You are on page 1of 4

tisícich kopcov

18

KRAJINA
Autor: Erik ŠIMŠÍK Foto: autor, profimedia.sk

Nebezpečne blízko goríl, smrtiaca cesta na safari a desivý monument genocídy. Zažil som Rwandu, pozoruhodnú krajinu, ktorú svet ešte veľmi nepozná.

19

R

wanda je krajina poznačená stereotypmi azda zo všetkých najväčšmi. Veď čo si pomyslí priemerný Európan, ak spomeniete Rwandu? Najskôr si predstaví hustú džungľu, v ktorej sa skrývajú zúriví domorodci, v rukách mačety a kalašnikovy. O to väčšie prekvapenie tam zažijete, keď na vlastné oči vidíte upravené trávniky, políčka s banánovníkmi, masívne budovanie infraštruktúry, tehlové domčeky takmer v európskom štýle a domácich, ktorí vás všetci veselo zdravia. No stále sa nachádzame v strednej Afrike, regióne chudoby, špiny, chorôb a podvyživených detí. Majú všetko, zároveň nič – je to krajina kontrastov a paradoxov. Červená zem: Keď som odchádzal do Rwandy, moja babička plakala: „Už si ako ten Krištof Kolumbus. Kedy budeš konečne aj doma? Určite ťa tam zožerie lev!“ Nebola jediná vydesená z mojej cesty. Povedomie o Rwande na Slovensku sa končí tápajúc v pomyselnej mape Afriky, kde by asi táto krajina mohla byť, prípadne filmom Hotel Rwanda. Let trval úmorných osemnásť hodín, keďže som chcel na letenke ušetriť. Zobudil som sa až na zmätočné šmátranie svojho suseda, hľadal bezpečnostný pás. Vyzrel som z okienka, červená, kam len oko dovidí. Všetka zem v Rwande je červená, v obdobiach sucha každý pohyb rozvíri oblaky prachu, tie pokryli ľudí, domy, cesty. Okolo celej pristávacej dráhy sú naskladané hrdzavé lietadlá ako v múzeu starých harabúrd. Sused do mňa štuchne a hovorí lámanou angličtinou: „Pozrite, zostrelením tamtoho lietadla sa v roku 1994 genocída začala. Cestovali v ňom prezidenti Rwandy a Burundi...“ Ďalej som ho nevnímal, uvažujúc o letisku som premýšľal, ako asi vyzerá zvyšok krajiny. Prešiel som pasovou kontrolou a rovno som zamieril k východu z haly. Moje porovnávanie pristávacej dráhy a zvyšku krajiny okamžite ukončila šesťprúdová cesta preplnená drahými esuvéčkami, väčšinou toyotami. Všade v Rwande sú toyoty – autobusy, sedany, SUV. Po dlhom lete som vytiahol škatuľku a zapálil si s pôžitkom závisláka cigaretu, na ktorú sa tešíte sedem hodín. Zhŕkla sa okolo mňa skupina ľudí a všetci ma sledovali. Ako som zistil neskôr, v Rwande vôbec nefajčia! Iba ak zločinci, alkoholici alebo belosi. Tu sa nekradne: Skupinka na letisku nebola posledná. Všetci na vás pozerajú. Čo by nebolo zvláštne, ale v Rwande na vás čumia. Čumia na vás, keď kráčate po chodníku, ste v obchode, v reštaurácii, jednoducho všade. Druhý šok zažijete, keď opustíte hlavné

Nad zlato: Krava je na rwandskom vidieku najväčšm bohatstvom.

Memento beštiality: V tomto dome v Kigali vykastrovali a zohavili desiatich belgických príslušníkov mierových síl OSN počas genocídy v roku 1994.

mesto Kigali a vycestujete na vidiek. Tu na vás nielen čumia, ale ak idete okolo, všetok život sa zastavuje, ľudia zamrznú a pozerajú na vás ako na zjavenie, vôbec nezáleží na tom, či už belocha videli, alebo nie. Zrejme takto sa cítia celebrity, keď kráčajú po ulici medzi obyčajnými smrteľníkmi. Cítil som sa ako Móric Beňovský, len uchopiť svoju šancu a stať sa kráľom Rwandy. Rwanďanov udivuje biela farba kože rovnako prvý aj stý raz. Pribiehajú k vám deti, aby vás ohmatali, nezriedka vás chytia za ruku a kráčate prašnou cestou s piatimi deťmi na každej ruke. Často sa stretnete s oslovením „muzungu“, teda beloch alebo bohatý, a nezáleží na tom, či ste Európan, Japonec, alebo Ind. V zásade je to prívlastok rasistický, znamená presne to, akoby ste povedali černochovi „neger“. Vedia to a vôbec ich to nezaujíma, svorne na vás pokrikujú „muzungu“. Jedna novinárka mi vysvetlila: „Je to neslušnosť vlastná domácej kultúre, ale nemyslia tým nič zlé, len chcú upútať tvoju pozornosť, netreba si to príliš všímať.“ Okrem toho, že sú rasisti, čumia, žobrú a snažia sa na vás čo najviac zarobiť, má ich povaha aj príjemné stránky, aj tu sa prejavuje paradoxnosť, ktorej príchuť cítite na každom kroku. Sú neuveriteľne čestní, čo im sami nedáte, to nikdy nevezmú. Niekoľkokrát sa mi podarilo niečo zabudnúť, či už mobil, alebo peniaze v obchodoch. Vždy za mnou niekto dobehol a vrátil mi to. Dokonca som zažil krádež fotoaparátu, okamžite sa za zlodejom rozbehlo dvadsať ľudí, chytili ho, zmlátili do krvi. Zlodeja odvliekli policajtom, ktorí mu ešte pridali. V Rwande sa jednoducho nekradne, inak sú následky krvavé. V hlavnom meste: Na prvý pohľad je Kigali obrovské a prosperujú-

Na vidieku: Belosi sú stredobodom pozornosti.

Ako chutí Rwanda?
Národným jedlom sú bruchets. Po našom špíz. Kozie mäso napichnuté na špajdli a upečené. K tomu sladké zemiaky, ryža alebo fazuľa. Veľmi typickým je maniok, konzistencia je podobná mrazenému špenátu, má inú, pre mňa lepšiu chuť. Jedálny lístok v Rwande je veľmi jednoduchý, hlavne pre ich obmedzené poľnohospodárske schopnosti, pritom úrodu majú trikrát do roka. A aj to, čo dopestujú, vedia uvariť len na pár spôsobov. Výnimočné je, že všetko je neuveriteľne čerstvé a absolútne bio. V Rwande je
Ako z Hobita: Rodinná farma na ostrovčeku na jazere Bulera v severnej Rwande.

možné dopestovať všetko, každý má pole, ale nedopestujú skoro nič. Historicky v tomto regióne vôbec poľnohospodárstvo neexistovalo. Špecialitou je žlté korenie piri piri lúhované v oleji, ktoré používajú do všetkých jedál a považujú ho za svoju životnú esenciu a afrodiziakum. Ďalšími typickými jedlami sú avokádo a banány, hlavne varené banány naslano, ktoré sa podávajú ako príloha spolu s paradajkami. A to najdôležitejšie – banánové a avokádové víno so špecific-

kou, nezameniteľnou chuťou a arómou. Pýtate sa, ako môže chutiť avokádové víno? Veľmi dobre. Rozhodne neodporúčam ďalšiu špecialitu, ktorou je pivo zo sorgy. Chutí podobne kefír a to rozhodne nie je chuť, ktorú by ste od piva čakali. Rwanda je čajová a kávová veľmoc. Čajové a kávové kry sú doslova všade, čo vytvára krásnu krajinu, a môžete si tu vychutnať neuveriteľne kvalitné, lahodné kávy a čaje. Síce ich nevedia pripravovať, ale ak vy viete, určite ich oceníte.

20

21

ce mesto. Všade sú autá, stavajú sa vysoké budovy, veľké a kvalitné cesty, môžete ísť do francúzskej, talianskej, indickej, čínskej reštaurácie alebo trebárs na výborné suši! Vo veľkých supermarketoch nakúpite všetku kozmetiku, európske potraviny, azda okrem horčice. A v malých obchodíkoch, ktoré lemujú ulice, všetko ostatné od tradičných voskovaných látok cez parochne až po notebooky a tlačiarne. Pýtate sa, kto by šiel kupovať do Rwandy notebook? Ak sa vám nepokazí nabíjačka od notebooku, tak asi nikto. Zohnal som novú hneď v prvom obchode s elektronikou, za príjemných pätnásť eur... Len čo však zahnete mimo asfaltovej cesty, začína sa pravá Rwanda, prašné cesty s obrovskými jamami, ktoré ledva zdolávajú džípy, černosi posedávajúci pod banánovníkmi a neprestajný prúd ľudí. Raz som sa spýtal, kam všetci idú, pretože Rwanďania sú v permanentnom pohybe, i keď väčšinou nemajú žiadne povinnosti. Odpoveď bola strohá: „Na návštevu a z návštevy.“ Už v Kigali som si všimol jeden zvláštny fenomén, neuveriteľné množstvo mužov sa držalo za ruky. Kráčate po ulici a všade sa držia za ruky chlap s chlapom. Ženy sa držia za ruky so ženami. Nikdy chlapi so ženami, ak to nie sú turisti. Takisto v bare. Chlapi tancujú „telo na telo“ s chlapmi. Pomyslíte si, že to bude asi veľmi liberálna krajina. Nie je to tak. V živote by im neprišlo na um, že v našom kontexte sa za ruky držia iba páry. Pre nich je to obyčajné prejavenie priateľstva. Ak sa s vami bude chcieť prechádzať chlapík v ružovej mikine Hello Kitty ruka v ruke, nepanikárite, prejavuje vám tým svoje priateľstvo. Na ceste: Volal som tretí deň na letisko, či nemajú moju batožinu, ktorá niekde uviazla, a odpoveď bola vždy rovnaká: „No sir, no luggage.“ Rozhodol som sa tam ísť. Postavil som sa k ceste, okamžite bolo pri mne desať mototaxikárov, v týchto momentoch musíte byť striktní, vždy sa zjednáva a vždy začínajú na dvojnásobku ceny, s ktorou budú spokojní. Prenájom mototaxikára je cenovo veľmi prijateľný a zábavný. I keď si musíte zvyknúť, že počas jednej jazdy vám hrozí smrť v priemere dva-, trikrát (v Rwande nepochybne odhalíte, či motorky milujete, alebo nenávidíte), pretože všetci jazdia veľmi rýchlo a bezohľadne. Je to ďalší z mnohých paradoxov, pretože v Rwande všade platí africký čas, všetci chodia neskoro (bežne aj o hodinu a pol), máte pocit, že celé dni čakáte, nikto sa neponáhľa, ale len kým nesadnú za volant auta, prípadne na motorku. V tom momente sa menia na uponáhľaných šialencov, čo nerešpektujú pravidlá

cestnej premávky, chodcov ani ostatné vozidlá. O to nebezpečnejšie, že nevedia predvídať, akoby nikto nečakal, že ak cúva, za jeho autom môže stáť človek. A nevedia robiť dve veci naraz. Ak uvidíte Rwanďana, čo šoféruje a zároveň volá, utekajte kadeľahšie. Na letisku som okamžite našiel svoju batožinu, na štítku som zistil, že prišla pred dvomi dňami. V Rwande všetko riešte osobne, ak sa spoľahnete na niekoho iného, nikdy sa nikam nedostanete. Cestovanie Rwandou trvá neskutočne dlho, i keď je to krajina malá, neraz vám trvá prekonať stopäťdesiat kilometrov aj štyri-päť hodín, a to pre zlé cesty. Ale autobusom sa dostanete všade. Cestovanie autobusom je jednoznačne zážitok. Ste natlačení dvadsiati v minibuse pre pätnásť ľudí, práši sa na vás, bolia vás nohy a celé sa to deje za spevu spolucestujúcich, ktorí sú absolútne spokojní už len preto, že cestujú. Záhada je, prečo tu nemajú väčšie autobusy, keď je dopyt enormný. Rwanda je jedna veľká dedina, doslova, všade sú domy, sem-tam mesto. Popri všetkých cestách sú v súvislom rade domy. Kde sa začína ďalšia dedina? Ak čakáte značku, ste na omyle, začína sa niektorým z domov. Ktorým? To vedia iba domáci. Takisto môžete zabudnúť na názvy ulíc alebo na čísla domov. Že to musí vytvárať neporiadok? Oni v tom majú dokonale jasno. Celá krajina je zároveň sťaby veľká sínusoida, preto sa nazýva krajinou tisícich kopcov. Stúpania striedajú klesania a tie striedajú ostré zákruty na zlých cestách. To dáva krásne panorámy, ale aj Američanku, ktorá vás ovracia. A začne vykrikovať: „Klaustrofóbia, klaustrofóbia!“ Medzi kopcami sú všade polia a nezriedka sú kopce prerobené na terasové polia. Tie sú posiate ľuďmi s motykami – v tej chvíli vám začína byť jasné, že Rwanda nie je len posedávanie, postávanie, ale hlavne tvrdá práca na poliach. Po štyroch hodinách sa z Kigali presúvam do Butare, bývalého koloniálneho hlavného mesta. V Butare je jediná zmrzlináreň v Rwande. Zároveň sú v ňom aj všetky univerzity a najväčšie múzeum rwandskej kultúry, ktorá jednoznačne nie je mladá – viac ako päť storočí dobre zdokumentovaného kráľovstva, ktoré zaniklo zavraždením posledného kráľa roku 1959. Po troch hodinách v autobuse z Kigali do Butare si neskôr najmem motorkára a vyrážame do dedinky uprostred hôr – Kibeho. Posvätné miesto strednej Afriky: Kibeho je pútnické miesto, kde sa, ako tvrdia domáci (a Vatikán), zjavila Panna Mária v roku 1983 trom dievčatám a ukázala im genocídu, ktorá sa odohrala o jedenásť rokov neskôr. Den-

Najväčší chrám v krajine: Rímsko-katolícku katedrálu v Butare postavili v tridisatych rokoch 20. storočia.

ne tam prúdia davy pútnikov z Rwandy, Ugandy, Konga a Burundi. Ubytoval som sa v kláštore. V ženskom kláštore, ktorý poskytuje prístrešok pútnikom. Prešiel som recepciou a takmer ma jedna mníška obliala vedrom namiesto Angličana zo susednej izby. Ak máte v Rwande narodeniny, nebudú spokojní, kým nie ste kompletne mokrí. V Kibehu som bol prvýkrát na návšteve u obyčajnej rodiny. Domy, postavené z dreva a z tehál (blato, slama a kravský trus), miesto podlahy udupaná zem, na nej koberec upletený z trávy a deky, na ktorom spia, v obývačke lavička a na stene náboženský obrázok vedľa plagátov Ronaldinha, Zidana alebo Beckhama. Futbal je v Rwande náboženstvom a každý má svoj obľúbený tím, zväčša z anglickej Premier League. Milujú ajž zápasy Ligy majstrov, počas nich sú všetky bary plné. Čo vás určite prekvapí, to je neuveriteľný počet barov a všetky sú jeden ako druhý, v tých luxusných majú plastové stoly a stoličky. Plast sa rovná luxusu. Lokálne pivá stoja okolo jedného eura a nápadne pripomínajú Corgoň alebo Šariš, ale v každom bare kúpite aj Amstel alebo Guiness, dokonca whisky Red Label. V obývačke goríl: Z Kibeha som sa presunul do Volcanoes National Park, tvoria ho sopky siahajúce až do výšky 4 000 metrov nad morom, porastené hustou džungľou. Jedna zo sopiek je stále aktívna, v roku 2002 zničila veľkú časť miliónového mesta Goma v susednom Kongu. Mesto je vzdialené sedemdesiat kilometrov, výbuch bol masívny. Ale najväčšou atrakciou parku sú bezpochyby gorily. V parku je až dvanásť skupín goríl. Každú skupinu je možné navštíviť. So všetkými povoleniami vás ich návšteva stojí sedemstosedemdesiat dolárov – existujú len tri miesta, kde môžete vidieť gorily v prirodzenom prostredí, ale v Kongu vás zabijú, v Ugande už ani nie je veľmi prirodzené, zostáva teda len Rwanda. Šliapete hustou džungľou niekoľko hodín, so sprievodcami, každý má v rukách kalašnikov. Jednak kvôli nebezpečným zvieratám a jednak kvôli rebelom v susednom Kongu, ktoré je vzdialené len pár desiatok kilometrov. Zrazu sa z lesa ozve ručanie, sprievodca začne ručať tiež. Komunikuje s gorilami, až kým nedohodne, že môžete vstúpiť na ich teritórium. Sprievodca nás vystríhal, aby sme samcovi nepozerali do očí a nepribližovali sa na viac ako desať metrov. Ale čo robiť, ak sa gorily začnú približovať, to bližšie nepovedal. Bolo ich asi päť a za chrbtom sa nám zjavili ďalšie štyri. Majestátne vykukovali z húštiny. „Hlavne pokoj,“ zašepkal sprievodca. Obrovský samec sa zastavil asi

Tanec hrdinov: V miestnom jazyku intore predvádzajú tanečníci pri vstupe do Volcanoes National Park.

idylka: Čajová plantáž neďaleko národného parku Nyungwe.

Zíde sa vedieť
✔ V Rwande je zakázaný igelit kvôli ochrane prírody. Ak máte v kufri veci v igelitových taškách, môžu vás zatknúť za pašovanie „ilegálnych“ látok. ✔ Výhodnejšie ako vyberať peniaze z bankomatu alebo zamieňať v banke, je zamieňať v malých zmenárňach „Forex bureau“ v Kigali ✔ Vodou z vodovodu sa neodporúča vyplachovať ani ústa po umytí zubov, ľahko sa vám stane, že si budete musieť ústa vyplachovať, napríklad, čajom... ✔ Let do Rwandy trvá priemerne okolo trinásť hodín a letenku kúpite asi za 1 100 eur. ✔ Víza na pätnásť dní získate priamo po prílete a stoja tridsať dolárov, ak chcete v Rwande zostať dlhšie, odporúčam použiť stránku www.migration. gov.rw a vybaviť si víza on-line, čo vám ušetrí kopu času. ✔ So slovenskou SIM kartou na Slovensko nezavoláte, ale ✔ Celá krajina je pokrytá internetom, USB adaptér kúpite za dvadsať eur a wi-fi hotspot do smartfónu za tridsať. ✔ Cena slušného ubytovania v Kigali sa začína na pätnástich eurách za noc a na vidieku od troch eur. Ak chcete luxus, poriadne si priplatíte. ✔ V prípade cesty do Rwandy skutočne odporúčam kombináciu Mombasa a Tsavo v Keni, odtiaľ rafting v Ugande, potom Rwanda, Viktóriino jazero v Burundi a nakoniec Zanzibar v Tanzánii – náklady na presun a ubytovanie sú minimálne a zážitky nezabudnuteľné!

Rozvoj metropoly: Kigali je rušné a vzmáhajúce sa mesto.

s rwandskou áno, stojí asi 1,20 eura a minúta hovoru v prepočte asi 80 centov.

Tu vládne smrť: Na návštevu Murambi treba odvahu i silný žalúdok.

22

23

sedem-osem metrov odo mňa. Zrazu si sadol a zaručal. Pozrel som mu do očí, v panike som zmrzol. Neviem, či medzi nami prebehla komunikácia, od strachu akoby som bol mimo tela, vedomie bolo v bezpečnej vzdialenosti desať metrov a telo len tak postávalo, ochablo. „Dnes nás tu už nechce,“ zašepkal sprievodca. Vytrhol ma z malátnosti. Čakal nás päťhodinový zostup. Jeden zo sprievodcov sa zastavil s bolesťou v tvári a ukazoval mi korzet pod montérkami, z jeho mixu francúzštiny a angličtiny vyplynulo, že ho jedna z goríl hodila do stromu. Podľa oblúka, ktorý znázorňoval rukou, letel asi päť metrov. Ťažko povedať, či preháňal. Safari: V Rwande bol môj život skutočne v ohrození na inom mieste. Cestou do parku Akagera na starej dvanásťmiestnej Toyote Land Cruiser, ktorú sme si požičali spolu so šoférom. Ten sa odrazu rozhodol predbiehať autobus. Predbiehame a oproti nám autobus! Miesto, aby pribrzdil a zaradil sa, pridal. Hovoríte si, to neprežijeme. Prežili sme. Predbiehame ďalej a oproti nám nákladiak! V tom momente ste si už istý, že toto už neprežijete. A šofér urobí elegantné S, odbije spätné zrkadlo a zaradí sa pred autobus... Trasiete sa od adrenalínu a premýšľate, že zrejme ešte neprišiel váš čas. Park Akagera je jediná časť Rwandy, ktorá pripomína Afriku, ako si ju predstavujeme – s antilopami, kozorožcami, slonmi, zebrami, hrochmi... Nie je taký bohatý na zvieratá ako parky v Keni alebo v Tanzánii, ale je neuveriteľne premenlivý a bohatý na panorámy, striedajú sa rôzne biotopy, prechádzate žltou savanou a zrazu narazíte na obrovské jazerá plné hrochov. A to najdôležitejšie, súčasťou parku Akagera sú aj hory, ktoré vám vyrazia dych, výhľadom a najmä svojou farbou. Zo savany pod nimi sa presuniete do krajiny, ktorá vyzerá asi ako Írsko, pokrytá trávou, farby, akú ste ešte nevideli, akvamarínovozelenou, ale omnoho temnejším odtieňom, pretínaným červenou pôdou. Stopovanie šimpanzov: Do Nyungwe sa ide horami, ktoré pretína jediná cesta, taká dokrútená, že preťaženia pri zákrutách nezvládajú ani domáci, pretto sa stáva, že ľudia postupne jeden po druhom v autobuse vracajú, ak to stihnú, z okna. Nyungwe je tropický, dažďový prales. Aj tretí národný park Rwandy je úplne iný. Je až neuveriteľné, že na takom malom území sa stretáva príroda z celej Afriky. Nyungwe poskytuje neuveriteľné možnosti. Môžete si ísť pozrieť vodopády, ku ktorým sa predierate pravekými papraďami, begóniami, mahagónovými stromami a všade je

neuveriteľné množstvo opíc. Alebo môžete ísť k prameňu Nílu. Prípadne na exkurziu za endemickými orchideami. Či ísť stopovať šimpanzy, ako som sa rozhodol ja. Alebo pozorovať exotické vtáky. Rwanda je, mimochodom, krajina s najväčšou rozmanitosťou vtákov na svete. Sú všade a sú neuveriteľne farebné. A viete, ako sa hovorí, že lastovičky odlietajú na jeseň na juh? V septembri sem skutočne prileteli desiatky tisíc lastovičiek. V Murambi cítiť smrť: Z Nyungwe som sa ešte presunul do Murambi. V poslednom čase sa začalo hovoriť o turistike smrti, napríklad do Černobyľu. Murambi je najextrémnejším miestom, ktoré je možné v rámci tohto typu turistiky vidieť. Je to pamätník genocídy, bývalá škola, v ktorej zabili počas dvadsiatich štyroch hodín päťdesiattisíc ľudí. Stále v ňom vidno dvetisíc vystavených mŕtvol, laicky mumifikovaných vápnom. Chvíľami si pripadáte ako v galérii, všetky mŕtvoly sú biele, vyzerajú ako sochy, ale na výrazoch
Vznešení vládcovia: Lesy na úpätí sopiek vo Volcanoes National Park patria gorilám. Vo východnej Rwande: Žirafy v národnom parku Akagera.

tváre a tvare tela vidíte, že predtým boli ľuďmi. Hlavne pach, ten je mimoriadne odpudivý. Videl som celú skupinu Japoncov, ako vracajú pred jednou z učební, v ktorých sú telá. Všade na vás dýcha smrť. Pýtal som sa riaditeľa Murambi Gilberta Sezirahigu prečo telá nepochovali. Vysvetlil: „Telá slúžia ako evidencia zločinov, pre nás, ale hlavne pre ľudí zo zahraničia.“ Genocída je tu aj po osemnástich rokoch stále živá téma. Bodaj by nie, veď každý nad osemnásť rokov bol nejakým spôsobom zapojený, či už ako obeť, alebo ako útočník. Genocída trvala tri mesiace, zomrelo skoro milión Tutsiov, skoro tri milióny Hutuov utieklo následne do susedného Konga zo strachu pred odvetou, ktorá nakoniec aj prišla, a zomreli ďalšie dva milióny ľudí. Kongo je následkom toho dodnes destabilizované. Kofi Annan v roku 2000 vyhlásil, že rozhodnutie nezasiahnuť v Rwande je najväčším zlyhaním v histórii OSN, a keď vidíte, s akou brutalitou vraždili, rozhodne mu musíte dať za pravdu. Ľudia počas genocídy neboli „iba“ vraždení. Vojaci a milície, ale často i obyčajní muži a ženy, svoje obete mučili – odsekávali mačetami kusy tela, až kým obeť nezomrela. Ženy Tutsiov boli znásilňované, a potom rozštvrtené. A to pred očami svojich detí. Alebo naopak, ľudia museli zabiť svoje deti a potom boli zabití. Často boli predtým násilníci a obete z jednej komunity, susedia, niekedy aj priatelia. Po genocíde zostalo toľko mŕtvol, že neexistovali dostatočné kapacity na odpratávanie tiel, na zhŕňanie použili buldozéry. A ako mi povedal miestny učiteľ: „Hutu utečenci čakajú na zmenu režimu, aby sa mohli vrátiť a vziať si svoju zem späť.“ Možno sme v roku 1994 nezažili poslednú genocídu v Rwande...

Fešák: Rwanda je krajinou s najväčšou rozmanitosťou vtákov na svete.

Cesta do treťohôr: Národný park Nyungwe vás šokuje nádhernými vodopádmi i pravekými papraďami.

Luxus v džungli: Pozoruhodný rezort Kinigi postavili pre pozorovateľov goríl vo Volcanoes National Park.

24

25