Antická literatúra

- antika je súhrn pre grécky a rímsky starovek (700 pred n .l. – 5 stor. n .l.)
- antická l. je najstaršou, veľmi významnou a dodnes pôsobiacou epochou v literárnej tvorbe
- zahŕňa starovekú grécku a rímsku literatúru

Grécka literatúra

- najlepšie diela gréckej epiky: Homérove eposy a Hesiodove básne

- epos Ilias obsahuje 16 700 hexametrových veršov (verš, ktorý sa skladá zo 6 daktylských a spondejských stôp) a dejovo
sa dotýka posledných 51 dní desaťročnej vojny s početnými retrospektívami
- dej druhého eposu Odysea sa odohráva na sklonku desiateho roka po skončení trójskej vojny; je to predovšetkým
poéma o mori a námorných dobrodružstvách s mytologickými a fantastickými motívmi a postavami
- Odysea má 12 100 veršov a zobrazuje najmä posledných 41 dní desaťročného putovania kráľa Odysea pri návrate
z trójskej vojny
- takmer všetky staroveké grécke umelé literárne druhy čerpali z ľudovej tvorby
- veľkú obľubu mali Ezopove bájky – väčšina sa odohráva vo svete zvierat; v krátkych prozaických príbehoch vystupuje
viac-menej ustálený repertoár postáv: zvieratá, hmyz i rastliny sú obohatené o ľudské vlastnosti a cítenie; na základe
charakteristických vlastností alebo podoby sa stávajú typom a ako nositelia určitého ustáleného charakteru majú v deji
prisúdené aj pevné miesto a spôsob správania (napr. prefíkaná líška, pracovitý mravec, panovačný a krutý lev...);
v mnohých bájkach vystupujú aj ľudia, ktorí sú typizovaní podľa vonkajšieho vzhľadu, stavovskej príslušnosti alebo
povolania
- grécka lyrika: pojem lyrika mal u Grékov iný význam ako u nás; pôvodne označovalo len tie piesne, ktoré sa spievali so
sprievodom hudby (najprv to bola lýra – odtiaľ názov lyrika, neskôr píšťala, ktorú si Gréci doniesli z Malej Ázie)
- tvorcovia lyriky: Sapfo, Anakreon, Alkaios
- grécka tragédia: na rozdiel od dnešnej drámy, ktorá je „hovorená“, grécka d. si zachovala tradičné spojenie slova,
hudby a tanca, iba dialogizačné časti sa recitovali; tradičnou súčasťou drámy bol zbor, ktorý väčšinou svoje partie
spieval a sprevádzal ich tancom; aj niektoré citovo vzrušené dialógy herci spievali
- pôvod slova tragédia je nejasný, prekladalo sa buď ako capí spev (podľa spevákov prezlečených za capov) alebo ako
spev o cenu capa; grécke tragédie sa vyvinuli zo starogréckej zborovej lyriky, ktorú sprevádzal zbor; spočiatku náčelník
zboru v prestávkach medzi zborovými piesňami prednášal nejaký epický príbeh; po čase Gréci zaviedli do drámy herca,
ktorý odpovedal na otázky zboru a neskôr sa pridal druhý a tretí herec
- hry sa uvádzali na počesť boha Dionýza, autori čerpali námety z eposov Iliada a Odysea, neskôr z rôznych bájí a
príbehov
- herci vystupovali v maskách , ktoré súviseli so starým kultovým obradom a pôvodne mali magický význam (aj kostýmy
naznačovali isté väzby s kultom)
- podľa gréckeho filozofa Aristotela je tragédia imitáciou vážneho činu, deja v dramatickej forme; udalosti vzbudzujú
strach a súcit, čím spôsobujú katarziu (duševná očista, uvoľnenie spôsobené dojmom z umeleckého diela , očistenie
vášní v závere)
- za základ tragédie považoval Aristoteles dej – jednota deja
- vnútorná kompozícia antickej tragédie: expozícia - úvod, kolízia - zápletka, kríza - vyvrcholenie, peripetia - obrad,
katastrofa- rozuzlenie
- dej sa posúva vďaka konfliktom, v úvode sa objavia náznaky konfliktu, v zápletke konfliktná postava dej stupňuje, vo
vyvrcholení konflikt graduje na najvyšší stupeň, v obrate sa komplikuje riešenie konfliktu a v rozuzlení sa konflikt rieši
smrťou postavy; jadro konfliktu tvorí protichodnosť záujmov postáv
- postava sa môže dostať do konfliktu s inou postavou (interpersonálny konflikt), so spoločnosťou (spoločenský konflikt)
a dokonca aj sama so sebou (osobný, individuálny konflikt)
- na druhé miesto kladie Aristoteles charaktery (postavy) – tie mali byť dobré (uskutočňujú dobré úmysly), primerané
(ženská postava nemá mať mužské charakterové znaky), reálne a dôsledné
- protagonista je človek vznešeného postavenia, čo naznačuje, že mu bol pôvodne určený šťastný osud; napriek
výnimočným vlastnostiam nie je dokonalý, nevyniká cnosťou a spravodlivosťou, ani neupadol do nešťastia pre špatnosť
a nešľachetnosť, ale pre nejaký omyl, akých sa dopúšťajú ľudia pri veľkej sláve a šťastí... (Aristoteles, Poetika)
- omylom, ktorého sa postava dopustila, môže byť napr. priveľká hrdosť, prehnané ambície, porušenie božích zákonov
 - tvorcovia drámy (tragédie): Aischylos, Sofokles, Euripides, Aristofanes

- Sofokles – aktívne sa zúčastňoval na politickom a náboženskom živote svojej obce, čo sa premietalo aj do jeho tvorby:
bol hlásateľom ideí, ktoré stmeľovali občiansky kolektív aténskeho mestského štátu; z jeho bohatej tvorby sa zachovalo
len 7 tragédií a najznámejšie sú Antigona a Kráľ Oidipus

- v Antigone spracúva mytologický námet; vojna „siedmich proti Tébam“, t.j. vojna medzi Oidipovými synmi Polyneikom
a Eteoklom, sa skončila smrťou oboch bratov; Kreon dá s poctami pochovať Eteokla, ale zakáže pochovať P.; A. nedbá
na vládcov príkaz a pochová aj P. (posype telo brata prsťou a vykoná príslušné obrady). Kreon ju dá za to zaživa
pochovať do skalnej hrobky. Márne prosí Kreona o rozvahu náčelník zboru i vlastný syn, Antigonin snúbenec Haimon. Až
výstraha veštca Theiresia ho presvedčí, aby odvolal zákaz P. pohrebu a ponáhľal sa oslobodiť A. Je však už neskoro
a poslovia prinášajú krutú správu: A. sa obesila. Po nevydarenom pokuse napadnúť svojho otca sa zúfalý H. prebodne
mečom a samovraždu spácha aj jeho matka

- dej tragédie nie je motivovaný zásahmi vyšších božských síl, odohráva sa výrazne na rovine medziľudských vzťahov;
jeho vnútornú dynamiku určuje autorovo chápanie sveta ako objektívneho poriadku, ktorý si bezpodmienečne
vyžaduje, aby sa zachovala rovnováha; na druhej strane ide o humanistickú heroizáciu (vyzdvihovanie výnimočnosti)
postavenia človeka, ktorý musí zápasiť s priazňou osudu; proti sebe stoja autorita štátnej moci a žena, až egoisticky
odhodlaná obetovať svoj život v mene nepísaných zákonov ľudskosti

- dielo je charakteristické tromi jednotami: jednota času – dej sa odohráva v priebehu 24 – 30 hodín, jednota deja – A.
chce pochovať svojho brata a nesie za to následky, jednota miesta – dej sa odohráva na jednom mieste – v Tébach

- hlavný konflikt – A a K (charakterovo sú podobné postavy, pretože sú obaja tvrdohlaví, idú si nekompromisne za svojím
cieľom); konflikt medzi ľudskými a božskými zákonmi

Rímska literatúra

- začína sa rozvíjať v 3. st. p. n. l. a veľa podnetov preberá z gréckeho písomníctva

- vzniká tzv. rímska komédia – hrdinami sú zamilovaní mladíci, dievčatá, ktoré upadli do otroctva, neviestky, ľstiví proroci,
sklamaní otcovia a lakomci
- T. M. Plautus – obľúbený predstaviteľ rímskej komédie, vo svojich hrách využíva iskrivý humor v dialógoch, vtip,
hudobný sprievod
- Chvastúň, Komédia o hrnci – zobrazuje človeka závislého od peňazí
- G. J. Caesar – politik, vojvodca a spisovateľ, písal historickú prózu
- Zápisky o vojne v Gálii
- M. T. Cicero – rétor, jeho prejavy sa vyznačujú vynikajúcou logickou kompozíciou, jeho jazyk bol v období renesancie
pokladaný za vzor klasickej latinčiny
- P. Vergílius Maro – básnik, propagoval snahy o obrodu rímskeho impéria
- epos Aeneas – opisuje dobrodružné príbehy hrdinu A.
- Pastierske spevy – Bukolika
- Roľnícke spevy – Georgika
- P. Ovídius Naso – najnadanejší autor antiky, pohyboval sa v kruhoch rímskej aristokracie, cisár Augustus ho poslal do
vyhnanstva na pobrežie Čierneho mora, kde po 10 rokoch umrel
- Umenie milovať – básnická zb. radiaca ženám i mužom, ako si získať a uchovať lásku
- Lásky – básnická zb. obsahuje 49 ľúbostných elégií
- Premeny (Metamorfózy)- súbor spracovaných bájí s témou premeny, používa metódu kontrastu
- Q. Horacius Flaccus – básnik, autor eposov so spoločenskou tematikou, často s ostrým kritickým zameraním