Právny odbor: Trestné právo

Predmet sporu: § 296 Tr.zák. a iné

1Tost/2/2022

9508100010

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov
JUDr. Patrika Príbelského, PhD. a JUDr. Emila Klemaniča na neverejnom zasadnutí konanom 26.
januára 2022 v Bratislave v trestnej veci obžalovaného U. G. pre zločin založenia, zosnovania a
podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a iné, o sťažnosti obžalovaného
U. G. podanej proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská
Bystrica, sp. zn. BB-3T/3/2008, zo 4. januára 2022 takto

rozhodol:

I.
Podľa § 194 ods. 1 písm. a), ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e uznesenie
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-3T/3/2008,
zo 4. januára 2022.

II.
Podľa § 32 ods. 5 písm. c) Trestného poriadku z dôvodov § 31 ods. 1 Trestného poriadku
v y l u č u j e predsedu senátu ,,3T“ Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská
Bystrica JUDr. Jána Hrubalu z vykonávania úkonov trestného konania vo veci obžalovaného U.
G. vedenej na Špeciálnom trestnom súde pod sp. zn. BB-3T/3/2008.

III.
Podľa § 32 ods. 5 písm. c) Trestného poriadku n e v y l u č u j e člena senátu ,,3T“
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica JUDr. Romana
Púchovského z vykonávania úkonov trestného konania vo veci obžalovaného U. G. vedenej na
Špecializovanom trestnom súde v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica pod sp. zn. BB-3T/3/2008.

Odôvodnenie:

Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica uznesením, sp. zn. BB-
3T/3/2008, zo 4. januára 2022 (č. l. 10357 a nasl., súdny zv. č. 45 spisu) rozhodol tak, že podľa §
32 ods. 3 Trestného poriadku členovia senátu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku,
pracovisko Banská Bystrica, JUDr. Ján Hrubala a JUDr. Roman Púchovský nie sú vylúčení z
vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci proti obžalovanému U. G. vedenej na
Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. BB-3T/3/2008.

Špecializovaný trestný súd označené uznesenie odôvodnil v podstate tak, že:

,, Obsah podania (námietky zaujatosti) možno zhrnúť do piatich bodov týkajúcich sa sudcu
Hrubalu, sudcu Púchovského sa týka jeden bod, poukazujúci na jeho vzťah s bývalým policajným
prezidentom S., ktorý sa mal podieľať na jeho odsúdení vo „veci X.", kde bola povolená obnova
konania. U sudcu Hrubalu obžalovaný opätovne rozoberá jeho členstvo v senáte vo veci
odsúdeného J. R., v rámci ktorého konania sa „prezumovala" vina obžalovaného ako „šéfa
kriminálnej skupiny", zazlieva mu „vnucovanie priznania a oľutovania", má „objektívne
pochybnosti o nestrannosti sudcu Hrubalu" (bolo mediálne prezentované, že má údajne počúvať
verzie vyšetrovateľov v rámci rozhodovaní o väzbách a má to byť „ich" sudca, za ktorým chodia
a on im má vždy vyhovieť), neuplatnil zásadu špeciality a „vložil" do skutku veci, ktoré sa neudiali
a nikto ich nepotvrdzoval (komentovanie pri usmrcovaní obete slovami „Árpike Árpike").

Predovšetkým je potrebné uviesť, že samé namietané osoby sa zaujaté vo veci byť necítia a podľa
ich názoru obstojí tak subjektívny i objektívny „test zaujatosti" (i „zvonku" sa musí zdať, že
rozhodujú nestranní a nezaujatí sudcovia). Senát je toho názoru, že akékoľvek konania pred súd
postavených osôb vo veci (vulgárne či ironické vyjadrenia, osočovanie, rôzne podania ... ) z
hľadiska dodržiavania zásad profesionálneho prístupu a profesionálnej etiky vo veci, nemôžu byť
dôvodom na to, aby sudca akýmkoľvek spôsobom prenášal svoje pocity z konania obvinených a
obžalovaných osôb do svojho rozmýšľania o veci. Jedinou úlohou sudcu je vyhodnocovať priebeh
konania pred súdom, zaujímať vo veci adekvátne a procesnými predpismi predpísané stanoviská a
v konečnom dôsledku neutrálne a nestranne rozhodnúť. Pri tejto činnosti, i keby existovali
prípadné pocity frustrácie alebo ohrozenia sudcu (namietané osoby však zdôrazňujú, že takéto
pocity u nich neexistujú), tieto sa nesmú premietnuť do jeho rozhodovania, pričom sudca musí
byť dostatočne profesionálne zdatný v tom smere, aby takéto, s vecou nesúvisiace pocity zvládal a
aby sa nepreniesli do ovplyvnenia jeho postupu vo veci. Rovnako musí zvládať aj trvalo
prezentovaný negatívny vzťah k nemu u osôb, ktorých sa týkajú ním vykonávané úkony.

S vyššie uvedenými všeobecnými názormi sa stotožňujú všetci členovia senátu, pričom je potrebné
uviesť, že pripustenie akejkoľvek možnosti nechať sa vylúčiť z prejednania veci na základe
spôsobu správania sa strán, v konaní by znamenalo doslova znefunkčnenie trestného konania. Toto
konštatovanie sa týka aj akýchkoľvek podaní zo strany namietajúcej osoby vo veci po tom, čo ten
ktorý sudca začal byť vo veci činný, pričom je irelevantné, či sa jeho postavenie mení a ako člen
alebo predseda senátu sa zúčastňuje aj iných konaní súvisiacich s námietku vznášajúcou osobou.
Najvyšší súd vo veci 2Tošs 35/2008, doslova uviedol, že „pripustiť možnosť, že z vykonávania
úkonov trestného konania je automaticky vylúčený sudca len v dôsledku toho, že na neho
obžalovaný (obvinený) podal nejaké oznámenie (či už trestného alebo disciplinárneho charakteru),
by totiž znamenalo, že obžalovaný (obvinený) by mohol podávaním trestných oznámení (i iných
podaní) proti sudcom príslušného súdu (čo aj neopodstatnených) rozhodovať o tom, ktorý zo
sudcov bude o jeho trestnej veci rozhodovať".

Pokiaľ ide o U. G. zvýrazňovanú okolnosť súvisiacu s jeho prejudikovaním viny v rámci rozsudku
týkajúceho sa J. R., je potrebné uviesť, že z hľadiska ustálenej judikatúry týkajúcej sa trestného
práva, uvádzanie mien v skutkových vetách rozsudkov, mimo okruhu v tej ktorej veci žalovaných
osôb, nie je prejudikovaním ich prípadnej viny, najmä ak je uvedenie takýchto mien nevyhnutné v
rámci dôsledného popisu objektívnej či subjektívnej stránky trestného činu - každé konanie sa týka
žalobcom vymedzeného okruhu osôb a súd, najmä pokiaľ došlo predtým k vylúčeniam niektorých
osôb, sa vinou pred neho postavených osôb zaoberá zvlášť u každej obžalovanej osoby (viď napr.
rozhodnutie NDT 180/1987 publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR pod číslom
30/1998, kde je uvedené, že „nepôjde o prejudikovanie viny, ak súd v odsudzujúcom rozsudku,
ktorý sa týka ďalších, nevylúčených spolupáchateľov, v znení skutkovej vety uvedie vecnú súvislosť
konania vylúčeného spolupáchateľa - doteraz neodsúdeného, s konaním ostatných
spolupáchateľov").
Je zrejmé, že tieto názory judikujúceho súdu je bez akýchkoľvek pochybností možné analogicky
premietnuť aj na prípad, ktorý tak zdôrazňuje U. G., pričom vo veci PK-2T/14/2007 senát,
ktorého členom bol aj JUDr. Ján Hrubala, vyhodnotil dôkaznú situáciu tak, že skupinu okolo U.
G. aj v rámci tohto konania (resp. v čase tohto konania) bolo možné označiť podľa tam
prezentovanej dôkaznej situácie ako „kriminálnu", čo nijakým spôsobom nespochybnil ani
odvolací súd. Len na margo veci je možné uviesť, že skutková veta predmetného rozsudku
nehovorí o „zločineckej skupine", hoci v ďalšom konaní, v rámci ktorého je vydané aj toto
rozhodnutie, bol U. G. v rámci konania vedeného pred povolením obnovy konania ohľadne trestu
právoplatne odsúdený za rôzne trestné činy ako člen zločineckej skupiny. (Tu treba podotknúť, že
nejde o „literárnu formu", ako sa domnieva U. G., ale o problematiku právnej kvalifikácie toho
ktorého konania.)

Zhrnúc uvedené, prípadný právny spor o tom, či v konaní týkajúcom sa J. R. senát mohol, alebo
nemohol použiť slovné spojenie „kriminálna skupina tzv. G.", sa tak vo vzťahu k tejto veci v
konečnom dôsledku stáva irelevantným. Konštatovanie existencie „kriminálnej skupiny tzv. G." v
rámci konania o vine J. R. v zmysle vyššie uvedených a judikovaných stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nijak neprejudikuje uznanie viny U. G. za akýkoľvek trestný čin. V tejto
súvislosti je možné v rámci analógie citovať ešte z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 6Tost
44/2012, kde Najvyšší súd SR uviedol, že „za neopodstatnenú treba považovať námietku
obvinených, že poukazovaním na ich iné neskončené trestné veci v súvislosti s odôvodnením
väzobného stíhania dochádza k porušeniu zásady prezumpcie neviny, pretože tak, ako už bolo
uvedené aj v skorších rozhodnutiach, takéto odvolávanie sa na iné súčasne vedené trestné stíhanie
obvinených súdna prax pripúšťa a nejde o nedovolený zásah do zásady prezumpcie neviny". V
takomto duchu je koncipované aj doteraz nijak nespochybnené stanovisko trestnoprávneho kolégia
vo veci Lališ a spol. (zjednocujúceho stanoviska TPK pod č. R 15/2017) i rozhodnutia ESĽP vo
veciach Schwarzenberg aleko Kriegisch v. Nemecko.

Ku „kauze R.", okrem toho, čo už bolo viackrát uvedené, je ešte potrebné dodať, že nijak nesúvisí
s vraždou poškodeného Q., fungovaním zločineckej skupiny a U. G. v nej hrá jedinú úlohu - je
„dôvodom podplácania", ktorý bol dôkazne podchytený len a len v konaní týkajúcom sa J. R.. Inak
povedané, konanie, v rámci ktorého bolo učinené aj toto rozhodnutie, ani len nezavadilo o „kauzu
R." a jej výsledky neboli do tohto konania nijak premietnuté.

Tu treba uviesť, že boli len dva dôvody, prečo sa súd námietkou zaujatosti zaoberal spôsobom, že
o nej rozhodoval. Ide o vec vo svojej podstate „obživlú" a z pohľadu jej predchádzajúcej
právoplatnosti „novú" - i keď sa týka výlučne posúdenia trestu a o vine súd nemôže, ale ani nesmie
pochybovať (preto uplatnenie zásady špeciality a časť podania nazvaná „Arpike Arpike" sú z
hľadiska posúdenia merita veci irelevantné, rovnako irelevantné sú aj všeobecne formulované
námietky týkajúce sa „objektívnych pochybností" opretých navyše o s vecou nesúvisiace prípady).
V rámci takejto „novej" veci musí súd argumentáciu námietky vznášajúceho „novo" posúdiť a
nesmie uviesť, že ide o opakovane vznášanú námietku, o ktorej už bolo rozhodnuté. Druhým
dôvodom je rozhodnutie ESĽP vo veci Mucha v. Slovenská republika, ktoré sčasti, hoci zďaleka
nie v takej miere, ako sa často obhajoba aj v iných veciach domnieva, mení modus operandi súdov,
ale i orgánov činných v trestnom konaní, pokiaľ ide o prístup k prezumpcii neviny. [Aj tu však
treba zdôrazniť, že v tomto prípade nejde o akési prezumovanie viny v rámci meritórne
neodôvodneného rozhodnutia o schválení dohody o vine a treste, kde sú do skutkovej vety
„angažované" aj osoby, ktorých sa rozhodnutie netýka, ale o dve samostatné konania, v rámci
ktorých boli vykonané samostatné dokazovania a veci boli v obidvoch prípadoch „čerstvo
posúdené" (ESĽP používa termín „fresh consideration") bez toho, aby sa výsledky toho či onoho
dokazovania „preniesli" do inej veci]. Podľa názoru súdu, per analogiam v prospech práv pred súd
postavených osôb si táto problematika „zaslúži pozornosť rozhodnutím".

Treba uznať, že námietku vznášajúca osoba číta toto rozhodnutie ESĽP s porozumením a s časťou
jej teoretických východísk je možné sa stotožniť. Na merite tejto veci však závery tohto
rozhodnutia z vyššie uvedených dôvodov nič nemenia. Nad rámec uvedeného možno ešte doplniť
nasledovné (hoci tiež sa to týka tzv. odklonov v trestnom konaní a nie posudzovaného prípadu,
kedy išlo o súdne dokazovanie v dvoch len nepriamo súvisiacich veciach):

Predmetnou tematikou sa zaoberajú aj rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veci AH a iní (C-377/18)

a vo veci UL a VM (C-709/18). Citované rozsudky SD EÚ prišli k záveru, že relevantné európske
právo (čl. 47, 48 Charty základných práv a čl. 3, čl. 4 ods. 1 Smernice o posilnení určitých aspektov
prezumpcie neviny) nebráni, aby súd rozhodol najskôr o schválení Dohody o vine a treste (resp.
prijal vyhlásenie o vine) prvého (prvej skupiny) obvineného a následne po vykonaní dokazovania
rozhodol o vine druhého (ostatných) obvineného, a to za dvoch podmienok:

1. uvedenie druhého obvineného v skutku, ktorým sa schvaľuje dohoda (resp. prijíma vyhlásenie o
vine), je nevyhnutné na právnu kvalifikáciu skutku obvineného, ktorý urobil dohodu, resp.
vyhlásenie o vine a treste (analogicky pre „náš" prípad - pohnútka vyplácania úplatku ako súčasť
subjektívnej stránky trestného činu musí byť identifikovateľná a teda uvedená).

2. v súdnom rozhodnutí sa jasne uvedie, že vina druhého obvineného nebola zákonným spôsobom
preukázaná a bude predmetom samostatného dokazovania a rozhodnutia (analogicky pre „náš"
prípad - o vine „G." v rozsudku v kauze R. zmienka nie je a ani nemá byť prečo, „G." je tu síce
opísaný ako „šéf kriminálneho zoskupenia", ale len preto, lebo v tomto konaní to takto bolo
prezentované... ak je to takto prezentované a preukázané ako pohnútka k dávaniu úplatkov
policajtovi s cieľom „nevšímania si kriminálnej činnosti", súd sa nemôže vyhnúť popisu motívu
spáchania protiprávneho konania).

Pokiaľ ide o námietky opierajúce sa o mediálne prezentácie týkajúce sa či už sudcu Hrubalu alebo
sudcu Púchovského, je potrebné uviesť, že o „pomere k prejednávanej veci alebo k osobám,
ktorých sa úkon priamo týka" námietky vznášajúcou osobou nehovoria absolútne nič. Inak
povedané - ani sudca Hrubala ani sudca Púchovský sa neprezentuje ani nie je prezentovaný ako
osoba, ktorá by čokoľvek k veci obžalovaného G. povedala.

Sudca Hrubala len dodáva, že si za svojimi (s vecou nesúvisiacimi výrokmi) stojí a, „zjednodušene
povedané", nemôže za to, čo „odzneje" pri preberaní takého či onakého podania v rámci služby a
ktoré výroky „musí stopnúť". Sudca Púchovský sa k veci vyjadril, že sa necíti byť zaujatý, k osobe
obžalovaného nie je v žiadnom pomere a jeho známosť s osobou J. S. nemala a nemá žiadny vplyv
na jeho rozhodovanie v uvedenej trestnej veci.

V tejto súvislosti senát zdôrazňuje, že ide o „námietky založené na iných dôvodoch ako dôvodoch
podľa § 31 Trestného poriadku" a o takýchto návrhoch sa bez ďalšieho nekoná (takéto stanovisko
sa len buď podchytí v zápisnici alebo sa vysvetlí v dôvodoch súvisiaceho rozhodnutia, čo sa deje v
rámci tejto časti odôvodnenia). Rovnako senát vyhodnotil i tú časť podania, kde obžalovaný
namieta „vnucovanie priznania a oľutovania" - ide o súčasť (či už správnu alebo nesprávnu)
autonómneho uvažovania sudcu či senátu a prípadné pochybenia, ak nie sú motivované malígne,
nemôžu byť dôvodom na vylúčenie veci".

Obžalovaný U. G. podal proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu sťažnosť (č. l. 10367 a
nasl., súdny zv. č. 46 spisu), ktorú odôvodnil v zásade nasledovne:
„Predseda senátu Ján Hrubala nerozptýlil pochybnosti o svojej nestrannosti, ale tie umocnil
konštatovaním, že už vo veci R., sp. zn. PK-2T/14/2007, z 28. novembra 2007 (ďalej len ,,kauza
R.") vyhodnotil dôkaznú situáciu tak, že skupinu okolo obžalovaného bolo možné označiť za
,,kriminálnu". Za týchto okolností nie je podstatné, že skutková veta nehovorí o ,,zločineckej
skupine, pretože v skutkovej vete sa hovorí aj o tom, že šéfom tejto kriminálnej skupiny je
obžalovaný... a policajt J. R. mal poskytovať informácie o pripravovaných policajných akciách
zameraných proti tejto kriminálnej skupine...". Vo svojej sťažnosti tiež poukázal na stranu 11
rozsudku Špecializovaného trestného súdu ,,kauza R.", kde uviedol: ,,súd uvádza, že...neoprávnený
prospech, ktorý (J. R.) úmyselne poskytoval inému, predstavoval poskytované informácie, ktoré
neboli verejne dostupné a skupine tzv. ,,G." tak mohli napomáhať k páchaniu trestnej činnosti a
vyhýbaniu sa následnému postihu za takúto protiprávnu činnosť". Podľa slovníka cudzích slov
termín ,,kriminálny" znamená ,,zločinný, týkajúci sa trestného činu". Obžalovaný vo svojej
sťažnosti poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP") Mucha
proti Slovenskej republike, konkrétne na ods. 55 a ods. 63. Odkaz namietaných sudcov na
rozhodnutia č. 30/1998 a R 15/2017 nekorešponduje s uvedeným rozsudkom ESĽP, čo preukazuje
ich neochotu rešpektovať rozsudky ESĽP a Súdneho dvora, resp. ich dezinterpretáciu.

Obžalovaný ďalej konštatuje, že Špecializovaný trestný súd v konaní ,,kauza R." nebol oprávnený
zaoberať sa kriminálnou skupinou G., pretože posudzovaný skutok nebol právne kvalifikovaný
podľa § 138 písm. i) Trestného zákona (páchanie trestného činu organizovanou skupinou) ani
podľa § 141 písm. a) Trestného zákona (zločineckou skupinou). Právna kvalifikácia a popis skutku
spolu nekorešpondujú a skutková veta presahuje fakticky popis okolností zločinu podplácania.
Uvedeným obžalovaný odkázal na rozsudok ESĽP, Meng proti Nemecku, konkrétne na ods. 61.
Pokiaľ sudca JUDr. Ján Hrubala ako člen senátu v ,,kauze R." vyhodnotil dôkaznú situáciu už v
roku 2007 tak, že kriminálna skupina ,,G." existuje a jej šéfom je obžalovaný a táto skupina pácha
rôznu trestnú činnosť...nemôže byť predseda senátu JUDr. Ján Hrubala považovaný za
nestranného a nezaujatého sudcu vo veci napadnutého uznesenia, v ktorej sa od júla 2008 začali
prejednávať skutky, zločinecká skupina a iné trestné činy spáchané organizovanou skupinou.

V odôvodnení rozsudku ,,kauza R." sa nikde neobjavuje formulácia ani iné vysvetlenie v tom
zmysle, že vina obžalovaného za podplácanie policajta R. a založenie kriminálnej skupiny G. nebola
právoplatne dokázaná. Absencia vysvetlenia, že vina obžalovaného nebola doposiaľ (v tom čase)
zákonným spôsobom preukázaná, znamená, že rozsudok z ,,kauze R." nespĺňa požiadavky uvedené
v rozsudku Súdneho dvora C-377/2018 v ods. 49 a v uznesení Súdneho dvora C-709/2018 v ods.
35. Obžalovaný uviedol nález Ústavného súdu, sp. zn. II. ÚS 695/2017, z 5. decembra 2018, strana
26, v ktorom bolo uvedené, že rozhodnutia Súdneho dvora.....sú záväzné ako celok... Ďalej uviedol,
že nemožno opomenúť ani skutočnosť, že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, sp. zn.
3T/43/2014, z 3. októbra 2016 bol podľa § 285 písm. g) Trestného poriadku právoplatne
oslobodený (okrem iného) aj z trestného činu podplácania policajta J. R.. Tvrdenie predsedu senátu
JUDr. Jána Hrubalu v napadnutom uznesení na strane 5, že v ,,kauze R." mal obžalovaný hrať
jedinú úlohu, a to malo byť ,,dôvodom podplácania", je porušením prezumpcie neviny a právnej
istoty.

Pod bodom 9. sťažnosti obžalovaný konštatoval, že neobstojí ani tvrdenie, že ,,kauza R." nijak
nesúvisí s vraždou poškodeného Q. a fungovaním zločineckej skupiny. J. R. bol odsúdený na
základe výpovedí svedkov J. A. a S. Y., ktorých senát Špecializovaného súdu, ktorého členom bol
aj JUDr. Ján Hrubala, vyhodnotil ako pravdovravných a vierohodných. Následne v konaní, sp. zn.
BB-3T/3/2008 podľa rozsudku z 24. februára 2009 bola vo vzťahu k vražde poškodeného Q.
považovaná výpoveď J. A. ako hlavný dôkaz (strana 62) a vo vzťahu ku zločineckej skupine súd
označil výpovede A. a Y. za rozhodujúce dôkazy (strana 77-78). Predseda senátu JUDr. Ján
Hrubala má v sťažnosťou napadnutej veci zjavný podnet na to, aby zachoval súlad s rozhodnutím
v ,,kauze R." a konštatoval existenciu zločineckej skupiny G. a pravdovravnosť svedkov A. a Y.,
pretože akékoľvek protichodné zistenia v sťažnosťou napadnutom konaní by mohli podkopať
dôveryhodnosť rozsudku v ,,kauze R.". Podobne aj svedkovia A. a Y. mali tiež zjavný podnet, aby
neodporovali svojim skorším vyjadreniam.

V nasledujúcom bode obžalovaný uviedol, že interpretácia rozsudkov Súdneho dvora vo veci C-

377/2018 a C-709/2018 zo strany predsedu senátu JUDr. Jána Hrubalu a premietnutie úvah na
,,kauzu R." je zavádzajúce. Obžalovaný ďalej dodáva: ,,Prvá podmienka - uvedenie môjho mena v
skutku nebolo nevyhnutné na právnu kvalifikáciu skutku obvineného R. (podplácanie). R. mali
podplácať A. a Y. peniazmi, ktoré neboli moje, v čase, keď som nebol na území Slovenskej
republiky, alebo som bol vo väzbe, nebolo preukázané, že by som sa poznal osobne s R., alebo že
by som žiadal a dostal od neho informácie. Celý tento právny nezmysel vyvrcholil v júni 2006, keď
policajti urobili zo Y. agenta, dali mu peniaze a poslali ho za R., že mu ich posiela G. ... pritom Y.
tvrdil, že mňa G. nepozná! Pokiaľ uvedenie môjho mena v skutku nebolo nevyhnutné,
konštatovanie kriminálnej skupiny G.... je už prekročením právomoci špecializovaného súdu.
Druhá podmienka - obligatórne vysvetlenie, že vina druhého obvineného nebola zákonným
spôsobom preukázaná. Tvrdenie predsedu senátu JUDr. Jána Hrubalu, že v rozsudku v ,,kauze R."
táto zmienka nie je a ani nemá byť prečo, ... jasne preukazuje, že nerešpektuje rozsudky Súdneho
dvora európskej únie.

Uplatnenie alebo neuplatnenie zásady špeciality sa nevzťahuje len na výrok o vine, ale aj na výrok
o treste. Súdny dvor Európskej únie vo veci C-388/08 v trestnom konaní proti Arturovi
Leymannovi a Aleksejovi Pustovarovovi v rozsudku z 1. decembra 2008 konštatoval, že ... Pre
samotný výkon trestu...je nevyhnutné žiadať o súhlas vykonávajúci justičný orgán. Pokiaľ ide o
vnucovanie priznania a časť námietky zaujatosti nazvanú ,,Árpike, Árpike", dôvodne možno mať
pochybnosti pre pomer k veci, ak konanie evidentne prebieha za okolnosti, ktoré opodstatnene
vyvolávajú pochybnosti o správnosti a zákonnosti. Tvrdenie predsedu senátu JUDr. Jána Hrubalu,
že predmetné konanie ani len nezavadilo o ,,kauzu R." a jej výsledky neboli do tohto konania nijak
premietnuté, je jednak irelevantné a jednak nepravdivé. Predseda senátu JUDr. Hrubala totiž na
základe verbálneho kontaktu so svedkom A. v ,,kauze R." dospel k záveru, že schopnosti A.
štylisticky správne a jasne sa vyjadrovať, zďaleka nie sú nadpriemerné, a tým spochybnil autenticitu
a pravdivosť čestného prehlásenia, v ktorom A. zásadne mení svoju výpoveď v prípade vraždy Q.
v prospech obžalovaného. A. v konaní napadnutom touto sťažnosťou na hlavnom pojednávaní
odmietol vypovedať a k verbálnemu kontaktu (v potrebnom rozsahu) s predsedom senátu JUDr.
Hrubalom prakticky ani nedošlo. Obžalovaný má za to, že v sťažnosťou napadnutej veci došlo k
porušeniu práva na nestranný súd ako vo veci Mucha vs. Slovensko. V uvedenom prípade súd len
akceptoval dohodu o vine a treste, avšak v ,,kauze R." súd vyhodnocoval dôkazy a formuloval
skutkovú vetu procesného postupu, ktorým sa garantuje právo na obhajobu a navonok sa prejavuje
objektívnosť a nestrannosť. Aj o takej námietke sa musí rozhodnúť meritórne.

,,Námietkové konanie v časti týkajúcej sa výpovedí vysokopostavených policajtov a príslušníkov

SIS k sudcom JUDr. Jánovi Hrubalovi a JUDr. Romanovi Púchovskému bolo dostatočne jasné,
aby bolo zrejmé, o čo ide. Považujem za alarmujúce, že policajti pracujúci na skupine ,,G." sa
vyjadrujú o JUDr. Jánovi Hrubalovi ako o svojom sudcovi, na ktorého majú vplyv. Podobné závery
sa vzťahujú na JUDr. Romana Púchovského a jeho vzťah s bývalým prezidentom J. S.. Výslovne
žiadam, aby o trestných veciach vedených proti mne rozhodovali nestranní sudcovia, ktorí nie sú,
ani neboli pod vplyvom skorumpovaných policajtov, ktorí dlhodobo ovplyvňujú obvinených a
svedkov, vyrábajú a manipulujú s dôkazmi a účelovo konštruujú nepravdivé obvinenia".
Obžalovaný navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a rozhodnúť o vylúčení predsedu senátu JUDr.
Jána Hrubalu a člena senátu JUDr. Romana Púchovského.
 +++

Najvyšší súd, v zmysle § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku, preskúmal na podklade
riadne a včas podanej sťažnosti správnosť napadnutého uznesenia ako i konanie mu
predchádzajúce a dospel k záveru, že sťažnosť obžalovaného U. G. je z časti dôvodná.

Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca
alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník,
súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o
nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k
obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v
tomto konaní.

Pomerom k prejednávanej veci treba rozumieť určitú zainteresovanosť orgánu činného v trestnom
konaní na skutku, ktorá má konkrétnu podobu a osobný charakter, aby bola dostatočným dôvodom
pre vznik pochybností o schopnosti sudcu pristupovať k veci a úkonom, ktoré sa jej týkajú
objektívne. Táto môže napríklad spočívať v tom, že orgány činné v trestnom konaní, resp. jeho
príbuzní, rodinný príslušník, osoba jemu blízka a podobne, boli činom poškodení, eventuálne orgán
trestného konania bol svedkom skutku, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie a podobne.

Pomerom orgánu trestného konania k osobám uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku

sa rozumie vzťah tohto orgánu k niektorej z uvedených osôb, ktorý môže vyvolať vo verejnosti
pochybnosti o jeho nezaujatosti práve pre tento vzťah, ktorý prípadne existuje aj mimo rámec
konania. Takýto vzťah môže spočívať najmä v príbuzenskom a rodinnom pomere úradnej osoby
k niektorej z osôb uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku; ďalej môže ísť o úzke priateľstvo
či kamarátstvo, resp. negatívny vzťah. Pritom platí, že je nevyhnutnou súčasťou profesionality
sudcu, ktorá vyplýva aj z jeho základných povinností, aby bol schopný nezaujato rozhodovať i vo
veciach, v ktorých vystupujú osoby, ktoré síce osobne pozná, avšak kvalita ich vzťahu nepresahuje
bežný susedský, študijný, úradný, príp. pracovný vzťah a pod.

Záruku, že vo veci bude konať nestranný sudca poskytuje obvinenému článok 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého: „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky". Z tohto článku okrem práva na určitú kvalitu spravodlivého
procesu vyplýva aj „právo na nestranného sudcu".

Záruku, že vo veci bude konať nestranný sudca poskytuje taktiež článok 6 ods. 1
Dohovoru, podľa ktorého: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom ...".

Európsky súd pre Ľudské práva v Štrasburgu definoval nestrannosť vo veci Piersack proti
Belgicku ako absenciu predsudkov alebo predpojatosti. Nestrannosťou treba rozumieť absenciu
predsudkov (zakorenených úsudkov, či názorov, ktoré nie sú založené na spoľahlivom poznaní,
ale na púhom predpoklade) alebo predpojatosti (subjektivizme, neobjektivite, straníckosti).
Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čo
znamená, že je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad a z
objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre
vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere.
 V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu prezumuje až do
predloženia dôkazu o opaku (Piersack v. Belgicko - rozsudok ESĽP z 1. októbra 1982). Objektívna
nestrannosť sa posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností. Platí tzv. teória zdania,
podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v
očiach strán.

Objektívne hľadisko je založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek

legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudcu. „Spravodlivosť nielenže má byť vykonaná, ona sa musí
aj javiť, že je vykonaná - Justice must not only be done, it must also be seen to be done"; „Treba
ísť ďalej, ako sa veci javia - looking behind appearances" (Delcourt v. Belgicko - rozsudok ESĽP
zo 17. januára 1970, Saraiva de Carvalho v. Portugalsko - rozsudok ESĽP z roku 1994). Má byť
vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o
dôveru, ktorú musia mať súdy pri stranách v demokratickej spoločnosti (Padovani v. Taliansko,
rozsudok ESĽP z 26. februára 1993). Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa
subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne
absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným
pochybnostiam vzhľadom na jeho status, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania,
k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca
sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce
nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho
nestrannosti v očiach strán a verejnosti (III. ÚS 24/05).

Najvyšší súd poznamenáva, že i keď zákon nespája vylúčenie sudcu z prejednania a rozhodovania
veci iba s jeho skutočne preukázanou subjektívnou zaujatosťou, ale dôvodom takéhoto
rozhodnutia je čo i len pochybnosť o jeho nezaujatosti, nemožno zároveň prehliadnuť, že
rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, podľa ktorej nikto
nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Inak
povedané, sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom
výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so
zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo, resp. vzbudzujú dôvodné pochybnosti, že jeho
rozhodnutie tieto požiadavky spĺňať nebude.

Právu na nestranný súd (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru) zodpovedá ústavná
povinnosť súdov prerokovať a rozhodnúť každú vec tak, aby postupovali nezaujato a neutrálne,
bez nadŕžania a objektívne posúdili všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný
súd poskytuje stranám konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje
právny poriadok, pokiaľ má právomoc o nich rozhodnúť (II. ÚS 71/97, III. ÚS 24/05). Základné
právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je v trestnom konaní garantované
prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania pre zaujatosť.

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či dôvod obavy
je objektívny. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade či povaha a stupeň vzťahu sú také,
že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo, rozsudok ESĽP z 10.
júna 1996). Relevantná obava z nedostatku nestrannosti sudcu sa musí zakladať na objektívnych,
konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať
tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky
vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia
konkrétnych okolností prípadu.

Ako je zrejmé z odôvodnenia uznesenia Špecializovaného trestného súdu, zo subjektívneho

hľadiska sa predseda senátu a člen senátu ,,3T" Špecializovaného trestného súdu necítia byť zaujatí.
Najvyšší súd nemá žiadne ani tie najmenšie pochybnosti o tom, že sudcovia JUDr. Hrubala a JUDr.
Púchovský sú z hľadiska subjektívneho schopný vo veci rozhodnúť nestranne a bez akéhokoľvek
náznaku zaujatosti, pretože zo spisu nevyplýva žiadna relevantná skutočnosť a ani prijateľný
argument preukazujúci opak.

Najvyšší súd sa preto zameral na posúdenie, či skutočnosti uvádzané obžalovaným v sťažnosti a

skutočnosti vyplývajúce zo spisu ako i z rozsudku Špecializovaného trestného súdu, sp. zn. PK-
2T/14/2007, z 28. novembra 2007, by mohli vzbudiť pochybnosť o nezaujatosti členov senátu z
objektívneho hľadiska. Najvyšší súd dospel k nasledovnému záveru.

Obžalovaným uvádzané námietky voči predsedovi senátu JUDr. Jánovi Hrubalovi boli založené v
podstate na tom, že v ,,kauze R." označil skupinu okolo obžalovaného za ,,kriminálnu" a že v
skutkovej vete je uvedené, že je šéfom tejto kriminálnej skupiny. Taktiež uviedol, že JUDr. Hrubala
v sťažnosťou napadnutom uznesení (strana 4) vyhodnotil dôkaznú situáciu tak, že skupinu okolo
obžalovaného aj v rámci tohto konania (resp. v čase tohto konania) bolo možné označiť podľa tam
prezentovanej dôkaznej situácie ako ,,kriminálnu", čo nijakým spôsobom nespochybnil ani
odvolací súd; taktiež uviedol, že obžalovaný mal byť ,,dôvodom podplácania", o U. G. považoval
za porušenie prezumpcie neviny a právnej istoty. Ako irelevantné a nepravdivé považoval
obžalovaný tvrdenie JUDr. Hrubalu, že predmetné konanie ani len nezavadilo o ,,kauzu R." a jej
výsledky neboli do tohto konania nijak premietnuté.

Najvyšší súd k uvedenému uvádza s poukazom na rozhodnutie ESĽP Mucha proti Slovenskej
republike, z 25. novembra 2021, č. 63703/19, ktorý rozhodol o tom, že došlo k porušeniu článku
6 ods. 1 Dohovoru, že uvedené je možné aplikovať aj na toto trestné konanie.

ESĽP v označenej veci vyslovil okrem iného nasledovné:

Konanie vo vzťahu k 8 spolupáchateľom sťažovateľa bolo ukončené rozsudkom Špecializovaného

trestného súdu z 19. decembra 2012 a dvoma samostatnými rozsudkami tohto súdu zo 7. marca
2013. Všetky tieto konania boli vedené pred konaním vo vzťahu k sťažovateľovi a všetky tri vyššie
uvedené rozsudky boli vydané tým istým trojčlenným senátom Špecializovaného trestného súdu,
ktorého členmi boli traja sudcovia z povolania.

Povaha rozsudkov bola taká, že po schválení dohôd o vine a treste uzatvorených medzi vyššie
zmienenými spolupáchateľmi a prokurátorom ich Špecializovaný trestný súd uznal za vinných v
zmysle dohody a odsúdil ich na rôzne tresty odňatia slobody. Výroková časť týchto rozsudkov je
formulovaná rovnakým štýlom ako bežné odsudzujúce rozsudky, v ktorých súd uzná obvineného
za vinného zo spáchania trestného činu na základe presne skutkovo vymedzeného konania (alebo
opomenutia konania) a uloží mu trest. Presné skutkové vymedzenie tohto konania alebo
opomenutia konania (skutková veta) je uvedené vo výroku rozsudku.

V predmetnej veci skutková veta niektorých trestných činov pripisovaných spolupáchateľom

sťažovateľa odkazovala na sťažovateľa, ktorý bol identifikovaný svojimi iniciálkami a v niektorých
prípadoch i prezývkou. Vo vzťahu k jednému z rozsudkov zo 7. marca 2013 vláda predložila aj
text dohôd o vine a treste, ktoré tvorili základ tohto rozsudku a v ktorých je sťažovateľ
identifikovaný celým menom. S výnimkou spôsobu, akým je v nich identifikovaný, sú však zmienky
o sťažovateľovi v týchto dohodách totožné s tými, ktoré sú uvedené v rozsudku, ktorým boli
dohody schválené.
Námietky sťažovateľa týkajúce sa údajného nedostatku nestrannosti a porušenia princípu
prezumpcie neviny boli zamietnuté s poukazom na zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu, v ktorom bolo okrem iného konštatované, že súd, ktorý schválil dohodu
o vine a treste, nevykonal a nehodnotil žiadne dôkazy a rozhodol len o predloženom skutku,
právnej kvalifikácii a primeranosti uloženého trestu. Tento rozsudok (ktorým bola schválená
dohoda o vine a treste, pozn.) bol záväzný iba pre obvinenú osobu (pre nikoho iného) a tento súd
nemal priestor na to, aby si vytvoril úsudok vo vzťahu k inej osobe bez preskúmania relevantných
dôkazov. Sťažovateľ namietal, že mu bolo odopreté (i) prejednanie nestranným súdom a (ii)
ochrana jeho práva byť považovaný za nevinného, kým jeho vina nie je preukázaná zákonným
spôsobom, v zmysle článku 6 ods. 1, ods. 2 Dohovoru.

Prípustnosť

ESĽP konštatoval, že sťažnosť nie je zjavne nepodložená ani neprípustná z iných dôvodov
uvedených v článku 35 Dohovoru a z tohto dôvodu ju vyhlásil za prípustnú.

Meritum
1. Argumenty strán

(a) Sťažovateľ
Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že on i jeho údajní spolupáchatelia boli odsúdení súdom s
rovnakým zložením (t. j. tým istým senátom toho istého súdu zloženým z rovnakých sudcov). Bez
ohľadu na to, či ho označovali iniciálami alebo celým menom, príslušný senát si bol vedomý jeho
totožnosti a znenie odsudzujúcich rozsudkov jeho údajných spolupáchateľov obsahovalo
konkrétne závery týkajúce sa jeho osoby - tak vo vzťahu k jeho údajnému postaveniu v rámci
zločineckej skupiny, ako aj jeho údajnej účasti na predmetných trestných činoch. Pri usvedčovaní
údajných spolupáchateľov sa senát zaoberal jeho údajným postavením a konaním vo vzťahu k
skutkovým podstatám trestných činov, za ktoré bol stíhaný a napokon i odsúdený.

Je pravdou, že sťažovateľovu vec preskúmali aj súdy vyššieho stupňa, avšak žiaden z nich
nevykonal nápravu. Otázka prezumupcie neviny bola spojená s otázkou nestrannosti. Vzhľadom
na to, že z rozsudkov jeho údajných spolupáchateľov jasne nevyplývalo, že je stíhaný samostatne a
že jeho vina nebola právoplatne preukázaná, sťažovateľ mal objektívne opodstatnené pochybnosti
o nestrannosti súdu, ktorý ho následne uznal za vinného.

(b) Vláda
Vláda argumentovala tým, že úlohou ESĽP nie preskúmavať platné právo a prax in abstracto. Vec
sa týkala objektívneho testu nestrannosti, v súvislosti s ktorým skutočnosť, že prvostupňový súd,
ktorý odsúdil sťažovateľa, už predtým odsúdil jeho spolupáchateľov na základe dohôd o vine a
treste (ktoré poukazovali na jeho účasť na predmetných trestných činoch), ako taká
nepredstavovala žiadnu spornú otázku v zmysle Dohovoru.

Súd prejednávajúci dohodu o vine a treste skúmal výlučne zákonnosť a spravodlivosť tejto dohody,
pričom nezohľadňoval prípadnú trestnú zodpovednosť tretích osôb. Uvedené bolo jasne
stanovené v zjednocujúcom stanovisku z 5. apríla 2017 a zohľadnené v zmene Trestného poriadku,
ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2019.

Námietky sťažovateľa boli abstraktné a neobsahovali žiadny poukaz na to, že by prvostupňový súd
urobil nejakú chybu. V každom prípade bol jeho rozsudok preskúmaný odvolacím súdom,
kasačným súdom a v konečnom dôsledku i ústavným súdom, o ktorých nestrannosti nebolo
pochýb. Celkovo bol sťažovateľovi poskytnutý plnohodnotný súdny proces so všetkými
sprievodnými zárukami spravodlivosti, ktoré ani sám sťažovateľ nenamietal.
Vo vzťahu k otázke prezumpcie neviny vláda uviedla, že odsúdenie sťažovateľa nebolo založené
na odsúdeniach jeho spoluobvinených, ale na komplexnom dokazovaní, ktoré bolo preskúmané a
posúdené spôsobom, ktorý sa nejavil ako svojvoľný. Podľa Dohovoru (a v širšom meradle aj v
rámci európskeho právneho priestoru) bolo možné v zložitých trestných konaniach odkázať na
účasť tretích osôb, ktoré mali byť súdene samostatne, na trestnom čine. Tieto odkazy musia zostať
v rámci určitého rozmedzia - ako je napríklad uvedené v prípadoch Bauras proti Litve z 31, októbra
2017, č. 56795/13 a Meng proti Nemecku zo 16. februára 2021, č. 1128/17 - pričom v tejto veci
tak i ostali.

Konkrétne sťažovateľ a jeho spolupáchatelia boli odsúdení za trestné činy so zložitým pozadím
organizovaného zločinu, ktoré spáchali spoločne. Bolo preto len logické identifikovať jeho úlohy
v týchto trestných činoch, hoci tieto trestné činy boli prisudzované výlučne jeho spolupáchateľom.
Skutkové vymedzenie trestných činov spáchaných jeho spolupáchateľmi uvedené v ich
odsudzujúcich rozsudkoch neobsahovalo nič nadbytočné, čo by sa ho týkalo. Z dôvodu
rešpektovania princípu prezumpcie neviny sa v týchto rozsudkoch celým menom uvádzali len tí,
ktorí sú, alebo už boli odsúdení. Sťažovateľ teda bol označený iba svojimi iniciálami a prezývkou.
Aj keď dohody o vine a treste predložené ESĽP sťažovateľa identifikovali celým menom, bolo
zrejmé, že akékoľvek posúdenie v nich sa týkalo iba strán týchto dohôd. Predchádzajúce odkazy
na sťažovateľa teda žiadnym spôsobom neovplyvnili rozhodnutie, ktoré sa ho týkalo.

2. Posúdenie veci ESĽP

ESĽP poznamenal, že v tomto prípade boli predložené dve vzájomne prepojené námietky -
námietka vo vzťahu k údajnej absencii konania pred nestranným súdom a námietka vo vzťahu k
údajnému porušeniu princípu prezumpcie neviny. Sťažovateľove námietky vychádzajú z toho, že
bol súdený a odsúdený tým istým senátom prvostupňového súdu, ktorý v minulosti odsúdil jeho
spolupáchateľov za trestné činy spáchané spoločne so sťažovateľom a že tieto skutky definoval
spôsobom, z ktorého bolo zrejmé, že sa na nich sťažovateľ taktiež podieľal. Pokiaľ teda námietka
týkajúca sa vplyvu rozsudkov vydaných proti spolupáchateľom sťažovateľa na jeho vlastný proces
bola podaná na základe článku 6 ods. 2 Dohovoru, týka sa v podstate tej istej základnej otázky.
Vzhľadom na osobitné okolnosti prípadu ESĽP posudzoval túto otázku v súvislosti s otázkou
nestrannosti súdu v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru. Pri tomto posudzovaní zohľadnil podľa
potreby aspekty prezumpcie neviny sťažovateľa.

Všeobecné princípy nestrannosti, ako aj zásady týkajúce sa nestrannosti v súvislosti s účasťou sudcu
na predchádzajúcich rozhodnutiach, v tej istej veci boli zhrnuté v rozhodnutí ESĽP vo veci Meng
proti Nemecku zo 16. februára 2021, č. 1128/17, body 42-52. Z týchto zásad týkajúcich sa
nestrannosti v rámci objektívneho testu nestrannosti ESĽP vo vzťahu k tejto veci považoval za
obzvlášť dôležité nasledovné (Meng proti Nemecku zo 16. februára 2021, č. 1128/17, body 46-48,
s ďalšími odkazmi):

- v prípade orgánu, ktorý zasadá v senáte, objektívny test znamená zistenie, i okrem
osobného správania sa niektorého z členov tohto orgánu existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré
môžu vyvolávať pochybnosti o nestrannosti. V tomto ohľade môže byť do určitej miery dôležité
aj zdanie. Pri rozhodovaní o tom, či v danom prípade existuje legitímny dôvod obávať sa, že určitý
orgán nie je nestranný, je dôležité, ale nie rozhodujúce stanovisko tých, ktorí tvrdia, že nestranný
nie je. Rozhodujúce je, či takúto obavu možno považovať za objektívne opodstatnenú,
- samotná skutočnosť, že sudca už predtým rozhodoval o rovnakom trestnom čine, nemôže
sama osebe odôvodňovať obavu z jeho nestrannosti. Rovnako samotná skutočnosť, že rozhodoval
v obdobných, ale nesúvisiacich trestných veciach, alebo že rozhodoval o spoluobvinenom v
samostatnom trestnom konaní, sama osebe nepostačuje na spochybnenie nezaujatosti tohto sudcu
v neskoršom prípade,

- otázka nestrannosti sudcu však vyvstáva vtedy, keď už skorší rozsudok obsahuje podrobné
hodnotenie úlohy osoby, ktorá bola súdená neskôr, pri trestnej činnosti páchanej viacerými
osobami, najmä vtedy, ak skorší rozsudok obsahuje konkrétnu kategorizáciu účasti sťažovateľa,
alebo musí byť zrejmé, že súdená osoba následne splnila všetky kritériá potrebné na spáchanie
trestného činu. Vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu možno tieto prvky považovať za
prejudikovanie otázky viny obvineného v neskoršom konaní, teda môžu viesť k objektívne
odôvodneným pochybnostiam, že vnútroštátny súd má predpojatý názor na meritum prípadu
osoby, ktorá bude neskôr súdená, na začiatku jej súdneho konania.

Vo vzťahu k predmetnej veci ESĽP uviedol, že sťažovateľ bol odsúdený tým istým senátom
prvostupňového súdu, ktorý v minulosti odsúdil jeho spolupáchateľov za trestné činy spáchané
spoločne s ním a že pri vymedzení týchto skutkov prvostupňový súd poukázal aj na účasť
sťažovateľa na nich.

Hoci ide o dôležité prvky pri skúmaní otázky, či prvostupňový súd naplnil požiadavku nestrannosti
v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru v sťažovateľovom prípade, nezbavujú ESĽP povinnosti
preskúmať, či rozsudky vydané proti jeho spolupáchateľom obsahovali závery, ktoré v skutočnosti
prejudikovali otázku jeho viny (pozri Meng proti Nemecku zo 16. februára 2021, č. 1128/17, bod
57, s ďalšími odkazmi).

V nadväznosti na to ESĽP poznamenal, že na rozdiel od prípadov ako Meng proti Nemecku

rozsudky spolupáchateľov sťažovateľa neboli založené na hodnotení dôkazov vo vzťahu k nim
alebo komukoľvek inému. V skutočnosti boli založené na dohodách o vine a treste, v ktorých
sťažovatelia uznali svoju vinu za trestné činy, ktoré v nich boli konkrétne vymedzené. Vzhľadom
na konkrétne skutočnosti tohto prípadu však ESĽP nepovažoval toto rozlíšenie za rozhodujúce, a
to z dvoch nasledovných dôvodov:

Po prvé, kým v rámci krajín Dohovoru existujú rôzne modely postupov a dohôd o vine a treste,
na Slovensku existuje systém, v rámci ktorého procesy dohôd o vine a treste vedú k odsúdeniu za
trestnú činnosť (pozri Natsvlishvili a Togonidze proti Gruzínsku z 29. apríla 2014, č. 9043/05,
body 62-75). Ako to vyplýva z vyššie zhrnutého skutkového stavu i z platnej právnej úpravy,
dohody o vine a treste, schvaľuje súd vo forme verejne vyhláseného rozsudku, ktorého výrok je
formulovaný rovnako ako v bežných odsudzujúcich rozsudkoch - najmä vo vzťahu k záveru, že
spáchaním určitého skutkovo vymedzeného konania (alebo opomenutia konania) sa obvinený
dopustil predmetného trestného činu. Pokiaľ ide o rozsah súdneho prieskumu vo vzťahu k dohode
o vine a treste, ESĽP konštatoval určitý nesúlad medzi postojom, ktorý súdy v sťažovateľovom
prípade zaujali, a vlády, na jednej strane, a platnými právnymi predpismi na strane druhej.
Konkrétne, súdy a vláda naznačili, že pri súdnom schvaľovaní dohôd o vine a treste
spolupáchateľov sťažovateľa nebolo hodnotené nič iné ako zákonnosť a spravodlivosť týchto
dohôd, avšak právne predpisy týkajúce sa rozsahu prieskumu návrhov na schválenie týchto dohôd
naznačujú, že súd, ktorý ich preskúmava, musí toto hodnotenie vykonať v širšom skutkovom a
procesnom kontexte.

Po druhé, ESĽP poznamenal, že rozsudky, ktorými boli schválené dohody o vine a treste
spolupáchateľov sťažovateľa, obsahovali podrobný skutkový popis ich trestných činov, vrátane
úlohy sťažovateľa v nich ako spolupáchateľa, pričom presný skutkový popis niektorých ich
trestných činov bol zhodný so skutkovým popisom trestných činov, ktoré sa kládli za vinu
sťažovateľovi. Hoci tieto rozsudky neobsahujú žiadne osobitné uznanie viny sťažovateľa per se,
je potrebné vnímať ich vo svetle skutkových podstát predmetných trestných činov - najmä
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, ktoré predpokladá koordinovanú
činnosť zo strany viacerých spolupáchateľov. Odsúdenie spolupáchateľov sťažovateľa za tieto
trestné činy na základe uvedeného popisu ich trestnej činnosti, ktorý obsahoval konkrétne skutkové
vymedzenie postavenia sťažovateľa v nej, tak v zásade bolo spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom,
či to neprejudikuje otázku toho, že samotný sťažovateľ naplnil všetky znaky potrebné na to, aby
bol považovaný za vinného zo spáchania predmetných trestných činov (pozri Meng proti Nemecku
zo 16. februára 2021, č. 1128/17, bod 48, s ďalšími odkazmi).

ESĽP si je vedomý toho, že k akémukoľvek zásahu do tohto práva by došlo predovšetkým v konaní
týkajúcom sa sťažovateľových spolupáchateľov, pričom nič nenasvedčuje tomu, že by ho
sťažovateľ napadol akoukoľvek priamou žalobou. Možný zásah je však spojený s jeho vlastným
súdnym konaním, prostredníctvom totožnosti jeho i súdu a skutočnosti, že ako konštatoval
samotný súd, odsúdenia jeho spolupáchateľov boli súčasťou sťažovateľovho prípadu a ako také
boli vzaté na vedomie (konkrétne v sťažovateľovom rozsudku v tom smere, že odsúdenia
spoluobvinených sú „vecnou a homogénnou súčasťou prejednávanej veci" a „tieto rozhodnutia
boli oboznámené a obsiahnuté v spisovom materiáli.", pozn.).

ESĽP zopakoval, že princíp prezumpcie neviny bude porušený vtedy, ak súdne rozhodnutie alebo
vyhlásenie verejného činiteľa týkajúce sa osoby obvinenej z trestného činu odzrkadľuje názor, že
táto osoba je vinná, a to skôr ako bola jej vina v zmysle zákona preukázaná. V zásade je potrebné
rozlišovať medzi vyhlásením, že niekto je podozrivý zo spáchania trestného činu a jednoznačným
vyhlásením, že osoba daný trestný čin spáchala, bez existencie právoplatného rozsudku. ESĽP v
tejto súvislosti zdôraznil dôležitosť výberu slov verejnými činiteľmi vo vyhláseniach, ktoré urobili
skôr, ako bola osoba súdená a uznaná za vinnú z konkrétneho trestného činu. Aj keď používanie
správneho jazyka je v tomto ohľade veľmi dôležité, ESĽP poukázal na to, že to, či je vyhlásenie
verejného činiteľa v rozpore s princípom prezumpcie neviny, musí byť posúdené v kontexte
konkrétnych okolností, za ktorých bolo predmetné vyhlásenie urobené. Dokonca i použitie
niektorých nešťastných výrazov nemusí byť rozhodujúce, ak sa vezme do úvahy charakter a
kontext konkrétneho konania (pozri Karaman proti Nemecku z 27. februára 2014, č. 17103/10,
bod 63, s ďalšími odkazmi).

Európskym súdom pre ľudské práva bolo akceptované - a v širšom meradle aj na európskej úrovni
- že v zložitých trestných konaniach, v ktorých vystupuje viacero osôb, ktoré nie je možné
prejednávať spoločne, môžu byť na posúdenie viny osôb, ktorých vec sa prejednáva, nevyhnutné
odkazy súdu na účasť iných osôb, ktoré môžu byť neskôr prejednávané samostatne, a že súdy v
trestných veciach sú povinné zistiť skutkový stav veci relevantný pre posúdenie právnej
zodpovednosti obvineného čo najpresnejšie a nemôžu prezentovať zistené skutočnosti len ako
podozrenia. Uvedené platí aj vo vzťahu k skutočnostiam súvisiacim s účasťou tretích osôb, aj keď
pokiaľ je potrebné tieto skutočnosti uviesť, súd by sa mal vyvarovať poskytovaniu viac informácií,
ako je to potrebné na posúdenie právnej zodpovednosti osôb, ktorých vec sa pred súdom
prejednáva (pozri Karaman proti Nemecku z 27. februára 2014, č. 17103/10, bod 64, a rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci AH a ďalší (prezumpcia neviny), z 5. septembra 2019, C-377/18,
EU:C:2019:670, bod 44). Okrem toho ESĽP uviedol, že i keď zákon výslovne uvádza, že z
trestného konania, na ktorom sa osoba nezúčastnila, nemožno vyvodzovať závery o jej vine, súdne
rozhodnutia musia byť formulované tak, aby sa predišlo akémukoľvek možnému predbežnému
úsudku o vine tretej osoby a aby tým nebolo ohrozené spravodlivé prejednanie obvinení v
samostatnom konaní (pozri Karaman proti Nemecku z 27. februára 2014, č. 17103/10, bod 65 a
rozsudok Súdneho dvora EÚ z 18. marca 2021 vo veci Pometon proti Komisii, C-440/19,
EU:C:2021:214, bod 63).
Pokiaľ ide o skutkové okolnosti prejednávanej veci, ESĽP uviedol, že vzhľadom na povahu
trestných činov, z ktorých boli sťažovateľovi spolupáchatelia obvinení, vzhľadom na povahu
organizovaného zločinu ako aj na to, že trestný čin založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny mohol byť podľa povahy veci spáchaný len v spojení s inými osobami, je
nepochybné, že pre posúdenie prípadov bolo nevyhnutné odkázať v skutkovom vymedzení ich
konania na ďalšie osoby.

Vo vzťahu k stupňu podrobnosti obsiahnutom v odkazoch uvedených v rozsudkoch

spolupáchateľov sťažovateľa na iného spolupáchateľa s osobitným postavením v zločineckej
skupine a úlohou, ktorú zohrával v konkrétnych trestných činoch, ESĽP považoval za otázne, či
bolo potrebné identifikovať sťažovateľa individuálne. Môže sa totiž zdať, že rozhodujúcim bodom
vo vzťahu k právnej kvalifikácii stíhaných trestných činov bola skôr generická účasť
spolupáchateľa s osobitným postavením alebo úlohou, než individuálna účasť konkrétnej osoby
(pozri mutatis mutandis Karaman proti Nemecku z 27. februára 2014, č. 17103/10, bod 64). ESĽP
sa však domnieva, že nebol požiadaný, aby na túto otázku jednoznačne odpovedal, pretože aj za
predpokladu, že by to bolo skutočne potrebné, z nižšie uvedených dôvodov nemožno akceptovať
odkazy na sťažovateľa a jeho konanie v rozsudkoch týkajúcich sa jeho spolupáchateľov tak, ako
boli formulované, na vyhnutie sa prípadnému (aj keď len implicitnému) prejudikovaniu jeho viny
(Karaman proti Nemecku z 27. februára 2014, č. 17103/10, bod 67).

Namietané odkazy neboli v žiadnom prípade formulované tak, že by naznačovali, že sťažovateľ

bol v tom čase iba obvinený a bol stíhaný v samostatnom trestnom konaní. Zároveň v odôvodnení
odsudzujúcich rozsudkov týkajúcich sa jeho spolupáchateľov ani nikde inde sa takáto formulácia,
ani iné vysvetlenie v tom zmysle, že by jeho vina nebola právoplatne dokázaná, neobjavuje (pozri
rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci AH a ďalší (prezumpcia neviny) z 5. septembra 2019, C-
377/18, EU:C:2019:670).

Je pravdou, že rozsudky týkajúce sa spolupáchateľov sťažovateľa naňho odkazovali iba jeho

iniciálami a prezývkou. Ako sa však uvádza aj v zjednocujúcom stanovisku (trestnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu, pozn.), je zrejmé, že prvostupňový súd si bol plne vedomý jeho
totožnosti. Navyše, a čo je dôležitejšie (keďže presné skutkové vymedzenie trestnej činnosti
sťažovateľa je totožné s vymedzením trestnej činnosti jeho spolupáchateľov), nemožno mať
pochybnosti o tom, že účasť sťažovateľa na ich trestnej činnosti bola v rozsudkoch, v ktorých boli
títo jeho spolupáchatelia uznaní za vinných, konkrétne a individuálne vymedzená.

Vnútroštátne súdy i vláda vo vzťahu k sťažovateľovým námietkam citovali zjednocujúce

stanovisko (trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, pozn.) z 5. apríla 2017. Ako vyplýva z jeho
obsahu, cieľom tohto stanoviska bolo konsolidovať rozdielny výklad a aplikáciu niektorých
ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa prezumpcie neviny a nestrannosti súdu v kontexte
dohody o vine a treste na abstraktnej úrovni. Inými slovami, poskytuje výkladové usmernenie vo
vzťahu k platným právnym predpisom z tohto dôvodu sa zaoberá výlučne otázkami zákonnosti.
Konkrétne, vo vzťahu k nestrannosti súdu, ktorý postupne odsudzuje spolupáchateľov,
zjednocujúce stanovisko navrhuje, aby sa posudzovala z pohľadu nestranného pozorovateľa, ktorý
je však informovaný aspoň o základných zárukách uplatniteľných v používaných procesných
postupoch. Vzhľadom na to, ako boli tieto procesy nastavené, žiadna otázka tykajúca sa
nestrannosti nevyvstala. Odhliadnuc od realizovateľnosti pozorovateľa ako tretej strany, ktorá má
potrebné znalosti o predmetných procesných postupoch (vzhľadom na to, že súdna interpretácia
platných právnych predpisov sa rozchádzala, čo si vyžiadalo zjednotenie prostredníctvom vyššie
uvedené zjednocujúceho stanoviska), ESĽP poznamenal, že toto zjednocujúce stanovisko sa
žiadnym spôsobom nezaoberalo jazykovým ani iným individuálnym aspektom rozsudkov
prerokúvaných v tejto veci.
Keďže prvostupňový súd považoval odsúdenia spolupáchateľov sťažovateľa za súčasť
prejednávanej veci proti sťažovateľovi, prinajmenšom na prvý pohľad mal zjavnú motiváciu na to,
aby ostal konzistentný so svojimi predchádzajúcimi rozsudkami, pretože akékoľvek protichodné
závery v skorších rozsudkoch by mohli podkopať dôveryhodnosť neskoršieho rozsudku (pozri
Navaľnyj a Ofitserov proti Rusku z 23. februára 2016, č. 46632/13 a 28671/14, bod 108). Podobne
- vzhľadom na to, že sťažovateľovo vlastné odsúdenie bolo do značnej miery založené na
dôkazoch poskytnutých spolupáchateľmi, ktorí ho usvedčili už prostredníctvom priznaní, ktoré
poskytli v čase konania o dohode o vine a treste - títo mali taktiež zjavnú motiváciu neprotirečiť si
vo vzťahu k svojim predchádzajúcim výpovediam (Navaľnyj a Ofitserov proti Rusku z 23. februára
2016, č. 46632/13 a 28671/14, bod 109).

V rozsahu, v akom vláda tvrdila, že sťažovateľove námietky boli vyjadrené len abstraktne, čo je v
súlade aj s konštatovaním ústavného súdu, že sťažovateľ neuviedol žiaden argument v tom zmysle,
že by prvostupňový súd citoval rozsiahle časti zo svojich skorších rozsudkov, ktorými boli
odsúdení jeho spolupáchatelia, ESĽP považoval za zarážajúce, že toto konštatovanie ústavného
súdu zjavne ignoruje skutočnosť, že celé skutkové vymedzenie trestnej činnosti kladenej za vinu
sťažovateľovi bolo úplne totožné s trestnou činnosťou jeho spolupáchateľov. Navyše, ESĽP vzal
na vedomie sťažovateľovu odpoveď vláde - konkrétne, že vnútroštátny systém v skutočnosti
nestanovil postup, ktorým by bolo možné odvolávať sa na individuálne okolnosti daného prípadu.
Vláda na tento argument sťažovateľa nereagovala, pričom sa zamerala najmä na všeobecné črty
fungovania systému dohôd o vine a treste vo svetle zjednocujúceho stanoviska a novely Trestného
poriadku, ktorá nadobudla účinnosť v roku 2019.

ESĽP preto konštatoval, že aj keď všeobecné procesné záruky uvedené v zjednocujúcom

stanovisku (trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, pozn.) boli nepochybne relevantné,
vzhľadom na konkrétne okolnosti prejednávanej veci neboli dostatočné. Rozsudky vydané vo
vzťahu k spolupáchateľom sťažovateľa vzhľadom na svoje znenie porušovali právo sťažovateľa
na prezumpciu neviny do právoplatného preukázania jeho viny. Vzhľadom na úlohu, ktorú (tieto
rozsudky, pozn.) zohrali v konaní vedenom proti sťažovateľovi, ktoré sa viedlo pred tým istým
súdom (tým istým senátom toho istého súdu, pozn.), jeho pochybnosti o nestrannosti tohto súdu
boli objektívne odôvodnené.

Napokon ESĽP zdôraznil, že súd vyššieho stupňa alebo najvyšší súd môže za určitých okolností
napraviť vady, ktoré vznikli v konaní pred prvostupňovým súdom. Hoci súdy vyššieho stupňa mali
v sťažovateľovom prípade právomoc zrušiť rozsudok prvostupňového súdu z dôvodu, že nebol
vydaný nestranným súdom a že došlo k ďalším zásadným procesným pochybeniam, neurobili tak,
a teda predmetné vady nenapravili (pozri Meng proti Nemecku zo 16. februára 2021, č. 1128/17,
bod 64, s ďalšími odkazmi).

Z týchto dôvodov došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Najvyšší súd na základe uvedeného a k obžalovaným namietanej ,,kauze R." (sp. zn. PK-
2T/14/2007, rozsudok z 28. novembra 2007), v ktorej bol členom senátu sudca JUDr. Ján Hrubala,
uvádza nasledovné. V spomínanej ,,kauze R." bolo v skutku ustálené: ,,...prijal v roku 2005 v troch
prípadoch od J. A., člena kriminálnej skupiny tzv. ,,G.", ktorého tým poveril šéf skupiny U. G....".
Označenie obžalovaného priamo v skutku uvádza jeho konkrétne, presne vymedzené postavenie a
úlohu šéfa v „kriminálnej skupine" bez toho, aby sa v uvedenej trestnej veci o ňom v zmysle záverov
rozhodnutia ESĽP vo veci „J." rozhodlo, o môže viesť k objektívne odôvodnenej pochybnosti, že
sudca, ktorý sa zúčastnil a rozhodovaní vo veci „R." (JUDr. Ján Hrubala) by mohol mať, z hľadiska
objektívneho testu nestrannosti, predpojatý názor na meritum prípadu obžalovaného G..
Uvedením vyššie citovanej časti vety v skutku došlo, podľa názoru najvyššieho súdu, k narušeniu
nestrannosti teraz vo veci konajúceho sudcu, ktorý sa podieľal na predchádzajúcom rozhodnutí
(kauza R.). V tomto prípade platí, že „Spravodlivosť nielenže má byť vykonaná, ona sa musí aj
javiť, že je vykonaná" a záver, že terajšia účasť sudcu JUDr. Jána Hrubalu na rozhodovaní vo veci
obžalovaného G. narúša pohľad nezainteresovaného pozorovateľa na jeho nestrannosť a
objektivitu.

Ako zdôraznil ESĽP, je potrebné rozlišovať medzi vyhlásením, že niekto je podozrivý zo spáchania
trestného činu a jednoznačným vyhlásením, že osoba daný trestný čin spáchala, bez existencie
právoplatného rozsudku. Dôležitosť sa kladie aj na výber slov verejnými činiteľmi vo vyhláseniach,
ktoré urobili skôr, ako bolo osoba súdená a uznaná za vinnú z konkrétneho trestného činu.

Na druhej strane iná situácia by nastala, ak by v predmetnom skutku bolo uvedené ,,...prijal v roku
2005 v troch prípadoch od J. A., člena kriminálnej skupiny tzv. ,,G.", ktorého tým poveril údajný
šéf skupiny U. G.. Takýmto vyjadrením „len" možnosti, že U. G. mal byť šéfom skupiny, by bolo,
podľa názoru najvyššieho súdu, do budúcna, dostatočne vylúčené porušenie princípu prezumpcie
neviny a vylúčená možnosť pochybovať, z hľadiska objektívneho, o nezaujatosti v budúcnosti
konajúcich sudcov vo veci menovaného. Uvedeným vyrozumením sa najvyššiemu súdu preto javí,
že existuje dôvod, ktorým by došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru, ak by predseda senátu
JUDr. Ján Hrubala nebol vylúčený z predmetného trestného konania.

Vzhľadom na dve vyššie spomínané rozhodnutia ESĽP sa do budúcnosti bude vyžadovať zvýšená
ostražitosť pri formulovaní skutkových zistení ohľadom označenia osôb, o ktorých sa aktuálne
nerozhoduje.

K časti týkajúcej sa obžalovaným namietaných výpovedí vysokopostavených policajtov a

príslušníkov SIS k sudcom JUDr. Jánovi Hrubalovi a JUDr. Romanovi Púchovskému, ktorá bola
podľa obžalovaného dostatočne jasná na to, aby bolo zrejmé, o čo ide a podobné závery sa
vzťahujú na JUDr. Romana Púchovského a jeho vzťah s bývalým prezidentom J. S., sa najvyššiemu
súdu javí, že pre takýto záver nepostačuje subjektívny, objektívnymi faktami nepodložený pocit
obžalovaného, založený výlučne na vlastnom nestotožnení. Preto najvyšší súd vidí uvedenú
námietku ako neopodstatnenú.

So zreteľom na vyššie uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že nie je vhodné s ohľadom na
objektívny test nestrannosti „Spravodlivosť nielenže má byť vykonaná, ona sa musí aj javiť, že je
vykonaná", aby predseda senátu ,,3T" JUDr. Ján Hrubala konal vo veci obžalovaného U. G., a
preto ho vylúčil z vykonávania úkonov trestného konania vo veci vedenej na Špecializovanom
trestnom súde pod sp. zn. BB-3T/3/2008. V prípade člena senátu ,,3T" JUDr. Romana
Púchovského najvyšší súd nevidí dôvod, pre ktorý by v predmetnej trestnej veci nemohol naďalej
konať.

Riadiac sa vyššie vyjadreným rozhodol najvyšší súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, dňa 26.01.2022