KLASICIZMUS

 k. - umelecký smer dominujúci v Európe od 2. pol. 17. st. do pol. 18. st.
 k. – v preklade znamená vynikajúci, príkladný, vzorový
 Spoločensko-historické podmienky:
- po vyčerpávajúcich vojnách stratila šľachta svoj politický vplyv, panovníci sústreďovali postupne moc
do svojich rúk – nastalo obdobie upevňovania absolutistických monarchií

- k. vznikol a vyvrcholil vo Francúzsku na dvore „kráľa Slnka“ Ľudovíta XIV., odkiaľ sa rozšíril aj do
ďalších európskych krajín;
- klasicizmus je na rozdiel od baroka epochou, ktorá sa vracia k antickému umeniu
-
Znaky klasicizmu:

 antické umenie bolo považované za ideál umenia!

 hlásil sa k filozofickým východiskám racionalizmu – (z lat. ratio – rozum) – filozofický smer, ktorý považuje
rozum za jediný spoľahlivý zdroj poznania; jeho zakladateľom je René Descartes –„Myslím, teda som.“ -
rozum má prednosť pred citom!!!
 zdôrazňoval ideál pravdy, harmónie a krásy; za krásne sa považovalo len to, čo bolo mravné a pravdivé
 sústreďuje sa na všeobecné črty človeka – zobrazuje rôzne ľudské charaktery nadčasovo poňaté (hrdina,
ničomník, lakomec a pod.)- tzv. charakterový typ hrdinu
 normatívny charakter umenia - k umeleckej dokonalosti mali klasicistom pomáhať pevne stanovené
teoretické pravidlá spísané v dobových poetikách. Najznámejšou z nich je veršovaný traktát Nicholasa
Boileaua Despréauxa [Nikola Boilá Despreá] L´Art Poétique (Básnické umenie)- (nadväzuje na Horácia) –
- niektoré požiadavky: vo vyjadrovaní - dôraz na jasnosť, presnosť, zrozumiteľnosť (žiadne slovné hry)
- požiadavka, podľa ktorej sa určité výjavy (vražda, smrť, samovražda) udiali mimo scény, na scéne sa
na nich len hovorilo
- prísne sa dodržiava vnútorná kompozícia drámy
- požiadavka nemennosti charakteru postáv
- dodržiavanie jednoty miesta, času a deja
- žánre sa rozlišujú na vysoké (óda, epos, tragédia) a nízke (bájka, satira, komédia, fraška, idyla) a ich
miešanie sa nepripúšťa. V hierarchii žánrov stálo najvyššie dramatické umenie.

 paralelne s klasicizmom prebieha aj filozofické hnutie osvietenstvo (zakladá na dôvere v ľudský rozum,
dôvera v pokrok, na rovnoprávnosti všetkých občanov – osvietenstvo zdôrazňovalo, že ľudia si sú od prírody
rovní, teda nemá sa im vládnuť despoticky, ale osvietene; bolo v opozícii voči feudálnemu poriadku a jeho
opore - cirkvi) – predstavitelia: Denis Diderot, Francois Voltaire, Charles Louis Montesquieu

Francúzska literatúra

 Pierre Corneille
- vrcholná dráma – Cid – ide v nej o konflikt medzi láskou (Chimena, Rodrigo) a povinnosťou -
požiadavkou rodovej cti. (Rodrigo zabije Chimeninho otca, ktorý predtým urazil jeho otca. Chimena
žiada jeho smrť) Konflikt sa končí zmierlivo, zásahom kráľa – posiela Rodriga bojovať v nádeji, že čas
všetko zahojí.

- Corneille bol za túto drámu kritizovaný, pretože pristupoval voľne k zákonu troch jednôt – dej sa
odohráva na viacerých miestach a nie jeden, ale dva dni
- takisto porušil štatút klasicistej tragédie – namiesto osudovej predurčenosti sa uplatnil protiklad
lásky a povinnosti
 - mala veľký divácky ohlas, ale kritika ju zmietla zo stola
- to ho odradilo a dlhší čas nič nenapísal

 Jean Baptiste Poquelin – Molière

- pôsobil na dvore kráľa Ľudovíta XIV.

- písal len komédie – Tartuffa, Don Juan, Mizantrop, Lakomec, Meštiak šľachticom, Zdravý nemocný –
touto hrou sa pomstil mastičkárom, ktorí ho nemohli vyliečiť (mal tuberkulózu); iróniou osudu bolo
to, keď 4x dohrával rolu hypochondra, klesol vyčerpaním na javisku a o niekoľko hodín zomrel
- vo svojej tvorbe dokázal spojiť prvky antickej komédie, talianskej commedie dell´arte, starých
francúzskych frašiek a s komikou odpozorovanou zo života
- bol presvedčený, že „povinnosťou komédie je naprávať ľudí tým, že ich bavíme.“
- vlastná analýza Lakomca

 V tomto období sa obnovuje forma talianskeho ľudového divadla, ktoré sa dovtedy preslávilo ako commedia
dell´arte – typickú pre ňu boli: ustálené charaktery postáv (využívali masky) a improvizácia; pred vystúpením
sa dohodla iba osnova deja (zápletka, koniec), ktorej sa herci držali, ale samotné dialógy boli dielom hercom
priamo na javisku. Predstavenie bolo spontánne a schopné pružne sa prispôsobiť konkrétnym reakciám
divákov.
- Carlo Goldoni (talianska literatúra) – reformátor talianskeho divadla; najhranejší taliansky dramatik;
vytváral psychologicky prepracované charaktery; oslobodil divadlo od nadvlády masiek. Najslávnejšia
komédia Sluha dvoch pánov
- ďalšie: Mirandolina, Grobiani