Dráma

Dráma – vymedzenie pojmu

- Literárny druh (akčnosť, dianie) – má spoločné znaky s epikou (dej) aj s lyrikou
(prostredníctvom postáv vyjadruje autor svoje pocity, nálady a myšlienky)
- Literárna forma (dialogická reč)
- Literárny žáner ( dráma=činohra)
Dráma
- Literárny text – v knižnej podobe ( zaoberá sa ňou literárna teória) = vystupuje v nej
DRAMATICKÁ POSTAVA
- Divadelná hra – v javiskovej podobe ako divadelné predstavenie (inscenácia) =
vystupujú tam HERCI
Horizontálne členenie drámy
- Má LEN pásmo postáv, CHÝBA ROZPRÁVAČ (autorská reč), jediným prostriedkom
medziľudského prejavu sú dialógy, monológy, repliky alebo činy
- V antickej dráme funkciu rozprávača plnil CHÓR
- V modernej dráme 20. str. je rozprávač niekedy prítomný
- Monologické prejavy
• Monológ
• Vnútorný monológ (vyslovený)
- Dialogické prejavy
• Dialógy
• Dramatický monológ (vyslovený) – prítomnosť fiktívneho partnera
• Replika – prehovor jednej postavy v hre
- Autorská poznámka – v zátvorkách naznačené konanie postáv a okolnosti, za ktorých sa
vedie dialóg, monológ,
- Scénická poznámka – nahrádza reč rozprávača; ide o poznámky v zátvorkách týkajúce sa
opisu scény.
Divadlo
- Syntetické časopriestorové umenie, v ktorom sa spájajú rôzne druhy umenia do jedného
celku
Vonkajšia kompozícia
- DEJSTVÁ/AKTY
• V antike nastolená 5 – dejstvová kompzícia (jedno dejstvo=jeden bod kompozičnej
osnovy)
• Jednoaktovka – hra, ktorá má 1 dejstvo
• Dejstvá oddelené prestávkami
• Mení sa scéna, rekvizity,...
- VÝSTUPY/OBRAZY
• Ich počet determinovaný odchodom a príchodom hercov na scéne (ich chápanie vnímal
každý autor odlišne)
• Schakespeare chápe výstupy ako minidejstvá ( mení postavy, scénu,...)
- Katarzia – mravná očista, predovšetkým zážitkom, výsledný povznášajúci a očisťujúci
účinok dosahovaný najmä prežívaním deja v umeleckom diele
- Monodráma – dráma s jedným hercom
- Melodráma – hudobne podfarbený javiskový dej s hovoreným slovom, hudba vykresľuje
citové rozpoloženie postáv a ich charakter

Dráma
(gréc. draó – činiť, konať, uskutočňovať)
Delenie:
- tragédia (gréc. – tragóidiá – capí spev)
- komédia (gréc. kómódiá: komos – veselý sprievod oide – spev, pieseň)
- činohra
Dráma ako literárny druh
charakteristika
- dialogická forma
- vlastnosti dialógu v dráme:
- dramatickosť (nositeľ napätia),
- charakterovosť (vytvára charakter postavy)
- hovorovosť
- obsahuje dramatický konflikt
- okrem textu využíva aj zvukové prostriedky, pohyb
- dopĺňajú ju dekorácia, rekvizity, svetlo, zvuk, hudba
Dráma vs. Epika
Dráma – dramatické dielo Epika – epické dielo
- príbehovosť/sujetovosť/ - príbehovosť/sujetovosť/
- dejovosť - dejovosť
- Prítomnosť - v čase rozprávania uzavreté, ukončené
- prítomný čas - gramatický minulý čas
- obrazy, dejstvá - kapitoly
- verš/próza - próza
- rozprávanie - dianie (akčnosť)
História drámy
- vznik v starovekom Grécku, vďaka náboženským oslavám Dionýza, boha vína,
vinohradníkov, úrody a plodnosti (Dionýz zbavoval ľudí starostí, prinášal radosť zo
života, podporoval zábavu)
- súčasťou drámy bol tzv. chór
- Chór (chóros – tanec)
• pôvodne označoval ľudí, ktorí tancovali a spievali na oslavách
• boha Dionýza
• neskôr nadobudol význam zboru
• mal svojho hlavného predstaviteľa (náčelníka) a ostatných členov
• tvorilo ho 12-15 členov
• vyjadroval posolstvo bohov, komentoval dej, občas charakterizoval postavy a ich činy
 • funkcia chóru sa obmedzila, keď k prvému hercovi (protagonista)
• pribudli ďalší herci
• neskôr úlohou chóru bol iba spev sprevádzajúci dej
- Tragédia (6. str. pred Kr.) – Sofokles (Antigona), Euripides (Médea)
- Komédia (5. str. pred Kr.) – Aristofanes (Lysistrata)
Tragédia – hrdina
- (gréc. tragóidiá – capí spev)
- najstarší dramatický žáner
- hl. znak: boj jednotlivca (skupiny) s nepriateľskými silami
hl. hrdina
- musí v boji zahynúť, hoci má výnimočné vlastnosti – nie je schopný zvíťaziť nad
nepriateľmi, či zdolať nepriazeň osudu
- hl. hrdina je vždy nadpriemerný človek – ide odvážne za svojím cieľom, nezľakne sa
prekážok
- základom je konflikt medzi výnimočnou osobnosťou a vládnucimi spoločenskými silami,
protivníkom
Tragédia - kompozícia
Kompozícia klasickej tragédie:
- expozícia (úvod)
– uvádza diváka do čias a prostredia deja, oboznamuje ho s hlavnými
predstaviteľmi
- 2. kolízia (zápletka, zauzľovanie)
– udalosť s rozhodujúcim vplyvom na vývin a priebeh deja
- 3. kríza (vyvrcholenie)
– dejová situácia, v ktorej sa realizuje konflikt medzi hl. postavami
- 4. peripetia (nečakaný dejový obrat)
– má vplyv na ďalší dej
- 5. katastrofa (riešenie konfliktu)
Talianská renesancia
Commedia dell´arte (2. pol. 16. str.)
- kočujúce herecké skupiny (živili sa tým)
- Bez presne napísaného scenára, len dejová osnova
- Kľúčová je improvizácia
- Námet väčšinou komický
- Postavy reprezentujú určité ľudské charaktery
- (Pantalóne – bohatý a skúpy, Dottore – vzdelaný, Pulcinella – hlúpy a lenivý, Harlekýn –
veselý a naivný, Pierot – smutný klaun)

Sofokles: Antigona
podľa mýtu:
- Jej otec, thébsky kráľ Oidipus, roky spravodlivo vládol nad Thébami, keď na mesto boh
Apollón zoslal mor. Veštba uviedla, že sa tejto pohromy kráľovstvo zbaví až vtedy, keď
odhalí a do vyhnanstva odsúdi toho, kto zabil predchádzajúceho kráľa Láia. Veštec
 Teiresiás potom obvinil Oidipa a pridal aj ťažké obvinenie, že je ženatý so svojou
vlastnou matkou Iokastou. Keďže sa toto obvinenie dokázalo, Iokasta si vzala život a
Oidipus sa vlastnou rukou oslepil.
- Do tejto doby byl Oidipus uctievaný a milovaný celou krajinou aj svojimi deťmi - dcérami
Antigonou a Isménou aj synmi Eteoklom a Polyneikom. To sa však zmenilo v
opovrhovanie a nenávisť a Oidipus odišiel ako slepý vyhnanec. Obe dcéry mu svoju lásku
zachovali, avšak jedine Antigona podala tiež dôkaz: svojho otca odprevadila do
vyhnanstva, aby mu pomáhala a ochraňovala.
- Mezi jeho synmi ihneď prepukol spor o moc, Eteoklés sa spojil so strýkom Kreontom a
spoločne Polyneika vyhnali. Ten si našel spojenca v Athénach, zhromaždil vojsko a tiahol
proti Thébám. Pritom hľadal podporu u Oidipa, protože dávna veštba stanovila, že boj o
Théby vyhrá tá strana, na ktorej bude Oidipus. Táto snaha však bola marná, Oidipus
naopak svojho syna pre predchádzajúce hanebné správanie k nemu odmietol a syna
preklial.

Antigóna
- Literárny druh: dráma
- Literárny žáner: tragédia – veršovaná, astrefická
- Kompozícia: prológ, 5 dejstiev, epilóg
- Téma: grécke mesto Téby v mýtickej dobe
- Idea: Trest stíha tých, ktorí nerešpektujú zákony vlasti, rodiny a bohov. Človek sa musí
riadiť zákonmi, či už svetskými alebo božími, no v prvom rade by sa mal riadiť svojím
srdcom.
Fázy dramatického konfliktu:
- expozícia: Kreón vydáva zákaz pochovať alebo čo i len
• oplakávať Antigoninho brata
- zápletka: Antigona aj napriek zákazu plánuje pochovať
• brata a aj ho pochová
- vyvrcholenie: Antigonu prichytia, ako chce dokončiť
• pohreb a Kreón ju odsúdi na trest smrti
• pochovaním zaživa
- rozuzlenie: Kreón sa po rozhovore s veštcom rozhodne
• Antigonu oslobodiť, ale ona sa už obesila.
• Našli pri nej aj mŕtveho Haimóna. Keď sa to
• dozvedela jeho matka, zavraždila sa.
Dej diela:
- Vládca Kreón vydal zákaz pochovať Antigoninho brata Polyneika, ktorý bol
vlastizradcom. Antigona sa napriek príkazom rozhodne brata pochovať. O svojej pravde
sa snaží presvedčiť aj svoju sestru Isménu a privolá si ju na pomoc. Isména odmietne zo
strachu o svoj život, i keď vie, že Antigona má pravdu. Antigona sa v noci vykradne
hľadať bratovu mŕtvolu, ale prichytia ju stráže. Kreón sa to dozvie a dá Antigonu
pochovať zaživa v hrobke. Svoje rozhodnutie nezmení ani keď ho o to poprosí vlastný syn
Haimón, Antigonin snúbenec. Obmäkčí sa až keď ho príde varovať veštec Teiresias pred
 unáhleným rozhodnutím a pred porušením božských zákonov. Vyberie sa Antigonu
vyslobodiť. Na ceste k hrobke sa dozvie, že Antigona sa obesila. V hrobke nájde pri jej
tele plačúceho Haimóna, ktorý sa pred ním prekole. Keď sa o tom dozvie Kreónova žena,
spácha samovraždu. Posol to všetko povie Kreónovi a Kreón už nikdy viac nemôže nájsť
zmierenie.
Postavy
kráľ OIDIPUS:
- otec Antigony, Ismenny, Eteokla, Polyneika
princezná ANTIGONA:
- dievčina, ktorá dala prednosť povinnosti voči bohom, tradíciám a rodine pred vlastným
šťastím a životom;
- rozhodná, smelá, verí tomu, čo robí a nedá sa zastrašiť;
- za svoj cieľ: pochovať brata sa nebojí aj zomrieť, nakoniec si ho však vzala sama.
- ,,To dievča asi podedilo hrdosť po otcovi. nevie ustupovať zlu!“
„Smrť za čin, ktorý je milý bohom i ľuďom, je krásna smrť.“
Princezná ISMENA
- nevýbojná mladšia sestra Antigóny; opak Antigóny: je váhavá a nesmelá; bola obetavá a
chcela, aby ju Kreón odsúdil so sestrou, ale oslobodil ju.
- ,,Musíme si uvedomiť, že sme iba ženy, ktorým neprislúcha biť sa s mužmi, navyše, ak
máme dočinenia s vládou mocnejších, a treba poslúchať nie iba v tomto prípade – i v
iných, hoci budú ešte bolestnejšie. Nech mi naši mŕtvi v ríši tieňov odpustia – no ja sa
poddám presile a budem poslúchať tých, ktorí vedú mesto.“
Kráľ KREÓN:
- nový kráľ Téb, neľútostný, nehľadiaci na názory iných ľudí;
- zásadový, namyslený, autoritatívny a tvrdohlavý človek, nedá si poradiť, je agresívny a
impulzívny;
- jeho názor zmenil Teirestrias svojou veštbou, ale už bolo neskoro. Strata syna a manželky
ho zmenila.
- ,,Kreónov osud bol napríklad závideniahodný. Vyhnal z vlasti nepriateľov, získal
zvrchovanú moc a vládol, obkvitaný ušľachtilým potomstvom. A teraz všetko stráca. Lebo
ten, kto príde o radosť, už nežije a podľa môjho názoru je vlastne živou mŕtvolou.“
Haimón
- Kreontov syn, Antigonin snúbenec;
- nebojí sa povedať svoj názor;
- kvôli láske k Antigone sa neváhal postaviť aj otcovi a nakoniec sa žiaľom pre smrť
Antigony prebodol.
- ,,A leží tam i teraz mŕtvy pri mŕtvej. Až v Háde dostal požehnanie, neborák, pre svoju
lásku, zato ľuďom podal dôkaz, že za pochabosť sa platí najkrutejšia daň.“
Eurydika
- Kreontova manželka a Haimónova matka;
- Bola poslušnou manželkou a zároveň milujúcou matkou. Nevedela sa vyrovnať so smrťou
svojho syna a prekliala svojho manžela. V takom hroznom nešťastí však nedokáže ďalej
žiť a volí smrť.
- ,,Veď je rozumná. Nič hádam nevykoná.“
,,Ach, len aby. Podľa mňa tak ako veľký nárek ani veľké mlčanie nič dobré neveští.“
Teiresias
- veštec; bol Kreónovym dlhoročným veštcom a poradcom, vždy mu dobre radil, vďaka
nemu sa Kreón stal kráľom.
- dokáže sa tvrdo postaviť aj Kreontovi a presadiť svoju pravdu.
- ,,Otcovia Téb, nás dvoch sem po spoločnej ceste viedol jeden zrak – tak chodia slepci,
potrebujú sprievodcu.“
ostatné postavy:
- STRÁŽCA, PRVÝ POSOL, DRUHÝ POSOL, NÁČELNÍK ZBORU, ZBOR
TÉBSKYCH STARCOV
Prológ:
- Antigona, Ismena a Eteokles žijú v Tébach. Polyneikos tiahne proti Tébam. On i jeho brat
Eteokles v boji padnú. Eteokla majú pochovať s poctami, Polyneika nie. Antigona sa
rozhodne Polyneika pochovať.
- Antigona sa rozpráva so svojou sestrou Isménou o smrti brata Polyneika: „Chceš
pochovať brata aj napriek hrozbe?“.
1. dejstvo:
- Polyneikos bol pochovaný, kráľov príkaz ktosi porušil.
2. dejstvo:
- druhé dejstvo: Antigonu prichytia ako prišla dokončiť pohreb svojho brata, ale musí začať
odznova, lebo vojaci mŕtvolu odkryli. bola obvinená z porušenia kráľovho príkazu, čaká
ju krutý trest - za živa bude pochovaná v hrobke. Prichytil ju strážnik a predviedol ju ku
Kreonovi. Kreón chce Antigonu popraviť, ale zatiaľ ju len uväznil.
3. dejstvo:
- Haimon, Antigonin snúbenec, otcovi (Kreónovi) pripomína, že občania Téb nesúhlasia s
jeho rozhodnutím.
- Kreón sa rozpráva s Haimónom:
- „Keby si mi nebol otcom, povedal by som, že si sa zbláznil.“
- Haimón chce, aby Antigonu oslobodil, ale Kreón si stojí za svojím. Privedú Antigonu a
nemilosrdný Kreón ju odsúdi na trest smrti.
4. dejstvo:
- Antigonu odvádzajú do hrobky, lúči sa s ešte nenaplneným životom.
- Na Antigone vykonajú rozsudok - zaživa ju pochovajú do jaskynnej hrobky:
- „Konečne ju odveďte do kamennej hrobky, ako som vám kázal!“(81)
5. dejstvo:
- Veštec Teiresias oznámi Kreonovi nevôľu bohov, Kreon sa rozhodne oslobodiť Antigonu.
- Veštec Teirestrias prehovára Kreonta, aby oslobodil Antigonu a pochoval jej brata:
- „Nuž ustúp tomu mŕtvemu a dopraj jeho telu pokoja.“(89), lebo to neveští nič dobrého.
Epilóg:
- Antigona je mŕtva (obesila sa na vlastnom závoji).
- Kreón sa nakoniec podvolil slovám Teirestriasa a chcel oslobodiť Antigonu, ale už bolo
neskoro. Obesila sa na vlastnom závoji a pri nej bol smútiaci Haimón. Vytasil meč,
 Kreón sa zľakol, že ho chce v hneve zabiť, a preto ušiel. Ale Haimón obrátil meč proti
sebe a v smútku sa prebodol.
- Prvý posol prináša správy o ich smrti. Keď toto počula Eurydika odišla do paláca a tam
spáchala samovraždu. O tom priniesol správu druhý posol: „Šla pred oltár a prebodla sa
mečom.“
- Kreón všetko ľutuje, začne sa z toho obviňovať a zmení sa. Kreón šalie a všetko čo sa
stalo pripisuje na svoj účet. Chce zomrieť, lebo už nemá prečo žiť. Náčelník zboru mu
hovorí:,,Iba rozvážni ľudia vedia byť šťastní. Nehrešte, uráža to bohov. Človeka, ktorý si
mnoho o sebe myslí a používa veľké slová, neminie veľký trest a konať s rozvahou sa
naučí až na staré kolená.“
Citáty:
- Iba rozvážni ľudia vedia byť šťastní.
Nehrešte, uráža to bohov!
Človeka, ktorý si mnoho o sebe myslí a používa veľké slová, neminie veľký trest a konať
s rozvahou sa naučí až na staré kolená.
- ,,Lebo ten, kto príde o radosť, už nežije a podľa môjho názoru je vlastne istou mŕtvolou."
Prvý posol
- ,,Nech vezmem ktorýkoľvek ľudský život, nemôžem ho ani chváliť, ani haniť, lebo osud
ľudí povznáša i zráža bez ohľadu na to, či sú práve šťastní a či nešťastní, a nikto nevie, čo
má pred sebou."
Prvý posol
Činohra
Činohra – dráma
- Je jedným zo žánrov dramatickej tvorby (dráma v užšom zmysle slova). Z vývinového
hľadiska je mladším žánrom ako tragédia a komédia, reprezentuje moderné dramatické
umenie. Vyvíjala sa od 19. storočia ako syntéza umeleckých prvkov a postupov tragédie a
komédie, keď sa narušili prísne hranice konvencií, ktoré pre základné žánre stanovil
klasicizmus.
- vážne spoločenské problémy
- základom dramatického napätia sú rozpory medzi postavami.
- Pôvodne odlíšenie od tragédie - zobrazovanie meštianskeho prostredia, neskôr sa i táto
sociálna vyhranenosť stráca
- Hrdinami činohry sa stávajú ľudia každodenného života. Rozpory medzi nimi síce
vyúsťujú do zrážok, ale tieto na rozdiel od tragédie nenadobúdajú bezvýchodiskové
tragické podoby. Jazyk činohry nebýva veršovaný.
- Medzi najvýznamnejších reprezentantov dramatickej literatúry tohto žánru v 19. storočí
patrili A. Dumas ml., H. Ibsen, A. N. Ostrovskij, v modernejšej podobe A.P. Čechov a
taliansky autor L. Pirandello. Zo slovenských autorov bol typickým predstaviteľom
realistickej činohry Jozef Gregor Tajovský (Statky zmätky, Ženský zákon). Z novších
slovenských autorov sú to napr. J. Solovič, J. Kákoš, O. Zahradník, M. Kováčik.
- V súčasnosti sa termín činohra používa aj na označenie celej slovesnej dramatickej
produkcie, keď sa má odlíšiť od hudobných dramatických foriem: opery, operety.
Vonkajšia kompozícia drámy
- Dejstvo alebo akt je časť dramatického literárneho diela, ktorú tvorí súvislý sled udalostí a
pri predvádzaní na javisku sa oddeľuje prestávkami.
- Členenie dramatických diel na dejstvá (akty) je dôležitým princípom ich výstavby,
umožňuje autorovi sústrediť sa na kľúčové udalosti deja, ktoré musia byť tak usporiadané,
aby v rámci jedného dejstva tvorili súvislý a uzavretý celok. Súčasne umožňuje vytvárať
ilúziu, že medzi jednotlivými dejstvami uplynul určitý čas.
- Pôvodne sa celé dejstvo odohrávalo na jednom mieste, čomu zodpovedala aj príslušná
dekorácia javiska – scéna. Dejstvá sa ohraničovali vytiahnutím a spustením opony. Neskôr
sa dejstvá začali členiť na obrazy
- Pri súčasnej modernej divadelnej technike (otáčavé javiská, svetelné efekty, zadná
projekcia, atď.) nie je problémom prenášanie deja z jedného miesta na druhé. Preto v
modernej dramatickej tvorbe už členenie na dejstvá nemá taký význam a funkciu ako v
klasickej dramatickej produkcii a aj opona postupne stráca svoj pôvodný význam.
- Podľa počtu dejstiev rozlišujeme dramatické diela jednodejstvové – jednoaktovky a
viacdejstvové. Jednoaktovky písal zo slovenských autorov napr. J.G. Tajovský (V službe),
zo svetových autorov napr. A. P. Čechov.
Molière (1622 – 1673)
- vlastným menom Jean Baptiste Poquelin - francúzsky herec, dramatik, režisér a divadelný
riaditeľ.
- Spolu s Pierrom Corneillom a Jeanom Racinom patrí k trojici najvýznamnejších
dramatikov francúzskeho klasicizmu. Pre komédiu má podobný význam ako William
Shakespeare pre tragédiu.
- syn kráľovského čalúnnika a komorníka. Študoval právo a pripravoval sa na povolanie
notára.
- 13 rokov hral v kráľovskej spoločnosti (commedia dell´art) – kočovné
- Avšak neskôr, v roku 1643, stretol svoju lásku - herečku Madeleine Béjartovú a štúdium
zanechal, stal sa hercom a prijal meno Molière.
- Spolu s Béjartovou, jej bratom a sestrou založili divadelnú skupinu L'Illustre Théâtre
(fran. Slávne divadlo). Kvôli dlhom však spoločnosť v roku 1645 zbankrotovala a Molière
sa na niekoľko týždňov dostal aj do väzenia.
- V roku 1658 sa Molière vracia do Paríža a hrá v Louvri, ktorý v tom čase slúžil ako
divadelná budova
- Hry: Smiešne preciózky - výsmech manierov vo Francúzsku
– Škola mužov
– Škola žien - témy rodinných vzťahov a menželstva
– Lakomec
– Mizantrop
– Pokrytec
- Hral tu v Corneillovej tragédii Nicomède a vo fraške Zamilovaný doktor (Le docteur
amoureux). Bol mu udelený titul Troupe de Monsieur (Monsieur bol brat kráľa) a s
pomocou kráľovho brata sa začala Molièrova skupina striedať s talianskymi hercami v
paláci Petit Bourbon. Stretnutím s talianskymi hercami Molière spoznal commediu
dell'Arte, pod ktorej vplyvom začal písať komédie. Svoju dramatickú prvotinu - Smiešne
preciózky (Les Précieuses ridicules) predstavil 18. novembra 1659 v Petit Bourbon. Toto
 dielo je považované za jedno z jeho najlepších a ide o vôbec prvý z jeho pokusov vysmiať
sa určitým manierom, ktoré boli bežné v súvekom Francúzsku.
- Napriek tomu, že samotný Molière obľuboval tragédie, písal predovšetkým komédie a
frašky. Jeho prvé frašky boli napísané len sčasti, zvyšok sa každýkrát improvizoval v štýle
commedie dell'Arte. Je to práve Molièrov výrok, že satira castigat ridendo mores (lat.
kritizuje zvyky pomocou humoru). Štýl a obsah jeho diel sa dostal do centra pozornosti
divadelnej a literárnej kritiky.
- Rok po jeho debute v Petit Bourbon sa jeho herecká skupina presťahovala do Palais
Royal. Tu sa prvýkrát hrali Molièrove hry Škola mužov (L'École des maris) a Škola žien
(L'École des femmes), ktoré sa obe zapodievali ľudskými vlastnosťami, ktoré nebezpečne
ohrozujú rodinný život. Téma manželstva a rodinných vzťahov, obohatená o ľudskú
falošnosť v medziľudských vzťahoch bola častá v Molièrovych dielach.
- Súborné vydanie Molièrových hier z roku 1734
- Zomrel pri predstavení hry Zdravý nemocný, kde hral hlavnú úlohu na chrlenie krvi
- Jeho hry písané voľnou rečou – jednoduchý jazyk
2 druhy komiky:
- Charakterová – sú zosmiešňované charakteristické vlastnosti
- Situačná – sú zobrazované smiešne udalosti
Lakomec
Postavy:
- Harpagon – 56-ročný vdovec,otec Cléanta a Elizy. Má najhoršie vlastnosti, aké môže
človek mať (typizovaná postava) - je lakomý, sebecký, nespoločenský, podozrievavý,
neberie ohľad na iných. Jediné, čo ho trápi, sú jeho peniaze, ktoré sa preňho stali zmyslom
života.
- Cléantes - syn Harpagona
- Eliza - dcéra Harpagona
- Mariana - chudobné dievča, milá a ohľaduplná
- Frozina - dohadzovačka, klamárka, lichotníčka
- Valér – šľachtic z Neapola, vnikne do Harpagonovho domu ako sluha.
LD: dráma
LŽ: komédia
LO: klasicizmus
LF: dráma
Vonkajšia forma: 5 dejstiev, výstupy
Zápletka: nie je prvoradá, dôležitá je myšlienka, ktorú chce autor odkázať čitateľom
Dodržaná jednota miesta, času, deja
Miesto: Paríž
Hra má 5 dejstiev
Dej sa odohráva v Paríži, kde žije starý vdovec Harpagon so synom Cléantom a dcérou
Elizou. Harpagon žije v neustálom strachu zo straty peňazí, tiež sa obáva, že sa ľudia
dozvedia, že je boháč. Sluhovia chodia otrhaní, dostávajú málo jedla, Cléant musí hrať a
požičiavať si , aby si mohol kúpiť oblečenie. Valér miluje Elizu, tak sa u Harpagona zamestná
ako sluha, aby bol pri nej. Cléant sa Elize zdôverí, že miluje Marianu, obdivuje jej lásku, s
ktorou sa stará o svoju matku. Harpagon je najväčším úžerníkom v meste. Chce ušetriť, tak sa
rozhodne, že Cléanta ožení s bohatou vdovou, Elizu so starnúcim boháčom Anselmom a on
sám si vybral Marianu. Deti protestujú, ale otec sa zaujíma len o svoje peniaze. Je posadnutý
strachom, že ho okradnú, preto zakope v záhrade truhlicu s peniazmi.
Všetko sa komplikuje, keď príde na hostinu snúbenica Mariana s dohadzovačkou Frozínou a
v synovi svojho ženícha spoznáva svojho milého Cléanta. Harpagon naoko tvrdí, že je pre
Marianu starý a bude rád, keď si ju vezme Cléant. Keď sa Cléant preriekne a vyzradí, že
Marianu pozná, otec mu vynadá, že mu preberá snúbenicu. Valérov sluha Šidlo nájde v
záhrade truhlicu a vykope ju. Keď to Harpagon zistí, zrúti sa mu celý svet. Pri vyšetrovaní
krádeže sa všetko vysvetlí. Valér sa prizná, že je šľachtic, vysvitne, že Anselm je Valérovým
a Marianiným otcom. Harpagon súhlasí so sobášmi svojich detí, lebo Anselm sľúbil vystrojiť
svadby na svoj účet.
Vášeň (príznačná pre diela klasicizmu) prítomná v dvoch podobách
• vášnivá láska k majetku a skupánstvo
• vášeň lásky zaľúbených párov a prekážky v láske zo strany Harpagon
Vnútorná kompozícia
- Expozícia – Harpagonov hyperbolizovaný vzťah k peniazom, hrozné vzťahy k vlastným
deťom
- Kolízia – nie je dôležitá, v popredí je pohľad na lakomca zo všetkých strán
- Kríza – Harpagonove vyostrené konflikty s deťmi a okolím
- Peripetia – strata truhličky a Harpagonovo zúfalstvo
- Rozuzlenie – nečakané, prekvapujúce (Valér a Mariana sú stratenými deťmi Anzelma)
Kleant
- Čestný – ani pri svojej láske nezabúda na „synovskú“ povinnosť, ktorou je viazaný k
otcocvi
- Štedrý a súcitný k chudobným, proti otcovej skúposti je však bezmocný
- Odvážny – pre lásku je ochotný utiecť z domu, provokuje otca
Konflikty otca a syna
- príčina – peniaze (pre otcovu skúposť je Kleant nútený požičať si za vysoký úrok
- „Kto je podľa teba väčší zlosyn, ten, kto si požičiava peniaze, lebo ich potrebuje, a či ten,
kto kradne peniaze, ktoré nepotrebuje?“
- príčina – láska (Harpagon si chce vziať Kleantovu milú)
Eliza
- Rešpektuje otca, aj keď s ním nesúhlasí
- Nechce sa vydať za Anzelma, ľúbi Valéra
- Súcití s Kleantom, je ochotná bojovať za svoje názory
- Harpagonov vzťah k nej je chladný. Nehanbí sa jej povedať:„Pre mňa by bolo lepšie keby
ťa bol nechal utopil“
Harpagon – Frozina (dohadzovačka)
- Obe postavy výrazne hyperbolizované
- Aj Frozina prehnane chváli Harpagona, neváha klamať a zavádzať, aby dosiahla svoj cieľ.
- „Bodaj ťa tislo! Aby ťa čerti vzali, ty pes lakomý! Darmo som dorážala. Odolal, žgrloš!“
Valér
- Šľachtic, ktorý po stroskotaní lode hľadá svojho otca, zachráni Elizu a zaľúbi sa do nej,
- Z lásky k nej je ochotný predstierať priateľstvo s Harpagonom
- Ľstivý a vytrvalý (za každú cenu sa chce zapáčiť Harpagonovi)
- Znepriatelí si slúžobníctvo
- Jeho zámer mu však nevyjde (obvinený z krádeže)
Tartuffe
- Tartuffe (orig. Tartuffe ou l'Imposteur, dosl. Tartuffe alebo Pokrytec) je veršovaná
komédia v piatich dejstvách . Premiéru mala 12. mája 1664. Je napísaná v alexandrínoch.
- Tartuffe je príbehom jednej rodiny. Svätuškár a falošne zbožný abbé Tartuffe sa votrie do
domu zámožného mešťana Orgona. Ten má dcéru Marianne, ktorá ľúbi Valéra, no jej
otcovi Tartuffe celkom popletie rozum. Orgon hodlá Marianne s Tartuffom zosobášiť a
prepísať celý svoj majetok na budúceho zaťa, čo aj urobí. Orgon je typ naivného,
nesmierne pobožného otca rodiny, ktorý slepo uverí presvedčivému, i keď neúprimnému
konaniu Tartuffa a nedá na rady svojej manželky Elmíry, ostatných detí, švagra a najmä
na city svojej dcéry Marianne
- Pristihne ich Angelikina sestra Ľudka, ktorá to povie otcovi. Ten chce Angeliku hneď
vydať za Tomáša. Angelikin strýko Berald a slúžka Tonka vymyslia plán. Keď Argan
nevezme Diafoirove lieky, ten sa urazí a nechce viac oženiť Tomáša za Angeliku. Tonka
sa nakoniec prezlečie za lekára. Presvedčila Argana, že je zdravý a poradí mu, aby sa
tváril, že je mŕtvy a pozoroval okolie. Angelika s Kleantom boli veľmi smutní, ale Belina
ukázala, že sa teší, že získa jeho peniaze. Argan teda nakoniec povolil Angelike a
Kleantovi svadbu.
- Tartuffe začne zvádzať Orgonovu ženu a až keď ho prichytia, uvedomí si Orgon svoju
chybu. Je však už neskoro, lebo Tartuffe vlastní celý majetok. Hoci ho z rodiny vyženú,
má peniaze a moc a chce sa pomstiť. Orgona dá uväzniť, no na kráľov zásah sa rodine
vráti majetok aj stratená česť a Tartuffa vyženú ako podvodníka.
Zdravý nemocný
- Zdravý nemocný (orig. Le Malade imaginaire) je komédia v troch dejstvách . Premiéru
mala 10. februára 1673. Molière hru napísal na sklonku svojho života a hral v nej aj
hlavnú úlohu, pána Argana. Pri štvrtom predstavení 17. februára 1673 však začal
vykašliavať krv a o niekoľko hodín nato, ešte v kostýme, zomrel.
- Boháč Argan si myslí, že je chorý. Má pri sebe viacero lekárov. Jeho dcéra Angelika ho
má rada a chce, aby bol šťastný. Naopak jeho žena Belina chce, aby zomrel a pretvaruje
sa, že je dobrá manželka, lebo chce zdediť jeho majetok. Argan sľúbi Angeliku Tomášovi,
čím si zaistí pri sebe lekára - Tomášovho otca pána Diafoira. Argan si myslí, že za chvíľu
umrie, tak zavolá notára, s ktorým napíše závet. Angelika však miluje šľachtica Kleanta.
Kleant sa prezlečie za učiteľa, a tak chodí za Angelikou, kde spolu spievajú o svojej láske.
- Molière v tejto hre, ako aj v mnohých iných využíva prostriedok nomen omen – meno
vyjadruje charakter postavy. Napr.: Diafoirus z gr. diarrhoe – hnačka, Purgon z lat.
purgare – preháňať, preháňadlo.
- Prostredníctvom tejto hry Molière skritizoval vtedajších „lekárov“ a samozvaných
odborníkov, ktorých prestavuje doktor Pourgon so svojím synovcom; predstaviteľmi
zdravého sedliackeho rozumu sú v tomto prípade slúžka Tonička a Arganov brat Berald.
Molière v tejto hre vyjadril svoj vzťah k vtedajšej medicíne. Zosmiešnil hypochondriu
„zdravých nemocných“, vysmial sa šarlatánstvu mnohých „liečebných metód“ i
vydieračstvu ich predstaviteľov.