Prvá hlava

SÚKROMNÉ PRÁVO
1. Dualizmus verejného a súkromného práva
OT: Ako sa člení právo ?
OD : na – prirodzené a pozitívne,
- hmotné a procesné,
- vnútroštátne a medzinárodné,
- verejné a súkromné.

Toto členenie je v kontinentátlnom právnom systéme je známe oddávna a

uznávané je aj dnes.
Názory o právnom dualizme verejného a súkromného práva pochádzajú
z obdobia starovekého Ríma. Často sa v tejto súvislosti uvádza vymedzenie
vzťahu verejného a súkromného práva, ktoré podal rímsky právnik Digestach

1
takto : „ Právo verejné je zamerané na záujem rímskeho štátu, kým právo
súkromné na záujem jednotlivcov“.
Odvtedy, no najmä v modernej dobe, vznikli viaceré teórie odôvodňujúce
právny dualizmus, z nich tri nadobudli väčší význam :
a) teória záujmov – podľa ktorej normy verejného práva slúžia
spoločenským záujmom a normy súkromného práva záujmom
jednotlivcov,
b) teória podriadenosti a nadriadenosti vychádza z toho, že vo verejnom
práve existuje medzi účastníkmi právnych vzťahov podriadenosť
a nadriadenosť, kým v oblasti súkromného práva je určujúcim princíp
rovnosti,
c) teória subjektov, podľa ktorej je pre odlíšenie verejného od súkromného
práva rozhodujúce, či sa v právnom vzťahu zúčastňuje právny subjekt,
ktorý má zvrchovanú moc a túto moc vykonáva aj v tomto vzťahu, alebo
nie.

V súlade so stavom odlišnosti zaradenia do verejného, či naopak súkromného

práva v jednotlivých štátoch Európy, sa občianske právo(driot civil) považuje za
vlastné alebo všeobecné súkromné právo. Od neho sa až postupne odvíjali
ďalšie odvetvia (pododvetvia) súkromného práva, tzv. osobitné súkromné právo,
medzi ktoré zaraďujeme obchodné právo, právo cenných papierov, čiastočne aj
pracovné právo. K osobitným súkromným odvetviam zaraďujeme aj právo
duševného vlastníctva, medzinárodné súkromné právo.
Pokiaľ sa jedná o rodinné právo, toto tvorí nedeliteľnú súčasť občianskeho
práva.
Pre odvetvia patriace do systému verejného práva je charakteristické, že
sa medzi subjektmi týchto právnych vzťahov uplatňuje princíp nadriadenosti
a podriadenosti vyplývajúcich z toho, že jeden subjektov disponuje verejnou
donucovacou, zvrchovanou mocou voči inému subjektu. K takýmto právnym
odvetviam patria najmä ústavné právo, správne právo a finančné právo.

2. Zásady súkromného práva

a) Zásada rovnosti účastníkov
- účastníci občianskoprávnych vzťahov (OPV) majú rovnaké
postavenie,
o žiaden účastník nemôže druhému účastníkovi jednostranné nanútiť nejakú
povinnosť,
o žiaden zo subjektov OPV nemá v nijakom smere výhodnejšie postavenie, čo
platí v plnom rozsahu aj pre štát,
o žiaden účastník OPV nemôže autoritatívne vynútiť od druhého účastníka
plnenie jeho povinnosti.
b) Zásada individuálnej autonómie (sloboda vôle),
- slobodná autonómia subjektov sa v súkromnoprávnych vzťahoch
osobitne prejavuje ako

2
  slobodná možnosť mať či nadobúdať a využívať majetok (vlastnícka sloboda),
 slobodná možnosť nakladania s majetkom, majetkovými hodnotami a právami
(zmluvná sloboda),
 slobodná možnosť rozvoja osobnosti človeka a jeho tvorivej duševnej činnosti
(sloboda tvorby).
c) Zásada „všetko je dovolené, čo nie je zakázané“,
 maximalizuje hranice slobodnej podnikateľskej, či inej ako podnikateľskej iniciatívy –
viď Ústava SR č.460/1992 Zb. – ďalej len Ústava SR čl. 2 ods. 3 ustanovuje :
„ Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby
konal niečo, čo zákon neukladá“.
 Protipólom maximalizácie súkromnoprávnej iniciatívy je vyjadrené v zásade „všetko
je dovolené, čo nie je zakázané. Aj táto zásad je výslovne zakotvená v Ústave SR čl. 2
ods.2 „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“.
d) Zásada ekvity
Už v starom Grécku a ešte väčšmi v starom Ríme vznikla potreba korigovať tvrdosť,
asociálnosť, prípade amorálnosť, ku ktorým dochádzalo v dôsledku striktného uplatňova-
nia právnych pravidiel, a to prostredníctvom použitia mimoprávneho systému pravidiel.
Už vtedy sa uplatňovanie práva nechápalo samoúčelne, ale v súlade s výrokom „ius est
ars boni et aequi“ – právo je umenie dobrého a spravodlivého a k tomu má smerovať
každá realizácia práva.
Tak sa dospelo k záveru, že najdôslednejšie právo – najväčšie bezprávie. Z toho
vyplýva, že právo sa musí realizovať aj v spojitosti s ďalšími kritériami, aby sa zmiernili
tvrdosti pri jeho výkone (viď názor predsedníčky Ústavného súdu ČSR o neférovosti pri dodržiavaní
litery zákona).
V priebehu historického vývoja sa tieto kritéria vyvíjali , kryštalizovali až do súčasnosti
najmä v podobe pravidiel, akými sú dobré mravy, zásada poctivého obchodu, obchodné
zvyklosti, zákaz zneužitia práva (nachádzame v Obchodnom zákonníku, Zákonníku
práce).
e) Zásada zákazu zneužitia subjektívnych práv.
Ide o súkromnoprávnu zásadu, pretože ťažisko zneužitia subjektívnych
práv je nepochybne v súkromnom práve. Právna úprava zákazu zneužitia
práv v slovenskom súkromnom práve je upravená vo všetkých troch
súkromnoprávnych kódexoch (Občiansky, Obchodný zákonník i Zákonník
práce), ale aj v Ústave SR.
V Občianskom zákonníku č.40/1964 Zb. v znení... (ďalej len OZ)
ustanovenie § 3 ods. 1 tak, že nikto nesmie bez právneho dôvodu zasahovať
do práv a oprávnených záujmov iných a tento výkon nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi.
V Obchodnom zákonníku č. 513/1991 Zb. je zákaz a sankcionovanie
zneužívania účasti na hospodárskej súťaži, čim sa rozumie jednak nekalá
súťaž a jednak nedovolené obmedzovanie hospodárskej súťaže.
V Zákonníku práce č. 311/2001 Z.z. je zákaz zneužitia práv a povinností
v pracovnoprávnych vzťahoch upravený výslovne v dvoch formách
 ako základná zásada v čl.2 ZP (zmluvná voľnosť a dodržiavanie dobrých mravov)
 v § 13 ods.3 až 5 (dobré mravy v pracovnoprávnych vzťahoch).
f) Zásada istoty a stability v súkromnoprávnych vzťahoch

3
 Táto zásada je predpokladom stability trhových vzťahov v spoločnosti, do
ktorých účastníci slobodne vstupujú za účelom dosiahnutia určitého
najčastejšie hospodárskeho zisku. K zásadám patria najmä tieto :
 Nedotknuteľnosť vlastníckeho práva, ktorú treba chápať ako
základnú požiadavku max. ochrany toho najúplnejšieho
(prirodzeného) práva
 Zásada pacta sunt servanda je veľmi stará a osvedčená zásada, ktorá
vedie účastníkov k dodržiavaniu uzavretých zmlúv, a v prípade, ak účastník
zmluvného vzťahu zmluvu nedodrží t.j. poruší právnu povinnosť vyplývajúcu zo
zmluvy, postihnú ho nepriaznivé zodpovednostné následky (sankcia).
 Zásada neminem laedere (nikoho nepoškodzovať) – subjekty právnych
vzťahov sa musia správať tak, aby neporušovali akúkoľvek povinnosť –
zodpovedajú za škodu (§ 415 a § 420 OZ).
 Ochrana dobromyseľnosti (bona fides) aj v dobrej viere,
v slovenskom práve sa dobromyseľnosť chápe ako nezavinená nevedomosť o
nedostatku určitého právneho stavu.
 Zákaz retroaktivity vyjadruje záujem na zachovanie istoty už
existujúcich právnych vzťahov, zákaz retroaktivity platí najmä
v trestnom práve.
g) Zásada prevencie – ide o predchádzanie ohrozovaniu a porušovaniu
práv, vyplývajúcich zo súkromnoprávnych vzťahov, aby sa pri prípadné
rozpory medzi účastníkmi riešili predovšetkým dohodou.
§ 43 OZ – účastníci zmluvných vzťahov povinný dbať na to, aby pri
formovaní, či formulovaní konkrétneho zmluvného vzťahu predchádzali
vzniku rozporov.

3. Systém súkromného práva

Teoretici v oblasti práva po rôznych diskusiách dospeli k záveru, že systém
slovenského súkromného práva tvoria tieto právne odvetvia :
a) občianske právo ako všeobecné súkromné právo,
b) obchodné právo,
c) pracovné právo (individuálne pracovnoprávne vzťahy),
d) medzinárodné právo súkromné.

4. Povaha, podstata a pojem občianskeho práva

Občianske právo patrí k základným a najstarším právnym odvetviam
v histórii práva. Vzniklo v podmienkach starého Ríma, odkiaľ pochádza aj jeho
názov – ius civil. Toto právo si vyprofilovalo také inštitúty akými sú vlastnícke
právo, držba, kúpna zmluva, nájom, darovanie, dedenie,. Ale nielen inštitúty, ale
aj formy týchto právnych vzťahov a inštitútov pretrvali viac ako dve tisícročia.
Stalo sa tak v dôsledku tzv. recepcie rímskeho práva (porovnaj Prusák J. Teória práva –
všeobecné pramene práva).
Rímske právo, rímska právna kultúra vôbec ovplyvnili v kontinentálnej
Európe všetky veľké občianskoprávne kodifikácie 19. storočia. Vznikli najmä

4
také občianske kódexy, akými boli Francúzsky občiansky zákonník z roku 1804
(Code civil), Všeobecný rakúsky občiansky zákonník z roku 1811 (Allgemeines
Burgerliches Gesetzbuch), Nemecký občiansky zákonník z roku 1896 (Burgerliches
Gesetzbuch). Naproti tomu rímske právo nemalo výraznejší vplyv na vývoj práva
v Rusku a Anglicku. Územie nášho štátu patrilo a patrí do sféry vplyvu
rímskoprávnej kultúry.
Zmeny politicko-ekonomicko-sociálnej podstaty štátu, zamerané na
vytvorenie trhového hospodárstva a politickej plurality vo svojich dôsledkoch
znamenajú vytvorenie kvalitatívne iných vzťahov upravených právom.
Prejavujú sa vo všetkých právnych odvetviach, ale najmä v občianskom práve.
Východiskom pre pochopenie tohto postavenia občianskeho práva i jeho
osobitnej povahy je okolnosť, že cieľom i podstatou ekonomického modelu
trhového hospodárstva je zavedenie priameho spojenia medzi výrobou
a spotrebou, medzi výrobcami a spotrebiteľmi, bez sprostredkujúcej úlohy
štátu.

Pojem občianskeho práva :

Pod pojmom občianskeho práva rozumieme právne odvetvie, ktoré všeobecne
upravuje majetkové vzťahy a s nimi súvisiace osobné a osobnomajetkové
vzťahy, pričom subjekty týchto vzťahov majú v právnej rovine rovnaké
postavenie a dispozičnú autonómiu.

Občianske právo upravuje aj rýdzo osobné, resp. osobnostné vzťahy, ktoré

vznikajú v súvislosti s ochranou určitých aspektov ľudskej osobnosti (§ 11
a nasledujúce ustanovenia. Patria k ním najmä :
 ochrana telesnej integrity, osobnej slobody, občianskej cti, ľudskej
dôstojnosti, podoby a pod.,
 ochrana prejavov osobnosti zachytených na určitom hmotnom substráte
(písomnosti), zvukové a obrazové záznamy, ...
 ochrana mena F0, ako aj názvu právnickej osoby...
U osobnostnomajetkových vzťahov upravenými občianskym právom sa jedná o
- autorskoprávne vzťahy a vzťahy im príbuzné, ktoré sú upravené
Autorským zákonom č. 383/1997 Z.z. v znení...,
- právne vzťahy zo zlepšovacích návrhov, ktoré sú upravené zák.
č.527/1990 Zb.
- ..... .
5. Vzťah občianskeho práva k iným odvetviam súkromného
práva
V rámci súkromného práva má najväčší význam vzťah občianskeho práva
a obchodného práva.
Základy nového obchodného práva položil Obchodný zákonník
č.513/1991 Zb.(rušil zák.č.109/1964 Zb. – Hospodársky zákonník), ktorý predstavil špecifickú
a špeciálnu úpravu majetkových, resp. aj osobných vzťahov v podobe právneho

5
postavenia podnikateľov, obchodných záväzkových vzťahov a niektorých
ďalších s nimi súvisiacich vzťahov. Preto občianske právo muselo prejsť
rozsiahlou novelizáciou a rekonštrukciou. V dôsledku takéhoto legislatívneho
prístupu k formovaniu občianskoprávnej a obchodnoprávnej úpravy medzi
občianskym právom a obchodným právom vznikol vzťah všeobecne právneho
odvetvia k osobitnému právnemu odvetviu a medzi Občianskym zákonníkom
a Obchodným zákonníkom vzťah všeobecného zákona (lex generalis)
k špeciálnemu zákonu (lex specialis).
 Vzťah občianskeho práva a pracovného práva je podmienený tým,
že značná časť pracovného práva v systéme trhového hospodárstva patrí do
sféry súkromného práva. Ide o tú jeho časť, ktorá sa všeobecne nazýva
individuálne pracovné právo.
V Zákonníku práce č. 311/2001 Z.z. sa urobil prvý krok aj v riešení zásadnej
systémovej zmeny vo vzťahu občianskeho práva, ako všeobecného súkromného
práva, k pracovnému právu upravujúcemu špecifické pracovnoprávne vzťahy.
Tiež je treba si uvedomiť a na to poukazuje § 1 ods.1 ZP, že treba rozlišovať
individuálne a kolektívne pracovnoprávne vzťahy, pretože individuálne
pracovnoprávne vzťahy patria do sféry súkromného práva, kým kolektívne
zaraďujeme do sféry verejného práva.
 Pre vzťah občianskeho a rodinného práva návrat k dualizmu
súkromného a verejného práva znamená, že rodinné právo by malo, tak
ako to bolo do roku 1949, tvoriť súčasť občianskeho práva. Táto
prepojenosť je evidentná, pretože zákon č.36/2005 Z.z.- o rodine upravuje
osobné majetkové vzťahy v rodine a v manželstve.
 Vzťah občianskeho práva k medzinárodnému súkromnému právu.
 Občianske právo hmotné úzko súvisí s občianskym právom
procesným.

Druhá hlava

Historický vývoj občianskeho (súkromného) práva na Slovensku

1. Vývoj občianskeho práva do vzniku Česko-Slovenska

Od najstarších dôb po zánik Veľkej Moravy

Pôvodné slovenské etnikum, ktorého kmene sa presťahovali na územie
dnešného Slovenska už v 5. a 6. storočí n.l., patrilo do sféry slovanskej právnej
kultúry. Základy ich súkromnoprávneho poriadku boli síce skromné, avšak
v porovnaní s inými kmeňmi v oblasti Karpát a Dunaja boli na takom istom
stupni a v mnohom smere ešte na vyššom vývojovom stupni (Luby, Š.)
V tomto, svojim charakterom obyčajovým právom právnom poriadku, bolo
najviac rozvinuté rodinné právo, ktoré z pochopiteľných dôvodov tvorilo základ
sociálnej štruktúry vtedajšej spoločnosti. Najstaršiu formu rodinného života

6
predstavovala nedielna rodina (čelaď, zádruha) ako spoločenstvo príbuzných
osôb žijúcich a hospodáriacich na nedielnom rodinnom majetku.
Zádruha je právny inštitút žijúcich ešte dnes u južných Slovanov, ktorá spočívala v tom, že niekoľko
sedliackych rodín, pochádzajúcich od spoločného predka, tvorili majetkové združenie. Zádruha je teda zložitou
širšou rodinou, ktorá ako celok bola vlastníkom spoločného majetku, ktorá spoločne hospodári a stojí pod
správou náčelníka, ktorý ju navonok zastupuje. Je to spoločenstvo založené na príbuzenskom i majetkovom
zväzku.
Základom vecného práva bolo kolektívne vlastníctvo čeľade, ktoré už
obsahovalo všetky parciálne (čiastkové, čiastočné) oprávnenia vlastníka., hoci
ešte v nerozvinutej podobe. Medzi spôsobmi nadobúdania vlastníctva v tých
časoch prevládalo nadobúdanie pôdy okupáciou, ktorá bola vhodná na osadenie
a neskôr aj na obhospodarovanie.
Veľkomoravská ríša, ktorá vznikla v 9. storočí a zahŕňala i Slovensko, bola
ranofeudálnym štátom, ktorého panovníci vládli absolutisticky. Svojimi
rozhodnutiami ovplyvňovali aj majetkové vzťahy, najmä rozdelenie vlastníc-
kych titulov v ranofeudálnej spoločnosti. V štruktúre vlastníckeho poriadku
malo prvoradý význam verejnoprávne pozemkové vlastníctvo panovníka a jeho
dynastie, označované latinským termínom proprietas. Panovník alebo členovia
panovníckeho rodu poskytovali potom veľmožom, alebo iným príslušníkom
aristokracie a vojvodcom, za zásluhy pozemky do úžitkového vlastníctva alebo
do držby. Tak postupne popri verejnoprávnom pozemkovom vlastníctve kráľa,
resp. členov jeho dynastie, vzniklo a etablovalo sa aj súkromné pozemkové
vlastníctvo. Z verejného pozemkového vlastníctva panovníka získavala
pozemky do vlastníctva tiež cirkev i jednotlivé kláštory. Aj v období Veľkej
Moravy bolo pre súkromnoprávne pomery smerodajné obyčajové právo, ktoré
kontinuálne naväzovalo na predchádzajúce obdobie.
Vývoj občianskeho práva v Uhorsku.
Súkromnoprávny poriadok založený na obyčajovom práve, ktorý na území
Slovenska existoval v prvom vývinovom období t.j. od najstarších čias až po
zánik Veľkej Moravy, mal od začiatku veľký význam a aj vplyv na celouhorský
právny vývin, čo sa prejavovalo napríklad v terminológii latinského
i maďarského jazyka, ktorá mala často slovenský (slovanský) pôvod. Pôvodne
slovanské obyčajové právo sa však neskôr v Uhorsku dostalo pod silný vplyv
germanského, kánonického a aj rímskeho práva. Najväčší vplyv na uhorské
obyčajové právo malo v období 12. až 16. storočia rímske právo súkromné, hoci
k všeobecnej recepcii rímskeho práva v Uhorsku nikdy nedošlo. V neskoršom
období, najmä po vytvorení Rakúsko-Uhorskej únie pod vládou Habsburgovcov
( 1526), sa súkromné právo v Uhorsku dostalo pod vplyv rakúskeho práva.
Na Slovensku od najstarších čias až do roku 1950 bolo teda obyčajové právo
hlavným prameňom súkromného práva.
Na pozadí uvedených vplyvov v 15. storočí silneli tendencie a požiadavky,
aby obyčajové právo bolo kodifikované. V súlade s tým, uhorský kráľ Vladislav
II. Určil úlohu kodifikovať obyčajové právo, čím bol poverený významný
právnik, zrejme slovanského pôvodu, Štefan z Vrboviec (Verboci), ktorý

7
v priebehu niekoľkých rokov vytvoril a v roku 1514 predložil knižné dielo
„Opus tripartitum iuris consuetudinarii inclyti Regni Hungariae partiumque
ednexarum“. Dielo prevažne čerpá z platného obyčajového práva,
z kráľovských dekrétov a súdnych rozhodnutí a celkove je koncipované pod
vplyvom rímskeho a kánonického práva. Je napísané v latinčine s výskytom
početných cudzojazyčných termínov, vrátane mnohých výrazov slovanského
pôvodu.
Napriek úsiliu v tejto podobe kodifikovať obyčajové právo v Uhorsku,
Tripartitum nebolo uzákonené a nestal sa z neho nikdy kódex.
Popri obyčajovom práve, ako hlavnom prameni súkromného práva v Uhorsku,
existovali aj ďalšie právne pramene, z ktorých treba predovšetkým uviesť
zákony. Z tohto hľadiska mali význam pokusy zostaviť súkromnú zbierku
zákonov, z ktorých prvou (ktorá vyšla tlačou) bola v roku 1581 trnavským
rodákom Jánom Sambockým. Najznámejšou a najuznávanejšou sa stala
trojzväzková zbierka zákonov vydaná v roku 1696 pod názvom Corpus Iuris
Hungarici. Jej autorom bol Slovák Martin Svätojánský (Szent-Iványi) rodák
z Liptovského Jána, riadny profesor Trnavskej univerzity.

2. Vývoj občianskeho práva v Česko-Slovensku.

Medzivojnové obdobie
Po rozpade a zániku Rakúsko-Uhorska si oslobodené národy vytvorili vlastné
štáty. Slovensko sa z vôle slovenského národa stalo súčasťou Československej
republiky. Pri vytváraní právneho poriadku nový štát v oblasti súkromného
práva do značnej miery zachoval kontinuitu s doterajším právnym vývojom. Na
základe ústavnej listiny č.11/1918 Sb. z. a n. bolo v podstate recipované
dovtedajšie občianske právo platné v Čechách a na Slovensku, t.j. v Čechách
platil naďalej Všeobecný rakúsky občiansky zákonník z roku 1811 a na
Slovensku pôvodom uhorské obyčajové právo a ostatné občianskoprávne
predpisy prijaté v Uhorsku. Uvedený právny dualizmus občianskeho (a nielen
jeho) sa zachoval až do roku 1950, t.j. do vydania prvého česko-slovenského
Občianskeho zákonníka.
Prevzaté, pôvodom rakúske a uhorské občianske právo sa však
v podmienkach Česko-Slovenska v závislosti od nových spoločenských potrieb
neustále menilo a dopĺňalo. Tak došlo k novelizácii manželského práva
a k uzákoneniu pozemkovej reformy. Rozvoj podnikania a obchodných vzťahov
vyvolal potrebu prijatia nových právnych úprav v podobe takých zákonov,
akými boli zákon o nekalej súťaži (1927), zákon o konkurznom, vyrovnávacom
a odporovacom poriadku (1931), zákon o poistnej zmluve (1934, autorky zákon
(1926) a ďalšie.
Pre formovanie právneho poriadku Slovenskej republiky v rokoch 1939 až
1945 vrátane súkromného práva bolo smerodajné ustanovenie § 3 zákona
č.1/1939 Sl. z. o samostatnom Slovenskom štáte, na základe ktorého došlo
k prevzatiu všetkých doterajších zákonov, teda celého česko-slovenského

8
právneho poriadku. V tomto zmysle na Slovensku v oblasti súkromného práva aj
naďalej platilo uhorské obyčajové právo.

Vývoj od roku 1945 do roku 1950

Významné obsahové zmeny v dovtedajšom občianskom práve nastali po
oslobodení Československa od roku 1945, respektíve na Slovensku od
vypuknutia Slovenského národného povstania v auguste 1944. Predovšetkým
treba spomenúť nariadenie SNR č.11/1944 Zb. nar. SNR o zaistení nemeckých
a arizovaných podnikov (o tzv. nútenej správe), ale najmä nariadenie SNR
č.50/1945 Zb. nar. SNR o národnej správe, podľa ktorého sa pod „národnú
správu“ dostal majetok osôb štátne nespoľahlivých, majetok arizovaný.
V náväznosti na to ďalekosiahle dôsledky na ich majetkové vzťahy malo
nariadenie SNR č.4/1945 Zb. nar. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení
poľnohospodárskeho majetku Nemcov, ako aj zradcov a nepriateľov
slovenského národa. Konfiškácia ostatného majetku týchto subjektov bola
vykonaná dekrétom prezidenta č. 108/1945 Zb. s platnosťou pre celú ČSR.
V súlade s intenzívnou vlnou nacionalizácie, ktorá prebehla po 2.SV vo
viacerých krajinách, aj v Československu na jeseň 1945 sa začala prvá etapa
znárodňovania (prezidentské dekréty č. 100 až 103/1945 Sb. boli poštátnené
bane, huty, banky, ... .
V dôsledku revolučných udalosti vo februári 1948 nastala zmena politického
režimu, čo sa odzrkadlilo i do prijatia Ústavy č.150/1948 Sb. Ústavy 9. mája.
Tento NPA položil právne základy aj direktívnemu riadeniu národného
hospodárstva.
V rámci tzv. právnickej dvojročnice vyhlásenej vládou (1948-50) bola úloha
kodifikovať v rozhodujúcich oblastiach spoločenských vzťahov nové právo
vrátane prípravy a prijatia nového Občianskeho zákonníka. A tak bol prijatý
Občiansky zákonník č.141/1950 Zb., ktorý nadobudol účinnosť od 1. januára
1951. Jeho prijatím sa skončila historická etapa dualizmu rakúskeho
občianskeho práva v Čechách a uhorského obyčajového práva na Slovensku.
Prvý česko-slovenský Občiansky zákonník (ďalej len OZ) však neplatil dlho.
Ústava č.100/1960 Zb. československej socialistickej republike vyžadovala,
okrem nepresnosti pri kodifikácii prvého, premietnutie i do občianskoprávnych
vzťahov, lebo tento NPA najvyššej právnej sily vyjadroval vysoký stupeň
zospoločenštenia výrobných prostriedkov a koncentráciu majetku najmä
v rukách štátu.
V dôsledku tohto prístupu bol Občiansky zákonník z roku 1950 nahradený
dvoma kódexmi, a to Občianskym zákonníkom č.40/1964 Zb. a Hospodárskym
zákonníkom č.109/1964 Zb., ktorý bol nástrojom direktívneho riadenia
hospodárstva a orientáciou na vzťahy vznikajúce iba medzi socialistickými
organizáciami pri plnení plánov národného hospodárstva.

Vývoj občianskeho práva po roku 1989

9
 Zásadný význam mala novela ústavy č.100/1960 Zb., ktorá opustila členenie
vlastníckych vzťahov na osobitné druhy a formy a už dôsledne vychádzala
z jednotného pojmu a rovnocenného obsahu vlastníckeho práva. Zákon
č.105/1990 Zb. o súkromnom podnikaní občanov ustanovil právnu možnosť
nadobúdať majetok občanmi pri podnikateľskej činnosti bez akéhokoľvek
obmedzenia.
V roku 1991 bol novelizovaný Občiansky zákonník č.40/1964 Zb. a bol
zrušený Zákon medzinárodného obchodu, ako i zákon č.109/1964 Zb.
Hospodárky zákonník a bol nahradený Obchodným zákonníkom č.513/1991 Zb.

3. Občianské právo v samostatnej Slovenskej republike

Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v súlade s čl. 152 Ústavy SR

(recepčná norma), Občiansky zákonník a ostatné občianskoprávne zákonodar-
stvo, ako aj Obchodný zákonník a Zákonník práce sa stali súčasťou právneho
poriadku SR.
Pre ďalší vývoj v oblasti transformácie bytov a nebytových priestorov
bola prijatá osobitné, od Občianskeho zákonníka oddelená právna úprava.
Vývoj občianskeho (súkromného) práva v SR začala čoraz intenzívnejšie
ovplyvňovať realizácia programu aproximácie slovenského práva s právom
Európskej únie najmä potom, čo SR uzavrela s EÚ a jej členskými štátmi
dohodu o pridružení, ktorá sa stala súčasťou nášho právneho poriadku 1.februára
1995. V oblasti občianskeho práva hmotného išlo a ide najmä o realizáciu tých
smerníc orgánov EÚ, resp. Európskych spoločenstiev, ktoré sa týkajú zvýšenia
ochrany spotrebiteľov.
A tak sa začala pripravovaná rekodifikácia občianskeho zákonníka, ktorej
cieľom bolo pripraviť stabilnú, úplnú právnu normu. V roku 2002 bol
predložený „Legislatívny zámer Občianskeho zákonníka“. Už v ňom sa
uvažovalo o vytvorení jednej právnej normy pre úpravu základných
občianskoprávnych i obchodnoprávnych vzťahov. Takáto tendencia, ktorú vo
svojich právnych systémoch uplatnili i ďalšie štáty Európy, by prispela k tvorbe
Európskeho občianskeho zákonníka.

Tretia hlava

Európske právo a jeho vplyv na slovenské súkromné právo

1. Všeobecná charakteristika Európskeho a komunitárneho súkromného práva

Dejiny Európy po 2. svetovej vojne charakterizuje snaha po politickej,
vojenskej a ekonomickej integrácii, s ktorou sa neskôr spája aj tendencia
zbližovania právnych poriadkov zúčastnených európskych štátov. V súvislosti
s existenciou Európskych spoločenstiev sa hovorí o práve spoločenstiev, ale aj
o európskom komunitárnom práve, ktoré treba rozumieť súbor právnych noriem

10
zameraných na vznik a fungovanie spoločného trhu členských štátov európskych
spoločenstiev. Európske komunitárne právo sa stalo samostatným právnym
poriadkom, ktorý zároveň tvorí integrálnu súčasť právneho poriadku
použiteľného na území každého členského štátu.
Z hľadiska povahy prameňov sa európske právo člení na dve časti :
1. primárne právo a
2. sekundárne právo.
Ad. 1. primárnym prameňom európskeho práva sú predovšetkým štyri
zakladajúce zmluvy –
 Zmluva o Európskom spoločenstve pre uhlie a oceľ (Paríž 1951)
 Zmluva o európskom hospodárskom spoločenstve (EHS) ( Rím 1957),
 Zmluva o európskom spoločenstve pre atómovú energiu (Rím 1957),
 Zmluva o Európskej únii podpísaná v Maastrichte 7.februára 1992
a platnosť nadobudla 1. novembra 1993.
Pojem Európska únia sa začal používať od 1.11.1993, keď vstúpila do platnosti Zmluva
o Európskej únii - Maastrichtská zmluva (podpísaná vo februári 1992). Touto zmluvou bolo
nahradené dovtedy používané označenie Európske spoločenstvá.
Tieto zmluvy nazývame ako zakladajúce zmluvy.
V súčasnosti tak základy primárneho práva tvorí :

Zmluva o Európskej únii a Zmluva o fungovaní Európskej únie

Ad. 2. sekundárne právo tvoria právne akty prijímané spoločnými inštitúciami
Európskeho spoločenstva. Sú nimi :
 Nariadenia – sú všeobecne a priamo záväznými právnymi aktmi
a vzťahujú sa na všetkých účastníkov integrácie. Okamihom
nadobudnutia platnosti sa stávajú súčasťou ich právneho poriadku.
 Smernice – sú právnymi aktmi, ktoré zaväzujú zúčastnené štáty
uskutočniť vo svojom právnom poriadku k určitému dátumu zmeny tak,
aby si právo jednotlivých štátov neodporovalo a poskytovalo
porovnateľnú úroveň ochrany.
 Rozhodnutia sú záväznými právnymi aktmi. Vzťahujú sa len na tie
členské štáty, ktorým sú adresované.
 Stanoviská a odporúčania nie sú právne záväzné. Nemajú právny ale len
politický význam.
Súčasná koexistencia európskeho práva a vnútroštátneho práva členského štátu
si vyžaduje ustanovenia určitých zásad, ktoré umožňujú účinnú aplikáciu práva
Európskych spoločenstiev. Sú nimi
 zásada bezprostrednej použiteľnosti,
 zásada nepriameho účinku,
 zásada zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi
porušením komunitárneho práva,
 zásada prednosti (nadradenosti) komunitárneho práva nad národným
právom,

11
Unifikácia prostredníctvom uzavierania zmlúv a harmonizácia
prostredníctvom vydávania smerníc.

Vývoj potvrdil, že tradičný spôsob zachovávania uniformity prostredníctvom

uzavierania záväzných zmlúv nie je úspešnou cestou pre zjednocovanie
súkromnoprávnych pravidiel. Preto od roku 1985 príslušné orgány vydávali
smernice dôležité pre utváranie európskeho súkromného práva :
- smernica č. 84/450/EHS o klamlivej reklame a smernica č.
97/55/ES, ktorou sa pozmeňuje smernica o klamlivej reklame tak,
aby zahŕňala aj úpravu porovnateľnej reklamy,
- smernica č. 85/374/EHS o zodpovednosti za škodu spôsobenú
vadným výrobkom,
- smernica č. 85/577/EHS o ochrane spotrebiteľa pri zmluvách
uzavretých mimo miesta podnikania,
- ..... .
-

2. Harmonizácia slovenského súkromného práva s európskym súkromným

právom

Už československá vláda utvorená v roku 1990 prijala jednoznačný záväzok

smerovať k európskej integrácii. Odrazom tohto záväzku bol podpis Európskej
dohody v marci 1992. Rozdelenie Česko-Slovenska prinieslo nutnosť dojednať
novú Európsku dohodu s obidvoma nástupníckymi štátmi. Dohoda so SR
vstúpila do platnosti vo februári 1995.
Európska dohoda o pridružení uzavretá medzi Európskymi spoločenstvami
a ich členskými štátmi na jednej strane a Slovenskou republikou na druhej strane
bola zverejnená v Zbierke zákonov pod č.158/1997 Z.z. je východiskom pre
aproximáciu slovenského právneho poriadku s európskym komunitárnym
právom. Táto tzv. Asociačná dohoda má rámcový charakter – pre SR z nej
vyplýva niekoľko konkrétnych záväzkov pri aproximácii práva.
Významným dokumentom je Biela kniha o príprave pridružených krajín
strednej a východnej Európy na začlenenie do vnútorného trhu. Na rozdiel od
asociačnej dohody Biela kniha nie je právne záväzná. Obsahuje legislatívne
a s nimi spojené odporúčania, ktoré majú zabezpečiť začlenenie pridružených
krajín do vnútorného trhu. K Bielej knihe je pripojená rozsiahla príloha, v ktorej
sú uvedené komunitárne právne akty odporúčané Európskou komisiou ako
predpoklad začlenenia do trhu Európskej únie. SR postupne naplnila prevzaté
medzinárodné záväzky, čoho výsledkom bolo naše prijatie do Európskej únie od
1. mája 2004. Nášmu úplnému začlenenie predchádzalo prijatie do tzv.

12
Šengenského priestoru (s volným pohybom osôb, tovaru a kapitálu)
k Vianociam 2007 a konečne zavedenie jednotnej meny euro (€) od 1.1.2009.

Štvrtá hlava

Pramene a systém občianskeho práva

1. Pojem a výpočet prameňov občianskeho práva

V súlade s najnovšími poznatkami všeobecnej teórie práva a výrazu
„pramene práva“ treba rozlišovať najmä pramene tvorby práva
a pramene práva vo formálnom zmysle (formálne pramene práva).
Pramene tvorby práva sa pritom rozumie širší spoločenský kontext
vytváraný ekonomickými, politickými, ideologickými
a spoločenskými podmienkami a faktormi, z ktorých priamo či
sprostredkovane vyviera obsah práva.
Prameňmi občianskeho práva vo formálnom zmysle sú práve normy
upravujúce spoločenské vzťahy, ktoré tvoria predmet občianskeho
práva.
Z okolností, že naše občianske právo je písaným právom, ďalej
vyplýva, že jeho prameňom je iba normatívny právny akt (NPA),
a nie právna obyčaj či tzv. právotvorný precedens (sudcovské
právo).
2. Z hľadiska prameňov občianskeho práva vo formálnom zmysle
v podmienkach existencie samostatnej SR sú prameňmi
 Ústava SR č.460/1992 Zb. v znení.... (ďalej len Ústava SR),
ktorá nadobudla účinnosť od 1. októbra 1992.
V súlade s čl. 152 to boli i ďalšie NPA, ktoré neodporovali
tejto ústave.
 Ďalej to môžu byť aj medzinárodné zmluvy – podľa čl. 7
ods.5 Ústavy SR – napr. medzinárodné zmluvy o ľudských
právach a základných slobodách, ktoré majú dokonca
prednosť pred zákonmi Národnej rady SR.
 Základným prameňom občianskeho práva je Občiansky
zákonník č. 40/1964 Zb. v znení ..... (ďalej len OZ),
 Okrem neho i ďalšie zákony najmä
o zák.č.182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov v znení ...,

13
 o zák.č.116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových
priestorov v znení....,
o zák.č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci,
o zák.č.383/1997 Zb. – Autorský zákon,
o zák.č.527/1990 Zb. o vynálezoch, priemyslových
vzoroch a zlepšovacích návrhoch,
o zák.č.258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
o zák.č.162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam
(katastrálny zákon),
o zák.č.34/2002 Z.z. o nadáciách,
o Zmenkový a šekový zákon č. 191/1950 Zb.
o Občiansky súdny poriadok č.99/1963 Zb. v znení...,
o zák.č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti v znení...,
o zák.č.328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení...,
o zák.č.323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti
v znení...,
o zák.č.36/2005 Z.z. o rodine v znení...,
o zák.č.50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom
poriadku (stavebný zákon) v znení ...,
o a ďalšie ...... .

3. Systém občianskeho práva a systematika občianskeho zákonníka

Systémom práva sa rozumie súhrn určitých vertikálne a horizontálne

usporiadaných základných prvkov tohto systému. Keďže sám právny systém je
subsystémom sociálneho systému, s ktorým je právny systém prepojený
mnohorakými väzbami, do triedenia prvkov právneho systému treba zahrnúť aj
vzťahy k prvkom sociálneho systému.
Z týchto hľadísk možno pristupovať aj k triedeniu súhrnu občiansko-
právnych noriem a nimi upravených spoločenských majetkových a osobných,
resp. osobnostnomajetkových vzťahov, berúc pritom do úvahy ich vzájomné
štrukturálne a funkčné prepojenia a väzby. Na tomto základe systém
občianskeho práva spravidla tvoria tieto systémové súčasti :
a) Všeobecná časť obsahujúca ustanovenia, resp. inštitúty spoločné pre
všetky ostatné systémové súčasti občianskeho práva. Patrí k ním

14
 predovšetkým úprava subjektov občianskeho práva, právnych skutočností,
najmä právnych úkonov a z nich osobitne zmlúv, inštitútu zastúpenia,
premlčania,, počítania času, vecí atď.
b) Rodinné právo upravuje osobné a majetkové práva manželov, práva
a povinnosti rodičov a detí, resp. aj ďalších príbuzných, ako aj vzťahy
nahrádzajúce alebo doplňujúce formu rodinného spolužitia i vzťahy
výživného. Vo vyspelých štátoch Európy rodinné právo sa zaraďuje do
systému občianskeho práva – v SR je regulované zák.č.36/2005 Z.z.
o rodine v znení... . V budúcnosti pravdepodobne bude súčasťou OZ.
c) Vecné práva, ktoré zahrňujú úpravu občianskoprávnych vzťahov
viažucich sa prioritne na určitú vec, a nie na subjekty tohto vzťahu, ako je
to pri záväzkových právach. Vecné práva majú absolútnu povahu
a pôsobia proti všetkým.
Patria k ním vlastnícke práva, držba, a vecné práva k cudzej veci (vecné
bremená, záložné právo, ...).
d) Dedičské právo upravuje vzťahy, ktoré vznikajú v súvislosti s prechodom
majetkových práv a povinností zomretého na jeho právnych nástupcov; je
svojou povahou a funkciou veľmi úzko späté práve s vlastníckymi a iným
vecnými právami.
e) Záväzkové (obligačné) právo tvorí pomerne rozsiahly a ucelený systém
občianskoprávnych noriem , ktoré upravujú práva a povinnosti účastníkov
občianskoprávnych vzťahov vznikajúce v rámci najrozmanitejších
výmennohodnotových foriem.
Všeobecná časť záväzkového práva obsahuje všeobecné normy o vzniku,
zmene, zabezpečení a zániku obligačných právnych vzťahov.
Osobitná časť záväzkového práva upravuje jednotlivé konkrétne
záväzkovoprávne vzťahy.
f) Osobné a osobnomajetkové práva predstavujú osobitnú ucelenú
systémovú súčasť občianskeho práva, zahrňujúcu práva spojené priamo
s osobnosťou človeka (právo na život, zdravie, česť, dôstojnosť, podobu,
na prejavy osobnej povahy, práva spojené s tvorivou duševnou činnosťou
človeka (autorské, vynálezcovské ).
Sú upravené mimo Občianskeho zákonníka.

Systém občianskeho práva spravidla nemožno stotožňovať so systematikou

Občianskeho zákonníka.
Občiansky zákonník sa systematicky člení takto :
Prvá časť obsahuje všeobecné ustanovenia – viď OZ § 1 – 122
Druhá časť je venovaná úprave vecných práv – viď OZ § 123 – 151
Tretia, štvrtá a piata časť, ktoré upravovali osobné užívanie, služby a práva
a povinnosti z iných právnych úkonov, boli zrušené.
V Šiestej časti (§ 415 až 459) je upravená zodpovednosť za škodu
a bezdôvodné obohatenie.

15
 Siedma časť obsahuje ustanovenia o dedičskom práve (§ 460 až 487).
ˇOsma časť predstavuje najrozsiahlejšiu časť Občianskeho zákonníka
(§ 488 až 852) a upravuje záväzkové právo. Člení sa na všeobecnú
ustanovenia (§ 488 až 587) a ustanovenia o jednotlivých typoch právnych
úkonov, najmä zmlúv.
Deviata časť je nazvaná Záverečné, prechodné a zrušovacie ustanovenia.

Občiansky zákonník, tak ako každý zákon, pôsobí na určitý okruh

právnych vzťahov a subjektov v určitom čase a priestore. Na základe toho
rozlišujeme vecnú, osobnú, časovú a priestorovú (územnú) pôsobnosť OZ.
a) Prostredníctvom vecnej pôsobnosti sa určuje okruh právnych vzťahov,
na ktoré sa má OZ aplikovať. Zásadné vymedzenie je v ustanovení § 1.
ods. 2,
Vzhľadom na to, že medzi OZ na jednej strane a Obchodným
zákonníkom a Zákonníkom práce na druhej strane existuje vzťah lex
generalis k lex specialis, vecná pôsobnosť OZ sa na základe princípu
subsidiarity rozširuje na niektoré obchodnoprávne vzťahy
a pracovnoprávne vzťahy.
b) Pri posudzovaní časovej pôsobnosti sú významné dve otázky :
odkedy OZ pôsobí, t.j. kedy nadobudol účinnosť a akým právom sa
upravujú právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou.
c) Pre vymedzenie osobnej pôsobnosti OZ je smerodajné predovšetkým
určenie subjektov občianskeho práva. OZ pôsobí voči všetkým
obyvateľom štátu.
Pokiaľ ako účastník vystupuje štát, je právnickou osobou.
d) Priestorová pôsobnosť OZ – daná územím Slovenskej republiky. Je to
teda priestor ohraničený štátnymi hranicami ako povrch zeme, priestor
pod zemou i nad zemou. Tu platí zvrchovanosť SR , teda i normy
občianskeho práva.

Piata hlava

Právne skutočnosti

1. Právny dôvod a právne skutočnosti

Právny dôvod.
Subjektívne práva a povinnosti vznikajú následkom nejakého dôvodu. Tento
dôvod môže byť ekonomický (nazývaný kauza) alebo právny. Kauza je
hospodárskym účelom (motívom) právneho vzťahu. Na rozdiel od právneho
dôvodu však nespôsobuje právne následky.
Právny následok spočíva najmä vo vzniku, zmene alebo zániku právneho
vzťahu, resp. nejakého práva či povinnosti. Právne následky sa spravidla
neviažu na jednu skutočnosť, alebo súhrn viacerých skutočností. Takýto súhrn

16
skutočností, ktorý je predpokladom určitého právneho následku, sa niekedy
nazýva skutkovou podstatou.
Právne skutočnosti a ich následky
Občianskoprávne skutočnosti možno charakterizovať ako objektívne reálne
skutočnosti iné než zákon (iné než právny predpis), ktoré na základe zákona
spôsobujú právne následky (sú okolnosťami predvídanými hypotézou normy
napr. ak niekto zomrie a má majetok, tento podľa 4. hlavy OZ niekto zdedí).
Právne následky spočívajú v nejakej zmene právneho stavu. Z hľadiska
právnych vzťahov je právnym následkom právnych skutočnosti spravidla vznik
právneho vzťahu, alebo jeho zánik. Právnym následkom právnej skutočnosti
môže byť aj zmena právneho vzťahu a niekedy aj zánikom pôvodného vzťahu
(napr. postúpenie pohľadávky).

Triedenie právnych skutočností

Právne skutočnosti možno triediť podľa rôznych kritérií. Za základné
kritérium triedenia sa považuje ich vzťah k vôli ľudí, presnejšie ich vzťah
k správaniu ľudí. Podľa tohto kritéria sa právne skutočnosti triedia na právne
skutočnosti subjektívne, t.j. závislé od ľudského správania, a právne
skutočnosti objektívne, označované ako právne relevantné udalosti, ako je napr.
narodenie, smrť, uplynutie času a pod.
Podľa vzťahu správania ľudí k objektívnemu právu sa subjektívne
skutočnosti delia na správanie podľa práva a správanie protiprávne (contra
legem).

2. Právne úkony
V zmysle ustanovenia § 34 právnym úkonom je prejav vôle smerujúci najmä
k vzniku alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto
prejavom spájajú. Prijaté vymedzenie právneho úkonu zahŕňa tieto podstatné
(pojmové) znaky právneho úkonu :
 prejav vôle,
 zameranie prejavu vôle,
 uznanie prejavu vôle právnym poriadkom,
 nastúpenie právnych následkov, ktoré konajúci sledoval, t.j. najmä
vznik, zmena a zánik práv a povinností.
Základným pojmovým znakom je prejav vôle, ktorý reprezentuje dve zložky,
a to vôľu a prejav.
Vôľa ako vnútorný psychický vzťah nie je navonok zrejmá sama osebe.
Výrazom vôle, jej objektivizácie, je jej prejav. Spolu s okolnosťami, za ktorých
bol urobený, umožňuje posúdenie skutočnej vôle subjektu.
Prejav vôle.
Prejavom vôle rozumieme jej vonkajšiu manifestáciu. Vôľu možno prejaviť
akýmkoľvek spôsobom, ktorý umožňuje poznanie jej obsahu. Právny úkon
možno uskutočniť predovšetkým konaním (komisívne), alebo nekonaním

17
(omisívne). Komisívne právne úkony sa ďalej členia na právne úkony výslovné
a právne úkony konkludentné.
Pri výslovnom prejave vôle sa ako vyjadrovací prostriedok používa reč
(hovorená, písaná).
Konkludentným prejavom vôle sa rozumie prejav vôle, ktorý nemá znaky
výslovného prejavu, ale vyjadruje vôľu konajúceho takým spôsobom, že so
zreteľom na všetky okolnosti prípadu niet pochýb o tom, že ide o prejav vôle
a aký je jeho obsah(napr. zničenie listiny, na ktorej bol napísaný závet § 480
OZ).
Právne následky prejavenej vôle.
Ustanovenie § 34 uvádza trojicu právnych následkov, t.j. vznik, zmena alebo
zánik práv a povinností.
Typy a druhy právnych úkonov
Za základné kritérium triedenia právnych úkonov sa považuje :
 typické právne úkony také, ktoré právny poriadok pre ich častý výskyt
upravuje v osobitných ustálených formách napr. zmluva kúpna,
zmluva o dielo, darovacia zmluva
 atypické právne úkony, vzhľadom na ich malý spoločenský význam,
nie sú výslovne upravené a nie sú ani právnymi normami pomenované
(§ 51 OZ).
Z hľadiska počtu strán rozlišujeme
 právne úkony jednostranné (unilaterálne),
 dvojstranné (bilaterálne),
 viacstranné (multilaterálne).
Náležitosti právnych úkonov.
Na to, aby sa právny úkon považoval za platný, musí spĺňať kritéria, ktoré
právny poriadok ustanovuje ako podmienky platnosti, obvykle označované ako
náležitosti právnych úkonov. Právom požadované náležitosti právnych úkonov
sa týkajú hlavných prvkov právneho úkonu, a to subjektu, vôle, prejavu
a predmetu. Vzhľadom na to rozoznávame :
1. náležitosti subjektu (osoby),
2. náležitosti vôle,
3. náležitosti prejavu,
4. náležitosti pomeru vôle a prejavu,
5. náležitosti predmetu,

Ad. 1.
Predpokladom platnosti právneho úkonu je spôsobilosť osoby, ktorá robí úkon,
na právne úkony. (OZ - § 38 ods.1 a 2)
Pozor - § 8 /1 a 2.

Ad. 2

18
Vôľa má právnu relevanciu, ak spĺňa náležitosti, ktoré predpisuje právo.
Občianskym právom požadovanou náležitosťou takejto vôle okrem toho, že
musí byť skutočne daná, je to, aby
 bola slobodná,
 vážna,
 bez omylu.

Ad 3.
Náležitosti je jeho zrozumiteľnosť, určitosť a v niektorých prípadoch aj forma
 zrozumiteľnosť – opak absolútna nezrozumiteľnosť, a relatívna
nezrozumiteľnosť ( napr. nejasne vyjadrený obsah a ani pomocou výkladu §
35/2 a 3 nemožno zistiť, čo sa ním malo vyjadriť,
 určitosť resp. neurčitosť – neurčitý prejav je zrozumiteľný z výrazovej
stránky, ale jeho obsah nie je určitý,
 občianske právo zásadne nevyžaduje osobitnú formu právnych úkonov a
okrem ustanovených prípadov (napr. písomnú formu musí mať zmluva
o prevode nehnuteľností § 46/1 OZ). Ak právny úkon nebol urobený vo
forme požadovanej zákonom, je absolútne neplatný (§ 40a).

Ad 4.
Na platnosť právneho úkonu nestačí len naplnenie zákonných požiadaviek
týkajúcich sa vôle a prejavu. Vôľa aj prejav musia byť v náležitom vzájomnom
pomere – v zhode.-

Ad 5.
Náležitosti predmetu právneho úkonu sú jeho možnosť a jeho dovolenosť.
Možnosťou predmetu právneho úkonu (ďalej len PÚ) sa rozumie možnosť
plnenia (právny úkon je neplatný § 37/2)
Dovolenosť resp. nedovolenosť PÚ ide vtedy, keď právny úkon svojim
obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo obchádza, alebo sa prieči
dobrým mravom (§ 39).

Obsah právneho úkonu

Obsahom právnych úkonov je určenie práv a povinností, ktoré budú obsahom
právneho vzťahu založeného, zabezpečeného alebo zmeneného právnym
úkonom. V obsahu PU rozoznávame :
 podstatné zložky, ktoré sa bezpodmienečné vyžadujú na platnosť PU,
 pravidelné zložky, ktoré sa pravidelne vyskytujú v PU, na platnosť
právneho úkonu nie sú nevyhnutné,
 náhodné zložky, ktoré sa v PU vyskytujú len náhodne.
Napríklad pracovná zmluva má všetky štyri podstatné zložky, aby bol PU platný.
Podmienkou je vedľajšie ustanovenie v právnom úkone, ktorým sa účinnosť
PU robí závislou od neistej skutočnosti. Rozoznávame

19
  podmienku odkladaciu (suspenzívnu)
 účinnosť inak platného PU nastane, keď sa splní podmienka (napr.
spôsobilosť na PÚ má i dieťa počaté, ak sa narodí živé)
 podmienku rozväzovaciu (rezultatívnu).
 účinnosť PU nastupuje ihneď, ale ak sa splní podmienka, účinnosť PU
zanikne.

Právne následky vadnosti právnych úkonov

Teória občianskeho práva rozlišuje rôzne stupne vadnosti PU a podľa toho ich
člení na :
 právne úkony zdanlivé (ničotné) – sú také prejavy vôle, ktoré vôbec
nemajú náležitosti PU; na tieto sa neprihliada, hľadí sa na ne, ako by sa
neboli urobili.
 právnymi následkami vadných PU sú :
o neplatnosť PU,
o odporovateľnosť PU,
o možnosť jednostranne odstúpiť od zmluvy.

3. Vytvorenie vecí alebo diela

Právnym úkonom je svojou povahou blízka ľudská činnosť, spočívajúca vo
vytvorení určitej veci (napr. výroba veci), alebo duchovne hodnoty (tvorivá
duševná činnosť).
Právnym následkom vytvorenia veci je prinajmenšom to, že niekto nadobudne
vlastnícke právo.
Pri vytvorení inej hodnoty či iného diela než hmotnej veci je vytvorenie diela
chráneného autorským právom, dizajnom, ...
4. Konštitutívne rozhodnutia štátneho orgánu.
Rozhodnutia štátneho orgánu, ktoré sa týkajú občianskoprávnych vzťahov, môžu
mať dvojaký charakter, môže ísť o
a) deklaratórne rozhodnutie, ktoré nevyvoláva hmotnoprávne následky, ale
len procesné – napr. rozhodnutie či tu nejaké právo je alebo nie je,
b) konštitutívne rozhodnutie, ktoré vyvoláva hmotnoprávne následky, najmä
vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností.
Vo väčšine prípadov rozhodnutia súdov, resp. orgánov verejnej moci, len
autoritatívne osvedčujú existenciu či neexistenciu hmotné
občianskoprávneho vzťahu. Výnimočne majú rozhodnutia konštitutívny
charakter (napr. rozhodnutie súdu o zrušení a vysporiadaní podielového
spoluvlastníctva podľa § 142/1.Právomoc vydávať konštitutívne rozhodnutia
vo sfére občianskeho práva má obvykle súd, výnimočne tiež príslušné orgány
verejnej moci.

5. Udalosti a protiprávne stavy

20
Právnymi udalosťami rozumieme objektívne právne skutočnosti, ktoré
nespočívajú v ľudskej vôli, sú od vôle nezávislé, s ktorými právo spája určité
právne následky. Ide napr. o živelné udalosti (úder blesku, zemetrasenie),
výsledky biologických procesov (narodenie, smrť osoby).

6. Právne domnienky a fikcie.

S problematikou právnych skutočností sčasti súvisí problematika právnych
domnienok (prezumpcií) a fikcií.
Domnienky vyvrátiteľné – sa pokladajú za existujúce, pokiaľ sa nepreukáže
opak (napr. § 51/1 ZR)
Nevyvrátiteľné domnienky- platia kategoricky, pretože dôkaz opaku nie je
prípustný (viď. neznalosť zákona neospravedlňuje).

Šiesta hlava

Občianskoprávny vzťah

1. Všeobecný výklad
Právne vzťahy sú jedným z druhov spoločenských vzťahov medzi ľuďmi. Sú
regulované právnymi normami a ľudia v nich vystupujú ako nositelia
subjektívnych práv a povinností, ktoré vymedzujú tieto právne normy.
Občianskoprávne vzťahy sú také právne vzťahy, predmetom ktorých sú
spoločenské vzťahy upravené normami občianskeho práva. Sú teda právne
vzťahy, predmetom ktorých sú osobnostné, osobnostnomajetkové a majetkové
vzťahy vznikajúce medzi fyzickými osobami (ďalej len FO), právnickými
osobami (ďalej len PO) a štátom navzájom.
Charakteristickým znakom občianskoprávnych vzťahov je rovné postavenie
účastníkov.
Každý občianskoprávny vzťah tvoria tieto prvky :
a) subjekty (účastníci), t.j. FO, PO, alebo štát,
b) predmet (objekt), t.j. obsahom právneho vzťahu určené správanie
subjektov upínajúce sa na veci a práva,
c) obsah, t.j. konkrétne práva a povinnosti subjektov.

2. Subjekty občianskoprávnych vzťahov

Vo všeobecnosti pod pojmom účastník občianskoprávneho vzťahu rozumieme
subjekt práva ako nositelia subjektívnych práv a povinností. Podľa vžitej
terminológie zodpovedajúcej pojmom „fyzická osoba“ a „právnická osoba“
alebo i štát.

Právna spôsobilosť

21
1) Fyzická osoba

a) Spôsobilosť na práva a povinnosti – je definovaná v Ústave SR čl. 14

ako „Každý má spôsobilosť na práva“, eventuálne v § 7 OZ táto
spôsobilosť vzniká narodením; túto spôsobilosť má aj dieťa, ktoré je
počaté ak sa narodí živé; zaniká smrťou, eventuálne vyhlásením za
mŕtveho (viď. ods. 2),

b) Spôsobilosť na právne úkony – je stanovená OZ v ustanovení § 8 je

spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi zakladať, meniť a rušiť
právne vzťahy ; v plnom rozsahu vzniká dosiahnutím plnoletosti,
Maloletí majú len obmedzenú spôsobilosť na právne úkony, ktoré sú
primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku ;
môže byť rozhodnutím súdu obmedzená, prípadne vôbec vylúčená
(viď § 10 OZ),

c) Deliktuálna spôsobilosť je spôsobilosť vlastnými protiprávnymi

úkonmi založiť svoju zodpovednosť; FO, ktorá bola rozhodnutím súdu
obmedzená v spôsobilosti na právne úkony, ustanoví súd opatrovníka,
ktorý za ňu koná v tom rozsahu, v ktorom nemá spôsobilosť na právne
úkony.

2) Právnické osoby (PO)

Právny poriadok priznáva určité práva a povinnosti nielen prirodzeným
(fyzickým) osobám, ale aj vykonštruovaným spoločenským útvarom. Hovoríme
právnickým osobám.
Právnická osoba, ako organizácia osôb alebo majetku, ktorá sa vytvára na určitý
účel a ktorej objektívne právo priznáva právnu subjektivitu.
Druhy právnických osôb :
a) združenia FO alebo PO,
b) účelové združenia majetku,
c) jednotky územnej samosprávy,
d) iné subjekty, u ktorých to ustanovuje zákon.
Ad a)
 obchodné spoločnosti a družstvá,
 spoločné podniky,
 politické strany a hnutia,
 cirkevné a náboženské združenia,
 občianske združenia a iné združenia,
 záujmové združenia právnických osôb
Ad b)

22
  nadácie,
 štátne a neštátne fondy.
Ad c)
 obec,
 vyšší územný celok (VUC),
Ad d)
 štátne podniky, banky a sporiteľne, príspevkové organizácie zriadené
UOŠS, obcami, VUC, družstevné podniky, .... .

Štát ako účastník právnych vzťahov.

Podľa § 21 štát je účastníkom občianskoprávnych vzťahov, je právnickou
osobou. Oko subjekt občianskoprávnych vzťahov má rovnaké postavenie ako
ostatné FO a PO. V mene štátu v občianskoprávnych vzťahoch vystupujú
orgány štátu.
Štát v občianskoprávnych vzťahoch vystupuje napríklad pri odškodňovaní za
väzbu a VTOS, pri náhrade škody za nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, alebo
za nesprávny postup podľa zák.č.514/2003 Z.z. pri ručení za vklady osôb
v štátnych peňažných ústavoch (nie v neverejných napr. BMG INVEST ...)
a pod.

3. Zastúpenie
Občianskoprávna úprava zastúpenia, ktorá je obsiahnutá v ustanovení § 22
a nasledujúcich umožňuje, aby v mene zastupovaného konal niekto iný ako jeho
zástupca. Ustanovenie § 22
/1 Zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho mene. Zo
zastupovania vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.
/2 Zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon
o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastupovaného.
Rozlišujeme :
a) zákonné zastúpenie,
b) zmluvné zastúpenie (plnomocenstvom).
Ad a) Ustanovenie § 26 Pokiaľ FO nie sú spôsobilí na právne úkony, konajú za
nich ich zákonní zástupcovia.
Podľa OZ sa zákonný zástupca ustanovuje:
 osobám, ktoré nie sú spôsobilé na právne úkony,
 osobám, ktorých pobyt nie je známy,
 z iných vážnych dôvodov (dôvody, ktoré vedú k ochrane záujmov FO
ustanovením opatrovníka, na základe konkrétnych okolnosti prípadu posúdi súd),
 ak je to odôvodnené kolíziou záujmov zástupcu a zastupovaného
zákonným zástupcom (stanoví sa tzv. kolízny opatrovník).

Ad b) Ustanovenie § 31

23
1/ Pri právnom úkone sa možno dať zastupovať FO alebo PO. Splnomocniteľ
udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí
uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Ďalej viď. § 32 – 33b.

4. Osobnostné práva a ich ochrana

Predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť nielen veci, práva, tvorivé
výsledky ľudskej činnosti, ale aj určité materiálne hodnoty a stránky osobnosti
človeka. K nematariálnym hodnotám (stránkam) ľudskej osobnosti patrí napr.
meno, česť, dôstojnosť, telesná integrita, fyzická integrita a pod. Predmetom
ochrany je osobnosť človeka a jeho celistvosť.
 Právo na česť a dôstojnosť (napr. občianska česť,...)
 Právo na meno (pozostáva z priezviska a osobného mena)– toto človeka
individualizuje,
 Právo na prejavy osobnostnej povahy zachytené na hmotnom substráte
o právo na osobné písomnosti,
o právo na zvukový záznam,
o právo na podobizeň.
 Právo na telesnú integritu (viď. § 11 OZ) patrí aj právo na ochranu života
a zdravia,
 Právo na osobné súkromie.

5. Predmet občianskoprávnych vzťahov

V šiestej hlave - časti nazvanej Občianskoprávny vzťah (str.21) sme si hovorili,

že každý občianskoprávny vzťah má svoje prvky:
 subjekt,
 objekt (predmet) občianskoprávneho vzťahu,
 obsah.
Otázka predmetu občianskoprávnych vzťahov je dodnes v literatúre sporná –
väčšina sa však prikláňa k názoru, že primárnym predmetom občianskopráv-
nych vzťahov je ľudské správanie určené obsahom právnych noriem. Toto
správanie sa uskutočňuje buď
a) činnosťou subjektu, a to tak, že jeden subjekt
aa) druhému subjektu niečo dá alebo
ab) pre neho koná niečo iné, alebo
b) nečinnosťou subjektu, a to tak, že subjekt
ba) strpí nejakú činnosť, alebo,
bb) zdrží sa nejakej činnosti.
Avšak aj správanie FO alebo PO (činnosť alebo nečinnosť) má tiež svoj
predmet, t.j. niečoho sa týka. V tomto druhom zmysle hovoríme o tzv.
nepriamom (sekundárnom) predmete (objekte) občianskoprávnych vzťahov.
Predmetom občianskoprávnych vzťahov sú veci a za určitých podmienok
práva alebo iné majetkové hodnoty.

24
 Pojem vec
OZ vec nedefinuje. Avšak v ustanovení § 118
/1 Predmetom občianskoprávnych vzťahov sú veci, a pokiaľ to ich povaha
pripúšťa, práva alebo iné majetkové hodnoty.
/2 Predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť tiež byty alebo
nebytové priestory (za podmienok ustanovených v zákone č.182/1993 Z.z.
o vlastníctve bytov...).
Predmetom právnych vzťahov v súčasnosti sú aj informácie a databázy,
vytvárané na báze automatizovaných informačných systémov, počítačových
programov, algoritmov a pod.
Medzi základné občianskoprávne pojmy patria pojmy majetok a imanie. Tieto
pojmy nie sú v OZ priamo definované. Avšak v najširšom zmysle slova pod
majetkom rozumieme súbor vecí, práv a záväzkov (aktív aj pasív) určitého
subjektu. Ale i majetok získaná z nestatočných zdrojov, najmä majetok získaný
trestnou činnosťou.
Pojem základné imanie (v obchodnom práve) ako peňažné vyjadrenie súhrnu
peňažných i nepeňažných vkladov všetkých spoločníkov do spoločnosti
(zák.č.513/1991 Zb.)

Triedenie vecí :
a) hnuteľné
b) nehnuteľné (pozemky, stavby, ak sú spojené so zemou pevným základom).

Siedma hlava

Význam času v občianskom práve

1. Všeobecne
V dynamike spoločenského života má veľmi dôležitú úlohu faktor času.
Možno sa nad ním zamýšľať predovšetkým ako nad filozofickou kategóriou,
ktorú už Aristoteles spájal s kategóriou pohybu – „Čas je miera pohybu“.
Čas je mimoriadne významným faktorom aj v práve. V občianskom
hmotnom práve je čas najvšeobecnejšie sa uplatňujúcou objektívnou právnou
skutočnosťou – udalosťou, s ktorou sa spája vznik, zmena alebo zánik
subjektívnych práv a povinností. Naproti tomu v občianskom procesnom práve
má čas význam v spojitosti s úpravou časového určenia, v medziach ktorého
dochádza k procesným úkonom (napr. určenie dňa, hodiny a miesta, t.j. termínu
pojednávania, určenie lehoty ako časového úseku na podanie odvolania a pod.)
V OZ sa môžeme stretnúť s faktorom času v mnohých ustanoveniach
§ 7 ods.1 – časové určenie: narodenie;
§ 8 ods.2 – časové určenie: dovŕšenie osemnásteho roku veku;
§ 106 ods.1 – časové určenie : predovšetkým kumulácia dvoch časových

25
 okamihov
1. okamih, kedy sa o škode dozvedel,
2. okamih, kedy sa dozvedel o tom, kto za ňu zodpovedá,
§ 563 – časové určenia: dohodnuté; vyplývajúce z právneho predpisu;
vyplývajúce z rozhodnutia; ....

2. Určenie času a počítanie lehôt

Z citovaných ustanovení OZ je zrejmé (najmä § 563), že čas môže byť určený
právnym predpisom, dohodou zúčastnených strán alebo rozhodnutím. Určený
môže byť okamihom (okamih narodenia, smrti, plnoletosti, dôjdenia prejavu vôle a pod.)
alebo určitým časovým úsekom – lehotou (dva roky odo dňa, po dobu troch rokov,
najneskôr pätnásty deň po dni..., do šiestich mesiacov).
Aj lehota ako spôsob určenia času má občianskom práve následky. Napriek
tomu, že plynutie času je nezávislé od vôle človeka, vystupuje teda ako
objektívny faktor, teória občianskeho práva rozlišuje lehoty objektívne a lehoty
subjektívne.
V ustanovení § 106 ods.1 je stanovená dvojročná subjektívna lehota.
Subjektívna preto, lebo začiatok plynutia (a tým aj jej koniec) určuje
subjektívny okamih: keď sa poškodený „dozvie“ o škode a o tom, kto za ňu
zodpovedá. Na toto ustanovenie naväzuje § 106 ods.2 ustanovením objektívnej
lehoty:
“najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu
spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej
škoda vznikla“. Od toho dňa začína plynúť objektívna trojročná (pri škode
spôsobenej úmyselne desaťročná) lehota.

3. Premlčanie

4. Preklúzia
5. Vydržanie

26