Prešovská univerzita v Prešove

Filozofická fakulta

Trendy a úlohy obdobia renesancie

Seminárna práca

Simona Fučilová

Predmet: Dejiny sociálno-politického myslenia

Vyučujúci: Doc. PhDr. Irina Dudinská, CSc.
Študijný program: Politológia
Forma štúdia: denná
Akademický rok: 2023/2024
Ročník: 2.
Obsah
ÚVOD....................................................................................................................................................3
I. RENESANCIA...............................................................................................................................3
II. PREDSTAVITELIA RENESANCIE.............................................................................................4
III. FILOZOFICKÉ MYSLENIE V OBDOBÍ RENESANCIE........................................................5
ZÁVER..................................................................................................................................................5
ZDROJE A POUŽITÁ LITERATÚRA.................................................................................................6

2
 ÚVOD

Obdobie renesancie bolo, obdobím dramatických zmien v nie len sociálnom živote.
V mojej práci som sa zamerala na predstavenie obdobia renesancie a zaradenie renesancie do
obdobia vývoja ľudstva a ľudskej spoločnosti. Ďalej som sa v práci zamerala na stručné
predstavenie pár dôležitých mien, ktoré úzko súvisia s týmto obdobím; kreovali ho nie len
umelecky ale aj filozoficky či kultúrne.

I. RENESANCIA

Renesancia bola obdobie v európskej histórií, ktoré sa vyznačovalo obnovou záujmu

o antickú kultúru a umenie. Toto obdobie nasledovalo po stredoveku a trvalo približne od 14.
do 17. storočia. Termín „renesancia“ pochádza z talianskeho slova „rinascita“, čo znamená
znovuzrodenie. Hlavné rysy renesancie zahŕňali:
a) Humanizmus
b) Vzdelanie a veda
c) Umenie a architektúra
d) Verejný život a politika
e) Náboženstvo

Renesancia bola pôvodne len miestnym a florentským slohom málo početnej skupiny
umelcov, ktorí si boli navzájom blízky ľudsky i výtvarným názorom. Boli to najmä
Brunelleschi, Ghiberti, Donatello a Masaccio.

1. Filippo Brunelleschi
(Zdroj: www.google.com/images)

Najstarší zo skupiny, Brunelleschi, bol ich vedúcou osobnosťou.

Asi po tri desaťročia sa renesancia rozvíjala len na území Florencie a v jej najbližšom
okolí. Až uprostred 15. storočia sa začala šíriť po Taliansku, ba aj na protiľahlé brehy Jadranu
do Dalmácie…1

1
Kresák, F.: Úvahy o renesancii na Slovensku, najmä o architektúre. ARS 1988, č.1, s.21-22.

3
 Odtiaľ sa neskoršie preniesla aj ďalej na severovýchod, do Podunajskej nížiny. K nám
prišla možno cez Budín a severné Maďarsko, teda cez oblasť, ktorá sa za vlády Mateja
Korvína stala jej podunajským centrom; možno však, že ju k nám priniesli potulní dalmatínski
kamenári priamo.

2. Matej Korvín
(Zdroj: www.google.com/images)

II. PREDSTAVITELIA RENESANCIE

Prvým a zároveň najznámejším predstaviteľom renesancie je Michelangelo Buonarroti
(1475 – 1564). Je právom označovaný za najväčšieho umelca všetkých čias. Výtvarné umenie
– sochárstvo a maliarstvo – priviedol na vrchol, pokiaľ ide o formálnu stránku aj duchovný
obsah, silu zobrazovania a emocionálny náboj, pomocou ktorých znázorňoval prírodu aj
ľudské city.
Žil uzavretý v sebe bez akéhokoľvek skutočného spojenia s umením svojej doby.
Pohŕdal Rafaelom, pretože povedal: „Všetok jeho talent pochádza zo štúdia a nie z prírody.“
Sám vyhlasoval, že všetku svoju inšpiráciu čerpá zvnútra, a ak vo svojej pýche podcenil to, čo
vždy s horúčkovitým a vytrvalý zápal, no je pravda, že nikdy nehľadal v štúdiu diel iných
prostriedok na zmenu alebo obnovu vlastnej osobnosti, ale len na jej ďalšie zdôraznenie.
Istým spôsobom nehľadal od iných príklady alebo ponaučenia, ale dôvody, prečo byť stále
viac sám sebou.2
Ďalším, významným predstaviteľom je Giordano Bruno – filozof. Brunove myšlienku
majú pre filozofiu veľký význam. Bruno oslobodzuje človeka od ideologického teologizmu a
otvára pred ním nekonečné perspektívy osobného, morálneho a kultúrneho rozvoja. Je to
pokus ukázať človeku, že jeho sila spočíva v rozume, a že niet oslobodenia človeka bez
osamostatnenia sa rozumu, bez vydobytia slobody myslenia a konania. Práve preto je
Brunova filozofia tak krajne antidogmatická a jeho svetonázor tak bezvýhradne spojený s
potrebou tolerancie. Bruno za svoj ideologický heroizmus zaplatil smrťou na hranici, lebo
chcel ľudskému rozumu priznať to, čo Kopernik priznal Slnku. Preto je Brunova filozofia
humanisticky optimistická a jeho svetonázor plný entuziazmu.

2
Rolland, R.: Michelangelo. Forgotten Books 2018, s. 142 -143

4
 Trojicu najvýznamnejších predstaviteľov uzatvára Mikuláš Kuzánsky predstavuje
mimoriadne zaujímavú osobnosť. Vyštudoval teológiu, matematiku prírodné vedy, právo a
filozofiu v Taliansku. Vďaka svojim schopnostiam dosiahol chlapec chudobných rodičov,
vychovaný „bratmi spoločného života“, kardinálsky klobúk. Stal sa vážnym kandidátom na
pápežský stolec. Jeho osobnosť stojí rozkročená do dvoch epoch - končiaceho stredoveku a
začínajúceho humanizmu a renesancie. U nás je známy predovšetkým geniálnou myšlienkou
„koincidencia opozít“ - splývanie protikladov - a dielom De ignorantia docta (O učenej
nevedomosti. Kuzánsky napísal množstvo diel, kázní, rečí a komentárov. Pritom kázne
nemôžeme chápať len ako homiletickú literatúru, pretože obsahujú mnohé filozoficko-
teologické otázky3.

III. FILOZOFICKÉ MYSLENIE V OBDOBÍ RENESANCIE

Filozofia v období renesancie sa pokúšala byť autonómna, jej predstavitelia pociťovali

potrebu oslobodiť ju spod dohľadu teológie. Úlohou vtedajšej filozofie bolo
pomôcť človeku stať sa pánom a vlastníkom prírody.
Podľa F. Novosáda: "Keď… hovoríme o renesančnej filozofii, nemáme na mysli všetky
filozofické koncepcie, ktoré boli vypracované a obhajované v 15. a 16. storočí, ale tie z
daného obdobia, ktoré smerovali k emancipovaniu od spôsobu myslenia orientovaného na
skúmanie kvalít a účelových súvislostí a navodzovali spôsob myslenia orientujúci na skúmanie
kvantitatívnych a kauzálnych súvislostí."

ZÁVER

Väčšina renesančných mysliteľov sa snažila osamostatniť filozofiu spod nadvlády cirkvi.

Šlo najmä o akúsi reformu filozofického myslenia, ktoré čerpalo z antických a rímskych diel.
Filozofia renesancie sa v podstate zameriavala na človeka a jeho okolie – tvorené prírodou,
ľuďmi a podobne, Boha ako subjekt s hlavným vplyvom na filozofické myslenie posunuli na
sekundárne miesto. Netreba opomenúť to, že cirkev počas obdobia renesancie postupne ale
isto strácala svoje postavenie v spoločnosti, čo bol spúšťač viacerých kacírskych praktík,
ktorým sa nevyhli ani viacerí vtedajší predstavitelia.

3
Legowicz, J.: Prehľad dejín filozofie. Bratislava, Obzor 1973

5
 ZDROJE A POUŽITÁ LITERATÚRA

https://www.beletria.sk/encyklopedia-literatury/index.php?pojem=Renesan%C4%8Dn
%C3%A1_filozofia

Legowicz, J.: Prehľad dejín filozofie

Rolland, R.: Michelangelo

Kresák, F.: Úvahy o renesancii na Slovensku, najmä o architektúre