Beletrizovaný životopis

Sobota, 2.4. 2005 bol deň, kedy som prvýkrát uzrel svetlo sveta. Chodbami trstenskej
nemocnice sa ozýval môj plač sprevádzaný ranným dažďom. Bolo to akoby svet plakal so
mnou. Po pár dňoch mňa a mamu pustili z nemocnice domov, do Brezovice. Celá rodina sa na
mňa veľmi tešila. Bol som ako veľkonočne vajíčko, maličký, ale veľmi hlučný.

S tým, ako pribúdali mesiace, prechádzal jeden rok za druhým, pomaly som rástol,
získaval nové informácie o tomto svete a urobil som aj svoj prvý krôčik.
Ani som sa nenazdal a nastal koniec úplne bezstarostným dňom, kedy som sa celý deň len
hral a zabával. Hračky som musel vymeniť za pero a zošit, pretože som nastúpil na základnú
školu do Brezovice. Bol som veľmi natešený ako väčšina detí, avšak postupom času tento
pocit zo mňa upadal, pretože som sa nechcel učiť len teoreticky, ale aj prakticky. Škola ma
nebavila, ale nezanedbával som ju. Vo výsledku to na škole nebolo zlé. Boli sme dobrá partia,
rozumeli sme si a často sme chodievali spolu von.
Takto som prechádzal základnou školou, čas ubehol ako voda a ani som si nestihol
uvedomiť, že predo mnou stojí prvé dôležité rozhodnutie môjho života - výber strednej školy.
Pri výbere strednej škole som bol nerozhodný nevedel čo ma bude baviť naplno. Ale nakoniec
som sa rozhodol pre mechanik-elektrotechnik. Nevedel som či ma zoberú ale keďže sa nám
do života nečakane privial jeden veľký problém, ktorým bol koronavírus, zrušilo sa
Testovanie-9 a prijímacie skúšky na stredné školy. Bodovalo sa na základe priemeru známok
zo základnej školy. Ktoré som mal rôzne ale podarilo sa mi dostať na školu do Nižnej. Nástup
na strednú školu bol zaujímavý, pretože som sa ocitol v novom početnom kolektíve. Po dlhšej
dobe som spoznával nových ľudí, ale nemôžem sa s nimi teraz bohužiaľ stretávať kvôli covid
opatreniam. Do školy sme chodili iba dva mesiace, ale pre zlú situáciu sme museli prejsť na
dištančné vzdelávanie, podľa ktorého fungujeme až do dnes.
Popri škole sa venujem futbalu a foteniu prírody. Futbal som začal hrávať už od mojich 8
rokov. Začal som najprv len v našej dedinke neskôr keď som získal viac futbalových
skúsenosti tak v Trstenej a aj v Tvrdošíne kde som hrával 3 roky a potom; som skončil
s futbalom. Bolo to aj kvôli tomu že moja sestra začala stavať dom a ja som jej začal pomáhať
,a tým pádom som nemal čas venovať sa futbalu naplno. Ale stále si rad zahrám futbal keď
mam čas.

A budúcnosť ? O tej veľa nepremýšľam. Určite by som chcel úspešne zmaturovať a hneď
po škole sa zamestnať. Láka ma aj cestovanie, najradšej by som navštívil Holandsko. Taktiež
by som chcel nájsť ženu môjho života, založiť si malú rodinku a postaviť si pekný rodinný
domček niekde na dedine.