Právny odbor: Trestné právo

Predmet sporu: § 296 Tr.zák.

1Tost/7/2021

9520100316

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov
JUDr. Patrika Príbelského, PhD. a JUDr. Dany Wänkeovej, v trestnej veci obvineného PhDr. P. J.
a spol. pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného
zákona a iné, na neverejnom zasadnutí konanom 14. apríla 2021 v Bratislave, o sťažnosti
obvineného PhDr. P. J. proti uzneseniu sudkyne pre prípravné konanie Špecializovaného trestného
súdu v Pezinku, sp. zn. 7Tp/6/2020, z 1. apríla 2021 takto

rozhodol:

Podľa 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku z r u š u j e uznesenie sudkyne pre prípravné
konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn. 7Tp/6/2020, z 1. apríla 2021.

Podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku obvineného PhDr. P. J., nar. XX. P. XXXX v V., trvale
bytom E. XXXX/XX, V., t. č. v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody
Leopoldov, p r e p ú š ť a z väzby na slobodu.

Odôvodnenie:

Sudkyňa pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku uznesením, sp. zn.
7Tp/6/2020, z 1. apríla 2021 podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietla žiadosť obvineného
PhDr. P. J. o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku neprijala jeho písomný sľub.
Proti tomuto uzneseniu podal obvinený PhDr. P. J. sťažnosť priamo do zápisnice o jeho výsluchu
z 1. apríla 2021 (zv. 3, č. l. 480).

Sťažnosť obvineného so spisom bola Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky predložená na

rozhodnutie 6. apríla 2021.

Obvinený PhDr. P. J., prostredníctvom obhajcu, doručil 9. apríla 2021 odôvodnenie svojej
sťažnosti, namietajúc, že od jeho vzatia do väzby od 2. decembra 2020 do 8. januára 2021 sa v
rozpore s ustanovením § 2 ods. 6 Trestného poriadku nevykonávalo žiadne dokazovanie vo veci
samej. Obvinený ďalej vyjadril nesúhlas s hodnotením sudkyne pre prípravné konanie
Špecializovaného trestného súdu, podľa ktorej podozrenie z účasti obvineného na skutkoch
uvedených v bode 2 a 3 uznesenia o vznesení obvinenia sa posilnilo - je toho názoru, dôkazná
situácia vo vzťahu k týmto skutkom je i naďalej založená v podstate len na výpovedi svedka Z. X..
Za pochybný považuje obvinený PhDr. P. J. aj ten záver sudkyne pre prípravné konanie
Špecializovaného trestného súdu, že uznesenie o vznesení obvinenia JUDr. L. A., PhD. a JUDr. X.
A., LL.M., MBA, ČVS: PPZ-21/NKA-BA1-2021, z 23. marca 2021, posilnilo voči nemu dôkaznú
situáciu vo vzťahu k skutku, za ktorý je stíhaný v bode 1 uznesenia o vznesení obvinenia, keďže
označené uznesenie sa ho nijako netýka. Za nesprávne obvinený PhDr. P. J. označil aj úvahy
sudkyne pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu ohľadom následkov neprípustnej
(vyše dvojmesačnej) dĺžky konania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. V dôsledku porušenia
práva podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd mala táto sudkyňa podľa obvineného reparovať nečinnosť
prokurátora jeho prepustením z väzby na slobodu. Napadnutému uzneseniu obvinený PhDr. P. J.
vytkol, že v ňom chýba akékoľvek vysporiadanie sa s nahradením väzby dohľadom probačného a
mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Napokon obvinený PhDr. P.
J. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil sťažnosťou napadnuté uznesenie sudkyne
pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu a prepustil ho z väzby na slobodu.

+ + +

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený, na podklade riadne a včas podanej sťažnosti,
preskúmal v rozsahu podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku správnosť výrokov napadnutého
uznesenia vrátane konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť obvineného
PhDr. P. J. je dôvodná.

Z predloženého spisového materiálu Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil nasledovné:

Obvinený PhDr. P. J. bol z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vzatý do
väzby uznesením sudkyne pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp.
zn. 7Tp/6/2020, z 5. decembra 2020 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 5Tost/57/2020, zo 7. januára 2021. Lehota väzby u obvineného PhDr. P. J. začala plynúť
2. decembra 2020 od 3.58 hod.

Podaním z 26. januára 2021, ktoré bolo doručené Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky 28. januára 2021, obvinený PhDr. P. J. požiadal o prepustenie z
väzby, eventuálne o jej nahradenie písomným sľubom.

Nakoľko prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

tejto žiadosti obvineného nevyhovel, predložil ju 26. marca 2021 so svojím stanoviskom a návrhom
na rozhodnutie sudkyni pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku.

O žiadosti obvineného PhDr. P. J. o prepustenie z väzby na slobodu rozhodla 1. apríla 2021

sudkyňa pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu spôsobom, ako je uvedené v
skoršej časti tohto uznesenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje postup orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti
so žiadosťou obvineného PhDr. P. J. o prepustenie z väzby na slobodu za neakceptovateľný,
prenášajúci svoju nezákonnosť na ďalšie väzobné obmedzenie osobnej slobody obvineného.

Podľa čl. 17 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť
slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 8 ods. 2 veta prvá Listiny základných práv a slobôd nikoho nemožno stíhať alebo
pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 8 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu
ustanovenú zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý, kto je zatknutý
alebo inak pozbavený slobody, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene
rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa § 2 ods. 2 Trestného poriadku do základných práv a slobôd osôb v prípadoch dovolených
zákonom možno zasahovať len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania,
pričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich súkromie.

Podľa § 2 ods. 6 veta prvá a veta druhá Trestného poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak,
orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné
vybavovať prednostne a urýchlene.

Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v rámci základnej alebo predĺženej lehoty väzby v
prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutý čas.

Podľa § 79 ods. 2 veta prvá a veta druhá Trestného poriadku policajt, prokurátor, sudca pre
prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby
trvajú, alebo či sa zmenili. Sudca pre prípravné konanie tak konaná iba pri rozhodovaní o návrhu
prokurátora na predĺženie lehoty väzby alebo o zmene dôvodov väzby a pri rozhodovaní o žiadosti
obvineného o prepustenie z väzby podľa odseku 3.

Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na

slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania
so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom
upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa
žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí
tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že nakoľko väzba (osobitne tzv. kolúzna väzba, ako
je tomu v tomto prípade) predstavuje najinvazívnejší procesný prostriedok zabezpečovacieho
charakteru, ktorým sa obvinený dočasne pozbavuje osobnej slobody s cieľom zabezpečenia jeho
osoby na účely trestného konania, jej opodstatnenosť musí byť podrobená pravidelnej kontrole zo
strany nezávislého súdu (porovnaj s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III.
ÚS 26/2001, z 8. marca 2001 alebo s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS
288/2017, z 31. augusta 2017), ktorý má nielen právo, ale aj povinnosť skúmať všetky okolnosti
spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho - so
zreteľom na prezumpciu neviny - výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť tieto
okolnosti v rozhodnutí o väzbe (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Toth proti
Rakúsku, sťažnosť č. 11894/85, z 12. decembra 1991).

Potrebu periodickej, resp. pravidelne sa opakujúcej kontroly pritom odôvodňuje skutočnosť, že

lehota väzby musí byť striktne limitovaná jej objektívnou potrebou (vyvolanou existenciou
niektorého z väzobných dôvodov uvedených v § 71 Trestného poriadku), ktorá sa v relatívne
krátkych časových intervaloch môže rozhodujúcim spôsobom zmeniť, a to vrátane jej úplného
pominutia.
Záruku pravidelnej kontroly väzby v štádiu prípravného konania v zmysle § 79 ods. 2 Trestného
poriadku zabezpečujú primárne orgány činné v trestnom konaní, ktoré tak konajú ex officio (z
úradnej povinnosti) počas celej doby trvania väzby ako aj z titulu žiadosti obvineného podľa § 79
ods. 3 Trestného poriadku. Skúmanie dôvodov väzby v prípade sudcu pre prípravné konanie
naproti tomu prichádza do úvahy len v súvislosti s: (1.) návrhom prokurátora na predĺženie lehoty
väzby podľa § 76 Trestného poriadku, (2.) návrhom prokurátora na zmenu dôvodov väzby podľa
§ 79 ods. 2 Trestného poriadku a (3.) rozhodovaním o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby
na slobodu podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku; kontrolu väzby teda sudca pre prípravné konanie
nevykonáva z vlastného podnetu.

Realizáciu prieskumnej povinnosti podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku orgány činné v trestnom
konaní formálne - navonok preukazujú, len ak zistia, že došlo k zániku alebo zmene väzobných
dôvodov, resp. ak nastane potreba predĺženia lehoty väzby. Odlišná situácia však nastáva, ak
kontrolu väzby podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku iniciuje obvinený (ako je tomu v
preskúmavanej veci), kedy jedinou adekvátnou reakciou zo strany prokurátora a eventuálne aj
súdov je formálne vysporiadanie sa s takouto žiadosťou.

Nakoľko väzba výrazným spôsobom zasahuje do osobnej slobody jednotlivca, právo obvineného
iniciovať jej kontrolu prostredníctvom žiadosti podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zahŕňa i
právo na urýchlené rozhodnutie o nej (viď rozhodnutie publikované v Zbierke nálezov a uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 21/2005). Ústavný súd Slovenskej republiky na margo
uvedeného podotýka, že účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je zaručiť, aby väzobne stíhaná osoba v rozumnej dobe získala odpoveď na otázku, či je jej
väzba zákonná, a v opačnom prípade bola prepustená na slobodu (nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 567/2017, z 19. júna 2018).

Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach rovnako zdôrazňuje potrebu čo
najrýchlejšieho rozhodovania o väzbe, keďže v „stávke" je osobná sloboda obvineného (porovnaj
napríklad s rozsudkami Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Khalifia a ďalší proti
Taliansku, sťažnosť č. 16483/12, z 15. decembra 2016 alebo Rehbock proti Slovinsku, sťažnosť
č. 29462/95, z 28. novembra 2000).

V úzkej nadväznosti na uvedené, pokiaľ ide o bližšie určený časový interval zodpovedajúci
požiadavke urýchleného rozhodovania o väzbe, stabilná prax Ústavného súdu Slovenskej republiky
zastáva názor, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadavky urýchlenosti posudzujú podľa
všetkých okolností prípadu (t. j. individuálne), spravidla lehoty počítané na mesiace sú príliš dlhé a
neobstoja (k tomu pozri napríklad nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS
229/2019, zo 17. septembra 2019; sp. zn. II. ÚS 86/2019, zo 7. novembra 2019; I. ÚS 88/2020, z
12. mája 2020).
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sú známe aj rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorými bolo vyslovené porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd v dôsledku pomalého rozhodovania o väzbe; za všetky stačí poukázať napríklad
na rozsudok vo veci Karlin proti Slovenskej republike, č. sťažnosti 41238/05, z 28. júna 2011, v
ktorom Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že obdobie pričítateľné súdom, predstavujúce
najmenej 41 dní, počas ktorých súdy na oboch stupňoch rozhodovali o žiadosti obvineného o
prepustenie z väzby, pri nezistení žiadnej osobitnej zložitosti prípadu, porušuje čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu nedostatku urýchleného
rozhodnutia.

V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky (viď napr.
rozhodnutie publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod
č. 21/2005, nález III. ÚS 126/05) pritom práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
môže porušiť aj prokurátor oneskoreným predložením žiadosti o prepustenie z väzby súdu.

V posudzovanom prípade obvinený PhDr. P. J. vyvolal konanie o jeho prepustenie z väzby

žiadosťou z 28. januára 2021, ktorú po preskúmaní prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky predložil 26. marca 2021 za účelom ďalšieho postupu
(z dôvodu, že jej sám nevyhovel) sudkyni pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu
- konanie o žiadosti obvineného tak len v tejto prvotnej fáze - u prokurátora trvalo 57 dní !!! (z
toho 41 pracovných dní).

Trestný poriadok v súvislosti s rozhodovaním o väzbe na viacerých miestach ustanovuje striktné

lehoty, s prekročením ktorých ex lege spája prepustenie väzobne stíhaného obvineného na slobodu
- vo väčšine prípadov ide pritom o lehoty počítané na hodiny, skôr výnimočne na dni (bližšie viď
ustanovenia: § 73 ods. 4, ods. 5, § 76 ods. 2, ods. 4, ods. 5, § 85 ods. 4, § 86 ods. 1 alebo § 87 ods.
2 Trestného poriadku).

V porovnaní s uvedenými prípadmi Trestný poriadok pri žiadosti obvineného o prepustenie z

väzby podľa § 79 ods. 3 neupravuje procesnú lehotu na jej predloženie súdu po zaujatí negatívneho
stanoviska prokurátorom natoľko exaktne (určením konkrétnej časovej jednotky), avšak
dostatočne jasne, aby adresát tejto právnej normy (prokurátor) bez akýchkoľvek pochybností vedel,
ako má postupovať. Aj keď individuálne okolnosti súvisiace s prípadom, zaťaženosťou
prokurátora a podobne sa môžu do istej miery (nie však zásadne) podpísať na konkrétnom čase
potrebnom na vyhotovenie písomného stanoviska s návrhom na rozhodnutie, lehotu vymedzenú
slovným spojením „bez meškania" si nemožno zamieňať s ľubovôľou, resp. takým výkladom, ktorý
by ospravedlňoval nečinnosť trvajúcu týždne či nebodaj mesiace.

Pokiaľ Trestný poriadok s nedodržaním hodinových lehôt či lehôt počítaných na dni, v súvislosti
s konaním o väzbe, spája následok v podobe nutnosti prepustenia obvineného na slobodu, potom
rovnaké právne účinky treba pripísať aj nedodržaniu bezodkladného predloženia žiadosti
obvineného o prepustenie z väzby podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku, keď v dôsledku samotnej
nečinnosti prokurátora dochádza k evidentnému porušovaniu práva obvineného na urýchlené
rozhodovanie o väzbe v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd ako aj ostatných článkov, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky citoval v skoršej časti
svojho rozhodnutia.

V tomto smere sa žiada zdôrazniť, že prokurátor si už v čase doručenia žiadosti obvineného o

prepustenie z väzby musí byť vedomý (rátať s tým), že ak jej nevyhovie, sudca pre prípravné
konanie je rovnako viazaný povinnosťou bezodkladného rozhodnutia o tejto žiadosti, pričom ak
dôjde k podaniu sťažnosti voči jeho uzneseniu, proces rozhodovania o žiadosti končí až
momentom doručenia sťažnostného uznesenia obvinenému, ak obvinený nebol oboznámený s
dôvodmi rozhodnutia sťažnostného súdu na verejnom zasadnutí. Pasívny prístup prokurátora v
úvodnej fáze konania o žiadosti sa teda môže výrazným spôsobom negatívne podpísať na dĺžke
celkového procesu, keďže pri posudzovaní urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby sa
vychádza z pravidla, že ak sa na takomto rozhodovaní zúčastnilo viacero orgánov, do úvahy sa
berie celková dĺžka konania, a teda interval od podania žiadosti až do prípadného doručenia
sťažnostného uznesenia (porovnaj s rozsudkami Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Letellier proti Francúzsku, č. sťažnosti 12369/86, z 26. júna 1991; Navarra proti Francúzsku, č.
sťažnosti 13190/87, z 23. novembra 1993).

Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky svojou

nečinnosťou v preskúmavanom prípade, zadržiavaním žiadosti obvineného PhDr. P. J. po dobu
57 dní, de facto spotreboval celú lehotu, ktorá prichádzala do úvahy na rozhodovanie súdu.

Prokurátor tým nielenže obral obvineného PhDr. P. J. o právo na včasný prieskum jeho väzby
nezávislým súdom, ale zároveň ho ukrátil aj o prípadnú možnosť opakovať svoju žiadosť o
prepustenie z väzby (bez udania iných dôvodov) v periodických lehotách vyplývajúcich zo zákona,
lebo táto možnosť je viazaná na právoplatné rozhodnutie o predchádzajúcej žiadosti (k naposledy
uvedenému viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 34/2004, z 1. júna 2004;
sp. zn. I. ÚS 223/2004, z 25. mája 2005)

Ak by Najvyšší súd Slovenskej republiky odobril terajší postup prokurátora, legitimoval by tým
hypoteticky aj takú situáciu, kedy by prokurátor nepredložil sudcovi pre prípravné konanie žiadosť
obvineného o prepustenie z väzby, hoci aj po celý čas jej trvania, čím by v podstate celkom
spochybnil právo obvineného na súdny prieskum obmedzenia jeho osobnej slobody tak závažným
procesným prostriedkom, aký väzba, bezpochyby, predstavuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, napokon, nezistil žiadnu objektívnu príčinu, ktorá by
ospravedlňovala (čo i len čiastočne) takmer dvojmesačnú pasivitu na strane prokurátora. Pokiaľ
prokurátor vo svojom vyjadrení k žiadosti obvineného PhDr. P. J. o prepustenie z väzby uvádza,
že: „rovnopis vyšetrovacieho spis(u) bol doručený dňa 26.03.2021" (zv. 3, č. l. 455), tak k tomu
Najvyšší súd Slovenskej republiky podotýka, že včasné zadováženie spisového materiálu je v plnej
kompetencii, a teda súčasne aj zodpovednosti dotyčného prokurátora, ktorý od 28. januára 2021
mal vedomosť o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu (zv. 3, osobitne
nezažurnalizovaná obálka medzi č. l. 463 a 464). V zmysle stabilnej rozhodovacej praxe pritom
možno primerane poukázať na závery, podľa ktorých za ospravedlniteľný dôvod dlhodobej
nečinnosti orgánu nemožno považovať jeho nedostatočné personálne obsadenie, ktoré sa
prejavuje v nevyhovujúcej organizácii práce, čerpanie dovolenky a podobne (porovnaj napr. s
nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 642/2017, z 20. marca 2018; sp. zn.
II. ÚS 86/2019, zo 7. novembra 2019, ktoré ďalej odkazujú na totožné závery Európskeho súdu
pre ľudské práva); z hľadiska hodnoty osobnej slobody jednotlivca takéto dôvody neobstoja.

Summa summarum nedodržanie procesných záruk rozhodovania o väzbe v požadovanej lehote

tvorí také zásadné porušenie práva obvineného PhDr. P. J., že adekvátnou formou kompenzácie
je jeho okamžité prepustenie z väzby na slobodu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní reflektoval aj na rozhodovaciu prax
Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej nesprávny procesný postup pri rozhodovaní
o väzbe nemôže sám o sebe vyvolať pominutie dôvodu na ďalšie trvanie väzby, a teda zakladať
dôvod na prepustenie obvineného z väzby (bližšie viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. II. ÚS 80/2015, z 27. mája 2015; II. ÚS 277/2015, z 12. augusta 2015; II. ÚS 567/2017, z
19. júna 2018 a II. ÚS 318/2018, zo 17. októbra 2018).

Aspekt, ktorý odlišuje aktuálne preskúmavanú vec je však ten, že kým vo vyššie označených
prípadoch došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľov v dôsledku nesprávneho postupu súdov,
v aktuálne preskúmavanom prípade nečinnosť zodpovedajúca čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2, ods. 5 Listiny základných práv a slobôd a čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd nastala ešte pred predložením žiadosti obvineného
o prepustenie z väzby na slobodu sudkyni pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu.

Nečinnosť prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

v tejto veci je pritom tak zásadná, že by ju nedokázal napraviť ani bleskový postup súdov na oboch
stupňoch. V tejto veci konajúci prokurátor totižto sám vyčerpal celú lehotu na rozhodnutie súdov
o žiadosti (ako aj následnej sťažnosti) obvineného PhDr. P. J. o prepustenie z väzby na slobodu.

Najvyšší súd uvádza, že procesná kontrola zákonnosti a opodstatnenosti obmedzenia osobnej

slobody formou väzby je zaručená jednak článkom 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a
jednak článkom 5 ods. 4 Dohovoru, pričom rozsah záruk predstavovaný ústavou i Dohovorom sa
v podstate prekrýva (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS
34/07). Musí preto byť zaručený prostriedok, ktorým bude možné periodicky kontrolovať
(skúmať), či obmedzenie osobnej slobody spĺňa predpísané podmienky a tento prieskum musí byť
vykonávaný nezávislým orgánom súdneho typu.
V prípade pretrvávajúcej väzby vzniká nárok na opätovnú súdnu kontrolu vždy vtedy, keď sa
vyskytnú nové okolnosti, ktoré by mohli ovplyvniť zákonnosť väzby. Osoba, ktorej osobná
sloboda je obmedzená, musí mať teda reálnu a účinnú možnosť domáhať sa prieskumu zákonnosti
obmedzenia svojej osobnej slobody. Zároveň tak podľa článku 17 Ústavy Slovenskej republiky,
článku 5 ods. 4 Dohovoru i § 2 ods. 6 Trestného poriadku je podstatnou požiadavkou konania o
prieskume trvania dôvodov väzby to, aby súd rozhodol urýchlene (v anglickej verzii Dohovoru
„speedily"). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými
vnútroštátnymi predpismi a tiež v súlade s článkom 5 Dohovoru, teda s ochranou jednotlivca proti
svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie od vyhlásenia rozhodnutia. Z hľadiska
rýchlosti konania o pozbavení slobody by malo ísť o lehoty rátané na dni, resp. týždne, nie však už
na mesiace (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 135/2009, rozsudky ESĽP
Sanches - Reisse proti Švajčiarsku, Bezichieri proti Taliansku). V uvedených ustanoveniach Ústavy
Slovenskej republiky ako i Dohovoru je preto obsiahnuté i právo podať návrh na konanie, v
ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak
je táto nezákonná.

Európsky súd pre ľudské práva opakovane vyslovil, že lehotu „urýchlene" v zmysle čl. 5 ods. 4
Dohovoru je potrebné počítať od okamihu doručenia žiadosti obvineného o prepustenie z väzby
na slobodu príslušnému orgánu činnému v trestnom konaní (resp. i súdu, ktorý žiadosť pred
rozhodnutím zašle prokurátorovi na vyjadrenie) až do okamihu vyhlásenia rozhodnutia na
verejnom zasadnutí, alebo ak sa verejné zasadnutie nekoná do okamihu, keď je obvinenému, resp.
jeho obhajcovi doručené právoplatné rozhodnutie súdu o žiadosti (Raducu proti Rumunsku, Gál
proti Slovenskej republike, Osváthová proti Slovenskej republike, Singh proti Českej republike,
Navarra proti Francúzsku...). Preto je pochopiteľné, že pri skúmaní procesného postupu orgánov
príslušných konať o žiadosti musí byť do tohto procesu skúmania zákonnosti zahrnutý aj postup
prokurátora.

Medzi faktory, ktoré je potrebné zohľadniť pri posudzovaní splnenia požiadavky urýchlenosti
prieskumu zbavenia slobody patria:
- komplikovanosť konania,
- spôsob jeho vedenia zo strany príslušných orgánov,
- správanie sa osoby zbavenej osobnej slobody v priebehu konania,
- čo všetko bolo v stávke osoby zbavenej osobnej slobody,
- akékoľvek ďalšie aspekty konania o prieskume zbavenia osobnej slobody.

V prípade porušenia článku 5 ods. 4 Dohovoru, existuje v slovenskom práve niekoľko mysliteľných
druhov satisfakcií. Ak odmyslíme možnosť prepustenia z väzby na slobodu, tak sa jedná
predovšetkým o možnosť započítania väzby do neskôr uloženého trestu odňatia slobody, či
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
Vo vzťahu k možnému započítaniu väzby do prípadne uloženého trestu ako určitej satisfakcie,
možno uviesť, že skutočnosť, že obvinený je nakoniec uznaný za vinného a že dĺžka väzby bola
započítaná do uloženého trestu v zásade nemôže ospravedlniť nerešpektovanie požiadavky
urýchleného prieskumu návrhov na preskúmanie zákonnosti väzby podľa článku 5 ods. 4
Dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Savenkova proti Rusku).

Európsky súd pre ľudské práva v judikatúre síce pripúšťa, že odškodňovací prostriedok môže byť
v tomto ohľade považovaný za účinný prostriedok na nápravu za podmienky, že by mohol vyústiť
do konštatovania porušenia Dohovoru a priznania náležitého odškodnenia najmä z titulu
nemajetkovej ujmy, a to bez toho, aby bol obvinený nutne prepustený z väzby na slobodu
(rozsudok vo veci Knebl proti Českej republike). Zároveň však explicitne ani implicitne nevylučuje,
aby osoba v prípade konštatovania porušenia práva podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru bola
prepustená z väzby na slobodu. Európsky súd pre ľudské práva teda ako účinný prostriedok
nápravy porušenia práva podľa uvedeného článku Dohovoru akceptuje určité primerané finančné
zadosťučinenie, avšak zároveň nevylučuje ako spôsob nápravy ani prepustenie danej osoby z väzby.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako satisfakcie v prípade porušenia ústavných

práv, napríklad podľa § 135 zákona č. 314/2018 Z. z. o ústavnom súde, sa síce aj vo vnútroštátnom
práve považuje za účinný prostriedok nápravy, avšak nie za prioritný, ani jediný. Použije sa
subsidiárne, ak nemožno nápravu dosiahnuť inými prostriedkami. „Priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy najmä v prípadoch, keď vzhľadom na charakter
porušenia základných práv a slobôd sťažovateľa nie je možné zaistiť úplnú nápravu zrušením
rozhodnutia, opatrenia alebo uvedením do pôvodného stavu a rozhodnutie ústavného súdu
konštatujúce porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa nepredstavuje ani v kombinácii s
ďalšími opatreniami na zabránenie pokračovania v porušovaní základných práv a slobôd v
budúcnosti dostatočnú nápravu zisteného porušenia ústavnosti" (pozri: Macejková, I. - Bárány, E.
- Baricová, J. - Fiačan, I. - Holländer, P., Svák, J. a kol.: Zákon o Ústavnom súde Slovenskej
republiky. Komentár. C.H. Beck, Bratislava, 2020, s. 1044 - 1045). Je pravdou, že tento prostriedok
satisfakcie sa používa v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva, avšak z tých špecifických
dôvodov, že Európsky súd pre ľudské práva nemá oprávnenie napadnuté vnútroštátne rozhodnutie
zrušiť a prikázať vnútroštátnemu orgánu určitým spôsobom rozhodnúť, ani nemôže napadnuté
rozhodnutie nahradiť vlastným rozhodnutím.

Kruciálnou otázkou, ktorú musel najvyšší súd vyriešiť bolo, či v prípade zistených prieťahov pri
rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby, a teda zistenia porušenia práva podľa článku 17 ods.
2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a článku 5 ods. 4 Dohovoru môže byť náprava vykonaná
prepustením obvineného z väzby na slobodu.

Najvyšší súd si je vedomý určitej nekonzistentnosti judikatúry i postupu všeobecných súdov i

ústavného súdu, s ktorou je oboznámený.
V prvom rade možno poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
2Tost/12/2014, z 23. apríla 2014, z ktorého vyplýva, že v prípade zistených prieťahov pri
rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu prichádza do úvahy ako
jeden z následkov (prostriedkov nápravy) prepustenie obvineného z väzby na slobodu, pretože
pominul dôvod na ďalšie trvanie väzby. Právne závery tohto uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky však boli spochybnené v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. II. ÚS 318/2018, zo 17. októbra 2018, v ktorom išlo primárne o porušenie práva obvineného
na doručenie sťažnosti prokurátora.

Naopak v uznesení, sp. zn. 3Tost/12/2019, z 3. apríla 2019 Najvyšší súd Slovenskej republiky
uviedol, že prieťahy v rozhodovaní o väzbe spôsobené orgánmi činnými v trestnom konaní nemajú
za následok prepustenie obvineného z väzby. Nesprávny procesný postup orgánov činných v
trestnom konaní pri rozhodovaní o väzbe nemôže sám o sebe vyvolať ,,pominutie dôvodu na
ďalšie trvanie väzby v zmysle § 79 ods. 1 Trestného poriadku, a teda zakladať dôvod na prepustenie
z väzby. Existencia väzobných dôvodov je otázkou vecného prieskumu, preto je potrebné
rozlišovať medzi vecnými dôvodmi trvania väzby (teda zákonnosťou väzby) a procesným
postupom orgánov činných v trestnom konaní pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby,
pričom tieto sa navzájom neovplyvňujú. Odvolal sa pritom na judikatúru Ústavného súdu
Slovenskej republiky vo veciach, sp. zn.: II. ÚS 80/2015, II. ÚS 277/2015 a II. ÚS 567/2017.
Zároveň uviedol, že pri porušení práv obvineného má tento právo na nápravu, a to v závislosti od
jeho závažnosti. Uvedené rozhodnutie je však špecifické tým, že išlo o prieťahy pri vybavovaní
žiadosti o prepustenie z väzby trvajúce 18 dní a prokurátor sa objektívne v dôsledku „vis maior" -
poruchy počítačového systému o podanej žiadosti dozvedel oneskorene. Súd v odôvodnení tiež
uviedol: „ ...18 dňová nečinnosť prokurátora bola spôsobená technickou poruchou elektronického
systému podateľne Generálnej prokuratúry. Je nesporné, že ide o lehotu neakceptovateľnú, ak by
išlo o ľudské zlyhanie. V predmetnej veci však táto lehota - nečinnosť nemá charakter
subjektívneho pochybenia (zabudol, nestihol...), ale bola vyvolaná objektívnou okolnosťou
nezávislou od vôle kohokoľvek, kto bol činný vo veci. V predmetnej veci bolo s konečnou
platnosťou rozhodnuté o žiadosti obvineného (na oboch stupňoch) v lehote krátko presahujúcej
30 dní, čo s ohľadom na výnimočné objektívne okolnosti rozhodovania, bez zistenia subjektívneho
pochybenia v procesnom postupe či už prokurátora alebo sudcu pre prípravné konanie, považuje
Najvyšší súd Slovenskej republiky za právne akceptovateľné na vyslovenie, že bola splnená aj
formálna podmienka väzby v zmysle § 79 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku, a tak i čl. 5 ods. 4
Dohovoru".

Obdobné závery boli konštatované i v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
2Tost/29/2020, z 27. júla 2020.

V rovnakom duchu sa nesie i uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS
576/2020, z 15. decembra 2020, podľa ktorého v zmysle stabilnej judikatúry ústavného súdu za
dôvod na prepustenie obvineného z väzby možno považovať takú situáciu, keď sa v trestnej veci
riešenej väzobne nekoná zo strany orgánov činných v trestnom konaní s osobitnou starostlivosťou
a urýchlením. To znamená, že dôvodom na prepustenie z väzby sú prieťahy v konaní vo veci samej,
teda napríklad pomalý postup policajného vyšetrovania. Naproti tomu pomalé rozhodovanie o
väzbe, resp. o jej ďalšom trvaní, spravidla, nie je dôvodom na zrušenie väzobného rozhodnutia
všeobecného súdu a prepustenie obvineného z väzby. Tu je ale potrebné podotknúť, že ústavný
súd kategoricky nevylúčil možnosť, aby bol obvinený prepustený z väzby na slobodu aj v prípade
zistenia prieťahov pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Sumárne možno na základe vyššie uvedeného k danej problematike uzavrieť:

Konanie o prieskume trvania (existencie) dôvodov väzby musí striktne vyhovovať požiadavke
„urýchlenosti" a žiadosti osôb obmedzených na osobnej slobode o preskúmanie zákonnosti jej
pozbavenia musia byť vybavované prednostne, aby boli naplnené požiadavky predpokladané
Ústavou Slovenskej republiky, Dohovorom i Trestným poriadkom. Z hľadiska rýchlosti konania o
pozbavení slobody možno tolerovať lehoty rátané na dni, resp. týždne, nie však už na mesiace.

Vo všeobecnosti platí, že dôvodom na prepustenie osoby z väzby je prioritne zistenie prieťahov

vo veci samej. Pomalé rozhodovanie o väzbe, resp. o jej ďalšom trvaní spravidla nie je dôvodom
na zrušenie väzobného rozhodnutia všeobecného súdu a prepustenie obvineného z väzby, avšak
vždy je potrebné zohľadniť individuálne okolnosti prípadu ako dĺžku trvania (závažnosť)
prieťahov, rozsah strádania obvineného, komplikovanosť konania, spôsob jeho vedenia zo strany
príslušných orgánov, chovanie osoby zbavenej osobnej slobody v priebehu konania, čo všetko bolo
v stávke osoby zbavenej osobnej slobody, akékoľvek ďalšie aspekty konania o prieskume zbavenia
osobnej slobody.

Aj pomalé rozhodovanie o žiadosti na preskúmanie dôvodnosti väzby, porušujúce článok 5 ods. 4

Dohovoru, teda môže byť dôvodom na prepustenie obvineného z väzby v prípade, ak boli zistené
závažné prieťahy subjektívneho charakteru pri rozhodovaní o žiadosti a vzhľadom na strádanie,
ktorému bol obvinený vo väzbe vystavený, by iná satisfakcia z hľadiska okamžitej dosiahnuteľnosti
bola nedostatočná.

Ak totiž porušenie uvedených ústavných práv zistí všeobecný súd, má v podstate dve možnosti:
akademickým výrokom, bez ďalšieho, skonštatovať porušenie práv obvineného alebo vyvodiť
dôslednejšie konzekvencie a prepustiť obvineného z väzby na slobodu. Všeobecný súd nemá
oprávnenie priznať obvinenému v prípade porušenia jeho práv primerané finančné zadosť
učinenie, resp. inú obdobnú satisfakciu.

Ak by najvyšší súd (všeobecný súd) nemal možnosť satisfakcie v podobe prepustenia obvineného
z väzby na slobodu v prípade zistenia závažných prieťahov v postupe pri rozhodovaní o väzbe,
mohol by bez ďalšieho len akademicky vysloviť, že práva obvineného boli porušené. Zároveň by
na obvineného, za účelom získania satisfakcie, boli kladené ďalšie nároky z hľadiska času, financií
a energie, aby sa domáhal satisfakcie ďalším postupom na iných orgánoch (ústavná sťažnosť,
konanie podľa zákona č. 514/2003 Z. z.). Tým by sa ochrana jeho práv zo strany všeobecného
súdnictva stala absolútne neefektívnou, formálnou a iluzórnou a všeobecný súd by sa dostal do
pozície „štatistu", ktorý síce skonštatuje porušenie práv obvineného, avšak nezostáva mu nič iné,
len sa na toto porušenie nečinne prizerať a dokonca ho „odobriť". A to v situácii, keď aj ústavný
súd opakovane vo svojich rozhodnutiach uvádza, že prioritným ochrancom ústavne zaručených
práv fyzických a právnických osôb sú všeobecné súdy. Ak by všeobecný súd v tejto situácii zostal
nečinný, hoci disponuje prostriedkami nápravy, tak by bola osoba, ktorej práva boli porušené
odkázaná na ďalší procesný postup pred iným orgánom (napr. ústavným súdom), pričom však
právo na priaznivý výsledok (i keď má vysoký predpoklad úspešnosti) takáto osoba nemá
garantované. Zároveň by došlo k zaťaženiu iného orgánu novým podaním takejto osoby, hoci
nápravu mohol vykonať už všeobecný súd. Takéto formalistické presúvanie zodpovednosti by
podľa názoru najvyššieho súdu mohlo hraničiť až s porušením princípu zákazu denegatio iustitiae
ako podstatného princípu materiálneho právneho štátu tak, ako je na všeobecnej úrovni zakotvený
v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. s „odsúvaním" naplnenia jeho účelu.

Zároveň je potrebné upriamiť pozornosť na ustanovenie § 79 ods. 1 Trestného poriadku, podľa

ktorého ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie, alebo uplynie lehota uvedená v § 76
ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu.

Trestný poriadok diferencuje medzi zánikom dôvodov väzby a zánikom dôvodov na jej ďalšie
trvanie. Existencia dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku je bez
pochybností otázkou vecného prieskumu, avšak existencia dôvodov na ďalšie trvanie väzby môže
byť spätá i s otázkami procesnými, keď vecne dôvody väzby dané sú, ale procesne nie je
možné/žiadúce ďalšie trvanie väzby (napr. nedodržanie lehôt na podanie návrhu na predĺženie
väzby, oslobodenie spod obžaloby súdom prvého stupňa a podobne).

K pominutiu dôvodov väzby (§ 79 ods. 1 Trestného poriadku) môže dôjsť nielen reálnym
odpadnutím obavy z úteku či skrývania sa obvineného - písm. a) § 71 Trestného poriadku,
kolúzneho konania obvineného - písm. b) § 71 Trestného poriadku, pokračovania v trestnej
činnosti - písm. c) § 71 Trestného poriadku, ale aj prieťahmi v konaní vo veci samej, teda napríklad
pomalým postupom policajného vyšetrovania (primerane, sp. zn. II. ÚS 576/2020).

Pominutie dôvodu na ďalšie trvanie väzby (§ 79 ods. 1 Trestného poriadku) môže, podľa názoru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyvolať aj (a práve) flagrantné porušenie procesného
postupu Orgánov činných v trestnom konaní a súdu pri rozhodovaní o väzbe, a tak už
preukázateľné porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru, pretože o žiadosti obvineného nebolo rozhodnuté
„urýchlene", porušenie § 2 ods. 6 Trestného poriadku, pretože väzobná vec nebola vybavená
„prednostne a urýchlene" a porušenie § 79 ods. 3 Trestného poriadku, pretože prokurátor
nepredložil žiadosť „bez meškania".

Možno poznamenať, že pojem „bez meškania" (§79 ods. 3 Trestného poriadku) je lehotou,
podobne ako je lehotou pojem „ihneď" (čl. 17 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 5 ods. 3
Dohovoru). „Podľa doterajšej judikatúry štrasburských orgánov - Európskej komisie a Súdu pre
ľudské práva hornou hranicou označenej lehoty („promptly", „aussiotot") sú štyri dni" (Ján
Drgonec: Ústava Slovenskej republiky, komentár k novelizácií ústavným zákonom č. 90/2001 Z.
z., Heuréka, 2001). V ustanovení § 73 ods. 4 Trestného poriadku zákonodarca taktiež použil lehotu
„bez meškania" a priamo v zákone určil, že horná hranica tejto lehoty je 24 hodín.

Za situácie, ak je už pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu

celkom zrejmé, že o žiadosti zo subjektívnych dôvodov nebolo rozhodnuté urýchlene, prednostne
a urýchlene a bez meškania, nemôže najvyšší súd „zatvárať oči" nad flagrantným porušením týchto
lehôt a jednoducho len „zhojiť" takýto stav konštatovaním, že k porušeniu zákona síce došlo, ale
Najvyšší súd Slovenskej republiky s tým nemôže nič robiť. Nedodržanie vyššie uvedených lehôt
preto môže podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyvolať a odôvodniť pominutie
dôvodov na ďalšie trvanie väzby. Extrémne a subjektívnymi okolnosťami spôsobené porušenie čl.
5 ods. 4 Dohovoru, § 2 ods. 6 Trestného poriadku a § 79 ods. 3 Trestného poriadku môže viesť až
k prepusteniu obvineného z väzby. Za takejto situácie totižto ani dodatočné finančné
zadosťučinenie pre obvineného nemôže obstáť v konfrontácií so závažnosťou nezákonnosti
spôsobenej orgánmi verejnej moci, ktorých povinnosťou je konať presne opačne - striktne
dodržiavať zákon.

V danom prípade podal obvinený žiadosť o prepustenie z väzby 28. januára 2021. Do dňa konania
neverejného zasadnutia najvyššieho súdu, teda do 14. apríla 2021 o nej nebolo právoplatne
rozhodnuté, čo predstavuje 76 kalendárnych dní !!! (z toho u prokurátora 57 dní a na súdoch oboch
stupňov 19 dní), pričom táto lehota sa ešte predĺži a bude trvať do okamihu, kedy obvinený obdrží
písomné vyhotovenie rozhodnutia súdu druhého stupňa. Za tejto situácie, keď je navyše v
najprísnejšom type väzby - vo väzbe kolúznej a za uvedené obdobie (76 dní) mu minimálne trikrát
vznikol nárok na podanie novej žiadosti na prepustenie z väzby na slobodu, ktorý však pre
existujúce prieťahy výhradne zo strany štátu nemohol realizovať, bola závažnosť jeho strádania vo
väzbe takej povahy, že podľa najvyššieho súdu iná satisfakcia ako okamžité prepustenie z väzby
nepripadala do úvahy. A to navyše v situácii, keď prokurátor nemal žiadnu snahu vysvetliť, čo mu
bránilo žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu urýchlene predložiť súdu.

S ohľadom na vyslovené procesné pochybenie (absenciu formálnej podmienky uvedenej v druhej

vete § 79 ods. 3 Trestného poriadku) sa posudzovanie ostatných podmienok väzobného stíhania
PhDr. P. J. stalo celkom irelevantné, a preto im Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom
rozhodnutí ani nevenoval osobitnú pozornosť.

Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 2 : 1.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, dňa 14.4.2021

JUDr. Martin Bargel

sudca