FILOZOFIA

-FILEIN (milovať, mať rád) + SOFIA (múdrosť) - láska k múdrosti

- delíme do dvoch základných prúdov:
GNOZEOLÓGIA (noesis, epistéme - Platón)
- náuka o poznaní
- hľadanie odpovede na otázku - čo je pravda?
- zaoberá sa aj samotnou pravdou, existujú odtiene pravdy?/ je len jedna pravda?
ZÁKLADNÉ POJMY
- kvalita - podstatné určenie predmetu, akosť predmetu (Hulk)
- kvantita - množstvo (whole army - no chance against Hulk)
- čas - trvanie bytia
- priestor - rozpriestranenosť
- pohyb - proces zmeny
ZÁKLADNÉ GNOZEOLOGICKÉ SMERY
- empirizmus - pravdivé je to, čo nám hovoria naše zmysli
- senzualizmus - pravdivé je to, čo cítime, že je pravdivé
- racionalizmus - pravdivé je to, čo nám hovorí rozum
- skepticizmus - jedna objektívna pravda neexistuje
- agnosticizmus - neexistuje žiadne pravdivé tvrdenie (všetko je relatívne - sofisti)
ONTOLÓGIA
- náuka o bytí, kladie otázku - Čo je? (whats uuuuuup)
- čo je láska? čo je spravodlivosť?
ZÁKLADNÉ POJMY
- súcno - čomu prináleží bytie (všetko to) - pero, lavica, jednorožec (v mojej mysli)
- bytie - to čo umožňuje veciam aby boli, vyššia kategória ako existencia
- existencia - pobyt v skutočnosti (všetky veci, ktoré existujú aj sú, ale nie všetky veci ktoré
sú aj existujú)
- substancia - podstata - čo je podstatou koňa? čo je koňovitosťou koňa? čo robí koňa
koňom?
- akcidencia - všetko to, čo nepatrí do podstaty

ZÁKLADNÉ FILOZOFICKÉ PRÍSTUPY

- materializmus - podstatou (substanciou) bytia je hmota/matéria, a duchovný svet je
odvodený od nej (Marx - duchovný svet človeka je len produktom mozgu)
- idealizmus - princípom bytia je duchovný princíp, hmota je druhotná (napr: Platón - svet
ideý je ten skutočný, nie svet vecí - matérie)
a.) objektívny - duchovný princíp je nezávislý na subjekte (kresťanstvo)
b.) subjektívny - bytie je odvodené od nášho vedomia

CHRONOLÓGIA
ANTICKÁ GRÉCKA FILOZOFIA STAROVEK - 3000 BC - vynález písma,
1.) PRÍRODNÁ GRÉCKA FILOZOFIA pohania, Egypt, Mezopotámia, Rím, Grécko,
2.) KLASICKÁ GRÉCKA FILOZOFIA * Alexander Macedónsky, grécka kultúra sa
3.) POKLASICKÁ GRÉCKA FILOZOFIA - mieša s ostatnými vďaka expanzií
HELÉNSKA*
STREDOVEKÁ FILOZOFIA STREDOVEK - 476 AD - zánik Z rímskej
1.) PATRISTIKA ríše,
2.) SCHOLASTIKA - alebo 813 Milánsky Edikt - zrovnoprávnil
3.) FILOZOFIA ISLAMU A ŽIDOVSTVA dovtedy neuznávané kresťanstvo s ostatnými
náboženstvami, KRESŤANSTVO period!
NOVOVEKÁ FILOZOFIA NOVOVEK - 1492 - objavenie
1.) RENESANČNÁ FILOZOFIA Ameriky/1517 - Lutherove reformy - obvinil
2.) RACIONALIZMUS v nich cirkev z obohacovania - cirkev
3.) EMPIRIZMUS predávala odpustky, o tých tvrdila, že
4.) OSVIETENSTVO zmiernia hriechy ktoré človek v živote
5.) IDEALIZMUS napácha (so much bullshit)
- humanizmus, človek, renesancia, zásadne
proti kresťanstvu
FILOZOFIA 19. STOROČIA NOVODOBÉ DEJINY - 1918 - koniec
1.) POZITIVIZMUS prvej svetovej vojny, nové rozdelenie sveta,
2.) VOLUNTARIZMUS vynálezy, ekonomický boom, baby boom
3.) IRACIONALIZMUS generation
4.) EXISTENCIONALIZMUS
FILOZOFIA 20. STOROČIA

ANTIKA
- počiatky EU filozofie objavujeme na prelome 7. a 6. st. BC v Malej Ázií
- obdobie kedy jedinou možnou odpoveďou na otázky prestávajú byť mýty - prechod od mýtu
k logu - teda vznik filozofie
- logos – pôvodne znamená – slovo, neskôr nadobúda význam – reč, ktorá nás poúča, čo je
skrytá podstata vecí, U Herakleita z Efezu – svetový rozum, ktorý preniká všetkým; skrytá
podstata sveta; zákon sveta; to, čo svetu dáva poriadok a rád (termín prešiel do učení
niektorých ranokresťanských mysliteľov, ako – Logos = Syn Boží = Slovo Božie)*wiki :)
- v rámci filozofie sa rozvíjajú - matematika, geometria, astronómia, fyzika, lekárstvo ...
- najväčšie centrá filozofie sú Atény, Milét, Efez, Elea, Alexandria

1.) GRÉCKA PRÍRODNÁ FILOZOFIA

A.) MILÉTSKA PRÍRODNÁ FILOZOFIA
- snaha nájsť pralátku - arché, praprincíp, kt. je príčinou vzniku všetkého súcna - bytia
- ako prví sa pokúsili riešiť problém bytia nezaujato, prírodovedeckým spôsobom

TÁLES
- asi 640-558 BC
- matematik, astronóm, predpovedal zatmenie Slnka, zmeral výšku egypských pyramíd, tak
že odmeral v tom istom čase výšku ich tieňa
- arché = voda (plodová voda, ľad, para)
- čo je najťažšie a čo najľahšie?

ANAXIMANDROS
- asi 611-545 BC
- zakladateľ fil. ako samostatnej vedy
- spis O prírode
- pôvodným princípom sveta a prapríčinou bytia je apeiron (neurčité, neobmedzené)
- z neho studené a teplé

ANAXIMÉNES
- asi 558-504 BC
- pralátka = vzduch - oživujúci dych
- stále sa hýbe a tým hustne/redne
- tak vzniká oheň a teplo, zem a voda
B.) PYTAGORAS
- asi 558-504 BC
- žil na ostrove Samos, nezanechal nijaký spis
- zakladateľ gréckej vedy - zvlášť matematiky ako vedy o číslach
- snaha nájsť prazákon nie pralátku - a ten sa nachádza v nemenných číselných vzťahoch
medzi jednotlivými časťami kozmu
- všetko je číslo
- veril v sťahovanie duše
- pytagorejci prijali princípy zdržanlivosti a skromnosti, nezabíjali živé, dodržiavali
poslušnosť a mlčanlivosť
C.) ELEATI

XENOFANES (a.k.a. Suvereno)

- 580-490 BC
- potulný rapsód (spevák, kt. za sprievodu lýry prednášal rytierske eposy - or so ..., wiki told
me, ah my life would be meaningless without you my dear)
- kritika gréckeho náboženstva - bohovia majú príliš veľa ľudských vlastností a preto nie sú
hodní pomenovania boh
- ľudia by nemali byť schopní o bohoch nič vedieť
- existuje len jeden boh = stotožňoval ho s prírodou = panteista - za boha považuje tento
svet/prírodu (just like seveniro :O ty religionista!)

PARMENIDES
- asi 540-480 BC
- najstarší antický filozof
- obhajuje myšlienku jestvovania len jedného uceleného bytia a nemožnosť jestvovania
nebytia
- bytie je celé, súvislé, neukončené, nehybné a nemenné
- myslenie a bytie je to isté
- pravda, poznanie a myslenie stojí proti zdaniu a domnienke
- pravé poznanie = rozumové poznanie

ZENÓN Z ELEY
- asi 540-480 BC
- obhajuje učenie svojho učiteľa Parmenida - jeho fanatický nasledovník
- popiera pohyb a mnohosť vecí
- zenónove paradoxy - apórie (achiles a korytnačka, letiaci šíp - jeho chyba - rozdelil pohyb
na viacero statických polôh - schytal facku od žiaka, ten tvrdil, že sa nič nestalo keďže pohyb
neexistuje - prvé fackodání v histórií :D)
- zakladateľ gréckej dialektiky - náuka o tom ako viesť diskusiu
D.) HERAKLEITOS Z EFEZU
- asi 540-480 BC
- „temný“ (what?)
- panta rei - všetko plynie - nevstúpiš dva krát do tej istej rieky
- vo svete sa všetko mení, ide o neustály boj protikladov (deň/noc, muž/žena, ...)
- princíp všetkého je oheň - symbol neustálej zmeny, prúdenia, premeny
- podstatou prúdenia je večný poriadok - logos - svetový životný zákon, princíp, svetová
duša, rozum, kt. sa všetko riadi
E.) PREDCHODCOVIA ATOMISTOU
- filozofi, ktorí vytvorili rozumové zázemie pre atomistov

EMPEDOKLES
- 490-430 BC
- štátnik, básnik, lekár, učiteľ, náb. a filozof
- počiatok všetkého tvoria dva princípy:
a.) 4 živly - oheň, voda, zem, vzduch
b.) 2 princípy spôsobujúce spájanie/rozdeľovanie - láska a nenávisť (not a soap opera)

ANAXAGORAS
- 500-480 BC
- pralátkou sú donekonečna deliteľné častice - semená/zárodky vecí
- princípom, kt. všetko preniká a riadi je svetový rozum - nós
- predskokan Aristotela
F.) ATOMISTI

LEUKIPOS
- „ani jedna vec nevzniká bez príčiny, ale všetko vzniká z nejakého dôvodu a nevyhnutnosti“
- nezachovalo sa nám okrem toho nič iné
- považovaný za zakladateľa učenia atomistov

DEMOKRITOS
- 460-370 BC
- venoval sa fil., lekárstvu, psychológií, hudbe, anatómií geografii, astronómii, fyzike
- absolútny vznik z ničoho je nemysliteľný
- existuje prázdny priestor, v ktorom sa nachádzajú nepatrné telieska, kt. našimi zmyslami
nevnímame
- sú nedeliteľné, nemenné, ale majú rozdielnu veľkosť a váhu - ich spájaním všetko vzniká -
atómy - atos
- ich usporiadanie určuje vlastnosti vecí
- vlastnosti rozdeľuje na objektívne (hustota, tvrdosť) a subjektívne (chuť, vôňa, teplo) resp.
primárne a sekundárne
- zakladateľ determinizmu - materialistický - všetko je dopredu určenie (aj myslenie -
myslíme vďaka spájaniu atómov v našej mysli - je to určené teda determinované)

2.) KLASICKÁ GRÉCKA FILOZOFIA

A.) SOFISTI
- platení učitelia múdrosti
- vzdelávali mládež tak aby bola schopná vstúpiť do pol. života - ako prekrúcať argumenty,
bez ohľadu na skutočný stav vecí
- pravda je relatívna, stráca svoju podstatnú hodnotu, je len prostriedkom na dosiahnutie
cieľov, ktoré nesúvisia s poznaním
- ich prínos - ako prví upriamili pozornosť na človeka, východiskom ich úvah je človek, nie
príroda či bytie - v tomto zmysle osvietenci
- poukazujú na schopnosti a danosti človeka, ten rozhoduje o tom aké sú veci

KRITIAS
- kritika náboženstva
- náboženstvo je výtvorom človeka
- snaha vierou v božstvo vyvolať v ľuďoch strach pred trestom za utajované zločiny

PRODIKOS
- kritika náboženstva
- vzniklo tak, že ľudia zbožťovali všetko čo pomáha životu a prináša úžitok

PROTAGORAS
- asi 480-411 BC
- o každej veci existujú 2 navzájom protikladné výpovede
- preto tvrdí, že mierov všetkých vecí je človek, jestvujúcich, že sú a nejestvujúcich, že nie sú
- človek určuje čo je
- poznanie a bytie je iba subjektívne
- neexistuje absolútna pravda - všetko je len relatívne pravdivé!

GORGIAS
- asi 483-375 BC
- totálny gnozeologický relativizmus:
- nič nie je
- ak aj niečo je, nemožno to poznať
- ak to je možné poznať, nemožno to vysvetliť blížnemu
- človek teda nemusí dokonale poznať problém, stačí správna argumentácia a presviedčanie

VRCHOLNÉ OBDOBIE
- 5.-4. st. BC
- veľký kultúrny, politický a hosp. rozkvet gréckych miest, predovšetkým Atény
- pôsobenie najvýznamnejších dramatikov (Sofokles - Antigona, historikov (Tukitides),
sochárov (Feidias), maliarov (Mikón), politikov (Perikles)
B.) SOKRATES
- 469-399 BC
- do dnes je vzorom filozofa, praktický filozof
- otec Sofronis - sochár, matka Fainareta - pôrodná babica, manželka Xantipa
- sofos - filosofos
- svoje názory prezentoval a učil vlastným životom
- neúnavný diskutér - snaha o spoločné hľadanie pravdy dialógu
- sokratovská irónia - viem, že nič neviem - príprava na toto hľadanie - spochybňoval
bežné, primárne postoje a hodnoty, obviňovaný mládežou, keďže sa snažil žiť v zhode
s rozumom
- v r. 399 BC obvinený z bezbožnosti a kazenia mládeže, odsúdený napriek múdrej
obhajovacej reči
- zomiera po požití jedu
- základom filozofie - gnóthi seautón (poznaj sám seba)
- svoju fil. nazval maieutica - snaha nájsť také pravdy, kt. môže človek nájsť len sám v sebe
(porodenie múdrosti z človeka)
- predpokladom je spochybňovanie zdanlivých istôt prostredníctvom sokratovej irónie -
spochybnenie pojmov ako je dobro, spravodlivosť, krása - heslo „viem, že nič neviem“
- blízko k sofistickému relativizmu
- používanie rozumu - spôsob zušľachťovania duše a dosahovania cnosti
- 3 základné cnosti - striedmosť, udatnosť, spravodlivosť
- rozumom človek dospeje k podstate dobra
- dobro = predpoklad mravnosti, mravnosť = pravda
- pravé poznanie, ktoré ovplyvňuje mravnosť je možné len prostredníctvom rozumu a ním je
možné poznať dobro - etický intelektualizmus
- pri hľadaní dobra nám napomáha daimonion (vnútorný hlas) ten riadi rozum podľa
poznania dobra a je súčasťou vesmírnej božskej bytosti
- jeho pokračovatelia - Kyrénska (Hedonická) škola - cieľom každého konania je pôžitok -
Aristoteles
C.) PLATÓN
- 427-347 BC
- pochádzal z poprednej aristokratickej aténskej rodiny
- vlastným menom Aristokles - Platón podľa gréckeho platy = široký
- 8 rokov bol Sokratovým nasledovníkom
- skôr teoretik
- 387 BC založil v Aténach školu - akadémiu, kde sa vyučovala filozofia, matematika,
astronómia (zrušená bola cisárom Justiniánom ako pohanská inštitúcia v r. 529 AD)
DIELO
- zanechal rozsiahle lit. dielo - 36 dialógov vysokej um. kvality, kt. delíme na tzv:
 Sokratovské obdobie - Protagoras - o výchove k cnosti, Gorgias - Sokratova reč na
súde
 Klasické, tzv. Mužné obdobie - Kratylos - o pôvodnej reči, Faidon - o nesmrteľnosti
duše, Ústava - o dokonalom štáte
 Posledné obdobie - Zákony - poopravená koncepcia ústavy, Timaois - o vzniku sveta,
Kritias - o zániku Atlantídy
FILOZOFIA
- sklamanie z pol. pomerov v Aténach za vlády 30 tyranov
- na rozdiel od Sokrata, kt. sa pýtal na etické a praktické problémy, Platón nastoľuje otázky
poznania a samotného bytia
- základným východiskom je dualizmus
- ako prvý teoreticky zdôvodňuje rozdiel medzi telesným a duchovným (netelesným),
zmyslovým a nadzmyslovým svetom - zhrnul to v koncepcii dvoch svetov
KONCEPCIA 2 SVETOV
- svet ideí - nemateriálny, nemenný, pravé bytie, poznať ho môžeme prostr. rozumu
- svet vecí - materálny, menlivý, nedokonalé bytie, poznať ho môžeme prostr. zmyslov
- jestvujú teda 2 skutočnosti, pričom reálny svet podliehajúci zmenám je len obrazom
ideálneho sveta
- to čo vnímame zmyslami sú len tiene skutočnosti (Podobenstvo o jaskyni)
- nejde o skutočné bytie, lebo skutočným bytím sú len idey
- zmyslami vnímateľný svet je „tečúci“ (panta rei - Herakleitos z Efezu), a veci tohto sveta
ustavične vznikajú a zanikajú teda nie sú a nemožno ich ani poznať
- poznávať sa dá len to čo je stále, nemenné - idey - tie chápe ako samostatnú realitu
- základ pre tzv. objektívny idealizmus!
- materiálny svet je svetom zdania, keďže vzniká ako výsledok spojenia idey s konkrétnou
látkou/hmotou
- svet ideí má presný hierarchický poriadok - na vrchu je idea dobra = prvá absolútna príčina
všetkého súcna, obdarená rozumom a dušou
ČLOVEK
- spojenie pominuteľného tela a nehmotnej a nesmrteľnej duše
- tá pred spojením s telom pobudla vo svete ideí
- teda pravé poznanie je iba rozpamätávaním sa duše na to, na čo nazerala vo svete ideí - to je
možné len prostr. rozumu, kt. sa povznáša k čistému mysleniu
- vlož tzv. Platónov Δ

- pokec - všetko stvorené z 2 č -

 svet = svet ideí + svet vecí (idey formujú hmotné predmety)
 človek = telo (svet vecí) + duša (svet ideí - tam už poznala pravý a nemenný svet,
keď sa spojí s telom na všetko zabudne a teda proces poznávania prostr. rozumu je
vlastne procesom rozpamätávania)
- stolička - naša duša vo svete ideí videla ideu stoličky na kt. po spojení s telom zabudla, ale
prostr. skúsenosti so stoličkou vo svete vecí za pomoci rozumu sa rozpamätá a vie, že je to
stolička (stolička má účasť/podiel aj vo svete ideí lebo obsahuje aj ideu stoličky)
POZNANIE
- pravé poznanie „očami duše“ sa vzťahuje na pravé bytie a teda na to, čo je nemenné
(podstata, esencia, bytie vo svete prírody)
- toto poznanie nazýva noesis, epistéme (gnozeológia)
POLITIKA - SOFOKRACIA
- odmieta súkromné vlastníctvo, štát by sa mal starať o výchovu detí - vyberať dokonalé
dvojice aby plodili dokonalé deti
- podľa učenia o duši a cnostiach rozdelil obyv. do 3 stavov:
1. vládcovia, filozofi - múdrosť
2. strážcovia, bojovníci - statočnosť
3. výrobcovia - umiernenosť
- v štáte majú vládnuť reprezentanti múdrosti - filozofi - oni najdlhšie pobudli vo svete ideí
a sú zárukou spravodlivosti (sofokracia)
- zakázať súkromné vlastníctvo, nejestvuje rodina - výchovu preberá štát, reguluje aj výber
partnerov - totalitárna štátna moc
- snaha uskutočniť to na Sicílií - nevydalo
- napriek tomu inšpiroval mnoho ďalších mysliteľov
- v novoveku dostanú tieto diela názov utópie
D.) ARISTOTELES

!!! KDE MI ZMIZOL ARISTOTELES? :O !!!

 STREDOVEKÁ FILOZOFIA
- odrazuje sa od Platónovej filozofie
- výraz medium aveum (medziobdobie) vymysleli až v novoveku ako isté znehodnotenie
predchádzajúceho veku – ako obdobie medzi antikou a jej znovuobjavením v renesancii
- začiatok stredoveku – 313 (Milánsky edikt), 476 (zánik Z rímskej ríše), 529 (zatvorenie
Platónovej akadémie), a prvý benediktínsky kláštor na Monte Cassino
- koniec stredoveku – 1492 (objavenie Ameriky), 1517 (Lutherove reformy), 1452
(objavenie kníhtlače)

PATRISTIKA SCHOLASTIKA
- staršia – (100-325, tesne po smrti - ranná – (750-1200) Eriugena, Anselm
apoštolov, prvé dejiny cirkvi) cirkevní z Cantenbury, Viliam z Champeaux,
otcovia – Justín Mučeník, Tertullianus, Rozcellinus, Abelárd (spor o univerzálie)
Klement Alexandrijský, Origenes (spor - vrcholná – (1200-1350) Avicenna,
o dôležitosť viery alebo rozumu) Averroes, Albert Veľký, Tomáš Akvinský
- mladšia – (325-700) cirkevní otcovia – (syntéza filozofie a náboženstva)
Gregor Nyssejský, Ambróz Milánsky, - neskorá – (1350-1500) Roger Bacon, Duns
Augustinus Aurelius (prvá veľká syntéza Scotus, Viliam Ockham (nástup
filozofie a kresťanstva), Isidor zo Sevilly, nominalizmu a rozpad scholastiky)
Dionýsios Aeropagita, Béda Ctihodný,
Alcvina, Ján z Damasku
+ filozofia Islamu a Židovstva 
ČRTY STREDOVEKU
BOH – Gréci chápali boha ako logos, prvého hybateľa, kt. dáva svetu poriadok
- pre kresťanov je navyše aj stvoriteľom (používajú to isté slovo – LOGOS, ale má odlišný
význam ako pre Grékov)
- Gréci chápali filozofiu boha neosobne, pre kresťanov je to osoba ku kt. sa môžu prihovárať
DUŠA – ako je Boh jedinečnou osobou, rovnakú jedinečnosť, prepožičiava aj ľuďom
- duša je pre kresťanov Bohom priamo stvorená ako jedinečná a nezameniteľná – v tom tkvie
jej obrovská hodnota
- podľa Grékov existuje veľká svetová duša a jednotlivé duše sú len jej výhonkami
ETIKA – cieľom človeka je blaženosť
- podľa Grékov je možné ju dosiahnuť vlastnými silami – buď stoicky, epikurovsky, či
Sokratovsky – tento postoj kresťania považujú za pýchu (hybris), podľa nich môže človeka
spasiť len Boh a to až v ďalšom živote, poukazujú na to, že úplné šťastie na zemi dosiahnuť
nemôžeme
- zdôrazňujú pokoru pred Bohom – lebo len on nás môže svojou milosťou oslobodiť od
hriechu a smrti

*ide o spor teológie (viery) a filozofie (rozumu) – Aurelius sa snaží dokázať ako prvý, že si
neodporujú – pochop aby si uveril a uver aby si pochopil
 1.) PATRISTIKA
- nesnažia sa dôjsť k záveru, že Boh je, sú hlboko veriaci a teda presvedčení o jeho existencii,
ktorú chcú potvrdiť
- CREDO QUIA ABSURDUM EST – verím, pretože je to absurdné (nie pretože je to
rozumné – rozum nepotrebujem)
- základný problém – môže viera a rozum spolu fungovať? potrebuje viera filozofiu?
A.) AURELIUS AUGUSTINUS (354 – 430)
- svätý Augustín
- otec ateista, matka Monika kresťanka
- študoval rétoriku, inšpirovaný strateným Cicerovým dielom – Horacius (motivačné dielo),
v ňom žiadna zmienka o bohu, bibliu odsudzuje ako barbarskú, učí rétoriku na cisárskom
dvore, neskôr v Miláne ho ovplyvní Ambróz a Aurelius prijíma kresťanstvo
DIELO
 Proti akademikom (odpovedá na skepticizmus)
 O pravom náboženstve
 O slobode vôle
 O trojici
 O božom štáte – toto dielo rozhodujúcim spôsobom ovplyvnilo tvár stredoveku,
vzniklo po tom čo gótsky kráľ Alarich vyplienil v r. 410 Rím a ľudia to považovali za
trest, že sa Rimania odklonili od svojich bohov a uverili kresťanom
 Vyznania
METAFYZIKA
- len Boh je ten čo tvorí z ničoho niečo, Gréci nepripúšťali tvorbu niečoho z ničoho
- hlása Boha, kt. svet nie len usporiadal, a dal do pohybu, ale stvoril ho z ničoho
- tento svet teda nie je výsledkom slepej náhody, ale je jedinečný a neopakovateľný (Boh
vyhral kedy a ako ho stvoriť)
- ani dejiny sa netočia v kruhu, nevracajú sa, neopakujú, ale sú jedinečné
- Augustín podrobil ako prvý analýze plynutie času a zistil, že čas nemožno oddeliť od nášho
vedomia
- budúcnosť máme v plánoch, minulosť v spomienkach, ale jedine skutočná je iba prítomnosť
- to čo sa nám ľuďom vynára v čase je pre Boha stále súce a rovnako prítomné

ĽUDSKÁ MYSEĽ = ČASOVÁ BOH = NEČASOVÝ

- pred vznikom sveta čas neexistoval, existoval len Boh, ten teda stvoril svet nie v čase, ale
spolu s časom
GNOZEOLÓGIA (snaha nájsť pravdu)
- „Cogito ergo sum“ – myslím, teda som (už 1200 rokov pred Descartom)
- snaží sa prekonať skepticizmus prostredníctvom faktu, že pochybuje
- pravdu hľadá predovšetkým v hlbinách ľudskej duše – „Nevychádzaj von, vráť sa späť
do svojho vnútra! Tam prebýva pravda.“
- len vo svojom vnútri nachádza človek nevyhnutné pravdy, ktoré platia nadčasovo
a nadindividuálne – napr: princípy matematiky, logiky etc.
- tieto pravdy však nemôžu pochádzať zo zmyslovej skúsenosti, týmto Augustín ukazuje
cestu k Bohu
- ak tieto pravdy máme a nepochádzajú zo zmyslov, museli nám byť dané Bohom – z neho
vyžarujú (iluminujú)
ETIKA
- orientačné zásady človek nenachádza ani v rozume ani v cnosti, ale v láske – „miluj a rob
čo chceš!“
- zlo ako také, ako protipól Boha neexistuje – definuje ho len ako nedostatok dobra
- v spore o to či sa človek môže spasiť sám (vlastnými skutkami), alebo ho môže spasiť len
Boh si vyberá druhú možnosť
- podľa neho len Boh rozhoduje o tom, kto bude spasený a kto zatratený – preto sa niekto
narodí do takých a iný do onakých pomerov (determinizmus :O)
- cirkev neskôr toto stanovisko zmiernila – a totiž, že Boh nepovolal ani nezavrhol ľudí
vopred, iba prostredníctvom svojej vševedúcnosti vopred pozná naše konečné rozhodnutia
*vsuvka – grécke pojmy pre lásku:
Eros – erotická, žiadostivá láska, zameraná na pôžitok, egoistická
Charitas – milosrdná láska, súcitná, pomáhajúca
Agape – sebadarujúca láska, som ochotný zomrieť za teba a zrieknem sa svojich túžob
- Augustín hovorí o láske AGAPE – ak niekoho miluješ viac ako svoj život, teda pre neho
môžeš konať len a len dobro – teda ten kto miluje koná len správne (prirovnanie ku svieci –
horí pre všetkých, ale v dôsledku toho sa stráca)
KONCEPCIA DEJÍN
- dejiny predstavujú zápas medzi vierou a nevierou
- rozhodujúcou udalosťou histórie je vtelenie Božieho Syna, čím sa začína oddeľovanie
vyvolených od zatratených
- zatratení sa grupujú v pozemskom štáte, kt. je založený na egoizme a stupňuje sa až
k znevažovanie Boha
- vyvolení sa grupujú v „Obci Božej“ – cirkev ešte nie je dokonalou božou obcou, stále sa
v nej nachádzajú aj nespravodliví spolu so spravodlivými
- cirkev je pôdou na ktorej Božia ríša vyrastie
- až pri konci sveta – v poslednom súde sa ukáže kto tam patrí (príď kráľovstvo tvoje –
zvolávajú 2. príchod Boha = koniec vekov)

2.) ARABSKÁ STREDOVEKÁ FILOZOFIA

- od pol. 8. st. AD posilnenie arabského kalifátu natoľko, že sa začína rozvíjať intelektuálny
život, kt. ovplyvňuje fil. učenia až do 13. st.
- celá filozofia sa delí na:
a.) VÝCHODNÚ (Bagdad – Irak)
b.) ZÁPADNÚ (Cordobe – Španielsko)
- prínos:
a.) zachovanie preložených spisov klasikov antiky (prípadne ich zlomkov)
b.) objavy v matematike, optike, geometrii, medicíne (algoritmy, lom svetla...)

FILOZOFIA V BAGDADE (VÝCHODNÁ)

A.) AL KINDÍ
- múdry je ten, kto si osvojí poznatky budúcich generácií
- každý, kto sa chce venovať fil. musí poznať matematiku (vyžaduje dôkaz a nie
presvedčenie)
- Boh je nekonečný v čase a priestore a preto božské zjavenia stoja nad ľudskou logikou
- látka určuje aká z nej bude vec (Aristoteles – entelechiou)
B.) AL FARÁBÍ
- druhý učiteľ po Aristotelovi, usporiadal celé Aristotelovo Organon (?)
- rieši otázky vzniku sveta, človeka, božstva
- odpoveďou je emanácia – novoplatonizmus
- hl. cieľom ľudskej činnosti je šťastie
- podmienkou toho je vôľa (zmyslové vnímanie) a jej sloboda (racionálne vnímanie)
C.) AVICENNA
- predstavuje vrchol arabskej filozofie
- potláča novoplatonizmus Aristotelom
- dielo: Kniha uzdravenia – encyklopédia fil. a ostatných vied (logika, matika, metafyzika ...)
- svet je poznateľný pomocou logiky, prostredníctvom všeobecných pojmov
- všeobecniny môžu existovať pred vecami, vo veciach a po veciach = umiernený realizmus

FILOZOFIA V CORDOBE (ZÁPADNÁ)

A.) AVERROES
- predstavuje vrchol západo arabského aristotelizmu
- Aristoteles = filozof, Averroes = komentátor (Aristoteles vysvetlil prírodu a Averroes
Aristotela)
- rieši vzťah filozofie a náboženstva
- poznanie delí na: vieru
teológie
filozofiu
- len filozofia dospeje k čistej pravde, avšak toto nie je pre každého, väčšina sa musí
uspokojiť s vierou
- filozofov nemôžu obmedzovať žiadne ortodoxné predpisy, posledné slovo má veda, avšak
morálne normy musia rešpektovať aj filozofi, aj keby s nimi vnútorne nesúhlasili
- učenie o dvojakej pravde (Duns scotus, Occam)
- boh a hmota sú 2 večné, rovnako nezávislé príčiny
- snaží sa dokázať nestvoriteľnosť hmoty a boha pokladá len za prvú príčinu zmien vo svete
- duša človeka je spojená s telom a je smrteľná

*Aristoteles = materialista – odklon od náboženstva (idealizmu), Averroes sa snaží dokázať,

že aj hmota aj Boh sú večné

3.) ŽIDOVSKÁ STREDOVEKÁ FILOZOFIA

- úzky kontakt s Arabmi – mohamedánmi (Averroes)
- používanie arabského jazyka
- problém racionálneho zdôvodnenia a intelektuálnej obhajoby v 1 nadprirodzeného Boha
- vychádza z TALMUDU (kódex viery, morálky a práva židov)
A.) AVICEBRON
- vedenie (poznanie) je cieľom existencie človeka, oslobodzuje dušu od pút prírody a vracia
ju do najvyššieho sveta
- svet je jednotný – patrí sem človek aj vesmír
- Boh sa vo svete prejavuje prostredníctvom božskej vôle
- tá nie je nerozumná, tvorí látku a tvary (tie dávajú svetu rôznorodosť)
- látka je všeobecná, ale tvarou je mnoho, Boh = slobodný, bez látky
B.) MAIMONIDES
- snaha zjednotiť vieru (Talmud, Tóra) a filozofiu (Aristotelizmus od Averroa)
- dielo – Sprievodca nerozhodných
- všetky pravdy sú obsiahnuté aj v Tóre aj v Talmude
- ich texty sú však alegorické (líterárne okienko :D – alegória alebo inotaj je obrazné
vyjadrenie myšlienky alebo predstavy, ktoré má iný ako doslovný význam)
- jednota a netelesnosť Jahveho zodpovedá Aristotelovmu prvému hybateľovi
- vesmír nie je večný, ani zákony prírody nie sú nemenné
- Boh neustále tvorí nové substancie
*vsuvka – fundamentalisti – človek stvorený Bohom za 7 dní (24 hodinových dní) – no my
v skutočnosti nevieme koľko jeden deň trval, a teda táto teória nemusí odporovať
racionálnemu rozumu
4.) SCHOLASTIKA
- 12. – 13. st. AD
- inak povedané – školská filozofia (rozvíja sa na školách, prvé stredoveké univerzity – ITA)
METÓDA SCHOLASTIKOV
- dôkladné štúdium pôvodných prameňov (filozofi, písmo, cirkevní otcovia)
- konfrontácia argumentov za a proti (pro et contra)
- jej výhodou bola nesmierna poctivosť v hľadaní pravdy (objektívnej), nevýhodou, že sa
často krát odvolávala na názory autorít, a nevšímala si empirický materiál (fakty, zmyslovo
získané)
SPOR O UNIVERZÁLIE
- univerzálie = všeobecné pojmy (idey)
- otázka znela či všeobecné pojmy, akým je napríklad pojem spravodlivosť, láska atď,
jestvujú reálne (tak si to predstavoval Platón – jestvujú v nemennom svete ideí), alebo sú to
len pojmy, ktoré vymyslel človek na základe určitej skúsenosti?
- podľa odpovede na túto otázku môžeme rozlíšiť:
a.) REALISTOV – tí filozofi, kt. boli presvedčení o tom, že univerzálie reálne
a skutočne existujú, teda tí, ktorí týmto ideám priznávali vyššiu skutočnosť ako konkrétnym,
jednotlivým veciam
- zväčša kresťania
- Anselm z Cantnbury, Tomáš Akvinský (umiernený realista), Platón
* vsuvka – krajný realizmus – žena je len jedna, len tváre sa menia

b.) NOMINALISTOV – tí filozofi, kt. vyhlasovali, že univerzálie sú iba menami (po

latinsky nomen), v skutočnosti reálne neexistujú, vymyslel ich človek
- Roscellinus, Viliam Ockham, umiernení = Duns Scotus resp. Abelárd
*vsuvka – krajný nominalizmus – žiaden celok reálne neexistuje, sú len indivíduá –
aplikované aj na teológiu (triteizmus – Otec, Syn a Duch svätý sú 3 odlišní bohovia :O)
 EXISTENCIA UNIVERZÁLIÍ
ANTE RES (pred vecami)
- existencia univerzálií pred
vecami (Platón)
- najprv existoval všeobecný
pojem stoličky (vo svete ideí)
a až potom mohla stolička
existovať konkrétne (vo
svete vecí – sformovala ju jej
idea)
- realizmus (idea na prvom
mieste – idealizmus,
kresťania)
IN REBUS (vo veciach)
- podstata veci nemôže
existovať mimo nej
(Aristoteles)
- každá konkrétna vec
obsahuje aj všeobecnú ideu
tejto veci
POST RES (po veciach)
- až po skúsenosti
s konkrétnou stoličkou viem
poznať všeobecnú ideu
stoličky
- materializmus, matéria
(stolička) na prvom mieste
- nominalisti – podstatu veci
pochopím až po skúsenosti
s vecou samotnou

RANNÁ SCHOLASTIKA
A.) ANSELM Z CANTERBURY
- narodený vo vznešenej piemontskej rodine (ITA), žije vo FRA kláštoroch, aby posledné
desaťročie strávil v GB ako canterburský arcibiskup
- spisy: Proslogion, Monologion
- nadväzuje na Platóna a preto prikladá univerzáliám väčšiu realitu ako zmyslovej skúsenosti
- na základe toho formuluje svoj ontologický dôkaz existencie Boha
- vychádza z toho, že všetko súcno je odstupňované od nedokonalého k najdokonalejšiemu
- živočíchy majú vyššie bytie než rastliny, ľudia zase vyššie než živočíchy
- nad človekom si však vieme predstaviť bytie dokonalejšie – hovorí: „Boh je niečo, nad čo
nemožno myslieť nič vyššieho.“
*miesto na dokreslenie :3

- tento ontologický dôkaz kritizuje už za jeho života mních Gaunilo (neskôr Tomáš
Akvinský, Kant)
:O TU MI CHYBA VETA
- Anselm sa bráni – ak by bol Boh iba v našom intelekte, potom by sme nad neho mohli
myslieť ešte niečo vyššie – a totiž Boha, ktorý prebýva nie len v našom intelekte ale aj
skutočne existuje
- fakt skutočnosti Boha je pre neho zrejmejší ako fakt skutočnosti reálnych predmetov
- veta Boh jestvuje je pre neho rovnako samozrejmá ako existencia pravdy
- teda veta – Boh je, nedáva zmysel, je to akoby sme povedali Boh je je, kedže pojem Boh už
obsahuje aj samotnú jeho existenciu – Boh nie je = Je nie je (teda nezmysel)
- Boh nie je predmet ale existencia sama!
- tak ako nemá zmysel povedať bytie je
*vsuvka - slabina ontologického dôkazu – to, že si dokážem predstaviť naj ostrov –
Atlantída – neznamená, že aj existuje
VRCHOLNÁ SCHOLASTIKA
B.) TOMÁŠ AKVINSKÝ (umiernený realista)
METAFYZIKA
- nadväzuje na Aristotela (substancia, akcidencia, látka, forma, možnosť, skutočnosť)
- v čom je nový? vzťah medzi všeobecnou a konkrétnou skutočnosťou vyjadruje dvojicou
pojmov: podstata (esencia, idea, pojem)
existencia
- aby sa podstata stala existenciou (reálne existovala v nejakom súcne) je potrebný akt
stvorenia
- podstaty sa prostredníctvom Božieho pôsobenia dostávajú z Božej mysle k vlastnej
existencii
NÁUKA O BOHU
- všetko stvorené je charakterizované diferenciou podstaty a bytia
- všetko stvorené svoje bytie prijíma od niekoho, kto je bytím v plnosti – kto nie je ničím
iným iba samotným bytím
- v Bohu sa podstata a existencia zhodujú – Božou podstatou je jeho existencia: „Som,
ktorý som.“ – povedal Jahve (pozri Judaizmus) Mojžišovi keď sa mu zjavil ako horiaci krík
(that guy is on fire! :O)
- nekonkretizuje akým je, hovorí len „som“ a to stačí – viac o ňom koniec koncov nemožno
nič pravdivé povedať
5 CIEST K BOHU
 dôkaz z pohybu – veci tohto sveta sa nehýbu nutne, majú iba možnosť pohybu,
znamená to, že pohyb nie je večný a na jeho začiatku je Boh = nehybný hybateľ
(Aristotelov pojem)
 dôkaz z pôsobiacej príčiny – tvrdí, že všetko má svoju príčinu, je absurdné ísť
v rade príčin do nekonečna a teda musí existovať prvá nezapríčinená príčina = Boh
 dôkaz z rozdielu nutného a možného – tvrdí, že všetky veci tohto sveta majú iba
možnú existenciu – nevedia sami vzniknúť, môžu existenciu len od niekoho získať,
od niekoho kto ju má nutnú a nie len možnú = Boh (číra existencia) – Boh je (nemá
pre neho zmysel – akoby sme povedali Boh je je)
 dôkaz zo stupňov bytia – tvrdí, že dokážeme stupňovať kvality – a to len keď
poznáme to „naj“ – pre neho naj predstavuje Boh (kategória ktorou stupňujeme)
 teologický dôkaz – je zaujímavé, že orgány v ľudskom tele vedia čo majú robiť aj
keď sami v sebe inteligenciu nemajú – znak toho, že ich takto niekto musel
naprogramovať = Boh
NÁUKA O ČLOVEKU
- podobná Aristotelovej
- dušou človek participuje na sfére čistých duchov, telom na hmotnom svete
- duša človeka je nesmrteľná, keďže je nehmotná (jednoduchá), nezložená zo žiadnych
častí, ktorých rozložením by mohla zaniknúť
- v duši Tomáš rozlišuje myslenie a vôľu
- východiskom poznávania je zmyslové vnímanie, z ktorého abstrahujeme všeobecné
podstaty (esencie, idey, pojmy)
POLITICKÁ TEÓRIA
- „spol. sa musí rozpadnúť ak v nej nie je nik, kto by sa staral o spoločné dobro, rovnako ako
by sa rozpadlo ľudské telo keby v ňom nebolo spoločnej riadiacej sily.“
- idealizuje monarchiu – „Kráľ musí byť vo svojej ríši tým, čím je duša v tele a Boh vo
svete.“
- jeho najdôležitejšou úlohou je uchovanie mieru
- najhoršia zo všetkých foriem je tyrania
- keď je však nastolená Tomáš odporúča trpezlivosť, pretože násilná zmena väčšinou vedie
ešte k väčšiemu zlu
- svetská moc je vo svetských veciach autonómna, ak však ide o veci súvisiace s blaženosťou
človeka, má byť podriadená cirkvi
NESKORÁ SCHOLASTIKA
- čoskoro po Tomášovej smrti Aristotelovo dielo odsúdili na parížskej univerzite - 1277
C.) ROGER BACON
- aj keď ide o Tomášovho súčasníka, jeho myslenie sa uberá celkom iným smerom
- smeje sa zo scholastikou, že píšu tučné knihy o Aristotelovi, ale vôbec nerozumejú jeho reči
- nabáda ľudí aby sa viac učili jazyky (hebrejčinu, gréčtinu, arabčinu), lebo doterajšie
preklady urobili viac škôd ako úžitku
- ďalej vytýka scholastike, že dáva taký dôraz na dedukciu (odvodzovanie z odvolania na
výroky iných autorít – filozofov, cirkevných otcov, Písma) ale zabudla na indukciu (teda
skúmanie empirického materiálu)
D.) VILIAM OCKHAM (OCCAM) (umiernený nominalista)
- vyhlasoval, že pápež nie je neomylný – spor s cirkvou
UNIVERZÁLIE
- upozornil, že scholastika sa zriekla bezprostredného pozorovania lebo predpokladala, že
všetko jednotlivé je už obsiahnuté vo všeobecných univerzáliách
- podľa neho však všeobecným pojmom – univerzáliám, nezodpovedá nič skutočné
- nemôžu existovať ani v Božej mysli (ante res)
- to popiera teologickým argumentom, že potom by nebolo udržateľné Božie stvorenie
z ničoho, keďže univerzálie v Božej mysli by tu už boli (???)
3 PRINCÍPY
 princíp všemohúcnosti – Boh tvorí všetko podľa vlastnej vôle, nič nie je nutné
a tento svet je iba jedným z možných svetov, ktoré Boh mohol stvoriť
- na jednej strane – neohraničená sloboda Boha, na druhej strane – všeobecná
kontigencia (náhodnosť) sveta a človeka
 princíp protirečenia – Boh tvorí svet podľa vlastnej vôle, ale to neznamená, že
iracionálne
- aj sloboda Boha podlieha požiadavke neprotirečenia si (nemôže stvoriť guľatú
kocku, taký ťažký kameň ktorý sám neudvihne)
 princíp ekonómie – pri objasňovaní nejakej veci máme vychádzať z čo najmenšieho
množstva pojmov
 RENESANCIA
- koniec stredoveku, humanizmus, 15. – 16. st. AD v ITA
- prelínanie fil. problémov s prírodovednými, štátoprávnymi, etickými a náboženskými
- má 5 častí:
 filozofia v pravom zmysle slova
 novoveká prírodoveda
 náboženstvo
 morálka a etika
 štát a právo

1.) FILOZOFIA V PRAVOM ZMYSLE SLOVA

A.) MIKULÁŠ KUZÁNSKY
- základom všetkého je jedno (stotožňuje ho s bohom, absolútna idea)
- jedno = nepomenovateľné, dokonalé, nekonečné, je všetkým a však nemožno ho stotožniť
s ničím konkrétnym
- snaží sa nájsť cestu ako spojiť vieru s rozumom
- koincidencia opozít (splývanie protikladov) maxima a minima
- učenie o učenej nevedomosti – čím viac sa učíme, tým menej toho vieme
B.) MARCILIO FICINO
- zakladá prvú významnú školu ITA renesancie – Platónsku akadémiu (Florencia)
- človek – sprostredkovateľ medzi ríšou duchovna a ríšou materiálna (Platón)
- základ pre renesančný humanizmus – hlavnú úlohu v procese poznávania má človek
2.) NOVOVEKÁ PRÍRODOVEDA
- vytvorenie 2 vedných disciplín:
 astronómia – veda o maxime, príklon k heliocentrizmu (M. Kopernik, G. Galilei)
*heliocentrizmus = teória tvrdiaca, že Slnko je stredom vesmíru a slnečnej sústavy/
geocentrizmus = zem je stredom vesmíru
 medicína – veda o minime, hlavne anatómia, atlas ľudského tela
3.) NÁBOŽENSTVO
- snahy o reformáciu kresťanstva, vznik reformovaných cirkví
- Martin Luther – nebál sa verejne vystúpiť a povedať, že cirkev sa mýli
- upadá náboženská kultúra, do popredia - človek
4.) MORÁLKA A ETIKA
- renesančné uvažovanie o človeku v medziach renesančného humanizmu
- Erazmus Rotterdamský – spochybňuje autority vrátane cirkvi a žiada uplatniť jedinú
autoritu – kritický rozum (a to v období absolutistických monarchií)
5.) ŠTÁT A PRÁVO
- Niccolo Machiavelli – dielo: Vladár, na získanie a udržanie moci sú vhodné všetky
prostriedky, aj vražda (politický relativizmus)
*Machiavellista – človek, ktorý je ochotný použiť akékoľvek prostriedky
- okrem neho – Thomas Morus (Utópia), Tomasio Campanella (O slnečnom štáte – vízia
ideálneho štátu bez súkromného vlastníctva)
 KLASICKÁ NOVOVEKÁ FILOZOFIA
- rozvíja sa v 17. – 18. st. AD
- ovplyvnili ju 2 rozhodujúce činitele:
 občianstvo západoeurópskych krajín
 rozvoj novovekej vedy
- kľúčovou disciplínou filozofie sa stáva gnozeológia (náuka o poznaní) – spor o to kto má
pravdu – racionalizmus vs empirizmus
- delí sa na:
 racionalizmus
 empirizmus
 osvietenstvo
 idealizmus
- schematický vývin novovekej filozofie:
 spor – empirizmu (Bacon, Locke, Hume) a racionalizmu (Descartes, Spinoza,
Leibniz)
 1. pokus – o spojenie prvkov empirizmu a racionalizmu v osvietenskej filozofii
(Voltaire, Diderot, Rouseau)
 2. pokus – o prekonanie empirizmu a racionalizmu na vyššej úrovni v dielach
predstaviteľov nemeckého klasického idealizmu (Kant)

RACIONALIZMUS
- myšlienkový smer, ktorý tvrdí, že jediné
pravé poznanie je rozumové poznanie
(zmysli klamú – slamka vo vode...)
EMPIRIZMUS
- myšlienkový smer, kt. preferuje
skúsenostné (empirické) poznanie založené
na zmyslových pocitoch a vnemoch (rozum
slúži len na triedenie vecí, ktoré zmyslami
poznáme – šuflíky v hlave Julo Satinský :o))

1.) RACIONALIZMUS
A.) RENÉ DESCARTES (deista = Boh je stvoriteľ, ale ďalej nezasahuje, dualista)
- 1596 – 1650 AD
- otec novovekej filozofie
- žil striedavo v Holandsku a FRA, zapojil sa do 30 ročnej vojny a napokon zomrel vo
Švédsku kde prišiel na pozvanie kráľovnej Kristíny
- cieľ – vytvorenie novej filozofie, takej ktorú nebude možné spochybniť
GNOZEOLÓGIA (pravda)
- pre svoju novú filozofiu potreboval nespochybniteľný základ
- jediné, čo nedokázal spochybniť bolo, že pochybuje
- pochybovanie je jedným z myšlienkových procesov – teda myslí (pochybuje) a to nemôže
spochybniť – „Cogito ergo sum“ – myslím, teda som (Augustín už pred ním – patristika)
- som reálne, a to sa nedá spochybniť lebo pochybujem
ONTOLÓGIA (bytie)
- je aj Boh a aj svet
- pojmy ako spravodlivosť, láska... nám boli dané niekým, kto ich sám obsahuje (kto má
večnosť, lásku, spravodlivosť...) – Boh
- vrodené idey – tie máme od Boha, ktorý musí existovať, iný zdroj týchto vrodených ideí
nepripúšťa
- Boh je čistou/ absolútnou pravdou – nemôže klamať, ak teda stvoril tento svet, tak tento
svet musí byť pravdivý a skutočný (z istoty Boha prechádza k istote sveta)
*SPS ZOŠIT
- vo svojej duši Descartes ďalej nachádza ďalšie „vrodené idey“ – substancie, ktoré nemožno
redukovať na nič iné, a ktoré sú na sebe úplne nezávislé
- svet sa delí do týchto dvoch substancií:
 DUCH (môžeme si predstavovať svoje myslenie bez toho, aby som myslela na
nejaký priestor a hmotu),
 ROZPRIESTRANENOSŤ ( telesná substancia, z ktorej možno odvodzovať všetok
pohyb a hmotu v priestore)
- v človeku sa obidve substancie dostávajú dokopy, aj zvieratá sú len mechanické stroje
- ako sa však môžu navzájom koordinovať? ako je možné, že keď môj duch pohne rukou tak
zároveň pohne rukou aj telesná substancia?
- toto nám už Descartes nevysvetlil
- na záver môžeme konštatovať, že Descartova ontológia (keďže sa odvoláva na 2 základné
princípy) je dualistická (iný dualizmus ako u Platóna – ten mal iné 2 princípy – svet ideí
a svet vecí
B.) BENEDIKTUS (BARUCH) SPINOZA (a.k.a Suvereno numero duo – panteista tak
ako aj Xenofanes, okrem toho aj monista – 1 substancia)
- 1632 – 1677 AD
- jeho židovská rodina odišla zo Španielska v obavách pred prenasledovaním do Amsterdamu
- živil sa brúsením šošoviek, čo sa mu stalo osudným
- hl. diela – Teologicko filozofický traktát (etika vyložená spôsobom zaužívaným
v geometrii)
GNOZEOLÓGIA (pravda)
- nedôveruje zmyslovému poznaniu, ktoré nemôže zaručiť istotu a jasnosť
- dôveruje rozumovej „bezprostrednej intuícii“
- spolieha sa na dedukciu (myšlienkový proces, ktorý z jednej alebo viacerých premís vyvodí
výrok, ktorý je ich logickým dôsledkom)
ONTOLÓGIA (bytie)
- základný princíp sveta – substancia – môže byť iba jeden
- tento základný princíp/ substanciu stotožňuje s Bohom čiže prírodou (deus sive natura) – je
to teda panteista a monista (1 substancia)
- substancia má množstvo od seba neoddeliteľných vlastností – atribútov, z ktorých ako
ľudia sme schopní vnímať iba dva – myslenie a rozpriestranenosť
- fakt, že my vnímame množstvo vecí, nie len jedinú substanciu vysvetľuje prostredníctvom
modov
- MODUS – je to spôsob existencie substancie, to jest jej prejavovania sa v našom svete,
v našej skutočnosti (veľký list papiera rozdelený na malé □)
- mody sú na seba naviazané v prísne kauzálnom (príčinnom) slede
- náhoda objektívne neexistuje – tam kde ju konštatujeme ide iba o výraz našej neznalosti/
omylu
- všetko je vyjadrením substancie – a teda musí byť rozumné a teda nevyhnutné (čiže
rozumom sme schopní spoznať celú realitu – substanciu, nie zmyslami!)
ETIKA
- strohý determinizmus – ponecháva slobodu človeka iba v hraniciach pochopenia
nevyhnutnosti rozumného
- človek je slobodný len v tom zmysle slova, že chce robiť to čo správne chápe
- sloboda je poznaná nutnosť – stotožnenie sa s racionalitou bytia, so substanciou
- blaženosť spočíva v samozrejmom oddaní sa tomu, čo je nutné, t.j. vôli substancie, vôli
božej
- čím sme rozumnejší, tým lepší by sme mali byť
- ako na to? – človek zvyčajne dáva prednosť rozumu a chce krotiť svoje vášne, bez nich by
sme však vyhasli
- rozum má afekty koordinovať, uvádzať v rovnováhu, viesť
- tak môže prekonať vášne tým, že sa sám stane vášňou
C.) GOTTFRIED WILHELM LEIBNIZ (pluralista – množstvo substancií - monád)
- 1646 – 1716 AD
- jeden z posledných polyhistorov
- založil akadémie vied v Berlíne aj Petrohrade
- značnú časť života strávil ako knihovník u hannoverského kniežaťa
GNOZEOLÓGIA (pravda)
- „Nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch,pravda okrem rozumu samotného.“
- racio má podľa Leibniza prednosť pred empirio
- jestvujú teda dvoje pravdy:
 APOSTERIORI - pravdy faktu – výroky založené na skúsenosti (pustím niečo na
zem – vidím, že to spadlo – je to moja skúsenosť)
- príznačné najmä pre prírodné vedy – dotýkajúce sa iba nášho sveta, nie bytia všeob.
 APRIORI – pravdy rozumu – predskúsenostné fakty, univerzálne platné výroky
(deliť nulou sa nedá – viem to, nemusím to skúšať)
- príznačné najmä pre matematiku, výroky
ONTOLÓGIA (bytie)
- odmieta Spinozovu 1 substanciu z teologických dôvodov, keďže nechce stotožňovať Boha
s prírodou, a tiež kritizuje Descartov dualizmus substancií
- rozpriestranenosť nie je adekvátna (vhodná, vyhovujúca)
- nekonečné kontinuum matematiky je ideálna predstava, ktorá nemá žiadne skutočné časti,
aj keď nekonečno v myšlienkach dokážeme rozdeliť a premýšľať len o istej časti
- skutočnosť má svoje limity, pozostáva z pravých častí, ktoré nie sú ľubovoľne deliteľné
- tieto pravé časti Leibniz nazýva MONÁDAMI (svet ktorý žijeme = pravá časť univerza –
nekonečného univerza = naša realita = jedna monáda)
- teda je to pluralista – filozofiu zakladá na množstve substancií – monád
- sú to:
 BODY – možno si ich predstaviť aj ako atómy
 SILOVÉ CENTRÁ – teleso nie je nič iné iba komplex silových centier
 DUŠE – tie môžu byť oduševnené v rozličnej miere – niektoré sú temné, iné hmlisté,
ďalšie zas jasné a celkom najvyššia – monáda monád = Boh (celá v svetle)
 INDIVÍDUA – nejestvujú 2 rovnaké monády!

2.) EMPIRIZMUS
- kým racionalizmus vznikal na pevnine, empirizmus môžeme nazvať ostrovným
A.) JOHN LOCKE (nominalista – vypúšťa akékoľvek substancie – pojmom Boh, duša,
svet neprislúcha nič reálne, deista – Boh len stvoriteľ, už ďalej nezasahuje do sveta)
- 1632-1704 AD
- študoval teológiu, no kňazom sa nestal, končí prírodnými vedami
- vo svojom diele Rozprava o ľudskom rozume odmieta koncepciu descartovských
vrodených ideí -> „nič nie je v rozume, čo by pred tým nebolo v zmysloch“
- tvrdí, že vedomie dieťaťa je „tabula rasa“ (nepopísaná tabuľa)  a všetky idey našej mysle
pochádzajú zo skúseností
- idey delí na:
1. jednoduché idey – jednoduché obrazy vnemov, ktoré pochádzajú z vonkajšej
skúsenosti (svet) alebo z vnútornej skúsenosti (vnemy, ktoré vedomie neprijíma
zo sveta, ale reflektuje seba samého, pozoruje vlastnú činnosť).
- do vedomie nikdy neprichádzajú poznatky o samotných substanciách (veciach),
iba ich kvality (primárne – sekundárne)
- zmyslami vnímané kvality vecí a javov (teplé, suché, zelené...)
2. zložené idey – vytvára ich rozum kombinovaním jednoduchých a takto vznikajú
módy (počet, priestor, trvanie), substancie (Boh, duch, teleso) a vzťahy (príčina,
dôsledok, identita, rôznosť)
- pretože zložené idey vznikajú výhradne kombináciou jednoduchých v rozume,
nezodpovedá im nič skutočné
POLITICKÁ TEÓRIA
- odmieta apriórne (predskúsenostné) vrodené idey, odmieta aj vopred nalinkované politické
princípy, ktoré by sa mali vynucovať na ostatných ľuďoch
- v diele Dve pojednania o vláde sa vyslovuje za suverenitu ľudského indivíduá a jeho
základné prirodzené práva (na život, vlastniť majetok)
- hlása ideu štátu (resp. monarchie), obmedzeného zákonmi, deľbou moci (zákonodarná,
výkonná, súdna), parlamentarizmom
- je prvý, kto nadškrtol základy usporiadania súčasných moderných štátov
B.) GEORGE BERKELEY (solipsista – iba ja som, idealista)
- Ír, ktorý vyštudoval teológiu, podnikol misijné cesty a stal sa biskupom
- kritizuje Locka, že ponecháva pojem substancie, o ktorom nemôžeme mať žiadnu
bezprostrednú skúsenosť
- odmieta aj delenie na primárne a sekundárne kvality, všetko je nám vraj totiž dané iba ako
fenomén nášho vedomia
- veci sú nám dané iba ako suma vnemov, bytie veci spočíva v tom, že je vnímaná („esse est
percipi“) = byť znamená byť vnímaný => svet je len mojou predstavou
- zakladá tieto smery solipizmus (sola= iba, ipsum= bytie, jediný kto existuje som ja) = je len
to, čo ja aktuálne vnímam a idealizmus (duchovno je večné)
- uznáva univerzálneho vnímateľa, ktorým je BOH
- ako je však možné, že predstavy viacerých ľudí sa môžu zhodovať? (napr. všetci žiaci
vnímajú to isté Slnko)
- práve Boh pôsobí túto zhodu v mysliach ľudí, lebo je nestranný
- Berkeley sa snažil ukázať všetkým materialistom a ateistom, čo vďaka striktnému
empirizmu odmietali Boha, že to ide aj inak, že od čistého empirizmu možno dôjsť
k dôslednému teizmu
C.) DAVID HUME (senzualista, agnostik)
- 1711-1776 AD
- Škót
- agnostik a senzualista, je mu ľahostajné, či nejaký vonkajší set existuje, alebo nie
- zmyslové vnemy sa podľa neho delia na:
1. dojmy
2. idey
- veda sa podľa Huma nemá zaoberať podstatami (hľadaním substancie), ale iba
usporadúvať naše dojmy (impresie, dáta)
- obrazy = kópie dojmov, ktoré máme v spomienkach nazýva Hume ideamy
- odmieta existenciu kauzality a substancie (podstaty), teda gnozeológia u Huma nemá
žiadne zastúpenie
- odmieta rozumové poznanie
- kauzalitu (príčinnosť) si človek zamieňa s časovou následnosťou – zmyslová skúsenosť nás
nikdy neinformuje o tom, že jav A je príčinou javu B
- realita = súbor dojmov
- dokážeme vnímať len vlastnosti vecí
- kauzalitu robí náš rozum
- príčinu prečo jablko spadlo zo stromu považuje za irelevantnú lebo tá už pochádza
z rozumu, nie zo zmyslovej skúsenosti

3.) OSVIETENSTVO
- revolta voči absolutizmu vládcov a moci cirkvi
- osvietenskí filozofi boli ekleptikmi (tí čo len citujú, preberajú) empirizmu a racionalizmu,
často avšak veľmi povrchnými
- význam nie je v prínose originálnych myšlienok, ale náboji, ktorým naplnili svoju dobu
ZNAKY:
1. neohraničená viera v pokrok, v premenu sveta na základe moci poznania
2. šírenie osvety (svetla = osvietiť) = dôraz na vzdelávanie, osvietenci verili, že čím
budeme vzdelanejší, tým budeme mravnejší
3. radikálny až iracionálny kriticizmus voči súčasnej a minulej dobe
A.) FRANCOIS MARIE VOLTAIRE
- Európska autorita
- básnik, prozaik, historik, politik, prekladateľ
- nenávidel cirkev, hlásal výroky silne namierené proti nej („zničte tú hanebnicu!“) :O
- hľadiac na anglickú spoločnosť poukazuje na zaostalosť tej francúzskej, vo svojom diele
Filozofické listy formuluje odporúčania:
1. osvojiť si výdobytky Lockovej empirickej filozofie
2. v oblasti vedy sa orientovať na newtonovský model mechanickej fyziky (oproti
tomu Descartovskému)
3. uznať deistické chápanie náboženstva
4. riadiť sa princípom tolerancie
5. parlamentarizmus = umožňuje spoluúčasť na vláde
6. význam Voltaira nespočíva v originalite, ale v tom, že myšlienky Locka
importoval do Francúzska (potom nasledovala veľká FRA revolúcia 1789)
B.) CHARLES LUIS MONTESQIU
- jediný, ktorý spolu s Rousseaom si zaslúži spomedzi osvietencov uznanie za originalitu
- Perzské listy – satirickou formou poukazuje na relativitu hodnôt a kultúr a z nej
vyplývajúcu potrebu tolerancie
- Duch zákonov – nielen príroda, ale aj spoločnosť sa riadi istými imanentnými
zákonitosťami, ktoré treba rešpektovať
- oceňuje geografický faktor krajiny = geografický determinizmus => závisí od podnebia,
rozlohy a pôdy, akú vládu budú mať ľudia (pre orientálne a teplé krajiny je vhodný
despotizmus, pre studený západ skôr konštitučná monarchia s deľbou moci)
C.) PENIS DIDEROT (materialista, deista – odmieta ateizmus a teizmus, *Denis, pre
istotu)
- predstavuje vrchol osvietenstva aspoň v tom zmysle, že čosi užitočné po ňom ostalo –
encyklopédia (slovník vied, umení a remesiel, do ktorých zaangažoval aj ostatných
osvietencov)
ONTOLÓGIA
- za základ všetkého považoval hmotu, ale oduševnenú hmotu
- bránil sa redukcii rozmanitej skutočnosti iba na materiálny základ
- zdôrazňoval postupný prechod od nižších foriem existencie hmoty (anorganických)
k vyšším (organickým)
D.) JEAN JACQUES ROUSSEAN  [Rusó] (hlása návrat k prírode)
- bez rodičov, nikdy nechodil do školy
- opačný názor ako osvietenci – vzdelanosť je zlá – osvietenec osvietencov
- sám sa naučil písať, vzdelával sa vo filozofii, matematike, dejepise ...
- celý život prežil ako tulák bez domova
FILOZOFIA DEJÍN
- kritizuje osvietenstvo za jeho vieru v pokrok
- podľa neho to najlepšie sme už prežili v prirodzenom stave, kedy bol každý slobodný
a každému patrilo všetko
- odkedy niekto ohradil kus zeme a povedal: „Toto bude moje!“ sa všetko iba obracia
k horšiemu
- súkromné vlastníctvo rozdelilo ľudí a potom sa môže stať, že bohaté decko vládne
dospelým mužom, hlupák múdrym
- aj umenie a veda sú len symbolmi úpadku „Načo by nám bola právna veda, keby v živote
spoločnosti nevládla nespravodlivosť?“
- vzdelávanie ducha kráča ruka v ruke s upadaním mravnosti
POLITOLÓGIA (hlavne kvôli nej je zaradený k osvietencom)
- rieši v diele – Spoločenská zmluva
- „človek sa narodil slobodný, ale všade je v okovách“
- je potrebné zaviesť také usporiadanie, kde je sloboda človeka v súlade so znesiteľnou
mierou podriadenia v štáte
- udeje sa to tak, ak sa ľudia v spoločenskej zmluve dohodnú, kto a ako bude vládnuť
- túto všeobecnú vôľu ľudu treba zistiť hlasovaním (voľbami)
- všeobecná vôľa sa zisťuje sčítavaním hlasov a ak názor niekoho nebude v súlade s vôľou
väčšiny tak má „Držať hubu!“ (a nemyslia tým hríb v ruke! :O)

4.) NEMECKÝ KLASICKÝ IDEALIZMUS

- ide o nemeckých osvietencov, Nemci sú väčšinou idealisti – na rozdiel od FRA
- rozvíja sa koncom 18. a začiatkom 19. storočia
- do N rozdrobeného na množstvo malých štátov prúdia osvietenecké myšlienky pomalšie, ale
zato sú potom hlbšie a dôkladnejšie rozpracované
- FRA osvietenstvo – opakovanie, zosumarizovanie, nič nové, len veľká horlivosť
- N osvietenstvo – plodnejšie a hodnotnejšie
A.) IMANUEL KANT (objektívny idealizmus)
- jedna z najťažších filozofii
- na každý deň mal presný plán (Slávkin obľúbený fakt, ktorý stále pripomína a chce ním
dokázať, že filozofi sú šialenci)
- vo svojich dielach vytvoril niekoľko desiatok nových pojmov
- nikdy neopustil mesto v ktorom sa narodil, vyštudoval na miestnej univerzite – začal
teológiou, skončil filozofiou a prírodnými vedami
- kritizuje praktický rozum (etiku – ako správne konať) – dielo: Kritika praktic. rozumu
- podstatou etiky by malo byť to aby ľudský rozum nebol heteronómny (keď človek koná
z úcty/strachu k niekomu/niečomu – iná autorita), ale autonómny (rozum sa riadi sám sebou,
je nezávislý od externých autorít)
- heteronómia (podriadenosť ľudského rozumu) vedie k neporiadku v etike – lebo každá
kultúra, každý národ a každý človek má iné normy, ktoré sa usiluje presadzovať
- pravidlá praktického rozumu však – ako Kant verí, ostávajú v každom človeku nemenné
- Kant sa usiluje ukázať, že zdroj etiky, motivácia k dobru nemusí ležať mimo človeka (za
lízatko, ktoré dostanem od Šmajdovej manky :D, za výprask, ktorý dostanem od otca,
policajta, Boha...), ale že každý človek v sebe môže objaviť rovnaký zákon mravnosti – čiže
imperatív praktického rozumu!!! (gramatické okienko – imperatív = rozkazovací spôsob,
čiže nejaký rozkaz, ktorým keď sa budú riadiť všetci ľudia tak sa všetci zhodnú)
- zákony mravnosti (imperatívy) sú platné:
 HYPOTETICKY (v závislosti od určitých podmienok)
- platné len s podmienkou, že nám na nich záleží
- ak chceš dlho žiť, staraj sa o svoje zdravie (otázka znie – chcem dlho žiť?)
 KATEGORICKY (všeobecne platné, pre každého v každej situácii)
- „Konaj tak, aby sa maxima tvojej vôle mohlo stať princípom všeobecného
zákonodarstva“
- „Konaj tak aby si ľudstvo v sebe i v druhej osobe používal vždy ako účel a nikdy
nie ako prostriedok“
- zjednodušene – konaj tak ako chceš aby ostatní konali voči tebe
- tvrdí, že je možné nájsť kategorický imperatív praktického rozumu – konaj tak ako
chceš aby ostatní konali voči tebe
B.) JOHAN G. FICHTE (subjektívny idealizmus – existujem len Ja)
- „filozofiu si volíme takú, akí sme sami“
- sám Fichte nám dáva na výber z dvoch smerov filozofického myslenia:
 DOGMATIZMUS – poznanie sa riadi vonkajšími predmetmi, človek je pasívny
pozorovateľ – „lenivec“, ktorý sa podrobuje vonkajším okolnostiam (týmto smerom
sa podľa Fichteho uberá materializmus a senzualizmus)
 IDEALIZMUS – poznanie riadi ľudskými predstavami (ako na to poukázal už Kant)
aktívny človek tvorí svet
- Fichte si vyberá druhý smer, hovorí o tom v diele O pojme vedoslovia (vedoslovie = náka
o vede, skúmanie samého vedenia)
- „človek nie je schopný poznať veci o sebe, triedi len javy (zmyslové dáta), len to, ako sa mu
veci ukazujú“ (Kant)
- na toto Fichte nadväzuje a škrtá vonkajšiu vec o sebe, neexistuje nič iné, len JA (mysliaci
subjekt, já já já jenom jáá)
- JA tvorí NE – JA, teda svet je len nevedomým produktom ja
*prečo, ale svet, keď je len produktom ja, nie je ideálny? Prečo ma moje vlastné ja takto
„znásilňuje“? A to nie som sadista! :D
- svet je pre nás medzou, ktorá nám kladie odpor a na nás záleží, ako sa k tejto prekážke
zachováme:
 KAPITULUJEME – nechám sa určovať, poháňať vecami, ovplyvňovať – táto
„lenivosť“ podľa Fichteho je radikálnym zlom v človeku
 BUDEME SA USILOVAŤ – ostanem vnútri nezávislý na všetkých vonkajších
vplyvoch – tak, aby som konal v súlade s najhlbšou podstatou svojho Ja, ktoré je
nekonečnou činnosťou
- kvôli týmto svojim názorom bol Fichte obvinený z ateizmu (Ja totiž v jeho filozofii už
nepotrebuje Boha, keďže samo tvorí svet)
C.) F. W. J. SCHELLING (transcendentálny idealizmus – Fichteho opak)
- už ako 15 r. vstupuje na univerzitu a nemal ešte ani 25 r keď sa stal riadnym univerzitným
profesorom
- nepripúšťa myšlienku, že by príroda neexistovala, že by bola iba výtvorom Ja
- tvrdí, že Ja (subjekt myslenia) je výtvorom ne – Ja – prírody, ale nie výtvorom, ktorý
vznikol slepou náhodou, nie je iba hračkou slepého osudu
- príroda by nikdy nemohla vytvoriť človeka (ducha) keby sama nebola duchom –
oduševnená (Diderot hovoril o oduševnenej hmote)
- jeho fil. sa delí na 2 hlavné časti:
 NATURFILOZOFIA – prírodná – ukazuje prírodu nie len ako mŕtvy mechanizmus,
ale ako organický živý, dynamický celok obdarený takými vlastnosťami ako je
tvorivosť, aktivita, vývoj, smerovanie k inteligencii, nakoniec vytvára príroda
samostatného „ducha“ – človeka
 TRANSCENDENTÁLNY IDEALIZMUS – ukazuje ľudského ducha, ktorý je
schopný poznávať seba i prírodu
*Fische (ja -> neja), Schelling (neja -> ja)
- dva póly filozofie (prirodzená a transcendentálna) sa spájajú v absolútnej identite
(totožnosti) = subjektívne (človek) sa spája/ je totožné s objektívnym (príroda)
- aj v prírode, aj v človeku Schelling nachádza ten istý prejav inteligencie, toho istého ducha
(nenazýva ho však Bohom, ako napr. Spinoza, Schelling sa nehlási k panteizmu), tej istej
myšlienky, preto sa jeho filozofia nazýva často aj filozofiou identity
*(transcendentálny = presahujúci, človek nie je vrchol, je tu niečo čo ho presahuje – príroda)
- nie je ateista, ani deista, ani teista, pojem Boh vôbec nepoužíva
D.) GEORGE WILHELM FRIDRICH HEGEL (absolútny idealista)
- „štátny“ pruský filozof
- dialektická metóda zjednocovania protikladov
- východiskové tvrdenie (téza) naráža na opak (antitéza), tieto dva výroky sa na bežnej rovine
popierajú, tvoria protirečenie, ktoré bude zmierené až na vyššej úrovni uvažovania (syntéza),
napr. (hmota + duch = človek)
- táto triáda (posadnutosť trojkou je príznačná pre celú Heglovu filozofiu)
HEGELOV ABSOLÚTNY IDEALIZMUS (absolútny duch)
- úlohou filozofie podľa Hegla je sledovať vývoj absolútneho ducha, ktorý vtláča pečať aj do
človeka aj do prírody
- ten prechádza tromi štádiami, ktoré zodpovedajú trom úrovniam filozofie:
1. svetový duch v stave bytia o sebe (logika)
2. duch v stave inobytia (filozofia prírody)
3. svetový duch sa nevracia k sebe samému do stavu bytia o sebe a pre seba?
(filozofia ducha)
*aká je doba = absolútny duch – takí sú aj ľudia a nie naopak
HEGELOVA FILOZOFIA DEJÍN
- preberá ju ako dodatok k náuke o objektívnom duchu, kde sleduje vývoj štátu
- nejedná jednotlivec, ale svetový duch, ktorý využíval jednotlivcov ako svoj nástroj
(Caesar, Karol Veľký, Napoleon)
- jednotlivci iba uskutočňujú, čo žiada nutnosť – „duch doby“
- človek, národ, epocha sú iba materiálom, bábkami na javisku dejín, v ktorých sa duch
vracia k sebe samému
 POKLASICKÁ NOVOVEKÁ FILOZOFIA
FILOZOFIA 19. ST.
- rezignácia urobiť z filozofie „kráľovnú vied“
- rezignácia na ťažký jazyk filozofie a na jej systémovosť
- pre filozofiu sa stáva charakteristický pluralizmus

HLAVNÉ PRÚDY POKLASICKEJ FILOZOFIE

SCIENTISTICKÝ ANTROPOLOGICKÝ
- lat. sciencia = veda - gréc. antropos = človek
- spája filozofiu s vedou, pričom filozofia sa - filozofia má skúmať človeka
má stať podobná vede - patrí tu:
- má skúmať, čo robí vedu vedou  náboženský existencionalizmus
a systematizovať poznatky špeciálnych vied Kierkegaarda
- filozofia má byť len určitou metodikou  iracionalizmus Shopenhauera
písania vedeckých prác  voluntarizmus Nietzseho
- patrí tu:  filozofia života Bergsona, Diltheyho
 pozitivizmus
 novokantovstvo
 marxizmus

1.) SCIENTISTICKÝ PRÚD

A.) POZITIVIZMUS - AUGUST COMTE
- dielo : Kurz pozitívnej filozofia
- otec sociológie, dehonestuje psychológiu
- pozitívne fakty = dokázateľné (nominalista)
COMTEHO HLAVNÉ TÉZY
- oživuje osvieteneckú myšlienku v neohraničený a v neohraničený pokrok vedy
- vedecká filozofia musí odmietnuť skúmania takých otázok, ktoré nemožno empiricky
dokázať
- žiadal vylúčiť z filozofie metafyzické problémy
- čo má teda skúmať pozitívna filozofia? = to, čo žiadna zo špeciálnych vied neskúma =
otázky : - čo je veda? Čo je jej poslaním? Ako sú vedy usporiadané?
COMTEHO KLASIFIKÁCIA ZÁKLADNÝCH VIED
- predpokladom všetkých vied je matematika
- rebríčku dôležitosti nasleduje astronómia, fyzika, chémia, biológia, sociálna fyzika
(sociológia)
- medzi pozitívne vedy údajne nepatrí psychológia
COMTEHO 3 ŠTÁDIÁ VÝVINU ĽUDSKÉHO DUCHA
1. teologické – dianie vo sete si človek vysvetľuje prostredníctvom pôsobenie
nadprirodzených síl, miesto toho aby premýšľal, uctieva božstvá
2. metafyzické – skutočnosť sa už nevysvetľuje prostredníctvom pôsobenia
nadprirodzena, ale začína na vysvetlenie používať základné abstraktné filozofické
pojmy (substancia, akcidencia, entelechia ...)
3. pozitívne – prísne vedecké skúmanie sveta oslobodené od povier a predsudkov
teológie či metafyzickej špecifikácie – vecné a triezve poznanie
B.) NOVOKANTOVSTVO (netreba)
- snaha nielen o opakovanie, ale dokonca aj prekonanie filozofie Kanta
- rozvíja sa ako univerzálna filozofia na dvoch hlavných školách
1. marburská (Cohen, Natorp, Cassirer)
2. bádenská (Windelband)
C.) MARXIZMUS - KAROL MARX
- žid pochádzajúci z advokátskej rodiny
- dielo : Komunistický manifest, Ekonomicko – filozofické rukopisy, Kapitál
MARXOVA FILOZOFIA PRAXE
- ide o filozofiu činnosti
- podľa Marxa filozofi nemajú svet len vysvetľovať, ale aj meniť
- práca = cieľavedomé pretváranie okolitého sveta tvorí základnú vlastnosť človeka
- prostredníctvom práce človek nielen že tvorí „novú prírodu“, t.j. spoločnosť, ale zároveň sa
stáva sám sebou.
- ak človek nerobí na svojom (ale na cudzom) v práci sa odcudzuje sebe samému
- odcudzenie Marx chápe ako nadvládu ľudských výtvorov nad človekom (napr. peniaze,
štát, tovar, náboženstvo...)
- podľa Marxa odcudzenie možno prekonať len zrušením súkromného vlastníctva =
komunistickou premenou spoločnosti na beztriednu
- ak človek nebude robiť na cudzom, ale na svojom, stratí sa odcudzenie
- verí, že spoločnosť sa vyvíja v rôznych spoločensko-ekonomických formáciách
- každá formácia má svoju základňu (materiálna výroba) a nadstavbu (spoločenské
vedomie zosobnené v politike, práve, morálke, vede, náboženstve, filozofii, umení...)
- rozlišuje niekoľko základných formácií a zároveň štádií ľudského vývoja
1. prvotnopospolná
2. otrokárska
3. feudálna
4. kapitalistická (buržoázna)
5. komunistická (beztriedna)
MARXOVA SOCIOLÓGIA
- (obdobie r.48. po víťaznom februári)
- hlavným kritériom delenia spoločnosti na triedy je súkromné vlastníctvo výrobných
prostriedkov
- keďže žiaden kapitalista sa svojho majetku nevzdá dobrovoľne musí dôjsť k revolúcii,
v ktorej vykorisťované a odcudzené triedy prevezmú moc
MARX A ZÁNIK NÁBOŽENSTIEV
- vlastník výrobných prostriedkov používa NADSTAVBU na to, aby ľudí udržal na uzde =>
preto vytvára ideológiu, náboženstvo. Vierou v posmrtný život presvedčil ľudí, že sa nemajú
znepokojovať pre nespravodlivosť v tomto živote
- boj je iba ľudská projekcia a náboženstvo je údajne ópiom ľudstva
- neexistuje nič, len hmota a jej premeny
- hmota je večná, skúma ju tzv. dialektický materializmus
- marx však nechce náboženstvá zrušiť, hlása, že ak sa ľudia budú mať dobre, náboženstvo
ako falošné vedomie zanikne samo od seba