Stužková slávnosť

Vážený pán riaditeľ, vážený profesorský zbor, hrdí rodičia, milí spolužiaci.

Konečne nadišla tá vytúžená chvíľa pre nás, študentov, odovzdávanie zelených stužiek.
Stužky sú symbolom závratne rýchlo blížiacej sa maturity, ale aj akýmsi stupienkom, keď sa
každý jeden z nás stáva akosi viac dospelým.

Ešte si pamätám prvý deň, keď sme prišli, všetko bolo také nádherné. Postupom času sa veci
stali ťažšie dosiahnuteľnými, občas nemožnými. Všetko sa pre nás stalo zmysluplnejším a
každá úloha, ktorej sme museli čeliť, si vyžadovala naše veľké úsilie. S pomocou našich
rodičov, našich profesorov, našich priateľov a Boha sme zvládli túto mätúcu, no zároveň
obohacujúcu etapu nášho života a stálo to za to. Počas celej našej cesty sme stretli skvelých
ľudí, ktorí tu budú vždy pre nás. Prežívali sme spolu ťažké chvíle, zdieľali tie smutné
a spoločne sa tešili u z našich úspechov. Týchto 5 rokov bolo pre nás dobrodružným časom
a získavaním nových skúseností. Z veľkej časti to bol online čas strávený za počítačom,
sedením na tvrdej stoličke snažiac sa sústrediť na výklad profesora. Nie vždy to však išlo, ale
práve v takýchto situáciách sme si uvedomili, že interakcia s ostatnými a učenie sa od nich je
v skutočnosti ten najsilnejší spôsob ako vyrásť. Museli sme sa prispôsobiť dobe a rásť počas
celosvetovej pandémie. Výletov sme až tak veľa nemali, no na týždeň v Ríme alebo lyžiarsky
výcvik v bachledovej doline sa zabudnúť nedá. Zistili sme, že máme talent nielen v učení sa
slovíčok ale aj v hraní divadelných predstavení. Za naše vystúpenie sme o Anke dostali
(vyhrali) krásnu sadu misiek. Práve tieto situácie utužili naše priateľstva natoľko, že dokázali
prežiť aj dva silne lockdowny.

Táto skúsenosť na našom gymnáziu bola intímna a osobná. Byť tu, znamenalo dôverovať si,
že dodržíte zodpovednosť. Znamenalo to spoliehať sa na seba ale aj na druhých. Sme si
vedomí toho, že nie všade, kam pôjdeme, bude taká starostlivosť. Čoskoro sa ocitneme na
nových miestach, kde budeme čeliť novým rozhodnutiam. Budeme to my sami za seba.
Avšak bez ohľadu na to, ako sa cítime pripravení s našou novonadobudnutou múdrosťou,
odchádzame z nášho gymnázia s pocitom neistoty.

Chceli by sa poďakovať vám, vážené pani profesorky a páni profesori. Ďakujeme, že ste nás
nútili učiť sa, aj keď nie vždy s úspechom. Nie vždy ste to s nami mali ľahké, no pravdu
povediac väčšinu času to bolo ťažké. Učiť sa nám akosi nechcelo. Niečo sme sa predsa len
naučili, a to, že problémy rástli priamo úmerne s naším vekom. V mene celej triedy sa vám
chceme ospravedlniť za to, čo sme urobili a nemali sme, a za to čo sme robiť mali a neurobili
sme . Za všetko zlé čo sme povedali, ale v skutočnosti sme to nemysleli zle. Za všetku tú
bolesť, čo sme vám spôsobili. Ďakujeme za všetko, čo ste pre nás spravili. Dúfame, že
zabudnete na to zlé, čo sa stalo a v srdciach vám ostane len to pekné, čo sme spolu prežili.

Chceme poďakovať našej milej pani triednej profesorke. Nie vždy ste to s nami mali ľahké.
Dúfam, že všetky spoločné zážitky si niekde zapíšete a budete o nás hovoriť vašim ďalším
študentom. Ale nechcem vás sklamať lepších už mať nebudete. Chceme sa poďakovať za
vašu nesmiernu trpezlivosť, za vašu ochotu, láskavosť a pochopenie. Za každodennú pomoc a
cenné rady. Za to vám chceme spoločne a úprimne povedať – ďakujeme.

Stojíme tu pred vami krásne oblečení a najdospelejší, akí sme kedy boli. A čo viac mi ešte
ostáva dodať. Iba vám zaželať príjemne prežitý večer a dobrú zábavu. Ďakujem za pozornosť.