Alex Dahl

NEVINNÁ HRA

Elektronická kniha
Vydal Slovenský spisovateľ, a. s.
Miletičova 23, 821 09 Bratislava 2
E-mail: info@slovenskyspisovatel.sk
www.slovenskyspisovatel.sk
Zodpovedná redaktorka Anna Pokorná
Tlač TBB, a. s., Banská Bystrica

Z anglického originálu Alex Dahl: Playdate, ktorý vyšiel vo vydavateľstve

Head of Zeus Ltd, London 2020, preložila Lenka Cinková.

Tento príbeh je fikcia. Všetky mená, postavy, miesta a udalosti sú výplodom

autorkinej fantázie alebo súčasťou vymysleného príbehu. Akákoľvek
podobnosť so skutočnými miestami, udalosťami a žijúcimi či nežijúcimi
osobami je náhodná.

Copyright © Alex Dahl 2020

All rights reserved
Translation © Lenka Cinková 2020
Cover Design © Juraj Šramko 2021
Cover Photo © Laura Kate Ranler / Arcangel
Slovak Edition © Slovenský spisovateľ, Ltd, 2021

ISBN 978-80-220-2303-0

Vytvorenie elektronickej verzie Dibuk, s. r. o., 2021

Venujem Laure - so všetkou svojou láskou.
Akt spravodlivosti uzatvára príbeh zločinu.
Akt pomsty píše svoj vlastný príbeh.
MARILYN VOS SAVANT
Zvieram ťa v náručí, si mi tak blízko, akoby sme boli opäť jedna bytosť.
Akoby mi ťa nič na svete nemohlo vziať. Cítim na tvári dotyk tvoji dlhý
jemný vlasov, vdyujem i sladkú vôňu - zem a kvety. Prepletenými
prstami sa ma držíš okolo krku, tvoja teplá pokožka sa dotýka mojej.
Zabáram si tvár do horúcej, vlhkej priehlbinky nad tvojou kľúčnou kosťou.
Neviem, kde sme. Nevidím nič, len teba. A viem, že ťa nesmiem pustiť,
musím ťa držať pevne ako nikdy predtým.
Napriek tomu sa medzi našimi telami vytvorí tenučká štrbinka, prenikne
ňou závan ľadového vetra. Tvoje drobné pršteky sa oddelia od môjho krku
a ktosi mi ťa vezme. Doširoka otváram oči, ale pred sebou mám iba hustú,
krutú tmu. Chcem vykríknuť, otvorím ústa, no nevyjde z ni nijaký zvuk.
Moje náručie je prázdne, na pokožke stále cítim tvoje teplo.
A ty, zlatko moje, si preč.
Zobudím sa. Je tma ako v rohu a ty tu stále nie si. Kričím.
OKTÓBER 2017
 1

Elisa
Sandefjord 19. októbra 2017
Dnes som mala voľno, a tak som sa za jedno popoludnie snažila stihnúť
všetko, na čo bežne nemám čas - zostrih vlasov a melír, nechty, hodinka
nedbanlivého cvičenia v posilňovni. Teraz hrozí, že prídem do školy
neskoro. Najprv som ostala trčať v zápche pri výjazde z E18-tky, potom sa
Lyder pri odchode zo škôlky rozhodol trucovať. Hodil sa o zem ako kus
mäsa, a keď som ho navliekala do overalu, mykal sa mi v náručí a vyvracal
oči.
„Prestaň,“ zasyčala som, strčila som mu nohy v pančucháčoch do čižiem
z ovčej kože, jednou rukou som schmatla obedár, obrovské umelecké dielo
z kartónu a škôlkarsky pracovný zošit a druhou ťahala syna von z dverí.
„No tak, poďme!“
V aute Lyder kňučí, lebo som mu nepriniesla nič na olovrant.
„Po škôlke všetci dostávajú hrozienka,“ narieka. „Alebo mrkvu. Alebo
keksíky. Carl dostáva sušienky s kúskami čokolády. To nie je fér…“
Pokúšam sa ignorovať jeho piskľavé ponosy. Mám za sebou dlhý týždeň,
začína ma bolieť hlava.
Pritlačím si prst na boľavé miesto vzadu na temene, hľadím na
nekonečnú červenú na semafore. V škole mám byť presne o tri minúty.
Aud, nevrlá ženská, ktorá má na starosti dozor v školskej družine, začne
presne o štyri minúty dlhými akrylovými nechtami vyťukávať moje číslo na
telefóne.
Na semafore naskočí zelená. Prefrčím po posledných predmestských
uliciach ku Korsvickej škole, pneumatiky škrípu a Lyder sa na zadnom
sedadle nepokojne chichoce.
Zastanem pred školou, podám Lyderovi svoj iPhone - prekvapene sa
usmeje. Je o minútu pol piatej. Stihla som to.
„Hneď sa vrátim,“ poviem a ponáhľam sa cez školský dvor k jasne
osvetlenej červenej drevenej budove.
„Mami!“ zapiští Lucia a rozbehne sa ku mne. Vrhne sa mi do náručia,
pobozkám ju na hebké zlaté vlasy. „Meškáš.“
„Veru nie, prišla som presne.“
„Môžem ísť k Josephine?“
„Kto je Josephine?“
„Nové dievča v našej triede. Môžem? Prosím…“
„Dnes nie, zlatko. Vieš, že ak sa chceš ísť hrať ku kamarátkam, treba sa
dohodnúť vopred. Je to jednoduchšie.“
„Jej mama povedala, že jej to nevadí. Čakajú v šatni.“
„Zlatko…“
„No tak, mami.“ Lucia ukáže na otvorené dvere vedúce do spoločnej
prezliekarne prvákov a druhákov.
Vzdychnem si a vyberiem sa tam s ňou. Na lavičke v rohu na opačnej
strane miestnosti sedí dievčatko vo veľmi peknej prešívanej ružovej bunde
značky Moncler a hneď vedľa jeho rovnako elegantná matka.
„Dobrý,“ pozdravím a usmejem sa na ne. Keď mi dievčatko opätuje
úsmev, ľavá strana tváre sa mu čudne zvraští. Uvedomím si, že na líci má
vystúpenú okrúhlu jazvu siahajúcu až k vlasom na spánku.
 „Dobrý deň. Som Line, Josephinina mama,“ predstaví sa žena a naširoko
sa usmeje.
Je krásna - typ ženy, ktorej krása dokáže ľudí okamžite odzbrojiť. Má
jasnomodré, ďaleko posadené oči, na plecia jej v dokonalých vlnách padajú
husté tmavé vlasy, plné pery zvýrazňuje bezfarebný lesk. Na sebe má biely
kašmírový rolák, vkusné olivovozelené kožené čižmy po kolená a rovnakú
bundu ako jej dcéra, ale vo farbe kaki, v štíhlom páse zopnutú opaskom.
„Teší ma, že vás spoznávam. Som Elisa Blixová.“ Otočím sa k Lucii.
„Zlatko, musíme sa poponáhľať. Lyder nás čaká sám v aute.“
„Ja chcem ísť k Josephine!“
„Nám to vôbec neprekáža,“ ozve sa Line. „Dievčatá už nejaký čas prosia,
aby sa u nás mohli po škole spolu hrať, a na dnešné popoludnie nemáme
nijaké plány.“
„Dobre teda,“ odvetím. „Ak vám to naozaj nevadí.“
„Ani najmenej. Dám vám svoje číslo. Bývame na ulici Asnestoppen, čiže
neďaleko odtiaľto.“
„Fajn. Prišla by som ju vyzdvihnúť okolo pol siedmej, vyhovuje vám to?“
„Maximálne.“
„Kedy Josephine nastúpila? Tuším som vás tu ešte nestretla.“
„Len prednedávnom. Prisťahovali sme sa sem z Osla na začiatku
polroka.“
„Rozumiem. Zatiaľ ste spokojní?“
„Áno. Josie si v škole rýchlo zvykla a aj môjmu staršiemu synovi sa na
strednej škole veľmi páči.“
„Skvelé,“ odvetím. Usmejeme sa na seba. Pozdáva sa mi. Viem si
predstaviť, že by z nás mohli byť priateľky. Pôsobí nesmierne pokojne,
ohromuje ma jej nenútená elegancia. Zdá sa, že aj dievčatá si rozumejú -
kým sa s Line zhovárame, sú zaujaté zložitým vytlieskavaním, na ktoré sa
Lucia v mojej prítomnosti doteraz s nikým nehrala, a keď skončia,
prenikavo sa rozosmejú.
„Zavoláte mi, aby som aj ja mala vaše číslo?“ navrhne Line.
„Prepáčte, nechala som telefón v aute synovi. Zavolajte vy mne a ja vám
o minútku pošlem správu, dobre?“
„Jasné.“
„Výborne, tak sa zabavte, dievčatá,“ poviem a potiahnem Luciu za
brmbolec z umelej kožušiny.
Lucia sa zasmeje a odíde s Line a Josephine. S Josephine sa držia za ruky,
poskakujú v rovnakom rytme, prázdnou chodbou sa ozýva vŕzganie ich
gumených podrážok.

Tesne pred šiestou mi zavibruje telefón. Line mi poslala obrazovú správu -

Josephine a Lucia sedia na obrovskom bielom gauči v zladených ružových
princeznovských šatách, smejú sa a v náručí držia chlpatú hnedú mačku.
Má podmanivé jasnožlté oči a labky jej pokrýva hlina, akoby sa práve
vrátila zvonku.
Hypnotizovane na ňu hľadím, vtom mi telefón začne zvoniť v ruke.
„Prosím?“
„Mami?“ ozve sa Lucia veselým hlasom rozochveným od smiechu.
Usmejem sa. „Ahoj, moja,“ odvetím. „Práve sa chystám a o chvíľu prídem
po teba, dobre?“
„Áno, mami, no vieš, my sme mysleli… Nemohla by som tu prespať?
Prosím, prosím, prosím!“
„Hm.“ Lucia doteraz nespala u nijakej kamarátky, hoci už má sedem
rokov a niektoré jej spolužiačky začali u seba navzájom prespávať. Viem, že
moja dcéra nie je výnimočne úzkostlivé dieťa, no Josephine až tak dobre
nepozná a ešte nikdy som u nich nebola.
 „Mami, prosím! Veď je piatok!“
„Viem. Len… nemáš so sebou žiadne veci. A ešte si u nikoho nespala.“
„Ale spala, u Julie!“
„To áno, ale Julie je tvoja sesternica. Ja neviem…“
„Je tu ohromná zábava! Mami, prosím. No tak, porozprávaj sa
s Josephininou mamou.“
V telefóne na chvíľu zavládne ticho.
Vzápätí mi do ucha doľahne Linein hlas.
„Dobrý večer, Elisa. Máte úžasne milú dcérku. Tie dve sa spolu výborne
zabávajú.“
„Áno,“ odvetím, „Lucia znela veľmi spokojne.“
„Ako vidíte, dievčatá by boli rady, keby u nás Lucia mohla prespať. Čo
poviete? Mne by to vôbec nevadilo. Manžel je pracovne v New Yorku
a vráti sa až zajtra, a s Josephine je to vo všeobecnosti vždy ľahšie, keď má
pri sebe nejakú kamarátku, takže tento nápad mi ani najmenej neprekáža.“
„Rozumiem. Fajn. Ja len, že Lucia ešte nikdy nespala u nijakej
kamarátky.“
„Chápem. Nuž, môžeme to skúsiť, a ak bude chcieť ísť domov, zavolám
vám a vyzdvihnete ju, čo vy na to?“
„Áno, myslím, že to by šlo. Dobre, tak k vám teda skočím a prinesiem jej
veci. Veď viete - keu, pyžamo a, samozrejme, obľúbenú hračku.“
„Jasné.“

Fredrik vojde dnu, v tvári taký červený od vetra, že vyzerá, akoby ho niekto
vyfackal.
„Ahoj,“ pozdraví a na líce mi vtisne rýchly bozk. „Kde sú deti?“
„Lyder hore odkväcol pri Lego príbehu a Lucia je u jednej spolužiačky.
Vlastne ma požiadala, či by tam nemohla prespať.“
 „Aha, dobre.“
„Nie je to problém, či áno?“
„Pravdaže nie, nevidím dôvod zakazovať jej to. Môžeme uložiť Lydera
skôr a spraviť si čas pre seba.“ Žmurkne na mňa a zľahka ma pohladí po
zadku. Potom z chladničky vyberie fľašku mexického piva, otvorí ho
a odpije si dlhý dúšok. Vidím, ako sa mu v hrdle pohybuje ohryzok.
„Áno. Vychádza to výborne. Zajtra letím o deviatej, takže sa môžeš
v pokoji naraňajkovať s Lyderom a niekedy predobedom zájsť po Luciu.“
„Fajn. Vieš, kedy sa asi vrátiš?“
„Pristávam o pol šiestej.“
„Kam to letíš - do Milána?“
„Nie, do Ríma.“
„Komu je lepšie?“
„Ale, zlatko, veď neuvidím nič okrem letiska.“
„A modrého neba.“
„To je pravda.“ Usmejem sa na manžela a idem si do predsiene obuť
čižmy. Pôjdem autom, no radšej si natiahnem aj vlnenú čiapku - hoci je len
október, z východu duje ľadový vietor. Zdá sa, že zima prišla skoro.

„Dobrý večer,“ pozdraví ma Line. „Poďte dnu.“

Vkročím do veľkej, dokonale čistej predsiene s klenutým stropom
a luxusným bodovým osvetlením. Vyzujem si čižmy a pod nohami
okamžite zacítim teplo z podlahového kúrenia. Z poschodia sa ozýva detský
smiech. Keď vyjdeme hore do priestrannej otvorenej obývačky, Lucia
a Josephine, stále v princeznovských šatách, robia práve mlynské kolesá.
Zastanú len preto, aby sa pomedzi salvy smiechu trochu nadýchli.
„Máte nádherný dom,“ poviem. Je elegantný a moderný, tvoria ho súvislé
biele plochy, nie ako náš dom, plný rodinných fotografií, škatúľ s hračkami
a detských kresieb na stenách. Táto rodina môže očividne prijať nečakanú
návštevu bez obáv, že niekto uvidí rozhádzané topánky v predsieni,
neumytý riad v dreze, preplnený kôš na bielizeň v kúpeľni, nedojedené
sendviče zabudnuté na okenici. Nie ako my.
Dom stojí na vrchole skalnatého kopca nad plážou Asnes na polostrove
Vestero/ya a nemá žiadnych blízkych susedov. Jedna stena je celá zo skla. Je
odtiaľ výhľad na členité pobrežie, kde-tu porastené lesom, a ponurý oceán
hlboko pod nami. Jeho spenené vlny chvíľami osvetľuje maják z opačnej
strany zátoky.
„Ďakujem,“ odvetí Line. „Sme s ním veľmi spokojní. Než sme ho kúpili,
videli sme tuším všetky domy v Sandeorde.“ Zasmeje sa a ja tiež. „Dáte si
čaj? Alebo pohár vína?“
„Musím byť doma okolo pol ôsmej, keď môj syn pôjde do postele,“
odvetím. „Sľúbila som mu rozprávku na dobrú noc.“
Line sa usmeje. Opäť ma ohromí, aká je krásna.
„Rozumiem. Tak len rýchly pohárik?“
Prikývnem. Po chvíli sa vráti s dvoma pohármi šampanského. „Napokon,
je piatok.“ Rozhodne by sme mohli byť priateľky. Sledujem kvapku zrazenej
pary, ako sa kĺže nadol po vonkajšej strane pohára, potom ho zdvihnem,
aby sme si s Line štrngli.
„Maman,“ zvolá Josephine, „regarde!“
Predvedie vratké dvojité mlynské koleso a zvalí sa na koberec. Line jej
zatlieska.
„Rozprávate sa po francúzsky?“
„Občas. V Osle chodila Josephine do francúzskej školy. Zhodnotili sme,
že vedieť ďalší jazyk je za každých okolností výhoda.“
Odrazu sa pri tejto očarujúcej žene a jej kultivovanej dcére cítim trápne
priemerná. „Chápem. Samozrejme, máte pravdu, je to obrovská výhoda.“
 „A čo vaša rodina, ste odtiaľto? Žije sa tu celkom príjemne, čo poviete?“
„Áno, je to skutočne príjemné mesto. Pokojné, no nie príliš odľahlé. Ja
pochádzam z Lillehammeru a manžel zo Sandeordu, a keďže on pracuje
v To/nsbergu a ja na letisku Torp, rozhodli sme sa, že sa usadíme tu.
Z práce mi to domov trvá necelých dvadsať minút.“
„A čo robíte?“
„Pracujem ako letuška pre spoločnosť Nordic Wings.“
Line sa rozžiaria oči. „Fíha, to musí byť zábava. Keď som bola oveľa
mladšia, predstavovala som si, že budem letuškou. Niekedy ma mrzí, že
som sa ňou nakoniec nestala.“
„Môže to byť naozaj zábavné povolanie. No časom čoraz väčšmi stráca
príťažlivosť. Keď som ešte nemala deti, pracovala som pre Qatar a lietala na
dlhé vzdialenosti. To zrejme väčšmi zodpovedalo predstave, akú o mojej
práci majú ľudia.“
Line sa usmeje a opäť si upije šampanského.
„Keď sa narodili deti, začala som pracovať pre Scandinavian Airlines, no
dochádzanie na letisko v Osle ma dosť vyčerpávalo - dve hodiny tam
i naspäť boli na mňa jednoducho priveľa. Tak som sa pred tromi rokmi
zamestnala v Nordic Wings. Pre región je výborné, že sem prišla nová
nízkonákladová letecká spoločnosť, ktorou sa dá lietať do mnohých
európskych destinácií, no rozhodne to nie je nič nóbl. A čo vy - pracujete?“
„Áno. Som umelecká maskérka. Robím pre televíziu, ale som na voľnej
nohe.“
„Tak to už áno! Stretávate aj slávne osobnosti?“
„Nie. Väčšinou líčim televíznych hlásateľov.“
„Jasné.“
„Pri deťoch je to ideálne, časovo flexibilné zamestnanie. Beriem si prácu
len vtedy, keď ju viem zosúladiť s aktivitami detí a s manželovým
rozvrhom. Kvôli práci často cestuje.“
„Čo robí váš manžel?“ Pokúšam sa predstaviť si ho - musí to byť
výnimočný chlap, ak zaujal niekoho ako Line.
„Manžel… je bankár. Pracuje v oblasti investícií pre… jednu francúzsku
banku. Paribas.“
Usmejem sa a prikývnem - Line odpovedá presne ako ja, keď sa ma ľudia
pýtajú na Fredrikovu prácu. Ehm, pracuje v oblasti finančného práva pre…
jednu právniú firmu. Ešte sa chvíľu rozprávame o dievčatách a o tom, ako
dobre si rozumejú.
Dám Line Fredrikovo telefónne číslo, aby sa zajtra mohli dohodnúť, kedy
po Luciu príde.
Vstanem a podídem k Lucii a Josephine. Opäť sú zabraté do tlieskania.
„Mamička už musí ísť, zlatko,“ poviem, no Lucia sotva zdvihne pohľad.
„Naozaj tu chceš ostať spať?“
Prikývne, nechce prerušiť rýmovačku.

„Aka fuka funda luka

funda káva kevenduka
ak fuk funda luk
funda káva kevenduk!“

„Ak budeš niečo potrebovať, zavolaj mi, dobre?“

Lucia znova prikývne.
„Priniesla som ti veci. V taške máš aj myšku Minky.“
Usmeje sa, prikročí ku mne a pevne ma objíme. Čelo a krk má po
toľkých mlynských kolesách spotené. Pobozkám ju na horúce, červené
líčko. „Ľúbim ťa.“
„Aj ja ťa ľúbim,“ odpovie Lucia.
 „Zahrajme sa zase na dvojčatá!“ zvolá Josephine radostne a schmatne
Luciu za ruku.
„Dobre!“
„Lucia je moje dvojča!“
Usmejem sa najprv na dievčatá, potom na Line. V objatí a so širokými
úsmevmi odhaľujúcimi niekoľko chýbajúcich zubov skutočne vyzerajú
skoro ako dvojčatá, keby nie toho, že Josephine má husté gaštanové vlasy
a Lucia jemné a svetlé. Obe majú podobné hnedé oči a plné pery.
„Dobrú zábavu, dvojčiatka,“ poviem a zídem po schodoch s Line
v pätách. Vyjdem do chladnej tmy, Line mi zakýva. Na okamih zastanem
pred domom a zahľadím sa na oblaky, ktoré silný vietor preháňa po oblohe.
Zajtrajší let bude drsný.
 2

Elisa
20. októbra
VO CHVÍLI, KEĎ SA LIETADLO DÁ DO POHYBU, máme už takmer
hodinové meškanie, no piloti sú presvedčení, že vďaka silnému vetru
v smere letu to doženieme. Pozatváram skrinky v servisnej časti lietadla,
prejdem si kontrolný zoznam, a keď rolujeme z terminálu, prihovorím sa
cestujúcim. Na oblohe sa prevaľujú pochmúrne mračná - ďalší sivý, veterný
deň.
„Vitajte na palube letu spoločnosti Nordic Wings do Ríma, na letisko
Fiumicino. Prosím, venujte pozornosť bezpečnostným informáciám na
obrazovkách. Prajeme vám príjemný let.“
Na okamih zavriem oči. Lietadlo stojí na začiatku rozjazdovej dráhy,
pripravené na odlet, pilot pridá plyn a lietadlo sa rozbehne po asfalte.
Vzlietne, medzi nízkymi oblakmi sa trochu trasie, no keď vystúpime
do jasnomodrého priestoru nad nimi, hladko a plynulo sa kĺže po oblohe.
Opriem sa o operadlo na sklápacom sedadle a usmejem sa na dieťa na
otcových kolenách v druhom rade. Bucľatou rúčkou mi zakýva, ja mu
odkývam. Uvažujem, ako sa má Lucia u kamarátky. Prv než som si prepla
telefón do letového režimu, napísala som Line správu, že Fredrik môže
Luciu vyzdvihnúť, kedykoľvek im to vyhovuje, a že sa má spojiť priamo
s ním.
 Kým lietadlo stúpa, nezáväzne sa zhováram s praktikantkou, ktorá sedí
na sklápacom sedadle vedľa mňa. Volá sa Charloe a za necelých päť minút
mi vyrozpráva, že pochádza z malého mesta v severnom Nórsku, zbožňuje
mangu a rada sa oblieka ako jej obľúbená postava, ružovovlasá školáčka
Taya. Okrem toho sa dozviem, že prednedávnom začala bývať s priateľom,
ale je trochu nezrelý.
Poteší ma, keď sa ozve signál. Vstanem a naznačím Charloe, aby
urobila to isté. Automaticky prebehnem zoznam úloh: skontrolovať toalety,
káva, zapnúť rúru, skontrolovať jedálenský vozík. Na svojej práci mám
rada, že žiadny deň nie je rovnaký ako ten predošlý, no mnohé moje
povinnosti sú príjemne stereotypné.
Keď sa približujeme k Rímu, sadnem si na sklápacie sedadlo a uvedomím
si, aká som unavená - mohla by som priamo na mieste zaspať, hlava by mi
klipkala nad trojbodovým bezpečnostným pásom. Zrejme v tom nie som
sama. Čítala som, že tento dôsledok stresujúceho moderného spôsobu
života postihuje predovšetkým ženy. Práca, deti, vzťahy… Jednoducho si
nemáme kedy oddýchnuť.
Nepotrebujeme nijaké zložité dôvody - toto všetko samo osebe stačí, aby
sa človek občas cítil vyčerpaný. Zavriem oči a počúvam, ako sa s hrmotom
vysúva podvozok. Dnes je kapitánom lietadla jeden z našich služobne
najstarších pilotov. Pristane tak hladko, že v prvej chvíli si ani nie som istá,
či už sme naozaj na zemi. Usmejem sa na cestujúcich a sledujem, ako sa za
oknom míňajú budovy terminálu, ožiarené jasným slnečným svetlom.
Fredrik mal pravdu - komu je lepšie?
Až keď všetci cestujúci vystúpia z lietadla a my každému jednému
zaželáme buongiorno, konečne si nájdem trochu času pre seba. Je tesne po
druhej. V letiskovom stánku s občerstvením si kúpim sendvič a sadnem si
do miestnosti pre posádku pri odletovej bráne. Prepnem mobil z letového
režimu na roaming a zavolám manželovi.
„Ciao, bello,“ ozvem sa, keď zdvihne. V poslednom čase vynakladám veľa
úsilia, aby som v našom vzťahu udržala iskru. Manželstvo ochladne
rýchlejšie, než by si človek myslel, a nechcem, aby sa to stalo aj nám - už
sme toho spolu prekonali veľa.
„Ahoj! Ako je v Ríme?“
„Nepochybne úžasne. Mám presne pätnásť minút, kým sa budem musieť
vrátiť a pripraviť všetko potrebné na spiatočnú cestu. Ako sa Lucii páčila
noc strávená u kamarátky?“
„Ešte sa nevrátila. Ráno som volal s mamou jej priateľky. Išli na
plaváreň.“
„Aha, dobre. Kedy ju pôjdeš vyzdvihnúť?“
„Povedala, že okolo tretej ju privezie domov.“
„Výborne. A čo Lyder?“
„Moji rodičia ho vzali do Múzea plazov v Larviku.“
„Naše deti sa teda majú! A čo má ocko na programe dnes popoludní,
kým bude mamička hrdlačiť?“
„Nie je to jasné? Vyvalí sa na gauč a bude pozerať Hru o tróny.“
Než zložíme, Fredrik sa zasmeje. Zrazu ho mám pred očami tak, ako som
ho videla dnes ráno. Keď som o šiestej vykĺzla z postele, ešte spal. Pri
dverách som na chvíľu zastala a zadívala sa naňho vo svetle dopadajúcom
z chodby. Ležal na bruchu nahý, tvárou otočený ku mne, viečka sa mu
chveli. Bledá farba jeho zadku kontrastovala s opálením, ktoré mu ostalo
z našej dovolenky na Tenerife pred dvoma týždňami.
Spomeniem si na včerajší sex, na to, ako ma oprel o čelo postele a silno
ťahal za vlasy, na jeho vzrušený, rýchly a horúci dych pri vyvrcholení.
Cítim, že sa červenám, a v myšlienkach sa vrátim k svojmu škvŕkajúcemu
žalúdku - dnes som ani len neraňajkovala. Zahryznem do sendviča, so
zatvorenými očami prežúvam sušené paradajky a mäkučkú čerstvú
mozzarellu. Keď dojem, je čas vrátiť sa do lietadla. Zmetiem si omrvinky zo
sukne tmavomodrej uniformy a znova pozriem na mobil. Rozhodnem sa
poslať Line správu. Bolo od nej veľmi láskavé, že vzala dievčatá na
plaváreň, po tom, čo u nich Lucia strávila noc.

Ahoj! Dúfam, že sa máte všetci dobre. Ďakujem, že ste L vzali na

plaváreň! Budem rada, ak Josephine príde niekedy k nám. Čo tak
budúci týždeň? Zdravím. Elisa

V lietadle s ostatnými členmi posádky pripravím kabínu na odlet. Kapitán

nám oznámi, že budeme minimálne pol hodiny meškať, pretože sme
prileteli neskoro a stratili sme svoje poradie. Prácu letušky mám rada, no
meškania neznášam, predovšetkým preto, lebo cestujúci sú z nich
podráždení, a - prekvapivo - keď je niekto raz kretén, vo vzduchu sa z neho
zvyčajne stáva ešte väčší kretén. No do siedmej by som tak či tak mala byť
doma. Už sa teším na náš sobotný rodinný rituál - na stole budeme mať
obrovskú misu sladkostí, budeme pozerať talentovú šou a deti sa k nám
budú ospalo túliť. Máme veľké šťastie. Čím sme si to zaslúžili?
Zavolám kolegom pri odletovej bráne a poviem im, aby začali púšťať
cestujúcich cez nástupný most do lietadla. Takmer okamžite sa ozve hrmot
tašiek na kolieskach a dupot nôh. Znova nasadím svoj najlepší letuškovský
úsmev. Vo vrecku mi zavibruje mobil, rýchlo ho vytiahnem s úmyslom
nastaviť si letový režim a odložiť ho.
Letmo pozriem na čas, je 15.47. Na obrazovke svieti správa od Fredrika.

Mimoodom, ozvala sa ti Josephinina mama? Vravela, že ju

privezie najneskôr o tretej, a ešte neprišli. Čoskoro budem
 musieť ísť po Lydera…

Zhlboka sa nadýchnem. Akože vážne, chlapi sú neskutoční. Som v Ríme,

v lietadle, v práci, a okrem toho mám mať na starosti ešte aj logistiku
príchodu dieťaťa po noci strávenej u kamarátky. Deje sa to každú chvíľu.
Som napríklad na letisku v Kodani, ponáhľam sa, aby som v letku stihla
niečo zjesť, kým sa budem musieť vrátiť do lietadla, a manžel mi napíše, že
nestíha ísť po dieťa a či na to môžem zohnať niekoho iného. Alebo dozerám
na nástup cestujúcich do Madridu a Fredrik mi pošle správu: „Kde je
Lyderova športová taška a ako vlastne vyzerá?“
Let je plný len na polovicu - sedemdesiatdva dospelých a sedem detí do
dvanásť rokov. Kým lietadlo opúšťa odletovú bránu a roluje, sadnem si
vedľa Charloe a vyhýbam sa bežnej nezáväznej konverzácii. Som trochu
rozrušená, nepochybne pre Fredrikove biedne organizačné schopnosti.
Ale… čo ak sa niečo stalo? Nehoda na plavárni? Havária? Alebo niekomu
prišlo zle, napríklad kvôli alergii? Lucia raz mala slabú alergickú reakciu na
sezamové semienka, Line som to nespomenula, možno jej dala niečo so
sezamom, moja dcéra dostala anafylaktický šok a Line sa vybila baterka,
takže sa s nami nemôže spojiť?
Prestaň, hovorím si. Prestaň. Srdce mi napriek tomu bije ako splašené
a najradšej by som si ešte raz skontrolovala telefón, no je zamknutý
v skrinke pre posádku. Lietadlo naberá rýchlosť, s rachotom míňa svetlá na
rozjazdovej dráhe, potom sa vznesie do vzduchu. Hniezdim sa na sedadle,
pohľad upieram kamsi nad skrinky na batožinu, sústredím sa na
rovnomerné, hlboké dýchanie.
Keď nám piloti dajú zvukový signál, vstanem, zapnem kávovar
a prejdem si poodletový zoznam úloh. Dýcham zvláštne plytko. S úzkosťou
bojujem už dlhé roky, no tentoraz je výnimočne silná - musím sa pridržať
vozíka s nápojmi, kým sa opäť neovládnem. Znova a znova robím dychové
cvičenia, no cítim, ako mi tvár zalieva červeň. Kolegovia a cestujúci si určite
všimli, že čosi nie je v poriadku.
„Deje sa niečo?“ opýta sa Charloe.
„Áno… Áno, prepáč, len malý závrat. Občas sa mi to stáva, aj po
všetkých tých rokoch vo vzduchu.“
Prikývne, no stále vyzerá znepokojená.
Zhasne znamenie „Pripútajte sa“, cestujúci si okamžite odopínajú
bezpečnostné pásy a blížia sa uličkou k nám.
No tak, vravím si. Pozbieraj sa. Najradšej by som si vypila, to však,
samozrejme, neprichádza do úvahy. Minulý rok sa mi po dlhom
a náruživom romániku so sedatívami podarilo prestať s diazepamom, no
teraz by som bola radšej, keby sa tak nestalo.
Usmievam sa, odpovedám na otázky, servírujem kávu, znova sa
usmievam a celý čas sa pokúšam sústrediť na chladný kov vozíka pod
rukami. Zvládneš to, opakujem si v duchu. Ale nie som si istá, že to naozaj
zvládnem. Myšlienky mi bežia všetkými smermi, zdá sa mi, že lietadlo letí
rýchlejšie, než má. Predstavujem si, ako prepadá cez oblaky,
nekontrolovateľne sa trasie, prudko vrazí do zeme, roztriešti sa, pohltí ho
oheň a kúdoly dymu. Mám pocit, akoby zo mňa rýchlosť strhávala kožu.
Zamknem sa na toalete a dlho na seba hľadím v zrkadle. „Všetko je fajn,“
šepkám, no po lícach mi stekajú slzy a maskara na nich zanecháva čierne
cestičky. Až keď na dvere zaklope Charloe - najprv jemne, potom
naliehavo -, konečne sa trochu ovládnem. Nanesiem si novú vrstvu
maskary a vyjdem do jasne osvetlenej kabíny. Známe vrčanie motorov sa
na chvíľu utíši. Sebaisto sa usmejem, hoci sa tak necítim.
Tesne po pol siedmej pristaneme na letisku Torp. Kým všetci cestujúci
vystúpia a ja prejdem kontrolné zoznamy, som taká unavená, že ledva
vládzem rozmýšľať. Keď sme včera večer uložili Lydera, s Fredrikom sme
vypili fľašu vína, a keď k tomu prirátam sex, znamená to, že sme šli spať až
niekedy po jednej. Netúžim po inom, len sa vrátiť domov a zvaliť na gauč.
Vezmem si veci a vypnem letový režim. V mostíku mobil chytí signál,
vibruje a vyzváňa mi v ruke. Šesť zmeškaných hovorov od Fredrika, päť
neprečítaných správ na WhatsAppe. Pohľad mi automaticky padne na
najnovšiu, odoslanú pred štyrmi minútami. Krv mi stuhne v žilách.

Už ste pristáli? Ponáhľaj sa. Čakám ťa v príletovej hale.

Ponáhľaj sa, Elisa.
 3

Elisa

Fredrik je zamračený, bledý, bezradný, vystrašený. Rozbehnem sa k nemu,

klopkanie mojich lodičiek sa rozlieha po celej príletovej hale. Cítim na sebe
vyľakané pohľady - nie je normálne utekať len tak, bez príčiny.
„Čo sa stalo?“ vytisnem zo seba. „Prečo si prišiel? Kde sú deti?“
„Ja… neviem, kde je Lucia.“
„Ako to myslíš?“
„Kamarátkina mama ju nepriviezla o tretej, ako sme sa dohodli.“
„Čo? Prečo? Čo ti povedala, prečo meškajú?“
Preletíme cez otáčacie dvere a vo vetre a drobnom daždi uháňame na
opačnú stranu cesty, k parkovisku na krátkodobé parkovanie.
„Písal som jej a volal na číslo, ktoré si mi dala, ale ozýva sa len
odkazovač.“
„Doriti, asi som ti dala zlé číslo.“
Na okamih zastaneme pri platobnom automate, lapáme po dychu
a hľadíme si do očí. To musí byť ono, zlé číslo. Vytiahnem telefón. Žiadne
nové správy ani zmeškané hovory. Nerozumiem tomu - aj keby som dala
Fredrikovi nesprávne číslo, Line má predsa moje číslo. Ak vedela, že mi
dcéru privezie o štyri hodiny neskôr, prečo mi, doriti, nezavolala?
„Počkaj, vravel si, že ti dnes ráno volala kvôli plavárni. Takže máš jej
číslo.“
 Fredrik vytiahne z automatu kreditku, v nápore dažďa sa náhlime cez
parkovisko. Jeho odpoveď prehluší vzlietajúce lietadlo.
„Čože?“ kričím.
„Hovorím, že volala z utajeného čísla.“
„Čo?“
Nastúpime do auta a v tichom, chladnom priestore pozeráme jeden na
druhého.
„Vtedy mi to tak neprišlo, ale… je to trochu čudné.“
„Čo, dopekla…? Kriste, Fredrik, prečo si mi to nepovedal, keď som ti
volala z Ríma?“
„Vtedy som na to nemyslel. Na našom rozhovore nebolo nič zvláštne, tak
som tomu nepripisoval žiadny význam.“
Čakáme v rade na východ z parkoviska, obaja hľadíme priamo pred seba,
na autá, čo do chladného vzduchu vyfukujú prúžky dymu, a zúfalo sa
snažíme prísť na to, z akého dôvodu sa s nami Line nespojila.
„Pozri,“ ozvem sa, predovšetkým preto, aby som sa upokojila, „určite na
to existuje nejaké uspokojivé vysvetlenie. Zrejme stratila mobil. Alebo… jej
dcéra ochorela, alebo čo. Možno nám poslala správu, že dievčatá sa hrajú
u nich doma, a my sme ju ktovieprečo nedostali.“
„Doma nie sú. Asnestoppen dvadsaťpäť, správne?“
„Áno. Ako vieš, že tam nie sú?“
„Bol som tam - dvakrát. Šiel som aj na plaváreň. Nenašiel som ich
v bufete, pri bazéne ani pri detskom bazéne.“
„Parkovalo na príjazdovej ceste auto?“
„Nie.“
„Tu odboč doľava. Okamžite musíme ísť k nim.“
Fredrik na mňa pozrie, vyhodí smerovku a na veľkom kruhovom objazde
s fontánou uprostred odbočí na druhom výjazde. Prejdeme okolo lodí
a trajektov v sandeordskom prístave, okolo prázdnych, na zimu
zatvorených reštaurácií s výhľadom na more.
„Zlatko,“ povie, „asi by sme mali zavolať na políciu.“
„Čo? Nie, určite ide o nejaké nedorozumenie. No tak, veď sme
v Sandeorde. Nemohla predsa… Nič zlé sa nestalo, som si istá, že je to celé
nejaký omyl.“
Fredrik uháňa k polostrovu Vestero/ya. Mne sa zdá, že ideme príliš
pomaly. Plytko dýcham, zabáram si nechty do dlaní, myseľ mi zaplavujú
najhoršie možné scenáre. Tuho zavriem oči a prvýkrát po dlhých rokoch sa
začnem potichu modliť. Prosím, prosím, prosím, len ne sa Lucii nič nestalo.
Ne je to jedno z tý neskutočný… Vieš, ako vtedy, keď sme si mysleli, že
sa prihodilo niečo strašné, a nakoniec to bolo iba veľmi hlúpe nedorozumenie.
Fredrik nepatrne spomalí a odbočí z hlavnej cesty na pobrežnú cestu
vedúcu k časti Asnes. Cestu zalialo more, auto sa rúti cez hlboké kaluže
a rozstrekuje vodu na chodníky.
Pritisnem si ruku na krk, nahmatám splašený pulz. Naozaj sa to deje. Je
devätnásť minút po siedmej a mne nenapadá jediný dôvod, prečo Line
nepriviezla Luciu a nekomunikuje s nami.
„Počkaj, máš pravdu. Samozrejme… Musíme zavolať na políciu.
Preboha.“ Odomknem telefón a začnem ťukať do obrazovky, no ruky sa mi
trasú a nedokážem zastaviť slzy.
„Vydrž. Už sme tu,“ šepká Fredrik a ženie auto posledným strmým
svahom k obrovskému domu a potom na príjazdovú cestu. „Aha, dnu sa
svieti. Predtým bolo zhasnuté. A je tu auto. Zrejme sa vrátili. Vďakabohu.“
V otvorenej garáži sa nabíja čierny Nissan Leaf. Vyskočím z auta
a trielim k predným dverám. K príkremu kopcu sa priženie prudký vietor,
obklopí nás ako malé tornádo. Búcham na pevné dubové dvere tak silno,
ako vládzem, a zároveň stláčam zvonček. Znútra ku mne dolieha akési
slabé, rovnomerné hučanie - žeby šúchanie vysávača popri podlahovej
lište?
Potrebujem Luciu. Okamžite. Potrebujem svoje dievčatko. Chcem si
zaboriť nos do jej jemných zlatistých vláskov a cítiť, ako sa mi jej tenké
rúčky ovíjajú okolo krku. Neovládnem sa, z plných pľúc zakričím: „Lucia!“
Vzdialené hučanie vnútri utíchne, nahradia ho blížiace sa ľahké kroky.
Dvere sa otvoria.
 4

Elisa

VO DVERÁCH STOJÍ NÍZKA ÁZIJČANKA. Vlasy začesané do strohého

uzla, v ruke strieborný bezdrôtový vysávač.
„Dobrý,“ pozdravím, v hlase mi zaznie náznak hystérie. „Je tu niekde
v dome moja dcéra Lucia? Josephinina kamarátka?“
Bezvýrazný pohľad.
Podídem o krok bližšie a nazriem poza ňu do jasno osvetlenej predsiene,
či nezbadám Line alebo dievčatá. „Hovoríte po nórsky?“
Žena prikývne. „Tu nikto nie je,“ odvetí so silným prízvukom. „Výmena.“
„Výmena? Čo tým myslíte?“ opýta sa Fredrik.
„Starám sa o výmeny hostí. Pre Airbnb. Ďalší prídu v pondelok.“
„Prepáčte, nerozumiem vám. Musíte nám pomôcť!“
Zrazu pôsobí otrávene, pevnejšie zovrie odchýlené dvere.
„Pozrite, moja dcéra je u ľudí, čo tu bývajú. U majiteľov tohto domu, Line
a… veď viete. Jej manžela. Hrá sa s ich dcérkou Josephine. Potrebujem
vedieť, kde sú.“
Vyzerá naozaj zmätená. „Tu nikto nebýva. Majiteľ domu je v Štokholme.
Prenajíma ho cez Airbnb. Nemôžem vám pomôcť, prepáčte.“
Pozriem na Fredrika, jeho tvár sa rozmazáva a stráca v návale zúfalých,
vydesených sĺz.
„Musíme sa pozrieť dnu,“ povie Fredrik.
 „Nie,“ odvetí žena a zatvára dvere. „Nikto tu nie je.“
„Otvor tie zasraté dvere!“ skríkne Fredrik, no ona nám zabuchne pred
nosom.
Klesnem na kolená a neovládateľne sa rozvzlykám. „Zavolaj políciu,“
šepnem.

Jasnobiele steny, bledosivá betónová podlaha posiata tmavšími škvrnkami.

S Fredrikom sa k sebe tisneme v strede dlhého stola, oproti nám sedia
dvaja policajti. Jeden je dobre vyzerajúci tridsiatnik, pôvodom
pravdepodobne z Južnej Ameriky, s láskavými očami a hladkou hnedou
pokožkou. Kým so štikútaním a plačom rozprávam a zavše sa plytko,
nervózne nadýchnem, chápavo prikyvuje. Jeho kolegyňa, staršia, prísne
vyzerajúca blondína, ma prekvapí, keď sa ku mne ponad stôl nahne a stisne
mi ruku, zatiaľ čo zo seba bez rozmyslu sypem všetko, čo predchádzalo
tejto neskutočnej chvíli. Fredrik je ako omráčený, neveriacky vraští
popolavú tvár.
Policajt k nám po stole posunie niekoľko fotografií. Sú na nich ženy -
belošky, černošky, Ázijčanky, staré, mladé, obyčajné i výraznejšie. Pokrútim
hlavou. Ani jedna z nich nie je Line.
„Ste si istá?“
Opäť prikývnem. Spoznala by som ju kdekoľvek.
„Spomenula meno svojho manžela?“
„Nie, povedala len, že je v New Yorku. A že je Francúz. Vlastne nie, to
možno nepovedala. Povedala, že je bankár a pracuje pre Paribas.“
Policajt si do poznámkového bloku zapíše Paribas. „Spomenula ešte
nejaké iné meno či miesto?“
„Nie. Počkajte. Áno, povedala, že okrem dcéry má aj syna. Vravela, že jej
synovi sa na strednej škole veľmi páči. No nespomínala, ako sa volá, ani
názov školy. Ešte vravela, že jej dcéra chodila v Osle do francúzskej školy.
V istej chvíli na mamu prehovorila po francúzsky.“
„Pokojne mohla klamať,“ ozval sa Fredrik. „Nič z toho, čo povedala,
nemusí byť pravda.“
Pri tej myšlienke mi vnútornosti zovrie desivý chlad. Každý boží deň
nespočetne veľa ráz uveríme tomu, čo nám povedia druhí, ich slová
prijímame ako pravdu. No nie je to chyba?
Zaznie klopanie na dvere, objaví sa ďalší policajt.
„Podarilo sa nám spojiť so sekretárkou v Korsvickej škole. Josephine tam
zatiaľ nebola oficiálne zaregistrovaná.“
„Čo tým myslíte?“ opýtam sa. „Line tvrdila, že prišli začiatkom polroka.
Už je polovica októbra. Ako je možné, že nebola zaregistrovaná?“
„Zdá sa, že to nie je pravda. Josephine prišla len túto stredu, zapísali ju
na tri dni na skúšku.“
S Fredrikom si opäť vymeníme pohľady. Srdce mi bije prirýchlo, je mi na
omdletie. Zároveň sa cítim zvláštne rozvážna a bdelá, akoby som zrazu
všetko vnímala ostrejšie. Potrebujem, aby sa mi dcéra vrátila. Ak chcem,
aby sa vrátila, musím zachovať pokoj.
No túžim len kričať - neovládnem sa a utrápene vzlyknem.
„Nerozumiem… Musela mať predsa pas, rodný list, hocičo…“
„Podľa všetkého poskytla číslo sociálneho poistenia, ktoré škola ešte
neskontrolovala. My sme ho overili a, bohužiaľ, ide o neexistujúce číslo.
Sekretárke povedala, že pas prinesie v pondelok.“
„A čo ten dom? Ak si ho prenajala cez Airbnb, znamená to, že sa tam
zaregistrovala. Aj my sme ho už využili - musia overiť váš profil a platí sa
kreditnou kartou…“
„Zisťujeme meno majiteľa karty a IP adresu, z ktorej bola rezervácia
uskutočnená.“
 „A jej telefón?“
„Predpokladáme, že sa ho zbavila, ale snažíme sa ho nájsť.“
„Počkajte,“ prehovorí Fredrik. „Ak odviezla našu dcéru preč včera večer,
krátko potom, ako manželka odišla, znamená to, že má náskok… koľko?
Takmer dvadsaťštyri hodín? Že teraz už môžu byť kdekoľvek?“
Policajt vážne prikývne. „Ubezpečujem vás, že Luciu nájdeme. Som si
tým istý. Únosy detí sú v Nórsku mimoriadne zriedkavé a takmer všetky
nezvestné deti nájdeme živé do štyridsiatich ôsmich hodín. Na tento prípad
sme vyčlenili veľké množstvo zamestnancov. Rozhodli sme sa zverejniť
výzvu na všetkých mediálnych kanáloch v nádeji, že sa prihlásia kľúčoví
svedkovia.“
„Ale… Čo ak ju zatiaľ zabijú? Je to moje dieťa!“
„Pani Blixová, je pochopiteľné, že sa vo vašej situácii obávate
najhoršieho. No uisťujem vás, že všetci zamestnanci, ktorých máme
k dispozícii, budú neúnavne pracovať na tom, aby sme vašu dcéru
lokalizovali.“ To sa ozvala policajtka - Kristine Hermansenová. „Teraz sa
s vami porozprávajú psychológovia. Je nanajvýš dôležité, aby ste
v nasledujúcich dňoch neklesali na duchu - kvôli Lucii. Musíte byť silní
kvôli nej. Je niekde tam vonku a sme si stopercentne istí, že je nažive. Keď
ju nájdeme, bude vás potrebovať väčšmi než kedykoľvek predtým. A my ju
nájdeme. Rozumiete mi?“
S Fredrikom na seba znova pozrieme. Pohľad do jeho zmučených očí mi
spôsobuje priam fyzickú bolesť.
„Keď sa porozprávate so psychológmi, boli by sme radi, keby ste
vystúpili na tlačovej konferencii, ak sa na to budete cítiť. Najlepšie výsledky
dosahujeme vtedy, keď sa verejnosti prihovoria priamo rodičia. Zajtra vás
budeme potrebovať pri návšteve domu na ulici Asnestoppen, aby ste nám
pomohli identifikovať, či tam neostali nejaké Luciine veci. Náš technický
tím tam už je, no, žiaľ, upratovačka ich predbehla.“
„Prečo ste si takí istí, že je nažive?“ zašepkám.
„Pretože keď sa na to pozrieme zo štatistického hľadiska, nech už je
dôvod únosu akýkoľvek, Lucia má väčšiu hodnotu živá než mŕtva. Deti pri
únose zavraždia len zriedka, hoci senzáciechtivé médiá to možno
prezentujú inak. Významná je aj skutočnosť, že ju uniesla žena - úprimne,
je oveľa menej pravdepodobné, že by bola zapojená do plánovania vraždy. “

„Prosím,“ prehovorím k múru oslepujúcich bleskov. „Prosím, pustite ju.

Urobíme všetko. Čokoľvek budete chcieť.“ Hlas mi znie zvláštne pokojne,
akoby bol nahratý vopred. Spomeniem si, ako som kedysi - v inom živote -
videla v televízii iné matky v situácii, v akej sa teraz nachádzam ja sama.
Vtedy som nemala potuchy, aké to je, stáť tu a hovoriť tieto slová. Prosiť.
Odvracala som sa od ich zúfalých očí, od fotografie dieťaťa, ktorú pevne
zvierali v ruke, od ich bolestivého, nepredstaviteľného strachu. Uvažovala
som, ako niekto môže čo len sekundu žiť ďalej, keď nevie, kde je jeho dieťa.
Stále na to nemám odpoveď. Nedokážem jasne rozmýšľať.
„Pôsobila si ako veľmi milá, láskavá žena,“ pokračujem jasným,
prívetivým hlasom. Teraz sa prihováram priamo Line. „Mala som pocit, že
by sme mohli byť priateľky. Nechápem, aký si mala dôvod. Ale chcem ti
povedať jedno: Prosím, neubližuj Lucii. Úpenlivo ťa žiadam ako matka
matku, neubližuj môjmu dieťaťu. Ak sa teraz prihlásiš, dôsledky budú oveľa
menšie. Všetci sa môžeme vrátiť k svojmu životu. Nebudeme ťa nenávidieť,
budeme ti po zvyšok života vďační. Lucia nás potrebuje. Prosím, ukonči to
čo najskôr.“
Cúvnem, zostúpim z pódia a pozriem na Fredrika. Z očí mu prúdom tečú
slzy, zľahka mi kývne. Policajtka Kristine Hermansenová mi položí ruku na
plece a odvedie ma od reportérov, od ich fotoaparátov a otázok, ktoré za
mnou vykrikujú, do malej miestnosti s červenou pohovkou a dvoma
modrými kreslami. Klesnem na pohovku, na sietnici sa mi stále mihajú
neexistujúce blesky. Trvá dlho, kým hluk v mojej hlave utíchne, svetlá sa
vytratia a nahradí ich tupá, mĺkva temnota. Toto je teraz môj život.
 5

Elisa

SEDÍME V AUTE PRED DOMOM, hľadíme na jeho jednoduchú, no

peknú fasádu. Žilo sa nám tu príjemne, ale teraz je po všetkom.
Nech sa stane čokoľvek, náš bežný rodinný život sa už nikdy nevráti.
Nevládzem otočiť hlavu ani o centimeter, pozrieť manželovi do očí. Ako to
tu dnes v noci prežijeme bez nej?
Kráčame k dverám pomaly ako námesační. Fredrik sa mocuje so
zámkou.
Nehybne stojíme v tmavej, tichej predsieni zapratanej topánkami.
Všetko vyzerá, akoby sa vôbec nič nezmenilo, hoci to nie je pravda.
Nasilu si predstavujem, že je to ako toľkokrát predtým, keď obe deti išli na
noc k Fredrikovým rodičom.
Bývali sme radi, že tu nie sú. Tešili sme sa na to.
Zaborím si nechty do dlaní tak silno, ako viem, a z očí sa mi spustí prúd
sĺz. Fredrik ma objíme, no neviem, či ma podopiera, alebo sa ma pridŕža,
aby sa nezrútil. Dlho ostaneme stáť v objatí a vzlykáme.
„Mali by sme sa vyspať,“ zašepká Fredrik. „Ani nie o šesť hodín po nás
prídu policajti.“
„Ako?“
Fredrik vytiahne z vrecka malú škatuľku tabletiek na spanie, ktorú dostal
od policajného lekára, a jemne ňou zatrasie.
Milý policajt juhoamerického pôvodu Gaute Svendsen a Kristine
Hermansenová nás vyzdvihnú v neoznačenom modrom policajnom BMW
a odvezú nás do Asnes. Keď míňame stánok so zmrzlinou na rohu, zovrie
mi žalúdok pri spomienke na Luciu a Lydera, ako minulé leto po výlete
loďou sedeli vonku na drevenej lavičke, sŕkali modrú ľadovú dreň
a tváričky im radostne žiarili. So sebazaprením odvrátim oči od prázdnej
lavičky, zahľadím sa na vlastné ruky, pevne zovreté v lone, a nezdvihnem
pohľad, kým auto nezastane.
Dom na ulici Asnestoppen vyzerá inak, než som si ho pamätala.
Neosobný, chladný, prázdny. Bol taký aj predtým? Nie. Príjemnú, uhladenú
atmosféru dotvárali horiace sviečky. Dom pôsobil, akoby v ňom niekto
býval, bol to veľmi štýlový domov, no predsa len domov. Neviem prísť na
to, v čom je teraz iný, okrem skutočnosti, že pripomína nepopísané plátno.
Držím Fredrika pevne za ruku, spolu nasledujeme dvoch policajtov
a technika v ochrannom obleku hore schodmi. Obom nám dali rukavice, na
topánkach máme modré návleky.
„Čokoľvek, čo patrí Lucii - aj ten najmenší detail či predmet -, môže byť
kľúčové,“ poučí nás Gaute Svendsen. Ukáže na bronzový kuchynský
ostrovček, leží na ňom zopár predmetov. „Toto je časť vecí, ktoré objavili
naši technici. Môžu, ale nemusia patriť vašej dcére.“
Ružová sponka do vlasov, zelená detská zubná kea s krytom v tvare
dinosaurej hlavy, malý zápisník, zväzok plastových hračkárskych kľúčov,
čierna vlnená ponožka.
Ukážem na keu. „Toto je jej,“ šepnem.
„Výborne,“ ozve sa drobná žena. Patrí k skupine technikov a vyzerá
trochu ako vták. Jej vlasy, upravené trvalou onduláciou do drobných brčiek,
pripomínajú hniezdo. „Vykonáme na nej test DNA. Kea nám určite
poskytne dostatok materiálu.“
„Prečo chcete robiť test DNA?“ Srdce mi splašene bije, musím položiť
ruku na chladný kovový povrch kuchynského ostrovčeka.
„Aby sme neskôr mohli identifikovať, či biologický materiál nájdený pri
vyšetrovaní patrí vašej dcére.“
„Ako napríklad… keby ste našli telo?“ opýta sa Fredrik.
Gaute Svendsen si s techničkou vymení rýchly pohľad.
„Keby sme našli napríklad auto, o ktorom sa domnievame, že v ňom
Luciu prevážali, dokázali by sme zistiť, či sa v ňom nachádzala, alebo nie.“
Nastane ťaživé ticho. Potom Gaute opäť ukáže na zopár smutných
predmetov ležiacich pred nami. „Nič iné už nespoznávate?“ opýta sa.
„Nie.“
„Hore sme našli ešte toto,“ povie ďalšia technička, mladá žena, ktorej
z plastovej pokrývky na vlasy vytŕča naružovo zafarbená ofina. V rukách
drží kovovú škatuľku. Podá mi ju. Je v nej myška Minky.
Zavriem oči, pritisnem si ošúchanú hračku s pletenou baletnou
sukničkou k tvári a zhlboka vdýchnem nezameniteľnú vôňu svojej dcéry.
„Ježiši,“ vzdychne Fredrik.
Zveziem sa na kolená, stískam Minky, najväčší poklad svojej dcéry,
a uvedomujem si, že by sa od nej nikdy neodlúčila, aspoň nie dobrovoľne.
S pevne zatvorenými očami sa vraciam do posledných chvíľ v jej
prítomnosti.
„Zlatko,“ Fredrik sa ma zľahka snaží vytiahnuť na nohy, ale ja nechcem
otvoriť oči, lebo Lucia je tam, v mojej mysli, robí mlynské kolesá a smeje sa,
je šťastná a verí, že je v bezpečí. Sklamala som ju. Keď bola malá, toľkokrát
som večer sedela pri jej posteli a šepkala jej do ucha, že nech sa deje
čokoľvek, ja ju ochránim. Že ona je celý môj svet. Že ju čaká vzrušujúci,
zábavný a krásny život.
Ale zlyhala som.
„No tak, zlatko,“ ozve sa znova Fredrik. Tentoraz vstanem.
„Tú ženskú vlastnoručne zabijem,“ poviem.

Keď odchádzame z policajnej stanice, je už takmer deväť hodín večer.

Nemáme správy, nemáme nič, nemáme Luciu. Len pocit obrovskej, temnej
prázdnoty, čo po nej ostala.
„Fred, zastavil by si u vašich? Chcem vziať Lydera domov.“
„Zlatko, veď povedali, že u nich môže ostať tak dlho, ako budeme
potrebovať, a myslím, že nie je dobrý nápad, aby…“
„Potrebujem svojho syna,“ odvetím a Fredrik si uvedomí, že nemá
zmysel mi to vyhovárať. Zabočí doprava k bungalovu svojich rodičov, ktorý
sa nachádza desať minút jazdy odtiaľ, v Bugaårdene.
„Kde je Lula?“ pýta sa Lyder, hneď ako sa otvoria dvere. Hľadí poza mňa
do tmavej noci, vo vyčerpanej tváričke sa mu zračia obavy.
„Nevieme, miláčik,“ odvetím, klesnem na kolená a pritiahnem si ho do
náručia. Hoci väčšinou protestuje, teraz dlho zotrvá v mojom objatí.
„Zabili ju?“
„Nie, pravdaže nie,“ priškrtene zašepká Fredrik.
„Hovorili to v telke.“ Pozriem dovnútra, začujem hlasy vychádzajúce
z televízie.
„To nie je pravda,“ ubezpečím syna a odhrniem mu hebké, trochu dlhé
vlasy z čela. Kým si vyzúvam topánky, Lyder hľadí na zavreté dvere, akoby
jeho sestra stála za nimi, sama v nočnom chlade.
„Mohol by si im povedať, aby to vypli?“ požiadam manžela.
 Na chvíľu sa usadíme v obývačke mojich svokrovcov, preplnenej
nábytkom, a Fredrik im vyrozpráva najnovší vývoj udalostí. Vigdis si trie
ruky a žalostne krúti hlavou. Lyder sedí na koberci pri rozloženej
hračkárskej železnici, ruka s vláčikom Percym mu zavisla vo vzduchu
a počúva.
„Vôbec tomu nerozumiem,“ opakuje Vigdis.
Karl zúrivo prikyvuje, tvár mu zaliala silná červeň, akú som uňho ešte
nevidela, no neprehovorí.
Domov sa vezieme mlčky. Neobzriem sa, nahováram si, že na zadnom
sedadle sedia obe moje deti. Myseľ mi pracuje na plné obrátky, musím sa
z celej sily ovládať, aby som si nepredstavovala najhoršie možné scenáre.
No nedokážem sa ubrániť všetkým. Vidím pokojné tmavé jazero, na
hladine sa ako v zrkadle žiarivo odráža tenučký kosák dorastajúceho
mesiaca a na dne leží moja milovaná dcéra. Vidím akési neznáme,
nevýrazné horské úbočie, kam nezablúdi nik okrem zvierat. Ktosi tam na
malom kúsku rozkopal zem, potom hlinu starostlivo vrátil na miesto
a hlboko pod ňou leží moja milovaná dcéra. Vidím starý, spustnutý drevený
zrub uprostred borovicového lesa, ďaleko od akýchkoľvek iných obydlí,
miesto, kde je ticho také husté, až sa samo stane zvukom, a tam, zamknutá
v chladnej miestnosti s drevenými stenami, leží moja milovaná dcéra.
Dlane mám vlhké, myseľ rozháranú. V hlave si dookola opakujem jej
meno, tak ako každý deň, každú minútu. Lucia - svetlo, jasné svetlo, láska.
Myslím na ostatné deti, ktorých tváre všetci poznajú, deti, ktoré zmizli
a nikdy sa nenašli, ich rodičia donekonečna vyzývali verejnosť, no márne.
Vari sa aj moja dcéra zapíše do histórie ako jedna z nich?
Prinútim sa vrátiť do prítomnosti, do auta k manželovi a synovi,
a pozriem na Fredrikovu vyčerpanú tvár, osvetlenú strašidelným
oranžovým svetlom pouličných lámp. Zastane pred domom, všetci traja
ostaneme chvíľu sedieť v tichom, tmavom aute. Zdá sa mi nemožné vojsť
do domu a žiť ďalej, keď viem, že Lucia je niekde tam vonku, sama.
Kráčam po štrkovej cestičke k vchodovým dverám, Lyder nás predbehne
a od domu zakričí: „Mami, oci! Pozrite, prišiel list!“ V rukách drží
jednoduchú bielu obálku. Stojí na nej: Rodine Blixovcov.
 6

Selma

SELMA ZDVIHNE MEDUSU z okenného parapetu vo svojom malom

osloskom byte a nesie ju k posteli zapĺňajúcej celý spálňový výklenok.
Zatiahne biele závesy, ktoré ho oddeľujú od zvyšnej časti bytu, čím vznikne
dojem, akoby vhupla do postele s baldachýnom, a ľahne si. Chlpatá lesná
mačka hlasno pradie. Selma ju hladí po chrbte odhora nadol, pri každom
pohladení poškrabká priehlbinku nad chvostom. Keď bola Medusa
mačiatko, Selma ju našla hlasno mňaučať na balkóne otcovho bytu
v Drammene. Odvtedy sa vracala každý deň a pozorovala Selmu spoza
okna, kým pred odchodom do školy raňajkovala a čítala ranné noviny.
„Nepúšťaj ju dnu, lebo sa jej už nezbavíme,“ hovorieval otec. No Selma ju
pustila dnu a za tých osem rokov si ju obľúbil aj otec. Vždy keď zavolá,
najprv sa opýta na mačku. „Ako sa má moje dievčatko?“ povie so
smiechom. „A ako sa máš ty?“
Na kuchynskom stole hlasno vibruje telefón. Dva dni si na Tinderi písala
s istým Victorom, no začína príliš naliehať, aby sa stretli. Zrejme je to on.
Zakaždým je to rovnaké, pomyslí si. Nejaký muž sa jej zapáči, potiahne
prstom zľava doprava. Začnú spolu četovať, najprv sa jej zdá jedinečný
a zaujímavý, no o deň-dva sa im minú témy na rozhovor. Tak načo sa s ním
stretávať? Pobozká Medusu na temeno. Mačka pochopí, že Selma jej
o chvíľu prestane venovať plnú pozornosť, prudkým pohybom sa prehodí
na chrbát a myká labkami vo vzduchu - vie, že v tejto polohe je
neodolateľná. Selma ju poškrabká po hebkom brušku a vstane.
Čaká ju zmeškaný hovor a niekoľko správ od jej šéfa Olava.

Prepáč, že píšem takto neskoro. Videla si správy? Stratilo sa

dievčatko. Mohla by si sa vrátiť do práce? Chcem, aby si si tú
tému zobrala.

Po piatej ráno Selma vstane zo stoličky a natiahne si nohy. Dúfala, že sa

pred tlačovou konferenciou o deviatej dostane domov a pár hodín si pospí,
no očividne to neprichádza do úvahy - jej byt sa nachádza v časti St
Hanshaugen, dobrých dvadsaťpäť minút peši od redakcie denníka
Dagsposten. Ten prípad je všade, takéto veci sa v Nórsku nestávajú. Celú
noc čítala všetky dostupné informácie od polície a z iných periodík. Musí
byť o krok vpredu oproti ostatným novinárom.
„Tak čo, Eriksenová, všetko v pohode?“ bodro ju osloví Olav a vystrie
k nej ruku s otvoreným balíčkom sušienok Oreo.
Jednu si vezme a prikývne. „Hej. Akurát… to nedáva nijaký zmysel.“
„Mne to hovor.“
„S takýmto únosom som sa tuším ešte nestretla. Žena sa vyparí aj
s dieťaťom, ktoré prespalo u jej dieťaťa…“
„Ak to vôbec bolo jej dieťa. S istotou to nevieme.“
„To je fakt.“
„Podľa mňa to vyzerá na profesionálnu robotu,“ podotkne Olav. „Zdá sa,
že neexistujú nijaké konkrétne stopy. Odhadujem, že žena a dievča boli
nastrčené a v skutočnosti je za tým zločinecká sieť.“
„Možno máš pravdu. No celé je to až príliš prešpekulované - prenajatý
dom, divadielko v škole… Ak má únos na svedomí zločinecká sieť, pôsobí
vyslovene cielene. Akoby im išlo špeciálne o Luciu Blixovú, nie o hocijaké
dieťa. Uniesť niekoho rovno z ulice by bolo jednoduchšie.“
„Myslíš?“
„Olav, sme v Nórsku. Šesť-sedemročné deti tu chodia samy do školy a zo
školy. Malé deti sa bez dozoru hrajú na ulici, najmä v takých pokojných
mestách, ako je Sandeord. Uniesť dieťa v tejto krajine nemôže byť zložité.“
„Asi máš pravdu,“ uzná Olav a poškrabe si jemné chĺpky na brade. Už
celé mesiace si pestuje bradu, no stále mu rastie len bledoryšavé páperie.
Selme napadne, že asi myslí na vlastného syna, ktorý je v podobnom
veku ako Lucia Blixová.
„Fredrik a Elisa Blixovci vyzerajú ako úplne normálni rodičia. No vieš, čo
sa hovorí - zmiznutie dieťaťa takmer vždy nejako súvisí s rodinou. JonBenét
Ramseyová, Madeleine McCannová… Všetky teórie napokon smerujú
k rodičom, nie? Mohlo by ísť pokojne aj o peniaze - možno majú problémy
a únos len zinscenovali.“
„Prosím ťa, Selma, hádam si nemyslíš, že sú za tým jej rodičia? Sama si
povedala, že vyzerajú úplne normálne.“
„Neviem. Len hovorím, že zatiaľ s istotou nevieme nič.“
„Už pôjdem, nech si aspoň hodinku-dve pospím. Uvidíme sa na
konferencii o deviatej.“
Olav zmizne v chodbe, Selma ostane v kancelárii sama. Chlap, čo má
nočnú smenu, pracuje na diaľku z Houstonu - správy tlačových agentúr
môže sledovať aj v Štátoch a v Nórsku sa málokedy stane niečo také
závažné, aby redakčný tím musel ťahať celú noc.
Selma si bezmyšlienkovito trhá záder pri nechte, kým jej nezačne
krvácať. Strčí si prst do úst a uprene hľadí na obrazovku. Svieti na nej
zastavený záber z prvej tlačovej konferencie, na ktorej vystúpila Elisa
Blixová. Je vysoká, štíhla, má príťažlivé, rovnomerné črty a svetlohnedé
vlasy nedbanlivo stiahnuté do chvosta. Selma jej háda približne tridsaťpäť
rokov. Spustí video a znova si ho pozrie, hoci ho už videla nespočetne veľa
ráz. Elisina utrápená tvár ožije, kamera zaostrí na jej hlboké hnedé oči
zaliate slzami.
„Prosím, neubližuj Lucii.“ Meno Lucia vyslovuje ako anglické, nie ako
talianske. Selme vŕta v hlave, na základe čoho bežná sandeordská matka
vyberie dcére také nezvyčajné meno.
Klikne na ďalšie video. Mužský hlas objasňuje dosiaľ známe fakty,
v pozadí vidieť Luciine fotografie, ktoré zverejnila jej rodina.
„Lucia onedlho dovŕši osem rokov, no na svoj vek je pomerne nízka.
Keďže nie je zvyknutá byť ďaleko od rodiny, pravdepodobne je veľmi
rozrušená. Okrem jazvy v ľavom obočí nemá nijaké zvláštne znamenia ani
materské znamienka. Upozorňujeme verejnosť, že únoscovia sa jej
zovňajšok možno pokúsia zmeniť. Lucia Blixová zmizla z rodinného domu
v časti Asnes na polostrove Vestero/ya v meste Sandeord niekedy medzi
devätnástou hodinou devätnásteho októbra a šestnástou hodinou
dvadsiateho októbra. Nachádzala sa v spoločnosti dievčaťa, ktoré sa údajne
volá Josephine, a ženy, ktorá sa predstavila ako jeho matka a tvrdila, že sa
volá Line. Polícii sa zatiaľ nepodarilo vypátrať ich skutočnú identitu, no
únos zaradila medzi prípady s vysokou prioritou. Žena je štíhla, má
tridsaťpäť až štyridsať rokov, približne stosedemdesiat centimetrov,
tmavohnedé vlasy a modré oči. Druhé dievča má podobnú postavu ako
Lucia Blixová a vek šesť až osem rokov. Na líci má nápadnú oblúkovitú
jazvu, chýbajú jej minimálne dva predné zuby, má dlhé gaštanové vlasy…“
Selma zastaví video a na mobile si otvorí Facebook. S menom Elisa
Blixová existuje len jeden profil. Je súkromný, no profilová a titulná
fotografia sa Selme zobrazujú. Klikne na profilovú fotku - Elisa na nej
pózuje pri dverách lietadla v tmavomodrej uniforme. Pochádza z roku 2011,
na krídle lietadla sa vyníma logo SAS. Elisa sa naširoko usmieva, na perách
má vkusný červený rúž. Je to príťažlivá žena, jej krása by azda mohla
vyvolať žiarlivosť či pobláznenie. Do poznámkového bloku si zapíše krásna
a potom profesionálna robota? a komplikovaný plán. Fotografia má
stoštyridsaťjeden lajkov. Naozaj populárna dáma. Selma si rozklikne
komentáre. Jeden je od jej manžela Fredrika: Kočka! Ostatné sú typické
lichotivé poznámky od priateľov ako Si stále krajšia a krajšia a No teda,
pani Blixová!
Selma otvorí titulnú fotografiu. Pochádza pravdepodobne z minulých
Vianoc, zobrazuje štvorčlennú rodinu Blixovcov pred vianočným
stromčekom. Naľavo sedí v zamatovom zelenom kresle Fredrik, na
nevýraznej tvári mu žiari bezstarostný úsmev. Žeby bol schopný
nepekných činov? Selma si vrýva do pamäti jeho tvár, hľadá akýkoľvek
náznak niečoho nezvyčajného, no bezvýsledne. Vedľa neho sedí
v rovnakom kresle Elisa. Rozpustené vlasy si upravila do lesklých vĺn. Má
na sebe čierne šaty ozdobené flitrami, ten istý červený rúž, oči dramaticky
zvýraznené ťahom čiernej linky. Deti sedia v tureckom sede na zemi pred
rodičmi, obe držia veľký hranatý darček a veselo sa škeria. Elisine ruky
spočívajú na synových pleciach. Volá sa Lyder. Lucia a Lyder. Fredrik
a Elisa. Milá, zdanlivo normálna rodinka, až smiešne obyčajná. Stredná
trieda, dve deti. Prečo si niekto vybral práve ich?
Selma si priblíži tvár Lucie Blixovej. Je to roztomilé dievča, niet pochýb.
Naozaj mimoriadne roztomilé. Zdravá, jasná pokožka, bystré hnedé oči
a hrubé tmavé obočie kontrastujúce so svetlými vlasmi. Selma horko-ťažko
rozozná jazvu v Luciinom ľavom obočí a premýšľa, ako k nej prišla. Dlho
hľadí dievčatku do tváre, predstavuje si, čo všetko ju môže čakať. Život
v zajatí, smrť, zneužívanie… Zovrie jej žalúdok. Ako niekto dokáže ublížiť
dieťaťu? Lucia Blixová je v tejto chvíli ďaleko od svojej milujúcej rodiny
a určite sa strašne bojí. Selma oddiali fotografiu a zadíva sa na celú rodinu:
mama, otec, brat a sestra. Nevie si predstaviť, aké to je, žiť v takejto rodine.
No na rozdiel od väčšiny ľudí vie, ako veľmi bolí strata milujúcej matky.
Zahľadí sa na Luciu - má presne toľko rokov, koľko mala Selma, keď sa
život, na aký bola zvyknutá, navždy skončil.
 7

Elisa

NA POLICAJNOM RIADITEĽSTVE V OSLE sú s nami v miestnosti traja

vyšetrovatelia. Jedného z nich poznám z médií, je to osloský policajný
riaditeľ Hans Gundersen. Informovali nás, že cez videohovor nás sledujú
ďalší ľudia - policajní vyšetrovatelia v Sandeorde, príslušníci Kriposu,
národnej agentúry pre vyšetrovanie závažných zločinov, i rôzni iní, zatiaľ
neznámi muži a ženy z iných policajných oddelení. Policajti nás privítali
s chápavým, vážnym, no zároveň ostražitým výrazom - pozorujú nás
a nijako sa to nepokúšajú zakryť.
„Policajné riaditeľstvo v Osle chce dôkladne posúdiť stupeň ohrozenia
vašej rodiny pred Luciiným únosom, preto potrebuje, aby ste sa dostavili
na výsluch,“ oznámila nám Kristine Hermansenová do telefónu včera
večer. A tak sme tu.
Upozornili nás, že tu pravdepodobne strávime celý deň, možno až do
neskorého večera. Fredrik a ja budeme s políciou hovoriť spolu aj každý
zvlášť, tak ako v prvú noc, ale oveľa podrobnejšie. Cítim mravčenie
v chrbtici, akoby moje nervy boli drobné živé tvory, behali hore-dolu
a hrýzli ma. Ani najnevinnejší človek na svete by sa v tejto situácii nevyhol
nervozite.
Klesnem do prekvapujúco pohodlného kresla oproti vyšetrovateľom
a z celej sily sa snažím zachovať pokoj. Pozorne na mňa hľadia, v tvári sa
im zračí rokmi zdokonalený hlboko súcitný výraz. Myslím na matky
a otcov iných unesených obetí, na to, koľkí z nich boli očierňovaní,
prenasledovaní, podozrievaní, že sa dopustili zločinu, a ich mená bez
najmenších dôkazov veselo vláčili po novinách.
Sťažka prehltnem, duševne sa pripravujem na možnosť, že si na titulných
stránkach prečítam špekulatívne názvy ako Je Elisa Blixová vrahyňa?,
Predala matka Luciu Blixovú na temnom webe?, Prípad Blixová: dôkazy
v prípade záhadného únosu čoraz väčšmi ukazujú na rodičov.
„Pán Blix, pani Blixová, ďakujem, že ste prišli. Dúfam, že ste sa počas
jazdy cítili pohodlne,“ začne Gundersen.
Fredrik prikývne. Deväťdesiatminútovú cestu zo Sandeordu do Osla
sme absolvovali v aute so šoférom, ktoré po nás poslala polícia. Istým
spôsobom ma to znepokojilo - nadobudla som dojem, že nás nechcú spustiť
z očí a sledujú každý náš pohyb. Nedbám, nech ma sledujú hoci aj každý
deň, ak to znamená, že sa mi Lucia vráti, no keď na človeka niekto tak
dôkladne dozerá, je to predsa len čudný pocit.
„Čo tá žiadosť o výkupné, zistili ste niečo?“ opýta sa Fredrik.
„Momentálne ju podrobne analyzuje náš tím forenzných expertov.
Dúfame, že sa nám z nej podarí získať DNA,“ odvetí Gundersen.
„Nedáva to nijaký zmysel,“ ozvem sa. „Žiadajú, aby sme čakali na
inštrukcie, inak jej ublížia, a potom zrazu… nič. Ticho.“ Bolestivo
prehltnem, v hrdle mi navrela guča.
„Vôbec nie je isté, že žiadosť poslali skutoční páchatelia. Bohužiaľ,
pri takýchto prípadoch sa stáva, že nestabilní jedinci sa snažia zapliesť do
vyšetrovania a získať si tak trochu pozornosti.“
„Neviem, mne sa to zdalo dosť jednoznačné,“ poviem. Znova ma zaplaví
hrôza z tých príšerných slov.
 Máme Luciu. Je v bezpečí a je o ňu postarané. Budeme požadovať peniaze.
Ak našej žiadosti nevyhoviete, zabijeme ju.
„Nevylučujeme žiadne možnosti, no ubezpečujem vás, že žiadosti
o výkupné sa v tejto chvíli venujeme s plným nasadením.“
„Božemôj,“ vzdychne Fredrik.
„Áno. Ide o veľmi nezvyčajný prípad. Takýto únos nemá v Nórsku
obdobu, najmä ak vezmeme do úvahy, ako starostlivo bol naplánovaný.
Doterajšie únosy detí boli poväčšine nešikovnými zločinmi, ktoré spáchali
v afekte zúfalí členovia rodiny, alebo išlo o vopred nepremyslené činy, pri
ktorých páchateľ len využil príležitosť. V oboch prípadoch za sebou únosca
zvyčajne zanecháva množstvo stôp a biologického materiálu, vďaka čomu
je pre nás relatívne ľahké vystopovať ho ešte v kritickom časovom úseku,
ktorý predstavuje prvých štyridsaťosem hodín po únose. V Luciinom
prípade sa, bohužiaľ, takmer nemáme čoho zachytiť.“
Hans Gundersen sa nadlho odmlčí, upiera pohľad raz na Fredrika, raz na
mňa. Prikývnem, bolestivo si uvedomujem, že odkedy som naposledy
držala dcéru v náručí, už prešlo takmer dvakrát toľko času.
„Jedno je však zjavné - únoscom išlo konkrétne o vašu dcéru.“
Opäť prikývnem, slzy mi zastierajú zrak.
„Ak vám príde na um akýkoľvek možný dôvod, je nesmierne dôležité,
aby ste sa oň s nami podelili,“ povie muž sediaci naľavo oproti nám, starší
policajt s riedkymi ryšavoplavými vlasmi, starostlivo upravenými
v neúspešnej snahe zakryť lesklú plešinu. „Musíme zistiť, či ste sa dostali
do kontaktu so zločineckou sieťou alebo s osobami napojenými na
zločineckú sieť, alebo či ste neúmyselne odhalili informácie, vďaka ktorým
by ste mohli byť pre niekoho nebezpeční.“
„Pozrite,“ prehovorí Fredrik tichým, skľúčeným hlasom. „Moja žena a ja
sme hádam najpriemernejší pár z malého mesta, aký si dokážete predstaviť.
Zapadáme do všetkých štatistík - dve deti, hypotéka, život v jednom kole,
zopár priateľov, ktorých poznáme už roky.“
Fredrikov opis ma zrazu bez zjavného dôvodu rozčúli. Toto sme naozaj
my, nič viac v nás nie je?
„Nuž, ako už viete, prešetrili sme vašich najbližších príbuzných, priateľov
a známych a nič nenaznačuje, že by mal niekto z nich motív, aby sa zapojil
do únosu, preto vás teraz žiadame, aby ste pouvažovali o akýchkoľvek
okrajových či náhodných kontaktoch. Predovšetkým ak ste sa stali terčom
urážok alebo vyhrážania, či už v skutočnom živote, alebo na internete.“
S Fredrikom si vymeníme pohľady. Žeby môj manžel náhodne prišiel do
styku s potenciálnym nebezpečenstvom? Muž, ktorého poznám od leta,
keď som dovŕšila sedemnásť, pod pojmom riziko si predstavuje
predbiehanie v stredovom pruhu na diaľnici a medzi jeho hlavné záujmy
patrí remeselné pivo, Hra o tróny a občasná turistika? Vylúčené. A predsa -
každý z nás nosí vo svojom vnútri viac než len to, čo ukazuje ostatným,
hoci aj manželskému partnerovi či deťom. Všetci v sebe máme obrovský
priestor skrytý pred zrakmi okolia a môže sa v ňom nachádzať čokoľvek.
„Pani Blixová, odkedy ste si založili účet na Instagrame, publikovali ste
sedemstoštyridsaťdva fotografií jedného alebo oboch svojich detí. Váš účet
je verejný, čo znamená, že k vašim fotografiám má prístup každý. Snažíme
sa vypátrať, či existuje nejaká súvislosť medzi lajkmi pri vašich fotkách,
najmä pri tých, ktoré zobrazujú Luciu, a či niekto, kto nepatrí do okruhu
vašich známych, prejavil výnimočný záujem o váš profil. Vedeli by ste nám
k tomu povedať niečo, čo by nám pomohlo?“
„Nie, asi nie. Iba toľko, že teraz to ľutujem - nemala som publikovať
všetky tie Luciine fotky. Vlastne oboch detí. Nemyslela som…“
„Pani Blixová, našou úlohou rozhodne nie je súdiť vás. Vašu aktivitu na
sociálnych sieťach skúmame len ako jednu z možností vášho prvotného
kontaktu s Luciiným únoscom.“
Po tvári mi prúdom stekajú slzy, padajú na tmavomodrý vlnený sveter.
„Mám si ho nastaviť ako súkromný?“
„Nie, nechajte ho verejný. Budeme ďalej monitorovať aktivitu na vašom
profile a hľadať súvislosti.“
Prikývnem.
„Dáme si polhodinovú prestávku. Na konci chodby vpravo je bufet,
môžete si tam kúpiť kávu alebo malé občerstvenie.“

Po prestávke ma zavedú do menšej miestnosti, tentoraz samu. Opäť ma

upozornia, že ma sledujú i cez videohovor. V miestnosti sú so mnou Hans
Gundersen, Haakon Kjeller a nízka, zavalitá policajtka, ktorej meno som
nezachytila. V Kjellerovi spoznám ryšavého policajta. Dlho na mňa pália
otázky, niekedy tak rýchlo za sebou, že takmer ani nemám čas premýšľať.
Videla som dosť kriminálnych filmov, aby som vedela, že im ide presne
o to.
„Stretli ste sa niekedy so žiarlivosťou?“ pýta sa policajtka a pozoruje ma
malými čiernymi očami - pripomínajú mi moju matku.
„So žiarlivosťou? Hm, veľmi nie.“
„Mali ste v mladosti nejakých nepriateľov?“
„Nie.“
„Ani v škole?“
Neviem, aký má zmysel preberať dramatické okolnosti mojich
stredoškolských priateľstiev.
Monica Ro/yertová a Hege Evensenová síce boli špiny, ale pochybujem,
že by mi ukradli čo len očnú linku, tobôž nie dieťa.
„Ani nie,“ odvetím. „Mala som prísnych rodičov. Patrili k Svedkom
Jehovovým. Do spoločenských aktivít som sa počas školy veľmi
nezapájala.“
Prísni je slabé slovo. Nechcem, aby sa polícia vypytovala na moje detstvo
a dospievanie - ešte aj dnes mi je to nepríjemné.
„Rozumiem. A čo v práci? Vyhrážali sa vám niekedy cestujúci?“ opýta sa
Gundersen.
„Nuž, áno. Pri svojej práci sem-tam natrafím na nejakého pojašenca.“
„Pojašenca?“
„Viete, čo myslím - čudných ľudí. Napríklad mužov, ktorí sa ma snažia
obchytkávať, keď ich obsluhujem. Niektorí sa mi vyhrážali a nadávali mi,
keď som im odmietla znova naliať alkohol. A podobne.“
Policajtka prikývne, akoby aj ona pri práci zažívala takéto príhody.
„Pokúšal sa vás kontaktovať niekto, s kým ste sa stretli počas práce?
Napríklad tak, že si vás pridal na sociálnych sieťach alebo sa iným
spôsobom snažil dostať k vašim osobným údajom?“
„Nie, nemyslím,“ odvetím.
„Dopustili ste sa v manželstve nejakých pokleskov?“
„Nie,“ odvetím slabým hlasom.
Čo myslia pod pokleskami? Tajomstvá medzi manželmi? Medzi
manželmi sú predsa vždy tajomstvá.
„Zúčastnili ste sa niekedy komunikácie, ktorá by mohla byť vnímaná ako
dvojzmyselná alebo erotická, s niekým iným než s manželom?“
„Nie.“ Áno.
„Prečo ste s Fredrikom dvakrát, v roku 2008 a 2013, vyhľadali pomoc
manželského poradcu?“
„Zrejme preto, lebo príchod detí nám, ako iste aj mnohým iným párom,
takmer zničil vzťah.“ Pretože som sa zamilovala, pomyslím si. Mohla by som
sa im priznať, ale neurobím to - všetko by sa len zhoršilo.
„Máte blízky vzťah so svojou rodinou?“ opýta sa Kjeller.
 „Áno, viac-menej,“ odvetím. Pomyslím si na svojho milujúceho otca,
jediný svetlý bod môjho života v Lillehammeri. No keď si spomeniem na
prísnu, odmietavú matku, tichý dom, v ktorom som vyrastala, a nekonečné
chodenie od dverí k dverám, nedokážem potlačiť chvenie. Pravdivejšia
odpoveď by bola: Ani náhodou. Moja dcéra sa stratila a matka mi ani len
nezavolala.
 8

Elisa

POČAS ĎALŠEJ PRESTÁVKY sme s Fredrikom na chvíľu osameli

v čakárni. Aj tu sú kamery - uvažujem, či sledujú každý náš pohyb.
Fredrik vyzerá zmätený, asi ako človek, ktorý si uvedomuje, že ho niekde
čakajú, no nevie si spomenúť kde.
„Necítiš sa dobre?“ opýtam sa.
„Nie,“ odvetí. „Musíme sa porozprávať.“ Hlas mu znie slabo a chrapľavo,
akoby len nedávno kričal z plných pľúc.
„Dobre,“ odvetím. Som zvedavá, čo má na srdci, no zároveň sa jeho slov
obávam. Viem, že ma môže zraniť.
Pozrie na mňa, no jeho pohľad ma prinúti odvrátiť zrak. Keď konečne
nájdem odvahu a zadívam sa naňho, oči má červené, divé, cudzie.
„Čo sa deje, Fredrik?“ opýtam sa. „Zdal sa ti výsluch príliš
vyčerpávajúci? Aj ja som mala ten pocit, i keď…“
„Elisa,“ preruší ma. Odfrkne si a pokrúti hlavou, akoby sa mu v nej
odohrával aj iný rozhovor. „Prestaň, dobre?“
„Dobre. Tak hovor.“ Natiahnem sa ponad nízky plastový stolík
a prikryjem mu ruku dlaňou, no on sa okamžite odtiahne, akoby ho môj
dotyk popálil.
„Ide o niečo, čo sa stalo pred tromi rokmi.“
„Pred tromi rokmi?“
 „Áno. V lete dvetisícštrnásť.“
Pokúšam sa rozpamätať, čo sa dialo v lete 2014.
Bola som vtedy načisto zničená. Zdrvená žiaľom. Celkom ako teraz. No
vtedy to zrejme navonok vyzeralo, že žijem pokojný, harmonický život.
„Tak čo sa stalo?“
„Spravil som niečo zlé.“
Od ľaku mi stisne srdce, uprene sa naňho zahľadím. Je možné, aby sa
Fredrik, môj mierumilovný, všedný manžel, skutočne dopustil niečoho
takého zlého, že nás teraz jeho čin dostihol a o všetko sme prišli? Fredrik
predsa nikdy neurobil nič zlé. To ja som bola vždy čierna ovca.
Presne tak ma rodičia počas dospievania nazývali, najprv iba zo žartu,
neskôr sklamane a zhrozene, a napokon v časoch mojej divokej puberty
aj odsudzujúco. Nevedela som sa zmestiť do kože. V manželstve je to
rovnaké - čierna ovca som ja. Či nie?
„Čo si urobil, Fredrik?“ Hlas mi znie pokojne, vyrovnane, hoci v hlave
a v srdci mám zmätok.
„S niekým som sa zaplietol.“
„Zaplietol?“
„Áno.“ Nepozrie na mňa.
Len-len že sa nahlas nerozosmejem - ten teda má odvahu! Cítim
bláznivé nutkanie povedať mu všetko, čo uchovávam hlboko vo svojom
vnútri. Sedeli by sme tu a sledovali, ako náš život horí do tla. Na okamih
ma ovládne prudká zlosť, túžba po pomste ma zasiahne ako silný úder do
žalúdka. Mohla by som mu povedať, že v živote som ľúbila len jedného
muža, a celkom iste to nie je on. Ale nepoviem. Prekvapí ma, keď si
uvedomím, že plačem. Nikdy by som nečakala, že Fredrik urobí niečo, čím
mi ublíži.
 „Je mi to ľúto,“ povie a natiahne sa ponad stôl, snaží sa ma utešiť.
Vytrhnem si ruku, utriem si slzy, no ony nie a nie prestať a ja sa hnevám
sama na seba, že som sa neovládla. Myšlienka, že by sme pre Fredrikov čin
mohli stratiť dcéru, je neznesiteľná.
„Prečo mi to teraz hovoríš? Priznal si sa policajtom?“
„Áno. Musel som. Pýtali sa ma na pomstu a či sa nám niekedy niekto
nevyhrážal.“
„Počkaj, takže to, že si sa s niekým zaplietol, podľa teba súvisí s Luciou?
Prečo si to myslíš?“
„Pretože sa mi vyhrážala. Povedala, že mi zničí život.“
Rozplače sa, v malej miestnosti sa ozývajú jeho hlboké, chripľavé vzlyky.
Mám chuť kričať, plakať a oboriť sa naňho za to, že nám do života priviedol
nebezpečnú osobu.
„Podľa teba… by to mohla byť ona? Čo vraví polícia?“
Fredrik zúbožene mykne plecami. „Až doteraz mi to vôbec nenapadlo.
Osobne sme sa nikdy nestretli…“
„Nestretli ste sa?“ Keby som nebola taká vytočená, rozosmiala by som
sa. Také veľké haló, a nakoniec vysvitne, že sa ani len nestretli!
Samozrejme, ohromne sa mi uľavilo. No až tak ľahko mu to nedarujem.
Pokrúti hlavou, stále vyzerá mimoriadne nesvoj.
„Udržiaval som s tou ženou dlhodobú erotickú konverzáciu cez
Messenger. No ešte som nepočul, že by ohrdnutá účastníčka nezáväzného
flirtovania uniesla dieťa.“
„Ani ja.“
„Preto mi to v tejto súvislosti vôbec neprišlo na um.“
„Prečo sa to medzi vami skončilo?“
„Nechcel som sa s ňou stretnúť. Veľmi ju to nahnevalo.“
„Prečo si sa s ňou nechcel stretnúť?“
 „Pretože ľúbim teba.“
Pri týchto slovách sa neveriacky zasmejem, no viem, že neklame. Fredrik
ma ľúbi - jeho hlboký a intenzívny cit vo mne vyvoláva pocit bezpečia
a zároveň ma dusí.
„Čo znamená, že ju to veľmi nahnevalo?“
„Povedal som jej, že svoju rodinu za žiadnych okolností neohrozím,
a vtedy začala byť… odporná. Potom ma z ničoho nič prestala kontaktovať
a ja som chcel na všetko zabudnúť.“ Pozrie na mňa prosebnými červenými
zaslzenými očami. „Cítil som sa hrozne, Elisa. Naozaj. Stále sa tak cítim.“
„Bože dobrý, Fredrik!“ Hľadím naňho, prvýkrát za celé tie roky ho vidím
inak. „Určite je to iba nejaká čudáčka, nie únoskyňa detí. A ani si s ňou
nemal pomer.“
„Neviem… Celé to bolo veľmi zvláštne. No stalo sa to už dávno a takmer
sa mi podarilo dostať to definitívne z hlavy, až kým sa policajti nezačali
vypytovať.“
„A čo sa bude diať teraz?“
„Dal som vyšetrovateľom prihlasovacie údaje k svojim účtom na
sociálnych sieťach. Nazdávajú sa, že sa im odtiaľ podarí tú konverzáciu
vytiahnuť, hoci keď som ju prednedávnom hľadal, už tam nebola, a profil
tej ženy tiež nie.“
„Ako sa volala?“
„Tvrdila, že sa volá Karoline Meisterová. Googlil som si ju, no nikoho
s takým menom som nenašiel.“
Zúrivosť ustúpila, nahradila ju zvyčajná frustrácia z manžela. So slzami
v očiach sa prizná, že sa s niekým zaplietol, naznačuje, že by to mohlo
súvisieť so zmiznutím nášho dieťaťa, a nakoniec jediné, čoho sa dopustil, je,
že na internete četoval s nejakou čudnou ženskou.
 „Fredrik? Elisa? Vráťte sa, prosím. Podarilo sa nám obnoviť spomínanú
konverzáciu.“ Kým sa opäť usádzam, Hans Gundersen na mňa akosi
zvláštne pozrie. Uvedomím si, že má v očiach ľútosť.
To ma znova rozzúri, no z celej sily sa sústredím, aby som nedala najavo
svoje pocity. Sťažka prehltnem a nasadím prázdny, nečitateľný výraz.
„Fredrik, súhlasíte, aby sme Elise ukázali rozhovor medzi vami
a Karoline Meisterovou?“ opýta sa Gundersen.
„Ehm, áno,“ odpovie Fredrik potichu a prudko sa začervená.
„Elisa, ste si istá, že chcete byť pri tom? Musím vás upozorniť, že
miestami ide o veľmi osobný a provokatívny materiál.“
Prikývnem. Ide o roky starú facebookovú konverzáciu, ktorá k ničomu
neviedla. Aké zlé to už môže byť?
 9

Elisa

KEĎ SA ČET OBJAVÍ NA OBRAZOVKE, prekvapí ma, aký je obsiahly.

Nie div, že sa Fredrik nemal k tomu, aby sa mi so svojím flirtíkom zdôveril.
Od júna do augusta 2014 si písali takmer každý deň, občas aj niekoľko
hodín.

Haakon Kjeller namieri na obrazovku diaľkový ovládač a začne

scrollovať začiatok ich konverzácie.

Karoline Meisterová: Ahoj, dúfam, že nevadí, ak ti píšem. Zaujal ma tvoj

profil.
…
Karoline Meisterová: Áno, viem, že si ženatý. Máš krásnu rodinu. Ide mi
len o priateľstvo ;)
Fredrik Blix: Fíha, skvelá nová profilovka!
…
FB: Aká náhoda, tiež zbožňujem turistiku!
…
KM: Určite veľa cvičíš ;)
 Prevrátim oči. Keby to nebolo také trápne, možno by som sa nahlas
rozosmiala. Fredrik sa vrtí na stoličke, celý červený v tvári. Keď čítam ďalej,
začínam chápať, prečo z toho robil takú vedu - toľkokrát prekročil hranice,
až uvažujem, či by nebolo lepšie, keby sa s niekým vyspal. Cítim na sebe
pohľady policajtov, pozorne sledujú moje reakcie. Prinútim sa zachovať
pokojný, prázdny výraz.

17. júna 2014

Fredrik Blix: Ahoj!
Karoline Meisterová: Ahoj ;) Aké máš nadnes plány?
FB: Udržiavam oheň v rodinnom kozube. Manželka trávi víkend na Cypre.
KM: Vau, a prečo?
FB: Dámska jazda. Už zase.
KM: Býva často preč?
FB: Hej. Pracovne veľa cestuje, hoci nedávno zmenila zamestnávateľa, tak
dúfam, že už nebude toľko spávať po hoteloch.
KM: Pre teba a pre deti je to určite ťažké.
FB: To áno.

22. júna 2014

KM: Práve som odbehla 10 km. Uf!
FB: Haha, to je kúl. Aj ja!
KM: No pekne! Takže si športovo založený muž?
FB: Samozrejme. Cvičenie je pre mňa veľmi dôležité.
KM: Aj pre mňa. Chodí s tebou behať aj tvoja žena?
FB: Kdeže. Neznáša všetky aktivity, pri ktorých sa jej zvýši pulz.
KM: Naozaj všetky? ;)
FB: Haha.
 3. júla 2014
FB: Ahoj, si tu?
KM: Som.
FB: Včera mi bolo za tebou smutno…
KM: Vážne?
FB: Vážne.
KM: Mala som rande.
FB: Hm.
KM: Hovorí pán Ženatý.
FB: Touché.
KM: Nechceš vedieť, aké bolo moje rande?
FB: Nie.
KM: Aj tak ti to poviem. Bola to nuda. Sedela som tam a ľutovala, že tam
namiesto neho nie si ty…
FB: Pozor na to, čo si praješ…
KM: Veľmi dobre viem, čo si prajem.
FB: Stretneš sa s ním znova?
KM: Nie.
FB: ⁇
KM: Stále čakám na pekného právnika zo Sandeordu, s ktorým mám
pocit, že stojím na vrchole hory a tvár mi ovieva svieži vánok.

17. júla 2014

KM: Si sám doma?
FB: Hej. E dnes ostala v práci dlhšie a deti sú u starých rodičov.
KM: Dáme Facetime?
FB: Okej.

18. júla 2014

 (prichádzajúci videohovor 1:42:07)
FB: Len som ti chcel povedať, že včera to bolo úžasné. Si nádherná.
KM: Koľko bodov z 10?
FB: 11.
KM: Vyhrala som.

19. júla 2014

(prichádzajúci videohovor 2:03:44)

21. júla 2014

(odchádzajúci videohovor 0:49:30)

22. júla 2014

(odchádzajúci videohovor 0:17:22)

24. júla 2014

KM: Ahoj, včera si mi chýbal. Celkom som si na tie naše tajné telefonáty
zvykla.
FB: Haha, veď aj ja. Prepáč.
KM: Čo sa stalo?
FB: Prišla domov skôr, než som čakal. Mali sme trochu napätý večer.
KM: …
FB: Nič mimoriadne. Len bežné nezhody o tom, kto má čo doma na starosti
a podobne.
KM: To znie napínavo. Kde je dnes večer?
FB: Zabáva sa s kamarátkami v Osle. Zrejme tam ostane na noc.
KM: Nevadí ti to?
FB: Ani nie. Je príjemné mať dom pre seba.
KM: Chodí často von?
FB: Zrejme častejšie než iní ľudia so štvorročným a dvojročným dieťaťom.
KM: Keby som bola tvoja žena, strávila by som celý život na gauči,
pritúlená k tebe…
FB: Haha. To určite.
KM: Úplne vážne! Prepáč, že ti to hovorím, no mám dojem, že ťaháš za
kratší koniec.
FB: Mohli by sme zmeniť tému? Mám za sebou dlhý deň.
KM: Jasné. Čo keby sme sa zahrali hru?
FB: Akú?
KM: Volá sa „Karoline ti zavolá a vyzlečie sa“.

29. júla 2014

(prichádzajúci videohovor 01:20:52)
KM: Ahoj, už si rozmýšľal, kedy by sme sa mohli stretnúť?
FB: Hm, najbližších pár týždňov to nevyzerá ružovo… Zajtra na týždeň
odchádzame, ten ďalší E pracuje každý deň a škôlka je zatvorená.
Rozmýšľal som, že vezmem deti na chatu svojich rodičov v Kragero/.
KM: Hotová idylka.
FB: Zlatko, prestaň.
KM: S čím mám prestať?
FB: Nebuď taká. Vieš, že sa s tebou chcem stretnúť.
KM: A kamže zajtra cestujete?
FB: Nice.
KM: Najs.
FB: Haha.

Na tú dovolenku si pamätám. Fredrik bol popudlivý a v jednom kuse

nalepený na telefóne, decká sa neprestajne hádali, vrešťali a fňukali, liala
som do seba jeden pohár rosé za druhým a prestala som až podvečer, keď
deti konečne išli spať a ja som odkväcla na gauči.

KM: Urobil by si pre mňa niečo?

FB: Jasné.
KM: Vždy keď budeš v posteli s ňou, mysli pritom na mňa.
FB: Platí.

1. augusta 2014
KM: Čauko.
FB: Ahoj!
KM: Tie fotky tvojich detí pri bazéne sú strašne zlaté. Lucia vyzerá celkom
ako ty.
KM: Hm, si tu?

2. augusta 2014
FB: Prosím ťa, necháp ma zle, ale bol by som radšej, keby sme sa bavili len
o nás dvoch.
KM: Namiesto čoho?
FB: Namiesto mojej rodiny.
KM: Veď o tvojej rodine sa takmer nerozprávame.
FB: Mne sa zdá, že sa na ňu pýtaš dosť často.
KM: Jednoducho som len zvedavá. Zbožňujem deti a tie tvoje sú naozaj
roztomilé.
FB: Ďakujem.
KM: Veľmi sa mi páčila tá fotka, ktorú zverejnila E - tá, kde L a L púšťajú na
pláži šarkany.
FB: Kde si ju videla?
KM: Na jej Instagrame.
FB: Prečo si pozeráš jej Instagram?
KM: A prečo nie? Má skvelý feed.
FB: Karoline, prepáč, ale to je už trochu divné.
KM: S tvojou ženou som sa raz stretla.
FB: ⁇
KM: Kedysi dávno, v Lillehammeri.
FB: Čo si robila v Lillehammeri?
KM: Pochádzam odtiaľ.
FB: Okej, toto je čím ďalej, tým divnejšie. Predtým si vravela, že pochádzaš
z Tromso/.
KM: A ty si mi pár týždňov dozadu vravel, že sa stretneme osobne.
Zopakoval si to viackrát.
FB: Čo to s tým má spoločné?
KM: Ľudia klamú.
FB: Hej, desíš ma.

7. augusta 2014
(odchádzajúci hovor 0:00:00)
KM: Ahoj. Práve som poslala tvojej žene žiadosť o priateľstvo.
FB: Karoline, vážne, WTF? Nechápem, o čo ti ide.
KM: Nie, to naozaj nechápeš.
FB: WTF? Snažím sa ti dovolať, tak to zdvihni!
KM: Nie.
FB: Karoline, čo sa deje?
KM: Deje sa to, že už ťa mám plné zuby. Vráť sa k svojej dokonalej rodinke
a užívaj si ju, kým ešte môžeš.
FB: Karoline!
KM: Len si užívaj svoj život, kým sa dá. Toto kurevsky oľutuješ, ty kretén.
 „Božemôj,“ šepnem.
Policajti hľadia na stôl, možno nám chcú s Fredrikom dopriať súkromie.
Zízame na seba.
„Elisa, veľmi ma to mrzí. Neviem, čo som si myslel. Som…“
„Strč sa, Fredrik.“
 10

Elisa

PO JEDENÁSTEJ VEČER NÁS AUTO so šoférom vezie tichými, pustými

ulicami Sandeordu. Nedokážem sa na Fredrika pozrieť, jeho prítomnosť na
zadnom sedadle vedľa mňa je ako obrovská krvácajúca rana. V skutočnosti
sa naňho nehnevám. Už nie. No to, čo spravil, sa ma veľmi dotklo, najmä
preto, že nejakej cudzej ženskej na internete vytáral toľko osobných vecí
o mne ako manželke a matke. Snažím sa predsa, ako viem.
Policajtov Fredrikovo priznanie zaujalo, ale nedá sa povedať, že by ich
výnimočne znepokojilo. „Pravdepodobne ide o znudenú ženu v domácnosti
alebo o psychicky narušenú, no neškodnú osobu,“ zhodnotil Hans
Gundersen, keď sme odchádzali, a potriasol rukou najprv Fredrikovi,
a potom prekvapivo vľúdne aj mne. „No neobávajte sa, dôkladne preveríme
všetky možnosti.“
Sandeordom sa dnes znova prehnala búrka - v okolí prístavu zaplavilo
chodníky, na námestí pred obchodným domom Hvaltorvet sa povaľujú
polámané vetvičky, vietor ich privial z neďalekého parku. Vonku niet ani
nohy, všetci sedia pekne v bezpečí vo svojich krásnych domoch so svojimi
krásnymi rodinami. Uvedomím si, že Fredrikovo priznanie ma až tak veľmi
netrápi. Chcem len jedno - mať dcéru opäť doma a obnoviť základy našej
rodiny. Na ničom inom nezáleží. Chcem behať od dverí k dverám,
preskúmať každý dom, podkrovie, pivnicu i garáž a z plných pľúc kričať
meno svojej dcéry, kým ju nenájdem. Musím ju nájsť.
Je možné, že je stále tu, v malom Sandeorde, ktorý som vnímala ako
najbezpečnejšie miesto na svete? Je možné, že aj tu bez povšimnutia žijú
vrahovia a únoscovia, správajú sa ako všetci ostatní, potichu čakajú, kým
príde ich čas, a zatiaľ si pozorne vyberajú obete? Iste nie je zložité odovzdať
malé dievčatko takému človeku, a ten ho potom bude držať pod zámkou
kdesi v pivnici. Väčšina domov v Nórsku má vyvýšený suterén, kde buď
v samostatnom byte býva aupairka či nájomník, alebo slúži ako rozsiahly
úložný priestor. Keby Luciu ukrývali na takom mieste, kto by sa to kedy
dozvedel?
Auto zabočí na kľukatú slepú ulicu, na jej konci stojí náš dom. Snažím sa
pozbierať duševnú silu, aby som vládala čeliť ďalšej noci v prázdnom dome,
no v hlave mi víria predstavy Lucie v jednej z tisícok sandeordských
pivníc a otázky, ktorými nás policajti bombardovali celé popoludnie, otázky
čoraz intenzívnejšie, až som napokon sama stratila istotu, čo je pravda.
Kto, prečo, kde, čo, prečo, prečo, prečo?

Doma dlho stojíme v tmavej kuchyni, Fredrik užije lieky proti astme, ja si
šúcham ruky pod horúcou vodou - tá bolesť je mi príjemná.
„Myslíš, že mi dokážeš odpustiť?“ opýta sa ma napokon Fredrik.
Neodpovedám.
Opäť zavládne ťaživé ticho. Uvažujem, či to odteraz bude takto, či sa
medzi nami budú kopiť tajomstvá a polopravdy. Fredrik vyzerá, akoby sa
mal každú chvíľu rozplakať. Znova sa otočím k tečúcej vode. Najradšej by
som bola sama, kým to všetko nestrávim.
„Takže,“ ozve sa Fredrik. Stuhnem, čakám, že bude pokračovať, no mlčí.
 „Takže čo?“ opýtam sa napokon, keď už neexistuje rozumný dôvod ďalej
tam stáť a páliť si ruky.
„Povedala si policajtom niečo, o čom neviem?“
„Čo napríklad?“
„Veď vieš. Niečo ako Karoline Meisterová.“
„Čo to má znamenať, Fredrik? Pýtaš sa, či som ťa tiež podviedla?“
„Áno.“
Chvíľu ho nechám v napätí. Mohla by som otvoriť ústa a prezradiť mu
vlastné tajomstvá, no rozdiel medzi našimi tajomstvami spočíva v tom, že
moje nijako nesúvisia s Luciiným prípadom.
„Nie, Fredrik. Pozri, som unavená. Zničená.“
„Bolo to ozaj náročné.“
„To teda bolo. Mám pocit, akoby ma prehnali cez skartovačku.“
„Dosť výstižné.“ Nehybne stojí. „Človek sa začne zamýšľať,“ povie a hľadí
mi pritom do očí, „či naše rozhodnutia a ľudia, s ktorými sme v minulosti
prišli do kontaktu, hoci aj náhodne, nemôžu prispieť k neočakávanému
zvratu vo vyšetrovaní.“
„Veru.“
„Preto je nesmierne dôležité, aby sme povedali celú pravdu. Aj tá
najmenšia drobnosť možno zaváži.“
„Nepochybne.“
„Povedala si im úplne všetko?“ Z očí mu srší chlad.
„Fredrik…“
„Je to z mojej strany naozaj až taká nevhodná otázka?“
„Áno, je. Skutočne nevhodná, keď vezmeme do úvahy…“
„V poriadku. Prepáč. Ja len… za tie roky som občas cítil, že si sa mi veľmi
vzdialila, a nebol som si istý, či si sa vrátila.“
„Nemáš sa čoho obávať.“ To je pravda. Teraz už áno.
 Prikývne, odvráti sa a vtedy si všimnem, aký je vyčerpaný a ustarostený,
tak ako ja.
Aj on je iba zúfalý rodič, ktorý chce naspäť svoje dieťa. Ako ja. „Poď
sem,“ šepnem. Privinie si ma, presne ako som chcela.
„Je mi to tak ľúto, Elisa,“ povie po chvíli. „Dnešok bol veľmi únavný.“
Odtiahneme sa od seba, oprieme sa o kuchynskú linku. Zložím si hlavu
na Fredrikovo plece, on si zľahka oprie hlavu o moju.
„Mám pocit, že je to moja vina. Ako som mohla byť taká hlúpa a bez
rozmyslu zverejniť stovky fotiek našich detí na internete?“
„Robí to veľa ľudí. Ani ja som sa nad tým doteraz vôbec nezamýšľal.“
„Áno, ale tvoje účty na sociálnych sieťach aspoň nie sú verejné.“
„Hej, ale len náhodou. Nesmieš sa obviňovať, Elisa. Nie je to ničia
chyba.“
„Cítim sa vinná.“
„Ja nie, ak ti to pomôže. Milujem ťa. Spolu to prekonáme, nech sa stane
čokoľvek.“
„Čo tým chceš povedať - nech sa stane čokoľvek? Existuje len jeden
záver. Vráti sa nám. Živá.“
Fredrik prikývne, no nevyzerá, že je o tom celkom presvedčený.
„Podľa mňa sa možno trafili a naozaj to má niečo spoločné so sociálnymi
sieťami. Niekto videl moje fotky a začal ňou byť posadnutý. Objektívne -
Lucia je výnimočne krásne dieťa, každý to hovorí, takže ak to tak naozaj
bolo, pravdepodobne je ešte nažive, však? Vystopujú ju cez aktivitu na
mojom účte. Zistia…“
„Elisa. Prosím ťa, prestaň. Poďme hore, trochu si oddýchneme. Teraz
môžeme len čakať.“
„Ty choď, ja ešte raz prejdem účty na sociálnych sieťach. Možno narazím
na niečo, čo polícii uniklo.“
 Fredrik si vzdychne a poberie sa hore. Sadnem si na gauč, otvorím
Instagram a scrollujem jeden post za druhým, 742 fotiek mojich
nádherných detí, voľne dostupných na internete pre každého
psychopatického šialenca. V očiach ma páli a šklbe od únavy a toľkých
vyplakaných sĺz, no neskončím, kým si neprečítam každý jeden komentár
a nepozriem profily všetkých, ktorí lajkovali fotky môjho syna a dcéry.
 11

Selma

Výklady na luxusnej osloskej ulici Bogstadveien zapĺňa dva dni pred

Halloweenom nevkusná výzdoba - kostry zavesené na drôtoch, príšery
s prázdnymi očnými jamkami a desivým úsmevom, porcelánové tekvice
a tekvicové lampáše, chlpaté pavúky na plastových pavučinách, bábiky
s popraskanými tvárami, čokoládové očné gule. Selma nesústredene
zastane pred železiarstvom a dlho čaká, kým na semafore pre chodcov
naskočí zelená. Z obrovských lesklých hrncov z nehrdzavejúcej ocele
vykúkajú strašidelné bábiky, na purpurovom kastróle značky Le Creuset
sedí nerealistická ježibaba. Zo skutočnej tekvice na polici trčí veľký ligotavý
kuchársky nôž, z „rany“ sa sypú červené zrniečka granátového jablka.
Selma prejde cez ulicu. Pokračuje smerom do centra, odoláva chladnému
vetru, vdychuje jesenný vzduch a vo vrecku stíska zhúžvanú papierovú
vreckovku.
Zavibruje jej mobil. Vytiahne ho a medzi Literárnym domom a záhradou
kráľovského paláca v ostrom slnku žmúri na obrazovku. Prišla jej správa od
Olava.

Dobré ráno. Polícia práve ohlásila mimoriadnu tlačovú

konferenciu o 11.00. Prípad Blixová.
 Selma sa náhli cez záhradu a popritom scrolluje najnovšie informácie na
stránkach konkurenčných denníkov Verdens Gang a Dagbladet. „Prelom
v prípade Blixová?“ pýta sa v jednom titulku Verdens Gang, no keď Selma
klikne na článok, uvedomí si, že neprináša nič nové, iba špekuluje, čo mieni
polícia oznámiť na neplánovanej tlačovej konferencii.
Pichá ju v pravom boku, na konci záhrady spomalí. Poteší ju, že na
semafore svieti červená a môže si na chvíľku oddýchnuť. Žeby naozaj došlo
k posunu vo vyšetrovaní? Od Luciinho zmiznutia uplynulo desať dní
a okolnosti jej únosu pôsobia stále bizarnejšie.
„Buď je už mŕtva, alebo ju ukryli tak dobre, že ju nikto nikdy nenájde,“
povedal včera Olav. Oči upieral na zväčšenú fotografiu dievčatka na
Selminej obrazovke, akoby mohlo z ničoho nič ožiť a prezradiť, kde sa
nachádza. Skutočne geniálny plán, pomyslela si Selma a šéfovi odpovedala
prikývnutím. Luciiným prespávaním u kamarátky si únosca kúpil veľmi
veľa času - trvalo dlho, kým sa prišlo na to, že ju uniesli. V tejto chvíli môže
byť kdekoľvek. Alebo môže byť aj mŕtva.
Selma sa zastaví v Lucovom lahôdkarstve na Ulici Karla Johana. Chodí
tam každé ráno - aj keď sa ponáhľa tak ako teraz.
„To, čo vždy?“ opýta sa dievčina za pultom.
Selma sa usmeje a prikývne.
Od redakcie ju delí už len niekoľko sto metrov, kráča a vdychuje lahodnú
vôňu dvojitého karamelového lae. Väčšinou je to jediný prepych, ktorý si
dopraje - nečudo, veď stojí šesťdesiatdva korún -, no vie, že dnes bude
zrejme pracovať dlho do noci, ako každý deň od 20. októbra, odkedy sa
Nórsko pasuje s jedným z najzáhadnejších prípadov únosu, aké sa kedy
v Európe odohrali. Kývne kolegom Kaiovi-Mariusovi a Lisbeth, s ktorými
sa delí o malú kóju pri stene tvorenej oknami od podlahy až po strop,
a klesne na stoličku. Líca ju štípu od chladného vetra.
 Zatiaľ čo čaká, kým sa naštartuje počítač, došuchce sa k nej Olav. „Ahoj,“
pozdraví, oprie sa o chatrnú priehradku oddeľujúcu kóju od zvyšku
jednopriestorovej kancelárie a tak ako každé ráno jej položí na stôl
sušienku s kúskami čokolády.
„Ahoj.“ Selma sa naňho usmeje a nasmeruje pozornosť na príval e-
mailov, čo sa jej hrnú do schránky.
„Vyrazíme okolo desať tridsať?“
„Jasné.“
„Čo podľa teba majú?“
„Nuž, pravdepodobne došlo k nejakému zvratu,“ odvetí Selma. „Možno
únoscovia predložili ďalšiu požiadavku. Alebo našli vzorku, ktorá
zodpovedá Luciinej DNA.“
„Hej, to isté napadlo aj mne.“
„Jedno je však zvláštne,“ húta Selma. „Prečo by Luciu Blixovú unášali
kvôli peniazom, keď je očividné, že finančná situácia rodiny je iba
priemerná? Únoscovia sú zjavne profesionáli - ak im ide o výkupné, prečo
sa nezamerali na dieťa majetnejších rodičov? Nedáva to zmysel.“
„Nie,“ Olav si šúcha vystúpený červený fľak na líci. „Nedáva.“
„Hneď teraz si spíšem všetky dôležité body týkajúce sa prípadu.“
„To predsa robíš každý deň, Selma.“
„Niečo nám uniká.“
„Nájsť to je práca pre políciu.“
„Alebo pre najzvedavejšiu reportérku v meste.“
Olav sa zasmeje a odíde.
Selma pozrie na Kaia-Mariusa a Lisbeth - sedia tesne vedľa seba
a pozerajú na YouTube video, kde Ariana Grande imituje Christinu
Aguileru. Strčí si do uší slúchadlá, otvorí dlhý, starostlivo vedený
dokument „Prípad Blixová“ a zvýrazní všetko, čo súvisí so Švédskom.
 - Mobilný telefón SAMSUNG GALAXY S7, z ktorého sa „Line“ 19.
októbra skontaktovala s Elisou, našli v kroví pri ceste južne od
STRÖMSTADU na hranici so ŠVÉDSKOM. Pravdepodobne ho tam
vyhodili z idúceho auta. Telefón a SIM kartu momentálne analyzujú.
- Dom na ulici Asnestoppen 25 v Sandeorde si 15. októbra cez Airbnb
prenajala istá Kathrine Saetherová. Ukázalo sa, že ide o falošný profil
vytvorený pomocou UKRADNUTÉHO VODIČSKÉHO PREUKAZU
a HEKNUTÉHO ÚČTU NA FACEBOOKU, ktoré patria skutočnej žene
s týmto menom. Dom si prenajali na týždeň za 9 450 korún. Suma bola
uhradená platobnou kartou Mastercard registrovanou na HEIKIHO
VILKAINENA, ŠVÉDSKEHO OBČANA fínskeho pôvodu. Vilkainen je
nezvestný a PÁTRA PO ŇOM INTERPOL.

„Môžeme ísť?“
Olavov hlas vytrhne Selmu zo stavu hlbokého sústredenia, chvíľu trvá,
kým sa rozpamätá, kam vlastne idú. Tlačová konferencia. Prikývne, vstane
a strasie sa pri myšlienke, že musí vyjsť z vyhriatej kancelárie do studeného
vetra.

„Potvrdzujeme, že v prípade únosu Lucie Blixovej došlo k zatknutiu. Včera

popoludní bol zadržaný dvadsaťjedenročný muž z Oppergaårdu, ktorý bol
následne obvinený z marenia vyšetrovania a falšovania dôkazového
materiálu. Priznal sa, že napísal žiadosť o výkupné z dvadsiateho prvého
októbra a doručil ju Fredrikovi a Elise Blixovcom. Jeho priznanie
potvrdzujú aj výsledky nášho forenzného skúmania.
Muž však v súčasnosti nie je podozrivý z účasti na únose Lucie Blixovej.“
Policajný riaditeľ Hans Gundersen hovorí tichým, monotónnym hlasom,
no vyžaruje z neho prirodzená autorita. Má široké plecia, Selme pripomína
starnúceho vojaka.
 Miestnosť okamžite zaplavia prekrikujúce sa hlasy novinárov a blesky
fotoaparátov.
„Existuje prepojenie medzi podozrivým a manželmi Blixovcami?“
„Nazdávame sa, že nie.“
„Bol páchateľ v minulosti odsúdený?“
„To vám momentálne neviem povedať.“
„Má alibi na devätnásty a dvadsiaty október?“
„Áno.“
„Čo ho viedlo k tomu, aby poslal Blixovcom žiadosť o výkupné?“
„Zatiaľ sa nám nepodarilo zistiť motív.“
Selma a Olav si vymenia pohľady. Ďalšia slepá ulička. Nejaký čudák túžil
po pozornosti, a tak napísal výhražný list rodičom uneseného dieťaťa.
Selma pri svojej práci už takmer úplne stratila vieru, že každý človek je
v podstate dobrý.
„Poďme odtiaľto preč,“ povie a cez zástup novinárov hľadí k východu.
„Poďme. Zatiaľ očividne nič iné nemajú.“
Rezko kráčajú do redakcie. Selma musí takmer bežať, aby so svojím
vysokým, chudým šéfom udržala krok. Olav Hammel je typ chlapa, ktorý
pred prácou odbehne v lese pätnásť kilometrov - aspoň taký má z neho
dojem. Vďaka hustým tmavým vlasom a hlbokým jamkám v lícach stále
pôsobí chlapčensky, hoci už má určite dobre po štyridsiatke. Selma je zas
typ dievčaťa, ktoré skôr obľubuje Netflix a hotové jedlo so sebou.
„Neviem, či je to intuícia alebo čo, ale mám pocit, že hľadajú na
nesprávnych miestach,“ povie.
Olav zastane a pozrie na ňu. „Čo tým chceš povedať, Eriksenová?“
„To presne neviem,“ odvetí a na okamih uprie oči na lietadlo nízko nad
ich hlavami. V silnom vetre sa viditeľne trasie. „Skrátka, mám dojem, že
odpoveď je na dosah, no vyšetrovanie sa uberá zlým smerom.“
 „Nuž, Selma, už som sa naučil nepodceňovať tvoju intuíciu.“ Olav sa opäť
pohne, no teraz kráča pomaly, na tvári sa mu usadil zamyslený výraz. „Čo
keby si nasledovala svoj inštinkt? Uvidíš, kam ťa zavedie.“
Selma prikývne. „Sústredím sa na rodičov,“ povie. „Pôjdem pekne do
hĺbky.“
Olav čosi súhlasne zamrmle. Selma nastaví tvár vetru prefukujúcemu
cez medzeru medzi dvoma vysokými budovami. Strhne jej vlasy dozadu
ako silný prúd vody. Na okamih zavrie oči a poddá sa známemu pocitu -
akoby sa odpútavala od vonkajšieho sveta a ponárala hlboko do
nepreniknuteľnej ulity vo svojom vnútri.

Je skoro polnoc a Selma je už niekoľko hodín v redakcii sama. Olav jej pred
pár hodinami poslal správu:
„Eriksenová, domov! Je čas ísť do postele.“
V skutočnosti nie je unavená. Možno si na hodinku pospí na gauči
v zasadačke, no domov nepôjde. Teraz určite nie - dostala sa do stavu, keď
sa jej sústredenie a vnímanie vyostrili na maximum. Práve v tomto stave sa
jej často podarí zachytiť súvislosti a rozpory, ktoré ostatným unikajú. Selma
si už o sebe vypočula všeličo - hyperaktívna, roztržitá, typický prípad
ADHD… Pozitívnou stránkou tejto jej vlastnosti je, že sa dokáže
výnimočne sústrediť na to, čo ju naozaj zaujíma, a zapamätať si obrovské
množstvo detailov. Vykonávanie nezáživných úloh zvláda len s pomocou
liekov, no ak ju raz niečo pohltí, dokáže sa tomu venovať tak oddane, akoby
ju viedol nejaký tajný zmysel. Na strednej škole objavila svoj talent a lásku
k písaniu a odvtedy ho neúnavne zveľaďovala. Keď sa stala novinárkou,
konečne mohla zvláštne fungovanie svojho mozgu nielen naplno využiť,
ale dokonca ju zaň aj chválili. Poobzerá sa po prázdnej redakcii. Toto miesto
si zaslúžila. Kto by si to bol za jej školských čias pomyslel?
 Vráti sa k počítaču, na obrazovke svieti titulná fotografia z Facebooku
Elisy Blixovej - tá z minulých Vianoc. Dokonalá rodina. Selma hľadí na
Elisine črty, široký úsmev zvýraznený červeným rúžom, ktorý sa jej
neodráža v očiach, no možno si to iba domýšľa.
„Kto si?“ zašepká. „Prečo práve ty?“
 12

Lucia
19. októbra 2017

S JOSEPHINE ZHASNEME SVETLO a usadíme sa v stane. Tiež by som

chcela mať v izbe stan. Josephine drží baterku, ja obraciam stránky. Nahlas
čítam. Ide mi to lepšie než jej, ona opakuje to isté slovo dookola. Smejeme
sa, lebo čítame smiešnu knihu o psovi, ktorý žije v rodine s množstvom
detí a všetky ho majú rady, takže ho toľko ráz berú na prechádzku, až ho
bolia nohy.
„Kedy musíme byť v posteli?“ opýtam sa.
„Mamička nám dnes výnimočne dovolila ostať dlho hore.“
Moja mamička povedala, že keby som chcela ísť domov, môžem jej
hocikedy zavolať. Nebudem jej volať, aspoň zatiaľ. Zatiaľ sa mám dobre. No
možno jej zavolám, keď pôjdeme spať, ak sa vtedy budem báť. V stane je
s nami aj Minky a Josephinina obľúbená hračka, ružové plyšové prasiatko
Troof.
Keď dočítame knihu, Josephine si priloží baterku pod bradu. Vyzerá to
strašidelne. Najprv sa smejem, no potom jej poviem: „Prestaň, Josephine.“
„Volaj ma radšej Josie.“
Vyjdeme zo stanu a rozhodneme sa, že si budeme kresliť. Josephine
pootvára veľa zásuviek, hľadá farbičky, no zásuvky sú prázdne. Ja mám
v zásuvkách plno hlúpostí a mamička mi stále hovorí, nech si ich
vytriedim, inak bude zle. Josie nájde farbičky v ruksaku. Sadneme si vedľa
seba na teplú drevenú podlahu a pustíme sa do kreslenia. Nakreslím psíka
z knihy. Skrýva sa za gaučom, aby ho nenašlo jedno z detí. Trčí mu odtiaľ
dlhý čierny chvost.
„Kde je tvoj ocko?“ opýtam sa.
„Je preč,“ odvetí Josie.
„Aha,“ odvetím. S Josie dýchame rovnako rýchlo a vždy keď vydýchne,
cítim to na ruke ako vánok. Josie kreslí dievčatko, pláva a vzďaľuje sa od
pláže.
„Kedy sa vráti?“ opýtam sa.
Josie na mňa pozrie a mykne plecami, no neodpovie. Je smutná. Viem to
podľa toho, že má zovreté pery. Aj ja by som bola smutná, keby bol môj
ocko preč. Spomeniem si na ocka - rád ma šteklí na bruchu a volá ma moja
malá bábika. Zosmutniem, lebo ocko, mamička a Lyder sú u nás doma,
možno pozerajú niečo zábavné v telke a jedia syrové chrumky, a ja som tu.
Trikrát silno prehltnem a sústredím sa, aby som psíkovi dobre nakreslila
dlhé ovisnuté uši.
Keď sa Josie znova ozve, už som aj zabudla, že som sa jej niečo pýtala.
„Vôbec ocka nevídam.“
Otvorím ústa, chcem znova povedať „Aha,“ no práve vtedy vojde dnu
Josiina mama a povie: „Ahojte, dievčatá! Čo je s vami? Vyzeráte trochu…
Čo ste sa povadili? No tak, usmejte sa a poďte so mnou. Mám pre vás
prekvapenie.“
 13

Lucia

MAMIČKA VRAVÍ, že už som priveľká, aby ma nosila, no Josiina mama

si to asi nemyslí, pretože ma potme zdvihne a nesie ma. Opýtam sa „Čo sa
deje?“ a ona povie „Ideme na výlet.“ Poviem „Chcem ísť domov,“ a ona
„Veď ideme domov.“
V dome je tma. Toho muža zbadám, až keď prídeme tesne k nemu. Stojí
na vrchole schodiska, má čiernu čiapku a čierny šál omotaný okolo tváre,
takže mu vidieť len nos a oči.
Josiina mama ma podá tomu mužovi a on povie: „Tuším si mi hovorila,
že ich uspíš.“
„Uspala som,“ odvetí Josiina mama a chlap si hlasno odfrkne ako môj
ocko, keď máme večer spať a ja stále vyliezam z postele.
Rýchlo ma nesie dolu schodmi.
Kričím „Nie!“, no keď na mňa pozrie veľkými nahnevanými očami,
stíchnem. Vchodové dvere sú otvorené. Vynesie ma von, oči sa mu ešte
zväčšia, pritisne si prst na pery. Prší, všetko je mokré a lesklé. Chcem kričať,
ale nemôžem, do otvorených úst mi padajú malé dažďové kvapky.
 14

Lucia

SOM V DEBNE V ZEMI, ako keď človek zomrie. Alebo tá debna možno
ešte nie je v zemi, zvláštne sa hýbe, akoby sa rýchlo kĺzala dolu kopcom.
Oči mám otvorené, ale nič nevidím. Otvorím ústa, chcem kričať, no
namiesto toho len zapištím ako vtáčik, ktorý vypadol z hniezda na cestu
a čaká, kedy ho prejde auto. Skúšam sa niečoho dotknúť, lenže ruky mám
ťažké a neviem ich zdvihnúť.
„Haló, je tam niekto?“ zašepkám, hoci viem, že som sama. Tečú mi slzy.
Prečo po mňa ešte mamička s ockom neprišli? Čo ak neprídu nikdy? Ako
sa dostanem z tejto debny? A čo ak sa dostanem von a bude tam ten zlý
muž? Alebo čo ak sa mi nepodarí ujsť, debnu hodia do mora, začne sa do
nej vlievať voda a ja sa utopím? Počujem zvláštny zvuk. Znie ako motor.
Žeby tá debna bola v lietadle? Odnášajú ma niekam ďaleko? Alebo žeby
som nebola v debne, ale v kufri auta? Pohladím prstami to, čo je podo
mnou. Ležím na niečom chladnom a hladkom. Nie je to kov ani drevo, skôr
tvrdý plast. Hmatám ďalej, dno debny plynulo pokračuje oblúkom nahor
k nízkemu stropu. Som ako malý vtáčik vo vajíčku, ale vtáčiky sa vo
vajíčku asi neboja.
Mamička mi vždy hovorí, že som silná a dokážem čokoľvek. Moje
dievčatko je silnejšie, než sa zdá, povie, zasmeje sa, oči sa jej zvraštia, tak
ako to mám rada, a uštipne ma do svalu na ramene. Tuho zavriem oči
a skúšam si ju v duchu vybaviť. Podarí sa mi to - čupí pri mne
v tmavomodrej uniforme, pozerá na mňa hnedými očami, sú presne ako
moje. Mamička je moje veľké ja a ja som jej malé ja.
Predstavujem si, čo by mi povedala, keby tu v debne mohla rozprávať.
Buď silná, dievčatko moje, vydrž, kým ťa znova neobjímem. Dookola si to
opakujem. Buď silná, buď silná, buď silná, buď silná. Asi som zaspala -
neviem, koľko času prešlo, keď zrazu niekto otvorí debnu a dnu vnikne
svetlo. Rozbolia ma z neho oči.
Zlý muž sa po mňa načiahne. „Ššš,“ povie a priloží si ukazovák k perám.
„Neublížim ti, jasné? Len buď ticho.“ Nepozerá sa na mňa nahnevane, ale
nežne - ako ocko, keď sa spolu hráme a on si zrazu uvedomí, že kričím
naozaj a už to nie je zábava. Zdvihne ma, prehodí si ma cez plece ako vrece
zemiakov a kráča preč. Obzriem sa a vidím, že som bola zavretá v boxe na
lyže na streche auta zaparkovaného za nami. Sme v obrovskej garáži, aké
majú aj u mamičky na letisku - parkujú v nich malé lietadlá, keď práve
nelietajú.
Odnesie ma k dodávke bez okien a položí ma na kovovú dlážku v zadnej
časti auta. Pozriem sa hore, priamo nado mnou sú pootvorené zasúvacie
dvierka. „Vieš tam vyliezť?“ opýta sa a kývne mi, aby som ich otvorila
úplne.
V streche dodávky je priestor na spanie. Vložím nohu do malého
výklenku v stene a vytiahnem sa hore. Vidím, že v spálni sú Josiina mama
a Josie, spia a objímajú mačku Kimmi.
Josiina mama otvorí oči, usmeje sa na mňa. „Ahoj, zlatko,“ zašepká
a vystrie ruku, chce ma pohladiť po vlasoch.
Opäť začnem plakať, neviem, či sa teším, že ich vidím, alebo som z toho
ešte väčšmi smutná. Ľahnem si k Josie a jej mame, zaborím si ruky do
Kimminej huňatej srsti.
 V spacom priestore sa objaví mužova hlava. „Môžeme ísť?“ opýta sa
a Josiina mama prikývne.
„Kam ideme?“ zašepkám.
„Domov, miláčik,“ odvetí Josiina mama. „Teraz spi.“
Domov… „Potrebujem Minky,“ poviem, no nikto mi ju nedá, hoci ju mám
od narodenia a nepohnem sa bez nej ani na krok.
„Toto ju uspí,“ povie muž a Josiina mama mi pritisne na nos vreckovku.
Chcem kričať, ale nemôžem.

Keď sa zobudím, stále som v spálni v dodávke vedľa Josie. Pokúšam sa ju

zobudiť, ale nejde to.
„Haló,“ hovorím. „Haló, haló…“
Je tma, dodávka sa hýbe, no skôr mám pocit, akoby som bola
v rozkolísanom člne než v pohybujúcom sa aute. Priplazím sa k dvierkam,
odtlačím ich a pozriem dolu. Zadná časť dodávky je tmavá, no nie úplne.
Nikto tam nie je.
Znova sa pokúsim zobudiť Josie, ale nepreberá sa. Neviem posúdiť, či je
mŕtva, alebo nie. Raz som videla mŕtveho psa. Boli sme na dovolenke
v krajine, kde je tak teplo, že nejaký pes občas zomrie. Nie všetky psy tam
žijú u ľudí doma.
Dlho sa snažím Josie zobudiť, a keď ju potrasiem za plecia, vydá zvláštny
zvuk, takže určite nie je mŕtva.
Neviem, čo sa mohlo stať, už som nechcela spať, no asi som predsa len
zaspala, pretože keď sa znova zobudím, Josie tam nie je.
Pozriem dolu. Dodávka sa hýbe, tentoraz naozaj akoby išla po ceste.
Vonku je stále tma. Josiina mama pozrie hore a zbadá ma. Povie: „Ahoj,
miláčik.“ Vyzerá ako Snehulienka, ibaže stará. Alebo možno ako jej
macocha. Schúlim sa v rohu a veľa plačem. Po dlhom čase za mnou príde
Josiina mama a povie, že ideme na toaletu. Nechcem ísť dolu, ale musím,
lebo mi veľmi treba cikať.
Dodávka stojí na prázdnom parkovisku uprostred lesa. Je tam akási búda
s nápisom na dverách, pod ním je obrázok ženy, ale tie písmená mi nič
nehovoria.
Keď sa vycikám, Josiina mama ma schytí za lakeť a povie: „Poď so
mnou.“
„Nie,“ odvetím a snažím sa jej vytrhnúť, no je veľmi silná. Cítim, ako sa
mi jej nechty zarývajú do kože. „Chcem svoju mamu a Minky.“
Pozriem na dodávku. Josie sedí na prednom sedadle. Muž má na hlave
šiltovku, stojí vonku a fajčí. Môj ocko nefajčí, lebo sa od toho kazí srdce.
„No tak, poď,“ povie Josiina mama. Nejdem, no ťahá ma, a tak sa musím
pohnúť.
Počujem, že neďaleko rýchlo jazdia autá, no cez stromy ich nevidím,
takže ani ony nevidia mňa. Josiina mama ma pevne drží za lakeť, vedie ma
preč od záchodovej búdky aj od dodávky. Zastaneme pod stromom
s mokrými oranžovými listami, kvapká na nás voda.
„Teraz ma počúvaj,“ povie. „Musím ti niečo povedať. Zachránili sme ťa. Tí
ľudia neboli tvoja ozajstná rodina. Iba sa tak tvárili. Ukradli ťa, keď si bola
malá.“
„Nie!“ vykríknem. Josiina mama rozpráva ďalej, no ja kričím: „Nie, nie,
nie!“ Vtedy k nám pribehne ten muž, a keď sa spamätám, som znova
v spálni a dookola kričím „Nie!“, no nik neprichádza.

Josie potme spieva. Zatvorím oči, no viem, že nesmiem plakať, lebo muž
prisahal, že mi ublíži. „Ak budeš kričať, plakať alebo sa o niečo pokúsiš,
zmlátim ťa ako žito, to ti prisahám,“ povedal, keď ma dával do boxu na lyže.
 Som rada, že už nie som v boxe, ale v dodávke s Josie. Hýbe sa rýchlo
a je skoro príjemné byť tu hore, v tomto malom priestore. Aspoň nevidím
toho muža.
Pretočím sa k Josie. „Pomôžeš mi?“ zašepkám.
Josie pomaly pokrúti hlavou a ďalej spieva. Vezmem vrecúško s arašidmi
a vytrasiem si zopár do dlane.
„Prosím ťa, zjedz niečo,“ dohovárala mi dávnejšie Josiina mama. „Inak si
o teba budem robiť starosti.“
„Nebudem jesť nič, čo mi dáte,“ odvetila som, no teraz si nemôžem
pomôcť. Arašidy sú slané, chrumkavé a lahodné. Neviem, prečo mi ich
mamička nikdy nechce dovoliť, hoci som ju o to prosila veľakrát.
Uvažujem, či je mamička teraz v lietadle. Ak sa pozerá z okna, možno
uvidí práve túto cestu a možno dokonca práve túto dodávku.
„Mamička a ocko vás nájdu a pôjdete do väzenia,“ poviem Josiinej mame
a viem, že je to pravda, lebo brať druhým ľuďom deti sa nesmie. A je
pravda, že mamička s ockom ma nájdu, lebo ja a Lyder sme to najlepšie, čo
sa im v živote prihodilo.
No Josiina mama odvetí: „Och, zlatko, darmo na nich myslíš, tí ťa vôbec
nebudú hľadať.“
 15

Lucia

KEĎ SA ZOBUDÍM, DODÁVKA STOJÍ. Stále je tma, no obloha sa

pomaly rozjasňuje. Josie a jej mama spia. Preplazím sa do prednej časti
spacieho priestoru a pozriem na sedadlo vodiča. Nikto tam nie je. Možno
sme zastali, lebo ten muž potreboval ísť cikať, a ak sa teraz poponáhľam,
podarí sa mi ujsť, než sa vráti. Možno natrafím na nejakých dobrých ľudí, tí
mi pomôžu a všetko bude zase ako predtým.
Zošuchnem sa na predné sedadlo a započúvam sa. Stojíme na benzínovej
pumpe, vidím jasne osvetlenú predajňu a paniu za pultom. Mohla by som
rýchlo prebehnúť odtiaľto k predajni, to zvládnem. Pokúsim sa otvoriť
dvere, čo najtichšie, aby som nezobudila Josiinu mamu. Sú zamknuté.
Druhé dvere sú otvorené. Pomaly vyleziem von a zakrádam sa popri aute.
Teraz musím už len prebehnúť k predajni rýchlo ako blesk. Pani za pultom
mi určite pomôže.
Obídem auto, no na druhej strane stojí ten muž, v ruke drží hadicu.
Otočím sa a rozbehnem sa, chcem to tak či tak skúsiť, ale on je rýchlejší
a silnejší než ja. „Hej,“ zasyčí a pustí hadicu. „Poď sem, ty zasrané decko.“
Zdvihne ma, chcem ho kopnúť, no pevne ma zovrie, drží mi ruky aj nohy.
Strčí ma do dodávky, naskočí a rýchlo odíde. „Vylez hore, lebo ti dolámem
všetky kosti v tele!“ skríkne. Vyštverám sa naspäť do spacieho priestoru
v streche. Josiina mama nespí. Schmatne ma zozadu za krk.
 „A potom ťa zabije,“ zašepká. Priloží mi k tvári vreckovku, a keď sa
nadýchnem, znova cítim ten čudný pach.

Zobudím sa na to, že dodávka zastala.

„Poď,“ povie Josiina mama. Tvár má unavenú a bledú. Zlezieme dolu,
všimnem si, že sme v garáži. Je taká úzka, že keď Josiina mama otvorí
dodávku, dvere sa dotýkajú steny. Josie zlezie z priestoru v streche po mne
a všetci vojdeme do domu.
„Kde sme?“ opýtam sa, no nikto neodpovedá.
Usadia nás pred televízor, Josiina mama nám nájde kreslenú rozprávku,
ale je v nejakom čudnom jazyku. Dá nám balíček cukríkov Haribo, potom
idú s tým mužom do kuchyne a zavrú za sebou dvere, no aj tak ich
počujeme. Josiina mama sa smeje, mužov hlas znie nahnevane. Po chvíli
Josiina mama vyjde von, nesie tanier s pizzou. Zjem ju, aj keď som
povedala, že nebudem jesť nič, čo mi dajú. Vonku už je svetlo a to je
zvláštne, lebo mám pocit, akoby bol večer, a nezvyknem jesť pizzu na
raňajky.
Dlho pozeráme kreslené rozprávky. Josie sa ku mne otočí, vo svetle
z televízora je bledá ako duch. „Chceš sa so mnou zahrať na
vytlieskavanie?“ opýta sa.
„Nie,“ odvetím. Bojím sa. Ruka ma bolí na mieste, kde ma ten chlap
zdrapil.
Nechcem byť tu, s Josie a tými dvoma čudnými dospelými. Chcem ísť
domov, ale keď si len spomeniem na náš dom, na odlupujúcu sa farbu na
dverách, žlté ruže na okennom parapete či na svoju zapratanú, no útulnú
izbu, začnú mi tiecť slzy. Prečo si po mňa mamička s ockom ešte neprišli?
Tí ťa vôbec nebudú hľadať.
„A čo Aka fuka?“
 „Nie.“ Už nikdy sa nechcem hrať s Josie.
„Neplač,“ zašepká.
„Chcem ísť domov.“
Josie prikývne a znova sa zahľadí na obrazovku. Chvíľu ďalej pozeráme,
po lícach mi tečú slzy. Keď sa vráti Josiina mama, podarí sa mi ich zastaviť,
ale len preto, lebo sa bojím, čo by mi ten muž urobil, keby som plakala.
Povedal, že mi doláme všetky kosti v tele.
„Poď so mnou,“ povie.
Vstanem, nohy sa mi trasú.
Vyjdeme hore schodmi, sadnem si na zatvorenú záchodovú misu vedľa
vane a Josiina mama mi natiera na vlasy akýsi čudný šampón. „Nechytaj
to,“ upozorní ma.
Vezme ma dolu, zase pozerám telku s Josie, šampón ma na hlave štípe.
Nechutne smrdí, asi ako benzín. Hlava ma svrbí, musím sa poškrabať, hoci
mi Josiina mama povedala, že to nemám chytať. Keď si potom pozriem na
prsty, sú tmavohnedé. Utriem si ich do sedačky.
Po dlhom čase mi Josiina mama zmyje šampón z hlavy. „Pozri,“ povie
a podá mi zrkadlo.
Vlasy mám tmavé ako Josie. Hľadím na seba, je to také zvláštne, až sa
skoro rozosmejem. Josiina mama mi opatrne rozčeše vlasy, aby som ich
nemala zauzlené. Pritom ma hladká po hlave, a keď skončí, zohne sa
a pozrie na mňa.
„Si naozaj výnimočná,“ povie.
Odvrátim sa.

Len čo sa ozve zvonček pri dverách, Josiina mama a muž v kuchyni

stíchnu. Josiina mama vojde do miestnosti, kde s Josie pozeráme telku.
„Rýchlo,“ zašepká, zdrapí ma za ruku, ale vytrhnem sa jej. Urobím, čo mi
povie, ale takto nech ma nechytá.
Z kuchyne počujem ženský hlas, vykrikuje v nejakom divnom jazyku,
muž kričí tiež. Vybehneme hore schodmi. V malej spálni si s Josie musíme
ľahnúť vedľa seba do veľmi malej postele. Josiina mama nás prikryje
tenkým paplónom a odíde. Po chvíli počuť aj jej hlas. Nevieme, čo hovoria,
no všetci kričia a v istej chvíli sa ozve veľmi hlasný ženský výkrik. Počuť
silné buchnutie, potom muž zrúkne ešte hlasnejšie, prehluší všetok krik
a plač. Potom dlho počujeme hlasy - rozprávajú sa, teraz už tichšie.
Pod paplónom sa s Josie držíme za ruky. Po čase z neho pomaličky, veľmi
pomaly vykukneme. V izbe nikto nie je a dom je tichý, iba čo sa sem-tam
ozve nejaký pokojný hlas.
„Poďme,“ zašepká Josie.
„Nemôžeme,“ odvetím. „Tvoja mama povedala, že sa za nič na svete
nesmieme ani pohnúť.“
„Áno, ale to už bolo riadne dávno, určite medzitým zabudla, že sme tu.
Som hladná.“
„Aj ja,“ šepnem.
Potichučky sa zakrádame dolu schodmi. Z odpočívadla vidieť do
kuchyne. Je prázdna, no dvere do obývačky, kde sme pozerali telku, sú
zatvorené a počuť odtiaľ hlasy.
„To budú len mama a Mikko,“ povie Josie príliš nahlas. Pritisnem si prst
k perám, chcem jej naznačiť, nech je ticho.
Na kuchynskej linke leží vrecúško arašidov a balíček sušienok Oreo.
Pohybujeme sa rýchlo ako zlodeji, práve sa načahujem za sušienkami, keď
sa otvoria dvere a stojí v nich žena, ktorú som nikdy predtým nevidela. Má
strapaté čierne vlasy a na krku čierny nápis. Najprv pôsobí zmätene, akoby
ju niekto ovalil po hlave. Vzápätí si uvedomí, že Josie a ja sme iba deti,
a usmeje sa, lebo ľudia sa pri prvom stretnutí s dievčatkami väčšinou
usmievajú. No hneď nato sa jej výraz zmení - tie sušienky boli možno jej,
lebo vyzerá veľmi nahnevaná alebo aj smutná.
„Ako sa voláš?“ zašepká s očami upretými priamo na mňa, no s Josie sa
pustíme do behu, tá pani sa ma pokúša chytiť za ruku a volá za mnou:
„Hej! Hej, ty! Vráť sa, dievča! Ako sa voláš?“
S Josie bežíme hore, čo nám sily stačia, a zakryjeme sa paplónom. Teraz
je krik ešte hlasnejší, ktosi jačí a ozývajú sa silné údery. Opäť sa pod
paplónom držíme za ruky, Josie plače, lebo si myslí, že ten muž zabil jej
mamu. Zrejme sme zaspali, pretože keď sa zobudím, vonku je tma a Josie
kamsi zmizla. V dome je ticho. Zrazu začujem, ako niekto v ťažkých
čižmách kráča hore schodmi.
 16

Elisa

JEHO HLAS POČUJEM DlhO PREDTÝM, než sa mi podarí vymaniť

z hmlistého, liekmi navodeného spánku. V ruke stále zvieram telefón.
Otvorím oči, no v prvej chvíli neviem identifikovať, kde sa nachádzam.
Bielo-béžové závesy, svetelné obdĺžniky z futuristického lustra roztrúsené
po strope, kôpky čísel časopisu Lego na nízkom stolíku vedľa mňa - ležím
na gauči v našej obývačke. Vonku je svetlo. Môj manžel rozpráva.
„Lucia,“ šepkám, jazyk mám po tabletkách na spanie ťažký. Odkedy mi
uniesli dieťa, dnes som sa prvýkrát poriadne vyspala. „Lucia! Stalo sa
niečo?“ S námahou si sadnem, zahľadím sa Fredrikovi do naširoko
otvorených, krvou podliatych očí.
„Videli ju! Ráno dvadsiateho októbra ju zachytila bezpečnostná kamera.
Ten záznam objavili až teraz. Stalo sa to vo Švédsku, bola s nejakým
mužom. Musíme ísť na policajnú stanicu. Gundersen a Kjeller sú už na
ceste z Osla.“
Zatiaľ čo pobehujem po dome a chystám sa, Fredrik ma oboznamuje
s podrobnosťami.
„Video je z čerpačky Shell neďaleko mesta Karlskrona na južnom
pobreží, asi osem hodín autom od nás. Premáva odtiaľ trajekt do Poľska.
Polícia sa nazdáva, že ju možno previezli práve ním.“
„A čo tá žena, bola s nimi? A Josephine?“
 „Nie. Zdá sa, že Lucia bola s tým mužom sama.“
Zaborím si nechty do bledej pokožky dlaní. Kto je ten muž, čo spravil
môjmu dievčatku a prečo ju chce? Má sedem rokov, je na nejakom
neznámom mieste v rukách cudzieho chlapa. Tomuto mužovi ju odovzdala
zdanlivo normálna matka a on ju odnáša nevedno kam. Ale prečo?
„Prečo?“ vyhŕknem, kričím to slovo stále dookola a behám z izby do izby
ako divé zviera. Vezmem do rúk ťažkú modrú vázu, ktorú nám Fredrikova
matka darovala na výročie svadby, a šmarím ju cez obývačku. Roztriešti sa
o stenu, v drevenom obklade ostane preliačina. Zadívam sa na ňu a ten
pohľad ma vytrhne zo zúfalstva. Začnem zbierať črepy, no Fredrik ma
zastaví a zovrie ma tak pevne, že sa nemôžem hýbať.
„Boh nám pomáhaj,“ zamrmlem s ústami na teplej krivke jeho krku.
Trochu sa odtiahne, spozornie. „Čože?“ opýta sa.
Už nič nepoviem, iba sa sústredím, aby som dýchala zároveň s ním.

Zábery sú zrnité a nakrúcané z výšky, no niet pochýb, že je to Lucia.

Pokúsila sa prebehnúť od bielej dodávky k nonstop predajni na čerpacej
stanici. Na druhom zábere muž, ktorý práve tankoval, pustí hadicu z pravej
ruky na zem a ľavou Luciu schmatne. Na treťom ju drží pevne ako batoľa
a ľavou otvára posuvné dvere do zadnej časti dodávky. Lucia má na sebe
svoje tmavomodré pyžamové nohavice s bielymi hviezdičkami a huňatý
červený sveter, ktorý vidím prvýkrát. Muž má na hlave šiltovku, ale z toho,
ako nakláňa hlavu, sa zdá, že je plešatý. Má mohutnú postavu a krátky
hrubý krk ako boxer. Takýto veľký chlap by Luciu vedel rozdrviť ako
porcelánovú bábiku.
„Práve v systéme preverujeme poznávaciu značku auta,“ povie Gaute
Svendsen. „Zábery porovnávame aj s databázou v systéme na
rozpoznávanie tváre.“
 „A čo tá žena, Line?“ opýtam sa.
„Zatiaľ ju nikto nevidel. Momentálne vychádzame z predpokladu, že ju
využili iba v prvej fáze únosu a v tejto chvíli už s Luciou nie je. V takom
prípade bola zrejme na túto úlohu najatá na ulici, prostredníctvom svojich
známych z prostredia zločinu, a polícia by ju mala poznať. Keď skončíme,
chceme si s vami prejsť dlhý zoznam žien z databázy, ktoré boli v minulosti
odsúdené a zodpovedajú jej profilu.“
 17

Marcus

STOJÍ PRI OKNE, HĽADÍ VON. Je to obyčajné okno, no nedá sa otvoriť

znútra. Jeho izba je príjemná, zariadená skromne asi ako izba v hoteli
Premier Inn na okraji mesta, kam ľudia chodia za prácou. Na podobných
miestach kedysi zvykol tráviť noc, keď sa mu skončili stretnutia, a na ďalší
deň už zase letel inam. Má vlastnú strohú kúpeľňu s nástennými
dávkovačmi mydla, ktoré každý týždeň dopĺňajú, a pod stolom malú
chladničku, v ktorej nikdy nechýba zopár plechoviek Fanty a čokoláda
z obchodu so sladkosťami.
Z izby vidí nepreniknuteľnú stenu dažďom ošľahaných borovíc. Niekedy
uvažuje, že uprostred takejto prírody ani nie je potrebný plot, no ten tam,
samozrejme, je - skrytý za stromami, takže ho nevidieť. Hovorí sa, že
nórske väznice vyvolávajú vo väzňoch ľútosť inak než pomocou ostnatých
drôtov, svetlometov či betónu, a je to pravda. Dozorcovia sa na tomto
mieste nazývajú sprievodcovia. Keď chcú s Marcusom hovoriť, zaklopú
a tvária sa, akoby sa mohol rozhodnúť, či im otvorí a pustí ich do svojej
cely, o ktorej vždy hovoria ako o „izbe“. Marcus ich oslovuje krstným
menom. Správajú sa k nemu asi tak ako starší zamestnanec vo firme
k mladšiemu kolegovi.
Blíži sa búrka, nebo nad lesom zastrú ťažké tmavé mračná, do vrcholcov
stromov sa opiera zúrivý vietor. Väzenie stojí uprostred lesnatých kopcov
na okraji mesta, ktoré sa ďalej na severe menia na zasnežené hory. Väčšina
izieb je obrátená k lesu, no z jedálne je výhľad na celé údolie, akoby jej
úlohou bolo ukazovať väzňom stratenú slobodu, o ktorú by sa mali
usilovať.
Marcusovi napriek tomu vonkajší svet nechýba tak, ako by si azda
niekedy predstavoval. Nepremýšľa nad obmedzeniami, nekvári ho túžba po
živote, na aký bol kedysi zvyknutý. Keď človek príde o všetko, už mu nemá
čo chýbať. Jediné, po čom túži, je prebehnúť sa za sviežeho letného úsvitu
po poli. To by tam vonku ešte mohol zažiť. Všetko ostatné stratil.

Keď sa po raňajkách vracia do izby, zastaví sa pri novinovom stánku.

Všetky štyri najväčšie celoštátne denníky majú na titulnej strane tú istú
fotografiu. Dievčatko s anjelskou tváričkou, rozkošným úsmevom
s chýbajúcimi zubami a bystrými, nevinnými hnedými očami.
„UNESENÁ!“ „ZMIZLA!“ „NOC U KAMARÁTKY SA ZMENILA NA
TRAGÉDIU!“ „LUCIA (7) NEZVESTNÁ!“ hlásajú titulky.
Marcus schmatne noviny, ktoré má najbližšie, Verdens Gang, otvorí ich
na druhej strane a príde mu ťažko od žalúdka.
V súvislosti so šokujúcim únosom Lucie Blixovej (7)
v Sandeorde bolo vyhlásené medzinárodné pátranie po
páateľo, pravdepodobne napojený na neslávne známu
výodoeurópsku zločineú sieť, ktorá sa zaoberá
obodovaním s ľuďmi.
Marcus uprie pohľad na pruhovaný machovozelený koberec
v spoločenskej miestnosti, v ušiach sa mu zrazu ozýva hlasný, rýchly tep,
ruky sa mu silno trasú. Cíti, že jeden sprievodca ho pozoruje, a tak zámerne
pomaly prejde k sedačkám a číta ďalej.
 Luciu Blixovú v piatok 19. októbra uniesla žena, ktorá sa
vydávala za matku dieťaťa v podobnom veku. K najväčšiemu
posunu v prípade došlo nedávno, keď sa zistilo, že Luciu 20.
októbra skoro ráno zaytila bezpečnostná kamera neďaleko
mesta Karlskrona vo Švédsku v spoločnosti muža, ktorý bol dnes
identifikovaný ako známy zločinec Mikulasz (Mikko) Vrcesk
Eilaanen z Ruisy v Estónsku.
Eilaanen si v minulosti odpykával trest vo väznicia vo Fínsku
i Švédsku za zločiny spojené s takzvanou Vicodiovou sieťou,
ktorá je známa účasťou na mnohý medzinárodný trestný
čino vrátane obodovania s ľuďmi, obodu s drogami,
sexuálneho zneužívania, prepadnutí a vrážd.

Marcus sa prinúti odvrátiť zrak od toho príšerného článku a od plachého

úsmevu uneseného dievčatka. Pozrie na fotografiu na opačnej strane, je na
nej matka dievčatka Elisa Blixová. Zrejme ide o záber z tlačovej konferencie
- zviera fotku dievčatka, v tvári zmáčanej slzami má výraz nekonečnej
hrôzy. Marcus sa zadíva na posledný obrázok. Je na ňom rodina - matka,
otec, syn a dcéra. Hľadí na ich tváre, skúma každú jednu zvlášť, sú mu
známe a zároveň neznáme. Zavrie noviny, ruky sa mu neovládateľne trasú.
 18

Elisa

VŠETKY DNI SÚ ROVNAKÉ. Ubiehajú pomaly, akoby sme sa zasekli

v nejakej bubline, kde neexistuje čas. Skoro vôbec nespím. Ležím v posteli
a odrátavam minúty. Ráno nezobudím Fredrika pohladením ako kedysi,
neputujem rukou po známych zákutiach jeho pokožky. Jednoducho len
vstanem, sadnem si za kuchynský stôl, pijem čiernu kávu a hľadím von do
tmy. Zobudím Lydera, nakŕmim ho, snažím sa počúvať jeho neprestajné
rapotanie, odveziem ho do škôlky, idem pomaly, lebo celý týždeň husto
pršalo a na cestách je námraza, a aj preto, lebo sa mi trasú ruky.
Neodprevadím ho až do budovy ako kedysi. Zastanem pred
bránou, nechám svojho milého päťročného synčeka, aby išiel sám,
a sledujem ho z auta. Zdá sa, že mu to neprekáža, no aj keby áno, nemal by
na výber - nezniesla by som, aby mi ľudia kládli otázky, jemne stískali
ruku, upierali na mňa doširoka otvorené slzavé oči. Dokonca aj v bezpečí
auta vnímam, ako na mňa ostatní rodičia zízajú.
Keď prídem domov, Fredrik je už v práci. Na týždeň si vzal voľno, no
zhodli sme sa, že pre všetkých bude najlepšie, ak sa potom vráti do
kancelárie. Každý deň sedím na gauči, hľadím na čiernu obrazovku
televízora či na holé konáre stromov vonku, alebo si na mobile pozerám
správy, sekundy sa žalostne vlečú, až kým o jedenástej nezavolá Gaute
Svendsen z polície. Dnes sa ozval až o jedenásť desať a tých desať minút
čakania navyše som prežívala ako dlhý život plný utrpenia.
„Dobrý deň, Elisa, tu je Gaute.“
„Je niečo nové?“ opýtam sa namiesto pozdravu, hoci viem, že keby sa
niečo zmenilo, už by mi zavolali a nečakali by do jedenástej.
„Stále sa snažíme zistiť, či nejaká bezpečnostná kamera zachytila Line.
Zdá sa nám nemožné, že by sa vyhla úplne všetkým. Prezreli sme záznamy
z letísk, trajektových prístavov a čerpacích staníc spred devätnásteho
októbra, keďže sa domnievame, že sem pricestovala až v utorok, ako už
viete. Žiaľ, ak sa nestane nič mimoriadne, záznamy sa zvyčajne po
štyridsiatich ôsmich hodinách premazávajú. Problematické je aj to, že vôbec
netušíme, odkiaľ prišla.“
„Jasné,“ odvetím. Chcem čo najskôr zložiť, nech sa Gaute zaoberá
pátraním po Lucii a nie tým, že ma bude informovať o ich neexistujúcich
pokrokoch.
„Ako sa držíte?“ Túto otázku mi položí vždy, hoci odpoveď si môže ľahko
domyslieť.
„Fredrik sa v pondelok vrátil do práce. A ja… čo mám teraz robiť?“
„Momentálne už neostáva iné, než čakať. Neviem si ani len predstaviť,
aké to pre vás musí byť ťažké, Elisa. Chcem vás ubezpečiť, že robíme všetko
pre to, aby sme Luciu našli.“
Ležím na gauči, hľadím na posledných pár oranžových listov na
čiernych, dažďom zmáčaných konároch za oknom.
Dlho tak zotrvám, potom vstanem a podídem k oknu. Dážď utíchol, no
cesta je mokrá a plná pošliapaných, hnijúcich listov. V malých štvorcových
oknách ostatných domov na našej ulici je tma - všetci išli do práce. Chcela
by som byť niekde vysoko, v lietadle alebo aspoň vo veľmi vysokej budove,
odtiaľ by som možno videla na miesto, kde sa teraz nachádza Lucia, aj keby
som to nevedela. Polícia sa nazdáva, že je v Poľsku alebo kdesi ešte
východnejšie - tam operuje zločinecká sieť, ktorá má podľa nich v rukách
moju dcéru.
Nie som si istá, či tomu verím. Mám pocit, že je nablízku. To je moja
jediná útecha - akoby sa v jej neprítomnosti medzi nami otvoril nový
komunikačný kanál. Naozaj ju cítim. Vďaka tomu viem, že žije. A preto
takmer nespím - potrebujem ju stále cítiť, uisťovať sa, že je ešte nažive. Ak
pôjdem spať, hrozí, že sa zobudím a už ju nepocítim, a vtedy budem vedieť,
že mi ju vzali navždy. Pravdaže, občas sa stane, že zaspím, nakrátko
zadriemem na gauči alebo sa hlboko v noci, keď Fredrik nepokojne spí po
mojom boku, zamotám pri počítaní plynúcich minút, či nadlhšie zatvorím
oči, keď čítam Lyderovi rozprávku na dobrú noc.
Vzdialim sa od okna, prejdem do kuchyne. Je tam neporiadok, mohla by
som využiť čas a upratať. Aspoň by som sa na pár minút nejako
zamestnala. Vezmem do ruky hubku, zahľadím sa na ňu. Je studená
a vlhká. Zovrie mi hrdlo, viem, že by som sa mala vyplakať, no
nerozplačem sa. Položím hubku, utriem si ruku do riflí. Nehybne stojím,
čakám na slzy, ale tie neprichádzajú. Hrdlo mi zviera čoraz silnejšie, musím
sa predkloniť, aby som sa nadýchla. Dlhé roky som trpela úzkosťou.
Koľkokrát som v noci nespala, paralyzovaná hrôzou z toho, čo sa
odohrávalo v mojej mysli, koľké dni som prežívala len z posledných síl či
utlmená diazepamom. V istých chvíľach by som bola urobila čokoľvek, len
aby som z toho pekla unikla, a teraz mám chuť kričať a hlasno sa smiať,
pretože v porovnaní s mojím terajším životom boli tieto stavy len
kostýmovou skúškou. Napáchala som veľa zla, to je pravda. Ublížila som
ľuďom. Robila som rozhodnutia, aké by žiadny slušný človek neurobil.
Možno si zaslúžim, aby sa mi stalo niečo zlé. No moja dcéra si to nezaslúži.
 Som pomalá, ťažkopádna, vzdialená od víru sveta, ale vnútri horím.
Ovládne ma slepý, temný strach, zastiera všetky moje zmysly, takže aj
najobyčajnejší úkon, napríklad vyžmýkať hubku, mi pripadá ako
neuskutočniteľná úloha. Akoby ma ktosi držal v železnom zovretí pod
vodou - zápasím aj o tú najmenšiu bublinku vzduchu a zúfalo sa predieram
chladnou tmou, ktorá ma obklopuje.
Nasadnem do auta a vozím sa po našej štvrti, akoby som niekoho
hľadala - a presne to aj robím. Nie je to prvýkrát.
Noha na plynovom pedáli mi oťažela. Pomaly sa veziem po našej ulici,
oči upieram na vlhkú hnedú cestu, zámerne si nevšímam dekorácie
v oknách - kostry zavesené na garnižiach, elektrické svetielka v tvare
lebiek, nešikovne vyrezané tekvicové strašidlá. Dnes večer sa zažnú všetky
svetlá, ulicu zaplnia detské riekanky a smiech a pred našimi dverami sa
budú striedať malí duchovia a upíri s vyvalenými očami a plastovými
vedierkami plnými sladkostí. Na dverách v Luciinej izbe visí nový kostým,
pekné ružovo-zelené šaty, roztrhané na franforce a pofŕkané umelou krvou.
Je k nim biely klobúk s čipkovým závojom, zo stredu trčí plastová rúčka
noža, akoby dieťa, ktoré ho má na sebe, niekto bodol rovno doprostred
hlavy.
Deň sa pomaly vlečie. Vezmem si diazepam, aby som prekonala návaly
paniky, zúfalstva a hrôzy posledných dvanástich dní. Teraz nie je vhodný
čas na abstinenciu.
Vyzdvihnem Lydera zo škôlky a posadím ho pred televízor s miskou
makarónov s hráškom a kečupom. Je tesne po štvrtej a stmieva sa. Fredrik
sa čochvíľa vráti domov. Keď príde, otvorím niekoľko veľkých balení
cukríkov Haribo a vysypem ich do misy v tvare obrovského pazúra - Lucia
ju vybrala v oddelení domácich potrieb v predajni Nille deň predtým, než ju
uniesli. Pomôžem Lyderovi navliecť si kostým múmie. Ovlažím si tvár
studenou vodou a vezmem si ďalší diazepam. Budem stáť pri dverách
s Fredrikom a Lyderom a čakať, kedy sa ozve zvonček. V tejto oblasti býva
toľko rodín s malými deťmi, že takmer nemá zmysel si medzi jednotlivými
skupinkami sadať.
Každú chvíľu si budem kontrolovať zadné vrecko nohavíc s mobilom
nastaveným na maximálnu hlasitosť a predstavovať si, že konečne
nečakane zazvoní, do ucha mi prenikne nadšený, burácajúci hlas Gauteho
Svendsena a povie presne to, čo tak veľmi potrebujem počuť: Našli sme ju,
je tu s nami! Našli sme Luciu! Ponáhľajte sa!

Lyder sa neochotne prezlečie za múmiu. Fredrik vypije dve pivá, jedno za

druhým, stojí pri kuchynskej linke a scrolluje mobil. Vezmem si diazepam
a tretinu klonopinu. Ruky mám meravé, ťažké ako z olova, nevládzem
roztrhnúť balíčky so sladkosťami a musím použiť nožnice.
Bezcieľne sa flákame po byte, čakáme, kedy sa začne vyzváňanie. No ono
sa nezačne. Nikto neprišiel, lebo všetci vedia, čo sa stalo Blixovcom.
V žalúdku mi prudko vzbĺkne hnev. Lyder sa pustí do cukríkov, Fredrik ani
ja mu nebránime.
„No tak, poď,“ nabádam svoju malú múmiu a obliekam jej páperovú
bundu. Vidím, že sa mu nechce ísť von - aj on ťažko znáša, ako veľmi sa
zrazu všetko zmenilo, no keď ho vediem za ruku, nevzpiera sa. Kráčame po
štrkovej cestičke na hlavnú cestu. Všade naokolo sa prechádzajú rodinky -
mamy a otcovia dozerajú na deti bažiace po sladkostiach. Obzriem sa
k nášmu domu, vidím Fredrika stáť chrbtom k oknu, najskôr stále pije
a zíza do mobilu. S Lyderom kráčame za skupinkou detí s rodičmi.
Zrazu zbadám dievčatko s dlhými svetlými vlasmi, vedie ho za ruku
akýsi zavalitý muž, a zastanem. Lyder ma ťahá za ruku a čosi mi vraví, no
nevládzem sa pohnúť ani o centimeter. Som prikovaná k zemi, pred očami
mám len to dievča, čoraz väčšmi sa zmenšuje, splýva s nocou, muž ho
odvádza preč. Kričím.
 19

Selma

PO DLHÝCH HODINÁCH PRED OBRAZOVKOU v práci ju bolia oči.

Leží na posteli, hladká Medusu, hľadí na čistý sivý strop. Mohla by skočiť
do boxerského klubu alebo si ísť zabehať. Na to, že je október, je dnes večer
mimoriadne chladno, ale prospel by jej čerstvý vzduch.
Vstane, chvíľu postojí pri okne, zadíva sa na ulicu Ullevaålsveien, za
ktorou sa črtá Park St Hanshaugen. Na chodníkoch je nezvyčajne rušno,
Selma si spomenie, že dnes je Halloween. Malé príšery a čarodejnice
pobehujú, jačia, smejú sa, v rukách sa im pohojdávajú vedierka plné
sladkostí, vedľa nich kráčajú mamy a otcovia s blikajúcimi čertovskými
rohmi a nedbalo pomaľovanými tvárami a dávajú pozor, aby ich ratolesti
nespadli pod vlečúce sa autá. Keď bola malá, Halloween sa v Nórsku ešte
neoslavoval, tekvicové lampáše a deti vypytujúce cukríky sa prvýkrát
objavili až počas jej neskorej puberty. Bola rada, že v jej detstve nič také
neexistovalo - po strate matky ju téma smrti až príliš pohltila a celé roky
mávala nočné mory o duchoch a kostrách. V noci, keď spala, sa zo zeme,
knihy či steny vynorila zakrvavená, šľachovitá, vysušená ruka a škrtila ju,
Selma sa metala a kričala, až kým sa neprebudila v otcovom pevnom objatí.
Keby jej každý Halloween pri dverách zvonili ľudia oblečení za netvory
z podsvetia, určite by dostala záchvat paniky.
 Ozve sa zvonček, z dlhého zvonenia je jasné, že ho stláča dieťa. Selma ho
ignoruje, vráti sa k svojim myšlienkam. Lucia Blixová je nezvestná už
dvanásť dní a, štatisticky vzaté, šanca, že ju nájdu, každým dňom prudko
klesá. Teraz sa zrejme nachádza na mieste určenia, nech je to kdekoľvek,
a únoscovia sa už iba musia postarať, aby ju nikto neobjavil. Na začiatku
získali obrovský náskok, vďaka čomu je len málo pravdepodobné, že ich
chytia.
Selma strávila celý deň nad Luciiným prípadom. Na Google Earth si
podrobne prezrela cestu od prenajatého domu v Sandeorde k miestu pri
Strömstade hneď za švédskymi hranicami, kde sa našiel „Linein“ mobil,
a k čerpacej stanici Shell neďaleko mesta Karlskrona, kde Luciu zachytila
bezpečnostná kamera. Únoscovia ju očividne prepravili do Švédska
trajektom, ktorý premáva medzi Sandeordom a Strömstadom, a potom sa
po diaľnici E20 vydali na juh ku Karlskrone. Polícia práve študuje zoznamy
cestujúcich na príslušných trajektoch zo Sandeordu a z Karlskrony do
Poľska, ktoré vypravili v hodinách a dňoch nasledujúcich po Luciinom
predpokladanom zmiznutí, a hľadá spojitosť medzi nimi a rôznymi
známymi delikventmi či ľuďmi napojenými na Mikka Eilaanena a jeho
kontakty.
Polícia tiež vyzvala bývalú priateľku Mikka Eilaanena a matku jeho
šesťročného syna Silwiu Trujovú z lotyšskej Rigy, aby sa prihlásila
a dostavila na výsluch. Zdroje blízke pani Trujovej tvrdia, že sa posledných
pár týždňov nikde neukazovala, no s Eilaanenom nie je v kontakte. Ich syn
je už niekoľko rokov v opatere štátu. Eilaanena v decembri 2016 prepustili
z väzenia, kde si odpykal osemnásť mesiacov za ťažké ublíženie na zdraví.
Selma skúma fotografiu Silwie Trujovej, ktorú zverejnila polícia. Je oveľa
mladšia než Eilaanen, má asi dvadsaťpäť rokov, stojí pred ošarpaným
bytovým domom, kde pravdepodobne býva, husto potetované ruky má
prekrížené na hrudi, načierno zafarbené vlasy prísne sčesané dozadu
a zviazané do krepovitého uzla na temene. Elise Blixovej ukázali jej
fotografie, no trvala na tom, že nejde o ženu, ktorej odovzdala svoju dcéru.
Zvonček sa ozve znova, tentoraz zaznie niekoľko krátkych, naliehavých
zazvonení. Selma potichu zanadáva. Medusa stojí pri dverách s prehnutým
chrbtom, prská, pripravuje sa na príchod votrelca. Selma k nej podíde,
zdvihne jej ladné telo zo zeme, privinie si ju a vtisne jej na hlavu bozk.
Zdvihne slúchadlo pri dverách, spustí sa video. Pred dverami stojí
tmavovlasé dievčatko a hľadí priamo do kamery. Má asi päť rokov a na sebe
zelený kostým dinosaura. Drobnú tváričku jej lemuje stegosauria kapucňa
a dopĺňa jej nezvyčajné prestrojenie. Na jednej strane obrazu sa čosi pohne
- Selma si podľa tieňa všimne, že neďaleko stojí nejaký dospelý.
„Maškrtu alebo neplechu?“ šepne dievčatko s vážnym, nervóznym
výrazom v tvári.
„Prepáč,“ odvetí Selma, „nemám žiadne sladkosti.“
„Dobre,“ povie dievčatko.
Selma vráti slúchadlo na miesto a chvíľu naň pozerá. Dieťa ju vyrušilo
a rozptýlilo. V myšlienkach sa vráti k Lucii Blixovej. Je len o niečo staršia
ako toto dievčatko. Zavrie oči a vidí Luciu oblečenú v špinavých šatách,
ako leží na chrbte v zadnej časti prázdnej dodávky, tvári sa vážne
a skľúčene, načúva hlasom svojich únoscov, ktoré k nej doliehajú cez tenkú
kovovú priečku z kabíny vodiča. Keď dodávka nabehne na výtlk, Luciu na
holej dlážke nadhodí. Potichu plače, niekoľkokrát zvracia v kúte. Keď sa
auto mykne, zvratky tečú k nej, a tak sa chúli v opačnom kúte, pri
dvojkrídlových dverách. Hore majú malé okno, no je také špinavé, že aj
keby naň dosiahla, nič by nevidela.
Selma opäť položí Medusu na zem a bezmyšlienkovito si obuje bežecké
tenisky. Stále v zasnenom stave, vzdialená od reality, zíde po schodoch štyri
poschodia na prízemie a len čo vyjde na ulicu, pustí sa do behu. Prejde cez
cestu pomedzi dve autá, čo zastali na červenej. Na druhej strane stojí
v opačnom pruhu za semaforom biela dodávka, presne ako tá, ktorú videla
v predstavách, a vyfukuje dym do chladného októbrového vzduchu. Selma
na ňu hľadí - vpredu sedia dvaja muži, pozerajú sa z okien, jeden z nich do
rytmu poklepkáva po volante. Títo dvaja alebo iní, podobní muži by mohli
vzadu viezť malé dievča. Keď dorazí k parku na opačnej strane rušnej cesty,
rozbehne sa rýchlejšie a s každým plesnutím nohy o dlažobné kocky sa
pokúša ukotviť v prítomnosti. No vízia Lucie ju neopúšťa.
Selma máva živé vízie, podobné ako dnešná predstava Lucie Blixovej
v zadnej časti dodávky, už od detstva. Občas stačí, že sa jej pohľad stretne
s neznámym človekom, zrazu akoby sa otvorila iná dimenzia a Selma
prostredníctvom nej vidí aj najmenšie podrobnosti z jeho života. Nevie, či
sú jej vízie pravdivé, alebo sú len výplodom mimoriadne silnej
obrazotvornosti, no usúdila, že na tom nezáleží - tak či onak prispievajú
k jej bohatému vnútornému životu a občas jej pomáhajú objaviť súvislosti,
na ktoré by inak neprišla.
Zavše jej dokonca prinášajú útechu. Má jednu fotografiu matky ako
mladého dievčaťa, pravdepodobne na začiatku dospievania, a niekedy, keď
sa na ňu sústredene zadíva, v mysli sa jej zobrazí celý výjav v okamihu,
keď záber odfotili. Je to matná sépiová fotografia zo šesťdesiatych rokov,
mama sedí na drevenej lavici pri kuchynskom stole a pred ňou leží tanier
s jedlom. Vo chvíľach, keď sa Selma dokáže naplno ponoriť do fotografie,
jedlo na tanieri sa zmení z nerozpoznateľnej masy na voňavý, pariaci sa
lapskaus. Vo vývare plávajú kúsky lahodnej klobásky vossakorv, zemiaky
sú mierne rozvarené a rozpadávajú sa. Selma cíti v ruke lyžicu, ktorú drží
jej matka, chladné, hladké striebro opreté v ohybe medzi ukazovákom
a palcom. Prechádza rukou po voskovanom obruse s červeno-bielym
kockovaným vzorom, otočí hlavu a vyzrie von oknom na zasnežené polia
a nízky kopec na okraji, husto porastený tmavými borovicami. Keď sa
pozrie na opačnú stranu, vidí matkinu tetu Bodil, ako stojí pri sporáku,
mieša lapskaus, niečo si pohmkáva a zástera na širokom chrbte sa jej
napína.
Keď sa do týchto predstáv pohrúži na dlhý čas, cíti sa zvláštne
vyčerpaná, akoby ju vytvorenie detailného obrazu konkrétnej chvíle stálo
priveľa duševnej energie. Aj teraz ju zachváti rovnaká náhla únava, a hoci
nebeží ani päť minút, musí zastať a znova chytiť dych. Pozrie na nočnú
oblohu, na okraji sfarbenú svetlami mesta do červenohneda, potom na
vysoký dub a posledné opadané listy na zemi pod ním - zhodil ich zo seba
ako šaty, ostalo iba hladké nahé telo.
Pokúša sa ukotviť v prítomnosti a opäť pomaly, rovnomerne dýchať, no
z mysle jej neschádza obraz dievčatka, ako sedí v zadnej časti rýchlo idúcej
dodávky a hádže ho sem a tam.
Doma dlho stojí pod silným prúdom vody v sprchovacom kúte, zmýva
zo seba predstavy, ktoré do nej dorážali počas behu. Musí si vyčistiť
myšlienky a sústrediť sa na dostupné fakty. Tento prípad nevyriešiš tak, že
si budeš stále niečo predstavovať, povie si a vráti sa k svojim poznámkam.

- 20. október - o 06.08 zachytila Luciu bezpečnostná kamera

v prítomnosti muža, ktorý bol identifikovaný ako estónsky občan Mikko
Eilaanen, na čerpacej stanici Shell 20 kilometrov západne od mesta
Karlskrona na juhu Švédska. Upravenú bielu dodávku značky Renault
s evidenčným číslom LY78 NJ8 údajne 15. októbra ukradli zo staveniska
v Andebu a odvtedy ju nenašli.
- Heiki Vilkainen, z ktorého karty bolo uhradené Airbnb na ulici
Asnestoppen, si v rokoch 2000 - 2005 odpykával vo väznici Fosie
vo švédskom Malmö trest za násilný útok s priťažujúcimi okolnosťami.
- Mikko Eilaanen si v tej istej väznici odpykával trest za zločiny súvisiace
s drogami v rokoch 1999 - 2001 a opäť v rokoch 2003 - 2007. Okrem toho si
v rokoch 1996 a 1997 odsedel dva deväťmesačné tresty za napadnutie
a drogové zločiny vo väznici Viru v Estónsku.
- Zločinec, ktorý pracuje pre niekoho iného? Pre koho? Spojitosť
s Fredrikom a Elisou Blixovcami? (Nepravdepodobné.) Spojitosť
s Vicodiovou sieťou (pravdepodobné / potvrdené?), možný motív -
obchodovanie s ľuďmi. Ale prečo ona⁇?
- Luciu Blixovú ani Mikka Eilaanena už nikto nevidel.
- Kde je Vilkainen?
 20

Elisa

MLIEČNU NOČNÚ HMLU ráno vystriedalo jasné slnko, no jeho ostré

lúče mi nepriniesli úľavu - cítim sa ešte prázdnejšia. Premýšľam, aké to
bolo, keď som ležala vo Fredrikovom objatí, no hoci medzi našimi telami
neostala ani štrbinka, vzdialenosť medzi nami by sa dala počítať
vo svetelných rokoch. Radšej by som dnes išla do práce - aspoň by som
mala nad čím premýšľať, čo robiť.
Vstanem z gauča a uvarím si mätový čaj. Dookola krúžim čajovým
vrecúškom v šálke, ten vírivý pohyb ma takmer hypnotizuje, keď si zrazu
uvedomím, že mi hore zvoní mobil. Zvyčajne ho nosím pri sebe, ale asi
som ho zabudla v kúpeľni pri umývadle. Beriem schody po dvoch, no
napriek tomu prestane zvoniť, ešte než dobehnem na horné odpočívadlo.
Okamžite začne zvoniť znova, srdce sa mi prudko rozbúši, krv pulzuje,
a keď sa konečne dostanem k telefónu, ruky sa mi trasú tak silno, že mi
vypadne na zem, vrchná časť obrazovky praskne a objaví sa na nej hustá
spleť črepín. Je to utajené číslo, čo znamená, že mi volajú z polície.
„Prosím?“
„Elisa? Tu je Gaute.“
„Čo sa stalo? Našli ste ju?“
Nasleduje krátke zaváhanie. Na okamih som presvedčená, že mi Gaute
Svendsen oznámi, že ju našli - mŕtvu. No potom mi napadne, že keby sa
tak stalo, určite by mi to neoznamovali telefonicky. Prišli by osobne.
„Nenašli. Ale niečo máme. Dostali sme tip od istého občana. Niekto videl
dodávku na juhu Švédska, neďaleko miesta, kde Luciu a Eilaanena
zachytila bezpečnostná kamera. Čo keby ste prišli sem, aby som vám
mohol porozprávať podrobnosti a oboznámiť vás s ďalším postupom?“

Gaute ma vovedie do svojej kancelárie a ponúkne mi kávu. Pokrútim

hlavou. Žerú ma mrle, chcem, aby mi konečne povedal, čo sa deje. Fredrik
dnes išiel pracovne do Bergenu, rozčuľuje ma, že tu nie je so mnou, hoci to
nemá logiku. Asi sa naňho kdesi v hĺbke srdca hnevám za to, že sa vrátil do
práce. Ako vôbec dokáže vykonávať všetky bežné denné úkony? Dať si
v automate kávu, usmiať sa na niekoho, žmúriť v ostrom stropnom svetle,
napísať e-mail, preštudovať si spis k prípadu. Ako?
„Miestny farmár Kalle Josefsson bol ráno dvadsiateho októbra na poli so
svojím dvanásťročným synom Augustom,“ začne Gaute. „Josefsson vlastní
hydinovú farmu desať kilometrov od čerpacej stanice Shell a v ten deň
práve skúšali dron, ktorý jeho syn dostal k narodeninám. Lietali s ním pri
okraji svojho pozemku, na mieste, kde hraničí s inou farmou, lesom vo
vlastníctve štátu a niekoľkými súkromnými pozemkami na konci poľnej
cesty. To, že zachytili dodávku s nórskou poznávacou značkou, si Kalle
všimol, až keď si znova pozeral záznam, a spomenul si na policajnú výzvu.
Švédska polícia v tejto chvíli čaká na príkaz na domovú prehliadku.“
„Kde majú vykonať domovú prehliadku?“
„Na záberoch vidieť, ako dodávka vchádza na príjazdovú cestu k domu
na súkromnom pozemku. Nachádza sa v obci Mölleryd.“ Gaute otvorí
obálku, ktorá leží na stole pred ním, a posunie ku mne dve fotografie. Sú
trochu rozmazané a robené z diaľky, no na prvej jasne vidím nápadne úzku
a vysokú bielu dodávku, ako odbočuje na poľnú cestu. Na ďalšom zábere ju
vidieť tiež, tentoraz z väčšej diaľky. V pozadí stojí malý žltý dom a vedľa
neho čosi tmavé, čo na prvý pohľad neviem rozoznať. Gaute akoby
nasledoval môj pohľad. „Na príjazdovej ceste stojí ďalšie auto,“ poznamená.
Sťažka prehltnem, obzerám si nenápadný žltý dom - ničím sa nelíši od
iných bežných švédskych domov, akých som na našich cestách do Švédska
videla veľa. Aj my, podobne ako mnoho ďalších nórskych rodín, chodíme
niekoľkokrát ročne za hranice nakupovať mäso a alkohol za oveľa nižšie
ceny.
„Myslíte… Myslíte, že ju tam ešte držia?“
„Je to možné. Ak tam už nie je, možno nájdeme stopy, ktoré nás privedú
k miestu, kde sa momentálne nachádza.“
Otváram ústa, chcem niečo povedať, no Gaute mi naznačí, aby som
počkala, a vytiahne z vrecka vibrujúci telefón.
„Okej,“ povie a potom dodá: „Mhm. Okej. Fajn.“ Zloží, vsunie si mobil
naspäť do vrecka.
„Volali mi zo švédskeho tímu. Sú na ceste do Möllerydu, kde vykonajú
kompletnú prehliadku domu a pozemkov. Do hodiny by nám mali znova
zavolať.“ Prikývnem, no vnútri ma zožiera strach.
„Čo keby ste skúsili ešte raz zatelefonovať manželovi? Hádam by mohol
skončiť skôr a prísť za nami, hneď ako sa bude dať.“
„Nemali by sme tam ísť? Myslím do Švédska. Ak je tam, bude ma
potrebovať…“
„Elisa, v tejto chvíli máme veľmi málo informácií. Vieme len toľko, že
dodávka, pri ktorej bola Lucia zachytená, neskôr prišla k tomu domu. Je
možné, že sa v ňom už nenachádza.“
Nastane dlhé, nepríjemné ticho. Som presvedčená, že obaja myslíme na
to isté. Čo ak tam zomrela?
Fredrik náhlivo vojde do miestnosti, na oblekovom saku sa mu lesknú
dažďové kvapky. Rukou si nervózne prehrabne vlasy a ďalšie kvapky sa
rozletia do okolia. Bola som dlho sama, panika sa vo mne vzdúva ako
mohutné vlny v temnom oceáne. Gaute sa ma opýtal, či sa nechcem
porozprávať s policajným psychiatrom, ale mala som pocit, že potrebujem
byť sama, aby som pozbierala silu.
Fredrik ma objíme. Pritisnem si tvár k známej krivke jeho krku,
vtiahnem jeho vôňu hlboko do pľúc. Dior, dažďová voda, slabý závan
eukalyptu.
„Vieš, čo robím?“ opýtam sa, hlas mám drsný z toho, koľko som včera
v noci plakala. „Vkladám všetky spomienky a zážitky, ktoré by mi mohli
ublížiť, do imaginárnej schránky. A nikdy ju neotváram.“
Na okamih mi v náručí stuhne. „Aj ja to robím,“ povie vľúdne. „Tak ako
každý, aspoň myslím.“
„Ako teraz máme…. žiť ďalej? Bolí ma v hrudi. Akoby mi srdce bilo raz
príliš pomaly, a hneď nato príliš rýchlo,“ poviem.
„Toto je naozaj hraničná situácia, nič horšie už nikdy nezažijeme.“
Prikývnem, oči držím zavreté. „Ako sa cítiš?“ opýtam sa.
Oči mu zalejú slzy. „Asi ako ty.“
Myseľ sa mi vymyká spod kontroly, valia sa na mňa predstavy, ktoré by
som mala potláčať, jedna horšia ako druhá. Malé dievčatko, celé od krvi.
Akýsi muž naň z výšky hľadí, v tvári má prázdno. Nocou sa ozýva výkrik,
z ktorého tuhne krv v žilách. Dolámané telo malého dievčatka, nohy
vykrútené von v neprirodzenom uhle. Otvorené oči, ktoré už nikdy nič
neuvidia. Na rukách zaschnutá krv, končeky prstov začínajú modrať.
„Nie,“ zašepkám, no viem, že teraz sa tej záplave príšerných predstáv už
neubránim. „Nie, nie, nie!“
„Elisa,“ prihovára sa mi nežne Fredrik a rukou sa mi zľahka dotkne pleca.
 Odtiahnem sa, zotrvám v predklone a prstami si pritláčam oči, akoby
som sa chcela uistiť, že ostanú zatvorené.
„Nie!“
„Ostaň so mnou, Elisa. Je to len záchvat paniky. Dýchaj…“
„Ja…“ poviem, zrazu sa úplne prestanem ovládať, už v sebe nedokážem
udržať všetko to, čo roky skrývam vo svojom vnútri, musím to Fredrikovi
povedať, no práve vtedy Gaute otvorí dvere. Neviem, kto má v tvári
desivejší výraz, či on, alebo ja.
„Elisa…“ začne.
Vidím, že má zlé správy. Nepozerá priamo na nás, pohľad upiera kamsi
na stenu za nami.
„Prehľadali dom.“
Rozplačem sa, môj hlas sa v malej miestnosti ozýva. Gaute Svendsen
rozpráva ďalej, no nerozumiem, čo hovorí. Všimnem si, že si s Fredrikom
vymenil ustarostený pohľad, snažím sa pozbierať a rovnomerne dýchať. Vo
chvíli, keď som otvorila ústa a chystala sa prehovoriť, teda presne vo chvíli,
keď Gaute otvoril dvere, sa čosi udialo. Chcela som sa priznať. So všetkým.
Možno som kdesi v hĺbke duše verila, že keď to urobím, Lucia sa mi vráti.
A keď som začula dvere, na zlomok sekundy som verila, že Gaute vtrhne
dnu a zvolá, že naše dievčatko sa našlo, je slabé, ale nič vážne sa mu
nestalo a čaká na návrat domov.
„… telo.“
Zachytím len Gauteho posledné slovo a civiem naňho.
„Prosím? Zopakujete to?“
„Povedal som, že švédsky tím v dome v Mölleryde našiel pravdepodobne
ľudské pozostatky. Objavili telo.“
 21

Selma

PRIPRAVUJE SA NA ODCHOD, dáva do poriadku stôl, zatvára laptop.

Kai-Marius a Lisbeth odišli pred niekoľkými hodinami a už vtedy bola tma.
Je tu ešte zopár nováčikov a Hasse z technického, ten končí až o jedenástej,
keď príde nočný dozor. Olav je stále vo svojej kancelárii, Selma naňho
pozrie cez sklenú stenu - dookola sa točí na stoličke, z uší mu trčia kábliky
jasnožltých slúchadiel. Hýbe ústami, očividne telefonuje. Selma počká, kým
dokončí otočku, aby mu mohla cestou von zamávať na rozlúčku, no keď sa
k nej Olav znova obráti, v tvári má celkom iný výraz - napätý, či skôr
šokovaný. Vstane a naliehavo Selme naznačuje, aby prišla za ním do
kancelárie.
Selma sa ponáhľa pomedzi prázdne rady stolov, on jej vykročí naproti
a vytiahne si z uší slúchadlá.
„Som rád, že som ťa stihol,“ povie. „Polícia práve ohlásila mimoriadnu
tlačovú konferenciu. O pätnásť minút v hoteli Plaza. Prípad Blixová.“
Selme sa prudko rozbúši srdce, odrazu je akási omámená, myseľ sa jej
odpútava od tela. Usiluje sa vrátiť do prítomnosti, do redakcie k svojmu
šéfovi.
„Našli… našli ju?“ Keby mal dobré správy, netváril by sa radostne? Celé
Nórsko je už dva týždne v napätí a dúfa, že sa dievča podarí vypátrať. Jeho
tvár však hovorí čosi iné. Selme sa do hlavy vkradne ďalšia vízia, aj
tentoraz je jasná a krutá ako facka. Dobité, nehybné dievča s otvorenými,
nevidiacimi očami, nedbanlivo zabalené v hrubej modrej celtovine,
odhodené v priekope pri prašnej ceste hlboko v borovicovom lese…
„Nie,“ zašepká, práve keď Olav hovorí: „To mi môj kontakt na polícii
neprezradil. Povedal len, že našli telo. Vo Švédsku.“
„Nie,“ zopakuje. A potom: „Kristepane.“
„Musíme sa poponáhľať,“ povie Olav.
V taxíku sa nezhovárajú, cesta do hotela Plaza za hlavnou stanicou
netrvá ani päť minút. Selma si opiera hlavu o okno, je celá napätá, telo má
plné adrenalínu. To úbohé dievčatko. Zo všetkých síl potláča vidiny
zavraždeného dieťaťa, od toľkej námahy sa až chveje. Keď zastanú pred
vysokou budovou, Olav na ňu znepokojene pozrie. Vystúpia z auta,
ponáhľajú sa cez hotelový vestibul do tlačovej miestnosti na opačnom
konci prízemia. Keď vojdú dnu, už je tam plno, hoci je takmer desať hodín
večer a tlačovku ohlásili ani nie pred polhodinou.
Na pódium vystúpi policajný riaditeľ Hans Gundersen. Tvári sa vážne,
nečitateľne, na boku hlavy mu vytŕča neposlušná plavá kučera, hoci sa ju
očividne snažil uhladiť pomocou hustého vosku. Na brade sa mu črtá
krátke sivé strnisko, v ostrom svetle sály niekoľkokrát zažmurká.
„Zvolali sme túto tlačovú konferenciu, aby sme oznámili, že pri
vyšetrovaní únosu Lucie Blixovej došlo k významnému zvratu. Našlo sa
telo.“
Miestnosť zaplaví spleť hlasov, splynie v akýsi smutný spoločný
povzdych. Selma si predstavuje, že všetci ju teraz vidia - mŕtve, odhodené
sedemročné dievča.
„Zatiaľ sa nám nepodarilo zistiť totožnosť mŕtveho, no môžeme s istotou
potvrdiť, že nejde o Luciu Blixovú.“
 Miestnosťou sa opäť rozľahne spoločný výkrik vyjadrujúci prekvapenie,
úľavu, zmätok.
„Mŕtvolu našli dnes popoludní okolo tretej hodiny vo švédskej obci
Mölleryd na adrese, ktorá má pre vyšetrovanie prípadu mimoriadny
význam. Dodávka, v blízkosti ktorej Luciu Blixovú ráno dvadsiateho
októbra zachytila bezpečnostná kamera, sa našla na tej istej adrese. Telo
patrí dospelej žene, bolo zakopané v záhrade na súkromnom pozemku.
Vlastní ho manželka muža, ktorý si odpykáva dlhoročný trest vo väznici
Fosie v Malmö. V tej istej väznici si v minulosti odpykávali trest aj Heiki
Vilkainen a Mikko Eilaanen. Lucia Blixová je naďalej nezvestná.“
Hans Gundersen sa nadlho odmlčí, dáva novinárom čas, aby informácie
vstrebali. Začnú vykrikovať otázky, no Gundersen ich umlčí pohybom ruky.
„Áno - TV 2?“ povie. Arne eissen zo správ na kanáli TV 2 si hlasno
odkašle a prehovorí do mikrofónu.
„Môžete potvrdiť, či bola dotyčná žena zavraždená?“
„V tejto chvíli neviem potvrdiť príčinu smrti, ale ako som spomínal, telo
bolo zakopané na súkromnom pozemku. Aftenposten?“
„Ako dlho je tá žena mŕtva?“
„To je momentálne predmetom skúmania.“
„Našli sa na pozemku nejaké stopy po Lucii Blixovej?“
„To vám v tejto chvíli neviem povedať. Verdens Gang?“
„Existuje predpoklad, že ide o ženu, ktorá uniesla Luciu Blixovú?“
„To vám v tejto chvíli neviem povedať, no polícia aktívne preveruje
všetky vyšetrovacie verzie. Vychádzame z predpokladu, že dievča určitý čas
držali v dome v Mölleryde a neskôr ho iným vozidlom prepravili na ďalšie
miesto.“
„Stále pracujete s hypotézou, že Luciu Blixovú zadržiava zločinecká sieť,
ktorá sa zaoberá obchodovaním s ľuďmi?“
 „Áno. Keďže sa potvrdilo prepojenie medzi hlavným podozrivým
Mikkom Eilaanenom a zločineckými sieťami vo východnej Európe, je veľmi
pravdepodobné, že Luciu Blixovú má v rukách niektorá z ich buniek
a uniesli ju na objednávku zo zatiaľ neznámeho dôvodu. Dagsposten?“
Kývne Olavovi a Selme v zadnej časti miestnosti.
„Našli sa v dome v Mölleryde stopy zápasu či násilia?“
„To vám v tejto chvíli neviem povedať. Miesto momentálne prehľadáva
švédsky forenzný tím. Bergens Tidende?“
„Čo bude nasledovať?“
„Nález tela, ako vždy pri takýchto prípadoch, mení celú situáciu. Stále je
to pre nás prípad s najvyššou prioritou a robíme všetko preto, aby sme
Luciu Blixovú našli.“

Olav a Selma vyjdú von mlčky, obaja zahĺbení do vlastných myšlienok.

Prejdú nadchodom k hlavnej autobusovej stanici, potom kráčajú po
prázdnej Schweigaardsgate ku katedrále a stanici metra Jernbanetorget.
„Naozaj som si myslel, že ju našli mŕtvu,“ povie Olav potichu a pokrúti
hlavou.
Selma prikývne, chce odpovedať, no z úst jej nevyjde ani hlások.
Zhrozene si uvedomí, že plače, z očí sa jej kotúľajú veľké slzy, kvapkajú
z nosa a brady tak rýchlo, že si ich nestíha utierať rukávom.
„No tak.“ Olav zastane, jemne ju potiahne za rameno a prinúti ju zastať
tiež.
Selma rozpačito pokrúti hlavou, no slová stále neprichádzajú. Olav ju
zľahka objíme.
„Chápem,“ povie. „Je to náročné. Čo keby si si vzala zajtra voľno, dala sa
trochu dokopy a pretriedila si myšlienky?“
„Nie,“ odvetí Selma rozhodne. „Nič mi nie je.“
 „Pozri, Selma, viem, ako sa cítiš. Do prípadu Blixová vkladáme veľa
energie a to, čo prišlo dnes, nás šokovalo. No nech ti na tom akokoľvek
záleží, je dôležité vedieť sa o seba postarať a udržať si profesionálny odstup.
To predsa vieš.“
„Udržiavam si odstup,“ namietne Selma, no už keď tie slová vyslovuje,
vie, že to nie je pravda.
„Zajtra si vezmi voľno. To je rozkaz. A vo štvrtok by sme sa mohli
venovať iným dôležitým prípadom, na ktorých pracujeme.“
„Olav, povedala som ti, nič mi nie je. Som v pohode, len trochu…
unavená. Máš pravdu, dnes to bol šok. Asi sa mi len uľavilo, že to mŕtve
telo nepatrí Lucii…“
Olav pochybovačne prikývne a zamáva na taxík. „Odvezieme sa spolu,“
povie a so žmurknutím dodá: „Na účet redakcie.“
„Radšej sa prejdem,“ povie Selma s pohľadom upretým na prázdne ulice.
Zrazu zatúži po rýchlej chôdzi hore kopcom okolo katedrály
a Deichmanovej knižnice, popri starom cintoríne Vaår Frelser a posledným
úsekom ulice Ullevaålsveien až k Schwensens gate, kde býva - nohy
i myseľ by jej pracovali na plné obrátky. „Maj sa,“ dodá a zakýva Olavovi do
okienka odchádzajúceho taxíka.
Keď kráča okolo veľkolepej sochy kráľa Kristiána IV., začne slabo
mrholiť. Šúcha si ramená, aby sa v tenkej vetrovke trochu zohriala.
Obchodný dom Glasmagasinet už nabehol na vianočný režim, výklady sú
slávnostne vyzdobené, plné vianočných gulí a reťazí. Selma kráča rýchlo,
pokúša sa usporiadať si myšlienky, ale valia sa jedna za druhou, až sa jej
roztočí hlava. Prinúti sa upriamiť myseľ na chvíľu, keď v Mölleryde našli
ženské telo. Vidí tvár policajta, keď si zrazu uvedomil ten strašný objav.
Vidí vycvičeného policajného psa, malého zavalitého kokeršpaniela, ako
hrabe v chladnej sivej zemi, kňučí a ňuchá, potom zašteká. Policajt, mladý
muž po dvadsiatke s vyrážkami na krku a pokojnými vodovými očami, sa
ponáhľa za psom. Postaví sa nabok, pohládza si líce zarastené páperím
a sleduje, ako forenzný tím kúsok po kúsku odkrýva ľudské pozostatky.
Policajnú hypotézu, že Luciu uniesla zločinecká sieť zaoberajúca sa
obchodom s ľuďmi, tento nález iba posilní - tú ženu, „Line“, využili len na
to, aby v Lucii a jej matke vzbudila dôveru, a keď ju viac nepotrebovali,
zabili ju. No kde je „Lineina“ dcéra či dieťa, ktoré sa za ňu vydávalo - dievča
nazývané Josephine?
Keď Selma vloží kľúč do zámky dverí od bytu, myseľ jej opäť zaplaví
príšerná predstava malého dievčatka, mŕtveho a odhodeného ako vrece
odpadkov kdesi pri vzdialenej lesnej ceste. Ten obraz Selmu celkom pohltí,
hoci nezodpovedá skutočnosti a Lucia Blixová je pravdepodobne stále
nažive v rukách svojich únoscov. Neistým krokom vojde do bytu
a druhýkrát za večer sa poddá prívalu sĺz.
 22

Elisa

V HLAVE SI PREHRÁVAM PARALELNÝ PRÍBEH - keď sa ma v to

popoludnie v škole dievčatá opýtajú, či sa môže ísť Lucia hrať k Josephine
domov, poviem jasné a rozhodné nie. Dnes nie, zlatko, odvetila by som.
Musela by som to zopakovať: Nie, Lucia. Už s tým prestaň, dobre? Nedala
by som sa prehovoriť. Naložila by som trucujúcu dcéru dozadu do auta, deti
by sa cestou domov celých päť minút handrkovali a ja by som ich
podráždene okríkla: Prestaňte, lebo bude zle! V tomto paralelnom vesmíre
neviem, aký je to pocit, keď človek zrazu pochopí, že mu ukradli dieťa.
Neviem, aké je zízať na zavreté dvere jej izby, veľmi jasne si uvedomovať,
že sa za nimi skrýva len tma a prázdno a jej obľúbené hračky a medvedíky
zoradené na podobločnici, tak ako ich nechala. Neviem, aké je zobúdzať sa
každé ráno s myšlienkou, že žiadna nočná mora nie je horšia než môj
vlastný život. Nikdy sa to nedozviem. Premýšľam, či Lucia vie, že včera
mala narodeniny. Ktovie, či sa tých ôsmich rokov dožila.
V tomto paralelnom svete neviem, aké je postaviť sa pred miestnosť plnú
novinárov a ich nedočkavých fotoaparátov a oslepená bleskami
a nevýslovným strachom prosiť o Luciin život. Nikdy to nezistím. Tam
jednoducho len žijem svoj život tak, ako som ho konečne začala vnímať -
ako zázrak, s manželom, dcérou a synom. Život, ktorý sa dá prirovnať
k utorku: obyčajný, nezáživný, predvídateľný.
 Vo svojej jednoduchosti je priam mýtický, lepší už ani nemôže byť,
prinajmenšom nie v tom, čo je naozaj dôležité - aspoň to ma moja minulosť
naučila.
Svoj život som nevnímala vždy takto. V skutočnosti som ho nenávidela -
dni nemali konca-kraja, prežívala som ich s pocitmi trpkosti a hnevu,
nevedela som sa dočkať chvíle, keď si omámená alkoholom ľahnem potme
do postele a zaplaví ma úľava, že deň sa skončil. Málo chýbalo a bola by
som ho zničila.
Ešte predtým, než Luciu uniesli, som sa na vlastných chybách naučila, že
taký život, aký mám, je vzácny a treba sa ho za každú cenu držať. Napriek
tomu mi ju vzali - akoby sa z podsvetia vynorila ruka, prikradla sa k našej
rodine a uchmatla nám ju.

Lyder trávi popoludnie u svokrovcov, večeriame s Fredrikom sami dvaja.

Uvarila som pikantnú španielsku paradajkovú polievku, no prehnala som
to s čili. Fredrik je pomaly, každú chvíľu sa napije vody, ale nič nepovie.
Nenamáham sa s ospravedlnením, hoci večera sa prakticky nedá jesť.
„Chcela by som sa s tebou porozprávať,“ poviem. Hľadám vhodnú chvíľu
na rozhovor o tom, čo ma prenasleduje - tak prečo nie teraz?
„Samozrejme,“ odvetí a usmeje sa na mňa. Pod krvou podliatymi očami
má tmavomodré kruhy.
„Pamätáš sa na Karoline Meisterovú…“
„Áno,“ odvetí Fredrik váhavo a zahľadí sa do taniera.
„Zdá sa mi, že sa tomu dostatočne nevenujú…“
„Elisa, preverili to. Počula si ich - je to len obyčajná šibnutá ženská.“
„Áno, ale…“
„Aspoň sa konečne niečo posunulo - vieme viac, než sme vedeli pred
týždňom.“
 „Áno, no čo vlastne vieme?“
„Napríklad to, že ju uniesla zločinecká sieť.“
„To zrejme áno, ale…“
„Ale čo? Bol by nezmysel nasadzovať policajtov na nejakú pomätenú
babu na Facebooku a plytvať tak ich časom, keď s istotou vieme, že Luciu
uniesla zločinecká sieť.“
„Len sa bojím, že možno existujú aj iní… ľudia z minulosti, ktorí nás
nenávidia, a práve preto Luciu uniesli.“
„Čo tým myslíš?“
„Vieš, tá záležitosť s Karoline Meisterovou… Nuž, aj ja som čosi podobné
zažila. Bolo to už veľmi dávno. Mala som…“
„Elisa, okamžite prestaň.“
„Nie, Fredrik, vypočuj ma…“
„Nechcem počúvať o nejakom flirtíku spred neviem koľkých rokov.
Prosím ťa, nechaj to tak. Žiadam ťa o to, Elisa. Zabudnime na tieto hlúpe,
bezvýznamné prehrešky z minulosti a sústreďme sa na Luciu.“
„Áno, ale čo ak to nejako súvisí…“
Fredrik rázne položí ruku na stôl a umlčí ma - netresne ňou, no pri jeho
mierumilovnej povahe je to nezvyčajné gesto.
„Prepáč,“ povie.
„Ty mi prepáč.“
Odmlčíme sa, ja trhám na kúsky zvyšok kôrky z hrianky, Fredrik
odhodlane dojedá tú nechutnú polievku a nepoloží lyžicu, kým z misky
nevyškriabe aj poslednú kvapku.
 23

Lucia

TEN MUŽ MÁ OBLEČENÚ VEĽKÚ BUNDU, na nohách ťažké čižmy,

ktoré som počula na schodoch, a na líci červenohnedú škvrnu, podľa mňa
od krvi.
„Poďme,“ prikáže mi.
„Kde je Josie?“ opýtam sa, no muž pokrúti hlavou, čo znamená, že mi to
nepovie.
Hlas má chrapľavý a oči červené - to sa človeku stane, keď veľa kričí.
Všetky svetlá v dome sú pozhasínané, po schodoch schádzame pomaly.
Obzerám sa, či nezbadám Josie a jej mamu, ale nikoho nevidím.
Vonku je veľmi chladno, mesiac vyzerá ako trblietavý kus ľadu, ktorý
niekto vyhodil na oblohu.
„Sem,“ zašepká muž a ukáže na modré auto - presne také má aj môj
starký. Zapáli si cigaretu a do čierneho vzduchu vypúšťa smradľavý biely
dym.
Musím si ľahnúť na zadné sedadlo, muž ma až po bradu prikryje
pichľavou bledomodrou dekou. Sadne si na predné sedadlo a auto sa
pohne.
Chcem kričať, lebo hoci sa mi nepáčilo, keď som bola s Josie, jej mamou
a týmto mužom, teraz, keď som s ním sama, je to ešte oveľa horšie.
 Bojím sa čo len pípnuť, no tečú mi slzy a neviem ich zastaviť. Nakoniec
tuho zavriem oči, načúvam zvukom auta a predstavujem si, že je to auto
môjho starkého a vezie ma domov.

Je svetlo, muž stojí vonku pri aute, pozerá si niečo na mobile a fajčí. Asi cíti,
že sa naňho dívam - otočí sa a zbadá, že som hore. Usmeje sa na mňa
a zakýva mi rukou, v ktorej drží cigaretu. Potom nasadne do auta. Sme
v lese, na kraji úzkej štrkovej cesty.
„Potrebuješ ísť na záchod?“ opýta sa.
Potrebujem, no neodpovedám mu.
„Môžeš ísť tu, nikto sem nepríde. Ja sa otočím.“
Strašne mi treba cikať, a tak vyjdem z auta. Obzriem sa za ním, hľadí do
mobilu. Cesta, na ktorej stojíme, je veľmi vysoko, po pravej strane mám
dlhý strmý svah husto porastený stromami. Teraz by som mohla ujsť.
Alebo by som mohla bežať smerom, odkiaľ sme prišli - na takej úzkej ceste
mu potrvá dlho, kým otočí auto. Znova naňho pozriem. Nepohol sa
a nedíva sa na mňa. Nohy sa mi trasú, vzduch je veľmi studený.
Kam by som ušla? Nikto tu nie je. Aj keby ma nechytil, stratila by som
sa v lese. Okrem toho by ma pravdepodobne chytil, pamätám si, ako rýchlo
ma schmatol pri mojom poslednom pokuse. „A potom ťa zabije,“ povedala
mi Josiina mama.
Stiahnem si pančucháče a vycikám sa za autom. Keď sa postavím, muž
na mňa prísne pozerá v zrkadle, ubezpečuje sa, že mi ani nenapadne robiť
hlúposti. Vrátim sa do auta.
„Nemusíš sa báť,“ povie. „Môžeš si na chvíľu sadnúť, ale keď ti poviem,
že si máš ľahnúť, poslúchneš, jasné?“
Prikývnem. Podá mi kolu a čosi podlhovasté zabalené v alobale
a naštartuje. Keď to odbalím a zistím, že je to dlhá bageta so syrom
a šunkou, zaškvŕka mi v žalúdku.
„Kde je Josie?“ opýtam sa, keď dojem.
„Onedlho sa s ňou stretneš.“
„A moja mamička?“
„Aj s ňou.“
Pijem kolu, hľadím von na vysoké tmavé stromy. Kopec obrovských
vianočných stromčekov - určite je to veľký les. Ideme po tej ceste dlho,
možno celé hodiny. Nestretávame nijaké autá, no toho muža to zrejme
netrápi.
„Kde sme?“ opýtam sa.
Pozrie na mňa v zrkadle.
„V Ardenách.“
„To je nejaká krajina?“ opýtam sa.
„Dá sa to tak povedať. Je to obrovský les, ktorý rastie na území viacerých
krajín. Teraz sme v belgickej časti.“
Cez cestu prebehnú dve srnky. Po chvíli sa cesta začne zvažovať, stromy
už nie sú také vysoké. V údolí prejdeme cez kamenný most, tečie pod ním
hnedá voda. „Mám syna, vieš?“ povie muž. „Je asi v tvojom veku. Super
chalan.“
„Kde je?“ opýtam sa.
„Ehm, nemôžem sa s ním vídať. Nedovolia mi to.“
„Kto?“
„Úrad na ochranu detí.“
„A prečo?“
„Lebo som bol vo väzení,“ odvetí.
Prikývnem, pozriem na jeho veľké ruky na volante. Sú celé potetované,
dokonca aj prsty.
„Prečo si bol vo väzení?“ opýtam sa.
 „To nechceš vedieť,“ odvetí, ale ja chcem. Chvíľu sa dívam z okna, auto
stúpa hore ďalším dlhým kopcom. Keď vyjdeme na vrchol, dolu v údolí
vidím vo veľkej diaľke dom. Z komína stúpa dym. „Ľahni si,“ prikáže muž.

Už prešlo veľa dní, odkedy som preč. Najprv som bola v boxe na lyže.
Potom v dodávke so spacím priestorom, kde som sa cítila ako v člne. Potom
v žltom dome. Strávila som tam deň a noc s televízorom, krikom a Josie,
potom ma odtiaľ ten muž zobral preč samu. Veľmi dlho sme sa viezli, celý
deň a možno aj celú noc. Teraz sme s tým mužom už tri alebo štyri dni
v inom dome. Zvonka som ho nevidela, lebo keď sme prišli, spala som
a zobudila som sa až vnútri. Predstavujem si ho ako ten domček v údolí,
ktorý som videla z auta, vychádzal z neho dym a vznášal sa nad veľkými
stromami v Ardenách ako purpurová stuha.
Všetky steny sú šikmé a drevené ako u mojich starkých. Izba, v ktorej
som sa zobudila, je na najvyššom poschodí a má malé okienko vystupujúce
zo strechy, ktoré sa nedá otvoriť. Na tom poschodí je aj kúpeľňa so sprchou,
no bez sprchového závesu, a dá sa sem prísť len po rebríku. Nekričím
a neplačem, inak ma zabijú. Povedal to ten muž. Je niekde tu v dome,
počujem ho, aj iných mužov, ich hlasy burácajú až do podkrovia.
Prvý deň som strávila pri okne. Je maličké, veľké ako moja tvár,
s výhľadom na les. Videla som len stromy, samé stromy. Stála som tam, až
kým sa nezotmelo a stromy vyzerali ako tisícky ľudí zoradené v zástupoch,
no hoci som im mávala a klopala som na okno, nikto neprišiel.
Na druhý večer za tmy vyšiel po rebríku ten muž. Povedal: „Prepáč.“
Nepozrela som naňho. Nechal pri rebríku vrecko z McDonaldu a zliezol
dolu. Nechcela som to zjesť, lebo ten muž je určite najhorší muž na svete,
no do nosa mi udrela vôňa cheeseburgerov a hranolčekov, naplnila celú
miestnosť, a nakoniec som zjedla všetko. Vedľa matraca pod oknom niekto
nechal plastovú tašku s maľovankami, farbičkami a kopou sladkostí. Boli
tam želatínové cukríky, penové cukríky aj pelendrekové cukríky v soli, tie
má môj brat najradšej. Chcela som, aby videl všetky tie sladkosti, ba čo
viac, chcela som, aby tam bol so mnou. Nie, chcela som byť doma
s ním, pozerať detský kanál a jesť všetky tie cukríky. V noci som veľa
plakala, ale potichu, aby ma nezabili.
Na tretiu noc som sa zobudila a v miestnosti bol muž, ale iný. Mal
kučeravé ryšavé vlasy, biele šortky a biele tričko. Stál blízko pri mojej
posteli, hľadel na mňa a smial sa, ale jeho smiech znel ako psí štekot: Hav,
hav, hav!
Začala som kričať, no potom som prestala, lebo som sa bála. Počula som
niekoho bežať - bol to ten druhý muž, ten, ktorý ma odniesol z Josiinho
domu.
„Čo to má znamenať, kurva? Vypadni od nej, ty skurvené prasa!“ kričal.
Prudko odsotil toho červenovlasého muža dozadu k rebríku a on zliezol
dolu.
„Prepáč,“ povedal znova a sadol si ku mne. Oči už nemal strašidelné.
„Potrebuješ niečo?“
„Myšku Minky,“ povedala som a pri Minkinom mene mi zovrelo hrdlo.
„Čo je to?“ opýtal sa. Vysvetlila som mu, že to je moja plyšová hračka
a som bez nej smutná, a on povedal: „Ale kúpil som ti novú plyšovú
hračku.“ Prikývla som, no z očí mi začali padať slzy. Nezabil ma, hoci som
plakala, veľkou rukou ma nežne potľapkal po hlave a znova povedal:
„Prepáč.“
Muž sa vrátil dolu, ja teraz sedím na matraci, a hoci je hlboká noc,
postupne dojedám zvyšok cukríkov. Počujem mužské hlasy, miestami
hlasné a miestami tichšie, akoby sa hádali. Uvažujem, čo sa stane, ak sa
pobijú, možno použijú aj nože a zbrane, a ten červenovlasý alebo niektorý
iný muž zabije muža, ktorý ma sem priviedol. Potom nikto okrem toho
veľmi zlého muža, čo sa smeje ako pes, nebude vedieť, že som tu.
Silno zažmurkám, aby som nezaspala, vstanem a idem sa pozrieť na
obrysy stromov. Ich vrcholce sú v mesačnom svetle ostré a čierne ako štíty
hôr. Vtom mi vypadne veľký zub vzadu v ústach. Už niekoľko dní sa kýval
a teraz vypadol, zachytil sa v gumovom cukríku, ktorý som práve žula.
Vyberiem ho zo želatíny a zdvihnem oproti svetlu mesiaca, čo dopadá cez
okno. Je veľký a celý krvavý, na jednom konci má dlhý koreň. Ústa sa mi
zapĺňajú krvou. Je to nechutné, veľakrát ju vypľujem, po tvári mi tečú slzy.
Chcem, aby ma mamička objala, pohladkala po vlasoch a hlasno ma
pobozkala pri uchu. Keby som bola doma, mamička by priniesla pohár
vody, ja by som doň hodila zub a pozorovala, ako pomaly klesá ako biely
kamienok. Ráno by tam namiesto neho bola dvadsaťkorunová minca.
Nemám tu mamičku ani pohár s vodou, len napoly vypitú plastovú fľašu
koly, priniesol mi ju ten muž. Hodím zub do čiernej tekutiny a sledujem,
ako dopadne do jedného z viacerých oblých výbežkov na dne fľaše. Plačem
a plačem, prestanem, len keď si jazykom prechádzam po krvavej diere,
v ktorej predtým rástol môj zub.
Keď sa zobudím, som v kufri auta.
 24

Marcus

ODKEDY PRED ROKMI NASTÚPIL do väznice Tollebu, je so svojím

rozsudkom zmierený a to mu prináša určitý pokoj. Pomohla mu aj
skutočnosť, že odjakživa nachádzal potešenie v knihách, v prírode a vo
vlastných myšlienkach. V rámci reintegračných opatrení pre väzňov, ktorí
sa nedopustili násilných trestných činov, mu dovolili dvakrát týždenne,
v utorok a v piatok, pracovať v sklade dreva dolu v údolí. Spolu s troma
spoluväzňami a dvoma sprievodcami v civile brúsi a šmirgľuje dlhé kusy
dreva, ktoré potom putujú do nábytkárskej firmy Riva v Hamare. Za
peniaze, ktoré tam zarobí, si vo väzenskom obchode kupuje Fantu,
čokoládu a noviny. Je aj členom väzenského šachového klubu a jedno
popoludnie do týždňa vypomáha ako dobrovoľník v malej väzenskej
knižnici.
Od chvíle, keď si v novinách prvýkrát prečítal o únose Lucie Blixovej, sa
na Marcusov monotónny život znieslo tmavé mračno. V noci sa prehadzuje
v posteli, nemôže spať, prenasledujú ho príšerné predstavy toho úbohého
dievčatka. Cez deň akoby mu myseľ zastierala hmla, myšlienky mu
unikajú, na pozadí každej je Lucia Blixová, nedokáže ju dostať z hlavy.
Väzni ten prípad medzi sebou dôkladne prebrali, a vždy keď táto téma príde
na pretras, zdvihne sa medzi nimi vlna hnevu. Tí chlapi predávali drogy,
poriadne doriadili zopár ľudí, nedovolene sa ozbrojovali či kradli autá, no
únos nevinného sedemročného dieťaťa je pre nich prisilná káva a z takých
ako Mikko Eilaanen a jeho kumpáni by si všetci s radosťou urobili
boxovacích panákov.
Marcus sa nazdáva, že osud dievčatka podobne ako jeho zasiahol aj veľa
jeho krajanov. Nórsko je bezpečná krajina, ľudia si tu navzájom dôverujú
a slobode detí sa prikladá veľká dôležitosť. Takýto prípad tu nemá obdobu.
Cestou na raňajky Marcusa pichne pri srdci, keď vidí, že prípad Blixová
opäť dominuje všetkým novinám - na titulných stranách sa vyníma krásna
tvár dievčatka. Vystúpi z prúdu chlapov smerujúcich k jedálni a vezme do
ruky výtlačok denníka Dagsposten. Titulok hlása: „Ženu v Mölleryde
identifikovali ako Silwiu Trujovú!“
Preskočí na druhú stranu a pohľadom prebehne článok.

Z vyšetrovania únosu prípad vraždy?

Selma Eriksenová

Policajný riaditeľ Hans Gundersen včera popoludní poskytol

nové informácie v prípade únosu Lucie Blixovej. Oznámil, že
mŕtva žena, ktorú našli v Mölleryde, bola identifikovaná ako
Silwia Trujová, ktorá je považovaná za možnú pôvodnú
únoskyňu dievčaťa.

Preskočí na ďalšiu stranu, kde je fotografia Elisy Blixovej, ako nasadá do

policajného auta. Pery má pevne zovreté, na očiach čierne slnečné okuliare.
„Elisa Blixová trvá na svojom: ,Nie je to ona,‘“ píše sa v titulku.
Marcus zavrie noviny a vráti sa do svojej izby. Ani sa nevyzuje, ľahne si
na posteľ a premýšľa. Po rozume mu chodí matka dievčatka Elisa. Zmocní
sa ho silná, priam fyzická túžba skontaktovať sa s ňou. Bolo by to
nesprávne. Veľmi nesprávne a aj nemožné.
 Ozve sa tiché zaklopanie na dvere. Napadne mu, že neotvorí, no vie, že
to neprichádza do úvahy.
Otvorí dvere, stojí za nimi jeden z novších sprievodcov. „Ahoj, Paål,“
pozdraví ho.
„Ahoj, Marcus. Všimol som si, že si neprišiel na raňajky, tak som sa chcel
presvedčiť, či si v pohode.“
„Pravdupovediac, necítim sa najlepšie.“
„Rozumiem. Zvládneš ísť do práce?“
Marcus zabudol, že je utorok. Autobus do skladu onedlho odchádza. Na
utorky a piatky sa vždy teší - je príjemné manuálne pracovať, cítiť
súdržnosť medzi chlapmi a rovnosť medzi väzňami a slobodnými, hoci iba
na pár hodín.
„Dnes by som mal asi ostať tu. Mám čosi so žalúdkom.“
„Dobre. Prinesiem ti na podpis potvrdenie o chorobe.“
Marcus prikývne, krátko sa na Paåla usmeje a potichu zatvorí dvere.
Dlho len tak stojí a premýšľa, čo ďalej. Potom si sadne za stôl, pohľadá čistý
hárok papiera a pustí sa do písania.
 25

Lucia

AUTO SA NEHÝBE, JA ČAKÁM A ČAKÁM, trochu plačem. Zľahka

zaťukám na strop, čo je určite veko kufra, no nič sa nestane. Vyťukávam
rytmus Aka fuka a v hlave si odriekam text. Stále sa nič nedeje. Znova ma
berie na spánok, no vtom sa kufor máličko otvorí.
„Ahoj,“ povie muž. „Prepáč, že som ťa dal do kufra. Už môžeš vyliezť.“
Vonku je tma, auto stojí na veľkom prázdnom parkovisku. Mesiac svieti
vysoko na oblohe, za parkoviskom je akási zvláštna tma, no po chvíli si
uvedomím, že je to vysoká hora a parkovisko postavili na jej úpätí. Hora
má biely vrchol, hneď vedľa nej sa týči ďalšia hora. Neďaleko tečie rieka -
počujem ju hučať niekde pod nami.
Muž mi podá kartónovú škatuľu, na ktorej je napísané Burger King.
Otvorím ju, vnútri je obrovský hamburger, aký jedávajú dospelí.
„Ďakujem,“ poviem. Muž prikývne a zapáli si cigaretu.
„Už sme skoro tam,“ poznamená.
„Doma?“
Prikývne. Znova sa poobzerám po okolí. Tie zasnežené hory vyzerajú
ako v Nórsku. No Sandeord nemá hory, len skalnaté útesy, krásne pláže
a lesy plné čučoriedok. Aj tu sú lesy - možno keď cez ne prejdeme, uvidíme
more a Sandeord.
 „Dobre, tak poďme.“ Otvorí zadné dvere. „Ľahni si, inak ťa strčím do
kufra,“ prikáže.
„Koľko je to ešte domov?“
„Pár hodín.“
Ľahnem si a hľadím na strop. Zo začiatku je mi na vracanie, lebo na ceste
je veľa zákrut. Potom auto veľmi zrýchli, cesta už nie je hrboľatá, asi sme
vyšli z lesa. Celé hodiny tam iba ležím a zízam na vzory na látke, ktorou je
potiahnuté vnútro auta. Snažím sa nemyslieť na mamičku, ocka a brata,
lebo neverím, že ma ten muž naozaj berie domov, no aj tak na nich myslím
a som z toho taká smutná, že musím zadržať dych, aby som nekričala.
Snažím sa nemyslieť ani na toho červenovlasého muža so štekavým
smiechom, ktorý stál pri mojej posteli. Radšej si v hlave opakujem mená
všetkých svojich spolužiakov. Leah, Nazanin, Ella, Sofia, Olivia, Mathilde,
Ylva, Mille-eodora, Konstanse, Josie… Práve sa chystám začať chlapcov, no
znova ma premáha spánok. Zvláštne, aká som unavená, hoci celý čas len
ležím.
S trhnutím sa zobudím. Zdá sa, že je stále hlboká noc. Silno prší, dážď
buchoce. Auto stojí. Posadím sa, no som tu sama. Pred autom rozoznám
nejasný obrys domu, no takýto dom som ešte nikdy nevidela. Vo všetkých
oknách sa svieti, prednú stenu pokrýva lístie, akoby bola celá z rastlín.
Okná majú dvoje dvierok, z domu trčia dva rady komínov. Pekné
purpurové dvojkrídlové dvere sú také široké, že by cez ne prešlo aj auto.
Práve keď na ne hľadím, otvoria sa.
 26

Elisa

DNI PLYNÚ, NIČ SA NEMENÍ. Väčšinu času trávim sama a modlím sa,
hoci som si nemyslela, že to ešte niekedy urobím.
Napriek tomu sa vraciam k modlitbám, ktoré mi vtĺkali do hlavy celé
detstvo. „Prosím… Prosím…“ šepkám s pohľadom upretým na bezútešné
nebo, tuho spínam ruky a prvýkrát v živote cítim, že mi modlitba prináša
akú-takú úľavu. Hlboko vo svojom vnútri sa bojím Boha i samotnej
myšlienky, že existuje čosi také silné ako božská spravodlivosť. Čo ak mali
moji rodičia pravdu a na tých, ktorí nežijú podľa Jeho slova, čaká v pekle
večný oheň?
Myslím na svojho otca. Tak veľmi mi chýba. Keď som bola malá,
nechápala som, ako je možné, že môj milý a láskavý otec hlása také strašné
veci - súd, večné zatratenie, nepopierateľnú dôležitosť zbožného života. Aj
preto bolo pre mňa ako dieťa také ťažké zžiť sa s náboženstvom. Môj otec
bol inteligentný muž, veril, že ľudia sú vo svojej podstate dobrí a mali by sa
nevyhnutne podriadiť Bohu.
Postupne som toho Boha začala neznášať, lebo pre otca bol vždy
dôležitejší než ja. Možno to v skutočnosti nie je pravda, ale tak som sa cítila.
Dokážem v sebe vzbudiť aspoň trochu tej viery, ktorú mi v detstve
vnucovali? „Milý Bože,“ začnem odznova. „Prosím…“ No odpoveďou mi je
len ohlušujúce ticho.
 Inokedy hľadám útechu v kreslení, hoci to poriadne neviem. Kreslím
Luciu, ako robí mlynské kolá, vždy s veselou tvárou a starostlivo
vyfarbenými červenými lícami. Píšem listy a potom ich pálim v peci na
drevo. Niektoré pre otca, ospravedlňujem sa mu za to, čo sa medzi nami
stalo. Iné pre matku - keby som jej ich poslala, roztrhala by ich na
franforce. Uvažujem, či vie, čo sa mi stalo. Či jej na tom záleží.
Chcem napísať Lucii, no vždy keď sa o to pokúsim, zamrznem - srdce mi
prudko búši, ruky sa mi trasú. Ešte nie som pripravená.
Dnes je vonku búrlivo a takmer tma. Sedím pri okne, v rukách stískam
jeden hrnček čaju za druhým a pozorujem, ako dažďové kvapky dopadajú
do veľkej kaluže na ulici. Zahĺbim sa do vlastných myšlienok a ľahko
stratím pojem o čase. Dcéra sa ku mne vráti, pritancuje z minulosti.
Objímam ju, precítim dotyk jej hebkých vlasov na svojom líci. Hodiny
ubiehajú, zo snenia ma vytrhne až hukot motora. Otvorím oči a dívam sa,
ako zaplavenou ulicou schádza červeno-žltá poštová dodávka.
V schránke nájdem tri účty a hrubú krémovú obálku so svojím menom
a adresou vytlačenou na prostej bielej nálepke. Bola odoslaná
z Lillehammeru, na okamih mi napadne, že je možno od matky. No nie je.
Kým prestanem plakať, vonku sa zotmie, hoci sú len štyri hodiny.
Pokrčím list, vzápätí ho vyrovnám. Znova ho pokrčím, položím ho do
kozuba, škrtnem zápalkou a sledujem, ako vzbĺkne. Myšlienky mi blúdia od
Lucie k Fredrikovi a k listu, potom k matke a k otcovi.
Nedávno som Fredrikovi povedala, že matka a súrodenci sa mi stále
neozvali.
Odvetil: „Už sme o tom hovorili veľakrát, Elisa. Vieš, aké to je, keď
vystúpiš z cirkvi.“
„Áno, ale sú predsa moja rodina.“
„Už nie.“
 Azda za to môže ten list alebo skutočnosť, že som si opäť vpustila do
hlavy myšlienky na rodinu a náboženstvo, ktorého som sa vzdala, no
rozhodnem sa, že už nebudem ďalej čakať, kedy mi matka odpustí,
a vezmem situáciu do vlastných rúk.
Vstanem a pohľadom prebehnem po miestnosti, hľadám telefón. Leží na
kuchynskej linke, tichý a tmavý. Zdvihnem ho a vyťukám číslo, ktoré sa od
môjho detstva nezmenilo. Zdvihne po prvom zazvonení, akoby práve
sedela na malej stoličke v predsieni a čakala na môj telefonát. „Ahoj,
mami,“ pozdravím. Prudko nasaje vzduch a dlho, prepiato si vzdychne.
„Elisa.“
„Ja…“ Tento telefonát som neplánovala. Len čo začujem jej úsečný,
chladný hlas, doľahne na mňa vedomie, aký katastrofálny je náš vzťah.
Uvažujem, že zložím, no prekvapí ma, keď ma v očiach zaštípu slzy. Pri
matkách sme asi všetci navždy deťmi. „Chcela som s tebou hovoriť,“
poviem a uvedomím si, že je to pravda. Chcela som byť s tebou v kontakte,
mohla by som dodať. Chcela som, aby ti na mne záležalo. Chcela som byť
pre teba dôležitá, aspoň raz.
„A prečo?“
„Asi si počula… čo sa stalo Lucii.“
„Áno, a nemôžem povedať, že ma to prekvapilo.“
„Čo tým myslíš?“
„Po tom, čo si spravila svojmu otcovi, by si sa nemala čudovať, že sa ti
stalo niečo také.“
„Ako to môžeš povedať? Otca som ľúbila.“
Matka si hlasno odfrkne. „Zabila si ho, dobre to vieš. Predtým si možno
neverila v Božiu silu, no predpokladám, že teraz už o nej nepochybuješ.
Zaslúžiš si to.“
 „Mama,“ zašepkám priduseným, takmer nečujným hlasom, lebo
nedokážem dlhšie zadržiavať plač, no spojenie sa už prerušilo.
 27

Lucia

PREBUDÍ MA NEJAKÝ ZVUK, asi buchnutie dverí na aute. Poobzerám

sa okolo seba. Je svetlo, som vo veľkej, vzdušnej miestnosti s dvoma
vysokými oknami bez záclon. Vstanem z postele, prejdem cez izbu k oknu,
ktoré je ku mne bližšie. Podlaha je drevená, chladí ma na chodidlách. Mám
na sebe tenkú bielu nočnú košeľu - nikdy predtým som ju nevidela.
Pozriem sa von na mliečnobielu oblohu. Vidím biele kopcovité polia
a les, v ktorom rastú žlté, jasnooranžové a modrozelené stromy. Za poľami
sa vznášajú akési špicaté biele oblaky, teda tak sa mi to najprv zdá, ale
potom si všimnem, že sú to mohutné hory so zasneženými končiarmi.
Spomeniem si na včerajšiu noc, na to, ako som jedla hamburger na
parkovisku, neďaleko tiekla rieka, voda sa valila, dunela ako hrom, ten muž
fajčil a do nosa mi stúpal dym. „Ideme domov,“ povedal.
Vedela som, že klame.
Pozriem dolu a za volantom auta, ktoré ma sem priviezlo, zbadám Josiinu
mamu. Parkuje pred iným, veľmi veľkým domom bez okien. Má hnedú
kovovú strechu a obrovské červené dvere otvorené dokorán. Josiina mama
pomaly vchádza autom dnu, kolesá sa pretáčajú v hustom blate.
Medzi domom, v ktorom som ja, a tým, do ktorého vošla Josiina mama
autom, sa rozprestiera veľký dvor. Je tu aj iná budova - je dlhá,
jednoposchodová a má veľa tmavých okien. Tiež ju pokrývajú rastliny, tak
ako tento dom. Na dvore je veľa kaluží, niektoré vyzerajú ako malé jazerá.
Spomeniem si na včerajšiu búrku. Spomeniem si aj na to, ako som znova
uvidela Josiinu mamu, stála v obrovských otvorených dverách ako ježibaba
z nočnej mory. Muž ma potme vyniesol hore schodmi. Ktovie, kde je teraz.
Bol ku mne milý, hoci bol vo väzení. Pozná cestu domov - mohol by ma
tam zobrať?
Potom si spomeniem, že som ho včera v noci počula, ako sa rozpráva
s Josiinou mamou, a keď skončili, odišiel na malom bielom aute. Vstala som
a pozorovala som ho z okna.
Josiina mama nechcela, aby odišiel - stála som na odpočívadle a počúvala
ich. V tomto dome sa môžem pohybovať, ak chcem, nie je to ako v dome
s podkrovím v Ardenách, kde som musela ostať zamknutá, pretože tam boli
nebezpeční ľudia.
„Je to riskantné,“ povedala Josiina mama mužovi. „Ostaň tu, kým to
neutíchne.“
„Do riti, Jacqueline, toto nikdy neutíchne,“ odvetil.
„Prosím ťa, nechoď,“ povedala Josiina mama, no potom tresli dvere, muž
odišiel po dlhej príjazdovej ceste a zmizol v hustom lese.
Moje okná majú purpurové dvierka - môžem ich zatvoriť, aby bola v izbe
úplná tma. Tuším som na nejakej farme. Už som predtým bola na farme, no
tá stála na okraji mesta a videla som v diaľke domy a fabriky s komínmi,
ktoré vyfukovali dym. Tu nevidím nič, len šíru oblohu, polia a hory.
A Josiinu mamu, ako vychádza z domu bez okien. Vyzerá inak. Nie je
namaľovaná a jej vlasy majú inú farbu - predtým boli takmer čierne, teraz
sú bledohnedé so svetlými prameňmi. Predtým sa tvárila nahnevane alebo
smutne, teraz sa usmieva. Zakýva mi. O krok cúvnem a postavím sa
k oknu zboku, aby ma nevidela.
 Počujem na schodoch jej kroky. Hľadím na dvere, vyzerajú, akoby ich
vyrobili z hrčovitého kmeňa stromu. V dome je úplné ticho. Vtom sa dvere
otvoria.
„Ahoj, moja,“ pozdraví ma Josiina mama. „Čo keby som ti pripravila
niečo na jedenie? Určite umieraš od hladu.“
Prinútim sa pozrieť jej do očí. „Nie.“
„Nemôžeš sa tu skrývať navždy,“ povie.
„Ja sa neskrývam,“ odvetím. „A neostanem tu navždy. Pôjdem domov.“
Josiina mama stojí uprostred izby, prebehnem okolo nej a vyrútim sa
z dverí. Keď bežím po chodbe, počujem, ako sa smeje. Mohutné drevené
schodisko sa otáča okolo veľkého otvoreného priestoru, celkom ako vo
filmoch. Zbehnem po ňom, dole nájdem veľa miestností za sebou, otvorím
vchodové dvere a vytrielim na dvor.
Je veľmi chladno a nemám na sebe ponožky, topánky ani nič iné, len
nočnú košeľu, no je mi to jedno, musím nájsť niekoho, kto mi pomôže.
Z plných pľúc kričím „Mamička!“ a potom „Pomoc!“, no nikoho nevidím.
Obzriem sa, aby som sa presvedčila, či Josiina mama uteká za mnou, no
dvere sú dokorán otvorené a prázdne. Neviem ani, kde je Josie, no je mi to
fuk, chcem sa len dostať preč. Prebehnem pomedzi dom, do ktorého vošlo
čierne auto, a tú dlhú nízku budovu a narazím na kovový plot s čudnou
kruhovou bránou. Už som takú videla - slúži na to, aby kravy nešli ďalej,
lebo človek tadiaľ prejde a kravy nie.
Rýchlo sa cez ňu prešmyknem a bežím hore dlhým kopcom k lesu. Na
rozbahnenej zemi sa mi naboso šmýka. V polovici cesty si všimnem, že na
poli stoja dve veľké kravy, prežúvajú a pozerajú na mňa. Rozbehnem sa
ešte rýchlejšie. Pod blatom a trávou sa skrývajú ostré kamene, režú mi
chodidlá. Trikrát spadnem, no zakaždým vstanem a bežím ďalej. Keď
dorazím k prvým stromom, obzriem sa. Vidím dom, ale žiadnych ľudí.
Z komína najväčšieho domu, toho, v ktorom som bola, stúpa hustý dym.
Odtiaľto vyzerá ako rozprávkový domček s purpurovými dvierkami na
oknách, husto obrastený listami. Musím sa odtiaľto dostať. Nevidím žiadne
iné domy, len polia, stromy a hory. Nie ako doma v Sandeorde, kde
z každého domu vidieť susedom do záhrady a takmer odvšadiaľ je výhľad
na more. Hory sú ešte vyššie, než vyzerali z okna. Možno sú to tie isté
hory, kam som chodila s mamičkou a ockom a kde sme sa s Lyderom
v detskom klube naučili lyžovať.
Vojdem do lesa. Stromy sú vyššie a hustejšie, ako vyzerali z okna, a je
tam dosť tma. Je mi strašná zima. Začnú mi tiecť slzy, hoci to nechcem. Ako
nájdem niekoho, kto mi pomôže, keď tu nikto nie je? Trochu kráčam, no je
mi zima, hrozne ma bolia chodidlá, a keď na ne pozriem, všimnem si, že na
mnohých miestach krvácajú. Rozplačem sa ešte viac, počujem len svoj plač,
no vtom začujem aj čosi iné. Na chvíľu stíchnem a počujem to čoraz
hlasnejšie. Je to hlas, volá moje meno, ale veselo, skoro akoby spieval.
„Lucia! Lucia! Lucia! Kde si, moja milá?“
Musím ujsť. Ak od nej neujdem, už nikdy neuvidím mamičku, ocka
a Lydera. No je to v prvom rade moja chyba. Sama si môžem za to, že som
tu. Celý život som chcela sestru. Môj brat je niekedy hlúpy. Rozpráva iba
o legu, prdoch a dinosauroch, nepáči sa mu, keď ma ocko na gauči šteklí,
začne žiarliť a udrie ma, hoci sa nesmieme biť, a keď ideme autom, celý čas
vydáva zvuky ako motor, dokonca aj vtedy, keď ideme veľmi ďaleko,
napríklad na starkého chatu. Preto som chcela sestru, a to tak veľmi, že
som sa za ňu modlila. Na moje narodeniny sa Lyder vycikal do vane, aby sa
mamička a ocko venovali jemu a nie mne, hoci som mala narodeniny, a tak
som naňho nakričala, že ho nenávidím, že by som bola radšej, keby sa
nikdy nenarodil, a že chcem inú rodinu.
 Mamička ma schmatla za ruku a povedala: „To nikdy nehovor.“ A potom
dodala: „Pozor na to, čo si želáš, ty citlivka.“
„Lucia!“ volá Josiina mama opäť o čosi hlasnejšie. Je bližšie. „Zle si to
pochopila. Poď sem, porozprávame sa.“
Potichučky podídem k stromu s nízkymi konármi. Vytiahnem sa na ten
najnižší, ako keď v škole leziem na preliezačku. Stúpim na vyšší konár, no
nie je dostatočne pevný a s hlasným prasknutím sa odlomí. Spadnem na
spodný konár, zachytím sa ho, ale je ohnutý a počujem, ako vŕzga. Ak ho
počujem ja, potom ho zrejme počuje aj Josiina mama. Chytím sa iného
konára a vytiahnem sa naň, leziem vyššie a vyššie. Nehybne sedím, snažím
sa prísť na to, odkiaľ ten hlas prichádza. Už je veľmi blízko. Celé telo sa mi
trasie. Priložím si tvár k štíhlemu kmeňu, na líci cítim jeho drsný dotyk.
Stále mi tečú slzy, lebo teraz, keď sa nehýbem, ma strašne bolia chodidlá
a nechcem na ne pozrieť, aby som nevykríkla, ak sú celé od krvi.
„Lucia!“ volá Josiina mama. Určite je už skoro podo mnou, hoci ju
nevidím - môj strom vyzerá ako vianočný stromček a má hrubé pichľavé
tmavozelené konáre. Zadržím dych a v duchu počítam. Keď sa dostanem
k číslu tridsaťšesť, začujem pukanie vetvičiek - Josiina mama zrejme
odchádza. Ibaže to nepukajú vetvičky, ale konár, na ktorom sedím. Z ničoho
nič sa odlomí, spadnem na konár pod ním, snažím sa niečoho zachytiť
a vyšplhať sa vyššie, no nič tam nie je, a tak sa len pooškieram o ostatné
konáre a tresnem na zem.
Nemôžem sa nadýchnuť, otvorím ústa a chcem kričať, ale nevyjde z nich
žiadny zvuk, nemôžem sa pohnúť, lebo som dopadla na nohu a strašne to
bolí. Nehybne ležím, hľadím na vysokú bielu oblohu a čierno-zelené
konáre. Josiina mama možno nepočula môj pád. Možno sa vráti do domu
a ja sa skúsim postaviť a pohľadať pomoc.
 „Tak tu si,“ ozve sa. „Už som si skoro myslela, že sa hráš na mŕtvu.“
Josiina mama sa postaví nado mňa a zasmeje sa, no keď si uvedomí, že som
sa zranila, zatvári sa ustarostene. Sadne si na zem vedľa mňa a povie: „Och,
miláčik, čo sa ti stalo? Neboj sa, zlatko, Maman ti pomôže.“
Znova mi začnú tiecť slzy, Josiina mama mi ich utrie a vtedy si všimnem,
že jej oči sa zmenili - teraz ich má hnedé ako ja. Chcem sa opýtať, ako je to
možné, ale zároveň sa s ňou nechcem rozprávať.
„Ty nie si moja mama,“ namietnem.
Nežne ma zdvihne, zabalí ma do chlpatého ružového šálu, ktorý
príjemne vonia po mori a kvetoch, a cez les ma pomaly nesie k poliam,
horám a farme v údolí.
„Ale áno, som,“ odvetí.
 28

Jacqueline

KEĎ KRÁČA POĽOM, váha dieťaťa v jej náručí sa jej vidí presne taká,
aká má byť - známa, ťažká, ale nie príliš. Dievčatko naozaj trpí, krv zo
zárezov na jeho nohách vsakuje Jacqueline do béžového kabáta. Už sa
nevzpiera. Nesie ho tak, akoby držala v náručí oveľa menšie dieťa. Tenisky
má celé zablatené a kým dorazí k zábrane pre dobytok, od námahy ju
rozbolia nohy.
Vchodové dvere do hlavnej budovy sú dokorán, posledných pár metrov
cez dvor prejde rýchlym krokom. Josie stojí na vrchole schodiska a pozoruje
ju. Klenutou vstupnou halou sa odrazu rozľahnú Luciine chrapľavé
výkriky. „Mamička!“ opakuje znova a znova a hlas sa jej láme ako sklo na
kameni.
Jacqueline si ju prehodí cez plece ako bábätko, krv z rany na chodidle
kvapká na drsnú kamennú podlahu. Pomaly stúpa po schodoch, hladká
Luciu po chrbte, výkriky postupne slabnú a napokon sa zmenia na šepot.
V kúpeľni ju opatrne zloží na zavretú záchodovú misu a napustí hlbokú
starodávnu vaňu. Lucia do nej najprv nechce vliezť, a keď sa nakoniec
odhodlá, znova začne nariekať a vzlykať. Dorezané chodidlá ju určite bolia,
vytekajú z nich obláčiky krvi a farbia vodu naružovo. Jacqueline jej jemne
prechádza hubkou po vyčnievajúcich lopatkách, hlbokých jamkách nad
kľúčnou kosťou a krížoch. Keď ju umyje, zdvihne ju z vody ako veľkú
lesklú rybu a nežne ju poutiera. Tváričku už nemá utrápenú a zmučenú, ale
ustatú a nečitateľnú.
Veľmi opatrne posadí dievča na zatvorené veko záchoda, vezme do rúk
jej chodidlá a pomalým krúživým pohybom do nich votrie dezinfekčnú
masť. Krvácanie takmer ustalo, krv tečie už len z jedného mimoriadne
hlbokého zárezu. Jacqueline ovinie chodidlo gázou, a keď skončí, jemne
stisne Lucii lýtko.
Nemôže uveriť, že je konečne tu, že sa im ju naozaj podarilo priviezť.
Posledných pár dní bola od vzrušenia celá bez seba. Keď sa v Mölleryde
nečakane objavila Mikkova bývalá priateľka, myslela si, že je koniec, že
všetko bolo zbytočné, no teraz vie, že príchod tej ženy bol darom z nebies.
Urobili, čo museli, a ukázalo sa, že to bol geniálny ťah. „Telo nájdené
v Mölleryde patrí pravdepodobne únoskyni,“ hlásal dnes hlavný titulok
Verdens Gang. Prečítala si ho po členky v blate na okraji jedného z polí
patriacich k Le Tachoué, kde sa jej na mobile občas podarí chytiť 4G signál.
Zasmiala sa a jej smiech splynul s chladným vetrom, ktorý sa prihnal
z horského úbočia. Žeby bola naozaj slobodná?
Zdvihne Luciu a prenesie ju do jej izby na opačnej strane chodby. Pár
týždňov predtým, než s Josie odcestovali do Nórska, aby priviedli Luciu
domov, starostlivo zariaďovala detskú izbu. To, čo v nej bolo predtým,
premiestnila do menšej spálne v zadnej časti domu s výhľadom na lúky
a lesy. Bábätkovskú postieľku vymenila za krásnu posteľ z vyrezávaného
dreva, ideálnu pre veľké dievča, ako je Lucia. Obom, Lucii i Josie, nakúpila
nové šatstvo - čisto biele ľanové tuniky, mäkké bavlnené pančuchové
nohavice, tričká s nostalgickými vzormi, zo všetkého po dva sety. Páči sa
jej, keď deti vyzerajú ako deti a nie ako malí skomercializovaní tínedžeri. So
zariadením izby sa natrápila, pretože vedela, že začiatok nebude pre Luciu
jednoduchý - ale to je prirodzené.
 „Než sme ťa priviezli domov, dala som si veľmi záležať, aby som ti
pripravila peknú izbičku,“ povie, položí Luciu na posteľ, veľmi opatrne, aby
nezavadila o jej zranenú nohu. „Kedysi to bola moja izba. Predtým patrila
môjmu starému otcovi - tvojmu prastarému otcovi. To on postavil tento
dom. Chcela som, aby si mala izbu s najkrajším výhľadom na Pyreneje.
Keď ti bude lepšie, ukážem ti najvyššie vrchy. Máme všetok čas na svete.“
Lucia sa otočí ku stene, slzy jej kvapkajú na čisté biele obliečky.
„Kúpila som ti nejaké nové oblečenie. Máš ho v skrini. Je veľmi pekné,
miláčik. Neskôr si ho hádam pozrieš.“
„Kedy ma pustíte domov?“ opýta sa Lucia.
„Pozri, musíme sa porozprávať.“
„Nie! Chcem ísť domov!“
„Chápem, že je to pre teba ťažké aj že si zmätená. Istotne si myslíš, že
som netvor a tvoj život sa skončil. No ani nevieš, ako sa mýliš, zlatko.“
Jacqueline si sadne na posteľ k Lucii a trochu sa k nej nakloní, no Lucia
sa pritisne k stene.
„Si pripravená počuť pravdu?“ zašepká jej do vlhkého ružového ucha.
Lucia sa odťahuje, ale Jacqueline jej položí ruku na plece, prinúti ju, aby
sa otočila, a pevne ju drží. „Musíš sa dozvedieť pravdu, pretože ti ju celý
život zatajovali.“
 29

Marcus

Každé ráno sedí pätnásť minút v prostej, tichej väzenskej kaplnke

a sústredí sa iba na pomalé dýchanie do brucha, nádych, výdych. Kaplán sa
s ním dnes nepokúša nadviazať rozhovor - keď Marcus vojde, len mu
kývne a ďalej sa venuje svojim povinnostiam.
Marcus uvažuje, či by mu pozeral do očí a hovoril, že Ježiš ho napriek
všetkému miluje, aj keby vedel, čo spáchal.
Odkedy nastúpil do Tollebu, začal sa zaujímať o vlastnú myseľ a jej
pochody. Číta knihy o psychológii a praktizuje všímavý stav mysle,
vedomú prítomnosť v danom okamihu. Uvažuje o odpustení a pomste
a o tom, že v jeho prípade nie je v zásade možné ani jedno. Prípad
zmiznutého dieťaťa ho rozrušil, nevie sa zbaviť myšlienky, že jeden zlý čin
vedie k ďalšiemu a zase k ďalšiemu a ďalšiemu. Prinúti sa sústrediť na
jednoduchý drevený kríž nad jednoduchým dreveným oltárom a začne mu
pošklbávať viečkom. Ak Ježiš visel na kríži, aby oslobodil ľudstvo od
hriechov, možno existuje odpustenie aj preňho. Nie, pomyslí si Marcus. Pre
mňa nie, nikdy, a najmä nie teraz.
Aby si upokojil búšiace srdce, v mysli sa prenesie na jedno zo svojich
obľúbených miest. Predtým často cestoval, lietal po celom svete. Mal veľmi
rád tú chvíľu tesne po odlete, keď bolo zamračené a lietadlo preniklo cez
oblaky do modrého jasu. Upokojovala ho myšlienka, že slnko svieti vždy, aj
keď ho nevidíme. Oprel si hlavu o plastové okienko, hľadel na zhluky
oblakov hlboko pod sebou a vedel, že presne takéto isté vzory, vrcholce
a farby sa už nikdy nezopakujú. Zmocnila sa ho akási túžba, pocit, že sa
priblížil k čomusi veľkému, čo prekoná všetko.
Pokúša sa vyvolať si ten pocit aj teraz - pocit, že je súčasťou neuveriteľne
krásneho sveta.
 30

Lucia

„ĽUDSKÁ PAM Ť JE ZVLÁŠTNA,“ hovorí Josiina mama. „Nemôžeš si

ma pamätať. V mysli každého človeka sa veľa vecí stratí, to však
neznamená, že sa nestali. Pamätáš sa, ako si ležala v kočíku, keď si bola
malé bábätko? Nie? A predsa si v ňom preležala celé mesiace, ja som sa na
teba usmievala a ty si sa usmievala na mňa. Ty si to teraz nepamätáš, ale ja
áno. Alebo to, ako si sa prvýkrát postavila a vzápätí spadla. Ako ste s Josie
rady sedávali v arkierovom okne a kývali ockovi, keď odchádzal do práce.
Vidíš, zlatko, tvoja myseľ si nič z toho nepamätá, no všetko sa to stalo,
a nielen to. Pomôžem ti rozpamätať sa, kto si. Naučím ťa, kým máš teraz
byť.“
Jemne ma hladká po vlasoch. Chcem jej ruku odstrčiť, no je príjemné, že
sa ma niekto dotýka, a tak ju chvíľu nechám.
„Pani, u ktorej si bývala, mi ťa zobrala. Možno nechcela, možno nebola až
taká zlá. No to, čo urobila, bolo veľmi, veľmi zlé. Je to to najhoršie, čo môže
niekto urobiť druhému človeku. Ak mu zoberie dieťa - to sa nedá odpustiť,
Lulu. V žiadnom prípade, nikdy.“
„To nie je pravda!“
„Je to pravda.“
„Nie! Moja mamička je moja mamička a ty si zlá a onedlho pôjdeš do
väzenia!“
 „Miláčik, chápem, že sa hneváš a si zmätená. Celý život ti všetci klamali.
No ja ti nebudem klamať, Lucia. Prisahám.“
„Chcem ísť domov!“
„Pozri sa na mňa, mon amour. Pozri sa na mňa. Srdce si niekedy pamätá
aj to, čo hlava zabudne. Časom si tvoje srdce spomenie a pochopíš, že
navždy patríš sem, ku mne a k Josie.“
Som zmätená a bojím sa, tak si zapchám uši a strčím hlavu pod vankúš,
no stále ju počujem.
„Viem, že je ťažké to pochopiť. No máme všetok čas na svete. Tu ťa nik
nenájde, už mi ťa nikdy nevezmú.“
Kričím a kričím, no ona neprestáva.
„Tíško, miláčik. Nekrič. Nekrič, upokoj sa, inak ťa budem musieť uspať.
Ššš, správne. Len pekne dýchaj. Nečakám, že tomu hneď porozumieš.“
Priloží mi ruku na srdce, vtlačí ma do postele. Zavrie oči, no po tvári jej
stekajú slzy. Nechcem, aby kvapli na mňa. Srdce mi pod jej dlaňou rýchlo
bije a ona opakuje: „Ššš, zlatko, zavri oči a dovoľ srdcu, aby si spomenulo.“
Chcem ďalej kričať, no nemám hlas, a tak len vrčím ako zvieratá v lese.
 31

Elisa

VIEM MNOHÉ VECI, o ktorých som vôbec netušila, ba ani som si

nepredstavovala, že ich niekedy zistím. Viem, že telo vytrvalo funguje,
dýcha a robí všetko, čo treba, aj keď si už srdce myslí, že je to nemožné.
Uplynuli viac než dva mesiace. Šanca, že Luciu ešte uvidíme, sa každým
dňom znižuje. Táto bolestivá, nevyhnutná pravda je neprestajne s nami,
a hoci o nej nehovoríme, medzi mnou a Fredrikom vytvára hlbokú priepasť.
Nie som hlúpa, pozrela som si štatistiky. Gaute Svendsen má aspoň toľko
slušnosti, že to priznáva. Naďalej mi volá každý deň o jedenástej, hoci nemá
nijaké novinky. Vôbec nič. Lucia je preč.
Teraz viem, že existujú ľudia schopní príšerných činov a často vyviaznu
bez trestu. Uvedomujem si to lepšie než väčšina ľudí.
Dvadsaťjedenročnému mužovi z Oppegaårdu napadlo poslať žiadosť
o výkupné rodine, ktorej uniesli dcéru. Prečo? Kto už spácha niečo také?
Keď ho zadržala polícia, povedal, že to bol žart. Pustili ho, vraj je
nepravdepodobné, že by čin zopakoval. Nejaká žena predstierala, že jej
dcéra chodí do tej istej školy ako moja. Sedela so mnou, rozprávala mi
útržky z vymysleného života, pozerala mi do očí a celý čas vedela, že mi
unesie dcéru. Prečo? Stále myslím len na to - prečo?
Moja vlastná matka je presvedčená, že si toto peklo zaslúžim.
 Muž, ktorý - podľa toho, čo sa polícii podarilo vypátrať -, prežil ťažké
detstvo ako sirota v Tallinne a vyrástol z neho priekupník s drogami a člen
gangu známy bezpečnostným orgánom vo viacerých štátoch východnej
Európy, pomohol previezť sedemročné dieťa cez hranice na neznáme
miesto, kde ho čaká neznámy osud, a bez stopy zmizol. Prečo? Prečo niekto
spraví niečo také? Na druhej strane, viem lepšie než väčšina ľudí, že takmer
všetci sme schopní hrozných činov.
Často myslím na tú ženu, čo sa mi predstavila ako Line. Želám si, aby
bola skutočne mŕtva a rozkladala sa v chladnej zemi pri tom prekliatom
dome v Mölleryde, aby sa jej krásna tvár prepadla a zvoskovatela, zhnila
a zmenila sa na nepoznanie. Polícia trvá na tom, že mŕtve telo nájdené vo
Švédsku patrí nepochybne Luciinej únoskyni, no ja viem, že nie. Odmietam
uveriť, že žena, s ktorou som sa rozprávala a strávila s ňou určitý čas, bola
v skutočnosti estónska kriminálnička a narkomanka, čo sa tvári ako dobre
situovaná nórska matka. Hovorila s bezchybným nórskym prízvukom a nič
v jej správaní vo mne ani na okamih nevyvolalo podozrenie, že ten
dokonale čistý dom a rozkošné dieťa nie sú jej. Do tváre sa na ňu vôbec
nepodobala, nech by sa akokoľvek šikovne prestrojila. „Boli by ste
prekvapená,“ povedal mi Gaute Svendsen a krátko pokrútil hlavou. „Títo
ľudia sú neuveriteľne rafinovaní.“
A navyše - čo to dievčatko? Som presvedčená, že to dievča s údajným
menom Josephine bola jej vlastná dcéra a nie iba návnada. Vyzerala ako
normálne malé dievčatko. Sebavedomé dieťa, ktoré vyrastá v bezpečnom
prostredí a je oň dobre postarané. No ako je to možné, ak jeho matka unáša
iné deti a je napojená na zločinecké siete podobné tej, čo mi vzala Luciu?
Telo Silwie Trujovej v počiatočnom štádiu rozkladu našiel policajný
stopovací pes zakopané v záhrade. Ak to dievča slúžilo naozaj len ako
návnada, možno ho stihol rovnaký osud na inom mieste, ale na to radšej
nechcem myslieť, lebo ak je mŕtve jedno dievčatko, pravdepodobne bude
mŕtve aj druhé.
Po tom, ako našli mŕtvolu, sme v sebe s Fredrikom niekoľko týždňov
živili tichý, opatrný optimizmus. Prvý posun vo vyšetrovaní predsa
znamená, že čoskoro zrejme nastanú aj ďalšie.
No dni sa vliekli jeden za druhým, dnes je dvadsiateho tretieho
decembra a čakajú nás Vianoce bez Lucie. To dieťa, po ktorom som túžila
každou bunkou svojho tela, nosila som ho v maternici, ohromená tým
zázrakom, porodila som ho, zavíjala do perinky, objímala a bezhranične
milovala - je preč. Žije - musím tomu veriť a vždy budem, hoci spojenie,
ktoré medzi nami cítim, každým dňom slabne.
Celé dni trávim zahĺbená v najtemnejších zákutiach svojej mysle
a donekonečna premýšľam, prečo. Milióny ľudí na svete veria, že
dostávame to, čo si zaslúžime, že svetu vládne vesmírny zákon karmy, pred
ktorým sa nedá uniknúť. Toto presvedčenie nie je až také vzdialené od
toho, čomu verí moja matka. Ak sa človek dopustí niečoho zlého, vytvorí
tak negatívnu energiu, ktorá sa mu neskôr vráti, hoci v inej podobe. Je
strata Lucie karmickou odplatou za to, čo som spáchala ja? Tá myšlienka
ma trýzni, no istým strašidelným spôsobom mi dáva zmysel. Viem, že ma
bude zožierať, až kým zo mňa neostane nič než nebezpečné, zatrpknuté
jadro.

Lyder dole pozerá kresleného Spider-Mana. V mihotavom svetle

z televízora má jeho tvár modrastý odtieň. Je neskoro, zakrátko bude čas ísť
spať. Fredrik šiel k rodičom, pomáha im roztiahnuť stôl na zajtrajší sviatok.
Keď som vyrastala, moja rodina nikdy neslávila Vianoce a Fredrikova tiež
nie.
 Odkedy Fredrikovi rodičia vystúpili z cirkvi a stali sa starými rodičmi,
postupne si tú tradíciu osvojili. Zavádzať krásne vianočné zvyky vo vlastnej
rodine je pre mňa jedna z najobľúbenejších súčastí rodičovstva. Zajtra
s nami budú aj Fredrikove dve staršie sestry s manželmi a deťmi. Budeme
jesť pečený bravčový bôčik s chrumkavou glazovanou kožkou a počúvať,
ako sa deti vo vedľajšej miestnosti hrajú s novými hračkami, no ja budem
počuť len mlčanie dieťaťa, ktoré tam chýba. Budeme sa snažiť sústrediť na
rozhovory pri stole a zdvorilo odpovedať, keď nám budú ostatní od srdca
priať, aby sa Lucia čo najskôr našla. Budeme dýchať, žmurkať, hovoriť,
chodiť, rozbaľovať darčeky, pripíjať si, potom sa odvezieme domov,
odomkneme prázdny dom, v noci budeme vedľa seba ležať a pred očami
budeme mať Luciu v rôznych podobách.
„Poď,“ zavolám na Lydera, „postavíme stromček.“
„Musíme počkať na ocka!“
„Nie, poteší sa, ak ho prekvapíme.“
Lyder sa neochotne zošuchne z gauča a nasleduje ma k dverám na
terasu. O stenu domu sa zvonka opiera veľký vianočný stromček, privyká
si na nové prostredie.
„Je pripravený, môže ísť dnu,“ poviem. „Pomôžeš mi?“
Lyder podrží dvere, ja uchopím kmeň stromčeka niekde v strede a ťahám
ho cez dvere. Podlahu zasype spŕška ihličia a snehu. S Lyderovou pomocou
umiestnim stromček do stojana, potom mu po jednej podávam vianočné
gule, čo sa u nás za tie roky nazbierali. Je nezvyčajne tichý - zdá sa, že
vešanie sklenených ozdôb berie veľmi vážne.
„Lucia sa už nevráti?“ opýta sa s pohľadom upretým na vysokú vetvu,
kam sa pokúša zavesiť pleteného Santa Clausa. Stojí na stoličke, naťahuje
sa, ja ho pridŕžam za kostnaté kríže.
 „Neviem, miláčik,“ odvetím. Ešte nikdy som to takto nepovedala. Syn mi
túto otázku od 19. októbra položil veľakrát a zakaždým som mu odvetila, že
jeho sestra sa vráti. Onedlho, hovorila som mu. Onedlho.
„Akej farby má Lucia vlasy?“
„Nepamätáš si to?“ opýtam sa slabým hlasom.
„Nie… Žlté?“
„Áno, viac-menej. Svetlé, trochu do zlata.“ Cítim jej hebké zlatisté vlasy
pod prstami, mám pocit, že je tu a hladkám ju - akurát ju nevidím.
„Podľa mňa je mŕtva,“ vyhlási Lyder bezstarostným tónom, ako majú
deti vo zvyku, no jeho slová ma tak zasiahnu, že sa nedokážem pohnúť.
Prinútim sa pomaly mu pustiť chrbát. Uprene sa zadívam na ozdobu v tvare
trblietavého purpurového soba v škatuľke, jeho malé čierne očká mi
opätujú pohľad.
„Prosím ťa, to nehovor,“ zašepkám. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchnem,
pripomeniem si, že to bola iba neuvážená poznámka, nie fakt. Deti občas
hovoria veľmi čudné, ba až strašné veci. Pozbieram sily, prekonám šok
a pohladkám Lydera zozadu po hlave.
Otočí sa ku mne. Až teraz si všimnem, ako sa mu zmenila tvár.
Zoštíhlela, akoby sa len prednedávnom zbavil posledných zvyškov detskej
bucľatosti. Obočie mu stmavlo a vlasy, v lete skoro také svetlé ako Luciine,
nadobudli čokoládový odtieň a vyníma sa v nich niekoľko zlatých
pramienkov. Vôbec sa na ňu nepodobá a zároveň je celkom ako ona - črty
majú rôzne, no z jeho výrazu a tmavohnedých očí akoby na mňa hľadel jej
duch. Tak ako už neraz, skúšam v ňom nájsť čosi z Fredrika. Pri pohľade na
Luciu som ho videla v jej iskriacich očiach, milom, trochu nerovnomernom
úsmeve a jemných zlatých vlasoch.
U Lydera je to iné. Ako rastie, z bacuľatého bábätka sa mení na chlapca
a črty sa mu vyostrujú, vidím v ňom iba jeho.
 Svoju lásku.
Ruka s krásnou nefritovozelenou guľou, ktorú práve podávam Lyderovi,
sa mi roztrasie. Guľa spadne na zem, rozbije sa, parkety pokropia úlomky
skla a farebné trblietky.
 32

Selma

„VESELÉ VIANOCE,“ privíta ju jej otec Alf, vovedie ju dnu a vezme jej
z ruky príručný kufrík.
Selma ho pobozká na horúce červené líce, vyzuje si uggsy, rozopne
páperovú vetrovku a vypustí Medusu z prepravky. Mačka sa poobzerá
okolo seba a schúli sa Selme pri nohách. Selma ju zdvihne a kráča za otcom
do otvorenej obývačky prepojenej s kuchyňou. Prestrel stôl pre troch - ako
vždy. Vedľa balkónových dverí stojí objemný vianočný stromček ozdobený
červenými a zlatými plastovými guľami zo supermarketu. Selma vytiahne
z kabelky zopár darčekov a pridá ich ku škatuliam, ktoré už ležia pod
stromčekom. Medusa strom starostlivo skúma, akoby jej nešlo do hlavy,
načo ho sem jej ľudia priniesli. Potom sa usadí k balkónovým dverám
a zadíva sa na sneh a nočnú tmu. Selma uvažuje, či si pamätá na časy, keď
ako malé mačiatko stála na opačnej strane týchto dverí a hľadela dnu.
Otec jej podá pohár prosecca, dlho iba stoja a usmievajú sa na seba, ani
jeden nevie, ako začať rozhovor.
„Tak,“ ozve sa otec a odpije si veľký dúšok, „ako sa ti cestovalo?“
„Šlo to hladko. Cestou cez Asker a Lier som trochu uviazla v hustej
premávke, no inak to bola pokojná jazda, netrvala ani hodinu.“
„Myslel som, že prídeš ešte za svetla,“ povie. Selma pocíti bodnutie viny,
keď si predstaví, ako na ňu čakal, ponevieral sa po prázdnom malom byte
a počúval, ako zvony drammenských kostolov ohlasujú Vianoce.
„Veď sú len štyri hodiny, oci. A budeme spolu až do štvrtka.“
„Dobre,“ odvetí, doleje jej, hoci pohár má stále takmer plný, a potom aj
sebe. Zapne televízor, miestnosť zaplnia nevtieravé tóny flauty. „Som rád,
že si doma.“
Usadia sa na tmavosivý kožený gauč, odjakživa umiestnený pred
televízorom. Ako dieťa na ňom skákala saltá, keď sa rodičia nedívali. Raz ju
mama prichytila a s prísnym výrazom ju pozorovala, no nemohla si pomôcť
a rozosmiala sa. Rukou pohladí mäkkú kožu za chrbtom. Mama sa o ňu
určite toľkokrát opierala - je možné, že tam z nej ešte čosi ostalo? Aspoň
nepatrný záhyb či odtlačok…
„V práci sa ti darí?“ vytrhne ju zo zamyslenia otec.
„Áno, ide to,“ odvetí, no vzápätí odpoveď prehodnotí. Napokon, je to jej
otec. Sú si blízki. „Vlastne to nie je veľká sláva. Neviem, mám dojem, že
v poslednom čase akosi stagnujem. Stále znižujú stavy - minule prepustili
Kaia-Mariusa. Pracoval v Dagspostene len o pár mesiacov kratšie než ja.
Vyvolalo to vo mne pocit, že som na rade.“
„Predsa by ťa nevyhodili, či myslíš, že áno?“
„Predtým som si to nemyslela. Zdalo sa, že Olav je so mnou veľmi
spokojný, no vieš, čo sa hovorí - novinár je len taký dobrý ako jeho
posledný článok. Na jeseň som pracovala na tom únose, prípad Blixová,
venovala som tomu všetku svoju energiu, ale… k ničomu to neviedlo.
Vôbec nikam sme sa nedostali. Akoby sa do zeme prepadla. Ľudia chcú
novinky, nové uhly pohľadu, exkluzívne reportáže, lenže nič z toho sa
nekonalo.“
Otec zamyslene prikývne. Tak ako všetci obyvatelia Nórska, aj on má
nepochybne svoju teóriu o tom, čo sa s dievčatkom stalo. „Vieš, takéto
prípady sa podľa mňa buď vyriešia okamžite, alebo nikdy. Vezmi si
erese.“ Odtrhne pohľad od televízora, kde dlhý zástup tanečníkov
prezlečených za vianočné lízanky krúži a skáče na hudbu od Čajkovského,
a zahľadí sa cez okno na nespočetné mihotavé svetlá Drammenu. Naráža
na erese Johannessenovú, deväťročné dievča, ktoré bez stopy zmizlo len
desať minút chôdze od tohto bytu, niekoľko rokov predtým, než sa Selma
narodila. Všetci Nóri a predovšetkým Drammenčania poznajú fotky z jej
prípadu: eresin nezbedný úsmev s chýbajúcimi zubami a šticu tmavých
vlasov, sivý bytový dom, ktorý dominuje celému úbočiu na predmestí Fjell,
kde bývala, betónový chodník obrastený trávou, kde ju naposledy videli,
keď sa skackajúc vracala domov. erese, podobne ako Lucia, sa celé
mesiace po svojom zmiznutí objavovala na titulných stránkach
celoštátnych novín, ešte aj teraz, po toľkých rokoch, o nej sem-tam napíšu.
Stihne Luciu rovnaký osud? Stane sa z nej blednúca fotografia, dieťa
s večným nevinným úsmevom, zamrznuté v čase a navždy stratené?
„Čo sa s ňou podľa teba stalo?“ opýta sa Selma a zahľadí sa otcovi do
širokej, úprimnej tváre.
„S erese?“
„Nie, s Luciou Blixovou.“
„Nie je polícia presvedčená, že ju uniesla nejaká zločinecká sieť
z východnej Európy?“
„Áno, vyzerá to tak. No ostáva otázka prečo. Prečo práve ju?“
„Už len tá myšlienka je neznesiteľná - čo môžu tomu dievčatku spraviť,
čím všetkým si muselo prejsť. Človek skoro až dúfa, že ho rovno zabili.
Hocičo iné by bolo oveľa horšie ako smrť.“
„Ja som si istá, že je nažive,“ odvetí Selma. „Práve preto sa toho prípadu
nedokážem vzdať, aj keď mi Olav nedovolí, aby som mu venovala veľa
času. Som presvedčená, že Lucia žije a že niekto niekde o nej niečo vie.
Ľudia zvyčajne nezmiznú celkom bez stopy, ide len o to, že tie stopy sú
dobre ukryté.“
„Áno,“ súhlasí Alf a pohládza si striebristú bradu. „Asi je ťažké uznať, že
nejaký prípad sa pravdepodobne nevyrieši, keď na ňom človek pracuje
s toľkou vervou.“
Selma prikývne a s nevôľou si uvedomí, že sa jej do očí tlačia slzy.
„Mala len sedem rokov,“ povie po dlhej odmlke. „Sedem. Viem, aké to je,
keď dieťa v takom veku ostane zrazu bez mamy… Myslela som si, že by
som jej mohla pomôcť. Že vidím spojitosti, ktoré iným unikajú, že ma zrazu
čosi osvieti. Viem, takto to znie smiešne, ale je to pravda - naozaj som tomu
verila. Oci, v tom prípade niečo jednoducho nesedí, no nedokážem prísť na
to, čo.“
„Selma, tvojou úlohou nie je ten prípad vyriešiť. Ty máš podávať správy
o pokrokoch ľudí, ktorí ho riešia.“
„Je mi to jasné! Ale ty vieš, že občas vidím a cítim veci a prepojenia,
ktoré ostatní nechcú či nemôžu vidieť. No tentoraz akosi nie som schopná
prísť s ničím, čo by ukázalo ten prípad v novom svetle. S ničím.“
Otec pozná Selmu dosť dobre na to, aby sa neobťažoval s nejakými
bezvýznamnými frázami, po ktorých by sa mala cítiť lepšie. Radšej jej doleje
do prázdneho pohára, dlho mlčky sedia, zahĺbení do vlastných myšlienok,
a sledujú tanečníkov v televízii. Napokon Selma pocíti, ako z nej napätie
a stres posledných mesiacov pomaly opadajú. Je rada, že je tam, v byte, kde
vyrastala, s otcom a Medusou, a že spoločne oslávia Vianoce. Na sporáku
sa varí otcov legendárny pinnekjo/, byt napĺňa lahodná, charakteristicky
slaná vôňa baraních kostí.
Večeru si vychutnávajú pomaly, počas jedla si sem-tam pripijú
pohárikom aquavitu, prevrátia ho do seba a hlasno sa rozosmejú. Keď
z pinnekjo/u objedia aj posledné kosti, Alf zdvihne pohár s vínom.
 „Na Ingrid,“ povie a s vážnym výrazom v tvári pozrie na prázdne miesto
za vrchstolom, prestreté pre jeho ženu.
Selma myslí na všetky rodiny, ktorým dnes niekto chýba. Zdvihne pohár,
sťažka prehltne a odpije si. Tým, že stratila matku ako sedemročná, sa v nej
čosi zmenilo - to si veľmi dobre uvedomuje. No ona aspoň vie, kde jej
mama je. Utešuje ju predstava, že Ingridino telo splynulo so zemou a časti
z nej sa stali súčasťou iných živých tvorov. V lete navštevuje jej hrob,
sedáva pri náhrobnom kameni, číta knihy a hľadí na širokú, lenivú rieku
pod jemne sa zvažujúcim cintorínom. Čo keby nevedela, kde je? Aké to
musí byť, žiť deň za dňom, rok za rokom a nevedieť, kde je človek, ktorého
ľúbime najviac zo všetkých?
V myšlienkach sa vráti k Lucii Blixovej. Kde je dnes, na Štedrý večer?
Väčšinou sa ľahko rozpamätá na jej črty - na tú krásnu, znepokojujúcu tvár
hľadela celé hodiny, no keď si ju chce predstaviť v tejto chvíli, tam, kde sa
práve nachádza, nedarí sa jej. Vie si však predstaviť Luciinu rodinu, ich
prvé Vianoce bez dcéry. Kvôli Luciinmu mladšiemu bratovi sa zrejme
snažia predstierať, že sa nič nedeje, musia sa napriek všetkému usmievať,
jesť a zhovárať sa. Dívajú sa, ako si ich syn otvára darčeky, pomôžu mu
vložiť baterky do hračiek, budú ho sledovať, ako sa s nimi hrá, a vyhýbať sa
pohľadu na toho druhého. Fredrika a Elisu Blixovcov Selma vidí jasne.

Hlboko v noci vstane z postele a chvíľu postojí pri okne. Nad Drammenom
visí vypuklý dorastajúci mesiac a zaplavuje noc jasným svitom. Selma sa
odvráti od okna, sadne si na zem uprostred izby, podlaha ju na obnažených
stehnách chladí. Medusa leží na posteli a pozoruje ju, prižmúrené zelené oči
sa jej v mesačnom svetle lesknú. Selma zatvorí oči a zrazu ju zbadá. Ingrid.
Akoby sa jej prchavé úlomky spomienok spojili s obrazom matky, ktorý
pozná z fotografií, a vytvorili v jej mysli skutočnú trojrozmernú ženu.
V tejto chvíli si matku dokáže plne vybaviť. Môže sa k nej priblížiť a obzrieť
si ju, rozpomína sa na dávno zabudnuté chvíle, na zvuk jej hlasu, dotyk
štíhlej ruky na Selminom čele. Dlho tak zotrvá, cíti, že matka vystupuje
z temnej hmoty menej dôležitých spomienok ako lesklá kosť vykopaná zo
zeme.
Selma pozoruje, ako ju matka objíma. Ingrid má dlhé svetlohnedé vlasy.
Mala - kým jej nezačali v chumáčoch vypadávať. Spomína si, aké to bolo
strašné, keď sa dotkla matkinej hlavy a ostávali jej v rukách. No v tejto
chvíli má Ingrid ešte stále svoje dlhé vlasy. V tvári sa jej zračí čistá radosť,
oči má pevne zatvorené. Selmin výraz je inakší - prezrádza skľúčenosť
a obavy, akoby už teraz vnímala chorobu, ktorá matku požiera znútra.
Kým sedí na zemi a pozoruje svoje mladšie ja s mamou, čosi sa v nej
pohne. Zmocní sa jej silný pocit, že niečo vie, no nedokáže to uchopiť.
Letmo sa obzrie okolo seba - stále je vo svojej detskej izbe, za oknami má
stále Drammen, mačka stále nehybne leží na posteli a podozrievavo na ňu
hľadí. Znova zavrie oči, takmer čaká, že vidinu samej seba s matkou už
nenájde, že sa vrátila do hmlistej rieky útržkovitých spomienok, čo prúdi
v každom jednom z nás, no je tam, jasná a ostrá, akurát jej vlastnú tvár
nahradila tvár Lucie Blixovej. Charakteristické tmavé obočie má zvraštené,
hnedé oči upiera k zemi, plné pery nahnevane stiahnuté. Akási žena ju drží
ako matka svoje dieťa, no tá žena nie je Elisa Blixová. Selma sa zo všetkých
síl snaží zaostriť na jej tvár, no napriek tomu zostáva rozmazaná.
Keď opäť otvorí oči, všetka prebytočná energia, ktorej má zvyčajne na
rozdávanie, sa jej z tela vytratila. Neistým krokom sa vráti do postele
a upadne do hlbokého bezsenného spánku.
 33

Marcus

TRÁVIŤ VIANOCE S INÝMI ĽUĎMI je preňho zvláštne. Ani po toľkých

rokoch si na to ešte celkom nezvykol. Dojíma ho, akí sú jeho spoluväzni zo
sviatkov nadšení. Tollebu organizuje pre väzňov rozličné tvorivé dielne,
kde môžu vyrábať pohľadnice a jednoduché darčeky z vyradených kúskov
dreva a textílií, a vždy keď ich v novembri zverejnia na výveske, za
niekoľko hodín sa zaplnia do posledného miesta.
Predtým zvykol tráviť Vianoce sám vo svojom byte v osloskej časti
Frogner. Necítil sa smutný, mal tie pokojné dni rád, dávali mu priestor na
premýšľanie. Pri kozube si postavil malý stromček, popíjal kvalitnú whisky,
sedel pri panoramatickom okne a pozoroval svetlá mesta. Všetko sa
zmenilo, keď sa zaľúbil. Na sviatky chcel byť s ňou, variť pre ňu, milovať sa
celé hodiny uprostred dňa, sledovať, ako si otvorí darčeky a tvár jej rozžiari
nádherný úsmev. Vtedy pochopil, prečo sa ľudia na Vianoce tak tešia. Chcel
s ňou aj dieťa, malého človiečika, ktorému by tieto tradície odovzdali, novú
dušu, ktorú by viedli životom.
Po zobudení ostane dlho ležať v posteli, oči upiera na neporušený biely
strop. Predstavuje si, ako by dnes oslavoval Vianoce, keby sa jeho sny stali
skutočnosťou. Boli by ešte stále spolu šťastní? Pripíjali by si
šampanským, smiali sa pri pohľade na to, ako si ich dieťa rozbaľuje darčeky,
v pozadí by hrali nevtieravé vianočné piesne, za oknom by padal sneh…
Teraz by už možno mali viac detí, malých chlapcov a dievčatká, ich tváričky
by boli dokonalým spojením maminých a otcových čŕt. Namiesto toho je
tu, vo väznici Tollebu, a už šiestykrát oslavuje Vianoce za mrežami.
Rýchlo sa oblečie a ešte pred raňajkami zájde do kaplnky. Kaplán
zdvihne pohľad, prekvapený, že ho vidí takto skoro. Marcusovi napadne, že
kaplnka je možno zavretá pre prípravy na neskoršie bohoslužby.
No kaplán kývne hlavou k prázdnym laviciam a Marcus si sadne
dopredu. „Rád by som sa s vami porozprával o odpustení,“ povie.
 34

Lucia

KEĎ SA ZOBUDÍM, MAMAN SEDÍ pri mojej posteli ako každý deň.
„Bonjour,“ povie. Znamená to „Dobré ráno.“ Každý deň mi pomáha
rozpamätať sa na francúzštinu, každý deň si spomeniem na nejaké nové
slová.
„Bonjour,“ odvetím.
„Mala si zlú noc, však?“ opýta sa. Spomeniem si, že v noci som veľa
kričala. Okrem toho som pocikala posteľ. Rukou pohladím plastový poťah
pod zadkom. Vybavím si, ako som stála nahá pri posteli na studenej zemi
a triasla sa, zatiaľ čo Maman menila plachtu. „Chúďatko moje,“ povedala,
obliekla mi čistú nočnú košeľu a uložila ma do postele. Maman sa nikdy
nehnevá.
„Noc bola možno nepríjemná, ale dnes bude pekný deň,“ povie. „Sú
Vianoce.“
Nepoteší ma to. Naopak, som veľmi smutná. Maman si to všimne. Položí
mi ruku na srdce, na miesto, kam mi na košieľku vyšila moje naozajstné
meno. Vyšila ho aj Josie, ako keby sme si boli také podobné, že nás bez
mena na hrudi nerozozná. Sme ten typ dvojičiek, ktoré sa na seba
podobajú, no nie sú úplne rovnaké.
„Poď,“ nabáda ma, ale nechcem s ňou ísť. Chcem ísť domov.
 „Chcem ísť domov,“ zašepkám. Maman vie šikovne predstierať, že je
v poriadku, ak poviem niečo také, ale ja viem, že nie je. Vidím to.
V lese si s Josie vyberieme strom. Je veľmi vysoký a na jednej strane trochu
krivý, akoby mu niekto vytrhal polovicu konárov, ale nám to nevadí.
Maman ho zotne sekerou. Pomôžeme jej naložiť ho na sánky, potom si
s Josie sadneme tesne vedľa seba a držíme ho, aby sa cestou dolu kopcom
k nášmu domu nezošmykol. Náš dom má meno. Volá sa Ferme du
Tachoué. Pomenovali ho tak preto, lebo na konci záhrady tečie riečka
s takým istým názvom.
Páči sa mi to. Tachoué. Ta-šu-ué. Občas si to slovo v hlave dookola
opakujem, až kým mi nezačne znieť zvláštne. Upokojuje ma to. Páči sa mi aj
dom. Ale aj tak chcem ísť domov. Mnohí ľudia majú dva domovy. Maman
vraví, že je normálne, ak mi je za tým druhým domovom smutno, ale tu
som naozaj doma. Viem, že je to pravda, lebo mi ukázala fotografie. Som na
nich s Josie, keď sme boli bábätká, alebo sama, keď som bola malá - sedím
vonku na schodoch a kŕmim svoju kozičku Sambu mrkvou.
Doma si s Josie sadneme za kuchynský stôl a kreslíme si. Maman založila
oheň, onedlho budeme mať polievku. Maman hovorí, že dnes večer si
spravíme veľkú oslavu. Odídeme z farmy a prvýkrát pôjdeme autom. Bude
to zábava, no Maman ma varovala, nech mi ani nenapadne urobiť nejakú
hlúposť, inak tá pani, ten pán a ten chlapček prídu o život, to je isté.
Pôjdeme do kostola, kde ma pokrstili. V tom istom kostole krstili aj
Maman a aj jej maman. To je moja ozajstná babička, no žije v Paríži
a nechce byť babičkou, pretože je zlá. Predtým než tam pôjdeme, budeme
jesť homára, a ak budem chcieť, môžem ostať celú noc hore.
„Lulu-Rose,“ povie Maman, „nechceš nakresliť niečo pekné pre tú paniu
a pre svoju druhú rodinu?“
 Neviem, ako mám na to odpovedať. Odkedy som sem prišla, Maman mi
každý deň hovorí Pravdu. Najprv som jej vôbec neverila a veľa som kričala.
Stále chcem ísť domov, túžim po tom najviac na svete, aspoň väčšinou, no
už viem, že Maman vždy hovorí len Pravdu. Možno by bolo pekné nakresliť
niečo pre tú druhú rodinu. Myslím na svoju izbu doma, na všetky svoje
veci, na svojho brata - nie, na toho chlapčeka -, na ihrisko medzi domami,
kde som sa hrávala, a na to, ako mi ma…, totiž, tá pani pred spaním
spievala. Ak musela vtedy lietať, počúvala som jej spev nahratý na
ockovom telefóne. Tá pieseň sa volala Kjaere Gud, Milý Bože, a bola o tom,
že Boh ochraňuje všetky deti.
Moja ma…, teda, tá pani v žiadneho boha neverí, ale spievala mi ju,
pretože keď bola malá, bola to jej obľúbená pieseň. Už si presne nepamätám
slová a ľutujem, že som si ju nemohla nahrať.
„No tak,“ chlácholí ma Maman. Sadne si ku mne a hladká ma po vlasoch.
„Nemusíš, ak nechceš.“
„Ale chcem.“
Kývne, vstane a vojde do knižnice. Sú tam tisícky kníh, ktoré zhromaždili
Mamanini rodičia a starí rodičia. Je tam aj stará čierno-zlatá drevená
truhlica, kde má Maman odložený najlepší papier, určený na zvláštne
príležitosti. Vráti sa, nesie mi hárok toho papiera. Je hrubý, hladký,
olemovaný naozajstným zlatom.
„Povedala si, že ma nebudú hľadať a nebudem im chýbať,“ namietnem.
„Žiaľ, to je pravda,“ odvetí. „Nemohli ťa ľúbiť ako skutočná rodina, Lulu-
Rose. Tak ako ťa ľúbim ja. No chýbajú ti, a to je normálne. Takže ak by si
im chcela poslať peknú kresbičku, urobíme to. Len od nich nečakaj
odpoveď, dobre?“
Prikývnem a pustím sa do kreslenia.
 35

Jacqueline

VEDIE DIEVČATÁ k dokorán otvoreným gotickým dverám s typickými

lomenými oblúkmi. Hukot rieky, rozvodnenej po týždňových silných
dažďoch, takmer prehlušuje hlasy veriacich, ktorí na schodoch čakajú, kým
sa dostanú dnu. Ľudia sa na nich usmievajú, ustupujú, aby mohla s deťmi
prejsť. Jacqueline niekoľkých spozná a uvažuje, či si ju pamätajú. Vnútri
v kostole sa burácanie rieky ozýva akoby z diaľky, inak tam vládne zbožné
ticho.
Klenutý priestor zaplavuje tajomná, hebká žiara stoviek horiacich
sviečok. Jacqueline nasmeruje dievčatá k prázdnej lavici vzadu.
Uličkou kráča stará pani, pohľad jej padne na Jacqueline a dievčatá.
Oneskorene sa zastaví, zohne sa a pobozká ju na obe líca. „Joyeux No l,“
povie.
Jacqueline si ju matne pamätá, je to matkina dávna priateľka madame
Bouchardová. Spomína si, že ako dieťa sa hrávala s jej synmi na veľkej
farme podobnej Le Tachoué, s výhľadom na bujné prázdne údolie. „Joyeux
No l,“ odvetí.
„Máte krásne dcérky. Ako sa voláš, petite fille?“ Madame Bouchardová
stojí pred Josie, jej tvárička sa leskne vo svetle sviečok na vyrezávanom
drevenom chóre nad nimi.
„Josiane.“
 „Et toi?“ Madame Bouchardová sa zahľadí na Luciu. „Comment
tu t'appelles?“
Jacqueline sa ani nepohne, dlho čaká, ruka jej spočíva na kolene Lulu-
Rose. Nepatrne ho stisne. Ako mohla všetko ohroziť iba pre vianočnú
návštevu kostola? A navyše takto skoro. Ešte je priskoro. Čo ak sa to dieťa
z ničoho nič postaví a začne vrieskať a celý kostol sa k nim prekvapene
otočí? Nemá žiadnu istotu, že sa to nestane.
Problémy by mohli nastať, keby prehovorila v cudzom jazyku. Niekto by
si mohol zrátať dva a dva a spoznať ju podľa fotky v článku, ktorý čítal na
internete a potom naň zabudol. Napriek tomu Jacqueline cíti opatrný
optimizmus a prvýkrát po dlhých rokoch dokonca i radosť. Ustavičné obavy
z odhalenia ju postupne opúšťajú. Vo chvíľach, keď povolí strach, si tento
nový život vychutnáva. Sleduje, ako sa vyvíja vyšetrovanie - zatiaľ sa
neobjavilo nič, čo by ju spájalo s nezvestným dievčaťom. Prečo by sa aj
malo? Navyše ženu, ktorá to úbohé dievčatko uniesla, predsa našli mŕtvu
a zakopanú v zemi. Pri myšlienke na posledné chvíle jej života zavrie oči.
Poobzerá sa okolo seba. Prítomní, ktorí ju poznajú, vedia, že sa vydala za
cudzinca, narodili sa jej dvojičky a do tejto odľahlej, pokojnej časti
Francúzska, kde vyrástla, sa vracia len občas. Hoci to už bolo dávnejšie,
viackrát videli jej dcérky, tie krásne dievčatká v pekných tunikových šatách,
na vlastné oči. Tunajší ľudia, čestní, jednoduchí dedinčania, by sa za
Jacqueline a jej rodinu zaručili, o tom niet pochýb. Niektorí sa azda
dopočuli, že ovdovela - chuderka, taká mladá. Možno sa o tej tragédii
zhovárali, keď čakali v rade u mäsiara alebo pred novinovým stánkom,
a smutne krútili hlavou. Nie div, že sa cela vrátiť domov, úbožiatko.
„Je m'appelle Lulu-Rose,“ odvetí dieťa jasným, rozhodným hlasom.
Stará pani obe jemne pohladí po čele a povie: „Magnifique!“ Potom sa
pripojí k vlastnej rodine, čakajú ju obďaleč v uličke.
 Jacqueline zaplaví úľava a taká čistá láska k dievčatám, až sa jej tají dych.
Kostolné zvony odbíjajú polnoc a pri pohľade na to, ako sa Lulu-Rose
a Josie unavenými očami začudovane rozhliadajú po chráme, si Jacqueline
spomenie, aká bola očarená, keď sem ako dieťa na Štedrý večer prišla
s rodičmi na polnočnú omšu. Preto sem dnes dievčatá zobrala, hoci tým
veľa riskovala.
Začne sa omša, Jacqueline zavrie oči, dá sa unášať šumom hlasov, ktoré
spievajú známe staré piesne, a hlboko do pľúc vdýchne teplý, voňavý
vzduch. Urobila dobre, že sem s dievčatami prišla. Je doma.

V aute cestou domov sa Josie zvalí na prostredné sedadlo a takmer

okamžite zaspí. Lucia, drahá, úžasná, rozkošná Lucia, teraz už Lulu-Rose, sa
díva z okna. Opúšťajú Saint-Girons a vchádzajú do fádnej obchodnej zóny
na južnom okraji mesta. Míňajú hypermarket Carrefour, na jeho prázdnom
parkovisku sa leskne vrstva ľadu, ktorý sa vytvoril po daždi, potom
policajnú stanicu, predajňu áut a cintorín. Jacqueline zachytí pohľad Lulu-
Rose v spätnom zrkadle a usmeje sa na ňu, no dievča sa hneď odvráti
a zahľadí sa do nočnej tmy.
Na ceste je námraza, Jacqueline musí šoférovať pomaly. Dlho len ticho
sedia, ponorené do vlastných myšlienok. Keď išla Lulu-Rose naposledy
autom, ešte sa volala Lucia Blixová a Mikko Eilaanen ju viezol zo
Sandeordu do odľahlej vidieckej časti departementu Arie'ge vo
Francúzskych Pyrenejach.
Teraz je z nej Lulu-Rose ibaultová, Jacquelinina dcéra a Josianina
sestra, ospalé osemročné dievčatko na ceste domov. Jej milujúca mama
vedie auto tichou nocou, stúpa stále vyššie, do kopca na podhorí Pyrenejí,
najprv po jednej prašnej ceste, potom po ďalšej a ešte jednej, opatrne
vyberá ostré zákruty na mieste, kde sa podhorie mení na horské úbočia, až
napokon zastane pred ich veľkým starým arie'geským domom.
Obe dievčatá zaspali. Jacqueline odnesie do domu najprv Josie, potlačí
nezamknuté dvere, vdýchne vôňu domova, pomaly stúpa po schodoch,
dieťa sa jej v náručí prehadzuje. Vráti sa po Lulu-Rose, a keď ju nesie do
postele, zaborí si tvár do jej hodvábnych vlasov. Chvíľu ostane stáť pri
nohách postele, pozoruje, ako dievčatko čoraz hlbšie zaspáva, ústa sa mu
pootvoria a oči za hustými tmavými mihalnicami behajú hore-dolu.
Nečakala, že k tomu dieťaťu pocíti toľko lásky. Myslela si, že na to, aby
dievča splynulo s rodinou a zaplnilo tú strašnú prázdnotu, bude treba
možno aj mesiace či dokonca roky. Ale takmer okamžite sa ukázalo, ako
veľmi sa k nim Lucia hodí. Odkedy jej na ňu padol zrak v preplnenej šatni
Korsvickej školy, hoci ju videla len druhýkrát v živote, vedela, že inštinkt ju
nesklamal. Cítila to v kostiach.
Tak si tu. A si moja.
 36

Selma

PÁR DNÍ PO VIANOCIACH poslala Selma Olavovi správu, v ktorej ho

žiadala, aby jej zavolal, pretože v prípade Blixová prišla na niečo nové.
Odpísal jej na ďalší deň: „Ak mi nechceš povedať, že vieš, kde to dievča
je, bude to musieť počkať do nového roka.“ Správu dopĺňal detailný záber
veľkého piva so svahmi Kitzbühelu v pozadí.
Selma čakala až do dnešného jasného, studeného januárového rána, aby
mu konečne povedala, že jej nejasné tušenie sa zmenilo na skalopevné
presvedčenie.
„Zatvor dvere,“ povie Olav, keď Selma zaklope na sklenú stenu jeho
kancelárie. V tej chvíli pochopí. Jeho ďalšie slová sú zvláštne rozmazané,
akoby hovoril pod vodou. Je mu to naozaj veľmi ľúto. Digitalizácia, znížený
dosah. Na príčine nie sú jej novinárske schopnosti.
„Snažil som sa tomu nejako vyhnúť,“ povie napokon, no stále jej
nepozerá do očí. Selma naňho hľadí, celé telo má napäté, je rozzúrená ako
čert. „No vieš, aké sú naše pravidlá - prvý odchádza vždy ten, čo prišiel
posledný.“
Selma si uvedomí, že prikyvuje, a prinúti sa prestať - nechce, aby si Olav
čo len na sekundu pomyslel, že mu dáva za pravdu.
„Vieš, že som na prácu novinárky predurčená,“ povie jasným, zvučným
hlasom.
 Odjakživa sa pýšila svojím mimoriadnym sebaovládaním, predovšetkým
v stresujúcich situáciách. Keď sa jej v žilách rozprúdi adrenalín, okamžite ju
ovládne pokoj a v hlave sa jej vyjasní.
„Nikto to nevie lepšie ako ja. Už teraz si veľmi dobrá, a ešte stále si
mladá. Si výnimočná, to predsa vieš. A práve toto by ti mohlo pomôcť
k úspechu.“
Selma sa neveriacky zasmeje. Nebude tu stáť a počúvať, ako ju Olav
Hammel presviedča, že ak ju vyhodí z jedinej práce, po ktorej kedy túžila
a v ktorej je navyše aj neuveriteľne dobrá, bude to niečo iné než nejaký
poondiaty omyl.
„Povedz mi pravdu,“ ozve sa a Olav jej konečne na okamih pozrie do očí.
Vie si predstaviť, ako asi vyzerá, keď stojí oproti nemu v malej sklenej
kancelárii v nepríjemnej situácii za zatvorenými dverami. Na plecia jej
padajú dlhé vlasy v rovnakom odtieni tmavej blond, ako mala jej mama, na
vrchu hlavy sú po toľkých týždňoch nosenia čiapok trochu krepovité. Z očí
jej šľahá zúrivosť a z Olavovej reakcie sa dá usúdiť, že je lepšie sa im
vyhýbať. Nechty zabára do mäkkých ružových dlaní, to však Olav odtiaľ,
kde stojí, nevidí. „Má to niečo spoločné s prípadom Blixová?“
Olav si sťažka vzdychne, klesne na stoličku, párkrát sa na nej pohojdá,
ako mal vo zvyku, keď tu Selma začínala.
„Nie, nemá. Vôbec nie. Už som ti povedal, že nás zasiahla digitalizácia,
tak ako všetkých ostatných. Mnohí reportéri boli nútení ísť na voľnú nohu,
čo, mimochodom, môže byť skvelé. Pre teba by to podľa mňa bolo ideálne.
A ocením, ak mi budeš posielať články ako prvému.“
Selma sa zasmeje, neverí vlastným ušiam. „Myslela som si, že sme
priatelia.“
„Veď aj sme.“
„Nezdá sa mi.“
 „Pozri, Selma, je to pre mňa veľmi ťažké.“
„Myslíš si, že pre teba je to ťažšie než pre mňa? Tak to ti pekne ďakujem,
Olav. Nedaj sa vysmiať.“
„Vieš, že to som tým nechcel povedať.“
„Chcem počuť pravdu.“
„Počula si ju: prvý odchádza vždy ten, čo prišiel posledný. Nedá sa nič
robiť. Hoci… Ak to s novinárčinou myslíš vážne a prijmeš radu od starého
priateľa, navrhoval by som, aby si v budúcnosti rozhodila siete trochu
širšie. Si bystré dievča a šikovná novinárka, Selma, ale celoštátne noviny
oceňujú najmä všestrannosť a schopnosť rozvíjať viaceré príbehy. Inak sa
môže stať, že to bude príliš… jednostranné. To je všetko.“
„Je rozdiel medzi jednostrannosťou a dôslednosťou, Olav.“ Otočí sa
k jednopriestorovej kancelárii a vidí, že Lisbeth s otvorenými ústami
uprene hľadí ich smerom. „Tak teda zbohom,“ povie o čosi miernejšie.
Položí ruku na kľučku a obzrie sa za ním. Z jeho výrazu vyčíta, že to, čo
povedal, myslel vážne - považuje sa za jej priateľa.
„Mimochodom, čo si mi chcela povedať o prípade Blixová? Nejaký nový
nápad?“ opýta sa, akoby mu to prišlo na um až teraz.
„Prečítaš si to v mojom článku. Ten prípad rozlúsknem, počkaj a uvidíš.
Čoskoro ti ho pošlem. No nemysli si, nebude to lacné.“
Odsunie sklené dvere, mlčky sa vracia k svojmu stolu a ignoruje
nesmelú, zvedavú Lisbeth, hoci má stôl hneď vedľa nej. Oblečie si bundu
a pomaly zapne zips až po bradu, upierajú sa na ňu pohľady všetkých
kolegov a to v nej vyvoláva zvláštne uspokojenie. Vyjde von, naschvál
veľmi pomaly, a hlavu drží vysoko zdvihnutú.
APRÍL 2019

O pätnásť mesiacov
 37

Elisa

NAKONIEC SOM NA TOM MUSELA TRVAŤ. Dokonca som požiadala

svojho obvodného lekára, aby napísal správu pre mojich zamestnávateľov,
v ktorej potvrdí, že návrat do práce mi prospeje a že nie je pravdepodobné,
aby moja osobná trauma ovplyvňovala môj výkon.
Sama sa odveziem na Torp, zaparkujem na vonkajšom parkovisku pre
zamestnancov na vzdialenom konci letiska, v susedstve rozmŕzajúcich polí.
Je pol šiestej ráno a úplná tma. Jar ešte neprišla, keď kráčam k budove
terminálu, ľahko sneží. Zhlboka sa nadýchnem - chlad mi neprekáža.
Onedlho sa sneh roztopí, spod čiernej zeme vykuknú bucľaté hlavičky
kvetov, na tenkých vetvičkách vypučia jasnozelené lístky, slnečné lúče
budú teplejšie, fľaky snehu na kopcoch v okolí Sandeordu zmiznú,
omamný príchod jari prinesie nový život a svet sa bude ďalej krútiť - bez
nej.
Lucia má dnes deväť a pol roka a už osemnásť mesiacov som ju nedržala
v náručí. Som ako matky, ktoré všetci poznáme zo správ - bledé,
vychudnuté, zostarnuté zo dňa na deň. Dennodenne ma prenasleduje
záznam z bezpečnostnej kamery na čerpacej stanici pri ceste, na ktorom ten
chlap schmatne moje dieťa a strčí ho do bielej dodávky. Eilaanena napriek
rozsiahlej pátracej akcii prebiehajúcej na celom európskom kontinente
nenašli. Akoby sa potom, čo ho v to októbrové ráno zachytili v južnom
Švédsku, načisto prepadol pod zem. Polícia vykonala raziu vo viacerých
domoch v Rige, Malmö, Mölleryde, Krakove, dokonca aj na Sicílii
a v Minsku. Eilaanena ľudia údajne videli v Poľsku, Lotyšsku i Litve.
A stále nič. Všetky stopy sa nakoniec rozplynú do stratena.

Vojdem do miestnosti pre zamestnancov a dnešok mi na okamih pripadá

ako akýkoľvek bežný deň. Ako predtým. Vtedy, keď som chodila do práce,
tešila som sa na dlhý pracovný deň a ešte väčšmi na to, ako sa večer vrátim
domov. Vtedy, keď bol môj život ako ligotavá vzduchotesná bublina, ktorá
bezpečne poletuje po svete a temnota do nej nemá prístup. Môžem sa opäť
stať tou ženou alebo je už navždy preč?
„Dámy a páni, vitajte na palube letu spoločnosti Nordic Wings na letisko
El Prat v Barcelone. Prosím, venujte pozornosť bezpečnostným
informáciám na obrazovkách. Keď dosiahneme letovú výšku, kapitán vám
poskytne ďalšie informácie,“ hlási moja kolegyňa Trude Jensenová. Poznám
ju vyše desať rokov. Kedysi sme spolu lietali pre Qatar a náhodou sme
približne v rovnakom čase začali pracovať pre Nordic Wings.
Zavesí mikrofón na vidlicu a venuje mi povzbudzujúci úsmev. „Som
rada, že si naspäť,“ povie.
„Aj ja,“ odvetím. „Bola som dlho preč.“
Opriem sa o operadlo na sklápacom sedadle a poobzerám sa po takmer
plnej kabíne. Je 7.51, vyrážame načas. V tejto situácii som už bola tisícky
ráz, napriek tomu mám pocit, akoby to bolo prvýkrát. Čo ak sa zistí niečo
nové o Lucii a zavolajú mi akurát vtedy, keď budeme vo vzduchu?
„Veľa som sa za vašu rodinu modlila.“
Prikývnem a trochu sa odvrátim. Zachytím pohľad pekného mladíka
v prednom rade a usmejem sa naňho, hoci cítim, že sa mi rozbúšilo srdce
a ruky sa mi potia.
 „Nechce sa mi veriť, že ju nenašli,“ dodá Trude, akoby bolo vhodné
povedať niečo také človeku, ktorému uniesli dieťa.
„Zatiaľ,“ poviem.
„Prosím?“ Trude sa trochu nakloní, aby ma počula cez hukot motorov.
„Zatiaľ. Zatiaľ ju nenašli.“
Pozrie na mňa doširoka otvorenými smutnými očami, akoby som bola
jediná, kto nechápe, že ak ju nenašli doteraz, znamená to, že je preč už
navždy.
„Samozrejme,“ prisvedčí vľúdne. Chce sa mi dotknúť ruky zloženej
v lone, ale všimnem si to a než sa ku mne stihne priblížiť, zdvihnem ju
a uhladím si vlasy.
Ženieme sa po rozjazdovej dráhe. Pilot pridá plyn na maximum, lietadlo
sa trasie, motory dunivo hučia. Vyčistím si myseľ a sústredím sa na
dýchanie. Keď sa lietadlo vznesie do vzduchu, prázdnota a zúfalstvo
posledných osemnástich mesiacov opadnú a na pár krátkych okamihov nie
som zlomená, nervózna ani napätá. Som ako lietadlo - čulá, silná
a slobodná.
Potrvá iba niekoľko sekúnd, kým sa tento obláčik pokoja rozplynie.
Vrátim sa k svojmu bežnému stavu a moje vnútro bude opäť pripomínať
vojnovú zónu - ochromené, spustošené, vyplienené. No v tejto chvíli sa
ešte ladne kĺžem vzduchom.

Nepripravila som sa na to, že ma niektorí cestujúci spoznajú.

„Ešte niečo?“ opýtam sa bielovlasej dámy na sedadle 9A a podám jej
americkú kávu, ktorú si vypýtala.
„Nie, moja milá, ďakujem,“ odvetí a oči jej zalejú slzy. Vidím, že by chcela
niečo dodať, ale múdro si uvedomuje, že v tomto prípade neexistujú nijaké
správne slová.
 S Trude postupujeme uličkou, no zakrátko sa pre turbulenciu musíme
vrátiť na sklápacie sedadlá a zaistiť vozík. Dámu v strednom veku na
sedadle 12F turbulencia natoľko vyplaší, že sa rozplače a chce sa postaviť.
Pohybom pier jej naznačím, aby si sadla, no neposlúchne a Trude napokon
musí ísť k nej - kráča pomaličky a pridŕža sa sedadiel. Turbulencia je v istej
chvíli veľmi silná, trojbodový bezpečnostný pás sa mi bolestivo zarýva do
hrude. Zavriem oči a znova sa ma zmocní pocit, že som ešte nikdy nesedela
na tomto mieste, že túto prácu som nikdy nerobila. S Trude strávime
nasledujúcu polhodinu pripútané jedna vedľa druhej, rozpačito sa
vyhýbame rozhovoru a usmievame sa na cestujúcich, ak sa nám vidia príliš
nervózni.
Menej než štyridsať minút pred pristátím sa pilotom podarí nájsť
pokojnejšiu letovú výšku. Obslúžime zvyšok cestujúcich a začneme zbierať
odpadky. V zadnej časti lietadla má istý muž celý rad sedadiel pre seba.
Zaspal s naširoko otvorenými ústami, na otvorenom sklápacom stolíku
trónia škatule od jedla, pohárik od kávy a dve pivá. Zvláštne, že len čo sa
ľudia ocitnú vo vzduchu, na všeobecné pravidlá o rannej konzumácii
alkoholu väčšina akosi zabúda. Postavím sa k prostrednému
sedadlu, potichu odpratávam odpadky. Vtom na chvíľu vyzriem von
oknom.
Prelietame ponad hnedé a sivozelené polia, tie sa menia na lesnaté kopce
a v diaľke za nimi sa týčia zasnežené vrcholky hôr - Pyreneje. Sme niekde
na juhozápade Francúzska. Zahľadím sa na malebnú krajinu pod nami. Zdá
sa mi zaujímavé, že hoci z výšky rozoznám pár domov a usadlostí, sú od
seba vzdialené celé kilometre, niektoré dokonca stoja úplne osamote
učupené pri vrchole kopca či schované hlboko v lese. Pri tej myšlienke ma
ovládne silná úzkosť. Na svete existujú milióny podobných miest, kde by
bolo nanajvýš jednoduché skryť unesené dieťa, dokonca aj tie
najhľadanejšie nezvestné deti na svete, a keďže nemajú nijakých susedov,
ich prítomnosť by si nikto ani len nevšimol.
Nece sa mi veriť, že ju nenašli.
Z oka mi vypadne slza, kvapne na pokrčenú plechovku od piva
a papierový obrúsok, čo držím v ruke. Druhou rukou si oko rýchlo utriem
a odvrátim sa od okna.
Na začiatku som neprestajne silno cítila jej prítomnosť. Celé mesiace som
si ten pocit uchovávala, no napokon sa vytratil. Teraz, keď si pomyslím na
Luciu, a myslím na ňu stále, zdá sa mi, akoby som nazerala do obrovského
prázdneho priestoru vo svojom vnútri. Už si ju nedokážem predstaviť tak
živo ako kedysi, dokonca ani keď si sústredene prezerám jej fotografie,
a prezerám si ich každý večer. Lucia je pre mňa len obrázok. Kedysi priam
vyskočila z fotky, v mysli som ju počula, videla som, ako rozpráva, hýbe sa,
smeje sa a plače. No teraz už nie.
Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchnem a pokúsim sa tie myšlienky
odohnať. Naučila som sa regulovať, kam svoju myseľ pustím a aké
predstavy jej povolím. Musela som. Vždy keď sa v myšlienkach priblížim
k vidinám takým strašným, že by mi z nich určite puklo srdce, vedome si
ich predstavím zavreté v bielej škatuli. Sú tam, musím ich niesť, no
nemusím tú škatuľu otvárať.
Urobím to aj teraz, umiestnim do škatule Mikka Eilaanena a skutočnosť,
že bol posledným človekom, ktorého videli s mojou dcérou, pretože keby
som ju otvorila a skúmala možné scenáre, doslova by som sa zbláznila.
A ako mi v tú prvú noc povedal Gaute Svendsen, nemôžem sa zblázniť,
lebo keď Luciu nájdu, bude ma potrebovať. Keď ju nájdu.
Znova vrhnem pohľad na zvlnené polia, podhorie a majestátne hory
a pomaly sa vrátim do kuchynky. Prejdem si kontrolné zoznamy, každá
úloha mi po toľkých rokoch pripadá absolútne prirodzená. Tá myšlienka
ma však neopúšťa - koľko miest podobných ako tie, ponad ktoré sme práve
preleteli, existuje po celej Európe, po celom svete? Lucia môže byť
kdekoľvek. A s kýmkoľvek.
 38

Jacqueline

KRÁČA PO OKRAJI LESA, drží za ruku Josie, hľadí do tmavej masy

stromov, striehne i na najmenší pohyb. Ruka dievčatka je teplá a hebká, no
Jacquelinina ruka čoraz väčšmi chladne, jednak od strachu a aj preto, lebo
slnko klesá medzi dva vzdialené kopce, žiari naružovo, potom naoranžovo
a napokon nadobudne krvavočervenú farbu. Volá na Lulu-Rose tak hlasno,
až ju rozbolí hrdlo, Josie na ňu volá tiež, kým sa jej hlas nezlomí a neodíde.
Čo ak spadla zo stromu, rozbila si hlavu, leží niekde omráčená a sama,
z lebky jej vyteká hnedastá krv a vpíja sa do zeme, kde sa to hemží
hmyzom, nové rastlinky pulzujú životom a vysoké stromy sa okolo nej
týčia ako steny hrobky? Čo ak sa skryla za niektorým z tých obrovských
vyvrátených stromov pri rieke, ktoré zimné búrky vytrhli zo zeme? Možno
sa pošmykla, spadla do divokej ľadovej vody, nepodarilo sa jej dostať na
breh, najprv sa metala, potom znehybnela a prúd ju odnáša stále ďalej.
A čo ak sa vôbec nehrala na schovávačku, ale v skutočnosti len čakala na
správnu chvíľu a potom sa rozbehla, čo jej sily stačili, nadol, po kamennom
moste cez rieku, cez polia, cez cestu a potom ešte nižšie k roztrúseným
kamenným domom v dedinke, klopala na dvere, až kým jej niekto
neotvoril, a vtedy vykríkla: „Pomoc! Prosím, pomôžte mi!“
Jacqueline dýcha čoraz namáhavejšie, zapĺňa pľúca vzduchom až do
posledného mechúrika, myseľ jej zahmlieva strach. Josie vidí, že je
rozrušená, rúčka jej v matkinom zovretí ochabne, no Jacqueline ju ťahá so
sebou a pohľadom pomaly kĺže po hrebeni hory, cez zvlnené hnedo-zelené
polia a šíru oblohu k rozľahlým lesom pripomínajúcim čierne chlpy na
brade úbočia, akoby Lulu-Rose mohla byť naozaj kdekoľvek. Neobáva sa,
že niekto bude počuť jej krik - v okolí niekoľkých kilometrov niet ani živej
duše.
Ak sa pokúsiš utiecť, prvý človek, čo ťa nájde, budem ja.
Ak budeš kričať, jediný, kto ťa bude počuť, som ja.
„Možno by sme mali požiadať niekoho o pomoc,“ navrhne Josie. Zreničky
má v poslednom svetle zapadajúceho slnka rozšírené, takže jej hnedé oči
vyzerajú takmer čierne, jej slová stúpajú k stromom ako vzduchové
bublinky. Vysoko nad hlavami im preletí lietadlo, smeruje na juh.
„Požiadať o pomoc?“ zasyčí Jacqueline, zohne sa k Josiinej tvári a vypľuje
tie slová, akoby ju poškriabali na jazyku.
Josie cúvne.
„Požiadať o pomoc!“ Zasmeje sa krutým, chladným smiechom.
„Nemôžeme požiadať nikoho, nechápeš? Musíme ju nájsť, nech sa deje
čokoľvek.“
Stoja na hrebeni hory s výhľadom do prázdneho, tmavého údolia. Zaduje
studený vietor, Jacqueline pustí Josiinu ruku a silno si šúcha ramená.
Potom znova vykročí, tentoraz rýchlejšie, dievča ťahá za sebou a spoločne
sa vnoria do temného lesa.
Vetvičky praskajú, malé zvieratá sa utekajú schovať do spráchnivených
kmeňov a podzemných brlohov, vysoko nad nimi vietor šuchoce listami,
kdesi hlbšie v lese crčí voda.
Hoci nad vrcholcami stromov sa stále vyníma ružovo-purpurová žiara,
medzi hustými stromami je takmer úplná tma. Jacqueline si pritiahne Josie
bližšie, otvorí baterku na iPhone a svieti ňou po okolí a dohora. Akýsi vták
s prenikavým výkrikom vzlietne a Jacqueline sa náhle zmocní zlovestný
pocit, že ju sledujú. Zaplaví ju chladná hrôza - naozaj sa to po tom všetkom
skončí takto? Je možné, že Lulu-Rose skutočne utiekla a niekoho
zalarmovala, vyslovila slová, ktoré už ani nie sú pravdivé - Nepatrím sem,
pomôžte mi, cem ísť domov?
Čosi zašuchoce, Jacqueline a Josie sa obrátia. Lulu-Rose nehybne stojí,
sotva ju medzi stromami rozoznajú.
Jacqueline sklopí baterku a rozbehne sa k nej. Pritiahne si ju do náručia,
Lulu-Rose sa chveje od zimy. Jacqueline si vyzlečie bundu a ovinie ju
dievčatku okolo chudého tela.
„Prepáč,“ zašepká Lulu-Rose. „Je mi to ľúto, Maman.“
Désolée, Maman.
Spolu kráčajú dolu kopcom k farme, Jacqueline drží dve dievčenské
rúčky, každú z jednej strany. Doma sa v rúre pečie jahňa a zemiačky. Po
večeri sa pri kozube v knižnici budú hrať spoločenské hry. K ospalým
dievčatkám sa bude túliť ospalá mačka. Jacqueline ich po jednom vynesie
po schodoch do postele, bude pri nich sedieť, hladkať im dlhé hnedé vlasy
a bozkávať hladké, chladné čelá.
V diaľke sa už črtá farma Le Tachoué, veľká ako loď, obklopená dlhými
kilometrami vlniacich sa polí, prázdnych ako oceán. Lulu-Rose sa trochu
zohriala, pri chôdzi poskakuje, akoby ju neťažili nijaké starosti, akoby nikdy
nepatrila nikomu inému, akoby práve nestrávila niekoľko hodín sama
v lese, a pozoruje, ako sa obloha mení z kobaltovomodrej na
atramentovočiernu, posiatu hviezdami.

V noci, keď už dievčatá dávno spia, Jacqueline leží v posteli a načúva

vzdialenému kňučaniu líšky. Neustále sa jej vracajú desivé chvíle dnešného
popoludnia - strach, čoraz chladnejší vzduch, nepreniknuteľné ticho lesa,
stratené dievča. Reagovala tak preto, lebo dnešok jej pripomenul ten deň na
samom začiatku, pred osemnástimi mesiacmi, keď Lulu-Rose ušla do lesa,
spadla zo stromu, doráňala si chodidlá a Jacqueline ju odniesla domov,
nežne ju vykúpala a povedala jej, že jej ju ukradli, keď bola ešte bábätko?
Lulu-Rose vtedy upadla do hlbokého šoku, každý deň plakala, stále utekala,
či už hore kopcom, alebo dolu k rieke. Odmietala prehovoriť čo len slovo
s Josie, občas celé dni nevyšla z izby. Jacqueline sa rozhodla počkať
a napokon, tak ako dúfala, Lulu-Rose sa k nim začala približovať. Išlo to
pomaly.
Jacqueline popoludní často pekávala chlieb s Josie. Lulu-Rose sa zrazu
začala objavovať v kuchynských dverách, najprv ako tieň, vždy si dávala
záležať, aby ostala mimo dohľadu. Po čase si už sadala ku kuchynskému
stolu a pozorovala ich. Jedného dňa rozhodne vošla do miestnosti, umyla si
ruky v umývadle, jemne vytiahla kypré biele cesto spod vlhkej utierky, kde
kyslo, a začala ho miesiť, tak ako to videla robiť Josie.
Návšteva polnočnej omše v Saint-Girons predstavovala ďalší zvrat.
Krátko nato sa dievčatá začali spolu hrávať na schovávačku. Najprv len
v dome a neskôr, keď zimu vystriedala jar a potom leto, sa hrali v záhrade,
na poliach, dolu pri rieke i hore v lese. Po niekoľkých mesiacoch v Le
Tachoué sa Lulu-Rose opäť stávala tým šťastným dievčaťom, akým bola
podľa všetkého v Nórsku. Dokonca šťastnejším, myslela si Jacqueline.
Zbavila sa toho nekonečného náhlenia, aké dieťa zažíva pri dvoch
pracujúcich rodičoch v rušnom meste. Jacqueline bola vždy nablízku, vždy
sa rada pridala k ich hrám, vždy pripravená utíšiť ich a bozkami zahnať
akékoľvek boliestky. Navyše, ako by žena ako Elisa Blixová mohla byť
dobrou matkou?
V tú prvú zimu zakaždým, keď ráno odviezla Josie do školy, sedela
Jacqueline s Lulu-Rose v knižnici a preberala s ňou francúzštinu. Každý
deň ju sama štyri hodiny intenzívne učila a vyšlo najavo, že Lulu-Rose má
očividne talent na jazyky - v lete už po francúzsky hovorila plynule, až sa
napokon s Josie rozprávali prirodzene vždy vo francúzštine. Vďaka týmto
lekciám si s ňou Jacqueline vytvorila puto.
Na začiatku si Jacqueline nemohla byť istá, či Lulu-Rose naozaj verí
tomu, čo jej rozpráva o minulosti, a že priviesť ju sem bolo to
najsprávnejšie riešenie. Po čase jej začala klásť veľa otázok a niekedy, keď
bola Josie v škole, trávili celé hodiny skúmaním starých fotografií
v krásnych albumoch viazaných v mäkkej koži. „To som ja?“ pýtala sa
Lulu-Rose a ukazovala na bábätko s okrúhlou tvárou, dlhými čiernymi
mihalnicami a ústami ako ružový púčik, roztiahnutými v rozkošnom
úsmeve. Jacqueline prikývla, pohladila Lulu-Rose po vlasoch, občas sa
musela nahnúť a pobozkať ju na temeno, aby si dievčatko nevšimlo, že sa
jej v očiach lesknú slzy. Pozorovala Lulu-Rose, ako otáča stránky albumu,
a premýšľala o tom, že tú drobnú rúčku kedysi každý deň držal niekto iný.
Obe si museli na tento nový život navyknúť, ale to bolo vzhľadom na
okolnosti nepochybne celkom normálne.
Bolo treba vyriešiť otázku mena. Zo zrejmých dôvodov ju nemohla ďalej
volať Lucia. Volať ju iba Rose, teda menom z rodného listu, sa jej tiež
nezdalo správne. Ako kompromis vymyslela Lulu-Rose. Ukázalo sa, že to
meno sa jej hodí - moderné a zároveň decentné, hravé a originálne.
Predtým než ju Jacqueline priviedla do Le Tachoué, sem-tam sa jej
zmocnili pochybnosti. Študovala obrovské množstvo jej fotiek na
Instagrame a na Facebooku, ktoré Elisa Blixová sprístupnila celému svetu.
Vryla si do pamäti každý detail jej tváre, snažila sa ňou prepísať inú tvár,
ktorú poznala. Vedela by som ťa ľúbiť? uvažovala. Áno, povedala si
s bolesťou v srdci. No až vtedy, keď Lulu-Rose prišla domov, sa Jacqueline
presvedčila, že mala pravdu.
 Prešlo osemnásť mesiacov, Lucia sa plne začlenila do kolektívu v škole
a situácia v Le Tachoué sa upokojila. Jacqueline často v noci leží v posteli,
tak ako teraz, a premýšľa nad tým, že poriadok sa obnovil a ona má opäť
všetko. No občas sa v nej uprostred hlbokej nočnej tmy prebudí akési
neodbytné nutkanie a nedá jej pokoj. Čo by ešte chcela? Nemôže vrátiť čas,
druhá najlepšia možnosť jej musí stačiť. Azda by bola šťastnejšia, keby si
našla muža, no neznesie myšlienku, že by ju mal niekto držať v náručí
alebo jej zľahka prechádzať prstami po pokožke. Ako by mohla myslieť na
lásku či na sex a okamžite si nespomenúť na svojho manžela?
Pomaly si sadne, s námahou potláča spomienky. Pre takéto chvíle si
vytvorila stratégiu - vedome sústredí myseľ na krajinu v okolí Le
Tachoué, to ju vždy spoľahlivo upokojí. Spustí nohy z vysokej postele
a šmátra nimi, kým na zemi nenájde papuče z ovčej kože. Prejde cez
miestnosť, otvorí okno, odhaspruje kovové háčiky na okeniciach. Líška
stále kňučí, izbu zaplní jej prenikavý štekot. Hoci dni boli posledný týždeň
príjemne teplé, v noci teplota stále klesá pod bod mrazu, na poliach sa vo
svetle mesiaca trblieta srieň. Vzdialené siluety hôr sa pod vrstvou snehu
trochu lesknú. Cez zvlnené svahy pod Le Tachoué sa zahľadí dolu na lesy
pohoria Lucasso, ktoré patria rodine ibaultovcov už od sedemnásteho
storočia. Človek tadiaľ môže kráčať celé dni a nenarazí na nijaké ďalšie
obydlie. Pred mnohými rokmi chcela vláda cez tieto lesy viesť časť novej
okresnej cesty, ktorá by prepojila Arie'ge s južným pobrežím, no
Jacquelinin starý otec odmietol pozemok predať. „Tento les patrí sám sebe,“
povedal. „Ja sa oň iba starám.“
Svet a život sa jej konečne zdajú opäť nádherné. Dlho si myslela, že to už
nikdy nezažije. Trvalo to sedem rokov.
Nechá okenice aj okno otvorené, vráti sa do postele a vytiahne si paplón
až k brade, aby jej nebola zima. Spomenie si, ako sa dnes popoludní Josie
vrútila do kuchyne s tým, že sa hrali na schovávačku na hornom konci
záhrady a že hľadá Lulu-Rose už skoro hodinu a nemôže ju nájsť. Nie je to
prvýkrát, čo Lulu-Rose ostala skrytá tak dlho, až to prestalo byť zábavné.
Jacqueline uvažuje, či je to z jej strany iba akási podvedomá vzbura, jediný
spôsob, ako aspoň niečo ovplyvniť. Napokon zaspí s myšlienkami na Lulu-
Rose a tvár jej pohládza jemný vánok z Pyrénes Arie'geoises.
 39

Selma

JE PRVÝ TEPLÝ DEŇ V ROKU, o desiatej ráno sa teplota vyšplhala na

osemnásť stupňov, no Selma o tom nevie - hlboko spí schúlená pod
paplónom, s otvorenými ústami a Medusou pohodlne skrútenou v teplej
medzierke medzi jej hruďou a rukou. Ozve sa zvonček, potom znova. Až pri
treťom zvonení sa Selma zamrví, skúsi otvoriť zlepené oči, no nejde to, kým
si ich poriadne nepošúcha. Do postele sa dostala až po tretej ráno a než
zaspala, v mysli sa jej ešte dlho mihali výjavy z videohry Call of Duty.
Z bytu už nevyšla dva dni, ba možno aj tri. Nevie, aký je dnes deň, no sotva
na tom záleží.
Zvonček opäť zazvoní, hneď ako utíchne, Selma začuje štrngot kľúčov
a tiché cvaknutie, keď sa kľúč zasunie do zámky.
Vyskočí z postele a v chvate si natiahne mikinu a tepláky - spala len
v spodnej bielizni.
„Ocko!“ zvolá, keď otec s unaveným, váhavým výrazom vojde do bytu.
„Nemôžeš sem chodiť bez opýtania!“
„Selma, prečo sa občas nepozrieš na mobil? Poslal som ti tri správy,
dvakrát som ti volal a niekoľkokrát som zvonil pri dverách. Čo som mal
robiť? Nevedel som, čo je s tebou.“
„A čo by malo byť?“ opýta sa Selma. Stále sa hnevá, no napriek tomu
napustí vodu do kanvice. „Len som šla neskoro spať, to je všetko.“
 „Selma.“
Otec sa jej snaží pozrieť do očí, ona sa jeho pohľadu vyhýba, očami blúdi
po garsónke. Medusa sa usadila na podobločnici, hľadí na jasnomodré
nebo. Na stoličkách sa hromadia šaty, Selma ich tam hodí zakaždým, keď
neskoro v noci dohrá a odtacká sa do postele. Pri preplnenom koši na
papier sa týčia naukladané škatule od pizze. Bazalka v kvetináči sa
premenila na suchú, scvrknutú kostru, na kuchynskej linke jej robí
spoločnosť zmäknutý tmavohnedý banán. Selma sa načiahne za škatuľkou
čaju Earl Grey, otec jej ho doniesol pri poslednej návšteve, ale je prázdna.
Mykne plecami a tvrdohlavo prehľadáva prázdnu skrinku nad kuchynským
drezom.
„Selma, toto sa musí okamžite zmeniť.“
„Čo? To, že si žijem svoj život a tebe sa to nepáči?“
„Nie. To, ako si sa tu zabarikádovala a úplne si sa opustila.“
„To nie je pravda.“
„Nie?“
„Nie.“
Zavládne ťaživé ticho. Selma si spomenie, ako sa kedysi vedeli spolu
smiať. Zdá sa jej to veľmi dávno. Ako všetko.
„Bola si v stredu na terapii?“
„Áno.“
„Selma…“
„No dobre, nebola. Nepotrebujem cvokára.“
„Berieš lieky?“
„Áno… No dobre, nie. A vieš prečo? Pretože sa odmietam dopovať liekmi
len preto, aby som vyhovela očakávaniam dnešného sveta, rozumieš mi?“
„O čom to rozprávaš, Selma? Tu nie je reč o nijakých očakávaniach, ale
o bežnom každodennom fungovaní. Toto,“ gestom ruky obsiahne
poľutovaniahodný stav Selminho bytu. „Toto sa fungovaním nedá nazvať,
to dobre vieš. Pozri… Viem, že posledných šestnásť mesiacov si to mala
ťažké. No bol by som rád, keby si sa znova dokázala venovať aktivitám,
ktoré si kedysi mala rada.“
„Ako napríklad čo?“
„Napríklad box.“
Selma si pri myšlienke na návrat do posilňovne hlasno odfrkne.
Momentálne už cvičí len vo virtuálnom priestore. Kedysi mohutné svaly jej
ochabli, je chudá ako špáradlo. Nechýba jej radosť z cvičenia, to ani
náhodou - celkom si vystačí sama so sebou, dlhé chvíle si kráti
s milovanou mačkou a videohrami, potláča akékoľvek samostatné
myšlienky, až kým v skorých ranných hodinách unavená nepadne do
postele.
„Alebo práca.“
„Práca? O čom to hovoríš?“
„Nezdá sa ti, že by bolo vhodné začať opäť pracovať?“
„To myslíš vážne?“
„Selma, každému sa občas pritrafí nejaký nezdar. Keď som ako mladý
začínal…“
„Nezdar?“ zvolá prenikavým hlasom. „Nezdar? Vyhodili ma, doriti!“
„Áno, vyhodili. A ja ti len hovorím, že sa ponad to treba preniesť. Viem,
ako ťa to sklamalo. Aj ako veľmi si sa v tej práci snažila. No aby si sa tým
dala odradiť, to sa na teba vôbec nepodobá, zlatko. Si predsa bojovníčka.“
„Nie, nie som. Už ma unavuje bojovať, nechápeš?“ Odvráti sa, aby otec
nevidel, že jej do očí vhŕkli slzy. Zápasí so starým balením instantnej kávy,
zúfalo žmurká, no slzy ďalej padajú na drevenú linku.
„Podľa mňa by si mala pokračovať v práci na voľnej nohe, Selma. Áno,
nejaký čas trvá, kým si človek vybuduje reputáciu, ale budeš sama sebe
šéou, to je pre teba ideálne. A už nikdy ťa nikto nevyhodí.“
Alf na ňu žmurkne. Za bežných okolností by jej jeho poznámka
pripadala vtipná, no teraz nie. Iba naňho civie.
„Nie.“
Práca na voľnej nohe Selme nevyšla, tak ako plánovala. Nikdy sa jej
poriadne nepodarilo začať a postupne sa sťahovala do seba. V prvých
týždňoch po tom, ako ju Olav prepustil, jej život zahalil čierny mrak
a bránil jej v akejkoľvek aktivite. Málo jedla, takmer nespala, celé dni len
pochodovala po byte alebo na internete hľadala nové informácie
o Luciinom únose. Veľmi túžila byť tou novinárkou, ktorá prinesie
exkluzívnu reportáž o zásadnom obrate v prípade Blixová. A najviac zo
všetkého si priala šťastný koniec pre to dievčatko. No čoraz väčšmi upadala
do pazúrov depresie, až jej na tom napokon úplne prestalo záležať. Dokonca
aj keď sa prípad sem-tam znova dostal na titulku, ani si poriadne
neprečítala článok, iba ho preletela a prešla na niečo iné.
„Čo keby si išla na pár dní ku mne?“ opýta sa Alf.
„Nie,“ odvetí. No potom si predstaví svoju detskú izbu a to, aké by bolo
príjemné byť doma, počuť zdola vzdialený šum otcovho rádia, dotýkať sa
matkiných starých fľaštičiek s parfumami v kúpeľni, sedieť potme pri okne
s nohami pritiahnutými k hrudi a pozorovať svetlá Drammenu. O deň-dva
jej navyše vypnú elektrinu, lebo už mesiace nezaplatila žiadny účet, a čo
bude robiť potom? „Dobre,“ povie a dovolí otcovi, aby ju nemotorne objal.
V aute drží v náručí Medusu a opiera sa o okno. Celé telo má slabé,
akoby z olova. Takmer si nepamätá, aké to je, keď sa cíti silná, ľahká a plná
energie - tak ako kedysi, než sa všetko pokašľalo.
 40

Lucia

OTVORÍM OČI, STÁLE JE TMA. Maman sedí na mojej posteli, vytvára

na nej priehlbinu, teplou rukou ma hladká po líci ako každé ráno.
„Bonjour,“ zašepká.
Ponaťahujem sa ako naša mačka. Maman sa krátko zasmeje. „Bonjour,“
odvetím.
„Vstávaj, miláčik,“ povie. Vyleziem z postele a našuchnem si mäkké, teplé
papučky.
Chytím ju za ruku, spolu prejdeme cez odpočívadlo a otvoríme dvere do
sestrinej izby. Josie ešte spí - počujem, ako dýcha. Maman si sadne na
posteľ z jednej strany a ja z druhej, Josie je medzi nami.
„Bonjour,“ povie Maman a jemne hladká Josie po líci.
Josie pootvorí oči a znova ich zatvorí. Maman ju ďalej hladká. Po chvíli
vstane aj ona a všetky tri sa vyberieme dolu do kuchyne.
Rána sú vždy rovnaké. Maman kráča po schodoch prvá, nesie lampáš
s ozajstnou sviečkou, tá osvetľuje kamenné steny, akoby sme ich nafarbili
nazlato. Niežeby sme nemali normálne svetlá - robíme to preto, aby boli
rána výnimočné. Za Maman kráčame my dve s Josie v nočných košeliach
s vyšitými menami. Moje meno je vyšité purpurovou, Josiino ružovou. Vo
svetle lampáša prejdeme cez jedáleň, obývačku a knižnicu do kuchyne, kde
je taký veľký kozub, že sa doň s Josie zmestíme aj postojačky. Ešte šťastie,
že náš dom je najbezpečnejšie miesto na svete, inak by som sa možno bála,
čo sa skrýva v tieňoch. Ale tu som v bezpečí - len tu. Mačka kráča s nami,
obtiera sa nám o členky.
Usadíme sa za dlhý drevený stôl prikrytý červeno-bielym voskovým
obrusom, ktorý sa nešpiní, ani keď naň niečo vylejeme. Maman položí
lampáš do kozuba, zapáli veľa ďalších sviečok a my s Josie zatiaľ
vykonávame svoje špeciálne úlohy. Josie má za úlohu správne prestrieť
taniere a stojany na vajíčka, s nožom po pravej strane a lyžičkou zhora. Ja
mám za úlohu naliať do pohárov jablkovú šťavu presne po druhú rysku.
Keď Maman pozažína sviečky, vytiahne z rúry vlastnoručne upečený
chlieb. Je trochu hrčkavý a na niektorých miestach zaprášený od múky,
v ktorej ho vyvaľkala, no vonia veľmi dobre. Rozlomí ho na tri kusy, jeden
položí na tanier mne a jeden Josie. Sadne si oproti mne a Josie, v lone drží
Kimmi a prstami jej pomaly skrúca uši. Kimmi pradie, lebo mačky to majú
rady.
Maman sa usmeje, oči jej vo svetle sviečok žiaria. Zloží Kimmi na
kamennú podlahu, vstane a prinesie varené vajcia. Jeme mlčky ako vždy.
Chlieb je teplý a mäkký. Chutné slané maslo, ktorým si ho natierame,
pochádza od kravičiek z poľa. Vajíčka máme od sliepok spoza stodoly.
Keď dojeme, obloha sa už pomaly mení na ružovo-oranžovú.
„Choďte,“ povie Maman a podá nám veľké papierové vrecko s kukuricou,
špenátom a hnedými granulami.
S Josie bežíme k zadným dverám, vezmeme si modré vlnené kabáty.
Vykĺzneme z papúč, obujeme si zablatené gumáky a vyjdeme do chladného
vzduchu. Ruka v ruke prejdeme cez dvor. Kŕmiť sliepky je naša úloha.
Robíme to rady, i keď niekedy pobehujú hore-dolu a ďobú nám do
gumákov. Dnes hlasno kvokajú, a keď otvoríme kurín, ponáhľajú sa von zo
svojich domčekov. Hádžeme im hrste kukurice a špenátu, potom po zemi
rozsypeme granuly, sliepky sú z toho celé bez seba a my s Josie sa
smejeme. Niekedy sa spolu toľko nasmejeme, až nás rozbolí brucho.
Keď sa vrátime do domu, Maman sa už prezliekla do denných šiat. Dnes
má na sebe hladkú tmavomodrú blúzku a hrubé nohavice tej istej farby.
Nohavice sa trochu lesknú, akoby do nich niekto všil drobučké kamienky.
Vlasy si stiahla do pevného uzla na temene. Chcem, aby rovnako učesala aj
mňa. Z uzla sa jej neuvoľnil ani jediný vlások, vyzerá ako baletka. Alebo…
ako letuška.
Na okamih sa mi pred očami zjaví tá pani. Vidím ju jasne, stojí v rohu
v kuchyni u nás doma - nie, v tom dome, hneď pri chladničke, a zatvára si
zips na malom kufríku. Jej uniforma bola rovnako modrá ako Mamanine
šaty, ale na pleciach mala dva zlaté prúžky a krídlo. Keď ma zdvíhala, aby
ma pred odchodom vystískala, pohládzala som ich prstami. Tá pani odo
mňa stále odchádzala. Ale zakaždým sa vrátila. Páčilo sa mi, keď po mňa
prišla do školy priamo z letiska - ostatným deťom sa zdala kúl a Mille-
eodora raz povedala, že by chcela, aby aj jej mama vedela riadiť lietadlo.
Cítim sa čudne. Akoby som mala v hrdle čosi, čo mi bráni prehĺtať.
Kamienok, kus ľadu, priveľký kúsok mrkvy. Kašlem, aby to odišlo, no po
kašli sa ozve pisknutie, ako keď Kimmi omylom stúpime na chvost.
„Zlatko, je ti niečo?“ Maman na mňa pozerá od okna v kuchyni. Stojí
tam a hrebeňom sčesáva Josie vlasy dozadu.
Pokúsim sa odpovedať, no zavadzia mi ten kamienok a Mamanina tvár
sa rozmaže. Z Maman je zrazu cudzia žena a z nej ďalšia cudzia žena, akoby
sa predo mnou mihalo desať tvárí, a nakoniec sa zmení na tú paniu. Chcem
kričať a odohnať ju, ale nespravím to. Zažmurkám a Mamanina tvár sa
znova vyjasní. Je smutná alebo nahnevaná, alebo znepokojená.
„No tak,“ povie a pustí Josiine vlasy práve vo chvíli, keď jej ich chcela
zviazať do uzla. Vlasy spadnú Josie na plecia. „No tak.“
 Maman si sadne k mojim nohám a teplými rukami ma objíme okolo
pása. „Anjelik môj, trápia ťa zlé myšlienky? Nebezpečné myšlienky?“
Prikývnem.
Nakloní sa a zľahka ma pobozká doprostred čela. Je to príjemné.
„To chce čas,“ zašepká mi do ucha. „Ale my máme všetok čas na svete.“
Zviaže Josie vlasy do uzla na temene a podíde ku mne. Jemne mi
prechádza hrebeňom po vlasoch, znova a znova. Zavriem oči, je to dobrý
pocit. „Chcem taký účes, ako máš ty,“ šepnem.
„Samozrejme, miláčik,“ povie Maman, stáča mi vlasy vyššie a vyššie, až
kým sa nedajú zakrútiť ako škoricový slimák.
„Poďme, mon amour. Je čas ísť do školy.“
 41

Elisa

NA PIATKOVÚ VEČERNÚ TRADÍCIU sme nezanevreli, ale po novom

patrí len Fredrikovi, mne a Lyderovi. Večeriame tacos ako všetky ostatné
nórske rodiny, potom zasadneme pred televízor s veľkou misou
pukancov, niekedy aj so sladkosťami. Dnes pozeráme film, v ktorom sa
akési animované veveričky plavia na výletnej lodi. Lyder zaspal a my
s Fredrikom sa tvárime, že pozeráme ďalej. Veď čo iné máme robiť? Mlčanie
medzi nami je hlasnejšie než naše rozhovory. Vždy keď sa rozprávame,
vedie to k znepokojeniu a obviňovaniu a ešte väčšmi sa od seba vzdialime.
Pocítim, že atmosféra v miestnosti sa zmenila, a pozriem na Fredrika.
Zastavil film o veveričkách, sústredene na mňa hľadí. „Čo je?“ opýtam sa.
„Čo sa deje, zlato?“
„Nič.“ Všetko. Samozrejme.
„Plačeš.“
Je to pravda, tvár mám mokrú od sĺz. „Aha.“
Načiahne sa ku mne, chce ma pohladiť po ruke, no leží medzi nami
Lyder.
„Povedz mi, čo sa deje, Elisa.“
„No…“ začnem a mysľou mi blúdi všetko, čo by som mu mohla povedať.
Nakoniec sa rozhodnem pre tému, ktorá ma trápi už veľmi dlho. „Vieš,
občas mám pocit, že som si to zaslúžila.“ Poobzerám sa po známej
miestnosti, pohľad mi padne na televíznu obrazovku a na prázdne miesto
vedľa Lydera, kde by mala sedieť Lucia a chrúmať pukance.
„Toto?“
„Veď vieš. Túto situáciu. To, že Lucia je preč.“
„Prečo by si si, preboha, mala niečo také zaslúžiť?“
„Nemôžem si pomôcť, mám pocit, že je to nejaký trest.“
„Trest za čo?“ Z Fredrikovho tónu cítim, že so mnou stráca trpezlivosť.
„Za moje hriechy alebo…“
„Za hriechy?“
„Boh hriešnikov trestá.“ Moje slová zavisnú vo vzduchu, Fredrik nevie,
čo mi na to odpovedať. U nás doma sa o Bohu či náboženstve
nerozprávame. Po výchove, akú sme dostali, sa to už ani nedá.
„V takého Boha neveríme, Elisa,“ povie potichu. „A okrem toho, ani keby
sme verili, toto sme si nezaslúžili. Dobre?“
„Ale čo ak som v minulosti urobila niečo, čo nás priviedlo do tohto
nešťastia, ako karma alebo…“
„Zlatko, prosím ťa. Prekonali sme toho spolu už veľmi veľa. Príliš veľa na
to, aby sme viedli takéto úvahy.“ Otočí sa k obrazovke, stlačí Play
a veveričky znova ožijú.
Lyder sa zamrví, zrazu si sadne, smiešne zažmurká a ďalej pozerá film,
akoby neprespal poslednú polhodinu. Fredrik a ja sa vrátime do svojich
vzdialených, odlišných svetov.
 42

Jacqueline

ZAČALI ČASTO CHODIŤ NA VÝLETY. Teraz už Jacqueline vie, že keď

niekam idú, môže sa na Lulu-Rose spoľahnúť, že nezačne z ničoho nič
plakať či kričať a v cudzom jazyku prosiť neznámych ľudí o pomoc. Lulu-
Rose rozpráva po francúzsky - je pravda, že ešte nedosiahla úroveň
rodeného hovoriaceho, ale to ani Josiane, keďže väčšinu detstva strávila
v Nórsku. Obom sa občas pritrafí omyl, no Lulu-Rose už hovorí tak dobre,
že vo väčšine prípadov by ju mohli pokojne považovať za Francúzku.
Občas, keď Jacqueline čistí kuchyňu alebo niečo mieša na sporáku, začuje
ju, ako sa bez najmenších rozpakov prihovára Kimmi vo francúzštine.
Preruší prácu a usmeje sa. Keď si Lulu-Rose všimne, že ju pozoruje,
zdvihne zrak, tiež sa rozpačito usmeje a Jacqueline až zabolí pri srdci.
Jacqueline pozrie na dievčatá v spätnom zrkadle - sedia rovno, dívajú sa
z okna na jasnozelené pastviny a šíru modrú oblohu. Naširoko sa
usmievajú, sem-tam pozrú jedna na druhú a vybuchnú v smiech. Aj
Jacqueline sa usmeje, keď si spomenie, ako ohromene sa tvárili, keď si ráno
pri raňajkách sadla oproti nim a vyhlásila: „Čo by ste povedali na to, keby
sme si adoptovali šteniatko?“
Pomaly vedie auto úzkymi kľukatými cestičkami do dediny, potom
doľava na Rive'renert. Cesta je hrboľatá, plná blatových stôp po traktoroch.
Dievčatá sa na zadnom sedadle chichocú. Jacqueline má v duši ľahkosť, cíti
sa šťastná.
„Mali by ste mu vymyslieť meno,“ navrhne. Dievčatá hneď začnú
vykrikovať nápady.
„Toffee!“ zvolá Josiane.
„Willy!“ zvolá Lulu-Rose.
Na poslednej ostrej zákrute pred hlavnou okresnou cestou do Saint-
Girons pozrie Jacqueline na husto porastené zvlnené kopce zakrývajúce
výhľad na Le Tachoué. Keď bola jej mama malá, táto cesta ešte
neexistovala a ak chceli ľudia zísť do údolia alebo prenášať tovar, využívali
mulice. Predstaví si svoju mamu ako malé dievča v drevenom vozíku
starého otca, mulice ju pomaly ťahajú hore kopcom k starobylej farme.
Zbadala oznam o šteniatkach prilepený na pouličnej lampe pri škole,
kam chodia Josiane a Lulu-Rose, a pomyslela si: Prečo nie? Napriek
všetkému, čo sa v Jacquelininom živote za posledných pár rokov odohralo,
odjakživa túžila byť najlepšou matkou a robiť všetko preto, aby boli
dievčatá šťastné. Vďaka šteniatku budú ešte šťastnejšie. Trochu tak odmení
aj Lulu-Rose - jej správanie sa každým dňom zlepšuje. V porovnaní
s obdobím pred rokom a pol už takmer vôbec neuteká z domu a neskrýva
sa v lese, nepomočuje sa v posteli a nemáva niekoľkohodinové záchvaty
plaču. Vyzerá vyrovnaná a šťastná, akoby nikdy nebola niekým iným.
Občas Jacqueline nechá dievčatá na pár hodín samy v Le Tachoué
a odvezie sa do Saint-Gaudens, Lannemezanu alebo Foix, kde ju nikto
nepozná. Zaparkuje v obytnej štvrti na okraji mesta a peši sa vyberie hľadať
nejakú internetovú kaviareň. Tam si objedná čiernu kávu a hodinu študuje
články o najnovšom vývoji prípadu Lucie Blixovej. Skúma zúfalé, bezradné
tváre policajtov a rodiny Blixovcov. Jej plán vyšiel ešte oveľa lepšie, než
dúfala - polícia si myslí, že Luciu uniesla Silwia Trujová, a tá je mŕtva.
Neexistuje nijaký dôvod, aby hľadali Jacqueline ibaultovú. Po
osemnástich mesiacoch stále nemajú nič, čo by ju spájalo s Luciou
Blixovou. Médiá po čase prípad Blixová úplne prestanú spomínať, tak to,
skrátka, chodí. A Luciu Blixovú nikto nikdy nenájde, pretože už neexistuje.
Na ceste zo Saint-Girons do Salies-du-Salat dievčatá na zadnom sedadle
hlasno vyspevujú a Jacqueline si nemôže pomôcť, musí sa smiať. Je krásny
deň, v spätnom zrkadle každú chvíľu sleduje pokojné biele končiare
vzďaľujúcich sa Pyrenejí. Na tieto hory majú výhľad z Le Tachoué a pohľad
na ne v nej vyvoláva pocit domova takisto ako farma. Keď sa priblížia
k príjemnému malému mestečku Salies-du-Salat, preslávenému vďaka
znamenitým kúpeľom, Jacqueline spomalí. Už sem dievčatá vzala
niekoľkokrát, napríklad minulý mesiac na každoročný tarotový festival.
Lulu-Rose a Josiane sa prezliekli za bosorky, no ukázalo sa, že je to festival
pre dospelých, a tak si kúpili pár bagiet a vydali sa k strašidelnej zrúcanine
kostola Notre-Dame-de-la-Pitié. Tam sa dievčatá celé hodiny zabávali
lietaním na metlách - poslúžili im konáre odtrhnuté pri nedávnych
búrkach, a po údolí sa rozliehal ich radostný chechot.
Jacqueline zíde z D117 na menšiu cestu a dievčatá stíchnu. Sledujú
domy, snažia sa uhádnuť, v ktorom z nich bývajú šteniatka. Ich domovom
je nakoniec pôvabný moderný dom postavený v starom štýle, s obrovskou
terasou otočenou k Pyrenejam. Keď vyjdú z auta, vnútri sa rozoznie štekot.
Otvorí im muž, pod pazuchou sa mu vrtí mohutné šteňa. Položí ho na zem,
šteňa vykročí k Lulu-Rose a Josie. Tie si už kľakli na blatistú zem
a okamžite sa mu začali líškať. Je biele a neuveriteľne huňaté, vyzerá ako
živý plyšový medvedík. Jacqueline sa zasmeje, muž tiež. Uvedomí si, že
z neho nedokáže spustiť oči. Vystrie k nej ruku, ona mu ju len chabo stisne,
nepotrasie ju, ako má vo zvyku - prebehol medzi nimi akýsi silný výboj
a celkom ju vyviedol z miery.
 „Ahoj, ja som Antoine,“ predstaví sa muž. Stále jej drží ruku a smeje sa,
akoby Jacqueline povedala niečo vtipné, hoci ešte ani nestihla prehovoriť.
„Ďakujem, že ste prišli. Šteniatka sa už na vás veľmi tešia.“
V dome sú ďalšie dve šteniatka, ich mama Safina sústredene pozoruje,
ako sa Lulu-Rose a Josiane hrajú s jej mláďatami.
„Toto!“ zvolá Josiane, zdvihne jedno šteňa a dovolí mu, aby jej
pooblizovalo celú tvár.
„Nie, toto!“ zvolá Lulu-Rose a šteklí iné šteňa na brušku.
„Dáte si kávu?“ Antoine zdvihne obočie a usmeje sa.
„Áno, vďaka. Zdá sa, že tu chvíľu pobudneme.“
Pozoruje ho, kým na luxusnom kávovare pripravuje espresso. Čo ju na
tom mužovi tak priťahuje? Jeho dlhý, svalnatý chrbát jej zozadu pripomína
Nicolaia. Uchvacujú ju aj jeho pohyby - pomalé a rozhodné, akoby
nepoznal stres či zhon, a možno je to aj pravda. V tejto časti Francúzska sa
dá žiť veľmi pokojný život, ak človek túži práve po tom. Možno nemá
deti, pracuje z domu a počas prestávok chlipká macchiato s pohľadom
upretým na zvlnené polia a Massif du Mont Noir za nimi. Predpokladá, že
má výhľad na Marimanhu, vrch za španielskou hranicou, ktorý má tvar
trochu ako pyramída. Obzerá sa po kuchyni, hľadá stopy, ktoré by jej
prezradili, kto tu ešte býva alebo či má manželku a deti.
„Ste odtiaľto?“ opýta sa, vezme si od neho kávu, nadýchne sa silnej,
horkej vône a oprie sa o drevenú linku, ktorá sa tiahne pozdĺž celej jednej
kuchynskej steny.
„Tu som sa narodil a vyrástol,“ odvetí a spočinie na nej pohľadom o čosi
dlhšie, než je nevyhnutné.
Jacqueline sa usmeje a prikývne.
„A čo vy?“
 „Moja mama sa narodila tu - neďaleko Rive'renertu, na starej farme
v horách. Otec bol Nór.“
„Aha, zaujímavé. To vysvetľuje, prečo máte také svetlé vlasy. A kde ste
vyrastali?“
Zasmeje sa - farba jej vlasov nie je ani zďaleka prirodzená, posledných
osemnásť mesiacov si ich postupne zosvetľovala.
„Do mojich siedmich rokov sme bývali tu. Keď zomrel môj starý otec,
odsťahovali sme sa do Nórska. Matka momentálne žije v Paríži.“
„Presťahovali ste sa sem natrvalo?“
Jacqueline prikývne a opäť si odpije kávy. „Môj manžel pred niekoľkými
rokmi zomrel,“ povie tichším hlasom a pozrie smerom k dievčatám - tie sa
vo vedľajšej miestnosti venujú psom a ich dvoch si nevšímajú. Prekvapí ju,
že tie slová vyslovila nahlas. No chce, aby Antoine vedel, že je sama a že sa
na ňu môže tak pozerať. Ako na čosi výnimočné. „Uvedomila som si, že
chcem, aby dievčatá vyrastali tu.“
„To mi je veľmi ľúto. Chápem, že ste sa chceli vrátiť domov. Najmä
s deťmi.“
„Áno.“ Nerozvinie to, už dávno sa naučila, že je lepšie nechať muža, nech
rozhovor privedie k nej, než prejavovať príliš nápadný záujem.
Pár minút iba stoja, pozorujú dievčatá pri hre so šteniatkami a sem-tam
sa na seba usmejú. Nie zdvorilo ako dvaja neznámi ľudia, ale srdečne ako
priatelia.
„Aj ja som odtiaľto na pár rokov odišiel,“ pokračuje Antoine po chvíli -
Jacqueline vedela, že sa to stane. „Veľa som cestoval. Šesť rokov som žil
v Toulouse, rok v Los Angeles. Potom mi zomrel otec a zrazu som netúžil
po inom, len sa vrátiť domov. Odvtedy som stále tu, ak nerátam občasné
služobné cesty. Keby som mal deti, tiež by som si nevedel predstaviť, že by
vyrastali inde.“
 Zahľadí sa von cez francúzske okná vedúce na terasu so
širokým výhľadom na neporušenú krajinu a Pyreneje v pozadí.
Jacqueline nadobudla dojem, že deti spomenul preto, aby jej dal najavo,
že žiadne nemá.
„Čo robíte?“
„Som spisovateľ. Alebo skôr - chcel by som byť. Robím obsahový
marketing, väčšinu času pracujem z domu.“
Znova sa usmeje, tentoraz naschvál trochu privrie oči a natočí sa
k nemu. Dobre vie, že deväťdesiat percent komunikácie sa odohráva na
neverbálnej úrovni.
„A čo vy?“
„Som umelecká maskérka, ale momentálne nepracujem. Po tom, ako…
manžel zomrel, rozhodla som sa, že si vezmem dlhšie voľno a budem sa
viac venovať dievčatám. Vďaka poistke som si to mohla dovoliť.“
Antoine zamyslene prikývne. „Určite je pre vás ťažké, že ste na ne sama.“
„Už ani nie,“ odvetí. „Za ten čas som si zvykla.“
Usmeje sa na ňu širokým, úprimným úsmevom. Keď sa na ňu pozerá, aj
napriek elegantným šatám a dokonalému mejkapu sa cíti nahá.
„Mali by sme ísť,“ preruší Jacqueline elektrizujúcu chvíľu. „Dievčatá sa už
istotne rozhodli, ktorá z tých huňatých guľôčok sa im páči najviac.“ Poteší
ju, keď v Antoinových očiach zazrie sklamanie. Otočí sa a vo vedľajšej
miestnosti si kvokne medzi dievčatá.
„Chceme dievčatko,“ oznámi jej Josiane a ukáže na jedno šteňa. „Tamto.“
Jacqueline sa načiahne, pohladká psíka po chrbte, šteňa sa prevráti,
pritisne si predné labky k hrudi a čaká na škrabkanie brucha. Jacqueline sa
zasmeje a urobí mu po vôli.
„Dobrý výber,“ pochváli ich Antoine. „Ostatným to nepovedzte,“ dodá
predstieraným šepotom, „ale aj mne sa páči zo všetkých najviac. Ako ju
pomenujete?“
„Boulee!“ zvolá Lulu-Rose a obe dievčatá sa bláznivo rozosmejú.
Nikoho neprekvapí, že vybrali šteniatku meno Fašírka.
„Máte zábavné dcérky,“ povie Antoine a žmurkne na ňu.
Opäť medzi nimi zavládne vzrušujúce napätie. Jacqueline sa pristihne, že
hľadí na jeho ruky hladkajúce Boulee a predstavuje si, aké by to bolo,
keby sa dotýkal jej. „Však?“
„Boulee bude potrebovať ešte jednu injekciu a niečo na odčervenie.
Začiatkom budúceho týždňa si ju môžete zobrať domov. Ak chcete,
priveziem vám ju. Vraveli ste neďaleko Rive'renertu?“

Kým dievčatá prinúti ísť spať, je neskoro. Trvali na tom, že chcú spať spolu,
v stane v Josianinej izbe si z prikrývok a vankúšov postavili improvizovanú
posteľ a než zaspali, celé hodiny nadšene trkotali o Boulee. Zo záklopky
na stane im vytŕčajú dlhé nohy - v poslednom čase dosť narástli. Jacqueline
ich cestou do postele skontroluje, zastane a zahľadí sa na ich bosé biele
chodidlá, v chladnom svetle mesiaca neuveriteľne zraniteľné. Štyri malé
nôžky, presne tak, ako to má byť.
Spomenie si na svoj prvý ultrazvuk, keď sa na monitore zjavili štyri malé
nôžky, hýbali miniatúrnymi prštekmi, šliapali vodu, kopkali. „Ako to
zvládneme?“ otočila sa k Nicovi. Hľadel na zrnitú obrazovku ako
primrznutý, no potom sa zasmial a stisol jej ruku.
Zaspí náhle, ukolísaná vírom myšlienok, ktoré ju ťahajú raz tam, raz
onam ako malé, no silné vlny. Jej posledné vedomé myšlienky patria
chvíľam stráveným v Antoinovej kuchyni. Cítila v ňom čosi veľmi
povedomé a zároveň vábivé a nové, ako keď sa človek ocitne v dome, ktorý
je predurčený stať sa jeho domovom. Vo sne sa s ním stretá znova, díva sa
na ňu ako na čosi výnimočné.
 43

Lucia

BOULETTE DNES PRÍDE DOMOV! S Josie sa veľmi tešíme, celou cestou

do školy sme si spievali. Maman hovorí, že Boulee bude spávať v pelechu
v kuchyni, aby sme ju príliš nerozmaznali, no my s Josie máme plán. V noci
sa zobudíme, vezmeme Boulee do stanu v Josiinej izbe a necháme ju spať
medzi sebou ako živú plyšovú hračku.
Pani učiteľka mi vraví: „Écoute, Lulu-Rose,“ no ja som taká nadšená, že
sa neviem sústrediť. Pozriem na Josie, skláňa sa nad zošitom a usilovne
píše. Chcem, aby sa na mňa pozrela, nech sa môžeme zasmiať. Pani
učiteľka, ma tresse Millauová, musela Josie presadiť ku dverám a mňa
dopredu k oknu, lebo sme si stále šepkali. Teraz sedím pri Gabinovi
Chameauovi a ten sa ustavične vrtí. Dokonca aj Gabin píše do pracovného
zošita, nuž sa pokúsim splniť, o čo nás ma tresse požiadala - napísať
sedem viet o tom, čo pre nás znamená liberté, égalité a fraternité. Znova sa
obzriem, teraz sa obzerá aj Josie, a keď sa nám pohľady stretnú, potichu sa
zachichoceme. Zdvihnem ruky k hrudi ako labky, Josie vyplazí jazyk
a dychčí. Je to také vtipné, že sa nahlas zasmejem, Gabin si to všimne
a zasmeje sa tiež, no vtom ma tresse tresne tučnou rukou o stôl a priloží si
prst k ústam. Za okrúhlymi okuliarmi má veľké, vyvalené oči, s Josie si
z nej doma niekedy robíme posmech, pomaly chodíme do kruhu a tskáme.
 Na začiatku, keď ma Maman našla a priviedla domov do Le Tachoué,
nemohla som chodiť do školy. Každé ráno, keď sme nakŕmili sliepky,
Maman odviezla Josie do školy. Škola je v Saint-Girons, ďaleko od Le
Tachoué - máme ďaleko všade, a kým sa Maman vrátila, trvalo to sto
minút, niekedy aj viac. Stopovala som to na vajíčku, ktoré počíta čas. To ma
naučila Maman, lebo vedela, že sa sama bojím, hoci Le Tachoué je
najbezpečnejšie miesto na svete.
„Môžem ísť s vami?“ pýtala som sa zakaždým, no Maman vždy smutne
pokrútila hlavou. „Nie, moja,“ odvetila. „Ešte nie.“
Pokúšala som sa v izbe čítať rozprávky, no nepoznala som všetky slová,
napriek tomu, že ma Maman každý deň učila. A tak som si pozerala
obrázky a sledovala stopky. Občas som vstala a podišla k oknu. Keď som
sem prišla, hory boli sivé s troškou bielej, potom obeleli celé, a keď sa sneh
pomaly roztopil a prišlo leto, začala som všetkému viac rozumieť. S Josiane
sme sa každý deň hrávali v lese a na poliach. Maman nám na veľkej skale,
tam, kde sa les stretáva s našou riekou, nechávala kôš s bagetami,
varenými vajíčkami a šunkou, my sme sa vracali domov až tesne pred
zotmením a celú cestu sme sa smiali. Veľmi sa mi to páčilo, no v noci som
niekedy plakala, lebo mi bolo smutno.
Teraz sú hory čierno-bielo-sivé. Biele snehové fľaky v slnečných lúčoch
žiaria naružovo, a keď ráno odostriem závesy, musím si zacloniť oči. Opäť je
tu jar, polia sú jasnozelené a môžeme sa znova hrať v lese. Keď som sem
prišla, zdal sa mi strašidelný, no v skutočnosti taký vôbec nie je. S Josie sa
skoro každý deň hráme v lese až do zotmenia. Nachádzame tam
poklady, nosíme ich domov a Maman nám pomáha niečo z nich vytvoriť.
Celú jednu stenu v mojej izbe zapĺňajú naše diela. Najradšej mám obraz
z vetvičiek, ktoré sme zlepili dohromady a na dvore za stodolou sprejom
nastriekali nazlato.
 Zo začiatku som sa všetkého bála - toho muža, Maman, domu,
zvierat, dokonca aj Josie. Nechcela som nič, iba sa vrátiť k tým druhým
ľuďom, ale to už je dávno. Občas mám pocit, že ich vidím, keď sa dívam na
niekoho iného, napríklad Gabin sa zmení na chlapčeka z tej druhej rodiny -
Lydera. Keď som si myslela, že je môj brat, nemala som ho rada, lebo mi
stále kradol veci, niekedy ma bil a klamal. No teraz už žiadneho brata
nemám a sem-tam si spomeniem, aký býval zábavný, ako ma rozosmieval
všelijakými hlúposťami - napríklad keď si napchal do nosa čokoládové
cereálie. Aj Gabin robí podobné veci, možno preto sa s ním kamarátim, hoci
ostatné deti si myslia, že je čudný.
Keď v noci nemôžem spať, čo sa stáva často, nahlas si opakujem mená
spolužiakov zo svojej bývalej triedy. Neviem prečo. Chcem si ich pamätať,
no ich tváre si už neviem vybaviť. Mille-eodora, Konstanse, Olivia, Ella,
Max, Hans-Christian, nie, Jens-Christian, Ylva… Než sa rozpamätám na
všetkých, začnú sa mi vynárať mená mojich terajších spolužiakov. Gabin,
Carel, Sophie, Jean-Franois, Rapha l, Enzo, Lila, Josiane, Noémie…
„Alors,“ ozve sa ma tresse. Stojí pri mojej lavici. Zdvihne môj zošit
a vidí, že som napísala len jednu zo siedmich viet: „Sloboda znamená, že
človek si môže robiť, čo chce.“ Prečíta ju nahlas zlomyseľným tónom,
niektoré dievčatá sa na seba pozrú a zasmejú sa. Ma tresse sa presunie ku
Gabinovi - ani on ešte neskončil. Píše veľmi škaredo a ma tresse sa
naschvál tvári, že po ňom nevie nič prečítať.
„Vy dvaja,“ povie. „Poďte so mnou.“
V prázdnej triede musíme s Gabinom každý päťdesiatkrát napísať „Je suis
trop grand pour faire des beětises,“ zatiaľ čo ostatné deti sa vonku hrajú. Cez
otvorené okno počujeme, ako sa smejú a výskajú.
Mne to nevadí, lebo Gabin je zábavný. Celý čas, ako píšeme, robí
grimasy, tvári sa, akoby bol z plastu, a vyspevuje tú vetu rôznymi čudnými
hlasmi:

„Na hlúposti som už veľký.

Na hlúposti som už veľký.
Na hlúposti som už veľký.“

„Rýchlejšie!“ zakričíme, Maman silnejšie stlačí pedál, aby auto zrýchlilo, no

cesta domov aj tak trvá veľmi dlho. Kým prídeme na cestičku, ktorá vedie
k ďalšej cestičke, a tá zas k blatovej príjazdovej ceste k Le Tachoué,
s Josiane skandujeme: „Boulee! Boulee! Boulee!“ a Maman sa smeje.
Keď zaparkujeme pred domom, stojí tam malé biele auto a pri ňom
majiteľ Bouleinej mamičky Safiny s Boulee v náručí.
V noci sa zobudím a vidím Josie, ako sedí na mojej posteli, usmieva sa
a pritláča si prst k perám. Otvoríme vŕzgajúce dvere tak, aby nevŕzgali -
chytíme ich za kľučku a trochu nadvihneme -, zakrádame sa po
odpočívadle a načúvame.
V dome je ticho. Predstavujem si, že vyplašená malá Boulee leží
v pelechu a kňučí ako bábätko, ktoré nechali spať osamote v kuchyni.
Zídeme po schodoch a prejdeme chodbou - držíme sa za ruky, lebo je
veľká, tmavá a v noci strašidelná. V knižnici zastaneme, znova sa
započúvame, tentoraz niečo začujeme. Je to tichý zvuk, nie celkom plač,
a prichádza z obývačky, nie z kuchyne. Maman zrejme dala Boulein
pelech tam - je to najteplejšia miestnosť v našom dome.
Podídeme bližšie, dvere sú odchýlené a vychádza z nich slabé svetlo.
Zvuky sú hlasnejšie, v skutočnosti sú to hlasy a Mamanin smiech.
Prikradneme sa k dverám a nazrieme dnu. Maman je na gauči s tým
mužom, u ktorého býva Bouleina mamička. Sedí na ňom, sveter má
vyzlečený. Josie ma silno potiahne za ruku, rozbehneme sa dlhou chodbou
do knižnice, tam zastaneme, pozrieme na seba a so zakrytými ústami sa
rozosmejeme. Odniekiaľ sa ozve tiché psie zakňučanie - Boulee nás asi
počula. Opäť sa zakrádame do kuchyne, z knižnice zabočíme doprava a nie
doľava do obývačky, a nájdeme ju v pelechu. Josie ju vezme do náručia
a tak potichu, ako vieme, utekáme hore.
V stane sa s Josie chichoceme na tom, ako Maman vydávala cmukavé
zvuky s tým mužom. Je to čudné. Ale ten muž je milý.
„Môže prísť bývať sem s Bouleinou mamičkou a ockom a budeme mať
šteniatka každý rok,“ zašepkám a Josie ospanlivo prikývne.
Boulee leží medzi nami, s Josie hladkáme jej hebkú, huňatú srsť. V tej
chvíli by som nechcela byť nikde inde na svete.

Je nedeľa, ráno vstanem skoro, so slnkom. Josie a Boulee ešte spia. Už ju

máme dva týždne, každým dňom je rozkošnejšia a tučnejšia. V dome je
ticho, a tak podídem k oknu a chvíľu tam stojím.
Rozhodnem sa, že pôjdem pozrieť Sambu. Oblečiem si svoj farmársky
úbor. Je to nepremokavý overal z takého tuhého materiálu, že sa v ňom
môžem spustiť rozbahneným kamenistým kopcom a neublížim si - už som
to skúšala.
Vojdem do stodoly a nadýchnem sa príjemnej silnej vône. Samba sa
rozbľačí, lebo vie, že som to ja, a má ma rada. Odtiahnem závoru, Samba sa
vyrúti von, vydáva smiešne zvuky, akoby sa smiala, ja sa smejem tiež
a objímem ju, no ona sa mi vymaní z náručia, pretože chce, aby som si
s ňou išla pobehať.
Uviažem jej okolo krku povraz a vezmem ju von. Prejdeme cez dvor
a pustíme sa po cestičke vedúcej do záhrady. Slnko farbí oblohu na ružovo,
červeno a purpurovo. V záhrade za domom sa so Sambou hráme
naháňačku. Má rada, keď ju naháňam, no väčšinou vyhrám, lebo zastane
a obžiera lístky z kríkov. Nevie im odolať - lístky sú pre kozu ako sladkosti.
 Po chvíli si sadnem na trávu, no len čo sa prestanem hýbať, začne mi byť
chladno. Samba poskakuje okolo mňa, čaká na maškrtu. Vytiahnem
z vrecka mrkvu a smejem sa na tom, ako ju malými ružovými ústočkami
celú zhltne. Nechce sa vrátiť do ohrady, istý čas mi trvá, kým ju tam
dostanem. Znovu jej uviažem povraz okolo krku a silno ju ťahám, aby sa
pohla. Sedí na zadných nohách a upiera na mňa modré oči. Nakoniec ide,
ale až po veľmi dlhom čase. Kozy sú strašne tvrdohlavé.
Vrátim sa do domu. Možno sa už Josie a Boulee zobudili, Maman tiež,
dom bude voňať kávou a sadneme si spolu k raňajkám. Prejdem cez dvor,
preskočím pritom pár hlbokých mlák po búrkach. Vtom začujem škripot
pneumatík. Zastanem a zahľadím sa tým smerom, lebo okrem Antoina
k nám žiadne návštevy nechodia. Prišlo čierne auto, ale nie je to Antoine. Je
to ten muž.
 44

Jacqueline

„MAMAN! MAMAN!“ Lulu-Rose sa ju snaží zobudiť, trasie ňou, zúfalo

do nej búši pästičkami a v hlase jej zaznieva hystéria. „Je tu! Ten muž sa
vrátil!“
Jacqueline si prudko sadne a obzerá sa po šerej miestnosti obostretej
sivým ranným svetlom. Je sama, Antoine dnes prvýkrát po celom týždni
neostal na noc.
„Čo…?“
„Ten muž, Mikko - je tu!“
Jacqueline vyskočí z postele a beží k oknu. Je to pravda, naozaj je tu,
opiera sa o auto, ktoré nikdy nevidela, fajčí cigaretu a tieni si oči pred
ostrým slnkom vychádzajúcim nad horami na opačnej strane údolia.
„Putain,“ zašepká, v hlave sa jej nakopia myšlienky. Dýaj, hovorí si
v duchu. Vedela, že sa to jedného dňa môže stať.
Predstava, že by sa to nestalo, sa jej zrazu zdá absurdná. Veď prečo by
malo vyjsť všetko podľa plánu, aby mohla žiť šťastne až do smrti?
„Ostaň tu,“ prikáže Lulu-Rose a chvatne si ju privinie do náručia. „Choď
za Josie a pohrajte sa chvíľku v stane, dobre?“
„Prosím, nedovoľ tomu mužovi, aby ma odniesol preč,“ povie Lulu-Rose
a hlboké hnedé oči jej zaplavia slzy.
 Len cez moju mŕtvolu, pomyslí si Jacqueline a zmocní sa jej obava, že
presne to sa možno nakoniec aj stane.
Nie. Prekonala toho veľa - nedovolí, aby sa teraz Mikko Eilaanen vrátil
a o všetko ju pripravil.
„Nikto mi ťa nikdy nevezme,“ odvetí, zbehne dolu schodmi a otvorí
masívne vchodové dvere.
Keď sa objaví, Mikko sa usmeje, akoby bol vítaným návštevníkom,
akoby boli starí priatelia. Tvár má doškriabanú, pokožku sivastú - vyzerá
ako niekto, kto spáva v drsných podmienkach. „Pozrime sa, pani
veľkostatkárka,“ zachechce sa.
Jacqueline sa pri pohľade naňho zježia chĺpky na šiji. „Mikko.“
„Dlho sme sa nevideli.“
„Čo chceš?“
Znova sa zachechce, ale hlasnejšie, nato sa rozkašle, vzápätí zvraští tvár
a pritisne si ruku k boku. „Nuž, šálka kávy by bodla. Mám za sebou dlhú
cestu.“
Vedie ho niekoľkými prepojenými miestnosťami do veľkej vidieckej
kuchyne. Prejdú cez knižnicu, obývačku a jedáleň a Jacqueline sa protiví
myšlienka, že tento muž blúdi očami po jej milovanom Le Tachoué
a veciach, ktoré patrili jej predkom. V kuchyni postaví vodu na kávu a otočí
sa k nemu.
Mikko sa zvalil na stôl, v tvári sa mu zračí únava, pravú ruku si pritláča
k boku. „Vlastne potrebujem, aby si mi pomohla.“
„A ako ti mám pomôcť?“
„Som trochu zranený.“ Vytiahne si ruku spod svetra - má ju červenú,
zababranú od krvi.
„Kristepane, Mikko! Čo, dopekla…?“
„Ten skurvený chuj Batz ma bodol. A Vilkainen je mŕtvy.“
 „Mŕtvy? Čo, doriti…? A… Batz? To si bol zase v Belgicku?“
„Áno. Nemal som na výber. Skrýval som sa na Sicílii, ale minula sa mi
hotovosť a prišli mi na stopu policajti.“
Takže preto je tu. „Prečo si prišiel, Mikko?“
„Prosím ťa, pomôžeš mi trochu to vyčistiť? Rana nie je hlboká, no mám
pocit, že som dostal infekciu.“
Odvedie ho do knižnice, posadí ho na leňošku pri okne a opatrne
nadvihne špinavý vlnený sveter nasiaknutý studenou lepkavou krvou. Na
bočnej strane brucha má nešikovne obviazanú ranu. Cez obväz presakuje
krv, Jacqueline ho odhrnie a nájde pod ním jasnočervenú ranu so
začínajúcou infekciou. Je to veľký rez, no nevyzerá hlboký.
„Doriti, Mikko,“ zasyčí. „Nemôžeš sem len tak vpadnúť. Nie som tvoja
žena, dopekla.“
„Nuž, dlhuješ mi láskavosť.“
„Ja že ti dlhujem láskavosť?“
„Vieš to veľmi dobre.“
Keď Jacqueline kráča po schodoch, kolená sa jej trasú od zúrivosti
a strachu. Nemala ho nechať odísť vtedy prvýkrát, keď priviedol domov
Lulu-Rose. Pokúšala sa ho zastaviť - jasne si uvedomovala, že v bezpečí
bude jedine vtedy, ak pravdu o tom, čo sa stalo s Luciou Blixovou, bude
poznať iba jediný človek - ona.
Prekutre prútený kôš pod umývadlom v kúpeľni a nájde gázový obväz,
peroxid vodíka a antibiotickú masť. Pozrie sa na seba v zrkadle, dlho si
hľadí do očí a vraví si, že v tejto situácii zvíťazí. Pretrpela toho veľa, teraz
musí len zachovať pokoj a sústrediť sa na to, čo je naozaj dôležité - jej
obyčajný, ale krásny život v Le Tachoué s Josiane a Lulu-Rose.
„Ako ti je?“ opýta sa, keď si znova sadne na malú stoličku vedľa Mikka
zvaleného na leňoške.
 „Bolí to.“
Prikývne a chumáčikom vaty namočeným v peroxide veľmi jemne
prejde po okraji rany. Mikko sa mykne, spodná pera mu vytŕča, vyzerá ako
tvrdohlavý malý chlapec.
„Porozprávaj mi o Sicílii,“ povie pevným, nežným hlasom.
„Odpratal som sa tam, kým to trochu utíchne. Prípad Blixová bol teda
poriadna nálož, čo? Batz s chalanmi tam už dlhé roky robia biznis. Kým
platíš, policajti ťa nechajú na pokoji. Sú nechutne skorumpovaní.“
„Aký biznis?“
„S migrantmi.“
„S migrantmi?“
„Prevážajú ľudí z bodu A do bodu B. Ľudí bez dokladov.“
„Aha.“
„To, čo sa tam deje, je niečo strašné. Najprv bolo treba robiť veci ako, čo
ja viem, zobrať skupinu chlapov v noci hore po pobreží. Veľmi riskantná
práca, tak ako to mám rád.“
Prechádza po rane ďalšou vatičkou, pritlačí ju k ohnivočervenému
tkanivu. Mikko zasŕka od bolesti a Jacqueline si tú chvíľu vychutnáva.
„No časom som videl naozaj príšerné veci. Raz sme na mori pri
Mareime našli prevrátený malý čln, držala sa ho žena s bábätkom. Ďalšie
tri deti jej zomreli vo vlnách. Tri, Jacqueline.“
„Preboha.“
„Hej. Začali sme častejšie chodiť na more a vyťahovať z vody ľudí. Vždy
niekto potreboval pomoc. No často sa stávalo aj to, že som nešiel a nikoho
som nezachránil, chľastal som v jednom pajzli v Agrigente…“
Venuje mu smutný úsmev a jemne zatlačí čistý gázový obväz na miesto.
„Mal by si si to dať zašiť.“
„To nemôžem.“
 „Dnes večer sa na to znova pozrieme.“
Mikko sa dvíha na nohy, no Jacqueline mu položí ruku na plece a zastaví
ho. „Nevstávaj.“
Po chvíli sa vráti so šálkou pariacej kávy. Tvár sa mu rozžiari. O tohto
muža sa nikto nikdy nepostaral, pomyslí si a na okamih pocíti štipku
empatie k veľkému, surovému zločincovi, ktorý si zarába tým, že uprostred
noci preváža ľudí z jednej krajiny do druhej.
„Prečo si prišiel, Mikko?“ opýta sa pokojným, ale rozhodným hlasom.
„Chcem viac peňazí, Jacqueline.“
„To nepôjde. Ja žiadne nemám.“
„Tak nejaké zožeň.“
„A kde ich mám zobrať? Mali sme dohodu. Nemôžeš sa tu len tak zjaviť
a pýtať viac.“
„A čo tento dom? Určite tu máš pár babiek napchatých niekde v matraci.
Zožeň ich, alebo vezmem to dievča na ďalšiu jazdu. Poznám viacero
kupcov, ktorí by zaň zaplatili oveľa viac než ty.“
Jacqueline búši srdce tak silno, až sa bojí, že ho Mikko počuje, no prinúti
sa nereagovať na jeho vyhrážky. „Koľko?“
„Päťdesiat tácov teraz, ďalších päťdesiat budúci rok.“
Môže ju držať ako rukojemníka navždy a objaviť sa v Le Tachoué
zakaždým, keď sa mu minú peniaze alebo sa poháda so svojimi
nebezpečnými priateľmi.
„Dobre,“ odvetí a dlho, roztrasene si vzdychne. „Fajn. Ale dozajtra musíš
vypadnúť.“
 45

Lucia

POČUJEM, AKO JOSIE ŠKV KA V ŽALÚDKU. Už veľmi dlho sme

v stane a kreslíme si. Hlasy zdola sú raz tlmené, inokedy hlučné. Nakreslím
rodinu rybičiek, s usmiatymi tvárami vyskakujú z potoka. Ozve sa
zaklopanie na dvere a vojde Maman.
„Salut, les filles,“ pozdraví, a keď s Josie vystrčíme hlavu zo stanu, usmeje
sa na nás.
„Salut, Maman,“ odzdravíme.
„Pozrite, viem, že ste sa zľakli, keď sem Mikko opäť prišiel, no nebojte sa,
nič sa vám nestane. No tak, Lulu-Rose, neplač.“
Maman sa ku mne načiahne a utrie mi z brady slzy, skôr než si vôbec
uvedomím, že mi začali tiecť. „Povedal, že ma zase zoberie preč.“
„Nezoberie.“
„Povedal to.“
„Je mi ľúto, že si to počula. Hovorila som s ním a dohodli sme sa, že tu
jeden deň ostane. Dobre? Cíti sa zle, ale hneď ako mu bude lepšie, odíde.“
„Nie, Maman,“ namietne Josie, „je zlý.“
„Nie je naozaj zlý,“ zašepkám, „ale nechcem s ním nikam ísť.“
„Neboj sa, nič také ti nehrozí. Vyriešim to. No musíte mi pomôcť,
dobre?“ Maman stíši hlas do šepotu. „Prichystajte sa, o chvíľu pôjdeme
von. Poznám jednu úžasnú zmrzlináreň v Saint-Lizier.“
 „Zmrzlina!“ zvolá Josie a zatlieska. Pokúšam sa predstaviť si veľkú
čokoládovú zmrzlinu s polevou a čokoládovou ryžou, no pred očami mám
iba toho muža.
V aute Maman nič nehovorí. Volant stíska tak silno, až jej zbeleli hánky.
Zrazu si spomeniem, ako šoférovala tá pani - často zastavovala a znova
štartovala, občas nadávala a žartovala, že s lietadlami jej to ide lepšie. Josie
na mňa stále hľadí, vidím, že sa bojí. Aj Maman vidieť na tvári, že sa niečo
deje - je napätá a zdesená, akoby práve zahryzla do zhnitého jablka. Tvári
sa, že je všetko tak ako vždy. Vezmem Josiane za ruku, a keď schádzame cez
čerstvý sneh do údolia, sem-tam jedna druhú stisneme. Je takmer leto -
všetok sneh sa už roztopil, no potom znova nasnežilo a Maman povedala:
„Merde!“
V Saint-Girons čakáme v aute, kým Maman vyberie z banky peniaze,
najprv v Carrefoure, potom v Caisse d'Epargne za našou školou a potom
ešte v Société Générale. Nahlas čítame tie názvy, Josie ich vyslovuje po
nórsky a rozosmieva ma.
Na ulici nik nie je, lebo je skoré nedeľné ráno. Maman sa vráti do auta
s tvárou červenou od zimy a smutnými očami, no usmeje sa na nás.
„Čas na zmrzlinu!“ povie. „Hlavný dôvod nášho výletu.“
„Čo robí ten muž sám v Le Tachoué?“ opýta sa Josie.
„Spí,“ odvetí Maman. „Potreboval si odpočinúť. Počúvajte, čo urobíme,
dievčatá: celý deň budeme k nemu veľmi, veľmi milé, dobre? Len dnes.
Zajtra pôjde preč, sľubujem.“
„Sľubuješ?“
„Sľubujem.“
Odvezieme sa do Saint-Lizier, ale keď tam prídeme, zmrzlináreň je
zatvorená. Vystúpime z auta, pritlačíme si nos na sklo a zízame na lahodné
zmrzliny v plastových vaničkách za pultom.
 „Mrzí ma to,“ povie Maman a vyzerá taká smutná, akoby sa mala
rozplakať. „Poznám aj ďalšie miesto, môžeme ho vyskúšať.“
Znova sa vezieme prázdnymi sivými ulicami, sneh sa zmenil na
čľapkanicu. Na okraji mesta stojí benzínová pumpa s blikajúcimi
neónovými nápismi. Vnútri majú mrazničku s dvoma druhmi nanukov -
obyčajný a mandľový Magnum.
„Výborne,“ povie Maman. „Vyberte si, ktorý chcete, dievčatá.“
Prechádza sa po malom obchode, hľadá rôzne veci, nakoniec toho kúpi
celkom dosť a mladý muž za pultom jej musí pomôcť odniesť to všetko
k autu. S Josie chrúmeme chutnú čokoládovú polevu a pozorujeme, ako do
kufra nakladá kanistry s benzínom, dlhý povraz a kovový francúzsky kľúč.

Doma nás ten muž učí vyrábať kuriatka z vetvičiek a vaty. Z vreciek na
bunde vytiahne belgické čokoládky a dá nám ich so slovami: „Belgičania vo
väčšine vecí stoja za hovno, ale čokoládu robia fakt výbornú.“ Rozpráva
nám, ako zamlada precestoval Baltské more na veľkej plachetnici pre zlých
chlapcov, ktorých vyhodili zo školy. Pri večeri pije víno a zíza na Maman.
Máme celú pečenú hus z neďalekej farmy. Maman a ten muž pijú veľa vína,
a keď ten muž niečo povie, Maman sa skoro zakaždým zasmeje. Som rada,
že sa znova spriatelili. Ráno som sa veľmi bála.
Keď príde čas ísť spať, Maman ho usadí pred kozub v knižnici s Kimmi
v lone a ďalším pohárom vína v ruke a odvedie nás do postele.
„Chceme spať spolu v stane!“ dožaduje sa Josie.
„Dobre,“ odvetí Maman. „Ale počúvajte, ostaňte tu na poschodí, nech sa
deje čokoľvek, jasné?“
„Jasné.“
„Nech sa deje čokoľvek. Rozumiete?“
Prikývneme.
 „Dobrú noc, dievčatká moje. Veľmi vás ľúbim.“
Už takmer spím, keď Josie povie: „Lulu-Rose, zobuď sa!“
„Som hore.“
„Poďme dolu.“
„Maman povedala, že nemôžeme.“
„Nevadí, aj tak poďme. Podľa mňa je Mikko Mamanin frajer. Všimla si si,
ako sa smiala na všetkom, čo povedal?“
„Jej frajer je Antoine.“
„Nie, povedala, že nie.“
„Ale je,“ odvetím. Chcem, aby to tak bolo. Je milý a má kopec psov.
„Maman Mikka neznáša. Iba sa tvárila, že ho má rada.“ Až keď to vyslovím
nahlas, uvedomím si, že je to pravda.
„Nie, miluje ho. Poďme ich špehovať - uvidíme, ako sa bozkávajú!“ Josie
vydáva cmukavé zvuky a obe sa zasmejeme, ale ja sa bojím.
Na odpočívadle zastaneme a načúvame. V dome je ticho. Ruka v ruke sa
potme pomaly zakrádame dolu schodmi. Keď sa priblížime ku knižnici,
počujeme, ako v kozube pukoce oheň, hrá hudba a Maman sa potichu
smeje. Z obývačky je výhľad do knižnice - vidíme, ako Maman vezme tomu
mužovi z ruky pohár a položí ho na stôl. On si chvíľu akosi čudne podrží jej
ruku pred ústami, potom naňho Maman vylezie a pobozká ho na pery. Josie
mala pravdu. Zapcháme si rukami ústa, pomaly vykĺzneme z miestnosti
a vyjdeme hore schodmi. V stane sa chytíme za ruky a tak zaspíme.

Pohyblivé oranžové svetlá, akýsi zvláštny buchot. Som zmätená a chvíľu mi

trvá, kým pochopím, kde vlastne som. Ležím v stane a ktosi ma štuchá. Je
to Josie. Postupne sa rozpomeniem na dnešný večer, na príbehy, ktoré nám
rozprával ten muž, smiech dospelých, naše špehovanie, Maman, ako ho
bozkávala.
 „Vstávaj,“ povie Josie, tvár jej osvetľuje čudná oranžová žiara.
Vezme ma za ruku, vytiahne ma na nohy, cez chodbu prejdeme do mojej
izby. Je tma, ale v tom podivnom svetle zvonka nás zazriem v zrkadle na
dverách veľkej skrine. Vyzeráme rovnako, máme rovnaké dlhé biele nočné
košele i zapletené dlhé tmavé vlasy.
Podídeme k oknu. Josie sa rýchlo otočí a priloží si prst k perám. Potom
mi naznačí, aby som sa pritisla k stene pri okne tak ako ona.
„Odtiaľto uvidíme všetko,“ povie. Zízam z okna, no neviem, čo vlastne
vidím.
Vedľa stodoly oproti nám horí veľký oheň. Tá pohyblivá oranžová žiara
pochádza z neho. Vyzerá ako obrovská vatra alebo ako menšia horiaca
budova. Pri ohni sa čosi hýbe, najprv to ani nevyzerá ako človek. Vtom to
zastane, obíde oheň a kráča k nám, a vtedy si všimnem, že je to Maman.
Odvrátim sa od okna a pozriem na Josie, no ona uprene hľadí na Maman,
ako z hranatej čiernej bandasky leje do ohňa vodu. Mala by použiť hadicu,
neviem, či takto ten oheň dokáže uhasiť. Plamene sa vôbec nezmenšujú,
naopak, zakaždým, keď na ne naleje vodu, rozhoria sa ešte väčšmi a blížia
sa k nej.
„Čo sa deje?“ opýtam sa šeptom.
Josie pokrčí plecami.
Maman sa ešte dlho pokúša oheň uhasiť, no napokon sa vzdá. Stojí
chrbtom k nám a pozoruje, ako sa obrovské plamene rozpínajú až k čiernej
oblohe.
 46

Elisa

KEĎ PO NEPOKOJNOM LETE konečne pristaneme na letisku Torp, je

neskoro. Myseľ mám zahmlenú, vyčerpanú, nemám silu nad čímkoľvek
premýšľať. Možno to ani nie je také zvláštne, ak vezmeme do úvahy, že
posledných pár nocí som takmer nespala a už niekoľko týždňov bez
prestávky pracujem. Už nevypínam letový režim v okamihu, ako sa lietadlo
dotkne zeme. Kedysi som to tlačidielko stláčala s rukou vo vrecku, už keď
sme sa valili po príletovej dráhe a motory v spätnom ťahu hlasno hučali.
Teraz potrebujem chvíľu pokoj, než sa s niekým začnem rozprávať. Je to už
dávno, čo som každú minútu každého dňa očakávala správy o Lucii.
Naučila som sa nečakať nič, iba toto neznesiteľné, prázdne ticho.
Len čo lietadlo zastane pri bráne 24, otvorím dvere, no počas vysúvania
elektrických schodov zbadám dolu známu tvár a vzápätí ďalšiu. Sú to Gaute
Svendsen a Kristine Hermansenová, prví dvaja policajti, s ktorými sme sa
s Fredrikom v tú príšernú októbrovú noc stretli na sandeordskej policajnej
stanici. Celé mesiace sme ich nevideli. Luciiným prípadom sa momentálne
zaoberá najmä osloský Kripos, ale aj Scotland Yard a Interpol. Svendsen
s Hermansenovou čakajú dole pri schodoch vo vozidle letiskovej
kyvadlovej dopravy, za nimi sedia Haakon Kjeller a Fredrik s bledou,
bezvýraznou tvárou.
Už je to tu. Je mŕtva.
 „Prepáč,“ zašepkám kolegyni a zbehnem po schodoch.
„Elisa, nehnevajte sa, že sme vás takto prepadli,“ ospravedlní sa Kristine
Hermansenová. „Prosím, neľakajte sa. Došlo k významnému posunu…“
„Našli ste ju?“ Môj ostrý hlas prehluší chladnúce motory lietadla.
„Ešte nie,“ povie Gaute a vozidlo zamieri na koniec terminálu. Usadia nás
do iného auta, veľkého čierneho policajného BMW s tónovanými sklami.
Vyrazí, skôr než stihneme zavrieť dvere, a prevezie nás cez kontrolnú
stanicu na okraji letiskového areálu, o ktorej som ani len netušila.
„Včera večer sme dostali anonymný tip na istú adresu v Ardenách vo
východnom Belgicku. Volajúci tvrdil, že sa tam nachádza Lucia. Belgická
polícia sa toho okamžite chytila a ukázalo sa, že ten dom patrí mužovi
menom Feodor Batz, ktorý sa v minulosti dopustil viacerých deliktov.
Okrem iného bol odsúdený za obchodovanie s ľuďmi, je členom Vicodiovej
siete, s ktorou, ako viete, sú spájaní aj Mikko Eilaanen a Heiki Vilkainen.
Žandári dnes ráno prehľadali dom, Batza zatkli a umiestnili do väzby
v Lie'gi.“
„A čo Lucia?“ vyhŕknem škrekľavým hlasom. Ťažko dýcham. Už nech mi
to povedia, lebo od úzkosti omdliem. „Kde je Lucia?“ Zúfalo pozerám na
Fredrika. Ešte nepovedal ani slovo, no tuho mi stíska ruku. „Za čo toho
muža zatkli?“
„Vyzerá to tak, že Luciu v tom dome držali.“
„Božemôj.“ Srdce mi búši tak prudko, že ledva rozprávam. „Ako to viete?
Kde je teraz?“
„Elisa,“ prihovorí sa mi Kjeller pomaly, akoby sa rozprával s dieťaťom.
„Musíme vám niečo povedať. V dome sme našli Luciine biologické stopy.
Túto informáciu oznámime na tlačovej konferencii dnes o osem tridsať
a predpokladám, že médiá budú šalieť. Ale chcem, aby ste vedeli, že…“
„Počkajte!“ preruším ho. „Čo myslíte pod pojmom biologické stopy?“
 „V dome sa našli krvavé škvrny. Práve sme dostali výsledky - zhodujú sa
s Luciinou DNA. Našli sme aj stopy DNA, ktoré patria Mikkovi
Eilaanenovi.“
Kristine Hermansenová ho preruší. „Pani Blixová, je veľmi dôležité, aby
ste sa sústredili na pozitívne stránky tejto situácie.“
Otvorím ústa, chcem niečo povedať, no nič sa nestane. Mám pocit, akoby
mi prestávali fungovať orgány, strácam zrak, srdce mi ochabuje. Je mŕtva, to
mi chcú povedať. „Nie,“ zašepkám. „Bože, prosím… Nie.“
„Elisa,“ pokračuje Gaute. „Krvavé škvrny momentálne dôkladne
analyzujeme a čoskoro sa dozvieme viac. Na základe informácií od našich
belgických kolegov to vyzerá, že išlo o zanedbateľné množstvo krvi, takže
to momentálne vôbec nič nenaznačuje. Podstatne viac biologických stôp
pochádza od Eilaanena. Predbežne sa zaoberáme teóriou, že ho Batz zabil
a Luciu premiestnili inam, pravdepodobne s pomocou Heikiho Vilkainena.
Ten podľa určitých indícií nedávno navštívil oblasť Arden. Existuje aj iná
možnosť - volajúci vie, že po ňom ideme, a preto sa snažil navodiť dojem, že
Lucia je mŕtva.“
 47

Selma

MALÁTNE OTVORÍ OČI, v prvej chvíli nespoznáva svoje okolie. Zvykla

si, že sa budí na gauči s hernou konzolou v rukách alebo v posteli na
paplóne s Medusiným chrbtom pritlačeným k lícu. Cez medzeru medzi
závesmi presvitá svetlo, dopadá jej rovno na tvár. Sadne si a pred očami sa
jej premietnu záblesky z posledných desiatich dní: otec ju vezie z Osla
domov do Drammenu, hodiny strávené bezcieľnym scrollovaním
Instagramu a spánkom. Trochu sa hnevá, že sa jej otec takto pletie do
života, no zároveň si uvedomuje, že život, ktorý viedla, odkedy ju prepustili
z novín, za veľa nestál.
Z kuchyne cítiť vôňu kávy. Selme zaškvŕka v žalúdku. Zdvihne z postele
Medusu a nesie ju chodbou.
„Dobré ráno.“ Otec zdvihne pohľad od novín, na stole leží zopár ďalších
denníkov.
„Ahoj,“ odvetí Selma a zapne kanvicu.
„Tak, čo máš dnes v pláne?“ opýta sa otec.
„Vrátiť sa do postele.“
Roztržito prikývne, očami prebieha titulné stránky. „Selma, videla si
najnovšie správy?“
„Nie. Práve som vstala, oci.“
„Zdá sa, že v prípade Blixová došlo k výraznému posunu.“
 „Čože?“ Selma sa načiahne ponad otca a vezme do ruky Verdens Gang.
Z prednej strany sa na ňu usmieva Luciina tvár. Titulok hlása: „Lucia
Blixová je pravdepodobne mŕtva, hovorí skúsený kriminalista“. Schmatne
Dagsposten, aj ten má na titulnej strane Luciu - „V belgickom zločineckom
brlohu sa našla krv Lucie Blixovej“ -, a Aenposten - „V Belgicku zatkli
muža pre možnú spojitosť s únosom Lucie Blixovej“.
Vytiahne z vrecka mobil a prebehne stránky niekoľkých ďalších novín.
Všetkým titulkom dominuje prípad Blixová.

Eilaanen pravdepodobne mŕtvy, Lucia Blixová ďalej nezvestná

Polícia rozbila Vicodiovu sieť v Belgiu!
Anonymný volajúci tvrdí, že Luciu zabili
Lucia: Tu zomrela?
Luciini rodičia čelia novým tragiým dôkazom

Selma preletí zopár článkov, rozbúši sa jej srdce. Krv nájdená v Belgicku
patrí Lucii a Mikkovi Eilaanenovi, no polícia nechce zverejniť, aká je stará.
Potvrdila však, že k tomuto dôležitému objavu došlo včera v skorých
ranných hodinách pri prehliadke domu vykonanej na základe tipu od
anonymného volajúceho.
Selma uvažuje, čo v tejto chvíli robia Elisa a Fredrik Blixovci, ako sa
vyrovnávajú s touto príšernou novou informáciou. „Nikdy nestratíme
nádej,“ povedal podľa NRK hovorca Blixovcov.
Jej vzrušenie sa mieša s hrôzou. Našli krv, bude teraz nasledovať telo?
V izbe si otvorí laptop a prečíta si najnovšie články. Pred dvoma
mesiacmi začal nórskej polícii pri vyšetrovaní pomáhať Scotland Yard ako
odplatu za to, že zhromaždili potenciálne relevantný materiál
k prebiehajúcemu pátraniu po Madeleine McCannovej, známemu ako
Operácia Grange. Táto spolupráca zatiaľ nepriniesla nijaké výsledky. Hans
Gundersen 7. marca na tlačovej konferencii informoval o prípade nórske
i zahraničné médiá. „Stále veríme, že Lucia Blixová je nažive,“ povedal.
„Momentálne spolu so Scotland Yardom sledujeme niekoľko nových stôp.“
Pred šiestimi mesiacmi, 19. októbra, presne rok od Luciinho únosu,
poskytli Elisa a Fredrik Blixovci krátky rozhovor štátnej televíznej
a rozhlasovej spoločnosti NRK. Selma skúma zábery smútiacich rodičov -
od Luciinho zmiznutia akoby zostarli o desať rokov. Fredrik drží v rukách
doteraz nezverejnenú súkromnú fotografiu. Lucia na nej stojí pred
kozubom v pásikavom ružovom vlnenom úbore, aký nosia nórske deti pod
zimným overalom, v ruke drží napoly zjedenú briošku s hrozienkami. Tvár
jej žiari mladosťou a zdravím, líčka má červené, akoby sa práve vrátila
z lyžovania.
Selma si ten rozhovor pozrie niekoľkokrát. Matka prosebne hľadí do
kamery a opakuje „Prosím… prosím… prosím…“, dievčatko sa nevinne
usmieva do fotoaparátu. Vtedy sa stane čosi, čomu sa Selma vedome
i podvedome dlho bránila. V mysli vstúpi do Luciinej fotografie. Počuje
pukot horiaceho dreva v kozube za chrbtom dievčatka, na stehnách cíti
jeho teplo. Vidí obrys človeka, ktorý fotí, tvár zaniká v jasnom svetle
blesku. V nose cíti vôňu klobások na sporáku vo vedľajšej jednoduchej
kuchynke, na jazyku chuť kardamómu a kvasníc z Luciinej briošky.
Obďaleč pri hojdacom kresle sa Luciin brat Lyder otáča za hračkárskym
vláčikom - v rohu fotografie vidieť jeho nohu v žltej ponožke. Dlho si ten
výjav obzerá zo všetkých strán. Keď otvorí oči, je slabá a vyčerpaná ako
vždy, keď vynaloží obrovské množstvo duševnej energie, aby si v hlave
vytvorila tieto predstavy. Zároveň cíti, že sa v nej čosi prebúdza - túžba
vrátiť sa do života, do práce. Opäť sa zahĺbiť do prípadu Blixová.
Popoludní, keď sa otec vráti z práce, Selma sedí pri kuchynskom stole. Je
oblečená, upravená, použila dokonca očnú linku a špirálu.
 Otec na ňu vrhne prehnane prekvapený pohľad, zdá sa, že to naňho
zapôsobilo, no vzápätí si spomenie, že z jeho jediného dieťaťa je
momentálne tak trochu troska, a zatvári sa znepokojene.
„Selma… čo sa deje? Znova sa na seba podobáš.“
„Odviezol by si ma na stanicu? Chcela by som sa vrátiť do Osla.“
„Ale… prečo? Myslel som si, že tu ešte pár dní ostaneš.“
„Mal si pravdu, oci, musím si dať život do poriadku. Začnem znova
boxovať. A vyskúšam, ako mi to pôjde na voľnej nohe.“
„To sú skvelé správy!“ Alfova tvár žiari pýchou a nadšením. Selmu to
dojíma - uvedomí si, ako veľmi si o ňu robil starosti. „Máš nejaké nápady,
čo sa týka písania?“
„Áno. Chcem sa vrátiť k prípadu Blixová.“
„Aha.“ Otec sa pri zmienke o tom prípade zachmúri. Selma vie, že v ňom
vidí príčinu jej zrútenia potom, ako ju prepustili z Dagspostenu.
„Chcem sa naň pozrieť z iného uhla. Znútra.“
„Znútra?“
„Áno.“
„Neviem, či je to až taký dobrý nápad, Selma. Ten prípad… Myslím, že ho
nikdy nevyriešia. Podľa mňa je jasné, že to úbohé dievčatko je mŕtve.“
„Prečo je to podľa teba jasné?“
„Našli jej krv.“
„To neznamená, že je mŕtva. Pravda je taká, že niekto niečo vie. A ten
niekto dal polícii tip, čo je zaujímavé z mnohých hľadísk. Prečo policajtom
tvrdil, že Luciu zabili v Belgicku? A prečo teraz? Ten človek chcel, aby
polícia vedela, že tam Lucia bola. A že Eilaanen je mŕtvy.“
„To je možné. Zdá sa, že z Vicodiovej siete unikajú informácie.“
„Mne to pripadá ako krycí manéver - poukážu na niečo, aby odvrátili
pozornosť od niečoho iného, čo je možno celkom zjavné.“
 „Selma, to všetko sú len dohady…“
„Niekto niečo vie. A rozpráva. Stačí len počúvať.“
„Ale to dievča je preč… koľko, osemnásť mesiacov? Predstav si, čím si
muselo prejsť…“ Otec smutne pokrúti hlavou.
„O tom nič nevieme, ocko, môžeme si to len domýšľať. A aj keby si mal
pravdu, myslíš, že to dievčatko sa už vzdalo? Že stratilo nádej?“
„Nuž, možno nie, ale…“
„Pud sebazáchovy je silnejší než všetko ostatné. Som si istá, že stále dúfa
a verí, nech sa deje čokoľvek. Je to silné dievča.“
„Ako to vieš?“
„Jednoducho to viem. Vidím mu to v očiach.“
Otec zamyslene prikývne. Vie, aká je jeho dcéra vnímavá - keď niečo
o niekom vycíti, spravidla je to zásah do čierneho. „Tuším si o teba len
robím starosti, Selma. Ten prípad ťa zničil…“
„Áno, no už ma znova nezničí, a vieš prečo? Lebo ho rozlúsknem.“
„Výborne, Sherlock. Tak poď, vezmi si veci, odveziem ťa do mesta. Aj tak
musím ísť do Ikey - tá tvoja bláznivá mačka mi rozhrýzla regál na topánky.“
 48

Jacqueline

BOL TO RISKANTNÝ ČIN, pravdepodobne ten najriskantnejší, odkedy

priviedla Lulu-Rose domov. Prešlo už takmer štyridsaťosem hodín. Práve sa
vracia z tajnej cesty do vzdialenej anonymnej internetovej kaviarne, akých
už absolvovala viacero. Zúfalo túžila zistiť, či jej plán vyšiel. Vezie sa domov
pomaly a opatrne ako vždy, aby na seba neupozornila policajtov
hliadkujúcich na diaľnici A61 medzi Toulouse a Stredozemným morom,
a počas jazdy si v mysli znova dôkladne prechádza každý jeden okamih
spred dvoch dní, aby sa ubezpečila, že sa nedopustila nijakej chyby.
Trvalo jej takmer celé doobedie, kým odpratala zhorenisko a zbavila sa
všetkého, čo by ju mohlo usvedčiť. Z Le Tachoué odišla po obede, dievčatá
uistila, že sa do večera vráti, nechala im doma pukance a zmrzlinu
a nakázala im, aby za žiadnych okolností nevychádzali z domu.
Na predmestí Carcassonne sa zastavila v starožitníctve pri ceste, na
ktorom v prašnom vzduchu blikala tabuľa s názvom Vodafone, a kúpila si
novú SIM kartu. Zaplatila v hotovosti, mladíkovi za pokladnicou podala dve
nové dvadsaťeurové bankovky. Ani na ňu nepozrel, ale aj keby áno,
nespojil by si ju s Jacqueline ibaultovou ani vtedy, ak by sa jej aktuálna
fotografia objavila na titulnej strane všetkých francúzskych novín - čo sa,
pravdaže, nestalo. Pre istotu sa na tento výlet prestrojila: na hlave hladké
karamelovoplavé mikádo, prirodzene tenký nos sa pomocou silikónovej
formy zmenil na hrubší a trochu zahnutý, oči vďaka farebným šošovkám
nadobudli vierohodnú svetloorieškovú farbu. Nemajú ju ako vystopovať.
Vrátila sa do auta, dlho obchádzala Carcassonne po diaľničnom obchvate,
potom po značkách k Les atre ChČteaux de Lastours zamierila na sever
k pohoriu Montagne Noire. Keď na hlavnej ceste niekoľko minút nestretla
nijaké iné auto, náhodne odbočila na menšiu cestu a viezla sa, až kým
neprišla na križovatku. Napravo sa cesta vnárala do hustého lesa.
Jacqueline znova odbočila, v podvečernom šere sa pomaly viezla ďalej.
Zakrátko zastala pri opustenej piknikovej zóne s dobrým výhľadom na
cestu v oboch smeroch.
Vložila SIM kartu do použitého iPhonu, ktorý si kúpila pred niekoľkými
mesiacmi od jedného chlapíka vo Foix cez bezplatnú inzertnú stránku
Leboncoin. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla a precvičila si hlas, aby sa jej
netriasol. Potom vytočila hlavnú telefonickú linku nórskej polície.
Spojovateľka sa jej prihovorila pokojným, uvoľneným hlasom. Jacqueline
vedela, že hovor sa bude zaznamenávať a potom donekonečna prehrávať.
„Tu je polícia, ako vám môžem pomôcť?“
„Chcem poskytnúť istú dôležitú informáciu,“ odvetí Jacqueline
dokonalou angličtinou.
„Na aké oddelenie vás mám prepojiť?“
„Chcem vám len povedať, že v Sainte-Ode v belgických Ardenách, na
Rue des Vieilles Écoles, za kempom, stojí na okraji lesa dom, v ktorom
zabili Luciu Blixovú.“
Potom stlačila Ukončiť hovor, srdce jej pod bezpečnostným pásom prudko
bilo. Zavrela oči. Už niet cesty späť.
Vystúpila, položila telefón na zem a niekoľkokrát po ňom prešla autom.
Pozbierala črepiny, vložila ich do uzatvárateľného plastového vrecka. Keď
s autom stúpala vysoko nad Vallée de l'Orbiel, vyhodila vrecko cez okno do
skalnatej rokliny.
Teraz, o štyridsaťosem hodín neskôr, sa presvedčila, že kompetentné
orgány nasledovali jej tip presne tak, ako dúfala. Všetky významné noviny,
ktoré si v internetovej kaviarni narýchlo pozrela, formulujú rôzne dohady
o dome v Belgicku.
Keď Jacqueline zastane pred Le Tachoué, za ľanovými závesmi v Josiinej
izbe vidí obrysy dievčat. Len čo vojde do predsiene, vrhnú sa jej do náručia.
„Salut, les filles!“ Zasmeje sa, rozrušenie z predchádzajúcich dní z nej
vyprcháva.
Keď pozoruje Josie a Lulu-Rose, ako sa chichocú a poskakujú okolo nej
ani šteniatka túžiace po pozornosti, znova si pripomenie, prečo to musela
urobiť. Zbaviť sa Mikka napokon vôbec nebolo jednoduché a ten telefonát
na políciu bol mimoriadne stresujúci, no Jacqueline je rozhodnutá brániť
svoj blažený život v Le Tachoué s dievčatami až do posledného dychu.
Teraz azda môžu nechať minulosť navždy odpočívať. Polícia nech hľadá
Mikka Eilaanena a telo Lucie Blixovej, nech pritom prevráti Ardeny hore
nohami.
„Poď sem, érie,“ zašepká a pritiahne si Lulu-Rose do náručia. Zavrie
oči a nadýchne sa vône dievčatka - čistá bavlna, čerstvý vzduch,
levanduľové mydlo, pukance.
 49

Lucia

KEĎ VYJDE SLNKO, zdá sa, že je leto. Vtáčiky spievajú, počujeme ich
veľmi jasne. Maman vraví, že to preto, lebo sme ďaleko od hluku áut,
vlakov a lietadiel. Dnes ideme s Josie do lesa, Maman nám do piknikového
koša nabalila šunku a čerstvú bagetu z pojazdnej pekárne pani Marie-
Elodie. Cez víkend necháva bagety pri bráne na konci cesty, ktorá vedie
k Le Tachoué.
Trháme lúčne kvety, hráme sa na schovávačku, potom zídeme k rieke.
Každý deň je teplejšie, v horách sa roztopil ďalší sneh a voda v rieke sa divo
valí. Keď sedíme na drevenom moste a hompáľame spustenými nohami,
špliecha nám na chodidlá.
„Máme šťastie,“ poviem.
„Hej,“ odvetí Josie.
Sedíme tesne vedľa seba, ruky sa nám dotýkajú. Vyzliekli sme si bundy
a oviazali si ich okolo pása, hoci nás Maman varovala: „Nevyzliekajte si
bundy, lebo ochoriete.“
„Kde je podľa teba ten muž?“ opýtam sa.
„Možno sa vrátil do Belgicka,“ odvetí Josie.
„Alebo je v tom žltom dome.“
„Možno. Alebo je stále tu.“
 „Tu, v Le Tachoué?“ Hlas sa mi trasie pri myšlienke, že by bol stále tu,
ukrytý niekde v našom veľkom dome. Nie je to vylúčené - možno sa
schováva na povale ako ja, keď som bola v Ardenách, a Maman mu nosí
hrianky, sladkosti a víno.
„Áno. Auto mu zhorelo. Ako by odišiel?“
„Čo tým chceš povedať, že mu zhorelo auto?“
„Ten veľký oheň, ktorý sa Maman snažila zahasiť. To horelo jeho auto.“
Premýšľam o tom. Možno som to kdesi vo svojom vnútri už vedela.
Dokonca je možné, že v horiacom aute bol aj on, lebo o pár dní neskôr som
v tom čiernom prachu našla hodinky, a keď som ich ukázala Maman,
vytrhla mi ich z ruky. Nevedela som, že sú to jeho hodinky, a už som na ne
aj zabudla.
„Ale Maman hovorila, že v noci odišiel.“
„Hej. No možno neodišiel.“
Vstanem, držím sa dreveného zábradlia. Veľakrát prehltnem, akoby mi
v hrdle ostal kus bagety. Pomedzi konáre dopadajú do valiacej sa vody
slnečné lúče, vyzerá to, akoby v nej plávali diamanty. Otočím sa k Josie.
Stále sedí, šmátra vo vode dlhou tenkou vetvou.
„Už o ňom nikdy nehovorme,“ navrhnem.
Josie prikývne.
 50

Elisa

STÁLE JU NEVEDIA NÁJSŤ. Je hlboká noc, už hodiny na mobile googlim

a scrollujem články o nezvestných deťoch. Otvorila som si aj Google Earth
a priblížila som si dom v belgických Ardenách, kde držali moju dcéru, kde
jej krv vsiakla do podlahových dosiek a v drobných hnedastých kvapkách
zaschla na zanedbanom borovicovom obklade na stene. Dom stojí
uprostred lesa. Keď som do vyhľadávača neuvážene zadala „Lucia Blixová
Belgicko“, vyhodilo mi niekoľko fotografií, na ktorých belgický policajný
tím hľadá „dôkazy“ v rozsiahlych lesoch v okolí dedinky Sainte-Ode. Majú
ochranné obleky, bagre, psy, mlčky sa pohybujú medzi stromami a hľadajú
akýkoľvek náznak, že so zemou niekto manipuloval.
A predsa, keď našli v Belgicku stopy po Lucii, stalo sa niečo zvláštne.
Nestratila som nádej, ba naopak, moje presvedčenie, že ju nájdu živú, ešte
vzrástlo. Opäť ju cítim veľmi zreteľne, ešte silnejšie než na začiatku,
a v srdci viem, že je niekde tam vonku a že žije.
Čiastočne za to vďačím svedectvu majiteľa domu Feodora Batza. Batz
trvá na tom, že Lucia strávila v dome len niekoľko dní hneď po únose
a potom ju Mikko Eilaanen previezol na iné, neznáme miesto. Tvrdí, že
Eilaanen pracoval sám pre súkromného klienta.
Podľa Batzovej výpovede sa Eilaanen nedávno vrátil do domu
v Belgicku. Bol sám. Vraj sa tam dostal do potýčky s Heikim Vilkainenom,
zranil sa a odišiel. Polícia Batzovi nedôveruje - v minulosti bol viackrát
odsúdený a je to známy pedofil. Už pri pohľade na jeho policajnú fotografiu
je zrejmé, že ide o výnimočne nechutného chlapa. Vyzerá slabý ako starec,
na tvári lemovanej gloriolou nepoddajných ryšavých kučier sa vyníma
nepríjemný lascívny úsmev. Pôsobí ako šialený, striasa ma, keď si
pomyslím, že Lucia sa s týmto mužom niekedy stretla. No verím tomu, čo
hovorí, aj keď mu polícia neverí. Musím.
Moju istotu, že Lucia žije, posilnil aj nedávny zvláštny rozhovor
s Fredrikom.
„Veríš na karmu?“ opýtala som sa ho raz neskoro v noci, keď sme sedeli
na tvrdom gaštanovohnedom gauči na policajnej stanici, hľadeli na čiernu
vodu sandeordského vnútorného prístavu a čakali na ďalšie správy, ktoré
napokon neprišli.
„Na karmu,“ zopakoval, akoby to slovo ochutnával - zdalo sa, že už je tej
téme otvorenejší.
„Áno.“
„V tom zmysle, že niečo spáchaš a vesmír ťa za to potrestá?“
„Áno.“
„To by vyžadovalo dosť magické vnímanie sveta. Podľa mňa nie sme ani
zďaleka takí dôležití, ako sa nazdávame. Myslím si, že svet sa len točí a točí
a je mu jedno, či konáme dobro, alebo zlo.“
„Takže podľa teba môžeme páchať naozaj zlé skutky a nik nás za to
nepotrestá?“
„Nuž, áno,“ odvetí Fredrik. Oči mu zažiaria, pohrúžil sa do rozhovoru.
„Deje sa to stále. Dobrým ľuďom sa stávajú zlé veci. Zlým ľuďom sa stávajú
dobré veci.“
„Tak aký má zmysel byť dobrý?“
„Kto vraví, že to má zmysel?“
 „Predsa nás k tomu vychovávajú, či nie?“
„Presne tak. Vychovávajú nás, aby sme boli dobrí. Prečo by to malo
automaticky znamenať, že to chce od nás aj vesmír alebo že mu na tom
vôbec záleží? Život na zemi je jednoducho príjemnejší, ak sa väčšina ľudí
správa dobre.“
„Deti sú dobré. Lucia je dobrá. Toto si nezaslúži, aj keby som ja bola zlá.
Dokonca aj keby…“
„Elisa, nikto nie je dobrý ani zlý - to je relatívne. Nedá sa povedať, že
niekto si niečo zaslúži, či už dobré, alebo zlé. Nech je Lucia kdekoľvek, to,
čo sa s ňou stane, závisí výlučne od rozhodnutia človeka, ktorý ju má
v rukách. Je úplne pochopiteľné, ak stále dúfame, že sa nám v zdraví vráti.
Na to nesmieme zabúdať. Nesmieme strácať nádej.“
Po tom, koľko som sa zožierala úvahami o trestoch za hriechy, je
pomyslenie, že vesmíru nezáleží na nešťastiach a drobných krutostiach
každého bezvýznamného človeka, veľmi oslobodzujúce. Dokonca ani na
veľkých nešťastiach a veľkých krutostiach. Je možné, že som si to napriek
všetkému nezaslúžila? Že sa to z nejakého neznámeho dôvodu jednoducho
stalo a najlepšie urobím, ak budem vkladať energiu do nádeje na jej návrat?
Ne je Lucia kdekoľvek, to, čo sa s ňou stane, závisí výlučne od
rozhodnutia človeka, ktorý ju má v ruká.
Vstanem z gauča a vyjdem na poschodie. Sú 2.11 v noci, vonku fúka
ostrý vietor, do okna na odpočívadle naráža konár stromu. Vojdem do
spálne, načúvam Fredrikovmu tichému, pravidelnému dychu. Ľahnem si
k nemu a prehodím si ruku cez jeho hruď.
„Zlato,“ zašepkám hlasnejšie, než som mala v úmysle, s perami tesne pri
jeho tvári.
Nepatrne otvorí oči. Vidí, že naňho z tesnej blízkosti hľadím, a vyľakane
sa odtiahne.
 „Čo sa deje? Miláčik, je hlboká noc…“
„Pamätáš, keď som bola tehotná s Lyderom, zobrali sme Luciu na ihrisko
vo Vigelandsparken a ona na chvíľu zmizla? Ako sme tam pobehovali
a volali ju a ona nakoniec len ticho sedela v tom domčeku?“
„Hmm, tuším áno.“
„Dodnes si pamätám, ako som sa cítila, keď som ju zbadala. Tá úľava…
Tak silno som ju stískala, až ma začala odtláčať.“
„Miláčik…“
„Potrebujem ju, Fredrik. Nemôžem takto žiť.“
„Ššš,“ zašepká.
„Myslíš, že sa nám vráti?“ opýtam sa.
Cítim, ako stuhol, spozornel. „Samozrejme,“ odvetí a hladká ma po
vlasoch.
Odtiahnem sa a pozriem naňho, zadívam sa mu do očí. „Naozaj?
Skutočne veríš, že Lucia sa vráti domov?“
Prikývne, no jeho oči hovoria nie. Napokon ich sklopí, unikne môjmu
skúmavému pohľadu.
Na okamih k nemu pocítim nenávisť. Nenávidím ho za to, že neverí.
Sľúbila som, že tohto muža budem navždy milovať. No všetko má svoje
hranice, dokonca aj láska - obaja to vieme. A nádej tiež.

Keď som si istá, že Fredrik zaspal, zídem dolu. V kuchyni si nalejem trochu
vody. Ani si neodpijem, vylejem ju a nalejem do pohára zvyšok shirazu, čo
ostal v dvojdecovej fľaši na kuchynskej linke. Na stole mi zavibruje mobil.
Je neskoro - Fredrik sa zrejme zobudil, nenašiel ma v posteli a píše mi, kde
som. Dlho uchlipkávam víno, vdychujem jeho dymovú, korenistú vôňu.
Neponáhľam sa. Noci patria mne, už som si na tieto hodiny strávené
osamote zvykla.
 Vezmem do ruky mobil a všimnem si, že som dostala e-mail od istej
Selmy Eriksenovej.

Od: Selmaeriksenova@gmail.com
Komu: Elisa.J.Blixova@nordicwings.com
Predmet: Lucia Blixová

Vážení pán a pani Blixovci,

som novinárka na voľnej nohe (v minulosti som písala interne
pre Dagsposten) a na prípade Luciinho únosu pracujem od
začiatku. S ohľadom na najnovší vývoj som sa rozhodla
preskúmať prípad vašej dcéry z iného uhla pohľadu. Dúfala som,
že by sme sa mohli stretnúť a prebrať to. Naozaj vám cem
pomôcť - stále verím, že Luciu nájdu a vráti sa domov. Jej prípad
jednoduo nedokážem dostať z hlavy.
S pozdravom
Selma Eriksenová

Položím telefón obrazovkou dolu na kuchynskú linku. Na začiatku mi

denne chodilo takýchto správ minimálne päťdesiat. No dnes už sa nikto
nesnaží nadviazať so mnou priamy kontakt. Noviny o nej stále píšu, hoci
zriedka - už sa zďaleka neobjavuje na titulných stránkach každý deň. Teda
neobjavovala sa, kým nenašli jej krv. Nikdy som si nebola istá, či to, že sa
o nej toľko píše, je dobré, alebo nie. Na jednej strane je väčšia šanca, že
Luciu niekto niekde spozná, no zároveň sa tak môže stať pre svojho únoscu
väčším bremenom a dostať sa preto do nebezpečenstva.
Som taká sama. Cítim sa neuveriteľne osamelá. Myšlienka, že pôjdem
hore a ľahnem si k manželovi, ma zadúša. Ďalšia noc v tej izbe, s pohľadom
upretým na sivé žalúzie, po stene občas prebehne tieň auta
prechádzajúceho okolo a do uší mi bude doliehať Fredrikovo ľahké,
monotónne chrápanie. Niekedy sa hrám hru - predstavujem si, že v tomto
dome žijem s iným mužom. Lucia a Lyder sú tu, spia. Všetko je tak, ako má
byť, no som s tým druhým mužom, a to zároveň všetko mení. Vo svojich
predstavách si ľahnem do postele, priviniem sa k jeho silnému chrbtu,
objímem ho okolo pása, on mi vezme ruku a položí si ju na srdce. Ostanem
tak navždy.
Vezmem telefón a odpíšem novinárke. Prečo by som sa s ňou nestretla,
ak si myslí, že dokáže zistiť niečo nové? Vygooglim si ju - vyzerá ledva na
sedemnásť, no má v sebe akúsi dravosť. Páči sa mi to. Oveľa radšej sa
porozprávam s ňou než s niektorým z jej ostrieľaných kolegov, ktorí už
všetko videli a sú presiaknutí cynizmom. Potrebujeme nádej.
 51

Jacqueline

ZÁPASÍ SO SILNOU TÚŽBOU pozrieť si najnovšie správy. Naleje si ďalší

pohár vína, zahľadí sa von do noci. V Le Tachoué nie je prístup na internet,
tak ako chcela, no v tejto chvíli by bola vďačná aspoň za slabučký 4G
signál.
Posledných pár týždňov sleduje správy ešte pozornejšie než zvyčajne.
Nečakala, že jej tip vyvolá taký obrovský rozruch - nemala odkiaľ vedieť, že
v Sainte-Ode sa nájde Luciina krv. Občas ju prepadne náhly súcit voči Elise
Blixovej, vzhľadom na okolnosti ho však vždy rýchlo potlačí. No aj tak - aj
Jacqueline je matka a veľmi dobre vie, aké to je, keď človeku vezmú dieťa.
Znova sa pozrie na hodinky. Je 20.40. Antoine doteraz nikdy nemeškal.
Už niekoľko týždňov chodí do Le Tachoué každý večer a ráno odchádza,
skôr než Jacqueline zobudí dievčatá. V rannom šere potichu vykĺzne
z postele a Jacqueline sa zacnie za dotykom jeho silného tela, hoci ešte ani
nevyšiel z izby. Dievčatám o ich vzťahu zatiaľ nechcela hovoriť, no cíti, že
o ňom vedia. Antoine jej povedal, že raz ráno, keď na dvore otáčal auto,
Lulu-Rose mu zakývala z okna. Jacqueline vie, že si toto nečakané šťastie
zaslúži.
Dievčatá sú v posteli, Boulee sa uložila do pelechu v kuchyni.
Jacqueline netrpezlivo čaká, uchlipkáva si lahodný Madiran, uhládza si
vlasy a znova sa díva do prázdnej tmy za oknom. Minulý týždeň sa
regiónom prehnala búrka, vytrhávala stromy a zaplavila farmy v údolí. Ich
malá riečka sa vyliala, trhala zvončeky a hyacintovce rastúce pri brehu,
akoby bola divým vodným tokom, po ktorom sa dá plaviť. Josiane s Lulu-
Rose vynechali jeden deň v škole, keď sa na cestu pri Encourtiechu
zosunula pôda. Počasie je odvtedy vrtkavé, často sa z ničoho nič spustí
prudký lejak a nad horami visia zlovestné čierne mračná. Dnes večer začalo
zase pršať - možno preto sa Antoine zdržal.
Do starých olovených okien sa s rachotom oprie náhly príval
dažďa. Jacqueline nepočuje klopanie, no Boulee sa nadšene rozšteká.
Zrazu je tam, vezme ju do náručia, náruživo ju pobozká, vlhkými rukami jej
vojde do vlasov a pohladí teplú pokožku na tyle. Chutí po mäte
a bylinkách, Jacqueline sa odtiahne, zaborí si tvár do jeho krku, na líci cíti
drsný dotyk jeho strniska. Rukou jej vkĺzne pod blúzku, zľahka stisne
bradavku, ona mu vsunie ruku zozadu do nohavíc, pohladí ho po zadku
a pritiahne si ho ešte bližšie.
V spálni do nej vnikne, skôr než sa stihnú poriadne povyzliekať -
Antoine kľačí pred Jacqueline na posteli s nohavicami omotanými okolo
nohy, ona má stiahnutú, ale stále zapnutú podprsenku. Matne si
uvedomuje, že dievčatá spia na opačnom konci chodby, hryzie roh paplóna,
aby utlmila hlasné, naliehavé vzdychy. Antoine na chvíľu spomalí, opatrne
si ju pritiahne, takže sedí na samom kraji postele s rukami okolo jeho krku
a členkami spojenými pod jeho zadkom. V tlmenom svetle miestnosti sa
vynímajú jej tmavé, tvrdé bradavky.
Jemným gestom ruky ho zastaví, dlho na seba len hľadia, v očiach sa im
zračí údiv i strach. Mohol by si mi ublížiť? pýta sa v duchu Jacqueline.
Napokon, pre srdce je najväčším nebezpečenstvom láska. V tejto chvíli ju
cíti, jej počiatočné štádium, keď stačí jediné slovo či nesprávny pohľad
a všetkému je koniec. Desí ju pomyslenie, že existuje človek, ktorý by v nej
dokázal opäť niečo prebudiť. Odvráti zrak, chce mať situáciu pevne
v rukách. Skĺzne nižšie, pohládza teplú pokožku, pod prstami cíti jeho
prudkú mužnú silu. Vezme mu ho do úst, pri jeho tichých vzdychoch sa jej
v žalúdku ozve silný záchvev vzrušenia.
Do starých okeníc naráža silný dážď, zavýjanie vetra pripomína
minulotýždňové búrky. Jacqueline vstane, sadne si obkročmo na Antoina,
no v tom okamihu sa všetko pokazí - prítomnosť sa rozplynie a ona sa vráti
do noci, keď sa v Le Tachoué objavil Mikko. Nemá pod sebou pekného,
nežného muža z Pyrenejí, ale estónskeho kriminálnika, ktorý vedel
priveľa. Tá vidina ju pohltí ako nočná mora.
Antoinovo silné, uvoľnené telo, dôverčivo prijímajúce jej dotyky, zrazu
patrí Mikkovi. Antoine zakláňa hlavu, ústa má slastne pootvorené, no jeho
tvár sa zmení na Mikkovu vo chvíli, keď sedatíva zabrali, z pier mu vytiekol
tenký prúžok slín a stratil sa v drsnom strnisku. Antoine si všimne, že
znehybnela - položí jej ruku na krk a stiahne ju k sebe. Vsunie jej jazyk
hlboko do úst, horúčkovito sa pohybuje, no Jacqueline cíti na krku ruky
mŕtveho muža a z hrdla sa jej vyderie zúfalý výkrik. Antoine to zrejme
považuje za výkrik rozkoše, lebo ešte zrýchli, no ona ho prudko odstrčí
a vybehne z postele.
Kdesi v dome sa ozýva Boulein štekot. Jacqueline sa zamkne v kúpeľni,
špliecha si na tvár studenú vodu, kolená sa jej trasú. Rozpustené vlasy sa
jej namočia, stiahne si ich do chvosta. Na krku jej svietia červené fľaky,
pozostatok po vášnivom milovaní. Má ich aj na prsiach a na vnútornej
strane stehien. Páčilo sa jej to. Páčilo sa jej, že sa s ňou miluje, akoby ju
zbožňoval a zároveň trestal. V zrkadle sa zadíva do vlastných ľadových
modrých očí. Snažila sa vyhýbať spomienkam na Mikka a na to, čo mu
urobila, no teraz si uvedomuje, že väzením nemusia byť len kamenné
múry. Toto sú oči vrahyne, pomyslí si a vie, že tohto označenia sa už nikdy
nezbaví.
 52

Selma

SELMA ZAČNE ZNOVA, tentoraz tvrdšie, a s každým úderom do

boxovacieho vreca sa jej myslenie vyostruje. Oddeliť od seba jednotlivé
myšlienky sa jej občas vidí nemožné - akoby sa jej v jednej chvíli zhŕkli
v mysli všetky myšlienky, ktoré inému človeku prejdú hlavou za celý deň.
Inokedy sa vie dostať do stavu, v ktorom jej je všetko nielen úplne jasné,
ale navyše dokáže nájsť prepojenia medzi zdanlivo nesúvisiacimi
informáciami. Táto schopnosť je pri práci reportérky mimoriadne užitočná,
no občas ju privedie do problémov.
Jej matka ju nazývala darom - Selma však vie, že dar môže byť zároveň
prekliatím.
Srdce jej ide vyskočiť z hrude, ale pokračuje, až kým sa celkom neunaví.
Predkloní sa, na podložku padajú veľké kvapky potu. Premýšľa o prípade
Blixová, myslí naň takmer celý čas, odkedy sa vrátila do Osla. Neverí teórii,
že Luciu zavraždili. Je to jeden z najčudnejších prípadov, s akými sa kedy
stretla. Stále jej vŕta v hlave zložitý plán únosu. Prečo si únosca prenajal
dom cez Airbnb, prečo zaangažoval tú záhadnú ženu, keď svoju obeť mohol
uniesť rovno z ulice? A prečo ju zo Sandeordu prevážal do Möllerydu,
odtiaľ do Sainte-Ode a odtiaľ nevedno kam, ak ju chcel jednoducho zabiť?
Selma sa prikláňa k názoru, že niekto z prostredia Vicodiovej siete alebo
niekto, kto si ju najal na pomoc, špehoval Blixovcov na Facebooku či
Instagrame. Elisa Blixová hojne využívala sociálne siete, často zverejňovala
fotografie svojich výnimočne pekných detí. V takomto prípade by
nemuselo ísť o motív sexuálny či vražedný, ale rodinný. Luciu Blixovú
možno uniesli, aby zaplnila prázdno v bezdetnej rodine, čo zvyšuje
pravdepodobnosť, že páchateľom bola žena. Možno ju predali do bohatej
rodiny niekde na Strednom východe či v Ázii, kde ju držia v akejsi zlatej
klietke. No Selma aj tak nerozumie, ako je možné, že dieťa, ktorého
fotografie obleteli celý svet, ukrývajú celé mesiace, ba dokonca roky,
a nikto ešte neupozornil príslušné orgány. Ako? Jedine ak by sa nachádzala
na nejakom prakticky neodhaliteľnom mieste.
V sprche Selma stojí tvárou k stene, po tele jej steká horúca voda.
Zatvorí oči, snaží sa sústrediť na bežné úlohy, ktoré musí zvládnuť dnes
ráno pred popoludňajším stretnutím s Blixovcami: nakŕmiť Medusu, začať
sa venovať daňovému priznaniu, ktoré treba odovzdať o čosi vyše týždňa,
napísať poďakovanie tete Margot za to, že jej tento mesiac k narodeninám
poslala peniaze. Myšlienky jej opäť zablúdia k Lucii Blixovej. Koľkokrát
hľadela na tú milú usmiatu tváričku a prosila dievčatko, aby jej nejako
naznačilo, kde sa nachádza. Keď zdvihne ruky, aby si zapla retiazku po
matke, zabolia ju svaly. Prstami mimovoľne pohladí chladný mesačný
kameň ležiaci v priehlbinke pod prsami. Tu sa rodia tvoje rozhodnutia,
vravievala jej matka. Na tomto mieste sídlia tvoje predtuy a inštinkty.
Usmeje sa. Počiatočná zvláštna, neurčitá myšlienka nadobúda čoraz
jasnejšie kontúry. Už vie, čo sa opýta Fredrika a Elisy Blixovcov.
Nie je ani sedem hodín ráno, vonku je chladno a jasno. Pri pomyslení na
to, čo ju dnes čaká, sa sama pre seba usmeje. Olav jej takmer neuveril, keď
mu poslala správu, že sa stretne s Fredrikom a Elisou. Po toľkých
mesiacoch dobrovoľného mlčania bolo príjemné znova sa s ním
skontaktovať. Svižne kráča po ulici Torshovgata, v hlave jej víria obrazy
uneseného dievčatka a dohady, kde sa asi nachádza.

Je taký, ako si ho predstavovala, jeho manželka nie. Fredrik Blix má

pokojnú, dobrosrdečnú povahu, skoro ako dieťa, myslí si Selma - zdá sa, že
mu chýba vážnosť a vyčerpanosť, ktoré charakterizujú väčšinu dospelých,
predovšetkým mužov v náročných zamestnaniach. Je príťažlivý, ale všedný,
pôsobí nervózne a zmätene. Trochu jej pripomína Olava - typický Nór,
ktorý sa lepšie cíti v lese alebo s bežkami na nohách na holej pláni než
v luxusnej hotelovej hale, kde si dohodli stretnutie. Za tie roky, čo Selma
pracovala v centre Osla, prechádzala okolo Hotela Continental takmer
denne, dnu však nikdy nevkročila. Skĺzne pohľadom z Fredrika Blixa na
rafinovaný, decentne pozlátený interiér, potom pozrie na Elisu Blixovú
sediacu v nápadnej vzdialenosti od manžela.
Elisa je iná, než Selma očakávala na základe jej profilov na sociálnych
sieťach a komunikácie v médiách. Za rok a pol od Luciinho únosu veľmi
schudla a nadobudla výraz uštvaného hladného zvieraťa. Upiera na Selmu
prenikavý pohľad a neustále sa ošíva - šúcha nohami, žmolí si tenké
červené prsty, prehrabáva si nedávno ostrihané mikádo. V čase, keď Lucia
zmizla, Elisa pôsobila dojmom úspešnej mladej ženy - pekná boháčka
s rovnými bielymi zubami, lesklými vlasmi a jemne opálenou pokožkou,
akú mávajú ľudia, ktorí chodia na dovolenku, kedykoľvek sa im zachce.
Teraz vyzerá ako jej menej zámožná staršia sestra.
„Ďakujem, že ste sa so mnou stretli,“ povie Selma. Dbá na to, aby
rozprávala pomaly a jasne. Keď je príliš rozrušená alebo nervózna, zabúda
oddeľovať slová.
Elisa chvatne prikývne a pozrie na Selmu s potláčanou netrpezlivosťou,
akoby mala už-už podráždene rozhodiť rukami a požiadať ju, aby prešla
k veci. „V e-maile ste naznačili, že máte teóriu, ktorá by mohla pomôcť
objasniť Luciin únos.“
„Áno, zatiaľ sú to len úvahy, no chcela som sa s vami stretnúť a zistiť, či
vám môžem byť užitočná. Chcem vám pomôcť.“
Fredrik a Elisa si vymenia pohľady. Každý im chce pomôcť, no nikomu sa
to zatiaľ nepodarilo. Až doteraz, pomyslí si Selma a predstaví si chvíľu, keď
sa Lucia vráti do náručia milujúcich rodičov.
„Spomínali ste, že pracujete pre Dagsposten? Kým sa neobjavili, ehm,
najnovšie informácie z Belgicka, dlho o Luciinom prípade nič nenapísali,
dokonca ani v januári, keď našli to dievča v Poľsku.“ Fredrik sa odmlčí
a uprie na Selmu sýtomodré oči. Selma si uvedomí, že hoci pri prvom
kontakte pôsobí bezstarostne, jeho povaha má aj tvrdšiu stránku.
Fredrik naráža na desaťročnú Yanku Miloszewovú, ktorú našli začiatkom
januára, keď polonahá a bosá bežala popri dvojprúdovej diaľnici vo
východnom Poľsku. Zastavili jej starší manželia, zabalili ju do deky, naložili
na zadné sedadlo a zavolali políciu. Hovorila cudzím jazykom, domnievali
sa, že pochádza zo Škandinávie. Pri pohľade na zlepené svetlé vlasy,
špinavé zdrapy oblečenia a vystrašené tmavé oči si spomenuli na Luciu
Blixovú - jej tvár sa pred časom vynímala na smerovníkoch, bilbordoch aj
vo všetkých celoštátnych novinách. Ukázalo sa, že Yanka má matku Poľku
a násilníckeho švédsko-iránskeho otca a že ju vyše dvoch rokov držali
zavretú v rodinnom dome neďaleko Lublinu. Jej matku ešte stále nenašli.
„Pre Dagsposten som pracovala kedysi, teraz som na voľnej nohe.“
„Venovali ste sa aj iným prípadom nezvestných detí?“ opýta sa Elisa
a prevŕta Selmu pohľadom.
„Kým som robila pre Dagsposten, intenzívne som sa venovala Luciinmu
prípadu, v tom čase sme ho porovnávali aj s inými prípadmi. Najmä
s Madeleine a erese, keďže majú podobné črty.“
 Luciina matka sa zadíva na svoje červené, šúpajúce sa ruky. Selme
napadne, že má pravdepodobne sklon ku kompulzívnemu správaniu,
napríklad k neprestajnému umývaniu či drhnutiu rúk. Vie to vypozorovať,
lebo tým v minulosti sama trpela. Keď vidí Elisine zničené ruky a vníma jej
nervozitu, konečne ju dokáže naozaj pochopiť.
Rozumie, prečo o tejto žene písali, že je „zvláštne vyrovnaná“
a „nezvyčajne chladná“, no až teraz pri osobnom stretnutí si uvedomuje, že
zdanlivý pokoj predstavuje spôsob, akým sa Elisa vyrovnáva s vnútorným
zmätkom. Ako táto žena prežíva každý deň, každú minútu? Ako sa cíti, keď
sa pri umývaní zubov pozrie na seba v zrkadle? Zažije za deň aspoň jeden
pokojný okamih - pri jedení, spánku, cikaní, alebo keď kráča po ulici?
„Luciin prípad mi výnimočne leží na srdci,“ povie Selma potichu. Samu
ju to prekvapí, no pokračuje: „Ako sedemročná som stratila mamu. Takmer
ma to zničilo, ovplyvnilo to celý môj život. Pomyslenie, že iné malé
dievčatko sa zrazu ocitlo bez rodičov, je pre mňa neznesiteľné. Neviem
Luciu dostať z hlavy. Podľa mňa sa vyšetrovanie neuberá správnym
smerom. Dokonca ani teraz.“
„Čo tým myslíte?“ opýta sa Elisa. Pohľad jej zmäkol, v očiach má slzy.
„Príliš sa sústreďujú na teóriu, že Luciu uniesla zločinecká sieť, a takmer
vôbec neberú do úvahy, že motív jej únosu by mohol byť oveľa zložitejší.“
„Polícia podľa mňa preskúmala väčšinu možností,“ ozve sa Frederik
vľúdne. „A dúfam, že v tom bude pokračovať.“
„O čom ste uvažovali vy?“ opýta sa Elisa.
„Vezmite si napríklad najnovšie udalosti z Belgicka. Niekto zavolá na
políciu a ohlási, že Luciu tam zabili. Prečo to urobil? Aby prehľadali dom
a zatkli Batza. Ale prečo? A prečo práve teraz?“
„Aj ja som nad tým premýšľala,“ odvetí Elisa. „Prečo s tým prišli teraz?
Komu sa hodí, aby Batza zatkli?“
 „Presne. Navyše verím Batzovi, že s únosom nemá nič spoločné, iba
Mikkovi umožnil, aby pri prevoze využil jeho dom,“ povie Selma.
Elisa nadšene prikývne. „Aj ja mu verím. Nemyslím, že by klamstvom
niečo získal.“
„Ale ak… jej nejako ublížil, potom by klamstvom určite získal,“ namietne
Fredrik.
„Neublížil jej,“ zašepká Elisa a Selma si uvedomí, akú krehkú nádej
v sebe táto žena živí.
Prikývne. „Podľa mňa sa niekto snaží navodiť dojem, že Luciu zavraždili,
aby sa polícia menej sústredila na iné možné scenáre. Robí to zrejme preto,
lebo sa cíti ohrozený. Lucia si v tejto chvíli už možno nie je istá, kto vlastne
je - bezbranné deväťročné dieťa ľahko podľahne manipulácii. Jej únoscom
sa dlho darilo unikať, možno im to dodalo odvahu, začali ju brávať von
a niekto ju spoznal. Alebo sa im niekto vyhrážal - napríklad Batz. A to je
veľmi znepokojivé - nervózny únosca je oveľa nebezpečnejší než únosca,
ktorý si myslí, že je v bezpečí.“
„Máte pravdu,“ povie Fredrik.
„Môžem vám položiť otázku?“ opýta sa Selma.
Fredrik pozrie na Elisu, tá nespúšťa oči z novinárky. „Samozrejme.“
„Keby sme na chvíľu pripustili, že Luciu niekto uniesol na objednávku,
aký by mal podľa vás motív?“
„Asi… asi ju videl na internete.“
„Ale na internete sú milióny detí. Prečo práve Lucia?“
„Pretože… Ja neviem. Nie som si istá, či rozumiem otázke.“
„Moja otázka znie: Ak si predstavíme, že niekto chcel uniesť Luciu, práve
ju a nie nejaké iné dieťa, aký by mal ten človek motív? Samozrejme, čisto
hypoteticky.“
 „Aby ma potrestal,“ odvetí Elisa potichu, no okamžite sa zatvári, akoby
tie slová chcela vziať späť.
Pozrie na manžela - Fredrik v tom istom okamihu odpovie: „Z pomsty.“
„Z pomsty za čo?“ opýta sa Elisa a skúmavo naňho hľadí.
„Za čo by ťa mali trestať?“ opýta sa Fredrik.
Selma ich sústredene pozoruje.
„Prepáčte, ale to, na čo sa pýtate, nedáva žiadny zmysel.“ Elisa očervenie.
„Chcela som povedať len toľko, že keď som si skúšala predstaviť, prečo by
niekto uniesol niekomu inému dieťa, prišlo mi na um jedine to, že by ho
tým chcel potrestať.“
„Existuje niekto, kto vás tak veľmi nenávidí - či už na to má dôvod, alebo
nie -, že by vám chcel uniesť dcéru?“
Fredrik predstiera, že ho otázka úplne zmiatla, akoby Selma rozprávala
v cudzom jazyku. Elise na spánku vystúpila žila, vyzerá nahnevaná. Selma
vidí, ako zatína zuby a snaží sa upokojiť. Krátko, neveriacky sa zasmeje, aby
dala najavo, že otázku považuje za načisto absurdnú.
„Pravdaže nie,“ odvetí.
„Pani Blixová, veľa ľudí si v sebe pestuje nenávisť. Sama ste to povedali -
človeku prirodzene napadne, že by mohlo ísť o odplatu. Pomsta je jedným
z najčastejších motívov trestných činov.“
Elisa sa medzičasom trochu upokojila. Selma má dojem, že sa vedome
snaží tváriť krotko a dotknuto. Elisino správanie na ňu pôsobí akosi
neúprimne, všimla si to najmä vtedy, keď sa rozčúlila - aspoň jej hnev bol
skutočný. Predstaví si Elisu s Medusou - dala by sa od nej mačka pohladiť
po chrbte, sklopila by uši a priadla, alebo by sa naježila a ušla?
„Popravde, tou otázkou ste ma zaskočili. Neviem o nikom, kto by ma tak
veľmi nenávidel alebo ku mne prechovával také silné negatívne pocity, že
by ho to priviedlo k myšlienke uniesť mi dieťa. Podľa mňa je to dosť
bláznivý predpoklad.“
„V skutočnosti vás niekto môže vášnivo nenávidieť a vy o tom nemusíte
vôbec nič vedieť. Možno vás sledoval celé roky.“
„Ale prečo?“
„Na to poznáte odpoveď len vy sama.“
„Pozrite,“ vstúpi do rozhovoru Fredrik, „polícia dôkladne prešetrila
možnosť, že by za únosom bol osobný motív. Sú nanajvýš kompetentní
a prípadu našej dcéry dodnes venujú nemalé množstvo času, peňazí
a vedomostí, takže si naozaj nemyslím, že v tejto fáze ešte narazíme na
niečo nové.“
„Sú nanajvýš kompetentní, no ešte stále ju nenašli,“ poznamená Selma
s pohľadom upretým na Fredrika.
„Nie som si istý, či rozumiem, prečo ste sa chceli stretnúť.“
„Som toho názoru, že motív je nepochybne osobný a Luciu si únosca
vybral preto, aby sa pomstil jednému z vás alebo vám obom. Zároveň si
myslím, že Vicodiovu sieť využili len pri prevoze, a keby sa polícii podarilo
vypátrať tú ženu, dostali by sa oveľa bližšie k páchateľovi.“
„Policajti sú presvedčení, že tá žena je mŕtva,“ poznamená Elisa.
„Oni možno áno, ale vy nie.“
„Nie.“
„Zdá sa, že ste si tým celkom istá. No polícia si je rovnako istá, že žena,
s ktorou ste sa stretli, bola Silwia Trujová.“
„Nie, nebola.“ Elisa rozhodne pokrúti hlavou. „Celý čas tvrdím, že nie.
Žena, s ktorou som sa stretla, bola mimoriadne kultivovaná. Hovorila po
nórsky, akoby to bol jej materinský jazyk. A podľa mňa bola skutočne
matkou toho dievčatka - cítila som medzi nimi nezameniteľné materinské
puto.“
 „Verím vám. Nemyslím, že niekto ako Trujová, žena závislá od heroínu
a s dlhým záznamom v registri trestov, by vedel zahrať bohatú nórsku
matku tak presvedčivo, aby nevzbudil ani najmenšie podozrenie. Podľa
mňa je to nemožné.“
„Presne. Ďakujem vám,“ odvetí Elisa. „Nikto iný mi tuším neverí.“
„Ja vám verím. Teraz poďme ďalej - ak tá žena, ktorá sa vydávala za Line,
nebola Silwia Trujová, čo ju, kultivovanú a podľa všetkého pomerne
zámožnú Nórku, v mnohých ohľadoch podobnú vám samej, mohlo viesť
k tomu, aby sa zúčastnila na únose vášho dieťaťa?“
Selmina otázka ostane visieť vo vzduchu. Blixovcov očividne zarazila, zdá
sa, že sú v rozpakoch. Selma si všimne, že Elisa Blixová si zarýva necht
ukazováka hlboko do kože na bočnej strane palca. Pokožka zbelie, napokon
praskne. Objavia sa drobné kvapky tmavej krvi. Keď si Elisa uvedomí, že
Selma ju pozoruje, schová ruku za chrbát.
Selma vstane. Fredrik s Elisou si vymenia začudované pohľady. „Dobre,“
povie. „Tu sme asi skončili. Úprimne dúfam, že Luciu nájdu a vráti sa
domov. Keď budete vedieť odpovedať na moju otázku, pokojne sa mi
ozvite.“
Otočí sa Blixovcom chrbtom a vyberie sa preč. Cíti, že jej náhly odchod
ich šokoval. Vyjde cez otáčacie dvere priamo do davu ľudí, ktorí sa v čase
dopravnej špičky ponáhľajú k stanici Nationaltheatret. Chladný slnečný
deň vystriedal ponurý hmlistý podvečer. Selma sa vzdiali od davu, kráča
k prístavu vo štvrti Aker Brygge. Nájde prázdnu lavičku, sadne si, zahľadí
sa na čiernu vodnú hladinu osvetlenú oranžovou žiarou pouličných lámp
vzadu na promenáde. Myseľ má jasnú a pokojnú. Pri stretnutí s Fredrikom
a Elisou sa čosi stalo. Nech sa človek tvári akokoľvek vyrovnane, reč tela
vždy čo-to prezradí. Selme neuniklo, že Elise sa v očiach zjavil neklamný
záblesk pochybností a strachu.
 53

Elisa

POTREBUJEM ROZMÝŠĽAŤ. Vo vlaku cestou domov sa Fredrikovi

nezavrú ústa. Zvláštne - môj manžel nie je výnimočne zhovorčivý.
Donekonečna melie o stretnutí s novinárkou, vraj sa mu videla čudná
a trochu bezočivá. Prikývnem a z okna pozorujem mliečnobielu hmlu
zahaľujúcu východné predmestie Osla, až kým vlak nevojde do tunela.
Naozaj potrebujem rozmýšľať. Cítim na sebe jeho pohľad, no nespúšťam oči
z okna, hoci sa za ním mihajú len svetlá na stenách tunela. Ukazovákom si
prejdem po krvavej ryhe, ktorú som si vyhĺbila na palci. Už nekrváca, no
stačí ju jemne stlačiť a opäť vytečie pár kvapiek. Nenápadne si utriem krv
do tmavých džínsov.
Domov kráčame mlčky cez centrum Sandeordu, po nábreží, okolo
lodenice, potom hore kopcom. Je chladno a veterno. Je piatok, Lydera zo
školy vyzdvihli Fredrikovi rodičia. Vezmú ho na chatu v Kviteseide, ostane
tam s nimi až do nedele. Za posledný rok sa to stalo pravidlom - každý
druhý víkend berú Vigdis a Karl Lydera na chatu. Tak si oddýchne nielen
on, ale aj my.
Keď je Lyder s nami, s Fredrikom sa snažíme, aby bolo všetko čo
najnormálnejšie. Skoro každý deň spolu jedávame, pomáhame mu
s úlohami, v rozumný čas ho ukladáme do postele. Pri pohľade zvonka azda
pôsobíme ako bežná rodina. Kompletná, dokonca šťastná. No cez víkendy,
keď je Lyder v Kviteseide, stavia snehuliakov, pije kolu a starí rodičia ho
zahŕňajú láskou, poddávame sa s Fredrikom zúfalstvu a bezmocnosti.
Hodiny presedíme pri laptopoch, skúmame mapy ciest do Möllerydu
alebo do Sainte-Ode, čítame materiály z vyšetrovania a prezeráme si
diskusné fóra na internete, aby sme zistili, čo ľudia píšu o „prípade
Blixová“. To je, samozrejme, nebezpečné - presne ako som sa obávala už na
začiatku, ľudia o nás hovoria príšerné, kruté veci a dúfajú, že Luciu rýchlo
zabili, lebo iný osud by bol nepochybne oveľa horší. Napriek zraňujúcim
a hrôzostrašným komentárom však čítam ďalej v nádeji, že niekto niekde
náhodou príde s niečím, čo nás privedie k Lucii. Neznesiem pomyslenie, že
odpoveď je možno na jednom z tých fór a ja ju nenájdem. Večer sedíme
pred televízorom, pozeráme americké sitkomy a popíjame bourbon
s ľadom, až kým neprestaneme vnímať bezduché vtipy na obrazovke alebo
už nedokážeme poskladať zmysluplnú vetu. Zvyčajne zaspíme priamo tam,
každý na jednom konci veľkého gauča - oči sa nám zatvárajú, miestnosť sa
s nami točí a do uší nám dolieha nahratý smiech.
„Aká hlúpa otázka,“ povie znova Fredrik, odblokuje alarm a zavesí si
bundu na vešiak v predsieni.
Vidím, že chce pokračovať v rozhovore, no ja na to nemám silu.
Potrebujem rozmýšľať, potrebujem byť sama. Čo ak má Selma Eriksenová
pravdu a to, čo sa nám stalo, je nejaká zvrátená pomsta? Zahľadím sa na
manželovu prívetivú tvár s jemnými vráskami a veľké modré oči - vďaka
nim pôsobí nevinne ako malý chlapec.
„Je naozaj až taká hlúpa?“ opýtam sa. Fredrik prižmúri oči, no vzápätí
znova nadobudne svoj bežný prázdny, trochu zmätený výraz. V tej chvíli
ho nenávidím. Aj keď neurobil nič zlé, nenávidím ho za jeho miernu
povahu a za to, ako idiotsky sa tvári.
„Čo tým myslíš?“
 „Žiadna teória ani žiadna vyšetrovacia verzia doteraz nikam neviedli.
Nedávali nijaký zmysel. Jej otázka dáva aspoň aký-taký zmysel. Naozaj si
myslíš, že je hlúpe zaoberať sa možnými osobnými motívmi?“
„Ale, Elisa, polícia ich už predsa preskúmala.“
„Možno ich nepreskúmala dosť dôkladne. Možno sme ich nepreskúmali
my. Už sa ti to dlho snažím naznačiť.“
„O čom hovoríš? Podľa teba nás niekto nenávidí až tak, že by nám
ukradol dcéru?“
„Neviem!“
Pravdaže, v skutočnosti viem, že sa to mohlo stať. No považovala som to
za nemožné. Dôverovala som polícii a ich hlavnej vyšetrovacej verzii, aj
keď mi akýsi tichý vnútorný hlások hovoril, že by to bola priveľká zhoda
okolností. Aká je pravdepodobnosť, že zo všetkých detí v tejto nezaujímavej
štvrti náhodou uniesli práve dcéru Elisy Blixovej, a jej únos bol
naplánovaný tak dokonale, až sa zdá, akoby sa prepadla do zeme? No aká?
Napriek tomu som počas bezsenných nocí od 19. októbra 2017 usúdila, že
za to, čo sa stalo našej rodine, môže zrejme karma. Hrozivý, krutý trest,
brutálna spravodlivosť vykonaná mimoriadne bolestivým spôsobom. Trest
niekedy celkom nezodpovedá závažnosti zločinu. A niekedy áno, akokoľvek
ťažko sa to priznáva. Uvažovala som o tom z hľadiska vesmíru, no čo ak má
Fredrik pravdu a na príčine nie sú vesmírne či magické sily, ale človek,
ktorý to celé naplánoval s cieľom dosiahnuť akúsi zvrátenú spravodlivosť?
„Ty mi povedz, Elisa - existuje niekto, kto ťa skutočne nenávidí?“
Fredrik tú otázku doslova vypľuje. Pocítim na tvári výbuch jeho
horúceho dychu a cúvnem, no on ma schmatne za zápästie a silno mykne.
„Úplne si sa zbláznil? Čo to do teba vošlo, Fredrik? Božemôj!“
„Pýtam sa, či si niekomu dala dôvod, aby ťa nenávidel!“
 Pokrútim hlavou, no Fredrik ma prebodáva pohľadom. Klesnem na
kachličky na dlážke a čakám, že ma vezme do náručia a pobozká na vlasy
ako zvyčajne, no on odo mňa odstúpi a vybehne hore schodmi.

Vydrhnem všetky povrchy v kuchyni, krúživo pohybujem špongiou

a počítam. Štyrikrát doprava, šesťkrát doľava. A znova. Aspoň mám nad
čím premýšľať. Bielidlo v čistiacom prostriedku mi vošlo do otvorenej rany
na palci, štípe ma. Je to takmer príjemné - konečne fyzicky cítim bolesť,
ktorú v sebe držím.
Po tom, ako ma Fredrik schmatol, ma bolí aj zápästie. Ešte nikdy ma
takto nezdrapil, nikdy mi nespôsobil bolesť. No môj manžel už nie je
človek, akým býval. Ako by aj mohol? Hoci vyzerá viac-menej rovnako,
vnútri sa skrýva úplne iný muž.
Od toho októbrového večera pred osemnástimi mesiacmi už ani ja nie
som taká, aká som bývala. Tá novinárka Selma sa nás opýtala, či si vieme
predstaviť, že by nás niekto nenávidel - či nás niekto nenávidí až tak, že by
bol schopný uniesť nám dcéru. Sadnem si chrbtom k vrčiacej umývačke
riadu. Hľadím do tmavej prázdnej jedálne vedúcej do rovnako prázdnej
obývačky. Náš dom bol kedysi samý neporiadok, stále v ňom pobehovali
deti. Lucia tu ako batoľa ťapkala neistými nôžkami, pri prvých krokoch sa
pridŕžala presne týchto skriniek. Pri tamtom stole každé ráno raňajkovala.
Pravdepodobne sa dotkla väčšiny, ak nie všetkých predmetov v tejto
miestnosti. Pohladím skrinku vedľa umývačky, pred očami mám malú
Luciu, ako mäkkou, bucľatou pästičkou stíska medené držadlo. Čo by bolo
horšie - keby ju uniesli náhodne, tak ako tvrdí polícia, alebo keby ju
zámerne uniesol niekto, kto nás nenávidí? Niekto, kto nenávidí mňa.
Hlboko v srdci viem, že ak je táto situácia dôsledkom silnej nenávisti, je
oveľa pravdepodobnejšie, že jej objektom som ja.
 V hlave sa mi preháňajú možnosti, ktoré tento scenár otvára. Niekto nás
sledoval, možno roky. Plánoval. Skúmal každý detail života mojej rodiny.
Čakal. Človek, ktorý nás - vlastne mňa - nenávidí. Človek, ktorý by urobil
čokoľvek, naozaj čokoľvek, aby sa pomstil. A vedel, že keď ten deň raz
príde, nebudem ho môcť nijako zastaviť.
Prebúdza sa vo mne minulosť, akoby sa čas neustále opakoval a nútil ma
vrátiť sa tam. Existujú veci, ktoré nesmiem povedať, ak nechcem stratiť
všetko, čo mi ešte ostalo. Fredrika, Lydera, domov, prácu, azda aj život.
Šancu, že sa Lucia vráti. No ak mi ju vzali z pomsty, čo ak ju nájdeme
jedine vtedy, ak prehovorím? Musíme ju nájsť. Vždy som vravela, že by
som sa vzdala všetkého, dokonca aj vlastného života, len aby som svoju
dcéru našla. Ale je to naozaj pravda?
 54

Selma

KEĎ OTVORIA, SELMA TAM UŽ ČAKÁ, tak ako každý deň tento
týždeň. Takmer nespala, a hoci je len päť hodín ráno, je sústredená a bdelá.
V šatni si zošuchne tenisky, zavesí bundu a prejde do telocvične. Rýchlo sa
zahreje, spraví zopár naťahovacích cvikov, aby uľavila boľavému tricepsu,
chvíľu beží na mieste, potom sa vrhne na boxovacie vrece. Jej nervozita sa
s každým tvrdým, presným úderom vytráca. Cíti sa ako medveď, ktorý sa
po niekoľkomesačnom zimnom spánku rozochvený od hladu ocitne na
teplom, voňavom jarnom vzduchu.
Skoro celú noc bola hore, pred očami mala Fredrika a Elisu Blixovcov -
ich nápadne odlišnú reč tela, Fredrikov prehnane prekvapený výraz pri jej
otázke, Elisinu snahu tváriť sa nezúčastnene, ranu, ktorú si sama spôsobila
na palci. Selma z nej mala pocit, že je ako ľudský tlakový hrniec a môže
každú chvíľu vybuchnúť.
Keď skončí s mlátením do vreca, dlho sedí v šatni a čaká, kým sa jej
upokojí dych. Vytiahne telefón, prezrie si najnovšie správy, klikne na každý
článok, v ktorom sa spomína Lucia Blixová, no médiá len recyklujú známe
informácie a očakávajú ďalší prelom. Čakajú, že sa nájde telo, pomyslí si
Selma.
V kontaktoch vyhľadá Elisu Blixovú a rozhodne sa, že ju jemne postrčí.
 Dobrý deň, Elisa, rada by som s vami prediskutovala nejaké
nové úvahy. Mohli by sme sa opäť stretnúť?
S pozdravom Selma Eriksenová

Keď kráča ulicou Ullevaålsveien do centra, zastaví sa v Lucovom

lahôdkarstve na dvojité karamelové lae. Už ho nepila vyše roka, hoci keď
pracovala v Dagspostene, dávala si ho pravidelne. Zatiaľ čo čaká na svoju
objednávku, letmo pozrie na telefón. Na rozdiel od mnohých iných
mladých ľudí zo svojej generácie nie je neprestajne nalepená na
mobile, nekontroluje nové lajky a správy. Ani teraz necíti nutkanie každú
chvíľu pozerať na obrazovku - vie, že Elise Blixovej možno nejaký čas
potrvá, kým jej odpovie, a nič iné sa momentálne nedeje. Selma nemá
priateľa ani veľa kamarátov. Upozornenia na Facebooku si vypla.
Nepotrebuje, aby jej telefón vibroval a vyrušoval ju len preto, lebo bývalá
spolužiačka z hodín trúbky Trine Jo/rgensenová sa zasnúbila s mužom,
ktorého Selma nepozná a ani nemá záujem spoznať, alebo preto, lebo Peer
Franzen si išiel so svojím írskym setrom zabehať a zdokumentoval to
siedmimi fotografiami.
Jedna nová správa, svieti na obrazovke. Od Elisy Blixovej, poslaná pred
dvoma hodinami.

Dobrý deň, Selma. Prepáčte, ale s Fredrikom sme usúdili, že bude

lepšie hovoriť s novinármi len na žiadosť polície a ďalej sa
sústrediť na momentálny smer vyšetrovania.
S pozdravom Elisa Blixová

Selmu zaplaví sklamanie a hnev. Rada by vedela, čo sa udialo odvtedy,

ako sedela oproti Elise a v očiach jej zbadala strach. Čoho sa bojí?
 Vezme si kávu a vyjde na rušnú ulicu. Okolo prehrmí modrá električka.
Selma otočí tvár k slnku, na okamih sa vynorilo spoza hustých sivých
mrakov. Obáva sa Elisa, že ju vyšetrovanie potenciálneho motívu pomsty
nejako namočí do únosu? Je pravda, že si mohla jej otázku vyložiť ako
podozrenie, ako náznak, že sa zrejme dopustila niečoho, čím si vyslúžila
takú silnú nenávisť.
Nechce sa vrátiť domov, stráviť zvyšok dňa zavretá v byte s Medusou
a stratená vo vlastných myšlienkach pozorovať slnečné lúče dopadajúce na
drevenú podlahu. Je krásny jarný deň, prvý po zdanlivo nekonečnom
období búrok. Bezcieľne kráča smerom k Stortingetu, nórskemu
parlamentu. Na ulici Lille Grensen zdvihne hlavu a zahľadí sa na veľké
okná sídla Dagspostenu, celé zo skla. Keď tam pracovala, občas cez víkend
prešla okolo, pozrela nahor a netrpezlivo sa tešila na pondelňajšie ráno,
nadšený ruch v redakcii a na to, ako jej Olav zakýva cez sklenú stenu
kancelárie. Teraz sa nevie dočkať, ako sa zatvári, keď mu porozpráva
o výsledku stretnutia s Blixovcami. No možno si to ešte chvíľu nechá pre
seba, kým neodhalí nejakú skutočne šťavnatú informáciu.
Pred parlamentom zastane, poobzerá sa okolo seba. Na Ulici Karla
Johana sa hemžia davy nakupujúcich, na lavičke sedí zopár bezdomovcov
s taškami plnými vratných plastových fliaš, slnko opäť zmizlo a zanechalo
za sebou chmúrnu oblohu. Vysoko nad ňou sa veľkým oblúkom otáča
lietadlo, Selma zatúži byť v ňom a cestovať niekam ďaleko. Dostane nápad
a znova vytiahne mobil.

Netrápte sa, Elisa. Trou som pátrala a prišla som

k zaujímavým záverom ohľadne potenciálneho motívu pomsty.
Obrátim sa s nimi priamo na políciu, možno im pomôžu pri
vyšetrovaní.
 S pozdravom Selma

Ešte nie je ani v polovici Ulice Karla Johana v smere ku kráľovskému

palácu, keď jej vo vrecku začne vibrovať mobil. Nemusí naň pozrieť, vie, kto
jej volá. Na chvíľu stíchne, potom sa rozvibruje znova. Selma sa usmeje,
snaží sa ostať pokojná, vychutnáva si vzrušené šteklenie v žalúdku. Zapne
si letový režim, poprechádza sa vo verejnej záhrade kráľovského paláca,
zhlboka vdychuje vôňu čerstvo vypučaných hyacintovcov, obdivuje svieže
lístky briez. Ani nie o dva týždne, 17. mája, bude Nórsko oslavovať Deň
nezávislosti a celá krajina sa zmení na veľký pouličný večierok. Deti si
oblečú bunader, vyzdobené ľudové kroje, ktoré jej krajania zbožňujú, zídu
sa na námestí pred kráľovským palácom, v rukách budú držať nórske
vlajky a zaspievajú národnú pieseň členom kráľovskej rodiny - tí budú stáť
na balkóne paláca a mávať zástupom.
Aj Lucia Blixová by tam mohla spievať. Je možné, že ju držia na mieste,
odkiaľ počuje a azda aj pozoruje slávnosti, ako je 17. máj, a pripomína si,
aké je byť normálnym dieťaťom? Selmy sa opäť zmocní silný pocit, že Luciu
neskrývajú niekde v pivnici či na povale, ale na oveľa dômyselnejšom
mieste, pod nosom celému svetu. A je čoraz väčšmi presvedčená, že
odpoveď treba hľadať u jej rodičov.
Znova vykročí, dlho sa iba zamyslene potuluje po meste, cez príjemnú
štvrť Briskeby prejde až k Vigelandovmu parku sôch, kde sa to hmýri
turistami a deckami na kolieskových korčuliach, potom pokračuje okolo
luxusných obchodov na ulici Bogstadveien. Nemá žiadny konkrétny cieľ,
no dobre jej padne byť medzi ľuďmi. Sadne si na lavičku pred kaviarňou
a uvažuje, čo ďalej. V Literárnom dome je možno nejaká zaujímavá
prednáška - ešte stále sa môže stať ženou, ktorá sa nerozpakuje prísť na
také podujatie sama - no napokon ten nápad zavrhne. Začína byť hladná
a dnes už nemôže vyhadzovať ďalšie peniaze v kaviarni či v stánku
s občerstvením. Vyjde po ulici Pilestredet a najkratšou cestou zabočí
do časti St Hanshaugen, kde si z dedičstva po matke pred piatimi rokmi
kúpila malý byt.
Rozčúlenie, ktoré sa jej zmocnilo, keď sa s ňou Elisa odmietla stretnúť,
vyprchalo vďaka dlhej prechádzke a malému klamstvu, ktoré jej vnukla
intuícia. Naznačovať, že má dôležité informácie, a znervózňovať Elisu je
azda kruté, no možno je to jediný spôsob, ako ju prinútiť hovoriť. Cíti, že
Elisa má z nejakého dôvodu zlé svedomie. Niet pochýb, že svoje deti miluje
a stratou dcéry nesmierne trpí, no tá hrôza v jej očiach… Elisa zjavne žije
v strachu.
Selma vojde do bytu, niekoľkokrát rázne pohladí Medusu po celej dĺžke
chrbta, potom vytiahne svoj Mac.
Elisa Blixová, napíše do vyhľadávača - nie prvýkrát.
 55

Elisa

VČERA MI BOLO CELÝ DEŇ NA VRACANIE. V noci som sa v posteli

len prehadzovala, hlavou sa mi preháňali samé bláznivé myšlienky.
Neviem, prečo by som sa pre to dievča mala znervózňovať. Nech mi posiela
toľko nenápadných vyhrážok, koľko chce, v skutočnosti nevie nič. To si
musím pripomínať. Nevie vôbec nič. Je zvláštna, v tom mal Fredrik pravdu.
Príťažlivá, ale akýmsi nedbalým spôsobom, akoby sa nikdy nedívala do
zrkadla. Má krásne dlhé svetlohnedé vlasy zviazané do nízkeho copu na
boku hlavy. Nenosí mejkap, no pleť má mladistvú a sviežu. Ktovie, či sa
Fredrikovi páčila.
Obráti sa so svojimi závermi na políciu, aby pomohla s vyšetrovaním.
Prečo by vyšetrovateľom malo záležať na jej záveroch? Len rozpráva
a skutky žiadne. Nech svojou intuíciou rieši problémy iných ľudí, nie naše.
Ale… čo ak má pravdu a niekto nás naozaj roky sledoval, čakal na
správny čas a pripravoval sa, že nás okradne o náš najvzácnejší dar? A kto?
V myšlienkach sa vrátim ku Karoline Meisterovej, tej čudáčke, čo sa mi na
Facebooku pokúšala odlákať manžela. Žeby s tým mala niečo spoločné?
Polícia rýchlo zavrhla možnosť, že by záhadná žena, s ktorou Fredrik
flirtoval cez internet, mohla byť zapletená do prípadu - presne ako keď
trvala na tom, že „Line“ bola v skutočnosti Silwia Trujová.
 Karo-Line. Čo ak sa z Karoline stala Line - žena, ktorej jediným cieľom je
potrestať Fredrika alebo mňa? Alebo čo ak je Karoline naozaj len nejaká
šibnutá ženská a Line je celkom iná osoba a uniesla Luciu z iného dôvodu?
Pomsta? Znova - prečo? Vždy skončím pri otázke prečo. V minulosti som
sa dopustila činov, ktoré by mohli vyvolať nenávisť, dokonca zúrivú
nenávisť. O tých však nikto nevie. Za tie roky som ich pochovala tak
hlboko, ako sa dalo, a verím, že ostanú skryté navždy.
 56

Jacqueline

KEĎ SA RÁNO ZOBUDÍ, Antoine je stále tam, sedí pri nohách

postele, pozoruje ju. Je nahý, okolo pása má biely uterák. Zo začesaných, po
plecia dlhých vlasov mu na hruď padajú drobné kvapôčky vody. Jacqueline
sa naňho ospalo usmeje, otočí sa k nemu, tenká prikrývka jej skĺzne z tela.
Antoine jej úsmev neopätuje, iba ju prstom zľahka pohladí po členku.
Jacqueline pozná tento výraz a vie, že hľadá slová. Antoine rozpráva málo,
no keď prehovorí, slová vopred starostlivo zváži - záleží mu na tom, aby
vyzneli tak, ako zamýšľal.
„Koľko je hodín?“ opýta sa Jacqueline a pokúša sa odhadnúť čas podľa
jasného svetla presvitajúceho cez medzery v okeniciach.
„Takmer osem.“
„O takomto čase si už väčšinou preč,“ odvetí. „Som rada, že si tu ostal.“
„Myslel som, že by sme sa mali porozprávať.“
„Dobre,“ odvetí Jacqueline. Hoci čakala, že povie niečo také, zmocní sa jej
úzkosť a akási zlá predtucha.
„Včera v noci, Jacqueline… Nie je ti nepríjemné o tom hovoriť?“
„Čo máš na mysli?“
„Keď sme boli v posteli a… teba zrazu niečo strašne rozrušilo. Obával
som sa, či som ti nejako neublížil.“
 Jacqueline sa vrátia príšerné, neodbytné spomienky zo včerajšej noci.
Desivý chlad vo vlastných očiach v zrkadle.
„Antoine, mal by si odísť. Potrebujem byť sama.“
Otočí sa k stene, zahľadí sa na nerovný kamenný povrch. Antoine sa za
jej chrbtom pohne, Jacqueline zacíti ľahký dotyk jeho ruky na lopatkách.
Odtiahne sa, chce ho prinútiť, aby ju nechal a šiel preč. Chvíľu to trvá, no
nakoniec odíde.
Spomienky ostanú.
Mikkovi sa v ten večer zračila v tvári únava. Nie div. Sotva si dokázala
predstaviť, aké to je, byť osemnásť mesiacov na úteku ako jeden
z najhľadanejších mužov v Európe.
Keď poslala dievčatá spať, položila pred neho ďalší pohár vína. „Nech sa
páči.“
„To nie,“ namietol Mikko. „Dnes v noci musím znova vyraziť na cestu.“
„Už dnes v noci? Veď si ešte len prišiel. A každú chvíľu sa môže strhnúť
búrka.“
„Áno, no ak bude treba, zastavím niekde na odpočívadle.“
„Aha,“ odvetí. Myseľ jej beží na plné obrátky. Dúfala, že sa jej ho podarí
najprv uspať.
„Najlepšie bude, ak rovno vybavíme platbu. Lepšie teraz než neskôr.“
„Mikko, trvám na tom. Ostaň, prosím ťa. Len jednu noc.“ Bola
rozhodnutá, že nech sa stane čokoľvek, nedovolí mu odísť. Na začiatku jej
vôbec nenapadlo, že by sa niečo také mohlo prihodiť. Prečo sa len vrátil do
Le Tachoué? Keby si to odpustil, neocitla by sa v tejto situácii.
Pootvorila pery a zmyselne prižmúrila oči, to na chlapov ako Mikko vždy
zaberie. Zadívala sa naňho - hladká lesklá hlava, mäsité potetované ruky,
prekvapujúco dlhé čierne mihalnice. Úprimne sa na ňu usmial. Keby
nevedela, s akým mužom má do činenia, azda by si myslela, že je celkom
milý.
„Dobre teda,“ povedal a pohľadom jej pomaly skĺzol po tele.
Jacqueline si zahryzla do spodnej pery, odhalila výrazný ľavý očný zub
a tiež sa usmiala. Budú dievčatá hore niečo počuť?
Odkväcol rýchlejšie, než dúfala. Ležal na gauči, ústa otvorené, jazyk
vonku, oči vyvrátené dohora, mohutné ruky rozhodené. Vďaka niekoľkým
kvapkám sedatíva zaspal, skôr než sa jej stihol dotknúť.
Chvíľu stála a pozorovala ho. Napadlo jej, či je to skutočne nevyhnutné.
Nemôže ho jednoducho nechať odísť a spoľahnúť sa, že sa pokojne vráti
k svojmu zločineckému životu? Domyslela si, že Mikko v porovnaní
s mnohými inými lotrami nie je naozaj nebezpečný. Zdalo sa, že častejšie
používa svaly než mozog. Jacqueline predpokladala, že v jeho trestnom
registri nájde skôr vlámania a drogovú kriminalitu než násilie či vraždy.
Urobil všetko, o čo ho požiadala, a priveľa sa nevypytoval. Pôsobil ako
obyčajný chlap, ten typ, ktorému k spokojnosti stačí jedlo a pravidelná
súlož. No nemohla dopustiť, že stratí všetko, o čo sa toľko usilovala.
Znova pomyslela na dievčatá hore na poschodí, na ich nevinnosť
a úžasný nový život na tomto krásnom, čistom mieste. Musí ich ochrániť,
za každú cenu.
Podišla ku gauču, obkročmo si sadla na bezvedomého Mikka, naposledy
mu pozrela do tváre. Potom mu na nos a ústa pritlačila vankúš. Mykal sa,
ale len trochu. No aj tak to trvalo veľmi dlho.
 57

Selma

JE NESKORÝ PODVEČER, Selmin prieskum zatiaľ veľa nepriniesol.

„Vzhľadom na momentálny systém prideľovania služieb nemáme na výber,
musíme ísť do štrajku,“ cituje staré vydanie Sandefjords Blad vedúcu kabíny
Elisu Blixovú. Elisin profil na Facebooku obsahuje informáciu o jej
základnej škole - Selma si ju vygoogli, prejde si jej archív stránku za
stránkou a nájde Elisu s dvoma ďalšími dievčatami, ako stoja so širokým
úsmevom na perách a hokejkami v rukách pred novootvoreným zimným
štadiónom v Lillehammeri. Fotografia je datovaná v roku 1993, štadión
pravdepodobne postavili pred zimnými olympijskými hrami v roku 1994.
Selma si vypočíta, že Elisa mala na fotke deväť rokov, približne toľko ako
Lucia teraz. Pod obrázkom stojí: „Ida Helén Hansenová, Maja So/rensenová
a Elisa Samuelsenová sa tento víkend veľmi tešili z otvorenia
lillehammerského zimného štadióna.“ Elisa Samuelsenová. Tak sa volala za
slobodna.
Selma napíše Elisino dievčenské meno do Googlu a skúma výsledky.
Keď vyskúša „Elisa Samuelsenová Lillehammer“, objaví sa niekoľko zhôd.
Na stránke jazdeckého klubu sa meno Elisa Samuelsenová nachádza
v zozname víťazov trofejí v lete 1995 v troch kategóriách. Kone, zapíše si
Selma do otvoreného wordového dokumentu pripraveného na poznámky.
Titulok na stránke Svedkov Jehovových v Lillehammeri oznamuje: „Rodina
Samuelsenovcov v každoročnej podomovej zbierke na boj proti chudobe na
Ukrajine vyzbierala 7 400 korún.“ Článok dopĺňa fotografia rodiny: prísna
matka s nakrátko zastrihnutými kučeravými vlasmi a ostražitým, vážnym
výrazom, ktorý trochu pripomína Elisu, vysoký, šľachovitý otec, dve malé
dievčatá - v staršom Selma matne rozpozná Elisine črty - a oveľa mladší
chlapec, matka si ho pridŕža pri boku.
Svedkovia Jehovovi, poznačí si Selma a podčiarkne to. Strávi určitý čas
čítaním o ich viere a histórii ich pôsobenia v Nórsku. Podľa Googlu existuje
v Nórsku 167 aktívnych kongregácií Svedkov Jehovových, ktoré združujú
vyše jedenásťtisíc „zvestovateľov“, členov, ktorí chodia z domu do domu
a zvestujú svoju pravdu. Aké asi mala Elisa detstvo?
Selma sa ľahko rozptýli, a hoci to za istých okolností nie je vítaná
vlastnosť, často vďaka nej získa veľa nových poznatkov o rôznych témach,
čo je pre ňu ako novinárku mimoriadne užitočné. Vygoogli si jazdecký klub
a prezerá si fotky koní kráčajúcich v dlhom rade za sebou - stúpajú po
horskej cestičke, na chrbte nesú ľudí, hlboko pod nimi sa črtá úzke tmavé
údolie s kľukatou striebristou riekou. Naťuká do vyhľadávača „Samuelsen
Lillehammer“, objavia sa ďalšie výsledky. Otvorí stránku s titulkom: „Georg
Samuelsen nahradí svojho otca Ivera v lillehammerskej továrni na výrobu
obuvi“. Priložená fotografia zobrazuje bezpochyby toho istého muža ako
článok o charite na stránke Svedkov Jehovových. Selma prejde na 1881.no,
zoznam adries v Nórsku, no pre Georga Samuelsena z Lillehammeru
neexistuje nijaký záznam. Mimovoľne si všimne, že jej škvŕka v žalúdku,
a uvedomí si, že celý deň nejedla. Je už pol ôsmej, no nevie si predstaviť, že
by mala vstať, otvoriť takmer prázdnu chladničku, pouvažovať, čo by mohla
zjesť, a pripraviť si to, nuž sa vráti k obrazovke a rozhodne sa bolesť
v bruchu ignorovať.
 Zoradí výsledky o Georgovi Samuelsenovi od najnovších, nie od
najrelevantnejších. Na prvom mieste rebríčka sa objaví nekrológ
uverejnený v denníku Aenposten v roku 2012. Elisin otec je mŕtvy. Selma
naň klikne a strávi zopár nepríjemných minút prihlasovaním na stránku
Aenpostenu, aby získala plný prístup k online verzii. Keď konečne otvorí
nekrológ, ostane zmätená.

Georg Samuelsen, narodený 11. decembra 1951, po dlhej orobe

pokojne zomrel 17. marca 2012 doma v Lillehammeri
v prítomnosti manželky a detí. Veríme, že ho Jehova prijal do
svojho bezpečného náručia, a budeme naňho s láskou spomínať.
manželka Kari Samuelsenová
syn orvald Samuelsen
dcéra Elin Samuelsenová
vnúčatá Nathalie, Emma a Lucas

Selme sa rozbúši srdce. Asi sa pomýlila. Možno Georg a Kari nie sú

Elisini rodičia, ale strýko a teta - prečo by inak dcéru vynechali
z nekrológu? Vráti sa k prvému článku, prečíta si text pod fotkou a vidí to
čierne na bielom: „Georg a Kari Samuelsenovci vyzbierali spolu so svojimi
deťmi Elisou (11), Elin (8) a orvaldom (3) vysokú sumu na charitatívne
účely“. Čo to znamená? Čo by to mohlo znamenať okrem skutočnosti, že
Elisa Blixová sa rodine odcudzila? Selma sa vráti na zoznam adries, napíše
„Kari Samuelsenová Lillehammer“. Len jeden výsledok, adresa
Hellebergstien 62, Lillehammer. Poznačí si ju do wordového dokumentu
a pridá poznámku: Odcudzená?
Prejde veľa času, kým konečne vstane a natiahne si nohy. Hlad utíchol
a hoci je neskoro, cíti sa čulá, akoby mala už-už odhaliť niečo dôležité, stačí,
ak nepoľaví v sústredení. Medusa zoskočí z podobločnice, podíde k Selme
hľadiacej do nočnej tmy a hebkým, pružným telom opisuje osmičku okolo
jej členkov.
„Ty moje huňaté čudo,“ prihovorí sa jej Selma a zdvihne ju. Uvedomí si,
že v byte je úplná tma. Minulo desať, celé hodiny presedela s laptopom na
posteli a vytvárala si obraz o Elise Blixovej. Elisa, dievča z malého mesta,
vychovávané ako najstaršia dcéra v zdanlivo zbožnej kresťanskej rodine, sa
stala letuškou a žije v inej časti Nórska. Zaujímavé, no nie až také
nezvyčajné. Selma má však pocit, že je za tým niečo viac. Tá myšlienka do
nej dotiera, keď s mačkou pod pazuchou chodí po byte a zažína svetlá. Ak
sa naozaj odcudzila rodine, určite existoval nejaký dôvod. Dcéru
nevynechajú z otcovho nekrológu len tak. Georg Samuelsen zomrel v roku
2012, odvtedy prešlo sedem rokov a je možné, že Elisa sa s rodinou
zmierila, no aj keby, Selma chce vedieť, čo sa stalo.
Zaleje si hrnček instantnej rajčinovej polievky. Kým rozmiešava
granulky vo vriacej vode, sústredene premýšľa. Čo ak sa Elisa v mladosti
dopustila niečoho, za čo ju rodina vydedila, a v konečnom dôsledku to
súvisí aj s Luciiným únosom? No čo mohla spáchať na pohľad úspešná,
športovo založená a príťažlivá Elisa Blixová, aby si zaslúžila takýto trest?
Myšlienky jej víria hlavou, odpije si veľký hlt horúcej polievky a popáli si
ústa. Tresne hrnčekom, na biely stôl z Ikey vyšplechnú červené kvapky.
„Doriti,“ zasyčí Selma a boľavým jazykom si prejde po zadnej strane
zubov. Vezme vlhkú utierku, chce poutierať rozliatu polievku, no vtom si
uvedomí, že pripomína krvavé škvrny. Krvavé škvrny, preliata krv, krvavé
peniaze, krvná pomsta… Nechá vyšplechnutú polievku na stole, vráti sa do
postele a otvorí laptop. Chvíľu si prezerá známe fotografie Elisy Blixovej.
Kedysi na ne hľadela a pýtala sa Kto si? a Prečo ty?, no teraz jej po rozume
chodí iná otázka: Čo si urobila?
 58

Elisa

HLAVU MÁM AKO Z OLOVA, nie som schopná rozlíšiť jednotlivé

myšlienky, ničomu nerozumiem. Takto to zrejme vyzerá, keď človek začne
strácať kognitívne funkcie a musí si vystačiť s tou troškou, čo mu ešte
ostala. Moja myseľ je ako labyrint - vždy keď mám pocit, že sa dostávam
k cieľu, narazím do steny. No väčšmi než myseľ ma bolí srdce. Ak chcem
zistiť, prečo mi Luciu vzali, neostáva mi iné, len preskúmať minulosť.
Musím zistiť, či nás do tejto situácie priviedla pomsta, a nie karma, ako som
si pôvodne myslela. Musím sa vrátiť späť, hoci to strašne bolí. Hoci sa zdá,
že to nedokážem. No musím to urobiť - kvôli Lucii.
Srdce mi bije tak hlasno, že ho azda počuje aj Fredrik.
„Idem sa previezť,“ oznámim mu.
„Veď už je polnoc preč!“
„Potrebujem premýšľať.“
„Zlatko, čo sa deje?“
„Povedala som, že potrebujem premýšľať. Počul si predsa tú novinárku.
Doslova sa snažím prekopať svoju minulosť…“
„Už sme o tom hovorili. To, čo naznačuje, je nezmysel. S istotou vieme,
že Luciu uniesla tá sieť…“
„Ale prečo, Fredrik? Potrebujem zistiť prečo!“ Moje slová ostanú visieť
vo vzduchu. Fredrik si pošúcha koreň nosa. Otočím sa, odídem z miestnosti
a tresnem za sebou dvermi.
Nastúpim do auta, bezcieľne sa vozím po našej štvrti a cez hustú
dažďovú clonu si obzerám domy podobné tomu nášmu. Ľudia, ktorým nič
nechýba, v nich pokojne spia, tak ako kedysi ja.
Zídem dolu kopcom k zavretej pizzerii a supermarketu, na chvíľu
zastanem na parkovisku, slzy sa mi kotúľajú po lícach tak rýchlo ako
dažďové kvapky, pokúšam sa utriediť si myšlienky. Teraz už viem, že
urobím čokoľvek, aby sa mi dcéra vrátila.
Znova naštartujem, nasmerujem auto na prázdnu cestu vedúcu
k polostrovu Vestero/ya. Prejdem okolo medzinárodnej školy - kedysi som
snívala, že tam Luciu pošlem. Vyrástlo by z nej sebavedomé, športovo
založené dievča, hovorila by viacerými cudzími jazykmi a mala množstvo
priateľov. Tak som si to aspoň predstavovala. Teraz snívam o tom, že žije, to
je jediné, čo si pre ňu prajem. Míňam časť Asnes, naschvál nepozriem na
veľký dom na skalnatom výbežku, posledné miesto, kde som videla dcéru -
robila mlynské kolesá a smiala sa, až kým nestratila dych.
Odveziem sa až tam, kde sa končí cesta a začína náučný chodník.
Vypnem motor, sedím v aute a cez poprepletané konáre stromov hľadím
na more bičované dažďom. Pred očami však mám jeho, vidím ho v mysli
zreteľne a jasne. Vedela som, že ak to sama sebe dovolím, nájdem ho tam.
Vrátim sa k chvíľam, ktoré som si vryla do srdca, uzamkla do truhlice. Mali
ostať navždy skryté, no teraz ich vytiahnem na svetlo sveta. Hlavu mi vzal
do dlaní, palce si oprel o moje líca. Očami ma úpenlivo prosil. „Navždy,“
povedal. „Navždy.“ Žeby mi klamal? Nie, to neprichádza do úvahy.
A predsa - možné je všetko.
V myšlienkach sa vraciam do minulosti, bolestivých spomienok sa
dotýkam letmo, akoby som rýchlo prechádzala rukou cez plameň. Tie dve
udalosti sa stali nezávisle od seba, nič ich nespája. Vôbec nič. To, čo sa stalo
Lucii, by mohlo súvisieť s tým, čo sa udialo v Lillehammeri, jedine vtedy, ak
ma moja láska zradila.
Už len pri tej myšlienke mi tuhne krv v žilách. Po chrbte mi prebehne
mráz. Potrebujem to vedieť. Naštartujem, hmlové svetlá auta ostro pretnú
okolitú tmu.
 59

Lucia

„BONJOUR,“ povie maman. Ruku mi nežne drží v dlaniach.

„Bonjour,“ odvetím a usmejem sa. V Mamaninom lone sedí Boulee,
naťahuje jazyk a pokúša sa oblízať mi tvár.
„Pripravená?“ opýta sa Maman. Prikývnem, vstanem z postele a spolu sa
vyberieme do Josiinej izby.
„Bonjour,“ povie Maman. Keď ráno vstávame o šiestej, ešte je tma.
Zapálime sviečky a zídeme dolu.
„Dnes je výnimočný deň,“ oznámi nám Maman. Položí na taniere
žemličky, ja zatiaľ nalievam do pohárov jablkovú šťavu. „Ocko má
narodeniny.“
„V nebi,“ dodá Josie.
„Áno.“ Oči jej zaplnia slzy ako vždy, keď myslí na ocka. „Spomeňme si
teraz na chvíľu na ocka, dobre?“
Ocka si vôbec nepamätám - iba pappu z tej druhej rodiny. Maman to vie.
Tvoje srdce si pamätá aj to, čo hlava zabudla, hovorieva často.
S Josie zatvoríme oči a snažíme sa predstaviť si ocka. Videla som veľa
jeho fotiek, takže viem, ako vyzerá, no ak nemám nejakú priamo pred
sebou, neviem si ho celkom presne vybaviť. Viem, že bol pekný, láskavý
a veľmi silný, takže zdvihol jednou rukou mňa a druhou Josie.
V aute cestou do školy sa Josie opýta čosi, nad čím som premýšľala aj ja.
 „Kedy k nám znova príde Antoine?“
„Neviem, či ešte príde,“ odvetí Maman. „Pomáhal Boulee, aby si u nás
zvykla, no už vyrástla a nepotrebuje, aby k nám chodil.“
„Ale je to tvoj frajer,“ namietne Josie. Chcem sa zasmiať, lebo viem, že je
to pravda, no Maman možno nevie, že to vieme.
„To veru nie je.“
„Ale ostáva u nás na noc.“
„Stačilo, Josiane. Pozri, Antoine je kamarát. No myslím, že už spolu
nebudeme tráviť čas. Ak si niekedy nájdem priateľa, určite sa to dozviete,
jasné?“ Pozrie na nás v spätnom zrkadle a z jej pohľadu je zrejmé, že
rozhovor sa skončil. „Dnes večer oslávime ockove narodeniny.“
Je piatok. Prvú hodinu máme les arts plastiques, môj obľúbený predmet.
Umenie mám veľmi rada. Vyrábame rôzne diela z útržkov papiera
z obrovskej debny monsieur Ducheěna. Sú v nej všelijaké umelecké
potreby a monsieur Ducheěne sa tvári, že je to trezor, do ktorého sa
dostaneme, iba ak povieme zázračné slovíčko.
„Le mot magique,“ skloní sa k nám a priloží si dlaň k uchu.
„Fandango,“ zašepkáme. Neviem prečo, ale vždy nás to rozosmeje.
Dnes sedím vedľa Noémie. Monsieur Ducheěne povedal, že prvú
polhodinu môžeme robiť, čo len chceme.
„Postavím vesmírnu loď z vatových tyčiniek,“ vyhlási Gabin, no
v skutočnosti si ich chce napchať do nosa tak ako každý týždeň.
„Tebe žiadne vatové tyčinky nedám,“ odvetí monsieur Ducheěne.
Rozhodnem sa, že vyrobím pohľadnicu pre ocka. Vyberiem si tri farebné
výkresy - modrý, zelený a zlatý.
„Môj ocko má dnes narodeniny,“ poviem Noémie.
„Tvoj ocko zomrel,“ namietne.
„Áno, ale aj tak má narodeniny.“
 „Nie, nemá.“
„Ale má.“
„Ak zomrel, nemôže mať narodeniny. Narodeniny sú deň, keď človek
prišiel na svet, takže sa rátajú, len kým je na svete.“
„Mesdemoiselles,“ osloví nás monsieur Ducheěne, „prosím, prestaňte sa
rozprávať.“
Som nahnevaná, ruky sa mi trasú. Snažím sa odstrihnúť výkresy tak, aby
sa presne prekrývali. Zlepím ich, povystrihujem a bude to vyzerať ako 3D
obrázok. Už som také pohľadnice videla. Zdvihnem oči od výkresu, zazriem
na Noémie. Kreslí akúsi škaredú kvetinu a vyplazuje jazyk ako pes. Všimne
si, že sa na ňu dívam, a tiež na mňa zagáni.
„Aby si vedela, ja mám dvoch ockov,“ poviem. „Môj druhý ocko má
narodeniny na Vianoce ako Ježiš, a stále žije.“
„Lulu-Rose, ticho!“
Strihám ďalej, z celej sily sa sústredím, aby sa mi netriasla ruka. Keď
oveľa neskôr zdvihnem pohľad, Josie na mňa pozerá so zvláštnym,
smutným výrazom v tvári.
Po zvonení rýchlo vstanem a ponáhľam sa von, no pri dverách ma
zastaví hlas monsieur Ducheěna: „Lulu-Rose, prosím ťa, počkaj chvíľu.“
Opäť cítim, že na mňa Josie hľadí, ale neobzriem sa za ňou. Keď sa trieda
vyprázdni, monsieur Ducheěne ukáže na stoličku v prednom rade.
„Lulu-Rose, už sme si hovorili, že na vyučovaní sa nerozpráva.“
„Áno.“
„Pre dnešok sa netráp. Hodina sa ešte poriadne nezačala, takže sa nič
nedeje. No trochu ma prekvapilo, čo si povedala Noémie - že máš dvoch
ockov.“
Na stene pri hlave monsieur Ducheěna žiari purpurový fľak, zrejme ho
tam nechal Gabin, keď zažínal svetlo - vypínač je hneď vedľa. Zadívam sa
naň a usilujem sa tváriť bezvýrazne, ako bábika.
„Žartovala som,“ odvetím a usmejem sa naňho.
„Žartovala si?“
„Áno. Zdalo sa mi zábavné predstierať, že môj druhý ocko je Ježiš.“
„Ale to si nepovedala. Vravela si, že tvoj druhý ocko má narodeniny na
Vianoce ako Ježiš.“
„Aha. Aj tak som žartovala.“
Monsieur Ducheěne takmer stále vtipkuje, no teraz je vážny a hladí si
líce. „Je u vás doma všetko v poriadku, Lulu-Rose?“
„Áno,“ odvetím. Taká je Pravda.
„Viem, že ty a Josie ste pred niekoľkými rokmi stratili ocka. Niekedy je
veľmi ťažké pochopiť, že sme z niečoho smutní. Ľahšie je o tom žartovať.
Chápeš, čo tým chcem povedať?“
„Áno.“
„Možno by vám s Josiane prospelo, keby ste sa o tom mali s kým
porozprávať.“
„Rozprávame sa s Maman. S ňou sa môžeme porozprávať o všetkom.“
„Občas človeku lepšie padne porozprávať sa s niekým mimo rodiny.
S niekým, koho to, čo sa stalo, nijako nezasiahlo. Rozumieš mi?“
Prikývnem.
„Asi by som to mal navrhnúť vašej mame.“
„Nie!“ vykríknem nečakane. „Totiž, môžem jej to povedať sama.
Nemusíte jej to hovoriť vy. Bude to tak lepšie. Veľmi by ju to rozrušilo.
Radšej jej to poviem ja.“
„Nemusíš sa pre to trápiť, Lulu-Rose, nie je to tvoja starosť.“
„Prosím, pán učiteľ, nehovorte jej to.“
Monsieur Ducheěne prikývne, no stále sa mračí. Potom si poklopká po
hodinkách a pozrie na dvere. Rýchlo vyjdem na prázdnu chodbu, srdce mi
bije, akoby som pred chvíľou bežala.

V aute cestou domov nám Maman rozpráva, ako oslávime ockove

narodeniny. Ja a Josie mu upečieme koláč. Prestrieme jeho miesto na stole.
Dnes by mal štyridsať rokov, keby ho nezabili. Zavraždili ho - tak to nazýva
Maman. To je inakšia smrť, lebo za ňu niekto môže.
Zájdem do stodoly nakŕmiť Sambu. Ružovými ústami mi lačne objedá
rukavice a rozosmieva ma. No keď sa vrátim do domu, Maman sa tvári inak
než pred pár minútami. Obzriem sa po kuchyni, hľadám Josie a Boulee,
ale nie sú tam.
„Ako si mohla?“ ozve sa Maman. Nemôžem sa brániť, pretože Maman
ďalej rozpráva, alebo lepšie povedané kričí. „Lulu-Rose, uvedomuješ si
vôbec vážnosť situácie? Mohla si všetko zničiť! Úplne všetko! Ako si len
mohla?“
„Ja som ne…“ začnem, no hrdlo sa mi zrazu stiahne, nemôžem rozprávať
a začnú mi tiecť slzy. Keď plačem, Maman väčšinou tiež zosmutnie a snaží
sa mi vysvetliť, že nemám prečo plakať. Neplač, srdiečko moje, hovorí. Mon
coeur. Teraz len nehybne stojí, tvár tesne pred mojou tvárou. Josie jej určite
vyzradila, čo som povedala Noémie, hoci mi sľúbila - nie, prisahala -, že
bude mlčať ako hrob.
„Ako sa mám podľa teba cítiť, keď mi zo školy zavolajú, že si sa pred
celou triedou vyjadrila, vraj máš dvoch ockov a len jeden z nich zomrel?“
„Ale ja som ne…“
„Ale áno. Neopovažuj sa mi klamať. U nás doma hovoríme Pravdu, to
predsa vieš, či nie?“
„Áno.“ Maman stále rozpráva o Pravde a o tom, že ju musíme vždy
hovoriť. No niekedy poviem pravdu a ona ma obviní, že klamem. Ako teraz.
„Tak prečo si to urobila?“
 „Asi som zabudla.“
„Zabudla? Lulu-Rose, veď sme o tom toľkokrát hovorili! Nesmieme
zabúdať! Pamätáš? Nikdy nesmieme zabudnúť! Lebo ak zabudneme,
tak…?“
„… sa stane niečo zlé.“
„Aké zlé?“
„Veľmi zlé.“
„Ako veľmi, Lulu-Rose?“ Stále kričí a mne stále tečú slzy.
„Chlapček z tej druhej rodiny zomrie, zomrie aj Josie a ja pôjdem na
povalu k tomu zlému mužovi.“
„Tak prečo si povedala takú hlúposť?“
„Prepáč, Maman.“
„Povedať prepáč nestačí! Choď hore! Dnes ťa už nechcem vidieť.“
„A čo ockove narodeniny? A koláč?“
„Po tom, čo si povedala, si takého dobrého ocka ani nezaslúžiš. Choď!
Prac sa mi z očí!“
V izbe kričím, búcham do steny a je mi jedno, či ma Maman počuje.
Sadnem si na posteľ a z celej sily mlátim do vankúša, predstavujem si, že
bijem zlého muža, toho muža v dome s povalou a dokonca aj Maman. Keď
sa unavím a už nevládzem biť, vytiahnem špeciálny papier, ktorý mám
v zošite na matematiku, lebo ten nikto neotvára. Neklamem, hovorím
Pravdu. Na ten papier napíšem celú Pravdu, tak ako ju poznám. Napíšem:
„Mám dvoch ockov a len jeden z nich zomrel.“
V noci sa zobudím a na mojej posteli sedí Maman. Nechytí ma za ruku
a nepovie bonjour ako každé ráno. Bojím sa, nechcem otvoriť oči. Tvárim sa,
že sa v spánku pretáčam - zamľaskám, unavene vzdychnem a otočím sa
k stene. Otvorím oči, veľmi dlho nepohnuto ležím a čakám, kedy odíde.
Trvá to toľko, až si pomyslím, že už možno odišla, len som to nepočula. No
vtom sa pohne, nakloní sa a pobozká ma. Hlasné cmuknutie mi zaznie
v uchu ako facka.
 60

Selma

„VRAŽDY LILLEHAMMER,“ naťuká Selma do vyhľadávača a pomaly sa

prepracováva cez výsledky. V roku 2009 zavraždila istá žena v Lillehammeri
mladého muža, čosi po dvadsiatke. Dodnes za ten zločin sedí. Selma si
prekopíruje link do wordového dokumentu. Od roku 1992 nedošlo v celom
okrese k žiadnej vražde až do roku 2005, keď osemdesiatšesťročnú ženu
zabil vlastný syn. Selma považuje za nepravdepodobné, že by Elisa bola
zapletená do nejakej vraždy, no možno sa stala svedkom niečoho, čo ju
dostalo do nebezpečnej pozície. Mohla sa prípadne zapliesť do iného
zločinu, napríklad finančného alebo sexuálneho. Zadá do vyhľadávača
„znásilnenia Lillehammer“ a počet výsledkov ju prekvapí. Len v roku 2005
boli nahlásené tri brutálne znásilnenia, ktorých obeťami boli ženy tesne
pred dvadsiatkou a tesne po nej. Zdanlivo náhodné obete v podobnom
veku ako vtedy Elisa. V malom meste, ako je Lillehammer, pravdepodobne
poznala aspoň jednu, či už osobne, alebo sprostredkovane. V rokoch 2004
a 2006 došlo k dvom znásilneniam, polovicu z nich spájali s miestnou
drogovou scénou.
Selma si vygoogli „Lillehammer drogové zločiny“. Výsledkov je opäť
požehnane. Článok s titulom „Neslávne známe lillehammerské drogové
gangy nie a nie zastaviť“ opisuje dlhotrvajúci problém Lillehammeru
s „drogovou kultúrou mladistvých“ a pridruženými trestnými činmi. Podľa
štátnej televíznej a rozhlasovej spoločnosti NRK je kriminalita
v Lillehammeri na relatívne nízkej úrovni, no zopár mimoriadne
brutálnych gangov tam riadi obchod s drogami a väčšina zločinov súvisí
práve s týmto prostredím. Selma si do Wordu zapíše: „Vydedili zbožní
rodičia Elisu preto, lebo sa dala na drogy?“
Zrazu sa jej zmocní obrovská únava, má chuť zaspať schúlená pri
Medusinom telíčku s hladkým, teplým mesačným kameňom v ruke. No
nemôže sa zbaviť pocitu, že jej uniká nejaká súvislosť či do očí bijúca
skutočnosť, ktorá spája únos Lucie Blixovej a minulosť jej matky. Silno
zažmurká, aby si po toľkých hodinách pred obrazovkou trochu zvlhčila
suché oči. Naťuká „smrteľné nehody Lillehammer“, zbežne preletí dlhý
zoznam výsledkov. V roku 2002 zomrel sedemročný chlapec potom, čo sa
potkol a spadol na cestu. Vodič auta bol oslobodený od akejkoľvek
zodpovednosti za túto tragickú nehodu. V roku 2008 po zrážke auta
s kamiónom na diaľnici E18 neďaleko výjazdu na Faåvang na mieste
zomreli dve devätnásťročné dievčatá. Mladý muž bol odsúdený na tri roky
väzenia za bezohľadnú jazdu, ktorou v roku 2010 zavinil smrť
osemdesiatdvaročného chodca. V januári roku 2012 zahynul muž a jeho
dvojročná dcéra, na ceste Birkebeinervegen na predmestí Lillehammeru ich
zrazilo auto. Vodič bol pod vplyvom alkoholu, pokúsil sa z miesta činu
utiecť a v súčasnosti si odpykáva bezprecedentný dvanásťročný trest. Selma
pri čítaní týchto príbehov pocíti tupú bolesť v žalúdku - strašné, koľko
životov, a najmä mladých, vyhaslo v zlomku sekundy.
Otvorí si článok o chlapcovi, objaví sa fotografia. Milý, nevýrazný
chlapček so šticou nepoddajných svetlých vlasov a s medzierkou medzi
zubami. Volal sa Peer Mikkelsrud. Peer - sedemročný chlapec, mŕtvy.
Rodičia sú po tejto nepochopiteľnej nehode zdrvení, píše sa v článku. Vráti
sa k výsledkom vyhľadávania, klikne na článok o otcovi a dcére. Muž sa
s manželkou a dvoma dcérami sánkoval v lese na východnom okraji
Lillehammeru, keď sa spoza zákruty na ceste vyrútilo auto a vrazilo do
nich. Otec zomrel na mieste, dievčatko v sanitke cestou do nemocnice.
Druhá dcéra utrpela ľahšie zranenia, matke sa nič nestalo. Selma si
predstavuje, ako tá úbohá žena kvíli od zúfalstva, jej výkriky pretínajú
ľadový januárový vzduch a nesú sa zimným lesom. Ako človek prežije
niečo také? Stlačí klávesu Späť, no v tej chvíli si všimne článok tesne pod
tým, ktorý si práve prečítala. Nadpis znie: „Opitý vodič z tragédie na
Birkebeinervegen po siedmich rokoch vo väznici Tollebu žiada o predčasné
prepustenie.“ Článok je datovaný pred dvoma dňami. Kriste, pomyslí si
Selma. To je blbec. Šoféruje pod vplyvom alkoholu a zabije nevinné dieťa aj
s otcom. Nevie si predstaviť sebeckejšie správanie.
Zaklapne Mac, chvíľu len leží na posteli a šteklí Meduse bruško. Mačka
priviera oči, hlasno pradie. Dnes už nemá zmysel pokračovať - je takmer
polnoc, hlava sa jej točí. Zajtra si prejde poznámky a každý bod dôkladne
preverí.
Umyje si zuby, ľahne si, zavrie oči a čaká, že ju silná únava okamžite
odnesie do ríše snov. Namiesto toho jej v hlave víria myšlienky, valia sa na
ňu jedna za druhou ako vlny.
 61

Elisa

TESNE PRED ÔSMOU ZÍDEM DOLU. Fredrik stojí pri chladničke, pije
mlieko rovno zo škatule. Kedysi by som mu za to vynadala, no tie dni sú
dávno preč. Nepozrieme na seba. Napeňovač mlieka na kávovare hlasno
škrípe, celkom to uvítam.
„O chvíľku odchádzam,“ oznámim manželovi, nalejem do prenosného
pohára mlieko a pridám tri espresá.
„Kam ideš?“
„Zaskakujem za kolegyňu Trude. Do Ríma a späť. Prílet máme na letisko
v Osle, možno prespím v hoteli pre personál.“
„Počkaj, nerozumiem. Elisa, musíme sa porozprávať.“
„Vieš, včerajšia jazda v aute mi veľmi pomohla. Nad všetkým som
dôkladne porozmýšľala. Mal si pravdu,“ pokračujem pevným,
bezstarostným tónom. „Nesmieme sa doháňať do šialenstva úvahami
o tom, čo by bolo, keby. Musíme nechať policajtov, aby robili svoju prácu.“
„Hm,“ odvetí Fredrik a zíza na mňa, akoby sa mi snažil vyčítať z tváre
skutočný zmysel mojich slov.
„Žije, miláčik. Musíme si len uchovať nádej. Vráti sa domov, viem to.“
Prinútim sa naňho usmiať a on mi úsmev s úľavou opätuje.
Odvrátim sa od neho. Príde mi na um, koľko drobných lží a neprávd si
manželia za celé manželstvo povedia, koľko informácií si zamlčia. Koľkých
malých, ale i veľkých zrád sa dopustia. Z nejakého dôvodu si spomeniem
na Karoline Meisterovú - posledné slová, ktoré adresovala Fredrikovi, mi
znejú v hlave, akoby ich vyslovila nahlas. Len si užívaj svoj život, kým sa
dá, ty kretén.
Keď vyjdem z domu, moje sebaovládanie poľaví. Srdce mi prudko bije,
po lícach mi stekajú slzy, zastanú na brade a kvapkajú na svetlé džínsy.
Šoférujem rýchlejšie, než by som mala, najprv po diaľnici E18 smerom do
Osla, z hlavného mesta po diaľnici E6 cez spleť tunelov na východ. Čo
nevidieť sa dozviem, či ma zradil.
„Obetoval by som vlastný život, len aby som mohol odčiniť, čo sa stalo,“
napísal. „Odpusť mi.“ Keď som si pár týždňov po Luciinom únose prečítala
jeho list, nemala som silu nad ním premýšľať. Zhúžvala som ho, spálila
a prinútila som sa naň zabudnúť. V stave, v akom som vtedy bola, som
naňho nedokázala myslieť. No prečo ma žiadal o odpustenie? „Čo si
urobil?“ zašepkám sama pre seba a pripravujem sa na to, čo ma čaká.
Uháňam po E6, no neďaleko osloského letiska uviaznem v hustej
premávke - stala sa nehoda. Auto sa pomaly vlečie popri policajnej páske.
Ledva obsedím, prstami nervózne bubnujem o volant. K letisku sa blíži
lietadlo, sledujem jeho dráhu a napadne mi, že v tejto chvíli nikto na svete
nevie, kde som. Do Ríma, samozrejme, nejdem.
V mysli mám zmätok, môj mozog akoby celkom nechápal, čo všetko
musím urobiť, aby som túto situáciu vyriešila.
No možno je to celé iba v mojej hlave - Karo-Line, karma i predstava, že
ma zrazu dobieha minulosť. Nie je to skutočnosť. Nedeje sa to naozaj, Elisa.
Výčitky - áno. Hanba - áno. Srdcervúca ľútosť - áno, každý deň, v každom
okamihu. Ale nič viac. Zrejme sa so mnou zahráva vlastná myseľ.
Premávka sa pohne, znova pridám na deväťdesiat, po tvári mi prúdom
tečú slzy. Pravdepodobne som to celé príliš prekombinovala, no potrebujem
sa o tom presvedčiť.
 62

Selma

CESTA VLAKOM MALA TRVAŤ TRI HODINY, no pre nehodu pri

osloskom letisku sa predĺžila. Selma nikdy neoplývala veľkou trpezlivosťou
a dnes je mimoriadne nepokojná, pretože robí niečo nezvyčajné, dokonca aj
na ňu. Na stehno v džínsoch si vyklopkáva neexistujúcu melódiu, pohľad
upiera na špinavé zvyšky snehu na poli. Z nízkych tmavých mrakov sa
vynorí veľké lietadlo, viditeľne sa trasie vo vetre, blíži sa k príletovej dráhe.
Na zelenom chvoste sa vyníma zlaté pierko, logo spoločnosti Nordic Wings.
Selme napadne, že Elisa Blixová je možno v ňom, opiera si hlavu
o operadlo sklápacieho sedadla, odpočítava minúty do pristátia.
Vyhýba sa pohľadu muža sediaceho oproti. Všimla si, že na ňu zíza, no
nemá najmenšiu chuť na strojený nezáväzný rozhovor s cudzím chlapom
vo vlaku. Vytiahne si telefón a rozhodne sa, že sa trocha bližšie pozrie
na Lillehammer. Mesto leží na okraji najväčšieho nórskeho jazera Mjo/sa.
Selma si matne spomína na výlet zo základnej školy, keď sa po ňom
s triedou plavili na starom parníku. Pri scrollovaní natrafí aj na obrázok
toho istého parníka - volá sa Skibladner - a usmeje sa. Muž oproti nej si to
zrejme vysvetlil tak, že ten úsmev patril jemu, pretože keď Selma náhodou
zdvihne pohľad, usmieva sa na ňu od ucha k uchu. Okamžite sklopí zrak
k obrazovke. Lillehammer má iba dvadsaťšesťtisíc obyvateľov, je oveľa
menší než Drammen, kde vyrastala, no aj oveľa známejší, nielen preto, lebo
patrí medzi najstaršie lyžiarske strediská v Nórsku, ale aj vďaka múzeu
tradičných domov Maihaugen - očividne ide o jedno z najvýznamnejších
európskych múzeí v prírode. Podľa stránky turistického informačného
centra má Lillehammer „zachované a historicky významné centrum,
ktorému dominujú pôvabné drevené budovy“. Ideálne miesto na
jednodenný výlet, pomyslí si Selma, keď sa vlak znova pohne.
Naozaj malebné mestečko, usúdi, keď kráča od železničnej stanice po
pokojnej hlavnej ceste ústiacej do tichej predmestskej ulice. Navyše celkom
obyčajné. Stretne pár ľudí, vyzerajú zdraví a oddýchnutí, akoby sa do mesta
zatúlali z okolitých hôr. V tvárach im nevidieť ani stopy po tragédiách,
tajomstvách a trápeniach, ktoré - Selma to dobre vie - bublú a tlejú pod
povrchom. Tak ako na ktoromkoľvek inom mieste na svete, aj
v Lillehammeri existujú nevyriešené prípady, aj tu sa skrývajú zatiaľ
neodhalení zločinci. Možno na ulici stretnem niekoho, kto pozná Elisu
Blixovú, pomyslí si Selma. V takom malom meste je to dosť
pravdepodobné. Môže stretnúť človeka, ktorý sa dopustil vraždy, alebo
dokonca niekoho, kto presne vie, kde sa nachádza Lucia Blixová, mohol by
jej prípad vyriešiť jediným telefonátom, ale neurobí to.
Selma sa zastaví v lahôdkarstve supermarketu Meny na diétnu kolu
a bagetu so šunkou a syrom. Nie je ani tak hladná ako nervózna. Pri jedle
sa opiera o lavičku mokrú po daždi, priťahuje si vetrovku bližšie k telu - je
tu podstatne chladnejšie než v Osle. Z miesta, kde stojí, vidí časť veľkého
lyžiarskeho areálu na opačnej strane jazera. K hrebeňu kopca stúpa snežný
skúter, hoci stredisko minulý víkend ukončilo lyžiarsku sezónu.
Kari Samuelsenová býva hneď za supermarketom v nevýraznom
červenom bungalove na slepej ulici plnej podobných domov. Selma ostane
chvíľu stáť, zahľadí sa na prázdnu ulicu, potom podíde k vchodovým
dverám. Predstavuje si Elisu ako dieťa, ako sa na tej istej ulici hrá s bratom
a sestrou. Keď stláča zvonček, srdce jej búši. Domom sa rozľahne prenikavé
zazvonenie. Nič nenaznačuje, že by bol niekto doma, hoci v garáži parkuje
staré Volvo. Vtom Selma zaregistruje pohyb - záclona v okne naľavo odo
dverí sa nepatrne mykla. Predstiera, že si nič nevšimla, no mierne sa natočí
k oknu a snaží sa tváriť čo najpriateľskejšie, aby ju človek za záclonou
dobre videl a pochopil, že neprišla so zlým úmyslom.
Nič sa nestane, a tak Selma znova zazvoní. „Kari?“ zakričí na zatvorené
dvere. „Volám sa Selma.“
Už je pomaly na odchode, keď zrazu začuje, ako sa odomykajú dvere. Na
pár centimetrov sa otvoria, Selma cez štrbinku rozozná ruku na kovovej
bezpečnostnej retiazke.
„Dobrý deň,“ pozdraví. „Rada by som sa s vami porozprávala. Prišla som
sem až z Osla, len aby som s vami mohla hovoriť.“
„Čo chcete?“ opýta sa žena bezvýrazným hlasom bez náznaku citu.
„Môžem ísť dnu?“ Pripravuje sa, že ju žena odmietne, ona však
s námahou odistí retiazku a otvorí dvere.
Pred Selmou stojí relatívne mladá žena, pravdepodobne čosi po
päťdesiatke, no s gloriolou prísnych šedivých kučier a prehnane
vydrhnutou tvárou vyzerá oveľa staršia. Selma letmo pozrie na jej červené
ruky s odlupujúcou sa pokožkou - očividne trpí nejakou kožnou chorobou.
Má oblečené staromódne bledozelené domáce šaty, na nohách kožené
ortopedické našuchovacie sandále. Šaty prekrýva zástera, špinavá
pravdepodobne od paradajkovej omáčky. Oči má tmavé ako jej dcéra
a viečka ťažké, podobne ako Selma. S prekríženými rukami a pevne
zovretými tenkými perami čaká, že jej Selma vysvetlí dôvod svojej
návštevy.
„Pracujem na jednom článku…“ začne Selma, no pri slove článok sa žena
zatvári ešte nepriateľskejšie a chystá sa zatvoriť dvere.
 „Nie, pani Samuelsenová, prosím, počkajte. Nie je to tak, ako si myslíte.
Chcem pomôcť pri hľadaní Lucie Blixovej. Prosím, dovoľte mi položiť vám
pár otázok.“
„Nie,“ zasyčí.
„Prečo?“
„To dievča ani nepoznám. A nepotrebujem, aby ste vo svojich
nemorálnych článkoch prepierali špinavú bielizeň mojej rodiny. Môj
manžel, nech ho Jehova požehná, by sa v hrobe obracal.“ Rýchlo sa
prekrižuje.
Selma si všimne, že Karin pohľad upútalo čosi za jej chrbtom. Obzrie sa
a vidí, ako z vedľajšieho domu vychádzajú muž so ženou. Krátko susedke
zakývajú.
„Mohli by sme sa porozprávať o tom, prečo sa vaša najstaršia dcéra
odcudzila rodine?“ opýta sa Selma nahlas. Nechýbalo veľa, aby ju susedia
začuli.
Kari Samuelsenová vyzerá, akoby jej vlepila facku - presne v takú
reakciu Selma dúfala. Veľkou silnou rukou schmatne Selmu za zápästie.
„Samozrejme, poď ďalej, drahá,“ povie zvláštnym spevavým tónom.
Zakýva susedom, prebodne Selmu pohľadom a zatvorí dvere.
Selma sa ocitne v skromnej, jednoducho zariadenej predsieni. Pod
drevenou stoličkou ležia dva páry praktických hnedých kožených topánok,
na háčiku visí niekoľko kľúčeniek. Na stene je pripevnený staromódny
telefón. Selma si predstaví Kari Samuelsenovú, ako sedí na stoličke
a hrubými prstami vytáča číslo. Zdvihne niekedy slúchadlo s myšlienkou,
že zavolá Elise?
„Čo chcete?“ opýta sa Kari a hoci sa snaží ovládať, od zlosti sa jej trasie
hlas.
 „Prepáčte, že som prišla bez ohlásenia. Chcela som sa s vami
porozprávať, pretože plánujem preskúmať únos vašej vnučky z trochu
iného uhla. O tom prípade už určite viete všetko, ale…“
„Neviem o ňom nič,“ preruší ju Kari Samuelsenová a krátko prikývne,
keď si Selma vyzuje svoje Adidas Superstars a nechá ich pri stoličke. Otočí
sa a vojde do vedľajšej miestnosti - jednoduchej, čistej kuchyne
z borovicového dreva. Stojí tam stôl a dve stoličky. Na stole nie je nič, ani
len drobný kvietok či soľnička. Selma sa poobzerá, no nevidí nijaké
dekorácie či ozdoby, dokonca aj steny sú holé, akoby Kari Samuelsenová vo
svojom dome nezniesla nijaké prejavy osobného vkusu.
Kari ukáže na jednu stoličku, sama si sadne na druhú a prisunie si ju
nečakane blízko k Selme, kolená sa im takmer dotýkajú. Selmu zrazu
ovládne nepríjemný pocit. Odvaha, s ktorou sem prišla a zazvonila pri
dverách Elisinej matke, náhle vyprchala.
„Niečo vám poviem,“ začne Kari a upiera na Selmu nezvyčajne tmavé oči
pripomínajúce gombičky na tvári plyšového medvedíka, prišité príliš blízko
pri sebe. „To je teda trúfalosť, takto sa tu zjaviť. Chápem, ste mladá, dravá,
chcete vykutrať nejaké exkluzívne informácie, no v tejto krajine platia
zákony. Nemôžete chodiť za ľuďmi domov a obťažovať ich. Ale o tom ste asi
ešte nepočuli, čo?“
„Myslela som si, že…“
„Čo ste si mysleli? Že sa s vami budem chcieť rozprávať len preto, lebo
Elisa Blixová je moja dcéra?“
„Pozrite, viem, že Elisa sa rodine odcudzila, a…“
„Odkiaľ to viete?“
„Sama mi to povedala.“ Selma vždy vedela rýchlo zareagovať na situáciu.
Navyše nevinná lož predsa nikomu neublíži.
 „Ale čo, naozaj? Povedala vám aj to, že jej mladšie dieťa som nikdy
nevidela? Povedala vám, že to dievča pre mňa neznamená o nič viac než
akékoľvek iné malé dievča, ktoré niekto uniesol z ulice? Povedala vám, že
pochádza z rodiny, ktorá nielen verí, ale vie, že Božia vôľa je vždy a za
každých okolností spravodlivá?“
Selme po jej výleve od údivu padne sánka. Úprimne s Elisou súcití -
muselo byť strašné vyrastať s takou matkou. Lepšie nemať žiadnu, pomyslí
si, no okamžite sa za tú myšlienku zahanbí.
„Prepáčte, ale asi vám nerozumiem.“
„Niektorí ľudia pochybujú o Božej vôli, no radšej by sa mali poriadne
pozrieť do zrkadla.“
„Čo… čo tým myslíte?“
„Opýtajte sa svojej priateľky Elisy. Opýtajte sa jej, ako sa zachovala
k vlastnému otcovi, ktorý ju miloval a staral sa o ňu.“ Kari dcérino meno
prakticky vypľuje. „A teraz odíďte.“
„Ale… nech už Elisa spravila čokoľvek, jej dcérka si hádam nezaslúžila,
aby ju uniesli.“
„Nehovorím o dieťati. Hovorím o tom, že dospelí ľudia pochybnej
morálky dostali, čo im patrilo.“
Kari vstane, zahľadí sa na Selmu, čaká, že vstane tiež. Selma sa pomaly
postaví a nasleduje Kari do predsiene.
„Nemyslíte, že Elisa si zaslúži vašu podporu, nech už ju považujete za
akokoľvek skazenú? Má to teraz veľmi ťažké a napokon, je to vaša dcéra.“
Kari na ňu zíza s ohromeným výrazom v tvári, hrubé črty sa jej na
chvíľu vyhladia. Potom sa rozosmeje príšerným, uštipačným smiechom,
ktorý sa plynule zmení na záchvat kašľa.
Selma si nemotorne zaväzuje šnúrky, pokúša sa ignorovať tie nechutné
chrapľavé zvuky. Zlostná červená tvár Elisinej matky ju bude bezpochyby
prenasledovať ešte dlho. No keď vstane a chystá sa odísť, prekvapí ju, že
Kari plače - tvár má zvraštenú, oči zaliate slzami. Selma otvorí ústa, chce sa
jej ešte niečo spýtať, ale napokon si to rozmyslí. Návšteva vôbec nevyšla
podľa jej predstáv a netúži po inom, len byť opäť vonku, ďaleko od tohto
čudného strohého domu, od tejto zlej ženy. Otvorí dvere a zhlboka sa
nadýchne čerstvého studeného vzduchu. Na prahu sa otočí, chce sa
ospravedlniť či aspoň rozlúčiť, no Kari jej zabuchne dvere priamo pred
nosom.

Selma sa nemýlila, keď predpokladala, že tvár Kari Samuelsenovej ju bude

prenasledovať. Rýchlo kráča k železničnej stanici, hoci vlak do Osla
odchádza až o dve hodiny. Nedokáže dostať z hlavy Karine tmavočervené
líca a jej šialený výraz, keď hovorila, že Božia vôľa je za každých okolností
spravodlivá. Čo tým vlastne chcela povedať? Že Luciin únos je dielom
akejsi božskej spravodlivosti alebo odplatou za životný štýl, ktorý si Elisa
zvolila napriek kategorickému nesúhlasu rodičov? Žeby mala Selma vo
svojich úvahách pravdu a Elisa sa naozaj zaplietla s lillehammerskými
drogovými gangmi? Nech už je to akokoľvek, opäť ju zaplaví vlna súcitu
voči Elise. Vyrastať v tom tichom, nepriateľskom dome určite nebolo
jednoduché. Teraz ju mrzí, že sa Elisy pýtala, či ju niekto nenávidí - no
odkiaľ mala vedieť, čo je jej matka zač? Nie div, že Elisy sa tá otázka dotkla.
Selma netušila, že v Nórsku v roku 2019 existujú ženy ako Kari
Samuelsenová.
Rozhliadne sa okolo seba, premýšľa, čo podnikne do odchodu vlaku.
Mohla by sa trochu poprechádzať, nasať atmosféru mesta. Počasie sa od
nepríjemného chladného a daždivého rána zlepšilo, po modrej oblohe sa
ťahajú riedke biele oblaky. Selma kráča po pešej hlavnej ulici, sem-tam
spomalí a nazrie do výkladov známych reťazcov: Nille, G-Sport, Cubus,
Peppes Pizza. Sadne si na lavičku, zje sušienku s kúskami čokolády
z predajne 7-Eleven a pozoruje ľudí naokolo. V porovnaní s Oslom je tu
všetko akési pokojnejšie. Skupinky vysokých chudých tínedžeriek
v pančuchách značky Bik Bok držia v rukách mobily, žujú žuvačku a hlasno
sa zhovárajú. Starí ľudia sa nenáhlivo prechádzajú. Všade naokolo samé
rodiny - normálni, všední otcovia a matky a s nimi veľkí chlapci a malé
dievčatá, malí chlapci a veľké dievčatá.
Selma sa v myšlienkach vráti k tomu zvláštnemu stretnutiu. Nikdy ju
neprestane prekvapovať, ako veľmi sa rodina môže líšiť od toho, akou sa
zdá navonok. Keď vyrastala, mala pocit, že je iná než ostatní, lebo mala len
otca. V škole sa k nej deti správali ako k čudáčke. Túžila po „normálnej“
rodine, chcela mať mamu i otca, súrodencov a azda aj psíka. „Skutočnú
rodinu,“ vravievala otcovi v puberte, keď mu chcela ublížiť. Keď si na to
teraz spomenie, zahanbí sa. Už vie, že neexistujú „normálne“ rodiny a že
všetky rodiny sú rovnako skutočné, bez ohľadu na počet členov. Vie tiež, že
človek môže mať matku, otca aj súrodencov a za zatvorenými
dverami zažívať hrozné, znepokojivé veci. Otázka znie: Čo sa odohrávalo za
zatvorenými dverami v rodine Blixovcov?
Chlad prenikol Selme až do kostí, musí sa hýbať, aby nezačala drkotať
zubami. Kráča naspäť k stanici, na chvíľu zastane a mobilom si odfotí
ikonické olympijské kruhy namaľované na zemi. Mesto je nesmierne hrdé,
že v roku 1994 hostilo olympijské hry, najväčšiu udalosť, aká sa kedy
v Nórsku konala. Selma dolu pod stanicou zbadá jazero a rozhodne sa, že sa
naň zájde pozrieť - do odchodu vlaku stále ostáva vyše hodiny.
Pri brehu jazera je veľký park a promenáda. V lete je tu isto príjemne,
pomyslí si Selma. Prejde okolo opravovne áut s momentálne neaktuálnym
nápisom „Najlacnejšie prezutie pneumatík v Lillehammeri“ a záhradného
centra. Všetko pôsobí mimoriadne normálne, ľudia sa bez náhlenia vozia
v autách, kupujú si v obchode večeru, vedú deti po škole domov - a predsa
sa v tomto meste, tak ako v každom inom, odohralo množstvo tragédií.
Selma si spomenie na dve devätnásťročné dievčatá, ktoré zahynuli, keď pri
výjazde na Faåvang vrazili do kamióna. Čo robili v posledných sekundách
pred zrážkou? Selma si ich predstaví, ako sa smejú, synchrónne pohybujú
plecami do rytmu hlasnej hudby z rádia, v ústach si presúvajú žuvačku, aby
sa im lepšie spievalo. Mladé ruky voľne položené na volante, zápästia plné
náramkov, gumičiek do vlasov a stužiek. Noha na plyne príliš nedočkavá,
kamión príliš blízko, ruka na volante zareaguje o zlomok sekundy neskôr,
hlasné škrípanie deformovaného kovu.
Selma zdvihne pohľad k Lillehammerskému väzeniu s vysokým
stupňom stráženia, umiestnenému na kopci nad mestom. Zvláštne, že
najkrajší výhľad majú práve väzni, pomyslí si. Spomenie si na muža, ktorý
zabil otca a dcéru a požiadal o predčasné prepustenie. „Bezprecedentný
dvanásťročný trest,“ písalo sa v článku. Otvorí si na telefóne Google
a naťuká: „Lillehammer vodič pod vplyvom alkoholu zabil otca a dcéru.“
Objaví sa niekoľko stoviek výsledkov, Selma klikne na článok denníka
Verdens Gang z februára 2012.

Vodič auta, ktoré večer 27. januára narazilo v Lillehammeri do štvorčlennej

rodiny a spôsobilo smrť tridsaťtriročného muža a dvojročného dievčaťa, bol
identifikovaný ako Marcus Meling.
Meling sa priznal k zabitiu, šoférovaniu pod vplyvom alkoholu a pokusu
vyhnúť sa spravodlivosti. Súdne pojednávanie sa bude konať zajtra na súde
v Lillehammeri.
Osločana Melinga mnohí poznajú ako multimilionára, zakladateľa
a výkonného riaditeľa technologickej spoločnosti iNovo. O jeho obetiach sa
vie len málo, ich totožnosť zatiaľ nebola zverejnená. Keď polícia Melinga
zadržala, bol pod silným vplyvom alkoholu.

Selma do Googlu napíše „Marcus Meling“. Práve keď sa chystá preskúmať

výsledky, zazvoní jej telefón.
 63

Elisa

VŠETKO SA STALO PRETO, lebo som sa bezhlavo zaľúbila. Tá

nečakaná, okamžitá oddanosť voči cudziemu človeku ma doslova zrazila
z nôh. Vrástla do mňa, stala sa mojou súčasťou. Prevyšovala ju jedine láska
k mojim deťom. Ešte aj teraz vo mne horí. A každý deň mi pripomína, že
ženy ako ja si nezaslúžia mužov ako Fredrik. Ženy ako ja si nezaslúžia syna
ako Lyder a dcéru ako Lucia.
Vyhodím smerovku, zídem z diaľnice E6, v diaľke sa predo mnou objaví
Lillehammer. Vyberiem si menšiu okresnú cestu, ktorá cez moje rodné
mesto neprechádza - neprekáža mi, že pôjdem o päť minút dlhšie, ak sa
tomu miestu môžem vyhnúť. Sedem rokov a tri mesiace, toľko už odvtedy
ubehlo. Dnes je aspoň jasno, cesta sa vinie pomedzi kopce východne od
Lillehammeru, z hôr zaváňa vôňa roztopeného snehu a minuloročného
hnijúceho lístia. Otvorím si okno, na chvíľu zastanem na odpočívadle
a hľadím na Lillehammer v údolí. Okná domov odrážajú svetlo ako
kamienky v skalnom jazierku.
Niekde tam dolu je moja matka. Aj moja sestra a brat. Netere a synovci,
ktorých som nikdy nevidela. Táto cesta sa neskôr mení na dlhú štrkovú
cestu a na jej konci stojí väznica Tollebu. Keď prejdem cez lesík, kde medzi
stromami rastú koberce hyacintovcov, naskytne sa mi pohľad na niekoľko
budov. Veľká hlavná budova pripomína skôr horský hotel než väznicu.
Okolo stoja v polkruhu ďalšie, menšie budovy.
Zatvorím oči, trvá dlho, než ich opäť otvorím. Snažím sa utíšiť si búšiace
srdce. Zopárkrát sa zhlboka nadýchnem a jemne si pošúcham chrastu na
palci - stále ma bolí. Kdesi som čítala, že masírovanie priehlbinky medzi
palcom a ukazovákom vysiela do mozgu upokojujúce signály a vyvoláva
pocit, že sa o človeka niekto stará. Myslím na Luciu, keď bola bábätko.
Vydržala som ju pozorovať celé hodiny. Výrazy, čo sa jej striedali na tvári
počas spánku, drobné pästičky, páperové vlásky na ružovej hlavičke, jej
čistá krása - všetko ma na nej fascinovalo. Zbožňovala som ju. Chcela som
pre ňu to najlepšie. No postarať sa podľa najlepšieho vedomia a svedomia
o Luciu a neskôr aj o Lydera znamenalo, že musím dospieť, zvážnieť a začať
žiť skutočný život. Znamenalo to, že moje srdce sa roztriešti na kúsky.
 64

Marcus

PO DVOCH ROKOCH HO PRESUNULI z Lillehamerského väzenia

s vysokým stupňom stráženia do väznice Tollebu. Vrátili sa mu viaceré
výsady, napríklad právo telefonovať kedykoľvek a s kýmkoľvek, hoci jeho
rozhovory môžu byť odpočúvané. Počas návštevných hodín môže prijímať
návštevy. Nikto však za ním nechodí. Okrem práce v sklade dreva dvakrát
za týždeň môže s dvoma sprievodcami v civile raz mesačne zájsť do
Lillehammeru a vybaviť si, čo potrebuje. Marcus sa vtedy prechádza po
uliciach, občas zastane a nazrie do výkladu alebo sa v 7-Eleven zastaví na
slaninový hotdog s čili omáčkou. Zo začiatku sa týchto výletov obával,
najmä preto, lebo nechcel, aby ho videla žena, ktorej zničil život. V tom čase
by ju nespoznal, keby ju stretol na ulici - nikdy sa neobjavila v tlači a jej
totožnosť nezverejnili - no ona by ho spoznala. Keď sa priznal k zabitiu,
jeho meno a fotografie sa objavili vo všetkých médiách.
Myslel na to, aké strašné by pre ňu bolo, keby naňho nečakane narazila
v nejakom obchode. Raz sa o svojich obavách zmienil jednému
sprievodcovi, no ten mu povedal, že si nemusí robiť starosti, pretože
najbližších príbuzných obetí o každej takejto vychádzke informujú. Vtom
mu napadlo, že vdova sa mu možno nebude chcieť za každú cenu vyhnúť,
ba naopak - čo ak blúdi ulicami mesta, až kým ho raz nenájde, povedzme
niekde medzi regálmi v H&M ako hocijakého normálneho chlapa, ktorý sa
vybral v sobotu popoludní na nákup, a nevrazí doňho nôž? Predpokladá, že
tak by sa zachoval on, keby sa ocitol v opačnom garde.
Potom za ním jedného dňa prišla do Tollebu.

Marcus vstane od stola a chvíľu postojí pri okne. Je krásny jarný deň, les ho
po dlhej zime vábi oslnivým novým životom. Okno je zatvorené, no tú
vôňu si vie privolať aj v mysli: mach, voda, lúčne kvety.
Ktosi mu zaklope na dvere.
„Ahoj, Marcus,“ pozdraví ho sprievodca Paål. „Neľakaj sa. Prišiel som ti
len povedať, že máš návštevu.“
„Ja že mám návštevu?“
„Áno. Je to žena, čaká na recepcii.“
Paål naňho žmurkne, Marcus sa mračí. Vyzuje si papuče, natiahne si na
nohy tenisky. Nemáva návštevy. Za tie roky v Tollebu je to len druhý raz,
čo za ním niekto prišiel. Žena, povedal Paål. Žeby…? Nie, pomyslí si, to nie
je možné. No predsa sa v ňom prebudí iskierka nádeje.
 65

Selma

„Ahoj, Selma,“ ohlási sa Olav. „Našiel som si od teba zmeškaný hovor.“

Selma sa otočí chrbtom k vetru a zakryje mikrofón dlaňou. „Čau.
Neuhádneš, kde práve teraz som.“
„Zamknutá v pivnici u Fredrika a Elisy Blixovcov?“
„Haha, veľmi vtipné.“
„Prepáč, to som prehnal.“
„A poriadne.“
„Tak kde si? A čo máš?“
„Pred chvíľou som sa stretla s Elisinou matkou.“
„Aha. A?“
„Podrž sa, Olav - Elisa sa vôbec nestýka so svojou rodinou. Patria
k Svedkom Jehovovým. Nie je s nimi v kontakte od roku 2012, keď zomrel
jej otec.“
„Hm. Z akého dôvodu?“
„To neviem. Jej matka je hrozne čudná. Vravím ti, takú osobu som ešte
nestretla. Mala som z nej veľmi zlý pocit.“
„Prečo?“
„Vyzerala, akoby ju vôbec netrápilo, že jej vnučku uniesla a možno aj
zavraždila zločinecká sieť. Už to samo osebe je mimoriadne divné.“
„Veru, to je divné.“
 „Dokonca sa vyjadrila, že Lucia pre ňu neznamená viac než akékoľvek
iné unesené dieťa.“
„Hm.“
„Naznačila tiež, že Elisa nie je taká cnostná, ako sa zdá.“
„V akom zmysle?“
„To ti neviem povedať. Zabuchla mi dvere pred nosom - doslova. No
cítim, že na tom čosi bude. Elisa sa zaplietla do niečoho, čo ju stálo vzťah
s rodičmi, a som presvedčená, že to súvisí s Luciiným zmiznutím.“
„Videla si najnovšie správy?“
„Len som si ich narýchlo prešla. Prečo?“
„Nič prevratné, Scotland Yard sa dnes zmienil o Luciinom prípade - vraj
okrem krvavých škvŕn a anonymného telefonátu neexistujú žiadne dôkazy,
že Lucia zomrela v Sainte-Ode, a polícia by mala byť naďalej otvorená aj
iným možnostiam. Tak pátraj ďalej, Eriksenová. Určite to nebude na
škodu.“
„Dobre. Dúfam, že Elisa bude súhlasiť s ďalším rozhovorom. Naposledy
to nedopadlo najlepšie - možno som na ňu príliš tlačila.“
„Ako ťa poznám, nepochybujem, že sa s tebou ešte porozpráva. Otázka
je, či nie si na nesprávnej stope. Čas ukáže.“
„To si nemyslím.“
„No, Selma, spomínala si, že mi prinesieš aj iné šťavnaté príbehy. Máš
niečo? Alebo si stále zameraná tak trochu… jednostranne?“ Olav sa
zasmeje, no celkom milo. Selma v ňom vždy videla čosi ako staršieho brata.
Blíži sa k železničnej stanici a práve keď sa chystá vojsť do tunela pre
chodcov pod koľajnicami, pohľad jej padne na Lillehammerské väzenie
s vysokým stupňom stráženia. „Vlastne skúmam aj ďalší prípad. Mohol by
ťa zaujímať. Počul si niekedy o Marcusovi Melingovi?“
„Myslím, že nie. Kto je to?“
 „Založil firmu iNovo, poznáš ju? Pred desiatimi rokmi prerazili vo vývoji
mobilných aplikácií.“
„Aha, jasné.“
„Už roky je vo väzení, odpykáva si dlhý trest za zabitie dvoch ľudí.“
„Chápem.“
„Práve požiadal o predčasné prepustenie. Rozmýšľam, že sa na to
pozriem bližšie.“
„Prečo?“
„Na tom prípade je niečo čudné.“
„V akom zmysle?“
„V prvom rade bol riadne pod parou a vrazil autom do sánkujúcej sa
rodiny. Zabil otca a jedno dieťa.“
„Kristepane.“
„Asi tak. Strašné, čo? No čo je podľa mňa zvláštne, Meling nikdy
predtým nebol odsúdený, nebol závislý od návykových látok a nie je jasné,
čo vtedy robil v Lillehammeri. Žil v Osle, bol multimilionár a filantrop -
rozhodne nie človek, ktorý nemá čo stratiť. Tak prečo bol v cudzom meste
ďaleko od domova a opitý sa rútil po zľadovatených cestách? Nedáva to
zmysel.“
„Áno, to je čudné.“
„Dostal dvanásť rokov, čo je najvyšší trest, aký bol kedy v Nórsku
udelený za zabitie. Dali mu ho preto, lebo odmietol zverejniť, z akého
dôvodu bol na tej ceste, a nespolupracoval s vyšetrovateľmi.“
„Okej, preskúmaj to a daj mi vedieť.“
Selma stlačí Ukončiť hovor a kráča cez parkovisko k stanici. Vlak
odchádza o desať minút. Na opačnom konci parkoviska stojí First Hotel
Breiseth, pôvabná budova v secesnom štýle s vežičkami po oboch stranách.
Čo keby tu ostala a skúsila pátrať ďalej? Medusa má v miskách dosť jedla
a vody a pravdepodobne jej nezáleží na tom, či sa dnes Selma vráti alebo
nie. Večer môže pokračovať v prieskume na internete a zajtra sa opäť
pokúsi pozhovárať s Kari Samuelsenovou alebo s Elisinou sestrou Elin.
Mohla by sa spojiť s dozorcami vo väznici Marcusa Melinga, možno sa jej
podarí porozprávať aj s ním. Bude to skoro ako dovolenka.
Selma vojde do hotela a chvíľu len obdivuje obrovský nízky luster na
recepcii - pripomína vesmírnu loď, ktorá sa práve chystá pristáť na
novoobjavenej planéte. Pri pomyslení, že je sama v Lillehammeri, pocíti
v žalúdku záchvev vzrušenia.
 66

Elisa

CESTA TRVALA P Ť HODÍN. Keď konečne zastanem pred domom, je

takmer desať. V spálni na poschodí sa nesvieti. Neviem, ako zvládnem to,
čo ma čaká - umyť si tvár, vyčistiť zuby a ľahnúť si k manželovi. No už
z tohto života nechcem stratiť nič ďalšie, chcem ho dať znova dohromady
a som ochotná za to zaplatiť akúkoľvek cenu. Chcem, aby sme boli opäť
spolu, Fredrik, ja, Lucia a Lyder - navždy. V mnohých ohľadoch to
fungovalo a žiadna rodina nie je dokonalá.
Ozve sa tiché zaklopanie na okienko. Fredrik zrejme začul zvuk
prichádzajúceho auta, stojí vonku v zodratom sivom tričku a pásikavých
pyžamových nohaviciach. Napriek všetkému, čo sa dnes stalo, k nemu
pocítim náhly príval nehy, vystúpim z auta a objímem ho.
„Ako bolo v Ríme?“ opýta sa.
„Fajn. Veď to poznáš. Letiskový život.“
„A čo počasie?“
Pomaly sa odtiahnem, s nezaujatým výrazom pozriem na Fredrika
a snažím sa odhadnúť, či je naozaj zvedavý na počasie v Ríme, alebo ma
z niečoho podozrieva. Srdce mi bije ako zvon.
„Typické rímske počasie. Príjemné, mierne zatiahnuté.“
Prikývne, vykročí k domu. Než vyjde hore, pripomenie mi: „Nezabudni,
v piatok máme v Osle stretnutie s ľuďmi z Kriposu.“
 Dovtedy sa toho musí veľa odohrať.
Fredrik sa poberie napätý a unavený do postele. Mám pred sebou celú
noc. Než odišiel, usmiala som sa naňho, pošúchala som ho po ramene.
Zmätene zažmurkal, presne ako dnes ráno. Akoby mojim slovám a činom
celkom nedôveroval. Ktovie, možno si myslí, že sa s ním nakoniec aj tak
rozvediem. Ale v skutočnosti chcem pravý opak. Chcem, aby sa mi vrátila
dcéra, chcem žiť v tomto dome so svojou rodinou. Po Lyderovom narodení
sa všetko pokazilo, no naučila som sa predstierať, išlo to čoraz
jednoduchšie, až sa to napokon stalo - bola zo mňa šťastne vydatá matka
dvoch detí.
Je skoré ráno, myseľ sa mi vyjasňuje. Sadnem si a urobím si menší
prieskum. Než sa porozprávam s Fredrikom a políciou, potrebujem si
utriediť fakty. Svoj život dostanem naspäť iba vtedy, ak budem čeliť
minulosti. Len ju musím trocha upraviť.
 67

Lucia

JE STREDA, TO ZNAMENÁ, že sa zo školy vraciame autobusom ešte

pred obedom. Monsieur Chabanne nás vyloží dolu pod kopcom a zakýva
nám, potom nás vyzdvihne Maman. No dnes neprišla.
„Čoskoro tu bude,“ povie Josie. Prikývnem.
Kým čakáme, okolo prejde zopár áut. Čakáme ďalej, no je chladno
a slovné hry, ktoré hráme, nás už prestali baviť.
„Chceš si zahrať vytlieskavačku?“ opýta sa Josie. Pokrútim hlavou.
Myslím na tú noc, keď Maman prišla do mojej izby. Keď odišla, nemohla
som zaspať, a keď som si už bola istá, že sa nevráti, vyliezla som z postele
a podišla k oknu. Stála som pri ňom a hľadela von. Spomenula som si na
svoju prvú noc v Le Tachoué, na to, ako som kričala a ako ma Maman
držala v náručí. Bála som sa, lebo som nepoznala Pravdu. Ale čo ak tá
Pravda nie je naozaj pravda? Dospelí nesmú klamať, no niekedy aj tak
klamú.
„Nepríde,“ usúdi Josie.
„Poďme pešo,“ navrhnem.
Josie vyzerá ustarostená a asi aj ja, lebo domov je to veľmi ďaleko. Ak
pôjdeme popri ceste, prídeme k niekoľkým kamenným domom. Stoja
v rade za sebou, ale iba v dvoch niekto býva. V jednom žije pastier
Fran ois. Vídame ho, len keď sa hráme na dolnom konci Le Tachoué, pri
rieke - jeho pozemok sa začína na opačnom brehu a my na druhú stranu
nesmieme chodiť. Za Fran oisovým kamenným domom budeme musieť
dlho kráčať po ceste do kopca a potom pokračovať po uzučkej cestičke plnej
blata a výmoľov k nášmu domu.
„Môžeme ísť cez les,“ poviem. To je lepší nápad - cez les je to kratšie.
Josie na mňa zíza, ako keby som povedala nejakú hlúposť, no keď
vykročím, nasleduje ma. Mať sestru dvojča je pekné, lebo sa vždy mám
s kým hrať, a keď treba, pomôže mi. Mnohé iné deti sa vrátia zo školy a sú
doma samy. Ale ja nie, lebo s Josie sme stále spolu. Kedysi to bolo inak, no
na to sa až tak dobre nepamätám. Pamätám si tú druhú rodinu, ale mám
pocit, akoby tam so mnou žila aj Josie, lebo už neviem, aké to bolo, keď som
ju nemala. Viem, že tam nebola, no možno keď som bývala s tou druhou
rodinou, kdesi v hĺbke srdca som vedela, že mám dvojča, aj keď som veľa
vecí zabudla. Dvojčatá sú výnimočné a cítia to, čo iní ľudia necítia.
Tak či onak, nepamätám si úplne všetko. Aj Josie bývala u iných ľudí,
lebo Maman strávila dlhý čas v nemocnici. Po tom, čo sa stalo nášmu
ockovi, jej ochorelo srdiečko. Ocka zabili a skoro zabili aj nás, preto má
Josie na líci veľkú jazvu a mňa niekedy bolí hlava a veľa toho zabúdam,
napríklad francúzske slovesá. Pre Maman to bolo také ťažké, že musela ísť
do nemocnice, aby sa naučila byť opäť šťastná. Keď ju odtiaľ pustili, Josie sa
k nej vrátila, ale mňa tá druhá rodina vrátiť nechcela a tvárili sa, že som ich.
A tak ma Maman musela od nich vziať. Taká je Pravda.
Kráčať hore kopcom v lese je veľmi namáhavé. Teraz je teplo, no len
nedávno prišli búrky, vyvalili stromy a spôsobili záplavy. Musíme preliezať
cez kmene stromov, černičie, konáre navŕšené na sebe, a kým sa
dostaneme k rieke na dolnom konci našich polí, sme také vyčerpané, že
nevládzeme ani rozprávať. Josie sa pošmykne na jednom z kameňov, po
ktorých prechádzame cez rieku, a udrie si koleno o ostrú skalu. Je mokrá,
krváca a nahlas plače. Priložím na ranu ponožku a obviažem jej nohu
popruhom zo svojho ruksaka, aby prestala krvácať. Pomaly kráčame ďalej,
dúfam, že onedlho uvidíme náš dom.
„Prečo Maman neprišla?“ narieka Josie. „Čo ak zomrela, tak ako ocko?“
Čo ak má Josie pravdu? Predstavujem si, ako Maman leží mŕtva na
kamennej podlahe v predsieni a okolo nej je samá krv. Alebo na gauči,
nehybná a krásna ako Šípková Ruženka. Keby Maman zomrela, čo by sa
s nami stalo? Nemali by sme nikoho, len jedna druhú a Boulee. Alebo…
alebo by sme azda mohli obe bývať u tej druhej rodiny, Lyder by bol náš
malý braček, naša mama by nosila uniformu s ligotavými zlatými
gombíkmi a mali by sme aj ocka.
„Prečo plačeš?“ opýta sa Josie.
„Lebo ťa bolí koleno.“
Josie sa rozosmeje, hoci ešte stále plače. Oddýchneme si na pni a zjeme
desiatu, dnes máme nakrájané jablko a jogurt.
„Poďme skratkou,“ navrhnem.
„Nemôžeme,“ odvetí Josie. „Maman nám to zakázala.“
„Ale je to kratšie. No tak!“
Skratka vedie cez Fran oisovo pole, do Le Tachoué prídeme zozadu.
Vídam ten chodník zo spodného konca záhrady, keď sa tam chodím hrať so
Sambou. Z Fran oisovho horného poľa sa vnára do hustého lesa, hneď za
ním je Le Tachoué. V tej časti lesa sme nikdy neboli, lebo Maman nám to
zakázala. Vraví, že by sme sa tam mohli ľahko stratiť. No už sme okolo nej
išli zvonka a nie je veľmi veľká, preto si myslím, že sa nám nič nestane.
Musíme kráčať pomaly, lebo Josie stále krváca - krv presiakla cez
ponožku, steká jej zboku po nohe ako blatistý červeno-hnedý pramienok.
Chytíme sa za ruky a vojdeme do lesa. Maman mala pravdu, je veľmi
hustý. Stromy rastú tak blízko seba, že sa občas musíme pomedzi ne
pretisnúť. Nohy sa nám zachytávajú o hrubé korene, zakopávame
o vetvičky a spadnuté konáre, takže napredujeme veľmi pomaly. Je celkom
vzrušujúce byť medzi stromami, ktoré nepoznáme. V lese na vrchole kopca,
kde sa zvyčajne hrávame, už poznáme všetky stromy, podľa mňa by som
tadiaľ dokázala prejsť aj potme. Ale tu je všetko nové. O čosi ďalej je už
medzi stromami viac priestoru. Napadne mi, že už sme iste neďaleko našej
záhrady. No les sa zrazu otvorí ako nejaká miestnosť, ocitneme sa na malej
čistine. Je ako vzduchová bublina medzi stromami.
S Josie na seba pozrieme a postavíme sa doprostred čistinky.
„Fíha,“ povie Josie.
„Veru,“ odvetím. „Fíha.“
Josie sa zasmeje, hoci noha ju ešte určite bolí, a ja sa zasmejem tiež.
Teraz, keď sme toto miesto objavili, istotne sa sem budeme chodiť hrať. Iba
o tom nepovieme Maman.
Keď sa obrátime a chceme pokračovať tam, kam sme mali namierené,
všimnem si na zemi niečo zvláštne - veľký kameň, pohodlne uložený medzi
divou levanduľou, machom a šedivníkom. Zdá sa, že ho sem odniekiaľ
priniesli, lebo je štvorcový a čistý. Niekto doň vyryl slová a vymaľoval ich
nazlato. Stojí tam:

Rose Olve ibaultová

21. 1. 2010 - 27. 1. 2012

„Poďme,“ povie Josie. „Bojím sa.“

Aj ja sa bojím, lebo ten kameň vyzerá ako kamene, ktoré dávajú mŕtvym.
Otočíme sa a utekáme tak rýchlo, ako vládzeme.
 68

Jacqueline

PÔVODNE NEMALA V ÚMYSLE ÍSŤ až do Toulouse. Odviezla dievčatá

do školy a chcela zájsť do jednej z internetových kaviarní, kam zvyčajne
chodievala, Cybercafé Roc v Saint-Gaudens. Ale keď cestou tam
prechádzala cez Salies-du-Salat, pri odbočke na Antoinovu ulicu ju zaplavil
smútok. Pozrela na Rue des Bains v nádeji, že na okamih zazrie jeho alebo
jeho auto, no videla len prázdnu ulicu, lesklú po rannom daždi. Výtlky
naplnila kalná voda, asfalt po nedávnych búrkach pokrývali dlhé praskliny.
Na konci Antoinovej ulice sa vlnili polia, v diaľke sa menili na kopce
a neskôr hory. Hoci mala Jacqueline pochmúrnu náladu, krása okolitej
prírody ju uchvátila. Cez otvorené okno vdýchla svieži vzduch, odoprela si
pohľad na Antoinov dom v spätnom zrkadle a zabočila za roh.
Odkedy ho videla naposledy, prešli štyri dni. Každú noc nehybne ležala
na posteli, ani sa nepokúšala zaspať, a v hlave jej vírili strašidelné,
naliehavé predstavy. Mikko, Nicolai, Antoine, jej matka, Lulu-Rose, opäť
Mikko, budúcnosť… Všetko sa vyvíjalo dobre, kým sa nevrátil Mikko,
potom sa Lulu-Rose preriekla v škole a Jacquelinine plány zrazu stratili
čaro i jasné kontúry.
Na veľkom kruhovom objazde pred Saint-Martory si spomenie na
skľučujúce prostredie Cybercafé Roc, gýčové velúrové kreslá, vodovú kávu
a chlipne pôsobiacich zákazníkov, ktorí na ňu vrhajú neskrývané žiadostivé
pohľady. Pri tej myšlienke pocíti v žalúdku tupú bolesť a z náhleho popudu
neodbočí doľava na Saint-Gaudens, ale doprava na Toulouse.
Na sýtomodrom nebi sa slnko blíži k zenitu, Jacqueline sklopí slnečnú
clonu, a keď sa priemyselné okrajové časti Toulouse zmenia na hustejšie
zaľudnené predmestia, zníži rýchlosť. Zanechá za sebou bludisko
nadjazdov, ktoré sa v kruhoch vinú okolo mesta, prechádza po
nevýrazných, stromami lemovaných bulvároch so spustnutými bytovkami
a skromnými reštauráciami na rohu - blíži sa obed, majitelia práve
vykladajú na chodník plastové stoly a stoličky. Onedlho sa ocitne v centre,
medzi charakteristickými domami v rôznych odtieňoch ružovej sa sem-tam
striebristo zablysne rieka Garonne. Jacqueline prechádza cez Pont Neuf,
premávka na moste je pomalá, pod ním sa lenivo plazí ligotavá Garonne.
Zaparkuje na námestí za majestátnou Bazilikou svätého Saturnina a odfotí
si ju. Doma fotku ukáže dievčatám - bazilika je výborným príkladom
gotickej i renesančnej architektúry. Usmeje sa, keď si predstaví, ako ju
Lulu-Rose a Josiane budú s vážnym pohľadom skúmať, oprú telefón
o soľničku na kuchynskom stole a budú sa tú zložitú stavbu snažiť
prekresliť do svojich zošitov. Veľmi rady sa učia a vždy sa snažia urobiť
všetko preto, aby ju potešili.
Jacqueline sa prechádza po Námestí svätého Saturnina, uvažuje, že si dá
kávu v niektorej kaviarni s vonkajším sedením, no napokon si to rozmyslí -
je nervózna a vie, že kofeín by jej nepokoj len zhoršil. Kráča po Rue du
Taur smerom k Rue des Lois - na Googli zistila, že sa tam nachádza
internetová kaviareň. Prechádza okolo pôvabných butikov, občas sa zastaví
a obzrie si vo výklade pekný pár topánok či originálnu kabelku. Úzku pešiu
ulicu lemujú vysoké tehlové domy a tienia ju pred obedňajším slnkom,
zafarbujúcim horné poschodia na zlatoružovo.
 „La Ville Rose…“ Kedysi bolo Toulouse, Ružové mesto, jej obľúbené
miesto, a ružová jej obľúbená farba. Píjavala rosé s kockou ľadu a z kvetov
mala najradšej ružu - jej pevne usporiadané lupienky, výraznú vôňu
a neodolateľnú krásu. Preto svoju dcéru pomenovala Rose. Teraz sa
Toulouse vyhýba, neznesie všetky tie spojitosti s ružami, striehnu na ňu na
každom kroku. Okrem toho si už zvykla na pokojný život v Le Tachoué,
neodvážila by sa brať deti do veľkého mesta. Najlepšie je, ak ostanú doma,
kde vedia, kto sú a čo môžu očakávať.
Internetová kaviareň je krajšia ako všetky, ktoré dosiaľ navštívila. Je to
verejná práčovňa spojená s kaviarňou. Ostatní zákazníci sú moderne
vyzerajúci študenti s naolejovanými bradami v hipsterských džínsoch, jedia
avokádové sendviče z kváskového chleba a vo vedľajšej miestnosti sa im
zatiaľ perú ponožky a nohavice. Jacqueline sa usmeje na dve potetované
dievčatá popíjajúce kombuchu a pretisne sa popri nich k voľnému počítaču
v kúte. Čo si asi pomyslia pri pohľade na oveľa staršiu, unavenú ženu? Čo
robí na takomto mieste? Možno im napadlo, že len teraz objavila existenciu
internetu a rozhoduje sa, či si kúpi vlastný počítač. Pri tej myšlienke sa
usmeje a objedná si kurkumové lae s mandľovým mliekom. Nálada sa jej
vylepšuje - je príjemné sedieť medzi mladými ľuďmi vo veľkom meste
a objednávať si nápoj, o akom v odľahlej kamennej dedinke v Pyrénes
Arie'geoises nikdy nepočuli.
Nemenej príjemná je aj táto chvíľková anonymita. Nikto ju nepozoruje,
nikto sa o ňu nezaujíma, na rozdiel od dedinčanov v Rive'renerte či
Encourtiechu - tí sa s ňou dajú do reči, vždy keď sa im naskytne príležitosť.
Svoj život s dievčatami v Le Tachoué by však za nič na svete nevymenila.
Vrátiť sa domov bolo správne rozhodnutie, cíti to každou bunkou tela.
V skutočnosti sa odhodlala priviesť Lulu-Rose domov, až keď si uvedomila,
aké možnosti jej Le Tachoué poskytuje. Keby nemala k dispozícii farmu
ďaleko od všetkého a bez priamych susedov, ako by pre ňu vytvorila život,
aký má teraz? Musela by ju kdesi skrývať a dieťa by nepochybne trpelo.
Predstaví si plesnivú pivnicu, bledé, chorľavé dieťa v uzavretom priestore -
obrovský rozdiel oproti nespútanej slobode, akú dievčatá zažívajú v Le
Tachoué.
V Le Tachoué nie je mobilný signál, pevný telefón ani internet. Ich
najbližší susedia, monsieur Chabot s troma synmi, si minulý rok na svojej
ekofarme vzdialenej štyri kilometre vzdušnou čiarou dali nainštalovať
vysokorýchlostný internet. Keď raz dobrosrdečný starý pán Chabot stretol
Jacqueline v Carrefoure v Saint-Girons, opýtal sa jej, či nemá dať predĺžiť
pripojenie cez kopec do Le Tachoué. Odpoveď vyčítal z jej zhrozenej tváre.
Niekedy, keď dievčatá ležia v posteli, vonku zavýja búrka a vietor
z horských úbočí priháňa zmrznutý dážď, alebo v lete, keď sa teplé večery
farbia dofialova a pulzujú životom, Jacqueline sa v Le Tachoué cíti osamelá.
Ostane celkom sama so svojimi myšlienkami. V takých chvíľach by jej
dobre padlo bezducho surfovať po internete, pozrieť si Netflix, prečítať si
aktuálne správy namiesto narýchlo zachytených útržkov
s niekoľkodňovým oneskorením alebo si azda aj trochu zaflirtovať. No
nechce, aby dievčatá vyrastali pod tlakom sociálnych médií či potenciálne
nebezpečným vplyvom internetu. A čo viac - nechce, aby ju bolo možné
akýmkoľvek spôsobom vystopovať.
Na začiatku nebol pre ňu život bez internetu ľahký. Predtým než
priviedla Lulu-Rose domov, ho totiž používala rovnako často, ak nie
častejšie ako väčšina ľudí. Práve vďaka internetu sa jej podarilo získať
informácie, ktoré potrebovala. Ako by inak nadviazala kontakt s Fredrikom
Blixom, ak nie prostredníctvom príťažlivej profilovej fotografie na
Facebooku a žiadosti o priateľstvo? No už si zvykla na dlhé, pomalé večery
pri knihe. Knižnica jej starých rodičov je dobre zásobená a z Jacqueline sa
prvýkrát v živote stala nadšená čitateľka. Čítanie jej pomáha nemyslieť na
to, čo sa ešte nenapravilo a ani sa nikdy nenapraví, zasadiť vlastné utrpenie
do kontextu a porovnať ho s odvekými ľudskými súženiami, zvečnenými
vo vymyslených príbehoch. Cíti sa prepojená s ľudstvom, so svetom
i s vlastným smútkom - predstavuje si ho ako veľké temné miestnosti vo
svojom vnútri, ktoré nikdy neotvorí, tak ako izbu na konci chodby na
prvom poschodí v Le Tachoué, izbu s výhľadom na lúky za domom a les za
nimi.
Vyťuká do Googlu meno Fredrik Blix. Hoci už prešlo päť rokov,
Fredrikova fotografia v nej stále vyvoláva nepokoj a odpor. Podcenila ho.
Myslela si, že si ho ľahko omotá okolo prsta. Dopustila sa niekoľkých
vážnych chýb - použila svoje skutočné fotografie a niekoľkokrát s ním
telefonovala cez videohovor. Mala šťastie, že sa ju nepokúsil vystopovať
a neupozornil na ňu políciu - poznali by ju, mali by jej fotku a určite by sa
jej nepodarilo priviesť Lulu-Rose do Le Tachoué. Celá tá záležitosť
s Fredrikom ju ešte občas hnevá, no v tom období bola rozrušená
a neovládala sa. Keby ho oslovila neskôr, keď už bola po emocionálnej
a mentálnej stránke schopná vymyslieť rozumný plán, možno by sa
situácia vyvinula inak. No koniec koncov lepšie to dopadnúť nemohlo.
Jacqueline skúma Fredrikovu nedávnu fotografiu - fotograf z novín ho
odfotil pred domom, kde žije s Elisou a ich synom. Zdvíha ruku, zdá sa, že
niečo vysvetľuje alebo naznačuje fotografovi, aby nefotil. Keby jej prvý
plán vyšiel, teraz by už možno bol jej manželom.
Vo viacerých nórskych novinách pozorne hľadá zmienky o prípade
Blixová, no nenájde nič nové, iba nanajvýš nepravdepodobné špekulácie
o tom, kde by sa mohlo nachádzať Luciino telo. Výborne, pomyslí si, dopije
kurkumové lae a cez vysoké okno sa zahľadí na krásne zlatisté svetlo
typické pre Toulouse. Potom urobí niečo, čomu zvyčajne dokáže odolať:
vygoogli si Elisu Blixovú. Zrazu má pred sebou ženu, ktorú nenávidí zo
všetkého najväčšmi. Stačí pohľad na ňu a Jacqueline zaplavujú neutíšiteľné
vlny nenávisti. Prezrie si prvý rad obrázkov od usmiatych súkromných
fotiek z Instagramu a Facebooku cez sebavedomý profesionálny portrét
v uniforme spoločnosti Nordic Wings až po nedávne tlačové fotografie - na
tých už po nenútene príťažlivom výzore niet ani stopy, Elisa je utrápená
a zničená, vlasy má zlepené, pod opuchnutými očami sa jej vynímajú
tmavé kruhy. Zaslúži si všetku tú bolesť a zúfalstvo, pomyslí si Jacqueline.
Aj viac.
Pomaly vstane, po pohľade na Elisu cíti v žalúdku slabosť a prázdno. Jej
výraz zrejme prezrádza jej pocity - dievčatá pri vedľajšom stole na ňu civejú
s otvorenými ústami, ruky so šálkami kávy im zavisli vo vzduchu.
Jacqueline vyjde z kaviarne, kráča k autu, vôbec si nevšíma teplé lúče slnka
ani nádherné svetlo, ktorým zalieva pešiu ulicu. V hlave má Elisu, nevie sa
zbaviť myšlienky na jej tvár, predovšetkým na jej najnovšie fotografie.
Jacqueline vyhrala. Vedela, že sa to stane.
Na samom začiatku, ešte keď ležala v psychiatrickej liečebni, uvažovala,
že to dievčatko zabije. Také riešenie sa ponúkalo samo, poetické vo svojej
jednoduchosti. No Jacqueline sa nevedela zmieriť s predstavou, že by
vykonala taký brutálny čin alebo by si najala niekoho, aby ho vykonal za
ňu. Neznepokojoval ju možný trest, ale skutočnosť, že dieťa predsa za nič
nemôže. Nazdávala sa, že by nedokázala zavraždiť človeka - teraz už vie, že
sa mýlila. Usúdila, že Elisu najlepšie potrestá, ak jej ukradne Fredrika, veď
aj ona ukradla Jacqueline Nicolaia. Keď to nevyšlo, poriadne ju to
vykoľajilo. Keď si teraz spomenie na to obdobie - len prednedávnom ju
prepustili z psychiatrickej liečebne, otupenú po mesiacoch halucinácií
a silných liekov, zúfalo túžila po Nicolaiovi a dievčatách, Fredrik ju
odmietol -, Jacqueline so sebou hlboko súcití. Mala plné právo urobiť to, čo
urobila.
Mohla ostať pri tom nechutnom pokuse o románik. Koľkokrát sa
neskoro v noci počas videohovorov pred Fredrikom vyzliekala? Zúrila, že
po všetkom, na čo sa podujala, nemal dosť guráže, aby ich vzťah posunul
ďalej, do skutočného života. Nedokázala zniesť myšlienku, že Elisa má stále
všetko, a ona nemá nič. Celkom stratila súdnosť, teraz si to uvedomuje.
Bola nebezpečná. No raz, pri jednej z mnohých príležitostí, keď špehovala
Fredrika s rodinou, dostala oveľa lepší nápad. Vymyslela plán, ktorý by
všetko zmenil a aspoň čiastočne navrátil svetu rovnováhu.
Bol pochmúrny večer, neskorá jeseň. Fredrik s Elisou vzali deti do
sandeordského kina Hjertnes na Ľadové kráľovstvo. Jacqueline ich
z bezpečnej vzdialenosti sledovala. Kým boli Blixovci v kine, sedela oproti
hlavnému vchodu, pri okne v knižnici, a z termosky popíjala whisky
s medom. Prekvapilo ju, aké neuveriteľne ľahké je sledovať ich. Tak ako
väčšine ľudí, vôbec im nezišlo na um, že za nimi niekto sliedi - veď prečo
by mal? Rodina napokon vyšla von, unášaná prúdom rodičov
a štebotajúcich detí, mnohé v podobnom veku ako jej dievčatá. Lydera
niesol na rukách otec, Elisa vyzerala rozmrzená a duchom neprítomná, za
čo ju Jacqueline znenávidela ešte väčšmi. Stála uprostred svojej dokonalej
rodiny, ale zdalo sa, že by bola najradšej niekde inde. Vybrali sa
k parkovisku, no vtom sa Lucia otočila, na čosi sa zadívala a potiahla mamu
za ruku. Elisa jej nevenovala pozornosť, živo sa zhovárala s Fredrikom, no
Jacqueline nasledovala pohľad dievčatka a všimla si, ako mrazivým sivým
vzduchom stúpa uvoľnený červený balón. Lucia z neho nespúšťala udivené
oči a Jacqueline zas nespúšťala oči z nej - v tej chvíli sa v nej čosi pohlo. Tá
brada, to nízke tmavé obočie jej boli až bolestivo povedomé. Nebolo by
ťažké ľúbiť ťa, pomyslela si.
 Keď v tú noc ležala v posteli v neosobnej hotelovej izbe neďaleko
sandeordskej železničnej stanice, jej presvedčenie rástlo a rástlo, až
napokon nedokázala myslieť na nič iné. Potrestala by Fredrika a Elisu
najhorším možným spôsobom, no dieťaťu by neublížila. Vlastne by mu
možno urobila láskavosť, keby nemuselo vyrastať s takými rodičmi. Potom
si svoj čin už ľahko ospravedlnila.

Pomaly šoféruje domov, myseľ jej zapĺňajú spomienky na tie prvé dni,
nasledované katastrofálnym pokusom o aférku s Fredrikom. V tom čase
bola ešte vždy pomätená, teraz to vie. No koho by to, čo prežila, nepriviedlo
k šialenstvu, ba azda aj k smrti? Pozrie na hodinky - sú takmer dve,
dievčatám sa končí škola o pol piatej, dovtedy má ešte hromadu času. Na
periférii Saint-Girons pocíti, že sa pomaly uvoľňuje. V diaľke sa objavia
strmé kopce, ktoré vidieť aj z Le Tachoué. To, že sa sem vrátila, ju
zachránilo. Aj to, že má opäť pri sebe svoje dievčatá.
Dievčatá… Zrazu si uvedomí, že je streda, dievčatá končia už o jednej
a od trištvrte na dve ju čakajú tam, kde ich vysadil autobus, na úpätí
pohoria Lucasso. Príde po ne s veľkým oneskorením. Predstavuje si, ako
čakajú na odľahlej autobusovej zastávke, zmätene zízajú na prázdnu cestu,
hrdlo im zviera strach. Vždy sa na ňu môžu spoľahnúť - ako ich mohla
takto sklamať? Potichu zanadáva, rýchlo obíde perifériu Saint-Girons
a odbočí na cestu D33 na Rive'renert.
Keď konečne dorazí na autobusovú zastávku, je prázdna. Zastane, akoby
sa tam dievčatá mohli z ničoho nič zjaviť, srdce jej bije opreteky. Zrejme sa
vybrali domov pešo. Ďalej cesta prudko stúpa a je plná zákrut - isto nezašli
ďaleko. Zdvihne pohľad k husto zalesneným roklinám. Určite by sa
neodvážili ísť strmou skratkou cez les, alebo áno?
 Jacqueline opatrne vyberá zákruty pre prípad, že by hneď za niektorou
z nich kráčali Josie a Lulu-Rose. Zo všetkých síl sa snaží odohnať
predstavu, že dievčatá zrazilo auto, ich dolámané telíčka nehybne ležia na
vozovke a do betónu sa vpíja ich krv. Vezie sa ďalej a ďalej, stúpa lesom, už
je takmer na ceste do Le Tachoué, no po dievčatách ani stopy. To nie je
možné - ak z autobusu vystúpili o trištvrte na dve, takto ďaleko by sa
nedostali, ani keby bežali. Možno autobus meškal, možno ich vysadil práve
teraz, možno by sa mala otočiť… Spamätaj sa, povie si v duchu, zhlboka
dýcha a odbočí z hlavnej cesty na súkromnú prašnú cestu k ich domu.
Hoci má pohon na štyri kolesá, pri poslednom prudkom stúpaní k Le
Tachoué sa auto v blate celkom natrápi. Prejde cez bránu na konci cesty,
naskytne sa jej pohľad na bočnú stenu hlavného domu uprostred bujného
zeleného údolia. Pred domom parkuje malé biele auto, ťažké dubové
dvojkrídlové dvere sú dokorán. Jacqueline stisne srdce, dupne na plyn, rúti
sa nadol po úzkej príjazdovej ceste.
Keď so zaškrípaním zastane, z predných dverí vyjde Antoine a za ním
Josiane, Lulu-Rose a Boulee. Jacqueline na nich hľadí, žmurkaním zaháňa
slzy strachu, ktoré jej zahmlievajú zrak, potom si čupne, dievčatá si privinie
a pevne ich objíme. S dievčatami v náručí pozrie na Antoina, očami mu
chce poďakovať, že bol v správnom čase na správnom mieste - zrejme ich
zbadal, ako kráčajú po ceste, a odviezol ich. V tvári má zvláštny výraz,
nežný a zároveň ustarostený. Ale je tu. Vrátil sa.
 69

Lucia

ZOBUDÍM SA NA TO, že mi niekto sadol na posteľ. Je to Maman.

Kedysi v noci často chodievala do mojej izby, hľadela na mňa, ticho
plakala a ja som sa tvárila, že spím. Prestala s tým, keď u nás začal nocovať
Antoine. Aj teraz sa tvárim, že spím, otočím sa a len máličko pootvorím oči,
aby som videla jej obrysy. „Rose,“ zašepká. „Rose.“
Mohla by som jej dať najavo, že nespím, no bojím sa a neviem prečo. Je
čudné, že Maman šepká meno z toho kameňa a nie Lulu-Rose ako
zvyčajne. Ale Antoine povedal, aby sme jej o tom nehovorili, tak len ležím
a predstieram spánok.
Keď sme dnes popoludní našli ten hrob, rozbehli sme sa z čistinky tak
rýchlo, ako nám nohy stačili. Utekali sme, až kým sme v ústach nezacítili
krv. Utekali sme tak rýchlo, že sme si roztrhli šaty. Z lesa sme sa vynorili na
dolnom konci záhrady, vybehli sme hore k domu a potom okolo k predným
dverám.
„Pozri!“ dychčala Josie, od toľkého behu ani nevládala poriadne
rozprávať. Po príjazdovej ceste schádzalo malé biele auto.
„To je Antoine,“ odvetila som, tiež čudným hlasom.
„Dobrý deň, dámy,“ pozdravil nás Antoine. Istotne si všimol, aké sme
vystrašené, lebo sa opýtal: „Čo sa deje? Vyzeráte, akoby ste videli ducha.“
S Josie sme na seba pozreli.
 „Maman po nás neprišla,“ odvetila som.
„Aha, chápem. Čudné. Hneď jej zavolám.“ Vytiahol z vrecka telefón
a udivene naň hľadel. Potom sa zamračil, zdvihol ho do vzduchu a zakýval
ním. V Le Tachoué telefóny nefungujú, to nám povedala Maman.
„Stalo sa niečo zlé,“ ozvala sa Josiane. „V lese sme našli niečo hrozné.“
„Ako to myslíš - hrozné?“ opýtal sa. Milá tvár sa mu ustarostene
zachmúrila. Sadol si, aby bol s nami zarovno, a obe nás chytil za jednu
ruku.
„Josie…“ snažila som sa ju varovať. Nechcela som, aby sme Antoinovi
prezradili, čo sme videli. Netuším ako, ale vedela som, že je to tajomstvo.
Josie ma nepočúvala. „Poď, ukážeme ti to,“ potiahla Antoina za ruku a ja
s Boulee sme ich nasledovali do záhrady. „Au,“ vzdychla Josie, zastala
a ukázala Antoinovi zakrvavené rozbité koleno. Cez obväz z ponožky stále
presakovala krv.
„Panebože, ako sa ti to stalo?“ opýtal sa.
„Spadla som,“ odvetila. Antoine sa zohol, zdvihol Josie a vyložil si ju na
plecia.
Mlčky sme kráčali čoraz hlbšie do lesa, až kým sme neprišli na čistinku.
„Tam,“ povedala Josie a ukázala na kameň s menom.
Antoine ju zložil na zem. Dlho tam stál a hľadel na kameň. Potom
povedal: „Mame o tom radšej nehovorte.“
„Prečo?“ opýtala sa Josie.
„Mohlo by ju to veľmi rozrušiť,“ odvetil Antoine.
„A čo ak o tom už vie?“ opýtam sa.
Pošúchal si chlpy na líci a ďalej hľadel na kameň. „Spomenula vám to
niekedy?“
Pokrútime hlavou.
„Nie? Tak bude lepšie, ak jej nič nepoviete.“
 Nechcela som sa pozrieť na Josie, no stáli sme veľmi blízko seba a cítila
som, že prikývla. Aj ja som prikývla a vrátili sme sa s Antoinom domov.

Maman ma končekmi prstov hladká po obočí a po spodnej pere. Šteklí ma

to, z celej sily sa snažím nekýchnuť, inak by zistila, že nespím.
„Chcela som ťa len priviesť domov, Rose.“
Oči držím zatvorené, ústa mierne pootvorené.
„Nie,“ šepne Maman.
Nie, nie, nie. Mamanine slzy mi kvapkajú na líce a stekajú do ucha.
Chcem vykríknuť a utiecť z Le Tachoué, od Maman, Josie, dokonca aj od
Boulee - bežať dolu do údolia k rieke, po prúde zbehnúť strmými stráňami
k ostatným domom a celou cestou kričať.
 70

Jacqueline

„CHÝBALA SI MI,“ POVIE ANTOINE. Oči mu vo svetle plameňov

z kozuba veselo, srdečne žiaria.
Opäť je všetko tak, ako má byť. Dievčatá pokojne spia, Antoine je tu,
v ruke drží pohár červeného vína, majú pred sebou celý večer.
„Aj ty mne,“ odvetí Jacqueline. „Ako to, že si sa vrátil?“
„Dnes ráno sa mi zdalo, že vidím tvoje auto. Šiel som si so Safinou
zabehať von na pole a prisahal by som, že okolo prešlo tvoje auto. Dúfal
som, že zabočí do mojej ulice, že si prišla za mnou, no pokračovalo ďalej.
Vtedy som si uvedomil, že nemôžem iba sedieť a čakať, kým niečo urobí ten
druhý, lebo to sa možno nestane. A tak som tu.“
Jacqueline mu nepovie, že naozaj videl jej auto, keď po ceste do Toulouse
prechádzala cez Salies-du-Salat. Len prikývne. „Teším sa, že si prišiel.“
„Vieš, premýšľal som o tom, ako rád sa s tebou rozprávam. Náš vzťah bol
vždy taký nekomplikovaný a zároveň mimoriadne vzrušujúci. Dúfam, že
som ťa tým neurazil.“
„Prečo by si ma tým mal uraziť?“ odvetí, naširoko sa usmeje a odstráni
mu zo svetra neviditeľnú smietku. „Tiež to tak vnímam.“
„Myslel som aj na to, že hoci sme už spolu strávili veľa času,
v skutočnosti o tebe viem veľmi málo.“
 Jeho slová rozvíria Jacqueline v žalúdku prvé náznaky obáv. Keď sa celá
vyplašená vrátila domov, nevediac, čo sa stalo s dievčatami, zdal sa jej iný -
azda trochu odmeraný. Alebo bol možno len nervózny. Sústredí sa, aby jej
z pier nezmizol vrúcny úsmev a zľahka prižmúri oči - radšej nech myslí na
sex než na to, ako málo o nej v skutočnosti vie.
„Môžeš sa ma opýtať čokoľvek,“ povie. „Naozaj čokoľvek,“ dodá zvodne,
pohladí ho po vnútornej strane stehna a aj cez džínsy pocíti teplo jeho
pokožky.
Nechytí sa na jej sexuálnu narážku. Neochvejne jej pozrie do očí, tvári sa
vážne. „Dobre,“ odvetí a prehltne, ohryzok sa mu v hrdle zachveje. „Ako
dlho si bola vydatá?“
„Jedenásť rokov. Takmer dvanásť.“
„Takže Lulu-Rose a Josiane sa ti narodili až po niekoľkých rokoch
manželstva?“
„Áno. Prečo?“
„Len ma to zaujíma. Chcela si aj ďalšie deti?“
„Nuž, najprv sme sa istý čas snažili o dieťa, no nedarilo sa nám. Napokon
sme podstúpili niekoľko kôl umelého oplodnenia a narodili sa nám
dvojičky. Nechcela som to celé absolvovať znova, a už sme mali dievčatá,
takže…“
„Rozumiem.“
„Čo by ťa ešte zaujímalo?“ opýta sa Jacqueline. Snaží sa pôsobiť pokojne
a uvoľnene, akoby sa jej mohol naozaj opýtať na čokoľvek. Žartovne ho
štuchne prstami, potom sa k nemu predkloní, vypýta si bozk. Antoine sa
pri bozku uvoľní, dovolí Jacqueline, aby mu jazykom skúmala ústa, ona sa
k nemu ešte väčšmi privinie a obtáča si jeho dlhé vlasy na temene okolo
ukazováka. Po chvíli sa od nej odtrhne.
 „Si v kontakte s manželovou rodinou?“ opýta sa. „Myslím, odkedy
zomrel. A čo tvoja rodina? Sú si s dievčatami blízki?“
Jacqueline sa zmocní podráždenie, no ovládne sa - ticho sa zasmeje
a vezme Antoinovi z ruky pohár. Pritisne sa k nemu a pobozká ho o čosi
náruživejšie. Vezme jeho pravú ruku, položí si ju na nahý prsník pod
blúzkou a začne mu masírovať hrču v nohaviciach.
„Počuj, Antoine, môžeš sa ma pýtať, na čo len chceš, rada sa s tebou
porozprávam o čomkoľvek. Nemám pred tebou nijaké tajnosti. No najprv…
Najprv sa so mnou pomiluj.“ Znova sa naňho usmeje, jej slová ho očividne
obmäkčili. Stiahne ho na seba, nohy mu ovinie okolo chrbta.
V noci sa zobudí, vymotá sa z Antoinovho objatia. Jeho pokožka je
horúca a lepkavá. Ostane chvíľu stáť a pozoruje ho. Priala by si, aby v nej
vzbudzoval aj iné pocity než únavu, ale nevzbudzuje. Už nie.
 71

Marcus

„STE AKÝSI zamyslený,“ povie Niels, väzenský psychoterapeut.

Marcus sedáva dvakrát do týždňa uňho v kresle a rozpráva o tom, čo mu
práve príde na um. Vôbec ho neprekvapuje, že sedenia trávi z veľkej časti
mlčaním. Mlčanie mu ide na jednotku. „Ani nie,“ odvetí.
Niels ho pozorne sleduje, no netlačí naňho. Čaká, kým Marcus opäť
prehovorí. Marcus nenachádza nič, o čom by sa dnes túžil porozprávať, no
nechce, aby si Niels myslel, že rozhovor odmieta zo vzdorovitosti.
„V poslednom čase zle spávam.“
„Tušíte, prečo je to tak?“
„Nie.“
„Vo vašich záznamoch som videl, že ste včera mali návštevu.“
„Nechcem o tom hovoriť.“ Najradšej by na to ani nemyslel - roky
a smútok ju obrúsili ako diamant, ktorému ostré hrany iba pridávajú na
kráse.
„Nemusíte.“
„Viem.“
Marcus má Nielsa rád, za tie roky s ním viedol veľa príjemných
rozhovorov, podobne ako s väzenským kaplánom, hoci skôr na filozofické
než na osobné témy. Dnes nemá náladu, aby sa mu v myšlienkach
a pocitoch vŕtal profesionál. Cíti sa ako divé zviera, vie, že akýkoľvek
kontakt s inými ľuďmi ho nevyhnutne zraní. Ovládne ho naliehavá potreba
utiahnuť sa do vlastného vnútra, aby sa ochránil.
Niels pozrie na hodinky. „Obávam sa, že náš čas vypršal.“
Marcus rýchlo kráča po chodbe do svojej izby v ľavom krídle, po ceste
minie spoločenskú miestnosť a jedáleň. Keď zahne za roh, vidí, že sa
k nemu z opačného smeru blíži sprievodca.
„Ahoj, Marcus,“ pozdraví ho mladý muž a zdvihne zovretú päsť, ako
keby boli kamaráti.
Marcus potlačí podráždenie, ťukne si so sprievodcom päsťou a pokúsi sa
o úsmev.
„Práve som ťa hľadal. V miestnosti pre návštevy ťa čaká ďalšia krásna
dáma. Dve za týždeň, to veru nie je zlé skóre!“
 72

Selma

MARCUS MELING sa Selme na prvý pohľad javí zamyslený a unavený.

Je príťažlivý, v inom prostredí by azda mohol byť považovaný za výnimočne
pekného. Vyžaruje z neho akýsi nenútený šarm. Už nemá k dispozícii
výhody svojho predchádzajúceho života - peniaze, moc, na mieru šité
obleky -, takže jeho prirodzená charizma vynikne o čosi menej, no stále je
nepopierateľne prítomná. Je vysoký, širokoplecí, vlasy má pieskovoplavé,
v tmavozelených očiach orieškovohnedé škvrnky. Má výrazný nos a zdravú
olivovú pokožku, aká sa u nórskych mužov vyskytuje len zriedka.
„Celkom nerozumiem, prečo ste za mnou prišli,“ povie a usadí sa do
limetkovozeleného kresla v miestnosti pre návštevy, kam ich zaviedli.
„Narazila som na váš prípad. Ako novinárka na voľnej nohe neprestajne
hľadám zaujímavé príbehy, ktoré si zaslúžia mediálnu pozornosť.“
„Jasné. Tak teda spustite.“
„Momentálne pracujem na článku o ľútosti. Rozprávam sa s ľuďmi, ktorí
nesú ťažké bremeno viny, a v texte sa sústreďujem hlavne na to, ako sa dá
s niečím takým žiť.“ Selma v skutočnosti takýto článok neplánovala napísať,
no keď o ňom rozpráva, uvedomí si, že by to možno nebol zlý nápad.
„Chápem.“ Zdá sa, že Marcusa to zasiahlo. Selmy sa na okamih zmocní
obava, že vstane a odíde z miestnosti.
„Nebude vám prekážať, ak vám v tomto duchu položím zopár otázok?“
 „No…Viete… O tom, čo sa stalo, som ešte nikdy nehovoril - myslím
s médiami.“
„Možno vám to prinesie úľavu. Najmä teraz, keď ste požiadali
o predčasné prepustenie. Aspoň budete mať šancu vyjadriť sa vlastnými
slovami.“
„Prepáčte.“ Oči mu stmavnú, pevne zovrie pery. „Vzhľadom na okolnosti
si nemyslím, že by bolo fér, aby som sa k niečomu vyjadroval. Nechcem,
aby ktokoľvek, koho dané udalosti zasiahli, náhodou niekde natrafil na
moju verziu toho, čo sa stalo. Viete si predstaviť, ako by to vyzeralo, keby
som žiadal o odpustenie a súcit v celoštátnych novinách.“
„Čo si myslíte o odpustení?“
Marcus sa v kresle zamrví, vážne sa na Selmu zahľadí, zvažuje odpoveď.
Nad tou témou sa určite zamýšľa celý život.
„Každý náš čin sa dá vnímať ako závažie na miskách váh. Musíme sa
snažiť, aby sme umiestnili viac závaží na stranu dobra. Takže ak sa človek
dopustí niečoho strašného, je jeho povinnosťou obnoviť rovnováhu tak, že
vykoná pre svet nejaké dobro. Rozumiete mi?“
Selma prikývne. „A ako by ste chceli obnoviť rovnováhu vy?“ opýta sa
vľúdne. Cíti, že keby zašla priďaleko, uzavrel by sa a bolo by po rozhovore.
„Kajúcnosťou. Tým, že svetu niečo vrátim. Keď sa začal môj proces,
predal som byt v Osle a peniaze som venoval leteckej záchrannej službe.
Predal som aj väčšinu akcií vo svojej firme a zisk som venoval na charitu,
ktorá sa stará o deti s vážnymi zraneniami po nehodách. A podobne. Viem,
že z celkového hľadiska to nie je veľa, no robím aspoň to, čo môžem. Bol by
som rád, keby moja snaha pomohla zmeniť život tých detí, alebo aspoň
jedného z nich.“
„Želám vám, aby sa vám to podarilo,“ povie Selma potichu. Cíti s ním.
Naozaj nevyzerá ako ľahkovážny ožran, ktorý zabíja deti. „Ak sa niekedy
budete chcieť znova porozprávať, pokojne mi napíšte. Môžeme sa
pozhovárať aj neoficiálne či anonymne, ak by vám to viac vyhovovalo.“
Podá mu svoju novú drahú vizitku a vstane. Oblieka si bundu, rukami
vkĺzne do rukávov, no vtom Marcus opäť prehovorí.
„Bola to len a len moja chyba. Keby nie mňa, nič z toho by sa nestalo.
Jediná epizóda šialenstva za celý môj život, a potom… toto. Tie dôsledky…
Myslím najmä na tie dôsledky. Odpustenie je takmer irelevantné. Je to,
akoby som do plytkého jazera vrhol meteor a zrovnal so zemou všetko
v jeho okolí. Tragédia za tragédiou, a za všetko môžem ja. Viete, tá vdova,
matka toho dievčatka, sem za mnou prišla. Možno čakala, že ju poprosím
o odpustenie. Ale ja som ju oň nežiadal - vedel som, že je to nemožné.“
Marcusovi tečú po lícach slzy, nepokúša sa utrieť si ich. Selma mu hľadí
do očí, nabáda ho, aby pokračoval, ale Marcus mlčí. Selma si sadne
a vyzlečie si koženú bundu.
„Čo ste v ten večer robili na Birkebeinervegen, Marcus?“
Zaborí si tvár do dlaní, telo sa mu otriasa tichými vzlykmi.
Selma pocíti nutkanie vstať a položiť mu ruku na plece.
„Chcel som sa zabiť,“ zašepká po dlhej odmlke. „Vtedy sa vo mne
stretávali všetky klišé, aké si len dokážete predstaviť. Myslím predtým. Mal
som všetko. Po materiálnej stránke mi nič nechýbalo. No ani všetky
materiálne radosti sveta neznamenajú vôbec nič, ak človek okrem nich
nemá v živote aj čosi iné. Pár rokov predtým som oslávil tridsiatku a ťažko
som niesol skutočnosť, že môjmu životu chýba všetko, čo som v ňom v tom
veku už chcel mať. Manželka, deti. Priatelia. Sám som si za to mohol, nijako
som sa o nich nesnažil. Zaujímali ma len peniaze a úspech. Stále som
niekam lietal - pre Scandinavian Airlines som bol nepochybne jedným
z najvýznamnejších klientov. Nevedel som obsluhovať vlastnú práčku, hoci
som vo svojom byte býval osem rokov. Netušil som, aký je to pocit, keď sa
človek vráti domov k milovanej osobe. A potom som stretol niekoho,
s kým som to zažil. Môj život sa otočil o stoosemdesiat stupňov. Keď sme
sa rozišli, nedokázal som to prijať.
„Prečo ste sa rozišli?“
Marcus sa zachveje, uprie na Selmu prázdny pohľad - zdá sa, že na ňu
úplne zabudol. „Prepáčte,“ povie. „Tu by sme asi mali skončiť. O tomto
nebudete písať, však?“
„Bez vášho súhlasu nie.“
Prikývne, tvár má vyčerpanú a bezbrannú ako chlapec.
Selma vstane, no Marcus sa nehýbe.
„Mimochodom, vy ste pracovali na prípade Lucie Blixovej?“ pýta sa
a nakláňa Selminu vizitku, aby na ňu dopadlo svetlo zo stropu. „Spomenul
som si na to, keď som videl vaše meno.“
„Áno, písala som o tom prípade.“
„Čo sa s ňou podľa vás stalo?“
„V tejto chvíli môžeme len hádať. No podľa mňa nie je mŕtva. Od
začiatku verím, že žije. Je to veľmi zvláštny a zložitý prípad - vôbec nedáva
zmysel.“
„V tom, že nie je mŕtva, máte podľa mňa pravdu.“
„Prečo?“
„Predsa by nemalo zmysel, aby ju zabili.“
„Závisí od toho, prečo ju uniesli. Malo by to zmysel, keby sa stala obeťou
sexuálneho zneužívania alebo obchodovania s deťmi.“
„Nemyslím si, že ju uniesli z takýchto dôvodov,“ povie Marcus.
„Prečo?“
„Jednoducho mám taký pocit.“
„Zdá sa, že vás ten prípad zaujíma.“
„To asi každého, nie?“
 „Nie nevyhnutne.“
„Je to mimoriadne ostro sledovaný prípad, v Nórsku pomerne
výnimočný. Mnohých by určite potešilo, keby sa vyriešil a dieťa by sa
vrátilo k matke.“
Selme sa zdá trochu zvláštne, že Marcus spomína Luciinu matku a nie
rodičov či rodinu.
„Poznáte ju?“ Je to výstrel naslepo, no zo skúsenosti vie, že práve tie
prinášajú najlepšie výsledky. Človek sa najľahšie preriekne, keď ho niečo
zaskočí.
„Koho?“
„Matku Lucie Blixovej. Elisu. Určite viete, že je odtiaľto. Je to malé
mesto.“
„Pred tou nehodou som tu nikdy nebol.“
„Nikoho ste tu nepoznali?“
„Nie.“
„Tak čo ste tu robili? Prečo ste tadiaľto prechádzali práve vo chvíli, keď
ste sa plánovali zabiť? Prečo tu, Marcus?“
Stíska si ruky, oči má opäť plné sĺz. Prudko vstane, veľkým kolenom
udrie do nízkeho orechového konferenčného stolíka medzi nimi.
„Dovidenia,“ povie a vyjde z miestnosti.

Vo vlaku cestou do Osla sa jej myšlienky v hlave len tak hmýria. Stretnutie
s Marcusom Melingom ju hlboko zasiahlo. Očakávala odporného,
arogantného a bezcitného človeka, ktorého nebude ľahké pochopiť, nie
skromného, zlomeného muža, odhodlaného konať dobro.
Za oknami sa mihajú rozmazané sivé okrajové štvrte Lillehammeru.
V tom meste prežila Elisa svoje mladé roky. Marcus tam chcel zomrieť. Kari
Samuelsenová tam žije svoj každodenný život a predstiera, že má dve deti,
nie tri. Je tam aj žena, ktorej život zničilo Marcusovo rozhodnutie, že si
v ten večer opitý sadne za volant. Kto je a ako teraz žije? Selma si zaumieni,
že sa bude Marcusovmu príbehu venovať aj ďalej. Rada by sa porozprávala
s tou vdovou. Mohol by z toho vzniknúť silný článok: rozhovor s obeťou
a páchateľom, bok po boku, o odpustení, vine a ľútosti.
V hlave sa jej vynárajú útržky z rozhovoru s Marcusom. Vdova sem za
mnou prišla, povedal. Nežiadal ju o odpustenie. Spomínal, o čom sa
zhovárali? Stretávali sa vo mne všetky klišé… Stále som niekam lietal…
Potom som stretol niekoho, s kým som to zažil.
Selma si na telefóne otvorí prehliadač. V hrudi jej rastie zvláštny
nepokoj. Ide na iNovo.no - webstránku Marcusovej firmy. Už si ju pozerala,
keď zisťovala, aké služby poskytuje, a pamätá si, že tam videla aj sekciu
o konferenciách. Keď na ňu klikne, zobrazí sa galéria fotiek z rôznych
medzinárodných konferencií, na ktorých sa iNovo zúčastnilo od roku 2004,
keď Marcus spoločnosť založil, do roku 2012, keď ho uväznili. Stále niekam
lietal. Pre Scandinavian Airlines som bol nepoybne jedným
z najvýznamnejší klientov. Miami, Amsterdam, Berlín, Palma de Mallorca,
Malaga, Reykjavík, Bordeaux, Ženeva, Helsinki, všetky tieto mestá
navštívil za posledné tri mesiace roka 2010. Selma klikne na rok 2011 - len
v januári Marcus vystupoval na konferenciách v Amsterdame, Paríži,
Štokholme a Bukurešti. Prečo si vybral práve tieto mestá? V istom
okamihu sa spleť myšlienok v Selminej hlave rozmotá a všetko zrazu dáva
zmysel.
„Ježiši,“ vydýchne. Otvorí si Instagram a vyhľadá profil Elisy Blixovej. Jej
fotografie si už prezerala nespočetnekrát, takmer všetkých deväťsto postov
pozná naspamäť, najmä tie, ktoré zobrazujú jej deti. Tých je veľmi veľa, no
nájdu sa aj iné - Elisine selfie, fotky z okna lietadla či z miest, kam Elisa
cestovala pracovne. Selma sa prescrolluje až na samý začiatok Elisinho
feedu, do čias, keď Lyder ešte nebol na svete a Lucia bola krásne bucľaté
batoľa. Aj vtedy Elisa cestovala a na Instagram prispievala často.
V januári 2011 publikovala sedem príspevkov. Selme sa trasie ruka, keď
otvára prvý post, selfie Elisy so špičkou Eiffelovej veže, akoby to bol nejaký
bláznivý klobúk. Ďalší post je z nasledujúceho dňa - Elisu niekto odfotil na
schodíkoch do lietadla v uniforme Scandinavian Airlines. Naširoko sa
usmieva, jej charakteristický červený rúž ostro kontrastuje so zamračeným
nebom a bielym lietadlom. Nasleduje fotka Lucie - kúpe sa, tváričku jej
lemujú mydlové bubliny. Sprevádzajú ju heštegy „mojalulu norskamatka
najvacsialaska.“ Ďalej fotografia Elisiných holých nôh na hotelovej posteli,
fotená z výšky, s popisom „bukurest pracaazabava radissonblu“. Fotografia
opulentného suši bez popisu či identifikácie miesta. Po nej zámerne
rozmazaná selfie smejúcej sa Elisy na moste, v pozadí matne vidieť
zamrznutú rieku. Za popisom „Moje obľúbené mesto“ nasledujú heštegy
„amsterdam mojpoklad zivotletusky posadka jasamam stastnazena“.
Selme sa prudko rozbúši srdce, položí si ruku na hruď. Zavrie oči, na
okamih pocíti pokoj a rozvahu. Všimne si, že vlak sa blíži k stanici,
a rozhodne sa vystúpiť - riskne to, pôjde za svojou nezvyčajnou
predtuchou. Pomaly vstane, ruku si stále drží na srdci, prejde uličkou
a vystúpi z vlaku. Ponáhľa sa na koniec nástupišťa a vratkým kovovým
nadchodom ponad koľajisko na opačnú stranu. V automate si kúpi lístok do
Lillehammeru, od rozrušenia sa pri vyťukávaní niekoľkokrát pomýli.
Zaplatí kartou - len čo automat platbu schváli, objaví sa vlak, ktorý ju
odvezie späť do Gudbrandského údolia, jeho červená farba sa v slnečných
lúčoch leskne.
 73

Selma

MARCUS VYZERÁ ROZRUŠENÝ A ZM TENÝ. Súhlasil, že sa so

Selmou znova porozpráva. Selma si uvedomuje, aké má šťastie, najmä ak
vezme do úvahy, že sa vrátila polhodinu pred koncom návštevných hodín.
No verí, že tridsať minút jej plne postačí.
„Čo odo mňa chcete?“ opýta sa Marcus. Tvár mu čiastočne zakrýva
pariaci sa pohárik s kávou.
„Ďakujem, že ste sa so mnou opäť stretli. Vrátila som sa, lebo po našom
dnešnom rozhovore mi čosi napadlo.“
„Jasné.“
„Mohli by ste mi povedať niečo viac o tom, ako za vami prišla tá vdova?“
„Nie,“ odsekne chladne. Prívetivejším tónom dodá: „Prepáčte mi, no
neviem, čomu by to pomohlo. Vôbec som sa s vami nemal rozprávať.“
Vstane, papierový téglik s kávou položí na stôl.
„Viete, najdôležitejšie je odpustiť sám sebe.“
„Čože?“
„Mali by ste si odpustiť, Marcus,“ povie Selma.
Marcus pomaly klesne do kresla, pohľad upiera do prázdna. „To nejde,“
zašepká.
„Ale ide.“
„Nerozumiete mi.“
 „A čo ak áno?“
„Určite nie. Všetko… všetko je to moja chyba.“ Znova sa rozplače, zakloní
hlavu, aby mu slzy nekvapkali z očí, no je ich tak veľa, že začnú stekať po
lícach.
„Odpusťte si, Marcus. Aj keby vám nikto iný neodpustil.“
„Zomrelo dvojročné dieťa. Aj jeho otec, pravdepodobne oveľa lepší muž,
než som ja. Uniesli malé dievča. A za všetko môžem ja.“
Selme sa potia ruky, so zatajeným dychom čaká na pokračovanie. Keď
Marcus mlčí, jemne ho navedie.
„Čo myslíte tým, že uniesli malé dievča?“
„Luciu Blixovú.“
„Čo to má spoločné s vami?“
„Keď sem tá vdova Jacqueline ibaultová prišla, nechcela odo mňa
ospravedlnenie.“
„A čo chcela?“
„Priznanie.“
„Aké priznanie?“
„Chcela počuť celú pravdu o tom, čo sa v ten večer stalo. Videla… niečo,
čo pri vyšetrovaní nebolo zohľadnené. Urobili z nej blázna. Prišla o všetko.
Jedno dieťa jej zomrelo, druhé skončilo v opatere štátu, lebo sa zrútila
a pokúsila sa o samovraždu.“
„Preboha.“
„Asi si viete predstaviť, aké to bolo, keď ma táto žena žiadala
o odpovede.“
„A čo ste jej povedali?“
„Pravdu.“
 74

Elisa

POMALY VYJDEM PO SCHODOCH, chvíľu postojím na odpočívadle

pred našou spálňou. Dvere sú odchýlené, cez žalúzie presvitá oranžové
svetlo pouličných lámp. Je niečo po štvrtej ráno. Počujem Fredrikov tichý,
pravidelný dych. Vojdem do izby a sadnem si na okraj postele. Položím mu
ruku na biceps, s trhnutím sa prebudí.
„Čo sa stalo?“ opýta sa a skúmavo mi hľadí do očí. Asi na mňa nie je
pekný pohľad. Celú noc som nespala, po lícach mi prúdom tečú slzy, ruky
sa mi trasú. Sú to skutočné slzy - samozrejme. V ruke zvieram telefón
s fotografiou Line.
„Je to ona? Je to Karoline?“ zašepkám, vystriem k nemu iPhone
a podržím mu ho tesne pred tvárou.
Zažmurká, rýchlo sa posadí.
Zahľadí sa jej do tváre. „Prebohaživého,“ hlesne. „Ako si…?“
„Je to ona?“
„Áno.“
„Bože. Musíme kontaktovať políciu.“
„Ale ako… Ako si ju našla?“
„Vôbec nešla po tebe, Fredrik. Šla po mne. Celý čas.“ Ešte väčšmi sa
rozplačem. Fredrik ma vážne, nehybne pozoruje.
 „Ale prečo?“ Sťažka prehltnem. Nesmiem sa pomýliť. Ak to nepokazím,
Lucia sa možno vráti domov.
„Lebo som jej ukradla manžela.“
 75

Elisa

KEĎ S FREDRIKOM SKONČÍME, je neskoro ráno. Reagoval viac-menej

tak, ako som očakávala. Najprv sa rozzúril, nadával, rozbíjal predmety -
inštinktívne som sa krčila, hoci som vedela, že by mi neublížil. Schmatol
lampičku z nočného stolíka a trieskal ňou do steny, až kým z nej neostali
len kovové úlomky. Ticho som sedela, pozorovala ho a čakala, kým sa
upokojí. Keď napokon jeho hnev utíchol, porozprávali sme sa, poplakali
sme si, dlho sme mlčky sedeli, hľadeli na seba, na podlahu i na preliačenú
stenu.
„Keď Nicolai a Rose zomreli, asi cítila, že nemá čo stratiť. Bez
najmenšieho rozumného dôvodu ma vinila za svoj zničený život. Tá
chudera sa očividne pomiatla.“
„Celé mi to pripadá neuveriteľné… Ako ďaleko dokázala zájsť, aby sa
pomstila…“ húta Fredrik.
„Musíme zavolať na políciu.“
„Áno,“ odvetí Fredrik. „Ja len… Kriste, netuším, či to vlastne zvyšuje,
alebo znižuje pravdepodobnosť, že Lucia je nažive. Iba dúfam…“
„Psst,“ priložím mu prst na pery. „Mám Gautemu zavolať ja, či chceš ty?“
„Zavolaj mu ty.“
Ruka sa mi roztrasie, položím telefón na stôl a odvrátim sa od Fredrika.
Cítim na sebe jeho pohľad.
 „Čo je?“
„Nič.“
„Elisa, čo sa deje?“
„Nič sa nedeje, doriti. Hneď teraz zavolám Gautemu, dobre? No…
Potrebujem sa trochu vyvetrať. Dnešok ma poriadne zmohol.“
„Teba? Máš predstavu, ako sa cítim ja?“
„Vieš čo, radšej s tým nezačínajme. Teraz záleží iba na tom, aby sa nám
Lucia vrátila.“
Fredrik zamyslene prikývne. Zídem do haly, obujem si prvé tenisky, na
ktoré mi padne zrak.
„Jedno však potrebujem vedieť,“ ozve sa Fredrik hlasnejšie, než je bežné,
a podíde ku mne. „Elisa, stoj. Pozri na mňa.“
Práve sa babrem so šnúrkami, zdvihnem pohľad.
„Chcem, aby si mi pozrela do očí a potvrdila, že je naozaj moja. Je Lucia
moja dcéra?“
Fredrik blokuje vchodové dvere. Chcem sa prešmyknúť popod jeho
natiahnutú ruku, no prudko ma zdrapne a pritlačí k vysokému zrkadlu.
„Odpovedz, doboha! Je moja?“
Prikývnem, najprv váhavo, potom rázne, no asi som váhala pridlho -
Fredrik odo mňa odstúpi a znechutene na mňa hľadí.
„Áno,“ zašepkám.
„Neverím ti.“
Otočím sa a vykročím k dverám, no v preplnenej predsieni sa potknem
o Lyderovu kopačku, spadnem a tvárou sa udriem o kovový stojan na
dáždniky. Tuším som si zlomila lícnu kosť, na ľavé oko nevidím.
„Kristepane, Elisa!“ zvolá Fredrik. Vytackám sa z domu a omráčene
bežím k autu.
 Zamknem dvere, sedím na sedadle vodiča, vzlykám, držím si tvár
a utieram krv, čo sa mi pustila z nosa. Fredrik prišiel za mnou, snaží sa
otvoriť dvere auta, búši do okna a plače. Susedia nás určite zhrozene
pozorujú, nepochybne si myslia, že ma zmlátil. Naštartujem auto a odídem,
volant držím jednou rukou. Pozriem do spätného zrkadla - Fredrik stále
stojí na príjazdovej ceste, ruky rezignovane zdvihnuté, na bielom tričku
krvavé šmuhy.
Zastanem na odpočívadle a vytiahnem telefón. Je čas.
 76

Elisa

„DOBRE, ZAČNIME OD ZAČIATKU,“ povie Gaute Svendsen.

V peknej tvári má zmätený, súcitný výraz.
Keď som prišla na policajnú stanicu, Kristine Hermansenová ma zbadala
a zalapala po dychu. Odviedla ma do dámskej šatne a teplou vlhkou
handričkou mi poutierala líce a bočnú stranu nosa.
„Musíme vás vziať na pohotovosť,“ povedala.
„Nie hneď,“ odvetila som. „Prišla som vám povedať niečo naliehavé.“
Teraz sedím vo vypočúvacej miestnosti s Gautem a Kristine. Haakon
Kjeller a Jens Stenersen z Kriposu počúvajú moju výpoveď cez videohovor.
„Dobre,“ začnem a zhlboka sa nadýchnem. „Žena, ktorá uniesla Luciu, sa
volá Jacqueline Olve ibaultová. Pred únosom som sa s ňou nikdy
nestretla. Pokiaľ viem, je napoly Francúzka a žije v Lillehammeri.“
„Ste si tým istá?“ opýta sa Haakon Kjeller na obrazovke.
„Stopercentne.“
„Na ibaultovú nasadíme chlapov z výzvednej služby. Onedlho budeme
mať k dispozícii jej profil.“
„Elisa, prosím, pokračujte. Pekne od začiatku,“ povie Jens Stenersen.
Na stole pred sebou mám vodu - odpijem si, no len čo si priložím pohár
k perám, od zlomeného nosa sa mi po tvári rozšíria vlny bolesti.
 „Aby ste rozumeli, o čom hovorím, budem musieť začať
v dávnej minulosti, no menej dôležité časti sa pokúsim skrátiť…“
„O tom, čo je dôležité, rozhodneme my. Povedzte nám všetko, na čo si
pamätáte, vôbec sa neobmedzujte,“ ozve sa opäť Haakon Kjeller. Hoci ho
vidím len na obrazovke, jeho prenikavý pohľad ma znervózňuje.
„Vyrástla som v Lillehammeri vo veľmi prísnej jehovistickej rodine.
Svoje detstvo som vyslovene neznášala. Vždy som bola iná, nikdy som
nikam nepatrila. Ako tínedžerka som sa veľmi búrila. Prestala som sa
zúčastňovať rodinných aktivít, potajomky som sa stretávala s chlapcami
a podobne. Pila som, vyskúšala som aj drogy. Všetko bežné veci, no v našej
rodine nie. Rodičia zúrili. Otec bol láskavý, no matka ma bíjavala. Úprimne,
moje dospievanie bolo otrasné.
V šestnástich som otehotnela. Vydesilo ma to, nevedela som, čo robiť.
Priznala som sa školskej zdravotnej sestre a tá to povedala našim.
Svedkovia Jehovovi interrupcie nepovoľujú a rodičia sa za mňa tak hanbili,
až som sa bála, že ma zabijú. Otcom bol starší chlapec, s ktorým som
fajčievala trávu, no odmietla som ho prezradiť. Rodičia sa rozhodli, že ma
pošlú do akejsi kresťanskej inštitúcie na západnom pobreží, kde sa o mňa
mali ‚postarať‘. Predstierala som, že súhlasím, no krátko predtým, než som
mala odcestovať, som sa s pomocou školskej sestry dostala do Osla na
potrat. Rodičom som povedala, že som potratila spontánne, no matka mi to
nikdy neodpustila.
Za každú cenu som sa snažila znova si získať jej lásku - napriek
všetkému to bola moja matka, ľúbila som ju. Otec jej vždy spravil všetko po
vôli a aj on bol veľmi pobožný. Asi som si myslela, že urobili, čo považovali
za správne, jednoducho to lepšie nevedia. Keď som mala sedemnásť,
naliehali, aby som išla do jehovistického letného tábora v Larviku. Tam
som spoznala manžela. Aj on pochádza z jehovistickej rodiny, ale nie až
takej prísnej ako ja. Navyše pred desiatimi rokmi z cirkvi vystúpili. Nebola
to tak celkom láska, no mala som Fredrika veľmi rada. Stále ho mám rada.“
Kristine Hermansenová sa zahľadí na moju zakrvavenú tvár a zdvihne
obočie. Keď som jej vysvetľovala, že som spadla, zdalo sa, že mi neverí.
Nepochybne to už počula veľakrát.
„Rýchlo som si uvedomila, že Fredrik by mi mohol pomôcť znova si
získať náklonnosť rodičov. Slušný jehovistický chlapec, ktorý sa so mnou
chce oženiť - nebolo nad čím váhať. Naozaj to fungovalo. Najmä matka
Fredrika zbožňovala, náš vzťah sa postupne naprával. Za zavretými
dverami to však bolo čosi iné. Boli sme veľmi mladí, brali sme sa ako
dvadsaťroční. A ľudia sa predsa nemenia, však? Nestala sa zo mňa
spokojná žienka domáca v domčeku v malom meste. Cítila som sa
uväznená a roztrpčená.
Keď sa nám narodila Lucia, situácia sa ešte zhoršila. A vtedy som sa
zamilovala. Dalo by sa povedať, že prvýkrát. Zasiahlo ma to úplne
nepripravenú, nabúralo to všetky moje predstavy o sebe, manželstve či
rodine. Bolo to vášnivé a zároveň neuveriteľné a bolestivé.“
„Kto bol ten muž?“ opýta sa Gaute.
„Nicolai Olve ibault, manžel Jacqueline Olveovej ibaultovej,“
odvetím. „Zrejme preto uniesla Luciu.“
„Vôbec nerozumiem, prečo ste nám to doteraz nespomenuli! Prešlo
osemnásť mesiacov, vaša dcéra je už možno mŕtva! Ak ste celý čas vedeli,
kto ju pravdepodobne uniesol, ako to, že ste nič nepovedali?“ Haakonovi
Kjellerovi od hnevu pulzuje na spánku žila, no prinútim sa pozerať mu do
očí.
„Jeho žena o nás nevedela. Odprisahal mi, že jej nič nepovedal. Verila
som mu. Potom zomrel, takže o našom vzťahu už nevedel nikto okrem
mňa. Nepredpokladala som, že by to mohlo nejako súvisieť s únosom.“
 „A ako ste zrazu prišli na to, že Luciu uniesla Jacqueline ibaultová?“
„Myslela som na to už dávnejšie, keď sa Fredrik priznal so svojím
facebookovým románikom. Už som skoro vyšla s farbou von, no potom sa
objavil záznam z bezpečnostnej kamery, na ktorom je Lucia s Eilaanenom,
vo Švédsku sa našlo telo a zdalo sa, že ju má takmer určite v rukách
Vicodiova sieť. Nemalo zmysel stavať sa do horšieho svetla tým, že sa
priznám k nevere, o ktorej vedel okrem mňa len jeden človek, a aj ten je už
dávno mŕtvy.“
„Ale prečo teraz, Elisa?“
„Spojila sa so mnou istá novinárka. Veľmi priamo sa ma opýtala na
možný motív pomsty. Jediná osoba, ktorá má dôvod skutočne ma
nenávidieť, je vdova po Nicolaiovi. Začala som vážne uvažovať, či sa to
mohla nejako dozvedieť. Zrejme áno. Ako, to netuším. Možno ma zradil,
hoci som to naozaj nečakala.“
Do očí mi opäť vhŕknu slzy, potichu sa rozplačem. Ne sa stane čokoľvek,
nikomu nič nepoviem. Nikdy. To boli jeho slová. Vždy ťa budem milovať,
Elisa.
V miestnosti na okamih zavládne ťaživé ticho. Vzduch zhustne.
„Čoskoro by sme mali mať informácie o ibaultovej,“ vyhlási Kjeller.
„Ozveme sa o pätnásť minút.“ Obrazovka stmavne.
„Keď Nico zomrel, bola som zdrvená. Stále som. Jeho smrť mi zničila
život,“ poviem potichu a utriem si slzy - stále mi stekajú po lícach. Aspoň
toto je pravda.
„Nemôžem tomu uveriť,“ povie Gaute. „Nakoniec to bola táto žena,
manželka vášho milenca. Neuveriteľné, ako ďaleko dokázala zájsť, aby vás
potrestala za vzťah so svojím zosnulým manželom. Z pomsty vám uniesla
dieťa…“
 Prikývnem. Premýšľam, či ma teraz ľutujú, alebo tvrdo odsudzujú. Tak či
onak som rada, že som im všetko povedala. Teda takmer všetko. Na chvíľu
mi príde ľúto, že so mnou nie je Fredrik, ale musela som si to vyriešiť sama.
Navyše po tom, čo sa stalo, nie som pripravená pozrieť mu do očí. Neviem,
či vôbec niekedy budem.
 77

Elisa

„MUSÍME POSTUPOVAŤ mimoriadne opatrne.“ Stenersen si šúcha

mäsitú bradu a hľadí do kamery. „Ešte dnes po nej vyhlásime celoštátne
a celoeurópske pátranie. V prvom rade nijaké fotografie v novinách - keby
zistila, že po nej ideme, mohla by byť nebezpečná. Našou prioritou je
vypátrať ju a zistiť, kde sa nachádza Lucia. Pokiaľ vieme, ibaultová
predala svoj byt v Lillehammeri v roku 2014 a jej dcéra Josiane nikdy
nebola zapísaná v žiadnej nórskej škole. Domnievame sa, že sa z Nórska
odsťahovala a pravdepodobne si vybudovala život niekde inde s úmyslom
priviesť tam Luciu. Overíme informácie, ktoré ste nám poskytli, Elisa.
Budeme od vás potrebovať čo najviac dôkazov, ktorými podporíte svoje
tvrdenia. Kde ste boli v ten večer, keď zomreli Nicolai Olve a jeho dcéra?“
„Doma v Sandeorde.“
Traja muži ma uprene pozorujú, Stenersen si čosi zapisuje do notesa.
„Rozprával sa s vami Nicolai počas vášho vzťahu o svojej žene?
Spomínate si na niečo, čo by mohlo byť relevantné? Čokoľvek.“
„Povedal mi, že je Francúzka, no tuším vyrástla v Nórsku.“ Neuveriteľné,
čo všetko sa dá zistiť na Googli, ak človek vie, kde hľadať.
Stenersen si opäť čosi poznačí.
„Prešetríme, či existuje možnosť, že vzala Luciu do Francúzska.“
 „Najviac sa bojím, či ju nezabila, aby sa mi pomstila. Alebo tým poverila
Mikka Eilaanena či Batza. Alebo…“ Alebo… Radšej sa odmlčím.
„Možno Luciu uniesla ako náhradu za vlastné dieťa,“ povie Stenersen.
„To, ktoré zomrelo. Rose.“
Rose. Pekné, solídne meno. Prebodne ma ako dýka.
„To je azda trochu pritiahnuté za vlasy,“ zapochybujem.
„Tá žena stratila dieťa. Jej zmysel pre realitu môže byť značne narušený.
Vídame to často - únoskyne sú väčšinou ženy, ktoré prišli o dieťa
a pokúšajú sa ho nahradiť. ibaultová je matkou dvojičiek v podobnom
veku ako Lucia. Môže mať k dispozícii rôzne pomôcky, ktoré by jej takýto
čin uľahčili.“
„Čo napríklad?“ opýtam sa.
„Napríklad dva rodné listy.“
Zrazu si spomeniem na starý zvyk pôvodných amerických Indiánov,
o ktorom som čítala pred mnohými rokmi v novinách: Ak niekto nechtiac
zapríčinil smrť dieťaťa, musel jeho rodine odovzdať svoje vlastné.
„Ktovie, či tá žena nemala aj ďalšie dôvody, aby Luciu uniesla,“ pokračuje
Stenersen. Prikývnem, no cítim, ako sa mi pri jeho slovách vzadu na krku
ježia chlpy. „Mstiť manželskú neveru únosom dieťaťa mi pripadá dosť
prehnané.“
„Je očividne pomätená. Sám ste predsa tvrdili, že jej, ehm, zmysel pre
realitu môže byť značne narušený.“
„Možno nadobudla predstavu, že Lucia je biologická dcéra jej manžela.“
„Aha,“ odvetím. „Nie, to sa mi nezdá pravdepodobné - prečo by si to
mala myslieť? A, mimochodom, nie je.“
„Ste si tým úplne istá? Vraveli ste, že ste s Nicolaiom Olvem udržiavali
dlhodobý pomer.“
„Keď som Nicolaia spoznala, Lucia už bola na svete.“
 Kjeller a Stenersen si vymenia pohľady.
Všetko som si dôkladne premyslela, no nesmiem sa pomýliť. Prehltnem
a upriem rozhodný pohľad na Gauteho Svendsena. Zamyslene prikývne.
„Vzhľadom na tieto mimoriadne nezvyčajné okolnosti by sme chceli mať
istotu, že váš manžel je skutočne Luciiným otcom. S vaším dovolením ešte
dnes vykonáme test na určenie otcovstva.“
To mi neprekáža. Prikývnem.
„Dáme si teraz chvíľu prestávku,“ ozve sa Haakon Kjeller. „Rád by som
sa s vami dnes popoludní znova stretol a prediskutoval ďalšie podrobnosti,
takže vás prosím, aby ste dovtedy neodchádzali z policajnej stanice. Vášho
manžela požiadame, aby sa zúčastnil tiež.“
 78

Selma

KEĎ DOHOVORÍ, na druhej strane zavládne ticho.

„Ja ti neviem, Selma,“ povie napokon Olav. „Znie to úplne šialene.“
„To áno.“
„Totiž, si si istá?“
„Na sto percent.“
„Nemohla si si to vycucať z prsta. No keď si pomyslím, že celý čas vodili
za nos políciu aj médiá, je to, skrátka…“
„Podľa mňa je to trochu zložitejšie.“
„Ale prečo by to držala v tajnosti?“
„Neviem. Zrejme je za tým niečo viac.“
„Ako rýchlo sem vieš prísť?“
„Už som vo vlaku. Práve sme minuli Stange.“
„Ak sa nemýliš, bude z toho najlepšia reportáž… možno aj všetkých čias.“
„Nemýlim sa, Olav. Ver mi.“
„Kristepane.“
Selma si ho predstaví, ako sa pomaly krúti na oranžovej kancelárskej
stoličke a zamyslene hryzie biely kábel od slúchadiel. Snaží sa spracovať, čo
mu povedala, hoci sa tomu dá len ťažko uveriť.
„Počkaj minútku,“ povie Olav. Slúchadlo stíchne.
Selma netrpezlivo hľadí na sivé polia za oknom.
 „Práve som dostal správu od svojho chlapíka z Kriposu.“
„A?“
„Polícia sa na šiestu chystá ohlásiť mimoriadnu tlačovú konferenciu.
Pošuškáva sa, že odhalili totožnosť ženy, ktorá uniesla Luciu Blixovú.“
Selma zaregistruje, že vlak spomaľuje a blíži sa do stanice. Myseľ jej
zaplaví množstvo protichodných myšlienok, zvraští tvár, celkom stratí reč.
Odtiahne telefón od ucha, pozrie sa, či jej neprišli nové správy. Elisa
Blixová stále neodpísala. Povie konečne pravdu?
 79

Jacqueline

JE SKORÝ PODVEČER, dievčatá sedia bok po boku za kuchynským

stolom. Nehrajú sa s Kimmi ani s Boulee, iba sledujú, ako Jacqueline varí
večeru. Hnevá ju, že neštebocú ako zvyčajne, len tam tak vážne, mlčky
sedia. Jacqueline sa už osemnásť mesiacov zo všetkých síl snaží, aby ich
domov bol stredom vesmíru nielen pre dievčatá, ale aj pre ňu a ich
milované domáce zvieratká. Nech sa deje čokoľvek, Josiane a Lulu-Rose sa
na ňu môžu vždy spoľahnúť. Urobila všetko, aby im bola dokonalou
matkou, a podarilo sa jej to. Verila, že vytvoriť dokonalý život nie je
nemožné, stačí sa len usilovať. Iné jej neostávalo, musela tomu veriť. No
dievčatá sú už niekoľko dní trucovité a pasívne a Jacqueline sa nedokáže
ubrániť hnevu.
Bolí ju hlava. Cíti sa uväznená. Príde jej ľúto, že nemôže žiť, tak ako si
predstavuje svoju matku - sama v Paríži, kde ju nikto nepozná, každé ráno
popíjať kávu na terase inej kaviarničky, neskoro do noci si čítať v posteli,
v živote iných ľudí sa pohybovať nenápadne ako tieň. Jacqueline ľutuje, že
jej nemôže zavolať a o všetkom jej povedať.
„Nechcete ísť so mnou do Saint-Girons?“ opýta sa dievčat. Cíti, že
potrebuje odísť z farmy, byť medzi ľuďmi. Stáť na rohu ulice, vnímať ľudí, čo
kráčajú okolo nej a nijako výnimočne si ju nevšímajú. Prechádzať sa
uličkami v Carrefoure a porovnávať dve rôzne značky polievok ako
hociktorý bežný zákazník.
Dievčatá pokrútia hlavou. Jacqueline sa opäť zmocní iracionálny hnev.
Vari nerozumejú, že to všetko robí pre ne? Pochopia vôbec niekedy, ako
veľmi sa pre ne obetovala? Chvatne naloží do misiek dusené jahňacie
s baklažánom a položí ich pred dievčatá.
„Idem do Carrefouru,“ oznámi im.
Šoféruje rýchlejšie než zvyčajne. Obloha nadobúda ponurú
bridlicovosivú farbu, Jacqueline sa chce vrátiť, než sa celkom zotmie.
O deviatej má prísť Antoine. Predstaví si dnešný večer, keď uloží dievčatá
do postele. Víno, smiech, nenútený rozhovor, sex. Môže aj naďalej žiť
pokojný život na mieste, ktoré má pre ňu obrovskú hodnotu, s atraktívnym
mužom, ako je Antoine? Tá myšlienka ju už nenapĺňa vzrušením, ale
hrôzou. Krátko pred Saint-Girons zastane na odpočívadle. Sedí v aute,
hlava sa jej točí, podoprie si ju dlaňami a pokúša sa porozumieť svojim
mätúcim pocitom. Modro-červené svetlá Carrefouru v diaľke jej pripomenú
svetlá sanitky nad telami jej najbližších.
Spomenie si, ako naposledy držala v náručí malú Rose, kričala jej meno,
triasla ňou a hľadela do naširoko otvorených, nevidiacich detských očí. Na
zemi vedľa nej ležal Nicolai, očividne mŕtvy, oči mal sklené, okolo hlavy sa
v snehu vynímala kaluž tmavej krvi. Josiane ležala na zemi dolu tvárou
a fikala. Zdvihla ju? Určite áno. Bezpochyby niesla svoje deti, kričala
a tackavo kráčala po zľadovatenej ceste v ústrety modrým svetlám sanitiek,
čo sa rútili hore kopcom k nim. Niesla ich ako bábätká, každé v jednej ruke,
pritisnuté k telu.
Nepamätá si z toho nič, len Rosinu tvár a krvavú škvrnu okolo Nicolaia.
Pamätá si jasné svetlá auta, ktoré ich zrazilo, aj to, ako nakrátko zhasli -
keď sa s námahou plazila po zemi k manželovi a dcéram, všade bola úplná
tma. Potom sa svetlá znova zažali, auto prudko vyštartovalo smerom od
Lillehammeru a zmizlo za zákrutou. Počula kvílenie - kvílila ona i Josiane -
a neovládateľné, skľúčené vzlyky osoby, ktorá vyšla z auta a vbehla do lesa.
Ešte aj teraz ich v mysli počuje. No nikto jej neveril. Ani polícia, ani lekári
či sestry v psychiatrickej liečebni.
Utrie si slzy, otočí kľúčom v zapaľovaní. Nohu na brzde má ako z olova,
má pocit, že nedokáže riadiť auto. Znova vypne motor a poddá sa zúfalstvu.
Masíruje si boľavé mäkké miesto medzi prsami a snaží sa zhlboka dýchať,
no vzduch nie a nie vojsť dosť hlboko do pľúc. Oprie si hlavu o okno, cez
slzy neprítomne hľadí na rozmazané modro-červené svetlá Carrefouru
a čaká, kým sa upokojí. Potom pôjde domov. Vytiahne telefón a zapne si
mobilné dáta. Zvyčajne ich máva vypnuté, sú určené len pre naliehavé
prípady. Vie, že keby ju niekto podozrieval, mohli by ju vďaka nim veľmi
ľahko vystopovať.
Otvorí si prehliadač, vyhľadá stránku Dagspostenu. Očakáva bežné
nudné správy z jednej z najbezpečnejších krajín sveta: Muža napadlo
mačiatko. Zlyhanie svetelnej signalizácie zapríčinilo meškanie osloského
metra. Ženatý politik sa ospravedlnil za to, že poslal intímne fotografie
sedemnásťročnému chlapcovi. Tieto útržky zo života v Nórsku ju
upokojujú. Nepríjemne ju prekvapí, keď zbadá titulok:

PRÍPAD BLIXOVÁ:
Mimoriadna tlačová konferencia NAŽIVO

Klikne na priložený link, spustí sa naživo vysielané video - práve

rozpráva policajt v uniforme. Podľa popisu v spodnej časti obrazovky sa
volá Tim Bruun a je vedúcim oddelenia nezvestných osôb v Kripose.
„Potvrdzujeme, že v prípade únosu Lucie Blixovej došlo k výraznému
pokroku. Podozrivá žena je v blízkom vzťahu k manželom Blixovcom. Pátra
po nej nórska polícia v spolupráci so Scotland Yardom. Stále dúfame, že
Luciu Blixovú nájdeme živú. Nórsku i európsku verejnosť žiadame - buďte
ostražití a všímaví. Ak máte akékoľvek informácie či podozrenie týkajúce sa
momentálneho miesta pobytu Lucie Blixovej, neváhajte kontaktovať
políciu.“
Jacqueline zavrie okno v prehliadači a otvorí si ďalšie. Ide na stránku
Aenposten.no, aj tam titulkom dominuje prípad Blixová. „Pomätenú ženu
hľadá Interpol,“ píše sa v jednom. „Ženy, ktoré zabíjajú deti - charakterová
štúdia,“ znie ďalší.
Napíše Antoinovi, že sa necíti dobre a, bohužiaľ, musí schôdzku zrušiť.
Keď otočí auto a zamieri tam, odkiaľ prišla, zmocní sa jej zvláštny pokoj.
Zrejme za to môže nával adrenalínu, je sústredená a bdelá. Žeby niekto
upozornil políciu? Ale kto? Možno stále hľadajú niekoho iného. Musí
vymyslieť, ako teraz postupovať. Znova si spomenie na Mikka. Nebolo až
také ťažké zbaviť sa ho, keď si uvedomila, aký je nebezpečný. Zachveje sa,
zaplaví ju pocit viny. No urobila len to, čo musela. A ak bude treba, urobí to
znova.

Keď sa vráti do Le Tachoué, na príjazdovej ceste stojí Antoinovo auto.

Prišiel s vyše hodinovým predstihom. Napísala mu a stretnutie zrušila -
vari nečítal jej správu? Podráždi ju to. Ako ho má dostať preč? Nemôže
s ním prežiť večer, akoby sa nič nestalo, najmä po tom, čo práve zistila.
„Podozrivá žena,“ povedal detektív. „Pomätená žena,“ stálo v titulku Daily
Mail.
Otvoria sa predné dvere, objaví sa v nich Antoine. Usmieva sa, no
pohľad má neprístupný. Boulee a Safina mu veselo hopkajú pri nohách.
„Pomôžem ti s taškami,“ ponúkne sa.
„S akými taškami?“
 „Dievčatá vraveli, že si išla do Carrefouru.“
„Ach áno. Áno, išla som, ale v dolu údolí mi prišlo ťažko. Áno. Veľmi ma
bolí hlava. Poslala som ti správu, nedostal si ju?“
„Poď sem,“ povie Antoine, vezme ju do náručia a pobozká ju na vlasy.
Jeho objatie je príjemné, no je neskoro, príliš neskoro. „Najlepšie bude,
ak pôjdeš domov. Cítim sa naozaj pod psa. Chcem len uložiť dievčatá a ísť
čím skôr do postele.“
„Pomôžem ti.“
„Nie, Antoine, to naozaj nemusíš. Čo keby sme si radšej niečo
naplánovali na víkend?“ Vie, že cez víkend tu už nebude.
„Nie, chcem ti pomôcť,“ odvetí Antoine. V hlase mu zaznieva nezvyčajné
odhodlanie.
Vezme ju za ruku a odvedie do domu - Jacqueline sa zdá obrovský
a chladný. Na vrchole schodiska stoja dievčatá, pozerajú na schody vedúce
do vstupnej haly. Usmeje sa na ne, ony jej úsmev neopätujú, no Josie jej
zakýva. Otočia sa a zmiznú v chodbe, zrejme idú do Josianinej izby, kde
trávia väčšinu času, rozprávajú sa a kreslia.
Jacqueline pozrie na Antoina, sťažka prehltne, uvažuje, ako sa ho zbaviť,
no z toho, ako sa na ňu díva, jej zovrie žalúdok.
 80

Selma

SELMA POZERÁ TLAČOVÚ KONFERENCIU na mobile, ruka sa jej od

zlosti trasie. Nemôže tomu uveriť. Celý život jej hovoria, že všetko vidí
čierno-bielo, že nedokáže vnímať jemné rozdiely či odtienky sivej, no pokiaľ
ide o ňu, ak niekto klame polícii a celému svetu, nič sivé na tom nie je. Má
pocit, akoby skladala puzzle, obrázok sa s každým novým kúskom črtá
čoraz jasnejšie, no stále nevie, ako bude nakoniec vyzerať. Je možné, že to
pochopila zle a Elisa hovorí pravdu?
Keď sa vráti do svojho bytu, otvorí si Mac a nájde fotografiu Elisy
Blixovej z čias, keď bola dokonale upravená a krásna. Vtedy ešte mala
všetko. Klameš, pomyslí si Selma, ale prečo? Chceš, aby ti uverili, že išlo
o akúsi zvrátenú aférku so štyrmi účastníkmi. Pozorne sa zadíva na Elisin
bezstarostný úsmev a tmavé, nečitateľné oči. Teraz v televízii plačeš nad
Nicolaiom Olvem ibaultom, presvedčivo rozprávaš o dokonalej láske, ktorú
si tragiy stratila, ceš, aby s tebou ľudia napriek všetkému súcitili. No
v skutočnosti si sa s ním nikdy ani len nestretla, však, Elisa?
Vráti sa k priečinku, kde si uložila fotografie Elisy a Fredrika Blixovcov,
Lydera a Lucie, Marcusa Melinga, Mikka Eilaanena, Feodora Batza, Heikiho
Vilkainena, Jacqueline a Nicolaia ibaultovcov. Každú tvár dôkladne
preskúma. Vtom jej do oka udrie chýbajúci kúsok skladačky, jasný
a nespochybniteľný. Teraz už znova musí len čakať.
 81

Lucia

KEĎ SA V NOCI ZOBUDÍM, v mojej izbe je Antoine. Sedí na kraji

postele a jemne ma štuchá do ruky. Nadvihnem sa a zmocní sa ma strach.
Pripomína mi to tú noc, keď som bola v dome s povalou v Ardenách,
zobudila som sa a chlap, čo vyzeral ako Ronald McDonald, stál pri mojej
posteli a smial sa na mne.
„Lulu-Rose,“ zašepká Antoine. „Zobuď sa, miláčik.“
Otvorím oči, aby vedel, že som hore, a aj ústa, nech vie, že môžem kričať.
No Antoine si priloží prst k perám. Nerozkričím sa, lebo sa mi nezdá, že by
mi chcel ublížiť.
„Mohla by si sa ešte trochu narovnať?“ požiada ma. Sadnem si a opriem
sa vzadu o vankúš.
„Odfotím si ťa, dobre?“
„Prečo?“
Chce mi odpovedať, no zrazu sa obzrie na otvorené dvere a tmavú
chodbu. Znova si priloží prst k perám, vytiahne mobil a odfotí si ma.
Z blesku ma rozbolia oči, pošúcham si ich.
„Musím sa ťa niečo spýtať,“ zašepká. Tón jeho hlasu prezrádza, že to
bude dôležitá otázka.
Hľadá čosi v telefóne, vo svetle obrazovky vidieť, že má v očiach strach.
Neviem, čoho sa bojí, chcem sa ho na to opýtať, no už sa bojím aj ja. Otočí
ku mne mobil. Pri pohľade na to, čo mi ukazuje, mám chuť kričať, no
ovládnem sa. Je to fotka z obdobia, keď som bývala u tej druhej rodiny. Ten
deň si pamätám - bola som v Korsvickej škole, kam som vtedy chodila,
mala som purpurové zamatové šaty s ružovými kvietkami a žlté vlasy.
Vyzerám tam malá, ale šťastná. Smiala som sa na mužovi, ktorý nás fotil,
lebo robil všelijaké smiešne grimasy.
„Si to ty?“ opýta sa Antoine.
Nevyjde zo mňa ani slovo. Antoine mi ukáže ďalšiu fotku, je z Vianoc,
som na nej s Lyderom, mamičkou a ockom. Lyder a ja sedíme na zemi pred
vianočným stromčekom, držíme veľké darčeky a usmievame sa. Vtedy som
ešte nepoznala Pravdu. Rozplačem sa, lebo som si už celkom presne
nepamätala tvár tej panej, vlastne mamičkinu tvár, a keď ju teraz vidím,
spomeniem si na veľa vecí. Úplne som zabudla, že zboku na čele má
znamienko. Keď som bola maličká, prstom mi kreslila do dlane rôzne tvary.
Zuby má okrúhle, malé - presne ako moje nové zuby, ktoré mi narástli len
nedávno.
„Si to ty?“ opýta sa znova Antoine. Prikývnem. Snažím sa, aby nebolo
počuť, že plačem, no on si ma pritiahne do náručia, zašepká „Mon Dieu,“
a potom „Putain,“ čo je v skutočnosti veľmi škaredé slovo. Odtiahne ma na
dĺžku ramien a zahľadí sa mi do tváre. „Ako sa naozaj voláš?“ opýta sa.
„Lucia Blixová,“ zašepkám. Vtom do izby vtrhne Maman.
 82

Elisa

SEDÍM TU A MÁM POCIT, akoby som sa ocitla mimo vlastného tela.

Každá moja bunka je v stave najvyššej pohotovosti, všetky zmysly
vyostrené na maximum. Škrabot stoličky po podlahe znie ako škrípanie
pneumatík. Ťukanie klávesnice policajnej recepčnej pripomína paľbu
z automatickej zbrane. Namiesto zvonenia telefónu počujem dieťa kričiace
o pomoc. Zdvihnem ho zo stola. Volá Fredrik, takže mobil opäť položím,
obrazovkou nadol.
Po skončení tlačovej konferencie ma posadili do čakárne. Už prešlo
niekoľko hodín. Fredrik ešte neprišiel, nezaujíma ma, kde je. Gaute
Svendsen sa tu pred časom zastavil a opýtal sa, či si dám zopár kúskov
salámovej pizze z jedálne pre zamestnancov, no ja som naňho len bezducho
hľadela. Odvrátil zrak a zmizol na chodbe.
Znova mi zazvoní telefón, preľaknuto nadskočím. Asi zase Fredrik.
Otočím ho a vidím, že volá Selma Eriksenová.
„Prosím?“
„Dobrý deň, Elisa, ako sa máte?“
„Vzhľadom na okolnosti celkom dobre. Pokúšajú sa nájsť Jacqueline.“
„Ani si neviem predstaviť, ako sa po takomto obrovskom pokroku cítite.
Držím Lucii i vám palce, nech všetko dobre dopadne.“
 „Ďakujem. Čiastočne za to vďačím aj vám. Keby ste toľko netrvali na
možnom motíve pomsty, zrejme by som si to nespojila.“
„Povedali ste im všetko?“
„Áno,“ odvetím. Je to pravda, povedala som im všetko, čo potrebujú, aby
našli Jacqueline a Luciu.
„Iste je to pre vás ťažké - teraz vám už neostáva iné, než čakať.“
„A dúfať,“ dodám a hlas sa mi zlomí. Som veľmi unavená. Pomáha mi iba
predstava, že ma s dcérou spája neviditeľná niť a s každou minútou sa čoraz
väčšmi skracuje - až do chvíle, kým nebudeme opäť spolu.
 83

Lucia

Maman kričí, schmatne Antoina za plecia a ťahá ho odo mňa preč. Aj ja

kričím, alebo skôr plačem, lebo som ešte nikdy nebola taká smutná ani som
sa tak nebála ako teraz. Maman hovorí veľmi škaredé slová ako putain
a connard - viem, čo znamenajú, pretože Gabin občas povie niečo také
iným chlapcom a potom musí za trest sedieť celé popoludnie u monsieur
Archého v riaditeľni.
Antoine chytí Maman za zápästia a prinúti ju sadnúť si na posteľ.
Hovorí: „Počúvaj ma, Jac. Počúvaj ma. Écoute! Écoute! Écoute!“ Maman
kričí, ja kričím tiež. Antoine sa za mnou načiahne, no Maman vyskočí
z postele a zaborí mu nechty do tváre. Neviem, ako sa to stane, lebo za mňa
rozhodli nohy a nie hlava; vybehnem z izby, bežím po schodoch, von do
noci a cez dvor. Noc je tmavá, no na nebi svieti veľa hviezd. Sú tak blízko,
až sa mi zdá, že ich môžem odtrhnúť ako čerešne. Prebehnem cez zábranu
pre kravy, utekám hore kopcom, ostré kamene v blate mi režú chodidlá
celkom ako v prvý deň, keď som sem prišla, no bežím ďalej, až na okraj
lesa. Vyberiem si strom blízko pri kraji - naspodku má široké, husté vetvy,
cez ktoré nevidieť nahor. Vyleziem naň, obkročmo si sadnem na vysoký
hrubý konár. Je zima, na sebe mám len nočnú košeľu, tú s vyšitým menom.
Lulu-Rose. No možno sa tak v skutočnosti nevolám. To, čo mala byť Pravda,
bola možno nakoniec lož. Už nikdy nechcem zliezť dolu.
 Počítam do sto, najprv po nórsky, potom po francúzsky. Začnem počítať
aj po anglicky, ale to je oveľa ťažšie. Keď sa dostanem po číslo jedenásť,
začujem akési zvláštne zvuky. Opatrne sa na konári postavím, pridŕžam sa
kmeňa. V diaľke pod kopcom rozoznám v mesačnom svite obrys Le
Tachoué. Ktosi plače a volá moje meno, asi Josiane. Počujem aj druhý hlas,
znie ako Maman. Nastane dlhé ticho, potom niekto naštartuje auto. Matne
vidím, ako stúpa po príjazdovej ceste.
Počujem zvláštny zvuk a uvedomím si, že je to môj dych, šumí ako vlny
na pláži. Stískam kmeň stromu, pozorujem, ako auto mizne na konci
príjazdovej cesty, a zahľadím sa na prázdny dom. Vtom si všimnem čosi
nezvyčajné. Le Tachoué žiari uprostred nočnej tmy jasne ako žltá hviezda.
Svetlo však nepochádza z lámp vnútri, ako som si myslela - vyžarujú ho
obrovské plamene, vyliezajú z okien a oblizujú strechu. Onedlho už horí
celý dom. Vzduch zaplní pach dymu, cítim ho dokonca aj tu v lese.
 84

Jacqueline

SCHMATNE PRVÉ, ČO JEJ PRÍDE POD RUKU, keď ťažkopádne

vybehne z izby a po hmate napreduje tmavou chodbou s Antoinom za
pätami - vysoký viacramenný svietnik z tepaného železa. Visel na
kamennej stene, nikdy ho nikto nepoužil. Ľahko sa oddelí od
steny, Jacqueline sa ním zaženie, práve keď ju Antoine dobieha a pokúša sa
ju chytiť. Skôr než si Antoine stihne uvedomiť, čo sa deje, z celej sily ho
udrie zboku do hlavy. Zrúti sa na zem, z hrdla sa mu vyderie vysoký,
prenikavý chrapot, potom stíchne.
Srdce jej prudko búši, no cíti sa zvláštne pokojná, všetky zmysly má
zbystrené. Zdá sa jej, že počuje, ako mole na povale trepocú krídlami, že
v tme vidí, ako na ňu hľadí Antoinova krásna, nehybná tvár, že v ústach
cíti chuť jeho krvi.
Ticho pretne zúfalý výkrik. Jacqueline si uvedomí, že vychádza
z Josianinej izby. Josie sa skryla do stanu, chúli sa pri najvzdialenejšej
plachtovinovej stene s nohami pod bradou, oči pevne zatvorené, na uši si
pritíska dlane. „Nie, nie, nie!“ kričí pomedzi vzlyky. Keď sa k nej Jacqueline
načiahne, otvorí oči a zíza na matku, akoby ju nikdy predtým nevidela.
„Poďme,“ povie Jacqueline.
„Nie,“ vzpiera sa Josiane. „Nie, nie, nie!“
 Jacqueline vytiahne dcéru zo stanu a vynesie ju na chodbu. Snaží sa ju
uchrániť od pohľadu na Antoinovo telo, hoci ho zrejme aj tak uvidí - cez
starobylé olovené okná na vrchu schodiska vniká dnu mesačné svetlo
a celú chodbu zalieva žltým jasom.
Jacqueline sa náhli k schodom, drží Josie ako bábätko. Ak Lulu-Rose
bežala dosť rýchlo, teraz je už možno kdesi pri kamenných domoch v údolí.
Alebo vyliezla na niektorý z tisícich stromov v lese, trasie sa a zadržiava
dych, takže ju Jacqueline a Josie pravdepodobne nikdy nenájdu. Alebo sa
skrýva niekde tu v dome, v takom prípade si Jacqueline nikdy neodpustí.
Tak či onak, nemôže strácať čas. Antoine to vedel - ale odkiaľ? Možno už
upozornil políciu, ale aj keby nie, aj keby ju chcel najprv konfrontovať,
nemôže riskovať. Nemá na výber, musí tu Lulu-Rose nechať. Vynesie Josie
von a položí jej chvejúce sa telíčko na sedadlo spolujazdca.
„Nehýb sa,“ prikáže vydesenej dcére a prinúti ju, aby jej pozrela do očí.
Josiane začne kričať Lulu-Rosino meno. Jacqueline zavrie dvere auta
a zvonka ho zamkne, Josie ďalej hystericky kričí. Je ešte malá, na toto
všetko časom zabudne. Začnú spolu nový život, opäť si vybudujú domov.
Ony dve to dokážu, lebo sú si domovom navzájom. Teraz to vie - mala si to
uvedomiť už dávno. Mala pochopiť, že to stačí. Prebehne cez dvor do
stodoly a zažne svetlá. Cez tenkú priehradku oddeľujúcu priestor pre
zvieratá počuje Sambu bľačať. Na poličke pri dverách stoja v rade kanistry
s benzínom, Jacqueline jednu schmatne a vybehne von. Len čo vojde do
domu, začne oblievať kamenné steny a drevené trámy, leje benzín po
chodbe vedúcej do kuchyne i do veľkých, tmavých izieb po stranách.
Vybehne hore schodmi, stále rozlieva benzín, a keď príde k Luciinej izbe na
konci odpočívadla, vyleje všetko, čo ostalo v kanistre, smerom
k Antoinovmu nehybnému telu pri stene. Otočí sa a tesne predtým, než
zíde dolu, začuje slabý bublavý zvuk, pripomínajúci rybu, čo leží na pulte
v obchode, stále žije a bojuje o posledných pár nádychov.
Ozve sa aj akési zakvičanie - zrejme sa snaží niečo povedať.
Z pachu benzínu ju napne na vracanie. Päsťou si z celej sily zatlačí do
brucha, akoby jej mali vypadnúť vnútornosti. Naposledy zíde širokým
dreveným schodiskom, ktoré postavil jej prastarý otec. Dolu pod schodmi
ostane dlho stáť, vzduch okolo nej zapĺňajú spomienky. Potom vytiahne
z vrecka dlhé zápalky, po jednej nimi škrtá a hádže ich ako zápalné šípy do
rohov miestnosti. Vstupná hala vzbĺkne a pohltia ju plamene.
 85

Elisa

OPRIEM SA NA STOLIČKE, všetci na mňa pozerajú.

„Ďakujeme vám za trpezlivosť,“ povie Haakon Kjeller. „Náš tím prešetril
informácie, ktoré ste nám poskytli. Zvolali sme ďalšiu tlačovú konferenciu,
dúfame, že sa nám podarí získať dôležitú spätnú väzbu od verejnosti. Bude
sa konať o hodinu. Vyšetrovací tím zatiaľ analyzuje odpovede, ktoré sme
dostali od policajných zborov z celej Európy - fotografie Jacqueline
ibaultovej sme rozposlali na všetky smery. Naďalej však dbáme na to,
aby sa nedostali do médií.“
Prikývnem.
„Ako asi chápete, chceme vám položiť veľa otázok.“
Znova prikývnem. „Rozumiem.“
„Porovnali sme vzorku DNA od vášho manžela s Luciinou DNA, ktorú
máme k dispozícii.“
„Aha,“ odvetím.
„Test ukázal, že Lucia je s pravdepodobnosťou jeden
k sedemstopäťdesiatim tisícom biologickou dcérou Fredrika Blixa,“ povie
Jens Stenersen.
Zadívam sa do stropu, snažím sa udržať slzy, čo sa mi hromadia v očiach.
Nepotrebujem nejaký posratý test DNA, aby som to vedela. Fredrika som
videla v Luciiných výrazoch a gestách, v tom, ako sa jej vyostrovali či
zjemňovali črty, keď rástla, v jej dlhých tenkých prstoch, v úsmeve
s jamkami v lícach.
„Dostali sa k nám však ďalšie, mimoriadne spoľahlivé informácie, ktoré
sú v protiklade s vaším opisom udalostí. Dávam vám šancu, aby ste nám
tentoraz povedali pravdu - ak tak nespravíte, dôsledky môžu byť veľmi
vážne, rovnako pre vás ako pre Luciu.“
Nesmiem sa odkloniť od príbehu, ktorý som im vyrozprávala. Je
nepriestrelný. Poskytuje im všetko, čo potrebujú, aby našli moje dieťa, a ja
z neho vychádzam relatívne nevinne. Otvorím ústa, chcem zopakovať, čo
som im už povedala, no myseľ mi zastrú príšerné obrazy a umlčia ma. Malé
dievčatko, v podstate batoľa. Rose. Jej otec Nico. Muž, ktorého milujem.
Jacqueline zúfalo kričí v tme. Zavriem oči.
Z myšlienok ma vytrhne dotyk ruky na pleci. Ktosi mnou jemne zatrasie.
Zdvihnem oči. Stále som tu, vo vypočúvacej miestnosti. Stále na mňa
hľadia policajti. Na obrazovke vidím Kjellera. Pery sa mu pohybujú.
„Čože?“ zašepkám.
„Pripravte sa,“ povie. „Zdá sa, že tím vo Francúzsku niečo našiel.“
 86

Lucia

PLAMENE ŠĽAHAJÚ VYSOKO K OBLOHE, všetko ožarujú. Hoci je noc,

vidím, že kopce obklopujú veľké kúdoly dymu. Zleziem zo stromu, no ruky
mám také premrznuté, že sa nedokážem poriadne zachytiť kmeňa a na
poslednom kúsku spadnem. Všetko ma bolí - oči, pľúca, nohy, srdce. Bežím
dolu kopcom a rozmýšľam o tej noci, keď sa Maman pokúšala uhasiť veľký
oheň na našom dvore. Naozaj v ňom horelo Mikkovo auto. Myslím aj na
časy, keď som ešte nepoznala Pravdu, odmietala som rozprávať, nechcela
som byť v Le Tachoué, nechcela som mať dvojča a myslela som si, že
Mikko alebo Maman ma možno zabijú. Predtým, než som tu začala byť
šťastná.
Na dvore ma zasiahne horúčava z ohňa. Pravá časť domu je celá
v plameňoch, takisto horné poschodie. Začujem akýsi zvuk, znie ako štekot.
Spomeniem si, že Safina a Boulee sú vo svojich pelechoch v kuchyni.
Ľavá časť domu horí len trochu - otvorím zadné dvere a psí štekot zosilnie.
Kňučia a zavýjajú, lebo si myslia, že zomrú. Zakričím „Antoine!“, ale on
neodpovedá. Zrejme odišiel v aute s Maman a Josie. Všade je plno dymu,
valí sa von na dvor. Zadržím dych a štvornožky sa preplazím do kuchyne
ku klietkam pri dverách do komory. Uvoľním háčiky na klietkach, Safina
a Boulee vybehnú von a štekajú ako divé. Už dlhšie nevládzem zadržiavať
dych, vzduch je horúci, akoby tiež horel, a tak sa ponáhľam von do chladu.
 Psy sa jančia, tlačia sa ku mne, aby som ich hladkala. Je mi zima a som
sama, teraz už nemám nič, len ich. Vzdialim sa od domu, prebehnem cez
dvor a otvorím dvere do stodoly - tam nehorí. Samba behá po svojej
ohrade, strihá ušami. Vojdem so psami do ohrady, nič zlé sa nemôže stať,
pretože sa so Sambou poznajú a majú sa rady. Sadnem si do vlhkého sena,
celá sa trasiem. Samba, Safina a Boulee si všimnú, že mi je zima, lebo
zvieratká niekedy vycítia viac ako ľudia. Pritúlia sa ku mne a zohrievajú
ma. Som veľmi unavená, zaspím aj napriek tomu, že mi stále tečú slzy
a bolí ma srdce.
Keď sa zobudím, zdá sa mi, že som nespala dlho, no všade je dym,
Boulee a Safina štekajú a pobehujú po Sambinej ohrade. Chcem vstať, no
všetko ma bolí. Začujem zvláštny zvuk, pomaly sa približuje - znie ako
kvílenie.
 87

Selma

Keď sa lietadlo vznesie do vzduchu, Selmu ovládne silná úzkosť. Je

neskoro, obloha nadobudla temnú tmavosivú farbu. Len tak-tak stihli
posledný let z Osla do Toulouse cez Amsterdam, s príletom o polnoci.
Pritisne si tvár k oknu, pozoruje, ako sa svetlá mesta čoraz väčšmi
vzďaľujú, až napokon celkom zmiznú. Potrvá hodiny, kým tam dorazia, za
ten čas sa môže prihodiť čokoľvek. Podľa posledných správ, ktoré sa k nim
dostali, žije Jacqueline Olve ibaultová neďaleko španielskej hranice na
veľkej odľahlej horskej farme a Luciu Blixovú vydáva za svoju mŕtvu dcéru
Rose. Selma si spomenie na víziu spred mnohých mesiacov - nezvestná
Lucia v matkinom náručí, akurát nešlo o jej vlastnú matku. „Si v pohode?“
opýta sa Olav.
„Hej. No nedokážem na to prestať myslieť. Možno pristaneme
a dozvieme sa, že ju napokon našli mŕtvu.“
„Alebo živú.“
„Alebo.“
„Vieš čo, niektoré veci mi proste nejdú do hlavy. Napríklad - kto dal
policajtom avízo, že Luciu zabili v Belgicku?“ opýta sa Olav.
„Podľa mňa sama Jacqueline.“
„A kde je Eilaanen?“
„Povedala by som, že je mŕtvy, tak ako tvrdil Batz. Vilkainen tiež.“
 „Ale prečo?“
„Pretože vedel, kde sa Lucia v skutočnosti nachádza. Jacqueline to
nemohla riskovať.“
„Čože, podľa teba ho zabila?“
„Určite.“
„A čo tie krvavé škvrny v Bastogne?“
„Buď ho tam na jej pokyn zabil Batz či Vilkainen, alebo tým chceli len
odvrátiť pozornosť.“
Dlho sedia v napätom tichu, Selma sleduje, ako mesiac v splne zalieva
vrstvu oblakov kovovým leskom, Olav hrá na mobile akúsi hru. Len čo
lietadlo pristane na letisku Schiphol, obaja si vypnú letový režim.
„Píše mi Jens z Kriposu,“ oznámi Olav. „Urobili raziu na farme, kde
zrejme držia Luciu. Podľa všetkého je v plameňoch.“
 88

Lucia

Zachránila som zvieratá a zvieratá zachránili mňa. Plamene z domu

zavialo cez najužšiu časť dvora až k stodole a tak sa chytila strecha. Psy
štekali a zobudili ma. Keď som vyšla von, po príjazdovej ceste schádzali
požiarne autá. Celkom ako v scénkach, ktoré si Lyder staval z lega.
Jeden požiarnik mi dal vodu a zabalil ma do lesklej deky ako do
strieborného plášťa. Potom prišla helikoptéra a odniesla ma z Le Tachoué.
Safinu, Boulee ani Sambu nevzali, hoci som plakala. Chcem vedieť, kde sú
a kto sa o ne stará. Pri mojej posteli sedí zdravotná sestra. Vždy keď na ňu
pozriem, usmeje sa. Pri dverách stojí policajt. Bola by som radšej, keby
odišiel, lebo sa tvári prísne ako náš riaditeľ monsieur Arché, na opasku má
zbraň a bojím sa ho. „Kde je môj pes?“
Sestrička nadskočí. „Neboj sa, érie, zistím ti to. No určite je v dobrých
rukách.“
„Opýtate sa aj na moju kozu?“
Sestrička sa usmeje a prikývne. Má hrubý červený vrkoč. Keď som
prvýkrát otvorila oči, stále ma štípali a nechápala som, že sú to jej vlasy. Do
očí mi vošlo veľa dymu a najbližšie dva týždne si ich musím vyplachovať
slanou vodou.
„O chvíľu sú tu,“ povie a skontroluje hladinu vody, čo mi kvapká do
ruky.
 „Kto?“ opýtam sa, no práve v tej chvíli ktosi zaklope na dvere.
Policajt ustúpi a do miestnosti vojdú muž so ženou. Za nimi kráča
chlapček a nejakí ďalší ľudia. Niektorí majú policajné uniformy. Muž so
ženou plačú, žena ma opatrne chytí za ruku. Je to moja mamička, ten muž
je môj ocko a chlapček Lyder. Lyder nesie myšku Minky. Z očí mi tečú slzy,
lebo som ich veľmi túžila vidieť a myslela som si, že sa mi to nikdy nesplní.
„Lucia,“ opakujú znova a znova. Je príjemné opäť počuť vlastné meno.
Volám sa Lucia Blixová.
„Môžem mať zase žlté vlasy?“ zašepkám a všetci sa zasmejú.
„Môžeš mať všetko, anjelik môj. Všetko,“ povie mamička.
 89

Marcus

Vezme do rúk dnešné vydanie Dagspostenu s ikonickou fotografiou

Lucie Blixovej v matkinom náručí na titulke. Prstom jej zľahka prejde po
tvári, pohladí pevne zavreté oči, úsmev, slzami zmáčané líca.
„Luciu Blixovú našli živú na odľahlej farme vo Francúzsku,“ hlása nadpis
článku. Autorkou je Selma Eriksenová. Marcus si znova prečíta jej slová, od
únavy mu šklbe viečkami, už dva dni takmer nespal.

Toulouse. Lucia Blixová, nezvestná od 19. októbra 2017, sa 12. mája ráno
v Centre Hospitalier Universitaire de Toulouse konečne opäť stretla
s rodičmi Elisou a Fredrikom Blixovcami. Luciu letecky prepravili do
univerzitnej nemocnice v skorých ranných hodinách potom, čo ju
príslušníci hasičského zboru zo Saint-Girons našli v horiacej stodole na
odľahlej farme blízko Rive'renertu vo Francúzskych Pyrenejach.
V nemocnici dostáva lekársku starostlivosť, lebo utrpela šok a nadýchala sa
dymu, no inak je zdravá a v dobrom psychickom rozpoložení.
Lucia Blixová sa stala hlavnou postavou jedného z najzáhadnejších
únosov na svete, keď ju pred osemnástimi mesiacmi uniesli z domu jej
spolužiačky v Sandeorde. Prípad Blixová si získal obrovskú pozornosť
nórskych i zahraničných médií, napriek tomu sa ho podarilo vyriešiť až
teraz. Pôvodne sa predpokladalo, že Luciu postihol podobný osud ako
tisícky iných detí, ktoré uniesli profesionálne zločinecké siete a stali sa
predmetom obchodovania a sexuálneho zneužívania.
Do prvej fázy Luciinho únosu bol zapojený Mikulasz Vrcesk Eilaanen
(41) pôvodom z Estónska, známy svojimi kontaktmi na siete obchodníkov
s ľuďmi, ktoré pôsobia na temnom webe. Dnes je však zrejmé, že nebol
hlavným strojcom únosu. Eilaanenove telesné pozostatky sa našli vo vraku
zhoreného auta na Ferme du Tachoué - farme vo vlastníctve Jacqueline
ibaultovej. Našlo sa aj ďalšie telo, identifikované ako Antoine Berrier (29)
z mestečka Salies-du-Salat v departemente Haute-Garonne. Pán Berrier
podľa všetkého utrpel vážne zranenia ešte pred vypuknutím požiaru, no
zomrel na otravu dymom, keď farmu 12. mája v skorých ranných hodinách
zachvátili plamene. Zatiaľ nie je jasné, či zohral nejakú úlohu v prípade
Luciinho únosu.
Práve pán Berrier krátko pred smrťou kontaktoval políciu v Saint-Girons
a poslal im fotografiu Lucie Blixovej. Lucia žila v rodine ibaultovcov pod
falošným menom Lulu-Rose ibaultová. Predpokladá sa, že únos
zosnovala Jacqueline Olve ibaultová, ktorá v roku 2012 pri tragickej
nehode v Lillehammeri stratila manžela a jednu z dvoch dcér. Marcus
Meling, vodič auta, ktoré pripravilo o život dvoch členov rodiny
ibaultovcov, po nehode ušiel z miesta činu a momentálne si vo väzení
odpykáva dvanásťročný trest za zabitie. Elisa Blixová mala údajne
s Nicolaiom Olvem ibaultom dlhotrvajúci mimomanželský pomer, čím sa
tento nezvyčajný a tragický príbeh ešte väčšmi komplikuje. Polícia zisťuje,
či mohla byť príčinou únosu pomsta za románik pani Blixovej s pánom
Olvem ibaultom.
Jacqueline Olve ibaultová únos roky dôkladne plánovala. Dokázala ho
uskutočniť bez toho, aby na seba upriamila pozornosť, a to vďaka falošným
identitám, ktoré jej pravdepodobne poskytol Mikko Eilaanen. Luciu
úspešne začlenila do miestnej komunity pomocou rodných listov jej dcér,
dvojičiek - vydávala ju za dvojča, ktoré zomrelo pri nehode. Príchod pani
Olveovej ibaultovej nevzbudil v susedoch a dedinčanoch v týchto
vzdialených končinách na juhozápade Francúzska nijaké podozrenie,
pretože tam už predtým strávila veľa času s manželom a dvoma dcérkami.
Pani Olve ibaultová zrejme využila Eilaanenove služby pri únose Lucie
z Nórska, a keď ju bezpečne dopravil do Arie'ge, už ho nepotrebovala
a zabila ho.
Lucia sa intenzívne učila francúzštinu a v septembri 2018 nastúpila do
École Lambert v Saint-Girons, kde nikto nenadobudol žiadne pochybnosti
o jej identite. Jacqueline Olve ibaultová v škole vysvetlila, že jej dcéra
nehovorí dokonale po francúzsky, lebo rodina predtým niekoľko rokov žila
v Nórsku. V čase, keď došlo k odhaleniu jej pravej totožnosti, Lucia už
rozprávala po francúzsky takmer na úrovni rodeného hovoriaceho.
Po nehode, pri ktorej zomreli Nicolai a Rose ibaultovci, strávila pani
ibaultová dlhý čas na psychiatrickom oddelení nemocnice
v Lillehammeri. Údajne trpela psychotickými halucináciami a silnými
samovražednými sklonmi.
Josiane Olve ibaultová bola v tom období umiestnená do krátkodobej
pestúnskej starostlivosti, no na jeseň roku 2013 sa vrátila k matke. Podľa
všetkého strávili rok v Lillehammeri, potom sa presťahovali do
Francúzskych Pyrenejí bez toho, aby pútali pozornosť miestnych úradov,
a žili tam až do obdobia krátko pred únosom Lucie Blixovej.
V stredu sa novinárka Selma Eriksenová porozpráva s Elisou Blixovou
o niekoľkých dosiaľ neznámych aspektoch tohto nezvyčajného prípadu.
Exkluzívny rozhovor si môžete pozrieť naživo v televízii (Dagsposten
Live TV, 19.45).
 Intenzívne pátranie po pani Olveovej ibaultovej a jej dcére Josiane
Olveovej ibaultovej pokračuje aj naďalej. Ľuďom odporúčame, aby boli
v prípade, že ju zbadajú alebo sa dostanú do jej blízkosti, veľmi opatrní.
Predpokladá sa, že pri konfrontácii môže byť nebezpečná.

Marcus si vyzuje topánky a ľahne si na posteľ. Hľadí na strop, pokúša sa

predstaviť si, čo v tejto chvíli robí Lucia Blixová. Žije, Elisa ju má opäť
doma. Tak ako mnohokrát predtým, pokúsi sa predstaviť si sám seba ako
Elisinho manžela a otca jej detí, no dnes sa mu to nedarí. Namiesto toho
má pred očami malú Luciu. Dnes bude spať vo svojej starej izbe, dýchať
známy vzduch, podvedome vnímať zvuky, ktoré kedysi poznala - cvrlikanie
cvrčkov na poliach neďaleko domu, občasný hukot lietadiel klesajúcich
k letisku Torp, hlasy rodičov zdola, tlmené vŕzganie z vedľajšej izby, kde sa
jej brat otáča v posteli.
Zazvoní mu budík. Je 19.45 - toto by si nedal ujsť za nič na svete. Položí
noviny na dlážku pri posteli a zapne televízor. Obrazovku zaplní detailný
záber na Elisinu tvár. Titulok v spodnej časti hlási: „Celá pravda - Elisa
Blixová sa rozpráva so Selmou Eriksenovou.“
Pohľad na Elisinu krásu ho okamžite uchváti. Milujem ťa, pomyslí si. No
potom, keď sa započúva do jej slov: Ty odporná klamárka.
 90

Selma

Selma ešte nikdy nerobila televízny rozhovor v živom vysielaní. V ústach

má sucho, dlane sa jej potia. Potláča nutkanie vrtieť sa, šúchať si ruky
o elegantné tmavomodré nohavice s jemnými pásikmi, žmoliť v dlani
hladký kameň na retiazke. Upokojuje ju myšlienka, že kdesi v tme v bočnej
časti pódia stojí Olav a drží jej palce.
Elisa si sadne oproti nej, kývne jej na pozdrav, no do očí jej nepozrie.
Vyzerá inak - znova má farbu v lícach a iskru v očiach. Selma uvažuje, kde
je asi teraz Lucia. Možno spolu s Fredrikom čaká niekde tu v budove
televízie, kým sa skončí interview. Alebo v bezpečí domova pozerá
s bratom kreslené seriály.
Selma s Elisou dlho sedia v trápnom tichu, až kým členovia štábu
nezačnú odpočítavať posledných päť sekúnd do živého vysielania.
„Vážení diváci, ďakujem, že sledujete Dagsposten Live TV. Dnes večer je
s nami v štúdiu Elisa Blixová, matka Lucie Blixovej. Lucia sa vrátila
k rodine osemnásť mesiacov potom, ako ju uniesla Jacqueline Olve
ibaultová. Únos, ktorý šokoval nielen Nórsko, ale aj celý svet, zosnovala
ako pomstu za Elisin vzťah s jej zosnulým manželom Nicolaiom.“ Selma sa
na chvíľu odmlčí, aby dosiahla dramatický efekt. Usmeje sa na pokojnú,
vyrovnanú Elisu. „Elisa, ďakujem, že ste sem dnes prišli.“
„Ja vám ďakujem za pozvanie, Selma.“
 „Začnem niečím, čo nepochybne zaujíma celé Nórsko - ako sa má
Lucia?“
„Výborne. Naozaj skvele. Vôbec som nedúfala, že presun domov
prebehne až tak hladko.“ Elise sa v očiach zalesknú slzy.
„Prezradíte nám, ako ste prežili minulý týždeň, odkedy ste sa vrátili
z Francúzska?“
„Vlastne sme boli len doma. Sú u nás aj starí rodičia. Lucia trávi veľa
času vo svojej izbe, hrá sa s bratom, so svojimi hračkami.“
„Určite sa vám uľavilo - teda ak slovo úľava vôbec dostatočne vystihuje
vaše pocity.“
„Máte pravdu, nevystihuje.“ Usmejú sa na seba. Úprimne, ako priateľky.
Pri pomyslení, akým smerom sa bude uberať tento rozhovor, zaplaví Selmu
nervózne vzrušenie. Ale najprv ju čaká zahrievacie kolo.
„Aké boli vaše prvé chvíle s Luciou?“
„Najkrajšie v mojom živote,“ odvetí Elisa priduseným hlasom a na chvíľu
sa odmlčí, aby sa upokojila. „Mohla… mohla v tej stodole zomrieť. Bolo
veľké šťastie, že ju našli včas. Keď som ju prvýkrát uvidela, ležala
v nemocničnej posteli. Vlasy mala nafarbené na tmavohnedo. Za ten čas
veľmi vyrástla a vypadali jej mliečne zuby, takže vyzerala inak. No zároveň
sa vôbec nezmenila. Jej podstata ostala rovnaká, ak mi rozumiete.“
„Rozumiem vám. Je však neuveriteľné, že Luciin únos mal nielen šťastný
koniec, ale zdá sa, že za celý čas, ktorý strávila ďaleko od rodiny, jej nikto
neublížil.“
„To áno. No vytrpela si svoje. Neviem si ani len predstaviť, ako sa cítila.
Ešte je skoro, ale časom sa, dúfam, dozvieme, čo presne sa s ňou vo
Francúzsku dialo. Dostane všetku možnú pomoc a podporu, aby sa
vyrovnala s tým, čo jej urobila Jacqueline ibaultová.“
 „ibaultová je na úteku so svojou dcérou Josiane. Aké pocity to vo vás
vyvoláva?“ Selma si všimne, že Elisa pri zmienke o Jacqueline ibaultovej
stuhla.
„Dúfam, že ju chytia a spravodlivo potrestajú.“
„Žiaľ, nie každý, kto sa dopustil zločinu, nakoniec neujde spravodlivosti.
Niektorí vyviaznu bez trestu.“ Selma sa nadlho odmlčí, pohľad upiera na
Elisu, no tá ani okom nemihne. Zvláda to výborne, pomyslí si Selma.
„V novinách sa veľa písalo o tom kľúčovom okamihu, keď ste si uvedomili,
že Luciin únos je možno odplata.“
„Áno.“
„Poviete nám o tom niečo?“
„Nuž, Selma, aj vy ste k tomu tak trochu prispeli. Veľmi priamo ste sa ma
opýtali, či existuje niekto, kto ma z nejakého osobného dôvodu skutočne
nenávidí. Prišla mi na um len ibaultová, no zdalo sa mi to nemožné.
Nicolai zomrel už dávno a bola som presvedčená, že o našom vzťahu nik
okrem nás dvoch nevedel.“
„Ak sa na to cítite, mohli by ste uviesť informácie o tomto vzťahu na
pravú mieru?“
„Je to veľmi osobná téma. Poviem len toľko, že som ho veľmi milovala
a nesmierne ľutujem, ako moje konanie v konečnom dôsledku ovplyvnilo
moju rodinu.“
„Cítite sa vinná?“
„Samozrejme.“ Elisa teraz vyzerá utrápene, z dokonale nalíčených očí sa
jej kotúľajú veľké slzy, no nijako sa nesnaží utrieť si ich. „Keby som sa
zachovala inak, Luciu by neuniesli.“
„Na druhej strane únos dieťaťa ako pomsta za vašu aféru s jej manželom
znie dosť prehnane.“
 „Áno. Práve preto mi to zo začiatku vôbec nenapadlo. Je to absurdné. No
niet pochýb, že tá úbohá žena je duševne chorá.“
„Mohla mať podľa vás na únos aj iné dôvody okrem vášho vzťahu
s Nicolaiom?“
„Ako napríklad čo?“ Selma z Elisy opäť cíti akúsi tvrdosť, ktorú na prvý
pohľad nevidieť.
„Neviem.“ Nepoloží hneď ďalšiu otázku, iba ticho sedí a čaká. Elisa
nedáva najavo žiadne rozpaky či nepokoj. Selma pokračuje: „Než skončíme,
chcem sa vás opýtať ešte niečo. Dozvedeli sme sa, že polícia mala počas
vyšetrovania pochybnosti o tom, kto je Luciiným biologickým otcom, no
test DNA potvrdil otcovstvo vášho manžela Fredrika…“
„Samozrejme.“
„Keďže ste priznali mimomanželský pomer, zrejme si to potrebovali
overiť…“
„Pozrite, nie som ochotná odpovedať na ďalšie otázky na túto tému. Test
potvrdil, kto je Luciiným otcom, a pre výsledok prípadu je to navyše
celkom irelevantné.“
„A čo Lyder?“
„Prosím?“
„Bolo oficiálne potvrdené aj to, kto je Lyderovým otcom?“
Elise na spánku pulzuje hrubá žila, na perách jej pohráva sarkastický
úsmev. „Skončili sme?“ vstane. „Moja dcéra sa našla. Povedala som pravdu.
Takže to môžeme uzavrieť.“
„Nepovedali ste celú pravdu.“ Kamery stále bežia. Elisa stojí, hľadí na
Selmu. Tá pokojne sedí na svojom mieste. „Lyderov otec je Marcus Meling,
nemám pravdu?“
Elisa sa afektovane zasmeje. „Naozaj neviem, o čom hovoríte, Selma.“
 „Marcus Meling, muž, ktorý si vo väzení odpykáva trest za zabitie
Nicolaia a Rose ibaultovcov. Vy ste sa s Nicolaiom nikdy nestretli, však?
No boli ste v Melingovom aute, keď do nich narazil. Potom ste z miesta
nehody ušli a ani ste sa nepokúsili pomôcť obetiam vrátane zomierajúceho
dieťaťa. Snažila som sa prísť na to, prečo klamete. Prečo tvrdíte, že ste mali
pomer s Nicolaiom, hoci vaším milencom bol v skutočnosti Marcus.
Potrebovali ste, aby ľudia vedeli, že Jacqueline ibaultová mala dôvod vás
nenávidieť, no nechceli ste priznať, čo máte na svedomí. Ale teraz už
chápem - bolo to preto, lebo ste s Melingom mali Lydera. Vedeli ste, že
bude mlčať. Lyder je Marcusov syn.“
Keď Selma vysloví tie slová, zaplaví ju obrovská, priam fyzická úľava, až
sa takmer rozosmeje.
„To teda určite nie.“ Elisa sa viditeľne trasie od zúrivosti, šoku či žiaľu. Čo
sa teraz stane? Vyrúti sa do zákulisia, strhne si mikrofón a hodí ho do
ohromeného producenta a kameramanov? Pošúcha si kožu na ruke. Selme
to pripadá zvláštne.
Osloví ju tichým, upokojujúcim hlasom, ako keby sa
prihovárala malému dieťaťu.
„Sadnite si, Elisa. Porozprávajme sa.“ Na Selmino prekvapenie si Elisa
sadne a začne rozprávať.
 91

Elisa

Mala som odísť. Mala som si odopnúť mikrofón z hodvábnej blúzky

a šmariť ho na zem. Mala som trvať na právnikovi. Dostala som naspäť
svoje dieťa, svoj život. Všetko je dokonalé a nedovolím, aby mi to táto
sopľaňa pokazila. A predsa - ten život je iba ilúzia, prázdny skleník. Teraz
už vidím len pravdu. A viem, že nebudem slobodná, kým ju nepoviem.
„Marcusa som spoznala v lietadle,“ začnem roztraseným hlasom.
Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchnem, zavriem oči a pri spomienke na
začiatky nášho vzťahu sa usmejem.
„Vlastne som ho v lietadle stretávala často. Vyzerala som ho zakaždým,
keď som stála pri dverách a vítala cestujúcich. Potom, ako sa mi narodila
Lucia, som to brala ako príjemné rozptýlenie počas dennej driny v práci.
Objavil sa minimálne raz za mesiac, vždy sedel v biznis triede, v rade číslo
jeden pri uličke, a hľadel na mňa. Jedného dňa nám pre technickú chybu
zrušili let z Mníchova a všetkých cestujúcich i posádku ubytovali v hoteli
Radisson. Bolo takmer nevyhnutné, že sa stretneme pri bare, skončíme
v posteli a budeme vyhľadávať akékoľvek príležitosti, aby sme sa mohli
vidieť. Bezhlavo som sa doňho zaľúbila, úplne ma to pohltilo. Nedokázala
som rozumne uvažovať, vlastne som vôbec nerozmýšľala.“
„Ako dlho trval váš vzťah?“ opýta sa Selma.
„Čosi vyše dvoch rokov.“
 „Čo sa stalo v piatok dvadsiateho siedmeho januára dvetisícdvanásť?“
„Bola som u rodičov v Lillehammeri. Môj vzťah s Marcusom sa za
posledné týždne predtým dosť prehĺbil. Začala som vážne uvažovať, že sa
s manželom rozvediem. Brzdila ma len myšlienka na Luciu a na to, ako by
reagovali moji rodičia, predovšetkým matka. Práve manželstvo s Fredrikom
pomohlo napraviť náš vzťah, takže som sa desila chvíle, keď jej poviem, že
sa definitívne skončilo. No zároveň som kdesi v hĺbke srdca vedela, že to,
čo cítim k Marcusovi, je ozajstná láska.
Všetko sa ešte skomplikovalo, keď som zistila, že som znova tehotná.
Podľa mojich výpočtov bolo veľmi nepravdepodobné, aby otcom dieťaťa bol
Fredrik, no nebolo to úplne vylúčené. V ten piatok som šla rodičom
oznámiť, že od Fredrika odchádzam a začínam nový život s Marcusom, že si
spolu založíme rodinu. S Fredrikom by sme si rozdelili starostlivosť o Luciu
- bola ešte veľmi malá, preto som predpokladala, že keď vyrastie, nebude si
nás pamätať ako pár. Navyše, ak si už toľkí iní ľudia vytvorili šťastné nové
rodiny, prečo by sa to nemalo podariť aj nám? Mám len jeden život, chcela
som ho prežiť v intenzívnom, láskyplnom vzťahu, aký som mala
s Marcusom. Veľmi som po tom túžila.“
Nedokážem zadržať slzy, lebo napriek všetkému - napriek tým príšerným
veciam, čo sa stali - po tom stále iracionálne túžim a nikdy to nedosiahnem.
„Prosím, pokračujte,“ povie Selma. Zo stola medzi nami mi podá
vreckovku. Skľúčene potiahnem nosom a pripomeniem si ten strašný
večer.
„Ako sa ukázalo, aj moji rodičia mali v ten deň novinku. Otcovi
diagnostikovali rakovinu hrubého čreva v konečnom štádiu, očakávalo sa,
že sa nedožije konca roka. Pamätám si jeho bledú, prepadnutú tvár. Vzal mi
ruky do svojich a povedal: ‚Kým budeme držať spolu ako rodina,
prekonáme všetko.‘ V tej chvíli som mu nemohla oznámiť, že som tehotná
so svojím milencom a odchádzam od manžela. To neprichádzalo do úvahy.
S Marcusom sme sa dohodli, že neskôr v ten deň príde do Lillehammeru,
vyzdvihne ma po rozhovore s rodičmi a strávime spolu noc v prenajatej
chate severne od Lillehammeru ako už toľkokrát predtým. Poslala som mu
správu, aby nechodil, a vysvetlila som, čo sa stalo. Povedala som mu, že ho
ľúbim, že všetko nakoniec dobre dopadne, no teraz sa musím venovať
otcovi. Vôbec nezareagoval rozumne - opakovane mi volal, poslal mi
množstvo nahnevaných správ. Po tom, ako som sa dozvedela o otcovej
chorobe, som sa tým nevládala zaoberať. Spomínam si, že som bola úplne
mimo, mala som pocit, že každú chvíľu omdliem.
O niekoľko hodín neskôr, keď som vzlykajúc ležala v posteli v izbe, kde
som strávila celé detstvo, ktosi zazvonil. Zdola som počula hlasy, najprv
tlmené a zdvorilé, potom rozrušené, a všetok ten zmätok prehlušil mužský
hlas, z plných pľúc kričal moje meno. Na nasledujúce minúty si spomínam
len hmlisto. Matka sa na mňa vrhla, chcela sa mi zadrapiť do tváre, Marcus
ju odo mňa odťahoval. Otec mal vo voskovej tvári zmätený výraz, iba tam
stál a hľadel na nás. Vtedy som ho videla naposledy.
Pamätám si, že som sa upokojila až vonku na ulici, keď nám zabuchli
dvere pred nosom. Stáli sme s Marcusom na predných schodoch a chlad
nám prenikal až do kostí. Nemala som na výber, nastúpila som k nemu do
auta a až po niekoľkých minútach som si uvedomila, že je opitý.
Stále zle odhadoval rýchlosť a potom nečakane dupal na brzdu. Viackrát
som ho žiadala, aby mi dovolil vystúpiť. Plakal a sám pre seba si čosi
mrmlal. Strašne som sa bála. Povedal, že ak ma nemôže mať on, nebude ma
mať nikto. Vraj čoskoro bude po všetkom a budeme navždy spolu.
Šoféroval tak rýchlo, že namiesto stromov pri ceste som videla len čiernu
šmuhu. Naliehavo som ho prosila, nech zastane. Snažila som sa ho
upokojiť, vravela som mu, že aj tak predsa môžeme ísť na chatu, že po tom,
čo sa práve stalo u mojich rodičov, Fredrika, samozrejme, opustím, že si
neviem predstaviť iný život, len s ním. Ale on ďalej pridával. Cesta bola
zľadovatená a v prehriatom aute som mu z dychu cítila alkohol.
Vtom sa na ceste objavila zákruta, vošli sme do nej prirýchlo. Auto
dostalo šmyk, skĺzlo do stredu cesty, ja som sa rozkričala. Obaja sme
zatiahli volant, aby sme sa vrátili do svojho pruhu, no auto do niečoho
vrazilo. Myslela som, že sme narazili do obrubníka pri jarku. Na krátky
okamih sa mi pred očami mihla tvár muža. Ozvalo sa niekoľko tupých
úderov. Auto zastalo krížom cez oba pruhy. Marcus kričal, čosi hovoril, no
ja som mala v mysli prázdno. Netušila som, čo vraví, ani kde som - všetko
bolo akési zahmlené. Otočila som sa a zbadala som obrys človeka ležiaceho
na zemi. Tackavo sa k nám blížila akási postava, aj cez zavreté okná som
počula krik.“
Na chvíľu sa odmlčím, znova si odpijem vody. V miestnosti je ticho,
akoby som tu bola sama. Na Selmu sa nedokážem pozrieť.
„Potom mi Marcus schytil tvár do dlaní, zahľadel sa mi do očí a kričal na
mňa: ‚Vypadni! Vylez z auta, uteč!‘ Povedal, že je to jeho auto, nikto sa
nedozvie, že som v ňom bola aj ja, nikomu to nikdy nepovie. Povedal, že
ma ľúbi. Že naše dieťa ma potrebuje. Stále opakoval, aby som ušla.
Poslúchla som ho. Vyliezla som z auta, a keď som sa obzrela, Marcus
prudko vyrazil. Vo svetle vzdialenej pouličnej lampy som uvidela ženu -
krívala ku mne so zvraštenou, krvavou tvárou, v náručí niesla dve mŕtve
deti - aspoň tak vyzerali. ‚Pomôžte mi,‘ zašepkala. Otočila som sa, rozbehla
som sa do lesa, bežala som po snehu ďalej a ďalej, potkýnala som sa
o kamene a korene stromov. Bežala som, až kým som neprišla na hlavnú
cestu. Vtedy ku mne doľahlo húkanie sirén, záchranka, polícia, krátko nato
som počula aj svišťanie vrtúľ a videla som, ako sa kdesi v lese spomedzi
stromov zdvihla helikoptéra záchrannej služby.“
 Pohľad upieram na ruky zložené v lone. Selma ohromene mlčí, viditeľne
šokovaná.
„Doma som potom neskoro v noci sedela pri Luciinej posteli, pozorovala
som ju, kým spala, a mátali ma spomienky na inú matku, čo ku mne
krívala a v každej ruke niesla mŕtve dieťa. Dlho som plakala, krúžila prstom
po dcérkiných hebučkých dlaniach a do ucha som jej šepkala sľuby. Na svoj
život som prisahala, že zabudnem na to, čo sa stalo, a už nikdy nedopustím,
aby niečo ohrozilo moju rodinu. Prisahala som, že ju ochránim pred
všetkým zlom tohto sveta. No neochránila som ju. Zlyhala som. Zlyhala
som vo všetkom. Sama seba som presvedčila, že minulosť ostane navždy
pochovaná, no hlboko v srdci som možno vždy vedela, že sa vráti a vyberie
si svoj dlh.“
 92

Selma

Keď vojde do redakcie Dagspostenu, Lisbeth vstane a silno ju objíme.

Olav k nej podíde a tiež ju vystíska. „Tak tu je náš Sherlock,“ povie
šibalským tónom. „Reporter extraordinaire. Ale to už sme vedeli.“
Usmejú sa na seba. Olav, Lisbeth a niekoľko ďalších kolegov odvedú
Selmu do oddychovej miestnosti, kde uprostred stola stojí jej obľúbená
marcipánová torta. Lisbeth ponalieva do plastových pohárov na šampanské
jablkovo-hruškovú šumivú malinovku a spoločne si pripijú.
„Na Selmu,“ povie Olav a vrúcne na ňu pozrie.
„Na našu hviezdu!“
Po práci sa Selma vyberie domov peši. Je teplý jarný večer, a hoci už
minulo deväť, na obzore stále žiari slnko. Na Ulici Karla Johana sa to hemží
mladými ľuďmi, smerujú do centra, nesú nákupné tašky, smejú sa alebo len
tak posedávajú v pouličných kaviarňach. Selma sa sama pre seba usmeje,
zrazu sa cíti mladá a plná energie. Život jej znova ponúka toľko možností,
má pocit, že môže ísť hocikam a robiť hocičo, šťastie sa jej už nejaví ako čosi
neznáme a nedosiahnuteľné.
Doma zdvihne Medusu z podokenice, ostane chvíľu stáť, hladká starú
mačku a hľadí na Oslo zahalené blednúcim ružovým svetlom.
Položí mačku na zem, prejde do kúpeľne a postaví sa pred zrkadlo. Je
teplá noc, vyzlečie si šaty. Pozrie na seba v spodnej bielizni - mesačný
kameň jej spočíva v priehlbinke pod prsami. Tu sa rodia tvoje rozhodnutia,
vravievala jej matka. Na tomto mieste sídlia tvoje predtuy a inštinkty.
Selma sa usmeje na svoj odraz, cíti sa pritom hlúpo, no neprestáva sa
usmievať, pretože teraz vidí, ako veľmi sa na matku podobá. Zdá sa jej, že
stojí oproti mladej Ingrid, usmieva sa na ňu a ona jej úsmev opätuje. Selma
sa rozplače, no za jej slzami sa neskrýva smútok. Skrýva sa za nimi úľava,
nádej a vďačnosť.
 EPILÓG

Jacqueline

Keď sa slnko vyhupne nad štíty prírodného parku Alt Pirineu a ostrými
lúčmi ožiari zhorený dom medzi kopcami v Le Tachoué, Jacqueline
a Josiane sú už na diaľnici AP7 južne od Barcelony. Josiane spí hlbokým,
sedatívami vyvolaným spánkom na sedadle spolujazdca, ústa má
ochabnuté. Jacqueline ostáva v pomalom pruhu, jazdí opatrne, aby
nepritiahla pozornosť mnohých gendarmes a guardia civil, ktorých počas
cesty stretla. V kabelke má falošné doklady od Mikka Eilaanena. Dnes
popoludní nastúpi na trajekt z Alicante do Algiers ako Marilena Albertová
z Nancy v sprievode svojej dcéry ére'se Albertovej.
S hrmotom napredujú po španielskych diaľniciach, deň plynie, ostré
ranné svetlo je čoraz mäkšie a vľúdnejšie a Jacquelinina myseľ sa vráti do
minulosti, do prvých rokov po tragédii. Začiatkom roka 2013 ju konečne
prepustili z psychiatrickej liečebne, kde ju držali od nehody. Dohliadali na
ňu, aby nespáchala samovraždu, predpísali jej lítium - malo potláčať jej
údajné halucinácie. Jacqueline však vedela, že to nie sú halucinácie, ale
skutočné spomienky. Obraz, čo sa jej v mysli dookola prehrával, bol
realistický ako jej vlastný odraz v zrkadle. Pred očami mala Elisinu tvár, tak
ako ju videla zlomok sekundy predtým, než auto narazilo do jej najbližších
a pripravilo ich o život. Hoci ju zazrela len na okamih, stačilo to, aby sa jej
navždy vryla do pamäti.
 Keď v prvých dňoch po nehode ležala celé dni bez spánku, až kým ju
neznehybnili a nenadopovali liekmi, so ženou vo svojej hlave sa ustavične
rozprávala. „Videla som ťa,“ vravela jej. „Videla som ťa a ty si videla mňa,
určite si ma videla, keď som k tebe kráčala so svojimi mĺkvymi,
krvácajúcimi deťmi. No ty si ušla. Nechala si ma tam samu uprostred
všetkej tej skazy. Nájdem ťa. Jedného dňa ťa nájdem, nech to stojí, čo to
stojí.“
Marcus Meling bez námietky prijal svoj údel, hoci mu uštedrili
najprísnejší trest, aký kto kedy v Nórsku dostal za zabitie. Jacqueline ho
zúrivo nenávidela, no aspoň bol za mrežami a ako sa sama presvedčila, keď
ho prišla navštíviť, trýznila ho vina. Práve vďaka pocitu viny sa zlomil
a priznal, že Jacqueline sa nemýli a v tom aute nebol sám. Jacqueline chcela
v skutočnosti potrestať Elisu - za to, že ušla a ďalej si žila svoj zdanlivo
dokonalý život, akoby sa nič nestalo, akoby Jacquelinin manžel a dieťa
neboli ani takí dôležití ako kúsok blata na podrážke jej topánky.
Časom začala byť Elisou a jej rodinou úplne posadnutá. Milovaná dcéra
Josiane sa Jacqueline vrátila na jeseň 2013 a napriek tomu, čo zažila, sa z nej
rýchlo stalo sebavedomé a spokojné dieťa. No Jacqueline aj naďalej videla
len Elisu Blixovú. Rozhodla sa, že ju pripraví o všetko. Naozaj o všetko.
No práve Jacqueline teraz hrozí, že opäť všetko stratí. Už obetovala Le
Tachoué a nenahraditeľné spomienky, ktoré v sebe farma ukrývala. Ak ju
teraz chytia, stratí aj Josiane, svoju najdrahšiu dcéru. Nič iné nemá a nič iné
ani nepotrebuje. Nervózne pozrie do spätného zrkadla, každé blikajúce
svetlo, akokoľvek vzdialené, v nej prebúdza ostražitosť. Toto sa nikdy
nemalo stať. Teraz mala byť doma v Le Tachoué - tam vyrastala a tam mali
vyrastať aj jej deti.
Pred očami má Luciu, ako s divou radosťou behá po poliach v Le
Tachoué, dlhé tmavé vlasy jej vejú vo vetre, dolinou sa ozýva jej smiech.
Vidí jej rozmazanú siluetu vysoko medzi konármi obľúbeného stromu, jej
chichot sa rinie k zemi ako padajúce lístie. Vidí, ako tancuje v záhrade
s výhľadom na zasnežené hory, Boulee šteká, Samba bľačí, obe pobehujú
okolo a vrtia chvostom, dievčatko si spieva a smeje sa. Ľúbim ťa, Lulu-Rose,
pomyslí si Jacqueline. Necela som nič iné, len ťa ľúbiť.
Nech už sa stane čokoľvek, tento nový život pre ňu bude znamenať
unikanie, tajomstvá a požičaný čas. No aspoň nateraz je slobodná.
 POĎAKOVANIE

Román je vždy do veľkej miery výsledkom spoločného úsilia, či už

z hľadiska profesionálneho, alebo osobného. Písanie Nevinnej hry bolo pre
mňa skutočným potešením - pripomenula som si nespočetné množstvo
dôvodov, prečo mám rada svoju prácu a prečo som sa chcela stať
spisovateľkou. Pravdaže, vyskytli sa aj chvíle, keď ma zachvátila panika
alebo hnev - nie div, ak sa človeku v hlave hemží toľko náročných postáv,
ktoré plánujú pomstu v rôznych časových líniách a krajinách. Som naozaj
vďačná, že ma v takých obdobiach má kto podržať.
Obrovské ďakujem patrí tak ako vždy mojej oduševnenej a podnetnej
agent extraordinaire Laure Longriggovej - mám obrovské šťastie, že som ťa
stretla! Ďakujem aj celému tímu v MBA Literary Agents, vašu prácu si
nesmierne cením. Srdečne ďakujem Louise Pritchardovej, jej prácu
a nadšenie si veľmi vážim. Ďakujem Jill Marsalovej z Marsal Lyons Literary
Agents za všetko, čo pre mňa robí v Spojených štátoch.
Ďakujem Madeleine O'Sheaovej, svojej redaktorke vo vydavateľstve
Head of Zeus - ďakujem, merci, tusen takk -, je naozaj radosť s tebou
pracovať. Vždy sa teším na naše stretnutia a na tvoje nápady. Tvoj úsudok
tejto knihe nesmierne pomohol. Chcela by som sa poďakovať aj celému
tímu vo vydavateľstve Head of Zeus. Veľmi rada s vami všetkými
spolupracujem, každé naše stretnutie je pre mňa malá slávnosť.
 Lucy Ridoutovej ďakujem za výstižné a mimoriadne konštruktívne rady
ku knihe. Vďaka patrí aj Eirikovi Husbymu Saetherovi, nórskemu
policajnému vyšetrovateľovi a zároveň autorovi detektívnych príbehov,
ktorý bol taký láskavý a vysvetlil mi policajné procedúry v prípade únosu
dieťaťa v Nórsku. Mala som tiež šťastie, že som dostala špecifické a veľmi
užitočné rady od rodáčky z Lillehammeru Kristin Maro/yovej
Stockmanovej, za čo jej ďakujem. Ďakujem svojim kolegom z kancelárie
v K19 Sandeord, že tolerujú samotársku spisovateľku. Hoci som medzi
vami bola prítomná väčšinou ako duch, bolo príjemné sedieť počas písania
vo vašej spoločnosti.
Som nesmierne rada, že som sa za tie roky stala súčasťou zaujímavej
a starostlivej komunity spisovateľov z celého sveta a tiež mojej milovanej
spisovateľskej skupiny v Bathe - ďakujem každému jednému z vás.
Ďakujem Tricii Wastvedtovej za priateľstvo, za zdravý rozum, za všetko -
zoslalo mi ťa samo nebo. Ďakujem Kristine Takashinovej za naše úžasné
dlhotrvajúce priateľstvo. Jedno veľké ďakujem si zaslúži aj Rhonda
Guulsrodová - za všetok náš smiech a za to, že s rovnakou vytrvalosťou
dokáže zvládať aj slzy. Naše priateľstvo je ozajstným darom. Elisabeth
Sandnesová, Elisabeth Hersougová, Trine Breevillová, Sinéad
McClafferty L'Orangeová, Olivia Fosterová, Krisha Leerová, Renate
Mjeldeová, Katrine Bjerke Mathisenová, Richard a Elizabeth Baileyovci
a Barbara Jaquesová - ďakujem vám, že ste tu pre mňa boli.
Ďakujem aj Lise Lawrenceovej za to, že sa netvárila, že pozná odpoveď
na všetko, a za to, aká je pre mňa dôležitá.
Ďakujem Nórskej škole v Londýne za to, že sa vynikajúco starala o moje
deti a ja som mohla tráviť čas v paralelnom vesmíre pri tvorbe tejto knihy.
Proces písania si jednoducho neviem predstaviť bez hudby. Nevinnú hru
som napísala pri dvoch piesňach, ktoré mi hrali dookola a vždy mi ju budú
pripomínať - ďakujem Mohovi La Squalemu za Ma Belle a Lane del Rey za
Venice Bit.
Na záver sa chcem poďakovať svojej rodine - cením si, že to so mnou
vydržíte a umožňujete mi, aby som sa venovala povolaniu spisovateľky.
Oscarovi, Anastasii a Louisonovi - ďakujem, že máte trpezlivosť so svojou
roztržitou mamou, a dúfam, že viete, že všetko, čo robím, robím pre vás.
Ľúbim vás. Svojej mame Marianne ďakujem za pomoc a nekonečnú
podporu, bez teba by som to nezvládla. Ďakujem najlepším svokrovcom
Judy a Chrisovi Hadfieldovcom. A v neposlednom rade ďakujem Laure - za
dospelácky život, partnerstvo, domov a najväčšmi zo všetkého za lásku.
 Alex Dahl: CHLAPEC PRI DVERÁCH

Vynikajúci severský triler si vás získa majstrovsky zosnovanou pavučinou

lží a napätou, hrozivou atmosférou. Cecilia Wilborgová má dokonalý život.
Príťažlivého, milujúceho manžela, dve krásne dcéry a luxusný dom v
malebnom nórskom mestečku Sandeord. Ibaže táto mladá žena má aj
jedno temné tajomstvo. Tajomstvo také hrozné, že nikdy nesmie vyjsť na
svetlo sveta. Jedného dňa vstúpi do jej života Tobias, malý, osamelý
osemročný chlapec, ktorý zúfalo túži po domove. A stane sa hrozbou pre
Ceciliin dokonalý svet.
 Alex Dahl: DIEVČA S CUDZÍM SRDCOM

Druhý román medzinárodne úspešnej autorky severských trilerov. Keď sa

Alisonina päťročná dcéra Amalie utopí, jej svet sa ponorí do temnoty.
Alison sa svoj žiaľ pokúša prekonať, no počas dlhých chladných dní nórskej
zimy sa úplne zrúti. Nie je schopná usmiať sa na nevlastného syna, odpísať
priateľom na správy, nedokáže sa ani pozrieť na svojho manžela. Chce len
jediné: aby sa Amalie vrátila. Náhodou sa dozvie, že dievča, ktoré dostalo
srdce jej dcéry, býva v tej istej štvrti. Na rozdiel od Amalie má Kaia
budúcnosť. Je nažive, pretože jej v hrudi bije Amaliino srdce. A kdesi
v najhlbších zákutiach Alisoninej mysle sa pomaly začína rodiť nebezpečný
plán…