Vážená pani riaditeľka, vážená pán profesor triedny, ctení zástupcovia profesorského zboru,

drahí rodičia a samozrejme milí spolužiaci.

Dovoľte mi, aby som Vás v mene všetkých maturantov triedy 4.F čo nasjrdečnejšie privítal na
skromnej stužkovej Gymnázia Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici.
Zdá sa, že to bolo nedávno, keď sme po prvýkrát prekročili brány našej školy. Štyri roky
ubehli ako voda a my tu dnes stojíme krásne oblečení v najslušnejších veciach čo sme doma
v skrini našli a najdospelejší akí sme kedy boli.
Azda každému z nás sa v tomto okamihu v hlave vynárajú tie najkrajšie spomienky prežité na
tejto škole. V prvý deň sedelo v triede 31 hláv, ktoré asi tak isto ako ja rozmýšľali nad novými
vecami čo nás čakajú. Po dlhom oťukávaní a zdĺhavom spoznávaní vznikli priateľstvá na celý
život. Prvý ročník bol takmer bezstarostný, až pokiaľ neprišiel čas na kabu. Mnohí z nás začali
mávať pomaly až nočné mory z toho večného strašenia. Avšak spolu sme to zvládli.
V druhom ročníku sme dostali zabrať hlavne na konci roka, keď sme museli odprezentovať
naše práce na obľúbenej hodine TBZka. Nie sme ani v polovici a profesori na nás tlačia, ako
by sa už blížila tá slávna maturita. Samé písomky sprevádzané skúšaním. No hrôza. Tretí
ročník bol zrejme najkrajší a zároveň najsmutnejší s príchodom pandémie, sme zleniveli
a pomaly zabudli aj ako naši spolužiaci vyzerajú keď im nikdy nefungovali kamery. Život bez
starostí, zobúdzanie sa 5 minút pred začiatkom vyučovania. Kto by to nechcel? No v štvrtom
ročníku nás oblial pot dospelosti a zodpovednosti. Teda aspoň väčšinu. Nezabudneme ani na
našu geniálnu tvorivosť, ktorú sme plne využívali pri rôznych odôvodňovaniach pri
zabudnutej domácej úlohe, či lenivosti sa naučiť ľahké učivá. Je toho veľa na čo sa nedá
zabudnúť. Veď keď už sme tu prežili najlepšie roky života, tak nech to aspoň stálo za to. Ku
koncu dňa ako nám rada pani profesorka Magyarová hovorí ,,Ako malé deti“ a tými vo vnútri
ostaňme navždy.
No teraz prejdime k hlavnému a to je sa poďakovať tým vďaka ktorým tu teraz sme. Snáď
ešte viac ako my sa o výsledok nášho dlhoročného snaženia obávajú naši profesori. Tí sa nás
celú dobu snažili čo najlepšie pripraviť a my len dúfame, že sa im to i napriek našej nechuti
k učeniu podarilo. Ďakujeme im všetkým najmä za vytrvalosť a trpezlivosť s akou sa nám
venovali. A dúfam, že tých pár týždňov čo nám tu ostáva ešte pretrpia.
Za genetické predpoklady, výchovu a lásku patrí vďaka našim rodičom ktorí nás celé roky
viedli správnym smerom. Boli ste našimi prvými vzormi, poradcami, kritikmi, ale aj láskavými
utešovateľmi keď nám pípol edupage so zlou známkou.
Ďakujeme každému kto nás podržal na tej to kľukatej ceste dospelosti vzdelávania, bohužiaľ
nemohli sme sa stretnúť ako sa patrí situácie je aká je. A tak na koniec chcem popriať
každému veľa motivácie a zdravia aby sme to mohli zvládnuť spolu.
Ďakujem za vašu pozornosť.