Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach

Filozofická fakulta

Sokratova a Platónova filozofia

Esej

Predmet: Dejiny filozofie (pre psychológov)

Vyučujúci: PhDr. Katarína Mayerová, PhD.
Vypracoval: Sára Dudová
Študijný program: psychológia
Forma štúdia: denná
Akademický rok: 2022/23
Semester: zimný

1
Úvod
Grécki filozofi chceli pochopiť svet a princípy, ktorými sa riadi. Hľadali zmysel bytia a
správny spôsob života. Otázky, ktoré vzniesli, stále nútia mysliteľa zamýšľať sa nad nimi. K
dnešnému dňu iba niektoré z raných diel Platóna — najmä dielo Obrana Sokratova, ktorú
predniesol na súde ako žiak Sokrata, keď sa pojednávalo o jeho poprave — sú dnes
odborníkmi považované za dostatočne autentickú reprodukciu toho, čo a ako si Sokrates
myslel. Začalo klasické obdobie gréckej filozofie, na ktorom je založená moderná filozofia.

Sokrates
Je jedným z tvorcov filozofie, ktorú poznáme, ale aj osobnosťou, ktorá sama hrá úlohu
sprievodcu vlastných filozofických myšlienok. Vďaka tomu je Sokrates obzvlášť atraktívnym
vzorom, na ktorého spôsobe jednania a myslenia sa možno aspoň trocha zdokonaliť v chápaní
fungovania našeho sveta. V neposlednom rade je množstvo objektov, o ktorých Sokrates
hovorí pomerne obsiahlo, vďaka čomu máme príležitosť prehĺbovať svoje vedomosti aj v
iných oblastiach.
Sokrates hľadal vedomosti. Je známy hlavne svojim dialógom, ktorý využíval na kladenie
obsahovo náročných otázok a prinútil človeka v diskusii, aby si uvedomil, že vlastne nič
nevie. To je podľa filozofa predpokladom pre nájdenie pravého poznania, ktoré je vlastné
každému človeku. Bohužiaľ Sokrates svoje učenie praktizoval iba verbálne, spisy , ktoré po
ňom zostali sú v biednom množstve, preto sa hlavne orientujeme na spisy jeho žiakov,
Xenofóna a Platóna.. A cieľom filozofie, ktorú ako Cicero povedal, zniesol z neba na zem, je
sebapoznanie, konať dobro, k čomu sme podľa neho predurčení a pomáha nám pri tom tzv.
daimonion - vnútorný hlas- a hlavne neustále sa zdokonaľovať. . Na nasledujúce obdobie sa
Sokrates stal stelesnením ideálu filozofa. Veď aj obdobie Sokratovho pôsobenia sa nazýva
ako Sokratovo obdobie alebo zlatým vekom filozofie.
Je známe, že Sokrates sa zjavne zaujímal predovšetkým o poznanie pravého dobra. Sokrates
chcel použiť dobro ako morálnu autoritu. Problémom však bolo, že nevedel určiť toto
absolútne dobro, a preto pripustil, že nič nevie - a dokonca tvrdil, že ak on, údajne
najmúdrejší človek svojej doby, nemohol uznať dobro ako predpoklad ľudskej činnosti,
potom nikto nemohol..
Táto úroveň konania dobra a intelektuálnej zdatnosti zostáva nedosiahnuteľná mnohými
generáciami mysliteľov, ktorí zdieľajú s okolitým svetom výsledky svojich úvah.

2
Sokrates sa zaoberal predovšetkým štúdiom človeka a možnosťou jeho sebapoznania.
Vyžadoval sebapoznanie a sebadisciplínu. Vyzval na overenie ľudských znalostí a "definíciu
cnosti". Preto bolo pre neho najdôležitejšie študovať dušu, pretože obsahuje cnosť (dobro).
Veril, že správne poznanie vedie k správnemu konaniu. Sokrates sa zaoberal hľadaním veľmi
jasných, univerzálnych definícií toho, čo je správne a čo zlé. Preto vyvinul koncept
"univerzálny".
Sokrates nemohol prijať sofistickú "eristickú dialektiku" (tj urobiť skutočné falošným,
falošné pravdivým). Postavil sa preto proti prísnej sofistovej racionálnej orientácii a veril vo
večné, všeobecne uznávané etické pravidlá alebo normy ľudskej činnosti.
Sokrates sa však od sofistov líšil v jednom dôležitom ohľade. Nazýval sa filozofom, v
pravom slova zmysle. "Filozof "je v skutočnosti" milovník múdrosti", ten, kto sa snaží
dosiahnuť múdrosť. Preto je Sokrates považovaný za predka modernej filozofie. Filozof je
ten, kto uznáva, že existuje mnoho vecí, ktorým nerozumie. A to ho trápi. V tomto zmysle je
ešte múdrejší ako všetci tí, ktorí sa chvália svojimi údajnými znalosťami. Vo svojom
obrannom prejave Sokrates povedal: "Viem, že nič neviem." Pritom ale nežiadal o milosť.
Pretože považoval svoje svedomie - a pravdu- za dôležitejšie ako jeho život. Za prítomnosti
svojich najbližších priateľov vypil šálku jedu, šálku bolehlavu (cikuty).
Prečo Sokrates zomriel? Bezbožnosť a zvádzanie mladých rozhodne neboli skutočné dôvody.
Vďaka svojej výrečnosti a najmä svojej irónii dokázal Sokrates znova a znova identifikovať
slabiny v myslení Aténčanov. Navyše si nevymýšľal výhovorky pre ľudí, ako si majú
ospravedlniť svoje nemorálne správanie alebo nedostatok znalostí, ale hovoril, že nikto nič
nevie. Preto to malo znepokojujúci a otravný vplyv-najmä na silné svety tohto typu v
spoločnosti.
Do značnej miery je zaujímavá otázka, či si mestský štát Atény (ktorý ako každý štát závisel
na prijatí určitých základných hodnôt) mohol dovoliť to, čo vážený občan Sokrates neustále
tvrdil, že štandardy slušného správania nie sú rozlíšiteľné.

Platón
Deväť rokov bol Platón Sokratovým učeníkom a zjavne sa tak venoval mužovi odsúdenému
na smrť v roku 399 pred n. l., že musel dočasne emigrovať — do Megary. Neskôr odišiel do
Egypta, dolného Talianska a na dvor tyranov Syrakúz na Sicílii, kam sa dvakrát vrátil. Platón

3
sa medzitým sformoval do autoritatívneho filozofa a vyvinul koncept svojej teórie myšlienok,
v ktorej vytvoril dokonalú postavu Sokrata ako motor svojich kognitívnych procesov.
Platón často prezentoval svoje učenie v zvláštnej forme, vo forme dialógu, v ktorom Sokrates
zaujímal viac ako dominantné miesto. Platón, ktorý napísal svoju prácu dialógovým
spôsobom, tak zdôraznil dôležitý komponent, ktorým je vlastne hľadanie pravdy a táto
mediácia dialógu je jediná, ktorá nás môže prinútiť prekročiť konkrétne názory, aby sme
získali prístup k spoločnému názoru.
Na rozdiel od sofistov, ktorí v dialógu videli iba monologický boj, ktorého cieľom bolo
umlčať protivníka, má platónsky dialóg v podstate umožniť účastníkom prispôsobiť svoje
prejavy pravde. Sofisti, aspoň ako ich vykresľuje Platón, sú pragmatici, pre ktorých je
dôležitý iba úspech a ktorí sa neboja hodnôt: ‚Človek,‘ povedal Protagoras, ‚je meradlom
všetkého.‘
Platonizmus naopak tvrdí transcendenciu opatrení. A nie kvôli obtiažnosti daných tém, ale
preto, že ich zlé sklony nútia odmietať túto transcendenciu, bez ktorej slovo ‚pravda‘ už nemá
žiadny význam, sofisti naopak končia na apóriach (neriešiteľnom rozpore).
Podľa Platónovej teórie existuje každá zmyslovo vnímaná vec iba prostredníctvom účasti na
večnej myšlienke, nemennom archetype. Napríklad každý jednotlivec je obrazom večnej
myšlienky človeka. A preto sú ľudia, akokoľvek odlišní, stále vnímaní ako zdanie archetypu
človeka.
Podľa Platóna sú individuálne rozdiely dôsledkom toho, že sa pridávajú napodobeniny
podriadených myšlienok - ako je myšlienka "hnedooká" alebo myšlienka "blonďavá". To
dáva jasne najavo, že existuje hierarchia ideí. Všetky sú prepojené a v myšlienke dobra,
súhrnu všetkých myšlienok, nakoniec tvoria transcendentnú – nadpozemskú - jednotu bytia.
Tento svet myšlienok je rozpoznateľný prostredníctvom postupného získavania znalostí o
ňom v anamnéze, pamäti zachovanej v nesmrteľnej duši. Podľa platónskej etiky je však cesta
mysle k myšlienke dobra aj predpokladom pre šťastný život. Na dosiahnutie tohto šťastného
života, rovnako ako najvyššia zo všetkých gréckych cností - spravodlivosti - musí rozum
vládnuť svojvôli a túžbe.
Vo svojom dialógu "Theaitetos" prichádza Platón k trochu váhavo vyvinutej definícii pojmu
poznania, ktorá je stále veľmi rozšírená. Poznanie, ako sa ukazuje v dialógu, je pravdivý,
podložený názor. To znamená, že poznanie musí byť predovšetkým poznaním niečoho a
niečoho, čomu zodpovedá, aby bolo pravdivé.
Platón, ktorý zomrel pred viac ako 23 storočiami, vydláždil cesty, ktoré naďalej ovplyvňujú
celú našu civilizáciu a kultúru.Vedie nás teda od názoru (nižšie poznanie, stredná schopnosť
4
porozumieť veciam, ktoré plávajú medzi bezvýznamnosťou a absolútnym bytím) k vede
(racionálne poznanie, ktoré nám umožňuje dosiahnuť podstatu pravdy): cesta, ktorá stále
prenasleduje celú našu dobu a na ktorú sa stále odvoláva mnoho súčasných mysliteľov a
učencov.

5
Zoznam použitej literatúry
Leško, V.: Dejiny filozofie I. (Od Tálesa po Galileiho). Prešov: v. n. 2007.
Antológia z diel filozofov. Predsokratovci a Platón.Zost. J. Martinka. Bratislava: IRIS
1998.
Genres in Dialogue: Plato and the Construct of Philosophy, Cambridge University
Press, 13. 4. 2000