Otázka číslo: 1

Obraz a ideál človeka v epoche renesancie, baroka, klasicizmu

1. RENESANCIA

Od konca 13. Storočia a najmä od začiatku 14. Storočia sa šírilo v Taliansku a neskôr
v iných krajinách myšlienkové, spoločenské a umelecké hnutie – HUMANIZMUS ( z lat.
Humanes - ľudský) a RENESANCIA ( z francúzskeho Obroda, znovuzrodenie). Cieľom
hnutia bolo obrodenie človeka v duchu antických ideálov a napokon obroda antiky.
Humanistická a renesančná ideológia prevratne zasiahla do života literatúry, kultúry a
vedy. Odmietla feudálnu a cirkevnú ideológiu a z poznania nadpozemského sveta sa obracala
k pozemskému životu. Zdôrazňovala nové hodnoty, právo človeka na radostné prežívanie
života, úctu k rozumu – RACIONALIZMUS, zmyslové poznanie a SENZUALIZMUS,
význam jednotlivca INDIVIDUALIZMUS.
Renesančná literatúra spracúva témy súvisiace bezprostredne s citovým životom človeka
a spoločnosti.
Renesančný hrdina sa dostáva do konfliktu so zápornými stránkami spoločnosti a chce zlo
pomstiť. Typickým príkladom renesančného hrdinu je Hamlet z rovnomennej tragédie W.
Shakepeara, predstaviteľa anglickej humanistickej a renesančnej literatúry. V tragédii je
spracovaný príbeh z dánskej kroniky z 12. Storočia Hamletovho otca, dánskeho kráľa
zavraždí jeho vlastný brat Claudius, aby sa zmocnil trónu a vzal si za manželku jeho ženu.
Hamlet, pretože chce pomstiť otcovu smrť. Predstiera choromyseľnosť. V závere tragédie
všetci zomierajú, aj kráľovná, lebo sa napila otráveného vína, ktoré kráľ nachystal pre
Hamleta. Hamlet sa dostáva do konfliktu s morálne pokrivenou spoločnosťou plnou intríg a
nesprávností. V závere, keď Hamlet zomiera, prosí svojho priateľa Horatia, aby vydal
svedectvo, ako to skutočne bolo. Nechce, aby jeho meno a meno jeho otca zostalo pošpinené.
Horátio mu však hovorí, že sa cíti viac starý Riman ako Dán (statočný, čestný). V známej
hamletovskej otázke „Byť či nebyť?“ sa Hamlet rozhodne pre prvú možnosť, pretože je
renesančný hrdina – čestný, spravodlivý a udatný.
Miguel Cervantes da Saavedra (Predstaviteľ španielskej humanistickej a renesančnej
literatúry) Dômyselný rytier DON QUIJOTE de LA MANCHE – satira na rytierske romány,
ale aj trpký obraz konfliktu sveta ušľachtilých ideálov sveta tvrdej skutočnosti.

2. BAROK

Od druhej polovice 1. Storočia sa šíril v Španielsku a Taliansku a neskôr v ostatných

krajinách Európy nový myšlienkový a umelecký prúd – BAROK ( z portugalského a
talianskeho Barocco – perla nepravidelnej formy)
Barokové myslenie a umenia vyrastali z chmúrnej spoločenskej situácie – vpády, 30.
Ročná vojna, sociálny útlak a proreformácia. Ľudí sa zmocňovala beznádejnosť a nedôvera
v pozemský život. Jediná istota sa hľadala v nadpozemskosti sveta. Barok sa rozšíril na
náboženský ( katolícky a protestantský) a svetský ( šľachtický, meštiacky a ľudový ). Do
popredia sa dostáva nová metafyzika ( idealistická filozofia, ktorá tvrdí, že život je niečo
večné, nezmeniteľné, raz a navždy niečím dané.
Barokové myslenie a umelecké názvy sa vyznačovali veľkými protikladmi ( napr. Túžba
po živote, strach zo smrti, myšlienka na večnosť, svetská radosť). Cieľom barokového umenia
bolo pôsobiť na ľudské zmysli a city.
Predstaviteľom svetskej barokovej poézie je HUGOLÍN GAVLOVIČ, ktorý pestoval
didakticko – reflexívnu poéziu ( výchovne – úvahovú ). Je autorom rozsiahlej skladby
napísanej vo veršoch Valašská škola mravúv stodola. Cieľ tejto „valašskej školy“ (tj.
životnej múdrosti a skúsenosti pastierov) bolo dať čitateľovi bohatstvo mravných ponaučení a
praktických rád o najrozličnejších veciach a životných otázkach na základe náboženských a
najmä občianskych morálnych zásad. Gavlovič v jednotlivých básňach pranieruje opilstvo
(Hle, člověk opitý – žádnému nemilý ), ironizuje všemohútnosť peňazí, najkrajšími slovami
sa vyjadruje o láske k vlasti, zatracuje jej znevažovateľov, odmieta obdivovanie cudzieho a
pohŕdanie vlastným, zvelebuje statočnú, užitočnú prácu a vysoko vyzdvihuje význam
vzdelania a učenosti. Tak vlastne charakterizoval vzor a ideál človeka v barokovej literatúre.
Takisto jeho básne charakterizujú úprimný obdiv a lásku k chudobe, chudobnému ľudu a
hlboké antipatie voči pánom a boháčom, ktorá vyúsťuje v kritiku ich života, morálky a vzťahu
k nižšie postaveným spoločenským vrstvám. Vykresľuje biedu sedliakov, poukazuje na dôvtip
a nadanie chudobného ľudu, považuje súkromné vlastníctvo za zdroj rozboja medzi ľuďmi,
vystupuje proti okrádaniu a vykorisťovaniu poddaných, označuje pánov za príčinu biedy a
súženia ľudu a živo si uvedomuje nepriateľský vzťah medzi chudobou a boháčmi. Autor verí
v spravodlivosť vrchnosti a napomína ľud v bezvýhradnú vernosť a poslušnosť. V hľadaní
spravodlivosti ho odkazuje na posmrtný život a na Boha.
Z neskorého baroka vyrástol pod vplyvom osvietenstva v druhej polovici 18. Storočia
nový životný a umelecký štýl rokoko – ( ozdoba z korálov a lastúr )

3. KLASICIZMUS

V období postupného rozpadu a rozkladu feudálneho spoločenského zriadenia sa začína

šíriť protináboženská a protifeudálna buržuázna ideológia – OSVIETENSTVO. Sformovalo
sa v hospodársky vyspelejších krajinách vo Francúzsku, Anglicku.
Na čele týchto osvietencov boli Francois Voltaire, Jean Baptist Moliere. Osvietenstvo
nadväzovalo na renesančnú tradíciu. Základom osvietenskej tradície bol racionalizmus.
Osvietenci bojovali proti náboženským a spoločenským predsudkom, za prirodzený zmysel
ľudského života pokladali uspokojenie telesných a duševných potrieb v pozemskom živote.
Avšak zaostávali v náhľadoch na spoločenský vývin. Dúfali, že víťazstvo rozumu prinesie
slobodu a šťastie všetkým bez rozdielu. Preto toľko horlili za vzdelanie, školstvo a osvetu.
Takéto črty racionalistickej filozofie prenikajú aj do umenia. Vzniká osobitný literárny smer –
KLASICIZMUS.
Klasicizmus je umelecký i literárny smer v 17. A 18. storočí usilijúci sa formou a
obsahom napodobňovať antické umelecké vzory. Klasicistická literatúra rozvinula najmä
tragédiu ( vyšší literárny druh) a komédiu ( nižší literárny druh)
Konflikt v literárnom diele vzniká z rozporu medzi citom a povinnosťou.
Predstaviteľom literatúry je herec, režisér a riaditeľ kočovnej hereckej spoločnosti Jean
Baptiste Poquelin Moliere. Známa je hlavne jeho komédia Lakomec, v ktorej pranieruje
záporné vlastnosti ľudí – lakomstvo, Tartuffe – kritizuje a vysmieva sa z pokrytectva a
svätuškárstva.

Úvaha a jej formy

Úvaha - je útvar výkladového slohového postupu, v ktorom autor zaujíma postoj k závažným
spoločenským alebo filozofickým problémom.
- východisko - známe poznatky
- motto
- životné skúsenosti
 - bezprostredné zážitky
- autor hodnotí a vysvetľuje, kladie do nových vzťahov
- subjektívnosť autorovho postoja neznamená, že by v úvahe predpokladal nelogické, alebo
protispoločenské prípadne nevedecké závery.
- výskyt žánrov v rôznych jazykových štýloch:
- v náučnom: - kritika
- recenzia
- esej
- v publicistickom: - úvodník
- komentár
- v umeleckom: reflexívna lyrika – poézia, próza, dráma ( v reči postáv)

Hybridizácia štýlov (náučného, umeleckého, publicistického, rečníckeho)

-znaky úvahy v porovnaní so znakmi výkladu:

Úvaha:
1. subjektívnosť prístupu
2. voľné citovanie, zaokrúhľovanie hodnôt
presné údaje
3. voľná kompozícia a štylizácia, obraznosť
expresívnosť, vyjadrovanie (reč. otázky)
Výklad:
1. objektívnosť prístupu autora
2. vedecké argumentovanie a citácia,
3. tesnejšia nadväznosť viet, presné
terminologické vyjadrovanie