KLASICKÁ NOVOVEKÁ BAROKOVÁ FILOZOFIA

- od 1. Pol. 17. Stor. – gnozeológia/noetika/epistemológia

- charakteristická sporom dvoch fil. smerov: EMPIRIZMUS vs. RACIONALIZMUS

Empirizmus = F. Bacon, J. Locke, G. Berkeley, D. Hume

- pri poznávaní je potrebné vychádzať zo (zmyslovej) skúsenosti;

využívanie induktívnej metódy - od konkrétnemu (pozorovateľnému) k všeobecnému; viacej

v Anglicku

Racionalizmus = R. Descartes, B. Spinoza, G. W. Leibniz

- východiskom poznávania je rozum; poznanie má vychádzať z rozumu (zmyslové poznanie môže byť
mylné);

- existujú určité obsahy nášho vedomia, ktoré sú dané, vrodené (napr. U Descartesa ide o vrodené
idey Boha, idea času/priestoru a pod.)

- prevažuje dedukcia - všeobecné teórie, definície sa aplikujú na konkrétne prípady; najmä vo

Francúzsku a Nemecku

FRANCIS BACON (1561 - 1626)

- Bacon plánoval rozsiahle dielo „Veľké obnovenie vied“; stihol však len predhovor a druhú časť
s názvom Nové Organon

- názov odkazuje na Aristotela - snaha o prekonanie jeho filozofie (a jeho vplyvu na scholastiku);

- snaha dať filozofom Nový Nástroj (organon = nástroj) (novú metódu myslenia), ktorý prekoná
vtedajšiu vedu i filozofiu === týmto nástrojom je INDUKTÍVNA METÓDA (prechod od konkrétnych
poznatkov k všeobecným teóriám), ktorá kladie dôraz na skúsenosť, pozorovanie, experiment

- najskôr však treba očistiť naše poznanie od predsudkov = IDOLY

- Bacon rozlišuje 4 základné idoly:

1. idoly (ľudského) rodu - všetky omyly, ktoré vychádzajú z ľudskej prirodzenosti;

- nemôžeme svet okolo nás vnímať inak ako ľudia - ale nemôžeme vedieť, či tento spôsob vnímania je
ten správny (napr. mucha so svojím zloženým okom vníma svet inak než my - ako môžeme vedieť, či
jej spôsob vnímania nie je pravdivejší než náš?); nemôžeme sa ich zbaviť

2. idoly jaskyne - vychádzajú z individuálnych rozdielov medzi ľuďmi - majú pôvod v rodine, vo
výchove, postojoch, vzdelaní, kultúre, viere...

3. idoly trhu - pochádzajú zo spoločenského styku medzi ľuďmi - najdôležitejšiu úlohu tu hrá reč,
jazyk a jeho nesprávne používanie (používanie nesprávnych výrazov na popis udalostí, prázdnych
výrazov, príliš všeobecných výrazov atď. - kritika napr. aj stredovekého sporu o univerzálie)

4. idoly divadla - vychádzajú z nekritického preberania názorov, myšlienok (najmä myšlienok starších
filozofov/autorít)

- správna metóda poznávania sa teda skladá z dvoch častí:

1. Oslobodenie mysle od predsudkov

2. Použitie správnej (induktívnej metódy) myslenia

- cieľom nového myslenia je pokrok - ovládnutie prírody človekom (ovládnuť ju môžeme len tak, že
poznám jej zákony - na to nám má slúžiť právo nový spôsob myslenia prezentovaný Baconom)

„Poznanie je sila“

- nedokončené dielo Nová Atlantída - nadväzuje na Platóna a renesančných utopistov; obraz

ideálneho štátu - štát neriadia politici, ale vedci (podoba s Platónovou vládou múdrych - filozofov)

RENÉ DESCARTES (1596 - 1650)

- spoluzakladateľ modernej západnej filozofie

- dielo:

Rozprava o metóde, Meditácie o prvej filozofii

- východisko/kontext:

Veci, ktoré boli dovtedy isté a jasné boli zrazu spochybnené ak nie prekonané.

Zároveň vyvstala potreba nových základov (a novej metódy) poznávania. - Scholastická metóda, ktorá
odvodzovala existenciu vecí od božích právd a k tomu si pomáhala antickými autoritami už
nekorešpondovala s vtedajším poznaním a mala ďaleko od presnosti a jasnosti v tej dobe typickej
najmä pre matematiku. (Descartes bol jedným z najväčších matematikov svojej doby – karteziánska
sústava – René Descartes – lat. Cartesius Renatus – jeho filozofia sa preto nazýva ako
kartezianizmus/karteziánska filozofia)
- racionalista - zmyslová skúsenosť je príliš nejasná

- veda by mala prispievať k všeobecnému pokroku ľudstva (viď. F. Bacon)

- úlohou filozofie je poskytnúť spoľahlivý základ -poskytnúť bezpodmienečne istú, spoľahlivú

matematickú metódu vedeckého bádania

- ? ako však dospejeme k istote poznania? Ktoré výroky, súdy majú neporušiteľnú platnosť?

- musíme sa opýtať, čo je isté - toto „isté“ (=nespochybn++iteľné) potom môže (a musí) byť
východiskom nášho poznania - aby sme ho našli musíme najskôr predpokladať, že isté nie je nič
(=pochybovať o všetkom)

- nespochybniteľné základy poznania = to, čo je možno poznať clare et distincte = jasne a zreteľne

- aby to dosiahol, vystavuje všetko poznanie skepse, ktoré metodicky vedie k poslednému javu,
o ktorom nie je možné pochybovať - a to k nespochybniteľnému faktu existencie pochybujúceho
subjektu:

- zavrhuje všetko, čo sa naučil v škole, štúdiom, všetky poznatky...

- absolútnu istotu nemôžeme nájsť ani v zmyslovom poznávaní - zmysly nás totiž často
klamú. Niekedy sa nám snívajú sny tak živé, že nedokážeme rozlíšiť čo je realita a čo sen.

- tretí, najradikálnejší stupeň Descartesovej metódy je skepsa voči existencii vonkajších

objektov.

Descartes tu uvažuje: Čo ak existuje nejaký mocný zlomyseľný duch, ktorý všetko svoje
úsilie vynaloží na to, aby ma klamal. V takomto prípade by som sa mohol mýliť aj v tom, že 2
plus 3 je päť. Pochybovať sa teda dá aj o tom, čo sa zdá byť jasné ako facka - o princípoch
matematiky a o existencii vonkajšieho sveta, alebo napríklad aj o existencii môjho tela.

Celé toto pochybovanie metodicky vedie k poslednému javu, o ktorom nie je možné pochybovať -
a to k nespochybniteľnému faktu existencie pochybujúceho subjektu. Pochybovať môžem
o všetkom, ale čím viac pochybujem, tým je viac isté, že som. Lebo na to, aby som mohol pochybovať,
musím existovať, musím byť. Ako píše Descartes: v pochybovaní som si stý sebou ako mysliacou
bytosťou.“

Čo ďalšie má takúto istotu je podľa Descartesa BOH. Máme v sebe totiž ideu Boha, ako ideu niečoho
večného, dokonalého, absolútneho, vševediaceho a všemohúceho. Táto idea nemôže pochádzať zo
zmyslovej skúsenosti... Zároveň som si ja túto ideu nemohol vytvoriť sám - ako nedokonalá a konečná
bytosť si nevieme vytvoriť ideu niečoho dokonalého a nekonečného (nedokonalí sme preto, lebo
pochybujeme:)

...takže Descartes istý: 1. sebou, 2. Bohom. Ďalej sa vracia k už spochybnenej existencii zmyslového
sveta. Tento svet je reálny preto, lebo k Bohu, ktorý je dokonalý patrí aj pravdivosť. Je teda
nemysliteľné, aby ma chcel tento pravdivý a dokonalý Boh klamať, čiže postaviť predo mňa svet len
ako nejaký klamlivý prelud (matrix). Takže existencia tohto sveta je ďalšia evidentná pravda (3.).
- tak vzniká slávne „cogito ergo sum“ (myslím teda som)

DUALIZMUS

- existujú dva svety: svet ducha a svet telies - pre svet ducha je hlavným atribútom myslenie, pre
svet telies je to vlastnosť rozpriestranenosti

Existujú teda dve substancie:

- res cogitans - vec mysliaca - duch, vedomie, duša

- res extensa - vec rozpriestranená - telesá

SUBJEKT (duch/res cogitans) - si v procese poznávania vytvára obraz sveta = obraz vonkajšieho
(objektívneho) sveta v našom vedomí – „odtlačok“ vonkajších „vecí“ v našom vedomí = idey ... idea =
reprezentuje skutočnú vec – naše poznanie je teda objektívne

- Descartes je teda považovaný za zakladateľa tzv. SUBJEKT-OBJEKTOVEJ FILOZOFIE (poznanie

síce vychádza so subjektu, ten je však symbolicky oddelený od okolitého sveta a teda dokáže
poznávať objektívnu pravdu!)

Rozdelenie IDEÍ:

(idea ako obsah našej mysle – odraz vonkajšieho sveta v našom vedomí; čiže nie idey v platónskom
zmysle! – ako pravzory)

a) existujú isté apriori dané obsahy našej mysle = vrodené idey (idea Boha , matematické zásady)

(napr. idea Boha - nemám o ňom skúsenosť - nie je to teda idea získaná skúsenosťou; a ani
idea vytvorená rozumom - ja ako bytosť nedokonalá som si nemohol vytvoriť ideu niečoho
dokonalého)

b) popri nich ešte existujú idey získané (skúsenosťou) a

c) idey umelo vytvorené rozumom

Istota poznania spočíva v rozume (zmyslom nemôžem dôverovať) --- racionalizmus = deduktívne
postupy pri poznávaní (po vzore matematiky)

BENEDIKT BARUCH SPINOZA (1632 - 1677)

- dielo: Teologicko-politický traktát, Etika

- predstaviteľ krajného racionalizmu --- nedôveroval zmyslom, nepochyboval však o rozume, ktorý
nám môže poskytnúť pravé poznanie

- základným pojmom S. filozofie je SUBSTANCIA

= Jedno, Nekonečno, ktoré stojí za všetkými vecami, v sebe ich zjednocuje a zahŕňa v sebe
všetko bytie;

- substancia je večná, nekonečná, existuje sama zo seba - je príčinou sebe samej (causa sui)

- pojem substancia je svojím obsahom totožný s pojmom BOHA a ako súhrn všetkého súcna je
totožný s pojmom prírody (príroda ako tvoriaca príroda)

„Mimo Boha nemôže žiadna substancia ani byť, ani byť myslená.“ (Etika)

Substancia = Boh = natura (podstata)

---- panteizmus (resp. panenteizmus - svet je umiestnený v Bohu)

---- MONIZMUS (existuje len jedna substancia, totiž Boh. Realita je jeden organický celok.)

Všetko, čo existuje, je len prejavom Substancie:

MODUS = všetko to, čo neexistuje samo od seba; všetko, čo je podmienené niečím iným = svet vecí
v najširšom zmysle (stvorená príroda)

- modus môžeme chápať aj ako individuálny a konečný prejav substancie, spôsob existencie
substancie --- každá vec je len MODOM substancie

- substancia má dve základná ATRIBÚTY, ktoré môžeme vnímať: (vo všeobecnosti je podľa S.
atribútov nekonečne veľa, my však môžeme vnímať dva hlavné)

1. myslenie - modom myslenia sú idey (prejavuje sa cez idey/myšlienky)

2. rozpriestranenosť - modom rozpriestranenosti sú hmotné telesá

- Boh (substancia) je nekonečná rozpriestranenosť a nekonečné myslenie

Inak:

Každú modifikáciu substancie musíme chápať v rámci nejakého atribútu.

stromy, kamene, kone a ľudské telo spadajú pod atribút rozpriestranenosti, ľudské mysle zase pod
atribút myslenia.
- prekonanie Descartovho dualizmu - telo a duša nie sú dve rozdielne samostatné substancie, ale sú
to jednak dve stránky jednej a tej istej bytosti - človeka a najmä sú súčasťou jednej absolútnej
substancie

- determinizmus - neexistuje náhoda a ani slobodná vôľa - naše konanie sa riadi rovnakými
železnými zákonmi ako príroda

Etika: rozum nás podľa Spinozu nabáda hľadať to isté dobre pre druhých, ako hľadáme aj pre seba
samých. Rozum nás teda smeruje k dobru. Rozumnosť je základnou etickou cnosťou. Toto spojenie
rozumu a etických cností. nám môže pripomínať Sokratov etický intelektualizmus - ak budeme
konať rozumne, nebudú medzi nami žiadne konflikty a to, čo budeme robiť, bude dobré pre
všetkých

Gnozeológia:

Nedôveroval zmyslom, tie nám poskytujú len neadekvátne idey. Nepochyboval však o rozume, ktorý
nám môže poskytnúť pravé poznanie - rozum nám sprostredkúva idey adekvátne

Politika:

Základnou hodnotou ideálneho štátu je sloboda.

GOTTFRIED WILHELM LEIBNIZ (1646-1716)

- dielo: Monádológia, Teodicea

(Leibniz je známy aj ako človek, ktorý objavil diferenciálny počet, ktorý krátko pred ním vypracoval aj
Isac Newton a dlho sa videli ostré spory medzi tým, komu prideliť prvenstvo v tomto objave.
Pravdepodobne však o sebe nevedeli a objavili ho nezávisle od toho druhého. )

Filozofia:

Leibniz ako filozof, matematik, fyzik a teológ chápe svet ako dokonalé, rozumne usporiadané
univerzum, organizmus, v ktorom vládne harmónia a logické zákonitosti.

Učenie o MONÁDACH

- namiesto Descartovej koncepcie substancie myslenia a rozpriestranenosti kladie MONÁDY (mono =

jeden) - jednoduché, nedeliteľné a oduševnené jednotky, obdarené vnútornou silou; je ich
nekonečne veľa

(keby sme rozdelili Spinozovu SUBSTANCIU na nekonečne veľa čiastočiek, dostali by sme Liebnizove
MONÁDY)

- prejavom monád sú telesá

 (V matematike môžeme deliť do nekonečna, skutočnú hmotu podľa Leibniza nie. Existuje teda niečo,
čo už ďalej nemožno deliť - niečo nedeliteľné. Toto vedie Leibniza k jeho predstave a k obnove
starovekej koncepcie atómov, s ktorými prišli v predsokratovksom období Demokritos a Leukippos.
Atomizmus však spája s Aristotelovou koncepciou entelechie - akejsi oduševnelosti, existencie nejakej
vnútornej hybnej sily, ktorá každú vec smeruje k jej účelu)

Monády môžeme skúmať z viacero hľadísk:

1. monády sú body - novoveká koncepcia starovekého atomizmu?; každá vec sa nám síce javí ako
kontiunuum, ale zmysly nás klamú (nekonečný rad bodov = čiara)

2. monády sú sily, silové centrá - majú v sebe energiu = príčina pohybu

3. mondáy sú duše - monády sú oduševnelé, aj keď v rôznych stupňoch - najnižšie monády sa

nachádzajú akoby v stave spánku, sna, vyššie monády (z ktorých je zložený napr. aj človek) majú
vedomie, najvyššia monáda (Boh) je vševedúca --- Boh = monáda monád

- monády teda majú svoju hierarchiu - najvyššie stojí božská monáda

4. monády sú indivídua - neexistujú dve rovnaké monády a navyše sa nijako vzájomne neovplyvňujú!

otázka: vo svete vládne harmónie --- ? každá monáda má svoje vedomie ? ako to, že sa všetci
nachádzame v spoločnom svete? Že všetci vidíme ten istý svet?

odpoveď: Boh stvoril všetky monády v súlade s ostatnými (príklad s hodinami - hodinár nastavil všetky
hodiny vo svojom obchode na rovnaký čas)

Všetko, čo sa deje s monádou, všetko, čo monáda vidí pochádza z jej vnútra a toto všetko je do jej
vnútra vložené božskou monádou.

Teodicea

- Leibniz bol presvedčený, že Boh pri stvorení stvoril ten najlepší z možných svetov

- ako je ale potom možné, že je v tomto svete toľko utrpenia, hriechu, zla?

- pretože stvorené bytosti sú nedokonalé - ak by boli dokonalé, boli by rovné bohu - nemôžu byť teda
dokonalé ani ich pocity a konanie (obzvlášť keď im dal boh dar slobody)

(rozpor??!! Boh - hodinár =determinizmus? vs. slobodná vôľa)

Racionalizmus

- existujú 2 druhy právd (výrokov):

1. pravdy rozumu - ide o východiská deduktívnych postupov (napr. matematické výroky) tieto platia
nevyhnutne a sú poznateľné a priori (pred skúsenosťou) rozumom

2. pravdy faktu - založené na skúsenosti (poznatky prírodných vied) - sprostredkúva len povrchné
poznanie a nikdy pravú podstatu sveta
Náš rozum je teda schopný uvedomiť si princípy nášho sveta. Nedokáže poznať svet dokonale už od
začiatku, to by sa musel vyrovnať Bohu, ale je schopný poznať svet ako dielo Božie čistým rozumovým,
apriorným poznaním.

Záver:

Leibniza môžeme zaradiť medzi predstaviteľov pluralizmu. Descartov svet bol dualistický -
existujú dve substancie - myslenie a rozpriestranenosť, Spinozovo chápanie sveta zase bolo
monistické, chápal ho ako jeden celok, ako jednu všezahŕňajúcu substanciu. Pre Leibniza je
svet tvorený nekonečným množstvom substancií - monád, oduševnelých, nedeliteľných
jednotiek obdarených vnútornou silou. Každá monáda má svoj obraz sveta, svoju predstavu
a spolu tieto monády vytvárajú harmóniu.

Monády sú teda akési substanciálne metafyzické body, organické, živé jednotky bytia, ktoré
môžeme prirovnať k dušiam aj keď nie všetky tieto jednotky bytia sú dušami v prísnom slova
zmysle. Keďže existujú nižšie a vyššie monády, a teda stvorené monády sa od seba odlišujú
svojou nedokonalosťou, zahŕňame pod tieto monády aj prvé elementy telies, aj duše, ľudí
i Boha (ako jedinú dokonalú monádu). Každá monáda má v sebe svoj vlastný svet, prísne
oddelený od ostatných monád, ale Boh stvoril každú monádu v súlade s ostatnými, preto
vládne vo svete harmónia. Táto harmónia je daná Bohom vopred, je determinovaná.

JOHN LOCKE (1632 - 1704)

- dielo: Rozprava o ľudskom rozume, Eseje o tolerancii

- kritika poznania: mali by sme si položiť otázku o schopnostiach nášho rozumu - o tom, čo môžeme
a čo nemôžeme pochopiť, Lockovská tradícia v západnom myslení spočíva v kritike možností nášho
poznania.

Východiskom Lockovej filozofickej práce je kritika Descartových vrodených ideí.

Descartes tvrdil, že existujú tri druhy ideí:

1. vrodené

2. získané skúsenosťou

3. vytvorené rozumom

LOCKE: vrodené idey neexistujú (No innante ideas!) - duševný stav dieťaťa alebo divocha to podľa
Locka dokazujú (že nič také ako idey, pojmy vrodené - dané všetkým neexistujú)

- všetok obsah vedomia preto môže pochádzať len zo skúsenosti alebo z rozumu (ale aj tieto - podľa
Locka majú skutočný pôvod v skúsenosti)
- „Nič nie je v rozume, čo predtým nebolo v skúsenosti.“

- pri narodení je naše vedomie nepopísaná tabuľa - tabula rasa/white paper

Obsahy vedomia teda môžu pochádzať buď z vonkajšej skúsenosti - vtedy vstupujú do prázdneho
rozumu cez naše zmysly ako jednoduché idey – akýsi základný materiál pre rozum. A rozum z nich
potom vytvára tzv. vnútornú skúsenosť, čiže idey zložené a všeobecné (ale aj tie majú pôvod v tej
vonkajšej zmyslovej skúsenosti).

V skratke:

A. IDEY JEDNODUCHÉ (získané zmyslami - sensation)

jednoduché obrazy zmyslových vnemov v našom vedomí

1. Vonkajšia skúsenosť - tzv. sensation - sem patria idey ktoré vznikajú priamym aktuálnym
pôsobením vonkajších objektov na naše zmysly.

2. vnútorná skúsenosť, tzv. reflexion - nevznikajú priamym pôsobením zmyslových dojmov

na naše vedomie . rozum sa v tomto prípade obracia sám do seba, reflektuje, premýšľa,
poznáva, spomína,

- prostredníctvom zmyslovej skúsenosti vnímame kvality:

a) primárne kvality (vlastnosti): rozpriestranenosť, tvar telies, počet, to, či sú v pohybe alebo
pokoji - sú stále; neexistuje dôvod domnievať sa, že tieto kvality sú iné, než ako ich vnímame

b) sekundárne kvality: farba, chuť, vôňa, teplota, zvuk - sú nestále, vznikajú pôsobením
našich zmyslov (teleso môže byť teplé a potom ochladnúť)

B. IDEY ZLOŽENÉ (získané vnútornou reflexiou - refelction)

z jednoduchých ideí rozum vytvára idey zložené, komplexné.

Locke rozlišuje tri druhy zložených ideí:

substancie (idey ako Boh, duch, teleso)

mody (priestor, čas, trvanie atď)

relácie - čiže vzťahy (sem patrí napríklad príčina a dôsledok).

- keďže vznikajú v rozume - nezodpovedá im nič skutočné - pretože ide väčšinou o všeobecné pojmy

GEORGE BERKELEY (1684/85? - 1753)

- zákl. dielo: Rozprava o základoch ľudského poznania

- krajný empirizmus

- vychádza z Locka, nesúhlasil však s jeho rozdelením kvalít (vlastností) na primárne a sekundárne

(aj jedno aj druhé vnímame zmyslami - sú teda rovnako subjektívne - sú v našom vedomí)

- druhým východiskom a zároveň cieľom jeho filozofie bola snaha vyvrátiť materializmus a ateizmus
(čiže dokázať existenciu Boha)

1. učenie o jazyku = zastáva nominalistický postoj (spor o univerzálie) -

všeobecné pojmy sú len pomenovania istej množiny predmetov rovnakých vlastností - „hmota“ ako
základný pojem materializmu je len všeobecný pojem, ktorému v skúsenosti nič nezodpovedá, je
príliš abstraktný a tým pádom neudržateľný)

2. všetko, čo vnímame a spoznávame (či už cez skúsenosť alebo prostredníctvom rozumu; či už to sú

primárne alebo sekundárne kvality alebo či sú to jednoduché alebo zložené idey) je nám vždy dané
len ako fenomén nášho vedomia - ako stav nášho ducha - „veci“ existujú len vo vnímajúcom duchu;
mimo nás nie sú ničím (príklad s Matrixom)

- existujú teda dve skupiny súcna:

1. IDEY (vnímané vlastnosti: veľkosť, tvar, farba, chuť...)

2. SUBSTANCIA, ktorá tieto idey vníma (myseľ, duch)

„Neexistuje žiadna iná substancia, než je duch, čiže to (ten duch), čo vníma.“

„Byť, znamená byť vnímaný“ - vec je len konštruktom v našom vedomí - bytie veci spočíva v tom, že
je vnímaná (ESSE EST PERCIPI)

+ Byť, znamená môcť vnímať (lebo vždy musí byť ešte aj niečo, čo vníma) = esse est percipere

- vnímame teda len idey v našom vedomí == IDEALIZMUS, ten existuje len vo vedomí, v subjekte =
SUBJEKTÍVNY IDEALIZMUS

- aby nehrozilo popretie celého sveta pri zániku individuálnych vedomí (nás, vnímajúcich ľudí), musí
existovať „univerzálny vnímateľ“ = BOH

- do vedomia idey prichádzajú nie zo „skutočných“ (tie totiž neexistujú), ani nie sú výtvorom ľudí, ale
prichádzajú od mysliaceho ducha = BOH

- pretože Boh je nestranný a nepozná náhodu, dáva každej mysli rovnaké idey rovnakým spôsobom -
preto sa niektoré idey vyznačujú trvácnosťou

„To, že sa (idey) neobjavujú chaoticky, ale riadia sa nejakými zákonmi, je dôkazom Božej
múdrosti a láskavosti.“
- idealizmus spája s empirizmom - náš svet funguje na základe prírodných zákonitostí, ktorých
autorom je boh; tieto zákonitosti nemôžeme poznať rozumom - to by sme museli nahliadnuť do
božej mysle - preto ich musíme poznávať jedine pozorovaním - skúsenosťou

DAVID HUME (1711 - 1776)

- dielo: Rozprava o ľudskej prirodzenosti

-predstaviteľ britského empirizmu - východisko ľudského poznania je zmyslová skúsenosť;

Predmetom filozofie nie je vonkajší svet, ale vzťahy medzi dojmami a ideami .

1. prostredníctvom vnímania (zmyslovej skúsenosti) získavame jednoduché „DOJMY“ (impressions)

- dojmy sú primárne, pochádzajú z aktuálneho vnímania (vonkajšieho aj vnútorného - aj zo

skúsenosti aj rozumu)

2. z dojmov pomocou predstavivosti vznikajú komplexné predstavy - IDEY (ideas) (predstavy,

spomienky...)

3. zložením jednoduchých ideí a dojmov (činnosťou nášho rozumu) vznikajú ZLOŽENÉ IDEY (súdy)

- IDEY a SÚDY vytvárané skladaním ideí môžu byť dvojak

a) FAKTY - čiže buď vypovedajú o reálnych faktoch (ostatné (prírodné) vedy) - sú závislé na
skúsenosti; všetky poznatky tohto typu sú len výsledkom veľakrát opakovanej skúsenosti

(napr. jablko je sladké) – základ tvoria tzv. SYNTETICKÉ SÚDY – vychádzajú zo zmyslovej
skúsenosti; na ich overenie je potrebná zmyslová skúsenosť (napr. Šefčovič je slobodný muž)

b) VZŤAHY - alebo vypovedajú o vzťahoch medzi ideami (logika, matematika) - takéto súdy
môžu byť na základe istých pravidiel logiky uznané za trvalo pravdivé

(napr. 2+2=4) - základ tvoria tzv. ANALYTICKÉ SÚDY – ich pravdivosť je obsiahnutá vo výroku
samotnom; nie je treba overiť zmyslovou skúsenosťou (ide o tzv. tautológie: A = A) (napr.
slobodný mládenec je neoženený muž)

- predmetom filozofie nie je vonkajší svet, ale vzťahy medzi dojmami a ideami

Nárok na pravdivosť majú len poznatky, ktoré môžeme vyvodiť priamo z dojmov = SKEPTICIZMUS,
kritika metafyziky, dokonca spochybnenie vedy (vedeckého poznania ako takého) i náboženstva

Naše omyly podľa Huma:

pri spájaní dojmov a ideí sa častokrát dopúšťame chýb (určitým ideám predsúvame nesprávne dojmy)
--- existujú omyly, ktorým podliehame všetci (v zmysle Baconových IDOLOV)
- z toho vyplýva jeho najznámejšia Kritika kauzality ---- z toho, že sme mnohokrát získali nejakú
skúsenosť o dvoch časovo po sebe idúcich javoch, ešte nevyplýva, že princíp kauzality musí platiť aj
pre každú ďalšiu skúsenosť

- v spájaní predstáv neexistuje žiadna nevyhnutnosť!

- predstava kauzality by bola opodstatnená, keby mala pôvod v nejakej impresii

(DOJME), ktorá by nám toto spojenie ukázala ako nevyhnutné - takáto impresia však
podľa Huma neexistuje

- vnímame len časovú následnosť javov, nie príčinnosť (kauzalitu) samotnú

- na kauzalite je založená veda --- popretie modernej vedy (!!!)

(príklad: to, že vo svojom živote vidím tisíc bielych labutí, neznamená, že všetky labute sú biele... -
nemôžem z individuálnej skúsenosti vyvodiť všeobecnú platnosť!)

- Tak isto ani pojmy ako „substancia“, „Boh“ atď... nemajú pôvod v žiadnej impresii, nie sú ani
overiteľné zmyslovou skúsenosťou, sú teda nezmyselné --- popretie metafyziky, náboženstva