoje
uskutočnenie umením, napríklad umenie stavať domy alebo lode, pretože dom a loď
musí niekto postaviť. Napokon veci dosahujú svoje uskutočnenie náhodou, keď sa totiž
niečo uskutoční inak, ako to niekto predpokladá. Teda veci dosahujú svoje uskutočnenie
zákonom, prirodzeným spôsobom, umením a náhodou.
244
Sú štyri druhy moci. Do prvého druhu patrí to, čo môžeme vykonávať svojou mysľou,
ako uvažovať a predvídať. Do druhého druhu patrí to, čo môžeme vykonávať svojím
telom, ako kráčať, dávať, prijímať a podobne. Do tretieho druhu moci patrí to, čo môžeme
vykonávať pomocou množstva vojakov a peňazí; preto sa volá kráľom ten, kto má veľkú
moc. Štvrtým druhom moci je to, čo spôsobuje, že sa máme dobre alebo zle a že konáme
dobré alebo zlé činy; napríklad môžeme byť chorí, môžeme sa vzdelávať, uzdravovať a
všetko podobné. Teda sú tieto druhy moci: moc spočívajúca v mysli, v tele, vo vojsku a
peniazoch a v konaní a trpení.
9S/
Sú tri druhy ľudomilnosti. Prvý druh sa prejavuje zdvorilosťou, napríklad v
spôsobe, ako niektorí ľudia oslovujú toho, koho stretnú, a pozdravujú ho, podávajúc mu
ruku. Iný druh ľudomilnosti je, keď niekto poskytuje pomoc každému, kto je v nešťastí.
Tretí druh ľudomilnosti spočíva v tom, že niektorí ľudia radi usporadúvajú hostiny.
Druhy ľudomilnosti sú teda: ľudomilnosť prejavujúca sa zdvorilosťou, ľudomilnosť
prejavujúca sa dobročinnosťou a ľudomilnosť prejavujúca sa usporadúvaním hostín a
družnosťou.
99/
Blaženosť sa delí na päť častí. Prvá spočíva v schopnosti dobre sa radiť, druhá v
bystrosti zmyslov a v telesnom zdraví, tretia v šťastí v podnikaní, štvrtá v dobrej povesti a
piata v hojnosti peňazí a vecí, ktoré sú užitočné pre život. Schopnosť dobre sa radiť je
výsledkom výchovy a skúsenosti. Bystrosť zmyslov sa zakladá na telesných údoch - ak
niekto vidí očami, počuje ušami a nosom a ústami vníma, čo treba vnímať. V tomto
spočíva bystrosť zmyslov, šťastie v podnikaní spočíva v tom, že sa niekomu podarí urobiť
niečo, čo zamýšľa, a to správnym spôsobom, ako sa patrí na statočného človeka. O dobrú
povesť ide vtedy, keď sa o niekom dobre hovorí. O hojnosť ide vtedy, keď má niekto v
živote toľko potrebných vecí, že môže robiť priateľom dobrodenia a hrdo a v hojnej miere
preukazovať služby verejnosti. Kto má všetky tieto prednosti, je dokonale blažený. Sú
teda časti blažeností: schopnosť dobre sa radiť, bystré zmysly a telesné zdravie, šťastie,
dobrá povesť a hojnosť.
100/ Umenia a remeslá sa delia na tri druhy: prvý, druhý, tretí. Prvý druh sa týka
spracovania rúd a dreva. Druhý druh sa týka remesla kováčskeho a rezbárskeho; to sú
remeslá, ktoré menia tvar materiálu. Kováči totiž vyrábajú zo železa zbrane a rezbári zasa
zhotovujú z dreva píšťaly a lýry. Po tretie, umenie je vedieť niečo používať. Napríklad pri
jazdectve ide o narábanie s uzdou, pri vojenskom umení o narábanie so zbraňami, pri
múzickom
«S*245<^»
 umení o narábanie s píšťalou a lýrou. Sú teda tri druhy umenia a remesiel: prvé, druhé a
tretie.
u)1/
Dobro sa rozdeľuje na štyri rody. Po prvé, dobrom nazývame ovládanie cností; to
je dobro vo vlastnom zmysle. Po druhé, dobrom nazývame samu cnosť a spravodlivosť.
Po tretie, dobrom nazývame veci ako pokrmy, užitočné cviky a lieky. Po štvrté, dobrom
nazývame napríklad umenie hrať na píšťale, umenie herecké a podobne. Sú teda štyri
druhy dobra: prvým je ovládanie cnosti, druhým cnosť sama, tretím pokrmy a užitočné
cviky, štvrtým umenie hrať na píšťale, umenie herecké a umenie básnické.
102/ 2 vecí jedny sú zlé, druhé dobré, iné ani dobré, ani zlé. Zlými nazývame tie, ktoré
môžu vždy škodiť, ako nerozhodnosť, šialenosť, nespravodlivosť a podobne. Ich opaky sú
dobré. Iné sú niekedy užitočné, niekedy škodlivé, ako prechádzanie sa, ležanie a jedenie,
alebo nemôžu byť vôbec ani užitočné, ani škodlivé; nie sú teda ani dobré, ani zlé. Sú teda
niektoré veci dobré, niektoré zlé, niektoré indiferentné.
u)3/
Sú tri druhy dobrej správy. Po prvé, hovoríme, že ide o dobrú správu, ak sú dobré
zákony. Po druhé, hovoríme o dobrej správe, ak občania poslúchajú ustanovené zákony.
A po tretie, aj to nazývame dobrou správou, ak sa ľudia bez existencie zákonov správajú
rozumne podľa zvykov a zriadení. Sú teda tri druhy dobrej správy: po prvé, ak sú dobré
zákony; po druhé, ak občania rešpektujú ustanovené zákony, a po tretie, ak sa spravujú
rozumnými zvykmi a zriadeniami.
104/ y\j 7já správa sa delí na tri druhy. Po prvé, ak sú zákony zlé aj voči cudzincom, aj
voči občanom; po druhé, ak sa nezachovávajú ustanovené zákony, a po tretie, ak niet
vôbec nijakého zákona. Sú teda tri druhy zlej správy: po prvé, ak sú zlé zákony, po druhé,
ak sa nezachovávajú ustanovené zákony, a po tretie, ak niet nijakého zákona.
ll)5
/ Sú tri druhy protikladov. Hovoríme, že dobré veci sú protikladom zlých, napríklad
spravodlivosť je protikladom nespravodlivosti, rozumnosť nerozumnosti a podobne. Zlé
veci sú však tiež protikladmi zlých vecí, ako márnotratnosť je protikladom skúposti a
nespravodlivé mučenie protikladom spravodlivého mučenia. Takéto zlá sú si tiež
protikladmi. A napokon, ťažké je protikladom ľahkého, rýchle protikladom pomalého,
čierne protikladom bieleho. Tie sú si protikladmi ako veci indiferentné. Protiklady možno
teda zaradiť do troch skupín: keď sú dobré veci protikladmi zlých, zlé veci protikladmi
zlých a indiferentné protikladmi indiferentných.
Sú tri druhy dobier: Po prvé tie, ktoré možno ovládnuť, po druhé tie, na
ktorých možno mať len účasť, a po tretie tie, ktoré sú dobrami samy osebe. Prvé sú tie,
ktoré možno ovládať, ako spravodlivosť a zdravie. Druhé sú tie, ktoré síce nemožno
ovládať, možno však mať na nich účasť, ako dobro samo osebe; a nakoniec, tretie sú tie,
ktoré nemožno ani ovládať, ani mať na nich účasť, ktoré však predsa existujú, ako je
napríklad dobrom to, že niekto je dobrý alebo spravodlivý. Lebo tieto dobrá ani nemôže
nikto mať, ani nemôže mať na nich účasť, musia však existovať. Sú teda tri druhy dobier:
dobrá, ktoré možno dosiahnuť, dobrá, na ktorých možno mať účasť, a dobrá, ktoré sú
dobrami samy osebe.
")(,/ Sú tri druhy radenia: Jeden sa opiera o minulosť, druhý o budúcnosť a tretí o
prítomnosť. Príkladom radenia so zreteľom na minulosť je napríklad poukázanie na to, čo
museli vytrpieť Sparťania pre svoju priveľkú dôveru. Príkladom radenia so zreteľom na
prítomnosť je poukázanie na slabosť hradieb, na zbabelosť ľudí a na nedostatok potravín.
Príkladom radenia so zreteľom na budúcnosť je napríklad radenie, aby sa pre nejaké
podozrenie nezaobchádzalo zle s vyslancami, aby Grécko neutrpelo na povesti. Sú teda tri
druhy radenia: radenie so zreteľom na minulosť, so zreteľom na prítomnosť a so zreteľom
na budúcnosť.
lu7
/ Sú dva druhy hlasu: živý a neživý. Živý je hlas živočíchov, neživé sú zvuky a
ozveny. Hlas živočíchov zase možno rozdeliť na dvoje: jeden možno zachytiť písmom,
druhý nemožno zachytiť písmom. Prvý je hlas ľudí, druhý hlas živočíchov. Sú teda dva
druhy hlasu, hlas živý a neživý.
108/ yecj sÚ jednak deliteľné, jednak nedeliteľné. Z deliteľných jedny sa skladajú z
rovnorodých, druhé z nerovnorodých častí. Nedeliteľné sú tie, ktoré nemožno rozdeliť a
nie sú zložené, napríklad jednota, bod a zvuk. Deliteľné sú tie, ktoré sú zložené z niečoho,
ako slabiky, súzvuky, živočíchy, voda a zlato. Z rovnorodých častí pozostávajú tie, ktoré
sa skladajú z rovnorodých častí, pričom sa celok líši od časti iba množstvom, ako je to pri
vode, zlate, šťavách a podobne. Z nerovnorodých častí pozostávajú tie, ktoré sa skladajú z
nerovnorodých častí, ako dom a podobne. Sú teda veci jednak deliteľné, jednak
nedeliteľné; deliteľné sa zasa skladajú buď z rovnorodých, alebo z nerovnorodých častí.
109/ 2 existujúcich vecí sa jedným hovorí absolútne, druhým relatívne. Absolútnymi sa
nazývajú tie, ktoré v reči nepotrebujú nijaké určenie. Také sú napríklad človek, kôň a
ostatné živočíchy. Ani jedna z nich totiž nepotrebuje určenia. A naopak, relatívnymi
nazývame tie veci, ktoré si žiadajú nejaké určenie, napríklad väčšie ako niečo, rýchlejšie
ako niečo, krajšie
a podobne. Lebo väčšie je väčšie ako menšie a rýchlejšie je rýchlejšie ako niečo iné. Hovorí
sa teda o veciach, že jedny sú absolútne, druhé relatívne. A podľa Aristotela Platón takto
rozdeľoval aj prvé veci.
KNIHA IV
Bol aj iný Platón, filozof z Rodu, žiak Panaitiov, ako uvádza Seleukos v 1. knihe spisu
O filozofií. Ďalší bol peripatetik, žiak Aristotelov. Ešte ďalší bol žiak Praxifanov a napokon
básnik starej komédie.

AKADEMICI

1. SPEUSIPPOS (okolo r. 407 - 339)

!/ Povedali sme o Platónovi všetko, čo nám bolo možné zhrnúť po usilovnom a
namáhavom preskúmaní všetkého, čo bolo povedané o tomto mužovi.
Po ňom nastúpil Eurymedontov syn Speusippos. Pochádzal z Atén z dému Myrrhinu
a bol synom Platónovej sestry Potony. Na čele školy bol osem rokov, a to od začiatku 108.
olympiády. Dal postaviť sochy charitiek do svätyne, ktorú dal Platón vystavať v
Akadémii. Ostal verný Platónovej náuke, no nebol mu podobný, čo sa týka mravov. Bol
totiž prchký a dal sa ovládať rozkošami. Vraví sa, že v návale hnevu hodil do studne
malého psíka a z túžby po pôžitkoch šiel do Macedónie na Kassandrovu svadbu.
2/, 3/ R0Zpráva sa, že jeho poslucháčmi boli aj Platónove žiačky Lasthe-neia z Mantineje
a Axiothea z Fliuntu. V tom čase mu Dionysios napísal posmešne v liste: „Filozofiu sa
možno naučiť aj od tvojej arkádskej žiačky. Platón nežiadal od svojich žiakov nijaký
poplatok, ty im však ukladáš poplatky « berieš ich od nich, či sa im to páči, alebo nie."
Diodoros v 1. knihe Spomienok uvádza, že Speusippos bol prvý, kto si všimol spoločný
element medzi vedami a usiloval sa, koľko mohol, uviesť ich do vzájomnej súvislosti.
Podľa Kainea bol prvý, kto vyniesol na verejnosť takzvanú tajomnú náuku Isokra-tovu. A
aj prvý vynašiel spôsob, ako vyrábať z prútia veľké koše.
Keď už mal paralýzou celkom zničené telo, dal si zavolať Xenokrata, aby k nemu
prišiel a prevzal po ňom vedenie školy. Vraví sa o ňom, že keď sa dal viezť na vozíku do
Akadémie, stretol Diogena a pozdravil ho slovami: „Buď zdravý." Diogenes mu však
odpovedal: „Nie však ty, keďže lipneš na živote za takýchto okolností." Nakoniec, keď už
bol v pokročilom veku, zo
zúfalstva dobrovoľne ukončil svoj život. My srne na neho zložili tento epi-gram: Matematik,
Keby to nevedel iste, nuž veru neveril by som správe, že Mandrobolos,
Speusippos vezme si život; nemal v sebe nie z krvi Platóna, lebo Lysias, Výmery,
by nebol pre takú maličkosť zúfal a zomrel. Usporiadanie zápiskov.
4/
Plutarchos v životopise Lysandra a Sullu píše, že zomrel na všiu chorobu. Mal už aj Spolu 43 475 riadkov! Timonides mu venoval svoje histórie, v ktorých opisoval po
tak zoslabené telo, ako píše Timotheos v spise O životoch. Ten istý autor uvádza, že poriadku Diónove a Biónove činy. Favorinus uvádza v 2. knihe Spomienok, že Aristoteles
Speusippos povedal istému boháčovi, ktorý bol zamilovaný do škaredej ženy: „Prečo kúpil jeho knihy za tri talenty.
miluješ tú ženu? Ja ti za desať talentov nájdem krajšiu." Bol aj iný Speusippos, lekár z Fíerofilovej školy, pochádzajúci z Alexandrie.
5/
Zanechal veľmi mnoho zápiskov a početné dialógy. Sú medzi nimi:
Aristippos z Kyrény, 2. XENOKRATES (r. 396 - 314)
6/
O bohatstve, jedna kniha, Xenokrates bol Agathenorovým synom a pochádzal z Chalkedónu. Bol už odmlada
O rozkoši, jedna kniha, Platónovým žiakom a sprevádzal ho aj na ceste na Sicíliu. Od prírody bol pomalý, takže
O spravodlivosti, jedna kniha, Platón, keď ho porovnával s Aristotelom, vravieval: „Jeden potrebuje ostrohy, druhý
O filozofii, jedna kniha, zubadlo." A inokedy zase: „Jedného musím hnať ako osla a druhý beží ako kôň." Ináč bol
O priateľstve, jedna kniha, Xenokrates vždy vážny a zamračený takže mu Platón ustavične hovoril: „Xenokrates,
O bohoch, jedna kniha, obetuj gráciám."
7/
Filozof, jedna kniha, Väčšinu času trávil v Akadémii a ak mal niekedy odísť do mesta, tu vraj všetci
Replika Kefalovi, krikľúni a nosiči pred ním ustupovali s cesty. Raz sa zachcelo povestnej hetére Fryne
Kefalos, jedna kniha, zviesť ho a predstierajúc, že ju prenasledujú nejakí ľudia, utiekla do jeho skromného
Kleinomachos alebo Lysias, jedna kniha, domu. On ju z ľudskosti prijal, a pretože mal len jednu posteľ, dovolil jej spať pri sebe.
Občan, jedna kniha, Nakoniec však, po mnohých prosbách, odišla od neho bez úspechu. Tým, ktorí sa jej na to
O duši, jedna kniha, pýtali, vravela, že odišla nie od muža, ale od sochy. Niektorí však vravia, že šlo o Laidu,
Replika Gryllovi, jedna kniha, ktorú mu jeho žiaci vložili do postele. Bol taký zdržanlivý a tak sa vedel ovládať, že často
Aristippos, jedna kniha, zniesol aj porezanie a popálenie na pohlavnom úde.
8
Kritika umení, jedna kniha, / Aténčania mu natoľko verili, že hoci zákon nedovoľoval svedčiť bez prísahy, u neho
Zápisky vo forme dialógov, jediného urobili výnimku. Bol aj mimoriadne sebestačný. Keď mu raz Alexander poslal
Umelecké výrazy, jedna kniha, veľkú sumu peňazí, vzal si tritisíc atických drachiem a ostatok mu poslal nazad so
Dialógy o podobnosti vo vedách, desať kníh, slovami, že Alexander potrebuje viac ako on, pretože živí viac ľudí. Odmietol aj peniaze,
Rozdelenia a hypotézy o podobných veciach, ktoré mu poslal Antipatros, ako uvádza Myronianos v spise Podobnosti. Na Sviatok
O rodoch a druhoch vzorov, džbánov ho na Dionysiovom dvore poctili zlatým vencom za víťazstvo v pití, no len čo
Replika na anonymné dielo, vyšiel z paláca, položil veniec k podstavcu Hermovej sochy, kam obyčajne kládol vence z
Chválospev na Platóna, kvetov. Rozpráva sa, že ho poslali spolu s inými ako vyslanca k Filippovi. Jeho druhovia
Listy Diónovi, Dionysiovi a Filippoví, sa dali zviesť darmi a prišli na pozva-
O zákonodarstve,

76
nie k Filippovi a besedovali s ním. On však neurobil ani jedno, ani druhé a preto ho O zdržanlivosti, jedna kniha,
Filippos ani neprijal. O užitočnom, jedna kniha,
9/
Preto vyslanci vraveli, keď sa vrátili do Atén, že Xenokrates šiel s nirrvi celkom 0 smrti, jedna kniha,
zbytočne, a Aténčania ho chceli za to potrestať. Keď sa však od neho dozvedeli, že sa 0 dobrovoľnosti, jedna kniha,
teraz musia ešte viac starať o štát - keďže o tamtých Filippos vie, že prijali úplatky, kým O priateľstve, dve knihy,
jeho si nemohol nijako získať -, vzdali mu vraj dvojnásobné pocty. A Filippos sám neskôr O slušnosti, jedna kniha,
vyhlásil, že zo všetkých vyslancov, ktorí k nemu prišli, jedine Xenokrates sa nedal O protiklade, dve knihy,
podplatiť. No aj neskôr, keď prišiel ako vyslanec k Antipatrovi rokovať o Aténčanoch, O blaženosti, dve knihy,
ktorí boli zajatí v bitke pri Lamii, a bol pozvaný k nemu na hostinu, zarecitoval mu vraj O písaní, jedna kniha,
tieto verše: O pamäti, jedna kniha,
Kirka, ktorýže muž, čo chcel by sa nazývať pravým, O lži, jedna kniha,
mal by tú smelosť, že začal by požívať jedlo a pitie, Kallikles, jedna kniha,
skôr než by vijprostil druhov a videl ich na vlastné oči? O rozvahe, dve knihy,
Antipatros porozumel vhodnému citátu a zajatcov ihneď prepustil. Hospodár, jedna kniha,
w
? Keď mu jedného dňa skočil do lona vrabec prenasledovaný jastrabom, pohladkal O umiernenosti, jedna kniha,
ho a potom ho nechal uletieť so slovami, že prosebníka neslobodno vydať. Keď si preto O moci zákona, jedna kniha,
Bión robil z neho posmech, vyhlásil, že mu na to nedá odpoveď, pretože ani tragédia O štáte, jedna kniha,
neuznáva za vhodné odpovedať na posmešky komédie. Istému mužovi, ktorý neštudoval O zbožnosti, jedna kniha,
ani hudbu, ani geometriu, ani astronómiu, a napriek tomu chcel byť jeho žiakom, Že cnosti sa možno naučiť, jedna kniha,
povedal: „Choď si svojou cestou, pretože nemáš za čo chytiť filozofiu." Iní však vravia, že O súcne, jedna kniha,
mu dal túto odpoveď: „U mňa sa nečeše vlna." O osude, jedna kniha,
11
/ Keď Dionysios povedal Platónovi, že mu dá sťať hlavu, tu Xenokrates, ktorý bol O vášňach, jedna kniha,
prítomný, ukázal na svoju vlastnú hlavu a povedal: „Najprv však musíš sťať túto." O spôsoboch žitia, jedna kniha,
Rozpráva sa tiež, že keď Antipatros prišiel raz do Atén a srdečne pozdravil Xenokrata, O svornosti, jedna kniha,
ten mu nedal odpoveď na pozdrav prv, kým neskončil prednášku, ktorú práve konal. O žiakoch, dve knihy,
Pretože bol veľmi skromný, často cez deň bol pohrúžený do seba a ako sa vraví, venoval O spravodlivosti, jedna kniha,
jednu hodinu mlčaniu. O cnosti, jedna kniha,
12/, 13/ Zanechal veľký počet rozpráv, básní a napomenutí, a to tieto: O tvaroch, jedna kniha,
O prírode, šesť kníh, O rozkoši, dve knihy,
O múdrosti, šesť kníh, O živote, jedna kniha,
O bohatstve, jedna kniha, O udatnosti, jedna kniha,
Arkäd'an, jedna kniha, O jednom, jedna kniha,
O neurčitom, jedna kniha, O ideách, jedna kniha,
O dieťati, jedna kniha, O umení, jedna kniha,
O bohoch, dve knihy,
O duši, dve knihy,
O vedení, jedna kniha,

252 <^»253
 štátnik, jedna kniha,
Lvsimachidovho archonátu v 2. roku 110. olympiády. Zomrel v noci, naraziac na
O zbehlosti, jedna kniha,
panvicu. Mal vtedy už 82 rokov.
O filozofii, jedna kniha, I5
/ My sme sa o ňom vyjadrili takto:
O Parmenidových spisoch, jedna kniha,
Kedysi za noci narazil Xenokrat o panvu z kovu;
Archedemos alebo o spravodlivosti, jedna kniha,
rozbil si hlavu a zomrel, injdajúc zúfalý krik.
O dobre, jedna kniha,
On, ktorý vždy a všade mužom bývaval.
Veci týkajúce sa myslenia, osem kníh,
Bolo ešte šesť iných Xenokratov. Prvý bol veľmi starý taktik, ... tretí bol príbuzný a
Riešenie logických problémov, desať kníh,
spoluobčan filozofa, o ktorom sme už hovorili; pripisuje sa mu reč Arsinoetikos, napísaná
Prednášky o fyzike, šesť kníh,
na smrť Arsinoy. Štvrtý bol filozof a napísal ele-gickú báseň, no neveľmi úspešnú. To sa
Hlavné dielo, jedna kniha,
však stáva:, keď sa básnici vrhnú na prózu, majú úspech; keď sa však prozaici pokúšajú o
O rodoch a druhoch, jedna kniha,
poéziu, pokrivkávajú. To je dôkazom toho, že jedno je dielom prírody, druhé dielom
Pythagorovské teórie, jedna kniha,
umenia. Piaty bol sochár a šiesty skladal piesne, ako uvádza Aristoxenos.
Riešenia, dve knihy,
Rozdelenia, osem kníh, 3. POLEMÓN (okolo r. 310)
Trá/, dvadsať kníh, 43 000 riadkov, 16/ Polemón bol synom Filostratovým a pochádzal z Atén z dému Oia. Zamlada bol
O štúdiu dialektiky, štyridsať kníh. taký samopašný a rozpustilý že nosil vždy pri sebe peniaze, aby mohol urobiť zadosť
14
/ Okrem toho pätnásť kníh a ďalších šestnásť kníh o štúdiu prednesú; svojim chúťkam; niekedy ukladal peniaze na skryté miesta. Aj v Akadémii sa našli pri
Logické výklady, deväť kníh, stĺpe tri oboly, ktoré tam uložil Polemón pod spomenutou zámienkou. Jedného dňa
Veci majúce vzťah k náukám, šesť kníh, prišiel do Xenokratovej školy v spoločnosti iných mladíkov opitý a s vencom na hlave.
Veci týkajúce sa myslenia, ďalšie dve knihy, Xenokrates sa však nedal vyrušiť a pokračoval v prednáške ako predtým. Témou pred-
O geometrii, päť kníh, nášky bola umiernenosť. Mladík ho počúval a po krátkej chvíli sa stal Xeno-kratovým
Zápisky, jedna kniha, žiakom a preukázal takú usilovnosť, že prevýšil ostatných a sám prevzal vedenie školy za
Teória čísel, jedna kniha, 116. olympiády.
Protiklady, jedna kniha, 17/, 18/ Antigonos z Karystu uvádza v Životopisoch, že jeho otec bol najvynikajúcejší
O rozmeroch, jedna kniha, medzi občanmi a že choval dostihové kone; o samom Pole tí iónovi uvádza, že ho jeho
O astronómii, šesť kníh, manželka pre zlé zaobchádzanie zažalovala, že sa vraj stýka s mladíkmi. No keď začal
Elementárne zásady o kraľovaní, štyri knihy venované Alexandrovi, filozofovať, osvojil si také prísne mravy, že čo sa týka postoja a správania, bol vždy ten

Arybovi, istý. Nemenil však ani svoj hlas. A práve tým získal pre svoju školu Krantora. Isté je
aspoň, že keď ho jedného dňa rozzúrený pes uhryzol do lýtka, ani len nezbledol, a hoci
Hefaistionovi,
správa o tom rozrušila celé mesto, on ostal celkom pokojný. Pri divadelných
O geometrii, dve knihy.
predstaveniach nedával najavo nijaké pohnutie. Básnik Níkostra-tos, ktorého prezývali
Spolu 224 239 riadkov.
Klytaimnestrou, čítal raz pred ním a pred Kratetom nejakú báseň; Krates bol celkom
Napriek tomu, že bol takýto, Aténčania ho jedného dňa predali, pretože nemohol
dojatý, no Polemón ostal taký, ako keby ho ani nebol počúval. Slovom, bol celkom taký
zaplatiť cudzineckú daň. Kúpil ho Demetrios Falérsky a odškodnil obidve strany:
ako muž, ktorého opisuje ma-
Xenokratovi dal slobodu, Aténčanom vyrovnal nezapla' tenú daň. Toto uvádza
Myronianos z Amastridy v 1. knihe Kapitol o historických paralelách.
Stal sa Speusippovým nástupcom a viedol školu dvadsaťpäť rokov o

*P°78
liar Melanthios v spise O maliarstve. Píše totiž, že obrazy majú mať v sebe pečať určitej
nepovoľnosti a tvrdosti a rovnako to má byť aj s charakterom. Polemón s obľubou
vravieval, že sa treba cvičiť v praktických úkonoch a nie v dialektickej špekulácii, pretože
to je také isté, ako keby niekto zhltol nejakú knihu o hudbe, no hranie samo by
zanedbával. Takíto ľudia by vraj vzbudzovali veľký obdiv pri dialektických otázkach, no
pri usporiadaní svojho života by sami bojovali proti sebe.
19/
Mal teda jemné a vznešené správanie bez akéhokoľvek octu a korenia, ako sa
vyjadruje Aristofanes o Euripidovi, pretože tieto veci, ako hovorí Aristofanes,
... sú iba necudnosťou k mäsu veľkému.
20/
Na otázky žiakov neodpovedal posediačky, ale prechádzal sa pritom. Pre svoju
lásku ku vznešeným veciam sa v meste tešil veľkej úcte. Napriek tomu sa vyhýbal
verejnému životu, zdržujúc sa v záhrade Akadémie, povedľa ktorej si jeho žiaci postavili
malé baraky a žili spolu s ním v blízkosti svätyne múz a prednáškovej siene. Ako sa zdá,
Polemón bol vo všetkom horlivým Xenokratovým obdivovateľom. A Aristippos píše vo 4.
knihe spisu O hýrivosti u dávnych ľudí, že Polemón bol Xenokratovým miláčikom. Vždy
totiž o ňom hovoril, usiloval sa napodobňovať jeho dobrotu, triezvosť a vážnosť, ktorá je
vlastná dórskej móde. Bol tiež milovníkom Sofokla, predovšetkým tých miest jeho básní,
kde mu, ako sa vyjadruje istý komický básnik,
... vraj istý moloský pes básníťpomáhal,
a kde podával podľa Frynicha
... nie mušt a zliatky, ale pravé pramnejské.
Vravieval, že Homér je epický Sofokles a Sofokles tragický Homér. Zomrel v pokročilom
veku na suchoty, zanechajúc početné spisy. My sme na neho zložili tento epigram:
Počuj! Tu leží Polemón, ktorého vložilo sem hľa
zlo suchôt, najstrašnejšej ľudskej choroby.
V pravde nie Polemón, telo len jeho, bo kráčajúc k hviezdam
odhodil na zem telo svoje zhubené.
4. KRATES (okolo r. 300)
21
1 Krates bol synom Antigenovým a patril do dému Thrie. Bol žiakom a súčasne
miláčikom Polemónovým, po ktorom prevzal vedenie školy. Tí dvaja sa navzájom tak
milovali, že nielenže mali zaživa tie isté obyčaje
*P°156*&
a záujmy, ale takmer až do posledného dychu si boli podobní a aj po smrti ležali v tom
istom hrobe. Preto básnik Antagoras zložil na oboch tieto verše:
Pútnik, čo prechádzaš tadeto, povedz, že v tomto hrobe
spočíva nábožný Krates, Polemón spoločne s ním.
Mužovia veľkí pre zhodu myšlienok; nábožné reči
plynuli zázračným tokom obidvom z božských ich úst.
Nemenné zásady múdrosti riadili život ich čistý,
ktorý bol následkom toho ozdobou pre celý vek.
22/
Preto vravel o nich Arkesilaos, ktorý k nim prešiel od Theofrasta, že sú to bohovia
alebo pozostalci zo zlatého veku. Nešlo im totiž o to, aby sa stali populárnymi, ale boli
takí ako flautista Dionysodoros, ktorý sa chválil tým, že ho vraj nikto nepočul, práve tak
ako ani Apolóna hrať ani na lodi, ani pri prameni.
Antigonos uvádza, že jedával často u Krantora a že obidvaja, ba aj Arkesilaos, žili
navzájom vo svornosti. Arkesilaos a Krantor vraj bývali v tom istom dome, kým Polemón
a Krates bývali spolu s istým občanom Lysik-lom. Vraví ďalej, že Krates bol, ako som už
povedal, miláčikom Polemónovým a Arkesilaos Krantorovým.
23/
Podľa Apollodorovej správy v 3. knihe Kroniky zanechal Krates po smrti jednak
knihy s látkou filozofickou, jednak knihy o komédii, jednak reči povedané v zhromaždení
a za svojho vyslanectva. Zanechal však aj vynikajúcich žiakov, medzi nimi Arkesilaa, o
ktorom budeme hovoriť ďalej - Arkesilaos bol totiž jeho žiakom - a Bióna z Borystenu,
nazývaného neskôr theodorovcom podľa sekty, ku ktorej sa priklonil. Aj o ňom budeme
hovoriť po Arkesilaovi.
Bolo desať Kratetov. Prvý bol básnik starej komédie; druhý bol rečník z Trallov, zo
školy Isokratovej; tretí bol zákopník, ktorý sprevádzal Alexandra; štvrtý bol kynik, o
ktorom budeme ešte hovoriť; piaty bol peripatetic-ký filozof; šiesty bol akademický
filozof, o ktorom sme hovorili; siedmy bol gramatik z Mallu; ôsmy bol autor
geometrického spisu; deviaty bol epigra-matický básnik a desiaty akademický filozof z
Tarzu.
5. KRANTOR (asi r. 340 - 290)
24/, 25/ Krantor pochádzal zo Solov a hoci sa v rodnej obci tešil veľkej vážnosti,
presťahoval sa do Atén a stal sa Xenokratovým žiakom v tom istom čase ako Polemón.
Zanechal zápisky v rozsahu 30 000 riadkov, no niektoré z týchto spisov pripisujú niektorí
kritici Arkesilaovi. Keď sa ho
*&°i57<*y
 opýtali, prečo si ho Polemón získal, povedal vraj: „Pretože som ho počul hovoriť vždy
rovnomerne, bez toho žeby bol zvýšil alebo znížil polohu hlasu." Keď ochorel, odišiel do
Asklepiovej svätyne a tam sa prechádzal. A tu zo všetkých strán prichádzali k nemu
ľudia, pretože sa nazdávali, že tam prišiel nie pre chorobu, ale preto, že tam chce založiť
školu. Medzi nimi bol aj Arkesilaos, ktorý chcel, aby ho Krantor, hoci bol jeho miláčikom,
zaviedol k Polemónovi. O tom sa však zmienime ešte v kapitole o Arkesi-laovi. Keď sa
však uzdravil, sám bol ďalej Polemónovým žiakom, čo ešte znásobilo jeho slávu.
Rozpráva sa, že zanechal Arkesilaovi svoj majetok v hodnote dvanástich talentov. Keď sa
ho Arkesilaos opýtal, kde chce byť pochovaný, povedal vraj:
Byť pochovaný v rodnej zemi krásne je.
Vraví sa, že napísal aj básne a že ich uložil zapečatené do Aténinho chrámu v rodnej obci.
Básnik Theaitetos píše o ňom takto: Krantor sa páčil ľudom, no ešte viac páčil sa múzam; skôr
však, než k starobe došiel, náhle ho zastihla smrť. Prijmi ho k sebe, zem, bo nebohý svätým bol
mužom! Kiežby aj na druhom svete tíško a blažené žil.
-6/ Krantor bol veľkým obdivovateľom Homéra a Euripida, ktorým dával prednosť
pred všetkými ostatnými. Vravel, že je ťažké napísať v každodennej reči báseň s
tragickým obsahom a pritom vzrušovať city. Ako dôkaz uvádzal verš z Bellerofónta:
Ó, bedal Prečo? Iba ľudské znášame.
17
1 Niekedy sa vraj Krantorovi pripisujú tieto Antagorove verše na Erota:
Eros, pretože rod tvoj je neistý, duch môj sa taktiež
v pochybách zmieta, či mám ťa nazývať najprvším z bohov,
z tých, čo vo vodách Okeána šíreho splodil
Erebos spojac sa s Nocou, dávnou to kráľovnou sveta.
Či azda synom hrdej Cyperčanky alebo Zeme,
alebo Vetrov, bo túlaš sa stále a prinášaš ľudom
rozličné dobrá a zlá, a preto máš dvojaké telo.
Bol neobyčajne originálny v tvorení slov a vo vyjadrovaní. Tak povedal o istom
tragickom hercovi, že má hlas neotesaný a plný kôry. O istom básnikovi sa vyjadril, že
jeho verše sú plné hobľovačiek. O Theofrastových tézach sa vyjadril, že boli napísané
purpurom. Jeho najobdivuhodnejším dielom je spis O žiali. Zomrel pred Polemónom a
Kratctom, keď ochorel na vodnatieľku. My sme zložili na neho tieto verše:
258
Aj teba, Krantor, zmocnila sa nemoc najhoršia
a zostúpil si do Dňovej čiernej hlbiny;
ty sám sa tešíš, ale tvoje reči chýbajú
aj v Akadémii, aj v Soloch, tvojom rodisku.
6. ARKESILAOS (okolo r. 318 - 242)
28/, 29/ podľa Apollodorovej správy v 3. knihe Kroniky bol Arkesilaos Seuthovým
synom a pochádzal z Pitany v Aiolide. Ním sa začína stredná Akadémia. Bol prvý, kto sa
zdržal úsudku pre protirečenie dôvodov. Bol tiež prvý, kto začal rozoberať otázky z
obidvoch hľadísk, a bol prvý, kto zmenil spôsob učenia, prevzatý od Platóna, v tom
zmysle, že ho pomocou otázok a odpovedí urobil eristickejším. Týmto spôsobom sa blížil
ku Krantorovi. Bol najmladší zo štyroch bratov, z ktorých dvaja boli bratmi po otcovi,
dvaja po matke. Z bratov, ktorí mali spoločnú matku, bol starší Pylades, z druhých zasa
Moireas, ktorý bol Arkesilaovi tútorom. Spočiatku, prv ako sa odsťahoval do Atén, bol
žiakom svojho krajana matematika Autolyka, s ktorým odišiel do Sárd. Potom bol žiakom
hudobníka Xantha z Atén a po ňom zasa počúval Theofrastove prednášky. Nakoniec
prešiel do Akadémie ku Krantorovi. Už spomenutý brat Moireas sa usiloval vzbudiť v
ňom záujem o rečníctvo, on však miloval filozofiu a Krantor, ktorý bol do neho
zamilovaný, spýtal sa ho, citujúc tento verš z Euripidovej Andromedy:
Budeš mi vďačná, panno, ak ťa zachránim?
a Arkesilaos mu odpovedal nasledujúcim veršom:
Ber si ma, priateľu, či už sťa služobnú, alebo ženu.
30/
Od tých čias žili spolu. Theofrastos však bol z toho rozžialený a povedal vraj: „Aký
krásny a nádejný mladík opustil moju školu." Arkesilaos bol totiž mimoriadne nadaný
rečník, mal dostatočnú záľubu pre knihy a zaoberal sa aj poéziou. Pripisuje sa mu tento
epigram na Attala:
Pergamos slávny je nielen zbraňami, ale aj koňmi;
často je chválený v Pise za svoje víťazstvá v hrách.
Akže však smrteľník môže vyrieknuť Diovu vôľu,
Pergamos ešte raz príde ku väčšej sláve a cti.
Zložil aj verše na Menodora, ktorý bol miláčikom Eugama, jedného zo svojich
spolužiakov:
31
/ Ďaleko leží Frýgía, ďaleko Tyateira, ktorá je rodiskom
tvojím, Menodor, Kadanov syn. Ale do Tartara treba dľa
výroku mužov
«^259«^»
 rovnako dlhé cesty premerať zo všetkých strán. Eugamos na tomto
núeste ti postavil nádherný pomník, lebo ťa zo všetkých svojich otrokov
najradšej mal.
Homéra si vážil nad všetkých básnikov a vždy pred spaním si z neho čítal niektorú
stať. No aj ráno, kedykoľvek sa mu ho zachcelo čítať, vravieval, že sa vracia k svojej láske.
O Pindarovi vravel, že je schopný naplniť ústa zvukmi a poskytnúť hojnosť slov a
výrokov. Zamlada sa pokúšal napísať štúdiu o básnikovi Iónovi.
32/, 32/ Počúval aj prednášky geometra Hipponika, z ktorého si síce robil posmech,
pretože bol v ostatných veciach tupý a prázdny, ale ktorý bol vo svojom umení
obdivuhodný, pretože mu vraj geometria pri zívaní vbehla do úst. A keď Hipponikos
zošalel, vzal ho vraj do svojho domu a staral sa o neho, kým sa nevyliečil. Po Kráterovej
smrti prevzal po ňom vedenie školy, keď mu ho prepustil istý Sokratides. Pretože sa
zdržoval povedať svoju mienku o akejkoľvek veci, nenapísal nijakú knihu. Tak to aspoň
tvrdia niektorí autori. Iní však uvádzajú, že ho videli, keď opravoval ktorési diela, ktoré
podľa jedných vydal, podľa druhých spálil. Zdá sa, že si veľmi ctil Platóna a že si kúpil
jeho knihy. No podľa niektorých autorov bol tiež horlivým napodobňovateľom Pyrrhóna.
Venoval sa aj dialektike a študoval aj teórie eretrijskej školy, a preto o ňom vravel
Aristón:
Vpredu je Platón, kým Pyrrhón zas vzadu a Diodor v strede.
A Timón hovorí o ňom takto:
Majúc pod srdcom závažie vzaté od Menedema,
pobeží k náuke Pyrrhóna alebo k Diodorovi;
a trocha ďalej mu dáva do úst slová:
Odplávam k Pyrrhónovi a šikmému Diodorovi.
34/
Bol to človek zásadový, stručný v reči a bystrý vo výbere slov. Popritom bol
vtipným satirikom a milovníkom priamej reči. Preto sa zasa Timón vyjadruje o ňom
takto:
Do svojich úskočných námietok vkladával myšlienky zdravé.
Keď sa istý mladík s ním rozprával odvážnejšie, ako sa patrilo, Arkesilaos povedal:
„Či ho nikto nepolapí za krk?" Keď istý človek, ktorý bol v podozrení, že sa dáva
zneužívať, prišiel k nemu s tvrdením, že sa mu nezdá jedna vec väčšia ako druhá,
Arkesilaos sa ho opýtal, či sa mu desat cólov nezdá viac ako šesť. Keď mu istý Hemón z
Chia, ktorý bol škaredý, no nazdával sa, že je pekný, a obliekal sa vždy do nádherných
šiat, povedal, že podľa jeho mienky mudrc sa nemá zamilovať, Arkesilaos mu povedal:
„A či
an i vtedy, keby bol taký pekný, ako si ty, a ani keby mal také pekné šaty ako ty?" A
pretože to bol nehanebný človek, povedal Arkesilaovi, ako keby to bol býval nejaký
arogantný muž:
35
/ Či smiem ťa ľúbiť, pani, a či mlčať mám?
Arkesilaos mu však na to povedal:
Čo vravíš, žena, také drzé, tebe nezvyklé slová?
Keď ho istý tlčhuba neurodzeného pôvodu obťažoval, povedal mu:
Hanebné reči viesť je zvykom detí otrokov.
A keď zasa iný táral mnoho nezmyselných rečí, povedal mu, že zaiste nemal moróznu
dojku, na čo mu ten nedal ani odpoveď. Keď mu istý úžer-ník, túžiaci po učení, povedal,
že nevie nejakú vec, Arkesilaos mu na to odpovedal týmito veršami zo Sofoklovho
Oinomaa:
Smer vetrov nie je známy vtáčej samičke,
ak, pravda, nie je práve doba plodenia.
36/ ]^eď raz istý dialektik z Alexinovej školy nevedel správne vyložiť kto-rúsi
Alexinovu teóriu, Arkesilaos mu povedal to, čo urobil Filoxenos tehlia-rom, ktorí falošne
spievali jeho pesničky. Vzal im ich tehly a skákal po nich so slovami: „Ako vy ničíte moje
dielo, tak ja ničím vaše." Pohoršoval sa na tých, ktorí sa neoddali štúdiu v pravý čas. Z
akéhosi prirodzeného impulzu používal pri vyučovaní výrazy ako „Ja tvrdím" a „Ten a
ten (a pritom uviedol mená) nebude s tým súhlasiť". Tento spôsob napodobňovali aj
mnohí z jeho žiakov a práve tak napodobňovali aj spôsob jeho reči a vôbec celé jeho
držanie.
37
/ Mal mimoriadne invenčné nadanie, takže vedel vtipne odpovedať na námietky,
privádzať vetnú periódu k bodu, z ktorého sa vyšlo, a prispôsobiť sa každej príležitosti.
Nikto sa mu nevyrovnal v umení presviedčať, a to bola príčina, že veľmi mnohí ľudia
chodili do jeho školy, hoci sa desili bys-■.rosti jeho dôvtipu. Znášali to však radi, pretože
to bol človek veľmi dobrý a napĺňal poslucháčov nádejami. V súkromnom živote bol
veľmi spoločenský, vždy bol ochotný preukázať nejaké dobrodenie a pritom sa všemožne
usiloval zakryť svoju priazeň. Aspoň keď raz prišiel ku Ktesibiovi, ktorý bol vtedy chorý,
a videl, že ho tlačí núdza, nebadane mu položil mešec peňazí pod hlavnicu. Keď ich
Ktesibios našiel, povedal: „To je Arkesilaov žart." Ale aj inokedy mu poslal tisíc drachiem.
38/ y\rchia z Arkádie uviedol k Eumenovi a spôsobil tým, že dosiahol veľkú hodnosť.
Bol mimoriadne štedrý a vôbec nedychtil po peniazoch. Prvý chodieval na výstavy
strieborných predmetov a takisto chodieval
 42
s väčšou horlivosťou ako hocikto iný na výstavy zlatých predmetov, ktoré usporiadal / Najviac ho napádali stúpenci peripatetika Hieronyma. Hieronymos totiž pozýval k
Archekrates a Kallikrates. Mnohých ľudí podporoval finančne, a to jednak sám, jednak sa sebe priateľov na oslavu výročia narodenia Antigonovho svna Alkyóna, a Antigonos mu
skladal s inými. Raz si vzal ktosi od neho strieborné nádoby, aby mohol pohostiť posielal veľkú sumu peňazí na krytie výloh. Pri tejto príležitosti sa Arkesilaos zakaždým
priateľov, a neprinášal mu ich nazad. Arkesilaos ich však nežiadal a ani sa o nich vyhýbal diskusii o víne, a keď Arideikes predložil určitý problém a žiadal Arkesilaa, aby
nezmienil. Niektorí uvádzajú, že mu ich požičiaval úmyselne, a keď mu ich ten chcel o ňom hovoril, odpovedal mu: „Nevieš, že je výsadou filozofie vedieť, kedy má ktorá vec
vrátiť, daroval mu ich, pretože bol chudobný. Mal veľký majetok v Pitane a brat Pylades svoj čas?" Čo sa týka obviňovania, že je oddaný davu, Timón o tom hovorí medziiným aj
mu z neho posielal dôchodky. Mnoho peňazí mu však dodával aj Filetairov syn Eumenes. toto:
Preto bol Eumenes jediný zo súčasných kráľov, ktorému venoval svoje knihy. Toto riekol a ihneď sa zamiešal doprostred davu;
39/
Mnohí filozofi si ctili Antigona a kedykoľvek prichádzal do Atén, išli ho pozdraviť. oni s úžasom hľadeli naň sta pinky okolo sovy,
Arkesilaos však ostával doma, pretože nechcel, aby sa zdalo, že sa mu natíska. V dávajúc znaky, že o blázna ide, čo líška sa davu.
srdečnom priateľstve nažíval najmä s Hieroklom, ktorý bol veliteľom Munichie a Pirea, a Malá to vec, ty chudák! Prečo sa vzdúvaš sťa blázon.
počas slávností zakaždým odchádzal do prístavu, aby ho navštívil. No hoci ho Hierokles No napriek tomu tak málo túžil po sláve, že svojim žiakom odporúčal počúvať aj iných
často prehováral, aby šiel pozdraviť Antigona, nedal sa presvedčiť a vždy, keď prišiel k filozofov. A keď istý mladík z Chia dával prednosť prednáškam spomenutého Hieronyma
bráne, vrátil sa nazad. Keď po námornej bitke všetci prichádzali k Antigonovi alebo mu pred jeho vlastnými, sám ho k nemu odviedol a predstavil ho tomuto filozofovi s
posielali lichotivé listy, Arkesilaos jediný ostal mlčať. Jednako ho však poslali do pripomienkou, aby sa dobre správal.
Demetriady k Antigonovi ako vyslanca vlasti, no nepochodil. Všetok svoj čas trávil v 43/
Pripomína sa o ňom aj táto pekná historka: Keď sa ho ktosi opýtal, prečo žiaci z
Akadémii, vyhýbajúc sa politickému životu.
ostatných filozofických škôl prechádzajú do Epikurovej školy, z epikurovcov však nikto
40/ Niekedy predsa trávil nejaký čas mimo Atén v Pireu, prednášajúc tam svoje tézy z
neprechádza k nim, povedal: „Z mužov sa môžu stať eunuchmi, z eunuchov sa však
priateľstva k Hieroklovi, za čo ho niektorí ohovárali. Keďže bol nadmieru štedrý -
nemôžu stať mužmi."
slovom, bol to druhý Aristippos -, rád pripravoval hostiny pre ľudí, ktorí viedli podobný
Naostatok, keď už bol blízko konca svojho života, zanechal všetok svoj majetok bratovi
život ako on, a sám chodieval k nim. Verejne sa stýkal s elejskými hetérami Theodotou a
Pyladovi, pretože to bol on, kto ho bez vedomia Moirea priviedol na Chios a stadiaľ do
Filou a tých, ktorí mu to vyčítali, odkazoval na Aristippove zásady. Mal rád mladíkov a
Atén. Cez celý svoj život sa neoženil a nemal deti. Napísal tri testamenty: jeden uložil v
bol náchylný k láske s nimi. Preto ho napádali stoici zo školy Aristóna z Chia, nazývajúc
Eretrii u Amfikrita, druhý v Aténach u ktorýchsi svojich priateľov a tretí poslal domov
ho przniteľom mládeže, nehanebným učiteľom nemravnosti a bezo-čivcom.
Thaumasiovi, jednému zo svojich, so žiadosťou, aby ho opatroval. Súčasne mu napísal
41/
Vraví sa totiž, že sa tuho zamiloval do Demetria, ktorý vykonal plavbu do Kyrény,
tento
a do Kleochara z Myrleje. O tomto sa vyjadril pred svojimi hodovníkmi, že sám ho síce
chcel otvoriť, že sa však on proti tomu bránil. Do Kleochara bol zamilovaný aj Lachetov
Arkesilaos pozdravuje Thaumasia
syn Demochares a Buge-lov syn Pythokles. Keď ich Arkesilaos prichytil pri čine, povedal 44/
Dal som Diogenovi svoj testament, aby Ti ho zaniesol. Pretože bývam často chorý a moje telo
im, že im ho prenecháva s veľkou zhovievavosťou. Z tejto príčiny ho napádali spo menutí
je už slabé, rozhodol som sa napísať testament, aby som, ak by sa mi stalo niečo nemilé, neopustil
ľudia a zosmiešňovali ho, že je vraj milovníkom davu a túži po popularite.
život spôsobiac Ti krivdu, Tebe, ktorý si mi bol vždy horlivo oddaný. Ty si najdôveryhodnejší zo
všetkých, ktorí by ho mohli opatrovať, a to jednak pre svoj vek, jednak pre svoj vzťah ku mne.
Pamätaj si, že do Teba vkladám svoju absolútnu dôveru, usiluj sa preto ostať voči mne spravodlivý
a nakoľko budeš môcť, staraj sa o moje veci. Tento testament je uložený v Aténach u istých mojich
známych a v Eretrii u Amfikrita.

162 *š*163
 Hermippos uvádza, že zomrel po požití veľkého množstva čistého vína, následkom
čoho vraj zošalel. Mal už vtedy 75 rokov a Aténčania si ho vážili ako nikoho iného.
45
/ My sme na neho zložili tieto verše:
Prečo len vypil si, Arkesilaos, čistého vína
také prevelké množstvo, až sa ti pomútil nm?
Viacej než tvoju smrť ľutujem múzy, ktorým si toľkým
nemiernym požitím vína hanebne potupil česť.
Boli ešte traja iní Arkesilaovia: básnik starej komédie, iný básnik, ktorý písal elégie, a
sochár, na ktorého zložil Simonides tento epigram:
To f o je socha Artemidy; jej zrobenie stálo dvesto parianskych
drachiem, majúcich kozia sťa znak. Zrobil ju hodný syn
Aristodikov, Arkesilaos, rukami, ktoré sú zbehlé v umení
Aténinom.
Filozof, o ktorom sme písali, dosiahol mužný vek okolo 120. olympiády, ako uvádza
Apollodoros v Kronike.
7. BIÓN (tretie storočie)
46/, 47/ rjjón bol pôvodom občan Borystenu. Kto boli jeho rodičia a za akých okolností
sa dostal k filozofii, sám jasne vyložil Antigonovi. Keď sa ho totiž opýtal:
Kto si a z akých si mužov? Kde vlasť je a rodičia tvoji?
Bión, pretože zbadal, že ho predtým ohovárali, mu povedal: „Môj otec bol synom
otroka a utieral si nos rukávom" - tým chcel povedať, že predával nasolené ryby. „Bol
pôvodom z Borystenu a nemal tváre, ale len písmo na tvári, znak to prísnosti svojho
pána. Moja matka bola taká, s akou sa mohol takýto človek oženiť, z bordelu. Potom sa
môj otec dopustil nejakého podvodu pri vyberaní daní a predali ho do otroctva s celou
rodinou. Mňa, pretože som bol ešte celkom mladý a milý, kúpil istý rečník. Umierajúc
zanechal mi celý svoj majetok. Ja som spálil všetky jeho spisy, zničil som všetko a prišiel
som do Atén a oddal som sa filozofii.
Z takého pôvodu teda a z takej pochádzam krvi.
Taká je moja história. Nech ma teda Persaios a Filonides nechajú na pokoji a ty ma
posudzuj podľa toho, aký som."
18/ |\jje(. pochýb, že Bión bol ináč chytrý človek, jemný sofista, no bol jeden z tých,
ktorí dali nepriateľom filozofie mnoho príležitostí ju tupiť, pretože si za určitých
okolností potrpel na okázalosť a vedel byť namysle-
83
ný. Zanechal veľmi mnoho poznámok a užitočné a vážne sentencie. Keď ho napríklad
tupili, že sa neusiloval získať si istého mladíka, povedal: „Mäkký syr nemožno chytať na
udicu." Keď sa ho kedysi opýtali, kto je vystavený najväčšej úzkosti, odpovedal: „Ten, kto
chce byť najšťastnejší." Na otázku, či sa treba ženiť (lebo aj toto sa pripisuje jemu),
odpovedal: „Ak sa oženíš so škaredou, bude ťa to trápiť, ak sa však oženíš s peknou,
budeš sa musieť o ňu deliť s inými." Starobu nazýval prístavom všetkých ziel, pretože
vraj všetko hľadá v nej útočisko. Slávu nazýval matkou cností, krásu cudzím dobrom a
bohatstvo nervom vecí. Istému človeku, ktorý prejedol majetok, povedal: „Amfiaraa
pohltila zem, ty si však pohltil zem."
49
/ Za veľké zlo pokladal neschopnosť znášať zlo. Odsudzoval aj tých, ktorí spaľujú
ľudí, ako keby boli bezo zmyslov, vzývajú ich však, ako keby počuli. Vravieval, že je
želateľnejšie zavďačiť sa niekomu svojou mladosťou, ako sa uchádzať o cudziu, lebo to
škodí aj telu, aj duši. Zle sa vyjadroval aj o Sokratovi, vraviac, že bol blázon, ak túžil po
Alkibiadovi a nedotýkal sa ho; ak však, naopak, po ňom netúžil, nekonal vraj nič
mimoriadne. Vravel, že cesta do podsvetia nie je obťažná, pretože sa tam ide so zavretými
očami. Alkibiada tupil, pretože vraj ako chlapec odvádzal mužov ženám, keď sa však stal
junákom, odvádzal ženy mužom. Kým sa Aténčania cvičili na Rode v rečníctve, on
prednášal filozofiu, a keď mu ktosi robil preto výčitky, povedal mu: „Ako môžem
predávať jačmeň, keď som priniesol pšenicu?"
50/, 51/ Vravel, že by bolo väčším trestom pre ľudí v podsvetí, keby nosili vodu nie v
deravých, ale v neporušených nádobách. Istému tlčhubovi, ktorý ho dychtivo žiadal o
pomoc na súde, povedal: „Vyhoviem tvojej žiadosti, ak pošleš svojich zástupcov a sám
ostaneš doma." Raz cestoval spolu s nejakými podliakmi a padol do moci pirátov; keď
jeho spolucestujúci zvolali: „Sme stratení, ak nás spoznajú", on povedal: „Ja zasa, ak ma
nespoznajú." Namyslenosť pokladal za prekážku pokroku. O istom lakomom boháčovi sa
vyjadril: „Nie on má v moci svoj majetok, ale majetok jeho." O lakomcoch sa vyjadroval,
že sa starajú o svoj majetok, ako keby im prináležal, že však nevedia z neho vyťažiť nijaký
úžitok takisto, ako keby bol cudzí. „Keď sme boli mladí," vravieval, „boli sme odvážni,
teraz, keď sme starí, naša múdrosť je na vrchole." Rozvážnosť o toľko vyniká nad ostatné
cnosti, o koľko vyniká zrak nad ostatné zmysly. Vravel, že ľudí netreba tupiť pre ich
starobu, keďže si všetci želáme sa jej dožiť. Keď sa istý závistlivý človek tváril zamračene,
povedal mu: „Neviem, či sa tebe prihodilo nejaké zlo, alebo tvojmu susedovi nejaké
dobro." Vravieval, že nízky pôvod je spoločníkom slobodnej reči,
 ... bo zotročí aj muža srdca smelého.
Priateľov si vraj treba uchovať, nech sú akíkoľvek, aby sa nezdalo, že si uchovávame
zlých a zavrhujeme dobrých.
52/
Spočiatku dával prednosť akademickému učeniu, a to v čase, ked" bol Kratetovým
žiakom. Potom však prešiel ku kynikom, vezmúc si ošúchaný plášť a tanistru. Lebo toto
boli jediné veci, ktoré z neho robili člena sekty, hlásajúcej bezcitnosť. Potom zasa prešiel k
Theodorovej sekte, a to po vypočutí prednášok Theodora ateistu, ktorý vedel použiť
každý druh sofistickej reči. Po Theodorovi počúval prednášky peripatetika Theofrasta.
Mal tiež zmysel pre teatrálnosť a pomocou vulgárnych výrazov často vyvolával smiech.
Pretože vo svojej reči kombinoval všetky možné štýly, Eratosthenes vraj o ňom vravel, že
on prvý obliekol filozofiu do kvetnatého rúcha. Mal totiž neobyčajné nadanie aj na
paródiu. Sem patria napríklad tieto jeho verše:
Archytas milý, ty rodený hudobník, bohatohrdý,
v klasickom umení škriepok si zo všetkých najväčší majster.
53/, 54/ i z hudby, i z geometrie si robil vcelku iba žarty. Miloval nádheru, a preto chodil
z mesta do mesta a niekedy vymyslel aj nejaké prekvapenie pre ľudí. Tak na Rode
prehovoril plavcov, aby sa poobliekali za žiakov a robili mu sprievod. Keď kráčal s nimi
do gymnázia, všetci upierali na neho oči. Mal vo zvyku adoptovať niektorých mladíkov,
jednak aby ich použil pre svoje chúťky, jednak aby mohol použiť ich priazeň na svoju
obranu. Mal však mimoriadne rád aj seba, a preto mal stále na jazyku výrok: „Medzi
priateľmi je všetko spoločné." To bolo tiež príčinou, že hoci mal toľko poslucháčov, nikto
sa nevydával za jeho žiaka. Niektorých svojich žiakov zviedol na nehanebnosť. Tak
Betión, jeden z jeho dôverných žiakov, povedal vraj Menedemovi: „Áno, Menedemos, ja
obcujem v noci s Biónom a myslím, že mi to nerobí zle." Často prešiel v styku so svojimi
žiakmi na bezbožné reči, ktoré sa naučil u Theodora. Neskôr, keď ochorel, prinútili ho
vraj v Chalkidike - lebo tam zomrel - nosiť amulet a oľutovať všetko, v čom sa prehrešil
proti božstvu. A pretože nemal ošetrovateľov, bol v zlom položení, kým mu Antigonos
neposlal dvoch ošetrovateľov. Podľa Favorinovej správy v Rozmanitej histórii sa Antigonos
osobne zúčastnil na jeho pohrebe.
My sme svoje pohoršenie nad jeho smrťou vyjadrili takto:
55/, 56/, 57/ jak počúvame, Bión z Borystenu, rodák zo Skýtska,
vraj hovoril, že v skutočnosti nejestvujú bohovia.
A keby si bol tento názor uchoval, nuž povedal
by som, že myslel síce zle, no podľa svojho mienenia.
Keď však ochorel ťažko, ihneď v strachu pred smrťou
on, ktorý tvrdil, že niet bohov, na chrám ani nepozrel
a vysmieval sa ľuďom, ktorí bohom obetu dávali,
nielenže na vysokom stole oltára
nos bohov mastným tukom, tymianom a dymom naplnil
a povedal: „Ach, zhrešil som! Ach, odpusťte mi minulé",
lež dal si starej babe medailónček na krk zavesiť
a dobrovoľne zviazať ruky koženými stužkami
nad dvere dal tŕň a vavrínovú vetvu položiť,
súc ochotný skôr všetko podstúpiť, než odísť zo sveta.
Naozaj hlupák, ktorý si chcel bytie bohov za mzdu vykúpiť
a myslel si, že existujú, len keď on ich uznáva.
No márna bola jeho múdrosť, keď už bol len uhlíkom
a naťahujúc ruku, vravel: „Zdrav buď, Plutón, zdravý buď."
58/
Bolo desať Biónov. Prvý bol súčasník Ferekyda zo Syra a pripisujú sa mu dve knihy
v iónskom dialekte. Pochádzal z Prokonézu. Druhý bol zo Syrakúz a napísal rečnícke
spisy. Tretí bol náš filozof. Štvrtý bol demokrito-vec a matematik z Abdér, ktorý písal v
atickom a iónskom dialekte. Ten prvý tvrdil, že v určitých krajinách deň trvá šesť
mesiacov a noc tiež šesť mesiacov. Piaty bol zo Solov a napísal spis O Etiópii. Šiesty bol
rečník a pripisuje sa mu deväť kníh s názvom Múzy. Siedmy bol lyrický básnik. Osmy bol
sochár z Miléta a zmieňuje sa o ňom aj Polemón. Deviaty bol autor tragédie Tarzania.
Desiaty bol sochár z Klazomen alebo z Chia a spomína ho aj Hipponax.
8. LAKYDES (na čele Akadémie okolo r. 242 - 216)
597
Lakydes bol synom Alexandrovým a pochádzal z Kyrény. Založil novú Akadémiu a
prevzal školu po Arkesilaovi. Bol to človek veľmi vážený a mal početných obdivovateľov.
Odmlada bol navyknutý na prácu a hoci bol chudobný, bol predsa milý a družný. Vraví
sa o ňom, že sa mu pri spravovaní domácnosti stala veľmi zaujímavá vec. Kedykoľvek
totiž vzal nejakú vec zo skladu, zapečatil dvere a cez malý otvor na nich vhodil dnu prs-
teň, aby nebolo možno ani vziať, ani odniesť nič z toho, čo bolo dnu uložené. Keď to však
zbadali sluhovia, odpečatili dvere, odniesli si, čo chceli, a potom tým istým spôsobom
hodili prsteň cez otvor do skladu. A hoci to robili často, nikdy neboli pristihnutí.
*P° 84^
 607
Lakydes prednášal v Akadémii v záhrade, ktorú zriadil kráľ Attalos a ktorú nazvali
podľa neho Lakydeion. Pokiaľ siaha ľudská pamäť, bol prvý, kto ešte za svojho života
odovzdal vedenie školy niekomu inému. Jeho nástupcami boli Telekles a Euandros, obaja
z Fókaje. Po Euandrovi prevzal vedenie školy Hegesinus z Pergamu, po ktorom zase
Karneades. Laky-dovi sa pripisuje tento milý výrok: Keď ho vraj Attalos žiadal, aby ho
prišiel pozrieť, odpovedal mu, že sochy sa obzerajú zďaleka. Pretože sa začal až neskoro
zaoberať geometriou, povedal mu ktosi: „Až teraz nachádzaš na to čas?" Lakydes mu
však odpovedal: „Mám azda ešte čakať?"
61
/ Začiatok jeho vedenia školy spadá do štvrtého roku 134. olympiády a viedol ju
dvadsaťšesť rokov. Zomrel následkom paralýzy spôsobenej nadmiernym pitím. My sme
na neho zložili túto básničku:
Lakydes, počul som o tebe chýr, že vraj aj teba
stiahol do hádu Bakchus, držiac ťa za koniec nôh.
jasná to vec. Keď Bakchus v množstve do tela vstúpi,
rozkladá údy, a preto Lyaiom zovú ho tiež.
9. KARNEADES (okolo r. 213 - 129)
62/
Karneades pochádzal z Kyrény a bol synom Epikomovým alebo Filo-komovým, ako
uvádza Alexandros v Nástupníctvach. Starostlivo študoval knihy stoikov, predovšetkým
Chrysippove, a slušným spôsobom ich vyvracal, čím si získal veľkú slávu, takže sám
často hovorieval:
Za svoje bytie Chrysippovi vďačný som.
Bez Chrysippa by nebolo ver ani mňa.
Bol to človek usilovný ako sotvakto iný. Vo fyzike bol málo zbehlý, zato však príliš
zbehlý v etike. Pre priveľkú zaujatosť prednáškami zanedbával vlasy a nechty. Bol takým
slávnym filozofom, že aj rétori rozpúšťali svoje školy a prichádzali k nemu a počúvali
jeho prednášky.
63
/ Mal veľmi silný hlas a správca gymnázia mu preto odkázal, aby tak nekričal. On
mu však odpovedal: „Daj mi mieru pre hlas", na čo mu zasa tamten vtipne odpovedal:
„Mierou sú ti tvoji poslucháči." Mal obdivuhodný talent kritizovať protivníkov a bol
nepremožiteľný dišputant. Hostinám sa vyhýbal z dôvodov, ktoré sme už uviedli.
Favorinus v Rozmanitej histórii uvádza, že keď sa jedného dňa Mentor z Bitýnie, ktorý bol
jeho žiakom a prišiel k nemu diskutovať, pokúšal zviesť jeho konkubínu, Karneades
medzi rečou povedal tieto parodické verše:
64/
Chodieva semka morský starec, čo neklame nikdy,
85*2
podobný Mentorovi i postavou tela, i hlasom. Ja vravím, že
ho treba vyhnať zo školy. Nato Mentor vstal a povedal:
Títo ich volali teda a oni sa schádzali rýchle.
Zdá sa, že ukázal akúsi zbabelosť pred smrťou, keď stále opakoval: „Čo príroda
zložila, bude vedieť aj rozložiť." Keď sa dozvedel, že Antipatros si vzal život použitím
jedu, nadobudol trocha odvahy voči smrti a povedal: „Dajte teda aj mne." Keď mu však
povedali: „Čo?", povedal: „Medovinu." Pri jeho smrti bolo vraj zatmenie Mesiaca, ako
keby, ako sa ktosi vyjadril, po Slnku najkrajšie z nebeských telies bolo s ním spolucítilo.
657
Apollodoros uvádza v Kronike, že umrel vo štvrtom roku 162. olympiády, dožijúc sa
osemdesiatpäť rokov. Uvádzajú sa aj jeho listy, ktoré poslal kapadóckemu kráľovi
Ariarathovi. Ostatné spisy, ktoré sa uvádzajú pod jeho menom, napísali jeho žiaci. Sám
nezanechal nijaký spis. My sme na neho zložili v logaedickom metre tieto verše:
66
/ Nuž prečo mám, múza, tupiť Karneada?
Bo nezná ho, ktokoľvek nevie, ako ho desil
strach pred smrťou. Hoci aj stihla ho najhoršia nemoc,
svoj život nechcel skončiť, ale keď počul,
že Antipatros sa otrávil jedom, tu zvolal:
„Nuž dajte mi takisto niečo." „Povedz však, čo chceš."
„Čo chcem, nuž medovinu." Držal sa hesla:
„Tá príroda, ktorá ma zložila, bude ma vedieť
tiež rozložiť." Jednako odišiel pod zem, hoci
sa mohol do hádu dostať bez premnohých strastí.
Vraví sa, že sa mu často oči zastreli tmou, bez toho žeby si to bol uvedomil. Vtedy
rozkázal otrokovi zažať lampu. Keď ju otrok priniesol so slovami: „Už je tu", Karneades
mu povedal: „Dobre, čítaj teda."
Mal veľmi mnoho iných žiakov, no najvynikajúcejší bol Kleitomachos, o ktorom sa tiež
treba zmieniť.
Bol však aj iný Karneades, ktorý písal chladné elegické básne.
10. KLEITOMACHOS (na čele Akadémie od r. 129)
67/
Kleitomachos pochádzal z Kartága. Vlastným menom sa volal Has-drubal a
vyučoval v Kartágu filozofiu v rodnej reči. Mal už štyridsať rokov, keď prišiel do Atén a
stal sa Karneadovým žiakom. Ten, uvidiac jeho veľkú horlivosť, oboznámil ho s gréckym
písmom a s gréckou literatúrou a vzde-
*&°169<*&
lával ho. A Kleitomachos prejavil takú usilovnosť, že napísal vyše štyristo kníh. Po
Karneadovi prevzal vedenie školy a vo svojich spisoch vysvetľoval predovšetkým mnohé
z Karneadových myšlienok. Vyznal sa v troch školách, v akademickej, peripatetickej a
KNIHA V
stoickej.
Čo sa týka akademikov, Timón ich takto napáda:
Ani ver fádne táranie doktríny akademickej.
Keďže sme dostatočne priblížili akademických filozofov, ktorí vyšli z Platóna,
prejdime teraz k peripatetikom, ktorí tiež vyšli z Platóna a na čele ktorých stojí PERIPATETICI
Aristoteles.

1. ARISTOTELES (r. 384 - 322)

17
Aristoteles, syn Nikomacha a Faistidy, narodil sa v Stageire. Jeho otec Nikomachos
odvodzoval svoj pôvod, podľa Hermippovej správy v jeho knihe O Aristotelovi, od
Nikomacha, ktorý bol zasa synom Machaónovým a vnukom Asklepiovým; žil na dvore
macedónskeho kráľa Amynta ako jeho lekár a priateľ. Aristoteles bol najvynikajúcejší
spomedzi Platónových žiakov. Mal šušlavú reč, ako sa dozvedáme od Timothea z Atén z
jeho spisu O životoch. Okrem toho sa rozpráva, že mal slabé nohy a malé oči, že však nosil
nádherné šaty a prstene a že si strihal vlasy. Mal aj syna Nikomacha s konkubínou
Herpyllidou, ako hovorí Timaios.
2/
Od Platóna odišiel ešte za jeho života, takže ten povedal: „Aristoteles nás odkopol
tak, ako to robia mladé žriebätá vlastnej materi." Hermippos sa však zmieňuje vo svojich
Životoch, že kým Aristoteles šiel ako vyslanec v záujme Atén k Filippovi, Xenokrates sa
zmocnil vedenia Akadémie, a keď sa Aristoteles vrátil a videl, že škola je pod vedením
druhého, zvolil s. aleju v Lykeiu a tam vraj filozofoval, prechádzajúc sa spolu so žiakmi
až do času, keď sa tí natierali olejom. Z toho pochádza aj meno peripatetiko-via. Druhí
však odvodzujú meno od toho, že sa tu prechádzal a debatoval s Alexandrom, ktorý sa
uzdravoval z choroby.
3/
Keď počet poslucháčov vzrástol, usadil ich so slovami:
]a mlčať mám a Xenokrates učiť? Nie!
4/, 5/ TJ^J tecja svojich žiakov narábať s predloženou tézou a zároveň ich cvičil v
rečníctve. Potom sa však odsťahoval k eunuchovi Hermiovi, ktorý bol tyranom v Atarneu
a ktorého niektorí pokladajú za Aristotelovho miláčika. Iní však vravia, že Hermias mu
dal za manželku svoju dcéru alebo neter, ako

&>170<*& *P°171
uvádza aj Demetrios z Magnézie v spise O homonymných básnikoch a spisovateľoch. Ten istý sú v Grécku ochotní umrieť
autor uvádza, že Hermias bol Eubulovým otrokom, že bol pôvodom z Bitýnie a že zabil a podstúpiť najťažšie práce.
svojho pána. Aristippos však vraví v 1. knihe spisu O hýrivosti u dávnych ľudí, že Ty vkladáš do ľudskej mysle
Aristoteles sa zamiloval do Hermiovej konkubíny, vzal si ju s jeho dovolením za ženu a silu mocnejšiu než zlato
bol s ňou taký šťastný, že jej prinášal obety takým istým spôsobom ako Aténčania a rodičia alebo sladký spánok.
eleusinskej Demetre. Na Hermia napísal paján, ktorý uvádzame ďalej. Potom odišiel do Pre teba Diov syn Herakles a synovia Lédy
Macedónie k Filippovi a stal sa učiteľom jeho syna Alexandra. Alexandra požiadal, aby podstúpili toľké práce,
znovu vystaval jeho rodné mesto, ktoré Filippos zboril; Alexander splnil jeho žiadosť a on len aby ťa dosiahli.
sám napísal preňho zákony. No aj pre svoju školu určil zákony, stanoviac podľa Z túžby po tebe Achilleus
Xenokratovho spôsobu, že každých desať dní sa má menovať vedúci školy. A pretože sa a Aias umreli a z túžby
mu zdalo, že už dosť dlhý čas strávil s Alexandrom, odišiel do Atén, odporučiac po tvojej kráse aj atarnský chovanec
Alexandrovi svojho príbuzného Kallisthena z Olyntu. Vraví sa, že Aristoteles takto sa zbavil slnečného svetla.
vyhrešil Kallisthena, pretože sa zhováral s kráľom príliš slobodne a neposlúchal jeho Jeho činy budú ospevované
rady: Podľa tých rečí sa zdá, že nebudeš na svete dlho. a nesmrteľným ho urobia múzy,
A tak sa aj stalo. Kallisthenes totiž upadol do podozrenia, že sa zúčastnil na dcéry Mnemosyny, aby tak zvelebili
Hermolaovom sprisahaní proti Alexandrovi. Uvrhli ho do železnej klietky a nosili ho v rod, priateľstvo a slávu mocného Dia pohostinného.
nej zahmyzeného a opusteného. Nakoniec ho pohodili levovi a tak zahynul. My sme na neho zložili tieto verše:
6//
Keď sa Aristoteles vrátil do Atén a trinásť rokov bol na čele školy, tajne ušiel do Eurymedón, kňaz Demetry, bohyne obradov tajných,
Chalkidy, pretože bol obžalovaný z bezbožnosti. Žalobu podal na neho hierofant žalovať Aristotela z priestupkov bezbožných chcel.
Eurymedón alebo Demofilos, ako uvádza Favorinus v Rozmanitej histórii, pretože vraj Ušiel však žalobe požitím jedu a týmto činom
zložil jednak hymnus na spomenutého už Hermia, jednak epigram, napísaný na jednu premohol úplne ľahko nepravé udania zlých.
9/
sochu v Delfách: Favorinus v Rozmanitej histórii píše, že Aristoteles bol prvý kto napísal súdnu reč na
Perzský kráľ, nosiaci luk, raz bezbožne usmrtil tohto vlastnú obranu, a že v tejto reči hovorí Aténčanom: Za hruškou dozrieva hruška a za figou
človeka, prestúpiac pritom zákon, čo stanovil boh. dozrieva figa.
1Q
Nebol to vražedný zápas, kde bol by ho verejne skolil / Apollodoros píše v Kronike, že Aristoteles sa narodil v prvom roku 99. olympiády,
oštepom, bola to zrada, s ktorou sa snúbila lesť. že prišiel k Platónovi, keď mal sedemnásť rokov, a že ostal pri ňom dvadsať rokov. Do
Zomrel v Chalkide po vypití jedu, ako píše Eumelos v 5. knihe Histórii. Dožil sa vraj Mytilény prišiel za Eubulovho archonátu vo štvrtom roku 108. olympiády. Po Platónovej
sedemdesiat rokov. Ten istý autor uvádza, že mal trinást rokov, keď prišiel k Platónovi, smrti za Theofilovho archonátu v prvom roku tejže olympiády odišiel k Hermiovi a ostal
ale sa mýli. Lebo sa dožil 63 rokov a Platónovým žiakom sa stal, keď mal sedemnásť uňho tri roky. Za Pythodotovho archonátu odišiel k Filippovi v druhom roku 109.
rokov. olympiády, keď Alexander mal už 15 rokov. Do Atén sa vrátil v druhom roku 111.
Čo sa týka hymnu, znie takto: olympiády a v Lykeiu učil trinásť rokov. Potom odišiel do Chalkidy v tretom roku 114.
1 8/
1' Cnosť, tak ťažko dosiahnuteľná pokoleniu ľudskému, najkrajší olympiády a zomrel na chorobu vo veku 63 rokov za archonátu Filokleovho v tom istom
úlovok v živote. Ó, panna, pre tvoju krásu roku, v ktorom zomrel aj Demosthenes na Kalaurii. Vraví sa, že si veľmi rozhneval kráľa
tým, že mu odporučil Kallisthena, a že Alexander, aby mu spôsobil zármutok, úmyselne
zahrnul poctami Anaximena a poslal dary Xenokratovi.
 117
Podľa toho, čo píše Ambryón v spise O Theokritovi, aj Theokritos z Chia sa ho usiloval
zosmiešniť v epigrame tohto znenia: Čoho sa dožil Hermeias eunuch, ten Eubulov otrok?
Platónov bezumný školák prázdny mu zostrojil hrob. (Nestriedme brucho ho priviedlo k tomu, že
Akadémiou zhŕdol a obýval radšej špinavý Borbora kraj.) Ale aj Timón ho napadol týmito
slovami: Ani sám Aristoteles so svojím táraním prázdnym.
Toto je filozofov život. My sme však mali šťastie čítať aj jeho testament, ktorého znenie
je asi takéto:
12/, 13/, 14/, 15/, 16/ Všetko bude dobre. Ak by sa však niečo prihodilo, Aristoteles urobil tieto
dispozície. Starosť o správu všetkých vecí a dozor nad všetkým nech má Antipatros. Kým nedospeje
Nikanor, nech sa oňho stará Aristomcnes, Timar-chos, Hipparchos, Díoteles a aj Theofrastos, ak
bude s tým súhlasiť a ak mu to bude možné. Tí istí nech sa starajú o deti, o Herpyllidu a o všetok
môj majetok. Keď dievča dospeje, nech sa vydá za Nikanora. Ak sa jej však niečo stane - nedaj boh,
aby sa tak stalo - pred výdajom alebo po výdaji, bez toho žeby mala deti, nech Nikanor slobodne
rozhodne aj o dieťati, aj o ostatných veciach, ako sa patrí na neho a na nás. Nech sa Nikanor stará aj
o moju dcéru a môjho syna Nikomacha, a to náležitým spôsobom, ako keby im bol otcom a bratom.
Ak sa však - nedaj boh - predčasne prihodí niečo Nikanorovi, či už prv ako sa ožení s dievčaťom,
alebo po ženbe, a bez toho žeby mal deti, nech platí to, čo on rozhodne. Ak však bude chcieť žiť s
dcérou Theofrastos, nech pre neho platí to, čo pre Nikanora. Ak však nebude chcieť, nech túto ri po
spoločnej porade s Antipatrom rozhodnú aj o dievčati, aj o chlapcovi, ako sa im bude najlepšie
vidieť. Tíífori a Nikanor nech pri svojich opatreniach pamätajú na mňa a na moju vernú a
starostlivú manželku Herpyllidu a na ostatné veci, a ak sa bude chcieť vydať, nech sa postarajú, aby
sa nedostala mužovi, ktorý by ma nebol hoden. Nech dostane okrem toho, čo som jej už prv dal,
talent striebra z mojej pozostalosti a tri slúžky, ktoré si vyberie, ďalej malú otrokyňa, ktorú už má,
a chlapca Pyrrhaia. A ak bude chcieť bývať v Chalkide, nech dostane domček pri záhrade. Ak však
bude chcieť bývať v Stageire, nech dostane otcovský dom. Ktorýkoľvek dom, ktorý si z nich vyvolí,
nech zariadia tútori nábytkom tak, aby sa to aj im páčilo a aby aj Herpyllidu s tým bola spokojná.
Nikanor nech sa postará aj o chlapca Myrmeka, aby sa dostal spôsobom, ktorý by nám robil česť, ku
svojim, a to so všetkým, čo sme od neho prijali. Ambrakis nech je prepustená na slobodu a v deň
svadby mojej dcéry nech dostane päťdesiat drachiem a slúžka, ktorú už má. Thale nech dostane
okrem kúpenej slúžky, ktorú už má, tisíc drachiem a malú otrokyňa. Šimonovi nech sa
zakúpi chlapec alebo nech sa mu dajú na to peniaze, a to okrem tých, ktoré už prv dostal na
zakúpenie prvšieho clilapca. Tychón, Filón, Olympos a jeho dieťa nech sú prepustení na slobodu,
keď sa bude vydávať moja dcéra. Neprajem si, aby bol predaný do otroctva niektorý z chlapcov,
ktorí ma obsluhovali, ale nech ich používajú dedičia. Keď dospejú, nech sú podľa zásluhy
prepustení na slobodu. Treba sa postarať aj o to, aby sochy objednané u Gryllióna boli po zhotovení
postavené na príslušnom mieste, menovite socha Nikanorova a Proxenova, ktorú som sám
pomýšľal •vystaviť, a aj socha Nikanorovej matky. Treba tiež vystaviť už hotovú sochu Arim-
nestovu, aby bola pamiatkou na neho, keďže umrel bezdetný. Sochu mojej matky treba umiestniť v
chráme Demetry v Nemei alebo kdekoľvek sa uzná za vhodné. Tam, kde urobíte môj hrob, nech sú
uložené aj kosti Pythiady, ako si to sama nariadila. Nikanor nech prinesie za svoje zachránenie
obetu, ktorú som za neho sľúbil: kamenné sošky vo veľkosti štyroch lakťov Diovi Spasiteľovi a
Aténe Ochraníteľke v Stageire.
Toto je znenie jeho testamentu. Vraví sa, že sa uňho našlo aj veľa nádob a podľa
Lykóna sa vraj kúpaval v koryte plnom teplého oleja, ktorý potom predával. Niektorí
okrem toho uvádzajú, že si prikladal na žalúdok mech s teplým olejom, a keď zaspával,
bral si bronzovú guľu do ruky, pod ktorou mal postavenú vaňu, aby ho pri páde gule do
nádoby špľachot vody zobudil zo spánku.
17
/ Pripisujú sa mu tieto pekné výroky a sentencie: Na otázku, aký zisk majú luhári z
luhania, odpovedal: „Že sa im neverí, keď hovoria pravdu." Ked" mu kedysi vyčítali, že
udelil almužnu naničhodnému človekovi, povedal: „Zmiloval som sa nad človekom a nie
nad jeho charakterom." Často hovorieval svojim priateľom a žiakom, kdekoľvek sa s nimi
zdržiaval, že zrak prijíma svetlo z okolitého vzduchu a duša z učenia. Často hovoril s
rozhorčením o Aténčanoch, že vynašli aj pestovanie pšenice, aj zákony; vedia však užívať
len pšenicu.
18/, 19/, 20/, 21/ o výchove vravel, že má síce trpké korene, ale jej plody sú sladké. Na
otázku, čo rýchlo starne, povedal: „Vďaka." Keď sa ho opýtali, čo je nádej, povedal: „Sen
bdejúceho." Keď mu raz Diogenes dával suchú figu, pomyslel si, že ak si ju nevezme,
Diogenes povie proti nemu nejaký ostrý výrok; vzal si ju teda so slovami: „Diogenes,
prišiel si aj o figu, aj o vtip." Keď mu Diogenes dával aj druhú, aj tú si vzal a vyhodiac ju
do výšky, ako to robia deti, povedal: „Diogenes je veľký" a vrátil mu ju. Vravel, že pri
výchove sú potrebné tri veci: prirodzené nadanie, učenie a vytrvalá práca. Keď sa
dopočul, že ho ktosi tupil, povedal: „V mojej neprítomnosti
môže ma aj biť." Vravel, že krása je lepším odporúčaním ako všetky listy. Niektorí autori O rečníctve alebo Grylos, jedna kniha,
však pripisujú túto definíciu Diogenovi, kým Aristoteles vraj povedal, že krásny výzor je Nerinthos, jedna kniha,
darom bohov; Sokrates ju vyhlásil za tyraniu, ktorá trvá kráto, Platón za prirodzenú Sofista, jedna kniha,
prednosť, Theofrastos za nemý klam, Theokritos za škodlivú vec zo slonovej kosti a Menexenos, jedna kniha,
Karneades za kráľovstvo bez telesnej stráže. Na otázku, čím sa líšia vzdelaní od O láske, jedna kniha,
nevzdelaných, povedal: „Čím živí od mŕtvych." Výchova, vravel, je v šťastí ozdobou, v Hostina, jedna kniha,
nešťastí útočiskom. Rodičia, ktorí dali deťom vzdelanie, sú váženejší ako tí, ktorí ich len O bohatstve, jedna kniha,
splodili; jedni im totiž umožnili len život, druhí však pekný život. Istému človekovi, ktorý Povzbudenie k filozofii, jedna kniha,
sa chvastal, že pochádza z veľkého mesta, povedal: „Nie na to sa treba pozerať, ale či je O duši, jedna kniha,
niekto hoden veľkej vlasti." Na otázku, čo je priateľ, povedal: „Jedna duša, prebývajúca v O modlitbe, jedna kniha,
dvoch telách." Vravel, že niektorí ľudia tak šetria, ako keby mali večne žiť, a iní sú zasa O urodzenosti, jedna kniha,
takí márnotratní, ako keby mali ihneď zomrieť. Keď sa ho ktosi pýtal, prečo sa radšej O rozkoši, jedna kniha,
stýkame dlhý čas s peknými ľuďmi, odpovedal mu: „Takto sa môže pýtať len slepý." Na Alexander alebo za kolonistov, jedna kniha,
otázku, aký osoh má z filozofie, povedal: „Že bez rozkazu robím, čo druhí robia len zo O kráľovstve, jedna kniha,
strachu pred zákonmi." Keď sa ho opýtali, ako môžu žiaci robiť pokroky, povedal: „Ak sa O výchove, jedna kniha,
budú usilovať dostihnúť tých, ktorí majú pred nimi náskok, a nebudú čakať na tých, ktorí O dobre, tri knihy,
sú za nimi." Istému tlčhubovi, ktorý ho najprv zavalil svojím táraním a potom sa ho Výťahy z Platónových Zákonov, tri knihy,
opýtal, či ho jeho reči neobťažovali, povedal: „Vôbec nie, lebo som nedával pozor." Keď Výťahy z Ústavy, dve knihy,
mu vyčítali, že poskytol podporu nečestnému človekovi -lebo historka sa podáva aj v O správe domácnosti, jedna kniha,
tomto znení -, povedal: „Môj dar sa týkal nie indivídua, ale človeka ako takého." Na O priateľstve, jedna kniha,
otázku, ako treba zaobchádzať s priateľmi, povedal: „Tak, ako by sme si želali, aby oni O trpení alebo trpnosti, jedna kniha,
zaobchádzali s nami." Spravodlivosť vyhlasoval za duševnú cnosť, ktorá priznáva O vedách, jedna kniha,
každému, čo mu patrí. O výchove sa vyjadroval, že je to najlepšie cestovné pre starobu. O sporných otázkach, dve knihy,
Favorinus v 2. knihe Spomienok hovorí, že ustavične hovorieval: „Mnohí priatelia, nijaký Riešenie sporných otázok, štyri knihy,
priateľ." Tento výrok sa nachádza aj v 7. knihe jeho Etiky. Toto sú sentencie, ktoré sa mu Sofistické rozdelenie, štyri knihy,
pripisujú. O protikladoch, jedna kniha,
Napísal mimoriadne mnoho kníh. Berúc zreteľ na vynikajúce zásluhy tohto muža v O druhoch a rodoch, jedna kniha,
každom literárnom druhu, pokladal som za slušné uviesť ich zoznam: O podstatných vlastnostiach, jedna kniha,
22/, 23/, 24/ 25/ 26/, 27/ dhvosti, štyri knihy, O básnikoch, tri
Q spravo Poznámky k sylogizmom, tri knihy,
knihy, O filozofii, tri knihy, O štátnikovi, dve knihy, Predpovede o cnosti, dve knihy,
Námietky, jedna kniha,
O rozličných významoch filozofických pojmov, jedna kniha,
O vášňach alebo o hneve, jedna kniha,
Etika, päť kníh,
O prvkoch, tri knihy,
O vedení, jedna kniha,
O princípe, jedna kniha,

89*2 177*2
Logické rozdelenia, sedemnásť kníh, Umenie, jedna kniha,
O delení, jedna kniha, /ÍIÍJ rukoväť o umení, dve knihy,
O otéizke a odpovedi, dve knihy, O metóde, jedna kniha,
O pohybe, jedna kniha, Prehľad Theodektovho umenia, jedna kniha,
(Logické) premisy, jedna kniha, Rozprava o básnickom umení, dve knihy,
Eristické premisy, jedna kniha, Rétorické entymémy, jedna kniha,
Sylogizmy, jedna kniha, O veľkosti, jedna kniha,
Prvá analytika, osem kníh, Delenie entymém, jedna kniha,
Druhá, veľká analytika, dve knihy, O dikcii, dve knihy,
O problémoch, jedna kniha, O radení, jedna kniha,
Metodické otázky, osem kníh, Prehľad, dve knihy,
O lepšom, jedna kniha, O prírode, tri knihy,
O idei, jedna kniha, O fyzike, jedna kniha,
Definície pred Topikou, sedem kníh, O Archytovej filozofii, tri knihy,
Učenie o sylogizmocli, dve knihy, O Speusippovej a Xenokratovej filozofii, jedna kniha,
Učenie o sylogizme a o definíciách, jedna kniha, Výťahy z Timaia a z Archyta, jedna kniha,
O želateľnom a náhodnom, jedna kniha, Proti Melissovmu učeniu, jedna kniha,
Úvod k Topike, jedna kniha, Proti Alkmaiónovmu učeniu, jedna kniha,
Topika k definíciám, dve knihy, Prof; pythagorovcom, jedna kniha,
Vášne, jedna kniha, Proti Gorgiovmu učeniu, jedna kniha,
O delení, jedna kniha, Proti Xenofanovmu učeniu, jedna kniha,
O učení, jedna kniha, Proti Zenónovmu učeniu, jedna kniha,
Definície, trinásť kníh, O pythagorovcoch, jedna kniha,
Argumentácie, dve knihy, O živočíchoch, deväť kníh,
O rozkoši, jedna kniha, Pitvy, osem kníh,
Premisy, jedna kniha, Vi/ŕ'a/i z ĽJ/'ŕief, jedna kniha,
O dobrovoľnosti, jedna kniha, O zložených živočíchoch, jedna kniha,
O krásnom, jedna kniha, O mytologických živočíchoch, jedna kniha,
Argumentačné tézy, tridsaťpäť kníh, O sterilite, jedna kniha,
Tézy u láske, štyri knihy, O rastlinách, dve knihy,
Tézy o priateľstve, dve knihy, Fyziognomika, jedna kniha,
Tézy o duši, jedna kniha, O lekárskom umení, dve knihy,
7'ézi/ o politike, dve knihy, O monáde, jedna kniha,
Prednášky o politike ako u Theofrasta, osem kníh, O Náznaky búrok, jedna kniha,
spravodlivých veciach, dve knihy, Rukoväť o umení, dve O astronómii, jedna kniha,
knihy, Rečnícke umenie, dve knihy, O optike, jedna kniha,
O pohybe, jedna kniha,

^» 778 \P* 279

 O hudbe, jedna kniha, O pamätaní, jedna Themistagorovi, jeden,
kniha, Homérske nezrovnalosti, šesť kníh, Filoxenovi, jeden,
Poetika, jedna kniha, Demokritovi, jeden,
Fyzické problémy v abecednom poriadku, tridsaťosem kníh, Epické verše, ktorých začiatok je: „Bože ty presvätý, najstarší z bohov, čo vysielaš šípy",
Preskúmané problémy, dve knihy, Elegické verše, ktorých začiatok je: „Dcéra matere s potomstvom krásnym". Spolu 445 270
Rozličné problémy, dve knihy, riadkov.
O mechanike, jedna kniha, 28/, 29/ Toto je Z0Z nam všetkých diel, ktoré napísal. Vyjadruje v nich nasledujúce názory:
Problémy vzaté z Demokritových diel, dve knihy, Pri filozofii rozoznáva oblasť praktickú a teoretickú. Do praktickej patrí etika a politika,
O magnete, jedna kniha, ktoré sa zaoberajú jednak vecami štátnymi, jednak vecami domácimi. Do teoretickej
Paraboly, jedna kniha, oblasti patrí fyzika a logika, posledná však netvorí samostatnú časť, ale bola vypracovaná
Rozličnosti, dvanásť kníh, ako nástroj pre ostatné časti. Určil jej dva ciele. Má dávať jasné vymedzenie jednak o
Problémy usporiadané podľa rodov, štrnásť kníh, pravdepodobnosti, jednak o pravde. Pre každý z nich použil dve mohutnosti, pre
Právne veci, jedna kniha, pravdepodobnosť dialektiku a rétoriku, pre pravdu analytiku a filozofiu. Pritom
Olympijskí víťazi, jedna kniha, neopomenul nič z toho, čo má vzťah k hľadaniu materiálu, k jeho posudzovaniu alebo k
Pytijskí víťazi, jedna kniha, používaniu. Pre hľadanie materiálu zanechal totiž vo svojej Topike a Metodike množstvo
O hudbe, jedna kniha, propozícií, podľa ktorých možno ľahko nájsť presvedčivé argumenty na riešenie
Otázky týkajúce sa Delf, jedna kniha, problémov. Pre posudzovanie nám zanechal Prvú a Druhú analytiku. Pomocou prvej
Dôkazy týkajúce sa pytijských víťazov, jedna kniha, možno posudzovať hodnotu premís, druhá pomáha skúmať závery. Pre praktický úžitok
Dramatickí víťazi Dionýzií, jedna kniha, sú jeho predpisy o polemikách, jeho diela, zaoberajúce sa otázkami a odpoveďami,
O tragédiách, jedna kniha, sofistickými protirečeniami, sylogizmami a podobne. Za kritérium pravdy vyhlásil pri
Didaskalie, jedna kniha, predstavách zmyslové vnímanie a v oblasti etiky, kde ide o štát, domácnosť a zákony,
Porekadlá, jedna kniha, rozum.
Zákony týkajúce sa spoločného stolovania, jedna kniha, 30/, 31/ 2a jediný cieľ vyhlásil konanie cnosti v dokonalom živote. Blaženosť vyplýva
Zákony, štyri knihy, podľa neho zo spojenia trojakých dobier: z dobier duševných, K .oré nazýva prvoradými
Kategórie, jedna kniha, pre ich silu, z dobier telesných, ako zdravia, sily, krásy a podobných, a po tretie, z dobier
O interpretácii, jedna kniha, vonkajších, ako bohatstva, urodze-nosti, slávy a im podobných. Cnosť sama vraj nestačí
Ústavy 158 štátov všeobecne a špeciálne o zriadení demokratickom, oligarchic-kom, na blaženosť. Potrebuje totiž jednak dobrá telesné, jednak dobrá vonkajšie, takže aj mudrc
aristokratickom a o tyranii, Listy Filippovi, Listy Sclymbrinovi, Listy Alexandrovi, štyri knihy, môže byť nešťastný, ak žije uprostred lopotenia, v chudobe a v podobných pomeroch.
Listy Antipatrovi, deväť kníh, Mentorovi, jeden, Aristónovi, jeden, Olympiáde, jeden, Naproti tomu špatnosť sama stačí na nešťastný život, hoci by mala aj najväčšie vonkajšie a
Hefaistionovi, jeden, telesné dobrá. Vravel, že cnosti sa navzájom nesprevádzajú; môže sa totiž stať, že muž,
ktorý je rozumný a spravodlivý, je súčasne nedisciplinovaný a nemierny. Vravel tiež, že
mudrc nie je celkom bez vášní, ale hovie im len s mierou.

180*2 *&°91 *2
 Priateľstvo definoval ako rovnosť vzájomného dobrodenia. Rozoznával pritom
pravé. Lebo sa mu pripisuje aj mnoho iných spisov a sentencií, ktoré neboli zapísané a
priateľstvo rodové, priateľstvo erotické a priateľstvo z pohostinstva. Láska sa nevzťahuje
zachovali sa len v ústnom podaní.
len na osobný styk, ale aj na filozofiu. Mudrc sa môže zamilovať, bude sa môcť venovať 35
/ Bolo osem Aristotelov. Prvý náš filozof; druhý aténsky politik, autor dvoch
politike, bude sa môcť oženiť a bude môcť žiť na kráľovskom dvore. Život je podľa neho
vkusných súdnych rečí; tretí napísal spis o Iliade; štvrtý bol sicílsky rečník a napísal spis
trojaký: kontemplatívny, praktický a rozkošnícky; na prvé miesto kládol kontemplatívny.
proti Isokratovmu Panepjriku; piaty bol príbuzný sokratovca Aischina a prezývali ho
Bol toho názoru, že všeobecne uznávané učebné náuky poskytujú dobré služby na
Mythom; šiesty pochádzal z Kyrény a napísal spis o básnickom umení; siedmy bol
dosiahnutie cnosti.
trénerom chlapcov; zmieňuje sa o ňom Aristoxenos v Platónovom životopise; ôsmy bol
32/, 33/ Pokiaľ ide o hľadanie príčin v odbore prírodných vied, prevýšil všetkých
bezvýznamný gramatik, autor spisu o pleonazme.
ostatných filozofov a vysvetlil aj tie najnepatrnejšie javy. Tým si možno vysvetliť veľký
Aristoteles zo Stageiry mal mnoho žiakov. Najvýznamnejším z nich bol Theofrastos, o
počet jeho spisov o prírodovedeckých otázkach. O bohu vyhlásil, takisto ako aj Platón, že
ktorom si teraz pohovoríme.
je netelesný; jeho prozreteľnosť sa rozprestiera až k nebeským telesám, a sám je nehybný.
Všetky pozemské javy sú riadené v úzkom spojení s javmi nebeskými. Popri štyroch
2. THEOFRASTOS (asi r. 370 - 286)
elementoch je ešte piaty, z ktorého sú zložené nebeské telesá. Jeho pohyb sa líši od
36/, 37/ Theofrastos z E resu bol synom valchára Melanta, ako uvádza Athenodoros v 8.
pohybu ostatných elementov; je totiž kruhovitý. O duši vravel, že je netelesná, a pokladal
knihe spisu Prechádzky. Theofrastos bol najprv žiakom svojho spoluobčana Alkippa;
ju za prvé uskutočnenie (entelecheiu) prírodného a organického tela, ktoré má v možnosti
potom bol žiakom Platóna a od neho prešiel k Aristotelovi. Keď Aristoteles odišiel do
život. Entelecheiou alebo uskutočnením nazýva niečo, čo má netelesný tvar. Je podľa neho
Chalkidy, Theofrastos prevzal vedenie školy za 114. olympiády. Myronianos z Amastrídy
dvojaká: entelecheia v možnosti, ako napríklad Hermes z vosku, ktorý je schopný prijať
uvádza v 1. knihe Historických paralel, že aj jeho otrok menom Pompylos bol filozofom.
rozličné formy, a takisto socha, ktorú ulejeme z bronzu. Entelecheia v stave sa nazýva
Theofrastos bol muž veľmi múdry a neobyčajne usilovný, a ako píše Pamfila v 32. knihe
uskutočnenie zhotoveného Herma alebo sochy. O prírodnom tele hovorí preto, lebo telesá
Poznámok, bol učiteľom komického básnika Menandra. Ináč mal dobré srdce a bol
sú jednak zhotovené rukami, ako tie, ktoré robia remeselníci, napríklad hradby, plavidlo,
zhovorčivý. Sám Kassandros ho aspoň prijal na audienciu a Ptolemaios sa usiloval
jednak prírodné, napríklad rastliny a živočíchy. A keď povedal „organické", myslel tým,
stretnúť sa s ním. Aténčania ho mali v takej veľkej úcte, že keď sa Agnonides odvážil ho
že je usporiadané s nejakým cieľom, ako zrak je na videnie a sluch na počúvanie. A že
obžalovať z bezbožnosti, len-len že sám unikol potrestaniu. Do školy k nemu chodilo asi
život má v možnosti, to značí, že ho má v sebe samom.
dvetisíc žiakov. V liste peripatetikovi Faniovi píše o vyučovaní medziiným toto: „Lebo
34/
Entelecheia v možnosti je zasa dvojaká, podľa toho, či sa vzťahuje na stav, alebo na nehovoriac už o veľkom zhromaždení, nie je ľahké mať pri sebe malú spoločnosť podľa
činnosť. Na činnosť sa vzťahuje, keď sa napr. vraví, že prebudený človek má dušu; na stav želania. Čítanie robí opravy nevyhnutnými. Vyhýbať sa však stále revízii a byť nečinným
sa vzťahuje, keď o ňom vraví to isté počas spánku. Aby teda aj tento (spiaci) zapadol do mi nedovoľuje môj vek." V tomto liste sa ukázal ako pedant.
definície, pridal Aristoteles slovíčko „v možnosti". 38/, 39/, 40/ Napriek tejto povesti sa aj on musel odsťahovať na nejaký čas spolu s
Podal svoj názor aj o mnohých iných veciach, ktorých vyratúvanie by trvalo pridlho. ostatnými filozofmi, keď Amfikleidov syn Sofokles navrhol zákon, ktorým sa zakazovalo
Lebo bol vcelku mimoriadne usilovný a mal neobyčajné nadanie objavovať veci, ako je to filozofom viesť školu bez povolenia rady a ľudu. Toho, kto by neposlúchol, mal stihnúť
zrejmé z jeho spisov, ktoré som už uviedol a ktorých počet sa blíži k Číslu štyristo, pričom trest smrti. Do roka sa však vrátili, keď Filón obžaloval Sofokla z protizákonného konania.
ide len o spisy nepochybne Vtedy Aténčania zrušili zákon, Sofokla potrestali pokutou piatich talentov a odhlasovali
možnosť návratu pre filozofov, aby sa aj Theofrastos mohol vrátiť a žiť tak

92
ako predtým. Theofrastos sa pôvodne nazýval Tyrtamos. Aristoteles mu zmenil meno na O analýze sylogizmov, jedna kniha,
Theofrastos pre jeho príjemnú výrečnosť. Aristippos v 4 knihe spisu O hýrivosti u dávnych Výťah z analytiky, jedna kniha,
ľudí píše, že Theofrastos bol zamilovaný do Aristotelovho syna Nikomacha, hoci mu bol O odvodených súdoch, dve knihy,
učiteľom. Aristoteles vraj povedal o ňom a o Kallisthenovi to isté, čo vraj povedal Platón Polemická úvaha o teórii eristického dokazovania,
o Aristotelovi a Xenokratovi, ako sme už spomenuli. Keďže Theofrastos interpretoval O zmysloch, jedna kniha,
všetky jeho myšlienky s mimoriadnou bystrosťou, kým druhý bol od prírody pomalý, Proti Anaxagorovi, jedna kniha,
povedal vraj, že jeden potrebuje uzdu a druhý ostrohy. Hovorí sa tiež, že po Aristotelovej O Anaxagorových názoroch, jedna kniha,
smrti nadobudol vlastnú záhradu za pomoci Demetria Falérskeho, ktorý mu bol O Anaximenových názoroch, jedna kniha,
priateľom. Od neho pochádzajú tieto užitočné výroky: „Lepšie je spoľahnúť sa na O Archelaových názoroch, jedna kniha,
neozubadleného koňa ako na neusporiadanú reč." Istému človeku, ktorý na hostine celý O soli, sóde a zelenej skalici, jedna kniha,
čas mlčal, povedal: „Rozumne si počínaš, ak si nevzdelaný; ak si však vzdelaný, počínaš O skamenelinách, dve knihy,
si nerozumne." Rád hovorieval, že čas stojí peniaze. O nedeliteľných čiarach, jedna kniha,
Zomrel v stareckom veku, dožijúc sa 85 rokov, nedlho potom, ako zanechal svoje Prednášky, dve knihy,
práce. My sme na neho zložili tieto verše: O vetroch, jedna kniha,
Nebol to nemúdry výrok, čo povedal ktorýsi človek: Rozlíšenie cností, jedna kniha,
Tetiva múdrosti praská, ak sa jej užíva mdlo. O kráľovstve, jedna kniha,
Lebo aj Theofrastos bol zdravý, kým pracoval pilne; O výchove kráľa, jedna kniha,
sotva sa uvoľnil z práce, ochorel a vzala ho smrť. O rozličných spôsoboch žitia, tri knihy,
41/
Keď sa ho jeho žiaci opýtali, či im niečo odkazuje, povedal vraj, že im nemá čo O starobe, jedna kniha,
odkazovať, iba že mnohé rozkoše, ktorými sa pýši život, sú zdanlivé. „Lebo len čo O Demokritovej astronómii, jedna kniha,
začíname žiť, už aj umierame. Nič teda nie je menej prospešné ako túžba po sláve. Buďte O meteorológii, jedna kniha,
šťastní a alebo sa vzdajte štúdia - vyžaduje si totiž veľa práce -, alebo sa mu oddajte O obrázkoch, jedna kniha,
vážne, lebo to prináša veľkú slávu. V živote je viac daromných ako užitočných vecí. Pre O šťavách, farbách a mase, jedna kniha,
mňa už pominul čas, aby som vám dával rady, čo máte robiť; vy musíte sami skúmať, čo O usporiadaní sveta, jedna kniha,
vám treba robiť." Po týchto slovách vraj vydýchol. Vraví sa, že Aténčania sa vo veľkom O ľuďoch, jedna kniha,
množstve zúčastnili na jeho pohrebnom sprievode a vzdali tak poctu tomuto mužovi. Prehľad Diogenoirých výrokov, jedna kniha,
Favorinus píše, že sa v starobe dával nosiť na nosidlách. To spomína aj Hermippos a Definície, tri knihy,
dodáva, že to zaznamenal Arkesilaos z Pitany v spise Lakydovi z Kyrény. O láske, jedna kniha,
42/, 43/, 44/, 45/,46/, 47/, 48/, 49/, 50/ j hal nesmierne množstvo spisov. Pokladal som
A on zanec Iná kniha o láske, jedna kniha,
za správne uviesť ich zoznam, pretože sa v nich nachádza množstvo pozoruhodných vecí. O blaženosti, jedna kniha,
Sú to: O druhoch, dve knihy,
Prvá analytika, tri knihy, O epilepsii, jedna kniha,
Druhá analytika, sedem kníh, O nadšení, jedna kniha,
O Empedoklovi, jedna kniha,
O argumentoch, osemnásť kníh,
O námietkach, tri knihy,
O dobrovoľnom, jedna kniha,

184 *2 93*2
Výťah z Platónovej Ústavy, dve knihy, Politická rozprava o časových otázkach, štyri knihy,
O rozdiele hlasu živočíchov toho istého rodu, jedna kniha, O politických zvykoch, štyri knihy,
O nečakaných javoch, jedna kniha, O najlepšej ústave, jedna kniha,
O živočíchoch, ktoré hryzú a pichajú, jedna kniha, Zbierka problémov, päť kníh,
O takzvaných závistlivých živočíchoch, jedna kniha, O porekadlách, jedna kniha,
O živočíchoch, ktoré žijú na suchu, jedna kniha, O tuhnutia tavení, jedna kniha,
O živočíchoch, ktoré menia svoju farbu, jedna kniha, O o/inf, dve knihy,
O živočíchoch, ktoré zaliezajú do brlohov, jedna kniha, O dýchaní, jedna kniha,
O živočíchoch, sedem kníh, O paralýze, jedna kniha,
O rozkoši podľa Aristotela, jedna kniha, O zadusení, jedna kniha,
Iná kniha o rozkoši, jedna kniha, O pomätení, jedna kniha,
Tézy, dvadsaťštyri kníh, O vášňach, jedna kniha,
O teple a chladne, jedna kniha, O znameniach, jedna kniha,
O závratoch a omráčeniach, jedna kniha, Sofizmy, dve knihy,
O pote, jedna kniha, O riešení sylogizmov, jedna kniha,
O tvrdení a popieraní, jedna kniha, Topika, dve knihy,
Kallisthenes alebo o žiali, jedna kniha, O trestaní, dve knihy,
O únave, jedna kniha, O vlasoch, jedna kniha,
O pohybe, tri knihy, O tyranii, jedna kniha,
O kameňoch, jedna kniha, O wde, tri knihy,
O moroch, jedna kniha, O spánku a snoch, jedna kniha,
O zamdletí, jedna kniha, O priateľstve, tri knihy,
Megarik, jedna kniha, O ctibažnosti, dve knihy,
O melanchólii, jedna kniha, O prírode, tri knihy,
O baniach, dve knihy, Fyzika, osemnásť kníh,
O mede, jedna kniha, Výí'fl/! z fyziky, dve knihy,
Výra/i z Metrodorovho učenia, jedna kniha, Fyzika, osem kníh,
Meteorologické javy, dve knihy, Proti fyzikom, jedna kniha,
O opilstve, jedna kniha, Botanické výskumy, desať kníh,
Zákony v abecednom poradí, desať kníh, O vzniku rastlín, osem kníh,
Vyŕa/i zo zákonov, desať kníh, O chutiach, päť kníh,
Poznámky k definíciám, jedna kniha, O klamnej rozkoši, jedna kniha,
O vôňach, jedna kniha, /ednfl rozprava o duši,
O iráe a o/e//, O nevedeckých dôkazoch, jedna kniha,
5
Pra premisy, osemnásť kníh, O jednoduchých pochybných prípadoch, jedna kniha,
Zákonodarcovia, tri knihy, Politici, šesť Náuka o harmónii, jedna kniha,
kníh, O cnosti, jedna kniha,

^94^ *&°187<*&
Oporné body alebo protirečenia, jedna kniha, O obcovaní, jedna kniha, O prísahe,
O negácii, jedna kniha, jedna kniha, Rečnícke pravidlá, jedna
O mienení, jedna kniha, kniha, O bohatstve, jedna kniha, O
O smiešnom, jedna kniha, básnictve, jedna kniha,
Popoludňajšie úvahy, dve knihy, Problémy politické, etické, fyzické a erotické, jedna kniha,
Rozdelenia, dve knihy, O úvodoch, jedna kniha,
O rozdieloch, jedna kniha, Zbierka problémov, jedna kniha,
O neprávostiach, jedna kniha, O fyzických problémoch, jedna kniha,
O ohováraní, jedna kniha, O príklade, jedna kniha,
O chvále, jedna kniha, O stanovení témy a vypracovaní, jedna kniha,
O skúsenosti, jedna kniha, iná /cnÄfl o básnictve, jedna kniha,
Lz'sŕy, tri knihy, O mudrcoch, jedna kniha,
O živočíchoch, ktoré vznikajú samy od seba, jedna kniha, O radení, jedna kniha,
O sekrécii, jedna kniha, O solojkizmoch, jedna kniha,
Chválospevy na bohov, jedna kniha, O rečníckom umení, jedna kniha,
O sviatkoch, jedna kniha, O druhoch rečníckeho umenia, sedemnásť kníh,
O šŕ'asfz, jedna kniha, O hereckom prednese, jedna kniha,
O entymémach, jedna kniha, Aristotelove alebo Theofrastove poznámky, šesť kníh,
O vynálezoch, dve knihy, Názory prírodných filozofov, šestnásť kníh,
Prednášky o etike, jedna kniha, Vyŕ'a/i z názorov prírodných filozofov, jedna kniha,
£ŕ/c/cé povahopisy, jedna kniha, O vd'ake, jedna kniha,
O zhone, jedna kniha, (Etické povahopisy),
O histórii, jedna kniha, O lži a pravde, jedna kniha,
O posudzovaní sylogizmov, jedna kniha, Výskumy o náboženských otázkach, šesť kníh,
O lichotení, jedna kniha, O bohoch, tri knihy,
O mon, jedna kniha, Geometrické výskumy, štyri knihy,
Kassandrovi o kráľovstve, jedna kniha, Výťahy z Aristotelových spisov o živočíchoch, šesť kníh,
O komédii, jedna kniha, Argumentácie, dve knihy,
O mierach, jedna kniha, Té2i/, tri knihy,
O dz/een, jedna kniha, O kráľovstve, dve knihy,
Vyŕa/i poučiek, jedna kniha, O príčinách, jedna kniha,
Riešenia, jedna kniha, Demokritovi, jedna kniha,
O hudbe, tri knihy, (O ohováraní, jedna kniha),
Megakles, jedna kniha, O vzniku, jedna kniha,
O zákonoch, jedna kniha, O bystrosti a charaktere živočíchov, jedna kniha, O pohybe,
O prestúpení zákonov, jedna kniha, dve knihy,
Vi/ŕ'fl/z zo Xenokratových spisov, jedna kniha,

*P* 95*2 189*2

O videní, štyri knihy,
Poznámky k definíciám, dve knihy, O živočíchoch.
O daných veciach, jedna kniha, Spolu 232 808 riadkov. Aj on teda napísal také veľké množstvo kníh. 51/, 52/, 53/, 54/, 55/, 56/, 57/ ja som

O väčšom a menšom, jedna kniha, ma ] v rukach aj jeho testament, ktorý znie takto:

O hudobníkoch, jedna kniha, Všetko bude dobre. No pre prípad, že by sa mi niečo prihodilo, dávam tieto dispozície: Všetok
O božskej blaženosti, jedna kniha, svoj majetok doma dávam Leontovým synom Melantovi a Pankreontovi. S majetkom, ktorý som
Proŕ; akademikom, jedna kniha, získal od Hipparcha, nech sa naloží takto: Po prvé, nech sa dokončia práce na oprave Múzea a sôch

Povzbudenie k filozofii, jedna kniha,
O najlepšom štátnom zriadení, jedna kniha,
Zápisky, jedna kniha,
O sopfe ÍW Sicílii, jedna kniha,
O uznávaných veciach, jedna kniha,
(O fyzických problémoch, jedna kniha),
O metódach na získanie vedenia, jedna kniha,
O luhárovi, tri knihy,
Úvod k Topike, jedna kniha,
Poznámky k Aischylovi, jedna kniha,
Dejiny astronómie, šesť kníh,
Aritmetické výskumy o množení, jedna kniha,
Akicharos, jedna kniha,
O súdnych rečiach, jedna kniha,
(O ohováraní, jedna kniha),
/j'sfy Astykreontovi, Faniovi a Nikanorovi,
O zbožnosti, jedna kniha,
Euias, jedna kniha,
O vhodnom čase, dve knihy,
O dôležitých argumentoch, jedna kniha,
O vychovávaní detí, jedna kniha,
Jna, odlišná od predchádzajúcej, jedna kniha,
O výchove alebo o cnostiach alebo o umiernenosti, jedna kniha,
(Povzbudenie k filozofií, jedna kniha),
bohýň a práce, ktoré by mohli prispieť na ich skrášlenie. Potom treba postaviť do svätyne
Aristotelovu sochu a aj ostatné dary, ktoré už predtým bolí v svätyni. Ďalej treba postaviť malé
stĺporadie vedľa Múzea, také pekné ako prvé. V dolnom stĺporadí treba umiestniť tabule, na ktorých
sú zobrazené mapy zeme. Treba tiež čo najdokonalejšie a najkrajšie upraviť oltár. Súčasne treba dať
zhotoviť Nikomachovu sochu v životnej veľkosti. Peniaze na zhotovenie sochy má Praxiteles;
ostatné výdavky nech sa kryjú z uvedených prostriedkov. Čo sa týka miesta, nech sa postaví tam,
kde to uznajú za vhodné tí, ktorí budú mať na starosti vykonanie aj ostatných odkazov, uvedených
v testamente. Čo sa týka svätyne a darov, nech sa teda zariadi takto: Pozemok, ktorý mám v
Stageire, dávam Kallinovi; celú knižnicu Neleovi. Záhradu, stĺporadie a všetky domy pri záhrade
prenechávam svojim priateľom, uvedeným v testamente, ktorí tam budú chcieť viesť školu a
spoločne v nej filozofovať, kedže nie je možné, aby ľudia boli vždy na cestách; predsa však ich
dávam s tou podmienkou, že ich neodcudzia a že si ich nikto nevezme do súkromného užívania, ale
ich budú používať spoločne ako svätyňu, a že budú nažívať spolu ako príbuzní a priatelia, tak ako
sa sluší a patrí. Členmi tohto spoločenstva nech sú: Hipparchos, Neleus, Stratón, Kallinos,
Demotimos, Demarates, Kallisthenes, Melantes, Pank-reón a Nikippos. Ak sa bude chcieť venovať
filozofií Aristoteles, syn Metroda a Pythiady, nech mu je dovolené vstúpiť do spoločnosti. Najstarší
členovia nech sa uňho starajú, aby sa mu dostalo čo najlepšie vzdelanie vo filozofii. Pochovajte ma v
záhrade na tom mieste, ktoré uznáte za najvhodnejšie, bez akýchkoľvek zbytočných výdavkov na
môj pohreb alebo na môj pomník. Podľa dohody bude sa po mojej smrti spoločne starať o svätyňu,
pomník, záhradu a stĺporadie aj Pompylos, ktorý tu býva a ktorý bude bdieť aj nad ostatnými
vecami, ako to robil už za môjho života. O prospech z týchto majetkov nech sa starajú sami
užívatelia. Pompylos a Threpta, ktorí sú už oddávna slobodní a preukázali mi mnohé služby, nech
si ponechajú všetko, čo už prv od nás dostali a čo si sami nadobudli, a okrem toho dostanú dvetisíc
drachiem, ktoré som im teraz nechal u Hipparcha; v tomto zmysle som sa už často vyjadril pred
Melantom a Pnnkrcontom a oni vo všetkom so

O číslach, jedna kniha,

Definície o dikcii sylogizmov, jedna kniha,
O nebz, jedna kniha,
Politické otázky, dve knihy,
O prírode,
O plodoch,

*P°190*&
mnou súhlasili. Dávam im okrem toho malú slúžku Somatalu. Zo svojich chlapcov prepúšťam už 59/, 60/ Uvádzajú sa tieto jeho knihy:
teraz na slobodu Molóna, Timóna a Parmcnonta. Manes a Kallias ostanú ešte v záhrade ako O kráľovstve, tri knihy,
pomocníci štyri roky a potom, ak sa budú slušne správať, treba ich prepustiť na slobodu. O spravodlivosti, tri knihy,
Vykonávatelia testamentu odovzdajú Pompy, lovi z domového zariadenia, koľko uznajú za dobré, a O dobre, tri knihy,
ostatok predajú. Demotirno-vi dávam do daru Karióna, Neleovi Donaka; Euboios bude predaný. O bohoch, tri knihy,
Hipparchos nech dá Kalliovi tritisíc drachiem. A keby som nevedel, že Hipparchos preukázal už O prvých princípoch, tri knihy,
prv veľmi užitočné služby Melantovi, Pankreontovi a aj mne samému a že teraz utrpel na svojom O spôsoboch života,
majetku takú stratu pre stroskotáme lode, poveril by som ho spolu s Melantom a Pankrcontom O blaženosti,
vykonaním môjho testamentu. Pretože som však videl, že ani im samým by nebolo ľahké deliť sa s O filozofovi kráľovi,
ním o výdavky, pokladal som za prospešnejšie pre nich, aby prijali od Hipparcha určitú sumu; O udatnosti,
nech teda Hipparchos vyplatí Melantovi a Pankreontovi každému po talente. Hipparchos nech O prázdnom priestore,
vypláca peniaze aj vykonávateľom testamentu na výdavky uvedené v testamente, koľko kto bude O nebi,
potrebovať v čase splatenia. Keď Hipparchos všetko toto zariadi, bude oslobodený od všetkých O dychu,
záväzkov voči mne. A ak Hipparchos vyťažil v Chal-kide niečo z môjho mena, nech je to O ľudskej prirodzenosti,
Hipparchovo. Vykonávateľmi testamentu nech sú Hipparchos, Neleus, Stratón, Kallínos, O plodení živočíchov,
Demotimos, Kallisthenes a Ktesarchos. Texty testamentu, opatrené pečaťou Theofrastovho prsteňa, O miešaní,
sú uložené jeden u Hipparchovho syna Hegesia - svedkami sú Kallipos z dému Palleny, Filomelos z O spánku,
dému Euonymeje, Lysandros z dému Hyby a Filón z dému Alopeky. Druhú kópiu má O snoch,
Olympiodoros. Svedkami sú tí istí. Tretiu kópiu vzal do opatery Adei-mantos, a od neho ju prevzal O videní,
jeho syn Androsthenes. Svedkami sú Arimnestos, syn Klcobulov, Ĺysostratos z Tasu, syn O vnímaní,
Feidonov, Stratón z Lampsaku, syn Arkesilaov, a Dioskurides z dému Epikefízie, syn Dionysiov. O rozkoši,
Toto je znenie jeho testamentu. O farbách,
Niektorí uvádzajú, že jeho žiakom bol aj lekár Erasistratos, a je to pravdepodobné. O chorobách,
O rozhodovaní,
3. STRATÓN (na čele školy od r. 286 - 268) O mohutnostiach,
58/
Po Theofrastovi prevzal vedenie školy Stratón z Lampsaku, Arkesilaov syn, o O baníckych strojoch,
ktorom sa Theofrastos zmienil aj vo svojom testamente. Bol to znamenitý muž, známy O hlade a závratoch,
všeobecne pod menom Fyzik, pretože sa veľmi starostlivo venoval skúmaniu prírody. Bol O ľahkom a ťažkom,
učiteľom Ptolemaia Filadelfa a dostal vraj od neho osemdesiat talentov. Vedenia školy sa O nadšení,
ujal podľa Apol-lodorovej správy v jeho Kronike za 123. olympiády a na jej čele stál O čase,
osemnást rokov. O výžive a vzraste, O pochybných
živočíchoch, O rozprávkových
živočíchoch, O príčinách,
Riešenie sporných otázok, Úvod do
Topiky, O náhodnom,

192 <*2 *P°193 *2

 O definícii,
O rozdiele v stupňoch,
O nespravodlivom,
O prosom a neskoršom,
O vyššom rode,
O vlastnosti,
O budúcnosti,
Skúmanie vi/nálezov,
Zápisky, ktorých pravosť je pochybná,
Listy, ktoré sa začínajú slovami: „Stratón želá Arsinoe zdar."
Vraví sa o ňom, že bol taký chudý, že zomrel bez toho, že by to bol cítil.
My sme na neho zložili tieto verše:
Slabú mal kostru, a vedz, že to spravilo mazanie tela,
to Stratóna mám na mysli,
ktorý sa kedysi v Lampsaku zrodil; tak chorľavel stále, že nebadane
dokonal.
61
/ Bolo osem Stratónov. Prvý bol Isokratov žiak; druhý bol náš filozof; tretí lekár,
Erasistratov žiak, podľa iných jeho chovanec; štvrtý historik, ktorý opísal Filippovu a
Perseovu vojnu s Rimanmi; ... šiesty epigramatic-ký básnik; siedmy lekár, ktorý žil za
starých čias a o ktorom sa zmieňuje Aristoteles; ôsmy peripatetický filozof, ktorý žil v
Alexandrii. Od Stratóna fyzika sa zachoval testament tohto znenia: 62/, 63/, 64/ pre prípaci
svojej smrti dávam tieto dispozície: Všetko, čo sa nachádza v mojom dome, zanechávam
lumpyriónovi a Arkesilaovi. Z peňazí, ktoré mám v Aténach, nech sa vykonávatelia môjho
testamentu postarajú najprv o moje pochovanie a o zvyčajné slávnosti po pohrebe bez zbytočných
výdavkov, ale aj bez držgrošstva. Vykonávateľmi testamentu nech sú: Olympichos, Aristeides,
Mnesigenes^ Hippokra-tes, Epikrates, Gorgjjlos, Diokles, Lykón a Athanes. Školu prenechávam
Lykónovi, pretože z ostatných jedni sú už pristarí, druhí priveľmi zamestnaní. No aj ostatní
urobia dobre, ak mu budú v tom pomáhať, jemu zanechávam aj všetky svoje knihy okrem tých,
ktoré som sám napísal; okrem toho mu zanechávam všetko zariadenie na spoločné stra-vovanie,
ďalej vankúše a poháre. Vykonávatelia testamentu nech dajú Epikratovi päťsto drachiem a jedného
z chlapcov, ktorého vyberie Arkesilaos. Lampy r ión a Arkesilaos zničia najprv testament, ktorý
Daippos urobil pre Iraia. Tento nech nieje dlžen nič ani Lampyriónovým dedičom, ale nech je
zbavený akejkoľvek dlžoby. Okrem toho nech mu vykonávatelia testamentu dajú päťsto drachiem a
jedného z chlapcov, ktorého vyberie Arkesilaos, aby tento človek, ktorí/ pre mňa mnoho pracoval a
preukázal mi cenné
194
služby, mohol žiť dostačujúco a slušne. Prepúšťam na slobodu Diofanta, Diokla a Aba. Sinúa
prenechávam Arkesilaovi a na slobodu prepúšťam aj Dromóna. Až príde Arkesilaos, nech Iraios s
Olympichom, Epikratom a ostatnými vykonávateľmi testamentu podá účet z výdavkov
vynaložených na pohreb a ostatné potreby. Zvyšné peniaze nech vyberie Arkesilaos od Olympícha,
bez toho žeby mu robil nejaké ťažkosti, pokiaľ ide o termín a lehotu. Nech aj Arkesilaos zničí
zmluvu, ktorú urobil Stratón s Olympichom a Ameiniom a ktorá je uložená u Filokrata,
Tisamenovho syna. Čo sa týka pomníka, nech urobia, čo uzná za vhodné Arkesilaos, Olympichos a
Lykón.
Toto je text jeho zachovaného testamentu, ktorý sa nachádza v zbierke Aristóna z
ostrova Keos. Stratón sám bol človek, ako sme už ukázali, hodný najvyššieho uznania,
pretože vynikol vo všetkých vedných disciplínách, predovšetkým však vo fyzike, ktorá je
najstaršou a najdôležitejšou filozofickou disciplínou.
4. LYKÓN (r. 299 - 225)
65/, 66/ Stratónovým nástupcom bol Lykón z Troady, syn Astyanaktov, výrečný muž a
znamenitý pedagóg. Vravieval, že deti treba viesť pomocou studu a ctibažnosti, tak ako
vedieme kone pomocou ostrôh a uzdy. Jeho jasná dikcia a skvelá výrečnosť sa najlepšie
ukážu na tomto príklade: Vyjadruje sa totiž takto o chudobnom dievčati: „Ťažkým
bremenom je pre otca dievča, ktoré nemá veno a musí preto prepásť kvet svojej mladosti."
Preto sa vraj Antigonos o ňom vyjadril, že s ním to nie je tak ako s voňavým a chutným
jablčkom, ktoré možno preniesť inde, ale že si treba všímať každý jednotlivý výraz pri
samom človeku akoby pri strome. A to preto, lebo mal mimoriadne príjemný hlas, takže
niektorí ľudia kládli pred jeho meno písmeno gama (a nazývali ho Glykónom - Sladkým).
No jeho spisy zaostávali za jeho rečami. Elegantne sa totiž vyjadroval o tých, ktorí ľuto-
vali, že zanedbali štúdium, keď bol na to vhodný čas, a usilovali sa to nahradiť
modlitbami: „Vinia seba samých, vravel, a nesplniteľnými želaniami prejavujú ľútosť nad
svojou lenivosťou, ktorá sa už nedá napraviť." O tých, ktorí sa nesprávne radia, vravieval,
že sa práve tak mýlia vo svojich výpočtoch, ako keby pri nejakej rovnej veci používali
krivý lineár alebo keby chceli vidieť svoju tvár vo zvírenej vode alebo v skrivenom
zrkadle. Vravieval tiež, že mnohí odchádzajú na námestie, aby tam získali veniec, ale len
málokto alebo vôbec nikto sa neusiluje získať veniec v Olympii. Často radil Aténčanom v
mnohých veciach a svojimi radami im preukázal mimoriadne služby.
*&°195 <*Q>
 67/, 68/ čo sa týka oblečenia, bol veľmi čistotný; podľa Hermippa boli jeho šaty z čo
možno najjemnejšej latky. S veľkou horlivosťou sa však venoval aj gymnastike; mal silné
telo a vyzeral celkom ako nejaký atlét s ušami nadrapenými a telom lesknúcim sa od
oleja, ako uvádza Antigonos z Karys-tu. Preto sa zúčastnil vo svojej vlasti na sviatok lliejí
na pästiarskych pretekoch a na hre s loptou. Na dvore Eumena a Attala sa nikto netešil
takej obľube ako on a poslali mu veľmi mnoho darov. Aj Antiochos sa pokúsil získať si
ho, ale bez úspechu. Peripatetika Hieronyma tak nenávidel, že jediný ho nešiel navštíviť
na výročie jeho narodenia, o ktorom sme hovorili v Arkesilaovom životopise.
Na čele školy bol štyridsaťštyri rokov - od tých čias, ako ho Stratón vo svojom
testamente vymenoval za svojho nástupcu za 127. olympiády. Bol aj poslucháčom
dialektika Panthoida. Zomrel vo veku 74 rokov na podagru. Naše verše na neho znejú
takto:
Nesmiem vynechať ani Lykóna, pretože zomrel
na nemoc podagru; ale nemôžem pochopiť raz,
ako len mohol ten, ktorý sa opieral o cudzie nohy,
do hádu cestu tak dlhú prebehnúť za jednu noc.
69
/ Boli aj iní Lykónovia. Prvý bol pythagorovský filozof, druhý bol náš filozof; tretí
epický básnik; štvrtý básnik epigramatický. Pošťastilo sa mi vidieť aj testament tohto
filozofa. Znie takto:
70/, 71/, 72/, 73/, 74/ 'p0j0 Rl't j dispozície o mojich veciach po mojej smrti, ak nebudem môcť
mo c
premôcť túto slabosť. Všetko svoje domové imanie dávam bratom Astyanaktovi a Lykónovi a podľa
mojej mienky musí sa z toho vrátiť všetko, čo som od kohokoľvek v Aténach dostal na užívanie, či
už vo forme pôžičky, alebo kúpou. Taktiež sa z toho uhradia všetky výlohy na pohreb a ostatné
potrebnosti. Majetok, ktorý mám v meste a na Aigine, dávam Lykónovi jednak preto, že nesie moje
meno, jednak preto, že na moje potešenie žil spolu so mnou väčšinu času, ako sa patrilo na
postavenie syna, ktoré u mňa mal. Školu nechávam tým zo svojich priateľov, ktorí ju budú chcieť:
Bulónovi, Kallinovi, Aristónovi, Amfiónovi, Lykónovi, Pythónovi, Aristomachovi, Hcrakleovi,
Lykomedovi a synovcovi Lykónovi. Oni sami nech postavia na jej čelo človeka, o ktorom budú
predpokladať, že ostane pri školskej práci a bude schopný čo najlepšie v nej pokračovať. Ostatní
priatelia nech mu v tom pomáhajú jednak kvôli mne, jedtiak kvôli miestu. O moje pochovanie a
spálenie nech sa postará Bulón a Kallinos s príbuznými tak, aby výdavky neboli ani skúpe, ani nad-
bytočné veľké. Moje pozemky na Aigine nech po mojej smrti odovzdá Lykón mladíkom na
pestovanie olivy, aby bola, kým ich budú užívať, pamiatka aj na mňa, aj na
796 *2
toho, kto ma takto poctí. On nech mi tiež postaví sochu a nech vyvolí miesto, ktoré by bolo vhodné
na postavenie pomníka, pričom nech mu pomôžu Diofantos a Demet-riov syn Herakleides. Z môjho
majetku v meste nech dá Lykón všethjm tým mojim veriteľom, od ktorých som si niečo vypožičal po
jeho odcestovaní. Bulón a Kallinos nech poskytnú peniaze na pohrebné výlohy a na ostatné
potrebné veci. Výdavky na to nech kryjú z toho, čo som im obom zanechal vo forme domáceho
zariadenia. Nech vzdajú česť aj lekárom Pasithemidovi a Meidiovi, lebo si za svoju starostlivosť o
mňa a za svoje umenie zasluhujú ešte väčšiu poctu. Kallinovmu synov dávam dva terik-lejské
poháre a jeho manželke dva rodské poháre, ďalej jednu jemnú deku, jednu hrubú deku, prikrývku a
dva najlepšie vankúše, aby sa nezdalo, že sme na nich zabudli pri udelení pôct. Čo sa týka mojich
služobníkov, toto je moje rozhodnutie: Demetriovi, ktorý bol už oddávna slobodný, odpúšťam
výkupné a dávam mu päť mín, plášť, košeľu, aby po dlhej vernej službe v môj prospech mohol viesť
slušný život. Aj Kritónovi z Chalkedónu odpúšťam výkupné a dávam mu štyri míny. Na slobodu
prepúšťam aj Mikra. Lykón nech sa postará o jeho výchovu a vzdelanie od dnešného dňa až do
šiestich rokov. Prepúšťam na slobodu aj Chareta a Lykón nech živí aj jeho. Dávam mu dve míny a
všetky svoje knihy, ktoré boli vydané. Nevydané knihy odovzdávam Kallinovi, aby sa postaral o ich
starostlivé vydanie. Syrovi, ktorý už bol prepustený na slobodu, dávam štyri míny a Menedoru. A
ak mi je niečo dlžný, odpúšťam mu to. Aj Hilarovi dávam päť mín, malú deku a dve podhlavnice,
koberec a lôžko, ktoré si vyberie. Prepúšťam na slovodu aj Mikrovu matku, ďalej Noe-motia,
Dióna, Theóna, Eufranora a Hermia. Želám si, aby aj Agathón bol po dvoch rokoch prepustený na
slobodu. Ofelión a Poseidonios, ktorí ma nosili na nosidlách, nech sú prepustení na slobodu po
štyroch rokoch. Demetriovi, Kritónovi a Syrovi dávam každému lôžko a zo zanechaných kobercov
tie, ktoré uzná za vhodné Lykón. Tieto nech budú ich vlastníctvom, pretože všetci starostlivo
vykonali všetko, čo im bolo zverené. Čo sa týka môjho pochovania, nech Lykón rozhodne, či mám
byť pochovaný tu alebo vo svojom dome. Som totiž presvedčený, že vie tak dobre ako ja, čo je
vhodné. Keď zariadi všetky tieto veci, nech mu prináleží ostatok z môjho dedičstva. Svedkami sú
Kallinos z Hermiony, Aristón z ostrova Keos a Eufronios z Paianie.
A tak tento človek, ktorý tak múdro robil všetky veci týkajúce sa výchovy a všetkých
vied, preukázal nemenšiu starostlivosť a rozvážnosť pri svojom testamente, takže si
zaslúžil napodobňovanie aj po tejto stránke.
5. DEMETRIOS (asi r. 350 - 280)
75/, 76/ Demetrios, Fanostratov syn, pochádzal z Faléra a bol Theofrasto-vým žiakom.
Pre svoje reči v aténskom zhromaždení spravoval mesto desať
197*2
rokov a bol poctený 360 bronzovými sochami. Na väčšine z nich bol zobrazený na koni a vami: „Ak dáš inému, nebudeš mať ty." Krátko po tom, čo ho začali v Até nach napádať,
na voze alebo na dvojzáprahu a sochy boli zhotovené za necelých tristo dní; takej veľkej stalo sa - lebo aj o tomto sa dozvedám -, že komický básnik Menandros sa dostal pred súd
priazni sa tešil. Demetrios z Magnézie píše vo svojich Homonymách, že začal spravovať len preto, že bol Demetriovým priateľom. Obhájil ho však Demetriov synovec Telesforos.
mesto v čase, keď Harpalos ušiel pred Alexandrom a prišiel do Atén. Ako politik 80/, 81/ Množstvom kníh a počtom riadkov prevýšil takmer všetkých súčasných
preukázal svojej vlasti mnoho cenných služieb. Lebo hoci nepochádzal zo vznešeného peripatetikov, pretože vzdelaním a všestrannou skúsenosťou sa mu nikto nemohol
rodu, obohatil mesto o veľa dôchodkov a stavieb. Pochádzal totiž z Konónovho domu, vyrovnať. Niektoré z týchto diel sú historické, niektoré politické, v niektorých píše o
ako uvádza Favorinus v 1. knihe Spomienok, ale žil s milenkou Lami-ou, mešťankou zo básnikoch, v iných o rečníctve. Sú medzi nimi reči prednesené v zhromaždení a reči
vznešeného rodu, ako spomína ten istý autor v 1. knihe. V 2. knihe Favorinus uvádza, že povedané počas vyslanectva, ba aj zbierky Ezopových bájok a mnohé iné. Sú to:
sa dal zneužiť Kleónovi. Didymos v spise Rozpravy na hostinách píše, že ktorási kurtizána O zákonodarstve v Aténach, päť kníh,
ho nazývala Charitoblefa-rom a Lampitom. Vraví sa, že v Alexandrii stratil zrak, že mu O ústavách v Aténach, dve knihy,
ho však navrátil Sarapis. Preto vraj zložil hymny, ktoré sa ešte teraz spievajú. O demagógii, dve knihy,
77
/ No hoci sa tešil u Aténčanov veľkej popularite, jednako aj nad jeho O politikoch, dve knihy,
hlavou sa vzniesli mračná všetko ohlodávajúcej závisti. Súc obžalovaný O zákonoch, jedna kniha,
niektorými svojimi nepriateľmi, bol vo svojej neprítomnosti odsúdený na O rétorike, dve knihy,
smrť. Keď sa žalobcovia nemohli zmocniť jeho osoby, vylievali si hnev na O stratégii, dve knihy,
jeho bronzových sochách. Postŕhali ich z podstavcov a niektoré predali, O Iliade, dve knihy,
niektoré hodili do mora, niektoré rozbili, aby si z nich narobili nočníky. O Odysei, štyri knihy,
Lebo aj toto sa povráva. Len jedna sa zachovala na Akropole. Favorinus Ptolemaios, jedna kniha,
v Rozmanitej histórii uvádza, že Aténčania to urobili na rozkaz kráľa Demet- O láske, jedna kniha,
ria a že vyhlásili aj rok jeho archonátu za protizákonný. Faidondas, jedna kniha,
78
/ Hermippos píše, že po Kassandrovej smrti mal strach z Antigona Maidon, jedna kniha,
a odišiel k Ptolemaiovi Sotérovi; že sa tam zdržal dlhý čas a radil Ptole- Sokrates, jedna kniha,
maiovi okrem iného, aby odovzdal kráľovstvo synom, ktorých mal s Eury- Artaxerxes, jedna kniha,
dikou. Keď Ptolemaios neposlúchol, ale odovzdal diadém synovi od Bere- O Homérovi, jedna kniha,
niky, ten dal Demetria po Ptolemaiovej smrti strážiť na určitom území, kým Aristeides, jedna kniha,
sa nerozhodne o jeho osude. Demetrios tam žil veľmi skľúčený, až ho Aristomachos, jedna kniha,
v spánku uhryzla do ruky zmija a v dôsledku toho zomrel. Je pochovaný Povzbudenie k filozofii, jedna kniha,
v Busiritovom kraji blízko mesta Diospolis.
Za ústavu, jedna kniha,
79
/ My sme na neho napísali tento epigram:
O desiatich rokoch (svojej vlády), jedna kniha,
To vretenica Demetria nnídreho
O Iónoch, jedna kniha,
zhubila odporným jedom;
O posolstve, jedna kniha,
jej oči nepriniesli svetlo života,
O dôvere, jedna kniha,
naopak, podsvetie čierne.
O vd'ake, jedna kniha,
Herakleides vo Výťahu zo Sotiónových Nástupníctiev uvádza, že Ptolemaios chcel
O osude, jedna kniha,
odovzdať vládu Filadelfovi, ale Demetrios ho od toho odradil slo-
O veľkodušnosti, jedna kniha,

198 °Q
 O manželstve, jedna kniha, O mienení, jedna
kniha, O mieri, jedna kniha, O zákonoch, jedna
kniha, O zamestnaniach, jedna kniha, O vhodnom
čase, jedna kniha, Dionysios, jedna kniha,
Chalkidská reč, jedna kniha, Obžaloba Aténčanov,
jedna kniha, O Antifanovi, jedna kniha,
Historický úvod, jedna kniha, Lísŕy, jedna kniha,
Sprisahané zhromaždenie, jedna kniha, O starobe,
jedna kniha, Právne veci, jedna kniha, Ezopove
bájky, jedna kniha, C/íríe, jedna kniha.
82/, 83/ jeh0 SpiSy majú charakter spisov filozofických, ale váhu a silu spisov rečníckych.
Keď sa dozvedel, že Aténčania zrúcali jeho sochy, povedal: „Nezrútili však cnosť, pre
ktorú tie sochy postavili." Vravieval, že obočie síce tvorí malú časť tváre, že však môže
zamračiť celý život. Vravieval tiež, že slepé je nielen bohatstvo, ale aj šťastie, ktoré ho
privádza. Výrečnosť má vraj tú istú moc pri správe štátu, akú má železo vo vojne. Keď
jedného dňa uvidel nenapraviteľného mladíka, povedal: „Hľa, štvorhranný Hermes s
ústami, bruchom, prirodzením a bradou." Vravel, že namyslených ľudí treba zbavovať ich
povýšenosti a ponechávať im len ich malého ducha. Mladíci sa majú ostýchať doma pred
rodičmi, na ulici pred tými, s ktorými sa stretajú, a v samote sami pred sebou. Praví
priatelia prichádzajú k šťastným príležitostiam len na zavolanie, k nešťastným
dobrovoľne aj bez zavolania. Toto sú pozoruhodné výroky, ktoré pravdepodobne
pochádzajú od neho.
84/, 85/ B0J0 dvadsať významných Demetriov. Prvý z Chalkedónu, rečník, starší ako
Thrasymachos; druhý bol náš filozof; tretí peripatetický filozof z Byzantu; štvrtý
nazývaný Maliarom, rečník s jasným prednesom, ktorý bol aj maliarom; piaty bol z
Aspendu, žiak Apollonia zo Solov; šiesty z Kallatidy autor spisu o Ázii a Európe v
rozsahu 20 kníh; siedmy z Byzantu, autor spisu, v ktorom opísal v 13 knihách prechod
Galov z Európy do
*P°200 *2
Ázie, a iného spisu v rozsahu 8 kníh, v ktorom opísal históriu Antiocha a Ptolemaia a ich
správu z Líbye; ôsmy bol sofista, ktorý žil v Alexandrii a napísal spisy o rečníctve;
deviaty bol gramatik z Adramytteia, nazývaný aj Ixiónom, pretože sa vraj dopustil
akéhosi priestupku voči Hére; desiaty bol gramatik z Kyrény, nazývaný Stamnom
(Krčahom), pozoruhodný muž; jedenásty pochádzal zo Skepsis; bol to bohatý a urodzený
človek, veľmi učený, ktorý vyškolil aj svojho spoluobčana Metrodora; dvanásty bol gra -
matik z Erytier, ktorý dostal občianstvo v Temne; trinásty pochádzal z Bitý-nie a bol
synom stoika Difila a žiakom Panaitia z Rodu; štrnásty bol rečník zo Smyrny. Títo písali
prózu. Z básnikov prvý bol básnikom starej komédie, druhý bol epický básnik, od
ktorého máme zachované len tieto verše proti závistlivým:
Nenávisť k živému majú a po smrti túžia zas po ňom; niekedy
pre hrob a bezduchú mŕtvolu zvádzajú hádky mestá a ľudu sa
zmocňuje rozhorčenie veľké.
Tretí bol z Tarzu a písal satirické básne; štvrtý napísal jambické básne; bol to človek s
podrezaným jazykom. Piaty bol sochár, ktorého spomína Polemón. Šiesty pochádzal z
Erytreje a bol všestranným spisovateľom a napísal aj historické a rečnícke spisy.
6. HERAKLEIDES (mužný vek r. 360)
86/, 87 Herakleides, syn Euthyfrónov, pochádzal z Herakleje v Ponte a bol to veľmi
bohatý muž. V Aténach sa priklonil najprv k Speusippovi, no počúval aj pythagorovcov a
bol horlivým obdivovateľom Platóna. Neskôr stal sa Aristotelovým žiakom, ako uvádza
Sotión v Nástupníctvach. Herakleides nosil jemné šaty a mal zavalité telo, takže ho
Atičania nazývali nie Ponti-kom, ale Pompikom. Mal pokojný a dôstojný vzhľad. Ostali
po ňom veľmi pekné a vynikajúce spisy. Z nich etické dialógy sú:
O spravodlivosti, tri knihy,
O umiernenosti, jedna kniha,
O zbožnosti, päť kníh,
O udatnosti, jedna kniha,
O cnosti všeobecne, jedna kniha,
iná na ten istý námet,
O blaženosti, jedna kniha,
O vláde, jedna kniha,
O zákonoch, ako aj o príbuzných veciach, jedna kniha,
*P»201 <*&
O menách, jedna kniha, Zmluvy, jedna
kniha, O nedobrovoľnosti, jedna kniha, O
láske alebo Kleinias, jedna kniha. Fyzický
obsah majú tieto dialógy: O rozume,
O duši a ešte jedna osobitná rozprava o duši,
O prírode,
O obrázkoch,
Proti Demokritovi,
O nebeských javoch, jedna kniha,
O podsvetí,
O spôsoboch života, dve knihy,
O príčinách chorôb, jedna kniha,
O dobre, jedna kniha,
Proti Zenónovmu učeniu, jedna kniha,
Proti Metronovmu učeniu, jedna kniha.
Filologického zamerania sú tieto:
O Homérovom a Hesiodovom veku, dve knihy,
O Archiloehovi a Homérovi.
88/
Hudobného zamerania sú tieto:
O skladbách u Euripida a Sofokla, tri knihy,
O hudbe, dve knihy,
Riešenie homérskych problémov, dve knihy,
Teorémy, jedna kniha,
O troch tragických básnikoch, jedna kniha,
Charaktery, jedna kniha,
O básnictve a básnikoch, jedna kniha,
O dôvtipnosti, jedna kniha,
O predvídaní, jedna kniha,
Výklad Herakleita, štyri knihy,
Vysvetlivky k Demokritovi, jedna kniha,
Riešenie eristických problémov, dve knihy,
Axióma, jedna kniha,
O druhoch, jedna kniha,
Riešenia, jedna kniha,
Pripomienky, jedna kniha,
Dionysiovi, jedna kniha. Rečnícky charakter
má spis: O rečníckom umení alebo Protagoras.
Historického zamerania sú spisy: O
pythagorovcoch, O vynálezoch.
Niektoré z týchto diel napísal na spôsob komédií, ako spis O rozkoši a O umiernenosti;
iné napísal na spôsob tragédie, ako spis O podsvetí, O zbožnosti a O moci.
89/
Používal akýsi stredný spôsob konverzácie pri vzájomných rozhovoroch filozofov,
stratégov a politikov. Napísal však aj štúdie o geometrii a dialektike. Ináč všetky jeho
spisy sa vyznačujú veľkou rozmanitosťou, vznešenosťou dikcie a veľkou príťažlivosťou.
90/
Zdá sa, že oslobodil svoju vlasť tým, že zabil tyrana, ako uvádza Demetrios z
Magnézie v spise Muži toho istého mena. Tento autor zaznamenáva o ňom aj toto:
„Vychoval mladého hada a pred svojou smrťou rozkázal vraj ktorémusi zo svojich
priateľov, aby po smrti skryl jeho telo a na lôžko položil hada, aby sa zdalo, že prešiel k
bohom. A tak sa aj stalo. A kým občania odprevádzali Herakleida do jeho posledného
príbytku a velebili jeho činy, had, počujúc krik, vyšiel zo šiat a veľmi vystrašil väčšinu
ľudí. Ale neskôr sa všetko vyjavilo a Herakleides sa už ľuďom nejavil taký, aký sa zdal,
ale aký skutočne bol."
My sme na neho zložili tieto verše:
Chcel si zanechať ľuďom povesť, ó Herakleides,
vraj si sa po smrti ihneď na hada premeniť mal.
Sklamanie stihlo ťa, chytrák, bo bolo zviera to hadom,
teba však uznali zverom, keďže si potratu um.
Aj Hippobotos uvádza tú istú historku.
91/
Hermippos však vraví, že keď bolo územie Herakleje postihnuté hladom,
Heraklejčania žiadali Pýtiu o oslobodenie; a tu Herakleides podplatil peniazmi vyslancov
a Pýtiu, takže odpovedala, že kraj sa zbaví zla, ak Eu-thyfrónovho syna Herakleida
ovenčia zaživa zlatým vencom a po smrti ho budú ctiť ako hrdinu. Veštbu síce stadiaľ
priniesli, no vykonávatelia nemali z toho nijaký osoh. Lebo len čo Herakleida v divadle
ovenčili, hneď zomrel na porážku a vyslancov ukameňovali na smrť. Ale aj Pýtia
pochodila zle. Keď totiž odišla vo zvyčajnom čase do adyta a posadila sa na trojnožku,
uhryzol ju jeden z hadov a hneď skonala. Toľko o jeho smrti.
«S*203
 92/, 93/ Hudobník Aristoxenes vraví, že písal tragédie, ktoré vydával pocj
Thespidovým menom. Chamaileón tvrdí, že Herakleides mu ukradol materiál k spisu O
Hesiodovi a Homérovi. Očierňuje ho však aj epikurovec Auto-doros a vyvracia jeho spis O
spravodlivosti. Aj Dionysios Metathemenos (alebo podľa niektorých autorov Spintharos)
vydal pod Sofoklovým menom tragédiu Parthenopaios. A Herakleides tomu uveril a na
jednom mieste svojich vlastných spisov sa ho dovolával ako svedectva Sofoklovho. Keď
to zbadal Dionysios, vyzradil mu, čo sa stalo. Keď to však Herakleides popieral a nechcel
Dionysiovi veriť, ten mu napísal, aby sa pozrel na počiatočné písmená prvých veršov,
ktoré tvorili meno Pankalos. To bol Dio-nysiov miláčik. Keď však Herakleides ešte ani
potom neveril a vravel, že ide o čistú náhodu, Dionysios mu opäť napísal, že tam nájde aj
tieto verše:
A.: Do pasce nechytí sa stará opica.
B.: Chytí sa, chytí, ale iba po čase,
a dodal ešte: „Herakleides nevie čítať a nehanbí sa za to."
94
/ Bolo štrnásť Herakleidov. Prvý bol náš filozof; druhý bol jeho spoluobčan, ktorý
zložil piesne k vojenským tancom a iné maličkosti; tretí bol z Kúm a napísal Perzské dejiny
v piatich knihách; štvrtý, tiež z Kúm, bol rečník, autor spisu O rečníctve; piaty bol z
Kallatidy alebo Alexandrie a napísal spis Nástupníctva filozofov v šiestich knihách a
Lembeutickú reč, podľa čoho ho aj volali Lembom; šiesty bol z Alexandrie a napísal spis O
vlastnostiach Peržanov; siedmy bol dialektik z Bargylidy a písal proti Epikurovi; ôsmy bol
lekár z Hike-siovej školy; deviaty bol tarentský lekár, empirik; desiaty bol básnik, autor
zbierky mravných sentencií; jedenásty bol sochár z Fókaje; dvanásty bol jemný
epigramatický básnik; trinásty pochádzal z Magnézie a napísal historický spis o
Mithridatovi; štrnásty bol autor spisu O astronómii.
*&°204
KNIHA VI
KYNICI
1. ANTISTHENES (okolo r. 446 - 366)
!/ Antisthenes, Antisthenov syn, pochádzal z Atén, no vravelo sa o ňom, že nebol z
čistej atickej krvi. Keď ho raz ktosi preto hanil, povedal mu: „Aj matka bohov je
Frýžanka." Myslelo sa, že jeho matka bola Tráčka. Preto tiež svojím vyznamenaním sa v
bitke pri Tanagre dal Sokratovi podnet na výrok, že ani dvaja Aténčania by neboli mohli
zrodiť takého udatného muža. On sám sa vysmieval Aténčanom, ktorí sa pýšili tým, že sú
pôvodnými obyvateľmi, a vravel, že nie sú o nič urodzenejší ako slimáky a poľné
kobylky.
2
/ Spočiatku počúval rečníka Gorgia. Odtiaľ sa vysvetľuje aj rečnícky štýl, ktorý
zaviedol do svojich dialógov, a to predovšetkým v spise Pravda a v Povzbudeniach k
filozofii. Hermippos uvádza, že pri príležitosti istmic-kých hier sa pôvodne rozhodol
potupiť alebo vychváliť Aténčanov, Tébanov a Lakedaimončanov, no keď videl, že z
miest prišlo veľmi mnoho ľudí, upustil od svojho úmyslu.
Neskôr sa pridal k Sokratovi a zo styku s ním toľko vyťažil, že sám povzbudzoval
svojich žiakov, aby sa spolu s ním stali Sokratovými žiakmi. Býval v Pireu a deň čo deň
premeriaval štyridsať štádií, len aby mohol počúvať Sokrata. Od neho prevzal jeho
zdržanlivosť a úsilie nedať sa ovládnuť vášňami a citmi, čím dal základ kynickému
spôsobu života. Dokazoval, že práca je dobrom, na príklade veľkého Herakla a Kýra,
vezmúc takto jeden príklad od Grékov, druhý od barbarov.
3
^ On prvý podal definíciu výpovede formulou: „Výpoveď je to, čo vyjadruje to, čo
bolo alebo je." Mal vo zvyku hovoriť: „Nech radšej zošaliem, než by som sa radoval" a
„Treba sa stýkať len s takými ženami, ktoré
*P°205 *2
budú za to povďačné." Istý mladík z Pontu, ktorý chcel byť jeho žiakom, sa ho opýtal, čo
k tomu potrebuje; Antisthenes mu odpovedal: „Novú knižku nový grifeľ a novú
tabuľku," pričom slovíčko „nový" malo aj význam „rozum". Keď sa ho ktosi opýtal, akú
ženu si má vziať, povedal: „Ak si vezmeš peknú, budeš sa musieť o ňu deliť s inými; ak si
vezmeš škaredú potresceš seba samého." Keď sa jedného dňa dozvedel, že ho Platón oho-
vára, povedal: „Je údelom kráľov, že ich ohovárajú za dobrodenia."
4/
Jedného dňa sa dával zasvätiť do orfických mystérií, a keď mu kňaz povedal, že
zasväteným sa v podsvetí dostane mnoho dobrého, spýtal sa ho: „A prečo sa teda
neusiluješ zomrieť?" Keď ho raz tupili, že nepochádza z dvoch slobodných rodičov,
povedal: „Ani z dvoch zápasníkov, a predsa som zápasník." Keď sa ho pýtali, prečo má
len málo žiakov, povedal: „Pretože ich odháňam striebornou palicou." Na otázku, prečo
zaobchádza tak tvrdo so svojimi žiakmi, povedal: „Aj lekári tak zaobchádzajú s
pacientmi." Keď raz videl istého nemravníka na úteku, povedal: „Nešťastník, akému
veľkému nebezpečenstvu si mohol utiecť za jeden obolos." Podľa Hekató-novej správy v
jeho Anekdotách mal vo zvyku hovoriť, že je lepšie padnúť na krkavcov ako na
lichotníkov, lebo prví požierajú mŕtvych, druhí živých.
5
/ Keď sa ho opýtali, čo je v ľudskom živote najblaženejšie, povedal: „Zomrieť v šťastí."
Keď istý priateľ pred ním nariekal, že stratil poznámky, povedal mu: „Mal si si to zapísať
do hlavy a nie na papier." Vravel, že závisť zožiera závistlivých ľudí takisto ako hrdza
železo. Tvrdil, že tí, čo chcú byť nesmrteľní, musia žiť zbožne a spravodlivo. Štáty sa
podľa neho vtedy rútia do záhuby, keď nie sú schopné rozoznávať zlých od dobrých. Keď
ho jedného dňa chválili zlí ľudia, povedal: „Mám strach, že som urobil niečo zlé."
6/ 7/
< Vravel, že spolunažívanie svorných bratov je silnejšie ako akákoľvek hradba. Na
cestu loďou si vraj treba brať len takú batožinu, ktorá po stroskotaní lode ostane na
hladine vody. Keď ho kedysi tupili, že navštevuje samých zlých ľudí, povedal: „Aj lekári
sa stýkajú s chorými, a predsa nemajú horúčku." „Je nezmyselné," vravel, „ak čistíme
pšenicu od buriny a vo vojne odstraňujeme zbabelých vojakov, ale zo štátnej správy
neodstraňujeme zlých." Na otázku, aký úžitok má z filozofie, povedal: „Môžem sa stýkať
sám so sebou." Keď mu ktosi povedal pri pití: „Zaspievaj," povedal mu: „A ty mi zahraj
na píšťale." Keď ho Diogenes žiadal, aby mu dal košeľu, kázal mu, aby si zapol plášť. Na
otázku, čo sa treba najprv naučiť, povedal: „Odučiť sa zabúdať." Radil, aby sa ohováraní
ľudia viac ovládali, ako keby niekto hádzal do nich kamene.
*&°206
8/ Z Platóna sa vysmieval ako z človeka, ktorý sa rád vypína. Keď videl počas istej
slávnosti fŕkať koňa, obrátil sa k Platónovi a povedal mu: „Zdá sa mi, že aj ty by si bol
krásnym koňom." A to preto, lebo Platón ustavične chválil koňa. Raz navštívil chorého
Platóna a uvidiac nádobu, do ktorej Platón dávil, povedal: „Vidím tam žič, nevidím však
tvoju hrdosť." Aténčanom radil, aby v sneme vyhlásili somárov za kone, a keď mu
vraveli, že stratil rozum, povedal im: „Veď aj stratégmi sa u vás stávajú len na základe
hlasovania ľudia, ktorí nič nevedia." Keď mu ktosi povedal: „Mnohí ťa chvália",
odpovedal mu: „A aké zlo som spáchal?" Keď si jedného dňa obrátil svoj plášť tak, že
bolo na ňom vidieť roztrhané miesto, Sokrates, ktorý to zbadal, mu povedal: „Cez tvoj
plášť vidím tvoju ctibažnosť." Fanias v spise 0 sokratovcoch uvádza, že keď sa ho ktosi
opýtal, čo má robiť, aby sa stal poriadnym človekom, povedal mu: „Musíš sa od
vediacich naučiť, že sa máš vyhýbať zlám, ktoré sa ťa držia." Človeku, ktorý chválil
hýrivosť, povedal: „Kiež by synovia mojich nepriateľov prepadli hýrivosti."
9
/ Istému mladíkovi, ktorý sa chcel dať zobraziť sochárovi v krásnom výzore, položil
otázku: „Povedz mi, čím by sa podľa teba chválila socha, keby vedela hovoriť?" A keď
mladík odpovedal: „Krásou", povedal mu: „A nehanbíš sa, že túžiš po niečom podobnom
ako neživá vec?" Istý mladík z Pontu mu sľuboval, že mu preukáže veľkú poctu, ak príde
loď, na ktorej sa viezli jeho sušené ryby; Antisthenes ho vzal za ruku a vezmúc si prázdne
vrece, prišiel s mladíkom k predavačke múky; keď si naplnil vrece múkou, poberal sa
preč. Keď však predavačka žiadala svoje peniaze, povedal jej: „Tento mladík ti ich dá, ak
príde jeho loď so sušenými rybami."
10
/ Zdá sa, že práve on sa postaral o Anytovo odsúdenie do vyhnanstva a o Meletovo
odsúdenie na smrť. Keď sa totiž náhodou stretol s mladíkmi z Pontu, ktorých priviedla
do Atén Sokratova sláva, odviedol ich k Anyto-vi s ironickou poznámkou, že je múdrejší
ako Sokrates. Tým priviedol okolostojacich do takého rozhorčenia, že presadili Anytov
odchod do vyhnanstva. Ak uvidel niekedy vyzdobenú ženu, šiel k jej domu a žiadal
manžela, aby mu ukázal koňa a zbrane; ak ich má, môže jej vraj dovoliť tento pre pych,
pretože si nimi môže brániť česť rodiny; ak ich však nemá, nech ju prinúti odložiť
prepych.
Jeho názory boli tieto: Cnosť sa, ako vraví, možno naučiť. Za urodzených pokladal
len cnostných. Cnosť sama osebe stačí k blaženosti, pretože nepotrebuje nič okrem
sokratovskej sily. Cnosť spočíva v činoch a nepotrebuje ani mnoho slov, ani mnoho náuk.
Filozof je sebestačný, lebo mu priná-
*&°207<*&
leží všetko, čo majú ostatní. Neslávne meno pokladal za dobro a kládol ho na rovnaký Xenofón vraví, že bol veľmi príjemný pri styku s ľuďmi, no pri ostatných veciach
stupeň ako námahu. Mudrc nebude spravovať štát podľa platných zákonov, ale podľa mimoriadne zdržanlivý.
zákonov cnosti. Bude sa ženiť pre plodenie detí a vyvolí si k tomu práve tie najkrajšie Uvádza sa desať zväzkov jeho spisov. Prvý obsahuje tieto spisy:
ženy. Nebude sa vyhýbať láske, lebo len mudrc vie, koho treba milovať. O dikcii alebo o štýloch reči,
12
/ Diokles zaznamenáva ešte tieto jeho výroky: Mudrcovi nič nie je cudzie, nič mu nie Aias alebo Aiantova reč,
je neuskutočiteľné. Dobrý človek je hodný lásky. Statoční ľudia sú priateľmi. Za Odyseus alebo o Odyseovi,
spojencov si treba brať tých, ktorí sú aj odvážni, aj spravodliví. Cnosť je zbraň, ktorú Orcstova obrana alebo o právnych zástupcoch,
nemožno odňať. Lepšie je bojovať s malým počtom dobrých proti všetkým ako s veľkým Isografe alebo Lysias a Isokrates,
počtom zlých proti niekoľkým dobrým. Treba si všímať nepriateľov, lebo tí prví vidia Proti Isokratovmu spisu Amartyros.
naše chyby. Spravodlivého si treba viac ceniť ako príbuzného. Cnosť je tá istá pre muža Druhý zväzok obsahuje tieto spisy:
ako pre ženu. Čo je dobré, je krásne, čo je zlé, je mrzké. Všetko hanebné treba pokladať za 16/ Q prirodzenosti živočíchov,
cudzie. O plodení detí alebo o manželstve, rozprava o láske,
13
/ Rozvážnosť je najpevnejšou hradbou, pretože sa nemôže ani rozsypať, ani ju O sofistoch, rozprava fyziognomická,
nemožno dobyť zradou. Vo svojom uvažovaní si musíme postaviť nedobytné hradby. O spravodlivosti a udatnosti, exhortatívny dialóg v troch knihách,
Rozhovory viedol v gymnáziu Kynosarges neďaleko mestskej brány, a preto bola podľa O Thcognidovi, tvorí štvrtú a piatu knihu.
niektorých Antisthenova škola nazvaná školou kynickou. Antisthena samého nazývali Tretí zväzok obsahuje tieto spisy:
Haplokynom (jednoduchým psom). Podľa Diokla si on prvý zdvojil plášť a používal ho O dobre,
ako jediný oblek. Okrem plášťa mal pri sebe palicu a tanístru. Aj Neanthes tvrdí, že on si O udatnosti,
prvý zdvojil plášť. Sosikratos však zaznamenáva v 3. knihe Nástupníctiev, že Diodoros z O zákone alebo o ústave,
Aspendu si prvý dal narásť bradu a nosil tanistru a palicu. O zákone alebo o tom, čo je krásne a spravodlivé,
14
/ Theopompos zo všetkých sokratovcov chváli len jeho a vraví o ňom, že to bol O slobode a otroctve,
človek schopný, ktorý si vedel svojím príjemným rozhovorom získať každého človeka. Je O vernosti,
to zrejmé z jeho spisov a zo Xenofóntovej Hostiny. Zdá sa, že bol pôvodcom O poručníkovi alebo o poslušnosti, O víťazstve, spis
najzmužilejšej sekty stoikov. Preto epigramatik Athenaios píše o nich takto: hospodársky. Štvrtý zväzok obsahuje tieto
Sláva vám, znalci doktríny stoickej, sláva vám, ktorí spisy: Kýros,
najlepšie učenie svoje vkladáte do svojich kníh!
Väčší Herakles alebo o sile.
jediným dobrom duše je cnosť, bo jedine ona
Piaty zväzok obsahuje tieto spisy:
chráni tak životy ľudí, ako aj trvanie miest.
Kýros alebo o kráľovstve,
Príjemné pôžitky tela, ktoré sú ostatným mužom
A spasia.
cieľom ich srdca, tie chváli jediná z deviatich múz.
Šiesty zväzok obsahuje tieto spisy: Pravda,
15/1
On bol predchodcom aj Diogenovej indiferentnosti, aj Kratetovej ovládavosti, aj
O umení debatovať; spis vyvracajúci, Sathón alebo
Zenónovej vytrvalosti a sám položil základ teórii štátu.
o vyvracaní, tri knihy, O dialekte.
Siedmy zväzok obsahuje tieto spisy: x l I O
vzdelaní alebo o menách, päť kníh,

^ 209*2
O používaní mien, polemický spis, Toto je zoznam jeho spisov.
O otázke a odpovedi, 19/ Timón mu vyčítal toto množstvo spisov a nazýval ho všestranným tlčhubom.
O zdaní a vedení, štyri knihy, Zomrel na celkovú slabosť. Počas choroby ho navštívil Diogenes a spýtal sa ho, či
O umretí, nepotrebuje priateľa. Raz prišiel k nemu s dýkou, a keď Antisthenes povedal: „Kto by ma
O živote a smrti, chcel zbaviť týchto útrap", ukázal na dýku a povedal: „Táto", na čo zasa Antisthenes
O veciach v podsvetí, odpovedal: „Útrap som povedal, nie života." Zdá sa, že pre priveľkú lásku k životu
O prírode, dve knihy, nemužne znášal svoju chorobu. My sme na neho zložili tieto verše:
Problém týkajúci sa prírody, dve knihy, Psiu ver' náturu, Antisthenes, mal si, kým žil si,
Názory alebo polemiky, namiesto hryzenia zubami hrýzol si ostrosťou slov.
Problémy o učení. „Umrel si následkom suchôt," tak povie azda niekto, lež načo?
Ôsmy zväzok obsahuje tieto spisy: Treba však, aby nás niekto previedol na druhý svet.
O hudbe, Boli aj iní traja Antisthenovia: jeden bol Herakleitovým žiakom, druhý pochádzal z
O komentároch, Efezu a tretí pochádzal z Rodu a bol historik.
O Homérovi, Pretože som už hovoril o Aristippových a Faidónových stúpencoch, preberieme teraz
O nespravodlivosti a bezbožnosti, O Antisthenových stúpencov, a to tak kynikov, ako aj stoikov, v nasledujúcom poradí.
Kalchantovi, O vyzvedačovi, O rozkoši.
Deviaty zväzok obsahuje tieto spisy: O 2. DIOGENES (r. 404 - 323)
Odysei, O palici, 20/, 21/ Diogenes pochádzal zo Sinopy a bol synom bankára Hikesia. Diokles píše, že
Aténa alebo o Telemachovi, O Helene ušiel do vyhnanstva, keď bol jeho otec poverený správou štátnej banky a sfalšoval
a Penelope, O Proteoví, peniaze. Eubulides však vraví v spise O Diogenovi, že to urobil sám Diogenes a že ušiel do
Kyklops alebo o Odyseovi, cudziny aj s otcom. Nech je to akokoľvek, Diogenes sám píše vo svojom Pordalovi, že
O požívaní vína alebo o opilstve alebo o Kyklopovi, falšoval peniaze. Niektorí autori tvrdia, že keď sa stal dozorným úradníkom, technici ho
O Kirke, nahovárali falšovať peniaze a on odišiel do Delf alebo na Délos, do Apolónovej vlasti,
O Amfiaraovi, opýtať sa, či má urobiť to, k čomu ho práve nahovárali. Veštiareň mu dovolila zmenu
O Odyseovi a Penelope a o psovi. štátneho poriadku, no on z neporozumenia sfalšoval peniaze, a keď ho prichytili pri čine,
18
/ Desiaty zväzok obsahuje tieto spisy: bol podľa jedných odsúdený do vyhnanstva, podľa druhých sám ušiel zo strachu pred
Herakles alebo Midas, trestom. Niektorí však vravia, že falšoval peniaze, ktoré dostal od otca. Otec vraj umrel vo
Herakles alebo o rozumnosti alebo sile, väzení, Diogenes však ušiel. Keď prišiel do Delf, pýtal sa, nie či má falšovať peniaze, ale
Kýros alebo miláčik, akým spôsobom by sa stal slávnym, a dostal onú odpoveď.
Kýros alebo vyzvedači, Keď prišiel do Atén, pridal sa k Antisthenovi. Ten ho odháňal, pretože nechcel mať
Menexenos alebo o vláde, nijakého žiaka, no konečne podľahol jeho vytrvalosti. Keď jedného dňa Antisthenes
Alkibiades, zdvihol naňho svoju palicu, Diogenes natiahol k nemu hlavu a povedal: „Len udri, lebo
Archelaos alebo o kráľovstve. nenájdeš také drevo, ktorým by si

S?* 210 "^ŕ* *&°211

 ma mohol odohnať, dokiaľ ťa budem počúvať." Od tých čias bol jeho žia kom, a pretože
bol uprchlík, oddal sa jednoduchému životu.
22
/ Theofrastos uvádza v Megarikovi, že jedného dňa videl prebehovať myš, ktorá ani
nehľadala skrýšu, ani sa nebála tmy a netúžila po nejakej lahôdke, a že vtedy našiel liek
na svoju biedu. On bol podľa niektorých prvý, kto si zdvojil plášť, aby ho mohol použiť
na každý účel a aj na spanie. Nosil tanistru, v ktorej mal pokrm, a tak mu hociktoré miesto
bolo vhodné na hocijakú činnosť, či na jedenie, spanie, alebo na rozhovor. Ukazujúc na
Diovo stĺporadie a na Pompeión, vravieval, že Aténčania ich dali vystavať pre neho, aby
sa mal kde zdržiavať.
-■''<' Po ochorení sa opieral o palicu, no neskôr ju nosil všade, nielen v meste, ale aj na
cestách, práve tak ako tanistru, ako hovorí aténsky úradník Athenodoros, rečník
Polyeuktos a Aischrionov syn Lysanias. Istému človekovi napísal, aby mu zaobstaral
domček, a keď ten meškal s odpoveďou, nasťahoval sa do suda v Metrou, ako o tom sám
vykladá vo svojich listoch. V lete sa vyvaľoval na horúcom piesku, v zime objímal sochy,
pokryté snehom, nachádzajúc vždy dosť spôsobov, aby sa cvičil v otužilostí.
24
/ Neobyčajne drsným spôsobom sa povyšoval nad iných. Eukleidovu školu nazýval
žlčou a Platónovo vyučovanie marením času. Dionýzovské preteky nazýval veľkými
divmi pre bláznov a demagógov volal služobníkmi ľudu. Vravieval tiež, že vždy, keď
vidí kormidelníkov, lekárov a filozofov, myslí si, že človek je najrozumnejší zo všetkých
živočíchov; keď však, naopak, vidí vykladačov snov a veštcov, ako aj tých, ktorí im
venujú pozornosť, alebo tých, ktorí sa nafukujú pre slávu a bohatstvo, myslí si, že nijaký
živočích nie je taký hlúpy ako človek. Ustavične opakoval, že pre život sa treba vyzbrojiť
alebo rozumom, alebo povrazom.
^1 Keď jedného dňa spozoroval, že Platón sa na nákladnej hostine dotkol iba olív,
povedal mu: „Ako to, že ty, mudrc, ktorý si odišiel na Sicíliu kvôli bohatým jedlám,
nedotýkaš sa ich teraz, keď ich pred teba predložili?" Platón mu na to odpovedal: „Pri
bohoch, Diogenes, aj tam som sa živil väčšinou olivami." „A prečo si teda šiel do
Syrakúz?" povedal mu na to Diogenes: „Či vtedy Atika nerodila olivy?" Favorinus však
píše v Rozmanití'] histórii, že to povedal Aristippos. Iného dňa, keď jedol figy, stretol
Platóna a povedal mu: „Môžeš si z nich vziať." Keď si však Platón z nich vzal a zjedol ich,
povedal mu: „Povedal som ti síce, že si z nich môžeš vziať, nepovedal som ti však, že ich
môžeš zjesť."
26/
Raz, keď Platón pozval k sebe priateľov prichádzajúcich od Dionysia,
212 <*2
Diogenes šliapal po jeho kobercoch a vravel: „Šliapem po Platónovej prázdnej sláve." Na
to Platón odpovedal: „Koľko nadutosti ukazuješ, Diogenes, napriek tomu, že sa nazdávaš,
že sa nenadúvaš." Iní však uvádzajú, že Diogenes povedal: „Šliapem po Platónovej
nadutosti" a že Platón odpovedal: „Ale s inou nadutosťou, Diogenes." Sotión však píše v
štvrtej knihe, že tento výrok povedal kynik samému Platónovi, jedného dňa ho Diogenes
žiadal, aby mu dal trocha vína a zároveň suché figy. Keď mu však Platón dal plný
demižón vína, povedal mu: „Ak sa ťa niekto opýta, koľko je dve a dve, odpovieš mu
dvadsať? Lebo ani nedávaš to, o čo som ťa žiadal, ani neodpovedáš na otázku." Takto si
robil z neho posmech ako z niekoho, kto hovorí bez ladu s skladu.
27/, 28/, 29/, 30/ Keď sa ho opýtali, kde v Grécku videl dobrých mužov, povedal: „Mužov
nikde, mladíkov v Sparte." Keď jedného dňa vážne prednášal o nejakej veci, no nikto si ho
nevšímal, začal hvízdať ako vták, a keď sa okolo neho nahrnuli ľudia, vynadal im, že s
horlivosťou prichádzajú počúvať hlúposti, kým, naopak, pomaly a s pohŕdaním, keď ide o
vážne veci. Vravel, že ľudia sa pretekajú v tom, ako by jeden druhého podkopal a doko -
pal, nikto sa však neusiluje, aby sa stal dobrým a šľachetným. Divil sa filo lógom, že síce
pátrajú po Odyseových zlách, nepoznajú však svoje. Práve tak sa čudoval, že hudobníci
vedia zladiť struny na lýre, nevedia však zladiť svoje duševné dispozície; že matematici
síce pozerajú na Slnko a Mesiac, nevidia však veci, ktoré majú pod nohami; že rečníci
vedú horlivé reči o spravodlivosti, že však nevedia spravodlivo konať. Divil sa aj tomu, že
lakomci síce hanobia vo svojich rečiach peniaze, pritom ich však šialene milujú.
Odsudzoval aj tých, ktorí síce chvália spravodlivých pre ich pohŕdanie peniazmi,
vyhľadávajú však spoločnosť bohatých. Pozastavoval sa aj nad tým, že ľudia síce
prinášajú bohom obety za zdravie, že sa však počas samej obety za zdravie prepchávajú
jedlom. Naopak, obdivoval otrokov, že hoci vidia svojich pánov hltať s pažravosťou,
neberú si nič z jedál. Chválil tých, ktorí sa chceli ženiť a neženili sa, tých, ktorí chceli odísť
na lodi a neodišli, tých, ktorí sa chceli venovať politike a nevenovali sa jej, tých, ktorí mali
vychovávať deti a nevychovávali ich, a tých, ktorí sa chystali stýkať sa s potentátmi a nešli
k nim. Vravel tiež, že k priateľom treba vystierať ruky s prstami otvorenými a nie
zavretými. Menippos v spise Predaj Diogena píše, že bol zajatý a predaný, a keď sa ho
pýtali, čo vie robiť, povedal: „Vládnuť mužom." A aj hlásateľovi na dražbe povedal:
„Vyhlás, či niekto nechce kúpiť pána." Keď mu zakázali sadnúť si, povedal: „To na veci nič
nemení, veď aj ryby sa predávajú v akejkoľvek pozícii." Vravel, že sa diví, že pri kupovaní
hrnca alebo misky robíme veľký hrmot, ak však kupujeme človeka, uspokojujeme sa s
tým, že sa naňho pozrieme. Xeniadovi, ktorý si ho kúpil, povedal, že ho musí poslúchať,
hoci je jeho otrokom. Lebo keby bol otrokom lekár alebo kormidelník, tiež by ho bolo
treba poslúchať. Eubu-los v spise, ktorý má názov Predaj Diogena, píše, ako vychovával
Xeniado-vých synov. Keď s nimi prebral ostatné disciplíny, jazdil s nimi, strieľal s nimi z
luku a z praku a vrhal oštep. V palestre zakazoval trénerovi cvičiť ich tak, aby sa stali
zápasníkmi; chcel, aby sa cvičili len kvôli sile a dobrému zdraviu.
31/, 32/ Chlapci si pamätali mnoho pasáží z básnikov a spisovateľov a aj zo spisov
samého Diogena a Diogenes sám im robil stručné výťahy, aby si ich mohli čo najľahšie
zapamätať. Doma ich učil, aby sa sami obsluhovali a uspokojovali sa s jednoduchou
stravou a s pitím vody. Dával ich ostrihať dohola a vodil ich po cestách bez akejkoľvek
ozdoby, ľahko oblečených a bosých. Pritom museli mlčať a pozorovať len seba samých.
Vodieval ich aj na poľovačku. A títo chlapci zasa prejavovali starostlivosť o Diogena a pri-
hovárali sa za neho u rodičov. Ten istý autor uvádza, že v Xeniadovom dome aj zostarel, a
keď zomrel, pochovali ho Xeniadovi synovia. Tam tiež uvádza, že keď sa ho Xeniades
pýtal, ako ho majú pochovať, povedal: „Dolu tvárou", a keď sa Xeniades pýtal prečo,
povedal: „Pretože to, čo je dolu, zanedlho sa obráti nahor." To preto, lebo Macedónci už
mali nadvládu v rukách, t. j. zdvíhali sa zo svojho nízkeho postavenia. Raz ho ktosi
doviedol do domu s prepychovým zariadením a zakazoval mu pľuť; keď sa mu však
kýchlo, napľul mu do tváre s odôvodnením, že nenašiel na to horšie miesto. Iní
spisovatelia to však pripisujú Aristippovi. Jedného dňa zavolal: „Haló, ľudia!", a keď sa
ľudia k nemu zišli, zaháňal ich palicou, vraviac, že zavolal ľudí a nie necudníkov, ako to
uvádza Hekatón v 1. knihe Chrií. Vraví sa tiež, že Alexandros povedal, že keby nebol
Alexandrom, chcel by byť Diogenom.
33
/ Vravieval, že mrzákmi nie sú hluchí a slepí, ale tí, ktorí nemajú tanis-tru. Keď
jedného dňa prišiel na hostinu istého mladíka s ostrihanou polovicou vlasov, utŕžil
výprask, ako uvádza Metrokles v Chriách. Nato napísal na bielu dosku mená tých, ktorí
ho zbili, a držiac ju pred sebou, chodil do tých čias po meste, kým im nespôsobil pohanu a
nevystavil ich verejnému odsúdeniu a pokarhaniu. O sebe vravieval, že je jedným z
vynikajúcich psov, ktorých všetci chvália, a predsa nikto z tých, čo ho chvália, nemá
odvahu
vziať ho so sebou na lov. Keď mu ktosi povedal: „Porazil som mužov v pytijský ch hrách",
povedal mu: „Nie mužov, lebo tých porážam ja. Ty si zvíťazil nad otrokmi."
34/, 35/ ^ej' mu fudia povedali: „Si starý, odpočiň si", povedal im: „A čo keby som bežal
na dlhej trati, mal by som poľaviť pred cieľom, a skôr pridať?" Keď ho raz ktosi pozval na
večeru, povedal, že nepríde, pretože pri poslednej návšteve sa vraj hostiteľ neukázal voči
nemu dosť vďačný. Bosý kráča] po snehu a robil iné podobné veci, ako som už uviedol.
Pokúsil sa jesť aj surové mäso, nemohol ho však stráviť. Jedného dňa zastihol rečníka
Demosthena, keď raňajkoval v hostinci, a keď sa ten pokúšal pred ním ukryť, povedal
mu: „O toľko dlhšie budeš v hostinci." Keď raz istí cudzinci chceli vidieť Demosthena,
ukázal prostredným prstom na neho a povedal: „Hľa, toto je vodca aténskeho ľudu." Keď
komusi vypadol z ruky chlieb a hanbil sa ho zdvihnúť, tu Diogenes, chcejúc mu dať
lekciu, uviazal špagát okolo hrdla hlinenej nádoby a ťahal ju cez celú štvrť Kerameikos.
Vravel o sebe, že napodobňuje chórmajstrov, lebo vraj aj oni spievajú o tón vyššie, aby
ostatní mohli zachytiť správny tón. Lebo jeden prst vraj rozhoduje o tom, či väčšina ľudí
je šialená, alebo nie. Kto totiž vytŕča pri chôdzi prostredný prst, toho pokladajú za
šialeného, kto však vytŕča ukazovák, toho nie. Vravel, že veci naozaj hodnotné sa
predávajú za babku a naopak. Sochy mužov sa totiž predávajú za tritisíc drachiem, no
hrnček múky za dve medené mince.
36
/ Keď si ho Xeniades kúpil, povedal mu: „Usiluj sa, aby si poslúchal moje rozkazy."
Keď Xeniades na to povedal:
Veď pramene sú vyššie ako potoky,
Diogenes mu odpovedal: „Keby si si bol kúpil lekára a bol by si chorý, neposlúchol by
si ho? Alebo by si mu azda povedal: Veď pramene sú vyššie ako potoky?" Ktosi chcel
študovať u neho filozofiu; Diogenes mu dal sleďa a kázal mu, aby ho nasledoval. Ten
však od hanby zahodil sleďa a odišiel od neho. Diogenes ho však po čase stretol a
povedal mu so smiechom: „Naše priateľstvo rozbil sleď." Diokles však uvádza príhodu
ináč. Podľa neho ktosi povedal Diogenovi: „Rozkáž mi niečo, Diogenes." Ten ho odviedol
so sebou a dal mu niesť kus syra v hodnote asi pol obola. Keď ten prejavil odpor, povedal
mu: „Kúsok syra rozbil naše priateľstvo."
37/, 38/ Jedného dňa uvidel malého chlapca, ako pije z rúk. Ihneď vybral z tanistry
pohár a odhodil ho so slovami: „Dieťa ma premohlo v samostatnosti." Vyhodil aj misku,
keď videl, ako isté dieťa, ktoré rozbilo svoj riad,
^108
urobilo dieru do chleba a vložilo si doň šošovicu. Uvažoval takto: „Bohom prináleží
všetko, a pretože mudrci sú priateľmi bohov a medzi priateľmi je všetko spoločné, všetko
teda prináleží mudrcom." Jedného dňa videl ženu, ktorej sa pri klaňaní bohom odhalil
zadok, a pretože ju chcel zbaviť povery, pristúpil k nej, ako uvádza Zoilos z Pergy, a
povedal jej: „Nebojíš sa, žena, že sa neslušne správaš voči bohu, ktorý stojí za tebou,
keďže svojou prítomnosťou všetko napĺňa?" Asklepiovi obetoval zápasníka, ktorý
vybeho-val a bil tých, čo prichádzali do chrámu a padali na tvár pred božstvom.
Mával vo zvyku vravieť, že nadávky tragických básnikov sú namierené proti nemu,
pretože je vraj
muž, ktorý nemá vlasti, mesta, domova,
sta vagabund a žobrák žijúc deň čo deň.
39
/ Vravieval, že proti osudu bojuje svojou odvahou, proti zákonom svojou
prirodzenosťou a proti vášni svojím rozumom. Keď sa opaľoval na slnku v Kraneiu,
stretol ho tam Alexander a povedal mu: „Žiadaj si odo mňa, čo chceš." A Diogenes mu na
to povedal: „Odstúp mi zo slnka." Istý človek čítal dlho nejakú knihu, a keď prišiel na
koniec knihy a ukazoval, že už nič viac nie je v nej napísané, Diogenes povedal: „Odvahu,
mužovia, vidím zem." Keď mu ktosi dokazoval pomocou sylogizmu, že má rohy, dotkol
sa rukou čela a povedal: „Ja ich aspoň nevidím." Iného dňa zase, keď ktosi tvrdil, že
neexistuje pohyb, vstal a začal sa prechádzať. Keď ktosi vykladal o nebeských javoch,
spýtal sa ho: „Koľko dní ti trvala cesta z neba?" Keď si istý eunuch špinavého charakteru
napísal na dvere svojho domu: „Nech tadiaľto nevkročí nič zlého!", Diogenes sa ho spýtal:
„A kadiaľ vstúpi doň pán domu?" Nohy si natieral parfumom, vraviac, že z hlavy parfum
vystupuje do vzduchu, no z nôh vystupuje do orgánu čuchu. Keď ho Aténčania žiadali,
aby sa dal zasvätiť do mystérií, a vraveli mu, že zasvätení dostávajú v podsvetí čestné
miesta, povedal: „Bolo by smiešne, ak by Agesilaos a Epameinondas žili v bahne a
niektorí sprostí ľudia boli na ostrovoch blažených len preto, že boli zasvätení."
4
°/ Keď jedného dňa uvidel pobehovať na svojom stole myši, povedal: „Hľa, aj
Diogenes chová parazitov." Keď ho Platón nazval psom, povedal mu: „Áno, lebo som sa
vrátil k tým, čo ma predali." Keď jedného dňa vychádzal z kúpeľov a ktosi sa ho opýtal, či
sa kúpe mnoho ľudí, povedal, že nie. Keď sa ho však druhý opýtal, či sa kúpe mnoho
ľudí, povedal, ze áno. Keď Platón podal definíciu, že človek je dvojnohý živočích bez
peria, a poslucháči to schvaľovali, Diogenes ošklbal kohúta a prinesúc ho do
školy, povedal: „Toto je podľa Platóna človek." Preto Platón pridal k svojej definícii slová
„so širokými nechtami". Keď sa ho ktosi opýtal, v ktorú hodinu sa má raňajkovať,
povedal mu: „Ak je človek bohatý kedy chce; ak je chudobný, kedy môže."
41/, 42/, 43/ videl, že v Megare sú jahnence chránené koženými dečkami, kým megarské
deti chodia nahé, povedal: „V Megare je výhodnejšie byť baranom ako synom." Keď ho
istý človek udrel brvnom a potom zavolal: „Pozor!", povedal mu: „To ma chceš ešte raz
udrieť?" Vravieval, že demagógovia sú lokajmi ľudu a vence vyrážkami slávy. Cez deň sa
prechádzal po meste s rozžatou lampou a volal pritom: „Hľadám človeka." Keď jedného
dňa stál na ulici premoknutý až do nitky a okolostojaci ho ľutovali, Platón, ktorý bol
medzi prítomnými, povedal: „Ak vám je ho naozaj ľúto, odíďte." Platón tým chcel
poukázať na Diogenovu slávybažnosť. Keď mu ktosi dal zaucho, povedal: „Pri Heraklovi,
nikdy by som si nebol myslel, že sa mám prechádzať s prilbou na hlave." Keď mu dal
zaucho Meidias a povedal mu: „Tritisíc drachiem máš v banke na moje konto", vzal si
nasledujúceho dňa boxerské rukavice a mlátiac Meidia, vravel: „Tritisíc drachiem máš v
banke na moje konto." Keď sa pýtal lekárnik Lysias, či verí v bohov, povedal: „Ako by
som neveril ja, ktorý predpokladám, že si im odporný." Iní však uvádzajú, že to povedal
Theodoros. Keď jedného dňa videl človeka, ktorý sa očisťoval svätenou vodou, povedal
mu: „Nešťastník, nevieš, že práve tak, ako by si sa nemohol očistiť svätenou vodou od
gramatických chýb, nemôžeš sa očistiť ani od chýb, ktorých si sa dopustil v živote?" Vyčí-
tal ľuďom ich modlitby, vraviac, že nežiadajú skutočné dobrá, ale to, čo sa im zdá byť
dobrom. Tým, ktorí sa desili snov, vravel: „O to sa nestaráte, čo robíte počas bdenia, ale
priveľmi sa zaujímate o to, čo sa vám zjavuje v spánku." Keď hlásateľ v Olympii vyhlásil:
„Dioxippos víťazí nad mužmi", povedal: „Dioxippos víťazí nad otrokmi, lebo nad mužmi
víťazím ja."
Aténčania ho mali veľmi radi, a keď mu istý mladík rozbil jeho sud, zbili mladíka a
Diogenovi zhotovili iný sud. Dionysios stoik rozpráva, že po bitke pri Chaironeji padol
do zajatia a priviedli ho k Filippovi. Keď sa ho ten opýtal, kto je, povedal mu: „Vyzvedač
tvojej nenásytnej pažravosti." Tým si získal Filippov obdiv a bol prepustený na slobodu.
44/
Keď jedného dňa poslal Alexander Antipatrovi do Atén list po istom Athliovi
(Biednom), Diogenes, ktorý bol vtedy v Aténach, povedal:
Athlios od Athlia po Athliovi k Athliovi
(Biedny od biedneho po biednom k biednemu).
*P° 109*2
 Keď sa mu Perdikkas vyhrážal, že ho dá usmrtiť, ak nepríde k nerriu povedal: „Nič
zvláštne; veď to isté by vedel urobiť aj skarabeus a pavúk " Skôr sa mu vraj mal vyhrážať
tým, že bude žiť blažené, ak aj bude žiť bez neho. Často kričal, že bohovia dali ľuďom
ľahký život, že ho však ľudia stratili, pretože vyhľadávajú sladkosti, voňavé masti a
podobné veci. Preto keď videl istého človeka, že sa dáva obúvať svojmu otrokovi,
povedal mu: „Ešte si nie úplne blažený, kým ti nebude aj nos utierať. To sa ti však stane
až prídeš o ruky."
45/
Keď istého dňa videl, že kňazi vedú jedného zo správcov chrámu, ktorý ukradol z
chrámu misku, povedal: „Veľkí zlodeji odvádzajú malého." Keď zasa inokedy videl
chlapca, ako hádže kamene do šibenice, povedal mu: „Len pokračuj, dosiahneš svoj cieľ."
Chlapcom, ktorí sa zhromaždili okolo neho a povedali: „Dajme si pozor, aby nás
neuhryzol", povedal: „Len sa nebojte, chlapci; pes nežerie zeleninu." Keď sa ktosi pýšil, že
nosí leviu kožu, povedal mu: „Prestaň zneucťovať prikrývku cnosti." Keď ktosi velebil
Kallisthena a vravel, že vedie u Alexandra nákladný život, povedal mu: „Nešťastník,
ktorý raňajkuje a obeduje vtedy, keď sa zapáči Alexandrovi."
46
/ Keď potreboval peniaze, pýtal si ich od priateľov, no nie, aby mu ich dali, ale aby
mu ich vrátili. Raz onanoval na námestí a pritom vravel: „Bodaj by sa dal aj hlad zahnať
trením brucha." Keď videl istého mladíka ísť so satrapmi na hostinu, chytil ho za ruku a
odviedol ho k jeho rodičom a nakázal im, aby sa oňho starali. Keď sa ho istý vyfintený
mladík na čosi opýta], povedal mu, že mu dá odpoveď až vtedy, keď sa vyzlečie a ukáže,
či je ženou, alebo mužom. Mladíkovi, ktorý sa hral v kúpeľoch na kotabos, povedal: „O
koľko lepšie to urobíš, o toľko to bude horšie." Raz mu na hostine hádzali kosti ako psovi,
a preto ich tiež, keď odchádzal, obsíkal ako pes.
477
Rečníkov a všetkých tých, ktorí sa usilujú získať si rečnením slávu, nazýval
triplovanými ľuďmi, mysliac pritom na triplovaných bedárov. O nevzdelanom boháčovi
sa vyjadril, že je to baran so zlatou vlnou. Keď uvidel na dome istého zhýralca nápis „Na
predaj", povedal: „Vedel som, že žijúc v opilosti, ľahko by si vyvrhol svojho majiteľa."
Keď si istý mladík sťažoval, že ho mnohí ľudia obťažujú, povedal mu: „Prestaň aj ty
ľuďom dávať náznaky o svojej vášnivosti." Pri vchode do istých špinavých kúpeľov
povedal: „A kam sa idú kúpať tí, ktorí sa tu okúpu?" Nad istým tučným kitaródom sa
pohoršovali všetci prítomní, len Diogenes ho chválil. Keď sa ho opýtali, prečo ho chváli,
povedal: „Pretože napriek tomu, že je taký silný, je kitaród a nie zbojník."
48/ Iného kitaróda, ktorému poslucháči vždy ušli, pozdravil slovami: Buď zdravý,
kohút", a keď sa ho ten opýtal: „Ako to?", povedal mu: „Pretože svojím spevom všetkých
zobúdzaš." Keď istý mladík rečnil pred ľudom, Diogenes, ktorý mal v záhybe svojho
plášťa plno bôbov, sadol si naproti nemu a začal ich jesť. Keď sa ľud začal k nemu hrnúť,
povedal, že sa diví, že nechávajú tamtoho a všímajú si len jeho. Jedného dňa mu povedal
istý človek, ktorý bol veľmi poverčivý: „Jedným úderom ti rozbijem hlavu." Diogenes mu
na to povedal: „A mne stačí kýchnuť naľavo, aby si sa začal triasť." Keď ho Hegesias
žiadal, aby mu požičal ktorúsi svoju knihu, povedal mu: „Si ty veru hlupák, Hegesias;
neberieš si predsa figy maľované, ale skutočné, no zanedbávaš pravé cvičenie a utiekaš sa
k cvičeniu písanému."
49
/ Keď mu istý človek vyhadzoval na oči jeho vyhnanstvo, povedal mu: „A predsa, ty
nešťastník, jemu vďačím za to, že som sa stal filozofom." A keď zasa inokedy mu ktosi
povedal: „Sinopania ťa odsúdili do vyhnanstva", odpovedal mu: „A ja zasa ich k tomu,
aby ostali doma." Keď jedného dňa videl olympijského víťaza pásť ovce, povedal mu:
„Chytro si, priateľ môj, prišiel z Olympie do Nemey." Keď sa ho opýtali, prečo sú atléti
takí hlúpi, povedal: „Pretože sú stavaní na bravčovom a hovädzom mase." Jedného dňa si
žiadal sochu, a keď sa ho opýtali, prečo to robí, povedal: „Aby som si navykol na
odmietnutie." Keď žiadal kohosi o almužnu - prvý raz to totiž urobil, keď ho tlačila núdza
-, povedal: „Ak si dal inému, daj aj mne; ak si nedal ešte nikomu, začni odo mňa."
5
°/ Keď sa ho raz istý tyran opýtal, z ktorého kovu sa najlepšie dá uliať socha, povedal:
„Z ktorého bol uliaty Harmodios a Aristogeitón." Na otázku, ako zaobchádza Dionysios s
priateľmi, povedal: „Ako s vrecami; ak sú plné, tak ich hladká, ak sú prázdne, tak ich
zahadzuje." Keď si istý mladý manžel napísal na dvere domu:
Tu býva víťazstvami slávny Herakles,
syn Dia. Žiadne zlo nech ku mne nevstúpi,
Diogenes k tomu pripísal: „Po vojne spojenectvo." Túžbu po peniazoch nazval
materským mestom všetkých ziel. Keď videl v hostinci istého zločinca jesť olivy, povedal
mu: „Keby si mal na raňajky len olivy, nejedol by si ich aj na večeru."
51
/ Dobrých ľudí nazýval obrazmi bohov a lásku zamestnaním nečinných. Keď sa ho
opýtali, čo je v živote biedne, povedal: „Bezmocný starec." Na otázku, ktoré zviera hryzie
najnebezpečnejšie, povedal: „Z divých zverov sykofant, zo skrotených lichotník." Keď
uvidel jedného dňa dvoch cel-
*P°110
kom zle namaľovaných kentaurov, povedal: „Ktorý z nich je Cheirón?" O lichotivej reči
vravel, že je to povraz natretý medom. Brucho nazýval Charybdou života. Keď jedného
dňa počul, že flautista Didymos bol prichytený pri smilstve, povedal: „Zaslúži si, aby ho
obesili za jeho meno." Keď sa ho opýtali, prečo je zlato bledé, povedal: „Pretože mu
mnohí ľudia stroja úklady." Keď videl istú ženu na nosidlách, povedal: „To nie je vhodná
klietka pre toto zviera."
52/
Keď videl jedného dňa otroka zbeha sedieť pri studni, povedal mu: „Chlapče, daj si
pozor, aby si nepadol dnu." Keď uvidel mladého zlodeja šiat v kúpeľoch, opýtal sa ho:
„Prišiel si po masť alebo po druhé šaty?" Keď uvidel jedného dňa ženy obesené na
olivovníkoch, povedal: „Bárs by všetky stromy prinášali takéto plody." Uvidiac zlodeja
šiat, povedal:
Povedz mi, čo tu chceš, muža?
Chceš azda olúpiť niektorú mŕtvolu z tých, čo tu ležia?
Keď sa ho opýtali, či má sluhu, alebo slúžku, povedal: „Nie." Keď poznamenali: „A
kto ťa teda pochová, ak zomrieš?" odpovedal: „Ten, kto bude užívať môj dom."
53
/ Keď uvidel spať pekného malého chlapca bez toho, že by ho bol niek to strážil,
zatriasol ním a povedal mu:
Aby ti v spánku nevrazil niekto do chrbta oštep.
A inému, ktorý vynakladal mnoho peňazí na príkrmy, povedal:
Synu môj, nebudeš dlho žiť, kupujúc takéto veci.
Keď Platón rozprával o ideách a hovoril o idei stola a idei pohára, pove dal mu:
„Platón, ja vidím stôl a pohár, nevidím však ideu stola a pohára." Platón mu na to
odpovedal: „Pochopiteľne, pretože máš oči, ktorými možno vidieť pohár a stôl, nemáš
však rozum, ktorým možno hľadieť na ideu stola a ideu pohára."
54
/ Keď sa ktosi Platóna opýtal, kým sa mu zdá byť Diogenes, povedal: „Sokratom,
ktorý šalie." Na otázku, kedy sa treba ženiť, povedal: „Kým je človek mladý, je to príliš
zavčasu, a keď je človek starý, je už neskoro." Keď sa ho opýtali, čo treba robiť, keď
dostaneme zaucho, povedal: „Vziať si prilbu." Keď videl vyfinteného mladíka, povedal
mu: „Ak to robíš kvôli mužom, si úbožiak, ak to však robíš kvôli ženám, si podliak." Keď
videl, že sa istý mladík červená, povedal mu: „Bravo, toto je farba cnosti." Raz vypočul
dvoch právnikov a potom odsúdil obidvoch vyjadriac sa, že jeden z nich ukradol a druhý
nestratil. Na otázku, aké víno rád pije, povedal: „Cudzie." Na výčitku: „Celý svet sa z
teba smeje", povedal: „To sa mňa netýka."
111*2
55/ Keď ktosi vyhlásil, že život je zlo, Diogenes na to povedal: „Nie život, ale zlý život."
Tým, čo mu radili hľadať otroka, ktorý od neho ušiel, povedal: „Ak môže Manes žiť bez
Diogena, bolo by smiešne, ak by Diogenes nemohol žiť bez Mana." Raz raňajkoval olivy,
a keď mu priniesli koláč, odhodil ich so slovami:
Ustúp sa, cudzí mužu, z cesty tyranom.
A inokedy:
... pohnal ju korbáčom do behu.
Keď sa ho opýtali, ku ktorému druhu psov patrí, odpovedal: „Keď som hladný, k
maltskému; keď som nasýtený, k moloskému; sú to obe plemená, ktoré mnohí ľudia
chvália, no napriek tomu sa neodvážia ísť s nimi na lov zo strachu, že ich neudržia. A tak
ani so mnou nemôžete žiť zo strachu pred bolesťami."
5Ŕ
/ Keď sa ho opýtali, či mudrci jedia koláč, povedal: „Celkom tak, ako aj ostatní ľudia."
Na otázku, prečo ľudia dávajú almužnu žobrákom, no nie filozofom, povedal: „Pretože
vedia, že sa môžu stať chromými a slepými, nikdy však nie filozofmi." Od istého lakomca
si pýtal almužnu, a keď sa ten neponáhľal s vybavením jeho žiadosti, povedal mu:
„Človeče, žiadam ťa o jedlo a nie o pohreb." Keď mu ktosi jedného dňa vyčítal, že falšoval
peniaze, povedal: „Bol kedysi čas, keď som aj ja bol taký, ako si ty teraz; ty však nikdy
nebudeš taký, ako som ja teraz." Inému, ktorý mu vyhodil na oči tú istú vec, povedal:
„Áno, bol čas, keď som sa vyšťal na ľudí, teraz však už nie."
57
/ Keď prišiel do Myndu a videl veľkú bránu a malé mesto, povedal: „Mynďania,
zatvorte si bránu, aby vám neušlo vaše mesto." Keď jedného dňa videl, ako prichytili pri
krádeži zlodeja purpurovej látky, povedal:
Červená smrť ho vzala a podľahol Sudičke mocnej.
Keď ho Krateros žiadal, aby prišiel k nemu na návštevu, povedal: „Radšej chcem v
Aténach lízať soľ ako u Krátera požívať jedlá nákladného stola." Keď stretol rečníka
Anaximena, ktorý bol veľmi korpulentný, povedal mu: „Daj aj nám niečo zo svojho
brucha. Tým aj sebe niečo uľahčíš, aj nám pros-peješ." Jedného dňa tento rečník mal
nejakú prednášku a tu si Diogenes vytiahol sleďa a odviedol mu tým všetkých
poslucháčov. Keď sa Anaximenes nad tým pohoršoval, povedal mu: „Hľa, sleď za jeden
obolos prerušil Anaximenovu prednášku."
58
/ Keď ho jedného dňa tupili, že jedol na námestí, povedal: „Lebo práve na námestí
som bol hladný." Niektorí autori uvádzajú, že sa mu stalo aj
*&°221
toto: Keď ho totiž Platón videl umývať kapustu, pristúpil k nemu a povedal pokojne:
„Keby si sa správal úslužne k Dionysiovi, neumýval by si kapustu." Diogenes mu na to
odpovedal rovnako pokojne: „Ani ty by si sa nemusel správať úslužne k Dionysiovi, keby
si umýval kapustu." Keď mu ktosi povedal: „Mnohí si robia z teba posmech", odpovedal:
„A z nich si možno zase robia posmech somáre; a ako oni nič nedajú na somáre, tak ani ja
nič nedám na nich." Keď uvidel jedného dňa mladíka zaoberajúceho sa filozofiou,
povedal: „Bravo, lebo prevádzaš milovníkov tela k duševnej kráse."
59
/ Keď ktosi obdivoval obetné dary na Samotrákii, povedal: „Bolo by ich ešte viac,
keby ich obetovali aj tí, ktorí sa nezachránili." Niektorí pripisujú tento výrok Diagorovi z
ostrova Mélos. Keď jeden pekný mladík odchádza] na hostinu, povedal mu: „Vrátiš sa
horší." Keď mu ten na druhý deň povedal: „Vrátil som sa a nie som horší", povedal mu:
„Nie si síce Che-irón, ale Eurytión." Istého mrzutého človeka žiadal o almužnu, a keď mu
ten povedal: „Dám ti, ak ma prehovoríš", odpovedal mu: „Keby som ťa mohol prehovoriť,
už by som ťa bol prehovoril, aby si sa obesil." Keď sa vracal zo Sparty do Atén a ktosi sa
ho opýtal, kam ide a odkiaľ prichádza, odpovedal: „Prichádzam z príbytku mužov a idem
do príbytku žien."
60/
Keď sa vracal z Olympie, ktosi sa ho opýtal, či tam bolo mnoho ľudu. „Mnoho
ľudu," odpovedal, „ale málo ľudí." O skazených ľuďoch sa vyjadril, že sa podobajú
figovníkom, ktoré vyrástli na úbočiach a ktorých plody nemôžu ľudia užívať, požierajú
ich však krkavce a supy. Keď hetčra Fryne obetovala v Delfách zlatú sochu Afrodity,
napísal vraj na podstavec sochy: „Z gréckej nezdržanlivosti." Keď sa jedného dňa stretol s
ním Alexander a povedal mu: „Ja som Alexander, veľký kráľ", Diogenes mu odvetil: „A ja
som Diogenes, pes." Na otázku, prečo sa volá psom, povedal: „Pretože sa vrtím okolo
tých, ktorí mi dávajú, brešem na tých, ktorí mi nedávajú, a hry-ziem naničhodníkov."
61/, 62/ Jedného dňa trhal figy z figovníka, a keď mu strážnik povedal: „Včera sa na
tomto strome jeden človek obesil", Diogenes mu odvetil: „Ja ho teda očisťujem." Keď
videl, že jeden olympijský víťaz pasie ustavične oči na istej hetére, povedal: „Pozrime sa
na tohto bojovného barana, ako si ho vedie na povrázku prvá dievčina, s ktorou sa
stretol." O krásnych hetérach vravel, že sa podobajú smrtiacemu medovému nápoju. Keď
raňajkoval na námestí a okolostojaci ustavične na neho pokrikovali „Pes, pes", povedal
im: „Vy ste psi, vy, ktorí stojíte okolo mňa, keď raňajkujem." Keď sa dvaja zvrhlíci
pokúšali pred ním skryť, povedal im: „Len nijaký strach, pes neže-
*P°222
rie zeleninu." Keď sa ho opýtali, odkiaľ pochádza istý mladík, ktorý sa dal zneužiť,
odpovedal: „Z Tegey." Keď videl, že istý nešikovný zápasník vykonáva lekárske remeslo,
povedal mu: „Čo to znamená? Či chceš teraz poslať na druhý svet tých, ktorí ťa kedysi
premohli?" Keď videl, že syn istej heté-ry hádže do davu kamene, povedal mu: „Daj
pozor, aby si nezasiahol otca." Keď mu istý chlapec ukázal dýku, ktorú dostal od svojho
miláčika, povedal mu: „Dýka je síce pekná, ale držanie je zlé." Keď niektorí ľudia chválili
človeka, ktorý Diogena obdaroval, Diogenes povedal: „A mňa nechválite, ktorý som si to
zaslúžil dostať?" Keď istý človek reklamoval u neho plášť, povedal mu: „Ak si mi ho dal,
je môj; ak si mi ho požičal, používam ho." Keď mu istý podstrčený syn povedal, že má v
plášti skryté zlato, povedal: „Áno, preto si ho v spánku dávaš pod seba."
63/
Na otázku, aký osoh má z filozofie, povedal: „I keby som nemal nijaký iný, stačí, že
som pripravený na každú zmenu osudu." Keď sa ho opýtali, odkiaľ pochádza, povedal,
že je svetoobčan. Keď akísi rodičia obetovali bohom so želaním, aby mali syna, povedal
im: „A či obetujete aj za to, aký má byť?" Keď raz od neho žiadali, aby dal príspevok na
nejaký spolok, povedal pokladníkovi:
Ostatných olúp, len od Hektora odtiahni ruky.
O hetérach sa vyjadroval, že sú to kráľovné kráľov, pretože králi ich poslúchajú vo
všetkom, čo sa im zapáči. Keď Aténčania vyhlásili Alexandra za Dionýza, povedal: „A
mňa urobte Serapidom." Keď ho ktosi hanobil, že navštevuje bordely, povedal: „Aj slnko
preniká do záchodov, a predsa sa nepoškvrní."
64/
Jedného dňa večeral v chráme, a keď tam priniesli chleby zlej kvality, Diogenes ich
vzal z oltára a hodil na zem s poznámkou, že do chrámu nemá prísť nič špatného. Keď
mu ktosi povedal: „Nič nevieš a robíš sa filozofom", povedal mu: „Aj ak si len osobujem
múdrosť, už aj to značí, že filozofujem." Istý človek priviedol k nemu svojho syna a vravel
o ňom, že je veľmi nadaný a že má vynikajúce mravy. „A na čo ma teda potrebuje",
povedal Diogenes. O ľuďoch, ktorí majú plné ústa cnostných veci, no nekonajú ich,
vravel, že sa v ničom nelíšia od gitary. Lebo ani ona nepočuje a ani nevníma. Do divadla
chodieval, keď ostatní z neho vychádzali, a keď sa ho pýtali, prečo to robí, povedal: „Toto
sa usilujem robiť v celom svojom živote."
65
/ Keď jedného dňa videl istého poženšteného mladíka, povedal mu: „Nehanbíš sa
chcieť byť horší, ako je tvoja prirodzenosť? Príroda ťa totiž urobila mužom, ty sa však
silou-mocou chceš stať ženou." Keď videl istého
\^°223
nerozumného človeka ladiť harfu, povedal mu: „Nehanbíš sa, že vieš síce zlaďovať zvuky 69
/ Keď sa ho opýtali, čo je u ľudí najkrajšie, povedal: „Sloboda slova."
s drevom, nevieš však zladiť dušu so životom?" Keď ktosi pred ním povedal: „Ja nie som Jedného dňa vstúpil do učebnej siene a uvidiac tam mnoho múz, ale málo
súci na filozofiu", povedal mu: „Prečo teda žiješ, ak ti nezáleží na tom, aby si žil dobre?" žiakov, povedal učiteľovi: „Ak rátaš aj bohov, máš veľa žiakov." Mal vo
Keď ktosi pohŕdal svojím otcom, povedal mu: „Nehanbíš sa pohŕdať tým, komu vďačíš zvyku všetko robiť na verejnosti, aj čo sa týka jedla, aj čo sa týka lásky, a pri-
za to, že môžeš pohŕdať?" Keď videl istého pekného mladíka tárať nepekné reči, povedal tom uvažoval takto: „Ak nie je nemiestne jesť, nie je nemiestne ani jesť na
mu: „Nehanbíš sa vyťahovať olovený meč z pošvy zo slonovej kosti?" námestí. Jesť však nie je nemiestne, nie je teda nemiestne ani jesť na námes-
Ŕ6/
Keď ho tupili, že chodí piť do hostinca, povedal: „Veď aj strihám sa u holiča." Keď tí." Často onanoval na verejnom mieste a pritom vravel: „Bodaj by sa dal
mu vyčítali, že prijal od Antipatra starý plášť, povedal: zahnať hlad tým, že by som si hladkal brucho." Pripisuje sa mu aj veľa
Nesmú sa odmietať vznešené dary, čo bohovia dajú. iných výrokov, tak veľa, že by trvalo pridlho, kým by som ich všetky
Keď doňho istý človek drgol a potom zvolal: „Pozor!", Diogenes ho udrel palicou a vyrozprával.
tiež povedal: „Pozor!" Keď videl istého človeka, ako úpenlivo prosí a dotiera na jednu 70
/ Podľa neho sú dva druhy cvičení; duševné a telesné. Telesné je také,
hetéru, povedal mu: „Prečo chceš, ty úbožiak, dosiahnuť to, bez čoho je lepšie byť?" pomocou ktorého sa pri nepretržitom cviku vytvárajú predstavy, ktoré pri-
Istému navoňavkovanému človeku povedal: „Hľaď, aby vôňa tvojej hlavy nepriniesla spievajú ku konaniu cnostných činov. Každé z týchto dvoch cvičení je bez
smrad tvojmu životu." Vravieval, že sluhovia otročia svojim pánom, zlí však svojim druhého nedokonalé, keďže dobré zdravie a sila patria k požiadavkám tak
chúťkam. duše, ako aj tela. Uvádzal aj dôkazy, že pomocou telesného cvičenia sa
^I Keď sa ho ktosi opýtal, prečo boli otroci nazvaní výrazom andrapo-da, povedal: ľahko prichádza k cnosti. Lebo aj pri remeslách a ostatných umeniach ľudia,
„Pretože majú ľudské nohy a dušu takú ako ty, ktorý sa ma na to pýtaš." Od istého ktorí sa nimi zaoberajú, nadobúdajú nezvyčajnú zručnosť pri práci a hráči
zhýralca si pýtal mínu, a keď sa ho ten opýtal, prečo si od ostatných pýta len obolos, ale na píšťale a atléti o toľko vynikajú jeden nad druhým, o koľko vytrvalejšie
od neho mínu, povedal mu: „Pretože u ostatných mám nádej, že zasa dostanem, no či a s väčším úsilím sa venovali svojmu zamestnaniu; a tak keby títo ľudia pre-
ešte raz dostanem od teba, vedia len bohovia." Keď mu vyčítali, že on žobre a Platón nie, niesli horlivosť v cvičení aj na dušu, zaiste by sa nenamáhali bez úžitku
povedal: „Aj Platón žobre, ale a bezvýsledne.
celkom do neha, aby to ostatní nemohli počuť." 71
/ Vravel, že bez cvičenia nemožno v živote nič urobiť správne a že ono
Keď raz videl nešikovného lukostrelca, sadol si tesne vedľa cieľa so slovami: „Som si môže prekonať všetky prekážky. Keď je teda predpokladom blaženého
istý, že ma nezasiahne." O zamilovaných vravieval, že si vykupujú rozkoš nešťastím. života konanie prirodzených prác namiesto neužitočných, z toho vyplýva,
68/
Keď sa ho opýtali, či je smrť zlom, povedal: „Ako môže byť zlom to, čo necítime, že ľudia sú nešťastní len pre svoju nerozumnosť. Lebo samo pohŕdanie roz-
keď sa k nám dostaví?" Keď sa s ním stretol Alexander a opýtal sa ho, či sa ho nebojí, košou, ak si naň navykneme, prináša najväčšiu rozkoš; a ako tí, ktorí si
povedal mu: „A aký si, dobrý alebo zlý?" Keď Alexander odpovedal, že je dobrý, povedal navykli žiť príjemne, ťažko znášajú, ak majú zakúsiť opačný život, tak aj tí,
mu: „A kto sa bojí dobrého?" O výchove vravel, že je pre mladíkov prostriedkom na ktorí sa vycvičili žiť opačným spôsobom, s tým väčšou radosťou pohŕdajú
umiernenosť, pre starcov útechou, pre chudobných bohatstvom a pre bohatých ozdobou. aj samými rozkošami. Takto učil a podľa toho zjavne aj konal, premieňajúc
Keď smilník Didymón liečil oko svojej dcéry, povedal mu: „Len daj pozor, aby si pri mravy ako peniaze a kladúc menšiu váhu na zákonité predpisy ako na
liečení oka dievčaťa nezničil panenku." Keď si ktosi sťažoval, že mu priatelia stroja zákony prírody. Vravel, že vedie ten istý spôsob života ako Herakles, nedá-
úklady, povedal: „Čo máme robiť, ak musíme tak zaobchádzať s priateľmi ako s vajúc ničomu prednosť pred slobodou.
nepriateľmi?" 72/
Vravel, že mudrcom všetko prináleží, a používal pritom závery, ktoré sme už
uviedli: všetko prináleží bohom; bohovia sú priateľmi mudrcov; medzi priateľmi je všetko
spoločné; všetko teda prináleží mudrcom. Hovoril aj o zákone, že bez neho nemôže
existovať politický život: bez štátu totiž nie je nijaký osoh z mestského spoločenstva a štát
je predsa mestským spo-

*P°224 «2 *&°225 <*2

ločenstvom; zo zákona nie je však nijaký osoh bez štátu; je teda zákon čosi, čo prináleží
mestskému spoločenstvu. Vysmieval sa z urodzeného pôvodu, zo slávy a všetkých
podobných vecí, vraviac o nich, že sú to ozdoby na zaokrytie špatnosti. Jediné pravé
štátne zriadenie sa nachádza vo vesmíre. Vravel, že ženy by mali byť spoločné, a
neuznávajúc nijaké manželstvo, odporúčal, aby každý súložil s tou ženou, ktorá sa mu dá
prehovoriť. Preto bol aj za to, aby deti boli spoločné.
73
/ Nepokladal za nemiestne odniesť nejakú vec z chrámu alebo okúsiť mäso z
niektorého živočícha. A práve tak nepokladal za bezbožný čin požívať ľudské mäso, ako
je vraj zrejmé zo zvykov cudzích národov. Vravel tiež, že ak uvažujeme rozumne, zistíme,
že všetko je vo všetkom a preniká cez všetko. Lebo aj v chlebe sú kúsky mäsa a aj v
zelenine sú kúsky chleba, pretože tieto kúsky, ako aj kúsky ostatných vecí, vstupujú do
všetkých vecí cez akési neviditeľné póry a vyparujú sa, ako to vyhlasuje v Thyestovi, ak,
pravda, tragédie pochádzajú od neho a nie od jeho príbuzného Filiska z Aigíny alebo od
Lukianovho syna Pasifónta, o ktorom hovorí Favorinus v Rozmanitej histórii, že ich napísal
po Diogenovej smrti. Diogenes pohŕdal hudbou, geometriou a podobnými náukami a
vyhlasoval o nich, že nie sú ani užitočné, ani potrebné.
74/
Vedel neobyčajne bystro odpovedať v slovných dišputách, ako je zrejmé z toho, čo
sme už povedali.
Veľmi mužne znášal aj svoj predaj do otroctva. Lebo keď sa plavil na Aigínu a zajali
ho piráti, ktorých náčelníkom bol Skirpalos, odviedli ho na Krétu a tam ho chceli predať;
keď sa ho dražobný vyvolávač opýtal, čo vie robiť, povedal: „Vládnuť ľudom." Vtedy
ukázal prstom na istého Korinťana, mimoriadneho boháča Xeniada, o ktorom som sa už
zmienil, a povedal: „Tomuto ma predaj, lebo tento potrebuje pána." Xeniades ho kúpil a
privedúc ho do Korintu, zveril mu výchovu svojich synov a urobil ho správcom celého
domu. A Diogenes ho z každého hľadiska spravoval tak, že Xeniades sa všade
vyjadroval: „Dobrý duch vstúpil do môjho domu."
75/, 76/ Kleomenes v spise Vychovávateľ rozpráva, že jeho priatelia ho chceli vykúpiť,
ale Diogenes im vynadal do bláznov. Lebo vraj ani levy nie sú otrokmi tých, ktorí ich
kŕmia, ale naopak tí, ktorí ich kŕmia, sú otrokmi levov. Otrok sa totiž bojí, kým zvery,
naopak, ľuďom naháňajú strach. Diogenes mal obdivuhodnú schopnosť presviedčať ľudí,
takže kohokoľvek ľahko získal svojimi slovami. Vraví sa aspoň, že istý Onesikritos, ktorý
mal dvoch synov, poslal jedného z nich, Androsthena, do Atén. Mladík vypočul
Diogena a zostal už pri ňom. Otec poslal za ním aj druhého syna, staršieho Filiska, o
ktorom sme sa už zmienili. No rovnako aj Filiskos zostal pri Dio-genovi. Nakoniec prišiel
k nemu sám Onesikritos a práve tak aj on zostal pri ňom, aby sa spolu so synmi venoval
filozofii. Také čaro bolo v Diogenových slovách. Medzi jeho poslucháčov patril aj Fokión,
nazývaný Statočným, ďalej Stilpón z Megary a mnoho iných mužov, vynikajúcich v
politickom živote.
Vraví sa, že zomrel takmer deväťdesiatročný. No správy o jeho smrti sa rozchádzajú.
Podľa jedných zjedol surového polypa a z toho ochorel na choleru, následkom čoho aj
zomrel. Podľa druhých si sám zastavil dych. Tohto názoru bol aj Kerkidas z Megalopoly
(alebo z Kréty), ktorý vo svojich meliamboch píše takto:
77/
Niet viac na svete Sinopčana,
muža, čo nosil bakuľu, dvojitý plášť a býval
pod slnkom; opustil svet, keď si zuby zahryzol do rtov
a zastavil dych. Diogenes, ty si bol
opravdivý Diov syn a nebeský pes.
Podľa inej verzie ho na nohe pohryzli psi, keď im chcel vytrhnúť časť polypa, a
následkom toho zomrel. No podľa Antisthenovej správy v Nástupníctvach jeho priatelia
trvali na presvedčení, že si zastavil dych. Žil totiž v Kraneiu, gymnáziu, nachádzajúcom
sa pred bránami Korintu. Keď ho prišli podľa zvyku pozrieť žiaci a našli ho zahaleného
do plášťa, usúdili, že spí, hoci nebýval ospanlivý a nemával tvrdý spánok. Preto mu odo-
kryli plášť a zistiac, že nedýcha, usúdili, že to urobil z túžby uniknúť zvyšku života.
7S
/ Nato vraj vznikla medzi žiakmi hádka o to, kto ho pochová, a došlo až k ruvačke.
Keď však prišli ich rodičia a úradné osoby, pochovali ho za ich dozoru pri bráne vedúcej
na Istmos. Na hrob mu postavili podstavec a naň psa z parského mramoru. Neskôr ho aj
jeho spoluobčania poctili bronzovými sochami s týmto nápisom:
Staroba chytá sa síce aj bronzu, tvoju však slávu
preveľkú, Diogenes, nezničí celučký vek.
Ty si ukázal cestu samostatného žitia,
ty si ukázal ľuďom, ako je najľahšie žiť.
79/
My sme na neho zložili tieto verše:
A.: Diogenes, povedzže nám,
aká choroba vzala ťa
*&°227<*š>
 do podsvetia. D.: Vzalo ma tvrdí v 7. knihe, že od Diogena sú len tieto diela: O cnosti, O dobre, O láske, Žobrák,
ver ľúte uhryznutie psa. Tolmaios, Pordalos, Kassandros, Kefalion, Fílískos, Aristarchos, Sizyfos, Canymedes, Chrie a
Niektorí autori uvádzajú, že tesne pred smrťou nariadil, aby jeho telo pohodili bez Listy.
pochovania, aby si tak všetky zvery mohli vziať z neho svoj podiel, alebo zase, aby ho 81
/ Bolo päť Diogenov. Prvý bol Diogenes z Apollónie, prírodný filozof. Jeho spis sa
hodili do jamy a nasypali naňho len trocha prachu. Iní však uvádzajú, že kázal, aby ho začína týmito slovami: „Zdá sa mi, že na začiatku každého výkladu treba vychádzať z
hodili do llisu, aby bol užitočný svojim bratom.
princípu, ktorý nepripúšťa nijakú pochybnosť." Druhý pochádzal zo Sikyónu a napísal
80/
Demetrios v Homonyruách píše, že toho istého dňa umrel Alexander v Babylone a spis O Peloponéze. Tretí bol náš filozof; štvrtý bol stoicky filozof pôvodom zo Seleukie,
Diogenes v Korinte. Bol už starcom za 113. olympiády. Od neho pochádzajú tieto knihy: nazývaný aj Babylonským, pretože Seleukia je blízko Babylonu. Piaty bol z Tarzu a
Dialógy: Kefalion, lehthias, Kavka, Pordalos, Aténsky ľud, Ústava, napísal spis o poetických problémoch, ktoré sa pokúšal rozriešiť.
Umenie mravov, O O našom filozofovi vraví Athenodoros v 8. knihe Prechádzok, že sa často mazal olejom
bohatstve, U láske, a mal preto vždy lesklú tvár.
Thcodoros, ílypsias,
Aristarchos, O smrti, 3. MONIMOS (štvrté storočie)
Listy. 82/
Monimos zo Syrakúz bol Diogenovým žiakom a podľa Sosikrata slúžil u istého
Sedem tragédií:
korintského bankára. Xeniades, ktorý kúpil Diogena, chodil ustavične k nemu a rozprával
Helena,
mu o Diogenovej cnosti, ako ju prejavoval v činoch aj v slovách, takže u Monima vyvolal
Thyestes, lásku k nemu. Čoskoro nato, predstierajúc šialenosť, zahadzoval drobné peniaze aj všetky
Herakles,
strieborné peniaze v banke, až ho jeho pán odohnal. Šiel teda bez meškania k Dioge-novi.
Achilleus,
Často sprevádzal aj kynika Krateta a držal sa podobných ľudí, takže keď to uvidel jeho
Medea,
pán, nazdával sa navyše, že blaznie.
Chrysippos, 83/
Bol to veľmi bystrý človek, takže ho spomína aj komický básnik Menandros. Aspoň
Oidipus.
v Hippokomovi (Paholkovi), jednom zo svojich kusov, hovorí takto:
Sokrates v 1. knihe Nástupníctiev a Satyros vo 4. knihe Životopisov tvrdia, že ani jedno z
Ó, Filón, istý Monimos bol múdry muž,
týchto diel nepochádza od Diogena. Satyros k tomu ešte dodáva, že tragédie sú od
len troška menej slávny.
Diogenovho žiaka Filiska z. Aigíny Sotión však
A.: Ten, čo kapsu mal?
B.: Mal až tri kapsy; nepovedal síce nič,
čo by sa aspoň podobalo výroku
„Znaj seba samého" a iným podobným,
no prevýšil ich tento žobrák výrokom,
že každý predpoklad je iba prázdny dym.
Bol to človek veľmi vážny, ktorý pohŕdal slávou a vyhľadával iba pravdu.
Okrem žartovných spisov, v ktorých sú povplietané vážne myšlienky, napísal dve
knihy: O impulzoch a Povzbudenie k filozofii.
 4. ONESIKRITOS (mužný vek okolo r. 330)
84/
Onesikritos pochádzal podľa jedných z Aigíny, no podľa Demetria z Magnézie sa
narodil v Astypalaji. Aj on patril medzi vynikajúcich Dioge-nových žiakov. Zdá sa, že s
Xenofóntom mali čosi podobného. Xenofón totiž tiahol spolu s Kýrom a Onesikritos sa
zúčastnil na Alexandrovej výprave. Xenofón napísal spis O Kýrovej výchove, Onesikritos
zase spis Ako bol vychovávaný Alexander. Prvý napísal chválospev na Kýra, druhý na Ale-
xandra. Aj ich štýl je dosť podobný, rozdiel je len v tom, že kópia je horšia ako originál.
Diogenovým žiakom bol aj Menandros, nazvaný Drymos, veľký obdivovateľ Homéra,
ďalej Hegesias zo Sinopy, nazývaný Kloios (Obojok) a Filis-kos z Aigíny, ako sme už
spomenuli.
5. KRATES (mužný vek r. 326)
85/
Krates bol Askondovým synom a pochádzal z Téb. Patril tiež medzi vynikajúcich
žiakov kynického filozofa. Hippobotos však vraví, že nebol Diogenovým žiakom, ale
žiakom Brysóna z Achaje. Od neho pochádzajú tieto žartovné verše:
Kapsa je mestečko uprostred červenkastého dymu,
krásne a tučné, však plné špiny a bezcenných vecí;
do neho nepríde ani parazit alebo hlupák,
ani zas labužník, ktorý je otrokom ženského zadku.
V ňom sa však nachodí dym a cesnak a figy a chleby;
pre tieto veci sa ľudia nebijú navzájom v bojoch,
neberú do rúk zbraň, by získali peniaz a slávu.
86/
Od neho je aj veľmi známy denník, ktorý sa začína takto:
Daj kuchárovi desať mín a drachmu len
daj tomu, kto ťa lieči z dákej choroby;
päť talentov daj tomu, kto ti lichotí,
a odbav poradcu len slovom „ďakujem";
daj prostitútke celý talent, zato však
tri oboly len venuj filozofovi.
Nazývali ho aj Otváračom dverí, pretože chodil do každého domu a napomínal tam ľudí.
Od neho pochádzajú aj tieto verše: Čo som sa naučil, čo som sám zmyslel a s múzami získal,
moje je. Sláva a bohatstvo nemajú nijakej ceny. A aj verš o tom, čo vyťažil zo štúdia filozofie:
Za hrnček bôbu a že o nič nestojím.
Pripisujú sa mu aj tieto verše:
Hlad ukončuje lásku, ak nie hlad, tak čas;
ak tieto nestačia, tak povraz ostáva.
87/ Jeho mužný vek spadá do 113. olympiády.
Antisthenes o ňom v Nástupníctvach filozofov píše, že sa pridal ku kynickej škole, keď
videl v istej tragédii Telefa s pleteným košickom v ruke a aj ináč v žalostnom stave. Predal
svoj majetok - patril totiž medzi bohatých ľudí -a získajúc zaň asi dvesto talentov, rozdal
všetko spoluobčanom. Filozofiu bral tak vážne, že aj komický básnik Filemón sa o ňom
zmieňuje. Vraví totiž:
Plášť hodne hrubý nosil v lete, v zime zas
len handry, chtiac sa Kratetovi podobať.
Diokles však tvrdí, že ho Diogenes prehovoril, aby nechal svoje polia baranom, a ak
má nejaké peniaze, aby ich zahodil do mora.
88/, 89/ y Kratetovom dome býval Alexander, kým Filippos býval zase v Hipparchinom
dome. Často naháňal s palicou niektorých svojich príbuzných, ktorí k nemu prichádzali a
pokúšali sa ho odhovoriť od jeho zámerov, a vytrvával pevne pri svojom predsavzatí.
Demetrios z Magnézie hovorí, že svoje peniaze uložil u istého bankára s tou podmienkou,
aby ich vyplatil jeho synom, ak budú žiť ako obyčajní ľudia; ak sa však stanú filozofmi,
aby ich rozdal medzi ľudí, pretože synovia ako filozofi nebudú nič potrebovať.
Eratosthenes však vraví, že mal syna Pasikla, ktorého mu porodila Hippar-chia, o ktorej
bude reč neskôr, a keď ten dospel, odviedol ho do domu istej prostitútky s poznámkou, že
jeho otec takto zmýšľa o manželstve. Lebo vraj láska s cudzoložníkmi je tragická a jej
odmenou je vyhnanstvo a vraždy, kým láska tých, ktorí sa stýkajú s hetérami, má,
naopak, komický priebeh, pretože cez bezuzdnosť a opilstvo vedie k šialenosti.
Mal brata Pasikla, ktorý bol Eukleidovým žiakom.
907
Favorinus v 2. knihe Spomienok uvádza chutnú historku o Kratetovi. Vraví totiž, že
keď raz zakročoval za kohosi u vedúceho gymnázia, dotkol sa mu bedier, a keď sa ten nad
tým pohoršoval, povedal mu: „Čo sa pohoršuješ? Či bedrá nie sú práve tak tvoje ako
kolená?" Vravel, že nemožno nájsť človeka, ktorý by nemal chyby, práve tak ako v
granátovom jablčku je niektoré jadro zhnité. Keď jedného dňa rozhneval kitaróda
Nikodroma a utŕžil od neho úder do tváre, pripevnil si na čelo kartu s nápisom: „To mi
urobil Nikodromos." Horlivo nadával prostitútkam, aby sa cvičil znášať nadávky, ktorými
ho zahŕňali zasa ony.
 Keď mu Demetrios Falérsky poslal chlieb a víno, potupil ho týmito slovami: „Kiežby
studničky dávali aj chlieb." Z toho je zrejmé, že pil iba vodu. Keď mu aténski dozorcovia
vyčítali, že nosí šaty z jemnej sindskej látky, povedal: „Ukážem vám, že aj Theofrastos
nosí šaty zo sindskej látky." Keď mu neverili, doviedol ich k holičovi a ukázal im
Theofrasta, ktorého práve strihali. Keď ho gymnaziarch v Tébach zbil - iní uvádzajú, že
ho to zbil Eu-thykrates v Korinte - a keď ho ťahal za nohy, nedbal na to, ale vravel:
Chytiac ho za nohu ťahal ho od svojho božského prahu.
91/
Diokles však vraví, že ho to vliekol Menedemos z Eretrie. Keďže bol totiž pekný a
pokladali ho za miláčika Asklepiada z Fliuntu, Krates sa mu dotkol stehien a povedal:
„Vnútri je Asklepiades." Preto sa vraj Menedemos na neho nahneval, vliekol ho po zemi a
Krates vraj povedal uvedený verš.
92/
Zenón z Kitia v Chriách uvádza, že si podšil plášť kožušinou bez akýchkoľvek
rozpakov. Bol na pohľad škaredý, a keď sa vyzliekol donaha, smiali sa z neho. Mal vo
zvyku zdvihnúť ruky a vravieť tieto slová: „Odvahu, Krates, spoliehaj sa na svoje oči a na
ostatné svoje telo. Čoskoro uvidíš, ako sa títo, ktorí sa z teba vysmievajú, stávajú korisťou
chorôb a ako ťa velebia a pohoršujú sa nad svojou nečinnosťou." Vravieval, že treba do
tých čias filozofovať, kým sa nebude zdať, že vojvodcovia sú iba pohoničmi somárov.
Vravieval, že tí, ktorí žijú s pochlebníkmi, sú takisto opustení ako jahnence uprostred
vlkov. Lebo ani prví, ani druhí nemajú pri sebe priateľov, ale tých, ktorí im stroja úklady.
Keď cítil, že sa mu blíži koniec života, pospevoval si na seba tieto verše:
Stúpaš priateľu, hrbáč,
kráčaš už do domu Háda, súc zhrbený od ťarchy rokov. Bol totiž
zhrbený od staroby.
93
/ Keď sa ho Alexander opýtal, či chce, aby znovu vybudoval jeho rodné mesto,
povedal mu: „A načo? Veď aj tak ho iný Alexander znovu zborí." Vravel, že jeho vlasťou
je opovrhovanie a chudoba, ktoré mu osud nemôže odňať, a on sám je vraj spoluobčanom
Diogena, ktorý bol bezpečný pred akoukoľvek závisťou. Spomína ho aj Menandros v
Dvojčatách v týchto veršoch:
A pôjdeš so mnou, majúc na sebe len plášť,
tak ako chodievala žena s Kratetom;
on, ktorý vydal dcéru, ako uvádza,
s tou podmienkou, že vyskúša to tridsať dní.
Prichádzame teraz k jeho žiakom.
S^>232 *y
6. METROKLES (okolo r. 300)
94/ Metrokles z Maroneje bol bratom Hipparchie. Spočiatku bol žiakom Theofrastovým
a bol taký skazený rozmarnosťou, že keď si raz počas vyučovania uprdol, zo zúfalstva sa
zavrel doma a chcel hladom ukončiť svoj život. Keď sa o tom dozvedel Krates, prišiel k
nemu na požiadanie a poje-diac najprv veľa bôbov, začal ho rozumovými dôvodmi
presviedčať, že nevykonal nič zlé. Bolo by vraj čudné, keby sa vetry neuvoľňovali priro-
dzeným spôsobom. Nakoniec sám prdol a dodal tým mladíkovi odvahy, keďže použil na
útechu podobný čin. Od tých čias bol jeho žiakom a stal sa významným filozofom.
95/
Hekatón v 1. knihe Chrií píše, že spálil svoje knihy s týmito slovami:
To sú len fantómy snov z ríše podsvetia,
teda iba prázdne táranie. Niektorí však tvrdia, že to spálil Theofrastove prednášky a že
pritom povedal:
Hefaistos, poď sem, bo Thetis ťa teraz o niečo žiada.
Vravel, že niektoré veci možno kúpiť za peniaze, napríklad dom, iné možno
nadobudnúť časom a usilovnosťou, ako vzdelanie. Bohatstvo je podľa neho škodlivé, ak
ho niekto neužíva dôstojným spôsobom.
Zomrel ako starec tak, že si sám zastavil dych.
Jeho žiakmi boli Theombrotos a Kleomenes. Theombrotovým žiakom bol Demetrios z
Alexandrie a Kleomenovým zasa Echekles z Efezu. No Echek-les počúval aj Theombrota,
ktorého žiakom bol aj Menedemos, o ktorom budeme hovoriť ďalej. Slávny spomedzi nich
bol aj Menippos zo Sinopy.
7. HIPPARCHIA (okolo r. 300)
%/
Rečami týchto filozofov dala sa zlákať aj Metroklova sestra Hippar-chia. Obidvaja
pochádzali z Maroneje. Milovala Kratetove reči a jeho spôsob života a nedala sa zlákať
nikomu zo svojich pytačov ani ich bohatstvom, ani ich urodzenosťou či krásou. Krates bol
pre ňu všetkým. Zašla až tak ďaleko, že sa vyhrážala rodičom, že sa zmámi, ak ju nedajú
Kratetovi. Rodičia teda zavolali Krateta, aby sám odhovoril dievča, a on robil všetko
možné, no nakoniec, keď ju nemohol prehovoriť, povstal a odložiac svoje šaty pred ňu,
povedal: „Toto je tvoj ženích, toto je jeho majetok, rozhodni sa." Lebo vraj nebude môcť
byť jeho spoločníčkou, ak nebude viesť aj ten istý spôsob života.
97/, 98/ Dievča si ho vyvolilo, vzalo si také isté rúcho, chodilo spolu s ním po mestách,
obcovalo s ním verejne a chodilo s ním na večere. Jedného dňa
^117 <*2
prišla na hostinu k Lysimachovi a usvedčila tam Theodora, takzvaného ateistu, týmto
sofizmom: „Ak by niečo robil Theodoros a nehovorilo by sa preto o ňom, že pácha
bezprávie, ani o Hipparchii by sa nehovorilo, že pácha bezprávie, ak by robila to isté. Keď
Theodoros udrie seba, nepácha bezprávie, a teda ani Hipparchia nepácha bezprávie, keď
udrie Theodora." Theodoros na to nič nepovedal, len jej nadvihol šaty. Hipparchiu to
však nijako nedojalo ani neznepokojilo, hoci bola žena. A aj keď jej povedal: Vari je to tá,
čo zanechala člnok pri krosnách?,
povedala: „Áno, ja som to, Theodoros. Zdá sa ti však, že som zle rozhodla o sebe, keď
som využila na vzdelanie čas, ktorý by som bola musela stráviť pri krosnách?" Uvádzajú
sa ešte mnohé iné výroky tejto filozofky.
Od Krateta pochádza aj dielo s názvom Listy, v ktorom možno nájsť veľmi bystré
filozofické myšlienky v slohu, ktorý je veľmi blízky Platónovmu. Napísal aj tragédie,
poznamenané pečaťou vynikajúceho filozofa, ako ukazujú napríklad tieto verše:
Mne vlasťou nie je jedna pevnosť, jeden dom,
lež každé mesto celej zeme, každý dom
je ochotný nás prijať k sebe do bytu.
Zomrel v pokročilom veku a bol pochovaný v Bojótii.
8. MENIPPOS
y9/
Menippos, tiež kynický filozof, bol otrok fenického pôvodu, ako uvádza Achaikos v
Etike. Diokles však uvádza, že jeho pán pochádzal z Pontu a nazýval sa Batón. Vedel s
takou rafinovanosťou žobrať peniaze, že sa nakoniec stal tébskym občanom. Nevydal nič
dôležité. Jeho spisy sú plné samopašných ple-tiek a podobajú sa v mnohom na spisy jeho
súčasníka Meleagra.
100/ Hermippos uvádza, že požičiaval peniaze na jeden deň a že ho aj tak prezývali.
Peniaze vkladal predovšetkým do námorného obchodu a do bezpečných podnikov, takže
nahromadil veľké množstvo peňazí. Nakoniec jeho nepriatelia zosnovali proti nemu
intrigy, takže prišiel o všetko a v zúfalstve sa obesil. My sme na neho zložili tieto
posmešné verše:
Bol síce rodom ľeničan, však krétsky pes,
čo požičiaval na deň - tak ho volali - zaiste Menippa znáš.
Keď kedysi mu podkopali v Tébach dom
a stratil všetko, proti duchu kynikov
povrazom život si vzal.
Niektorí tvrdia, že knihy uvádzané pod jeho menom nepochádzajú od
^118
neho, ale od Kolofónčanov Dionysia a Zopyra, ktorí ich zo žartu spisovali a dávali
Menippovi ako človeku, ktorý ich vedel dobre predať.
lm / Bolo šesť Menippov. Prvý bol autor Dejín Lýdie a Výťahu zo Xantha; druhý bol
filozof, o ktorom sme písali; tretí bol sofista zo Stratonikeie a bol pôvodom z Karie. Štvrtý
bol sochár a piaty a šiesty boli maliari. O oboch sa zmieňuje Apollodoros.
Pod menom kynika Menippa sa uvádza trinásť kníh:
Podsvetie,
Testamenty,
Listy, napísané umelecky v mene bohov, Proti fyzikom,
matematikom a gramatikom, O narodení Epikura,
O epikurovskom oslavovaní 20. dňa v mesiaci a iné.
9. MENEDEMOS
102/ Menedemos bol žiak Kolota z Lampsaku. Hippobotos rozpráva, že bol taký
poverčivý, že sa prechádzal v preoblečení za erínyu, vraviac, že prišiel z podsvetia
pozorovať tých, ktorí sa dopúšťajú chýb, a to s cieľom, aby to po svojom návrate do
podsvetia oznámil tamojším bohom. Nosil takýto odev: dlhú košeľu bronzovej farby,
siahajúcu až po päty a prepásanú purpurovým pásom; na hlave mal arkádsky klobúk s
dvanástimi znakmi zvie-ratníka a na nohách mal obuté koturny, aké nosili herci v
tragédiách; ďalej mal dlžiznú bradu a v ruke jaseňovú palicu.
103/, 104/ Joľko o jednotlivých kynických filozofoch. Teraz ešte podáme podstatné
názory ich sekty, pretože podľa našej mienky ich treba pokladať za osobitnú filozofickú
školu a nielen za reprezentantov určitého spôsobu života, ako to tvrdia niektorí. Sú toho
názoru, že treba súhlasne s Aristónom z Chia odstrániť logiku a fyziku a venovať sa len
etike. Diokles pripisuje Diogenovi to, čo iní pripisujú Sokratovi, totiž výrok, že treba
skúmať
... všetko dobré a zlé, čo deje sa u teba v dome.
Zavrhujú zvyčajné vyučovacie disciplíny. Antisthenes dokonca vravieval, že rozumní
ľudia nemajú študovať literatúru, aby sa nedali zvrátiť cudzími myšlienkami. Zavrhujú aj
geometriu, hudbu a všetko podobné. Keď ktosi ukazoval Diogenovi slnečné hodiny, ten
mu povedal: „Nástroj užitočný na to, aby sa ľudia neoneskorili s jedlom." Podobne keď
mu ktosi podával výklad o nejakej hudobnej otázke, povedal:
 Bo dobrú správu miest a domu zaručí um
mužov, a nie harfy ani píšťaly.
Sú toho názoru, že cieľom je cnostný život, ako hovorí Antisthenes v Heraklovi. V tom
sa zhodujú so stoikmi, pretože medzi obidvoma týmito školami je určitá príbuznosť.
Preto sa kynizmus označuje aj za krátku cestu k cnosti. A tak ako oni žil aj Zenón z Kitia.
Hlásajú prostý život; uspokojujú sa s jedlom, ktoré si môžu ľahko zaopatriť, a za odev
im slúži len plášť. Opovrhujú bohatstvom, slávou a urodzeným pôvodom. Niektorí z
nich jedia len zeleninu a uspokoja sa s čerstvou vodou ako s nápojom. Bývajú pod
krovom, aký sa im naskytne, dokonca v sudoch ako Diogenes, ktorý vravel, že výsadou
bohov je nič nepotrebovať a výsadou tých, ktorí sa im podobajú, potrebovať len veľmi
málo.
l°5/ Sú toho názoru, že cnosti sa možno naučiť, ako hovorí Antisthenes v Heraklovi, a
keď ju niekto raz nadobudne, nemôže už o ňu prísť. Nazdávajú sa ďalej, že mudrc je
hodný lásky, že je bez chýb, že je priateľom tých, ktorí sú ako on, a že sa v ničom
nespolieha na šťastie. Veci, ktoré sú nie ani cnosťou, ani špatnosťou, nazývajú
indiferentnými, podobne ako Aristón z Chia.
Toľko o kynikoch. Teraz musíme prejsť k stoikom, na čele ktorých stojí Kratetov žiak
Zenón.
236 *2
KNIHA VII
*P°*2
STOICI
1. ZENÓN (r. 333 - 261)
!/
Zenón, syn Mnaseov alebo Demeov, pochádzal z Kitia na Cypre, gréckeho mesta,
ktoré malo fenických osadníkov. Mal krk nachýlený na jednu stranu, ako uvádza
Timoťheos z Atén v spise O životoch. Apollonios z Týru hovorí, že bol chudý, veľmi
vysoký a mal čiernu pleť a že preto ho tiež ktosi nazval egyptským prútikom, ako
uvádza Chrysippos v 1. knihe svojich Porekadiel. Mal tučné lýtka a nepevné a slabé telo.
Preto sa tiež, ako uvádza Persaios vo svojich Poznámkach o hostinách, väčšinou vyhýbal
hostinám a, naopak, mal vraj záľubu v čerstvých i sušených figách.
2/, 3/ Ako som už povedal, bol Kratetovým žiakom. Potom vraj počúval desať rokov
Stilpóna a Xenokrata, ako uvádza Timokrates v Životopise Dióna. Okrem toho počúval aj
Polemóna. Hekatón a podobne aj Apollonios z Týru v 1. knihe O Zenónovi uvádza, že sa
pýtal veštice, ako by mohol čo najlepšie žiť, a boh mu vraj odpovedal, že sa musí
združovať s mŕtvymi. Keď to pochopil, začal čítať starých spisovateľov. Ku Kratetovi sa
dostal takto: Vo Fenícii nakúpil purpurové látky, viezol ich loďou do Grécka, no loď
stroskotala neďaleko Pirea. Prišiel teda do Atén už asi tridsaťročný a usadil sa vedľa
istého kníhkupca. Ten práve čítal druhú knihu Xenofóno-vých Spomienok na Sokrata;
Zenóna to milo prekvapilo a opýtal sa, kde sa takí muži zdržujú. Náhodou práve vtedy
prechádzal okolo kníhkupectva Krates. Kníhkupec naňho ukázala povedal: „Nasleduj
tohto človeka." Od tých čias bol Kratetovým žiakom a hoci ináč sám bol veľmi súci pre
filozofiu, bol ešte hanblivý, aby si osvojil kynickú nehanebnosť. Keď to Krates zbadal a
chcel ho z toho vyliečiť, dal mu niesť cez Kerameikos hrnček šošo vice. Keď spozoroval,
že sa hanbia snaží sa hrnček skryť, udrel mu po ňom
237*2
 palicou a rozbil ho. Keď sa Zenón dal na útek a šošovica mu stekala po nohách, Krates ikmi aj tých z jeho žiakov, ktorí sa prv nazývali zenónovcami, ako uvádza aj Epikuros v
mu povedal: „Prečo utekáš, môj malý Feničan? Nestalo sa tí nič zlé." Listoch. Predtým sa stoikmi nazývali básnici, ktorí sa zdržovali v tom stĺporadí, ako píše
4/
Nejaký čas bol teda Kratetovým žiakom a vtedy napísal spis o štáte; niektorí o ňom Eratosthenes v 8. knihe O starej komédii, a oni urobili toto slovo populárnym.
6/
zo žartu vraveli, že ho napísal na chvoste psa. Okrem Štátu napísal tieto diela: Aténčania si tak veľmi ctili Zenóna, že u neho ukladali aj kľúče od hradieb a poctili
O živote podľa prírody, ho zlatým vencom a bronzovou sochou. Urobili to však aj jeho spoluobčania, nazdávajúc
O inštinkte alebo o prirodzenosti ľudskej, sa, že socha tohto muža by bola peknou ozdobou ich mesta. A aj Kitijčania, bývajúci v
O vášňach, Sidóne, si ho nárokovali. Vážil si ho aj Antigonos, a keď prišiel do Atén, často počúval
O povinnosti, jeho prednášky a vyzýval ho, aby k nemu prišiel. Zenón sám síce odmietol pozvanie,
O zákone, poslal mu však jedného zo svojich prívržencov, Demetriovho syna Persaia, ktorý
O gréckej výchove, pochádzal z Kitia a jeho mužný vek spadá do 130. olympiády, keď Zenón bol už starcom.
O videní, Antigonov list znel podľa správy Apollonia z Týru v jeho dielach O Zenónovi takto:
O vesmíre, 7/ Kráľ Antigonos pozdravuje filozofa Zenóna!
O znakoch, Nazdávam sa, že šťastím a slávou prevyšujem Tvoj život, zaostávam však ďaleko za Tebou,
Pytagorovské otázky, pokiaľ ide o rozum a vzdelanie týkajúce sa dokonalej blaženosti, ktorú si ty dosiahol. Preto som sa
Všeobecné, rozhodol vyzvať Ta, aby si sa presťahoval ku mne, keďže som presvedčený, že neodmietneš lo, o
O spôsoboch vyjadrovania, Homérske čom Ta žiadam. Urob teda všetko možné, aby si sa mohol stať mojím spoločníkom, uvedomiac si, že
problémy, päť kníh, O prednáškach z nebudeš učiteľom len mne samému, ale súčasne všetkým Macedónčanom. Lebo ten, kto vychováva
poetiky. Od neho sú aj tieto spisy: vládcu Macedónčanov a vedie ho k cnosti, zaiste bude vychovávať k udatností aj jeho poddaných.
Umenie, Riešenie, Veď aký je vodca, takí sú obyčajne aj poddaní.
O vyvracaní dôkazov, dve knihy, Zenón mu odpovedal takto:
Spomienky na Krateta, «/, 9/ Zenón pozdravuje kráľa Antigona!
Etika. Schvaľujem Tvoju túžbu po učení, pretože Ti ide o vzdelanie pravé a užitočné a nielen o ľudové
5/
Toto sú jeho knihy. Nakoniec odišiel od Krateta a asi dvadsať rokov počúval a také, ktoré vedie ku skazeniu mravov. Ten, kto túži po filozofii a odvracia sa od veľmi oslavovanej
uvedených mužov. Vtedy sa vraj vyjadril: „Vtedy som mal šťastnú plavbu, keď moja loď rozkoše, ktorá poženšťuje duše niektorých mladíkov, ukazuje zjavne, že sklony k vznešenému
stroskotala." Podľa iných bol v Aténach, keď sa dozvedel o stroskotaní lode, a vraj charakteru nemá len od prírody, ale aj z predsavzatia. A vznešená prirodzenosť, ak dostane mierny
povedal: „Bravo, osud, lebo ma ženieš k filozofii." Niektorí dokonca vravia, že v Aténach výcvik a štedrého učiteľa, ľahko napreduje k dosiahnutiu dokonalej cnosti. Čo sa mňa týka, sužuje
predal obchodný náklad a až potom obrátil svoju pozornosť na filozofiu. ma telesná choroba ako dôsledok staroby, keďže mám už osemdesiat rokov. To je tiež príčina, prečo
Prechádzal sa v Maľovanom stĺporadí, ktoré sa nazývalo aj portikom pei- nemôžem prísť k Tebe. Posielam ti však niekoľkých svojich žiakov, ktorí svojimi duševnými
sianaktijským, a bolo ozdobené Polygnotovými maľbami. Tu konal prednášky, usilujúc sa schopnosťami nezaostávajú za mnou a telesnou silou ma predčia. Stýkajúc sa s nimi nezaostaneš
uchrániť toto mesto od akéhokoľvek ruchu. Lebo za vlády tridsiatich tyranov bolo na za nikým z tých, čo dosiahli dokonalú blaženosť.
tomto mieste zahubených tisícštyristo občanov. Sem sa teda schádzal veľký počet ľudí Poslal k nemu Persaia a Filonida z Téb, ktorých obidvoch spomína Epi-
počúvať Zenóna, a preto nazvali sto-

*&°120
kuros v liste svojmu bratovi Aristobulovi ako Antigonových spoločníkov. Pokladám za
vhodné uviesť aj dekrét, ktorý vydali Aténčania o Zenónovi. Znie takto:
10/, 11/, 12/ ja Arrhenidovho archonátu za piatej prytanie, totiž Akamantskej fyly, 21. dňa
mesiaca maimakterióna, v 23. deň prytanie na jej plenárnom zhromaždení člen predsedníctva
Hippón, syn Kratistotelov z dému Xypete, a jeho kolegovia navrhli dekrét, ktorý prečítal Thrasón,
syn Thrasónov z dému Anakaje.
Pretože Zenón z Kitia, Mnaseov syn, venoval sa mnoho rokov v tomto meste filozofii a bol po
každej stránke dobrým mužom, a povzbudzujúc k cnosti a skromnosti mladíkov, ktorí sa
prichádzali k nemu učiť, viedol ich k tomu najlepšiemu a pritom im slúžil za vzor vlastným
životom, ktorý bol v dokonalom súlade s hlásaným učením, rozhodol sa ľud pre šťastie udeliť
Zenónovi z Kitia, synovi Mnaseovmu, v súlade so zákonom verejnú pochvalu a poctiť ho zlatým
vencom ako odmenou za jeho cnosť a umiernenosť a okrem toho postaviť mu na štátne trovy
hrobku v Kera-meiku. Starosťou o zhotovenie venca a postavenie hrobky ľud hlasovaním poveril
piatich mužov z radov Aténčanov. Štátny pisár nech dá napísať toto uznesenie ľudu na dva
mramorové stĺpy a nech mu je dovolené umiestniť jeden z nich v Aka démii, druhý v Lykeiu.
Náklady na stĺpy nech rozdelí hospodár obce, aby všetci občania vedeli, že aténsky ľud si ctí
dobrých ľudí aj zaživa, aj po smrti. Dozorom nad zhotovením venca a hrobky sa poveruje Thrasón
z Anakaje, Filokles z Pirea, Faidros z Anaflistie, Metán z Achám, Mikythos zo Sypalettu a Dión z
Patinie.
Toto je text dekrétu.
13/, 14/ Antigonos z Karystu vraví, že sa nehanbil za svoj pôvod z Kitia. Lebo keď bol
jedným z tých, ktorí prispeli na opravu verejných kúpeľov, a jeho meno bolo napísané na
stĺp ako „Zenón filozof", žiadal, aby tam pripísali výraz „z Kitia". Na svoju nádobu na olej
dal urobiť dutý vrchnák a ukladal doň drobné peniaze, aby mohol za ne kúpiť potrebné
veci pre svojho učiteľa Krateta. Vraví sa, že keď prišiel do Grécka, mal vyše tisíc talentov,
ktoré vložil do námorného obchodu. Jedol kúsok chleba s medom a pil nepatrné
množstvo dobrého vína. S mladíkmi obcoval len veľmi zriedka a raz alebo dva razy bol u
nejakej prostitútky, aby sa nezdalo, že je mizo-gýn. Býval spolu s Persaiom v jednom
dome, a keď mu ten priviedol jedného dňa mladú flautistku, odviedol ju hneď späť
Persaiovi. Vedel sa vraj veľmi vhodne prispôsobovať okolnostiam, takže kráľ Antigonos
bol u neho častým hosťom. Zenón šiel spolu s ním aj na zábavu ku kitaródovi Aristok-
lovi, no po chvíli sa tajne vytratil. Ináč sa vraj vyhýbal početnému davu, a sadal si preto
do najhoršej lavice, usilujúc sa aspoň napoly uchrániť pred
240*2
obťažovaním. Nikdy sa neprechádzal s viac ako dvoma alebo troma spoločníkmi.
Niekedy dokonca žiadal od okoloidúcich bronzové mince preto, aby sa báli ho obťažovať,
ako uvádza Kleanthes v spise O bronze. Jedného dňa, keď bolo okolo neho viacej ľudí,
ukázal na drevenú ohradu oltára na hornom konci stĺporadia a povedal: „Tento oltár bol
kedysi v strede stĺporadia, prekážal však, a preto ho odsunuli nabok. A takisto aj vy
ustúpte zo stredu a budete mi menej na obtiaž."
15/
Keď ho raz zdravil Demochares, syn Lachetov, a vravel mu, že ak niečo potrebuje,
on to vraj povie alebo napíše Antigonovi, ktorý mu vraj všetko poskytne, Zenón po
vypočutí týchto slov prerušil s ním styky. Vraví sa, že po Zenónovej smrti Antigonos
zvolal: „Aké divadlo som stratil!" Preto žiadal prostredníctvom Thrasóna od Aténčanov,
aby ho pochovali v Kerameiku. A na otázku, prečo ho obdivuje, povedal: „Pretože
napriek mnohým a veľkým darom, ktoré som mu poslal, nikdy neprejavil voči mne ani
namyslenosť, ani úslužnosť."
Mal veľké nadanie na bádanie a o všetkom sa presne vyjadroval. Preto Timón vo
svojich Silloch o ňom hovorí:
Videl som maškrtnú fenickú starenu v temravom dyme, túžiacu po všetkých veciach, však
praskol jej vŕbový košík, keďže bol malý; rozumu mala menej než husle.
16/
Horlivo dišputoval aj s dialektickým Filónom a spolu s ním študoval. Preto ho
Zenón, ktorý bol mladší ako on, obdivoval nemenej ako jeho učiteľ Diodoros. Boli však
pri ňom aj niektorí špinaví otrhanci, ako hovorí aj Timón:
Mal však pri sebe zástup bedárov; boli to všetko najväčší žobráci,
samá to spodina zo všetkých obcí.
2 7/, 18/ Zenón sám bol zamračený a trpký človek, ustavične vraštil čelo. Bol
mimoriadne šetrný a pod zámienkou hospodárnosti až barbarsky skúpy. Ak niekoho
napadol, nerobil to hurtom, ale upravene a akoby okľukou. Mám na mysli napríklad to,
čo povedal o istom samoľúbom človeku. Keď ho totiž videl, že váhavo prekračuje akúsi
stoku, povedal: „Právom pohŕda blatom, pretože sa v ňom nemôže vidieť." Keď mu raz
istý kynik povedal, že nemá už vo svojej fľaške olej, a žiadal ho od neho, povedal mu, že
mu nedá, a keď ten chcel odísť preč, kázal mu, aby uvážil, kto z nich bol nehanebnejší.
Keď sa ho niekedy zmocnila erotická túžba po Chremonido-vi, ktorý sedel vedľa neho
spolu s Kleanthom, vstal, a keď sa Kleanthes tomu čudoval, povedal mu: „Počúvam od
dobrých lekárov, že najlepším
*&°241 *2
liekom proti vzplanutiu je pokoj." Na jednej hostine sedeli vedľa seba dvaja hostia; keď
jeden z nich kopol nohou do druhého, Zenón sám udrel kolenom toho prvého, a keď sa
ten k nemu obrátil, povedal mu: „Čo myslíš, že asi dostáva od teba tvoj sused?" Človeku,
ktorý miloval chlapcov, povedal, že učitelia, ktorí sa stále zdržujú medzi chlapcami,
práve tak nemajú rozum, ako ho nemajú ani chlapci. Vravieval, že reči bezchybne
hovoriacich ľudí sa podobajú alexandrijským minciam; sú totiž pekné na pohľad a
úhľadne zaokrúhlené ako mince, no nie sú zato o nič lepšie. Ináč usporiadané reči sa,
naopak, podobajú atickým tetradrachmám, ktoré sú síce vyrobené nedbalo a neumelecký,
majú však často väčšiu váhu ako reči umelecky štylizované. Keď jeho žiak Aristón
hovoril, ale bez akejkoľvek duchaplnosti, ba niečo z toho bolo povedané aj prenáhlene a
nerozvážne, povedal mu: „To nie je možné! Tvoj otec musel byť opitý, keď ťa splodil."
Preto ho nazýval aj táradlom, kým sám, naopak, hovoril stručne.
19
/ Bol istý maškrtník, ktorý nič nenechával ostatným spoločníkom hostiny. Keď im raz
na hostine predložili na stôl veľkú rybu, Zenón ju zdvihol a tváril sa, že ju chce sám zjesť.
Keď sa maškrtník naňho pozrel, povedal mu: „Čo myslíš, že asi cítia tvoji spolustolovníci
každý deň, keď ty sám nemôžeš zniesť moju maškrtnosť v tomto jedinom prípade?" Keď
mu jedného dňa istý mladík položil otázku, prismelú na svoj vek, Zenón ho priviedol
pred zrkadlo, kázal mu pozrieť sa doň a potom sa ho opýtal, či sa mu zdá, že také otázky
pristanú jeho tvári. Keď mu zasa inokedy ktosi hovoril, že sa mu u Antisthena mnohé
veci nepáčia, predložil pred neho jeho štúdiu o Sofoklovi a spýtal sa ho, či sa mu nezdá,
že je tam aj veľa pekných vecí. Keď ten povedal, že nevie, riekol mu: „A nehanbíš sa, že
vieš síce vyhľadať a pamätať si, ak Antisthenes povedal niečo zlé, ak však povedal niečo
dobré, to sa nesnažíš zapamätať si?"
20
/ Keď sa ktosi vyjadril, že výroky filozofov sa mu zdajú stručné, pove dal: „Máš
pravdu; bolo by si však treba želať, aby, ak by to bolo možné, aj ich slabiky boli krátke."
Keď ktosi pred ním vravel, že Polemón sa vo svojom výklade nedrží námetu, zamračil sa
a povedal: „A na koľko by si cenil to, čo sa mu dáva?" Vravel, že je potrebné, aby ten, kto
diskutuje, mal ako herci silný hlas a veľkú silu, aby však neotváral ústa ako tí, ktorí tárajú
síce mnoho, ale nemožné veci. Vravel tiež, že dobre povedané veci netreba vystavovať
pozornosti ľudí, ako je to pri dielach veľkých umelcov, ale že, naopak, počúvajúci má
dávať taký pozor na to, čo sa hovorí, že nemá čas na poznámky.
21/ Istému mladíkovi, ktorý mal mnoho prázdnych rečí, povedal: „Uši sa ti stiahli až
na jazyk." Keď sa istý krásny mladík pred ním vyjadril, že podľa neho sa mudrc nemá
zamilovať, povedal mu: „Nič by nebolo väčším nešťastím pre vás krásavcov." Vravieval,
že filozofi sa v mnohých veciach správajú nemúdro, a čo sa týka maličkostí a náhodných
vecí, priam ignorantsky. Rád opakoval výrok Kafisiov, ktorý kedysi dal zaucho jednému
zo svojich žiakov, keď sa pri hre na píšťale veľmi nafukoval, a povedal mu, že dobro
nespočíva vo veľkosti, ale naopak, veľkosť spočíva v dobre. Keď sa istý mladík rozprával
s ním priveľmi drsne, povedal mu: „Nechcem ti povedať, chlapče, čo mám na mysli."
22/
Keď sa istý mladík z Rodu, krásny a bohatý, no ináč nula, chcel stať jeho žiakom,
Zenón, keďže ho nemohol zniesť, posadil ho najprv do zaprášených lavíc, aby si zašpinil
šaty; potom ho posadil medzi žobrákov, aby sa pohyboval medzi ich handrami, a mladík
napokon od neho odišiel. Vravel, že namyslenosť je zo všetkého najnevhodnejšia, a to
najmä u mladíkov. Vravel ďalej, že si treba nie pamätať slová a výrazy, ale cvičiť rozum
pre poznanie užitočných vecí, aby sme ich nepoužívali ako nejakú pečienku alebo
nábytok. Vravieval, že mladíci majú dbať na slušnosť pri chôdzi, v správaní a v odievaní.
Ustavične opakoval Euripidove verše o Kapaneovi:
... bol síce bohatý,
no nebol vôbec vyšný na svoj majetok a
zmýšľal len tak ako ľudia chudobní.
23/, 24/ Vravel, že nič tak neprekáža štúdiu vied ako vlastná namyslenosť a že nič tak
nepotrebujeme ako čas. Na otázku, kto je priateľ, povedal: „Druhý ja." Jedného dňa bil
otroka pre krádež a na jeho slová: „Bolo mi súdené kradnúť", povedal: „Aj dostať
výprask." O kráse sa vyjadril, že je kvetom umiernenosti, no podľa druhých umiernenosť
nazýval kvetom krásy. Keď videl raz otroka jedného zo svojich priateľov, celého
poznačeného od bitia, povedal mu: „Vidím stopy po tvojej zlobe." Keď sa ktosi priveľmi
namazal voňavou masťou, povedal: „Kto tu zapácha ako žena?" Keď sa ho opýtal
Dionysios, zvaný Renegát, prečo len jeho neopravuje, povedal mu: „Lebo ti neverím."
Istému mladíkovi, ktorý táral dve na tri, povedal: „Preto máme dvoje uší a jedny ústa,
aby sme viacej počúvali a menej hovorili." Raz sedel bez slova na hostine, a keď sa ho
opýtali na príčinu, povedal svojmu kritikovi, aby oznámil kráľovi, že je tu niekto, kto vie
mlčať. Tí, ktorí sa ho na to pýtali, boli Ptolemaiovi vyslanci, a boli by radi vedeli, čo by
mohli priniesť od neho svojmu kráľovi. Na otázku, ako sa stavia k ohová-
raniu, povedal: „Ako k vyslancovi, ktorý sa vráti bez odpovede." Apollonios z Týru Kus chleba, k tomu figy, voda za nápoj;
rozpráva, že keď ho Krates ťahal za plášť od Stilpóna, povedal mu: „Milý Krates, držadlo, muž tento hlása novú filozofiu,
za ktoré možno chytiť filozofov, je v ich ušiach-keď ich prehovoríš, potom ich môžeš bo učí hladovať, a predsa žiakov má.
ťahať. Ak ma však stiahneš násilím moje telo bude síce pri tebe, ale moja duša bude pri Iní pripisujú tieto verše Poseidippovi.
Stilpónovi." Stal sa takmer príslovečným; aspoň sa o ňom vravelo:
25/
Podľa Hippobotovej správy sa zdržiaval aj u Diodora a horlivo študoval u neho je zdržanlivejší než Zenón filozof.
dialektiku. Keď už urobil dobré pokroky, prišiel aj do Pole-mónovej školy, pretože bol A Poseidippos píše o ňom vo svojej komédii Prenesení muži:
vzdialený od akejkoľvek povýšenosti. V spojitosti s tým sa uvádzajú slová, ktoré mu ... takže celých desať dní
povedal Polemón: „Viem dobre, Zenón, že si vliezol ku mne dvermi do záhrady a sa zdal byť nad Zenóna zdržanlivejší.
28/
kradneš mi moje učenie, obliekajúc ho do fenického rúcha." Keď mu istý dialektik ukázal Lebo je isté, že spôsobom života, ako aj dôstojnosťou, a pri Diovi aj blaženosťou
v sylogiz-me známom pod menom „Žnec", že je sedem dialektických foriem, spýtal sa ho, prevyšoval všetkých filozofov. Zomrel totiž vo veku 98 rokov, tešiac sa až do konca
koľko mu je za to dlžen; a keď ten žiadal sto drachiem, dal mu ich dvesto. Taká veľká dobrému zdraviu. Persaios však píše vo svojich Etických rozpravách, že zomrel vo veku 72
túžba po učení ho unášala. Vraví sa, že on prvý zaviedol termín povinnosť (kathékon) a rokov a že do Atén prišiel ako 22-roč-ný. No Apollonios tvrdí, že bol na čele školy 58
napísal o tom štúdiu. Hesiodove verše zmenil týmto spôsobom: rokov. Zomrel takto: Pri odchode zo školy padol a zlomil si prst. Udrúc rukou o zem,
Nad všetkých vyniká človek, čo dobrej drží sa rady, povedal vraj verš z Nioby:
chválu však zaslúži aj ten, kto sám si vymyslí všetko. ... idem už; prečo ma voláš?
2Ŕ
/Pokladal totiž toho, kto vedel vypočuť dobrú radu a vedel ju využiť, za lepšieho ako A hneď nato si zastavil dych a zomrel.
29/
toho, kto si sám všetko premyslel. Ten druhý totiž má podľa neho len schopnosť Aténčania ho pochovali v Kerameiku a poctili ho už spomínaným dekrétom, a tým
rozumovú, kým ten, kto poslúchne dobrú radu, pripája k tomu aj zmysel pre prax. vydali svedectvo o jeho cnosti. A Antipatros zo Sidónu zložil na neho tieto verše:
Keď sa ho raz spýtali, prečo sa zabáva na hostine on, ktorý je taký trpký, povedal: „Aj Leží tu filozof Zenón z Kitia, ktorý sa dostal
bôby sú samy osebe trpké, no ak ich dáme do vody, dostávajú sladkú chuť." Aj Hekatón na Olymp bez toho, že by Pelion na Ossu dal;
vraví v 2. knihe svojich Chrií, že na takýchto spoločenských podujatiach sa správal Nemusel podstúpiť útrapy Herakla, predsa však k hviezdam
voľnejšie. Vravieval, že je lepšie, keď sa človeku pošmyknú nohy, ako keď sa mu poklzne našiel si cestičku pravú, cestičku miery a cti.
30/
jazyk. Dobrým sa vraj možno stať len pomaly, no nie je to malá vec. Iní pripisujú tento Iné verše napísal na neho stoik Zenodotos, žiak Diogenov:
výrok Sokratovi. Samostačnosť si založil tým, že si bohatstvom zhrdol,
27/
Bol nadmieru trpezlivý a veľmi prostý. Jedol surové jedlá a nosil chatrný plášť, takže sa Zenón, v obrvách tvojich zračí sa vážnosť a cnosť;
o ňom hovorilo: Ani tá mrazivá zima, ba ani lejaky prudké, ani slnečná páľava ho nezmarí; našiel si doktrínu mužov a svojou prezieravosťou
choroba strašná alebo slávnosti ľudu ho nczvrátia; nezničiteľný vo dne i v noci sa oddáva štúdiu matke slobody pravej - škole si základy dal.
náuky svojej. A že si Feničan rodom? Čo na tom? Veď stadiaľ bol Kadmos,
Ba aj komickí básnici ho nevedome chvália svojimi posmeškami. File-món napríklad ktorému Hellada vďačí za to, že užíva kníh.
hovorí o ňom v komédii Filozofi takto: A epigramatik Athenaios hovorí spoločne o všetkých stoikoch takto: Česť vám, vy
znalci učenia stoikov, ktorí ste práve svoje najlepšie dogmy vložili do svätých kníh! Jediným
dobrom duše je cnosť, bo jedine ona chráni životy mužov, chráni aj trvanie miest.

«^>244 <*2
 Telesnú rozkoš, čo cieľom je milým ostatným mužom, vzala si na
starosť iba jediná z deviatich múz.
31/
Aj my sme zložili na Zenónovu smrť v našej Zbierke rozličných metier tieto verše:
Zenón z Kitia zomrel vraj v dôsledku staroby veľkej;
niektorí vravia, že v strasti zdržal sa jedla,
druhí však vravia, že potknúc sa uderil do zeme rukou,
zvolajúc: „Idem už aj tak; prečo ma voláš?"
Lebo sú aj takí, čo vravia, že zomrel týmto spôsobom.
Toľko o jeho smrti.
327
Demetrios z Magnézie však rozpráva vo svojich Homonymách, že Zenónov otec
Mnaseas prichádzal často do Atén ako kupec a prinášal odtiaľ synovi, ktorý bol ešte
chlapec, mnohé zo sokratovských kníh, a že sa vraj Zenón už vo svojej vlasti dôkladne
vyučil vo filozofii. Preto vraj prišiel do Atén a pridal sa ku Kratetovi. Zdá sa, vraví
Demetrios, že si presne stanovil cieľ, kým ostatní blúdili okolo výpovedí. Prisahal vraj na
capa, tak ako Sokrates prisahal na psa. Niektorí autori, a medzi nimi aj prívrženci skepti-
ka Kassia, obviňujú Zenóna z mnohých vecí. Vravia, že predovšetkým na začiatku svojho
spisu O štáte vyhlasuje zvyčajné vyučovanie u Grékov za neužitočné; po druhé, vraj
vyhlasoval, že všetci tí, ktorí sa nevenujú filozofii, sú si navzájom osobnými i verejnými
nepriateľmi, otrokmi a cudzincami, a to aj rodičia deťom, bratia bratom a priatelia
priateľom.
33/
Vo svojom Štáte pokladal vraj za občanov, priateľov a príbuzných a slobodných len
tých, ktorí sa venujú filozofii, takže pre stoikov sú ich rodičia a deti nepriateľmi, keďže nie
sú mudrcmi. Vyčítali mu tiež, že v Štáte odporúčal zavedenie komunizmu žien a na
dvesto riadkoch zakazoval stavať v obciach chrámy, súdne tribunály a gymnáziá; písal
vraj o peniazoch, že podľa neho ich netreba raziť ani pre výmenu, ani pre cestovanie.
Odporúčal tiež, aby chlapi a ženy nosili to isté rúcho a aby si nenechávali odhalenú nijakú
časť tela. Chrysippos v spise O štáte takisto dosvedčuje, že spis Štát pochádza od Zenóna.
Hovorí aj o láske, a to na začiatku svojho spisu, ktorý má názov O umení milovať. Aj v
Diatribách píše podobne.
34/
Takéto veci možno nájsť u Kassia, ale aj u rečníka Isidora z Pergamu. Ten okrem
iného uvádza, že všetky pasáže, ktoré stoici neschvaľovali, odstránil z jeho kníh stoik
Athenodoros, ktorému bola zverená Pergamská knižnica. Neskôr však boli vložené späť,
keď bol Athenodoros odhalený a sám sa ocitol v nebezpečenstve.
*&>246 <*2
Toľko o jeho spisoch, ktoré sú považované za nepravé.
35/ Bolo osem Zenónov. Prvý bol eleat, o ktorom budeme hovoriť neskôr; druhý bol náš
filozof, o ktorom sme hovorili; tretí pochádzal z Rodu a napísal miestne dejiny v jednom
zväzku; štvrtý bol historik, ktorý napísal spis o Pyrrhovej výprave do Itálie a na Sicíliu,
ako aj krátku štúdiu o vojnách medzi Rimanmi a Kartágincami; piaty bol Chrysippov
žiak, ktorý napísal síce málo kníh, ale zanechal veľmi veľa žiakov; šiesty bol lekár,
stúpenec Herofilovej školy, dobrý praktik, ale zlý štylista; siedmy bol gramatik, ktorému
sa pripisujú okrem iných spisov aj epigramy; ôsmy, pôvodom zo Sidónu, bo) epikurovský
filozof, ktorý vynikal aj jasnými myšlienkami, aj ich podaním.
367
Zenón mal veľa žiakov. Z nich sa preslávili títo: Persaios z Kitia, syn Demetriov, o
ktorom jedni vravia, že bol jeho priateľom, druhí však, že bol jedným zo služobníkov,
ktorých poslal Antigonos Zenónovi na pomoc pre knižné práce, a ktorý bol aj
vychovávateľom jeho syna Halkyonea. Antigonos ho chcel jedného dňa vyskúšať a poslal
mu vymyslenú správu, že jeho územie vyplienil nepriateľ; keď sa Persaios nad tým
zarmútil, povedal mu: „Vidíš, že bohatstvo nie je indiferentnou vecou."
Uvádzajú sa tieto jeho spisy:
O kráľovstve,
Spartská ústava,
O manželstve,
O bezbožnosti,
Thyestes,
O láske,
Povzbudenia,
Chrie, štyri knihy,
Proti Platónovým zákonom, sedem kníh.
37/, 38/ Ďalším bol Aristón z Chia, syn Miltiadov, ktorý zaviedol učenie o
indiferentnosti. Ďalej Herillos z Kartága, ktorý vyhlásil za cieľ života vedenie. Ďalej
Dionysios, zvaný Renegát, ktorý prešiel k epikurovcom, pretože pre ťažkú očnú chorobu
nechcel viac pokladať bolesť za niečo indiferentné. Pochádzal z Herakleje. Ďalej Sfairos z
Bosporu; Kleanthes, syn Faniov, pôvodom z Assu, Zenónov nástupca vo vedení školy.
Zenón ho prirovnával k tvrdým voskovým tabuľkám, na ktoré sa síce píše ťažko, ale dlho
podržia napísaný text. Po Zenónovej smrti bol aj Sfairos Kleanthovým žiakom. O ňom
však budeme hovoriť v životopise Kleantha. Okrem toho Zenónový-
«^ 124*2
mi žiakmi podľa Hippobota boli ešte Filonides z Téb, Kallippos z Korintu, Poseidonios z
Alexandrie, Athenodoros zo Solov a Zenón zo Sidónu.
Pri prezentovaní Zenónovho životopisu som sa rozhodol podať aj súhrnný prehľad
stoickej náuky, pretože Zenón bol zakladateľom tejto školy. Od neho pochádza aj mnoho
uvedených spisov, v ktorých napísal toho toľko, ako nijaký iný stoik. Stoicka náuka je
všeobecne takáto, pričom však poznamenávam, že ju predostriem len v základných
bodoch, tak ako som to praktizoval aj pri ostatných školách.
39/
Stoici vravia, že filozofické učenie sa delí na tri časti: na fyziku, etiku a logiku. Toto
rozdelenie po prvý raz podal Zenón z Kitia v spise Výklad učenia, Chrysippos v 1. knihe
spisu Výklad učenia a v 1. knihe Fyziky, ďalej Apollodoros a Syllos v 1. knihe Úvodu do
stoickej náuky, ako aj Eudromos v spise Základy vyučovania etiky, Diogenes z Babylonie a
Poseidonios.
40/
Tieto časti nazýva Apollodoros oblasťami, Chrysippos a Eudromos druhmi, iní
rodmi. Filozofiu prirovnávajú k živočíchovi, pričom logiku pripodobňujú ku kostiam a
šľachám, etiku k mäsitým častiam a fyziku k duši. Alebo ju prirovnávajú k vajcu, pričom
škrupinou je logika, bielkom etika a žítkom fyzika. Alebo ju prirovnávajú k záhrade,
pričom logika je plotom, etika ovocím a fyzika pôdou a stromami. Napokon ju
prirovnávajú k dobre opevnenému a rozumne spravovanému mestu.
Podľa tvrdenia niektorých stoikov ani jednu z týchto častí nemožno oddeliť od druhej,
ale naopak, navzájom sa prelínajú. Preto ich podávali spoločne. Iní však kládli na prvé
miesto logiku, na druhé fyziku a na tretie etiku. Podobný názor má aj Zenón v spise
Výklad učenia a aj Chrysippos, Archedemos a Eudromos.
41
/ Diogenes z Ptolemaidy začína etikou, Apollodoros kladie etiku na druhé miesto,
kým Panaitios a Poseidonios začínajú od etiky, ako poznamenáva aj Poseidoniov priateľ
Fanias v 1. knihe Čítaní z Poseidonia. Klean-thes však hovorí, že sa delí na šesť častí: na
dialektiku, rétoriku, etiku, politiku, fyziku a teológiu. Iní však vravia, a medzi nich patrí
napríklad Zenón z Tarzu, že toto rozdelenie sa netýka filozofického výkladu, ale samej
filozofie. Logika sa podľa niektorých delí na dve náuky, na rétoriku a dialektiku. Podľa
ďalších sa delí ešte aj na druh definovania, ktorý sa týka kánonov a kritérií. Iní však tento
druh zavrhujú.
42
/ Náuku o kánonoch a kritériách priberajú len ako prostriedok na nájdenie pravdy.
Lebo pomocou nej uvádzajú na pravú cestu rozdiely predstáv. A podobne aj časť o
definíciách slúži ako prostriedok na spoznanie
&>125
pravdy. Lebo veci sa percipujú pomocou predstáv. Rétoriku chápu ako náuku správne
hovoriť pri súvislých výkladoch a dialektiku zasa ako náuku hovoriť správne v reči,
majúcej formu otázok a odpovedí. Preto ju definujú aj ako náuku o pravde a lži a o tom,
čo nieje ani pravdou, ani lžou.
Rétorika sama sa podľa nich delí na tri druhy: na rečníctvo poradné, súdne a
demonštratívne.
43/
Rozdeľuje sa na časť o hľadaní látky, o vyjadrovaní, o usporiadaní látky a o
prednese. Rečnícka reč sa zasa skladá z úvodu, z výkladu, z repliky oponentom a zo
záveru.
44
/ Dialektika sa delí na oblasť významovú a na oblasť zvukovú. Významová oblasť sa
ďalej delí na oblasť o predstavách a na oblasť o produktoch, ktoré z nich vznikajú, totiž o
výpovediach, súdoch, úplných súdoch, predikátoch a podobných termínoch, či už
priamych, alebo nepriamych, o rodoch a druhoch a podobne o slovách, trópoch,
sylogizmoch a sofiz-moch, v ktorých hrá úlohu zvuková alebo vecná stránka. Sem patria
sofiz-my ako Luhár, Hovoriaci pravdu, Popierajúci, Sorites a im podobné, ako Neúplný,
Neriešiteľný, Klamný, Zahalený, Rohatý, Nikto a Znec.
Osobitnou časťou dialektiky je už aj uvedená oblasť, týkajúca sa samého zvuku, v
ktorej sa preberajú napísané slová, uvádza sa, ktoré sú časti reči, a hovorí sa o solojkizme
a barbarizme, o básnických dielach, dvojzmysel-nostiach, eufónií a hudbe a podľa
niektorých aj o definíciách, rozdelení a slovnom výraze.
45/, 46/ Najužitočnejšie je však podľa nich štúdium sylogizmov. Lebo nám pomáha k
dôkazu, ktorý veľmi prispieva k zlepšeniu učenia, a jeho usporiadanie a zapamätanie
dáva nášmu chápaniu vecí vedecký charakter.
Úsudok pozostáva z premís a záveru a sylogizmus je úsudok, zložený z nich. Dôkaz je
reč, privádzajúca pomocou vecí jasnejších vec menej jasnú.
Predstava je odtlačok v duši; toto meno bolo dané vhodne podľa odtlačkov, ktoré
vytvára pečatný prsteň na vosku. Sú dva druhy predstáv, jasné (kataleptické) a nejasné
(akataleptické). Jasná predstava, ktorú pokladajú za kritérium skutočnosti, je taká, ktorá
sa tvorí z objektu, ktorý sám osebe existuje a súhlasne s predlohou sa vtláča do nás a
necháva v nás odtlačok. Nejasná predstava je taká, ktorá sa netvorí z objektu, ktorý
existuje sám osebe, alebo sa síce tvorí z takého objektu, ale mu nezodpovedá. Takáto
predstava nie je ani jasná, ani výrazná.
Dialektika sama je podľa nich nevyhnutne potrebná a je to prednosť, obsahujúca iné
špeciálne prednosti: neprenáhlenosť (aproptosía), ktorá nás
učí, kedy treba dať svoj súhlas a kedy nie; obozretnosť (aneikaíotes), rozumová mohutnosť
proti tomu, čo je len pravdepodobné, takže tomu nepovoľujeme; nevyvrátiteľnosť
(anelenxía, sila rozumu proti nebezpečenstvu odchýliť sa od neho na opačnú stranu;
vážnosť alebo rozvážnosť (amataió-tes), vlastnosť, ktorá privádza predstavy na správnu
mieru.
47/
Vedenie samo je podľa nich buď neomylné pochopenie, alebo stav duše, ktorý sa pri
prijímaní predstáv nedá otriasť argumentmi. Bez štúdia dialektiky mudrc nebude
neomylný v uvažovaní, lebo práve pomocou nej sa rozoznáva pravda od lži a rozlišuje sa
presvedčivé od pochybného. Bez nej nie je možné metodicky klásť otázky a dávať
odpovede.
487
Prenáhlenosť v tvrdení má vplyv aj na udalosti v živote, takže tí, ktorí nedržia na
uzde svoje predstavy, ľahko upadajú do nezriadenosti a prenáh-lenosti. A mudrc sa
nijakým iným spôsobom neprejaví ako jemný a bystrý mysliteľ a obratný znalec v
narábaní so slovami. Lebo práve jemu prináleží správne hovoriť a správne myslieť a jemu
prináleží aj diskutovať o predložených námetoch a odpovedať na otázky; a všetky tieto
veci môže robiť len muž, ktorý sa dobre vyzná v dialektike.
Toto je v hlavných bodoch stoicke učenie o logike. No aby sme povedali aj o
jednotlivostiach a osobitne o tom, čo sa podľa nich vzťahuje na umenie vyučovať,
pripojíme doslova, čo uvádza Diokles z Magnézie vo svojom Prehľade frtozofov. Toto sú
jeho slová:
497
„Stoici kladú na prvé miesto učenie o predstave a vnímaní, pretože kritériom,
pomocou ktorého sa poznáva pravdivosť vecí, je všeobecne predstava, a pretože učenie o
schvaľovaní (synkatáthesis), chápaní (katálepsis) a myslení (nóesis), ktoré predchádza
ostatným výkladom, nemôže sa diať bez predstavy. Lebo na prvom mieste je predstava,
potom nasleduje myseľ, ktorá ako vyjadrovacia schopnosť má za funkciu vyjadriť slovami
to, čo prijíma od predstavy."
50
/ Je však rozdiel medzi predstavou (fantasta) a zobrazením (fántasma). Zobrazenie je
totiž vidina mysle, dochádza k nemu napríklad v spánku, kým predstava je odtlačok v
duši, t. j. zmena, ako vykladá Chrysippos v 2. knihe svojej štúdie O duši. Tento odtlačok si
totiž netreba predstavovať ako pečatný odtlačok, pretože nie je mysliteľné, žeby sa diali
viaceré odtlačky na jednom a tom istom mieste a v jednom a tom istom čase. Pod
predstavou sa však myslí odtlačok, ktorý je verne urobený, vytlačený a vpečatený podľa
niečoho, čo skutočne existuje, a ktorý by nebol možný pri niečom, čo skutočne neexistuje.
*&°250 *2
517
Predstavy sa delia podľa nich na zmyslové a nezmyslové. Zmyslové sú tie, ktoré sa
vnímajú zmyslom alebo zmyslami, nezmyslové sú tie, ktoré sa vnímajú mysľou,
napríklad predstavy netelesných vecí a ostatných vecí, ktoré sa vnímajú rozumom. Zo
zmyslových predstáv niektoré vznikajú na základe skutočných objektov a dostáva sa im
nášho schválenia (eixis) a súhlasu (synkatáthesis). Sú však aj predstavy, ktoré len vyzerajú,
ako keby pochádzali od skutočných objektov.
Ináč sa predstavy delia na racionálne a iracionálne. Racionálne prináležia živočíchom s
rozumom, iracionálne prináležia živočíchom bez rozumu. Racionálne sa nazývajú
rozumovými, iracionálne nemajú dosiaľ pomenovanie. Niektoré z predstáv sú umelecké,
iné neumelecké. Lebo ináč sa díva na obraz umelec, ináč obyčajný človek.
527
Vnímaním (aisthesis) nazývajú stoici jednak dych alebo pneumu, ktorá prichádza od
vedúcej časti duše k zmyslovým orgánom, jednak vnímanie prostredníctvom zmyslov, a
napokon aparát zmyslových orgánov, ktorý je u niektorých ľudí ochromený. A vnímaním
sa nazýva aj činnosť zmyslových orgánov. Chápanie (katálepsis) sa deje podľa stoikov
jednak vnímaním, ako chápeme napríklad biele a čierne, drsné a hladké, jednak činnosťou
rozumu, napríklad pri demonštratívnych záveroch, napríklad, že bohovia existujú a
starajú sa o svet. Lebo z vecí, ktoré sa získajú myslením, jedny vďačia za svoje vymyslenie
priamemu styku, druhé podobnosti, iné analógii, iné zase metafore, iné zloženiu a iné
protikladu.
53/
Na základe priameho styku sme získali pojmy zmyslových vecí. Podobnosťou
získavame pojmy vecí, ktoré majú svoj pôvod v niečom, čo je vedľa nás, napríklad pojem
Sokrata sa vzbudí jeho sochou. Pomocou analógie získavame poznanie alebo zväčšením,
napríklad pojem Titya a Kyklo-pa, alebo zmenšením, napríklad pojem Pygmaia. Aj na
stred zeme sa prišlo analógiou z menších gúľ. O metaforu ide napríklad vtedy, keď sa
hovorí o očiach v prsiach. Zložením bol vytvorený pojem hippokentaura a napokon
protikladom bol vytvorený pojem smrti. Pojmy sa tvoria aj akýmsi prechodom od veci
reálnej k nevnímateľnej, napríklad pojmy výrazov a miesta. Od prírody máme pojem
spravodlivosti a dobra. Na základe nedostatku sme prišli k pojmu bezruký. Takéto asi je
ich učenie o predstave, vnímaní a myslení.
54/
Za kritérium pravdy vyhlasujú kataleptickú predstavu, t. j. predstavu, ktorá
pochádza zo skutočne existujúcich vecí, ako hovorí Chrysippos v 12. knihe svojej Fyziky a
aj Antipatros a Apollodoros. Boethos však pri-
*&°251 *2
púšťa viacej kritérií: rozum, zmyslové vnímanie, úsilie a vedenie. Chrysippos si však sám
protirečí v 1. knihe spisu Výklad učenia, keď hovorí, že kritériami sú zmyslové vnímanie a
anticipácia (prólepsis). Anticipácia je vrodená predstava o všeobecných veciach. No
niektorí iní zo starých stoikov uvádzajú ako kritérium pravý rozum; tak to uvádza
Poseidonios v štúdii O kritériu.
55/, 56/ čo sa týka vyučovania dialektiky, zdá sa, že väčšina je zajedno v tom, že ho
treba začínať kapitolou o zvuku. Zvuk je rozochvený vzduch alebo vlastný objekt zmyslu
sluchu, ako hovorí Diogenes z Babylonie v umeleckej rozprave O zvuku. Hlas živočícha je
vzduch rozochvený nejakým prirodzeným pudom, kým hlas človeka je článkovaný jeho
východiskom je podľa toho istého Diogena rozum a dosahuje dokonalosť po dovŕšení
štrnásteho roku. Podľa stoikov je zvuk telesný, ako vraví Archedemos v spise O zvuku,
ďalej Diogenes, Antipatros a Chrysippos v 2. knihe Fyziky. Lebo každá vec, ktorá koná
nejakú činnosť, je telesná, a zvuk koná činnosť, keď prechádza od tých, ktorí ho vydávajú,
k tým, ktorí počúvajú. Výrok (léxis) je podľa Diogena hlas zložený z písmen, napríklad
„deň". Reč (lógos) je hlas, ktorý má nejaký zmysel a vychádza z mysle, napríklad „Je deň".
Dialekt je výrok, ktorý má etnický a grécky charakter, alebo sa pod tým rozumie nejaký
dialektický výraz; napríklad v atičtine sa povie more (tha-latta) v iónčine sa povie deň
(hemére).
57/
Elementmi reči je dvadsaťštyri písmen. Výraz písmeno (gramma) má trojaký
význam. Po prvé označuje element, po druhé symbol elementu a po tretie meno,
napríklad Alfa. Z písmen je sedem samohlások: alfa (á), epsi-lon (e), éta (rj), iota (i),
omikron (o), ypsilon (v) a omega (w). Neznelých hlások je šesť: beta (/J), gama (y), delta
(ô), kapa (x), pí (jť) a tau (T). Medzi zvukom a vyrieknutím je rozdiel, lebo zvukom je aj
ozvena, vyrieknutím je však len článkovaný zvuk. Vyrieknutie sa líši od reči, pretože reč
má vždy nejaký význam, kým vyrieknutie môže byť niekedy aj bez významu, napríklad
„Blityri". Je rozdiel aj medzi rečou a holým vyrieknutím, lebo vyrieknuť možno aj hlásky,
hovoriť však možno len o veciach, ktoré môžu byť predmetom hovoru.
Reč sa skladá z piatich častí, ako hovorí Diogenes v spise O zvuku a takisto aj
Chrysippos. Sú to: vlastné meno (ónoma), všeobecné meno (prosegoría), sloveso (rhéma),
spojka (sýndezmos) a člen (árthron). Antipatros v spise O slovách a ich význame pridáva k
nim ešte príslovku (mesótes).
58/
Všeobecné meno je podľa Diogena časť reči, ktorá označuje spoločnú
&>252 *2
vlastnosť, napríklad „človek" alebo „kôň". Vlastné meno je časť reči, ktorá vyjadruje
špeciálnu vlastnosť, napríklad „Diogenes" alebo „Sokrates". Sloveso je časť reči, ktorá
označuje alebo, podľa Diogena, jednoduchú výpoveď, alebo, podľa iných, nesklonnú časť
reči, označujúcu niečo, čo sa môže pripojiť k jednému alebo viacerým subjektom,
napríklad „píšem" alebo „hovorím". Spojka je nesklonná časť reči, spájajúca iné časti reči.
Člen je skloňovateľná časť reči, rozlišujúca rody a čísla mien, napríklad ho, he, to, hoi, hai,
ta.
59
/ Reč má päť predností: dobrú gréčtinu, jasnosť, stručnosť, primeranosť a vycibrenosť.
Dobrou gréčtinou sa myslí bezchybné vyjadrovanie v umeleckej a vulgarizmom sa
vyhýbajúcej reči. Jasnosťou reči sa myslí spôsob vyjadrovania, podávajúci myšlienku
zrozumiteľne. Stručné je také vyjadrovanie, ktoré obsahuje len to, čo je potrebné, aby vec
bola zrejmá. Primerané je vyjadrovanie, keď je prispôsobené obsahu. Vycibrená je reč, keď
sa vyhýba obyčajným výrazom. Za chybu reči sa pokladá barbarizmus, vyjadrovanie proti
zvyku vynikajúcich Grékov a o solojkizmus ide v prípade, ak je reč nevhodne štylizovaná.
60/
Báseň je podľa Poseidionovho vyjadrenia v jeho úvodnom spise O vyjadrovaní také
metrické alebo rytmické vyjadrenie, ktoré svojou úpravou vybočuje z charakteru prózy.
Rytmické je napríklad vyjadrenie:
... najväčšia Zem a Diov éter.
Pod poéziou rozumieme básnický výtvor, ktorý má zmysel a podáva napodobnenie
božských a ľudských vecí.
Definícia (oros) je, ako hovorí Antipatros v 1. knihe spisu O definíciách, výpoveď,
podávajúca výstižný rozbor, alebo ako hovorí Chrysippos v diele O definíciách, je to
reprodukcia vlastnej reči.
Náčrt (hypografé) je výpoveď, podávajúca sumárny prehľad vecí, alebo je to definícia,
potvrdzujúca jednoduchším spôsobom platnosť vlastnej veci.
Rod (génos) je zhrnutie viacerých podstatných pojmov do jedného, napríklad
„živočích". Lebo tento pojem zahŕňa v sebe všetky druhy živočíchov.
61
/ Pojem (ennóema) je myšlienkový obraz, ktorý nie je ani ničím reálnym a ani nemá
nijakú vlastnosť, ale len akoby bol niečím a akoby ma) nejakú vlastnosť, ako keď si
napríklad predstavíme koňa, hoci ho nemáme pred očami.
Druh (eidos) je to, čo je obsiahnuté v rode, ako napríklad človek je obsiahnutý v
živočíchovi. Najvyšším rodom je to, čo je samo rodom a nemá už
«^°253 «2
rod, napríklad „súcno". Najvyšším druhom je to, čo je samo druhom a nemá už druh,
napríklad „Sokrates".
Delenie (diaíresis) je rozloženie rodu na príslušné druhy; napríklad zo živočíchov sú
jedny obdarené rozumom, druhé sú bez rozumu. Delenie opačných vecí (antidiaíresis) je
rozloženie rodu na druhy na základe opačných vlastností, ako by skrz negáciu. Napríklad
zo súcien jedny sú dobré, druhé nie sú dobré.
Poddelenie (hypodiaíresis) je ďalšie delenie niektorej časti. Napríklad zo súcien jedny sú
dobré, druhé nie sú dobré. Z tých, ktoré nie sú dobré, jedny sú zlé, druhé indiferentné.
62/
Triedenie (merismós) je, ako myslí Krinis, rozčlenenie alebo rozdelenie rodu do tried.
Napríklad z dobier jedny sa týkajú duše, druhé tela.
Dvojzmyselnosť (amfibolía) vzniká, ak príslušný správny a používaný výraz označuje
dve alebo viac viet, takže dáva viac zmyslov. Napríklad ten istý výraz (aidétris peptokč)
môže znamenať „dom (aidé) padol trikrát (tris), ale aj „flautistka (aulelrís) padla".
Dialektika je podľa Poseidonia náuka o pravdivých a nepravdivých veciach a o tom,
čo nie je ani pravdivé, ani nepravdivé. Jej predmetom je podľa Chrysippa jednak
označujúce (semainonta), jednak označované (semainómend). Takéto je určenie stoikov, čo
sa týka teórie zvuku.
63
/ Do oblasti o veciach a o označovanom patrí výklad o výpovediach, o úplných
výpovediach, o súdoch a sylogizmoch, ako aj o výpovediach neúplných, o predikátoch, a
to tak priamych, ako aj nepriamych.
Výpoveďou (lektori) je podľa nich to, čo zodpovedá logickej predstave. Stoici
rozdeľujú výpovede na úplné (autotelé) a neúplné (ellipé). Neúplné sú tie, pri ktorých
výrok nebol dovedený do konca, napríklad „píše", lebo v tom prípade sa pýtame: „Kto?"
Úplné sú, naopak, tie výpovede, pri ktorých bol výrok dovedený do konca, napríklad
„Sokrates píše". Medzi neúplné výpovede sú zaradené všetky predikáty, medzi úplné
patria súdy, úsudky (alebo sylogizmy), otázky a vypytovania.
64, 65/ Predikát (kategórema) je to, čo sa o niečom hovorí alebo, ako vraví Apollodoros a
jeho stúpenci, vec, ktorá platí o jednom alebo viacerých subjektoch, alebo neúplná
výpoveď, zostrojená v priamom páde na vytvorenie súdu. Predikátmi sú intranzitívne
vety, napríklad „plávať cez úskalia". Ďalej sú predikáty jednak priame (orthá), jednak
nepriame (hyptia) a jednak také, ktoré nie sú ani priame, ani nepriame. Priame sú také,
ktoré sú zostrojené s jedným z. nepriamych pádov na vytvorenie predikátu, napríklad
„počúva, vidí, rozpráva". Nepriame sú, naopak, tie, ktoré sú zostrojené v pasívnej väzbe,
napríklad „som počúvaný, som videný". Ani priame, ani nepriame sú tie, ktoré sa
nevzťahujú ani na jedny z oboch, napríklad „premýšľať, prechádzať sa".
Reflexívne sú tie z nepriamych predikátov, ktoré síce majú pasívnu formu, ale aktívny
význam, napríklad „dáva sa strihať". Lebo ten, kto sa dáva strihať, takisto participuje na
činnosti. Nepriamym pádom je genetív, datív a akuzatív.
66/
Súd (axíoma) je to, čo je alebo pravdivé, alebo nepravdivé, alebo je to dokonalá vec,
ktorá sa sama osebe potvrdzuje, ako hovorí Chrysippos v Dialektických definíciách: „Súd je
to, čo sa samo osebe potvrdzuje alebo popiera, napríklad: ,Je deň, Dión sa prechádza'."
Grécky výraz (axíoma) je utvorený od slovesa (axioiísthai) (platiť), pretože to alebo platí,
alebo neplatí. Lebo ten, kto hovorí: „Je deň", pokladá za pravdivú vec, že je deň, a ak je
naozaj deň, jeho súd je pravdivý; ak však nie je deň, jeho súd je nepravdivý. Je rozdiel
medzi súdom, otázkou, vypytovaním, rozkazom, prísahou, želaním, podmienkou,
oslovením a vecou podobnou súdu. Lebo súd je to, čím niečo tvrdíme, a to je buď
pravdivé, alebo nepravdivé. Otázka (erótema) je síce tiež úplná výpoveď, ako aj súd, ale
žiada si odpoveď; napríklad „Je deň?" Toto totiž nie je ani pravdivé, ani nepravdivé, takže
výpoveď „Je deň" je súdom a „Je deň?" je otázkou. Vypytovanie (pýsma) je výpoveď, na
ktorú nemôžeme odpovedať všeobecne platným znakom „áno", ktorým odpovedáme na
otázku, ale treba odpovedať vetou, napríklad: „Býva na tomto mieste."
67/
Rozkaz (prostaktikón) je vyjadrenie, ktorým niečo nariaďujeme, napríklad:
Hej, ty tam, kráčaj k vodám rieky [nachu!
Prísažné (ortikón) je vyjadrenie, ... oslovenie (prosagorentikon) je vyjadrenie, ktorým sa
niekomu prihovárame, napríklad: Slávny syn Atreov, Agamemnón, ty vladyka mužov.
Kvázi súdom (hómoionxiómati) je vyjadrenie, ktoré sa podobá súdu, no líši sa od neho
nadbytočnosťou nejakej časti alebo tým, keď niektorá emocionálna častica vybočuje z
rodu súdov, napríklad:
Krásny je aspoň Partenón.
jak podobá sa pastier synom Priamovým.
68/
Je ešte aj pochybovačné vyjadrenie (epaporetikón), ktoré sa líši od súdu, pri ktorom
ten, čo ho vraví, je na pochybách:
 Má niečo spoločného život so strasťou?
Otázky, opytovania a im podobné vyjadrenia nie sú ani pravdivé, ani nepravdivé,
kým súdy sú alebo pravdivé, alebo nepravdivé.
^1 Zo súdov jedny sú jednoduché, druhé nie; tak to tvrdí Chrysippos, Archedemos,
Athenodoros, Antipatros a Krinis. Jednoduché sú tie, ktoré pozostávajú z jedného (alebo
z viacerých) nepochybných súdov, napríklad: „Je deň." Nejednoduché sú tie, ktoré
pozostávajú z jedného alebo viacerých pochybných súdov. Z jedného pochybného súdu,
napríklad: „Ak je deň, je deň." Z viacerých súdov, napríklad: „Ak je deň, je svetlo."
Medzi jednoduché súdy patrí súd negatívny, popierací, privatívny, kategorický,
určujúci a neurčitý; medzi sudy nejednoduché patrí súd zložený, konkluzívny,
kopulatívny, disjunktívny, kauzálny a komparatívny. Negatívny súd (apofatikón) je
napríklad: „Nie je deň." Jeho druhom je súd hyper-negatívny (Injperapofatikón).
Hypernegatívny súd je negácia negatívneho súdu, napríklad: „Nie je nie deň." Z toho
totiž vyplýva, že je deň.
7(1/
Popierací súd (arnetikón) je súd pozostávajúci z popieracej častice a z predikátu,
napríklad: „Nikto sa neprechádza."
Privatívny súd (sterétikon) je súd, ktorý pozostáva z privatívnej častice a z výpovede,
ktorá má platnosť súdu, napríklad: „Tento človek je neľudo-milný."
Kategorický súd (kategorikón) je súd zložený z mena v priamom páde a z predikátu,
napríklad: „Dión sa prechádza." Určujúci súd (katagoreutikón) je súd, pozostávajúci z
ukazovacieho zámena v nominatíve a z predikátu, napríklad: „Tento sa prechádza."
Neurčitý súd {aoristón) je súd, pozostávajúci z neurčitej častice alebo neurčitých častíc a z
predikátu, napríklad: „Niekto sa prechádza." „Onen sa pohybuje."
71/, 72/, 73/ ■/ nejednoduchých súdov hypotetický súd (synneménon), ako hovorí
Chrysippos v Dialektických rozpravách a Diogenes v Dialektickom umení, tvorí sa pomocou
podmieňovacej spojky „ak". Tato spojka totiž naznačuje, že druhé sa podáva ako
následok prvého, napríklad: „Ak je deň, je svetlo." Konkluzívny súd (parasynneménon) je,
ako hovorí Krinis v Dialektickom umení, súd, ktorý je závislý od spojky „keďže" a začína aj
končí sa súdom, napríklad: „Keďže je deň, je svetlo." Spojka totiž naznačuje, že to druhé
vyplýva z prvého a že prvé má skutočnú platnosť. Kopulatívny (sym-plcgménon) je súd,
ktorý je zložený z niektorých kopulatívnych spojok, napríklad: „Je deň a je aj svetlo."
Disjunktívny (diedzeugménon) je súd, ktorý je spojený disjunktívnou spojkou „alebo",
napríklad: „Alebo je deň, alebo je
noc." Tato spojka totiž naznačuje, že jeden zo súdov je nepravdivý. Príčinný (aitiódes) je
súd, ktorý je spojený spojkou „pretože", napríklad: „Pretože je deň, je svetlo." Tým sa totiž
chce povedať, že prvé je príčinou druhého. Komparatívny súd udávajúci viac (diasafoún tó
mállori) je zložený z adverbia „viac" a zo slova „ako", ktoré je medzi súdmi, napríklad:
„Viac je deň, ako je noc." Komparatívny súd udávajúci menej (diasafoún tó etton) je opačný
ako predchádzajúci, napríklad: „Menej je noc ako deň." Ďalej, ak berieme pri súdoch
ohľad na pravdivosť a nepravdivosť, protiľahlými navzájom sú tie súdy, z ktorých jeden
neguje druhý, napríklad: „Je deň." „Nie je deň." Hypotetický súd je pravdivý, ak
kontradiktorická časť jeho závetia je v rozpore s predvetím, napríklad: „Ak je deň, je
svetlo." To je pravda, lebo súd „Nie je svetlo", ktorý je kontradikciou závetia, je v rozpore
s výpoveďou: „Je deň." Hypotetický súd je nepravdivý, keď kontradiktorická časť jeho
závetia nie je v rozpore s predvetím, napríklad: „Ak je deň, Dión sa prechádza." Lebo
vypoved": „Dión sa neprechádza" nie je v rozpore s výpoveďou: „Je deň."
74/, 75/ Konkluzívny súd je pravdivý, keď je pravdivé predvetie a z neho vyplýva
závetie, napríklad: „Keďže je deň, slnko je nad zemou." Nepravdivý je, naopak, vtedy, ak
je alebo predvetie nepravdivé, alebo závetie z neho nevyplýva, napríklad: „Keďže je noc,
Dión sa prechádza", ak sa to hovorí za dňa. Príčinný súd je pravdivý, ak je jeho predvetie
pravdivé a závetie z neho vyplýva, pritom však predvetie nevyplýva zo závetia,
napríklad: „Pretože je deň, je svetlo." Lebo zo súdu „je den" vyplýva síce súd „je svetlo",
ale zo súdu „je svetlo" nevyplýva súd „je deň". Príčinný súd je nepravdivý, ak sa alebo
začína nepravdivým predvetím, alebo sa nekončí závetím, ktoré je jeho následkom, alebo
jeho začiatok vyplýva zo závetia, napríklad: „Pretože je noc, Dión sa prechádza."
Pravdepodobný (pithanón) je súd, ktorý navádza na schválenie, napríklad: „Ak niekto
niečo zrodil, tomu je matkou." Je to však nepravdivé, lebo vták nie je matkou vajca.
76/
Okrem toho niektoré súdy sú možné, druhé nemožné; niektoré sú nevyhnutné,
niektoré nie sú nevyhnutné. Možné je to, čo možno pokladať za pravdivé, ak nijaké
vonkajšie okolnosti nebránia, aby sa to chápalo ako pravdivé, napríklad: „Diokles žije."
Nemožné je to, čo sa nemôže chápať ako pravdivé, napríklad: „Zem lieta." Nevyhnutné je
to, čo je pravdivé a pri čom nemožno pripustiť, že je nepravdivé, alebo to, čo síce pripúšťa
nepravdivosť, ale vonkajšie okolnosti bránia, aby sa to bralo za nepravdivé, naprí-
*&°257«<2
klad: „Cnosť je osožná." Nie je nevyhnutné to, čo je pravdivé, no môže byť aj nepravdivé,
ak tomu nebránia vonkajšie okolnosti, napríklad: „Dión sa prechádza." O rozumnom
súde hovoríme tam, kde je viacej možností, aby súd bol pravdivý, napríklad: „Zajtra
budem žiť."
Sú aj iné rozdiely medzi súdmi a ich premeny a obraty z pravdivých na nepravdivé, o
ktorých si povieme obšírnejšie.
Úsudok (lógos) je, ako hovorí Krinis a jeho žiaci, to, čo pozostáva z dvoch premís,
väčšej (lémma) a menšej (proslcpsis), a zo záveru (epiforá), ako v tomto prípade: „Ak je deň,
je svetlo; je deň; je teda svetlo." Väčšia premisa je totiž: „Ak je deň, je svetlo." Menšia
premisa je: „Je deň." Záver je: „Je teda svetlo." Tropos je istý druh úsudku, napríklad: „Ak
je prvé, je aj druhé; prvé je; je teda aj druhé."
777
Logotropos je kombinácia úsudku a trópu, napríklad: „Ak Platón žije, Platón dýcha;
prvé je však pravdivé, a teda aj druhé." Tento druh sylogiz-mu bol zavedený pri príliš
dlhých vetách, aby sa menšia premisa, keďže je dlhá, nemusela opakovať pre vyslovenie
záveru, ale aby sa uviedlo len stručne: „Prvé však je, a teda aj druhé."
Z úsudkov jedny nie sú schopné záveru (áperantikoí), druhé sú schopné záveru
(pcrantikoí). Záveru nie sú schopné tie, pri ktorých opak záveru nie je v rozpore s
kombináciou premís, napríklad: „Ak je deň, je svetlo; je deň; Dión sa teda prechádza."
78
/ Z úsudkov schopných záveru jedny sa nazývajú konkluzívne (peran-tikoí) podľa
spoločného mena celej triedy, druhé sa nazývajú sylogistické. Sylogistické sú buď tie,
ktoré nepotrebujú dôkaz, alebo sa dajú previesť na také pomocou jednej alebo viacerých
premís, napríklad: „Ak sa Dión prechádza (Dión sa pohybuje; Dión sa však prechádza),
Dión sa teda pohybuje." Špeciálnym spôsobom sú konkluzívne tie, ktoré privádzajú
záver, ale nie sylogisticky, napríklad tento: „Nie je pravda, že je deň a že je noc; je však
deň; nie je teda noc." Nesylogistické sú tie úsudky, ktoré sa síce podobajú sylogistickým,
ale nevytvárajú záver, napríklad: „Ak je Dión kôň, Dión je živočích; (Dión však nieje kôň);
nieje teda Dión živočích."
79/, 80/, 81/ jedny z úsudkov sú pravdivé, druhé nepravdivé. Pravdivé sú tie úsudky,
ktoré nevytvárajú záver pomocou pravdivých premís, napríklad: „Ak cnosť osoží,
špatnosť škodí; (cnosť však osoží;) špatnosť teda škodí." Nepravdivé sú tie úsudky, ktoré
majú v premisách nejakú chybu alebo sú nekonkluzívne, napríklad: „Ak je deň, je svetlo;
je však deň; žije teda Dión." Úsudky sú ďalej možné a nemožné, nevyhnutné a nie nevy-
258
hnutné. Niektoré sú aj anapodeiktické, pretože nepotrebujú dôkaz. Ich počet je u rôznych
stoikov rozličný, u Chrysippa je ich päť a pomocou nich možno zložiť každý úsudok.
Používajú sa pri konkluzívnych, sylogistic-kvch aj tropických úsudkoch. Prvý druh
anapodeiktického úsudku je taký, v ktorom každý úsudok je zložený z hypotetického
súdu a z predvetia, ktorým sa hypotetický súd začína, kým jeho závetie je záverom,
napríklad: „Ak je prvé, tak aj druhé; prvé však je; je teda aj druhé." Druhý druh ana -
podeiktického úsudku je taký, ktorý pozostáva z hypotetického súdu a jeho
kontradiktorického závetia a ktorého záver je kontradikciou predvetia, napríklad: „Ak je
deň, je svetlo; je však noc; nie je teda deň." Lebo tu menšia premisa je kontradikciou
závetia a záver je kontradikciou predvetia. Tretí druh anapodeiktického úsudku je taký, v
ktorom sa z negatívnej kopu-latívnej premisy a jedného člena onej premisy robí záver,
ktorý je kontradikciou ostatného, napríklad: „Nie je pravda, že Platón je súčasne mŕtvy a
živý; Platón je však mŕtvy; nie je teda Platón živý." Štvrtý druh anapodeiktického úsudku
je taký, v ktorom sa z disjunktívneho súdu a jedného člena v disjunktívnom súde robí
záver, ktorý je kontradikciou ostávajúceho, napríklad: „Alebo je prvé, alebo druhé; je však
prvé; nie je teda druhé." Piaty druh anapoidiktického úsudku je taký, v ktorom každý úsu-
dok pozostáva z disjunktívneho súdu a z jedného z kontradiktorických členov v
disjunktívnom súde a ostávajúci člen je záverom, napríklad: „Alebo je deň, alebo je noc;
nie je však noc; je teda deň."
Podľa stoikov po pravdivom súde nasleduje pravdivý záver, napríklad po súde „Je
deň" nasleduje záver „Je svetlo." A naopak, po nepravdivom súde nasleduje nepravdivý
záver, ako zo súdu „Je noc", ak je nepravdivý, nasleduje aj nepravdivý záver „Je tma". No
aj po nepravdivom súde môže nasledovať pravdivý záver, napríklad po súde „Zem lieta"
môže nasledovať záver „Zem existuje". No po pravdivom súde nenasleduje nepravdivý
záver; po súde „Zem existuje" nemôže totiž nasledovať záver „Zem lieta".
82/
Sú aj niektoré neriešiteľné úsudky, ako Zahalený, Skrytý, Sorites, Rohatý a Nikto.
Zahalený je napríklad takýto:... „Dve nie je málo, a teda ani tri, a ak toto, ani štyri a tak až
do desiatich. Dve je však málo, a teda aj desať." ... Sylogizmus Nikto je sylogizmus
zložený, ktorého väčšia premisa pozostáva z neurčitého a určitého súdu, a má aj ďalej
menšiu premisu a záver, napríklad: „Ak je tam niekto, ten nie je na Rode; tam však je
niekto; nie je teda niekto na Rode."
83/
Takáto je logika stoikov, aby čo najviac potvrdili, že len mudrc je pra-
*P°259<<&
vým dialektikom. Lebo pomocou logického skúmania si podľa nich možno utvoriť názor
na všetky veci, či už prináležia do oblasti fyziky, alebo etiky. Ináč by totiž nebolo možné
povedať, čo treba hovoriť o správnosti mien, ako ich zákony určili pre rozličné činy. Lebo
keďže sú dve veci, ktoré zapadajú do jej kompetencie, jedna skúma pravú podstatu
každého súcna, druhá jeho slovné pomenovanie. Takto je to s logikou u nich.
fi4//
Etickú časť filozofie delia na učenie o pude, dobre a zle, o citoch, cnosti, cieli,
najvyššej hodnote, činoch, povinnostiach, o nahováraní a odhováraní. Takéto delenie na
jednotlivé oblasti je u Chrysippa, Archedema, Zenóna z Tarzu, Apollodora, Diogena,
Antipatra a Poseidonia, kým Zenón z Kitia a Kleanthes, ako starší, podávali veci
jednoduchšie. Tí ju totiž rozdelili na oblasť logiky a fyziky.
85
/ Stoici vravia, že prvým pudom živočíchov je pud sebazáchovy, keď príroda sama
im ho na začiatku vštepuje, ako tvrdí Chrysippos v 1. knihe spisu O cieľoch, vraviac, že
prvou a vlastnou vecou pre každého živočícha je jeho vlastná konštitúcia a jej poznanie;
lebo by sa nedalo očakávať, že by príroda odcudzila živočícha jemu samému, ani by sa
nedalo očakávať, že by ho potom, keď ho stvorila, urobila neznalým jeho vlastnej
konštitúcie. Ostáva teda len tvrdenie, že príroda po stvorení živočícha vštepila mu lásku k
nemu samému; tá spôsobuje, že sa vyhýba tomu, čo mu škodí, a vyhľadáva to, čo mu
osoží.
86
/ Keď však niektorí vravia, že rozkoš je prvým pudom živočíchov, stoici na to
odpovedajú, že to nie je pravda. Vravia totiž, že rozkoš, ak skutočne existuje, pristupuje
až neskôr, keď príroda sama osebe vyhľadala a dosiahla všetko, čo je vhodné pre jej
trvanie. To je to, čo spôsobuje, že živočíchy sú veselé a že rastliny kvitnú, pretože i keď
spravuje rastliny bez pudu a zmyslového vnímania, predsa sa v nás dejú niektoré veci
podľa spôsobu rastlín. Živočíchom bol však okrem toho ešte pridaný pud, pomocou
ktorého idú za vecami, ktoré sú im vlastné, pričom sa akýmsi prirodzeným riadením
spravujú týmto pudom. Keďže však živočíchom s rozumom pre ich dokonalejší stupeň
dala rozum, preto sa správne hovorí, že tí, čo žijú podľa prírody, žijú rozumne. Rozum tu
totiž pristupuje ako usmerňovateľ pudu.
87/, 88/ preto Zenón prvý vyhlásil v spise O ľudskej prirodzenosti, že cieľom človeka je
žiť v zhode s prírodou, čo práve znamená žiť cnostné; k tomu nás totiž vedie príroda.
Podobne sa vyjadril aj Kleanthes v spise O rozkoši, ďalej Poseidonios a Hekatón v spisoch
O cieľoch. A žiť cnostné nie je nič iné ako žiť v zhode s tým, čomu nás učí príroda, ako
hovorí Chrysip-
260 *2
pos v 1. knihe spisu O cieľoch. Lebo naša prirodzenosť je časťou prirodzenosti vesmíru.
Preto je cieľom život v zhode s prírodou, čo zase znamená žiť v zhode s vlastnou
prirodzenosťou a s prirodzenosťou celku a nerobiť pritom nič z toho, čo zakazuje
spoločný zákon, ktorým je zdravý rozum; ten všetkým preniká a je totožný s Diom, ktorý
riadi a spravuje všetko na svete. V tom spočíva aj cnosť blaženého človeka a krásny tok
života, keď sa všetky veci dejú v súlade medzi duchom každého jednotlivca a vôľou toho,
kto spravuje celý svet. Diogenes potom doslovne vraví, že cieľom je riadiť sa rozumom
pri voľbe vecí, ktoré sú podľa prírody Archedemos však vraví, že cieľom je žiť tak, aby
sme vykonali všetky svoje povinnosti.
89/
Prírodou, v zhode s ktorou máme žiť, rozumie Chrysippos jednak všeobecnú
prírodu, jednak osobitne ľudskú prirodzenosť. Kleanthes však chce, aby sme nasledovali
len prírodu všeobecnú a nie aj prirodzenosť individuálnu.
Cnosť je mu harmonický stav duše a treba sa o ňu usilovať pre ňu samu a nie z
nejakého strachu alebo nádeje či z nejakej inej vonkajšej príčiny. V nej spočíva blaženosť,
pretože duša sa usiluje o dokonalú harmóniu celého života. Rozumný živočích sa však
niekedy od toho odvracia, niekedy pre presvedčivú silu vonkajších vecí, niekedy pre rady
ľudí, s ktorými sa schádza. Príroda totiž sama dáva iba také chúťky, ktoré nie sú zvrátené.
90/, 91/ Cnosť je akási všeobecná dokonalosť, ako napríklad pri soche, a môže byť
jednak nešpekulatívna, ako zdravie, jednak špekulatívna, ako myslenie. Lebo Hekatón v
1. knihe spisu O cnostiach vraví, že niektoré cnosti sú vedecké a špekulatívne a ich
podstata spočíva v špekulatívnom skúmaní, napríklad rozvážnosť a spravodlivosť.
Nešpekulatívne sú tie, na ktoré sa pozeráme ako na také, ktoré existujú spolu s tými,
ktoré pozostávajú zo špekulatívnych, ako zdravie a sila. Lebo sa stáva, že umiernenosť,
ktorá je špekulatívnou cnosťou, má za sprievodkyňu zdravie, takisto ako sa ku stavbe
klenby pridružuje jej pevnosť. Nešpekulatívnymi sa nazývajú preto, že si nevyžadujú
súhlas mysle, ale dostávajú sa aj zlým, napríklad zdravie a udatnosť. Ako dôkaz toho, že
cnosť skutočne existuje, je podľa Poseidoniovho tvrdenia v 1. knihe jeho Etiky fakt, že
Sokratovi, Diogenovi a Antisthenovi žiaci urobili v nej pokroky. A pre existenciu
špatnosti svedčí to, že je protikladom cnosti. Že sa ju, totiž cnosť, možno naučiť, hovorí aj
Chrysippos v 1. knihe spisu O cieli, aj Kleanthes a Poseidonios v Povzbudeniach, a aj
Hekatón. Že sa ju možno naučiť, je zrejmé aj z toho, že zo zlých mužov sa niektorí stávajú
dobrými.
<&°26l <*2
 92/
Panaitios hovorí, že cnosť je dvojaká: teoretická a praktická. Iní ju delia na logickú,
fyzickú a etickú. Poseidoniovi stúpenci vravia, že sú štyri cnosti, stúpenci Kleantha,
Chrysippa a Poseidonia vravia, že ich je viacej. Apollofanes hovorí, že je iba jedna, a to
múdrosť.
93/ Niektoré cnosti pokladajú za primárne, iné za podriadené tamtým. Primárne sú:
múdrosť, udatnosť, spravodlivosť a umiernenosť. Ich druhmi sú veľkodušnosť,
sebaovládanie, vytrvalosť, dôvtipnosť a schopnosť vedieť si poradiť. Múdrosť je poznanie
dobra a zla a toho, čo je indiferentné; udatnosť je poznanie vecí, ktoré si treba voliť a
ktorým sa treba vyhýbať, a tiež tých, ktoré sú indiferentné; spravodlivosť... veľkodušnosť
je poznanie alebo schopnosť mysle, ktorá povznáša človeka nad všetky životné príhody,
rovnako zlé ako dobré; sebaovládanie je stav človeka, ktorý spôsobuje, že človek
nevybočuje z toho, čo radí zdravý rozum, alebo je to schopnosť nedať sa ovládnuť
rozkošami. Vytrvalosť je poznanie alebo schopnosť vedieť, kde treba vytrvať, kde nie, a čo
je indiferentné; dôvtipnosť je schopnosť rýchlo odhaliť, čo treba robiť v danej chvíli;
schopnosť vedieť si poradiť je poznanie vecí, ktoré treba robiť a ako ich treba robiť, aby
sme konali vo svoj prospech.
Analogicky aj zo špatností jedny sú primárne, druhé zase podriadené
predchádzajúcim; tak nerozumnosť, zbabelosť, nespravodlivosť a nemiernosť sú špatnosti
primárne, nezdržanlivosť, pomalosť mysle a neschopnosť vedieť si poradiť sú špatnosti
podriadené predchádzajúcim. Necnosti sú výsledkom neznalosti vecí, ktorých poznanie
je, naopak, cnosťou.
94/
Dobro vo všeobecnom zmysle slova je to, čo prináša nejaký úžitok; vo vlastnom
zmysle slova je to, čo je buď totožné s užitočným, alebo sa od neho nelíši. Preto sama
cnosť a dobro, ktoré je v nej, má trojaký význam; dobro ako prameň, z ktorého vyplýva
nejaký úžitok; dobro, cez ktoré sa koná (úžitok), ako cnostný čin; dobro so zreteľom na
toho, kto ho koná, napríklad dobrý muž, ktorý má účasť na cnosti.
95/
Dobro však definujú ešte iným zvláštnym spôsobom: „Je to prirodzená dokonalosť
rozumnej bytosti ako rozumovej bytosti." Cnosť má takú moc, že všetko, čo má na nej
účasť, stáva sa cnostným, či už ide o čin, alebo o človeka. Jej dôsledkom je radosť a
veselosť a podobné prednosti. A takisto je to aj s neresťami, nerozumnosťou, zbabelosťou,
nespravodlivosťou a podobnými. Všetko, čo má účasť na neresti, stáva sa nerestným, či
už ide o čin, alebo o človeka. Jej dodatkami sú mrzutosť a stiesnenosť a podobné veci.
*&°262
%
/ Dobrá sa delia na duševné a vonkajšie. Duševnými dobrami sú cnosť a cnostné činy.
Vonkajšie dobro je napríklad mať vznešenú vlasť, statočného priateľa a sprievodkyňu
týchto vecí, blaženosť. Dobro, ktoré nie je ani vonkajšie, ani duševné, je napríklad, keď
niekto je statočný a blažený sám pre seba. Podobne aj zlá sú jednak duševné, ako neresti a
nerestné činy, jednak vonkajšie, ako mať nerozumnú vlasť, nerozumného priateľa, ako aj
nešťastie, ktoré z toho vyplýva. Zlo, ktoré nie je ani vonkajšie, ani duševné, je, keď je
niekto zlý a nešťastný sám pre seba.
Spomedzi dobier jedny majú vzťah k cieľu, druhé spočívajú v účinku, iné majú
zároveň vzťah k cieľu a spočívajú v účinku. Priateľ a úžitok z neho je dobro účinkov.
Smelosť, múdrosť, sloboda, potešenie, veselosť, stav bez akejkoľvek strasti a všetky
cnostné činy sú dobrá, ktoré majú vzťah k cieľu.
97/
Cnosti sú dobrá, ktoré spočívajú v účinku a majú vzťah k cieľu. Totiž tým, že
spôsobujú blaženosť, sú dobrami účinkovými; tým však, že ju dopĺňajú, takže sa stávajú
jej časťami, sú dobrami cieľovými. A podobne aj zo ziel jedny majú zreteľ na cieľ, druhé
spočívajú v účinku, iné sú obojaké. Lebo nepriateľ a škody, ktoré spôsobuje, sú zlá
účinkové; skľúčenie, poníženosť, otroctvo, neschopnosť poradiť si, zúfalstvo, smútok a
každá necnostná činnosť sú zlá cieľové. Obojaké zlá sú neresti, pretože tým, že spôsobujú
neblahý stav, sú účinkové, tým, že ho dopĺňajú, takže sa stávajú jeho časťami, sú cieľové.
98/
Ďalej, z duševných dobier jedny sú schopnosťami, druhé dispozíciami, iné ani jedno,
ani druhé. Dispozíciami sú cnosti, schopnosťami činnosti v povolaní; ani jedno, ani druhé
nie sú činy. Z dobier vo všeobecnom zmysle jedny sú zmiešané, napríklad šťastie s deťmi
a pekná staroba; naproti tomu jednoduchým dobrom je vedenie. Trvalými dobrami sú
cnosti, pomíňajúcimi napríklad radosť a prechádzka.
99//
Každé dobro je podľa nich prospešné, potrebné, výnosné, užitočné, výhodné, pekné,
osožné, želateľné a spravodlivé. Prospešné je preto, lebo prináša také veci, z ktorých, ak sa
prihodia, máme prospech; potrebné preto, lebo nás drží pri tých veciach, pri ktorých
treba; výnosné preto, lebo nahrádza to, čo sa naň vynakladá, takže zisk, ktorý z toho
vzniká, prevyšuje užitočnosťou náklady; užitočné preto, lebo zaručuje získanie osohu;
výhodné preto, lebo prináša chválitebnú výhodu; pekné preto, lebo je v správnom pomere
k svojmu úžitku; osožné preto, lebo osoží; želateľné preto, lebo túžba po ňom je rozumná;
spravodlivé preto, lebo je v súhlase so zákonom a pôsobí na vývoj spoločnosti.
*&°263
 100/ Krásnom nazývajú dokonalé dobro, pretože má v sebe všetky číselné vzťahy,
ktoré požaduje príroda, inými slovami, dokonalú súmernosť. Krásno má štyri druhy:
spravodlivé, udatné, upravené a múdre, lebo v nich sa uskutočňujú krásne činy.
Analogicky sú štyri druhy pri špatnom: nespravodlivé, zbabelé, nezriadené a nerozumné.
Slovom krásno sa rozumie po prvé to, čo robí chválitebnými tých, ktorí ho majú, alebo
skrátka dobro, ktoré je hodné chvály; po druhé sa ním rozumie dobrá dispozícia na
nejaký vlastný čin; po tretie to, čo je ozdobou, ako keď hovoríme, že len mudrc je dobrý a
krásny.
Stoici tvrdia, že dobrom je len to, čo je krásne, ako hovorí Hekatón v 3. knihe
spisu O dobrách a Chrysippos v spisoch O krásne. Je ním cnosť a to, čo má podiel na cnosti;
a to je ekvivalentné s tvrdením, že každé dobro je krásne a že dobro má rovnakú silu ako
krásno, pretože sa mu rovná. Lebo keďže je dobré, je aj krásne. Je však krásne a je teda aj
dobré. Sú toho názoru, že všetky dobrá sú rovnaké, že o každé dobro sa treba s najvyšším
vypätím usilovať a že nepripúšťa ani nijaké zmenšenie, ani nijaké zväčšenie. Veci
rozdeľujú na dobrá, zlá a na veci indiferentné.
102/, 103/, 104/ Dobrami sú cnosti, múdrosť, spravodlivosť, udatnosť, umiernenosť a
ostatné. Zlami sú ich protiklady, nerozumnosť, nespravodlivosť a ostatné. Indiferentnými
sú tie veci, ktoré ani neosožia, ani neuškodia, napríklad: život, zdravie, rozkoš, krása, sila,
bohatstvo, dobré meno, urodzený pôvod; ako aj ich protiklady: smrť, choroba, bolesť,
ošklivosť, slabosť, chudoba, zlé meno, neurodzený pôvod a im podobné veci, ako hovorí
Hekatón v 7. knihe spisu O cieli, Apollodoros v Etike a aj Chrysippos. Lebo tieto veci nie
sú podľa nich dobrami, ale vecami indiferentnými, a to želateľnými, ak berieme zreteľ na
ďalšie rozdelenie. Ak je totiž vlastnosťou tepla zohrievať a nie ochladzovať, tak je
vlastnosťou dobra byť osožným a neškodiť. Nie je teda dobrom ani bohatstvo, ani zdravie.
Okrem toho hovoria, že nie je dobrom to, čo možno užívať aj dobre, aj zle. Bohatstvo a
zdravie však možno užívať aj dobre, aj zle. Nie je teda dobrom ani bohat stvo, ani zdravie.
Poseidonios však vraví, že aj tieto veci patria medzi dobrá. Naopak, Hekatón v 9. knihe
spisu O dobrách a Chrysippos v knihách O rozkoši píše, že ani rozkoš nie je dobrom. Lebo
sú vraj aj hanebné rozkoše, a dobrom predsa nemôže byť nič, čo je hanebné. Osožiť
znamená činnosť alebo stav v súlade s cnosťou. Škodiť znamená činnosť alebo stav v
súhlase s neresťou.
105/ Výraz indiferentný sa používa v dvojakom zmysle. Po prvé, týka sa
to takých vecí, ktoré nespoluúčinkujú ani na vytvorení blaženosti, ani na vytvorení
nešťastia, napríklad bohatstva, slávy, zdravia, sily a podobne. Blaženým totiž možno byť
aj bez týchto vecí, a len spôsob, ako ich používame, má vzťah k blaženosti alebo nešťastiu.
V inom zmysle sa používa výraz indiferentný na veci, ktoré nevyvolávajú ani túžbu, ani
odpor, napríklad to, či máme na hlave párny alebo nepárny počet vlasov, alebo či vystie-
rame, alebo zohýname prst na ruke, kým o prvších indiferentných veciach nemožno takto
hovoriť, pretože vyvolávajú túžbu alebo odpor. Preto jedny z nich sú predmetom výberu,
kým pri druhej triede sa neberie ohľad na to, či sú želateľné, alebo sa im treba vyhýbať.
Z indiferentných vecí jedným sa dáva prednosť (proegména), druhé sa zavrhujú
(apoproegména). Prednosť sa dáva tým, ktoré majú nejakú hodnotu; zavrhujú sa tie, ktoré
nemajú pozitívnu hodnotu. Hodnotou nazývajú po prvé niečo, čo nejakým spôsobom
prispieva k harmonickému životu, ktorý sa pridružuje ku každému dobru, po druhé
akúsi schopnosť alebo užitočnosť, ktorá má nepriamo vzťah k životu podľa prírody, ako
by sme napríklad mohli povedať o príspevku, ktorý prináša pre život podľa prírody
bohatstvo a zdravie. Po tretie nazývajú hodnotou ocenenie vecí, ktoré urobil niektorý
odborník, napríklad, keby sa povedalo, že pšenica sa vymieňa za jačmeň s pridaním
mulice.
106/ Dáva sa teda prednosť tým veciam, ktoré majú hodnotu, ako sú napríklad z
duševných vecí prirodzené nadanie, obratnosť, zdokonaľovanie a podobne, z telesných
vecí život, zdravie, sila, dobrá kondícia, zdravé údy, krása a podobne, z vonkajších vecí
zasa bohatstvo, sláva, urodzený pôvod a podobne. Naopak, z duševných vecí sa zavrhujú
netalentovanosť, slabosť, zlá kondícia, zmrzačenie, mrzkosť a podobne; z vecí vonkajších
je to chudoba, nedostatok slávy, zlý pôvod a podobne. Veciam, ktoré neprináležia ani do
jednej z týchto kategórií, sa nedáva ani prednosť, ani sa neza-
vrhujú.
107/ Z
vecí, ktorým sa dáva prednosť, jedným sa dáva prednosť pre ne samy, druhým
pre niečo iné, niektorým aj pre ne samy, aj pre niečo iné. Tak prirodzenému nadaniu,
zdokonaľovaniu a podobným veciam sa dáva prednosť pre ne samy. Pre niečo iné sa
dáva prednosť bohatstvu, urodzenému pôvodu a podobne. Pre oboje sa dáva prednosť
sile, bystrosti zmyslových orgánov a zdravým údom. Pre ne samy sa im dáva prednosť
preto, že je to v zhode s prírodou; pre niečo iné preto, lebo nám prinášajú nemalé výhody.
Podobne je to aj s vecami, ktoré sa zavrhujú, ale z opačného dôvodu.
 Povinnosťou (kathčkon) nazývajú to, čoho vykonanie sa dá správne obhájiť, napríklad
všetko prirodzené v živote, a to sa vzťahuje aj na rastliny, aj na živočíchov. Lebo aj pri
nich možno vidieť povinnosti.
108/ z eľlón prvý použil výraz povinnosť a tento termín je vzatý z toho, že povinnosť sa
vzťahuje na niektorých ľudí (ápo tou katá tinás hékein). Je to vraj akási činnosť vlastná
prirodzeným zariadeniam. Lebo z činov, ktoré sa konajú následkom pudu, jedny sú
povinnosťami, druhé sú v rozpore s povinnosťami, iné nie sú ani povinnosťami, ani nie
sú v rozpore s povinnosťami.
109/ Povinnosťami sú všetky činy, ktoré káže konať rozum, napríklad Ctiť rodičov,
bratov, vlasť a pomáhať priateľom. V rozpore s povinnosťami sú tie činy, ktoré rozum
nekáže konať, napríklad zanedbávať rodičov, nevšímať si bratov, neznášať sa s priateľmi,
pohŕdať vlasťou a podobne. Ani povinnosťami, ani činmi v rozpore s povinnosťami sú tie
činy, ktoré rozum ani nekáže konať, ani nezakazuje, napríklad zbierať raždie, ovládať
grifeľ alebo škrabák a podobne.
110/ Niektoré povinnosti platia za každých okolností, iné sú len príležitostné. Za
každých okolností platia tieto: starať sa o zdravie a zmyslové orgány a podobne.
Príležitostná povinnosť je dať sa zmrzačiť a rozdať svoj majetok. Analogicky je to aj s
činmi, ktoré sú v rozpore s povinnosťami. Povinnosti sa ďalej delia na povinnosti
celoživotné a dočasné. Celoživotnou povinnosťou je žiť cnostné, dočasnou povinnosťou je
milovať, odpovedať, prechádzať sa a podobne. A to isté platí aj pri činoch, ktoré sú v
rozpore s povinnosťami. Je však aj akýsi druh povinností pri bytostiach, ktoré sú
uprostred medzi rozumnými a nerozumnými, napríklad, aby chlapci poslúchali
vychovávateľov.
Stoici vravia, že duša pozostáva z ôsmich častí, a to z piatich zmyslov, zo schopnosti
rečovej, zo schopnosti myslieť, ktorá je totožná s mysľou, a zo schopnosti plodiť. Vravia
ďalej, že z klamných mienok vzniká zvrátenie mysle, z čoho zase vzniká mnoho vášní,
ktoré sú príčinou jej nestálosti. Vášeň je podľa Zenóna iracionálny a neprirodzený pohyb
duše alebo nadmerný pud.
''^ Najvyššie postavenie medzi vášňami majú podľa Hekatóna v 2. knihe spisu O
vášňach a podľa Zenóna v spise O vášňach štyri druhy vášní: strasť, strach, túžba a rozkoš.
Podľa ich mienky vášne nie sú nič iné ako mienky, ako vraví Chrysippos v spise O
vášňach. Lebo lakomosť predpokladá, že peniaze sú dobrom, a podobne je to s opilstvom
a nezriadenosťou a ostatnými vášňami.
112/
Strasť je vraj iracionálne zúženie mysle. Jej druhmi sú sústrasť, závisť, žiarlivosť,
revnivosť, ťažoba, stiesnenosť, smútok, žiaľ a zdesenie. Sústrasť je strasť pre nezaslúžené
utrpenie niekoho iného; závisť je strasť pre cudzie dobro; žiarlivosť je strasť preto, že
niekto iný má tie veci, po ktorých túžime my sami; revnivosť je strasť z toho, že aj iný má
to, čo máme my; ťažoba je strasť, ktorá nás stláča; stiesnenosť je strasť, ktorá nás stiesňuje
a zbavuje pohodlia; smútok je strasť, ktorá vzniká z našich myšlienok a je trvalá alebo sa
dokonca zväčšuje; žiaľ je veľmi bolestná strasť a napokon zdesenie je iracionálna strasť,
ktorá nás týra a prekáža nám vidieť prítomné veci také, aké sú.
113
/ Strach je očakávanie zla. Medzi strach možno zaradiť aj obavu, rozpaky, stud,
hrôzu, zmätenosť a úzkostlivosť. Obava je strach, ktorý spôsobuje bázeň; stud je strach
pred zlou mienkou; rozpaky sú strach pred budúcou činnosťou; hrôza je strach z
predstavy nejakej nezvyčajnej veci; zmätenosť je strach spojený s paralýzou reči;
úzkostlivosť je strach z nejakej neistej veci.
114
/ Túžba je iracionálne prianie a možno pod ňu zaradiť aj tieto stavy: potrebu,
nenávisť, svárlivosť, hnev, lásku, zlosť a prchkosť. Potreba je akási túžba po tom, čo
nemáme, a akoby oddelená od samej veci, o ktorú sa však nadarmo usilujeme a za ňou sa
ženieme; nenávisť je akási túžba, aby sa niekomu prihodilo nejaké zlo a aby toto zlo
vzrastalo a trvalo; svárlivosť je akýsi druh túžby spojený so straníctvom; hnev je túžba
potrestať toho, o kom sa nám zdá, že nám nezaslúžene ukrivdil; láska je akási túžba,
ktorá sa však nezmocňuje dobrých mužov. Je to totiž úsilie uzavrieť priateľstvo pre
viditeľnú krásu; zlosť je druh hnevu, hnevu starého, plného nenávisti a usilujúceho sa o
pomstu, ako ukazujú tieto verše:
Keby aj tohože dňa snáď potlačil vzplanutie hnevu,
predsa aj neskôr hnev sa ho drží, kým neskončí pomstu.
Prchkosť je hnev v počiatočnom stave.
Rozkoš je iracionálny radostný pocit pri niečom, čo sa zdá želateľné, a možno pod ňu
zaradiť očarenie, škodoradosť, potešenie a rozptýlenie. Očarenie je rozkoš, ktorá očarúva
prostredníctvom sluchu; škodoradosť je radosť z cudzieho nešťastia; potešenie je akési
nachýlenie duše k povoľnos-ti; a napokon rozptýlenie je uvoľnenie od cnosti.
115/
Ako sa hovorí o určitých neduhoch telesných, ako o podagre a dne, tak sa hovorí aj
o neduhoch duševných, ako o slávybažnosti, túžbe po rozkošiach a podobných veciach.
Pod neduhom sa myslí choroba, ktorú spre-
vádza slabosť, kým choroba je predstava o niečom, čo sa zdá želateľné A ako sú niektoré
telesné choroby, ktoré sa človeka ľahko zmocňujú, napríklad katar a behačka, tak aj duša
je ľahko náchylná k vášňam, ako k závistlivosti, súcitu, svárlivosti a podobným.
1167
Podľa stoikov sú však aj tri dobré vášne: radosť, opatrnosť a vôľa Radosť stavajú
ako protiklad k rozkoši, keďže im je radostným pocitom Opatrnosť stavajú ako protiklad
k strachu, pretože ju pokladajú za rozumné vyhýbanie sa nebezpečenstvu; mudrc totiž
nebude mať strach, bude však opatrný. Vôľu stavajú ako protiklad k dychtivosti, pretože
ju pokladajú za rozumné želanie. A ako majú niekoľko druhov základné vášne, takisto
ich majú aj dobré emocionálne stavy. Tak pod vôľu spadá láskavosť, dobrotivosť,
prívetivosť a srdečnosť. Pod opatrnosť spadá stud a cudnosť, a napokon pod radosť
spadá príjemnosť, veselosť a dobromyseľnosť.
117/
Stoici vravia, že mudrc nepodlieha vášňam, pretože nemôže upadnúť do tejto
slabosti. No aj niektorí zlí ľudia sú bez vášní, no v inom zmysle. Tu to totiž značí, že sú
tvrdí a neobmäkčiteľní. Mudrc je bez pýchy, lebo takú istú cenu pripisuje sláve ako
nedostatku slávy. Bez pýchy však môžu byť aj iní, no tých možno zaradiť medzi
ľahkomyseľných, a to sú ľudia zlí. Podľa stoikov statoční ľudia sú prísni, pretože ani sami
neholdujú rozkoši, ani ju nepripúšťajú u iných. Aj iní ľudia môžu byť prísni, ale s nimi je
to tak ako s kyslým vínom, ktoré sa používa v lekárňach ako liek a nie ako nápoj.
1187
Statoční ľudia sú úprimní a chránia sa ukazovať lepší, ako sú, tým, že by zakrývali
svoje zlé stránky a ukazovali len to, čo majú v sebe dobré. Nie sú pokrytci; ani v ich reči,
ani v ich tvári niet nijakej strojenosti. Nestarajú sa o obchodné veci, lebo sa vyhýbajú
akémukoľvek činu, ktorý by ich mohol priviesť do rozporu s povinnosťou. Víno síce
budú piť, ale nikdy sa neopijú. Nikdy neprepadnú šialenosti; niekedy sa však predsa aj
mudrca zmocnia absurdné predstavy v dôsledku melanchólie alebo delíria, no tieto
predstavy nie sú výsledkom rozumnej úvahy, ale sú proti prirodzenosti. Mudrc nebude
podliehať strasti, pretože strasť je podľa stoikov iracionálne zúženie duše, ako hovorí
Apollodoros vo svojej Etike.
1197
Sú božskí, alebo majú v sebe čosi božské, kým zlý človek je bezbož ný. Toto slovo
„bezbožný" (atheos) má dvojaký význam; po prvé, je protikladom termínu božský, a po
druhé, označuje toho, kto neuznáva božstvo; v tomto zmysle však termín nie je vhodný
pre každého zlého človeka. Mudrci sú podľa stoikov zbožní, lebo sa vyznajú v tom, čo
sme bohom povinní, a zbožnosť je pre nich poznaním, ako treba ctiť bohov. Mudrci pri-
*&°268 «2
nášajú bohom obete a sú čistí od hriechu, pretože sa vyhýbajú akémukoľvek priestupku
voči bohom. Bohovia ich milujú, lebo sú zbožní a spravodliví voči božstvu. Len mudrci
sú pravými kňazmi, lebo len oni uvažujú o obetách, stavbách chrámov, očistných
obradoch a ostatných veciach, ktoré sa týkajú bohov.
120/, 121/ druhom mieste po bohoch odporúčajú stoici uctievať rodičov a bratov.
Vravia, že rodičia majú od prírody vrodenú lásku k deťom, ktorú nemajú zlí ľudia. Sú
toho názoru, že všetky chyby sú rovnaké, ako tvrdí Chrysippos vo 4. knihe Etických otázok
a takisto Persaios a Zenón. Lebo ak jedna pravda nie je väčšia ako druhá pravda, nie je ani
nepravda väčšia ako druhá nepravda. A tak ani klam nie je väčší ako klam, ani chyba ako
chyba. Lebo či si vzdialený od Kanopu sto stadií, alebo jedno, rovnako nie si v Kanope. A
tak ani ten, kto sa dopúšťa väčšej chyby, ani ten, kto sa dopúšťa menšej, rovnako nie je na
správnej ceste. No Herakleides z Tarzu, žiak Antipatra z Tarzu, a Athenodoros vravia, že
chyby nie sú rovnaké.
122/, 123/ Podľa stoikov sa mudrc bude zúčastňovať na politickom živote, ak mu,
pravda, nebude v tom nič brániť, ako hovorí Chrysippos v 1. knihe spisu O rozličných
spôsoboch žitia; lebo sa bude usilovať odstraňovať špat-nosť a povzbudzovať k cnosti. Bude
sa aj ženiť, ako uvádza Zenón v Štáte, a bude plodiť deti. Mudrc nebude mať o ničom
domnienky, t. j. nebude súhlasiť s nijakou nepravdou. Bude patriť ku kynikom, lebo
kynizmus je najkratšia cesta k cnosti, ako hovorí Apollodoros v Etike. Ak si to budú okol-
nosti žiadať, bude jesť aj ľudské mäso. Len mudrc je slobodný, kým zlí ľudia sú otrokmi.
Podľa stoikov totiž sloboda spočíva v možnosti konať samostatne, kým otroctvo je
zbavenie možnosti konať samostatne. Existuje vraj aj iné otroctvo, ktoré spočíva v
závislosti od pána, a ešte tretie, ktoré spočíva v tom, že niekto je majetkom niekoho a je
mu podriadený, protikladom čoho je zase panstvo, no toto je takisto zlo. Mudrci sú však
nielen slobodní, ale sú dokonca kráľmi, pretože kráľovstvo je vláda, ktorá nie je nikomu
zodpovedná, čo je práve výsadou jedine mudrcov, ako hovorí Chrysippos v spise Zenón
často použil mená v ich vlastnom zmysle. Vraví totiž, že vládca si musí vedieť urobiť obraz o
dobre a zle a že nikto zo zlých to nevie. Podobne len mudrci sú spôsobilí byť úradníkmi,
sudcami a rečníkmi, kým zo zlých mužov nikto nie je na to súci. Sú neomylní, pretože
nemôžu upadnúť do omylu. Sú neškodní, lebo neškodia ani iným, ani sebe. Nepodliehajú
súcitu a nikomu neodpúšťajú, lebo vraj netreba upúšťať od trestov určených zákonom,
pretože zhovievavosť, súcit a láskavosť sú známkami sla-
*&°269<*2
bosti duše, ktorá stavia oproti trestaniu láskavosť; a nemyslia si, že tresty sú pritvrdé.
Tvrdia ďalej, že mudrc sa nečuduje ničomu z toho, čo sa mu zdá paradoxné, napríklad
cháronovským jaskyniam, morskému prílivu a odlivu, prameňom horúcich vôd a
vulkanickým erupciám. Podľa stoikov mudrc nebude žiť osamote, lebo príroda ho
stvorila pre spoločnosť a pre činný život. Bude vykonávať fyzické cvičenia, aby otužil
svoje telo.
124/ poci]'a stoikov sa mudrc bude modliť k bohom a bude žiadať od nich dobro, ako
hovorí Poseidonios v 1. knihe diela O povinnostiach a Hekatón v 3. knihe spisu O
paradoxoch. Vravia ďalej, že priateľstvo je možné len medzi dobrými, a to preto, lebo majú
podobné záujmy. Priateľstvo je podľa nich akési zospoločenštenie všetkého, čo je
potrebné pre život, keď používame priateľov ako seba samých. Vyhlasujú, že priateľov si
treba vyvoliť podľa svojej vôle a že veľký počet priateľov je dobrom. Medzi zlými priateľ -
stvo nie je možné a nikto zlý nemá priateľa. Všetci hlúpi prepadajú šiale-nosti, pretože
nemajú rozum, ale robia všetko podľa šialenosti, ktorá je sestrou nerozumnosti.
125/ Mudrc všetko robí dobre práve tak, ako hovoríme o Ismenaiovi, že pekne hrá na
všetkých píšťalách. Ďalej, mudrcom všetko prináleží, pretože zákon im dal neobmedzenú
moc. Zlým vraj tiež prináležia niektoré veci, ale len tak ako nespravodlivým, a to
rozličným spôsobom, podľa toho, či ide o štát, alebo o poddaných.
126/ Q cnostiach hovoria, že sú navzájom v úzkom vzťahu a že ten, kto má jednu, má
všetky. Platia totiž pre ne rovnaké princípy, ako hovorí aj Chrysippos v 1. knihe diela O
cnostiach, ďalej Apollodoros vo Fyzike podľa starej školy a Hekatón v 3. knihe spisu O
cnostiach. Lebo cnostný muž je schopný takisto teoreticky uvažovať, ako aj prakticky
konať čo treba. No veci, ktoré treba konať, tie treba aj vyhľadávať, podstupovať, zotrvávať
pri nich a deliť sa o ne s inými, takže ak jedno koná po rozumnej voľbe, druhé odvážne,
iné spravodlivo, ďalšie s vytrvalosťou, je človekom rozumným, udatným, spravodlivým a
umierneným. A každá z cností zahŕňa v sebe nejaký hlavný druh činnosti, napríklad
udatnosť pri veciach, ktoré treba podstupovať, múdrosť pri veciach, ktoré treba robiť, ale
aj pri tých, ktoré netreba robiť, a pri tom, čo je indiferentné. Podobne aj ostatné sa
pohybujú vo svojej vlastnej sfére. Sprievodkyňou múdrosti je schopnosť poradiť si a
chápavosť; umiernenosť sprevádza disciplinovanosť a dodržiavanie poriadku;
spravodlivosť sprevádza zmysel pre rovnosť a dobromyseľnosť; sprievodkyňou udatnosti
je stálosť a ráznosť.
^270
127/, 128/ Stoici sú toho názoru, že nie je nič uprostred medzi cnosťou a špatnosťou,
kým peripatetici vravia, že medzi cnosťou a špatnosťou sú rozličné stupne pokroku. Lebo
ako je vraj drevo nevyhnutne rovné alebo krivé, je aj každý čin spravodlivý alebo
nespravodlivý a nie spravodlivejší alebo nespravodlivejší, a podobne je to aj pri ostatných.
Chrysippos vraví, že cnosť možno stratiť, Kleanthes však tvrdí, že to nie je možné.
Chrysippos vraví, že ju možno stratiť v dôsledku opitosti a melanchólie, Kleanthes však
tvrdí, že ju nemožno odcudziť pre istotu našich pojmov. Treba sa vraj o ňu usilovať pre ňu
samu. Hanbíme sa aspoň, ak konáme niečo zlého, ako keby sme vedeli, že dobrom je len
to, čo je pekné. Nazdávajú sa, že cnosť sama stačí na dosiahnutie blaženosti, ako hovorí
Zenón a Chrysippos v 1. knihe spisu O cnostiach a takisto Hekatón v 2. knihe spisu O
dobrách. „Lebo," podľa neho, „ak veľkodušnosť, ktorá je len časťou cnosti, sama stačí pový-
šiť nás nad celý svet, cnosť zaiste bude stačiť na dosiahnutie blaženosti, ona, ktorá si nič
nerobí z vecí, ktoré sa zdajú ťažké." Naproti tomu Panaitios a Poseidonios tvrdia, že cnosť
sama nestačí, ale že k nej ešte treba pripojiť zdravie, hojnosť prostriedkov a silu.
Ináč ich zásadou bolo neprestajne konať cnostné činy, ako vraví Kleanthes a jeho žiaci.
Cnosť totiž nemožno stratiť a dobrý muž vždy užíva svoju dušu, ktorá je dokonalá. Stoici
uvažujú, že spravodlivosť, ako aj zákon a zdravý rozum existujú od prírody a nie sú
vecou ľudského dohovoru, ako hovorí Chrysippos v spise O počestnosti.
1297
Sú tej mienky, že rozdielnosť názorov medzi filozofmi nemôže byť príčinou toho,
aby sme sa zriekli filozofie, pretože takto by sme sa vzdali celého života, ako hovorí aj
Poseidonios v Povzbudeniach k filozofii. Chrysippos tvrdí, že zvyčajný spôsob gréckeho
vyučovania je na úžitok.
Ďalej sú toho názoru, že nemáme nijaké právo na ostatné živočíchy, pretože sa im
nepodobáme, ako hovorí Chrysippos 1. knihe spisu O spravodlivosti a Poseidonios v 1.
knihe spisu O povinnosti. Podľa nich filozof bude milovať tých mladíkov, ktorí vyniknú
svojimi prirodzenými vlohami pre cnosť, ako o tom hovorí Zenón vo svojom Štáte a
Chrysippos v 1. knihe spisu O spôsoboch žitia a Apollodoros v Etike.
130/
Láska je úsilie o uzavretie priateľstva, vyvolané viditeľnou krásou. Nie je to vec
telesného obcovania, ale priateľstva. Thrasonides aspoň, hoci mal vo svojej moci svoju
lásku, nesiahol na ňu, pretože ho nenávidela. Je teda láska vecou priateľstva, ako hovorí aj
Chrysippos v spise O láske, a vôbec nie je darom bohov. Krása je podľa neho kvet cnosti.
*&°271
 Z troch druhov života, kontemplatívneho, praktického a racionálneho treba si zvoliť
tretí, lebo príroda úmyselne stvorila rozumného živočícha na uvažovanie a na konanie.
Vravia ďalej, že mudrc, keď bude mať na to rozumné dôvody, bude vedieť dobrovoľne
odísť zo sveta za vlasť a za priateľov, ako aj v prípade, keby musel znášať neznesiteľnú
bolesť, zmrzačenie alebo nevyliečiteľnú chorobu.
131
/ Zastávajú názor, aby u mudrcov boli ženy spoločné, takže ktorýkoľvek muž by sa
mohol stýkať s ktoroukoľvek ženou, ako hovorí Zenón vo svojom Štáte a Chrysippos v
spise O štáte (no nielen oni, ale aj Diogenes kynik a Platón, pozn. prekl.). Za takýchto
okolností budeme vraj rovnakou otcovskou láskou zahŕňať všetky deti a odstráni sa
akákoľvek žiarlivosť, ktorú vyvoláva cudzoložstvo. Za najlepšiu ústavu pokladajú
zmiešanie demokracie, kráľovstva a aristokracie.
Toto sú teda ich názory o etike; uvádzajú ešte aj mnoho iného spolu s príslušnými
dôvodmi. Nech však stačí to, čo sme povedali, akoby v hlavných bodoch a základných
črtách.
132/ (Jčcnie o fyzike rozdeľujú na oblasť o telesách, o princípoch, o elementoch, o
bohoch, o ohraničení, o mieste a o prázdnom priestore. Toto je však delenie špeciálne,
kým pri všeobecnom delení sú len tri oblasti; o svete, o elementoch a o príčinách.
Učenie o svete sa podľa nich rozdeľuje na dve časti. Z jedného hľadiska možno k nim
zaradiť aj matematikov, a to preto, že bádajú o stáliciach a planétach, napríklad, či Slnko je
také veľké, ako sa javí, a podobne, či Mesiac je taký veľký, ďalej o západe hviezd a iných
podobných otázkach. Druhé hľadisko sa týka len fyzikov a tu sa skúma, aká je podstata
sveta (či Slnko a hviezdy sú z látky a tvaru), či bol stvorený, alebo nie, či je oživený, alebo
neoživený, či je zničiteľný, alebo nezničiteľný, či ho riadi prozreteľnosť a ostatné otázky. Aj
oblasť o príčinách sa rozdeľuje na dve časti. Jedna je spoločná stoikom a lekárom, a to
skúmanie o vedúcej časti duše, o duševných dejoch, o spermiách a podobných veciach; na
druhú si robia nárok aj matematici, napríklad čo sa týka otázky, ako vidíme, čo zapríčiňuje
obraz v zrkadle, ako vznikajú oblaky, dúhy, kruh okolo Mesiaca, kométy a podobné javy.
134/ Podľa ich náuky svet pozostáva z dvoch princípov: z princípu aktívneho a
pasívneho. Pasívnym princípom je podstata bez kvality, čiže hmota, aktívnym princípom
je rozum, ktorý je v nej, čiže božstvo. Toto totiž, keďže je večné, uplatňuje svoju tvorivú
moc skrz celú látku. Tento názor uvádza Zenón z Kitia v spise O podstate, Kleanthes v
spise O atómoch, Chrysippos
v 1. knihe Fyziky (na konci), ďalej Archedemos v spise O elementoch a Poseidonios v 2.
knihe Výkladu fyziky. Podľa nich je rozdiel medzi princípmi (arche) a elementmi (stoícheia).
Princípy totiž neboli stvorené a sú nezničiteľné, kým elementy prichádzajú navnivoč skrz
svetový požiar. Okrem toho princípy sú netelesné a nemajú tvar, kým elementy majú
určitý tvar.
135/ Teleso je, ako hovorí Apollodoros vo svojej Fyzike, to, čo má tri rozmery: dĺžku,
šírku a výšku. Takýto útvar sa nazýva aj tuhým telesom. Plocha je ohraničenie telesa
alebo to, čo má dĺžku a šírku, nie však výšku. Poseidonios v 3. knihe spisu O nebeských
telesách píše, že existuje nielen v našej mysli, ale aj v skutočnosti. Čiara je ohraničenie
plochy alebo dĺžka bez Šírky, čiže to, čo má len dĺžku. Bod je ohraničenie čiary a je
najmenším možným znakom.
136/, 137/ j30rl^ , osud a Zeus je jedno a to isté, býva však označované aj mnohými
rozum
inými menami. Na začiatku vraj existoval sám skrze seba a pomocou vzduchu menil
všeobecnú substanciu na vodu. A ako v semene je obsiahnuté jadro, tak aj on ako plodiaci
rozum sveta sa tým istým spôsobom usadil vo vlhkej látke, uspôsobujúc ju, aby bola
schopná na stvorenie ďalších vecí. Potom stvoril najprv štyri elementy, oheň, vodu,
vzduch a zem. O nich hovorí Zenón v spise O vesmíre, Chrysippos v 1. knihe Fyziky a
Archedemos v jednom zo svojich diel O elementoch. Element je to, z čoho najprv vzniká
všetko, čo sa deje, a na čo sa zase nakoniec rozkladá. Štyri elementy dávajú spolu
substanciu bez kvality, čiže látku. Oheň je element horúci, voda je element vlhký, vzduch
je element studený a zem je element suchý. No aj vo vzduchu sa nachádza pôvodná časť.
Na najvyššom mieste je oheň, ktorý sa nazýva aj éterom, a v ňom sa najprv tvorila sféra
stálic, potom sféra planét. Po ohni nasleduje vzduch, potom voda a najnižšie zo všetkých
je zem, ktorá je v strede vesmíru.
138/ Výraz vesmír alebo kozmos používajú v trojakom význame. Po prvé, vo význame
samého boha, ktorý má vlastnú kvalitu, odvodenú z celej hmoty; je nezničiteľný a nebol
stvorený, keďže sám bol tvorcom svetového poriadku, a v určitých časových obdobiach
absorbuje do seba všetku látku a opäť ju zo seba plodí. Po druhé, kozmom nazývajú
usporiadanie nebeských telies a po tretie, to, čo pozostáva z obidvoch. Svet je to, čo má
vlastnú kvalitu substancie vesmíru alebo, ako hovorí Poseidonios v Základoch meteorológie,
sústava, urobená z neba a zeme s bytosťami, ktoré sa v nich nachádzajú, alebo sústava z
bohov a ľudí a z bytostí, stvorených kvôli nim. Nebo je najkrajnejší obvod, v ktorom má
sídlo všetko, čo je božské.
*&»137
 139
/ Svet je spravovaný rozumom a prozreteľnosťou, ako hovorí Chrysippos v 5. knihe
spisu O prozreteľnosti a Poseidonios v 3. knihe spisu O bohoch, a to tak, že rozum preniká do
každej časti práve tak, ako duša preniká do každej časti v nás, no do niektorých častí viac, do
niektorých menej. Cez niektoré totiž, preniká ako „vyššia" sila, napríklad cez kosti a šľachy;
cťz niektoré ako rozum, napríklad cez vládnucu časť. A takto aj celý svet ako oživená a živá
bytosť má za vládnucu časť éter, ako hovorí Antipatros z. Týru v 8. knihe spisu O svete.
Chrysippos však hovorí v 1. knihe spisu č) prozreteľnosti a takisto Poseidonios v spise O
bohoch, že vedúcou časťou sveta je nebo, kým Kleanthes zase vraví, že je ňou Slnko.
Chrysippos si však ďalej protirečí, keď v tej istej knihe hovorí, že vedúcim princípom je
najčistejšia časť éteru, o ktorej stoici hovoria ako o prvom princípe, totiž bohu, ktorý zrejme
preniká všetkými časťami vzduchu, ako aj všetkými živočíchmi a rastlinami; a aj samou
zemou, ale ako tvorivá sila.
140/ PorJia stoikov svet je jeden, je konečný a má tvar gule. Takýto tvar je totiž
najvhodnejší pre pohyb, ako hovorí Poseidonios v 5. knihe Výkladu fyziky a A n ti pátrovi
žiaci vo svojich dielach o svete. Mimo sveta je okolo neho nekonečný prázdny priestor,
ktorý je netelesný. Netelesné je to, čo síce môže byť zachytené telesami, nie je však
zachytené. Vo svete niet prázdneho priestoru, ale naopak, tvorí úplnú jednotu. Toto je
nevyhnutný následok harmónie a zhody, ktorá je medzi nebeskými a pozemskými vecami.
O prázdnom priestore hovorí Chrysippos v spise O prázdnom priestore a v 1. knihe spisu
Umenie prírody, ďalej Apollofanes vo Fyzike, Apollodoros a Poseidonios v 2. knihe spisu
Výklad fyziky. Aj tieto veci sú podobne netelesné.
141/ Netelesný im je aj čas, pretože je pre nich mierou svetového pohybu. Minulý a
budúci čas sú nekonečné, prítomný je však ohraničený. Stoici hlásajú, že svet je zničiteľný,
pretože bol stvorený, a odôvodňujú to analogicky podľa vecí, ktoré sa chápu zmyslovým
vnímaním: ak sú v niečom zničiteľné časti, aj celok je zničiteľný; časti sveta sú však
zničiteľné, keďže sa premieňajú jedny na druhé; je teda svet zničiteľný Ďalej, ak niečo
pripúšťa zmenu na horšie, je zničiteľné; a teda aj svet, keďže sa vysúša a zase mení na
vodu.
l42
/ Svet vzniká, keď sa substancia ohňa mení cez vzduch na tekutinu a zase z jej
hustejšej časti sa vytvorí zem, jemnejšia časť sa však stane vzduchom, a keď sa táto ešte
viac zjemní, stane sa ohňom. Z týchto elementov vznikajú potom rastliny, živočíchy a
ostatné rody. O vzniku a zániku sveta
*P°274 <*2
hovorí Zenón v spise O vesmíre, Chrysippos v 1. knihe Fyziky, Poseidonios v 1. knihe
spisu O svete, Kleanthes a Antipatros v 10. knihe spisu O sivie. A naopak, Panaitios
vyhlásil, že svet je nezničiteľný.
143/
O tom, že svet je živou bytosťou, opatrenou rozumom, oživenou a chápavou, hovorí
aj Chrysippos v 1. knihe diela O prozreteľnosti, ďalej Apollodoros vo Fyzike a Poseidonios.
Živou bytosťou je v tom zmysle, že je oživený a opatrený zmyslami. Lebo živý výtvor je
lepší ako neživý, no a nič nie je lepšie ako svet; je teda svet živým tvorom. Že má dušu, je
zrejmé z našej duše, ktorá je útržkom z nej. Boethos však vraví, že svet nie je živým
tvorom. O tom, že je len jeden svet, hovorí Zenón v diele O vesmíre, ďalej Chrysippos,
Apollodoros vo Fyzike a Poseidonios v 1. knihe diela Výklad fyziky. Vesmírom sa myslí
podľa Apollodora svet a v inom zmysle sústava, zložená zo sveta a z prázdneho priestoru,
ktorý je mimo neho. Svet je teda ohraničený, kým prázdny priestor je nekonečný.
144/1
Z hviezd stálice sa otáčajú spolu s celým nebom, kým planéty sa pohybujú
vlastnými pohybmi. Slnko opisuje šikmú dráhu okruhom zvie-ratníka a podobne opisuje
kruhovitú dráhu aj Mesiac. Slnko je čistý oheň, ako hovorí Poseidonios v 7. knihe diela O
nebeských telesách. Je väčšie ako Zem, ako hovorí ten istý autor v 6. knihe Výkladu fyziky.
Má guľovitý tvar, analogicky podľa sveta, ako hovoria jeho žiaci. Ohňom je vraj preto,
lebo vykonáva všetky funkcie ohňa. Je väčšie ako Zem, pretože je ním osvetlená celá Zem,
ba aj nebo. Aj fakt, že Zem vytvára tieň v podobe kužeľa, dokazuje, že Slnko je väčšie ako
ona. Pre jeho veľkosť ho vidieť zo všetkých miest Zeme.
l■!.->/ Mesiac má viac zo Zeme, pretože je k nej bližšie. Tieto ohnivé telesá a aj ostatné
hviezdy majú zvláštne pramene potravy. Slnko sa živí z veľkého mora, pretože je to fakľa,
opatrená rozumom. Mesiac sa živí z pitných vôd, pretože je pomiešaný so vzduchom a
nachádza sa blízko Zeme, ako hovorí Poseidonios v 6. knihe Výkladu fyziky. Ostatné
nebeské telesá berú potravu zo Zeme. Stoici si myslia, že hviezdy sú guľovitého tvaru a že
Zem je nehybná. Mesiac vraj nemá vlastné svetlo, ale keď svieti, má svetlo zo Slnka.
,4Ŕ/
Zatmenie Slnka nastáva, keď sa Mesiac dostane oproti nemu z našej strany, ako o
tom píše Zenón v spise O vesmíre. Lebo vidieť, ako sa Mesiac pri stretnutiach k nemu
približuje, zakrýva ho a opäť sa od neho vzďaľuje. Najlepšie to možno pozorovať
pomocou lavóra s vodou. Zatmenie Mesiaca nastáva, keď Mesiac vstupuje do tieňa Zeme.
Preto sú zatmenia Mesiaca len
*P°275
 za splnu, hoci každý mesiac prichádza do diametrálneho postavenia so Slnkom; lebo
keďže jeho dráha nie je paralelná s dráhou Slnka, jeho šírka sa mení podľa toho, či sa
nachádza severnejšie, alebo južnejšie. Keď však jeho šírka príde do pravej polohy medzi
okruhom Slnka a okruhom zvieratníka a je v diametrálnom postavení so Slnkom, vtedy
nastáva zatmenie Mesiaca. Jeho šírka je však v pravej polohe zvieratníka, keď je v
postavení Raka, Škorpióna, Barana a Býka, ako hovorí Poseidonios a jeho žiaci.
I47/
Boh je podľa nich bytosť živá, nesmrteľná, dokonalá alebo premýšľajúca,
nepripúšťajúca nijaké zlo a spravujúca svojou prozreteľnosťou svet a všetky veci vo svete.
Nemá však ľudskú podobu. Je tvorcom sveta a akoby otcom všetkých vecí, a to platí o
ňom tak všeobecne, ako aj o každej jeho časti; preniká všetkým a nazýva sa mnohými
menami podľa rozličnej činnosti. Diom ho nazývajú preto, lebo skrze (dia) neho sú všetky
veci; menom Zeus ho volajú preto, lebo je príčinou žitia (aitía tés zóes), alebo preto, že pre-
niká všetkým, čo žije. Aténou ho nazývajú preto, lebo jeho vláda sa rozpína až do éteru;
Hérou ho nazývajú preto, lebo ovláda vzduch (aera); Hefaistom ho nazývajú preto, lebo
ovláda tvorivý oheň; Poseidónom preto, lebo je vládcom nad vodami, a Demetrou pre
jeho moc nad zemou. A podobne mu dali aj ostatné mená podľa niektorej jeho vlastnosti.
148/, 149/ ya substanciu boha pokladá Zenón celý svet a nebo; podobne aj Chrysippos v
1. knihe spisu O bohoch a Poseidonios v 1. knihe spisu O bohoch. Antipatros však píše v 7.
knihe spisu O svete, že jeho podstata je vzdušná. Naproti tomu Boethos v diele O prírode
vyhlasuje za podstatu boha sféru stálic. Výrazom príroda označujú stoici hneď to, čo
udržuje svet pospolu, hneď to, čo spôsobuje, že sa na zemi rodia veci. Príroda je však
sama osebe pohybujúca sa tvorivá sila, ktorá v zhode so semennými princípmi vytvára v
určitom čase a udržuje v sebe všetko, čo z nej pochádza, a ktorá tvorí také veci, ako boli
tie, od ktorých sa oddelila. Usiluje sa o úžitok a rozkoš, ako je zrejmé zo stvorenia
človeka. O tom, že všetko je podrobené osudu (heirruartnéne), píše Chrysippos v spisoch
O osude, Poseidonios v 2. knihe spisu O osude, ďalej Zenón a Boethos v 1. knihe spisu O
osude. Osud je reťaz príčin vecí alebo rozum, ktorým sa riadi svet. Okrem toho tvrdia, že
existuje veštenie vo všetkých svojich formách, ak totiž existuje prozreteľnosť. Vyhlasujú
ho za umenie na základe určitých účinkov, ako hovorí Zenón a Chrysippos v 2. knihe
spisu O veštení a Athenodoros a Poseidonios v 2. knihe Výkladu fyziky a v 5. knihe spisu O
veštení. Panaiti-os ho však pokladá za neopodstatnené.
*&°276 <^r»
150/ Podstatou nazývajú prvú látku všetkých vecí, ako hovorí aj Chrysippos v 1. knihe
Fyziky a aj Zenón. Látkou je im to, z čoho vzniká akákoľvek vec. Nazýva sa dvojako, totiž
substanciou a látkou, či už ide o celok, alebo jednotlivé časti. Ak ide o látku celku,
nemožno ju ani zväčšiť, ani zmenšiť, ak však ide o látku jednotlivých častí, možno ju,
naopak, zväčšovať a zmenšovať. Substancia je podľa nich telesná a konečná, ako hovorí
Antipatros v 2. knihe O substancii a Apollodoros vo svojej Fyzike. Ten istý autor hovorí, že
ju možno meniť. Lebo keby bola nezmeniteľná, nevznikali by z nej veci, ktoré z nej
vznikajú. Na základe toho hovorí tiež, že ju možno donekonečna deliť. (Chrysippos však
vraví, že tu nemožno použiť výraz „donekonečna", keďže vraj to, čo možno deliť, nie je
nekonečné. Samo delenie sa však môže diať bez skončenia.)
Čo sa týka miešania látok, podľa Chrysippovej správy v 3. knihe Fyziky sa to deje
tak, že sa látky navzájom úplne prelínajú, a nie ich obalením alebo zoskupením jedných
vedľa druhých. Lebo keď vylejeme do mora malé množstvo vína, istý čas sa bude
usilovať udržať pospolu, potom sa však v ňom úplne rozpustí.
Stoici vravia, že existujú aj akísi démoni, ktorí majú tie isté pocity ako ľudia, a sú
pozorovateľmi ľudských činov. Veria aj v héroov, t. j. v duše statočných ľudí, ktoré žijú
ďalej po opustení tela.
152/, 153/, 154/ čo sa týfa atmosferických javov, vravia, že zima vzniká, keď sa vzduch
nad zemou ochladí v dôsledku vzdialenia sa Slnka; jar vysvetľujú zmiernením vzduchu v
dôsledku toho, že sa Slnko k nám priblíži; leto vysvetľujú zohriatím vzduchu nad zemou
v dôsledku toho, že sa Slnko priblíži k Veľkému vozu; a jeseň je vtedy, keď sa Slnko od
nás opäť vzďaľuje. Vetry sú podľa nich prúdy vzduchu, ktoré majú len rozličné mená
(podľa miest, z ktorých prúdia). Príčinou ich vzniku je Slnko, ktoré vyparuje oblaky.
Dúhu vysvetľujú odrazom slnečných lúčov od vlhkých oblakov, alebo, ako hovorí
Poseidonios v Meteorológii, je to obraz úseku Slnka alebo Mesiaca na vodnatom oblaku,
ktorý je na pohľad dutý a súvislý, obraz ukazujúci sa ako v zrkadle, ktoré má okrúhly
povrch. Kométy, ďalej vlasa-tice a meteory sú vraj ohne, ktoré sa vytvorili z hustého
vzduchu, zaneseného do miest éteru. Žiara je zapálenie ohnivej masy, pohybujúcej sa vo
vzduchu veľkou rýchlosťou a podnecujúcej predstavu dlhej čiary. Dážď je premena
oblaka na vodu, keď vlhkosť, ktorá sa zdvihla zo zeme alebo z mora, pre slnečnú páľavu
sa len čiastočne vyparila. Ak takáto vlhkosť zamrzne, nazýva sa inovaťou. Ľadovec je
zamrznutý oblak rozdrvený vet-
*^»277°^»
 rom. Sneh je vlhkosť, ktorá padá zo zamrznutého oblaku, ako hovorí Poseidonios v 8.
knihe Výkladu fyziky. Blýskanie je zapálenie oblakov, ktoré pôsobením vetra do seba
narážajú alebo sa lámu, ako hovorí Zenón v spise O vesmíre. Hrmenie je praskot, ktorý
vzniká pri náraze oblakov alebo pri ich zlomení. O hrome sa hovorí, keď sa oblaky zapália
a oheň s prudkou silou padá na zem, a vzniká, keď pôsobením vetra oblaky na seba
narážajú alebo sa lámu. Druhí však vravia, že je to zhluk ohnivého vzduchu, ktorý prud -
ko padá nadol. Tajfún je veľké a prudké hromobitie, hnané veľmi silným vetrom, alebo je
to prúd vetra a dymu, vznikajúci pri roztrhnutí oblakov. Cyklón je oblak, uvedený do
kruhového pohybu ohňom a vetrom. Zemetrasenie nastáva, keď vietor vnikne do dutín
zeme alebo keď sa stlačí vzduch vo vnútri zeme, ako hovorí Poseidonios v 8. knihe. Je viac
druhov zemetrasení, ako vlastné zemetrasenie, prepadnutie zeme, šikmé presunutie zeme
a vertikálne presunutie zeme.
155/, 156/ Usporiadanie sveta je podľa nich takéto: Uprostred sa nachádza zem, ktorá je
stredom sústavy; za ňou je voda, majúca guľovitý tvar a pritom spoločný stred so zemou,
takže zem je vo vode. Za vodou nasleduje sférická vrstva vzduchu. Na nebi je päť kruhov;
z nich prvý, arktický kruh, je vždy viditeľný; druhý je letný tropický kruh, tretí je kruh
rovnodennosti, štvrtý je zimný tropický kruh a piaty, antarktický, je neviditeľný.
Nazývajú sa paralelnými kruhmi, pretože sa neskláňajú jeden k druhému, ale opisujú
dráhy okolo toho istého stredu. Zvieratník leží šikmo, takže pretína paralelné kruhy. Na
zemi je päť pásiem: prvé, ležiace na severe, pod arktickým kruhom, je neobývané pre
zimu; druhé je mierne; tretie je neobývané pre horúčavy a nazýva sa horúcim pásmom;
štvrté je mierne z protiľahlej strany; piate je južné, neobývané pre zimu.
157/ pocjľa učenia stoikov je príroda umelecky pôsobiaci oheň, ktorý sa plánovito
venuje tvoreniu. Je to akýsi ohnivý a umelecký dych. Duša je schopná zmyslového
vnímania. Pokladajú ju za životný dych, ktorý nám je vrodený. Preto je jednak telesná,
jednak trvá nejaký čas po smrti; je však zničiteľná, kým duša vesmíru je nezničiteľná a
duše v živočíchoch sú jej časťami. Zenón z Kitia, Antipatros v spisoch O duši a
Poseidonios vravia, že duša je teplý dych, ktorému vďačíme za to, že dýchame a
pohybujeme sa. Kleanthes tvrdí, že všetky duše zotrvávajú až do svetového požiaru,
naproti tomu Chrysippos vraví, že to platí len pre duše mudrcov.
Stoici vravia, že je osem častí duše, a to päť zmyslov, schopnosť plodiť, schopnosť
hovoriť a schopnosť myslieť. Vidíme, keď svetlo nachodiace sa
*&*278 <*2
medzi zrakom a objektom sa ťahá v podobe kužeľa, ako hovorí Chrysippos v 2. knihe
svojej Fyziky i Apollodoros. Vrchol tohto vzdušného kužeľa sa nachádza bezprostredne v
zraku, kým jeho základňa sa dotýka videného predmetu, takže videný predmet sa nám
podáva pomocou napätého vzduchu akoby pomocou nejakej palice.
158/ Počujeme, keď vzduch medzi hovoriacim a počúvajúcim sa uvedie do
kruhovitého pohybu a potom tvorí vlny a vpadá do uší, takisto ako keď sa rozvíri do
kruhovitých vln voda v nádrži, keď do nej vhodíme kameň. Spánok nastáva, keď sa
uvoľní vnímateľná sila vo vedúcej časti duše. Za príčiny vášní uvádzajú zmeny, ktoré
nastávajú okolo dychu.
159
/ Spermou nazývajú to, čo je schopné plodiť také veci, ako je tá, z ktorej sama bola
odlúčená. Spermy ktoré človek vydáva zo seba spolu s tekutými časťami, zlučujú sa s
časťami duše v tom pomere, že miešanie je v určitom vzťahu k vlastnostiam predkov.
Chrysippos hovorí v 2. knihe svojej Fyziky, že toto semeno je, čo sa týka substancie,
dychom, ako je vraj zrejmé z toho, že semená, ktoré sú príliš staré, po vhodení do zeme
nepučia, pretože ich sila z nich zrejme vyprchala. Sfairos a jeho žiaci vravia, že táto
sperma sa vylučuje zo všetkých častí tela, lebo vraj dáva vznik všetkým častiam tela. Čo
sa týka semena ženy, tvrdia o ňom, že je neplodné; je totiž slabé, nepatrné a vodnaté, ako
hovorí Sfairos. Vedúcu úlohu má hlavná časť duše, v ktorej vznikajú predstavy a pudy a v
ktorej má pôvod aj rozum; jej sídlo je v srdci.
16
°/ Toto je ich učenie o fyzike v tom rozsahu, ktorý sa nám zdal byť dostatočný so
zreteľom na rovnomernosť celého spisu. Uvediem však aj názory, ktorými sa niektorí
stoici líšili od ostatných.
2. ARISTÓN (asi r. 320 - 250)
Aristón Plešivý z ostrova Chios, nazývaný Sirénou, vyhlásil, že cieľom človeka je život,
ktorého základom je dokonalá indiferentnosť k veciam, čo ležia uprostred medzi cnosťou
a neresťou, pričom pri nijakej z nich neslobodno pripustiť výnimku, ale treba sa správať
rovnako pri všetkých. Mudrc je totiž podobný dobrému hercovi, ktorý, či už hrá úlohu
Thersita, alebo Agamemnóna, každú z nich zahrá, ako sa patrí. Zavrhoval fyziku a logiku,
vraviac, že prvá je nad naše sily a druhá sa nás netýka a že sa nás týka len etika.
161/ Vravel, že dialektické učenie sa podobá pavučinám, ktoré sa síce /.dajú čímsi
umeleckým, sú však neužitočné. Nepripúšťal ani mnohé cnosti ako Zenón, ani jednu,
nazývanú mnohými menami, ako megarikovia, ale
*&° 279*2
bral cnosť v zhode s kategóriou vzťahu podľa určitej kvality. Touto svojou filozofiou a Prečo len ako starec, k tomu plešivý, dal si si lebku
vyučovaním v gymnáziu Kynosarges si získal taký vplyv, že ho pokladali za zakladateľa Slnku zvariť, Aristón? Nuž hľadal si viac tepla, než
sekty. Miltiades a Difillos boli nazývaní aristonik-mi. Mal neobyčajnú schopnosť sa patrilo, a nechtiac našiel si tak chladné podsvetie.
presviedčať a vedel sa prispôsobiť ľudu. Preto Timón o ňom hovorí: Bol aj iný Aristón, peripatetik pôvodom z Iulidy; ďalej istý hudobník z Atén; štvrtý,
Ktosi, čo hlási sa ku sekte chytrého Aristóna. tragický básnik; piaty, pôvodom z Hál, autor rozpravy o rétorike; šiesty peripatetický
162/
Keď Zenóna postihla dlhá choroba, odišiel k Polemónovi a podľa Diokla z filozof z Alexandrie.
Magnézie zmenil svoje názory. Najväčší význam kládol na stoicke učenie, že mudrc má
odmietať akúkoľvek domnienku. Proti tomu sa však staval Persaios a poslal k nemu 3. HERILLOS (mužný vek okolo r. 260)
dvoch bratov, dvojčatá; jedného, aby si u Aristóna uložil istú sumu, druhého, aby ju vzal 165/ Herillos z Kartága vyhlásil za cieľ vedenie, t. j. taký život, v ktorom by bolo
spiatky. A tak mu dokázal, že nevie, čo má robiť. Žil v nepriateľstve s Arkesilaom; keď vedenie našou normou pri všetkých činoch. Vedenie pokladal za stav mysle, keď je tá pri
jedného dňa uvidel ohromného bujaka s obojím pohlavím, povedal: „Beda mi, Arkesilaos prijímaní predstáv úplne v zhode s rozumom. Inokedy však vravel, že nie je nijaký pevný
má teraz rukolapný dôkaz proti jasnosti poznania." cieľ a že sa cieľ mení podľa okolností a vecí takisto, ako keď z toho istého mramoru
163//
Istému akademikovi, ktorý mu vravel, že nič nechápe, povedal: „Nevidíš tohto možno urobiť sochu Alexandrovu alebo Sokratovu. Podľa neho je rozdiel medzi cieľom
človeka, ktorý sedí vedľa teba?" A keď ten povedal, že nevidí, riekol mu: hlavným a vedľajším. O tento sa totiž usilujú aj nemudrci, o tamten len mudrci. Veci,
Kto (a to oslepil, povedz, kto zbavil ťa svetelných lúčov? ktoré sú uprostred medzi cnosťou a neresťou, sú podľa neho indiferentné. Jeho knihy sú
Pripisujú sa mu tieto spisy: síce neveľké rozsahom, ale plné sily a obsahujú polemiky proti Zenónovi.
Povzbudenia k filozofii, dve knihy, 166/ Vraví sa, že keď bol ešte chlapec, mnohí sa do neho zamilovali; Zenón, ktorý ich
O Zenónovoni učení, chcel od neho odvrátiť, prinútil vraj Herilla, aby sa dal ostrihať, a po tomto čine ho vraj
Dialógy, jeho milenci opustili.
školské prednášky, šesť kníh, Rozpravy o Napísal tieto spisy:
múdrosti, sedem kníh, Rozpravy o láske, O cvičení,
Poznámky o prázdnej sláve, Poznámky, 25 O vášňach,
kníh, Spomienky, tri knihy, Chrie, jedenásť O mienení,
kníh, Proti rečníkom, Zákonodarca,
Proti obžalobným spisom Alexinovým, Proti Pôrodník,
dialektikom, tri knihy, Kleanthovi, štyri knihy Vyvracateľ,
listov. Učiteľ,
Panaitios a Sosikrates však vravia, že len listy pochádzajú od neho, kým ostatné spisy Prepracovateľ,
sú vraj od Aristóna peripatetika. Kontrolór,
164/
Hovorí sa o ňom, že bol plešivý, a preto dostal úpal, následkom kto rého zomrel. Hermes,
My sme na neho zložili žartovnú básničku v choliamboch: Medea,
Dialógy,
Etické tézy.

280*2 *&°281 *2
 4. DIONYSIOS (okolo r. 330 - 250)
Dionysios, zvaný Renegát, vyhlásil za cieľ rozkoš, a to pre svoju očnú chorobu; musel
totiž znášať prudké bolesti a neodvážil sa preto povedať, že bolesť je indiferentná.
Bol synom Theofantovým a pochádzal z obce Herakleje. Podľa Diokla bol najprv
žiakom spoluobčana Herakleida, potom Alexina a Menedema a nakoniec Zenóna.
1677
Spočiatku prejavoval veľký záujem o literatúru a pokúšal sa o básne rozličného
druhu, potom sa prikláňal k Aratovi a horlivo ho napodobňoval. Keď odišiel od Zenóna,
priklonil sa ku kyrenejcom, navštevoval bordely a celkom bez zakrývania holdoval aj
ostatným svojim vášňam. Vo veku osemdesiat rokov spáchal samovraždu tým, že sa
zdržal potravy.
Pripisujú sa mu tieto knihy:
O neciteľnosti, dve knihy,
O cvičení, dve knihy,
O rozkoši, štyri knihy,
O bohatstve, vďake a treste,
O zachádzaní s ľuďmi,
O šťastí,
O starodávnych kráľoch,
O veciach, ktoré sú schválené,
O zvykoch barbarov.
Títo sa odklonili od stoickej náuky. Zenónovým nástupcom bol Kleanthes, o ktorom
teraz treba hovoriť.
5. KLEANTHES (r. 331 - 232)
168/, 169/, 170/ Kleanthes, syn Faniov, pochádzal z Assu. Pôvodne bol pästiarom, ako
hovorí Antisthenes v Nástupníctvach. Keď prišiel do Atén, mal podľa niektorých len štyri
drachmy. Pridajúc sa k Zenónovi oddal sa s veľkou horlivosťou štúdiu filozofie a vytrval
pri tých istých názoroch. Preslávil sa svojou pracovitosťou. Pretože ho totiž veľmi tlačila
chudoba, dal sa prenajímať na prácu; v noci čerpal vodu v záhradách a cez deň zase
viedol vedecké cvičenia. Preto ho nazývali nie Kleanthom, ale Freanthom, čiže čer-
pateľom studní. Vraví sa, že ho pohnali pred súd, aby vysvetlil, čím sa živí, keďže má
také zdravé a silné telo; keď však priviedol za svedka záhradníka, u ktorého čerpal vodu,
a obchodníčku s múkou, u ktorej miesil cesto, bol oslobodený. Areopagiti sa dokonca z
veľkého obdivu rozhodli obdarovat
*&»282 *2
ho desiatimi mínami, no Zenón mu ich zakázal prijať. Vraví sa, že aj Antigonos mu
daroval tritisíc drachiem. Jedného dňa viedol istých mladíkov na akési predstavenie, keď
vtom mu vietor nadvihol plášť a bolo vidieť, že nemá košeľu. Aténčania to prijali s
veľkým potleskom, ako hovorí Demetrios z Magnézie v diele Homonyma. Aj táto príhoda
mu priniesla obdiv. Vraví sa tiež, že keď sa ho Antigonos, ktorý bol jeho poslucháčom,
opýtal, prečo čerpá vodu, vraj povedal: „A či len čerpám vodu? Či nekopem aj zem? Či
nezavlažujem záhradu a nerobím to všetko preto, aby som mohol filozofovať?" Zenón sa
usiloval, aby sa v tom ďalej cvičil, a kázal mu, aby mu prinášal jeden obolos ako mzdu.
Jedného dňa potom priniesol pred zhromaždených žiakov všetky nahromadené peniaze a
povedal: „Keby Kleanthes chcel, mohol by uživiť aj iného Kleantha, kým tí, ktorí sa majú z
čoho uživiť, chodia si pýtať potrebné veci od druhých a pritom sa venujú filozofii s
menšou horlivosťou." Aj preto nazýval Kleantha druhým Herak-lom. Bol to človek
pracovitý, nebol však obdarený prírodou, keďže bol neobyčajne pomalý Preto sa o ňom
Timón vyjadruje takto:
Kto je ten krotký baran, čo chodí pomedzi mužov,
hlupák, však milovník veršov a assijský nesmelý mažiar.
1717
Keď si spolužiaci robili z neho posmech, nič si z toho nerobil a dovolil im, aby ho
nazývali somárom, vraviac, že on jediný je schopný nosiť Zenónovo bremeno. Keď ho
jedného dňa tupili, že je zbabelý, povedal: „Práve preto sa dopúšťam len ojedinelých
chýb." Dávajúc prednosť svojmu životu pred životom boháčov, vravel, že kým sa tamtí
hrajú s loptou, on pracuje, kopúc tvrdú a neúrodnú zem. Často si sám robil výčitky. Keď
ho raz Aristón pri tom pristihol, povedal mu: „A komu to robíš výčitky?" Tu sa Kleanthes
zasmial a povedal: „Starcovi, ktorý má síce šediny, nemá však rozum." Keď ktosi povedal,
že Arkesilaos si nevšíma povinnosti života, povedal: „Nechaj to a netup ho; lebo ak aj
teoreticky zavrhuje slovo povinnosť, svojimi činmi ju odporúča." A keď Arkesilaos na to
povedal: „Nepripúšťam lichotenie," Kleanthes mu odpovedal: „Áno, lenže moje lichotenie
spočíva v tvrdení, že ináč hovoríš a ináč konáš."
1727
Keď sa ho ktosi opýtal, čo treba naučiť syna, zarecitoval Elektrine slová:
Ticho, ticho, len pomaly.
Keď istý Lakónčan povedal, že práca je dobrom, Kleanthes od radosti zvolal:
Milý môj synu, si z výbornej krvi.
*&°283 <*&
 Hekatón v Chriách rozpráva o ňom takúto anekdotu: Jedného dňa mu istý krásny Proti Herillovi,
mladík povedal: „Ak sa hovorí o tom, kto udiera do bubna, že bubnuje, tak aj ten, kto O pude, dve knihy,
udiera do stehna, stehnuje." Kleanthes mu na to povedal: „Nechaj si, chlapče, pre seba Starožitnosti,
svoje umenie so stehnami, lebo analogické slová neoznačujú vždy celkom analogické O bohoch,
veci." Raz pri rozhovore s istým mladíkom sa ho opýtal, či vníma, a keď ten prikývol, O gigantoch,
povedal mu: „A prečo teda ja nevnímam, že ty vnímaš?" O svadbe,
173/, 174/ j^ecf básnik Sositheos spomenul v divadle za jeho prítomnosti O básnikovi,
... z tých, čo sa pasú na hlúposti Kleantha, O povinnosti, tri knihy,
nezmenil vôbec výraz tváre na veľký údiv divákov, ktorí ho odmenili veľkým O schopnosti vedieť si poradiť,
potleskom, a Sosithea vypískali z divadla. Ten ľutoval svoje ohováranie a Kleanthovi sa O vd'ake,
ospravedlňoval. Kleanthes mu odpustil, povediac, že by bolo nemiestne, aby sa on Povzbudenie k filozofii,
pohoršoval nad takým nepatrným ohováraním, keď sa Dionýz a Herakles nehnevajú, keď O cnostiach,
si z nich básnici robia žarty. O peripatetikoch vravieval, že sa im stáva niečo podobné ako O nadaní,
lýram, ktoré nepočujú svoje krásne zvuky. Vraví sa o ňom aj toto: Keď vravel súhlasne s O Gorgippovi,
učením Zenónovým, že charakter človeka možno poznať z jeho výzoru, ktorísi vtipní O závisti,
mladíci priviedli k nemu istého nehanebníka, ktorý však tvrdo pracoval na poli, a žiadali O láske,
Kleantha, aby sa vyjadril o jeho charaktere. Kleanthes bol vraj chvíľu v rozpakoch, potom O slobode,
však tomu človeku prikázal, aby odišiel. Keď už odchádzal, kýchol, a tu Kleanthes Umenie milovať,
povedal: „Už ho mám, je to zmäkčilec." Istému samotárovi, ktorý mal vo zvyku rozprávať O cti,
sám so sebou prázdne reči, povedal: „Nehovoríš so zlým človekom." Keď mu ktosi O povesti,
vyhadzoval na oči starobu, povedal: „Aj ja sám chcem odísť; keď však vidím, že som Politik,
celkom zdravý a môžem písať a čítať, opäť ostávam." Hovorí sa o ňom, že poznámky, O rade,
ktoré počul od Zenóna, písal na črepiny a na volské lopatky, pretože nemal peniaze na O zákonoch,
kúpu papiera. Pre tieto svoje vlastnosti si získal takú veľkú povesť, že hoci mal Zenón O logike, tri knihy,
mnoho vynikajúcich žiakov, on prevzal po ňom vedenie školy. O cieli,
1757
Zanechal veľmi pekné knihy. Sú to: O krásnych veciach, O
O čase, činoch, O vedení, O
O Zenónovom učení o prírode, dve knihy, kráľovstve, O priateľstve,
Výklady Herakleitovho učenia, štyri knihy, O hostine,
O vnímaní, O tom, že niet rozdielu medzi cnosťou muža a ženy, O tom, či
O umení,
mudrc používa sofizmy, O potrebnostiach, Diatriby, dve
Proti Demokritovi,
knihy, O rozkoši,
Proti Aristarchovi,
O pozoruhodných veciach,

*&°284 *2 *&°285 <*&

 O neriešiteľných problémoch, O O systéme etiky, O
dialektike, O trópoch, O predikátoch. povinnosti, O pude,
Toto sú jeho knihy. O vášňach, dve knihy,
1767
Zomrel takto: Vyhodil sa mu vred na ďasne a na rozkaz lekárov sa dva dni zdržal O kráľovstve,
pokrmu. Jeho stav sa natoľko zlepšil, že mu lekári povolili žiť podľa starého spôsobu; on O spartskej ústave,
sa však s tým neuspokojil, ale vyhlásil, že už má za sebou dlhú cestu a zdržal sa pokrmu O Lykurgovi a Sokratovi, tri knihy,
až do smrti. Dožil sa podľa niektorých osemdesiat rokov a Zenónovým žiakom bol O zákone,
devätnásť rokov. O veštení,
My sme na neho zložili tieto žartovné verše: Erotické dialógy,
]a chválim Kleantha, no viacej Platóna; O eretrijských filozofoch,
bo vidiac, že je taký starý, nezniesol, O podobných veciach,
by nemal aspoň teraz v smrti pokoja O definíciách,
ten, ktorý toľko čerpal vodu v živote. O schopnosti,
O kontradikciách, tri knihy,
6. SFAIROS (mužný vek okolo r. 220) O rozume,
177/ p0 Zenónovej smrti bol Kleanthovým žiakom, ako sme spomenuli už prv, aj O reči,
Sfairos z Bosporu. Keď už urobil dostatočné pokroky v štúdiách, odišiel do Alexandrie k O bohatstve,
Ptolemaiovi Filopatorovi. Jedného dňa bola reč o tom, či mudrc môže mať o niečom O povesti,
nerozhodný názor, a Sfairos to popieral; tu kráľ, ktorý ho chcel usvedčiť, že sa mýli, O smrti,
nariadil predložiť na stôl granátové jabĺčka z vosku. Keď sa Sfairos nimi dal oklamať, Umenie dialektické, dve knihy,
zvolal kráľ víťazoslávne, že dal súhlas k nepravej predstave. Sfairos mu však na to dal O predikátoch,
vtipnú odpoveď, že schválil nie to, že sú to granátové jabĺčka, ale že je pravdepodobné, že O dvojzmyselných výrazoch,
sú to granátové jabĺčka. Lebo vraj istá predstava a pravdepodobnosť sú dve rozdielne Listy.
veci. Keď ho Mnesistratos obvinil, že popiera, že Pto-lemaios je kráľom, povedal: „Keď je
taký, aký je, Ptolemaios je kráľom." 7. CHRYSIPPOS (asi r. 282 - 206)
1797
178/ Napísal tieto knihy: Chrysippos, syn Apolloniov, pochádzal zo Solov alebo z Tarzu, ako uvádza
O svete, dve knihy, Alexandros v Nástupníctvach. Bol Kleanthovým žiakom. Spočiatku sa cvičil v behu na dlhé
O elementoch, trate, potom sa však stal žiakom Zenónovým alebo Kleanthovým, ako uvádza Diokles a
O sperme, väčšina autorov; odišiel však od neho ešte za jeho života a stal sa vynikajúcim filozofom.
O štástí, Bol to muž nadaný, ktorý prejavoval neobyčajnú bystrosť v každej oblasti, takže vo
O najmenších častiach, Proti atómom a väčšine bodov sa odklonil nielen od Zenóna, ale aj od Kleantha, ktorému často vravel, že
obrázkom, O zmyslových orgánoch, Rozprava o sa potrebuje len oboznámiť s jeho učením, že dôkazy si nájde sám. Predsa však,
Herakleitovi, päť kníh, kedykoľvek ho v diskusii napadol, zakaždým to ľutoval, vraviac často:
Vo všetkom inom som už celkom blažený,
krem vzťahu ku Kleanthovi; v tom som nešťastný.

*&°286 *2 287*2
 180/ y dialektike sa tak preslávil, že mnohí ľudia sa vyjadrovali, že keby sa bohovia
zaoberali dialektikou, bola by to dialektika chrysippovská. No hoci bol neobyčajne
plodný mysliteľ, nemal šťastie v štýle. Pracovitosťou vynikal nad všetkými, ako je zrejmé
aj z jeho spisov, ktorých počet prevyšuje číslo 705. Dosiahol ho tým, že často písal o tej
istej látke a písomne zaznamenával všetko, čo mu prišlo na um, že často vydával
prepracované diela a používal veľmi mnoho citátov. Keď raz v ktoromsi diele citoval tak-
mer celú Euripidovu Medeu, istý muž, ktorý mal v ruke jeho knihu, na otázku, čo má v
ruke, povedal: „Chrysippovu Medeu."
1817
Apollodoros z Atén, chcejúc ukázať, že toho, čo napísal Epikuros bez citácií,
spoliehajúc sa len na vlastnú schopnosť, je tisíckrát viac ako toho, čo napísal Chrysippos,
píše v Zbierke učenia doslovne toto: „Ak by niekto odstránil z Chrysippových kníh všetko,
čo citoval z iných autorov, ostal by mu iba prázdny papier." Toto hovorí Apollodoros. No
istá stará žena, ktorá u neho bývala, vravela, že každý deň napísal asi 500 riadkov.
Hekatón uvádza, že sa dostal k filozofii až potom, keď jeho otcovský majetok bol
skonfiškovaný v prospech kráľovskej pokladnice.
182/
Bol nepatrnej postavy, ako je zrejmé z jeho sochy v Kerameiku, ktorá je takmer
zakrytá sochou jazdca, stojacou blízko neho. Preto ho Karneades nazýval nie
Chrysippom, ale Krypsippom. Keď mu jedného dňa ktosi robil výčitky, že nechodí
počúvať Aristóna ako mnohí iní, povedal: „Keby som nasledoval príklad mnohých iných
a držal sa ich mienky, nebol by som sa stal filozofom." Istému dialektikovi, ktorý napádal
Kleantha a predkladal mu sofizmy, povedal: „Prestaň a neodvádzaj starého človeka od
dôležitejšej látky a tieto veci predlož nám mladým." Inokedy zase, keď sa ho ktosi na
niečo pýtal a spočiatku sa s ním zhováral skromne, no potom, keď videl, že sa približujú
ľudia, začal hovoriť podráždeným tónom, Chrysippos mu povedal:
O, beda, brat môj, oko tvoje kalí sa;
ty, ktorý mal si rozum, v hnev si upadol.
183/ prj pijatikách sa správal pokojne, iba pohyboval nohami, preto sa jeho služobná
vyjadrila, že Chrysippos má opité len nohy. Bol taký sebavedomý, že keď sa ho ktosi
opýtal: „Komu mám zveriť svojho syna?" povedal: „Mne, lebo keby som predpokladal, že
je niekto lepší ako ja, sám by som sa učil u neho filozofiu." Preto o ňom ktosi povedal:
jediný múdry je; ostatní sú iba kmitavé tiene...
Alebo:
Bez Clmjsippa by ani stopa nebola.
*P°288 *2
184/ Nakoniec sa spojil s Arkesilaom a Lakydom, ako rozpráva Sotión v 8. knihe, a
filozofoval spolu s nimi v Akadémii. Preto proti svojmu zvyku hovoril v prospech
Akadémie a pri rokovaní o veľkosti a číslach použil argumenty akademikov.
Hermippos rozpráva, že keď jedného dňa prednášal v odeiu, jeho žiaci ho zavolali k
nejakej obete. Tu po vypití sladkého vína dostal závrat a o päť dní zomrel, dožijúc sa 73
rokov. Stalo sa to za 143. olympiády, ako uvádza Apollodoros v Kronike. My sme na neho
zložili tento epigram:
Po príliš veľkom množstve vína Chrysippa
sa zmocnil závrat. Nešetril
v tej chvíli stou, vlasť a seba samého,
lež odobral sa do hádu.
185/ Niektorí však hovoria, že zomrel v návale smiechu. Lebo keď mu somár zožral
figy, povedal vraj svojej starej služobnej, aby sa mu dala nastrebať čistého vína, a od
veľkého smiechu nad tým zomrel.
Zdá sa, že bol nadmieru hrdý. Lebo hoci napísal toľko kníh, nevenoval ich ani
jednému z kráľov. Uspokojil sa s jedinou starou služobnou, ako hovorí aj Demetrios v
Homonymách. Keď Ptolemaios odkázal Kleanthovi, aby k nemu prišiel buď sám, alebo aby
mu niekoho poslal, Sfairos k nemu odišiel, Chrysippos však odmietol odísť. Pozval však k
sebe synov svojej sestry, Aristo-kreónta a Filokrata a vyučil ich u seba. On prvý sa odvážil
vyučovať pod holým nebom v Lykeiu, ako zaznamenáva aj už spomínaný Demetrios.
186/ g0] aj iný Chrysippos, lekár z ostrova Knidos, o ktorom píše Erasis-tratos, že sa u
neho mnoho naučil. Iný Chrysippos bol synom predošlého, Ptolemaiov lekár, ktorý bol na
základe falošného obvinenia vláčený z miesta na miesto a potrestaný bičovaním; štvrtým
Chrysippom bol žiak Erasis-tratov a piatym istý autor spisu O roľníctve.
187/ Náš filozof mal vo zvyku podávať takéto úsudky: „Ten, kto hovorí o mystériách
pred nezasvätenými, hreší; hierofantes hovorí o mystériách pred nezasvätenými; hreší
teda hierofantes." Iný: „Čo nie je v meste, to nie je ani v dome; v meste však nie je studňa;
a teda nie je ani v dome." Iný: „Existuje istá hlava, ty ju však nemáš; existuje teda nejaká
hlava (ktorú ty nemáš); nemáš teda hlavu." Iný: „Ak je niekto v Megare, nie je v Aténach;
človek je Megare; nie je teda človek v Aténach." A opäť: „Ak hovoríš niečo, prechádza ti to
cez ústa; hovoríš však o voze; prechádza ti teda cez ústa voz." A ešte: „,Ak si niečo
nestratil, máš to; rohy si nestratil, máš teda rohy." Iní však pripisujú tento úsudok
Eubulidovi.
289*2
 188/, 189/ Niektorí autori útočia proti Chrysippovi, pretože vraj vo svojich knihách O afirmatívnych súdoch, venované Athenodorovi, jedna kniha, O privatívnych
písal o mnohých ohavných a nehanebných veciach. V knihe O starých prírodných filozofoch súdoch, venované Thearovi, jedna kniha, O neurčitých súdoch, venované
totiž rozpráva ohavné veci o Hére a Diovi, píšuc v rozsahu 600 riadkov také veci, ktoré by Diónovi, tri knihy, O rozdieloch medzi neurčitými súdmi, štyri knihy, O súdoch,
nikto nepovedal, ak by si nechcel pošpiniť ústa. Niet totiž podľa nich nič nehanebnejšie ktoré naznačujú čas, dve knihy, O súdoch v minulom čase, dve knihy.
nad túto jeho vymyslenú rozprávku, a hoci ju chváli ako prirodzenú, skôr by sa hodila
pre bor-dely ako pre bohov a okrem toho niet o nej ani zmienky u bibliografov, ktorí 191/ Druhá séria
písali o názvoch kníh; lebo nie je uvedená ani u Polemóna, ani u Hypsikra-ta, ba ani u O pravdivom disjunktívnom súde, venované Gorgippidovi, jedna kniha O pravdivom
Antigóna, a je teda jeho výtvorom. A v spise O štáte odporúča pohlavné obcovanie s hypotetickom súde, venované Gorgippidovi, štyri knihy, Voľba medzi alternatívami,
matkou, dcérami a synmi. To isté hovorí aj v spise O veciach, ktoré nie sú sami/ osebe venované Gorgippidovi, jedna kniha, K učeniu o sledoch, jedna kniha,
želateľné, a to hneď na začiatku. V 3. knihe spisu O spravodlivosti až na 1000 riadkoch dáva O trojčlennej výpovedi, opäť Gorgippidovi, jedna kniha, O možných
poučenie, že treba jesť mäso mŕtvych. V 2. knihe spisu O živote a živobytí vraví, ako si má súdoch, venované Kleitovi, štyri knihy, K Filónovej knihe O
mudrc zaopat-rovať živobytie: „Kvôli čomu si ho má zaopatrovať? Kvôli tomu, aby žil; významoch, jedna kniha, O otázke, ktoré sú nepravdivé súdy, jedna
ale veď predsa život je vecou indiferentnou. Kvôli rozkoši? Aj tá je predsa vecou kniha.
indiferentnou. Kvôli cnosti? Tá predsa sama osebe stačí k blaženosti. Smiešne sú teda aj
spôsoby zaopatrovania prostriedkov, napríklad ich prijatie od kráľa; lebo potom mu bude Tretia séria
treba robiť po vôli. Platí to aj vtedy, ak sa získajú prostredníctvom priateľstva; lebo potom O rozkazoch, dve knihy,
bude čímsi zárobkovým." Toto sú vraj veci, ktoré sa mu vyčítajú. O otázke, dve knihy,
190/ Pretože však jeho knihy sú veľmi slávne, uznal som za vhodné podať tu ich O vypytovaní sa, štyri knihy,
zoznam, usporiadaný podľa jednotlivých druhov. Sú to tieto: Prehľad o otázke a vypytovaní sa, jedna kniha,
Prehľad o odpovedi, jedna kniha,
I. L o g i c k é s p i s y O skúmaní, dve knihy,
Logické tézy, O odpovedaní, štyri knihy.
Úvahy filozofa,
192/
Dialektické definície, venované Metrodorovi, šesť kníh, O termínoch v dialektike, Štvrtá séria

venované Zenónovi, jedna kniha, Dialektické umenie, venované Aristagorovi, O predikátoch, venované Metrodorovi, desať kníh, O aktívnych a pasívnych slovesách,

jedna kniha, Pravdepodobné hypotetické súdy, venované Dioskuridovi, štyri knihy. venované Fylarchovi, jedna kniha, O hypotetických sylogizmoch, venované
Apollonidovi, jedna kniha, Pasylovi o predikátoch, štyri knihy.
II. L o g i c k é s p i s y so zreteľom na veci
Prvá séria Piata séria

O súdoch, jedna kniha, O piatich pádoch, jedna kniha,

O zložených súdocli, jedna kniha, O výpovediach, určovaných podľa subjektu, jedna kniha, O vedľajšom
O zloženom súde, venované Athenadovi, dve knihy, význame, venované Stesagorovi, jedna kniha, O vlastných menách, dve
O negatívnych súdoch, venované Aristagorovi, tri knihy, knihy.

^291 *2
 III. L o g i c k é s p i s y so zreteľom na slová a z nich utvorené vety
Prvá séria
O vyjadreniach v singulári a pluráli, šesť kníh,
O výrazoch, venované Sosigenovi a Alexandrovi, päť kníh,
O anomálii pri výrazoch, venované Diónovi, štyri knihy,
O soritoch, so zreteľom na zvuk, tri knihy,
O solojkizmoch,
O solojkizujúcich obratoch rečí, venované Dionysiovi, jedna kniha,
Nezvyčajné rečové obraty, jedna kniha,
O slovnom výraze, venované Dionysiovi, jedna kniha.
193/ [3ruhá séria
O elementoch slova a vety, päť kníh, O syntaxe
vety, štyri knihy,
O syntaxe a elementoch vety, venované Filippovi, tri knihy, O elementoch
reči, venované Nikiovi, jedna kniha, O relatívnych výrazoch, jedna kniha.
Tretia séria
Proti tým, ktorí zavrhujú delenie, dve knihy,
O dvojzmyselných výrazoch, venované Apollaovi, štyri knihy,
O tropických dvojzmyselnostiach, jedna kniha,
O tropickej dvojzmyselnosti v hypotetických sylogizmoch, dve knihy,
Proti Panthoidovej knihe o dvojzmyselnostiach, dve knihy,
Uvod do štúdia o dvojzmyselnostiach, päť kníh,
Prehľad o dvojzmyselnostiach, venované Epikratovi, jedna kniha,
Materiál k úvodu do dvojzmyselnosti, dve knihy.
IV. L o g i c k é s p i s y so zreteľom na úsudky a trópy
194/ prvá séria
Umenie úsudkov a trópov, venované Dioskuridovi, päť kníh, O úsudkoch,
tri knihy,
O skladaní trópov, venované Stesagorovi, dve knihy, Porovnanie súdov vyjadrených
pomocou trópov, jedna kniha, O recipročných a hypotetických sylogizmoch, jedna kniha,
Agathánovi, čiže o nasledujúcich problémoch, jedna kniha, O otázke, ktoré premisy sú
schopné záveru skrze jednu alebo viac pomocn vmís, jedna kniha,
O záveroch, venované Aristagorovi, jedna kniha,
O tom, že ten istý sylogizmus možno usporiadať vo viacerí/ch modoch, jedna kniha, Proti
námietkam, že ten istý sylogizmus možno zostrojiť v sylogistickom i nesy-togistickom mode, dve
knihy,
Proti Filónovmu spisu O trópoch, venované Filomathovi, kritika diel o sylogizmoch a
trópoch, jedna kniha.
195/
Druhá séria
O konkluzívnych úsudkoch, venované Zenónovi, jedna kniha, O primárnych a
anapodeiktických sylogizmoch, venované Zenónovi, jedna kniha,
O rozbore sylogizmov, jedna kniha,
O nadbytočných úsudkoch, venované Pasylovi, dve knihy, O teórií
sylogizmov, jedna kniha,
O elementárnych sylogizmoch, venované Zenónovi, jedna kniha, O elementárnych modoch,
venované Zenónovi, tri knihy, O sylogizmoch tvorených na základe nepravdivých figúr, päť
kníh, Sylogistické závery na základe rozboru anapodeiktických sylogizmov, jedna kniha,
Problémy pri trópoch, venované Zenónovi a Filomathovi, jedna kniha (zdá sa, že toto dielo
je nepravé).
1967
Tretia séria
O meniacich sa výpovediach, venované Athenadovi, jedna kniha, Výpovede, meniace
sa podľa stredného člena, tri knihy (nepravý spis), Proti Ameiniovým disjunktívnym
sylogizmom, jedna kniha.
Štvrtá séria
O predpokladoch, venované Meleagrovi, tri knihy,
Hypotetické sylogizmy k zákonom, opäť Meleagrovi, jedna kniha,
Hypotetické sylogizmy slúžiace ako úvod, dve knihy,
Hypotetické sylogizmy, týkajúce sa teórií, dve knihy,
Riešenie Hedylových hypotetických sylogizmov, dve knihy,
Riešenie Alexandrových hypotetických sylogizmov, tri knihy (nepravý spis),
O vykladaní, venované Leodamantovi, jedna kniha.
Piata séria
O úvode k Ĺuhárovi, venované Aristokreóntovi, jedna kniha, Hypotetické
sylogizmy slúžiace ako úvod, jedna kniha, O Ĺuhárovi, venované
Aristokreóntovi, šesť kníh.
*P°293 <*2
 Šiesta séria
Proti tým, ktorí sa nazdávajú, že tá istá vec môže byť i klamná, i pravdivá, jedna kniha,
197/ prot{ tým, ktorí riešia Luhára tým, že ho rozdeľujú, venované Aristo-kreóntovi, dve
knihy,
Dôkazy, že neurčité nemožno deliť, jedna kniha,
Proti námietkam voči deleniu neurčitého, venované Pasylovi, tri knihy, Riešenie podľa spôsobu
starých, venované Dioskuridovi, jedna kniha, O riešení Luhára, venované Aristokreóntovi,
tri knihy, Riešenie Hedylových hypotetických sylogizmov, venované Aristokreóntovi a
Apollaovi, jedna kniha.
198/
Siedma séria
Proti tým, čo tvrdia, že Luhár má nesprávne premisy, jedna kniha, O negatívnom súde,
venované Aristokreóntovi, dve knihy, Negatívne iísudky slúžiace na cvičenie, jedna kniha, O
úsudku vychádzajúcom z malého, venované Stesagorovi, dve knihy, O úsudkoch spočívajúcich
na predpokladoch a o tých, ktoré uvádzajú do nečinnosti, venované Onetorovi, dve knihy,
O sylogizme „Zahalený", venované Aristobulovi, dve knihy, O sylogizme
„Skrytý", venované Athenadovi, jedna kniha.
Osma séria
O sylogizme „Nikto", venované Menekratovi, osem kníh, O sylogizmoch z jednej určitej a
ostatných neurčitých výpovedí, venované Pasylovi, dve knihy,
O sylogizme „Nikto", venované Epikratovi, jedna kniha.
Deviata séria
O sofizmoch, venované Herakleidovi a Pollidovi, dve knihy, O dialektických
ťažkostiach, venované Dioskuridovi, päť kníh, Proti Arkesilaovcj metóde,
venované Sfairovi, jedna kniha.
Desiata séria
Proti zvyku, venované Metrodorovi, šest kníh, Obrana zvyku,
venované Gorgippidovi, sedem kníh.
V. L o g i c k é s p i s y
Logických spisov, ktoré sa nenachodia v uvedených štyroch sériách
a preberajú logické otázky sporadicky, ale netvoria celok, je spolu 39. Všetkých logických
spisov je 311.
1997
I. E t i c k é s p i s y so zreteľom na rozlíšenie etických pojmov Prvá séria
Náčrt etiky, venované Theodorovi, jedna kniha, Etické
tézy, jedna kniha,
Pravdepodobné premisy pre etické učenie, venované Filomiathovi, tri knihy,
Definície dobra, venované Metrodorovi, dve knihy,
Definície zla, venované Metrodorovi, dve knihy,
Definície vecí indiferentných, venované Metrodorovi, dve knihy,
Definície rodových pojmov (v etike), venované Metrodorovi, šesť kníh.
Druhá séria
O podobných veciach, venované Aristoklovi, tri knihy, O definíciách,
venované Metrodorovi, sedem kníh.
Tretia séria
O nesprávnych námietkach proti definíciám, venované Leodamantovi, sedem kníh,
Pravdepodobnosti k definíciám, venované Dioskuridovi, dve knihy,
O druhoch a rodoch, venované Gorgippidovi, dve knihy,
O klasifikáciách, jedna kniha,
O protikladoch, venované Dionysiovi, dve knihy,
Pravdepodobnosti ku klasifikácii, rodom, druhom a protikladom, jedna kniha. Štvrtá séria
O etymológii, venované Dioklovi, sedem kníh,
Etymológie, venované Dioklovi, štyri knihy.
Piata séria
O porekadlách, venované Zenodotovi, dve knihy, O básňach,
venované Filomathovi, jedna kniha, O tom, ako treba počúvať
básne, dve knihy, Proti kritikom, venované Diodorovi, jedna
kniha.
201
/ II. E t i c k é s p i s y so zreteľom na všeobecný názor na umenie a cnosti Prvá séria
Proti obnovovaniu malieb, venované Timonaktovi, jedna kniha,
«S*>295
O tom, ako menujeme každú vec a ako si o nej tvoríme predstavu, jedna kniha
O pojmoch, venované Leodamantovi, dve knihy,
O predpokladaní, venované Pythonaktovi, tri knihy,
Dôkazy tvrdenia, že mudrc nebude mať mienku, jedna kniha,
O chápaní, vedení a nevedomosti, štyri knihy,
O rozume, dve knihy,
O používaní rozumu, venované Leptinovi.
202/ Druhá séria
O tom, že starí správne pripustili dialektiku s dôkazmi, venované Zenónovi, dve knihy,
O dialektike, venované Aristokreóntovi, štyri knihy,
O námietkach proti dialektikom, tri knihy,
O rétorike, venované Dioskuridovi, štyri knihy.
Tretia séria
O stave mysle, venované Kleónovi, tri knihy,
O umenia bezumeleckosti, venované Aristokreóntovi, štyri knihy,
O rozdiele medzi cnosťami, venované Diodorovi, štyri knihy,
O vlastnostiach cností, jedna kniha,
O cnostiach, venované Pollidovi, dve knihy.
III. E t i c k é s p i s y so zreteľom na dobro a zlo Prvá
séria
O krásnom a rozkoši, venované Aristokreóntovi, desať kníh, Dôkazy, že
rozkoš nieje cieľom, štyri knihy, Dôkazy, že rozkoš nie je dobrom, štyri
knihy, O tom, čo sa vraví za...
KNIHA VIII
PYTHAGOROVCI
1. PYTHAGORAS (asi r. 582 - 500)
!/ Keď sme prebrali iónsku filozofiu, ktorá sa začína Thaletom, a mužov, ktorí sa v nej
vyznamenali, povedzme si teraz aj o italskej filozofii.
2/ 3/
' Začala sa Pythagorom, ktorý bol synom rytca prsteňov Mnesarcha a pochádzal zo
Samu, ako hovorí Hermippos, alebo podľa Aristoxena bol pôvodom Tyrhén a pochádzal z
jedného z tých ostrovov, ktorých sa zmocnili Aténčania po vyhnaní Tyrhénov. Niektorí
však uvádzajú, že jeho otcom bol Marmakos, syn Hippasov, vnuk Euthyfrónov a pravnuk
Kleonymov, ktorý bol vyobcovaný z Fliuntu. Ďalej uvádzajú, že Marmakos býval na
Same, a preto sa Pythagoras pokladá za Samčana. Odtiaľ sa presťahoval na Lesbos a tam
sa prostredníctvom svojho ujca Zoila zoznámil s Ferekydom. Zhotovil tri strieborné
poháre a zaniesol ich do Egypta ako dar pre troch kňazov. Mal bratov, z ktorých Eunomos
bol najstarší a Tyrsenos prostredný. Mal aj otroka Zamolxa, ktorému Gétovia prinášajú
obete, pokladajúc ho podľa Herodota za Krona. Ako som už povedal, bol žiakom
Ferekyda zo Syra. Po jeho smrti prišiel na Samos a stal sa žiakom už staručkého Hermo-
damanta, vnuka Kreofylovho. Keďže bol mladý a túžil po učení, odišiel z vlasti a dal sa
zasvätiť do všetkých gréckych i barbarských mystérií. Do Egypta prišiel v čase Polykrata,
ktorý ho písomne odporučil Amasidovi. Naučil sa egyptskú reč, ako hovorí Antifón v
spise O mužoch, ktorí vynikli v cnosti, a nejaký čas sa zdržal aj u chaldeov a mágov. Potom
spolu s Epi-menidom navštívil na Kréte Idskú jaskyňu, no aj v Egypte vstúpil na posvätné
miesta a oboznámil sa s tajomnými náukami o bohoch. Potom sa vrátil na Samos, no keď
našiel vlasť v moci tyrana Polykrata, odsťahoval sa do Krotónu v Itálii. Tam dal italským
Grékom zákony a preslávil sa aj svo-

*&»296 *2 297*2
jimi žiakmi, ktorí v počte asi tristo čo najlepšie spravovali štát, takže ich vláda bola
skutočne pravou aristokraciou.
4/, 5/ Herakleides Pontský o ňom píše, že o sebe vravel, že už bol kedysi na svete ako
Aithalides, že ho pokladali za Hermovho syna a že mu Hermes povedal, že si môže od
neho vyžiadať čokoľvek okrem nesmrteľnosti. Že si teda od neho vyžiadal, aby si mohol
pamätať zaživa i po smrti všetky príhody. A tak, kým žil, na všetko sa pamätal, keď však
zomrel, uchoval si svoju pamäť. Za nejaký čas potom prišiel na svet ako Euforbos a bol
zranený Menelaom. Euforbos však vravel, že bol kedysi Aithalidom a vravel aj o dare,
ktorý prijal od Herma, a o putovaní svojej duše, ako sem-tam putovala, do koľkých rastlín
a živočíchov sa prevtelila, čo všetko vytrpela v podsvetí, ako aj o všetkom tom, čo musia
podstúpiť ostatné duše. Keď Euforbos zomrel, jeho duša sa presťahovala do Hermotima,
ktorý v úmysle dodať veci hodnovernosť prišiel do Branchíd a vstúpiac do Apolónovho
chrámu poukázal na štít, ktorý tam obetoval Menelaos (lebo vraj po svojom návrate od
Troje obetoval Apolónovi štít), štít, ktorý už bol celý spráchni-vený a ostala z neho
neporušená len rukoväť zo slonoviny. Po smrti Her-motimovej bol Pyrrhom, rybárom na
Dele. A opäť sa na všetko pamätal, ako bol najprv Aithalidom, potom Euforbom, potom
Hermotimom, potom Pyrrhom. Po Pyrrhovej smrti sa stal Pythagorom a zasa sa pamätal
na všetko, o čom som hovoril.
b
l' 7
I Niektorí spisovatelia tvrdia, že Pythagoras nezanechal ani jeden spis. Nemajú
však pravdu, pretože prírodný filozof Herakleitos hovorí kategoricky: „Pythagoras, syn
Mnesarchov, zo všetkých ľudí sa najviac oddal štúdiu spisov, a keď ich prečítal, vytvoril
si vlastnú múdrosť, ukážuc veľkú učenosť, ale zlé umenie." Takto sa o ňom vyjadril,
pretože Pythagoras na začiatku svojho spisu O prírode hovorí: „Pri vzduchu, ktorý
dýcham, pri vode, ktorú pijem, nikdy, nikdy sa mi nedostane potupy pre toto dielo."
Pythagoras napísal tri knihy: O výchove, O politike a O prírode. No spisy, ktoré sa uvádzajú
pod Pythagorovým menom, sú spisy Lysida z Tarentu, pythagorovca, ktorý odišiel do
vyhnanstva do Téb a bol tam Epameinon-dovým učiteľom. Herakleides, syn Serapiónov,
však tvrdí vo Výťahu zo Soti-óna, že napísal aj báseň O vesmíre a Svätú báseň, ktorej
začiatok znie:
Mladíci, vážte si s pokojnou mysľou všetko, čo vravím.
87
Po tretie vraj napísal spis O duši, po štvrté spis O zbožnosti, po piate spis Helothales,
podľa mena otca Epicharma z Koa, po šieste spis Krotón a iné. Mystické slovo je však podľa
neho od Hippasa a bolo napísané na Pythago-
*&°298
rovo osočenie. Okrem toho sa Pythagorovi pripísalo mnoho spisov, ktoré napísal Astón z
Krotónu. Aj Aristoxenos vraví, že Pythagoras prevzal svoje etické učenie väčšinou od
delfskej kňažky Themistokleie. No Ión z Chia píše v Triagmoch, že Pythagoras vydal
niektoré svoje verše pod Orfeovým menom. Pripisuje sa mu aj dielo Skopiadi, ktorého
začiatok znie: „Nebuď nehanebný voči nikomu!" Sosikrates v Nástupníctvach hovorí, že
keď sa ho León, tyran z Fliuntu, pýtal, kto vlastne je, odpovedal mu: „Filozof." Život vraj
prirovnával k národnej slávnosti. Lebo ako na ňu prichodia jedni ako pretekári o cenu,
druhí pre obchod, no najlepší ako pozorovatelia, tak aj v živote sa rodia otrocké duše, aby
vyhľadávali slávu a bohatstvo, filozofi však, aby vyhľadávali pravdu. Toľkoto o tom.
9
/ Čo sa však týka spomenutých Pythagorových spisov, obsahujú toto učenie:
Nedovoľuje ľuďom, aby konali modlitby za seba, pretože vraj nikto nevie, čo mu je
prospešné. Opitosť nazýva doslovne záhubou a odsudzuje každé presýtenie, vraviac, že
nikto by nemal ani v pití, ani v jedle prekračovať pravú mieru. O pohlavnom obcovaní
hovorí toto: „Pohlavne obcovať treba v zime a nie v lete; v jeseni a na jar je to menej
škodlivé, no v každom ročnom období je to škodlivé a neosoží to zdraviu." A keď sa ho
kedysi opýtali, kedy sa treba stýkať so ženou, odpovedal: „Keď sa chceš zoslabiť."
l0/
Ľudský život delil na tieto stupne: dvadsať rokov je človek dieťaťom, dvadsať rokov
mladíkom, dvadsať rokov junákom a dvadsať rokov starcom. Tieto štyri veky
zodpovedajú takto ročným obdobiam; detstvo je jarou, mladíctvo letom, mužný vek
jeseňou a starectvo zimou. Pritom sa mu mladíctvo kryje s chlapčenstvom a junáctvo s
mužným vekom. Podľa Tima-ia on prvý povedal, že veci priateľov sú spoločné a že
priateľstvo je rovnosť. Jeho priatelia tiež dali svoj majetok na spoločné užívanie. Päť rokov
museli žiaci žiť v tichosti a len počúvať prednášky učiteľov; kým sa neosvedčili, nesmeli
Pythagora ani vidieť. Potom bývali v jeho dome a mohli ho vidieť. Nesmeli byť pochovaní
v truhle z cyprusu, pretože z neho vraj bolo zhotovené Diovo žezlo, ako uvádza
Hermippos v 2. knihe spisu O Pythagorovi.
11
/ Pythagoras bol vraj neobyčajne krásny človek a jeho žiaci ho pokladali za Apolóna,
ktorý prišiel z územia Hyperboranov. Rozpráva sa tiež, že keď sa mu kedysi trocha
odhalilo rúcho, bolo vidieť, že má zlaté stehno. Mnohí rozprávajú, že keď prechádzal cez
rieku Nessos, rieka sama ho pozdravila. Timaios okrem toho uvádza v 10. knihe Histórií,
že podľa Pythagora ženy, stýkajúce sa s mužmi, mali mená bohýň, nazývajúc sa dcérami,
nymfami a potom matkami. On zdokonalil geometriu, no bol to Moiris,
*P°299<*&
kto objavil počiatky princípov geometrie, ako uvádza Antikleides v 2. knihe spisu O uvidieť ho, písali o tom svojim priateľom ako o veľkom šťastí. Metaponťa-nia nazývali
Alexandrovi. jeho dom svätyňou Demetry a vchod do neho príbytkom múz, ako uvádza Favorinus v

12/ Pythagoras sa však najviac zaoberal aritmetickou zložkou geometrie a vynašiel aj Rozmanitej histórii. Aj ostatní pythagorovci vraveli, že neslobodno povedať všetko

kánon monochordy. Nezanedbával však ani lekárstvo. Matematik Apollodoros o ňom všetkým, ako o tom píše Aristoxenos v 10. knihe Pedagogických predpisov, kde možno nájsť

píše, že keď objavil, že v pravouhlom trojuholníku štvorec nad preponou sa rovná súčtu aj správu, že pythagorovec Xenofilos, keď sa ho ktosi opýtal, ako by najlepšie vychoval

štvorcov nad odvesnami, obetoval sto kráv. Na túto príležitosť sa vzťahuje aj tento svojho syna, odpovedal: „Ak by bol občanom dobre usporiadanej obce." V Itálii vychoval

epigram: Pythagoras ešte mnoho iných dobrých mužov, medziiným zákonodarcov Zaleuka a

Len čo vynašiel Pythagoras výpočet slávny, Charonda. Mal totiž veľký zmysel pre priateľstvo; najmä ak zistil, že niekto, kto ho

ihneď priniesol bohom povestnú obetu kráv. navštevoval, pochopil jeho symboly, ihneď sa usiloval získať ho za druha a urobiť si ho
13
/ Vraví sa tiež, že prvý zaviedol pre atlétov mäsitú stravu a že to poradil najprv priateľom.
17/
Eurymenovi, ako píše Favorinus v 3. knihe svojich Spomienok. Predtým sa totiž živili Jeho symboly boli tieto: nerozhrabávať oheň nožíkom; neprekračovať váhy; nesadať

suchými figami, mäkkým syrom a pšenicou, ako hovorí ten istý Favorinus v 8. knihe si na hrnček obilia; nejesť srdce; nepomáhať pri zdvíhaní bremena, ale pri jeho nakladaní;

Rozmanitej histórie. No iní autori vravia, že to nebol náš filozof, ale istý učiteľ gymnastiky mať deky vždy zbalené; nenosiť na prsteni obraz boha; zmazať z hrnca stopu po popole;

menom Pythagoras, ktorý radil tento spôsob výživy. Lebo filozof Pythagoras zakazoval i neutierať stoličku fakľou; nemočiť obrátený k slnku; nekráčať po veľkých cestách;

samo zabíjanie zvierat a niežeby bol odporúčal požívanie ich mäsa, keďže majú také isté nepodávať nerozvážne pravicu; nemať lastovičky pod tou istou strechou; nechovať

právo na dušu ako aj my. To však bola len zámienka. V skutočností zakazoval požívanie vtákov so zahnutými pazúrmi; nemočiť a nestáť na odpadkoch z nechtov a vlasov;

mäsa zvierat preto, aby cvičil ľudí a navykal ich na jednoduchý život, aby mali potravu odhodiť ostrý nôž; pri odchode zo zeme sa neobzerať na hranicu.
18/
vždy naporúdzi a bez toho, žeby potrebovali oheň na jej varenie, a aby pili len vodu. Čo sa týka zmyslu týchto symbolov, výraz „nerozhrabávať oheň nožíkom" znamená

Takouto životosprávou sa totiž nadobúda telesné zdravie a duševná bystrosť. O tom niet neroznecovať hnev mocnárov. Výraz „neprekračovať váhy" značí to isté ako

pochýb. Modlitby vykonával len pred oltárom na Dele, pred oltárom Apolóna Stvoriteľa, neprekračovať právo a spravodlivosť. Výraz „nesadať si na hrnček obilia" značí mať

ktorý je za oltárom Rohu, pretože na ten sa kládli len pšenica, jačmeň a pečivá bez toho, rovnako starostlivosť o prítomnosť ako o budúcnosť, pretože hrnček obilia bol mierou

žeby sa bol kládol oheň, a neobetovali sa tam nijaké živočíchy, ako svedčí Aristoteles v dennej stravy. Výrazom „nejesť srdce" sa dávalo najavo, že neslobodno umárať dušu

Ústave délskej. zármutkami a strasťami. Výrazom „neobzerať sa na hranicu pri odchode zo zeme"
14/
On prvý vyhlásil, že duša opisuje určitý okruh, nariadený nevyhnutnosťou, a spája odporúčal tým, ktorí odchádzali zo života, aby sa nedali zviesť rozkošami prítomného

sa hneď s tým, hneď s oným živočíchom. Vraj prvý zaviedol do Grécka používanie váh a života. Aj ostatné výrazy možno vysvetliť podobným spôsobom, aby sme sa nemuseli pri

mier, ako hovorí hudobník Aristoxenos. Podľa Parmenida prvý vyhlásil, že Zornica a nich zdržať.

Večernica je jedna a tá istá hviezda. Získal si taký obdiv, že jeho žiakov nazývali 19/, 20/ Nadovšetko zakazoval jesť červenáka a čierny chvost, ďalej kázal zdržovať sa

prorokmi božského hlasu, no aj on sám v jednom spise hovorí, že prv ako prišiel na svet, jedenia zvieracieho srdca a bôbov. Podľa Aristotela aj maternice a niekedy aj trigly.

dvestosedem rokov sa zdržal v podsvetí. Preto tiež zotrvávali pri ňom a chodili počúvať Niektorí vravia, že sám sa uspokojoval len s medom, voskom alebo chlebom, a že v

jeho reči Lukánovia, Picéni, Mesapiovia a Rimania. dennom čase sa nenapil vína. Príkrmom mu bola väčšinou surová či varená zelenina a len

15/, 16/ AŽ do času Filolaa nebolo možné spoznať pythagorovské učenie a bol to jedine
zriedkakedy morské ryby. Nosil biele čisté rúcho a používal prikrývky z bielej vlny,

Filolaos, kto uviedol na verejnosť tie preslávené tri knihy, ktoré si kázal Platón kúpiť za pretože používanie ľanu vtedy ešte nepreniklo do tých krajín. Nikto ho nikdy nevidel ani

sto mín. Nie menej ako šesťsto osôb chodilo k nemu v noci počúvať jeho prednášky. A ak ísť na potrebu, ani pri súloži a ani opitého. Zdržoval sa aj smiechu a akejkoľvek

sa niekomu z nich podarilo

*&°300 *2
snahy zapáčiť sa, či už nejakými žartovnými rečami, alebo vulgárnymi vtipmi. Ak bol
nahnevaný, netrestal nikoho ani z otrokov, ani zo slobodných. Pre napomínanie používal
výraz „pretváranie". Čo sa týka veštenia, obmedzoval sa na veštenie zo znamení a z
vtákov, bol však proti vešteniu z ohňa s výnimkou kadidla. Obete konal nekrvavé, no
niektorí tvrdia, že obetoval kohúty, ďalej kozľatá, ktoré ešte cicali, mladé prasiatka,
takzvané ciciaky, nikdy však nie jahnence. Naproti tomu Aristoxenos uvádza, že
dovoľoval jesť všetky druhy živočíchov a že sa zdržoval len mäsa ťažných volov a
baranov.
21/
Ten istý autor, ako som už spomenul, uvádza, že aj svoje učenie pre vzal od delfskej
kňažky Themistokleie. A Hieronymos uvádza správu, že keď prišiel do podsvetia, uvidel
tam jednak Hesiodovu dušu priviazanú k bronzovému stĺpu a škrípajúcu, jednak
Homérovu dušu zavesenú na strome a obkľúčenú hadmi, ako trest za ich reči o bohoch.
Okrem toho tam videl aj tresty tých, ktorí sa nechceli stýkať so svojimi ženami. Pre túto
vec si ho ctili ženy v Krotóne. Aristippos z Kyrény vraví v spise O fyziológoch, že ho
nazvali Pythagorom preto, lebo v hovorení pravdy v ničom nezaostával za samým
pytijským bohom.
22/
Hovorí sa tiež, že svojim žiakom odporúčal hovoriť zakaždým, keď sa vracali do
svojich domov:
V čom som sa zmýlil? A čo som urobil? Nesplnil som azda niektorú povinnosť?
Zakazoval prinášať bohom krvavé obete a vravel, že pobožnosť treba vykonávať len
pred oltárom nepoškvrneným krvou. Vravel ďalej, že neslobodno prisahať pri bohoch,
lebo vraj každý sa má usilovať, aby bol sám osebe hodný dôvery. Vravel ďalej, že starších
ľudí treba ctiť, pretože všetko, čo časovo predchádza, zasluhuje si väčšiu poctu, napríklad
vo svete je vychádzanie dôležitejšie ako zapadanie, v ľudskom živote je začiatok dôle -
žitejší ako koniec a v žití je zrodenie dôležitejšie ako zánik.
23/, 24/ Bohom vraj treba dávať prednosť pred démonmi, héroom pred ľuďmi a z ľudí
si treba ctiť predovšetkým rodičov. Ľudia sa majú navzájom stýkať tak, aby si neurobili z
priateľov nepriateľov, ale aby si urobili z nepriateľov priateľov. Nič neslobodno pokladať
za svoje vlastníctvo. Treba pomáhať zákonu a bojovať proti nezákonnosti. Stepný strom
neslobodno ani ničiť, ani mu škodiť; to isté platí aj o živočíchoch, ktoré neškodia ľuďom.
Stud a opatrnosť spočívajú v tom, že sa človek ani neoddáva smiechu, ani nie je
zamračený. Treba sa vyhýbať telesnej nadmernosti, na cestách striedať odpočinok a
námahu, cvičiť pamäť, ani nehovoriť, ani nekonať nič v hneve,
nerešpektovať všetky druhy veštenia, sprevádzať hranie na lýre spevom a hymnami sa
odvďačovať bohom a dobrým mužom. Treba sa zdržiavať požívania bôbov, pretože
obsahujú v sebe vzduch a majú teda účasť na duševnom princípe a okrem toho, ak ich
nepožívame, naše brucho je slušnejšie a aj naše sny v spánku sú miernejšie a pokojnejšie.
25/, 26/, 27/, 28/, 29/ Alexandros vo svojich Nástupníctvach filozofov píše, že v
Pythagorovských poznámkach našiel toto učenie: Princípom všetkého je monáda; z monády
vznikla neurčitá dyáda, ktorá je ako látka podriadená monáde, a tá je príčinou; z monády
a z neurčitej dyády vznikajú čísla, z čísel body, z bodov čiary, z čiar plošné tvary a z
plošných tvarov pevné tvary. Z týchto zase vznikajú telesá, ktoré vnímame zmyslami a z
ktorých sú aj štyri elementy, oheň, voda, zem a vzduch. Tieto elementy sa rozličným
spôsobom menia a premieňajú a z nich vzniká svet, ktorý je oživený, rozumný, má
guľovitý tvar, vo svojom strede má Zem, ktorá má tiež guľovitý tvar a je obývaná na
povrchu. Jestvujú teda aj protinožci a to, čo je pre nás dolu, to je pre nich hore. Na Zemi je
rovnaká časť vymeraná pre svetlo a tmu, takisto pre teplo a chladno, pre sucho a vlhko.
Ak prevládne teplo, je leto; ak prevládne chladno, je zima; ak prevládne sucho, je jar, a ak
prevládne vlhko, je jeseň. Ak sú všetky tieto v rovnováhe, je najlepšia časť roka, v ktorom
kvitnúca jar je zdravým a vädnúca jeseň nezdravým ročným obdobím. No aj pri dni je to
isté rozlíšenie. Ráno je jeho kvitnúca, večer hynúca časť, a preto je tiež večer nezdravší.
Vzduch okolo zeme je nehybný a nezdravý a všetko, čo je v ňom, je smrteľné. Naproti
tomu vzduch, ktorý je najvyššie, je v ustavičnom pohybe, je čistý, zdravý a všetko, čo je v
ňom, je nesmrteľné, a preto tiež božské. Slnko, Mesiac a ostatné nebeské telesá sú bohmi.
Prevláda v nich totiž princíp tepla, ktoré je príčinou života. Mesiac má svetlo od Slnka.
Ľudia sú spríbuznení s bohmi, pretože človek má účasť na teple. Preto sa tiež boh o nás
stará. Osud je príčinou usporiadania vesmíru, a to tak celku, ako aj jednotlivých častí. Od
Slnka k nám prichádzajú lúče cez studený a hustý éter. Pythagorovci nazývajú vzduch
studeným éterom a more a vlhčiny zase hustým éterom. Tieto lúče prenikajú aj do hlbín
zeme a tak všetko oživujú. Všetko, čo má účasť na teple, žije. Preto aj rastli ny sú živé
bytosti. Všetky bytosti však nemajú dušu. Duša je útržok z teplého aj studeného éteru,
takže má zároveň účasť aj na studenom éteri. Medzi dušou a životom je rozdiel; duša je
nesmrteľná, pretože je nesmrteľné aj to, z čoho je odtrhnutá. Živé bytosti sa rodia samy zo
seba prostredníctvom semien a zrodenie zo zeme nie je teda možné. Sperma je kvapka
mozgu, ktorá obsahuje v sebe teplú paru, a keď sa tá dostane do maternice, oddeľuje sa
od mozgu ichor, vlhkosť a krv, z ktorých vznikajú nervy, kosti, vlasy a celé telo, kým
duša a zmysly vznikajú z teplej pary. Prvý tuhý tvar dostáva (plod) za štyridsať dní a
podľa určitých harmonických vzťahov za sedem alebo deväť alebo najviac desať mesiacov
je dokonalé dieťa prinesené na svet. Má v sebe všetky primeranosti pre život, s ktorými je
spojené podľa zákonov harmónie, keďže každá z nich sa v určitých časových obdobiach
pripína k predchádzajúcej. Zmyslové vnímanie všeobecne a špeciálne videnie je akýsi
druh príliš teplej pary. Preto tiež vraj vidíme skrze vzduch a vodu, keďže teplo je
zatlačované chladnom. Lebo keby para v očiach bola studená, rozplynula by sa do
podobného vzduchu. Takto však ostáva protikladný vzduch v očiach, ktoré Pythagoras
nazýva bránami Slnka. Tú istú teóriu má aj pre výklad sluchu a ostatných zmyslov.
30/, 31/, 32/ pufjskú dušu rozdeľuje na tri čiastky: na um, myseľ a srdna-tosť. Um a
srdnatosť majú aj ostatné živočíchy, myseľ však len človek. Vláda duše sa rozprestiera od
srdca až po mozog. Časť, ktorá sídli v srdci, je srdnatosť, časti, ktoré sídlia v mozgu, sú
myseľ a um. Zmysly sú kvapkami z týchto častí. Mysľová časť je nesmrteľná, ostatné časti
sú smrteľné. Potravu berie duša z krvi; jej vnútornými vzťahmi sú vetry. Duša sama a jej
vzťahy sú neviditeľné, pretože aj vzduch je neviditeľný. Putami duše sú žily, tepny a
nervy. Keď je duša pri sile a oddaná sebe samej, ostáva na pokoji, slová a činy stávajú sa
jej putami. Keď však bola vyvrhnutá na zem, blúdi vo vzduchu ako nejaké teleso. Hermes
je vraj strážcom duší, a preto sa nazýva sprievodcom, strážcom brán a pozemským, keďže
zo zeme a z mora privádza duše, odlúčené od tela. Čisté duše sú odvádzané na najvyššie
miesto, nečisté sa však nesmú priblížiť ani k čistým, ani k sebe navzájom, ale sú od erínyjí
sputnané nezlomiteľnými putami. Celý vzduch je vraj naplnený dušami; tieto sa nazývajú
daimonmi a héroami. Oni posielajú ľudom sny a známky budúcej choroby a zdravia, a to
nielen ľuďom, ale aj ovciam a ostatným domácim zvieratám. Na nich sa vzťahujú aj
očisťovacie a apotropaistické úkony, veštenie každého druhu, veštebné znamenia a
podobné veci. Najdôležitejšou vecou v ľudskom živote však je presvedčiť dušu na dobro
alebo zlo. Ľudia dosahujú blaženosť, keď v nich prebýva dobrá duša; tá ich nikdy
nenecháva v úplnom pokoji, ba nedovolí im ísť ani tým istým prúdom.
33/, 34/ j0/ ČO je Spmvodlivé, má hodnotu prísahy, a preto sa tiež Zeus nazýva bohom
prísahy. Cnosť je harmónia a práve tak zdravie, každé dobro
a božstvo; preto sú tiež všetky veci na svete zložené podľa zákona harmónie. Aj
priateľstvo je harmonická rovnosť. Bohom a héroom sa nemajú vzdávať rovnaké pocty,
ale bohov treba uctievať vždy s rešpektom, v bielom rúchu a s čistým telom, héroov však
len v popoludňajších hodinách. Čistota sa získava pomocou očisťovania, kúpania a
kropenia a aj tým, že sa človek zdržuje styku s mŕtvolou, so ženou a každého
poškvmenia, ďalej tým, že nekonzumuje mäso zabitých zvierat, morských trigiel a
melanurov, ale ani vajcia a živočíchy, znášajúce vajcia, ďalej bôby a ostatné druhy
potravy, ktoré zakazovali požívať aj kňazi, ktorí konali v chrámoch mystické obrady Aris-
toteles však vraví v spise O pythagorovcoch, že Pythagoras nariaďoval strániť sa
konzumácie bôbov preto, že sa podobajú semenníkom alebo bránam podsvetia... lebo
jedine tie nemajú čapy. Alebo preto, že ničia telo, alebo preto, že sa podobajú vesmíru, či
preto, že sú symbolom oligarchického zriadenia; pomocou nich sa totiž koná hlasovanie.
Ďalej nebolo dovolené zdvíhať, čo padlo zo stola, a to buď preto, aby si navykali jesť len
striedmo, alebo preto, že to bolo určené niektorému mŕtvemu. Aj Aristofanes hovorí takto
v komédii Héroovia, že to, čo padne so stola, prináleží héroom: To, čo padne z jedla pod stôl,
neslobodno ochutnať.
357
Nebolo dovolené dotýkať sa bieleho kohúta, pretože je zasvätený Mesiacu a je jeho
prosebníkom, a to patrí medzi dobrá. Mesiacu je zasvätený preto, lebo oznamuje hodiny.
A biela farba označuje prirodzenosť dobra, kým čierna označuje prirodzenosť zla. Rýb sa
neslobodno dotýkať, pretože sú posvätné; bohom a ľuďom sa totiž nemajú predkladať tie
isté veci, takisto ako sa nemajú predkladať tie isté veci slobodným ľuďom a otrokom.
Chlieb neslobodno lámať, pretože za dávnych čias sa ľudia schádzali k jednému, tak ako
to robia ešte dnes barbari, a nebolo dovolené rozdeliť tento chlieb, ktorý ich spájal. Druhí
to však uvádzajú do spojitosti so súdom v podsvetí, iní zase s tým, že chlieb robí ľudí
zbabelými vo vojne, iní zase, že od neho sa začína celý svet.
Zo stereometrických tvarov najkrajšia je guľa, z plošných zase kruh. Staroba sa podobá
všetkému, čo sa zmenšuje, ako zase rast a mladosť sú jedna a tá istá vec. Zdravie je
udržaním tvaru, kým choroba je, naopak, jeho zánikom. O soli hovoril, že ju treba klásť na
stôl ako pripomienku na to, čo je spravodlivé; soľ totiž uchováva všetko, čohokoľvek sa
dotkne, a vzniká z najčistejších vecí, zo Slnka a z mora.
36/
Tieto veci našiel Alexandros v Pythagorovských zápiskoch, ako sám uvádza, a podobné
veci vraví aj Aristoteles.
 Ani Timón vo svojich Silloch nenechal bez povšimnutia vznešenú Pytha gorovu vom dome, tu sa stalo, že jeden z mužov, ktorých neuznal za hodných pripustiť k sebe, zo
dôstojnosť, keď sa kúsavým tónom vyjadril o ňom takto: žiarlivosti podpálil dom. Niektorí autori však tvrdia, že to urobili sami Krotónčania zo
Pythagoras, náchylný oddať sa čarovným kúskom, táraním strachu, že Pythagoras zavedie tyraniu. Pythagoras sa dal na útek, no dostihli ho pri istom
vážnych vecí sa snažil nachytať ľudí. nepatrnom poli, zasiatom bôbmi; tu sa vraj zastavil, vraviac, že sa radšej dá chytiť, akoby
Pythagorovu veľkú nestálosť v názoroch dosvedčuje aj Xenofanes v elé gii, ktorá sa mal pošliapať bôby (že je lepšie dať sa zabiť, ako hovoriť). A tak ho prenasledovatelia
začína takto: zabili a takisto zahynula aj väčšina jeho priateľov, počtom asi štyridsať. Niektorí však ušli
Teraz však na iné prejdem a k tomu ti ukážem cestu. A o ňom a medzi nimi aj Archippos z Tarentu a už spomenutý Lysis.
407
samom hovorí toto: Na ceste videl vraj istého muža, jak Dikaiarchos však uvádza, že Pythagoras utiekol do chrámu múz v Metaponte a tam
šteniatko bije; keďže ho pojala ľútosť, takto sa do reči dal: umrel po štyridsaťdennom odmietaní jedla. Herakleides však píše vo Výťahu zo Satyrových
Prestanie, nebi ho, lebo v ňom vnútri sa nachodí duša jedného z životopisov, že keď pochoval Ferekyda na Dele, vrátil sa do Itálie, no pretože zastihol v
priateľov mojich; po hlase spoznal som ju. Krotóne Kylóna, keď usporiadal prepychovú hostinu, odišiel do Metapontu a tam skončil
377
Toto hovorí Xenofanes. No aj Kratinos si ho doberal vo svojej Pytha- život hladovaním, pretože nechcel ďalej žiť. Hermippos však vraví, že za vojny medzi
gorofílke a aj v Tarenťanoch hovorí o ňom takto: Akragasanmi a Syrakúzami odišiel Pythagoras aj so svojimi priateľmi a pridal sa na
je zvykom ich, ak príde k ním odniekiaľ stranu Akragasanov. Tí však boli porazení a Pythagora zabili Syra-kúzania, keď chcel na
muž cudzí, tu sa ihneď začnú pokúšať úteku obísť bobové pole; ostatní počtom asi tridsaťpäť boli upálení v Tarente, pretože
ho zn/viesťz rovnováhy svojou múdrosťou chceli robiť opozíciu proti ľuďom, ktorí boli na čele obce.
417
a obracať ho množstvom definícií Hermippos však uvádza aj inú historku o Pythagorovi. Vraví totiž, že keď bol v
a protikladných abo identických slov Itálii, dal si urobiť pod zemou malý príbytok a nariadil svojej matke, aby zapisovala na
a perifráz a zveličení rozličných. tabuľky aj s udaním času všetko, čo sa stane, a aby mu ich posielala do podzemného bytu,
Mnesimachos píše vo svojom Alkmaiónovi: kým nepríde. Matka to urobila. Po nejakom čase Pythagoras prišiel nazad, chudý a
Sťa pythagorovská je naša obeta, kostnatý. Keď prišiel na zhromaždenie, vyhlásil, že prišiel z podsvetia, a začal im
bo nijakého živočícha ne jeme. vyratúvať, čo sa u nich stalo. Občania, dojatí jeho slovami, plakali a nariekali a verili, že
38/ Aristofón v Pythagorofilovi píše: Pythagoras má v sebe niečo božské, takže posielali k nemu aj svoje manželky, aby sa
Vravel, že príduc do príbytku zomrelých naučili niečo z jeho náuk. Tieto ženy boli nazvané pythagorovkami. Tak hovorí
videl tam všetkých, ale pythagorovci Hermippos.
42
sa líšia celkom od iných, bo jedine / Pythagoras mal aj ženu menom Theano, dcéru krotónskeho občana Brontina. Iní
ich Plutón má sťa spoločníkov pri stole, však uvádzajú, že to bola Brontinova žena a Pythagorova žiačka. Mal aj dcéru Damo, ako
vraj pre ich zbožnosť. píše Lysis v liste Hippasovi, v ktorom sa o Pythagorovi vyjadruje takto: „Mnohí ľudia
B.: To je veru chudák boh, hovoria, že verejne filozofuješ, napriek Pythagorovmu zákazu; keď tento zveroval svoje
ktorý sa teší zo styku takých špinavcov. poznámky do opatery svojej dcére Damo, nariadil jej, aby ich nedávala nikomu, kto nepat-
A v tom istom diele: rí k domu. A ona, hoci ich mohla predať za veľkú sumu peňazí, neurobila
... a jedia kapustu
a vodou zapíjajú pokrm takýto.
A k tomu vši a handry, špinu kdejakú,
čo nezniesol by žiaden iný nebožtík.
39/ Pythagoras umrel takto: Keď zasadal so svojimi známymi v Milóno-

*P°306 *P°307<*&
to, pretože pokladala chudobu a otcovo nariadenie za čestnejšie ako zlato, a to bola žena."
43/
Mali aj syna Telauga, ktorý prevzal po otcovi vedenie školy a podľa niektorých
autorov bol Einpedoklovým učiteľom. Hippobotos pripisuje Empedoklovi tieto slová:
Telauges, slávny syn Tlwany a Pythagora.
Telauges nezanechal nijaký spis, no jeho matka Theano ich zanechala niekoľko.
Hovorí sa o nej, že keď sa jej opýtali, po koľkých dňoch je žena čistá od styku s mužom,
povedala: „Od styku s vlastným okamžite, od styku s cudzím nikdy." Žene, ktorá mala ísť
k svojmu mužovi, radila, aby so šatami odložila aj stud, a až bude od neho vstávať, aby
ho ihneď so šatami zase brala. Keď sa jej opýtali „akými?", povedala: „Tými, pre ktoré sa
volá ženou."
4 /
^ Ak veríme Herakleidoví, Serapiónovmu synovi, Pythagoras zomrel
osemdesiatročný, čo zodpovedá jeho vlastnej predstave o ľudskom veku. No podľa
väčšiny autorov zomrel deväťdesiatročný. My sme na neho zložili tieto žartovné verše:
Nezdržal si sa sám, lež aj my, jedenia žijúcich zvierat.
Kto totiž živí sa mäsom žijúcich bytostí? Vrav!
Keď ho však uvaríš, upečieš alebo nasolíš riadne,
vtedy už nemá viac dušu, vtedy ho môžeme jesť.
A iné:
Takým bol mudrcom Pythagoras, že nechcel sa živiť mäsom, lež
pokladal toto za zlý a bezbožný čin. Iných však živil ním. Pekný to
mudrc! Pretože on sám nechcel sa dopustiť krivdy, iných však
navádzal k nej. 45/ A iné:
Ak by si snáď chcel spoznať Pythagorovi/ múdrosť,
obzri si pozorne pupčok, ktorý rná Euforbov štít.
Ten totiž vraví: „ja bol som už človekom." Pythagor teda tvrdí,
že bol, keď nebol; potom však nebol, keď bol.
A iný o tom, ako zomrel:
Prečo len, Pythagoras, ctil si si natoľko bôby?
So žiakmi svojimi spolu našiel si konečne smrť.
Bolo to na poli bôbov; aby však nešliapal po nich,
od mužov akragaských našiel tam na ceste smrť.
4í>/
Mužného veku dosiahol za 60. olympiády a jeho škola trvala až do
deviatej alebo desiatej generácie. Lebo poslednými pythagorovcami boli tí, ktorých videl
ešte Aristoxenos, Xenofilesz Chalkidiky v Trácii, Fantón z Fli-untu, ďalej Echekrates,
Diokles a Polymnastos, ktorí tiež pochádzali z Fli-untu. Boli to poslucháči Filolaovi a
Eurytovi, tí však pochádzali z Tarentu.
47
/ Boli štyria Pythagorovia, takmer v tom istom čase a v neveľkom časovom odstupe
po sebe. Prvý, pôvodom z Krotónu, bol človekom s chúťkami tyrana; druhý, pôvodom z
Fliuntu, bol učiteľom telocviku (podľa niektorých masérom); tretí pochádzal z ostrova
Zakyntos; štvrtý bol náš filozof, ktorému sa pripisuje tajomné filozofické učenie. Na neho
sa vzťahuje výrok: „On sám to povedal", ktorý sa stal príslovečným. Niektorí spisovatelia
však tvrdia, že bol ešte iný Pythagoras, sochár z Regia, ktorého pokladajú za vynálezcu
teórie o rytme a symetrii, a ešte iný, sochár zo Samu, a iný, slabý rečník, a ešte iný, lekár,
ktorý napísal spis O prietrži a nejaký spis O Homérovi. A napokon ešte ďalší, ktorý písal v
dórskom dialekte, ako zaznamenáva Dionysios. Eratosthenes však uvádza, ako sa
dozvedáme z 8. knihy Favori-novej Rozmanitej histórie, že tento Pythagoras bol prvý kto
vystúpil počas 48. olympiády s dlhými vlasmi a v purpurovom rúchu ako umelecký
zápasník, a keď ho vylúčili z bojov chlapcov a priviedli tým na posmech, šiel ihneď
bojovať medzi mužov a zvíťazil. Svedčí o tom aj epigram, ktorý zložil Theaitetos:
48/
Keby si, cudzinče, počul hovoriť o dlhovlasom
Pythagorovi, ktorý zápasník na Samé bol;
ja som ten Pythagoras a keby si zvedel však činy,
ktoré som v Elide spravil, povieš, že hovorím lož.
49/
Favorinus hovorí o našom Pythagorovi, že on prvý použil definíciu pri spracovaní
matematickej látky, že ju však viac použil Sokrates a jeho žiaci a potom Aristoteles a
stoici. On prvý pomenoval nebo výrazom kozmos a povedal, že Zem je guľatá. Podľa
Theofrasta bol to však Parmenides a podľa Zenóna Hesiodos. Vraví sa, že jeho
protivníkom bol Kylón, tak ako bol protivníkom Sokratovým Antilochos.
O Pythagorovi zápasníkovi sa uvádzal tento epigram:
Prišiel do Olympie bojovať v pästiarskom boji
mladučký Pythagoras, samského Krateta syn.
Čo sa týka filozofa Pythagora, napísal aj tento list:
Pythagoras Anaximenovi
50/
Aj Ty, najlepší z mužov, keby si neprevyšoval Pythagora rodom a slávou, bol by si sa
vysťahoval z Miléta; teraz Ťa však zdržuje otcovská sláva, ako by zdržova-
309
la aj mňa, keby som bol podobný Anaximenovi. Lebo ak vy, najlepší mužovia, opustíte mestá, tie Herakleides vo Výťahu. Ja som však našiel vo Favorinových Poznámkach správu, že
stratia svoju dobrú úpravu a ocitnú sa vo väčšom nebezpečenstve zo strany Peržanov. Nie je dobré Empedokles obetoval divákom býka, urobeného z medu a múky, a že mal brata
skúmať stále hviezdy, lepšie je starať sa o svoju vlasť. Ani ja nie som stále ponorený do svojej Kallikratida. A Telauges, syn Pythagorov, píše v liste Filolaovi, že Empedokles bol synom
filozofie, ale beriem účasť na vojnách, ktoré Italikovia vedú navzájom medzi sebou. Archinomovým.
54
Keďže sme skončili výklad o Pythagorovi, treba povedať o najslávnejších / To, že pochádzal z Akragasu na Sicílii, dosvedčuje sám na začiatku svojho diela
pythagorovcoch; po nich budeme písať o tých, ktorých niektorí nazývajú osamelými Očisťovanie:
filozofmi; hneď za nimi bude nasledovať reťaz vynikajúcich filozofov až po Epikura, tak Priatelia moji, čo bývate pri žltom Akragase,
ako sme to už uviedli. O Theane a Telaugovi sme už hovorili. Teraz treba najprv hovoriť o vo veľkom meste s vysokým hradom...
Empedoklovi, lebo podľa niektorých bol Pythagorovým žiakom. Toľko o jeho rode.
Timaios v 9. knihe zaznamenáva, že bol Pythagorovým žiakom, a hovorí, že bol
2. EMPEDOKLES (r. 484 - 424) usvedčený (ako aj Platón) z krádeže Pythagorových prednášok a vylúčený z účasti na
51/, 52/ Empedokles bol podľa Hippobota synom Metónovým, vnukom rozhovoroch. Sám sa zmieňuje o Pythagorovi týmito slovami:
Empedoklovým a pochádzal z Akragasu. To isté píše aj Timaios v 15. knihe Histórií a Medzi nimi tiež žil muž nadľudskej múdrosti znalý,
dodáva, že Empedokles, dedo nášho básnika, bol významný muž. No aj Hermippos vraví ktorý si pre seba získal nesmierne bohatstvo ducha.
o ňom to isté a podobne hovorí aj Herakleides v spise O chorobách, že pochádzal zo Iní však uvádzajú, že to povedal, mysliac na Parmenida.
55/
vznešenej rodiny a že jeho dedo pestoval dostihové kone. Aj Eratosthenes, opierajúc sa o Neanthes však vraví, že až do Filolaa a Empedokla dovoľovali pytha-gorovci
svedectvo Aristotelovo, uvádza v Olympijských víťazstvách, že počas 71. olympiády všetkým voľne počúvať prednášky. Keď však Empedokles svojimi veršami sprístupnil
zvíťazil Metónov otec. Gramatik Apollodoros píše v Kronike, že ľudu ich učenie, vydali zákon, že ho neslobodno vyjaviť nijakému básnikovi. Vraví sa, že
... bol synom Metóna a Glaukos rozpráva, to isté postihlo aj Platóna, lebo aj on bol exkomunikovaný. Neanthes však neuviedol,
že prišiel do Túrií, ktoré nedávno len boli založené. koho žiakom bol Empedokles. Nepokladal však za hodnoverný ten list, ktorý sa pokladá
A o niečo ďalej dodáva: za list Telaugov a v ktorom sa uvádza Empedokles ako Hippasov a Brontinov žiak.
5ŕ
Tí, ktorí hovoria, že z domu utiekol / Theofrastos však uvádza, že bol Parmenidovým obdivovateľom a že ho
a v Syrakúzach dal sa najať do vojska napodobňoval vo svojich básňach. Lebo aj Parmenides publikoval vo veršoch svoju
oproti Aténčanom, tí ver' podľa mňa rozpravu O prírode. Hermippos však vraví, že nebol obdivovateľom Parmenidovým, ale
sa mýlia, lebo buď už nežil, alebo Xenofanovým, s ktorým sa vraj dlho zdržoval a napodobnil jeho básne. Neskôr však
bol celkom starý, čo je málo pravdivé. prišiel vraj do styku s pythagorovca-mi. No Alkidamas píše vo Fyzikovi, že Zenón a
Aristoteles totiž vraví, a okrem neho aj Herakleides, že zomrel vo veku šesťdesiat Empedokles boli v tom istom čase Parmenidovými žiakmi a že ho potom opustili. Zenón
rokov. Čo sa týka Empedokla, ktorý zvíťazil na 71. olympiáde na konských dostihoch, vraj založil vlastnú školu, kým Empedokles sa stal Anaxagorovým a Pythagorovým
... to bol však jeho dedo s menom rovnakým, žiakom. U Pythagora obdivoval jeho dôstojnú životosprávu a držanie, kým u Anaxagora
takže Apollodoros zároveň naznačuje aj čas. jeho učenie o prírode.
53/
Satyros však píše v Životopisoch, že Empedokles bol synom Exaineto-vým a že sám 57/, 58/, 59/ Aristoteles uvádza v Sofistovi, že Empedokles vynašiel rétoriku a Zenón
zanechal syna Exaineta; že počas tej istej olympiády, keď získal víťazstvo ma koni, jeho zase dialektiku. A v diele O básnikoch píše, že Empedokles napodobnil Homérov štýl, že
syn zvíťazil v zápase alebo v behu, ako uvádza bol majstrom dikcie, oplýval metaforami a používal mnoho iných prostriedkov
básnického umenia. Vraví tiež, že okrem

*&°310 *P°311
iných básní napísal Xerxov prechod a Hymnus na Apolóna, že však tieto diela neskôr spálila
ktorási jeho sestra (alebo dcéra, ako hovorí Hieronymos), a to Hymnus neúmyselne, no
báseň o Peržanoch naschvál, pretože nebola dokončená. Napísal vraj dokonca aj tragédie
a politické diela. Naproti tomu Herakleides, syn Serapiónov, vraví, že tragédie sú od
iného autora. Hieronymos uvádza, že ich čítal tridsaťtri. Neanthes uvádza, že tragédie
napísal v mladosti a že on sám z nich čítal sedem. Satyros uvádza v Životoch, že bol aj
lekárom a vynikajúcim rečníkom. Jeho žiakom vraj bol Gorgias z Leontín, muž, ktorý
vynikal v rečníctve a zanechal rozpravu o rečníckom umení. Apollodoros o ňom v Kronike
píše, že žil 109 rokov. Satyros o ňom hovorí, že píše, že sám bol prítomný u Empedokla,
keď sa ten zaoberal čarodejníctvom. Ale aj sám to vyznáva vo svojich básňach, ako aj
mnoho iného. Hovorí tam totiž:
O všetkých liekoch, čo vznikli sťa ochrana pred zlom a vekom, dozvieš sa,
pretože jedine tebe ich vyzradím všetky. Utíšiš nezmarnú silu vetrov, čo
ženúc sa na zem svojím vanutím rozmetávajú úrodnú pôdu. Potom, ak budeš
chcieť, zase privoläš opačné vetry, privoláš ľuďom z čierneho dažďa počasie
suché, dosiahneš pre ľudí taktiež, že v súčasnej šuchote leta dopadnú zo
vzduchu dažde, čo dávajú potravu stromom. Konečne z čierneho podsvetia
vyvoláš mŕtveho muža.
607
A Timaios v 18. knihe píše, že Empedokles bol po mnohých stránkach
obdivuhodným mužom. Lebo v istom čase, keď ročné vetry duli s takou prudkosťou, že
kmásali ovocné stromy, nariadil odrať somáre a zhotoviť z ich kože mechy, a tie potom
dal napäť na pahorkoch a výšinách, aby zachytávali vietor. A pretože zastavil vetry,
nazvali ho Vetrolamom. Herakleides píše vo svojom spise O chorobách, že Empedokles
vyrozprával Pausa-niovi to, čo ten potom napísal o nedýchajúcej žene. Tento Pausanias
bol podľa Aristippa a Satyra jeho miláčikom a Empedokles mu takto venoval aj svoj spis
O prírode:
617
Počúvaj, Pausanias, ty múdreho Anchita synul
Okrem toho zložil na neho aj tento epigram:
Pausanias, syn Anchitov, potomok lekára bohov,
vyrástol v Gele sťa lekár, mesto to jeho je vlasť.
Mnohých ľudí, čo postihli ukrutné útrapy chorôb,
zachránil od istej smrti, vyrvúc ich z Hadových rúk.
*P°312
Pokiaľ ide o nedýchajúcu ženu, bolo to podľa Herakleida asi tak, že ostala asi tridsať
dní bez dýchania a pulzu. Preto filozofa nazýval aj lekárom a veštcom, opierajúc sa
zároveň o tieto jeho verše:
62/ Priatelia moji, čo bývate pri žltom Akragase,
vo veľkom meste s vysokým hradom, a žijete čestne,
zdravím vás; prichádzam ku vám nie ako človek, lež božstvo
nesmrteľné, bo ctia si ma všetci tak, ako sa patrí.
Okolo hlavy mám stužky a vence uvité z kvetov.
So svojím sprievodom mužov a žien, keď prichádzam do miest
ďalekoslávnych, tu dostávam pocty a tisíce ľudí
kráčajú za mnou, by spoznali cestu, čo ku zisku vedie.
Jedni si proroctvá prajú a druhí zas chceli by počuť
recepty, ktoré by pomohli proti chorobám mnohým.
637
Timaios hovorí, že Akragas nazval veľkým, pretože mal osemstotisíc obyvateľov.
Preto vraj Empedokles povedal, narážajúc na ich prepych: „Akragasania holdujú
hýrivosti, ako keby mali zajtra zomrieť, domy si však stavajú, ako keby mali žiť večne."
64/ Vraví sa, že rapsód Kleomenes recitoval v Olympii jeho báseň Očisťovanie, ako píše
Favorinus v Spomienkach. Aj Aristoteles o ňom vraví, že bol slobodomilovným mužom a
nepriateľom akéhokoľvek panovania, ak je pravda, čo o ňom hovorí Xanthos vo svojich
spisoch, že totiž odmietol kráľovstvo, ktoré mu ponúkali, čo zrejme svedčí o tom, že dával
prednosť jednoduchému životu. To isté hovorí aj Timaios, uvádzajúc zároveň aj príčinu,
prečo bol Empedokles taký populárny. Rozpráva totiž, že ho ktorýsi z archónov pozval na
hostinu. Keď už hostina dosť pokročila, no napriek tomu ešte neprinášali na stôl víno, tu
ostatní hostia pokojne čakali, Empedokles sa však rozčúlil a rozkázal, aby priniesli víno.
Hostiteľ však vyhlásil, že čaká na sluhu mestskej rady. Keď prišiel, stal sa kráľom hostiny,
zrejme na návod hostiteľa, a ten hneď dával najavo svoje tyranské zmýšľanie. Rozkázal
totiž hosťom, aby pili víno, a tomu, kto by sa zdráhal, aby ho liali na hlavu. Empedokles sa
toho dňa síce správal pokojne a mlčal, no nasledujúceho dňa pohnal na súd aj hostiteľa, aj
náčelníka hostiny a dal ich oboch odsúdiť na smrť. To bol začiatok jeho politickej činnosti.
657
A zase, keď lekár Akrón (t. j. Veľký) žiadal od rady mesta miesto, aby mohol na
ňom postaviť pomník svojmu otcovi, pretože vynikal medzi lekármi svojím umením,
Empedokles vystúpil na tribúnu a postavil sa proti
«^°313
 tomu a po dlhej reči o rovnosti občanov položil nakoniec takúto otázku: „A aký nápis
napíšeme na pomník? Či azda tento:
Veliký lekár Akrón z veľkého mesta a otca
na tomto velikom kopci velikej vlasti má hrob."
Niektorí autori pripisujú tento epigram Simonidovi.
Ŕ6/
Neskôr Empedokles zrušil zbor tisícich, ktorý stál tri roky na čele obce, a uspôsobil
ho tak, že sa stal nielen zborom boháčov, ale aj demokraticky zmýšľajúcich občanov.
Timaios v 11. a 12. knihe (on ho totiž často spomína) však píše: Zdá sa, že jeho názory boli
v rozpore s demokratickým režimom. V jeho poézii by totiž bolo možné nájsť miesta,
ktoré svedčia o jeho chvastavosti a sebaláske. Vraví aspoň:
Zdravím vás. Prichádzam ku vám nie ako človek,
lež božstvo nesmrteľné...
Za svojho pobytu v Olympii obracal na seba priveľkú pozornosť, takže sa v
spoločnosti o nikom inom nehovorilo toľko ako o Empedoklovi.
67
'/ Keď ho však neskôr jeho vlasť začala ľutovať, potomci jeho nepriateľov sa postavili
proti jeho návratu. Preto odišiel na Peloponéz a tam zomrel. Timón neušetril ani jeho a
napadá ho týmito slovami:
Aj Empedokles, ten parádny tvorca
veršov, bo všetko, čo nemalo silu, to rozložil celkom.
Stanovil princípy, ktoré si žiadali princípy iné.
68/
Správy o jeho smrti sa rozchádzajú. Herekleides, podávajúc historku o nedýchajúcej
žene, ako si Empedokles získal veľkú slávu tým, že oživil a poslal domov ženu, ktorá bola
už mŕtva, píše, že konal obetu neďaleko Pei-sianaktovho poľa. Pozvaných bolo niekoľko
priateľov a medzi nimi aj Pau-sanias. Po hostine sa hostia na chvíľku vzdialili, jedni pod
stromy, druhí kam sa im páčilo, len Empedokles ostal na mieste, kde ležal pri hostine.
Keď ráno vstali, len Empedokla nebolo možné nájsť. Hľadali ho, pýtali sa služobníkov,
ktorí vyhlasovali, že nevedia, kde je, až ktosi povedal, že okolo polnoci počul silný hlas,
ktorý volal Empedokla; nato vraj vstal a videl nebeské svetlo a svetelnú žiaru, no nič viac.
Hostia sa pre túto udalosť naľakali a vtedy prišiel Pausanias a poslal niekoľkých ľudí, aby
ho šli hľadať. Čoskoro nato im však kázal, aby ho ďalej nehľadali, vraviac, že
Empedoklova modlitba bola vyslyšaná a že mu treba obetovať ako človekovi, ktorý sa stal
bohom.
697
Hermippos rozpráva, že uzdravil istú Pantheiu z Akragasu, pri ktorej sa už lekári
vzdali nádeje. Preto vraj priniesol bohom obetu, a pozvaných bolo asi osemdesiat.
Hippobotos však uvádza, že Empedokles vstal od
stola a odišiel smerom k Etne. Keď došiel ku kráteru, skočil do ohňa a zmizol, chcejúc dať
pevný základ povesti, že sa stal bohom. Avšak neskôr sa vraj na to prišlo, pretože vulkán
vyvrhol jednu jeho sandálu. Nosieval totiž bronzové sandále. Pausanias sa však staval
proti tejto historke.
70/, 71/ Diodoros z Efezu píšuc o Anaximandrovi uvádza, že Empedokles ho mal za
vzor, napodobňujúc slávnostnú reč tragikov a obliekajúc si vznešené rúcho. Keď na
Selinusanov doľahol mor v dôsledku nezdravých výparov z blízkej rieky, takže aj sami
ľudia hynuli a ženy umierali pri pôrodoch, Empedokles prišiel na myšlienku voviesť do
rieky vodu z dvoch susedných riek a na vlastný náklad uskutočnil svoj plán. Zmiešaním
vody sa tečúca voda stala neškodnou. Keď takto prestal mor a Selinusania usporiadali jed-
ného dňa hostinu na brehu rieky, objavil sa Empedokles. Všetci vstali a klaňali sa mu ako
nejakému bohu. Aby teda potvrdil túto mienku, skočil do ohňa. Proti tomu sa však stavia
Timaios, hovoriac, že odišiel na Peloponéz a viac sa nevrátil. To vraj zapríčinilo, že sa
nevie, ako zomrel.
72
/ V 14. knihe vyvracia Herakleidovo tvrdenie a výslovne uvádza jeho meno. Lebo vraj
Peisianax bol Syrakúzan a nemal pole na akragaskom území; a keby táto historka bola
bývala známa, Pausanias by bol postavil svojmu priateľovi ako bohu pomník alebo nejakú
sochu či svätyňu. Bol to totiž bohatý muž: „Ako teda," vraví, „mohol skočiť do krátera, o
ktorom sa nikdy ani nezmienil, hoci sa nachádza celkom blízko? Zomrel teda na Pelo -
ponéze a to, že jeho hrob nie je známy, nie je nič divné, pretože nie sú známe ani hroby
mnohých iných mužov." Asi takto sa vyjadril Timaios a dodáva: „Herakleides je vôbec
zberateľom takýchto absurdných historiek a kdesi vraví, že istý človek spadol z Mesiaca."
Hippobotos však rozpráva, že Empedoklova socha stála najprv so zahalenou hlavou v
Akragase, neskôr však s nezahalenou hlavou pred radnicou v Ríme. Je zrejmé, že ju tam
preniesli Rimania. Ináč ešte aj teraz možno nájsť jeho maľované portréty. Neanthes z
Kyzika, ktorý tiež napísal spis O pytha-gorovcoch, uvádza správu, že po Metónovej smrti sa
začali objavovať náznaky tyranie, a preto Empedokles prehovoril Akragasanov, aby
upustili od straníckych rozbrojov a pestovali politiku občianskej rovnosti.
737
Okrem toho mnoho občianok, ktoré boli bez vena, zaopatril venom zo svojich
vlastných prostriedkov, keďže bol bohatý. Preto nosil purpurové rúcha a zlatý pás, ako
uvádza Favorinus v Spomienkach. Okrem toho nosil bronzové sandále a delfský veniec.
Nosil dlhé vlasy a sprevádzal ho zástup otrokov. Tvár mal vždy zamračenú a vždy si
zachovával prísny výzor.
Takto vystupoval na verejnosti a občania, ktorí ho stretli, videli v jeho správaní známky
kráľovskej bytosti. Neskôr, idúc na voze na nejakú slávnosť do Mesiny, padol z voza a
zlomil si nohu. Zomrel v dôsledku tejto nehody vo veku 77 rokov. Jeho hrob sa nachádza
v Megare.
74
/ Čo sa však týka veku, Aristoteles nesúhlasí s Neanthom. Hovorí totiž, že zomrel vo
veku 60 rokov. Iní však vravia, že zomrel vo veku 109 rokov. Mužný vek dosiahol počas
84. olympiády. Demetrios z Troizény poznamenáva v spise Proti sofístom, že súhlasne s
Homérom
... z/zora si priviažuc povraz na vysokom tráme,
na ňom sa obesil; duša však odišla do domu Háda.
V už spomenutom Telaugovom liste sa vraví, že zmorený starobou padol do mora a
zomrel. To je všetko o jeho smrti.
My sme na neho zložili v našej zbierke Rozličných metier žartovné verše tohto znenia:
75/
Keď si si, Empedokles, plameňom očistil telo,
z krátera nesmrteľného vypil si plameňa prúd.
Nepoviem, že si sa dobrovoľne do Etny vrhol,
ale že padol si do nej nechtiac, keď chcel si sa skryť.
A tento iný:
Vravia, že Empedokles kedysi z vozíka padol, pričom si
nešťastne zlomil pravú stehennú kosť. Ale ak zahynul,
skočiac do krátera sopky, ako je možné, že jeho v Megare
vidieť je hrob.
76/
Jeho učenie bolo takéto: Sú štyri elementy, oheň, voda, zem a vzduch. Láska je sila,
ktorou sa tieto elementy zlúčili dovedna, kým Svár je sila, ktorou sa rozlučujú. Hovorí o
tom takto:
Jasný Zeus, darkyňa života Héra a vzdušný Aidoneus a Nestis,
čo slzami zvlažuje život.
Pritom Diom myslí oheň, Hérou zem, Aidoneom vzduch a Nestidou vodu. Okrem
toho o nich hovorí:
Menia sa ustavične a zmena sa nekončí nikdy, pretože vraj toto usporiadanie
sveta je večné. Dodáva aspoň: Jeden raz Láska všetky tie veci v jednotu spojí,
druhý raz opäť zas Svár ich oddelí na rôzne strany.
77
1 Vraví, že Slnko je veľká hromada ohňa a že je väčšie ako Mesiac. Mesiac má vraj
podobu disku a nebo sa podobá na krištáľ. Duša vraj vstupuje do rozličných druhov
živočíchov a rastlín. Hovorí aspoň:
*&°316<*&
Lebo aj ja som už kedysi žil sťa chlapec a dievča, ako krovie
a vták a ryba, čo jagá sa v mori.
Jeho básne O prírode a Očisťovanie majú asi 5000 veršov a Rozprava o lekárstve má asi 600
veršov. O jeho tragédiách som už hovoril.
3. EPICHARMOS (okolo r. 550 - 460)
78/
Epicharmos z Koa bol synom Helothalovým. Aj on bol Pythagoro-vým žiakom. Keď
mal tri mesiace, priniesli ho do Megary na Sicílii a odtiaľ do Syrakúz, ako o tom píše sám
vo svojich spisoch. Na jeho soche je napísaný tento epigram:
O koľko vyniká ohromné Slnko nad iné hviezdy,
o koľko more má silu vyššiu než hocktorá z riek,
o toľko podľa mňa vyniká múdrosťou Epicharmos,
ktorému vzdala sa toľká od vlasti Syrakúz česť.
Zanechal Zápisky, obsahujúce jeho fyzické, etické a lekárske učenie, a vo väčšine
svojich spisov pripojil aj veršované poznámky, v ktorých jasne naznačil, že spisy
pochádzajú od neho. Zomrel vo veku 90 rokov.
4. ARCHYTAS (štvrté storočie)
79
/ Archytas z Tarenta, syn Mnesagorov, alebo podľa Aristoxena Hestia-iov, bol tiež
pythagorovec. On to bol, kto svojím listom zachránil Platóna, keď mu hrozilo
nebezpečenstvo smrti od Dionysia. Bol všeobecne obdivovaný pre svoje všestranné a
vynikajúce schopnosti. Preto ho občania menovali sedemkrát stratégom, kým iní
kandidáti nezastávali tento úrad dlhšie ako jeden rok, keďže tomu bránili zákony. Platón
mu poslal dva listy, keď mu Archytas najprv poslal list tohto znenia:
80/
Archytas praje Platónovi dobré zdravie
Som rád, že si sa zotavil z choroby. Sám si mi totiž o tom napísal a dozvedel som sa o tom aj od
Lamiska. O zápisky som sa postaral a odcestoval som do Lukánie, kde som našiel Okkelove spisy.
Rozpravy O zákone, O kráľovstve, O zbožnosti a O vzniku vesmíru sú v mojich rukách a
opisy niektorých som Ti poslal. Ostatné nemožno nateraz nájsť, ak sa však nájdu, dostaneš ich.
Toto je Archytov list. Platón mu poslal takúto odpoveď:
Platón pozdravuje Archyta
81/
S neuveriteľnou radosťou som prijal Zápisky, ktoré si mi poslal, a veľmi milo ma prekvapil
ich autor. Zdá sa mi, že je hoden svojich dávnych predkov. Vraví sa totiž, že to boli mužovia z
Myry a prináležali k tým Trójanom, ktorí sa za Lao-
317*2
 medoniomjch čias odsťahovali, statoční muiovia, ako ukazuje tradičné podanie. Co sa týka mojich
Zápiskov, o ktorých si mi písal, nie sú ešte dostatočne vypracované. No akékoľvek sú, poslal som
Ti ich. Čo sa týka ich uschovania, naše názory sa zhodujú, takže netreba pripojovať nijaké rady.
Buď zdravý. Toto sú listy, ktoré si navzájom vymenili.
R2/
Boli štyria Archytovia; prvý, o ktorom sme hovorili, druhý, hudobník z Mytilény;
tretí, autor spisu O roľníctve; štvrtý, epigramatický básnik. Niektorí uvádzajú aj piateho,
architekta, pripisuje sa mu kniha O stroji, ktorá sa začína týmito slovami: „Toto som sa
naučil od Teukra z Kartága." O Archy-tovi hudobníkovi sa rozpráva, že keď mu vyčítali,
že hovorí veľmi ticho, povedal: „Môj nástroj bojuje a hovorí za mňa."
O Archytovi pythagorovcovi vraví Aristoxenos, že ako stratég nikdy neutrpel
porážku. Iba raz sa vzdal velenia, zo snahy vyhnúť sa závisti, a vojsko .-.n ihneď dostalo
do moci nepriateľov.
S3
/ On bol prvý kto uviedol mechaniku do systému, aplikujúc na ňu matematické
princípy, a on bol tiež prvý, kto spájal organický pohyb s geometrickými obrazcami,
usilujúc sa pomocou rezu polvalca dostať dve analogické proporcie na zdvojenie kocky.
On prvý vynašiel v geometrii kocku, ako hovorí Platón v Ústave.
5. ALKMAIÓN (čas neurčitý)
Alkmaión pochádzal z Krotónu. Aj on bol Pythagorovým žiakom. Jeho spisy sa týkajú
väčšinou lekárstva, no niekedy sa v nich dotýka aj otázok prírodnej filozofie, napríklad,
keď hovorí: „Mnohé ľudské veci sa nachodia v páre." Zdá sa, že bol prvý, kto napísal
štúdiu o fyzike, ako poznamenáva Favorinus v Rozmanitej histórii, a aj to, že Mesiac a
všeobecne nebeské telesá majú večnú prirodzenosť.
Bol Peirithovým synom, ako sám uvádza na začiatku svojho spisu: „Alkmaión z
Krotónu, syn Peirithov, povedal toto Brontinovi, Leóntovi a Baťhyllo-vi: ,0 neviditeľných
veciach a takisto o smrteľných veciach majú jasné vedomosti len bohovia, kým ľudia
môžu mať o tom len dohady'." A tak ďalej. Vravel tiež, že duša je nesmrteľná a že je v
ustavičnom pohybe ako Slnko.
6. HIPPASOS (štvrté storočie)
84/
Hippasos z Metapontu bol tiež pythagorovec. Vravel, že je určitý čas, v ktorom sa
dokonáva premena sveta, že vesmír je konečný a že je v ustavičnom pohybe.
*&°318
Demetrios hovorí o ňom v Homonymách, že nezanechal nijaký spis. Boli dvaja
Hippasovia; náš filozof a druhý, ktorý napísal v piatich knihách Lakónsku ústavu; sám bol
tiež Lakónčan.
7. FILOLAOS (okolo r. 440)
Filolaos z Krotónu bol pythagorovec. Od neho kúpil Platón, ako sám píše Diónovi,
pythagorovské knihy. Bol zabitý, pretože padol do podozrenia, že sa usiluje o tyraniu. My
sme na neho zložili tento epigram:
Treba sa chrániť čo najviacej pred možným upodozrením;
lebo aj zdanie bez činu môže ti pripraviť pád.
Takto aj Filolaa zničila rodná zem Krotím,
keďže sa nazdali o ňom, chúťky že tyranské má.
s5/
' Učil, že všetko sa deje podľa zákona nevyhnutnosti a harmónie. On prvý povedal,
že Zem sa pohybuje v kruhu. Iní však uvádzajú, že to povedal Hiketas zo Syrakúz.
Napísal jednu knihu, o ktorej hovorí Hermippos, odvolávajúc sa na istého spisovateľa,
že filozof Platón po svojom príchode k Dionysiovi na Sicíliu ju kúpil od Filolaových
príbuzných za štyridsať alexandrijských mín a že vzal z nej látku pre svojho Timaia. Iní
autori však vravia, že Platón dostal jeho knihy ako dar za to, že žiadal od Dionysia milosť
pre istého mladíka, Filolaovho žiaka, ktorý bol uvrhnutý do väzenia.
Demetrios vraví v Homonymách, že on prvý vydal pythagorovské spisy pod názvom O
prírode, začínajúce sa takto: „Príroda sa pri usporiadaní sveta vytvorila z neohraničených
a ohraničených elementov a takisto celý svet a všetko v ňom."
8. EUDOXOS (asi r. 407 - 357)
86/, 87/, 88/ Eudoxos z Knidu, syn Aischinov, bol astronómom, geometrom, lekárom a
zákonodarcom. V geometrii bol žiakom Archytovým, v lekárstve zase žiakom Filistióna zo
Sicílie, ako uvádza Kallimachos v Katalógoch. Sotión však píše v Nástupníctvach, že bol aj
Platónovým žiakom. Keď bol asi dvadsaťtriročný a ocitol sa vo veľmi tiesnivej situácii,
povesť sokratovcov ho priviedla do Atén spolu s lekárom Theomedóntom, ktorý ho živil.
Iní však uvádzajú, že bol jeho miláčikom. Po dvojmesačnom pobyte sa vrátil domov a za
podpory priateľov odišiel do Egypta s lekárom Chrysippom, nesúc od Agesilaa odkazy
Nektanabidovi, ktorý ho zoznámil s kňazmi. Ostal tam rok aj štyri mesiace a dal si ostrihať
vlasy a oholiť
*&°319«&
obrvy; tam podľa niektorých autorov napísal svoje dielo Oktaeteris. Odtiaľ odišiel za Lebo veď odkiaľ vzal by reč býčok?
učiteľa do Kyzika a do Propontidy. Prišiel však aj na dvor Mau-solov. Potom sa vrátil do Príroda predsa neobdarila býka ústami
Atén a zhromaždil okolo seba veľký počet žiakov aby spôsobil bolesť Platónovi, pretože schopnými vravieť. Stál však nahnutý
ho spočiatku k sebe nepripustil Niektorí pri tejto príležitosti uvádzajú, že keď Platón povedľa neho, pričom mu troška oblizol
dával hostinu, bol to Eudoxos, ktorý usporiadal lôžka do polkruhu, keďže bolo mnoho rúcho. Týmto činom však zjavne povedal:
hostí. Aristotelov syn Nikomachos o ňom hovorí, že vyhlásil rozkoš za dobro. V jeho „Nebudeš žiť už dlho na svete." Preto
rodnej obci ho prijali s veľkými poctami, ako o tom svedčí dekrét, ktorý odhlasovali kvôli tiež osud Eudoxov prišiel akosi rýchlo, len
nemu. No aj u Grékov si získal veľkú slávu, keď napísal zákony pre svojich čo uvidel päťdesiattretí východ Plejádok.
spoluobčanov, ako o tom píše Hermippos vo 4. knihe spisu O siedmich mudrcoch, a keď Volali ho namiesto Eudoxom Endoxom (Slávnym) pre jeho žiarivú povesť.
uverejnil astronomické, geometrické a iné pozoruhodné spisy. Pretože sme prebrali významných pythagorovcov, pohovorme už teraz o takzvaných
89/
Mal tri dcéry, Aktidu, Filtidu a Delfidu. Eratosthenes píše o ňom v spise Batónovi, izolovaných filozofoch. Najprv treba hovoriť o Herakleitovi.
že zložil aj Psie dialógy. Iní autori však vravia, že ich napísali Egypťania vo svojom jazyku
a Eudoxos ich údajne len preložil a vydal pre Grékov. Chrysippos z Knidu, syn Erineov,
počúval jeho prednášky o bohoch, o svete a o nebeských telesách. V lekárstve on sám bol
žiakom Sicílčana Filistióna.
Zanechal tiež veľmi pekné Zápisky. Jeho synom bol Aristagoras, ktorý mal syna
Chrysippa, žiaka Aethliovho, ktorému sa pripisuje vynájdenie liekov na oči, pretože sa
zaoberal prírodovedeckými problémami.
90/
Boli traja Eudoxovia. Prvý bol náš filozof; druhý, z Rodu, bol historik; tretí, zo
Sicílie, syn Agathoklov, bol komický básnik, ktorý trikrát zvíťazil na Dionýziách a päťkrát
na Lenajach, ako píše Apollodoros v Kronike. Objavil som ešte iného Eudoxa, lekára z
Knidu, o ktorom píše Eudoxos v Popise cesty po zemi, že radieval ľuďom, aby ustavične
všemožným spôsobom pohybovali údmi a aby podobne cvičili aj zmysly.
Ten istý autor hovorí, že Eudoxos z Knidu dosiahol mužný vek za 103. olympiády a že
vynašiel teóriu kriviek. Zomrel v 53. roku svojho života. Keď navštívil v egyptskom
meste Heliopolise Chonufida, Apis mu oblizol plášť. Pri tej príležitosti kňazi povedali, že
bude síce slávny, ale nebude dlho žiť, ako uvádza Favorinus v Spomienkach.
91/
My sme na neho zložili tento epigram:
Eudoxos sa vraj podľa povesti
v Memfide vlastný osud dozvedel
priamo od býka s krásnymi rohmi,
pritom však všetkom nič mu neriekol.

*P° 320*2 «^°321 *2


KNIHA IX IZOLOVANÍ
FILOZOFI
1. HERAKLEITOS (okolo r. 500)
17
Herakleitos, syn Blosónov alebo podľa niektorých Herakóntov, pochádzal z Efezu.
Jeho mužný vek spadá do 69. olympiády. Bol to človek povýšený ako málokto iný a
pohŕdavý, ako je zrejmé už aj z jeho spisu, v ktorom hovorí: „Mnohoučenosť neučí
rozumnosti; ináč by totiž bola naučila Hesioda, Pythagora a tiež Xenofana a Hekataia."
Lebo „jedno jediné je múdre, poznať myšlienku ako niečo, čo riadi všetko skrze všetko".
Vravel, že Homér by si zaslúžil, aby bol vyhnaný z pretekov a dostal výprask, a podobne
aj Archilochos.
2/, 3/ Vravel tiež, že spupnosť treba viac hasiť ako požiar a že ľud má bojovať za svoje
zákony tak ako o svoje hradby. Ostro napadal Efezanov, pretože vyhnali z obce jeho
priateľa Hermodora; urobil to týmito slovami: „Všetci dospelí Efezania by urobili dobre,
keby sa obesili a zanechali obec nedospelým, pretože vyhnali z obce Hermodora,
najvynikajúcejšieho z nich, vraviac: ,Nech nikto z nás nevyniká nad ostatných, a ak je
niekto taký, nech ide žiť inde a s inými.'" Keď ho žiadali, aby im dal zákony, pohr-dol
tým, pretože vraj obec bola už. pridlho ovládaná zlou ústavou. A uchý liac sa do
Artemidinho chrámu, hral s chlapcami kocky. Keď sa okolo neho nazhromaždili Efezania,
povedal im: „Čo sa čudujete, vy naničhodníci? Či nie je lepšie robiť toto, ako spolu s vami
spravovať štát?"
Nakoniec sa z nenávisti k ľuďom odsťahoval a žil v horách, živiac sa zeleninou a
bylinami. V dôsledku toho ochorel na vodnatieľku. Keď sa vrátil do mesta, kládol
lekárom záhadné otázky, či by mohli urobiť z dažďa sucho. Keď ho nechápali, zahrabal sa
v maštali do hnoja, dúfajúc, že pôso-
322
bením tepla hovädzieho hnoja vyparí zo seba vodu. Keď však ani takto nič nevykonal,
zomrel vo veku 60 rokov.
4
/ My sme na neho zložili tento epigram:
Často som prejavil obdiv, aký mal Herakleitos
nešťastný života koniec, dokiaľ ho nevzala smrť.
Telo mu totižto zvlažila choroba zlá a vodou
v očiach mu zhasila svetlo, zatiahnuc zrak jeho tmou.
Hermippos však píše, že sa pýtal lekárov, či mu môže niekto z nich stlačiť vnútornosti
a takým spôsobom vyčerpať vodu. Keď mu povedali, že to nemôžu, vystavil sa slnečným
lúčom a kázal chlapcom, aby ho prikryli kravským trusom. V tejto pozícii vraj druhého
dňa zomrel a bol pochovaný na námestí. No Neanthes z Kyzika tvrdí, že sa nemohol
vytiahnuť z trusu a tak ostal ležať na mieste, a keďže ho pre túto zmenu nebolo možno ro -
zoznať, zožrali ho vraj psi.
5/
Už od mladosti bol predmetom obdivu. Ako mladík vyhlásil, že nič nevie, no keď sa
stal dospelým, vyhlásil, že vie všetko. Nebol žiakom nikoho a sám povedal, že všetko
preskúmal a naučil sa sám od seba. Sotión však uvádza, že podľa správ niektorých
autorov bol žiakom Xenofanovým a že Aristón uvádza v spise O Herakleitovi, že sa vyliečil
z vodnatieľky a zomrel na inú chorobu. To isté hovorí aj Hippobotos.
Ŕ/
Kniha, ktorá sa mu pripisuje, je súvislá štúdia o prírode a rozdeľuje sa na tri časti, na
časť o vesmíre, časť politickú a teologickú. Položil ju ako dar v Artemidinom chráme, ako
niektorí uvádzajú, a bola napísaná úmyselne veľmi záhadne, aby ju mohli čítať len
povolaní a aby ňou nebolo možno pohŕdať, keby jej totiž mohol rozumieť aj ľud. Aj Timón
ho opisuje týmito slovami:
Prostred nich zdvihol sa Herakleitos, ten krikľúň a veľký posmeškár,
známy to hádankár...
Theofrastos uvádza, že v dôsledku jeho melanchólie sú niektoré časti jeho diela napoly
nedokončené a iné si zase navzájom odporujú. Antisthenes v Nástupníctvach uvádza ako
dôkaz jeho veľkomyseľnosti to, že prepustil svojmu bratovi kráľovskú hodnosť. Jeho spis
mal takú slávu, že sa uvádzajú aj stúpenci jeho učenia, takzvaní herakleitovci.
" I Jeho názory boli v celkovom prehľade tieto: Všetko pozostáva z ohňa a zase sa
rozkladá na oheň. Všetko sa deje z moci osudu a všetko, čo existuje, uvádza sa do súladu
na základe odporu protichodných pohybov. Ďalej, všetko je plné duší a daimonov.
Vyjadril sa tiež o všetkých kozmic-
*P°323 <*&

kých javoch a povedal, že Slnko je také veľké, ako sa javí. Uvádza sa tiež jeho výrok:
„Nech by si šiel ktoroukoľvek cestou, nenašiel by si hranice duše. Taký hlboký má
zmysel." Predsudok nazval paducnicou a o zraku vravel, že klame. Vo svojich spisoch sa
niekedy vyjadruje jasne a zrozumiteľne, takže aj ten najtupší ho môže ľahko porozumieť
a pozdvihnúť svoju dušu. Stručnosť a pádnosť jeho výkladu sú neporovnateľné.
,S//
V jednotlivostiach je jeho učenie takéto: Oheň je elementom a všetko v prírode je
obmenou ohňa a deje sa jeho zrieďovaním a zhusťovaním. Nepodáva však o tom jasný
výklad. Všetko vzniká bojom protikladov a všetko je v ustavičnom pohybe ako rieka.
Vesmír je konečný a svet je len jeden. Vzniká z ohňa a opäť sa sparuje v určitých
periódach po celý vek. Deje sa to na základe osudu. Z protikladov ten, ktorý vedie k
vzniku, nazýva sa bojom a svárom, ten, ktorý vedie k požiaru sveta, nazýva sa svornos-
ťou a mierom, a premena sa nazýva cestou hore a dolu a skrze ňu vzniká svet.
9/, 10/, 11/ Lebo keď sa oheň zhusťuje, vlhne, a ak sa spojuje, vzniká voda. Ak však
voda tuhne, mení sa na zem. Toto je cesta nadol. A na druhej stra ne zase zem sa rozteká,
vzniká z nej voda a z nej zase ostatné veci; Herakleitos totiž prevádza takmer všetko na
vyparovanie z mora. Toto je cesta nahor. Výpary vznikajú zo zeme a z mora. Jedny sú
jasné a čisté, druhé temné. Oheň sa živí z jasných, vlhko z druhých. Čo sa týka
prirodzenosti elementu, ktorý ho obkľučuje, nevyjadruje sa o ňom. Sú však v ňom nádo-
by, obrátené k nám dutou stranou, a v nich sa hromadia jasné výpary, ktoré sa
rozplameňujú, a to sú vraj hviezdy. Najjasnejší a najteplejší je plameň Slnka; ostatné
hviezdy sú totiž vzdialené od Zeme, preto tiež slabšie svietia a hrejú, a Mesiac, keďže je
bližšie k Zemi, nepohybuje sa cez čistý priestor. Slnko sa však pohybuje v priehľadnom a
nezmiešanom priestore a má od nás primeranú vzdialenosť, preto nám tiež dodáva viac
tepla a svetla. Zatmenie Slnka a Mesiaca nastáva tak, že sa nádoby otáčajú nahor.
Mesačné striedanie fáz Mesiaca vzniká tým, že sa nádoba pomaly otáča na mieste. Deň a
noc, mesiac, ročné obdobia a roky, dažde a vetry a všetko podobné zapríčiňujú rozmanité
výpary. Lebo jasný výpar, ktorý sa zapáli v kruhu Slnka, spôsobuje deň, kým opačný
vypar, keď nadobudne prevahu, vytvára noc. A nárast tepla z jasného výparu spôsobuje
leto, kým zväčšenie vlhkosti a tmavého výparu spôsobuje zimu. Podobným spôsobom
vysvetľuje aj ostatné javy. O prirodzenosti Zeme nepodáva nijaký výklad a nepodáva
výklad ani o nádobách. Toto boli jeho názory.
324 <*2
12
/ Čo sa týka Sokrata a jeho vyjadrenia, ktoré urobil, keď sa oboznámil s jeho spisom,
ktorý mu podľa Aristňnovej správy priniesol Euripides, to sme uviedli v stati o Sokratovi.
Gramatik Seleukos však tvrdí, že istý Kro-tón zaznamenáva v Potápačovi, že Herakleitovo
dielo priniesol po prvý raz do Grécka istý Krates a že k nemu poznamenal, že by bolo
treba nejakého délskeho potápača, ak sa v ňom človek nechcel zadusiť. Jedni uvádzajú
dielo pod nadpisom „Múzy", druhí pod nadpisom „O prírode" a Diodotos ho nazýva
... kormidlom, dobrým pre pút cestou života.
Iní ho nazývajú číselníkom mravov, kýlom celého sveta, a to tak pre jedného, ako pre
všetkých. Keď sa ho opýtali, prečo mlčí, vraj povedal: „Aby ste sa vy mohli vyvravieť."
Sám Dareios zatúžil stretnúť sa s ním a napísal mu tento list:
13/, 14/ Yjáí Dareios, syn Hystaspov, pozdravuje Herakleita, múdreho muža z Efezu.
Napísal si spis O prírode, ktorému ťažko rozumieť a ktorý ťažko vyložiť. Lebo ak ho vykladáš
na niektorých miestach doslovne, zdá sa, že obsahuje akúsi teóriu o celom svete a o veciach, ktoré sa
v ňom dejú, totiž o javoch, ktoré spočívajú v naj-božskejšom pohybe. No o najväčšej časti diela si
nemožno urobiť úsudok, takže správny výklad toho, čo si napísal, robí ťažkosti aj najväčším
znalcom písomníctva. Preto kráľ Dareios, syn Hystaspov, chce sa stať Tvojím poslucháčom a
oboznámiť sa s gréckou kultúrou. Príď ma teda čím skôr pozrieť do môjho paláca. Gréci totiž
väčšinou nerešpektujú filozofov, a preto zanedbávajú ich vynikajúce poučenia, ktoré títo
predkladajú ich horlivej pozorností a štúdiu. U mňa máš však zaručené všetky privilégiá. Každý
deň nájdeš horlivú a pozornú konverzáciu a život, hodný Tvojich naučení.
Herakleitos odpovedal:
Herakleitos z Efezu pozdravuje kráľa Darcia, syna Hystaspovho.
Všetci ľudia, ktorí žijú na zemi, zdržujú sa od pravdy a spravodlivosti a pre svoju úbohú
nerozumnosť venujú sa nenásytnej lakomosti a slávybažnosti. ja však, ktorý sa usilujem zabudnúť
na každú mrzkosť a vyhýbam sa prepychu, ktorý je vždy sprevádzaný závisťou, pretože mám
stracli pred priveľkou okázalosťou, nechcel by som prísť do Perzie, súc spokojný s malom, úplne v
zhode so svojimi názormi.
Takto sa zachoval tento muž aj voči kráľovi.
15/
Demetrios však v Homonymách uvádza, že pohrdol aj Aténčanmi, ktorí si ho
neobyčajne vážili, a hoci ním Efezania pohŕdali, predsa dal pred-
*P°325
 nosť svojej vlasti. Spomína ho aj Demetrios Falérsky v Obrane Sokrata. Veľmi veľký je
počet komentátorov jeho spisu, lebo patrí medzi nich aj Antisthenes, Herakleides
Pontský, Kleanthes, stoik Sfairos a okrem toho Pausanias, takzvaný Herakleitistos,
Nikomedes a Dionysios. Z gramatikov ho komentoval Diodotos, ktorý však tvrdí, že spis
nehovoril o prírode, ale o ústave, a že časti, v ktorých hovorí o prírode, sú tam vložené len
na ilustráciu.
16/
Hieronymos uvádza, že aj jambický básnik Skythinos sa podujal reprodukovať vo
veršoch jeho učenie. Uvádza sa naňho mnoho epigramov a medzi nimi aj tento:
Herakleitos som; prečo ma ťaháte sem a tam, tupci?
Knihu som nerobil pre vás; tým však, čo chápu môj um.
jedného človeka cením si za tisíc; tisícky iných
nulou sú. Tento svoj výrok hlásať aj v podsvetí chcem.
A iný takýto:
Nesnaž sa rýchle prečítať Herakleitovu knihu; zrázny a úzky to
chodník; vládne tam temno a tma. Ak ti však ukáže cestu, kto
zasvätený je do nej, hneď sa ti bude tá kniha jasnejšou nad Slnko
zdať.
í7/
Bolo päť Herakleitov. Prvý bol náš filozof; druhý bol lyrický básnik, od ktorého
pochádza hymnus na dvanástich bohov; tretí bol elegicky básnik z Halikarnasu, na
ktorého Kallimachos zložil tento epigram:
Ktosi mi povedal, Herakleitos, o tvojej smrtí;
slzy som vyronil vždycky, keď som si spomenul ver',
ako sme celé dni strávili spolu, no z teba, môj priateľ
halikamaský, teraz ostal len popol a prach.
Žijú však tvoje slávičie hlasy, bo jedine týmto
možné je dostať sa z moci hrabivých Hadových rúk.
Štvrtý pochádzal z Lesbu a napísal históriu Macedónie. Piaty bol vtipkár, ktorý vážne
veci podával žartom; k tomuto literárnemu druhu prešiel, keď zanechal hru na kitare.
2. XENOFANES (r. 570 - 478)
18/
Xenofanes bol synom Dexiovým alebo podľa Apollodora Orthome-novým a
pochádzal z Kolofónu. Timón ho chváli týmto veršom:
Xenofanes, muž bez pýchy a odporca klamstiev homérskych...
Po vyhnaní z rodnej obce žil v Zankle na Sicílii... a zdržiaval sa v Katá-nii. Podľa
jedných nemal nijakého učiteľa, no podľa druhých bol žiakom
*P° 326*2
Botóna z Atén alebo Archelaa, ako niektorí uvádzajú. Sotión píše, že žil za čias
Anaximandrových. Napísal aj epické verše, elégie a jamby, namierené proti Hesiodovi a
Homérovi, ktorých napádal pre ich názory o bohoch. Svoje básne prednášal verejne ako
rapsód. Vraví sa, že mal opačné názory ako Thales a Pythagoras a že napadol aj
Epimenida. Dožil sa vysokého veku, ako o tom sám kdesi hovorí:
19/
Šesťdesiat sedem rokov už utieklo, odkedy konám
cesty po gréckej zemi, pozornosť venujúc jej.
Predtým však prešlo už od môjho zrodenia dvadsaťpäť rokov,
takže len o týchto veciach s istotou hovoriť viem.
Vraví, že existujúce veci pochádzajú zo štyroch elementov, že je nekonečný počet
svetov, tie sú však nezmeniteľné. Oblaky vznikajú, keď sa výpary, spôsobené Slnkom,
nesú nahor a vynášajú do okolitého vzduchu. Boh je podstaty guľovitej a nemá nič
spoločné s človekom. Celý vidí, celý počúva, no nedýcha. Celý je rozumom a mysľou a je
večný. Xenofanes prvý vyhlásil, že všetko, čo vzniká, je zničiteľné, a že duša je dych.
2
°/ Vravel tiež, že väčšina vecí je horšia ako rozum a že styky s tyranmi majú byť buď
čo najzriedkavejšie, alebo najpríjemnejšie. Keď mu Empedokles povedal, že mudrca
nemožno nájsť, odpovedal mu: „Prirodzene, lebo ten, kto chce nájsť mudrca, musí byť
mudrcom." Sotión uvádza, že on prvý povedal, že všetky veci sú nepochopiteľné, ale sa
mýli.
Napísal Založenie Kolofónu a Odsťahovanie do Eley v Itálii, dvetisíc veršov. Jeho mužný
vek spadá do 60. olympiády. Demetrios Falérsky v spise O sta-robe a stoik Panaitios v spise
O veselosti píšu, že vlastnými rukami pochoval svojich synov, tak ako aj Anaxagoras. Myslí
sa, že ho predali do otroctva (a že ho vykúpili) pythagorovci Parmeniskos a Orestades,
ako uvádza Favorinus v 1. knihe Spomienok. Bol aj iný Xenofanes, jambický básnik z Lesbu.
Toto sú izolovaní filozofi.
3. PARMENIDES (mužný vek okolo r. 500)
21
/ Xenofanovým žiakom bol Parmenides, syn Pyretov z Eley. Theofrastos vo svojom
Výťahu o ňom hovorí, že bol Anaximandrovým žiakom. No hoci bol Xenofanovým
žiakom, nenasledoval ho. Podľa Sotióna sa stýkal aj s Diochaitovým synom,
pythagorovcom Ameiniom, ktorý bol síce chudobný, ale statočný muž. Radšej nasledoval
tohto Ameinia a po smrti mu postavil svätyňu ako héroovi, keďže sám pochádzal zo
vznešeného a bohatého
327*2
 rodu. Bol to Ameinias a nie Xenofanes, ktorý ho priviedol k pokojnému životu.
227
Parmenides prvý vyhlásil, že Zem je guľatá a leží uprostred vesmíru. Podľa neho sú
dva elementy, oheň a zem; prvý je elementom tvorivým, druhá je látkou. Prvou príčinou
zrodenia ľudí bolo Slnko. To má nadbytok tepla a chladná, z ktorých pozostávajú všetky
veci. Duša a rozum je podľa neho jedno a to isté, ako spomína aj Theofrastos vo Fyzike, v
ktorej podáva názory takmer všetkých filozofov. Filozofiu rozdeľuje na dve oblasti; jedna
sa zaoberá pravdou, druhá mienkami. Preto tiež kdesi vraví:
... všetko treba ti spoznať,
práve tak odvážne srdce, čo sídli v kruhovej Pravde, ako aj dohady
ľudské, v ktorých niet istoty pravej.
Ako Hesiodos, Xenofanes a Empedokles aj on podával svoju filozofiu vo veršoch. Za
kritérium pravdy vyhlásil rozum, kým zmyslové vnímanie pokladal za nepresné. Vraví
totiž:
Nedaj sa silou zvyku prinútiť, aby si riadil
po tejto ceste osleplé oči a zaľahli uši
alebo jazyk, lež rozumom rozsudzuj skúmania sporné.
23/
Preto tiež hovorí o ňom Timón:
Parmenidova sila a jeho boj oproti mienkam
od klamnej predstavy do výšky povzniesli myseľ.
Platón napísal o ňom dialóg s nadpisom Parmenides alebo o ideách.
Jeho mužný vek spadá do 69. olympiády. Zdá sa, že prvý objavil, že Večernica a
Zornica je jedna a tá istá hviezda, ako to uvádza Favorinus v 5. knihe Spomienok. Iní
uvádzajú, že to bol Pythagoras. Kallimachos tvrdí, že jeho báseň nepochádza od neho.
Vraví sa, že napísal aj zákony pre svojich spoluobčanov, ako píše Speusippos v spise O
filozofoch. Prvý vraj použil aj dôkaz známy pod menom Achilleus (a korytnačka), ako
uvádza Favorinus v Rozmanitej histórii.
Bol ešte aj druhý Parmenides, rečník, ktorý napísal rozpravu o rečníctve.
4. MELISSOS (okolo r. 440)
247
Melissos bol synom Ithaigenovým a pochádzal zo Samu. Bol Parme-nidovým
žiakom, prišiel však do styku aj s Herakleitovým učením, keď ho odporúčal Efezanom,
ktorí si neuvedomovali jeho význam. Práve tak odporúčal Hippokrates Abdérčanom
Demokrita. Melissos sa venoval aj politickej činnosti a u svojich spoluobčanov sa tešil
veľkej úcte. Preto ho tiež vyvo-
328*2
lili za veliteľa loďstva a v tejto funkcii dosiahol vďaka svojim prednostiam ešte väčší
obdiv.
Bol toho názoru, že vesmír je nekonečný, nezmeniteľný a nehybný; že je vo všetkých
častiach jednaký a plný. Pohyb neexistuje, len sa zdá, že existuje. Vravel, že o bohoch sa
nemá nič tvrdiť, pretože nie je možné získať o nich nejaké poznanie.
Apollodoros uvádza, že jeho mužný vek spadá do 84. olympiády.
5. ZENÓN ELEAT (okolo r. 460)
257
Zenón pochádzal z Eley. Apollodoros o ňom píše v Kronike, že bol pôvodom
Teleutagorovým synom, avšak Parmenides ho adoptoval. O Zenónovi a Melissovi píše
Timón takto:
Veľká je nezmarná sila Zenóna dvojjazyčného,
ktorý mal odvahu hanobiť všetko, a Melissos taktiež;
vynikli nad mnohých mužov, však málo len vyniklo nad nich.
Zenón bol Parmenidovým žiakom a stal sa jeho miláčikom. Bol vysokej postavy, ako
hovorí Platón vo svojom Parmenidovi. Aj v Sofistovi a Faidrovi sa o ňom zmieňuje a nazýva
ho elejským Palamedom. Aristoteles ho označuje za vynálezcu dialektiky, tak ako
Empedokla za vynálezcu rétoriky.
26/
Bol to muž veľmi vznešeného charakteru aj vo filozofii, aj v politike. Od neho sú
totiž knihy, oplývajúce veľkou múdrosťou. Keď však chcel zbaviť vlády tyrana Nearcha -
podľa iných Diomedónta - zatkli ho, ako uvádza Herakleides vo Výťahu zo Satyra. Keď sa
ho pri vyšetrovaní pýtali na spoločníkov sprisahania a na zbrane, ktoré dal previezť na
Liparské ostrovy, prezradil všetkých tyranových priateľov, aby mu ukázal, že je úplne
opustený. Potom mu ešte povedal nejaké veci o niektorých ľuďoch a dodal, že by mu
chcel ešte niečo pošepkať do ucha. Nato sa mu zahryzol do ucha a nepustil ho prv, kým
ho nepreklali, tak ako sa to stalo aj tyranobijcovi Aristogeitónovi.
277
Demetrios uvádza v Homonymách, že mu odhryzol nos. Antisthenes však píše v
Nástupníctvach, že po vyzradení priateľov sa ho tyran opýtal, či sa zúčastnil ešte niekto iný
na sprisahaní, načo vraj Zenón odpovedal: „Áno, ty sám ako hubiteľ obce." A
okolostojacim dodal: „Divím sa vašej zbabelosti, keď za to, čo ja teraz zakúšam, chcete ešte
ďalej otročiť tyranovi." Nakoniec si odhryzol jazyk a vypľul ho tyranovi do tváre. Jeho
spoluobčania sa nato vrhli na tyrana a ukameňovali ho. Tejto verzie sa drží väčšina
spravodajcov. Hermippos však uvádza, že Zenóna hodili do mažiara a utlkli.
*&» 329*2
 287
My sme na neho zložili tieto verše:
Krásny čin, Zenón, si zamýšľal, lebo si tyrana hodlal
zabiť a takýmto činom otroctva pozbaviť vlasť.
Vec si však prehral, bo tyran ťa chytil a v mažiarí dobil.
Čo to však vravím, že dobil? Telo len, Zenóna nie.
Zenón bol aj ináč vynikajúci muž a práve tak ako Herakleitos aj on opo vrhoval
mocnými ľuďmi. Lebo aj on dával pred namyslenosťou Aténčanov prednosť svojej vlasti,
ktorá sa najprv nazývala Hyleou, neskôr Eleou, bola to focká osada, jednoduché mesto,
ktoré vedelo len vychovávať statočných mužov; neodsťahoval sa nikdy k Aténčanom, ale
žil celý život doma.
297
On prvý prišiel s dôkazom Achilleus (Favorinus ho pripisuje Parme-nidovi) a
mnohými inými. Jeho názory boli tieto: Svetov je mnoho a nejestvuje prázdny priestor.
Všetko v prírode pochádza z tepla, chladná, sucha a vlhká, ktoré sa navzájom
premieňajú. Ľudia vznikli zo zeme a duša je zmes už spomenutých vecí v takom pomere,
že nijaká z nich neprevláda.
Vraví sa o ňom, že sa veľmi pohoršoval, keď si z neho robili posmech, a keď sa ho
ktosi pýtal, prečo to robí, povedal mu: „,Keby som sa nepohor-šoval pri potupách, nemal
by som radosť ani pri pochvalách."
Už v stati o Zenónovi z Kitia sme povedali, že bolo osem Zenónov. Mužný vek nášho
Zenóna spadá do 79. olympiády.
6. LEUKIPPOS (okolo r. 450)
30/
Leukippos pochádzal z Eley, podľa iných z Abdér, podľa niektorých z Miléta. Bol
Zenónovým žiakom. Učil, že vesmír je vo svojom celku nekonečný, že všetko v ňom sa
navzájom mení a že pozostáva z prázdneho priestoru a plných teliesok. Svety vznikajú
tak, že telieska vpadajú do prázdneho priestoru a navzájom sa splietajú; z pohybu, ktorý
je produktom ich nahromadenia, vzniká svet nebeských telies. Slnko sa nesie vo väčšom
kruhu okolo Mesiaca, kým Zem sa vo vírivom pohybe drží okolo stredu; má tvar bubna.
Leukippos prvý vyhlásil atómy za princípy. Toto je jeho náuka v hlavných bodoch.
31/, 32/, 33/ y jednotlivostiach je to takto: Vesmír, ako som už povedal, je podľa neho
nekonečný. Skladá sa z hmotných teliesok a z prázdneho priestoru, ktoré oboje nazýva
prvkami. Z nich vzniká a na ne sa rozkladá nekonečný počet svetov. Tie vznikajú takto:
Mnohé telieska rozličných tvarov sa nesú cez určitý úsek nekonečného vesmíru do
veľkého prázdna, a keď sa nahromadia, vytvárajú vír; v tomto víre na seba narážajú,
všelijako sa otá-
čajú a v dôsledku toho sa roztrieďujú podobné k podobným. Pretože pre množstvo
nemôžu krúžiť v rovnováhe, jemnejšie z nich ustupujú do vonkajšieho prázdna, akoby
preosievané. Ostatné ostávajú spolu a posplietajúc sa navzájom spolu bežia a vytvárajú
takto prvú guľovitú sústavu. Tá vytvára zo seba čosi ako blanu, zahrnujúcu v sebe
rozličné telieska. Pretože tie v dôsledku odstredivej sily víria dokola, na okraji sa
nachádzajúca blana sa stenčuje, pretože sa telieska stykom s vírom ustavične spolu
stekajú. Zem vznikla tak, že telieska, ktoré boli zanesené do stredu, tam zotrvávali. Na
druhej strane sa blana, ktorá obkľučovala sústavu, zväčšila prítokom vonkajších teliesok.
Lebo ako ju so sebou unášal vír, priberala k sebe telieska, s ktorými prišla do styku. Z nich
niektoré sa splietali a vytvárali sústavu, ktorá obsahovala najprv veľa vody a bahna, no po
vyschnutí otáčaním spolu s vírivým pohybom celku sa zapálila a vytvorila podstatu
nebeských telies. Kruh Slnka je najďalej, kruh Mesiaca najbližšie od Zeme. Kruhy ostat-
ných (nebeských telies) sú medzi nimi. Všetky nebeské telesá sa rozpaľujú rýchlym
pohybom, Slnko sa však rozžeravuje aj hviezdami; zato Mesiac dostáva len málo ohňa.
Zatemňuje sa i Slnko i Mesiac... (odklon zvieratníka nastal) v dôsledku toho, že sa Zem
naklonila k juhu; jej severné časti sú stále pokryté snehom, sú chladné a zamrznuté. Slnko
sa zatmieva zriedkakedy, Mesiac však ustavične, a to preto, že ich kruhy nie sú rovnaké.
A ako svety vznikli, tak aj rastú, hynú a zanikajú. Deje sa to z akejsi nevyhnutnosti; čo
však je táto nevyhnutnosť, o tom nepodáva jasný výklad.
7. DEMOKRITOS (asi r. 460 - 357)
34/
Demokritos bol synom Hegesistratovým, podľa iných Athenokrito-vým, podľa
niektorých Damasippovým a pochádzal z Abdér alebo, ako niektorí tvrdia, z Miléta. Bol
žiakom niektorých mágov a chaldeov, ktorých ako učiteľov zanechal jeho otcovi kráľ
Xerxes, keď sa mu u neho dostalo pohostenia, ako spomína aj Herodotos. U nich sa ešte
ako chlapec oboznámil s teológiou a astrológiou. Neskôr prešiel k Leukippovi, podľa
niektorých k Anaxagorovi, od ktorého bol mladší o štyridsať rokov. Favorinus však v
Rozmanitej histórii vraví, že Demokritos sa o Anaxagorovi vyjadroval, že jeho názory o
Slnku a Mesiaci nie sú jeho vynálezom, ale sú to staré názory a on si ich len privlastnil.
357
Tupil vraj aj jeho názory o usporiadaní sveta a rozume, stavajúc sa proti nemu
nepriateľsky, pretože ho vraj neprijal za žiaka. Ako teda mohol byť jeho žiakom, ako
niektorí tvrdia?
 36/ Demetrios v Honiom/mách a Antisthenes v Nástupníctvach vravia, že sa odobral aj do
Egypta, aby sa u tamojších kňazov učil geometrii, aj ku chal-deom do Perzie, a že bol pri
Červenom mori. Niektorí hovoria, že sa stretol aj s gymnosofistami v Indii a že prišiel aj
do Etiópie. Ako tretí brat rozdelil otcovský majetok. Väčšina spisovateľov hovorí, že si
vzal menšiu časť v peniazoch, lebo ich potreboval na cestovanie, bratia to prijali s
podozrením. Demetrios však vraví, že jeho časť bola vyše sto talentov, ktoré všetky
minul. Vraví tiež o ňom, že sa venoval štúdiu s veľkým zápalom, nasťaho val sa do
akéhosi domčeka v záhrade a tam sa uzavrel. Keď tam jedného dňa priviedol jeho otec
býka, aby ho obetoval, a priviazal ho tam, Demo-kritos ho dlhý čas nezbadal, až ho otec
vyzval, aby vstal kvôli obete, a povedal mu, čo ide s býkom robiť. Zdá sa, vraví
(Demetrios), že prišiel aj do Atén, no neusiloval sa o to, aby ho spoznali, pretože
opovrhoval slávou. Sokrata sám spoznal, ten ho však nepoznal. „Prišiel som do Atén,"
vravel, „no nikto ma nepoznal."
37/, 38/ Ak Anterastai (Rivali) sú dielom Platónovým," vraví Thrasylos, „Demokritos by
bol ten anonym, druhý z Oinopidovej a Anaxagorovej družiny, ktorý sa so Sokratom
rozprával o filozofii a podľa ktorého, ako sa sám vyjadril, sa filozof podobá zápasníkovi v
päťboji. A veru bol skutočne zápasníkom v päťboji, čo sa týka filozofie. Lebo pestoval
nielen fyziku a etiku, ale aj matematiku a náuky, ktoré patria k celkovému vzdelaniu, a
vyznal sa i vo všetkých umeniach." Od neho pochádza výrok, že slovo je tieňom činu.
Demetrios Falérsky vraví v Obrane Sokrata, že vôbec neprišiel do Atén. To by bolo ešte
väčším činom, ak pohrdol takým veľkým mestom, pretože nechcel nadobudnúť slávu z
mesta, ale radšej chcel sám prispieť mestu k sláve. Konečne aj zo spisov je zrejmé, aký bol.
Zdá sa, vraví Thrasylos, že bol horlivým stúpencom pythagorovcov. Spomína však aj
samého Pythagora, hovoriac o ňom s obdivom v diele s rovnakým názvom. Zdá sa, že
všetko od neho prevzal, takže by sme ho považovali za jeho žiaka, keby sa proti tomu
nestavala chronológia. Jeho súčasník Glaukos z Regia však vraví, že vcelku bol žiakom
niektorého pythagorovca. Konečne aj Apollodoros z Kyzika vraví, že sa stýkal s Filolaom.
39/, 40/ Antisthenes o ňom vraví, že sa rozmanitým spôsobom cvičil dokazovať svoje
predstavy, žijúc osamote a zdržujúc sa niekedy dokonca v kryptách. Vraví tiež o ňom, že
po návrate z ciest žil veľmi biedne, pretože minul celý svoj majetok, takže ho musel v
núdzi živiť brat Damasos. Keď sa mu však vyplnili predpovede o niektorých budúcich
javoch, nadobudol
<£»332 <*2
veľkú vážnosť a od tých čias ho väčšina ľudí uznávala za hodného božskej pocty. Pretože
však existoval zákon, že toho, kto premrhá otcovský majetok, neslobodno uznať za
hodného, aby bol pochovaný vo vlasti, pochopiac situáciu a nechcejúc sa stať podľa
Antisthena závislým od niektorých neprajníkov a ohováračov, prečítal im svoj Veľký svet,
ktorý vyniká nad všetky jeho spisy. Poctili ho za to odmenou päťsto talentov. A
neuspokojili sa len s tým, ale ho poctili aj bronzovými sochami, a keď zomrel vo veku
vyše sto rokov, vystrojili mu štátny pohreb. Naproti tomu však Demetrios vraví, že Veľký
svet, ktorý bol odmenený len sto talentmi, prečítali jeho súrodenci. Tak hovorí aj
Hippobotos.
Aristoxenos v Historických spomienkach vraví, že Platón mal v úmysle spáliť
Demokritove spisy, koľko ich len bolo možno poznášať, ale že mu v tom zabránili
pythagorovci Amyklas a Kleinias, pretože by to vraj neviedlo k cieľu, keďže knihy už boli
u mnohých ľudí. Je isté, že to tak bolo, lebo hoci Platón spomína takmer všetkých starých
filozofov, nikde nespomína De-mokrita. a to ani tam, kde mal proti nemu čo namietať; je
teda zrejmé, že si bol vedomý, že bude mať do činenia s najlepším z filozofov, ktorého aj
Timón pochválil takto:
Demokrit vynikni duchom a majstrovsky ovládal slová,
dôvtipom rečí zdal sa mi vynikať spomedzi všetkých!
4i/, 42/ Ako sám vraví v Malom svete, bol ešte mladík, keď Anaxagoras už bol starcom;
bol od neho o štyridsať rokov mladší. Hovorí, že Malý svet napísal sedemstotridsať rokov
po dobytí Troje. Podľa toho by sa bol narodil, ako hovorí Apollodoros v Kronike, za 80.
olympiády, ale Thrasylos v Úvode k čítaniu Demokritových spisov píše, že sa narodil v
tretom roku 77. olympiády, súc o rok starší ako Sokrates. Bol by teda súčasníkom
Anaxago-rovho žiaka Archelaa a žiakov Oinopidových, lebo aj tohto spomína. Spomína aj
učenie o jednom, ktoré hlásali Parmenides a Zenón, ktorí boli za jeho čias najslávnejšími
filozofmi, ako aj abdérskeho Protagora, ktorý podľa všeobecného uznania žil za
Sokratových čias.
Athenodoros v 8. knihe Prechádzok vraví, že keď k nemu prišiel Hippok-rates, rozkázal
priniesť mlieko, a keď sa naň podíval, povedal, že je od čiernej kozy, ktorá sa prvý raz
okotila. Hippokrates sa veľmi začudoval nad jeho ostrovtipom. No Hippokrata
sprevádzalo aj dievča, ktoré pozdravil prvý deň „Buď zdravá, dievčina", nasledujúci deň
však „Buď zdravá, žena". A skutočne, dievča v noci stratilo panenstvo.
437
O Demokritovej smrti hovorí Hermippos toto: Keď už bol veľmi starý
«£»333 <*2
 O Amaltheinom rohu, O
a blízko konca, sužovala sa jeho sestra myšlienkou, že umrie za slávnosti Thesmoforií a že
nebude môcť vykoná ť povinnosť voči bohyni. On jej však povedal, aby sa nebála, a kázal dobrej mysli,

si priniesť každý deň čerstvo upečený chlieb. A prikladajúc ho k nosu uchoval si počas Mravné pripomienky (chýba počet kníh). Spis O

slávností život. Keď však prešli dni slávností (boli to tri dni), úplne bezbolestne opustil šťastí je stratený. Toto sú etické spisy. 47/ Fyzické
život, majúc podľa Hipparcha stodeväť rokov. My sme na neho zložili v našej zbierke spisy:
Rozličných metier tieto verše: //í. Veľký svet (theofrastovci ho pripisujú Leukippovi), Malý svet,

Ktože sa zrodil tak múdry, kto vykonal dielo tak veľké Opis sveta, O planétach.

ako náš Demokrit slávny, znajúci každučkú vec; IV. O prírode, prvá kniha,
V dome prítomnú smrť on po tri dni zdržiaval stále, O podstate človeka (alebo O tele), druhá kniha, O
z výparov teplého chleba hostinu výstroji! jej. rozume,
Taký bol život tohto muža. O zmysloch (niektorí to uvádzajú pod názvom O duši),
44/
Jeho náuka bola táto: Princípmi všetkého sú atómy a prázdny priestor, všetko V. O chutiach,
ostatné je fikcia. Svety vznikajú a zanikajú a je ich nekonečné množstvo. Nič nevzniká z O farbách,
ničoho ani nezaniká v nič. Atómy sú i počtom i veľkosťou nekonečné, pohybujú sa vo O rozdielnosti tvarov, O
vesmíre vírivým pohybom a vytvárajú takto všetky zloženiny, oheň, vodu, vzduch a zem: menení tvarov.
lebo aj tie sú spojeniami určitých atómov. Atómy sú pre svoju tvrdosť nezničiteľné a VI. Potvrdenia (t. j. dôkazy toho, čo sa prv povedalo),
nezmeniteľné. Slnko a Mesiac sa skladajú z takýchto tvarov (atómov), a to hladkých a O obrázkoch alebo O predvídaní,
okrúhlych, a rovnako aj duša. Tá je totožná s rozumom. Videnie sa deje prostredníctvom logické kánony, tri knihy, Sporné otázky
obrázkov, ktoré vpadajú do našich očí. (chýba počet kníh). Toto sú spisy o
45/
Všetko sa deje nevyhnutnosťou, pretože príčinou vzniku všetkého je vír, ktorý prírode. Nezaradené spisy: Príčiny
nazýva nevyhnutnosťou. Cieľom je veselosť (euthymía), ktorá sa však nestotožňuje s nebeských javov, Príčiny atmosférických javov,
rozkošou, ako to niektorí prevzali, pretože tomu neporozumeli, aleje to stav, v ktorom Príčiny pozemských javov,
duša žije v úplnom pokoji, neznepokojo-vaná nijakým strachom, poverou ani nejakou Príčiny týkajúce sa ohňa a substancií, ktoré obsahuje,
inou vášňou. Nazývajú ju aj (eu está) a mnohými inými menami. Kvality vecí sú vecou Príčiny týkajúce sa zvukov,
dohovoru (nomi-ma), v skutočnosti (fi/sci) existujú len atómy a prázdny priestor. Toto bolo Príčiny týkajúce sa semien, rastlín a plodov,
jeho učenie. Príčiny týkajúce sa živočíchov,
467
Jeho spisy, ako aj Platónove spisy vydal Thrasylos v tetralógiách. Etické spisy: /. Rozličné príčiny,
Pythagoras, O stave mudrca, O podsvetí, O magnete.
Tritogeneía (t. j. že sú z nej zrodené tri veci, ktoré obsahujú všetky ľudské veci). Toto sú nezaradené spisy. 48/
//. O mužnosti alebo O cnosti, Matematické spisy:
Víí. O rozdiele chápania alebo O dotyku kruhu a gule, O geometrii,

«£»335 <*2
 Geometrické otázky (chýba počet kníh), Čísla. Chaldejské učenie,
Vili O iracionálnych čiarach a tuhých telesách (dve knihy), Projekcie, Frygické učenie,
Veľký rok alebo Astronómia, O horúčke a kašli,
Kalendár, Otázky týkajúce sa zákonodarstva,
Závod klepsydier. Chemika alebo Problémy.
IX. Opis neba, Z ostatných spisov, ktoré mu niektorí pripisujú, jedny sú zložené podľa jeho spisov,
Zemepis, druhé sa všeobecne považujú za nepravé. Toľko o jeho spisoch, aké sú a koľko ich je.
Opis pólov, Bolo šesť Demokritov. Prvý bol náš filozof; druhý jeho súčasník pôvodom z Chia,
O svetelných lúčoch. zaoberajúci sa hudbou; tretí bol sochár, ktorého spomína Antigonos; štvrtý autor spisu o
Toto sú matematické spisy. efezskom chráme, o Efeze a o Samotrákii; piaty básnik jasných a ľúbezných epigramov;
Hudobné spisy: šiesty pochádzal z Pergama a preslávil sa rétorickými rozpravami.
X. O rytmoch a harmónii,
O básnictve, 8. PROTAGORAS (r. 481 - 411)
O kráse veršov, 5t)
/ Protagoras bol synom Artemónovým, alebo podľa Apollodora a Dei-nóna v 5. knihe
O ľubozvučných a ueľubozvučných písmenách. jeho Perzských dejín Maiandriovým a pochádzal z Abdér, ako uvádza Herakleides Pontský
XI. O Homérovi alebo O správnej reči a glosách, v spise O zákonoch. Ten istý autor tvrdí, že napísal zákony pre obyvateľov Túrií. Podľa
O speve, Eupolidovej správy v Pochleb-níkoch pochádzal z Tea. Hovorí totiž:
O slovách, Dnu nachodí sa Protagoras, tejský muž.
Slovník (chýba počet kníh). Toto sú On a Prodikos z Kea si zarábali na živobytie predčítavaním kníh a Platón uvádza v
hudobné spisy. Umelecké spisy: Protagorovi, že Prodikos mal hlboký hlas. Protagoras bol žiakom Demokritovým. Nazývali
XII. Prognostika, ho Múdrosťou, ako poznamenáva Favorinus v Rozmanitej histórii.
O diéte alebo Dietetika Lekársky 51/, 52/ On prvý vyhlásil, že o každej veci možno uviesť dve protichodné výpovede, a
predpis, bol takisto prvý, kto sa držal tejto zásady. V ktoromsi svojom diele začína takto: „Človek
Príčiny týkajúce sa priaznivých a nepriaznivých symptómov. je mierou všetkých vecí; pri tie, ktoré sú, je mierou ich bytia, pri tie, ktoré nie sú, je mierou
XIII. 0 roľníctve alebo Zememeračstvo, ich nebytia." Vravel tiež, že duša nie je nič v porovnaní so zmyslami, ako uvádza aj Platón
O maliarstve, v Theaitetovi, a že je všetko pravdivé. A v inej knihe začal takto: „O bohoch nemôžem
O taktike, vedieť ani že sú, ani že nie sú. Lebo mnohé vecí bránia vedieť to, najmä nejasnosť vecí a
O bojovaní so zbraňami. Toto sú krátky život človeka." Pre tento začiatok svojej knihy bol vyhnaný z Atén a jeho knihy boli
umelecké spisy. spálené na námestí, keď ich verejný hlásateľ najprv pozbieral od všetkých majiteľov.
497
Z jeho Pripomienok uvádzajú niektorí najmä tieto spisy: O svätých On prvý si dal platiť za vyučovanie honorár sto mín a prvý rozlíšil slovesné časy,
knihách v Babylone, O hieroglyfoch v Meroe, Plavba pozdĺž Oceána, O zdôraznil dôležitosť vhodnosti času, zaviedol rečnícke dišputy
histórii,

336 *2 337*2

a milovníkom slovných dišpút dodal sofizmy. Nechajúc bokom myšlienku držal sa pevne
iba slov a vytvoril ten druh eristických dišpút, taký častý v dnešnom čase. Preto tiež
Timón o ňom vraví:
Mazaný Protagoras, čo vyzná sa v umení hádok.
53/, 54/ prvý ro zhýbal sokratovskú metódu vedenia rozhovoru. Prvý použil, ako sa
dozvedáme z Platónovho Euthydema, v diskusii tvrdenie Antishena, ktorý sa pokúšal
dokázať, že nie je možné protirečiť. On prvý uká/.al, ako treba útočiť a vyvracať nejaké
tvrdenia, ako tvrdí dialektik Arte-midoros v spise Proti Chrysippovi. Prvý vynašiel
takzvanú vankúšovú podložku, na ktorej nosia nosiči svoje bremená, ako uvádza
Aristoteles v spise O výchove. Bol totiž pôvodne nosičom dreva, ako uvádza aj Epikuros
na kto-romsi mieste, a preto stúpol na cene u Demokrita, ktorý ho videl robiť noše dreva.
Prvý rozdelil reč na štyri druhy, prosbu, otázku, odpoveď a rozkaz (iní uvádzajú
rozdelenie na sedem druhov, výpoveď, otázku, odpoveď, rozkaz, vyhlásenie, prosbu a
zvolanie) a nazval ich základnými formami reči. Alkidamas naproti tomu rozoznáva štyri
druhy reči, tvrdenie, popieranie, otázku a príhovor.
Ako prvý zo svojich spisov čítal verejne spis O bohoch, ktorého začiatok sme už
uviedli. Čítal ho v Aténach v dome Euripidovom alebo podľa iných v dome
Megakleidovom. Iní hovoria, že ho čítal v Lykeiu a že jeho žiak Archagoras, syn
Theodotov, mu prepožičal k tomu svoj hlas. Žalobu proti nemu vzniesol Pythodoros, syn
Polyzelov, jeden zo štyristo. Aristoteles vraví, že to bol Euathlos.
55
/ Z jeho spisov sa zachránili tieto:
Eristické umenie,
O zápasení,
O vedách,
O štáte,
O ctibažnosti,
O cnostiach,
O starodávnom stave vecí, O tom, čo je
v podsvetí, O nesprávnych činoch ľudí,
Predpisy, Reč za mzdu, Protidôkazy,
dve knihy.
Toto sú jeho knihy. Aj Platón napísal o ňom dialóg.
*P°338 *2
56/
Filochoros rozpráva, že počas jeho plavby na Sicíliu sa loď potopila a že to Euripides
potvrdzuje vo svojom Ixiónovi. Iní vravia, že zomrel na cestách, dožijúc sa asi 90 rokov.
Apollodoros však uvádza, že zomrel vo veku 70 rokov, že pôsobil ako sofista štyridsať
rokov a že jeho mužný vek spadá do 84. olympiády.
My sme na neho zložili tento epigram:
Počul som o tebe, Protagoras, ako si zomrel
na svojom úteku z Atén, majúc už vysoký vek.
Mesto Kekropa rozhodlo o tvojom vyhnaní. Z mesta
Pallady síce si ušiel, podsvetiu neušiel si.
Vraví sa, že si kedysi od svojho žiaka Euathla pýtal peniaze za vyučovanie. Keď mu
však ten povedal: „Veď som ešte dosiaľ nezvíťazil", Protagoras mu vraj odpovedal:
„Musíš mi dať peniaze, ak vyhrám ja, preto, že budem víťazom; ak vyhráš ty, preto, že ty
budeš víťazom."
Bol aj iný Protagoras, astrológ, na ktorého napísal Euforión pohrebnú báseň. A ešte
tretí, ktorý bol stoickym filozofom.
9. DIOGENES Z APOLÓNIE (okolo r. 440)
57
/ Diogenes z Apolónie, syn Apollothemidov, bol veľmi slávny prírodovedec. Podľa
Antisthena bol Anaximenovým žiakom. Žil za čias Anaxago-ra. Demetrios Falérsky
hovorí o ňom v Obrane Sokrata, že pre svoju veľkú popularitu len-len unikol
nebezpečenstvu smrti v Aténach.
Diogenove názory boli tieto: Vzduch je jediným princípom; svetov je nekonečný počet
a prázdny priestor je nekonečný rozsahom. Svety sa vytvárajú zo vzduchu jeho
zhusťovaním a zrieďovaním. Z ničoho nič nemôže vzniknúť a ani sa nerozpadá na nič.
Zem je guľatá a je umiestnená v strede sveta. Do stredu sveta sa dostala v dôsledku
otáčania vplyvom tepla a v dôsledku stuhnutia vplyvom zimy.
Jeho spis sa začína takto: „Na začiatku každého vedeckého výkladu treba podľa mňa
vychádzať z princípu, ktorý vylučuje akúkoľvek pochybnosť, a používať jednoduchú, ale
dôstojnú reč."
10. ANAXARCHOS (okolo r. 340)
58/, 59/ Anaxarchos pochádzal z Abdér. Bol žiakom Diogena zo Smyrny. Ten zasa
počúval Metrodora z Chia, ktorý vravel, že ani to nevie, že nič nevie. Metrodoros bol
žiakom Nessa z Chia, podľa iných bol Demokrito-vým žiakom. Anaxarchos sa stýkal aj s
Alexandrom a jeho mužný vek
*P° 339*2
spadá do 110. olympiády, jeho nepriateľom bol cyperský tyran Nikokreón. Keď sa ho
kedysi na hostine Alexander spýtal, čo si myslí o jedle, povedal vraj: „Všetko je nádherne
pripravené, ale bolo by bývalo treba pripojiť hlavu istého satrapu," narážajúc pritom na
Nikokreónta. Ten to ťažko znášal, a keď po kráľovej smrti bol Anaxarchos za plavby proti
svojej vôli zanesený na Cyprus, zajal ho a uvrhnúc ho do mažiara prikázal ho drviť želez-
nými palicami. On však nedbal na mučenie a povedal tento slávny výrok: „Drv
Anaxarchovo vrece, Anaxarcha nedrvíš." A keď mu Nikokreón rozkázal vyrezať aj jazyk,
sám si ho odhryzol a vypľul Nikokreóntovi do tváre. My sme zložili na neho tieto verše:
Drvte len, Nikokreón, aj viacej, veď drvíte vrece,
drvte, veď Anaxarchos dávno už u Dia je.
Teba tiež čoskoro kliešťami roztrhá Perscfoneia
rieknuc ti takéto slová: mlynár u zločinný, zhyň!
60/ pre pokojného ducha a prívetivý spôsob života ho volali Blaženým. Vedel s
najväčšou ľahkosťou privádzať ľudí k rozumu. Hľa, ako obrátil Alexandra, ktorý si
namýšľa], že je bohom. Keď totiž videl, že mu z ktorejsi rany tečie krv, ukážuc na jeho
ruku povedal:
Toto je krv, nie ichor, čo tečie blaženým bohom.
Flutarchos však vraví, že to povedal priateľom sám Alexander a že Anaxarchos inokedy,
pri pripíjaní, ukázal vraj na pohár a povedal: jedného z bohov zraní ruka smrteľná.
11. PYRRHÓN (okolo r. 360 - 270)
617
Pyrrhón z Elidy bol synom Pleistarchovým, ako zaznamenáva aj Diokles. Podľa
Apollodorovej správy v Kronike bol najprv maliarom a počúval Stilpónovho syna
Brysóna, podľa Alexandrovho zaznamenania v Nástupníctvach filozofov, potom Anaxarcha,
nasledujúc ho všade, takže prišiel do styku aj s gymnosofistami v Indii a s mágmi. Zdá sa,
že tam si osvojil najvznešenejší spôsob filozofického bádania, zavedúc, ako hovorí
Askanios z Abdér, učenie o agnosticizme a zdržaní sa úsudku. Vravel totiž, že nič nie je
ani krásne, ani škaredé, ani spravodlivé, ani nespravodlivé. A podobne tvrdil pri
všetkom, že nič neexistuje skutočne a že ľudia sa vo svojich činoch riadia zákonom a
zvykom. Lebo nijaká vec nie je skôr taká ako taká.
627
Jeho život bol v zhode s jeho názormi. Lebo ani sa ničomu nevyhýbal, ani sa pred
ničím nechránil, ale znášal všetko, čo mu prišlo do cesty, či už to boli vozy, úskalia, psi
alebo niečo iné, v ničom sa nedal ovplyvniť zmy-
340 *2
slovým vnímaním. No v takých prípadoch ho chránili priatelia, ktorí ho sprevádzali, ako
uvádza Antigonos z Karystu. Ainesidemos však vraví, že vo filozofovaní síce hlásal
učenie o zdržaní sa úsudku, ale pri svojom každodennom konaní nepostupoval
nerozvážne. Dožil sa až 90 rokov.
63
/ Antigonos z Karystu v spise O Pyrrhónovi o ňom píše, že spočiatku bol neznámym
chudobným maliarom a že v gymnáziu v Elide je zachovaný jeho obraz nepatrnej
hodnoty, predstavujúci nosičov pochodne. Odišiel vraj od ľudí a žil v samote, ukážuc sa
len zriedkakedy domácim. Robil to vraj preto, lebo počul akéhosi Inda, ako robil
Anaxarchovi výčitky, že ten, kto navštevuje kráľovský dvor, nemôže naučiť druhého byť
dobrým. Vždy zachovával ten istý postoj a výraz tváre, takže ak ho aj niekto opustil
uprostred reči, dokončil reč sám pre seba, hoci v mladosti bol dosť prudký. Často vraj
odchádzal z domu bez toho, že by bol o tom niekomu povedal, a potuloval sa s
kýmkoľvek. Keď raz Anaxarchos padol do močiara, nechal ho tak a neposkytol mu
pomoc. Niektorí ľudia mu to vyčítali, no sám Anaxarchos chválil jeho indiferentnosť a
bezcitnosť.
647
Jedného dňa ho pristihli, ako hovorí sám so sebou; na otázku, prečo to robí, povedal,
že sa cvičí byť dobrým človekom. Jeho vedeckými debatami nikto neopovrhoval, pretože
vedel rozprávať súvislo a držať sa položenej otázky. Preto uchvátil Nausifana, ktorý bol
vtedy ešte mladíkom. Nau-sifanes vravieval, že čo sa týka správania, musí nasledovať
Pyrrhóna, čo sa však týka uvažovania, seba samého. Často vravel, že aj Epikuros sa ho
ustavične pýtal na neho, pretože ho obdivoval pre jeho spôsob života. Jeho vlasť mu
preukázala takú poctu, že ho vymenovala za najvyššieho kňaza a jeho zásluhou
odhlasovala všetkým filozofom oslobodenie od daní.
Bolo veľa ľudí, ktorí si ho ctili pre jeho zdržiavanie sa od verejnej činnosti. Preto tiež
Timón hovorí o ňom vo svojom Pyrrhónovi... a v Silloch takto:
65
/ Divím sa, staručký Pyrrhón, ako si vyviaznuť mohol z otroctva
sofistov a z mienok ich prázdnych a hlúpych? Divím sa, že si sa zbavil
okovov všetkých ich klamstiev. Nemal si starosti skúmať a zisťovať, aké
to vetry dujú v Hellade, aký je pôvod a účel tých vecí. A opäť vo
svojich Odzrkadleniach: Po tomto, Pyrrhón, túži môj duch a chcel by
to zvedieť, ako len môžeš tak ľahko v tichu a pokoji žiť, vedúc si jediný
spomedzi ľudí na spôsob boha.
*&°34l *2
 66/
Aténčania ho poctili dokonca štátnym občianstvom, ako uvádza Diokles, pretože
zbavil života tráckeho Kotya. Žil v bratskej láske spolu so sestrou, ktorá bola babicou, ako
uvádza Eratosthenes v spise O bohatstve a chudobe. Sám chodil príležitostne predávať na
trh hydinu a prasce a bez akejkoľvek hanby riadil a čistil dom. Vraví sa, že aj vlastnoručne
umýval prasa; natoľko mu to bolo indiferentné. Raz sa rozčúlil pre nejakú vec svo jej sestry
(volala sa Filista), a keď mu to ktosi vyčítal, povedal, že v ženskej veci sa nemusí ukázať
indiferentnosť. Jedného dňa skočil na neho pes a veľmi ho naľakal; na výčitky, ktoré mu
preto ktosi robil, odpovedal, že je veľmi ťažké vyzliecť sa úplne z človeka, že sa však
usiluje, ako len môže, bojovať proti veciam predovšetkým skutkami, a ak nemôže, aspoň
rečou.
677
Keď mu priložili na vred septické lieky a keď mu ho rezali alebo vyparovali, ani vraj
nepohol brvami. O tejto jeho vlastnosti podáva svedectvo Timón vo svojom výklade,
ktorý poslal Pythónovi. No aj Filón z Atén, jeho priateľ, vravel, že najviac spomínal
Demokrita, ale aj Homéra, ktorého obdivoval a často opakoval jeho verš: Ako sa rodí lístie,
tak podobne rodia sa ľudia.
Obdivoval ho aj preto, že prirovnáva ľudí k osám, muchám a vtákom, a rád citoval
tieto jeho verše:
Priateľu, milý muž, zomri aj ty, veď načo ten nárek? Zomrel aj
Patroklos, ktorý bol od teba oveľa lepší.
Citoval aj všetky ostatné verše, v ktorých píše o slabosti, márnych snahách a detských
činoch ľudí.
68/, 69/ Poseidonios o ňom uvádza túto historku: Keď jeho spolucestujúci na lodi boli
znepokojení búrkou, on sám ostal pokojný a utužoval sa na duchu. Potom ukážuc na
prasiatko, ktoré žralo na lodi, povedal, že takúto neochvejnosť má zachovávať aj mudrc.
Jediný Numenios tvrdí, že aj on bol dogmatikom. Mal významných žiakov, medziiným
Eurylocha, o ktorom sa rozpráva táto neprístojnosť: Jedného dňa sa vraj tak rozčúlil, že
vytrhol z ohňa ražeň aj s mäsom a naháňal s ním kuchára až po námestie. A zase inokedy
v Elide ho pri určitom výklade žiaci tak unavili otázkami, že si vy-zliekol plášť a aby im
ušiel, preplával na druhý breh rieky Alfeia. Bol veľmi veľký odporca sofistov, ako hovorí
aj Timón.
Jeho žiak Filón viedol sám so sebou veľmi často rozhovory, a preto tiež Timón o ňom
hovorí takto:
... alebo Filón, čo stránil sa ľudí a sám seba školil,
vedúc sám so sebou reči a nedbajúc slávy a sporov.
\S*342
707
Okrem týchto boli Pyrrhónovými žiakmi Hekataios z Abdér a Timón z Fliuntu, autor
Sillov, o ktorom budeme hovoriť neskôr, ďalej Nausifanes z Tea, o ktorom sa vraví, že bol
Epikurovým učiteľom. Títo všetci sa nazývali podľa učiteľa pyrrhónovcami, podľa učenia
aporetikmi a skeptikmi a okrem toho efektikmi a zetehkmi. Zetetikmi preto, že vždy
hľadali pravdu; skeptikmi preto, že stále skúmali a nikdy nenachodili istotu; efektikmi pre
ich postoj po skúmaní - mám na mysli ich zdržiavanie sa úsudku; apo retikmi preto, že aj
dogmatici sami boli v pochybnostiach. Pyrrhónovcami sa nazývali podľa Pyrrhóna.
Theodosios však v Skeptických kapitolách tvrdí, že skepticizmus sa nemá nazývať
pyrrhonizmom. Lebo ak nemožno zachytiť sled myšlienky druhého, nebudeme môcť
spoznať, aká bola skutočne Pyrrhónova mienka. A keďže to nevieme, nemôžeme sa vraj
nazývať Pyrrhónovcami. Okrem toho Pyrrhón vraj nebol prvý, kto vynašiel skepticizmus,
a nemal vôbec nijaké pevné učenie. Pyrrhónovcom by však bolo možno nazvať každého,
kto žil podobne ako Pyrrhón.
71
/ Niektorí označujú za zakladateľa tejto sekty Homéra, pretože sa o tých istých
veciach vyjadruje hneď tak, hneď onak, a pretože nehovorí nič určitého o výpovedi.
Skeptické boli aj výroky siedmich mudrcov, napríklad výrok „Ničoho príliš" a výrok
„Záruka, hneď je tu ujma", čím sa zrejme naznačuje, že toho, kto sa pevne a presvedčivo
zaručí, stíha ujma. Ale aj Archilochos a Euripides postupujú ako skeptici, napríklad keď
Archilochos vraví:
Ľudská duša, milý Glaukos,
Leptinov syn, taká je, akú práve
smrteľníkom každý deň Zeus
zosiela. A Euripides:
Zeus, ako možno hovoriť, že smrteľník má
rozum? Závisíme totiž od teba a konáme len, čo
sa tebe zapáči.
727
No aj Xenofanes, Zenón eleat a Demokritos sú podľa nich skeptici. Xenofanes tam,
kde hovorí:
Žiaden muž nespoznal úplnú pravdu a takisto žiaden nespozná.
Čo sa týka Zenóna, ten popiera možnosť pohybu, keď vraví: „To, čo sa pohybuje,
nemôže sa pohybovať ani na mieste, kde je, ani na mieste, kde nie je." Demokritos popiera
kvality na tom mieste, kde vraví, že „teplé a studené existuje len konvencionálne, v
skutočnosti však existujú len atómy
 a prázdny priestor" a že „v skutočnosti nič nevieme, lebo pravda je hlboko skrytá". Platón
prenecháva pravdu bohom a synom bohov a sám hľadá len pravdepodobný výklad. Aj
Euripides vraví:
73
/ Kto vie, či život nie je smrťou, alebo
či nie je životom, čo smrťou voláme.
Ale aj Empedokles:
Veci tie nemožno zachytiť zrakom a vypočuť sluchom, alebo
postihnúť rozumom ľudským. A trocha ďalej:
... každý verí len tomu, s čím osobne do styku prišiel.
Herakleitos vraví: „Nevyjadrujme sa prenáhlene o dôležitých veciach." Aj Hippokrates
sa vyjadruje len s rozpakmi a v súhlase s ľudskou prirodzenosťou. A už pred nimi hovorí
Homér:
Ohybný jazyk je ľudský a na ňom je premnoho rečí
a Lebo podľa nich by nebolo možné, aby jeden argument nevyvracal druhý. Práve tak
... slov zase rozsiahle pole na obe strany a
... aké sám vyriekneš slovo, nuž také zas počuješ naspäť. Chcel tým naznačiť rovnakú silu slov a
poukázať na to, že si navzájom odporujú.
74/, 75/, 76/ Skeptickí filozofi sa venovali sústavnému boju proti všetkým dogmám
ostatných škôl a pritom sami pre svoju sektu nevytyčovali nijaké dogmy; obmedzovali sa
len na podávanie a vykladanie učenia ostatných, neurčili však nič pre seba, ani to, že
nemajú nič určiť. Tak zavrhovali aj samu zásadu nič neurčovať, vraviac napríklad: „Nič
neurčujeme"; ináč by totiž boli určovali. „Podávame však," vraveli, „tvrdenia iných, aby
sme ukázali svoj neprenáhlený postoj, ako by sme to robili aj vtedy, keby sa to dalo
naznačiť prikývnutím hlavy." A tak výrokom „Nič neurčujeme" sa jasne naznačuje ich
duševná rovnováha. A podobne je to aj s výrokom „O nič viac (to ako to)" a s výrokom
„Proti každému dôvodu možno postaviť protidôvod" a s inými podobnými. Výrok „Nič
nie je viac to ako to" sa hovorí aj v opačnom zmysle, keď ide o podobné veci, napríklad:
„Pirát nie je o nič viac ničomník ako klamár." Skeptici ho však nevravia nikdy v pozi-
tívnom, ale len v negatívnom zmysle, ako keď niekto chce niečo vyvrátiť a vraví: „Skylla
nebola o nič viac ako Chiméra." Sám výraz „viac" sa niekedy uvádza v zmysle
porovnávacom, ako keď hovoríme, že med je viac sladký ako hrozno. Niekedy sa však
používa aj v zmysle pozitívnom, aj v zmys-
*P°344 <*2
le negatívnom, ako keď vravíme: „Cnosť je viac osožná ako škodlivá." Naznačujeme totiž,
že cnosť je osožná, a nie škodlivá. Skeptici však odstraňujú aj sám výrok „O nič viac". Lebo
ako nie je o nič viac pravdivé, že prozreteľnosť existuje, ako že neexistuje, tak aj výraz „O
nič viac" nie je viac pravdivý, ako nie je. Značí teda tento výrok, ako hovorí aj Timón v
Pythó-novi, že nič netreba určovať, ale že sa treba zdržiavať úsudku. No aj výrok „Proti
každému dôvodu možno postaviť protidôvod" privádza k zdržaniu sa úsudku. Lebo ak sú
veci medzi sebou v rozpore a výpovede o tom majú rovnakú platnosť, vyplýva z toho
nemožnosť poznať pravdu. A aj proti samému tomuto výroku možno postaviť
protikladný výrok, ktorý len čo zničí platnosť iných výrokov, ničí aj platnosť seba samého,
celkom tak ako očisťovacie prostriedky, keď najprv vyženú z tela škodlivú látku, samy sa
vylučujú a prichodia navnivoč.
777
Dogmatici na to odpovedajú tvrdením, že (skeptici) nielenže nepopierajú úsudok,
ale naopak, že ho upevňujú. Používajú teda skeptici podľa nich slová ako služobníkov.
zvyčajne hovorievame, že priestor neexistuje, a predsa musíme používať slovo „priestor",
a to nie v dogmatickom, ale v afirmatívnom zmysle. Hovoríme, že nič sa nedeje z nevy -
hnutnosti, a predsa musíme použiť slovo „nevyhnutnosť". Takto asi postupovali pri
výklade. Podľa nich veci nie sú skutočne také, aké sa nám zdajú, ale sa nám len zdajú byť
také. Vraveli, že skúmajú nie to, čo poznávame mysľou, lebo to, čo poznávame mysľou, je
zrejmé, ale to, čo postihujeme zmyslami.
78/, 79/ Pyrrhónska náuka je teda, ako hovorí Ainesidemos v Úvode do pyrrhónskeho
učenia, akési podanie o javoch alebo o veciach, ktoré akýmkoľvek spôsobom chápeme
pomocou mysle, podanie, pri ktorom sa všetky veci uvádzajú do vzájomného vzťahu, a
pri porovnaní sa zisťuje, že majú mnoho anomálií a konfúzií. Čo sa však týka protikladov
pri skúmaní vecí, najprv ukazujú, akými spôsobmi možno dokázať existenciu vecí, a
potom tými istými spôsobmi odstraňujú presvedčenie o nich. Lebo presvedčivú silu majú
vraj tie javy, ktoré sú na základe zmyslového vnímania vo vzájomnom súlade, ako aj tie,
ktoré sa alebo nikdy nemenia, alebo len zriedkakedy, ďalej tie, ktoré sú zvyčajné alebo
určené zákonom, a všetko, čo vyvoláva radosť a obdiv. A tak na základe protikladov vecí
vzbudzujúcich
dôveru dokazovali, že pravdepodobnosti sú rovnaké.
Pochybnosti a námietky proti súladu medzi javmi alebo vymyslenými
*P°345 *?
 vecami triedili do desiatich trópov, podľa ktorých sa veci, o ktoré išlo, zdali rozličné.
Uvádza týchto desať trópov:
80/ prvý sa tý^g rozdielneho postoja živočíchov k rozkoši a bolesti, ku škode a osohu. Z
neho totiž vyplýva, že tie isté veci nevyvolávajú rovnaké predstavy a že v dôsledku tejto
nezhody sa treba zdržať úsudku. Niektoré zo živočíchov sa totiž rodia bez párenia, ako
živočíchy žijúce v ohni, arabský Fénix a takisto červy. Druhé sa rodia z pohlavného styku,
ako ľudia a ostatné živočíchy. Jedny sú uspôsobené tak, druhé inak. Preto tiež vnímajú
rozličným spôsobom: jastraby majú najostrejší zrak, psi majú najbys-trejší čuch. Je teda
logické si myslieť, že tie, ktoré majú rozličné oči, majú aj rozličné predstavy. Tak koze
slúži list za potravu, no človeku je trpký; prepelica sa živí bolehlavom, kým človeku je
smrteľne nebezpečný; sviňa žerie hnoj, nie však kôň.
81
/ Druhý tropos sa týka rozdielov prirodzenosti ľudí a ich zvláštneho telesného
zloženia. Alexandrovmu komorníkovi Damofontovi bolo teplo, keď bol v tieni, a zima,
keď bol na slnku. O Andrónovi z Argu hovorí Aristoteles, že cestoval cez líbyjskú púšť
bez toho, že by bol niečo pil. Jednému sa páči lekárstvo, druhému roľníctvo a inému zase
obchod. A tie isté veci jedným škodia a druhým zase osožia. Z toho vyplýva, že sa treba
zdržať úsudku.
Tretí tropos sa týka rozdielov, ktoré spôsobuje rozdielnosť pórov, zapríčiňujúcich
zmyslové vnímanie. Jabĺčko napr. vnuká zraku predstavu bledosti, chuti zase predstavu
sladkosti a čuchu predstavu príjemnej vône. A ten istý tvar sa javí iným, ak sa naň
pozeráme v rozličných zrkadlách. Z toho teda vyplýva, že to, čo sa nám javí, nie je skôr
také ako také.
827
Štvrtý tropos sa týka rozdielov medzi stavmi a všeobecnými zmenami, napríklad
zdravím, chorobou, spánkom, bdením, radosťou, strasťou, mladosťou, starobou, odvahou,
strachom, nedostatkom, hojnosťou, nenávisťou, priateľstvom, teplom a zimou; týka sa
ďalej toho, či môžeme dýchať, alebo máme zapchaté póry. Veci, ktoré vpadajú do našich
zmyslov, zdajú sa teda rozličné podľa toho, aké sú stavy ľudí. Lebo ani tí, ktorí šalejú,
nekonajú proti svojej prirodzenosti. Veď prečo by to mali robiť skôr oni ako my? Veď aj
my pozeráme na Slnko, ako keby stálo. Stoik Theón z Titorey sa prechádzal v spánku a
Periklov otrok v spánku chodil po hrebeni strechy.
83/, 84/ piaty tropos sa týka rozdielov medzi spôsobmi života, zákonmi, vierou v
mýtické podanie, zmluvami medzi národmi a dogmatickými názormi. Sem patria názory
na krásne a škaredé veci, na pravdivé
*&°346 *2
a nepravdivé, dobré a zlé, na bohov a na vznik a zánik všetkých zjavov. Lebo to isté platí
u jedných za spravodlivé, u druhých za nespravodlivé, jedným za dobré, druhým za zlé.
Peržania totiž nepokladajú za neprístojne obcovať so svojimi dcérami, kým u Grékov je to
nezákonný čin. U Masage-tov, ako vraví Eudoxos v 1. knihe Cesty okolo sveta, sú ženy
spoločné, u Grékov nie. Obyvatelia Kilíkie majú záľubu v lúpežníctve, Gréci nie. Rozličné
národy veria v rozličných bohov a jedny veria v božiu prozreteľnosť, druhé nie. Egypťania
pred pochovaním svojich mŕtvych balzamujú, Rimania ich spaľujú a Paiónovia ich hádžu
do jazier. Z toho teda vyplýva, že sa treba zdržať úsudku o pravde.
85/
Šiesty tropos sa týka miešania a spolčovania, čo spôsobuje, že nič sa nejaví vo
svojom čistom stave a samo osebe, ale spolu so vzduchom, svetlom, vlhkosťou, tvrdosťou,
teplom, chladom, pohybom, výparmi a inými činiteľmi. Tak purpur ukazuje iné
zafarbenie na slnku, iné pri mesačnom svite a iné pri svetle lampy. Aj naša pleť sa javí
inakšia cez obed, inakšia pri západe slnka. Kameň, ktorý na vzduchu sotva vládzu dvaja
zdvihnúť, možno vo vode ľahko premiestniť, buď preto, že je ťažký a že ho voda robí
ľahším, alebo preto, že je ľahký a vzduch ho robí ťažším. Nepoznáme teda vlastnú
podstatu vecí práve tak, ako nepoznáme olej v masti.
86/
Siedmy tropos sa týka vzdialeností, rozličných polôh, priestorových vzťahov, ako aj
vecí, ktoré sú v priestore. Podľa tohto trópu sa zdá malé to, čo všeobecne platí za veľké,
hranaté sa zdá okrúhlym, rovné hrboľatým, priame zlomeným a bezfarebné farebným.
Tak slnko sa zdá pre veľkú vzdialenosť malé, hory sa zdajú z diaľky vzdušné a hladké,
zblízka však drsné. Slnko vyzerá ináč ráno a ináč napoludnie. To isté teleso vyzerá ináč v
lese, ináč v šírom poli. Aj obraz sa javí rozlične podľa polohy a krk holuba sa mení podľa
toho, ako je otočený. Keďže teda nie je možné pozorovať tieto veci bez vzťahu k miestu a
polohe, nie je možné poznať ich pravú prirodzenosť.
Ôsmy tropos sa týka rozdielu medzi kvantitou a kvalitou vecí, stupňom ich teploty, ich
rýchlosťami a pomalosťami, bledosťou a farebnosťou. Tak víno, ak sa užije v miernom
množstve, posilňuje, ak sa však užije vo väčšom množstve, zoslabuje. Tak je to aj so
stravou a podobnými vecami.
87/
Deviaty tropos sa týka trvácnosti, cudzosti a zriedkavosti vecí. Tak zemetrasenia
nebudia obdiv tam, kde bývajú sústavne, a ani Slnko neobdivujeme, pretože ho vidíme
každý deň. Deviaty tropos uvádza Favorinus ako ôsmy, Sextus a Ainesidemos ako
desiaty. No aj desiaty uvádza Sextus ako ôsmy a Favorinus ako deviaty.
347*2
 887
Desiaty tropos sa zakladá na porovnávaní s inými vecami, napríklad na pomere
medzi ľahkým a ťažkým, silným a slabým, väčším a menším, hore a dolu. Tak pravá
strana nie je pravou stranou vo svojej prirodzenosti, ale sa len za takú pokladá na základe
pomeru k druhej strane; ak túto preložíš, už nebude pravou stranou. Podobne otec a brat
sú termíny, ktoré sa používajú len relatívne, a takisto sa používa výraz deň len vo vzťahu
k Slnku; podobne je to so všetkým vo vzťahu k našej mysli. Tieto relatívne termíny sú
samy osebe nepoznateľné. Toto je teda desať trópov.
897
Agrippa a jeho žiaci k nim pridávajú ešte iných päť, z ktorých prvý sa týka rozdielu
náhľadov, druhý ústupu donekonečna, tretí relatívnosti, štvrtý nedokázaného
predpokladu a piaty reciprocity. Tropos týkajúci sa rozdielu náhľadov ukazuje, že všetky
otázky vyskytujúce sa vo filozofii aj v každodennom živote sú plné sporov a omylov.
Tropos týkajúci sa ústupu donekonečna ukazuje, že nie je možné prísť k pevnému
zisteniu skúmanej veci, pretože každá vec berie svoje overenie od inej a tak až
donekonečna. Tropos týkajúci sa relatívnosti ukazuje, že nič nemožno brať samo osebe,
ale len v spojitosti s niečím iným. Z toho vyplýva, že všetky veci sú nepoznateľné. Tropos
vyplývajúci z nedokázaného predpokladu spočíva v tom, že niektorí ľudia myslia, že
princípy vecí treba brať ako veci isté a nepochybovať o nich. To je však hlúpe. Lebo práve
tak dobre možno prijať opačnú hypotézu. O tropos z reciprocity ide vtedy, keď to, čo má
slúžiť na upevnenie skúmanej veci, potrebuje overenie prostredníctvom skúmanej veci;
napríklad keby niekto dokazoval, že existujú póry, tým, že sa od telies odlučujú emanácie,
a potom to isté bral za dôkaz, že sa dejú tieto emanácie.
90/, 91/ Skeptici zavrhovali aj každý dôkaz, ďalej kritérium, znak, príčinu, pohyb,
učenie, vznik a prirodzenú platnosť existencie dobra alebo zla. Lebo každý dôkaz, ako
vraveli, pozostáva buď z. dokázaných, alebo z nedokázaných vecí. Ak pozostáva z
dokázaných vecí, aj tie budú potrebovať nejaký dôkaz a tak donekonečna. Ak však
pozostáva z nedokázaných vecí, či už sú pochybné všetky, alebo len niektorá z nich, ani
celok nie je dokázaný. Ak však niektorí myslia, vravia ďalej, že sú niektoré veci, ktoré
nepotrebujú nijaký dôkaz, tí ľudia divne zmýšľajú, lebo nevidia, že práve to treba najprv
dokázať, že niektoré veci sú samy osebe nepochybné a nepotrebujú dôkaz. Lebo
neslobodno tvrdiť, že štyri elementy sú preto, že sú štyri elementy. Okrem toho, ak sa
odmietajú čiastočné dôkazy ako nespoľahlivé, nespoľahlivý je aj dôkaz týkajúci sa celku.
Aby sme však spoznali, že existuje dôkaz, potrebujeme určité kritérium, a aby sme
spoznali kritérium, potrebujeme
*P»348 *2
opäť dôkaz. V dôsledku toho ani jednu z týchto dvoch vecí nemôžeme pochopiť, keďže
každá z nich je odkázaná na druhú. Ako by teda bolo možné pochopiť to, čo je neisté, keď
nepoznáme dôkaz. Otázka sa však netýka toho, či sa veci javia tak alebo tak, ale či sú také
vo svojej podstate.
92/, 93/ Vyhlasovali teda dogmatikov za nerozumných. Lebo to, čo sa uzaviera z
holého predpokladu, nemá ráz výskumu, ale len holej mienky. Podobným spôsobom
možno argumentovať aj o nemožných veciach. O tých, ktorí sa nazdávajú, že netreba
súdiť o pravde na základe okolností ani určovať zákony na základe prirodzenosti, vraveli,
že určujú mieru všetkých vecí bez toho, že by videli, že každý jav sa nám javí v určitom
recipročnom vzťahu k okolnostiam a v určitej dispozícii. Preto treba povedať, že alebo
všetky veci sú pravdivé, alebo všetky veci sú nepravdivé. Ak sú však len niektoré prav-
divé, ako to máme rozoznať? Lebo ani zmyslami nebudeme môcť rozhodovať o veciach,
ktorých sa týka pôsobnosť zmyslov, keďže všetky javy sa im javia rovnako; ani rozumom,
a to pre tú istú príčinu. A okrem týchto dvoch nevidieť inej rozoznávacej mohutnosti. A
tak podľa nich ten, kto bude chcieť vysloviť tvrdenie o niečom, čo bolo výsledkom
zmyslového vnímania alebo myšlienkového procesu, musí najprv určiť bežnú mienku o
tejto veci, pretože jedni zavrhli to, druhí ono. Rozhodnutie sa však musí urobiť alebo
pomocou zmyslov, alebo pomocou rozumu, no i jeden, i druhý spôsob je sporný. Nie je
teda možné vysloviť platné rozhodnutie o mienkach utvorených na základe zmyslového
vnímania alebo myšlienkového procesu. A ak pre kontradikcie v našom myslení treba
pochybovať o všetkom, odstráni sa takto aj miera, ktorá, ako sa zdá, všetko pevne určuje,
a teda všetko bude mať rovnakú hodnotu. Okrem toho, dodávajú, ten, kto spolu s nami
skúma jav, je alebo spoľahlivý, alebo nie. Ak je spoľahlivý, nebude mať čo povedať tomu,
komu sa javí opačné. Lebo ako je sám spoľahlivý, hovoriac to, čo sa mu javí, tak je aj jeho
oponent. Ak je však nespoľahlivý, nebude sa ani jemu samému veriť, keď bude vravieť, čo
sa mu javí.
947
Neslobodno však predpokladať, že to, čo je schopné presvedčovať, je skutočne
pravdivé. Tá istá vec totiž nepresvedčuje všetkých a ani tých istých nepresvedčuje vždy.
Prehovorenie závisí niekedy od vonkajších okolností, od slávy toho, kto hovorí, od jeho
myšlienkovej obratnosti, od jeho chytrosti, od toho, či ho dobre poznáme, alebo od toho,
či nám je príjemný.
957
Kritérium popierali aj týmto spôsobom: Alebo je kritérium uznané za také, alebo nie
je uznané. Ak nie je uznané, bude jednou z vecí, o ktorých sa
349*2
súdi parciálne, takže ak súdiť a byť súdený je jedna a tá istá vec, aj súd o kritériu bude
posudzovaný iným a ten zase iným a tak donekonečna. Okrem toho niet zhody o kritériu,
lebo jedni hovoria, že človek je kritériom, druhí zase, že sú nimi zmysly, iní zaň vyhlasujú
rozum a niektorí kataleptickú predstavu. Človek však nie je v zhode ani sám so sebou, ani
s ostatnými ľuďmi, ako je zrejmé z rozdielnosti zákonov a zvykov ľudí. No aj zmysly sú
klamné a rozum nie je v zhode sám so sebou. Čo sa týka kataleptickej predstavy, tú
posudzuje rozum a rozum sám sa rozličným spôsobom mení. Nie je teda možné poznať
kritérium a na základe toho ani pravdu.
96/, 97/ Popierajú aj znak. Lebo, ako vravia, ak existuje znak, možno ho postihnúť buď
zmyslami, alebo rozumom. Zmyslami ho však nemožno postihnúť, keďže to, čo možno
postihnúť zmyslami, je spoločné, a znak je niečo zvláštne. Ďalej to, čo je postihnuteľné
zmyslami, je jednou z vecí, ktoré existujú pre svoju rozdielnosť; znak je však jednou z
vecí, ktoré existujú len so zreteľom na niečo iné. Nemožno ho však postihnúť rozumom,
keďže to, čo je postihnuteľné rozumom, je niečím zjavným na zjavnej veci alebo niečím
nezjavným na zjavnej veci alebo niečím zjavným na nezjavnej veci; no nič z týchto vecí
neexistuje a neexistuje teda ani znak. Znak nie je niečím zjavným na zjavnej veci, keďže to,
čo je zjavné, nepotrebuje znak. Nie je niečím nezjavným na nezjavnej veci, keďže to, čo sa
odhaľuje niečím, musí byť zjavné. Nemôže však byť ani niečím nezjavným na zjavnej veci,
pretože to, čo dáva druhému prostriedok na pochopenie, musí byť zjavné. Konečne nie je
niečím zjavným na nezjavnej veci, pretože znak ako vec, ktorá existuje len so zreteľom na
inú vec, musí sa vždy chápať spolu s vecou, ktorej je znakom, a to tu nie je. Nie je teda
možné pochopiť nejakú neznámu vec; vraví sa totiž, že neisté veci sa chápu pomocou
znakov.
98/, 99/ pn'činu popierajú týmto spôsobom: ľríčina patrí medzi veci relatívne, a to so
zreteľom na účinok. To však, čo si možno myslieť len so zreteľom na niečo iné, v
skutočnosti neexistuje. A príčina môže byť len predmetom myslenia, pretože ak je
príčinou, musí mať pri sebe aj to, čomu sa uvádza za príčinu, lebo ináč nebude príčinou.
A ako otec nie je otcom, ak niet toho, so zreteľom na koho sa nazýva otcom, tak je to aj s
príčinou. Niet však ničoho, so zreteľom na čo možno myslieť o príčine, lebo nie je to ani
vznik, ani zánik, ani nič iné. Niet teda príčiny. Ďalej, ak aj je príčina, je alebo teleso
príčinou telesa, alebo netelesná vec príčinou netelesnej veci: nič z toho však nie je. Niet
teda príčiny. Lebo teleso by nemohlo byť príčinou telesa, pretože obe majú tú istú
prirodzenosť. A ak sa jedno z nich nazýva
350*2
príčinou, pretože je telesom, bude príčinou aj druhé, pretože je takisto telesom. Ak sú
však obe spoločne príčinami, nebude tam objekt ich činnosti. Netelesná vec by nemohla
byť príčinou netelesnej veci pre tú istú príčinu. Netelesná vec zase nemôže byť príčinou
telesa, keďže nič netelesné nemôže vytvoriť nejaké teleso. A napokon, teleso by nemohlo
byť príčinou netelesnej veci, pretože každý produkt predpokladá pasívnu látku. Pretože
však pre svoju netelesnosť nemôže zakúsiť nijaké pôsobenie, nemohlo by ani vzniknúť z
niečoho. Niet teda príčiny. Z toho možno vyvodiť záver, že existencia princípov vesmíru
je neopodstatnená, lebo v takom prípade by muselo byť niečo, čo tvorí a robí.
No neexistuje ani pohyb. Lebo to, čo sa pohybuje, pohybuje sa alebo v priestore, v
ktorom je, alebo v priestore, v ktorom nie je. Nepohybuje sa však v priestore, v ktorom je,
a tým menej v priestore, v ktorom nie je. Niet teda pohybu.
100/ Popierali však aj možnosť učenia. Lebo ak sa niečo vyučuje, vraveli, vyučuje sa
alebo to, čo je, skrze to, čo je, alebo to, čo nie je, skrze to, čo nie je. No ani to, čo je, sa
nevyučuje skrze to, čo je - lebo prirodzenosť existujúcich veci je zjavná všetkým a všetci ju
poznajú -, ani to, čo nie je, skrze to, čo nie je. Lebo tomu, čo neexistuje, nemôže sa nič stať
a nemožno sa tomu teda ani naučiť.
Podľa nich neexistuje ani vznik. Lebo ani súcno nevzniká, keďže existuje, ani nesúcno
nevzniká, pretože nemá nijakú skutočnosť. A to, čo nemá skutočnosť a ani neexistuje,
nemôže vznikať.
101/ Tvrdia ďalej, že nič nie je dobré alebo zlé od prírody. Lebo ak je niečo dobré a zlé
od prírody, musí byť dobré a zlé pre všetkých, ako je sneh chlad ný pre všetkých. Niet
však nič takého, čo je dobré alebo zlé pre všetkých. Nie je teda nič dobré alebo zlé od
prírody. Lebo treba vyhlásiť za dobré alebo všetko, čo niekto pokladá za také, alebo nie
všetko. Všetko však nemožno vyhlásiť za dobré, keďže tú istú vec niekto pokladá za
dobro, ako Epikuros rozkoš, niekto však za zlo, ako Antisthenes. Môže sa teda stať, že tá
istá vec je dobrom i zlom. Ak však vyhlasujeme za dobro všetko, čo sa niekomu zdá
dobrom, budeme sa musieť rozhodovať medzi mienkami. To však nie je možné pre
rovnakú silu (protikladných) argumentov. Prirodzené dobro teda nemožno spoznať.
102
/ Konečne celý spôsob ich robenia záverov možno spoznať zo spisov, ktoré
zanechali. Sám Pyrrhón síce nezanechal nijaké dielo, no jeho prívrženci, Timón,
Ainesidemos, Numenios, Nausifanes a mnohí iní zanechali spisy.
*&»351 *2
 103/, 104/ Dogmatici, vystupujúc proti nim, vyhlasujú, že aj oni sami (skeptici) chápu
rozumom a dogmatizujú. Lebo medzitým čo sa zdá, že vyvracajú druhých, chápu
rozumom. Lebo v tej istej veci pevne tvrdia a dogmatizujú. Lebo aj keď hovoria, že nič
neurčujú a že proti každému súdu možno postaviť opačný súd, tú samú vec determinujú a
počínajú si dogmaticky. Na to im zase skeptici odpovedajú: Čo sa týka našich všeľudských
zážitkov, v tom s vami súhlasíme. Rozoznávame, že je deň, že žijeme a mnohé iné javy
každodenného života. Čo sa však týka vecí, o ktorých dogmatici hovoria ako o celkom
istých, vraviac, že ich pochopili rozumom, o tých sa my zdržujeme podať úsudok, pretože
sú neisté, a obmedzujeme svoje poznanie na svoje city. Súhlasíme s tým, že vidíme, a
vieme tiež, že myslíme o tom alebo o tom, nevieme však, ako vidíme a ako myslíme. A v
rozhovore síce vravíme, že táto vec sa nám javí biela, neuisťujeme však, že je to skutočne
tak. A čo sa týka nášho výroku „O nijakej veci nedávame nijaké pevné určenie" a iných
podobných, nehovoríme o nich ako o dogmách, lebo tie veci nemajú nič spoločné s
výrokom, ako napríklad, že svet je guľatý. Lebo toto je neisté, kým naše výroky sú niečím
prípustným. A keď hovoríme, že o nijakej veci nedávame nijaké pevné určenie, ani tento
náš výrok nieje nijakým pevným určením.
1057
Ďalej dogmatici tvrdia, že skeptici odstraňujú aj sám život, keď zavrhujú všetko, z
čoho život pozostáva. Skeptici im na to hovoria, že to nie je pravda, lebo vraj
neodstraňujú videnie, ale hovoria len, že nevedia, ako vidíme. „My uznávame javy,
nepripúšťame však, že sú skutočne také. My cítime, že oheň páli, zdržujeme sa však
výpovede o tom, či je pálenie jeho prirodzenosťou. Vidíme, že sa niekto pohybuje a že
hynie, nevieme však, ako sa to deje. Staviame sa teda, vravia, len proti tým neistým
veciam, ktoré sa ako údajne existujúce stavajú po bok javom. Lebo keď hovoríme, že
obraz má zvýraznené miesta, opisujeme to, čo je zjavné. Keď však povieme, že nemá
zvýraznené miesta, vtedy nehovoríme, čo je zjavné, ale niečo iné." Preto tiež vraví Timón
v Pythónovi, že nikdy neodbočil od zvyku. A v Zobrazeniach hovorí takto:
Každý jav prevcľkú silu má, nech kamkoľvek príde.
A v spise O zmysloch píše: „Netvrdím, že med je sladký, súhlasím však s tým, že sa
takým javí."
IO Í S/, 107/ Ainesidemos v 1. knihe Pyrrhónskych rozhovorov ďalej vraví, že pre možnú
kontradikciu Pyrrhón nič dogmaticky neurčoval, že sa však dával viesť javmi. A to isté
hovorí aj v spise Proti múdrosti a v spise O skú-
\^°352 «2
maní. No aj Zeuxis, Ainesidemov priateľ, v spise O dvoj zmysel n ý ch slovách, Antiochos z.
Laodikeje a Apellas v Agrippovi uznávajú jedine javy. Je teda podľa skeptikov kritériom
jav, ako hovorí aj Ainesidemos. A Epikuros hovorí to isté. Naproti tomu Demokritos
hovorí, že nijaký jav nemôže byť kritériom a že javy neexistujú. Proti tomuto kritériu
javov uvádzajú dogmatici túto námietku: „Keďže tie isté javy produkujú v nás rozličné
predný _ veža sa môže javiť alebo okrúhla, alebo hranatá -, skeptický filozof, ak sa
nerozhodne ani pre jednu z nich, nebude môcť nič robiť. Ak však bude nasledovať
niektorú z oboch predstáv, nebude môcť, podľa nich, pripisovať všetkým javom rovnakú
platnosť." Na to zase odpovedajú skeptici: „Keď sa v nás produkujú rozličné predstavy,
obidve vyhlásime za javy. A javy sa preto uznávajú za javy, lebo sa javia."
118/ Za cieľ uvádzajú skeptici zdržanie sa úsudku, za ktorým ako tieň nasleduje
(nezmätená) pokojnosť, ako hovorí Timón a Ainesidemos. Lebo pri veciach, ktoré závisia
od nás, nebudeme si jedny voliť a druhým sa vyhýbať. A čo sa týka vecí, ktoré nezávisia
od nás, ale sú vecou nevyhnutnosti, tým sa nemôžeme vyhnúť, napríklad tomu, že máme
hlad, smäd a cítime bolesť, lebo tieto veci nemožno odstrániť pomocou rozumu. A keď
dogmatici vravia, že skeptický filozof bude môcť žiť, aj ak by neodmietol, keby mu
rozkázali rozrezať na kúsky vlastného otca, skeptici na to hovoria, že bude môcť žiť, ak sa
zdrží dogmatických otázok a skúmania, nie však života a jeho udržania. Preto pri
rozhodovaní sa za niečo a pri vyhýbaní sa niečomu riadime sa zvykom a držíme sa
zákonov. Podľa niektorých autorov vyhlásili skeptici za cieľ aj neciteľnosť, podľa iných
duševný pokoj.
12. TIMÓN (asi r. 320 - 230)
109/, 110/ Apollonides z Nikaje, člen našej sekty, vraví vo svojom prvom komentári k
Sillom, ktoré venoval cisárovi Tiberiovi, že Timón bol synom Timarchovým a pochádzal z
Eliuntu. Osirel v mladom veku a vystupoval v divadle ako tanečník, no po neúspechu sa
odsťahoval do Megary k Stil-pónovi. Nejaký čas žil s ním a potom sa vrátil domov. Oženil
sa a odsťahoval sa aj so ženou k Pyrrhónovi do Elidy, kde sa zdržiaval, kým sa mu nena-
rodili synovia. Staršieho nazval Xanthom, vyučil ho za lekára a urobil ho svojím
nástupcom. Timón bol veľmi významný človek, ako uvádza aj Sotión v 11. knihe. No pre
nedostatok prostriedkov sa odsťahoval do Heles-pontu a do Propontidy. V Chalkedóne,
kde vystupoval ako učiteľ filozofie, jeho povesť ešte vzrástla. Keď prišiel k peniazom,
odišiel do Atén a žil tam
«^°353
 až do svojej smrti, okrem krátkeho času, ktorý strávil v Tébach. Poznal ho aj kráľ
Antigonos a Ptolemaios Filadelfos, ako sám dosvedčuje vo svojich jam-boclt.
1117
Antigonos píše, že rád pil a v čase, keď sa nevenoval filozofii, venoval sa básnickej
činnosti. Napísal epické básne, tragédie, satyrské hry, 30 komédií a 60 tragédií a okrem
toho Silly a obscénne básne. Uvádzajú sa od neho aj prozaické spisy v rozsahu asi 20 00í)
riadkov, o ktorých sa zmieňuje Antigonos z Karystu; ten napísal aj jeho životopis. Spis
Silly obsahuje tri knihy, v ktorých ako skeptik vo forme paródie tupí všetkých
dogmatických filozofov a robí si z nich posmech. Prvá kniha obsahuje súvislý výklad,
druhá a tretia sú napísané vo forme dialógu. Predvádza tam seba, ako sa pýta Xenofana z
Kolofónu na jednotlivých filozofov; ten mu odpovedá, a to v 2. knihe o starších filozofoch,
v 3. knihe o filozofoch neskorších. Preto jej niektorí daii názov Epilóg.
112/ prvá kniha obsahuje tú istú látku, iba s tým rozdielom, že báseň je monológom.
Začína sa takto:
Poďte za mnou, sofisti všeteční, koľkí ste všetci.
Zomrel vo veku takmer 90 rokov, ako uvádza Antigonos a Sotión v 11. knihe. Počul
som tiež, že bol slepý na jedno oko, lebo aj sám seba nazýval Kyklopom. Bol aj iný Timón,
mizantrop. Čo sa týka nášho filozofa, bol veľkým milovníkom záhrad a venoval sa svojim
veciam, ako uvádza aj Antigonos. Rozpráva sa, že peripatetik Hieronymos o ňom
povedal: „Ako u Skýtov strieľajú z lukov aj tí, čo utekajú, aj tí, čo prenasledujú, tak aj
medzi filozofmi jedni získavajú žiakov tým, že ich prenasledujú, druhí tým, že pred nimi
utekajú, ako práve Timón."
1137
Bol to bystrý mysliteľ a vtipný posmeškár; bol horlivý milovník literatúry, schopný
napísať námety pre básnikov a spolupracovať s nimi na dramatických skladbách. Svoje
tragédie skladal spolu s Alexandrom a Homérom. Keď ho rušil hluk služobníc a brechot
psov, prestal písať, pretože jeho túžbou bolo byť na pokoji. Rozpráva sa, že sa ho Aratos
spýtal, ako možno získať Homérove básne v ich pravom stave; na to on odpovedal: „Ak
by sa čítali staré kópie a nie tie, ktoré už boli upravené."
1|4/
Jeho básne ležali neusporiadané, niekedy dokonca polozodrané, takže keď jedného
dňa čítal rečníkovi Zopyrovi ktorúsi partiu, rozvinoval svoj zvitok a prechádzal na
nasledujúcu časť, keď však prišiel do polovice, našiel odtrhnutú časť, o ktorej dosiaľ
nevedel. Tak málo sa staral o svoje knihy. Bol však... Rozpráva sa, že keď videl Arkesilaa
prechádzať cez
354 <*2
námestie Kerkopov, povedal: „Čo ty tu hľadáš, na mieste, kde sme my slobodní ľudia?"
Mával tiež vo zvyku ustavične hovoriť tým, ktorí pripúšťali evidentnosť zmyslového
vnímania spolu so svedectvom rozumu: YJšiel sa spolu s Numeniom Attagas.
1157
Mal vo zvyku takto žartovať: Istému človeku, ktorý sa všetkému čudoval, povedal:
„Prečo sa nedivíš, že hoci sme traja, máme len štyri oči?" Sám bol totiž slepý na jedno oko
a takisto aj jeho žiak Dioskurides, zatiaľ čo ten, s kým hovoril, bol zdravý. Keď sa ho raz
Arkesilaos opýtal, prečo prišiel z Téb do Atén, povedal: „,Aby som sa mohol smiať, vidiac
vás celkom zblízka." No hoci vo svojich Silloch Arkesilaa napádal, pochválil ho vo svojom
diele, ktoré nazval Pohrebnou hostinou Arkesilaa.
Jeho nástupcom nebol podľa Menodotovej správy nikto a jeho škola zanikla, kým ju
znovu nezaviedol Ptolemaios z Kyrény. Podľa Hippoboto-vej a Sotiónovej správy boli
jeho žiakmi Dioskurides z Cypru, Nikolochos z Rodu, Eufranor zo Seleukie a Praylos z
Troady, ktorý mal podľa správy historika Fylarcha takého pevného ducha, že hoci bol
nespravodlivo obžalovaný zo zrady, podstúpil trest smrti, neuznajúc za hodné povedať
spoluobčanom ani jedno slovo.
116/1
Eufranorovým žiakom bol Eubulos z Alexandrie, ktorý bol Ptole-maiovým
učiteľom, a jeho žiakmi zase boli Sarpedón a Herakleides. Herak-leidovým žiakom bol
Ainesidemos z Knosu, ktorý napísal osem kníh Pyrr-hónskych rozhovorov. Ainesidemovým
žiakom bol jeho spoluobčan Zeuxippos, toho zase Zeuxis-Krivonohý, toho Antiochos z
Laodikeje na Lyku. Jeho žiakom bol Menodotos z Nikomédie, lekár empirik a Theiodas z
Laodikeje. Menodotovým žiakom bol Herodotos z Tarzu, syn Arieov. Herodotovým
žiakom bol empirik Sextus, autor desiatich kníh O skeptikoch, ako aj iných veľmi pekných
kníh. Sextovým žiakom bol Saturninus z Ky-theny, ktorý bol takisto empirikom.
«^"355 *2

KNIHA X
*&°*2
EPIKUROS
EPIKUROS (r. 341 - 271)
\l, 21,3/ Epikuros, syn Neoklov a Chairestratin, bol Aténčan z dému Gar-getta a patril
k rodu Filaidov, ako hovorí Metrodoros v spise O urodzenosti. Herakleides vo Výťahu zo
Sotióuovlio diela a aj iní autori vravia, že vyrástol na Same po jeho kolonizovaní Aténčanmi.
Keď mal osemnásť rokov, odišiel vraj do Atén v čase, keď Xenokrates bol v Akadémii a
Aristoteles sa zdržiaval v Chalkide. Keď po smrti Alexandra Macedónskeho Perdikkas
vyhnal Aténčanov zo Samu, odišiel vraj k svojmu otcovi do Kolofónu. Tam pobudol
nejaký čas a zhromaždil okolo seba žiakov, potom však znovu odišiel do Atén za
Anaxikratovho archonátu. Nejaký čas sa venoval filozofii spolu s inými, potom však
vyučoval samostatne, keď založil školu a pomenoval ju podľa seba. Filozofiou sa začal
zaoberať, ako sám vraví, keď mal štrnásť rokov. Epikurovec Apollodoros píše v 1. knihe
spisu O Epikurovom živote, že sa obrátil k filozofii z opvrhnutia k svojim elementárnym
učiteľom, pretože mu nevedeli vyložiť Flesiodovo miesto o chaose. Hermippos však
uvádza správu, že najprv bol elementárnym učiteľom, potom však, keď sa náhodou
zoznámil s Demokritovými spismi, náhle sa oddal filozofii. Preto vraj Timón o ňom hovorí
takto:
Posledný z fyzikov, najväčší nemravník, zo Samu prišiel
k nám, ten učiteľ detí a najmenej vzdelaný z ľudí.
4/, 5/, 6/ j\ja jei-|0 povzbudenie venovali sa filozofii spolu s ním aj jeho traja bratia,
Neokles, Chairedemos a Aristobulos, ako hovorí epikurovec Filodemos v 10. knihe
Prehľadu filozofov, ba aj jeho otrok menom Mys, ako rozpráva Myronianos v Stručných
historických prirovnaniach. Stoik Diotimos, ktorý sa správal voči nemu nepriateľsky,
rozšíril o ňom najhoršie ohovára-
nia, vydajúc 50 necudných listov pod Epikurovým menom. Podobne urobil aj autor, ktorý
usporiadal pod Epikurovým menom listy všeobecne pripisované Chrysippovi. To isté
urobil aj stoik Poseidonios a jeho žiaci, ďalej Nikolaos a Sotión v 12. knihe diela Dioklovské
dôkazy v 24 knihách, a aj Dionysios Halikamaský. Tí o ňom tvrdia, že chodil so svojou
matkou po domoch, predčítaval očistné modlitby a za mizernú mzdu pomáhal otcovi pri
vyučovaní abecedy. Jeden z jeho bratov bol vraj kupliarom a on sám vraj žil s hetérou
Leontion. Vydával vraj za svoje Demokritovo učenie o atómoch a Aristippovo učenie o
rozkoši. Nebol vraj pravým aténskym občanom, ako tvrdí Timokrates a Herodotos v spise
O Epikurovej mladosti. Hanebne vraj pochleboval Lysimachovmu správcovi Mithrovi,
nazývajúc ho vo svojich listoch Spasiteľom a vládcom. Velebil vraj Idomenea, Herodo-ta a
Timokrata, ktorí zverejnili jeho tajné učenie, a pochleboval im za to. Vo svojich listoch,
ktoré písal hetére Leontion, oslovuje ju vraj: „Apolón Spasiteľ, vládca, moja drahá malá
Leontion, akým búrlivým tlkotom bilo moje srdce, keď som prečítal tvoj list." A Leonteovej
manželke Themiste vraj písal: „Ak vy neprídete ku mne, som schopný doterigať sa k vám
na trojkolke, kamkoľvek ma vy a Themista zavoláte." A Pythoklovi, ktorý bol v rozkvete
mladosti, píše vraj takto: „Sadnem si a budem čakať tvoj túžený a bohorovný príchod." A
v inom liste napísanom Themiste ju vraj nazýva hetérou, ako píše Theodoros vo 4. knihe
spisu Proti Epikurovi. Písal vraj aj mnohým iným hetéram, no predovšetkým hetére
Leontion, do ktorej bol zamilovaný aj Metrodoros. V spise O cieli píše vraj takto: „Neviem,
čo by som mohol pokladať za dobro, ak by som odstránil rozkoše chuti, rozkoše sexuálne
a rozkoše, ktoré tešia sluch a zrak." A v liste Pythoklovi vraj píše: „Utekaj, drahý môj
chlapec, na plné plachty pred všetkou školskou učenosťou." Epiktetos ho nazýva
hlásateľom nehanebnosti a tupí ho, ako môže.
7/
< 8/ Ale aj Timokrates, brat Metrodorov a žiak Epikurov, ktorý však opustil jeho školu,
píše v spise Rozkošníci, že Epikuros dvakrát za deň vracal z prejedania, a vykladá, že on
sám len s ťažkosťou dokázal uniknúť nočnému filozofovaniu a mystickému
spolunažívaniu. Epikurovi vraj boli neznáme mnohé teórie a ešte viac veci týkajúce sa
každodenného života; jeho telo bolo v takom žalostnom stave, že mnoho rokov nemohol
vstať z nosidiel; vydával denne na jedlo celú mínu, ako píše sám v liste hetére Leontion a v
liste adresovanom filozofom v Mytiléne. Vraví ďalej, že okrem iných hetér žili spolu s ním
a Metrodorom Mammarion a Hedeia, Erotion a Nikidion. V 37 knihách svojho spisu O
prírode veľmi mnohé veci opakuje
*P° 357*2
 a veľmi mnoho v nich polemizuje s inými autormi, najmä s Nausifanom; hovorí vraj o
ňom doslova toto: „Ale nech idú do pekla. Onen totiž trpel na sofistickú samochválu, ako
aj mnohí iní z týchto otrockých duchov." A v listoch píše vraj sám Epikuros o Nausifanovi:
„Toto ho priviedlo do takej extázy, že mi nadával a nazýval sa mojím učiteľom." A nazýval
ho medúzou, nevzdelancom, podvodníkom a prostitútkou. Platónových stúpencov nazý-
val Dionysiovými pochlebníkmi a samého Platóna „zlatým Platónom" a Aristotela
hlupákom, ktorý sa po premrhaní otcovského majetku dal na vojnu a predával lieky.
Protagora nazýval nosičom bremien, Demokrito-vým pisárom a dedinským učiteľom.
Herakleita nazýval chaotikom, Demo-krita Lerokritom, tlčhubom a Antidora Sannidorom,
vrtichvostom. Kynikov nazýval nepriateľmi Grécka, dialektikov deštruktormi a Pyrrhóna
ignorantom a nevzdelancom.
9/, 10/, 11/ N0 všetci autori týchto svedectiev sú blázni. Lebo o neprekonateľnej dobrote
tohto muža voči všetkým podáva dostatočné svedectvo jeho vlasť, ktorá ho poctila
bronzovými sochami, jeho priatelia, ktorých bolo také množstvo, že by pre nich nestačili ani
celé mestá, a jeho žiaci, ktorých všetkých pripútal k sebe neodolateľným hlasom svojho
učenia, okrem Metrodora zo Stratonikeje, ktorý prešiel ku Karneadovi, azda preto, že mu
Epikurova neprekonateľná dobrota bola príliš na ťarchu. Svedectvom preňho je aj to, že
kým takmer všetky ostahié školy zanikli, jeho škola ustavične trvá a v jej vedení sa bez
prerušenia vystriedal nespočetný rad jeho žiakov. Ďalej svedčí o tom jeho vďačnosť voči
rodičom, dobročinnosť voči bratom, vľúdnosť voči služobníkom, ako je zrejmé aj z jeho
testamentu a z toho, že sa zúčastňovali na jeho filozofických diskusiách - najslávnejší z nich
bol už spomenutý Mys - a vôbec jeho láska ku všetkým ľuďom. Jeho úcta k bohom a jeho
láska k vlasti sa nedá slovami vystihnúť, no pre priveľkú skromnosť sa nezúčastnil na
správe štátu. Hoci Grécko vtedy prežívalo veľmi ťažké časy, strávil tam svoj život okrem
dvoch alebo troch krátkych ciest, ktoré vykonal po mestách Iónie, aby navštívil svojich
žiakov. Žiaci k nemu prichádzali zo všetkých strán a žili s ním v záhrade, ako hovorí aj
Apollodoros. Túto záhradu kúpil za 80 mín. Diokles uvádza v 3. knihe Prehľadu, že žili
veľmi prostým a striedmym životom. Vraví aspoň, že im stačila kotylka vína, vcelku však
bola ich nápojom voda. Vraví ďalej, že Epikuros nepokladal za správne, aby jeho žiaci
odovzdávali svoj majetok do spoločného užívania, ako žiadal Pythagoras, ktorý vravel, že
medzi priateľmi je všetko spoločné. To totiž bolo podľa neho činom ľudí, ktorí si
nedôverovali, a tí,
358*2
ktorí si nedôverujú, nie sú vraj priateľmi. Sám píše v Listoch, že mu stačí voda a suchý
chlieb, a vraví doslovne: „Pošli mi kúsok naloženého syra, aby som si mohol vystrojiť
hostinu, keď budem mať chuť." Taký bol tento človek, ktorý vyhlasoval rozkoš za cieľ
života. Athenaios ho velebí v epigrame takto:
12/ Koľká to lopota, občania, pre veci chabé a lacné; pre zisky bez
konca-kraja vediete vojny a svár. Bohatstvo, ktorým sa spokojí
príroda, malé má medze, zatiaľ čo úsudky márne neznajú nijaký
kraj. Toto sa dozvedel múdry syn Neoklov alebo od múz, alebo
počul to v chráme posvätnej trojnožky Delf.
Viac sa však o tom dozvieme neskôr z jeho učenia a z jeho výrokov.
Zo starých filozofov si podľa Diokla najviac vážil Anaxagora, hoci mu v niektorých
veciach odporoval, a Sokratovho učiteľa Archelaa. Diokles dodáva, že svojich žiakov sám
viedol k tomu, aby sa jeho spisy učili naspamäť.
13
/ Apollodoros v Kronike o ňom vraví, že bol žiakom Nausifanovým a Praxifanovým.
On sám to však popiera a v liste Eurylochovi píše, že bol samouk. A vôbec podľa neho a
podľa Hermarcha nežil nijaký filozof Leu-kippos, ktorého niektorí, a medzi nimi
epikurovec Apollodoros, pokladajú za Demokritovho učiteľa. Demetrios z Magnézie však
vraví, že Epikuros počúval aj Xenokrata.
14
/ Pri výklade používal presnú reč, ktorej gramatik Aristofanes vytýka priveľkú
osobitosť. Usiloval sa o jasnosť a aj v spise O rečníctve vyslovuje svoj názor nežiadať nič
iné ako jasnosť. V listoch používal namiesto zvyčajného pozdravu „Teš sa" pozdrav „Maj
sa dobre" alebo „Ži čestne".
Aristón v Životopise Epikura píše, že Epikuros odpísal svoj Kánon z Nau-sifanovej
Trojnožky a že bol jeho žiakom, ale na Same vraj počúval aj plato-nika Pamfila. Filozofovať
vraj začal, keď mal dvanásť rokov, a vlastnú školu založil, keď mal 32 rokov.
15/, 16/ Podfa Apollodorovej správy v jeho Kronike sa narodil v 3. roku 109. olympiády
za archóna Sosigena, 7. dňa mesiaca gamelióna, sedem rokov po Platónovej smrti. Keď
mal 32 rokov, založil najprv školu v Myti-léne a v Lampsaku; tá trvala päť rokov. Potom
sa presťahoval do Atén, kde zomrel v 2. roku 127. olympiády za archóna Pytharata,
dožijúc sa 72 rokov. Vedenie školy prevzal vraj po ňom Hermarchos, syn Agemortov,
pôvodom z Mytilény. Epikuros vraj zomrel po štrnásťdňovej chorobe na obličkový
359 *2
 kameň, ktorý mu zastavil moč, ako uvádza aj Hermarchos v Listoch. Vtedy, ako uvádza
Hermippos, vstúpil do medenej vane, naplnenej teplou vodou, a požiadajúc o čisté víno,
vypil ho. Nato vraj vyzval prítomných priateľov, aby pamätali na jeho učenie, a zomrel.
My sme na neho zložili tieto verše:
Zbohom a držte si v pamäti učenie. Tieto hľa slová
povedal nakoniec žiakom Epikur v posledný deň;
do vane horúcej vstúpil a napil sa čistého vína,
potom však rýchle sa pobral v studený podsvetia kraj.
Taký bol život tohto muža a taká bola jeho smrť. Jeho testament znie takto:
177
Týmto svojím testamentom dávam všetok svoj majetok Amynomachovi, synovi
Filoktratovmu, z dému Hale, a Timokratovi, synovi Demetriovmu, z dému Potamu, podľa
darovacej listiny dohodnutej s každým z nich a uloženej v Metrou, s tou podmienkou, že záhradu s
príslušenstvom prenechajú Hermarchovi z Mytilé-ny, synovi Agemortovmu, a jeho druhom vo
filozofii, ako aj tým, ktorých Hermarchos zanechá ako nástupcov vo vedení školy, aby tam mohli žiť
a venovať sa filozofii. A všetkým budúcim stúpencom našej školy odovzdávam do opatery školu v
záhrade, aby podľa možnosti pomáhali Amynomachovi a Timokratovi, ako aj ich dedičom ju
udržiavať, pretože v tom vidím najlepšiu záruku, že sa budú starať o záhradu tak oni, ako aj tí,
ktorým ju odovzdajú stúpenci našej filozofie. Dom vMelite nech poskytne Amynomachos a
Timokrates na bývanie Hermarchovi a jeho druhom vo filozofii do tých čias, kým bude Hermarchos
žiť.
187
Amynomachos a Timokrates nech použijú dôchodky z majetku, ktorý som odkázal, podľa
možnosti a po porade s Hermarchom jednak na pohrebnú obeť na vxjročie smrti môjho otca, mojej
matky a mojich bratov, jednak na zvyčajnú oslavu výročia môjho narodenia 10. dňa mesiaca
gameliána, ako aj na zvyčajnú schôdzku všetkých členov našej školy 20. dňa každého mesiaca na
moju a Metrodorovu pamiatku. Nech slávia aj výročie mojich bratov v mesiaci posideóne a nech
slávia aj výročie Polyainovo v mesiaci metageitnióne práve tak, ako sme to robili aj my.
197
Amynomachos a Timokrates nech sa starajú aj o Metrodorovho syna Epikura a o syna
Polyainovho, ak sa budú chcieť venovať filozofii a budú žiť spoločne s Hermarchom. Takisto nech
sa starajú o Metrodorovu dcéru, a keď dospeje, ak sa bude dobre správať a bude Hermarcha
poslúchať, nech ju vydajú za toho, koho jej Hermarchos vyvolí spomedzi členov školy.
Amynomachos a Timokrates nech im dávajú z dôchodkov môjho majetku na výživu toľko, koľko
každoročne v dohode s Hermarchom uznajú pre nich za postačujúce.
360*2
20/ Nech priberú Hermarcha za spoločníka pri správe dôchodkov, aby sa všetko dialo s vedomím
toho, ktorý zostarel s nami v pestovaní filozofie a ktorého sme postavili na čelo prívržencov našej
školy. A až to dievča dospeje, nech jej Amynomachos a Timokrates vyplatia veno, vezmúc po dohode
s Hermarchom z hotových peňazí primeranú sumu. Nech sa starajú aj o Nikanora tak, ako sme sa
oňho starali aj my, aby ani jednému z druhov našej školy, ktorí nás zo svojich prostriedkov
podporovali a preukázali nám všelijaké služby a ktorí sa rozhodli zostarnúť spolu s nami pri
pestovaní filozofie, nemuselo, nakoľko to bude v našej moci, nič chýbať z nein/hnutných životných
potrieb.
217
Všetky moje knihy dostane Hermarchos.
Ak by sa však Hermarchovi stalo niečo ľudské prv, ako dospejú Metrodorove deti, nech im
Amynomachos a Timokrates dávajú z dôchodkov, ktoré som zanechal, podľa možnosti toľko, aby
mali všetko potrebné, ak sa budú riadne správať. Necli sa starajú aj o všetko ostatné, čo som
ustanovil, aby sa všetko podlá možnosti uskutočnilo. Z otrokov prepúšťam na slobodu Mya, Nikia
a Lykóna. Prepúšťam na slobodu aj otrokyňu Faidrion.
227
A keď už umieral, napísal Idomeneovi tento list:
Prežívajúc blažený a zároveň posledný deň svojho života, píšem Ti tento list. Bolesti spôsobené
rezákom a dyzentériou sú také veľké, že sa už nemôžu stupňovať. No to všetko vyvažuje radosť,
ktorú pociťujem v duši pri spomienke na naše rozhovory. Ty sa však staraj o Metrodorove deti, ako
si to žiada náklonnosť, ktorú si od detstva prejavoval voči mne a voči filozofii.
Toto bol jeho testament.
237
Mal veľmi mnohých žiakov, z ktorých sa vyznamenali najmä títo: Predovšetkým
Metrodoros z Lampsaku, syn Athenaiov alebo Timokratov a San-din. Od prvej chvíle, ako
spoznal Epikura, sa už od neho nevzdialil s výnimkou šiestich mesiacov, keď odišiel do
svojho rodiska, no potom sa vrátil nazad. Bol po každej stránke dobrý človek, ako svedčí
aj Epikuros v úvodoch k svojim dielam a v 3. knihe Timokrata. Ako taký vydal svoju sestru
Batidu za Idomenea a prijal k sebe atickú hetéru Leontion a urobil ju svojou konkubínou.
Ukázal sa neochvejným voči nehodám a smrti, ako píše Epikuros v 1. knihe Metrodora.
Vraví sa, že zomrel sedem rokov pred Epikurom v 53. roku svojho života, a sám Epikuros
v uvedenom testamente ukladá pozostalým, aby sa starali o jeho deti, takže je zjavné, že
ho predišiel v smrti. Mal za žiaka aj Metrodorovho brata Timokrata, o ktorom už bola reč,
a ktorý bol, ako sa zdá, ľahkomyseľný
247
Metrodoros napísal tieto diela:
Proti lekárom, tri knihy,
*P»361 *2
 O zmyslovom vnímaní, hovorí aj Karneades, nazývajúc ho parazitom Epikurových kníh. Lebo ak Epikuros niečo
Proti Timokratovi, napísal, Chrysippos sa ihneď usiloval napísať toľko o tom istom predmete. Preto tiež písal
O veľkodušnosti, často to isté a čo mu prišlo na um, a pre náhlivosť nechal veci neupravené. V jeho spisoch
O Epikurovom nepevnom zdraví, je toľko citácií, že sú nimi preplnené. To možno nájsť aj u Zenóna a Aristotela. Také
Proti dialektikom, početné a cenné sú teda Epikurove spisy.
Proti sofistom, deväť kníh, Najlepšie z nich sú tieto:
O ceste k múdrosti, O prírode, 37 kníh,
O zmene, O atómoch a prázdnom priestore,
O bohatstve, O láske,
Proti Demokritovi, Výťah z polemík proti fyzikom,
O urodzenosti. Proti megarikom,
K jeho žiakom patril ďalej Polyainos, syn Athenodorov, pôvodom z Lampsaku, človek Sporné otázky,
slušný a láskavý, ako hovorí Filodemos a jeho žiaci. Ďalej Epikurov nástupca vo vedení Hlavné články učenia,
školy Hermarchos, syn Agemortov, pôvodom z Mytilény. Bol synom chudobného otca a O voľbe a odmietaní,
spočiatku sa venoval rečníctvu. O cieli,
Od neho pochádzajú tieto veľmi pekné knihy: O kritériu alebo Kánon,
25/
Rozpravy o Empedoklovi, vo forme listov, 22 kníh, Chairedemos,
O vedách, O bohoch,
Proti Platónovi, O zbožnosti,
Proti Aristotelovi. Hegesianax,
Zomrel na paralýzu, no bol to znamenitý muž. O životoch, štyri knihy, O
26
/ Epikurovým žiakom bol aj Leonteus z Lampsaku a jeho žena The-mista, ktorej spravodlivom konaní, Neokles,
Epikuros tiež písal listy. Ďalej Kolotes a Idomeneus, ktorí takisto pochádzali z Lampsaku. venované Themiste, Hostina,
Toto sú jeho významní žiaci. K nim patril aj Polystratos, ktorý prevzal po Hermarchovi Eurylochos, venované Metrodorovi,
vedenie školy. Po ňom prevzal vedenie školy Dionysios a po ňom zase Basileides. Slávny O videní,
bol aj Apollodoros Kepotyrannos, Vládca záhrady, ktorý napísal vyše 400 kníh. Ďalej O uhle v atóme,
dvaja Ptolemaiovci z Alexandrie, jeden tmavý a druhý blondín; ďalej Zenón zo Sidónu, O hmate,
žiak Apollodorov a plodný spisovateľ. Ďalej Demetrios Lakónsky, Diogenes z Tarzu, O osude,
autor Vybraných prednášok, Orión a iní, ktorých praví epi-kurovci prezývajú sofistami. O citoch, myšlienky venované Timokratovi,
Boli aj iní traja Epikurovia: syn Leontov a Themistin, druhý z Magnézie a tretí šermiar. O predpovedaní počasia,
27/, 28/ Epikuros bol veľmi plodný spisovateľ a počtom svojich diel prevýšil všetkých Povzbudenie k filozofii,
ostatných spisovateľov, keďže počet jeho kníh dosahuje takmer číslo 300. V jeho spisoch O obrázkoch,
niet citácií, všetko, čo hovorí, sú jeho vlastné slová. Chrysippos sa snažil vyrovnať sa mu v O predstave,
spisovateľskej plodnosti, ako Aristobulos,
O hudbe,

«^363 <*2
 O spravodlivosti u ostatných cnostiach, O daroch a
vďačnosti, Poh/rncdcs, Timokrates, tri knihy,
Metrodoros, päť kníh, Antidoros, dve knihy
O chorobách, myšlienky venované Mithrovi,
Kallistolas,
O kráľovstve,
Anaximenes,
Listy.
29/
Pokúsim sa vyložiť Epikurove názory, ktoré podal v týchto spisoch; uvedúc tri jeho
listy, v ktorých podal prehľad celej svojej filozofie. Uvedieme aj jeho Hlavné články učenia a
z jeho výrokov tie, ktoré si zaslúžia, aby boli pojaté do výberu, takže budeš môcť spoznať
nášho filozofa zo všetkých stránok a budeš si môcť vytvoriť o ňom úsudok.
Prvý list je adresovaný Herodotovi (a týka sa fyziky; druhý je adresovaný Pythoklovi)
a týka sa meteorológie; tretí je adresovaný Menoikeovi a píše sa v ňom o ľudskom živote.
Treba začať s prvým, no najprv poviem niečo o Epikurovom rozdelení filozofie.
30/ Qe|í sa tec)a níl trj časti: na kanoniku, fyziku a etiku. Kanonika tvorí úvod do systému a
je vysvetlená v jednom diele, nazvanom Kánon. Fyzika obsahuje celú teóriu o prírode a je
vysvetlená v 37 knihách spisu O prírode a v základných bodoch v Listoch. Etika vykladá o
voľbe a odmietaní a je obsiahnutá v knihách O životoch, v Listoch a v spise O cieli. Zvyčajne
však spájajú kanoniku s fyzikou. Kanonikou nazývajú náuku o kritériu a prvom princípe,
teda elementárnu časť filozofie; fyzikou nazývajú náuku o vznikaní, zanikaní a o prírode;
etikou nazývajú náuku o tom, čo si treba voliť a čomu sa treba vyhýbať, o ľudskom živote
a o cieli.
31/, 32/ Dialektiku zavrhujú ako zbytočnú. Lebo vraj stačí, keď sa fyzici riadia tým,
čo vecí hovoria samy zo seba. Epikuros v spise Kánon teda hovorí, že kritériami pravdy sú
zmyslové vnemy, anticipácie a city, a epikurovci ešte pridávajú predstavy mysle.
Epikuros hovorí o tom aj vo Výťahu venovanom Herodotovi a aj v Hlavných článkoch
učenia. Vraví, že každé vnímanie je iracionálne a nie je schopné prijať niečo do pamäti.
Lebo ani nevzniká samo od seba, ani nemôže nič pridať alebo odobrať, keď bolo vyvolané
niečím iným. Ani ho nemožno ničím vyvrátiť. Lebo nie je možné, aby jeden
vnem vyvrátil iný vnem toho istého druhu, keďže majú rovnakú platnosť, ani aby vnem
jedného druhu vyvráti! vnem iného druhu, pretože nie sú kritériami tých istých vecí. No
nemôže to urobiť ani rozum, lebo činnosť rozumu úplne závisí od zmyslového vnímania.
A ani jeden vnem nemôže vyvrátiť druhý, lebo všetkým venujeme pozornosť. To, že
vnímame, potvrdzuje pravdivosť zmyslového vnímania. Lebo to, že vidíme a počujeme,
je práve taká skutočnosť, ako že cítime bolesť. Preto aj o veciach nezjavných musíme robiť
závery z vecí zjavných. Lebo aj všetky naše myšlienky majú pôvod v zmyslovom vnímaní
alebo bezprostredne, alebo na základe analógie, alebo podobnosti, alebo zloženia, pričom
trocha prispieva aj rozumové usudzovanie. I predstavy ľudí šialených a sny sú pravdivé,
pretože spôsobujú pohyb, kým to, čo nejestvuje, nespôsobuje pohyb.
337
Anticipáciou nazývajú akoby pochopenie alebo správne mienenie alebo predstavu,
alebo všeobecný poznatok uložený v mysli, t. j. spomienku na to, čo sa nám často javilo
mimo nás, napríklad: „To a to je človek." Lebo keď sa vysloví slovo „človek", ihneď si na
základe anticipácie predstavíme v mysli jeho obraz podľa predchádzajúceho zmyslového
vnímania. A tak prvotný význam každého mena je celkom jasný. Nemohli by sme skúmať
to, čo skúmame, keby sme to neboli poznali už prv. Nemohli by sme napríklad dať
odpoveď na otázku: „Je to, čo tam v diaľke stojí, kôň alebo vôl?" Tu sme museli niekedy
prv spoznať na základe anticipácie podobu koňa a vola. A nemohli by sme ani
pomenovať nijaký predmet, keby sme prv na základe anticipácie nepoznali jeho tvar.
Anticipácie sa teda vyznačujú jasnosťou.
347
No aj mienenie závisí od nejakej predchádzajúcej jasnej a samozrejmej veci, ktorú
máme na zreteli, keď ho vyslovujeme. Napríklad ako vieme, že toto je človek? Mienku,
doxu, nazývajú aj domnienkou, hypolepsou, a vravia, že je jednak pravdivá, jednak
nepravdivá. Ak ju totiž zmysly potvrdzujú alebo ju nevyvracajú, je vraj pravdivá. Ak ju
však zmysly nepotvrdzujú alebo ju vyvracajú, je vraj nepravdivá. Preto bol zavedený
pojem prosmenon, „to, čo čaká", ako keď napríklad počkáme, až sa priblížime blízko k veži
a spoznáme, ako sa javí zblízka.
Vravia, že sú dva city, rozkoš a bolesť, ktorým podlieha každý živočích. Z nich prvá je
im primeraná, druhá cudzia. Pomocou nich sa vraj rozhoduje o tom, čo si voliť a čomu sa
vyhýbať. Z výskumov jedny sa tykajú samých vecí, druhé však iba slov. Toľko v hlavných
bodoch o rozdelení filozofie a o kritériu.
 Prejdime však už k listu. Epikuros
mohlo ničiť a prechádzať do nesúcna, všetky veci by už boli pominuli, pretože by neexistovalo to,
pozdravuje Hcrodota
na čo by sa rozkladali. A ďalej, vesmír vždy bol a vždy bude taký, aký je teraz, lebo nejestvuje nič,
35/ pre týchi ffiHý Herodotos, ktorí nemôžu dôkladne prebrať všetko, Čo som napísal o prírode, ani
na čo by sa premenil. Mimo vesmíru totiž niet ničoho, čo by mohlo do neho vniknúť a spôsobiť
si prečítať väčšie z mojich kníh, pripravil som výťah z celého systému, aby si mohli dostatočne
zmenu.
zapamätať aspoň najzákladnejšie poučky; takto si budú môcť v každom čase poradiť v najhlavnejších 40
/ Ďalej (toto hovorí aj vo Veľkom výťahu na začiatku aj v 1. knihe spisu O prírode, pozn.
otázkach vždy, keď sa budú chcieť zaoberať teoretickým skúmaním prírody. Je však potrebné, aby si
prekl.), vesmír sa skladá z telies a prázdneho priestoru. O tom, že jestvujú telesá, svedčí zmyslová
aj tí, čo už dostatočne pokročili v skúmaní celého učenia, zapamätali v základných črtách obraz
skúsenosť všetkých ľudí, podľa ktorej treba rozumom usudzovať aj o tom, čo nie je zjavné. A keby
celého systému. Celkový názor totiž potrebujeme často, podrobný výklad iba niekedy.
nejestvovalo to, čo nazývame prázdnom, miestom alebo nehmatateľným súcnom, telesá by nemali
3b/ Jreba sa teda ustavične obracať k týmto všeobecným princípom a udržiavať si z nich v pamäti
ani kde byť, ani cez čo sa pohybovať, a je zrejmé, že sa pohybujú. A okrem týchto vecí už ani pomo -
také množstvo, aby sme jeho pomocou mali jednak základné poňatie o veciach, jednak získali
cou pojmov, ani analógiou podľa vecí, ktoré možno vnímať, nemožno vymyslieť nič, čo by sa mohlo
prostriedok na preskúmanie všetkých podrobností, keď totiž dobre pochopíme najvšeobecnejšie črty a
pokladať za celé súcna a nebolo iba označením ich náhodných alebo trvalých vlastností.
udržíme si ich v pamäti. Lebo aj u dokonale zasväteného človeka je najhlavnejším znakom dôkladného 41
/ Ďalej (o tom hovorí aj v L, 14. a 15. knihe diela O prírode a vo Veľkom výťahu, pozn.
poznania celého systému schopnosť pohotovo používať získané poznatky, a to je možné vtedy, ak sa
prekl.), telesá sa delia na zloženiny a na telesá, z ktorých sa skladajú zloženíny. Tieto telesá sú
všetko zhŕňa pod elementárne princípy a formuly. Nie je totiž možné dospieť k celkovej predstave
nedeliteľné a nemeniteľné; (tak to musí byť) ak nemá všetko zaniknúť v nesúcne, ale má pri
nepretržitého kruhu celého systému, ak nie sme schopní pomocou krátkych formúl obsiahnuť v mysli
rozkladaní zloženiu ostať niečo trvalé; svojou prirodzenosťou sú celistvé a nemajú sa ani na čo, ani
všetko to, čo sa zistí pri dôkladnom skúmaní jednotlivostí.
ako rozložiť, je teda nevyhnutné, aby počiatky vecí boli nedeliteľnými telesnými súcnamí.
37/ Keďže takýto postup je užitočný všetkým, čo sa oddali pestovaniu vedy o prírode, preto som
Ďalej, vesmír je nekonečný. Lebo čo je ohraničené, má určitý krajný bod. Krajný bod však
aj ja, ktorý odporúčam nepretržitú aktivitu v štúdiu prírodovedy a jej najviac vďačím za spokojnosť
možno vidieť len tak, ak vedľa neho ešte jestvuje niečo iné (vesmír však nemožno vidieť z miesta
v živote, urobil pre teba tento výťah, obsahujúci elementárny výklad celého môjho učenia.
vedľa neho), a keďže nemá krajný bod, nemá koniec, a keďže nemá koniec, je nevyhnutne
38/ Predovšetkým, milý Herodotos, musíme pochopiť vecný obsah slov, aby sme s ním mohli
nekonečný a neohraničený.
usúvzťažniť svoje mienky, otázky a pochybností a rozsudzovať ich a aby sme, hľadajúc donekonečna 42
/ Ďalej, vesmír je nekonečný, aj pokiaľ ide o množstvo teliesok, aj pokiaľ ide o veľkosť
dôkazy, nenechávali všetko nerozhodnuté, alebo aby sme nepoužívali iba prázdne slová. Lebo je
prázdneho priestoru. Lebo keby bol prázdny priestor nekonečný, teliesok však konečný počet, telesá
nevyhnutné, aby pri každom slove bol zrejmý jeho prvotný význam a nebolo ho treba ešte
by nikde nezotrvávali, ale by sa pohybovali rozptýlené po nekonečnom prázdnom priestore, pretože
objasňovať, ak, pravda, chceme mať niečo, s čím by sme usúvzťažňovali otázky, pochybnosti a
by nemali druhé telesá, ktoré by ich podopierali a svojimi nárazmi určovali ich polohu. A keby zasa
mienky.
bol prázdny priestor ohraničený, teliesok však nekonečný počet, nemali by kde byť.
Ďalej, pri každom skúmaní treba prihliadať na zmyslovú činnosť a osobitne na predstavy, ktoré
Okrem toho nedeliteľné a plné telieska, z ktorých sa zložené telesá skladajú a na ktoré sa
nám poskytuje alebo myseľ, alebo napokon ktorékoľvek z kritérií, a takisto na dané citové stavy, aby
rozkladajú, majú neurčiteľný počet rozličných tvarov. Lebo nie je možné, aby z určiteľného počtu
sme mali na základe čoho usudzovať i o tom, čo čaká na overenie, i o ton], čo je nezjavné.
tých istých tvarov vzniklo toľko rozličných vecí. A je nekonečný počet atómov každého tvaru, no
39/ Teraz, keď sme toto prebrali, musíme uvažovať o veciach nezjavných. Predovšetkým o tom,
počet rozdielov medzi nimi nie je nekonečný, ale len neurčiteľný (lebo, ako vraví nižšie, nie je
že nič nevzniká z nesúcna. Lebo potom by všetko vznikalo zo všetkého a vôbec by nebolo treba
možné, aby delenie pokračovalo donekonečna, a dodáva, že vlastnosti telies sa i tak môžu
semien. A naopak, keby sa to, čo prestáva byť zjavné,
meniť, iba že by niekto chcel aj veľkosti atómov stupňovať donekonečna, pozn. prekl.).

367*2
 43/
Atómy sa pohybujú (nižšie tiež hovorí, že sa pohybujú rovnakou rýchlosťou, pretože
prázdny priestor poskytuje rovnaký priechod aj najľahšiemu, aj najťažšiemu z nich, pozn.
prekl.) ustavične po celé veky a z nich jedny sa pohybujú na veľkú vzdialenosť od seba, druhé sa
zasa pohybujú kmitavým pohybom, keď alebo uviaznu v spleti atómov, alebo ich drží pohromade
látka zo spletených atómov.
44 7
To spôsobuje jednak povaha prázdneho priestoru, ktorý oddeľuje od seba jednotlivé atómy a
nie je schopný zabrániť im v pohybe, jednak tvrdosť atómov, ktorá je im vlastná a ktorá spôsobuje,
že sa atómy odrážajú v spätnom pohybe na takú vzdialenosť, akú im umožňuje ich spletenie. Tieto
pohyby nemajú začiatok, pretože atómy a prázdny priestor sú od večnosti. (Nižšie hovorí, že
atómy nemajú nijakú vlastnosť okrem tvaru, veľkosti a hmotnosti; o tom, že sa farba mení
podľa polohy atómov, hovorí v Dvanástich základných poučkách; ďalej, že nemajú všetky
možné veľkosti, lebo zaiste nikto nikdy nevidel atóm zrakom, pozn. prekl.).
45/1
To, Čo sme tu dosiaľ povedali, poskytne tomu, kto si to všetko zapamätá, dostatočný základ,
aby pochopil podstatu súcna.
Ďalej, je nekonečný počet svetov, i tých, ktoré sú podobné nášmu, i tých, ktoré mu nie sú
podobné. Lebo atómy, keďže ich je nekonečný počet, ako sme práve dokázali, nesú sa i do najväčšej
vzdialenosti. Lebo také atómy, z ktorých by mohol vzniknúť svet alebo ktoré by ho mohli vytvoriť,
nespotrebovali by sa ani na jeden svet, ani na obmedzený počet svetov, ani na všetky také, ako je
tento, ani na všetky inakšie. A tak nič neprekáža tomu, aby bol nekonečný počet svetov.
4f>/
Ďalej, jestvujú typy veci, odtlačky, ktoré majú rovnaký tvar ako tuhé telesá, ale jemnosťou
zloženia sa veľmi líšia od vecí, ktoré vidíme. Lebo nie je nemožné, aby vo vzduchu neprichádzalo k
takýmto emanáciám, ani aby nevznikali podmienky vhodné na vytvorenie dutých a jemných
útvarov a aby si tieto výrony nezachovávali polohu a poradie atómov, ktoré mali aj v tuhých
telesách. Tieto odtlačky nazývame obrázkami, eidólami. A ďalej, ak sa teleso pohybuje prázdnym
priestorom, takže sa nestretne s predmetmi, ktoré by mu mohli stáť v ceste, prekonáva každú
predstaviteľnú rýchlosť v nepostihnuteľné krátkom čase. Lebo rýchlosť a pomalosť pohybu
vyplývajú z prítomnosti alebo neprítomnosti prekážky, s ktorou sa pohyb stretá.
47/
Nie je však pravda, že pohybujúce sa teleso sa môže v čase, ktorý sa dá postihnúť len
rozumom, ocitnúť súčasne na viacerých miestach - lebo to nie je mysliteľné -, a takisto nie je
pravda, že v čase, ktorý možno postihnúť zmyslami, prichádza od ktoréhokoľvek miesta v
nekonečne, odkiaľ vidíme začiatok jeho pohybu,
368 *2
lebo pohyb zloženého telesa bude vyjadrením zrážok atómov, i keď pripustíme, že rýchlosť jeho
pohybu až do toho času neznížili zrážky. Je užitočné zapamätať si aj túto poučku. A potom, že ani
jeden z javov nesvedčí proti tomu, že tieto obrázky majú neprevýšiteľne jemné zloženie. Z toho tiež
vyplýva, že majú neprevýši teľnú rýchlosť, keďže si všade nájdu priechod, pretože sa pri svojom
ustavičnom vyžarovaní nestretávajú alebo s nijakou prekážkou, alebo len s malým počtom
prekážok, zatiaľ čo telesám zloženým z velkého alebo nekonečného počtu atómov sa ihneď sta via do
cesty nejaká prekážka.
48/
Okrem toho (nič nesvedčí proti tomu), že obrázh/ sa tvoria rýchlosťou myšlienky. Ijibo
obrázky prúdia z povrchu telies nepretržite bez toho, že by bolo možné vidieť zmenšovanie, lebo
úbytok atómov sa zase nahrádza inými. Tieto obrázky zachovávajú dlhý čas polohu a poradie
atómov, aké mali na povrchu telesa, i keď sa niekedy narušia. Okrem toho sa vo vzduchu rýchlo
tvoria zoskupenia obrázkov, keďže nie je nevyhnutné, aby boli vyplnené aj do hĺbky; a sú aj
niektoré iné spôsoby, ktoré môžu spôsobiť vznik tahjchto útvarov. Lebo nič z toho nevyvracajú naše
zmysly, ak neprihliadame na to, akým spôsobom sa stane, že zmyslami jasne vidíme vonkajšie
predmety a že sa ich vlastnosti a pohyby zhodujú s našimi vnemami.
jreoa než predpokladať, že podoby vonkajších predmetov vidíme a postihujeme mysľou iba
49/, 50/
vtedy, keď z nich do nás niečo vstupuje. Lebo vonkajšie veci by nemohli ani prostredníctvom
vzduchu, ktorý je medzi nami n nimi, ani prostredníctvom lúčov alebo akýchkoľvek emanácíí,
šíriacich sa od nás k nim, vtlačiť do nás svoju prirodzenú farbu a tvar tak, ako keď nejaké obrázky,
odlučujúce sa od vecí a zhodujúce sa s nimi farbou a tvarom, vstupujú primerane veľké do nášho
zraku a mysle; tie nasledujú rýchlo za sebou a vytvárajú tak predstavu jedinej a súvislej veci,
pričom sa naďalej zhodujú so samým predmetom vďaka súmernému tlaku atómov, ktorý vychádza
z vibrácie atómov vo vnútri tuhého telesa. A každá predstava, či už ju získavame pomocou mysle,
alebo zmyslových orgánov, nech už ide o podoby alebo vlastnosti, je podobou alebo vlastnosťou
tuhého telesa a vzniká ustavičným opakovaním obrázka alebo ako rezíduá v nás. A pokiaľ ide o
klam alebo omyl, vždy spočívajú v tom, čo pridávame zo svojej mysle, keď ide o vec (ktorá ešte
čaká), aby bola potvrdená alebo nebola vyvrátená, ktorá však potom nie je potvrde ná (alebo je
vyvrátená). (Pôsobením akéhosi pohybu v nás, tesne spätého s priamym nazeraním, ale
odlišného od neho, vzniká klam, pozn. prekl.)
51
/ Lebo keby neboli takéto obrázky, ktoré k nám prichádzajú, nebolo by ani podobnosti medzi
predstavami, ktoré vnímame, keď vidíme obraz, alebo ktoré sa zjavujú vo sne, alebo v dôsledku
nejakej inej činnosti mysle či ostatných kritérií, a vecami, ktoré sa nazývajú skutočnými a
pravdivými. Na druhej strane by nebolo
 omylu, keby sme neprijímali v sebe aj nejaký iný pohyb, úzko spätý s predstavivosťou, no líšiaci sa
od nej. Zásluhou tohto pohybu, ak sa nepotvrdí alebo sa vyvráti, vzniká klam. Ak sa však potvrdí
alebo nevyvráti, vzniká pravda.
S2
Í l túto poučku si treba dobre zapamätať, jednak aby sme neodstránili kritériá založené na
samozrejmých istotách, jednak aby omyl, keby sme mu dali pevný základ ako pravde, neuviedol
všetko poznanie do' zmätku.
S3/
Ďalej, aj počúvame vzniká tak, že sa akýsi prúd šíri od predmetu, ktorý hovorí, alebo znie,
alebo hrmotí, alebo spôsobuje akýkoľvek iný sluchový dojem. Tento prúd sa rozptyľuje na
rovnorodé čiastočky, ktoré si súčasne zachovávajú medzi sebou akúsi zhodnosť a charakteristickú
jednotu, poukazujúc na predmet, od ktorého vyšli, a spôsobujúcu, že počúvajúci väčšinou rozumie
(zvuku), a ak nie, aspoň mu zvuk naznačí prítomnosť vonkajšieho predmetu. Tebo keby sa z
predmetu nevysielalo niečo, čo je s ním zhodné, takýto vnem by nebol možný. Netreba si teda mys-
lieť, že vplyvom vysielaného hlasu alebo iných zvukov sa stvárňuje sám vzduch -lebo hlas vôbec
nemôže takto pôsobiť na vzduch -, ale že nárazom, ktorý v nás vzniká, keď vydávame hlas, sa
vytlačia akési časlice, vytvárajúce prúd podobný dychu, a to v nás spôsobuje sluchový vnem.
Ďalej, i pri čuchu treba predpokladať, že takisto ako pri sluchu by nemohol nikdy vzniknúť
nijaký vnem, keby neboli akési častice, ktoré onanujú od predmetu a sú spôsobilé uviesť tento
zmyslový orgán do pohybu; pritom jedny z nich sú neusporiadané a pôsobia nepríjemne, druhé sú
usporiadané a pôsobia príjemne.
54
/ Ďalej, treba predpokladať, že atómy nemajú nijakú vlastnosť vecí vnímaných zmyslami
okrem tvaru, hmotnosti, veľkosti a toho, čo je nevyhnutne spojené s tvarom. Lebo každá vlastnosť
sa mení, no atómy sa vôbec nemenia, pretože pri rozklade zložených telies musí ostať niečo tvrdé a
nerozložiteľné, čo by umožňovalo zmeny, no nie zmeny na nesúcno ani z nesúcna, ale len zmeny
následkom premiestnenia a niekedy aj následkom pribúdania alebo ubúdania atómov. Preto je
nevyhnutné, aby premiestňujúce sa atómy boli nezničiteľné a nemali vo svojej prirodzenosti nič,
čo by podliehalo zmene, ale aby mali určité časti a tvary. Lebo aj ony musia byť trvalé.
;i .y pri>tože aj pri veciach, ktoré sa pred naším zrakom menia tým, že im uberá me z množstva,
pozorujeme, že tvar v nich trvá, no vlastnosti v meniacom sa telese netrvajú, tak ako ostáva tvar,
ale miznú z celého telesa. A tak tie, ktoré ostávajú, stačia na to, aby vytvorili rozdiely v
zloženinách, pretože je iste nevyhnutné, aby aspoň niečo zostalo a nezaniklo, prechádzajúc do
nesúcna.
?6/
Ďalej, netreba predpokladať, že atómy majú všetky možné veľkosti, ak nechceme, aby našu
mienku vyvrátili vnímané javy. Treba však pripustiť, že sú
určité rozdiely vo veľkostiach. Lebo ak sa to pripustí, lepšie sa vysvetlia deje poci-ťovania a
vnímania. A jestvovanie atómov každej veľkosti nie je jednak potrebné na to, aby vznikali rozdiely
medzi vlastnosťami vecí, jednak by sa nám v takom prípade museli naskytnúť aj viditeľné atómy.
To sa však nikdy nepozoruje a nemožno si ani predstaviť, ako by sa mohol stať atóm viditeľným.
Okrem toho si netreba myslieť, že v ohraničenom telese sa nachádza nekonečný počet častí, ani
že sú akejkoľvek veľkosti. A tak treba nielen zavrhnúť delenie na menšie a menšie časti až
donekonečna, aby sme nezbavili telesá ich pevnosti a vo svojich predstavách o zložených telesách
neboli nútení dať sa im rozplynúť na nesúcno tým, že by sme postupne odstraňovali časti, z
ktorých sa skladajú, ale neslobodno si ani myslieť, že v ohraničených telesách sa deje proces
prechodu od časti k časti až donekonečna, a to ani vtedy, keby sa tieto časti stále zmenšovali.
57
'/ Lebo ak raz niekto povie, že v nejakom telese je nekonečný počet častí akejkoľ vek veľkosti,
nemožno si predstaviť, ako by toto teleso mohlo mať ohraničenú veľkosť. Lebo je zrejmé, že
akokoľvek malé teleso by bolo možné rozdeliť na nekonečný počet častí, a zase nech by tieto časti
boli akokoľvek malé, dostali by sme teleso nekonečne veľké. A pretože každé ohraničené teleso má
krajný bod, ktorý možno rozlíšiť, i keď ho nemožno pozorovať sám osebe, nemožno si myslieť, že i
jeho ďalšia časť nie je taká istá a že keby sme rad-radom takto postupovali, zaiste by sme neprišli
úvahou k nekonečnu.
58/ Vnímateľné minimum si treba myslieť tak, že nieje ani také ako niečo, čo pripúšťa prechod
od miesta k miestu, ani mu nie je vo všetkom celkom nepodobné, keďže má niečo spoločné s
predmetmi, ktoré pripúšťajú prechod z miesta na miesto, že však nemožno na ňom rozlíšiť časti.
Keď si však pomyslíme na základe podobnosti vyplývajúcej z tohto príbuzenstva, že na ňom
rozoznáme jednotlivé časti, jednu tu, druhú tam, nevyhnutne prídeme k záveru, že sú rovnako
veľké. A tieto minimá vnímame svojím zrakom rad-radom, počnúc prvým, no nie na tom istom
mieste, ani nie tak, že by sa ich časti navzájom dotýkali, ale len tak, že svojou pova hou určujú
veľkosť telies, a to väčší počet väčšie, menší menšie.
59/
Treba predpokladať, že analogicky možno postupovať aj pri najmenšej časti v atóme, je síce
zrejmé, že sa líši od zrakom vnímateľného minima, no možno pri ňom použiť tú istú analógiu. Veď
i to, že atóm má určitú veľkosť, ukázali sme na základe analógie s vnímateľnými vecami, ibaže sme
jeho malosť posunuli oveľa ďalej. Okrem toho tieto najmenšie časti, ktoré už nemajú ďalšie časti,
treba pokladať za peratá, krajné časti, slúžiace ako miera veľkosti väčších i menších atómov pri
rozumovom skúmaní týchto neviditeľných teliesok. Lebo príbuznosť, ktorá je medzi nimi a
nemeniteľnými minimami vecí, stačí na to, aby sme vo svojich záveroch
 dospeli až potiaľto, no nie je možné, aby sa tieto časti zoskupovali a mali vlastný pohyb.
Ďalej, pri nekonečnosti neslobodno používať výrazy „hore" a „dolu " v zmysle absolútneho
hore a dolu. Zaiste vieme, že keby bolo možné premietnuť donekonečna to, čo je nad našou hlavou,
nech by sme sa postavili na ktorékoľvek miesto, alebo zase premiestniť donekonečna to, čo je nadol
od nejakého mysleného miesta, nikdy sa nám nebudú tieto body javiť súčasne ako „hore" a „dolu"
vo vzťahu k tej istej veci. Lebo niečo také si nemožno pomyslieť. A tak možno uznať za jediný
pohyb ten, o ktorom predpokladáme, že smeruje nahor donekonečna, a rovnako aj ten, ktorý
smeruje nadol, i keď príde teleso, ktoré sa pohybuje od nás smerom nad našu hlavu, tisíc a tisíc ráz
k nohám bytosti nachádzajúcich sa nad nami, alebo to, ktoré sa pohybuje od nás smerom nadol,
príde k hlave bytostí nachádzajúcich sa pod nami. Lebo napriek tomu si celý pohyb myslíme vo
dvoch protikladných smeroch donekonečna.
6
'/ Ďalej, atómy sa nevyhnutne pohybujú rovnakou rýchlosťou, keď sa nesú prázdnym
priestorom a nestretnú sa s nijakou prekážkou. Lebo ani ťažké sa nebudú pohybovať rýchlejšie ako
malé a ľahké, keď sa im nič nepostaví do cesty; ani malé sa nebudú pohybovať rýchlejšie ako veľké,
lež všetky nachádzajú priechod primeraný svojej veľkosti, ak sa, pravda, ani ony nestretnú s
nijakou prekážkou. A to platí, aj keď ide o pohyb nahor, o pohyb bokom, spôsobený nárazmi, alebo
pohyb nadol, spôsobený vlastnou váhou. Lebo po celý čas, čo si atóm zachová niektorý z týchto
pohybov, bude sa pohybovať rýchlosťou myšlienky, kým sa nestretne s nejakou prekážkou, a to
alebo nárazom zvonka, alebo vlastnou hmotnosťou, pôsobiacou proti sile nárazu.
627
A pokiaľ ide o zložené telesá, jedny sa budú pohybovať rýchlejšie ako druhé, hoci atómy majú
rovnakú rýchlosť; je to preto, že atómy sa v zložených telesách v najmenšom súvislom čase
pohybujú jedným smerom, hoci v časoch, ktoré možno postihnúť len rozumom, sa nepohybujú
jedným smerom, ale ustavične na seba narážajú, kým nevznikne súvislý pohyb, ktorý môžeme
pozorovať zmyslami. Lebo to, čo pridávame zo svojej mysle, keď usudzujeme o niečom
neviditeľnom, že totiž aj v časoch postihnuteľných len rozumom sa uskutočňuje súvislý pohyb, nie
je v tomto prípade pravdivé. Lebo pravdivé je zaiste len to, čo vidíme alebo čo postihujeme
myslením.
63/, 6-1/ p0 tomto musíme uznať, so zreteľom na zmyslové vnímanie a city - lebo to nám bude
najspoľahlivejšou zárukou pravdy -, že duša je teleso, zložené z jemných častíc, rozptýlené po celej
skladbe tela a najviac sa podobajúce vanúcemu vzduchu (pneume), s akousi prímesou tepla a blízke
v niečom tomuto, v niečom
*&°372 <*2
onomu. je tu ešte aj (tretia) zložka, ktorá sa od týchto dvoch veľmi líši jemnosťou zloženia, a preto
je schopná ešte užšej zhody s ostatnou skladbou tela. O všetkom tomto svedčia schopností duše,
city, schopnosť rýchlo reagovať, procesy myslenia a všetko to, čoho strata nám spôsobuje smrť.
Ďalej si treba pamätať, že najmä v duši je pôvod vnímania. Duša by však nemohla vnímať, keby
nebola nejako obalená ostatnou skladbou tela. A keď jej ostatná skladba tela poskytla túto možnosť,
sama prijala od duše účasť na tejto náhodnej vlastnosti, no nie na všetkých, ktoré má duša. Preto
keď sa duša odlúči od ostatnej skladby tela, telo už nevníma. Lebo samo osebe nemalo túto
schopnosť, ale poskytovala mu ju tá druhá vec, ktorá vznikla súčasne s ním. lá vďaka schopnosti,
ktorá sa v nej vyvinula na základe pohybu (atómov), vytvorila náhodnú schopnosť vnímania a na
základe susedstva a vzájomnej zhody s telom ju poskytla, ako som už povedal, i jemu.
65/ preto duša, kým ostáva v tele, nikdy neprestáva vnímať, ani vtedy, keď sa niektorá časť tela
oddelí. Naopak, i keď niektoré časti duše zahynú, pretože sa ich obal uvoľní alebo úplne, alebo v
niektorej svojej častí, duša bude mať vnímacíu schopnosť, kým bude trvať. Naproti tomu ostatná
skladba tela, i keď trvá ďalej, či už celá, alebo niektorá jej časť, nemá vnímaciu schopnosť, ak sa z
nej odlúči také množstvo atómov, ktoré, akokoľvek malé, stačí na vytvorenie podstaty duše. A
ďalej, keď sa rozkladá celá stavba tela, rozptyľuje sa aj duša a nemá už tie isté schopnosti,
nepohybuje sa a nemá už ani vnímaciu schopnosť.
66/
Lebo by nebolo možné predstaviť si ju ako vnímajúcu, keby sa nenachádzala v tejto sústave a
nemohla vykonávať tieto pohyby, totiž keby kryt a obal nebol taký ako ten, v ktorom sa teraz
nachádza a v ktorom vykonáva tieto pohyby. (Inde hovorí, že duša je zložená z najhladších a
najguľatejších atómov, ktoré sa veľmi líšia od atómov ohňa; jedna jej časť je iracionálna a
je rozložená po ostatnom tele a racionálna časť sídli v prsiach, ako je zrejmé z pocitu
strachu a radosti. Spánok vraj vzniká tak, že sa časti duše, ktoré sú rozložené po celom
tele, sústredia vo vnútri alebo sa rozptýlia a potom ochabujú od nárazov. Sper-ma vraj
vychádza z celého tela. Pozn. prekl.)
677
" Ďalej musíme mať na mysli aj to, že netelesným nazývame v najčastejšom význame slova
to, čo si možno predstaviť ako niečo samostatné. Ako niečo samostatné si však nemožno predstaviť
nič netelesné okrem prázdneho priestoru. Prázdny priestor však nemôže byť ani činný, ani trpný,
on len umožňuje telesám, aby sa cezeň pohybovali. A tak tí, čo vravia, že duša je netelesná,
nevedia, čo hovoria. Lebo keby taká bola, nemohla by byť v ničom ani činná, ani trpná. Zatiaľ však
sa na nej jasne rozoznávajú obe tieto náhodné vlastnosti.
687
Ak niekto prenesie výsledky tohto uvažovania o duši na city a vnemy a bude
 mať pritom na pamäti to, čo sme povedali na začiatku, spozná, že sú do všeth'/ch poučiek včlenené
tak, aby sa podľa nich mohli bezpečne a presne vysvetliť i jednotlivé podrobnosti.
b9/
Ďalej, o tvaroch, farbách, veľkostiach, hmotnosti a o všeth'/ch ostatných vlastnostiach telesa,
o ktorých sa hovorí ako o trvalých vlastnostiach všetkých vecí alebo vecí viditeľných či
poznateľných príslušným spôsobom vnímania, neslobodno sa nazdávať, že sú to samostatne
existujúce súcna - lebo si to nemožno predstaviť -, ani že vôbec nejestvujú, ani že sú niečím iným
netelesným, čo sa pripája k telesu, ani že sú jeho časťami oddelenými od telesa, ale že teleso vo
svojej celosti vďačí za svoju trvalú prirodzenosť všetkým týmto vlastnostiam, no nie v tom zmysle,
že povstalo ich spojením - ako keď sa napríklad väčšia zlúčenia zloží zo samých častí, a to alebo
prvotných jednotiek, alebo veličín, no menších ako tento celok -, ale že im všetkým vďačí za svoju
trvalú prirodzenosť. A na všetky tieto vlastnosti možno nazerať osobitne a rozlíšené, ale iba v
spojitosti so zloženým celkom, ktorý nemôže byť nikdy od nich oddelený, ale naopak, tým, že ich
mysľou postihujeme dovedna, nadobúda označenie telesa.
70/, 71/ /y ďalej, k telesám sa často pridružujú, hoci ich trvalo nesprevádzajú, (náhodné
vlastnosti, ktoré však netreba pokladať) ani za veci neviditeľné, ani za veci netelesné. A tak
používajúc toto slovo v najbežnejšom význame jasne ukazujeme, že náhodné vlastnosti nemajú ani
povahu celku, ktorý my, ak ho berieme v jeho celosti, nazývame telesom, ani nemajú povahu
vlastností, ktoré teleso trvalo sprevádzajú a bez ktorých si ho nemožno myslieť. Podľa spôsobu,
akým nazeráme na zložený celok, ktorý tieto náhodné vlastnosti sprevádza, môžeme každú z nich
pomenovať, ale iba vtedy, keď ju pozorujeme na telese, lebo náhodné vlastnosti nesprevádzajú
teleso trvalé. To, že daný očividný jav nemá povahu celku, s ktorým sa spoločne objavuje a ktorý
tiež nazývame telesom, ani povahu trvalých vlastností, neznamená, že ho treba vylučovať z oblasti
súcna; ani sa nazdávať, že náhodné vlastnosti jestvujú samy osebe - lebo to si nemožno myslieť ani
o nich, ani o trvalých vlastnostiach -, ale treba ich pokladať, ako sa práve aj javia, za náhodné vlast-
ností telies, a nie za trvalé vlastnosti alebo za veci, ktoré majú postavenie samostatných súcien;
musíme sa však na ne dívať tak, ako nám ich ukazuje samo zmyslové vnímanie v ich zvláštnosti.
727
Ďalej treba dobre uvážiť i toto: Čas netreba skúmať tak ako ostatné vlast nosti, ktoré
skúmame na danom predmete, uvádzajúc ich do vzťahu s anticipáciami, pojmami, ktoré vidíme vo
svojej mysli, ale treba o ňom usudzovať podľa tej samozrejmej istoty, na základe ktorej hovoríme o
dlhom alebo krátkom čase, ako je nám to prirodzené. A netreba pritom zavádzať nové výrazy,
akoby boli lepšie, ale
374*2
treba používať o ňom tie slová, ktoré sa zvyčajne používajú. Ani netreba o ňom vyslovovať niečo
iné, akoby to bolo svojou podstatou totožné s týmto zvláštnym pojmom - lebo aj to niektorí robia
ale treba brať do úvahy najskôr len to, s čím spájame tento zvláštny pojem a s čím ho meriame. Lebo
táto vec si nežiada ďalší dôkaz, ale len rozumné uváženie, že ho totiž spájame s dňami, nocami a ich
časťami, a takisto aj s cítením a necítením, s pohybmi a stavmi pokoja, mysliac si pri nich zase ako
nejakú osobitnú náhodnú vlastnosť práve to, čo nazývame časom. (Takto hovorí aj v 2. knihe
spisu O prírode a vo Veľkom výťahu. Pozn. prekl.)
737
Okrem toho, čo sme už povedali, treba ešte predpokladať, že svety a vôbec každá ohraničená
zloženína, majúca rovnakú podobu ako predmety, ktoré častí) vidíme okolo seba, vznikli z
nekonečna, pričom sa všetky tieto útvary, väčšie i menšie, vydelili z osobitných zoskupení atómov.
A všetky tieto útvary sa opäť rozkladajú, jedny rýchlejšie, druhé pomalšie, jedny z takýchto, druhé
z inakších príčin, (Je teda zjavné, že aj svety vyhlasuje za zničiteľné, pretože sa ich časti
menia. A na inom mieste hovorí, že sa Zem vznáša na vzduchu. Pozn. prekl.)
74/
Okrem toho sa nesmieme nazdávať, že svety majú nevyhnutne len jeden tvar. (Naopak, sám
hovorí v 12. knihe spisu O prírode, že majú rozličné tvary; lebo jedny sú vraj guľaté, druhé
vajcovité a iné majú zasa iné tvary. Nemožno však pripustiť, že majú všetky možné tvary
a že to nie sú živé bytosti, ktoré sa odlúčili od nekonečna. Pozn. prekl.)
Lebo nikto by nedolaízŕil, že v takomto svete by mohli a zároveň nemohli byť obsiahnuté také
semená, z ktorých povstávajú živočíchy, rastliny a všetko ostatné, čo vidíme, a že, naopak, v
druhom svete by to nemohlo byť. (Práve tak môžu aj vyrásť. Treba predpokladať, že sa to deje
tým istým spôsobom aj na Zemi. Pozn. prekl.)
75/
Ďalej musíme predpokladať, že i ľudská prirodzenosť sa naučila mnohým rozličným veciam
a že ju k tomu prinútili samy okolnosti; ľudský rozum neskôr zdokonaľoval to, k čomu dala prvý
podnet príroda, a robil ďalšie objavy, v niečom rýchlejšie, v niečom pomalšie, v niektorých
časových obdobiach robil väčšie pokroky, v niektorých menšie.
Preto vraj aj mená vecí nevznikli spočiatku na základe dohovoru, ale keďže každý národ mal
osobitné citové dojmy a osobitné predstavy, ľudia podľa svojej prirodzenosti sami vysielali
osobitným spôsobom vzduch, ktorý sa formoval pod vplyvom rozličných citových dojmov a
predstáv, pričom vplývala aj povaha krajín, kde tie národy žili. Neskôr sa však v každom národe
spoločnou dohodou stanovili osobitné mená, aby ich výroky boli menej jednoznačnejšie a
stručnejšie. Okrem ŕoíio pri zavádzaní niektorých vecí, ktoré boli predtým neznáme, f í, čo ich
spoznali, zavied-
375 *2
// pre ne nejaké slová; v niektorých prípadoch ich nevyhnutnosť prinútila použiť niektoré slová, v
iných prípadoch ich volili na základe úvaliy, a tak podľa zvyčajného spôsobu tvorenia slov vyjadrili
význam.
76/ 77/ Pokiaľ ide o nebeské telesá, netreba sa nazdávať, že ich dráhy, obraty, zatmenia,
východ, západ a podobné zjavy vznikli vďaka starostlivosti nejakej bytosti, ktorá ich riadi alebo
bude riadiť a ktorá sa zároveň teší dokonalej blaženosti a nesmrteľnosti (lebo námahy a starosti,
prejavy hnevu a priazne nie sú v súlade s blaženosťou, ale vznikajú zo slabosti, strachu a v
závislosti od druhých). Ani si zase netreba myslieť, že nebeské telesá, ktoré sú iba vírivým zhlukom
ohňa, žijú v blaženosti a vykonajú tieto pohyby iba z vlastnej vôle. Naopak, pri všetkých výrazoch,
ktoré spájame k takýmito myšlienkami, treba dbať na božskú vznešenosť, aby z nich nevznikli
domnienky, ktoré by boli v rozpore s touto vznešenosťou. V opačnom prípade tento rozpor sám
spôsobí v ľudských dušiach najväčší zmätok. Preto sa treba domnievať, že všetky tieto sústavy
vykonávajú svoje periodické pohyby podľa nevyhnutných zákonov následkom svojho prvotného
oddelenia sa pri vzniku sveta.
78//
Ďalej sa treba domnievať, že jasne vyložiť príčinu najdôležitejších javov je úlohou náuky o
prírode a že blaženosť sa zakladá na nej a na poznaní prirodzenej povahy nebeských a
poveternostných javov a všetkého toho, čo z tejto stránky prispieva k dôkladnému poznaniu.
Navyše pri týchto veciach nemožno pripúšťať viac výkladov a predpokladať, že to môže byť aj
inak, ale že v nesmrteľnej a blaženej prirodzeností nemôže byť nič, čo by mohlo vzbudzovať
neistotu alebo zmätok. A k poznaniu, že je to skutočne tak, možno dospieť myslením.
79/
Naproti tomu pokiaľ ide o teoretické skúmanie západu, východu, obratov, zatmenia a
všeth/ch podobných javov, ich poznanie už vôbec neprispieva k blaženosti; naopak, ľudia, ktorí
spoznali tieto javy, ale nevedia, aká je ich prirodzená povaha a aké sú ich najhlavnejšie príčiny,
prežívajú strach takisto, ako keby sa o nich neboli dozvedeli, ba azda ešte väčší, pretože úžas
vyplývajúci z poznania týchto javov nemôže viesť k vysvetleniu a pochopeniu zákonitosti
najdôležitejších vecí.
80/ pr£to aj keď zisťujeme, že je viac príčin obratov, západov, východov, zatmení a iných javov
tohto druhu, ako sme to urobili aj vo svojich špeciálnych výkladoch, netreba sa nazdávať, že naše
skúmanie týchto vecí nedosiahlo takú presnosť, aká je potrebná na dosiahnutie duševného pokoja a
blaženosti. Teda o nebeských a poveternostných javoch, ako aj o každom neznámom jave musíme
uvažovať tak, že budeme prihliadať na to, koľkými možnými spôsobmi sa podobný jav uskutočňuje
u nás, pohŕdajúc pritom takými ľuďmi, ktorí nepoznajú ani to, čo jestvuje alebo sa uskutočňuje iba
jedným spôsobom, ani to, čo sa môže uskutočňovať viacerými
*&°376 <*2
spôsobmi, keďže neberú do úvahy vzdialenosti, z ktorých tieto javy vidíme, a ktorí navyše nevedia,
za akých podmienok si nemožno (a za akých si možno) zachovať duševný pokoj. Ak teda budeme
predpokladať, že sa nejaký jav môže uskutočňovať aj nejakým iným spôsobom, dosiahneme
duševný pokoj práve tak, ako keď budeme vedieť, že sa uskutočňuje nejakým určitým spôsobom.
81/, 82/ j\ popri tom všetkom si treba uvedomiť, že hlavný nepokoj v ľudských dušiach vzniká z
toho, že sa ľudia nazdávajú, že nebeské telesá sú blažené a nesmrteľné bytosti, a predsa im pripisujú
zámery, činy a dôvody, ktoré tomu odporujú; potom aj z toho, že ľudia ustavične očakávajú alebo tušia
akúsi večnú hrôzu, ako o nej rozprávajú mýty, ba že sa boja aj samej necitlivosti spôsobenej smrťou,
akoby mala k nim nejaký vzťah; ďalej z toho, že sa dajú takto ovplyvňovať už ani nie domnienkami, ale
akýmsi nerozumným nápadom, a keďže sa ani neusilujú vymedziť pojem hrôzy, zachvacuje ich
rovnaký alebo ešte väčší nepokoj ako toho, kto má o týchto veciach aspoň nejaké domnienky. Naproti
tomu duševný pokoj spočíva v tom, že sme tohto všetkého zbavení a máme ustavične na pamäti
všeobecné a najhlavnejšie zásady.
Preto treba prihliadať na prítomné city a vnemy, vo veciach všeobecných na všeobecné, vo
veciach jednotlivých na jednotlivé, a na každú prítomnú istotu jednotlivých kritérií. Lebo ak na ne
budeme prihliadať, vyložíme správne príčiny nepokoja a strachu, a tým, že vyložíme príčiny
nebeských javov a ostatných úkazov, ktoré sa ustavične opakujú, zbavíme sa všetkého toho, čo
ostatným ľuďom naháňa strach.
83/
Tu máš, milý Herodotos, zhustené hlavné body učenia o podstate vesmíru, takže si tento
výklad možno zapamätať. A nazdávam sa, že i keď niekto neprenikne do všetkých otázok, ktoré si
vyžadujú podrobné skúmanie, načerpá z neho neporovnateľne väčšiu silu ako iní ľudia. Lebo si
bude vedieť sám objasniť mnoho otázok, ktoré sme my podrobne prebrali v našom úplnom výklade,
a keď si tieto veci uloží do pamäti, budú mu ustavične pomáhať.
Lebo sú takej povahy, že aj tí, čo už v dostatočnej miere alebo dokonca dokonale preskúmali
podrobné otázky, môžu uskutočňovať väčšinu svojich bádaní o celej prírode, opierajúc sa pri
svojich rozboroch o takéto prehľady. A tí, čo ešte nepatria medzi celkom zasvätených, môžu si aj bez
ústneho výkladu ihneď urobiť názor o najhlavnejších otázkach, a tak si zabezpečiť duševný pokoj.
Toto je jeho list o fyzike. Nasledujúci hovorí o nebeských a poveternostných javoch.
Epikuros pozdravuje Pythokla
84/, 85/ Kleón mi priniesol Tvoj list, v ktorom mi opäť dávaš najavo, ako priateľ sky so mnou
zmýšľaš, ako si to zasluhujem za svoju priazeň k Tebe, a v ktorom pre-
*P° 377*2
javuješ úprimnú snahu oživiť si v pamäti moje úvahy vedúce k blaženému životu. Napokon ma riedkym, alebo hustým, po uvoľnení ktorého upadne do zmätku všetko, čo sa v ňom nachádza),
žiadaš, aby som Ti poslal stručnú a prehľadnú úvahu o nebeských javoch, ktorú by si si mohol ktoré sa alebo otáča, alebo môže pevne stáť a má tvar okrúhly alebo tro-juholníkovitý, alebo nejaký
ľahko zapamätať. Lebo vraj to, čo som napísal v iných dielach, sa dá ťažko zapamätať, hoci ich, ako iný. Totiž všetky tieto alternatívy možno pripustiť, lebo proti tomu nesvedčí ani jeden z javov na
vravíš, máš stále v rukách, ja som s radosťou vzal na vedomie túto Tvoju žiadosť a naplnila ma tomto svete, pri ktorom si nemožno predstaviť nijaký koniec.
príjemná nádej. Teda keď som už napísal o všetkých ostatných otázkach, splním Ti želanie v 89/, 90/ Možno si však predstaviť, že takýchto svetov je nekonečné množstvo a že takýto svet
nádeji, že tieto úvahy budú užitočné aj iným, predovšetkým tým, čo ešte len nedávno okúsili pravé môže vzniknúť alebo v priestore sveta, alebo v medzisvetí, ktorým nazývame medzeru medzi
učenie o prírode, ako aj tým, čo nemali možnosť hlbšie sa venovať štúdiu niektorej zo zvyčajných svetmi, v priestore obsahujúcom mnoho prázdneho priestoru, nie však vo veľkom a úplne
náuk. Dobre ich teda pochop, a uchovávajúc si ich v pamäti, preberaj ich pozorne spolu s ostatnými
prázdnom priestore, ako niektorí tvrdia. Takýto svet vzniká, keď sa určité vhodné semená uvoľnia
výkladmi, ktoré som predtým poslal v stručnom výťahu Herodotovi.
od jedného sveta alebo medzisvetia, alebo od viacerých, a pomaly sa združujú, rozčleňujú, prípadne
86
/ Po prvé neslobodno si teda myslieť, že poznanie nebeských javov, či sa už nimi zaoberáme v premiestňujú na iné miesto a z vhodných zásob prijímajú prúdy atómov až do úplnej dokonalosti a
spojitosti s ostatnými náukami, alebo samostatne, má nejaký iný cieľ ako duševný pokoj a bezpečnú stálosti dotiaľ, kým položené základy môžu ešte niečo prijímať. Lebo nestačí len to, aby sa v
istotu, ako je to aj pri ostatných bádaniach. A neslobodno sa násilím pokúšať o to, čo je nemožné, prázdnom priestore, v ktorom môže vzniknúť svet, nahromadili atómy a vznikol nevyhnutne vír,
ani neslobodno pri všetkých bádaniach používať podobnú metódu, ako keď uvažujeme o rozličných
ako sa myslí, a aby svet vzrastal až do tých čias, kým nenarazí na iný svet, ako hovorí ktorýsi z
druhoch žitia alebo o riešení ostatných prírodných problémov, napríklad že vesmír sa skladá z telies
takzvaných fyzikov. Lebo to je v rozpore s vnímanými javmi.
a nehmatateľného súcna, alebo že elementy sú nedeliteľné a všetky takéto tvrdenia, pri ktorých je
Slnko, Mesiac a hviezdy (a všetko, čo svet má, pozn. prekl.) nevznikli samy od seba a
možný v súhlase s vnímanými javmi len jeden výklad. Pri nebeských javoch to nie je tak;
nevčlenili sa do sústavy nášho sveta až neskôr, ale hneď od začiatku sa utvárali a vzrastali (a
pripúšťajú viacej príčin svojho vzniku i viacej výkladov svojej povahy a ani jeden z nich nieje v
podobne aj zem a more, pozn. prekl.) pribúdaním a víre-ním jemných substancií veternej alebo
rozpore so zmyslovým vnímaním.
ohnivej prirodzenosti alebo súčasne obidvoch. Lebo len tak nám to vnuká zmyslové vnímanie.
87/, 88/ 0 podstate prírody nemožno vykladať na základe prázdnych úsudkov a ľubovoľných 917
Veľkosť Slnka a ostatných hviezd je vzhľadom na nás taká, ako sa nám javí; (Toto hovorí aj
predpokladov, ale (treba postupovať) tak, ako to žiadajú vnímané javy. Lebo náš život nepotrebuje
v 11. knihe spisu O prírode. Lebo ako vraví, keby so vzdialenosťou strácali na veľkosti,
už nerozumnosť a prázdnu domnienku, ale to, aby sme mohli žiť bez duševného nepokoja. A aj
oveľa viac by strácali na lesku. Lebo nijaká iná vzdialenosť nie je na to vhodnejšia. Pozn.
napriek všetkým veciam, ktoré možno vysvetliť niekoľkými spôsobmi, život plynie bez akýchkoľvek
prekl.) sama osebe je alebo väčšia, ako ju vidíme, alebo o niečo menšia, alebo práve taká. Lebo takto
otrasov a v zhode s vnímanými javmi, ak pripustíme, ako je aj potrebné, pravdepodobné výklady o
posudzujeme podľa zmyslového vnímania aj ohne, ktoré tu na Zemi pozorujeme z diaľky. A každú
nich. Ak však niekto pripustí jeden výklad a zavrhne druhý, ktorý je takisto v zhode s vnímaným
námietku proti tejto časti teórie bude možné ľahko vyvrátiť, ak budeme dbať na samozrejmé istoty,
javom, je zrejmé, že načisto opúšťa oblasť vedeckého bádania o podstate prírody a dostáva sa do
ako to ukazujeme v knihách svojho spisu O prírode.
oblastí mýtu. Znaky pre výklad toho, čo sa deje na nebi, dávajú nám niektoré javy na Zemi, ktoré
92/, 93/ slnko, Mesiac a ostatné hviezdy môžu vychádzať a zapadať tým, že sa zapaľujú a
môžeme pozorovať, keď sa dejú, zatiaľ čo javy na samom nebi nemôžeme pozorovať; tie sa totiž
zhášajú, pretože pomery na obidvoch miestach sú také, že sa uvedený jav môže uskutočňovať. Lebo
môžu uskutočňovať rozličným spôsobom, jednako treba pozorovať každý jav a rozlišovať všetky
ani jeden z vnímaných javov nesvedčí proti tomu. No uvedený jav by sa mohol uskutočňovať aj
veci, ktoré s ním súvisia, a tie javy, proti ktorým nesvedčí nič z toho, čo sa deje u nás, vysvetliť
tak, že sa vynárajú nad Zem a skrývajú pod Zem. Lebo ani proti tomu nesvedčí ani jeden z
niekoľkými spôsobmi.
vnímaných javov. A pokiaľ ide o ich pohyby, nieje nemožné, že sa uskutočňujú následkom vírivého
Svet je akási ohraničená časť neba, obsahujúca v sebe hviezdy, Zem a všetky vnímateľné
pohybu celej oblohy alebo že obloha stojí a telesá sa samy pohybujú vírivým pohybom smerom na
predmety, časť, ktorá zaujíma úsek z nekonečna a končí sa pomedzím (alebo

*&°378 *2 ^ 379*2
 východ, podľa nevyhnutnosti, ktorá povstala na počiatku pri vzniku sveta... najväčšou horúčavou
následkom toho, že oheň akosi ustavične postupuje za potravou na ďalšie a ďalšie miesta.
Obraty Slnka a Mesiaca môžu byť spôsobené tým, že poloha oblohy, ktorá sa v určitých
obdobiach (roka) musí skláňať, je šikmá. No práve tak aj tým, že vzduch prúdi opačne, alebo preto,
že niekde je dostatok vhodnej látky a tá sa postupne zapaľuje, a inde zasa nastane jej nedostatok.
Alebo aj preto, že tieto hviezdy boli od samého začiatku uvedené do takého víru, že sa pohybujú
akýmsi špirálovitým pohybom. Lebo ani jeden z týchto a podobných výkladov nie je v rozpore s
nijakou zo samozrejmých istôt, ak sa pri skúmaní takýchto jednotlivých otázok pridržiavame toho,
čo je možné, a ak každú jednotlivú otázku môžeme uviesť do súladu s vníma nými javmi, nebojac sa
otrockých hračiek astronómov.
94
/ Ubúdanie a zase pribúdanie Mesiaca môže byť spôsobené tým, že sa toto teleso otáča, a
práve tak aj stvárňovaním vzduchu, ďalej tým, že ho zakryje iné teleso, a vôbec všetkými spôsobmi,
ktoré nám pozemské javy poskytujú na vysvetlenie tohto úkazu, ak si, pravda, niekto neobľúbi len
jediný výklad a nezavrhne bezdôvodne ostatné, neuvážiac, čo človek môže spoznať a čo nie, a preto
túžiac poznať nemožné.
95/, 96/ Okrem toho je možné, že Mesiac má svetlo sám od seba, je však možné, že ho má od
Slnka. Lebo aj u nás vidíme, že mnohé veci majú vlastné svetlo, mnohé ho však majú od iných vecí.
Ani jeden z nebeských úkazov neodporuje týmto názorom, ak má niekto ustavične na pamäti
metódu vysvetľovať javy viacerými spôsobmi a ak súčasne prihliada na predpoklady a príčiny,
ktoré s nimi súhlasia, a nepozerajúc na veci, ktoré k nim nemajú vzťah, nepreceňuje nerozvážne ich
význam a neuchyľuje sa hneď k tomu, hneďkonomu jedinému výkladu. A pokiaľ ide o podobu
tváre, ktorú vidíme na Mesiaci, možno ju vysvetliť tým, že sa striedajú jeho časti, že ho zakryje
niečo iné alebo inými spôsobmi, pri ktorých môžeme pozorovať zhodu s vnímanými javmi. Ani pri
jednom z nebeshjch javov neslobodno zanedbávať takýto postup. Lebo ak niekto príde do rozporu so
samozrejmými istotami, nikdy nebude môcť dosiahnuť pravý duševný pokoj.
Zatmenie Slnka a Mesiaca môže byť spôsobené alebo tým, že zhasnú, ako to možno pozorovať aj
u nás, alebo aj tým, že ich zakrývajú nejaké iné telesá, či už Zem alebo nejaké iné neviditeľné teleso
podobného druhu. A takto treba uvažovať aj o ostatných príčinách, ktoré sú si navzájom blízke, a
nie je nemožné, že niektoré z nich pôsobia súčasne. (V 12. knihe spisu O prírode hovorí to isté a
okrem toho, že zatmenie Slnka nastáva, keď ho Mesiac zatieni, a zatmenie Mesiaca zase,
keď sa dostane do tieňa Zeme, ale tiež vzdialením sa Mesiaca. Toto
380*2
hovorí aj epikurovec Diogenes v prvej knihe Vybraných prednášok. Pozn. prekl.)
97
1 Pokiaľ ide o pravidelnosť obehov nebeských telies, treba ju chápať tak ako pravidelnosť
niektorých javov, ktoré občas pozorujeme aj u nás. Nikde to netreba dávať do súvislosti s božskou
prirodzenosťou, lebo tá sa musí natrvalo ponechať v bezstarostnosti a úplnej blaženosti. íxbo ak sa
tak nestane, celé učenie o príčinách nebeských javov vyjde naprázdno, ako sa to už aj stalo
niektorým ľuďom, ktorí sa nedržali možného spôsobu výkladu, ale sa dali na márnu prácu, pretože
sa domnievali, že tieto veci sa môžu uskutočňovať len jediným spôsobom, a zavrhli všetky ostatné
možné výklady, čo ich priviedlo k nezmyselným veciam a nemožnosti prizerať na vnímané javy,
ktoré treba brať za ukazovatele.
98/
Zmenu dĺžky nocí a dní môže spôsobovať aj to, že pohyby Slnka sú rýchle a zase pomalé,
pretože prechádza cez priestory nerovnakej dĺžky, í to, že niektorými miestami prechádza
rýchlejšie, inými pomalšie, ako možno pozorovať aj pri niektorých pozemských javoch, podľa
ktorých treba prispôsobiť naše výklady o nebeských javoch. Tí však, ktorí pripúšťajú len jeden
výklad, sú jednak v rozpore s vnímanými javmi, jednak zabudli uvážiť, či to človek vôbec môže
poznať.
997
Znamenia počasia sú možné jednak časovou zhodou, ako je to u zvierat, ktoré vidieť u nás,
jednak rozličnými zmenami vzduchu. Lebo ani jedno, ani druhé nie je v rozpore s vnímanými
javmi. Nemožno však poznať, kedy sa to deje pre tú a kedy pre onú príčinu.
100/ oblaky môžu vznikať a zoskupovať sa preto, že sa vzduch tlakom vetrov zhusťuje, alebo že
sa spájajú atómy, ktoré sa môžu navzájom k sebe prichytiť, a sú vhodné na to, aby vytvorili taký
jav, i preto, že sa zhromažďujú výpary zo zeme a z vôd. A k zoskupeniu takýchto atómov môže
prísť aj viacerými inými spôsobmi. Dážď z nich môže vzniknúť, keď sa stláčajú, premieňajú alebo
aj keď na ne zhora narážajú vetry, prúdiace vzduchom z vhodných miest, pričom silnejší lejak
vzniká z istých zoskupení, spôsobilých vydať takéto prívaly.
Hromy môžu vznikať stlačením vetra v dutinách oblakov, ako sa to stáva aj v našich nádobách,
ďalej tým, že v nich hučí oheň, rozdúchaný vetrom, tým, že sa oblaky trhajú a praskajú, alebo tým,
že stuhnuté na ľad sa o seba tni a lámu. Vnímané javy nás pobádajú, aby sme tak pre celok, ako aj
pre túto časť pripúšťali viac výkladov.
101/, 102/, 103/ práve tak aj blesky môžu vznikať viacerými spôsobmi. A to alebo tým, že pri
trení a zrážaní sa oblakov uniká z nich atómový útvar ohnivého zlože nia a vytvára blesk. Alebo
vetry vymršťujú z oblakov telieska, ktoré spôsobujú tento jas. Alebo vzniká ich vytlačením, keď
jeden oblak tlačí na druhý alebo ich stláča vie-
*&°191 *2
 tor; alebo aj tým, že oblaky zachytávajú svetlo roztrúsené hviezdami, ktoré sa potom pohybom
môžu zemetrasenia nastať aj tým, že sa pohyb spôsobený prepadnutím veľkého množstva zeme šíri
oblakov a vetrov stlačí a padá z oblakov. Alebo tým, že svetlo, pozostáva júce z najjemnejších
ďalej a zase sa odráža, keď narazí na hustejšie a pevnejšie masy zeme. Tieto pohyby zeme však
atómov, presakuje cez oblaky a dáva sa do pohybu. (Alebo že sa oblaky od ohňa zapaľujú a
môžu vznikať aj viacerými inými spôsobmi.
vytvárajú hrmenie. Pozn. prekl.) Môže to byť aj tým, že sa vietor zapaľuje jednak rýchlym
Vetry vznikajú tým, že nejaká cudzia látka z času na čas preniká nepretržite a postupne do
pohybom, jednak prudkým stlačením. Alebo tým, že sa oblaky pod tlakom vetrov trhajú a uvoľňujú
vzduchu, alebo tým, že sa v ňom nahromadí veľké množstvo vody. Napokon vetry vznikajú aj tým,
sa z nich atómy, ktoré vytvárajú oheň a spôsobujú blesk. A ešte mnoho iných spôsobov výkladu
že malé množstvo vzduchu vnikne do početných zemských dutín a tam sa šíri na všetky strany.
nájde bez ťažkostí ten, kto sa bude vždy pridržiavať vnímaných javov a bude schopný porov návať 107/1
ľadovec sa tvorí alebo prudším tuhnutím, keď sa niektoré atómy veternej povahy najprv zo
to, čo majú podobné s týmito úkazmi. Prečo blesku predchádza hrmenie, možno pri určitej zostave
všetkých strán zoskupujú a potom sa znovu delia na drobné útvary. Alebo aj miernejším tuhnutím
oblakov vysvetliť tým, že sa pri náraze vetra do oblakov vytláča atómový útvar spôsobujúci blesk, a
a súčasným delením niektorých látok vodnatej (a veternej) povahy, pričom sa dovedna stláčajú a od
vietor víriací v oblakoch až potom vyvoláva toto dunenie. No možno to vysvetliť aj tým, že obidva
seba odtŕhajú, takže pri tuhnutí sa zoskupujú do jednotlivých útvarov i do celých más. A pokiaľ ide
vyletia z oblakov súčasne, no blesk sa k nám nesie väčšou rýchlosťou, zatiaľ Čo hrom prichádza
o ich okrúhly tvar, spôsobuje ho možno to, že sa ich kraje na všetkých stranách roztápajú, alebo to,
neskôr, ako je to aj pri niektorých veciach, ktoré pozorujeme z diaľky a ktoré vydávajú nejaké údery.
104/
že sa pri skladaní, ako sa hovorí, či už sú vodnatej, alebo veternej povahy, zo všetkých strán
Údery hromu môžu vzniknúť aj tak, že sa nahromadí väčšie množstvo vetrov, ktoré sa
rovnomerne zoskupujú.
dostanú do prudkého víru a zapália sa; časť z neho sa potom odlomí a s veľkou silou padne na 108
/ Sneh sa môže tvoriť tak, že sa jemná voda vylieva z oblakov pórmi primeranej veľkosti a pod
miesta, ktoré ležia dolu; odlomí sa preto, lebo okolitý priestor zhustenou oblakov stuhol. Môžu
stálym a silným tlakom vetra na oblaky, ktoré obsahujú takúto vodu; voda potom, padajúc nadol,
vzniknúť aj tým, že oheň víriaci vnútri oblakov vypadne - tak ako môže vypadnúť aj hrom -, keď sa
zamŕza pôsobením silného chladu, ktorý nejako vzniká v priestoroch pod oblakmi. Môže sa však
nahromadí väčšie množstvo ohňa a ten, vetrom silne rozdúchaný, pretrhne oblak, lebo nemá kam
tvoriť aj tuhnutím v oblakoch, ktoré majú rovnomerne riedke zloženie, keď sa vodnaté a vedľa seba
ustúpiť, pretože oblaky sa navzájom stláčajú. (Najčastejšie na nejakú vysokú horu, kde hromy
ležiace oblak}/ tlačia na seba. Tieto tiež, stláčajúc sa navzájom, vytvárajú ľadovec, čo býva
najčastejšie udierajú. Pozn. prekl.) Údery hromu môžu vzniknúť aj viacerými inými spôsobmi.
najčastejšie na jar. Tieto vločky snehu by však mohli odletovať aj trením oblakov. Sneh sa môže
Len sa vyhýbajme mýtu. A vyhneme sa mu, ak sa budeme riadne držať vnímaných javov a podľa
tvoriť aj inými spôsobmi.
nich budeme usudzovať o nezjavných veciach. 1097
Rosa sa môže tvoriť tým, že sa vo vzduchu zrážajú častice schopné vytvoriť takúto vlhkosť;
105/ Víchrice môžu vzniknúť tak, že oblak pod tlakom prudkého vetra a hnaný jeho silou klesá
alebo tak, že sa spomenuté častice zdvíhajú z vlhkých alebo vodu zadržiavajúcich miest, na ktorých
nadol v podobe stĺpa, zatiaľ čo iný vietor zvonka zboku naráža na oblak. Môžu vznikať aj tak, že sa
sa najviac tvorí rosa, a keď sa tieto častice zrazia na jednom mieste, vytvoria vlhkosť a zase spadnú
vietor stočí do kruhu, pričom strhne so sebou aj časť vzduchu. Aj tak, že sa vytvorí veľký prúd
dolu, ako to možno často vidieť aj u nás. Inovať sa tvorí podobne ako rosa, keď spomínané častice
vetrov, ktorý pre zhustenie okolitého vzduchu nemôže prúdiť do strán. Keď sa víchrica znáša na
nejako stuhnú pôsobením okolitého studeného vzduchu.
zem, vznikajú veterné víry, nech sú už vyvolané akýmkoľvek pohybom vetra. A keď sa znáša na
Ľad sa tvorí tým, že sa z vody vytláčajú častice okrúhleho tvaru a dovedna sa stláčajú častice
more, vznikajú vodné víry.
hranaté a ostrouhlé, ktoré sú vo vode. Môže sa tvoriť aj tak, že sa k nim zvonka pridružujú také
106/ Zemetrasenia môžu vznikať aj tým, že sa vietor uzavrie v zemi, premiešava sa s jej častice, ktoré po spojení s vodou spôsobujú, že zamrzne, len čo z nej vytlačia určité množstvo
drobnými časťami a ustavične nimi pohybuje, a práve to spôsobuje otrasy zeme. Tento vietor okrúhlych častíc.
prijíma zem do seba alebo zvonka, alebo tak, že sa masy zeme pre padnú do podzemných dutín a 1107
Dúha vzniká tým, že Slnko osvecuje vzduch nabratý vodou; alebo tým, že svetlo a vzduch sa
premieňajú uzavretý vzduch na vietor. Okrem toho zvláštnym spôsobom spoja a z tohto spojenia vzniknú zvláštne druhy farieb, či už všetkých
dovedna, alebo každej osobitne. Odtiaľ zase odrazom tohto svetla dostane okolitý vzduch také
zafarbenie, aké vidíme, keď svetlo dopadá

*P°192 <*2 *&°383 «2

 na jeho jednotlivé časti. Okrúhli/ tvar dúhy je spôsobení/ tým, že všetky jej body sa nám zdajú
alebo preto, že sa pohybujú opačným smerom, ale spoločný vír ich strháva späť. Môže to byť aj
rovnako vzdialené od zraku, alebo aj tým, že atómy, ktoré sú vo vzduchu alebo v oblakoch, a tie,
preto, že ich síce unáša ten istý vír, ale jedny obiehajú vo väčších vzdialenostiach, druhé v
ktoré tam odletujú od Slnka, hromadia sa takým spôsobom, že toto ich zoskupenie predstavuje akýsi
menších. Podávať pri týchto javoch len jediný výklad pristane tým, ktorí chcú ľudu rozprávať o
oblúk.
ni/
zázrakoch.
Kruh okolo Mesiaca vzniká alebo tým, že sa vzduch zo všetkých strán nesie k Mesiacu, alebo 115/
To, čo nazývame padajúcimi hviezdami, môže vzniknúť čiastočne tak, že sa hviezdy
tým, že vzduch rovnomerne zatláča výrony prúdiace z Mesiaca do takej vzdialenosti, že vytvára
navzájom o seba trú a úlomky z nich padajú tam, kde ich vytlačí vietor, ako srne o tom hovorili aj
okolo neho tento limlovitý kruh bez akejkoľvek nepravidelnosti; alebo tým, že ovzdušie zo všetkých
pri bleskoch. Alebo tak, že sa spoja atómy schopné vytvoriť oheň, pričom vznikne rovnorodá látka,
strán a s rovnomernou silou zatláča vzduch okolo Mesiaca a zostaví ho okolo neho do okrúhleho a
schopná tohto účinku, pohybujúca sa tým smerom, ktorý jej bol daný hneď na začiatku pri
zhusteného útvaru. A to sa stáva v niektorých častiach (neba) preto, že zvonka tlačí nejaký prúd
nahromadení atómov. Alebo lak, že sa v niektorých zhustených hmlovitých útvaroch nahromadí
(vzduch), alebo preto, že teplo (v Mesiaci) si nachádza vhodné priechody, aby vytvorilo takýto jav.
vzduch, ktorý sa rotáciou zapáli a potom prelomí svoj obal a nesie sa v smere svojho počiatočného
Kométy vznikajú tým, že sa v niektorých obdobiach na niektorých miestach za určitých
pohybu. Sú však aj iné spôsoby, ktorými možno tento jav vysvetliť aj bez mytológie.
podmienok vytvára na nebi oheň; alebo tým, že sa obloha nad nami v určitom čase uvedie do 116 /
' Znamenia počasia podľa niektorých živočíchov vyplývajú z časovej zhody. Lebo živočíchy
nejakého zvláštneho pohybu, takže sa tieto hviezdy objavia; alebo tým, že sa v istom čase a za
nemôžu mať vplyv na to, aby nejakým spôsobom nastala zima, ani nikde nesedí nijaká božská
určitých okolností samy začnú pohybovať, dostanú sa na miesta nad nami a stanú sa viditeľnými.
prirodzenosť, ktorá by pozorovala odchody týchto zvierat a potom plnila tieto znamenia. Lebo taká
Ich zmiznutie má opačné príčiny.
hlúposť by nenapadla nijakému živému, čo len trochu rozumnému tvorovi a nieto ešte bytosti,
112/, J13/ Niektoré hviezdy sa otáčajú na jednom mieste nielen preto, že táto časť sveta stojí a
ktorá je obdarená dokonalou blaženosťou.
ostatok sa krúti okolo nej, ako niektorí tvrdia, ale aj preto, že ich dookola obklopuje vír vzduchu, ktorý im
Všetko toto si zapamätaj, milý Pythokles. Lebo tak sa v mnohých prípadoch vyhneš mýtu a
prekáža, aby obiehali tak, ako to robia ostatné; alebo aj preto, že na susedných miestach niet pre ne
pochopíš javy, ktoré sú podobného druhu ako tieto. No nadovšetko sa venuj teoretickému skúmaniu
vhodnej potravy, ale len na onom mieste, na ktorom ich vidíme stáť. Tento jav možno vysvetliť aj
prvých princípov, nekonečnosti a otázok podobného druhu, ďalej kritérií, citov a cieľa, pre ktorý
viacerými inými spôsobmi, ak je človek schopný usudzovať v zhode s vnímanými javmi. To, že niektoré
vedieme tieto úvahy. Lebo celkový prehľad o týchto veciach umožní ľahko pochopiť príčiny
hviezdy blúdia, ak naozaj vykonávajú takéto pohyby, a iné sa zase pohybujú pravidelne, môže byť aj
jednotlivých vecí. Tí však, ktorí sa neoddajú s čo najväčšou horlivosťou štúdiu týchto vecí, nebudú
preto, že spočiatku sa síce tiež pohybovali v kruhu, no boli podrobené takejto nevyhnutnosti, takže jedny
môcť ani dobre pochopiť samy otázky, ani dosiahnuť cieľ, pre ktorý ich treba študovať.
sa pohybujú vírivým pohybom v jednom a tom istom pravidelnom kruhu, druhé v inom kruhu, ktorý má 1177
Toto bolo jeho učenie o nebeských javoch.
určité nepravidelnosti, [e však možné, že sa to deje preto, lebo v priestoroch, kadiaľ sa pohybujú, sú na
Pokiaľ ide o životné zásady a o to, ako si treba jedny veci voliť a druhým sa vyhýbať, o
jedných miestach pravidelné prúdy vzduchu, ktoré tlačia tieto hviezdy stále jedným smerom a
tom píše ďalej. Najprv však prejdime k tomu, ako on a jeho žiaci zmýšľajú o mudrcoch.
spôsobujú, že sa pravidelne zapaľujú, na iných miestach sú však nepravidelné prúdy, a tým vznikajú 118/
Ľudia sa vraj dopúšťajú krívd buď z nenávisti, alebo zo závisti či z pohŕdania, ale
odchýlky, ktoré pozorujeme. Uvádzať len jednu príčinu týchto javov, hoci vnímané javy nám vnukajú
mudrc to všetko prekonáva rozumovou úvahou. A kto sa raz stal mudrcom, ten sa už vraj
viacero príčin, je čin šialený a nenáležitý a dopúšťajú sa ho horliví stúpenci hlúpej astrológie, ktorí pre
nemôže správať opačne, ani také správanie dobrovoľne predstierať. Bude vraj podliehať
niektoré úkazy uvádzajú nezmyselné príčiny, a pritom vôbec nezbavujú božskú prirodzenosť
citom ako iný človek, ale pri jeho múdrosti mu to nebude na prekážku. Mudrcom sa vraj
starostlivosti o tieto veci.
114
nemôže stať človek s akoukoľvek telesnou konštitúciou ani človek zrodený v akomkoľvek
/ To, že niekedy vidieť, ako niektoré hviezdi/ zaostávajú za inými, je spôsobené alebo tým, že
národe. Mudrc je vraj blažený aj na mučidlách. Vraj len mudrc vie byť vďačný a o
niektoré sa pohybujú pomalšie, i keď obiehajú v tom istom kruhu,
priateľoch hovorí dobre tak v ich prítomnosti, ako aj v neprí-

*S>°384 *2 385*2
 temnosti. Ak ho budú mučiť, bude, pravda, aj on vzdychať a bedákať. Mudrc nebude vraj
obcovať so ženou, s ktorou zákony zakazujú obcovať, ako hovorí Diogenes vo Výťahu z
Epikurových etických názorov. Nebude vraj trestať svojich sluhov, ale skôr sa nad niektorými
poriadnymi zľutuje a odpustí im. Nepokladajú za správne, aby sa mudrc zamiloval ani
aby sa staral o svoj pohreb. Ani íásku vraj nezosielajú bohovia, ako píše Diogenes v 12.
knihe. Mudrc vraj nebude viesť krásne reči ako rečníci. Telesné obcovanie vraj neprináša
nikdy úžitok a človek musí byť rád, ak mu neuškodí.
119/, 120/ Mudrc sa vraj nebude ani ženiť, ani nebude plodiť deti, ako hovorí Epikuros v
Problémoch a v knihách spisu O prírode. No niekedy, za určitých životných okolností sa vraj
ožení. Má vraj rešpekt pred určitými ľuďmi a v opitosti netára, ako hovorí Epikuros v
Hostine. Nezúčastňuje sa ani na politickom živote, ako píše v 1. knihe spisu O životoch.
Nebude samovládcom a ani sa nebude správať ako kynik, ako píše v 2. knihe spisu O
životoch. Nebude žobrať a nezbaví sa sám života, ani keby prišiel o zrak, ako píše v tej istej
knihe. Mudrc má prejaviť zármutok, ako píše Diogenes v 5. knihe Vybraných prednášok. Bude
sa aj súdiť a zanechá spisy, nemá však skladať chválospevy. Bude sa starať o majetok a o
svoju budúcnosť. Bude milovať život na vidieku. Bude sa stavať proti osudu a nezradí
nijakého priateľa. O dobrú povesť bude dbať len natoľko, aby sa mu nedostalo opovrhnutia.
Viac ako iní sa bude tešiť z verejných slávností.
Bude stavať sochy iným, ale bude mu ľahostajné, či ich bude mať sám. I,en mudrc je vraj
schopný správne usud/.ovať o hudbe a básnictve, aj keď neskladá básne, jeden mudrc nie je
vraj múdrejší ako druhý. Ak upadne do núdze, bude si zarábať peniaze, ale len svojou
múdrosťou. Príležitostne vraj preukáže služby aj panovníkovi. Bude mať radosť aj zo
škody niekoho, ale len ak ho tým napraví. Ak si založí školu, nerobí to preto, aby bol
populárny. Bude konať verejné prednášky, no nie z vlastnej vôle. Má však predniesť
vlastné názory, a nie dišputovať o cudzích. Aj v spánku bude vraj ten istý, a ak bude treba,
ochotne dá za priateľa aj život.
Sú toho názoru, že chyby nie sú rovnako veľké. Zdravie pokladajú niektorí za dobro,
niektorí za čosi indiferentné. Odvaha vraj nie je dar prírody, ale vzniká na základe
rozumovej úvahy o tom, čo je prospešné. Aj priateľstvo má vraj pôvod v užitočnosti. Je
však potrebné, aby s ním niekto začal (lebo aj zem musíme najprv obsiať), ale buduje a
udržiava sa spoločnými záujmami, čo prináša dokonalé a najvyššie slasti.
121
/ Sú vraj dva druhv blaženosti, ktoré si možno myslieť: najvyššia bla-
ženosť, ktorej sa teší boh a ktorá sa nemôže stupňovať, a blaženosť, ktorá pripúšťa
pridávanie a uberanie rozkoší.
Treba však už prejsť k listu.
Epikuros pozdravuje Menoikea
1227
Ani za mladi sa nemá odkladať štúdium filozofie, ani v starobe sa nemá ochabovať v jej
pestovaní. Lebo nikto nie je ani málo, ani priveľmi zrelý na to, aby sa staral o zdravie svojej duše.
Ten, kto hovorí, že pre neho je ešte privčas alebo už neskoro na filozofovanie, podobá sa človeku,
ktorý hovorí, že mu ešte nenastal alebo už pominul čas byť blažený. A tak aj mladý muž, aj starec
sa majú venovať filozofii; tento preto, aby napriek svojej starobe mohol ostať mladý svojím šťastím
vďaka spomienke na minulosť, tamten zase preto, aby bol mladý a zároveň starý tým, že nemá
strach pred budúcnosťou. Treba teda uvažovať o tom, čo spôsobuje blaženosť, lebo ak ju máme,
máme všetko, a naopak, ak ju nemáme, všemožne sa usilujeme, aby sme ju dosiahli.
123/, 124/ Rozmýšľaj o tom, čo som ti ustavične radil, a tak konaj s vedomím, že to sú princípy
krásneho života. Predovšetkým ver v súhlase so všeobecnou predstavou o bohu, ako sa vytvorila v
mysliach ľudí, že boh je bytosť nezničiteľná a blažená, a nepripisuj mu niečo, čo by sa priečilo jeho
nesmrteľnosti a nebolo v súlade s jeho blaženosťou. Naopak, mysli si o ňom, že má všetko, čo mu
môže zaručovať blaženosť a nesmrteľnosť. Ixbo bohovia jestvujú: naše poznanie, že jestvujú, spočí-
va na samozrejmej istote. Nie sú však takí, ako si ich predstavuje ľud. Ľud si totiž nevie uchovať o
nich takú predstavu, akú si vytvára vo svojej mysli. Bezbožný nie je ten, kto popiera bohov, v
ktorých verí ľud, ale ten, kto im pripisuje to, čo o nich ľud tvrdí. Lebo tvrdenia ľudu sa neopierajú
o anticipácie, ale o klamné domnienky. Z toho sú potom názory, že z rúk bohov sa zlým dostáva
najväčších pohrôm a dobrým zase najväčších výhod. Ľudia sú totiž úplne navyknutí na svoje
vlastné cnosti, a preto majú sklon pokladať bohov za podobných sebe; a naopak, všetko, čo nie je
také, pokladajú za nezlučiteľné s touto predstavou.
125/, 126/ Navykaj si ďalej veriť, že smrť sa nás netýka. Veď všetko dobro i zlo sa zakladá na
zmyslovom vnímaní a smrť znamená koniec zmyslového vnímania. A tak správne poznanie, že
smrť sa nás netýka, dovoľuje nám užívať smrteľný život, nepridávajúc k nemu nekonečný čas, ale
naopak, oslobodzujúc nás od túžby po nesmrteľnosti. Lebo pre toho, kto jasne pochopil, že v nežití
niet nič strašného, nie je ani v živote nič strašného. Je teda hlúpy, kto hovorí, že sa bojí smrti nie
preto, že mu spôsobí bolesť, až príde, ale preto, že mu spôsobuje bolesť jej očakávanie. Lebo ak nás
neťaží nejaká vec v prítomnosti, niet dôvodu, aby nám spôsobovalo bolesť jej očakávanie. A tak
najobávanejšie zo ziel, smrť, sa nás netýka, pretože keď sme tu
 my, nie je tu ešte smrť, a keď je tu smrť, nie sme tu už my. A tak sa netýka ani žijúcich, ani
mŕtvych, pretože pre prvých nejestvuje a druhí už nejestvujú pre ňu. ľjtd však raz uteká pred
smrťou ako pred najväčším zlom, raz po nej túži ako po niečom, čo ukončí životné strasti. Múdry
sa však ani nezrieka života, ani sa nebojí nežitia. Lebo život sa mu neprotiví, ani nežitie nepokladá
za zlo. No ako si nevyberá pokrm, ktorého je viac, ale ten, ktorý mu najväčšmi chutí, tak ani nehľadí
mať čo najdlhší život, ale čo najpríjemnejší. A ten, čo odporúča mladíkovi, aby žil dobre, a starcovi,
aby sa usiloval dobre skončiť život, je nemúdry nielen preto, že život prináša radosti, ale aj preto, že
starostlivosť o dobrý život je zároveň starostlivosťou o dobrú smrť. A oveľa horší je ten, kto hovorí,
1277
že je dobré sa nenarodiť; ... kto sa však narodil, tomu čo najprv do hádu vstúpiť. Lebo ak to
hovorí z presvedčenia, prečo neodíde zo života? Ak je o tom pevne presvedčený, môže to predsa
urobiť. Ak to však vraví zo žartu, hovorí hlúpo o veciach, ktoré nie sú na žart.
Treba si pamätať, že budúcnosť ani nie je celkom v našej moci, ani úplne mimo nej, aby s
úplnou istotou nemohli počítať ani s tým, že raz príde, ani sa zase nevzdávali všetkej nádeje, že
celkom iste nepríde.
128/,129/, 130,131 / Jiv/w s j tiež uvážiť, že zo žiadostí jedny sú prirodzené, druhé márne, a z
prirodzených zase jedny sú nevyhnutné, druhé len prirodzené. Z nevyhnutných jedny sú
nevyhnutné pre blaženosť, druhé pre uspokojenie tela, iné pre sám život. Lebo správny názor na
tieto veci umožňuje čokoľvek si zvoliť alebo odmietnuť so zreteľom na zdravie tela a pokoj duše,
pretože to je cieľ blaženého života. Veď všetko robíme preto, aby sme sa vyhli telesnej bolesti a
duševnému nepokoju. Až raz dosiahneme tento stav, všetok duševný zmätok pominie, lebo živá
bytosť už nemusí ísť za ničím, čo by jej ešte chýbalo, ani hľadať niečo iné, čím by sa dovŕši lo blaho
duše a tela. Lebo rozkoš nám chýba len vtedy, keď pre neprítomnosť rozkoše cítime bolesť. Keď však
necítime takúto bolesť, nechýba nám ani rozkoš. Preto tiež hovoríme, že rozkoš je začiatkom a
cieľom blaženého života. V nej poznávame prvé a vrodené dobro, z nej vychádzame, keď si čokoľvek
volíme alebo odmietame, a k nej sa obraciame, súdiac o každom dobre podľa tohto citu. A keďže je
pre nás rozkoš prvým a vrodeným dobrom, nevolíme si každú rozkoš, ale niekedy mnohé rozkoše
nechávame bokom, kedykoľvek by sme mali z nich ešte viac nepríjemností. A mnohým bolestiam
dávame prednosť pred rozkošami v prípade, keď nás po dlhom utrpenia bolesti očakáva ešte väčšia
rozkoš, 'leda každá rozkoš, keďže je v zhode s našou prirodzenosťou, je dobrom, ale nie každú si
treba voliť. A práve tak aj každá bolesť je zlom, no nie každej sa treba vždy vyhýbať. A tak o
všetkých týchto veciach sa má rozhodovať až na základe porovnania a uváženia, či je na prospech,
alebo na škodu.
Pcbo za určitých okolnosti je dobro pre nás zlom a naopak, zlo je dobrom. Aj sebestačnosť
pokladáme za veľké dobro, no z toho vôbec nevyplýva, že by sme chceli žiť skromne, ale len to, ak by
sme nemali hojnosť, uspokojili by sme sa s malom, pevne presvedčení, že najpríjemnejšie užívajú
nadbytok tí, čo sa najlepšie vedia bez neho zaobísť, a že prirodzenú žiadosť možno uspokojiť ľahko,
kým to, čo je márne a zbytočné, ťažko, jednoduché jedlá vyvolávajú rovnakú rozkoš ako jedlá
nákladné, ak sa, pravda, odstráni akákoľvek bolesť, ktorú spôsobuje nedostatok. Chlieb a voda vyvo -
lávajú najvyššiu rozkoš, ak ich niekto užíva, keď ich potrebuje. Teda zvyk jesť jednoducho prispieva
k pevnému zdraviu a robí človeka súcim na nevyhnutné životné úlohy, a ak sa z času na čas
dostane k nákladným jedlám, robí nás schopnejšími užiť ich a zbavuje nás strachu pred nestálosťou
osudu.
1327
A tak keď hovoríme, že cieľom je rozkoš, nemáme na myslí rozkoše bezuzdných ľudí, ani
rozkoše z pôžitkárstva, ako sa nazdávajú niektorí, čo nepoznajú naše učenie a nesúhlasia s ním
alebo si ho zle vykladajú, ale máme na mysli rozkoš spočívajúcu v stave, v ktorom človek necíti
telesné strasti a duševný nepokoj. Lebo život nerobia príjemným pijatiky a hostiny bez konca, ani
obcovanie s mladíkmi a ženami, ani požívanie rýb a iných vecí, ktoré poskytne nákladný stôl, ale
triezvi/ úsudok, vyhľadávajúci dôvody pre každú volím a pre každé odmietnutie a zaháňajúci
klamné domnienky, ktoré napĺňajú duše najväčším zmätkom. A tak počiatkom toho všetkého a
najväčším dobrom je rozumnosť. Preto má rozumnosť väčšiu cenu ako sama filozofia. Z nej
pochádzajú všetky ostatné cnosti, lebo ona nás učí, že nie je možné žiť príjemne, ak nežijeme
rozumne, krásne a spravodlivo, a zase že nemožno žiť rozumne, krásne a spravodlivo, ak nežijeme
prijemne. Cnosti sú totiž svojou podstatou späté s príjemným životom a príjemný život zase
nemožno odlúčiť od cností.
133/, 134/, 135/ yetf kt0 podľa Teba stojí vyššie ako ten, kto je zbožný a vôbec sa nebojí smrti?
Kto svojím uvažovaním postihol cieľ prírody a uvedomuje si, že najvyššie dobro možno získať
úplne a ľahko a naopak, najvyššie zlo má alebo krátke trvanie, alebo malú silu? Kto sa vysmieva z
osudu, čo podľa niektorých vládne nad všetkým, a vyhlasuje, že niektoré veci sa dejú z
nevyhnutnosti, niektoré náhodou a iné závisia od nás, pretože vidí, že nevyhnutnosť nepozná
nijakú zodpovednosť a osud je nestály, zatiaľ čo naša vôľa nepodlieha nijakému pánovi, za čo sa jej
dostáva pohany i jej opaku. Lebo lepšie by bolo veriť v mýty o bohoch ako byť otrokom osudu
prírodných filozofov. Lebo mýtus ponecháva nádej, že bohov možno uprosiť uctievaním, zatiaľ čo
nevyhnutnosť je neúprosná. Pokiaľ ide o náhodu, tú nepokladá ani za bohyňu, ako sa nazdáva ľud -
lebo božstvo nič nerobí bez poriadku -, ani ju nepokladá za i'rtkavú príčinu dobra a zla, lebo neverí,
pokiaľ ide o blažený život,
*P» 389*2
 že náhoda udeľuje ľuďom dobro alebo zlo, ale že dáva len podklad pre veľké dobro alebo zlo. Pritom
sa nazdáva, že je lepšie rozumne zmýšľať a nemať šťastie, ako nerozumne zmýšľať a mať šťastie.
Lebo je lepšie, ak sa niečo, čo bolo dobre rozhodnuté, v praktickom živote nestretne s úspechom, ako
keď sa zásluhou náhodu stretne s úspechom niečo, čo bolo zle rozhodnuté.
Premýšľaj teda o týchto veciach a aj o iných, im príbuzných, vo dne i v noci, sám so sebou alebo
s niekým sebe podobným, a nikdy, ani za bdenia, ani v spánku nestratíš duševný pokoj, ale naopak,
budeš žiť ako boh medzi ľuďmi. Lebo ten, kto užíva nesmrteľné dobrá, nemá nič spoločné so
smrteľnou bytosťou.
Epikuros zavrhuje každé veštecké umenie nielen v Krátkom výťahu, ale aj v ostatných
spisoch, a vraví: „Veštenie v skutočnosti nejestvuje, a i keby jestvovalo, museli by sme si
myslieť, že udalosti sa dejú bez akéhokoľvek vzťahu k nám."
Toľko o jeho životných zásadách. Viac o nich vyložil na iných miestach. 136/ y názore na
rozkoš sa líši od príslušníkov kyrénskej školy, ktorí neuznávajú rozkoš spojenú s trvalým
stavom, ale len rozkoš spojenú s pohybom. Epikuros však uznáva obidve, duševnú i
telesnú, ako píše v spise O voľbe a odmietaní, v spise O cieli, v 1. knihe spisu O životoch a v
liste myti-lénskym filozofom. Rovnako hovorí aj Diogenes v 17. knihe Vybraných prednášok
a Metrodoros v Timokratovi: „Pretože si rozkoš predstavujeme tak, že spočíva jednak v
pohybe, jednak v trvalom stave." Epikuros však píše v spise O voľbe takto: „Duševný pokoj
a stav bez akejkoľvek strasti sú rozkoše spočívajúce v trvalom stave, kým radosť a veselosť
sú rozkoše spočívajúce v pohybe a činnosti."
1377
Od kyrénskych filozofov sa líši aj v tom, že tí pokladajú telesné bolesti za horšie ako
duševné, lebo previnilci sa vraj trestajú na tele. Epikuros naproti tomu pokladá za horšie
bolesti duševné. Lebo telo znepokojuje len prítomnosť, kým dušu minulosť, prítomnosť i
budúcnosť. A tak teda aj duševné rozkoše sú väčšie. Ako dôkaz, že rozkoš je cieľom,
uvádza fakt, že všetky živé tvory hneď od narodenia majú v nej záľubu a naopak, nepria-
teľsky sa stavajú proti strasti, z prirodzeného popudu a bez rozumovej úvahy. Vyhýbame
sa teda bolesti inštinktívne a aj sám Herakles, zožieraný otráveným rúchom, volal
a skučal sťa pes; vôkol skaly stenali
až k vrchom lokridským a k zrázom eubojskijm.
138/ y\ni cnosti si nevolíme pre cnosti, ale pre rozkoše, tak ako pestujeme lekárstvo
pre zdravie, ako uvádza aj Diogenes v 20. knihe Vybraných pred-
*P° 390*2
nášok, ktorý aj výchovu nazýva náukou o správaní sa v celom živote. Epikuros však tiež
vraví, že len cnosť nemožno odlúčiť od rozkoše, kým ostatné veci, napríklad pokrm, vraj
od nej možno odlúčiť.
Napokon nasaďme teraz ešte, ako sa hovorí, korunu dokonalosti tak celému dielu, ako
aj životu tohto filozofa tým, že uvedieme Hlavné články jeho učenia a celé dielo uzavrieme
tým, že z jeho konca urobíme počiatok blaženosti.
I
139
/ To, čo je blažené a nesmrteľné, ani samo nemá starosť, ani inému ju nespôsobuje, takže
nepodlieha ani hnevu, ani priazni. Lebo všetky takéto veci sú prejavom slabosti. (Na iných
miestach hovorí, že bohov možno poznať len rozumom, a to jedných ako jednotlivo
jestvujúce bytosti, druhých v spoločnej podobe vďaka ustavičnému pritekaniu
podobných obrázkov na to isté miesto, a že vďaka tomu majú ľudskú podobu. Pozn.
prekl.)
II
Smrť sa nás netýka. Lebo to, čo sa rozložilo, je bez zmyslového vnímania, a čo je bez
zmyslového vnímania, sa nás netýka.
III
Hranicou veľkosti rozkoší je odstránenie akejkoľvek bolesti. Lebo tam, kde je rozkoš, za celý čas
jej trvania niet bolesti ani strasti, ani súčasne obidvoch.
IV
1407
Bolesť netrvá v tele dlho bez prerušenia, ale ak je prudká, trvá len veľmi krát ky čas, a ani tá
bolesť, ktorá prevyšuje telesnú rozkoš, netrvá mnoho dní. Naproti tomu pri dlhotrvajúcich
chorobách prevládajú stavy rozkoše nad stavmi bolesti.
V
Nemožno žiť príjemne, ak nežijeme rozumne, čestne a spravodlivo, a ani rozumne, čestne a
spravodlivo, ak nežijeme príjemne. Komu chýba to, na základe čoho sa žije rozumne, čestne a
spravodlivo, ten nemôže žiť príjemne.
VI
141
1 Ak si chceme zabezpečiť pokoj v styku s ľuďmi, musíme pokladať za prirodzené dobro
všetky prostriedky, ktorými to možno dosiahnuť.
<&°391 «2
 VII XIV
Niektorí ľudia sa chceli stať slávnymi a váženými, nazdávajúc sa, že budú bez peční pred Aj keď sa možno vďaka neobmedzenej moci a bohatstvu do istej miery zabezpečiť pred ľuďmi,
ľuďmi. Nuž ak je život týchto ľudí naozaj bezpečný, dosiahli prirodzené dobro; ak však nieje predsa najstálejšia a najdokonalejšia bezpečnosť sa získava tichým životom a utiahnutím sa pred
bezpečný, nemajú to, po čom v súlade so svojou prirodzenosťou od začiatku túžili. davom.

VIII XV
Nijaká rozkoš nie je sama osebe zlom. No niektoré veci schopné spôsobiť rozkoš prinášajú oveľa 144/ prirodzené bohatstvo je obmedzené a ľahko ho možno nadobudnúť. Naproti tomu
viac nepríjemností ako rozkoší. bohatstvo vyžadované prázdnymi domnienkami sa stráca v nekonečne.

IX
XVI
1427
Keby sa každá rozkoš mohla stupňovať a trvalo pôsobiť a zasahovať celé telo alebo Náhoda málo zasahuje do života mudrca; najväčšie a najdôležitejšie veci riadil a po celý čas
najdôležitejšie čiastky ľudskej prirodzenosti, nebolo by nikdy rozdielu medzi jednotlivými
života riadi a bude riadiť rozum.
rozkošami.

XVII
X
Spravodlivý sa teší dokonalému duševnému pokoju, zatiaľ čo nespravodlivý je plný
Keby veci, ktoré spôsobujú pôžitkárskym ľuďom rozkoše, zbavovali myseľ strachu z nebeských
najrozličnejšieho nepokoja.
javov, smrti a bolestí a keby ich okrem toho učili poznať hranicu žiadostí, nemali by sme im čo
vyčítať, lebo by boli celkom naplnení rozkošami a nepoznali by nikdy ani bolesť, ani strasti, ktoré
XVIII
sú práve zlom.
Keď sa odstráni bolesť spôsobená nedostatkom, telesná rozkoš sa nezväčšuje, ale sa len
prejavuje v rozličných formách. Najväčší stupeň rozkoše mysle vzniká z rozumného vysvetlenia
XI
tých vecí, ktoré vyvolávajú v mysli najväčšie obavy, a im podobných.
Keby nás neznepokojoval strach z nebeských javov a zo smrti, totiž že sa nás nejako týka, a
keby nás ďalej neznepokojovalo, že nepoznáme hranice bolesti a žiadostí, nepotrebovali by sme
XIX
vedu o prírode. 1457
Nekonečný čas poskytuje rovnakú mieru rozkoše ako čas konečný, ak rozumom vi/medzíme
jej hranice.
XII
1437
Ak nepoznáme, aká je podstata vesmíru, nemožno sa zbaviť strachu z najpodstatnejších
vecí, ale žijeme len v akýchsi obavách vyplývajúcich z toho, čo nám hovoria mýty. Teda bez učenia XX

o prírode nemožno dosiahnuť rozkoš, ku ktorej by nebol primiešaný strach. Telo kladie hranice rozkoše do nekonečna a takúto rozkoš by mohol poskytnúť len nekonečný
čas. No myseľ, ktorá úvahou pochopila cieľ a hranice tela a zbavila sa strachu z večnosti, robí náš
život dokonalým a už nepotrebuje preň nekonečný čas. Pritom sa však nevyhýba rozkoši, a keď
XIII
príde čas odísť zo života, neodchádza s pocitom, že jej chýba niečo z toho, čo je na živote najkrajšie.
Vôbec nám nepomôže, ak sa aj vieme zabezpečiť pred ľuďmi, no veci, ktoré sa dejú nad nami
alebo pod zemou, alebo jednoducho v nekonečnom vesmíre, nám naháňajú strach.
XXI
1467
Ten, kto spoznal hranice života, vie, ako ľahko si možno zaobstarať to, čo odstraňuje bolesť
spôsobenú nedostatkom, a to, čo robí život ako celok dokonalým. A tak sa vôbec nesnaží získať si
veci vyžadujúce úsilie.

*?°392 «y *&°197
 198
Vždy treba mať na mysli skutočný cieľ života a každú bezprostrednú istotu, ktorou si XXIX
l49/
Zo žiadostí jedny sú prirodzené (a nevyhnutné, druhé prirodzené), lež nie nevyhnutné. Iné
overujeme svoje domnienky. V opačnom prípade bude všetko plné pochybností a zmätku.
nie sú ani prirodzené, ani nevyhnutné, ale pochádzajú z nepodloženej mienky. (Za prirodzené a
nevyhnutné žiadosti pokladá Epikuros tie, ktoré odstraňujú bolesti, ak sú uspokojené,
XXIII
napríklad nápoj pri smäde; za prirodzené, ale nie nevyhnutné pokladá tie, ktoré iba
Ak sa budeš stavať proti všetkým zmyslovým vnemom, nebudeš môcť posúdiť ani tie z nich,
spestrujú rozkoš, neodstraňujú však bolesť, napríklad nákladné jedlá. Za ani prirodzené,
ktoré pokladáš za klamné.
ani nevyhnutné pokladá napríklad vence a stavanie sôch. Pozn. prekl.)

XXIV
XXX
147/
Ak absolútne zamietneš niektorý vnem a nebudeš rozlišovať medzi miene-ním, ktoré čaká na
Tie prirodzené žiadosti, ktoré nám nespôsobujú bolesť, ak nie sú uspokojené, no predsa pri nich
potvrdenie, a tým, čo je už teraz dané zmyslovým vnímaním, citmi a všelijakými predstavami trvá napäté úsilie, majú pôvod v prázdnej mienke a príčinou toho, že sa nerozptyľujú, nie je ich
mysle, touto prázdnou domnienkou privedieš do zmätku aj ostatné zmyslové vnímanie, a tak zničíš prirodzenosť, ale prázdna mienka človeka.
akékoľvek kritérium. Ak však budeš vo svojich domnienkach pokladať za pravdu aj to, čo ešte čaká
na overenie, aj to, čo nečaká, nevyhneš sa omylu, pretože dopustíš, aby každé usudzovanie o tom, XXXI
čo je správne a čo nesprávne, skončilo v neistote. 150/ Prirodzené právo je dohoda o vzájomnom prospechu s cieľom, aby si ľudia navzájom
neškodili ani netrpeli škodu.
XXV
148/
Ak nebudeš pri každej príležitosti, pri každom svojom čine hľadieť na cieľ prírody, ale dáš sa XXXII
zviesť niečím iným, či sa už budeš niečomu vyhýbať, alebo sa budeš o niečo usilovať, tvoje činy Pre živočíchy, ktoré nemôžu uzavrieť zmluvy, že si nebudú navzájom škodiť, nejestvuje ani
nebudú zodpovedať tvojím zásadám. spravodlivosť, ani nespravodlivosť. A to isté platí aj pre tie národy, ktoré nemohli alebo nechceli
uzavrieť zmluvy, že si nebudú navzájom škodiť.
XXVI
Všetky žiadosti, ktoré, ak ich neuspokojíme, nespôsobujú bolesť, nie sú nevyhnutné, ale sú XXX111
spojené s túžbou, ktorá ľahko pominie, len čo sa ukáže, že sú alebo ťažko dosiahnuteľné, alebo že Spravodlivosť sama osebe nie je ničím a má význam len vo vzájomných stykoch ľudí, keď sa na
nám môžu spôsobiť škodu. niektorých miestach uzavrie nejaká zmluva, že si nebudú navzájom škodiť.

XXVII XXXIV
151
Zo všetkých dobier, ktorými mudrc dosahuje celoživotnú blaženosť, je najväčším dobrom / Nespravodlivosť nie je sama osebe zlom, ale jej zlo spočíva v úzkosti strachu, že človek
získanie priateľstva. neunikne tým, ktorí majú na starosti trestanie takýchto činov.

XXVIII XXXV
Ak niekto tajne robí niečo z toho, o čom sa ľudia dohodli, že to nebudú robiť, aby si navzájom
To isté poznanie, ktoré nám dodáva dôveru, že nijaká hrozná bolesť nie je večná ani
neškodili, nemôže mať istotu, že jeho čin ostane utajený, i keby v prítomnosti bolo tisíckrát utajené.
dlhotrvajúca, nám ukazuje, že v obmedzených podmienkach nášho života najväčšou zárukou našej
Lebo až do smrti nebude isté, či to ostane utajené.
bezpečnosti je priateľstvo.
 199
Vo všeobecnosti je právo pre všetkých ľudí to isté, lebo je to niečo, čo pri vzájomnom styku ľudí
prináša osoh. No zvláštnosti kraja a rozličné iné príčiny spôsobujú, že u všetkých ľudí 7icplatí za
právo to isté.
XXXVII
152/
To, čo sa z vecí vyhlásených za spravodlivé uznalo za užitočné pre potreby vzájomného
spolunažívania, má charakter spravodlivej veci, či už to platí pre všetkých ľudí, alebo nie. Ak však
niekto vydá zákon, ktorý sa neukáže užitočným pre pospolitý život, už to nemá povahu
spravodlivosti. A i keď sa prospech plynúci zo spravodlivého konania mení, ak bol aspoň nejaký čas
v súhlase s našou predstavou o práve, bolo to v tom čase konanie spravodlivé v očiach tých, ktorí
sami seba nemalú prázdnymi slovami, ale všímajú si len skutky.
XXXVIII
153/ jám, kde sa ukáže, že to, čo sa uznalo za právo, sa už nezhoduje s predstavou
spravodlivosti, hoci nenastali nové pomery, toto ustanovenie nebolo spravodlivé. Tam však, kde po
nastolení nových pomerov ustanovenia, ktoré platili za spravodlivé, prestali byť užitočné, boli
spomenuté ustanovenia spravodlivé v tom čase, keď boli prospešné vzájomnému spolunažívaniu
občanov toho istého štátu. Neskôr však, keď prestali byť prospešné, neboli už spravodlivé.
XXXIX
154/
Ten, kto sa čo najlepšie zabezpečí proti nepokoju, prichádzajúcemu z vonkajšieho sveta,
nakloní si všetko, čo môže, a to, čo nemôže, si aspoň neznepriatelí. A keď ide o veci, kde ani to
nemôže urobiť, vyhne sa im a odlúči od seba všetko, pri čom je prospešné takto konať.
XL
Všetci tí, čo sa vedeli pred svojím okolím dokonale zabezpečiť, nažívajú medzi sebou veľmi
príjemne, majúc najpevnejšiu záruku pokoja, a po užití toho, čo poskytuje najplnšie priateľstvo,
nelamentujú nad tým, ktorý zomrie skôr ako oni, ako keby ho bolo treba ľutovať.
396*2
POZNÁMKY
*p°*2
KN IH A I
i / Peržania prišli na územie Iránu okolo r. 2000 pred n. 1. Nejaký čas boli pod nadvládou
Medov, no r. 558 ich vyslobodil Kýros, prvý perzský kráľ. R. 546 dobyl Lýdiu a tak sa
grécke maloázijské mestá, ktoré boli pod mocou Kroisovou, dostali pod moc perzskú.
Kýrovi nástupcovia si podmanili celú západnú Áziu, Egypt, časť Indie a Skýtie.
Začiatkom V. stor. sa pokúsili opanovať Grécko, ale boli porazení. R. 331 si Peržanov
podmanil macedónsky kráľ Alexander Veľký a po jeho smrti boli Peržania dlho pod
nadvládou Seleukovcov (do r. 250) a Partov (až do r. 226 n. 1.). Mágovia boli kňazi
Medov a Peržanov. Pozri o nich I. knihu § 6. - História Babylončanov a Asýrčanov sa
začína okolo r. 3000. Ich ríše, rozprestierajúce sa v poriečí Eufratu a Tigrisu, vyvrátil r.
533 perzský kráľ Kýros. Asýrčania vynikali vo vojenskom umení, Babylončania v
matematike, hvezdárstve a staviteľstve. Spoločnosť v Babylone sa delila na kupcov a
remeselníkov, na vidieku boli roľníci a rybári. Najmocnejšou triedou však boli kňazi,
ktorých nazývali chaldeami. Mali na starosti kult bohov a venovali sa aj filozofickým
problémom. - Indovia prišli na územie Indie asi v rokoch 1500 - 1200. V ich kultúre
rozoznávame obdobie védske (do r. 700) a obdobie brahmanské (od r. 700 do začiatku
nášho letopočtu). - Gymnosofisti alebo „nahí filozofi" boli kňazi brahmanského obdobia. -
Galovia patrili do skupiny keltských kmeňov a ich civilizácia nie je staršieho dáta ako r.
1000 pred n. 1. - Druidovia a semnoteovia boli keltskí kňazi a učitelia múdrosti. -
Aristotelov spis O mágii nie je uvedený v zozname Aristotelových spisov ((V, 21 a n.) a
byzantský slovnikár Suidas ho pripisuje peripatetikovi Antisťhenovi z Rodu (okolo r.
180). Naproti tomu Plínius Starší ho pripisuje Aristotelovi. - Sotión, alexandrijský
gramatik a historik z II. stor. pred n. í. Napísal spis Nástupníctva filozofov v 13 knihách
(Diogenes Laertios omylom uvádza 23), v ktorom opísal filiáciu jednotlivých
filozofických škôl a ich učenie. -Feničania obývali východné pobrežie Stredozemného
mora. -Mochos (D. L.
397*2
píše omylom Ochos) bol legendárny fenický mudrc, žijúci v čase pred trójskou vojnou. V
staroveku ho pokladali za vynálezcu učenia o atómoch. -Tráci, starovekí obyvatelia
juhovýchodnej časti Balkánskeho polostrova. -Zamolxis, zázračný muž z. tráckeho kmeňa
Gétov, ktorý bol podľa Herodo-ta (IV, 95) pôvodne otrokom filozofa Pythagora. Po
prepustení na slobodu sa vrátil do Trácie a zavádzal tam spôsoby života Grékov.
Oboznámil Trakov s učením o nesmrteľnosti duše a o posmrtnom živote ľudí v blažených
sídlach. Vo svojej rodnej obci si tajne zhotovil podzemnú skrýšu a žil v nej tri roky. Tráci
ho oplakávali, no keď sa na štvrtý rok medzi nimi objavil, uverili jeho učeniu a pokladali
ho za boha. - V Líbyi Atlas, D. L. má možno na mysli povestného obra Atlasa, syna titana
Iapeta, brata Prométeovho, ktorý podľa gréckej mytológie držal na svojich pleciach
nebeskú klenbu. -Egypťania prišli do údolia rieky Nílu okolo r. 4000; trieda kňazov nado-
budla u nich vplyv už od memfidskcj dynastie (okolo r. 3000). - Hefaistos, grécky boh ohňa
a remesiel, syn Diov a fiérin, no Egypťania ho pokladali za syna riečneho boha Nílu. 2/
Alexander Macedónsky (nar. 356), grécky kráľ od r. 336 do r. 323. - Platonik Hennodoros patrí
k bezprostredným žiakom Platónovým; jeho spis sa nezachoval. - Zoroaster (Zaratuštra),
reformátor perzského náboženstva, žil začiatkom prvého tisícročia pred n. I. - Dobytie
Troje sa datuje do r. 1184. - Ĺýdovia, maloázijský národ s bohatou ríšou v VII. a VI. stor. -
Xanthos z Lýdie, lýdsky kronikár z čias pred Herodotom. - Xerxes, perzský kráľ (r. 485 -
465), syn Dareiov, vypravil sa r. 480 s loďstvom a veľkým pozemným vojskom proti
Grécku. Pešie vojsko preplavil cez Helespont, odkiaľ tiahlo popri pobreží do stredného
Grécka. Pri Termopylách zvíťazilo nad Grékmi, vedenými sparťanským kráľom
Leonidom. Zanedlho však bolo Xerxovo loďstvo porazené pri Salamíne (r. 480) a čoskoro
nato aj jeho pozemné vojsko utrpelo ťažkú porážku pri Platajach (r. 479). Po tomto
úspechu Gréci oslobodili spod perzskej nadvlády všetkých maloázijských Grékov. -
Ostaneš, meno viacerých perzských mágov; jeden z nich žil za Alexandra Veľkého a
napísal vraj množstvo spisov zázračnej literatúry. -
Astrainpsychos, Gobn/as, ľazates, mená perzských mágov z čias pred Ale-xandrom
Veľkým. - Kým Alexander nerozvrátil perzskú ríšu, r. 331. Musaios, legendárny grécky
predhomérovský básnik, uvádzaný ako Orfeov syn. Pod jeho menom sa uvádzali
rozličné básne náboženského charakteru. Aténčania ho však pokladali za syna
Eumolpovho, zakladateľa kňazskej rodiny Eumolpovcov, majúcich na starosti
eleusinské mystéria. - Lotos, grécka mýtická postava; Gréci ho pokladali za Herak-lovho
učiteľa hudby. - Faléron, jeden z aténskych prístavov.
*&°398
4/Hermes, grécky boh, syn najvyššieho boha Dia a jeho milenky Maie. -Uránia, múza
hvezdárstva. - Euboja, ostrov východne od Atiky. - Apolón, grécky boh umenia. - Lebo už aj
samo jej meno sa odchyľuje od barbarského názvu, od slov filein - milovať a sofía - múdrosť.
5/ Orfcus, grécka mýtická postava. Podľa gréckej mytológie bol synom múzy Kalliopy a
tráckeho kráľa Oiagra a vyučil sa hre na lýre u samého Apolóna. Svojím umením si získal
neobyčajnú slávu, ktorá sa dostala až do podsvetia, kam prišiel v snahe vyviesť odtiaľ
svoju manželku Eurydiku. Po návrate z podsvetia ho vraj roztrhali trácke ženy a jeho
hlavu a lýru hodili do rieky, ktorá ich odplavila k ostrovu Lesbos. Jeho trácky pôvod, ako
aj pôvod ostatných pevcov z tohto obdobia (Lina, Eumolpa, Musaia, Tha-myrida) má
naznačiť, že počiatky gréckej básnickej činnosti treba hľadať v severnom Grécku, v krajine
Pieride, severne od Olympu, do ktorej Gréci umiestňovali aj sídlo múz. Vieme totiž, že aj
neskôr sa ich sídla posunuli do bojótskeho Helikóna a na fócky Parnas. Skutočnosť, že sa
Orfeus vyučil u Apolóna, má naznačiť maloázijské vplyvy na grécku poéziu tohto obdobia,
a keďže jeho hlavu a lýru odplavilo k ostrovu Lesbos, mal to byť tento ostrov, kde bolo
možné sledovať vplyv umenia, ktoré sa mu pripisovalo. - Dion, macedónske mesto v Pierii.
- Zeus, hlavný grécky boh. 67 Kleitarchos, grécky historik z konca IV. stor. Bol žiakom
Aristotela z Kyrény, neskôr však prešiel k Stilpónovi (II, 113). Z jeho Dejín Alexandra
Veľkého, ktoré mali najmenej 12 kníh, sa zachovalo asi 30 fragmentov. 87 Deinón, grécky
historik, Kleitarchov otec. - Aristotelov spis O fdozofii sa nezachoval. - Oromasdes (Ormazd),
perzský boh stelesňujúci v sebe princíp dobra. - Hádes, grécky boh podsvetia. - Areimanios
(Ahriman), zlý duch, bojujúci proti Ormazdovj. - Hermippos zo Smyrny, peripatetik, žijúci
okolo r. 200 pred n. I. Bol významným biografickým spisovateľom a D. L. spomína jeho
spis O mágoch, ďalej Životopisy, spis O mudrcoch, O Theafrastovi, O Aristotelovi, O siedmich
mudrcoch. - O Eudoxovi z Knidu pozri kn. VIII, § 86 n. - Thcopompos z Chia (asi r. 378 - 323),
grécky historik, autor dvoch historických diel. V Helenikách (12 kníh) opísal grécke dejiny,
ale tak, že ich stredobodom urobil dejiny Macedóncov. Z oboch diel sa zachovali len
zlomky. y/ Eudemos z Rodu, žiak Aristotelov a Theofrastov. Napísal jednak spisy historické,
Dejiny matematiky, Dejiny geometrie, Dejiny astronómie, jednak spisy systematické, Fyziku,
Etiku, Analyliku a spis O reči. - Hekataios z Miléta, jeden z najstarších gréckych historikov.
Žil v VI. stor. a napísal spis Cesta po svete, v ktorom opísal rôzne kraje, ich obyvateľov,
zvyky, rozličné kuriozity a miestne povesti. - Klearchos zo Solov (v Kilíkii), žiak
«^»399<^
 Aristotelov. Napísal množstvo diel, z ktorých D. L. uvádza spis O výchove, Filozof a
Chválospev na Platóna. - Kritizujú Hcrodota, lebo vraj Xerxcs nevyšla! strely proti slnku.
Herodotos píše (VII, 34 - 35), že Xerxes to urobil, aby potrestal rozbúrené more, keď
strhlo mosty, po ktorých chcel prepraviť vojsko cez Helespont. - Herodotos pochádzal z
Halikarnasu (r. 485
- 425) a bol pokladaný v staroveku za otca dejepisectva. Napísal prvé grécke svetové
dejiny, z ktorých sa dozvedáme o najstarších dejinách Lýdov, Peržanov,
Babylončanov, Egypťanov, Skýtov, Líbyjcov a Grékov.
10/
Osiris, egyptský boh slnka. - Izida, egyptská bohyňa Mesiaca. - Manetho, egyptský kňaz
v meste Heliopolis. Žil v III. stor. a napísal okrem uvedeného spisu Egyptské dejiny v
troch knihách.
u/ Hekataios z Abdér, demokritovec; žil za čias diadochov. Napísal spis o Homérovej a
Hesiodovcj poézii, O Hyperboranoch a O egyptskej filozofii (dve knihy). - Aristagoras z
Miléta, grécky historik, o niečo mladší ako Platón. Napísal spis O Egypťanoch. -
Hermes, grécky boh, ktorému sa pripisovalo aj vynájdenie reči a gymnastiky.
12
/ Sikyón, mesto na Peloponéze, severozápadne od Korintu. - Ĺeón, tyran vo Fliunte v 2.
pol. VI. stor. O Pytagorovom rozhovore s Leóntom píše aj Cicero v Tuskulských
rozhovoroch, V, 3. - Flius, mesto na Peloponéze v Argolide. - Herakleides Pontský,
peripatetický filozof; pozri o ňom v 5. kn. § 86 - 94. Spis O mŕtvej žene však nie je v
Diogenovom zozname jeho diel. - Kratinos z Atén, básnik starej komédie. Pôsobil od r.
450 do r. 423. Vo svojich komédiách napádal súčasných politikov, najmä Perikla (Dio-
nys Alexandros, Cheironi), no bičoval aj zmäkčilé mravy Aténčanov (Arc/úlochovia,
Vševidiaci) a cudzie náboženské kulty (Tráčky). - Homér, grécky básnik z neznámeho
obdobia, ktorému sa pripisuje autorstvo eposov lliady a Odysey. - Hesiodos, grécky
didaktický básnik z IX. stor., autor básní Práce a dni a Teogónia.
13
/ Chcny, mesto pod pohorím Oity (medzi Malijským zálivom a Pindom).
- Syros, ostrov v Kykladách. - Peisistratos, významný aténsky politik zo VI. stor. V
boji proti Megare si získal veľkú slávu a čoskoro nato sa zmocnil pomocou vidieckych
horalov v Aténach vlády a r. 561 zaviedol tyraniu. Dvakrát bol vyhnaný z Atén a
dvakrát sa znovu dostal k moci. Jeho vláda (r. 561, 546 - 527) mala veľký význam v
politických a kultúrnych dejinách Atén. Utužil styky so Samom, Argom a Tesáliou,
založil koloniálne panstvo v Helesponte a natrvalo ovládol Salamínu. Vnútorná
politika bola v znamení sústavného zbavovania výsad agrárnej šľachty. Zaopatril pre
Atény vodovod a dobré cesty a okrem toho mesto okrášlil nádhernými stavbami
chrámov. - Ako Ión, Gréci sa delili na tri
*P°400 «2
kmene, na Aiolov, Iónov a Dórov. Ióni obývali strednú časť západného pobrežia Malej
Azie s mestami Milétom, Efezom, Prienou, Klazomena-mi a Smyrnou, ďalej Kyklady,
Euboju a Atiku; Aiolovia obývali severnú časť západného pobrežia Malej Ázie, ostrov
Lesbos a Tenedos, a Tesáliu a Bojótiu; Dórovia obývali južnú časť západného pobrežia
Malej Ázie, ostrovy Dodekanézu, Pelopenéz, a Sicíliu a južnú Itáliu. 15/ O Naukydovi
nevieme nič a jeho meno je asi len variantom mena Nausi-fanes.
16/ Filippos, asi Platónov žiak z Opuntu, vydavateľ niektorých Platónových spisov. -
Brysón, azda z Herakleje v Ponte, učiteľ skeptika Pyrrhóna.
|7
/ Niektoré filozofické školy boli pomenované podľa miest... eleatská podľa Eley v južnej Itálii;
megarská podľa Megary na úžine spájajúcej Peloponéz s Atikou; eretrijská podľa Eretrie
na Euboji; kyrénsht podľa Kyrény, gréckej kolónie na pobreží Afriky.
iy
/ Stageira, mesto na polostrove Chalkidike. - Kitión, mesto na Cypre. -Hippobotos, grécky
spisovateľ z konca III. stor. D. L. uvádza jeho diela O sektách a Zoznam filozofov.
2(1
/ Ak by sme však sektou rozumeli... nemenovali by sme ju školou, tu sa D. L. drží Sexta
Empirica, Náčrt pyrrhonizmu, I, 17.
21
/ Potamón z Alexandrie, grécky gramatik z Augustových čias. - Mužným vekom myslí
D. L. vek 40 rokov.
22
/ Herodotos píše Thaletovi v I, 74 a 1,170. - Duris zo Samu (asi r. 340 - 280), grécky historik
napísal Dejiny Grécka (23 kníh) od bitky pri Leuktrách (r. 370/369 do r. 281/. - Agenor,
mýtická postava, syn Poseidoniov, kráľ Fenície, otec Diovej milenky Európy a Kadma,
mýtického zakladateľa Téb. - Ako spomína aj Platón, v Protagorovi 343 A. - Archón
(eponymos), najvyšší aténsky úradník, podľa ktorého sa v Aténach počítali roky; jeho
funkciou bolo menovanie chorégov, organizácia náboženských sviatkov a dozor nad
rodinami. - Damasias, archón z r. 582. Aristoteles ho spomína v Aténskej ústave v
spojitosti s nepokojmi, ktoré nastali v Aténach po Solónovi. - Neileos, mýtický
zakladateľ Miléta, mladší syn posledného aténskeho kráľa Kodra.
23
/ Fokos zo Samu, ináč neznámy. - Kallimachos z Kyrény, lyrický a didaktický grécky
básnik z III. stor. Napísal elégie, jamby, epigramy a katalógy historických a
literárnych diel. - Čo ním sa riadia v plavbe zbehlí Semiti, Gréci sa riadili Veľkým vozom,
Feničania Malým vozom (Ovídius, Tris-tia, IV, 3 1). - Predpovedal zatmenie Slnka, r . 585;
porovnaj Herodotos, I, 74.
24
/ Choirilos zo Samu, grécky básnik zo začiatku V. stor., autor nezachovanej epickej básne,
v ktorej opísal víťazstvo Grékov nad Peržanmi v gréc-
 ko-perzských vojnách. - Aristoteles a Hippías vravia, Aristoteles v spise Odlíši, \, 2, 405
a 19, 1 Iippias v neznámom diele. Hippias bol sofista z V. stor. - Pamfila, učená
Egypťanka z I. stor. n. 1. Žila so svojím manželom Sokratom v Epidaure a tam od
rozličných ľudí, ktorí ju navštevovali, zbierala anekdoty, ktoré potom vydala pod
názvom Historické spomienky.
v
Apollodoros, matematik, bližšie neznámy, totožný azda s A. z Kyzika, ktorého cituje D.
I... v IX, 38. Správu o Pythagorovom obetovaní heka-tomby prebral z Apollodora aj
Athenaios, X, 418. - O Euforbovi z Frýgie pozn v kapitole o Pythagorovi, VIII, 4. -
Kroisos, lýdsky kráľ (r. 591 -546), povestný svojím bohatstvom. V boji proti Milétu sa
usiloval získať si mesto darmi Apolónovej veštiarni Didymám (južne od Miléta). R.
546 dobyl jeho ríšu perzský kráľ Kýros.
'/ Hit 'ronymos z Rodu, peripatetický filozof a literárny historik, žijúci v Aténach v III.
stor. pred n. I. D. E. uvádza jeho Smiešne poznámky a spis O zdržaní sa úsudku.
'1 Minyas, ináč neznámy. - ľlirasybulos, tyran v Miléte koncom VIL stor.
V Maiandrios z Miléta, autor dejín Miléta, žijúci v helenistickej dobe. - Ba-thykles z
Arkádie, ináč neznáma osoba. - Arkádia, hornatá krajina na Peloponéze.
*/ Neleos, mýtický syn Poseidónov, otec Nestorov; jeho potomkovia sa odsťahovali z
Pylu (v západnej časti Peloponézu) do Atén, kde sa po čase ujali kraľovania. Z nich
pochádzal aj posledný aténsky kráľ Kodros, ktorého syn Neleos kolonizoval Milét.
Obyvatelia Miléta uctievali Apolóna Didymského, ktorý mal svätyňu Didyma v
Branchidách, južne od Miléta.
- Eleusis, ináč neznámy autor spisu O Achilleoví. - Alexón z Myndu, pravdepodobne
ide o Alexandra z Myndu z prvej polovice I. stor., známeho spisom O zvieratách a
spisom Mytologické povesti. - Myndos, malé mesto v Mysii. - O Eudoxovi z Knidu pozri
knihu 8, § 36 -91. - Euanthes Milétsky, ináč neznámy autor spisu O siedmich mudrcoch.
'/ Apolón Pytijský, Apolón uctievaný v Delfách. - Platón namiesto Periandra, v Protagorovi
343 A. - Oita, horstvo na hraniciach stredného Grécka a Tesálie. - Platonik Daidachos,
ináč neznámy; pravdepodobne ide o Dai-dacha z. Pla taj í, ktorý podľa Plutarcha
písal o Solónovi. - Andrón z Efezu (zo IV. stor), autor spisu Trojnožku, v ktorom písal o
siedmich mudrcoch.
- Aristodamos zo Sparty, syn Aristobulov, pokladaný za mudrca. Žil za čias mudrca
Chilóna.
■'' Alkaios, z Mytilény na Lesbe, významný grécky básnik z konca VIL a zač. VI. stor. -
Kos, ostrov v Egejskom mori. - Tanodikos, grécky historik, bližšie neznámy.
^» 202 * 2
32/ Pelops, zakladateľ rodu Pelopidov, syn Tantalov, otec Atreov a Thyestov, dedo
Agamemnónov a Menelaov. - Mcnelaos, mýtický kráľ v Sparte, Atreov syn a Helenin
manžel. - Alexandros, známy pod menom Paris, syn trójskeho kráľa Priama; zneužil
pohostinstvo Menelaa v Sparte a za jeho neprítomnosti mu uniesol manželku, čo bolo
podľa Iliady príčinou trójskej vojny. - Ubcdos, pobrežné mesto v Malej Ázii,
severozápadne od Kolofónu.
33/ Mcropovia, obyvatelia ostrova Keos. - Foibos, prímenie boha Apolóna.
34/ O Timónovi pozri kn. IX, § 10 - 116. - Lobón z Argu, bližšie neznámy autor spisu O
básnikoch, pravdepodobne z II. stor.
36/ Povedal, že noc, a to o jeden deň, pred stvorením Slnka bola totiž noc.
37/ Apollodoros z Atén, grécky historik a mýtograf v II. stor. pred n. 1. Napísal množstvo
spisov, no najdôležitejším bola Kronika, v ktorej opísal vo veršoch najdôležitejšie
udalosti od trójskej vojny až do svojich čias. V diele O bohoch podal teologické názory
gréckych básnikov, historikov a filozofov. - V prvom roku 35. olympiády. Gréci rátali
roky podľa olympiád; olympiáda je obdobie štyroch rokov medzi jednotlivými
olympijskými slávnosťami. Prvým rokom prvej olympiády bol rok 776. Pri pre-
počítavaní na náš letopočet treba počet olympiád zmenšiť o jedno, potom násobiť
štyrmi, pripočítať jedno alebo dve alebo tri alebo štyri (podľa toho, či ide o prvý,
druhý, tretí alebo štvrtý rok tej-ktorej olympiády) a súčet odrátať od 777 (napr. 1. rok
35. olympiády: 35 - 1 = 34; 34 x 4 = 136; 136 4- 1 = 137; 777 - 137 = 640).
3íj
/ Sosikrates, autor spisu Nástupníctva filozofov, ináč neznámy. - Haly s, rieka v Malej Ázii,
oddeľujúca Kapadókiu od Frýgie a Paflagónie. - Demetrios z Magnézie (v Malej Ázii,
pod pohorím Sipylu) z I. stor. pred n. L, autor spisu O homonymných mestách a O
homonymných básnikoch a spisovateľoch. - Kallatis, mesto v Propontide. - Lykurgos,
sparťanský mýtický štátnik. -Nevedno, o ktorého Dionysia ide; azda o D. z
Halikarnasu, historika, rečníka a literárneho kritika z I. stor. pred n. 1.
40/
Antisthenes, autor spisu História filozofov, totožný azda s Antisthenom peripatetikom,
ktorý pochádzal z Rodu a napísal dejiny ostrova Délos. -Femonoe, sestra Apolónova,
prvá Pýtia v Delfách. - Damón z Kyrény, bližšie neznámy. -Anaximenes,
pravdepodobne syn Anaximena z Lampsaku, rétora a autora Histórie Alexandra
Veľkého. - Dikaiarchos, vynikajúci Aristotelov žiak, autor spisu Život Grécka (3 knihy), v
ktorom podrobne opísal zvyky súčasných Grékov. Napísal aj dielo O zákonoch v
Sparte a rozličné filozofické, literárne, geografické a geometrické spisy. - Archetimos zo
Syrakúz (z neznámej doby), napísal spis O siedmich mudrcoch. - Kypse-los, tyran v
Korinte v rokoch 655 - 625. - Eforos z Kúm (v Aiolide), vyni-
*&°403 *2
 kajúd grécky historik zo IV. stor., autor Dejín starého sveta od najstarších čias až po
Filippovo obliehanie Perintu r. 340. Dielo malo 30 kníh.
41/
Paniónion, zväzový chrám gréckych iónskych maloázijských obcí, bol neďaleko Ffezu. -
Leofautes z Lebeda, bližšie neznámy. - Platón v Prota-gorovi, 343 A, uvádza Thaleta,
Pittaka, Bianta, Solóna, Kleobula, Mysóna a Chidena. - Akusilaos z Argu (na
Peloponéze), autor nezachovaného spisu o gréckej mytológii.
427
Artstodemos zo Sparty, ktorému Alkaios (fr. 50) pripisuje výrok „Peniaze robia človeka".
- I MS OS /. Hermiony (v Argolide), básnik z konca VI. st, pôsobiaci na dvore aténskeho
tyrana 1 lipparcha. - Thaletove listy sú apo-kryŕné.
41
/ Syros, ostrov v Egejskom mori, v Kykladách, rodisko Ferekydovo.
447
U vašich kolonistov v Miléte, Milét bola aténska osada.
4 s
- / Priena, mesto v Malej Ázii, severne od Miléta. - Salainína, ostrov neďaleko aténskeho
prístavu Pirea. - Seisachteja, strasenie bremien. - Potom vydal ostatné zákony, týkali sa
rozdelenia občianstva do tried podľa majetku, losovania úradníkov, reformy
súdnictva a peňažnej reformy.
4
°/ Agora, námestie, na ktorom sa konali zhromaždenia ľudu.
4;
'/ ľolegandros a Sikinos, ostrovy v Egejskom mori, v Sporadách.
487
Trácky Clwrzonéz, polostrov medzi Helespontom a severným pobrežím Egejského
mora. - Ako bolo zvykom pochovávať práve u Aténčanov, Plutar-chos v Životopise Solóna,
kap. 10, píše, že Aténčania pochovávali mŕtvych hlavou k západu a Megarčania
naopak hlavou k východu. - Do Homérovho katalógu lodí, totiž do druhého spevu
Iliady. - Aias zo Salamí-ny..., verš z Iliady, 11, 556. — Aias, syn Telamónov, po Achillovi
najväčší grécky hrdina pri Tróji.
4V
/ A vyjavil im Peisistratove úmysly, že sa sám poranil a predstieral, že mu to urobili
politickí odporcovia, že si chce tým vyžiadať od ľudu osobnú stráž a pomocou nej sa
zmocniť Akropoly a zaviesť tyraniu.
?(>/ Tellos, Aténčan, ktorého Solón vyhlásil za najblaženejšieho človeka pre jeho šťastný
život a hrdinskú smrť v boji za vlasť. - Kleobis a Bitón, argej-skí junáci, ktorí sa počas
sviatku Héry v Argu sami zapriahli do voza, keďže záprah neprišiel z poľa, a ťahali
voz s matkou až k chrámu bohyne I íéry, v ktorom mala matka vykonať náboženské
obrady. Kým matka vykonávala obrady, chlapci si ľahli pri chráme. Zaspali a viac sa
zo spánku neprebudili.
Kilíkia, krajina na juhovýchodnom pobreží Malej Ázie. - Soly, mesto v Kilíkii, rodisko
stoika Chrysíppa; taktiež mesto na severnom pobreží ostrova Cyprus.
53/ Kodros, posledný z legendárnych aténskych kráľov; počas invázie z Peloponézu
dobrovoľne obetoval svoj život na záchranu Atén.
54V Nech je pozbavený občianskej cti, tzv. atimia, čiastočné alebo úplné pozbavenie
občianskych práv; zákaz obrátiť sa k ľudu, zastávať úrady, mať účasť v sneme atď. -
Lysias však vraví v rečí proti Nikiovi, Lysias, syn Kefalov, známy aténsky rečník (nar. r.
440), napísal niekoľko stoviek prejavov, z ktorých sa zachovalo 35 (aj s rečou o láske v
Platónovom dialógu Faid-ros). Reč proti Nikiovi sa nezachovala; zachovala sa však
jeho reč O konfiškácii majetku Nikiovho brata, ktorú napísal pre synov Eukrata, brata
slávneho aténskeho vojvodcu Nikia, ktorý zahynul pri nešťastnej aténskej výprave na
Sicíliu r. 414. - Drakón, aténsky zákonodarca z r. 621. Prísnosť jeho zákonov sa stala
príslovečnou. - Zaviedol vyznamenania pre atlétov v pretekoch. Od r. 776 sa konali v
Olympii na Peloponéze každé štyri roky preteky v rozličných disciplínách. Pretekať
mohli len slobodní Gréci, neskôr aj Rimania. Víťazi boli ovenčení olivovou ratolesťou
a vo vlasti sa im dostalo veľa pôct. - Istmické preteky, konané na počesť Poseidóna v 1.
a 3. roku každej olympiády v Korintskej úžine (Istme). - A podobne pre ostatných, totiž
pre víťazov v pytijských hrách, konaných od r. 590 v Del-fách na Apolónovu počesť v
3. roku každej olympiády; a v hrách nemej-ských, konaných v argolskej Nemei na
Diovu počesť.
56/ Polyzelos, Kynegeiros a Kallimachos, hrdinovia z bitky na Maratónskom poli r. 490, v
ktorej Gréci zvíťazili nad perzským vojskom. Polyzelos prišiel v boji o zrak,
Kallimachos bol prebodnutý kopijou a Kynegeirovi uťali ruky, keď nimi zadržoval
ustupujúcu nepriateľskú loď. - Harmodi-os a Aristogeitón, vrahovia aténskeho tyrana
Hipparcha (r. 527 - 514). -Miltiades, veliteľ aténskeho vojska v bitke na Maratónskom
poli r. 490. -Euripides (r. 480 - 406), posledný zo slávnej trojice gréckych tragikov. Z
jeho tragédií sa zachovali predovšetkým Mcdeia, Hippolytos, Elektra, Ifi-genia v Tauride
a Orcstes. Citovaný verš je zo satyrskej hry Autolykos. Autolykos bol syn Herma a
Diony, mazaný lupič a zlodej, otec Odyseo-vej matky Antikleie. Od svojho otca
Herma dostal do daru, že bude najväčším zlodejom a že ho pri krádežiach nikto
neprichytí, pretože bude môcť premieňať farbu ukradnutých vecí. Autolykos
ustavične kradol stádo Sizyfovi, ktorý ho nemohol pri krádeži nijakým spôsobom
prichy-tiť, zbadal však, že jeho stádo sa stále zmenšuje, kým Autolykovo sa stále
zväčšuje. Vypálil teda svojmu stádu monogram na kopytá a takto odhalil Autolykove
krádeže a odviedol si svoje stádo domov.
57
/ Dieuchidas z Megary, zo IV. stor., autor Megarských dejín vo viacerých zväzkoch. - K
osvetleniu Homéra skôr prispel Solón ako Peisistratos, tradícia
^>405 *2
totiž pripisovala Peisistratovi /.redigovanie a vydanie homérskych básní; so správou o
Peisistratovej komisii sa stretáme u Ciceróna, De Oratore III, 34, 137, Pausania, VII, 26, 6,
Ailiana, Varia história VIII, 74 a Libania, Pane-gyros na luliana I, 385. Proti nej je však
správa Dieuchida z Megary, že homérske rukopisy boli známe už pred Peisistratom, a
tiež správa Hero-dotova (V, 67), že sikyónsky vladár Kleisthenes zakázal v Sikyóne
rapsó-dom zúčastňovať sa na pretekoch s homérskymi básňami, pretože bol vo
vojnovom stave s Argejčanmi a tí boli v homérskych básňach opísaní s uznaním. - Ktorí
bývali v Aténach... atď., verš z lliady, II, 546. ' Zaviedol schôdzky deviatich archónov,
archóna eponyma, archóna bazilea, polemarcha a 6 tesmotetov (zákonodarcov). -
Nezaradil sa ani medzi mešťanov, ani medzi pediakov alebo paraliov. D. L. nevystihuje dobre
triedy, ktoré bojovali za Solóna o moc. Boli to obyvatelia roviny alebo pediakovia,
vlastníci veľkých pozemkov, ktorí sa usilovali o návrat k predsolónske-mu zriadeniu;
ďalej paraliovia, obyvatelia pobrežného pásma, väčšinou obchodníci a remeselníci, ktorí
boli za Solónovu ústavu, a nakoniec diak-riovia, roľníci z hornatých častí Atiky, ktorí sa
usilovali o rozdelenie pôdy. Vodcom prvých bol Lykurgos, druhých Megakles a tretích
Peisistratos. Thespis, najstarší atický tragický básnik, ktorému sa pripisuje aj prvé
divadelné predvedenie v Aténach r. 534. Horatius hovorí, že chodil z dediny do dediny
voziac vo voze svoje divadelné kusy, ktoré hrali herci s tvárou zamazanou vínnymi
kvasnicami. Z toho by sa dalo súdiť, že počiatky jeho činnosti by mohli spadať do r. 560,
do čias Solónovej staroby, ktorý podľa Plutarcha navštívil jeho hru a odsudzoval ju.
Mimnermos, grécky elegicky básnik zo VII. stor. Pochádzal z Kolofónu (v Malej Azii) a
bol prvým gréckym elegickým básnikom, ktorý ospevoval lásku a radosť zo života.
Nebola to však subjektívna lyrika, ale skôr mytologické ľúbostné príbehy.
Je známe, že napísal Zákony... Zo Solónovej literárnej činnosti sa zachovali väčšie-menšie
zlomky. Z elégie Salamína sa zachovali tri zlomky, z ktorých posledný priamo vyzýva
do boja za jej pripojenie k Aténam. Z elégií sa skladala aj zbierka Povzbudenie
Aténčanov. V nich staval pred oči ľudu chyby ľudu a chyby šľachty, poučoval ich, že
ich biedu treba pripisovať nie bohom, ale ľuďom a nespravodlivosti a násiliu vodcov.
Povzbudenia k sebe samému sú bohaté na nábožné a mravné sentencie. Okrem elégií
skladal Solón básne v trochejských a jambických veršoch. Ospravedlňoval v nich
svoju politickú činnosť.
Bezprávnej spupnosti Medov ona tiež zbavila nás, narážka na víťazstvo Grékov nad
Peržanmi pri Salamíne r. 480. - V celej zemi Aianta, Aias, syn
*&°406 *2
Telamónov, popri Achileovi najväčší grécky hrdina pri Tróji, pochádzal zo Salamíny.
63/ Dioskurides zo IV. stor., žiak Isokratov, autor spisu O sparťanskej ústave a uvedených
Spomienok.
64/ Ani ty si neosožil obci tým, že si ju očistil; asi r. 630 dosiahol v Aténach veľkú popularitu
aristokrat Kylón. Využil zhromaždenie ľudu v čase osláv a so skupinou svojich
prívržencov obsadil Akropolu, no neudržal sa tam dlho, pretože ho ľud
nepodporoval. Keď sa o tom dozvedeli Aténčania, ktorí boli na vidieku na
slávnostiach, pribehli do Atén a začali obliehať Kylóna aj s jeho prívržencami na
hrade. Po čase sa Kylónovi podarilo ujsť, no jeho druhovia, ktorí sa medzitým utiekli
do chrámu bohyne Atény, boli zabití napriek sľubu, že im bude ponechaný život, ak
vyjdú z chrámu. Pobitie Kylónových prívržencov sa pokladalo za nezmazateľnú
škvrnu ich politických odporcov (megaklovcov, reprezentujúcich triedu paraliov) a za
poškvrnenie celých Atén, a preto bol zavolaný z Kréty Epimenides, aby očistil mesto
od tejto poškvrny.
6Ŕ
/ Heliaja, budova, v ktorej sa schádzali heliasti, porotcovia.
67
/ Aténa, grécka bohyňa múdrosti, ochrankyňa mesta Atén.
68
/ Efori, najdôležitejší úradníci v Sparte. Každoročne boli volení piati a do ich pôsobnosti
patril dozor nad všetkou vnútornou i zahraničnou politikou. Prijímali zástupcov
cudzích štátov, vypovedávali vojnu, uzavierali mier a dozerali nad činnosťou kráľov a
nad mravmi občanov. - Euthydemos bol archónom r. 554. - Satyros, grécky gramatik z
II. stor. pred n. 1. Pochádzal z mesta Kallatidy v Ponte. Napísal Životopisy mudrcov a
filozofov a D. L. prevzal z neho správy pre životopis Chilóna, Bianta, Anaxagora,
Sokrata, Platóna, Diogena kynika, Pythagora, Empedokla a Zenóna eleata. Zo
Satyrových Životopisov urobil výťah Herakleides Lembos. - Lykurgos, sparťanský
mýtický zákonodarca. - Podlá Hcrodotovej správy, Herodotos, I, 59, uvádza túto
príhodu s tým rozdielom, že Chilón nekázal Hippokra-tovi, aby sa vôbec neoženil, ale
aby sa neoženil so ženou, ktorá by mohla mať deti; ak takú má, aby ju zahnal a aby
zahnal aj syna. - Hippokrates, otec aténskeho tyrana Peisistrata. - Olympia, miesto v
Elide na Peloponéze, kde sa od r. 776 konali slávne olympijské preteky.
697
Ezop (Aisopos), tradičný autor gréckych rozprávok, v ktorých vystupovali zvieratá a
stromy. Jeho život sa datuje do VI. storočia.
71 1
Ki/tery, ostrov oproti mysu Malei na Peloponéze.
72
/ Demaratos, spartský kráľ, ktorý ušiel do Perzie a v čase grécko-perzských vojen bol v
tábore perzského kráľa Xerxa. Keď sa ho Xerxes pýtal, ako by sa mohol zmocniť
Grécka, kázal mu obsadiť ostrov Kytery a z neho
204*2
 robiť výpady proti Sparťanom, ktorí by takto museli brániť svoju vlasť a nemohli by
podporovať ostatných Grékov. To by vraj uľahčilo Peržanom boj (proti ostatným
Grékom a po ich podrobení by mohol poraziť aj samých Sparťanov. Správnosť
Demaratovej rady sa ukázala neskôr počas peloponézskej vojny, keď Aténčania
obsadili r. 424 Kytery a stadiaľ pustošili pobrežie Lakónie. - Nikias, aténsky vojvodca
v peloponézskej vojne; zahynul počas výpravy proti Syrakúzam (r. 413). - Aristago-ras
z Miléta, historik, niečo mladší ako Platón, písal o Egypťanoch. -Branchos, syn
Apolónov, venoval sa kultu Apolóna Didymského, ktorého svätyňa bola v
Branchidách, južne od Miléta. - Pisa, mesto v Elide na Peloponéze.
737
Pollux (Polydeukes), syn Dia a Lédy, vynikajúci zápasník v boxe, neskôr povýšený na
boha aj so svojím bratom Kastorom.
747
MytUéna, mesto na ostrove Lesbos. - Alkaios z Mytilény grécky lyrický básnik. Žil v
dobe medzi r. 640 a 560. Ako člen aristokracie sa zúčastnil na tvrdých politických
bojoch proti tyranovi Melanchrovi a neskôr Myr-silovi, no aristokracia prehrala a jej
členovia museli z Mytilény utiecť do exilu. Po Myrsilovej smrti sa vrátil do Mytilény
a onedlho bojoval vo vlasteneckej vojne proti Aténčanom za troadské mesto Sigejon
(okolo r. 600). Čoskoro nato vzplanuli nové boje medzi ľudom a aristokraciou a k
moci sa dostal Pittakos. Aristokrati znovu odišli do exilu, no Pittakos im neskôr
dovolil vrátiť sa do vlasti. Alkaios písal jednak básne politického rázu, v ktorých sa
odráža borba aristokratov s tyranmi, jednak básne pijanské, ospevujúce víno, jednak
básne erotické a nakoniec hymny na bohov. Z jeho básní sa zachovalo asi 150
zlomkov. - Achilei-tidské územie, územie na maloázijskom pobreží neďaleko Sigeja. O
tom, ako sa Aténčania zmocnili Sigeja, dozvedáme sa z Herodota, V, 96, ktorý však
hanebne zamlčal Pittakovo víťazstvo nad aténskym veliteľom Fry-nónom (pórov.
Plutarchos, O Herodotovej zlomyseľnosti, 15).
767
Kúmy, mesto v Aiolide. - Herakleitos, nevieme, o ktorého Herakleita ide; azda o
Herakleita z Lesbu, autora Macedónskych dejín. - Simonides z Kea, grécky lyrický
básnik z konca VI. a zo začiatku V. stor. Venoval sa všetkým druhom zborovej
lyriky, no preslávil sa najmä svojimi epigramami na hrdinov, ktorí padli v grécko-
perzských vojnách.
777
Platón v Protagorovi, 345 D. - Fók, obyvateľ Fókidy, krajiny v strednom Grécku.
79
/ Favorinus z Arelaty (Arles), plodný grécky spisovateľ z 1. pol. II. stor. n. 1. Jeho diela
sa nezachovali, cituje ich však často Gellius a D. L. Ten cituje jeho Spomienky,
Rozmanitú históriu a Výťah z Pamfiliných Poznámok.
*&°205 <*2
Okrem toho skladal prejavy a diatríby a písal aj filozofické diela (napr. O kataleptickej
fantázii). - Demetrios v Homonymách, pozri o ňom v V. knihe § 75 - 85. - Atarneus, mesto
v Malej Ázii oproti Lesbu.
HO/ Bičami bili po rýchlych čigách, výraz „len ty si za svojou choď", ktorý sa vzťahuje aj na
ženu, aj na vĺčka (čigu), núti ma použiť dialektický výraz „čiga". - Dión, neznámy
atarnský občan.
Sl/ Drakón, mytilénsky občan z lesbického kráľovského rodu Penthilovcov. - Penthilos,
azda ten Penthilos, ktorého spomína Aristoteles, Politika, V, 10, 1311, že ho zabil
Smerdis. - Alyattes, predposledný lýdsky kráľ, otec Kroisov; vládol podľa Herodota
od r. 617 - 560. Bol zakladateľom lýd-skej moci, vyhnal z Ázie Kimmerov a rozšíril
lýdsku ríšu až po rieku Halys. - Sardy, hlavné mesto Lýdie.
82
7 Priena, mesto v Malej Ázii, severne od Miléta. - Mesénia, oblasť v juhozápadnej časti
Peloponézu.
83
/ Herakles, potomok Tébanov, jeho matka Alkmena bola manželkou téb-skeho kráľa
Amfitryóna. - Téby, hlavné mesto Bojótie. - t. j., aby plakal, neskoršia glosa.
84
/ Demodikos z Leru, ináč neznámy; Leros, ostrov v Sporadách. - Hipponax
z Efezu, grécky jambický básnik z konca VI. stor. 85/ Biantova
báseň o Iónii sa nezachovala.
89
/ Lindos, mesto na Rode. - Karia, oblasť v juhozápadnej časti Malej Ázie. -Danaos,
pravnuk Diovej milenky Ió, syn egyptského kráľa Bela a otec 50 dcér Danaovien. Pre
roztržky, ktoré mal s bratom Aigyptom, pretože nechcel povoliť svadbu svojich dcér s
Aigyptovými synmi, utiekol aj s nimi z Egypta do Argu ku kráľovi Pelasgovi. Po
ceste sa zastavil na Rode a v meste Linde postavil svätyňu Aténe. - Midas, bližšie
neznámy.
94/
Kypselos, korintský vládca od r. 655 - 625, otec tyrana Periandra. - Epi-dauros, mesto v
Argolide, známe svätyňou boha Asklepia.
95
/ Korkyra, ostrov v Iónskom mori, západne od Epiru, osídlený v VIII. stor. Korinťanmi. -
Samos, ostrov v Egejskom mori, oproti maloázijskému výbežku Mykale. - Obyvatelia
Samu ich zachránili, porovnaj Herodotos, III, 48. - Héra, grécka bohyňa, Diova sestra a
manželka, bola uctievaná najmä na Same. - Herodotos vo svojej prvej knihe, v kap. 20.
%
/ Kenotaf fiktívny hrob. - Aristippos, autor spisu O hýrivosti u dávnych ľudí, azda totožný s
A. akademikom z III. storočia.
98/
Ako sa dozvedáme z Aristotela, Politika, V, 11, 1313 a n. - Ambrakia, mesto a oblasť v
Akarnanii (západná časť stredného Grécka).
"/ Neanthes z Kyzika, podľa Suida rečník a žiak Filiska z Miléta (žil teda asi okolo r. 300),
no podľa Athenaia, XV, 699 D napísal spis o dejinách Atta-
*&°409 *2
 la, ktorý zomrel r. 197, a teda Neanthes nemohol byt'Filiskovým žiakom.
- Podľa Aristotela, Aristoteles spomína Periandra v Politike, V, 4, 1304 a 32, nespomína
však, že bol mudrcom. - Platón to popiera, v Protagorovi 343, A. - Istmická úžina oddeľuje
Peloponéz od stredného Grécka. - Apolón Pytijský, uctievaný v Delfách.
100/ M0jc previnenie voči manželke, pozri I, 94. - A udierajúc palicou do vyčnievajúcich klasov,
postínal som ich, pórov. Aristoteles, Politika, V, 10, 1311 a.
W2/
Zasiahla ho bratova strela, pozri o tom Herodotos, IV, 76.
u)4
/ Že nechávajú dym na horách, palivo však dopravujú do mesta, azda narážka na výrobu
dreveného uhlia.
107/ Parmenides myslí, nevedno, či ide o Parmenida eleata. - Anaxilaos, prírodný bádateľ a
pythagorovský filozof z konca I. stor. pred n. 1. R. 28 ho vyhnal cisár Augustus z
Ríma pre čarodejníctvo. Tu však ide asi o Anaxilaida, ktorý napísal spis O filozofoch
(D. L. III, 2). - Timón mízan-trop, Aténčan z čias peloponézskej vojny, žijúci spolu s
istým Apeman-tom v ústraní, ďaleko od ľudí.
108/ platan ho spomína v Protagorovi, 343, A.
109
/ Knossos, mesto na severnom pobreží Kréty.
no/
Areopág, Areov pahorok v Aténach, na ktorom sídlila aristokratická rada, rozhodujúca
v najstarších časoch o všetkých dôležitých otázkach. Neskôr rozhodovala len o
náboženských a hrdelných veciach.
1117
P. Aelius Flegón, prepustenec cisára Hadriána, autor viacerých spisov, predovšetkým
však zachovaného spisu O ľuďoch, ktorí sa dožili dlhého veku. -Kureti a Korybanti,
strážcovia malého Dia, keď ho matka Rea skryla na Kréte pred otcom Kronom. -
Argo, loď, na ktorej sa plavil Iason do Kol-chidy za zlatým rúnom. - Iason, hlavná
postava z povesti o Argonautoch.
U2/
Minos, mýtický vládca na Kréte. - Rhadamanthys, syn Diov a Európin, brat Minoov,
pred ktorým ušiel z Kréty do Bojótie. Po smrti sa stal sudcom v podsvetí. -
Eurnenidy, bohyne pomsty, erínyje, pomenované po svojom uzmierení s Orestom na
Eurnenidy (milostenky).
m/
Timaios, z Taorminy na Sicílii, grécky historik (asi r. 352 - 256), autor Dejín Sicílie od
najstarších čias až do 129. olympiády. - Munichia, aténsky vojenský prístav. - Aiakos,
syn Dia a Aigíny, zakladateľ rodu Aia-kovcov, otec Telamónov a Peleov a starý otec
Aianitov a Achilleov. Po smrti sa stal spolu s Minoom a Rhadamanthysom sudcom v
podsvetí.
- Ijakedaimončanom predpovedal porážku od Arkáďanov, Herodotos spomína, I, 66 n.,
porážku Sparťanov od obyvateľov mesta Tegey.
115/ Theopompos vo svojich Podivuhodnostiach, VIII. kniha Filipík mala názov
Podivuhodnosti. - Orchomenos, mesto v Arkádii. - Myronianos z Ama-
*&°410 <*2
stridy, bližšie neznámy autor spisu Historické paralely. - Sosibíos zo Sparty, z čias
Ptolemaia Filadelfa, autor spisu Kronika. - Epimenides genealóg, totožný azda s
Epimenidom z Kréty. - Epimenides z Rodu, ináč neznámy autor Dejín Rodu.
116/ Alexandros, polyhistor, pochádzal z Miléta a bol gramatikom Kratetovej školy.
Počas vojny s Mithridatom padol do zajatia Rimanov a prišiel do Ríma ako otrok
Lentulov. Bol prepustený na slobodu a ostal v Itálii až do svojej smrti. Napísal
množstvo spisov, medziiným monografie o Indii, Sýrii, Babylone, Egypte a o Židoch.
D. L. cituje viackrát jeho spis Nástupníctva filozofov.
'17/ £/ezos a Magnézia, mestá v Malej Ázii, Efezos na západnom pobreží a Magnézia
juhovýchodnejšie od neho.
ľ8/ Korykijský vrch, vrchol v pohorí Parnasu, severne od Delf. - Délos, ostrov v Kykladách.
119/ Eratosthenes z Kyrény, z 2. pol. III. stor., knihovník Alexandrijskej knižnice a veľmi
plodný spisovateľ. Napísal diela matematické (dialóg Platonikos, v ktorom išlo asi o
problém zdvojenia kocky), geografické (v ktorých sa zaoberal veľkosťou rovníka,
veľkosťou a vzdialenosťou Slnka a Mesiaca, zatmením Slnka a Mesiaca, zmenou
dĺžky dňa a ročných období atď.), astronomické (písal v nich o konštelácii hviezd a
etymológii názvov nebeských javov), chronologické, literárne (zaoberal sa nielen
kritikou textu, ale aj vyššou kritikou; D. L. cituje dielo O bohatstve a chudobe a spis o
Batonovi). Napísal aj Listy (geograficko-historického obsahu) a básne (Erigona,
Hermes). - Ferekydcs, genealóg, pochádzal z Leru a žil v 2. pol. V. stor. v Aténach, a
preto ho omylom nazývajú aj Ferekydom Aténskym.
12
°/ Ión z Chia, tragický básnik z V. stor. - Ferekratej, logaedická tripódia katalektická alebo
akatalektická s daktylom na prvom alebo druhom mieste.
121
/ Bol tak zožraný všami, pozri Porfyrios, Životopis Pythagorov, 55.
KN IH A II
]/
Prvý vynašiel slnečné hodiny, Herodotos, II, 109, píše, že ich Gréci prevzali od
Babylončanov, a Plínius Starší, Hist. Nat., II, 87, pripisuje ich vynájdenie Anaximenovi.
2/
Prvý urobil mapu zeme a mora, takzvaný pinax, ku ktorému jeho krajan Hekataios napísal
text, uvádzaný pod názvom Popis zeme. - Anaximandros, historik, napísal prozaický spis
O hérooch.
 3/
Hviezdy sa pohybujú nie popod zem, ale okolo zeme, to vyplývalo z Anaxime-novej
predstavy, že Slnko, Mesiac a hviezdy sú ohnivé disky, ktoré plávajú na vzduchu ako
listy (porovn. Aristoteles, Meteorologika, II, 1, 354 a 26). - Sardy, hlavné mesto Lýdie,
dobyl Kýros r. 546. - Lampsakos, mesto v Mysii pri Helesponte.
57
Krotón, grécka osada v južnej Itálii. - Aiakos, syn Dia a Aigíny, zakladateľ rodu
Aiakovcov. Jeho synovia Telamón a Peleus zabili mladšieho brata Foka a utiekli z
Aigíny, Telamón na Salamínu a Peleus do Tesálie. A keďže Aténčania kolonizovali
Milét, pokladali sa Miléťania za Aiako-vých potomkov.
67
Klazomeny, mesto v Malej Ázii západne od Smyrny.
77
Za Xerxovho prechodu, r. 480. - Za archonátu Kalliovho, asi Kalliadovho r. 480 - 479.
87
Tantalos, postava z gréckej mytológie, známa svojím trestom v podsvetí.
- Homoiomerie - podobné častice. 107 Kozie riečky (Aigos potamoi), riečky a mestečko na
tráckom Cherzonéze. - pád meteoru, Plínius, Nat. Hist., 11, 149, ho kladie do 2. roku 78.
olympiády. -Z Euripidovej tragédie Faethón sa zachovali iba zlomky. -Mausolov náhrobok,
Mausolos bol tyranom v Halikarnase od r. 377 do r. 353 a po smrti mu postavila jeho sestra
a manželka Artemisia náhrobok, ktorý patril medzi sedem divov staroveku. Anaxagorov
výrok o mauzóleu je chronologicky nemožný. 1,7 Metrodoros z Lampsaku, žiak Anaxagorov.
Vykladal alegorický postavy z homérskych básní (Achilleus-Slnko, Hektor-Mesiac,
Agamemnón-éter, Helena-zem, Paris-vzduch atď.). 117 Silenos, z Kallatidy, grécky historik;
slúžil v Hannibalovom vojsku a napísal spis Dejiny. - Za Demylovho archonátu, nepoznáme
archóna Demyla, azda ide o archóna Demotióna z r. 470 alebo Difila z r. 442. 127 Kleón,
aténsky demagóg po Periklovej smrti (r. 429). - Perikles, vynikajúci aténsky štátnik (r. 450 -
429). - Thukydides, vodca aristokratickej strany v Aténach na počiatku Periklovej politickej
činnosti. 147 O nepriateľskom postoji Anaxagora voči Demokritovi pozri kn. IX, 34, 35. 157
Anaxagoras rečník, z Isokratovej školy, pravdepodobne autor spisu O kráľovstve, ktorý
spomína Ailianos, IV, 14. - Anaxagoras sochár, autor 10 sôch Dia, ktoré Gréci vystavili v
Olympii po bitke pri Platajach. - Ako spomína Antigonos, Antigonos z Karystu (na Euboji),
sochár a spisovateľ v III. stor. Žil pri dvore pergamského kráľa Attala 1. (r. 241 - 197) a
spolu s Isi-gónom, Pyromachom a Stratonikom zhotovil Pergamský oltár na počesť
víťazstva nad Galmi. Okrem diel o maliarstve a sochárstve napísal Živo-
*&°207
topisy filozofov, ktoré D. L. často cituje. - Zenodotos z Efezu, alexandrijský gramatik za
Ptolemaia Filadelfa.
16/ lónia, stredná časť západného pobrežia Malej Ázie, obývaná Iónmi.
17/ Archelaos básnik, asi súčasník Antigona z Karystu. Časti z jeho básne (Idiofye) sa
týkajú dejín zvierat.
18/ Ako hovorí aj Platón v Theaitetovi, 149 A. - Demos, dedina, mestský okres; Atika bola
rozdelená v čase Kleisthena (r. 510) na 100 démov, ktorých počet vzrástol časom až na
174. - Alopeka, dedina na severovýchod od Atén. - Mnesimachos, básnik strednej
komédie atickej. - Kallias, básnik starej komédie atickej, mladší súčasník Kratinov. -
Aristofanes v Oblakoch vraví, Aristofanes, hlavný reprezentant starej komédie atickej,
od ktorého sa nám zachovalo 11 komédií, uvádzal r. 423 komédiu Oblaky, kde útočil
proti sofistickej výchove mládeže, ktorú neprávom pripísal Sokratovi. Citované dva
verše však nepochádzajú z Aristofanových Oblakov, ale z komédie básnika Telekleida.
,9
/ Damón, sofista a Periklov učiteľ hudby. - Grácie, Aglaia, Eufrosyne a Tália, grécke
bohyne, personifikujúce sviežosťa pôvab mladosti. - Idomeneus, žiak Epikurov, autor
spisu O sokratovcoch. - Tridsiati tyrani, aristokratická vláda v Aténach z r. 404. - Podľa
Xenofónta, v Spomienkach na Sokrata, 1,2, 31.
20/ pretože horší dôvod robil lepším, pozri poznámku k § 28. - Demetrios Byzantský, historik,
autor spisov O filozofoch a O básnikoch.
2
'/ Verš je z Odysey, IV, 392.
22/ Vojenská výprava proti Amfipolide, Amfipolis bola aténska osada v Trácii, založená r. 437.
Počas peloponézskej vojny sa dostala do moci Sparťa-nov, a preto Aténčania proti nej
vyslali vojenskú výpravu (r. 422). - Bitka pri Déliu; Délion, mesto v Bojótii, kde boli
Aténčania r. 424 porazení.
237
Potidaja, korintská osada na polostrove Chalkidike, proti ktorej bojovali Aténčania od r.
432 do r. 429. - Alkibiades, aténsky politik a vojvodca počas peloponézskej vojny, ináč
mladší priateľ Sokratov. - Ión z Chia, tragický básnik z V. storočia. - Ze prišiel aj na
Istmos, kam bolo nebezpečné ísť pre nepriateľstvo Aténčanov s Megarčanmi.
247
Kritias, sofista a vodca aristokratickej vlády tridsiatich tyranov v Aténach. - Lcón,
salamínsky boháč, ináč aténsky vojvodca a prívrženec demokratickej strany. - Za
oslobodenie desiatich vojvodcov, r. 406 Aténčania zvíťazili v námornej bitke pri
Arginúzach, no pretože sa nepostarali o pochovanie vojakov, ktorí padli v bitke, boli
obžalovaní a šiesti z nich popravení. - Hoci mohol utiecť z väzenia, pozri Platónov
dialóg Kritón. -Alkibiades mu dával veľkú zem, pozri Xenofón, Oikonomikos, II, 3.
25/ Verše sú podľa Stobaia od Filemóna, básnika novej atickej komédie. Ak
však bol ich autorom skutočne Filemón, Sokrates ich nemohol recitovať, lebo žil dávno
pred Filemónom. - Archelaos Macedónsky, syn macedónskeho kráľa Perdikka II. a otrokyne.
Od r. 413 pomáhal otcovi pri správe Macedónie. - Skopas z Kranónu, Skopadovci bol
kráľovský rod v tesál-skom meste Kranóne. - Eun/lochos, vládca v Larise (v Tesálii). -
Unikol pred rnormi, ktoré často zúrili v Aténach, najmä počas peloponézskej vojny r. 429,
keď podľahol moru aj sám Perikles. 267 Aristoteles vraví, že mal dve ženy, v nezachovanom
dialógu O urodzenosti.
- Aristeides Spravodlivý, aténsky politik zo začiatku V. stor. Zomrel r. 467, a tak je málo
pravdepodobné, že by jeho dcéra bola mohla byť Sokrato-vou ženou.
27
/ Tak Aristofanes píše, v Oblakoch, v. 412 - 417.
28/ Ameipsias, básnik starej atickej komédie. - Aristofanes v týchto veršoch, Oblaky, v. 361 -
363. - V Platónovom Symposiu, 174 A. - Agathón, aténsky tragický básnik, Euripidov
súčasník a priateľ.
29
/ Theaitetos, sokratovec zo Sunia, pôvodne žiak geometra Theodora z Kyrény. - Ako to
spomína aj Platón, v dialógu Theaitetos. - Odradil Eu-thyfróna od úmyslu žalovať otca z
vraždy, pozri Platónov dialóg Euthyfrón.
- tjysis, jeden zo Sokratových žiakov, podľa ktorého Platón nazval svoj dialóg o
priateľstve. - Ako to zaznamenal kdesi aj Xenofón, v Spomienkach na Sokrata, II, 2. -
Xenofón uvádza, že... v Spomienkach na Sokrata, III, 7. -Charmidcs, brat Platónovej matky;
o Sokratovom nahováraní Charmida venovať sa politike píše Xenofón v Spomienkach
na Sokrata, III, 7.
3
°/ Ifikrates, aténsky vojvodca z. 1. pol. IV. stor. - Mcidias, často bol predmetom posmeškov
zo strany aténskych komikov. - Kallias, povestný aténsky boháč z konca V. stor. - O
Glaukonidovi nevieme nič bližšie. - Platón v Euthydcmovi, 304.
3,/
Ako vraví aj Xenofón v Symposiu, 4, 44.
327
Ako o tom hovorí aj Xenofón vo svojom Symposiu, 2, 16.
337
Euripidova hra Auge sa nezachovala; uvedený verš sa však nachádza v Elektre, v. 379.
35/ Verš je z lliady, IX, 363 a cituje sa aj v Platónovom Kritónovi, 44 B. - Ftia, oblasť v južnej
Tesálii, Achillovo rodisko. - Apollodoros, Sokratov žiak.
37
/ Chairefón, Sokratov žiak. - O výroku, ktorý Pýtia adresovala Chairefón-tovi, pozri
Platónovu Apológiu, 21 - 23.
38
/ Anytos, bohatý aténsky občan, Sokratov nepriateľ a obžalobca. - Ako je to napísané aj v
Platónovom Menónovi, 95 A. - Meletos, jeden zo Sokratových obžalobcov, odsúdený na
smrť onedlho po Sokratovej smrti. - Polyeuktos, ináč neznámy a ostatné naše pramene
ho neuvádzajú medzi Sokratový-
*&°208 <*2
mi obžalobcami. - Polykrates, sofista, autor pamfletu proti Sokratovi. -Lykón, aténsky
demagóg, často tupený aténskymi komickými básnikmi.
39/ Platón v Apológii, 23 E. - Komón, aténsky vojvodca, ktorý sa po porážke Aténčanov pri
Kozích riečkach uchýlil na Cyprus, kde nadviazal styky s Peržanmi a s ich pomocou
r. 394 porazil Lakedaimončanov pri Knide. R. 393 sa vrátil do Atén a dal znovu
vystavať hradby, chrániace prístup z Pirea do Atén.
40/ Metroon, budova v Aténach, v ktorej bol uložený archív.
41/ justus z Tiberiady, židovský historik z čias cisára Vespasiána, autor spisov O židovskej
vojne a Židovské dejiny, z ktorých časť mala názov Veniec. - Eubulides, Euklidov žiak a
Demosthenov učiteľ.
42/ Prytaneíón, budova v Aténach, v ktorej bývala vláda a kde boli chovaní na štátne
trovy zaslúžilí občania obce. - Artemis, grécka bohyňa, Apoló-nova sestra. -
Dionysodoros, zrejme ide o D. gramatika z alexandrijskej doby, Aristarchovho žiaka.
43
/ Lysippos, vynikajúci grécky sochár zo IV. stor. - Pompción, verejná budova v Aténach, v
ktorej boli uložené veci a ozdoby, používané počas procesií a náboženských slávností.
- Herakleja, mesto v Ponte. - Podľa Herakleida, Lemba. - Tyrtaios, grécky elegicky básnik
z Atén zo VIL stor., pôsobil v Sparte. - Alkidamas, ináč neznámy. - Aischylos,
vynikajúci grécky tragický básnik z prvej polovice V. storočia.
447
Euripidova tragédia Palamedes sa nezachovala. - Filochoros, historik z konca IV. a
začiatku III. storočia. Napísal dejiny Atiky. - Euripides zomrel pred Sokratom, r. 406. -
Targelión, aténsky mesiac, spadajúci do druhej polovice mája a prvej polovice júna. -
Targelie, slávnosť na oslavu výročia oslobodenia Atén spod moci Minoa.
457
Ako to potvrdzuje i Xenofón, v Spomienkach na Sokrata, I, 4; I, 6.
4b/
Antilochos z Lemnu, ináč neznámy Sokratov protivník. - Veštec Antifón, aténsky sofista a
vykladač snov. - Kylón z Krotónu, vodca nepriateľov Py-thagora a jeho žiakov. -
Syagros, bližšie neznámy Llomérov súčasník. - Ker-kops, bližšie neznámy orfický
básnik. - Pindaros, najväčší grécky lyrický básnik, pôsobiaci v 1. pol. V. stor. -
Amfimenes, z neznámej doby. - Salaros z Prieny, ináč neznámy. - Timokreón, lyrický
básnik z Rodu z 1. pol. V. stor.
477
Sokrates z ostrova Keos bol gramatik a napísal spis o menách bohov.
49/
Kleinias, Alkibiadov mladší brat. - Priateľom Kýrovým sa stal, ide o Kýra Mladšieho, brata
perzského kráľa Artaxerxa II. - Gorgías z Leontín, grécky rečník a sofista z V. stor.,
súčasník filozofa Protagora a politika Perik-la. - íxontíny, mesto na Sicílii.
507
Sám obšírne píše, v spise Kýrova výprava; dielo má 7 kníh a podáva histó-
*&°415
riu gréckych vojakov v službách Kýra Mladšieho, ich pochod z Malej Ázie do Perzie, boj s
Artaxerxovým vojskom a ich spiatočný pochod do Malej Ázie. -Menón z Fctrzalu,
zúčastnil sa na výprave Kýra Mladšieho a po bitke pri Kunaxách ho Tissafernos zajal a
dal popraviť. Je to ten istý Menón, ktorý vystupuje v Platónovom dialógu Menón. - O
Apollonidovi, pozri Kýrova výprava, III, 1, 26 - 32. 51 / Po útrapách v Ponte a po Seuthovorn
porušení zmluvy, o tom sa rozpráva v 7. knihe Výpravy. Seuthes, kráľ tráckeho kmeňa
Odrysov, podrobil si za pomoci Grékov trácke kmene, no po víťazstve porušil prísahu a
Gréci ho opustili a nasledovali spartské vojsko, ktoré bolo v tom čase v Malej Ázii. -
Agesilaos, spartský kráľ, vodca spartského vojska v Malej Ázii. Neskôr bojoval proti
Grékom Korintskej ligy a zvíťazil nad nimi r. 395.
- Ktorý bol odvolaný viesť vojnu proti Tébanom, Tébania patrili tiež do Korintskej ligy. -
Proxenia, čestné vyznamenanie cudzinca, ktorý sa ukázal priateľom toho-ktorého
štátu. Jeho funkciou bolo starať sa o občanov štátu, ktorý ho obdaroval proxeniou;
proxeniu možno čiastočne porovnať s našimi honorárnymi konzulátmi.
527
Skillus, mesto v severozápadnej časti Peloponézu, kolonizované Spar-ťanmi. -
Dcinarchos, aténsky rečník, pôsobiaci v poslednej tretine IV. stor.
- Reč proti Xenofóntovi sa zachovala, netýka sa však Xenofónta sokratov-ca, ale
Xenofóntovho vnuka. - Dioskurovia, Kastor a Pollux (Polydeukes), synovia Dia a
Lédy.
537
Fylopidas, ináč neznámy. - Dardanos, mesto na pobreží Helespontu. - Eli-d'ania sa
vypravili proti Skilluntu po porážke Sparťanov pri Leuktrách r. 371.
547
Leprcon, mesto v Achaji. - Diokles z Magnézie, filozof z III. stor., autor spisu Životopisy
filozofov, ktorý D. L. často cituje. - Bolo to v bitke pri Man-tineji, r. 362. - Epameinondas,
vynikajúci tébsky vojvodca a štátnik, víťaz nad Sparťanmi v bitke pri Leuktrách (r.
371). -Mantineja, mesto v Arká-dii.
557
Aristoteles však vraví, v nezachovanom dialógu O rečníctve alebo Gryllos. -Isokrates,
slávny učiteľ rečníctva (r. 436 - 338).
567
Ktcsiklcides, ináč neznámy. - Kallimedes, archón z r. 360/59. - Amyntas, macedónsky kráľ
z r. 389-369, otec Filippa Macedónskeho (r. 369-336).
577
Uvedené Xenofóntove spisy sa zachovali. - Heleniky, obsahujú grécke dejiny od r. 411
do 362 (bitka pri Mantineji). - Ústava Atén a Sparty, dve rozdielne diela. Aténska
ústava však nepochádza od Xenofónta. Z obsahu totiž vyplýva, že bola napísaná v
prvej časti peloponézskej vojny (asi r. 425), keď mal Xenofón asi päť rokov. -
Thukydidove Dejiny opisujú peloponézsku vojnu do r. 411. - V kapitole o Platónovi, III,
30.
*&°416 * 2
58/ j,iý epigram na jeho smrť znie takto... v origináli sú párne verše zložené v jambickom
trimetri.
59/ tstros, Kallimachov žiak, autor viacerých historických a gramatických spisov {Dejiny
Attky, Argolidy, Elidy, O Ptolemaiovi, Osadenie Egypta atď.). - Theseus, aténsky mýtický
hrdina. - Peloppidas, tébsky štátnik a vojvodca z 1. pol. IV. stor. - Keos, ostrov pri
maloázijskom pobreží. - Hannibal, kartáginský vojvodca z konca III. stor. - Paros,
ostrov v Kykladách.
60/ že však Platón vložil tieto slová do úst Kritóna, v dialógu Kritón. - Ktoré sa nazývajú
akefalickými, Faidón, Polyainos, Drakón, Eryxias, O cnosti, Erasis-tratos a Šusterské dialógy;
nezachovali sa. - Peisistratos z Efezu, ináč neznámy.
6'/ Pasifón z Eretrie, ináč neznámy. - Aischinových dialógov je sedem; pokladali sa za vzor
atickej prózy a ešte okolo r. 200 n. 1. ich čítal Filostratos. Z úryvkov, ktoré máme k
dispozícii, možno rekonštruovať obsah niektorých. - Dionysios Mladší, tyran v
Syrakúzach (r. 367 - 343).
637
Polykritos z Mendy (v Macedónii), lekár na dvore perzského kráľa Arta-xerxa II. a autor
viacerých historických diel. - Dión, brat Aristomachy, manželky Dionysia Staršieho,
Platónov priateľ. Po rozchode s Dionysi-om Mladším žil vo vyhnanstve, až sa mu
pomocou Lukánov podarilo obsadiť Syrakúzy a vyhnať Dionysia. - Karkinos, tragický
básnik, mladší súčasník Aristofanov, autor asi 160 nezachovaných tragédií. - Faiax,
aténsky stratég, Alkibiadov protivník.
647
Panaitios z Rodu (r. 185 - 110), stoicky filozof; pôsobil v Aténach a v Ríme a mal vplyv
na vznik stoickej filozofie v Ríme. - Aischines, rečník z čias Demosthenových, politický
odporca Demosthenov. - Melanthios z Rodu, akademický filozof, žiak Karneadov
(Cicero, Lucullus, 16).
657
Fanias, peripatetik, žiak Aristotelov a priateľ Theofrastov, autor viacerých filozofických,
historických a prírodovedeckých diel. - Preto tiež stavia Sokrata proti Aristippovi,
Spomienky na Sokrata, II, 1, III, 8. - Platón vo svojom dialógu O duši, Faidón, 59 C. - Ako
sme to zaznamenali inde, sotva sa dá predpokladať, že Diogenes Laertios napísal najprv
III. knihu (životopis Platóna) a až potom písal knihu II., ale skôr ide o odkaz na
nejaký iný nezachovaný spis.
677
Ani Paridovi sa nevyplatilo, že dal prednosť len jednej z troch bohýň; bohyne Lléra, Aténa a
Afrodita sa svárili o to, ktorá z nich je najkrajšia. Spor mal rozhodnúť Paris, syn
trójskeho kráľa Priama. Héra mu sľubovala moc, Aténa múdrosť, Afrodita najkrajšiu
ženu na svete. Paris dal prednosť Afrodite a po čase uniesol sparťanskému kráľovi
Menelaovi manželku Helenu. Únos však bol príčinou trójskej vojny a záhuby Troje.
417*2
 MV Popn Diogenovi, kynikovi.
/lí
Logograf, pisateľ súdnych rečí pre iných.
7b
> l.ais, povestná hetéra z Korintu.
78/
Verše sú z Euripidových Bakchantiek, v. 836 a 317 - 18.
797
Satrapa, správca niektorej provincie perzskej ríše. - Melantlio a Pohjdora,
neverné Penelopine slúžky. 807 Nevidel však kráľovnú, ľersefonu, manželku boha
podsvetia Hádes. 81/ Prečo jeho kritizujú ostatní, pre túžbu po peniazoch. 82/ \/erše sÚ z
nezachovanej Sofoklovej tragédie. 847 Aristippove diela sa nezachovali.
8Ŕ7
Ailhiops z Ptolemaidy (v Egypte), ináč neznámy. - Antipatros z Kyrény, známy svojím
chlapským znášaním slepoty (Cicero, Tuskulské rozhovory, V, 38, 112). -- Hegesias
Peisithanatos, nazvaný tak preto, lebo odporúčal samovraždu.
487
Dionysios, dialektik, filozof megarskej školy, učiteľ Theodora ateistu, asi totožný s D. z
Bitýnie (z Chalkedónu, II, 106), ktorý prvý nazval mega-rikov dialektikmi.
m/
Amjikrates, aténsky rečník, ktorý utiekol z Atén do Seleukie a odtiaľ na dvor Kleopatry,
dcéry pontského kráľa Mithridata a manželky arménskeho kráľa Tigrana. Napísal
spis O slávnych ľuďoch; s ním polemizuje Dionysios Halikarnaský (I, 4) a Lívius (IX,
18, 6), pretože Amfikrates útočil proti Rimanom.
102/ ptolemaios, syn ľagov, Ptolemaios Sotér, jeden z popredných veliteľov v Alexandrovom
vojsku, zakladateľ kráľovstva Ptolemaiovcov (r. 305). R. 285 abdikoval v prospech
syna Ptolemaia Filadelfa. - Lysimachos, macedónsky vojvodca vo vojsku Alexandra
Veľkého. Po kráľovej smrti sa stal vládcom v Trácii. - Semcla, dcéra Kadma,
zakladateľa Téb, milenka boha Dia. Žiarlivá Héra ju naviedla, aby žiadala od Dia,
aby sa jej zjavil v žiare svojho božstva. Zeus jej splnil želanie a ukázal sa jej v podobe
blesku. Plamene však spálili Semelu. Umierajúc porodila predčasne Dionýza, boha
vína.
1037
Ako sme už uviedli, v Aristippovom životopise, II, 68. - Magos, egyptský miestodržiteľ. -
Theodoros, matematik, z Kyrény, Platónov učiteľ.
1047
Nomos, hudobná skladba náboženského charakteru s presne ustálenou kompozíciou. -
Terpandros, grécky hudobný reformátor z 1. pol. VII. storočia.
I0S7
Eretna, mesto na Ľuboji. - Asklepiades z ľliuntu, Menedemov priateľ,
pôvodne prináležal k Akadémii. 10fi/ Cela, mesto na Sicílii. - Dionysios z Chalkedónu,
totožný azda s Diony-
siom, filozofom megarskej školy, učiteľom Theodora ateistu. - Hermo-doros zo
Syrakúz, Platónov žiak.
108/ Dialógy Eukleídove sa nezachovali. V chytáku Luhár šlo o to, či človek luhá, ak hovorí,
že luhá; chytáky Skrytý, Zahalený a Elektra sú len tri formy toho istého chytáka: Prvý:
„Poznáš tento skrytý predmet?" „Nie." „Je tvoj. Nepoznáš teda svoju vec." Druhý:
„.Poznáš tohto zahaleného človeka?" „Nie." „Je to tvoj otec. Nepoznáš teda svojho
otca." Tretí: „Elektra je pred Orestom a nepozná ho; Orestes je jej brat. Nepozná teda
svojho brata." Soritcs: „Jedno zrno netvorí ešte hromadu, ani dve, ani tri a teda
koľké?" Rohatý: „Čo si nestratil, to máš. Rohy si nestratil, máš teda rohy." Plešhnj je
opak Sorita: „Koľko vlasov musíme odňať niekomu, aby sa stal plešivým?"
KW/ Eléncho - usvedčujem. - Púšťal sa do hádok so Xenónom, stoikom. - Al-feios, rieka v Elide.
HO/ Antigonos, Kyklops, jeden z generálov Alexandra Macedónskeho; po Alexandrovej
smrti sa stal vládcom západnej Ázie. Po prehratej bitke pri Ipse proti koalícii vojsk
Lysimacha, Ptolemaia a Seleuka spáchal samovraždu.
1117
Iasos, mesto v Kárii. - Momos, personifikácia pohany, v gréckej mytológii syn Noci. 1127
Kronos - čas, onos - somár.
"3/ Aristoteles z Kyrény, autor spisu O básnictve. - Kleitarchos, Stilpónov žiak, sprevádzal
Alexandra Veľkého na výprave do Ázie a napísal spis O dejinách Alexandra. -
Aristeides, dialektik, Stilpónov súčasník.
1I4
/ Nikareta z Megary, Stilpónova žiačka a milenka. - Onetor, bližšie neznámy.
1157
Antigonovsyn Demetrios, Demetrios Pohonketes, vynikajúci stratéga po Kassandrovej
smrti vládca nad Macedóniou a Gréckom. Zomrel r. 283. 1167 Feidias, slávny grécky sochár
z V. storočia. 1177 Krates, kynik.
1187
Čo však tiež znamenalo, že potrebuje plášťa rozum, pridané v preklade; koi-nós - nový; kai
nús - a rozum. - Tyfcus, v gréckej mytológii otec vetrov. 1207 Stilpónove dialógy sa
nezachovali. - Sofilos, básnik strednej komédie. 1217 Kritónove dialógy sa nezachovali. 1227
Simónove Šusterské dialógy sa nezachovali.
1247
Scleukos Nikanor, generál Alexandra Veľkého, zakladateľ ríše Seleukov-cov. - Glaukón,
Platónov brat; jeho spisy sa nezachovali. - Simmias z Téb, Sokratov priateľ a
poslucháč. Jeho dialógy sa nezachovali.
1257
Kebes z Téb, Sokratov žiak, autor troch filozofických spisov, ktoré sa
 nezachovali. - Tabula (Obra/,), uvádzaná pod Kebetovým menom a podávajúca alegorický
obraz ľudského života, nepochádza od neho, ale od Kebeta z Kyzika, stoickeho filozofa z
II. storočia. 1267 Ako sme povedali v kiipitole o ľaidónovi, II, 105. - Krates, asi kynik. ,2//
Kasandreja, mesto v Macedónii, býva/á Potidaja. - Eurylochos, veliteľ macedónskeho vojska
vyslaného obsadiť Euboju r. 343. - Amfiaraos, hrdina z povestí o výprave siedmich proti
Tébam, syn Apolónov, kráľ v Argu. Mal dva chrámy; jeden v Argu, druhý v Atike v
Orope. - Hiero-kles, veliteľ Pirea za Antigona Gonata a priateľ filozofa Arkesilaa. - Anti-
gonos Gonatas, syn Demetria Poliorketa, macedónsky kráľ (r. 283 - 240). 128/ Ale aj reďkovka, o
trestaní smilníkov reďkovkou, pozri Aristofanove Oblaky, v. H)83. - Aby si nebadane nemal
niečo v zadku, narážka na homosexualitu. 124/ Nikokreón, tyran na Cypre.
131/ Agamcmnón, mýtický kráľ v Mykénach, hlavný veliteľ Grékov pri Tróji.
m/ Mäso z odpadkov, asi to, ktoré boháči kládli na križovatkách Hekate a bohom podsvetia.
133/ Aratos, zo Solov v Kilíkii, grécky básnik z 111. stor., autor didaktickej básne
Fainomena (Nebeské zjavy). - Lykofrón z Chalkidy na Eubo/i, autor spisu O komédii a
asi 20 tragédií. - Antagoras z Rodu, autor nezachovanej epickej básne Tebais. - Achaios
z Eretrie, tragický básnik z V. storočia.
134/ Ncofrón zo Sikyčmu, tragický básnik z neznámej doby. Suidas o ňom píše, že žil za
Alexandra Veľkého, ktorý ho vraj dal zabiť. V tom prípade by však jeho Medeia nemohla
predchádzať Euripidovu Medeiu, ako sa píše v zachovanom Argumente k Euripidovej
Medei, ktorý vraj bol spracovaný podľa Aristotela a Dikaiarcha a ktorého sa drží aj Dioge-
nes Laertios. '35/ Herakleides vraví, ide o Herakleida Lemba.
I3
'7 Amfipolis, mesto v Macedónii. - Pyladcs, verný priateľ Agamemnónov-
ho syna Oresta. - Archipolis, bližšie neznámy. '38/ Fljppouikos /. Macedónie, vojvodca
Eilippov, poslaný r. 343 do Eretrie. -
Agetor z Lamíe, ináč neznámy. - lamia, mesto v Tesálii. - Malá kotylka,
asi štvrťlitrová nádoba. 140/ £ Ptolemaiovi, Sotérovi. -
Demetriovi, Poliorketovi.
141
/ Oropos, mesto v Atike, pri hraniciach Bojótie. - Lysimachia, mesto v Trácii, založené
Lysimachom. 143/ Persaios, syn Demetria Poliorketa. '«/ Podľa Herakleida, Lemba.
^ 420*2
KN IH A III
1/ Dropides, Platón sám hovorí, Timaios 20 e, že Dropides bol len Solónov príbuzný a nie
jeho brat. - Ktorý bol jedným z tridsiatich tyranov, aristokratická vláda, vnútená Aténam
Spartou r. 404 po peloponézskej vojne. Trvala však len do r. 403. - Poseidón, grécky boh
mora a riek. - Thrasylos, učený Grék, žijúci v Ríme za cisára Tiberia. Usporiadal a vydal
Platónove diela v tetralógiách.
2/
Anaxilaides, autor spisu O filozofoch, bližšie neznámy.
3/ Za archonátu Eysimachovho, r. 436/435. - Ameinias, archón, r. 430/29. - KoT lytos, aténska
štvrť, južne od Akropoly - Antilcón, historik, autor spisu O datovaní. - Bol chorégom,
chorégia bola najdôležitejšia zo zvyčajných liturgií. Chorégos musel na vlastné náklady
vycvičiť súbor, ktorý vystupoval pri náboženských slávnostiach, musel ich stravovať
počas prípravy a postarať sa im o šaty. - Dión, švagor syrakúzskeho tyrana Dionysia
Staršieho, Platónov priateľ. - Athenodoros z Rodu, peripatetický filozof, autor spisu
Prechádzky.
4/
O ktorom sa zmieňuje v diele Rivali, 132 A.
^1 Timotheos aténsky, z neistého času, autor biografického diela O životoch. -Rozpráva sa...,
porovnaj Apuleius, O Platónovi, 64. - Dionysiovo divadlo, pod aténskou Akropolou. -
Verš je napodobnenín! verša z Iliady, XVIII, 392.
6/
Hcrmogenes, žiak Parmenidov, učiteľ Platónov. - Hermodoros, Platónov žiak. - Verš je z
Euripidovej Ifigeníe v Tauride, 119.
1
1 Súhlasne s Homérom, Odysea, IV, 231. - Eupolis, básnik starej atickej komédie. Podľa
Suida sa hra Nevojaci nazývala Androgýni.
87
Praxifanes, z Mytilény alebo Rodu, žiak Theofrastov, neskôr založil školu, ktorú
navštevoval Epikuros. Napísal spis O básnikoch a spis O básňach. -Výprava do Tanagry
bola r. 457 a Platón sa na nej nemohol zúčastniť; práve tak sa nemohol zúčastniť na
bitke pri Déliu r. 424. Výprava do Korintu bola r. 394 a Platón sa o nej zmieňuje v
Thcaitctovi, 124 A.
97
Onetor, bližšie neznámy. - Epicharmos, filozoficky vzdelaný sicílsky básnik z V. stor.,
autor viacerých veselohier, v ktorých predvádzal občiansky život. - Alkimos, autor
viacerých historických diel, z ktorých D. L. spomína dielo K Amyntovi. -Amyntas,
matematik z Herakleje, Platónov žiak. - Platón tvrdí, porovnaj Faidón, 96 B n.
w/
Chaos sa zrodil ako prvý boh, Hesiodos, Teogónia, 116.
13/ preto tiež vraví Platón, Parmenides, 132 D a n.
^421 *2
 157
Platón v opísaní teórie ideí vraví, Faidón, 96 B a n.
18/
Sofrón zo Syrakúz, z V. stor., vo svojich mímoch predvádzal obrázky zo
všedného života. - Vykonal tri cesty na Sicília, r. 388, 369 a 361. 19/
Aristomenes, bližšie neznámy.
20/
Pollis, sparťanský vyslanec u tyrana Dionysia staršieho, neskôr porazený aténskym
vojvodcom Chabriom v námornej bitke pri Naxe r. 376. R. 373 sa utopil pri achajskom
meste Helike.
217
Theodotas, ináč neznámy.
23/ Megalopolis, mesto v Arkádii.
247
Sykofant, udavač. - Krobylos, rečník a politik Hegesippos, nazvaný Kro-bylom pre svoje
navoňavkované vlasy. - Ĺcodamas z Pasu, azda Leoda-mas, o ktorom sa Platón
zmieňuje v U . liste a ktorý vyzýval Platóna, aby sa zúčastnil na určitom podujatí. -
Platón prvý použil výrazy: antipódovia, Timaios, 63 A; prvok, Timaios, 56 B, Theaitetos, 203
B; dialektika, Ústava, VII 534 E, Faidros, 276 E, Sofistes, 253 D; akosť, Theaitetos, 182 A;
obdĺžnikový počet, Theaitetos, 148 A; plochy pri ohraničených veciach, Timaios, 53 C - 55 E;
prozreteľnosť božia, Timaios, 30 C, 44 C.
25/
Vo svojom Faidrovi, 230 E a naledujúce. - Nevie sa však, prečo nikde nespomenul Demokrita.
Je viac než pravdepodobné, že vo svojich posledných dielach reagoval Platón na
Demokritovu náuku, ako svedčia niektoré miesta v Timaioví a v Zákonoch. - Peržan
Mitradates, nepodarilo sa ho dosiaľ identifikovať. - Silanión, autor Theseovej sochy v
Aténach.
26/
Theopompos, básnik starej komédie. - Anaxandrides, Platónov súčasník, básnik strednej
komédie.
27/
Alexis, básnik strednej komédie. - Amfis, básnik strednej komédie.
28/
Kratinos mladší, básnik strednej komédie. - Anaxilas, básnik strednej komédie.
29/
Aster - Hvezdoň.
30/ Mekabe, manželka trójskeho kráľa Priama. Po dobytí Troje sa stala Odys-seovou
otrokyňou.
33/
Súzy, mesto v Perzii. - Cyperčanka, Afrodita, bohyňa lásky. - Eros, boh lásky. - Mars, boh
vojny; latinské výrazy Venuša a Mars používam z metrických dôvodov.
34/1
Molón, Apollonios Molón, slávny učiteľ rečníctva na Rode a Cicerónov učiteľ, napísal
spis proti filozofom, v ktorom útočil aj proti Platónovi. -Že Dioin/sios bol v Korinte, po
vyhnaní zo Sicílie žil v Korinte ako súkromník. - V Zákonoch Platón sám hovorí, III, 694
C; tu je polemika proti Xeno-ŕóntovi, ale bez uvedenia jeho mena. - V tretej knihe
svojich Spomienok na Sokrata, III, 6, 1.
*&°422 *e
35/ Sathón - Cicina.
36/ Aspoň v spise O duši ho ohováral, Faidón, 59 C.
37/ Okrem dialógu O duši a Apológie, 59 B a 31 A. - Fdippos Opuntský, Platónov žiak. -
Euforión, z Chalkidy, vynikajúci básnik a vedec z III. stor. -Panaitios, stoicky filozof,
Poseidoniov učiteľ.
39/ A vo svojich Zákonoch píše, 808 B. - V Zákonoch hovorí 0 pravde takto, 663 E.
40/ Do trinásteho roku Filippovho kráľovstva, do roku 347. — Filón, nevie sa, ktorého Filóna
má D. L. na mysli.
41/ ífistiady, atický démos, západne alebo severozápadne od Kerameika. -Kefizia, stará
osada v Atike, severovýchodne od Atén. - Freary, atický démos. - Chlapca Adeimanta,
asi vnuk Platónovho brata Adeimanta.
42/ Eiresidy, atický démos. - Myrrhinus, aticky démos juhovýchodne od Atén. - Xypete,
atický démos na sever od prístavu Pirea. - Kamenár Euk-leides, totožný azda so
sochárom Eukleidom z Atén, ktorého spomína Pausanias.
45/
Asklepios, syn Apolónov, boh lekárstva.
46
/ Chalkcdón, mesto v Bitýnii. - Stagcira, mesto na Chalkidike. - Opus, mesto v Malijskej
Lokride. - Hestiaios z Perintu, bližšie neznámy. - Perintos, sam-ská osada v Trácii. -
Amyklos z Herakleje (v Ponte), výborný matematik. -Erastos a Koriskos zo Skepsis, oboch
spomína Platón v 6. liste. - Skepsis, mesto v Mysii. - Timolaos z Ki/zika a Euaíón z
Lampsaku sa pokúsili podľa Athenaia, 508 - 509, zaviesť vo svojich obciach tyraniu. -
Pythón a Herakleides z Ainu (na tráckom Cherzonéze) podľa Aristotela, Politika V, 1311
b, zabili r. 368 tráckeho kráľa Kotya; Pythón je známy ako rečník a agent
macedónskeho kráľa Filippa. - Hippothales a Kallippos z Atén, bližšie neznámi. -
Demetrios z Amfipolidy (v Trácii), inač neznámy. - Mantineja, mesto v Arkádii. -
Hypereides a Lykurgos, slávni aténski rečníci zo IV. stor.
47/
Sabinos, sofista za cisára Hadriána. - Mnesistratos z Tasu, Platónov žiak. - Tasos, ostrov
pri tráckom pobreží. - Pretože si však ctiteľkou Platóna, nemožno povedať s istotou, kto
je táto žena, ktorej D. L. venoval ak nie celé dielo, aspoň túto časť (tretiu knihu)- -
Nosiť sovu do Atén, aténske príslovie, robiť zbytočnú vec.
4H/
Aristotelov spis O básnikoch sa nezachoval. - Alexamenos zo Styry (na južnom pobreží
Euboje) alebo z Tea, ináč neznámy.
50/
Dialóg o Atlantíde, Kritias.
527
Aténsky hosť vystupuje v Zákonoch. - Elejský hosť vystupuje v Sofistovi a Politikovi. -
Thrasymachos, z Chalkedónu v Bitýnii, rétor a sofista z konca V. stor. - Kallikles a Polos,
Gorgiovi žiaci, sofisti, vystupujúci v Platónovom dialógu Gorgias. - Hippi<*s- z Elidy,
Sokratov súčasník,
*P°423
 sofista, karikovaný v Platónovom dialógu Protagoras. - Euthydemos, z Chia, sofista známy
z Platónovho dialógu Euthydemos. 557 Ako sa to dokazuje v dialógu O duši, Faidón 70 a n.
567
Thespis, prvý tragický básnik, ktorému sa pripisuje zavedenie prvého herca a prvé
vystúpenie v Aténach r. 534. - Dionýzie (v marci) a Lenaje (v januári), aténske slávnosti
na počesť boha Dionýza, pri ktorých sa predvádzali dramatické hry. - Panaténaje (v
júli), aténske slávnosti na počesť Atény. Pri tých sa však divadelné hry nepredvádzali.
- Na Sviatok hrncov, posledný deň sviatku Antesterií (vo februári) na počesť Dionýza,
keď sa predkladali zomrelým hrnce (varených plodín). Ani na Antesterie sa
neuvádzali dramatické hry.
57
7 Favorinus hovorí v druhej knihe, v III, 37 píše D. L., že to vravel Aristoxenos.
61
/ Aristodemos, v rukopisoch Platónových Listov je uvádzaný ako adresát 10. listu
Aristodoros, ináč neznámy. - Dva Archytovi, 9. a 12. - Štyri Dionysiovi, Mladšiemu, 1.,
2., 3. a 13. - jeden Herrniovi, Erastovi a Koriskovi, 6. -jeden Leodamantovi, 11. - Jeden
Diónovi, 4. - Jeden Perdikkovi, 5; Perdik-kas bol syn Amyntov, macedónsky kráľ v
rokoch 365 - 359. - Dva Dió-novým priateľom, 7. a 8. - Gramatik Aristofanes, pôvodom z
Byzantu, žiak Zenodotov a Kallimachov.
627
Istý León, tú istú mienku má o autorstve Alkyóna aj Nikias z Nikaje. Dielo sa pripisuje aj
satirikovi Lukianovi.
63/ Výraz zlý (faúlos) vo význame jednoduchý je napr. v Theaitetovi, 147 C. -Euripidov
Likymnios sa nezachoval.
657
Kritické znamienka začali používať alexandrijskí gramatici pri vydávaní spisov starších
autorov.
667
Duša je nesmrteľná a jej princíp je aritmetický, o tom pozri dialóg Timaios, 41 D a n. -
Princíp tela je geometrický, Timaios, 54 C a n. - O pohybe duše hovorí Platón v dialógu
Timaios, 36 C.
707
Poriadok je lepší ako neporiadok, Timaios, 30 a n., ako aj 69 E.
71
/ Možno pochopiť aj zmyslami, Timaios 28 D. - Pretože aj jeho tvorca má tento tvar, Platón
hovorí o tvare vzoru, ktorý zahŕňa všetky pomyselné živočíchy v Timaiovi, 30 - 31. -
Svet je len jeden, Timaios, 31 A - B, 33 A, 55 C -D, 92 C. - Je najvyšším, dobrom, Timaios, 30
A - B, 55 C - D.
727
Nemôže sa rozložiť takisto ako sám boh, preložené podľa konjektúry Reis-kého.
737
Z ohňa preto, aby bol viditeľný, Timaios, 31. - Aby bol úmerný, Timaios, 31 B -
33 A. - Odvtedy, ako bol stvorený svet, Timaios, 37 D - 38 B. 747 Prirodzenosť bohov je z väčšej
časti ohnivá, Timaios, 40. 807 Tri druhy dobier, Zákony, 697 a n., 743 E; 870 B a Listy, 355 B. -
Priateľstvo
Pylada s Oreslom, príslovečné priateľstvo Agamemnónovho syna Oresta
s pyladom je podané v Euripidovej tragédii lfigenia v Tauride.
82/ V Kartágu si možno kráľovstvo kúpiť, pozri Platónovu Ústavu, 544 D a aj
Aristotelovu Politiku, II, 11, 1273 a 36.
109/ Seleukos, z Alexandrie, gramatik za cisára Tiberia.
KN IH A IV
1/ Charitky, grácie. - Kassandros (r. 354 - 297), syn Antipatra, vladára v Macedónii a
Grécku.
2/ Dionysios, Mladší. - Diodoros, azda Diodoros matematik, Poseidoniov
žiak. - Kaineus, bližšie neznámy. 3/ Diogenes mu však
odpovedal, Diogenes kynik.
4/ Plularchos v životopise Lysandra a Sullu síce píše o všej chorobe, ale nespomína
Speusippa. - Timotheos z Atén, autor spisu O Životoch, ktorý D. L. cituje na viacerých
miestach svojho diela. - Speusippove diela sa nezachovali; v zozname nie je uvedený
spis O filozofoch, ktorý D. L. cituje v IX, 23 a ktorý je azda totožný s Filozofom, a spis
Platónov kar (uvedený v III, 2), ktorý je azda totožný s Chválospevom na Platóna.
5
/ Timonides, historik, ináč neznámy. - Diónove a Biónove činy, Dióna zo Syra-kúz, švagra
Dionysia Staršieho a Platónovho priateľa; čo sa týka Bióna, nie je známe, o ktorého
Bióna ide. - Speusippos lekár, pokladaný za zakladateľa anatómie. - Herofilos z
Chalkedónu, významný lekár z poslednej tretiny IV. stor. Žil v Alexandrii za Ptolemaia
I.
67
Chalkedón, mesto v Bitýnii, naproti Byzantu. - Sprevádzal ho na jeho ceste na Sicíliu, na
poslednej ceste z r. 361.
77
Fryne, povestná hetéra zo IV. stor. Pochádzala z Tespií (v Bojótii), žila však v Aténach a
na Aigíne. V Aténach bola modelom maliarovi Apello-vi pri maľovaní obrazu Afrodity
Anadyomene a Praxitelovi pri zhotovovaní sochy Afrodity Knidskej. Praxiteles jej
daroval sochu Erota, ktorú ona venovala rodnému mestu Tespiám.
87
Antipatros, miestodržiteľ Macedónie za Alexandrových výbojov na východe, neskôr
vladár v Macedónii, zomrel r. 318. - Na Sviatok džbánov, druhý deň slávností Antesterií;
účastníci súťažili v pití z vínnych džbánov a víťaza odmenili vencom. - Filippos,
macedónsky kráľ (r. 359 - 336).
97
Bitka pri Lamii, r. 323, v ktorej síce aténske vojsko porazilo Antipatra, ten sa však čoskoro
spojil s Kráterovým vojskom, ktoré práve prišlo z Malej Ázie, a pri Kranóne (sept. 322)
porazil grécke vojsko. - Zarecitoval mu vraj
*P°213 *2
 tieto verše..., Homér, Odysea, X, 383 - 385. - Kirka, postava z Odysey, čarodejnica, ktorá
premenila Odyseových druhov na bravov.
10/ Bión, z Borystenu.
11/ Xenokratove spisy sa nezachovali.
14/ Pretože nemohol zaplatiť cudzineckú daň, cudzinec žijúci v Aténach nemal ani občianske,
ani politické práva a musel platiť cudzineckú daň, tzv. metoikeion. - Amastris, mesto
v Paflagónii.
15/ Arsinoe, nevie sa, o ktorú Arsinoe ide; azda o sestru a manželku Ptolemaia Filadelfa.
16/ Ukladal ich na skryté miesta, pozri o tom aj Lukianovu satiru Dvakrát obžalovaný, kap. 16
a n.
18/ Nikostratos, tragický básnik, ináč neznámy. - Klytaimnestra, manželka mykénskeho
kráľa Agamemnóna, veliteľa Grékov pri Tróji. - Melanthi-os, vynikajúci maliar zo
Sikyónu.
20/ Prynichos, básnik starej komédie. - Pramnos, mestečko na Ikarii, západne od Samu,
známe drsným podnebím.
21/ Antagoras, básnik z Rodu, súčasník akademika Polemóna, Krateta a Krantora. Napísal
epickú báseň Tebais. Filozof Menedemos si ho vážil a pozval ho k sebe na hostinu
spolu s básnikom Aratom a Lykofrónom (II, 133).
22/ Antigonos uvádza, Antigonos z Karystu.
23/ Krates, básnik starej komédie; žil okolo roku 450. - Krates z Mallu (v Kilí-kii), vynikajúci
gramatik a knihovník Pergamskej knižnice. - Krates z Tarzu, filozof, stúpenec novej
Akadémie.
24/ Do Asklepiovej svätyne, v Epidaure.
25/ Theaitetos, epigramatický básnik.
26/ Euripidova tragédia Bellerofón sa nezachovala; Bellerofón, Sizyfov vnuk, hrdina z
gréckej mytológie, ktorý zabil Chiméru. - Erebos, Chaosov syn, ktorý s Nocou splodil
Erota, boha lásky.
27/ Hrdá Cyperčanka, Afrodita, bohyňa lásky.
28/ Rozoberať otázky z oboch hľadísk, t. j. pre i proti.
29/ Autolykos z Pitany, súčasník Eukleida z Megary, ale o niečo starší. -Z Euripidovej
Andromedy sa zachovali len zlomky (v Aristofanových Ženách na sviatok Tesmoforií).
30/ Attalos, L, pergamský kráľ, spojenec Rimanov proti Filippovi. Zomrel r. 197. - Pisa,
mesto v Elide.
31/ Tyateira, mesto v Lýdii. - Tartaros, podsvetie. - Pindaros, z Kynoskefál v Bojótii,
najväčší grécky lyrický básnik z konca VI. a začiatku V. storočia.
32/ Sokratides, žiak Krateta akademika, po ktorom prevzal na čas vedenie Akadémie. -
Aristón, z Chia.
33/ Verš Vpredu je Platón, kým Pyrrhón zas vzadu a Diodor v strede je paródiou homérskeho
verša, Ilias, VI, 181.
35/ Sofoklova tragédia Oinomaos sa nezachovala. - Ak pravda, nie je práve doba plodenia,
možno však preložiť aj ako: ak pravda, nie je doba úrokov.
36/ Alexinos, filozof z megarskej školy. - Filoxenos, nomický básnik, hanobený často
Aristofanom.
38/ Eumenes, pergamský kráľ, Attalov predchodca. - Eumenes bol jediný zo súčasných kráľov,
ktorému venoval svoje knihy. To je v rozpore so správou, že nenapísal nijakú knihu (§
32).
39/ Antigonos, Gonatas, macedónsky kráľ, syn Demetria Poliorketa. - Muni-chia a Pireus,
aténske prístavy. - Po námornej bitke, pri ostrovoch Keos a Andiros, v ktorej porazil r.
263 egyptské loďstvo a hneď nato si podrobil aj Atény. - Demetrias, tesálske mesto,
založené Demetriom Polior-ketom.
41
/ Klearchos z Myrleje, grécky rečník zo začiatku III. stor. - Myrleja, mesto v Bitýnii.
42
/ Arideikes z Rodu, žiak Arkesilaov. - Verše sú napodobnením Iliady, I, 326 a IV, 482.
45
/ Arkesilaos, básnik starej atickej komédie. - Paros, ostrov v Kykladách. -Borysten (Olbia),
milétska kolónia neďaleko ústia Dnepra.
46
/ Antigonovi, Gonatovi. - Verš Kto si a z akých si mužov...? je napodobnením Odysey, X,
325. - Mal len písmo na tvári, znak otroka.
47/ yerg 2 takého pôvodu... Ilias, VI, 211. - Persaios a Filonides, stoicki filozofi, Zenónovi žiaci.
487
Slávu nazýval matkou cností, preložené podľa Richardsa. - Amfiaraos, mýtický kráľ v
Argu, jeden zo siedmich hrdinov, ktorí tiahli proti Tébam. Umrel pred Tébami alebo
preto, že sa pred ním otvorila zem a pohltila ho, alebo ho Zeus zrazil bleskom pod
zem aj s vozom, na ktorom sa viezol.
5
°/ Nie v deravých, ale v neporušených nádobách, podľa gréckej mytológie
Danaove dcéry, ktoré počas svadobnej noci povraždili svojich ženíchov,
museli v podsvetí nosiť vodu v deravých nádobách. 517 Verš bo zotročí aj muža srdca
smelého je z Euripidovho Hippolyta, v. 434. 527 Dával prednosť učeniu akademickému,
preložené podľa konjektúry Reiské-
ho. Verše Archytas milý... sú paródiou Homérovej Iliady, III, 182; I, 146;
VIII, 170. 577 Plutón, boh
podsvetia.

214*2
58
/ Prokonézos, ostrov v Propontide. - Abdéry, pobrežné miesto v Trácii.
60/
Fókaja, atická kolónia v Iónii, severne od Smyrny.
61
/ Lyaíos, epiteton Bakcha, pretože zbavuje ľudí starostí.
63/
Správca gymnázia, v záhradách Akadema, kde vyučovali platonici, bolo
gymnázium, a v každom gymnáziu dozeral na mladíkov dozorca (gym-
nasiarchos).
64/
Verše Chodieva semká morský... sú z Odysey, IV, 384 a II, 268. Posledný verš v jambickom
trimetri je z neznámej Sofoklovej tragédie. - Mentor, žiak Karneadov, ale aj postava
známa z Odysey. - Mentorova odpoveď je verš z Iliady, II, 52. - Antipatros si vzal život,
Antipatros z Tarzu.
657
Ariarathes, azda kapadócky kráľ, ktorý bol vychovaný v Ríme a ktorého spomína
Lívius, XLII, 19.
KN IH A V
17
Stageira, stará iónska osada na Chalkidike. -Machaón, syn boha Asklepia, udatný
bojovník a lekár v gréckom vojsku pri Tróji. - Amyntas II., macedónsky kráľ (r. 389 -
369), otec Filippa Macedónskeho. - Nikomachos, syn Aristotelov od druhej manželky
Herpyllidy. Keďže bol ešte mladý, keď Aristoteles umrel, vychoval ho Theofrastos.
Napísal spis Etika v 6 knihách a prácu o otcovej Fyzike. - Herpyllis, druhá Aristotelova
manželka, pochádzala zo Stageiry. - Ako hovorí Timaios, iní čítajú Timotheos.
2/
Aristoteles nás odkopol, porovnaj Ailianos, Rozmanitá história, IV, 9. - Lykei-ón, gymnázium
blízko chrámu Apolóna Lykeia, pod vrchom Lykabetom, v severnej časti Atén. - Až do
času, keď sa títo natierali olejom, potom šli pretekať. - peripató - prechádzam sa.
3/
ja mlčať mám a Xenokrates učiť? Nie! Iní čítajú namiesto Xenokratovho mena meno
Isokratovo. - Hermias, filozof bitýnskeho pôvodu, eunuch a pôvodne otrok atamského
vládcu Eubula. Po prepustení na slobodu prišiel do Atén a v Platónovej Akadémii sa
spriatelil s Aristotelom a Xenokratom. Po návrate do Atarnea sa stal Eubulovým
nástupcom. Po Platónovej smrti povolal k sebe oboch priateľov (Aristotela a
Xenokrata), ktorí sa u neho zdržali až do jeho násilnej smrti (r. 345/344). Aristoteles si
vzal za manželku jeho adoptívnu dcéru Pythias a jemu samému postavil náhrobný
pomník a zložil na neho paján, ktorý okrem D. L. uvádza aj Athenaios, XV, 696. -
Alarneus, mesto na maloázijskom pobreží, naproti ostrovu Lesbos.
4/
Demeter, bohyňa roľníctva, bola uctievaná predovšetkým v atickej Eleu-
sine. - Paján, pôvodne lyrická báseň, napísaná na Apolónovu počesť. -Stal sa učiteľom
jeho syna Alexandra, r. 343. - Ktoré Filippos zboril, r. 348. -Kallisthenes z Olyntu, Aristotelov
synovec. Napísal Dejiny Grécka a sprevádzal Alexandra na jeho výprave do Ázie.
Neskôr upadol do podozrenia z účasti na sprisahaní proti kráľovi a r. 325 bol
popravený. - Olyntos, mesto na Chalkidike.
5/ Verš Podľa tých rečí sa zdá, že nebudeš na svete dlho je z Iliady, XVIII, 95. -Hermolaos,
Macedónec, člen telesnej stráže Alexandra Veľkého. - Chalkis, mesto na Euboji, odkiaľ
pochádzala Aristotelova matka. - Hierofant, kňaz oboznamujúci účastníkov mystérií s
rozličnými tajomstvami.
6
/ Eumelos, ináč neznámy spisovateľ.
7/
Synovia Lédy, Dioskurovia, Kastor a Pollux (Polydeukes).
8/
Achilleus a Aias, grécki hrdinovia pri Tróji. - Mnemosyne, titanka, matka múz. - Zeus
pohostinný (Xenios), ochranca pohostinstva.
9
/ Verš Za liruškou dozrieva hruška a za figou dozrieva figa je z Odysey, VII, 120. Kalauria, malý
ostrov pri východnom pobreží Peloponézu. - Anaximenes, z Lampsaku, autor spisu
Rétorika, venovaného Alexandrovi.
117
Ambryón, autor spisu O Theokritovi, je známy iba z nápisu na ostraku. -Theokritos z
Chia, historik a rétor z čias Alexandra Veľkého, stal v Chiu na čele demokratickej
protimacedónskej strany a písal proti Aristotelovi, že spojil Platónovu Akadémiu s
macedónskym dvorom. Po Alexandrovej smrti ho dal popraviť Antigonos Kyklops. -
Borboros, rieka v Macedónii, pri Pele. - Timónov verš je parafrázou verša z Iliady, XXIII,
701. - Antipatros, správca Macedónie a neskorší vládca, s ktorým bol Aristoteles v
priateľskom styku, pretože bol vychovávateľom jeho syna Kassandra.
127
Nikanor, syn Proxena zo Stageiry, ktorý bol pravdepodobne Aristotelovým poručníkom
po smrti Aristotelovho otca Nikomacha. - Aristomenes, bližšie neznámy. - Timarchos,
Aristotelov žiak, spomínaný len v testamente. - Hipparchos, zo Stageiry, Aristotelov
žiak, totožný azda s H., ktorého spomína D. L. v závete. - Nech sa starajú o deti,
Aristoteles mal s prvou manželkou Pytiadou dcéru Pytiadu a s druhou manželkou
syna Nikomacha; o dcére vieme, že sa vydala najprv za Nikanora, potom za Sparťana
Prokla a nakoniec za lekára Metrodora. S prvým mala dvoch synov, ktorí boli
Theofras-tovými žiakmi, od druhého jedného syna, ktorý pri Theofrastovej smrti ešte
nebol dospelý. Tento Nikanor však asi nebol syn Proxenov, ale Nikanor zo Stageiry,
ktorého poslal Alexander z Ázie do Grécka na olympijské hry r. 324. - O synovi
Nikomachovi pozri pozn. k § 1.
lf>/
Nemca, mesto v Argolide. - Lykón, pravdepodobne neskorší náčelník školy
peripatetikov.
215*2
19/
Tlieokritos, z Chia.
21/ V siedmej knihe jeho Etiky, v Etike Nikomachovcj, IX, 10, 1170 b 20 - 1171 a 20; v Etike
Eudemovcj, VII, 12, 1245 b 20.
22
/ Pod Aristotelovým menom sa nám zachovalo 47 spisov: Kategórie, O interpretácii. Prvá
analytika. Druhá analytika, Topika, O sofistických dôkazoch; Fyzika, O nebi, O vzniku a
zániku, Meteorologika, Živočíchopis, O duši, O vnímaní, O pamäti, O spánku, O snoch, O
dĺžke života, O mladosti a starobe, O živote a smrti, O dýchaní; Metafyzika, Etika
Nikomachova, Etika Eude-mova, Etika veľká, Politika; O básnictve (jedna kniha o tragédii,
druhá kniha o komédii sa stratila); Rétorika; Aténska ústava; spisy O svete, O pohybe, O
dychu, O farbách, O podivuhodných rozpravách, O polohe a názvoch vetrov, O kvalitách
zvukov, Problémy a Oíkonomikos sú všeobecne zavrhované ako apokryfické; rozprava
O rastlinách je neskorším gréckym prekladom latinského prekladu arabského diela,
ktoré je pravdepodobne spracované podľa Aristotelovho rovnomenného diela;
apokryfická je Rétorika Alexandrovi; apokryfická je časť spisu O Melissovi, Xenofanovi a
Gorgiovi; apokryfický je aj spis O cnostiach a nerestiach; Spis O nerozdeliteľných čiarach
je od Stratóna z Lampsaku. Spis O filozofii pripomínal obsahom Platónovho Timaia. -
V dialógu Nerintlios sa hovorilo o korintskom oráčovi, ktorý sa po prečítaní
Platónovho dialógu Gorgias stal filozofom. - Z dialógu Sofistcs sa zachovali zlomky
obsahujúce poznámky o Empedoklovi, Zenónovi a Protagorovi. - V dialógu O duši,
ktorý býva citovaný aj pod názvom Eudemos alebo o duši, bol napísaný po r. 352, keď
na Sicílii zahynul Aristotelov žiak Eudemos. - V dialógu O urodzenosti bola zmienka
o Sokratovej bigamii. - Povzbudenie k filozofii bolo venované Thcmisonovi, princovi na
Cypre.
247
Tézy o politike, preložené podľa Roseho. - Thcodektes, Aristotelov žiak.
27/
Ústavy 158 štátov, z nich poznáme od r. 1891 Ústavu aténsku. - Aristotelove listy vydal
istý Artemé>n v 8 knihách ako vzor epistolografického štýlu, no Gellius spomína, že
Andronikos, vydavateľ Aristotela, ich vydal v 20 knihách. - Selymbria, trácke mesto v
Propontide. - Mentor a Aristón, bližšie neznámi. - Olympias, matka Alexandra
Veľkého. - Hefa-istión, pravdepodobne syn macedónskeho kráľa Amynta. - Filoxenos,
pravdepodobne Maccdónčan, ktorý sa po Llarpalovom úteku stal správcom
kráľovskej pokladnice.
287
Toto je zoznam všetkých diel, ktoré napísal. V zozname nieje uvedený Chválospev na
Platóna, citovaný u Olympiodora, Panegyrik na Alexandra, citovaný u Themistia, a
spis O mágii, spomínaný samým D. L.
30/
O troch druhoch dobier pozri Etiku Nikomachovu, I, 8, 1093 b 12-16.
*P°216 *2
31/ Tri druhy priateľstva, Etika Nikomachova, VIII, 12, 1161 b 11 - 16. - Život je podľa neho
trojaký. Etika Nikomachova, I, 2, 1095 b 17 n.
32/ Q bohu vyhlásil, že je netelesný, Metafyzika, XII, 7,1072 b 28. - Piaty element, O nebi, 13. - O
duši vravel, že je netelesná, O duši II, 2, 414 a.
33/ O cntelechei, pozri Metafyzika, IX, 3,1047 n.
3-1/ Ktorých počet sa blíži k číslu štyristo, v zozname ich je však menej.
35/ Aristoteles, aténsky politik, jeden z vlády 30 tyranov, pravdepodobne totožný s
Aristotelom z Platónovho dialógu Parmenides.
36/ Eresos, mesto na ostrove Lesbos. - Menandros, básnik novej atickej komédie (r. 340 -
292); sú zachované veľké fragmenty z niektorých jeho komédií, z ktorých jasne
vyplýva, že sa pridŕžal Theofrastových názorov o prejavovaní sa niektorých ľudských
vášní, opísaných v Theofra-stovom diele Povahopisy.
37/ Ptolemaios, Filadelfos, syn a nástupca Ptolemaia Sotéra. Vládol v Egypte od r. 285 - 246.
- Fanias, z Eresu, žiak Aristotelov, autor literárnohistorických spisov O básnikoch, O
sokratovcoch a Proti sofistom.
38
/ Filón, Sofoklov žalobca, bol Aristotelov príbuzný (Athenaios, XIII, 610 f).
39
/ Ako sme to už spomenuli, IV, 6.
40
/ Z Theofrastových spisov sa zachovali dva botanické spisy, Rastlinopis a Príčiny rastlín, a
Povahopisy, ďalej fragmenty z jeho Metafyziky a zo spisu Názory filozofov, kde je
dôležitý najmä zlomok o Empedoklových a Demokritových názoroch o vnímaní.
Zoznam, ktorý podáva D. L., je usporiadaný v abecednom poriadku (v gréčtine),
obsahuje však niekoľko dodatkov.
44
/ V spise Kallisthenes alebo o žiali oplakal smrť priateľa Kallisthena, popraveného
Alexandrom. - Výťah z Metrodorovho učenia, šlo o Metrodora z Chia, Demokritovho
žiaka a Anaxarchovho učiteľa, autora spisu O prírode. - Zákony v abecednom poradí,
desať kníh; toto dielo ocenil Cicero v spise O najvyššom dobre a zle, V, 4, 2:
Aristotelovou zásluhou poznáme zvyky, zariadenia a náuky takmer všetkých obcí, a
to nielen gréckych, ale aj barbarských; zásluhou Theofrastovou poznáme aj ich
zákony.
46
/ Spisom O nevedeckých dôkazoch sa začína prvý dodatok.
48
/ Spisom Výskumy o náboženských otázkach sa začína druhý dodatok.
5l,/
Spisom Poznámky k Aischylovi sa začína tretí dodatok. - Akicharos, babylonský mudrc,
ktorého spis, vyrytý do kamenného stĺpa, vraj preložil do gréčtiny Demokritos.
5]/
León z Byzantu, peripatetický filozof. - Hipparchos, zo Stageiry, autor nezachovaného
teologického spisu. - Práce na opravu Múzea, bolo poškodené za obliehania Atén
Demetriom Poliorketom (r. 296 - 294).
 527
Treba zhotoviť Nikomachovu sochu v životnej veľkosti, Aristotelov syn Níko-machos
zahynul vo vojne v mladom veku. - Praxiteles, vynikajúci grécky sochár zo IV. stor.
537
Neleus, Kallinos, Demotimos, Demarates, Kallisthcnes, Mclanthes, Pankreón a Nikippos,
peripatetici, známi iba podľa mena. - Aristoteles, syn Aristotelovej dcéry Pytiady a
lekára Metrodora.
547
Pompylos, Theofrastov prepustenec. - Threpta, asi jeho manželka.
567
Ktesarchos, bližšie neznámy peripatetik.
577
Erasistratos lekár, založil školu v Alexandrii.
597
Zo Stratónových spisov sa zachovali iba fragmenty.
607
Arsinoe, manželka Ptolemaia Filadelfa.
617
Vojna Fiiippa a Persea s Rimanmi, macedónsky kráľ Filippos V. utrpel od Rimanov
porážku pri Kynoskefalách (r. 197) a jeho syn a nástupca Per-seus (r. 179 - 168) bol
porazený pri Pidne (r. 168) a ako zajatec aj s rodinou odvedený do Itálie, kde čoskoro
nato umrel (r. 165).
647
Aristón z Kca, peripatetický filozof, žiak a nástupca Lykónov.
657
Troada, územie na severozápadnom pobreží Malej Ázie. - Antigonos, Gonatas.
677
Sviatok llejí, na počesť Troje. - Eumenes a Attalos, pergamskí králi. - An-tiochos, II., Théos,
sýrsky kráľ (r. 261 - 247).
687
O ktorom sme hovorili v životopise Arkesilaovom, IV, 41.
747
Hermiona, mesto v Argolide. - Paiania, démos v Atike.
757
Faléron, aténsky prístav. - Harpalos, priateľ a pokladník Alexandra Veľkého. Po dobytí
Ekbatán bol poverený spravovaním perzského kráľovského pokladu. Keď však
Alexander odišiel s vojskom ďalej na východ, utratil väčšinu peňazí a zo strachu pred
Alexandrom utiekol najprv do Tarzu a potom do Grécka. Začiatkom jari r. 324 prišiel
do Pirea a panúkol Aténčanom svoje služby proti Alexandrovi. Aténčania mu zhabali
majetok a jeho samého uväznili. Podarilo sa mu však utiecť, no čoskoro nato bol na
Kréte zavraždený.
767
Kanón, aténsky vojvodca, ktorý dal znovu postaviť dlhé múry, ktoré spájali prístav s
Aténami a ktoré dal zrúcať Lysandros po svojom víťazstve nad aténskym loďstvom
na konci peloponézskej vojny. - Charitoblefaros, ten, kto má pôvabné viečka. -
Lampitos, ten, kto má žiarivé oči. - Didy-mos, slávny alex. gramatik z konca 2. pol. I.
stor. pred n. 1. a zo začiatku I. stor. n. 1., autor asi 4000 kníh.
/87
Mal strach z Antigona, Gonata, syna Demetria Poliorketa. - Berenika, dcéra Ptolemaia
Laga, manželka Ptolemaia Sotéra, matka Ptolemaia Filadelfa. - Diospolis, mesto v
hornom Egypte.
«S*217 *2
79/ Herakleides, Lembos, syn Serapiónov, pochádzal z Kaliatidy a žil v Alexandrii za
Ptolemaia VI. Filometora. Okrem Výťahu zo životopisov Satyra a Výťahu zo Sotiónových
Nástupníctiev napísal Histórie (37 kníh) a Lembeu-tickú reč (asi spis o Homérovi).
81/ Dialóg Faidondas, pomenovaný podľa Sokratovho žiaka z Téb, ktorý bol prítomný
pri jeho smrti. - Maidonovia, trácky kmeň.
82
/ Hľa, štvorhranný Hermes s ústami, preložené podľa konjektúry Reiského.
83/ Thrasymachos z Chalkedónu, rečník a sofista z 2. pol. V. stor. - Demetrios z Aspendu (v
Paflagónii), žil v I. stor. - Demetrios z Kallatidy, žil okolo r. 200.
8-1/ Adramytteion, mesto v Mysii. - Ixión, mýtický kráľ Lapithov, ktorý bol pre úklady voči
Hére zvrhnutý do Tartaru; tu bol vpletený do kolesa, ktoré sa neprestajne krútilo;
Demetrios Ixión dostal toto prímenie preto, leto ho v Alexandrii prichytili pri krádeži
zlata zo sochy Héry. - Demetrios zo Skepsis, z 2. stor., mal veľkú knižnicu a napísal
komentár k 2. spevu Iliady. - Metrodoros zo Skepsis, pôvodne akademický filozof,
neskôr sa oddal rečníctvu. Bol v službách pontského kráľa Mithridata a r. 71 zabitý. -
Erytry, iónska osada v Malej Ázii, oproti Chiu.
83/ Dostal občianstvo v Temne, pridŕžam sa Apelta. - Temnos, mesto na ión-skom pobreží
Malej Ázie. - Difilos, stoicky filozof, Panaitiov súčasník. -Diogenes Laertios
nespomína Demetria z Magnézie, hoci ho veľmi často cituje, nespomína ani Demetria
z Amfipolidy, neznámeho Platónovho žiaka, ktorého taktiež spomína v Platónovom
životopise, III, 46, a Demetria z Troizény, gramatika, autora spisu Proti sofistom (VIII,
74).
8Ŕ/
Životopis Herakleida Pontského zaradil D. L. neprávom do V. knihy, keďže H. bol
akademik a dokonca bol po Speusippovi kandidát na nástupníctvo v Akadémii. -
Pontikom, keďže pochádzal z Pontu. - Pom-pikom, pre nádherné rúcho.
9I/
Herakleja, mesto v Ponte. - Adytón, centrálna časť Apolónovho chrámu v Delfách, do
ktorej sa nevstupovalo; bola pod zemou a nachádzala sa v nej trojnožka a zlatá socha
Apolónova.
927
Aristoxenos hudobník, peripatetický filozof z Tarentu, autor viacerých teoretických
spisov o hudbe. - Thespís, jeden z najstarších tragických básnikov, ktorému sa
pripisuje prvé predvádzanie tragédie v Aténach r. 534. - Chamaileón, z Herakleje,
mladší súčasník Herakleidov, peripatetický filozof a autor viacerých spisov (o
komických, tragických, lyrických a epických básnikoch), ďalej spisov O rozkoši, O pití,
O bohoch, Povzbudenie k filozofii. - Aulodoros, epikurovec, bližšie neznámy. - Tragédia
Parthe-nopaios opisovala príbehy Parthenopaia, jedného zo siedmich hrdinov vojny
proti Tébam.
9
'/ Bargylis, mesto v Karii. - Fókaja, mesto v Malej Ázii. - D. L. neuvádza v Zozname
Herakleidov Herakleida z Tarzu, stoickeho filozofa, ktorého spomína v VII, 121, ani
skeptika Herakleida, učiteľa Ainesidemovho ktorého spomína v IX, 115. - Hikesias,
slávny lekár z Erasistratovej školy (I. stor. pred n. 1.).
KN IH A V I
•/ Matka boliov je Frýžanka, Kybela, matka bohov, bola uctievaná predovšetkým vo Frýgíi,
v nieste Pessinunte. - V bitke pri Tanagre, druhá bitka pri Tanagre r. 426 medzi
Aténčanmi a Tébanmi (Thukydides, III, 91). - Spočiatku počúval rečníka Gorgia, Gorgias
prišiel do Atén r. 427.
2/
Na príklade Kýra, zakladateľa Perzskej ríše.
37
je údelom kráľov, že ich ohovárajú za dobrodenia, porovnaj Marcus Aurelius, VII, 36.
47
Orfizmus, filozoficko-náboženský smer, šíriaci sa v Grécku od VI. stor., ktorý chcel dať
odpoveď na otázku o pôvode sveta a o osude človeka. Za zakladateľa sekty bol
pokladaný mýtický pevec Orfeus. Orfici verili v božský pôvod duše a túto vieru spájali
s legendou o Dionýzovi Zagre-ovi. Podľa tejto legendy bol Dionýz synom Dia a
Persefony, ktorá ho zrodila, prv ako ju uniesol Hádes a prv ako sa stala bohyňou
podsvetia. Dionýz mal prevziať vládu po Diovi, ale žiarlivá Héra naviedla titanov, aby
ho zabili. Prenasledovaný titanmi menil podobu, no keď sa zmenil na býka, titani ho
roztrhali a pojedli. Len jeho srdce uchytila Aténa a priniesla ho Diovi, ktorý ho zjedol a
znovu splodil Dionýza, tentoraz zo Semely. Titanov, ktorí boli príčinou Dionýzovej
smrti, zahubil bleskom a z ich popola stvoril nové ľudstvo, ktoré má v sebe jednak
prvok titan-ský - zlý, jednak prvok zo zjedeného Dionýza, teda prvok božský -dobrý.
Zlé je telo, dobrá je duša. Človek má potláčať v sebe princíp zla a najlepším
prostriedkom na to je vyslobodenie duše z tela, čo je možné v extáze. Tú dosahovali
divými slávnosťami, sprevádzanými krikom a tancom a predovšetkým jedením
surového mäsa zo zabitého býka, ktorý bol symbolom utrpenia boha. Po smrti človeka
dobrá duša splynie s bohom, zlá sa musí prevteľovať a očisťovať, a preto sa vteľuje
znovu do tela niektorého človeka alebo zvieraťa. - Hekatón, stoicky filozof z konca 2.
stor., autor viacerých spisov. - L.epšie je padnúť na krkavcov ako na lichot-níkov, v gréčtine
slovná hračka: kórakes - krkavci, kólakes - lichotníci.
13/
Gymnázium Kynosarges, južne od pahorka Lykabetu, bolo zasvätené
«£»218
Heraklovi. - Diodoros z Äspcndu, jeden z posledných stúpencov starej pytagorovskej
náuky, vnášajúci do pytagoreizmu kynické spôsoby života.
U/ je to zrejmé z Xenofóntovcj Hostiny, IV a n. - Athcnaios, epigramatik, z neistého času. -
jediná z deviatich múz, Erato; porovnaj Athenaios, XIII, 555 b.
15/ On bol predchodcom aj Diogenovej indiferentnosti aj Kratetovej ovládavosti aj Xenónovej
vytrvalosti, Diogenes a Krates, známi kynici, Zenón, zakladateľ stoicizmu. - Xenofón
vraví, že bol veľmi príjemný pri styku s ľuďmi, Spomienky na Sokrata, II, 5, 1 - 3. -
Antisthenove spisy sa nezachovali.
16/ Sathón alebo o vyvracaní, útočil v ňom proti Platónovi, ktorého nazval Saithónom -
Cicinou.
i'V Antisthenes, žiak Herakleitov, bližšie neznámy. - Antisthenes z Rodu, historik dejín Rodu,
totožný možno s A. peripatetikom, ktorý napísal Nástupníctva filozofov.
-ľ/ Sinope, milétska osada na maloázijskom pobreží Čierneho mora. - Eubu-lides z Miléta,
nie je isté, či je totožný s Eubulidom dialektikom z megarskej školy, ktorý učil v
Aténach. - Veštiarcň mu dovolila zmenu štátneho poriadku, výraz politikou nómisma možno
chápať ako štátny poriadok, ale aj štátne peniaze.
22
/ Diovo stĺporadie, na západ od agory (námestia).
23
/ Metroon, chrám zasvätený matke bohov Kybele; nachádzal sa v ňom mestský archív.
24
/ Euklcidovu školu nazýval žlčou, v gréckom texte slovná hračka: skolé -škola, cholé - žič. -
Platónovo in/učovanie marením času, v gréckom texte opäť slovná hračka: diatribé -
vyučovanie, katatribé - marenie času.
29
/ Menippos píše v spise Predaj Diogena, dielo však nie je v zozname Menip-pových diel
(§101) .
30/
Xeniades, korintský boháč, ktorý si kúpil Diogena. - Eubulos, ináč neznámy.
3?/
Kerameikos, najdôležitejšia aténska tržnica, západne od Akropoly. -Vytŕča pri chôdzi
prostredný prst, to sa pokladalo za prejav nehanebnosti. 36/ Veď pramene sú vyššie ako potoky,
verš z Euripidovej Medey, v. 410. 37/ Zoilos z Pergy (v Pamfýlii), bližšie neznámy.
38/
Asklepios, boh lekárstva; v Aténach mal chrám južne od Akropoly.
39
/ Kraneión, cyprusová aleja pred bránou Korintu. Aby sa dal zasvätiť do mystérií,
eleusinských. - Agesilaos, sparťanský kráľ zo začiatku IV. stor. -Epameinondas, tébsky
vojvodca a štátnik, víťaz nad Sparťanmi v bitke pri Leuktrách (r. 371) a pri Mantineji
(r. 362), kde sám padol.
427
Mcidias, bohatý Aténčan, známy nepriateľ rečníka Demosthena.
437
Po bitke pri Chaironeji, r. 348, v ktorej Filippos Macedónsky zvíťazil nad koalíciou
Aténčanov a Tébanov. - Dionysios, nevie sa, či ide o D., žiaka Antipatra z Tarzu, alebo
o D., ktorého spomína Cicero v Tuskulských rozhovoroch, II, 26.
457
Prestaň zneucťovať prikrývku cnosti, levia koža bola prikrývkou Herakla, ktorý sa tešil u
kynikov mimoriadnej pozornosti pre svoj cnostný a namáhavý život.
467
Kotabos, spoločenská hra, spočívajúca v tom, že vrhaním kvapiek vína sa zasiahne
nejaký predmet.
487
Mne stačí kýchnuť naľavo, kýchnuť naľavo bolo zlým znamením. - Hegesias, Diogenov
žiak, nazývaný Kloiom.
497
Chytro si prišiel z Olympie do Ncmey, slovná hračka, v ktorej miestne meno Nemea je
odvodené od slovesa nemásthe - pásť.
507
Harmodios a Aristogeilón, aténski tyranobijci. - Dionysios, syrakúzsky tyran.
517
Sykofant, udavač. - Cheirón, kentauros, Achileov učiteľ; ide však o slovnú hračku,
pretože cheirón znamená „horší". - Charybda, morská obluda, zosobnený morský vír v
Sicílskej úžine. - Aby bol obesený za svoje meno, dídumoi - semenníky.
52/ prjšjei sj p0 masť alebo po druhé šaty? Slovná hra, spočívajúca na výslovnosti ei ako í,
pretože aleimmátion - masť, kým allhimátion - druhé šaty. -Povedz mi, čo tu chceš, mužu,
verše z Iliady, X, 343 a 387.
537
Aby ti v spánku nevrazil niekto do chrbta oštep, verš z Iliady, V, 40. - Synu môj, nebudeš dlho
žiť, kupujúc takéto veci, paródia verša z Iliady, XVIII, 95.
547
jeden z nich ukradol a druhý nestratil, tomu sa lepšie porozumie, keď to povedia stránky.
-1557 Ustúp sa, cudzí mužu, z cesty tyranom, verš z Euripidových Feničaniek, v. 40. - Pohual
ju korbáčom do behu, verš z Iliady V, 366 (a VIII, 45).
577
Myndos, malé mestečko v Kárii. - Červená smrť ho vzala a podľahol Sudičke mocnej, verš z
Iliady, V, 83. - Krateros, vojvodca vo vojsku Alexandra Veľkého, po Alexandrovej
smrti vládca (spolu s Antipatrom) v európskej časti Alexandrovej ríše.
597
Samotrákia, ostrov v Egejskom mori pri pobreží Trácie. Na ostrove sa konali povestné
samotrácke mystéria, na ktorých sa zúčastňovali predovšetkým námorníci. - Diagoras
z Mélu, povestný znevažovateľ bohov z V. stor. K ateizmu ho priviedol fakt, že mu
neznámy páchateľ odcudzil hymnus na Dia. - Nie si síce Cheirón, ale Eurytión; Cheirón
a Eurytión boli známi kentauri, Cheirón bol Achillovým učiteľom, Eurytión sa zasa
<P°436 <*2
pokúsil uniesť Hippodamiu (pozri Odysea, XXI, 295 a n.); ináč ide o slovnú hru, pretože
„cheirón" značí „,horší" a „eurytión" zase „širší", čím sa naráža na homosexualitu. 60/
Fryne, hetéra, pozri pozn. k IV, 7.
61/ Tegea, mesto v juhovýchodnej Arkádii; Diogenes však myslel „z borde-
lu" pre etymologickú súvislosť. 63/ Ostatných olúp, len od Hektora odtiahni ruky, verš z
Iliady, XVI, 82, hoci
v rukopisoch Iliady sa tento verš nenachádza a len Voss ho tam uviedol
na základe tohto miesta D. L. 65/ Nesmú sa odmietať vznešené dary, čo bohovia dajú, verš z
Iliady, III, 65. 67/ Celkom do ucha, aby to ostatní nemohli počuť, verš z Odysey, 1,157 (a IV, 70).
73/ Tragédia Thyestes, pomenovaná podľa Pelopovho syna Thyesta, ktorý
zviedol bratovi Átreovi manželku, za čo sa mu ten pomstil tým, že mu
predložil na jedenie mäso z vlastných detí. 74/ Pirát Skirpalos, Cicero ho nazýva
Harpalom (O prirodzenosti bohov, III, 34,
83).
757
Klcomenes, kynický filozof z konca IV. a začiatku III. stor., žiak Metrok-lov.
76/ Fokión, aténsky vojvodca (r. 402 - 318), Demosthenov politický odporca.
- Kerkidas, z Megalopoly (v Arkádii), kynický filozof, autor mravoučných sentencií,
ktoré sa pre jambické metra nazývajú meliambami.
797
Ilisos, potok tečúci južne od Atén juhozápadným smerom. 817 Diogenes z Apolónie (na
Kréte) bol stúpencom filozofa Anaximena. - Diogenes stoik, zo Seleukie, žiak Chrysippov.
847
Astypalaja, ostrov v Sporadách.
857
Brysón, z Herakleje. Poznáme ho z Platónových Listov, z Aristotela a z Athenaia.
Iamblichos ho uvádza medzi Pythagorovými žiakmi (c 23).
- Kratetova báseň na kapsu je paródiou veršov z Odysey, XIX, 172 a n. 877 V istej
tragédii Telefos, Telefos bol kráľom v Mýsii, zúčastnil sa na trójskej
vojne na strane Trójanov a Achilles ho poranil. Keďže mu veštica oznámila, že ho môže
vyliečiť iba ten, kto ho poranil, pobral sa v preoblečení za žobráka do gréckeho tábora. Zo
známych tragikov V. stor. napísal Euripides tragédiu Telefos. - Filemón, básnik novej
komédie. 887 O Hipparchii pozri ďalej.
907
Smdská látka, jemná indická látka. - Chytiac ho za nohu, ťahal ho od svojho božského prahu,
verš z Iliady, I, 591.
937
jeho rodné mesto, Téby, ktoré Alexander zrúcal po gréckej vzbure proti Macedóncom po
Filippovej smrti (r. 336). - Menandrova komédia Dvojčatá sa nezachovala.
^> 437*2
94
/ Maromeja, mesto v Trácii.
95/ Hefaistos, poď sem, bo Tlietis ťa teraz o niečo žiada, verš z Iliady, XVII], 392.
- Tlietis, bohyňa, Peleova manželka a Achillova matka. 9y7 Li/simnclws, Alexandrov
vojvodca; po jeho smrti stal sa vládcom v Trácii. 98/ Či je to tá, čo zanechala člnok pri
krosnách?, verš z Euripidových Bákch,
v. 1236.
Bol otrokom fenického pôvodu, pochádzal z Gadár vo Fenícii. - Achaikos, peripatetický filozof
z doby cisárstva. - Meleagros, kynik z Gadár (v Sýrii), žiak Menippa z Gadár, autor prvej
antológie elegických básní a epigramov asi zo 40 básnikov, vydanej pod názvom Veniec.
101/ Xanthos, historik dejín Lýdie. - Menippos, sofista zo Stratonikeje (v Kárii), Cicero ho
spomína v Brutovi, 91, 315. - Spisy Menippa kyni-ka sa nezachovali, poznáme však ich
štýl z Varronových fragmentov Menippských satír. l°2/ Koíoŕes z Lampsaku, asi totožný s
Kolotom, Epikurovým žiakom. 103/ Všetko dobré a zlé, čo deje sa u teba v dome, verš z Odysey
IV, 392. 104/ g0 dobrú správu miest a domu zaručí um mužov, a nie harfy ani píšťaly, verš z
nezachovanej Euripidovej tragédie Antiopy.
KN IH A V II
1/ Apollonios z Týru, stoicky filozof z I. stor., autor Zoznamu filozofov.
2/
Ako som už povedal, na konci VI. knihy. - Timokrates, neznámy autor. - Ten práve čítal
druhú knihu Xenofóntových Spomienok na Sokrata, je tam dlhá diskusia medzi Sokratom a
Aristippom o rozkoši a umiernenosti.
3/ Okolo knílikupectva prechádzal Krates, kynik.
47
Na chvoste psa, azda na aténskom predhorí Kynosure (Psom chvoste). -Zenónove spisy
sa nezachovali.
57
Maľované stlporadie, stoa poikilé, na severnom konci námestia, vyzdobené
predovšetkým Polygnotovými maľbami, predstavujúcimi dobytie Troje.
Peisianaklijským sa nazývalo po Peisanaktovi, mladšom synovi Megakla, ktorý ho dal
postaviť v 1. pol. V. stor. - Eratosthcnes, z Kyrény.
67
Antigonos, Gonatas, macedónsky kráľ.
107
Za Arrhcniáovho archonátu, r. 260 - 259. - Maimakterión, november -december. - Počas
piatej prytanie, aténska rada pozostávala z 500 členov (50 z každej tyly), ktorí sa podľa
jednotlivých fýl striedali vo vláde, a to tak, že každá fyla vládla jeden mesiac a vtedy
sa nazývala úradujúcou fylou (fylč prytaneusä). Na jej čele bolo predsedníctvo,
pozostávajúce
z 9 zástupcov ostatných fýl, z ktorých zase bol volený predseda; jeho funkciu možno
prirovnať k funkcii prezidenta moderných štátov.
13/ S mladíkmi obcoval len veľmi zriedka, inak hovorí Athenaios, XIII, 563 Ľ. -Keď mu ten
priviedol jedného dňa mladú flautislku, odviedol ju ihneď nazad k Persaiovi, Athenaios,
naopak, píše, že Persaios sa obával priviesť si ju domov, keďže býval spolu so
Zenónom, a preto ju priviedol do domu Zenón, pravda, pre Persaia (XIII, 607 E).
14
/ Demochares, aténsky politik, rečník a historik zo IV. stor.
15
/ Aké divadlo som stratil, podobne hovorí Epikuros u Senecu, Listy, 7, U.
167
Timónove verše sú napodobnením Iliady, II, 831 a XXIII, 133.
I7
/ Chremonides, žiak Zenónov; padol vo vlasteneckej vojne proti Macedón-com r. 265,
nazvanej podľa neho chremonidskou.
18
/ jeho žiak Aristón, z Chia.
197
Príhodu s rybou podáva aj Athenaios, VIII, 345 C - D, podľa Antigona z Karystu.
21
/ Kafisiov výrok uvádza aj Athenaios, XIV, 629 B.
22
/ Euripidove verše o Kapaneovi sú z jeho Prosebníc, v. 861 - 863; Kapaneus, jeden zo
siedmich hrdinov vojny proti Tébam.
24/
Dionysios Renegát, pozri o tom § 166. - Prípad s vyslancami pripomína aj Stobaios,
Floril., 33, 10, ale u neho šlo o Antigonových vyslancov.
2S7
U Diodora, Krona. - V sylogizme známom pod menom „Znec", pozri poznámku k § 44. -
Hesiodove verše zmenil týmto spôsobom, v Hesiodovej básni Práce a dni, v. 293 - 294,
čítame: Najlepší iste je ten, kto dokáže vo svojom ume uvážiť všetko, čo potom a
nakoniec dopadne lepšie.
2Ŕ
/ Aj bôby sú samy osebe trpké, pozri aj u Athenia, II, 55 F.
27
/ Tilemón, básnik novej atickej komédie; z jeho komédií sa však zachovali len nepatrné
fragmenty. - Poseidippos, básnik novej atickej komédie.
28
/ No Apollonios tvrdí, Apollonios z Týru. - Verš z Nioby, Sofoklovej nezachovanej tragédie.
29
/ Antipatros zo Sidónu (vo Fenícii), epigramatický básnik z II. stor. Máme od neho
zachovaných asi 100 epigramov. - Pelion a Ossa, vrchy v Tesálii, ktoré giganti kládli na
seba, aby sa dostali k obydliu bohov. - Útrapy Herakla, známych dvanásť Heraklových
prác.
307
Zenodotos stoik, žiak Diogenov, pravdepodobne Z. z Alexandrie, autor viacerých spisov o
Homérovi a Hesiodovi. - Kadmos, mýtický zakladateľ Téb, pochádzal z Fenície;
Feničania boli pokladaní za učiteľov Grékov v abecede, - jediná z deviatich múz, Erato,
múza erotickej poézie.
32
/ Prisahal vraj na capa, o tom píše aj Athenaios, IX, 370 C. - Prívrženci skeptika Kassia,
Kassios, skeptický filozof za cisára Tiberia (r. 14 - 37).
347
Isidoros z Pergamu, rétor. - Atlwnodoros z Tarzu, stoicky filozof, knihovník Pergamskej
knižnice, ktorý strávil posledné dni svojho života v Ríme, v dome Catóna Utického. 357
Zenón eleat, o ňom VIII, 25 - 29. - Pyrrhos, epirský kráľ, ktorého si r. 280 povolali Tarenťania
na pomoc proti Rimanom. Pyrrhos síce nad Rimanmi zvíťazil, ale s takými stratami, že
jeho víťazstvo sa stalo príslovečným. Neskôr bojoval na Sicílii a na Peloponéze, až
nakoniec zahynul v Argu, zasiahnutý tehlou, ktorú na neho zhodila istá žena. - Štúdiu o
vojnách medzi Kartágincami a Rimanmi, Rimania zviedli s Kartágincami tri dôležité vojny
(264 - 241, 218 - 201, 149 - 146). - Zenón z Chalkedónu, lekár, žiak zo školy Herofila, ktorý bol
popri Hippokratovi a Galenovi najvýznamnejším lekárom staroveku. Pochádzal z
Chalkedónu, žil však v Alexandrii (v IV. stor.) ako praktický lekár a učiteľ lekárstva. -
Zenón gramatik, pravdepodobne Zenón z Myndu, ktorého spomína Štefan Byzantský. -
Zenón zo Sidónu, epikurovský filozof, Cicerónov učiteľ. 367 Ktorých poslal Antigonos,
macedónsky kráľ Antigonos Gonatas. 377 Pochádzal z Herakleje, v Ponte. - Assos, mesto v
Mysii. 387 Kallippa z Korintu a Poseidonia z Alexandrie poznáme len podľa mena. -Atlwnodoros
zo Solov (v Kilíkii), brat básnika Arata. - Zenón zo Sidónu, uvedený omylom namiesto
Zenóna z Tarzu. 397 Filozofické učenie sa delí na tri časti, pozri aj Cicero, O najvyššom dobre a
zle, IV, 4; Sextus Empiricus, Proti mat., VII, 16 a n.; Seneca, Listy, 89, 9,14. -Apollodoros,
pravdepodobne zo Seleukie. - Syllos, bližšie neznámy filozof; oboch spomína Cicero v
spise O prirodzenosti bohov, I, 34, 93, že proti nim písal epikurovec Zenón. - Eudromos,
stoicky filozof z II. stor. - Diogenes zo Seleukie (v Babylonii), stoicky filozof, žiak Chrysippov
a učiteľ Antipatra z Tarzu, člen aténskeho vyslanectva do Ríma r. 155. - Poseidonios z
Apame-je (v Sýrii), stoicky filozof a polyhistor z konca II. a začiatku I. storočia. 407
Archedemos, stoicky filozof z Tarzu, žiak Diogena Babylonského. 417 Diogenes z Ptolemaidy (v
Egypte), stoicky filozof z neistého času. 417 427 Logika sa delí na rétoriku a dialektiku... Rétoriku
chápu ako náuku správne hovoriť pri súvislých výkladoch a dialektiku zase ako náuku
hovoriť správne v reči, majúcej formu otázok a odpovedí. Porovnaj Seneca, Listy, 89, 17:
Ostáva nám rozdeliť si logiku. Každá reč je alebo nepretržitá, alebo sa rozštepuje medzi
toho, kto odpovedá, a toho, kto dáva otázky. Túto sa zapáčilo volať dialektikou, tamtú
rétorikou. Rétorika sa zaoberá slovami, ich zmyslom a poradím; dialektika sa rozdeľuje na
dve časti, na slová a ich významy, t. j. na veci, o ktorých sa hovorí, a na slovíčka, ktorými
sa hovorí.
440*2
42/ Rétorika sa delí na rečníctvo poradné (genus deliberativum) - v sneme, súdne (g. iudiciale)
- na súde a demonštratívne (g. demonstrativum) -chválospevy.
43/Rozdeľuje sa na časť o hľadaní látky - inventio, o vyjadrovaní - elocutio, o usporiadaní látky -
dispositio, o prednese - pronuntiatio. Druhá a tretia časť má prehodené poradie a
okrem toho chýba štvrtá časť o zapamätaní - memoria. - Rečnícka reč sa zase skladá z
úvodu - exordium, výkladu - nar-ratio, repliky oponentov - refutatio, záveru - peroratio. -
Dialektika sa delí na oblasť významovú a na oblasť zvukovú. Porovnaj poslednú časť
uvedeného citátu zo Senecu, Listy, 89, 17. - Fanias, stoicky filozof, Poseidoniov priateľ.
- Či už priamych, alebo nepriamych, totiž aktívnych alebo pasívnych; pozri § 64.
44/ Sem patria sofizmy, ako Luhár, Hovoriaci pravdu, Popierajúci, Sorites a im podobné, ako
Neúplný, Neriešiteľný, Klamný, Zahalený, Rohatý; Nikto a Žnec. O Luhárovi, Sorite,
Zahalenom a Rohatom pozri pozn. k II, 108; Hovoriaci pravdu, opak Luhára. -
Popierajúci: Človek nie je Sokrates; Sokrates nie je človek; Sokrates nie je Sokrates. -
Neúplný, nevedno, ktorý sylogizmus má D. L. na mysli. - Neriešiteľný, pravdepodobne
známa sofizma o Pro-tagorovi a jeho žiakovi Euathlovi z Gellia, V, 10; Euathlos sa učil
rečníctvu u Protagora; polovicu honoráru mu vyplatil hneď a druhú mu podľa
dohody mal vyplatiť po prvom vyhranom spore. Keď však napriek vynikajúcim
schopnostiam neviedol nijaké spory, po čase ho Protagoras pohnal na súd a žiadal o
vyplatenie druhej polovice honoráru. Protagoras bol pritom presvedčený, že Euathlos
mu bude musieť zaplatiť sľúbený honorár, či už spor vyhrá, alebo prehrá; ak vyhrá, na
základe dohody (že mu totiž zaplatí po prvom vyhranom spore); ak prehrá, na
základe prehraného sporu. Euathlos však bol tiež presvedčený, že v oboch prípadoch
vyhrá; ak totiž vyhrá spor, nebude musieť platiť, pretože vyhrá spor, ak však prehrá
spor, nebude musieť platiť na základe dohody o zaplatení honoráru až po prvom
vyhranom spore. D. L. tu však mal možno na mysli sofizmu známu pod menom
Krokodíl: Krokodíl uniesol matke dieťa a potom jej sľúbil, že jej ho vráti, ak mu správne
odpovie na otázku, či má v úmysle jej ho vrátiť, či nie. Ak by matka povedala, že má v
úmysle jej ho vrátiť, neuhádla by pravdu, a ak by povedala, že jej ho nevráti, nebude
jej ho môcť vrátiť, lebo potom by matka nevravela pravdu. - Sem azda patrí aj tzv.
diallelos logos: Kde býva Theón? Tam, kde Dión. Kde býva Dión? Tam, kde Theón. -
Nevedno, ktorý sofizmus mal D. L. na mysli pod menom Klamný. - Nikto: Ak je niekto
v Aténach, nie je v Megare; v Aténach je človek; v Megare nie je
*P°221 *2
 človek. Alebo: Čo som ja, nie si ty; ja som človek; ry nie si človek; Sofiz-mus uvádza
okrem iných aj Gellius, Atické noci, XVIII, 13, ktorý uvádza aj iné príklady. - Žncc: Ak
budeš zajtra kosiť obilie, to nie je nič, čo sa azda stane; ak nebudeš zajtra kosiť obilie,
to taktiež nie je nič, čo sa azda stane; v každom prípade však budeš zajtra kosiť svoje
obilie alebo ho nebudeš kosiť; nie je teda nič, čo sa azda stane. Preložené podľa
Prantla, Geschichte der Logik, 493.
45/
Predstava je odtlačok v duši: pozri aj VII, 50 a Plutarchos, Spoločné pojmy, 47, 1084 F. -
Podľa odtlačkov, ktoré vytvára pečalný prsteň na vosku, porovnaj Sextus Empiricus, Proti
mat., VII, 228, 372, VII, 40.
47/ Vedenie samo je podľa nich, porovnaj Stobaios, Ekl., II, 128 a Cicero, Akade-miky, I, 11,
41: ... ak bolo tak pochopené, že ho nemožno argumentom otriasť, nazýval ho
vedením, ak ináč, nevedomosťou.
49/
A pretože učenie o schvaľovaní, chápaní a myslení, ktoré predchádza ostatné výklady, nemôže sa
diať bez predstavy. Vnímanie je teda prameňom všetkých našich predstáv; duša je
prázdny list (tabula rasa), na ktorý sa zapisujú vnemy. Z vnemov vzniká pamáť, z
pamäti skúsenosť a zo skúsenosti sa tvoria pojmy. Porovnaj Plaeita, IV, 11: Ak vidíme
napríklad niečo biele, keď zmizne, uchováme si to v pamäti, a keď vznikne mnoho
rovnakých pamätí, hovoríme, že máme skúsenosť. Rozdiel medzi vnímaním,
schvaľovaním, chápaním a myslením je nie objektívny a kvalitatívny, ale len
subjektívny a kvantitatívny (Stobaios, Ekl., II, 128), a Zenón ho (podľa Ciceróna,
Akademiky, II, 47, 145) znázorňoval takto: Ukázal najprv poslucháčom dlaň pravej
ruky s vystretými prstami a povedal im: „Toto je predstava." Potom trocha skrčil prsty
a povedal: „Toto je schválenie." Potom zavrel ruku a ukázal im päsť, povediac, že to je
pochopenie. Nakoniec ľavou rukou objal a pevne stlačil pravú päsť a to nazval
vedomím.
W/ Predstava je odtlačok v duši, t. j. zmena, pozri Sextus Empiricus, Proti mat., VII, 230.
51
1 A dostáva sa im nášho schválenia a súhlasu; súhlas vzniká až vtedy, keď sa náš úsudok
obracia k predstave a alebo ju schváli, alebo zamietne. Kým však vnemy a predstavy
sú nedobrovoľné a akousi silou vnikajú do ľudí, schvaľovanie, naopak, je dobrovoľné
a deje sa z vôle ľudí (pórov. Gellius, Atické noci, XIX, 1, 15 a Cicero, Akademika/, I, 14,
40; II, 12, 37 a O osude, 19, 43).
527
jedny vďačia za svoje vymyslenie priamemu styku; bezprostredný styk, čiže vyložená
skúsenosť. Porovnaj Cicero, O najvyššom dobre a zle, III, 10, 33: Keďže sa pojmy vecí
tvoria v dušiach alebo v dôsledku skúseností (usu),
^»222
alebo v dôsledku spojenia (coniunetione), alebo v dôsledku podobnosti (similitudine),
alebo v dôsledku rozumového porovnávania (collatione rationis), pojem dobra bol
vytvorený v dôsledku tohto štvrtého, posledného spôsobu.
W/ Titi/os, syn Gaie, pokúsil sa znásilniť bohyňu Leto (matku Apolóna a Artemidy) a bol
za to uvrhnutý do podsvetia (kde mu dva supy vyďo-bávali pečienku, ktorá mu stále
dorastala). - Kyklops, jednooký obor, známy z Odysey. - Pygmaiovia, rod trpaslíkov,
bývajúcich na brehu Oke-ana. - Hippokentauri, mýtickí ľudia s ľudskou hlavou a
driekom a s konskými nohami.
Pojmy sa tvoria aj akýmsi prechodom od reálnej veci k nevnímateľnej, podobne Sextus
Empiricus, Proti mat., III, 40.
54/ Za kritérium pravdy vyhlasujú kataleptickú predstavu, teda nie každú predstavu. Porovnaj
Cicero, Akademiky, 1,11, 41: Zenón nedôveroval všetkým predstavám okrem tých,
ktoré mali určitú známku označujúcu prítomnosť vnímaných vecí. Táto predstava,
keďže sa sama osebe chápe, je kata-leptická, a keď bola prijatá a schválená, nazýval ju
vedením. Taktiež Akademiky, II, 12, 38 a O najvyššom dobre a zle, V, 26, 76. - Antipatros z
Tarzu, stoicky filozof, žiak Diogena z Babylonie a učiteľ Panaitia a Blossia z Kúm,
učiteľa a poradcu Tiberia Graccha. Spáchal samovraždu (D. L., IV, 64). - Apollodoros zo
Seleukie, stoicky filozof, žiak Diogena z Babylonie. - Boethos, zo Sidónu, stoicky filozof,
žiak Diogena z Babylonie. - Anticipácia je vrodená predstava o všeobecných veciach, je to
proti systému, pretože ten pokladal dušu za holý nepopísaný list. Stoici si
uvedomovali tento rozpor, vraveli však, že prolépseis (consensus gentium) sa týka len
dobra a božstva. Pórov. Seneca, Listy, 117, 6: Máme už vo zvyku dávať mnoho na
domnienku všetkých ľudí a všeobecné zdanie je pre nás dôkazom pravdy; napríklad
existenciu bohov dokazujeme tým, že všetci ľudia majú vrodené akési tušenie o
bohoch a nijaký národ nikde nie je tak ďaleko od zákonov a mravov, žeby neveril v
nijakých bohov. Keď hovoríme o duši, nemalý význam má u nás jednotný náhľad
ľudí, ktorí sa alebo boja podsvetia, alebo si ho ctia. Používam túto všeobecnú mienku:
nenájdeš nikoho, kto by nepokladal aj múdrosť za dobro... - Iný doklad je u Ciceróna,
O najvyššom dobre a zle, III, 10, 33.
55/
Zvuk je telesný, pórov, aj Sextus Empiricus, Proti mat., VIII, 12. - Archede-mos, z Tarzu,
žiak stoika Diogena Babylonského. Odišiel z Atén do Babylonu a založil tam vlastnú
stoicku školu.
61/
Najvyšším rodom je to, čo samo je rodom a nemá už rod, napríklad „súcno". Pórov. Seneca,
Listy, 58, 8 - 15.
 627
Kriiús, stoicky filozof, pravdepodobne žiak Archemedov, napísal spis Dialektické
umenie.
64/
Zostrojená v priamom páde, totiž v aktíve; priame predikáty zodpovedajú nášmu slovesu
v činnom rode. - „Prechádzaťsa", preložené podľa Cobeta.
b5/
Súd je to, čo je alebo pravdivé, alebo nepravdivé, pórov. § 66, 68 a Cicero, Tuskulské
rozhovory, I, 7,14. Taktiež v spise O osude, 10, 20 a Gellius, Atické noci, XVI, 8, 8, kde sú
aj príklady na rozličné zložené súdy.
67/ pjcj iy iam, kráčaj k vodám rieky Inachu, verš z neznámej tragédie. Inachos, rieka v
Argolide. - Slávny syn Átreov, Agamenmčm, ty vladyka mužov, verš z Iliady, IX, 96. -
Partenán, chrám bohyne Atény v Aténach. - Priamos, posledný trójsky kráľ.
68/
Atlwnodoros, azda Athenodoros z Kamy pri Tarze, stoicky filozof, žiak Poseidoniov a
učiteľ Augustov.
70
/ Nikto sa neprechádza, v gréčtine len jeden zápor - nikto.
7y
/ Niektoré sú anapodeiktické, pretože nepotrebujú dôkaz, keďže sú úplne jasné.
827
Z textu vypadlo uvedenie sofizmov. D. L. uvádza príklady Sorita a Nikoho, vypadli však
príklady Zahaleného, Skrytého a Rohatého. 837 Ináč by totiž nebolo možno povedať... text
porušený.
85/ Prvým pudom živočíchov je pud sebazáchovy. Pórov. Cicero, O najvyššom dobre a zle,
111,5,16 a Gellius, Atické noci, XII, 5,7. - Prvou a vlastnou vecou pre každého živočícha je jeho
vlastná konštitúcia a jej poznanie; pórov. Seneca, Listy, 121, 5: Pýtali sme sa, či majú všetky
živočíchy vedomie svojho stavu? Že áno, vyplýva najviac z toho, že vhodne a pohotovo
pohybujú údmi, nie ináč, ako keby boli v tom vycvičené; každý ľahko pohybuje svojimi
časťami... 9: Majú teda všetky živočíchy vedomie svojho stavu, a preto môžu tak pohotovo
narábať svojimi údmi, a nemáme nijaký väčší dôkaz, že tieto živočíchy prichádzajú na
svet s touto znalosťou, ako že každý vie zručne používať sám seba... - Tá spôsobuje, že sa
vyhýba tomu, čo mu škodí a vyhľadáva to, čo mu osoží. Pórov. Cicero, O najvyššom dobre a zle,
III, 5, 16. S6/ Tí, čo žijú podľa prírody, žijú rozumne. Pórov. Marcus Aurelius, Myšlienky k sebe
samému. Vil, 11: Pre rozumného človeka je konanie podľa prírody to isté ako konanie
podľa rozumu, ss/ prct0 je cieľom život v zhode s prírodou... Pórov. Cicero, O najvyššom dobre a
zle, III, 7, 26 a Seneca, Listy, 118, 9: Lepšia je definícia tých, ktorí nazývajú dobrom to, čo
hýbe zápalom ducha v zhode s prírodou. - Spoločný zákon, ktorým je zdravý rozum, ktorý
všetkým preniká a ktorý je totožný s Diom, ktorý riadi a spravuje všetko na svete. Porovnaj
Cicero, O prirodzenosti bohov, I, 15, 40.
89/ Cnosť je mu harmonický stav duše a treba sa o ňu usilovať pre ňu samu. Pórov. Marcus
Aurelius, VII, 73, VIII, 2, IX, 42; Seneca, Listy, 81, 19: Cena všetkých cnostných činov je
v nich samých. Podobne 87, 24: Najväčší trest za zločiny je v nich samých. - Rozumný
živočích sa však niekedy od toho odvracia... Pórov. Cicero, O zákonoch, 1,17, 47 a Seneca,
Listy, 94, 54: Nie je dovolené ísť po správnej ceste; ťahajú nás k zlu rodičia, ťahajú
otroci; nikto nechybí len sebe samému, ale rozsieva šialenosť medzi najbližších a záro-
veň ju prijíma. - Príroda sama totiž dáva iba také chúťky, ktoré nie sú zvrátené. Pórov.
Seneca, Listy, 108, 8: Ľahké je totiž získať poslucháča pre túžbu po správnom; lebo
všetkým ľuďom dala príroda základy a semená cností. Všetci sme sa zrodili pre
všetky tieto veci; kedykoľvek však pristupuje nejaké dráždidlo, vtedy tieto dobrá sa
prebúdzajú akoby zo spánku.
1,2
/ Stúpenci Poscidonia, ide asi o Poseidonia z Alexandrie. - Apollofanes, stoicky filozof, žiak
Aristóna z Chia; uznával deväť častí duše a za cnosť pokladal len múdrosť. - O
primárnych cnostiach porovnaj Seneca, Listy, 85 a 94. -O udatnosti porovnaj Cicero,
Tuskulské rozhovory, IV, 24,53. - Definícia spravodlivosti vypadla, možno to však
doplniť z § 126 a zo Stobaia, E/c/., II, 102.
947
O užitočnosti cnosti porovnaj Cicero, O najvyššom dobre a zle, III, 10, 33; O rozbore dobra
porovnaj Cicero, O najvyššom dobre a zle, III, 16, 55 a Seneca, Listy, 66, 5.
1017
Sú toho názoru, že všetky dobrá sú rovnaké. Porovnaj Cicero, O najvyššom dobre a zle, IV,
27, 74 a Seneca, Listy, 66, 32: Len rozum je nemeniteľný a pevne sa drží úsudku, lebo
neslúži zmyslom, ale rozkazuje. Jeden rozum je ako druhý, ako aj pravé veci sú
navzájom rovnaké; teda aj cnosti, lebo cnosť nieje nič iné ako pravý rozum. Všetky
cnosti sú rozumami. Rozumami sú, ak sú pravé. Ak sú pravé, sú aj rovnaké. Aký je
rozum, také sú aj činy; všetky sú teda rovnaké. Lebo, pretože sa podobajú rozumu,
sú si navzájom podobné. Hovorím však, že činy sú medzi sebou rovnaké preto, že sú
počestné a pravé.
no/ Nie je teda dobrom ani bohatstvo, ani zdravie. Poseidonios však vraví, že aj tieto veci patria
medzi dobrá. Seneca to však vyvracia, Listy, 87, 35: Poseidonios hovorí, že sylogizmus
treba formulovať takto: „... Veci, ktoré nedávajú duchu ani veľkosť, ani dôveru, ani
bezpečnosť, nie sú dobrami. Bohatstvo, dobré zdravie a týmto podobné veci nič z
toho nekonajú: nie sú teda dobrami."
104/ Q rozdiele medzi indiferentnými vecami porovnaj Seneca, Listy, 82 a Cicero, O najvyššom
dobre a zle, III, 15, 50 a n., IV, 26, 72; Akademici, I, 10, 36.
no/ Q vzniku vášní porovnaj Cicero, Tuskulské rozhovory, III, 11, 24; IV, 7, 14 a O najvyššom
dobre a zle, 111, 11, 25.
«£»223
114/
Keby aj tohože dňa snáď..., verš z Iliady, I, 81 - 82.
116/ Q rozdiele medzi rozkošou a radosťou porovnaj Seneca, Listy, 59, 1 a n: Z tvojho listu som
pocíti) veľkú rozkoš; dovoľ mi totiž použiť všeobecné slová a nevykladaj si ich v
stoickom význame. Verím, že rozkoš je chyba. Nech je. Predsa však máme vo zvyku
používať toto slovo na označenie veselého stavu ducha. Ja viem, že aj slovo rozkoš,
ak ho chceme odvážiť na našich váhach, je vec zlá, a že dosiahnuť radosť sa môže
podariť iba mudrcovi. Je to totiž vyvýšenie ducha, dôverujúceho svojim pravým
dobrám. Všeobecne však vravíme, že sme pocítili veľkú radosť z priateľovho
konzulátu alebo zo svadby alebo z pôrodu ženy, ktoré všetky veci sú tak málo
radosťami, že sú často pečiatkami budúcej strasti; s radosťou však je spojené to, že
nemôže prestať, ani sa zmeniť v opak atď.
I17/
Mudrc nepodlieha vášňam, porovnaj Cicero, Tuskulské rozhovory, II, 12, 29; II, 25, 61; III,
11, 25 a Seneca, Listy, 85, 3 a n. - Mudrci sú tvrdí a neob-mäkčiteľní, porovnaj Stobaios,
Ekl., II, 114, 22.
I19/
Mudrci sú božskí, lebo majú v sebe čosi božské. Porovnaj, čo hovorí Seneca o rozdiele
medzi bohom a mudrcom, Listy, 53, 11: Chceš vedieť, aký bude rozdiel medzi tebou
a nimi? Dlhšie budú. Ale namojveru, známkou veľkého človeka je zmestiť celok do
nepatrného priestoru; pre mudrca má jeho vlastný život taký rozsah ako pre boha
večnosť. No je niečo, čím mudrc i boha prevyšuje: boh sa nebojí zásluhou svojej pri-
rodzenosti, mudrc zásluhou seba. Hľa, veľká vec je mať krehkosť človeka,
neohrozenosť boha. Podobne 73, 13.
207
Kanopos, mesto v Egypte, východne od Alexandrie.
21
/ Herakleides z Tarzu, stoicky filozof, ináč neznámy. - Mudrc sa bude zúčastňovať na
politickom živote. Proti tomu však Seneca hovorí, O voľne, 8, 1, že mudrc sa nebude
vždy zúčastňovať na politickom živote; porovnaj aj Listy, 68, 2: Neposielame mudrca
ani do každého štátu, ani vždy, ani natrvalo; okrem toho, keď sme určili mudrcovi
štát, ktorého je hoden, t. j. svet, nie je úplne mimo politickej aktivity, ani keď sa
utiahol do ústrania, ba azda, zanechajúc jeden kút, prešiel do väčšej a vznešenejšej
krajiny... - Len mudrc je slobodný. Pórov. Cicero, Stoicke paradoxy, 5; Akademici, II, 44,
136.
23/ Mudrci nepodtieliajú súcitu, pozri pozn. k § 117. - Cháronova jaskyňa, ktorou sa
zostupovalo do podsvetia. Porovnaj Vergílius, Aeneis, VI, 240 n.
24/
Len mudrc je priateľom, pórov. Seneca, Listy, 81, 12.
257
Ismenaios, hráč na píšťale. - Mudrcom všetko prináleží, pórov. Cicero, O najvyššom dobre a
zle, III, 75; Akademici, III, 44, 136.
^224
126/ /v každá z cností zahrnuje v sebe nejaký hlavný druh činnosti, porovnaj Plu-tarchos, O
cnosti Alexandra, 1,11, 332 d.
127/ jv/e je nič uprostred medzi cnosťou a špatnosťou; kým peripatetikovia vravia, že medzi
cnosťou a špatnosťou sú rozličné stupne pokroku. Pórov. Seneca, Lisŕy, 71, 18: Čo je
najvyšším dobrom, to už nemá nad sebou stupne, ak len je v ňom cnosť... Mám totiž
na mysli cnosť možnú a vyvýšenú, ktorú povzbudzuje každé znepokojenie. Tohto
ducha, ktorého si často osvojujú šľachetní mladíci, ktorých krása nejakej počestnej
veci až tak dojala, že opovrhujú všetkým náhodným, tohto ducha im skutočne dá a
zverí múdrosť, presvedčí ich, že jediným dobrom je to, čo je počestné, a že toto dobro
sa nemôže ani zmenšiť, ani zväčšiť, ako sa nemôže zohnúť lineár, podľa ktorého sa
obyčajne dokazuje rovnosť predmetu. - Cnosť nemožno stratiť, pórov. Seneca, Listy 72,
6: Mudrc však nemôže padnúť nazad, ba ani upadnúť do iného zla... duch sa však
naraz uzdraví úplne. - Cnosť sama stačí na dosiahnutie blaženosti, pórov. Seneca, Lŕsry,
74, 1: Komu sa však každé dobro pohybuje v hraniciach počestnosti, ten je šťastný vo
svojom vnútri, a 85, 2: Kto je rozvážny, je aj umiernený. Kto je umiernený, je aj stály.
Kto je stály, je pokojný. Kto je pokojný, je bez smútku. Kto je bezo smútku, je blažený;
rozvážny je teda blažený a rozvážnosť stačí na blažený život.
128/ Spravodlivosť, zákon a zdravý rozum existujú od prírody a nie sú vecou ľudského dohovoru,
pórov. Cicero, O najvx/ššom dobre a zle, III, 21, 71 a O zákonoch, I, 16, 44.
129/
Zvyčajný spôsob gréckeho m/učovania je na úžitok, pórov. Quintilianus, Rečnícka výchova, 1,
10, 15. - Nemáme nijaké právo na ostatné živočíchy, pórov. Cicero, O najvyššom dobre a
zle, III, 20, 67.
130/ J'hrasonides, syn Thrasónov; Thrasón, postava z novej komédie -v úlohe chvastavého
vojaka. -Mudrc bude vedieť dobrovoľne odísť zo sveta, pórov. Cicero, O najvyššom dobre a
zle, III, 18, 60 a Plutarchos, O stoickych rozporoch, 18 p. 1042, D.
131/ N0 njcicn oni, ale aj Diogenes kynik a Platón, glosa.
1347
Podľa ich náuky svet pozostáva z dvoch princípov: z princípu aktívneho a pasívneho.
Pasívnym princípom je podstata bez kvality, číže hmota, princípom aktívnym je rozum, ktorý
je v nej, čiže božstvo, pórov. Sextus Empiricus, Proti mat., IX, 11 a Seneca, Listy, 65, 5:
Ako vieš, naši stoici vravia, že v prírode sú dva elementy, z ktorých vznikajú všetky
ostatné veci, t. j. príčina a hmota. Hmota je nehybná, vec súca na všetko, ale nečinná,
ak ju nikto neuvedie do pohybu. Príčina však, t. j. rozum, stvárňuje
 hmotu, obracia ju, ako chce a utvára z nej rozličné diela. Musí sa teda každá vec diať
z niečoho a skrze niečo; toto je príčina, tamto hmota.
135/ Co mt\ trj wzmcry, dĺžku, šírku a výšku, Gréci hovoria hĺbku. Antipatros z
Týru, stoicky filozof z 1. stor. pred n. 1.
140/ /\j fjeto veci sú podobne netelesná, porušený text.
,42/
O vznikaní sveta, pórov. Stobaios, Ekl., 1, 370. - Že je svet živou bytosťou, opatrenou
rozumom, oživenou a chápavou; pórov. Sextus Empiricus, Proti mat., IX, 101 a Cicero, O
prirodzenosti bohov, III, 9, 22.
I48/
Za substanciu boha pokladal Zenón celý svet. Pórov. Seneca, Otázky prírod., 11,4,5,3.
149/ Osud je reťaz príčin vecí alebo rozum, ktorým sa riadi svet. Zo sveta stoikov je teda
vylúčené slobodné rozhodovanie. Pórov. Gellius, Atické noci, VII, 2 a Cicero, O
veštení, I, 55, 125. - O názore stoikov na veštenie pórov. Cicero, O veštení, 1, 3, 6.
152/ ]/etry sú podľa nich prúdy vzduchu, ktoré majú len rozličné mená, doplnené podľa Aetia,
Doxographi Craeci, p. 374 a 23.
15J/
Zemetrasenie nastáva, keď vietor vnikne do dutín zeme, doplnené podľa Suidu.
157/ /\ž ito svetového požiaru, stoici verili, že celý svet sa po určitom čase mení na oheň, z
ktorého zase znovu vznikne svet.
160/ Thersitcs, odbojný Grék pri Tróji, revoltujúci proti aristokratickým predákom,
najmä Agamemnónovi, hlavnému veliteľovi gréckych vojsk.
161/ Miltiadcs a Difillos, žiaci Aristóna z Chia.
I62/
Stoicky muž má odmietať akúkoľvek domnienku; tvrdil totiž, že mudrc sa nemôže mýliť. -
A tak mu dokázal, že nevie, čo má robiť. Aristón sa totiž dal oklamať ich podobnosťou
(napriek tomu, že tvrdil, že mudrc sa nemôže mýliť) a vydal mu peniaze. Pórov, o
tom Cicero, Akademici pr., 17, 54. Pórov, aj podobný prípad so Sfairom v § 177. -
jasnosť poznania, bezprostredné poznanie.
lf
>3/ Od Aristóna peripatetika, Aristóna z Kea.
1Ŕ4
/ /»//s, mestečko na ostrove Keos (oproti Atike); z neho pochádzali básnici Simonides a
Bakchylides. - Haly, prímorské mesto v Atike. — Aristón z Alexandrie, žiak
akademika Antiocha z Askalónu, ktorý však prešiel k peripatetikom.
166/ Pochádzal z obce Herakleje, v Ponte. - Bol žiakom spoluobčana Herakleida, akademického
filozofa Herakleida z Pointu. - Alexinos, dialektik.
167/ prikláňal sa k Aratovi, autorovi didaktickej básne O nebeski/ch zjavoch (Fainomena). -
O Dionysiovom odpadnutí od stoy pozri aj Cicero, O najvyššom dobre a zle, V, 31, 94 a
Tuskulské rozhovory, 11, 25, 60.
*&°448 *2
16S/ Assos, mesto v Mysii. - Čiže čerpateľom studní, vložené do prekladu.
16''/ Antigonos, macedónsky kráľ Antigonos Gonatas. - Aténčania to prijali s veľkým
potleskom, pre jeho atletické telo.
i'"2/ Elektra, dcéra Agamemnónova, sestra Orestova; jej slová sú z Euripidovho Oresta, v.
110. - Milý môj synu, si z výbornej krvi, verš z Odysey, IV, 611. - Kto udiera do bubna,
bubnuje, v origináli je: kto udiera do stehna.
173/ Sositheos, tragický básnik zo začiatku III. stor. - Dionýz a Herakles, boli častými
postavami gréckych komédií, napríklad v Aristofanových Žabáeh.
174/ Proti Aristarchovi, pravdepodobne pre jeho heliocentrický názor. -V zozname
Kleanthových spisov nie je uvedený Spis O atómoch, citovaný v VII, 134.
'76/ Plntón, boh podsvetia.
'77/ Ako sme spomenuli už prv, VII, 37. - Ptolemaios Filopator, egyptský kráľ, vládol v
rokoch 222 - 205. - Mnesistratos, ináč neznámy.
179/ Pochádzal zo Solov, v Kilíkii. - Verše Vo všetkom inom... sú napodobnením veršov z
Euripidovho Oresta, 540 - 541.
182/ Krypsippos, zakrytý koňom. - O beda, brat môj, oko tvoje kalí sa, verše z Euripidovho
Oresta, 253.
'83/ Ostatní sú iba kmitavé tiene, napodobnenie Odysey, X, 495.
'M4/ Odeion, okrúhla budova pod južnou stranou Akropoly, vystavaná za čias Periklových
a slúžiaca na múzické súťaže.
185/ ptolemaios, Euergetes, syn Ptolemaia Filadelfa, vládnuci v Egypte v rokoch 246-221.
188/ Hypsikrales, poznáme H. z Amisu (v Ponte) z I. stor. pred n. 1. Vylúčená je však
totožnosť s H., ktorého uvádza D. L. ako predchodcu Antigona z Karystu, a tak asi
treba čítať s Kôpkom „Xenokrates" namiesto „Hyp-sikrates". - Odporúča pohlavné
obcovanie s matkou, dcérami a synmi. Pórov. Sextus Empiricus, Proti mat., XI, 192 a
Náčrt pyrrhonizmu, III, 246. - Treba jesť mäso mŕtvych, pórov. Sextus Empiricus, Náčrt
pyrrhonizmu, III, 207, 247; Proti mat., XI, 192.
lsy
/ Spisy Chrysippove sa nezachovali. - Venované Zenónovi, stoickemu filozofovi z Tarzu,
Chrysippovmu žiakovi a jeho nástupcovi vo vedení stoy.
190/ Aristagoras, Dioskurides, Athcnades, bližšie neznámi Chrysippovi žiaci.
Iy2/
Athenodoros, stoicky filozof zo Solov, žiak Zenóna z Kitia. - Thcaros, Dión, Gorgippides,
Kleitos, Fi/larchos, Apollonides, Pasylos a Stesagoras, bližšie neznámi Chrysippovi žiaci. -
Sosigenes, druh Antipatra z Tarzu. -Alexandros, žiak Leonidov. - Dionysios, z
Herakleje, odpadol od stoy.
*P°449 *2
 m/ 19ŕ>/
' ľilipi'os, Nikias, Apollaos, Epikrates, Agathón, Panthoidcs, Filomathes, Meleagros,
Hcdylos, Liodamas a Onetor, bližšie neznámi Chrysippovi žiaci.
1977
Aristokreón, syn Chrysippovej sestry, Chrysippov žiak.
1987
Aristobulos, žiak Chrysippov. - Herakleides, žiak Sfairov, Arkesilaov, Aristobulov a
napokon Chrysippov. Pochádzal z Tarzu a bol príbuzný stoika Antipatra.
O úsudkoch, ktoré uvádzajú do nečinnosti. To je takzvaný aryós ló^os, lenivý úsudok. Cicero,
O os/ŕífe, 12, 28 uvádza príklad: Ak ti je súdené uzdraviť sa z tejto choroby, uzdravíš sa, či
si zavoláš lekára, alebo nie; a takisto ak ti je súdené neuzdraviť sa, neuzdravíš sa, či si
zavoláš lekára, alebo nie. Oboje spočíva v tvojom osude. Nemá teda význam volať lekára.
A Cicero dodáva: Oprávnene bol pomenovaný tento druh sylo-gizmu lenivým a
nečinným, pretože týmto spôsobom by sa odstránila zo života akákoľvek činnosť. - Pollis,
Theporos, Aristokles, Leodamas, Dio-klcs, Zeuodotos, Diodoros, Tituouax, Pithonax, Leptinas a
Kleón, bližšie neznámi Chrvsippovi žiaci. 2027 O tom, čo sa vraví..., zoznam ostatných
Chrysippových diel sa nezachoval.. Nezachovali sa ani životopisy ďalších stoikov po
Chrysippovi. Z rukopisu Pansinus, 1759, v ktorom sú v obsahu uvedené nadpisy jed-
notlivých životopisov, sa dozvedáme, že po Chrysippovom životopise nasledovali ešte
životopisy Zenóna z Tarzu, Diogena (zo Seleukie), Apollodora, Boetha, Mnesarchida,
Mnesagora, Nestora, Basileida, Dar-dana, Antipatra, Herakleida, Sosigena, Panaitia,
Hekatóna, Poisedonia, Athenodora, Athcnodora druhého, Antipatra (z Týru), Areia a
Kornuta.
KN IH A V III
17
Podľa Aristoxcna bol pôvodom Tyrhčn a pochádzal z jedného z tých ostrovov, ktorých sa
zmocnili Aténčania po vyhnaní Tyrhénov, myslí sa predovšetkým na ostrov Lemnos.
27
A tam sa oboznámil s Fcrekydom, z ostrova Syra. - Podľa Herotoda, IV, 93 a n.
- Kreofylos, básnik, pokladaný za autora niektorých kyklických eposov.
37
Amasis, egyptský kráľ. - Idská jaskyňa ma Kréte, jaskyňa, v ktorej bol vychovaný malý
Zeus, keď ho matka Kea skrývala pred otcom Kronom.
- Oboznámil sa s tajomnými náukami o bohoch, Iambhchos však v Životopise Pythagora, 25,
uvádza, že odišiel na Krétu študovať zákony krajiny. - No najdúc vlasť v moci tyrana
Polykrata, odsťahoval sa..., správa O nepriateľstve k Polykratovi si však protirečí so
správou o Polykratovom odporu-
*?°450<*2
cení Pythagora egyptskému kráľovi Amasidovi. - Antifón, bližšie neznámy. - Krotón,
juhoitalské mesto.
4/ Euforbos, hrdinský bojovník na strane Trójanov, ktorý zranil Patrokla, bol však zabitý
Menelaom (llias, XVI, 806 a n.).
5/ Branchovci, kňazský rod, ktorý strážil Apolónov chrám v Didyme pri Miléte.
b/ Herakleitos, prírodný filozof z Efezu.
77
Lysis, Pythagorov žiak, ktorý sa zachránil pri krvavom kúpeli v Krotóne a odišiel do
vyhnanstva najprv do Achaje a potom do Téb, kde bol učiteľom neskoršieho tébskeho
štátnika a vojvodcu Epameinonda. - Herakleides, syn Scrapiónov, Herakleides Lembos. -
Svätá báseň, zbierka Pythago-rovských naučení, zachovaná pod týmto názvom, je však
falzifikát z III. stor. pred n. 1. - Astón z Krotónu, ináč neznámy pythagorovec. 87 Aristoxenos,
peripatetik. - Od delfskej kňažky Thernistokleie, pozri aj § 21 a Porfyriov Životopis Pythagora,
41; ten ju však uvádza pod menom Aris-tokleia. - No Ión z Chia píše vo svojich Triagmoch, že
Pythagoras vydal niektoré verše pod Orfcovým menom. Pórov. Klement Alexandrijský,
Stromata, 1, 131. 107 Timaios; historik. - Veci priateľov sú spoločné a priateľstvo je rovnosť, pórov.
Iamblichos, Životopis Pythagora, 92 a Porfyrios, Životopis Pythagora, 33.-Aj jeho priatelia dali
svoj majetok na spoločné užívanie, o komunizme u py-thagorovcov svedčí okrem tohto miesta
správa D. L. v X, 11, ďalej Gellius, Atické noci, I, 9, Porfyrios, Životopis Pythagora, 20 a
Iamblichos, Životopis Pythagora, 30, 72, 81, 168 a 257. - Päť rokov museli žiaci žiť v tichosti a len
počúvať prednášky učiteľov... potom bývali v jeho dome a mohli ho vidieť. No podľa Gellia, Atické
noci, I, 9, boli tri druhy žiakov, novici, matematici a fyzici, pričom noviciát trval najmenej
dva roky. Pred ním však ešte predchádzalo skúmanie kandidáta na základe jeho
fyziognómie a správania, či je spôsobilý podrobiť sa noviciátu, ktorý spočíval v mlčaní a
počúvaní učiteľov. Iamblichos v Životopise Pythagora, 72, uvádza, že najprv sa museli
kandidáti podrobiť ťažkému výberu; potom sa tri roky skúšala ich stálosť a pravá snaha
učiť sa, potom päť rokov museli v tichosti počúvať učiteľov a až po tomto čase sa mohli
stýkať s Pytha-gorom. Tí, ktorí neobstáli na skúške, dostávali vraj nazad dvojnásobok
majetku, ktorý dali do spoločného užívania (§ 73). - O zákaze pochovávať mŕtvych v
cyprusovej truhle píše aj Iamblichos v Životopise Pythagora, 155. 117 Hyperborania, rozprávkový
národ, ktorého územie zakladali Gréci na sever od Dunaja. Z bohov uctievali
predovšetkým Apolóna. O Pythagorovi sa jednak vravelo, že je sám synom Apolónovým
(Porfyrios, Životopis Pythagora, 2), jednak že sa stýkal s Apolónovým kňazom Abaridom,
 ktorý prišiel z územia Hyperboranov (Iamblichos, Životopis Pythagora, 91). - Bolo
vidieť, že má zlaté stehno, pórov. Porfyrios, Životopis Pythagora, 28; Iamblichos, Životopis
Pythagora, 135; Ailianos, Rozmanitá história, IV, 17. - Keď prechádzal cez rieku Nessos,
rieka sama ho pozdravila, podobne hovorí Iamblichos, Životopis Pythagora, 34; u Porfyria
je meno rieky Kau-kasos (životopis Pythagora, 27) a u Ailiana Kosas (IV, 17). -
Nazývajúc sa dcérami, nymfami a potom matkami, Iamblichos je presnejší, v § 56 Životo-
pisu Pythagora píše, že Pythagoras vynašiel mená pre ženy, a to pre nevydaté meno
Kora (dcéra) podľa Demetrinej dcéry Persefony, pre vydaté meno Nymfa, pre matky
meno Meter (podľa samej Demetry) a pre staré matky meno Maia, podľa Hermovej
matky. - Moiris, ináč neznámy. -Antikleidcs z Atén (z 111. stor.), historik dejín
Alexandra.
12
/ Kánon monochordy, určoval vzťah medzi výškou tónu struny a jej dĺžkou. - Apollodoros,
matematik. - Obetoval sto kráv, málo pravdepodobné, pretože Pythagoras predsa
zakazoval zabíjať zvieratá. - Že to poradil najprv Eurymenovi, históriu o Eurymenovi
pozná aj Porfyrios, Životopis Pythagora, 15. Eurymenos bol zápasník zo Samu a mal
nepatrné telo. Na Py-thagarovu radu sa vraj začal živiť mäsitou stravou, čím natoľko
zlepšil svoju telesnú konštrukciu, že bol vynikajúcim zápasníkom a niekoľkokrát
zvíťazil v Olympii.
13
/ Oltár Rohu, v severnej časti posvätného okruhu na Dele. - Aristotelova Ústava délska sa
nezachovala.
14
/ Podľa Parmenida, Casaubonus opravuje text podľa IX, 23: druhí to pripisujú
Parmenidovi. - Lukáni, obyvatelia južnej Itálie. - Picéni, obyvatelia východnej časti
strednej Itálie. - Mesapiovia, starovekí obyvatelia Apúlie a Kalábrie.
15/
Metapont, mesto v Lukánii pri Tarentskom zálive. - Demeter, grécka bohyňa
poľnohospodárstva.
167
Xenofilos, pythagorovec. - Zaleukos, z juhoitalských Lokrov. - Charondas, pythagorovec z
Katánie.
IK
/ Aj ostatné výrazy možno vysvetliť podobným spôsobom; Porfyrios uvádza (42) ešte tieto
výklady: Nekráčať po verejných cestách - nedržať sa názorov ľudu alebo názorov
malého počtu vzdelancov; nemať lastovičky pod tou istou strechou - nepripúšťať k
spolužitiu ľudí, ktorí mnoho hovoria a nevedia držat na uzde svoj jazyk; nepomáhať
pri zdvíhaní bremena, ale pri jeho nakladaní-odvádzať ľudí od lenivosti a privádzať ich
ku konaniu cnostných činov; nenosiť na prsteni obraz boha - neviesť nerozvážne reči o
bohoch.
ly/
Červcnák a čierny chvost, morské ryby. - Kázal zdržovať sa bôbov, správy o príčine
zdržovania sa bôbov sa rozchádzajú. D. L. uvádza ako príčinu
jednak vzdušnú podstatu, ktorá je v nich obsiahnutá, jednak dôvod fyziologický (VIII,
24), jednak ich podobnosť semenníkom a ich používanie pri voľbách (34). Pórov, aj
Porfyrios, Životopis Pythagora, 43 - 44 a Iamblichos, Životopis Pythagora, 109. - Trigla,
morská ryba, Mullus barbatus. -A používal prikrývky z bielej vlny, Iamblichos napriek
tomu píše, že py-thagorovci používali len ľanové látky (100 a 149).
20/ Bol proti vešteniu z ohňa, totiž z pozorovania pečených vnútorností zvierat. Pórov.
Iamblichos, Životopis Pythagora, 147 - 149.
21/ Ako som už spomenul, VIII, 7. - Ako trest za ich reči o bohoch za to, že ich opisovali so
všetkými zlými vlastnosťami ľudí. - Nezaostával za samým pytij-ským bohom, agoreuo -
hovorím.
23/ Treba cvičiť pamäť, pórov. Iamblichos, Životopis Pythagora, 164 - 166. -Nerešpektovať
všetky druhy veštenia, preložené podľa Casaubona.
25/ Princípom všetkého je monáda, nedeliteľná jednotka. Pórov. O tom Sextus Empiricus,
Náčrt pyrrhonizmu, III, 154 a Proti mat., IV, 4; VII, 99 a X, 278.
30/ ]ej vnútornými vzťahmi sú vetry; osobitne ťažké miesto. Cobet prekladá: eius autem
rationes ventos esse; Hiks: the faculties of the soul are winds; Apeli: ihre inneren
Verhältnismässigkeiten seien Windhauche; Gennaille: les paroles sont des soufles de
ľäme. Delatte v komentári k 8. knihe D. L. píše pri tomto mieste, že ide o problém, či
hlas je telesný, alebo netelesný, a že podľa pythagorovcov je síce telesný, ale
neviditeľný práve tak ako duša.
32
/ Daimoni, už u Hesioda, Práce a dni, v. 121 - 126, nadľudské bytosti, strážcovia a
dobrodinci ľudí.
34
/ Aristotelov spis O pythagorovcoch sa nezachoval. - Alebo preto, že sú symbolom
oligarchického zriadenia. V Grécku sa používali bôby pri hlasovaní. - Aristofanova
komédia Héroovia sa nezachovala.
367
Tieto veci našiel Alexandros v Pythagorovských zápiskoch, Alexandros polyhistor.
37
/ Mnesimachos a Arístofón (§ 38), básnici strednej komédie zo IV. stor.
397
Milón, z Krotónu, pythagorovec a vynikajúci atlét. - jeden z mužov, ktorých neuznal za
hodných pripustiť k sebe. Podľa lamblicha a Porfyria sa volal Kylón a bol jedným z
popredných a najbohatších občanov Krotónu. - Archippos z Tarentu, pythagorovec,
ináč neznámy. - Spomenutý už Lysis, pozri pozn. k § 72.
427
Hippasos, pythagorovec, ktorý však spolu s Diodarom a Theagom bol za demokratické
zriadenie (Iamblichos, Životopis Pytliagora, 257). - Theano, Pythagorova manželka; po
Pythagorovej smrti sa vydala za Pythagorovho nástupcu Aristaia z Krotónu. - Damo,
Pythagorova dcéra; podľa lamblicha,
 Životopis Pythagora, 146, opatrovala otcove Poznámky a neskôr ich zverila svojej dcére 70/ Sclinus, mesto v západnej časti Sicílie.
Bitale a jej manželovi Telaugovi, Pythagorovmu synovi. 73/ Mesina, mesto v severovýchodnej časti Sicílie. - Jeho hrob sa nachádza
437
Telauges, Pythagorov syn, nemohol prevziať po otcovi vedenie školy, pretože bol v čase v Megare, Megara Hyblea na Sicílii. 74/ Demetrios z Troízčny, gramatik, autor spisu Proti
jeho smrti ešte veľmi mladý. Pórov. Iamblichos, Životopis Pythagora, 146. so/istom. - Troizéna,
447
Ak veríme Herakleidovi, Serapióuovmu synovi, Herakleidovi Lembovi. mesto vo východnej časti Peloponézu. - Súhlasne s Homérom, Odysea, XI,
467
Xenofilos z Chalkidiky, pythagorovec, Aristoxenov učiteľ. - Fantín z Fli-untu, 278. - V už spomenutom Telaugovom liste, VIII, 55. 777 O jeho
pythagorovec, žiak Filolaov a Eurytov. - Echekrates, pythagorov-ský filozof; spomína tragédiách som už hovoril, VIII, 58.
ho Platón v dialógu Faidón a v 9. Liste. - Diokles a Polymnastos, pythagorovci z Fliuntu. 7 'V Keď mu hrozilo nebezpečenstvo smrti od Dionysia, pozri III, 18 - 19.
- Eurytos, pythagorovský filozof, Platónov učiteľ (III, 6). - Zakyntos, ostrov v Iónskom 8
<V Lamiskos, priateľ Archytov, ktorého poslal Archytas k Dionysiovi intervenovať za
mori. Platóna (III, 22). - Okellos, významný pythagorovský filozof z Lukánie.
477 817
Región, mesto v južnej Itálii. - Ako to zaznamenáva Dionysios, nevie sa, ktorého D. má D. Platónov list Archytovi je 12. list z našej zbierky Platónových listov; už v staroveku bol
L. na mysli. - Theaítctos, epigramatik, pozri o ňom IV, 25. pokladaný za nepravý. - Vraví sa, že to boli muži z Myry, neznáme mesto, do ktorého sa
487
Ktoré som v Elide spravil, t. j. v meste Olympii, ktoré sa nachádzalo v Elide, krajine na vysťahovali Trójania za kraľovania Pria-movho otca Laomedonta.
Peloponéze. 83
/ Ako hovorí Platón v Ústave, 528 E. - Brontinos, Lcón a Bathyllos, Pythagorovi žiaci.
497
jeho protivníkom hol Kylón, pozri o tom v § 39. - Bol by si sa vysťahoval z Miléta, rodiska 857
Zem sa pohybuje v kruhu, t. j. okolo centrálneho ohňa. - Hikctas zo Syrakúz, pythagorovský
filozofa Anaximena. filozof. Cicero mu pripisuje učenie, že Zem sa pohybuje okolo svojej osi (Akademiky II,
507
Ako sme to už uviedli, I, 19. 39). - Za štyridsať alexandrijských mín, Hermippos zabudol, že Alexander založil
517
Akragas, dôležité mesto na južnom pobreží Sicílie. Alexandriu po Platónovej smrti.
527
Glaukos z Regia, mladší Empedoklov súčasník, autor spisu O dávnych básnikoch a 867
Filistión zo Sicílie (podľa Plutarcha z italských Lokrov), lekár zo IV. stor., učiteľ Eudoxa
hudobníkoch. - Turie, aténska osada v južnej Itálii, založená r. 444. - Apollodoros, v z Knidu. - Ako uvádza Kallimachos v Katalógoch, totiž v Katalógoch významných
Kronike. spisovateľov a ich diel. Bola to biograficko--historicko-kritická bibliografia.
537
Ako uvádza Herakleides vo Výťahu, zo Sotióna. 877
Nektanabis, egyptský kráľ. - Oktaeteris, diela astronomicko-chronologic-ké. - Mausolos,
55
/ Brontinos, pythagorovec, podľa Iamblicha otec Pythagorovej manželky Theano. vládca v Halikarnase.
567 887
Alkidamas, rétor a sofista zo IV. stor. Pochádzal z Eleje v Aiolide. Písal predovšetkým Aristotelov syn Nikomachos o ňom hovorí, v Etike Nikomachovej, I, 12, 1101 b 27; X, 2, 1172b
epideiktické reči (oslava smrti, oslava hetéry Laidy, oslava chudoby), no napísal aj 9 a n.
897
spis Fyzikos; bol to asi dialóg, v ktorom hlavnou osobou bol Gorgias. - Že Zenón a Chrysippos z Knidu, lekár totožný pravdepodobne s Chrysippom, spomínaným v VII,
Empedokles, myslí sa Zenón eleat. 186.
577 907
Aristotelov dialóg Sofistes sa nezachoval. - V diele o básnikoch píše, že Empedokles Eudoxos z Rodu, historik, z III. stor. pred n. 1. - Apis, posvätný býk, uctievaný v
napodobnil štýl Homérov, pórov. Poetika, 1447 b, 18. egyptskom meste Memfis.
587
Že bol lekárom a vynikajúcim rečníkom. Galenos sa vyjadruje, že Empedoklova škola
súťažila so školou na Kou a v Knide.
607 KN IH A IX
Pausanias, Empedoklov žiak, ktorému venoval svoje spisy O prírode.
617
Gela, mesto na Sicílii.
17
637
O Kleomenovom prednášaní Empedoklovej básne píše aj Athenaios XIV, 620 D, Hekataia, historika a genealóga. - Archilochos z Paru, vynikajúci grécky lyrický básnik z
odvolávajúc sa na Dikaiarchov spis Olympikos. - Xanthos, lýdsky logograf z V. stor. konca VII. a zač. VI. stor.
677
Peisianaktovo pole, Peisianax, neznámy.

*&°228
2/ O Herakleitovom priateľovi a krajanovi Hermodorovi sa zmieňuje aj Cicero v Tuskulských
rozhovoroch, V, 36, 105 a Strabón tvrdí (XIV, 25, 642), že odišiel do Ríma a tam napísal
povestné Zákony 12 dosiek (Pórov, aj Plínius, Hist. Nat., XXXIV, 21).
3
/ A uchýliac sa do chrámu Artenudy, v Efeze bol povestný chrám Artemidy.
5
/ Aristón uvádza, Aristón z Kea.
6/ Verš Prostred nich zdvihol sa... je napodobnením Iliady, I, 247 - 248. - Prepustil svojmu
bratovi kráľovskú, hodnosť, kňazskú hodnosť kráľa obetníka. -Takzvaníherakleitovci,
najznámejší z nich je Kratylos, podľa ktorého Platón pomenoval jeden zo svojich
dialógov.
8/
Vzniká z ohňa a opäť sa spaľuje v určitých periódach cez celý vek, podľa Cen-sorina, 18, 11,
takéto obdobie trvá 10 800 slnečných rokov.
117
To sme uviedli v stati o Sokratovi, II, 22.
12
/ Krotón, ináč neznámy. - Istý Krates, bližšie neznámy. - Jedni uvádzajú jeho dielo pod
nadpisom Múzy, aj Platón, narážajúc na I lerakleita, hovorí o ión-skych múzach
(Sofistes, 242 E). - Diodotos, pravdepodobne Boethov brat, peripatetik, ktorý
komentoval Elerakleitov spis. - Dareios, perzský kráľ (r. 521 až 486).
137
O Herakleitovom odmietnutí Dareiovho pozvania píše aj Klement Alexandrijský v
Stromatách, I, 65.
157
Pausanias Herakleitistos, ináč neznámy. - Nikomedes, bližšie neznámy. -Dionysios, nevie
sa, o ktorého D. ide.
167
Skytlúnos z Tea, jambický básnik zo IV. stor. Podával Herakleitovo učenie v jambických
veršoch. - Jedného človeka cením si za tisíc, Seneca, íisfy, 7, 10, pripisuje tento výrok
Demokritovi.
187
Zankle, mesto na Sicílii, na mieste neskoršej Mesiny. - Botón z Atén, ináč neznámy. -
Archelaos, Sokratov učiteľ, nemohol byť Xenofanovým učiteľom, pretože bol oveľa
mladší ako on. - Namierené proti Hesiodovi a Homérovi, ktorých napádal pre ich názory o
bohoch, pretože bohom pripisovali všetky dobré a zlé vlastnosti ľudí.
20/ Orestades a Parmeniskos, pythagorovci z Metapontu. - Tak ako aj Anaxagoras, pozri II, 13.
- Toto sú izolovaní filozofi, o nich sa nehovorí v Úvode, ale až v VIII, 50 a VIII, 91.
21
/ Elca, mesto v južnej Itálii. - Prvý je elementom tvorivým, druhá je látkou, pórov. Cicero,
Akademik}/, II, 37, 118.
22
/ Za kritérium pravdy vyhlásil rozum, kým zmyslové vnímanie pokladal za nepresné, Cicero ho
napriek tomu pokladal za skeptika, Akademici II, 23, 74.
23
/ Iní uvádzajú, že to bol Pythagoras, pozri VIII, 14. - Dôkaz Achilleus (nedohoní korytnačku)
sa všeobecne pripisuje Zenónovi.
24/ Dosiahol ešte väčší obdiv, najmä námorným víťazstvom nad Aténčanmi r. 441.
25/ Ako hovorí Platón v Parmenidovi, 127 B. - Aj v Sofistovi, 216 A. - A vo Faid-rovi, 261 D. -
Palamedes, syn Nauplia, kráľa na Euboji, hrdina trójskeho cyklu bájí, obratný rečník a
vynálezca písma.
26/ Tyrana Ncarcha, podľa iných Diomedonta, Valerius Maximus uvádza dokonca Falarida a
Tertullianus syrakúzskeho tyrana Dionysia. - Lipar-ské ostrovy, severne od Sicílie. -
Aristogeitón, aténsky hrdina, ktorý zabil aténskeho tyrana Hipparcha.
28
/ Fócka osada, Fókovia boli obyvatelia Fókidy, krajiny v strednom Grécku, ktorej hlavným
mestom boli Delfy.
29/ On prvý prišiel s dôkazom Achilleus, D. L. nespomína ďalej Zenónove dôkazy proti
existencii mnohorakosti pohybu. Prázdny priestor podľa neho neexistuje, pretože
prázdny priestor by musel byť nesúcnom a nesúcno podľa neho nemôže existovať.
Pretože však neexistuje prázdny priestor, neexistuje ani mnohosť, ani pohyb. V stati o
Zenónovi z Kitia, VII, 35.
307
Bol Zenónovým žiakom, ide o Zenóna eleata.
31
/ Sa nesú cez určitý úsek nekonečného vesmíru do veľkého prázdna, výraz katá apótomen ek tés
ápeiron (cez určitý úsek nekonečného vesmíru) prekladám miestne, pretože pri jeho
časovom výklade (t. j. po oddelení sa od nekonečna) nanucuje sa otázka, aký bol
pohyb atómov pred oddelením, a okrem toho brať výraz ck tés ápeiron ako nekonečnú
hmotu zabraňuje členom nahradené substantívum kora. Modálny výklad kaeta, t. j. že
pohyb bol umožnený len v dôsledku oddelenia sa od nekonečna, predpokladá okrem
toho stav hmoty v pokoji, čo je v rozpore so všeobecným názorom atomistov o
večnom pohybe atómov.
33
/ Kruhy ostatných nebeských telies sú medzi nimi, Demokritos sa odklonil od tohto
Leukippovho názoru a umiestnil planéty až za Slnko (Aetius, II, 15, 3).
347
Ako spomína aj Herodotos, Herodotos síce spomína Xerxov pobyt v Abdé-rach (VII, 109,
VIII, 120), nehovorí však o tom, že tam zanechal chaldejských mágov a učiteľov.
37/
Oinopides, z Chia, slávny geometer a astronóm, o niečo mladší ako Anaxagoras. - Filozof
sa podobá zápasníkovi v päťboji, Anterastai, 132 C.
38/
Apollodoros z Kyzika, pravdepodobne totožný s Apollodorom matematikom.
397
Keď sa mu však vyplnili predpovede o niektorých budúcich javoch, pórov, napr. Plínius, Hist.
prír., XVIII, 273, 341 a Klement Alexandrijský, Stro-mata, VI, 32.
 407
Amyklas a Kleinias, pythngorovci; prvý pochádza] z Herakleje, druhý z Tnrentu. - Nikde
nespomína Demokrita, je však. viac ako pravdepodobné že Platón vo svojich
posledných dielach reagoval na Demokritovu náuku, ako svedčia niektoré miesta v
Timaiovi a v Zákonoch.
417
Po dobytí Troje, dobytie Troje sa datuje k r. 1184.
42/
Ktoré Idásali Parmenides a Zenón, eleati. - Hippokrates, z ostrova Keos
slávny grécky lekár z V. stor. 437 Thesmoforic, slávnosť na počesť Demetry a Persefony,
slávená aténskymi
ženami od 12. - 14. pyanepsióna (sept. - okt). - Hipparchos z Níkaje
(v Bitýnii), slávny astronóm z II. stor. pred n. 1. 49// Ktorého
spomína Antigonos, z Karystu.
50/ prc obyvateľov Túrií, aténska osada v južnej Itálii, založená r. 444. - Eupo-lis, básnik starej
atickej komédie, Aristofanov súčasník. - Teos, iónske mesto na pobreží Lýdie. -
Prodikos z Kca (ostrov pri Atike), vynikajúci sofista z V. stor. - Ako uvádza Platón v
Protagorovi, 316 A.
517
Aj Platón v Thcaitetovi, 152 A a n.
537
Ako sa dozvedáme z Platónovho Euthydema, 286 C. - Artemidoros, ináč neznámy dialektik. -
Ako uvádza aj Epikuros, v liste O potrebných veciach (Athenaios, VIII, 354 C).
54/ Megakleides, bližšie neznámy Aténčan. - Jeden zo 400, r. 411 urobili oligarchovia v
Aténach štátny prevrat a správy štátu sa ujala na nejaký čas šty-ristočlenná
oligarchická rada. - Euathlos, Protagorov žiak, známy z procesu, ktorý proti nemu
viedol Protagoras pre nezaplatenie honoráru.
55/ Protagorove spisy sa nezachovali. Listina nie je však úplná, pretože nie sú v nej diela
uvádzané vyššie v § 51 a 54. - Euripidova hra Ixión sa nezachovala.
56/ Mes[0 Kekropa, Atény, Kekrops, mýtický zakladateľ Atén. - O dileme Euathlos pozri
pozn. k VII, 44. - Euforión z Chalkidy, elegicky básnik z konca II. stor. a zač. I. stor.
577
Diogenes z Apolónie, na Kréte; jeho životopis by bol lepšie zapadol do druhej knihy, po
Anaximenovi.
587
Diogenes zo Srny my, žiak demokritovca Metrodora z Chia. - Ktorý vravel, že am to nevie,
že nič nevie, pórov. Filodemos, Rétorika, fr. inc. 3. 1. - Nes-sas z Chia, Demokritov žiak.
- Nikokreón, cyperský tyran v čase Alexandra Veľkého.
597
Persefoneia, Persefona, dcéra Demetrina a manželka boha podsvetia Háda.
60/ Verš To f o je krv, nie ichor, čo tečie blaženým bohom, je z Iliady, Y, 340; ichor, krv
homérskych bohov. - Plutarchos však vraví v Životopise Alexandra,
kap. 25. - Jedného z bohov raní ruka smrteľná, verš z Euripidovho Oresta, v. 271.
61/ Podľa Alcxandrovho zaznamenania v Nástupníctvach filozofov ide o Alexandra
polyhistora. - Podľa Askania z Abdér, bližšie neznámy Pyrrhónov žiak. - Lebo nijaká vec
nie je viac taká ako taká, pórov. Gellius, Atické noci, XI, 5, 4.
62 Ainesidemos, skeptický filozof, pochádzal z Knosu (na Kréte) a bol žiakom lekára
Herakleida.
64/ Nausifanes z Tea, Demokritov žiak a Epikurov učiteľ. - Jeho vlasť mu preukázala takú
poctu... o úcte Eliďanov k nemu svedčí socha, ktorú postavili na námestí v Elide a
ktorú videl ešte Pausanias (VI, 24, 5).
65/ Verše Divím sa, staručký Pyrrhón... sú paródiou veršov Iliady, II, 796, a Odysey, XVI,
465. - Pretože zbavil života tráckeho Kotya, ide asi o zámenu s platónovcom Pythónom
(III, 46); okrem toho Aristoteles uvádza v Politike, V, 1311 b 20, istého Parrhóna z
tráckeho mesta Ainos.
67
/ Filón z Atén, Pyrrhónov priateľ a žiak; Ako sa rodí lístie, tak podobne rodia sa ľudia, verš z
Iliady, VI, 146. - Práve tak nasledujúci verš je z Iliady, XXI, 106.
687
Numenios, skeptický filozof, Pyrrhónov žiak. - Eurylochos, Pyrrhónov žiak.
ft4/
Alfeios, rieka v Elide. - Hekataws z Abdér, demokritovec, autor rozličných historických,
geografických, gramatických a filozofických spisov.
707
Theodosios, lekár alebo filozof, súčasník Herodota, učiteľa Sexta Empi-rica. - Nemôžeme
sa vraj nazývať pyrrhónovcami, podľa tohto miesta by bol D. L. skeptikom.
727
Platón prenecháva pravdu bohom a synom bohov, Timaios 40 D. - Euripidove verše sú zo
zachovanej tragédie Prosebnice, v. 735 - 737. 737 A už pred ním hovorí Homér, ílias, XX, 248 -
250.
757
Skylla, úskalie v Mesinskej úžine; pokladaná za Forkovu dcéru, ktorú Kirka premenila
na skalisko a obklopila psami. - Chiméra, mýtická obluda v Lykii. V staroveku ju
zobrazovali v podobe leva, kozy a draka. Zahubil ju hrdina Bellerofón.
777
Práve tak sme si navykli... a musíme povedať, pravdepodobne prejav D. L. týkajúci sa jeho
príslušnosti ku skeptikom.
797
Prvý tropos (79 - 80) sa týka, pórov. Sextus Empiricus, Náčrt pyrrhonizmu, I, 40 - 78, kde
nachádzame lepší a bohatší rozbor. -Arabský Fénix, egyptský báječný vták, ktorý sa
vždy po 500 rokoch spálil a z popola znovu vzlietol omladený.
K0/
Druhý tropos (80 - 81), pórov. Sextus Empiricus, Náčrt pyrrhonizmu, I, 79
230*2
 až 89. Tam je uvedený aj prípad Damofonta (82) a Andróna (84); Aristoteles hovorí, v
Meteorologikách, 373 b 4, že istému občanovi z Tasu sa zjavoval obraz človeka a že s
ním prenikal cez všetko.
81/
Tretí tropos (81), pórov. Sextus Empiricus, Náčrt pyrrhonizmu, I, 90 - 99.
827
Štvrtý tropos (82), pórov. Sextus Empiricus, Náčrt pyrrhonizmu, I, 100 -117. - Stoik Theón z
Titorey (vo Fókide), ináč neznámy, no starší ako Aine-sidemos, autor pyrrhónskych
trópov.
837
Piaty tropos (83 - 184), pórov. Sextus Emipiricus, Náčrt pyrrhonizmu, I, 145 - 163; tu je to
desiaty; tu sa cituje aj Eudoxov spis Cesta okolo sveta (152). - Masageti, skýtsky kočovný
kmeň. - Paióni, frýgický kmeň.
847
Šiesty tropos (84 - 85), pórov. Sextus Empiricus, Náčrt pyrrhonizmu, I, 124 -128.
857
Siedmy tropos (85 - 86), pórov. Sextus Empiricus, Náčrt pyrrhonizmu, 1,118
Filadelfa. - Homéros z Byzantu, tragický básnik z čias Ptolemaia Filadel-fa. - Aratos,
didaktický básnik a priateľ básnika Kallimacha. 114/ Zopyros, rečník, totožný
pravdepodobne so Zopyrom, ktorého spomína Quintilianus, III, 6, 3. - Bol však, prerušené
miesto. - Námestie Kerkopov, pomenované podľa Kerkopov, známych z povesti o
Heraklovi. Boli to dvaja bratia, zlodeji a klamári, ktorí sa pokúsili zmocniť spiaceho
Herakla. Ten ich však zviazal a niesol povesených za nohy na tyči. Svojimi žartmi však
natoľko uzmierili Herakla, že ich nechal utiecť. - 'Zišiel sa spolu s Numeniom Attagas,
Numenios a Attagas, povestní zlodeji, Numenios v Korinte, Attagas v Tesálii. Vo verši je
však aj slovná hračka, lebo numenios značí jarabicu a attagas tetrova, teda dvoch z tej
istej rasy, ktorí sa však spolu nestýkajú. Pritom je súčasne narážka na meno Timónovho
spolužiaka Numenia. - Dioskurutes z Cypru, skeptický filozof, Timónov žiak.
"5/ Menodotos z Nikomédic, z II. stor. n. 1., učiteľ skeptika Herodota, skeptický filozof a

- 123 (tu je to piaty). 867 ôsmy tropos (86), pórov. Sextus Empiricus, Náčrt pyrrhonizmu, l, vynikajúci lekár. - Ptolemaios z Kyrény, skeptický filozof. - Nikolochos z Rodu,
129 - 134 skeptický filozof, Timónov žiak. - Eufranor zo Seleukie, skeptický filozof, Timónov
(tu je to siedmy). žiak. - Praylos z Troady, priateľ akademika Lakyda. - Fylarchos, historik z konca III.
87/
Deviaty tropos (87), pórov. Sextus Empiricus, Náčrt pyrrhonizmu, I, 141 -144. - Každý deň, stor.
1,67
Sextus uvádza ako kontrast kométu. - Deviaty tropos uvádza Sextus a Ainesidemos ako Eubulos z Alexandrie, skeptický filozof, z II. stor. pred n. 1. - Sarpedón, ináč neznámy. -
desiaty, nezodpovedá pravde, pretože v Sextovom Náčrte pyrrhonizmu je tento tropos Herakleides, skeptický filozof a vynikajúci lekár, učiteľ filozofa Ainesidema, totožný
uvedený ako deviaty (141). - Desiaty tropos (87 - 88), pórov. Sextus Empiricus, Náčrt pravdepodobne s lekárom Herakleidom z Tarentu. - Zeuxippos z Knosu, skeptický
pyrrhonizmu, I, 135 - 140; tu je ôsmy. filozof, Ainesidemov žiak. -Zeuxis Krivonohý, skeptický filozof, Zeuxippov žiak. -
887
Toto je teda desať trópov, pozri o nich aj Gellius, Atické noci, XI, 5. - Agrip-pa, skeptický Antiochos z ÍMOIÍÍ-keje na Lyku (vo Frýgii), skeptický filozof, učiteľ lekára Menodota z
filozof asi z 2. pol. 1. stor. našej éry. - Pridávajú k nim ešte iných päť, pórov. Sextus Nikomédie. - Theiodas z Laodikeje, skeptický filozof, Antiochov žiak. -Herodotos z
Empiricus, Niíčrŕ pyrrhonizmu, I, 164 - 177. Tarzu, skeptický filozof a lekár, učiteľ Sexta Empirica. -Empirik Sextus, Sextus
907
Ani celok nieje dokázaný, pórov. Sextus Empiricus, Náčrt pyrrhonizmu, II, 185. Empiricus, skeptický filozof a lekár z II. stor. n. 1., autor dvoch zachovaných spisov:
1027 Náčrt pyrrhonizmu (3 knihy) a Proti dogmatikom a matematikom (spolu 11 kníh). -
Sám Pyrrhón síce nezanechal nijaké dielo; história Alexandra Veľkého, ktorú napísal a za
Satuminus z Kytheny, skeptický filozof, žiak Sexta Empirica. - Kythena, ide zrejme o
ktorú dostal od Alexandra 10 000 zlatých, sa nezachovala.
aténsky démos Kydathena, do ktorého mohol byť Saturninus zapísaný po obdržaní
106/ Zeuxis, skeptický filozof z Ainesidemovej školy. - Antiochos z laodikeje, Zeuxidov žiak.
občianstva v Aténach.
- Ijiodikeja, mesto vo Frýgii (na rieke Lykos). - Apellas, skeptický filozof, mladší ako
Agrippa.
1097
Apollonides z Nikaje, skeptický filozof za cisára Tiberia (r. 14 - 37). - Člen našej sekty,
KN IH A X
ďalší dôkaz, že D. L. prináležal k skeptikom, ak pravda, nejde o doslovný odpis z
prameňa, ktorým bol niektorý skeptik. 17
Gargettos, jeden z atických démov. - Metrodoros, žiak Epikurov; zomrel niekoľko rokov
1107
Antigonos píše, Antigonos z Karystu. pred Epikurom a Epikuros v závete pamätal na jeho deti.
1127
Timón mizantrop, pozri o ňom pozn. k I, 107.
1137
Alexandros Aitolos, z Pleuronu v Aitolii, tragický básnik z čias Ptolemaia

231*2 <&°46l *2
 - Herakleides, ide o Herakleida, Serapiónovho syna. - Po jeho kolonizovaní Aténčanmi, r.
352/351. - Keď mal osemnásť rokov, odišiel do Atén, vykonávať prezenčnú vojenskú
službu. - Perdikkas vyhnal Aténčanov zo Samu r. 322 (pórov. Diodoros, XVIII, 18, 9).
Perdikkas, jeden z generálov Alexandra Veľkého, zvolený po jeho smrti za regenta,
úkladné zavraždený už r. 321.
2/
Anaxikratcs bol archónom r. 307/306. - Pretože mu nevedeli vyložiť Hesiodo-vo miesto o
chaose, o tom píše aj Sextus Empiricus, Proti mat., X, 18.
37
Filodemos, epikurovský filozof za Cicerónových čias a učiteľ L. Pisona, v ktorého
knižnici boli v XX. stor. objavené v Herkuláneu cenné zvitky z diel epikurovských
filozofov. - Stoik Diotimos, ináč neznámy; totožný azda s Theotimom, ktorého spomína
Athenaios, XIII, 611 B.
47
Nikolaos, Poseidoniov žiak. - Dionysios Flalikarnaský, historik, rečník a literárny kritik z I.
stor. pred n. 1. - Timokrates, Metrodorov brat, pôvodne žiak Epikurov, neskôr opustil E.
školu a písal proti Epikurovi. Epikuros mu odpovedal celými zväzkami kníh. -
Herodotos, jeden z Epikurových žiakov. Epikuros mu venoval zachovaný list, v ktorom
podáva prehľad epikurovskej fyziky a psychológie. Herodotos sám napísal spis na
obranu svojho majstra s titulom O Epikurovej mladosti. - Mithras, ináč neznámy
Lysimachov správca, po Alexandrovej smrti bol správcom Trácie.
37
Idomeneus, Epikurov žiak. - Leontion, aténska hetéra, zdržujúca sa v spoločnosti
epikurovcov; bola vzdelaná a myslelo sa, že Epikurove diela proti Theofrastovi
pochádzajú od nej. - Leonteus z Lampsaku, Epikurov žiak. - Themista, Leonteova
manželka, ktorej Epikuros venoval svoj spis Neokles (pozri § 28). - Doterigať sa k vám na
trojkolke, Epikura museli pre chorobu voziť na vozíku s tromi kolieskami. - Pythokles,
Epikurov žiak, ktorému je venovaný zachovaný list o meteorologických javoch. - Theo-
doros, pravdepodobne stoicky filozof.
67
Neviem, čo by som mohol pokladať za dobro, ak by som odstránil rozkoše chuti, rozkoše sexuálne
a rozkoše, ktoré tešia sluch a zrak, pórov. Athenaios, XII, 546 E, VII, 280 A, VII, 278 F a
Cicero, Tuskulské rozhovory, III, 40 a O prirodzenosti bohov, I, 40; spomedzi piatich
zmyslov je vynechaný čuch, pretože pocity čuchové sa pokladali za menej významné
(pórov, aj Platón, Filebos, 51 E). - Epiktetos, vynikajúci stoicky filozof z 2. pol. I. a zač. II.
stor.
77
jednu mínu, jedna mína je 60. časť talentu. - Filozofom v Mytiléne, bývalí Epikurovi žiaci v
Mytiléne, medzi ktorých patril pôvodne aj Hermarchos, Epikurov nástupca v škole v
Aténach. - Mammarion, hetéra z Epikurovej družiny, Leonteova milenka. - Hedeia,
hetéra z Epikurovej družiny, pôvodom z Kyzika, Polyainova milenka. - Erotion, hetéra
z Epikurovej družiny. - Nikidion, hetéra z Epikurovej družiny, Idomene-
*&»232
ova milenka; okrem nich žila v Epikurovej družine hetéra Boidion a Demelata,
Hermarchova milenka. - Z Epikurovho diela O prírode, ktoré malo 37 kníh, zachovali sa
zlomky na Herkulánskych zvitkoch. 8/ Samého Platóna nazýval „zlatým Platónom", asi pre
Platónovo rozdelenie ľudí do tried podľa toho, koľko „zlata" majú v sebe (Ústava, 415 A). -
Pro-tagora nazýval nosičom bremien, pre jeho pôvodné zamestnanie. Pozri o tom D. L., IX, 53
a Gellius, Atické noci, V, 3. - Antidoros, filozof neistej školy, proti ktorému písal Epikuros a
jeho žiak Kolotes. qi Metrodoros zo Stratonikeje (v Kárii), žiak epikurovca Apollodora, ktorý
však prešiel od epikurovcov k akademikovi Karneadovi. 107 Už spomenutý Mys, § 3. -
Grécko prežívalo vtedy ťažké časy. D. L. má na mysli obľahnutie Atén Demetriom
Poliorketom (pórov. Plutarchos, Životopis Demetria Poliorketa, kap. 34). - Po mestách lónic,
predovšetkým v Lampsaku a v Mytiléne. - Ako hovorí aj Apollodoros, ide o Apollodora
kepotyrana, scholarcha, učiteľa epikurovca Zenóna zo Sidónu a autora vyše 400 kníh. 117
Ako to žiadal Pythagoras, pozri VIII, 10.
127
Vážil si Anaxagora, hoci mu v niektorých veciach odporoval, predovšetkým bol proti
Anaxagorovmu názoru o existencii heterogénnych častí hmoty.
137
Praxifanes, Theofrastov žiak. - Eurylochos, žiak skeptika Pyrrhóna, pozri IX, 68 - 69. -
Aristofanes z Byzantu, gramatik, pôsobiaci v Alexandrii ako vedúci Alex. knižnice.
147
Aristón z Alexandrie, žiak Antiocha z Askalónu, kritizovaný Filodemom v jeho Rétorike,
III, 168. - Pamfdos, žiak Platónov. Okrem D. L. uvádza ho ako Epikurovho učiteľa
Suidas a Cicero, O prirodzenosti bohov, I, 26, 72. -Za archóna Sosigena, r. 341. -
Gamelión, zodpovedá nášmu januáru -februáru.
167
Timokrates, Demetriov syn, z dému Potamu, nie je totožný s Metrodoro-vým bratom
Timokratom, ktorý opustil Epikurovu školu a písal pam-flety proti Epikurovi a jeho
druhom.
177
Melita, aténska štvrť.
187
Na Metrodorovu pamiatku, Metrodoros zomrel r. 277. - Posideón, náš december - január.
O tejto časti závetu (oslavy narodenín a oslavy Met-rodorovej pamiatky) píše aj
Cicero, O najvyššom dobre a zle, II, 31, 101, Athenaios VII, 298 D a D. L., VI, 101. -
Mesiac metagcítnión, júl - august.
197
Nech sa starajú o Metrodorovu dcéru, pravdepodobne totožná s Danaou, ktorú spomína
Athenaios, XIII, 593 C, ako dcéru epikurovky Leontion.
207
Nikanor, stúpenec Epikurovej školy.
217
Nikias a Lykón, ináč neznámi Epikurovi otroci; takisto otrokyňa Faidrion.
227
Idoincnens z Lampsaku, oddaný Epikurov žiak a manžel Metrodorovej sestry Batidy a
politik na Lysimachovom dvore.
247
Polyainos, jeden zo 4 pilierov školy, pochádzal z Lampsaku a bol nielen oddaným
prívržencom Epikurovej filozofie, ale aj vynikajúcim matematikom (pórov. Cicero, O
najvyššom dobre a zle, I, 6, 20).
257
Kolotes z Lampsaku, významný Epikurov žiak a učiteľ kynika Menedema. Napísal diela
na námet, že podľa inej filozofie sa nedá žiť, a Plutarchos napísal spis Proti Kolotovi,
ktorý je dôležitým prameňom poznania nielen Kolota, ale aj epikurovského učenia. -
Poh/stratos, vynikajúci epiku-rovec a Llermarchov nástupca vo vedení školy. -
Dionysios, tretí Epikurov nástupca. - Basileides, štvrtý Epikurov nástupca. - Zenón zo
Sidónu, žiak epikurovca Apollodora, učiteľ Filodema a autor nezachovaných
rétorických a geometrických spisov.
267
Demetrios tjikónsky, vynikajúci epikurovský filozof. - Diogenes z Tarzu, vynikajúci
epikurovec, bližšie neznámy. - Orión, epikurovský filozof, známy len z Diogena
Laertia.
297
Herodotos, jeden z popredných Epikurových žiakov, ktorému Epikuros poslal jeden zo
zachovaných listov (§ 35 - 83), v ktorom podáva prehľad epikurovskej fyziky.
LIerodotos sám zverejnil tajné Epikurovo učenie a napísal aj spis o Epikurovej
mladosti, ktorým hájil majstra proti ohováraniu zo strany jeho protivníkov. -
Pythokles, mladý prívrženec Epikurovej družiny. Sprevádzal majstra na ceste do
Lampsaku. Epikuros mu venoval list (§ 84 - 116), v ktorom podáva prehľad učenia o
nebeských javoch. -Menoikeus, člen Epikurovej školy. Majster mu venoval list (§ 122 -
135), v ktorom podáva prehľad epikurovskej etiky.
317
Lebo vraj stačí, keď sa fyzici riadia tým, čo veci hovoria samy zo seba, pórov. 37, 6:
Predovšetkým musíme pochopiť podstatu slov, aby sme mohli naše mienky, otázky a
pochybnosti uvádzať s ňou do súvisu a rozsud-zovať ich a aby sme nepoužívali iba
prázdne slová (ako dialektici); a 37. Hlavný článok učenia: V očiach tých, ktorí sami
seba nemätú prázdnymi slovami, ale všímajú si len skutky. - Anticipácie (prolépseis),
všeobecné predstavy, pozri § 33.
327
í predstavy ľudí šialených a sny sú pravdivé, pórov, o tom Sextus Empiricus. Proti mat.,
VIII, 63 - 64, kde sa podáva Epikurov názor, že aj Orestove vidiny erínyjí boli
pravdivé, keďže boli podmienené obrázkami, a klamný bol iba úsudok rozumu, že
prichádzajú zo skutočných (tuhých) telies.
347
A spoznáme, ako sa javí zblízka, či je totiž okrúhla, ako sa javí z diaľky, alebo hranatá.
Pórov. Lucretius, IV, 353 n.
*&°464 *2
337
Všetko, čo som napísal o prírode, predovšetkým má na myslí svoje dielo O prírode v 37
knihách. - Pripravil som výťah z celého systému, t. j. tzv. Veľký výťah, ktorý
pravdepodobne slúžil Lucretiovi pri písaní jeho diela.
387
Treba nám uvažovať o veciach nezjavných; také sú veci, ktoré nemožno poznať pomocou
zmyslov. Epikurovci rozoznávali dva druhy nezjavných vecí: 1. Atomické zloženiny,
ktoré sú také jemné, že ich nemôžeme zachytiť zmyslami, ale len rozumom, ako sú
napríklad bohovia (pórov. Lucretius V, 148 až 149); 2. Veci, ktoré nemožno vnímať,
pretože nevysielajú obrázky (pomocou ktorých vnímame ostatné veci), ako napríklad
atómy a prázdny priestor, a pri ktorých sme odkázaní na činnosť rozumu. Okrem toto
počíta medzi nezjavné veci (ádela) aj nebeské javy.
- Nič mu nevzniká z nesúcna, pórov. Lucretius, I, 150 a n. - Lebo potom by všetko vznikalo
zo všetkého a nebolo by treba semien, Lucretius, I, 159 - 160; v ďalších veršoch podáva
Lucretius dôkazy tejto tézy (161 - 214). -A naopak, keby súcno mohlo prechádzať do
nesúcna..., Lucretius, I, 215 - 264.
- Vesmír pozostáva z telies a prázdneho priestoru, Lucretius, I, 420. - Že jestvujú telesá,
svedčí zmyslová skúsenosť všetkých ľudí, Lucretius, I, 422.
407
O dôkaze existencie prázdneho priestoru, pórov. Lucretius, I, 426 n. - A nebolo len označením
ich trvalých alebo náhodných vlastností, o trvalých a náhodných vlastnostiach telies píše
Epikuros v § 68. - Telesá sa delia na zloženiny a na telesá, z ktorých pozostávajú zloženiny,
pórov. Lucretius, I, 483-484.
417
O nedeliteľnosti a nemeniteľnosti atómov píše Lucretius v I, 485 - 486 a 503
- 634. - Vesmír je nekonečný, pórov. Lucretius, I, 958 - 964. - Vesmír však nemožno vidieť z
miesta vedľa neho, pozri Cicero, O veštení, II, 50, 103 a Eudemos, Fyzika, Fragm. 30 (FDV
35 A 24). - Vesmír je nekonečný i pokiaľ ide o množstvo teliesok alebo veľkosť prázdneho
priestoru, pórov. Lucretius, 1, 988 -1007.
427
Atómy majú neurčiteľný počet tvarov, pórov, aj X, 52; v porovnaní s Demo-kritom, ktorý
pripúšťal nekonečný počet tvarov atómov, Epikuros uviedol počet rozumom síce
nezachytiteľný, ale nie nekonečný. Bol to logický dôsledok jeho názoru, že atóm sa
skladá z konečného počtu miním (o tom v § 58 - 59), z ktorých nie je možné vytvoriť
nekonečný počet tvarov. Pritom poukazoval na to, že v zmyslovom svete je
obmedzený počet kvalít (napr. chuti a vône), kým pri nekonečnom počte tvarov
atómov by museli byť nekonečné aj ich kombinácie. Pórov, aj Lucretius, II, 478 -521. -
A je nekonečný počet atómov každého druhu, vyplýva to z nekonečného počtu rozličných
tvarov atómov. Pórov. Lucretius, II, 522 - 528. -Ibaže by niekto chcel aj veľkosti atómov
stupňovať donekonečna, narážka na Demokritov názor (pórov. IX, 44); pórov, aj glosu k
§ 44.
233*2
43/
Jedny sa pohybujú na veľkú vzdialenosť od seba, totiž atómy, ktoré ešte nevytvorili zložené
celky. O pohybe atómov píše Lucretius v II, 80 - 332.
45/
]e nekonečný počet svetov, pórov. Lucretius, II, 1048 - 1089 a Cicero, O prirodzenosti bohov,
I, 20, 53; I, 24, 67 a O najvyššom dobre a zle, I, 6, 21. -O Epikurovom zdôvodnení
existencie nekonečného počtu svetov píše aj Cicero, O najvyššom, dobre a zle, I, 6, 21.
4b/
jestvujú odtlačky, ktoré majú rovnaký tvar ako tuhé telesá. Pórov. Lucretius, IV, 51 - 52. - Nie
je možné, aby sa nediali vo vzduchu takéto emanácie, preložené podľa konjekhíry
Cassendiho. - O tvorení obrázkov píše Lucretius v IV, 110 - 128, o ich pohybe v IV,
176 - 229.
3,1
7 Nie je však pravda, že pohybujúce sa teleso sa môže v čase, ktorý sa dá postihnúť len rozumom,
ocitnúť súčasne na viacerých miestach, t j. súvislý pohyb telesa sa môže diať len v čase,
ktorý možno zachytiť zmyslami. - Pohyb zloženého telesa bude vyjadrením zrážok atómov,
totiž vonkajším vyjadrením vnútorných pohybov atómov. - / keď pripustíme, že
rýchlosť jeho pohybu až do toho času neznížili zrážky, vonkajšie. - Až do toho času, t. j. keď
sa uplatňuje zmyslová percepcia. - Kým telesám zloženým z veľkého alebo nekonečného
počtu atómov, v tuhých telesách. - O pohybe obrázkov pórov. Lucretiove verše, IV, 196 -
197 a o tom, že ich nič nezdržuje, verš IV, 205. Pre celú pasáž (§ 47) pórov. Lucretius,
IV, 143 - 175.
48/
Bez toho, že by bolo viditeľné ich zmenšenie, pozn Plutarchos, Proti Koloto-vi, 16: Tisíce
obrázkov sa stále oddeľuje a odteká a tisíce iných zo vzduchu priteká a vypĺňa
zložené teleso. - Okrem toho sa vo vzduchu rýchle tvoria agregáty obrázkov, pórov.
Lucretius, IV, 129 - 142. - Ak niekto prihliada na to, akým spôsobom sa stane, že zmyslami
vidíme... a sa ich vlastnosti a pohyby zhodujú s našimi vnemami. Preložené podľa
konjektúry Baileyho.
497
Podoby vonkajších predmetov vidíme a postihujeme mysľou iba vtedy, keď z nich do nás niečo
vstupuje, pórov. Lucretius, IV, 722 n. - Lebo vonkajšie predmety by nemohli ani
prostredníctvom vzduchu, narážka na Demokritov názor (Theofrastos, O vnímaní, 52). -
Ani prostredníctvom lúčov, narážka na Empedoklov a Parmenidov názor; túto teóriu
opisuje Platón v Thea-itetovi, 153 E a v Timaiovi, 45 C.
50/
77c nasledujú rýchlo za sebou, pórov. Lucretius, IV, 87 - 89. - Pričom sa naďalej zhodujú so
samým predmetom, pokiaľ ide o jeho vlastnosti a pohyby. - A pokiaľ ide o klam alebo
omyl, vždy spočívajú v tom, čo pridávame zo svojej mysle, pórov. Lucretius, IV, 462 - 468;
aj Hlavné články učenia, 24.
52/
Aby sme neuviedli všetko poznanie do zmätku. Epikuros bojoval proti skepticizmu. Pórov. §
146, 147, Cicero, I A I C U II US 7, 19; Plutarchos, Proti Koloto-vi, 25 p. 1121 a 28 p. 1123 b;
Lucretius, IV, 507 - 521.
53/ Netreba si teda myslieť, že vplyvom vysielaného hlasu sa stvárňuje sám vzduch, proti
Demokritovi, ktorého výklad o sluchu je analogický s výkladom o videní
(Theofrastos, O vnímaní 55). Lucretius píše o počúvaní v IV, 524 až 614. - O čuchu píše
Lucretius v IV, 673 - 705. - O chuti a hmate sa Epikuros nezmieňuje v tomto liste;
Lucretius píše o chuti v IV, 615 - 672.
54
/ A toho, čo je nevyhnutne spojené s tvarom, to je antitypía - schopnosť konať odrazy (Sextus
Empiricus, Proti mat., X, 257). - Ale len následkom premiestnenia a niekedy aj následkom
pribúdania alebo ubúdania atómov, pórov. Lucretius, I, 675 n.
5 s
- / Netreba si myslieť, že atómy majú všeth/ možné veľkosti, proti Demokritovi, ktorý pripúšťal
každú veľkosť (IX, 44), pretože to vyplývalo z jeho zásady, že nič nie je skôr také ako
také.
56
/ A tak treba nielen zavrhnúť delenie na menšie a menšie časti až donekonečna, ako to robil
Anaxagoras a stoici. - Ale neslobodno si ani myslieť, že v ohraničených telesách sa deje
proces prechodu od časti až donekonečna, veci lepšie porozumieme, ak si predstavíme, že
Epikurovi sa čiara skladala z konečných bodov, pričom treba mať na mysli ich
diskontinuitu, a preto tiež Epikuros rozlišuje prechod od delenia.
577
Dostali by sme teleso nekonečne veľké, keďže by sa skladalo z nekonečného počtu trebárs
malých častí; k týmto absurdným výsledkom došli eleati, Anaxagoras a stoici. - A
pretože každé ohraničené teleso má krajný bod, tzv. akrón, ktorý možno rozlíšiť, i keď ho
nemožno pozorovať sám osebe, to je najmenšia vnímateľná časť telesa. - A že keby sme
takto rad-radom postupovali, zaiste by sme neprišli úvahou k nekonečnu, t. j. ich súčet by dal
nekonečné číslo. Ale pretože teleso určitej veľkosti vidíme, nemôže byť zložené z
nekonečného počtu akier.
58/1
Keďže má niečo spoločné s predmetmi, ktoré pripúšťajú prechod z miesta na miesto, má totiž
extenzitu. - Nemožno na ňom rozlíšiť časti, keďže samo je najmenšou rozlíšiteľnou
časťou. - Nevyhnutne prídeme k záveru, že všetky sú rovnako veľké, pretože sú najmenšími
vnímateľnými časťami, na ktorých už nemožno vnímať menšie časti. - No nie na tom
istom mieste, ako Anaxagorove spermy. - Ani nie tak, že by sa ich časti navzájom dotýkali,
ako si to predstavovali stoici, že napríklad čiara sa skladá z radu bodov, ktoré sa
navzájom dotýkajú, pričom každý bod sa im zase skladal z menších bodov a tak
donekonečna. - Ale len tak, že svojou povahou určujú veľkosť telies, t. j., že veľkosť alebo
malosť telesa spočíva vo väčšom alebo menšom počte obsiahnutých akier.
59
/ Treba predpokladať, že analogicky možno postupovať aj pri najmenšej časti v atóme. Ten istý
pomer, ktorý je medzi telesom a najmenšou vnímateľ-
234*2
 nou časťou, je aj medzi atómom a jeho najmenšími časťami, ktoré Epikuros nazýva
peratami a ktoré sa síce líšia od vnímateľných akier malosťou, ale možno pri nich
použiť tú istii analógiu. - Nie je možné, aby sa tieto časti zoskupovali a mali vlastný pohyb.
Pera tá nemôžu byť od seba oddelené, pretože nie je medzi nimi prázdny priestor
(Lucretius, I, 603), a v dôsledku toho je matéria atómu jednotná a nerozložiteľná (I,
609 -610). A tak peratá sú len vnútornými agregátmi a nie vonkajšími elementmi (I,
611 až 614) a možno ich izolovať len v mysli. Medzi atómami a peratami je rozdiel v
tom, že atóm, hoci je fyzicky tiež nedeliteľný, môže existovať oddelene, pohybuje sa
samostatne a môže sa spájať s inými atómami, kým peratá, pretože neexistujú
oddelene, nemajú samostatný pohyb, ale pohybujú sa len ako súčasť atómu. O
neschopnosti perát pohybovať sa samostatne pórov. Lucretius, 1, 628 - 634.
617
Ani ťažké sa nebudú pohybovať rýchlejšie ako malé a ľahké, ako by sa dalo usudzovať na
základe zmyslovej skúsenosti napríklad pri páde telies vzduchom. - Ani malé sa
nebudú pohi/bovať rýchlejšie ako veľké, ako by sa dalo súdiť z toho, že menšie telesá sa
pohybujú rýchlejšie ako veľké.
627
Je to preto, že... kým nevznikne súvislý pohyb, ktorý môžeme pozorovať zmyslami. Pohyb v
najmenšom súvislom čase, v ktorom sa nesú atómy v zložených telesách jedným
smerom, deje sa v najmenšom súvislom čase, vnímateľnom našimi zmyslami, a
najmenší súvislý pohyb, ktorý môžeme v tomto čase zachytiť svojimi zmyslami, deje
sa jedným smerom, t. j. v smere pohybu telesa. Menšie časy ako tento sú časy
vnímateľné len rozumom a týmto časom nezodpovedá už pohyb, ktorý sa deje v
smere pohybu telesa, pravda, úmerne zmenšený, ale nárazové pohyby atómov. - Lebo
pravdivé je zaiste len to, čo vidíme, totiž nerovnaká rýchlosť pohybu zložených telies. -
Alebo čo postihujeme myslením, t. j. na základe uzáveru, že atómy v prázdnom priestore
sa pohybujú rovnakou rýchlosťou.
h37
Duša je teleso... rozptýlené po celej skladbe tela. Pórov. Lucretius, III, 161 -230. - Podobajúce
sa najviac pueumatu s akýmsi primiešaním tepla, Lucretius hovorí aj o vzduchu (III, 231 -
257, 425 - 430) a o štvrtom bezmennom elemente (III, 242). O všetkom tomto svedčia...
Pórov, dôkladné rozvedenie Lucretia, 111,417-829.
647
Keby nebola nejako obalená ostatnou skladbou, pórov. Lucretius, III, 323. -Sama prijala od
duše účasť na tejto náhodnej vlastnosti, vnímanie nie je podstatnou vlastnosťou
((JuupEPpx0?) duše alebo tela, ale je len prídavkom alebo sekundárnou vlastnosťou
( t n 'pjnayux) ako výsledok ich kombinácie. - Keď sa duša odlúči od ostatnej skladby tela,
toto už nevníma, pórov. Lucretius, III, 356 - 357. - Ako som už povedal, na začiatku § 64.
*&°235 *2
eSI Duša neprestáva vnímať ani vtedy, keď sa niektorá časť tela oddelí, pórov. Lucretius, III, 642
- 669. - Skladba tela nebude vnímať, ak sa z nej oddelí také množstvo atómov, ktoré stačí na
vytvorenie podstaty duše, pórov. Lucretius, III, 121 - 123. - Rozptyľuje sa aj duša a nemá
viac tie isté schopnosti a nepohybuje sa a nemá viac ani vnímaciu schopnosť, pórov.
Lucretius, III, 558 -633.
6Ŕ
/ O pôvode spánku píše Lucretius v IV, 907 - 961.
677
Tí, ktorí vravia, že duša je netelesná, nevedia, čo hovoria, pórov. Lucretius, 161 - 167.
6S/
Čo sme povedali na začiatku, § 37 a 38. - O ktorých sa hovorí ako o trvalých vlastnostiach,
trvalé vlastnosti sú fyzické konštituenty telesa, ktoré môžu existovať len v spojitosti s
telesom, a nie samostatne ako Platónove idey. Pórov. Lucretius I, 449 a n., Sextus
Empiricus, Proti mat., X, 221 - 223. -A nie sú niečím iným netelesným, ako boli vlastnosti
telies podľa stoickej náuky. - Alebo všetkých, alebo viditeľných vecí, všetkých sa týka
tvar, veľkosť a váha, viditeľných aj farby. - Alebo poznateľných príslušným spôsobom
vnímania, farba zrakom, vôňa čuchom, chuť zmyslom chuti.
697
Ani že sú niečím iným netelesným, čo sa pripája k telesu, lebo z netelesných veci nezávislú
existenciu mal iba prázdny priestor. - Ani že sú jeho časťami, oddeliteľnými od telesa;
proti stoikom, ktorí pokladali vlastnosti (aj trvalé, aj náhodné) za telesné. - A na všetky
tieto vlastnosti možno nazerať osobitne a rozlíšené, možno ich totiž vnímať individuálne, t.
j. farbu oddelene od váhy alebo veľkosti, a pritom možno robiť rozdiel medzi veľkos-
ťou, váhou atď.
707
Náhodné vlastností (farby, chuti, vône) jestvujú len v spojitosti s telesom, ku ktorému sa
pridružujú, a od trvalých vlastností sa líšia tým, že nie sú nutnou konštituentou
telesa, ale pridružujú sa k nemu len príležitostne a ich prítomnosť alebo neprítomnosť
nemá vplyv na podstatu telesa. Pórov. Lucretius, 1, 456 - 458. - Ak ho berieme v jeho
celosti, t. j. s jeho trvalými vlastnosťami.
727
Čas netreba skúmať tak ako ostatné vlastnosti, čas sa líši od ostatných vlastností tým, že
nemáme jeho všeobecnú predstavu (prolépseis), t. j. myšlienkový obraz vyplývajúci z
počtu individuálnych percepcií (§ 37), pomocou ktorých sme si utvorili napríklad
predstavu o tvrdosti alebo o niektorej farbe. Pri čase treba použiť svedectvo našej
skúsenosti. Tá nás privádza k názoru, že je to niečo, čo spájame s dňom a nocou, s
vnútornými stavmi, s vonkajšími stavmi alebo s vonkajšími stavmi pohybu a pokoja,
a že je to zvláštny druh náhodnej vlastnosti týchto stavov, ktoré sú samy náhodnými
vlastnosťami telesa. A tak čas nie je ani trva-
*P° 469*2

lou vlastnosťou, ani náhodnou vlastnosťou konkrétnych vecí, ale náhodnou
vlastnosťou náhodných vlastností (pozri Sextus Empiricus, Proti mat., X, 219). O čase
píše Lucretius v 1, 459 - 463. - Uvádzajúc ich do vzťahu s anticipáciami, pojmami,
preložené podľa konjektúry Baileyho. -Akoby to bolo svojou podstatou totožné s týmto
zvláštnym pojmom, preložené podľa konjektúry Baileyho.
737
Svety... vznikli z nekonečna, pórov. Lucretius, II, 1048 - 1089. O vzniku sveta píše
Lucretius V, 432 - 494. - A že sa všetky tieto útvary opäť rozkladajú, Lucretius, V, 235 -
279. - Svety vyhlasuje za zničiteľné, pretože sa ich časti menia, Lucretius, V 534 n. - Zem sa
vznáša na vzduchu, aj Llerkulán-ske zlomky z XI. knihy O prírode nás poučujú O
Epikurovom názore, že Zem sa nachádza v strede sveta. - Pórov, aj Lucretius, V, 534
n.
747
jedny sú vraj guľaté, druhé vajcovité a iné majú zase iné tvary, v liste Pythoklovi spomína aj
ihlanový tvar (§ 88).
757
Ľudská prirodzenosť sa naučila mnohým rozličným veciam a že ju k tomu pri nútili samy
okolnosti, príroda ich napríklad oboznámila s ohňom a zima ich prinútila robiť si šaty.
O vývoji ľudskej spoločnosti píše podrobne Lucretius v V, 925 - 1457. - Preto vraj aj
mená vecí nevznikli spočiatku na základe dohovoru, ako myslel Herakleitos, Demokritos a
Aristoteles. O vzniku reči píše Lucretius v V, 1028 -1090.
767
Netreba sa nazdávať, že ich dráhy, obraty... vznikli vďaka starostlivosti nejakej bytosti...,
pórov. Lucretius, V, 78 - 90. - A podobné javy, napr. pôvod mesačného svetla, príčina
rovnodennosti, veľkosť Slnka a Mesiaca atď., o ktorých hovorí ďalej v liste
Pythoklovi. - Ktorá ich riadi alebo bude riadiť, preložené podľa čítania Baileyho.
777
Treba dbať na božskú vznešenosť, t. j. na dokonalý pokoj a bezstarostnosť, ktoré
pripisujeme bohom. - V opačnom prípade tento rozpor spôsobí v dušiach najväčší zmätok,
pórov. Lucretius, VI, 68 - 78.
787
Navyše pri týchto veciach nemožno pripúšťať viac výkladov, t. j. pri výklade o atómoch,
prázdnom priestore, o bohoch ako nesmrteľných a blažených bytostiach atď.
797
Naproti tomu pokiaľ ide o teoretické skúmanie západu atď., ich poznanie už nič neprispieva
k blaženosti. Epikuros teda rozlišuje problémy nebeských telies od ostatných
fyzických problémov. Kým pri posledných pripúšťal len jeden výklad, pri nebeských
telesách tento spôsob výkladu nebol možný. Tu mu boli dobré všetky možné výklady
a možné mu boli všetky výklady, pre ktoré našiel analógiu pri zmyslových javoch.
817
Hlavný nepokoj v ľudských dušiach vzniká z toho, pórov. Lucretius, I, 80 -135, III, 41 - 93, V,
1194 -1240.
82
/ Preto treba prihliadať na prítomné city a vnemy, preložené podľa čítania Baileyho.
837
Takže si tento výklad možno zapamätať, preložené podľa čítania Baileyho.
847
O pravosti listu Pythoklovi boli pochybnosti už v staroveku, ako svedčí Filodemos (Vol.
Herc, coll. alt. 1. I. f. 152), a dielo samo potvrdzuje toto podozrenie svojím
nesystematickým poradím a štýlom. No i keď autorstvo diela nie je isté, zásady
vyložené v ňom sú nesporne Epikurove a list možno pokladať za kompiláciu z
niektorého väčšieho Epikurovho diela. - Klcón, ináč neznámy člen Epikurovej
družiny.
857
V stručnom výťahu Herodotovi, bol známy aj Veľký výťah (§ 135), ktorý pravdepodobne
použil Lucretius. - V spojitosti s ostatnými náukami, t. j. s fyzikou alebo etikou. - Má
nejaký iný cieľ ako duševný pokoj, pórov. § 82 a 142 (XI. hlavný článok).
86/ jje pripúšťajú viacej príčin svojho vzniku, pórov. § 80.
877
Na základe prázdnych úsudkov, t. j. na základe úsudkov nepodložených evidenciou
zmyslov.
88
/ A končí sa pomedzím, ktoré malo zabraňovať rozkladu sveta. - Alebo riedkym, alebo
hustým, hustota lepšie vyhovovala cieľu zabraňovať rozkladu sveta, kým riedkosť
pomedzia mu vyplývala z jeho učenia o postupnom rednutí stavu nad sebou sa
nachádzajúcich vrstiev, vodnej, vzdušnej a éterickej; o zložení a pohybe tohto
pomedzia pórov, aj správu Aetia, II, 7, 3; u Lucretia tomuto pomedziu odpovedajú
hradby sveta (moenia mundi); V, 453 - 454 a VI, 954.
897
Takýchto svetov je nekonečné množstvo, pórov. § 45. - Nie však vo veľkom a úplne prázdnom
priestore, ako tvrdia niektorí, proti atomistom (IX, 30).
907
Ako hovorí ktorýsi z takzvaných fyzikov, zase proti Demokritovi (Aetius, II, 4, 9). -
Nevznikli samy od seba, t. j. nezávisle od ostatného sveta; o vzniku nebeských telies
spolu so vznikom ostatného sveta píše Lucretius v V, 443 - 454.
91
/ Veľkosť Slnka a ostatných hviezd je vzhľadom na nás taká, ako sa nám javí, pórov. Lucretius,
V, 564 a n. a Cicero, Akademici, II, 26, 82 - 85, O najvyššom dobre a zle, I, 6, 20.
92
/ Slnko, Mesiac a ostatné hviezdy môžu vychádzať a zapadať, pórov. Lucretius, V, 650 - 653
(pre Slnko); bol to názor Herakleitov a Xenofanov. - No uvedený jav by sa mohol
uskutočňovať aj tak, že sa vynárajú nad Zem a skrývajú pod Zem, pórov. Lucretius, V, 654 -
655; to bol názor Anaximenov, pravda, s tým rozdielom, že u neho sa Slnko
pohybovalo horizontálne okolo Zeme, kým u Lucretia sa výslovne hovorí o ceste
popod zem. - A pokiaľ ide o ich pohyby, nieje nemožné, že sa uskutočňujú následkom
vírivého pohybu
 celej oblohy, pórov. Lucretius, V, 621 - 636. Lucretius pripisuje tento názor Demokritovi
a vysvetľuje rozdiely v rýchlostiach nebeských telies ich rozdielnou vzdialenosťou od
Zeme. - Alebo že obloha stojí a telesá sa samy pohybujú vírivým pohybom smerom k východu,
pórov. Lucretius, V, 637 -647. Tento Epikurov výklad pozmenil Lucretius v tom
zmysle, že rozličné pohyby vysvetľoval striedavým pohybom vzduchu v rozličných
obdobiach.
93
/ Oheň akosi ustavične postupuje za potravou na dálšie a ďalšie miesta, pórov. Lucretius, V,
519 n. - Obraty Slnka a Mesiaca môžu byť spôsobené tým, že poloha oblohy je šikmá, názor
Pythagorov, Platónov a Aristotelov, ktorí vysvetľovali trópy Slnka odklonom
zvieratníka (Aetius, II, 23, 6). - Môže sa to diať pre opačné prúdenie vzduchu, pórov.
Lucretius, V, 637 n.; bol to názor Anaximenov a Anaxagarov (Aetius, II, 23, 1 - 2). -
Alebo preto, že niekde je dostatok vhodnej látky, pórov. Lucretius V, 523 - 525; stoicky
názor o trópoch Slnka (Aetius, II, 23, 5). - Alebo preto, že tieto hviezdy boli od samého
začiatku uvedené do takého víru, že sa pohybujú akýmsi špirálovi-tým pohybom, pripomína
to Platónov výklad kombinovaného pohybu planét (Timaios, 39 A).
94
/ Ubúdanie a zase pribúdanie Mesiaca môže byť spôsobené tým, že sa toto teleso otáča; tomu
treba rozumieť tak, že vlastné svetlo má len polovica gule Mesiaca, ktorý svojím
otáčaním vystavuje nám postupne viac alebo menej zo svojej osvetlenej pologule;
pórov. Lucretius, V, 720 - 726. -A práve tak aj stvárňovaním vzduchu, názor Xenofanov
(Aetius, II, 29, 5); Lucretius nepodáva tento výklad. - Aj tým, že ho zakryje iné teleso,
názor Anaximenov (Aetius, II, 13) a Anaxagorov (Hippolytos, I, 8, 6); pórov.
Lucretius, V, 717 - 719. Lucretius podáva ešte štvrtý výklad, že sa totiž Mesiac
každého dňa znovu rodí, sledujúc pri vytváraní tvarov v určitých obdobiach určité
poradie (V, 731 - 732). - je možné, že Mesiac má svetlo sám od seba, ako tvrdil
Anaximandros (Aetius, II, 25, 1) a Xenofanes (Aetius, II, 28, 1). - Je však možné, že ho má
od Slnka, názor Thaletov, Pythagorov, Parmenidov, Empedoklov, Anaxagorov a
Metrodorov (Aetius, II, 28, 5); Lucretius tu spája výklad o mesačnom svetle s
výkladom o mesačných fázach a pripúšťa oba výklady (V, 705, V, 715 - 716).
95/
A pokiaľ ide o obraz tváre, ktorú vidíme na Mesiaci, možno ju vysvetliť i tým, že sa striedajú
jeho časti, názor Anaxagorov (Aetius, II, 30,2). - Že ho zakryje niečo iné, podobne
vysvetľoval Anaximenes fázy Mesiaca (Aetius, U, 13, 10); u Lucretia sa nestretáme s
výkladom obrazov na Mesiaci.
%
/ Zatmenie Slnka i Mesiaca môže byť spôsobené tým, že zhasnú, pórov. Lucretius, V, 758 - 761.
- Alebo aj preto, že ich zakrývajú nejaké telesá, názor Ana-
^237 *2
ximenov (Aetius, II, 13, 10) a Anaxagorov (Aetius, II, 29, 6 -7); pórov, aj Lucretius V,
753 - 757 (pre zatmenie Slnka) a V, 762 -767 (pre zatmenie Mesiaca).
97/
Diogenes epikurovec, Diogenes z Tarzu, autor viacerých spisov.
98/
Zmeny dľžky nocí a dní môže spôsobovať, pórov, výklad Lucretiov (V, 680 -
704), ktorý je názornejší a jasnejší ako výklad Epikurov. - Aj u nás, t. j. na
Zemi.
99/
O vzniku oblakov pórov. Lucretius, VI, 451 - 494.
100/ o vzniku dažďa pórov. Lucretius, VI, 495 - 526. - O vzniku hromu pórov.
Lucretius, VI, 96 - 422. 101/ O vzniku bleskov pórov. Lucretius., VI, 160-218; alebo aj
ich vytlačením,
t. j. atómov ohnivého charakteru. 103/ Q úderoch hromu
pórov. Lucretius, VI, 219 - 422. 104/ O víchriciach pórov.
Lucretius, VI, 423 - 450. 10 5 / O zemetrasení pórov. Lucretius; VI,
535 - 607.
106/ Q vetwch pórov. Lucretius, VI, 680 - 702. - O ľadovci, snehu, rose, ľade
a dúhe sa Lucretius iba zmieňuje, VI, 527 - 534. 110/ Lucretius
nepodáva výklad o kruhu okolo Mesiaca. 1117 Lucretius nepodáva
výklad o kométach.
112/
Aj Lucretius podáva dve možnosti pohybu hviezd. Alebo sa pohybuje oddialené od
ostatných nebeských telies len horné nebo spolu s hviezdami - stálicami (V, 511 -
516), alebo sú všetky nebeské telesá unášané jedným vírom a ich rozličné rýchlosti
zodpovedajú ich rozličným vzdialenostiam od Zeme. Ak sa však nebeská klenba
nepohybuje, v tom prípade sa stálice pohybujú alebo preto, že v ich útrobách je
uzavretý búrlivý éter, ktorý sa v ich vnútri topí a chce vyraziť von, následkom čoho
sa hviezdy valia rôznymi smermi (V, 517 - 521). Alebo ich poháňa zvonku
prichádzajúci prúd vzduchu (V, 522 - 523). S týmito dvoma poslednými výkladmi
sa nestretáme u Epikura. Prvý je výklad Anaximandrov (Aetius, II, 20, 1), druhý
Anaxagorov (Aetius, II, 23, 2). Napokon je možný tretí výklad, že stálice sa rútia
samy od seba na tie miesta, kde sa im naskytuje potrava (V, 523 - 525), zhodujúci sa
s názorom stoikov (Cicero, O prirodzenosti bohov, II, 14, 37). - To, že niektoré hviezdy
blúdia, o nepravidelnosti pohybu planét pórov. Diogena z Oinoandy (Rheinisches
Museum, 1892, str. 438). Lucretius nepozná nepravidelnosť pohybu planét.
Rozlišuje síce planéty a stálice (V, 627 -628), no veľké roky, počas ktorých sa všetky
planéty vrátane Slnka a Mesiaca navracajú do pôvodného štartového bodu (V, 643 -
644), predpokladajú pravidelnosť pohybu planét.
*P°473 <*V
1147
Že niektoré hviezdi/ zaostávajú za inými, je spôsobené tým, že niektoré sa pohybujú pomalšie,
Lucretius neuvádza tento výklad. - Alebo preto, že sa pohybujú opačným smerom, ale
spoločný vír ich strháva späť, pórov. Lucretius, V, 646 - 649. - jednak preto, že ich síce
unáša ten istý vír, ale ich vzdialenosti od stredu nie sú rovnaké. Demokritov názor, ktorý
podáva aj Lucretius, V, 621 a n. - Lucretius nepodáva výklad o padajúcich
hviezdach.
117/
Bude síce podliehať citom ako iný človek, preložené podľa Usenerovej konjektúry.
1187
Vraj len mudrc vie byť vďačný, pórov. Seneca, Listy, 81, 11. - Ak ho budú mučiť, bude,
pravda, aj on vzdychať a bedákať, pórov, k tomu Seneca, Listy, 66, 18: Aj Epikuros
hovorí, že mudrc, aj keby ho pálili vo Falaridovom býkovi, bude volať: „Sladko mi je
a nič mi to neprekáža." - Ako hovorí Zenón z Tarzu. - Ani lásku nezosiclajú bohovia,
pórov. Lucretius, IV, 1278 - 1279.
1197
Mudrc sa vraj nebude ani ženiť, ani nebude plodiť deti, pórov. Seneca,
0 manželstve, zl. 45: - Mudrc sa len zriedka ožení, pretože manželstvo prináša
mnohé nevýhody. - Nezbaví sa sám života, proti tomu však pórov. Seneca, Listy, 12, 10:
Zlo je žiť v nevyhnutnosti, ale nie je nevyhnutné žiť v nevyhnutnosti. Voľné sú zo
všetkých strán k slobode cesty mnohé, krátke a prístupné. Ďakujme bohu, že nikoho
nemožno držať pri živote; je dovolené pošliapať aj samu nevyhnutnosť. Epikuros to
povedal. A v liste 24, 22: Epikuros rovnako kára tých, ktorí túžia po smrti, ako tých,
ktorí sa jej boja. Vraví: Smiešne je utiekať sa k smrti pre nechuť k životu, keď si žil
takým životom, že ju treba urýchliť.
1207
Odvaha vraj nie je dar prírody, pórov. Cicero, O najvyššom dobre a zle, 1,15, 49. - Aj
priateľstvo má vraj pôvod v užitočnosti, pórov. Seneca, Listy, 9, 8:
1 keď sa mudrc uspokojí so sebou, predsa chce mať priateľa, ak pre nič iné, tak
preto, aby pestoval priateľstvo... a nie, ako vravel Epikuros, „aby mal chorý niekoho,
kto by pri ňom sedel, aby niekto prišiel na pomoc tomu, koho uvrhli do pút alebo je
ináč bezmocný", ale aby mal niekoho, pri kom by sám sedel, ak by bol chorý, koho
by sám oslobodil, ak by ho obkľučovala nepriateľská stráž. - Ale buduje a udržiava sa
spoločnými záujmami, preložené podľa Baileyho.
123/ yer v súhlas so všeobecnou predstavou o bohu, ako sa vytvorila v mysliach ľudí, pórov.
Lucretius, V, 1161 - 1240; predstava o bohu vznikla tak, že do mysle ľudí sústavne
vnikajú jemné obrázky, odlučujúce sa od božských bytostí. - Boh je bytosť nezničiteľná
a blažená, pórov. Cicero, O prirodzenosti bohov, I, 17, 45; I, 19, 51 a Lucretius, II, 646 a
n., V, 105 a n.
1247
Smrť sa nás netýka, pórov. Lucretius, III, 830.
126/ Kto sa však narodil, tomu čo najprv do hádu vstúpiť, verš z Theognida.
12 7 / Zo žiadostí jedny sú prirodzené, druhé márne, pórov. Cicero, O najvyššom dobre a zle, I, 13,
45.
12»/ Veď preto robíme všetko, aby sme sa vyhli telesnej bolesti a duševnému nepokoju, pórov.
Cicero, O najvyššom dobre a zle, 1,11, 37. - Rozkoš je začiatkom a cieľom blaženého života,
pórov. Cicero, O najvyššom dobre a zle, I, 9, 29 a Tuskulské rozhovory, V, 26, 73.
129/ Spoznali sme ju ako prvé a vrodené dobro, pórov. Cicero, O najvyššom dobre a zle, 1, 9,
30. - Keď nás po dlhom utrpenia bolesti očakáva ešte väčšia rozkoš, pórov. Cicero, O
najvyššom dobre a zle, I, 14, 48, a Tuskulské rozhovory, V, 34, 95.
'31/ Chlieb a voda spôsobujú najvyššiu rozkoš, ak ich niekto užíva, keď ich potrebuje, pórov.
Seneca, Listy, 25, 4; Vráťme sa k zákonu prírody a máme bohatstvo na dosah ruky.
To, čo potrebujeme, dostávame alebo zadarmo, alebo za nepatrnú cenu:
prirodzenosť si žiada chlieb a vodu. Tieto veci nechýbajú nikomu, a kto obmedzí
svoje želania len na ne, môže súťažiť v dosahovaní šťastia so samým Iovom.
1327
A tak počiatkom toho všetkého a najvyšším dobrom je rozumnosť, pórov. Cicero, O
najvyššom dobre a zle, I, 13, 43. - Ono nás učí, že nie je možné žiť príjemne, ak nežijeme
rozumne, krásne a spravodlivo, pórov. Cicero, O najvyššom dobre a zle, 1,18,57. - Cnosti sú
totiž svojou podstatou späté s príjemným životom, a prijemný život zase nemožno odlúčiť od
cnosti, pórov. Cicero, O najvyššom dobre a zle, 1,16, 50.
133/ \/eď čo myslíš, kto stojí vyššie ako človek, myšlienka sa nachádza aj u Ciceróna, O
najvyššom dobre a zle, 1,15,49. - Ako byť otrokom osudu prírodných filozofov, proti
Demokritovi. Epikuros si uvedomil, že dôsledky, ktoré nieslo so sebou Demokritovo
učenie, prenechávajúce beh sveta nevyhnutnosti, boli priveľmi nebezpečné pre jeho
etiku.
1357
Lebo je lepšie, ak sa niečo, čo bolo dobre rozhodnuté, v praktickom živote, preložené podľa
Madvigovej konjektúry.
136/ Diogenes, z Tarzu.
I37
/ Lebo telo znepokojuje len prítomnosť, kým dušu minulosť, prítomnosť, budúcnosť, pórov.
Cicero, Tuskulské rozhovory, V, 33, 96. Herakles zožieraný otráveným rúchom, ktoré
mu poslala manželka Deianeira, aby si pomocou neho uchovala Heraklovu lásku;
verše sú vzaté zo Sofoklovej zachovanej tragédie Trachiňanky, 787 - 788.
1397
Bohov možno spoznať len rozumom, pórov. Cicero, O prirodzenosti bohov, I, 19, 49. -
Hranicou veľkosti rozkoší je odstránenie akejkoľvek bolesti, pórov. Cicero, O najvyššom
dobre a zle, 1,11, 37.
238*2
143/ / keď si možno pomocou neobmedzenej moci... preložené podľa čítania Mel-bomiovho.
144/ prirodzené bohatstvo je obmedzené a ľahko si ho možno zadovážiť, pórov, poznámku k §
130. - Najväčšie a najhlavnejšie veci spravoval a po celý čas života spravuje a bude spravovať REGISTER MIEN
rozum. Pórov. Cicero, O najvyššom dobre a zle, I, 19, 63.
Nekonečný čas poskytuje tú istú mieru rozkoše, pórov. Cicero, O najvyššom dobre a zle, I,
*p°*2
145/
19.
1487
Najväčšou bezpečnosťou je priateľstvo, pórov. Cicero, O najvyššom dobre a zle, I, 20, 68.
150/ Prirodzené právo je dohoda o vzájomnom prospechu s cieľom, aby si ľudia navzájom neškodili
ani netrpeli škodu, pórov. Lucretius, V, 1019 - 1020. Rímske číslice označujú knihy, arabské číslice paragrafy. Číslice v kurzíve ozna čujú
1517
Nespravodlivosť nie je sama osebe zlom, ale jej zlo spočíva v úzkosti, že človek neunikne tým, miesta, na ktorých je podaný výklad v texte alebo v príslušnej poznámke.
ktorí majú na starosti trestanie takýchto činov. Pórov. Cicero, O najvyššom dobre a zle, I,
ABDÉRY, Abdérčania, abdérsky, IV, 58;
16, 50 a Seneca, Listy, 97, 13: Myslím teda, že Epikuros vtipne poznamenal: Tomu,
IX, 24, 30, 34, 42, 50, 58, 61, 69. ABUS,
kto škodí, môže sa síce podariť utajiť vinu, no nemôže mať dôveru, že zostane
Stratónov otrok, V, 63. ADEIMANTOS,
utajená.
Platónov brat, III, 4. ADE1MANTOS,
chlapec, III, 41. ADEIMANTOS,
Androsthenov otec, V, 57.
ADRAMYTTEIÓN, V, 84. AETHLIOS,
učiteľ Chrysippa z Knidu,
VIII, 89. AFRODITA, ///, 33; VI, 60.
AGAMEMNÓN, U, 131; VII, 67, 160.
AGATHENOR, Xenokratov otec, IV, 6.
AGATHOKLES, otec Eudoxa zo Sicílie,
VIII, 90.
AGATHÓN, básnik, II, 28; III, 32.
AGATHÓN, Lykónov otrok, V, 73.
AGATHÓN, Chrysippov priateľ, VII, 194.
AGEMORTES, Hermarchov otec, X, 15,
17,24.
AGENOR, Kadmov otec, í, 22.
AGESARCHOS, Epimenidov otec, 1,109.
AGESILAOS, //, 51; VI, 39, VIII, 87.
AGETOR, Menedemov podporovateľ, II,
138.
AGNONIDES, Theofrastov žalobca, V, 37.
AGRIPPA, skeptický filozof, IX, 88.
ACHAIKOS, peripatetický filozof, VI, 99.
ACHAIOS, tragický básnik, II, 133, 134.
ACHAJA, krajina v severnom Peloponéze,
VI, 85.
476*2
ACHARNY, démos v Atike, VII, 12.
ACHILEITIS, územie, /, 74.
ACHILLEUS, V, 8.
AIAKOS, /, 14; II 5.
AIAS, /, 48, 62; V 8.
AIDONEUS, VIII, 76.
AIGÍNA, ostrov II, 115; III, 3,19, 36; V, 70,
71; VI, 73, 74, 80, 84. AINESIDEMOS,
skeptický filozof, IX, 62,
78, 87,102, 106,107,116. AINOS, mesto, III,
46. AIOLIS, územie v M. Ázii, IV, 28.
AISCHINES, Eudoxov otec, VIII, 86.
AISCHINES, rétor, II, 64. AISCHINES,
rečník a Demosthenov
odporca, II, 64. AISCHINES, sochár, II,
64. AISCHINES, z Arkádie, II, 64.
AISCHINES, z Miléta, II, 64. AISCHINES,
z Mytilény, II, 64. AISCHINES, z Neapola,
II, 64. AISCHINES, Sokratov žiak, II, 20,
34, 35,
47, 55, 60 - 64, 65, 82, 83, 105; III, 36;
V, 35.
AISCEIRIÓN, Lysaniov otec, VI, 23.
AISCHYLOS, Menedemov podporovateľ,
II, 141.
AISCHYLOS, tragický básnik, II, 43, 133;
III, 56.
AISOPOS, pozri Ezop.
477*2
AITHAUDES, VIII, 4, 5. AITHIOPS, z
Ptolemaidy, II, 86. AKADÉMIA, II, 47, 125,
144; III 41; IV 1,
3, 6, 16, 19, 27, 28, 29, 39; VII, 11.
AKADEMOS, ///, 7. AKAMANTIS, fyla,
VII, 10. AKRAGAS, Akragasanin, VIII, 40,
45, 51,
54, 62, 63,69, 71,72. AKRÓN, lekár,
VIII, 65. AKROPOLA (aténska), II, 19; III,
24; V, 77. AKTIS, Eudoxova dcéra, VIII, 89.
AKUSILAOS, 1,41,42. ALEXAMENOS, zo
Styry, III, 48. ALEXANDRIA,
alexandrijský, I, 21; IV, 5;
V 61, 76, 83, 94; VII, 18, 37, 164, 167,
183, 184; IX, 116; X, 25.
ALEXANDROS, macedónsky kráľ, í, 2;
H, 3, 17; IV, 8, 14, 23; V, 2, 4, 5, 10, 75;
VI, 32, 38, 44, 45, 60, 63, 68, 79, 84, 88,
93; VII, 165; IX, 58, 60, 80; X, 1.
ALEXANDROS, Lakydov otec, IV, 59.
ALEXANDROS, Paris, I, 32.
ALEXANDROS, polyhistor, I, 126; II, 19,
106; III, 4, 5; VII, 179; VIII, 24,36; IX, 61.
ALEXANDROS, stoik (?), VII, 192, 196.
ALEXANDROS, tragický básnik, IX, 113.
ALEXANDROS, z Myndu (Alexon?), /,
229.
ALĽXINEIOS, II, 125.
ALEXINOS, Eubulidov žiak, II, 109, 110,
135, 136; IV, 36; VII, 166. ALEXIS,
básnik, III, 27. ALEXIS, Platónov miláčik,
III, 31. ALĽXÓN, z Myndu (Ale xandros?),
/, 29. ALFEIOS, rieka v Elide, II, 109; IX, 69.
ALKAIOS, básnik, /, 32, 74, 76, 81; II, 46.
ALKIBIADES, //, 23, 24, 31, 36, 37, 105;
IV, 49.
ALKIDAMAS, rétor a sofista, V722,56; IX,
54.
ALKIMOS, Stilpónov žiak, II, 114; III, 9,
12, 17.
*&°478 *2
ALKIPPOS, Theofrastov učiteľ, V, 36.
ALKMAIÓN, VIII, 83. ALOPEKA, démos v
Atike, II, 18; V, 57. ALYATTES, Kroisov
otec, 1, 81, 83, 95. AMASIS, egyptský kráľ,
VIII, 3. AMASTRIS, mesto, IV, 14.
AMBRAKIA, krajina v západnom Grécku,
I, 98.
AMBRAK1S, Aristotelova otrokyňa, V, 14.
AMBRYÓN, V, 12. AMEINIAS, archón, III,
3. AMEINIAS, kritizovaný Chrysippom,
VII, 196.
AMEINIAS, otec Diodora Krona, II, 111.
AMEINIAS, Stratónov priateľ, V, 64.
AMEINIAS, pythagorovec, IX, 21.
AMEIPSIAS, básnik, II, 28. AMFIARAOS, II
227, 142; IV, 48. AMFIKLEIDES, otec
zákonodarcu Sofok-la, V, 38.
AMFIKRATES, aténsky rečník, II, 101.
AMF1KRATES, opatrovateľ Aikesilaovho
testamentu, IV, 43, 44.
AMFIMĽNĽS, Pindarov protivník, II, 46.
AMFION, Lykónov priateľ, V, 70.
AMFIPOLIS, mesto, 22, 22.
AMYKLAS, pythagorovec, IX, 40.
AMYKI.OS, Platónov žiak, ///, 46.
AMYNOMACHOS, člen Epikurovej dru-
žiny, X, 16, 17, 18, 19, 20, 21.
AMYNTAS, otec Filippa Macedónskeho, //,
56; III, 9; V, 1.
ANAFLISTOS, démos v Atike, VII, 12.
ANACHARSIS, mudrc, I, 13, 30, 41, 42, 102
- 205, 106.
ANAKAJA, démos v Atike, VII, 10, 12.
ANAXAGORAS, filozof z Klazomen, I, 4,
14, 16; 12, 6 - 25, 16, 19, 35, 46; VIII, 56;
IX, 20, 34, 37, 41, 42, 57; X, 12.
ANAXAGORAS, gramatik, II, 15.
ANAXAGORAS, rečník, II, 15.
ANAXAGORAS, sochár, II, 15.
ANAXANDRIDES, básnik, III, 26.
ANAXARCHOS, filozof, IX, 58 - 60, 61, 63.
ANAXIRATES, archón, X, 2.
ANAXILAIDES, 111, 2. ANAXILAOS,
pythagorovec, í, 107. ANAXILAS, básnik,
111,28. ANAXIMANDROS, filozof, 1,13,
14,122;
11,1-2, 3; VIII, 70; IX, 18, 21.
ANAXIMANDROS, historik, II, 2.
ANAXIMENES, filozof, I, 14; II, 3 - 5 , 6 ;
VIII, 49; IX, 57. ANAXIMENES, historik,
1, 40; II, 3. ANAXIMENES, rečník, II, 3; V, 10;
VI, 57. ANDRÓN, z Argu, IX, 81.
ANDRÓN, z Efezu, /, 30, 119.
ANDROSTHENES, syn Oncsikritov, VI,
75.
ANCHIPYLOS, žiak Faidónov, II, 126.
ANCHITAS, otec Pausaniov, VIII, 81.
ANNIKERIS, filozof, I, 19; II, 85, 86, 96 -
97, 98; III, 20. ANTAGORAS, z Rodu,
básnik, //, 132;
IV, 21,26. ANTIDOROS, filozof, X, 8.
ANTIFÓN, V7ÍÍ, 3. ANTIFÓN, veštec, II, 46.
ANTIGENES, otec Krateta akademika,
IV, 21.
ANTIGONOS, Gonatas, //, 127, 128,141,
142,143; IV, 39,41,46,54; V, 65; VII, 6, 7,
8, 9,13,14, 15, 36,169; IX, 110.
ANTIGONOS, Kyklops, otec Demetria
Poliorketa, II, 110, 115; V, 78.
ANTIGONOS, z Karystu, II, 25, 136,143; III,
66; IV, 17; V, 67; VII, 12,188; IX, 62, 110,
111, 112.
ANTIKLEIDES, historik, VIII, 11.
ANTILEÓN, historik, III, 3.
ANTILOCHOS, z Lemnu, Sokratov kritik,
II, 46, VIII, 49.
*P° 240*2
ANTIMENIDAS, Alkaiov brat, II, 46.
ANTIOCHOS, Teos, sýrsky kráľ, V, 67, 83.
ANTIOCHOS, z Laodikeje, skeptický
filozof, ÍX, 106, 116. ANTIPATROS,
regent, IV, 8, 9, 11; V, 11,
13; VI, 44, 66. ANTIPATROS, z Kyrény,
Aristippov
žiak, II, 86. ANTIPATROS, zo Sidónu,
básnik, Víí,
29.
ANTIPATROS, z Tarzu, stoicky filozof,
IV, 64, 65; Víí, 54, 55, 60, 68, 84, 121.
ANTIPATROS, z Týru, stoicky filozof,
VII, 139, 140, 142,148,150, 157.
ANTISTHENES, kynik, I, 15, 19; U, 31,
36,47,61, 64; III, 35; VI, 1 - 19, 21,103,
104, 105; VII, 19, 91,182; IX, 53,101.
ANTISTHENES, z Efezu, VI, 19.
ANTISTHENES, z Rodu, peripatetik, /,
40; II, 39, 98, 134; VI, 77, 87; VII, 168;
IX, 6, 27, 35, 38, 39, 57.
ANTISTHENES, Herakleitov žiak, VI,
19; IX, 15.
ANYTOS, Sokratov žalobca, II, 38, 39,43;
VI, 9, 10.
APELLAS, skeptický filozof, IX, 106.
APEMANTOS, mizantrop, 1,107. AITS,
posvätný býk, VIII, 90. APOLEKA, démos
v Atike, II, 18, 40. APOLLAOS,
Chrysippov priateľ, VII, 193,197.
APOLLODOROS, epikurovec, I, 60 (?);
VII, 181 (?); X, 2, 10, 13, 25.
APOLLODOROS, matematik, í, 25; VIII,
12; IX, 38 (?). APOLLODOROS,
Archelaov otec, II, 16. APOLLODOROS,
stoicky filozof, Vil, 39,
40, 41, 54, 64, 84, 102, 118, 121, 125,
129,135,140,142,143, 150.
APOLLODOROS, z Atén, /, 37, 58 (?), 60
(?), 74, II 2, 3, 7,44; III, 2; IV, 23, 28,45,
 65; V 9, 58; VI, 101; VII, 181 (?), 184;
VIII, 52, 58, 90; IX, 25,41, 61; X, 13, 14.
APOLLODOROS, z Kyzika, ÍX, 38.
APOLLODOROS, Sokratov žiak, II, 35.
APOLLOFANES, stoicky filozof, VII, 92,
140.
APOLÓN, boh, 1, 4, 29, 30,33, 83, 99,107; II,
42; III, 2,45; IV, 22; VI, 20; VIII, 5,11, 13;
X, 5.
APOLLONIDES, Platónov otrok, III, 42.
APOLLONIDES, Chrysippov priateľ, VII,
192.
APOLLONIDES, u Xenofón ta, 17, 50.
APOLLONIDES, z Nikaje, IX, 109.
APOLLONIOS, Kronos, //, 101.
APOLLONIOS, Chrysippov otec, VII, 179.
APOLLONIOS, zo Solov, V, 83.
APOLLONIOS, z Týru, VII, 1, 2, 6, 24, 28.
APOLLOTHEMIS, otec Diogena z Apo-
lónie, IX, 57. APOLÓNIA, mesto na
Kréte, VI, 81; IX,
57.
APSESIÓN, archón, II, 44. ARATOS, básnik,
//, 133; VII, 167; IX, 113. AREIMANIOS
(Ahriman), perzský boh, /, 8.
AREOPÁG, vŕšok v Aténach a súdny
zbor zasadajúci na ňom, I, 110; II, 101,
116; VII, 169.
ARES (Mars), boh vojny, III, 33.
ARETE, Aristippova dcéra, 11, 72, 86.
ARGO, loď,/, 221.
ARGOS, Argcjčania, J, 30, 41; II, 47; IX, 81.
ARCHAGORAS, Protagorov žiak, IX, 54.
ARCHEANASSA, Platónova milenka,
111,31.
ARCHEDEMOS, stoicky filozof, VII, 40,
55, 68, 84, 88, 134, 135.
ARCHEKRATES, IV, 38.
ARCHELAOS, básnik, II, 17.
*P»241 «2
ARCHELAOS, filozof,1,14,18; II, 16-17,
19, 23; IX, 42; X, 12. ARCHELAOS,
Macedónsky, //, 25. ARCHELAOS, rečník,
II, 17. ARCHELAOS, topograf, II, 17.
ARCHESTRATOS, z Freár, III, 41.
ARCHETIMOS, zo Syrakúz, I, 40.
ARCHIAS, z Arkádie, IV, 38.
ARCH1LOCHOS, básnik, IX, 1, 71.
ARCHINOMOS, otec (?) Empedoklov,
VIII, 53. ARCHIPOLIS, II, 137.
ARCHIPPOS, z Tarentu, VIII, 39.
ARCHYľAS, architekt, VIII, 82.
ARCHYTAS, autor spisu O roľníctve,
VIII, 82.
ARCHYTAS, epigramatik, VIII, 82.
ARCHYľAS, hudobník, VIII, 82.
ARCHYTAS, pythagorovec, III, 21, 61; IV,
52; Vití, 79 - 83, 86. ARIARATHES,
kapadócky kráľ, IV, 65. ARIDEIKES,
Arkesilaov žiak, IV, 42. ARIEUS, otec
Herodota skeptika, IX, 116. AR1MNESTOS,
peripatetik, V, 15. ARIMNESTOS,
Kleobulov syn, V, 57. ARISTAGORAS,
Chrysippov priateľ,
VII, 190, 194. ARISTAGORAS, Eudoxov
syn, VIII, 89. ARISTAGORAS, z Miléta, /,
22, 72. ARISTĽIDES, dialektik, II, 113.
ARISTE1DES, Spravodlivý, II, 26.
ARISTE1DES, vykonávateľ Stratónovho
testamentu, V, 62. ARISTIPPOS, autor
spisu o Arkádii, II,
83.
ARISTIPPOS, autor spisu O hýrivosti u dávnych
ľudí, 1, 96; II, 23, 48; III, 29; IV, 19; V, 3, 39;
VIII, 60.
ARISTIPPOS, filozof novej Akadémie, II,
83.
ARISTIPPOS, Aretin syn, II, 83, 86.
ARISTIPPOS, Sokratov žiak, I, 19; II, 47,
60, 61, 62, 65 - 85, 86, 103; 111, 36; IV, 40; VI, 19, ARISTOTELES, aténsky politik, V, 35.
25, 32; VIII, 21; X, 4. ARISTOBULOS, ARISTOTELES, autor spisu o Iliade, V, 35.
Epikurov brat, VII, 9; X, 10. ARISTOTELES, gramatik, V, 35.
ARISTOBULOS, Chrysippov priateľ, VII, ARISTOTELES, rečník zo Sicílie, V, 35.
ARISTOTELES, tréner, V, 35.
198.
ARISTOTELES, Aristotelov vnuk, V, 53.
ARISTODAMOS, /, 30, 31, 41, 42.
ARISTOTELES, z Kyrény, Mytos, II, 63,
ARISTODEMOS, Platónov priateľ, III, 61.
113; V, 35.
ARISTODEMOS, z Arkádie, I, 94.
ARISTOTELES, zo Stageiry, zakladateľ
ARISTODEMOS, Menedemov žalobca, II,
peripatetickej školy, I, 1, 8, 15, 16, 19,
142.
24,98,99; II, 26,45,46, 55,104,109; III,
ARISTODIKOS, otec sochára Arkesilaa, IV,
37,46,48,80,109; IV, 5,6,67; V, 1 - 35,
45.
36,38,39,51,61, 86; VIII, 13,19,34,36, 48,
ARISTOFANES, básnik starej komédie, íl,
51, 52, 57, 63, 74, 88; IX, 25, 53, 54, 81; X,
18, 20, 27, 28, 38; IV, 19; VIII, 34.
1,8, 27.
ARISTOFANES, gramatik, 111, 61; X, 13.
ARISTOXENOS, žiak Aristotelov, 7, 42,
ARISTOFÓN, básnik komédie, VIII, 38.
107,108,118; II, 19, 20; III, 8, 37; IV, 15;
ARISTOGEITÓN, í, 56; VI, 50; IX, 26.
V, 35; VIII, 1,8, 14, 16,20, 46.
AR1STOKLES - Platón, III, 4, 43.
ARKÁDIA, Arkáďania, arkádsky, í, 28,
ARISTOKLES, hudobník, VII, 13.
94,107,114,115,111 23; IV, 38; VI, 102.
ARISTOKLES, Chrysippov priateľ, VII, 199.
ARKESILAOS, básnik starej komédie, IV,
ARISTOKRATES, svokor tyrana Prokla,
45.
1,94.
ARKESILAOS, elegicky básnik, IV, 45.
ARISTOKREÓN, Chrysippov synovec,
ARKESILAOS, filozof, 1,14,19; IV, 22, 23,
VII, 185, 196,197, 202.
24, 25, 28 - 45, 59; V, 41, 68; VII, 162,
ARISTOMACHOS, Lykónov priateľ, V, 70.
171,183; IX, 114,115. ARKESILAOS,
ARISTOMENES, archón, I, 79.
sochár, IV, 45. ARKESILAOS, Stratónov
ARISTOMENES, peripatetik, V, 12.
brat (?), V, 61,
ARISTOMENES, Platónov žiak, III, 19.
62, 63, 64.
ARISTÓN, Platónov otec, III, 1. ARISTÓN,
ARKESILAOS, Stratónov otec, V, 57, 58.
tragický básnik, VII, 169. ARISTÓN, z
ARRHENIDES, archón, VII, 10. ARSINOE,
Alexandrie, peripatetik, VII,
sestra (?) Ptolemaia Filadelfa, IV, 15.
164; X, 14. ARISTÓN, z Argu, zápasník,
ARTAFERNES, perzský satrapa, II, 79.
III, 4. ARISTÓN, z Atén, hudobník, VII,
ARTEMIDOROS, dialektik, IX, 53.
164. ARISTÓN, z Hál, rečník, VII, 164.
ARTEMIS, Platónova otrokyňa, III, 42.
ARISTÓN, z Chia, stoicky filozof, 1,16; II,
ARTEMÓN, Protagorov otec, IX, 50.
80 (?); IV, 33, 40; VI, 103, 105; VII, 18,
ASKANIOS, z Abdér, IX, 61.
27,260- 264,171. ARISTÓN, z Kea,
ASKLEPIADES, z Fliuntu, í/, 105, 126,
peripatetik, V, 64, 70,
129,130,131,132,137,138; VI, 91.
74; VII, 163, 164; IX, 5 (?).
ASKLEPIOS, boh lekárstva, (17, 45; V, 1;
VI, 38.
*&°481 *2
ASKONDAS, otec Krateta z Téb, VI, 85.
ASPENDOS, mesto, V, 83; VI, 13. ASSOS,
assijský, VII, 37,168,170. ASTER, Platónov
miláčik, III, 29. ASTRAMPSYCHOS,
mág, /, 2. ASTYANAX, Lykónov brat, V,
65. ASTYDAMAS, tragický básnik, II, 43.
ASTYPALAJA, mesto a ostrov, VI, 84.
ASÝRČAN1A, í, 1. ATARNEUS, atarnský,
I, 80; V, 3, 8. ATÉNSKY HOSŤ, III, 48.
ATÉNY, aténsky, 1,3,19, 22, 31, 42, 44, 57,
61, 62, 67, 101, 112, 119; II 7, 12, 16, 18,
25, 43, 45, 48, 49, 53, 60, 61, 65, 102,
104, 119, 121, 122, 124; III, 1 - 3, 5, 7,
18, 20, 21, 46, 47; IV, 1,9, 11, 16, 24, 29,
39, 40, 43, 44, 47, 67; V, 1, 2, 4, 5, 10, 61,
69, 75, 79, 86; VI, I, 10, 21, 23, 34, 44,
57, 59, 75, 90; VII, 1, 2, 5, 6, 11, 28, 164,
168, 187; VIII, 86, 87; IX, 18, 36, 37, 51,
54,56, 57,67,110,115; X, 2,15.
Alt NČANI A, I, 3,46 - 51, 53, 59, 64 - 66,
72, 74, 104, 110, 111, 113, 114; II, 10, 23,
26, 31, 35, 41, 43, 44, 46, 51, 53, 58, 59,
74; 111, 19, 23; IV, 7,9,14,44, 49; V, 4, 9,
17, 37, 38,41, 66, 76, 77, 82; VI, 2, 8, 22,
39, 43, 63; VII, 6, 9, 11, 15, 29, 32, 169;
VIII, 1,52; IX, 15, 28, 65; X, 1.
ATI (ANES, Stratónov priateľ, V, 62.
ATÉNA, bohyňa, /, 67, 89; II, 116, 45; V,
16; VII, 147. ATHENADĽS,
Chrysippov priateľ, VII,
190, 194.
ATHENAIOS, epigramatik, VI, 74; VII, 30;
X, 11.
ATHENAIOS, Metrodorov otec, X, 22.
ATHENAIOS, učiteľ lekára llieodora, II,
104.
ATHENODOROS, aténsky úradník, VI,
23.
ATHENODOROS, Polyainov otec, X, 24.
ATHENODOROS, z Kamy pri Tarze, sto-
*?»482 *2
icky filozof, Poseidoniov žiak, VII, 68, 12
É 149. ATHENODOROS, zo Solov]
brat básnika Arata, VII, 38, 190 (?).
ATHENODOROS, z Rodu, pcripatetik, III,
3; V, 36; VI, 81; IX, 42.
ATHENODOROS, z Tarzu, vedúci Per-
gamskej knižnice, VII, 34.
ATHENOKKITES, Demokritov otec, IX, 34.
ATHLIOS, VI, 44.
ATIKA, Atičania, atický, II, 57; III, 44; V,
86; VI, 1; VII, 18.
ATLAS, /, L
ÁI'KEUS, Agamemnónov otec, Vil, 67.
ATTAGAS, IX, 114.
A1TALOS I., pergamský kráľ, IV, 30, 60;
V, 67.
AUTODOROS, epikurovec, V, 92.
AUTOLYKOS, matematik, IV, 29.
AXIOTI1EA, z Fliunťu, Platónova žiačka,
III, 46, IV 2. BABYLON, Babylončania,
Babylónia, /,
1; VI, 79, 81; VII, 39, 55. BABYS,
Feredykov otec, I, 116, 119. BAKCHUS,
boh, II, 78; IV, 61. BAKGYLIS, mesto, V, 94.
BASILEIDES, epikurovský filozof, X, 25.
BATE, démos v Atike, X, 16. BATHYKLES,
z Arkádie, /, 28. BATHYLLOS,
pythagorovec, V1U, 83. B ATI S,
Metrodovova sestra, X, 23. BATÓN,
Menippov pán, VI, 99. BETIÓN, Biónov
žiak, IV, 54. BERENIKA, manželka
Ptolemaia Sotéra,
V, 78.
BIAS, mudrc, I, 13, 31, 41, 42, 45, 82 - 88; II,
46.
BIKTES, Platónov otrok, III, 42. BIÓN,
lyrický básnik, IV, 58. BIÓN, rečník, IV, 58.
BIÓN, tragický básnik, IV, 58. BIÓN, z
Abdér, demokritovec, IV, 58.
BIÓN, z Borystenu, kynik, II, 77,117,135;
IV, 5,10, 23, 46-58.
BIÓN, zo Solov, IV, 58.
BIÓN, z Miléta, sochár, IV, 58,
BIÓN, z Prokonézu, IV, 58.
BIÓN, zo Syrakúz, autor rečníckych spisov,
IV, 58.
BITÓN, z Atén, I, 50.
BITÝNIA, II, 47; IV, 63; V, 3, 84.
BLOSÓN, Herakleitov otec, IX, 1.
BOETHOS, stoicky filozof, VII, 54,143, 148,
149.
BOJÓTIA, Bojóťania, II, 49, 142; VI, 98.
BORBOROS, rieka v Macedónii, V, 11.
BORYSTEN, Dneper a kraj okolo neho,
IV, 23, 46, 55. BOSPOR, II, 113; VII,
37,177. BOTÓN, z Atén, Xcnofanov učiteľ,
IX, 18. BRANCHOS, zakladateľ chrámu v
Bran-
chidách, /, 72. BRANCHIDY, I, 72; VIII 5.
BRONTINOS, z Krotónu, pythagorovec,
VIII, 42,55, 83. BRYSÓN, z Achaje, učiteľ
Krateta z Téb,
VI, 85.
BRYSÓN, z Hcrakleje v Ponte, Pyrrhónov
učiteľ, /, 76 (?); IX, 61.
BUGELOS, Pythoklov otec, IV, 41.
BULÓN, Lykónov priateľ, V, 70.
BUSIRITOV kraj, V, 78.
BYZANT, II, 20, 104; V, 83.
CYPERČANKA - Afrodita, ///, 33, IV, 27.
CYPRUS, I, 50, 62, 63; II, 129; VII, 1; IX, 58,
59,115.
ČERVENÉ MORE, IX, 35.
DAIDACHOS, platonik, /, 30.
DAIPPOS, Sokratov priateľ, V, 63.
DAMAGETES, Chilónov otec, I, 68.
DAMASIAS, archón, /, 22.
DAMASIPPOS, Demokritov otec, IX, 34.
DAMASOS, Demokritov brat, IX, 39.
DAMO, Pytagorova dcéra, VIII, 42.
*&°242 *2
DAMÓN, sofista a hudobník, 7J, 19.
DAMÓN, z Kyrény, 7, 40. DANAOS, I, 89.
DARDANOS, mesto, II, 53. DAREIOS,
perzský kráľ, IX, 12, 13, 14. DEINARCHOS,
rečník, 77, 52. DEINÓN, historik, 7, 8; IX,
50. DELFIS, Eudoxova dcéra, VIII, 88.
DELFY, delfský, 1,28,29,30,41,118; II, 23,
50, 51, 136; V, 6; VI, 20, 21, 60; X, 12.
DÉLION, mesto, 77, 22; III, 8. DÉLOS,
1,118; II, 22,44; III, 2; VI, 20; VIII,
5, 13, 40. DEMARATES, peripatetik, V,
53. DEMARATOS, spartský kráľ, 7, 72.
DEMEAS, otec Zenóna z Kitia, VII, 1.
DEMETER, bohyňa, V, 4, 8, 16; VI, 69;
VII, 147; VIII, 15. DEMETRIAS, mesto,
IV, 39. DEMETRIOS, básnik starej komédie,
V,
85.
DEMETRIOS, epik, V, 85. DEMETRIOS,
jambograf, V, 85. DEMETRIOS, Lakónsky,
epikurovec, X, 26. DEMETRIOS, maliar, V,
83. DEMETRIOS, Persaiov otec, VII, 6, 36.
DEMETRIOS, Timokratov otec, X, 16.
DEMETRIOS, plávajúci do Kyrény, IV, 41.
DEMETRIOS, Poliorketes, 77, 115, 140,
141,143; V, 77. DEMETRIOS,
prepustenec, V, 72, 74. DEMETRIOS,
sofista, V, 83. DEMETRIOS, sochár, V, 85.
DEMETRIOS, z Adramyteia, gramatik, V,
84.
DEMETRIOS, z Alexandrie, žiak kynika
Theombrota, VI, 95. DEMETRIOS, z
Amfipolidy, Platónov
žiak, III, 43(7); 111, 46. DEMETRIOS, z
Aspendu, žiak Apollónia
zo Solov, V, 83.
 DEMETRIOS, z Bitýnie, stoicky filozof, V,
84.
DEMETRIOS, z Byzantu, historik, V, 83.
DEMETRIOS, z Byzantu, peripatctický
filozof, //, 20, 21; V, 83.
DEMETRIOS, z Erytier, gramatik, V, 84.
DEMETRIOS, /. Ealéra, peripatctický filo-
zof, 1, 22; 11,7, 13,44, 101; IV, 14; V, 39,
71, 75 - 85; VI, 90; IX, 15, 20, 37, 57.
DEMETRIOS, z Chalkedónu, rétor, V, 83.
DEMETRIOS, z Kallatidy, historik, V, 83.
DEMETRIOS, z Kyrény, Stamnos, grama-
tik, V, 84.
DEMETRIOS, z Magnézie, /, 38, 79, 112,
114; II, 52, 56, 57; V, 3,75, 89; VI, 79, 84,
88; VII, 31, 32, 169, 185; VII, 84; IX, 15,
27,35, 36, 40; X 13.
DEMETRIOS, zo Skepsis, V, 84.
DEMETRIOS, zo Smyrny, rétor, V, 85.
DEMETRIOS, z Tarzu, skladateľ satiric-
kých hier, V, 85.
DEMETRIOS, z Troizény, gramatik, VIII,
74.
DĽMODIKOS, z Leru, I, 84. DEMOFILOS,
Aristotelov žalobca, V, 5. DEMOCHARES,
Arkesilaov priateľ, IV,
41; VII, 14. DEMOKR1TOS, z Abdér, I,
15, 16, 22, 23;
II, 14; III, 24, 25; IX, 34 - 49, 50, 53, 58,
67, 72,106; X, 2, 4, 8,13. DEMOKRITOS,
epigramatik, IX, 49. DEMOKRITOS,
historik, IX, 49. DEMOKRITOS, sochár,
IX, 49. DEMOKRITOS, z Chia, hudobník,
IX, 49. DEMOKRITOS, z Pergamu, rétor,
IX, 49. DEMOSTHENES, slávny aténsky
rečník,
//, 64, 108; III, 47; V, 10; VI, 34.
DEMOSTRATOS, z dému Xypete, III, 42.
DEMOTIMOS, peripatctický filozof, V,
53, 55, 56. DEMYLOS, archón,
11, 77. DEXIOS, otec Xenofanov,
IX, 18.
*&°484 <*2
DIAGORAS, z Mélu, VI, 59. D1DYMON,
smilník, VI, 68. D1DYMOS, alexandrijský
gramatik, V, 76. D1DYMOS, flautista, VI, 51.
DIDYMA, didymský, 1, 29, 32. DIELO
IIDAS, z Megary, /, 57. DIF1EOS, stoicky
filozof, Aristónov žiak,
V, 84; VII, 161. D1FILOS, z Bosporu,
Eufantov žiak, II,
113.
DIKA1ARCHOS, Aristotelov žiak, 7, 40,
41; 111, 5, 38, 46; VIII, 40. DIODOROS,
Kronos, dialektik, /, 72, 212;
IV, 33; VII, 16, 25, 200, 202. DIODOROS,
matematik, Poseidoniov
žiak, IV, 2 (?). DIODOROS, Xenofóntov
syn, II, 52, 54. DIODOROS, z Aspendu, VI,
73. DIODOROS, z Efezu, VIII, 70.
DIODOTOS, gramatik, IX, 72 (?), 15.
DIOFANTOS, Stratónov otrok, V, 63.
DIOGENES, Arkesilaov posol, IV, 44.
DIOGENES, Zenodotov učiteľ, VII, 30.
DIOGENES, z Apolónic, VI, 81; ÍX, 57.
DIOGENES, z Ptolemaidy, VII, 41.
DIOGENES, zo Seleukie, babylonský, VI,
81; VII, 39, 55, 57,71,84, 88. DIOGENES, zo
Sikyónu, VI, 81. DIOGENES, zo Sinopy,
kynik, 1,15; II, 66,
68,78,103, 112; IV, 3; V, 18,19; VI, 6,15,
18, 20 - 81, 82, 84, 85, 87, 103,104; VII,
91, 131.
DIOGENES, zo Smyrny, demokritovec,
IX, 58.
DIOGENES, z Tarzu, epikurovec, VI, 81;
X, 26, 96, 118, 120, 136, 138.
DIOCIIAITOS, Ameiniov otec, IX, 21.
DIOKLES, Stratónov otrok, V, 63.
DIOKLES, Chrysippov priateľ, VII, 200.
DIOKLES, Stratónov priateľ, V, 62.
DIOKLES, pythagorovec, VIII, 46.
DIOKLES z Magnézie, //, 54, 82; VI, 12,
13, 20, 36, 87, 91, 99, 103; VII, 48, 162,
166,179,181; IX, 61,65; X, 11,12.
DIOMEDÓN, tyran, IX, 26. DION, mesto, 7,
5. DIÓN, Lykónov otrok, V, 73. DIÓN,
Chrysippov priateľ, VII, 190, 192. DIÓN,
Platónov priateľ, //, 63; III, 3,9,19,
20, 21, 23, 25, 29, 30, 46, 61; IV, 5; VIII,
84.
DIÓN, z Atameu, I, 80. DIÓN, z Paianie,
VII, 12. DIONYSIOS, dialektik, II, 98.
DIONYSIOS, epikurovec, X, 25, 118, 120, 138.
DIONYSIOS, Heraklcitov komentátor, IX,
15.
DIONYSIOS, Dioskuridov otec, V, 57.
DIONYSIOS, Renegát, V, 92, 93; VII, 37,
166- 167. DIONYSIOS, stoicky filozof, VI,
43. DIONYSIOS, Platónov učiteľ, 111, 4.
DIONYSIOS, z Halikarnasu, /, 38 (?);
VIII, 47 (?); X, 4. DIONYSIOS, z
Chalkedónu (totožný
pravdepodobne s D. dialektikom), II,
106.
DIONYSIOS, z Kolofónu, VI, 100.
DIONYSIOS, zo Syrakúz, mladší, //, 62,
63, 66, 67, 69, 73, 77, 78 - 83; Hl, 9, 21,
23, 25, 34, 36, 61; IV, 2, 8, 11; VI, 26, 50,
58; VIII, 79, X 8. DIONYSIOS, zo
Syrakúz, starší, 7/7, 18,
21; VIII, 85 (?). DIONYSIOS, Chrysippov
žiak, VII, 192,
200.
DIONYSODOROS, flautista, IV, 22.
DIONYSODOROS, gramatík, //, 42.
DIONÝZ, boh, //, 102; III, 5; VI, 63; VII, 173.
DIONÝZIE, ///, 56; VIII, 90. DIOSKURIDES,
autor spisu Spomienky, I, 63.
*&°243 *2
DIOSKURIDES, otec Zenóna z Tarzu,
VII, 190, 193,198, 200, 202.
DIOSKURIDES, Dionysiov syn, V, 57.
DIOSKURIDES, z Cypru, Timónov žiak,
IX, 114, 115. DIOSKUROVIA, //, 52.
DIOSPOL1S, mesto, V, 78. DIOTELES,
peripatetik, V, 12. DIOTIMOS, stoicky
filozof, X, 3. DIOXIPPOS, pretekár, VI, 43.
D1S, Plutón, boh podsvetia, IV, 27.
DONAX, Theofrastov otrok, V, 55.
DOSIADES, Epimenidov otec, J, 109.
DRAKÓN, Penthilov otec, I, 81. DRAKÓN,
aténsky zákonodarca, V, 55. DROMÓN,
Stratónov otrok, V, 63. DROITDES,
Solomonov brat (?), ///, 1. DRUIDOVIA, 7,
1.
DURIS, historik, 7, 22, 38, 74, 82, 89, 119,
II, 19.
DŽBÁNY, sviatok v Aténach, IV, 8.
EFĽZOS, Efezania, efezský, I, 41,117, 118,
119; II, 51, 52, 103, 104; VI, 19; VIII, 70;
IX, 1 -3, 13, 14, 24, 49. EFOROS, historik,
7, 40, 41, 98, II, 110. EGYPT, Egypťania,
egyptský, /, 2, 10, 11,
24, 27, 50; II, 115; III, 6, 7; VIII, 2, 3, 87,
89; IX, 35, 84. ECHEKLES, žiak kynika
Kleomena, VI,
95.
ECHEKRATES, pythagorovec, VIII, 46.
EIRESIDY, démos v Atike, III, 42.
ELEA, mesto v Itálii, 111, 48; IX, 21, 28, 30.
E LEJ SK Ý HOSŤ, osoba z Platónovho
dialógu, ///, 48.
ELEKTRA, VII, 172.
ELEUSIS, spisovateľ, /, 29.
ELEUSIS, mesto, V, 4.
ELIS, EHd'ania, 1,19; II, 52, 53, 105, 109,
126; IX, 61, 62, 69,109.
EMPEDOKLES, dedo filozofa Emped-
okla, VIII, 51, 52.
EMPEDOKLES, filozof, VIII, 43, 50, 52 -
77; IX, 20, 22, 25, 73.
EPAMEINONDAS, tébsky vojvodca, 22,
54, 59; VI, 39; VIII, 7. EP1DAUROS,
mesto, 7, 94. EPIGENES, Kritónov syn, II,
121. EPICHARMOS, I, 42; III, 9, 10,13,15,
17;
VIII, 7, 78. EPIKEFIZIA, démos v Atike,
V, 57. EITKOMOS, Karncadov otec, IV, 62.
EPIKRATES, Chrisyppov priateľ, Vil,
193, 198.
EPIKRATES, Stratónov priateľ, V, 62, 63.
EPIKTETOS, stoicky filozof, X, 6.
EPIKUROS, filozof, 1,14,16,19; II, 87, 89,
90,97; III, 61; IV, 43; V, 94; VII, 5,9,181;
VIII, 50; IX, 53, 64, 69, 101, 106; X, 2 -
254.
EPIKUROS, Leonteov syn, X, 26.
EPIKUROS, Metrodorov syn, X, 19.
EPIKUROS, šermiar, X, 26. EPIKUROS, z
Magnézie, X, 26. EPIMENIDES, genealóg,
í, 125. EPIMENIDES, z Kréty, I, 13, 41, 42,
64,
209-215; VIII, 3; IX, 18. EPIMENIDES, z
Rodu, í, 225. EPIMENIDES, z Kyrény,
Antipatrov
žiak, II, 86. ERASISTRATOS, lekár,
Thcofrastov žiak,
V, 57, 61; VII, 186.
ERASTOS, zo Skepsis, Platónov žiak, III,
46, 61.
ERATOSTHENES, z Kyrény, 1,119; IV, 52;
VI, 88; VII, 51,89; IX, 66.
EREBOS, 7V, 26.
ERESOS, mesto na Lesbe, II, 65; V, 36.
ERETRIA, mesto na Euboji, II, 60, 61; IV,
43, 44; VI, 91. ERCHIA, démos v Atike,
II, 48. ERINEUS, otec Chrysippa z Knidu,
VIII,
89.
ERÍNYJE, /, 112; VI, 102; VIII, 31.
&>486 *2
ERISTHENEIA, manželka tyrana Prokla,
1,94.
EROS, boh lásky, III, 33; IV, 26.
EROTION, hetéra, X, 7. ERYTRY,
mesto, V, 84, 85. ETEIAN, í, 207.
ETIÓPIA, IX, 35. ETNA, VIII, 75.
EUAGORAS, Klebulov otec, I, 89. EUAIÓN,
z Lampsaku, Platónov žiak, III, 46.
EUANDROS, Lakydov žiak, IV, 60.
EUANTHĽS, z Miléta, 2, 29. EUATHLOS,
Protagorov žiak, IX 54 - 56. EU BOJA,
eubojský, 1, 4, 33; X, 137. EUBOIOS,
Thcofrastov otrok, V, 55. EUBULIDES, z
Miléta, Eukleidov žiak, 11,
41, 108-111; VI, 20; VII, 187. EUBULOS,
aténsky politik, II, 59. EUBULOS, autor
spisu Predá] Diogena,
VI, 30.
EUBULOS, Anaxagorov otec, II, 6.
EUBULOS, Hermiov pán, V, 3, 11.
EUBULOS, z Alexandrie, skeptický filozof,
IX, 126.
EU DEMOS, z Rodu, peripatetik, í, 9, 23.
EUDOXOS, z Knidu, slávny matematik a
astronóm, I, 8, 29; VIII, 86 - 91; IX, 83.
EUDOXOS, z Knidu, lekár, VIII, 90.
EUDOXOS, z Rodu, historik, Vili, 90.
EUDOXOS, zo Sicílie, komorný básnik,
VIII, 90.
EUDROMOS, stoicky filozof, VII, 39, 40.
EUFANTOS, z Olyntu, Eubulidov žiak,
II, 110, 113, 141. EUFORIÓN, z
Chalkidy, 111, 37; IX, 56. EUFORBOS, z
Frýgie, 7, 25; VIII, 4, 5. EUFRANOR, Lykónov
otrok, V, 73. EUFRANOR, zo Seleukie, 7X,
225,116. EUFRONIOS, z Paianie, V, 74.
EUGAMOS, IV, 30, 31.
EUKLEIDES, kamenár, III, 42. EUKLEIDES,
z Megary, dialektik, I, 19; II,
30, 47, 64, 106 - 112, 113; III, 6; VI, 24,
89.
EUKRATES, archón, 1,101.
EUMELOS, V, 6.
EUMENES, pergamský kráľ, IV, 38, V, 67.
EUMENIDY, 7, 122. EUMOLPOS, 2, 3.
EUNOMOS, Pytagorov brat, VIII, 2.
EUONYMEJA, démos v Atike, V, 57.
EUPOLIS, básnik starej komédie, 777, 7;
IX,50.
EURIPIDES, tragický básnik, 7, 56; II, 10,
18, 22, 33, 44, 45, 134; III, 6, 63; IV, 19,
26,29; VII, 22,180; IX, 11,54,55,71,72.
EURYDIKA, manželka Ptolemaia Sotéra, V,
78.
EURYKLEIDES, veľkňaz, II, 101.
EURYLOCHOS, z Kasandrie, II, 127.
EURYLOCHOS, z Larisy, II, 25.
EURYLOCHOS, Pyrrhónov žiak, IX, 68;
X, 13.
EURYMEDÓN, hierofant, V, 5, 8.
EURYMEDÓN, Speusippov otec, III, 42, 43;
IV, 1.
EURYMENES, atlét, VIII, 12.
EURYSTRATOS, Anaximcnov otec, II, 3.
EURYTAS, pythagorovec, III, 6; VIII, 46.
EURYTIÓN, kentaur, VI, 59.
EUTHYDEMOS, archón, 7, 68.
EUTHYDEMOS, sofista, III, 52.
EUTHYFRÓN, otec Herakleida Pontského,
V, 86, 91.
EUTHYFRÓN, Pythagorov pradedo, VIII,
2.
EUTHYFRÓN, syn Herakleida Pontského,
1,107. EUTHYFRÓN, z Atén, 77, 29.
EUTHYKRATES, z Korintu, VI, 90.
EUTYCHIDES, otrok Aristippov, II, 74.
EXAINETOS, Myrmekov otec, II, 113.
*P° 244*2
EXA1NETOS, Empedoklov otec, VIII, 53.
EXAINETOS, Empedeklov syn, VIII, 53.
EXAMYAS, Thálesov otec, I, 22, 29; II, 4.
EXEKESTIDES, Solónov otec, I, 45. EZOP,
bájkar, II, 42. FAIAX, aténsky stratég, II,
63. FAIDÓN, z Elidy, Platónov žiak, I, 19;
II,
31, 47, 64, 76, 85,105, 107,125, 126; VI,
19.
FAIDRIÓN, Epikurova otrokyňa, X, 21.
FAIDROS, Platónov miláčik, III, 29, 31.
FAIDROS, z Anaflistie, VII, 12.
FAINARETA, Sokratova matka, II, 18.
FAISTIOS, Epimenidov otec, I, 109.
FAISTIS, Aristotelova matka, V, 1.
FALÉRON, aténsky prístav, 7, 3; II, 101;
IV, 14; V, 39, 75; VI, 90; IX, 37, 57.
FANIAS, Kleanthov otec, VII, 37,168.
FANIAS, peripatetik, II, 65; V 37; VII, 41.
FANOD1KOS, í, 31, 82, 83.
FANOSTRATES, otec Demetria z Falčra,
V, 75.
FANTÓN, z Fliuntu, pythagorovec, VIII,
46.
FARZALOS, mesto, II, 50. FAVORINUS, z
Arelaty, 1, 79; II, 1, 12, 20,
23, 38, 39; III 3, 19, 20, 37, 46, 57; IV, 5,
63; V, 6, 9, 21, 41, 76, 77; VI, 25, 73, 90;
VIII, 12,15, 47 48, 73, 83; IX, 20, 23, 29,
34, 50, 87. FEIDIADES, z Aigíny, III, 3.
FE1DIAS, sochár, /7, 116. FE1DÓN,
Lysistratov otec, V, 57. FEMONOE,
Apolónova sestra, 7, 40. FĽNÍCIA,
Feničania, fenický, I, 2,22; II,
114; VI, 100; VII, 1, 2, 25, 30.
FÉNIX, vták, IX, 79.
FEREKYDES, z Leru, genealóg, /, 229; II,
46.
FEREKYDES, zo Syru, I, 13, 15, 42, 226 -
222; VIII, 2, 40. FILE,
hetéra, IV, 40.
FILEMÓN, básnik novej komédie, VI, 87.
FIEESIA, Xenofóntova manželka, II, 52.
FILETAITOS, Eumenov otec, IV, 38.
FILIPPOS, macedónsky kráľ, Alexandrov
otec, //, 56; III, 40; IV, 8, 9; V, 2, 4,10; VI,
43, 88.
FILIPPOS, macedónsky kráľ, Perseov
otec, V, 62. FILIPPOS, Chrysippov
priateľ, VII, 193. FILIPPOS, z dému
Cholleidy, III, 41. FILIPPOS, z Megary, II,
113. FILIPPOS, z Opuntu, Platónov žiak, /,
16;
III, 37, 46. FILISKOS, z Aigíny, VI, 73,
75, 80, 84. FILISTA, Pyrrhónova sestra, IX,
66. FIEISTIÓN, lekár, Eudoxov učiteľ,
VIII,
86, 89.
FILOCHOROS, historik, //, 44; IX, 55.
FILOKLES, archón V, 10. FILOKLES,
zPirea,VII, 12. FILODEMOS, epikurovec,
X, 3, 24. FILOKOMOS, Karneadov otec, IV,
62. FILOKRATES, Tisamenov syn, V, 64.
FIEOKRATES, Chrysippov synovec, VII,
185.
FILOLAOS, z Krotónu, pythagorovec, III,
6, 9; VIII, 15, 46, 53, 55, 84 - 85; IX, 38.
FILOMATHES, Chrysippov priateľ, VII,
194,195, 199, 200. FILOMELOS, z
Euonymeje, Theofrastov
priateľ, V, 57. FILÓN, Aristotelov otrok,
V, 15. FILÓN, postava z Menandrovho
Hippo-
koma, VI, 83. FILÓN, z d ému Alopeky,
Theofrastov
priateľ, V, 57. FILÓN, z Atén,
Pyrrhónov priateľ, III, 40
(?); IX, 67, 69. FILÓN, žalobca politika
Sofokla, V, 38. FILONIDES, stoicky filozof,
IV, 47; VII, 9,
37.
*P°245 <*2
F1LOSTRATOS, Polemónov otec, IV, 16.
FILOXENOS, dityrambický básnik, IV,
36.
FILTIS, Eudoxova dcéra, VIII, 89. FLEGÓN,
Hadrianov prepustenec, í, 111. FLIEIS,
mesto, í, 12; II, 105,126; III, 46; IV,
2; VI, 91; VIII, 1,8, 46; IX, 69, 109. FOIBOS,
Apolón, I, 28, 33. FÓK, fócky, 1, 77; IX, 28.
FÓKAJA, mesto, IV, 60; V, 94. FOKIÓN,
Diogenov žiak, VI, 76. FOKOS, zo Samu, /,
23. FOLEGANDROS, ostrov, /, 47.
FOTIDAS, pythagorovec, III, 22. FRASI
DEMOS, peripatetik, II, 114. FREARY,
démos v Atike, 111, 41. FRÝGIA, Frýg,
Frýžanka, I, 25; II, 18, 75;
IV, 31; VI, 1. F RÝNE, hetéra, IV, 7; V, 60.
FRYNÓN, I, 74. FTIA, kraj v Tesálii, //, 35.
FYLARCHOS, historik, IX, 115.
FYLARCHOS, Chrysippov priateľ, VII, 192.
GALOVIA, /1; V, 83. GARGETTOS,
démos v Atike, X, 1. GE, Gaja, bohyňa
zeme, 1,119. GELA, mesto, U, 106, 113;
VIII, 61. GETOVIA, VIII, 2.
GLAEJKÓN, Platónov brat, II, 29, 724;
111,4.
GLAUKÓN, otec Charmidov, III, 1.
GLAUKONIDES, 11, 30. GLAUKOS, syn
Leptinov, IX, 71. GLAUKOS, z Régia, VIII,
52; IX, 38. GNUROS, Anacharsidov otec,
1,101. GOBRYAS, perzský mág, /, 2.
GORGIAS, z Leontín, sólista, 77, 49, 63;
III, 52; VI, 1; VIII, 58. GORGIPPIDES,
Chrysippov priateľ, VII,
190, 191, 198, 200. GORGYLOS,
Stratónov priateľ, V, 62.
GRÁCIE, Charitky, 77, 19; IV, 6.
GRYLLIÓN, sochár, V, 15.
GRYLLOS, Xenofón tov otec, II, 48.
GRYLLOS, Xenofóntov syn, II, 52, 54, 55.
GYMNOSOFISTI, I, 1, 6, 9; IX, 35, 61.
HÁDES, boh podsvetia, podsvetie, 7, 8, 85;
II, 11, 80; IV, 50, 61, 66; V, 68; VI, 39, 92;
VII, 184; VIII, 61, 74; IX, 17; X, 126.
HALIKARNAS, halikarnaský, mesto, IX,
17; X, 4.
HALKYONEEJS, Antigonov syn, IV, 41;
VII, 36.
HALY, démos v Atike, VII, 164.
HALYS, rieka, 1, 38.
HANNIBAL, kartáginský vojvodca, 77, 59.
HARMODIOS, tyranobijca, 7, 56; VI, 50.
HARPALOS, Alexandrov pokladník, V, 75.
HASDRUBAL, Kleitomachos, IV, 67.
HEDEIA, hetéra, X, 7. HEDYLOS, VII, 196,
197. HEFAISTOS, 7, 7, 32, 33; III, 5; VI, 95;
VII, 147.
HEGESIAS, Kloios, zo Sinopy, VI, 48, 84.
HEGESIAS, Peisithanatos, II, 85, 86, 93 -96.
HEGESIAS, Hipparchov syn, V, 57.
HEGESIBULOS, Anaxagorov otec, II, 6.
HEGESILAOS, veliteľ jazdy, II, 54.
HEGESINUS, z Pergamu, IV, 60.
HEGESISTRATOS, Demokritov otec, IX, 34.
HEGIAS, Platónov žiak, 111, 43. HEKABE,
Priamova manželka, III, 30. HEKADEMOS,
Akademos, 7/7, 7. HEKATAIOS, z Abdér,
demokritovec, I,
10,72; IX, 69. HEKATAIOS, z Miléta,
historik, 7, 9; IX, 1. HEKATÓN, stoicky
filozof, VI, 4, 32, 95;
VII, 2, 26, 87,90, 91,101,102,103,110,
124, 127, 172, 181.
*P°489 *2
HEKTOR, trójsky hrdina, VI, 63. HELENA,
Menelaova manželka, 7, 32. HELIKA,
mesto v Achaji, ///, 20. HELIOPOL1S,
mesto v Egypte, VIII, 90. HELESPONT, IX,
110. HELOTHALES, Epicharmov otec,
VIII, 7, 78.
HEMÓN, z Chia, IV, 34.
HÉRA, grécka bohyňa, /, 95; II, 83; V, 84;
VII, 147, 187; VIII, 76.
HERAKLEJA, mesto v Ponte, II, 43; III, 46;
V, 86, 91; VII, 37, 166.
HERAKLEIDES, autor spisu o astronómii,
V, 94.
HERAKLEIDES, básnik mravných sen-
tencií, V, 94.
HERAKLEIDES, epigramatik, V, 94.
HERAKLEIDES, lekár, z Hikesiovej školy,
V, 94.
HERAKLEIDES, Pontský, Platónov žiak,
1,12,25,94,98,107; II, 43; III, 26,46; V, 86 -
94; VIII, 4,51,52,60,61,67, 71,72; IX, 15,
50.
HERAKLEIDES, skeptik, IX, 116.
HERAKLEIDES, spoluobčan Herakleida
Pontského, autor vojenských piesní, V,
93.
HERAKLEIDES, syn Demetria Falérske-
ho, V, 71.
HERAKLEIDES, učiteľ Dionysia Renegáta,
VII, 166.
HERAKLEIDES, z Ainu, Platónov žiak,
111,46.
HERAKLEIDES, z Alexandrie, historik, V,
94.
HERAKLEIDES, z Bargylidy, dialektik, V,
94.
HERAKLEIDES, z Fókaje, sochár, V, 94.
HERAKLEIDES, z Kallatís, Lembos, II,
113, 120, 135, 138, 143; V, 79, 94; VIII, 7,
40, 44, 53, 58; IX, 26; X, 1.
HERAKLEIDES, z Kúm, historik, V, 94.
HERAKLEIDES, z Kúm, rétor, V, 94.
HERAKLEIDES, z Magnézie, historik, V,
94.
HERAKLEIDES, z Tarentu, lekár, V, 94.
HERAKLEIDES, z Tarzu, stoicky filozof,
vii, 121.
HERAKLEITOS, lyrik, IX, 17.
HERAKLEITOS, satirik, IX, 17.
HERAKLEITOS, z Efezu, filozof, I, 23, 76,
88; II, 22; III, 5, 6, 8; VI, 19; VIII, 6, 91;
/X, 1 - 77,24, 28,73; X, 8.
HERAKLEITOS, z Halikarnasu, elegik,
IX, 17.
HERAKLEOS, Lykónov priateľ. V, 70.
HERAKLES, boh, 7, 83, 89,117; II, 118; III,
41, 63; V, 7; VI, 2, 41, 50, 71; VII, 29,
170,173; X, 137. HERAKÓN,
Herakleitov otec, IX, 1. HERILLOS, z
Kartága, stoicky filozof,
VII, 37,765- 166.
HERMARCHOS, epikurovský filozof, X,
13, 15, 18, 19, 20,21,24-25. HERMES,
boh, 7, 4, 72, 85; IV, 8; V, 33, 82;
VIII,4,31.
HERMIAS, eunuch, 127, 62; V, 3,4,6,9,11.
11ERMIAS, Lykónov otrok, V, 73.
HERMIONA, mesto, í, 42.
HERMIONEUS, Lykónov žiak, V, 74.
HERMIPPOS, peripatetik,/, 8,33,42,101,
106, 117; II, 13, 38, 55, 109; III, 2; V, 2,
67,78,91; VI, 2,99; VII, 184; VIII, 1,40,
41,51,56,69, 88; IX, 43; X, 2,15.
HERMODAMAS, Pythagorov učiteľ, VIII,
2.
HERMODOROS, platonik, í, 2, 8; II, 106;
III, 6.
HERMODOROS, priateľ Herakleitov, /X,
2.
HERMOGENES, učiteľ Platónov, 777, 6.
HERMOGENES, syn Kritónov, II, 121.
HERMOKRATES, otec Dionysia staršieho,
III, 18.
*P°490 «2
HERMOLAOS, sprisahanec proti Ale-
xandrovi, V, 5.
HERMOTIMOS, pythagorovec, VIII, 5.
HERODOTOS, epikurovec, X, 4, 5,29,31, 34,
35, 37.
HERODOTOS, historik, 7, 19, 22, 23, 68,
95; VIII, 2; IX, 34. HERODOTOS,
skeptický filozof, /X, 116. HEROFILOS,
lekár, IV, 5; VII, 35. HERPYLLIS,
Aristotelova manželka, V,
I , 12, 13,14.
HESIODOS, didaktický básnik, 1, 12, 38;
II, 46; VII, 25; VIII, 21, 48; IX, 1,18, 22;
X, 2.
HESTIAIOS, Archytov otec, VIII, 79.
HESTIAIOS, Platónov žiak, III, 46.
HIEROKLES, veliteľ Pirea, II, 127; IV, 39,
40.
HIERONYMOS, peripatetik, í, 26, 27;II,
14,26,105; IV, 41,42; V, 68; VIII, 21,57, 58;
IX, 16,112.
HIKESIAS, bankár, Diogenov otec, VI, 20.
HIKESIAS, lekár, V, 94. HIKETAS, zo
Syrakúz, VIII, 85. HILAROS, Lykónov
otrok, V, 73. HIPPARCHIA, filozofka, VI,
88, 94, 96 -
98.
HIPPARCHOS, z Nikaje v Bitýnii, astro-
nóm, IX, 43.
HIPPARCHOS, Aristotelov žiak, V, 12,
51,53-57 (?).
HIPPASOS, Pythagorov dedo, VIII, 1.
HIPPASOS, Lakedaimončan, VIII, 84.
HIPPASOS, z Metapontu, pythagorovec,
VIII, 7, 42, 55, 84.
HIPPIAS, sofista, 7, 24; III, 52.
HIPPOBOTOS, 7, 229, 42; II, 88; V, 90; VI,
85, 102; VII, 25, 37; VIII, 43, 51, 69; IX, 5,
40, 115.
H1PPOKRATES, lekár, IX, 24, 42, 73.
HIPPOKRATES, Peisistratov otec, I, 68.
HIPPOKRATES, Stratónov priateľ, V, 62.
HIPPÓN, syn Kratistotelov, VII, 10.
HIPPONAX, jambický básnik, 1, 84, 98,
107; IV, 58 (?). HIPPONIKOS,
matematik, Arkesilaov
učiteľ, IV, 32. HIPPONIKOS, z
Macedónie, II, 138. HIPPOTHALES, z Atén,
III, 46. HOMÉR, 1, 22, 38, 48, 57, 90; II, 11,
43,46,
133; III, 7; IV, 20, 26, 31; VI, 24; VIII,
21, 57, 74; IX, 1, 18, 67, 71, 73, 113.
HOMEROS, tragický básnik, IX, 113.
HRNCE, sviatok v Aténach, 277, 56. HYBA,
démos v Atike, V, 57. HYLEA, Elea, ÍX, 28.
HYPERBORANIA, V/77,11. HYPEREIDES,
rečník, 172, 46. HYPSIKRATES, VII, 188.
HYRRADIOS, Pittakov otec, 1,74, 80.
HYSTASPOS, Dareiov otec, IX, 13,14.
CHABRIAS, vojvodca, 772, 20, 23, 24.
CHABRINOS, Aristoxenov otec, I, 42.
CHAIREDEMOS, Epikurov brat, X, 3.
CHAIREFÓN, Sokratov žiak, II, 37.
CHAIRESTRATA, Epikurova matka, X, 1.
CHAIRONEJA, mesto, VI, 43.
CHALDEOVIA, 7, 1, 6; VIII, 3; IX, 34, 35.
CHALKEDÓN, mesto, 77, 2 06; 777, 46; IV,
6; V, 72, 83; IX, 110. CHALKIDIKA, IV,
54; VIII, 46. CHALKIS, mesto na Euboji, II,
136; V, 5,
6, 10, 14, 36, 56; X, 1. CHAMAILEÓN,
gramatik, III, 46; V, 92. CHAOS, III, 10.
CHARES, Lykónov otrok, V, 73.
CHARINOS, Aischinov otec, II, 60, 120 (?)■
CHARITKY, IV, 1; pozri aj Grácie.
CHARMANDRIDES, Charmandrov otec,
III, 19.
CHARMANDROS, Platónov žalobca, III,
19.
*&°491
CHARMANTIDES, Lasov otec, I, 42.
CHARMIDEUS, Platónov ujcc, II, 29, 31;
III, 1.
CHARONDAS, sokratovec, II, 76.
CHARONDAS, zákonodarca, VIII, 76.
CHÁRONOVSKÉ JASKYNE, VII, 223.
CHARYBDA, VI, 51. CHEIRÓN, kentaur,
VI, 51, 59. CHENY, mesto, 7, 23,
30,106,107. CHERZONÉZ, v Trácii, /, 48.
CHILÓN, mudrc, I, 13, 30, 31, 40, 41, 42,
68- 73,106.
CHIMÉRA, 7X, 75.
CHIOS, ostrov, I, 16, 120; II, 23, 104; IV, 34,
40, 42,43,58; V, 11; VII, 160; IX, 49, 58.
CHOIRILOS, básnik, 7, 24. CHOLLE1DY,
démos v Atike, III, 41. CHONUFIDES,
VIII, 90. CHREMONIDES, stoicky filozof,
VII, 17. CHRONOS, 7, 129.
CHRYSIPPOS, autor spisu o reäiíctve, VII,
186.
CHRYSIPPOS, lekár z Knidu, VII, 186.
CHRYSIPPOS, lekár, syn predošlého,
VII, 186.
CHRYSIPPOS, Aristagorov syn, Aethliov
žiak, VIII, 89. CHRYSIPPOS, z Knidu,
syn Erineov,
VIII,89.
CHRYSIPPOS, zo Solov, stoicky filozof, I,
14, 16; IV 62; VII, 1, 34, 35, 39, 40, 50,
54, 55, 57, 60, 62, 65, 68, 71, 79, 84, 85,
87, 89, 91, 92, 101, 102, 103, 111, 120,
121, 122, 125, 127, 128, 129, 130, 131,
134, 135, 138, 139, 140, 142, 149, 150,
151, 157, 1519, 379 -202; X, 3,26.
CHRYSIPPOS, Erasistratov žiak, VII, 186.
IASON, 1, 722.
IASOS, mesto, 27, 272.
IDOMENEUS, Epikurov žiak, 22, 29, 20,
60; X, 5, 22, 23, 25.
 IDSKÁ jaskyňa, Vili, 3.
IFIKRATES, vojvodca, 11, 30.
IFISTIADY, démos v Atike, III, 41.
ICHTYAS, syn Metallov, II, 112, 113.
ILIEJE, sviatok, V, 67.
ILISOS, potok, VI, 79.
INACHOS, rieka, VII, 67.
INDIA, Indovia, / í; IX, 35, 61, 63.
IÓN, z Chia, //, 23, VIII, 8.
IÓNOVIA, iónsky, /, 13, 43, 44, 85, 120,
122; II, 5; X, 10.
IRAIOS, V, 63.
ISIDOROS, z Perganu, rétor, VII, 34.
ISMENIAS, flautista, IV, 22; VII, 125.
ISOKRATES, rétor, II, 15, 55, 64; III, 3, 8;
IV, 2, 23; V, 35, 61. ISTMICKÉ HRY, /,
55; III, 4; VI, 2. ISTMICKÁ ÚŽINA, /, 99; II,
23, 106; VI,
78.
ISTROS, historik, //, 59.
ITÁLIA, Italikovia, I, 13; II, 5; VII, 35;
VIII, 3, 16, 40,41,50. ITHAGENES,
Melissov otec, IX, 24. ILIL1S, mesto na
ostrove Keos, VII, 164. IXIÓN, kráľ Lapitov,
V, 84. IZIDA, egyptská bohyňa, /, 10.
JUSTUS, z Tiberiady, II, 41. KABAS,
Akusilaov otec, I, 41. KADANOS,
Menodorov otec, IV, 31. KADMOS,
zakladateľ Téb, I, 22; VII, 30. KADUIDAS,
Anacharsidov brat, 1,101. KAFISIOS, VII,
21. KAINEUS, IV, 2. KALAURIA, ostrov,
V, 10. KALLAISCHROS, syn Kritiov, III, 1.
KALLATIS, mesto, I, 38; V, 83, 94.
KALLIADES, archón, //, 45. KALLIAS,
aténsky boháč, II, 30. KALLIAS, komický
básnik, //, 18. KALLIAS, Theofrastov otrok,
V, 55. KALLIDEMIDES, archón, //, 56.
KALLIKLES, sofista, ///, 52.
KALLIKRATES, usporiadateľ výstav, IV,
38.
KALL1KRATIDES, Empedoklov brat, VIII,
53.
KALLIMACHOS, aténsky občan, III, 42, 43.
KALLIMACHOS, básnik, /, 23, 25,28, 29, 79;
II, 111; VIII, 86; IX, 17,23.
KALLIMACHOS, maratónsky hrdina, í, 56.
KALLINOS, peripatetik, V, 52, 53, 56, 71,
72, 73, 74. KALLIPPOS, peripatetik, V,
57. KALLIPPOS, z Korintu, stoicky filozof,
VII, 37.
KALLIPPOS, Platónov žiak, III, 46.
KALLISTHENES, peripatetik, V, 53, 56.
KALLISTHENES, z Olyntu, V, 4,5,10,39; VI,
45.
KANOPOS, mesto v Egypte, Víl, 120.
KAPANEUS, VII, 22. KARIA, Kár, 1,89; VI,
101. KARIÓN, Theofrastov otrok, V, 55.
KARKINOS, tragický básnik, II, 63.
KARNEADES, akademik, 1,14,16; IV, 60,
62 - 66, 67; V, 19; VII, 182; X, 9, 26.
KARNEADES, elegik, IV, 66. KAKTÁGO,
Kartáginci, /, 19; III, 82; IV,
67; VII, 37. KARYSTOS, mesto, //, 136,
143; III, 66; IV,
17; V, 67; VII, 12; IX, 62. KASANDREJA,
mesto, //, 127. KASSANDROS, macedónsky
kráľ, IV, 1;
V, 37, 78.
KASSIOS, skeptický filozof, VII, 32, 34.
KATÁNIA, mesto, IX, 18. KEBES, z Téb, U,
125. KEFALOS, Lysiov otec, III, 25.
KEFISODOROS, veliteľ vojska, II, 54.
KEFÍZIA, atická fyla, III, 41. KEFIZOS,
rieka, III, 42. KEKROPS, II, 58; IX, 56.
KELTI,/, 1.
KEOS, ostrov, V 64, 74; IX, 50.
KERAME1KOS, námestie v Aténach, VI,
35; VII, 3,15, 29, 182. KERKIDAS, z
Megalopoly, básnik, VI,
76.
KERKOPS, básnik, //, 46.
KERKOPSKÉ námestie, IX, 114.
KILÍKIA,/,5/;/X, 83. KIRKA, IV, 9.
KITIÓN, mesto, I, 15, 19; VI, 92, 104; VII,
1, 6,10, 11,12, 29, 31, 36, 39, 84, 157.
KLAZOMENY, mesto, //, 6; IV, 58.
KLEANTHES, stoicky filozof, I, 15; VII,
14, 17, 37, 41, 84, 87, 88, 91, 92, 127,
128, 134, 139, 142, 157, 167, 168 - 176,
177, 179, 182, 185; IX, 15. KLEARCHOS,
zo Solov, /, 9, 30, 81; III, 2. KLEINIAS,
Xenofóntov miláčik, II, 49. KLEINIAS,
pythagorovec, IX, 40. KLEINOMACHOS, z
Túrií, II, 112. KLEIPPIDES, z Kyzika, II, 127.
KLEISTHENES, Menedemov otec, II,
125.
KLEITARCHOS, historik, /, 6.
KLEITARCHOS, žiak Aristotela z Kyrény,
II, 113.
KLEITOMACHOS, akademický filozof,
I, 14; 19; II, 92; IV, 66, 67. KLEITOS,
Chryssipov priateľ, VII, 191. KLEOBIS, brat
Bitónov, /, 50. KLEOBULA, Thaletova
matka, I, 22. KLEOBUL1NA, Kleobulova
dcéra, I, 89. KLEOBULOS, mudrc, I, 13, 30,
41, 42, 89
-93.
KLEOBULOS, Adeimantov otec, V, 57.
KLEOCHARES, z Myrley, IV, 41.
KLEOMENES, rapsód, VIII, 63.
KLEOMENES, Metroklov žiak, VI, 75,95.
KLEÓN, epikurovec, X, 84. KLEÓN,
Anaxagorov obžalobca, II, 12; III, 61 (?).
KLEÓN, Chrysippov priateľ, VII, 202.
KLEÓN, zneuži teľ Demetria Falčrskeho,
V, 76.
KLEONYMOS, Pytagorov pradedo, VIII, 1.
KLYTAIMNESTRA, Agamemnónova
manželka, IV, 18. KNIDOS, mesto, VII,
186; VIII, 86, 89. KNOSOS, mesto, I, 209, 111;
IX, 116. KODROS, aténsky kráľ, 1,153; III,
1. KOLCHIDA, /, 222. KOLLYTOS, démos
v Atike, III, 3. KOLOFÓN, mesto, /, 222; II,
46; III, 31;
VI, 100; IX, 18; X, 1.
KOLONOS, štvrť v Aténach, III, 5.
KOLOTES, z Lampsaku, Epikurov žiak,
VI, 102; X, 25. KONÓN, aténsky politik, //,
39; V, 76. KORISKOS, zo Skepsis, III, 46, 61.
KORINT, Korinťania, /, 41, 94, 96, 97, 99;
II, 42, 53, 56, 58, 71, 102; III, 8, 34; VI,
74, 77, 79, 90; VII, 37. KORKYRA, /, 94,
95. KORYBANTI,/, 122. KORYKIJSKÝ vrch,
í, 118. KOS, /, 32, 32,33; II, 46, 47, 59; VIII, 7,
78. KOTYS, trácky tyran, IX, 85. KOZIE
RIEČKY, 11, 10. KRANAOS, aténsky kráľ,
II, 58. KRANEIÓN, predmestie v Korinte,
VI,
77.
KRANÓN, mesto, II, 25.
KRANTOR, akademický filozof, 1,14; IV,
17, 22, 24-27,28,29. KRATEIA,
Periandrova matka, I, 96. KRATEROS,
generál, VI, 57. KRATES, akademický
filozof, I, 14; IV, 1,
8,22 -23, 27, 32, 52. KRATES, básnik
starej komédie, IV, 23. KRATES,
epigramatik, IV, 23. KRATES, herakleitovec,
IX, 12. KRATES, peripatetik, IV, 23.
KRATES, Alexandrov zákopník, IV, 23.
KRATES, z Maldu, gramatik, IV, 53.
KRATES, zo Samu, otoč zápasníka Py-
thagora, VIII, 49.
KRATES, z Tarzu, stúpenec novej Akadé-
mie, IV, 23.
KRATES, z Téb, kynický filozof, I, 15; II,
117, 118, 119, 126, 131; IV, 23; VI, 15,
82, 85 - 93, 94, 96, 98, 105; VII, 2, 3, 4,
12, 24, 32.
KRATES, z Trallov, IV, 23.
KRATES, Stilpónov žiak, II, 114.
KRATINOS, básnik starej komédie, /, 12,
62; III, 28; VIII, 37.
KRATINOS, obeť kylónskej vraždy, I, 110.
KRATISTOTEĽES, Hippónov otec, VII, 10.
KRATYLOS, herakleitovec, ///, 6.
KREOFYLOS, Hermodamantov dedo,
VIII, 2.
KRÉTA, I, 13, 41, 43, 107, 109, 110, 111,
113, 114,115; VI, 74, 76; VIII, 3.
KRINIS, stoicky filozof, VII, 62, 68, 71, 74,
76.
KRITIAS, sofista, //, 24; III, 1. KRITIAS,
Dropidov syn, III, 1. KRITOBUEOS,
Kritónov syn, II, 121. KRITÓN, z
Chalkedónu, Lykónov pre-
pustenec, V, 72, 74. KRITÓN, Sokratov
žiak, I, 20; II, 31, 60,
105, 127; III, 36. KROBYLOS,
udavač, ///, 24. KROISOS, lýdsky kráľ, /,
25, 29, 30, 40,
50,51,67,75, 77, 81,95, 105. KRONOS,
boh, VIII, 2. KRONOS, Diodoros, II, 111,
112. KROTÓN, spisovateľ, IX, 72.
KROTÓN, mesto, 1,1 5, 46; VIII, 3, 7, 21,
39, 40, 42, 46, 83, 84. KTESARCHOS,
Thcofrastov priateľ, V,
56.
*&°248 <*2
KTESIBIOS, obeť kylónskej vraždy, /, 370.
KTESIBIOS, Arkesilaov priateľ, IV, 37.
KTESIKLEIDES, II, 56. KTESIPPOS, Kritónov
syn, II, 121. KÚMY, mesto, I, 76; V, 94.
KYBISTHES, Thaletov syn, /, 26. KYKLOP,
VII, 53. KYLÓN, v Aténach, I, 130. KYLÓN,
tyran v Krotóne, II, 46; VIII, 40, 49.
KYNEGEIROS, maratónsky hrdina, 3, 56.
KYNOSARGES, gymnázium, VI, 33; VII,
161.
KYPSELOS, Pcriandrov otec, 3, 40, 94.
KYRÉNA, mesto, í, 39, 40; II, 65, 83, 86, 103,
113, 134; III, 6, 20; IV, 41, 59, 62; V,
35,41, 84; VII, 35,165; VIII, 82; IX, 115.
KÝROS, Mladší, 3Í, 49, 50, 51, 55, 58; VI, 84.
KÝROS, starší, I, 25; III, 34; VI, 2, 84.
KYľERY, ostrov, /, 73. KYTHENA, ÍX,
336.
KYZIKOS, mesto, 1, 99; II, 127; III, 46;
VIII, 72, 87; IX, 4. LAGOS, otec
Ptolemaia Sotéra, 33, 3 02. LACHES,
Democharov otec, IV, 41; VII, 14. LA1S,
hetéra, II, 75; IV, 7. LAKĽDA1MON, mesto
v Lakónii, lake-
daimonský, Lakedaimončan, Lakón-
čan, I, 51, 72, 106, 107, 114, 117; II, 51,
53; III, 92; VI, 2; VII, 172. LAKYDES,
akademik, I, 14, 19; IV, 59 -
63; V, 41; VII, 183. LAMIA, II, 138; IV, 9.
LAMIA, milenka Demetria Falérskeho,
V, 76.
LAMISKOS, III, 22; VIII, 80.
LAMPROKLES, Sokratov syn, II, 26, 29.
LAMPSAKOS, mesto, 11, 3, 10, 11, 14, 15;
III, 46; V 57, 58, 60; VI, 102; X,15, 22,
24, 25.
LAMPYRIÓN, Stratónov žiak, V, 61, 63.
LAGDAMANTOS, Chrysippov priateľ,
VII, 196, 199, 201. LAODIKEJA, mesto,
IX, 116. LAOMEDÓN, trójsky kráľ, V111, 81.
LARISA, mesto, 3/, 25. LÁSKA, u
Empedokla, VIII, 75. LASOS, z Hermiony,
hudobník, 3, 42. LASTFIENEIA, z
Mantineje, III, 46; IV, 2. LEBEDOS,
Lebeďania, 1, 32, 41. LEDA, matka
Dioskurov, V, 7. LEMNOS, ostrov, 33, 46.
LENAJE, 77/, 56, VIII, 90. LEODAMAS, z
Tasu, 777, 24, 61. LEOFANTOS, z Lebedu,
I, 41, 42. LEÓN, autor Älkyóna, III, 62. LEÓN,
priateľ Thcofrastov, V, 51. LEÓN,
pythagorovec, VIII, 83. LEÓN, tyran vo
Fliunte, 7, 12; VIII, 8. LEÓN, zo Salamíny,
77, 24. LEONTEUS, epikurovec, X, 5, 25, 26.
LEONTÍNY, mesto, 77, 49, 63; VIII, 58.
LEONTION, hetéra, X, 4, 5, 6, 7, 23.
LEOSTHENES, Platónov žiak, III, 43.
LEPREON, mesto, 77, 54. LEPTINOS,
Glaukov otec, IX, 71. LEPTINOS,
Chrysippov priateľ, VII, 201. LEROS,
ostrov, 7, 84.
LESBOS, ostrov, 7, 74, 79, 80; VIII, 2; IX, 17,
20.
LEUKIPPOS, filozof, 1,15; 7X, 30 - 33, 34, 46;
X, 13.
LÍBYA, líbyjský, 3, 7; II, 83,103; IX, 81.
LINDOS, mesto, í, 89, 90, 93. LINOS, syn
Hermov, 7, 3, 4, 42. LIPARSKÉ ostrovy, IX,
26. LOBÓN, z Argu, I, 34, 112. LOKRIDSKÝ,
X, 137. LUKÁNIA, Lukánovia, V/77, 34, 80.
LUKIANOS, Pasifontov otec, VI, 73.
LYAIOS - Bakchus, IV, 61. LÝDIA, Lýdovia,
3, 2, 81, 99, 105.
*&°495 <*2
LYKOFRÓN, Periand rov syn, I, 94.
LYKOFRÓN, tragický básnik, 37, 333,140.
LYKOMEDES, Lykónov priateľ, V, 70.
LYKÓN, brat Lykóna peripatetika, V, 69,
70, 71,73,74. LYKÓN, epický básnik, V,
69. LYKÓN, epigramatický básnik, V, 69.
LYKÓN, Epikurov otrok, X, 21. LYKÓN,
peripatetik, V, 62, 64, 65 - 74. LYKÓN,
pythagorovec, V, 16 (?), 69. LYKÓN,
synovec Lykóna peripatetika, V,
70.
LYKÓN, Sokratov žalobca, 77, 38, 39.
LYKOS, rieka, //, 16. LYKURGOS,
rečník, ///. 46. LYKURGOS, zákonodarca v
Sparte, /, 38, 68.
LYSANDROS, z dému Hyby, V, 57.
LYSANIAS, Charinov otec, II, 60.
LYSANIAS, Aischriónov syn, VI, 23.
LYSIAS, lekárnik, VI, 42. LYSIAS,
rečník, /, 55; II, 40, 41, 63; III, 25. LYSIDA,
Pcriandrova manželka, I, 94. LYSIKLES,
Kratetov priateľ, IV, 22. LYSIMACHIA,
mesto, //, 343. LYSIMACHIDES, archón,
IV, 14. LYSIMACHOS, archón, ///, 3.
LYSIMACHOS, vladár, //, 702, 140; VI,
97; X, 4. LYSIPPOS, sochár, II, 43. LYSIS,
Sokratov žiak, //, 29. LYSIS, z Tarentu,
pythagorovec, VIII, 7,
39, 42.
LYSISTRATOS, z Tasu, V, 57.
MACEDÓNIA, Macedónci, macedónsky,
I, 2, 5; II, 38, 56; III, 83, 92; IV, 1; V, 4;
VI, 32; VII, 7; IX, 17. MAGNÉZIA,
mesto, í, 38, 117,118; II, 52,
56, 57; V, 75, 89, 94; VI, 84, 88; VII, 31,
48, 162,169; X, 113. MAGOS, z Kyrény,
II, 103. MÁGOVI A, 1,1,2,6 - 8,9; VIII, 3; IX,
34,61.
MACHAÓN, Asklepiov syn, V, 1.
MAIANDRIOS, Protagorov otec, IX, 50.
MAIANDRIOS, z Miléta, historik, /, 28, 41.
MALLOS, mesto, IV, 23.
MAMMARION, hetéra, X, 7.
MANES, Diogcnov otrok, VI, 55.
MANES, Theofrastov otrok, V, 55.
MANĽTHO, I. 10.
MANTINEjA, mesto, //, 54; 111, 46; IV, 2.
MARATÓN, v Atike, 7, 56. MARMAKOS,
Pythagorov otec, VIII 1. MARONEJA,
mesto, VI 94, 96. MARS - Ares, 111, 33.
MASAGETI, IX, 83. MAUSOLOS, kráľ, II,
10; VIII, 87. MEDÓN, z Achárn, VII, 12.
MÉDOVIA, I, 62.
MEGABYZOS, kňaz v Efeze, II, 51, 52.
MEGAKLEIDES, Aténčan, IX, 54.
MEGALOPOLIS, mesto, 111, 23; VI, 76.
MEGARA, Megarčania, 1, 19, 46; II, 62,
106, 112, 113, 115, 118, 120, 125, 126;
III, 6; VI, 41,76; VII, 1,87; IX, 109.
MEGARY, na Sicílii, VIII, 73, 75, 78.
MEIDIAS, bohatý Aténčan, VI, 42.
MEIDIAS, holič, II, 30. MEIDIAS, lekár, V,
72. MELANCHROS, tyran na Lcsbe, í, 74.
MELANTAS, Theofrastov otec, V, 36.
MELANTES, Leontov syn, V, 51, 53, 54,
55, 56.
MELANTHA, otrokyňa Penelopy, II, 79.
MELANTHIOS, maliar, IV, 18.
MELANTHIOS, z Rodu, akademik, //, 64.
MELANTHOS, Kodrov otec, III, 1.
MELEAGROS, kynik, II, 92; VI, 99.
MELEAGROS, Chrysippov priateľ, VII,
196.
MELETOS, Melétov otec, II, 40.
MELETOS, Sokratov žalobca, 72, 38, 39,
40, 43; VI, 9.
MELISSA, Periandrova manželka, I, 94.
MELISSOS, filozof, I, 16; IX, 24, 25. M ELITA,
démos v Atike, X, 17. M É LOS, ostrov, VI,
59. MEMFIS, mesto, VIII, 91. MENANDROS,
komický básnik, V, 36. MENANDROS,
Drymos, VI, 84. M EN D A, mesto v Trácii, II,
63. MENEDEMOS, kynik, VI, 95,102 -105.
MENEDEMOS, z Erctrie, I, 16, 19; H, 60,
105, 125 - 144; IV, 33, 54; VI, 91; VII,
166.
MENEDORA, Lykónova otrokyňa, V, 73.
MENEKRATES, Chrysippov priateľ, VII,
198.
MENELAOS, Agamcmnónov brat, /, 32;
VIII, 4, 5.
MENEXENOS, Sokratov syn, II, 26.
MENIPPOS, historik, VI, 101. MENIPPOS,
maliar, č. 1., VI, 101. MENIPPOS, maliar, č.
2., VI/101. MENIPPOS, sochár, VI, 101.
MENIPPOS, zo Sinopy, VI, 29, 94 - 95,96.
MENIPPOS, zo Stratonikeje, VI, 101.
MENODOROS, Arkesilaov spolužiak, IV,
30, 31.
MENODOTOS, písal o Aristippovi, II, 104.
MENOIJOTOS, lekár, IX, 115, 116.
MENOIKEUS, Epikurov žiak, X, 29, 121.
MENÓN, z Farzalu, II, 50. MENTOR, z
Bitýnie, IV, 63, 64. MEROPOVIA, /, 33.
MESAPIOVIA, VIII, 14. MESÉNIA,/, 82, 116.
MES1NA, VIII, 73. METALLOS, II, 112.
METAPONT, Metaponťania, VIII, 15, 40,
84.
MĽTÓN, Empedoklov otec, VIII, 51, 52, 72.
METRODOROS, manžel Aristotelovej
dcéry, V, 53.
METRODOROS, Chrysippov priateľ,
VII, 189,192,198,199. METRODOROS,
teoretik, II, 113. METRODOROS, z
Lampsaku, Epikurov
žiak, X, 2, 6, 7, 18, 19, 21, 22 - 24, 28,
136.
METRODOROS, Anaxagorov priateľ, II, 11.
METRODOROS, z Chia, demokritovec, IX,
58.
METRODOROS, zo Skepsis, V, 84.
METRODOROS, zo Stratonikeje, X, 9.
METROKLES, kynický filozof, II, 102; VI,
33, 94 - 95, 96. METROON, 22, 40; VI, 23;
X, 17. MIDAS, /, 89, 90. MIKROS, Lykónov
otrok, V, 72. MIKYTHOS, zo Sipaletta, VII,
12. MILÉT, Miléťania, I, 13, 22, 25, 28, 29, 31,
32, 33, 34, 44, 95; II, 1, 2, 3, 4, 5,16, 64,
104, 108; IV, 58; VIII, 49; IX, 30, 34.
MILÓN, z Krotónu, VIII, 39. MILTIADES,
otec Aristóna z Chia, VII,
37.
MILTIADES, žiak Aristóna z Chia, VII, 161.
MILTIADES, vojvodca, I, 56.
M1MNERMOS, básnik, /, 60.
MINOS, I, 112. MINYAS, I, 27.
MITHRADATES, Peržan, III, 25; X, 4, 28.
MITHRIDATES, 1, 226; 22, 202; V, 84;V 94.
MITHRAS, Lysimachov pokladník, II, 102;
X, 6.
MNASEAS, Zenónov otec, VII, 1, 10, 11, 31.
MNEMOSYNE, matka múz, V, 14.
MNESAGORAS, Archytov otec, VIII, 79.
MNESARCHOS, Pythagorov otec, VIII, 1,6.
MNESIGENES, Stratónov priateľ, V, 62.
MNESIMACHOS, 12, 18; VIII, 37.
MNESISTRATOS, z Tasu, Platónov žiak,
III, 47.
MNESISTRATOS, VII, 177.
MOCHOS, Feničan, /, 2.
MOIREAS, Arkesilaov brat, IV, 28, 29,43.
MOIRIS, vynálezca geometrie, VIII, 11.
MOLÓN, Theofrastov otrok, V, 55.
MOLÓN, rečník, 111,31.
MOMOS, 22, 212.
MONIMOS, kynický filozof, VI, 82 - 83.
MOSCHOS, Faidónov žiak, II, 126.
MUNICHIA, aténsky prístav, I, 114; IV, 39.
MUSAIOS, 1, 3.
MUSEION, v Lykeiu, V, 51.
MÚZY, 1, 4, 5; III, 25, 33; IV, 19, 25, 45; V,
8; VI, 14, 86; VII, 30; VIII, 15,40; X, 12.
MYDÓN, Archelaov otec, II, 16.
MYNDOS, mesto, 7, 29; VI, 57. MYRA,
mesto, VIII, 81. MYRLEJA, mesto v Bitýnii,
IV, 41. MYRMEX, Exainetov syn, II, 113.
MYRONIANOS, z Amastridy, 1, 115; III,
40; IV, 8, 14; V, 36; X, 3. MYRRHYNUS,
démos v Atike, III, 42; IV,
1.
MYRTO, Sokratova manželka, II, 26. MYS,
Epikurov otrok, X, 3, 10, 21. MYSÓN,
mudrc, I, 13, 30, 41, 106 - 208. MYTILÉNA,
mesto, I, 74, 75; V, 9; VIII,
82; X, 7, 15, 17,24.
NAUKYDES, /, 25.
NAUSIFANES, skeptický filozof, 7, 15;
IX, 64, 69, 102; X, 7, 8, 13, 14.
NEANTHES, z Kyzika, í, 99; III, 3, 4, 25;
VI, 13; VIII, 55, 58, 72, 74; IX, 4.
NEARCHOS, tyran, IX, 26.
NEKTANABIS, VIII, 87. NELEOS,
Neileos, zakladateľ Miléta, 7,
22, 29.
NELEUS, peripatetik, V, 52, 53, 55, 56.
NEMEA, mesto, V 16; VI, 49.
NEOFRÓN, zo Sikyónu, tragický básnik,
II, 234.
NEOKLES, Epikurov brat, X, 3.
NEOKLES, Epikurov otec, X, 1, 12.
NĽSSAS, demokritovec, IX, 58. NESSOS,
rieka, VIII, VI. NESTIS, božstvo, VIII, 76.
NIKAjA, mesto, IX, 109. NIKANOK, mladý,
K 12. NIKANOR, starší, V, 12, 13, 14, 15, 16
(?). NIKANOR, z Epikurovej družiny, X,
20. NIKARETE, hetéra, II, 114,
NIXEKATOS, Nikiov otec, I, 110. NIKIAS,
Epikurov otrok, X, 21. N1KIAS,
Chrysippov priateľ, VII, 193. NIKIAS,
vojvodca, /, 55, 72, 110. NIKIDION, heléra,
X, 7. NIKIPPOS, peripatetik, V, 53.
NIKODROMOS, kitaród, VI, 89, 90.
N1KOKREÓN, tyran na Cyprc, II, 129;
IX, 58, 59. N1KOLAOS, Poseidoniov
žiak, X, 4. NIKOLOCHOS, z Rodu,
Timónov žiak,
IX, 115.
NIKOMACHOS, Aristotelov otec, V, 1.
NIKOMACHOS, syn Aristotelov, V, 1,12,
39, 52; Vili, 88. NIKOMACHOS,
Machaónov syn, V, 1. NIKOMEDES,
Herakleidov komentátor,
IX, 15. NIKOMÉD1A, IX, 116.
NIKOSTRATOS, básnik, IV, 18.
NÍL, 1,1,37.
NOEMÓN, Lykónov otrok, V, 73.
NUMENIOS, skeptický filozof, IX, 68, 102.
NUMENIOS, zlodej, ÍX, 114.
NYMFY, /, 275.
ODYSEUS, grécky hrdina, //, 80; VI, 27.
ODRYSOV1A, II, 51. OFELIÓN, Lykónov
otrok, V, 73. OCHOS, z Fcnicie, /, 1.
*P°498 <Q
OIA, démos v Atike, IV, 16. OINOPIDES, z
Chia, IX, 37, 42. OIŤAIAN, /, 30,106. OK Ľ A
NOS, IV, 26. OKĽLLOS, z Lukánie, VHJ 80.
OLYMPIA, I, 16; U, 10, 109; III, 25; V, 66;
VI, 43, 49, 60; VIII, 49, 63, 66.
OLYMPIJSKÉ HRY, 1, 55, 68, 72, 96; II, 52;
VI, 61.
OLYMPICHOS, Stratónov priateľ, V, 62,
63,64.
OLYMPIODOROS, Aténčan, VI, 23.
OLYMITODOROS, z Theofrastovho
závetu, V, 57. OLYMPOS, vrch, III, 44,
VII, 29. OLYMPOS, Aristotelov otrok, V,
15. OLYNTOS, mesto, II, 226; V, 4.
ONES1KRITOS, z Aigíny, VI, 75, 76.
ONESIKRITOS, z Astypalaje, VI, 84.
ONETOR, II, 114, III, 9. ONETOR,
Chrysippov priateľ, VII, 197. OPUS,
mesto, ///, 46. ORESTADES, pythagorovec,
IX, 20. ORESTES, Agamemnónov syn, III, 81.
ORFEUS, I, 5, 42; VIII, 8. ORCHOMENOS,
mesto, í, 115. ORIÓN, epikurovec, X, 26.
OROMASDES - Ormazd, I, 8.
ORONTOBATES, Peržan, III, 25. OROPIA,
Menedemova manželka, II,
138.
OROPOS, mesto, II, 141,142.
ORTHOMENES, Xenofanov otec, IX, 18.
OSSA, vrch, VII, 29. OSTANEŠ, perzský
kňaz, í, 2. OZIRIS, egyptský boh, 2, 20.
PA1ANIA, démos v Atike, V, 74; VII, 12.
PAIONEIOS, Aristeidov žiak, II, 113.
PAIONOVIA, frýgický kmeň, IX, 84.
PALAMEDES, elejský - Zenón, IX, 25.
PALLAS, Aténa, IX, 56. PALLENA, démos
v Atike, V, 57.
PAMFILA, spisovateľka, 1, 24, 68, 76, 90,
98; II, 24; III, 23; V, 36. PAMF1LOS,
mudrc, 1,41. PAMFILOS, platonik, X, 14.
PANAITIOS, stoicky filozof, II, 64,85, 87;
III, 37, 109; V, 84; VII, 41, 92, 128, 142,
149; IX, 20. PANATÉNAJE,
sviatky, III, 56. PANIÓNION, I, 40.
PANKREÓN, Leontov syn, V, 51, 53, 54, 55,
56.
PANTHEIA, z Akragantu, VIII, 69.
PANTHOIDAS, dialektik, V, 68; VII, 193
(?)■
PARAIBATES, kyrénsky filozof, II, 86, 134.
PARIS, Priamov syn, II, 67. PARMENIDES,
filozof, 1,15,16; II, 3,106;
III, 6, 52; VIII, 14, 48, 54, 55, 56; IX, 22
- 23, 24, 25, 29; IX, 42. PARMENIDES,
rečník, IX, 23. PARMENISKOS,
pythagorovec, IX, 20. PARMENÓN,
Theofrastov otrok, V, 55. PAROS, ostrov,
11, 59; IV, 45; VI, 78. PARTENÓN, chrám,
VII, 67. PAS1FÓN, Lukaniov syn, VI, 73.
PASIFÓN, z Eretrie, 11, 61. PASIKLES,
Kratetov brat, VI, 89. PASIKLES, Kratetov
syn, VI, 88. PASITHEMIS, lekár, V, 72.
PASYLOS, Chrysippov priateľ, VII, 192,
195,197,198. PATROKLOS, Achillov
priateľ, IX, 67. PAUSANIAS, Anchitov syn,
Empedek-
lov priateľ, VIII, 60, 61, 68, 69, 71.
PAUSANIAS, Herakleitístos, IX, 15.
PAZATES, mág, 1, 2. PEIRITHOS,
Alkmaiónov otec, VIII, 83.
PEISIANAKTIJSKÉ stĺporadie, VII, 5.
PEISIANAKTOVO pole, VIII, 67, 71.
PEISISTRATOS, z Atén, í, 13, 49, 50, 51,
52,54,57,60,65,66,67,93,108,113,122.
*&°499 *2
PEISISTRATOS z Efezu, II, 61. PELION,
vrch, VII, 2. PELOPONÉZ, II, 8; VII, 67, 71,
72. PELOPPIDAS, tébsky vojvodca, II, 59.
PELOPS, Átreov otec, /, 32. PENELOPA,
Odyseova manželka, II, 79. PENTHILOS, I,
81.
PERDIKKAS, macedónsky kráľ, 272, 62;
VI, 44.
PERDIKKAS, regent, X, 2. PERGA, mesto,
VI, 37. PERGAMOS, mesto, IV, 30, 60; VII, 34;
IX, 49.
PERIANDROS, mudrc, I, 13, 30, 31, 41,
42, 63,73,74, 94- 100, 108. PERIKLES,
aténsky štátnik, U, 72,13, 14,
15,123; III, 3; IX, 82. PERIKTIONE,
Platónova matka, III, 1, 2. PERILAOS,
Feredykov priateľ, 1,116. PERINTOS,
mesto, 111, 46. PERSAIOS, stoicky filozof, II,
61, 143,
144; IV, 47; VII, 1, 6, 9, 13, 28, 36, 120,
162.
PERSEFONA, IX, 59.
PERSEUS, macedónsky kráľ, V, 61.
PERZIA, Peržania, 7, 7, 2; II, 5, 12, 51, 58,
76; III, 25; VIII, 49; IX,14, 35. 1TCÉNI,
VIII, 14. PINDAROS, básnik, 11, 46, IV 31.
PIREUS, prístav, //, 127; IV, 39, 40; VI, 2;
VII, 2, 12.
PISA, mesto, 1, 72; IV, 30. PITANA, mesto,
IV, 28, 38, 41. 1TTHEUS, démos v Atike, II,
40. PITTAKOS, mudrc, I, 13, 30, 41, 42, 74 -
81, 116; II, 46.
PITTAKOS, zákonodarca, I, 79.
PLATÓN, filozof, I, 14,15,19, 22, 30, 41,
77, 99,108; II, 28, 29, 30, 39, 41, 42, 45,
47, 57, 60, 61, 62, 64, 65, 67, 69, 78, 81,
82, 103, 106, 125, 134, 144; 221, 2 - 109;
IV, 1, 2, 3, 6, 28, 33, 67; V, 1, 2,6, 11,19,
 32, 36, 39, 6; VI, 3, 7, 24, 25, 26, 40, 41,
53, 54, 58, 67, 98; VII, 131; VIII, 15, 5, 55,
7, 80, 83, 84, 5, 86, 87, 88; IX, 23, 25, 37,
40, 46, 50, 51, 53, 55, 72; X, 8, 14.
PLATÓN, komický básnik, 7/7. 109.
PLATÓN, peripatetik, III, 109.
PLATÓN, z Rodu, 111,109.
PLATÓN, Praxifanov žiak, 111, 109.
PLEISTANOS, z Elidy, II, 105.
PLE1STARCHOS, Pyrrhónov otec, IX, 61.
PLUTARCHOS, IV, 9; IX, 60.
PLUTÓN, boh podsvetia, IV, 57; VII, 176;
VIII, 38.
POLEMÓN, akademický filozof, 1,14; IV,
16 - 20, 21, 24, 25, 27; VII, 2, 20, 25, 162.
POLEMÓN, sofista (?), II, 104; III, 47; IV,
58; V, 85; VII, 188 (?). POLLIS,
Chrysippov priateľ, VII, 202. POLLIS,
Sparťan, ///, 19, 20. POLLUX,
Polydeukes, /, 73. POLOS, u Platóna, III,
52. POLYAINOS, Epikurov žiak, II, 105;
X,
18, 19, 24.
POLYDORA, Penolopina otrokyňa, II, 79.
POLYEL1KTOS, Sokratov žalobca, //, 38;
VI, 23.
POLYGNOTOS, maliar, VII, 5.
POLYKRATES, sofista, //, 38, 39, 76.
POLYKRATES, tyran na Samé, //, 2; VIII,
3.
POLYKRITOS, z Mendy, II, 63.
POLYMNASTOS, pythagorovec, VIII, 46.
POLYSTRATOS, epikurovec, X, 25.
POLYXENOS, sofista, //, 76. POLYZELOS,
maratónsky hrdina, /, 56. POLYZEEOS,
Pythodorov otec, IX, 54. POMPE1ÓN, //,
43; VI, 22. POMPYLOS, Theofrastov otrok,
V, 36,54, 55.
PONTOS, II, 51; III, 46; V, 86; VI, 3, 9, 10,
49; VIII, 4; IX, 15.
POSEIDIPPOS, komický básnik, VII, 27.
POSEIDÓN, boh, III, 1.
POSEIDONIOS, Lykónov otrok, V, 73.
POSEIDONIOS, z Apameje, VII, 39, 41, 54,
60, 62, 84, 87, 91, 92 (?), 103, 124, 128,
129, 134, 135, 138, 139, 140, 142, 143, 144,
145, 148, 149, 152, 153, 154, 157; IX, 68; X,
4.
POSEIDONIOS, z Alexandrie, stoicky filo-
zof, žiak Zenóna z Kitia, VII, 38, 92 (?).
POTAMÓN, z Alexandrie, /, 21.
POTAMOS, démos v Atike, X, 16.
POTIDAJA, osada, //, 23.
POTONA, Platónova matka, III, 1.
POTONA, Platónova sestra, III, 4; IV, 1.
PRAMNEJSKÉ víno, IV, 20.
PRAXIADES, Anaximandrov otec, II, 1.
PRAXIFANES, z Mytilény, 771, 8, 109; X, 13.
PRAXITELES, sochár, V, 52. PRAYLOS, z
Troady, IX, 115. PRIAMOS, trójsky kráľ, VII,
67. PRIENA, mesto, /, 45, 82,83,84,85, 88; II,
46.
PRODIKOS, sofista, /X, 50. PROKLOS, tyran
v Epidaure, I, 94, 99. PROKONÉZ, ostrov,
IV 58. PROPONTIDA, VIII, 87; IX, 110.
PROTAGORAS, astronóm, IX, 56.
PROTAGORAS, sofista, III, 37, 52, 57; IX,
42, 50 - 56; X, 8. PROTAGORAS, stoicky
filozof, IX, 56. PROXENOS, Aristotelov
tútor, V, 15. PROXENOS, z Bojótie, 77, 49, 50.
PRYTANEION, 11,42. PTOLEMAIOS L,
syn Lagov, Sotér, 77,
102, 115, 140 (?); V, 37, 78, 79; VII, 24
(?)■
PTOLEMAIOS II., Filadelfos, 77 7 40 (?); V,
58, 79, 83 (?); VII, 24 (?), 186; IX, 110.
PTOLEMAIOS III., Ľuergetes, V77, 185.
PTOLEMAIOS IV, Filopator, VII, 177.
PTOLEMAIOS, epikurovec, blondín, X, 25.
PTOLEMAIOS, epikurovec, brunet, X, 25.
PTOLEMAIOS, z Kyrény, IX, 115.
PTOLEMAIOS, žiak Eubula z Alexandria/X,
776. PTOLEMA1S, mesto, II, 86; VII, 41.
PYGMAIOS, V77, 53.
PYLADES, Orestov priateľ, //, 737; III, 81.
PYLADES, Arkesilaov brat, IV, 28, 38, 43.
PYRETOS, Parmenidov otec, IX, 21.
PYRRHAIOS, Aristotelov otrok, V, 13.
PYRRHÓN, skeptický filozof, I, 16; IV,
33; IX, 61 - 108, 109; X, 8. PYRRHOS, epirský
kráľ, V/7, 35. PYRRHOS, rybár, VIII, 5.
PYTHAGORAS, filozof, I, 12, 13,15 16,
24,41, 42, 117,118,119,120; II, 3, 4,46;
V111, 1 - 50, 53, 54, 56, 78, 83; IX, 1,18,
23, 38; X, 11. PYTHAGORAS, historik,
VIII, 47, 48. PYTHAGORAS, lekár, VIII, 47.
PYTHAGORAS, rečník, VIII, 47.
PYTHAGORAS, z Régia, VIII, 47.
PYTHAGORAS, sochár zo Samu, VIII,
47.
PYTHAGORAS, zápasník, VIII, 49.
PYTHAGORAS, z Fliuntu, VIII, 46.
PYTHAGORAS, z Krotónu, VIII, 46.
PYTHAGORAS, zo Zakyntu, VIII, 46.
PYTHARATES, archón, X, 15. PYTHIAS,
dcéra Aristotela, V, 53. PYTHIAS,
Aristotelova manželka, V, 16.
PYTHODOROS, syn Polyzelov, IX, 54.
PYTHODOTOS, archón, V, 10. PYTHOKLES,
Epikurov miláčik, X, 5, 6,
29, 83,116. PYTHOKLES, Bugelov
syn, IV, 41. PYTHÓN, Lykónov
priateľ, V, 70. PYTHÓN, Timónov
priateľ, IX, 67. PYTHÓN, Platónov
žiak, III, 46.
PYTHONAX, Chrysippov priateľ, VII, 201.
PYTHOSTRATOS, básnik, 77, 59.
PYTIJSKÝboh, VIII, 21.
PYTIJSKÉ hry, VI, 33.
PÝI'IA, 7, 706, 110; II, 37; V, 91.
REGIÓN, mesto, VIII, 47; IX, 38.
RADAMANTYS, /, 772.
RÍM, Rimania, rímsky, II, 104; V, 61; VII,
35; VIII, 14, 72; IX, 84. RODOS, ostrov, I,
26; II, 64, 133; III, 109;
IV, 49,53; V, 84; VI, 19; VII, 22,35; VIII,
90.
ROH, oltár, VI/7, 73.
SABINOS, sofista, ///, 47.
SALAMÍNA, ostrov, /, 45, 46, 47, 48, 61,
62, 63; II, 24. SAEAROS, z Prieny, II, 46.
SAMOS, ostrov, /, 23, 95, 116; II, 2, 5, 23;
VIII, 1,2, 3, 47; IX, 24; X, 1,3, 14.
SAMOTRÁKIA, VI, 59; IX, 49. SANDA,
Metrodorova matka, X, 22. SARAPIS,
Serapís, egyptský boh, V, 76;
VI, 63.
SARDY, mesto, /, 81, 99,105; II, 3, 49; IV, 29.
SARPEDÓN, skeptický filozof, ÍX, 776.
SATURNINUS, Sextov žiak, 7X, 276.
SATYROS, gramatik, I, 68, 82; II, 12, 26;
III, 9; VI, 80; VIII, 40, 53, 58, 59, 60; IX,
26.
SELEUKIA, mesto, VI, 81; IX, 115.
SELEEIKOS, Nikanor, //, 224.
SELEUKOS, gramatik, 111, 109; IX, 12.
SELINUS, mesto, VIII, 70.
SELINUS, rieka, //, 52.
SEMELA, Dionýzova matka, //, 702.
SEM1TI, I, 23.
SEMNOTEOVIA, 7, /.
SERAPIÓN, otec Herakleida Lemba,
VIII, 7, 44, 58. SEUTHES,
trácky kráľ, 77, 57.
SEUTHES, Arkesilaov otec, IV, 28.
SEXTOS Empirikos, IX, 87,116. SFAIROS, z
Bosporu, stoicky filozof, VII,
37, 159, 177-275, 185; IX, 15. SICÍLIA, II,
5, 61; III, 9, 18, 19, 22, 23, 24;
IV, 6; V, 35; VI, 25; VII, 35; VIII, 54, 78,
85, 86, 89, 90; IX, 18, 55. SIDÓN, mesto,
VII, 6, 29, 35, 37. SELINUS, rieka, II, 52.
SIKINOS, ostrov, 1, 47. SIKYÓN, mesto, 1,
22, 38; II, 134; VI, 81. SILANIÓN, sochár,
III, 25. SILENOS, historik, II, 22. SIMIAS,
Stratónov otrok, V, 63. SIMMIAS, z Téb, II,
113,224,134. SIMÓN, autor Rétoriky, II, 124.
SIMÓN, lekár, II, 124. SIMÓN, sochár, II,
124. SIMÓN, sokratovec, II, 122 - 124.
SIMÓN, u Aristotela, V, 15. SIMONIDES,
básnik, I, 76; II, 46; IV, 45;
VIII, 65.
SIMOS, Dionysiov pokladník, II, 75.
SINOPA, mesto, VI, 20,49, 76, 84, 95.
SISYMBRINOS, I, 42. SABROS, Akusilaov
otec, I, 41. SKEPSIS, mesto, III, 46; V, 84.
SKILLUS, mesto, II, 52, 53. SKIRPALOS,
náčelník pirátov, VI, 74. SKOPAS, z
Kranónu, í, 25. SKYLLA, IX, 75.
SKYTHINOS, jambický básnik, IX, 16.
SKÝTIA, Skýtovia, /, 23, 101, 102, 103,
104, 105; IX, 112. SMYRNA, V, 85; IX, 58.
SOFRONISKOS, Sokratov otec, II, 18, 40.
SOFRONISKOS, Sokratov syn, II, 26.
SOFOKLES, navrhovateľ zákona proti
filozofom, V, 38. SOFOKLES, tragický
básnik, 11, 233; III,
56; ľV, 20, 35; V, 92; VII, 19.
SOFRÓN, mímograf, III, 18.
SOKRATES, epigramatík, II, 47.
SOKRATES, historik, II, 47.
SOKRATES, peripatetik, II, 47.
SOKRATES, Platónov učiteľ, I, 14,15,16, 18,
33; II, 16, 28 - 47, 48, 50, 55, 56, 58, 60, 62,
65, 71, 74, 76, 78, 80, 105, 106, 121, 122,
123; 11í, 5, 6, 8, 24, 34, 35, 36, 52, 56; IV,
49; V, 19; VI, 1, 2, 8, 10, 11, 54, 103; VII,
26, 32, 53, 58, 61, 63, 91, 165; VIII, 48,49;
IX, 11,36,37,41,42; X, 12.
SOKRATES, z ostrova Kos, II, 47.
SOKRATIDES, Kratetov nástupca, IV, 32.
SOLÓN, mudrc, 1,13,28,41,42,43. 44, 45
- 67, 93,101,102, 112,113; II, 13; III, 1.
SOLY, mesto na Cypre, I, 9, 51. SOLY,
mesto v Kilíkii, í, 52; IV, 24, 27; V,
83; VII, 37, 179. SOMATALA,
Theofrastova otrokyňa, V,
54.
SOMMIAS (azda Simmias), II, 114.
SOSIBIOS, tupiteľ Anaxageirov, II, 46.
SOSIBIOS, zo Sparty, í, 115. SOSIGENES,
archón, X, 14. SOSIGENES, Chrysippov
priateľ, VII, 192. SOSIKRATES, 1, 38, 49, 62,
68, 75,95,101,
106,107; II, 84; VI, 13, 80, 82; VIII, 8.
SOSILOS, komický básnik, 12, 220.
SOSITHEOS, básnik, VII, 173. SOTIÓN,
peripatetik, 1, 1, 7, 98; II, 1,12,
75,85; V, 79,86; VI, 26; VII, 183; VIII, 7,
86; IX, 5,18, 20, 21,110,112,115. SOTIÓN,
peripatetik, mladší, X, 4. SPARTA,
Sparťania, I, 31, 32, 45, 68, 73,
108; II, 1, 51, 53, 54; III, 31, 83,106; VI,
27, 59.
SPEUSIPPOS, filozof, 1,14; III, 2,4,43,46;
IV, 1-5; V, 86; IX, 23. SPEUSIPPOS, lekár,
IV, 5. SITNTHAROS, Aristoxenov otec, II,
20. STAGEIRA, mesto, í, 19; III, 46; V, 1, 14,
16, 35, 52.
STESAGORAS, Chrysippov priateľ, VII,
192,194, 197. STILPÓN, filozof, I, 16; II,
100, 105, 111,
112, 113 - 120, 126, 134; VI, 76; VII, 2,
24; IX, 61, 109. STRATÓN, epigramatik,
V, 61. STRATÓN, filozof peripatetický, II,
67,
V 53, 56, 57, 58 - 64, 65, 68. STRATÓN,
historik, V, 61. STRATÓN, lekár,
Erasistratov žiak, V, 61. STRATÓN, lekár za
starých čias, V, 61. STRATÓN, z Alexandrie,
peripatetik, V,
61.
STRATÓN, Isokratov žiak, V, 61.
STRATONIKEJA, mesto, VI, 101; X, 9.
STRYMÓN, Mysónov otec, 1,106. STYRA,
mesto, 211, 48. SUDIČKY, 111, 30; VI, 57.
SÚZY, mesto, III, 33. SVÁR, u Empedokla,
VIII, 76. SYAGROS, písal proti Homérovi,
II, 46. SYLLOS, stoik, VII, 39. SYPALETTOS,
démos v Atike, VII, 12. SYRAKÚZY, 1,40; II
63,104; III, 31,46; IV,
58; VI, 25, 82; VIII, 40, 52, 71, 78, 85.
SYROS, Lykónov otrok, V, 73, 74. SYROS,
ostrov, í, 13, 43, 116, 119, 120;
VIII, 2.
TANAGRA, mesto, 111, 8; VI, 11.
TANTALOS, Pelopov otec, II, 8. TARENT,
mesto, V, 94; VIII, 7, 39, 40, 46, 79.
TARTAROS,//, 222; IV, 31.
TARZOS, mesto, IV, 23; V, 85; VI, 81; VII,
41,179; IX, 116; X, 26. TASOS, ostrov, III,
24, 47; V, 57. TÉBY, Tébania, I, 3, 4, 15, 83; II,
51, 104,
124, 125; III, 23; VI, 2, 85, 90, 99, 100;
VII, 9, 37; VIII, 7; IX, 110,115. TEGEA,
mesto, VI, 61. TELAUGES, Pythagorov syn, I,
15; VIII,
43, 50, 53, 55, 74.
TELEFOS, kráľ, VI, 87. TELEKLES, Lakydov
žiak, IV, 60. TELESFOROS, Demetriov
synovec, V, 79. TEI.EUTAGORAS, otec
Zenóna eleata,
IX, 25. TELLOS, z Atén, 2, 50.
TEMNOS, mesto, V, 84. TEOS, mesto,
III, 48; IX, 50, 69. TERIKLEJSKÉ
poháre, V, 72. TERPANDROS,
hudobník, 12, 204. TEUKROS, z
Kartága, VIII, 82. TEUTAMOS, I, 82,
88. THALE, V, 14.
TFIALES, mudrc, I, 13, 14, 22 - 45, 106, 122;
II, 4, 46; VIII, 1; IX, 18.
THALES, neznámy mladík, I, 38.
THALES, Feidiadov syn, III, 3.
THALES, Hesiodov súčasník, 1,38.
THALES, v Duridovom spise O maliarstve, I,
38.
THALES, z Kallatidy, I, 38.
THALES, zo Sikyónu, I, 38.
THAUMASIAS, Arkesilaov príbuzný, IV,
43.
THEAITETOS, básnik, IV, 25; VIII, 48.
THEAITETOS, sokratovec, II, 29.
THEANO, Pythagorova manželka, VIII,
42, 43, 50.
THEAROS, Chrysippov priateľ, VII, 190.
TFIEIODAS, z Laodikeje, IX, 116.
THELIDOVCI, I, 22.
THEMISTA, Leonteova manželka, X, 5, 25,
26, 28.
THEMISTOKLEIA, kňažka, VIII, 8, 21.
THEODOROS, ateista, 1,16,19; II, 65, 86,
97 - 104, 116; IV, 23, 52, 54; VI, 42, 97.
THEODOROS, autor rímskych dejín, II,
104.
THEODOROS, autor spisu O básnikoch, II,
104.
THEODOROS, autor spisu O cvičení hlasu, II,
104.
THEODOROS, autor spisu proti Epiku-
rovi, X, 5.
THEODOROS, epigramatik, II, 104.
THEODOROS, lekár, II, 104.
THEODOROS, maliar, ktorého spomína
Polemón, II, 104.
THEODOROS, Chrysippov priateľ, VII,
199.
THEODOROS, skladateľ nomov, II, 104.
THEODOROS, stoik, II, 104.
THEODOROS, tragický básnik, II, 104.
THEODOROS, u Aristotela, H, 104.
THEODOROS, z Atén, maliar, II, 104.
THEODOROS, z Byzantu, autor politic-
kých spisov, II, 104.
THEODOROS, z Efezu, maliar, II, 104.
THEODOROS, z Chia, stoik, II, 104.
THEODOROS, z Kyrény, matematik, Pla-
tónov učiteľ, II, 103, III, 6.
THEODOROS, z Miléta, stoik, II, 104.
THEODOROS, zo Samu, II, 103.
THEODOROS, zo Syrakúz, autor spisu O
taktike, II, 104.
THEODOSIOS, skeptický filozof, ÍX, 70.
THEODOTA, hetéra, IV, 40.
THEODOTAS, zo Sicílie, III, 21.
THEODOTOS, Archagorov otec, IX, 54.
THEOFANES, autor spisu O maliarstve,
11,104.
THEOFANTOS, otec Dionysia Renegáta,
VII, 166. THEOFILOS, archón, V, 9.
THEOFRASTOS, peripatetik, 1,14,15, III,
46, IV, 22, 27, 30, 52, V, 12, 19, 35, 36 -
57,58,75, VI, 22,90,94,95, VIII, 48,55,
IX, 6, 21, 22, 46. THEOFRASTOS, z
Kyrény, II, 113. THEOKRITOS, z Chia, V,
22. THEOKRITOS (?), V, 19.
THEOMBROTOS, Metroklov žiak, VI, 95.
THEOMEDÓN, lekár, VIII, 86. THEÓN,
Lykónov otrok, V, 73.
*P°504
THEÓN, z Titorey, stoik, IX, 82.
THEOPOMPOS, historik, /, 8, 109, 115,
116,117; III, 40; VI, 14. THEOPOMPOS,
komický básnik, III, 26. THERSITES, Vil, 160.
THESEUS, II, 59. THESMOFORIE, IX, 43.
THESITS, /, 59; III, 56; V, 92.
THESPROPIDOVCI, II, 125. THETIS,
Achillova matka, VI, 95. THRASIPPOS,
Platónov žiak, III, 43. THRASÓN, mladší,
VII, 10, 12, 15. THRASÓN, starší, VII, 10.
THRASONIDES, VII, 130. THRASYBULOS,
tyran v Miléte, 1,27, 31,
95, 100.
THRASYLOS, vydavateľ Platóna a De-
mokrita, 111, 1,56, 57; IX, 37, 38,41, 46.
THRASYMACHOS, rečník, V, 83; 111, 52.
THRASYMACHOS, z Korintu, Stilpónov
učiteľ, II, 113.
THREPTA, Theofrastova prepustenka, V,
54.
THRIA, démos, IV, 21. THUKYDIDES,
historik, II, 57. THUKYDIDES, politik, 22, 12.
THYRIÓN, Bathyklov syn, I, 29. TIBERIAS,
mesto, 11,41. TIBERIUS, cisár, IX, 109.
TIMAGORAS, z Gely, II, 113. TIMAIOS,
historik, /, 114; V, 1; VIII, 10,
11,51,54, 60,63, 64, 66,71,72. TIMAIOS,
osoba z Platónovho dialógu,
III, 52; VIII, 85. TIMARCHOS, v
Aristotelovom závete,
V, 12.
TIMARCHOS, Timónov otec, IX, 109.
TIMOKRATES, autor listu Diónovi, VII, 2.
TIMOKRATES, Metrodorov brat, X, 4, 5, 6,
23, 28.
TIMOKRATES, Metrodorov otec, X, 22.
TIMOKRATES, Demetriov syn, X, 16,17,
18,19, 20,21. TIMOKREON, Simonidov
odporca, //, 46. TIMOLAOS, z Kyzika, III,
46. TIMÓN, mizantrop, /, 107; IX, 112.
TĽvIÓN, skeptický filozof, I, 34; II, 6, 19,
55, 62, 66, 107,126; III, 7, 26; IV, 33, 34,
42; VI, 18; VII, 15, 16, 170; VIII, 36, 67;
IX, 6, 18, 23, 52, 64, 67, 69, 76, 102,105,
107,109-116; X, 3. TIMÓN, Theofrastov
otrok, V, 55. TIMÓNAX, Chrysi ppov
priateľ, VII, 201. TIMÓNIDES, IV, 5.
TIMOTHEOS, z Atén, III, 5; IV, 4; V, 1; VII,
1.
TISÁMENES, Filokratov otec, V, 64.
TITOREA, mesto, IX, 82. TITYOS, VII, 53.
TRÁCIA, Tráci, í, 1,5,22, 48,74; II, 31; VI,
1; VIII, 46; IX, 66. TRALLY, mesto, IV, 23.
TROADA, V, 65; IX, 115. TROIZÉNA,
mesto, VIII, 74. TRÓJA, Trójania, /, 2; III, 30;
VIII, 5, 81;
IX, 41.
TURIE, II, 112; VIII, 52; IX, 50.
TYATEIRA, IV, 31. TYFEUS, 11,118.
TYCHÓN, Aristotelov otrok, V, 15.
TYCHÓN, Platónov otrok, III, 42.
TYRHÉŇAN, VIII, 1.
TÝROS, mesto, VII, 1, 6, 24,139.
TYRSENOS, Pythagorov brat, VIII, 2.
TYRRAIOS, Pittakov syn, í, 76.
TYRTAIOS, básnik, II, 43.
TYRTAMOS - Theofrastos, V, 38.
URÁNIA, múza, /, 4.
VENUŠA, pozri Afrodita.
XANTIPA, Sokratova manželka, II, 34,
36, 37, 60. XANTIPA, Platónova
milenka, III, 32. XANTHOS, Timónov syn,
IX, 109.
XANTHOS, z Atén, hudobník, IV, 29.
XANTHOS, z Lýdie, historik, 7, 2; VIII, 63
(?)■
XENAINETOS, archón, II, 55. XENIADES,
Diogenov pán, VI, 30,31,32, 36, 74, 82.
XENOFANES, filozof, 1,15,16, 23,111; II,
46; VIII, 36, 37,56; IX, 1,18 - 20,21, 22, 72.
XENOFANES, jambický básnik, IX, 20.
XENOFILOS, pythagorovec, VIII, 16, 46.
XENOFÓN, autor dejín o Hannibalovi, II,
59.
XENOFÓN, autor zázračných rozprávok,
II, 59.
XENOFÓN, básnik starej komédie, II, 59.
XENOFÓN, sokratovec, II, 13, 20, 22, 29,
31, 32, 45, 47,48 - 59, 64, 65; III, 34; VI, 14,
84; VII, 2.
XENOFÓN, z Atén, Pythostratov brat, II,
59.
XENOFÓN, z ostrova Kos, lekár, II, 59.
XENOFÓN, z Paru, sochár, II, 59.
XENOKRATES, autor Arsinoetika, IV, 15.
XENOKRATES, autor piesní, IV, 15.
XENOKRATES, filozof, I, 14; II, 134; III,
38,46; IV, 3,6-15,16,19,24; V, 2,4,10,
39; VII, 2; X, 1,13. XENOKRATES,
elegik, EV, 15. XENOKRATES, sochár, IV,
15. XENOKRATES, taktik, IV, 15.
XERXES, perzský kráľ, /, 2, 9, 72; II, 7; IX,
34.
XYPETE, démos v Atike, III, 42; VII, 10.
ZAKYNTOS, ostrov, VIII, 46. ZALEUKOS,
zákonodarca, VIII, 16. ZAMOLXIS, Trák, /, 1;
VIII, 2. ZANKLE, mesto, IX, 18.
ZENODOTOS, gramatik, //, 15.
ZENODOTOS, Chrysippov priateľ, VII,
200.
ZENODOTOS, Diogenov žiak, VII, 29,30.
ZENÓN, eleat, I, 15; III, 48; VII, 35; VIII, ZEUS, 1,5,8,26, 39, 69,115,119; II, 37,46,
56, 57; IX, 25 - 29, 30, 42, 72. 58,116; III, 45; IV, 30; V, 7, 8,16; VI, 22, 50,
ZENÓN, gramatik, VII, 35. 77; VII, 88, 136, 147, 187; VIII, 10, 76; IX,
ZENÓN, historik, VII, 35. 59,71. OBSAH
ZENÓN, lekár z Herofilovej školy, VII, 35. ZEUXIPPOS, Ainesidemov žiak, IX, 116.
ZENÓN, z Kitia, stoicky filozof, 1,15,16, ZEUXIS, Ainesidemov priateľ, IX, 106, 116.
*&»*2
18, 19, 109, 110, 114, 120; VI, 15, 91, ZOILOS, Pythagorov ujec, VIII, 2.
104,105; VII, 1 -160,161,162,165,166, ZOILOS, z Pergy, VI, 37. ZOPYROS,
167, 168, 169, 170, 174, 176, 177, 179; rečník, IX, 113. ZOPYROS, z Kolofónu,
IX, 29; X, 27. VI, 100. ZOROASTER - Zararuštra, I,
ZENÓN, z Rodu, historik, VII, 35. 2, 8. ŽIDIA1, 9. ŽIVOT A DIELO DIOGENA LAERTIA 5
ZENÓN, zo Sidónu, epikurovec, VII, 35;
X, 25.
ZENÓN, z Tarzu, stoicky filozof, VII, 35, KNIHA I MUDRCI
37,41,84, 189,195,201. 41
ÚVOD 41
1. Thales 46
2. Solón 53
3. Chilón 59
4. Pittakos 61
5. Bias 64
6. Kleobulos 66
7. Periandros 67
8. Anacharsis 70
9. Mysón 71

10. Epimenides 72
11. Ferekydes 74

KNIHA II
SOKRATES A JEHO ŽIACI 77
1. Anaximandros 77
2. Anaximenes 77
3. Anaxagoras 78
4. Archelaos 81
5. Sokrates 81
6. Xenofón 90
7. Aischines 93
8. Aristippos 95
9. Faidón 106

506*2 *P°*
 11. Stilpón 208 1. Monimos 229
12. Kritón 222 2. Onesikritos 230
13. Simón 111 3. Krates 230
14. Glaukón 112 4. Metrokles 233
15. Simmias 123 5. Hipparchia 233
16. Kebes 224 6. Menippos 234
17. Menedemos 7. Menedemos 235
224
KNIHA VII STOICI
KNIHA III 237
PLATÓN 220 1.Zenón z Kitia 237
1. Platón 220 2.Aristón 279
3.Herillos 281
KNIHA TV AKADEMICI 4.Dionysios 282
249 5.Kleanthes 282
1. Speusippos 249 6.Sfairos 286
2. Xenokrates 152 7.Chrysippos 287
3. Polemón 255
4. Krates 256 KNIHA VIII
5. Krantor 257 PYTHAGOROVCI 297
6. Arkesilaos 259 1.Pythagoras 297
7. Bión 264 2.Empedokles 310
8. Lakydes 267 3.Epicharmos 327
9. Karneades 268 10. 4.Archytas 327
Kleitomachos 269 5.Alkmaión 328
6.Hippasos 328
KNIHA V 7.Filolaos 329
PERIPATETICI 272 8.Eudoxos 329
1. Aristoteles 272
2. Theofrastos 283 KNIHA IX
3. Stratón 292 IZOLOVANÍ FILOZOFI 322
4. Lykón 295 1. Herakleitos 322
5. Demetrios 297 2. Xenofanes 326
6. Herakleides 202 3. Parmenides 327
4. Melissos 328
KNIHA VI KYNICI 5. Zenón eleat 329
205 6. Leukippos 330
1. Antisthenes 205 7. Demokritos 331
2. Diogenes 212
 1. Protagoras 337
2. Diogenes z Apolónie 339

10.Anaxarchos 339
11.Pyrrhón 340
12.Timón 353

KNIHA X
EPIKUROS 356
Epikuros 356 List Herodotovi
366 List Pythoklovi 377 List
Menoikeovi 387 Hlavné
články 391

POZNÁMKY 397

REGISTER MIEN 477