ÚVODOM

Nárast sociálnych problémov v spoločnosti si vyžiadal aj opätovné otvorenie Študijného

odboru sociálna práca na vysokých školách a univerzitách u nás.
Požiadavka kvalifikovaných odborníkov, pripravených pomáhať riešiť a zvládať
problémy každodennej reality, postavila pred vzdelávateľov viaceré otázky: Čo má byť
obsahom vzdelávania budúcich sociálnych pracovníkov? Aké vedomosti a zručnosti by
mali tvoriť povinné minimum, ktoré má škola poskytnúť svojim absolventom? A ako im
toto minimum čo najefektívnejšie priblížiť?.
Samozrejme, že ak vzdélavatelia uvažovali nad základnými teoretickými poznatkami ä
praktickými skúsenosťami, ktoré si študenti počas štúdia postupne musia osvojiť, dostali
sa aj k otázke metód sociálnej práce.
Po znovuotvorení študijného odboru sociálna práca sme v prvom rade siahali po
pôvodnej domácej literatúre, ktorá ale všetka pochádzala z obdobia krátko po druhej
svetovej vojne, čiže z obdobia, kedy prišlo v Československu k zatvoreniu
vysokoškolskej prípravy sociálnych pracovníkov. Neskôr, sa začali domáci autori
zaoberať zahraničnou literatúrou, a to najmä nemeckou a anglickou, v snahe zistiť kam sa
posunula problematika v oblasti metód sociálnej práce v zahraničí. Zmeny v oblasti
metód. nie, sú len kvantitatívne, ale aj kvalitatívne. Pokiaľ sa domáca sociálna práca plne
uspokojila so stagnáciou v teoretickej oblasti a s používaním minimálneho počtu
odborných metód, v západnej Európe, USA a inde prišlo nielen k rozšíreniu metód, čo do
počtu, ale v poslednom období sa čoraz dôraznejšie presadzuje názor, reprezentovaný
napr. Barkerom, že problematike by prospelo keby sme terminologické spojenie metódy
sociálnej práce nahradili novším a výstižnejším označením typy intervencie: Chytil (2002
s. 38), odvolávajúci sa práve na Barkera zastáva názor, že rovnako vhodné by bolo pre
potreby teórie, praxe ako aj pre potreby prípravy profesionálov hovoriť o nasledovných
typoch intervencie:
• individuálna sociálna práca
• skupinová sociálna práca
• komunitná práca
Ak sa má termín intervencia udomácniť v domácej terminológii sociálnej práce,
pokladám za vhodnejšie používať nasledovné terminologické spojenia:
• individuálna sociálna intervencia
• skupinová sociálna intervencia
• komunitná sociálna intervencia
Pretože základná terminológia by mala byť akceptovaná celou akademickou obcou ako aj
sociálnymi pracovníkmi v praxi, autorka na Barkerovu požiadavku; síce upozorňuje, ale
používa až do ukončenia u nás ešte len započatej diskusie kritizované označenie metódy
sociálnej práce.
Otázka metodického konania sociálnej práce je v domácich podmienkach nedostatočne
rozpracovaná. Existujúce úvahy sa zoberajú terminologickými otázkami sprevádzajúcimi
túto oblasť. Hľadajú a dávajú odpovede na otázky.
- Čo je metóda sociálnej práce?
- Ktoré metódy v sociálnej práci pokladáme za hlavné?
- Čo je technika?
- Čo je metodika atď. ?
Problematika metód sociálnej práce je u nás zalial' riešená torzovite, v rozsahu dvoch-
troch kapitol, spravidla zaradených do práce zaoberajúcej sa sociálnou prácou vo
všeobecnej rovine. Metódy používané v praxi sociálnej práce sa preberajú z iných
vedných disciplín (predovšetkým z psychológie, sociológie a pedagogiky) bez náležitej

1
odbornej diskusie o vhodnosti ich aplikácie na oblasť sociálnej práce. Pokiaľ sa tak deje v
praxi, v snahe rýchle nájsť vhodné riešenie, je to situácia logická, pochopiteľná a
ospravedlniteľná. Pokiaľ sa tak deje v školách, mali by sme sa nad situáciou vážne
zamyslieť. Autorka predloženej práce, práve z uvedeného dôvodu, pokladá chýbajúcu
diskusiu k problematike metód sociálnej práce za stav, ktorý by sme mali v podmienkách
Slovenska čo najskôr zmeniť.
Práca, ktorú máte pred sebou si nenárokuje obsiahnúť všetky známe metódy sociálnej
práce. Jej cieľom je poukázať na problematiku a otvoriť diskusiu v oblasti metód
sociálnej práce.

VÝVOJ METODIKY SOCIÁLNEJ PRÁCE

„Metodológia je tou časťou vedy, ktorá sa zaoberá budovaním metód, ktorými disponuje
vedná oblasť. Naviac, ak vnímame sociálnu prácu viac ako umenie než ako vedu, potom
budeme používať skôr termín metodika a budeme ho chápať v zmysle opisu a výskumu
„spôsobu alebo spôsobov konania" zaužívaných v sociálnej práci, alebo ako spôsob
postupovania, zodpovedajúci pevne stanovenému poradiu a stálym zásadám..." (de
Robertis, C. 1998, s. 86)
Žilová, A. (2000) pod pojmom metodológia sociálnej práce rozumie vedu, ktorá sa
zaoberá teoretickými, gnozeologickými, logickými a psychologickými otázkami metód,
metodických postupov a metodík ako aj princípov a zákonov vedeckého bádania ako
tvorivého procesu. Žilová (2000) zdôrazňuje, že súčasťou metodológie je aj tvorba,
hodnotenie efektu používaných metód, ale aj metód používaných v oblasti empirického
výskumu a následne pri tvorbe teoretických zovšeobecnení.
Metodika sociálnej práce predstavuje súhrn známych a vedecky akceptovaných
metód, postupov a techník, ktoré sú používané v praktickej i teoretickej rovine sociálnej
práce. Žilová (2000) aj Strieženec (1999) sa zhodujú v názore, že metodiku sociálnej
práce môžeme chápať ako súbor ustálených pravidiel, ktoré umožňujú, aby si z nich
sociálny pracovník vybral najvhodnejší spôsob pomoci pre svojho klienta.
Metodika sociálnej práce ako ucelený súbor pracovných metód alebo postupov, sa v
oblasti sociálnej práce nezjavila náhle, ale je výsledkom dlhoročného, systematického
prispôsobovania sa pracovných postupov z oblasti humanitných vied potrebám sociálnej
praxe na strane jednej a úsilia o rozvoj vlastných pracovných postupov na strane druhej.
V počiatkoch tohto snaženia sociálna práca využívala predovšetkým metódy z
psychológie, sociológie, pedagogiky či ekonómie, antropológie a pod. Toto konanie
sociálnych pracovníkov bolo podložené snahou o využitie dostupných informácií pri
hľadaní odpovedí na konkrétne sociálno-ekonomické problémy (Herpin In: de Robertis,
C. 1998, s. 82). Vo vývoji metodiky sociálnej práce je možné identifikovať dva základné
smery:
1. Smer, ktorý je charakteristický praktickým používaním niektorých náhodne
zvolených metód a ich prispôsobovaním sa sociálnej realite.
Sociálni pracovníci si na základe subjektívneho odhadu volili určitú metódu, ktorou sa
podobný problém riešil v ich predchádzajúcej praxi. Pri jej praktickom použití si
zaznačovali celý priebeh riešenia prípadu, všetky modifikácie známeho postupu a
výsledky, ktoré ním v praxi dosiahli. Tie činnosti, ktoré viedli k očakávaným výsledkom,
odporúčali k používaniu kolegom a rovnako poukazovali na nevhodnosť postupov, ktoré
sa ukázali ako chybné. V, podstate teda išlo o kolegiálnu podporu, výmenu vlastných
skúseností s použitými, postupmi, prostredníctvom ktorých dospeli k zlepšeniu klientovej
situácie. Tieto pracovné postupy sa do sociálnej práce zavádzali bez hlbšej vedeckej
analýzy.

2
2. Smer, ktorý je charakteristický vedeckým spracovaním používaných metodických
postupov.
Tento smer od svojho začiatku bol postavený na vedeckom úsilí vypracovať súbor
vhodných metód pre novo sa rozvíjajúcu oblasť vedeckého poznávania -sociálnu prácu.
Išlo najmä o metodické postupy orientované na rozvoj výskumnej činnosti v sociálnej
práci. Tento smer sa usiloval tiež o vedecké vysvetlenie, úspešnosti, či neúspešnosti
pracovných postupov použitých v praktickej činnosti s klientom,
Pre pracovné postupy používané sociálnymi pracovníkmi bola charakteristická
orientácia na riešenie konkrétnych sociálno-ekonomických problémov. K prirodzeným
snahám počas celého vývoja metodiky sociálnej práce patrí aj úsilie o prijatie definície
metódy ako pracovného nástroja sociálnej práce. Medzi prvé a najznámejšie definície
metódy sociálnej práce patrí jej nasledovné vymedzenie, autorkou ktorého je Mary
Richmond: „Metóda, vo všeobecnom zmysle slova, je usporiadaním série rôznych
činností zameraných na dosiahnutie určitého cieľa. Analýza techník sociálnych služieb
bola by nekompletná, keby jej predmetom bolo iba vymenovanie elementov, bez
vnútorných súvislostí a nie metóda, .ktorá umožňuje ich vhodné použitie s ohľadom na
ich podriadenosť konkrétnemu cieľu" (tamtiež, s. 15). K prvým publikovaným pokusom o
teoretické objasnenie pojmu metóda sociálnej práce v Európe môžeme zaradiť definície
uvedené v záverečných prácach študentiek parížskej Ecole Normale Sociale (tamtiež),
ktoré boli obhájené v r. 1937 a 1938 a podľa C. de Robertis tieto práce patria k prvým
pokusom o definíciu pojmu metóda sociálnej práce. Ich autorkami sú absolventky
parížskej ENS: M. GailhardT J. Lalouette a M. Dourdy de Bruignač, ktoré sa v svojich
prácach opierali o Richmondovej definíciu metódy. L. Lalloutte (tamtiež, s. 16) chápala
metódu ako sled fáz - jednotlivých etáp, ktorým sú priradené konkrétne činnosti a
stanovené je ich presné poradie: zber a analýza faktov, hľadanie príčin, výber dostupných
zdrojov a spôsob ich využitia, konanie charakteristické pre sociálnu službu.
Chápanie, metódy ako presne stanoveného sledu následných krokov sa v
metodológii sociálnej; práce s malými modifikáciami udržalo v podstate dodnes. Pričom
od začiatku dvadsiateho storočia teoretické úsilie v tejto oblasti smerovalo k Opisu a
vysvetleniu jednotlivých používaných postupov. Od 20 rokov minulého storočia sa
hovorí o troch rovnocenných metodických postupoch sociálnej práce a to o sociálnej
práci s jednotlivcom, sociálnej. práci so skupinou a sociálnej práci s komunitou.
Demarkačným faktorom sa tak stal počet klientov s ktorými sociálny pracovník pracuje.
Postupne sa v sociálnej práci zjavovali ďalšie metodické postupy, orientované na riešenie
konkrétnych problémových situácií (na označenie ktorých sa niekedy používal aj pojem
techniky) a tieto sa podľa počtu klientov zaraďovali k jednotlivým metódam sociálnej
práce.
V teoretickej rovine je viditeľné úsilie autorov o definovanie metódy sociálnej
práce na základe etáp sociálnej práce, ktoré zostávajú vždy zachované, čím vzniká
vonkajší dojem teoretickej jednotnosti.
Otázka metód sociálnej práce sa opätovne otvorila v 70-tych rokoch aj preto, že
tradičné delenie metód používaných v sociálnej práci podľa počtu jej aktérov (čiže
sociálna práca individuálna, skupinová, komunitná) sa dnes označuje za prekonané.
Pričom chápanie pojmu metóda, ako spôsobu alebo cesty, ktorá nás vedie k vopred
stanovenému cieľu sa takmer nezmenilo. O metóde sa stále uvažuje ako o určitej vecnej,
logickej a časovej postupnosti prítomnej v praktickej činnosti sociálneho pracovníka. V
prácach zaoberajúcich sa metodikou sociálnej práce sa tak môžeme stretnúť s dvomi
prístupmi k definovaniu metódy sociálnej práce:
1.
prístup charakteristický snahou definovať metódu na základe jej vonkajších

3
 charkteristík, kam môžeme zaradiť napr. nasledovnú definíciu od Cristiny de Robertis
(tamtiež, s. 85): „Metóda sociálnej práce je spôsob postupovania sociálneho pracovníka,
ktorý sa začína prvým stretnutím s klientom a trvá až do skončenia práce s týmto
klientom". Sem patrí tiež Striežencove (1996) chápanie metódy sociálnej práce, ktorý
ju vymedzuje ako „postup, návod, ktorým dospievame k výsledku, súhrn pochodov a
pravidiel k dosiahnutiu žiaduceho cieľa".
2.
prístup orientovaný na objasnenie, opísanie a analyzovanie jednotlivých
krokov, charakteristických pre konkrétne profesionálne konanie. Charvátová (1999, s. 7.)
chápe metódu ako „súhrn návodov na splnenie určitej úlohy, ktoré vychádzajú z
metodológie príslušného
vedeckého alebo aplikovaného odboru s cieľom viac, či menej normatívnym spôsobom
zabezpečiť vzájomnú porovnateľnosťrozličných výsledkov“.
Stretneme sa s ním najmä u autorov, ktorí sa orientujú, na určité špecifické polia
sociálnej práce a v oblasti metodiky sa zoberajú metódami orientovanými
práve na tú-ktorú špecifickú oblasť sociálnej práce. Táto skupina autorov je veľmi
rôznorodá a spája jú odmietavý prístup k tzv. klasickému chápaniu pojmu metóda
a navrhujú, ako napr. Pfaffenberger (In: Schillirig, J., 1999), hovoriť radšej o
formách práce, metodike či metodických systémoch a metodickej práci, s čím
súhlasia aj Staub - Bernasconi (1995), Meinhold a iní, ktorí hovoria o potrebe
rozvoja konceptu metodického konania. Koncept metodického konania je podľa
nich vedeckou odpoveďou na otázky kladené praxou a nie len teoretickou
diskusiou o obsahu pojmu metóda, keďže sa orientuje na spracovanie praktických
krokov realizovaných v každodennej sociálnej praxi. Chápaním metódy ako
presne vymedzeného a definovaného spôsobu poznávania a riešenia sociálnych
javov, t.j.:
• identifikovania a definovania sociálneho problému, prípadne sociálnej situácie
• eliminovania, alebo zmierňovania nepriaznivej situácie, ktorú označujeme ako sociálne
problémovú
• vyhodnocovania účinnosti sociálnych opatrení a spôsobu rehabilitácie
• sociálneho výskumu a následne zovšeobecnenia získaných výsledkov
• tvorby a rozvoja samotných metód sociálnej práce, metodiky a modelov sociálnej práce
V súvislosti s otázkou metód sa stretávame s termínom technika, resp. techniky
sociálnej práce. Techniku sociálnej práce môžeme chápať ako návod na použitie metódy,
alebo na jej modifikáciu, prispôsobenie tak, aby zodpovedali špecifickým problémom,
vyplývajúcim z klientovej situácie. Technika je tak spôsobom, ktorý umožňuje klientovi
v spolupráci so sociálnym pracovníkom niečo získať, niečoho dosiahnúť. Hartl a
Hartlová (2000) chápu techniku ako činnosť, alebo tiež aj ako pracovný postup, ktorý
slúži k naplneniu vytýčeného cieľa. Metódu tak môžeme chápať ako cestu a techniku-
ako-spôsob, ktorým túto cestu prekonáme. Nákonečný (1996) v tejto súvislosti hovorí o
sociálnych technikách, ktoré chápe ako všetko, čo človek robí a to ako vedome i
nevedome. Sociálne techniky zahŕňajú rôzne druhy komunikácie, vrátane telesného
kontaktu, mimiky.
Nákonečný (1996) sociálne techniky chápe ako inštrumentálne aktivity, j ktorými
môžeme dosiahnuť stanovený cieľ v interakcii s inými osobami. Cristina de Robertis
(1998) vývoj metodiky sociálnej práce rozdelila do piatich etáp:
1. mimovoľné formovanie metód sociálnej práce v období prechodu od dobročinnej,
voluntaristickej podoby sociálnej práce k profesionálnej sociálnej práci (roky 1900-
1920)
2. vypracovanie metodiky sociálnej práce, v Európe výrazne ovplyvnené

4
rozvojom sociálnej práce v USA (roky 1920 - 1940),
3. prechod od používanej „klasickej" metodiky k jej rozšíreniu a
dopracovaniu o metódy zamerané na sociálnu analýzu so zreteľom na realizované úlohy
(roky 1940 - 1955),
4. znovu objavenie významu metódy „case work" (roky 1955 - 1960),
5. objavenie, respektíve znovuobjavenie významu práce so skupinou, so
spoločnosťou-komunitou, a tiež komplexného prístupu (začínajúc od 60-tých rokov).
Oproti tomu Johannes Schilling (1999) proces vývoja metód (metódy používané ako v
sociálnej práci, tak i v sociálnej pedagogike) rozdelil do štyroch vývojových fáz a to:
1. fáza: začiatky (začiatok 20. storočia.)
2. fáza: preberanie amerických modelov (50-tenoky)
3. fáza: kritika metód (1968 - 1975)
4. fáza: diferenciácia (80-te roky)
Schillingovo triedenie do štyroch fáz v podstate akceptuje tie isté skutočnosti vo vývoji
metodiky sociálnej' práce, podľa ktorých pristupovala k spracovaniu problematiky aj
Cristina de Robertis a predsa v konečnom dôsledku Schilling zdôrazňuje viac vývojový
aspekt metodiky sociálnej práce. čo je možno dané skutočnosťou, že Cristina de Robertis
sa zamerala predovšetkým na rozvoj metód používaných v oblasti sociálnych služieb,
zatiaľ čo J. Schilling sa pozerá na vývoj metód sociálnej práce vo všeobecnosti.
Optimálnym, pre zachytenie a pochopenie vývoja metód sociálnej práce, sa zdá byť
kombinácia Schilingovho prístupu a prístupu C. de Robertis. Pre túto kombináciu hovoria
nasledovné skutočnosti.
1. Obdobie, ktoré Schilling označuje ako 1. fázu alebo začiatok vývoja metód, končí
podľa Schillinga až v 50-tych rokoch. Celé toto obdobie je chápané ako zápas o
vytvorenie vlastných potrieb, t.j. nemeckých metód sociálnej práce / sociálnej
pedagogiky. Toto chápanie neodráža celkový vývoj metód ani v nemeckej sociálnej práci
/ sociálnej pedagogiky. Nakoľko nemecká sociálna pedagogika disponovala už v tomto
období väčším počtom metód
2. Štvrtá a piata etapa vo vývoji metód sociálnej práce v modeli vypracovanom
Cristinou de Robertis sa orientuje na dianie v oblasti troch klasických metód sociálnej
práce, a to sociálnej práce v oblasti sociálnych služieb s jednotlivcom, so skupinou a
komunitou. Cristina de Robertis sa nezaoberá bližšie vývojom iných, tzv. moderných
metód sociálnej práce.
3. Časovú hranicu, ako u Schillinga tak i u de Robertis predstavujú 80-te roky, teda
ani jeden model, z ktorého sme v práci vychádzali, nezachytáva dianie posledných dvoch
desaťročí.

Vychádzajúc z uvedeného potom môžeme vo vývoji metodiky sociálnej práce

identifikovať šesť výrazných období.:
1. Mimovoľne formovanie v období prechodu od dobročinnej, voluntaristickej
podoby sociálnej práce k profesionálnej sociálnej práce (roky 1900 - 1920).
V počiatočných fázach formovania sa sociálnej práce ako vednej disciplíny nemôžeme
hovoriť o existencii uceleného systému pracovných postupov v sociálnej práci.
Používané pracovné postupy boli sociálnymi pracovníkmi volené buďto náhodne, na
základe podobnosti so situáciou z inej oblasti (napr. z pedagogiky, psychológie a pod.),
alebo intuitívne na základe životných skúsenosti sociálneho pracovníka. Až so
zyyšujúcim sa počtom klientov sociálnej práce prichádza k snahe o vybudovanie jej
vedeckého základu a tým aj vybudovanie súboru overených pracovných postupov, ktoré
by pomáhali sociálnym pracovníkom úspešne riešiť jednotlivé sociálne prípady.
Veľkým impulzom pre rozvoj met´d sociálnej práce bol vznik jednotlivých škôl

5
sociálnej práce, ktoré sa o.i. zameriavali aj na prípravu sociálnych pracovníkov v
oblasti vhodných metodických postupov používaných v praxi sociálnej práce. Je to
obdobie, v ktorom vychádza klasické dielo z oblasti metodiky sociálnej práce Social
Diagnosis od Mary Richmond

2. Vypracovanie metodiky sociálnej práce, výrazne ovplyvnené rozvojom sociálnej

práce v USA (roky 1920-1940)
V tomto období vyšiel francúzsky preklady diela Mary Richmondoygj - Nové metódy
asistencie, sociálnych služieb a individuálnej práce (l926), ktoré sa rýchlo rozšírili v cele
Európe, a to aj preto, že v roku 1928 sa v Paríži uskutočnil prvý medzinárodný kongres
zameraný na sociálne služby, ktorého sa zúčastnilo 1033 delegátov. Na kongrese, ktorého
sa zúčastnili všetky zakladateľky (zakladatelia) škôl sociálnej práce, sa diskutovalo aj o
Richmondovej práci. Z konferenčných príspevkov bol spracovaný materiál o rozsahu
2548 strán, z čoho problematike metód individuálnej sociálnej práce bolo venovaných
287 strán. V tridsiatich rokoch sa rozpracovali najmä nasledovné metódy sociálnej
práce: sociálna diagnostika, plánovanie postupov sociálnej práce - etapy sociálnej práce
sociálna terapia (Krakešová – Doškov,M 1946) Ich rýchlemu rozšíreniu napomohli
ďalšie dva medzinárodné kongresy a to v roku 1932 vo Frankfurte (zameraný na sociálne
služby a rodinu) a v roku 1936 v Londýne (zameraný na sociálne služby)

3. Prechod od používanej metodiky k jej rozšíreniu a rozpracovaniu o

metódy zamerané na analýzu so zreteľom na realizovanie úlohy (roky
1940 - 1955).
.
V tomto období prišlo k posilneniu postavenia sociálnych asistentiek, čomu
napomohlo aj organizovanie medzinárodných kongresov sociálnych asistentiek od
roku 1946, ktoré sa zameriavali aj na problematiku významu a funkcii sociálnej
asistentky, analýzu činností vykonávaných sociálnymi asistentkami . Termín
metóda je nahradený termínom „technika“ (de Robertis, C. 1998, s. 17).

4. Znovu objavenie významu metódy „case work“ (roky 1955-1960)

Špecifické problémy v povojnovom období viedli v oblasti sociálnej práce
k niektorým zmenárn. A to:
• k presunu významu od. výkonovej, individuálnej práce k
administratívnemu chápaniu sociálnej práce
• k odtrhnutiu výkonovej časti sociálnej práce (teda priamej práce s klientom)
od administratívnej časti tejto, práce,
Metóda case work začala opätovne nadobúdať na popularite medzi sociálnymi –
asistentkami po Medzinárodnej konferencií sociálnej práce v roku 1950 v Paríži.
Po Konferencii sa vďaka finančnej podpore USA na niektorých sociálnych
školách začala vyučovať metóda „case work“. Napríklad škola v Paríži
pripravovala sociálnych pracovníkov prevažne židovského pôvodu, ktorí mali ísť
pracovať do Izraelu a Severnej Afriky. Metóda case work sa rozšírila aj vďaka OSN, ktorá v
rokoch 1950 - 1953 organizovala odborné semináre pre prípravu sociálnych asistentiek,
na ktorých sa sociálni pracovníci oboznamovali s metódou case work. ANAS organizovala
tiež cyklus seminárov zameraných na túto metódu z psychologického pohľadu.
Rýchlemu rozšíreniu metódy case work napomáhala aj politická atmosféra. V období tzv.
studenej vojny, sa západná Európa orientovala na USA nielen pre ekonomickú pomoc,
ktorú USA poskytovali jednotlivým krajinám, ale aj preto, že jej boli cudzie sociálno-
politické princípy „východu", na ktorých sa budovala sociálna práca v ZSSR. O

6
znovuobjavení metódy case work v Európe hovoríme aj preto, že európske krajiny
mechanicky neprevzali metódu vypracovanú Mary Rychmondovou ale snažili sa v tejto
metóde využiť poznatky z psychológie a najmä psychoanalýzy.

Dopad zdôrazňovania významu metódy case work viedol k niekoľkým

zmenám:

1. znamenal prechod od sociálnej asistencie, ktorá bola závislá od politiky konkrétnej

inštitúcie a jej cieľov k orientácii na podporu jednotlivca zameranej na dosiahnutie
samostatnosti
2. case work vyžadoval čo najkomplexnejšie znalosti o jednotlivcovi k budovaniu sociálnej
práce ako vedy
3. sociálna práca, ktorá vyžadovala široké spektrum vedomostí, prestala byť v Európe
dobročinnou činnosťou podliehajúcou panujúcej móde
4. táto metóda prispela aj k zmene profilu sociálneho pracovníka, od ktorého sa začali
vyžadovať hlbšie znalosti psychológie, pedagogiky, ošetrovateľstva,
5. prísne administratívne nároky, vyžadujúce konkrétne znalosti pre výkon profesie
sociálneho pracovníka pozitívne vplývali na vytváranie vnútornej hierarchie profesie
sociálneho pracovníka, pričom prišlo k rozlíšeniu medzi jednotlivými postami v závislosti od
vzdelania sociálnych, pracovníkov. Pre výkon tejto profesie sa na niektorých pracovných
pozíciách začína v Európe vyžadovať vzdelanie univerzitného typu

5. Kritické obdobie (1961 - 1980)

Začiatkom 70. rokov bolo spochybnené klasické delenie metód sociálnej práce a to
najmä pod vplyvom prác Pincusa a Minahanovej (In: Příhodová, A., 2000) Pincus-
Minahanová požadujú, aby sociálny pracovník bol schopný používať celý rad metód
a intervencií, pričom z tzv. gerieralistickej podstaty sociálnej práce a reagujú tak
vlastne na široké spektrum problévých okruhov ktorými sa musí sociálny pracovník
počas svojej profesionálnej kariéry zaoberať. Najlepším
prostriedkom na zvládnutie tohto príliš širokého spektra problémov sa javí nová metóda,
ktorú nazvali generalistickou metódou práce odrážajúcou zmienený fakt. Generalistická
metóda je vlastne založená na rešpektovaí princípu malutifaktoriálnosti a
interdisciplinárnosti sociálnej práce.
Dnešná prax posudzuje opodstatnenosť požiadavky. V realite sa sociálni pracovníci
nezaoberajú len „jednotlivcom", „skupinou", či „komunitou". Každý jedinec je členom
určitého spoločenstva bez ohľadu na reálne interpersonálne. väzby existujúce v
danom spoločenstve a každé ľudské spoločenstvo sa; skladá z individuálnych členov.
Ak chce byť sociálny pracovník vo svojej práci úspešný, musí rešpektovať všetky fakty,
ktoré sa na jeho úspešnosti môžu podieľať. To znamená, že pri práci s jednotlivcom musí
mať na zreteli fakt, že tento jednotlivec je členom nejakej konkrétnej užšej i širšej
spoločnosti, skupiny, že žije v konkrétnom sociálnom prostredí, atď. a opačne. Pri
práci so skupinou musí sociálny pracovník nielen vnímať, akceptovať konkrétnych,
jednotlivých členov skupiny, ale musí sa pokúsiť využiť ich ako k rozvoju jednotlivca tak
i celej skupiny.
Klasické delenie metód sociálnej práce podľa počtu zúčastnených
klientov, teda na základe kvantitatívneho prvku prevažujúcho nad
samotným problémom, kritizovali tiež Scaorta a Bisne. Rauschenbach (In: Schilling, J.,
1999) udáva, že metodickej trojhviezdičkovosti odzvonilo. Nehovoríme o klasických
metódach sociálnych služieb, ale nahradzujeme ich inými výstižejšími výrazmi ako napr.

7
• formy, spôsoby, koncepcie, princípy práce,
• stratégie
• intervencie či intervenčné stratégie,
• techniky
• prostriedky

Diskusie o metódach sociálnej práce napokon vyústili začiatkom. Osemdesiatych rokov

do nového delenia metód používaných v praxi sociálnej práce, pre ktoré je
charakteristická deľba metód do dvoch základných prúdov, a to sú metódy viažúce sa na :
1 . mikroprax - metódy orientujúce sa na jednotlivca, rodinu alebo malé skupiny,
2. makroprax - sa zameriava na zlepšenie a zmeny celej spoločnosti. Ide teda o
metódy orientujúce sa na navrhovanie a evaluáciu služieb, teda na sociálnu prácu
realizovanú na úrovni komunity.
Ako uvádza Chytil (2002), makroprax sa týka najmä štyroch hlavných oblastí
sociálnej. práce a to plánovania, správy, hodnotenia, organizovania komunity.
Tento model bol niektorými autormi, medzi ktorých patria napríklad Zastrow,
Barker, Novotná, Schimmerlingová, Ŕezniček, Galuske a.i. rozšírený o metódy
viažuce sa k mezo-praxi.
S týmto trojrozmerným modelom sa stotožňuje aj väčšina slovenských autorov .
K mikrorovine sociálnej práce sa tak viažú metódy používané v práci s
jednotlivcorm. K mezorovine sociálnej práce patria metódy používané pri práci
s rodinou a inými skupinami. K makrorovine sociálnej práce zaraďujeme metódy
používané pri práci s komunitnou obcou, spoločnosťou.
Ako nové metódy jednotlivý autori uvádzajú :
• poradenstvo, terapia, supervízia,
• procesuálne orientované metódy ako sociálna technika a krízová intervencia,
• sociálno-pedagogický pohľad,
• multiperspektívne postupy
Autori sú jednotní v tom, že terminológiu- považujú za nejasnú a nesprávnu.
Pfaffenberger preto navrhuje hovoriť namiesto o metódach radšej formách
práce , o metodike, či metodickej práci, Rozlišovať tieto pojmy a ich obsahy -v
teórii i praxi môžeme až vtedy, keď je v realizácii sociálnej práce /sociálnej
pedagogiky tento raster dostatočne zabudovaný, teda keď je v nej
štruktúrovaný, revidovaný a reflektovaný. Tradičné metódy a praktické
kompetencie sociálnvch služieb už neboli postačujúce pre identifikáciu profesie.
Kvalitatívne nové sociálne krízové stavy viedli k rozvoju a diferenciácií nových
foriem práce dali do pochodu rozvoj ktorý sa stal skoro neprehľadným .
(Schilling, J., 1999) V tomto období sa case wor stala dominantnou metódou v
príprave sociálnvch pracovníkov. V jednotlivých školách sociálnej práce sa síce
hovorilo aj o sociálnej práci so skupinou či komunitou; ale tieto metódy sa
spomínali ako doplnkové k metóde case work. Až sociálna realita v období 60.
rokov znova poukázala na význam sociálnej práce so skupinou, sociálnej práce s
komuni.tou a sociálnej práce orientovanej na spoločnosť ako celok. V Západnej
Európe zaznamenali presun obyvateľstva v oblasti zamestnanosti z
poľnohospodárstva do priemyslu. Toto obdobie je charakteristické tiež
rozvojom technickým, ako aj problémami v oblasti národných ekonomík,
politicko-ideplogickými problémami a pod.

6. Zmeny v metodike sociálnej práce vo vzťahu ku globalizačným

tendenciám

8
Globalizácia, ktorá sa stala hybným činiteľom práve v období 80. a 90. rokov,
ovplyvnila nielen svetovú ekonomiku,ale aj sociálnu realitu v jednotlivých
štátoch. Utvoril sa nový ekonomický priestor – Európska únia, so spoločnou
menou, s možnosťou pracovnej migrácie obyvateľstva EU, s nárastom počtu
nezamestnaných, drogovo závislých, s nárastom
dlhodobo chorých a terminálne chorých, so zvyšujúcim sa priemerným vekom,
nárastom svetovej biedy a hladu na strane jednej a nárastom ekonomickej
prosperity niektorých krajín na strane drahej. Táto realita viedla k potrebe
prehodnotenia niektorých foriem sociálnej pomoci, na podporu tretieho sektora,
na metódy práce so závislými, s chorými na AIDS a pod.
Úkázalo sa , že sociálna práca disponuje celistvým súborom metodických postup
a ktoré sú zamerané na najoptimálnejšie riešenie pre klienta problémovej sociálnej
situácie, ktoré sa nemôžu používať izolovane, ale ich úspešnosť je závislá
neschopnosti sociálneho pracovníka voliť vhodné kombinácie viacerých
pracovných metód. Sociálny pracovník
v súčasnosti by mal teda ovládať všetky známe metódy sociálnej práce a vedieť ich
vhodne používať. O nutnosti používania viacerých metód v súčasnej sociálnej práci
hovoríme hneď z niekoľkých dôvodov a to najmä :
• potreba celistvého spracovania osvedčených pracovných postupov a
permanentné dobudovávanie tohto systému je p redpokladom kvalitnej a
modernej metodiky sociálnej práce
• kvalitne prepracovaná metodika je predpokladom oboznámenia sa s celým jej
rozsahom profesionálnymi sociálnymi pracovníkmi ako aj dobrovoľníkmi, tj.
profesionálnou prípravou sociálnych pracovníkovv oblasti metód sociálnej práce
• praktické ovládanie metód sociálnej práce je predpokladom adekvátnej voľby
vhodnej formy pracovnej metódy sociálneho pracovníka s konkrétnym klientom.
V súčasnosti môžeme hovoriť o komplexnom systéme metód sociálnej práce;
čiže o existujúcej metodike sociálnej práce. Napriek tomu, tento systém
nepokladáme za uzavretý a nemennv. Je samozrejmé, že do tohto systému budú
patriť ďalšie metódy orientujúce sa na oblasť inštitucionálnej sociálnej práce a na
metódy práce so spoločnosťou. Tieto metódy, poznamenané novým prístupom k
chápaniu .sociálnych problémov a interakcie jednotlivec -spoločnosť, sa v zvýšenej
miere začali rozvíjať začiatkom osemdesiatich rokov. Predpokladáme, že najmä sociálna
práca so spoločnosťou môže priniesť nové a svojím dosahom významné metodické
postupy sociálnej práce, ovplyvnené novým typom spoločnosti, ktorá vznikla na konci
minulého storočia . Existujúce systémy sociálnej práce sa líšia aj v dôsledku
rôznorodého prístupu jednotlivých autorov k riešeniu tejto problematiky. Pri
objasňovaní jednotlivých metodických postupov sa v metodike sociálnej práce
postupne vytvorilo viacero kritérií alebo hľadísk, ktoré majú funkciu indikátora, teda
prvku určujúceho zaradenie - respektíve nezaradenie konkrétnej pracovnej metódy do
skupiny. K najkfrekventovanejším indikátorom je možné zaradiť napríklad časové,
demografické, statusove, výkonové či činnostné hľadisko.

1.1. KLASIFIKÁCIA METÓD

Sociálna práca podobne ako je tomu, napríklad v psychológii, filozofii, pedagogike,
sociológii atď. používa metódy, ktoré by sme mohli zatriediť do troch skupín :
1. metódy používané takmer vo všetkých spoločensko-vedných disciplínách,
samozrejme po ich aplikácii na konkrétnu oblasť poznania. Na význam týchto
metód pre sociálnu prácu upozornil Nicolas Herpin (Tn: de Rôbertis, C, 1998), pričom
zdôrazňoval, že ako objekt tak i cieľ je veľa razy spoločný pre viaceré humanitné

9
 vedné disciplíny, čo je dôvodom používania spoločných metodických postupov v
tzv. humanitných vedách. Patria sem metódy ako napr.:
• analytická metóda - logicko-analytická (alebo regresívna) metóda, syntetická, alebo
progresívna metóda, induktívna metóda, deduktívna metóda, genetická'
metóda, deskriptívna metóda, axiomatická' metóda, empirická metóda,
výskumné metódy,
historiografické rrietódy a pod.
2. metódy spoločné viacerým- disciplínám. Používané' predovšetkým v psychológii
'pedagogike, 'sociológii a sociálnej práci a v niektorých iných vedných disciplínách:'
• Morénova sociometrická metóda, metóda kauzálnych atribúcií, zážitkové
metódy,exemplifikáciie, heuristika, metódy optimálnej komunikácie, hodnotenie,
3. metódy, vlastné sociálnej práci, teda metódy ktoré vznikli priamo v oblasti praxe
sociálnej práce a ktoré sú podľa Herpina (tamtiež) na trhu intelektuálnej tvorivosti
originálnym príspevkom do metodológie. Zároveň sa predpokladá, že každá z týchto
nových metód by mohla prispieť k vyriešeniu potencionálnych kríz hroziacich
spoločnosti. Dnes ide o širokú skupinu metód, ktoré z hľadiska ich vnútorných
charakteristík môžeme na základe určitých demarkačných hľadísk rozdeliť napr. do
nasledovných skupín:
Časové hľadisko
klasické metódy - sociálna práca s jednotlivcom, prípadová SP,
- sociálna práca so skupinou,
- sociálna práca so skupinou,
moderné metódy - sociálny managment,
- sociálne projektovanie,
■ - sociálne plánovanie.
Delenie na klasické a moderné metódy sociálnej práce je následkom prirodzeného vývoja vo
vnútri, sociálnej práce. V počiatočnom období, t.j. v medzivojnovom období; sa v
metodike sociálnej práce hovorilo o troch základných druhoch metód sociálnej práce. Z
uvedeného vyplýva, že ukazovateľom, na základe ktorého sa metódy delili, bol počet
klientov s ktorými sa pracovalo. „Moderné metódy" sa rozvíjali v podstate od začiatku
formovania sa sociálnej práce, ale ich charakteristiky, ciele a výsledky, neboli
teoreticky dostatočne definované. Takisto je význam tejto skupiny metód viazaný na rozvoj
teórie sociálnej práce. Až keď sa sociálna práca sformovala ako veda, mala dostatok
argumentov pre odborné zdôvodnenie potrebnosti rozvoja svojich „nových metód".
Demografické hľadisko
Deliacich faktorov je viacero napr. vek, kedy môžeme hovoriť o :
- sociálnej práci s deťmi,
- sociálnej práci s mládežou,
- sociálnej práci s dospelou populáciou,
- sociálnej práci s občanmi vyššieho veku,
alebo pohlavie, na základe čoho môžeme hovoriť o sociálnej práci so ženami a o sociálnej
práci s mužmi,
podlá príslušnosti k etniku potom ide napr. o sociálnu prácu s etnickými
skupinami, alebo u nás sociálnu prácu s Rómami a pod.
Statusové hľadisko
Delaicim faktorom je postavenie klienta v spoločnosti :
- sociálna práca so zamestnanými
- sociálna práca s bezdomovcami
- sociálna práca so spoločensky neprispôsobenými osobami
- sociálna práca s migrantami

10
- sociálna práca s etnickými minoritami, atď.
Podľa miesta výkonu
- sociálna práca terénna
- sociálna prácainštitucionálna
- sociálna práca komunitná
- sociálna práca ambulantná
Podľa druhu vykonanej činnosti/ aktivity
- sociálne služby
- sociálne poradenstvo
- sociálna prevencia
- sociálnoprávna ochrana
- penitencionárna a postpenitencionárna starostlivosť
- sociálna prevencia
- supervízia
- dávky
- poistenie
- antiopresívne techniky
- negociácia
- mediácia
- náhradná rodinná starostlivosť
- posudzovanie potrieb
- sprostredkovanie
- sociálna terapia atď.
- krízová intervencia
- sociálna intervencia
- multiperspektívna prípadová práca
- streetwork
- vzdelávanie profesionálov
- sociálny výskum
- sociálna diagnostika
Pričom práve toto hľadisko najvýraznejšie odráža obsahovú rôznodorodosť metód
sociálnej práce. Možno práve praktické poznanie, že sociálny pracovník nevystačí vo
svojej s jedinou „správnou“ metódou , ale musí pri svojej práci využívať viacero
metód,ktoré obmieňa podľa potreby ,bolo pre väčšinu teoretikov zaoberajúcich sa
metodikou sociálnej práce,dôvodom pre prijati delenia metód sociálnej práce v závislosti
na počte klientov.V praxi sa v sociálnej práci tzv. čisté metódy takmer
nepoužívajú.Každá metóda používaná v reálnej prxi obsahuje v sebe aj prvky iných
metód.Orientácia na klasické metódy sociálnej práceja aj vsúčasnosti výrázná práve
v USA,ktoré sú označované za kolísku zrodu tejto klasifikácie.K polemike
o nevyhnutnosti prísne štrukturovanej metodiky sociálnej práce prispela aj Cristina de
Robertis svojím tvrdením,že explicitne chápaná metóda ( ako špecifický spôsob práce
charakteristickej pre konkrétnu vednúoblasť ) „je iba spôsobom na dorozumievanie sa
intelektuálov ,ktorí nemajú každodenný kontakt s realitou sociálneho pracovníka,alebo
im tento kontakt chýba úplne“ (de Robertis,C.,1998,s.81 )
Sociálny pracovník v každodennej ráci používa viacero pracovných metód bez toho ,ab
si priamo „vyčleňoval“ konkrétnu metódu,aby jaj použitím vylúčil inú meódu.
Michael Galuske (2001) zastáva názor,že z hľadiska funkcie metdiky,pre vedecké
smerovanie sociálnej práceje dôležitejšie veovať sa riešeniu nasledovných otázok :
- Čo všetko ovplyvńje využitie existujúcich metód sociájnej práce?
- Ktoré individuálne charakteristiky osobnosti sociálneho pracovníka pôsobia pri

11
výbere metódy?
- Či a ako ovplyvńuje osobnosť klienta voľbu pracovnej metódy?
- Akým spôsobom ovplyvńuje spoločnosť sociálneho pracovníka pri voľbe konkrétneho
pracovného
postupu?
- Ako vplýva príslušnosť sociálneho pracovníka ku konkrétnej inštitúcii na jeho
profesionálnu orientáciu
sa v todike sociálnj práce?

Metodika sociálnej práce by mala tak sústrediť svoje budúce úsilie na vyriešenie troch
základných úloh a to :
- aké perspektívy z hľadiska subjektívneho funkciovania ponúka sociálnemu
pracovníkovi ( ide najmä o otázky profesionálneho rastu,zvyšovania
odbornosti,profesionalneho zvládania záťaže a pod. )
- aké perspektívy ponúka sociálnej práci ako vedeckej i praktickej realite (čím teda
prispeje do odbornej diskusie, čo bude predmet jej výskumu a pod. a akým prínosom
budú nové teoretické
poznatky pre oblasť praxe),
- aké perspektívy ponúka klientovi (bude sa klient stretávať skôr s pomocou a
sprevádzaním, alebo s kontrolou a obmedzovanímjeho suverenity?).

K najakceptovanejším klasifikáciám v oblasti metód sociálnej práce patrí Hainesove

(1975) delenie metód, ktoré vychádza z účasti klienta na realizácii danej metódy.
Metódy, ktoré sa orientuj ú; priamo na prácu s klientom označuje Haines ako
bezprostredné alebo priame metódy a metódy, pri ktorých sa nepredpokladá účasť klienta
Heines nazýva nepriame.
Vychádzajúc z tohto prístupu je potom možné pristúpiť k nasledovnej klasifikácii metód
sociálnej práce:

Tab. č. 1: Klasifikácia metód sociálnej práce

Metódy orientované na bezprostredne – Metódy orientované na nepriame konanie

priame konanie

1. objasnenie - podporovanie 1. organizácia - dokumentácia

- objasňovanie - organizácia „ priestoru“
- podporovanie - organizácia času
- sebaporozumenie - dokumentácia
2. Informovanie - edukácia 2. Programovanie a plánovanie metodického
- informačná pomoc konania
- materiálna pomoc - vstupné fázy tvorby skupiny
- východná pomoc - organizácia dočasného delenia skupiny
- aktivity napomáhajúce – tvorba programu
skupiny
3. Persuázia 3. Metodické konanie zacielené na zmenu
- poradenstvo správania klienta
- konfrontácia
- persuázia

12
 4. Dohľad – ovplyvňovanie pomocou 4. Spolupráca s inými sociálnymi
autority pracovníkmi
- kontinuita pracovných postupov - kontakt
- rozhodovanie o požiadavkách - koordinácia
a obmedzeniach - tímová práca
- dohľad - konzultačná činnosť
5. Rozširovanie kontaktov – tvorba nových 5. Metodické konanie na pozadí sociálnych
možnosti inštitúcií
- rozširovanie sociálnej siete - sociálna pomoc
- odhaľovanie nových možností - negociácia
- využívanie a tvorba štruktúr prostredia - lobovanie
alebo účasť v nich - lobovanie alebo hrozba?
6. Štrukturovanie pracovných vzťahov s
klientom
- štrukturovanie v čase
- využívanie miesta
- koncentrácia na hlavné ciele

Metodika sociálnej práce sa neorientuje len na vymenovanie používaných metód a

analýzu ich vnútornej štruktúry a úspešnosti riešenia. Zaoberá sa tiež vzťahom medzi
metódou a cieľom práce, vplyvom hodnôt na výber metódy a realizáciu zvoleného
metodického postupu a tiež skúma možnosti ovplyvňovania profesionálneho konania
mandátom sociálneho pracovníka a kompetenciami, ktorý mu tento mandát dáva, na
oblasť metodiky sociálnej práce.
Prax sociálnej práce ukazuje, že k najdôležitejším cieľom sociálnej práce patrí:
1. Pomáhať jednotlivcom i skupinám pomenovať a vyriešiť alebo aspoň
minimalizovať problémy, vznikajúce z poruchy rovnováhy medzi klientom a jeho
okolím.
2. Poukazovať na potencionálne oblasti, v ktorých môže prísť k poruchám
rovnováhy medzi indivíduom či skupinou a prostredím s cieľom predchádzať vzniku
nerovnováhy.
3. Objavovať, poukazovať a rozvíjať na maximálne možnú mieru potenciál
jednotlivca, skupiny či spoločnosti.
Sociálna práca sa odvoláva na význam a prirodzenú hodnotu človeka a na závislosť, ktorá
vzniká medzi indivíduom a Spoločnosťou. Zdôrazňuje, že v celých demokratických
dejinách ľudskej spoločnosti môžeme sledovať úsilie o zachovanie významu jednotlivca
a ochranu jeho individuality.
Civilizovaná spoločnosť dneška bola vytvorená ľuďmi, pre nich samotných a mala by
teda slúžiť jednotlivcom i skupinám. Táto služba by nemala byť orientovaná len na celok,
ale tiež na jej jednotlivé časti, čiže na individuálne ľudské bytosti. V 80. - 90. rokoch 20.
storočia sa v sociálnej práci čoraz častejšie objavujú práve otázky funkčnbsťi celku z
pohľadu jednotlivca, skupiny, či komunity. Koncom 20. storočia sa zvýšená pozornosť
opätovne venuje vplyvu spoločnosti na optimálne fungovanie rodiny. Niektorí autori
poukazujú na nutnosť zmeny prístupu vo vzťahu celku a jeho časti (systém a jeho
subsystémy), zdôrazňujúc človečenstvo ako najvyššiu morálnu a sociálnu hodnotu. Scott
Brian (Skidmore, R. A.-Thackerey, M. G. 1998, s. 67) upozorňuje, že hodnoty v sociálnej
práci sú „rôzne definované", a neexistuje žiadna jednotná klasifikácia hodôťšodálnej
práce. Vo všeobecnosti sa kladie dôraz na význam dôstojnosti každého jednotlivca a na
sebaurčenie klienta. Vychádzajúc z týchto filozofických postulátov potom v sociálnej

13
 práci môžeme sledovať nasledovné:
1. Jednotlivec sa stáva predmetom najväčšieho záujmu spoločnosti.
2. Jednotliví členovia spoločnosti sú na sebe navzájom závislí.
3. Jednotlivci nesú vzájomnú spoločnú zodpovednosť.
4. Existujúce ľudské potreby sú rovnaké: prevšetkých, ale každý jedinec
je osobnosťou neopakovateľnou, líšiacou sa od iných;
5. Zásadným atribútom každej demokratickej spoločnosti je využitie celého
potenciálu; každého jej člena a prijatie zodpovednosti prostredníctvom aktívnej účasti
vo verejnom živote spoločnosti.
Spoločnosť je povinná posilňovať také hodnoty, ktoré napomáhajú prekonávaniu
prekážok alebo zabraňujú ich vzniku. Tieto hodnoty pritom našli v sociálnej p'rači
vyjadrenie ako zásadné princípy, a to:
• hodnota jednotlivca
• hodnota výnimočnosti jedinca
• hodnota sebaurčenia
Súčasťou metodológie sociálnej práce je aj riešenie terminologických otázok súvisiacich
s problematikou metód a metodických postupov. Zdanlivo bezproblémová oblasť skrýva
v sebe niekoľko zásadných problémov, ktoré
dôsledkom mechanického spôsobu prekladu zahraničnej odbornej terminológie do
slovenského jazyka, bezrešpektovania platných obsahových významov slovenského
jazyka. Tento problém sa vzťahuje nielen na oblasť najnovších poznatkov, ale súvisí aj s
najstaršími a najustálenejšími pojmami sociálnej práce u nás a to sú (vo vzťahu k
metodike) pojmy sociálna práca inidividuálna a sociálna práca komunitná.

SOCIÁLNA PRÁCA S JEDNOTLIVCOM

Sociálna práca s jednotlivcom je historicky najstaršou metódou sociálnej práce. Toto

tvrdenie sa vzťahuje rovnako na praktickú rovinu sociálnej práce, ktorú predstavuje v jej
začiatkoch neformálna susedská pomoc, ako aj na teoretickú oblasť sociálnej práce.
Snaha vedecky podložiť profesiu sociálna práca začína práve teoretickým rozpracovaním
postupu sociálneho pracovníka s jeho konkrétnym klientom. V USA sa už v 19. storočí
stretávame s požiadavkou individuálneho prístupu.pri riešení sociálnych problémov v
spoločnosti. V roku 1843 bol v USA založený Spolok pre zlepšenie podmienok
chudobných, ktorý sa zaoberal otázkami riešenia chudoby a pristupoval k roitiocí (v
porovnaní so: vtedajšou praxou americkej sociálnej práce) oveľa individuálnejšie.
Cieľom spolku bolo navštevovať chudobných y ich domoch, podporovať ich,
nakoľko to je potrebné, pomáhať im pri získavaní práce, povzbudzovať ich pri
dosahovaní samostatnosti, viesť ich k úcte samých k sebe, pestovať u nich návyky a
v konečnom dôsledku poskytovať aj nevyhnutnú materiálnu pomoc (Skidmore, R.
A.-Thackerey, M. G. 1998, s. 63).
V roku 1877 sa v USA zjednotili charitatívne organizácie do Združenia charitatívnych
organizácií (tamtiež). Vznik COS dal impulz k rozvoju individuálnej sociálnej práce.
Hlavnými tézami COS boli: potreba vedenia čo
najúpinejších záznamov o prípade, potreba centrálnej evidencie, význam návštev
dobrovoľných sociálnych pracovníkov v domácnostiach klienta a pod. Záznamy vedené v
COS neskôr poslúžili aj pre výskum zaoberajúci sa realizovaním materiálnej podpory na
individuálnom princípe.
Práve títo rodinní „inšpektori / vizitári" prispeli k rozvoju sociálnej práce zistením, že nie
všetci chudobní sú rovnakí, a preto nesmú byť posudzovaní rovnako a teda je potrebné
zaobchádzať s nimi podľa ich individuálnych potrieb- V roku. 1866 na Národnej

14
konferencii charitatívnej a penitencionárnej práce,,ktorá sa uskutočnila v Bostone, sa veľa
delegátov zásaďovalo za prijatie, zásad individualizácie sociálnej práce. Za cieľ sociálnej
práce COS vyhlásila „preniknutie" do individuality jednotlivca s cieľom obnoviť
schopnosť jeho funkciovania.
V roku 1905 vznikol v USA Spolok služieb rodine, k zakladateľkám ktorého patrili i M.
Richmondová a Francis H, Kleanová. Tento spolo poskytol služby viac ako tisícke
klientov a o forme a účinnosti poskytnutej
pomoci si viedol záznamy. Richmondová a Kleanová spracovali tieto záznamy o
poskytnutých službách, ktoré Spolok vydal pod názvom „Social Casework“ (tamtiež).
Táto práca patrí k prvým rozsiahlejším publikáciám z oblasti metodiky sociálnej práce a
aj jej prispením sa vo svete udomácnilo označenie tohto spôsobu práce pojmom sociálna
práca prípadová (social case work).
Na začiatku 20. storočia boli pre prípadovú sociálnu prácu charakteristické
najmä nasledovné aktivity:
- h
ľadanie práce pre členov rodín, ktoré sa nachádzali v problémoch,
- z
abezpečenie školy pre deti,
- u
miestnenie detí zanedbávaných, podvyživených a opustených, v opatrovateľských
inštitúciách, pričom v tejto oblasti dominoval názor, že ak nie je možné zmeniť
prostredie, je potrebné vybrať z neho jednotlivca, a to i vtedy, ak by malo prísť k
rozdeleniu rodiny.
Vývoj názorov na prípadovú sociálnu prácu v medzivojnovom období si môžeme
priblížiť prostredníctvom jej chápania vybranými autormi:
1. Podľa Mary Richmondovej (1922) sa na sociálnej práci s prípadom zúčastňujú
procesy, ktoré prostredníctvom svedomitej práce, prostredníctvom aktivít, v
ktorých sa jednotlivec prispôsobuje
prostrediu, rozvíjajú jeho osobnosť.
2. Jeanette Regensburgová (In: Skidmore, R. A.-Thackerey, M. G. 1 1998, s. 61)
chápala prípadovú sociálnu prácu ako metódu „pozorovania“ (za účasti
sociálneho pracovníka) schopnosti klienta
postaviť sa čelom k problému ako celku, alebo k) jeho časti, ako aj
pozorovanie jeho praktického konania (činnosti),
3. S. Bowers (tamtiež, s. 62); Prípadová práca je umenie, v ktorom znalosť vedy o
vzťahoch medzi ľuďmi, alebo o schopnosti udržiavať tieto vzťahy, pôsobí na
mobilizáciu odolnosti klienta a rezervy
spoločnosti, s cieľom zlepšiť adaptáciu sa jednotlivca na celok alebo na akúkoľvek
časť jeho spoločného prostredia.
Rozvoj prípadovej sociálnej práce v 20. rokoch minulého storočia ovplyvnila, aj
rozvíjajúca sa psychoanalýza, ktorá upriamila pozornosť na príčinno-dôsledkové vzťahy
medzi jedincom a jeho prostredím. Desaťročie po prvej svetovej vojne (1918- 1928) sa
tak nieslo v znamemí úsilia o využitie psychosociálnych obsahov, v metodickom konaní,
orientovanom na oblasť prípadovej práce, zdôrazňujúc závažosť riešených problémov.
Dôsledkom tejto orientácie na využívanie znalostí psychológie bolo aj posunutie
jednotlivca do centra odbornej pozornosti sociálnych pracovníkov. Emócie, konflikty
a ich tlemenie, skúmanie vplyvu podvedomia a dedičnosti na socializáciu klienta sa
stali integrálnou súčasťou prípadovej sociálnej práce. Pod vplyvom psychosociálnej
orientácie sa sociálni pracovníci rozhodli uprednostniť pred materiálnymi formami
pomoci metodické postupy orientované na oblasť svojpomoci.

15
Sociálne a ekonomické zmeny vyvolané veľkou hospodárskou krízou ovplyvnili aj
orientáciu prípadovej sociálnej práce. Toto obdobie so sebou prináša rad programov
zameraných na oblasť nezamestnanosti. Situácia si vyžiadala, aby sa ekonomický rozmer
sociálnej práce nanovo prehodnotil. Pre obdobie veľkej hospodárskej krízy je okrem
upriamenia pozornosti na ekonomické aspekty sociálnej práce charakteristická aj
„propagácia“ individuálnych programov zvládania nezamestnanosti. Do popredia
vedeckého záujmu sociálnej práce sa dostali otázky ako:
• triedne rozdiely v normách a hodnotách ako determinanty reakcie na danú
situáciu, stabilita spoločnosti a stabilita jednotlivca,
• rodina, dynamika rodinných vzťahov, interakcia medzi členmi rodiny. V teórii
sociálnej práce sa rozpracúva rodinná diagnóza, rodinná terapia a pod.
Závažnosť problémov, spájajúcich na niekoľko rokov celé ľudské spoločenstvo, ako
nezamestnanosť, chudoba, kriminalita spojená s extrémnou chudobou, nárast nákazlivých
chorôb priamo súvisejúcich s biedou atď. boli pozadím, na ktoronvsa sociálna práca
prípadová začala aj v Európe vnímať ako najlepšie riešenie spomínaných problémov. S'
prístupom, používaným v americkej, sociálnej -práci, sa do európskej sociálnej práce
preniesol aj termín,, ktorý sa v bývalom .Československu neprispôsobil potrebám, ani
jedného jazyka (českého, či slovenského). Táto skutočnosť bola spôsobená priamym
prekladom odborného termínu z americkej angličtiny, pričom sa nerešpektovala
skutočnosť, že obsahovo sa pojem „case work" úplne nestotožňuje s významom sociálnej
práce s jednotlivcom. Na túto skutočnosť reagovali viacerí autori, diskusia o tomto
probléme však zostáva aj naďalej otvorená a preto v prácach európskych i domácich
autorov je možné nájsť nasledovné označenia:
a) individuálna sociálna práca,
b) sociálna práca s jednotlivcom,
c) prípadová sociálna práca,
d) case work
Všetky štyri terminologické spojenia sa vzťahujú na aktivity sociálneho pracovníka
zamerané na prácu s jedným, konkrétnym klientom. Kým v americkej literatúre sa
stretávarne, viac s pojmom prípadová sociálna práca, respektíve čase work, v európskej
literatúre nachádzame všetky štyri spôsoby pomerne rovnomerne zastúpené. V domácej
literatúre sa používa prevažne termín individuálna sociálna práca. Chápanie
terminologického spojenia prípadovej sociálnej práce ako synonyma k pojmu
individuálna sociálna práca sa javí z hľadiska lexiky slovenského jazyka ako nie
najšťastnejšie riešenie. V teoretickej rovine sa nám tak ponúka niekoľko zaujímavých
otázok:
• Je sociálna práca, ktorú realizuje sociálny pracovník so svojím klientom skôr
prácou individuálnou alebo prípadovou?
• Môžeme riešiť individuálne problémy klienta, bez rešpektovania jeho rodiny,
alebo je potrebné riešiť problém klienta ako súčasti určitej rodiny?
• Môžeme chápať pod pojmom prípad aj viac ako jedného klienta?
• Ak ide o sociálnu prácu individuálnu, čo chceme použitím prívlastku
„individuálna“ zdôrazniť - že pracujeme s jedným klientom, alebo že sociálny
pracovník rešpektuje princíp individuálneho prístupu?
• Je vôbec možné, aby sa na individuálnej sociálnej práci podieľali viacerí
odborníci? A ak to nie je možné, ako vysvetlíme, že trendy posledných dvadsiatich
rokov ukazujú práve na úspechy dosiahnuté
v rámci tímovej spolupráce odborníkov?
Je tiež potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že „prípadová práca“ sa môže viazať aj na
skupinu, či komunitu. Napríklad ak sa budeme venovať problematike nezamestnanosti v

16
určitej komunite, je možné z jazykového hľadiska označiť túto skutočnosť ako prípad.
Termín prípadová sociálna práca môžeme použiť aj vo vzťahu k riešeniu skupiny
mladistvých delikventov, ktorí spoločne spáchali trestný čin. „Sociálny prípad“ je
chápaný ako problémová situácia, v ktorej sa ocitol jednotlivec, skupina alebo
spoločnosť.

Nakoniec takéto chápanie obsahu sociálnej práce prípadovej môžeme vidieť aj v

americkej sociálnej práci, ktorá chápe prípadovú sociálnu prácu ako aj prácu
s jednotlivcami a ich rodianami. Řzníček poukazuje na skutočnosť, že niektoré teórie
sociálnej práce, ako ekologická (enviromentálna)škola a teória životného behu alebo
životných fáz, odlišnosť individuálnej a skupinovej sociálnej práce úplne popierajú alebo
ignorujú (Řezníče,I. 1994). Tieto teórie vychádzajú zo skutočnosti, že na procese zmeny,
ktorý je hlavným cieľom individuálnej sociálnej práce, sa okrem samotného klienta
spolupodieľa aj jeho životné prostredie, čiže do interakcie sociálny pracovník klient, je
potrebné doplniť práve pôsobenie prostredia, čím sa potláča individuálny charakter
sociálnej práce.
Termín prípadová sodálua práca do teórie sociálnej práce zaviedla u nás Krakešová
Došková. (1946), ktorá ho použila na označenie individuálneho riešenia problémov
jednotlivca, čiže sociálneho prípadu. Sociálnym prípadom, podľa nej, je človek, ktorý nie
je schopný vlastnými silami prekonávať životné problémy a prekážky s ktorými sa
stretáva pri plnení svojich ľudských funkcií, úloh, rolí ako napríklad:
• rodičovská,
• manželská,
• pracovná,
• hospodárska,
• výchovná. .
Krakešová vo svojich prácach upozorňovala, že vo väčšine prípadov jednotlivec zlyháva
vo viacerých funkciách súčasne. Práve táto kumulácia funkcionálnych neúspechov
privádza jednotlivca do situácií, z ktorých nevie sám nájsť východisko. Ako hovorí
Strieženec (1999), u jednotlivca prichádza k narušeniu vnútorných i vonkajších vzťahov
voči sebe samému ako aj voči svojmu sociálnemu okoliu.
Príčinou „zlyhania“ respektíve neschopnosti nájsť riešenie z problémovej situácie býva
náhla, nečakaná zmena sociálnej reality (nezamestnanosť, epidémia, živelná katastrofa a
podobne), ktorú jednotlivec neočakáva, nie je teda na ňu pripravený.
Lamser.(1972) pokladá za „sociálny problém“ tie vývojové tendencie v medziľudských
vzťahoch, ktoré sú pokladané za obtiažne a ktorým sa venuje pozornosť formou
korektívnych a, vyrovnávacích opatrení. Podľa neho o sociálnom probléme hovoríme až
vtedy, keď problém presahuje osobnú situáciu, zasahuje väčší počet ľudí a vyžaduje
riešenie.
Ak má byť snaha o vyriešenie problému úspešná, je potrebná kvalifikovaná znalosť
problému, ktorý jednotlivec chce riešiť. Kvalifikovaná znalosť sociálneho problému
predstavuje zvládnutie súboru teoretických informácií o problémovom jave a tiež súboru
odborných činností.ktorý say teórii sociálnej práce označuje ako metódy sociálnej práce.
V teoretickej rovine otázka riešenia sociálneho problému si najskôr vyžiadala prepojenie
poznatkov sociológie a psychológie, neskôr pribudli poznatky z ďalších vedných oblastí.
Psychologické poznatky do sociálnej práce priniesla Robinsonová a neskôr jej
nástupcovia, ktorí poukazujú na význam využitia poznatkov z psychológie v sociálnej
práci.
Robinsonová vo svojom diele: Premena psychológie na sociálnu prácu prípadovú hovorí
o štyroch stupňoch vývoja prípadovej sociálnej práce:

17
 1) úsilie spoločnosti zmeniť „sociálne úchylné indivíduá“ (restom alebo
násilím, alebo ich odstrániť či izolovať od spoločnosti (žobráci, chorí, mrzáci),
2) snaha o zavedenie vonkajšej klasifikácie sociálnych prípadov, teda o ich
rozdelenie na vdovy, siroty, alkoholikov, zanedbané deti a stanovenie zvláštnych
spôsobov práce s jednotlivými skupinami,
3) úsilie o vedeckú analýzu sociálneho problému, ku ktorému prispela aj
práca Mary Richmondovej Social Diagnosis (Sociálna diagnóza),
4) záujem o samotného klienta - vstup psychológie so snahou nájsť korene
problému v osobnej skúsenosti klienta.
V slovenskom jazyku má termín „prípad“ viacero možných obsahov, neoznačuje teda
explicitne len prácu s jedným klientom. Ak by sme chceli plne rešpektovať praktiku
slovenského jazyka, mali by sme sa prikloniť k forme: sociálna práca s jednotlivcom a
logicky potom sociálna práca so skupinou, atď. Pod sociálnou prácou s jednotlivocom sa
rozumie priamy kontakt sociálneho pracovníka s klientom v záujme vyriešenia jeho
sociálne problémovej situácie, pričom dôraz sa kladie rovnomerne na možné vplyvy
koreniace v osobnosti klienta (vplyvy mikroprostredia), ako, aj na možné vplyvy
pôsobiace v jeho okolí. Súčasťou klientovho mikroprostredia, z hľadiska sociálnej práce,
je aj jeho rodina, preto pri riešení klientových problémov venujeme rodine a vzťahom v
nej mimoriadnu pozornosť. V tomto smere zodpovedá sociálna práca s jednotlivcom
americkému chápaniu sociálnej práce prípadovej, ktorá prípadovú sociálnu prácu
vymedzuje ako prácu s jednotlivcami a ich rodinami.
Hoci termín sociálnej práce s jednotlivcom navodzuje dojem jedinej používanej metódy,
v skutočnosti ide o súbor metód zameraných na priamy pracovný kontakt s jedným
klientom. Samotná realizácia tejto metódy je veľmi rôznorodá, v závislosti od modelu či.
prístupu; ktorý si.volí konkrétny sociálny pracovník. Tak napríklad desaťročie po prvej
svetovej vojne (1918-1928) sa nieslo v znamemí úsilia o využitie psychsociálnych
obsahov metódach sociálnej práce orientujúcich sa na riešenie problémov. City, emócie,
tlemenie konfliktov a či potreba pochopenia vplyvu podvedomia na poruchy socializácie
jedinca sa stali integrálnou súčasťou prípadovej sociálnej práce. Sociálne a ekonomické
problémy vyvolané, veľkou
hospodárskou krízou zmenili aj optiku sociálnej práce a následne priniesli aj nové
postupy do sociálnej práce s jednotlivcom, orientované na oblasť nezamestnanosti. Táto
situácia si vyžiadala, aby sa i ekonomický rozmer sociálnej práce nanovo prehodnotil. Pre
obdobie veľkej hospodárskej krízy
je okrem upriamenia pozornosti na ekonomické aspekty sociálnej práce charakteristická
aj „propagácia“ osobných /individuálnych programov zvládania nezamestnanosti. Do
popredia vedeckého záujmu sociálnej práce sa dostali otázky ako:
• triedne rozdiely a ich prejavy v oblasti akceptácie sociálnych noriem, ktoré v tom čase
boli chápané ako determinanty reakcie na danú situáciu, stabilita spoločnosti a
stabilita jednotlivca a následne metodické postupy orientované na proces socializácie,
• rodina, dynamika rodinných vzťahov, interakcia medzi členmi rodiny. V teoretickej
rovine sa rozpracovala metóda rodinnej diagnostiky,rodinnej terapie a pod.
Rozvoj diagnostiky, ako metódy sociálnej práce sa spája aj s 50. rokmi, kedy je
badateľný vplyv psychosociálnej, funkcionálnéj orientácie na problém. O psychosociálnej
práci sa ako prvá zmienila Hamiltonová (Skidmore-Thackerey, 1998), ktorá prišla v roku
1941 s tzv. organizmickým prístupom. Hamiltonová poukázala na vzájomné pôsobenie
jednotlivca a jeho okolia, ktorí spolu vytvárajú jeden organizmus. Na jej prácu nadviazala
H. Perlmanová (tamtiež,*s. 74), ktorá v práci Social Casework, vydanej v roku 1957
prichádza s prístupom orientovaným na riešenie problému. Cieľom prípadovej práce je
podľa Perlmanovej zangažovat' klienta na riešení problému, zmobilizovať jeho vnútorný

18
potenciál a využiť aj možnosti, ktoré ponúka klientove okolie. Oproti tomu pre 60. roky v
sociálnej práci s jednotlivcom je charakteristická orientácia na modifikáciu správania a v
80. rokoch sme zaznamenali rozšírenie vplyvu napr. behaviorálnych prístupovrselektívnej
intervencie, optimálnej komuŤvikácié, antibprésívnych techník atď.
Sociálni pracovníci pri individuálnej sociálnej práci využívajú metódy vychádzajúce
nielen z rôznych, vedných oblastí,, ale tiež z rôznych teoretických prístupov, ktoré
sociálni pracovníci obohacujú vlastným, individuálnym štýlom, výsledkom čoho sú nové,
originálne prístupy v práci s klientom. Neustála inovácia používaných prístupov; metód
či odborného konania profesionálov je v sociálnej práci daná predovšetkým novými
situáciami ktoré každodenná realita prináša. Týmto sa samozrejme rozvíja aj samotná
teória sociálnej práce, posilňujúca najmä metódy.
Táto rôznosť sa prejavuje i napr. v porovnaní americkej a európskej sociálnej práce.
Hoci je nesporné, že európska „prípadová práca“ bola formovaná pod vplyvom
amerického casework-u, nepreberala túto metódu absolútne, ale prispôsobovala si ju
vlastným tradíciám a hodnotám. V európskych krajinách sa stretávame s väčším
vplyvom pedagogiky na sociálu prácu, ako je tomu v USA. Sociálna práca najmä v
stredoeurópskom priestore, sa orientuje viac na prácu s hodnotovými postojmi, s
persuáziou a tiež je tu výraznejšie úsilie o prepojenosť individuálnych problémov s
problémami celku a pod..
Ďalším dôležitým krokom vo vývoji sociálnej práce bolo rozšírenie zámerného pôsobenia
sociálnych pracovníkov z klientov sociálnej práce aj na formovanie vedomých
spoločenských postojov jednotlivých členov spoločnosti. Niektoré problémy, ako
napríklad zanedbávanie, či týranie detí, starostlivosť o zdravotne postihnutých, či starých
ľudí a pod., sa odtabuizovali a v rámci úsilia o väčšie zaangažovanie spoločnosti na
riešení spomínaných problémov sa vyvinuli nové pracovné postupy, z ktorých
najznámejšou sa stala práve sociálna prevencia.
K najvýraznejším trendom v oblasti metód sociálnej práce v 80-tych rokoch patrí
orientácia na svojpomoc. Sociálna práca s jednotlivcom patrí k najrozpracovariejším
oblastiam metód sociálnej práce. V teoretickej rovine sa sociálna práca s jednotlivcom
zaoberá otázkami životného cyklu, vplyvu rodiny na úspešnú socializáciu jednotlivca,
na problémové správanie a možnosti jeho nápravy, interakčnými výmenami atď.
Z hľadiska praxe sa očakávania sociálnych pracovníkov upierajú k otázkam
maximalizácie úspešnosti riešenia individuálnych sociálnych problémov. V známych
metodických postupoch v sociálnej práci s jednotlivcom je možné identifikovať spoločné
etapy, ktoré sú obsiahnuté vô všetkých metódach, ktoré sociálny pracovník pri práci s
klientom používa.

ETAPY SOCIÁLNEJ PRÁCE

Termínom etapa označujeme určitý špecifický úsek práce s klientom, ktorý je dobre
vydeliteľným úsekom z metódy ako celku. Každá etapa môže mať vo vzťahu k metóde
ako celku svoj vlastný, špecifický cieľ. Sociálna práca s jednotlivcom je v podstate
komplexom postupných krokov, usporiadaných do celku v určitom logickom slede,
rešpektujúcom väzbu následných krokov. Z hľadiska teoretického spracovania sa
problematika metód síce vyznačuje jemnými odchýlkami, ale v podstate sa všetci autori
zhodujú na zoradení potrebných krokov, charakteristických pre túto metódu.
Americká škola (Novotná, V.-Schimmerlingová, V., 1922), reprezentovaná v tejto oblasti
najmä Richmondovou a Robinsovou mala pomerne silný vplyv aj na rozvoj našej
sociálnej práce s jednotlivcom, a to ako v období rokov 1918 - 38, tak i po rekonštrukcii
tohto vedného odboru v roku 1991.
Richmondová hovorila o piatich základných etapách sociálnej práce,

19
 ktorými sú:
1. etapa sociálnej evidencie a prvého kontaktu
2. sociálna diagnostika
3. etapa vypracovania sociálneho plánu
4. sociálna terapia
5. etapa overovania výsledkov/účinnosti sociálnej terapie
Francúzska škola, reprezentovaná Cristinou de Robertis (1998), vymedzuje tri
základné etapy alebo fázy sociálnej práce a to:
1. oboznámenie sa s prípadom
2. hodnotenie / stanovenie sociálnej diagnózy
3. intervencia a zakončenie
Kombináciou oboch prístupov je vytovrený nový model, ktorý je zároveň vnútorne
dostatočne diferencovaný tak, aby mohol byť vhodným modelom najmä počas školskej
prípravy budúcich sociálnych pracovníkov, ale tiež môže fungovať ako „kontrolný
model“ sociálnych pracovníkov v praxi v prípade, že z rozličných dôvodov sa nedarí
úspešne riešiť klientovu situáciu. Tento model sa skladá zo štyroch základných okruhov:
A) Oboznámenie sa s prípadom :
kontakt
analýza prípadu (sitáčna anylýza)
evidencia

A) Sociálne hodnotenie :
d) sociálna diagnostika
e) plán práce
f) voľba pracovných metód

B) Sociálna intervencia :
sociálna terapia, rehabilitácia
poradenstvo atď.
diskusia

C) Zakončenie prípadu :

Z teoretického pohľadu sa sociálna práca zaoberá otázkami ako je:

• význam prvého kontaktu pre úspešnosť riešenie
• súbor informácií potrebných pre prácu s klientom
• evidencia prípadu
• otázky optimálnej pracovnej atmosféry, analýza
• pravidlá optimálnej komunikácie, hodnotenie, plán práce
• sociálna intervencia, kontrakt atď.

Oboznámenie sa s prípadom
Sociálny pracovník sa s klientom môže stretnúť za rôznych okolností:
• klient prichádza sám za sociálnym pracovníkom
• inštitúcia, v ktorej je sociálny pracovník zamestnaný, poverí sociálneho
pracovníka prácou s konkrétnym klientom
• klient prichádza na podnet inej inštitúcie napr. polície, či súdu, školy a pod.,
• na základe upozornenia iného občana alebo inštitúcie je klient predvolaný.
Podnet, na základe ktorého klient prichádza, môže významnou mierou ovplyniť prístup klienta

20
k spolupráci
so sociálnym pracovníkom. Pri oboznamovaní sa s konkrétnym prípadom, sociálny pracovník
by mal
venovať dostatočnú pozornosť aj tejto otázke. Je vhodné, aby si položil a zodpovedal niekoľko
otázok typu:
- Kto „ohlásil" prípad?
- Včom mene (v mene koho)?
- Komu je adresovaný prípad (sťažnosť, žiadosť)?
V tejto fáze práce s klientom sociálny pracovník si musí uvedomiť, že mnohí klienti (aj
keď prichádzajú iniciatívne, aby vyhľadali pomoc) očakávajú od sociálneho pracovníka
„lokálne“ prevzatie zodpovednosti za riešenie vlastného prípadu. Je to dané
vplyvom predchádzajúcich skúsenosti z oblasti medicíny, práva alebo s kontaktom s
kňazmi. Na rozdiel od týchto profesií, kde hlavným aktérom je profesionál, ktorý
rozhodne ako ďalej, v sociálnej práci je potrebné aby profesionál teda sociálny pracovník,
od začiatku cielene zaangažoval klienta na riešení jeho vlastného prípadu.
Sociálny pracovník vystupuje v tomto vzťahu ako „sprievodca“, „poradca“. Hlavným
aktérom zostáva klient.
Aktívny prístup klienta je potrebné posilňovať počas celého trvania tohto vzťahu. V prvej
fáze, pri oboznamovaní sa s prípadom sociálny pracovník musí preto zhodnotiť aj klientov
prístup k riešeniu problému, schopnosti samostatne rozhodovať o možnostiach riešenia.

a) Prvý kontak s klientom

Priebeh prvého kontaktu ako sme už spomínali môže byť do značnej miery ovplyvnený
dôvodom klientovho príchodu. Skutočnosť, či klient prichádza dobrovoľne, alebo
nedobrovoľne poukazuje aj na možné výhody, respektíve obtiaže v počiatočnej
komunikácii. V každom prípade však prvé stretnutie so sociálnym pracovníkom nie je pre
klienta tak jednoduché, ako by to mohlo nezainteresovanej osobe pripadať. Prax ukazuje,
že klienti majú pri prvom kontakte nasledovné pocity:
• túžia, aby ich niekto vypočul
• túžia, aby im bola poskytnutá pomoc
• prichádzajú si pre radu
• dúfajú, že niekto iný je schopný nájsť riešenie ich problému
Klienti však nie vždy disponujú pozitívnymi očakávaniami. V prípade, že k
sociálnemu pracovníkovi prichádzajú nedobrovoľne, alebo ich problém je pridlho
neriešený, ich príchod môže byť sprevádzaný tiež následnými pocitmi:
• pochybnosť o schopnosti profesionála vyriešiť jeho problém
• nedôvera v odborníkov
• klient prežíva vlastnú situácia doprevádzanú často pocitmi : bezradnosti,-
zbytočnosti, vlastného zlyhania
• odmieta hovoriť o vlastných problémoch
• nechuť čokoľvek meniť, či riešiť atď.
Aj napriek tejto skutočnosti by mal sociálny pracovník usilovať o to, aby klient pri prvom
stretnutí s ním nadobudol presvedčenie, že:
• sociálny pracovník prejavil ojeho problém skutočný záujem
• že chápe tento „problém“ tak, ako ho klient predkladá
• že sociálny pracovník je kompetentný pomôcť mu pri riešení jeho problému
Za tým účelom by mal sociálny pracovník nadviazať najoptimálnejšiu formu
spolupráce s klientom, čo pri prvom kontakte znamená predovšetkým vytvorenie
priateľskej atmosféry a otvorenie komunikácie. Vo fáze prvého kontaktu sa sociálny

21
 pracovník v rámci rozhovoru prostredníctvom spätnej väzby ubezpečuje o správnom
pochopení „problému“ z pohľadu klienta. V tejto chvíli nie je dôležitá skutočnosť,
ako daný problém vníma sociálny pracovník, kde vidí príčiny vzniku, problému atď.
Sociálny, pracovník a klient by mali prísť k zhode v tom, čo považujú za problém a
čo teda budú riešiť. Prvý kontakt s klientom takmôžeme označiť aj za fázu
rozpoznávania alebo aj odhaľovania problému. Táto etapa býva charakteristická
otvorenosťou klienta voči eventuálnej pomoci, či rade a jeho pripravenosťou „nechať
sa viesť“ ale tiež aktívne spolupracovať pri riešení svojho problému, v
závislosti od typu osobnosti klienta.
Sociálny pracovník musí teda vedieť, že ak ho klient vyhľadal sám, alebo prišiel na
doporučenie, ale dobrovoľne, potom je klient:
• pripravený na možné zmeny
• má vlastnú motiváciu ku zmene
• disponuje predstavou o tom, ako riešiť vlastnú sociálnu situáciu a to častokrát
aj v prípade, že klient dobrovoľne nevyhľadá sociálneho pracovníka.

Základnými metódami, ktoré v tejto etape sociálny pracovník používa sú rozhovor a

pozorovanie, ktoré umožňujú získať dostatok potrebných informácií pre začatie
spolupráce s klientom. Neoceniteľnou pomocou, o ktorú sa musí v tejto etape sociálny
pracovník opierať, je dobré zvládnutie komunikačných zručnosti, najmä schopnosti
zapájať klienta do rozhovoru a-schopnosti empatického počúvania. Sociálny pracovník
by vo svojom repertoári mal mať tiež niekoľko techník „topenia ľadov“, čiže techník
orientovaných na odstraňovania prirodzených rozpakov na strane klienta, neistoty, či
určitej obavy z tohto stretnutia, ktoré môžu pôsobiť ako prekážka v nadviazaní
komunikácie.
Dobrý profesionálny vzťah medzi sociálnym pracovníkom a jeho klientom sa buduje od
prvého kontaktu. Biestek (Skidmore, R. A.-Thackerey, M. G. 1998) hovorí o potrebe
vybudovať kvalitný vzťah, pre ktorý platia nasledovné princípy: individualizácia,
vyjadrovanie pocitov, kontrolovaná emočná zaujatosť, akceptácia, neodsudzujúci
prístup, klientovo právo na sebaurčenie, dôvernosť informácií.
Takýto vzťah sa buduje postupne a jeho predpokladom je skutočný záujem o klienta,
jeho problémy a tiež schopnosť podať tento záujem na profesionálnej úrovni, to
znamená presvedčivo, ale nevtieravo, na báze dôvery, ale nie „dôvernosti“.
Obojstranná dôvera je predpokladom akejkoľvek spolupráce. Vzájomná výmena
„dôverných“ informácií mení profesionálny vzťah na súkromný, ktorý v konečnom
dôsledku môže viesť k strate objektívneho prístupu ku klientovi.
K ďalším chybám, ktoré môžu sťažiť spoluprácu sociálneho pracovníka a klienta patria
najmä haló efekt (posudzovanie klienta na základe prvého dojmu), zlé načasovanie,
nedostatok súkromia pri práci s klientom, autoprojekcia atď.
V etape prvého kontaktu také zručnosti ako schopnosť vnímavého počúvanie, prejavy
akceptácie klienta, porozumenie pre jeho problém, účasť na riešení problému a pod.,
majú terapeutický účinok. Klient pri optimálnom prvom kontakte poskytuje pre
vnímavého pozorovateľa veľa informácií, správne porozumenie ktorý si vyžaduje
kvalitnú detailnú analýzu situácie alebo prípadu či problému. Tieto informácie tvoria
širšie pozadie konkrétneho sociálneho prípadu.

b) Analýza prípadu (situačná analýza)

Ústrednou časťou analýzy, na ktorú sa sociálny pracovník sústreďuje v tejto etape práce s
kientom je osobná a rodinná analýza, ktorá sa označuje aj pojmami osobná a rodinná
anamnéza.

22
 Osobná analýza /anamnéza
Musí obsahovať všetky základné informácie o klientovi, to znamená : meno, dátum
narodenia, adresa, mformácie o priebehu jeho doterajšieho života, najmä tie, ktoré on sám
hodnotí ako výrazne pozitívne či negatívne,
vzťah k rodine á k známym, pracovisku, pracovné a iné úspechy či zlyhania a podobne.
Súčasťou osobnej analýzy sú aj fakty, ktoré klient uvádza ako dôvod stretnutia so
sociálnym pracovníkom, taktiež klientove očakávania od stretnutia ako aj jeho
hodnotenie vlastnej situácie, možnosti a návrhy.

Rodinná analýza / anamnéza

Alebo tiež analýza užšieho prostredia, obsahuje základné informácie o všetkých členoch
rodiny ako sú napr. rodičia, súrodenci, starí rodičia, manžel, manželka, deti. Súčaťou
rodinnej analýzy je napr. aj analýza bytových podmienok, dostatok súkromia, kohezita
rodiny atď.

Analýza širšieho prostredia

Sociálny pracovník sa usiluje získať všetky dostupné informácie o pracovisku klienta, o
jeho postavení formálnom aj neformálnom na pracovisku, o atmosfére, vzťahoch,
úspechoch a zlyhaniach. Pri deťoch za pracovisko pokladáme školu. Sociálny pracovník
sleduje aj individuálne plány klienta, ich existenciu či absenciu, ale tiež aj mieru ich
realizácie.
Špecifickou súčasťou analýzy prostrediu je sociálna infraštruktúra prostredia, v ktorom sa
klient bežne pohybuje. Cieľom tejto analýzy je vytypovať všetky vhodné inštitúcie, či
organizácie, ktoré by mohli poskytnúť klientovi pomoc, alebo oporu.

Analýza situácie predpokladá.

a) kvalitný zber všetkých informácií, ktoré majú vzťah k danému
problému
b) hľadanie vzájomných súvislostí
c) analýzu zistených skutočností, na význam ktorej upozorňuje F.Lesimple (de Robertis,
C. 1998).

Základom pre jej odborné zvládnutie je kvalitná profesionálna príprava

sociálnehopracovníka a to najmä z oblasti psychológie, sociológie, ekonomiky,
poradenstva atď.
K predpokladom zvládnutia tejto fázy, popri vedomostiach zo spomínaných vedných
odborov, patrí dobrá znalosť regionálnej problematiky (aktuálna výška regionálnej
nezamestnanosti, inštitucionálna sieť a pod.).
Sociálny pracovník v tejto fáze vyberá z informácií tie najdôležitejšie fakty, ktoré by
mohli mať rozhodujúci vplyv na situáciu, resp. na sociálnu kolíziu. Aby bol výber
týchto faktov správny, sociálny pracovník si musí stanoviť určité „kritériá“, na základe
ktorých výber faktov uskutočňuje. Tieto kritériá nie sú a nemôžu byť „stabilné“, ale
musia byť dynamicky prispôsobované podľa konkrétneho sociálneho prípadu, ktorý je
v tomto vzťahu určujúcim faktorom.

Pre správne dešifrovanie tohto vzťahu sociálny pracovník musí

predovšetkým vedieť pracovať s takými kategóriami ako sú napr.
problémové situácie, podnety, spoločnosťou akceptované potreby,

23
klientove očakávania.
Analýza situácie predpokladá schopnosť sociálneho pracovníka pružne reagovať
nazistené zmeny a tieto tvorivo zakomponovať do predstavy o klietovom probléme -
jeho príčinách, prežívaní, o možnostiach
riešenia. Samotná situačná analýza je svojou podstatou strešným pojmom pre rad
jednotlivých analýz, ktoré tvoria:
• všeobecný kontext t.j. všeobecná situácia alebo tiež sociálna realita v ktorej sa
nachádza klient a tá je daná konkrétnym typom spoločnosti, stupňom jej rozvoja,
politickou organizovanosťou. Patria sem tiež služby sociálne, výchovné,
opatrovateľské a pod., ktoré su pre klienta dostupné, ale tiež vývoj sociálnej práce a jej
postavenie v spoločnosti (či a do akej miery je v spoločnosti akceptovanou službou),
• analýza prostredia - pri tejto analýze v praxi sa ukazuje vhodná kombinácia dvoch
základných prístupov:
A vedecký prístup (je vedeckejší a objektívnejší)
Sociálny pracovník využíva výsledky štatistických zistení ä
podobne, pričom sleduje najmä:
- vplyv teritória na situáciu klienta (dedina —> veľkomesto?)
- vplyv politiky (sociálnej politiky, ekonomiky) na situáciu jednotlivca a
možnosti riešenia problému
- vplyv infraštruktúry na podmienky života klienta
- analýza bytových podmienok - starý byt, nový byt, rodinný dom, blok.
B empirický prístup, pri ktorom sa sociálny pracovník opiera o vlastnú
skúsenosť, tento prístup je v porovnaní s predchádzajúcim -založený na
subjektívnom chápaní situácie
klienta, čo môže znamenať, že pri analýze, prostredia môže prísť k nesprávnemu
zhodnotenia niektorých faktov.

Analýza sociálnej infraštruktury sa zameriava predovšetkým na zhodnotenie a možnosti

sociálnej siete a toho,čo pre klienta môže sieť poskytnúť ako napr. kultúru, vzdelanie,
obchodnú sieť a pod.

Analýza miesta výkonu práce

- Ide o neštátny subjekt ?
- Ide o dom sociálnych služieb?
- Ide o administratívno-správne centrum?
- Ide o verejnú správu?
- Aký vzťah má miesto výkonu práce pre klienta?
Výsledkom týchto „analýz“ potom je:
a) porozumenie, spoznanie problému, rozpoznanie skutočného konfliktu,
ktorý klient chce riešiť
b) zahájenie potreby zmeny —> teda toho, čo bude potrebné riešiť

c) Evidencia
Na základe týchto aktivít robí sociálny pracovník záver „analýzy“, čiže stanovuje
sociálnu diagnózu alebo jej pracovnú verziu. V závere tejto etapy sociálny pracovník
stanovuje tzv. predbežnú alebo pracovnú verziu sociálnej diagnózy klienta, ktorá je
vlastne prirodzeným výsledkom ukončenia analytického prístupu k sprostredkovaným
informáciám pri prvom kontakte.
Richmondová (In: de Robertis, C, 1998) odporúčala, aby si počas celého obdobia
sociálny pracovník viedol potrebné záznamy, v ktorých by boli obsiahnuté všetky získané

24
 informácie.
Pre ľahšiu orientáciu a väčšiu prehľadnosť ich odporúča zaradiť do troch informačných
skupín :
a) evidencia prípadu - alebo tiež reálna evidencia
O existencii všetkých sem zaradených informáciách sa sociálny pracovník môže sám
prípade potreby presvedčiť. Ide o evidenciu osôb osobne zúčastnených na prípade.
b) svedecké tvrdenia
Ide o výpovede „tretích osôb“ - susedia, súrodenci, rodičia, kolegovia. Pričom
Krakešová (1946) odporúča zaradené informácie deliť do dvoch podstupňov:
- o svedkovia osobne videli, zažili,
- o svedkovia počuli (neboli priamymi účastníkmi), tzv. nepriame svedectvá.
c) iné informácie
Sem zaraduje sociálny pracovník všetky ostatné, resp. inak získané informácie, ktoré
nezaradil do dvoch predchádzajúcich skupín.

Sociálne hodnotenie - sociálna diagnostika

Predpokladom správne stanovenej sociálnej diagnózy je kvalitná sociálna anamnéza,
ktorú získal sociálny pracovník počas prvej etapy práce s klientom.
Správna sociálna anamnéza obsahuje dostatok údajov o klientovi, jeho rodine, školských,
pracovných, partnerských úspechoch, problémoch, atď. Pre občanov so zdravotným
postihnutím alebo s patologickými formami správania sa do sociálnej anamnézy zaraďuje
aj „lekárska anamnéza", psychologický posudok a pod. Sociálna anamnéza je vlastne
praktickým vyústením analýzy záťažovej situácie klienta.
Mohli by sme ju tiež označiť za predstupeň sociálnej diagnózy. Z týchto informácií
sociálny pracovník vychádza počas celého procesu sociálnej diagnostiky; ktorej cieľom
je nielen identifikovať problém, ale aj zistiť ako problém vznikol, akým spôsobom sa
vyvíjal, čo pôsobilo ako posilňovač tohto vývoja alebo ako prekážka a podobne.
Krakešová-Došková už v 30. - 40. rokoch upozorňovala na význam poznania „životnej
histórie klienta“ pre jeho ďalší vývoj.
Sociálna diagnóza tak obsahuje informácie:
osobnosti klienta
o vzťahoch klienta k jeho užšiemu i širšiemu sociálnemu prostrediu
o situácii, v ktorej sa klient nachádza
reálny popis „všeobecnej“ situácie, v ktorej klient žije, čiže z jeho užšieho i širšieho
prostredia

Náročnosť problému, s ktorým sa klient a sociálny pracovník v reálnej praxi stretávajú,

predpokladá úzku spoluprácu profesionálov, ktorých cieľom je intervencia v prospech
klienta. Aby mohol byť proces sociálnej diagnostiky objektívny, sociálny pracovník
hodnotí len zistené fakty, rešpektuje odborné stanoviská iných zainteresovaných
odborníkov, ako napr. psychológa, lekára, právnika, pedagóga, atď. Sociálny pracovník
pri robení záverov pracuje s faktami.
Niektorí autori používajú na označenie výsledného produktu hodnotiacej činnosti
termíny ako:
• sociálna diagnóza
• psychosociäíná bilancia
• diagnostické hodnotenie a pod.
Postupne sa v niektorých krajinách upúšťa od používania termínu sociálna diagnóza s
odôvodnením, že tento termín má výrazne medicínsky akcent, pričom práca na správnom
stanovení sociálnej diagnózy má výrazne odlišný charakter od medicínskych prístupov k

25
 diagnostike a diagnóze. Sociálny pracovník nemôže hovoriť o „chorobe sociálnej“ či už
vo vzťahu k jednotlivcovi alebo skupine, ktorú by bolo možné opísať prostredníctvom jej
symptómov, etiológie, rozvoja a vytvoriť tak určitý „klinický obraz“, ktorý by bol
použiteľný pre všetkých, resp. ktorý by sa dal prenášať z človeka na človeka.
Ďalší rozdieljie aj v prístupe profesionálov:
Lekár najskôr stanoví diagnózu, potom určí liečbu a čaká spolu s pacientom na zmenu
ako dôsledok liečby.
Sociálny pracovník takisto usiluje najskôr o určenie diagnózy, teda hlavného problému,
ale už pri odhaľovaní základného sociálneho problému zapája do činnosti aj klienta, ktorý
je spoluaktérom diagnostikovania. Po stanovení problému ďalej aktívne pracuje na
očakávanej zmene spolu s klientom.
Samotný termín, sociálna diagnóza obsahuje stagnujúci prvok, čiže stanovím diagnózy,
ako keby sa predikovalo satnovenie „spôsobu liečby“. Pretože sociálny pracovník musí
aktívne spolupôsobiť v smere očakávacej zmeny, sa v niektorých krajinách (napr. vo
Francúzsku) začal používať skôr termín hodnotenie. Hodnotenie, resp. zhodnotenie ako
termín obsahuje v sebe dynamický prístup sociálnej práce k poznávaniu klienta. Hovorí
sa aj o empatickom vzťahu sociálny pracovník - klient, ktorý je predpokladom
systemického prístupu sociálneho pracovníka ku klientovi.
Sociálny pracovník a klient sa musia vzájomne rešpektovať, čo sa prakticky prejavuje zo
strany sociálneho pracovníka rešpektovaní „problému“ klienta a zo strany klienta
rešpektovaním voľby dostupných
nápravných prostriedkov ako aj foriem, práce.

b) Plán práce s klientom

Pri vypracovávaní „ projektu“ alebo plánu práce sociálny pracovník musí rešpektovať
tri hlavné problémy:
a) špecifickosť cieľov (či celkových alebo čiastkových),
b) stanovenie:kategórié účastníkov zapojených do práce
pre jednotlivca
pre skupinu, komunitu (najčastejšie ide o individuálnu prácu alebo prácu s malou
skupinou)
voľbu foriem práce, stratégiu postupov
Sociálny pracovník si robí prognózu vývoja prípadu klienta a to ako optimálnu, čiže ako
sa môže prípad klienta vyvýjať najoptimálnejšie, tak aj negatívnu pronózu, čiže
najhoršiu variantu vývoja problému. Na základe prognózy by si mal stanoviť vhodné
korektívne zásahy a následne plán práce.
Plán práce s klientom môže sociálny pracovník urobiť niekoľkými
spôsobmi:
a) plán práce vypracuje sociálny pracovník a klienta s ním zoznámi ako s niečim
daným,záväzným
b) plán práce vypracúva spolu s kientom
Takýto prístup je z hľadiska cieľov práce s klientom optimálnym spôsobom na
aktivizáciu klienta od jeho začiatku.
Medzi klientami sociálnej práce je však pomerne veľká skupina, ktorá v začiatkoch nie je
schopná (z rôznych dôvodov) byť rovnocenným partnerom pri tvorbe plánu. V
takomto prípade by sociálny pracovník mal vypracovať plán práce sám a rozložiť ho do
jednotlivých krokov. Takto pripravený plán by mal prediskutovať s klientom. V tejto
etape sociálny pracovník klientovi nielen predkladá plán práce, ale mu aj vysvetľuje
dôvody, pre ktoré zaradil jednotlivé kroky do pracovného plánu, ako aj očakávania od
realizácie týchto krokov.

26
V prípade, že by mal klient voči niektorej časti výhrady, alebo by s určitými krokmi
pláne nesúhlasil, sociálny pracovník by mal celý plán ešte raz prehodnotiť.
Pôvodný plán práce by mal realizovať len vtedy, ak-je 4o jediný vhodný spôsob riešenia
klientových problémov. Inak by mal v spolupráci s klientom vypracovať nový plán, ktorý
by vhodne nahradil pôvodný.
Po tejto etape by mala nasledovať jasne deklarovaná vôľazo strany klienta plán
realizovať. Vhodnou súčasťou tohto aktu je uzavretie kontraktu. Sociálny pracovník a
klient uzatvárajú spolu dohodú (kontrakt) o ďalšom spoločnom postupe.
Táto dohoda môže mať dve formy :
- ústnu
- písomnú
Forma dohody je závislá od :
- osobnosti klienta
- miery dôvery v klienta
- závažnosti sociálneho problému
Ústna forma dohody môže byť pre klienta prejavom dôvery v jeho schopnosti a môže
ho povzbudiť v jeho úsilí o pozitívnu zmenu. Ak je osobnosť klienta dostatočne stabilná,
potom na realizáciu pracovného plánu je ústna forma dohody postačujúca.

Písomná forma dohody je vhodná pri nestabilnom type klienta, pri klientovi, ktorý má
nízku motiváciu meniť vlastnú situáciu, alebo ktorý chodí na stretnutia nedisciplinované
atď. Písomná forma dohody je vnímaná týmto typom klientov ako „závažnejšia“ a preto
pôsobí účinnejšie ako slovná. Po vypracovaní plánu práce a uzavretí dohody o jeho
realizácii, sociálny pracovník rozpracuje jeho úseky na jednotlivé kroky, ktoré zasadí do
realizačného časového plánu a doplní ho menami všetkých zainteresovaných účastníkov
tohto procesu. A to ako profesionálnymi spolupracovníkmi (psychológ, právnik, lekár,
atd'.), tak i osobami z klientovho prirodzeného prostredia (manžel, rodičia, súrodenci ...)
a tiež, ak je to možné, osobami z pracovného prostredia klienta (kolegovia z práce,
školy ...).
Všetky osoby zaradené do plánu musia byť vopred o ich úlohách informované a musia sa
dobrovoľne podieľať na činnosti.

Účasť klienta na procese zmeny

Klient musí byť od samého začiatku partnerom sociálneho pracovníka. Sociálny
pracovník a klient spolu plán schvaľujú, rozhodujú spolu o ľuďoch, ktorí by mohli
klientovi pomôcť pri realizácii jeho osobnej zmeny.
Klient a sociálny pracovník v pravidelných intervaloch hodnotia jednotlivé kroky
realizácie plánu, jeho úspešnosť, či neúspešnosť a spolu robia prípadné korekcie.
Len ak je klient aktívnym a rovnocenným partnerom sociálneho pracovníka; môže sa
uskutočniť celková predpokladaná zmena.
Realizáciou pracovného plánu nesleduje sociálny pracovník len vyriešenie jednej
konkrétnej sociálne problémovej situácie v živote klienta. Sociálny pracovník sa zároveň
stáva „učiteľom“ klienta, ktorý v konkrétnej záťažovej situácii učí klienta riešeniu
životných problémov. Učí ho, ako môže zvládať vlastné problémy, ako mobilizovať
vlastné sily a kde hľadať pomoc.

Voľba pracovných metód

Poslednou súčasťou druhej etapy je voľba takých metodických postupov, ktoré majú
najvyšší predpoklad priviesť nás k úspešnému vyriešeniu klientovho problému. Sociálny
pracovník sa môže napríklad rozhodnúť pre využitie metódy distribúcie klienta. To

27
 znamená, že po zvážení reálnych potrieb klienta a vlastných vedomostí, zručností a
kompetencii „distribuje“, teda odosiela svojho klienta k inému odborníkovi. Podľa typu
problému ho môže odporučiť k psychológovi, psychiatrovi, na iný typ sociálneho
pracoviska (úrad práce, sociálna poisťovňa, azylový dom a pod.). Druh problému tiež
rozhoduje o tom, či v tejto etape, po odoslaní klienta inému odborníkovi, sa spolupráca s
klientom ukonči, alebo bude pokračovať ďalej. Okrem samotného problému o tejto
skutočnosti rozhoduje aj klient.

SOCIÁLNA INTERVENCIA
Intervencia predstavuje vlastné jadro sociálnej práce s klientom. Týmto termínom sa
označuje plánovaný, koordinovaný postup pri riešení klientovho problému. V procese
intervencie má mať klient psychickú aj praktickú oporu v sociálnom pracovníkovi.
V tejto etape používa sociálny pracovník celú škálu pracovných metód, s ktorými
pracuje. Konkrétne volená metóda, alebo skôr skupina metód je závislá od:
osobnosti klienta (vek a pod)
problému, s ktorým klient prichádza
prostredia
Metódy, s ktorými pracujú sociálni pracovníci v súčasnosti, už dávno prekročili rámec
troch klasických metód.
Van der Laan (1998) za základnú metódu sociálnej práce označuje rozhovor, ktorý by
sme mohli označiť ako zámernú, organizovanú výmenu informácií medzi minimálne
dvomi zúčastnenými. Podľa cieľov, ktoré sociálny pracovník sleduje, rozlišujeme
nasledovné typy rozhovorov : klasický, diagnostický, poradenský, terapeutický a pod.
Podľa stupňa naliehavosti klientovho problému rozlišujeme intervenciu:
a) bežnú
b) krízovú
Bežná intervencia je určená klientovi, ktorého problém umožňuje postupné, pokojné
riešenie, kedy sociálny pracovník s klientom pracuje počas pravidelných, dohodnutých
stretnutí na základe vopred vypracovaného plánu.
Krízová intervencia je určená pre klienta v akútnej krízovej situácii. Tento typ intervencie
sa poskytuje v čase, ktorý je potrebný pre klienta, teda aj bez toho, aby sme si stretnutie
vopred dohodli, či naplánovali. Klient vyžadujúci krízovú intervenciu sa nachádza v
silnom emočnom napätí, ktoré býva častokrát doprevádzané stresom. V prevažnej miere
klient túto situáciu vníma ako neriešiteľnú, ba nezriedka až ako život ohrozujúcu. Tieto
pocity môžu rovnako vychádzať zo sociálnej reality, teda z reálnej situácie v ktorej sa
klient ocitol, ako z fantazijných produktov klientovej mysle (napr. pri niektorých
duševných poruchách, alebo pri užívaní drogy...)- Možností pre ktoré sa klient ocitne v
kríze je celý rad a sociálny pracovník si musí byť vedomý toho, že väčšina týchto
problémov je v skutočnosti tak náročná, že jej zvládnutie si často vyžaduje
zainteresovanie viac členného pracovného tímu. V krízových situáciách obzvlášť
vystupuje do popredia význam lokálnych sociálnych sietí, ktoré môžu byť nápomocné pri
riešení klientovej situácie.

Intervencia, ako etapa, ktorá predstavuje vlastnú prácu s klientom na vyriešení jeho
situácie, má výrazné agogické pozadie, ktoré spočíva:
a) vo vedení klienta k svojpomoci,
b) v snahe o obnovenie dôvery klienta vo vlastné schopnosti, (v správnosť odhadu,
vlastného úsudku, správnosti riešenia) zdravej miery dôvery vo vlastné okolie,
c) vedení klienta k pomoci iným a podobne.
Práve preto v tomto období má pre klienta mimoriadny význam podpora poskytovaná

28
klientovým prostredím - profesionálmi, inými klientmi, rodinou, kolegami... Pričom
významovo rovnako pre klienta je dôležitá emocionálna aj materiálna, vecná opora.
Spôsob intervencie vychádza z potrieb klienta a sociálny pracovník je zodpovedný za
nájdenie spôsobu takých riešení, ktoré sú prínosom pre klienta.
Do intervencie (okrem samotnej sociálnej terapie) patrí :
• rozhovor
• písanie žiadostí
• vedenie klienta k svojpomoci
• posilňovanie odolnosti klienta
• výcvik komunikačných zručností
• objektívne hodnotenie situácie
• realitná terapia
• vedenie iných k pomoci klientovi
• využívanie vlastných schopností a poznatkov (ako aj poznatkov a schopností
spolupracovníkov, kolegov) v prospech klienta a to s cieľom podpory klienta v
emocionálnej a sociálnej rovine
• správny odhad a zhodnotenie rizika atď.
V rámci sociálnej práce individuálnej sa na Slovensku s uplatňujú predovšetkým jej
nasledovné modifikácie:
- prípadová sociálna práca (Krakešová, 1946),
- behaviorálne orientovaná sociálna práca,
- terapeuticky orientovaná sociálna práca,

Hlavné zásady intervencie:

Právo klienta na riešenie vlastného problému v rámci jeho možností a schopností
2) Akceptácia klienta takého, aký je. Viera, že klient je schopný
zmeny a že je schopný nápravy vlastnými silami.
3) Hľadať silné stránky klientovej osobnosti. Pri hodnotení situácie a
stanovovaní cieľov sociálny pracovník spolupracuje s klientom, snažiac sa nájsť
spoločné hodnoty.
4) Mlčanlivosť v osobných veciach klienta.
5) Sociálny pracovník nesie profesionálnu zodpovednosť za dobro
rodiny. Rodinu ako celok nikdy nepúšťa zo zreteľa, bez ohľadu na to, či intervenciu
potrebuje jej jeden člen, alebo viacero členov jednej rodiny.
6) Sociálny pracovník je zodpovedný nielen pred klientom, ale aj
pred sebou samotným, spoločnosťou a pred profesionálnou obcou a pod.
7) Novinky treba používať v zhode so stanovenými cieľmi práce.
Nové informácie, ktoré môžu maťpre klienta význam, je sociálny pracovník povinný
sprístupniť.

Etapa sociálnej intervencie býva tiež označovaná aj ako etapa sociálnej terapie. Na tomto
pomenovaní opätovne je badateľný vplyv medicínsky orientovanej sociálnej práce, ktorá
je charakteristická práve prenášaním medicínskych termínov do terminologického jazyka
sociálnej práce. Modernejšie označenie „sociálna intervencia“ sa používa na označenie
celého súboru metodických postupov prostredníctvom ktorých pracuje sociálny
pracovník s klientom, pričom terapia zostáva len v pozícii jednej z možných pracovných
metód sociálneho pracovníka.

29
 DISKUSIA
Diskusia s klientom iná byť jednou z foriem práce, ktoré musia byť prítomné počas
celého kontaktu sociálneho pracovníka s klientom. Prostredníctvom diskusie si
sociálny pracovník permanentne overuje ako sa klient vyrovnáva s vlastnou situáciou,
aké zmeny zaznamenal, či si nespomenul na niektoré nové skutočnosti a pod. Diskusia
má byť vecná, otvorená a má byť výsledkom empatického prístupu sociálneho
pracovníka ku klientovi.
V záverečnej etape práce s klientom má diskusia obsiahnuť rekapituláciu celého obdobia
spolupráce s jasným zhodnotením všetkých kladov i záporov, ktoré táto spolupráca
priniesla. Má byť jasným, ale
dôstojným zakončením spolupráce.

ZAKONČENIIE PRÍPADU
Sociálny pracovník ukončuje prácu s klientom zo štyroch dôvodov:
1. Že spolu s klientom vyriešili problém, v tomto prípade musí byť jasné pre klienta, že
spoločná práca na riešení problému sä skončila. Klient by v tejto etape mal odchádzať
s dôverou vo vlastné schopnosti, že dokáže do budúcnosti prevziať iniciatívu za
riešenie možných ďalších problémov sám.
2. Ak klient dlhodobo odmieta zodpovedne pristupovať k riešeniu vlastných problémov.
Klient (v prípade, že ide o dospelú osobu, disponujúcu so všetkými svojimi právami)
môže odmietnuť zúčastniť sa zmeny, ktorú mu predkladá sociálny pracovník, ak:
a) týmto svojím konaním neohrozuje svoju vlastnú existenciu,
b) neohrozuje osoby, ktoré sú na ňom závislé, napr. maloleté deti,
c) svojím postojom a správaním neporušuje platný právny poriadok.
Akokoľvek je to v našich podmienkach nezvyklé, sociálny pracovník je povinný
akceptovať rozhodnutie klienta. Ak sa napríklad klient rozhodne žiť ako bezdomovec,
sociálny pracovník mu môže ponúknuť pomoc pri riešení jeho situácie, ale ak bude klient
trvať na tom, že aj naďalej chce žiť ako bezdomovec, sociálny pracovník by mal jeho
rozhodnutie rešpektovať.
3. K ukončeniu práce s klientom môže prísť aj z dôvodov zmeny bydliska klienta,
respektíve sociálneho pracovníka.
4. K špecifickým dôvodom ukončenia práce s klientom patrí napr. nástup klienta do
výkonu trestu odňatia slobody, na liečenie, alebo exitus.
Na výkon sociálneho pracovníka okrem znalostí z oblasti metodiky sociálnej práce má
vplyv aj jeho osobná orientácia na niektorý z prúdov existujúcich v sociálnej práci.
V sociálnej práci s jednotlivcom môžeme identifikovať najmä nasledovné
prúdy:
• psychosociálny (k staviteľom predstaviteľom patrí napr. F.Hollisová,
Hamiltonová, Austin),
• funkcionálny (Taft, Robinsonová, Smaleyová),
• prístup orientovaný na riešenie problému (Peflmanová),
• prístup orientovaný na úlohy (Reid, Epsteinová),
• behaviorálny (Thomas).
Okrem uvedených smerov v sociálnej práci s jednotlivcom sa môžeme stretnúť tiež s
delením, ktoré vychádza podľa prevahy poskytovanej aktivity zo strany sociálneho
pracovníka a síce:
- diagnostický alebo medicínsky smer
(Tento prístup je založený na prístupe expert - klient, sociálny pracovník je
chápaný jako „odborník“ na klientove problémy, najmä na oblasť diagnostiky,

30
 odhaľovania „chorých aspektov“ v správaní sa klienta a na odporúčanie jeho
liečby - terapie.),
- terapeutický smer
(Terapeuticky orientovaná sociálna práca sa usilovala poskytnúť jedincovi
možnosť vytvoriť si so sociálnym pracovníkom vzťah založený na dôvere a
spolupráci. Najmä posunutie riešenia , problémov klienta do oblasti rodinnej
terapie môžeme hodnotiť jako prínos k rozvoju metód sociálnej práce.),
- biografický orientovaná sociálna práca
(Nittelom (In: Chytil, 2002) presadzovaná sociálna práca s jednotlivcom rozširuje
vlastný biografický kontext otnografickú perspektívu, čím sa vytvárajú lepšie
možnosti pre pochopenie
klienta.),
- integračná sociálna práca
(Založená najmä na psychologicko-pedagogickom poradenstve, prostredníctvom
ktorého sa usiluje o multifaktoriálnu analýzu problémovej situácie klienta,
odhalenie potenciálnych rozporov a predloženie čo najširšej ponuky možných
riešení. Integračný pristúp sa orientuje aj na zapojenie okolia do riešenia
klientovho , problému.),
- multifunkčné prístupy
(Boli vypracované v sociálnej práci so zameraním na tzv. rizikového klienta ako
sú obete domáceho násilia, závislí, na alkohole, drogách, klienti s psychiatrickým
ochorením, po výkone trestu atď.).
V sociálnej práci s jednotlivcom sa v súčasnosti môžeme stretnúť nielen s viacerými
prúdmi, určujúcimi praktický spôsob práce s klientom, ale tiež s novými etapami, ktoré sa
týkajú fázovania, čiže stanovenia postupnosti jednotlivých krokov. Čoraz častejšie sa ako
etapa objavuje klarifikácia, čiže etapa objasňovania, ktorá býva zaraďovaná niekedy ako
prvá, vstupná etapa, častejšie však ako druhá etapa, respektíve fáza sociálnej práce s
jednotlivcom. Autorka zastáva názor, že vzhľadom k významu prvého kontaktu s
klientom, ako aj ku skutočnosti, že nie vždy má sociálny pracovník toľko informácií,
času a v neposlednom rade tiež dôvery klienta, aby bolo vhodné pristúpiť k objasňovaniu
klientovho problému je vhodnejšie zaradiť tento krok do druhej etapy sociálnej práce s
jednotlivcom. Klarifikácia predpokladá nielen pomenovanie problému, ale tiež odhalenie
príčin jeho vzniku, jej začlenenie do etapy tvorby sociálnej diagnózy preto môžme
označiť za optimálne.
Z didaktických dôvodov autorka zastáva názor, že by bolo žiaduce chápať klarifikácki
ako relatívne samostatný krok v sociálnej práci s jednotlivcom, ktorého prevažná časť má
byť vykonaná v etape hodnotenia. Takéto začlenenie dáva dostatočný priestor pre nácvik
klarifikácie a najmä pre pochopenie významu, ktorý táto časť práce má pre klienta.
Sociálnu prácu s jednotlivcom je možné chápať ako formu osobnej pomoci (Wendt,
1991), ktorá v 20. storočí nadobudla komplexný charakter, vyžadujúci podporu okolia,
predovšetkým rodiny. Napriek vstupu dálších aktérov do prípadu, zotrváva táto metóda
na pozíciách pomoci plánovanej pre jedného, konkrétneho klienta.

SOCIÁLNA PRÁCA SO SKUPINOU

Práca so skupinou sa začala rozvíjať predovšetkým ako špecifická metóda práce

organizovaná v rámci rôznych náboženských a svojpomocných hnutí. V USA aj v Európe
postupne vznikajú a rozvíjajú sa spolky zamerané na riešenie sociálnych problémov.
Skutočný rozvoj tejto metódy však nastáva až koncom 19. a začiatkom 20. storočia.,
Pre ilustráciu uvádzame niekoľko informácií, viažucich sa k vývoju sociálnej práce so

31
skupinou. Napr.:
- v rokoch 1855-1865 vznikli medzinárodne uznávané mládežnícke
organizácie YMCA a YCCA,
- v roku 1884 v Londýne otvorili Toynbeellouse,
- v roku 1886 Jane Addamsová založila Hull House.
Hnutie settlementov, čiže hnutie zamerané na zakladanie mestských centier priamo v
najchudobnejších štvrtiach, ktoré ponúkali ich obyvateľom pomoc, vzniklo koncom 19.
storočia v Anglicku.
Skidmore - Thackeray (1998) uvádzajú, že hlavným prínosom týchto inštitúcií bolo
vytvorenie možností pre chudobných a ukrivdených. Centrá - settlementy, ktoré-v
mestách- vznikli im umožnili, aby prostredníctvom skupinovej interakcie jednotlivci
rozvíjali svoju osobnosť a obohatili tak vlastný život.
V praxi si sociálna práca so skupinou získala uznanie už koncom dvadsiatych rokov 20.
storočia, ale teoretické rozpracovanie tejto metódy bolo nedostatočné.
Jedným z dôvodov bola aj skutočnosť, že táto metóda sa začala rozvíjať práve v období
rozkvetu psychoanalýzy, ktorá spolu s teóriou osobností bola viac rozvíjaná ako
princípy práce s malou skupinou, programovo orientované na vzdelávanie, rekreáciu
a terapiu. Napriek tomu však už v roku 1923 sa na pôde Western Reserve University
(tamtiež) uskutočnil prvý kurz zameraný na sociálnu prácu so skupinou.
Sociálna práca so skupinou bola. oficiálne zaradená medzi hlavné metódy sociálnej práce
v roku 1935 na Národnej konferencii sociálnej práce (tamtiež, s. 238), kde boli prijaté
nasledovné ciele sociálnej práce so skupinou :
1. Pomáhať členom skupiny, aby sa učili aktívnej účasti na živote skupiny a
prostredníctvom toho rozvíjali vlastné chápanie problémovej situácie a posilňovali
svoju občiansku zodpovednosť, aby sa začali zaujímať o sociálne dianie v spoločnosti.
2. Prostredníctvom rozvoja skupiny, prispieť k rozvoju individuálnych potenciálov
jednotlivých členov a k obohateniu ich života.
3. Zabezpečovať prirodzený vzrast a rozvoj sociálneho funkciovania členov
skupiny.
4. Zabraňovať sociálnej dysfunkcii u členov skupiny.
5. Poskytovať pomoc a oporu jednotlivcom, ktorí žijú v dysfunkčných sociálnych
vzťahoch, alebo tým, ktorí to potrebujú vzhľadom na ich sociálnu situáciu.
O rok neskôr, teda v roku 1936, vznikla Národná asociácia pre štúdium skupinovej sociálnej
práce a o ďalší rok (teda v roku 1937) následne vznikla aj Americká asociácia vzdelávania v
skupinovej práci.
V roku 1939 Grace L. Coyle (tamtiež) definovala sociálnu prácu so skupinou ako druh
formujúceho procesu uskutočňovaného v záujmových skupinách, vo voľnom čase
účastníkov za účasti „vedúceho“. Cieľom skupiny je vzrast a rozvoj členov
prostredníctvom využitia skúseností skupiny, alebo využitia pomoci skupiny k
dosiahnutiu svojich životných cieľov.
Dorothea F. Sullivanová (tamtiež) sociálnu prácu so skupinou chápala predovšetkým ako
metódu rozvojaosobnosti, pri ktorej skupina predstavuje hlavný nástroj.
Skupinová sociálna práca má za cieľ nápravu funkciovania skupiny a dosahovanie
spoločne vytýčených cieľov. Práca so skupinou je metódou orientovanou na
odstraňovanie alebo elimináciu prekážok v oblasti sociálnej interakcie jej jednotlivých
členov, na schopnosť tvoriť a dosahovať spoločné ciele. Podľa Gisely Konopky
(tamtiež, s. 87), skupinová sociálna práca je metódou, ktorej činnosť je zameraná na
jednotlivých členov skupiny. Cieľom je zlepšenie individuálnej kvality života
prostredníctvom účasti v skupine, diferencované, v súlade s potrebami skupiny. Napriek
skutočnosti, že skupina tvorí „celok“, sociálny pracovník, nesmie zabudnúť na

32
individuálne prejavy a potreby jej jednotlivých členov. Medzi jednotlivcom a skupinou
nejde o dichotómiu. Indivíduum sa môže sebarealizovať, alebo pochopiť vlastnú
hodnotu len prostredníctvom vlastnej účasti v skupine. Vďaka spolunáležitosti ku
skupine môže jedinec zažiť pocit bezpečia, prijatia, zakúša pocity spojené s prevzatím
zodpovednosti za iných v rámci skupinových vzťahov. Gisela Konopka upozorňuje, že
sociálny pracovník by si mal byť vedomý nielen pozitívnej sily skupiny, ale aj
skutočnosti, že táto sila môže byť pre jednotlivca aj zhubnou. Podľa nej ide o metódu,
ktorá v konečnom dôsledku smeruje k najkomplexnejšiemu rozvoju jednotlivca
prostredníctvom jeho vzťahov so skupinou. Sociálna práca so skupinou sa zameriava, aj
na ovládnutie umenia „zapojiť sa“ do skupiny prostredníctvom nadviazania osobných
kontaktov s členmi skupiny, spolupodielania sa na plánovaní a realizovaní skupinových
činností, ale tiež umením „vycúvať“, odísť zo skupiny, ak je to pre jednotlivca potrebné.
V skupine sa jednotlivec učí prosociálnym zručnostiam, potrebným pre jeho bežný
život.
Názov sociálna práca so skupinou navodzuje dojem, že všetky aktivity majú byť
zamerané v prospech skupiny. Skupina však v tomto prípade nie je cieľom, ale
prostriedkom pôsobiacim v smere očakávaných zmien jej jednotlivých členov, v smere
zvyšovania individuálnej kvality jednotlivých členov skupiny. Hlavným cieľom sociálnej
práce so skupinou je dosiahnutie zmeny v oblasti sociálneho funkcionovania jej členov,
prostredníctvom ich účasti v skupine. Sociálny pracovník sa zameriava vo svojich
aktivitách rovnako na pomoc jednotlivým členom skupiny ako na pomoc skupine ako
celku. Skupinová sociálna práca je metódou i procesom vypracovným na to, aby si ľudia
mohli zvýšiť kvalitu svojho života a zvyšovať svoj potenciál tak, ako je to len možné.
Metóda sociálnej prúce so skupinou osôb môže pomôcť skupine:
1. dosiahnuť spoločne stanovené ciele,
2. dosiahnuť zmenu požadovanú 'členmi skupiny, klorí majú problémy individuálne,
rodinné, pracovné a pod.,
3. napomôcť členom k samorozvoju a k svojpomoci, a tak obohatiť individuálne
osobnosti,
využiť skupinovú terapiu za účelom odstránenie nežiaducich a zaťažujúcich
prejavov, zážitkov v živote jednotlivých členov a pod.
Sociálny pracovník pracujúci so skupinou, umožňuje rôznym skupinám také
funkciovanie, aby bolo možné využiť skúsenosti zísakané v rámci skupinovej interakcie
na rozvoj osobnosti. Sociálna interakcia ako činnosť programovo plánovaná, ktorá má
pozitívne ovplyvňovať rozvoj osobnosti, sa orientuje na dosiahnutie skupinou zvolených
cieľov a koncentruje sa predovšetkým na vytváranie takých pocitov v skupine, ktoré by
slúžili normálnym, prirodzeným potrebám rozvoja, zabraňovali by sociálnej dysfunkcii a
upevňovali by ciele výchovné a rehabilitačné, alebo by zaangažovali členov k účasti na
spoločných akciách a prijímali by spoluzodpovednosť za úspech skupiny.
Práca so skupinou je zároveň špecifickou oblasťou teórie sociálnej práce. Ako oblasť
teórie sociálnej práce sa zaoberá otázkami „susedstva, ženskou otázkou, možnosťami
využitia sociálnej práce so skupinou v nemocniciach, v nápravno-výchovných
zariadeniach, organizáciách atď.“.

Ako metóda alebo proces sa sociálna práca so skupinou orientuje na riešenie problémov
jednotlivcov, rodín i spoločnosti pomocou skupiny ako nástroja za účasti profesionálov,
ktorých úlohou je pomoc bezprostredná i následná , pri získavaní spôsobilosti členov
skupiny k riešeniu problémov. Jej základným prostriedkom je využitie sily medziľudskej
interakcie pre ich dobro pri riešení sociálnych problémov, alebo pre obohatenie života,
uľahčenie interakcie a vzťahov prostredníctvom, plánovaných programov

33
a konania. Ciele a úlohy sociálnej práce soskupinpu sú závislé na výbere konkrétneho
modelu práce. Catherine Papelouáa Beulah Rothmanová (de Robertis,. 1998) stanovili
tri základné modely:
1. Sociálne orientovný model
2. Nápravný model
3. Interakčný model

1. Sociálne orientovaný model - Model spoločných cieľov

Tento model obsahuje činnosti zamerané na realizáciu skupinových záujmov a často býva
uplatňovaný na základe očakávaní takých súčastí spoločnosti, akými sú napríklad
občianske organizácie, rodičovské výbory, susedstva atď. V literatúre sa v súvislosti s
ním môžeme stretnúť aj s termínom model spoločných cieľov.
Skupiny slúžiace spoločným cieľom vznikajú a trvajú z dôvodu spoločne vytýčených
záujmov,, ktoré upevňujú skupinové vzťahy. V posledných rokoch sa táto metóda spája
s možnosťou regulácie problémov spájaných s rozvojomi rastom spoločnosti.
Tento model práce so skupinou je postavený na nasledovných zásadách :
• objasňovať smerovania politických agentúr,
• pozitívne využívať možnosti miestnych organizácií,
• stotožniť sa s cieľmi organizácie, ktorých ste členmi,
• vypracovávanie správ,
• poznanie alternatív a ich následkov.
Základom, tohto modelu sú zásady demokracie, ktoré sa stali štandardom pre každú
prácu so skupinou. Každý pracovník, bez ohľadu na jeho formálne postavenie, sa usiluje
o presadenie základných princípov demokracie v práci so skupinou. Z hľadiska cieľov je
orientovaný na úspešnú socializáciu členov skupiny.
V teoretickej rovine sa venovali tejto otázke Middleman, Cox, Breton, Lee a Parson
(Skidmore – Thckerey 1998)

2. Nápravný model
Nápravný, alebo terapeutický model je orientovaný klinicky. Skupina tu plní rolu činiteľa
vyvolávajúceho a posilňujúceho očakávané zmeny. Sociálny pracovník uľahčuje
interakciu medzi jednotlivými členmi skupiny s cieľom dosiahnutia zmeny u
jednotlivcov, alebo pomáha jednotlivcom pri dosiahnutí sebestačnosti a zlepšenia
vlastného funkciovania. Sociálny pracovník napomáha skupine dosiahnuť pozitívne
zmeny vo funkciovaní skupiny ako celku. Zaoberá sa problémami dysfunkcie v skupine a
tiež vzťahmi jednotlivých členov aj mimo skupiny. Skupinová práca orientovaná na
nápravu má možnosti širokého uplatnenia v nemocniciach, nápravných inštitúciách,
rodinných vzťahoch, v poradenstve v školách, v strediskách zdravia atď.
Predstavitelia: Vinter, Garvin, Rose (In: Skidmore-Thckerey, 1998).

3. Interakčný model
Ide o model opierajúci sa o vzájomnosť, spolupatričnosť členov skupiny. Tento model
slúži rovnako jednotlivcovi i spoločnosti. Vychádza z faktu, že jednotlivca je možno
vidieť, porozumieť mu a liečiť ho len v kontexte rôznych systémov i podsystémov, do
ktorých prináleží. Dôraz je kladený na spolupatričnosť, ktorá vzniká medzi jednotlivcom
a spoločenskou skupinou. Model vzájomných cieľov vychádza zo systémovej relácie
medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Spolupatričnosť je centrálnym bodom sociálnej
práce. Malá skupina je poľom, na ktorom je možné kultivovať a usmerňovať ako
individuálne tak i spoločenské funkciovanie.
Sociálny pracovník plni úlohy facilitátora , mediátora a pod. Úlohou je naučiť tvoriť a

34
 udržiavať potrebnú sociálnu sieť, prijímať a dávať sociálnu oporu, hľadať nové
možnosti riešenia. K dispozícii skupine je obraz určitého konkrétneho ideálneho stavu
skupiny a tiež aj systém vzájomnej pomoci. Model nie je teda závislý na konkrétnom
probléme, ktorý skupina rieši, ale práve skupina je možnosťou k jeho riešeniu.
Neobsahuje ani terapeutické ciele, ani programy politických, či veľkých sociálnych
zmien. Pozornosť sa kladie na zaangažovanosť v medziľudských vzťahoch.
K predstaviteľom patria: Schultze, Gitterman, Shulman (Skidmore, R. A.-
Thckerey.M.G.1998)

1. Preafilačné obdobie - preafilačná fáza tvorby skupiny

Ide o činnosti smerujúce k vytvoreniu skupiny, ktoré tvoria akúsi vstupnú fázu k
samotnej sociálnej práci so skupinou. Je to obdobie, v ktorom sociálny pracovník uvažuje
o zostavení skupiny - o počte klientov,
o problémoch, ktoré budú riešiť, o výbere klientov do skupiny, o možných vzťahoch,
ktoré sa v skupine môžu vytvoriť a podobne. Preafilačné obdobie končí formálnym
zostavením skupiny. Z hľadiska obsahového zamerania činnosti, ktorými sa sociálny
pracovník zaoberá, môžeme preafilačné
obdobie rozdeliť na dve fázy.

Prvá fáza saorientuje na tvorbu skupiny. Formovanie skupiny môže prebiehať v podstate
niekoľkými spôsobmi:
- už existujúca skupina sa sama obracia na sociálneho pracovníka so žiadosťou o
pomoc,
- výber a tvorbu skupiny robí sociálny pracovník,
- sociálny pracovník „prevezme“ skupinu, čiže skupina bola zorganizovaná
niekým iným.
Sociálny pracovník sa rozhoduje o spôsobe práce so skupinou a spracováva základné
informácie o jednotlivých členoch skupiny, vyberá adekvátne metódy práce. Sociálny
pracovník by mal zvážiť charakterové vlastnosti jednotlivých členov skupiny a ich
možný vplyv na skupinu. Mal by vedieť odhadnúť či budú v prospech skupiny,
respektíve či niektorá z vlastností nemôže byť príčinou konfliktu. Mal by vedieť
rozpoznať:
- aké vzťahy sú medzi členmi skupiny,
- aké majú rodinné zázemie, pracovné prostredie,
- možnosť využiť členstvo v skupine ako motiváciu v práci so skupinou,
- dôvod, pre ktorý sa chcú zúčastniť práce so skupinou.

Správne zhodnotenie vnútorných (motivácia, zainteresovanosť členov skupiny), ako aj

vonkajších faktorov (napr. tlak okolia) môže napomôcť sociálnemu pracovníkovi ešte
pred prvým osobným kontaktom so skupinou stanoviť nielen hlavný problém skupiny
ako celku, ale aj ponúknuť skupine perspektívu, pripraviť sa na prácu, odhadnúť
dynamiku skupiny. Sociálny pracovník musi tiež zvážiť, či disponuje on sám alebo
prostredníctvom inštitúcie, ktorú reprezentuje, kompetenciami potrebnými na riešenie
problému.

Druhá fáza je určená na vypracovanie projektu práce so skupinou. Projekt musí

obsahovať:
- hlavné ciele sociálneho pracovníka, ktoré chce dosiahnuť pri práci so skupinou,
- definovanie potrieb skupiny a zdrojov, ktoré môže pre skupinu použiť

35
Po tomto období začína priama práca so skupinou, v ktorej takisto môžeme rozlíšiť určité
špecifické úseky, opakujúce sa pri práci s každou skupinou, čiže jednotlivé etapy.

Prvá etapa práce so skupinou sa začína prvým stretnutím skupiny. Sociálny pracovník pri
prvom stretnutí skupiny by nemal zabudnúť na potrebu:
- navzájom zoznámiť všetkých členov skupiny,
- dohodnúť sa na pravidelných stretnutiach, určiť čas, miesto a trvanie
stretnutí,
- stanoviť predpokladanú dĺžku spoločnej práce (stanoviť čas skončenia práce so
skupinou),
- vysvetliť pravidlá, ktoré bude skupina dodržiavať,
- prediskutovať možnosti a podmienky rozšírenia skupiny,
- vysvetliť ciele a význam spolupráce,
- poukázať na dôležitosť aktívnej účasti ifa práci v skupine.
Sociálny pracovník si v začiatkoch stavia vlastný cieľ, respektíve niekoľko cieľov, ktoré
chce pri práci so skupinou dosiahnuť. Tieto ciele je potrebné oddeliť od cieľov
jednotlivých členov skupiny a taktiež od tých, ktoré si na začiatku postaví skupina ako
celok. Ako vidíme v práci so skupinou sa nám úplne samozrejme vytvárajú tri kategórie
cieľov, ktoré bude potrebné v nasledovnom období rešpektovať. Umenie spočíva v
zosúladení všetkých cieľov tak, aby počas práce skupiny boli postupne realizované
všetky sledované ciele. O umení hovoríme aj preto, že nezriedka sú niektoré z
vytýčených cieľov až antagonistické. Sociálny pracovník sa potom musí usilovať o ich
zosúladenie.

Cieľom skupiny môže byť napr.:

- odhalenie problémov,
- uspokojenie individuálnych potrieb jednotlivých členov skupiny,
- prijímanie zodpovednosti,
- robenie rozhodnutí a preberanie zodpovednosti,
- naučiť sa pracovať v skupine a so skupinou,
- rozvoj skupiny - rozvoj jej vzťahov, sily reálneho konania.

Zloženie skupiny
Zloženie skupiny je dôležitým aspektom. Rozhoduje o „životnosti“ skupiny. Skupina pre
jej prácu a pre stavanie a dosahovanie cieľov potrebuje aby jednotliví členovia skupiny
boli navzájom solidaritni, kooperatívni, aby sa navzájom dokázali rešpektovať. Preto je
potrebné pri tvorbe skupiny uvažovať o dvoch faktoroch a to o veľkosti skupiny a jej
„jednorodosti“.
Veľkosť skupiny môže byť rozličná. Nemala by však skupine brániť v komunikácii
medzi jednotlivými členmi. V skupine presahujúcej 20-25 členov sa vzájomná
komunikácia, ako aj tvorba osobných kontaktov výrazne sťažuje.
Malé skupiny, t.j. skupiny s počtom členov menším ako 8, vyžadujú väčšiu aktivitu od
svojich členov. Dávajú priestor ná vyjadrenie vlastných predstáv a na prejavenie
individuálnych vzťahov voči jednotlivým členom skupiny. Nadviazané vzťahy dosahujú
osobnejší charakter. Čím je skupina menšia, tým väčší dokáže vytvoriť tlak na
jednotlivca, aby sa podriadil normám prijatých skupinou. Ciele takejto skupiny sú
obtiažne modifikovateľné. Skupina je ľahko ohroziteľná rôznymi faktormi. Napr. už
uvažovanie o tom, že by odišiel niekto zo skupiny ohrozuje jej stabilitu a narušuje prácu
skupiny v konečnom dôsledku aj jej funkčnosť.

36
Skupiny, ktoré majú od 10-20 členov disponujú s menej intenzívnymi a menej hlbokými
interpersonálnymi vzťahmi. Umožňujú dostatok možností pre komunikáciu v skupine.
Vias sa tu objavuje tiež tendencia k anonymite, v prípade, že niektorý z členov sa na
chvíľu potrebuje uchýliť do anonymity.
Štruktúra skupiny je viacej formálna, usiluje sa dodržiavať všetky formality ako
napríklad určené role, program, organizáciu stretnutí atď. Čo umožňuje viac vyniknúť
tým členom skupiny, ktorí disponujú určitými dominantnými vlastnosťami, väčšou
aktivitou apod., takétotypy sa často stávajú tzv. neformálnymi vodcami skupiny.
Homogénnosť skupiny, okrem samotnej veľkostí ovplyvňujú tiež také faktory ako sú
zhody vo veku, v pôvode, spoločnej kultúre, rase či etniku atď. Malé rozdiely
v uvedených faktoroch výrazne neohrozujú súdržnosť skupiny, môžu však vplývať na jej
atmosféru a komunikáciu v skupine.
Vek môže byť vhodným kritériom pri tvorbe skupiny detí a mládeže. Dospelí vek ako
kritérium pre tvorbu skupiny neakceptujú. Vhodnejšími kritériami sú pre dospelých
kritéria ako vzdelanié príslúšnosť k určitej sociálnej vrstve, spoločná profesionálna
orientácia apod. Pri tvorbe skupiny musíme mať túto skutočnosť na pamäti a potom je
potrebné skupinu zostaviť a viesť tak , aby sme zabezpečili jej stabilitu.

Účasť a prítomnosť členov

Je treba vedieť či jednotliví členovia skupiny sa práce v skupine zúčastňujú dobrovoľne
alebo nie. V zásadách, ktoré boli pre sociálnu prácu so skupinou prijaté, sa okrem
iného hovorí, že účasť členov v skupine má býť dobrovoľná. Pomerne často sa však
stáva, že skupiny s dobrovoľnými účastníkmi su v skutočnosti tvorené tlakom, čiže
členstvo v nich je jednotlivým členom skupiny nanútené. Toto platí najmä pre skupinovú
prácu organizovanú v inštitúciách ako sú napríklad školy, nemocnice, či detský tábor atď.
Takisto tlak okolia je niekedy dôvodom pre účasť v skupine, kedy sa jednotlivec stáva
členom skupiny z rozhodnutia inštitúcie.
Tíež okolie, rodina, kurátor a podobne, môžu vyvinúť tlak natoľko silný, že jednotlivec
na začiatku odmietajúci zúčastniť sa skupinovej práce, sa napokon pod týmto tlakom
rozhodne pre „dobrovoľnú účasť“ na skupine.
Otvorenosť či uzavretosť skupíny.
Či bude skupina pracovať ako uzavretý celok, teda ako skupina so stálym počtom členov,
ktorí sa zúčastňujú na práci skupiny, bež možnosti zapojenia nových členov, alebo bude
otvoreným systémom do ktorého môžu počas práce vstúpitľ noví aktéri je závislé nielen
na dohode sociálneho pracovníka a skupiny. Pri rozhodovaní o otvorénosti čí zatvorenosti
skupiny zohráva jednu z najdôležitejších úloh, dôvod, obsah problémov skupiny alebo
tiež orientácia na činnosť.
Ako otvorené pracujú väčšinou skupiny, ktore sa orientujú na výchovné či rekreačne-
výchovné ciele.
Pričom aj pre otvorené skupiny platí, že existuje určité stále jadro, ktoré sa pravidelne
zúčastňuje na práci skupiny a pôsobí ako tunel , vytvára vždy nové vzťahy so všetkými
účastníkmi práce v skupine. Keby stále jadro neexistovalo, nemohli by sme hovoriť o
skpine. Oproti tomu napríklad skupiny svojpomocné či terapeuticky orientované
existujú len,ako zatvorené systémy.

Výber členov
Spôsob výberu členov skupiny má pre prácu so skupinou
niekoľkovýznamov.
1. Ak výber robí sociályn pracovník, alebo inštitúcia pre ktorú pracuje, je potrebné
mať na zreteli, že:

37
 a) účasť v skupine móže byť chápaná ako prestížna ak
• bol výber-členov prísny
• je obtiažne dostať sa do skupiny
• má daná inštitúcia vysoký status
• ponúka príťažlivé obsahy a podobne
Pri práci so skupinou je potrebné rešpektovať:
situáciu skupiny ako celku a tiež situáciu jednotlivých členov skupiny,
pracovať so silami jednotlivca,
spolupráca celku je lepšia ako súťaž jednotlivcov,
vytvárať priestor na potrebné rozhodnutia,
vytvárať priestor na vyjadrenie všetkým členom skupiny v rovnakej
miere,
vytvárať nevyhnutné výchovné hranice,
nestavať sa zbytočne do pozícii vodcu skupiny.
V slovenskej sociálnej práci používame jednotný názov pre všetky aktivity sociáleho
pracovníka pracujúceho so skupinou. V americkej lietratúre oproti tomu sa rozlišuje
medzi termínmi skupinová sociálna práca (angl. social groupe work), skupinová terapia
(group therapy), sociálna práca so skupinami (social work with groups).
Chytil (2002, s. 70) upozorňuje na základné podobnosti a rozdiely medzi jednotlivými
druhmi práce so skupinou, tak ako ich spracovali Middleman a Goldberg.

Tab. č. 2: Základné podobnosti a rozdiely medzi jednotlivými druhmi

práce so skupinou, tak ako ich uvádza Chytil .

Tabuľku pošlem zvlášť !!!!!!

Ako sme už povedali, skupinová sociálna práca či sociálna práca so skupinou nie sú
totožné so skupinovou terapiou a to aj napriek skutočnosti, že práca v skupine môže
mať liečebný účinok. Rozdiel o.i. spočíva aj v správaní sa profesionála, ktorý si pri
terapii počas celého kontaktu so skupinou udržiava pozíciu experta, čiže toho, ktorý
riadi celú prácu skupiny.
V sociálnej práci so skupinou sa môžeme podľá cieľa a obsahu práce stretnúť s
nasledovnými typmi skupín:
- rekreačné skupiny,
- skupiny zamerané na sociálne zručnosti,
- vzdelávacie skupiny,
- skupiny zamerané na riešenie problémov a rozhodovanie,
- svojpomocné skupiny,
- skupiny orientované na socializáciu,
- terapeutické skupiny,
- encouterové skupiny.
Sociálnu prácu so skupinou je tak možné chápať ako metódu, ktorá využíva dynamiku
skupiny súčasne k dvom cieľom a to k posilneniu skupiny ako celku a zároveň
prostredníctvom interakcie jedotlivca so skupinou usiluje o zlepšenie jeho sociálneho
fungovania. Podľa Philipsa (In: Chytil, 2002) je charakteristickým znakom skupiny práve
proces interakcie členov skupiny, ktorý je cielene stimulovaný a riadený sociálnym
pracovníkom.
Sociálna práca so skupinou sa v minulosti orientovala na tri základné

38
úlohy :
1) zmeniť životné, podmienkychudobných
2) vytvoriť podmienky pre rozvoj osobností, ktoré by boli vzormi
demokratickými; sociálnymi a a morálnymi,
3) poskytnúť možnosť emočného vyrovnia sa s obtiažnymi
situáciami.
Nemeckí autori sa prikláňajú k chápaniu sociálnej práce so skupinou ako sociálno –
pedagogickej práci so skupinou (Galuske, M. 2001), pričom spoločným východzim
momentom je skutočnosť, že sociálna práca so skupinou je chápaná ako metóda prácev s
malou skupinou, ktorá využíva výchovné metódy. Cieľom sa stáva dosiahnutie zmeny v
myslení a konaní individuálnych klientov uprostred skupiny aj mimo nej. Tieto zmeny sa
dejú v nasledovných krokoch :
1) sprístupniť potrebné informácie,
2) diskutovať o problémoch,
3) hľadať, navrhovať a nachádzať riešenia,
4) diskutovať o optimálnych spôsoboch realizácie skupinových plánov,
5) analýza diania v skupine, vyvodzovanie záverov.
Sociálny pracovník / sociálny pedagóg pracujúci so skupinou svojou osobnou
zaangažovanosťou ovplyvňuje dianie v skupine, sprostredkováva informácie, vyberá a
navrhuje skupine formy a metódy práce, pomáha pochopiť význam sociálnych noriem a
porozumieť vzťahom, jednotlivec a celok. Sociálna práca so skupinou tak plne využíva
pedagogické metódy a princípy, aby mohla dosiahnuť svoj primárny cieľ a tým je rozvoj
individuálnych potenciálov členov skupiny, schopnosť empatie a asertivity, zručnosti v
tímovej prádla pod.
Práca so skupinou je tak miestom vzájomného ovplyvňovania sa a prostriedkom
výchovného pôsobenia. Skupinu môžeme, chápať ako pedagogický nástroj, ktorým
chceme u jednodtlivých členov podporiť sociálne zrenie, osobnostný rast, vzdelanie,
nápravu sociálneho fungovania a pod.
Nároky kladené na sociálneho pracovníka pri práci so skupinou:
• sociálny pracovník pozná a rozumie dynamike skupiny, vie ju využiť v prospech
jej členov,
• sociálny pracovník vie vnímavo sledovať a vhodne usmerňovať dianie v skupine,
• pozná a rozumie fázovaniu procesu pomáhania,
• rozumie rolovému správaniu,
• ovláda metódy a techniky práce so skupinou,
• pomáha rozvíjať kooperatívnu komunikáciu v skupine,
• pomáha budovať systém vzájomnej pomoci,
• vie viesť skupinu k jej osamostatneniu,
• dobrovoľne a zodpovedne plní úlohu konzultanta skupjny,
• pomáha 'skupine budovať, dodržiavať a hodnotoť pravidlá pre spoločné
fungovanie atď.
Pri dobrovoľnom fungovaní sa skupina stáva miestom kde je možné trénovať sociálne
zručnosti, učiť sa rozumieť procesom prebiehajúcim v spoločnosti, diskutovať
o „životných témach“, zvládať krízové situácie a poskytovať potrebnú pomoc a podporu
iným.
Mohli by sme teda súhlasiť deftníciou skupinovej sociálnej práce tak, ako ju ponúka
Knippenkotter (In: Chytil, 2001, s. 85) a síce, že je to „vedomá práca so vzťahmi vo
vnútri skupiny s jej členmi, so situáciami v skupine tak, že sa u členov skupiny
rozvíja potenciál, ktorý slúži k ďalšiemiu rozvoju člčnov skupiny. Skupinový pracovník

39
(Groupworke) je človek disponujúci schopnosťou vedome pracovať so vzťahmi
v skupine“.

SOCIÁLNA PRÁCA S KOMUNITOU A SO SPOLOČNOSŤOU

Pôvodne sa termínom sociálna práca s komunitou označovala tá časť sociálnej práce,

ktorá presahovala sociálnu prácu s jednotlivcom, rodinou a skupinou. Sociálna práca s
komunitou, alebo tiež komunitná sociálna práca tak v sebe zahŕňala prácu,so všetkými
druhmi komunity ako aj prácu so spoločnosťou ako celkom. Až posledné dve desaťročia
sa stretávame so zdôrazňovaním, rozdielov medzi sociálnou prácou s komunitou a
sociálnou prácou so spoločnosťou. Chytil (2002) poukazuje pri tom na skutočnosť, že sa
to deje v období, kedy, prišlo.k utlmeniu sociálnej práce s komunitou v
západoeurópskych krajinách a USA.

SOCIÁLNA PRÁCA S KOMUNITOU

Příhodová (2000) označila sociálnu prácu s komunitou za najmladšiu z trojice metód,

rozlišovaných podľa predmetu, na ktorý je orientovaná.
Vo vzťahu k tornuto tvrdeniu zaujímavo vyznieva Popplov (Příhodová, A. 2000) názor,
že komunitná sociálna práca má svoje korene ako v americkom hnutí settlementov, tak aj
v robotníckom hnutí orientovanom na sociálne istoty, na boj za zaistenie sociálnych
požiadaviek ako právnych nárokov a pod. Takto chápaná komunitná práca má potom
svojich významných predstaviteľov až v 19. storočí. Ktoré z týchto tvrdení je bližšie k
pravde? Problém možno spočíva v nejednotnom chápaní obsahu pojmu „komunita“, kde
dnes existuje viac ako stovka rôznych definícií. Pre potreby tejto práce sa javí výhodným
použiť Kellerovo (In: Veľký sociologický slovník, 1996, s. 512) chápanie komunity,
ktorý ju charakterizoval ako „sociálny útvar charakterizovaný jednak zvláštnym typom
sociálnych väzieb vo vnútri, medzi členmi jednak špecifickým postavením navonok, v
rámci širšieho sociálneho prostredia."
Keller, ale rovnako i Calkown, Light a iní rozlišujú medzi komunitou a spotočnosťou.
Tieto dva pojmy ktoré sa v sociálnej práci často nie práve najvhodnejšie stotožňujú, v ich
prácach, ale tiež v prácach napríklad Pagneho, Zastrowa, Tonniesa a ďalších, sa
nachádzajú jasne oddelené.
Non – Violence Study Group (Skidmoré, R. A.-Thackerey, 1998) v roku vymedzila
obsah pojmu komunita v sociálnej práci ako jednotku, ktorá je dostatočne veľká pre
dosiahnutie politického vplyvu a dostatočne malá, aby mohli byť vnej realizované vzťahy
ku každému jej členovi, pričom jej členovia disponujú dostatočnými zdrojmi pre
vytvorenie alternatívnych inštitucionálnych opatrení. Ide o jednotku schopnú kvalitnej
sociálnej analýzy, v ktorej sú sociálne vzťahy alterminopolné materiálnymi
podmienkami.
Vychádzajúc zo spomínaných autorov, sociálnu prácu s komunitou chápame ako metódu
sociálnej práce, ktorá pomáha ľuďom žijúcim na určitom územnom celku pri riešení
konkrétnych životných situácií. Pri svojej práci s komunitou sociálny pracovník musí
rešpektovať biologické, etnické, sociálne, ekonomické, kultúrne a iné osobitosti
obyvateľov komunity.
Younghusbandová (Novotna,V.Schimmerlingová; V, 1992, s. 87) a iní sa koncom 70.
rokov pokúsili podať súhrn základných princípov a cieľov, ktoré sa najvýraznejšie
presadili v sociálnej práci s komunitou. Podľa nich :
1. Sociálny pracovník pracujúci s komunitou musí rátať s neustálym napätím

40
 v komunite, ktoré je spôsobené potrebami členov komunity a dostupnými zdrojmi na
ich uspokojenia, ktorými komunita disponuje.
2. Sociálny pracovník preto musí viesť komunitu k optimálnemu využívaniu
vlastných, ako aj všetkých dostupných prospešných zdrojov.
3. Konflikty spôsobujú tiež záujmy rozličných skupín žijúcich v komunite,
rozličné názory, ideály atď.
4. Sociálny pracovník by mal vedieť pre prospech komunity zúžitkovať tie
individuality, ktoré komunita akceptuje1 ako prirodzené autority, ktoré majú dôveru a
rešpekt komunity.
Praktický i teoretický záujem o sociálnu prácu s komunitou koncom 70. rokov bol
ovplyvnený nielen silným študentským hnutím, ale tiež postupným narastaním chudoby
vo svete, problémy ktorej už nevládali riešiť jednotlivé štáty bez pomoci dobrovoľníkov.
Nárast sociálnych problémov znamenal tiež nárast poptávky po sociálnych službách.
Existujúce sociálne služby neposkytovali ani všetky druhy požadovaných služieb a ani
občania neboli vždy spokojní s kvalitou poskytovaných služieb. Sociálna práca s
komunitou prichádza preto s obnovenou stratégiou, ktorá sa postupne stáva hlavnou
ideou prúdu orientujúceho sa na prácu s komunitou a tou je pomoc k svojpomoci.
Sociálna práca s komunitou tak preberá dve úlohy :
1) aktivizovať obyvateľov určitej lokality komunity k jej aktívnemu
pretváraniu,
2) vytvára akýsi nárazník, obranný val, ktorý je postavený medzi
nedostatok sociálnych služieb a požiadavku komunity po nich.
V dôsledku sociálno-ekonomického vývoja v jednotlivých krajinách sociálna práca s
komunitou na konci 70. rokov dočasne stratila na svojej aktuálnosti. K jej oživeniu
prichádza zase v 80. rokoch, kedy sa do popredia dostávajú práve nepedagogické
kompetencie sociálnych pracovníkov.
Sociálni pracovníci sa zaoberajú záujmami a želaniami (aj nenaplnenými) obyvateľov
komunity, ktorých sa dotýkajú problémy komunity. Sociálni pracovníci postupne
preberajú úlohy moderátorov, teda tých, ktorí sprostredkovávajú komunikáciu medzi
správou mesta a jej obyvateľmi, či obyvateľmi konkrétnej mestskej časti. Je samozrejmé,
že v období narastajúcej nezamestnanosti, chudoby, nedostatku sociálnych bytov, náraste
pouličného násila atď. sa sociálna práca s komunitou javí ako dobrá alterntíva.
Narastajúce náklady na sociálne služby viedli k snahe o dosiahnutie spolupráce
obyvateľov komunity a následne k obnove jej prirodzených zdrojov. Hlavným cieľom je
znova uschopniť komunitu, čiže navrátiť jej pôvodnú funkčnosť. Sociálny pracovník
preto zastáva rolu koordinátora, učiteľa, katalyzátora, splnomocňovateľa, analyzátora,
poradcu, facilitátora, vyjednávača a pod.
V 90. rokoch začína byť výraznejší nedostatok peňazí, ktoré boli na komunitné projekty
poskytované. Paradoxne s úbytkom finančných prostriedkov narastá potreba práce na
vytváraní a obnove infrašturuktúry. V súvislosti s tým sa začína v sociálnej práci s
komunitou hovoriť aj
o komunitnej ekonomike, ktorá sa o.i. orientuje na odhaľovanie potrebných zdrojov
priamo v lokálnej komunite, poukazuje na spôsoby ich odhalenia, ale aj lobovanie za ich
získanie a využitie. Koncom tisícročia sa definitívne presadila požiadavka trvalo
udržateľného rozvoja.
Sociálna práca s komunitou sa zameriava na následovné aktivity:
• komunitnú starostlivosť,
• rozvoj komunitných organizácií,
• komunitný rozvoj,
• komunitné plánovanie,

41
 • komunitné vzdelávanie,
• komunitné akcie,
• feministická komunitná práca,
• anitrasistická komunitná práca.
Sociálny pracovník pracujúci s komunitou by sa mal predovšetkým
usilovať o:
- dôkladné poznanie potrieb a problémov komunity,
- aby ním navrhnuté riešenia akceptovala komunita,
- o zapojenie všetkých obyvateľov komunity do riešenia problémov,
- o realizáciu reálnych zmien (Žilová,A.2002)
V sociálnej práci s komunitou môžeme podobne ako je to aj v sociálnej práci s
jednotlivcom či skupinou, nájsť päť základných etáp, ktorými sú :
Prvá etapa, ktorej cieľom je zber informácií.
Sociálny pracovník si zisťuje všetky dostupné informácie o komunite s cieľom
porozumieť problému komunity. K základným informáciám v tejto etape patria
nasledovné informácie :
a) demografické údaje o štruktúre :
- produktívne - neproduktívne obyvateľstvo,
- muži, ženy, deti,
- vekové zloženie,
- ekonomicko - sociálne zloženie (založené na príjme a profesii obyvateľov
komunity),
- vzdelanostná štruktúra,
- sociálna štruktúra : vdovy, siroty, dôchodcovia, zdravotne postihnutí občania a
pod.,
- politická štruktúra,
- etnické zloženie,
- náboženská orientácia členov komunity atď.
b) informácie o infraštruktúre :
- bytová otázka (rodinné domy, panelová výstavba, ...),
- siete : voda, plyn, elektrina,
- cesty,
- telefóny,
- inštitúcie: škola, zdravotné stredisko, knižnica, kino, športové kluby, telocvnične
a pod.,
- sociálna sieť,
- samosprávne inštitúcie : obecný úrad, vyšší územný celok, okresný úrad,
krajský úrad, úrad práce, poisťovne, banky, ... ,
- zamestnávatelia podľa druhu činnosti : služby, priemysel, obchod,
poľnohospodárstvo atd'.,
- kontakty s okolím: so susednými obcami, okresmi, či krajmi, so zahraničnými
partnermi.

c) informácie o formálnych i neformálnych vodcoch komunity :

- meno starostu a profesionálne inforniácie o ňom,
- mená politických lídrov, respektíve významných či najaktívnejších členov
jednotlivých politických strán žijúcich, pracujúcich alebo pochádzajúcich z

42
 danej komunity,
- informácie o najvýznamnejších osobnostiach hospodárskeho života komunity
(riaditelia podnikov, firiem a pod.),
- informácie o intelektuáloch pôsobiacich v komunite,
- informácie o duchovných vodcoch komunity a pod.
d) iné informácie :
- história komunity,
- prírodné zdroje,
- možosti využitia lokality v prospech rozvoja komunity,
- životné prostredie a pod.

Druhá etapa, etapa diagnostická, v ktorej sa sociálny pracovník usiluje o stanovenie

hlavného problému komunity a odhalenie príčin tohto problému. V princípe sa
využívajú zhodné metodické postupy ako pri diagnostikovaní problémov jednotlivca, či
skupiny. Rozdiel spočíva v množstve zozberaných údajov a v náročnosti ich správneho,
roztriedenia, analyzovania a odhaľovania kauzálnych atribúcií. Na vzniku a rozvoji
sociálnych obtiaží komunity sa podieľa veľké množstvo faktorov a pre ich správnu
identifikáciu a pre porozumenie týmto problémom sa javí najoptimálnejšia spolupráca
už počas tejto etapy s akceptovanými členmi komunity.

Tretia etapa sa orientuje na navrhovanie projektov zameraných na riešenie sociálnych

problémov komunity a na stanovenie vhodných metodických postupov a taktík v práci s
komunitou. Špecifikom práce sociálneho pracovníka v tejto situácii je často nedostatočné
poznanie sociálneho pracovníka so všetkými členmi územnej komunity. Preto sa v práci s
územnou komunitou odporúčajú využívať také techniky ako napr. prezentácia pred
členami obce, organizovaná miestnou samosprávou, organizovanie večerov otázok a
odpovedí, vystúpení expertov k danému problému, ale tiež napr. anketové metódy,
prostredníctvom ktorých získavame informácie o názoroch komunity a tak ďalej. K
modernejším metódam zaraďujeme informácie pre občanov sprostredkované miestnymi
médiami (domáca televízia, rozhlasová stanica a tlač). Žiaľ, toto sú prostriedky dostupné
len veľkým mestám s výnimkou tlače. Aj malé okresné mestečká majú väčšinou vlastnú
regionálnu tlač. V lokalitách, kde nie je možné mediálne kanály do práce zainteresovať,
môže sociálny pracovník využiť informáciu občanov prostredníctvom miestneho
rozhladu, či letákov. Cieľom je nielen podať informáciu o pripravovaných aktivitách, ale
tiež vzbudiť o ne záujem a nájsť potenciálnych spolupracovníkov priamo v komunite.
Aktivity vykonávané bez záujmu členov komunity sú v podstate neúspešné. Cieľom
sociálnej práce je nielen vyriešiť daný problém, ale aj naučiť riešiť problémy.
Na Slovensku máme dostatok skúseností so svojpomocnými, neformálnymi skupinami,
s dobrovoľnou účasťou občanov na budovaní niektorých dôležitých zariadení (rozvod
vody, plynu a pod.), ktoré boli
v minulosti realizované aj vďaka občianskym iniciatívam. Je potrebné ich hodnotenie a
následne stanovenie možností využitia v ďalšej sociálnej práci s komunitou. V tejto etape
dôležitú úlohu zohrávajú práve miestne autority, ktoré môžu presvedčiť ostatných členov
komunity o význame, cieľoch či správnosti stanovených postupov. Môžu pôsobiť tiež
ako aktuálny vzor pre zapojenie sa do plánovanej zmeny.
V tretej etape je tak vytvorený spoločný plán ktorý obsahuje :
- vytýčené hlavné ciele,
- zvolené pracovné postupy,
- určené hlavné zdroje (finančné i personálne),

43
 - stanovený kalendár - čiže plán práce rozvrhnutý do konkrétnych termínov, so
špecifickým dôrazom na kontrolu kľúčových momentov projektu,
- zodpovedné osoby,
- stratégiu v prípade nepredvídaných udalostí a pod.

Štvrtá etapa predstavuje vlastne samotnú realizáciu projektu.

Realizovať projekt začíname okamžite po jeho prijatí v komunite a vytýčení postupov
na dosiahnutie cieľov. Táto etapa má niekoľko dôležitých úsekov :
• využitie existujúcich kornunitných zdrojov - predovšetkým služieb pri
odstraňovaní sociálnych problémov komunity,
• získanie podpory mimo zdrojov komunity,
• informácie o dosiahnutých úspechoch.
Je dôležité, aby sme hneď v počiatkoch, vedeli využiť dostupné lokálne zdroje.
Vloženie miestnych zdrojov do projektu :
- zvyšuje zainteresovanosť komunity na jeho realizácií,
- umožňuje začať s realizáciou projektu okamžite, čiže dosiahnuť aspoň
minimálnu zmenu (už začatie prác na projekte komunita môže vnímať ako
sociálnu zmenu), čím nestrácame počiatočný elán členov komunity,
- informácie o vlastnej snahe komunity môžu posilniť pomoc (najmä
finančnú) z prostriedkov mimo komunity,
- zakladajú predpoklad na udržateľnosti projektu aj po odchode
sociálneho pracovníka z komunity.
Významnou súčasťou štvrtej etapy je pravidelná a dostatočne prístupná informovanosť
členov komunity o práci na projekte, o dosahovaných úspechoch, ale tiež o problémoch
a komplikáciách, ktoré pri realizácii projektu môžu nastať. Najväčším nepriateľom nie
je čiastočný neúspech, ale nedostatok informácií.

Piata etapa sa orientuje na prezentovanie výsledkov dosiahnutých pri spoločnej

realizácii projektu a záverečné hodnotenie. Sociálny pracovník by mal zhodnotiť všetky
pozitívne charakteristiky komunity s ktorými sa stretol. Mal by vyzdvihnúť tie
skutočnosti, ktoré robia komunitu odolnou, silnejšou a schopnou riešiť v budúcnosti
sociálne problémy s využitím miestnych zdrojov, vrátane personálnych zdrojov.
Takisto by mal vedieť poukázať na eventuálne nedostatky, napr. chyby v komunácii
komunity, nerešpektovanie niektorých pravidiel a pod., ktoré sa počas práce s komunitou
prejavili. Jeho úlohou nie je kritika komunity, ale odhalenie silných i slabych stránok
komunity a poukázanie na význam týchto znalostí v budúcnosti.
Termín sociálna práca s komunitou je potrebné chápať ako strešný pojem, obsahujúci
rôzne teoretické koncepty a prístupy. Hlavným cieľom je splnomocniť, uschopniť
komunitu k riešeniu problémov vlastnými zdrojmi. Do tejto metódy sa okrem samotného
sociálneho pracovníka, ktorý vystupuje ako koordinátor, učiteľ, usmerňovateľ a pod.,
zapájajú klienti -občania, ktorí sú aktívnymi účastníkmi plánovaných zmien a tiež
zástupcovia mocenských štruktúr, ktorí vystupujú ako spolupracovníci, či podporovatelia.
Niektoré metódy uplatňujúce sa v komunitnej sociálnej práci :
• braimstorming – využíva sa v etape diagnostikovania hlavných problémov
komunity a hľadania možnosti riešenia,
• delfská metóda,
• intervenčné metódy - metódy smerujúce k riešeniu problému,
• fundraising - získavanie finančných prostriedkov,
• lobing,

44
 • mediácia,
• negociácia atď.
Jednotlivé metódy používané v sociálnej práci s komunitou môžeme rozdeliť do troch
základných modelov:
a) lokálny alebo komunitný rozvoj
b) sociálne plánovanie
c) sociálina akcia
Pod sociálnou akciou sa v teórii sociálnej práce rozumie aktivita spoločnosti zamierená
na zmeny v mocenskej štruktúre, legislatíve, v sociálnych normách a pod. Sociálna
akcia sa spája s riešením takých problémov ako sú sociálna nespravodlivosť, nerovnosť,
deprivácia, znevýhodnenné postavenie jednotlivcov či skupín. Pri tomto modele sa
využívajú také metódy ako konfrontácia, vyjednávnie, občianske protesty atď. Pre
úplnosť treba uviesť, že niektorí autori vymedzujú komunitu nielen ako lokálne
spoločenstvo ako sídelnú komunitu (Žilová: In Tokárová, 2002), ale hovoria napr. o
terapeutickej, tradičnej, občianskej či duchovnej komunite.

SOCIÁLNA PRÁCA SO SPOLOČNOSŤOU

Sociálny pracovník sa usiluje porozumieť problémovým situáciám a pomôcť ľuďom,
aby sa sami dokázali postaviť problému, porozumieť mu a nájsť riešenia daného
problému. Akým spôsobom môže sociálna práca pomôcť spoločnosti aká celku? Nie je
táto armbícia prehnaná? A koho, alebo čo máme na mysli ak hovoríme o sociálnej práci
so spoločnosťou?
Spoločnosťou rozumieme v sociálnej práci veľké územné celky, presahujúce klasické
chápanie územnej komunity. Najčastejšie ako spoločnosť chápeme celý štát, respektíve
určité krajinské usporiadanie a pod. V podmienkach Slovneska by sme sa potom
orientovali na SR ako určitý špecifický celok, alebo by sme sa v rámci sociálnej práce so
spoločnosťou orientovali na jednotlivé kraje. Menšie územné celky sú predmetom
komunitnej sociálnej práce.
V čom spočíva odlišnosť sociálnej práce s územnou komunitou a sociálnej práce so
spoločnosťou ?
1) Sociálna práca s územnou komunitou sa orientuje na pomoc menšiemu počtu
občanov, pričom hľadáme špecifiká prameniace práve v danej komunite a riešenia
problémov môžu byť niekedy
akceptované a realizovateľné len v danej komunite, ktorej je naša pomoc určená. Oproti
tomu práca so spoločnosťou je orientovaná na všetkých členov spoločnosti a jej výsledky
by v konečnom dôsledku mali byť riešením pre spoločnosť ako celok.
2) Sociálna práca s komunitou sa orientuje na aktuálne, niekedy by sme mohli
povedať až na akútne situácie, teda na situácie, vyžadujúce okamžité riešenie (čím pri
územnej komunite máme na mysli časové obdobie v rozpätí od jedného roka do piatich
rokov). Sociálna práca so spoločnosťou sa zaoberá problémami komunikácie celku,
organizácie a vedenia spoločnosti, plánovania a prognózovania vývoja sociálnej situácie
v spoločnosti, overovania funkčnosti sociálnych systémov a pod. Z uvedeného je zrejmé,
že časový horizont s ktorým sa v tejto skupine metód stretávame sa pohybuje v rozpätí od
5 rokov vyššie.
..

F. Cox, J. Erlich, J. Rothman a J. Tropman (Skidmore, R. A.-Thackerey, M. 1998)

rozlišujú tri základné,metódy práce so spoločnosťou, a to:
a) Lokálny rozvoj, ktorý je pokladaný za najreálnejší spôsob
dosahovania plánovaných zmien v spoločností. Lokálny rozvoj ako spôsob práce

45
 so spoločnosťou je založený na zaangažovaní čo najväčšieho počtu občanov na
spoločenskom dianí. Táto metóda
využíva také pracovné techniky, ako je svojpomoc, vzdelávanie, dobrovoľníctvo,
tvorba lokálnych stredísk atď.
b) Sociálne plánovanie, ktoré sa spája s riešením takých závažných otázok
života spoločnosti, akými sú napríklad demografický vývoj, kriminalita,
predovšetkým kriminalita mládeže, bytová otázka,
otázky verejného zdravia, tvorby fungovania sociálneho poistenia a pod. Sociálne
plánovanie si vyžaduje, aby bol v spoločnosti dostatok špičkových odborníkov z
oblasti sociálnej analýzy, prognózovania, odborníkov disponujúcich riadiacimi
schopnosťami a tiež odborníkov ovládajúcich stratégiu a riadenie v štátnom
aparáte atď.
c) Sociálne konanie orientované na sociálne akcie. Táto metóda je zameraná na
reálne vytváranie podmienok „na prežitie“, v súlade s medzinárodnými zásadami
sociálnej spravodlivosti, demokracie a humanizmu. Ide v konečnom dôsledku
o dlhoročné úsilie sociálnych pracovníkov zamerané na dosiahnutie zásadných
noriem a ich presadenie do štátom záväznej formy, t.j. do legislatívy. Tvorba
kvalitnej sociálnej legislatívy je prioritou sociálnej práce so spoločnosťou.
Samozrejme, že tieto metódy nesmerujú len k tvorbe novej sociálnej legislatívy,
ale aj k jej presadzovaniu v sociálnych inštitúciách a to hlavne v oblasti kontroly
doržiavania záväzných postupov a spôsobov práce sociálnych pracovníkov s
občanmi. Pracuje sa tu predovšetkým s takými oblasťami, ako napríklad práca s
menšinami, ženská otázka, radikalizmus v politických hnutiach, rovnosť
príležitostí, starostlivosť o občanov so zdravotným postihnutím či o starých
ľudí atď.

Sociálna. práca so spoločnosťou sa orientuje; najmä na nasledovné aktivity :

• výskum,
• plánovanie,
• koordinácia,
• organizácia,
• financovanie,
• legislatíva,
• administratíva,
• konzultácie,
• výchova a vzdelávanie,
• združenia, organizácie,
• negociácia,
• lobing,
• propagácia a reklama.
Pričom najväčší, význam zo spomínaných metód sa pripisuje práve metóde organizácie
spoločnosti. Organizácia spoločnosti je metódou práce so spoločnosťou ako celkom (Puch, H.
J.; 1997) a obsahuje v sebe tri rozdielne aspekty:
1. Používa na označenie stavu, situácie či stupňa organizácie,
dezorganizácie či neorganizácie danej spoločnosti.
2. Je to oblasť praxe obsahujúca rôznorodé inštitúcie zaoberajúce sa zisťovaním
potrieb spoločnti. Cieľom súčasnéh chápania je objasnenie procesu organizácie
spoločenstva a role sociálneho pracovníka v riešení problémov spoločnosti.
3. Je to spôsob usporiadania spoločnosti.

46
Organizácia spoločnosti, ako metóda sociálnej práce sa začala rozvíjať spolu s tzv.
klasickými metódami sociálnej práce, jej definitívne presadenie sa ako samostatnej
metódy však vzhľadom na šírku problémov s ktorými pracuje sa uskutočnilo až v druhej
polovici 20. storočia.
V roku 1939 na Štátnej konferencii sociálnej práce v USA bola uskutočnená prvá
významná diskusia o organizácii spoločnosti ako pracovnom postupe, ktorá napokon
vyústila do nasledovných zistení :
1) že organizácia spoločnosti je samostatnou pracovnou metódou,
2) pri jej aplikácii je potrebné rozlišovať či hovoríme o metóde sociálnej práce alebo
o všeobecnom organizovaní spoločnost.
3) Organizácia spoločnosti ako metóda, nie je určovaná len sociálnou prácou. Iné
vedné oblasti - napríklad politika, sociológia, ekonómia či pedagogika sa takisto
zaoberajú riešením tohto problérnu
4) Organizácia spoločnosti podľa potreby sociálnej pomoci plní v štáte špecifické
úlohy.
5) Ide o najnáročnejšiu metódu celej sociálnej práce. A to ako z pohľadu
vyžadovaných vedomostí, zručností, tak i z pohľadu náročnosti práce, závažnosti
riešených úloh, či očakávaní klientov.
6) Ide o metódu sociálnej práce, ktorá sa najmä v posledných rokoch dynamicky
vyvíja a prispôsobuje sa podmienkam meniaceho sa sveta, podmienkam globálnej
spoločnosti. Preto je potrebné jej venovať mimoriadnu pozornosť.

Už v roku 1970 Arnold Garin upozornil na všeobecný trend smerujúci k nárastu inštitúcií
sociálnej pomoci a poukázal na skutočnosť, že tieto inštitúcie budú potrebovať
profesionálov, ktorí budú špičkovými odborníkmi, práve v oblasti plánovania a
organizovania.
Medzi základné zásady organizácie spoločnosti, vychádzajúc zo zásad stanovených C.
F, McNeil (Skidmore, R. A.-Thackerey, M. G. 1998, s. 183), po ich doplnení môžeme
zaradiť najmä nasledovné požiadavky :
1. Organizácia spoločnosti ako prostriedok sociálnej pomoci sa zaoberá ľuďmi a ich
potrebami. Jej cieľom je obohatenie ľudského života prostredníctvom zdrojov.
2. Hlavným klientom je spoločnosť, ktorú označujeme ako sídlo, mesto, obec, štát,
národ. Popritom sa rýchlym tempom vyvíja medzinárodná spoločnoísť.
3. Organizácia spoločnosti vychádza z reálnej situácie spoločnosti a potrieb jej
členov.
4. Spoločnosti treba rozumieť a akceptovať ju v jej všeobecnom stave, čiže v stupni
konkrétneho historického vývoja.
5. Všetky disproporcie jednotlivých členov dlhodobo pôsobiace v zdravotnej
a sociálnej oblasti sa dotýkajú nielen jednotlivých článkov spoločnosti, ale aj spoločnosti
ako celku.
6. Konečným cieľom organizácie spoločnosti je reprezentovanie všetkých
záujmov i všetkých elementov populácie pre ich plnú účasť na živote spoločnosti je
reprezentovanie všetkých záujmov i všetkých elelementov populácie pre ich plnú účasťna
živote spoločnosti.
7. Meniteľnosť ľudských potrieb u zväzkov medzi ľuďmi a uprostred ľudí či skupín
vytvára dynamiku procesu, ktorý si vyžaduje aktualizáciu metód sociálnej práce

Ďalšou metódou, s ktorou sa v súvislosti so sledovanou problematikou môžeme stretnúť,

je metóda zastupovania klienta. Vyvinula sa zo známejších foriem práce, ku ktorým patrí
tútorstvo či kuratela.

47
 Sociálna práca so spoločnosťou používa nasledovné techniky práce:
1. pomoc pri definovaní cieľov a stanovovaní priorít spoločnosti,
2. pomoc skupinám v spoločnosti,
3. vedenie účastníkov v obtiažnych situáciách,
4. iniciovanie konania prostredníctvom vzdelávania atď.

K metódam práce, so spoločnosťou, ktoré nadobudli na aktuálnosti

koncom uplynulého tisícročia, zarad'ujeme aj tzv. antiopresívne prístupy v
sociálnej práci. Ide o metódy ktoré sú zamierené na znižovanie
diskriminačného a opresívneho správania v spoločnosti.

VYBRANÉ METÓDY SOCIÁLNEJ PRÁCE

Súbor metód, ktorými v súčasnosti sociálni pracovníci disponujú, je veľmi obsiahly. Ako
sme spomínali už v úvode práce, sociálny pracovník v bežnej praxi nepoužíva tzv. čisté
metodické postupy. Takmer vždy ide o kombináciu minimálne dvoch ustálených
spôsobov práce, pričom o dominancii použitej metódy rozhoduje cieľ práce a pomerné
množstvo metódy, ktorú pri svojej práci s klientom sociálny pracovník používa. Ide
napríklad o kombináciu rozhovoru a pozorovania, rozhovoru a administrácie a pod.
Pre upresnenie je treba dodať, že termínom „klient sociálnej práce“ sa v praxi neoznačuje
len jednotlivý, konkrétny človek; ale tiež rodina, skupina či komunita alebo spoločnosť,
pre ktorú sociálny pracovník pracuje. Termínom klient môžeme v praxi označiť aj
inštitúciu, ktorá si objednala naše služby.
V nasledovnej časti uvádzame niekoľko vybraných metód sociálnej práce täk, aby sme
priblížili čitateľovi základné metodické postupy používané v sociálnej praxi a pritom
priblížili aj štyri druhy metód spomínané v predchádzajúcej časti práce a to: sociálnu
prácu s jednotlivcom, sociálnu prácu so skupinou, sociálnu prácu s komunitou a sociálnu
prácu so spoločnoťou.

DIAGNOSTIKOVANIE, ALEBO METÓDA HODNOTENIA

O diagnostikovaní a diagnostike bola réč už v predchádzajúcich kapitLáCH. NIE je možne

hovoriť o etapách, alebo fázach sociálnej práce a nespomenuť diagnostikovanie. Táto metóda
(nech ju už nazývame diagnostikovaním, diagnostikou alebo hodnotením a pod.) sa oprávnene
označuje jako bazálna metóda sociálnej práce. Zručnosť vedieť čo najpresnejšie a
najrýchlejšie odhaľovať problémy svojich klientov je prvou
požiadavkou na výkon sociálneho pracovníka.
V rámci SR sa zaviedol pojem sociálna diagnóza ešte v medzivojnovom období. Tento termín
nadobudol svoj vlastný obsah a je akceptovaný ako v oblasti sociálnej praxe, tak i v oblasti
nanovo sa koncipujúcej teórie sociálnej práce. Javí sa preto výhodnejšie zostať v rámci
slovenskej terminológie sociálnej práce pri používaní termínu sociálna diagnóza.
Strieženec (1999, s. 110) uvádza, že diagnóza je poznávacia operácia, ktorou sa určuje,
do ktorej triedy patrí nejaká vec alebo proces a ktoré sú jeho individuálne znaky.
Zastávame názor, že takéto chápanie sa vzťahuje skôr na proces diagnostikovania a
samotnú diagnózu je potom potrebné chápať ako výsledok tohto procesu, čiže ako
spoznanie a označenie toho sociálneho problému klienta, ktorý je treba riešiť.

V sociálnej práci ide o vymedzenie najpodstatnejších a najvýznamnejších znakov,

charakteristických pre klientovú situáciu. Proces komplexnej diagnostiky je výsledkom
spolupráce odborníkov pri získaní čo najobjektívnejších poznatkov o klientovi za účelom

48
stanovenia jeho sociálnej diagnózy. Ako na to poukazuje už spomínané chápanie
„hodnotenia“ reprezentované francúzskou školou sociálnej práce, predovšetkým
Cristinou de Robertis, ale tiež aj americkou školou sociálnej práce (USA), reprezentanti
ktorej chápu sociálnu diagnostiku ako spoločnú činnosť sociálneho pracovníka a klienta,
ako ich spoločné hľadanie cesty a riešenia.
Diagnostikovanie, respektíve hodnotenie situácie V ktorej sa; klient nachádza, je
procesom postupne odhaľujúcim závažné skutočnosti, ktoré môžu nejakým spôsobom
vplývať na vznik a vývoj problémovej situácie klienta.
Z metodologického hľadiska práve v procese diagnostikovania je najzretelnejšie badať
vzťah medzi metódou a technikou. Z hľadiska cieľa, ktorým je určiť klientov hlavný
problém a odhaliť príčiny jeho vzniku, metódou ktorú zvolíme je práve
diagnostikovanie. Samotné diagnostikovanie sa však realizuje celou skupinou, vhodne
volených metodík a techník. Prevažnú väčšinu informácií o klientovi čerpá sociálny
pracovník z rozhovu s klientom, ktorý za týmto účelom vedie (tzv. diagnostický
rozhovor). Pričom si všíma v rovnakej miere verbálnu aj nonverbálnu stránku
komunikácie, čiže používa pozorovanie ako ďalšiu formu práce. Sociálny pracovník
venuje pozornosť takým sprievodným javom ako je zrozumiteľnosť podávaných
informácií, jasnosť kladených otázok, schopnosť formulovať otázky, prejavy úzkostí –
potenie, chvenie, neschopnosť držať očný kontakt. Takisto 'motorické prejavy –
instabilita, gestikulácia, práca s telom a pod., môžu byť zdrojom dôléžitých informácií
o klientovi. Emočný stav klienta sa dá poznať na základe prejavov jeho temperamentu
(striedanie nálad, netrpezlivosť, výbušnosť, plačlivosť), rečového rytmu, poruchy dýchu
a podobne. Pozorovanie je neoddeliteľnou súčasťou procesu diagnostikovania, čiže ide o
zámerné a koncentrované sledovanie klienta, prostredníctvom ktorého sociálny pracovník
získava informácie o klientovom správaní, o spôsobe vystupovania, o bytových
podmienkach, o vzťahoch klienta s jeho okolím, o vzťahu k materiálnym veciam, o
názoroch klienta atď. Počas pozorovania sledujeme najmä nasledovné oblasti :
- rečový prejav (plynulosť, zajakavosť, nesúvislé, akoby nedopovedané vety,
zrýchlené tempo reči - rapt, príliš hlasitý, alebo nedostatočne počuteľný prejav, ...),
- chvenie rúk, neprirodzené potenie,
- prejavy hyperaktivity (podupávanie, poklopávanie i vrtenie sa, ...),
- prejavy prílišného nadšenia, či nadmernej plachosti,
- oblečenie,
- záujmy atď.
Okrem vyššie uvedených faktov, ktorým má sociálny pracovník venovať pozornosť,
nemal by zabúdať zistené výsledky zahrnúť do celkového záverečného hodnotenia, teda
do diagnózy. V prípade potreby sociálny pracovník môže použiť ďalšie techniky ako
napr. techniku topenia ľadov, empatického počúvania atď. Všetky tieto techniky nám
uľahčujú správne prehodnotenie klientovej situácie. Umožňujú nám odhaliť prípadnú
tenziu klienta, úsilie vyhnúť sa priamej odpovedi , snahu zamlčať pravdu alebo až
otvorené klamať atď.
Pri diagnostikovaní si všímame aj klientove osobné a profesionálne väzby, ide o priame
pomenovanie vzťahov založených na dôvere a priateľstve (predovšetkým partnerské vzťahy),
vzťahy orientované na ochranu iných (napr. na ochranu detí ale tiež na ocharnu tej časti ľudí za
ktorých nesie klient profesionálnu zodpovednosť), na partnerstvo a spoluprácu (pracovné,
kolegiálne vzťahy, status, ktorý klien v pracovnom kolektíve získal a pod.). Samozrajme,
žesociálny pracovník si rovnako všíma aj klientove negatívne vzťahy, zmarené vzťahy atď.j
Do tejto skupiny ale zaraďujeme tiež akýkoľvek materiál, ktorý poskytuje informáciu
o kientovi. Môžu to byť napr. pracovné výsledky klienta, ocenenia, diplomy ,listy,
správy, hodnotenia z pracoviska od nadriadených, podriadených, kolegov a pod. Ďalším

49
informačným zdrojom môžu byť materiály o klientovi, teda informácie získané od iných
odborníkov. Čiže k použitým technikám práce priradíme tiež štúdium spisov
a komaprovanie získaných informácií o klientovi
Špecifický druh informácií o klientovi poskytuje jeho mikroprostredie , čiže
napr.domácnosť, pracovné miesto a pod.

Ivo Řezníček (1994) doporučuje, aby sme sa počas procesu diagnostikovania

sústredili ná nasledovné okruhy informácií :
- identifikačné údaje,
- dôvod pre začatie sociálnej práce,
- rodinné zázemie klienta,
- mezoprostredie klienta (kamaráti, postavenie v spoločnosti),
- zamestanie a ekonomická situácia klienta,
- bytové podmienky,
- spôsob dopravy do zamestnania,
- telesný stav (oblasť fyzického zdravia, hygiena ...)
- intelekt, dosiahnutie vzdelania,
- emocionálne správanie klienta,
- schopnosť riešiť problém,
- spôsob stravovania,
- pocity v oblasti osobného bezpečia,
- celkový dojem z klienta.
Mohli, by srne konštatovať, že v podstate neexistuje informácia, ktorú by sme nemohli v
procese spoznávania klienta zúžitkovať.
Tento úsek práce by mal vyústiť do plánu práce s klientom, ktorý je robený nielen pre
správny a profesionálny prístup k organizácii následných stretnutí sociálneho pracovníka
s klientom, ale predovšetkým je robený ako plán zmien, ktorých chce dosiahnuť klient za
podpory sociálneho pracovníka. Preto je nevyhnutné, aby sociálny pracovník vedel
potrebné informácie nielen získavať, ale aby ich vedel aj správne roztriediť a aby poznal,
ktoré informácie sú dôležité. K diagnostickým žručnostiam ale nepatrí len schopnosť
informácie získavať. Sociálny pracovník musí vedieť ako má s informáciami narábať. To
znamená, že sociálny pracovník by mal vedieť informácie triediť, vyhodnocovať,
analyzovať a odhaľovať ich vzájomné súvislosti.

Sociálny pracovník robí nasledovné hodnotenia :

• zhodnocuje nové fakty,
• prehodnocuje skutočnosti,
• vyhodhocuje rôzne fázy práce s klientom, jeho aktivitu,
• spoluprácu a pod,
• zhodnocuje možné kauzálne súvislosti a vplyvy, ktoré sa mohli podieľať na
vzniku a vývoji klientovho problému.

Hodnotenie / diagnostikovanie sa neorientuje len na problémy, ktoré je potrebné riešiť. V

procese hodnotenia sa analyzujú rovnako pozitívne ako negatívne fakty, čim je proces i
výsledok hodnotenia pre klienta menej zraňujúci.

Hodnotenie / diagnostikovanie pripúšťa skutočnosť, že táto činnosť obsahuje subjektívny

rozmer, čo je dané rešpektovaním obidvoch prístupov k spracovaniu faktov rozumovým
(intelektuálnym) aj emocionálnym.

50
 Hodnotenie / diagnostikovanie je proces, ktorého sa klient aktívne
zúčastňuje.

Samotný proces diagnostikovania môžeme rozdeliť na:

- dynamické poznávanie (osoba - problém - situácia),
- klinické poznávanie (fungovanie osobnosti klienta),
- genetické poznávanie,
- vstupné poznávanie,
- operačné (aktuálne) poznávanie,
- priebežné poznávanie,
- záverečné poznávanie.
Počas procesu diagnostikovania by medzi sociálnym pracovníkom a klientom malá
panovať zhoda v snahe:
• odhaliť a pomenovať problém,
• postaviť správny cieľ,
• nájsť možnosti riešenia.
Súčasťou diagnostiky je aj klalifikácia, ktorú v tejto väzbe chápeme ako techniku zameranú na
objasňovanie, vysvetľovanie situácie, príčin jej vzniku, vrátane stručného načrtnutia prognózy a
možností riešenia. Klarifikácia je tak prirodzeným zavŕšením diagnostikovania.

V tabuľke č. 3 sú zahrnuté niektoré kľúčové požiadavky na schopnosti a vedomosti,

ktorými má sociálny pracovník pri diagnostikovaní disponovať. Tretia časť tabuľky
obsahuje konkrétne príklady sledovaných informácií o klientovi.

Tabuľku pošlem zvlášť !!!!!!

Ak má sociálny pracovník dostatok informácií o probléme, je potrebné, aby o danom

probléme uvažoval v troch rovinách (Novotná, V.- Schimmerlingová, V., 1992), a to:
a) z pohľadu konkrétnej sociálnej situácie, čiže konkrétnych sociálnych podmienok,
b) so zreteľom na ľudí, ktorí hodnotili klientovu situáciu ako problémovú, či
niežiadúcu,
c) sociálny pracovník musí zvážiť aj dôvody, či príčiny, ktoré mohli byť príčinou
tohto hodnotenia.

Čiže v procese diagnostikovania sociálny pracovník vždy berie do úvahy aj podmienky,v

ktorých bolo hodnotenie inými osobami robené, možnú mieru subjektívneho vplyvu na
zhodnotenie klientovej situácie a tiež sa zaujíma o dôvody ktoré viedli jednotlivých
zúčastnených aktérov k tomu, že klientovu situáciu označili ako problémovú.
Až po spoznaní všetkých dostupných faktov ich následnom overení a zistení
vzájomných súvislostí môže sociálny pracovník stanoviť diagnózu, teda určiť hlavný
problém klienta:
V sociálnej práci pritom zdôrazňujeme skutočnosť, že odborník musí byť počas celej
práce s klientom pripravený na možnú zmenu hlavnej diagnózy, podľa toho, ako sa
budú v procese práce s klientom vynárať ďalšie dôležité skutočnosti.

51
SOCIÁLNA TERAPIA

Sociálna práca využíva rôzne terapeutické metódy, základy ktorých v našich

podmienkach môžeme hľadať v oblasti medicíny, psychológie, sociológie či
pedagogiky, predovšetkým špeciálnej a liečebnej pedagogiky. K formovaniu sociálnej
terapie koncom. 19. storočia prispel aj Richard Cabot, ktorý pôsobil v General
Masachusetts Hospital v Bostone (Skidmore, R. A.-Thackerey, M. G. 1998) . Cabot
upozorňoval na vhdonosť, aby sa vytvorila „opatrovateľská služba“, ktorú by sme dnes
mohli nazvať aj sociálnou službou. Ciešom tejto služby by bola pomoc pri riešení
rodinných (partnerských či výchovných), ekonomických či iných problémov pacientov,
ktoré fungujú ako prekážka v procese uzdravovania.
Takto formulovaný obsah opatrovateľskej služby. Ktorá by dopĺňala zdravotnícku
starostlivosť poskytovanú lekármi a sestrami jej dáva jasnú orientáciu na oblasť sociálnej
práce.
Sociálno-terapeutický prístup ktorý pôvodne vyšiel z požiadaviek lekárov a sestier,
postupne si vytvoril vlastný ucelený systém, prekračujúci rámce zdravotníckeho
pôsobenia, ktorý dnes označujeme sociálnou terapiou.

Sociálna terapia je svojou podstatou sociálno-výchovným pôsobením na klienta s

cieľom dosiahnuť nápravu (sanáciu) pomerov v osobnom živote klienta. Sanácia sa
realizuje prostredníctvom konkrétnej formy sociálnej pomoci.
Sociálna terapia je proces, ktorý je založený na dynamickej interakcii medzi klientom a
sociálnym pracovníkom. V tomto procese ide o vedomé úsilie o formovanie názorov,
presvedčení, postojov, citov a konania klientov.
Úlohou sociálneho pracovníka, je,mobilizovať individuálne zdroje v klientovi samotnom,
ako aj potenciálne zdroje v klientovom bezprostrednom okolí, cielene vytvárať možnosti
pre získanie nových,
predovšetkým pozitívnych zážitkov klienta.
Z hľadiska terapeutického účinku je potrebné dodržiavať všetky podmienky podporujúce
pozitívne účinky spciálnej terapie..Z faktorov, ktoré ovplyvňujú priebeh a výsledok
sociálnej terapie, uvádzame predovšetkým:
• vhodnosť terapeutického prostredia,
• dodržiavanie harmonogramu stretnutí spolupôsobiacej osoby,
• poskytovanie kvalitných a objektívnych informácií,
• konkrétna pomoc atď.
Z teoretického hľadiska sa otázkam sociálnej terapie venovali F. Haag, Rogers,
Richmmondová, Krakešová-Dokšová, Goldberg, Lang, Sokolowska, Satirová, Hanzlíček,
Kratochvíl atď
Podľa prístupu jednotlivých autorov môžeme dnes hovoriť o :
- komunikačnej terapii,
- výchovno-sociálnej terapii,
- rodinnej terapii,
- realitnej; terapii,
- behaviorálnej terapii,
- krizovej intervencii,
- socioterapii atď'.
Sokolowska (1986 ), ktorá pri vymedzení socioterapie vychádzala z poslania, ktoré jej
pripisuje WHO, chápe socioterapiu ako činnosť, ktorá má poskytnúť chorému alebo

52
chorobou ohrozenému jedincovi dostatok možnosti na vytvorenie sociálnych kontaktov,
ktoré sú priaznivé pre udržanie alebo znovuvytvorenie jeho primeraného sociálneho
správania. Podľa Sokolowskej je hlavnou úlohou socioterapie posilnenie, obnovenie a
udržanie pacientovho záujmu o reálny spoločenský život a reálne sociálne vzťahy.
Hanzlíček (1983), ktorý sa zaoberal touto problematikou vo vzťahu k jedincom so
zdravotným postihnutím, chápe socioterapiu ako jeden z prejavov sociálnej rehabilitácie
orientovanej na zníženie sociálnych dopadov postihnutia.
Kredátus (2001, s. ,123), ktorý sa venuje možnostiam využitia sociaterapie v práci osôb
závislých na alkohole, vyzdvihuje význam socioterapeutického klubu, poslaním ktorého
v „procese doliečovania je
pomáhať, poúčať i učiť novému reštrukturovanému životnému spôsobu bez alkoholu s
adekvátnym riešením záťažových situácií typu neprimeraných úloh, a požiadaviek,
problémových situácií, frustrácií, konfliktov a zvládnutia stresov“.
Žilová (1999, 2000) poukazuje na možnosti využitia socioterapie v práci s, dlhodobo
nezamestnanými osobami.

K najčastejšie používaným metódam v sociálnej terapii radíme:

- terapeutický rozhovor,
- rozbor problémovej situácie,
- terapeutické skupiny,
- realitnú terapiu,
- rodinnú terapiu V. Satirovej,
- naratívnu terapiu,
- systemickú terapiu,
- behaviorálnu terapiu,
- Riegrovu terapiu ostrova rodiny a pod. ,
Novotná-Schimmerlingová (1992) uvádzajú, že základným nástrojom sociálnej terapie je
osobný kontakt s klientom, ktorý klientovi poskytuje možnosť analyzovať vlastnú
problémovú situáciu a hľadať jej riešenia. Možnosť hovoriť o svojom probléme,
analyzovať ho s inou osobou, hľadať a nachádzať riešenia obsahuje v sebe nesporný
terapeutický účinok.
K metódam používaným v rodinnej terapii patrí aj sanácia rodinného prostredia, ktorá sa
zameriava na obnovu, alebo na úpravu rodinného prostredia tak, aby spĺňalo požiadavky
spoločnosti kladené na výchovné prostredie rodiny. Môžeme teda povedať, že ide o
využitie poznatkov z pedagogiky, psychológie, sociológie a sociálnej práce pri
prevýchovnom pôsobení na rodinu. V § 13 zákona NR SR č. 195/98 Z.z. v znení
následných úprav sa hovorí že : „Výchovná činnosť je najmä pôsobenie na prirodzené,
sociálne, prostredie dieťaťa, na zlepšenie vzťahov medzi rodičmi a deťmi, na zlepšenie
vzťahov medzi manželmi navzájom, ak je výchova dieťaťa vážne ohrozená alebo vážne
narušená, alebo pôsobenie na obnovu rodinného prostredia, z ktorého boli deti vyňaté
pre zlyhanie výchovnej funkcie rodiny. Výchovná činnosť sa vykonáva najmä v rodinnom
prostredí dieťaťa“.
Zákon teda jasne stanovuje komu a za akých podmienok má byť poskytnutá sociálnymi
pracovníkmi odborná pomoc a zároveň stanovuje aj cieľ tejto spolupráce s členmi rodiny, tým
je náprava výchovného prostredia rodiny. Sanácia rodinného prostredia je teda metóda, ktorá sa
zameriava na zmenu funkčnosti rodiny ako systému a na navodenie vhodnej sociálnej klímy. Za
týmto účelom musí sociálny pracovník mať nasledovné vedomosti :
• informácie o štruktúre rodiny, vrátane poznania rolí, ktoré v danej rodine zaujímajú jej
jednotliví členovia,

53
 • musí poznať funkcie rodiny a podmienky, y ktorých ich rodina môže optimálne plniť,
• mať vedomosti o rodinnej interakcii a vedieť tieto väzby v rodine identifikovať,
• mať skúsenosti s diagnostikou rodiny a vedieť odhaliť príčiny vzniku konfliktov v
rodine,
• musí vedieť pracovať s konfliktmi,
• mal by poznať rodinné pravidlá - ich tvorbu, mechanizmus, zavádzanie, dôsledky
neakceptácie ako aj dôsledky nevhodných pravidiel atď.

V spolupráci s členmi rodiny sa potom sociálny pracovník usiluje o:

- správne pomenovanie problémov rodiny,
- najrýchlejšie a najpresnejšie identifikovanie skrytých problémov rodiny,
- odhalenie príčin vzniku problémov,
- uskutočnenie situačnej analýzy rodiny,
- vytvorenie podmienok pre prácu rodiny so sociálnymi pracovníkom,
- stanovenie si spoločných cieľov,
- vytýčenie pracovných postupov a termínov,
- prijatie potrebných pravidiel pre vzájomnú spoluprácu a pod.

Sociálny pracovník pri sanácii rodinného prostredia nesmie zabudnúť, že jeho

úlohou o.i. je tiež :
poskytovať všetkým členom rodiny vhodnú psychosociálnú oporu,
viesť rodinu k dosahovaniu vytýčených cieľov a k prekonávaniu prekážok,
posilňovať funkcieschopnosť rodiny ako celku,
posilňovať nezávislosť, slobodu a sebadôveru jednotlivých členov rodiny,
viesť ich k vzájomnej úcte a tolerancii,
pomôcť im získať potrebné sociálne kompetencie (ktoré môžu využívať aj mimo
rodinu),
urobiť reštrukturalizáciu vzťahov v rodine,
umožniť, aby rodina úplne prevzala iniciatívu a zodpovenosť.
Naznačené problémy a úlohy sociálneho pracovníka sú obsahovo bohaté, vyžadujú
primerané množstvo vedomostí, skúseností a tiež ovládanie značného množstva techník,
ktoré počas sanácie rodinného prostredia sociálny pracovník vhodne kombinuje.
Najčastejšie ide o následovné metodické postupy : mediácia, negociácia, klarifikácia,
interpretácia, konfrontácia, selektívne posilňovanie, komunikačný tréning, rodinná
dohoda, rodinný monitoring, technika paradoxov. V poslednom období sa rozvíjajú
nové stratégie práce s rodinou, k najúspešnejším z nich môžeme zaradiť tzv. video-
home trainig.

SOCIÁLNA REHABILITÁCIA

WHO v roku 1969 definovala rehabilitáciu ako komplexné, koordinované využívanie

medicínskych, sociálnych, výchovných a pracovných prostriedkov na výcvik alebo
precvičovanie jednotlivca do najvyššej možnej miery s cieľom umožniť mu začlenenie
alebo znovu začlenenie do spoločnosti. Pod spoločenským začlenením rozumieme jeho
aktívnu účasť na pracovnom procese, vzdelávaní alebo ďalších aktivitách
spoločenského a verejného životaj ale tiež rozvoj, kontaktov a aktivít v súkromnom
živote. Pričom v praxi rozoznávame rozdiely medzi habilitáciou, ktorú chápeme ako
proces prvotného začlenenia jedinca do spoločnosti (o habilitácii hovoríme najmä vo

54
vzťahu k deťom) a rehabilitáciou, čiže novým opätovným začlenením jedinca do
spoločnosti. Sociálna rehabilitácia je vo svojej podstate metodickým postupom,
usilujúcim sa o opätovne začlenenie tých klientov do spoločnosti, ktorí sa ocitli na rôzne
dlhé obdobia mimo aktívne spoločenské dianie napr. z dôvodov nariadeného,
inštitucionálneho pobytu, zdravotného postihnutia, sociálne nepriaznivých podmienok
a pod. Napriek veľkej variabilite, danej rozličnou skladbou klientely sociálnej práce, v
úsilí o opätovné začlenenie klienta do spoločnosti môžeme nájsť u všetkých klientských
skupín niekoľko spoločných princípov, ktoré by mal sociálny pracovník v práci s
klientom rešpektovať.

Orientácia na potreby klienta

Potreby sú internou normou klienta, ktorú si jedinec vytvára postupne na základe vplyvu
jeho prostredia, predchádzajúcich životných skúseností, vzdelania, dostupných možností
a podobne. Hierarchia potrieb,
ktorú si jedinec buduje v priebehu svojho života, býva častokrát narušená, respektíve
býva nenaplnená v dôsledku tých životných situácií, následkom ktorých sa jedinec stáva
klientom sociálnej práce. Tento proces zmeny životnej, situácie klienta býva sprevádzaný
často razy radom negatívnych emócií ako napríklad strach,, neistota, pocit
opustenosti.atď., ktoré sťažujú interakciu klienta s jeho okolím a nezriedka bývajú
dôvodom jeho sociálneho vylúčenia.
Sociálny pracovník, ktorý s klientom pracuje, by si mal byť vedomý nasledovných
skutočností :
a) významu potrieb vo všeobecnosti,
b) významu tzv. nemateriálnych potrieb,
c) individuálneho chápania a pociťovania potrieb klientom.
Samozrejme že vo svojom úsilí sa sociálny pracovník orientuje na pomoc pri zlepšovaní
sociálnej reality klienta ako v rovine materiálnych potrieb, tak i v rovine nemateriálnych
potrieb.

K základným potrebám, na ktoré sa zameriava sociálny pracovník v procese sociálnej

rehabilitácie patria:
• istota a bezpečie,
• súkromie,
• stabilita,
• dôvera a sebadôvera;
• ľudské kontakty,
• komunikácia.

Práve prostredníctvom pôsobenia na oblasť nemateriálnych potrieb mžeme pomôcť

kientovi získať vnútorný pokoj, ďové ľudské kontakty, odhaliť možnosti nájsť životný
optimizmus a posilniť jeho dôveru
v pozitívne očakávania.

Orientácia na klienta ako individualitu

Existujúce formy, postupy a metódy práce, ktoré sa postupne vyvíjali až nadobudli
praktické aj teoretické vyjadrenie v jednotlivých metódach sociálnej práce sú vo svojej
podstate priemerovanou formou pomoci. Priemerovanou v tom zmysle, že sú určené
„priemernému“ a teda zároveň neexistujúcemu človeku. V oblasti saturácie
materiálnych potrieb sa tento priemer odráža od reálnych skutočností ako napríklad od
ceny nevyhnutne vynaložených .financií na bývanie, stravu a podobne. Takto taxatívne

55
stanovené dávky a rozsah niektorých služieb sú určené na pokrytie naozaj tej
najspodnejšej hranice ekonomickej potrebnosti. Cieľom tejto skupiny metód a foriem
pomoci, nie je zabezpečiť prostredníctvom ekonomickej formy pomoci štátu
psychosociálnu stabilitu klienta, ale len pomôcť „prežiť“ mu určité, obdobie. Špecifické
postavenie v tomto smere má kompenzácia zdravotného postihnutia. Zdravotne
postihnutý občan je v zmysle sociálnej práce a sociálnej legislatívy chápaný ako občan,
ktorý z objektívnych (zdravotných) dôvodov je dlhodobo až trvalo obmedzený alebo
vylúčený z možnosti, uplatnenia sa na bežnom trhu práce. V súlade s týmto chápaním sú
potom ekonomické formy pomoci vnímané ako náhradné ekonomické zdroje, ktoré majú
zabezpečiť občanovi vhodné životné podmienky a sú potom nastavované vyššie ako iné
formy ekonomickej pomoci.
Ekonomické formy pomoci klientovi sú vždy priemerované. Aj pri kompenzácii
sociálnych dôsledkov zdravotného postihnutia, založenej na individuálnom prístupe ku
klientovi, sa sociálny pracovník pohybuje
v systéme priemerovaných nárokov klienta, daných patričnou legislatívou (v súčasnosti
reprezentovanou predovšetkým zákonom č. 195/98 v znení následných úprav).
Rozsah foriem a miera pomoci sú legislatívne stanovené a ohraničené minimom a
maximom možnosti ekonomickej pomoci presne vymedzenej zákonom.
V tej časti sociálnej praxe, v ktorej sa sociálny pracovník orientuje na priame pôsobenie
na klienta, má k dispozícii pomerne širokú škálu foriem a metód pomoci. Tieto
rnimoekonomické formy pomoci orientované predovšetkým na oblasť psychosociálneho
fungovania klienta plne umožňujú realizáciu požiadavky individuálneho prístupu ku
klientovi. Umožňujú sociálnemu pracovníkovi, aby volil a preferoval tie formy práce s
klientom, ktoré v najoptimálnejšej miere odrážajú potreby, predstavy
a požiadavky klienta.
Mohli by sme povedať, že účinnosť sociálnej práce smerujúca k integrácii klienta do
spoločnosti je priamo úmerne závislá na schopnosti sociálneho pracovníka prispôsobiť
pracovné metódy individuálnym potrebám klienta.

Orientácia na zachovanie suverenity klienta a podporovanie jeho

kompetencií
Len klient, ktorý vníma sám seba ako jedinca schopného robiť rozhodnutia, niesť
zodpovednosť, plánovať zmenu, bude schopný túto zmenu aj dosiahnuť. Takýto klient sa
stáva v pravom zmysle partnerom sociálneho pracovníka, je schopný prinášať nové
návrhy a riešenia vlastnej situácie a realizovať vlastné očakávania.
Klient, vedomý si vlastnej hodnoty a reálnych možností je schopný poznať a ujať sa
svojich kompetencií. Stáva sa aktívnym pri presadzovaní svojich oprávnených záujmov,
dokáže nájsť možné zdroje pomoci a to ako v členoch vlastnej rodiny, tak i v širšom
prostredí. Kompetencie o ktorých klient rozhoduje samostatne nielen posilňujú
sebavedomie a sebestačnosť klienta, ale priaznivo pôsobia aj na rozvoj tých schopností
klienta, ktoré sú potrebné k získaniu nezávislosti klienta na svojom okolí.
Klient je v pravom zmysle odborníkom na vlastné problémy a preto má právo žiadať, aby
o ich riešení rozhodoval on, aby tieto rozhodnutia mohol sám realizovať a aby mu pritom
bola poskytnutá primeraná odborná pomoc.

Orientácia na image sociálneho klienta

Klient sociálnej práce je človekom potrebujúcim pomoc odborníka pri riešení svoj ich
problémov.Takto isto by sme mohli vnímať napríklad klienta - človeka, ktorý prichádza

56
za architektom, aby mu naprojektoval dom, klienta prichádzajúceho za právnikom,
dožadujúceho sa realizácie vlastných práv, klienta-pacienta, hľadajúceho pomoc u
odborníka-lekára, atď. Všetci títo „klienti“ sú spoločensky akceptovaní a vyhľadanie
vyššie spomínaných foriem pomoci je chápané ako prirodzenosť, bez akýchkolvek
negatívnych nánosov.
Čím je teda iná pozícia klienta sociálnej práce?
Prečo ju sprevádza tak silné vnútorné i vonkajšie odmietanie? Pozícia klienta sociálnej
práce je rozdielna práve v negatívnom. spoločenskom chápaní skutočností vedúcich k
izmene, následkom ktorej občan potrebuje pomoc spoločnosti. Z historického vývinu
samotnej profesie vidíme, že jednotlivec potrebujúci niektorú z foriem sociálnej pomoci
bol aj v minulosti vo vedomí ostatných členov spoločností vnímaný veľmi negatívne a to
predovšetkým ako lajdák, žobrák, kriminálnik, kripel, neschopný atď. „Strešná“
spoločnosť sa síce snažila týmto ľuďom pomáhať, ale zároveň svoju pomoc zdôrazňovala
rozdielom medzi ňou a tými, ktorým bola jej pomoc určená. Negatívny image klienta
sociálnej práce bol natoľko silný, že
ho nestačil prekonať ani nárast klientov, ktorý sa o pomoc spoločnosti uchádzajú z
dôvodov dočasnej straty zamestnania, nedostačujúceho ekonomického príjmu, vysokého
životného veku, straty rodičov, choroby či zdravotného postihnutia. A to aj napriek
upozorneniu, ktoré môžeme nájsť už v prácach J. Adamsovej, A. Salomonovej a
ďalších, že s rozvojom spoločnosti, predovšetkým s rozvojom jej poznania a s vývojom
techniky, bude narastať aj počet ľudí vyžadujúcich sociálnu starostlivosť spoločnosti.
Aj napriek veľkému počtu klientov v súčasnosti (odborné odhady hovoria, že približne
každý štvrtý až piaty človek potrebuje počas svojho života určitú formu sociálnej
pomoci), sa pojem „klient“ sociálnej práce neustále chápe negativistický. .
Táto skutočnosť pôsobí nepriaznivo predovšetkým na samotného klienta, na tvorbu jeho
sebaobrazu, posilňuje autoaverzívne sklony, ktoré v konečnom dôsledku môžu viesť k
sebapoškodzovaniu klienta ba až
k pokusom o autodeštrukciu klienta. Toto negatívne chápanie pozície klienta sociálnej
práce posilňuje v jedincovi pocity bezmocnosti, frustrácie, spoločenskej nežiadanosti,
bezcennosti, atď.
Je preto z hľadiska individuálneho prežívania a celkového zvládnutia sociálne
problémovej situácie klienta nevyhnutne potrebné pôsobiť aj na vnímanie image klienta v
spoločnosti, ale tiež pracovať s klientom na sebaprijatí v roli klienta sociálnej práce.

Z hľadiska časovej organizácie sociálnej rehabilitácie môžeme hovoriť o preventívnej,

aktuálnej a následnej rehabilitačnej starostlivosti.

Preventívna rehabilitačná starostlivosť sa zameriava na predchádzanie vzniku chýb

alebo porúch (napr. ozdravovacie pobyty pre baníkov, preventívna práca s mládežou,
zdravý životný štýl a pod.)

Aktuálna rehabilitačná starostlivosť nastupuje bezprostredne po vzniku sociálne

problémovej situácie, s cieľom odstrániť, alebo zmierniť dopad tejto situácie na
klienta. Podľa dĺžky trvania môže byť aktuálna rehabilitačná starostlivosť krátkodobá (v
trvaní niekoľko dní) a dlhodobá (v trvaní niekoľko rokov)

Následná rehabilitačná starostlivosť je súbor služieb, nadväzujúcich na aktuálnu

rehabilitačnú starostlivosť. U niektorých klientov prerastajú do tzv. celoživotnej
starostlivosti.

57
Sociálna rehabilitácia zahŕňa opatrenia, ktoré uspôsobujú jednotlivca pre život v
spoločenskom prostredí, pre kontakty s inými ľuďmi. Ako taká je imanentnou zložkou
sociálnej práce.
Sociálna rehabilitácia sa zameriava predovšetkým na nasledovné oblasti :
• samostatnosť, nezávislosť na pomoci iných (ovládanie sebaobslužných prác,
domácich prác, schopnosť používať dopravné prostriedky, vybavovať si svoje osobné,
záležitosti, nakupovať a pod.),
• dorozumievanie sa - okrem bežnej hovorovej reči ide o zvládanie rôznych
druhov náhradnej komunikácie (posunková reč, systém MAKATON, počítače ...),
• dobré spoločenské vystupovanie - orientované na budovanie pozitívneho
klientského image,
• oblasť individuálnych záujmov,
• rodinný život - hospodárenie, udržiavanie bytu, výchova detí, spolunažívanie
členov rodiny vrátané otázok sexuálneho spolužitia manželov.
Formy sociálnej rehabilitácie sú závislé od veku a problému klienta. Súčasťou sociálnej
rehabilitácie sú aj socio-terapeutické programy so zameraním na posilnenie sebadôvery,
zmenu postojov klienta, na oblasť komunikácie a asertívneho správania a pod.

Pri dospelých klientoch sa zameriavame v sociálnej rehabilitácii na tie oblasti, o ktorých

predpokladáme, že môžu byť z hľadiská klienta zdrojom budúceho napätia, poruchy
rodinných väzieb, dysfunkčného správania a pod.
Ide predovšetkým o úsilie dosiahnuť zmenu v následovných oblastiach :
- zmena v pracovnom zaradení,
- zmena postavenia rodine,
- zmena životného režimu, záujmov,
- zmena vo vzťahu k iným ľuďom,
- zmena životného prostredia atď.

SOCIÁLNE SLUŽBY

Sociálna služba je špeciálny súbor činností, zameraných na uspokojovanie

individuálnych aj kolektívnych potrieb, ktoré sa vykonávajú iným spôsobom ako
prevodom materiálnych statkov.
Friedläuder, Walter / Pfaffenberger, Hans : „ Sociálne služby sa snažia pomôcť
indivíduám, skupinám a spoločenstvám pri dosahovaní maximálneho stupňa sociálneho,
duševného a telesného blahobytu ... Cieľom nie je len pomáhať jednotlivcovi, rodine
alebo skupine osôb v ich sociálnych vzťahoch, ale zahrňuje aj zlepšenie všeobecných
sociálnych podmienok pomocou zvýšenia zdravotného a hospodárskeho štandardu
a prihováraním sa za lepšie bytové, a pracovné podmienky a konštruktívne sociálne
zákonodarstvo.“ (In; Schilling, J., 1999)

Do tohoto súboru patria predovšetkým činnosti, zamerané na :

• zabezpečovanie primeraných životných podmienok pre ľudí ktorí svoju situáciu
nevedia zvládnuť sami,
• vytváranie vhodných podmienok, ktoré by zabránili vzniku alebo nárastu
negatívnych spoločenských javov,
• vytváranie podporných aktivít, ktoré zamedzia nepriaznivý sociálny vývin
jednotlivca, rodiny či spoločnosti.

Z historického pohľadu ide o najstaršiu súčasť sociálnej práce. Záujem o sociálne služby,

58
ich profesionalizáciu, miesto v spoločnosti a pod. bol markantný najmä na začiatku 20.
storočia.
S organizovanou formou sociálnej služby sa môžeme stretnúť napr. pri zakladaní prvých
inštitúcií pre handicapovaných jednotlivcov, ktorých najväčší rozvoj nastal koncom 18.
a začiatkom 19. storočia. Sociálna služba zameraná na ľudi žijúcich mimo tieto
inštitúcie sa začína rozvíjať až koncom 19. storočia. Napr. podľa Mac Dowellovej
(Skidmore, R. A.-Thackerey, M. G., 1998) v USA začali v 80. rokoch 19. storočia
vznikať tzv. settlementy -strediská sociálnej služby, Neighbourhood Houses - Domy pre
sociálnu pomoc v susedstve, úlohou ktorých bolo pomáhať jednotlivcom i rodinám vo
svojom bezprostrednom okolí. Aby bola táto pomoc kvalifikovaná, vznikali v USA tzv:
obecné centra á školy pre výcvik v sociálnej službe.
O vzrastajúcom záujme o sociálne služby svedčí aj usporiadanie Medzinárodného
Kongresu sociálnej služby, ktorý sa uskutočnil v júli 1928 v Paríži, išlo vôbec o prvý
svetový kongres zameraný na sociálnu a zdravotnú starostlivosť, ktorého súčasťou boli
štyri samostatné kongresy prepojené navzájom organizačne i programovo. Okrem už
spomínaného kongresu sociálnej služby išlo o :
• Medzinárodný kongres pre bytové otázky a výstavbu miest,
• Medzinárodný kongres verejnej i dobrovoľnej sociálnej pomoci,
• Medzinárodný kongres starostlivosti o matku a dieťa.
Medzivojnové obdobie bolo pre sociálnu prácu a tým aj pre sociálnu službu veľmi
plodným. Svoj podiel na tom mala prvá svetová vojna, rozšírenie TBC, veľká
hospodárska kríza a pod. javy, ktoré priniesli do spoločnosti rad výrazných
spoločenských problémov, od vyriešenia ktorých záviseli nielen osudy jednotlivcov, či
ich rodín, ale svojím rozsahom ovplyvňovali situáciu v konkrétnom štáte. Obdobie po II.
svetovej vojne, mimo tzv. východnú zónu, v podstate pokračovalo v započatom smere
rozvoja sociálnej služby s tým, že sa venovalo aj novým problémom, ako napr.
problematika hladu a chorobnosti v krajinách tretieho sveta, rast kriminality, drogová
scéna, AIDS atď.
Právo na starostlivosť bolo od začiatku formované ako normatívna požiadavka, napĺňanie
ktorej garantuje štát a jeho orgány. V praxi to znamená, že sú definované prípady, v
ktorých je štát povinný prípadne oprávnený, opatrovateľský, ale tiež kontrolne
intervenovať v prospech občana. Tieto historicky rozdielne formy zospoločenšťovania
sociálnej politiky a sociálnych služieb sa odrážajú v rozvoji oboch oblastí a ich
osobitnom vzájomnom vzťahu až do súčasnosti. Osobitný vzťah spočíva v neustálom
presúvaní problémov sociálnej politiky na sociálnu starostlivosť a administráciu.
Sociálnou politikou sa zaoberajú poskytovatelia sociálnych služieb, politické strany,
hospodárske zväzy, parlament a ministerstvá práce a sociálnych vecí. Sociálne služby
(teda sociálna pedagogika a sociálna práca) sú chápané ako súčasť sociálnej politiky.
Ako upozorňuje Schilling (1999), spôsob myslenia politikov je ale iný, ako náš. Ak
sociálni pracovníci majú na mysli postihnutého človeka a jeho sociálnu situáciu,
politikom ide o to, ako založiť, obhájiť, podporiť, začleniť sociálne projekty. Musia
vidieť, že zámer je spojený s prijateľným programom, s realizovateľným pravidlom, s
trendom, s ktorým bude verejnosť súhlasiť. Ich myslenie je taktické, do podstatných
otázok sa púšťajú len ak sú nevyhnutné pre informovanosť.

FORMY SOCIÁLNYCH SLUŽIEB

V priebehu historického vývoja sa postupne od najprirodzenejšej formy sociálnej sluýby,

za ktorú môžeme označiť opatrovateľskú službu, rozvinula celá škála služieb, ktorú
podľa časového hľadiska môžeme rozdeliť na klasické a moderné služby.

59
Ku klasickým formám sociálnych služieb patria:
- inštitucionálna starostlivosť o chorých, starých a zdravotne handicapovaných
občanov;
- útulky pre bezdomovcov,

- penitenciárna a postpenitenciárna starostlivosť,

- opatrovateľská starostlivosť,
- organizovanie spoločného stravovania.

Moderné formy sociálnych služieb

V súčasnosti k moderným formám sociálnych služieb patria, napr :
- dôchodkové pripoistenie, cieľom ktorého je ľahšie zvládnutie ekonomických
problémov v starobe. Toto pripoistenie ako prvé bolo uzákonené v SRN.
- domáce opatrovateľské (aj ošetrovateľské) služby,
- intermediálne, poloinštitucionálne formy starostlivosti, ktoré sa začali rozširovať už
v 80. rokoch. Tzv. denné pobyty pre deti, mládež ale i dospelých zdravotne
handicapovaných občanov a pre občanov vysokého veku,
- street worker - sociálny asistent, pracovník pre prácu so staršími deťmi a mládežou v
ich prirodzenom prostredí. Táto služba patrí do oblasti prevencie a je zameraná na
ochranu pred sociálnou
patológiou, prostredníctvom ponuky pozitívnych alternatívnych činností, orientuje sa
na tzv. „zdravý životný štýl“, najčastejšími klientami sú drogovo závislí,
- prepravné služby pre zdravotne postihnutých,
- personel asistent - osobný asistent, ako nová kvalita opatrovateľských služieb,
- zabezpečovanie podmienok na prežitie, sú to služby orientované na tú skupinu
občanov, ktorí samotní nemajú záujem na zmene vlastnej sociálnej situácie a
nespolupracujú ani so sociálnymi pracovníkmi.
V oblasti sociálnych služieb sa najvýznamnejšie prejavuje vzťah sociálnej práce a
sociálnej politiky.

VŠEOBECNÝ CIEĽ SOCIÁLNEJ SLUŽBY

Cieľom organizovania sociálnej služby je zabezpečenie a ochrana sociálneho blaha, čiže

určitej úrovne kvality života všetkých občanov, ktorá je vyjadrená v oficiálnej sociálnej
politike štátu. Prekročenie tejto úrovne znamená nárast klientov, závislých na sociálnej
pomoci štátu, sociálnych nepokojov, kriminality, zvýšenie chorobnosti, atď., čo v
konečnom dôsledku vedie k ochromeniu štátu ako politického orgánu, a tým aj k
ohrozeniu tej časti jeho občanov, ktorí sociálnu siužbu nepotrebujú.

Úloha štátu pri realizácii sociálnych služieb.

Ak sa uvažuje o zriaďovaní, a poskytovaní akejkoľvek sociálnej služby, očakáva sa pd
štátu, že ako garant určitej kvality života všetkých svojich občanov, bude to,práve štát,
kto túto službu riadi a bude znášať náklady na jej prevádzku.
Ako však zdôrazňuje Paul Spicker (1996, s. 10) „štát nie je ani jediným ani hlavným
poskytovateľom sociálnych služieb“, pretože existuje ešte veľa možností, ktoré sa v
spoločnosti v oblasti sociálnych služieb prirodzene aktivujú.
Odborníci z oblasti sociálnej politiky, ktorá je rozhodujúcim článkom pre oblasť
sociálnych služieb, za posledných sto rokov vypracovali veľa rôznych teórií o úlohe štátu

60
 pri realizácii sociálnych služieb. Od absolútnej zodpovednosti štátu za ich rozvoj, až po
jeho riadiacu a kontrolnú úlohu.

Najčastejšie sa môžeme stretnúť s optimálnym delením služieb do troch skupín, a to:

• verejný sektor
Verejný sektor, čiže sociálne služby financované a riadené štátom, možno chápať
ako „prostriedok, pomocou ktorého štát prevádza svoju politiku“ (Spicker, 1996,
s. 10). Aby mohol realizovať vlastnú sociálnu politiku, je potom potrebné, aby v
rámci verejného sektoru boli zriaďované služby :
- potrebné na udržanie minimálnej všeobecnej životnej úrovne. Ide
predovšetkým o reziduálnu starostlivosť, tvoriacu určitú záchrannú sieť
pre ľudí, ktorí sa nedokážu inak vyrovnať so svojou sociálnou realitou,
- služby, ktorými vykonáva štát zároveň i kontrolnú činnosť, napr. v oblasti
sociálnoprávnej ochrany detí a mládeže,
- služby, ktoré sú z ekonomického hľadiska výhodnejšie pri organizácii štátom.
Pričom väčšina autorov, medzi nimi napr. Hayek, Titmuss, Spicker, sa prikláňa k názoru,
že štát by mal pristupovať k budovaniu sociálnych služieb až potom, keď sa dokáže, že
ostatné sektory zlyhali.
súkromný sektor
Do súkromného sektoru patria sociálne služby, ktoré sú poskytované súkromnými
fyzickými či právnickými osobami, môžu vznikať ako :
a) alternatíva k štátnym službám,
b) b) doplnok k štátnym službám.
Zriaďovanie sociálnych služieb nesie sosebou vždy určité riziká. K týmto rizikám patrí
možnosť ich náhleho zrušenia z dôvodu ekonomickej stratovosti, negatívna selekcia, a
pod.
• dobrovoľníci
Je to sektor, veľmi pestrý,, tvorený ,malými spolkami miestneho významu až po
veľké, profesionálne organizácie. Rozsah služieb poskytovaný prostredníctvom
dobrovoľníkov je mimpriadne široký. Zameriavajú sa na všetky úseky sociálnej
práce od detí až po prácu v hospicových službách. Tiež činnosti, ktoré
dobrovoľníci vykonávajú, sú veľmi rôznorodé. Ide o práce manuálneho
charakteru, ale tiež o priamu prácu s klientom, o organizovanie tejto činnosti,
získavanie finančných prostriedkov na činnosť atď.
Dobrovoľníctvo svojím charakterom pôsobí ako doplnková služba k službám
zriaďovaným štátom.

Ekonomické aspekty sociálnych služieb

Sociálne služby sú z pohľadu klienta významnou aktivitou, pretože mu pomáhajú
zvládnuť mimoriadnu sociálnu situáciu, v ktorej sa ocitol a z pohľadu štátu ide o
ekonomicky nákladnú aktivitu. Preto do oblasti sociálnych služieb patria aj otázky ich
ekonomickej racionality a efektivity. Pri rozhodovaní o ich množstve a rozsahu sa
uplatňujú v štáte tak nielen humanisticko-sociálne kritériá, ale zo strany štátu sú to
predovšetkým parciálne hospodárske záujmy.
Ekonomické kritériá veľa razy rozhodujú o zriadení či nezriadení určitej formy sociálnej
služby. Ekonomická náročnosť poskytovaných služieb je natoľko závažnou otázkou, že
formy a druhy sociálnych služieb, ktoré je štát povinný poskytovať na vlastné náklady,
bývajú vyjadrené spravidla v legislatívnych normách konkrétneho štátu, na Slovensku je
to v súčaslnosti najmä zákon č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci.

61
PORADENSTVO V SOCIÁLNEJ PRÁCI

Poradenstvo vo forme neodborného, laického „radenia si“ je prítomné v celých dejinách

ľudstva. Až na prelome 19. a 20. storočia sa začína formovať poradenstvo ako metóda
v niektorých oblastiach ľudskej práce. Do odbornej pracovnej metódy sa poradenstvo
začína transformovať práve v novo sa formujúcej vednej oblasti, v sociálnej práci.
Pri zrode poradenstva v sociálnej práci, teda sociálneho poradenstva, stáli lekári ,
psychológovia, sociológovia pedagógovia a pod., ktorí opúšťali hranice vlastnej vednej
disciplíny s cieľom
napomôcť nájsť riešenia pre klienta. Vlastná materská disciplína nebola schopná
ponúknuť tie riešenia, ktoré by klientov problém minimalizovali, alebo odstránili, pretože
problém, ktorý klient potreboval riešiť, nebol vždy v kompetencii tej-ktorej vednej
disciplíny. Napríklad v oblasti medicíny išlo o problematiku TBC vo vzťahu k extrémnej
chudobe, medicína vedela nájsť riešenia pre oblasť liečby TBC, ale tieto neboli
dostupným riešením pre extrémne chudobných. V psychológii išlo napríklad o
problematiku narušených partnerských vzťahov, ktorých príčinou bola nezamestnanosť a
pod.
Výsledkom úsilia nájsť riešenie týchto problémov bolo na strane jednej vytvorenie
hraničných disciplín ako sociálne lekárstvo, sociálna psychiatria, sociálna psychológia,
sociálna pedagogika atď., a na strane druhej rozvoj novej vednej oblasti sociálnej práce,
vrátane jej metód ku ktorým patrí aj sociálne poradenstvo. Sociálne poradenstvo, ktoré sa
ako metóda začalo rozvíjať na začiatku 20. storočia, sa stalo účinnou pomôckou v práci
sociálneho pracovníka. Rozvoju sociálneho poradenstva napomohli aj prvé teoretické
sprace zamerané na odborné i vedecké spracovanie poznatkov novej vednej oblasti -
sociálnej práce, ktoré v Európe aj v USA sa začali rozširovať predovšetkým v 30. - 40.
rokoch nášho storočia.
K týmto prácam patria napríklad od Alice Salomonovej : Sociálna diagnóza, Sociálna
terapia, Robinsonpvej : A changing psychology in social case work (Premena
psychológie na sociálnu prácu prípadovú). Veľký význam pre rozvoj sociálneho
poradenstva mali inštitúcie, ktoré sa prioritne vo svojej činnosti zameriavali práve na
poradenstvo. V ČSR, ktoré v tom období dosahovalo v poradenstve svetovej špičky,
vznikli postupne inštitúcie ako napríklad : Česká akadémie pro sociálni prácu,
Masarykova akadémie práce, Psychotechnický ústav, Sociálni ústav ČSR a iné. Ak sa
zamýšľame nad sociálnym poradenstvom, musíme nevyhnutne konštatovať, že táto vo
svete úspešne rozvíjaná metóda sociálnej práce, ktorú môžeme pokladať za prvý
stupienok v poradenstve, u nás je v teoretickej oblasti dnes známa len úzkej skupinke
ľudí. Je to výsledok násilného prerušenia budovania sociálnej práce ako teoretickej
disciplíny po roku 1948. Počas tohto obdobia sa vo svete dobudoval ucelený systém
poradenstva, v rámci ktorého môžeme nájsť napríklad :
- sociálne poradenstvo,
- pedagogické poradenstvo,
- psychologické poradenstvo,
- právne poradenstvo,
- zdravotnícke poradenstvo,
- ekonomické,poradenstvo,
- daňové poradenstvo,
- ekologické poradenstvo a iné.

V súčasnosti môžeme teda hovoriť o vybudovanom systéme odborného poradenstva,

62
ktorý často razy pracuje s identickým klientom v rámci jeho individuálneho vývinu.
Jednotlivé druhy poradenstva, ktoré sa navzájom dopĺňajú, sa počas vývoja poradenstva
vnútorne ďalej diferencovali. Táto diferenciácia bola dôsledkom nárastu klientely v danej
oblasti a rozšírenia problematiky, ktorú poradca musel s klientom riešiť. U nás týmto
vývojom prešlo nerušerie predovšetkým psychologické a pedagogické poradenstvo.
O týchto dvoch smeroch v slovenskom poradenstve môžeme bez problémov vyhlásiť, že
majú dobudovaný poradenský šýstém, čiže majú :
- jednotné chápaníe poradenstva v rámci vlastnej vednej oblasti,
- rozpracovanie metodiky techniky,
- vlastné teoretické práce, ako aj teoretické práce zahraničných odborníkovi
- stanovené, kto a zá akých podmienok môže vykonávať poradenstvo,
- majú dobudované vonkajšie atribúty, ku ktorým patri dobrá legislatíva1,
existencia „stavovskej“, respektíve profesionálnej organizácie, ochraňujúcej záujmy
poradcov a iné. Po roku 1990 sa
do tohto systému veľmi rýchle zapojilo predovšetkým právne a daňové poradenstvo.

Sociálne poradenstvo, ktoré sa u nás výrazne oklieštilo, má v zahraničí takisto

dobudovaný vlastný interný systém. Potrebu jeho urýchleného dobudovania, ako v
teoretickej, tak i praktickej rovine u nás vyvolal :
1. prudký nárast novej klientely a objavenie sa nových problémov, ktoré naša sociálna
realita nepoznala, ako napríklad fenomén nezamestnanosti, drogová,
závislosť, nárast detskej agresivity a podobne,
2. možnosť poskytovania sociálneho poradenstva neštátnym subjektom v zmysle § 84
zákona NR SR č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci.

Realizácia sociálneho, poradenstva vo vyspelých krajinách v rámci neštátnych subjektov

je bežným javom. Vzhľadom na štandardný postup, kedy súhlas s výkonom takejto
činnosti je potvrdzovaný alebo priamo
vydávaný profesionálnou, či stavovskou organizáciou príslušného typu, by sa očakávalo,
že podobne ako u iných poradenských činností aj súhlas k vykonávaniu sociálneho
poradenstva sa bude rozhodovať napríklad
v Komore sociálnych pracovníkov, alebo y Komore sociálnych poradcov a podobne.
Vzhľadom k tomu, že v rámci sociálnej práce nemáme takúto organizáciu zákon č,
195/1998 rieši tento citlivý problém tak, že k výkonu ako sociálneho poradenstva, tak i
sociálnej prevencie neštátnymi subjektami je potrebné povolenie, ktoré vydáva
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR.

Táto časť je legislatívne upravená v zákone v § č. 12, 66, 67, 76 a 84. MPSVaR SR pre
účely tohto zákona v zmysle Ustanovení § 12 vymedzuje obsah sociálneho poradenstva
nasledovne :

(1)

Sociálne poradenstvo je odborná činnosť zameraná na zistenie rozsahu a charakteru

hmotnej núdze alebo sociálnej núdze, na zistenie príčin jej vzniku, na poskytnutie
informácií o možnostiach riešenia hmotnej núdze alebo sociálnej núdze a na usmernenie
občana pri voľbe a uplatňovaní foriem sociálnej pomoci, sociálne poradenstvo sa
poskytuje najmä rodinám.

(2)

63
V rámci sociálneho poradenstva možno občanovi odporučiť poskytnutie odborných
poradenských služieb špecializovanými inštitúciami. Takto vymedzené chápanie
sociálneho poradenstva je dostatočné pre výkon a realizáciu jeho niektorých činností v
zmysle spomínaného zákona.

Vzhľadom na skutočnosť, že sociálne poradenstvo svojím dopadom na klienta patrí

medzi poradenstvo psychologické, zdravotnícke či právne, je potrebné, aby
malo,vybudovanú aj vlastnú teoretickú základňu, metodiku a inštitúcte, ku ktorým,sa
bude viazať atď, a samozrejme, aby bol dobudovaný aj systém špecializovanej prípravy
sociálnych poradcov, vrátane,supervízie.
Prečo potom nesiahneme jednoducho po existujúcich prácach zahraničných autorov a
neurobíme odborný preklad?
Z jednoduchého dôvodu. Sociálna realita každého štátu je natoľko odlišná, že v oblasti
teórie sociálnej práce je potrebné ju rešpektovať a pri teoretickom rozpracúvaní sociálnej
práce je potrebné akceptovať sociálnu realitu ako jeden z najvýznamnejších
komponentov v sociálnej práci.

Pokým prejavy onkologického ochorenia, alebo ochorenia AIDS, či menej závažných

(oriem niektorých iných ochorení nemusia mať regionálny charakter, nezamestnanosť,
ako spoločenský jav sa bude značne líšiť (v dopade na klienta) podľa krajiny, štátu v
ktorom klient žije. Preto v rámci snáh o rozpracovanie teórie sociálneho poradenstva a
sociálnej terapie je potrebné rešpektovať vlastnú sociálnu realitu a sociálne prostredie.
Znalosť teoretických poznatkov a praktických skúseností zo zahraničia nám môže tento
proces tvorby značne uľahčiť a predovšetkým urýchliť. Čo teda vieme o sociálnom
poradenstve?
1. Sociálne poradenstvo, aj napriek snahám niektorých autorov je realitou a vo
vyspelých krajinách patrí k najdôležitejším častiam systému všeobecného poradenstva.
2. Sociálne poradenstvo je najstaršou súčasťou poradenského systému
zameraného na človeka.
3. Sociálne poradenstvo, obdobne ako iné druhy poradenstva, môžeme rozdeliť
na základné, čiže bazálne sociálne poradenstvo a na odborné sociálne poradenstvo.
Respektíve môžeme toto delenie na základné a odborné poradenstvo, vnímať ako
poradenstvo vykonávané na rôznych úrovniach.

BAZÁLNA ÚROVEŇ V SOCIÁLNOM PORADENSTVE

Na tejto úrovni poskytuje sociálny pracovník informácie o existujúcich predpisoch,
nariadeniach, obmedzeniach, a podobne, daných legislatívnymi, respektíve inými
normami a informácie o dostupných formách pomoci. Mohli by sme teda povedať, že
bazálna úroveň v sociálnom poradenstve má výrazne informačný charakter. V určitých
situáciách môže byť táto úroveň sociálneho poradenstva postačujúca k tomu, aby klient
zvládol ďalšie riešenie sám, bez intervencie sociálneho pracovníka. V prípade, že
pracovník zváži potrebu intervencie iného odborníka „odošle“, čiže distribuuje klienta k
inému odborníkovi. Z uvedeného vyplýva, že táto úroveň v sociálnom poradenstve má
dva výrazné znaky, a to :
A. informačný charakter,
B. distribučný charakter.
Sociálny pracovník tu je v role porádcu - informátora, alebo poradcu - distribútora. Od
sociálneho pracovníka poskytujúceho tento druh poradenských služieb očakávame
zvládnutie najzákladnejších problémových situácií ä práve preto môžeme túto úroveň

64
 poradenstva označiť aj ako bazálne sociálne poradenstvo.
Odborné sociálne poradenstvo je určené klientovi, pri ktorom sa ukázalo, že bazálne
sociálne poradenstvo je nepostačujúce pre odstránenie jeho sociálnych problémov.
Odborné sociálne poradenstvo predstavuje kvalitatívne vyšší stupeň a vyznačuje sa
najmä nasledovnými znakmi - ide o činnosť, respektíve súbor činnosti :
• má teda činnostný charakter,
• táto činnosť je určená na podporu klienta, na-dosiahnutie zmeny spoločenskej
reality prostredníctvom podpory klienta,
• miera podpory klienta zo strany .sociálneho pracovníka je individuálna,
podľa potreby konkrétneho klienta,
• táto činnosť sa zameriava na riešenie reálne .existujúcich ťažkostí a problémov,
ktoré sú výsledkom sociálnej reality klienta a ktoré klient zároveň vníma ako
zaťažujúce a neriešiteľné,
• z časového hľadiska ide o činnosť skôr krátkodobú,
• predpokladom úspešnosti činnosti je odbornosť sociálneho pracovníka.
V rámci odborného poradenstva sa aj u nás objaví potreba jeho užšej špecifikácie.
Sociálna realita je príliš široká na to, aby sociálny pracovník - poradca si vždy vystačil
len so sumou síce odborných, ale predsa len všeobecných vedomostí, zručností, či
postupov a podobne. Narastajúce spoločenské problémy, rozširujúca sa klientela, ktorá
obsahuje všetky vekové kategórie nás zákonite privedie k odbornému špecializovanému
poradenstvu, čiže k poradenstvu, ktoré sa bude cielene orientovať na určitú oblasť
sociálnych problémov, alebo na určitý okruh sociálnych klientov. Aj keď zdanlivé
zúženie problematiky môže evokovať v niekom zúžené chápanie potreby vedomosti,
schopností, či poradenských zručností, tento druh poradenstva pokladám za
„nadstavbový“. Pre výkon odborného špecializovaného poradenstva bude musiet
sociálny pracovník - poradca rozšíriť svoje vzdelanie o ďalší prvok , o „špecializáciu“.
Napríklad v prípade , že by chcel sociálny pracovník - poradca pracovať s deťmi s
poruchami správania, vyžadovalo by si poradenstvo pre túto klientelu rozšírenie jeho
základných poznatkov (získaných štúdiom svojho odboru), doplnenie o sumár poznatkov
á zručností potrebných pre výkon poradenskej činnosti a získanie aspoň minimálnych
znalostí z etopédie. Čiže špecializácia v odbornom poradenstve nemá a nemôže
nastupovať ako súčasť základnej prípravy sociálneho pracovníka. Špecializované
odborné poradenstvo predpokladá zvládnutie tejto prípravy, pracovnú skúsenosť a až
potom „špecializáciu“, čiže orientovanie sa na určitý špecifický problémový okruh.
Odborné sociálne poradenstvo je určené klientovi. Džuka (1991, s. 5) za klienta pokladá
osobu, ktorá spĺna štyri základné predpoklady :
a) vyhľadá poradcu samá,
b) má aspoň minimálnu vôľu vniesť do tejto spolupráce vlastnú iniciatívu,
c) je schopná a ochotná nadviazať komunikatívny kontakt,
d) svet a samu seba nevníma ako „totálne determinované" (tamtiež , s. 238).

SOCIÁLNY PRACOVNÍK - PORADCA

Sociálny pracovník – poradca musí popri samozrejmej požiadavke kvalitnej odbornej

prípravy, rozšírenej o potrebné poradenské zručnosti disponovať predovšetkým :
• zrelou osobnosťou,
• morálnym statusom;
• schopnosťou empatie.

65
Řezníček (1994, s. 75.) medzi osobnostné predpoklady kvalifikovaného sociálneho
pracovníka zaraďuje
aj tvorivosť, flexibilitu, dôraznosť, schopnosť, improvizácie a podobne. Domnievam sa,
že tieto osobnostné predpoklady, ktoré Řezníček požaduje od každého kvalifikovaného
sociálneho pracovníka, by mali byť aj súčasťou disponibility sociálneho pracovníka
-poradcu.
Ako pripraviť práve takéhoto sociálneho pracovníka - poradcu je nesmierne zaujímavá
otázka. Už len pri vytyčovaní základných problémových okruhov - Čo by malo tvoriť
curriculum ? Aké výcviky, tréningy by mal absolvovať ? , Aká by mala byť supervízia a
koľko by mala trvať ? atd'., je zrejmé, že ide o ďalší, obsahovo náročný okruh problémov,
ktorý je potrebné komplexne rozpracovať.

SOCIÁLNA PREVENCIA

Prevencia, ktorá sa vzhľadom na .závažnosť situácie, viaže u nás najmä s prevenciou

orientovanou na oblasť závislostí, je pojmom oveľa obsahová širším.
Termín „prevencia“ vo všeobecnosti označuje činnosti orientované na zabránenie
niečomu (čomukoľvek). V pozitívnom zmysle môžeme tento termín chápať ako činnosť
nasmerovanú na minimalizáciu antisociálnych problémov vyskytujúcich sa v živote
jedntlivcov, rodín, skupín alebo ešte lepšie také konanie, ktoré bráni vzniku týchto
problémov. V teoretickej rovine sa pojmom prevencia označujú tie činnosti, ktorých
cieľom je zabrániť patologickým prejavom v živote spoločnosti vo všeobecnosti.
V širšom zmysle slova môžeme pod pojmom prevencia v sociálnej práci označiť :
- činnosti orientované na predchádzanie, zabránenie vzniku problému,
- činnosti následné, ktoré sa začínajú s cieľom nedovoliť opakovanie sa problému,
- činnosti zamerané na znižovanie dopadov nežiaduceho konania.

Prevencia sa usiluje o udržanie normálneho funkciovania jednotlivca, ako člena

spoločnosti, o udržanie jeho medziľudských kontaktov, ktoré napomáhajú jeho integrácií
do spoločnosti. Termín „prevencia“ si sociálna práca, podobne ako niektoré iné, požičala
od medicíny, predovšetkým z verejného zdravotníctva a spolu s termínom prijali sociálni
pracovníci i niektoré ciele a zásady viažuce sa k tomuto termínu. Leavell a Clark
(Skidmore, R. A.-Thackerey, M. G., s. 326) prebrali z medicíny aj delenie prevencie na
jej tri základné etapy a to primárnu -zameraná na predchádzanie problémov, sekundárnu
- včasnú diagnózu a poskytnutie včasnej a účinnej pomoci a terciárnu - organizovanie
následnej starostlivosti.

Prevencia má terapeutický charakter

Wittman (tamtiež, s. 324) upozorňuje na skutočnosť, že prevencia sa v sociálnej práci

zameriava práve na oblasť sekundárnej a terciárnej prevencie. Wittman už začiatkom 70.
rokov upozorňuje, že takýto prístup prevencie je nedostatočný a je potrebné, aby sa
sociálna práca viacej orientovala na oblasť primárnej prevencie. Hlavným cieľom by sa
podľa Wittmana malo stať vypracovanie takých všeobecných zásad a pracovných
postupov, ktoré by posilňovali všetky kladné stránky existencie spoločnosti tak, aby bolo
možné zabrániť narastajúcim prípadom sociálnej patológie. Všeobecne sa prevencia
pokladá za jednu z najmladších metód sociálnej práce. Ale zásady prevencie môžeme
nájsť napríklad v 16. storočí v práci Juana Luisa Vives (Schilling, j. 1999), ktorý sa
zaoberal možnosťami riešenia chudoby v spoločnosti. Vivesovo riešenie chudoby je vo
svojej jednoduchosti nadčasové, spočíva v spolupráci jednotlivca a celku. Jeho systém je

66
postavený na štyroch základných momentoch :
1. Všetci chudobní sú povinní pracovať. Povinnosť pracovať, podobne ako
pomáhať, sú hodnoty, ktoré sa v spoločnosti presadili práve v období humanizmu a
renesancie. Z náboženského hľadiska je práca pokladaná ešte vždy za boží trest, ale
Vives už poukazuje aj na prácu ako prirodzenú životnú nutnosť na strane jednej a na
radosť, ktorú práca poskytuje na strane druhej.
2. Spoločnosť má pomáhať chudobným zabezpečiť prácu. Vives žiadal, aby sa
mladiství vyučili remeslu, dospelí chudobní aby sa vrátili k remeslu, ktorému sa vyučili.
Tí dospelí, ktorí neovládajú remeslo alebo vzhľadom k ich veku či zdraviu, nie sú
schopní remeslo vykonávať majú sa venovať jednoduchým pomocným prácam.
3. V individuálnych prípadoch, kedy sa jedinec očitá v núdzovom stave, môže mu
byť poskytnutá pomoc. Pri poskytovaní tejto nevyhnutnej pomoci je potrebné prešetriť
všetky príčiny jej vzniku a pomoc nemá byť všeobecná, čiže pre každého rovnaká, ale jej
miera má byť výrazne individuálne posudzovaná.
4. Význam výchovy v živote chudobných. Ľudia by mali byť morálne podporovania
vychovávaní tak, aby sa z nich stali dobrí občania a kresťania. Deti chudobných by mali
takisto navštevovať školy, kde sa im má dostať dobrej výchovy.
V dejinách by sme našli viacero podobných príkladov, kedy sa požaduje, aby sa náprava
sociálnopatologických javov, vyskytujúcich sa v spoločnosti, opiera o požiadavku
predchádzania týchto javov. Podobné názory ako u Vivesa môžeme nájsť aj u A.
Salomonovej (In: Schiiling, J., 1999, s. 37), ktorá za hlavné úlohy sociálnej starostlivosti
pokladá :
1. Podporovať a rozvíjať u človeka schopnosti, ktorými disponuje.
2. Zachovať a chrániť tie schopnosti, predchádzať a zabraňovať poškodeniu
záujmov človeka.
3. Podlá možnosti obnovovať stratené schopnosti, reparovať a vyrovnávať
poškodenia.
4. Pokiaľ už nie:jé možná reparácia; zaopátrbväť á chrániť bezmocných ľudí.

Prevencia je chápaná oveľa širšie a nie len ako dborné konanie na predchádzanie
kriminality, či drogovej závislosti. V zmysle v zákone č. 195/98 Z.ž. o sociálnej pomoci
je prevencia v § 5 definovaná nasledovne:
Sociálna prevencia je odborná činnosť na predchádzanie a zabraňovanie príčin
vzniku, prehlbovania alebo opakovania porúch psychického vývinu, fyzického
vývinu alebo sociálneho vývinu občana.
Sociálna prevencia sa má poskytovať občanovi s cieľom aktivovať jeho prirodzené zdroje
a jeho schopnosti tak, aby predovšetkým neprichádzalo ku vzniku sociálne patologických
situácií v jeho živote, ale tiež má mobilizóvať jeho zmeny v prípade, že sa občan ocitol v
stave hmotnej alebo sociálnej núdze.

Vidíme, že aj napriek pomerne pestrej histórii tejto metódy sa s prevenciou spájajú

predovšetkým jej tri základné funkcie, ktoré spomínal už Weiner Boehm (tamtiež):
1. Obnova
Sociálna práca sa orientuje na elimináciu tých faktorov v procese interkacie,
ktoré vedú k narušeniu vzťahov. Cieľom je navrátenie najvyššieho stupňa
spoločenského funkciovania. Presadzujú sa tu metódy rehabilitačné a kuratívne.
2. Zaistenie zdrojov
Ide predovšetkým o zdroje, ktorými disponuje sám jedinec. Tieto zdroje ležia v
intelektuálnej, emocionálnej a duchovnej zložke osobnosti človeka. Hlavným
nástrojom rozvoja týchto ľudských rozmerov je výchova.

67
 Náprava
V prípade, že príde k odchýlke od akceptovaných sociálnych noriem, vyvíja
sociálna práca aktivity smerujúce k náprave. Rozdiel medzi obnovou a
nápravou spočíva v tom, že obnova nastupuje ešte predtým, ako prišlo zo strany
jedinca k poruchám správania. O náprave hovoríme vtedy, keď v dôsledku
nepriaznivých životných situácií sa u jedinca vyvinulo asociálne správanie.
3. Prevencia si vyžaduje:
a) Predchádzanie vzniku problémov, ku ktorým dochádza pri interakcii
medzi jednotlivcami a skupinami.
b) Predchádzanie sociálno-patologických javov prostredníctvom
výskumu orientovaného na tzv. sociálne infekcie.

Sociálna prevencia sa spája s niekoľkými špecifickými

problémami :
1. Znalosti o fungovana spoločnosti, ľudskom správaní, o osobnosti
sú v porovnaní s úrovňou poznania v prírodných vedách ešte len v začiatkoch.
Vieme, že spoločnosť nefunguje optimálne, ale nevieme ako spoločnosť k
optimálnemu fungovaniu priviesť.
2. Ďalším špecifickým problémom, je nedostatok istoty, či náprava
bola spôsobená vďaka práci sociálneho, pracovníka, alebo či na jedinca alebo
skupinu nepôsobil aj nejaký iný prvok.

Buell (In: Schiling, 1999) predpokladal, že pre úspešnosť prevencie je dôležitých šesť
bodov :
epidemiológia,
rodina,
systémika,
diferenciácia klasifikácie,
agresivita,
hodnotenie

Herrigen ( tamtiež, s.75) pod prevenciou rozumie „súhrn všetkého úsilia v konkrétnej
spoločnosti pôsobiaceho proti vzniku sociálnych prípadov alebo abnormálnych
životných osudov“. Herrigen popri klasickej klasifikácii prevencie na primárnu,
sekundárnu a terciárnu hovorí tiež o dvoch základných stratégiách v prevencii :
prevencia orientova na ľudí,
prevencia orientovaná na štrukturálne opatrenie.

Na prevenciu je potrobné pozerať v troch rovinách :

Prevenicia ako samostatná oblasť sociálnej práce.
Prevencia ako metóda.
Prevencia ako princíp sociálnej práce.

a) Prevencia ako samostatná oblasť sociálnej práce

Ak je teda cieľom prevencie zabraňovať vzniku a rozvoju sociálno-patologických javov v
spoločnosti, sociálna prevencia sa nutne musí zaoberať vymedzením ohruhu týchto javov.
Medzi sociálno-patologické javy z pohľadu sociálnej práce zaraďujeme najmä extrémnu
chudobu, nezamestnanosť, antisociálné správanie, kriminalitu, rovnako kriminalitu
juvenilnú, prostitúciu, závislosti, rasizmus, či náboženskú intoleranciu.

68
b) Prevencia ako princíp sociálnej práce
Z uvedeného vyplýva, že sociálna prevencia zachytáva veľkú oblasť sociálnej práce.
Vzhľadom na šírku a závažnosť problému sa sociálna prevencia ako prístup sociálnej
práce musí odraziť predovšetkým v kvalitnej sociálnej politike a následne v dobrej
sociálnej legislatíve. Pokiaľ nebude sociálna politika akceptovať prevenciu, ako
základnú metódu pri tvorbe oficiálnej politiky vlády a jej realizácie v štáte, teda pokiaľ
prostredníctvom sociálnej politiky sa nebude zabezpečovať popri redistribúcie príjmov
aj úprava podmienok na trhu práce, ako aj riešenie problémov integrácie skupín
obyvateľstva žijúceho na okraji spoločnosti, príprava občanov ná integráciu, ochrana
rodiny a garancia základných ľudských práv a slobôd atd'., nebude v spoločnosti princíp
prevencie dostatočne usídlený.
Štátna sociálna politika sa prostredníctvom svojich zložiek ako sú napríklad vzdelávacia,
bytová, zdravotná, rodinná atď. orientuje vždy na určité problémové oblasti, ktoré chce
špeciálne posilňovať. Vzhľadom k citlivosti a náročnosti sledovaných problémových
oblastí je nevyhnutné, aby základné princípy sociálnej politiky našli svoje vyjadrenie aj v
sociálnej legislatíve. Nie je tajomstvom, že investície do prevencie sociálno-
patologických javov v spoločnosti sú nižšie ako náklady na ich odstraňovanie.
Správne vedená prevencia je problémom, dotýkajúcim sa spoločnosti ako celku. Vo
vzťahu k sociálnej práci hovoríme, preto o sociálnej prevencii, aby sme ju odlíšili od
aktivít vykonávaných y iných oblastiach.
V zmysle zákona 195/98 Z.z. je sociálna prevencia určená najmä neplnoletým členom
spoločnosti, teda k deťom a mládeži, uvedený zákon hovorí, že sociálna prevencia sa
vykonáva najmä vtedy ak:
- doterajšia výchova je vážne ohrozená, alebo vážne narušená,
- ide o dieťa s poruchami správania,
- ide o žiaka, ktorý zanedbáva povinnú školskú dochádzku,
- ide o dieťa, ktorému bola súdom nariadená ústavná výchova, alebo uložená ochranná
výchova,
- sa maloletý (mladistvý) dopustil konania so znakmi trestného činu.
Z hľadiska vecnej postupnosti môžeme hovoriť o sociálnej prevencii primárnej,
sekundárnej a terciárnej, pričom každá z nich používa vlastné metódy práce. Napr. k
najznámejším metódam primárnej prevencie, ktorá je zameraná na vytváranie
najvhodnejších podmienok pre vývoj detí a mládeže ako aj na skvalitnenie ich
sociálneho usmernenia, patria tzv. peer group, večery otázok a odpovedí, zábavné
popoludnia, metóda známa ako zdravý životný štýl a iné.
Pri sekundárnej sociálnej prevencii, ktorej cieľom je zabrániť prehlbovaniu už
vzniknutých porúch, sociálny pracovník volí predovšetkým metódy a techniky zamerané
na posilňovanie vôľového konania, zvyšovanie emočnej a stresovej odolnosti ako sú
napr. situačné či inscenačné metódy a podobne. Osobitný význam pre detského klienta
majú tzv. výchovno-rekreačné tábory.
V terciárnej sociálnej prevencii majú najväčší význam individuálne programy,
resocializačné metódy a techniky, postpenitenciárna starostlivosť a ďalšie.
Najvýznamnejšou mclódou, viažucou sa k sociálnej prevencii, je vyhľadávacia činnosť
sociálneho pracovníka. Ako už naznačuje názov ide o vyhľadávanie maloletých,
ktorých :
- rodičia z vážnych dôvodov nemôžu alebo nechcú riadne plniť svoje rodičovské
práva a povinnosti,
- rodičia, svoje práva zneužívajú, alebo závažným spôsobom zanedbávajú
plnenie rodičovských povinností.
Predmetom vyhľadávacej činnosti sociálnych pracovníkov sú tiež maloletí

69
:
- s poruchami správania,
- pre ktorých treba zabezpečiť náhradnú rodinnú starostlivosť,
- u ktorých je dôvodné podozrenie z týrania, alebo pohlavného
zneužívania,
- ktorí sú ohrození z iných vážnych dôvodov.
Vyhládávanie detí a, mládeže, ktorí potrebujú pomoc či podporu je prvým krokom k
naplneniu sociálnoprávnej ochrany detí a mládeže. Ide o aktívnu metódu iniciátorom
ktorej má byť samotný sociálny pracovník v spolupráci s tzv. rozšíreným sociálnym
prostredím dieťaťa. Na tento krok potom nadväzuje nápravná činnosť, ktorá predstavuje
súhrn postupov zameraných na dosiahnutie pozitívnej zmeny a odstránenie nedostatkov
vo výchovných pomeroch rodiny. Pri nápravnej činnosti sociálny pracovník veľa razy
spolupracuje s psychológom, so školou, zamestnávateľom rodiča a podobne. Ak chceme
dosiahnuť aspoň minimálnu úspešnosť v prevencii alebo v oblasti riešenia akútnych
stavov detských klientov, je potrebná predovšetkým širokospektrálna spolupráca
všetkých zainteresovaných odborníkov.
Sociálna prevencia sa nám tak môže javiť skôr ako špecifická oblasť, alebo základný
princíp sociálnej práce a nie jako jediná metóda. V skutočnosti tu podobne ako v iných
oblastiach, prichádza k prelínaniu všetkých troch spomínaných skutočností. Sociálnu
prevenciu chápeme aj jako oblasť sociálnej práce, aj ako princíp a tiež jako súbor
metodických postupov, ktorými sa v danej oblasti pracuje.

ZÁVER

Metódy sociálnej práce predstavujú základné profesionálne ompetencie, ktorých

zvládnutie by sa malo preniesť do úrovní zručností tak, aby sociálny pracovník bol
schopný rýchlo sa rozhodovať pri výbere
optimálnej pracovnej metódy. V sociálnej práci viac ako v ktorejkoľvek inej vednej
disciplíne, sa stretávame s prelínaním jednotlivých pracovných postupov, metód, počas
jedného pracovného stretnutia s klientom. Zvolená metóda musí zodpovedať nielen cieľu
práce sociálneho pracovníka, ale aj typu klienta ako individuálnej ľudskej bytosti,
situácii, ktorá môže byť dynamická, premenlivá ap. Novo vzniknutá situácia si častokrát
vyžaduje aj zmenu pracovnej metódy tak, aby čo najvhodnejšie reagovala na zmenu
situácie.
Sociálny pracovník nevystačí vo svojej praxi s jedinou správnou metódou, ale musí pri
svojej práci využívať viacero metód, ktoré obmieňa podľa potreby. V praktickej činnosti
sa v sociálnej práci tzv čisté metódy nepoužívajú. Takmer každá metóda, ktorú v praxi
používame, obsahuje v sebe aj prvky niektorých iných metód.
Sociálny pracovník teda nepracuje s jedinou konkrétnou metódou, ale v práci používa
celý súbor osvedčených metód, ktoré strieda nielen pri rôznych typoch klienta, ale aj pri
rozličných situáciách v práci s tým istým klientom.
Zvládnutie metód sociálnej práce predpokladá o.i. aj ovládanie základných poznatkov z
oblasti psychológie (predovšetkým vývinovej a sociálnej psychológie), zo sociológie,
pedagogiky a pod. Nevyhnutnou súčasťou je tiež znalosť a ovládanie inštrumentária
sociálnej práce. Až na základe týchto, poznatkov môže sociálny pracovník zodpovedne
rozhodovať o výbere a použití konkrétnej metódy .
Pre voľbu adekvátnej metódy je nepostačujúca len znalosť situácie (problému), v ktorej
sa jedinec nachádza, ale nevyhnutnosťou sú aj informácie o type klienta (manipulatívny,
agresívny, depresívny, suicidálny, labilný...) a taktiež dynamika problému. Napr.,
nezamestnanosť - Aká je situácia v oblasti zamestnanosti? Stabilná, teda pomer

70
zamestnaných a nezamestných občanov je dlhodobo rovnaký, alebo sa dynamicky
mení? Narastá, či klesá? Ak narastá, narastá plošne, alebo len regionálne? Atď.
Metódy sú tak len súčasťou širšej odbornej prípravy profesionálov – sociálnych
pracovníkov.
V neposlednom rade na voľbu a použitie konkrétnej metódy sociálnej práce má vplyv aj
osobnosť sociálneho pracovníka. Jeho vlastná osobnostná štruktúra vytvára predispozíciu
voliť určité konkrétne pracovné postupy vyyhovujúce jeho mentalite, dynamike,
morálnym postojom, profesionálnym názorom a podobne.

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

1. Barker, R.: The Social Work Dictionary. Maryland, NASW 1991

2. Džuka, J.: Príručka psychologického poradenstva. Bratislava, FiF UK 1991
3. Engelke, E.: Soziale Arbeit als Wissenschaít. Eine Orientierung. Freiburg
im Breisburg, Lambertus Verlag 1992
4. Engelke, E.: Theorien der Sozialen Arbeit. Eine Einfuhrung. Freiburg im
Breisburg, Lambertus Verlag 1992 - 400 s. ISBN 3-7841-0891-1
5. Galuske, M.: Methoden der Sozialen Arbeit. Munchen, Juventa Verlag
2001. 344 s. ISBN 3-7799-441-7
6. Haag, F.: Sociálna terapia. Interný materiál FzaSP TU - nepublikovaný
preklad.
7. Hanzlíček, L.: Psychiatrická encyklopédie. Díl VIII. Praha, VÚP 1983
8. Heines, J.: Skills and Methods in Social Work. London, Constabl Ed. 1975
9. Charvátová, D.: Metódy sociálnej práce pre 1. ročník študijného odboru
sociálno-právna činnosť, Bratislava SPN 1990, ISBN 80-08-00608-0
10. Charvátová, D. - Pinkas, K.: Metódy sociálnej práce pre
2. ročník
študijného odboru sociálno-právna činnosť. Bratislava, SPN 1990,
ISBN 80-08-01148-3
11. Chytil, O.: K problematice využívaní terminológie ve výuce
sociálni
práce. Dizertačná práca. Trnava, FZaSP TU 2002
12. Keller: Komunita. In: Velký sociologický slovník. I. sv.
Praha, Karolinum
1996
13. Krakešová - Dosková, M.: Psychogeneze sociálních
prípadu. O vzniku
sociálni úchylnosti. Praha, Nová Osveta 1946
14. Kredátus, J.: Sociálnopsychologické aspekty doliečovania
alkoholikov.
In: Zdravotná výchova, 21, 1985, č. 4, s. 210 – 215
15. Laan, G. van der: Otázky legitimizace sociálni práce.
Boskovice, Albal 1998
16. Lamser, V.: Životní bé h a sociálni situace človeka. Praha,
MPSV 1972
17. Levická, J.: Sociálna práca ako vedná disciplína. In:
Sociálna práca
a zdravotníctvo. 1, 2000, 1, s. 7 – 16
18. Levická, J.: Sociálnoprávna ochrana detí a mládeže. Trnava,
FZaSP 1998.

71
ISBN 80-88908-34-5
19. Levická, J.: Vývoj a súčasný stav sociálneho poradenstva.
In: Sociálne
poradenstvo. Trnava, FZaSP TU 1998, s. 19 – 27
20. Levická, J.: Sociálna práca ako veda In: Sociálna práca a
zdravotníctvo. 2,
2001, 1-2, s. 5 – 20
21. Nekonečný, M.: Motivace lidského chovaní. Praha,
Academia 1996. 270 s.
ISBN 80-200-0592-7
22. Novotná, V.-Schimmerlingová, V.: Sociálni práce, její
vývoj a metodické
postupy. Praha, UK 1992. ISBN 80-7066-483-5
23. Príhodová, A.: Komunitní práce - modely a etapy.
Rigorózna práca.
Trnava, FZaSP TU 2000
24. Puch, H. J.: Organization im Sozialbercich. Breisgau,
Lambertus Verí.
1997.231 s. ISBN 3-7841-0736-2
25. De Robertis.C: Metodyka dzialania w pracy sociálnej.
Katowice, Šlask
1998. 300 s. ISBN 83-7164-109-5
26. Řezníček, L: Metódy sociálni práce. Praha, SLON 1994. 75
s.
ISBN 80-5886-00-1
27. Richmond, M.: What is Social Work? New York, Russel
Suge Foundation 1922
28. Sokolowska.M.: Sociológia medycyny. Warszawa, PZWL
1986
29. Schavel, M: Perspektívy v príprave a ďalšom vzdelávaní
zamestnancov
sociálnej sféry. In: Práca a sociálna politika, 1999, 7, č. 4
30. Schavel, M.: Koncepcia rozvoja sociálneho poradenstva na
Slovensku.
Dizertačná práca. Trnava, FZaSP TU 2001

31. Schiling, j.: Sociálna práca hlavné smery vývoja sociálnej

pedagogiky
a sociálnej práce. Trnava, FZaSP 1999. 272 s. ISBN 80-88908-54-X
32. Skidmore, R. A.-Thackeray, M. G.: Wprowadzenie do pracy
socjalnej.
Katowice, Šlask 1998. 366 s. ISBN 83-7164-102-8
33. Spicker, P: Poskytovaní sociálni péče. In: Sociálni politika,
1996, 22,
č. 7-8, s. 10- 11
34. Staub-Bernasconi, S.:.Systemtheorie, soziale Probléme und
Soziale Arbeit:
lokál, national, internacionál odere vom-Eride der Bescheidenheit. Bern,
Paul Haupt Verí. 1995.,451 s. ISBN 3-258-05005
35. Strieženec, Š.: Slovník sociálneho pracovníka. Trnava, AD

72
1996. 255 s.
1SBN80-967589-0-X
36. Strieženec, Š.: Úvod do sociálnej práce. Trnava, AD 1999.
215 s.
ISBN 80-967589-6-9
37. Tokárová a kol.: Sociálna práca. Kapitoly z
dejín, teórie a metodiky
sociálnej práce. Prešov, FiF PU 2002. 572 s. ISBN 80-8068-086-8
38. Žiaková, E. - Cechová, J. - Kredatus, J.:
Psychosociálne aspekty sociálnej
práce. Prešov, FiF PU 2001. ISBN 80-8068-060-4
39. Žilová, A.: Kapitoly z teórie sociálnej práce.
Žilina, PF UMB Banská
Bystrica a IVP Žilina 2000. ISBN 80-7100-783-8
40. Žilová, A.: Sociálna práca alebo
socioterapeutológia? In: Práca a sociálna
politika, 8, 2000, č. 6, s. 8
41. Žilová, A.: Sociálna práca ako vedný odbor.
In: Práca a sociálna politika,
VII., 1999, č. 1 - 2, s. 9 – 10
42. Wendt, W. R.: Oekosozial Denken und
Handeln. Grundlagen und
Anwendlungen in Sozialarbeit. Freiburg im Breisgau, Lambertus 1990

73