Professional Documents
Culture Documents
P ES , MAČKA ,
VLK A LÍŠ KA
spolu s tým rozsudok vlastnej smrti? Pravda požiera lži, tak ako
krokodíl požiera mesiac, a predsa je moje svedectvo dnes rovnaké, aké
bude zajtra. Nie, nezabil som ho. Aj keď som možno túžil po jeho smrti.
Bažil som po nej tak, ako žrút baží po kozom mäse. Ach, môcť tak na-
tiahnuť tetivu a prestreliť mu šípom čierne srdce, vidieť, ako mu z neho
vystrekne čierna krv, pozorovať, ako mu oči prestanú žmurkať, stále sa
dívajú, ale už nevidia, načúvať jeho chripeniu, zachytiť posledný pred-
smrtný chrapot, s ktorým sa mu kŕčovito zdvihne hrudník a ktorý po-
vie: Aha, môj skazený duch opúšťa najskazenejšie z tiel, a usmievať sa
nad takým osudom, tancovať nad takou stratou! Áno, bažím po tom,
stačí mi na to pomyslieť. Ale nie, nezabil som ho.
Bi odžu ri enu a pamo.
Nie všetko, čo vidí oko, by mali ústa vysloviť.
Cela je väčšia ako tá predtým. Cítim pach zaschnutej krvi popra-
vených; počujem ich duchov, stále kričia. V chlebe tu človek dostáva
mole, vo vode moč tucta dozorcov a kozy, ktorú pre zábavu trtkajú.
Porozprávam ti príbeh?
Som len človek, hoci ma niektorí nazvali aj vlkom. To dieťa je mŕt-
ve. Viem, že starena ti prináša iné zvesti. Hovorí: Vyhlás ho za vraha. Aj
keď ja ľutujem len to, že som ju nezabil. Červenovlasá povedala, že to
dieťa má plnú hlavu diablov. Ak teda veríš v diablov. Ja verím v zlú krv.
Vyzeráš ako muž, ktorý krv nikdy neprelial. A predsa ti krv lipne medzi
prstami. Chlapec, ktorého si obrezal, dievčatko príliš malé pre tvojho
veľkého... Aha, ako ťa to vzrušuje! Pozrimeže!
17
Porozprávam ti príbeh.
Na jeho začiatku je Leopard.
A čarodejnica.
Veľký vyšetrovateľ.
Kňaz.
Nie, nezavoláš dozorcov.
Moje ústa by mohli povedať priveľa, kým by ich stihli údermi zavrieť.
No len sa na seba pozri. Muž, ktorý má dvesto kráv a teší ho kúsok
chlapčenskej kože a kú dievčatka, ktoré by ešte nemalo byť žiadnemu mu-
žovi ženou. Lebo o to ti ide, všakže? O tú temnú drobnosť, ktorú ti nepo-
skytne ani tridsať vriec zlata, ani dvesto kráv, ani dvesto manželiek. Je to
niečo, čo si stratil – ba vlastne ti to vzali. To svetlo, uvidíš ho a chceš ho
– nie je to svetlo slnka ani svetlo boha búrky na nočnej oblohe, ale je to
svetlo bez poškvrny, svetlo v chlapcovi, ktorý nepozná ženy, v dievčatku,
ktoré si si kúpil za manželku, ale nie preto, že by si manželku potreboval,
veď máš dvesto kráv, ale chceš manželku, ktorú môžeš roztrhnúť, pretože tú
vec hľadáš v dierkach, čiernych dierkach, mokrých dierkach, nedorastených
dierkach, tam hľadáš to svetlo, ktoré hľadajú upíri, a ty ho aj získaš, zaobalíš
to do obradu – obriezka pre chlapca, manželský styk pre dievčatko –, a keď
z nich kvapká krv, sliny, semeno a moč, všetko si to necháš na svojej pokož-
ke, vyberieš sa k stromu iroko a použiješ akúkoľvek dieru, ktorú nájdeš.
To dieťa je mŕtve, všetci sú mŕtvi.
Celé dni som kráčal cez mračná múch nad Krvavým močiarom, cez
skaly ostré ako nože na soľných pláňach, kráčal som deň aj noc. Stále na
juh, došiel som až do Omorora a nevedel som o tom ani som na to ne-
dbal. Muži ma zajali ako žobráka, považovali ma za zlodeja, mučili ma
ako zradcu, a keď sa správa o mŕtvom dieťati dostala do tvojho kráľov-
stva, zatkli ma ako vraha. Vedel si, že v mojej cele bolo päť mužov? Pred
štyrmi dňami. Šatka, ktorú mám na krku, patrí tomu jedinému z nich,
ktorý odišiel po dvoch. A dokonca raz možno znovu uvidí na pravé oko.
K tým zvyšným štyrom... dobre si to zapamätaj.
Starci hovoria, že noc je hlúpa. Nesúdi, ale ani pred ničím, čo sa v nej
stane, nevaruje. Prvý prišiel k môjmu lôžku. Zobudil som sa na vlastný
predsmrtný chrapot – ten muž mi drvil hrtan. Bol nižší ako Ogo, ale vyšší
ako kôň. Smrdel ako zabitá koza. Zdrapil ma za krk a zdvihol ma do vzdu-
chu, ostatní muži boli ticho. Pokúsil som sa mu vypáčiť prsty, ale v jeho
stisku bol sám diabol. Kopal som ho do pŕs, bolo to ako kopať do kameňa.
18
19
keď mi podala džbán s pivom, už som zavetril, že doň naliala jed, ktorý sa
volá kobria slina, používajú ho manželky a stratí chuť, keď sa zmieša s vo-
dou. Podala mi džbán, vzal som si ho, chytil som ju za ruku a vykrútil som
jej ju za chrbát. Priložil som jej džbán k perám a vrazil som jej ho medzi
zuby. Vtedy jej z očí vyhŕkli slzy a odtiahol som džbán.
Zaviedla ma za svojou paňou, ktorá bývala v chatrči pri rieke. Môj muž
ma tak bil, že zo mňa vypadlo dieťa, povedala jej pani. Mám päť zlatých
kruhov, tucet párov náušníc, dvadsaťdva náramkov a devätnásť retiazok
na členok. Dám ti to všetko a k tomu noc vo svojej posteli. Vzal som si
od nej štyri retiazky na členok a odviedol som ju späť k manželovi, pretože
som viac túžil po jeho peniazoch ako po jej šperkoch. Potom som jej po-
radil, aby prikázala žene z tretej chatrče, nech mu pripraví masukové pivo.
Druhý príbeh.
Raz v noci prišiel môj otec domov a páchol rybárkou. Cítil som ju
z neho a tiež som cítil drevo z dosky, na ktorej sa hráva bawo. A ešte krv,
ktorá nepatrila môjmu otcovi. Hral bawo, jeho súperom bol binga, maj-
ster bawa. Otec prehral. Binga žiadal vyplatenie svojej výhry a môj otec
chytil dosku a prerazil ju o majstrovo čelo. Povedal, že bol vo vzdialenej
krčme, aby mohol piť, štekliť ženy a hrať bawo. Môj otec mlátil toho
muža, až sa prestal hýbať. Potom z baru odišiel. Ale necítil som z neho
žiadny pot ani ktoviekoľko prachu, z úst mu nerazilo pivo, nič také. Ne-
bol v bare, ale v brlohu ópiového mnícha.
Takže otec prišiel domov a zakričal, aby som prišiel zo stodoly, kde
som býval, pretože z domu ma vyhodil.
„Poď, synak. Zahráme si spolu bawo,“ vyzval ma.
Doska bola na dlážke a chýbalo z nej veľa zŕn. Až priveľa, aby sa
mohlo dobre hrať. Ale môj otec nechcel hrať, chcel vyhrať.
Bawo určite ovládaš, kňaz. Ak nie, musím ti tú hru vysvetliť. Na doske
sú štyri rady jamiek, v každom rade je osem jamiek a každý hráč dostane
dva rady. Každý hráč dostane tridsaťdva zrniek, ale my sme mali menej,
už si nepamätám koľko. Každý hráč vloží šesť zrniek do jamky nyumba,
ale môj otec ich tam vložil osem. Bol by som sa ho spýtal: Otec, hráš to
po južansky, keď seješ osem namiesto šiestich? Ale môj otec nikdy neho-
vorí, keď môže udrieť, a už ma udrel aj za menej. Zakaždým, keď som
zasial zrnko, povedal: Beriem – a vzal mi zrnká. Ale zažiadalo sa mu vypiť
a pýtal si palmové víno. Moja matka mu priniesla vodu a on ju vyťahal za
vlasy, pridal dve zauchá a povedal: Do západu slnka tvoja pokožka na tieto
20
21
22
23
so zlatým zábradlím, ktorá sa nazýva terasa. A pri budove bola sieň, ktorá
ju spájala s ďalšou budovou, a ďalšia sieň, ktorá ju spájala s ďalšou budo-
vou, takže dohromady tam stáli štyri zámky, ktoré spolu vytvárali štvorec.
Ani jeden zo zámkov neprekonával veľkosťou ten prvý a ten posledný
ležal v rozvalinách. Kedy zmizla voda a kedy po nej zostal kameň, tráva
a obloha, to ti povedať neviem. Bol tam rovný rad stromov, kam až oko
dovidelo, boli tam záhrady usporiadané vo štvorcoch, kvety usporiadané
v kruhoch. Ani len bohovia nemajú takú záhradu. Bolo už popoludnie
a kráľovstvo bolo prázdne. Rýchlo však sadol večer a vtedy sa zdvihli vet-
ry, duli sem a duli tam, surovo sa o mňa obtierali ako náhliaci sa tuční
chlapi. So západom slnka sa objavili muži, ženy a zvieratá, raz ich bolo
vidieť, raz nie, v tieni sa črtali, potom sa v posledných lúčoch slnka strá-
cali a znovu sa zjavovali. Posadil som sa na schody najväčšieho zámku
a pozoroval som ich, keď slnko vzalo nohy na plecia a zmizlo v tme. Muži
kráčali vedľa žien, deti vyzerali ako muži, ženy vyzerali ako deti. Muži boli
modrí, ženy boli zelené a deti boli žlté, mali červené oči a na krku žiab-
re. Boli tam aj tvory s trávou namiesto vlasov, kone so šiestimi nohami
a svorky rohatých abád so zebrími nohami, oslími chrbtami a s jedným
nosorožím rohom na čele, ktoré pobiehali s deťmi.
Podišlo ku mne jedno žlté dieťa a opýtalo sa ma: „Ako si sa sem dostal?“
„Prešiel som skrz rieku.“
„A Itaki ti to dovolila?“
„Nepoznám žiadnu Itaki, len starenu, ktorá smrdela ako mach.“
Žlté dieťa zrazu očervenelo a oči mu obeleli. Prišli jeho rodičia a odviedli
si ho. Vstal som, vyšiel som po schodoch dvadsať stôp do zámku, kde som
zase našiel mužov, ženy, deti a zvieratá, ako sa smejú, zhovárajú, trkocú,
klebetia. Na konci chodby stála stena, boli tam bronzové vyobrazenia bojov
s odliatymi vojačikmi, v jednej som spoznal bitku o stredokraje, kde padlo
štyritisíc mužov, a v ďalšej bitku poloslepého princa, ktorý celú svoju armá-
du zaviedol z útesu, lebo si ho pomýlil s kopcom. Pod stenou stál bronzový
trón, taký veľký, že muž, ktorý na ňom sedel, vyzeral malý ako nemluvňa.
„To nie sú oči bohabojného muža,“ povedal. Vedel som, že je to kráľ
– kto iný by to asi bol?
„Prišiel som ťa odviesť naspäť medzi živých,“ odvetil som.
„O tebe, Stopár, sa už dopočuli aj v krajoch mŕtvych. Ale zbytočne
si márnil čas a riskoval život. Nemám dôvod vrátiť sa. Ani ja, ani ty ne-
máme dôvod na návrat.“
24
25
stál a v ruke zvieral krvavú leviu labu. Kráľ vyhodil labu do vzduchu, až
k stropu, a dav zhíkol. Laba nespadla naspäť. Vzadu sa zopár jednotliv-
cov dalo na útek. Niektorí v dave kričali, iní jačali. Muž udupal ženu, tá
udupala dieťa. Kráľ sa len smial. Potom čosi vrzlo, potom čosi prasklo,
potom sa čosi zlomilo, ako keby bohovia oblohy strhávali strechu. Omo-
luzu, povedal ktosi.
Omoluzu. Chodci po strechách, noční démoni z éry pred touto érou.
„Ochutnali tvoju krv, Stopár. Odteraz sa ich nikdy nestrasieš.“
Zdrapil som ho za ruku a zarezal som do nej. Zavyl ako riečne dievča,
keď sa strop posunul a znelo to, akoby praskal, prelamoval sa a syčal, no
aj tak sa nepohol. Držal som kráľovu ruku nad svojou, zbieral som do
dlane jeho krv, kým on ma plieskal a buchnátoval ako chlapec, pokúšal
sa odtiahnuť. Zo stropu sa oddelila prvá silueta, keď som do vzduchu
vyhodil kráľovu krv.
„Teraz sa naše osudy spojili,“ oznámil som mu.
Úsmev mu zmizol, brada mu klesla, vytreštil oči. Strhol som ho zo
schodov, strop zatiaľ hrmotal a praskal. Zo stropu vychádzali muži s čier-
nym telom, s čiernou tvárou, čiernou aj tam, kde by mali byť oči, rojili
sa zo stropu, akoby vyliezali z dier. A keď vstali, stáli na strope tak, ako
my stojíme na zemi. Omoluzu vysielali záblesky ako čepele, ostré ako
meče, dymiace ako zapálené uhlie. Kráľ s vreskom utiekol a nechal tam
svoj meč.
Zaútočili. Rozbehol som sa a počul som, ako sa odrážajú od stropu.
Ani jeden, ktorý vyskočil, nedopadol na dlážku, ale späť na strop, ako
keby som ja bol ten, kto je naopak. Rozbehol som sa smerom na nádvo-
rie, ale dvaja ma predbehli. Zoskákali dole a švihali mečmi. Môj oštep
oba výpady zablokoval, ale ich sila ma zrazila z nôh. Jeden predviedol svo-
je šermiarske umenie. Uhol som sa doľava, jeho čepeľ ma minula a pre-
bodol som mu oštepom hrudník. Oštep sa zabodol pomaly, akoby do
dechtu. Odskočil, spolu so sebou vzal aj môj oštep. Zdrapil som kráľov
meč. Dvaja ma zozadu chytili za členky a vyhodili ma na strop, kde sa ako
more v noci vírila hmla. Sekal som mečom do čierňavy, odtínal som im
končatiny a pristál som na dlážke ako mačka. Iný ma zase skúsil zdrapiť
za ruku, ale ja som zdrapil jeho a strhol som ho na zem, kde zmizol ako
dym. Jeden na mňa zaútočil zboku a ja som sa jeho čepeli vyhol, ale zachy-
tila mi ucho, odsekla mi ho a pálilo to. Zvrtol som sa a proti jeho čepeli
som obrátil svoju, v tme sa rozprskli iskry. Zmraštil sa. Ruky a nohy sa
26
mi mihali ako učiteľovi ngola. Kotúľal som sa, robil som kotrmelce, ruky
a nohy sa striedali, až som našiel svoj oštep neďaleko vonkajších komnát.
Tam horelo veľa faklí. Rozbehol som sa k najbližšej a oštep som si namo-
čil do oleja a ohňa. Rovno nado mnou boli dvaja Omoluzu. Počul som,
ako švihajú mečmi, pripravení rozseknúť ma napoly. Ale ja som vyskočil
s horiacim oštepom a prehnal som sa rovno cez nich. Obaja vzplanuli
a oheň sa rozšíril na strop. Omoluzu sa rozpŕchli.
Rozbehol som sa k vonkajšej komnate, utekal som chodbou, potom
som vybehol cez dvere von. Vonku slabo svietil mesiac asi ako svetlo cez
zakalené sklo. Malý tučný kráľ ani len neutiekol.
„Omoluzu sa zjavujú tam, kde je strecha. Po oblohe kráčať nedoká-
žu,“ povedal.
„Tvoja manželka si tento príbeh zamiluje.“
„Čo ty vieš o láske človeka k človeku?“
„Ide sa!“
Vliekol som ho so sebou, ale bola tam ďalšia chodba, dlhá asi päťdesiat
krokov. Po piatich krokoch v nej sa strop začal trhať. Po desiatich kro-
koch už behali po strope tak rýchlo, ako sme my bežali po zemi, a malý
tučný kráľ za mnou zaostával. Po pätnástich krokoch som uskočil pred
čepeľou, ktorá sa mi prehnala ponad hlavu a kráľovi zrazila korunu. Po
pätnástich krokoch som prestal počítať. V polovici chodby som zdrapil
fakľu a vyhodil som ju na strop. Jeden Omoluzu vzplanul a spadol, no
skôr ako sa dotkol zeme, rozplynul sa na dym. Opäť sme sa ocitli von-
ku. Brána bola ďaleko, klenul sa nad ňou kamenný oblúk, nie dosť ši-
roký, aby sa na ňom mohli zjaviť Omoluzu. Ale ako sme popod ňu be-
žali, dvaja vyskočili zo stropu a jeden ma sekol do chrbta. Kdesi medzi
útekom k rieke a prechodom cez vodnú stenu zmizli moje rany aj spo-
mienka, kde sa nachádzali. Prezeral som sa, ale na koži mi nezostali stopy.
Dobre ma počúvaj: cesta do jeho kráľovstva trvala omnoho dlhšie ako
cesta do kraja mŕtvych. Prešlo mnoho dní, kým sme sa stretli pri rieke
s Itaki, ale už to nebola starena. Vo vode poskakovalo dievčatko a vrhlo
na mňa prefíkaný pohľad štyrikrát staršej ženy. Keď sa kráľovná stretla
so svojím kráľom, osopila sa naňho, vynadala mu a tak ho zmlátila, až
mi bolo jasné, že o niekoľko dní sa znovu utopí.
Viem, aká myšlienka ti práve preletela hlavou. A všetky tieto príbe-
hy sú pravdivé.
Nad nami je strecha.