Milan

RÚFUS

Rozprávky II
Sobotné večery
Tiché papradie
Milan Rúfus
Rozprávky II

Sobotné večery
T i c h é papradie
Copyright © Milan Rúfus
Ilustrácie © akad. mal. Jitka Bezúrová-Mošková
Ilustrácia obálka © akad. mal. Zdeno Horecký

Vydavateľ: Boris Šajda,

Vydavateľstvo Silentium, s.r.o.
Zodpovedná redaktorka: Mgr. Natália Macková
Grafická úprava: Juraj Masár, Boris Šajda
Vytlačili tlačiarne B B ; s. r. o.

Prvé vydanie, 2 0 0 0

Akékoľvek reprodukovanie diela je možné len

so súhlasom autora a vydavateľa

Všetky práva vyhradené

ISBN 80-968275-2-9
Sobotné večery
SNEŽÍ

Ani už tichšie padať nemôže,

ako dnes padá.
Čo to k nám ide, bože, prebože,
kto nás to hľadá!

Rozprávka plachá ako zvieratko

opodiaľ stojí.
Chcela by sa nás dotknúť úkradkom
aj sa nás bojí.

Ani už tichšie snežiť nemôže,

ako dnes sneží.
Ide k nám záprah, bože, prebože.
V tenučkej spieži.

Cez dávne detstva snehom zapadlé,

blizučký vzdychu.
Sneží. A my sa ako v zrkadle
vidíme v tichu.

27.2.1977
 HAD, MAČIČKA A P S Í K

Mala raz jedna vdova syna,

utešeného, krásneho.
Ako keď slnce dohasína,
upínala sa neho.

A bol ten chlapec hodný chvály.

Sťaby ho vážil zo zlata.
Miloval svet - strom, vody, skaly...
A nadovšetko zvieratá.

Chudobní boli. Ako inak?

Ktože už čo s tým urobí?
Veď rozprávka si vyberala
tých svojich jakživ z chudoby.

Chodieval chlapec ku kráľovi

na zámok hrabať do smetí.
Že nájde aspoň pierko, ktoré
hojnosti z krídla odletí.

Tri razy našiel po grajciari

a hneď mal šťastie v malíčku.
Len hádajte, čo kúpil za ne!
Hada, psíka a mačičku.
Že ich zlé deti chceli zabiť,
po grajciari ich vyčaral.
Čo robiť - zas len vykypelo
z prázdneho hrnca-bedára.

„Už sa len mamka, nehnevajte,

prosiaci na ňu pozerá.
„Kŕmiť ich budem kôročkami,
čo sa v tých smetiach nazbiera.'

Odpustila. Veď ako by sa

hnevala za nič dokopy?
Materské srdce nezdrží sa,
ako vosk hneď sa roztopí.

I živil si ich, k ô r k y zháňal,

chodieval hrabať do smetí.
Ibaže hlad - to nie je vrana:
Dupneš nohou, a odletí.

Keď im už bolo poumierať,

tu riekol hadík: „Hlad je hlad.
Zberaj sa Janko, cestu merať.
Ja som ti nie had ako had.
Ale som hadík toho hada,
čo všetkým hadom kraľuje.
Zachránil si ma. Poďme k nemu,
čo budeš chcieť, ti daruje.

Žiadaj si prsteň, nie ten zlatý,

odmietni dary, výslnia.
V tom prsteni sú obri a tí
ti každú žiadosť vyplnia."

Podrobili sa jeho vôli:

dali mu prsteň, tak ho vzal.
Ak vyšiel z domu celkom holý,
domov sa vracal ako kráľ.

Ibaže, pravda, bez hadíka.

Psík s mačičkou mu ostali.
O krátky čas tá prostá hlava
akoby bola v ošiali.

Čosi v ňom vŕta, dušu loví,

chuť to má trochu od blenu.
„Zájdite, mamo, ku kráľovi,
či by dal dcéru za ženu!
Bohatý som, len proste milo
a možno sa nám podarí."
Začal si píliť zlatou pílou
pod drievnym šťastím konárik.

Aj odpílil a potom padol.

Bieda ho vzala na milosť.
Z tých svojich zámkov letel nadol,
len sa tak za ním prášilo.

Princezná ľahko rozpoznala,

čo má ten prsteň za cenu.
Privolila, a tak si vzala
ženícha kvôli prsteňu.

Hneď ako zaspal po sobáši,

vzala ten prsteň. Vzápätí
stala sa všetkým obrom paňou
a stúpala im na päty.

Prikázala im odniesť zámok

so všetkým činom za more.
Prebudil sa náš čerstvý ženích
v tej hŕbe smetí na dvore.
 A či si myslel, že ťa rada?
Či že sa potok obráti?
Veď ako vrana k vrane sadá,
k bohatstvu lipnú bohatí.

Jediná láska, čo v nich blčí,

jediné, čo z nich ostane.
Zachcelo sa ti hodov vlčích,
ty moje čelo baranie.

No stalo sa. Už opäť blízko

bude mať tetka bieda k nám.
Vyber sa, syn môj, na smetisko
kôročky hľadať zvieratkám."

Zvieratká. Čisté pred človekom.

Tie skúsia stavať zbúrané.
Kde prišiel zlý a sekol mečom,
tam priľahnú si ku rane.

Budú ju čistiť, nevedomé,

jazykom drsno láskavým.
A povedia nám, kde je v dome
lavica, stôl, kde kozub, dym,
kde ležia všetky veci verné
a čakajú: nám osožiť,
keď z hĺbky v sebe nedozernej
vrátime sa k n i m prosto žiť.

Keď z búrok, čo sme rozpútali,

vždy sami sebou zrazení,
nájdeme cestu ku tým malým
a múdrym veciam na zemi.

I rozprávočka po nečase
vyslala psíčka s mačičkou
nájsť princeznú tam za moriami
a na jej prste taký kov,

čo ho aj obri poslúchajú,
doniesť ten prsteň kradnutý.
Nechže náš chlapec popletený
za ním už toľko nesmúti.

Mačička najviac vykonala.

Hoc i psík - joj, i sto razy! -
tak veľmi chcel byť na pomoci,
že všetko skoro pokazil.
A musela mu do ňufáka,
zvedavého a hlúpeho,
pazúrik pustiť, čo ju taká
zlosť pochytila na neho.

A boli milí, na bozkanie,

a dôležití, že až strach,
keď krúžok z prsta hradnej panej
Jankovi niesli v papuľkách.

„Ja teraz kúsok! Nebuď taká!"

A prsteň hybaj do trávy.
Pazúrik hybaj do ňufáka:
„Ty jeden Dunčo ťarbavý!"

Ľahko im bolo hľadať v tráve,

čo predtým ťažšie hľadali.
Šťastlivo došli. Doma práve
k prázdnemu stolu sadali.

„Tu ti je prsteň. Kiež sa krúti

na tvojom prste ostošesť!
Ach, takí sme už vyhladnutí,
rozkáž tým obrom: chceme jesť!"
A Jankovi už múdrosť radí.
O princezničky nestojí.
Od obrov nechce zámky, hrady,
len trochu šťastia pre svojich.

Mačička zavše v reči vzplanie

a plytvá chválou na seba:
„Nebol by prsteň, keby ja n i e ! "
A psíček vrčí: „Aleba!

Čo to zas máta? V čom to hrebie

Prestaň s rečami planými!
Keby nás nebol zobral k sebe,
neboli by sme ani my.

Na konci dobré? To je málo.

Začínať treba od neho.
Videla si už, že by stálo
zlé na počiatku dobrého?"
SPOMÍNAŤ

Vráťme sa, pamäť, krehká presila.

Nech nastane to tiché zmŕtvychvstanie
ľudí i dejov. Čo si vzkriesila?
Čo bolo blízko rozprávky, môj pane.

To zíde opäť spoza dediny

na svoje miesta. Pre ten krásny nápor,
v ňom, rozprávočka, šla si s biednymi
a tvoje plienky viali ako prápor.

A pretože čas detstva krátky je,

mňa si tam rýchlo pripísala k svojim.
Dávala si mi nielen mágie,
ale i zem, na ktorej som a stojím.

Už by som nechcel márne načierať

to, čo sa nedá nabrať do nádoby.
Veď iba blázon stíha z jazera
mesačný veniec, iba ten to robí.

A predsa si vás v duchu privolám,

večery moje, ranky celejúce.
Keď rozprávočka vstala od stola
a vošla rovno do skyprenej duše.
Vráťme sa, pamäť, krehká presila.
Nech nastane to tiché zmŕtvychvstanie
ľudí i dejov. Čo si vzkriesila?
Chvíľočku. Chvíľku s radosťou, môj pane.
KOZA R O H A T Á A J E Ž

Vracala sa mokrým lesom

do brlohu líška.
Z dlhej cesty domov mieri,
kožuch ako kvas.
„Chvalabohu, dobre že som
k domu už tak blízko!"
A tu ti jej rovno z diery
zamekotá hlas:

„Ja som koza rohatá,

do pol boka odratá;
cupy-lupy nohami,
prekolem ťa rohami!"

Nasršená ako kohút

beží ku vlkovi.
„Voľakto mi brloh berie.
Pozri, ký je d'as!"
Zakričal vlk do brlohu:
„Odpovedz mi slovy,
kto si, zvere, v líščej diere!"
Zmečalo to zas:
„Ja som koza rohatá,
do pol boka odratá;
cupy-lupy nohami,
prekolem ťa rohami!"

Zľakol sa vlk, stratil mieru:

„Vykašli sa na dom.
Kožu ratuj, tej je škoda;
utekajme preč!
Milá kmotra, to je veru
nie s kostolným riadom.
Také rohy, to ti bodá
horšie ako m e č ! "

„Počkaj, kmotrík. Sprobujeme,

ešte medveď keby...
Nedá mi to odtiaľ odísť
len tak bez boja.
Bolo mi v tom kúsku zeme
ako v siedmom nebi.
Medveď nech nám kocky hodí:
ono - lebo j a ! "
Prišiel medveď, zrúkol hlasom
ako rachot hromu:
„Kto si, zvere, v líščej diere,
naskutku z nej lez!
Lebo ak ťa chytím, ja som..."
Z lišacieho domu
ozvalo sa: „Pusť tie dvere,
lebo bude zle!

Ja som koza rohatá,

do pol boka odratá;
cupy-lupy nohami,
prekolem ťa rohami!"

Stuhol medveď, tak sa zľakol:

„Nebude to s dobrým.
Nevytlčieš mu to z hlavy -
je to rohatý!
No a s čertom - čo už, ako?
Veď i sami obri
boja sa ho, že im spraví
dieru do gatí.
Rohami. A veru rohom
hrozí tamten dnuká.
Či ťa bolí, či ťa hnevá,
rovnakým to lieč:
Aká hanba? Daj ty zbohom!
Radšej päty ukáž,
ako mať tie rohy v črevách.
S čertom nie je r e č ! "

Utekali neveselí.
Nariekala líška:
„Mala som ja, ale nemám
strechu, ani dom."
„Hlavne, že máš kožuch celý,
vlk jej labu stíska.
„Nebuď taká upriamená,
veď vieš, kto je v ň o m . "

Utekali, stretli ježa.

Ježko sa ich pýta:
„Čo tá líška plače? Kde je
tomu príčina?"
Povedali, prečo bežia,
až ich zrádnik chytá.
Ale jež sa iba smeje:
„Koza vyčíňa!"

Naskutku sa s nimi berie

ku líščiemu domu.
A tam hlasno, ako vedel,
zvolal tri razy:
„Kto si, zvere, v líščej diere,
odpovedaj tomu,
ktorý ťa z nej štandopede
teraz vyrazí!"

„Ja som koza rohatá,

do pol boka odratá;
cupy-lupy nohami,
prekolem ťa rohami!"

„Nuž a ja som jež,

prekolem ťa tiež!"
Urobil si klbko z tela,
do diery sa vgúľal.
T a m ju pichal ihličkami
toľko do boku,
až tá koza vyletela
odtiaľ ako guľa.
Naplnila mekotaním
horu hlbokú.

Vlk a líška - ako inak:

hneď sa majú k dielu.
Chytro teraz dobiehajú
v strachu zmeškané.
„Budeže to za hostina!
Spášeme ju celú.
Počkaj, kmotra, počkaj, ja ju
skorej dostanem!"

Ale ježko britkým slovom

krotí kruté chute:
„To by bola planá kúpa.
Už Vás previedla.
Teraz chcete na hotovom
dohnať ubehnuté?
Nechajte ju, je len hlúpa,
ale nie je zlá!"

Od tých čias sa koza bojí

každej líščej diery.
Lebo nebyť nášho ježka,
už tej kozy niet.
Jež si žije na pokoji,
drobné zúbky cerí.
Vše sa skrúti do kolieska,
keď ho zlostí svet.
S V E T S MAMOU

Mama to bol náš každodenný chlieb,

otec bol sviatok. Roky moje spiace!
Len na počiatku zimy prinášal
murársky riad a riekol: niet už práce.

A dovtedy sme žili bez neho

väčšiu časť roka. Bývalo to presné:
pár rolíčiek a kravku vo dvore
opatrovala robota a piesne.

Na všetko bolo času. Na všetko

a na nič, deň bol prudkých dejov plný.
Strhávali nás ráno zo spania
do svojho víru jeho svetlé vlny.

A vyplavili iba k večeru,

keď začalo sa nad chotárom stmievať.
Na detských chrbtoch domov niesli sme
batôžky trávy, ďateliny, dreva.

Buď pochválený, kto si namiešal

zázračný nápoj protichodných vôní:
radosti, driny, krásy, trápenia...
Ty moje detstvo na zelenom koni!
KRÁĽ Č A S U

Ó, rozprávočka, ešte príď

a občas poteš nás!
Musel to básnik v tebe byť,
čo takto videl čas:

Blkoce oheň do neba

na vrchu sklenenom.
Horí, žije sám zo seba,
živí sa plameňom.

To jeho uhlie pálčivé

leda ak nebo zná.
Nezaburáca v prílive
a odliv nepozná.

Pod jeho holým pokojom

je priepasť hlboká.
Všetko v nej spáli po svojom,
do dňa či do roka.

Ale aj vydá, vydelí

zo svojho plameňa
dar žitia tým, čo videli,
čo žitie znamená
v poriadku dejov nemennom:
že z tisíc odnoží
len dobro je tým semenom,
čo život rozmnoží.

I keď nám to deň prekrýva

klamlivou istotou,
že zlo jak mačka zúrivá
má sedem životov

a že mu bolo dané viac

než iným do vena.
„Nehaňte život, nevediac,
čo vlastne znamená!"

To rozprávka tak hovorí

a napomína nás.
Básnik, čo videl priestory
a nad priestormi čas.

Blkoce oheň do neba

na vrchu sklenenom.
Horí, žije sám zo seba,
živí sa plameňom.
Okolo neho dvanásti,
od kraja ku kraju
sedia a mlčia. O šťastí,
či o čom snívajú?

Na čo to myslí ten, ktorý

myslieva celé dni?
Sedia, tvory i nie tvory,
míkvi a velební.

Len jeden s druhým po chvíli

si nemo vymení
to miesto, čo mu určili
pri večnom plameni.

A keď už i ten dvanásty

sa s iným zamení
- v plameni čosi zapraští
nezvučným znamením

a z ohňa ako z ulity,

kde svoje miesto mal
pred ľudským zrakom ukrytý,
vystúpi starec kráľ.
Až po zem dlhú bradu má.
Kráľ času. Kráľov kráľ.
Na chvíľočku sa zadumá.
A je to na chorál,

ako si deje prezerá,

vážiac ich na dlani.
Kráľ rána i kráľ večera.
Prekliaty. Žiadaný.

I darca, dobrák od kosti.

I šelma zúrivá,
čo trhá mäso z bytostí
a je ich za živa.

Je, aký je. A je, kde je.

Zázrak i príšera.
Ach, málokto sa nechveje,
keď sa mu prizerá.

Len rozprávka sa nebojí

levovi do pysku.
Pozerá sa naň v pokoji
a bráni kolísku.
Keď uvidí, že musí jesť,
len kývne na neho
a predhodí mu na újesť
vždy toho planého.

Čo ako k nemu preniká

cez jeho kruh i des,
jej sa Kráľ času netýka.
A tak je tu i dnes.

Blkoce oheň do neba

na vrchu sklenenom.
Horí, žije sám zo seba,
živí sa plameňom.

Ó, rozprávočka, ešte príď

a občas poteš nás.
Musel to básnik v tebe byť,
čo takto videl čas.

Čas, ktorý i nám kraľuje.

A jeho pahreba
vzďaľuje nás, ach, vzďaľuje
od nás i od teba.
KRAVKA

Z roka na rok sme kravku mávali.

Koľko ich prešlo dvorom, nepamätám.
Na podmostinách stála v maštali,
velebná socha pokojného sveta.

Drevený válov, nad ním rebrina

a ku válovu priviazaná hlava.
V šechtári mlieko dunieť začína,
valí sa, krúti jeho biela láva.

Tak išli roky, kravky za nimi.

Koľko ich prešlo detstvom, nepamätám.
Len jediná očami kalnými
bude ma hľadať do skonania sveta.

Bolo to v júni, krátko po vojne.

Čas priberal sa ľuďom rany liečiť.
Hory zas boli svoje, pokojné,
len ešte plné nebezpečných vecí.

Neuhádli sme dodnes, kto asi

a prečo išiel tieto veci ráňať,
keď našej kravke v hore na paši
pod samodruhým bruchom tresol granát.
Dodnes si svietim na ten čierny dej.
A dodnes sa mi ťažko tomu verí,
že ešte i to teliatko tam v nej
v nenarodenom tele malo diery.

Priviezli sme ju domov. Kľačala

na doskách humna, nedotkla sa sena.
Tridsaťpäť rokov prešlo bezmála,
čo takto kľačí vo mne. Vystrašená

a spytujúca všetky neznáma

jazykom zvierat pre ten mrzký zločin.
Odvtedy vo sne občas desia ma
veliké kravské žalujúce oči.
S V E N Č I GAZDA ZVIERACEJ R E Č I V E D O M Ý

To bolo dávno, veľmi dávno veru,

keď ešte človek nebol takto sám.
A hviezdičky si zvával na večeru,
aj ako starší brat bol zvieratkám.

Neskôr chcel poznať všetky cesty bytia

a premôcť prírodu. Aj premohol.
No ostal sám tak ako každý víťaz.
Už okrem seba nemá nikoho.

Však čo je dnes, to teraz zabudneme.

S rozprávkou poďme chladné srdcia hriať,
kde človek dýchal sviežu trávu zeme,
štvornohým bratom na dvoch nohách brat.

Žil vtedy gazda Svenči, dobrý človek.

A dvor mal plný ako veľmož hrad
zvieratstva: statku, hydiny či oviec
a všetko to mal z celej duše rád.

Keď sa mu v zime otelila krava

alebo ovca zľahla v maštali,
do teplej izby mláďatá si brával,
pod jednou strechou spolu spávali.
Na pitvore mu pri žltučkých kačkách
kvokala kvočka. V izbe zasa hus,
keď sa jej k hniezdu priblížila mačka,
sipela do nej: skús to, len to skús!

Žili si spolu dnes tak ako včera

a dlhé roky, možno storočia.
Jedného dňa zastali pri ich dverách
sám Kristus s Petrom, prosiac o nocľah.

Poznal si gazda vzácnych nocľažníkov,

lež dobré nezávisí od mena.
A keď mu ráno chceli platiť, skríkol:
„Akéže toto, načo odmena!

Užili ste si na noc mojej strechy,

ako si vták užije oblohy.
No ak už chcete, naučte vy mňa reči,
ktorou hovoria moji štvornohí.

Žijeme spolu, celý deň v jednom dome

a čujeme sa hádam skoro tak
ako tí blázni vtedy v Babylone:
jeden mu, druhý na to kotkodák.
A mňa to mrzí, tak ma to vše mrzí,
keď počúvam ich hlasy zo dvora.
Čo je to? Smiech? Hnev? Radosť, a či slzy?
Ak je to reč, tak o čom hovoria?

Dajte mi vedieť, budeme si bližšie.

Veď sú to pre mňa nielen ťahúni.
Teliatko, ľadže, pod prípeckom sa kníše,
za pecou drieme jahňa na huni.

Tu v mojej izbe majú prvé spanie,

ako si ty mal svoje v maštali.
Čo Ti mám vravieť, pamätáš sa, Pane,
na oslíky, ako Ťa zohriali?

Mňa títo hrejú celým svojím bytím.

Vyjav mi, prosím Ťa, ich sporú reč.
Nie pre zvedavosť, len preto, čo k nim cítim
Usmial sa Kristus, zberajúc sa preč:

„Riekol som - dám ti, čo si zažiadaš.

Dostaneš teda, o čo si nás prosil.
Slnko dá slnko, dážď dá dážď,
ja ti dám slovo a slovo povie, kto si.
Otvoria sa ti jak utajené nebo
tie tváre, nemé iba zdanlivo.
Ty budeš s nimi, ony budú s tebou
spoločne spievať chválu na život."

Odvtedy gazda, ako rok sa krúti,

od včasnej jari čelom do zimy,
rozumie všetko svojim uliahnutým,
hovorí s nimi ako s rodnými.

Odvtedy Svenči gazda trávu kosí,

osloví psíka, psík mu odpovie.
Ľudia už o ňom hovoria kdesi-čosi,
no on je šťastný, lebo vie, čo vie.

Avšak to bolo dávno, dávno veru,

keď ešte človek nebol takto sám.
A hviezdičky si zvával na večeru,
aj ako starší brat bol zvieratkám.
O KVOČKE

Bývalo to vždy v marci. Na dvere

klopkala jar i so slepačím chórom.
Voňalo v kúte lanské pazderie
a žlté vody tiekli dolu dvorom.

I samo nebo, čímsi vzrušené,

len kedy-tedy utrúsilo vločku
na zamyslené horské hrebene.
Vtedy sme s mamou podsýpali kvočku.

Nevediac ešte, o čo išlo tu,

nedetsky vážni, zamlknutí, malí,
pomáhali sme na svet životu
a takto sme ho pri tom zaklínali:

Čo kladiete? Živô mäso!

Čo kladiete? Živô mäso!
A kvočka, ako keby vedela,
že hovoríme o tom oblom, bielom,
starostiplná na tom sedela
a tri týždne to hriala svojím telom.
AKO Š L O VAJCE NA VANDROVKU

Kričí vajce: „Nezmierim sa,

nenechám to tak!
Vari budem praženica?
Veď ma zniesol vták!

Komu pravda oči kole,

nech ma dohoní!
Neumriem ja na kastróle,
ale na k o n i ! "

Začalo sa svetom gúľať

sem a tam a sem,
len tak pod ním hrkotala
stará matka Zem.

Veselé a zhovorčivé,
kde len zachcelo,
tam si našlo do vandrovky
ďalších priateľov.

Na potoku kačku s rakom,

na dvore bol vôl.
Potom kohút za moriakom
ku nim primokol.
Aby boli pekne siedmi
- ktosi poslal poň -
ku tulákom neposedným
pridal sa aj kôň.

Idú cestou, čo ju jakživ

nikto nemeral.
Popredku sa gúľa vajce
ako generál.

Idú, idú, až i prídu

v lese velikom
k tomu domu, čo v ňom varí
baba zbojníkom.

Hladní boli, poprosili

z toho jediva.
Ale baba do nich jačí
ako bláznivá:

„Nakŕmiť? Fuj, pakujte sa!

Také mátohy..!"
Nedoriekla, vôl ju nabral
krásne na rohy.
Zaniesol ju do húšťavy.
„Pekne sa tu riad'!
Keď sa z domu vypraceme,
prídi umyť riad!"

Keď už tiekla na to jedlo

slina kdekomu,
vracajú sa zbojníčiská
horou do domu.

„Nežeňme sa, kamaráti,

darmo do skazy!"
Ale vajce neustúpi,
dáva rozkazy.

„Nebojím sa čerta ani

jeho matere.
Vôl si stane do pitvora,
koník za dvere.

Kačka nech si pod lavicou

dobre zašantí.
Kohút nech sa vyteperí
hore na pánty.
Pre mňa bude kozub, keď mám
pancier na sebe.
Ale najprv vyhasíme
oheň v pahrebe."

Čo im rieklo, nepovedia
moriak ani rak.
Zbojník, čo šiel na výzvedy,
ten to videl tak:

„Utekajme, kamaráti,
tam sú samí zlí!
Jeden ma už na pitvore
nabral na vidly.

Keď som si chcel na kozube

oheň spraviť - rrach! -
vyletel mi k samej hube
vriaci pušný prach.

Chcem sa umyť, a tu krajčír

pripraví mi krst -
hneď mi strihá nožnicami
ruku, nielen prst.
Vo dverách ma potom čižmár
mlatkom ovalil.
Čo vám ich v tej izbe bolo,
každý ma len bil!

Zhora kričí udrri, udrri,

zdola tak, tak, tak!
Hja, veru, nech nie som múdry,
už ma drží kat.

Kričal vonku - kriky, kriky,

kriky, kikoré,
tu je slučka na tú hlavu,
hybaj ty hore!

Lepšie sa nám v hore stratiť,

lepšie, hej veru!"
Dojedali kamaráti
v dome večera.

Len to vajce zhľadúvali

darmo po stole.
Dúchal zbojník do pahreby
- puklo v popole.
Upieklo sa na uhlíkoch,
hriali na telo.
Našlo vajce na krajsvete,
čo tak nechcelo.

„Škoda," riekli hodovníci,

„škoda lúčenia.
Už mu len tá praženica
bola súdená."
STARÉ MAMY

Vdovy, vždy vdovy. Živé míľniky

na ceste, ktorou nikto neprichádza.
V širokých čiernych sukniach naveky.
Na lanských snehoch napadaná sadza.

Čakali na poslednú istotu.

Ale ich láska, nespotrebovaná,
hľadala mostík naspäť k životu.
Tak celou váhou spočinula na nás,

na maličkých, keď veľkí dospelí

celý deň sa už krútia v bludnom kruhu.
V ornici, vápne, hline, oceli...
A vnúčatám kto namaľuje dúhu?

Starci sú už a deti ešte sú

mimo ten kruh a tiché sú ich dráhy.
Čo z toho ticha v sebe odnesú,
má meno radosť. Preto sú si drahí.

Ó, dieťa cíti presnou potrebou,

kde pod povrchom skrytá láska hrebie:
Tá, čo si nedá rady so sebou,
tá, ktorá nevie pomôcť sama sebe,
pohŕda rozumom i obavou
a len sa dáva. Hej, bývali sme malí.
Starenky moje, ležte pod trávou.
Rozprávka ide, sviečočku vám páli.
S T A R Ý B O D R Í K A VLK

„Pakuj sa mi z očí," nahneval sa bača.

„Neprekážaj, Bodrík, dosť už bolo trov!
Býval si pes dobrý, ale dávno je to,
dávno, čo si púšťal zuby do lotrov.

Nože mi len povedz, kde si dal tie zuby!

Ani sám už nevieš, kde ich všetky máš.
Dnes ti iba slina tečie z lačnej huby.
Strať sa, darmo míňaš jedlo pre salaš!

Odíď, Bodrík, už ti neprichodí tu žiť.

Načo sú mne, povedz, tvoje mrákoty?
Mladších psov mám, tí mi lepšie budú slúžiť,
veru, už to vedia lepšie ako ty!"

Zahanbil sa Bodrík, zvesil starú hlavu.

Chvíľočku tak ticho proti noci stál.
Potom si šiel ľahnúť kdesi do žihľavy.
Za ním išiel jeho psovsky verný žiaľ.

Starší ako svet a všetky jeho biedy.

Hlbší možno ako hore zvečnelé
hviezdne sito, ktorým jakživ slzy cedí
každý pes, keď mu je úzko na tele.
Čo sa to naň rúti, aký je to zával?
Nechyroval predtým nikdy o takom.
Nerozhadzoval - on predsa verne dával.
A že rozdal všetko, tak je žobrákom?

Tak mu bolo ťažko pri tom spomínaní,

akoby vyl do hniezd nočné pašie.
Nemý žiaľ, žiaľ, nikým nepomenovaný,
ešte o to nemé meno ťažší je.

Nuž tam iba ležal ako na mučení,

nezažmúril cez noc oka smutného.
Ak aj zdriemol chvíľku, tak bol naučený,
že i v spánku cítil príchod cudzieho.

Neušlo mu preto: predpolnočnou tôňou

ku košiaru lezie starý známy - vlk.
Mladý Dunčo, ktorý strážil teraz po ňom,
pri senníku kdesi chrápal ako tĺk.

Postavil sa Bodrík na slabnúce laby,

ale si hneď sadol, starý neborák.
Vyhladnutý takto, bez večere, slabý,
čo urobí s vlkom? Nechal všetko tak.
Na druhý deň ráno bača ovce číta.
Jedna stále chýba. „Hlupák, beda t i ! "
Nadáva si bača, za hlavu sa chytá.
„Začal blázon šetriť, ostal bez gatí!

To mám za trest, že mi ľúto bolo stravy

pre psa, ktorý sa mi v službe zostaral.
Celé roky strážil ako oko v hlave
každú jednu ovcu z môjho košiara.

Hybaj, starý Bodrík, vylez zo žihľavy!

Uznám, bol som k tebe horší ako pes.
Najedz sa a odpusť, že som ti to spravil,
zas nám bude dobre všetkým na kope."

A Bodrík mu líže od radosti ruku,

plazí sa mu, padá rovno pod nohy,
pritom krúti chvostom ako bielou kľukou
od velikej modrej rannej oblohy.

O polnoci zasa - práve ako včera:

lačný vlk si hľadá lacnú hostinu.
A tu stane pred ním Bodrík: „Jasná strela!
Stoj, vlk, už sa ti tie hody pominú.
Naprázdno ti bude klapať mlsná huba.
Bolo raz, nuž bolo. Nie však dva razy.
Zajtra zavčas ráno budeme sa rúbať.
Uvidíme, ktorý z nás dvoch zvíťazí.

Ty si svojich priveď, ja si zasa svojich.

Ako budeš vedieť, tak to dobre rob.
Zídu sa ti asnáď pomocníci v boji,
keď ťa ráno hodím o zem ako snop!"

Na druhý deň Bodrík s pomocníkmi kráča.

Ako si to všetko v noci rozhútal,
tak si prašnú sviňu pojal zo salaša
a s ňou červeného pána kohúta.

A tí druhí traja dávno v lese strežú.

Vlk a medveď pekne bokom pri boku.
Veverica si zas ako strážnu vežu
vyvolila jedľu, štíhlu, vysokú.

„Už ich vidím, idú, traja sú, ó, beda!

Ten, čo kráča prvý, skoro padám z nôh,
rýľom ryje lúku, pod zemou nás hľadá,
pritom stále kričí: troch, troch, sem tých troch
A ten druhý za ním iste bude husár.
Ako seká m e č o m ! Pane, to je meč!
Kamaráti drahí, kde ním udrie, tu sa
všade vznieti oheň! Utekajme preč!"

Nečakali potom, kým tí ku ním prídu.

Akonáhle čuli zblízka: troch, troch, troch,
nebolo už treba viacej tomu hydu,
hneď im v hlave trúbil ústup trubiroh.

Od tých čias už býval pokoj na salaši.

Ani mocný medveď a vlk práve tak
nechceli sa motať, kde sa kožuch práši,
kde si môžeš kúpiť bitku za päták.

Vidíš, vidíš, Bodrík, čo si aký starý,

dožiješ sa ešte dobrej jesene.
Nebude si bača ráno pri košiari
starostlivo čítať ovce splašené.

Verne budeš slúžiť, kým ti tvoja chvíľa

na rovný psí hrobček nenavŕši prsť.
Preto, cestou idúc, s láskou pohladila
rozprávočka tvoju kučeravú srsť.
RODINNÁ P O Š T A

Keď som sa v lete vracal zo školy,

mával som doma poštu. Do jesene.
„Preobleč sa a príď, sme na roli.
A povriesla nám ešte dones, žnieme. "

Hranaté písmo ľudskej dobroty.

To písmo, ktoré ohládzala iba
v koryte časov riečka roboty,
nechýba na tom stole. Ja tam chýbam.

„Obed máš v rúre," čítam po mame.

I po rokoch, už doma hosť i nehosť.
„Trojočka nám je suchá, zvážame.
Naobeduj sa a choď po krsnieho. "

Tak prebiehala moja výuka

do prvej hviezdy na večernom nebi.
Deň vyťahoval ako z klobúka
zázračné veci. Volali sa chlebík.

„Kopeme švábku na Nižedraží,

okolo štvrtej pôjdeš k furmanovi. "
Nachádzajú ma krásne odkazy
na vreckách múčnych, na útržkoch z novín.
Hranaté písmo, pošta domova.
Bývala si a nebolo ťa málo.
V pamäti ležíš ako podkova
z kopýtka šťastia, ktoré odcválalo.
S M R Ť K M O T R A A ZÁZRAČNÝ LEKÁR

Raz jeden človek na dne biedy

takto sa priečil osudu:
„Akže ľudia aj boli kedy,
nie sú už viac a nebudú.

Len počúvajte, čo sa stalo:

žena mi bola v pôlohu
a narodilo sa nám dieťa -
človek, prvý tvor po Bohu.

A predsa nikto z ľudí nechce

ho ku svätému krstu niesť.
Chudobní sme a na krstinách
nemáme za čo piť a jesť.

Chodil som, prosil, darmo, pane.

Sám sebe som bol pohonič.
Pre dieťa, svetom opľúvané,
hoc ešte nevie o ňom nič."

Žalujúc ide svojou psotou.

Odrazu ako pukla spiež
znie za ním zvuk či hlas, či čo to:
„Nenáhli sa, mne neujdeš!"
Ktože to volá? Čudná stvora.
Akoby bola z popola.
Akoby tam, kde práve bola,
takisto ani nebola.

„Nespytuj sa ma: čia si, čí si.

Uhádneš ty aj bez toho.
A spomôžem ti, akže by si
aj ty mne trochu pomohol.

Prenes ma čo len na kúsočku,

ponos ma chvíľu na pleciach.
Ale ti vravím - nekrič pritom,
že som ti ťažká a že strach

nedá ti ďalej, že ťa tlačím,

že padneš so mnou v údese.
Smrť neublíži iba tomu,
ktorý jej váhu unesie."

Niesol ju, a hoc tlačila ho,

vše riekol: „Poďme, dobre je."
A ona sa ti po tej skúške
spokojne naňho usmeje.
 "Vidíš, aj smrť si vládal uniesť,
nebude ti to na škodu.
Teraz my dvaja urobíme
si medzi sebou dohodou.

Kde bude v dome ležať chorý,

tam zaklopeš. A vojdeš s tým,
že ty si lekár. Rozhliadneš sa
a potom povieš: vyliečim,

ak uvidíš ma, že mu stojím

len pri nohách, nie pri hlave.
Takto ty prídeš nezadlho
ku bohatstvu aj ku sláve.

Rob, ako vravím, - nezabudni:

kde uvidíš ma v dome stáť
pri hlave chorého, tam uhni!
Už ani krôčik, ani piaď!

Lebo kde ja som deja paňou,

tam sa už končí každý dej.
Kde prišla smrť, tam viac už za ňou
nepríde nikto, rozumej.
A čo je dané, to je dané.
Len s úctou môžeš popri tom.
Nežiadaj nahor padať kameň,
rieku tiecť hore korytom.

Ak príde, hoď ju medzi lotrov -

chamtivosť ľudskú, prekliatu.
A budem bývať dobrou kmotrou
tebe i tvojmu dieťaťu."

Smrť svoje sľuby dodržala

a on tiež konal sľúbené.
Kde pri nohách tým chorým stála,
tam uzdravoval. Inde nie.

Nie tam, kde videl, že mu kýva

pri hlave chorých spod kosy.
„Či si, či nie si spravodlivá,
si prosto smrť a prosto si.

Rob teda ty, čo robiť musíš,

ja budem robiť to, čo smiem.
Uniesol som ťa ťažkú. Skúsim,
možno i život unesiem."
Ibaže s každou hrudkou zlata,
čo vyslúžila jeho zvesť,
ťažšie a ťažšie bývalo mu
samého seba v sebe niesť.

Veď ako je to: lesklé veci

hrávajú dúhou pokladu
v očiach tých, práve tých, čo veky
hrýzli si prsty od hladu.

A zlata bolo neúrekom.

Keď sa raz videl v rubáši,
i tvrdý skupáň pustí perie.
Smrť všetko živé vystraší.

Ten človek robil miesto v sebe

pre stále nové imanie.
Ak to s ním takto pôjde ďalej,
kmotrička, čo v ňom ostane?

Nevidíš, že sú veci živé

niekedy ťažšie ako ty?
Pripomeň sa mu a ho vyveď
z tej zatratenej lakoty!
No živé ide svojou cestou,
smrť svojou. Až to zamrazí.
Zašušle iba na pol slova:
smrť nehovorí dva razy!

Ochorel kráľ a veľmi ťažko,

smrť už mu stála pri hlave.
Dve vrecia zlata pre záchrancu,
ach, aké boli lákavé!

Unesie sa, či neunesie?

Či ho tá ťarcha uškrtí?
Nevydržal. Dal posteľ s kráľom
nohami skrútiť ku smrti.

Nuž, prepustila smrtka kráľa.

Veselo viali zástavy.
Ale kto vošiel proti vode,
toho tá voda zaplaví.

Viezol si domov, nenásytný,

to milované imanie.
Pomýlil cestu v lesnom prítmí.
Ide, ide, až zastane
odrazu ako prikovaný
pri jednej čudnej jaskyni.
Vo dverách naša smrtka stojí.
A nič mu zlého nečiní.

Ba celkom vľúdne zve ho ďalej.

„Takto to u nás vyzerá.
Vidíš tie sviece? T a k tu svietia
jak na dušičky z cmitera.

Každému z vás tu svieca horí.

A komu práve dohára,
po toho prídem. Jeho telo
odnesú do hrúd chotára.

A každý má len jednu sviecu,

bielučkú ako ľalia.
Ale kto určil, kedy zhasne,
to nepoviem ti ani ja.

Kráľova práve dohárala.

Schybil si, kmotrík milený.
Veď čo si tam už mohol spraviť
Len svoju za ňu vymeniť.
Schybil si, ako mnohí iní.
Poď! Urazil si súdené."
Zaránky našli pri jaskyni
len jeho telo studené

a pri ňom tie dve zlaté vrecia.

Takto sa minul človiečik,
čo vzal i smrť na vlastné plecia
a uniesol ju bez rečí.

A býval veľký, kým bol malý,

svoje si žijúc po svojom.
No veci, čo mu chybovali,
ho šľahli lesklým závojom

po očiach, a on, oslepený

už nepotrebnou potrebou
a neznajúci svojej ceny,
zrútil si nebo nad sebou.

To si nám chcela, rozprávočka,

také je písmo poslovo.
Len preto si dnes zavolala
kmotričku smrť k nám na slovo.
DIEŤA

Čo je to dieťa? Povedz, rozprávka,

akže si trúfaš. Pokorne ťa prosím.
Lebo ja neviem. Iba obchádzam.
Zmeraveli mi ústa od tej rosy,

čo napadala na nás za rána.

Slovami sa to vypovedať nedá,
len žiť či nežiť. Už mám odžité.
A úžas vo mne ako stráž sa strieda

pri pamätníčku na kľúč zavretom.

Že sa i bojím pootvoriť dvere,
aby mi prievan nevzal bublinku
ľahučkú, ľahšiu ako vtáčie perie.

Ak teda idem, prejdem pomimo.

Toho, čo dávno zhorelo mi do tla.
Neskladaj, báseň, svoje domino,
len popri choď. Tak, aby si sa dotkla.

Nie telom slova. Dychom, mlčaním,

nezvučnou rečou nepovedaného.
Čo je to dieťa? Iba obchádzam.
Zásvetný strach už padá na mňa z neho.
A spytujem sa: kde je tušené?
Len pred poznaním? Či až po poznaní
Pritisol si ma, život, ku stene.
A ja ťa bránim. Ale čo to bránim?
O DVANÁSTEJ K O M N A T E

„Do všetkých môžeš, dievčička.

Tej dvanástej sa chráň.
Nehľadaj kľúčik za pásom
a nemyslievaj naň.

Zametaj len a pamätaj,

že nie si ako ja.
A nadlho si uchováš
pre dušu pokoja.

Nevodievaj ju k tajomstvám.
Netlč ňou do dverí.
Nech leží v tebe stúlená
jak dieťa v materi."

Vymetá začas, vymetá

tých komnát jedenásť.
Čo deň, to menej pamätá
na dané znamenia.

Zo všetkých môžeš, človeče,

z jedného nie a nie.
Najťažšia z vecí na svete
je vecí poznanie.
No ona nevie, chudera,
nechápe čudný dej.
Hlas, čo ju volá ku dverám,
je predsa v nej, je z nej.

Pre pokoj duše? Bože môj,

kto dušu poláska?
Keď duša - to je nepokoj,
je výkrik, otázka.

Vymetá začas, vymetá

tých komnát jedenásť.
A pred dvanástou začína
sa potichučky triasť.

Čo je to? Strach? Či tušenie?

A čoho? Šťastia? Hrôz?
Že príde čas, keď otvorí
a vyberie si lós?

Uvidí svet a seba v ňom,

splet ľútostí a vín.
Čo od tej chvíle vykoná,
už všetko bude čin.
Čin, ktorý padá na váhy.
T i e sa v nej budú chvieť
až do poslednej chvíľočky,
kým neopustí svet.

A bude si ich v sebe niesť

i na posledný súd.
Vymetá začas, vymetá
a nevie zabudnúť.

Už sa to kdesi začína,
už klope vážny hosť.
Už ako krehká škrupina
z nej padá nevinnosť.

A vlhká vyjde do svetla.

Vydýchnuť nestačí -
už prvé veci poplietla.
A kto jej prepáči?

Všetko už padá na váhu,

už každým mávnutím
kuje si ako kladivom
svoj osud labutí:
ten osud, čo sa bude hnať
na koni spenenom
a bude ju chcieť očesať
železným hrebeňom.

Čo sa s ňou stane? Uspeje

v tom súčte ľudských strát?
Ten, čo sa na ňu usmeje,
vie, čo je to mať rád?

Vymetá začas, vymetá

tých komnát jedenásť.
Vedľa nej stojí rozprávka,
vráskavá starena.

I rada má, i ľutuje

to dieťa zmúdrelé.
Lenže čo spraví? Všetko vie
o našom údele.

Že čo sa stalo za dávna,
sotva sa odstane.
Že času patrí nevinnosť
a ľuďom poznanie.
A tak ju tisne láskavo
k tomu, čo musí byť:
Otvor si už tú dvanástu,
na ti kľúč, nože - iď.

Neváhaj, času nakrátko.

No, choď už, choďže mi!
Pamodaj šťastia, dievčatko,
na ceste po zemi.
CESTA DO ŠKOLY

Osem rokov som chodil do školy

cestičkou poľnou do blízkeho mesta.
Zdravieval som z nej ľudí v okolí:
- Pánboh pomáhaj! - Zarástla tá cesta.

Už po nej nikto, nikto nechodí.

Nenesie na trh maslo ani mlieko,
čučoriedky a hríby, jahody...
Prúd chudobných tou poľnou cestou tiekol,

omýval mesto, hľadal almužnu

a ponúkol tam z napotenej trošky.
Pre čas, keď v riečkach vody zamrznú
a hlad z nich bude vystrkovať rožky.

Tou cestou dedo, keď ho na smene

mŕtvica šľahla korbáčom z tichých hromov,
podopieraný dvoma, vzpriamene,
šesť kilometrov kráčal umrieť domov.

Osem rokov som tadiaľ chodieval.

Dvetisíc dní a každý deň bol iný.
Akoby ich bol vrýval do dreva
robotný rezbár drahej domoviny.
Osem rokov tou cestou do školy.
Bola to cesta krásna, ale krutá.
Preto ma bolí dnes i nebolí,
ako tam leží sama, zabudnutá.
Ľ U B K A A KOVOVLAD

Neviem, čo je to, nemám tomu mena.

Čí je to omyl a čia potreba.
Že jedna myseľ jak vŕba zošalená
nie a nie prestať rásť. Až do neba.

A tvrdou hlavou spraví v streche dieru,

parom vie, po čom všetkom zatúži.
Len čo s tou dierou? Naprší ňou veru
a celý život spí sa v kaluži.

Žila raz jedna vdova, mala dcéru.

Tá dcéra bola ako z ruže puk.
Len pytači si darmo obuv derú,
nik nedožil sa pera za klobúk.

Statočný, hodný - každý jej bol málo.

Čo sa to len v tej hlave zmätenej,
peknej a pyšnej toho nasnívalo,
keď zakladala do nej hrebene?

Čo to v nej chodí? Slabosť a či sila

spôsobuje to hrdé trápenie?
Už prišla prázdna? Čo sa vyprázdnila
a svet vlial do nej víno skazené?
T a k sa mať trápi, hreší ju i vzdychá
a na jediné nevie odpoveď:
Odkiaľ sa u nás vzala tvoja pýcha?
Prišlo to s tebou ako hotové

hneď od malička. Lebo veď v tejto chyži

rod skromných kresal život do dreva.
Ktože nám to chce skrze teba blížiť?
Kto sa to zo mňa tebou vysmieva?

Koho si mi to, povedz, dobrý Bože,

kedy a prečo poslal do domu?
Že teraz nad tým iba plakať môžem.
Trestať mám? A čo? Búrku? Pohromu?

Krásna je. Lenže od takej krásy hynú

tí, ktorým patrí - kliatba prázdnych krás.
Kde čert si odial vlečku z baldachýnu
a ako knieža prišiel medzi nás.

No pod tou vlečkou krúti mrzkým chvostom.

T a m , kde sa krása s dobrým nezrastie,
akurát ona stáva sa tým mostom,
po ktorom do nás ide nešťastie.
Krása je dar. No skaziť darované
je horšie ako ostať bez neho.
Preto sa o ňu bojím, lipnem na nej,
do plaču mi je z toho všetkého.

„Jaj, mamo, krásny sen sa mi dnes sníval.

Mala som s kráľom sobáš v kostole.
A každý sa tam iba na mňa díval,
osvietila som všetko okolie.

T a k á som bola, celučičká v zlate

Ach, to bol sen! Najkrajší na svete!
No čo je, mamka, čo tak pozeráte?
Starena hlúpa, prečo plačete?"

„Lebo už vidím veci smutný koniec.

Ak nepremôžeš túto chorobu,
premôže ona nás a pojme
teba do múk, mňa iba do hrobu."

A sen, akoby plnil dané slovo.

Jedného dňa sa ozve do zrubu:
„Náš kráľ a vládca všetkých vzácnych kovov
vo tvojej dcére našiel záľubu
a milostivo za ženu ju pýta!"
Díva sa vdova, či ju nemáta.
Do okna pozrie, či to vonku svitá
- a to tam stojí koč, no zo zlata.

I stŕpla v duchu, dávny strach sa hlási.

No dcéru trápi iná obava.
Na jednej strune svojej pyšnej krásy
tým cudzím ľuďom sladko vyhráva.

- Len nech si nerozmyslia, bože zlatý! -

A chytro hľadá stužku z vrkoča,
na seba hádže najkrajšie čo má šaty
a už sa ku nim hrnie do koča.

Ani sa s matkou vdovou nerozlúči,

ďakovať nevie, nevie odpýtať.
Bláznivý zvon jej v krásnej hlave zvučí
a beží za ním ako opitá.

Vyrazí záprah, mať sa chytá voza

a potom padá. Iba zastene
a umrie v blate, spoznajúc, že ozaj
stratila to už dávno stratené.
Tak splnilo sa jedno. Ale dcéra
za druhým náhli, neľutuje strát,
a plná zlého šťastia, neobzerá
sa naspäť, kde je dom a kde je mať.

Nechajme ju, veď komu rady nieto,

tomu i pomoc stojí za málo.
Uháňali. Rýchlejšie ako vietor.
A pred nimi sa skalstvo lámalo.

Tam, kadiaľ prešli, rúcali sa hory

a tarasili každú cestu späť.
Priepasti, vody boli kľúčom, ktorý
zamykal pre ňu návrat medzi svet.

Nakoniec sa to všetko utíšilo

a potom vykrásnilo navôkol.
Bol iný svet - o akom sa jej snilo.
Bol krištáľový zámok a bol stôl,

stôl svadobný a na ňom vzácne jedlá.

Bol starejší i s rečou plamennou.
Len nevesta tam potichučky bledla:
tie jedlá boli z drahých kameňov.
Ba vôbec všetko bolo tuná z kovov
a z drahokamov, zlata, krištáľu...
Odrazu slovo, prvé skromné slovo
z nej vyšlo von, hej, ale od žiaľu:

„Ja toto neviem... doneste mi trebárs

kôročku, len mi nepovedzte: nemáme.
Dajte mi čo len omrvinku chleba,
no ozajstného, ako pri m a m e . "

Taký chlieb nebol u kráľa drahokamov.

U vládcu kovov kdeže trávička?
Hej, zožralo ti srdce tisíc klamov,
ty moja otrávená hlavička.

Máš bohatstva, máš, koľko si ho chcela.

Kúpaj sa v zlate, ber, si na koni.
Hlavička hlúpa, čo si nevedela,
že bohatstvo má iné zákony?

Musela by si zomrieť vnútri tela,

aby si v tomto svete mohla žiť,
hrýzť jeho chlieb a trýzniť jeho čeľaď.
No žiť tu živý? Kto sa odváži?
Rozhodni sa a srdce z tela vyžeň.
Ži tuná ako živá mŕtvola.
Potom už nikdy nepocítiš trýzeň
a budeš sýta vstávať od stola.

Ale to ona spraviť nevládala,

predsa len bola dcérou matere.
Nuž zvolila si bolesť, bohuchvála,
a živorí v tej prázdnej nádhere.

Raz do roka smie na svet. Trochu blúdi

a teplom tvorstva sa tam zohrieva.
Po všetkom tom sa hanbí medzi ľudí.
Len materi čo na hrob chodieva.

A vykladá jej ten svoj ťažký omyl,

rozpráva jej ho často do rána.
Aký bol veľký - matke srdce zlomil
a dcére srdce navždy doráňal.

Potom sa vráti do svojej smutnej slávy.

Čo nedoriekla, o rok dopovie.
Veky už takto žije, ako vravím.
A dokiaľ ešte bude - ktohovie?
SOBOTA

Dnes príde domov Adam stvoriteľ

a vápnom bude voňať celý večer.
V jeho dlaniach jak riečka v koryte
leží náš svet, v nich ako riečka tečie.

On stvoril dvor, dom, kúty stodoly.

To jeho ruka vymúrala steny
pre priestory, kde detstvu po vôli
deje sa zázrak. Zázrak vyvolených.

On žil, už vediac, ja som iba žil.

A nevedomky lial som sladké víno
do nádoby, čo z hliny vykrúžil.
Raz do týždňa k nám chodil ožiť pri ňom.

Pohladiť zľahka deti po hlávkach

a telo vystrieť do teplého kúta,
kde panovala matka rozprávka,
svietila dlážka, ženou vydrhnutá.

Za ním tak ako vlečka za kráľom

do domu vošiel pokoj bezpečnosti.
Akoby skrze neho trvalo,
čo žilo v nás. V nás, kostiach jeho kostí.
Hneď mali veci pevné obrysy,
len sa ich dotkol vyrobenou dlaňou.
A ja som chválil život: dobrý si.
A každú smietku miloval som na ňom.
ŽABINA K M O T R A

Viem to o tebe, rozprávka,

viem dávno, od mala.
Krásne si mala pod hlavou
a tak si spávala.

Krásu si mala pri hlave

jak dieťa bábiku.
Ľaliu, kvieťa voňavé
a zlatú muziku.

Chodila hudba za tebou

a znela z tvojich viet,
ako ti kvápal z jazyka
voňavý hustý med.

A keď si išla po báji,

plachá i trúfalá,
tu v každej tvojej stupaji
ruža sa ujala.

I sama krása ožila

pre tvoju potechu,
keď si jej odev zložila
do jamky v orechu.
A predsa. V mene čistoty,
pravdy a pokory,
si to ty, moja, si to ty,
kto takto hovorí:

Tri sestry išli po lúke

a v poľnom lopúchu
pred letným slnkom ukrytú
videli ropuchu.

Škaredá bola ako noc,

slizká a ťarchavá.
Dve staršie skríkli od ľaku:
„Fuj, aká ohava!

T i e mrzké oči na hlave

a huba po uši.
Hnusné je to aj vo vode,
nie ešte na súši.

Nehľad'me na ňu, dievčatá,

lebo nám porobí
a zošle na nás trápenia,
čary a choroby.
Ubijeme ju kamením!
Triafajme, ktorá skôr!"
„Zadržte, sestry, zadržte,
veď je to živý tvor!

Krása, hej, patrí k životu,

no je mu primalá!"
To ústami tej najmladšej
rozprávka kričala.

„Život je v nej i mimo nej,

no ona iba v ňom.
On sám si preto vyvolí
ropuchu, ružu, strom.

On prikazuje koreňu:
tu vystri sieť a klíč.
Krása je tá, čo vyhráva
len seba, viacej nič.

A nič jej z neba nepadá,

nič nemá pridané.
Dobro či zlo, či nenávisť,
lásku či poznanie.
Tie semienka si lietajú,
kam vánky zavanú.
Krásne alebo škaredé
neznačí zábranu,

no ani prednosť pri voľbe:

kam sadne, zachytí
neviditeľné vlákenko
účasti na žití.

Myšlienka, rybka v hlbinách,

nie, krása nie je to,
čo tvoje cesty značieva,
keď hľadáš pod svetom.

Nekameňujte, sestričky!
Nekričte: ohava!
A čo ak je v nej tajomstvo
a ruku podáva?

Tak je v nej, ako v prameni

je všetkým vody dosť.
A sľubuje, že premení
tú smutnú ohyzdnosť.
Chuderka, už je ťarchavá.
Možno chce do vody.
Vďačne jej pôjdem za kmotru,
ak v šťastí porodí."

O týždeň zastal krásny koč

naprostred dediny.
Odišla v ňom tá najmladšia
na slávne krstiny.

Dve sestry za ňou hľadeli,

jak hľadia nečistí:
v zlobe, ktorá nič nechápe,
a plné závisti.

Tí v koči prosiac vraveli:

„Volá ťa, skoro príď!
Len sa nám trápi v perinách
a nechce porodiť.

Pretože nevie, čo to smie -

žabu, či človeka.
V bolestiach ako v polosne
leží a narieka."
Stenala žaba v posteli,
skrčená pri stene.
„Povedz mi, či sa osmelíš
splniť to sľúbené?"

„Pravdaže! Veď ma nemýli

to, čo z rán vyteká."
I porodila v tej chvíli
krásneho synčeka.

V tej chvíli bola zo žaby

žena, a čarovná.
Ležala v loži kráľovskom
a bola kráľovná.

Čo mŕtve bolo, ožilo.

A ako odplata
už zlatí vtáci spievali
na stromoch zo zlata

chválu tej, ktorá tušila,

pod kôrou drsného
že žije dobré a že svet
nebude bez neho.
Si, krása, hviezdou na čele,
si jedna zo stálic.
No máme chvíľky v údele,
keď neznamenáš nič.

A skrze tvoje parfumy,

rúcha a závoje
vkráda sa do nás únava
jak vojsko do Troje.

Vtedy my živé hľadáme,

vodičku v prameni.
A opeknie nám hoci trus,
čo nechal na zemi

koník, jak na ňom život šiel

po večnom oblúku,
nesúc si krásu s mrzkosťou
jak šípy do luku.

On sám vie, ktorý vystrelí.

Možno spev, možno rýľ.
Len kto to tebe, rozprávka,
kto o tom hovoril?
MURÁRI

Dva roky som mal, otec staval dom.

Štvornožky som mu liezol po lešení.
Nie nad vodou ma krstil - nad vápnom
svet, kým ma prijal medzi svoje steny.

Nielen z otca, i z deda murára

prišiel som žiť a žil som, čo som vedel.
Ja som sa vtedy o svet nestaral
a nepočúval jeho nápovede.

Môj svet bol dvor i jeho štvornohí

a nad ním stromy, kroviny a stráne.
Čas ešte nerozdával úlohy,
iba nás v tichu pripravoval na ne.

V sobotu sa nám vracal otecko.

A neubehla chvíľa od príchodu,
už bez slova mi riekol o všetkom
tou zvláštnou vôňou sveta môjho rodu.

Vôňou malty a vôňou betónu,

keď odparujúc tuhne do kameňa.
Nerozumel som ešte kdečomu,
len moja detská duša, poznačená
už dávno predtým, ako prišla žiť,
sa pri tej vôni triasla ako žriebä,
keď vyvedú ho zjari na pažiť.
Nerozumel som mnohým veciam v sebe

a nerozumiem dodnes. Iba viem:

keď vápno vonia, je mi nevýslovne.
Zrazu je zem, kde chýbala mi zem.
A na tej zemi čosi svieti vo mne.
CESTA K SLNCU

Cesta k slncu zdola od popola

býva dlhá, zväčša krvavá.
Rozprávočka zhovievavá bola,
milosrdne o tom rozpráva.

Trochu zjasní, trochu sype kvietím.

A tak zvonka slovom o slovo,
aby v spánku nestrašila deti
pravda ťažká ako olovo.

I tak povie všetko, čo nám chcela:

že je zlo vždy o krok pred nami
a že potom víchri v ľudských telách
na zemi i medzi hviezdami.

Bez pohnutia jeho oblak visí,

vrhá blesky ako povrazy,
dokiaľ ho len dobrý človek čísi
v hneve čistých odtiaľ nezrazí.

Žil bol teda jeden Popolvárik.

Nepatrný človek, poľná myš,
ktorá hľadá zrnko po chotári,
ale z čoho žije, nevidíš.
Zo dní skladá týždeň, z týždňov mesiac
a tak život - drie a lopotí,
večerami ako z klina zvesiac
ťažké ruky z ťažkej roboty.

Pľuvali ho z okna polopanie,

polopáni dvíhali naň bič.
Pánom nestál ani za pľuvanie.
Pre mocných bol nič, len živé nič.

Že i v takom drobnom ľudskom tele

bije srdce, vesmír klokotá,
vedela v tie časy neveselé
len rozprávka - slúžka života

a jej sestra pieseň. V jeho mene

roznášali svetom smiech i žiaľ,
klíčili i kvitli nesadené,
akoby ich krásny vietor sial.

A bol ešte jeden, čo to vedel:

deti, s rozprávočkou susedia.
Deti, živé, bystré odpovede
na to, čo už veľkí nevedia.
Deti, ktoré preliezajú ploty
postavené rukou zlostného.
Nerozmenia život na životy,
neodvrátia hlávky od neho.

Tak si toho nášho Popolvára

zaľúbila dcéra kráľova.
Kdekto z bláznov hneď sa o to staral,
chytro menil hlúposť na slová.

Ale kráľ len mávol: „Sú to deti,

nechajme ich. Aké nešťastie?
Veď čas letí, radcovia, čas letí.
Ona zmúdrie, keď nám narastie."

Princeznička veru nezmúdrela.

Detská láska menila sa v cit.
Vtedy blázni zhromaždili čelá.
Výsledok bol: chlapca zahubiť.

„Lenže ako? Princezná sa prieči.

Kto si trúfa zlomiť ľaliu?
Poručme mu spraviť také veci,
čo ho pri tom samé zabijú!
Cesta k slncu zdola od popola,
to je, kráľ náš, cesta bláznivá.
Nechže ide k slncu na výzvedy,
po tajomstvo, čo nám ukrýva.

Prečo zrána do obeda stúpa,

poobede klesá, slabnúce.
Bude sa ten v slanom pote kúpať,
bude sa tam chytať za srdce.

Ďaleko je, vysoko je slnce,

ľudský život krátky - nie vari?
Ak by mu aj odokrylo hrnce,
nuž si ho v nich pekne uvarí.

Vychlipne ho ako víno z džbánu,

vysaje ho z neho samého.
Nepríde ten viacej v túto stranu,
zabudne ti dcérka na neho.

Cesta k slncu, odpusť našu smelosť,

to je, kráľ náš, cesta prehrozná.
Vráti sa z nej spotvorene telo,
ktoré ani mater nespozná."
Zlatá múdrosť chcela peniaz zlatý.
Dobrá rada - dobrá odmena.
Odjakživa každý mocnár platí
blázna, čo mu drží ramená.

Išiel potom k slncu Popolvárik,

išiel za ním ako za liekom.
Ľudský duch mu predsa svieti v tvári
a duchu nič nie je ďaleko.

Koľké pritom prestupoval prahy,

ako za to trpel, nevinný,
to je primoc na rozprávku, drahí,
z toho sú už celé dejiny.

Nebolo však ani na počiatku,

ako to tí blázni vraveli,
čo ich platia za lží nohu krátku,
nebolo tak ani pri cieli.

Do vôle sa slnku uprizeral,

pokojne s ním viedol dlhú reč.
Vážil slová ako guľky perál,
múdry došiel, múdrejší šiel preč.
Neoslepol v žiare naokolo,
nepadlo mu beľmo na oko.
Lebo čo v ňom bolo, to tam bolo
nezvratné a mocné. Hlboko.

Nuž i tomu slncu, zmysluplný,

keď mu bola taká potreba,
na odchode utrel z čela škvrny
od slín tých, čo pľuli do neba.

Neprepadla drobná ľudská myška,

nezhorela v mocnej pahrebe.
Nestratil sa sebe v toľkých výškach,
ibaže už viac vie o sebe.

Taký prišiel, prestojac to peklo,

ku tej, čo ho chcela od mala,
keď jej čisté detské srdce rieklo,
čo je svet, a ona spoznala,

že len bláznom taká hlúposť kvitne:

medzi ľudí kladú závory,
potom pri nich vyberajú mýtne.
Taký prišiel, ako hovorím.
I bolo, čo rozprávočka rada:
šťastný koniec, víno pre hostí...
Kto sa celý život takto skladá
na radosť, je hodný radosti.

Cesta k slncu zdola od popola

býva dlhá, zväčša krvavá.
Rozprávočka bola, aká bola,
milosrdná, krášli, napráva.

Neuhýba zlému, iba verí

v dobro kdesi v húšti človeka.
Podobá sa trochu lesnej zveri,
ako do tej húšte uteká.
PO R O K O C H

Otecko sa nám tratia pomaly.

Každý deň ďalej od nás odchádzajú.
Ich telo ako vtáctvo jesenné
vyľahčieva a poberá sa na juh.

Iba keď lístie spadne z koruny,

vidíš jej tvar i čo v nej bolo skryté.
Tak učíme sa teraz rozumieť
všetkému, čo v ňom premlčalo bytie.

Žil murár v tenkej koži básnika.

Žil básnik - ale neukladal slová,
lež kamene a tehly do riadkov.
Čím kedy plakal, hlboko si schoval.

A teraz, keď ho bolesť vyzlieka,

telo sa z neho ako lístie stráca.
Nemá kam ukryť syna človeka.
I vidíme ho: chvejúce sa vtáča.
ZABITÁ S E S T R A

Išli sestry na jahody,

na jahôdky do hory...
Potemnela rozprávočka,
vedie ťažké hovory.

Išli sestry na jahody,

na jahôdky červené...
Osmutnieva rozprávočka,
keď si na to spomenie.

Potemnela, osmutnela.
Zastavme sa kvôli nej,
nechže povie, čo nám chcela
skrz ten sporý, holý dej.

Išli sestry na jahody,

oberali v rúbani.
Slniečko už ružovelo,
nížilo sa ku stráni.

Staršia mala polovicu.

A tá mladšia ako laň
pobehala, poskackala
a už mala plný džbán.
„Sypú sa jej z toho džbánu,
a ja ešte nemám dosť!"
Staršia v hneve myslí na ňu,
schytáva ju veľká zlosť.

A v tom hneve neslýchanom

oslepnutá, zbesilá,
zodvihne džbán a tým džbánom
mladšiu sestru zabila.

Skoro vzbĺkla, zhasla skoro,

vyzúrená dohruba.
Zahriebla si pod javorom
sestru ako holuba.

Prišla domov. „Kde je sestra?"

Vraví ako na tŕní:
„Ešte v hore. Tej to trvá,
kým si krčah naplní."

Zanedlho zastal hudec

pri tom smutnom javore.
„Nevidel som taký krásny,
ako chodím po hore."
Zaťal doňho, a tu - čože?
Už je tak a neináč -
spod koreňov stúpa hore
tenulinký dievčí plač.

„Ach, pán hudec, nerúbaj,

mojej hlávke pokoj daj!
Sestrička ma zahubila,
srdiečko mi zarmútila,
ach, pán hudec, nerúbaj."

Tašiel hudec ku nim domov.

Otcovi i materi
porozprával, čo tam počul,
ešte sa aj zaveril.

Idú horou - vážny otec,

mater ako bez tela,
brat, aj sestra musela ísť,
akokoľvek nechcela.
Zatne otec do javora
a tu zasa neináč -
spod koreňov stúpa hore
tenulinký dievčí plač.

„Ach, pán otec, nerúhaj,

mojej hlávke pokoj daj!
Sestrička ma zahubila,
srdiečko mi zarmútila,
ach, pán otec, nerúbaj."

Zatne matka do javora

a tu zasa neináč -
spod koreňov stúpa hore
tenulinký dievčí plač.

„Pani matka, nerúbaj,

mojej hlávke pokoj daj!
Sestrička ma zahubila,
srdiečko mi zarmútila,
pani matka, nerúbaj!"
T a k tam stáli ako nemí.
O chvíľu sa ozve brat.
„I ja skúsim, ukážte mi,
do javora zarúbať."

Zaťal braček do javora

a tu veru neináč -
spod koreňov stúpa hore
tenulinký dievčí plač.

„Ach, pán braček, nerúbaj,

mojej hlávke pokoj daj!
Sestrička ma zahubila,
srdiečko mi zarmútila,
ach, pán braček, nerúbaj!"

„Už ti iné neostáva,

len ty vezmi sekeru.
Počujme, čo tebe povie,"
volá otec na dcéru.
Zatne dcéra do javora
a tu veru neináč -
spod koreňov stúpa hore
tenulinký dievčí plač.

„Pani sestra, nerúbaj,

mojej hlávke pokoj daj!
Prečo si ma zahubila,
srdiečko mi zarmútila?
Pani sestra, nerúbaj!"

Vyhriebli ju spod javorka,

pochovali v cmiteri.
Všetci sa tam, ako boli,
odvrátili od dcéry.

Ktožehovie, kde sa túla,

kade áno, kade nie,
vláči si to svoje peklo,
nosí jeho znamenie.
Odvtedy je javor tichý.
Iba lístím hovorí.
Išli sestry na jahody,
na jahôdky do hory...

V korune mu ako v mušli

šumí vietor spanilý.
Kedy-tedy z jeho huslí
rozprávočka zakvíli:

„Kain, Kain, kde máš brata

Ale ako stojí svet,
na otázku nebom danú
nemá Kain odpoveď.
VŔBA V POLI

Už vtedy odtrhol jej krídlo blesk.

Vždy ešte bola ako katedrála.
Až i tým hviezdam hore brala lesk,
keď dvíhala sa pod večerné bralá.

Jar mávala ju prvú na dlani

a počúvala, ako včelstvom zvoní.
Oddychovali pod ňou furmani,
vypriahnuc z pluhov páry vlhkých koní.

Bývalo pod ňou dobre: po júli

dýchala chládok a ja v polobdení
hľadel som zdola do jej kopuly,
ustatým telom v tráve položený.

A každé jedlo, každá potrava

chutila pod jej klenbou na úvrati
tou chuťou detstva, ktorá ostáva,
a iba s nami zo sveta sa stratí.

Tá vŕba nestojí už. Prismelo

a primoc sama do oblohy čnela.
Dráždila blesky. Čo ich zletelo
z tej výšky do jej storočného tela!
Spálili mi ju, zelenavý chrám.
A nechali mi iba Božiu muku,
to prázdno po nej. Vítava ma tam.
Tak ako do klieští mi stisne ruku.
PECKO SPROSTÁČIK

Žil človek umu trochu mdlého,

nazvaný Pecko sprostáčik.
Žil - veľké dieťa. M i m o neho
šiel svet a jeho chodiaci.

A zas sa púšťa príbeh prostý,

kam ani múdrym neradno.
Do končín plných záludností,
do hĺbky, ktorá nemá dno.

Kde myšlienka už nevydrží

ten mimoľudský strašný tlak.
Ani kliatby nie, ani slzy.
A slovo? Slovo ani tak.

Vtáčika ani letáčika

tu neuvidí riedky hosť.
A čas tu chvíľkou nezatiká,
aby ti riekol, kedy dosť.

Tu súčet býva vopred daný

a slepec kocky rozhodí.
Tu iba ži a nechci ani
hľadať a vidieť dôvody.
Nie sú. A nie je zľutovanie,
nie milosť ani nemilosť.
Tu iba si a držíš dané,
ako stĺp v rieke drží most.

„Ale, veď to nič neznamená,"

rozprávočka to zarieka.
„Povedz mi, v čom je ľudská cena?
Kde je začiatok človeka?

Vzdelanie? Neba večný azúr,

ó, chyby, vami nažité!
Veď múdrosť býva iba pazúr,
ktorým sa zversky chválite.

Ovievate sa pávím perím

v tom prevznešenom úskoku.
A zatiaľ vo vás spoza dverí
chystá sa zviera ku skoku.

Daj pokoj maličkým, sú moji.

Tí maličkí i po ume.
A radšej nechaj na pokoji
to, čomu nevieš rozumieť.
Pozorne počuj, čo ti poviem,
a kiež ťa vedie pokora.
Čo býva skryté v mojom slove,
nebýva tam hneď odhora."

Žil človek umu trochu mdlého.

Nazvaný Pecko sprostáčik
tými, ktorí sa smiali z neho,
múdrejší leda o máčik.

Múdrejší? Lepšie vystrojení.

Veď čo je múdrosť? Múdrosť žiť?
Stáročia som na tejto zemi,
a netrúfam si vysloviť.

Len pripomínam, hádam, volám

a uchodí mi bohviekam.
Ako riečka to dookola
podobenstvami obtekám.

A dobre viem, že neuchopím

do svojich ramien podstatu.
Dívam sa na zem, čítam stopy.
Preto som jakživ bola tu.
Pecko sprostáčik. Môj ty svete!
Tá vaša výhra prehratá!
Ak práve pred ním prepadnete,
potom ste nič, len zvieratá.

Ba ešte menej. Menej o noc,

čo vo vás tisíc jedov má.
Pretože vaša nevedomosť
pred jeho stojí vedomá,

a preto nahá! Teda žite,

a nech vás drží viera tá,
že kedykoľvek ponížite
tých najslabších - ste zvieratá.

A môžete mať chrámy v meste

a jemné púdre na tvári.
To nezmení nič na tom, že ste
barbari, iba barbari.

Žil Pecko, žil tak, ako stačil,

žil človek z vôle osudu.
A ľudský prúd ho nabok tlačil
a neprijal ho do prúdu.
Zanechal ženu, dom a stavy
i hojný statok vo dvore.
Šiel pokoj hľadať. A čo spravil?
Prichýlili ho v kláštore.

Lenže i mníchom vyznavačom

bol iba Pecko sprostáčik.
Dali mu najesť. A viac - načo?
Má misku, tá mu postačí.

T a k do komôrky vydedený,
kde nikto sa s ním nezblížil,
večer čo večer pri jedení
hovorieval s tým na kríži.

„Jaj, či si chudý, vyhladnutý!

Tak sa ti, Kriste, zle visí.
Azda ti z môjho bude chutiť,
nože na, opáč, vezmi si!"

T a k úprimne a úpenlivo
hľadel naň zrakom bezoľstným,
až do tej sochy vdýchol život.
Drevený Kristus jedol s ním.
Večer čo večer si ho choval.
A ten mu z kríža (tiež tak sám)
večer čo večer zaďakoval:
„Ďakujem, Pecko, dosť už m á m ! "

Až keď mu umieráčik zvonil,

spoznali mnísi vzdelaní,
že bližšie pravdy ako oni
bol Pecko s dušou na dlani.

„Povedz, čo som už mohla viacej.

Len podobenstvo vymyslieť
a prebúdzať to vo vás spiace,
aby ste mohli cítiť svet.

A uhádli už mimo vrenia,

čo vašou krvou preteká,
v čom asi, v čom je ľudská cena.
Kde je začiatok človeka."
VOZY VO D V O R E

Hlina si počínala dotknuto,

keď dvorom tiahli vozy do stodoly.
Sliepočky utekali do kútov
a ako pena tiché potom boli.

Náklady života, vždy voňavé,

chodievali k nám cestou zmyslu plnou.
Sená - mladučké vdovy po tráve,
zemiačky, drevo, ďatelina, zrno.

A keby som bol slepý, mohli mi

v pamäti utkvieť po tej čistej vôni,
dokiaľ sa tam na dvore do hliny
zapisovali podkovami koní.

Ešte i hnoj v nej trvá nastálo.

Keď udrel mráz a cesta bola tuhá,
teplučko paril, páchal maštaľou,
do hneda farbil stopu po vlačuhách.

Ach, vozy, vozy, vozy voňavé!

Koráby detstva, plaviace sa dvorom.
Stratili sa mi kdesi v diaľave.
V striebornom dyme zašli za obzorom.
Len po rokoch a v chmúrnej pokore
prišiel k nám voz tou dávnou cestou chleba.
Zložili z neho rakvu vo dvore.
Tvoj posledný voz, otec. Viezol teba.
Č I J E S T O PRAVDA N A S V E T E

(Jankovi Poliakovi)

Tenká briezka pod snehom sa ohla.

Uchystalo nebo mrákavu.
„Rozprávočka, ako si len mohla
také ťažké zdvihnúť nad hlavu?

Nepokúšaj, zlož to z pliec a zameň.

Vzdušná si a krehká ako vták.
Teba by ten ťažký ľudský kameň
pridlávil; nuž odlož, nechaj tak.

Či je pravda na svete? Ó, nebuď

démonov a nežeň ku kraju!
Milióny ľudí k zemi, nebu
tisícročia takto volajú.

A ty, dcérka slúžtičiek a sluhov,

dieťa driny, ústrkov a bied,
čo urobíš s touto večnou túhou?
Čo k nej pridáš? Vari odpoveď?

Nestoj, briezka, na tom pustom brehu,

pre iný si bola súdená.
Kam dnes hľadíš, to je ríša snehu,
mrazivá a prázdna, studená."
Ale ona, celistvá, ba celá,
mocnejšia i teraz ako ja,
ani sa len hláskom nezachvela,
hovoriac mi, plná pokoja.

„Nechcem klamať ani v jednom slove,

že sa vo mne večnosť začína.
Že som ďalej, ako môže človek,
a že mením vodu na vína.

Vodu, ja viem, syn môj, iba vodu.

Iba vodu, ale plodovú.
Preto dych, čo odchádza mi od úst,
predral sa mi dnes až ku slovu.

Počúvaj, keď chceš. Keď nechceš, tu si

vezmi plášť a z kratšieho sa vráť.
O veciach, čo človek prosto musí,
aby mohol žiť a zrno siať."

Žili dvaja bratia. Osireli.

Ťažilo ich prázdno po dome,
„Poďme, brat môj, čo by sme tu chceli,
v tejto opustenej Sodome?
Nebudeme nad popolom smútiť,
plačom kriesiť navždy skončené.
I nám bude lepšie v zabudnutí."
„Nedbám, braček, nechže pôjdeme."

„Svet je veľký, nuž a naše žiale

stratia sa v ňom ako v jazere
dve kvapôčky dažďa - také malé."
„Dedičstvo si každý zoberie,

rozdelené na dva rovné diely,

tak ako to stojí v závete."
„Poďme zvedieť, čo sme nevedeli:
že či jesto pravda na svete."

„Čo to vravíš? Vidno, že si mladý.

Také nech ťa v hlave nemáta.
Svet a pravda nemajú sa radi.
Dávno je tá z neho vyhnatá."

„Neverím, čo ako ťažko je mi.

Keby pravda zišla zo zeme,
nebolo by ľudí na tej zemi.
Hybaj so mnou, brat môj; budeme
hľadať, chodiť hore-dolu svetom,
v rečiach ľudí po tej pravde pásť!"
„Ale ak nám rieknu, že jej nieto,
z dedičstva mi vrátiš svoju časť!"

„Vrátim, brat môj. Pravda mi je bližšie,

väčšia mi je pravdy potreba
ako zlato, dedičstvo i ríše.
Poďme za ňou, či už do neba,

či už stanem rovno na predpeklí."

Išli teda bratia medzi svet.
Pýtali sa ľudí a tí riekli:
„Či je pravda? Ach, jaj, pravdy n i e t ! "

Jeden vravel: „Čože by ste chceli?

Pravda? Aha, prázdno na stole!
Ani spánok nepatrí mi celý.
To je pravda - bič a mozole?"

Druhí zasa: „Pravda? Na čo je to?

Dostačí nám bohatstvo a moc.
Pravda je, keď blázon robí vietor.
Aj vy ste tí blázni, dobrú n o c ! "
„Vidíš, braček, ďaleko si došiel.
Čo si si to vtĺkol do čela?
Teraz vysyp podedené groše.
Pekne ťa tá pravda oplela."

„Možno sa nám skrýva," probuje to.

„Dedičstvo? Ber, neľutujem strát.
Hľadajme ju, bez nej žitia nieto,
vydrž ešte chvíľu so mnou, brat!

Budeme sa pýtať vo dne v noci

všetkých živých. Ak ju ani tak
neuvidia tieto moje oči,
vylúp mi ich, darujem ti zrak!"

No ľudia i teraz ako vtedy

dávali im jednu odpoveď:
Možno že aj bola voľakedy,
ale dneska veru pravdy niet.

„Dosť už bolo! Sem tie oči z hlavy!

Nikdy už tú pravdu neuzrieš.
Zbohom ostaň, blázon tvrdohlavý.
Máš už svoje, ži si, ako vieš!"
Osamel tak rovno v bránach pekla,
slepá kôpka z neho ostala.
No z tých prázdnych očných jám mu tiekla
nie krv, ale slza trúfalá:

„Život náš, ty temný, krásny, krutý,

všetko si ber, iba jedno nie.
Celý vesmír do neho sa zrúti,
ak by človek stratil svedomie.

Mal by oči, ale bol by slepý.

Sýty by bol, a žil o hlade.
Prázdny ako pohodené črepy
na zemi, v tej krásnej záhrade.

A ja slepý vidím na dno dejov.

Preto si ťa, pravda, nepustím.
Slniečko, čo hreje nad nádejou,
studňa, ktorá chladí na púšti!

Pravda je vždy v nás, ó, milovaní,

nespí ona, ak vy zaspíte!"
Tak volal a pod čelom dve rany
vymýval si rosou na svite.
Rozprávočka napravila zločin,
ohladila hrany zadreté:
od tej rosy narástli mu oči,
ako rastú puky na kvete.

Ako vždy, zas potrestala hada.

Nenúkala lacné, verte mi.
Netajila, že kto pravdu hľadá,
nemáva to ľahké na zemi.

Riekla však, že býva zemi soľou

ten, kto koná, čo mu káže čas.
A preto jej Kde bolo, tam bolo,
bolo blízko, lebo bolo v nás.

Jemu dala zrak, nám dala jeho.

Akoby mal hviezdy v obrve:
Jeho osud mlel už z posledného,
a on stále myslel na prvé.

Na veci, čo človek prosto musí,

aby mohol byť a zrno siať.
Milovaní, túto rozprávku si
rozprávajte mnoho, mnohokrát.
ROZLÚČKA

Tak odpusť, rozprávočka, smutno mi,

kde-tu mi bolo smutno v tieto časy.
Stĺp, ktorý vo mne stál, sa vylomil
a ja som padal, sám už striebrovlasý.

Široko-d'aleko nič nebolo.

Až keď som opäť pustú pamäť trápil,
videl som teba. Šla si okolo,
nuž som sa z tvojho krčiažteka napil.

Odpusť mi, ty si bola stvorená

pre radosť, jej ťa obecali tvoji.
A mne sa práve chveli kolená
pred ničotou, tou, ktorej sa tak bojím.

Bola si svetlom môjho večera

a potravou v tom bičujúcom hlade.
Ak vo mne žila úzkosť, neviera,
v tebe bol pokoj spravodlivých, nádej.

Nebudem volať, čo je stratené.

Prepúšťam ti to s krátkym poláskaním.
Umreté detstvo leží na sene.
Patrila si mu. Choď už, moja, za ním.
 Aj rukopisy majú svoje osudy. Keď som
kedysi roku 1973 uzatváral kompozíciu Knihy
rozprávok, bolo mi jasné, že kniha nepojme
všetok materiál, ktorý som si pripravil a na­
študoval za dlhý čas môjho nesmelého pribli­
žovania sa k rozprávke. Zvyknutý skôr na štíh­
le knižky, odložil som materiál, hovoriac si, že
sa k rozprávke možno ešte vrátim.
Po niekoľkých rokoch sa tak naozaj stalo.
Vrátil som sa k rozprávke. Tentoraz som chcel,
aby mi sprostredkovala stretnutie s mojím
detstvom, a tešil som sa na chvíľky s radosťou,
na návrat dávnych sobotných večerov. Urobil
som asi tri prvé rozprávky tejto knihy, keď mi
do rukopisu udrel osudový blesk. Stratili sa
nám otecko. Človek, ktorý mi bol normou.
Jeho náhla smrť mi ešte hlbšie roztvorila
detstvo, no zároveň vysotila rukopis z pôvodnej
cesty kamsi inam, sám vlastne dodnes neviem,
kam. Všetko bolo odrazu iné. A stretnutie
s detstvom sa stalo rozlúčkou s detstvom. Cez
rozprávku, s ktorou som viedol dlhý rozhovor
a ktorá mi pri ňom bola múdrym, trpezlivým
partnerom, spovedníkom i poslíčkom nádeje.
Nuž sa jej musím ešte takto po rokoch znova
a znova hlboko poďakovať. Robím to s naj­
väčšou úctou i pokorou, akej som schopný.

Milan Rúfus
Tiché papradie
Peráčina i papruť, paprať, paproč, poproč
i rebričina nazvaný kvet,
že len v tú noc pred sv. Jánom
Krstiteľom kvitne.
A vraj, kto ho svieži nájde,
vidí všetky poklady,
kdekoľvek ukryté by boli
pod zemou.

PAVOL DOBŠINSKÝ
P O P O L U Š K A P R E B E R Á HRACH

Jedno zrnko maku,

jedno zrnko hrášku.
Natrúsilo sa jej
do múčičky prášku.

Natrúsilo sa jej
zlého do dobrého.
Z osudových strží,
z ľudských strmých brehov.

Jedno zrnko hrášku,

jedno zrnko maku.
Natrúsilo sa jej
zloby do zázraku.

Do jej čistých zrniek,

do túžob a snení,
napadalo hrachu
z hluchonemej steny.

Natrúsilo špiny
veciam do kolísky.
Storočia sa činí,
storočia to čistí.

Stále na tom istom,

večná tam, kde bola.
Všetky živé tvory
na pomoc si volá.

Oddeľuje svetlé,
oddeľuje tmavé.
S čírou hviezdou detstva
na sklonenej hlave.

Skryté veci zeme

hľadá presným citom.
Čistí... Kiež jej vieme
trochu pomôcť pri tom.
P O P O L U Š K A P R E B E R Á HRACH

II

Jedno zrnko maku,

jedno zrnko hrášku.
Zlí jej natrúsili
do múčičky prášku.

Jedno zrnko hrášku,

jedno zrnko maku.
Neubližovala
zveru ani vtáku.

Zveru ani vtáku,

ani ľuďom veru.
Za čo ju to trápia?
Čože jej to berú?

Prečo ubližujú?
Či ich hnevá veľkosť?
A či duša svrbí -
rozbiť zrkadielko?

Čím si zaslúžila
tie ich mrzké činy?
Či tým, že je dobrá,
lepšia ako iní?

Že je v ľudskej biede
ako húska v daždi
slobodná a svoja -
to ich na nej dráždi?

Berú - nezoberú.
Srdce ani krásu.
Kotúľaj sa, zrnko,
už má málo času -

nevyčistí ani
do rána tú kopu.
Holúbky jej zrazu
za oblôčik klopú.

„Pozviže nás, dievča,

vpusti k sebe dnuká.
Bude hračka pre nás,
čo je tebe m u k a ! "

Jedno zrnko maku,

jedno zrnko hrášku.
Zobáčikmi kľujú,
prechyľujú vážku.
Jedno zrnko hrášku,
jedno zrnko maku -
a je na tom stole
ako v detskom zraku.

Upratali všetko,
podchvíľou bol čistý.
Zas už hrkútajú
v jaseňovom lístí.

Popoluška šťastná
pri okienku stojí.
„Ďakujem vám pekne,
holúbkovia moji!

Ďakujem ti, prosté,

že tam v hlbokosti
rozväzuješ uzly
ľudských zložitostí.

Ďakujem ti, čas môj,

že i nežiadaný
zobáčikmi minút
čistíš naše rany.

Ďakujem ti, dobré -

večne pred odletom,
ešte stačíš pomôcť
svojim drobným deťom.

Iba zato azda

náš svet svetom stojí.
Ďakujem vám pekne,
holúbkovia m o j i ! "
Z M Ú D R E N I E JANKA HRAŠKA

Odkiaľ je? Ľudu z malíčka.

Zo zeleného vajíčka
vyskočil na svet - z hrášku teda.
Že bolo blízko do obeda,
i proti hladu mal už liek
a pratal misu halušiek.

Mama sa iba čuduje,

kto po prípecku putuje.
No dať mu meno nie je ťažko.
Je z hrášku - bude Janko Hraško!
„Si môj i taký, aký si,"
vďačne mu kladie do misy.

Po jedení ho osloví:
„Zanes mi obed otcovi.
V poli orie už od svitania
a ja som na celý dvor sama.
Len unesieš?" „Čo? Dajte sem!
Sto razy toľko unesiem!"

Už nožičkami prepletá
na prvej ceste do sveta.
Hľaďmeže na ňu dobre zblízka:
po tráve skacká hrniec, miska,-
a v miske - hrk! a v hrnci - čľap!
Len chlapa nikde. Kde je chlap?
Pod nimi, moje zvedavé.
On to má všetko na hlave.
On, taký mocný, aký malý.
T i e halušky ho zhora hriali,
i hľadel na ne po očku...
Lenže čo? Prišiel k potôčku.

Čo spraví? T a k ý m šuhajom
je už i jarček Dunajom.
Do lyžice si, mudrák, sadol.
V nej ako v člnku pláva nadol
a vidličkou sa pár razy
od brehu k brehu odrazí.

Darmo je, deti, je to chlap.

Že z hrášku vyšiel, neborák,
ledva ho vidno na tej zemi?
Veľkosť je v srdci, uverte m i !
Srdce je mierou. Bez neho,
deti moje, niet veľkého.

Že utopil sa bezmála
v polievke, čo sa vyliala?
Že prišla naňho nová skúška:
musel sa škriabať po haluškách,
aby sa dostal z jamky von?
A čože? Čože, napokon?
Priniesol obed? Bol s ním tam
sto razy väčším než on sám?
Priniesol. „Tato, nech sa páči!"
Že otcovi sa piesok tlačí
do zubov, hľadí ako mrak
a už aj hrmí: „nuž ty tak...?"

Chvíľu to Janko poslúcha

a - šup volovi do ucha.
Už odtiaľ kričí: „Čihí! h o t á ! "
A tak sa hrnie do života,
že otec zmäkol: „Veď ja nič.
Poháňaj, chlapče, behaj, krič!

T a k doorali v pokoji.
Janíčko skáče po oji,
otec sa smeje: „Aké klíča!
Rúčeho ja m á m pohoniča."
Nuž, ľudí dobrej nádeje
i malý ohník zahreje.

Otec ho prijal. A čo mať?

Milovala ho nastokrát.
Takého si ho radi mali,
aký bol: Janko, hrášok malý.
I chodil s nimi po zemi,
od neba toľko prosený.
II

Ale nič večne netrvá

a po stej príde stoprvá.
A vo svete je takých nadosť,
čo dobrým ľuďom kradnú radosť,
priviažu si ju o nohu
vo svojom mrzkom brlohu.

Nuž kvôli zlým a pre ich m e č

odišiel Janko z domu preč.
A zanechal si otca, matku
samotných ako na začiatku,
už akokoľvek stonali.
„Žite, ja pôjdem pomaly!"

Nebolo mu tak do spevu,

ako mu bolo do hnevu.
Veď kadiaľ išiel, tam sa smiali:
pozrite, aha, aký malý!
Až potom smiešky zaviazli,
keď z malého sa stával zlý.

„Čo s ľuďmi spravíš bez kyja?"

Janko si radosť prepíja.
A horda chlapov ako divá
z dvanástich vozov železiva
mu ťažký kyjak vykúva.
A šidielko sa vykľúva.
Keď už tak siahol po noži,
ten kyjak potom položí
vždy proti svetu, rúčkou k sebe.
A len sa vzpína ako žriebä.
Maličké žriebä, milé nie.
Čo je to? Hnev, či kvílenie?

Všade sa chlapi, zastrája,

kyjakom hrozí od kraja,
nevie v tom piatok, nevie sviatok.
Janko Hraško? Už nie. Len škriatok,
roztatárený ako hrom.
Taký sa zjavil zbojníkom.

Poslúchali ho na slovo.
I zbíjal s nimi surovo.
A potom všetko nazbíjané
šiel domov zaniesť, vrátiť mame.
T a k sa v ňom plietol do cesty
čas detstva s časom bolesti.
III

No našiel mŕtvych - otca, mať.

Čo mohol. Už len zaplakať.
A popod slzy padajúce
počul si klopať vlastné srdce.
Maličké, ale človečie.
Obráti to? Či utečie?

Nie, prijal z viny svoju časť.

A potom začal v sebe rásť.
Pochopil, s hlávkou v zemeprachu,
že veľkosť neďakuje strachu
za to, že je. Že zápasník
bez nej je vlastne iba býk.

„Skúšaval som ja ako rak

liezť do výšky, nuž, naopak:
kyjakom, zlosťou, zlobou, krikom -
a stále som bol trpaslíkom.
V srdci je miera. Bez neho,
deti moje, niet veľkého."

Vrátil sa naspäť. Pokiaľ žil,

naprával to, čo pokazil.
A keď si ho už potom brala
za muža dcéra toho kráľa,
kde ľuďom vrátil krajinu
a pravde nedal zahynúť -
čosi v ňom puklo ako struk.
A on jej zrazu rástol z rúk,
až prerástol jej strojnú hlavu.
Tešil sa ľud a volal slávu.
I Janko riekol: „Hudec, hraj!
Teraz som veľký naozaj."

Vládol im mierny, pokojný.

Nevytruboval do vojny.
Bol veľký, vedel. To nám stačí.
T e n kyjak, milí povaľači,
z dvanástich vozov železa,
už celý hrdza prelieza.
NEBOJSA

Má matka guráž
mnoho veľkých detí.
Veď čo nám občas ešte ostáva
vo chvíli blesku,
chvíľočke po udretí?
Jediná voľba - voľba boľavá:

odvaha lebo smrť.

A viacej ani
tenučký vlások z hlavy možného.
Takto sa živé
vlastnej smrti bráni
voľbou, čo ktosi určil bez neho.

T a m vzídu obrí,
kde dva hromy tresli,
život a smrť si pľuvli do tvárí.
A pamäť ľudu
si to potom kreslí
uhľom, čo ostal po tom požiari.
DOBRÝ STRELEC

Šiel strelec zemi na pomoc.

„Ty kto si, stvora?" „Ja som noc.

„Zadľho ešte budeš trvať?"

„Nie, už je rosa na ostrvách."

„Nezrýchľuj, nôcka,len sa vleč,

zotrvaj chvíľu, nechoď preč!

Lebo ja musím do rána

trom drakom hlavy oráňať."

Ale noc sa ho, tuším, bála.

Letela pred ním, utekala.

Nuž strelil nôcku do nohy

a nepustil ju z oblohy.

Vlečie sa pred ním, ledva živá,

na jednu nohu trochu kríva.

A kričí: „Svitá! Vidím deň!

Spáli m a ! " „Ticho, šípy s e m ! "

Aj dníčku preťal šípom nohu

a nepustil ho na oblohu.
Potom ich ako koníky
uviazal o kmeň osiky.

„Trochu sa paste, trochu spite.

Pozhovejte mi, pobudnite.

Veď nemám noc a nemám deň,

kým to, čo hľadám, nenájdem.

Váš otec čas nech počká chvíľu.

Kým vypije i zo mňa silu,

tá sila nechže urobí

to, čo vie trvať za hroby.

Trochu sa paste, trochu spite.

Pozhovejte mi, pobudnite.

Až vystrábi sa chorá zem,

ja si vás potom odviažem."
PLAVČÍK A VRATKO,
ČO OSÚŠAJÚ S L Z Y S V E T A

Takáto vec sa kdesi ľuďom stala:

čo voda mala vziať, to voda darovala.
Nuž, veru voda ako osud plynie,
všeličo skryje vo svojej hlbočine.
Osud sa neraz valí ako rieka,
keď rozmyslí si vyliať na človeka
v dobrom či zlom tie vlny bláznivé.

Ostal teda náš Plavčík nažive.

Veď jeho krstnou bola sudička.
Tá riekla rieke: „Počuj, vodička,
neubližuj mu, nes ho svojím prúdom
a trochu nižšie daruj dobrým ľuďom.
Pri splave žije mlynár bez detí.
T o m u ho dones, zaďakuje ti."

Žilo teda to dieťa utešené

a išli roky. Už len v jeho mene
ostala stopa časom nezaviata,
ako mu voda otvorila vráta
do života, ktorý mu uprel kráľ,
keď sa ho ako batoliatka bál.

Vtedy sa bál. A teraz - čo? Nuž, teraz

bezmocne plače. Jeho vlastná dcéra
- a s akou vďakou - za muža si vzala
toho, ktorý mal umrieť z vôle kráľa.
A navyše - ach, oči, videli ste -
on sám, hej, sám to stvrdil v čudnom liste.
Tak to tam stojí, až sa zdesil kráľ.
„Ten list sám osud kdesi prepísal!"
Nebude pokoj, vraví, v jeho duši,
dokiaľ mu Vratko slzy neosuší.

„Vratko. T e n mocný Vratko. Jeho meno

vie rieky vrátiť z mora do prameňov
a potom znovu splietať do prúdov.
T e n vševediaci otec osudov
nech odobrí to, čo sa u nás stalo.
Na dôkaz toho, že tu máš byť kráľom,
tri zlaté vlasy z jeho hlavy chcem!
Až potom ti dám dcéru, trón i zem."

Aj dcéra plače, ale predsa inak.

Vie, že sa toto dobre nezačína.
Že osud Vratko nerád máva svedkov.
Že zomrieť musí, kto chce vedieť všetko
a prišiel na svet z rodu smrteľníkov.
Celá sa trasie od dievčenských vzlykov.

Č í m viac však plače, tým viac jeho mrzí

popýtať Vratká: osuš jej tie slzy!
Až ho tým plačom vlastne posiela
tam, kde ho poslať toľko nechcela.
Už len tá cesta občas ostáva,
akokoľvek aj býva boľavá.
Nuž išiel Plavčík na neznáme skusy
vidieť, čo treba, vedieť, čo sa musí.
Vybral sa na púť po tri zlaté vlasy
nad čelom pravdy. Tá sa neohlási,
tá veru k ľuďom neprichádza sama.

Treba ísť za ňou, do tmy, do neznáma,

po zlatý vlas, čo na jej hlave rastie.
A to sa, ľudia, potom volá šťastie.
A jeho kvet a lístok na rany
rozkvitne práve v jeho hľadaní.

Putuje Plavčík cesta-necesta,

až jedného dňa príde do mesta.
Na jeho múroch kráču čierne vrany
a ľudia idú celkom uplakaní.
„Hej, dobrí ľudia, čože sa tu stalo,
že i dňa vám je na plakanie m á l o ? "
„Vyschla nám studňa, všetci smädom hynú.
Opýtaj sa ty Vratka na príčinu.
Nech osuší nám naše horké slzy.
Veď nás tá studňa pri živote drží!"
Akože inak - sľúbil, že to spraví.
„Nahľadíme sa, len už hore hlavy!"
Putuje Plavčík, cesta-necesta,
po nečase zas príde do mesta.
Aj na tých múroch kráču čierne vrany
a ľudia idú celkom uplakaní.
„Hej, dobrí ľudia, čože sa tu stalo?"
„Strom, aha, vyschol. Ovocie opadalo -
a liečilo nám chorých leto, zimu.
Opýtaj sa ty Vratka na príčinu.
Čo sa to robí, kde je koreň tomu.
Prinavráť zasa pokoj nášmu domu!"
Aj týmto sľúbil, že to všetko spraví.
„Nahľadíme sa, len už hore hlavy!"

Šiel Plavčík, šiel za svojou potrebou.

I prievozníka nechal za sebou,
ešte mu sľúbil doniesť dobré zvesti,
že na loďke ho zviezol kusom cesty.
A teraz chodí, skusuje a chodí
po druhom brehu velikánskej vody.
Keď už tam, chudák, od únavy padal,
odrazu vidí, čo bol toľko hľadal:
Vratkovo sídlo v obrovitej skale.
„No uvidíme, čo to bude ďalej."
Čože by bolo? Zasvietila šatka -
zjavila sa mu Vševedova matka.
Akoby z neho spadli okovy,
tak úľavne ju Plavčík osloví.
„Dobrý deň, matka." „Dobrý deň ti, synu
A či ty nevieš, že tu musí zhynúť
každučký z ľudí, kto chce všetko poznať?
Pravda je, syn môj, ťažká a jej hrozná
nie sú pre vás. Choď, nech ju vtáci zobú!
Choď! Nenáhli sa do vlastného hrobu!"
„Ja nechcem všetko, len tri vlásky z neho.
Aj to nie sebe, ale pre druhého.
Lebo ja, matka, neviem stáť a čakať,
keď vidím ľudí vôkol seba plakať.

Možno sa pritom stokrát pomýlim.

Možno si spletiem kúkoľ s obilím.
A poviete mi, že som seba klamal,
že prizavčasu palicu som lámal.
Možno vám budem nie dosť trpezlivý
pred tvárou zeme, čo nás všetkých živí.
Hoci sám neviem, kto ma to tak viedol,
ja musím čosi robiť s ľudskou biedou.
A váš syn, vravia, osušuje slzy.
Nuž som šiel za ním. Horšie neutŕžim
ako smrť. Čože, veď tá tichšie škrtí
než taký život, čo je horší smrti."
Zľutovala sa matka, akože:
matka je život, inak nemôže -
od vzniku zeme pri kolískach stála.
Láskavou lsťou to zaňho vykonala.
Od svojho Vratká vyzvedela všetko.
Aj tie tri vlasy boli pre ňu pletkou:
akosi sa jej ruka šmykla inam,
keď v driemotách ňou pohládzala syna,
/len trochu dudral, matka všetko môže,
nebude preto vyskakovať z kože/.
Nuž vyhral Plavčík. Vari tušil s nami,
že pravda matiek je i nad pravdami.

Ako ten, čo sa v ohni zakalí,

vracal sa pomôcť tam, kde plakali.
Zo studne vyhnal žabu na prameni:
vytryskla voda, celý kraj sa mení.
Pod stromom zabil pri koreňoch zmiju:
zas rastú plody, ľudia v zdraví žijú.
Doma mu kráľ dal svoju dcéru mladú.
Ba s veľkou vďakou prepustil aj vládu.
„Už vie - už môže. Veď má, hoden slávy,
tri zlaté vlasy z najmúdrejšej hlavy."

Naberal si z nich múdrosti a sily,

kým jeho hlavu roky postriebrili.

m 153 ii©
BALÁŽ

„Nože, mamo, oriaďte sa, skočte ku kráľovi.

Choďte vy a oslovte ho takýmito slovy:

Moj syn rodný, veď už viete jeho meno - Baláž,

za ženu si spravodlivo pýta dcéru kráľa!"

„O rozum si prišiel, syn môj? Vladárova dcéra!

Počul si už, že by takú dali za pastiera?"

„Keď dá, dá. Keď nedá, nedá - nech si ju tam tríma.

Vy len choďte!" „Neblázni sa, chlapče, poslúchni ma

„Ja som človek, kráľ je človek - jedno, čo aj dvoje.

Kráľ vie svoje, ale i ja zastanem si svoje.

Ja som z matky, ona z matky - ako každá iná.

Ani vy ste nerodili ľahko svojho syna.

Už len choďte, nepopustím. Bude ako bude.

Že je pastier iba taký červík v zemehrude?

Veď i kráľa hruda živí a v tých hradách zeme

obidvaja narovnako potom spočinieme."

Dva razy sa pokúšala tvrdú hlavu mýliť.

„Aj som bola, ale dnu ma, syn môj, nepustili."
Dva razy ho oklamala, čo sa toľko bála.
Na tretí raz predsa išla pred samého kráľa.

Predsa išla za pastiera jeho dcéru pýtať.

Bola noc a v húští ľudu chystalo sa svitať.
PES

Ktože už vie a čím sa toho zhostí,

čo nám tu pamäť nechala?
Vraj jedna baba, živé vrece zlostí,
vlastného muža zakliala.

„Bohdaj si sa ty zopsil - ťfí!" Tak prajno

ho opľúvala tri razy.
A slina zlého ako husie lajno:
aj trávu spáli, pokazí.

T e n potom, chudák, každý večer štekal

do ohviezdenej oblohy
a v tráve čuchal tvárou nečloveka
tulácky osud štvornohých.

Najprv ho mrzko potrhali psiská

a potom vlk. Už za ticha
vyhliadla si ho na hostinu líška,
čakajúc, kedy dodýcha.

Našťastie išiel dookola človek.

Osolil jej tú hostinu.
Psíka vzal k sebe. „Kto ťa to tak, povedz
A nenechal ho zahynúť.

Nuž aké divy? Pes, keď prišiel do síl,

už celým srdcom bil len zaň.
Akoby v sebe ľudskú dušu nosil,
ústami hľadal ľudskú dlaň.

Dobre mu slúžil, vďačne si ho vítal,

uhádol všetko, čo mu chcel.
Akoby mu to rovno z tváre čítal,
akoby reči rozumel.

Zavracal čriedu, v noci strážil stavy

a zlému zavše nahnal strach.
A čo chcel za to? Trošičku tej stravy
a poležať si pri nohách.

Za dobré slovo, teplý kútik dvora,

ešte aj zo sna zašteká.
Akoby bola jeho clivosť tvora
hlbšia o smútok človeka.

Ktože už vie a uchová to pre nás,

čo nám tu pamäť nechala?
Vraj potom prišla jedna dobrá žena
a toho psíka odkliala.

Vrátilo sa mu zasa všetkých troje:

podoba ľudská, um i vek.
Na ľudský spôsob teda dožil svoje.
Odvtedy vyschlo veľa riek
a veľa dažďov stratilo sa v zemi.
No dokiaľ voda potečie,
od tých čias bude v psích očiach, uverte mi,
už navždy čosi človečie.
J E J SMIECH

Smiech, ktorý vie,

a predsa je.
Ako že tráva šelesti
a ruža vonia.
Jedna je
radosť a tisíc nerestí.

Ale tá jedna jediná

v osude, kde niet únikov,
ak už nie uzly,
roztĺna
uzlíčky ľudských pútnikov.

A to, čo tráve stačilo,

aj tráve dejín bolo dosť.
A tak ju vzal čas na milosť,
keď nemý koval budúcnosť.
P R O R O K RAK

Aký je vážny prorok Rak!

„Veci sa majú tak a tak."
Má múdre knihy, má vraj snár,
celý deň sliní kalendár.
Že nevie čítať? Čo je na tom?
Na tomto svete hrboľatom
má jeden prorok predsa právo
držať si knižku dolu hlavou.
Veď záhada je záhada
tomu, kto pravdu nezbadá.

No nech už tára, čo tam tára,

z kalendára či podľa snára,
vše trafí klinec do hlavy.
Hja, keď sa šťastie unaví,
sadne občas aj na beťára
a zvezie sa s ním na kuse
pri jeho hókus-pókuse.

Ponajprv teda uhádol,

kto gazdom voly ukradol.
Naslepo spustil rečí príval.
Že by v tom ako nerád kríval,
že kým to meno vysloví...
Donieslo sa to Kubovi,
na nohu kríval od mala
- a trafená hus gágala.
Už beží k nemu, už ho prosí
a sľubuje mu kdesi čosi.
„Na moje drobné deti hľaď,
zaplatím, prorok, nevyzraď!"
A prorok Rak, čo prepil kravu,
žal peniaze i svetskú slávu.

Pozvali ho aj na zámok.
Stratil sa panej náramok
a vzácny prsteň zo zlata.
Pán prorok nech si poráta.
Spomedzi všetkých zhora nadol
nech vydá toho, kto tam kradol.

Cítil sa biedne, neborák.

Veď nebol prorok, len bol Rak.
Slávny, nuž, hej, no čo s tou slávou
Však jeho šťastie tvrdohlavo
držalo sa ho ako kliešť.
I prorokoval ostošesť.

Vymýšľal, habkal popamäti...

„To by bol prvý, druhý, tretí,"
koštiale rátal v tanieri,
„hm, strela jeho materi...!"
Skrátka, čo slina doniesla
jak riečka penu do vesla.
Tu ti tie reči, šu-šu-šu,
trom sluhom došli do ušú.
„Čo hovorí? Že všetci traja?"
Už vidia, že nič neutaja,
darmo je, prorok všetko vie.
Prosia ho, nech to nepovie,
dajú mu mešec peňazí.
Zas prorok žal a päť razy.

Trikrát to zobral od sluhov

i s poníženou obsluhou.
Štvrtý bol pán a piata pani.
Žije si prorok napapaný
ako tá osa na mede,
na túžbe, strachu, na biede.

Že nevie čítať? Čo je na tom?

Na tomto svete hrboľatom
má jeden prorok predsa právo
držať si knižku dolu hlavou.
Svet, ktorý čaká na divy,
si svojho Raka uživí.

A ten sa teší: „To je tak -

keď už nie zázrak, aspoň rak.
Veď z každej pravdy zaživa
tak polka býva pravdivá."
K L I N K O A K O M P I T KRÁĽ

Náhli sa Klinko, chlapské kroky váľa,

pred sebou súri dcéru Kompit kráľa.
A málo hľadí, čo by na to riekla
kráľovská výsosť. Však ju vedie z pekla
Akéže tuto čačky márnivé?
Môže byť rada, že je nažive.

Všelijak bolo za pekelnou bránou.

Bral im to dievča rovno spred hrtanov.
No chlap je chlap. A čo sa fígľov týka,
nevyučil sa darmo za zbojníka.
On, Klinko, zbojník jeho výsosti!
I čerti z pekla sú naň prisprostí.

Zatajil sa im ako zajac v kríčku,

keď ho tam chceli previesť cez lavičku.
Božekal, jajkal: ako bude hádať,
jedinú medzi rovnakými hľadať?
No vedel dobre, čo čert nemôže.
A to dal jej - a mohla. Akože!

Hneď si ju poznal ako bača ovcu.

Neveril ani jedinému slovcu,
ako mu húdli: nie tá, to je druhá!
Čo Klinko vezme, to si drží stuha.
A tak s ňou zastal iba za bránou.
„Bež, ovečka, bež od tých baranov!
Veď taká háveď nevieš, čo si zmyslí.
Videla si ich, akí boli kyslí,
ako by ďalej chceli mútiť vodu?
Nečudo, psiská, prišli o jahodu.
Budú tam chodiť ako na púšti,
kým ich tá žiadosť trochu popustí."

A dobre hádal zbojník, bystrá hlava.

Už ich aj jeden chlpáň dobeháva.
A ako ten, čo sa ho ľudia boja,
straší: „Stoj, Klinko, panička nie tvoja!
Stoj, budeme mať vedno konanie!"
„Čiaže by bola, ak je moje n i e ? "

„Čiaže? Nuž toho, kto má oheň v krvi!

Kto z nás dvoch stane pri tej hore prvý."
„Dosť som sa ja už, priateľ, naustával,
keď som vám v pekle, vieš, ten kostol staval.
No tamto v kroví, tam mi leží brat,
meraj sa s t ý m ! " A čert hneď: „Veľmi rád!"

A s veľkým hlukom lezie do kroviny.

Mal si ho vidieť! Škoda bolo sliny.
Vybehol zajac vyplašený krikom.
Len sa mu tak mihlo biele pod chvostíkom
a už bol preč a rovno pri hore.
„Kto by to stačil takej potvore,"
hundre si čert. „To vrchnosť nevedela,
že ten má brata ako jasná strela?
Uznávam, Klinko, ja som nepochodil.
Iba som darmo toľkým svetom chodil
a teraz ste ma takto pritisli.
No nič, veď vrchnosť čosi vymyslí."

Ba, neostalo pri jedinej falši.

O drahnú chvíľu dobehol ich ďalší.
A ako ten, čo sa ho ľudia boja,
straší: „Stoj, Klinko, panička nie tvoja!
Stoj, budeme mať vedno konanie!"
„Čiaže by bola, ak je moja nie?"

„Toho, kto koho tuhšie hodí o z e m ! "

I povie Klinko: „Keby som chcel, môžem.
No dosť som sa ja, priateľ, naustával,
keď som vám v pekle, vieš, ten kostol staval.
Tamtohľa v húšti, tam mi leží brat,
pasuj sa s t ý m ! " A čert hneď: „Veľmi rád!"

Ako ten kohút do húšte sa niesol.

A tam ti medveď, čerta o zem tresol,
až zastal iba pri pekelnej diere.
„Juj, moje hnáty! Diablu do matere -
tá naša vrchnosť! Vari nevedia,
že ten má brata ako medveďa?!"
Tí dvaja idú, hodinka im letí.
O drahnú chvíľu dobehne ich tretí.
A ako ten, čo sa ho ľudia boja,
straší: „Stoj, Klinko, panička nie tvoja!
Stoj, budeme mať vedno konanie!"
„Čiaže by bola, ak je moja n i e ? "

„Nebude tomu, komu sa chce prizdať,

no tomu z nás dvoch, kto vie tuhšie hvízdať!"
Nadychuje sa, veľkú hubu zmŕšti,
vloží si do nej prsty plné srsti
a toľkým hvizdom priam ich ovalí,
že sa ním hory vôkol ozvali.

A Klinko čo? T e n ani nezačína?

Ba hej. Už v hore mladé briežky stína.
„Čo robíš?" „Húžvy." „Na č o ? " Iba hlesne:
„Ja zahvízdam a tebe hlava tresne.
Čo budem tajiť, poviem, ako je.
Rozletí sa ti hlava na dvoje.

A bude na mňa zle: že, chyba lávky,

nemal som sa čo púšťať do tej stávky,
akurát čerti budú kázne kázať.
Nuž ti tú hlavu idem radšej zviazať.
Veď i džbán, keď sa húžvou ukrúti,
poslúži ešte, čo aj puknutý."
Zľakol sa čert a chytro podel pýchu.
Nebolo po ňom vidu ani slychu.
T a k došli šťastne. Celý zámok ožil,
keď im tú dcéru zdravú do rúk vložil.
Nebolo konca kraja oslavám.
„ T u vám ju, pán kráľ, celú oddávam.

Ja fígle viem, no poctivosť mi tyká.

Ja som sa iba učil za zbojníka,
no nezbíjam!" A čože by aj zbíjal?
Z kráľovských čaší predsa víno píjal.
Kráľovský zámok - už je pánom v ňom.
Pretože bola svadba ako hrom.
Opatrujte svetlo, oheň,
aby nebol ľuďom škoden.
ŽIVEL NAD ŽIVLAMI

Živlov sa bojí.
Viac ako vlastných hriechov.
Vie, ako živel poraní.
I oheň.
Veď mu pod slamenou strechou
noc čo noc líha do rany.

No silou,
čo len na chvíľku vždy slabla,
jej prúd hneď bije o brehy:
a o červenom plášti bohodiabla
vymýšľa svoje príbehy.
SALAŠ NA Č E R T O V I C I

Redikali salaš. Na tom prázdnom, starom

pozabudli zaliať oheň pod kumhárom:
pomyjami, psiarkou, vodou, ledačím.
Nuž a také veci robiť nenačim.

Opustený oheň, to je čertom správa.

Hneď ich celý kŕdeľ uhly oňucháva,
tak im páchne svoje, priam sa cítia v tom.
Ovoniavajú to ako psiská strom.

Sypali sa hviezdy do nebeskej sýpky.

Vošiel jeden tulák prespať do kolibky.
Strecha je len strecha a noc ako noc -
odjakživa tmavá, zlému na pomoc.

Netušil ten veru, čo tam bude s chlapom,

že to z dažďa zaspí rovno pod odkvapom.
Driemaj si len, driemaj, milý pocestný.
Krátky je tvoj pokoj, krátke tvoje sny.

Ku polnoci tiahlo - ozvali sa zvonce,

ako keď sa z paše približujú ovce.
Hvizd a ostrý štekot, trma - vrma, hluk,
akoby ich psiská zavracali z lúk.

Akoby ten salaš od rána bol plný

roboty a ľudí, pachu ovčej vlny.
Z polenice svietia čerstvé polená.
Ale chlapovi sa trasú kolená.

Akoby chcel vládnuť celou nocou šírou,

rozhára sa oheň. Lenže páchne sírou,
kolibkou sa plazí v jeho čmude zlé.
„Ak mi bolo nebárs, teraz bude zle,"

hovorí si tulák. Ale kam už teraz?

Kamže sa už odtiaľ, chudák, nauberá?
Vo dverách, hľa, stojí valach ako buk.
„Len si čudné pero stavil za klobúk.

Tvrdé ako šiška, podobá sa rohu.

Akosi už bude, poručeno Bohu.
Spravím sa, že driemem, veď som prišiel spať.
Ale dám si pozor, čo sa bude diať."

Čo sa malo robiť, aj sa veru dialo.

Také, čo by sa mu vo sne nezazdalo.
Valachov tam prišla plná koliba,
pod zadkami sa im prieča ohýba.

Podojili ovce, čo by plesol dlaňou.

Bačovi sa v hline ziskrí pod čugaňou,
ako si tých svojich hurtom osloví:
„Nakľagáme syra tomu spáčovi!
Dosť mu vidno z tváre, že ho žiadza týra,
nech si teda zaje. Veď sú syr a síra
ako chlap a žena - patria ku sebe!"
Rehotajú sa tam, tisnú k pahrebe,

ískajú si hnidy, čo ich v gatiach kúšu.

„Ej, to bude syrček! Ale dá zaň dušu!
Nebude sa zhŕdať, v hladnom kuje ďas.
Jedna hrudka syra, a už bude náš.

Uvidíme, bača, aká sa ti udá!"

Udala sa veľká, jaj, to bola hruda!
Dve luny tam svietia noci na krídle:
jedna na oblohe, druhá v cedidle.

Dookola prvej tancúvajú víly,

bláznivo a šťastne, z celej krehkej sily.
Dookola druhej ktože haraší?
Chlpatí, čo vravia, že sú valasi!

Uhádol náš tulák, kam má iba krôčik,

dookola čoho sa tá zberba točí.
„Dušu zo mňa skľagať ako z ovce syr!
Pre ňu sa tu strhol tento hnusný vír.

Potom zbytok po nej vyliať ako psiarku

sviniam do potoka, do plytkého jarku.
Ja sa budem metať ako suchý list
a vy moju myseľ dolu v pekle hrýzť?"

Ohrádzal sa, bránil. Ale tí už zblízka

dotierali doňho ako besné psiská.
Lomcovala nimi žiadostivá zlosť.
„Ber si z toho syra, žer ho, keď si hosť!"

Veru, ktože ho vie, čo by sa s ním stalo!

Lebo čert vie zúriť, keď mu berú válov.
„Priškvaríme trochu túto suchú masť!"
A už ho aj chceli na plamene klásť.

„Chudý, bude horieť ako slama v stohu!'

Ale nestalo sa. Zachránil ho kohút.
Spustil kikirikí do rednúcich tiem.
A tých všetkých zrazu zhltla ranná zem.

Na ohnisku potom skoro do večera

čierny popol čadil ako z pekla diera.
Prebudil sa tulák, zadíval sa naň,
vynosil ho mlčky na zelenú stráň.

Pohnojilo trávu, vyskočili kvety -

anjeliky zeme, tí jej drobní svätí.
Čert sa kvetov bojí, nemá vôňu rád.
Čert a vôňa - kdeže! Čertu vonia smrad.
J E J ZÁZRAČNO

Uprostred rán
a dejinného kriku,
už tisícročia bezmála -
na zázračnom
jak dievča na koníku
za ľudskou pravdou lietala.

Našla si ju
a čo priam v nekonečne,
či pod zemou,
či pod vodou.
Spevavou dlaňou oddelila presne
zázrak
od ľudských podvodov.

Len ústočká jej pritom málo stvrdli

a smiech
bol trochu od blenu,
keď uvidela v hustom ľudskom kŕdli
prašivú ovcu
stratenú.
PRAVDA

Žili raz kdesi dvaja starší bratia.

Žijú a v ústach samú slamu mlátia,
až sa im od nich kúri svätý prach.
Hneď pravda sem, hneď pravda tam, raz nebe,
raz spravodlivosť - mne tak ako tebe,
že aj ten kameň vzdychol by si: ach!

Umrel im otec, čo ich držal v mieri.

Neobschla ešte hlina na cmiteri,
už rodný dom si deliť začali.
I vystrčila rožky pravda hladná:
„Moja je predná izba, tvoja zadná.
Najmladší brat nech býva v maštali!

Sme predsa starší. Čo chce proti právu?"

„Hej, ale komu prisúdime kravu?"
„Ku komu vojde sama do dvora
a pri čích stane rebrinách a žlebe.
Pravda je pravda - mne tak ako tebe!"
„Nech rozsúdi nás ona, potvora."

Vystavali dva nové, hrdé dvory

a čakajú, čo bude. „Ako?" „Ktorý?"
Celí sa trasú, púlia okále.
 „Ku komu príde?" „Bude mne či j e m u ? "
No krava z poľa vošla k najmladšiemu
do svojej milej známej maštale.

A dvaja starší vykrikujú v hneve:

„Čo vie to zviera o pravde? Nič nevie!
Hlupaňa hlúpa - dvor si pomýli!
Pravda je u nás, veď je v tom jej sila.
Tá sprostá krava pravdu urazila!"
A tak tú sprostú kravu zabili.

Mocnejší, starší - oni predsa môžu.

Pre seba mäso, najmladšiemu kožu.
Hodili mu ju mokrú pred vráta.
A ten ju nechal na trávičke sušiť
a začal vedieť, čosi začal tušiť:
„Poď, moja ľudská pravda odratá,

o tebe ozaj žil som bez potuchy!"

Na schnúcej koži videl loziť muchy,
ovady, sršne - zlezbu storakú.
I zhrnul kožu, chytro šil z nej vrece.
Čo na nej bolo, teraz v nej sa mece
a hučí ako búrka v oblaku.

„Poď, ľudská pravda - prázdny rukáv času!

Ty plný trúdov, čo sa na nej pasú.
O čom to šumia tvoje záplaty?
Jalový úľ, úľ bez kvapôčky medu,
zlá sestra jedu - bzuč si svoju biedu,
nájde sa hlupák, čo ťa zaplatí.

Vždy bude blázon, ktorý vďačne kúpi

tvoj dutý balón. Keďže sám je hlúpy,
to svoje prázdno s tvojím pospletá:
mocnejší, starší - oni predsa môžu!"
I prehodil si cez plecia tú kožu
a vybral sa s ňou na trh do sveta.

Nebolo treba chodiť za tri hory.

Bláznov je dosť a husto, kade ktorý.
Pochodil s ňou už blízko, vo mlyne.
„Čo to máš, chlapče?" „Ľudskú pravdu, predám.
Počujete ju, ako mumle? Beda -
vie o všetkom a v každej rodine!"

Zajastril mlynár. „Dám ti za ňu," vraví,

„rovných sto zlatých." „Užite ju v zdraví!"
Už z trhu bláznov domov ide brat.
No nezadlho, pravdou postrašená,
náhli sa za ním mlynárova žena
a volá: „Stojže! Prosím, nastokrát!
Zbav ma tej pravdy! Dvesto zlatých ti dám!
Ak bude málo, ešte čosi pridám.
Zbav čertovín i môjho barana!
Sedí tam s uchom na tej mrzkej koži
a počúva ju. C h c e m si trochu požiť.
Ale či môžem takto skáraná?!"

Dve stovky vysolila, čosi vyše.

A braček figliar za uši jej píše:
„Vlej vriacej vody dierkou do vaku,
zas bude z teba verná, dobrá žena.
Tá pravda stíchne ako obarená
a to je všetko, koniec zázraku."

Už mlynáročka obarila muchy

a pravda zmĺkla. Mlynár prostoduchý
za rohom strežie, pod kabátom nôž.
No neustrežie, trafí osa na med.
Načo je pravda takej, ktorá klame?
A žiarlivému dosvedčí aj lož.

Ale tá lož, tá pravdyprázdna slina,

poliala úhor najmladšieho syna
a urobila to, čo nechcela:
má zlatky chlapec, dvor i dom si stavia.
A kdesi čosi ešte o ňom vravia,
vraj bude svadba, veľká, veselá.
Dvoch starších bratov žerie to, ach, žerie.
„Tá koža z kravy! Pustili sme perie.
Videl svet také, slýchal toto svet?
My vždy len pravdu - mne tak ako tebe.
A nám dnes voda, tamten víno strebe!"
Čo sa dá robiť, vravím naposled.

T ý m nepomôže zázrak nad zázraky.

Tí, akí sú, už navždy budú takí
a takí sa až v zemi pominú.
No dokiaľ sú tu na zemi, kým budú,
tú svoju dutú pravdu hudú, hudú,
púšťajú z úst jej slepú bublinu.

A vedia, pane, udrieť kovom na kov!

A tak je právd jak sťahovavých vtákov,
lomozia, kričia - moja hlavička!
Ale my vieme s rozprávočkou iné:
nie v ľudských ústach - v človekovom čine
hniezdi pravda. A kladie vajíčka.
Nezadlho prídu na rázcestie. Tu povie pútnik:
„Najjasnejší princ, touto planou cestou pôjdeme."
„Ej, ba touto dobrou cestou pôjdeme," povie princ.
A hneď sa zobral tou lepšou cestou.
Ale pútnik sa pustil tou planou.

Slncová panička
O TROCH CESTÁCH

Vždy inak a vždy podobne

tri cesty budú nastražené
na toho, kto sa rozhodne.
Či ustelie si na kamene
a bude držať v noci stráž.
Alebo, cúvnuc, nemá práve
na cestu, kde až k ľudskej hlave
narástlo tŕnie. Spomínaš,
pamäť, ty šťastie prelietavé?

T i e cesty boli teda tri.

I výrečne, i nemo zvúca
toho, kto nikam nepatrí,
do Ničoty a Nemohúca,-
tá najhladkejšia z hladučkých,
tak vyšliapaná v dlhej chvíli,
že by ti na ňu vystačili
i z driemot šité papučky
- tá, čo i krásou iba mýli.

Trochu dobrá a trochu zlá

je druhá z nich. Tiež vedie Nikam.
Ktosi ňou zviazal do uzla
to, čo sa v sebe nedotýka.
Zadarmo nie, no predsa len
za strednú cenu ponúkala
najdrahšie veci a sa bála
zapýtať viac, hoc ľudský sen
ponúkne všetko, sýty z mála.

A nikdy tá, čo nebolí,

je tretia: sestra múk a tieňov.
Lebo sú výšky, vrcholy,
kam možno iba strmou stenou.
Čo viaže nás, je predsa štít,
nie cesta naň. Ak cesta vábi
viac ako on - tu, ešte slabý,
nerozumejúc múdrosť žiť,
vymeníš more za koráby.

Ale to je už zbásnené,
len vedieť čítať. Čítať v ľude
jak v detskej maľbe na stene.
Aj zem len stráži diamant v hrude,
no neskrýva ho pred nami.
A čaká, ako nad ním stojí,
či si ho v ľudskom nepokoji
nájdeme srdcom, nervami.
A bez slova sa o nás bojí.
PERÁČINA

Viem jeden príbeh, moja milovaná.

Nechže ho vánok roznesie.
Prostriedkom noci, práve bolo Jána,
šiel jeden valach po lese.

Odrazu vidí - či ho vari máta,

či je to sen, či zjavenie -
pod jedným stromom svietiť hrudy zlata
a najvzácnejšie kamene.

Ako ten potom do koliby letel!

„Poklad som našiel, valasi!
Vstávajte hore, neobanujete!
Len sa tak blýska. Na časy.

Poď, teraz nie je chvíľa na posiedku,

tá ti až potom nastane!"
T a k súril všetkých. Sám si ako v letku
preobul krpce zmáčané.

Nuž išli za ním, prišli k tomu stromu.

A tu ti kdeže poklady!
„Juj, bohdaj tvoju hlavu nevedomú..."!
pustili sa s ním do zvady.

„Nič. Ovčí trus! Vraj zlato! Sprostý pastier

„A div nám uši nepíli!"
„Oklamal si nás!" Mal ten Kubo šťastie,
že ho tam rovno nezbili.

Na druhé ráno, tichší ako iní,

tie mokré krpce prezerá
a v jednom zbadá byľku peráčiny.
Hneď múdrejší bol večera.

„Čo som ja, hlupák, suché krpce zháňal!

V tých mokrých bola bylina,
čo ľudským očiam na svätého Jána
poklady zeme odklína.

Ten, kto ju nájde, idúc naokolo,

cez polnoc kvitnúť o Jáne,
uvidí všetko, kdekoľvek by bolo
pred ľuďmi v zemi schované.

Ja starý blázon! Ale čo už teraz?

Pominuli sa kvet i noc.
A to, čo bolo mocné ešte včera,
stratilo kdesi svoju moc.

Tak si chcel, Kubo, všade suchou nohou,

až sám si ostal na suchu.
Zmeškal si zázrak - rozumom si pohol
a teraz čucháš k posúchu.
Čarovný oheň zhasol. V tichej peci
sa triezvym chladom zozimí.
Už navždy budeš iba vidieť veci.
Už nikdy, čo je pod n i m i . "

Odkedy poznám, moja milovaná,

ten príbeh, jeho jas i dej,
ku tvojej teplej črievičke sa skláňam.
A hľadám, čo máš asi v nej,

že vidíš poklad, kde ja iba trávu,

na pustej zemi ovčí trus.
A zvesím občas hlavu popolavú,
aby sa dotkla tvojich úst.
O DIEVČATI
K R A J Š O M AKO J A B L O Ň O V Ý K V E T

Počúvaj: bolo raz dievčatko

- rozprávka lupienky roní.
Poriadkom človečích poriadkov
ktosi ho porodil v tôni.

Krajšie vraj nad kvety jablone

bolo to dievča... nuž, ktovie.
Ibaže, ako hej ako nie,
bola len pastierkou oviec.

Chudobný, tým menej bohatý,

jakživ jej pod oknom nebol.
Kto by aj za chmárou záplaty
videl jej svietiace nebo?

Nezbadal tú krásu nad iné

ani princ. Kde by ten zbadal!
Darmo si po celej krajine
najkrajšiu za ženu hľadal.

„Dobre je, pastierka, jednému

ovce pásť na žírnej hrude?"
„Dobre, princ. Keď si ma za ženu
vezmeš, i lepšie mi bude."

„Netáraj, dievča!" A trúfalo,

hrdo ju zasekol v slove.
„To by nám ešte tak chýbalo!
Na zámku pastierča oviec!"

„A veru budem ti za ženu..."

No či už na sever, na juh -
strážne psy každého zaženú,
aj keď len dve nohy majú.

Srdce jej nestuhlo mrazíkom

pre pýchu, ktorá ňou zhrdla.
Urážku teplučkým jazykom
zlízala ovečka z kŕdľa.

Neriekla slovíčko nehodné,

nikto ju nevidel plakať.
S kým ide pravda, ten slobodne
môže pásť ovce a čakať.

Na nemom hlbokom kameni

stoja vždy vladárske tróny.
Keď sa ten rozoznie znamením,
vyjaví pravdu. A ony,

tie tróny, čo môžu urobiť?

Pred jeho súdom sa trasú.
A predsa musia sa podrobiť
prísnemu umu i hlasu.

Dievčatko s úsmevom na duši

páslo tie ovečky ďalej.
Našiel si kráľovič akúsi,
kúpanú v striebre i chvále.

Ale už zakrátko nemá sna:

vie, že sa pomýlil v žrebe.
Aká je navrchu prekrásna,
taká je nepekná v sebe.

Čo krásou stavia, to porúča

vždy inou z nedobrých záľúb.
Aká je na striebro horúca,
taká je mrazivá na ľud.

A ľud už zareptal: „Čakáme,

jasný a vznešený pane,
kedy ju postavíš na kameň!
T e n povie, čo sa s ňou stane."

A kameň, prísny aj ku žene,

hlasom, čo hviezdičky rána,
zaduní: „Striebro je studené.
Vyžeň ju - v srdci je planá!"
Čo už aj mohol princ vykonať?
Dá sa to - pohliadnuť krivo
do tváre múdreho zákona,
mocného ako sám život?

Vyhnal ju... A potom takisto

ešte sa dva razy dialo.
Osud mu napísal na lístok:
málo chceš - dostal si málo.

Zadunel kameň to súdené

hlasom, čo hviezdičky r á n a :
„Zlato i perly sú studené.
Vyžeň ju - v srdci je planá!"

A princ už nevie, kam z konopí.

„Načo je slepému vláda?
Kameň to najlepšie pochopí,
kameň nech nevestu hľadá."

A ženy z celučkej krajiny

šliapali kameň jak príval.
Ale ten hrmieval: „Vavríny,
nie láska - to sa im sníva!"

Prišlo i pastierča: stalo si

na kameň, povinnosť koná.
Kameň sa od šťastia zarosil,
zavolal: „Konečne ona!

Konečne bytosť! A so srdcom

teplým jak vtáčatko v hniezde,
splodené v objatí horúcom
s radosťou na ľudskej hviezde.

Ber si ju, kráľovič! Takáto

veciam raz podobu vráti.
Nad perly, striebro i nad zlato
budú jej pastierske šaty.

Nemeškaj, ber si ju: ona je

ako dve do zeme vryté
pevné a pokojné koľaje,
po ktorých prechádza bytie.

Kamkoľvek idú, vždy v sebe sú,

čistá tvár nežiada masku.
Všetko z rúk života unesú:
radosť i bolesť. I lásku."

Takto sa predsa len splnilo,

čo rieklo pastierča v poli.
Kto ale koho vzal na milosť?
Komu kto urobil kvôli?
Kto to z nás, ľudkovia, rozhodne?
„O ňu sa netreba ľakať.
S kým ide pravda, ten slobodne
môže pásť ovce a čakať.

To iba blázon sa ponáhľa.

Že nevie predbehnúť seba,
predbieha iných... No ona, hľa:
načo jej báť sa či nebáť?

Načo sa predvádzať na koni?

Prikladať v bláznovej peci?
Veď za ňu hovoria zákony.
Veď pre ňu šepocú veci.

Môže zem rýľovať v záhrade,

môže pásť na lúke včielky.
Dávno má na čele diadém,
kto ľudským srdcom je veľký!"

Na svadbe púpavky žubrienky

to riekli najtichšou vetou
jablone, sypúc jej lupienky
bledučkoružových kvetov.
Dakedy po troch rokoch prišiel jeden
cele zaprášený a uhorený pútnik
do toho mesta. Varta hneď ako videla
cudzeného človeka, nabrala do pohára
vody a dala sa mu napiť;
a hneď sa ho len spytovala, či dakde
nevidel alebo nechyroval dáku takú
krásnu paničku, čo by jej na svete
páru nebolo. „Ej, akože by som
nechyroval," povedá tento.
„Aj o takej kráse znám, keď dakto
na ňu pozrie, hneď od divu
omdlieť musí."

MAHULIENA ZLATÁ PANNA

O P O T U L N O M SPEVÁKOVI

Ako to vlastne bolo s Mahulienou?

Ktože to prvý vyslovil jej meno?

Akýsi tulák, smädný skadenoha:

pár svojich vecí zviaže do batoha,

putuje s nimi a vždy tam sa zjaví,

kde maloverní ovesili hlavy.

" J e , je na svete, synku, o čom snívaš.

Čo v sebe teraz ako túžbu skrývaš,

to už má telo, už to kdesi žije,

nie iba dieťa tvojej fantázie.

Tá nevymýšľa, tá vždy predpovedá.

Je Mahuliena - hľadaj si ju teda.

Privolávaj ju, ešte spiacu, nemú!

Č í m krajší sen, tým ťažšia cesta k nemu.

Neboj sa tmy, veď v noci sa nám sníva.

A sen je živý ako zem je živá."

Ktože to bol ten tulák z Mahulieny?

Ten, ktorý radšej na kameň sa zmení,
ako by mlčal nešťastný a nemý
pred ľudskou krivdou, pred snom nesplneným...

Kto bol ten tulák? Ľudia, hľadajme ho,

či ostal u nás ešte kúsok z neho.
PIATKO A PUSTAJ

Taká je pravda, kto ju odtají:

to dieťa našli v konskej koľaji.
Nie ani ľudia, zbadali ho kone,
čo ťahali svoj denný náklad po nej.
Zháčili sa a cúvli zhrozené,
sťaby im nohy vbilo do zeme.

Vzal dieťa vozár, prijal za svoje.

I roky prešli, ale, darmo je,
ten chlapec nemal v dome svojho miesta.
Kto z cesty vzišiel, toho vábi cesta
- tak duch i telo si ju pamätá.
Narástol Piatko a šiel do sveta.

Že medzi ľuďmi čosi zarobí

a splatí svoj dlh. Veď i za hroby
vie trvať vďačnosť. Ba i tie sa minú
a stále svieti stopa toho činu,
čo vydal hĺbku očiam zakrytú
a dvíha živých z blata k blankytu.

Aj zarobil. Už mocný parobok

prinášal domov čerstvý zárobok,
keď v jednom meste, v jednej sveta strane,
uvidel rovno pri kostolnej bráne
- až hnev i hrôza padli na neho:
palicovali živí mŕtveho.
„Čo udierate? Čo vám urobil?!"
„Dlh nezaplatil!" „To až za hroby
pažravosť trvá? Ba aj tie sa minú
a ešte volá svojich na hostinu,
ešte sa kŕmi, zlostná, rohatá
a zráža veci z výšky do blata?!

Vydajte mi ho, ja vám zaplatím

dlhy, čo chudák dlží bohatým!"
I pochoval ho pri pokojnej chvíli.
A jeden z prútov, ktorými ho bili
zlé ľudské ruky, ruky rúhavé,
mu potom na hrob pichol ku hlave.

Vrátil sa domov. A zas popri tom

odtieklo vody dolu korytom.
I prút v tom hrobe korienčeky pustí
a rastie z neho ker a taký hustý,
že si tam lámu svoje palice
pútnici zeme, zemské stálice.

Ale náš Piatko o tom netuší.

Len, že mu bolo pusto na duši,
začal si snívať ženu do údelu:
ako krv v snehu - červenú i bielu.
„Možno ju nájdem, Pánboh postretá."
A tak sa opäť vybral do sveta.
Kto verí, hľadá. Kto chce, uverí.
Keď išiel práve popri cmiteri
v tom známom meste, mysliac na nevestu,
akýsi tulák zahradil mu cestu.
„Viem, akú hľadáš, kde máš do cieľa.
Vezmi ma k sebe, hľadáš priveľa.

Si ešte mladý a len po čase

dozvie sa človek všetko o kráse.
Odkiaľ k nám ide, kam sa s nami zberá.
I to, že máva čerta za frajera.
Nepadá zhora, čo chceš bláznivo.
A keď, tak leda ako kladivo.

Bude ti treba mojej pomoci.

Nie každý zbadá červa v ovocí.
Neboj sa, chlapče, nič sa neopúšťaj,
ja pôjdem s tebou. Moje meno Pustaj
vedelo niekdy udrieť ako hrom.
Bál sa ho i ten najmocnejší dom."

A veru ozaj: takmer v pokore,

len svoje meno riekol na dvore,
v troch zámkoch sa im otvorili brány.
A bolo rečí, darov, častovaní.
Náš Pustaj prijal z toho smiešnu časť:
zodratý mešec, šabľu, mrcha plášť.
Čo nevedeli iní, vedel on.
Že parádny kôň nie je dobrý kôň.
Dobré sa skrýva a len mrchu, mrchu
na zlatej šnúre vodí po povrchu
sám pekelný... „A teraz sa už teš:
vo štvrtom zámku žije, čo tak chceš -

tá tvoja krása, biela ako sneh."

Hneď v prvý deň ho mala na posmech.
Celučký večer hrala sa s n í m karty.
A keď sa slovom placho dotkol party,
zasmiala sa mu, pekná potvora,
a vyhodila prsteň do mora.

„Zajtra ho prines. Ako odmenu

ti potom azda budem za ženu."
Priniesol prsteň - Pustaj mu ho vrátil.
No diabol v nej si ďalej chvíľu krátil
a vyhodila oknom lyžičku.
„Vylov ju z mora, sprav mi službičku."

A na tretí deň sa mu uškiera.

„Dnes budeš hádať, kde mám frajera!"
a hadím zúbkom do srdca ho sekla.
T a m išiel za ňou na samé dno pekla
a prehltal i hanbu, žiaľ i zlosť.
Na štvrté ráno Pustaj riekol: „Dosť!
Dosť si ho plietla, dosť ho hubila.
Plň teraz sľuby, čo si sľúbila.
Čo na kraj sveta nájde doba dobu!"
A ťal ju prútom z tulákovho hrobu,
až všetci čerti vyskákali z nej
jak čierne blchy. Veru, dial sa dej:

„Šablička moja, sprav im výplatu,

posekaj mi tú zberbu rohatú!"
Hrdzavej šabli nebolo viac treba:
vyriadila to podpalubie neba,
sekala, bila, ťala do kosti.
T a k koná dobrý, keď sa nazlostí.

Princezná ide k nášmu Piatkoví

a už sa chystá, že ho osloví;
no nevedela vyriecť to, čo chcela.
I červená, i ako sniežik biela,
dvíhala k nemu bojazlivú tvár.
„Teraz je krásna, teraz je to dar,"

hovorí Pustaj. „Kiež vám praje deň!

Už ti len poviem, čo som za jeden,
a nebudem viac rušiť v peknej chvíli.
Ja som ten mŕtvy, čo ho vtedy bili,
že jeho telo dlhy zaplatí.
A ty si ma, veď vieš čo. Vďaka ti.
Že mŕtvy vstal? A čože urobí,
keď má svoj dlh a keď i za hroby
vie trvať vďačnosť? Ba i tie sa minú
a navždy svieti stopa toho činu,
čo rozhrnie i hlinu zakrytú
a dvíha mŕtvych z blata k blankytu.

Ale už idem dosnívať si sen,

zákon je zákon. Dobrú noc, či deň!"
A už ho niet - že sotva očiam veria.
Len vo vzduchu šum holubieho peria.
Nuž, ktože ho vie, z akej záľuby
sa na cmiteroch držia holuby.
RUŽOVÁ ANIČKA

Ružami zakvitá
Ružová Anička.
Dve ruže pod čelom,
dve ruže na líčkach.

Dve ruže belasé,

dve ruže červené.
Ako dve jazierka,
ako dva plamene:

vetríček zaduje -
vyskočia z popola.
Ale tá najkrajšia
na ústach plápolá.

Ale tá najkrajšia
zakvitla ústami.
Opatruj Aničku,
obloha nad nami.

Veď si jej zverila

krásy tak nad mieru,
že ma strach obchodí:
besy ju zožerú,

zlé si ju vyviaže
na rohy byvola.
To, čo je vysoké,
blesky si privolá.

A krása, božemôj -
hviezda aj osika:
svieti i chveje sa,
smrti sa dotýka.

Hej, smrti hlavičkou,

života nohami...
Ochraňuj Aničku,
dobrá zem pod nami!

Nechže sa zľutujú
aspoň tie kačičky,
čo žijú z tvojich vôd
a z tvojej trávičky.

Tie si ju ochránia,
až bude potreba,
vďačne jej prepustia
períčko zo seba.

A bude lietavať
v ich sivej retazi,
kýmkoľvek dobré v nás
nad planým zvíťazí.
Anička, šípik môj,
rozvitý do krásy!
Zas letia kačičky,
povedz mi, ktorá si!

Kačička divoká,
zleť z toho vysoká,
priveľa krvičky
zo zeme vymoká.

Zleť z toho vysoká,

posed' nám na dlani.
Kačička divoká,
ktože nás zachráni?
...tu nájdu jedného starca za stolom sedieť
a knihy písať. Poklonia sa mu, ale ten im nič neodpovedá.
Stoja dlho pri dverách, že ich azda privíta,
keď si dopíše; ale ten nič, len píše a píše ďalej.

Mahuliena zlatá panna

Ú D E L A ROZPRÁVKA

Za dubovým stolom sedí ktosi starý.

Hrubú knihu drží, hľadí na jej čiary.

Nezavíri prášok - ako za bezvetria,

keď sa v hore nehne lístok, kdeže vetva!

V nekončiacom tichu iba pero škrípe

ako zo sna vtáča v tisícročnej lipe.

Ruka, ktorá čiaha zemi do poriadkov,

pridá zavše riadok k mnohým radom riadkov.

Akoby v tej knihe nepísal, no oral.

Všetko vôkol neho zneje ako chorál.

Netreba mu veľa - ani štyri steny.

Nič ho nevyruší v m o c n o m sústredení.

A v tých štyroch stenách do štyroch strán sveta

z úst mu nevypadne jedna skúpa veta.

Nezopätuje ti ani Dobré ráno.

Ani Dobrý večer, keď ťa prijme na noc.
Akoby si vôbec v jeho oku nebol...
To on píše teba - nie ty píšeš jeho.

Nemôže ťa predsa pustiť do príbehu:

odpiť z jeho rieky, vziať si z jeho brehu.

Že už vie tvoj údel, nechce tvoje slová.

Všade si ním žitý, kam si dovesloval.

Načo ešte vravieť, čo sa nebu žije.

Nevyčítaj mu to, nekrič: nemluvný je!

Slová sú vec ľudská. Avšak, čo sa deje,

to je jeho písmo, to sú jeho deje.

No má osud seba ako človek slovo?

Má sa a či nemá? Či len rozprávkovo

čaká vlastné dcéry - ako po ňom mnohí -

kým sa ku večeri vrátia spod oblohy?

A sám túži s nimi stratiť dve-tri slová.

Čo vie vlastne: písať, či len zapisovať?

Prečo ľuďom skrýva, čo je jemu známe?

„Kto to nahlas povie, premení sa v kameň!
Strom života... Šumí jeho pieseň živá.
Rozprávka sa na to tisíc rokov díva,

hľadá skryté veci, čo sa v strome dejú.

Ale kto jej riekol, že jej Prométheus,

umrúc, nesmie umrieť: musí ostať pre sen?

To nie Prométheus, to ty čakáš jeseň.
Od tých čias chodieval každý boží deň
vyzerať ku tej skale a kládol
popred dieru zo svojho jedla...
Keď sa takto častejšie vídali, had
ostal celkom krotkým a napokon aj
zo samej chlapcovej ruky jedával...
V jedno ráno takto smutným hlasom
prehovoril: „Janko! Janko! Rád by som
ešte s tebou aj ďalej tuto žiť,
ale darmo - mne je už raz koniec."

Hrdá panička
HOVORY S N E M Ý M

Hviezdička detí, meteor.

Kratučká príležitosť,
kde v tichu živlov drieme tvor,
tam srdcom vidieť bytosť.

A v uhrančivej dôvere
ju osloviť a spolu,
akoby z jednej matere,
s ňou denne sadať k stolu.

A približovať ďaleké
a ozvučovať nemé.
Nájsť živé slovo úmluvy
pre tiché ústa zeme.

Až všetko, kdesi za zrakom

už ľudským očiam skryté,
sa rozosvieti zázrakom.
T a k ide po blankyte

hviezdička detí padavá.

A pokiaľ v čase zhorí,
so všetkým nemým na zemi
má šťastné rozhovory.
Len spomínaš ten rozhovor,
už oslovujúc márne.
I ľud je dieťa...
Áno, viem.
Ale i ľud už starne.
ZLATÁ PRIADKA

Blkoce v peci, zaletujú sadze.

Naprostred izby, čo je plná priadze,
sedí a plače jedna mladá žena.
Je nešťastná. Ba viac - je zahanbená.

Ako len chceli! Ako doma chceli!

No nie a nie ju dostať ku kúdeli.
Prosby i hrozby - všetko bolo málo.
A teraz trpí za to, čo sa stalo.

Díva sa na ľan: veď je vlastne krásny.

Či mu len mohla zaďakovať za sny!
O dobrom mužovi a o dieťati,
o kozúbku, kde puká oheň zlatý,
o šťastí v rodine a šťastí z práce.
Plachetkou z ľanu zakryť dieťa spiace,
pri kolovrátku uspávanky spievať
- to bol jej svet. Má plakať? Má sa hnevať
na samu seba? A veď čo s tým zmôže?

„Pomútil sa mi rozum, dobrý Bože.

Zaľahko je byť hlúpy. Múdrosť bolí.
Múdrosť je vedieť do rán vsypať soli
a radšej kričať pri tom ako prestať.

Kto ma to trestal, musel takto trestať

a nemohol sa od polcesty vrátiť:
do rána popriasť všetko, abo stratiť
všetko, i život.

Keď som bola malá

mamenka naša kúdeľ berávala
večer čo večer. A z jej hladkej sliny
vilo sa vlákno, jarček domoviny,
uzučký jarček šťastia. Ó, ja hlúpa!
Ja sama sebou takto okradnutá!"

Keď už tak bola na vrchu tej chmúry,

pod pecou zrazu píska zlatý fúrik
a malý smiešny človiečik ho tlačí.
„Viem, Hana moja, prečo sedíš v plači,
i že si takto nemusela sedieť.
No naučím ťa, čo si mala vedieť.
Do rána bude z toho ľanu zlato.
Spradieš ho všetok. Lenže čo chcem za to:
O rok zas prídem. Ak mi povieš meno,
pôjdem ja ďalej, bohu poručeno.

Ak neuhádneš, škoda plaču-kriku

- odveziem si ťa domov na fúriku
a do smrti už budeš moja žena!"
Čo urobiť? Nie veľmi potešená,
prehltla v sebe ďalšiu z tvrdých kôrok.
„Nedbám. Do rána bližšie ako o rok."

Činí sa mužík pred novotnou priadkou.

„Ta-kto, Hanička, takto, takto, takto!
Takto, Hanička, takto, takto je to..."
Činí sa, radí. Až ho zrazu nieto,
ani len za ním nezavrzla brána.

Popriadla všetko do bieleho rána.

A bolo chvály ako v poli vňate.
„ T y moja priadka, moje prsty zlaté,"
vďačne sa muž jej srdcu pripomína.
Ešte v ten rok mu darovala syna,
nuž mal ju rád už nielen ako priadku
- ako ženu a svojho syna matku.

Ale tá tŕpne. „Čo len bude s n a m i ? "

Zo dňa na deň mu márnie pred očami,
zatajuje, čo nezatajíš láske,
a skrýva v sebe niečo veľmi ťažké.
„Nie, nič mi j e ! " Len ako dlho ozaj?

Posledné dni už rôčik skladá z voza,

posledné snopy svojho kalendára.
A žena chradne, muž sa márne stará
- nevyzradí. Naveľa prišla chvíľa,
keď mu to v plači všetko vyjavila.

Aj muž sa zľakol. Pred každými dvermi

dal stavať stráže. Veď ju rád mal, veľmi.
Odmenu sľúbil každej tvári, ktorá
by znala meno toho, toho tvora.
No nepoznal ho nikto z tohto kraja.
A tak sa teraz trápili už dvaja.

V predposledný deň toho sľubu zlého

stratil sa v hore muž i sluha jeho.
A darmo sa tam seba pýtal: kde som? -
len blúdil, blúdil hustým čiernym lesom.
Bol dážď, ba búrka, ledva znášal zimu.
Tu zrazu zbadal tenký pásik dymu.
Dymu, čo stúpal z jednej zemskej diery.
Nazrie do nej a sotva očiam verí:
Maličký tvor tam zlatý fúrik tlačí
a čo si spieva, zrejme sa mu páči.
„Uvidím si ja zajtra zlatú priadku,
stanem si pred ňou, zahádam jej hádku.
Vieš moje meno? Kdeže by ho vzala!
Martinko Klingáč po ženu si cvála,
na veľkú svadbu koláče jej pečie.
T o , čo sa vlečie,už mu neutečie!"
Bežal muž domov s nečakanou zvesťou.
Jedno mu bolo - necestou či cestou.
Napokon svitlo z hrozivého neba.
Nik sa už toho panáčika nebál,
keď prišiel, volal: „Povedz, či vieš, kto som!"
„Martinko Klingáč!" Tašiel s dlhým nosom.

I žili šťastne, ťažoba z nich spadla.

Tá mladá žena priadla zlato, priadla.
Pod kúdeľkou, pod baldachýnom matiek,
ich dcér i vnučiek, neviest ich i svatiek.
Kde rody žien, kde ženy tohto rodu
spriadali svoju baladu i ódu
na život, jeho šťastie premenlivé.
Chválili sebou všetko, čo je živé,
len kde-tu slzu vytreli si hánkou.
Chválili život, veď sú jeho schránkou
a všetkým všade zaplatili za ňu.

Vy moje priadky! Svetlé vlasy ľanu

ste bozkávali ako zaľúbené.
Vidím to vlákno - sivú žilku zeme.
Chlieb ženy svieti popri chlebe muža.
Sto rokov kvitla jeho biela ruža.
Nuž, Hanka, praď a ži už z celej sily.
Veď to sa stane, že sa mladosť zmyli
a potom úder napráva jej myseľ.
Praď už! I mesiac pavúk z neba visel
na tvojich ústach, ako sa v nich tenko
rozpúšťal ľan a menil na vlákenko,
na vlákno, čo sa celým rodom ťahá.

Ach, mati moja, zlatopriadka drahá...

Tu milá páva príde k nemu, do ruky mu vloží
z pyšteka jednu zelinku a začne spievať...
Kráľ zadivený pozeral za ňou v myšlienkach;
prišlo mu na um, že to iste nebola páva ako páva,
ale že to musela byť jeho nebohá žena.

Mať a macocha alebo zlatá páva

HLINENÁ PIETA

Kto už krajšie porozpráva,

čo mať rozochvieva?
Priletela zlatá páva
na okno a spieva:

„Sadla páva vedľa pána,

doniesla mu tri noviny,
zarezanie jeho syny.
Ležia, ležia v tej palote,
kde on chodí len raz v roce,
doniesla mu takej masti,
čo zahojí jejich kosti."

Kto to krajšie porozpráva

pre život i pre sen?
Priletela zlatá páva
spievať večnú pieseň.

Píska tenko ako vlha

hlások mŕtvej matky,
že jej večnosť príliš dlhá
na jej život krátky,
spod korienkov tráv a raži
o svojich sa bojí,
ešte odtiaľ chráni, stráži
kroky synov, hojí,

ani smrť už neposlúcha,

nedbá na zákony,
prerazí aj oblúk bytia -
ako z veží zvony
veľkým srdcom prečnievajú
cez ťažký kruh medi.
Na obloku rozprávkovom
zlatá páva sedí.

Píska tenko ako vlha

hlasom mŕtvej matky,
večnosť ženy príliš dlhá
na náš život krátky.

Pieta v hline vyrazená.

Hlina tá je iná:
mŕtva mať má na kolenách
živé telo syna.
MAHULIENA
A L E B O O Č O M J E KRÁSA

Najprv je obraz, zavesený

v pamäti, v krvi, na stene.
A čo je na ňom? Tvár tej ženy?
Tvar túžby. T i c h é rašenie.
Dlho sa chlapec iba díva.
Až z toho, čo vzal v pokoji,
jedného dňa je sila živá.
Zavinie si ho do pradiva
a hustým vínom napojí.

A otec vlastné klasy doznie.

Keď vidí, že sa musí stať,
čo predtým bolo iba možné,
povie, čo treba povedať.
A keby to aj nespomínal,
ktože tu čomu zabráni?
Vie, že to nebude už inak,
že nieto sily, čo mu syna
zastaví v jeho hľadaní.

A kto má šťastie pred osudom,

osud mu pošle tuláka:
oznámiť, čo ho v jeho prúdoch
čaká i čo ho nečaká.
Povie mu, čímže človek silnie,
trápiť sa bude o neho,
jak vlastný otec k nemu priľne.
A naučí ho neúchylne
oddeliť dobré od zlého.

Len potom môže ku krásnemu

a nezhorí mu v plameňoch.
A hľadajúci Mahulienu,
tajomstvu príde na meno.
Nájde jak ucho ihly úzky
chodníček svetom neznámym.
Tam, kde tí druhí v čase skúšky
padali ako nočné mušky
s ohorenými krídlami.

Len po kolená (kdeže líca!)

trúfal si ku nej - dcére dcér.
Pri gazelách a jeleniciach,
sám plachý ako poľná zver,
nebudí lásku, kým jej samej
sa jeho srdca nežiada:
odjedol z tácne prichystanej,
odchlipol z čaše vína na nej
a potichu sa odkráda.
Vysekať schody pre počiatok.
Vysekať hoci v kameni.
Kto vymyslel, že skôr než sviatok
je advent plný znamení?
A napomína, napomína:
- na druhý deň len do pásu
si trúfaj, do pol čaše vína! -
A krása, sprvu nehostinná,
schyľovala sa k súhlasu.

No iba potom. Iba po tom,

keď ľudská múdrosť nádeje
a trpezlivosť so životom
dá silu čakať na deje.
A že on počkal, už to vedel,
kto si skryl oči za vejár.
A tak sa dožil odpovede:
po časoch túžby, po tom smäde,
uvidel krásu a jej tvár.

Živiaca všetkých, čím si živá?

To kvôli čiemu zákonu
sa do slniečka možno dívať
len cez oblačnú záclonu?
No on už hľadel zoči-voči.
A jej vlna ho nezmietla,
neoslepila jeho oči.
A hoci vyšiel z ľudskej noci,
vedel sa dívať do svetla.

Syn rozprávky. Vždy mohol viacej

než ľudský syn. T a m syn je sen.
Otvárajúci oko spiacej,
zarába kvások na pieseň.
Ale my za ňou nemôžeme,
my, pre jej zázrak priťažkí.
Ťažkí i cestám vlastnej zeme,
ak vieme ešte, to už vieme
len svoje večné otázky.

Ach, Mahuliena - krása, kto si?

Čo si to vlastne: liek či lesť?
Pre koho tvoj srp trávu kosí
na nebi plnom letných hviezd?
Komu si to? Si sebe samej?
Si životu? Či smrti snáď?
Si všetko to, čo nepoznáme,
čím avšak sme? A ten tvoj plameň
nás prišiel páliť a či hriať?

Si chorálom? Si spevom Sirén?

Si hostiteľkou? Či si hosť?
Si sladkou pascou, ktorú v číre
bytie nám kladie povinnosť?
Povinnosť byť a dať to ďalej,
povinnosť oka v retazi?
Si svoja? Hluchá k ľudskej chvále,
pre čiu si radosť, pre čie žiale?
Kto, majúc teba, víťazí?

Znieš pre šťastie. No čo znie tebou,

keď, neoblomná, podchvíľou
si hreješ prsty nad pahrebou
z upaľovaných motýľov?
A či to tvoje jasno horí
nad bledým svetlom ľudských diel,
lebo svet stvoril básnik, ktorý
to nevie už bez metafory,
a tak si teba vymyslel?

Nehľadaj trestom z prísnej ruky

tých, ktorí, stokrát padajúc,
jak slepé šteňa sučie struky
ťa po tme citov hľadajú.
N e m á m e každý na tuláka.
Syn kráľa? Nie - syn osudu.
Kto jemu povie, kde ho čaká
Mahuliena a kde to, aká
krása zas rodí obludu?
No nech si, kto si, nech si, čia si,
či prelud a či istota -
svietiš jak rozpustené vlasy
na nahej šiji života.
Si slobodou? Si zlatou klietkou?
Nesúď ma, krása, ak som riedko
chodieval tvoje pole siať.
Svet je krásny... No to je všetko,
čo môžu ústa jeho svedkov
krásneho o ň o m povedať.
O DVANÁSTICH MESIAČIKOCH

T a k prudko prosila,
ako vie iba dieťa.
A na chvíľu sa v sebe pohol čas.

„Poď hore, bratku Brezeň, pustíme ťa!'

A boli fialky
a dookola mráz.

T a k čisto prosila
jak môže iba dieťa.
A druhý raz sa v sebe pohol čas.

„Poď hore, bratku Lipeň, pustíme ť a ! "

A boli jahody
a po nich opäť mráz.

Nemožné prosila.
A to smie iba dieťa.
A tretí raz sa v sebe pohol čas.

„Poď hore, bratku Rujeň, pustíme ť a ! "

A boli jablká.

A bolo na odkaz,
na štíhle jadierko z dužiny tisícročí.
A bola správa
vekmi priviata:
Kto časom pohýna,
má v hlave múdre oči.
No srdce dieťaťa.
OTCOVIA A D E T I

Kráľ vtákov trúbi. Jeho vôľa svätá

žiada si svojich poddaných.
Už zjavujú sa z každej strany sveta
a sadajú mu do dlaní.

Zlieta sa vtáctva, až sa hory trasú,

vzduch pod krídlami narieka.
Posledný z nich, ako ten, kto má času,
priletel orol. Zďaleka.

„Nevážne, orol, plníš vôľu vážnu,"

„Nedalo sa mi, vzácny kráľ.
Práve som krásnu černomorskú kňažnú
cez štyri moria prenášal."

„Veď je to ona!" Nebojsa ho prosí:

„Zanes ma ku nej, orlíček!"
„Pridlho, chlapče, vietor ma už nosí
a zhasína môj ohníček."

„Už ho len prenes, vždy si dobre slúžil,"

sám vtáči kráľ sa privráva.
„Po všetky roky, čo si hore krúžil,
vialo tam ako zástava

tvoje hrdé a spravodlivé meno.

Rozmysli si to. Nepokaz!"
„Máš pravdu, kráľ, máš pravdu: jednou cenou
sa všetko platí v každý čas.

I staroba má nielen svoje práva.

Dal si mi, chlapče, dôveru -
nasadaj na mňa. Čo som cez deň staval,
nebudem búrať k večeru.

T e n si ma nájde, kde som býval vo dne -

tam v azúrovej perleti.
Drž sa mi krídla. Preletelo hodne,
tú cestu ešte preletí,

i keď sú všetky veci trikrát ťažšie

zvečera ako o ráne.
Tak, do roboty, chlapče. Lebo šťastie
seje tam, kde je zorané."

Letia a letia ponad všetko more,

už im len kúsok ostáva.
Dotkol sa orol zeme na obzore,
padla naň strašná únava.

„Ja končím, syn môj, pre život už slabý.

Čo proti tomu zmôžeme?
Jedno mi urob: láskavo ma zabi.
A kým ma vložíš do zeme,
pekne ťa prosím, vyber zo mňa srdce,
aby v jej hrudách nestlelo.
Videlo blesky, dažde bičujúce,
i slávu slnka videlo.

Videlo víchor, ako piesky hrebie,

videlo puky na ruži.
Vyjmi ho zo mňa, vezmi si ho k sebe,
možno ti ešte poslúži.

Povie pravdu, kde teba telo klame,

veď žilo viacej ako ty.
Vezmi ho k svojim, nenechaj ho samé
zapadnúť do tej prázdnoty.

Snáď dokáže ťa zmieriť s ľudským lósom,

či obísť v ňom to úbohé,
ak prezradí ti všetky cesty, čo som
vyšliapal krídlom v oblohe."

Nuž poslúchol ho. A už m i m o stesku,

v najtichšom z tichých pohrebov
pochoval telo do morského piesku.
To srdce si vzal so sebou.

Hľadať si lásku v nových sveta stranách.

Veď tá je vždy len jediná.
A hoci nikdy nezopakovaná,
vždy ide z otca na syna,

po živých schodoch stúpa do večného

A pod jej sviežim vavrínom
chvíľočku skôr je otec. A tak jeho
srdce vie o nej pred synom.
A tu vyletela z prvého kŕdľa zlatá
kačica, vyšla na breh, premenila sa
na krásnu paničku, obriadila
a nakŕmila svoje dieťa, potom ho
položila barančekovi na rožky,
premenila sa na kačičku
a vletela do Dunaja.

Brat a sestra
O T O M , ČO SA M U S Í

Neprevinil sa. Ak ; nuž málo:

napil sa vody z kadluby.
A vo sne sa mu nezazdalo,
že ich to takto zahubí.

Na barančeka premenený,
na zlatú kačku zakliata.
Hej, od výmyslu sveta býva
pestrá tá za n i č odplata,

tá, pri ktorej si vymyslela

i trest, i vinu náhoda.
Plávala teda sestra biela
tam s kačičkami na vodách.

A keď jej braček dieťa niesol

na mäkkej vlne zďaleka,
na paničku sa premieňala
a kojila si synčeka.

Lebo sú veci nevyhnutné

a tie už iné nebudú.
Sú také veci, ktoré musíš
v každučkej chvíli osudu.
A osud, akokoľvek slepý,
vo svojej chôdzi ťarbavý,
pred nimi aspoň na chvíľočku
tie hrubé nohy zastaví.
S O Ľ NAD ZLATO

Bol jeden kráľ a mal tri dievky zdravé.

Varoval si ich ako oči v hlave,
ako tri puky na ruži.
Keď už ho zašla rokov nepohoda,
začal sa trápiť, ktorej vládu oddá,
ktorá z nich si to najviac zaslúži.

„Povedzte, dcéry, každá ako viete:

ako si svojho otca milujete.
Povedzte, všetky napospol!"
„Ja si vás ľúbim nado všetko zlato."
„Ja viac ako svoj vienok," druhá na to.
„Ja vás mám rada ako soľ."

„Naničhodnica! Čože to tu vraví!"

zjačali na ňu tie dve hrdé pávy.
„Povedz to, dcéra, ešte raz!"
„Otec môj, vďačne. Urobím vám kvôli:
ako na chlebe vzácnu štipku soli
tak si vás ľúbim." „Ber to ďas!

Prac sa mi z očí! T a m sú tebe vráta!

Až bude soli menej ako zlata,
až bude drahšia od zlata,
potom sa ohlás - to ti bude chvíľa!
Vlastného otca si si urazila.
Soľ! Veď ju lížu teľatá!"
Šla Maruška. Šla, akokoľvek ťažko
jej bolo v srdci s ohrdenou láskou,
až smutná prišla do hory.
Tu zastala jej cestu stará žena.
„A čože si ty taká zamračená?
Čo sa ti stalo?" hovorí.

„Už sa mi zdôver, dievka moja mladá.

Veď azda sa ti nájde u mňa rada.
No len poď so mnou do chyžky.
I spomôžem, i podelím sa s tebou
o prístrešok i o pár božích chlebov
za trochu dobrej službičky.

Len či vieš priasť a navíjať a snovať,

ovečky dojiť, variť, upratovať?"
„Neviem, no čas ma naučí.
Čo k ľuďom patrí, všetko mi je blízke."
Šla Maruška a žila si v tej chyžke
akoby v teplom náručí.

Za ten čas doma sestrám bolo hrdo,

keď navliekli si na to svoje brdo
dôverčivého otecka.
Tá staršia večne za bohatstvom vzdychá,
prostredná myslí iba na ženícha...
„Ostrihali ťa, ovečka!
Ovečka? Kdeže - baran! Na moj veru!
Vyhnal som z domu najvernejšiu dcéru,"
sám seba hreší chorý kráľ.
„Jedna chce zlato, otca iba slovy.
Druhá dá vienok čo aj hlupákovi,
len keby o ňu popýtal."

A čudná vec sa nezadlho stala.

To hádam, aby stratilo sa z mála
aj to, čo ešte nechýba.
Pribehol k nemu jeho dvorný kuchár
a jachtal, jachtal, sťaby stratil ducha:
„Galiba, pán kráľ, galiba!

Galiba veľká, pán kráľ: ja som holý!

Na celom zámku nieto štipka soli.
Čo v zámku? V celom okolí!
Sám veru neviem, čo sa to s ňou stalo -
nikde jej niet. A nebolo jej málo..."
„No čože! Tak var bez soli!"

Ľahko sa povie, ale ťažšie spraví.

Neslané jedlá pre kráľovské hlavy?
Už sa to všetko začína.
Neslané ráno, nesolený obed,
neslaný večer. T i c h o ako v hrobe,
neslaná celá krajina.
Už ľudia na nej žijú ako tiene.
A všetko všade mdlé a vysilené.
Ticho je hore v paláci.
T a m dolu tiež, už nepočuť tu spevu.
Len občas tresne nahor výkrik hnevu:
„Zlatom si soľte, panáci!"

A ľudia súdia: „Mali sme my kráľa,

mali sme kráľa, voda nám ho vzala.
No povážte len - je to kráľ?
Čo lacno predal múdrosť za lichôtky,
dcéru si vyhnal nedobrotky-zlotky
a cenu soli nepoznal?"

Tam, kde je voda ako krištáľ čistá,

nevidí blázon hĺbku a sa chystá
dočiahnuť nohou blízke dno.
No nedočiahne - je tam hlbočina.
To on je plytký, pravda býva iná
a nesie ho, kam nevedno.

Tak i náš kráľ. Už vedel, čom mu radno

že to s tou soľou nedovidel na dno,
na hlboké dno prostého.
A bol by za soľ dal i zlata mieru.
A ešte viacej za tú svoju dcéru,
čo musela preč od neho.
Tej bolo dobre, vo vľúdnosti žila,
veď s robotou sa chytro spriatelila.
A bola starkej milý hosť,
čo varil, pral i ovečky jej pásol.
A tak v tom domku bolo nielen na soľ,
ale i chleba bolo dosť

a dníček mal tam svoju chuť i vône.

Ale čo robiť - všetko má svoj koniec.
„Nebudeš tu už takáto,"
jedného dňa jej dobrá starká vraví.
„Pošlem ťa, dievča, do velikej slávy.
Tam, kde je soľ už nad zlato:"

Rozpovedala, čo sa u nich stalo.

Otcovu hanbu, no i jeho žalosť.
„Vyber sa za ním," hovorí,
„a zabudni už, že bol k tebe krutý.
Za službičku ti dávam tento prútik.
Z e m sa ti pod ním otvorí

a čo tam nájdeš, všetko bude tvoje.

A bude tebe slúžiť, lebo to je
pre teba veno. Tu máš soľ
tebe i druhým. Vždy sa rozdeľ s nimi.
Ak zadobre si bola so všetkými,
všetci si sadnú za tvoj stôl."
T a k medzi rečou došli na kraj lesa.
„Nepôjdem ďalej, moja, rozlúčme sa
a ty už choď ta medzi svet."
Hľadala v sebe najvrúcnejšie slová,
aby sa mohla starkej poďakovať.
No tej ti zrazu niet i niet.

Stratila sa jej, sťaby sfúkol plameň.

Nuž ďakovala aspoň v sebe samej
za to, čo osud doniesol.
T a k prišla domov. Najprv nepoznaná.
No hneď sa pred ňou rozletela brána
pri prvom slove, slove - soľ.

Sťaby tá brána bola bránou neba,

keď im v nej zrazu osolila chleba.
Spadla z nich drievna clivota.
Otec ju spoznal. Biedny, až to bolí,
smial sa i plakal: „Moja hrudka soli!
Dcérka - soľ môjho života!"

Od tých čias ju už inak neosloví.

Len zavše prosí: „ Odpusť starčekovi,
nech sa mu žiale zahoja."
„Veď ja som šťastná, že ma máte radi.
„A ešte čosi. Ty sa ujmeš vlády,
múdrejšia si už ako ja."
Vykrásnilo sa po tom čase krutom.
Maruška šibla darovaným prútom
zem a tá zem sa otvára.
I vošla dnu a všetko to tam svieti
a na studeno kvitne ako kvety
z krištáľového pohára.

A na stá drobných ľudkov sa tam tmolí.

„My sme tu nato, aby bolo soli
pre ľudí blízkych, ďalekých.
Kráľovná, vitaj v našej hlbočine!
Keď sa vám hore v príbytkoch soľ minie,
tu ti jej bude na veky."

Už pochopila veľkosť svojho vena.

A potom vládla, ľudom obklopená
tak dobre, ako vedela.
Chleba či soli niet tam nedostatok.
Žijú, akoby každý deň bol sviatok.
Každý deň im je nedeľa.
Keď na tej píšťalke zapískaš,
musí každý tancovať,
kým ju len od úst nevezmeš.

Hrdá panička

Potom vzal husle. Ako začal na nich hrať,

všetka zverina tancovala.

Sirota
DIVOTVORNÉ HUSLE

Buď zbohom, všetko ušlé.

Kosička svišťala.
Zbohom i jeho husle,
i jeho píšťala.

Z ich dužín ako včely

- na nôžkach peľ a med -
keď tóny vyleteli,
tu pokoril sa svet

a ustrnul a žasol.
A zrazu spievala,
kde predtým ani na soľ
mdlá radosť nemala.

Čo to v tých husliach bolo?

Sám osud a či dar?
Že na ich prudké sólo
sa rozvíjala jar

i pod stupajou mrazu?

A zlého syn i brat
vo svojom prestal zrazu
a sto i tisíckrát

sa metal pod tou piesňou,

až prosil zbabelo,
keď silou prečudesnou
mu bila na telo:

„Ach, prestaň, dám ti úrok,

dám vďačne už i dnes!"
Pod bičom krásnych búrok
sa krotil ľudský bes.

Nuž, zbohom, všetko ušlé.

Kosička svišťala.
Zbohom i jeho husle,
i jeho píšťala.

Ba čo to len v nich bolo?

Sám osud a či dar?
Nie voskom, ale smolou
čas pečatí už tvár

a ústa, ústa na nej,

čo by to vedeli.
A o to pod pečaťou
sa s nikým nedelí.
PANI MAČIČKA

Rozdelili sa na rázcestí.
Potom sa držal svojej cesty
každý z troch bratov už len sám.
Čo bolo s jedným, poviem vám.

Postretol mačku, išiel za ňou.

Na zámku sa mu stala paňou.
„Po celý rok mi dobre slúž.
No vydržíš len, ak si muž.

Tvoja služba, vieš, nie je milá

a hoviadku by nesvedčila.
Len človek, že má um i cit,
smie robiť to, čo musí byť,

i keď ho pritom duša bolí.

Vidíš tie šípy po okolí?
Každý deň odrež jeden prút.
Ale, ťa prosím, pevný buď:

tým prútom tni ma bez milosti!

Budem sa zvíjať, priečiť, zlostiť.
Lenže ty, pane na nebi,
nič nehľaď na to, ale bi!

Bi, aj keď budeš v sebe plakať,

aj keď ťa začne veľmi lákať
obláčik dobra, mäkká tíš.
Nestup naň, nikam netrafíš.

Iba sa prepadneme, slepí.

A budú z túžob márne črepy,
až odmetú nás do hrobu,
víno i jeho nádobu."

Bíjaval ju, tie prúty v pästi.

Keď hrýzla kľučky od bolesti,
vzdychol zavše: „Už nemôžem.
Pošepkajte mi, nebo, zem,

kedy sme malí, kedy obri.

A či sme zlí, ak sme len dobrí.
A či sme dobrí, keď sme zlí,
aby sme osud uniesli.

Kedy je slza iba mláka,

kedy je pierkom ohniváka.
A kedy tvrdosť a jej hnev
je ľudskej lásky drsný spev.

Lebo ja tuším, prečo bijem.

V tej mačke čosi zlého žije
a chce to vyhnať z tela von.
Ak bijem, bijem ako zvon."
Nuž bil a znášal rev i slzy.
Myslieval, že už nevydrží,
tri roky prešli bezmála.
Chudera, ešte volala:

„Neumdlievaj mi, vydrž, kde si,

a udieraj! Sú vo mne besy,
no ďalej ti už nepoviem -
už vravím viacej, ako s m i e m ! "

A nakoniec ju musel spáliť.

Zlý, čierny dym sa začal valiť
a hrnul sa mu na telo.
Akoby peklo horelo

a potom vyliezalo z neho

na tisíc hnusných podôb zlého.
A on to bil a bil sa s tým.
Naveľa rozišiel sa dym

a zjavila sa pred ním žena.

Z vďačnosti kľakla na kolená
a šťastne plačúc, vravela:
„Ach, čo som sa len nachvela

od bolesti i od obavy,
že nevydržíš so mnou spraviť
to všetko, čo byť muselo!
Poď, bozkám si ťa na čelo.

Tiež som sa bála, že tie prúty

už naveky ťa spravia krutým:
oviaty pachom toľkých ziel,
zabudneš cestou, čo si chcel.

A zápas, čo si so zlým viedol,

poznačí si ťa čiernou kriedou
a nevybiješ klinom klin,
nie víťaz nad zlom - zlého syn.

No ty si vedel, mocný nadosť,

že dobro nie je srdca slabosť,
lež jeho sila nezlomná.
Chceš ma? Chceš všetko odo m ň a ? "

Chcel, veď sa krásou priamo skvela.

A že si svoje vytrpela,
bola i múdra, dobrá tiež.
Šli dvaja, jasní ako spiež.

Pevní i krehkí - zvonovina:

vlásočkom pukne, už je iná,
už nie je zvon, už nezvoní.
Len takí nesú zákony.
Bola raz jedna krajina temná ako
noc. Tam by ju boli ľudia sovám
a netopierom prepustili, keby kráľ
nemal jedného koňa so slncom
na čele, z ktorého sypali sa
jasné blesky na všetky strany.
Toho vodili po krajine a kadiaľ
s ním šli, svietilo sa ľuďom;
len kde už za horu zašli,
privalila sa tma.
SLNCOVÝ KÔŇ

Trochu sa usmeje
a zjaví pravdu starú.

Je svetlo, ktoré je
už v bytí, z jeho daru,
je jeho dotyk, jeho teplý bozk.

A svetlo, ktoré je,

až kde sa rozhorelo,
kde čosi stravuje
- a hoci tvoje telo -
jak svieca plameňom
si krája vlastný vosk.

Slncový koník.
Chodí dejinami
a strmým čelom svieti do ich tiem.

Plameňmi hraníc.
A myšlienkou.
A snami.

A nám sa potom zdá,

že akokoľvek sami,
na chvíľku aspoň rozumieme zem.
TROJRUŽA

Čiže si dlho vyberali dary

dve hrdé dcéry kupcove!
A tretia - čo? Tá nechce? Tá mu vari
slovíčko márne nepovie?
„Mne nič. Len, aby zadosť bolo zvyku,
aj to ti nechám na vôľu:
ak zbadáš niekde na šípovom kríku
tri ruže kvitnúť pospolu,
odlom mi ho a dones na pamiatku
ten pekný šípik plodivý.
Jedna ruža mi teba, jedna matku
a jedna sestry oživí."
„Ak nechceš viac, i takto nech sa stane.
Pohli sa lode od brehov.

Žiadala málo, ale skromné prianie

je často prianím múdreho.
A mala pravdu. Na zvíchrenej vode,
ťažké a plné tovarov,
sa v náhlej búrke potopili lode.
Ďaleko bolo od darov -
už kupec, chudák, sotva sľuby splní.
Veď myslel celkom na iné,
keď bez vlády ho vyhodili vlny
v akejsi cudzej krajine.
„Už nemám nič, už mám len život holý.
No práve za ten vďaka ti.
Ach, čudný kraj. Aké je ticho v poli!
Čudný, hej. Ako zakliaty.
A, pozri, ruže! Kde sa tu len vzali?
Hneď tri na jednom konári.
No, bude darček, čo už aký malý.
A keď sa prvé podarí..."

Nedohovoril. Sotva šípik zlomil,

zablýskalo sa kdesi z hôr,
zo všetkých strán sa rozduneli hromy.
A zrazu zastal pred ním tvor.
Tvor - ani človek, ale ani zviera.
Tvár - ani huba, ani tvár.
Má čosi z vtáka, čosi z netopiera.
Len v očiach taký ľudský žiar.
„Ja som tu vládca! Nedovolím, aby
mi kradli ruže v záhrade!
Kto si ty vlastne, že ťa musím zabiť?!"

Zas len bol kupec na rade

o život prosiť. A len pravda holá
mohla mu pomôcť z toľkých ziel.
Rozpovedal ju teda, aká bola,
pre koho to tie ruže chcel
- a vladár zvľúdnel. „Pošleš mi tú dcéru.
Múdry dar chcela. Dobrá j e ? "
„Či dobrá, pane? Jej oči, na moj veru,
nebeskej rosy kropaje!
No mám ju k tebe poslať miesto seba?
Ňou mám svoj život vykúpiť?!"
„Nehorekuj, je múdra, vie, čo treba.
Pošli ju za mnou! Iď už, iď!"

A bolo tak, že bez jedného slova

prijala jeho trápenie -
išla. A sestry znova, zas a znova
súrili dary stratené.
V batôžku svoje, rozhodla sa prostá.
„A čo na tom, že strašný je?
Pozval ma - teda vľúdne prijme hosťa.
A vľúdnosť všetko zakryje:
mrzkosť tela, čo nemohla byť inou,
i krásy, jednu za druhou.
Tú mrzkosť, ktorá predsa nie je vinou,
tak ako krása nie je zásluhou."
Akoby mala v sebe dvoje krídel,
šla - nad zemou i po zemi.

Dovtedy hrdý, ešte ju len videl,

zacítil v ľahkom mrazení
hlboko v sebe ostrý osteň studu
a začal skrývať svoju tvár.
Dni, ktoré prídu, už mu ťažké budú,
lebo si žiadal ťažký dar.

Hovorieval s ňou iba skrze stenu

a máličko mu bolo dosť.
Nič nechcel od nej, len sa trápil pre ňu.
Nič nechcel, len jej prítomnosť
tam za múrom. Či v tejto hre on strácal,
to vedel zatiaľ iba čas.

Lebo i v nej už, zdá sa, klíčiť začal

ten jeho nástojčivý hlas.
Zachvievali sa misky nemej váhy
pod obidvomi stále viac.
A jeden druhému sa stával drahý
len tušené, no nevediac.

Sú lásky - vzbĺknu ako meteory.

Je iná, sprvu bezradná:
potichu tečie plynúc, až je v mori -
a nemá brehov, nemá dna.
I táto bola iná ako iné.
To bola láska, ktorá by
tam dolu tichá, hore na hladine
vedela uniesť koráby.
No vladár, chudák, nebol si ňou istý.
Veď vlastnej podoby sa bál.
A v jeho hlase ako v zlatom lístí
jesenný vietor - hvízdal žiaľ.
Ona zas háda: „Čím som mu to vlastne
zavinila tú chvíľu boľavú?"
Ach, ľudské srdce. Ako ty vieš krásne
postaviť veci na hlavu!

Rozprávali sa múrom rozdelení.

Šli dni, ba týždne po nebi,
čo kreslievali na dve strany steny
uhlíkom z jednej pahreby
tú istú túžbu. Kto však jej dá meno?
Kto stanoví jej pevný tvar?
Ona sa hanbí, pretože je ženou.
On zasa skrýva svoju tvár,
tú, ktorú každý dostal ako osud,
svoje ja, svoju podobu
a chtiac či nechtiac verný tomu lósu,
odnáša si ju do hrobu.
To všetko bolo možno nad ich sily.
No kto im závoj odcloní?
Vie azda človek, kedy sa len mýli
a kedy plní zákony?
Jedného dňa bol omdlel od trápenia.
Ostalo ticho za stenou.
A tak si ho, tým tichom potrafená,
začala hľadať splašeno.
A keď ho potom v ružiach objavila,
veľmi sa zľakla o neho.
Tak, ako sa vie zľaknúť iba milá,
keď smrť jej berie milého.
Kľakla si k nemu a na tej mrzkej tvári
mu našla ústa - ústami.

Čo bolo ďalej? Veď už vieme vari.

Veď sa už roky nad nami
úľavne klenie rozprávka, jej pamäť,
ďaleký-blízky drahý svet.

Tu, pamäť, zameť za sebou, tu zameť

lupienky prvých jarí, liet,
zabudni svadbu, nechaj šťastný koniec!
Čo tu už na ňom záleží?
Tu neznie iba rozprávkový zvonec,
tu duní zvon. A na veži.

Na chválu lásky, na jej lesk a sýtosť.

Na chválu lásky. Tej, ktorá
vie do nás prísť a vzkriesiť krásnu bytosť
i z netvora.
Sestrička svetlá radosti a daru,
čo jakživ mala sily dosť
do seba prijať ako do jantáru,
zo všednej chvíle odliať skvost,
do svojho tepla, pokoja a jasu
vziať osteň, ktorý omína.

Svieť, rybka v sieti deravého času.

Ten, kto ťa videl, spomína.
Ako mu ide za rôčikom rôčik,
stále viac vďačný životu.

Láske v ňom za tie jej svetielkujúce oči.

Jemu za to, čo bolo tu.
Peráčina i papruť, paprať, paproč, poproč
i rebričina nazvaný kvet,
že len v tú noc pred sv. Jánom Krstiteľom kvitne.
A vraj, kto ho svieži nájde, vidí všetky poklady,
kdekoľvek ukryté by boli pod zemou.
T I C H É PAPRADIE

Tajnosnubné.
Len v podpalubí krásy
zaberá veslom,
koráb poháňa.

N e m o ho tlačí
a kvetmi nespieva si
o tom, čo vidí
v hĺbke trvania.

Možno preto
tak mlčí svoje sólo,
nevyzradiac sa
ani ozvenou,

že vidí všetko,
kdekoľvek by bolo
smrteľným očiam
skryté pod zemou.

Možno sú oči
vidiaceho nemé
a šťastne slepí
krásne spievajú.

Hlasivky detí
nad tajomstvom zeme
škovránčím krídlom
pozametajú

tú ľudskú cestu
dlhým nebom pustým,
svet rozosvietia
zhora piesňami.

No nás to nikdy,
nikdy neopustí:
uvidieť, čo zem
skryla pred nami.

V kratučkom blesku,
zajedno so životom,
raz porozumieť
jeho záhade.

Raz, v jánsku noc.

A potom nič už o tom.
Do konca tichí
ako papradie.
OBSAH
SOBOTNÉ VEČERY

Sneží 9
Had, mačička a psík 10
Spomínať 18
Koza rohatá a jež 20
Svet s mamou 27
Kráľ času 28
Kravka 33
Svenči gazda zvieracej reči vedomý 35
O kvočke 39
Ako šlo vajce na vandrovku 40
Staré mamy 46
Starý Bodrík a vlk 48
Rodinná pošta 53
Smrť kmotra a zázračný lekár 55
Dieťa 63
O dvanástej komnate 65
Cesta do školy 70
Ľubka a Kovovlad 72
Sobota 79
Žabina kmotra 81
Murári 88
Cesta k slncu 90
Po rokoch 97
Zabitá sestra 98
Vŕba v poli 105
Pecko sprostáčik 107
Vozy vo dvore 113
Či jesto pravda na svete 115
Rozlúčka 122
T I C H É PAPRADIE

Popoluška preberá hrach I 132

Popoluška preberá hrach II 134
Zmúdrenie Janka Hraška 138
Nebojsa 145
Dobrý stelec 146
Plavčík a Vratko, čo osúšajú slzy sveta 148
Ba híí: 154
Pes 156
Jej smiech 158
Prorok Rak 160
Klinko a Kompit kráľ 163
Živel nad živlami 169
Sálaš na Čertovici 170
Jej zázračno 174
Pravda 175
O troch cestách 181
Peráčina 183
O dievčati krajšom ako jabloňový kvet 186
O potulnom spevákovi 193
Píatko a Pustaj 197
Ružová Anička 201
Údel a rozprávka 205
Hovory s nemým 209
Zlatá priadka 211
Hlinená pieta 219
Mahuliena alebo O čom jc krása 221
O dvanástich mesiačikoch 227
Otcovia a deti 2,29
O tom, čo sa musí 235
Soľ nad zlato 237
Divotvorné husle 245
Pani mačička 247
Slncový kôň 253
Trojruža 254
Tiché papradie 263