CHLAPEC ZA OKNOM

Ľ udia, ktorí v roku 1950 cestou do textilky alebo na omšu do far­

ského kostola chodievali cez Ulicu 29. augusta, možno si všimli
chlapca v okne prízemného domu na konci ulice, kúsok od hotela
Slávia, postaveného desať rokov pred vypuknutím druhej svetovej
vojny. Chlapec bol plavovlasý, mal okrúhlu tvár a po matke mal aj
oči - hnedé a doširoka otvorené, zrenice v nich svietili ako malé
sviečočky. V dome býval s matkou a otcom. Matka bola drobná,
tichá dedinská žena, ktorá - hoci nemala smútok - obliekala sa
do čierneho, so susedmi a s niekolkými známymi sa stretávala len
v kostole alebo v obchode pri nákupoch. Jej muž pracoval v textil­
nej fabrike ako údržbár tkáčskych stavov. Tam sa zoznámili a po
niekolkomesačnej známosti sa vzali. Muž bol štíhly, šľachovitý,
s výrazným nosom a hustým obočím nad pichľavými čiernymi oča­
mi. Patril k radikálom, ktorí v tridsiatom siedmom roku vyvolali
štrajk zamestnancov, aby donútili vedenie zvýšiť robotnícke mzdy.
Ako sa napokon ukázalo, zvýšenie hodinových taríf nebolo pre
vedenie nijakým problémom, lebo zvýšená výroba a odbyt hravo
zahojili nepatrnú ranku, ktorú štrajk spôsobil. Po štrajku nenasle­
dovali nijaké represálie, len Šabíka, ako sa chlapcov otec volal, od­
vtedy vedenie považovalo za hovorcu robotníkov a z času na čas si

341
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 PRÍBEHY Z PRÍTMIA

ho riaditeľ pozval na pohovor, aby sa čo-to dozvedel o problémoch

a náladách zamestnancov.
Chlapec otca miloval viac ako matku. Matka si to uvedomila,
že počas otcovej niekolkotýždňovej neprítomnosti v tridsiatom
ôsmom, keď ho počas mobilizácie povolali k vojsku a odvelili kam­
si k Plzni, viackrát pristihla svojho štvorročného syna v prednej
izbe s nosom prilepeným na okne.
„Pred kým sa tu schovávaš? Voľakoho sa bojíš?" spýtala sa ho
prekvapená aj vyľakaná. Predtým ho hľadala na dvore aj na ulici,
po ktorej našťastie nechodilo tolko áut, ako ich po nej chodí teraz.
„Čakám na tatu," povedal chlapec. ,,Snívalo sa mi, že sa vrátil. Aj
včera sa mi o ňom snívalo, aj predtým."
„Veď sa vráti," povedala matka. Nebola si tým však istá. Bol to
takisto jej sen, túžba, zbožné želanie. Ľudia v obchodoch, ba aj pán
farár v kostole hovoril, že vojna vypukne každú chvíľu, azda preto
začali múku, cukor a iné potraviny kupovať do zásoby.
Chlapec vysedával za oknom deň čo deň, až raz, bolo to v jese­
ni, pribehol za matkou, ktorá v kuchyni chystala jednoduchý obed,
a pomykal ju za sukňu. ,,Tato sa vrátil!" oznámil jej a výskokmi be­
žal na dvor, na ktorý práve vošiel i jeho otec, oblečený vo vojen­
skom mundúre. Chlapec k nemu pribehol, objal mu nohy, otec ho
vyzdvihol k tvári a pritisol si ho na hruď. Medzitým aj matka vyšla
naproti mužovi a všetci traja zastali v dojemnom objatí na dvore
ako súsošie.
Chlapcov otec síce mohol vyzliecť uniformu, ale vojna sa jeho
návratom domov neoddialila, skôr priblížila. Chlapec však nemo­
hol zabudnúť na ten deň, keď sa ocitol v otcovej náruči. Vtedy si
uvedomil, aký je otec vysoký a mocný, a odvtedy sa mu zdalo, že je
čoraz vyšší a mocnejší, najmocnejší na svete, a keď je otec nablízku,
nemusí sa ničoho báť.
O niekolko mesiacov vojna napokon predsa len vypukla, ale
pre chlapca bola iba vzdialenou búrkou, jej hrmenie ho neľakalo,
blesky neoslepovali. Chodil do školy, učil sa čítať a písať, matka,

342
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 CHLAPEC ZA OKNOM

ktorá o vojne vedela viac ako on, a preto sa jej bála, ho každú
nedeľu brala do kostola, kde sa ľudia modlili za to, aby sa vojna
skončila. A cestou z kostola nedokázala skryť pred chlapcom svo­
ju úzkosť. Každú chvíľu vzdychla a zašepkala: ,,Bože môj, čo len
s nami bude?"
Keď takú otázku, adresovanú Bohu, vyslovila doma, muž jej za­
každým povedal: ,,Modliť sa je málo. Boh ľudí pred vojnami nikdy
neochránil. Uvedom si, že nie je vojna ako vojna. Táto vojna zruší
staré poriadky a vytvorí nové. Otroci sa zbavia svojich reťazí a ná­
rody sa dočkajú slobody, v ktorej si budú všetci ľudia rovní."
Vojna sa približovala pomaly a nebadane ako dravec, keď sa
chystá zaútočiť na vyhliadnutú obeť. Chlapec začal chodiť do školy,
no popoludní opäť za oknom vyčakával otca, aby neprepásol chvíľu,
keď sa bude vracať z roboty, unavený, s taškou pod pazuchou bude
sa pomalým krokom približovať k domovu a on bude mať čas vy­
behnúť mu naproti, objať mu nohy, pritisnúť sa k jeho boku a ruka
v ruke s ním vojsť do dvora, zapadaného bielym snehom, popísa­
ným písmenkami neznámeho jazyka, akým sa mu javili odtlačky
vtáčích nôžok a mačacích labiek.
Zima ako prišla, tak aj odišla, sneh čoskoro nato nahradila bielo­
ba rozkvitnutých hrušiek a ružové lupene jabloní. Prišlo leto, jeseň
a ďalšia zima a jar. Koncom druhého leta bol na mestskom cinto­
ríne velký pohreb. Chlapca naň vzala matka. Pochovávali vojaka,
ktorý hrdinsky padol na východnom fronte. Tak to povedal jeden
z rečníkov.
,,Kde to je, ten východný front?" spýtal sa chlapec matky.
,,V Rusku," povedala.
,,Rusko je ďaleko?"
,,Veľmi ďaleko."
,,V Rusku je vojna?"
„Už je všade vojna," povedala chlapcova matka. ,,O rok možno
bude aj u nás."
,,Tato povedal, že Rusi vojnu vyhrajú."

343
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 PRÍBEHY Z PRÍTMIA

,,Vo vojne nikto nevyhráva. Vojna je nešťastie. Božie dopuste­

nie," povedala chlapcova matka.
Keď rakvu s vojakom spúšťali do hrobu, hudba hrala smútočný
pochod a vojaci strieľali z pušiek do vzduchu. Chlapec si v duchu
pomyslel, že ani on by nedbal položiť život za vlasť, keby mu vystro­
jili taký pekný pohreb.
Začiatkom jesene nasledujúceho roka sa začali diať veci, ktorým
chlapec prestal rozumieť. Občas u nich doma prespávali cudzí ľu­
dia, matka im varila a prala. Otec odniekiaľ priniesol rádio a večer
s uchom na reproduktore počúval vysielanie z cudziny. Synovi klá­
dol na srdce, že o tom nesmie nikomu povedať. ,,Si velký chlapec,"
hovoril mu. ,,Verím, že dokážeš držať jazyk za zubami. Všetko, čo
mama a ja robíme, robíme pre teba, pre tvoju budúcnosť."
Neskôr pochopil, že sa u nich skrývali ľudia, ktorých pre niečo
stíhala polícia. Spávali na povale. Otec pre nich zaobstarával šat­
stvo a potraviny. Na to potreboval veľa peňazí. Neskôr, to už znovu
bola zima a bolo po kolená snehu, nosil teplú bielizeň, mäso, vajcia,
cukor, soľ a cigarety do hôr. V jeden deň zavčas ráno do ich domu
vtrhla polícia a prekutala celý dom od základov po strechu. Zhabali
rádio a po domovej prehliadke otca vzali a odviedli do väzenia.
„Zlí ľudia ho udali," vysvetlila chlapcovi matka. ,,Povedali, že
v našom dome sa skrývajú partizáni."
Matka potom sama nosila potraviny do hory na chrbte v batohu,
neskôr so susedom na voze, ťahanom koňmi, akože idú do lesa na
drevo.
Otec vo väzení ošedivel. Mučili ho, ale on nič neprezradil. To
povedal matke dozorca pri väzňoch. V chlapcových očiach otec
opäť vyrástol, bol z neho strom, keby sa chcel chlapec na neho po­
zrieť, musel by hľadieť dohora, avšak slnko by mu v tom bránilo,
preto pri spomienke na neho mával slzy v očiach.
Matka sa vracala z hôr unavená, zato šťastná, že sa jej podarilo
vrátiť sa ku chlapcovi. Raz sa vrátila s mladým mužom, chlapcovi
pošepkala, že je to parašutista.

344
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 CHLAPEC ZA OKNOM

,,Čo je to parašutista?" spýtal sa jej.

,,Človek, ktorého na padáku zhodili z lietadla," odpovedala.
Matka neznámeho nakŕmila, dala mu otcove šaty na prezleče-
nie, jedlo na cestu. Ráno odišiel do hôr. Koncom marca zhodilo
lietadlo na mesto bombu, chlapcova matka div pritom neprišla
o život, akurát vtedy sa vybrala do obchodu na nákupy potravín.
Deň predtým prišiel do ich domu mestský úradník s nemeckým
dôstojníkom. Úradník požiadal chlapcovu matku, aby pre nemec­
ké vojsko uvoľnila jednu miestnosť v dome. Matka sa neodvážila
protestovať. Popoludní zastavilo pred ich domom nákladné auto.
Nemeckí vojaci na ňom priviezli vari štyridsať vriec cukru a dva
velké sudy s nejakou pálenkou. Cukor zložili v komore, pálenku
pod šopou. Chlapec sa pokúsil vrecia spočítať, ale nepodarilo sa
mu to, vrecia boli naskladané na seba, zaberali celú šírku komory
a výšku až po plafón. Cukor i pálenku, v tých časoch to všetko bol
vzácny tovar, strážil ozbrojený nemecký vojak. Volal sa Peter. Dva
roky strávil na ruskom fronte. Dalo sa s ním dohovoriť. Chlapec sa
v škole spolužiakom pochválil, že mama aj on majú pri ňom sladký
život. Vraj každý deň sa môže cukru najesť do vôle, Nemec jedno
vrece otvoril a z toho si môže hocikedy nabrať plné priehrštia biele­
ho kryštálového cukru. Za to matka varila jedlo i pre neho.
Ktovie, čo by na to povedal muž? pomyslela si občas. Asi by bol
proti tomu, aby som slúžila Nemcovi. Ale veď aj medzi Nemcami
môžu byť dobrí ľudia.
V jedno dopoludnie začiatkom apríla však opäť pred ich do­
mom zastavil nemecký nákladiak, vojaci naň naložili cukor a sudy
s pálenkou. Peter sa posadil vedľa vodiča, vojaci vyskočili na korbu
k cukru a sudom s pálenkou a ufujazdili z mesta. V tom chvate,
s akým sa to všetko udialo, sa Peter ani nestihol rozlúčiť s domá­
cimi.
Rusi idú! Taký chýr sa rozletel po meste. Namiesto Rusov však
ešte v ten deň navečer prišli do mesta rumunskí vojaci, ovešaní
strapcami mín. Predtým mínometný granát zasiahol komín textil-

345
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 PRÍBEHY Z PRÍTMIA

ky a len čo ustala asi päťminútová strelba z guľometu a automatov,

zjavil sa prvý Rumun na Námestí svätého Gorazda. Asi o hodinu
nato sa aj prví civili odvážili vyjsť na ulicu. Pre istotu mávali biely­
mi zástavami. Vojaci boli unavení, hladní a smädní. S civilmi sa do­
rozumievali po nemecky a po francúzsky. Chlapcov učiteľ hovoril
po nemecky a rumunský veliteľ si ho vybral za tlmočníka.
Chlapcovho otca ešte v ten deň prepustili z väzenia. Vzápätí po
neho prišiel posol z mestského úradu, aby mu oznámil, že ho zvolili
za člena Revolučného národného výboru a má sa okamžite dosta­
viť na mestský úrad. Chlapec chcel silou-mocou ísť s ním, veď tak
dlho neboli spolu. Darmo ho otec i matka od úmyslu odhovárali
a vysvetľovali mu, že je to nebezpečné, ktovie, aký incident, pre­
strelka alebo nejaká iná hrmavica sa môže ešte vonku strhnúť, ale
on si nedal povedať, otec nakoniec kapituloval a zobral chlapca so
sebou. Cestou na mestský úrad po prvý raz videl mŕtveho človeka.
Rumunský vojak ležal na chodníku vedľa kina Obzor a uprostred
čela mal malú dierku.
Očividne dojatý otec pri ňom postál s čiapkou v ruke. ,,Bol to
ešte chlapec. Určite nemal ani dvadsať rokov. Vojna si nevyberá,"
poznamenal. Na mestskom úrade chlapcovho otca privítali ako hr­
dinu.
„Vitajte, súdruh Šabík," oslovil ho vysoký muž v tmavom obleku
s červenou páskou na rukáve kabáta. ,,Ako vidím, priviedli ste si
aj posilu," povedal, pričom s úsmevom pozrel na chlapca. Slovo
súdruh vtedy chlapec počul prvýkrát.
„To je môj syn," povedal otec a rukou si privinul chlapca bližšie
k sebe.
V chlapcovom srdci zaspievalo vtáča. Počul ho zreteľnejšie a čis­
tejšie ako zvon, ktorý zavčasu ráno zvoláva veriacich do kostola.
V hrudi pocítil tolký nával šťastia, až mu z toho bolo do plaču. Tvár
si zaboril do otcovho hubertusu, ktorý počas otcovej neprítomnosti
vyše pol roka bez úžitku visel v komore a teraz ho mal otec na sebe
a vyzeral v ňom rovnako dôležitý ako ruský veliteľ, ktorý stál vedľa

346
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 CHLAPEC ZA OKNOM

muža v tmavom obleku. Za ním stál učiteľ. Tentoraz učiteľ tlmočil

ruskému dôstojníkovi.
,,Súdruh Šabík je odbojový pracovník," predstavil muž v tma­
vom obleku otca ruskému dôstojníkovi. ,,On a jeho rodina pomá­
hali partizánom, za čo ho väznili."
Sotva učiteľ pretlmočil pochvalné slová, ruský veliteľ prikročil
k chlapcovmu otcovi, potriasol mu ruku, objal ho okolo pliec a nie­
kolko ráz ho potľapkal po chrbte. Potom sa sklonil k chlapcovi, ru­
kou mu ľahko prešiel po hlave, hlasom, v ktorom bolo cítiť dojatie,
šepol „maľčik", ale tomu chlapec nerozumel a učiteľ nepokladal za
potrebné pretlmočiť mu to.
Zato otec po rozhovore s mužom v tmavom obleku povedal:
,,Choď domov, synček. Ja sa tu zdržím dlhšie. Mame povedz, že ne­
viem, kedy prídem. Cestou sa nikde nezastavuj. Ešte stále sa môže
všeličo prihodiť. Zostaň doma a priprav si knižky do školy. Ak sa
nič nepredvídaného nestane, o týždeň sa vám znovu začne škola.
Musíš dokončiť piatu triedu, lebo po prázdninách ťa čaká meštian­
ka."
_ ,,Ja viem," povedal chlapec.
,,Tak už choď."
Chlapec šiel, ale veľmi sa neponáhľal. Na chodbe viseli obrazy,
všelijaké vyhlášky a nariadenia aj mapa mesta a okolia. Všetko to
bolo pre neho nové, zaujímavé, a tak postupoval ako mravec po dl­
hočiznej chodbe, po ktorej sa trúsilo veľa ľudí, medzi nimi aj vojaci
a ozbrojení civili s červenými páskami na rukávoch kabátov.
To sú partizáni, pomyslel si, a myšlienka mu zaletela k tomu
parašutistovi, ktorý u nich jednu noc nocoval. Ktovie, možno sa
u nich niekedy zastaví.
Na námestí už bolo oveľa viacej ľudí ako pred hodinou, keď
cezeň šiel spolu otcom. Uprostred námestia stáli dve vojenské ná­
kladné autá, vedľa nich stál voz a v ňom bol zapriahnutý čierny ko­
ník s velkými očami. Kočiš, mladý vojačik, sa rukami-nohami po­
kúšal dorozumieť s dievčaťom v kvietkovaných šatách, ktoré malo

347
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 PRÍBEHY Z PRÍTMIA

gaštanové vlasy spletené do vrkoča a jamky na lícach. Kôň každú

chvíľu obracal hlavu k svojmu pánovi a zakaždým zafŕkal, ako keby
sa chcel zamiešať do rozhovoru tých dvoch. Chlapcovi to pripadlo
smiešne a zasmial sa smiechom, ktorému dospelí neodolajú, a tak
rozosmial aj dievča a po chvíli aj vojaka.
Ukazoval sa pekný slnečný deň, stromy i kríky sa snažili čím
skôr ľuďom ukázať krajšiu tvár života, než bola tá, na ktorú dopo­
siaľ hľadeli.

Začiatok mája zastihol chlapca v škole. Učiteľ sa snažil dobehnúť

zameškané, preto veľmi žiakov neskúšal, len preberal s nimi strán­
ku po stránke učivo, a tak dni v škole bežali deťom ako zrýchlený
film. Chlapcov život sa tak vrátil do starých koľají, ibaže teraz len
málokedy sa mu podarilo vystriehnuť otcov návrat domov. Otec
z práce nechodil domov, ale šiel rovno na mestský úrad, ktorý me­
dzičasom premenovali na mestský národný výbor. Otec mal na
starosti rozdeľovanie balíčkov UNRRA medzi obyvateľstvo mesta.
V balíčkoch, ktoré cez vojnu dostávali vojaci a po vojne armáda
Spojených štátov darovala mestám a obciam, boli v plechovkách
rôzne potraviny, medzi nimi aj zrnková káva, kakao a najmä pre
deti najzaujímavejšia novinka - žuvačky. V chlapcových spomien­
kach zostali tieto dni zapísané akoby ružovým atramentom; bol
mier, ľudia sa opäť stretávali, veselili sa a tancovali, chodili do práce
a vracali sa do svojich domovov, prídely potravín sa ukazovali ako
dostačujúce, úroda na poliach sľubovala byť lepšia ako pred rokom,
bola jar, kvitli stromy, štebotali lastovičky, začali chodiť vlaky.
Ale boli aj také dni, ktoré chlapcovi zostali v pamäti z iných dô­
vodov, neboli radostné. Napríklad, keď do školy prišli žandári, pred
očami žiakov nasadili učiteľovi putá a odviedli ho do väzenia.
Jeden žandár zostal s deťmi, kým ho do školy neprišla vyme­
niť tučná staršia pani v tmavomodrých šatách, previazaných v páse
bielym opaskom a s bielym golierikom. Predstavila sa im ako nová
učitelka. Prvé, na čo sa jej deti spýtali, bolo, kde je ich pán učiteľ?

348
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 CHLAPEC ZA OKNOM

,,Vo väzení," odpovedala im.

,,Prečo je vo väzení? Veď nič neukradol."
,,Kolaboroval s Nemcami."
Chlapec, ktorý si pamätal učiteľa, ako sa s rumunským dôstoj­
níkom dorozumieval po nemecky, si slovo kolaboroval stotožnil
s tlmočením. ,,Vedel po nemecky," povedal nahlas, aby aj ostatní
spolužiaci pochopili, prečo ho strčili do väzenia.
V septembri chlapec začal chodiť do meštianky. Na druhý alebo
tretí deň naradostený pribehol domov. ,,Budeme sa učiť po rusky
a ja už viem, čo znamená maľčik," oznámil matke.
,,čo to znamená?"
,,Chlapec," odvetil chlapec a zasmial sa. ,,A z diktátu zo sloven­
činy som dostal jednotku. A z matematiky dvojku," doplnil zoznam
svojich školských úspechov.
V ten deň prišiel otec z mestského výboru skoršie, a tak mu chla­
pec mohol radostné novinky zo školy oznámiť ešte predtým, ako
šiel spať. Po dlhšom čase si mohol vychutnať otcovu pochvalu. Otec
však bol akýsi vážny, skúpy na slová, ba ani sa neusmial, ani neobjal
syna, ako to robieval pri iných príležitostiach, len ho potľapkal po
pleci, akoby ho v skutočnosti chlapcove úspechy vôbec nezaujímali.
Asi je ustatý, pomyslel si chlapec, lebo matka ho často napomí­
nala, keď si vyžadoval otcovu pozornosť: ,,Nechaj otecka, nevidíš,
že je ustatý."
Až večer, keď už chlapec spal a snívalo sa mu, že sa vezie s vojak­
mi na nákladnom aute, zveril sa otec matke so svojimi starosťami.
,,Menovali ma za prísediaceho na ľudovom súde," povedal. ,,Zaj­
tra idem na tri dni do Bratislavy na školenie."
,,Budeš súdiť ľudí?" spýtala sa ho prekvapená žena.
,,Súdiť? Akože by som ti to vysvetlil? Sudca súdi, prokurátor ob­
žalúva, obhajca obhajuje obvineného a prísediaci sú tam na to, aby
pomáhali sudcovi, keď bude rozhodovať o vine a treste."
,,Koho vlastne budete súdiť?"
,,Šmelinárov a kolaborantov."

349
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 PRÍBEHY Z PRÍTMIA

,,A farárov kto bude súdiť?"

v , v?(C
,,Preco sa pýtas.
„Lebo predvčerom prišli po pána farára Hlúbika dvaja tajní do
kostola. Počkali, kým odslúži svätú omšu, a potom ho zatkli, posa­
dili do auta, čo na nich čakalo pod schodmi, a odviezli. Ľudia im
v tom chceli zabrániť, ale pán farár ich upokojoval, vravel, že všetko
je to len nedorozumenie a istotne sa to vysvetlí a do večera sa vráti
na faru. ,,
,,A vrátil sa?"
,,Vrátil."
„Tak potom to bolo len nedorozumenie," lakonicky povedal
muž. A pokračoval: ,,Ale aj tak nemusíš vysedávať každý deň v kos­
tole. Ešte sa do voľačoho zamiešaš a potom si budeš búchať hlavu
o stenu a hovoriť si: Bolo mi to treba? Ja sprostá, za takých nastavu­
jem krk a potom sa ukáže, že sú to nepriatelia štátu."
,,Pán farár nie je nepriateľom nikoho," prudko namietla žena.
,,To sa ešte len ukáže. Aby si potom nebola prekvapená."
„Som čoraz prekvapenejšia z teba," ticho povedala žena po
chvíli.
,,Čo sa ti na mne nepáči?"
,,že si sa tak zmenil."
,,Časy sa zmenili, to si si nevšimla?"
Všeličo sa naozaj menilo, a hoci sa to dialo pred očami ľudí, oni
to nevideli. Zmeny boli na pohľad nepatrné, prichádzali nenápad­
ne ako ročné obdobia, aj tie si ľudia všimnú, až keď uvidia kvet
a zacítia jeho vôňu, keď ich vytrhne zo spánku prvá letná hrmavica
alebo žlté lístie stromov im zašuští pod nohami, aby sa napokon
stíšili pri pohľade na ticho padajúce snehové vločky. Väčšina ľudí
nemá rada rýchle, šokujúce zmeny, istejšie sa cíti v dôverne zná­
mom prostredí, v nepohyblivých pieskoch svojich životov, v lúštení
jednoduchých rébusov alebo sa vracia k istotám, ktoré počas stáro­
čí osvedčili svoju dôveryhodnosť.

350
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 CHLAPEC ZA OKNOM

Niekedy v polovici novembra ráno si chlapcova matka cestou

do kostola všimla hŕstku ľudí na cintoríne a farára Hlúbika, vy­
sluhujúceho pohrebné obrady. V noci prituhlo, bojazlivé sneženie
zanechalo na zemi snehový obrus, ktorý v raňajšom šere pôsobil
ako deliaci prvok medzi dňom a nocou. Uvedomila si, že pohreby
v takom čase - pred siedmou hodinou ráno - obyčajne nebývajú.
Pristavila sa pri ženách, ktoré takisto zaujal ten nezvyčajný výjav.
,,Koho to pochovávajú?" spýtala sa ich.
,,Neviete?"
,,Neviem."
,,Muž vám nepovedal?"
,,Čo mi mal povedať?"
,,Koho odsúdili na smrť."
,,O ničom takom sa doma nezmienil."
,,Kalinčiaka včera odsúdili na smrť a dnes nadránom ho aj po­
pravili. Ktovie, koho zajtra pošlú na šibenicu," vychrlila zo seba
žena nedočkavo, akoby chlapcovu matku vinila z toho všetkého.
„Bože môj! S tým predsa môj muž nemá nič spoločné!" zvolala
chlapcova matka. Premkla ju hrôza z predstavy, že jej muž bol pri
tom. Odvčera rána nebol doma.
V kostole sa za všetkých modlila. Za sudcov aj za mŕtveho. ,,Bože,
odpusť im, lebo nevedeli, čo činia." Napriek tomu sa v ten deň ne­
vedela dočkať, kedy muž príde domov. Vrátil sa neskoro, pred pol­
nocou. Našťastie chlapec už dávno spal, nevydržal tak dlho čakať
pri okne, aby zazrel otca prichádzať domov. Chcel sa mu pochváliť
nekaždodenným úspechom v škole. Recitoval básničku, úryvok zo
Smrti Jánošíkovej, a za to dostal jednotku. Keď sa otec vrátil, jemu
sa už snívalo o jabloni v susedovej záhrade. Na konároch už nebolo
ani lístočka, zato na nich viseli jabÍčka.
,,Ty ešte nespíš?" spýtal sa chlapcov otec ženy, ktorá sedela v ku­
chyni za stolom.
,,Nespím, lebo aj keby som si ľahla, nezaspala by som."

351
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 PRÍBEHY Z PRÍTMIA

Chlapcov otec vytušil, že žena mu chce položiť otázku, na ktorú

mu bude ťažko odpovedať, preto sa pokúsil o odklad. ,,Som ustatý.
Celú noc som nespal. Poďme si ľahnúť, zajtra sa o všetkom poroz­
právame," navrhol žene, ale s návrhom neuspel.
,,Aj ty si odsúdil Kalinčiaka na smrť?" spýtala sa ho priamo.
„Áno. Teba však do toho nič nie je," odvrkol a poberal sa do izby
spať. Žena prudko vstala spoza stola, až zahrmotala stolička.
Muž s rukou na kľučke dverí sa otočil.
Bola to drobná, tichá žena, ale v tej chvíli ako keby vyrástla
a zmocnela, pripomenula mu ženu, s ktorou pred rokom vynášali
na chrbtoch batohy potravín a šatstva do hory.
„Zostaň," šepla. ,,Musíš mi to vysvetliť. Veď ani ty by si nevedel
zaspať, keby si si ľahol."
,,Nemôžem tebe ani nikomu inému povedať nič o procese," po­
vedal váhavo. ,,To je štátne tajomstvo. Bude ti stačiť, ak ti poviem,
že Kalinčiak poslal štyroch ľudí do plynu?"
Vedela, že tým myslí rodinu obchodníka Schanera. úkryt man­
želov a ich dvoch detí v hájovni v horách nad mestom niekto pre­
zradil. Ľudia z toho podozrievali hájnika, tým bol vtedy Kalinčiak.
,,Ale čo ak ich Kalinčiak neudal, ale niekto iný?" spýtala sa muža.
,,Je to možné, ale nikto iný sa v tomto prípade nevyskytol."
,,Potom Boh nebude súdiť jeho, ale vás," povedala.
,,Ja som vojnu nevymyslel. A tvoj Boh jej mohol zabrániť. Mož­
no si ani nevšimol, že vypukla."
,,Aj keď v neho neveríš, aspoň sa mu nerúhaj."
Muž mávol rukou, ako keby ženu od seba odháňal. ,,Idem si ľah­
núť. Ty, ak chceš, môžeš sa za Kalinčiaka do rána modliť. Ale neo­
bíď ani Schanerovcov. Dobrú noc."
Žena osamela. Vonku mňaukala mačka. Tisla sa k dverám a ča­
kala, kedy ju niekto vpustí dnu. Opäť bola mrazivá noc. Mesiac
sa kotúľal k horám. Hviezdy vypaľovali otvory do neba. Hoci bola
noc, vonku bolo svetla na rozdávanie.

352
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 CHLAPEC ZA O K N OM

Chlapec sa tešil na Vianoce a na sneh. Najviac snehu napadlo

pred Vianocami a chlapec sa tešil, že mu Ježiško donesie pod
stromček korčule. Okrem korčúľ našiel pod ním aj knižku Dva
roky prázdnin, hneď po štedrovečernej večeri sa pustil do čítania.
Cez Štedrý večer im prišli zavinšovať šťastlivé Vianoce aj Cigán
Fero s husličkami a jeho žena Fanuša. Matka im za to dala makov­
ník a otec sto korún. V ten večer matka vzala chlapca do kostola
na polnočnú omšu. V kostole horelo azda sto sviec. V jasličkách
pri bočnom oltári ležal Ježiško v kolíske, ktorú chlapcova matka
nazvala jasličky.
„Ježiško sa narodil v maštali, a tam nebola kolíska, ale jasle, do
ktorých dávali zvieratkám seno," vysvetľovala mu.
Nad Ježiškom sa skláňali jeho rodičia a zvieratká ho ohrievali
svojím dychom. Ľudia spievali nábožné piesne, v kostole bolo zra­
zu teplo a útulne a chlapec nadobudol dojem, že kostol je velká
izba, kam si ľudia prídu oddýchnuť a zaspievať.
Keď po polnočnej omši išiel s matkou domov, držala ho za ruku
a jemu zrazu prišlo ľúto, že otec nebol s nimi v kostole a namiesto
toho zostal sedieť doma za stolom a pustil sa do čítania akýchsi
novín. Aj cesta domov po vŕzgajúcom snehovom pokrovci bola
zázračná, všade bolo ticho, hviezdy svietili, ľahký mráz mu štípal
konček nosa a končeky prstov, stromy v parku boli takisto tiché,
len kde-tu vietor z vetiev zhodil snehovú hrudku. Park, po iné noci
strašidelný a nekonečne dlhý, teraz ľuďom pripadal bezpečný ako
za bieleho dňa a rezkou chôdzou prešli cezeň bez toho, aby sa za­
dýchali.
No Vianoce ako ticho prišli, tak ticho aj odišli. Chlapcovi po
nich zostala pekná spomienka, knižka a korčule. Korčuľovať sa
chodil na mestské klzisko. Tam ho čoskoro prešla radosť z nových
korčúľ. Nebol sám, kto sa mohol pýšiť korčuľami. Ibaže zatiaľ čo
on mal korčule, ktoré si musel na topánky pripevňovať kl'účikom,
niekolkí chlapci z jeho triedy mali korčule priskrutkované na to­
pánkach, volali ich kanady, to boli v tom čase najlepšie korčule,

353
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 PRÍBEHY Z PRÍTMIA

a jeho „kvintiaky" im boli na smiech. Chlapcovi to pokazilo radosť

z korčuľovania, a preto bol rád, keď sa koncom februára oteplilo
a klzisko sa premenilo na ľadovú brečku.
Čoskoro nato sa mohol on popýšiť pred nimi. Prvého mája ho
otec vzal so sebou na oslavy Sviatku práce. Otca ako významné­
ho občana pozvali na tribúnu medzi predstaviteľov mesta, armády,
medzi ktorými bol aj ruský generál. Chlapec odtiaľ videl sprievod
ľudí s červenými a bielo-modro-červenými zástavami, alegorické
vozy, ľudí z textilky, v ktorej pracoval aj jeho otec, robotníkov nesú­
cich transparenty, na ktorých boli všelijaké heslá, žiakov a študen­
tov, medzi nimi zazrel aj chalanov zo svojej triedy, keď prechádzali
popred tribúnu, ukazovali na neho prstom a niektorí z nich mu
zamávali na pozdrav.
Vo chvíli, keď predstavitelia mesta, dôstojníci a naostatok aj rus­
ký generál chlapcovmu otcovi podávali ruky, chlapcovi div nevyle­
telo srdce z hrude, tak sa rozbúšilo. Len vyletieť a ako vtáča zosad­
núť na otcovo plece a byť účastný na jeho dojatí a sláve.
Ľudia pod tribúnou aj tí, čo pochodovali v sprievode, tlieskali,
mávali zástavami a transparentmi a tí, čo stáli na tribúne, ich po­
tlesk a pozdravy opätovali, medzi nimi aj chlapec. Dychová hudba
hrala rezkú pochodovú pieseň a chlapec mal pocit, že celý svet je
jedno velké mesto, v ktorom žijú samí šťastní ľudia.
Ešte raz mu bolo súdené zažiť podobný pocit. Stalo sa to vo feb­
ruári nasledujúceho roka. Opäť za oknom čakal, kedy sa otec bude
vracať z práce. Aj ho zazrel, ale takmer ho nepoznal. Oblečený bol
v uniforme, v akej ho dovtedy nevidel. Podobala sa síce montér­
kam, v akých chodil do roboty, ale boli to inakšie montérky, patrila
k nim aj teplá čiapka, opasok, vatovaný kabát a ťažké vysoké topán­
ky, aké nosia vojaci. Ale čo najviac upútalo chlapcovu pozornosť,
bol samopal, ktorý otec niesol prevesený cez plece.
,,Mama, mama! Poď sa pozrieť!" volal na matku, akoby sám ne­
vládal uniesť pohľad na otca. Zatiaľ čo on bol nadšený jeho preme­
nou a nevedel sa dočkať chvíle, keď bude môcť prstom prejsť po

354
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 CHLAPEC ZA OKNOM

samopale, a tak sa presvedčiť, či je naozajstný, taký, s akým bojovali

partizáni v horách, matka, ako obyčajne, božekala.
„Bože môj, tatko, ešte nemáš dosť vojny, keď si sa takto vrátil
z roboty? Proti komu ideš bojovať?"
,,Nevypytuj sa, radšej mi daj jesť, mám naponáhlo," odpove­
dal otec. Jedlo, ešte teplé, čakalo otca na sporáku. Zatiaľ čo jedol,
chlapec prezeral čiapku a opasok a s bázňou sa dotkol aj samopalu.
Bolo to, ako keby ho pohladkal. Otec zbraň odložil na stolík, na
ktorý matka občas postavila vázu s kvetmi. Nad stolíkom visel ne­
velký drevený kríž.
Chlapec sa dotkol aj pásky na rukáve vatovanej bundy.
,,Tato, čo znamenajú písmená LM?"
,,Ľudová milícia."
,,Bože môj," vzdychla matka. ,,Už len to nám chýbalo!"
„Máš pravdu, mamka. Už len to nám chýbalo," nedal sa otec
vyviesť z miery. ,,Konečne sa robotnícka trieda oslobodí od fab­
rikantov a všelijakých darmožráčov. Ukážeme im, kto je v tomto
štáte pánom."
Ani nie o pol hodiny cez okno zazreli prichádzať nákladné auto,
ktoré zastavilo pred ich domom. Korbu prikrývala plachta, spod
ktorej vyskočilo na cestu niekolko rovnako oblečených mužov, ako
bol oblečený chlapcov otec. Zapálili si cigarety, fajčili a zhovárali sa.
Aj oni mali milicionárske pásky na rukávoch vatovaných kabátov.
,,Nejdem sám," povedal otec matke. ,,Ideme do Bratislavy.
V Prahe padla vláda. Keď bude treba, pôjdeme aj do Prahy. Ide
o veľa. Na túto chvíľu čakali celé generácie. Neboj sa. Svet zmeníme
k lepšiemu. A ty," obrátil sa ku chlapcovi, ,,nezabudni na tieto chví­
le, sú začiatkom tvojho krajšieho života. Dovtedy však musíš chodiť
do školy. Učiť sa, učiť sa, učiť sa, povedal vodca proletariátu Lenin.
Zapíš si to za uši."
,,Áno, tato," povedal chlapec.
Záplava otcových slov, ktorým ešte celkom neporozumel, spôso­
bila, že chvíľu mal pocit, akoby sa s ním zhováral niekto cudzí. Otec

355
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 PRÍBEHY Z PRÍTMIA

si medzitým obliekol vatovanú bundu a vo dverách, už so samopa­

lom v ruke, sa ešte otočil:
,,Neviem, kedy sa vrátim, ale nerobte si o mňa starosti."
Chlapec vybehol za ním na ulicu. Otec sa posadil do kabíny na
sedadlo vedľa vodiča. ,,Odchod!" začul ho povedať.
Fajčiari vyskočili na korbu.
V chlapcovej mysli blyslo radostné poznanie. Tato je ich veliteľ!
Zelené vojenské auto sa rozbehlo, chlapec zamával mužom a oni
zamávali jemu.
,,Tato je veliteľ," zvestoval matke, keď sa vrátil dnu.
Matka na to nepovedala nič. Pomyslela si: Radšej keby ním nebol.
Ženy v kostole na mňa zazerajú. Muža má komunistu a chodí do
kostola!
Chlapec vybral z tašky knihy a zošity, rozložil ich po stole
a pustil sa do písania úloh. Celý čas, čo so škrípajúcim perom
v ruke zapisoval odpovede na otázky z knižky, myslel na otca.
Škoda, že ho nevzal so sebou do Bratislavy. Konečne by aj on uvi­
del manderlák. Cisárik, jeho spolužiak, bol pred rokom pár dní
v Bratislave v nemocnici na pozorovaní a teraz sa manderlákom
vyťahuje, ani čo by bol videl naozajstný mrakodrap. Také sú len
v Amerike.
Cisárik Ameriku vychvaľoval. Chlapec mu zakaždým oponoval.
„Náš tato hovoril, že v Amerike je kapitalizmus a robotníci sa tam
majú zle."
,,Tvoj tatko je komunista, preto tak hovorí. Môj dedko v Ameri-
ke zbohatol a postavil si nový dom."
,,Aj my máme dom," nedal sa chlapec.
,,Máte, ale starý. Ani splachovací záchod v ňom nemáte."
,,Máme záchod."
,,Ale na dvore. Videl som. A nie je splachovací."
Bolo nebezpečné pustiť sa s Cisárikom do sporu. Vždy musel
mať posledné slovo. Cisárika nemal rád aj kvôli spolužiačke. Volala
sa Irena a Cisárikovi sa páčila. A on sa jej takisto páčil. Preto po

356
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 CHLAPEC ZA OKNOM

vianočných prázdninách začala chodiť zo školy domov s Cisárikom

a nie s ním, hoci do Vianoc jej bol dobrý.
Otec sa vrátil domov o tri dni. Bol nadšený vývojom udalos­
tí. Vláda padla. Na druhý deň niekolko ráz v rádiu vysielali prejav
predsedu vlády. V tých dňoch bol otec málokedy doma. Stále nie­
kam odchádzal a vracal sa odtiaľ v noci.
,,Máme pohotovosť," vysvetľoval matke.
Po niekolkých mesiacoch sa situácia upokojila, ale otec aj tak
častejšie nebýval doma, ako býval. Porady, schôdze, školenia ho ob­
rali o všetok voľný čas. Všetko sa na lepšie obrátilo až koncom roka.
Otca poslalo nové vedenie fabriky do školy na rýchly maturitný
kurz. V pondelok ráno odchádzal z domu a v sobotu popoludní sa
vracal. Chlapec zakaždým celú nedeľu strávil s otcom. Kvôli nemu
prestal chodiť s matkou do kostola. Bol šťastný, keď mohol otcovi
pomôcť s písaním úloh. Mal krajší rukopis ako on a vedel, kde patrí
ypsilon a kde mäkké i.
Otec sa v tom čase veľmi zmenil. Do práce a neskôr aj do ško­
ly chodil v obleku s viazankou pod golierom košele a s klobúkom
na hlave. Vyjadroval sa ako vzdelaný človek. Každý deň sa holil.
Poštár mu každý deň priniesol nejakú poštu. Medzi ňou nechýbali
noviny. Chlapcov obdiv k nemu nepoznal hranice. Keď začal chodiť
do školy, chlapec ho v sobotu chodil čakávať k vlaku a zakaždým
prežíval slastný pocit lásky k nemu a radosť z toho, že ho opäť vidí.
Keď spolu prechádzali mestom, desiatky známych i neznámych
ľudí otca zdravili.
„česť práci, súdruh Šabík," hovorili a zároveň sa mu poklonili. Pre
chlapca to bol úžasný a poučný rok. Pochopil, že jeho otec je vzácny
človek, keď ho tolko ľudí v meste pozná a obdivuje. Zato s matkou
len zriedkakedy vyšli poprechádzať sa do mestského parku.
Chlapcov otec skončil školu o pár dní skôr, ako jeho syn ukončil
meštianku. Bol to slávnostný deň. Otec vo fabrike usporiadal malú
oslavu. Zúčastnilo sa na nej celé vedenie závodu, niekolko otcových
kamarátov aj chlapec s matkou. Otec mal oblečený tmavý oblek,

357
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 PRÍBEHY Z PRÍTMIA

bielu košeľu a červenú viazanku. Všetci mu blahoželali k ukonče­

niu školy. Potom prehovoril. Hovoril o víťazstve robotníckej trie­
dy nad nepriateľmi socializmu, o krajšej budúcnosti. Hovoril, ako
keby čítal noviny, hoci na malom lístku mal napísaných len niekoľ­
ko poznámok.
Chlapec z otca nespúšťal zrak. Pri pohľade naňho si pomyslel,
že jeho otec možno raz bude ministrom alebo prezidentom, tak
múdro a krásne hovoril. Potom si s otcom aj s matkou prezreli to­
váreň, v ktorej otec pracoval a v ktorej raz bude pracovať aj chlapec.
Rodičia sa už rozhodli, že syna pošlú do učňovskej školy, a tak si
so záujmom obzeral velké tkáčske stavy, ktoré raz bude opravovať
a dávať do chodu.
Bude ako otec! Bude robotníkom! Už sa toho nevedel dočkať.

Rok ubehol ako voda a chlapec sa vžíval do svojho nového po­

stavenia, oscilujúceho medzi školou a továrňou. Vnímal všetko, čo
sa vtedy vo svete dialo. Otec nosil domov noviny a z nich sa chlapec
dočítal o vojne v ďalekej Kórei. V rozhlase vysielali priamy prenos zo
súdu s nepriateľmi ľudovodemokratického zriadenia. Chlapec žasol,
ku kolkým hrozným zločinom sa tí ľudia pred súdom priznávali.
Potom raz matka prišla s plačom z kostola.
„Zavreli biskupov, aj farára Hlúbika," zverila sa mužovi. ,,To
predsa nemôžete robiť, zatvárať nevinných!"
,,Ale môžeme," uistil ju otec. ,,Vlastne musíme, aby sme zabrá­
nili najhoršiemu. Uvidíš, ako sa budú pred súdom priznávať k zlo­
činom, o ktorých obyčajní ľudia nemali ani potuchy, ešte ich aj vy­
nášali na piedestál. Vravel som ti, že sa nemáš tolko motať okolo
kostola a farárov. Už to máš tu. Každý druhý je zarytý reakcionár
a vatikánsky špión."
A naozaj: v rádiu vysielali a v novinách písali o súde so zradný­
mi biskupmi a s vatikánskymi špiónmi.
,,Na, čítaj, čítaj," strkal otec matke pred oči noviny. ,,Dozvieš sa,
aké zmije ste vy veriaci hriali na prsiach."

358
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 CHLAPEC ZA OKNOM

„To nie je pravda. To nemôže byť pravda. Daj to preč," odvracala

matka oči od riadkov, na ktoré otec ukazoval prstom.
„Je to pravda," odporoval jej otec. ,,Ešte stále žije medzi nami
dosť takých ľudí, ktorým nevyhovuje štátne zriadenie, aké máme
dnes, preto ho musíme pred ich úkladmi brániť. Škodia našej veci,
a to robotnícka trieda nemôže tolerovať. Robotníci sa ešte nikdy
nemali tak dobre, ako sa majú dnes. Je povinnosťou každého ob­
čana bdieť, a keď uvidí niekoho, kto škodí nášmu zriadeniu, mal
by to ihneď ohlásiť bezpečnosti. Sme v obkl'účení nepriateľov, to
si musíme každý deň uvedomovať. Stretávame sa s nimi v práci,
na ulici, ba aj v kostoloch. Bijú sa do pŕs, akí sú oddaní veci socia­
lizmu, a zatiaľ v tajnosti snujú úklady proti nemu. Musíme chodiť
s otvorenými očami a ušami."
Chlapec si tieto otcove ponaučenia vrýval do pamäti. Raz, bolo
to v niektorú aprílovú sobotu popoludní, sa zasa - tentoraz už zo
zvyku - z okna zahľadel na ulicu. Všimol si, že do náprotivného
domu číslo 53 sa postupne schádzajú mladí ľudia. Narátal ich dva­
násť. Krátko po nich vošli do domu traja starší muži, všetci oblečení
v čiernom. Bol to prízemný, pomerne široký dom, s tromi oknami
vpredu. Bývala v ňom staršia žena s dievčaťom, pravdepodobne
s vnučkou.
Bol nezvyčajne teplý aprílový deň. Chlapec vyšiel na ulicu, bol
zvedavý, čo je to za ľudí a čo ich priviedlo do toho domu. Predpo­
kladal, že po hodine-dvoch vyjdú z domu a bude ich vidieť zblízka.
Z domu však vyšla len staršia žena s dievčaťom, išli zrejme nakúpiť
na nedeľu, lebo asi o hodinu sa vrátili z mesta s tromi taškami, na­
bitými rozličnými potravinami. Hádanka, ktorú vymyslel sám pre
seba, ho vzrušila. Do polnoci vydržal sedieť na stoličke pred ok­
nom, predpokladal, že dovtedy sa neznámi ľudia vytratia z domu,
a nechcel ten moment prepásť. Napokon rezignoval, nechal tak
svoju hru na detektíva a išiel si ľahnúť. Na druhý deň pred šiestou
večer šiel do kina na ruský vojnový film a na ulici sa takmer zrazil
s tými tromi staršími mužmi. Chvíľu šiel za nimi a videl, že vošli do

359
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 PRÍBEHY Z PRÍTMIA

kostola. Vošiel za nimi. Pred svätostánkom si kľakli a modlili sa.

Potom prešli do sakristie a stratili sa mu z očí. Všimol si, že v ru­
kách držali misály.
Sú to kňazi, pomyslel si. Jeden z nich sa mu videl povedomý. Vi­
del ho pred dvomi-tromi rokmi slúžiť omšu v Kostole sv. Garazda,
kde bol aj s matkou.
Zaumienil si, že celý budúci týždeň bude náprotivný dom sle­
dovať. Film nestál za nič, ale aj keby bol dobrý, nebol by sa dokázal
naň sústrediť, lebo stále musel myslieť na to tajomné stretnutie ne­
známych ľudí v dome oproti.
Celý týždeň sa nestalo nič pozoruhodné, až v sobotu okolo tretej
hodiny popoludní sa opakovala situácia z predošlého týždňa. V ne­
deľu nešiel do kina, ale striehol za oknom ako poľovník na zver.
Bola to vzrušujúca hra na mačku a myš. V rohu izby ticho tikali
pondusové hodiny.
Bolo trištvrte na šesť, sotva sa trochu zotmelo. Z domu vyšli naj­
prv traja starší muži, chvíľu po nich po jednom vychádzali ostatní
- dvanásť mladých mužov, každý išiel svojou stranou, ako keby sa
nepoznali. Boli veľmi obozretní a išli, na rozdiel od starých mužov,
rýchlym krokom, možno sa niekam ponáhľali.
Už vedel, čo urobí. Pre istotu ešte jednu sobotu a nedeľu venuje
svojej záľube, hre na mačku a myš, a potom zájde na políciu. V du­
chu si predstavil otca, ako sa zatvári, keď mu povie o svojom objave
a že o tom všetkom už vypovedal na polícii.
Určite bude mať z toho radosť.

Matke sa syn už niekolko dní nepozdával. Bol roztržitý a málo­

vravný. Hoci bol máj, málokedy vyšiel na ulicu, aby sa zabavil s ka­
marátmi, ba prestal chodiť aj do kina. Často ho zastihla v prednej
izbe stáť pred oknom a zamyslene pozerať na ulicu. Zakaždým si
uvedomila, ako chlapec vyrástol a zmocnel. Prestal byť dieťaťom,
pomyslela si, a prišlo jej to ľúto. Bála sa spýtať sa ho, či ho nie­
čo netrápi, pred časom, v týždni, keď učni mali v textilke výrobnú

360
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 CHLA PEC ZA OKNOM

prax, sa ho po príchode z továrne spýtala, či nie je hladný, a on

vybuchol, ako keby sa ho spytovala na niečo, o čom nesmie hovoriť.
,,Nie som malý chlapec, aby si sa o mňa musela stále starať. Na­
obedoval som sa v závodnej jedálni," odvetil spurne.
A inokedy zasa, keď sa vrátil zo školy a bez slova sa natiahol na
kanapu pod kuchynským oknom, rukou si zakryl oči a ona sa ho
spýtala, či sa mu v škole zle vodilo, keď je taký tichý, so slovami „daj
mi pokoj, mama" vyskočil z kanapy, odišiel do prednej izby a tam
stál pred oknom a nevedno, na čo hľadel.
On však vedel, čo ho trápi. Jeho návšteva bezpečnosti pred tromi
týždňami nedopadla tak, ako predpokladal. V kancelárii referenta
sa ešte cítil ako hrdina, referent mu ďakoval za jeho oddanosť vlasti,
povedal, že si za svoj čin zaslúži odmenu a že môže byť žiarivým
príkladom pre všetkých mladých ľudí, zato sotva vyšiel na ulicu,
padla na neho nepochopiteľná tieseň. Prestal si byť istý, či naozaj
dobre urobil, kdesi v jeho podvedomí sa ozval strach aj pocit hanby,
lebo referent mu naznačil, že o jeho aktivitách v tomto smere bude
informovať najvyššie miesta.
„Ak si budeš plniť aj svoje ostatné povinnosti, raz sa môžeš stať
naším stálym pracovníkom. Potrebujeme takých všímavých a od­
daných mladých ľudí, ako si ty. Rozhliadni sa aj inde, napríklad
v škole, ktorú navštevuješ, v továrni, kam chodíš na prax. Ak sa
dozvieš, že sa tam deje niečo nekalé, príď, pre teba budú u nás dvere
vždy otvorené."
Jeho vášeň k hre na mačku a myš postupne, ako sa blížil k Ulici
29. augusta, vyhasínala. Pripadal si nešťastný a osamelý.
Cestou si zaumienil, že o svojej návšteve na okresnej správe bez­
pečnosti nepovie nikomu, možno ani otcovi, od ktorého očakával
odobrenie svojho konania.
Jednu sobotu, niekolko dní pred školskými prázdninami, večer
okolo desiatej hodiny na Ulici 29. augusta nastal nebývalý ruch.
Ulicu, ktorú jej obyvatelia dovtedy považovali za najtichšiu ulicu
v meste, uzatvorili z oboch strán osobné autá - čierne tatraplány,

361
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 PRÍBEHY Z PRÍTMIA

medzi nimi bolo jedno velké auto, skriňová avia. Ruch privábil
k oknu chlapca i jeho matku. Otec nebol doma. Matka, aby lepšie
videla, čo sa na ulici deje, otvorila okno. Na oboch koncoch ulice
hliadkovali žandári. Do domu číslo 53 vtrhlo niekolko mužov v ci­
vile. O niekolko minút vyviedli z domu všetkých jeho mužských
návštevníkov a naostatok aj staršiu ženu s dievčaťom. Mužov nastr­
kali do avie, ženu s dievčaťom do jedného z čiernych tatraplánov.
Všetko sa udialo rýchlo a bez nejakého zvláštneho rozruchu. Muži
v civile nasadli do tatraplánov a odišli. Avia uprostred konvoja áut
pripomínala hrobku. Až vtedy si chlapec na avii všimol malé za­
mrežované okienka. Pozrel na matku. Stála pri okne s rukou na
ústach, ako keby zadržiavala výkrik alebo plač.
,,To boli tajní!" pošepla synovi. ,,Bože môj, zase sa našiel judáš,
čo tých nešťastníkov udal," povedala ticho. ,,Dve také isté autá pri­
šli aj po pána farára Hlúbika. Chudáci, ktovie, čo sa s nimi teraz
stane."
,,Dajú ich do väzenia a budú ich vyšetrovať," povedal chlapec.
,,Ale prečo? Čo zlé urobili?"
„Sú to nepriatelia režimu," povedal chlapec, lebo si spomenul na
otcove slová. ,,Takí nemajú miesto v našej spoločnosti."
„Akí nepriatelia? Bol medzi nimi aj pán farár, čo mal kázeň, keď
si bol na prvom prijímaní. Poznala som ho podľa toho, že kríval."
,,Viem," povedal.
,,Odkiaľ to vieš? Veď im nebolo vidieť do tváre."
,,Tí traja v čiernom boli kňazi. A tí ostatní boli chalani."
,,Čo o tom vieš?" skríkla matka.
„Nič," povedal po chvíli chlapec ticho. Tá chvíľa bola najdlhšou
v jeho živote.
,,Povedz mi, čo ty máš s tým spoločné?" nástojila matka na od­
povedi.
,,Ja som ich udal," povedal po najdlhšej chvíli vo svojom živo­
te chlapec. Matka zatvorila okno, priložila si dlaň na ústa a vyšla
z izby. Mala pocit, že sa jej zastavilo srdce.

362
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 CHLAPEC ZA OKNOM

O chvíľu sa za ňou pobral aj chlapec.

Našiel ju kľačať pod krížom a modliť sa.

O týždeň neskôr policajt v civile, mladý, ani nie tridsaťročný

muž, dvomi prstami vyklepával na písacom stroji dôležitú správu
pre svojich nadriadených.

Odhalenie tajnej bohosloveckej fakulty

V mesiaci máji 1 951 prišiel do mojej kancelárie 1 6-ročný zväzák

a oznámil mi, že na Ulici 29. augusta v jednom dome sa schádzajú
neznámi mladí muži. Na moju otázku, odkiaľ vie, že také veci má
hlásiť, odpovedal: Počul som v škole, že veci, ktoré sú nám podozrivé
a čo škodia nášmu ľudovodemokratickému zriadeniu, máme ihneď
zahlásiť bezpečnostným orgánom. Tak isto mi o takýchto veciach vy­
prával otec. Môj otec je robotníkom a často mi doma vyprával, ako
pracoval za vlády kapitalistov a velkostatkárov a ako často bol bez
zamestnania, pričom mi zdôrazňoval, že takéto štátne zriadenie, aké
máme dnes, si musíme všetci vážiť, pretože robotníci sa ešte nikdy
nemali tak dobre, často mi spomínal, že veci, ktoré sú škodlivé pre
naše zriadenie, sú pre robotnícku triedu zlé, a preto treba takéto veci
ihneď zahlásiť bezpečnosti. Toto otec spomínal vždy večer po práci,
keď sme boli všetci pohromade. Z toho dôvodu som aj túto vec išiel
oznámiť bezpečnosti, lebo m i to bolo podozrivé, že viac mladých ľudí
videl som častejšie sa schádzať na tom istom byte a ešte k tomu boli
mne neznámi.
Spomenutý zväzák dostal za úlohu, aby si všimol, asi akí sú títo
muži a asi kolko ich do toho domu chodieva. Tento zväzák s ochotou
toto prisľúbil urobiť a skutočne to aj urobil. O dva dni mi prišiel ozná­
miť, že úlohu, čo dostal, splnil.
S kolegami sme si to preverili a postupovali sme v zisťovaní účelu
schádzania sa týchto osôb.

363
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 PRÍBEHY Z PRÍTMIA

Bolo zistené, že osoby, ktoré sa tam schádzajú, pochádzajú z lep­

ších roľníckych rodín, sú to synkovia dedinských boháčov, ako aj bý­
valých úradníckych rodín. Ďalším preverovaním bolo zistené, že sú to
bývalí študenti rím. kat. reholí ako lazaristov, františkánov, jezuitov
a iných náboženských spolkov, ktorí boli v rokoch 1 949 - 1 950 pre­
pustení zo seminárov. Po rozpustení zo seminárov mali sa títo bo­
hoslovci zapojiť do hospodárskej výstavby nášho ľudovodemokratic­
kého zriadenia a tí, ktorí chceli ďalej študovať a mali kladný pomer
k dnešnému zriadeniu, mohli študovať ďalej na nových bohoslovec­
kých fakultách, ale v duchu ľudovodemokratickom.
Pôvod týchto bývalých bohoslovcov, ako aj ich dovtedajšia výcho­
va im nedovolili, aby sa zapojili do budovania socializmu, ale, na­
opak, pôsobila na nich do takej miery, že sa dali na cestu tajného
študovania bohosloveckej fakulty, na cestu príprav protištátnej čin­
nosti a rozvracania ľudovodemokratického zriadenia. Títo bohoslov­
ci mali po celý čas štúdií pracovať, aj po vysvätení mali normálne
pracovať a ovplyvňovať v rôznych podnikoch a závodoch osadenstvo
a sústavne pokračovať vo svojej podvratnej činnosti. Mali v pláne
zneužiť náboženské cítenie nášho ľudu, stiahnuť ho na stranu nepria­
teľa a sústavne rozvracať naše ľudovodemokratické zriadenie. Úplne
odhodlane na základe ich výchovy a pôvodu postavili sa s najväčšou
zarytosťou do radov nepriateľov nášho zriadenia v úmysle mariť naše
budovateľské úsilie a rozvracať náš spoločenský poriadok.
No ruka robotníckeho synka im v tom zabránila a dostali sa tam,
kam im patrilo. Na tomto 1 6-ročnom zväzákovi vidieť, že je u svojich
rodičov správne vychovávaný a že správne je učený i v škole. Správna
výchova mládeže doma aj v škole sa odráža v jeho správaní, konkrét­
ne tak, ako v tomto prípade. Kolka politických škôd a nepriateľov by
boli také nepriateľské živly narobili, kebyže na to nepríde a neupo­
zorní bezpečnosť robotnícky chlapec, 16-ročný zväzák!

Asi o pol roka neskôr, niekedy v polovici decembra, vošla chlap­

cova matka do izby, v ktorej chlapec spával. Bola to izba s oknom

364
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 CHLAPEC ZA OKNOM

do dvora. Bolo asi osem hodín ráno a slnko už vyšlo spoza vrchov.
Sneh na dvore sa trblietal, takmer v neporušenej bielej plachte
hladné drozdy hľadali potravu.
Chlapec ešte spal. Matka zastala nad ním, chvíľu uprene hľadela
na spiaceho syna, aby sa napokon nad neho nahla a jednou rukou
sa ho dotkla. Chlapec sa strhol, otvoril oči, a keď uvidel nad sebou
matkinu tvár, naľakane sa spýtal: ,,čo je? Stalo sa niečo?"
,,Vstaň," povedala matka.
,,Prečo mám vstať? Nejdem do školy. Mám predsa prázdniny."
,Y staň," zopakovala matka.
,,Kolko je hodín?"
,,Osem," povedala matka.
,,Ešte sa mi chce spať."
„V staň. Musím ti niečo povedať. Potom môžeš spať hoci aj do
druhého rána."
,,Čo mi chceš povedať?"
„Dozvieš sa. Teraz vstaň, poumývaj sa, učeš sa a obleč, potom
príď do kuchyne."
,,Prečo mi to nechceš povedať hneď?" spýtal sa chlapec.
,,Urob, ako som ti kázala. Ja idem opatriť sliepky. O chvíľu prí­
dem a potom sa porozprávame."
„Tato je doma!" zvolal chlapec s radostným očakávaním. Tá
predstava spôsobila, že odhodil perinu a posadil sa na posteli. Otec
pred dvomi dňami odišiel na nejaký zjazd do Prahy.
,,Tato ešte nie je doma," povedala matka.
,,Tak prečo mám vstávať? Veď mi to už konečne prezraď," skla­
maný a nešťastný zvolal.
,,Obleč sa," povedala matka a vyšla z izby.
Chlapec neveriacky pokrútil hlavou. Rozhodil rukami, ako keby
chcel nájsť rukolapný dôvod, prečo nemusí vstať. Napokon rezignoval,
vstal, obliekol sa, v kuchyni našiel lavór s teplou vodou, poumýval sa,
učesal. V kuchyni bolo teplo, v sporáku blkotal oheň a sneh za oknom
mu pripomenul, že sa so spolužiakom dohodol, že o desiatej sa stretnú

365
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 PRÍBEHY Z PRÍTMIA

na mestskej plavárni, z ktorej sa cez zimu zakaždým stane klzisko. Ten­

toraz sa nebude hanbiť za staré kvintiaky, tie už pred dvoma rokmi
vymenil za naozajstné kanady a v korčuľovaní sa zdokonalil.
Matka sa vrátila z dvora. Sliepky sa tmolili po dvore a zaháňali
drozdy, ktoré sa pokúšali kradnúť im potravu.
„Už si hore," povedala matka s uspokojením. Matka ž musela byť
hore dávnejšie, lebo už stihla kúpiť chlieb a mlieko. Na stole vedľa
chleba ležali noviny. Matka mu ich podala. ,,Na, čítaj!"
,,Čo mám čítať?"
,,Je to vytlačené na prvej aj na druhej strane."
Bolo to spravodajstvo z procesu s tajnou bohosloveckou fakultou.
Položil noviny späť na stôl. ,,Neskôr si to prečítam."
Matka mu ich znovu strčila do ruky. ,,Čítaj. Dozvieš sa, čo si
spôsobil."
,,Čo som spôsobil?" ohradil sa.
,,Tak ako Judáš Iškariotský vydal svojho nevinného učiteľa zá­
konníkom na potrestanie, tak ty si vydal svojich blížnych nespra­
vodlivému súdu."
,,Otec povedal, že tým som splnil svoju občiansku povinnosť."
,,T í chlapci nerobili nič zlé, chceli len vyštudovať za kňazov."
,,V novinách písali, že pripravovali tretiu svetovú vojnu."
„Ty tomu veríš? Veď si ich videl. Vyzerali na to, že sa chystajú
bojovať proti niekomu? Videl si v ich rukách zbraň? Proti komu
mali bojovať? Proti nám či proti takej velkej krajine, ako je Rusko?"
Nevedel, ako má matke odpovedať. Vzal podávané noviny a na­
hlas prečítal titulok: Nepriatelia republiky neušli spravodlivému
potrestaniu.
,,Ten pán farár, u ktorého si bol na prvom prijímaní, dostal dvad­
saťštyri rokov," povedala matka.
Chlapec zarazene mlčal. Stál oproti zrkadlu a videl na sebe rozpa­
ky, s akými počúval matku. Spomenul si, ako sa videl v zrkadle pred
rokmi, keď ho matka vychystala na prvé prijímanie. Spomenul si, aké
vzrušenie vtedy prežíval. A aký šťastný a radostný sa vracal z kostola.

366
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.
 CHLA PEC ZA OKNOM

„A tí chlapci dostali každý viac ako desať rokov. Akože sa mohli

také deti dopustiť zločinov, z ktorých ich obžalovali? A kam sa vrt­
ne tá úbohá sirota, keď jej starú matku pošlú do žalára?"
Tých chlapcov, z ktorých niektorí boli len o niečo starší od neho,
mal pred očami. Aj tú starú ženu s dievčaťom a tých troch starých
mužov s putami na rukách. Videl, ako ich sácali, keď sa obraca­
li k tým mladým, ktorí stáli zoradení tvárami k stene domu. Po
jednom ich natláčali do skriňovej avie. Potom prišli na rad mladí.
Jeden z nich, vysoký ako chlapcov otec, zhodou okolností stál pod
lampou pouličného osvetlenia, a tak mu mohol uvidieť tvár, videl
hlboké čierne oči pod vysokým čelom a v tých očiach svetlo a osle­
pujúci jas, aký dovtedy nevidel v očiach nijakého človeka. Dal sa do
avie odviesť pokojne, vzpriamený a so vztýčenou hlavou. Tí ostatní
napodobnili jeho pokoj a spôsob, akým sa dali odviesť, prekvapil aj
tajných. Namiesto strohých povelov volili tiché pokyny.
Asi boli naozaj nevinní, pomyslel si chlapec. Predstavil si ich vo
väzení. Spomenul si, že jeho otec vo väzení ošedivel. Počul matku,
ako mu hovorí: ,,Zlí ľudia ho udali." A väzenského dozorcu, ako
matke o otcovi vravel: ,,Mučili ho, ale nič neprezradil."
Až teraz ho dostihla hrôza zo skutku, ktorý vykonal. Zatackal sa.
Musel sa posadiť na stoličku. Matka si pomyslela, že sa mu hlava krú­
ti od hladu, a naliala mu do jeho obľúbeného kvietkovaného hrnčeka
teplé mlieko. Poprosil ju o pohár vody. Keď mu bolo lepšie, vyšiel na
dvor. Bolo pod nulou, slnko hrialo zo všetkých síl, napriek tomu sa
chvel od zimy. Vietor kolísal holé haluze stromov, ich lomoz a pras­
kanie sa podobali výčitkám, ktoré nevedia vysloviť ústa. Všimol si, že
matka s vreckovkou na ústach stojí za oknom a plače. Z dvora bolo
vidieť aj na dom oproti. Bol tichý a smutný a najmä špinavý. Okolo­
idúce autá ošpliechali prednú stenu domu špinavou snehovou breč­
kou. Až keď sa vracal dnu, zazrel pod prístreškom na drevo vianočnú
jedličku. Ani nezbadal, kedy ju otec priniesol domov. Uvedomil si, že
na rozdiel od iných rokov tentoraz ho to vôbec nepotešilo.
Radšej keby Vianoce vôbec neboli, pomyslel si.

367
Autorské práva k sprístupneným dielam boli vysporiadané prostredníctvom licenčnej zmluvy s LITA, autorskou spoločnosťou.
Akékoľvek rozmnožovanie, rozširovanie a iné spôsoby použitia diela mimo projektu Akadémia veľkých diel nie sú dovolené.