OLYMPIÁDA DEJEPIS: HRADY A ZÁMKY

1.Bratislavský hrad
Reštaurovaný hrad sa nachádza na skalnom návrší Malých Karpát a vytvára významnú
dominantu hlavného mesta Slovenska Bratislavy.
Trasa 1: Autom prídeme na ulicu Palisády takmer až k hradu, kde je platené podzemné
parkovisko. Odtiaľ peši pár metrov k Viedenskej hradnej bráne. Využiť môžeme aj spoje
MHD, ktoré premávajú až na zastávku Hrad. < 5 min parkovisko
Trasa 2: Do hradu sa dá dostať aj z druhej strany cez Žigmundovu bránu.
Zaparkovať môžeme aj na okraji Zámockej cesty, odtiaľ peši po Židovskej, Beblavého, alebo
po Zámockých schodoch až k Žigmundovej bráne. 10 min parkovisko
Interiér a exteriér
Hradný palác má zachované prvky z obdobia žigmundovskej gotiky a tereziánskeho baroka. Z
renesančných prvkov sa zachovali hlavne fragmenty v JV nároží s bohatou štukovou
maľovanou klenbou a s rastlinnou i figurálnou ornamentikou na stenách niekdajšieho arkiera.
Slávnostné miestnosti zdobí celý rad výtvarných diel od popredných slovenských umelcov.
Hradu dominuje mohutná akropola, ktorej siluetu zdôrazňuje vystupujúci hranol
Korunovačnej veže na JZ strane a nadstavené veže na troch nárožiach nad korunnou rímsou
hradného paláca. Zo žigmundovskej stavby sa zachovali viaceré okná, kamenné portály a
fragmenty kamenárskych prác. Výrazným prvkom je gotickorenesančné opevnenie s dvoma
podkovovitými baštami. V plnej miere sa zachovala Žigmundova brána (v minulosti
nesprávne označovaná ako Korvínova) na južnej strane opevnenia, ktorá viedla do mesta a k
brodu. Z obdobia renesančných úprav je zaujímavá časť opevnenia s bastiónom a renesančnou
Leopoldovou bránou. Baroková tereziánska prestavba sa prejavila na priečelí dobovým
architektonickým členením s vysokým radom pilastrov a s balkónom pred reprezentačným
krídlom na prvom poschodí. Z týchto čias pochádza aj zmena riešenia nástupu od Viedenskej
brány (bývalá Karlova brána) k hlavnému vstupu do paláca, lemovanému dvoma prízemnými
budovami a slávnostnými bránami. Viaceré stavby zachované v areáli, voľne stojace alebo
primknuté k hradnému múru, sú zvyškom riešenia rôznorodých funkcií barokového areálu,
najmä hospodárske budovy a koniarne s trojloďovými stĺpovými klenutými priestormi. V
r.2008 začala rozsiahla rekonštrukcia hradu a súčasný tvar nadobudol hrad v r.2011. Dnešné
využitie Bratislavského hradu dôstojne nadväzuje na jeho historický odkaz. Okrem expozícií
Historického oddelenia Slovenského národného múzea je časť priestorov využívaná na
reprezentačné a štátne účely.
História - Bratislavský hrad
Historické a iné názvy: Brezalauspurch, Braslavepurch, Brezalauspurc, Poson, Posonium,
Castrum Bosan, Prezesburg, Preslavvaspurch, Bosenburg, Brecesburg, Brezezburg, Bresburg,
Pozsony, Pressburg, Prešporok Na mieste súčasného hradu stálo kedysi keltské oppidum,
ktoré neskôr nahradila rímska hraničná pevnosť. Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z
roku 907, keď sa objekt spomína pod názvom Pressalauspruch. Obdobie Mojmírovcov a
Veľkej Moravy dokumentujú pozostatky staroslovanského hradiska s trojloďovou bazilikou. Z
kniežacieho hradu viacerými prestavbami a úpravami postupne vznikol stredoveký a od
polovice 11. storočia aj župný hrad. Pevnosť bola neskôr doplnená novými stavbami. Písomné
doklady potvrdzujú, že v prvej štvrtine 13. storočia stála na najvyššom terénnom bode areálu
obytná románska veža so samostatnými hradbami s obrannými vežami, z ktorých sa do
dnešných čias napriek prestavbám zachovala tzv. Korunná veža. Podľa niektorých zdrojov sa
v tomto období na Bratislavskom hrade narodila Alžbeta Durínska, dcéra uhorského kráľa
Ondreja II. Za kráľa Žigmunda Luxemburského sa od roku 1427 začal vzhľad hradu radikálne
meniť, prestavba mu vtlačila dnešný charakter blokovej monumentálnej stavby. Panovník dal
zbúrať takmer všetky vtedajšie stavby a na ich mieste dal vystavať honosný objekt s
dispozíciou štvorhranného talianskeho kaštieľa, pristavaného nárožím k staršej obrannej veži.
Z predchádzajúcich objektov zostala len dodnes stojaca juhozápadná obranná Korunná veža.
V tomto období vznikli aj dve vstupné brány do hradného areálu, z nich sa zachovala len
východná, tzv. Žigmundova brána. Po bitke pri Moháči v roku 1526 sa hrad stal
korunovačným sídlom uhorských kráľov, ktorých turecké vojská vyhnali z pôvodného centra
uhorskej ríše v Budíne. Hrad prešiel renesančnými úpravami a svoju nezameniteľnú siluetu
získal v r.1635-1649. Prestavby neboli orientované len na zlepšenie opevnenia hradu, ale aj na
jeho modernizáciu. Palác bol nadstavaný o tretie podlažie, k dvom pôvodným vežiam pribudli
ďalšie dve, boli prestavané interiéry a prebudované obranné prvky. Na južnom opevnení
hradu vybudovali bastióny a v roku 1674 pribudla Leopoldova brána. Po ústupe Osmanov z
krajiny hrad stratil obrannú funkciu a v 18.storočí na terasách vonkajších nádvorí vyrástol
celý rad barokových účelových budov so záhradami. Pri rokokových úpravách za vlády Márie
Terézie vzniklo pred vstupom do paláca čestné nádvorie. V západnom sídle hradu vybudovali
nové reprezentačné schodisko. Bratislavský hrad po smrti Márie Terézie a preložení
centrálnych uhorských úradov do Budína výrazne upadol. Syn Márie Terézie a nástupca na
tróne Jozef II. v ňom zriadil školiace stredisko a seminár pre katolícke duchovenstvo, kde
študovali významní vzdelanci vtedajších čias, medzi nimi aj Anton Bernolák. V období
napoleonských vojen začiatkom 19. storočia slúžili hradné budovy ako kasárne. 28. mája
1811 došlo k veľkej katastrofe, z ktorej sa hrad už nespamätal. Bratislavský hrad zachvátil
veľký požiar. Hovorilo sa, že dvaja vojaci neopatrne zaobchádzali s ohňostrojom. Prakticky
celý hrad vyhorel a silný vietor rozšíril požiar aj na podhradie. Vyše 140 rokov bol
Bratislavský hrad zrúcaninou. Obyvatelia mesta ho postupne rozoberali na stavebný materiál
a hrad chátral. Po mnohých pokusoch hrad zažil veľkú rekonštrukciu, o ktorej sa rozhodlo v
roku 1953. Autormi koncepcie boli architekti Alfréd Piffl a Dušan Martinček. Po obnove
nadobudol hrad podobu, aká bola po tzv. tereziánskej prestavbe koncom 18. storočia. V roku
1961 bol Bratislavský hrad vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. V r.2008 začala ďalšia
rozsiahla rekonštrukcia hradu a súčasný tvar nadobudol hrad v r.2011.
V skutočnosti sa pod hradom naozaj nachádzajú podzemné chodby, ktoré podľa legendy
spájajú hrad s Rusovcami, ba podľa iných zdrojov vedú cez Dunaj až do Rakúska. Chodby sú
dodnes neprebádané a na mnohých miestach zasypané.

2.Červený Kameň - hrad

Hrad je situovaný na kremencovom brale nad osadou Píla v Malých Karpatoch, neďaleko
obce Častá. Hrad je zrekonštruovaný a je vo veľmi dobrom stave. Hrad je v správe
Slovenského národného múzea.
Prístup - hrad Červený Kameň Trasa 1: Hrad Červený Kameň je najjednoduchšie dostupný po
ceste spájajúcej obce Častá a Píla cez hradné návršie. Buď zo západnej strany od rázcestia
Horná Píla, alebo z obce Častá, sa asfaltovou cestou dostaneme autom až na parkovisko
priamo pod hradom, odkiaľ je to k areálu hradu už len pár metrov. < 5 min parkovisko
Trasa 2: Alternatívou pre turistov je napríklad aj prístup z obce Častá. Z hlavnej cesty je
potrebné odbočiť pri kostole na ulicu Na vŕšku. Táto trasa je vhodná pre peších turistov, no ak
prichádzame do Častej autom, odporúčame tu niekde v tejto ulici na okraji vozovky
zaparkovať, nakoľko sa cesta bude zužovať a ďalej už môže byť problém s parkovaním. Peši
potom pokračujeme stále rovno po žltej trase ulicou až na jej koniec, kde sa cesta rozvetvuje.
Pokračujeme vľavo a po chvíli prídeme k rázcestiu, kde žltá trasa končí a napojíme sa na
zelenú trasu, ktorá vedie rovno (nie vpravo). Onedlho sa zelená trasa stáča doľava a zhruba za
polhodinku nás zavedie lesom až ku križovatke ciest z Píly a Častej, odkiaľ už pokračujeme
len pár metrov rovno žltou trasou k vstupnej bráne do areálu hradu. 45 min +108m/-15m
parkovisko
Trasa 3: Prístup z osady Píla, kde je nenápadná odbočka vľavo, pár metrov od cintorína v
smere von z obce. Túto trasu odporúčame len pre peších turistov, nakoľko sú tu veľmi
obmedzené možnosti parkovania. Medzi cintorínom a spomínanou odbočkou môžeme v
najlepšom prípade parkovať na trávnatej ploche vedľa chodníka. Ideálne je prísť autobusom,
zastávka Pri Hámri je takmer oproti odbočke. Odtiaľ sa vyberieme po úzkej žltej trase
pomedzi domy a strmšia lesná cesta nás zavedie priamo k hradu. 30 min +107m/0m
parkovisko
Interiér a exteriér
Na mieste dnešného hradu stál pôvodne starší stredoveký hrad, ktorý sa pri stavbe mohutnej
pevnosti v 16. storočí takmer celkom zlikvidoval. Podľa výskumov pevnosť nahradila hrad
priamo na jeho mieste. Tvar novšieho hradu bol preto vynútený podobou pôvodného hradu.
Pôvodnú hradnú vežu pri prestavbe zbúrali. Stála v zadnej časti hradu blízko starej cisterny,
kde sa podarilo odkryť masívny blok muriva. Palác bol pristavaný k hradbám a v čele prednej
časti hradu boli ešte dve obytné veže so spojovacím múrom, ktoré tiež zbúrali. Plocha
nádvoria bola pri prestavbe zarovnaná, čím sa odstránili takmer všetky pozostatky starého
hradu. Súčasný hrad s pôdorysom lichobežníka, tvorí mohutná dvojposchodová stavba so
štyrmi nárožnými okrúhlymi baštami, ktoré sú spojené obranným múrom. Nové obvodové
konštrukcie boli položené pred pôvodné hradby, preto boli založené šikmé múry hradieb a
bášt takmer až na dno priekopy. Vo východnej časti nádvoria je zapustený rozmerný priestor,
neskôr prepojený s priechodom s východnou baštou. Múr SV krídla stojí čiastočne na starom
licovanom pôvodnom múre. Nárožné batériové veže novšieho hradu mali okrem horných
plošín dve poschodia klenuté na stredné podpery a spodné podlažie kazemát. Na hornom
podlaží boli strieľne pre palné zbrane a dolné poschodie a kazematy mali komory pre delá s
cirkuláciou vzduchu prieduchmi. Neskoršia baroková prestavba dala hradu jeho dnešnú
podobu. V suteréne sa nachádzajú hradné pivnice, s dômyselným vetracím systémom. Hradné
budovy sa sústreďujú okolo veľkého nádvoria, ktorého centrom pozornosti je kamenná
fontána s plastikou vzpínajúceho sa jeleňa - symbolu Pálffyovcov. Nerovnako vysoké budovy
s baštami sú výsledkom úprav vstupných priestorov, obytných palácov a hospodárskych častí,
ktoré postupne presúvali do priestorov predhradia. Hrad je zrekonštruovaný a je tu umiestnená
pobočka Slovenského národného múzea. Sú tu stále expozície historického nábytku a
dobového bývania šľachty, historických zbraní. Verejnosti je prístupná aj hradná obrazáreň a
podzemné pivnice.
História - hrad Červený Kameň
Historické a iné názvy: Oldruh, Biberstein, Bibersburg, Vöröskő Podľa niektorých historikov
hrad postavil išpán Tibor Nagy z rodu Kartalovcov ešte pred vpádom Tatárov. K obdobiu pred
rokom 1240 sa prikláňa aj kronikár Karola IV., Přibík Pulkava z Radenína, ktorý však
založenie hradu pripisuje českej kráľovnej Konštancii Uhorskej (Kunhuda), ktorá v roku 1240
umrela. Podľa neho hrad založila práve ona na uhorských majetkoch, získaných od jej otca,
Bela III. Prvá známa písomná zmienka o hrade je však z roku 1271, keď český kráľ Otakar II.
obsadil tento hrad. Červený Kameň bol kráľovským hradom a v jeho držbe sa vystriedalo
veľa majiteľov. V roku 1296 zeman Martin Devecseri predal polovicu pevnosti spolu s
okolitými statkami Matúšovi Čákovi. Po jeho smrti, v roku 1321, vojská kráľa Karola Róberta
získali hrad pre kráľa. Kráľ Ľudovít Veľký v rokoch 1348 až 1350 viedol vojnu s kráľovnou
Janou I. a získal Neapolsko. Avšak ako vypukla morová epidémia, bol donútený ustúpiť a
ponechal si iba Salernské kniežatstvo. Kráľ potom v roku 1352 daroval hrad rytierovi
nemeckého pôvodu Wolfurtovi, ktorý mu pomohol počas tejto Neapolskej vojny. V
nasledujúcom storočí sa majitelia hradu často menili. Medzi nich patrili napríklad Ákos -
Mikčov syn, kráľovná Alžbeta, gróf Prokop. V roku 1390 sa hradu zmocnil kráľ Žigmund, no
onedlho na to dal hrad do zálohu barónovi Ulrichovi von Wolfurt, Eglofovmu synovi. V roku
1438 sa hrad po smrti Ulricha opäť dostáva do kráľovských rúk. Albrecht Habsburgský však
zakrátko venoval hrad Lőrinczovi Hédervárimu. Od roku 1414 patril hrad najmocnejším
grófom zo Svätého Jura a Pezinka (rod Bazini a Szentgyörgyi). Hrad im patril až do roku
1522, keď ich rody zanikli. Kráľ Ľudovít II. daroval po ich smrti hrad svojej neveste Márii
Habsburgskej spolu s priliehajucimi obcami. Panovníčka však už nasledujúci rok odovzdala
hrad rodine Thurzovcov. Bratia Alexej a Ján Thurzo boli spišskí magnáti, ktorí už v 15.storočí
patrili k najbohatšej šľachte. Od nich dostali hrad v roku 1535 do zálohu Fuggerovci a neskôr
ho zdedili. Za čias Fuggerovcov bol hrad vo významnej miere takmer od základov prestavaný.
Anton Fugger v roku 1536 inicioval rozsiahlu prestavbu pôvodného hradu na pevnosť s
mohutnými suterénnymi skladovacími priestormi. Mala byť prekladiskom tovaru na
obchodnej ceste do západnej Európy. Hrad však funkciu skladov nikdy neplnil. Napriek
premysleným plánom výstavba pevnosti trvala 20 rokov a administratívnoobytné juhozápadné
krídlo bolo dokončené až v roku 1556. Plynulému pokračovaniu výstavby pevnosti bránila
hmota stredovekého hradu, ktorú počas výstavby pevnosti postupne likvidovali. V rokoch
výstavby hrad slúžil aj ako dočasné sídlo správy panstva a poskytoval aj ubytovanie
remeselníkom pracujúcim na stavbe novej pevnosti. Časť staršieho stavebného materiálu sa
použila pri novej výstavbe. Posledné objekty stredovekého hradu boli zbúrané až v roku 1555.
Stavba bola dokončená v roku 1556. Vtedy hrad Červený kameň v podstate nadobudol
podobu, akú má dnes. Nečakaným historickým zvratom bolo vystúpenie Fuggerovcov z
Thurzovsko-fuggerovského mediarskeho podniku v roku 1546, v čase keď pevnosť Červený
Kameň nebola ešte dostavaná. Veľkú zmenu priniesla náhla smrť Antona Fuggera v roku
1560. V roku 1581 sa Fuggerovcom podarilo získať výhodného kupca Mikuláša Pálffyho,
baróna z Erdödu, ktorý kúpil časť majetku od Marka Fuggera. Medzitým, v roku 1583,
Fuggerovci definitívne odchádzajú zo Slovenska. Novým majiteľom hradu sa teda stal
Mikuláš Pálffy, ktorý sa oženil s Máriou Magdalénou Fuggerovou a tak získal aj zvyšné časti
hradu. Do kúpy červenokamenského panstva nemal Mikuláš Pálffy reprezentačné sídlo. Preto
začal nehostinnú, na bývanie len málo uspôsobenú fortifikáciu v roku 1590 prestavovať.
Cieľom rozsiahlej prestavby bolo premeniť túto pevnostnú architektúru na pohodlný
reprezentačný renesančný zámok. V apríli 1600 tu Pálffy umrel a jeho obrovský majetok
zdedili jeho synovia. V roku 1605 však vojská Štefana Bocskaya a v roku 1619 vojská
Gabriela Bethlena napadli a obsadili hrad. V nasledujúcich rokoch bol hrad opravovaný. V
roku 1646 hrad vyhorel a Mikulášov vnuk rovnakého mena sídlo obnovil. V tretej štvrtine 17.
storočia došlo k ranobarokovej prestavbe hradu. V júli 1683 sa po dobytí Bratislavského
hradu a obsadení celej Bratislavy dostali kurucké vojská na čele s Imrichom Thökölym aj na
Červený kameň a obsadili ho. Keďže rod Pálffyovcov bol verný Habsburgovcom,
červenokamenskej pevnosti sa netýkal rozkaz o búraní hradov vydaný cisárom Leopoldom v
roku 1701. Počas Rákócziho povstania, chceli v roku 1703 kuruckí povstalci získať hrad do
svojich rúk. V roku 1705 bol hrad Červený Kameň značne poškodený. S opravou a ďalšími
prestavbami hradu začal až pravnuk Mikuláša IV. Rudolf Pálffy. Najprv opravil poškodené
časti hradu, a to predovšetkým plášťové murivá a delové bašty, ktoré v tomto čase ešte slúžili
svojmu účelu. V auguste 1705 cisárske vojská porazili kuruckých povstalcov. Povstalci sa o
pár mesiacov pokúsili opäť napadnúť hrad, ale utrpeli ďalšiu porážku. V roku 1710 vypukol
požiar, pri ktorom úplne zhorela strešná časť hradu. Po skončení vojnového obdobia sa hrad
stal znovu obývateľným. Po prvých obnovách v roku 1758 vypukol v severozápadnom krídle
nad vstupnou bránou hradu opäť požiar, ktorý zničil obytné priestory a hodinovú vežu. Pri
obnove požiarom zničenej časti hradu pokračovali nadstavbou ďalšieho podlažia nad
juhovýchodným krídlom. I keď to už nebolo hlavné sídlo Pálffyovcov, udržiavali budovy v
dobrom stave aj naďalej. Pálffyovci premenili strohú pevnosť na renesančno-barokové sídlo s
nádhernou vnútornou výzdobou. František Pálffy obnovoval hrad ešte okolo roku 1820 a po
roku 1850 bola obnovená strešná časť hradu. K ďalším obnovám a prestavbám došlo okolo
roku 1930, keď hrad vlastnil Karol Palffy. Pálffyovci tu sídlili až do roku 1945. Po roku 1945
hrad prešiel do vlastníctva štátu. V 50. rokoch 20. storočia prebehli ďalšie opravy a adaptácia
hradu pre potreby múzea. V roku 1970 bol hrad vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Rozsiahla rekonštrukcia hradného paláca začala v roku 1976 a trvala až do roku 1997.
Medzitým, v roku 1992 bola sprístupnená prvá výstava múzea na hrade Červený Kameň. V
roku 1993 bolo sprístupnené juhozápadné krídlo hradu a v roku 1997 aj krídlo juhovýchodné.
Neskôr sa obnova zamerala na predhradie. Do roku 2002 prebiehala obnova
severovýchodného krídla vnútorného predhradia a v rokoch 2003 až 2007 juhozápadného a
západného krídla vnútorného predhradia (ubytovňa a jazdiareň). Paralelne sa budovali
chodníky a cesty v areáli, parkovisko, francúzsky park v severnej záhrade a vstupný objekt.
3.Čachtice - hrad
Hrad je situovaný na vápencovo-dolomitovom vrchu v Čachtickom krase, nad prielomom
potoka Jablonka v najsevernejšej časti Malých Karpát. Leží medzi obcami Čachtice a
Višňové.
Trasa 1: V obci Čachtice odbočíme z hlavnej cesty Malinovského do úzkej uličky Podzámska,
ktorá vedie na hrad pomedzi domy blízko Draškovičovského kaštieľa. Spočiatku je cesta
jednosmerná, no neskôr je prejazdná v oboch smeroch. Je potrebné byť veľmi opatrný,
nakoľko je cesta veľmi úzka, okrem množstva turistov môže byť problém sa vyhnúť
protiidúcim autám. Autom pokračujeme ďalej až po spoplatnené horné parkovisko, treba ale
počítať s obmedzenou kapacitou parkoviska a relatívne malým priestorom na otáčanie. Z
parkoviska pokračujeme už peši po asfaltovej ceste miernym stúpaním až k hradu. 25 min
+91m/-5m parkovisko
Trasa 2: O čosi náročnejšia a dlhšia, ale príjemná turistika nás čaká, ak v Čachticiach
zaparkujeme v okolí Malinovského a Podzámskej ulice, v blízkosti Draškovičovského
kaštieľa. Je tu niekoľko menších parkovacích plôch. Odtiaľ sa peši vyberieme spomínanou
úzkou Podzámskou ulicou pomedzi domy a držíme sa neustále tejto zelenej TZT až k hradu.
45-50 min +182m/0m parkovisko
Trasa 3: Alternatívou je prístup z obce Višňové. Ak prichádzame od Hrachovišťa, v obci
Višňové odbočíme vpravo za Obecným úradom a pôjdeme stále rovno po ceste č. 1229. Na
konci odbočíme vľavo a o chvíľu prídeme k provizórnemu parkovisku popri ceste. Odtiaľ sa
peši pár metrov vrátime späť po ceste a odbočíme vľavo po úzkej asfaltke medzi domy, ktorá
sa potom mení v poľnú a lesnú cestu. Pokračujeme stúpaním stále rovno, zelená turistická
trasa tu ide súbežne s červenou, až prídeme k rázcestiu. Tu odbočíme vľavo, kde sa napája aj
modrá trasa. Odtiaľ je to už len zhruba 10 minät na hrad. 40 min +148m/0m parkovisko Trasa
4: Prístup žltou TZT neďaleko Višňového. Asi 300 m za obcou Višňové v smere na Čachtice
sa nachádza odbočka vpravo - poľná cesta. Popri ceste je miesto pre pár áut a odtiaľ sa peši
poľnou cestou, obchádzajúc hradný vrch, strmým borovicovým lesom dostaneme k hradu. 30
min +141m/0m parkovisko
Interiér a exteriér
Budovy, ktoré tvorili súčasť Čachtického hradu, sú dnes pomerne dobre identifikovateľné.
Opevnenia si zachovali zvyšky štítkových renesančných atík, na hornom hrade sú fragmenty
pôvodných omietok s maľbami. Hrad je zahalený rúškom historických legiend a tajomstiev
spojených s grófkou Alžbetou Bathory. Na najvyššom mieste hradného brala bol postavený
palác s hranolovou a podkovovitou vežou, v ktorej bola umiestnená aj kaplnka. Okolo
horného nádvoria vznikali postupne v 14.storočí ďalšie budovy, zatiaľ čo veľké nádvorie
stredného hradu iba na okraji lemovali hospodárske budovy. Z čias stiborovských úprav
pochádza ďalší palác a kaplnka. Dolné nádvorie, ktoré slúžilo najmä obrane, bolo prístupné z
horného hrebeňa ponad priekopu vysekanú v skale. Medzi dolným dvorom a renesančným
nádvorím bol v druhej polovici 16.storočia dlhý spojovací tunel. V prvej polovici 16.storočia
vznikol pod hradom kaštieľ. V rokoch 2012-2014 na hrade prebehla rozsiahlejšia
rekonštrukcia. Dostavala a zastrešila sa hospodárska budova, obnovili sa klenby, vybudovala
sa vyhliadková terasa, zastrešila veža. Hrad bol verejnosti znovu sprístupnený po
rekonštrukcii v r. 2014.
História - Čachtický hrad
Historické a iné názvy: Chekche, Chehte, Csejte Predpokladá sa, že hrad postavil Kazimír z
rodu Hont-Pázmányovcov už okolo roku 1263 na podnet panovníka Bela IV. Podľa
najstarších zmienok o hrade, v roku 1276 Kazimírovi synovia Peter a Pongrác úspešne
ubránili hrad pred nájazdom českého kráľa Otakara II. Na konci 13.storočia sa hradu zmocnil
Matúš Čák Trenčiansky. Po jeho smrti v roku 1321 ho obsadili ozbrojenci Karola Róberta a v
roku 1392 získal hrad Stibor I., darom od kráľa Žigmunda Luxemburského. Stibor si
nazhromaždil obrovský majetok a stal sa najbohatším feudálom Uhorska. Medzi jeho majetky
patrilo asi 15 hradov. Sám sa nazýval Dominus Vagi (pán Váhu). Stibor I. zomrel v roku 1414
a jeho rozsiahly majetok po ňom zdedil syn Stibor II. Pravdepodobne v tejto dobe došlo k
prestavbe pôvodného hradu a jeho rozšíreniu o nádvorie s gotickou kaplnkou, výstavbe múrov
s ochodzou a cimburím, hospodárskych budov a tunelovitého vchodu. Stibor II. zomrel v roku
1434 bez zanechania potomka. Hrad sa potom v roku 1436 dostal do rúk Michalovi
Országhovi de Guth. Počas jeho éry bola na hrade dobudovaná trojpodlažná kaplnka, z ktorej
drevený chór je umiestnený v gotickej kaplnke svätého Antona. Michal Országh sa za Mateja
Korvína stal palatínom a získal ďaľšie výsady, ktoré podnietili obchodný život a hospodársku
prosperitu panstva. Ďaľší príslušník rodiny Országhovcov, František, v roku 1510 vymohol aj
od Vladislava II. potvrdenie o oslobodení Čachtíc od daní. Poslednými členmi tohto rodu boli
Ladislav, župan v stoliciach Novohrad a Heveš, a jeho syn Krištof, ktorý sa stal krajinským
sudcom. Pretože zomrel v roku 1567 bez potomkov, čachtické panstvo s hradom prešlo ako
korunný majetok do rúk panovníka Maximiliána II. V roku 1569 dostala hrad a okolité
panstvo do zálohu Uršula Kanizsay, vdova po Tomášovi Nádasdym, výmenou za dobre
opevnený hrad Kanizsa. Predkupné právo na hrad v prípade jeho predaja však mali
Nádasdyovci. Jej syn, František Nádasdy, známy tiež ako turkobijec - Čierny beg, získal hrad
pre seba i pre svojich potomkov do trvalého vlastníctva až v roku 1602, krátko pred jeho
smrťou. Po jeho smrti v roku 1604, zdedila Čachtický hrad aj s panstvom jeho vdova Alžbeta
Báthory, ktorú legenda spomína ako krvavú grófku. Dnes už ťažko zistiť, či sa vraždy a
zločiny, z ktorých bola obvinená, skutočne stali, alebo boli len vykonštruované v snahe získať
jej majetky. Právom či neprávom však bola Alžbeta Báthory odsúdená v roku 1610 na
doživotný pobyt vo väzení na Čachtickom hrade, kde aj 21. augusta 1614 zomrela. Nikdy sa
však riadny súdny proces ohľadom jej počínania nekonal, a tak zostal Čachtický hrad
zahalený rúškom tajomstva a jeho legenda sa rozšírila po celom svete. Po smrti Alžbety
zdedili majetok jej deti, syn Pavol, dcéra Katarína, vydatá za Juraja Drugetha, a dcéra Anna,
vydatá za Mikuláša Zrínskeho. Rodina Alžbety Báthory už za života Františka Nádasdyho
bývala v panskom kaštieli, ktorý stál v Čachticiach. Po smrti Alžbety Báthory hrad slúžil len
ako pevnosť. V blízkosti hradu došlo v roku 1663 k tureckým nájazdom, čo donútilo Františka
II. Nádasdyho v rokoch 1664 až 1670 uskutočniť rozsiahlejšiu obnovu hradu. V roku 1671
však Viedenská komora zhabala všetok majetok Františka, vrátane hradu, pretože ho obvinili
zo sprisahania proti cisárovi a z účasti na Wesselényiovskom povstaní. Nádasdyho popravili a
cisárske vojsko vyrabovalo, podpálilo a zničilo Čachtický kaštieľ a poškodilo aj hrad.
Skonfiškované majetky pripadli kráľovskej komore, ktorá ich potom prenajala Révayovcom a
Draškovičovcom. V roku 1703 sa majiteľmi hradu stali členovia rodu Forgáchovcov a
Bercsényiovcov. Za čias povstania Františka Rákócziho II. zohral hrad poslednú vojnovú rolu,
keď sa ešte v roku 1703 po prudkých bojoch dostal do rúk povstalcov. V roku 1707 cisársky
generál Quido Starenberg na čele 4000 pešiakov a jazdcov hrad obkľúčil a obsadil. O rok
neskôr na príkaz Rákócziho, takmer po celodennom boji, hrad znovuobsadili vojská na čele s
veliteľom De La Motte. V tom istom roku po trenčianskej bitke sa Čachtického hradu opäť
zmocnili cisárski žoldnieri, ktorí zničili steny pevnosti, aby hrad nemohli už nikdy využiť
povstalci. Hrad nejaký čas ešte slúžil ako väzenie, no v roku 1799 už opustený, vyhorel.
Odvtedy hrad pustol. Napriek snahám o záchranu hradu došlo k jeho čiastočnému statickému
zabezpečeniu až v rokoch 1990 a 1992, po zrútení časti päťbokej veže a veže s kaplnkou. V
rokoch 2012 až 2014 prebiehal projekt statického zabezpečenia veľkej časti hradu a výstavba
hospodárskej budovy. Po prvý krát v histórii hradu prebehol archeologický výskum, ktorý
okrem iného objavil základy východného paláca. Dobudovala sa drevená terasa a predná stena
kaplnky, ktorá dostala provizórne zastrešenie. Zrekonštruoval sa aj vstupný oblúk na hornom
hrade. V júni 2014 bol hrad znovuotvorený pre návštevníkov. V rokoch 2015 a 2016 sa
obnovovala brána pri vstupe na hospodárske nádvorie, osadila sa nová železná brána a
obnovila sa aj stena nad bránou. V rokoch 2018 až 2019 sa obnovila ľavá časť I. hradbového
múru pri druhej bráne na hospodárske nádvorie a obnovil sa oporný pilier s časťou parkanu v
severnej časti východného paláca. Druhá etapa obnovy I. hradbového múru pokračovala v
roku 2020, keď sa spravil aj doplnkový architektonicko-historický výskum, doskúmali sa
delové strieľne a navrhla sa ich obnova. Obnova pravej časti I. hradbového múru pokračovala
treťou etapou v roku 2021 a bola dokončená v roku 2022. V tomto roku sa obnovili prvky
hradného jadra a opravila sa vypadnutá časť muriva v JV stene východného paláca.

4.Bojnice - zámok
Romanticky prestavaný hrad, situovaný na travertínovej kope Hornonitrianskej kotliny pri
úpätí Strážovských vrchov, na okraji kúpeľného mesta Bojnice. Prístup - Bojnický zámok
Bojnický zámok dominuje mestu Bojnice, prístup je úplne jednoduchý. Či už prichádzame od
Prievidze alebo z Opatoviec nad Nitrou, najlepšie je zaparkovať na rozsiahlom centrálnom
parkovisku na Kúpeľnej ulici, alebo na jednom z ďalších parkovísk okolo zámku. Odtiaľ je
hrad dostupný ľahkou a krátkou prechádzkou. Okolie zámku ponúka mnoho atrakcií, priľahlý
zámocký park s mohutnými exemplármi stromov a vzácnou zhruba 700 ročnou lipou pred
vchodom do zámku. Súčasťou zámockého parku je aj priestranná zoologická záhrada
sústreďujúca mnohé vzácne exempláre cudzokrajnej fauny. 10 min parkovisko
Interiér a exteriér
Areál hradu na úpätí obkolesuje obvodová priekopa. Podoba a rozsah ranostredovekého hradu
sú neznáme, lebo jeho konštrukcie boli upravené počas neskoršej stavebnej činnosti. Aj preto
boli zvyšky vrcholnostredovekého kamenného hradu z 13.-14.storočia v podobe obvodovej
hradby a časti mladšieho paláca odkryté až pri výskumoch v r.1994. Hradba zakončená
cimburím vymedzovala areál hradného jadra oválneho pôdorysu, situovaného na vrchole
kopy, pričom k hradbe pristavaný palác na východe si zachoval len severnú stenu so
vstupným portálom. Dodnes sa najlepšie zachovala severná hranolová veža s prejazdom
hlavnej vstupnej brány a druhá hranolová veža na východe, orientovaná k podhradskej osade.
Posledným staviteľom bol rod Pálffy. Podobne ako aj na ostatných svojich stavbách v krajine,
začali s výraznou ranobarokovou stavebnou činnosťou, ktorú pre jej vysokú umeleckú
hodnotu rešpektovali aj neskoršie prestavby a úpravy. Väčšina objektov hradu získala
neogotickú podobu s novým omietkovým kvádrovaním a obranným podsebitím, pričom
romanticky a zásadne prestavali aj interiér. Náhla Pállfyho smrť zapríčinila, že celkový zámer
prestavby nebol ukončený, a tak si severné krídlo predhradia a priľahlá bránová veža s
predbráním dodnes zachovali svoj starší barokový výzor. Koncepcia romantickej prestavby
hradu sa uplatnila aj v interiéroch objektu, ktoré zariadili podľa romantických predstáv
19.storočia o stredovekej atmosfére. Nachádzajú sa tu súbory neogotického slohového
zariadenia, salóny, spálne, rôzne miestnosti ako aj staršie historické priestory, ktoré dotvára
historický nábytok, obrazy a predmety umeleckého remesla.
História - Bojnický zámok
Historické a iné názvy: Baimoz, Waymich, Baymuch, Baymach, Boynicz, Bajmocz, Weintz,
Bajmóc Bojnický zámok patrí k najstarším a najvýznamnejším pamiatkam na Slovensku.
Stojí na travertínovej kope nad mestom. Pôvodne bol hradom dreveným a vyvinul sa zo
staršieho hradiska. Prvá písomná zmienka o hrade je z roku 1113 v listine zoborského
opátstva. Predpokladá sa, že hrad dal postaviť Kazimír krátko po tatárskom vpáde. V roku
1299 ho od synov Kazimíra zo bzovíckej vetvy Hont-Pázmányovcov zabral Matúš Čák. Po
Čákovej smrti v r.1321 hrad zostal v rukách kráľa, ale v r.1393 sa už nachádza v držbe pánov
z Jelšavy a ako ďalší majitelia sa vystriedali šľachtické rody - Gilethovci, Leustachovci,
Noffryovci. Počas ich vlastníctva odolal hrad útokom husitov. V roku 1489 kráľ Matej Korvín
daroval bojnický hrad spolu s panstvom svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi. Po
smrti kráľa Mateja sa hradu zmocnili Zápoľského vojská a na čele so Štefanom Zápoľským
ho obývali až do roku 1526. V roku 1527 daroval kráľ Ferdinand I. hrad Alexejovi Turzovi.
Turzovci hrad upravili a prestavali na pohodlné renesančné sídlo. Pôvodný gotický hrad
dostal takto charakter renesančného zámku s rovnako vysokými obytnými budovami
zoskupenými okolo vnútorného nádvoria. Po vymretí rodu Turzovcov (v roku 1636) hrad
opäť pripadol korune. O rok neskôr v roku 1637 dal cisár Ferdinand III. bojnické panstvo
Pavlovi Pálffymu do zálohy za dvestotisíc zlatých. V roku 1643 dostali Pálffyovci Bojnický
hrad do dedičnej držby. V Bojniciach znovu zavládol stavebný ruch a hrad dostal barokovú
podobu. Stavebná aktivita na hrade utíchla koncom 17. storočia. Jeho podoba sa v priebehu
18. a 19. storočia podstatne nezmenila. Po dlhšom období stagnácie a úpadku získal bojnické
panstvo s hradom v roku 1852 jeho posledný šľachtický majiteľ - gróf Ján František Pálffy.
Gróf Pálffy sa rozhodol prestavať hrad na romantický zámok. Ako vzor použil francúzske
gotické hrady z údolia rieky Loiry, pápežský palác v Avignone, gotické tirolské hrady i ranú
renesančnú taliansku architektúru. Architektom neogotickej prestavby bol Jozef Hubert. No
architekt sa zjavne stal iba nástrojom v rukách svojho zákazníka s vysoko vycibreným
umeleckým vkusom. Sám Pálffy kreslil, navrhoval a riadil všetky práce. Táto posledná
neogotická prestavba trvala 22 rokov (1889 - 1910). Gróf Pálffy sa jej úplného dokončenia
nedožil, zomrel vo Viedni 2.júna 1908 ako starý mládenec. Pretože nemal priamych dedičov,
čoskoro po jeho smrti vypukli spory medzi príbuznými o dedičstvo. V roku 1923 bola
uzavretá priateľská dohoda medzi dedičmi grófa Pálffyho a česko-slovenským štátom, v
ktorej boli určené zbierky, ktoré nebudú predmetom dražieb. Dražby umeleckých zbierok
grófa Pálffyho sa uskutočnili v rokoch 1924 - 1926. V roku 1939 zámok a pozemky k nemu
patriace kúpila firma Baťa. Po vojne, na základe Benešových dekrétov pripadol jej majetok
štátu. O päť rokov neskôr, dňa 9. mája 1950 zámok vyhorel. Na náklady štátu sa odstránili
následky požiaru a previedla sa celková obnova zámku. V päťdesiatych rokoch bola tiež
objavená pod zámkom jaskyňa. Súčasne sa rozhodlo, že tu bude zriadené múzeum, ktoré je
súčasťou Slovenského národného múzea. Zámok bol v roku 1970 vyhlásený za Národnú
kultúrnu pamiatku. 42 rokov po smrti Jána Františka Pálffyho sa teda splnilo jeho prianie, aby
sa zo zámku stalo múzeum prístupné verejnosti. Vzhľadom na jeho rapídne sa zhoršujúci
stavebnotechnický stav bola zahájená gener8lna oprava z8mku koncom 70. rokov 20.
storočia. Keďže opravy prebiehali za plnej prevádzky, malo to vplyv na tempo a postup prác.
Rozhodnutím o generálnej oprave sa navyše prestala na objekte vykonávať systematická
údržba. Postup obnovy po ukončení prvej etapy v roku 1992 bol tým pádom nedostatočný až
stagnujúci. Neskôr bolo rozpracovaných niekoľko menších i väčších stavebných akcií, ktoré
boli financované zo zdrojov SNM - Múzea Bojnice. Jednalo sa napríklad o dlhodobú úpravu a
údržbu zámockého parku a Rentmajstrovského krídla. Napriek množstvu opráv a celkových
prác na zámku na odstránenie všetkých príčin problematických stavov stavebných konštrukcií
je potrebná ich komplexná stavebná obnova.
5. Divín - hrad
Čiastočne konzervovaná zrúcanina hradu na zalesnenom návrší priamo nad obcou Divín, v
Cinobanskom predhorí Revúckej vrchoviny. Zrúcanina je voľne prístupná Prístup - hrad Divín
Trasa 1: Zrúcanina hradu Divín sa nachádza priamo v obci Divín. Auto môžeme odstaviť na
veľkom parkovisku pri renesančnom kaštieli na námestí Mieru. Peši sa dostaneme po Hradnej
ulici k opevnenému kostolu s dvoma vežami. Hneď oproti kostolu prejdeme cez mostík a
úzkou uličkou popri vinárni okrajom lesíka po červenej TZT vystúpime na malú lúku, kde sa
nachádza aj cintorín priamo pred hradom. 10 min +31m/-16m parkovisko
Trasa 2: Autom sa vieme dostať po úzkej Hradnej ulici až k cintorínu priamo pred hradom,
kde asfaltka končí. Odtiaľ pár metrov peši k hradu. < 5 min parkovisko Interiér a exteriér
Horný hrad má tvar zalamovaného oválu vymedzeného múrom, ku ktorého južnému sektoru
zvnútra prilieha značne narušený štvorpriestorový palác. V jeho východnej časti bola pri
statickom zabezpečení vyčistená pivnica a na nádvorí pri severnej hradbe sa nachádza
rozmerná, v skale vyhĺbená cisterna. Vstupná brána je situovaná na východe. Vysokou
hradbou obklopujúcou nádvorie a absenciou veže sa hrad radí k typu s plášťovým múrom. Na
východnom nároží predhradia stála masívna a vysoká stavba, mierne vystupujúca z línie
hradby. Tvarovo pripomína bastión, ale výškou a využitím niekoľkých poschodí interiéru sa
od skutočného bastiónu odlišuje.
História - hrad Divín
Historické a iné názvy: Dyun, castrum Dyuen, castrum Dywynn, Dywyn, Dewen, Dywen,
Divény V okolí Lučenca vlastnil rozsiahle majetky krajinský hodnostár Dionýz z rodu
Tomajovcov už pred tatárskym vpádom. Jeho synovia niekedy po roku 1275 v severnej časti
územia vybudovali hrad Divín. Prvýkrát sa hrad spomína v písomných prameňoch spolu s
dedinou v roku 1329. Dionýzov vnuk Tomáš neskôr začal používať meno podľa maďarského
názvu lučenského majetku. Stal sa zakladateľom rodu Losonczyovcov, ktorého dvaja členovia
Štefan a Žigmund, sa zaplietli do protikráľovského sprisahania v Sedmohradsku a kráľ Matej
Korvín im v roku 1469 divínske hradné panstvo pre zradu zhabal. Kráľ venoval zabavený
hrad Michalovi Országhovi. Po ňom získal hrad Ján Nádasdy Ongor. Po porážke uhorských
vojsk pri Moháči, Žigmund Balassa využil neprehľadnú politickú situáciu a v roku 1535 sa
hradu zmocnil násilím. Hrad však začali už v roku 1557 ohrozovať aj Turci, preto Uhorský
snem v roku 1559 prijal rozhodnutie o opevnení hradu. Pri vstupe do parkanu bol vybudovaný
štvorboký bastión s dvoma radmi delových strieľní. Následne prebehla stavba celého
predhradia, ktoré bolo opevnené hradbou a dvojicou nárožných bášt. Ani to však nestačilo na
jeho obranu a v roku 1575 po niekoľkodňových urputných bojoch bol napriek hrdinskému
odporu hrad dobytý tureckým vojskom. Až koncom roku 1593 sa vojsku Mikuláša Pálffyho
podarilo dobyť späť nielen Divín ale aj Fiľakovo. O dobytie hradu sa zaslúžil aj Bálint
Balassa. Jeho nasledovník Žigmund Balassa od roku 1598 hrad opravoval, no napriek tomu
hrad obsadili Bethlenovi povstalci. Po skončení povstaní sa však hrad vrátil Balassovcom. Po
roku 1666 hrad zdedil krajinský a stoličný hodnostár Imrich Balassa, ktorý sa smutne
preslávil násilníckymi činmi. Vďaka nim muselo vojsko palatína Vesselényiho hrad obkľúčiť,
Imricha zajať a dopraviť pred súd. Jeho známosti a peniaze však dopomohli k tomu, aby bol
opäť prepustený. Imrich v tom čase okolo roku 1670, pod hradom obsadeným cisárskym
vojskom, prestaval do pozoruhodnej podoby kaštieľ. Počas hostiny v kaštieli však dôstojníkov
posádky hradu opil, zavraždil a v prestrojení do ich šiat spolu s priateľmi vnikli do hradu, kde
poľahky premohli spiacich vojakov a hrad znova obsadili. Preto v roku 1674 hrad začalo
obliehať cisárske vojsko, no Divín pod velením Imricha Balassu asi šesť týždňov útokom
úspešne odolával. Po jeho ďalších násilníckych činoch a po zvestiach, že chystá zradu,
pritiahli k Divínu žoldnierske zbory generálov Strassolda a Leslieho. Po týždennej
delostreleckej príprave zaútočili na hrad a v roku 1679 ho po trpkých skúsenostiach s
majiteľom z rozhodnutia Vojenskej dvorskej rady vyhodili do povetria. Hrad je odvtedy v
ruinách a smrťou Imricha v roku 1683 nastal koniec vlastníctva divínskeho panstva rodom
Balassa. Niekoľko rokov potom bolo panstvo pod správou uhorskej kráľovskej koruny. V
roku 1686 panstvo odkúpil gróf Štefan I. Zichy a až do roku 1945 bolo Divínske panstvo
majetkom Zichyovcov. Už v roku 2013 na hrade Divín prebiehali záchranné práce a realizoval
sa archeologický výskum vo vybraných úsekoch horného hradu, parkánu a predhradia pod
vedením Evy Fottovej (Archeologický ústav SAV v Nitre). V roku 2014 bolo založené
občianske združenie Hrad Divín, ktoré sa podieľalo na záchrane a obnove hradu. V tom istom
roku prebehol architektonicko-historický výskum pod vedením Michala Šimkovica. Výskum
juhozápadnej hradby hradného jadra a tiež hradnej jaskyne bol vykonaný v roku 2015.
Priebežne počas ďalších rokov na hrade prebiehali brigády, čistiace práce, archeologické
výskumy a práce na spevnení hradobného plášťového múru južného paláca, rekonštrukcia
východného obranného múru, opravy a zosilnenie časti parkánoveho múru. Výskum
juhozápadnej hradby hradného jadra prebehol v roku 2019. V roku 2020 sa okrem iného
pracovalo aj na vstupnej bráne. V roku 2021 bol dokončený archeologický výskum v
zasypanom interiéri JV bastiónu a ďalšie stabilizačnokonzervačné práce na vybraných
lokalitách hradu.
6.Modrý Kameň - hrad
Zrúcanina gotického hradu so zachovaným barokovým kaštieľom sa nachádza v okrajovom
pásme Krupinskej planiny priamo v najmenšom meste na Slovensku - v Modrom Prístup k
hradu Modrý Kameň nie je vôbec náročný, nakoľko sa hrad nachádza priamo v rovnomennom
mestečku. K hradu vedú dve prístupové komunikácie. Ak prichádzame autom zo severnej
strany (od Zvolena), odbočka na Pánsku cestu hneď na začiatku obce nás dovedie až k
parkovisku pred hradom. Dostaneme sa k nemu aj z druhej strany Zámockou ulicou priamo z
mesta. < 5 min parkovisko
Interiér a exteriér
Zrúcanina horného hradu bola upravená na park s terasami poskytujúcimi pekné výhľady na
krajinu. Múry jadra hradu boli čiastočne zakonzervované. Zrúcanina si však pýta hlbšiu
obnovu a konzerváciu, nakoľko tam vďaka poveternostným vplyvom dochádza k
uvoľnovaniu muriva. Hradné múry majú zachované niektoré otvory, najmä arkiera a okien.
Dolná, obytná časť je postavená na nižšej terase s pôdorysom v tvare nepravidelného U,
prístupná kamenným hlavným portálom, do ktorého ústi most vedúci cez hradobnú priekopu.
Obytná časť vznikla barokovou prestavbou dolného hradu, prístavbou kaplnky a dvorového
traktu. Výrazným prvkom tejto úpravy je trojosový vstupný rizalit so štítovou nadstavbou.
Vstupné priečelie kaplnky je situované do nádvoria, zvýraznené trojuholníkovým štítom.
Prechod medzi dolným a horným hradom tvorí múr, uzatvárajúci dolné nádvorie, do ktorého
je situované priamočiare schodište niekdajšej parkovej barokovej úpravy. V predhradí sa
nachádza renovovaný kaštieľ, v ktorom v súčasnosti sídli Múzeum bábkarských kultúr a
hračiek. V interiéri kaštieľa sú tiež zaujímavé miestnosti s klenbami a klenuté arkádové
chodby. Kaplnka s emporou zaberá dve podlažia. Odporúčame pozrieť si aj krátke podzemné
chodby, ktoré kedysi pravdepodobne tvorili sústavu chodieb a spájali viacero hradov.
História - hrad Modrý Kameň
Historické a iné názvy: Keykkw, Kekkew, Kékkö, Blauenstein Dátum výstavby tohto
šľachtického sídla možno len predpokladať na základe písomných prameňov, ktoré uvádzajú
rok 1285. Pamätná tabuľa na objekte však vznik hradu spomína už pred vpádom Tatárov v
r.1241. Zo zmienky z r.1285 sa dozvedáme o predpokladanom majiteľovi a staviteľovi hradu,
ktorým bol Peter Forró. Po jeho smrti hrad získali synovia Kazimíra z rodu Hont-
Pázmányovcov. Ale už v r.1290 ho vydobyli späť Petrovi súrodenci, zakladatelia rodu
Balašovcov, ktorého potomkovia hrad vlastnili až do konca feudalizmu. Hradu sa neskôr
násilne zmocnil Matúš Čák, ale po jeho smrti kráľ vrátil hrad predkom rodu Balassovcov.
Prvým známym majiteľom bol zvolenský župan, krajský prokurátor Ditrich. V r.1562
vymenoval kráľ Ferdinand I. Habsburský majiteľa hradu Jána Balassu za zvolenského župana
a veliteľa vojsk banskej oblasti. Rýchly postup Turkov zapríčinil v rokoch 1567-1568
zvýšenie obranyschopnosti hradu vybudovaním nových objektov určených pre delostreľbu a
na pobyt väčšej posádky. Už v r.1575 však Modrý Kameň napadli Turci a po troch dňoch
obliehania ho nakoniec dobyli. V r.1578 Turci rozšírili plochu hradu palisádami. V r.1588 sa
uhorské vojsko pokúšalo hrad dobyť, ale neúspešne. Podarilo sa však vypáliť predhradie a
dokonca i hradné jadro. V rámci protitureckej ofenzívy koncom 16.storočia sa vojenskou
operáciou na čele s Mikulášom Pálffym podarilo vydobiť väčšinu pevností späť. Pri ústupe
však Turci hrad Modrý Kameň vyhodili do povetria, preto ho Žigmund Balassa musel po
znovunadobudnutí v r.1609-1612 nákladne zrekonštruovať. Pravdepodobne v tomto období sa
zmodernizovali aj delostrelecké plošiny a bol vybudovaný JV štvorboký bastión. Na mieste
staršieho opevnenia sa postupne sformovala trojkrídlová palácová stavba v pôdoryse
nepravidelného U vrátane kaplnky. V čase stavovských povstaní na začiatku 17.storočia sa
hradný majiteľ Žigmund Balassa uchádzal o funkciu sedmohradského kniežaťa. Neváhal sa
spriahnuť ani s Turkami, len aby získal väčšinovú podporu. Jeho zámer bol však odhalený a
hrad Modrý Kameň bol v r.1616 kráľovským vojskom dobytý a Žigmund bol uväznený.
Turecké útoky do tejto oblasti však naďalej pokračovali až kým v r.1659 opäť Turci nezískali
hrad. Opätovné poškodenie hradu sa spomína aj v r.1683, keď ho zasa dobýjalo povstalecké
vojsko Imricha Thökölyho. Po tomto období už hradné jadro viac obnovené nebolo, len palác
v predhradí dal Gábor Balassa v prvej polovici 18.storočia (1730) barokovo prestavať na
pohodlný kaštieľ. Kaštieľ vtedy získal dnešnú podobu, pričom celá prestavba bola zavŕšená
posvätením hradnej kaplnky v r.1759. Koncom 19.storočia bola zrúcanina horného hradu
upravená na park s terasami a múry jadra hradu boli v r.1998 pamiatkovo zakonzervované.
Poslenou majiteľkou hradu bola grófka Almášiová, ktorá v r.1923 celý areál predala štátu. V
súčasnosti sa v kaštieli nachádza Múzeum bábkarských kultúr a hračiek.
7.Spišský hrad
Čiastočne konzervovaná a pamiatkovo upravená zrúcanina hradu na travertínovej kope s
bralnou čiapkou, ktorá nad mestom Spišské Podhradie vytvára výraznú dominantu východnej
časti Hornádskej
Trasa 1: Za Spišským Podhradím odbočíme vpravo na Hodkovce a čoskoro opäť vpravo na
asfaltovú cestu, ktorá vedie pod hrad. Je tu rozsiahle parkovisko, odkiaľ je to peši k vstupnej
bráne len pár minút. 10 min +43m/0m parkovisko
Trasa 2: Prístup zo Spišského Podhradia, kde je tiež rozsiahle parkovisko na Štefánikovej ulici
oproti cintorínu. Odtiaľ peši úzkym chodníkom, potom cez lúku až k vstupnej bráne. Táto
trasa je však pomerne dlhá, keďže hrad treba obísť a pripojiť sa k ceste z trasy č.1. 40 min
+177m/0m parkovisko Interiér a exteriér Hlavná časť zachovaných budov sa nachádza na
hornom hrade, kde zaujme predovšetkým renesančná arkádová chodba pochádzajúca z
prelomu 16. a 17. storočia. Mala funkciu spojovacieho článku medzi západnými gotickými
palácmi, obrannými časťami a kaplnkou. Dnes slúži ako expozičná miestnosť s výstavou
obranných zbraní a archeologických nálezov. V závere arkádovej chodby sa vpravo vstupuje
do gotickej kaplnky svätej Alžbety, pochádzajúcej z tridsiatych rokov 15. storočia. Kaplnka
bola postavená v dvoch fázach. Jej vznik pravdepodobne súvisel so stavebnými úpravami
Spišského hradu v rokoch 1430 – 1437. Zastropená bola najskôr plochým, pravdepodobne
kazetovým stropom. Zaklenutie v podobe kamenných rebier, znamenajúce súčasne zavŕšenie
stavebných prác na kaplnke, bolo realizované neskôr, pravdepodobne v druhej polovici 15.
storočia. V rámci obnovy pamiatky bola kaplnka zastropená a čiastočne bol rekonštruovaný
systém klenbových prípor. V jej interiéri sú inštalované exponáty sakrálnej povahy pričom
kaplnka slúži i svojmu pôvodnému, duchovnému účelu. Súčasťou expozičných priestorov sú i
ukážky dobových interiérov – mučiarne, stredovekej kuchyne, spálne, kúpeľne ako aj
zbrojnice. Tieto všetky interiéry sú turistom prístupné.
História - Spišský hrad
Historické a iné názvy: Scypus, Scepus, Kirchberg, Scepeswara Prelom 11. a 12. storočia sa
niesol v znamení intenzívneho osídľovania spišského hradného kopca, čo sa odzrkadlilo v
rozsiahlej stavebnej činnosti. Vybudovanie vrcholnostredovekého kamenného hradu spadá
podľa dlhoročných výskumov do 12. storočia. Novému opevnenému sídlu dominovala
nezvyčajne mohutná valcová obytná veža s hrúbkou múru na prízemí takmer 4m.
Pravdepodobne sa k tejto stavbe viaže aj prvá nepriama zmienka o hrade z r.1209, hoci
niektorí historici určujú prvú zmienku už z r.1190. Veža však bola krátko po svojom vzniku
zničená pravdepodobne tektonickou poruchou. To vyvolalo potrebu obnovenia hradu
radikálnou prestavbou. V rámci nej vyrástla nová murovaná hradba so smolnými nosmi a
cimburím, ktorá meandrovito lemovala celý horný obvod strmých skál. Vzniknutý rozsiahly
hradný areál sprístupňovala vežová brána s padacou mrežou. Na šiji brala v mohutnom
opevnení postavili priestranný poschodový románsky palác, krátko nato vznikla aj hradná
kaplnka situovaná v centrálnej polohe, ktorá slúžila županovi, ale pravdepodobne aj
prepoštovi, ktorý sa usídlil na úpätí hradu vo vežovej stavbe v priestore dnešného románskeho
predhradia. Spišský hrad bol jedným z mála hradov, ktoré odolali ničivému mongolskému
vpádu v roku 1241, napriek tomu ešte zosilnili jeho opevnenie. Za mocenských bojov na
začiatku 14.storočia bol hrad pri neúspešnom obliehaní Matúšom Čákom poškodený a
následne v rámci obnovy zrekonštruovaný. V roku 1437 zomrel kráľ Žigmund Luxemburský
a kráľovná Alžbeta Luxemburská povolala na ochranu záujmov svojho syna Ladislava
bratrícke vojská Jána Jiskru z Brandýsa. Ten po ovládnutí okolitého územia sa zameral na
dobytie hradu. Po prvom neúspešnom pokuse sa mu však po dohovore s vtedajším hradným
kapitánom podarilo hrad ovládnuť. Hrad, ktorý sa stal Jiskrovým sídlom, zažil nový stavebný
rozmach. Jeho výsledkom bol vznik nových stavieb na hrade a nového opevnenia
predovšetkým dolného nádvoria. Prvou stavbou, datovanou do tohto obdobia a na toto miesto,
bola kruhová pevnôstka (tzv. Jiskrova) s priemerom sedemnásť metrov. Jiskrovo vojsko
neskôr vystriedali bratríci, po odchode ktorých opevnený tábor stratil význam. Za bojové
zásluhy a vernosť panovníkovi daroval v roku 1465 Matej Korvín Spišský hrad do dedičnej
držby aj s titulom dedičného grófa Zápoľskovcom. Spolu s hradom dostali i jedenásť
slobodných spišských miest. Keď sa Zápoľskovci stali pánmi Spišského hradu, napriek
viacerým hradným panstvám, sa stal ich základňou, čo zdôraznili i stavebnou premenou jeho
areálu na šľachtické sídlo zodpovedajúce svojmu významu. Po obnove poškodených častí
začali s jeho prestavbou. V prvej etape prác bolo ich hlavnou myšlienkou udržať románsky
palác ako hlavný objekt. Nasledujúce dve prestavby aj úprava románskeho paláca, znamenali
vznik nových budov a gotickej kaplnky so vstupmi od paláca, ktorú postavili na voľnom
priestranstve na nádvorí. Spišský hrad, ktorý sa v prvej polovici 16. storočia stal predmetom
vnútorných sporov, často menil majiteľov. Napokon pripadol natrvalo novému rodu –
Thurzovcom. Počas ich panstva boli stavebné úpravy ovplyvňované novým výtvarným
prejavom – renesanciou, ktorej prílevu napomáhal intenzívny obchodný styk Thurzovcov so
zahraničím. Vo vlastníctve Thurzovcov však hrad nebol ani jedno storočie. Už v tridsiatych
rokoch 17. storočia rod spišskou vetvou vymrel po meči. Hrad sa stal predmetom dedičských
sporov. Kráľovským rozhodnutím sa napokon Spišský hrad dostal v roku 1639 do vlastníctva
nových a posledných majiteľov – Csákyovcov, v ktorých majetku ostal až do roku 1945. Tí
prístúpili k zásadnej prestavbe hradu. Prvým predstaviteľov rodového vlastnítva na hrade bol
Štefan. Csákyovci poznamenali Spišský hrad značnými stavebnými zmenami, prebiehajúcimi
od štyridsiatych rokov 17. storočia až do roku 1663. Nádvorie horného hradu bolo zcelené do
spojených krídiel, pred ktoré predstavali arkády, pričom zmenili aj funkciu starších budov na
hospodárske (v románskom paláci umiestnili zbrojnicu). Zmenili vstup a prispôsobili ho na
delovú obranu. Nové, meniace sa spoločenské podmienky, mali podstatný význam na ďalší
osud hradu. Obranné nároky sa znižovali a údržba hradu vyžadovala čoraz vyššie náklady. S
pribúdajúcim časom sa hradné panstvo postupne odsťahovávalo do novovybudovaných
kaštieľov pod hradom, Hodkoviec a neskôr aj Bijacoviec, a hrad začal neúprosne chátrať. Aj
napriek čiastočnému spustnutiu hrad ešte odolal obliehaniu Thökölyho povstalcov a
naposledy ho opevnili. Nedostatočne udržiavaný hrad však v r.1780 podľahol požiaru, ktorý
pohltil všetky drevené a zmiešané konštrukcie a navždy hrad zmenil na ruinu. Hoci aktivity
smerujúce k záchrane zrúcaniny začali už koncom 19.storočia, s celkovou konzerváciou sa
začalo až v r.1969. Vďaka tomu bol Spišský hrad zabezpečený a sprístupnený verejnosti.
8.Zborov - hrad
Zrúcanina hradu na zalesnenom kopci Ondavskej vrchoviny nad obcou Zborov v okrese
Bardejov.
Trasa 1: Cez obec Zborov prechádza cesta č.77, z ktorej krátko po vstupe do obce z Bardejova
odbočíme vpravo na úzku ulicu Podhradie. Pokračujeme rovno až na koniec ulice, kde
odbočíme vpravo a prejdeme celou ulicou až k osamelej budove. Tu môžeme popri ceste
zaparkovať. Odtiaľto prejdeme peši mostíkom ponad riečku Kamenec. Pokračujeme vľavo,
po žltej TZT súbežne s riečkou popri stromoch, až sa dostaneme na otvorenú lúku. Odbočíme
vpravo, pokračujeme miernym stúpaním po lúke (v horúčavách môže byť pomerne náročné).
Neskôr cesta vchádza do lesa, kde už príjemnejšie pokračuje vpravo až k hradu Zborov. 25-30
min +133m/0m parkovisko Trasa 2: V obci Dlhá Lúka pôjdeme až na jej koniec na ulicu
Makovická, kde je parkovisko. Odtiaľ peši po žltej trase lesom až k hradu. 40 min +143m/0m
parkovisko Trasa 3: Pre náročnejších turistov je alternatívou prístup z centra obce Zborov po
červenej TZT (Cesta hrdinov SNP), cez sedlo pod Hradským až na hrad. Zaparkovať je
možné aj bližšie popri ceste na ulici Zákutie. 1:10 h +183m/-51m parkovisko
Interiér a exteriér
Ústrednú časť hradu tvorí mohutná veža - donjon. Patril k nej aj palác, kaplnka a ostatné
budovy obklopené nepravidelnou hradbou opevnenia s polkruhovitými baštami. Z južnej
strany je prístupné veľké nádvorie, ktoré obopína jadro hradu a ktoré chránila veža. Zachovali
sa múry, niektoré len v základoch, iné do značnej výšky. Miestami sa v múroch zachovali
strielne, nárožné kvádrovanie, otvory okien a dvier. Tiež na niektorých múroch renesančná
omietka s sgrafitovou ornamentikou
História
Historické a iné názvy: Makovica, Makuicha, Makavicha, castrum Macauycha, castrum de
Makovicza, Makauicha, Zboró Hoci sa nezachovala hodnoverná listina, ktorá by bližšie
objasňovala dobu a dôvody výstavby hradu Zborov, stavebné počiatky hradu možno zaradiť
do obdobia po r.1317, keď došlo k upevneniu moci Karolom Róbertom. Predpokladá sa, že
hrad mal pôvodne plniť strážnu funkciu na obchodnej ceste a funkciu pohraničného hradu.
Prvou zachovanou písomnou správou o existencii hradu Makovica je listina kráľa Ľudovíta I.
z r. 1347, kde sa spomína ako "de Makauicha". Kastelánmi boli v tom čase Štefan a Juraj
Bebekovci. Už v roku 1364 získal od panovníka hradné panstvo Makovica šľachtic Peter
Cudar z Ónodu. Cudarovci rozšírili hradné panstvo o okolité majetky a vytvorili tak rozsiahle
feudálne domínium v severnom Šariši. Nepriaznivé politické pomery v Uhorsku však v
nasledujúcom období vážne narušili charakter a hustotu osídlenia. Poľské vojenské ťaženia v
r. 1439 – 1444, 1471 a 1491 – 1492 cez makovické panstvo, pôsobenie Jiskrových
žoldnierskych vojsk, chaos v krajine a feudálna anarchia boli spojené s bojmi o uhorský trón a
podnietili činnosť lúpežných bratríckych skupín. Tento stav trval až do konca 15. storočia. Po
vymretí rodu Cudarovcov v r. 1470, daroval kráľ Matej Korvín makovické hradné panstvo
majiteľom stropkovského hradného panstva, pánom z Rozhanoviec (Rozgonyiovci). V r. 1493
získal hradné panstvo sliezsky šľachtic Schellenberg a po ňom v r. 1522 páni z Torysy
(Tarczayovci). V bojoch o uhorský trón podporovali Jána Zápoľského a po jeho porážke im
bolo domínium v r. 1548 kráľom Ferdinandom I. odňaté a pridelené jeho prívržencovi
magnátovi Gašparovi Serédymu. Po jeho smrti v r. 1553 zdedil panstvo jeho syn Juraj.
Serédyovci hrad rozšírili a opevnili. Po nich získal hrad Ondrej Balassa. Napokon ho do r.
1601 vlastnil poľský magnát Ján z Ostrogu, ktorý sa oženil s dcérou Serédyho. Ž Ján z
Ortrogu predal v r. 1601 makovické panstvo spolu s hradom Žigmundovi Rákóczimu. Pri
potláčaní povstania v r.1684 cisársky generál Schultz hrad dobyl a prikázal zbúrať. V tom
čase už existoval kaštieľ v mestečku Zborov a hrad sa už neobnovil. V 18. storočí bolo
panstvo skonfiškované a rozdelené. Časť získal gróf Aspremont, manžel Juliany Rákócziovej,
sestry Františka Rákócziho II., časť Szirmyovci a menšiu časť Erdöyovci. V r.1915 sa v okolí
hradu odohrali najťažšie boje východného frontu medzi Rakúsko-Uhorskom a Ruskom, keď
bol hrad značne poškodený. V r.2010 vzniklo občianske združenie na záchranu hradu Zborov.
9.Fiľakovo - hrad
Zrúcanina hradu je situovaná na nízkom sopečnom brale priamo v meste Fiľakovo zrúcanina
hradu / 203 m Fiľakovo, Prístup - Fiľakovský hrad
Trasa 1: Cez mesto Fiľakovo prechádza Hlavná cesta, z ktorej odbočíme na Baštovú ulicu. Po
chvíli uvidíme na pravej strane menšiu okrúhlu baštu a hneď za ňou sa nachádza väčšie
platené parkovisko takmer pod hradom. Odtiaľ je to len pár minút chôdze k hradu. < 5 min
parkovisko
Trasa 2: V centre mesta Fiľakovo, kde sa stretáva Hlavná ulica s Trhovou a Radničnou, je
pomerne priestranné platené parkovisko. Odtiaľ sa protiľahlou Podhradskou ulicou za pár
minút dostaneme peši k hradu. < 5 min parkovisko
Interiér a exteriér
Pri stavaní hradu bol využitý skalnatý vrch sopečného pôvodu, ktorý má na severnej strane
zvislé steny také vysoké, že ich stačilo len pritesať do tvaru hradby, miestami doplniť a neskôr
v nich vylámať delové otvory. Pôvodný palác stál pri južnej hradbe a bol mnohokrát
prestavovaný. V 12. storočí ho tvorila štvorboká veža, obvodový múr a val s palisádami.
Neskôr sa k nim pristavali obytné budovy tvoriace horný hrad. Počas prestavby Bebekovcov
bola stará beža upravená hrubou obmurovkou a stredný hrad bol obohnaný kamennou
hradbou. Južný múr paláca horného hradu bol v neskorej gotike ešte zosilnený a v jeho
západnej časti bola vyhĺbená kruhová cisterna, nakoľko na hrade boli vždy problémy s vodou.
Nedostatok vody riešili stavbou ďalších cisterien - viditeľné sú ešte ďalšie tri. Zaujímavý je
uzavretý koridor pred južnou hradbou. ktorým prechádzala cesta k bráne predhradia. Je
zachovaný v celistvosti a ukončený oblými baštami, pravdepodobne ešte z neskorogotickej
stavebnej etapy. Vyobrazenie Fiľakova z r.1593 však tento koridor vôbec nezachytáva, preto o
jeho datovaní existujú pochybnosti.
História - Fiľakovský hrad
Historické a iné názvy: Filek, Vilk, Villagkk, Vieleck, Filekinum, Filekwar, Filekow,
Filakowo, Fileek, castrum Phylek, Fylek, Fileck, burg Villeck, Fileck, Filleck, Fülek Hrad
patrí k najstarším kamenným opevneniam na Slovensku a je bezpečne doložený v súvislosti s
odbojným počínaním rytiera Folkuša už v roku 1246. Pravdepodobne však patril k tým
miestam, ktoré vďaka murovanému vyhotoveniu odolali ničivému mongolskému vpádu v
roku 1241. Pravdepodobne ho založil rod Kačičovcov, a napriek tomu, že patril k dôležitým
hradom, do kráľovských rúk sa dostal až potom, čo sa ho podarilo vydobyť od Matúša Čáka
(r.1321). Žigmund Luxemburský dal hrad na konci 14.storočia do zálohu mocnému rodu
pánov z Jelšavy, konkrétne palatínovi Leustachovi, ale v roku 1435 prevzal hrad prvý raz ako
záloh od kráľovnej Barbory vtedy prekvitajúci rod Bebekovcov. O tri roky neskôr však, už od
Albrechta Habsburského, dostal hrad Ján Perényi. Štefan Perényi sa v roku 1471 v záujme
poľského Kazimíra zúčastnil odboja proti kráľovi, kvôli čomu bol hrad dvakrát obliehaný a v
roku 1483 Ondrejom Lábatlanom aj dobytý. Od roku 1490 je správou hradu poverený kapitán
Blažej Rakšai, ktorého dcéru si zobral za ženu František Bebek a hrad dostáva ako veno.
Kvôli hroziacemu tureckému nebezpečiu František hrad prestaval a opevnil. Jeho meno
dodnes nesie päťboká veža vstavaná do juhovýchodného nárožia stredného hradu. Hrad
vybavil i rovnako tvarovanou bránovou vežou. Ani to však nepomohlo, lebo Turci 4.
septembra 1554 využili nepozornosť posádky a hrad takmer bez boja obsadili. Trvalo takmer
štyridsať rokov, kým hrad v roku 1593 získal naspäť Mikuláš Pálffy. Ani to však nebol koniec
tureckej moci, ktorá roku 1596 dobyla skvelo Š opevnený Jáger (Eger). Navyše v roku 1605
sa vzbúrenému Štefanovi Bocskayovi podarilo hrad obsadiť. Časté vojenské nepokoje medzi
mocenskými skupinami habsburskej ríše a cisárom si vynútili aj rýchle a opakované úpravy –
v rokoch 1608, 1609, 1613 a znova v roku 1619 (po požiari 1615). V roku 1621 vďaka tomu
hrad dokázal odolať útoku povstalcov Gabriela Bethlena a Juraj Rákóczi naň v roku 1644 ani
nezaútočil. Počas povstania Juraja I. Rákócziho veliteľ fiľakovskej pevnosti František
Wesselényi prešiel na cisárovu stranu. Ján Kemény so svojim vojskom chránil tylo
povstaleckých jednotiek obliehajúcich Fiľakovo roku 1644. Začiatkom augusta 1645 s asi
tritisícovým vojskom generál Farkaš Puchaim vtiahol do Fiľakova. V roku 1648 zomrel Juraj
I. Rákóczi a v tom istom roku skončila aj tridsaťročná vojna. V polovici 17.storočia bola k
dolnému hradu pristavaná trojica bastiónov. V rokoch 1650-1664 je kapitánom hradu Adam
Wesselényi, a od roku 1657 sa dedičným kapitánom stáva Štefan Koháry I. a od roku 1667
Štefan Koháry II., ktorý dáva v roku 1672 opraviť hradné múry akoby predpokladal vznik
Thökölyho povstania. Thököly na hrad v roku 1678 síce zaútočí, ale nedobije ho. Osudná bola
pre hrad až posledná turecká ofenzíva po roku 1680. Velké vojsko kurucov spojených s
Turkami hrad obkľúčilo a napriek hrdinskej obrane ho po mesačnom obliehaní v septembri
roku 1682 dobylo a zbúralo. Hrad vyhorel a spolu s hradom zhorel aj župný archív a mesto
bolo zničené. Odvtedy bol hrad v ruinách. K obnove nedošlo, ale neskorší majitelia panstva
pristupovali k zrúcanine s istou pietou a s rešpektom. Od r.1972 došlo ku konzervácii
hradných ruín a po rekonštrukcii Bebekovej veže je v nej dodnes historická expozícia.
Podľa jednej z povestí mal za vznikom hradu stáť pastiersky pes menom Ucháň, po maďarsky
Fülek. Ten mal nájsť pri pobehovaní za ovcami poklad, ktorý potom jeho majiteľ pastier
minul na postavenie hradu. Z vďaky k psovi pomenoval hrad po ňom - Fülek. V preklade
Fiľakovo.
10.Galanta - neogotický kaštieľ
Čiastočne zrekonštruovaný neogotický kaštieľ, postavený na mieste protitureckého
opevneného objektu, sa nachádza priamo v meste Galanta, v strednej časti Podunajskej nížiny
V kaštieli sa nachádza reštaurácia, vináreň, pamätné izby a zároveň aj priestory pre rôzne
eventy či svadby. Prístup - Galanta - neogotický kaštieľ Esterházyovský neogotický kaštieľ sa
nachádza v meste Galanta, v Galantskom mestskom parku. Na Parkovej ulici sú pozdĺž cesty
hneď pri oplotení kaštieľa parkovacie miesta. Na Parkovú ulicu však neodbočíme z Hlavnej
ulice, ale musíme sem prísť z opačnej strany - buď z Priemyselnej ulice, alebo z ulice Zoltána
Kodálya, keďže parkovať sa dá len v tomto smere. Z Parkovej ulice sa potom peši dostaneme
do areálu kaštieľa cez vstupnú bránu.
Interiér a exteriér
Kaštieľ tvorí monumentálna stavba s pôdorysom typu U. Samotná obytná časť je
dvojpodlažná a má obdĺžnikový pôdorys. K nej sa z dvoch strán pripájajú prízemné
hospodárske budovy, tvoriace nádvorie. Na nárožiach sa nachádzajú dve prevýšené veže
lemované cimburím. Kaštieľ bol postavený na mieste a s použitím staršej renesančnej stavby.
Starší pôvod stavby dokumentuje niekoľko múrov a klenutých priestorov na prízemí, tiež dve
sekundárne umiestnené nápisové tabule (z r. 1633 a 1739). Riešenie fasád bolo inšpirované
anglickou tudorovskou gotikou a zvýrazňuje slávnostné priestory aj navonok vysokými
bohato členenými atikami. Bohato štukované klenby a riešenie priestorov napodobňuje
gotické a renesančné predlohy. V interiéri strednej časti kaštieľa je reprezentačné schodisko
vedúce na prvé poschodie. Kaštieľ prešiel čiastočnou rekonštrukciou, zrekonštruovaná je
severná i južná veža, severné krídlo kaštieľa či historické dvere.
História - Galanta - neogotický kaštieľ
Historické a iné názvy: Galantha, Esterházyovský kaštieľ V roku 1421 získal majetky na
území Galanty šľachtický rod Esterházyovcov a časť Galanty vlastnil po ďalšie stáročia. Za tú
dobu tu Esterházyovci postavili mnohé významné budovy. Na mieste súčasného neogotického
kaštieľa v Galante stála pôvodne protiturecká opevnená stavba, niektoré zdroje spomínajú
dokonca i hrad. Pôvodný objekt mal pravdepodobne pôdorys tvaru štvorca a bol opevnený
hradbou s nárožnými baštami, obklopený vodnou priekopou. Pôvodnú stavbu s opevnením
dali postaviť v roku 1633 Pavol a Daniel Esterházy, o čom svedčí aj zachovaná kamenná
tabuľa, zamurovaná do západnej veže súčasného kaštieľa. Počas tureckého nebezpečenstva
bol objekt v roku 1663 ešte viac posilnený. Po pominutí tureckého nebezpečenstva dal objekt
v rokoch 1736 až 1744 nitriansky biskup Imrich Esterházy prestavať kaštieľ v barokovom
štýle. Okolo roku 1844 rozhodol Jozef Esterházy o kompletnej radikálnej prestavbe sídla v
duchu romantickej anglickej gotiky s pomocou významného architekta Antala Wébera.
Pribudli asymetricky umiestnené veže a strieľne na rímsach. Tvar hlavného krídla bol
ovplyvnený umiestnením pôvodnej budovy. Neogotický štýl kaštieľa vyzdvihovali
mimoriadne bohaté architektonické detaily a ozdobné prvky, okná či lomené štíty, pričom
bočné krídla boli o čosi jednoduchšie tvarovo i zdobením. Kaštieľ bol dokončený okolo roku
1861. Gróf Jozef Esterházy však prišiel o všetkých svojich potomkov - jeho dcéry Mária a
Gizela sa ešte ako deti stali obeťou nákazlivého ochorenia, a syn Gejza zomrel ešte mladý v
roku 1870. V roku 1879 zomrel aj Jozef a v tom istom roku aj jeho manželka Róza
Barthodeiszky. Kaštieľ potom prešiel do vlastníctva šárošskej vetvy rodu, čím stratil svoju
rezidenčnú funkciu a odvtedy nebol trvale obývaný. Po prvej svetovej vojne ho jeho posledný
esterházyovský majiteľ, Ladislav Esterházy predal v roku 1920 Československému štátu. Po
roku 1920 bol kaštieľ sídlom rôznych úradov a týmto účelom slúžil až do 70. rokov 20.
storočia. Následne kaštieľ do roku 1990 spravovalo okresné múzeum, potom bol istú dobu
nevyužitý a chátral. V roku 1993 získalo objekt od štátu mesto Galanta. Obnovy v 20. storočí
rešpektovali romantický charakter kaštieľa. V roku 2011 bola ukončená revitalizácia okolitého
parku. V roku 2012 vzniklo Občianske združenie Neogotický kaštieľ v Galante, ktoré začalo
pracovať na obnove dlhodobo nevyužitej pamiatky. Boli zahájené rekonštrukčné práce,
pričom sa v podkroví vybudovali nové priestory, spevnili sa staticky narušené klenby,
vymenili okná a pod. V roku 2019 bola kompletne obnovená severná veža kaštieľa. Na jej
prízemí sa v súčasnosti nachádza reštaurácia s kaviarňou, vínnou pivnicou a galériou. Na
prvom poschodí sa nachádzajú kancelárske priestory občianskeho združenia a na druhom
poschodí reprezentačná miestnosť. V roku 2021 bola po rekonštrukcii sprístupnená južná veža
kaštieľa, ktorá prešla vonkajšou a vnútornou rekonštrukciou. Priestory sa tak zmenili na
múzeum. Novú tvár získalo aj severné krídlo kaštieľa, ktoré slúži ako výstavný pavilón. Na
jeho poschodí sú zriadené Pamätné izby Zoltána Kodálya, významného skladateľa a speváka
Karola Duchoňa, rodáka z Galanty. Nachádza sa tu aj izba starých gramofónov a šelakových
platní. V roku 2022 boli zrekonštruované aj historické dvere na západnej strane kaštieľa. Na
prízemí kaštieľa nájdete dobový nábytok, ako aj knižnicu s archívnymi výtlačkami či podoby
kaštieľa z minulých období a zo súčasnosti. Nádvorie kaštieľa sa využíva na spoločenské a
kultúrne podujatia.
Povesti a legendy: Nie sú dostupné žiadne povesti
11.Holíč - zámok
Holíčsky zámok, pôvodne vodný hrad, vysunutý do inundácie rieky Morava, nachádzajúci sa
na západnom okraji mesta Holíč, v okrese Skalica. Prístup k Holíčskemu zámku je úplne
jednoduchý. Nachádza sa na Zámockej ulici na západnom okraji mesta Holíč. Z Bernolákovej
ulice odbočíme na spomínanú Zámockú ulicu, kde sa nachádza parkovisko. Odtiaľ je to len
pár metrov k zámku. < 5 min parkovisko
Interiér a exteriér
Prirodzenú ochranu pôvodnej kamennej veže s obdĺžnikovým opevnenením tvoril močaristý
terén. Do tohto areálu bol v 14.storočí pristavaný dvojvežový obytný palác, v 15.storočí
rozšírený o ďalšie krídlo. Po renesančnej prestavbe vznikla pravidelná štvorkrídlová
dispozícia objektu s arkádovým nádvorím. Z tohto obdobia sa zachoval pás vnútorného
opevnenia s kazematmi na nárožiach. V 17.storočí bolo vybudované hviezdicové opevnenie s
nárožnými bastiónmi, ktoré s pôvodným opevnením prepojili podzemnou chodbou. V
súčasnosti je zámok, obklopený opevnením, monumentálnou trojkrídlovou budovou s
nádvorím. Z reprezentačných priestorov letného cisárskeho sídla sa aj vďaka poštátneniu
habsburgského majetku po roku 1918 počas I. ČSR veľa nezachovalo. V zámku zriadili školu
a hospodárske budovy a priľahlý park boli využívané na poľnohospodárske účely. Za zmienku
stoji zachovaná Čínska sála, ktorej steny pokrývajú kožené maľované tapety s motívmi
čínskej krajiny. Kaplnka má barokový vzhľad. Slávnostné neklenuté schodište je zaujímavé
svojím technickým riešením samonosnej konštrukcie na štíhlych vysokých stĺpoch.
Zaujímavosťou je aj vodná priekopa, ktorá obkolesuje celý zámok.
História
Historické a iné názvy: Wywar (Nový Hrad), Wywar sive Alba Eccelsia, Holicz, Holych,
Holics Hrad sa v písomných prameňoch spomína od r.1256 pod názvom Wywar, teda Nový
hrad. Pravdepodobne už začiatkom 13.storočia kráľ Ondrej II. načas obdaril pozemkami
šľachtica Kemyna. Keď okolité územie zabral Matúš Čák Trenčiansky, hrad sa stal základňou
jeho vojenských výbojov na Moravu. V tej dobe bol hrad obohnaný vodnými priekopami.
Napriek tomu sa po Matúšovej smrti podarilo hrad obsadiť českej posádke v r.1332. Keď sa
potom hrad stal opätovne uhorským majetkom, zostal až do konca 14.storočia v správe
kráľovských kastelánov. V tejto dobe došlo k výraznej prestavbe hradu. Na sklonku
14.storočia získal hrad od Žigmunda Luxemburského Stibor zo Stiboríc a potom až do r.1489
bol majetkom Šlikovcov. Od r.1489 už bol hrad v rukách Czoborovcov, ktorí hrad prestavali
na štvorkrídlový renesančný zámok. V r.1627 dobyli Holíč vojská Gabriela Bethlena a
bojovali oň aj Turci. V roku 1736 predal Jozef Czobor panstvá v Holíči a v Šaštíne
Františkovi Lotrinskému, čím sa objekt stal majetkom Habsburgovcov, ktorí si tu v rokoch
1749-1754 vybudovali letné cisárske sídlo. Renesančný zámok sa potom prestaval na
trojkrídlový neskorobarokový komplex. V roku 1918 prešiel holíčsky zámok do rúk
československého štátu. V hlavnom objekte bola zriadená škola, priľahlé budovy a park boli
využívané na poľnohospodárske účely. V roku 1970 vyhlásili kaštieľ za kultúrnu pamiatku.
Od r.1974 sa uskutočňovala jeho obnova pre nové spoločenské využitie, neskôr bolo viac
zámerov na obnovu zámku, no žiaden sa nedotiahol do konca. Dnes je zrekonštruovaná
priľahlá budova tabačiarne, ale samotný objekt zámku nie je v ideálnom stave. Situáciu
zachraňuje sčasti interiér, najmä Čínska sála, jedna z najreprezentatívnejších miestností
zámku.
12.Likava - hrad
 Zrúcanina sa nachádza na návrší Chočského podhoria Liptovskej kotliny asi 1 km na sever od
obce Likavka v okrese Ružomberok Prístup - hrad Likava V smere von z obce Likavka na
Dolný Kubín odbočíme vpravo na ulicu Pod hradom, prejdeme popri informačnom centre až
na menšie parkovisko. Peši sa miernym stúpaním po červenej TZT dostaneme cez lúku až k
rázcestiu. Odtiaľ pokračujeme cestou vpravo, ktorá nás za chvíľu dovedie priamo k bráne
hradu Likava. 30 min +99m/-13m parkovisko
Interiér a exteriér
Na najvyššom mieste hradného návršia sa nachádza renesančne upravený gotický horný hrad.
Medzi zrúcaninami palácov má malé nádvorie. Z archeologického hľadiska sú významné
hlavne zachované gotické a renesančné architektonické články, obruby okien, portály,
konzoly, strieľne, renesančná atika a smolné nosy na obranu hradnej prístupovej cesty.
Mohutným opevnením so vstupom a baštami sa pýši dolný hrad. Hrad bol v poslednej dobe
rekonštruovaný a upravovaný, takže v súčasnosti badať stopy po viacerých zásahoch. Hrad
bol staticky zabezpečený. Bol spevnený hlavne horný hrad, kde sú vybetónované podlažia a
tiahlami spojené obvodové múry. Dosť nepekne je zrekonštruovaná aj časť hradu nad
vstupnou bránou. V dolnom hrade prebehla tiež rekonštrukcia, ktorej výsledkom sú
pórobetónové tvárnice a keramika. Okrem týchto neprimeraných zásahov však stále pôsobí
zrúcanina impozantne.
História - hrad Likava
Historické a iné názvy: Likova, Likavka, Lichwa Likava patrí k slovenským hradom bez
maďarského ekvivalentu názvu, čo svedčí o etnicite obyvateľov Liptova a využití miestneho
mena. Strážny hrad pri ceste z Liptova na Oravu dal pravdepodobne postaviť magister Donč
okolo roku 1335. Po jeho smrti hrad pripadol kráľovskej komore a v roku 1397 sa ho dotklo
ťaženie moravského markgrófa Prokopa a opolského kniežaťa Ladislava, pri ktorom hrad
dobyli a nakrátko obsadili. V rokoch 1410 až 1415 pôsobila na hrade kráľovská stavebná
huta, ktorá vykonala na hrade mnohé úpravy. V dvadsiatych rokoch toho istého storočia bol
na hrade kastelánom Ján z Messenpeku, ktorého neskoršie pôsobenie je dobre známe aj na
Morave. Keď okolo roku 1430 dostala Likavu kráľovná Barbora Cejlská, Jánovým pričinením
sa hradu zmocnili husiti, ktorých posádka ho opustila až v roku 1434. Neskôr patril hrad
Jánovi Hunyadimu, ktorý ho obnovil a vystaval novú západnú bránu. Neskôr sa v dočasnom
vlastníctve striedali Pongráczovci zo Svätého Mikuláša a Peter Komorovský. Od neho získal
Matej Korvín panstvo naspäť v roku 1474 a po jeho smrti pripadlo jeho nemanželskému
synovi Jánovi. V roku 1496 sa hradu násilím zmocnil Štefan Zápoľský, ale v spore jeho syna
Jána s Ferdinandom I. Habsburským o uhorský trón dobyl Likavu v roku 1528 cisársky
generál Katzianer. Poškodené sídlo dostal Ľudovít Pekry a podľa erbových nápisov z rokov
1533 až 1535 ho veľkoryso obnovil a prestaval. V polovici 16. storočia ho už však vlastnili
Báthoryovci a v roku 1566 hrad zakúpil vojvodca Ján Krušič z Lupoglavy. Ten sa v období
tureckého ohrozenia postaral o dôkladné opevnenie. Obetoval tomu i obytné priestory a
kaplnku vo východnom čele hradu, ktoré výrazne posilnil a umiestnil doň delové komory, čím
ho premenil na polygonálnu delovú baštu. S vdovou po Krušičovi vyženil likavské panstvo
Štefan Illésházy, ktorý pravdepodobne prestavbu ukončil. Za Gašpara Illésházyho bola ešte
roku 1642 postavená prvá východná brána, ale v polovici 17. storočia získal hrad kniežací rod
Thökölyovcov. Štefan Thököly za vysokú cenu konečne zabezpečil hradu vodný zdroj -
studňu. Okrem toho boli opäť upravené, výškovo vyrovnané paláce a ich fasády. Štefan
navyše od roku 1651 budoval obrovské západné predhradie, dnes takmer stratené v lesnom
poraste. Tri okrúhle bašty (bolo ich vraj päť) spájala hradba tiahnuca sa po hrane terénnej
terasy, pred ktorou bola čiastočne vyhĺbená priekopa. Ani to pri obliehaní cisárskym vojskom
v roku 1670 nepomohlo a po týždni generál Heister hrad dobyl. K opätovnému obsadeniu
povstaleckými oddielmi Thökölyovcov a cisárskymi vojskami došlo aj v roku 1678, a preto sa
začalo s úpravou hradu na trestnicu. Ale po povstaní Františka II. Rákócziho erár došiel už v
roku 1707 k rozhodnutiu hrad demolovať. Odvtedy sa stav hradu stále zhoršoval. Keď sa v
roku 1975 zrútilo okolie nárožia najviac ohrozeného severného paláca, konečne sa presadila
snaha o záchranu. Od r. 1980 sa uskutočnil na hrade archeologický výskum a konzervačné
práce.

13.Šariš - hrad
Zrúcanina hradu na osamelom andezitovom vrchu so zalesnenými svahmi v južnej časti
Spišsko-šarišského medzihoria nad údolím rieky Torysa Prístup - Šarišský hrad Prístup k
hradu Šariš nie je náročný. Z mestečka Veľký Šariš, blízko Prešova, sa musíme dostať na
priestranné parkovisko pod hradom po Hlavnej ulici, ktorá vedie von z mesta smerom na
Medzany. Čoskoro zbadáme smerovú tabuľu, kde odbočíme vpravo. Od parkoviska nasleduje
mierny výstup po asfaltovej ceste (žltá trasa) až k hradu. 40-50 min +230m/-26m parkovisko
Interiér a exteriér
Z pôvodného hradu sa zachovalo jadro, ktoré tvorí mohutná hranolová veža (13,2m x 13,2m),
ktorá slúžila na bývanie. Spočiatku bol donjon tesne obopínaný pomerne tenkým múrom. Vo
vnútri tak zostal priestor na prístavbu ubytovania hradnej čeľade. Z predhradia sa zachovala
nepravidelná okrúhla veža. Opevnenie hradu je zachované, vrátane bášt. Centrálna veža -
donjon - umožňuje veľmi dobrý výhľad na okolie. Hrad patrí k najrozsiahlejším stredovekým
hradom s najvyšším počtom bášt.
História - Šarišský hrad
Historické a iné názvy: Sarus, Zaros, Saarus, Sáros, Nagysáros Pôvodný vrch, kde sa hrad
nachádza, vznikol sopečnou činnosťou. Hradný vrch bol od nepamäti kultovou a posvätnou
horou, kde sa konali najstaršie náboženské obrady a slávnosti vo voľnej prírode. Prvé
stavebné úpravy na hrade tvorilo valové opevnenie, ktoré bolo neskôr doplnené o drevené
koly – palisády. Prvá zmienka o hrade menom Sarus pochádza z r. 1245, kedy už zrejme
pôvodný objekt bol v štádiu prestavby na hrad. Túto prvotnú pevnosť nahradila po tatárskom
vpáde novostavba kamenného hradu, ktorý sa spomína v listine kráľa Bela IV. v r.1262. Hrad
bol postavený, aby chránil severojužnú obchodnú cestu údolím rieky Torysy. Už od začiatku
svojho jestvovania bol kráľovským hradom. Hroziace tatárske nebezpečie ešte v r.1241 bolo
príčinou toho, že časť administratívy z rovinatého Abova bola preložená na správu hradu.
Tým boli dané základy pre vznik Šarišského komitátu, ako prvej správnej organizácie nášho
územia a hrad sa stal sídlom šarišských županov (comes). Na začiatku 14. storočia sa hradu
zmocnil rod Omodejovcov, nepriateľov kráľa Karola Róberta. Noví majitelia hrad rozšírili o
obytné i hospodárske objekty a zosilnili jeho opevnenie. Hradný kapitán Demeter z neho
terorizoval okolité mestá a kráľových verných zemanov. Po Bitke pri Rozhanovciach v r.1312
sa stal opäť kráľovským majetkom. Kráľ Žigmund daroval hrad v r.1405 Petrovi Perényimu.
Hrad mali v zálohu v r.1435 aj páni zo Solivaru - Sóosovci a v r.1439 Ján Perényi. Na krátky
čas, v rokoch 1441-1460, na podnet kráľovnej Alžbety obsadil hrad Ján Jiskra z Brandýsa a
jeho kapitáni. V r.1461 hrad obliehal Štefan Zápoľský a vyhladovaním donútil bratríkov ku
kapitulácii. Kráľ Matej Korvín hrad vrátil Perényiovcom, ktorí hrad opäť rozšírili a opevnili
novým hradným múrom. Peter Perényi podporoval kráľa Jána Zápoľského. V r.1537 však
hrad dobylo vojsko druhého kráľa Ferdinanda I. Habsburského, ktorý za hradného kapitána
vymenoval Juraja Wernhera. V 16. storočí od r. 1538 bol hrad sídlom komory Horného
Uhorska celých 20 rokov. Z hradu sa stalo administratívne spravované územie od Tatier po
Tisu. Obavy z nájazdov Turkov po bitke pri Moháči spôsobili posilnenie jeho obranného
systému. V tomto čase mal hrad 200 pešiakov, 14 bášt, ktoré boli prepojené s hradnými
múrmi a stal sa tak nedobytnou stredovekou pevnosťou. V roku 1642 sa hrad dostal do držby
magnátskeho rodu Rákócziovcov, ktorí obývali honosný kaštieľ v podhradí. Táto mohutná
pevnosť však nezasiahla do nasledujúcich udalostí posledných protihabsburských povstaní. V
roku 1660 vybuchol sklad pušného prachu a celý hrad značne poškodil. V nasledujúcich
rokoch ho preto používali iba na ubytovanie vojska. Hrad bol v roku 1687 úmyselne zničený.
Vyhorel a viac nebol obnovený. Posledný z Rákócziovcov, sedmohradské knieža František II.
Rákóczi, známy bojovník za slobodu Uhorska, zomrel vo vyhnanstve v Turecku a hrad prešiel
po ženskej línii do vlastníctva rodu Aspermont. Neskôr ho vlastnili Szirmayovci. Posledným
vlastníkom hradu bol kráľovský komorník Gejza Puľský. V 70. a 80.rokoch 20.storočia sa
začala obnova hradu rozsiahlejším archeologickým výskumom. V ďalšej fáze došlo ku
konzervácii muriva a dostavbe niektorých objektov.
14.Pezinský zámok
Pôvodne vodný hrad čiastočne ukrytý v okrúhlom renesančno-barokovom zámku na
juhovýchodnom úpätí pohoria Malé Karpaty, v meste Pezinok Prístup - Pezinský zámok
Pezinský zámok sa nachádza v zámockom parku priamo v meste Pezinok. Dostaneme sa tam
z Mladoboleslavskej ulice, vstup do areálu je priamo oproti ulici M.R.Štefánika, no v prípade,
že je tento vstup uzavretý, prístup na parkovisko je hneď z ulice vedľa ešte pred kruhovým
objazdom. Ak prichádzame autom od Sv. Jura alebo Modry, z hlavnej Bratislavskej cesty
odbočíme na Holubyho a potom z kruhového objazdu vyjdeme na Mladoboleslavskú,
prípadne z Bratislavskej odbočíme na Kollárovu, ktorá pokračuje ako M.R.Štefánika, až sa
dostaneme na Mladoboleslavskú. V areáli zámku je veľké parkovisko, v pracovných dňoch
ale býva väčšinou plné. < 5 min parkovisko
Interiér a exteriér
Najstaršie jadro dnešného hradu pochádza zo začiatku 14. storočia a tvoril ho typ vodného
hradu. Areál hradu obklopoval dvojitý múr. Vonkajší múr mal bránu, nad ktorou bola veža.
Vnútornú časť kruhovitého pôdorysu vypĺňala veža a obytné budovy. Uzatváral ju obranný
múr a do jeho brány sa vstupovalo cez most ponad priekopu. Neskoršie prestavby túto podobu
hradu úplne zotreli. Baroková prestavba zmenila hrad na kruhovo uzavretý kaštieľ, ktorý
stratil svoj pôvodný pevnostný charakter. Rekonštrukcia bývalého stredovekého vodného
hradu sa začala po jeho odkúpení rodinou Šimákovcov a v r.2019 bola dokončená a zámok
bol otvorený pre verejnosť.
História - Pezinský zámok
Historické a iné názvy: Bozin, Bazin O existencii hradu hovorí správa z roku 1271, keď hrad
napadli a obsadili vojská českého kráľa Přemysla Otakara II. K ďalšiemu obliehaniu došlo v
r.1295, keď na túto oblasť útočil rakúsky vojvoda Albrecht. V r.1334 sa od svätojurského rodu
odštiepila pezinská vetva (Bazini). Dochádzalo k nezrovnalostiam pri delení ich majetku.
Spory trvali až do r. 1429. Gróf Juraj a jeho brat Mikuláš, ktorí patrili medzi najbohatšie a
najvplyvnejšie šľachtické rody v Uhorsku, si vtedy delili hrad i mestečko Pezinok. Neskôr,
keď domáci šľachtický rod vymrel, daroval Ferdinand I. Habsburský hrad Gašparovi
Serédymu a následne Eckovi zo Salmu, ktorý ho však v r. 1575 dal do zálohu cisárskemu
vojvodcovi Jánovi Krusitchovi. O jeho stavebných úpravách hradu dosiaľ svedčí erbová
doska s týmto letopočtom. Ďalšie práce už dal robiť Štefan Illésházy, ktorý sa po Krusitchovej
smrti oženil s jeho vdovou Katarínou Pálffy. Hrad dostal novú, renesančnú, podobu, rozšírili
sa a upravili obytné a hospodárske budovy. V r.1618 sa hrad a panstvo dostalo do rúk Štefana
Pálffyho. V 17.storočí hrad pustol a opraviť ho dal v r.1718 Ján Pálffy. K ďalšiemu veľkému
stavebnému zásahu došlo v r.1844, keď gróf František Pálffy dal na poschodí vystupnej
obytnej veže zriadiť veľkú sálu a zrušením priekop vytvoril predpoklad na rozsiahle parkové
úpravy. V podstate sa tak dokončila premena sídla na zámok. V r.1875 zásahom blesku
vyhoreli budovy na severe, ktoré už neboli obnovené, no v duchu neskorého romantizmu boli
upravené zvyšné budovy. Po r.1936 bola do zámku umiestnená prevádzka vinohradníckeho
družstva a vínne pivnice. Veľké úpravy zažil zámok v rokoch 1940 – 43, kedy nový majiteľ –
Slovenské vinohradnícke družstvo – zadaptovalo pivnice a pristavilo na mieste vyhorenej
časti v nevhodnom slohu administratívnu budovu. V objekte je zachovalá veľká historická
sála, ktorú zdobia maľby pezinských maliarov Bártovcov. Zámok si napriek mnohým
prestavbám zachoval stredovekú podobu vodného hradu, teraz už na Slovensku ojedinelú.
Rekonštrukcia bývalého stredovekého vodného hradu sa začala po jeho odkúpení rodinou
Šimákovcov a v r.2019 bola dokončená a zámok bol otvorený pre verejnosť. Ako prvá bola
zrekonštruovaná pivnica a neskôr ostatné priestory.
Povesti a legendy Nie sú dostupné žiadne povesti
15.Banská Štiavnica - Nový zámok
Nový zámok, protiturecká strážna pevnôstka, jedna z dominantných stavieb mesta Banská
Štiavnica, ležiaceho v Štiavnických vrchoch. Otváracia doba a vstupné Prístup - Nový Zámok
Nový zámok sa nachádza priamo v meste Banská Štiavnica, južne od jeho centrálnej časti.
Pod zámkom je platené parkovisko, odkiaľ sa peši po Novozámockej ulici za pár minút
dostaneme k objektu. < 5 min parkovisko
Interiér a exteriér
Pevnôstku vybudovali ako masívnu hranolovú vežu, spočiatku s dvojicou okrúhlych delových
bášt na protiľahlých nárožiach, neskôr doplnenú o rovnaké bašty aj na zvýšených hranách
budovy. Pôvodne bol tento objekt prístupný vo výške poschodia vyklápacou rampou a
zachoval sa takmer v intaktnej podobe. Prízemie má väčší priestor zaklenutý krížovou
klenbou nesenou stredovými piliermi. Ostatné podlažia, okrem zaklenutých miestnostiach v
baštách, majú rovné drevené stropy. Pevnostný charakter stavby umocňuje aj masívny
polkruhový vstup umiestnený na 1. poschodí. Pevnosť bola neskôr prestavaná, takže dnes má
štyri poschodia so strieľňami a delovými otvormi. Nový zámok dodnes tvorí jednu z
výrazných dominánt Banskej Štiavnice. Od r.1971 v ňom sídli expozícia Slovenského
banského múzea, ktorá dokumentuje obdobie protitureckých bojov na Slovensku. Zámok je
zrekonštruovaný a sprístupnený verejnosti. Z jeho horného podlažia je pekný výhľad na
Banskú Štiavnicu. Expozície zobrazujú mapu nášho územia počas tureckého obsadenia,
obrazový materiál z tureckých vojen a na troch podlažiach sú ešte zbrane používané v tých
časoch.
História - Nový Zámok
Historické a iné názvy: Panenský hrad, Dievčenský hrad, Leányvár, Újvár Nový zámok bol
postavený v rokoch 1564 až 1571 na kopci neďaleko Piargskej brány. Pevnôstka, alebo
strážna veža dostala názov Nový zámok na rozdiel od Starého zámku, ktorý vytvorili z
pôvodného stredovekého farského kostola. Názov Panenský (alebo aj Dievčenský) zámok
súvisí s pomenovaním neskorogotického kostola Panny Márie Snežnej a kopca Frauenberg,
na ktorom je zámok postavený. Objekt plnil funkciu obrannej bašty vzhľadom na výhodnú
strategickú polohu a zároveň bol súčasťou signalizačnej sústavy Jednoty stredoslovenských
banských miest. Početnými strieľňami mala súčasne zabrániť vpádu Turkov do mesta. Ešte v
r.1848 sa na terase okolo zámku nachádzalo okolo 21 diel. Turci dobre opevnenú Banskú
Štiavnicu vážnejšie neohrozili. Po skončení tureckých vojen v Novom zámku skladovali
pušný prach na banské účely. Neskôr tu sídlila protipožiarna hliadka. Od r.1971 tu sídli
expozícia Slovenského banského múzea, ktorá dokumentuje obdobie protitureckých bojov na
Slovensku. Napriek tomu, že tento objekt nesie pomenovanie zámok, v histórii mal len
funkciu strážnej veže, šľachta tam nikdy nebývala a bol domovom len pre vojakov, ktorí
chránili Štiavnicu pred nájazdmi Turkov.

16.Vršatec – hrad
Zrúcanina hradu situovaná na vápencových útesoch Vršateckých bradiel, vytvárajúcich
výraznú dominantu Bielych Karpát nad obcou Vršatské Podhradie Hrad je verejnosti
prístupný, okrem horného hradu (strážnej veže). Nachádza sa v CHKO. Prístup - hrad Vršatec
Prístup k Vršateckému hradu je veľmi krátky a jednoduchý. Autom prejdeme obcou Vršatské
Podhradie, pokračujeme pomerne veľkým stúpaním miernym esíčkom po úzkej asfaltovej
ceste ďalej. Čoskoro na pravej strane zbadáme menšie parkovisko popri ceste pre pár áut,
hneď oproti skalnému útvaru. Kvôli strmému sklonu odporúčame dobre zaistiť auto. Oproti
parkovisku, na druhej strane cesty, začína krátky výstup na hrad. Od cesty vystúpime na
mierny kopec a prídeme na rázcestie. Cesta vľavo vedie k hornému hradu (zvyškom strážnej
veže), no tabuľa tu zakazuje vstup, takže na horný hrad sa nedostaneme. Pokračujeme rovno a
do 10 minút sme príjemnou prechádzkou na dolnom hrade. 10 min +27m/-6m parkovisko
Interiér a exteriér
Horný hrad obmedzovala rozloha vrcholu skalného útesu, ktorý sa kvôli svahovitosti nedal
využiť celý. Najstaršou časťou hradu bola strážna veža, postavená na najvyššom bode brala.
Prístup k bráne horného hradu bol komplikovaný, nakoľko stúpal najprv svahom a potom
serpentínami skalného výbežku, do ktorého vylámali schody. Súčasťou horného hradu boli aj
obytné priestory, z ktorých sa zachovala klenbová pivnica zasekaná čiastočne do skaly. Pod
horným hradom bola delová bašta, chrániaca hrad od prístupu. Najrozsiahlejší bol kamenný
dolný hrad, ktorý zohral dôležitú úlohu predhradia. Nad vstupnou bránou bola strážnica a
miestnosti pre hradnú posádku. Okrem rozsiahlych pivníc mal hrad aj koniareň a sklad obilia
či pekáreň. Na mierne vyvýšenom mieste stál renesančný palác. Obranu tvorili bašty v
hradnom múre, polkruhová bašta pri vstupe a hradné múry.
História - hrad Vršatec
Historické a iné názvy: Oruslankw, Orozlankw, Orozlanky, castrum Lebenstein, Wrssatec,
Wršatecko, Oršové, Oršovský zámek, Oroszlánkő, Oroszleánykő Hradný kopec bol osídlený
už v dobe bronzovej. Vznik hradu Vršatec je možné datovať do polovice 13. storočia, keď na
najvyššom bode brala postavili strážnu vežu, patriacu do skupiny fortifikácií, ktorých úlohou
bolo zabezpečovať severozápadné hranice Uhorska a Vlársky priesmyk, dôležitý priechod z
Uhorska na Moravu. Kráľ Belo IV. v roku 1244 daroval majetky v Pruskom svojmu vernému
išpánovi Bohumírovi [Bogomér], ktorý po pominutí tatárskeho nebezpečenstva
pravdepodobne dal hrad postaviť. Veža je najstaršou časťou hradu. Prístup do horného hradu
bol pôvodne prekrytý na spôsob tunela a viedli k nej schody vytesané do skaly. Hrad sa v
písomných zmienkach z roku 1316 spomína ako kamenný objekt vo vlastníctve Matúša Čáka.
Po jeho smrti sa hrad vrátil do rúk kráľa Karola Róberta a bol spravovaný kastelánmi.
Postupne sa tu vystriedali viacerí majitelia. V roku 1325 hrad vlastnil Alexander Hedervári,
po ňom sa v roku 1354 stal majiteľom jeho syn Mikuláš Hedervári. V roku 1394 hrad patril
Stiborovi zo Stiboríc, v r. 1407 palatínovi Mikulášovi Garaiovi, neskôr Žigmundovej
manželke kráľovnej Barbore Cejlskej. V prvej tretine 15. storočia musel odolávať husitským
výpadom, keď tu v rokoch 1432 – 1434 pôsobil husitsky orientovaný kastelán Mikuláš
Soboňa. Údajne sa tu usídlila aj husitská posádka. V tomto období došlo k značnému
poškodeniu stavby a v takom zlom stave bol hrad odovzdaný do rúk kráľovnej vdove Alžbete
v roku 1439. V polovici 15. storočia získal hrad Ján Hunyady a aj po jeho smrti ho ešte
vlastnili Hunyadyovci a ich Čierne roty. V roku 1470 kráľ Matej Korvín daroval hrad
zemanom zo Slopnej, ktorí začali používať prídomok Vršatský (Oroszlánköi) a hrad bol
súčasťou ich hradného panstva. V 16. storočí rozšírili hrad o ďalšie, nižšie položené
predhradie, kde postavili renesančný palác s okrúhlou baštou. V roku 1576 prešiel hrad do rúk
spríbuzneného rodu Jakušičovcov [Jakusith]. Počas pôsobenia Jakušičovcov bol Vršatec dobre
opevnený, v roku 1605 dokonca odolal útoku Bocskayových povstalcov a Turci naňho v roku
1663 ani nezaútočili. V 17. storočí sa majitelia presťahovali do novopostaveného
renesančného kaštieľa v Pruskom. V roku 1680 však hrad vypálili Thökölyho stúpenci.
Posledným mužským potomkom z rodu Jakušičovcov bol Imrich, ktorý zomrel v roku 1695.
Nový majiteľ, generál Siegfried Krištof Breuner zo Stubingu, síce hrad koncom 17. storočia
obnovil, ale povstalci Františka II. Rákócziho ho v roku 1703 oslabili. V roku 1708 nakoniec
Vršatec obsadilo cisárske vojsko, keď sa posádka po trojdňovej delostreleckej obrane hradu
pod velením hradného kapitána Mikuláša Madocsányiho hradu vzdala. Aby sa hrad opäť
nestal centrom odporu, cisárske vojsko ho vyhodilo do povetria. Od toho obdobia hrad začal
chátrať.