Právny odbor: Trestné právo

Predmet sporu: 329/1, 2 Tr.zák. a iné

3Tost/12/2020

9520100055

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a
sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Martiny Zeleňakovej na neverejnom zasadnutí konanom 20.
marca 2020 v Bratislave, v trestnej veci obv. JUDr. F. P. a spol., pre zločin prijímania úplatku podľa §
329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona a iné, o sťažnosti prokurátora úradu Špeciálnej prokuratúry,
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a sťažnostiach obv. JUDr. F. P., obv. JUDr. M. X., obv.
Mgr. L. C., obv. JUDr. J. F. a obv. JUDr. F. F. proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. 5Tp/2/2020 zo 14.
marca 2020, takto

rozhodol:

Podľa § 194 ods. 1 písm. a), ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e uznesenie sudcu pre
prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn.
5Tp/2/2020 zo 14. marca 2020 v časti - vo výroku pod bodom I., ktorým bolo rozhodnuté o vzatí do
väzby obv. JUDr. F. P. a vo výroku pod bodom II., ktorým bolo rozhodnuté o vzatí do väzby obv. JUDr.
M. X..

Podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b), písm. c)
Trestného poriadku obvinenú

JUDr. F. P. nar. XX. P. XXXX v B., trvale bytom F.. XXXX/XX,

B., prechodne bytom Q.. XXXX/X, B. -
Q., t. č. v Ústave na výkon väzby
v Banskej Bystrici
berie do väzby

Lehota väzby začala plynúť 11. marca 2020 o 05.56 hod. a menovaná ju bude vykonávať v
Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Banskej Bystrici.

Podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
obvineného

JUDr. M. X. nar. XX. H. XXXX v B., trvale bytom L. J. č.

XXXX/X, B. - S., t. č. v Ústave na výkon väzby v Banskej
Bystrici

berie do väzby

Lehota väzby začala plynúť 11. marca 2020 o 05.50 hod. a menovaný ju bude vykonávať v
Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Banskej Bystrici.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosti obvinených JUDr. F. P., Mgr. L. C.,
JUDr. F. F. a JUDr. J. F. z a m i e t a ako nedôvodné.

Podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku žiadosť obvineného JUDr. J. F. o nahradenie

väzby prijatím záruky dôveryhodnej osoby z a m i e t a.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť prokurátora podanú proti výroku
pod bodom IV., ktorým bolo rozhodnuté o vzatí do väzby obv. Mgr. L. C. z a m i e t a ako nedôvodnú.

Odôvodnenie:

Sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská
Bystrica (ďalej len „sudca pre prípravné konanie", alebo „Špecializovaný trestný súd") sťažnosťou
napadnutým uznesením rozhodol tiež tak, že:

- I. Podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku beriem do väzby obvinenú JUDr. F. P., nar. XX.XX.XXXX v B., trvale bytom Q. XXXX/X, B..
- II. Podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b), písm. c)
Trestného poriadku beriem do väzby obvineného JUDr. M. X., nar. XX.XX.XXXX v B., trvale bytom L. J.
XXXX/X, B..

- IV. Podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku beriem do väzby obvinenú Mgr. L. C., nar. XX.XX.XXXX v Z. I., trvale bytom F. XXXX/XX, B..

- V. Podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b), písm. c)
Trestného poriadku beriem do väzby obvineného JUDr. J. F., nar. XX.XX.XXXX vo I., trvale bytom L. L.
D. XXXX/XX, B..

-VI. Podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b), písm. c)
Trestného poriadku beriem do väzby obvineného JUDr. F. F., nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom F.
XXXX/XX, B..

- Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku väzbu obvinených JUDr. F. P., JUDr. M. X., Mgr. L. C.,
JUDr. J. F. a JUDr. F. F. dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvinenými, u každého z
obvinených jednotlivo n e n a h r á d z a m.

Svoje rozhodnutie vo vzťahu k označeným výrokom odôvodnil nasledovne:

„U obv. JUDr. F. P. je daný dôvod väzby uvedený v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pretože v
čase páchania skutkov bola nielen sudkyňou, ale najmä štátnou tajomníčkou Ministerstva
spravodlivosti SR a práve z titulu svojej funkcie mala ovplyvňovať konanie iných sudkýň (ktoré sú tiež
obvinené) ako I. F. a L. C.. Zo zaistenej komunikácie z aplikácie Threema vyplýva, že bola súčasťou
korupčného konania obvineného A., kedy v súvislosti s kauzou „I." mala napísať A., že so svojou
odmenou za túto kauzu sa rozdelí s L. C., keďže táto napísala rozsudok v danej veci. Existuje dôvodné
podozrenie, že JUDr. P. mala ovplyvňovať, resp. sa aktívne podieľať na ovplyvňovaní viacerých
súdnych konaní na rôznych súdoch, čo bude predmetom ďalšieho dokazovania. V tejto súvislosti je
možné uviesť príklady súdnych konaní na Najvyššom súde SR vo veci korupčnej kauzy profesora
nitrianskej univerzity UKF, resp. súdne konanie na Okresnom súde Trenčín vo veci Q.. Z výpovede
svedka Q. vyplýva, že JUDr. P. mala byť najbližšou spolupracovníčkou A. pri jeho snahách o
ovplyvňovanie súdnych konaní, pričom veľmi blízke vzťahy A. a JUDr. P. potvrdil aj svedok X. K..
Činnosť JUDr. F. P. sa však neobmedzila „iba" na sprostredkovanie súdnych rozhodnutí ako v prípade
kauzy zmeniek, ale aj sama mala organizovať ovplyvňovanie súdnych konaní, čoho príkladom je kauza
„V.", čo opäť potvrdzuje svedok Q.. Jeho výpoveď však potvrdzuje aj zaistená komunikácia z aplikácie
Threema. JUDr. P. sa však mala pokúšať ovplyvniť aj rozhodnutie inej sudkyne a to v kauze konkurzu
budovy F. Z. v B., čo bola organizácia na pomoc týraným a zneužívaným ženám, čo potvrdzuje tak
komunikácia v Threeme, ale aj svedok Q.. Z vyššie uvedeného vyplýva, že obvinenie JUDr. P. sa týka
množstva iných ľudí, ktorých je potrebné vypočuť ako svedkov. Ide najmä o sudcov, ktorí v daných
kauzách rozhodovali, ale aj strán konania a spoluobvinených. V súvislosti s naznačenou existenciou
obavy z ovplyvňovania je potrebné dať do pozornosti výpoveď svedkyne O., ktorá pracovala tak s P.,
ako aj F. a ktorá v tejto súvislosti uviedla, že F. bola absolútne poslušná a submisívna voči P., ktorá
bola vo vzťahu k nej naopak veľmi direktívna, pričom F. sa jej mala doslova báť. V súhrne je potom
možné dospieť k záveru, že keď je obvinená JUDr. F. P. dôvodne podozrivá, že rôznym spôsobom
mala vplývať na iné osoby, aby tieto osoby porušili svoje povinnosti a porušili zákon, že rovnako bude
vyvíjať konanie smerujúce k mareniu objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie. Pokiaľ
prokurátorka navrhla ustáliť aj dôvod väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku s odôvodnením, že obava z pokračovania v trestnej činnosti obvinenej JUDr. F. P. je na
mieste, nakoľko príjmy, ktoré mohla obvinená mať z trestnej činnosti, mohli byť výrazným zdrojom jej
príjmov a poukázala na medializovanú kauzu bytu, v ktorom býva, pričom tento je evidovaný na jej
dvoch synov, pričom s týmto bytom nie je spojený žiadny hypotekárny úver, s týmto sa sudca
nestotožnil v zhode s námietkami obvinenej s poukazom na to, že ako to bolo naznačené vyššie,
obvinená mala na pôsobenie na iné osoby zneužívať najmä svoje postavenie, či už štátnej tajomníčky
a politicky činnej osoby, čo v súčasnej dobe evidentne neprichádza do úvahy, nakoľko z tejto funkcie
odstúpila, má dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, ktorý je spojený aj s pravidelným, aj keď
výrazne nižším príjmom. Rovnako sa v tomto smere stotožnil s námietkami obvinenej pokiaľ ide o
vlastníctvo bytu jej synmi, ktorý užíva, pretože v tomto smere, že by malo byť podozrenie, že ide o
nadobudnutie vlastníctva z nelegálnych finančných prostriedkov, nie je ničím preukázané. Námietky
obvinenej v tom smere, že uznesenie o vznesení obvinenia trpí vadou, nakoľko ho vydala
prokurátorka ÚŠP GP SR, pričom prokurátor ÚŠP má podľa § 10 ods. 7 Trestného poriadku postavenie
krajského prokurátora a teda malo byť vydané prokurátorom Generálnej prokuratúry SR, sudca pre
prípravné konanie neakceptoval, pretože podľa § 38 ods. 1 písm. a) Zákona č. 153/2001 Z. z. o
prokuratúre ÚŠP tvorí súčasť GP SR a ide o obvyklú prax, že takéto uznesenie vydáva práve
prokurátor ÚŠP GP SR. Ustanovenie § 10 ods. 7 Trestného poriadku je ustanovením, ktoré určuje
postavenie prokurátora ÚŠP GP SR v konaní pred Špecializovaným trestným súdom, ktorý má
rovnako postavenie krajského súdu. Predmetné uznesenie je právnym aktom, nebolo zrušené
predpísaným spôsobom a aj preto je pre sudcu pre prípravné konanie záväzné najmä keď na jeho
podklade vo veci rozhodol aj Ústavný súd SR vydaním súhlasu na vzatie sudkyne do väzby. Posledné
konštatovanie sa týka aj námietky obvinenej, že návrh na konanie pred Ústavným súdom SR podala
neoprávnená osoba".

„U obv. JUDr. M. X. a JUDr. F. F. sú dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného
poriadku, pretože z výpovede svedka Q. vyplýva dôvodné podozrenie, že advokát JUDr. F. F. mal úzko
spolupracovať so sudcom Krajského súdu Bratislava JUDr. M. X., pre ktorého mal prijímať úplatky, a
to nielen v skutku, ktorý je v súčasnej dobe predmetom ich obvinenia. Je preto potrebné zabrániť ich
prípadným vzájomným dohodám, či už vo vzťahu ku skutku, za ktoré im bolo vznesené obvinenie, ako
aj k ďalšiemu zisťovaniu skutočností závažných pre trestné konanie. Tu je potrebné uviesť, že je
vysoký predpoklad, že kooperácia X. - F. existuje a funguje už dlhšiu dobu a neobmedzila sa iba na
jeden skutok, pre ktorý aj bolo menovaným vznesené obvinenie. Potvrdzuje to aj výpoveď svedka Q.,
ktorý uvádza, že F. X. rieši veci, že idú všetky veci cez tohto advokáta. Preto existuje dôvodná obava,
že JUDr. X. bude v trestnej činnosti pokračovať v prípade, ak bude vyšetrovaný na slobode. Podobne
aj v rámci možného ovplyvňovania svedkov je potrebné uviesť, že je potrebné s určitosťou vypočuť
zvyšných členov senátu na odvolacom súde, ktorí spolurozhodovali so sudcom JUDr. X. a súčasne aj
strany konania v danej veci L. Q.. Orgány činné v trestnom konaní však nedokážu v prípade
vyšetrovania menovaného na slobode efektívne a účinne zabrániť možnej snahe obvineného o
ovplyvňovanie týchto osôb. Pokiaľ obvinený JUDr. M. X. uviedol, že plánuje požiadať o prerušenie
výkonu funkcie sudcu, v čase rozhodovania konštatujem, že je aktívnym sudcom a z tohto hľadiska sú
splnené podmienky ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku".

„U obv. Mgr. L. C. je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pretože bolo
zistené, že má byť blízkou osobou obv. JUDr. F. P., pričom skutku sa mala dopustiť na jej žiadosť a aj
vďaka jej aktívnemu prístupu bol vplyv na konanie obvinenej Mgr. I. F. cielenejší a viedol k splneniu
cieľa, získaniu úplatku pre svoju osobu. Z výsluchu svedka JUDr. Q. vyplýva jej účelové pridelenie na
obchodnoprávne oddelenie Okresného súdu Bratislava I, kde mala kryť protiprávnu činnosť obv. A. a
jemu blízkych osôb. Aj v jej prípade je potrebné preveriť jej činnosť v konkrétnych veciach a z tohto
hľadiska tu potom existuje obava, že by mohla svojím konaním mariť zisťovanie skutočností
závažných pre trestné konanie. Návrh prokurátorky na ustálenie dôvodov väzby aj podľa ustanovenia
§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktoré odôvodňovala tým, že obvinená JUDr. C. je stále
sudkyňa a nie je možné vylúčiť ani pokračovanie v trestnej činnosti, resp. dokonanie trestnej činnosti,
keďže je blízkou osobou F. P. sudca neakceptoval s poukazom na to, že obvinenej bol dočasne
pozastavený výkon funkcie sudcu a z tohto hľadiska obava z pokračovania v trestnej činnosti zanikla".

„U obv. JUDr. J. F. sú dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku,
pretože z výpovede svedka JUDr. Q. vyplýva, že obvinený sa mal korupčného konania dopúšťať
opakovane, mal svedka osloviť vo viacerých súdnych konaniach, kde od neho mal žiadať, aby
rozhodol v prospech určitej strany konania, pričom mal konať najmä v prospech advokáta JUDr. I. A.,
na čo nasvedčuje aj to, že mal vyhľadať sudcu JUDr. Q. a vyčítať mu, že sa má negatívne vyjadrovať o
advokátovi A.. Tiež mal zabezpečiť stretnutie JUDr. I. A. a sudcu JUDr. Q.. Svedok sa navyše vo svojej
výpovedi vyjadril, že o sudcovi F. je známe, že sa podobného protiprávneho konania dopúšťa
pravidelne a preto by jeho prípadné vyšetrovanie na slobode nemohlo zabrániť jednak pokračovaniu
v páchaní trestnej činnosti (obvinenie je pre dva skutky) a jednak by sa nedalo zabrániť ani jeho
prípadnej snahe ovplyvňovať svedkov, prípadne s inými osobami koordinovať svoje ďalšie výpovede a
postup v konaní. Je jasné, že je v jeho prípade potrebné vypočuť tak strany v konaní, ktoré ovplyvnil,
alebo sa snažil ovplyvniť, ale aj advokáta JUDr. A., pričom obvinený je stále aktívnym sudcom
Krajského súdu Bratislava. Toto konštatovanie platí aj keď obvinený počas výsluchu predložil list,
ktorým sa vzdáva funkcie sudcu, pretože tento prejav vôle nebol doručený prezidentskej kancelárii".

Proti tomuto uzneseniu podali riadne a včas sťažnosť prokurátor a vyššie označení obvinení.
Prokurátor v sťažnosti uviedol: „Podávam sťažnosť proti výrokom týkajúcich sa obv. JUDr. F. P. z
dôvodu, že malo byť rozhodnuté aj v zmysle § 71 ods.1 písm. c) Trestného poriadku a vo vzťahu k
obv. Mgr. L. C. podávam sťažnosť preto, že mám za to, že sú u nej dôvody väzby aj podľa § 71 ods.1
písm. c) Trestného poriadku".

Prokurátor sa vzdal práva podať sťažnosť vo vzťahu k obv. JUDr. X., obv. JUDr. F. a obv. JUDr.
F.. V písomnom odôvodnení sťažnosti prokurátorka odkázala na svoj návrh na vzatie do väzby a
navrhla aby najvyšší súd u obvinených JUDr. P. a Mgr. C. zmenil dôvody väzby tak, aby menované boli
vo väzbe aj podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Najvyšší súd (ďalej len „najvyšší súd") vyhovel sťažnosti prokurátora len v časti týkajúcej sa
obv. JUDr. P.. Dôvody prečo tak rozhodol sú rozvedené nižšie.
 Najvyšší súd, ako nadriadený orgán, v súlade s ustanovením § 192 ods. 1 Trestného poriadku
po tom, ako nezamietol sťažnosť z dôvodov § 193 ods. 1 písm. a) alebo b) Trestného poriadku, na
základe sťažnosti preskúmal napadnuté výroky I., II., IV., V. a VI. a výrok podľa § 80 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku uznesenia sudcu pre prípravné konanie, a to zo všetkých hľadísk, bez ohľadu na
to, či tieto hľadiská boli alebo nie v sťažnosti uvedené, a jednak správnosť postupu konania, ktoré
napadnutým výrokom predchádzalo, a to z hľadiska všetkých chýb, ktoré mohli spôsobiť nesprávnosť
napadnutých výrokov uznesenia. Pri plnení revízneho princípu preveril z právnej stránky, či v celom
konaní, v priebehu ktorého sa vytvárali podklady pre napadnuté uznesenie, nedošlo k porušeniu
Trestného zákona, Trestného poriadku alebo iných mimotrestných právnych predpisov a zistil, že
sťažnosť prokurátora v časti týkajúcej sa výroku I. je dôvodná, v časti týkajúcej sa výroku IV. nie je
dôvodná, sťažnosť obv. JUDr. M. X. je čiastočne dôvodná a sťažnosti obv. JUDr. F. P., obv. Mgr. L. C.,
obv. JUDr. J. F. a obv. JUDr. F. F. nie sú dôvodné.

Najvyšší súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že sudca pre prípravné konanie v rámci
procesného postupu dodržal základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Trestného
poriadku. Nadriadený súd preto konštatuje, že sudca pre prípravné konanie dospel k vyhlásenému
uzneseniu po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými zákonnými ustanoveniami,
ktoré tento proces upravujú.

+++

Z predloženého spisu vyplýva, že uznesením prokurátorky Úradu špeciálnej prokuratúry,

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, sp. zn. VII/3 Gv 76/19/1000 z 9. marca 2020 (č. l. 74 -
194) je

- obv. JUDr. F. P. stíhaná za spáchanie zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného
zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona v bode 9 výrokovej časti uznesenia,
za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona v bode 25 výrokovej časti
uznesenia a za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona v bodoch 10 a 27 výrokovej časti uznesenia.

S ohľadom na rozhodnutie najvyššieho súdu vo výroku tohto uznesenia - dôvody väzby u

menovanej sú dané podľa § 71 ods. 1 písm. b, písm. c) Trestného poriadku,

- obv. JUDr. M. X. stíhaný za spáchanie zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného
zákona v bode 12 výrokovej časti uznesenia.

S ohľadom na rozhodnutie najvyššieho súdu vo výroku tohto uznesenia - dôvod väzby u menovaného
je daný len podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku,
- obv. Mgr. L. C. stíhaná za spáchanie zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného
zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona v bode 9 výrokovej časti uznesenia.

Dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku,

- obv. JUDr. J. F. stíhaný za spáchanie prečinu podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b)
Trestného zákona v bodoch 22 a 28 výrokovej časti uznesenia.

Dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b, písm. c) Trestného poriadku,

- obv. JUDr. F. F. stíhaný za spáchanie prečinu podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b)
Trestného zákona v bode 13 výrokovej časti uznesenia.

Dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b, písm. c) Trestného poriadku.

Na podklade podaných sťažností najvyšší súd zmenil (v rámci konania o vyššie menovaných
obvinených) rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie len vo výrokoch pod bodmi I. a II. a doplnil
výrok o zamietnutí žiadosti obv. JUDr. F. o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka. Rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku o
nenahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka ostalo v pôvodnom uznesení
nedotknuté. V ostatnom boli sťažnosti zamietnuté.

VŠEOBECNE

Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz
zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný,
má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho
konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak
nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie,

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná
trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku, ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c),
môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode
alebo prepustiť ho na slobodu, ak

a) záujmové združenie občanov alebo dôveryhodná osoba ponúkne prevzatie záruky za ďalšie
správanie obvineného a za to, že obvinený sa na vyzvanie dostaví k policajtovi, prokurátorovi alebo
na súd a že vždy vopred oznámi policajtovi, prokurátorovi alebo súdu vzdialenie z miesta pobytu, a
súd alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie považuje záruku vzhľadom na osobu
obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočnú a prijme ju,

b) obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä, že sa nedopustí trestnej činnosti a
splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo v prípravnom konaní sudca pre
prípravné konanie považuje sľub vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a
prijme ho, alebo

c) s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby

dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu
nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu.

Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,
Dohovor"), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo
podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho
slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Väzba je v systéme zaisťovacích trestnoprávnych prostriedkov najzávažnejším procesným

zásahom do práva a osobnej slobody jednotlivca obvineného z trestného činu. Podľa Ústavy
Slovenskej republiky zo všetkých orgánov činných v trestnom konaní sú to práve súdy, ktoré majú
zodpovednosť za to, či v prípade osoby obvinenej z trestného činu bude proti nej trestné konanie
vedené vo väzbe alebo na slobode. Na prevzatie tejto zodpovednosti všeobecnými súdmi ústava
ustanovuje formu autoritatívneho rozhodnutia, ktorú v spojení s požiadavkou, že „nikoho nemožno
pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon" (čl. 17 ods. 2), treba chápať
tak (najmä) v materiálnom ako i formálnom zmysle slova. V materiálnom zmysle slova Ústava
Slovenskej republiky vyžaduje, aby rozhodnutie súdu o väzbe zodpovedalo jednak významu zaručenej
osobnej slobody a jednak „dôvodom a času ustanovenému zákonom". Z ustanovenia čl. 17 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky je evidentné, že vyššie uvedené pojmy ,,rozhodnutie", „dôvody" a „čas,
na ktorý možno vziať do väzby", tvoria jeden celok. Vzhľadom na to, že osobná sloboda obvineného
je princípom požívajúcim ústavné garancie a vzatie do väzby je výnimkou z neho, musí úvaha súdu o
existencii zákonom ustanovených dôvodov a času väzby v konkrétnom prípade zodpovedať vždy
tomuto vzťahu medzi princípom a výnimkou. Vo formálnom zmysle slova ústava vyžaduje, aby súd
túto svoju úvahu vyjadril ešte aj spôsobom, ktorý pre rozhodnutie o väzbe ustanovuje zákon. Ústava
Slovenskej republiky tak jasne dbá o to, aby väzba ako opatrenie pozbavujúce osobnú slobodu bola
vykonaná spôsobom poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu
orgánov činných v trestnom konaní.

Väzba v trestnom konaní má vždy formu predbežného opatrenia pre realizáciu riadneho a
spravodlivého procesu a nie povahu satisfakčnú, či dokonca represívnu ako trest. Väzba ako
výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania môže teda byť aplikovaná
iba v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jej
použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu ich
páchateľov. Pretože ide o dočasné pozbavenie osobnej slobody, musí existovať nevyhnutnosť
uvalenia väzby a držania obvineného v nej len pre určitý legitímny účel a len po určitý čas.

Na rozhodnutie o vzatí obvineného do väzby musia byť súčasne splnené formálne a

materiálne podmienky.

Formálnymi podmienkami v predmetnej veci sú:

- existencia uznesenia o vznesení obvinenia (č. l. 74-191),

- súhlas Ústavného súdu Slovenskej republiky na vzatie do väzby sudcov JUDr. F. P. (č. l. 38-48), JUDr.
M. X. (č. l. 67-75), Mgr. L. C. (č. l. 58-66) a JUDr. J. F. (č. l. 76-85),

- podanie návrhu prokurátora na vzatie obvinených do väzby včas (č. l. 1-14).

Z hľadiska materiálnych podmienok nevyhnutných na pozitívne rozhodnutie o väzbe sa

vyžaduje:

- existencia dôvodného trestného stíhania - conditio sine qua non (podmienka bez, ktorej nie),
reprezentovaného dôvodným podozrením zo spáchania trestného činu konkrétnou osobu a

- existencia niektorého z dôvodov väzby.

K formálnym podmienkam:

Podľa § 207a ods. 1 Trestného poriadku „ak je obvineným sudca, vydať uznesenie o vznesení
obvinenia môže len prokurátor generálnej prokuratúry, uznesenie sa doručí najneskôr do 48 hodín
ministrovi spravodlivosti".
 V predmetnej veci vydala uznesenie o vznesení obvinenia prokurátorka Úradu špeciálnej
prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (č. l. 74-191).

Podľa § 38 ods. 1 písm. a) zákona č, 153/2001 Z. z., do sústavy prokuratúry patrí aj generálna
prokuratúra, ktorej osobitnou súčasťou s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky je Úrad
špeciálnej prokuratúry.

Podľa § 46 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. na konanie pred Špecializovaným trestným súdom

je príslušný špeciálny prokurátor a prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry.

Podľa § 55b ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z., Úrad špeciálnej prokuratúry vykonáva dozor nad
zachovávaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní, trestne stíha osoby
podozrivé zo spáchania trestných činov a uplatňuje oprávnenia prokurátora v konaní pred súdom, a
to vo veciach, ktoré patria do právomoci Špecializovaného trestného súdu, ak nejde o veci patriace
do pôsobnosti Európskej prokuratúry.

Podľa § 14 ods. 1 písm. e) až f) Trestného poriadku, pôsobnosť Špecializovaného trestného

súdu sa vzťahuje na trestný čin prijímania úplatku podľa § 328 až 330 Trestného zákona a
podplácania podľa § 332 až 334 Trestného zákona.

Podľa § 14 ods. 1 písm. n) Trestného poriadku, pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu

sa vzťahuje na trestné činy súvisiace s trestnými činmi uvedenými v písmenách a) až l) alebo m), ak sú
splnené podmienky na spoločné konanie.

Podľa § 55d ods. 3 písm. a) až b) zákona č. 153/2001 Z. z., vo veciach patriacich do právomoci
Úradu špeciálnej prokuratúry (§55b) generálny prokurátor nie je oprávnený

a) uložiť špeciálnemu prokurátorovi ani prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry pokyn,

aby sa nezačalo trestné stíhanie, nevznieslo obvinenie, nepodal návrh na vzatie obvineného do väzby,
vec postúpila na prejednanie inému orgánu, zastavilo trestné stíhanie, nepodala obžaloba alebo
riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného,

b) vykonať úkony za špeciálneho prokurátora alebo prokurátora Úradu špeciálnej

prokuratúry alebo rozhodnúť, že ich vykoná iný podriadený prokurátor.

Podľa § 55f ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry môže
byť iba prokurátor generálnej prokuratúry, ktorého vymenúva do tejto funkcie generálny prokurátor
podľa osobitného zákona.
 Z uvedeného je zrejmé, že akákoľvek rozhodovacia právomoc vo vzťahu k výkonu funkcie
prokurátora najmä v súvislosti s možnosťou jeho procesnej aktivity v trestnom konaní je v rámci
skutkových okolností trestnej veci tvoriacej predmet prieskumu sťažnostným súdom limitovaná
jedine oprávnením generálneho prokurátora požiadať ústavný súd o vydanie súhlasu na vzatie do
väzby sudcu okresného súdu, krajského súdu, Špecializovaného trestného súdu, Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") alebo ústavného súdu. Inak povedané, za splnenia
podmienok vecnej príslušnosti je k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia sudcovi v zmysle vyššie
uvedených ustanovení zákona č. 153/2001 Z. z. prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky nepochybne vecne príslušným subjektom.

Zo skôr prezentovaných skutočností je pritom zrejmé, že vecná príslušnosť Úradu špeciálnej

prokuratúry bola založená správne a na to nadväzujúce úkony prípravného konania, vrátane vydania
uznesenia o vznesení obvinenia podľa § 207a Trestného poriadku prokurátorom Úradu špeciálnej
prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky treba považovať za zákonné, nakoľko sú
praktickým prejavom právomoci vyššie uvedených orgánov v dotknutej fáze trestného konania (do
ktorej generálny prokurátor Slovenskej republiky môže naviac zasahovať len výrazne obmedzene, a
to v rámci limitácie opísanej v § 55d ods. 3 písm. a/ až b/ zákona č. 153/2001 Z. z) v spojení so
základnými zásadami trestného konania tak, ako sú tieto podrobne precizované v § 2 a nasl.
Trestného poriadku.

S ohľadom na uvedené, podľa názoru najvyššieho súdu, nemôže obstáť argumentácia obv.
JUDr. P. vo vzťahu k ňou prezentovanej nezákonnosti vydaného uznesenia o vznesení obvinenia,
domáhajúc sa priority Trestného poriadku na úkor úpravy pôsobnosti jednotlivých orgánov
prokuratúry a jej zákonnej úpravy tak, ako je táto podrobne opísaná v zákone č. 153/2001 Z. z. o
prokuratúre.

Ustanovenia tak § 207a Trestného poriadku, ako aj § 10 ods. 7 Trestného poriadku nemožno
vykladať izolovane (ako obhajoba), bez zohľadnenia ostatných ustanovení dotýkajúcich sa predmetu
prieskumu sťažnostného súdu, ale v súvislostiach aj s ustanoveniami § 14, § 15 a tiež § 16 ods. 5
Trestného poriadku. Obdobná situácia je totižto daná vo vzťahu k Špecializovanému trestnému súdu,
ktorý v zmysle § 10 ods. 5 Trestného poriadku je síce označený ako krajský súd, ale rovnako ako
okresným súdom mu zákon zveruje výlučnú vecnú právomoc konať a rozhodovať v trestných veciach
v prvom stupni - § 16 ods. 5 Trestného poriadku o taxatívne určenom okruhu trestných činoch - § 14
Trestného poriadku. Špecifické postavenie Špecializovaného trestného súdu a jeho zákonom
upravená charakteristika ako krajského súdu - § 10 ods. 5 Trestného poriadku (vo vzťahu k
prokuratúre obdobne ustanovenie § 10 ods. 7 Trestného poriadku) je uplatňovaná s poukazom na
funkčnú príslušnosť (§ 10 ods. 5 Trestného poriadku) súdu rozhodujúceho o opravnom prostriedku
podaného proti rozhodnutiu tak krajského súdu, ako aj Špecializovaného trestného súdu, a síce
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - § 10 ods. 5 Trestného poriadku.

S použitím takto načrtnutých výkladových intencií nie je možné, tak z materiálneho, ako ani
vecného, no najmä rýdzo logického hľadiska, dospieť k inému záveru než tomu, že obdobný výklad sa
nepochybne vzťahuje aj na príslušné ustanovenia upravujúce vecnú príslušnosť prokurátora Úradu
špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.

Naopak, ak by si najvyšší súd osvojil argumentáciu obv. JUDr. P. obsiahnutú v doplnení

odôvodnenia podanej sťažnosti, hypoteticky by tak bolo možné dospieť napríklad k nasledovnému
výkladu pôsobností jednotlivých funkčných zložiek prokuratúry. Namiesto prokurátora Úradu
špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry (pozn.: už len samotný názov dotknutej súčasti
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky navádza na prijatie logicky i právne súladného záveru
vyjadreného vyššie), by potom na podanie obžaloby, a ako strana v konaní vo veciach patriacich do
vecnej pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu, bol ktorýkoľvek prokurátor ktorejkoľvek krajskej
prokuratúry.

Najvyššiemu súdu nezostáva iné len dodať, že s poukazom na uvedené možno právne úvahy
obv. JUDr. P. odmietnuť. O to viac, ak je splnenie podmienky vecnej príslušnosti konkrétneho
subjektu - orgánu činnému v trestnom konaní - vykonávajúceho procesné úkony prípravného konania
pozitívne konštatované v samotnom súhlase Ústavného súdu Slovenskej republiky o väzobnom
stíhaní obv. JUDr. P..

Argumenty obhajoby obvinených v tomto smere, s ohľadom na vyššie uvedené, najvyšší súd
nepovažoval za opodstatnené a konštatuje, že prvá formálna podmienka bola splnená.

+++

Podľa čl. 136 ods. 3 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky „Ústavný súd dáva súhlas na vzatie
do väzby sudcu a generálneho prokurátora".

Podľa § 231 Trestného poriadku „Iba prokurátor je oprávnený v prípravnom konaní

j) vyžiadať súhlas na trestné stíhanie alebo na podanie návrhu na vzatie do väzby osoby, v ktorej
prípade je na taký úkon potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, Súdnej rady Slovenskej
republiky, ústavného súdu alebo Európskeho parlamentu".

Podľa § 226 Zákona o ústavnom súde č. 314/2018 Z. z.

(1) Žiadosť o súhlas na vzatie do väzby sudcu je oprávnený podať ústavnému súdu generálny
prokurátor.

Žiadosť o súhlas na vzatie do väzby vyššie označených sudcov podala ústavnému súdu prvá
námestníčka generálneho prokurátora 11. marca 2020.
 V súvislosti s argumentáciou obv. JUDr. P., tak ako je formulovaná v písomnom doplnení
odôvodnenia sťažnosti, považuje najvyšší súd za potrebné zvýrazniť nasledovné ustanovenia zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre.

Podľa § 15 ods. 5 zákona č. 153/2001 Z. z., generálny prokurátor je oprávnený požiadať

ústavný súd o vydanie súhlasu na vzatie do väzby sudcu okresného súdu, krajského súdu,
Špecializovaného trestného súdu, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd")
alebo ústavného súdu.

Podľa § 16b zákona č. 153/2001 Z. z., generálny prokurátor vykonáva osobne pôsobnosť
uvedenú v § 13 ods. 1, ods. 2, 5 a 6, § 14 a § 15 ods. 1 až 3; tým nie je dotknuté ustanovenie § 9. V
ostatných prípadoch môže poveriť prokurátora, aby konal v jeho mene.

K žiadosti generálneho prokurátora o vydanie súhlasu na vzatie do väzby obvinených sudcov

bolo pripojené písomné podanie z 11. marca 2020 (doručené Ústavnému súdu Slovenskej republiky
dňa 12. marca 2020 o 00.55 hod) označené ako ,,POVERENIE GENERÁLNEHO PROKURÁTORA
SLOVENSKEJ REPUBLIKY V KONANÍ NA ÚSTAVNOM SÚDE SLOVENSKEJ REPUBLIKY", z obsahu ktorého
je zrejmé, že generálny prokurátor Slovenskej republiky postupom podľa § 15 ods. 5 s poukazom na §
16b zákona č. 153/2001 Z. z. poveril JUDr. Vieru Kováčikovú, prvú námestníčku generálneho
prokurátora Slovenskej republiky, aby v jeho mene požiadala Ústavný súd Slovenskej republiky o
vydanie súhlasu na vzatie do väzby tam označených obvinených. Uvedené poverenie zároveň
generálny prokurátor Slovenskej republiky opatril svojím podpisom. Podľa názoru najvyššieho súdu,
ďalší komentár k tomu nie potrebný.

Osobitne k námietke obv. JUDr. P. vo vzťahu k údajnému nevysporiadaniu sa s rozporom v

osobe podávajúcej žiadosť o vydanie súhlasu na vzatie do väzby sudcov zo strany Ústavného súdu
Slovenskej republiky, najvyšší súd poznamenáva, že ak by Ústavný súd Slovenskej republiky mal
pochybnosť o tom, či predmetnú žiadosť o vydanie súhlasu vydáva na základe zákona aktívne
legitimovaný subjekt, s určitosťou by dotknutú žiadosť postupom podľa § 56 ods. 2 písm. b) zákona č.
314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou
osobou. Naopak, pozitívne rozhodnutia o udelení súhlasov na vzatie do väzby obvinených sudcov
nepochybne v sebe, s poukazom na tomu zodpovedajúce časti ich odôvodnení, zahŕňajú
konštatovanie o tom, že formálne podmienky pre udelenie takéhoto súhlasu splnené boli.

Z uvedeného nesporne vyplýva, že ani v tejto časti nemožno argumenty obhajoby považovať
za opodstatnené a preto najvyšší súd konštatuje, že druhá formálna podmienka bola splnená.

+++

Obv. JUDr. P. bola zadržaná 11.3.2020 o 05.56 hod. (č. l. 285-293).

Obv. JUDr. X. bol zadržaný 11.3.2020 o 05.50 hod. (č. l. 227-229).

Obv Mgr. C. bola zadržaná 11.3.2020 o 05.58 hod. (č. l. 429-433).

Obv. JUDr. F. bol zadržaný 11.3.2020 o 06.20 hod. (č. l. 252-254).

Obv. JUDr. F. bol zadržaný 11.3.2020 o 06.00 hod. (č. l. 339-343).

Prokurátorka podala súdu návrh na vzatie menovaných obvinených do väzby 13.3.2020 o

02.55 hod. (č. l. 2) a teda včas v zmysle § 86 ods. 1 Trestného poriadku. Tretia formálna podmienka
tak bola splnená.

+++

K materiálnym podmienkam:

Dôvodnosť trestného stíhania je podmienkou „conditio sine qua non" (podmienka, bez ktorej
nie) pre väzbu, a preto pri rozhodovaní o vzatí obvineného do väzby musí sudca pre prípravné
konanie skúmať či trestné stíhanie je opodstatnené.

Sudca pre prípravne konanie skonštatoval a ustálil, že vyššie menovaní obvinení sú

oprávnene a dôvodne stíhaní, pretože súčasná dôkazná situácia preukazuje existenciu dôvodného
trestného stíhania. Vysvetlil, že existuje dôvodné podozrenie, že osoby obvinených, tak ako sú vyššie
uvedené, sa dopustili skutkov, ktoré sú im kladené za vinu a tieto majú znaky trestných činov. „Toto
konštatovanie vyplýva z doteraz obstaraných dôkazov, najmä výpovedí svedkov Mgr. X. K., Mgr. K. A.,
MUDr. P. E., F. A., T. O., Mgr. F. G., JUDr. J. X., PhD., JUDr. K. B., JUDr. P. F., JUDr. F. Q. a najmä svedka
JUDr. V. Q., ako aj z prepisov z mobilnej aplikácie Threema v písomnej a elektronickej podobe". K obv.
JUDr. M. X., obv. JUDr. J. F. a obv. JUDr. F. F. sudca pre prípravné konanie doplnil, že dôvodnosť ich
trestného stíhania vyplýva výlučne z výpovede svedka JUDr. Q..

Najvyšší súd sa stotožnil so záverom sudcu pre prípravné konanie i jeho úvahami o
dôvodnosti trestného stíhania menovaných a momentálne (pri rozhodovaní o väzbe) nemá žiadny
dôvod spochybňovať zabezpečené dôkazy a ani pravdivosť tvrdení svedka JUDr. Q.i prepisov
komunikácie z aplikácie Threema, najmä ak vyjadrenia svedka JUDr. Q. sú v dobrom súlade so
zisteniami vyplývajúcimi z aplikácie Threema a keď pravdivosť jeho výpovedí potvrdzujú samotní
obvinení - JUDr. J. (č. l. 116), Mgr. F. (č. l. 281-295 - vyjadrenie z. 18.3.2020 predložené na verejnom
zasadnutí konanom pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky 19.3.2020), a čiastočne aj obv. F. -
4401-4402).

Najvyšší súd poznamenáva, že pri rozhodovaní o vzatí obvineného do väzby sa nevyžaduje

taká vysoká úroveň usvedčujúceho dôkazného stavu ako pri rozhodovaní o vine a treste. Ide o logický
dôsledok len „rozbehu" vyšetrovania - trestného stíhania, ktorého účelom je vyhľadať a zabezpečiť
dôkazy v rozsahu opodstatňujúcom podanie obžaloby resp. opodstatňujúcom iné rozhodnutie orgánu
činného v trestnom konaní. S ohľadom na to, na rozhodnutie o väzbe z hľadiska prvej materiálnej
podmienky, postačujú dôkazy v rozsahu, ktorý primerane stavu a času vyšetrovania v dostatočnej
miere opodstatňuje trestné stíhanie voči konkrétnej osobe.

Súčasná dôkazná situácia zodpovedá podľa názoru najvyššieho súdu potrebám rozhodnutia o
väzbe a so zreteľom na to argumenty obvinených o neopodstatnenosti trestného stíhania v dôsledku
neexistencie žiadneho dôkazu preukazujúceho ich vinu, či nenaplnenia znakov skutkových podstát
trestných činov, spochybňovaním napr. výpovede svedka JUDr. Q., v tomto štádiu trestného stíhania
najvyšší súd odmieta.

Zároveň je ale potrebné dodať, že po vznesení obvinenia neboli doposiaľ vykonané žiadne
podstatné a významné dôkazy a preto najvyšší súd pripomína, že ingerencia súdu do prípravného
konania formou rozhodovania o väzbe predstavuje pre súd záväzok, a najmä povinnosť dbať na
dodržiavanie ľudských práv dôsledným rešpektovaním všetkých podmienok upravujúcich
rozhodovanie o pozbavení osobnej slobody.

Dôvodnosť vzneseného obvinenia, ako jedna z materiálnych podmienok väzby - pozbavenia

osobnej slobody, musí byť podložená dôkaznými prostriedkami použiteľnými v trestnom konaní,
ktorej preskúmavanie sa pri postupe podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru úmerne znásobuje uplynutím času
pozbavenia osobnej slobody. Ak po rozhodnutí o väzbe - pozbavení osobnej slobody - prokurátor
urýchlene nepredloží súdu dôkazné prostriedky potvrdzujúce dôvodnosť vzneseného obvinenia,
ktoré sú pre účely ďalšieho konania dôkaznými prostriedkami použiteľnými (nielen formálne
zákonnými), vystavuje sa riziku výrazného oslabenia existencie materiálnej podmienky väzby, a tak
logickému dôsledku, ktorým je prepustenie obvineného z väzby, pretože ďalšie pretrvávanie
pozbavenia osobnej slobody, len na základe v ďalšom konaní nepoužiteľných dôkazných
prostriedkov, nebude možné považovať za súladné s čl. 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 17 Ústavy Slovenskej
republiky i § 79 Trestného poriadku.

Najvyšší súd konštatuje, že prvá materiálna podmienka väzby bola splnená.

+++

Dôvody väzby:

Kolúzna väzba - § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Dôvod kolúznej väzby (zakrývanie, zatemňovanie) podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku je daný vtedy, ak z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že: „bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie".
 Účelom kolúznej väzby je zabrániť páchateľovi mariť a sťažiť objasnenie skutočností
závažných pre trestné konanie a zabezpečenie a vykonanie dôkazov. Pri rozhodovaní o väzbe nie je
reálne domnievať sa, že môže byť naplnená požiadavka istoty „konkrétnych skutočností"
opodstatňujúcich kolúzne väzobné dôvody. V týchto prípadoch nemožno vyčkávať až do okamihu,
keď už je isté, že obvinený bude kolúzne konať, pretože by sa už spravidla nepodarilo takému
konaniu zabrániť a predísť. Zákon teda nevyžaduje absolútnu istotu o naplnení dôvodu väzby(II. ÚS
348/2016).

Objasňovaním skutočností závažných pre trestné stíhanie je pritom predovšetkým

dokazovanie skutočností uvedených v § 119 ods. 1 Trestného poriadku. Tieto skutočnosti musia mať
pre trestné stíhanie podstatný význam a to najmä z hľadiska posúdenia viny, trestu alebo výroku o
náhrade škody, a marenie menej závažných skutočností nezakladá dôvod väzby.

K jednotlivým formám predpokladaného kolúzneho správania možno uviesť, že

odôvodnenosťou obavy, že obvinený „bude pôsobiť na svedkov, znalcov alebo spoluobvinených", sa
rozumie obava, že obvinený bude ovplyvniť tieto osoby, aby vypovedali v rozpore so skutočnosťou, a
tým spôsobili nesprávne zistenie skutkového stavu. Pôsobenie na tieto osoby môže byť priame
(obvineným) alebo nepriame (prostredníctvom tretích osôb). Trestný poriadok nerozlišuje
ovplyvňovanie svedkov, znalcov alebo spoluobvinených nevypočutých alebo už vypočutých. Za iné
marenie objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie sa považuje napríklad falšovanie a
pozmeňovanie vecných dôkazov a pod. Objasňovaním skutočností závažných pre trestné stíhanie je
pritom predovšetkým dokazovanie skutočností uvedených v § 119 ods. 1 Trestného poriadku. Tieto
skutočnosti musia mať pre trestné stíhanie podstatný význam a to najmä z hľadiska posúdenia viny,
trestu alebo výroku o náhrade škody a marenie menej závažných skutočností nezakladá dôvod väzby.

Uplatňovanie zákonných práv obvineného vyplývajúcich z Trestného poriadku (napr. právo

nevypovedať, prípadne popierať spáchanie skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, a pod.) nemožno
považovať za marenie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Rovnako ani skutočnosť, že v
priebehu trestného stíhania majú byť vykonané ďalšie procesné úkony, ako napríklad výsluch
svedkov a pod., sama o sebe neznamená, že obvinený bude na nich pôsobiť, resp. inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné konanie.

Dôvodom kolúznej väzby takisto nemôže byť len určitá dôkazná alebo procesná situácia
(začatie trestného stíhania, náročnosť dokazovania, väčší počet obvinených, prípadne závažnosť
trestného činu) bez ustálenia kolúzneho konania obvineného, resp. zistenia konkrétnych skutočností,
ktoré odôvodňujú obavu z kolúznych aktivít.

Pokračovacia väzba - § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

 Dôvod pokračovacej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je daný vtedy, ak z
konania obvineného alebo z ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že: „bude
pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý
pripravoval alebo ktorým hrozil".

Účelom tejto väzby je chrániť spoločnosť pred tým, aby obvinený:

- pokračoval v trestnej činnosti (pokračovaním v trestnej činnosti sa rozumie nielen opakovanie toho
istého trestného činu, ale aj spáchanie trestného činu tej istej povahy - násilnej, majetkovej...), alebo

- dokonal trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

- vykonal trestný čin, ktorý pripravoval, alebo

- vykonal trestný čin, ktorým hrozil

a tak zabrániť škodlivým dôsledkom, ktoré by mohli uskutočnením zámeru obvineného nastať.

Nad rámec uvedeného - vychádzajúceho zo zaužívaných teoreticko-akademických premís

najvyšší súd dopĺňa, že dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku môže byť
naplnený aj vtedy ak existuje obava, že obvinený, ktorý nebol vzatý do väzby sa dopustí trestného
činu aj inej povahy ako je trestný čin, pre ktorý je stíhaný ak medzi pôvodnou trestnou činnosťou a
pôvodným postavením (statusom) obvineného a inou trestnou činnosťou, ktorá hrozí a zároveň
súčasným postavením obvineného je možné vyvodiť vzťahovú súvislosť, ktorá je spôsobilá odôvodniť
danosť dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj za situácie, ak by existovala
obava, že obvinený sa dopustí iného trestného činu resp. trestného činu inej povahy ako je ten, pre
ktorý je stíhaný. Tento antagonistický vzťah dvoch rozdielnych situácií a dvoch rozdielnych postavení
páchateľa, pri zohľadnení charakteru konania - dlhodobé, resp. opakujúce sa konanie a tiež samotnej
osoby páchateľa môže vyvolať obavu, že bude pokračovať v trestnej činnosti hoci aj inej povahy ako
je tá pre ktorú je stíhaný.

KONKRÉTNE

Obv. JUDr. F. P.

V sťažnosti, podanej proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie o jej vzatí do väzby a jej
doplnení, spochybnila zákonnosť a opodstatnenosť uznesenia o vznesení obvinenia a vyjadrila sa i k
ústavnoprávnemu aspektu postupu Ústavného súdu Slovenskej republiky pri vydaní súhlasu na vzatie
do väzby sudcu nasledovne:

„Uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonné z dôvodu, že bolo vydané prokurátorkou

Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorá nie je prokurátorkou Generálnej prokuratúry, čím došlo k
porušeniu ustanovenia § 207a ods. 1 Trestného poriadku. S poukazom na ustanovenie § 10 ods. 7
Trestného poriadku „Krajským prokurátorom sa na účely tohto zákona rozumie, ak tento zákon
neustanovuje inak, aj prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry, ak ide o veci patriace do jej
pôsobnosti", teda z týchto dôvodov nie je prokurátorkou Generálnej prokuratúry. V prípade, ak aj v
súlade s ustanovením § 38 ods. 1 písm. a) zákona č. 153/2001 o prokuratúre v znení neskorších
predpisov je uvedené, že osobitnou súčasťou generálnej prokuratúry s pôsobnosťou pre celé územie
Slovenskej republiky je Úrad špeciálnej prokuratúry, ide o právnu normu rovnakej právnej sily a z
dôvodu tejto kolízie treba aplikovať v tomto prípade výlučne Trestný poriadok, ktorý v súlade s
ustanovením § 207a uvádza, že tak môže urobiť prokurátor Generálnej prokuratúry SR. Uznesenie o
vznesení obvinenia považujem mimo základnej vady jeho nezákonnosti aj za nedôvodné, nakoľko
som žiaden skutok, ktorý sa mi kladie za vinu v jednotlivých bodoch uznesenia prokurátorky Úradu
špeciálnej prokuratúry zo dňa 09.03.2020, nespáchala. K bodu č. 9 uvádzam, že som nikdy nedávala
žiadne pokyny I. F., ako má rozhodnúť v akomkoľvek súdnom konaní, nikdy som neprijala žiadnu
finančnú hotovosť od F. A. a teda som ani nemohla a neposkytla žiadnu finančnú hotovosť L. C.. K
bodu č. 10 uvádzam, že som nikdy nedávala žiadne pokyny I. F., ako má rozhodnúť v akomkoľvek
súdnom konaní,nikdy som neprijala žiadnu finančnú hotovosť od F. A. a teda som ani nemohla a
neposkytla žiadnu finančnú hotovosť L. C.. K bodu č. 25 uvádzam, že nikdy som neposkytla žiadny
úplatok JUDr. U. B.. K bodu č. 27 uvádzam, že nikdy som sa s F. A. nedohodla a nežiadala ho, aby
poskytol JUDr. V. Q. finančnú hotovosť vo výške 100.000 EUR za to, že tento ako zákonný sudca
rozhodne v mojom záujme. S výnimkou tvrdení JUDr. V. Q., ktorému sú vo vzťahu k mojej osobe
výlučne v polohe jeho tvrdení bez toho aby bolo potvrdené akýmkoľvek iným dôkazom, nie je moja
údajná protiprávna činnosť preukázaná žiadnym dôkazom. Výpoveď JUDr. V. Q., v tomto štádiu je
možné považovať ako výpoveď osoby - kajúcnika, pričom z rozhodovacej praxe Špecializovaného
trestného súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že takáto osamotená výpoveď
kajúcnika, nemôže sama o sebe zakladať dôvodné podozrenie, bez toho aby bola podporená
priamym dôkazom alebo ucelenou reťazou nepriamych dôkazov. K odôvodneniu, že moja
protiprávna činnosť opísaná výpoveďou JUDr. V. Q. je potvrdená komunikáciou THREEMA, v tomto
štádiu neobstojí, pretože táto údajná komunikácia nebola získaná v tomto trestnom konaní a
predovšetkým ako sa uvádza v odôvodnení napadnutého uznesenia, THREEMA ID u mojej osoby
nekorešponduje s THREMA ID uvádzaným v komunikácii získanej v inom trestnom konaní. Z týchto
dôvodov nie je možné vôbec vysloviť názor, že ide o moju komunikáciu. Vzhľadom na uvedené
považujem uznesenie o vznesení obvinenia za predčasné, vychádzajúce z nedostatočne zistených
skutkových okolností. Ako som poukázala vo svojom odôvodnení sťažnosti zo dňa 16.3.2020, pre
trestné konanie a teda v danom prípade je možné výlučne aplikovať právnu normu zákon č. 301/2005
Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, ako „LEX SPECIALIS". Z týchto dôvodov nie je
možné odôvodňovať zákonnosť vzneseného obvinenia voči mojej osobe, s odkazom na ustanovenia §
38 ods. 1 písm. a) zákona č. 153/2001 o prokuratúre v znení neskorších predpisov, nakoľko ide o
právnu normu rovnakej právnej sily a v tomto prípade LEX SPECIALIS na celé trestné konanie je zákon
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov. Uvedené vyplýva aj z ustanovenia § 1
zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov „Trestný poriadok upravuje
postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich
páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody
fyzických osôb a právnických osôb". Z ustanovenia § 2 ods. 1 zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov vyplýva, že „Nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak, než zo
zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý stanovuje tento zákon". V nadväznosti na vyššie uvedené,
uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonné v zmysle § 2 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu, že
bolo vydané prokurátorkou Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorá nie je prokurátorkou Generálnej
prokuratúry, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 207a ods. 1 Trestného poriadku. S poukazom na
ustanovenie § 10 ods. 7 Trestného poriadku „Krajským prokurátorom sa na účely tohto zákona
rozumie, ak tento zákon neustanovuje inak, aj prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry, ak ide o veci
patriace do jej pôsobnosti", teda z týchto dôvodov nie je prokurátorkou Generálnej prokuratúry. V
prípade úvahy výkladu kolízie ustanovení dvoch právnych noriem rovnakej právnej sily a to zákona č.
153/2001 o prokuratúre v znení neskorších predpisov zákona č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších
predpisov, z dôvodu vyššie uvedeného je nutné použiť pri výklade tejto kolízie LEX SPECIALIS, ktorý v
tomto prípade je zákon č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov".

K zákonnosti a opodstatnenosti uznesenia o vznesení obvinenia a k postupu ústavného súdu

poskytol odpoveď najvyšší súd v časti „všeobecne". K opodstatnenosti trestného stíhania možno len
zopakovať, že najvyšší súd nemá pochybnosti o pravdivosti tvrdení svedka JUDr. Q., keď tieto napr. v
časti „nátlaku" na obv. Mgr. F. zo strany obv. JUDr. P. sama a podrobne potvrdila obv. Mgr. F. vo
vyjadrení doručenom najvyššiemu súdu pred rozhodovaním o jej väzbe. Napokon údaje z aplikácie
Threema rozkrývajú správanie sa a konanie obv. JUDr. P. ohľadom skutkov, pre ktoré je stíhaná.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že v súčasnom štádiu konania považuje aj údaje z
Threemy za súladné s ust. § 119 Trestného poriadku na rozhodnutie o väzbe bez toho, aby ďalej
špekuloval o ich zákonnosti a použiteľnosti pre ďalšie konanie - súdne konanie.

K existencii dôvodu kolúznej väzby obvinená poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. II. ÚS 315/06 a nález Ústavného súdu Českej republiky č. 18/21, sp. zn. IV. ÚS
257/2000, z ktorých citovala a ďalej uviedla:

„Odôvodnenie súdu prvého stupňa je nedostatočné a samotné konštatovanie väzobného

dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku je nezákonné. Sudca pre prípravné konanie
opätovne neuvádza konkrétne skutočnosti, z ktorých by vyplýval hroziaci fakt, že by som konala
spôsobom uvedeným v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Ja som sa nikdy nedopustila trestnej
činnosti ktorá mi je kladená za vinu. Ja som nikdy nikoho neriadila a ani som nikomu nedávala pokyny
ako konať. V tejto súvislosti chcem poukázať na to, že v konaní pred súdom prvého stupňa sa sudca
pre prípravné konanie vo svojom napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal so
skutočnosťami, ktorými preukazujem dôvodnosť svojich tvrdení, a dôvodnosť svojich záverov opiera
len o všeobecné konštatácie bez toho, aby uviedol konkrétne skutočnosti zakladajúce
opodstatnenosť prijatých záverov. Skutočnosť, že v priebehu trestného stíhania majú byť vypočuté
ďalšie osoby teda nie je kolúznym dôvodom väzby, pretože takáto procesná situácia je bežná v
každom trestnom stíhaní, ktorá nasleduje bezprostredne po vznesení obvinenia. Potreba vedenia
dokazovania v prípravnom konaní ešte nehovorí nič o reálnej hrozbe kolúzneho správania sa
obvinených. V prípade, ak by pojem konkrétna skutočnosť bola ponechaná v interpretačnej
právomoci súdov bez ohľadu na jej materiálny obsah, tak ako to vyžaduje zákon, každý obvinený by
mohol byť stíhaný väzobne, nakoľko by bolo odôvodnenie dôvodov väzby ponechané výslovne len na
ľubovôli konajúceho súdu s odkazom na zákonné ustanovenia bez konkrétnej bližšej špecifikácie, aké
konkrétne skutočnosti napĺňajú materiálne dôvody väzby. Tým by sa každé takéto rozhodnutie
stávalo prakticky nepreskúmateľným".

Pokiaľ sudca pre prípravné konanie konštatoval u obv. JUDr. P. dôvod kolúznej väzby najvyšší
súd sa s ním stotožnil a naviac sťažnostný súd dospel k záveru, že u menovanej je daný aj dôvod
pokračovacej väzby.

Obvinená síce poukazuje na neexistenciu „konkrétnych skutočností" v zmysle § 71 ods. 1

Trestného poriadku ale opomenula, že dôvodná obava z kolúzneho konania a obava z pokračovania v
trestnej činnosti môže vyplývať aj len z konania páchateľa - § 71 ods. 1 Trestného poriadku - „ ... a z
jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ...". Týmto konaním
sa samozrejme myslí konanie páchateľa nielen po vznesení obvinenia, ale aj po čine a z hľadiska
objektívnej konštelácie zahrňujúcej nielen osobu páchateľa a všetky znaky skutkovej podstaty
trestného činu aj konanie a správanie sa páchateľa ako celok.

Podstata konania, pre ktoré je obv. JUDr. P. stíhaná, spočíva v manipulácií sudcov (Mgr. F.,
Mgr. C., JUDr. Q., JUDr. B.) v tom ako, v prospech koho a za koľko majú rozhodovať jednotlivé kauzy,
pričom za to mala byť „odmeňovaná" obv. A. a tiež prostredníctvom neho mala „odmeňovať
poslušných sudcov". Opísané opakované konanie menovanej vo viacerých veciach a vo vzťahu k
viacerým osobám sa stalo, podľa názoru najvyššieho súdu, pre menovanú súčasťou jej bežného života
nehovoriac už o tom, že takto sa správala a konala z pozície štátnej tajomníčky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky.

Takéto „bezškrupulózne" správanie sa obv. JUDr. P. sa nezmenilo ani po vznesení obvinenia,

čo zreteľne dokumentuje jej ignorácia takých významných usvedčujúcich dôkazov, ako sú výpovede
svedka JUDr. Q., či údaje z Threemy a v súvislosti s tým napr. jej odpoveď na otázku vyšetrovateľa pri
výsluchu po zadržaní aký je jej vzťah k spoluobvineným. Odpoveď „F. A. - nepoznám" (č. l 303). Už
súčasná dôkazná situácia (viď. vyššie) totižto preukazuje opak. Naviac svedok JUDr. Q. pri opise kauzy
„V." vysvetlil, že záujem obv. JUDr. P. na tejto veci „neopadol" ani po vzatí obv. A. do väzby. Takéto
správanie sa obvinenej samo o sebe pochopiteľne nemôže predstavovať žiadny dôvod väzby, ale
poslúžilo najvyššiemu súdu na posúdenie osobnostnej skladby obvinenej.

Obv. JUDr. P. bola súčasťou dobre fungujúceho stroja (viď. Threema ale i vyjadrenie obv. Mgr.
F. a svedka JUDr. Q.) búrajúceho základné princípy právneho štátu a ničiaceho dôveru v súdnictvo a v
jeho spravodlivý a rovnaký prístup k stranám sporu. Takéto jej konanie vnímajúc ho ako celok vo
všetkých súvislostiach, nielen hľadajúc konkrétnu skutočnosť v zmysle § 71 ods. 1 Trestného
poriadku považuje najvyšší súd za konanie, ktoré vyvoláva obavu z jej kolúznych a pokračovacích
aktivít v prípade, ak by nebola stíhaná väzobne, najmä ak spoluobvinení boli tiež súčasťou tohto
stroja.

Tento vyslovený záver sa primerane vzťahuje na všetkých obvinených.

Práve objektívna konštelácia všetkých vzťahovo súvisiacich faktorov preukazuje do budúcna

obavu, že menovaná bude vo vyššie opísanom konaní pokračovať aj naďalej, a to nielen vo forme
marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie (§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku), ale aj vo forme pokračovania v trestnej činnosti (§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku) -
viď. podplácanie v bodoch 10, 25 a 27 uznesenia o vznesení obvinenia, nielen pre to, aby sa zbavila
trestnej zodpovednosti, ale aj pre to, aby si udržala aspoň v miere pre ňu prijateľnej životný štandard
na ktorý je zvyknutá.

S ohľadom na uvedené neakceptoval najvyšší súd návrh obvinenej na prepustenie z väzby a

rozhodol o jej vzatí do väzby aj z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a zamietol jej
sťažnosť ako nedôvodnú. Vo výroku o začatí plynutia lehoty väzby najvyšší súd upravil čas na 05.56
hod. zodpovedajúci zápisnici o zadržaní.

Obv. JUDr. M. X.

V sťažnosti uviedol:

„Namietam neexistenciu materiálnych dôvodov väzby, a to: (i) neexistenciu väzobných

dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku ako i (ii) neexistenciu dôvodného
podozrenia. Vo vzťahu k dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku uvádzam, že
tento absolútne absentuje. Sudca pre prípravné konanie založil tento väzobný dôvod len na základe
toho, že obvinený JUDr. M. X. má mať úzky vzťah so spoluobvineným JUDr. F. F., a „je preto potrebné
zabrániť ich vzájomným dohodám, či už vo vzťahu ku skutku, za ktoré im bolo vznesené obvinenie,
ako aj ďalšiemu zisťovaniu skutočností závažných pre trestné konanie". V tomto smere nedá
obhajobe neuviesť, že sudca pre prípravné konanie si nekriticky osvojil názor prokurátora v návrhu na
vzatie do väzby a tento doslovne prevzal. Na naplnenie tohto väzobného dôvodu sa však nevyhnutne
vyžaduje preukázanie existencie skutočností, z ktorých by bolo možné dovodiť kolúznu aktivitu
obvineného. Len prípadný blízky vzťah medzi obvinenými nemôže odôvodňovať existenciu tzv.
kolúznej aktivity. V opačnom prípade by tento väzobný dôvod bolo možné vzhliadnuť prakticky v
prípade každého spolupáchateľstva, pretože u spolupáchateľov (vedených spoločným jednotiacim
zámerom) sa predpokladá, že sa budú vzájomne koordinovať a títo majú zvyčajne i blízky vzťah (ktorý
ich nakoniec vedie k spoločnej trestnej činnosti). Z obsahu pripojeného vyšetrovacieho spisu ako i
návrhu prokurátora nevyplýva ani náznakovo žiadna skutočnosť, z ktorej by bolo možné dovodiť
existenciu tohto väzobného dôvodu. Nebolo preukázané (a navyše ani prokurátorom tvrdené), aby
napriek (prokurátorom deklarovaného blízkeho vzťahu) mali obvinení JUDr. X. a JUDr. F. usmerňovať
svoje výpovede, resp. vplývať na svedkov alebo akokoľvek kolúzne pôsobiť. Ani samotná potreba
vypočutia členov senátu nemôže odôvodňovať tento väzobný dôvod, keďže obvinený JUDr. X. nie je
vo vzťahu k týmto členom senátu vo vzťahu k nadriadenosti a podriadenosti. Taktiež ani kľúčový
svedok JUDr. Q. nevypovedá o tom, že by tu takýto vzťah existoval, resp. že by obvinený JUDr. X. mal
vyvíjať kolúzne aktivity (svedka JUDr. Q. pritom obvinený JUDr. X. vôbec nepozná a nikdy sa s ním
nekontaktoval, a to ani cez tretiu osobu). O neexistencii tohto väzobného dôvodu svedčí i to, že
aplikáciu Threema (resp. obdobnú aplikáciu) obvinený JUDr. X. nepoužíval a nikdy nepotreboval
počas svojho života používať takéto formy komunikácie. Toto nakoniec netvrdí ani prokurátor. Vo
vzťahu k dôvodom väzby mám za to, že nie sú splnené podmienky na ustálenie dôvodov väzby podľa
§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vzhľadom na absenciu existencie konkrétnych skutočností
zakladajúcich prijatie záveru, že obv. JUDr. M. X. má pokračovať v trestnej činnosti. Voči osobe obv.
JUDr. M. X. podal minister spravodlivosti Mgr. Gábor Gál návrh na pozastavenie výkonu funkcie
sudcu. JUDr. M. X. preto nebude vykonávať funkciu sudcu. Z verejne dostupných zdrojov na internete
je známa informácia, že Disciplinárny senát 17.03.2020 rozhodol aj vo veci obv. JUDr. M. X. o
pozastavení výkonu jeho funkcie. Nie sú naplnené podmienky pre konštatovanie pokračovania v
trestnej činnosti, a preto nie je naplnený ani dôvod väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c) TP. Tento
väzobný dôvod vychádza len z výpovede svedka JUDr. Q., ktorý uviedol, že všetky veci obvineného
JUDr. X. zabezpečoval spoluobvinený JUDr. F., a teda že je predpoklad, že táto dvojica spáchala i iné
skutky. I v prípade, ak by voči obvinenému JUDr. X. bolo vznesené obvinenie pre ďalšie skutky, tak s
ohľadom na výpoveď svedka JUDr. Q. možno dovodiť, že sa jedná o skutky z minulosti. Z výpovede
JUDr. Q. totiž nemožno dovodiť, že by mala mať táto dvojica obvinených „rozpracované" ďalšie
skutky, z ktorých by sa dalo dovodiť, že budú pokračovať v trestnej činnosti. Okrem toho sa jedná v
prípade obvineného JUDr. X. o úplne bezúhonnú osobu, ktorá vzhľadom na svoje osobné a majetkové
postavenie nie je odkázaná na páchanie trestnej činnosti. Navyše i v prípade existencie tohto
väzobného dôvodu mohol sudca pre prípravné konanie nahradiť väzbu dohľadom probačného a
mediačného úradníka a uložiť mu v tomto smere primerané opatrenia (ktorými by sa v plnom
rozsahu naplnil účel väzby). V tomto smere obvinený uvádza, že sa podrobí akýmkoľvek uloženým
obmedzeniam alebo povinnostiam. V neposlednom rade namietame i neexistenciu dôvodného
podozrenia ako ďalšej materiálnej podmienky väzby. Dôvodnosť podozrenia je v tomto štádiu
konania daná len výpoveďou svedka JUDr. Q., ktorý však nie je priamym svedkom (o skutkoch má len
sprostredkovanú vedomosť). Aj napriek rannému štádiu trestného konania existencia výpovede len
jedného svedka nemôže založiť dôvodnosť podozrenia, ktorého dôveryhodnosť je „kontaminovaná"
získaním výhod zo spolupráce s OČTK. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem aby
Najvyšší súd SR ako nadriadený súd vo veci rozhodol uznesením, ktorým s poukazom na ust. § 194
ods. 1 písm. a) TP zruší napadnuté uznesenie vo vzťahu k obv. JUDr. M. X. a sám rozhodne tak, že
obv. JUDr. M. X. neberie do väzby a prepúšťa ho na slobodu".

Najvyšší súd neakceptoval argumenty obvineného o neexistencii dôvodu kolúznej väzby a na

druhej strane akceptoval jeho argumenty ohľadom neexistencie dôvodu pokračovacej väzby z
nasledovných dôvodov.

Menovaný je stíhaný za zločin prijímania úplatku, ktorého sa mal dopustiť ako verejný činiteľ
- sudca. Na okolnosť, či obvinený môže pokračovať v páchaní trestnej činnosti ak ho sudca pre
prípravné konanie nevezme do väzby a ponechá na slobode, má zásadný vplyv aj samotná povaha
trestného činu. Zlodej môže po vznesení obvinenia znova kradnúť ak ostane na slobode, tyran môže
ďalej obeť týrať, vrah môže vraždiť. Otázkou je: môže verejný činiteľ - špeciálny subjekt skutkovej
podstaty trestného činu podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona a špeciálny subjekt skutkovej
podstaty trestného činu podľa 326 ods. 1 písm. a, ods. 2 písm. c) Trestného zákona po strate (po
zbavení) postavenia verejného činiteľa pokračovať v páchaní toho istého alebo obdobného trestného
činu? Obv. JUDr. X. sa celkom určite nemôže (v čase rozhodovania najvyššieho súdu už nemá
postavenie verejného činiteľa) dopustiť trestného činu, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie.
Možno pripustiť, že v ods. 1, resp. 3 § 329 Trestného zákona - už všeobecný subjekt skutkovej
podstaty označeného trestného činu by sa mohol dopustiť konania tam uvedeného a byť za to
postihnutý, čo by sa dalo posúdiť ako spáchanie povahovo rovnakého trestného činu (už nie verejný
činiteľ). Takáto obava ale zo spisu nevyplýva, pretože žiadny dôkaz ani žiadna konkrétna skutočnosť
nenaznačuje obavu z prípadného pokračovania v akejkoľvek trestnej činnosti zo strany obv. JUDr. X. a
ťažko sa dá, hoci aj v hypotetickej rovine predpokladať, že by ktokoľvek a za čokoľvek ponúkol
menovanému úplatok, najmä keď prišiel o status verejného činiteľa.

Najvyšší súd nezistil u obvineného ani vzťahovú súvislosť (medzi jeho pôvodným konaním a
postavením a terajším konaním a postavením), ktorá by naznačovala, že by sa prípadne mohol
dopustiť povahovo iného trestného činu ako je ten, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie. Preto v
tejto časti akceptoval argumenty obvineného a nevyhovel sťažnosti prokurátora.

Zo znenia skutku pod bodom 12 uznesenia o vznesení obvinenia vyplýva, že obvinený za

plnenie svojich sudcovských povinností mal žiadať od obv. A. prostredníctvom spoluobvineného
JUDr. F. 40 000,- Eur a následne s obv. A. dokonca mal „licitovať" o výške úplatku a uspokojil sa so
sumou 20 000,- Eur.

Takéto konanie sa javí najvyššiemu súdu ako neuveriteľné, najmä ak z výpovedí svedka JUDr.
Q. vyplýva, že nešlo len o ojedinelý prípad. Práve konanie a správanie sa obv. JUDr. X. ako celok v
spojení s nevyhnutnou potrebou „sprocesniť" pre účely ďalšieho - súdneho konania výpoveď svedka
JUDr. Q. jeho opätovným výsluchom po vznesení obvinenia a hrozbou kontaktovania sa so
spoluobvineným JUDr. F. (ak by bol prepustený z väzby na slobodu) vyvoláva a odôvodňuje obavu, že
v prípade prepustenia obv. JUDr. X. z väzby na slobodu by maril, resp. sťažoval objasňovanie
skutočností závažných pre trestné stíhanie, a to akýmkoľvek kolúznym konaním.

Najvyšší súd pripomína, že konaním v zmysle § 71 ods. 1 Trestného poriadku sa myslí konanie
páchateľa nielen po vznesení obvinenia ale aj po čine a z hľadiska objektívnej konštelácie zahrňujúcej
nielen osobu páchateľa a všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu aj konanie a správanie sa
páchateľa ako celok.

K námietke obvineného týkajúcej sa nedôvodnosti trestného stíhania založeného vo vzťahu k

nemu len na výpovedi svedka JUDr. Q. „kontaminovanej" získaním výhod zo spolupráce s OČTK
poskytol najvyšší súd odpoveď v časti „všeobecne".

S ohľadom na uvedené najvyšší súd vyhovel sťažnosti obv. JUDr. X. len čiastočne.

Obv. Mgr. L. C.

Obvinená v sťažnosti argumentovala nasledovne:

„Poukazuje na skutočnosť, že väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody

obvinenej osoby, a preto je nevyhnutné dôsledne rešpektovať zásadu primeranosti a zdržanlivosti
väzobného stíhania ako inštitútu ultima ratio. Obvinená týmto žiada súd, aby pri rozhodovaní o väzbe
zvážil všetky okolnosti a osobitosti prípadu. Je nutné zdôrazniť, že v prípade obvinenej ide o osobu,
ktorá nikdy nebola trestaná, žije riadnym a plnohodnotným životom. Trvá na tom, že už samotné
vznesenie obvinenia nie je dôvodné (viď. ďalej v texte), a preto takýto extrémny zásah do jej práv v
podobe väzby nie je na mieste. Obvinená uvádza, že v jej prípade nie sú naplnené tak formálne, ako
ani materiálne podmienky väzby vymedzené v citovanom ustanovení Trestného poriadku. V prvom
rade skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie nenapĺňa znaky skutkovej podstaty žiadneho
trestného činu uvedeného v osobitnej časti zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon") a skutok, tak ako je opísaný v uznesení o vznesení obvinenia (a
návrhu na vzatie obvinenej do väzby) nebol spáchaný, resp. ho nespáchala obvinená. V prípade
obvinenej podľa jej názoru absentuje špeciálny subjekt predpokladaný v ods. 2 citovaného
ustanovenia § 329, ktorým je verejný činiteľ. Rovnako tak absentuje aj naplnenie objektívnej stránky
a subjektívnej stránky trestného činu podplácania. Zo skutku, ktorý sa obvinenej kladie za vinu, resp.
z uznesenia (ako ani uznesenia o vznesení obvinenia) nie je zrejmá akákoľvek súvislosť medzi
skutkom a právomocou, resp. zodpovednosťou obvinenej ako sudkyne. Naopak, obvinená je toho
názoru, že samotný skutok za ktorý jej bolo vznesené obvinenie nemá žiadnu spojitosť s výkonom jej
povolania sudkyne, nespáchala ho ako verejný činiteľ a preto v žiadnom prípade nemôže byť
posudzovaný v zmysle § 329 ods. 2 Trestného zákona. Obvinená uvádza a zdôrazňuje, že nikdy žiaden
úplatok neprijala. A to nielen v súvislosti so skutkom, ktorý je jej kladený za vinu, ale ani s akýmkoľvek
iným skutkom. Opak, ktorý tvrdia OČTK, nevyplýva zo žiadnych doposiaľ zabezpečených dôkazných
prostriedkov. A ani OČTK v návrhu na vzatie obvinenej do väzby či v uznesení o vznesení obvinenia,
ani súd v uznesení neuvádza, ako sa k dopracovanému záveru dopracoval. V uznesení súd výslovne
uvádza, že obvinená mala za svoje konanie dostať peňažné prostriedky, avšak nie je zrejmé, z čoho
má táto skutočnosť vyplývať. Uznesenie je tak nedostatočne odôvodnené, čo samo o sebe zakladá
jeho vadu, keďže je nepreskúmateľné a preto arbitrárne. Pokiaľ ide o samotnú podstatu skutku, ktorý
sa obvinenej kladie za vinu, jeho opis by sa dal zhrnúť do pár slov uvedených aj v uznesení o vznesení
obvinenia a návrhu na vzatie obvinenej do väzby, a to:

- aktívne pomáhala zákonnej sudkyni s vypracovaním rozsudku

- za účelom podpory zákonnej sudkyne sa zúčastnila pojednávania na Okresnom súde Bratislava V.

Obvinená v uvedenom konaní postráda akúkoľvek protiprávnosť. Pojednávanie bolo verejné,

zúčastnilo sa ho niekoľko desiatok ľudí, okrem iného novinárov rôznych médií, ale aj napr. prokurátor
z Úradu špeciálnej prokuratúry. Pojednávania sa obvinená zúčastnila ako verejnosť, v čase svojho
pracovného voľna. Teda je zrejmé, že obvinená konala v súlade so zákonom, právne komfortným
spôsobom. Je zároveň nelogické, aby obvinená, ak by sa dopustila akéhokoľvek protiprávneho
konania vo vzťahu k tomuto súdnemu konaniu, následne prišla na verejné pojednávanie pred mnoho
novinárov, či dokonca prokurátora. Pokiaľ ide o údajnú pomoc s vypracovaním rozsudku, obvinená
toto nepodložené tvrdenie rázne odmieta, avšak zároveň uvádza, že ani v tomto konaní nemožno
badať akúkoľvek protiprávnosť konania obvinenej. Akákoľvek komunikácia medzi obvinenou a Mgr. F.
týkajúca sa súdnych konaní bola vždy založená výhradne na báze kolegiality a profesionality. Zo
strany obvinenej išlo vždy iba o nezištnú a odbornú pomoc kolegyni, pričom nikdy za to nežiadala ani
nedostala akékoľvek protiplnenie. Zároveň sa v uznesení o vznesení obvinenia pri skutku kladenom za
vinu obvinenej uvádza, že bola inštruovaná JUDr. P.. Obvinená túto skutočnosť popiera. Nikde sa
neuvádza, v čom a akým spôsobom mala byť obvinená inštruovaná. Čo je však podstatné, absentuje
logická úvaha, ako by mohli byť akékoľvek inštrukcie od JUDr. P. dôležité pri obstarávaní veci
všeobecného záujmu, keďže ako je skôr uvedené, obvinená takúto vec neobstarávala. Obvinená
nemala v tzv. kauze zmenky akékoľvek právomoci, nemohla zasiahnuť do civilného konania a teda
akékoľvek údajne inštrukcie by boli zbytočné. Zároveň obvinená žiadnym spôsobom nepôsobila na
žiadnu osobu v súvislosti s touto kauzou, ani iným spôsobom na nikoho nevplývala. Tieto úvahy OČTK
nie sú logicky zdôvodnené a nemajú oporu v zabezpečených dôkazoch. V zmysle uvedeného teda
nedošlo k naplneniu objektívnej stránky trestného činu podplácania a preto skutok nie je trestným
činom. Naviac obvinená uvádza, že v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k naplneniu subjektívnej
stránky ako obligatórneho znaku skutkovej podstaty trestného činu, čo si pri prijímaní úplatku
vyžaduje úmyselné zavinenie. Obvinená nikdy nemala v úmysle konať protiprávnym spôsobom
uvedeným v skutkovej podstate trestného činu prijímania úplatku a ani nevedela že by svojím
konaním mohla porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom, resp. s tým nebola za
žiadnych okolností uzrozumená. Opak nevyplýva ani zo zabezpečených dôkazných prostriedkov, ani z
unesenia, či uznesenia o vznesení obvinenia. Najmä v popise skutku absentujú akékoľvek skutočnosti,
z ktorých by bolo možné usudzovať úmysel obvinenej konať protiprávnym spôsobom. Takéto
skutočnosti však musia mať oporu v objektívnej realite zistenej z vykonaných dôkazných
prostriedkov. OČTK sa tak doposiaľ nevysporiadali so základnou otázkou rozhodujúcou pre trestné
stíhanie. Keďže absentuje úmyselné zavinenie, skutok nie je trestným činom. Na základe uvedeného
obvinená uvádza, že nie sú naplnené formálne podmienky pre jej vzatie do väzby. K dôvodom tzv.
kolúznej väzby obvinená uvádza, že tieto naplnené nie sú. Ich reálne zdôvodnenie absentuje tak v
návrhu na vzatie obvinenej do väzby, ako aj v odôvodnení uznesenia súdu, ktorým súd obvinenú vzal
do väzby. Uznesenie preto považuje za nezákonné, arbitrárne a nepreskúmateľné. Obvinená za to, že
tak z jej konania, ako ani z akýchkoľvek iných konkrétnych skutočností reálne neexistuje dôvod väzby,
ktorý by napĺňal materiálnu podmienku v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. V
súčasnom štádiu trestného konania u obvinenej je možné vylúčiť predpoklad využitia akýchkoľvek
pracovných, kolegiálnych vzťahov a osobných väzieb za účelom ovplyvňovať ďalší priebeh procesných
úkonov v rámci trestného konania. Obvinená má pozastavený výkon funkcie sudcu, v dôsledku čoho
si nie je dosť dobré možné predstaviť, že by v tejto situácii mala možnosť ovplyvňovať ďalších svojich
kolegov sudcov, resp. iných pracovníkov súdu. Navyše v uznesení ako aj v návrhu na väzobné stíhanie
absolútne absentuje uvedenie konkrétnych osôb, ktoré by mala obvinená ovplyvňovať. Absolútne
absentujú konkrétne skutočnosti zakladajúce obavu odôvodňujúcu kolúznu väzbu. Znovu je nutné
zopakovať, že táto obava nesmie byť iba abstraktná, postavená na domnelých skutočnostiach, resp.
domnienkach OČTK prípadne súdu. V konečnom dôsledku by tak väzobne stíhaný pre podozrenie z
kolúzneho správania mohol byť každý jeden obvinený, na ktorého dá prokurátor návrh na väzobné
stíhanie. To však za žiadnych okolností nie je cieľom ani účelom kolúznej väzby. V návrhu na vzatie
obvinenej do väzby, ako aj z odôvodnenia uznesenia teda nevyplývajú žiadne skutočné obavy
zakladajúce dôvody kolúznej väzby. Tu je nutné poukázať aj na skutočnosť, že od prvých úkonov
OČTK uplynulo viac ako pol roka, počas ktorého obvinená mohla mariť trestné konanie, čo
samozrejme nespravila. Naopak, obvinená žiadnym spôsobom nekomunikovala voči tretím osobám
za účelom ovplyvňovať vyšetrovanie skutku alebo inak ho zmariť. Takéto skutočnosti nevyplývajú ani
z uznesenia, ani z návrhu na vzatie obvinenej do väzby. Preto nie je podľa názoru obvinenej
rozhodnutie o jej vzatí do väzby na mieste. Obvinená trvá na tom, že podmienky na rozhodnutie o jej
vzatí do tzv. kolúznej väzby nie sú splnené. K výpovedi JUDr. Q. je nutné pristupovať obozretne a s
nadhľadom a jeho tvrdenie je nutné verifikovať aj na základe iných objektívnych skutočností, čo sa
však orgánom činným v trestnom konaní za pol roku nepodarilo. JUDr. Q. je totiž svedok, ktorý je
dôvodne podozrivý z rozsiahlej trestnej činnosti a za svoju výpoveď dosiahol odmenu v podobe
odloženia trestného stíhania. Tu obvinená uvádza, že výpoveď takéhoto svedka, bez verifikácie
skutočností ním uvádzaných, nemôže samostatne slúžiť ako rozhodujúci dôkaz trestného konania a
už vôbec nie rozhodnutia o jej vzatí do väzby. Obvinená sa domnieva, že svedok za účelom
dosiahnutia tejto výhody zveličuje a svojou výpoveďou účelovo diskredituje iných sudcov, aby jednak
zakryl svoje korupčné správanie a dvojak, aby vyfabuloval korupčnosť celej justície s cieľom získať pre
seba, čo najlepšie rozhodnutie v jeho trestnej veci a zrejme aj naplniť stránky mienkotvorných médií,
ktoré predmetnú kauzu podrobne sledujú a podsúvajú verejnosti jednostranné skutočnosti, ktorých
relevancia ešte nebola preukázaná. Je totiž zrejmé, že keby na základe zistených skutočností, bol
stíhaný iba samotný JUDr. Q., nevyvolalo by to takú rozsiahlu medializáciu ako po tom, ako JUDr.
Q.elovo označil ďalších svojich kolegov - sudcov ako podozrivých z korupčného správania. Je
potrebné osobitne zdôrazniť, že svedok si už touto výpoveďou smerujúcou k usvedčeniu ostatných
sudcov vyslúžil pre seba absolútne neprimeranú výhodu v podobe dočasného odloženia vznesenia
obvinenia podľa § 205 Trestného poriadku. To znamená, že nielenže voči JUDr. Q., ktorého správanie
objektívne vykazovalo znaky korupčného konania nebol realizovaný taký masívny zásah do osobnej
slobody ako u ostatných sudcov, t. j. nebol zadržaný policajtmi v jeho obydlí, nebol snímaný a fotený
médiami, nebol umiestnený v cele policajného zaistenia a nebol zobratý do väzby, ale navyše orgány
činné v trestnom konaní mu ešte ani nevzniesli obvinenie za jeho konanie. Takýto postup zo strany
orgánov činných v trestnom konaní považujeme za nezákonný, nespravodlivý, manipulatívny a hrubo
skresľujúci objektivitu trestného konania. Vo vzťahu k odôvodneniu uznesenia súdom prvého stupňa,
v ktorom súd odôvodňuje dôvody, pre ktoré nevyužil inštitút nahradenia väzby obvinená uvádza, že
skutočnosť, že sa jedná o medializovanú kauzu a že je nutné vypočuť svedkov, ktorých okruh ešte nie
je ustálený nemôže byť dôvodom, pre ktorý súd väzbu nenahradí. Rovnako nevidí obvinená ani
opodstatnenosť tvrdenia prvostupňového súdu, že dohľad probačného a mediačného úradníka by bol
len formálnym aktom, nakoľko obvinená by si musela plniť vo vzťahu k probačnému a mediačnému
úradníkovi rovnaké povinnosti ako iné trestne stíhané osoby. Navyše, nie je možné obvinenú
diskriminovať z využitia tohto inštitútu len z dôvodu, že v minulosti bola „aktívnou" sudkyňou". Na
základe vyššie uvedených skutočností žiada obvinená v zmysle § 194 a § 72 Trestného poriadku
uznesenie, sp. zn. 5Tp/2/2020 zo dňa 14.3.2020 zrušiť a rozhodnúť o jej prepustení z väzby,
eventuálne obvinená navrhuje, aby ak súd vyhodnotí, že dôvod väzby je daný, aby bola prepustená
na slobodu a aby jej súd väzbu nahradil podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dohľadom
probačného a mediačného úradníka a uloží jej primerané obmedzenie podľa § 82 ods. 1 písm. j)
Trestného poriadku".

Možno súhlasiť s menovanou, že pri rozhodovaní o väzbe je nevyhnutné rešpektovať zásadu

zdržanlivosti a primeranosti - § 2 ods. 2 Trestného poriadku, ktorej zmyslom je obmedziť zásahy do
základných práv a slobôd na najnevyhnutnejšiu mieru, ktorá je potrebná na dosiahnutie účelu
trestného konania, t. j. náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov a
uskutočnenie spravodlivého procesu.

Podľa názoru najvyššieho súdu v jej prípade (ale aj v prípade ostatných obvinených) nebola
táto zásada porušená, keď sudca pre prípravné konanie konštatoval u nej dôvod kolúznej väzby a
nenahradil ju žiadnym z procesných prostriedkov, ktorými možno väzbu nahradiť - § 80 Trestného
poriadku.

Zásadu zdržanlivosti a primeranosti nemožno totiž porušiť, ak je zároveň správne a v súlade

so zákonom aplikované iné ustanovenie Trestného poriadku zasahujúce do základných práv a slobôd
(v tomto prípade § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku). Nemožno preto tvrdiť, že prvopáchateľ
trestnej činnosti s dobrou povesťou a slušným zázemím nemôže byť vzatý do väzby, lebo tomu bráni
zásada zdržanlivosti a primeranosti. Už samotný kolúzny dôvod väzby a záujem spoločnosti na
zabránení páchateľovi v marení a sťažovaní objasnenia skutočností závažných pre trestné stíhanie v
prípade obv. Mgr. C. prevažuje nad osobnou potrebou menovanej nebyť stíhaná väzobne.

Opis skutku obvinenou v sťažnosti ako

- „aktívne pomáhala zákonnej sudkyni s vypracovaním rozsudku

- za účelom podpory zákonnej sudkyni sa zúčastnila pojednávania na Okresnom súde Bratislava V"

s tým, že „v uvedenom konaní postráda akúkoľvek protiprávnosť" plne zodpovedá práci obhajcu,
hľadajúceho chybu vo všetkom, avšak chýba mu objektivita, pretože operuje len s účelovo
vytrhnutou časťou skutku v bode 9 uznesenia o vznesení obvinenia.
 Skutok v realite, berúc do úvahy všetko čo je v bode 9 napísané (pri zachovaní jeho
totožnosti), môže znieť (skrátená verzia) nasledovne

- „obv. Mgr. C. za úplatok jej poskytnutý obvineným A. prostredníctvom obv. JUDr. P., aktívne
pomáhala sudkyni obv. Mgr. F. pri vydaní a vypracovaní rozhodnutia, ktoré nebolo súladné s Civilným
sporovým poriadkom, nakoľko bolo vydané v (ne)prospech jedného z účastníkov pod vplyvom
závislosti a nie nestranne...".

Pri takomto vnímaní skutku pod bodom 9 uznesenia o vznesení obvinenia už možno vidieť
naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu, pre ktorý bolo obv. Mgr. C. vznesené
obvinenie a preto najvyšší súd neakceptoval jej obhajobné námietky v tomto smere.

K dôvodnosti (opodstatnenosti) trestného stíhania a to aj obv. Mgr. C. a k spochybňovaniu

pravdivosti výpovedí svedka JUDr. Q. sa najvyšší súd vyjadril už vyššie.

Pokiaľ menovaná (podobne ako ostatní obvinení) poukázala na to, že „Absolútne absentujú
konkrétne skutočnosti zakladajúce obavu odôvodňujúcu kolúznu väzbu", na to môže reagovať
najvyšší súd zhodne ako aj vyššie a teda, že nemožno opomínať, že dôvodná obava z kolúzneho
konania môže vyplývať aj len z konania páchateľa - § 71 ods. 1 Trestného poriadku - „ ... a z jeho
konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ... ". Týmto konaním sa
samozrejme myslí konanie páchateľa nielen po vznesení obvinenia, ale aj po čine a z hľadiska
objektívnej konštelácie zahrňujúcej nielen osobu páchateľa a všetky znaky skutkovej podstaty
trestného činu aj konanie a správanie sa páchateľa ako celok.

Aj v prípade obv. Mgr. C. platí to čo uviedol najvyšší súd u obv. JUDr. P. v súvislosti s
existenciou kolúzneho dôvodu väzby a preto najvyšší súd nevyhovel sťažnosti obvinenej. Na druhej
strane nevyhovel ani prokurátorovi, ktorý sa v sťažnosti dožadoval dôvodu väzby pre menovanú aj
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a dôvodil tým, že obvinená je stále sudkyňou a nie je
možné vylúčiť pokračovanie v trestnej činnosti.

Takto stroho prezentované argumenty prokurátora nemohli presvedčiť sudcu pre prípravné
konanie a ani najvyšší súd o ich opodstatnenosti najmä ak obvinená v čase rozhodovania o väzbe už
nemala status verejného činiteľa. V podrobnostiach, prečo u menovanej nie je daný dôvod
pokračovacej väzby odkazuje najvyšší súd na odôvodnenie tohto uznesenia pri obv. X., ktoré možno
primerane použiť aj vo vzťahu k obv. Mgr. C..

Obv. JUDr. J. F.

V sťažnosti uviedol: „Ku kolúznemu dôvodu väzby a to, že by som mohol pokračovať v
trestnej činnosti uvádzam, že zo žiadneho môjho správania nie je preukázané akékoľvek konanie
smerujúce k mareniu objasňovania trestnej činnosti, práve naopak, pri svojej výpovedi som pravdivo
opísal všetky skutočnosti a uviedol som aj mená osôb, ktoré by mohli napomôcť k objasneniu trestnej
činnosti. K dôvodu, že by som pokračoval v trestnej činnosti chcem uviesť, že skutky sú postavené
výlučne na tvrdeniach JUDr. Q., ktorý už nie je sudcom a aj ja sám som učinil rozhodnutie, že sa
vzdávam funkcie sudcu a teda je vylúčené, aby som mohol pokračovať v trestnej činnosti kladenej mi
za vinu, pretože skutky sú postavené tak, že som mal pôsobiť podplácaním na sudcu a teda nie je
možné v takejto trestnej činnosti pokračovať. Som stíhaný za prečin a samotná väzba k trestnému
stíhaniu je neproporcionálna. Nemôže slúžiť na môj neprospech to, že som uviedol údaje, ktoré boli
pre orgány činné v trestnom konaní neznáme a to najmä preto, že prvý skutok (skutok č. 22) je
formulovaný s neurčitými skutočnosťami a práve ja som svojou výpoveďou dopomohol k objasneniu
skutočností, ktoré by mohli viesť k ustáleniu skutkového deja (to ešte neznamená, že ide o trestný
čin) a pri druhom skutku (skutok č. 28) je treba poznamenať, že tento skutok je z pohľadu výpovede
JUDr. Q. nelogický a nemajúci oporu v žiadnych iných dôkazoch, pretože zo spisu je zrejmé, že v danej
veci JUDr. Q. mal mať k dispozícii 100 000 Eur v depozite ako úplatok na rozhodnutie v prospech
žalobcu, pričom ja som mu mal údajne odovzdať úplatok 20 000 Eur na prospech štátneho podniku,
nik a ničím nepreukázal, že ktokoľvek z tohto podniku mal dať k dispozícii takéto finančné prostriedky
a je nepredstaviteľné, že ja by som odovzdával takúto sumu peňazí JUDr. Q. priamo pred budovou
Justičného paláca pod kamerami a ešte k tomu aj za prítomnosti trestnej osoby, pričom osoba JUDr.
A., ktorého som uviedol pri svojej výpovedi sa spomína v uznesení a nič nebránilo tomu, aby bol
vypočutý ešte pred vznesením obvinenia. Bol som zadržaný v deň obvinenia, nebol som predtým
vypočutý ako svedok, ako iný obvinený a teda nemal som vedomosť k čomu budem vypovedať,
napriek tomu som povedal pravdu. Na základe uvedeného žiadam odvolací súd, aby rozhodnutie
sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu zo dňa 14.3.2020 vo vzťahu k mojej
osobe zrušil a prepustil ma na slobodu, alebo prijal nahradenie väzby dôveryhodnou osobou, čo v
prílohe predkladám. V prípade nahradenia väzby podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku som
ochotný podrobiť sa v zmysle § 82 Trestného poriadku primeraným povinnostiam a obmedzeniam,
ktoré mi určí súd, vrátane kontrole technickými prostriedkami v zmysle § 82 ods. 4 Trestného
poriadku".

Sudca pre prípravné konanie zrozumiteľne a logicky odôvodnil prečo u obvineného ustálil
dôvody kolúznej a pokračovacej väzby. Najvyšší súd si osvojil závery sudcu pre prípravné konanie a
odkazuje na ne.

Obv. JUDr. F. z korupčného správania usvedčuje svedok JUDr. Q.; najvyšší súd nemá
pochybnosti o pravdivosti jeho tvrdení (viď. vyššie). Napokon samotný obvinený priznal, že
kontaktoval svedka JUDr. Q. a rozprával sa s ním o kauzách (č. l. 257). Svedok JUDr. Q. k okolnostiam
za ktorých mu obv. JUDr. F. odovzdal úplatok - 20 000,- Eur uviedol také detaily, ktoré by si
nevymyslel ani slušný prozaik a aj preto najvyšší súd už opakovane zdôrazňuje, že nemá pochybnosti
o pravdivosti tvrdení svedka JUDr. Q.. Za takejto dôkaznej situácie je zložité akceptovať argument
obv. JUDr. F., že: „vierohodnosť takého svedka je potrebné brať s určitou rezervou" (str. 3 ods. 2
sťažnosti).

Charakter trestnej činnosti - podplácanie (nie jedenkrát ale opakovane) zreteľne

dokumentuje, že obv. JUDr. F. patril medzi sudcov, u ktorých „sa dá vybaviť" a práve preto jeho
konanie a osobnostná skladba posudzované z hľadiska objektívnej konštelácie zahrňujúcej nielen
osobu páchateľa, ale aj všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu sú tým, čo vyvoláva obavu z
jeho nielen kolúznych ale aj pokračovacích aktivít v prípade, ak by nebol stíhaný väzobne.
 Okrem toho najvyšší súd poznamenáva, že konanie a správanie sa obv. JUDr. F. ako celok v
spojení s potrebou opätovného vypočutia rozhodných svedkov po vznesení obvinenia a hrozbou
ovplyvňovania „korunného" svedka JUDr. Q. jednoznačne usvedčujúceho obv. JUDr. F. vyvoláva
obavu, že menovaný by v prípade prepustenia z väzby na slobodu maril alebo sťažoval objasňovanie
skutočností závažných pre trestné stíhanie akýmkoľvek kolúznym konaním. Okolnosť, že menovaný
sa vzdal funkcie sudcu nevylučuje existenciu hrozby pokračovania v trestnej činnosti, pretože
menovaný nie je stíhaný za zneužitie právomoci verejného činiteľa, ale za podplácanie, v ktorom
môže pokračovať bez ohľadu na to či je sudcom alebo nie.

Preto dospel najvyšší súd k zhodnému záveru o existencii dôvodov väzby ako sudca pre
prípravné konanie.

Obv. JUDr. F. v sťažnosti požiadal (§ 72 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku) o nahradenie

väzby zárukou dôveryhodnej osoby a priložil záruku za ďalšie správanie obvineného poskytnutú
sudcom Krajského súdu v Bratislave JUDr. X.T..

V záruke JUDr. X.T. apeloval na najvyšší súd, aby ho v zmysle § 4 ods. 3 Trestného poriadku
posúdil ako dôveryhodnú osobu a uviedol:

„Ako sudca trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave, člen Stálej pracovnej
komisie Legislatívnej rady vlády SR, externý člen pedagogického zboru Justičnej akadémie SR a člen
skúšobného senátu Slovenskej advokátskej komory som sa dôsledne oboznámil s uznesením o
vznesení obvinenia voči môjmu kolegovi JUDr. J. F., pričom som názoru, že svojím vplyvom a
autoritou dokážem pôsobiť na JUDr. J. F. tak, aby boli účinne eliminované ustálené dôvody väzby.
JUDr. J. F. poznám viac ako 20 rokov ako slušného a zásadového človeka, ktorý dlhoročne a kvalitne
vykonával funkciu sudcu, funkciu predsedu Okresného súdu Bratislava III, či funkciu podpredsedu
Okresného súdu Bratislava I. Ohľadne JUDr. J. F. neboli nikdy žiadne poznatky, že by sa mal, alebo
mohol dopúšťať akéhokoľvek korupčného, či iného úmyselného protiprávneho konania. Takéto
konanie je v rozpore s charakterovými vlastnosťami JUDr. J. F.. JUDr. J. F. nepoznám iba z pozície jeho
kolegu na súde, ale aj z mimopracovného života, keď sme fakticky susedia a navzájom sa naše rodiny
veľmi dobre poznajú a stretávajú. Jeho správaniu voči svojej rodine, ale aj voči ostatným, či už na
pracovisku alebo mimo neho, sa nikdy nedalo nič vytknúť. JUDr. J. F. je proste slušný človek a
považujem za poctu byť jeho priateľom. Som názoru, že ako osoba dostatočne známa odbornej ako aj
laickej verejnosti spĺňam definíciu dôveryhodnej osoby v zmysle § 4 ods. 3 Trestného poriadku a
dokážem ako autorita, ktorú JUDr. J. F. dlhoročne pozná a rešpektuje, priaznivo vplývať na jeho
správanie po prepustení z väzby na slobodu".

Najvyšší súd neprijal ponúknutú záruku z nasledovných dôvodov.

JUDr. X.T. bol sťažnostným súdom posúdený ako dôveryhodná osoba, pretože neboli zistené
žiadne okolnosti, ktoré by bránili vysloveniu takéhoto záveru.
 Najvyšší súd ale pripomína, že záruka dôveryhodnej osoby musí obsahovať ponuku za ďalšie
správanie obvineného a za to, že obvinený sa na vyzvanie dostaví k policajtovi, prokurátorovi alebo
na súd a že vždy vopred oznámi policajtovi, prokurátorovi alebo súdu vzdialenie z miesta pobytu -
citácia zo zákona - § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku - viď časť „všeobecne". Uvedené záruka
neobsahuje a v záruke absentuje aj súhrn konkrétnych opatrení dôveryhodnej osoby, ktoré by
dostatočne eliminovali obavu z kolúzneho a pokračovacieho konania obvineného.

Už samotné formálne nedostatky ponúknutej záruky bránili najvyššiemu súdu v jej prijatí a
preto nebolo nevyhnutné v ďalšom uvažovať o jej opodstatnenosti.

Preto najvyšší súd nevyhovel sťažnosti obv. JUDr. F. a jeho sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

Obv. JUDr. F. F.

V sťažnosti poukázal na rozhodnutia súdov - ústavného, najvyššieho i ESĽP - I. ÚS 198/07, III.

ÚS 296/2016, R 1/1993, R 43/1963, R 39/1998, 3Tost/3/2010, 4To/11/1999, 6Tz/3/2003,
2Ntv/382/1993, Tatishvili v. Rusko, Suominen v. Fínsko, Thomas p. Spojenému Kráľovstvu, Adamčo p.
Slovenskej republike, na články Ústavy Slovenskej republiky i na znenia viacerých paragrafov
Trestného poriadku a ďalej

- Spochybnil výpovede svedka JUDr. Q.:

„Mám za to, že na moje obvinenie a v súvislosti s ním aj vzatie do väzby, nemôže postačovať
jediná a žiadnym z dôkazov neoverená výpoveď svedka JUDr. V. Q. („svedok Q."), ktorý sám je
hlavným podozrivým. Vo svetle medializovaných informácií o údajnom prerozdeľovaní spisov na
Okresnom súde Bratislava V má výpoveď svedka Q. hodnotu fabulácie a je nedôveryhodná a je
spochybňovaná jednak väčšinou sudcov Okresného súdu Bratislava V, ale najmä výsledkami 2 kontrol
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky uskutočnených za pôsobenia 2 rôznych ministrov. V
tejto súvislosti som presvedčený, že sa s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou preukáže staré
známe - klamár v jednom, klamár vo všetkom. Rovnako neexistuje ďalšia zákonná podmienka pre
moje vzatie do väzby in concreto existencia dôvodov na podozrenie, že som skutok spáchal.
Osamotená výpoveď kajúcnika, neoverená inými dôkazmi, obsah ktorej čerpal z údajného počutia od
tretej osoby, ktorá svedkom Q. uvádzané skutočnosti nepotvrdila, takúto kvalitu v žiadnom prípade
nemôže mať a ani nemá. S takýmto odôvodnením súdu sa v žiadnom prípade nemôžem stotožniť a je
pre mňa neakceptovateľné. Podľa môjho presvedčenia je nezákonné odôvodniť väzobné stíhanie
osamoteným dôkazom t. j. výpoveďou svedka - kajúcnika, ktorému hrozí nepomerne vyšší trest ako
mne a tento dôkaz súd považuje za dostatočný. Takýto postup kritizoval aj Európsky súd pre ľudské
práva a to nielen k svedectvu kajúcnika, ale tiež k nepripustení svedeckej výpovede o počutom.
Článok 6 odseky 1 a 3 písm. d) dohovoru obsahujú predpoklad nepripustenia svedeckej výpovede o
počutom proti obvinenému v trestnom konaní. Vylúčenie použitia svedeckej výpovede o počutom je
opodstatnené aj vtedy, ak by takýto dôkaz bol v prospech obvineného. (Thomas proti Spojenému
Kráľovstvu). U kajúcnika Q. navyše existuje predpoklad, že svoju svedeckú výpoveď vykonal pod
ťarchou dôkazov proti nemu a ktorý koná zrejme v snahe rozptýliť svoju vinu a preniesť ju na iné
osoby, nemá voči mojej osobe žiadny priamy či nepriamy dôkaz. Výpoveď svedka Q. nemôže byť v
žiadnom prípade považovaná za pravdivú vo všetkých smeroch a voči všetkým obvineným ergo aj
mne, pokiaľ nie je riadne dokazovaním dôkladne preverená, pretože nikdy nie je možné vylúčiť, že
takáto „kajúcna" osoba môže určité okolnosti vedome skresľovať. Takáto osoba, ktorej reálne hrozí
nebezpečenstvo trestného stíhania, preto môže mať, a nepochybne aj má, záujem vyhnúť sa tomuto
nebezpečenstvu aj za cenu výpovede, ktorá nemusí byť v zhode s objektívnou realitou. Osamotená
výpoveď kajúcnika len preto, že usvedčuje aj sám seba, lebo zrejme inú možnosť s ohľadom na silu
dôkazov proti nemu už nemá resp. preto, že vypovedal aj o údajných trestných činoch o ktorých
dovtedy orgány činné v trestnom konaní nemali vedomosť, má pre súd výpovednú hodnotu
absolútnej pravdy, bez nutnosti čo i len elementárneho preverenia, či takého tvrdenie je pravdivé. V
tomto smere nebol produkovaný jediný dôkaz svedčiaci tvrdeniu kajúcneho svedka Q.".

- Spochybnil zákonnosť a odôvodnenosť uznesenia o vznesení obvinenia:

„Vo vzťahu k formálnym podmienkam väzby mám za to, že uznesenie prokurátorky Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (,,ÚŠP GP SR") zo dňa
09.03.2020, sp. zn. VII/3 Gv 76/19/1000 - 67 („uznesenie o vznesení obvinenia"), ktorým mi bolo
podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie pre prečin podplácania podľa§ 333 ods.1,
ods. 2 písm. b) Trestného zákona („trestný čin") v bode 13 výrokovej časti uznesenia o vznesení
obvinenia je nezákonné a to najmä z dôvodu vykazovania viacerých závažných vád vo vzťahu k mojej
osobe. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané v rozpore s ustanovením§ 176 ods. 1 písm. c) a §
206 ods. 1 Trestného poriadku. Vo vzťahu k skutku opísaného vo výrokovej časti uznesenia o vznesení
obvinenia, za ktorý mi bolo vznesené obvinenie za trestný čin, samotný skutok obsahuje v sebe iba
domnienky, ktoré nie sú ničím, t. j. žiadnym dôkazom preukázané. Samozrejme, ak neberieme do
úvahy osamotenú svedeckú výpoveď kajúcneho svedka Q., ktorá má kvalitu reprodukcie údajne
počutého od tretej osoby, ktorá tieto skutočnosti nepotvrdila, a ako taká zakladá podozrenie z
naplnenia skutkovej podstaty trestného činu ohovárania. U skutku absentujú náležitosti vyžadované
ustanovením § 206 ods. 3 Trestného poriadku, a to opis skutku s uvedením miesta, času, prípadne
iných okolností, za ktorých k nemu došlo tak, aby skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom.
Zároveň musia byť uvedené skutočnosti ktoré odvodňujú vznesenie obvinenia. Takéto skutočnosti z
uznesenia o vznesení obvinenia nevyplývajú. Prihliadajúc najmä na odôvodnenie uznesenia o
vznesení obvinenia konštatujem, že toto odôvodnenie nespĺňa obsahové náležitosti uvedené v
ustanovení§ 176 ods. 2 Trestného poriadku, nakoľko neobsahuje skutočnosti, ktoré sa považujú za
dokázané, ako ani skutkové zistenia, o ktoré sa prokurátorka a súd v rozhodovaní opiera.
Odôvodnenie uznesenia neobsahuje žiadne úvahy o tom, na základe akých skutočností prokurátorka
posudzovala dokázané skutočnosti, ako ani ktorými úvahami sa riadila. Je nevyhnutné, aby
odôvodnenie v primeranom rozsahu povahe veci dávalo odpoveď na otázky týkajúce sa
opodstatnenosti o odôvodnenosti vznesenia obvinenia, a to aj v kontexte citovaného nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky. Európsky súd pre ľudské práva v právnej veci Adamčo proti
Slovenskej republike konštatoval, že pokiaľ ide o usvedčujúcu výpoveď svedka, ESĽP poukazuje na to,
že ostatné dôkazy boli nepriame a mali dôkazný význam iba pri posúdení s priamym dôkazom. ESĽP
ďalej poukázal na to, že tvrdením o nedôveryhodnosti výpovede pre výhody, ktoré tento svedok
získal, sa zaoberal iba odvolací súd, ktorý ho posúdil z hľadiska výhod získaných v jednom trestnom
konaní, avšak nezaoberal sa prípadnými výhodami získanými týmto svedkom v inom trestnom
konaní. Podľa ESĽP sa konajúce súdy nevenovali ani skutočnosti, že tento usvedčujúci dôkaz
pochádza od osoby, ktorá bola sama zapletená v danom trestnom čine. ESĽP tiež podotkol, že všetky
rozhodnutia týkajúce sa trestného stíhania tejto osoby boli prijaté prokuratúrou bez akejkoľvek
súdnej kontroly. A ďalej podľa názoru ESĽP použitie výpovede tohto svedka v trestnom konaní proti
obvinenému, vzhľadom na význam tohto dôkazu, nebolo za osobitných okolností prípadu
sprevádzané primeranými zárukami na zabezpečenie celkovej spravodlivosti konania. Mám za to, že v
mojom prípade doteraz zistené skutočnosti nenasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý sa začalo
trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu a existujú dôvody na podozrenie, že tento
skutok som spáchal ergo neexistujú materiálne podmienky väzby. Mám za to, že vo vzťahu k mojej
osobe absentuje existencia skutku, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie. Táto
existencia mala byť objektivizovaná skutočnosťami zistenými v trestnom konaní. Nebola. Som toho
názoru, že absentuje aj existencia zákonných znakov konkrétneho trestného činu v skutkových
okolnostiach".

- Vysvetlil, že v jeho prípade bola porušená zásada zdržanlivosti a primeranosti:

„Mojím vzatím do väzby na základe uznesenia o vzatí do väzby došlo k najzávažnejšiemu

zásahu do mojej osobnej slobody, ktorý je prípustný podľa článku 17 ústavného zákona č. 460/1992
Zb. Ústava Slovenskej republiky (,,Ústava Slovenskej republiky"), pričom bola hrubým spôsobom
porušená zásada primeranosti a zdržanlivosti. Porušenie zásady primeranosti a zdržanlivosti vidím v
skutočnosti, že namiesto využitia opatrení, ktoré môžu najlepšie viesť k dosiahnutiu účelu trestného
konania, súd využil pre toto štádium trestného konania najdrakonickejšie opatrenie, ktoré mu
Trestný poriadok umožňuje. Zásada primeranosti a zdržanlivosti bola voči mojej osobe porušená tým,
že súd použitím najsilnejšieho zaisťovacieho opatrenia postupoval spôsobom, ktorý v najvyššej
možnej miere zasiahol do mojich základných práv a slobôd, pričom neprihliadal na závažnosť
údajného trestného činu a prípadný trest. Väzba má byť výlučne procesným opatrením, čo v mojom
prípade neplatilo, nakoľko ak malo byť jej účelom moje zaistenie pre potreby prebiehajúceho
trestného konania, tak je predmetné opatrenie nadbytočné. Je nepochybné, že v mojom prípade
väzba nie je zabezpečovacím inštitútom, ale má vyslovene povahu sankcie a evidentne je
prostriedkom na uľahčenie trestného stíhania mojej osoby".

- Spochybnil existenciu dôvodov väzby:

„Pokiaľ súd v odôvodnení uznesenia ako dôvody kolúznej väzby uvádza, že: ,,Orgány činné v
trestnom konaní však nedokážu v prípade vyšetrovania menovaného na slobode efektívne a účinne
zabrániť možnej snahe obvineného o ovplyvňovanie týchto osôb", je takýto argument absolútny
nonsens. Predmetné tvrdenie nie je ničím podložené a je aj nepravdivé. Neexistuje žiadny dôvod na
prijatie tvrdenia, že orgány činné v trestnom konaní nedokážu efektívne a účinne zabrániť „možnej"
snahe obvineného o ovplyvňovanie týchto osôb. Ak by orgány činné v trestnom konaní od začatia
trestného stíhania do vznesenia obvinenia, t. j. za 6 mesiacov vypočuli 4 osoby, neexistoval by žiadny
dôvod mojej kolúznej väzby. Sudca v odôvodnení uznesenia tvrdí, že z úradnej povinnosti skúmal, či
účel väzby nemôže byť splnený tak, že ma ponechá na slobode a nariadi dohľad probačného a
mediačného úradníka s negatívnym záverom nakoľko, ako argumentuje, že: ,,s prihliadnutím na
povahu prejednávaného prípadu v tom, že je predpoklad nutnosti výsluchov väčšieho počtu svedkov,
ktorí v tomto štádiu konania nie sú ešte ani riadne ustálení, navyše ide o osoby sudcov a advokáta,
pričom nariadenie dohľadu by bolo iba formálnym aktom, ktorý by nebol spôsobilý nahradiť
predpokladaný účel väzby". Konštatujem, že vo vzťahu k mojej osobe je tento argument absurdný. Je
totiž nespochybniteľné, že vo vzťahu k mojej osobe sú svedkovia riadne ustálení in concreto JUDr. E.
Z., JUDr. F.A. a strany sporu v právnej veci L. Q. a ich počet nie je väčší. Sú štyria. Skutočnosť, že v
priebehu trestného stíhania majú byť vykonané ďalšie procesné úkony, v mojom prípade výsluch
svedkov, sama o sebe neznamená, že ako obvinený budem na nich pôsobiť, resp. inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné konanie a ani nič také som v úmysle nemal a ani
nemám, nakoľko ich ani nepoznám. V uznesení o vzatí do väzby nie je uvedená jediná skutočnosť
odôvodňujúca voči mojej osobe aplikáciu § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Mám za to, že ak
súd uznesením o vzatí do väzby vzal do väzby JUDr. X. s ktorým podľa presvedčenia súdu
„kooperujem" a „všetky veci" pre neho „riešim", čo absolútne popieram, tak už zo samého faktu, že
JUDr. X. je väzobne stíhaný vyplýva, že na mojej strane neexistuje dôvod preventívnej väzby".

K sťažnosti obvineného najvyšší súd uvádza.

Svedok JUDr. Q. vypovedal (č. l. 1128) takto: „Zároveň by som chcel uviesť, že ako som už
včera spomínal, že čo bolo záujmom p. A. v týchto incidenčných konaniach, rýchlosť a plynulosť a
vlastne či príde k odvolaniu, alebo nepríde k odvolaniu a k týmto procesným postupom, ako som
včera spomínal, tak pri jednom stretnutí mi povedal, že jednu z týchto incidenčných žalôb, asi Q., mal
JUDr. X. z KS Bratislava a že on má advokáta, ktorý sa volá F. alebo F., jeho nepoznám a ani som sa s
ním nestretol, že p. A. sa pochválil, že on mu rieši veci, že idú všetky veci cez tohto advokáta, že on ho
kontaktoval a žiadal ho a požadoval od neho, aby p. X.o najskôr rozhodol, aby sa mohol vrátiť spis čo
najrýchlejšie na OS Bratislava. Potvrdil by rozhodnutie I. stupňového súdu a bolo by to právoplatné.
Taktiež sa p. A. pochválil, že dobre, ale že chce 40.000,- Eur, toto mi povedal A., že má
sprostredkovane od p. F.. A. mu povedal, že to sa mu zdá veľa, že to nie. To tlmočil aj F., že 40.000,-
Eur je veľa, že za 20.000,- Eur, na čo F. prikývol a povedal, že dobre. Ozaj ten spis sa v priebehu 2-3
týždňov vrátil späť, čo nie je štandardné kvôli nápadu a aj z toho dôvodu, že išlo o potvrdenie I.
stupňového súdu, teda rozsudkom nie uznesením. Ešte navyše Q. na KS Bratislava zaviedol pravidlo,
že sudcovia by mali rozhodovať vo veci podľa kalendárneho roku, že nemal by preskočiť, keď napr.
nemá veci dorobené v r. 2015, nemôže preskočiť a robiť novšie veci".

Svedok JUDr. Q. hovoril len o takých veciach a tak detailne, že si ich ani pri najväčšej
predstavivosti nemohol vymyslieť, pričom len reprodukoval to, s čím sa pochválil „vodič stroja"
búrajúceho právny štát a zo žiadnych možných alternatív rozumnej analýzy stavu veci nevyplýva
motív, prečo by mal krivo obviniť napr. obv. JUDr. F.. Preto aj v prípade obv. JUDr. F. najvyšší súd
opakuje, že nemá dôvod spochybňovať tvrdenia menovaného svedka (podrobnejšie viď. vyššie) a
dodáva, že vina páchateľa môže byť preukazovaná a aj v závere preukázaná hoci aj len výpoveďou
jedného svedka. V takom prípade platí, že ak má slúžiť výpoveď svedka ako jediný dôkaz,
preukazujúci vinu obžalovaného, bez ďalších podporných dôkazov (napr. odborné vyjadrenie,
znalecký posudok, stopy, výpovede svedkov či listinné dôkazy), musí byť tento dôkazný prostriedok
jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými presvedčivejšími
dôkazmi vyvrátený.

V súčasnom „ranom" štádiu vyšetrovania je však predčasné hodnotiť dôkazy v takom

rozsahu, ako sa to vyžaduje pre meritórne rozhodnutie.
 Na takéto konštatovanie úzko nadväzuje záver vyslovený najvyšším súdom už v časti
„všeobecne", a teda záver o tom, že trestné stíhanie - aj vo vzťahu k obv. JUDr. F. považuje za
opodstatnené a dôvodné, vykonávané po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia v súlade so
zákonom. Na rozdiel od menovaného nemá sťažnostný súd pochybnosti o tom, že konaním v skutku
pod bodom 13 uznesenia o vznesení obvinenia boli a sú naplnené všetky znaky skutkovej podstaty
trestného činu podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Zo skutku totižto
zrozumiteľne vyplýva, že obv. JUDr. F. mal korumpovať sudcu - § 333 ods. 2 písm. b) Trestného
zákona, v súvislosti s rozhodovaním v súdnom konaní - obstarávanie veci všeobecného záujmu - §
333 ods. 1 Trestného zákona a priamo mu mal za to poskytnúť úplatok -§ 333 ods. 1 Trestného
zákona. Neuvedenie presného miesta a presného času v skutku nijak neovplyvňuje (v tomto prípade)
jeho zrozumiteľnosť, či zameniteľnosť, a hlavne to najdôležitejšie zákonnosť.

Najvyšší súd nezdieľa názor obvineného (ani ďalších obvinených, ktorí to v sťažnosti
namietajú) o arbitrárnosti a nedostatočnom či nesprávnom odôvodnení uznesenia. Uznesenie o
vznesení obvinenia podľa názoru najvyššieho súdu zodpovedá aj ust. § 176 Trestného poriadku,
pretože obsahuje všetky náležitosti vyžadované označeným zákonným ustanovením a jeho
odôvodnenie je zrozumiteľné a presvedčivé.

Pokiaľ obv. JUDr. F. poukázal na zásadu zdržanlivosti a primeranosti, k tomu platí to, čo
sťažnostný súd uviedol už pri obv. Mgr. C. a teda, že zásadu zdržanlivosti a primeranosti nemožno
porušiť, ak je zároveň správne a v súlade so zákonom aplikované iné ustanovenie Trestného poriadku
zasahujúce do základných práv a slobôd (v tomto prípade § 71 ods. 1 písm. b, písm. c) Trestného
poriadku).

Kolúzny dôvod väzby v spojení s pokračovacím dôvodom väzby a záujem spoločnosti na

zabránení páchateľovi v marení a sťažovaní objasnenia skutočností závažných pre trestné stíhanie
spolu so záujmom na zabránení páchateľovi v páchaní trestnej činnosti v prípade obv. JUDr. F.
prevažuje nad jeho osobnou potrebou nebyť stíhaný väzobne s ohľadom na zásadu zdržanlivosti a nič
na tom nemení ani relatívne nízka trestná sadzba za tento prečin - dva až päť rokov.

K danosti dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b, písm. c) Trestného poriadku najvyšší súd,
v zhode ako argumentoval pri obv. JUDr. P.i obv. JUDr. X., uvádza.

Dôvodná obava z kolúzneho konania páchateľa a obava z toho, že bude pokračovať v trestnej
činnosti môže vyplývať aj len z konania páchateľa - § 71 ods. 1 Trestného poriadku - „ ... a z jeho
konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ...". Týmto konaním sa
myslí konanie páchateľa nielen po vznesení obvinenia, ale aj po čine a z hľadiska objektívnej
konštelácie zahrňujúcej nielen osobu páchateľa a všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu, aj
konanie a správanie sa páchateľa ako celok.
 Z výpovede svedka JUDr. Q. vyplýva, že obv. A. vybavoval veci na súde aj prostredníctvom
obv. JUDr. F. „on mu rieši veci, že idú všetky veci cez tohto advokáta" (č. l. 1128 chápane v kontexte
celej výpovede - nelegálne ovplyvňovanie). Z uvedeného sa dá vyvodiť, že obv. JUDr. F. patril do
kategórie advokátov - „vybavovačov", ktorí namiesto svojich argumentačno-odborných schopností
uprednostňujú pri riešení súdnych káuz osobné známosti a priateľstvá (a ako naznačuje súčasná
dôkazná situácia aj podplácanie sudcov).

Zohľadniac všetky okolnosti prípadu i osobu obv. JUDr. F. najvyšší súd uzatvára, že aj v jeho
prípade objektívna konštelácia všetkých vzťahovo súvisiacich faktorov preukazuje do budúcna obavu,
že menovaný bude vo vyššie opísanom konaní pokračovať aj naďalej, a to nielen vo forme marenia
objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie (§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku),
ale aj vo forme pokračovania v trestnej činnosti (§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku).

Preto najvyšší súd zamietol sťažnosť obv. JUDr. F. ako nedôvodnú.

+++

Čo sa týka výroku uznesenia sudcu pre prípravné konanie podľa § 80 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku o nenahradení väzby obvinených JUDr. P., JUDr. X., Mgr. C., JUDr. F. a JUDr. F.
dohľadom probačného a mediačného úradníka, tak tento si najvyšší sud osvojil ako správny a
zákonný a preto nemal dôvod ho rušiť či meniť. K odôvodneniu tohto výroku sudcom pre prípravné
konanie najvyšší súd dopĺňa.

Prepustenie obvineného z väzby alebo jeho ponechanie na slobode nahradením väzby

prostriedkom prípustným podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie osobnej
slobody (§ 80 a § 81 Trestného poriadku) a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účel väzby, je
možnosťou, ale nie právom obvinenej osoby, ktorej sloboda je, alebo má byť obmedzená. Pri
rozhodovaní musí súd zvažovať, či nahradenie väzby preváži nad dôvodnou obavou vyjadrenou v
ustanoveniach § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku.

Všetky okolnosti uvedené vyššie vo vzťahu k jednotlivým obvineným, podľa názoru

najvyššieho súdu, nielenže dokumentujú a preukazujú existenciu väzobných dôvodov, ale zároveň
umožňujú vysloviť najvyššiemu súdu záver, že procesný prostriedok nahrádzajúci väzbu, na ktorý
musí súd z úradnej povinnosti prihliadať (§ 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku - II. ÚS/67/2013) by
nesplnil svoj účel - zabrániť obvineným (JUDr. P., JUDr. X., Mgr. C., JUDr. F. a JUDr. F.) v kolúznom
konaní, a zabrániť obvineným (JUDr. P., JUDr. F. a JUDr. F.) v pokračovaní v trestnej činnosti a
zabezpečiť plynulý priebeh ďalšieho konania, pretože miera rizika marenia objasňovania okolností
závažných pre trestné stíhanie a pokračovania v trestnej činnosti presahuje akceptovateľnú hranicu
dôvery súdu v kladné vlastnosti osobností menovaných obvinených.

So zreteľom na uvedené rozhodol najvyšší súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, dňa 20.3.2020

JUDr. Martin Bargel

Za správnosť: Angelika Fraňová

Najvyšší súd Slovenskej republiky

Za správnosť anonymizácie: