Od Moderny K

Od moderny k postmoderne
„... konečne je náš obzor zase volný, byť ne jasný, konečne smejí naše lode znova vyplout,
vstríc jakémukoli nebezpečí a poznávajíci se zase muže odvážit všeho, more, naše more se
tu zas prostíra otevrené, možná ješte nikdy neexistovalo tak „ otevrené more „
(Friedrich Nietzsche)
Tieto slová možno trochu predčasne ale predsa len akosi charakterizovali obdobie, ktoré teraz
.také povznášajúce a slobodné, až nezmyselné a stiesňujúce, obdobie, kde všetko stráca svoj
zmysel, kde zlyhávajú systémy, kde pravda je len je len individuálna ilúzia.... Posmoderna
postmodernizmus je vlastne ťažké charakterizovať pretože je taký neohraničený a rozmanitý,
že každou definíciou by mu niečo ubudlo. Postmodernu a modernu je ťažké od seba oddeliť,
neexistuje medzi nimi nijaká železná opona ani hranica, aj keď postmoderna svojími znakmi
modernu do istej miery potláča.
Ihab Hassan vo svojej Eseji Towards a concept of postmodernism hovorí, že postmodernu

musíme vnímať na základe dvoch perspektív, spojitosti a nespojitosti, a na základe
Apolónskeho otvoreného a abstraktného pohľadu, ktorý rozoznáva historické spojitosti
a zhody a Dionýzskeho pocitu, takmer slepého dotýkajúceho sa len nesúvislého momentu.
Postmodernizmus vnímaný na základe dvoch božstiev nám ponúka akýsi dvojitý pohľad na
rovnakosť a odlišnosť, zhody, extázy a revolty, to všetko musí byť zahrnuté, ak sa chceme
zúčastniť histórie, musíme ju vnímať ako zmenu aj svetovú aj mentálnu ako dočasný
psychický proces ako jeden obrazec a ako jedinečnú udalosť.
Počiatky postmoderny môžeme datovať rokom 1947, publikovaním textu Arnolde

Toynbeeho, Historické štúdie, kde o etape západnej kultúry hovorí ako o postmodernej. Tento
pojem bol však použitý aj skôr, Fredericom de Onisom v diele Antologia de la poesia
espanola a koniec koncov aj Dudley Fitzom v jeho diele Anthology of contemporary latin and
American Poetry. Aj ke´d tento pojem post bol použitý už aj v roku 1890 v maliarstve
a architektúre, potom v literatúre, a nakoniec uverejnením Lyotardovej eseje La condotion
postmoderna sa dostal aj do sociológie a filozofie. Okolo roku 1969 sa konštituovala aj
v iných oblastiach platná a používaná formulácia : Posmoderné fenomény existujú tam, kde
sa uplatňuje zásadný pluralizmus diskurzov modelov a spôsobov konania a to nie len
v rôznych dielach, ale aj v jednom diele a tom istom diele, hlavným obsahom pojmu
postmoderna sa teda stal pluralizmus všetkého.
Postmoderna predstavuje reakciu na dôsledky akéhosi vyčerpania kultúry moderny,

ľudstvo už nemalo kam pokračovať lineárne, postmoderna označuje paradigmatickú zmenu
v európskej a americkej kultúre. Hlavný problém postmoderny je popis zmien a problém
revízie a reformy kultúry spoločnosti a nadobúda intrakultúrny a interkultúrny rozmer.
„Postmoderna začína tam, kde končí celok“ Postmoderná situácia je situácia plurality zmien,
už nič nie je isté, všetko možno posudzovať z rôznych perspektív, pluralita sa odzrkadľuje vo
svetonázoroch aj vo funkčných systémoch spoločnosti.
Presne tak ako to opisuje Friedrich Nietzsche vo svojom aforizme o smrti boha, hovorí že
myšlienka náboženstva už nie je taká silná, aby dávala ľuďom zmysel ich životov, aby ich
viedla dopredu, súdi tak podľa stavu kultúry 19.teho storočia, teda takmer o storočie dopredu.
Hovorí o mori otvorených možností, ktoré nám prinesie nevýslovnú slobodu ale, aj obrovskú
neistotu, lebo tým strácame stred, ťažisko. Takže tu nachádzam celkom peknú paralelu
s Nietzscheho myšlienkami a s postupným vyčerpaním zdrojov moderny a nástupom
postmoderny.
Ako sa to všetko stalo ? Človek je náročný, nevyspytateľný a jeho tvorivosť nepozná

hranice a potrebuje sa rozvíjať. Keď sa pozrieme na dejiny ľudstva, vlastne na to ako nám boli
z generácie na generáciu pretlmočené tak vidíme jednu spoločnú vlastnosť každého obdobia
a tou je zmena, neustála a nekonečná. Takže moderna, pravidlá zrkadlo pravda, to všetko
bolo príliš pekne a dokonale vymyslené až tak, že ten poriadok a systém nemal kam
pokračovať. Nastala systémová chyba, zrkadlo, ktoré tak verne zobrazovalo náš svet a realitu
sa zrazu rozbilo na miliardy a miliardy kúskov a úlomkov a každý z nich zobrazuje niečo
iné....Nedajú sa poskladať späť, tvoria veľkú pluralitnú mozaiku človečenstva a každý z nich je
iný, možno nepochopiteľný, krásny.....
Osvietenstvo bolo predovsetkym produktom filozofickej revolucie. Korene tejto revolucie

siahaju hlboko do stredoveku, ale zahajil ju az Rene Descartes. Descartovym zamerom bolo
najst metodu skumania, ktora by napomahala objaveniu tych pravd, ktore by boli absolutne
iste. Descartes ako vacsina velkych myslitelov jeho doby sa snazil zaviest triezvost
matematickeho vykladu do vsetkych oblasti poznania. To, ze vyzdvihoval matematiku nebolo
dielom nahody, ako veril, matematicke pravdy vychadzaju z povahy samotneho rozumu, a su
istejsie ako poznanie plynuce, alebo ziskane z empirickeho skumania, ktore moze byt mylne.
Vo svojej snahe o ziskanie isteho, neotrasitelneho poznania Descartes pouzil metodu
pochybovania. Navrhoval, aby sa o vsetkom pochybovalo, a to ho priviedlo k zaveru, ze
existuje aspon jedna vec, o ktorej nie je mozne pochybovat. A tou je samotna existencia
mysliaceho subjektu. Cogito, ergo sum.
Descartes takto stanovil centralny vyznam ludskeho myslenia. Descartes mal nesmierny vplyv
na cele dalsie myslenie. Po celu dobu trvania modernej ery bol pre intelektualov mnohych
odborov bol pre poznanie a uvazovanie vychodiskom mysliaci subject skor nez bozie
zjavenie.
Vedecka revolucia. Osvietensvo je tiez produktom vedeckej revolucie. Zasadny vyznam pre
tuto revoluciu ma kopernikovsky obrat od geocentrizmu k heliocentrizmu, avsak zasadnejsim
posunom je azda prechod od kvalitativnej ku kvantitativnej terminologii, resp. popisu sveta.
Stredoveka veda myslenie sa opieralo o Aristotelovu teleologiu, kazda vec udajne podlieha
“prirodzenej” tendencii, a smeruje k naplneniu telos, ucelu. Teleologia bola nahradena
matematickym, kvantitativnym ponatim vedeckej cinnosti. Nove skumanie prirodnych javov sa
zameriavalo na uplatnovanie analytickych metod s cielom ziskat meratelne vysledkz. K novym
nastrojom vyskumu patrili presne metody merania a zavislost na matematickej logike.
vyvrcholenie tejto revolucie nachadzame v diele Isaaca Newton. Newtonov svet predstavuje
velkolepy stroj s pevnym poriadkom. Jeho pohyby je mozne poznavat, pretoze sa riadia
urcitym poznatelnymi a pozorovatelnymi zakonmi. Hlavnym cielom bolo vysvetlit fungovanie
sveta.Cielom vedeckej a filozofickej revolucie bolo povysit rozum nad “povery” a myty.
Osvietenstvo kladlo velky doraz na rozumove schopnosti cloveka, ale rozum predstavoval
viac nez len ludsku schopnost.
Vo filozofii sa moderna začala Kantovsko – kopernikovskou revolúciou, a to Kantovým
predpokladom, že nemôžeme spoznať veci samé o sebe a že objekty nášho poznávania
musia zodpovedať nášmu zobrazovaniu. Tak ako Kopernik do stredu vesmíru postavil slnko ,
tak Kant postavil do centra poznávacieho procesu človeka myseľ, presnejšie povedané myseľ
aktívnu, Kant tvrdil, že nepoznávame veci okolo nás len na základe našich zmyslov, tie nám
poskytujú len akési hrubé údaje, ktoré naša myseľ usporadúva. Toto je možné vďaka
formálnym pojmom, ktoré sú v našej mysli prítomné a pôsobia na zmyslové poznanie ako
filter, poskytujúci dané parametre a umožňujúci poznanie. Za základné apriórne formy
nazerania považuje Kant priestor a čas. Kantova aktívna myseľ a tak isto jeho kategorický
imperatív, zmysel človeka pre morálnu povinnosť zahájili začiatok moderny. Do centra
pozornosti sa dostáva transcendentálne ja, ktoré sa pomocou Descarta a Kanta stalo hlavnou
poznávacou črtou modernej éry.
Myšlienky ako Boh, sloboda, nesmrteľnosť, svet, jeho vznik a zánik mali iba akúsi
regulačnú funkciu pre poznanie ako také, keďže nebolo možné nájsť uspokojivé,
plnohodnotné prípady medzi objektmi skúsenosti. S príchodom Hegla sa vzťah subjekt objekt
považuje za klamný....
Neskoré devätnáste storočie je poznačené výdobytkami vedy a techniky, komunikačnými

prostriedkami, nezaznamenávame žiaden rozdiel medzi prirodzenou a umelou skúsenosťou.
Výsledkom stupňa moderny devätnásteho storočia je to, čo postmoderna označuje ako
„derealizácia. Významnými osobnosťami tohto obdobia sú Kierkegaard, Marx a Nietzsche.
Kierkegaard opisuje modernú spoločnosť ako spleť vzťahov, kde sa indivíduum mení na
na akéhosi abstraktného fantóma nazvaného publikum. Moderné publikum na rozdiel od
antického alebo stredovekého je výtvorom sociálneho tlaku, ktorý je jediný schopný ho udržať
pohromade masu nereálnych individualít, kde „ nikto nie je a nikdy nemôže byť zjednotené
v aktuálnej situácii alebo organizácii. Spoločnosť sa stala akousi abstraktnou myšlienkou,
umelým médiom, hovoriacim za všetkých a za nikoho
Marx na druhej strane vidí modernú spoločnosť ako fluktuáciu hodnôt na trhu Zo živých
bytostí sa stávajú nehmotné figúrky s meniacou sa hodnotou. Hodnoty majú produkty, ľudia
individuality sa strácajú za hodnotami, pracujúci sa strácajú v realizácii svojej práce......
Významnou osobnosťou, ktorá aj keď dosť predčasne charakterizovala obdobie nazývané

postmoderna bol Friedrich Nietzsche. Diagnostikuje a predpovedá nadchádzajúcu krízu
európskej kultúry a spoločnosti už začiatkom 19-teho storočia. Celá metafyzika, kresťanská
tradícia, stav kultúry už nie je natoľko silný aby dával človeku ďalšie smerovanie, Boh zomrel
a ostáva otvorené more, ktoré prináša slobodu a na druhej strane ešte väčšiu krízu, ničotu,
nihilizmus. Prvé Nietzscheho oznámenia o smrti Boha sa však nenesie tak radostne, na
jednej strane je to strata ťažiska a stredu a na druhej strane je to „otvorené more“ otvárajú sa
nám nové horizonty, umenie meniť perspektívy, „pestovať radostnú vedu“... „ Opustili sme
zem a vstúpili na loď ! Most za sebou – ba viac zem za sebou sme strhli! Nuž, loďka! Maj sa
na pozore! Po boku ti leží oceán, pravda nie je stále rozbúrený a občas tu spočíva ako
hodváb a zlato a snenie dobra. Ale prídu hodiny, keď spoznáš, že je nekonečný a že nie je
nič hroznejšieho ako nekonečnno. Úbohý vták, ktorý sa cítil slobodný a teraz naráža na steny
tejto klietky. Beda, ak nás prepadne túžba po domove, zemi, ako by tam bolo bývalo viac
slobody – a žiadna zem už nie je !
Nietzsche vidí ďalšie ľudské smerovanie v nadčloveku. Giles Deluze nadčloveka

charakterizuje ako človeka s rozšíreným, citlivejším vnímaním, s inou senzibilitou. Nietzsche
dokonale rúca všetky modly, „skutočný svet“ sa stal bájkou, nie je rozdiel medzi pravdivým
svetom a tým vymysleným, neexistuje ani nijaká pravda, všetko je len otázkou pohľadu,
perspektívy.
Myšlienka reálneho a zdanlivého sveta je zobrazená v Nietzscheho prvom diele Zrodenie

Tragédie z Ducha hudby,kde obraz dvoch svetov do určitej miery odráža Schopenhauerovu
koncepciu dvoch svetov,svet ako vôľa a svet ako predstava,Nietzsche hovorí o gréckej
tragédii ako o syntéze prirodzených umeleckých impulzov reprezentovanými bohmi Apolónom
a Dionýzom. Apolónsky princíp je vecný, racionálny, usporiadaný, predstavuje umenie je to
krásne snenie... Dionýzovsky princíp je princípom posadnutosti, hýrenia tanca, spevu,
predstavuje bolestný okamih momentu splynutia s prapodstatou, predstavuje afirmáciu života
ako takého, prijímanie ho takého aký je s radosťou, bolesťou, prijatie jeho nestálosti.
Nietzsche je presvedčený, že len návrat Dionýzskeho princípu zachráni ľudstvo od sterility
a nihilizmu.
Dôležitým prvkom pre postmodernu je aj Nietzscheho koncepcia večného návratu, je to

afirmujúca myšlienka a zároveň myšlienka najhlbšieho nihilizmu. Jej základ spočíva
v predpoklade, že v nekonečnom čase existuje konečný počet vecí, mnohí tento koncept
chápu ako neustále opakovanie všetkého vo vesmíre, takže sa nestálo a nestáva, čo sa už
nestavalo niekedy predtým. Mnoho postmoderných mysliteľov vníma tento koncept ako
myšlienku, že história je neustále opakovanie nehistorických momentov, moment sa vždy
opakuje ako ako nový v každom prípade.
Postmoderná situácia
Termín posmoderna sa do filozofického slovníka dostáva s publikáciou eseje Jeana

Francoisa Lyotarda nazvanou Postmoderná situácia alebo Postmoderno vysvetľované deťom,
kde sa Lyotard na začiatku zaoberá Wittgensteinovými jazykovými hrami, presnejšie tým , čo
Wittgenstein nazýva transformáciou pravidiel hry do vedy umenia a literatúry. Opisuje svoj
text ako kombináciu dvoch odlišných jazykových hier, filozofa a experta, kde expert vie svoje
a to, čo nevie, nevie ani filozof, ale kladie si otázky. Na pozadí tejto dvojznačnosti Lyotard
stanovuje, že jeho zobrazenie je zobrazením poznania, nerobí si nárok na to, že jeho
hypotéza je pravdivá.
Lyotard vo svojej eseji píše, že moderná doba transformuje poznanie do informácií, čo

znamená, že informácia sa stáva zakódovaným odkazom v systéme prenášania
a komunikácie. Lyotard charakterizuje druhú polovicu 20. storočia ako nárast technol´gií
a ttechnických výdobytkov.
„ Definujem postmoderno ako nedôverčivosť k metanaráciám.“ Výsledkom toho je vývin

nových hybridných disciplín bez akéhokoľvek spojenia, náväznosti ku epistemologickým
tradíciám, hlavne filozofia, veda si hrá sviju vlastnú hru, neuznáva nič také ako morálny
predpis, zákon.
Fragmentácia poznania, zánik epistémickej súdržnosti je záujmom bádateľov a filozofov.

Lyotard poznamenáva že nárek, strata významu nás vedie ku smutnému faktu, že poznanie
už nie je hlavne rozprávanie.
Pre Lyotarda derealizácia sveta znamená rozdrobenie elementov rozprávania na oblaky

lingvistických kombinácií a zrážky nespočetných jazykových hier. V každej hre sa subjekt
pohybuje od miesta k miestu, raz je to adresát, raz príjemca, hneď na to referent a tak ďalej...
Strata plynulého rozprávania rozbila subjekt na mnohé nespočetné množstvo subjektov, ktoré
spolu absolútne nesúvisia. Lyotard hovorí, že aj keď novovytvorené kombinácie nie sú pevné
a stabilné, musíme naučiť svižnosti ako sa medzi nimi pohybovať.
Všetko je rozbité a prevláda neovládateľná pluralita, nič s ničím nesúvisí, nič nedáva
zmysel, aj keď Lyotard vo svojej eseji registruje ľútosť nás stratou systému, plynulosti, hovorí,
že je treba naučiť sa svižnosti, precítiť vnímanie alebo len nechať sa unášať hrou a tak sa
k nej dostať bližšie.
Postmoderná senzitivita už viac neľutuje stratu plynulého rozprávania viac ako stratu
bytia. Zánik rozprávania necháva priestor pre iné jednotiace kritérium : premenlivosť poznanie
produkujúci systém, ktorého hlavným znakom bude informácia., toto znamená
zmaximalizovanie toku informácií , takže čokoľvek nebude môcť byť podané ďalej ako
informácia bude zo systému anylyzované. Snahu postaviť sa k niečomu novému tým istým
spôsobom akéhosi dekódovania, ovládnutia však Lyotard zamieta. Objavenie nových kódov
a opätovné tvarovanie informácií to je to isté ako produkcia poznania. Model ako
progresívneho vývoja konsenzu je na pluralitu zastaralý. Aj tak keby sme znova vymysleli
nejaké iné pravidlá, ktoré boli podobné tým predchádzajúcim by bol iba pokus o plynulosť,
usporiadanosť, pravidlá moderny.
Lyotard v snahe bližšie priblížiť postmoderno a jeho hodnotenie kombinuje jazykové hry
s Kantovými triedením schopností predstavivosťou, porozumením s teoretickým praktickým
a estetickým... Bez formálneho zjednotenia akéhokoľvek subjektu si schopnosti môžu robiť,
čo chcú., takže Kantov predpoklad, že rozum musí odstúpiť pole iným schopnostiam bude
nepoužiteľný. Lyotardova analýza sa opiera predovšetkým o kritiku umeleckého pocitu, tento
model je ten správny, pretože sme konfrontovaný pluralitou hier bez akýchkoľvek pravidiel
a jednotiaceho konceptu. Úsudok musí byť preto skôr odrážajúci ako určujúci, ďalej úsudok
musí byť predovšetkým umelecký, pretože neodkazuje na určujúce poznanie určeného stavu
vecí, ale na schopnosti, ktoré sú vo vzájomnej interakcii ako sa pohybujeme z jedného modu
do druhého. Keď Kant hovorí o pocite krásna vyzdvihuje pocit harmonickej interakcie medzi
predstavivosťou a porozumením. Lyotard zdôrazňuje, že v tom to prípade sú rozum a
predstavivosť v disharmónii, napätí, čo vyvoláva sublimáciu. Kant charakterizuje sublimáciu
ako stav keď sú naše schopnosti očarené citlivou zmyselnou prezentáciou a dojem z nej je
očarujúci, dojem pôsobí na nás ako na recipientov tak, reakciou je niečo nové z nás, naše
vlastné. U Lyotarda nastáva postmoderná sublimácia keď, sme ovplyvnení niečím
neprezentovateľným, čo sa nám prezentuje bez akejkoľvek referencie a zdôvodnenia. V tejto
interakcii neexistuje nijaké zdôvodnené pravidlo, iba schopnosť a ľahkosť pohybovať sa,
posudzovať heterogenitu a multiplicitu. Čo je teda postmoderna pýta sa Lyotard ? Lyotard
nám predstavuje dôležitosť avantgardného umenia na sublimácii pod vplyvom niečoho, čo je
neprezentovateľné. Hovorí, že moderné umenie je obrazné, symbolické, sublimovaná
senzitivita je obraz takej senzitivity, ktorá je schopná vnímať to, čo sa nedá prezentovať,
pociťovať neprezentovatelné. Lyotard dodáva, že dielo sa môže stať moderným, ak je najprv
postmoderné, pre postmodernizmus nie je moderna koncom, ale je v akomsi rodiacom sa
štádiu, ktoré nastáva pokusom prezentovať neprezentovatelné.... Lyotard charakterizuje
posmodernu na základe moderného umenia, nadvezuje na Jeana Dubuffeta, ktorý uvádza
štyri hlavné body nastupúceho obratu v kultúre „ primát videnia a viditelnosti, logocentizmus,
antropocentizmus a monosémiu. Všetky tieto štyri rozpory kultúry sú identické aj u Lyotarda,
ktorý na základe moderného umenia charakterizuje postmodernu. Dekompozícoiu v umení,
snahou podať svedectvo o nezobrazitelnom, prekonaním antropocenrizmu a humanistickej
koncepcie človeka smerom k nadludskému, kozmickému a prekonaním logocenrizmu, kde
tradičný pojem loga a centrické ponatie rozumu už nie je schopné zvladnuť nastupújcu
pluralitu.
Lyotard za základné črty moderného umenia z postmoderného hladiska považuje

dekompozíciu, reflexiu, pluralitu a experiment. Moderné umenie prezentuje len elementy a
momenty, Lyotard tento proces nazýva rozpúštanie maliarstva, umenie sa nechce sústredit
len na zobrazovanie toho, čo je postihnutelné zmyslami, moderní maliari poukazujú na to, že „
zorné pole je vlastne prekážkou, aby bolo možno vidieť neviditelné“ a „ začínajú domnelé
vizuálne danosti pretvárať takým spôsobom, ktorý požaduje, aby obraz nevznikal len v oku ,
ale aj v duchu.“ Wolfgang Welsch hovorí „ že Lyotardovo myslenie vo všetkých ústredných
bodoch možno pochopiť ako presúvanie charakteristík moderného umenia do filozofických
pozícií.“ Postmodernizmus ako koniec “metapribehov”
Moderny badatel predpoklada, ze osvietensky program je ciste objektivny, t.j., nezavisly od

“predmodernej”, nabozenskej zavislosti na mytoch a pribehoch, ktore mali vysvetlovat svet.
Moderni ludia verili , ze su schopni vidiet svet taky, aky je. Postmodernisti tvrdia, ze je to
iluzia. Toto odmietnutie prilisneho sebavedomia plynie z roznych zdrojov, v roznych
oblastiach. Tak napriklad, mnohi antropologovia skumajuci tzv. Primitivne spolocnosti,
zdoraznuju ulohu mytu a nabozenstva v tychto spolocenstvach. Mnohi z nich sa snazili
ukazat, ze myty predstavuju viac nez len pribehy, ktore sa rozpravaju v primitivnych kulturach,
v skutocnosti myty stelesnuju hlavne jadro hodnot a presvedceni danej kultury, a maju teda
formativnu a normativnu funkciu v danych spolocnostiach. Ich vyskum viedol k zaverom, ze
kazdu spolocnost spaja urcity system mytov a ze myty udrzuju spolocenske vztahy vo vnutri
spolocnosti a tvoria zaklad ich narokov na legitimitu.
Postmoderni myslitelia oznacuju tieto system prinasajuce legitimitu ako “pribehy” ci
“metapribehy”. Tvrdia, ze taketo metapribehu maju silu, ktora nie je zavisla na argumentacii a
dokaze, a ze v podstate predstavuju zakladny prostriedok, ktorym spolocnost ziskava
legitimitu.
Moderny pribeh tvrdi, ze nahradil mytus racionalnymi prostriedkami. Vedecka metoda, ktora
dala vznik modernej dobe, sa podla nich zmenila z vykladu krestanskeho pribehu, v
rozpravani o racionalnom bohu, ktory je stvoritelom a zvrchovanym vladcom sveta. Moderna
doba chapala samu seba ako stelesnenie pokroku – mytu, ktory prehlasil technicky pokrok a
hospodarsky rozvoj za opravnene ako prostriedok k vytvoreniu lepsieho sveta pre vsetkych
ludi. Podla Lyotarda zanik modernej doby nebol vysledkom nedostatku odvahy, neschopnosti
udrzat vieru v racionalne poucky miesto viery v myty. Doslo k nemu skor preto, ze velke myty,
ktore opravnovali existenciu modernej spolocnosti sa ukazali byt neudrzatelnymi. Tato
situacia vsak nie je ojedinela, v skutocnosti mozeme chapat historiu ako sled prechodov od
jedneho mytu, “metapribehu” k inemu.
Nasa postmoderna situacia nie je postmodernou len pre to, ze by opustila moderny program,
osvietensky program, ale hlavne preto, ze nase postmoderne vnimanie znamena koniec
“velkych pribehov”, koniec odvolavania sa na nejaky vsezahrnujuci metapribeh, ktory by
nasim cinnostiam a snaham zarucoval legitimitu. Postmoderna era je obdobim, kedy je vsetko
“zbavovene legitimity”, postmoderny postoj znamena utok na vsechno, co by si cinilo narok na
univerzalnu, vseobecnu platnost, v podstate ziada “vojnu proti totalite”. Napriek tomu, ze sme
sa zbavili metapribehu, nadalej nam zostavaju miestne pribehy, ci paradigmy.
“vyraz moderni budem pouzivat k oznaceniu kazdej vedy, ktora opravnuje svoju existenciu
odkazom na metapojednanie tohto druhu, pricom sa jasne odvolava na nejake hlavne
rozpravanie, ako je napriklad dialektika Ducha, hermeneutika vyznamu, oslobodenie logicky
uvazujuceho ci pracujuceho subjektu alebo tvorba bohatstva. Napriklad pravidlo zhody medzi
odosielatelom a adresatom vyroku s pravdivostnou hodnotou je povazovane za prijatelne,
pokial je formulovane z hladiska mozne jednotnosti medzi mysliacami subjektami: toto je
osvietensky pribeh, v ktorom si hrdina poznania razi cestu k dobremu etickemu a politickemu
cielu – k svetovemu mieru..
V krajne zjednodusenej podobe definujem postmodernu ako nedovercivost voci

metapribehom.”
J. F. Lyotard: Postmoderna situace
Postmodernizmus ako koniec vedy
Lyotard sa vo svojej Postmodernej situacii sustreduje predovsetkym na tu oblast, ktora mala

na modernu vyznamnejsi formativny vplyv ako ktorakolvek ina – na vedecku cinnost.
“Predmetom tejto studie je situacia vedenia v najrozvinutejsich spolocnostiach” (Lyotard,
Postmoderna situace, s. 97)
Moderna veda je do znacnej miery poznamenana snahou vypudit z rise poznania

predvedecke predstavy, myty a pribehy, pomocou ktorych primitivne narody hovoria o svete.
Podla postmoderny veda tento ciel, tuto snahu nemoze uspesne zavrsit. V skutocnosti veda,
aby mohla ukazat opravnenost takehoto konania sa musi zamerat na samotne usilie, ktore sa
snazi podkopat. Lyotard predpoklada, ze od zaciatku 18. Storocia sluzili ako potvrdenie
legitimity dva hlavne pribehy. Oba stelesnuju predstavu postupu k urcitemu cielu a kazdy z
nich poskytuje jednotiaci zaklad pre rozne odbory, ktore spaja pod hlavickou vedy. Politicky
mytus potvrduje platnost vedy s poukazom na slobodu. Vsetky narody maju pravo na vedecke
poznanie, ale v jeho dosiahnuti im brania kniezata a tyrani. Skrz vedu ludstvo dosahuje vyssiu
slobodu a dostojnost a oslobodzuje sa tak, ze utoci na nevedomost a utlak. Druhy pribeh je
filozoficky, subjektom hladajucim poznanie nie je ludstvo, ale samotne poznanie( alebo “duch”
ci “zivot”. Tento pribeh tvrdi, ze vedecka cinnost je opravnena preto, lebo napomaha rastu
poznania. Taktiez prehlasuje, ze rozne vedecke odbory prispievaju vsetky k postupnemu
vyvoju poznania.
Oba tieto pribehy su o prednostiach vedy. Sluzia ako zdroj legitimity, poskytuju ramec pre
usporiadanie dalsich miestnych pribehov. Tieto miestne, lokalne pribehy ziskavaju svoj
vyznam z toho, ako odrazaju a potvrdzuj hlavne pribehy vedeckeho pokroku. Pokrok vedy
zjednocuje tieto mensie, roznorode pribehy v ucelenu historiu. Podla Lyotarda to vsak je na
konci. Po druhej svetovej vojne stratili hlavne pribehy o vedeckom pokroku svoju
vierohodnost. Predstavu jednotnej vedeckej cinnosti rozdelenej na presne definovane
paralelne odbory nahradzuje predstava zhluku nedostatocne definovanych a neustale sa
meniacich oblasti vyskumu. Kazdy z tychto odborov ma vlastny “jazykovu hru” a vykonava
svoju vlastnu pracu bez toho, aby si bral na pomoc nejaky univerzalny vedecky “metajazyk”
O moderne a postmoderne
Predpona post- sa stala v posledných desaťročiach veľmi populárnou, hovorí sa

o postmoderne, postmodernizme, postkomunistických krajinách, posthistorií,
postštrukturalizme o postavách postmoderny, o postranných úmysloch post-izmov a podobne,
a tak. Pojem postmoderny bol v posledných desaťročiach použitý k označeniu mnohých vecí.
Niektorí tvrdia, že pojem postmodernizmu, ktorým sa tu chceme a budeme zaoberať, sa
používa na označenie toľkých vecí, až napokon stráca význam a že by sme sa bez tohto
pojmu zaobišli. Veru, nie je jednoduché a ani možné jednoznačne definovať tento pojem. Je
nepochybne pravdou, že od obdobia, kedy pojem postmoderného uzrel svetlo sveta sa zmenil
alebo značne rozšíril jeho obsah. Prešiel od maliarstva, skrze apokalyptické vízie, usadil sa
v sociológií a literárnej vede a konečne aj na pôde filozofie. Momentálne pojem postmoderny
slúži ako pojem kulturologický, ako pojem ktorý značne prekračuje úzke hranice jednotlivých
vied, či už sociológie, literárnej vedy, alebo filozofie. Slúži na označenie kultúrnych fenoménov
druhej polovice dvadsiatého storočia. Jeho primárnym cieľom je snaha artikulovať, upozorniť
na zmeny, posuny, alebo presahy za hranice moderny, alebo snaha označiť stav krízy.
Zoznámime sa preto so stručnými dejinami tohto pojmu a následne si predstavíme filozofický
obsah pojmu postmoderného. Pojem postmodernizmu uzrel svetlo sveta pomerne dávno,
avšak do povedomia širšej intelektuálnej verejnosti, alebo na pôdu filozofie sa dostal až
v sedemdesiatých rokoch 20. Storočia, kedy ho použil J. F. Lyotard na označenie „situácie
vedenia v najrozvinutejších krajinách“. Túto situáciu nazval postmodernou. Pozrieme sa
bližšie na to, čo Lyotard mienil a spôsobil týmto pojmom.
za zrkadlom moderny
Moderná doba je sprevádzaná krízami, otrasmi a negatívnymi reakciami od jej zrodu. Sama
existencia skupiny javov, ktoré odporujú povahe modernej doby ešte neznamená,
nedokazuje, že jej projekt sa skončil, alebo definitívne stroskotal. Moderna bola dlho a možné
je dosiaľ schopná integrovať cudzí prvok do vlastných systémov, hoci aj za cenu jeho
pretvorenia. Základným prvkom totalizácie moderny je historicizmus.
Možno by nás hľadanie koreňov zaviedlo do čias predmoderných, je však zrejmé, že

moderna doba prijala historicizmus ako univerzálnu metódu prisvojovania si skutočnosti.
Historicizmus žiada usporiadania udalostí do diachronický radov, genetických línií, ale tým sa
jeho zámer nevyčerpal. Historicizmus prichádza s nárokom, že jedine odhalením cesty
vznikania pochopime podstatu skúmaného predmetu. Otázku, čím niečo je, historicizmus
preformulováva na otázku, ako to vzniklo, z čoho sa to zrodilo, akými fázami prešlo v procese
stávania. Toto budovanie vývinových reťazcov sa zakladá na presvedčení, že jedine takto sa
prepracujeme ku skrytému logu, nech už ním je, nech už ho chápeme ako svetového ducha,
ako nemenný zákon dejín,...Na tento nárok v historicizme nadväzuje postulovanie dvoch
princípov kontinuity a jednoty. Princíp kontinuity upozorňuje, že aj keď jednotlivé fakty pri
najdetailnejšom zachytení poskytujú iba diskontinuitný súbor, výsledny obraz musí byť
súvislý, neprerušovaný. História nemá mať žiadne zlomy, trhliny. Ide o to pochopiť vnútornú
jednotu a súvislosť navonok nezávislých faktov. Princíp jednoty vedie k formovaniu jednej-
jedinej všezahrňujúcej historickej postupnosti. Historicizmus umožňoval rozvinúť hru
univerzalizmu a selekcie v rozličných podobách. Historicizmus však nebol jediným spôsobom
totalizácie fenoménov. Proti univerzalizmu historicizmu sa postavil štrukturalizmus, aby
upozornil na význam simultánnych vzťahov, ktoré viažu prvok s celkom, systémom,
štruktúrou. Štrukturalistické totalizácie namiesto kontiuálneho obrazu univerza načrtávajú
terén, kde jednotlivé enklávy usporiadaní zostávajú oddelené trhlinami, zlomami, a prázdnymi
priestormi. Štrukturalizmus však sa neobmedzuje len na hľadanie vnútorných vzťahov v
uzavretých celkoch a že naopak mnohé z jeho najzaujímavejších výskumov viedli práve k
odhaľovaniu zákonitosti medzi obsahovo a geneticky nesúvisiacimi oblasťami. Poznávacie
úsilie tu nie je zamerané na nahradenie chýbajúcich medzičlánkov, ale na nájdenie operácie,
ktorá by dovolila preniesť sa k vzdialenému obrazu a nájsť v ňom homologické usporiadanie.
Etnologické práce Lévi-Straussa ukazujú, že že tzv. Primitívne myslenie nie je vôbec
ovládané emocionalitou, ale že prejavuje rovnakú snahu o diferencovať, klasifikovať,
systematizovať, aká charakterizuje východiská nášho myslenia a jeho údajne najvyššieho
produktu, vedy.
Nie je ľahké vzdať sa ideálu, ktorý všetky prejavy nezhôd, konfliktov a kríz, umožňoval
interpretovať ako etapy cesty k záverečnej jednote. (modernosť splýva mnohým s ideálom
jednoty, predvídateľnosti a ovládateľnosti.) Čo presne nás znamená odmietnutie týchto
spôsobov totalizácie, odmietnutie totalizácie vôbec, odmietnutie univerzalizmu? Znamená to
odmietnuť presvedčenia, že existuje konečné riešenie, vyústenie dejín. Znamená to prijať
neistotu ako trvalý stav. „Nič absolútne a definitívne, nijaká završujúca jednota, nijaká
všezahrnujúca totalita, ale ani nič prvotné, nijaký nemenný fundament, nijaký prameň zmyslu,
hodnôt a intencií, nijaký fundujúci subjekt, nech by bol transcendentálny, alebo historický
alebo transcendentálno-historický.“ 1
Za hranicami totalít zažiarila pred nami singularita udalostí. Namiesto klasickej predstavy
ideálnych sústav, mechanických alebo teleologických, chceme azda urobiť predmetom nášho
štúdia mnohosti, populácie fenoménov, mraky neusporiadane sa pohybujúcich prvkov – ale
dá sa to vôbec bez prostriedkov idealizácie? Sústreďujeme sa na zachytenie diskontinuity,
mutácie, radi by sme vymedzili miesto pre náhodu, neprebúdzame však pri tom k novému
životu starých démonov poriadku? Všetky tieto neistoty sa napokon prejavujú aj vo
výsledkoch úsilia o pomenovanie doby, ktorá ich zrodila. Niektorí ju nazývajú postmodernou,
čím chcú naznačiť, že prišla po „projektoch moderny“. Toto pomenovanie však nehovorí nič o
povahe zmeny, alebo zmien, len toľko, že došlo k časovému posunu vzhľadom na modernu.
Prvé, na čo pri prekročení hraníc moderny narážame, je zmena perspektívy, respektíve
zmnoženie perspektív.
Rovnako bude nutné osvetliť si pojem moderny, modernizmu, na ktorý sa do istej miery
postmodernizmus odvoláva, a s ktorým pracuje. Ukáže sa, že pojem postmodernizmus nie
je len, nemá byť len časovým, temporálnym označením doby nastupujúcej po moderne.
Samotný pojem moderny má v „postmoderných“ diskusiách svoj takpovediac nový,
rozšírený obsah. Moderná doba býva charakterizovaná ako pokračovanie a dovŕšenie
duchovných impulzov osvietenstva: tj. Radikálneho pokusu uskutočniť svet založený na
vláde rozumu a bezpečného vedenia. V základoch sa nachádzajú idey o vedení ako
rozhodujúcej moci a o človeku ako pánovi a vládcovi. Posmoderna nie je nijakým
vynálezom filozofov a vedcov, je to súčastná kultúrna a spoločenská situácia, je odrazom
našej doby. Posmoderna je jav radikálnej reality a posmodernizmus je jeho uchopením.
Posmoderna je charakteristická svojou pluralitou, pluralita sa stave oniskom rôznych
odborov racionality. Stavia san a stranu mnohého, obracia sa proti jedinému, proti
monopolom, proti akémukoľvek totalitarizmu. Nie je prekonaním modern, anti alebo trans
modernou, je akoby jej naplnením pokračovaním, bez moderny by nebola ani
postmoderna, posmoderna je naplnením modern 20.teho storočia. To, proti čomu sa
posmoderna stavia je novoveká filozofia a poňatie sveta a človeka so všetkými svojími
bájkami o absolútne..
Posmoderná pluralita je spojená s väčšou slobodou, ale aj s väčšou zodpovednosťou, má

etický základ a vidí váhu problémov praktického a teoretického rázu ostrejšie. S pluralitou
treba zaobchádzať obozretne, aby neupadla do lacného relativizmu. Posmoderna je teda
naplnením moderny. Už aj v moderne bolo známe, že ku všetkému ako ku celku je
nemožné pristupovať a Einsteinova teória relativity, ktorá prišla s tým , že vo svete existuje
len mnohosť systémov s vlastným časom, navždy vymazala a zrušila pojem celku ako
vedecky použitelné hladisko. Hesenbergova teória neurčitosti dokázala, že neexistuje
úplná transparencia celku aniv jednotlivých vedeckých systémoch. A potom Godelova veta
o neúpnosti, ktorá hovorí, že každý dostačujúci a bezrozporný system prezentácie
elementárnej teórie čísel a že svojími vlasnými prostriedkami nedokáže dokázať svoju
vlastnú bezrozpornosť. Dokonca ani axiomatická teória v matematike nedáva možnosť
jednoty a nie je schpná riešiť všetky matematické problémy. Celok je sám o sebe
neuchopiteľný a poznanie je neobmedzené. Veda prišla na to, že jej nároky na absol´utne
poznanie sa redukujú na obmedzené systémy s tak isto len obmedzenou dakázateľnosťou,
takže sa pomaly dostávame ku základu posmoderného myslenia, ktoré vyrástlo aj zo
situácie vedy na konci 20 teho storočia. Základom postmoderny je rozchod z centrom,
celkom, absolútno je len ideou a nič nemá posledný základ. Skutočnosť je posmoderná,
nie je jednotná, homogénna, harmonická, ale pluralistická, heterogenna, dramatická.
Postmoderna umožňuje rôzne formy poznania.
Tieto všetky zmeny neprebehli zvonka, ale zvnútra. Moderní vedci zistili, že nárok na
absolútno modernej vedy nie je možný.
Aj z pohĺadu spoločnosti je postmoderna pokračovaním modern, pretože je pre ňu záväzná

pluralita. U Maxa Webera je moderna určená polyetizmom hodnôt, tradičné hodnoty ako
Pravda , krása, dobro boli predtým chápané v harmonickom vzťahu, kde v moderne sa
stávajú absolútnymi dokonca sa vylučujú.Pluralite sa nedá vyhnúť
moderna, modernizmus – pojem s dlhšou filozofickou tradíciou, ktorého úlohou je špecifikovať

temporálne a obsahové diferencie nových, tu a teraz prítomných fenoménov proti javom
„starým“, z dejinného hľadiska zastaralým a včerajším. V použití filozofie postmodernizmu
predstavuje moderna, Postmodernizmus a poznanie
Postmoderna, postmodernizmus - termin, ktory sa presadil pri pokusoch o oznacenie a
sucasne vystihnutie siroke sociokulturnej zmeny, ktorej znaky zacali byt vo zvysenej miere
reflektovane v 2. Polovici 20. Storocia. Oproti postmodernej filozofii je pojem postmoderny
sirsi, starsi a uziva sa v rade roznych kontextov, vseobecne je mozne jeho zrod hladat v
prehlbujucom sa vedomi kulturnej a specificky europskej civilizacnej krize, v snahe
diagnostikovat jej priciny, suhrnne pomenovat skutocnosti, utvarajuce raz myslenia, foriem
vedenia a zivotnych sposobov ovplyvnenych prave poznatkom zmeny a skratkou vyjadrit
vztah k modern ako koliske patologickych rysov sucasnosti. Konstituovanie diskurzu
postmoderny se ale nekryje s vývojom pojmu postmodernismus, jehoz prvni uyiti jsou spise
temporalni a nevedou k pozdejsi diskusi o postmoderne: tak se dle W. Welsche poprve
postmodernismus objevuje kolem 1870 jako oznaceni stylu v malirstvi, ktery chtel byt
modernejsi nez impresionizmus. Podruhe vystupuje pojem 1917 u R. Panwitze a posleze
1934 v literarni teorii u F. de Onize. Teprve od 1947(publikovani zkracene verze dila A.
Toynbeeho A Study of History) lze hovorit o pocatku diskurzu postmoderny. Jeho rozvijeni
zprvu prevzala literarni teorie (I. Howe, H. Lewin, L. Fiedler, S. Sontagova ad.) a architektura
(zejmena Ch. Jencks). Do slovniku sociologie a filosofie byl pojem postmodernismu zahrnut
relativne pozde: v sociologii zejmena zasluhou postindustrialni spolocnosti Daniela Bella, do
filosofie praci J. F. Lyotard La Condition postmoderne(Postmoderni situace). Zvlast v umeni,
kde postmoderna zastava tezi zasadni plurality a rovnopravnosti kultur vkusu a ideu
vycerpanosti estetiky vzneseneho, spjatou s terorem zanru, byva postmoderna zamenovana s
bezmyslenkovitou eklektickou vsehochuti a s duvodem pro prumernost. V oblasti analyz
forem vedeni, ktere prochazeji prelomem k analyzam prevazne kulturologickym, spjatym
zejmena s vlivem prostredku hromadni komunikace a medialni (virtualni) reality, pusobi vsak
postmoderna jako radikalizovana moderna, obnovujici rec mnohosti a diferentnosti konfliktnich
svetu.
Filosofie postmoderni je oznacenim prudu sucasneho filozofickeho myslenia, ktore nachadza

svoj pociatok a ustredne obsahy v tematizacii problematiky kultury konca moderny. Zatialco
terminy postmoderna, postmodernismus, prelinaju teoriu literatury, umenovedu a kulturologiu
niekolko desatroci, objavuje sa adjektivum postmoderna vo filozofickom kontexte po
viacmenej neurcitom uziti R. Panwitzem opat az v roku 1979 v diele J.F. Lyotarda
Postmoderna situacia, ktore je ponate ako sprava o vedeni, o stave poznania v
najrozvinutejsich spolocnostiach, ktore definitivne dospeli k barieram, obsiahnutym v doposial
legitimujucich meta-rozpravaniach, a ocitaju sa pred problemom legitimizacnych diskurzov. Uz
to naznacuje, ze filozofia postmoderny nerastie z myslienky konca, ale zmeny: nie je
apokalyptikou stareho a apoteozou noveho veku, nie je to temporalny, k periodizacii sluziaci
pojem a prestava byt tiez cisto heuristickym pojmom, za aky bola povazovana, ale je vyrazom
zmeny filozofickej paradigmy, ktory je prejavom zmeny kulturnej paradigm. Podnetom filozofie
postmoderny tak boli predovsetkym vedecke inovacie v 20. Storoci, ktore ukazalize
skutocnost nie je uchopitelna z hladiska jednoty, ale mnohosti; teoria disipativnich struktur I.
Prigogina, teoria fraktalov B. Mandelbrota, teoria katastrof R. Thoma, teoria vedeckeho vyvoja
Thomasa S. Kuhna boli predobrazom filozofickeho zaujmu o oblasti nerozhodnutelnosti,
paralogicnosti, stretu s neuplnymi informaciami, antagonizmami a diskontinuitami ( v
niektorych interpretaciach postmodernej filozofie byva tento moment spochybnovany a jej
rozvoj je skor spajany s autonomnou reflexiou stavu kultury. V takomto pripade byva ako
jeden z hlavnych korenov postmodernej filozofie oznacovany filozoficky odkaz F.
Nietzscheho. Vedla zmeny vedeckeho videnia skutocnosti formovali teoreticke zazemie
postmodernej filozofie sociologicke, kulturologicke, kulturne antropologicke zistenia, ktore
viedli opusteniu systemovo-konstruktivneho predstavovani ludskych kultur monopolnou
europskou racionalitou, vytvarajucou interpretativnu iluziu “spolocneho sveta v jednotnych
dejinach” a podnietili rozpracovanie myslienky kulturneho relativizmu, ktory neznamena
devalvaciu kulturnych hodnot v duchu nihilizmu, ale prave zvyznamnenie, zdoraznenie
heterogennych, bez interkontextualneho sprostredkovania neuchopitelnych kulturnych
symbolizacii skutocnosti v konfiguracii plurality, diference, polydimenzionality, decentralizace,
dissenzu, diachronie, rezignaciou na modernisticku ideu poriadku, delegitimizacia
privilegovanosti v intrakulturnej a interkulturnej komunikacii. Postmodernu filozofiu je tak
moznu chapat ako kulturologicky zalozene vykrocenie za hranice transcendentalnej filozofie
vedomia, urcujucu modernu, vykrocenie ktore podla Lyotarda prekonava jednotnu formu
moderneho vedenia konstituovanou velkymi pribehmi, velkymi meta-rozpravaniami, z ktorych
novoveku Europu determinovali tri: metapribeh o emancipacii ludstva zapocaty
osvietenstvom, o teleologii ducha v idealizme a o hermeneutike zmyslu v historizme. Otazka,
nie je potom postmoderna vykrocenim za hranice filozofie vobec, zostava nezodpovedana,
otvorena. Odpoved na nu predpoklada normativny pojem filozofie, ktory je opat mozny len ako
nostalgicka, retrospektivne argumentujuca snaha o zabezpecenie jednoty, pre transverzalitu
rozumovych foriem postmoderny je vsak v podstate vyluceny. Preto pre postmodernu filozofiu
plati skor minimalisticka definicia formulovana Lyotardom podla ktorej je postmoderna,
znamena konecnu stratu dovery v metanarativitu. Z filozofie sa tym straca archimedovsky
bod, z ktoreho sa novovek domnieval byt schopnym pohnut vesmirom, to je mizne exkluzivne
miesto metanarativnych projekcii ciela, nezamenitelnym charakteristikam utvarania
spolocenskych foriem a v nich dejin a spenie k urcitemu cielu. Stracaju sa zaruky domneleho
uchopenia reality, aka je, a straca sa preto, ze zanika jej totalizovana, absolutizovana vizia,
prezentovana v subjekt-objektovej scheme. Za vidinu celku bola zaplatena prilis vysoka cena.
Filozofia postmoderny preto nesiaha k retotalizaciam ineho vedenia a inej moci, ale po
specifickom rozvinuti teoremov pritomnych v samotnej modernistickej tradicii, avsak
ochromenych absolutistickym poziadavkami modernistickej metadiskurzivity. Na prvom mieste
je to tradicia pluralizmu, ktory sa ako radikalny pluralizmus stal ustrednym pojmom
postmodernej filozofie; na nom je testovana nerozhodnutelnost vyznamu, polyvalentnost
zivotnych a kulturnych foriem, moznost rozneho citania kulturnych fenomenov. Druhou je
tradicia ironie(skepsy), obranneho odhalovania fundamentalizmov jedneho rozumu, jednej
pravdy, jednej viery, jedneho dobra a jednej krasy. Tretia stoji tradicia citu pre diferentne ,
spoluobsazena v ideach slobody, slobodnej vole a kreativity.
Pojem postmodernizmu sa vzpiera definitivnemu popisu, definicii. Postmoderna era znamena

koniec “univerza”, koniec jedneho jedineho, jednotneho a univerzalneho popisu sveta,
univerzalneho svetoveho nazoru. (Svojim sposobom, ludia postmodernej ery nemaju ziadny
svetovy nazor.) V zakladoch postmodernizmu lezi poprenie existencie jednotneho sveta ako
predmetu nasho vnimania. Ludia postmodernej doby odmietaju moznost vytvorenia jedneho
svetoveho nazoru a staci im hovorit o mnohych nazoroch, v sirsom slova zmysle o mnohych
svetoch. Tymto nahradenim jedneho svetoveho nazoru mnohymi, postmoderna nahradila
poznanie vykladom.
Zakladom moderneho chapania je predpoklad objektivneho svet okolo nas. Skutocnost ma

urcity poriadok a ludsky rozum je schopny tento poriadok rozpoznat, pretoze sa prejavuje v
prirodnych zakonoch. Cesta k ludskemu naplneniu spociva predovsetkym v objavovani a
vyuzivani tychto zakonov pre blaho ludstva. Postmoderna doba odmieta a opusta pojem
objektivneho sveta.
Toto odstupenie od pojmu objektivne existujuceho sveta je vysledkom postmoderneho

odmietnutia realistickeho poznania a pravdy v prospech chapania nerealistickeho,
(relativistickeho, slabeho myslenia). Posun od realistickeho chapania ku konstruktivistickemu
chapaniu.
Obycajne predpokladame, ze svet je objektivne skutocny, ze ma poriadok, ktory mu je vlastny
a ktory neni zavisly na ludskej cinnosti. Predpoklada sa, ze ludska mysel je schopna zrkadlit
skutocnost, a tiez predpokladame, ze jazyk ako produkt ludskej mysle je dostacujucim,
dostatocnym prostriedkom k tomu, aby sme mohli druhym zdelit nase poznatky o tom, aky je
svet.
Pri tvorbe tychto objektivistickych predpokladov pracujeme s tzv. Korespondencnou teoriou

pravdy, ktora spociva v tom, ze tvrdenia su bud pravdive, alebo nepravdive a ze ich
pravdivost mozeme overit ich porovnavanim zo svetom. Zastanca tejto teorie pravdy definuje
pravdivost ako zhodu medzi nasimi tvrdeniami a objektivnym svetom, o ktorom tvrdenia
vypovedaju. Osvietensky realisti idu este dalej, tvrdia ze mozeme, ludska mysel moze uchopit
skutocnost ako celok. A ze teda mozeme vytvorit pravdivy a uplny popis skutecnej podoby
sveta. Postmoderni myslitelia povazuju tento realisticky ideal za neudrzatelny. Odmietaju
zakladny predpoklad. Tvrdia, ze neprichadzame do styku zo svetom ktory “objektivne
existuje”, ale skor svet vytvarame, konstruujeme pomocou pojmov. Nemame ziadne pevne
vychodisko, mimo svoje vlastne strukturovanie sveta, z ktoreho by sme mohli ziskat objektivny
obraz sveta, alebo objektivny pohlad na svet. Osvietensky ideal poznania taktiez vychadza z
isteho chapania jazyka, to je z takeho chapania ze existuje jednoznacny vztah medzi castami
v ramci jazyka, ktore pouzivame k popisu sveta, a sucastami sveta, ktore sa snazime poznat.
Pre postmodernistou nie je ziadny jazyk presnou “mapou sveta”, jazyky su spolocenske
konvencie, ktore mapuju svet roznymi sposobmi, podla kontextu, v ktorom prebieha
komunikacia.
Nasa globalizovana, pluralisticka situacia vyvratila osvietensku viziu. Ludia postmodernej

doby tvrdi, ze uz nemozeme ocakavat objavenie jednotneho univerzalneho symbolickeho
sveta, ktory by ludstvo spajal v hlbsej rovine nez su ocividne rozdielnosti.
Postmoderne ponatie poznania teda stoji na dvoch zakladnych predpokladoch: 1, ludia

postmodernej doby chapu vsetky vysvetlenia skutocnosti ako vyklady, ktore su uzitocne,
alebo koherentne ale nie objektivne pravdive. 2, ludia postmodernej doby popieraju, ze by
sme mohli ist za ramec svojich vykladov skutocnosti. Vysledkom toho je, ze postmoderne
chapanie sveta predstavuje utok na realizmus v mene rozumu. Pretoze svet nemozeme
vnimat bez struktur, ktore don vnasame, nemozeme svoje teorie porovnavat s objektivnym
svetom. Teorie, ktore produkujeme, naopak vytvaraju rozne svety, ktore obyvame.
Ludia postmodernej doby prijali pluralisticke chapanie poznania. Tym, ze odmietli predstavu
jednotneho objektivneho sveta ako takeho a v podstate aj akykolvek iny zaklad pre posudenie
platnosti myslenia a poznania, prejavili ochotu umoznit,a by vela seba existovali superiace a
zdanlivo protikladne vyklady.
Slová „poznanie“ a „pravda“ sú podľa Rortyho iba komplimenty tým našim vieram, ktoré
pokladáme za zdôvodnené. Za zdôvodnené podľa našich kritérií nie preto, lebo sú
univerzálne, ale preto, lebo iné nemáme k dispozícii.
Novy pohlad na povahu vedeckeho skumania
V istom zmysle je postmoderny pohlad na svet dielom urcitych vysledkov vedy 20.storocia.
objevy na zaciatku 20.storocia spochybnili moderny predpoklad, ze svet ma vnutorny logicky
poriadok, ktory ludska mysel moze lahko pochopit a predstavit si. A mechanisticky model,
ktory sa skor javil ako nespochybnitelny, bol podrobovany silnejucej palbe, ked dokazy
narastajucou mierou vypovedali o tom, ze vo svete je mnoho nepopisatelneho a dokonca I
nepredstavitelneho. Postmoderni vedci trvaju na tom, ze nie sme divaci, ktori pristupuju k
svetu, ale skor ucastnici toho, co sa snazime poznat.
Rovnako ako vsetky ludske prejavy je aj vedecke pocinanie formou ludskej jazykovej
aktivity(hry). Nie je len neutralnym prostriedkom k objavovaniu povahy skutocnosti.
Postmoderne odhalovanie mytu vedy ide este dalej. Moderna vedecka cinnost vychadzala z
predpokladu, ze veda postupuje logicky; vedec pozoruje svet predklada hypotezu, a nasledne
vymysla experiment, ktorym by tuto hypotezu verifikoval alebo falzifikoval. Vysledok potom
predstavuje zaklad pre dalsiu vedecku cinnost. Pre dalsi cyklus pozorovania, formulaciu
hypotez a pokusov. Filozofi vedy teraz tieto uvahy o linearnej povahe vedeckeho poznania
napadaju. Jednym z najdolezitejsich prac je pojednanie Thomasa S. Kuhna Structure of
Scientific Revolutions (Struktura vedeckych revolucii).
Kuhn tvrdi, ze zakladne zmeny v teorii nie su len logickymi modifikaciami ci novymi vykladmi
minuleho poznania. Ani to nie je tak, ze by vedci jednoducho mechanisticky a objektivne
priradovali, pridavali jeden udaj k druhemu. Veda je skor dynamicky historicky jav. Posuny v
teorii prichadzaju ako radikalne premeny toho, ako sa vedci divaju na svet. Podla Kuhna je
paradigma spolocensky vyklad skutocnosti. Je to vyraz oznacujuci “suhrn vsetkych nazorov,
hodnot, technik apod. Zdielanych prislusnikmi daneho spolocenstva.” Inymi slovami, je to
nazorovy system, ktory prevazuje v danej vedeckej obci v danom vedeckom obdobi. Napriek
velkym vykladovym moznostiam ziadna paradigma nie je schopna vysvetlit vsetky udaje,
ktore vedecky vyskum prinasa. Vyskumnici sa neraz, alebo skor neustale stretavaju s
anomaliami alebo nalezmi, ktore vseobecna, prevladajuca teoria, paradigma nedokaze
vysvetlit. Anomalie narastaju. Nasledne niekto predlozi novy vykladovy system, ktory dane
anomalie vysvetli s vacsim uspechom, a nakoniec tento novy system nastupi na miesto toho
starsieho. Tento prechod od jednej paradigmy k druhej tvori vedecku revoluciu. Kuhnovo dielo
vedie k zaveru, ze zaklady vedeckej rozpravy – teda aj vedeckeho poznania a pravdy su
spolocenske. Podla tohto noveho ponatia vedecke poznanie nie je suhrnom objektivnych a
vseobecne platnych pravd, ale zbierkou vyskumnych tradicii, vzniknuvsich v konkretnom
spolocenstve badatelov. Kuhn zdoraznuje, ze paradigm netvoria len vedecku cinnost, ale tiez
svet vedcov. Panujuca paradigm urcuje, co vedci vidia, a co im zostava skryte. Konkretne
paradigmy
Postmoderná filozofia
Postmoderná filozofia so sebou prináša veľké množstvo otázok... Dôležitým faktorom je“
koniec.“..Koniec metafyziky a jej príbehov, poznanie je považované za otázne a úlohou
filozofie už nie je ho ďalej poskytovať,ĺusky subjekt je spochybnený, ak vôbec niekedy
existoval a humanizmus bol demaskovaný ako skrytá forma útlaku. Logika
metanaratívov padla a s ňou aj jeden z hlavných jednotiacich princípov západného
myslenia.Myšlienka“skutočného sveta je natrvalo ohraničená úvodzovkami a aj taký
zdanlivo nekomplikovaný jav ako pohlavie je vyhlásený za nelegitímny a klamný.
K hlavným znakom „postmoderného myslenia je odpor voči totalite, ku všetkým druhom
totalitarizmu, k teleológii, a ku uzavretiu všetkých metanaratívov a metafyzík.
Dve vedúce osobnosti novovekej filozofie sú Descartes a Hegel. Dekartov radikálny

skepticizmus nastolil „správny“ základ dejín filozofie na pár storočí dopredu a Hegel,
ktorého syntetický prístup po prvý krát začlenil celú filozofickú tradíciu do jedného
účelového a dialektického celku a následne predpokladal, že dosiahol najvyšší bod
a ďalšia práca je zbytočná. Koniec metafyziky znamená koniec filozofie ? O konci
metafyziky hovorí Immanuel Kant v jeho Kritike Čistého Rozumu. Ako pojem
„ metafyzika pôvodne razená, aby pomenúvala všetko to,čo nemohlo byť vysvetlené
prírodnými vedami. Do dvadsiateho storočia sa značne obsah tohto pojmu rozšíril, bol
spájajúcim faktorom karteziánskej filozofie a Heglovej syntézy. Descartes zobrazil
poznanie ako strom a metafyziku ako jeho korene, metafyzikou tak myslel hlavne
epistemológiu. Takisto Hegelova Fenomenológia ducha bola zamýšlaná ako cesta ku
absolútnemu poznaniu, kde duch poznáva seba ako ducha. M etafyzický humanizmus je
charakterizovaný potrebou poznať, avšak tento zdanlivo vznešený impulz má pochybné
podložie, môže postúpiť k túžbe vládnuť a vlastniť a pretvárať rozdielnosť, inakosť na
rovnakosť.
Postmoderné odmietnutie metafyziky bolo iniciované obratom k jazyku. Obrat v jazyku je

prezentovaný Ludwigom Wittgensteinom. Vo svojom diele Filozofické skúmania narozdiel od
traktátu, kde hľada objektívne jazykové štruktúry prichádza s myšlienkou, že jazyk je ĺudský
produkt a pokúša sa definovať jeho hranice. Sústredil sa na spôsoby použitia jazyka
v každodennej komunikácii. Ludwig Wittgenstein prichadza s teoriou, ze vsetky slova
“jazykove designatory” su zasadene do “jazykovych hier”. Kazdu lingvisticku “hru” urcuje
system pravidiel, ktore rozhodnu o tom, akym sposobom sa slova v danom kontexte pouziju.
Jazyk, tak pripomina hru, napr. Sachy, ktoreho pravidla urcuju ako je mozne hybat figurkami.
jazykove hry takto zafarbuju a premienaju sposob, akym vnimame nas svet.Iný zdroj
postmodernistického obratu k jazyku je viera, že jazyk nemôže reprezentovať svet
s presnosťou. V analytickej tradícii lingvistický obrat trval na tom, bojoval s tým, či sa realita
môže prezenovať vnútri jazyka. Bol to obrat od myšlienok ku slovám, vskratke, to čo
Descartes zaháhil s jeho vnútorným obratom k myšlienkam a obsahu mysle. Filozofi
analytickej filozofie považovali za definitívne fakty tie v jazyku.Koncentrovali sa na jazyk a na
to, čo je v jazyku možné. Wittgensteinova Filozofické hľadnia Ludwig Wittgenstein prichadza s
teoriou, ze vsetky slova “jazykove designatory” su zasadene do “jazykovych hier”. Kazdu
lingvisticku “hru” urcuje system pravidiel, ktore rozhodnu o tom, akym sposobom sa slova v
danom kontexte pouziju. Jazyk, tak pripomina hru, napr. Sachy, ktoreho pravidla urcuju ako je
mozne hybat figurkami. jazykove hry takto zafarbuju a premienaju sposob, akym vnimame
nas svet.
Konstruktivisti zdoraznuju ulohu jazyka v spristupnovani sveta. Tvrdia, ze to comu hovorime,

realny svet, je v skutocnosti neustale sa meniaci spolocensky vytvor. Zijeme v symbolickom
svete, v spolocenskej realite, ktoru utvarame prostrednictvom nasho jazyka. K zavrhnutiu
objektivistickeho chapania viedol aj dalsi factor. Osvietenske stanovisko platilo do tej doby,
kym si ludia Zapadu mysleli, ze ich kultura je najvyspelejsie a najcivilizovanejsou kulturou na
svete. Osvietenstvo predpokladalo, ze cele ludstvo a oceni a bude usilovat o priblizenie
zapadneho idealu. Dnes to vsak neplati, tento sen sa stal obetou javu zvaneho – globalizacia.
Sme konfrontovani s rozlicnymi kulturami, z ktorych kazda si ceni svoje nazory a vlastny
obraz sveta.
Metafyzický subjekt bol prvou príčinou filozofického postmodernizmu, v západnej kultúre

bol človek merítkom všetkých vecí, centrom všetkých významov, hlavný antropologický
subjekt, bol stelesnením všetkých významov. Prísna separácia človeka od prírodných
zákonov spôsobila, že sa z neho stala metafyzická po pravde a poznaní bažiaca bytosť.
Vyzbrojený metafyzikou bol schpný transformovať skúsenost na poznanie a svoju
angažovanosť vo svete, už nie slepú použiť na posilnenie svojho postavania. V 60 tych
rokoch vo francúzkej filozofii stráca subjekt svoju metafyzickú auru. Smrť subjektu sa
stáva sloganom tejto dekády. Tieto myšlienky mali svoj zrod v štrukturalistickej teórii.
Nájznámejsie a najvplyvnejšie prehlásenia o konci človeka pochádzajú od Michaela
Focoulta. K filozofickému základu pre stavbu postmodernismu prispeli aj Michel
Focault, krtitik moderny a osvietenstva, nadvazuje na Nietzchecho geneaógiu
moralky a volu k moci, útočí na anropológiu, hovorí, že ľudstvo alebo človek je
nedávny jav. „ Jedno je v každom prípade isté: človek nie je ani najstarší ani
najstálejší problém, ktorý vyvstáva pre ľudské poznanie. Ak si vezmeme
európsku kultúru od šestnásteho storočia – môžeme mať istotu, že človek je
v nej nedávnym vynálezom... V skutočnosti medzi všetkými mutáciami, ktoré
ovplyvnili poznanie vecí a ich pravidiel...len jedna,ktorá začala pred
stopäťdesiatimi rokmi a tá sa zrejme už zrejme schyľuje ku koncu umožnila, aby
sa objavila postava človeka... tento jav bol prejav zmeny v základnom
usporiadaní poznania. Ako na to poukazuje archeológia nášho myslenia človek
je vynález nedávneho dáta.... Pokiaľ tieto úpravy zmyznú tak rýchlo ako sa
objavyli, môžeme sa staviť, že človek bude vymazaný ako tvár nakreslená do
piesku na brehu mora. „ Focoult sa venuje štúdiu ja a ako sa ja odhaluje v čase.
O doterajších dejinách histórie hovorí, že tým že sa historici snažili o súvislý
príbeh, zrušili všetku nespijitosť a jedinečnosť a tým porušili podstatu svojej
vlastnej skutočnosti. Hlavným predmetom jeho záujmu je poznanie ako moc,
odmieta osvietenecké tradície ako je neutrálne a nepostihnuteĺné objektívne
poznanie, ktorého hladanie je pre blaho celej spoločnosti. Focoult tieto myšlienky
rázne odmieta, hovorí že poznanie je produktom, pochádza zo spoločnosti
a preto je základom boja o moc. Nie je neutrálne. Nietzcheho „vôlu k moci“
Focoult nazýva vôlou k poznaniu, ktorá „ si stanoví svoju vlastnú pravdu
„ Poznanie dáva slovu diskurz, to znamená, že ho opisuje definuje a tento
proces prebieha na základe užitočnosti.Nazýva to diskurzívne tvorenie. „ Moc
produkuje poznanie.. Moc a poznanie priamo implikujú jedno druhé.....“ Focoult
hovorí že poznanie a moc sú vzájomne ovplyvné, neexistuje nijaké poznanie,
ktoré by nebolo výsledkom nejakého mocenského vzťahu a hovorí, že práve
tieto vzťahy by mali byť predmetom štúdia. Pravda je na základe tohto len fikciou
a každá realita len výsledkom súboja mocenských vzťahov. Moc poznania sa
podiela na tvorení reality.Focoult hlada nový diskurz, ktrorý by bol mimo pravidlá
rozumu a proti nim. Navrhuje sledovať geneaógiu a pozorovať ako boli
zostavené jednotlivé pojmy daných odborov.
Postmoderná literatúra
Literatúru môžeme považovať za jedno z najdôležitejších laboratórí
posmoderny. Zaujímavý pohľad na posmodernú literatúru prináša Linda
Hutcheon vo svojej knihe Poetika posmoderny. Prichádza k záveru ,že
jednoznačná definícia posmoderny nie je možná, jedná sa o kultúrny
process alebo aktivitu, o usporiadanie kultúrnych znalostí a etických
postojov. “Posmodernizmus je kultúrny protikladný jav, ktorý užíva a
zneužíva,zavádza a podkopávaPodla nej nie je zásadné posmodernu
nejako presne definovať, ale dôležitejšie je nájsť jej poetiku. Typickými
znakmi posmoderného umenia je miešanie žánrov a nejednoznačná
hranica medzi nimi, ironia, paródia.. Príkladom posmoderného diela je
roman umberta Eca Meno ruže, kde môžeme nájsť rôzne druhy diskurzov,
literárno historický, teologicko filozofický,kultúrny.
Mnohí nepriatelia posmodernizmu považujú iróniu za zásadne neserioznu,
ale ako povedal Umberto Eco o svojej vlastnej historickej metafikcii a aj
semiotickej teórii “ hra irónie” je spletito zainteresovaná v serióznosti účelu
a témy. Hutcheonová poklada iróniu za jediný spôsob ako sme schopný
byť seriózny v dnešných časoch. To, čo už bolo povedané musí byť
znovu zvážené, posúdené a môžeme tak urobiť jedine iróniou. Rosso.
Fikcia už nezobrazuje realitu, ani ju nereprodukuje. Nemôže. Namiesto
toho je ponúknutá ako jeden z diskurzov, ktorým môžeme konštruovať
naše verzie reality a spolu konštruovanie a potreba preň sa dostávajú do
popredia v posmodernej novele.
Ďalším znakom posmoderny je zamietnutie tretej osoby, to znamená, že
vzniká dvojica autor – čitateľ, v dielach nepozorujeme iného rozprávača
ako toho, čo sa zároveň vydáva za autora textu. Dochádza tak ku väčšej
autenticite. V intertextových vzťahoch rozbíja tradície a konvenčné
stvárnenia. Posmodernizmus prenasleduje modernu a ich vzájomnú
súvislosť by sme nemali ignorovať.
Posmoderná fikcia vyzýva štrukturalistický aj modernistický formalizmus a
všetky kopírujúce pojmy vzťažnnnosti. Vzala modernú novelu na dlhú
cestu , aby znova vyhrala späť svoju umeleckú autonómiu a aby sa
oslobodila od dogmy realistických reprezentačných teórií. Tiež berie späť
posmodernú novelu aby sa oslobodila od od modernistickej estetickej
dogmy. Pre Lindu Hutcheon je postmoderná fikcia to, čo “ paradoxne
užíva a zneužíva tradičné metódy realizmu aj moderny Väčšina
posmoderných textov sú paródie, často parodujú minulosť jednotlivých
historických udalostí, nejedná sa však o zosmiešňovanie minulého, ale
práve o odkaz na konkrétne, súčastné estetické hodnoty dielo sa tým
snaží reflektovať svet okolo nás, vychádza z toho, čo paroduje ale
zároveň sa snaží danú v ec kriticky zhodnotiť, aby získala nový zmysel.
 Jeden z najvplyvnejšćh postmoderných teoretikov Ihab Hassan paralerne

porovnáva modernu a posmodernu, vytvára myslenie buď alebo, ktoré
vedie ku rezolúcii nevyriešitelných protikladov vnútri posmoderny.
Posmoderna je proces, ktorý tvorí produkt, je nepŕitomný v prítomnosti,
rozptýlený, roztrištený, potrebuje centrum ,aby mohol byť roztrieštený.
Posmoderna v literatúre sa koncentruje na naratívne rozprávanie
naprotitomu moderná literatúra je charakterizovaná hlavne poéziou
dielami napr. T. C. Eliota, Pounda, Davida Jonesa. Úlohou rámu , urobiť
ich pochopiteľnými. Keď o madernej literatúre hovoríme, že pracuje na
čase, posmoderná pracuje v čase. Moderna sa snaží ,aby literatúra
dosiahla určitú formu poézie, aby bola komplexná. Joseph Frank
charakterizoval modernu literatúru ako snahu o dosiahnutie “ priestorovej
formy” , ktorá vyžadovala aby dielo poskytovalo akýsi jeden celistvý
náhľad. Modernu možeme charakterizovať aj ako snahu o vyvinutie určitej
serioznosti a dôstojnosti novely, vyvinutím poetiky , ktorá je založena na
princípoch štruktúry. Táto bola založená na pricípe scénografie.Conrad
hovorí “ Význam písania je, aby čitatel videl “ The purpose of the writing is
to make the reader to see. Poviedku treba vidieť ako obraz, portrét. Pre
modernú aj posmodernú literatútu je charakteristický subjektivizmus, ale
moderná ho vníma ako krízu, ktorá musí byť vyriešená.
 Postmoderna hĺadá v rozprávaní viac ako prestíž, inú teóriu postup. V
rokoch 1960 – 1970 štrukturalizmus rozvíja novú vednú discipínu
narratológiu, ktorej úlohou bolo triediť a rozdelovať prky, ktoré sa v
rozprávaní objavovali. Hlavná technika bola vytvorená z analýzy ľudových
rozprávok s veľkým množstvom variant a jej úlohou bolo zredukovať
svovolnú hru varácií do štruktúry obrazcov. Výsledky priniesla a ž
postštukturalistická analýza rozprávania. Roland Barthes navrhol
kategoriské a permutatívne techniky štrukturálnej analýzy ako nechať text
ako nedokončený a otvorený. Naratoló gia zaznamenala zmeny v mene
postmoderny až v 90 tych rokoch, keď Andrew Gibson poukazuje na diela
Lyotarda, Deluzeho a Derridy, kde pre analýyu navrhuje sústrediť sa
radšej na premenlivú silu ako na jej abstraktnú uväznenú formu. Pre
Gibsona je sila rozprávania v tom, že rozprávanie prekračuje limity. Aj
keď sa literárny posmodernizmus sústreďuje na rozprávanie, nie všetky
rozprávania sú posmoderné alebo posmoderné rovnako. Brian Mc Hale
navrhuje, že fikcia moderny je epistemologická, zaoberá sa problémami
poznania a porozumenia, potmoderná je ontologická, v jej záujme stojí
zrod a interalácia svetov bytia.
 Lyotard hovorí, že aj moderné aj posmoderne umenie sa pokúša byť
svedkom a zobraziť “ vznešené”. Aj moderna a j posmoderna sa pokúšajú
zobraziť nezobrazitelné, ponímať neponímatelné, avšak moderné umenie
sa o to snaží takou cestou , ktorá drží skúsenosť spolu alebo ju redukuje
na akúsi poznateľnú formu. Postmoderné umenie, je tým, ktoré predkladá
neprezentovateĺné v prezentácii samej,ktorá popiera sama seba v dobrej
podobe.
 Postmoderné umenie, hlavne písanie sa učí, že nemôže spojiť, zladiť to,
čo je mimo porozumenie pre súčastnú skúsenosť. Dáva si za cieľ stát
proti, co Lyotard nazýva “little expertise”..... Lyotard tento vzťah nazýva
nesúmeratelnosť, pomer k nepomernému posmoderného diela a sveta.
Veci sú nesúmerateľné, nemôžeme ich navzájom porovnávať, pretože,
nemáme nič také ako váhy alebo meter na tento účel. “ Posmoderný
umelec alebo autor je v úlohe filozofa, text, ktorý píše, práca , ktorú
produkuje nie sú ovládané predom danými pravidlami a nemôžu byť
posudzované determinovaným posudkom,applikovaním známych
kategórií na text alebo dielo, pretože tieto kategórie a pravidlá sú to , čo
umenie samo hľadá.”
 Moderna je mix abstrakcie a nadbytku, abstrakciu možeme vidieť
napríklad v maliarskom umení, v obrate od referenčného maliarstva,v
rozprávaní tradičnými zrelými charaktermi, šťastnými koncami a pútavým
obsahom. Excess sa prejavuje zvýšením umeleckého záberu, kde do
umenia preniká širšie spectrum námetov ako sexualita , nuda fantasia.
Heslom modernizmu je casto menej je viac. Mnohé modern diela sú viac a
menej zároveň, menej ako svet v ich koncentrácii a kondenzácii, napr
diela W. Woolfovej alebo J. Joyca – zobrazenie udalostí jedného jediného
dňa, a viac ako svet v zhromaždení narážok a zmienok navzájom
prepojených. Dielo Jamesa Joyca Ullysses nám dáva exemplárny príklad,
čo sa týka moderny aj posmoderny zároveň.
„... konečne je náš obzor zase volný, byť ne jasný, konečne smejí naše lode znova vyplout,
vstríc jakémukoli nebezpečí a poznávajíci se zase muže odvážit všeho, more, naše more se
tu zas prostíra otevrené, možná ješte nikdy neexistovalo tak „ otevrené more „
(Friedrich Nietzsche)
Tieto slová možno trochu predčasne ale predsa len akosi charakterizovali obdobie, ktoré teraz
nazývame postmodernou, otvoreným morom možností, ilúzií, ciest, štýlov, všetkého a ničoho,
také povznášajúce a slobodné, až nezmyselné a stiesňujúce, obdobie, kde všetko stráca svoj
zmysel, kde zlyhávajú systémy, kde pravda je len je len individuálna ilúzia.... Posmoderna
postmodernizmus je vlastne ťažké charakterizovať pretože je taký neohraničený a rozmanitý,
že každou definíciou by mu niečo ubudlo. Postmodernu a modernu je ťažké od seba oddeliť,
neexistuje medzi nimi nijaká železná opona ani hranica, aj keď postmoderna svojími znakmi
modernu potláča.
Ihab Hassan vo svojej Eseji Towards a concept of postmodernism hovorí, že postmodernu

musíme vnímať na základe dvoch perspektív, spojitosti a nespojitosti, a na základe
Apolónskeho otvoreného a abstraktného pohľadu, ktorý rozoznáva historické spojitosti
a zhody a Dionýzskeho pocitu, takmer slepého dotýkajúceho sa len nesúvislého momentu.
Postmodernizmus vnímaný na základe dvoch božstiev nám ponúka akýsi dvojitý pohľad na
rovnakosť a odlišnosť, zhody, extázy a revolty, to všetko musí byť zahrnuté, ak sa chceme
zúčastniť histórie, musíme vnímať zmenu aj svetovú aj mentálnu ako dočasný psychický
proces ako jeden obrazec a ako jedinečnú udalosť.
Počiatky postmoderny môžeme datovať rokom 1947, publikovaním textu Arnolde Toynbeeho,
Historické štúdie, kde o etape západnej kultúry hovorí ako o postmodernej. Tento pojem bol
však použitý aj skôr, Fredericom de Onisom v diele Antologia de la poesia espanola a koniec
koncov aj Dudley Fitzom v jeho diele Anthology of contemporary latin and American Poetry. Aj
ke´d tento pojem post bol použitý už aj v roku 1890 v maliarstve a architektúre, potom
v literatúre, a nakoniec uverejnením Lyotardovej eseje La condotion postmoderna sa dostal aj
do sociológie a filozofie. Okolo roku 1969 sa konštituovala aj v iných oblastiach platná
a používaná formulácia : Posmoderné fenomény existujú tam, kde sa uplatňuje zásadný
pluralizmus diskurzov modelov a spôsobov konania a to nie len v rôznych dielach, ale aj
v jednom diele a tom istom diele, hlavným obsahom pojmu postmoderna sa teda stal
pluralizmus všetkého.
Postmoderna predstavuje reakciu na dôsledky akéhosi vyčerpania kultúry moderny, ľudstvo

už nemalo kam pokračovať lineárne, postmoderna označuje paradigmatickú zmenu
v európskej a americkej kultúre. Hlavný problém postmoderny je popis zmien a problém
revízie a reformy kultúry spoločnosti a nadobúda intrakultúrny a interkultúrny rozmer.
„Postmoderna začína tam, kde končí celok“ Postmoderná situácia je situácia plurality zmien,
už nič nie je isté, všetko možno posudzovať z rôznych perspektív, pluralita sa odzrkadľuje vo
svetonázoroch aj vo funkčných systémoch spoločnosti.
Presne tak ako to opisuje Friedrich Nietzsche vo svojom aforizme o smrti boha, hovorí že
myšlienka náboženstva už nie je taká silná, aby dávala ľuďom zmysel ich životov, aby ich
viedla dopredu, súdi tak podľa stavu kultúry 19.teho storočia, teda takmer o storočie dopredu.
Hovorí o mori otvorených možností, ktoré nám prinesie nevýslovnú slobodu ale, aj obrovskú
neistotu, lebo tým strácame stred, ťažisko. Takže tu nachádzam celkom peknú paralelu
s Nietzscheho myšlienkami a s postupným vyčerpaním zdrojov moderny a nástupom
postmoderny.
Ako sa to všetko stalo ? Človek je náročný, nevyspytateľný a jeho tvorivosť nepozná hranice
a potrebuje sa rozvíjať. Keď sa pozrieme na dejiny ľudstva, vlastne na to ako nám boli
z generácie na generáciu pretlmočené tak vidíme jednu spoločnú vlastnosť každého obdobia
a tou je zmena, neustála a nekonečná. Takže moderna, pravidlá zrkadlo pravda, to všetko
bolo príliš pekne a dokonale vymyslené až tak, že ten poriadok a systém nemal kam
pokračovať. Nastala systémová chyba, zrkadlo, ktoré tak verne zobrazovalo náš svet a realitu
sa zrazu rozbilo na miliardy a miliardy kúskov a úlomkov a každý z nich zobrazuje niečo
iné....Nedajú sa poskladať späť, tvoria veľkú pluralitnú mozaiku človečenstva a každý z nich je
iný, možno nepochopiteľný, krásny.....
Vo filozofii sa moderna začala Kantovsko – kopernikovskou revolúciou, a to Kantovým

predpokladom, že nemôžeme spoznať veci samé o sebe a že objekty nášho poznávania
musia zodpovedať nášmu zobrazovaniu. Tak ako Kopernik do stredu vesmíru postavil slnko ,
tak Kant postavil do centra poznávacieho procesu človeka myseľ, presnejšie povedané myseľ
aktívnu, Kant tvrdil, že nepoznávame veci okolo nás len na základe našich zmyslov, tie nám
poskytujú len akési hrubé údaje, ktoré naša myseľ usporadúva. Toto je možné vďaka
formálnym pojmom, ktoré sú v našej mysli prítomné a pôsobia na zmyslové poznanie ako
filter, poskytujúci dané parametre a umožňujúci poznanie. Za základné apriórne formy
nazerania považuje Kant priestor a čas. Kantova aktívna myseľ a tak isto jeho kategorický
imperatív, zmysel človeka pre morálnu povinnosť zahájili začiatok moderny. Do centra
pozornosti sa dostáva transcendentálne ja, ktoré sa pomocou Descarta a Kanta stalo hlavnou
poznávacou črtou modernej éry.
Myšlienky ako Boh, sloboda, nesmrteľnosť, svet, jeho vznik a zánik mali iba akúsi regulačnú
funkciu pre poznanie ako také, keďže nebolo možné nájsť uspokojivé, plnohodnotné prípady
medzi objektmi skúsenosti. S príchodom Hegla sa vzťah subjekt objekt považuje za klamný....
Neskoré devätnáste storočie je poznačené výdobytkami vedy a techniky, komunikačnými

prostriedkami, nezaznamenávame žiaden rozdiel medzi prirodzenou a umelou skúsenosťou.
Výsledkom stupňa moderny devätnásteho storočia je to, čo postmoderna označuje ako
„derealizácia. Významnými osobnosťami tohto obdobia sú Kierkegaard, Marx a Nietzsche.
Kierkegaard opisuje modernú spoločnosť ako spleť vzťahov, kde sa indivíduum mení na na
akéhosi abstraktného fantóma nazvaného publikum. Moderné publikum na rozdiel od
antického alebo stredovekého je výtvorom sociálneho tlaku, ktorý je jediný schopný ho udržať
pohromade masu nereálnych individualít, kde „ nikto nie je a nikdy nemôže byť zjednotené
v aktuálnej situácii alebo organizácii. Spoločnosť sa stala akousi abstraktnou myšlienkou,
umelým médiom, hovoriacim za všetkých a za nikoho
Marx na druhej strane vidí modernú spoločnosť ako fluktuáciu hodnôt na trhu Zo živých
bytostí sa stávajú nehmotné figúrky s meniacou sa hodnotou. Hodnoty majú produkty, ľudia
individuality sa strácajú za hodnotami, pracujúci sa strácajú v realizácii svojej práce......
Významnou osobnosťou, ktorá aj keď dosť predčasne charakterizovala obdobie nazývané

postmoderna bol Friedrich Nietzsche. Diagnostikuje a predpovedá nadchádzajúcu krízu
európskej kultúry a spoločnosti už začiatkom 19-teho storočia. Celá metafyzika, kresťanská
tradícia, stav kultúry už nie je natoľko silný aby dával človeku ďalšie smerovanie, Boh zomrel
a ostáva otvorené more, ktoré prináša slobodu a na druhej strane ešte väčšiu krízu, ničotu,
nihilizmus. Prvé Nietzscheho oznámenia o smrti Boha sa však nenesie tak radostne, na
jednej strane je to strata ťažiska a stredu a na druhej strane je to „otvorené more“ otvárajú sa
nám nové horizonty, umenie meniť perspektívy, „pestovať radostnú vedu“... „ Opustili sme
zem a vstúpili na loď ! Most za sebou – ba viac zem za sebou sme strhli! Nuž, loďka! Maj sa
na pozore! Po boku ti leží oceán, pravda nie je stále rozbúrený a občas tu spočíva ako
hodváb a zlato a snenie dobra. Ale prídu hodiny, keď spoznáš, že je nekonečný a že nie je
nič hroznejšieho ako nekonečnno. Úbohý vták, ktorý sa cítil slobodný a teraz naráža na steny
tejto klietky. Beda, ak nás prepadne túžba po domove, zemi, ako by tam bolo bývalo viac
slobody – a žiadna zem už nie je !
Nietzsche vidí ďalšie ľudské smerovanie v nadčloveku. Giles Deluze nadčloveka

charakterizuje ako človeka s rozšíreným, citlivejším vnímaním. Nietzsche dokonale rúca
všetky modly, svet od Platóna bol len bájkou, nie je rozdiel medzi pravdivým svetom a tým
vymysleným, neexistuje ani nijaká pravda, všetko je len otázkou pohľadu, perspektívy.
Myšlienka reálneho a zdanlivého sveta je zobrazená v Nietzscheho prvom diele Zrodenie

Tragédie z Ducha hudby,kde obraz dvoch svetov do určitej miery odráža Schopenhauerovu
koncepciu dvoch svetov,svet ako vôľa a svet ako predstava,Nietysche hovorí o gréckej
tragédii ako o syntéze prirodzených umeleckých impulzov reprezentovanými bohmi Apolónom
a Dionýzom. Apolónsky princíp je vecný, racionálny, usporiadaný, predstavuje umenie je to
krásne snenie... Dionýzovsky princíp je princípom posadnutosti, hýrenia tanca, spevu,
predstavuje bolestný okamih momentu splynutia s prapodstatou, predstavuje afirmáciu života
ako takého, prijímanie ho takého aký je s radosťou, bolesťou, prijatie jeho nestálosti.
Nietzsche je presvedčený, že len návrat Dionýzskeho princípu zachráni ľudstvo od sterility
a nihilizmu.
Dôležitým prvkom pre postmodernu je aj Nietzscheho koncepcia večného návratu, je to

afirmujúca myšlienka a zároveň myšlienka najhlbšieho nihilizmu. Jej základ spočíva
v predpoklade, že v nekonečnom čase existuje konečný počet vecí, mnohí tento koncept
chápu ako neustále opakovanie všetkého vo vesmíre, takže sa nestálo a nestáva, čo sa už
nestavalo niekedy predtým. Mnoho postmoderných mysliteľov vníma tento koncept ako
myšlienku, že história je neustále opakovanie nehistorických momentov, moment sa vždy
opakuje ako ako nový v každom prípade.
Postmoderná situácia
Termín posmoderna sa do filozofického slovníka dostáva s publikáciou eseje Jeana Francoisa

Lyotarda nazvanou Postmoderná situácia alebo Postmoderno vysvetľované deťom, kde sa
Lyotard na začiatku zaoberá Wittgensteinovými jazykovými hrami, presnejšie tým , čo
Wittgenstein nazýva transformáciou pravidiel hry do vedy umenia a literatúry. Opisuje svoj
text ako kombináciu dvoch odlišných jazykových hier, filozofa a experta, kde expert vie svoje
a to, čo nevie, nevie ani filozof, ale kladie si otázky. Na pozadí tejto dvojznačnosti Lyotard
stanovuje, že jeho zobrazenie je zobrazením poznania, nerobí si nárok na to, že jeho
hypotéza je pravdivá.
Lyotard vo svojej eseji píše, že moderná doba transformuje poznanie do informácií, čo

znamená, že informácia sa stáva zakódovaným odkazom v systéme prenášania
a komunikácie. Lyotard charakterizuje druhú polovicu 20. storočia ako nárast technol´gií
a ttechnických výdobytkov.
„ Definujem postmoderno ako nedôverčivosť k metanaráciám.“ Výsledkom toho je vývin

nových hybridných disciplín bez akéhokoľvek spojenia, náväznosti ku epistemologickým
tradíciám, hlavne filozofia, veda si hrá sviju vlastnú hru, neuznáva nič také ako morálny
predpis, zákon.
Fragmentácia poznania, zánik epistémickej súdržnosti je záujmom bádateľov a filozofov.

Lyotard poznamenáva že nárek, strata významu nás vedie ku smutnému faktu, že poznanie
už nie je hlavne rozprávanie.
Pre Lyotarda derealizácia sveta znamená rozdrobenie elementov rozprávania na oblaky

lingvistických kombinácií a zrážky nespočetných jazykových hier. V každej hre sa subjekt
pohybuje od miesta k miestu, raz je to adresát, raz príjemca, hneď na to referent a tak ďalej...
Strata plynulého rozprávania rozbila subjekt na mnohé nespočetné množstvo subjektov, ktoré
spolu absolútne nesúvisia. Lyotard hovorí, že aj keď novovytvorené kombinácie nie sú pevné
a stabilné, musíme naučiť svižnosti ako sa medzi nimi pohybovať.
Všetko je rozbité a prevláda neovládateľná pluralita, nič s ničím nesúvisí, nič nedáva zmysel,
aj keď Lyotard vo svojej eseji registruje ľútosť nás stratou systému, plynulosti, hovorí, že je
treba naučiť sa svižnosti, precítiť vnímanie alebo len nechať sa unášať hrou a tak sa k nej
dostať bližšie.
Postmoderná senzitivita už viac neľutuje stratu plynulého rozprávania viac ako stratu bytia.
Zánik rozprávania necháva priestor pre iné jednotiace kritérium : premenlivosť poznanie
produkujúci systém, ktorého hlavným znakom bude informácia., toto znamená
zmaximalizovanie toku informácií , takže čokoľvek nebude môcť byť podané ďalej ako
informácia bude zo systému anylyzované. Snahu postaviť sa k niečomu novému tým istým
spôsobom akéhosi dekódovania, ovládnutia však Lyotard zamieta.
Objavenie nových kódov a opätovné tvarovanie informácií to je to isté ako produkcia

poznania. Model ako progresívneho vývoja konsenzu je na pluralitu zastaralý. Aj tak keby
sme znova vymysleli nejaké iné pravidlá, ktoré boli podobné tým predchádzajúcim by bol iba
pokus o plynulosť, usporiadanosť, pravidlá moderny.
Lyotard v snahe bližšie priblížiť postmoderno a jeho hodnotenie kombinuje jazykové hry
s Kantovými triedením schopností predstavivosťou, porozumením s teoretickým praktickým
a estetickým... Bez formálneho zjednotenia akéhokoľvek subjektu si schopnosti môžu robiť,
čo chcú., takže Kantov predpoklad, že rozum musí odstúpiť pole iným schopnostiam bude
nepoužiteľný. Lyotardova analýza sa opiera predovšetkým o kritiku umeleckého pocitu, tento
model je ten správny, pretože sme konfrontovaný pluralitou hier bez akýchkoľvek pravidiel
a jednotiaceho konceptu. Úsudok musí byť preto skôr odrážajúci ako určujúci, ďalej úsudok
musí byť predovšetkým umelecký, pretože neodkazuje na určujúce poznanie určeného stavu
vecí, ale na schopnosti, ktoré sú vo vzájomnej interakcii ako sa pohybujeme z jedného modu
do druhého. Keď Kant hovorí o pocite krásna vyzdvihuje pocit harmonickej interakcie medzi
predstavivosťou a porozumením. Lyotard zdôrazňuje, že v tom to prípade sú rozum a
predstavivosť v disharmónii, napätí, čo vyvoláva sublimáciu. Kant charakterizuje sublimáciu
ako stav keď sú naše schopnosti očarené citlivou zmyselnou prezentáciou a dojem z nej je
očarujúci, dojem pôsobí na nás ako na recipientov tak, reakciou je niečo nové z nás, naše
vlastné. U Lyotarda nastáva postmoderná sublimácia keď, sme ovplyvnení niečím
neprezentovateľným, čo sa nám prezentuje bez akejkoľvek referencie a zdôvodnenia. V tejto
interakcii neexistuje nijaké zdôvodnené pravidlo, iba schopnosť a ľahkosť pohybovať sa,
posudzovať heterogenitu a multiplicitu. Čo je teda postmoderna pýta sa Lyotard ? Lyotard
nám predstavuje dôležitosť avantgardného umenia na sublimácii pod vplyvom niečoho, čo je
neprezentovateľné. Hovorí, že moderné umenie je obrazné, symbolické, sublimovaná
senzitivita je obraz takej senzitivity, ktorá je schopná vnímať to, čo sa nedá prezentovať,
pociťovať neprezentovatelné. Lyotard dodáva, že dielo sa môže stať moderným, ak je najprv
postmoderné, pre postmodernizmus nie je moderna koncom, ale je v akomsi rodiacom sa
štádiu, ktoré nastáva pokusom prezentovať neprezentovatelné.... Lyotard charakterizuje
posmodernu na základe moderného umenia, nadvezuje na Jeana Dubuffeta, ktorý uvádza
štyri hlavné body nastupúceho obratu v kultúre „ prmát videnia a viditelnosti, logocentizmus,
antropocentizmus a monosémiu. Všetky tieto štyri rozpory kultúry sú identické aj u Lyotarda,
ktorý na základe moderného umenia charakterizuje postmodernu. Dekompozícoiu v umení,
snahou poda´t svedectvo o nezobrazitelnom, prekonaním antropocenrizmu a humanistickej
koncepcie človeka smerom k nadludskému, kozmickému a prekonaním logocenrizmu, kde
tradičný pojem loga a cenrické ponatie rozumu už nie je scopné zvladnuť nastupújcu pluralitu.
Lyotard za základné črty moderného umenia z postmoderného hladiska považuje

dekompozíciu,reflexiu, pluralitu a experiment. Moderné umenie prezentuje len elementy
momenty, Lyotard tento proces nazýva rozpúštanie maliarstva, umenie sa nechce sústredit
len na zobrazovanie toho, čo je postihnutelné zmyslami, moderní maliari poukazujú na to, že „
zorné pole je vlastne prekážkou, aby bolo možno vidieť neviditelné“ a „ začínajú domnelé
vizuálne danosti pretvárať takým spôsobom, ktorý požaduje, aby obraz nevznikal len v oku ,
ale aj v duchu.“ Wolfgang Welsch hovorí „ že Lyotardovo myslenie vo všetkých ústredných
bodoch možno pochopiť ako presúvanie charakteristík moderného umenia do filozofických
pozícií.“
K filozofickému základu pre stavbu postmodernismu prispeli aj michael Focoult, krtitik

moderny a osvietenstva, nadvazuje na Nietzchecho geneaógiu moralky a volu k moci, útočí
na anropológiu, hovorí, že ľudstvo alebo človek je nedávny jav. „ Jedno je v každom prípade
isté: človek nie je ani najstarší ani najstálejší problém, ktorý vyvstáva pre ľudské poznanie. Ak
si vezmeme európsku kultúru od šestnásteho storočia – môžeme mať istotu, že človek je
v nej nedávnym vynálezom... V skutočnosti medzi všetkými mutáciami, ktoré ovplyvnili
poznanie vecí a ich pravidiel...len jedna,ktorá začala pred stopäťdesiatimi rokmi a tá sa
zrejme už zrejme schyľuje ku koncu umožnila, aby sa objavila postava človeka... tento jav bol
prejav zmeny v základnom usporiadaní poznania. Ako na to poukazuje archeológia nášho
myslenia človek je vynález nedávneho dáta.... Pokiaľ tieto úpravy zmyznú tak rýchlo ako sa
objavyli, môžeme sa staviť, že človek bude vymazaný ako tvár nakreslená do piesku na brehu
mora. „ Focoult sa venuje štúdiu ja a ako sa ja odhaluje v čase. O doterajších dejinách histórie
hovorí, že tým že sa historici snažili o súvislý príbeh, zrušili všetku nespijitosť a jedinečnosť
a tým porušili podstatu svojej vlastnej skutočnosti. Hlavným predmetom jeho záujmu je
poznanie ako moc, odmieta osvietenecké tradície ako je neutrálne a nepostihnuteĺné
objektívne poznanie, ktorého hladanie je pre blaho celej spoločnosti. Focoult tieto myšlienky
rázne odmieta, hovorí že poznanie je produktom, pochádza zo spoločnosti a preto je
základom boja o moc. Nie je neutrálne. Nietzcheho „vôlu k moci“ Focoult nazýva vôlou
k poznaniu, ktorá „ si stanoví svoju vlastnú pravdu „ Poznanie dáva slovu diskurz, to
znamená, že ho opisuje definuje a tento proces prebieha na základe užitočnosti.Nazýva to
diskurzívne tvorenie. „ Moc produkuje poznanie.. Moc a poznanie priamo implikujú jedno
druhé.....“ Focoult hovorí že poznanie a moc sú vzájomne ovplyvné, neexistuje nijaké
poznanie, ktoré by nebolo výsledkom nejakého mocenského vzťahu a hovorí, že práve tieto
vzťahy by mali byť predmetom štúdia. Pravda je na základe tohto len fikciou a každá realita
len výsledkom súboja mocenských vzťahov. Moc poznania sa podiela na tvorení
reality.Focault hlada nový diskurz, ktrorý by bol mimo pravidlá rozumu a proti nim. Navrhuje
sledovať geneaógiu a pozorovať ako boli zostavené jednotlivé pojmy daných odborov.
1Gál E., Marcelli M.: Za zrkadlom moderny: Bratislava: Archa:1991, str. 13
Na pôde španielskej literárnej vedy použil termín postmodernizmus Frederico de

Oníz, a označil ním periodu 1904 – 1912, ako obdobie postmodernej španielskej literatúry.
V diele

Od Moderny K

Uploaded by

Document Information

Original Title

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

Od Moderny K

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

Od moderny k postmoderne

Ihab Hassan vo svojej Eseji Towards a concept of postmodernism hovorí, že postmodernu

Počiatky postmoderny môžeme datovať rokom 1947, publikovaním textu Arnolde

Postmoderna predstavuje reakciu na dôsledky akéhosi vyčerpania kultúry moderny,

Ako sa to všetko stalo ? Človek je náročný, nevyspytateľný a jeho tvorivosť nepozná

Osvietenstvo bolo predovsetkym produktom filozofickej revolucie. Korene tejto revolucie

Neskoré devätnáste storočie je poznačené výdobytkami vedy a techniky, komunikačnými

Významnou osobnosťou, ktorá aj keď dosť predčasne charakterizovala obdobie nazývané

Nietzsche vidí ďalšie ľudské smerovanie v nadčloveku. Giles Deluze nadčloveka

Myšlienka reálneho a zdanlivého sveta je zobrazená v Nietzscheho prvom diele Zrodenie

Dôležitým prvkom pre postmodernu je aj Nietzscheho koncepcia večného návratu, je to

Termín posmoderna sa do filozofického slovníka dostáva s publikáciou eseje Jeana

Lyotard vo svojej eseji píše, že moderná doba transformuje poznanie do informácií, čo

„ Definujem postmoderno ako nedôverčivosť k metanaráciám.“ Výsledkom toho je vývin

Fragmentácia poznania, zánik epistémickej súdržnosti je záujmom bádateľov a filozofov.

Pre Lyotarda derealizácia sveta znamená rozdrobenie elementov rozprávania na oblaky

Lyotard za základné črty moderného umenia z postmoderného hladiska považuje

Moderny badatel predpoklada, ze osvietensky program je ciste objektivny, t.j., nezavisly od

V krajne zjednodusenej podobe definujem postmodernu ako nedovercivost voci

Postmodernizmus ako koniec vedy

Lyotard sa vo svojej Postmodernej situacii sustreduje predovsetkym na tu oblast, ktora mala

Moderna veda je do znacnej miery poznamenana snahou vypudit z rise poznania

Predpona post- sa stala v posledných desaťročiach veľmi populárnou, hovorí sa

Možno by nás hľadanie koreňov zaviedlo do čias predmoderných, je však zrejmé, že

Posmoderná pluralita je spojená s väčšou slobodou, ale aj s väčšou zodpovednosťou, má

Aj z pohĺadu spoločnosti je postmoderna pokračovaním modern, pretože je pre ňu záväzná

moderna, modernizmus – pojem s dlhšou filozofickou tradíciou, ktorého úlohou je špecifikovať

Filosofie postmoderni je oznacenim prudu sucasneho filozofickeho myslenia, ktore nachadza

Pojem postmodernizmu sa vzpiera definitivnemu popisu, definicii. Postmoderna era znamena

Zakladom moderneho chapania je predpoklad objektivneho svet okolo nas. Skutocnost ma

Toto odstupenie od pojmu objektivne existujuceho sveta je vysledkom postmoderneho

Pri tvorbe tychto objektivistickych predpokladov pracujeme s tzv. Korespondencnou teoriou

Nasa globalizovana, pluralisticka situacia vyvratila osvietensku viziu. Ludia postmodernej

Postmoderne ponatie poznania teda stoji na dvoch zakladnych predpokladoch: 1, ludia

Novy pohlad na povahu vedeckeho skumania

Dve vedúce osobnosti novovekej filozofie sú Descartes a Hegel. Dekartov radikálny

Postmoderné odmietnutie metafyziky bolo iniciované obratom k jazyku. Obrat v jazyku je

Konstruktivisti zdoraznuju ulohu jazyka v spristupnovani sveta. Tvrdia, ze to comu hovorime,

Metafyzický subjekt bol prvou príčinou filozofického postmodernizmu, v západnej kultúre

 Jeden z najvplyvnejšćh postmoderných teoretikov Ihab Hassan paralerne

Ihab Hassan vo svojej Eseji Towards a concept of postmodernism hovorí, že postmodernu

Postmoderna predstavuje reakciu na dôsledky akéhosi vyčerpania kultúry moderny, ľudstvo

Vo filozofii sa moderna začala Kantovsko – kopernikovskou revolúciou, a to Kantovým

Neskoré devätnáste storočie je poznačené výdobytkami vedy a techniky, komunikačnými

Významnou osobnosťou, ktorá aj keď dosť predčasne charakterizovala obdobie nazývané

Nietzsche vidí ďalšie ľudské smerovanie v nadčloveku. Giles Deluze nadčloveka

Myšlienka reálneho a zdanlivého sveta je zobrazená v Nietzscheho prvom diele Zrodenie

Dôležitým prvkom pre postmodernu je aj Nietzscheho koncepcia večného návratu, je to

Termín posmoderna sa do filozofického slovníka dostáva s publikáciou eseje Jeana Francoisa

Lyotard vo svojej eseji píše, že moderná doba transformuje poznanie do informácií, čo

„ Definujem postmoderno ako nedôverčivosť k metanaráciám.“ Výsledkom toho je vývin

Fragmentácia poznania, zánik epistémickej súdržnosti je záujmom bádateľov a filozofov.

Pre Lyotarda derealizácia sveta znamená rozdrobenie elementov rozprávania na oblaky

Objavenie nových kódov a opätovné tvarovanie informácií to je to isté ako produkcia

Lyotard za základné črty moderného umenia z postmoderného hladiska považuje

K filozofickému základu pre stavbu postmodernismu prispeli aj michael Focoult, krtitik

1Gál E., Marcelli M.: Za zrkadlom moderny: Bratislava: Archa:1991, str. 13

Na pôde španielskej literárnej vedy použil termín postmodernizmus Frederico de

You might also like