Ivan Kolenič Až Do Nirvány

IK-Nirvana-04k:Sestava 1 24.10.
2014 8:11 Stránka 1
Ivan Kolenič
Až do nirvány
IK-Nirvana-04k:Sestava 1 24.10.2014 8:11 Stránka 2
Ivan Kolenič
Až do nirvány
Agentúra SIGNUM
© Agentúra SIGNUM s.r.o. 2014
© Ivan Kolenič
Vydala: © Agentúra SIGNUM s.r.o.

Editor: Zuzana Jarošová
Dizajn a sadzba: © Juraj Martiška
Cover dizajn: © Ivan Kolenič
Jazyková redakcia: Marta Bábiková
Prvé vydanie
Rok vydania 2014
Realizované s finančnou podporou

Ministerstva kultúry Slovenskej republiky
All rights reserved!

Akékoľvek reprodukovanie tohto diela alebo jeho časti je
možné len so súhlasom majiteľov autorských práv.
ISBN 978-80-970958-5-7
EAN 9788097095857
KNIHA
ocikedy sme s Čárlim vybehli na pre-

H plnené námestia, prezlečení do žen-
ských handier, ovešaní klipsňami, náušnicami, na
zápästiach náramky, na malíčkoch prstene s per-
lami a diamantmi, a zo všetkých síl sme zahŕňali
bytosti tou najpozitívnejšou mocou milosti. Vítali
sme v srdciach starcov, vyslovene nesympatic-
kých darmožráčov, objímali nežnosťou lotrov,
čo nám ublížili, holohlavých skínov a náckov, ho-
cijakého smraďocha; Čárli vyrukoval so slzou
pod viečkom, že cíti nesmiernu úctu k červovi,
ktorého práve nechtiac zašliapol. Hneď som mu
odpovedal, že tiež velebím všetok odpudzujúci
hmyz, všetku háveď, myslel som na bacily, ktoré
mi zvnútra obžierajú krv, a miloval som už nielen
preto, aby som si u Čárliho urobil očko, aby som
mu spravil radosť. Keď blázni, tak poriadni!
Zbožňoval som svoju chronickú obštrukčnú cho-
robu pľúc, svoje kamene v prostate, svoj choles-
terol, svoj vysoký tlak, svoju osteoporózu, svoju
]
krátkozrakosť, svoju pokazenú štítnu žľazu, svoj

krivý nos, svoje bezbrehé úzkosti, ktoré riešim
slopaním a navždy neúspešnými samovraždami.
Svoj zbytočný, zaplátaný, skomolený život nu-
láka. Už som zabudol, že v bilióntine bilióntiny
prvej sekundy som potreboval konečne zahulákať
do temnoty, do priesvitného priestoru trilióntin
– a konečne zvriesknuť dosť! Od bolesti mi zvlhlo
oko, keď som sa pošmykol na pene z piva a vy-
kĺbil si palec, hompáľal sa mi na ruke ako zlo-
myseľný cencúľ, obesenec, symbol konca ko-
nečného..., zabudol som, že ktosi ako píšťala
organu mi skočil do náreku, do vykonávaného
skutku. Niekto sa mi priplietol do vzlykotu, osla-
deného výkrikom, a rozprskla sa živelná serenáda
pomäteného rúcania ničoty. Nie slovo, ale sku-
čanie.
Sfušované a nepodarené od začiatku. Rých-
losť svetla sa zakrútila do slimačieho tempa.
Šklbol som sebou od zlosti a žeravý náprstok sa
pokorne naklonil, vylial som sa, rozfŕkol do ne-
konečných rohov a kútov a nervy sa začali rojiť.
Tak toto už nezastavím. Najprv všetko biele, ne-
skôr temné, čierne, najprv chichot sirotinca, po-
tom sa na mňa zvalila smrť v podobe záblesku
a tlieskania. V úľaku sa všetky moje rozprsknuté
JA, obtĺkajúce si čelo o čelo, zamotali do hmý-
riacich sa basových strún a ohlušili priestory
[
ohnivým nárekom. Nič od ničoho sa nedalo od-

lepiť. Spermia bez zľutovania myksovala zver-
ský, ničivý, sladký príbeh, celkom nový, zbláznený
a nemilosrdný.
Dobrý deň! Nebol večer a nebolo ráno, môj
priateľ Smrť tam hral na piano. Svetlo a oči...
Svet odkvapol sám zo seba cez úzku rúrku, oví-
sal ako môj vykĺbený palec, páchli mu nohy,
čudný vesmír zhnitý od vzniku. Utri si čelo, ty, čo
si sa túžil zahrať na pánaboha! Moje univerzum
vzniklo z vraždy. Z vraždy, smútku a depresie. Ty
si tam bol tiež. A z lenivosti a bezmernej opitosti
len prázdne, navždy jalové, nedokončené zhluky
ničoty. Moje JA pobehovali po časových osiach
ako muchy po mŕtvole, ty budeš hviezda a ty pes.
Kreslil som si slovníky cudzích slov a modeloval
kruhy, do gravitácie a medzi nohy hneď dve, tie
pomätú krajiny a plemená, sekty a tlupy, kme-
ňové vyvraždenia, občianske vojny.
Nebol som spokojný. Márne som menil
tvary. Bolela ma hlava a celý vesmír je hrboľatá
boľavá gebuľa, plná nedorobkov a slín. Mená som
nerozdával, moje JA už neboli JA. Zablúdil som
v tebe, ty vo mne a spolu blúdime po šialen-
stvách pošmyknutia: buď je všetko JA alebo TY.
„Vy ste veľmi extravagantný človek,“ pove-
dal mi usadený pán psychiater Porvazník na po-
slednej kontrole, „ja vám neviem pomôcť...
]
Predpíšem vám aspoň Citalec a niečo na spanie.

Stilnox.“
Odignoroval som. Stilnox s alkoholom narobí
v makovici poriadny ohňostroj. Človek je zmotaný
ako kalkulačka. Pomaľuje sa od hlavy po päty v po-
žičanom ateliéri, v požičanom čase, vyskočí nahý
cez okno do záhrady, dochráme si nohu a volá
o pomoc. Cez bránu ho uvidí suseda Jarka a zavolá
ďalšieho dedinčana, ten iba pokrúti hlavou: „Ech,
veď je nafetovaný ako hovädo.“ Vystrašená teta
Jarka radšej predá nehnuteľnosť a vezme nohy na
plecia. Odišiel som bez receptov od mozgoškraba
starej školy, vzývajúceho panáčika Freuda, ktorý
naškriabal spisok o vlastných prdoch, vraj mu bla-
hodarne oblažovali čuch. V prvej krčme pri poli-
klinike som sa nalogal vodky.
Amorfné niečo sa obalilo membránou a mu-
sel som si odkašľať. Iná frustrovaná Metazoa
(strašné slovo) sa ako podťatá zvalila do mojich
duchov a stiahla za sebou celú reťaz podnapitých
jedincov, tí ma už nikdy neopustia. Tak – a sme
v tom všetci, lietame v tom všetci, radšej ani
z postele nevstávať. Hladina sa nad nami zatvo-
rila s krivým lomozom. Oceán, buď oceánom. Vy-
grcal som sa do umývadla, nechal tiecť vodu. Za-
šramotila kľučka, Marta sa chcela vrútiť do bytu
s napuchnutými taškami, plnými lekváru a hor-
čice, a zelených ovsených vločiek, a slinavých
[
zemiakov; a za ňou ako sadrový úlomok zloby sa

trmácala jej postihnutá mať, bývalá obvodná le-
kárka, prekliata infarktom – ničomnícky rozha-
dzovala po schodisku barly a šušotala šušle.
„Kde si, cudzopasník?“ vykrikovala Marta,
búchala na dvere, „zase si sa ožral? Otvor!“
Zbytočne zúrila, zbytočne si šklbala vlasy.
Nechal som kľúč v zámke. Nakoniec vyjašene vo-
lala policajtov a jej matka kontinuálne záchranku
a hasičov, tí akademicky vyvalili vráta a utierali
si z čela pot.
„Kde si, všivavec?“ hučala Marta a vybaľovala
nákup, a strkala svoj cigánsky nos do každého
kúta, do každej pavučiny. „No tak vylez, hovorím
ti, lebo...“ Zdvihla ramená, pozrela na mater a po-
krútila hlavou.
„Topánky má v chodbe,“ povedala. „Aj ka-
bát... Kľúče vo dverách...“ Trepla päsťou do steny:
„Vylez, ty sráč, lebo za seba neručím. Si pod pos-
teľou? Si nafetovaný?“ Skontrolovala okná, boli
zatvorené. Na stole v papierovom tanieri v nená-
videnej cícerovej omáčke zabodnutá štrbavá vid-
lička. Do polovice dopitá fľaša piva, v popolníku do-
hárajúca cigareta. Keď babizne za asistencie
hasičov prehľadali centimeter po centimetri celú
kuticu, pochytila starú panika.
„Uniesli ho,“ zabľabotala, „uniesli ho mimo-
zemšťania!“
]
Po ulici sa rútila sanitka, Marta si sadla a dlho

sa dívala na moje ponožky, pohodené pri topán-
kach.
Plutvy sú užitočná vec. Som bezruký a bez-
nohý a papuľu mám bez zubov, v jednej chvíli
som si oplieskal tekvicu o kameň a v radostnej
nálade vyšiel na breh. Všade močaristé háje
a krídlaté svinstvo. Marta tvrdila záchranárom,
že to nemám v hlave všetko v poriadku..., a len
preto, aby som mal pokoj, a aby som si labuž-
nícky mohol posedieť v krčme, odbehol som na
neurológiu a potom k očnému, a potom som sa
klátil po všetkých ambulanciách a čakárňach so
stohmi papierov – s rukami, nohami a jazykom –
kým mi neoznámili biele vrany, že som prekonal
mŕtvičku, porážku a nejaké bubliny vraj zostali
v mojom zakrpatenom mozgu, nerozpustené
pliagy; naordinovali mi lokálne betablokátory
a zmocnil som sa sveta.
„Kto to má počúvať,“ odpľul si v bare U pa-
viána pupkatý Longo, „bolo lepšie, keď si držal
zobák...“
Cez víkendy majú U paviána interesantnú
akciu: vodku za polovičnú cenu!
„V poslednom čase naozaj veľa pil,“ revala
moja príšerne žiarlivá žena Marta, od ktorej som
celé roky túžil ujsť, spláchnuť sa hocikam, do
tramtárie, do hrobu tchorov, zakopať sa v posled-
[
nej diere sveta do hnoja a nechať si z papule vy-

čnievať len slamku z dutej byliny, trošku kyslíka,
prosím, prosím. Kým ona doma vyrábala bigotné
scény, že ma ktosi kdesi videl s cudzími fľandrami
a pipíškami a prostitútkami, a jej čaptavá mater
ma mlátila bakuľami, začal som sa zo zúfalstva
ožierať a zašívať po kútoch, spával som na balkóne
ako netopier.
„Veľa pil,“ rumázgala Marta a takto vravela
policajtovi: „Hocikedy si sadol na koberec upro-
stred izby a morbídne si poskrúcal nohy, dlane
dvíhal k plafónu, zatvoril oči a usmieval sa ako de-
bil, že každý človek si dokáže stvoriť vlastný ves-
mír, ach, bože... Zbytočne sme doňho kopali,
úplne mu zašibalo, nič nevnímal, mama, veď po-
vedz!“
„Uniesli ho mimozemšťania,“ zamrmotala
mrzáčka.
rvýkrát som sa preďobal z vajca v zele-

Pnom hniezde a zovšadiaľ na nás zízali
mútne matky s kačacími zobákmi. Veľké, malé,
obrovské, liliputánske vajcia a kačacie hlavy, je-
den krok znamenal aj štyristo metrov. Mal som
dva mozgy – v hlave a nad kloakou. Ten nad riťou
mám, verte, dodnes.
„Pani,“ povedal fízel, „on tu asi vôbec ne-
bol.“
]
Marta zdvihla obočie: „Veď hentam má to-

pánky. Má iba jedny. Lebo si nevie zaviazať
šnúrky. A fľaša nedopitá... To by nenechal.“
„Uniesli ho mimozemšťania,“ lamentovala
stará, „lebo stále sedel ako taký alipaša hapaši
a šibalo mu a ja som videla, čo mu predpisovali,
som lekárka. Elaston, Psychoton, Benzedrin, mu-
selo mu z toho poriadne fičať v hlave. A s alko-
holom, jáj...“
Poliši spísali, čo bolo treba, že bolo husté po-
časie, hasiči frflali a záchranka odviezla ženy na
pohotovosť – na pozorovanie, ako sa hovorí. Bol
som bylinožravec, no často aj mäsožrútsky, podľa
hniezda, podľa stavu, podľa otca i matere. Šupi-
natý a slobodný. Behali sme po kontinentoch, nič
nám nebránilo – ľad spájal zvera so zverom. My
piskorovití, cicavce, kotúľali sme sa na najhorú-
cejšiu pevninu.
Skamenelina! Je slastné byť skamenelinou.
Ako výstrižok z novín, ako utopený fotograf ce-
lebrít. Hocikde vás oškrabú, polepia, zalepia, vy-
stavia v múzeu. Stačí len nepatrný úlomok: pa-
zúr, papuľa, šupina semena, kontinenty sa
poškriepili a Čárli zostal na miliardy rokov v dobe
ľadu. Nelida zalamovala rukami vo svojom pen-
zióne: „Božemôj, všetko odznova...“ Vojna, se-
kera, odboj, paralela. „A zase ma nespozná...“
Radšej smrť a vykrútený kĺb a všetko je preč.
[
Zhorel som v diere, meteorit nemal zľuto-

vanie. Smradľavý som vykypel ako tá fusakľa,
zabudnutá pri topánke v byte mojej žiarlivej man-
želky. Piskor nie je nadávka, nikoho tak neosočuj,
ani nešikovnú milenku!
Dym a hmla. Dažde sa pominuli, ohne stíchli.
Všetko sa raz musí skončiť. Spustilo sa gigan-
tické, fosforeskujúce obdobie smilnenia a zver-
ských rují. Začal som skákať z maternice do ma-
ternice, z matky do matere a z vačnatca do
vajcoroďáka atď. Stále oplieskavaný hlavou o ka-
mene, aby mi zaplo. Aby ma naplo.
„On fajčil marihuanu, aj mňa nútil,“ nariekala
Marta v ambulancii, „a potom blúznil o vesmíroch
a všelijakí grázli k nám chodili na polievku, fakt
neviem, odkiaľ bral peniaze na slopanicu, asi
kradli alebo sa prostituovali. Hovoril, že píše
básne, ale ja neviem,“ utrela si nos, „veď to boli
len také nezmysly, nepochopiteľné somariny. Aj
policajti ho za to bili. Komunisti. Lebo nechcel
chodiť do roboty.“ Pichli jej magnézium a vyhnali
aj s mamkou do zadymenej noci. Ja som koala a ty
kengura, a Marta navždy Martou zostane, cho-
robnou, žiarlivou hľuzou, ktorej som zdrhol, ha-
haha!
Vážna porucha, panstvo. Všade ľad. Králiky
a chrčky zaplavili planétu. Ako to bolí, keď sa tvo-
rovi pretvárajú stoličky, len aby sa dalo všetko
]
z hmoty poprežúvať. Bŕŕ, zima. Behal som s ro-

somákmi bezhlavo z jednej kryhy na druhú, uto-
pili sme sa v asfalte.
„Endorfíny, chemické opiáty, to je celá láska,“
žialila ustarostená Marta. „A potom sa ľudia
k sebe správajú ako hydina, všetko je zrazu oby-
čajné, nudné.“
Ona by mi najradšej dala tomografom pre-
listovať kôrku mozgovú, s potešením by ma do-
strkala na psychochirurgiu, aby ma pošteklili lo-
botómiou; to vám vyrežú z hlavy čiastočky, pre
ktoré sa idete zblázniť. Dobrovoľne by som si to
urobiť nedal. Potlačia vám cit, zabudnete na tem-
noty a nočné mory, na psa obeseného, na pan-
dravu v plesnivom chlebe – to Marta chcela,
áno, áno, veď mamička by vybavila protekciu.
Treskla päsťou do stola: „Mala som ho zbaviť
svojprávnosti a zviazať a elektrošokmi nakŕmiť,
prietrtníka jedného mizerného!“
„Aj tvoj otec bol alkoholik,“ povzdychla si cli-
vo stará.
„Ale nebehal za fľandrami,“ odvrkla Marta.
„Myslíš?“
Aj v koži orangutána som sa cítil lepšie, ako
pri Martinej sukni. Milióny rokov som sa nechá-
val vyprdnúť z opiciných vagín, kým mi konečne
svitlo. Lebka mi čudesne menila tvar, chvíľu ko-
trba ako úplavica, chvíľu klam, raz aplauz, potom
[
kaz. Vyliezol som na strom a zajačal: mňam! A ja-

čal som, kým ma nejaký trkvas nestriasol z ko-
nára. Spadol som do snehu a omdlel..., a hneď
ako v poblúznení menil som podoby, krivil som
sa, hrbil, ochlpatel som, vymrel a ožil v mnohých
snoch a halucináciách, až som sa nakoniec pr-
výkrát vyšmykol z lona ľudskej mamy. Ó, cecky,
drahocennosť uštipačná! Vzpriamený a ušatý, le-
nivý a zubatý som sa skrýval pred lopotou, kde sa
len dalo. Kým chlapi chodili hĺbiť jamy a vyhlu-
šovať mamuty, ja som z dlhej chvíle pomaľoval
steny jaskyne znakmi vlastných prstov a vystrú-
hal matrónu, svoju mamu riťatú. Keď lovci zočili,
čoho som sa dopustil, ihneď ma zrúbali, nakopali
a vyfackali, vytĺkli kosťou zo stehna prazvera;
potkol som sa, zadupal oheň, a tak ma ohňo-
strojný staromilec prebodol ošúpaným kreme-
ňom, a bolo po mne. Nastali hroby...
„Kde len môže byť?“ hútala Marta ráno v pos-
teli. Celú noc nespala, „ak sa vráti, ak ho nájdu,
bude všetko iné. Veď to nebolo až také zlé... Vez-
mem mu kľúč a telefón odhlásim.“
Zlé? Že to nebolo zlé? Príšerné! Kauzy a me-
lanchólie, a vycivená žiarlivosť, nenávidím žiarli-
vosť, trasiem sa pred ňou. Nespiaci a sužujúci sa
človek začína nad ránom bilancovať. Kde sa oci-
tol, čo s kým prežil, čo bolo pekné a čo vzal čert.
Nijaká poézia.
]
„Kde len môže byť?“

V hrobe, milá moja. V hroboch a vo vagínach
po tisícročia. A okolo mňa črevá čiernych dier, vy-
rútených do galaxií cez červie skratky, škriatok
a monotrpaslík som, nechajte ma na pokoji. Zba-
brané od začiatku.
Marta vstala, uhla si z ploskačky, uvarila
kávu a plakala. Po lícach sa jej kotúľali hrášky sĺz.
Viac neviem, pane, ľutujem... Plahočil som sa
huspeninami galaxií a vracal sa, a zomieral, stále
pod fialkami, stále na slnku, to si TY a to som JA
a to sme MY, a Čárli bol všade v komických kro-
joch, bol ako vybrúsená metafora, ty vyparatíš
niečo mne, niečo zas ja tebe, fúkneme si do zu-
bov, pobijeme sa, vykrútime si krky, znovu sa
narodíme, netušil som, že všetko, všetko som za-
budol. Len v schránke DNA zostal kúsok plesni-
vého syra a ten mi dovoľoval vznášať sa nad ob-
lakmi, vrátiť sa domov a zrušiť vlastné univerzum.
Kto rozumieš, rozumej, je mi to fuk! Nezrušíš. Ne-
zrušíš desatoro. Porušíš. Porušíš raj, blázon, za
všetko zaplatíš.
Všade mrholí. V planétach všetkých kôp ga-
laxií mrholí, pretože opäť som otrčil kopytá, ska-
pal som. Natreli ma červeným bronzom a klaňali
sa dejinám, ktoré som prespal v hrobkách. V lo-
nách. V pôrodoch. Vo vteleniach. V prevtele-
niach. V kaukliarstve masiek. V spôsoboch takto
[
fungujúcej smútočnej harfy. Marta si začala čítať

moje verše. Nariekala, zaplavovala svet riekami
žiaľu. Opila sa, nadrala sa ako drak. Volala všet-
kým známym: „Nie je tam ten môj blázon?“
Začal sa omamný, ohybný motorček slova.
Na začiatku bolo slovo. Na konci bude... Pišta
Moravčík: Na začiatku bolo snovo. Do slova mi
skočila mátoha. Obryňa, nepochopiteľná ma-
tróna. Zľakol som sa a celé stvorenie sa pokrivilo,
vyšklblo sa ako mliečny zub. Ona vie! Stále
v truhle na sto spôsobov, tatársky biftek vekov.
Lognite si a chovajte hovädá, a brúste se-
kery. Preplával som pomedzi pápernaté výtvory,
ďaleko, ó, veľmi ďaleko, svetelné roky, miliardy
svetelných storočí – odmietal som nádenníčiť a do-
mestikovať svine. Kým som sa beztvarý a len ako
šumiaci vánok sluchu nežne vznášal v edenoch za-
krivených priestorov, vyprskovali za mnou guľky
a gule, špirály..., a ja som v strachu zo zodpoved-
nosti uhýbal. Nevedel som, kam sa vrátiť a kedy.
Keď pominie éra megalitov, ktoré sme k „nám“
hádzali zo žartu, zotročíme blížneho, zasejeme
remeslá a vyklíčia zbrane. Vládcovia ohňa, ako
málo stačí ku šťastiu – pochovávanie a viera. Uro-
bíš bububu na ohlúpnutého pozemšťana a v se-
kunde je z teba Boh. Zbláznia sa a vymyslia si
Mezopotámiu, šmykneš ušami a vystrašenec
hrabne do blata, aha!, písmo. Písmom je napísané:
]
kráľovstvá a ríše, palác v Mari, mocní králi.

Sprostáci stavali vežu do neba.
Píšte, mudráci – ja to raz tiež budem robiť...
en trochu pomôcť svitnutiu z pózy bez-

L brehého. Fúknuť do guľky, aby sa veci
rozkrútili. Hýbte sa, šalamúnski dedkovia, skýtske
kurgany, zamilujte sa do šperkov, velebte zlato
a hnoj. Naučili sa počítať roky, krivolako, habkavo,
je čas vrátiť sa. Znovu a znovu sa rodiť z lona ženy.
Pôrod je čudná technológia, no dá sa vydržať.
Vraciam sa na planétu.
Vytiahli ma z lona vyplašenej Sabínky, ktorú
práve uniesli z mesta, kam vedú všetky cesty; ne-
dostatok žien, to je mrzutosť. Mlátil som sa po rí-
šach a barbarských kráľovstvách. Frankovia, Lon-
gobardi, Vizigóti a..., ajaj, Slovania. Slováci. Rod
môj. Stále ma ťahali z rodidiel matky, tu a tam,
v stopách kríža, habemus papam, stredovek, putá
spoločností, rytiersky stav, architekt, korene
renesancie s nápojmi jedu, križiacke výpravy,
impériá, protestanti vyplienili svätý mrav, dve
hladné mačky sa ruvali o holú kosť a Turci do-
vliekli Cigánov s lepidlom na prstoch.
Tridsať rokov hlúpej vojny a bolestný zrod pod
morovým stĺpom a stále sa meniace ríše, kauza im-
perializmus, kanonáda, svitanie a zase tma. Dve
veľké vojny s ostnatým drôtom a svieža jar.
[
V tomto živote som sa narodil ako druhý syn

z lona ženy, ktorú som nikdy nepoznal. Zomrela
pri pôrode a otec zošalel, keď mu dali na výber:
matka alebo dieťa! Narodený s cajchom vraha.
Už je z mäsa kosť.
Najvyšší čas, lebo fakt otrčím kopytá. Keď
som sa išiel ráno o piatej vyšťať a bolo mi zase zle
ako psovi – po vodke, po továrňach vodky,
zaprisahal som sa, že skončím s ožierkami. Dosť.
Chvíľu som ešte páchol pod perinou a potom
som si povedal, že toto skvostné rozhodnutie
treba náležite osláviť. A tak som zamieril do Long-
pubu na Dlhých dieloch, že iba na jedno, dve, tri
pivá čierne z Budvaru a možno nejakého likéro-
vého frťana, bechera, no a potom už nikdy ani
kvapku, ani slzu, ani pohľad nezahodím, ani vodu
po holení s alkoholom nie. Lenže život mieni...
Chcel som byť pápežskejší ako pápež. A zase
nájdený dobrými ľuďmi pod obsíkanými kríkmi,
nahý, okradnutý a nenoblesný, odvezený sanitkou
a arogantný, a všetko odznova.
Chcel som napísať krásnu knihu, exemplár
vôní. Ale prečo sa mi vlastne nechce písať? Prečo
sa mi už nechce fabulovať, vymýšľať čiernobiele,
nudné struky pasáží, choboty slov, prečo som
začal nenávidieť kníhkupectvá? Len obrovské
stohy tovaru, zápach pri zápachu, nuda nad nu-
dou, knižočky sfušované v električke. Zákopy
]
otupných písaníc, obrovské pyramídy strašne ne-

záživných bľabotov od autorít (Vraj autori, sám
sebe si uštedrujem facku!). Sú somársky sucho-
párni a akoby už išlo len o súťaže a intrigy,
a zhrabnúť cenu, zakapať na internetovom vši-
vavstve, všetko stojí za prd. Kde sú páni profíci
s holými šunkami, s omrvinou vo vrecku, s bo-
ľavými chrbticami od driny? Zostarli, vymreli,
vykapali, k slovu sa dostali funebráci, diletanti
takí diletantskí, až sa nôž vo vrecku otvára.
Z dobrej vôle som si nachystal PC a trik sa
vytratil. Veta nevykĺzla.
Beletria vedľa Spinozu, Pišťankova kuchár-
ska kniha vedľa ezoterickej masturbácie od kar-
tárky, rozbolí ma hlava a utekám preč od pliagy,
od inflácie.
Tak povedz, inkvizítor môjho ega, prečo,
prečo ma nebaví nič a prečo nikoho nebavím ja?
Prečo nemám svetu čo povedať a prečo zdochý-
najúci svet nemá čo povedať mne? Som cynik.
Nechodím sa strápňovať na čítačky, klaňať sa
pred podvedeným plebsom, dvaja ťuťkovia a tri
tetky sa prídu mrknúť na maestra, na jeho trápnu
šou. Som ožran. Vedzte, že som opilec, notorik,
búcha mi srdce, to srdce, ktoré túžilo patriť čis-
tote. Zo všetkých dier sa mi leje jarmočná krv.
Každý deň lieh, špiritus, tabletky na spanie,
výčitky svedomia. Aby som nevnímal pôdu pod
[
nohami, svet, ktorý ma vykopol ako hnilobu. Aby

som zapchal hlad čiernej diery aspoň hryzan-
com pokriku. Už iba sám, sám, sám, neznesiem
vytrubovanie kolomárov balov bakulov, čo každý
rok vymyslia génia, upletú si z lajna bič, vynájdu
mláďa, intelektuálika, džavoty nafúkaných trpá-
kov. Hm, oni si vedia zohnať sponzorov, hlavu
do kloaky zastrkávať, títo svet veru nespasia.
Majiteľ elektrodomu Nay prihodil hrčku, aj obraz
prijal, ale vzápätí horko zaplakal, zalamentoval,
božemôj, takú knihu nemôže ani svojim deťom
ukázať!
Som nekompromisný a bujarý. Modelovať
ryhy srdca na notbúku, ale dajte pokoj! To nie je
nástroj na vytvorenie diela, na zahrmotanie, na pri-
nútenie k plaču, k smiechotám. Nie je to treskot
písacieho stroja, ale vylizovač mozgov, dámy,
páni, každý pablb má dnes svoju geniálnu poému
na blogu. Bloga nepoznám a nechcem sa s ním
opiť. Namiesto novej nenapísanej kapitoly otvá-
ram všelijaké sociálne siete a nasieram strašne
múdrych mudrlantov z éteru; zásadne proti davu.
Aká nuda! Vyskočím, srdce mi stále buchoce,
a utekám na pivo s vodkou, s desiatimi vodkami,
cholesterol ma zabíja, tabletka Inegy nezaberá,
žrútstvo ma likviduje, ničí ma nešetrne, podpálim
kníhkupectvá s gýčmi od detičiek podradných ko-
mediantov z tv seriálu. Túžim si vypichnúť oči
]
a zas plakať dovnútra. Prečo sú všetky poetky

a spisovačky bestsellerov také škaredé? Žena
má byť múza, nie obluda bez vône... Najradšej by
som sa dal priklincovať tvárou ku krížu a prdnúť
na vás.
Malumba, ktorá si sa prekrstila na Máriu,
ktorá si milovala do poníženia, pretože som ti po-
sielal listy lásky a nádhery, kolorované dámskym
pierkom, drahá, jediná, ty si mi verila! Ty si mi uve-
rila. Tebe by som napísal knihu, tebe áno, knihu
života a smrti, neustále by som menil štýly, zdobil
pasáže, zaryto modeloval vtipne vybrúsené súve-
tia. Aj bodkočiarku by som posvätil. Nikdy som ťa
nepomiloval. Zabil som ťa. Extra omnis, mlčte.
Mlčte aj vy tam celkom vzadu, chcem si poplakať.
Kto stvoril takýto svinský svet?
Viem, že ľudia ma nemajú v láske. Otvoriť si
fekál a nechať zablyšťať všetky lacné plomby a vy-
plazovať jazyk a sŕkať pravdu do očí, do ksichtu
vravieť, že ty si nímand odvždy navždy, nulka
na sekundu. Si nikto spoza katedry a dovoľuješ
si sám seba zaradiť do zborníka polobohov. Ma-
turitná otázka, legenda, prosím ťa, choď do psej...
Všelijako vám dajú najavo, že nie ste v obľube. Ne-
chcem písať škaredosti, musím. Bez úprimnosti
iba kravinec vezme metál. Veď túto skomoleninu
musel vystrúhať dáky hňup, len nech sa mi po-
staví tvárou v tvár.
[
Rýchlosť svetla nie je konštantná. Na za-

čiatku bolo hebké hniezdočko slova, na konci
bude zakrútená dierka konečníka. Na začiatku
bolo slovo, na konci bude riť! Vesmír je zlomy-
seľný gašpar, teátro zloby, túr de fráns ničoty
a temnoty. Slová ako letopočty mi lezú na nervy:
pýcha, pykať, pýr, ryba, vydra, koryto. Pícha pi-
kať pír vidra korito, Vydrica, ulička kuriev, ktorú
boľševik zničil a zrúbal ma na policajnom výslu-
chu. Teraz fajku len pri Slovnafte nájde zvrhlík
chudobný...
Vesmír je zlomyseľný šašo, popierajúci sám
seba.
Hlad je neúprosný a nemá tvrdé Y.
Spal som celú noc, celý deň a potom zase
celú noc – a dodatočne celý týždeň v kvalitných,
meravých mrákotách, roztrasený, zmrznutý,
zablokovaný, mŕtvy nemŕtvy, rozkotúľaný ako
olovové projektily, v smrteľnom pote. Skrúcal
som sa v ružových dekách a vankúšoch, dychčal
do temnôt najtemnejších po gigantickej alkoho-
lickej epopeji, áno, tá trvala celé nekonečné roky,
svetelné roky..., a vyústila do zrady vedomia
a svedomia, do elegantného, nenapodobiteľného
delíria.
Krvavé srdce, natiahnuté od stropu k pod-
lahe, pokrčené a opľuté, nechty zaseknuté do
oka. Kopem nohami vo sviatočnej samopaši,
]
vytváram si vejáre mihalníc v núdzovej obsesii,

optofóbia moja, zľutuj sa! Brutálny absťák... De-
lírium. Delírium supertremens, MUDr. by neveril.
Pol roka len špiritus bohvieako pančovaný, len ten
do gágora, dvojité vodky z bydla sliepky, decáky lie-
hovín; ako zázrakom som zdedil neúrodné a za-
morené polia kdesi pod atómovými reaktormi, de-
dičstvo po komsi, koho som nikdy nepoznal,
nespoznal, nikdy nevidel. Roľníci sa plesli po vrec-
kách, nie miliardy, ale na moje pomery slušná
suma. Koľko? Neviem. Účtovníctvo trafil šľak, keď
sa pokojné vody koruny premenili na eurá. Eurá
zlomyseľné. M. Varga: „Aké je všetko teraz lacné,
aha, čo som nakúpil...“ Otvoril šampus a bác!, što-
peľ manželke do oka. Odvtedy zákaz vjazdu pre ko-
légium muzikum do všetkých predajní.
Zasypal som vychechtané bankové domy
mannou nebeskou a utekal do baru. Ja platím,
dnes platím jaaaaa! Slopanica a zrazu sa aj me-
dikamenty na spanie dali zohnať, pošepkáš do
uška a uško sa prikloní k ďalšiemu ušku - a ška-
tuľka je vo vrecku. A niečo na šnupnutie do ra-
ťafáku. Máš many, rozkazuj!
oslali mi honorár z rozhlasu – eurá.

P Žumpy. Bordely a ničota. Bordely, kde si
štetky nechali prepichnúť pysky pírsingami. Nedá
sa to oblízať, začarbeš si jazyk, poškriabeš si ho,
[
prídeš oň, nemý zaplatíš a utekáš. Predtým len

v mínusoch a sopľoch psov a zrazu je z hriechu
krach. Zdedil som majetok po Chorvátoch, ktorí
sa sem dotrepali kedysi v šestnástom storočí, po-
zatĺkali klince do driev a zhlobili dedinu. Domy
s hlinenými podlahami, s kačicami a husacími
bobkami ako z Dušekovej knihy a miešali sa na-
vzájom, všetci mali rovnaké meno, babka a dedo
mali to isté meno, párili sa ako stonožky, až sa
zdegenerovali. DNA neošmekneš. A tak som tu
ja, ja mudrc mudrcov, ožran a príživník.
Veď ja som nikdy nepoznal mater, otca, vždy
som sa priživoval pri strýcovi Ondrišovi a jeho na-
pučanej žene Ružene; Ondriš sa životom pretĺkol
ako vlk, Stepný vlk je jeho slabá napodobenina.
Robil kuriča, premietača v kine, zametača, čaš-
níka, vrátnika – takto sa dolopotil k úbohej prémii
dôchodku, ktorú prepíjal. So mnou. A tetka Ru-
ženka bola kuchárka v škole za rohom a vykŕmila
sa tam tak, že pánboh by ju nechcel za baroko-
vého archanjela. Zrazilo ju nemotorné motorové
vozidlo, noha chromá do smrti, zo sociálky zdvih-
nutý prst, och a ach. Tučnučká a ružová v padáku
sedela pri vychudnutom strýkovi. Ten si prestal
strihať vlasy a rezignoval na holenie, vyrástla mu
aziatska sivá brada – a takto zízali na mamutí mo-
nitor s domácim kinom. Pohodil som im plazmu
za milosť.
]
Obaja svojrázne prichádzali o rozum. Dívali sa

na kanál, ktorý ich fascinoval: seriály o ufónoch.
Tetka Ruženka sa občas vykydla z trónu a trieskala
do stien: „Svine,“ hulákala, „svine bezcitné, člo-
veka ožobráčia, o poslednú omrvinu oberú...“
Starci dôchodcovia už nemali ani chlieb si
za čo kúpiť, z jednej penzie sa takýto sortiment
utiahnuť nedá. A zrazu moje sväté zjavenie. Účet
v banke. Zaklopkal som, troska strýka siahla
po kľučke a ja som rozfúkal po dvojgarsónke
zdrapy bankoviek, vyčaroval úbohým starčekom
úsmev na tvárach. Je blažené oblažovať! Na
chvíľu, jasné. Na mrknutie oka božieho. Modliť sa
neviem, ale Ruženka vyklopila zopár zdravas-
márií, rýchlo, rýchlo, aby stihla do zotmenia spo-
čítať bubáky.
Spánok prerušovaný zvracaním. Poštiaval
som sa. Vesmír je obludná, iluzórna hľuza, hrb,
ktorý mi vykvapkáva z nádchových dierok, vyteká
ako maz z uší, ako spenený prúd močovky,
páchne a štípe, čpavok mi vyžiera mozgy a pri-
pomína čosi veľmi, veľmi tajomné... Kto som?
Poddávam sa smrti bez milosti.
Mám polámané rebrá; oslopaný som sa po-
šmykol v kúpeľni a sám seba prehodil cez okraj
vane ako vecheť handry. Strýko ma odvliekol
do postele a teta Ruženka uvarila čaj, omylom
ten, čo preháňa...
[
Dátumy sú navždy stratené. Tie živé dá-

tumy, znamenajúce nádej a slasť. Šklovskij: Láske
som verný, milujem inú. Moja hlava bola ihla
v stohu sena. Slama mi trčala z kútikov očí,
škamre a huspenina. Zima. Zimný čas, mŕtvolám
sa v mrazoch darí, im a trúfalcom. Posledný deň
roka, v povetrí nálady s nádychom iskrenia, pod
naším oknom si postavili stan mlaďasi a žúrujú,
opekajú salamandra a pijú jed – a ja stále v pos-
teli, celý život som bojoval s alkoholom, no veď
áno, chlapčisko z dediny, slamku zo suchého ste-
bielka a ťaháš burčiak zo suda. Pivo ukradneš ho-
ličovi.
Spím a spím, zažívam lucidné snenie, a ne-
tuším, čo je realita a čo kráčajúci svet. Spím,
spím... Pred Silvestrom. Nechcel by som nosiť
také meno: Silvester. A narodiť sa prvého ja-
nuára. Nemôžem sa vyprázdniť, vyšťať sa nemô-
žem, márne trúbku napomínam. Záhadným spô-
sobom som sa ocitol na Kramároch, na urológii,
pevná linka ešte nebola zamknutá. Nemocnica je
prázdna, majstri felčiari sa zapojili svorne
do štrajku. Mať ich problémy a ročildove milióny,
ehm... „Nemôžem sa vysíkať,“ mravčím ako pus-
tovník. Strkajú mi prsty do análu, au au au, chcú
ma hodiť na sálu. Som pobúrený. Mladá šťanda po
jednoduchom vyšetrení s posmechom zahlásila:
„Vo vašom veku by ste mohli mať jagavejší prúd,
]
zlatko!“ Ani svetielko nádeje. Snívam, či bdiem?

Kto sú tie mátohy okolo mňa? Všetci ako jeden,
som to ja? Všetko som JA? Duševné utrpenie je
na pokraji únosnosti. Všetko speje k čomusi čier-
nemu, nevysvetliteľnému. Že či požívam alkoho-
lické nápoje a drogu či som niekedy okúsil, a po-
hlavnú chorobu či neroznášam; nemohli by ste mi
takto oblízať gule?
Bez podpisu...
Iniciály zlizol zlý čas. Pane, ty vieš, že slabý
som a mocný mal by som byť. Stratil som vieru,
prehľad o čase, navždy som sám. Prosím, odpusť
a pomôž... Kde je to, Pane? Zápisky z posledných
dní neveštia nič dobré. Bohoslužba v slovanskej
reči. Namiesto sĺz mi padajú z očí kamene. Len
sa strápňujem...
Ale vyslobodil som sa!
Malumba, láska moja pokrstená, vyslobodil
som sa, som zachránený. Roztiahol som mreže
klietky a vystrčil hlavu.
Už nemusím nič písať! Nemusím sa viac zdô-
verovať žiarlivému publiku, nikto nezavolá, aby
ma požiadal o rozhovor do vidieckych novín, ni-
jaké štipká a nijaké honoráre, faktúry, zlosť nad
ironickými recenziami, nič, len kontajner, blaho-
slavený žrút, do ktorého po nociach s úľavou vy-
hadzujem knihy, všetky veľdiela, vláčené domov
celé roky. Iba prach a zožltnutá melanchólia,
[
z trosiek knižnice triesky do tlamy pivníc. Pani

z ministerstva kultúry: „Urobili ste na mňa veľmi
zlý dojem, len peniaze a nijakú robotu? Čím ste sa
vlastne živili doteraz?“ Snažil som sa krásu napí-
sať...
Nie je to sloboda definitívna, pretože takej
niet, ale ktožehovie? Človek by vraj mal zmeniť
zamestnanie každých sedem rokov, aby zostal
svieži, svižný. No mne sa prihodil úraz, nemám
flek, mám „povolanie“, povolali ma všetci čerti
sveta, Belzebub a Pičifúz stáli na trónoch cy-
nizmu ako noťas na bočke piva.
Bezodné noci, noci šialené, mecem nohami
v posteli, dohadujem sa sám so sebou, škriepim
sa so sebou, som všade, som TY, som VY. Ne-
návidím život, milujem žitie. Realizované meta-
fory. Neudržím v sebe ani medovú kvapku,
nadýchnem sa a s úžasom bežím nad hajzľovú
misu: zvráááátok. Telo sa bráni, hmota sa roz-
leptáva, kosti mäknú, vyparím sa, milenky si na
omši za mňa navzájom napľujú do papúľ. Každý
deň vyklopiť z bankomatu papierik a rovnou čia-
rou do krčmy. Zásadne už len bez spoločnosti.
Konečne som sa mohol nadájať za vlastné. Ne-
musel som viac postávať a podupkávať pred vý-
kladmi a striehnuť na kohosi bezvýznamného, kto
ma pozve na odchlipnutie peny z piva. Skrčiť sa
a počúvať drísty vystretých blbov. Ťažká tortúra.
]
Naučil som sa vysedávať sám. Veď pri písaní

kníh je človek tiež stále osamelý, sám a bez pu-
blika. Nijaký aplauz po výkone, nijaké poklony,
dvojitú whisky nie, nie smrada borovičkového,
pivo pasterizované, nie šťanku slovenskú – a po-
tom tackavo domov, cestou sa zastaviť v markete
(hnus, tieto módne paslová), nákup pre starcov,
rožky a sviečkovú, kačice, rolované šunky, to-
kajské strýkovi Ondrišovi, bombastickú zmrzli-
novú tortu Ruženke a strach z návratu. Čo ma
tam čaká? Prečo sa bojím vracať domov? Objímať
sa a šaškovať, strýko jeden poloinfarkt za dru-
hým, Ruženka nemôže na nohy, v kúpeľni sú ži-
letky, v šuplíku sa ceria nabrúsené nože, je tam
úzkosť a hmla, tak prečo, prečo sa bojím ná-
vratu? Zaľahnúť, vychrápať sa z opice a večer
zase neosobné bankomaty a whisky a fínska
vodka a sám v novom svetríku. To je blázon,
myslia si, ten má určite v lebke nízky strop...
ypestoval som v sebe majstra samotára,

V vyšľachtil ho, naonduloval ako tie hruš-
ky, čo predávajú vo fľašiach s hruškovicou. Tech-
nológia je jednoduchá, ale bolestná. Na mojom
sídlisku si krčmy niesli názvy, pripravené na po-
tlesk: U hada, U lišiaka, U paviána, celý zverinec,
ZOO, kto by si pamätal všetky tie exotické po-
menovania? Bol som hrubnúci štamgast Mlčan-
[
livec, s nikým som sa nepúšťal do reči, nie, nie,

nevystrčil som jazyk na špacír, nijaké bľaboty
o klobáske. Po týždňoch si na mňa zvykli. Veď nie
som jediný prípad... Kam som vošiel, bez zby-
točných otázok mi nalievali. V jednom bare vodku
bez slova, v inom whisky bez slova, v každej pu-
tike vedeli, čo si pán s nízkym stropom objed-
náva. Bez slova.
Z barov som sa postupne prepadával do za-
riadení nižšej kategórie. Eurá sa míňali prekva-
pivo a neúprosne. Každý deň premena na opičiu
riť, kým ma kat alkohol neprevalcoval. A urobil to
s razanciou mimoriadnou. Zroloval ma v oka-
mihu, keď som zo žrútskeho bankomatu vyberal
zvyšky súst. Že som si kupoval komické, drahé
vecičky, ktoré som nepotreboval, hodinky a ná-
ramky, kožené bundy, prstene, kaviár a bubny,
a činely, prenosnú hernú konzolu, to je iná ka-
pitola. Špiritus vytruboval hymnus víťazstva.
O inom som chcel vravieť, Malumba drahá.
O slnku, o triumfoch... O nesmiernosti.
Vytrvalo sneží. Vločky ako vlaky. Vonku
a v mojej domlátenej duši, v duchu hospitalizo-
vanom. Ale poviem vám, mám rád tie zapácha-
júce, skazené krčmiská, kde majú cez víkendy
akcie „A“. Mám rád tie cigane obtlstnuté, krpaté
a špinavé, len pľuvancami bratov očistené, ožie-
rajú sa tam a tancujú a vyhŕňajú si tričká
]
a ukazujú smutne ovisnuté cecky, také krásne,

navždy krásne, po ľudsky krásne. Mahno sa zmon-
toval za pätnásť minút na lajno, odviezla ho sanitka,
vrátil sa a pil zase do rána, vieš, drahá moja?
Modlitba sa stále snaží prilepiť na jazyk, ale
do srdca nechce spadnúť. Vyhodili ma zo sekty so
slovami: „V žiadnom prípade!“ Mám ešte žiť? Za-
hodil som zánovný, už zablatený kabát a vliezol do
vyumelkovanej predajne. Tam majú tri alebo štyri
modely, väčšinou suchopárne, s prišitou značkou
na rukáve. Kúpil som si všetko, kompletko. Oblek,
košeľu, topánky, kožený kabát, všetko, všetko. Ob-
sluhovali ma dve včielky, úzke v drieku. Vo vrecku
ploskačka seven kraun, na pravom zápästí, pretože
na ľavom je jazva po žiletke, hodinky od švajčiar-
skeho manufaktúrnika. Koľko sa asi narobil na
tom skvoste? Oj, prečo ja neviem nič vyrobiť?
Dievčatá ma vyobliekali, vyčesali, navoňavkovali,
napchali mi do vreciek reklamné pučoviny a ja
som sľúbil, že večer sa vrátim a pozvem ich...
Kam? Do divadla na nejaký švepes? Bŕ. Do baru?
Vždy som preferoval dve dievčatá v posteli. Od-
halenia sú vzácne a mám ich rád.
Zavolal som z mobilu Čerňasovi. „Máš nie-
čo?“
„Kto je?“ slabikoval narkoš.
Máš niečo... Len čo som vyslovil tie neha-
nebné, vydieračské slová, pochopil som svoju
[
večnú úbohosť, zbytočnosť a osamelosť. A svoje

ničotné ja, ktoré nie je TY, lebo TY si je pre mňa
posvätné. Rozumej. Nerozumej. Zľakol som sa
len na chvíľu, súc pripomenúc si, že som ostrie-
ľaný ožran a noťas. Spomenul som si v tisícine se-
kundy na všetkých tých chumajov, čo sa len tak
trasú, aby si ich niekto všimol, aby z nich uvideli
aspoň chlp z nosa v reklame. A najmä na tých bez
talentu; tí sa na mňa lepili celý život, tupé britvy,
štrbavé vidly a dievčatká, čo sa roznožia, len
aby... Celé e-šopy natrieskané idiotskými bás-
nickými denníčkami, vydanými za odmenu.
Niekto si obchytkal pičku a zverejnil humus...
Čerňas nesklamal. Ozval sa rýchlo.
„Máš vôbec peniaze?“ mľaskal. „Lebo ja už
za teba nebudem cvakať, už ma to nebaví.“
Všetko vonia ako maslo od mamy. Ach, ja tajtrlík
z klubu blbcov, čo to tu zase vystrájam a prečo?
Ostatní už sedia doma pred full hádé so svojimi
tučibombami vo vyťahaných teplákoch a zízajú
na telenovely a ráno sa zase budú tváriť na ne-
kompromisných frajerov bez záväzkov. A ja? Čo
to tu idem vyrábať, ha? V mojom veku. Ja starý
chujavec, idem sa doflákať ako gunár, a čo je, čo
je, čo je? Že čo chceš? Zvládnem...
„Petržalka... Hneď za Starým mostom...,“
zašomral Čerňas do slúchadla. Okej. Taxík a ná-
let sa začína.
]
Predtým sme si varili péčko sami v jednom

paneláku v Dúbravke. Zničil som si nos, lebo
nikdy som si nedokázal pichnúť do žily. Ihla a krv,
to je pre mňa embargo. A na odberoch sa ma pý-
tajú, či mi nebude zle, všetci si myslia, že som
efektívny narkoman, a ja... Len nosom sa vyváľať
v amfetamínovom bahne. LSD ma vykrúcalo, ha-
lucinácie a čierne diery, nechcel som. Z heráku
som bol osprostený a malátny, nechcel som.
Péčko a koks sú výťahy pre zhýralcov môjho typu.
A koľko ľudí sa vystriedalo v tom byte v Dúbravke,
vzácny pán z kapely Slobodná Európa vydržal
často aj do rána čakať na vývar... Variča nakoniec
niekto udal a sedí, sedí, úbohý brat môj. Vystúpil
som z taxíka, hodil do ospalého, mlčanlivého ta-
xikára natrhnutú bankovku. Čerňas čakal, po-
skakoval od zimy, len vypleštené oči, dlhý nos, vy-
hodili ho z Nového času a zašil sa v Markíze, kde
robil nejakú podradku. Kedysi so mnou zbuchol
malý rozhovor do novín a jednu národne orien-
tovanú fúzatú pani herečku to tak pobúrilo, že
prestala odoberať matičiarske Slovenské pohľady,
okolo ktorých sa to intervjú krútilo.
„Prečo vyzeráš ako buzerant?“ Takto ma
privítal Čerňas len v šušťavej kaki bunde, v de-
ravých teniskách atď. Utopický génius ničoty.
Možno mal pravdu. Keď vravel, že som panák.
Ale ja sa v obleku cítim pohodovo.
[
„Ani ty si sa ešte nepremenil na krásavca,“

vrátil som mu štuchanec.
Noc bola červená ako zomierajúce srdce,
duše ohrdnutých mŕtvych skákali z nozdry do
nozdry. Len zima a mráz. Bol som pripitý..., ale
nie, načo pretvárka? Bol som už nacicaný. Zase
za mnou blúdili nečisté tiene a hltali môj pach
slabocha. Vedel som byť pod parou tak, že kto ma
nepoznal, nemusel si nič všimnúť. „Draho by ťa
kúpil, kto ťa nepozná,“ zalomil raz rukami básnik
Moravčík. Ale mávam aj zlé opice, viem byť aro-
gantný a škodoradostný, vŕtať reči do slabín...
A potom sa ospravedlňovať a prosíkať o milosť.
„Tuto pôjdeme kúsok,“ riekol Čerňas, „daj
peniaze,“ vystrčil dlaň, „koľko toho chceš?“
Chvíľu som mlčal. „Veľa,“ kýchol som, „veľa,
všetko.“
„Čo sa ti rozmotávajú mozgové závity? Chceš
sa odfláknuť? Veď si naliaty ako delobuch a ešte
toto,“ odfľusol si. Spočítal peniaze. „Sem idem,
hore, ty tu čakaj, manekýn. A veľmi sa nepredvá-
dzaj!“
Zmizol v sídliskovom ošiali. V kockovanom
blude bez významov. Zateplené mažiare bytov
z panelu stonali, plné uzimených usadlíkov. Nie-
kam tam hore sa Čerňas vyviezol výťahom a teraz
vnucuje komusi peniaz, a vyfasuje biely, upoko-
jujúci prášok v malej skladačke. A opäť výťahom
]
dole a hučí, aby som sa ponáhľal, pretože hentí

chlapíci sú vskutku nervózni a môžu za nami
vybehnúť a vylepšiť nám fasádu. Alebo nás
schmatnú fízli, veď kto vie, či nás nesledujú ako
Amíci Merkelovú?
Prešli sme cez Starý most, plný zákerných
dier a výkalov, stačilo len trochu zaváhať, zaky-
mácať sa, stúpiť do temnoty a strmhlav zletieť do
ľadovej rieky, slop-slop-slop, zbytočné je volať
o pomoc; naposledy zalapáš po vzduchu, prúd ťa
strhne, máš po vtákoch. Zbytočné je volať o po-
moc na veky vekov!
ráčali sme svorne jeden druhému v tieni.

K Veľa slov nepadlo. Nerozlúčili sme sa
ako bratia v zbroji. Čerňas si bez okolkov vypýtal
dávku do sliznice. Nechcelo sa mi s ním naťaho-
vať, dal som mu, po čom túžil, po čom mu srdce
pišťalo..., a adijé, Starý most, adijé, nosatý žur-
nalista. Šli sme si každý po svojom. Ja do najbliž-
šieho lokálu niekde pri Manderláku; zažil som
časy, keď to bola klasická bratislavská vináreň, te-
raz sa obstarožná malomestská krčma premenila
na nonstop otvorený bar, plný mladých babuliek
a navoňaných švihákov. Najprv som si na hajzli
prepudroval nos..., hneď mnou prebehla vlna bla-
ženosti, stala sa zo mňa bábka javajka, akoby mi
ktosi jednou rukou ovládal hlavu a druhou obe
[
končatiny na čempuritách. Takto ma herec z vý-

šin narkománie vyviedol z toaliet. Sadol som si
sám k stolu v rohu, aby mi nič neuniklo. Zmysly
sa mi zostrili, potreboval som mať prehľad o si-
tuácii. Môj nóbl oblečok zaujal niekoľko dievčat.
Zreničky sa mi rozšírili ako žrebcovi nozdry.
Zatváril som sa ako poloboh – úplne nad vecou.
Kopol som si pár frťanov, položil hlavu do dlaní
a vychutnával prvé minúty účinku drogy: slasť
a úľava, srdce sa rozbúchalo, červená krv trie-
skala do slúch a žiadala si pozornosť. Náhle som
musel vstať a vypariť sa. Bezmyšlienkovite som
odišiel. Nespútaná energia ma vláčila po uliciach.
Neviem, koľko bolo hodín. Po péčku je čas ab-
normálne relatívny; všetky moje obľúbené lokály
boli pozatvárané, mesiac sa čudne škľabil – ako
v ruji. Len tak som sa flákal, vietor fúkal, hmla ma
zamotávala do svojich zákerných chápadiel. Bol
som a nebol. Zuby mi škrípali a v krku sucho.
Môj bábkoherec stratil o mňa záujem a zahodil ma
do svitania. Ži si, stroskotanec, ak to dokážeš...
Zvláštne, že sa niekto ocitne nad ránom
takto sám. Obzrel som sa: ani odpľutie. Pichlo ma
pri slabinách, asi zase podráždený pankreas, sli-
nivka brušná je svinstvo. Mám málo fosfatázy, tá
štiepi estery kyseliny fosforečnej. Veľa som slo-
pal, no jasné. Bohovská bolesť. Nikdy som nepo-
chopil, čo je „kefový lem črevných buniek“.
]
Ani tieň, ani zašepkanie vrahúňa, nijaká

priama reč. Biely prášok lomozil v cievach. Po
dlhšej abstinencii som cítil jeho odbojnosť; srdce
sa chcelo vydrapiť a odplaziť do kanálov. Pocity sa
vo mne miešali ako kolovrátky – ha!, postmo-
derna všetko zrelativizovala a vzala nohy na plecia.
Nechcelo sa mi ísť domov, stále nie, stále som ne-
chcel, stál som a bál sa, mal som strach z nabrú-
sených nožov, z neustáleho vypínania elektriny,
z vodovodných kohútikov, z ktorých čoraz častej-
šie neodkvapla ani slza. Strýko Ondriš samé rebro
a teta Ružena prilepená na vŕzgajúcej posteli,
obaja prevalcovaní snom o chvíľkovom šťastí,
o blahobyte, o neexistujúcom substráte dobrej
nálady. Poviem ako filozof: len hysterický jedno-
tlivec pripustí, aby mu život polarizoval jednodu-
ché extrémne antitézy ako sila-slabosť, potencia-
impotencia, zdravie-choroba. Ja sa za hysterika
nepovažujem. Nemusím sa považovať za nič.
Starčekovia netušili, že všetko, celý náš život,
sa vracia do starých koľají. Na konečnú. Bol som
zase na mizine. Bolo to krásne, bolo to fajn, ale
všetko sa raz musí skončiť. Básnici vymreli.
Kráčal som pod vŕzgajúcimi lešeniami, popri
zmrznutých kostoloch, len tak som sa tackal
s pocitom, že som hriešne triezvy a slzy sa mi od
vetra driapali do očí, išiel som po zle osvetle-
ných uličkách. V takomto zabudnutom kúte ma
[
raz domlátili skíni, oplieskali mi papuľu o stĺp, do-

kopali na zemi – nikto nepomohol. Taxikári
ufrnkli. Konečne som začul tlmenú hudbu,
štrngot a záblesk posledných záchvevov slobody.
Konečne fungujúci nočný lokál. Neváhal som...
Bolo mi úplne jedno, že je to buzerantská diera,
zaplatil som vstupné a vliezol do pelechu bukvíc.
Rovno k baru, obliznutý šerom a čudným pachom
semena. Jachtavé pohľady buzíkov ma sledovali.
Pod viečkami mi rástli oceány piesku; nejaký tru-
hlíček napomádovaný sa o mňa obtrel: „Ste tu
sám? A chcete byť sám?“ Nežiadalo sa mi reago-
vať. Prisadol si ku mne ďalší tieň. Chcel som mu
povedať, aby sa vrátil materi pod sukňu a prezrel
si tam, čo mám rád. No on schmatol môj pohár,
pričuchol..., „nie je to zlé,“ povedal, „ale...“ kývol
barmanovi: „Mončo, nalej z tej mojej!“
Pozrel som na bezočivca. Usmieval sa s pri-
žmúrenými očami, usmieval sa tak zvláštne, ne-
viem, či zakrýval smútok, či sa snažil nevystrašiť
ma. Namaľované viečka a náušnice, a tie jeho be-
lasé oči, áno, krásne belasé oči, krásne, krásne,
krásne.
„Takto som si ťa nepredstavoval,“ povedal
a ponúkol mi nápoj.
„Čože?“ vyšlo zo mňa.
„Napi sa, uľaví sa ti. Aj bolesť poľaví.“ Po-
tľapkal ma po pleci: „Dlho si nič nenapísal...“
]
Videl, že som sa poobzeral a poznamenal: „Ne-

cítiš sa tu asi veľmi uvoľnene, ale neboj sa, nikto
ti neublíži...“
„Ja nie som homoš,“ povedal som trochu po-
dráždene.
„Viem... O chvíľu bude svitať,“ zapálil si ci-
garetu. A spustil: „Život nie je suka, ty sám si vy-
tvoril tento vesmír. Zbytočne hľadáš príčinu
utrpenia. Pokoj nikdy nenájdeš tak, že sa budeš
vyhýbať zákernostiam...“
Prižmúril oko a dlho sa na mňa díval, poze-
ral tými svojimi hlbokými, zamatovými, múdrymi
zreničkami, zazdalo sa mi, že predo mnou nestojí
muž, ani žena, ale bytosť z obdobia pradávnych
princípov slasti. Z prvých sekúnd, keď JA bolo
TEBOU a TY bolo MNOU.
Pohli sa mu pery: „Bojíš sa ísť domov? Choď,
nech sa stane, čo sa musí stať.“ Zošuchol sa
z barovej stoličky: „Stretneme sa čoskoro.“
„Poznáme sa?“ musel som sa opýtať.
„Samozrejme...“ Poklonil sa, urobil dva
kroky dozadu a stratil sa v hmle zjazvených snov
diskotéky. Stratil sa tak nečakane, akoby sa roz-
topil vo vlastnom smútku tisícročí. Našich spo-
ločných tisícročí.
Ochutnal som jeho nektár. Ó. Bol skvelý. Vý-
nimočný. Rajský. Spýtal som sa barmana Monča,
čo je to za gebuzinu.
[
„Šalvia divotvorná.“
„Čo?“
„Šéfovo tajomstvo. Ponúka ho len občas.
Len vo výnimočných prípadoch.“
Obzrel som sa, či niekde nezazriem chla-
píka s náušnicou: „To bol majiteľ? Ten teplý?“
Barman sa po tejto mojej poznámke obrátil
chrbtom a stratil o mňa záujem.
Zakrútila sa mi hlava, poplietol sa mi jazyk.
Chlopne šumeli. Pocítil som chuť čohosi strate-
ného, niečo, čo raz bolo objavené a znovu na celé
svetelné roky zabudnuté. Slnká a hmloviny, pre-
búdzal som sa z dlhého, pokorujúceho driemania,
rieky mi škriekali v žilách, bolesti sa roztápali.
Dopil som záhadný odvar a odtackal sa na vecko,
odletel som. Dvaja maníci si tam navzájom na-
ťahovali žilnaté choboty a zo stropu visel mŕtvy
raj. Steny mi slinavo vyplazovali jazyky a škerili
sa ako mútna horúčka.
Vypadol som. Omámený. A hnaný kamsi
do pekiel. Milovať sa a nenávidieť, milovať, robiť
deti a stínať hlavy. Ohavný ako opera, ako taký
cumbajšpíl.
vitania po záťahu sú ako kurva, ako uhľo-

S
hydráty. Ukrutné a neúprosné. Sneh,
čľapkanica, mrholenie. Stále sa mi nechcelo ísť
domov, bál som sa návratu. Pri bránach a plotoch
]
ležali bezďáci, preberali sa z chvíľkového polo-

spánku, viac mŕtvi ako živí. Pochytil ma súcit.
Amok súcitu. Veď sám som ako oni. Povyťahoval
som z vreciek hmotu, nezmysly sveta, ktoré som
nepotreboval, a nahádzal na úbožiakov smart-
fón, zlatú retiazku a niekoľko kreditiek – pinkódy
som zabudol, budú im na prd, mne tiež, čo na-
robíš, tak to v tomto svinskom živote chodí. Dlho
si nič nenapísal... Aký jasnozrivý pohľad. Mohol
mi hneď povedať, že ak niečo naškriabem, budú
to listy. Vyznania pre Malumbu, listy mojej lásky
a skazy. Dlho som nič nenapísal a dlho ma už nič
nebaví. Autori, ktorých som mal rád, pomreli.
Obesili sa, upili. Bary našich priateľstiev sú zrú-
tené. Do knižnice ťa pustia len po osobnej pre-
hliadke. Mitana do kaviarne U Michala chodieval
prosto: jednu maličkú vodku si prosím. A ešte
raz, a ešte raz, a ešte raz. Obzrel sa a šúchal si
tú svoju aziatsku bradu, plnú malérov a riekol, po-
zorujúc chlapov v montérkach: „Ej, tu dnes
niekto poriadne dostane po papuli!“ A vodky sa
množili, nebol problém. Odskočil som si zhryznúť
tresku do Perličky. Keď som sa vracal, niesli už
Moravčík s poetkou Podrackou toho krikľúňa
hrdého. Mitana mal zobák rozmlátený do krvi.
Ucho natrhnuté. Kaviareň U Michala neexistuje.
Necítil som hlad. Ani smäd. Po péčku si
treba dávať pozor na tieto veci, dehydratuješ
[
a skrepíruješ. Vošiel som do prvého verejného

hajzľa s víziou slasti, práve ho otvorili. Rozopol
som si gate a len čo som vytiahol svojho prie-
kopníka, zdrapil mi ho nejaký úchylák, šepkal mi
do ucha s kyslým dychom: „Ty si bol v tom našom
buzerantskom bodreli, veľmi dobre som si ťa
všimol. Čo si hľadal? Ako to chceš?“
Vyšmykol som sa. S plným mechúrom som
vybehol po šmykľavých schodoch. Von, preč!
Násilník za mnou.
Na zastávke električky sa začali zhŕňať prví
ranní ospalí nádenníci, červení ešte od spánku,
od nočnej mory. Do lopoty, prišívať gombíky,
skrutkovať a prilepovať dielce sveta. Deň sa za-
čal. Zamiešal som sa medzi nich. Zlý duch mi
stále šepotal s kyslým dychom do mozgu: „Daj mi
nejaké peniaze!“
„Neotravuj,“ povedal som pokojne.
„Daj mi peniaze, lebo ti vyrobím taký škan-
dál, aký si nikdy nezažil...“ drkotal zubami, „ob-
ťažoval si ma na verejných toaletách,“ povedal
hlasnejšie a udrel ma medzi lopatky. „Peniaze!“
Zastávka zmĺkla. Vykročil som. A oplan stále
za mnou. V jednej chvíli sa zohol v páse, zadíval
sa do diaľky, spoznal kumpána, strčil si do zobáka
dva prsty a zapískal. Kým poskakoval a mával
na svojho teplého bračeka, využil som situáciu.
Zobral som nohy na plecia. Uháňal som ako
]
stádo splašených žrebcov cez park, cez križo-

vatky, až som sa do riti kopal. Už roky som takto
necválal, adrenalín zo mňa na pár sekúnd urobil
olympionika. V hlave mi hučali trúby vydesenia,
božemôj, do čoho som sa to zase namočil, do
čoho zamotal, kde ste kto, pomôžte mi zo šla-
mastiky! Bežal som, bežal, utekal, váľal kročiská,
vrážal do ľudí, vydychoval studený, mrazivý, je-
dovatý vzduch, trielil som, kým som vládal, na-
koniec mi začali kvitnúť v bruchu ihly. Zastavil
som. Zlomený napoly. Prihrbil som sa a dychčal
ako pred infarktom. Tĺklo srdce, tĺklo, tĺklo...!
Tak som tam dúchal, ako keď mi zmija PC
vymazala tridsať strán fajnového textu, na aký sa
blbúni z netu nikdy nezmôžu. V hrdle hrča,
chlpatá guľka, jež podvyživený, naplo ma... Keď-
že som dlho nič nejedol, vyliali sa zo mňa iba žlč
a voda. Sory, bejbe...
Ruky sa mi triasli. Celý som bol rozochvená
kreatúra. Siahol som bleskovo do vrecka, pre-
hrabal všetky diery na odevoch, potreboval som
si rýchlo šnupnúť, lenže prsty, ách bože, prsty
skrehnuté od zimy a stresu, od virgílií nepokoja.
Moje prsty boli z doby kamennej, roztrhol som
trojuholníček od Čerňasa a prášok sa rozletel
v atmosfére. Fúúú... Zmiešal sa s riedkymi vloč-
kami ako báseň skazy. Sneh si a na sneh sa ob-
rátiš. Zrúkol som, zvrieskol ako beštia.
[
Rútila sa na mňa známa abstinenčná kríza,

krizis. Mobil zostal u houmlesákov, t.j. predava-
čom volať neprichádzalo do úvahy. Kdeže sú časy
telefónnych búdok, v tých sa dalo slečnu popre-
ťahovať postojačky, keď zdvihla jedno stehno
spod sukne a vraz mi ho tam, rob! Motal som sa
po zamrznutých uliciach, po všelijakých parko-
viskách bez bicyklov, zmrzlín a vrážd. Mlátil som
sa mestom, pretože stále som mal strach vrátiť
sa domov. Čo keby som niekde zazvonil? „Dobré
ránko, mohol by som si u vás na chvíľu odpoči-
núť? Som narkoman, naháňajú ma homoši, ale
dlho sa nezdržím, som osprchovaný a nemám pri
sebe zbraň... Škrtiť som ešte neskúšal.“
Sám, strašne sám. Hľadal som bankomatovú
mašinu, márne, samozrejme, všetkým len žmur-
kali vyprázdnené oči. Povyťahoval som z vreciek
peniaze; nijaká sláva na výsostiach, len zvyšky
mincí, no na pár frťanov by to mohlo stačiť. Mu-
sel som pretĺcť odchádzajúci účinok drogy. V ta-
kýchto prípadoch je najlepšie ožrať sa do ne-
moty, naštopať sa tabletkami, Diazepamom alebo
Rohypnolom, a zaspať, nech sa už potom stane,
čo sa má stať. Vždy len výsmech plebiscitu.
Len chvíľu som sa motal a s príjemným pre-
kvapením sa nabodol na tzv. ranný, raňajkový lo-
kál. Už tam sedel hlúčik maníkov. Všetci hovorili
po anglicky a očividne v noci nespali. Strácal
]
som pojem o plynutí času. Už vo dverách som si

objednal dvojitú vodku a smrťáka, tureckú kávu.
Aspoň liter. A klusal na vecko. Ráno, večer, sto-
ročie, tisícročie, koho to zaujíma, keď ťa trápi
mechúr a v pätách máš prihriatych? Ak jestvuje
nejaký boh, určite spôsobuje aj zlo. Je v stokách,
larvách a hanebných veciach (Tatianus, Ad Grae-
cos).
Obrátil som niekoľko decákov, evidentne
nesympatický podráždenému obsluhovačovi,
a zostal prilepený na tapacírovanej stoličke ako
orientálny plaz. Cez obrovské okno som sledoval
chmúrne mračná, mračiská zlovestné..., a za-
držiaval plač. Vnímal som nábrežie s kamennými
zátarasami pred povodňou. Tam je rieka, mlela si
vo mne nezastaviteľná šnúrka reči. V nervových
cestičkách mozgu mi putovala zobudená myš-
lienka, tanatos: musím tam ísť. Okamžite tam mu-
sím ísť.
Strašne temné vlny Dunaja sa cez seba pre-
plazovali nepokojne a uhrančivo ako vrkoče po-
behlice, ako uzly, do ktorých sa môžeš zapliesť,
v ozubených kolesách vírov sa premeniť na
žiabru smrti. Triasol som sa na brehu v nepod-
dajnej zimnici a lámal v sebe úbožiaka. Kto si ty,
rieka, a kam plynieš? A ja? Kto som ja? Čo zos-
talo z toho vreca vnútorností, ktoré malo toľko
bezočivosti, že sa nazvalo bytosťou? Budem mať
[
päťdesiat rokov a všetko, čo som prežil, všetko,

čo mám za sebou, sa vyžmýkalo ako splesnivený
vecheť. Ruky sa mi stále trasú, od alkoholu som
opuchol, vlasy mi vypadávajú a zakalené oči od-
vraciam od slnka mileniek. Neosloví ma ani vy-
plašená mäsiarka, žeriem deti, a kde sa objavím,
tam zavládne úzkosť a každý skloní hlavu: pre-
boha, koľko smútku si dovliekol, žiale ako vý-
bušniny, ego z pokrčených vrások, kúpte mu
pivo, je to kaz sveta!
Knihy, ktoré som celý život čarbal, už ne-
majú priazeň, obrazy, ktoré som namachlil, sú
smiešne, diletantské a nikto ich nechce, pretože
som tvrdohlavo začal maľovať výjavy z Nového zá-
kona, na mojich plátnach visel skomolený Naza-
retský, mno, kto by si naaranžoval do bytu ukri-
žovaných pomätencov? Ako povedal B. Filan,
keď som mu fľochol, že nie všetky jeho textíky sa
mi páčia: „Ty si nenapísal ani jeden,“ strašne sa
rozzúril, „ja svoje knihy predávam, ty ich rozdá-
vaš,“ skákal až po plafón, „teba ani v Prahe ne-
poznajú!“
Som tu, práve teraz, opustený a strašne una-
vený, zostal som úplne sám, sám ako prst, pred
rokom mi zomrel brat, márne sme ho oživovali,
dýchanie z úst do úst, masáž srdca. Nedalo sa po-
môcť, odviezli ho funebráci. Len som sa letmo
dotkol... A prečo vždy prší, keď brat brata vkladá
]
do zeme? Strýko a teta sú na pokraji zošalenia

a máme na krku exekútorov. Za moje čierne
jazdy v električke, za nezaplatené inkasá, za to,
že sme si dovolili nadýchnuť sa a vydýchnuť.
Človek sa vraj denne nadýchne dvadsaťtisíckrát.
Dvadsaťtisíc exekútorov. Peniaze som preslopal
a pomíňal v bordeloch, všetky milenky odo mňa
ušli, vraj mám povahu odporného introverta a na-
miesto roboty vysedávam v opľutých krčmách
s mne podobnými uzlíkmi nešťastia, a spolie-
ham sa na neprichádzajúce honoráre. Ani jedna
sa mi nevydržala dívať do očí, keď šepkala zbo-
hom. Zbohom, blázon, mal by si niečo urobiť
so svojím životom!
ojím sexuálnym partnerom je virtuálna

M pornografia a Anča Dlaňová. Komuni-
kujem už iba cez FB s píšucimi menami, ktoré vô-
bec nepoznám. Možno sú to skutoční ľudia, kto-
vie..., som nevyliečiteľný alkoholik, svojím
ožranstvom som zasvinil všetky krásne priateľ-
stvá, neviem, prečo si stále kupujem mobily, keď
mi aj tak nikto nezavolá. Cítim neutíchajúcu psy-
chickú a fyzickú bolesť, ešte stále mám nezaho-
jené rebrá, dolámal mi ich škripec z filharmónie,
Róm Harvan. Priskočil ku mne, keď som sa opie-
ral o barový pult, a odzadu mi vrazil päsť do
chrbta, až ma prehlo. Cigánsky atavizmus. Ne-
[
hnevám sa naňho. Nehnevám sa už na nikoho.

Všade po tele jazvy z nevydarených samovrážd,
všade zasiata bolesť a kvitnúci žiaľ, ježišmária,
rieka, počuješ moje lamentácie?
A rieka sa komótne prevaľovala ďalej.
A rieka...
Vyzliekol som si kožený kabát, preskočil zá-
bradlie a pomaly, opatrne začal zostupovať k hla-
dine. Krok po kroku, krôčik po krôčiku po zľa-
dovatených balvanoch. Rieka, zachrániš ma,
strhneš do plynutia, bude to len chvíľa, chví-
ľočka, splynieme a TY budeš mnou a JA tebou,
budem plávať, kým mi sily vystačia, potom sa na-
dýchnem tvojej vody..., a nastane slastný oka-
mih. Oslobodíš ma, rieka.
Nezaváhal som. Preskočil som obrovskú
skalu a skočil strmhlavo do zľaknutého prúdu.
Ale zrada! Pod hladinou sa skrýval ďalší obrovský
kus kameňa, narazil som naň ksichtom, papuľa sa
natrhla, stratil som vedomie. Len neúctivá mra-
zivá voda a mdloby. Plávam ako loďka z papiera.
Ktosi sa mi prihovára. Vyťahujú belasé telo
z rieky. Sanitka. Nespite, nesmiete zaspať. Má-
tožná vrava. Rýchlo ho berte. Zabaliť do deky.
Vnímate? Nespite! Rieka, kto som? Kto som bol?
Smrteľná hanba... Chcel som povedať, aby spálili
všetky moje poznámkové zošity s nedokonče-
nými prózami, aby vymazali všetky texty z počí-
]
tačov, vytrhnite a spáľte všetko, čo som nabrýz-

gal! Krvavá vrava je zádušná omša bezcennosti.
Všetci priatelia sú mŕtvi a oslobodenie skartoval
neľútostný duch irónie. Som kolaborant.
(V mojej hlbokej noci rieka stojí... I. Š.) Na
chvíľu som otvoril oči, len na okamih sa pohli
moje viečka – inak som všetko ignoroval. Nepo-
darilo sa, zase nie. Ležím v bielej, sterilnej kom-
nate, márnica to nie je. Možno operačná sála,
možno cela výsmechu. Ležím a tečie zo mňa
voda. Som vyziabnutý, vylovený odľud. Zver su-
chozemský, vytiahnutý z Dunaja. Kus tela sa tra-
sie na igelitovom zmätku a po celej miestnosti sa
z neho leje kvapalina, z každej cverničky od-
kvapkáva zlá voda zlej správy. Počujem kohosi
vravieť, že ožranov už má plné zuby. Nadých-
nem sa: „Je tu profesor Traubner?“ Na chvíľu
omdlievam. Otváram oči. Doktor sa ku mne na-
klonil, akoby práve prišiel z nejakej mimoriadnej
nóbl vernisáže s dlhonohými hosteskami, alebo
priamo z Plesu v opere – v smokingu a s motýli-
kom, s gumeným neurologickým kladivkom
klop-klop. „Toto ste už trochu prehnali,“ povedal.
„Ak neprestaneš piť, nechám ťa zatvoriť na psy-
chiatriu!“ Také niečo povedal profesor. Niečo si
s kolegami šepkali, ale ja som už blúdil vo svojich
sklených dimenziách. Nespolupracujem, ne-
uľahčujem lapiduchom robotu. Švacli ma do
[
kolieskového kresla, steny chodby sa pohli a ute-

kali popri mne, viac neviem.
Vždy som túžil nasledovať najčistejších mu-
žov sveta, veľkých duchov histórie, krásnych,
osamelých šialencov, pútnikov a anachorétov,
láskou opitých blúznivcov, rozdávajúcich prie-
hrštia milosti a nehy, vždy som chcel získať mier
pre seba, pre teba, pre všetkých. Alebo aspoň vy-
soko pozitívnu ľahostajnosť, keď už nemám silu,
tak prinajmenšom neubližovať, ani myšlienkou
nie! Všetky snahy sa stratili v bahnách a počar-
baných petíciách a namiesto sviatostí, ktoré
nezažiarili, je zo mňa zrúcanina, noťas, narkoš
a flákač. Namiesto útulku v perinách nebies ne-
mocničné lôžko a roztrhnutá papuľa. Zvera vy-
zliekli donaha, šmarili do pelechu s rozstrapka-
nými vankúšmi. Sestra napchala moje zvršky do
skrinky, šomrala, že zničiť také drahé háby je bo-
hapustý hriech. „Doklady vám nechám v šuplíku.
Aby ste vedeli, kde si ich nájdete, lebo aj tu
všetci kradnú ako svine...“ Zakryla ma a vyparila
sa. Zdvihol som hlavu; v izbe spali dvaja doraso-
vaní huncúti, zlomená noha a podrezaný krk.
Zatvoril som oči a kašľal na celý vesmír. Cítil som
sa ako nebožtík so zabudnutým výdychom.
Noc som preležal vystretý ako v truhle bez
veka. Dýchal som plytko, strašne ma všetko bo-
lelo, celá telesná schránka a celý svet ma boleli.
]
Krátko na svitaní, keď tučné upratovačky začali

jačať po chodbách a ambulanciách a zaháňali sa
potuchnutými handrami, vygúľal som sa z po-
stele. Nahý a pokrčený, sivý ako prasknutý cen-
cúľ, scvrknuté guľky a hučanie v tekvici. Maródi
pochrapkávali. Siahol som do skrinky, no moje
oblečenie bolo stále mokré a samé blato, uto-
pené duchom zimy. Nuž tak som si teda dovolil
otvoriť skriňu, kde si moji ubolení kolegovia za-
vesili mundúry a navliekol na seba ozrutné men-
čestráky, a obrovské tričko a obrovskú košeľu, ob-
rovský sveter a prešívanú bundu, zelenú ako
lajno, a namiesto topánok strašidelne smradľavé
tenisky... Vzal som si preukazy a zdúchol. Upra-
tovačky za mnou hučali, že či mi šibe alebo čo, že
všetko pošliapem. Zbehol som po schodoch, sto-
pol prvý taxík a frčal domov. Domov, domov, do-
mov. Medzi nabrúsené nože a omrviny pod ra-
diátorom.
Strýko Ondriš, menší a tenší ako inokedy,
klochnil praženicu a teta Ruženka, väčšia a obéz-
nejšia ako inokedy, zívala pred televízorom.
Zo zápachu praženej cibule ma naplo. Utekal
som do hajzľa a namiesto pozdravu som si kľa-
kol, vopchal hlavu do misy a ručal ako partizán.
Skoro som sa zadusil. Ako námesačný som
z chladničky vytiahol fľašu vína a vypil na ex tak-
mer pol litra. Alkohol mi hneď rozkrútil kolotoče
[
v sluchách, trochu ma oblažil, srdce sa rozpum-

povalo v apokalyptickom rytme, nohy sa podlo-
mili. Zrútil som sa do temnôt.
A tak som teda spal. Spal som celý deň,
celú noc a potom zase celý deň a ďalšiu noc,
a vlastne celý týždeň. Skrúcal a mechril som sa
vo vlhkej posteli, oblievaný cisternami vlastného
potu a s nevýslovným vypätím síl stále štvor-
nožky liezol na vecko, zvracať a pokúšať sa o vy-
prázdnenie, vyprdnúť zo seba splodiny hnusu,
malomocenstvo, vysúkať z nervovej sústavy hmyz
nadutosti - mordovali ma výčitky svedomia, pla-
kal mi každý pór pokožky, plazil som sa po pá-
liacich mračnách príčin a následkov a volal k sebe
rozbitého pánaboha, ktorého som utopil niekde
v poldecákoch pálenky, pánaboha, ktorý sa mi od-
mietol zjaviť a poslal mi správu: „Ty nie, ty
nikdy!“ Uši mi rástli na somárske a na jazyku si
pripravoval svoju fintu hriech. Nemohol som nič
zjesť, ani vlastnú chrastu z nosa, a keď som si
uhol z fľaše, vnútornosti zaburácali a všetko sa zo
mňa okamžite vyvalilo. Ani kyslá vajcová po-
lievka nezaberala. Vonku padal hustý sneh. Bú-
chali vchodové dvere pod našou kuticou. Na
chodbe chlapi z maďarského juhu Slovenska
opravovali káble a rúry a pach ako z benzínky sa
zákerne vnucoval cez kľúčové dierky, hrýzol
nozdry a mátal v tmách. Teta Ruženka výskala
]
vo svojich efektných delíriách, preklínala sociálne

istoty a globalizáciu a dane a exekútorské svine.
Z ich oznámení sme si mohli postaviť katedrálu.
Strýko Ondriš sa občas prišiel pozrieť na zvera
skapínajúceho, natiahol krk, odfúkol si z čela za-
mastené, dlhé, sivé vlasy a krútil hlavou: „Ej, ej,
chlapče, takto sa doriadiť...“ Karhal ma ako veľ-
koinkvizítor Santori. A všetko sa sypalo ako piesok
zo skla, ako biče clivoty, ako prepichnutý svätec.
oncom týždňa sa diali veci. Začal som sa

K zviechať z postele. Odkopol som prepo-
tené plachty a konečne kúsok žemle a sprcha.
Len studená voda, ehm, a potom nič, nijaká voda,
podupkával som vo vani namydlený a vyziabnutý.
Črevá sa začali ozývať a nebolo čím spláchnuť.
Nijaká voda, nijaká šťava z potrubia, nijaký plyn.
Koncom týždňa sa roztopil sneh a ja som sa
nadýchol. Chcel som sa odreagovať na sociálnej
sieti, anonymne niekoho rozčúliť do nepríčet-
nosti, popísať hlava-nehlava suverénne somariny,
provokácie, urážky, nepravdy. Najradšej niekomu
z tých nezávislých mimovládnych organizácií.
Nezávislých od vlastného mozgu. Čo ste si vy-
mysleli, to máte. Nefungovalo. Nazrel som do to-
piacej sa chladničky, keď ktosi arogantne zatries-
kal na dvere. Ruženka zdvihla jedno obočie, pozrela
k prahu, strýko Ondriš sa vysúkal zo svojho lehára
[
a lenivo sa odknísal ku kľučke. Sledoval som

jeho kostnaté prsty. Sieť nášho osudu mala byť
roztrhnutá, vhodená do nešťastia. Roky som sa
o nič poriadne nestaral a teraz zrazu panika
a metelica, preškrtnuté je všetko. Strýc s tetkou
narábali s nájomným ako s vytretým zadkom,
a tu ho máš!, inak to dopadnúť nemohlo. Hm, ľu-
dia sa tvária, že nič nevidia, a keď niekto padne
na zobák, povedia, och, áno, veď sme mu rozu-
meli.
Do našej dvojbúdy vpochodovali muži s ne-
násytnými papuľami. Nijaké zľutovanie, ani ná-
znak zdvorilosti. Čo by som ešte nechcel, všakže?
Jeho eminencia exekútor so sprievodom, právnik
a trtko z bytového podniku. Vypliešťal som na
nich psychotické oči. Stál som pri chladničke, na-
mydlený a opásaný uterákom ako mesiáš. A po-
čúval pokrútené paragrafy a výstrahy, výkaly, zá-
kony, predpisy, nariadenia, kobercový nálet.
Do dvoch dní sa musíme vysťahovať. Bezod-
kladne. Nijaké výnimky. Nijaké výhovorky, že
všetko urovnáme, zarovnáme, vyrovnáme, hrubá
čiara a bum! Nie. Dva dni... A najlepšie by bolo
začať hneď, premaľovať pre nového majiteľa, za-
pečatiť, oštempľovať. Sopeľ z administratívy vy-
kukol cez okno: „Ó, to je nádherný výhľad,“ vy-
škeril sa, „perfektný flek. Presne niečo také som
hľadal...“ Odkašľal si.
]
„Vylíž mi!“ odpľula si teta Ruženka. Lomco-

vala ňou zlosť. Strach a príkorie, bezprávie a ni-
čota.
Strýko Ondriš sa pokúšal zjednávať, komicky
a malicherne, až mi bolo staručkého ľúto.
Strašne som si potreboval odskočiť na vecko.
A strýko bláblá a exekútor krútil hlavou, že výs-
trah bolo vyše hlavy, že sme mohli to a ono, dlh
sa vyškriabal na státisíce – v starej mene, bude
dražba a zlomený kŕč. A – vraj, keď nám robí pro-
blém povynášať nábytok, má riešenie, no áno, rie-
šenie sa vždy nájde, vyskúšané a overené rieše-
nie. Hneď tisíc chápadiel schmatlo stoličky a tie
zmizli v chodbe, vidličky a lyžičky mizli v chodbe,
stoly a poháre, lekvár a pomletý mak, všetko
mizlo v temnotách studenej chodby, maďarskí
majstri remeselníci, opravujúci rúry a káble, boli
nápadne ochotní. Za pár šupiek radi pomôžu,
igen, igen. Oblízali si palce a vo výbornej nálade
napínali bicepsy, ako šúľok toaletného papiera
odfúkli skrine a štamprlíky až na schodisko.
„Preboha,“ chytal sa strýko za hlavu, zvrás-
kavený, prihrbený a nevinne starý, „božemôj,
veď nám dajte aspoň trochu času... Takto na-
rýchlo... Aspoň jednu noc... Prosím...“ Padol na
kolená pred čistých pánov a zalamoval rukami,
prosím, prosím.
Úradník si poškriabal ucho.
[
„Trápne, čo?“ ozval som sa.

„Dobre teda, dedko,“ šikovne manévroval
so slovami perohryz, „ale byt musím na noc za-
pečatiť. Šak sa vyspite tu, na chodbe, vynesieme
vám periny. Tak sa to väčšinou robí.“ A poberal
sa na odchod. Celá suita s raťafákmi dohora sa
odplazila do aleluja. Obliekol som si tepláky.
Zase začal padať sneh. A napadlo ho vyše hlavy.
Čo ťulpas z kancelárie sľúbil, to dodržal. Pred
zotmením vypochodoval schod po schode až k ná-
šmu rabovanému bytu. Oprášil sa od snehu, vylial
vodu z uší, poskakoval, aby z neho padli vločky,
a rozťahoval fialovú papuľu od ucha k uchu. Pra-
covití montéri už stihli vysťahovať podstatnú časť
nábytku, dokonca boli takí zdvorilí, že drobnejšie
predmety, napr. knihy a budík, nahádzali do veľ-
kých igelitových vriec a poprášili sadrou. „Vidím,
že ste veľmi slušní ľudia,“ kikiríkal hlupáčisko
z úradu; že také niečo sa stáva málokedy, ešte
dobre, že nám nenalial frťana koňaku. Pretože
inde sa exekuovaní stavajú na odpor, vyhrážajú sa,
vyťahujú nože a vzduchovky, fúkajú korenie do očí,
musí zasahovať polícia, nemilé veru.
Teta Ruženka sa nechala vyniesť v kresle,
prvotriedna matróna, obrázok matičky trpiacej
na stolci zrady. Ani brvou nepohla, len z kútikov
úst jej vytekal ľúbezný pramienok hnisavých slín
nenávisti.
]
Ani sme sa nenazdali a dvere boli prelepené

páskou, štempeľ bumbác, tres-plesk a stali sa
z nás bohémi, t.j. bezdomovci, houmlesáci, bez-
ďáci, spodina mátožná, výkal spoločnosti. Chceš
si kopnúť?
„Toľko snehu napadlo,“ poznamenal ľudo-
mil, „ani si nespomínam, že by niekedy napadlo
toľko snehu. Buďte radi, že nie ste vonku!“
„A kde sme, buľo,“ vysniakal som sa pred
ním.
Tváril sa, že prepočul moju poznámku.
Niečo si zaznačil do mobilu, poprekračoval naše
haraburdy a veľmi sa uklonil, a náhlil sa preč, pre-
tože vo vzduchu začali praskať bublinky nevraži-
vosti, susedia tiež prekračovali hrnce a kýble,
postŕhané tapety, a šomrali, že takýchto pľun-
driakov, to mysleli nás, si tento vzorný dom ne-
zaslúži, štátna nivelácia, poškodenie sa trestá.
Tak vám treba a čert s vami a tma hustla, srdcia
šumeli. Majstri Maďari si požuli jazyky, že ro-
botu dokončia zajtra, a tiež sa spláchli. Sedeli
sme tam ako po plienení Húnov, strýko Ondriš
pofajčieval so sklonenou hlavou, ja som sa pre-
chádzal po poschodí s rukami za chrbtom
a v hlave sa mi usádzali úle abstraktných výjavov,
jednohubky samovrážd. Nad čvargou sa nikto
nezmiluje. Pretrpenie absťáku som si predsta-
voval v pokojnejších tóninách, nie v husľovom
[
kľúči Osudovej. Chcel som zavolať nejakému pria-

teľovi, či by neprichýlil stroskotancov aspoň na
pár mizerných dní, stačilo by do pivnice, do ga-
ráže, čo ja viem, v rohu kúpeľne by sme sa schú-
lili, pod záchodovú misu. Lenže strýkov mobil bol
vybitý a moja zbierka smartfónov sa asi zapáčila
niektorému z dobrých susedov a okrem toho,
hm... Uvedomil som si, že v skutočnosti ani ne-
mám komu zavolať, oznámiť, že nás vyprášili
z bytu. Sadol som si na schod a zadíval sa na malý
obtlčený mlynček na kávu, ktorý už roky nikto
nepoužíval.
tvoril som roztopenú chladničku: „Ne-

O máme pivo?“
Teta Ruženka natiahla krk, vypleštila svoje
medové očká a šmarila pohľad do poloprázdnej
diery. Ozvala sa pokojným, hudobným hlasom:
„Pivo... Nemáme pivo.“ Jej mohutné telo modli-
tebne sa pomaly odlepilo od cisárskeho kresla,
akoby priestor zhustol, tak zdĺhavo, pomaličky,
strašne pomaly vstávala, vyrovnávala sa jej
chrbtová kosť, vstala, odkopla vankúš, odkopla
papuče, urobila krok; niečo nábožne šepla,
možno sa jej len tak od zimy triasli krásne pery,
siahla hladnou rukou do tej zlej, rozmrazenej
debny a vytiahla kus šunky, prezrela si mŕtvolku
a odhodila ju za seba a zase strčila pazúr do
]
diery a vyhodila horčicu, a nato nejakú konzervu

a kečup a citrón a sódu bikarbónu. Všetko povy-
hadzovala z mraziacej skrine, ktorá sa nevyh-
nutne pokazí o dva roky – podľa záručnej doby,
podľa čipu na kaz.
„Nemáme pivo,“ zvrieskla, až sa strýkovi
Ondrišovi zlomila cigareta v zobáku, „nemáme
pivo,“ vrešťala Ruženka a začala si šklbať oran-
žovú, odfarbenú šticu, „ježišmária, my nemáme
pivo, nemáme vodu, ani chlieb nemáme, ani stre-
chu nad hlavou,“ lamento božie, „veď my ne-
máme ani vlastný hrob!“
Nadýchla sa nakazeného vzduchu a vrieskala
z plného hrdla, vrešťala, ako sa len dalo, po-
chmúrne siluety susedov vystrkovali nozdry
z norí, zo stropu padala omietka. Teta Ruženka
rozkopala periny po babke a páperie poletovalo
ako roj okupačných anjelov a moja sladučká,
moja dobrotivá tetuška päsťami búchala do stien,
do zvoncov, skákala a škriabala si líca a viečka
do krvi, „skurvený život, skurvený systém,“ vy-
špľachovala zo seba kýble nenávisti, uvarená
v zármutku rozbesnela sa na plné obrátky, „hajzli
zasratí, praví, či ľaví, buzeranti vysratí, skurvený
živooooot, ááá!“
Strýko sa promptne snažil zasiahnuť, no od-
sotila ho silou takou ohurujúcou, že zostal pri-
capený na stene ako fľandra mucha, a famózne
[
zakopla teta Ruženka o škatuľu s pohármi, uro-

bila veľkolepé salto a skotúľala sa po schodoch,
zrútila sa až k náradiu Húnov, ktorí prerábali
káble a potrubia, bazmek a kišánďalom, prevrá-
tila strašiacku nádobu s gebuzinou páchnucou
ako benzínová pumpa, zahromžila, prekliala všet-
kých možných pánov bohov a vyliala na seba
onen smradľavý mok a vyrútila sa rovno k nám –
akoby nevážila metrák, akoby sa z nej vykľula
vážka, stúpila na tlejúci ohorok z cigarety strýka
Ondriša a vzbĺkla...!
Ošatila sa do slávnostného plameňa, horela
od nôh po hlavu, oheň jej sálal z chemických ry-
šavých vlasov, horiace šialenstvo sa s výskotom
vznieslo k rajom, plač a nárek, bolestínstvo, hýbte
sa niekto, hoďte na ňu deku, polejte ju krhlou, ho-
cičím. Nikto sa ani nepohol. V nemom šoku
a úžase. A horiace nešťastie sveta, metafora všet-
kej ľudskej úbohosti, ona jediná sa rozbehla po
schodoch, s ručaním takým úpenlivým, že v celom
meste sa živým zasekol dych a vlajky na stožiaroch
zvädli. Schytil som voľajakú handru a bežal za
ňou, za svojou tetou, za svojou náhradnou mam-
kou, preskakoval som schody, zvalil sa na ňu a od-
hadzoval plamene, smrť z nej strhával.
Neskoro... Márne...
Strýko Ondriš sa doplazil pošťatý a zasoplený.
Keď som z tety sňal pohrebné rúcho, ovisla mu
]
sánka a zdvihol obočie. Ukázal prstom na svoju

upálenú kráľovnú a spýtavo sa mi zadíval do očí.
Vyšlo z neho len: „A... A... A...“
Odkiaľsi z vedľajšieho bytu k nám pricupkalo
malé dievčatko s plavým vrkočom, prezrelo si ne-
cudné zvyšky neživej Ruženky a ponúklo strýkovi
detské vajíčko, kindervajce. „Na,“ zaštrngali
drobcovi hlasivky, „keď zješ čokoládu, nájdeš
prekvapko.“
Tu už nemáme čo robiť, zažiaril mi neón
v mozgu. Toto zaváňa poriadnym malérom,
mreže a spadnuté mydlo a kloaka, klepnutie po
prstoch, invázia zloby. Obliekol som si svoje staré
háby, v kolosálnej rýchlosti napchal do vreciek
všetko, čo sa dalo – doklady, tabletky proti
hnačke, okuliare, strýko rozbalil darček, po-
chrúmal čokoládu a na dlani mu zasvietila mi-
niatúrna skladačka.
Neodpovedal. Nehovoril nič. Už nikdy.
Nasúkal som ho do kabáta. Obul mu to-
pánky. „Zmiznime...“
Bol som poriadne vyjašený, vystresovaný
ako po siahnutí na elektrický drôt, zmätený, šo-
kovaný. Vonku bolo snehu po kolená a pribúdali
ďalšie vrstvy. Niekto už stihol zalarmovať políciu
a záchranku, pohrebnú službu tiež. Prirútili sa aj
hasiči. Strýko kráčal popri mne zhrbený a na
tvári sa mu zasedel čudný, nečitateľný úškľabok,
[
ani úsmev, ani strach, len civenie do diablových

húštin. V zovretej dlani zvieral skladačku z kin-
dervajca.
No čo už... Človek sa musí naučiť niektoré
veci oželieť, nech je to akokoľvek bolestné a cy-
nické. Nie stále iba ochkať a jajkať, prsty si od
trápnosti vyšklbávať. Treba sa prispôsobiť, vnú-
torne naladiť na nevyhnutné frekvencie. Veď ja
som, úprimne povedané, ako geneticky modifi-
kované organizmy, vyrobený na objednávku,
ručná práca, radosť pozrieť... Najprv som sa
takto modifikoval sám, aby som pobláznil ženy,
potom som všetko nechal na iných. Na skúse-
nejších, ostrieľanejších. Naučil som sa, ako vy-
hovieť tým, čo ma držia nad vodou. Ľudia ako ja,
trkvasi bez sociálnej inteligencie, sú bez mece-
nášov stratení, odsúdení na skolabovanie, odvis-
nutie. Teraz sa roly vymenili. Situácia zmodifi-
kovala strýka a ja som ten, ktorý musí helfnúť.
Mozog mi vŕzgal, rozhorúčený, bez brzdovej
kvapaliny, rýchlo, rýchlo nejaký plán! Najskôr
som v bankomate skontroloval zvyšné kreditné
karty; nijaká sláva, ale pár dní, možno týždňov,
by sme sa mohli pretĺcť. Dokopal som zasníva-
ného strýka do električky, smer centrum, a pre-
stúpiť a konečná. Všivavá, smradľavá ubytovňa
vo Vlčom hrdle, najlacnejšia diera, aká sa dá
v galaxii nájsť, ani nie izba, ale bunka s troma
]
rozheganými lôžkami, malá chladnička, spoločné

sociálne zariadenie, hajzeľ, to všetko za neja-
kých šesť alebo sedem eur na týždeň. Sem som
si vodil pipky na rýchlovku, tie zabudnuté žaby,
ohurované po nociach v baroch a nočných loká-
loch. Nielen moja skúsenosť hovorí, že najlepšie
milenky sú nenápadné, sivé myšky. Veľmi pekné
a atraktívne ženy sú totálne polená. Len jedna
bola výnimka, tá ma ale poriadne ogabala, zmrza-
čila na duchu. Kúpil som fľašu obyčajnej krčmár-
skej vodky, chlieb a štangľu nevzhľadnej salámy,
strýko v obchode na pulte uvidel zabalené čoko-
ládové vajíčka a celú škatuľu hodil do koša. Do-
žičil som trpiacemu tie pľuzgiere mámenia, nech
sa blázonko ubolený zbaví úzkosti a čierňavy.
Práve sa mu podarilo poskladať prvý výtvor
a stále mi ho pchal pod nos – dákeho plastového
minitrpaslíka.
Napil som sa vodky, nalial strýkovi a zaľahol
do zapáchajúcej váľandy, a povolil uzdu snu. Člo-
vek vraj presníva šesť rokov života.
A ďalej? Čo ďalej?
Celú noc som poriadne nespal. Celú noc
sme poriadne nespali. Strýko rozbaľoval vajíčka
a rozhadzoval po bunke čokoládové škrupiny,
zostavoval vojsko trpaslov a modrých mužíkov,
a čo ja viem... A ja som ležal ako otrok sietí,
obrátený k stene na páchnucom, vŕzgajúcom
[
matraci, a dymil mi rozum, že čo bude zajtra a po-

zajtra a vo všetkých našich zajtrajškoch, a nad rá-
nom som sa vyzliekol a vytrhol z toaliet zrkadlo
a postavil sa pred neho, holý ako zázrak, ako ne-
beské čudo, a nebolo čo na obdiv. Chlap pred päť-
desiatkou, muž po zenite. Vlasy popretkávané si-
vými mŕtvolami, nohy kačacie, tenké a bez
chlpov, brucho pivné, ovísajúce, nepekné, pa-
puľa strigôňa, nebesá ma nešetrili. A aký som ja
bol fešáčik. Aký som ja bol frajerisko. Každá fif-
lena si na mňa brúsila zúbky, speváčky, herečky,
vestálky, kurvy. Všetko je preč, s týmto imidžom
ja veru veľa slávy nenamútim, šup hlt vodky do
gágora.
Strýko sa zalizol, keď skonštruoval ďalšie
vajcové veľdielo. Niečo bezducho mrmotal, akoby
chcel povedať, aha, to je zázrak stvorenia, po-
trebujem ďalšie a ďalšie a ďalšie, všetky. Takúto
závislosť som nečakal. Aj na penise zopár sivých
chlpov, prezradilo zrkadlo. Kurvafix, hneď som
ich bez milosti vydrapil ako modelka z luxusu;
azda nepodľahnem obsesii nekonečnej depilá-
cie...
otrebujem sa naliať, uvoľniť sa. Kde je

P
moja stratená sláva? Môj kýblik s po-
mpou sa vyprázdnil, iní vylizujú smotánku. Kde
sú moje egocentrické sóla na vychýrených
]
večierkoch, dve buchty do postele, dobrý koks,

falošní bračekovia na vysokých postoch, štipen-
diá, oslavné ovácie vo veľkých mestách, noci na
výslní. Och, Paríž, och, pradávny Rím... S Felde-
kom, Hykischom a Grupim. Feldek si hneď roz-
trepal hlavu na Konštantínovom moste, zašili ho,
polepili. Audiencia u Svätého Otca, áno, návšteva
u kardinála; Tomko nás privítal, aj víno ponúkol,
ale ja som strašne potreboval síkať, mechúr mi
išlo rozdrapiť, zbytočne misionár húdol o multi-
kulturalizme. Taký veľkolepý záchod som ešte ne-
videl, celá rodina by tam mohla žiť. Položil som
kardinálovi dlaň na hruď: „Ty ma musíš vyspove-
dať!“ A teraz? Príšerne ma bolí chrbát, všetko ma
bolí, od hlavy po päty rany vekov. Strýka nemô-
žem opustiť, najradšej by som pomíňal peniaze
a odpratal sa do Tatier. Stará téza. Ochlceš sa, vy-
vezieš lanovkou čo najvyššie, potom pešo ešte
vyššie, až tam, kde niet ani živej duše, začína za-
padať slnko, zima ako kaleráb, ožerieš sa do ne-
moty, prehltneš celú škatuľku Hypnogenu, mínus
dvadsať, mínus tridsať, mínus milión, ľahneš si,
triaška, tras, vzápätí sladká únava, zaspíš, nikdy
viac nevstaneš, vygumujú ťa z vesmíru, mier,
mier, mier, chápeš? A strach z opätovného ná-
vratu, z nikdy sa nekončiaceho kolobehu vtelení.
Prehliadka pred zrkadlom ma odzbrojila, po-
obhrýzala. No nádej zomiera posledná, nádej je
[
ako hviezda, povedal básnik akýsi... Musím stiah-

nuť brucho, poriadne sa zacviknúť opaskom. Kú-
pime šminky a farbičky ako v teátre, zakryjeme
červený nos. Teátro, teátro, ilúzia. Len aby si ne-
trpel, strýko.
Aké sú možnosti? Makať v továrni? Zametať
chodníky? Odhadzovať sneh, vyhadzovať smeti
alebo rovno vyberať kontajnery, uf, nikdy som ne-
vedel chodiť do práce, ráno vstať a hybaj do ra-
choty. To som nedokázal. Živiť sa prácou bola pre
mňa dekadencia. Všetci moji priatelia, ak som ne-
jakých mal, žijú životmi unudených fotríkov, pod pa-
pučou a triezvi, zarezávajú v reklamkách alebo sa
pachtia po kanceláriách s klimatizáciou alebo rad-
šej otrčili kopytá. Starnutie je vtipný rojko. Niet
komu zavolať, niet u koho hľadať pomoc. Napísať
novú knihu? Hahaha, ani na odhryznutie z vepora
by som nezarobil. Vygrcnuté obrazy sa kamsi vy-
parili, naozaj nemáme nič. Pozrel som na strýca,
ako v pokoji zbláznenej duše prežúva čokoládu
a s úsmevom montuje neskonale smutné armády
ničoty. Nemáme nič, a preto by sme vlastne mali
byť šťastní, veď chudoba je najvzácnejšia cnosť, naj-
vyššia méta, konečná a jediná sloboda. Slobodný
nádych, slobodný výdych, sme chudobní. Chudobní
a šťastní? Nie. Nie sme. Strýko Ondriš sladko-
bôľne zošalel a koleduje si o cukrovku – a ja, zdá
sa, ho budem čoskoro nasledovať.
]
Deň sme prežili v zle vykúrenej bunke, len

tak sme existovali. Pred svitaním som nakrájal
konskú salámu a pár krajcov mrviaceho sa
chleba, lenže strýko bol prežratý. Krížom krážom
zababraný od falošnej čokolády.
„Strýko Ondriš,“ prihovoril som sa, „ja teraz
musím na chvíľu odbehnúť. Ale budem sa po-
náhľať. Nebudem zamykať, ale nikam nechoď.
Rozumieš?“
Zdvihol hlavu od hračkárskych monštier, po-
ložil na mňa oči, nevnímal. „Rozumieš, čo ti vra-
vím?“ Zbytočne...
Mesto je chladné a nevľúdne, nepriateľské
k vydedencovi. Objednal som si v malom bare
kávu a vodku a srdce v hrudi sa obrátilo na druhý
bok. Obrátilo sa, akoby ma nechcelo brať na ve-
domie. Pochlipkával som a ležérne listoval v po-
hodených novinách. Tupá politika, tristo ľudí
pred prezidentským palácom vykrikovalo gašpa-
rovi odstúp, odstúp, ekonomické poklesky, pre-
hrešky, všade reklama a idiotiny, nikto nechodí
po Mesiaci, kočiar na Marse zbytočne hľadá ska-
paciny pavúkov, polonahé dievčatá a všemožné
inzeráty. Sex cez telefón, čísla slečien, môžeš ich
mať, kúpiť si žart na dvadsať minút, vycálovať bak-
šiš a chvíľu sa v nich povŕtať, ďalšie inzeráty, ďal-
šie ponuky a tu... Zažmurkal som a viečko spadlo
ako aligátorovi. Atraktívny muž pre dámy. Luskol
[
som prstami. Vyšklbol som stranu a nasúkal ju do

vrecka. Atraktívny chlapík pre paničky. Návšteva
divadla, štebotanie pri čajíku, orálne iniciácie, ak
sa zadarí. Toto je džob pre kaukliara, toto je
kšeft pre vagabunda od písacieho stroja..., dávno
som ľahostajný k vlastnej dôstojnosti. Profesia
džigola mi nie je vzdialená, naopak, veď celý ži-
vot som príživník.
Gloriola je zabudnutá.
Tak o čom ešte premýšľať? Zahrám si va-
bank, zahrám si na čiernu a bielu, iné by som aj
tak nezvládol. Pustil som sa do práce. Nechal
som sa ostrihať na „slušného“, prikázal som si
strih podľa obrázku v trendovom časáku a zafar-
biť biele vlasy, tužidlá a gély, a tabletky na posil-
nenie korienkov. Kúpil som si žiletku a penu na
holenie, možno oholím aj strýka, šampón, vo-
ňavku, lacný čínsky mobil s výmennými krytmi –
vyzerá ako za tisíce. Róbu som nevyberal u Huga;
oblek, rolák, košele, handričky ako pre začiatoč-
níka, cverny na birmovku. Topánky bez šnúrok
od Baťu.
A základný fór: v internetovej kaviarni po-
vyhľadávať všetky zoznamky a vyplniť údaje, na-
sánkovať sa všade, kde sa dá, atraktívny muž na
úrovni ponúka služby dámam. Konkurencia bude
bujná a otravná. Dodatok? „Zavolaj, neoľutuješ!“
Ešte malý nákup na oslavu, pár plechoviek piva,
]
fľašu tej zlej, odpornej, liehovej vodky bez ro-

dokmeňa, pre strýka tucet kindervajec v rôz-
nych baleniach a hybaj do ubytovne. Konečne sa
vychrápať, spať, zaspať až na dno vlastnej smrti.
A možno by sa mi aj podarilo zdriemnuť si, lenže
pred budovou s bunkami som našiel vyšmare-
ného Ondriša, len v trenírkach a naboso, vy-
škieral sa ako plesnivý syr, poskakoval na jednej
nohe, spitý ako tekvica, zbláznený stopercentne.
Bolo mi jasné, že ho už nikdy nesmiem opustiť,
nesmie zostávať sám. Prehodil som si kostričku
starca cez plece a bežal do kutice, a z prijímacej
kancelárie za mnou sipeli obhorené hlasy, že nie
je dovolené takto sa tu správať, že toto je slušná
ubytovňa, nie útulok..., a všade po chodbách sa
mihali škrupiny čokolády a zvyšky zbabraných
skladačiek, paprča namiesto hlavy, namiesto
hnátu kus vidly, všade, úplne všade, celá planéta
sa premenila na srdcervúcu, dojímavú seansu čo-
koládových sprisahaní. Osprchoval som výtržníka
vo vlažnej vode, zabalil ho do deky, poriadne
som si logol, až sa mi pred očami zatmelo, a išiel
ozlomkrky vyžehliť nepríjemnosť na recepciu.
Bolo už veľa hodín, dobrú noc, deti, ozvem sa...
elý týždeň nič, celý dlhý týždeň vôbec

C nič, nič sa neudialo. Len raz zapípalo
zariadenie diabolské a pani sa informovala,
[
že čo a ako a za koľko a akým spôsobom, či guma

alebo acetón, a nečakane sa hovor prerušil.
A tak sme so strýkom len tak rúhavo mula-
tovali – chodievali do najbližšej krčmy na hnusné
bratislavské pivo, grcka na grcky, bez peny, len
desiatka. Prečo nedal pánboh Slovákom um
na varenie dobrého piva? Minorita z periférie
nám túžila vykrútiť krk, zabetónovať nás a šmy-
kľavo zadusiť. Vyhnali ich masovo z Francúzska,
tak boli nevľúdne naladení.
Strácal som perspektívu.
Centíky sa rozkotúľali. Cítil som bolesť du-
ševnú, oblepenú iskrami nenávisti. Ja sám proti
všetkému, vždy ja proti všetkému, proti tme
a proti svetlu, zásadne vždy naopak. Tak mi po-
vedzte, prečo som sa nikdy nevedel zaradiť, byť
spoľahlivý červík, červ, ako tá hnedá hlava, ču-
ráčisko na entú, ten, čo tvorí, nič nevytvorí a chce
byť kráľ...
Povedal som si: pár dní a finíto. Končíme.
Strýka strčíme do blázinca a ja... Ja? Slučku,
nech je to akokoľvek nevkusné. Ešte aj erekcia
sa obesencovi ponúkne.
V piatom dni od stvorenia plánu som už bol
absolútne rozhodnutý. Koniec, drahúšikovia. A tá
zima. Ako v psinci. Vytrhnuté obločnice. Strýko
nič nevnímal, plával vo svojom vajcovom akváriu,
a ja som sa, fajnovec, skrúcal od zimy. Držal som
]
hladovku, aby som zhodil pár kíl. V jednej od-

kvapnutej sekunde som sa rozhodol pevne
a basta. Ideme. Skončili sme. Keď som otvoril
ústa a chcel oznámiť strýkovi, že naša púť našla
svoj cieľ, zaburácal telefón. Strýko sa ledabolo po-
zrel za zvukom. Chytil som tehličku, stisol zelený
gombík: „Prosím...“
„Haló! To vy ste si dali ten inzerát, že ste
pre ženu a všetko, čo ste tam popísali?“
„A vy ste kto?“ zabľabotal som zaskočený.
Takto sa milostná aférka fakt nezačína.
„No tak príď,“ povedala žena prečudesná,
príď tam a tam, nadiktovala adresu, nahlas som
si ju zopakoval a zapísal na stenu. A nádej sa roz-
žiarila. A vyhliadka...
Och, sladká neistota. Prísna nehybnosť – J. G.
Zase som sa vyzliekol donaha a vystieral sa
pred zrkadlom v spoločnej umyvárni. Prezeral
som sa zo všetkých strán, vykrúcal sa ako oho-
lený jež. No, zahrmelo mi v mozgoch, naozaj ni-
jaká nádhera. Za týždeň sa z mátohy krásavec ne-
vykľuje. Brucho od piva ešte guľatejšie..., trápne
sú výkony chlapa pred vhodením do diery hrobu.
Tenké ruky a celý mľandravý, a samá modrina
po pádoch v opici a cecíky ako dievčatko, padla
by mi podprsenka nulka. Toľko som sa tam
vykrúcal a prezentoval, až ma pristihla strapatá
ženština zo susednej bunky. Zakryl som si
[
pohlavie a zaliezol pod sprchu, vydrhol som sa,

vyretušoval, vypucoval, aj ušný maz som vyrajbal,
chlpy z nosa vykosil. Pospevoval som si.
„Ideme na vec, milý strýčko,“ baletil som.
„Ak sa plán nevydarí, oboch nás vlastnoručne
zaškrtím, sľubujem...“
Logol som si na guráž, ja predpotopný tré-
mista, hodil sa do gala; oholil som sa a ulízal si
vlasy a navliekol na seba všetko nové a čisté, ešte
nerozbalené – slipy, tielko, košeľu, oblek, topánky.
Obliekol som Ondriša. Neprotestoval, dvíhal
ruky, nohy, krk.
„Nemôžem ťa tu nechať,“ hovoril som pri
obúvaní, hovoril som ako sám sebe, „lebo možno
sa už nevrátime. Niekde ťa usadím. Počkáš ma
v krčme...“ Uvedomil som si, že je to neskonalá
idiotina. Celá táto akcia je vopred stratená.
Nech. Zbohom, nocľaháreň vo Vlčom hrdle, zbo-
hom, potuchnutá bunka. Na recepcii som po-
žiadal dobrotivú madam, vzorne utešovanú orá-
lom, aby mi zistila niečo o penzióne, kde nás
očakávajú.
Chvíľu zápasila s funkciami počítača: „Je tu
taká stránka. Aj telefón. Nič iné. Nijaké obrázky,
info, nič. Ani na mape to nevidím.“ Skormútene
na mňa pozrela: „Sťahujete sa?“
Do centra mestskou dopravou, potom ta-
xík. Svinsky drahý taxík. Zvečerilo sa. Prituhlo.
]
Kopy snehu zamŕzali ako balzamované svedo-

mie. Dostrkal som strýka do Fajn taxiho, polámal
som ho, pokrčil, sadol som si k nemu na zadné
sedadlo a zarecitoval adresu. Napojili sme sa
na navigačný zázrak: bez výsledku. Taxikár vy-
tiahol klasickú, papierovú mapu, šomral, pizúkal,
kam to vlastne chcete ísť, to je niekde v čertoch.
Strýc sa zarehotal, slina mu vyskočila šofé-
rovi na zátylok. Cestovali sme dlho, zostávali
za nami zamrznuté, slepé obrysy mesta, cen-
cúle a nijaký žiaľ, nijaká nostalgia, len presýpacie
hodiny zúfalstva. Až nás neposypané vozovky
priviedli kamsi veľmi, veľmi ďaleko. Nijaké bu-
dovy, ani náznak života, len opustená, zdevasto-
vaná zastávka a bleskom rozčesnutý strom. Ta-
xikár šliapol na pedál, kolesá sa chvíľu šmýkali.
Stiahol okno, pozrel do mapy, potom do diaľok,
do prudkého kopca, zaviateho srieňom zimy.
„Tak hentam sa nevytrepem, páni,“ povedal, „to
je šialenstvo. Tam naozaj niekto býva?“
Hodil som doňho bubáky, otvoril dvere
a hneď sa mi podarilo pokĺznuť sa na zľadovate-
nej ceste – priamou čiarou na ksicht. Z nozdier
sa mi spustila krv. A moja novučičká biela košeľa
sa začervenala, po kabáte, po obleku zamŕzala
krv, taká strašne pravdivá, taká krvavá krv.
Strýko Ondriš tiež vyhodil hnáty dohora, zastri-
hal nimi v lufte a poriadne si oplieskal palicu
[
a ako sme sa tam zvíjali a mechrili v špinavej

čľapkanici, vykročil k nám z temnoty zastávky
útly mužíček a snažil sa nám pomôcť, postaviť
nás na nohy.
„Nekúpiš hodinky?“ šepol mi do ucha a strčil
pred ksicht tikajúci zázrak, remeselnú vzácnosť,
predá ich veľmi výhodne a že sú to fajn origošky,
nijaký čínsky fejk a podvod, šlohol ich dnes ráno
v Auparku, kde občas upratuje v klenotníctve,
omylom vystúpil na tejto zastávke a už dve ho-
diny tadiaľto nikto nešiel, chytil ma pod pazuchu:
„Pozri, dobrý človek, vidíš tú parádu? Značka
Rado, švajčiarsky kúsok, normálna cena je trid-
saťtisíc, to ako ešte v korunách, ale tebe ich pre-
dám za babku. Sto eur a môžeš strúhať frajera.
Tak čo?“ A vtedy som mu pozrel do tváre a zje-
žili sa mi všetky chlpy, postavili sa do pozoru
pred vodcom, áno, áno, nemýlil som sa, bol to on!
Urobil som v úľaku krok dozadu. Tá ofinka pri-
capená na čele, štvorcový fúzik pod špicatým no-
som...
„Nebojte sa ma,“ riekol, „nebojte sa,“ zopa-
koval s takou čudnou, patetickou, ľudskou ľútos-
ťou. „Moja mama ma nenávidela, znásilnili ju
Rómovia a z tej ukrutnej nevraživosti mi osladila
život takto. Nedá sa to inak učesať, ani ostrihať.
A pokrstila ma menom Adolf Hitler. Ale tie ho-
dinky sú naozaj pravé...“
]
Pán Adolf Hitler si povzdychol a ponúkol

mi svoju vreckovku na poutieranie krvi z tváre
a ja som mu povedal, že nemám nijaké peniaze
a spýtal som sa, či to tu pozná a vyzradil mu, kam
máme namierené. Capol sa po hlave, zažal v nej
žiarovku.
„Jasné, tam hore,“ ponáhľal sa s odpoveďou
pán Adolf Hitler a vystrel ruku, akoby hajloval, „ja
vás tam zavediem, poďte!“ Pomohol na nohy strý-
covi a vykročil, my zhrbení za ním do prudkého
kopca. Snehu bolo čoraz viac, dovidenia lakovky
a nohavice. Nebyť chrumkavého splnu mesiaca,
nevideli by sme ani paru dychu. Poriadne pri-
tuhlo. Krv zo mňa vyvierala bez konca, spenená
a ešte pravdivejšia, vliekli sme sa nehybnou tmou
ako traja mudrci, krok za krokom do nekoneč-
ného kopčiska a pán Adolf Hitler húdol a húdol,
mudroval, rozumoval..., musíme vraj byť veľká ho-
norácia, keď ideme do takého penziónu, že on
išiel okolo niekoľkokrát a vždy tam videl zapar-
kované najdrahšie značky áut a zakaždým z toho
domu vychádzali krásne dámy, nahé pod kožu-
chom, také nádherné, až sa tajil dych, ó áno,
a hodinky Rado sú fenomenálne. „Kúpiš, kúpiš?“
asové slučky sú reálne, sú skutočné,

Č hmatateľné ako facka. Vyškriabali sme
sa komótne na kopec, chvíľu ako dvojnožci, na
[
okamih štvornožky, pád za pádom, šmyk a blik

a hybaj doľava, na chvíľku po rovine, úľavne,
a náhle pán Adolf Hitler zahúdol, že budú nasle-
dovať tri odbočky doprava, zase do kopca, ale stú-
panie už nebude také ortodoxné... A všade malé
chatky, chatrčky, pozliepané unimobunky s ko-
mínmi z prečesaných písacích stolov, s komínmi
ako pozlátené ničoty a v nich pri kozuboch okaté
bytosti. Telka zo satelitu a pripojení nelegálne,
sypkí ľudia.
Kráčali sme. Miešali nohami snehovú ná-
dielku. Strýko Ondriš heroicky mlčal, no moje
ucho začulo skrývaný vzlyk. Počuť starecký nárek
je bolestné. Vyzliekol som si kabát a prehodil ho
cez jeho tenkú bundu. Minuli sme prvú, druhú aj
tretiu odbočku a rýchlo naspäť, vodca sa pomýlil.
A tak teda odznova, a odbočenia už boli iba dve,
vyšliapali sme brutálne strmý svah. „Trochu som
sa poplietol, prepáčte,“ ospravedlňoval sa pán
Adolf Hitler. Zliezli sme po ritiach dole a hľadali
správny smer, premrznutí a polomŕtvi ako ľalie.
A stalo sa, že nás opustili sily. Bolo by
vhodné zavolať z mobilu dáme, ktorá si ma ob-
jednala na postrúhanie, ale prístroj sa vyparil.
Ani náš nový druh nemal komunikačné zariade-
nie. Ani náhodou. Len šlohnuté švajčiarske ho-
dinky Rado za bohapustých sto eur, blahosla-
vená je večnosť. Teraz sa núka nesplnený sen:
]
zamrznúť v útrobách mrazu. Tak často, mnoho-

krát som rojčil o pláne „P“. Zaželať zbohom
svetu, smradľavému ako hniloba ustrice, tomu
svetu úsmevnej nejednoty...
„Nevládzem,“ vydriapalo sa mi zo stuhnutých
úst. „Nohy si necítim, boha, keby bola aspoň fľaša
pálenky, aj terkelicu by som si druzgol. Mám ab-
sťák!“
Ľahol som si. Zvalil som sa do snehu. Strýko
Ondriš opakoval môj počin bez rozmyslu, pritú-
lil sa k svojmu anektovanému decku, dlhá, sivá
brada sa mu premenila na kamenný oltár bez-
vládnosti. Aleluja, aleluja na výsostiach.
„Zostaňte tu,“ zahulákal pán Adolf Hitler
v pokoji, „ja to tu poznám, len sneh ma obala-
mutil. Presliedim terén a vrátim sa.“
Ty sa už nikdy nevrátiš, pomyslel som si a po-
čúval strácajúci sa vrzgot snehu pod nohami fírera,
jeho krvilačné vrieskanie: „Tu niekde to musí byť,
videl som to stokrát, stokrát... krá... krá... krá...“
Začínal som obmŕzať, odumierať, omdlie-
vať, keď sa ako z predpeklia nebies zniesol škrek
zlodeja hodiniek. Ako keď namiesto sĺz padajú
spod viečok ľadové diamanty.
„Našiel som! Našiel som! Poďte rýchlo sem.
Našiel som ten váš posratý penzión. Kúpite si ho-
dinky?“
[
Víchrica stíchla, póly sa roztopili; bez váha-

nia som zaklopal na masívne dubové vráta a po-
odstúpil. Zazelenali sa záhrady a rozkvitnuté sne-
žienky nehanebne skláňali hlavy. Zo slnečnej
plazmy padol ružový lúč.
Berta otvorila a stŕpla v úžase a úľaku, vo
vlastnej kliatbe. Nečudo, keď zočila starca s roz-
tápajúcou sa bradou, zakrvaveného fičúrika a,
preboha, pána Adolfa Hitlera s náramkovými ho-
dinkami Rado. Vyvrátila oči dohora a zmĺkla
v mrákote. Berta bola Židovka. Pán Adolf Hitler
jej naháňal hurikány hrôzy vždy, keď naňho na-
razila v bare alebo na chodbe. Vyfackal som ju,
bezprizornú, a postavil na nohy. Chlácholivo som
jej zašuškal, že som atraktívny muž pre dámy,
sme dohodnutí, no ona nedokázala odtrhnúť oči
od kmína z klenotníctva. Vysvetľoval som jej, že
pán Adolf Hitler je výtvorom pomsty vlastnej
matere, obstreknutej Rómami, nech sa len ne-
bojí, nech sa utíši, nijaký strach. Pán Adolf Hitler
zdvihol ramená, usmial sa a rozkývali sa mu ma-
líčky: „Ťuťuťu...“
„Trochu meškám,“ zanôtil som, „zablúdili
sme v snehu, chichi.“
„Ale pani Nelida čakala len jedného atrak-
tívneho pána na úrovni,“ zaševelila Berta, stále
škúliaca na fírera.
„Pani Nelida? A vy ste...“
]
„Som jej priateľka,“ konečne pozrela na mňa,

na môj zakrvavený ňufák. A zase sa zľakla.
Mala celkom slušnú figúru, výbornú zá-
kladňu, ale neuveriteľne dlhú tváričku, možno
práve pochrúmala citrón. A nos až po bradu, čo
pôsobilo, mierne povedané, trochu disharmo-
nicky, a strýko Ondriš sa rozrehotal. Ale boli
sme v suchu. No, myslel som si, nejaká rozmaz-
naná milosťpani sa príšerne nudí a chce si zase-
xovať v zašitom penzióne, možno ma priviaže
o posteľ a zbičuje bičom s háčikmi; história si vy-
berá vlastné zákruty.
Židovka s nosom ako kliky hák otvorila do-
korán a pozvala nás ďalej. Poprosila, aby sme sa
nehnevali, ale bar na prízemí je už zatvorený,
lebo slúži neubytovaným hosťom, no ak chceme,
môžeme si naliať, na čo máme chuť – ukázala na
vitrínu s fľašami. A aby jej všetko bolo jasné,
opýtala sa, či som naozaj ten, s ktorým telefo-
novala. Ja, ja, ja! Zatlieskal som, až sa luster pre-
hol. Ja som...
„Nuž, dobre teda,“ vzdychla, „tak poďte, páni
počkajú,“ a zase sa jej podlomili kolená, keď blú-
divo mrkla na pána Adolfa Hitlera.
Požiadal som karikatúru zlodeja, aby do-
hliadol na strýka, aj keď bolo jasné, že sa tam
v tom bare zlížu do fialova, ožerú sa ako prasatá,
svine, a normálne som im závidel..., aspoň jedno
[
pivo, aspoň konček jazyka omočiť. Keď si odro-

bím svoje, pridám sa.
Nasledoval som Bertu po schodoch a sledo-
val jej pôvabne vykrojenú riť a boh mi je sved-
kom, že nikdy, nikdy som ju nedostal do postele.
Nepolapiteľná Židovka sa vždy promenádo-
vala po areáli ako námesačná tôňa, ako závan ve-
kov. Myslím, že nemala prístup do každej izby
a komnaty, ale určite vedela veľa, tá keby si pus-
tila papuľu na špacír – vedela by rozprávať his-
torky o žiaľoch a láskach, o trápení v stratenom
penzióne. Nájsť správny tón, správny refrén a do-
zvedieť sa niečo o Nelidinej minulosti. O nejakom
jej zásadnom prešľape, o niečom, čo ju priviedlo
do tejto nebeskej oázy. Mala v malíčku všetky še-
poty, zaznamenané na webe, poznala štrbinky
v stenách, kde sa skrývali miniatúrne, tajné ka-
mery, špehujúce naivných hostí, ľudí zošitých
z tieňohier, och, aké lákadlá. Talmud: „Keď žid
gója oklame, je bohu milý.“
Nikdy som sa nedozvedel, čo bolo tejto
záhadnej bytosti dovolené, v čom mala pazúry za-
borené. Jej najväčšou slabosťou bol sex cez tele-
fón. Veď aj teraz, keď predo mnou cupkala po
dlhej chodbe, zazvonil mobil a prvýkrát som
počul, ako jej znežnel hlas a nejakému ťuťmákovi
za pár sekúnd vyrobila klaustrofóbne vyvrcholenie.
Každého provokovala, vykrúcala sa ako v manéži,
]
obnažovala sa duševne, s papuľou ako obrezaný

kôň si smela žiadať všetko. Vedzte, že židovička
bola milovaná, v našej hre na lásku bola vysoko
hodnotená, sto bodov a extra bonusy, Nelidina
nastrčená vokalistka, nekonečne dlhá ruka, ka-
moška, priateľka, komorníčka, dôverníčka.
Berta ako námet na román, Berta v kožuchu
zo žirafy, každý mesiac nový, čokoľvek si mohla
zažiadať. Divadelného herca na špagátiku, po-
zlátený pilník na nechty, stačilo Nelide končeky
prstov oblízať. Žobronila mobilné telefóny, mul-
timediálne zariadenia, každý týždeň nový mo-
del, aby mohla ukájať pubescentov a potom prí-
stroje rozdávať matkám bez detí. Denne poslala
na teletext esemesku: urobím každého cez mo-
bil, rýchlo volaj! Boli sme z nej na mŕtvicu.
Hocikedy a hocikde, v akejkoľvek situácii – aj pri
lôžku umierajúceho... Zabzučal telefón a ona za-
čala medovo čvirikať a odpovedala na také in-
tímnosti, až sánka ovísala po pupok. Nelida len
krútila hlavou. Nikdy svojej pokrvnej sestričke
nepovedala, že je nemožná sliepka a trdlo, no
nikdy veľa nechýbalo a bola by ju oblažila nadáv-
kami typu koza, krava, sprostaňa. Nelida si občas
potichučky uľavovala: „Prečo je tá opacha ži-
dovská taká mechom buchnutá, bože, čo som
komu urobila?“ A Berta varila silné čaje a popri
tom nafúkane vzdychala do smartfónu, dychčala
[
a plnila chlapčiskám najtajnejšie túžby. Musel

som si pred ňou vybudovať hrádzu, múr nárekov,
zabrániť trapasu.
Len jediný raz som podľahol zvodu. Zavolal
som jej. Mal som ju tak, ako to mala najradšej:
sex cez slúchadlo. Šepkala, že si práve žmolí
bradavku, má ju hnedú a nemravnú, ukazová-
kom si dráždi nevyholenú dierku. Ááách, ááách,
už, už. Počúval som mobilnú masáž a sledoval ju
cez pootvorené okno; stála vo vývarovni vo vyťa-
haných teplákoch a miešala praženicu.
dviedla ma k Nelidinmu prahu. Zaklo-

O pala.
„Vstúpte, prosím!“ Kocky sú hodené.
Hlava vykrvácaná. Opatruj sa, duch života.
Len čo som vkročil, pohľady sa nám stretli, pri-
tiahli sa ako magnety, zasunuli sa ako meč do po-
švy, ako keď sa rozbláznené ortuťové guľky spoja
do celku. Cítil som triašku v kolenách a nervový
systém sa obrátil do protismeru. Nemal som sa
čoho chytiť, chvíľková temnota ma takmer obrala
o rovnováhu. Zalapal som po vzduchu.
Pomaly, s gráciou ako kráľovná pristihnutá
pri kúpeli bez koruny a žezla, dvíhala sa Nelida
z kresla. Padla na kolená a zaplietla si prsty ako
pri najvrúcnejšej modlitbe sveta, ponúknutá
grálom alebo archou zmluvy, v pozadí sa sám
]
kreslil na stenu jej čudesný, predĺžený tieň. Je-

žišmária, pohýbali sa mi nečujné pery, čo to
stvára? Alebo sa mi vrátil účinok pervitínu, to sa
občas stáva. Možno je tiež nafetovaná. Pretože sa
klaňala, až sa čelom dotkla podlahy. No neviem,
či som radšej nemal zostať v snehu a pokojne ska-
pať. Sekundy sa ťahali ako med. Ani neviem ako,
vymrštila sa a vystruhla mi takú facku, až mi
sánka desaťkrát obehla hlavu a zavŕzgala v bru-
tálnej tónine. Boha jeho! To asi za to, že som pri-
šiel tak neskoro a za to, že vyzerám ako kvákavý
riťoplaz, ubabraná, zakrvavená háveď.
Konečne sa ozvala: „Čakám ťa pätnásť mi-
liónov rokov a v tomto živote štyridsaťosem. Kde
si sa flákal? A načo ti je kabát, keď teplomery
praskajú od horúčavy?“
Tak táto naozaj potrebuje džigola s klátom
ako bambus.
Pošúchal som si líce, rozopol gate a vytiahol
šerifa, nič rozumnejšie som nedokázal; lenže od
stresu a zimy, votkaných pod kožu, sa mi úplne
scvrkol a chlpy boli dlhšie ako pinďúr. Aj Berte
sa rozšírili dúhovky.
Nelida si opäť kľakla a v tejto polohe sa pri-
sunula ku mne, jemne, nežne sa tvárou dotkla
môjho pohlavia, akoby to bol milovaný kocúrik,
extrakt vyznania, velebený macko. Zatvorila oči,
roztiahli sa jej nozdry, zaslzila.
[
„Je ti zle?“ šepla, „ je ti na zomretie a na ni-

čom ti už nezáleží?“
Zase sa nám stretli, zamotali pohľady a znova
mnou prebehla zimnica.
„Prišiel som... Ten inzerát... Ja som prišiel,“
zajakával som sa. Zistil som, že mám prechlad-
nuté hlasivky, chripel som, pišťal, nie ako chlap,
ako eunuch som výskal.
„Ale to ty si sfušoval tento vesmír,“ povedala
Nelida a vstala, zrazu iná, čiernobiela pavučina sa
premenila na farebný trhák. Posadila sa do kresla,
prehodila si nohu cez nohu, pančuchu cez pan-
čuchu, vytiahla zo škatuľky cigaretu, vložila ju do
špičky, Berta jej pripálila. Podo mnou sa vytvorila
mláka. Roztápal som sa. Moja zima a moje vý-
kony. Gravitácia sa vrátila. Striasol som sa.
„Ty a ja... My sme stvorili túto ohavnú sko-
moleninu,“ vyfukovala Nelida, „tento posraný, skur-
vený, zlý, krutý, krvavý svet. Ty si ja a ja som ty.“
Stál som tam pred dámami s nohavicami
stiahnutými na pol žrde a nevedel, čo s rukami.
„Je ako zlý žart tento vesmír...“ pokračovala
Nelida, „lebo si babrák a diletant, zobral si so se-
bou všetko, čo si chcel opustiť, všetko, čo bolo
v galaxiách. Chcel si sa zachrániť, čo? Stvoril si
svoj vlastný lunapark, zahral si sa na demiurga,
aby si žil bez útrap. Bez bolestí zo sklamaní. Bez
jaziev po bojoch. Bez nízkosti, keď si utieraš riť
]
a na prste ti zostane kúsok lajna, to nenávidíš,

čo?“ Prižmúrila oko. „A pozri! Len smrť a nená-
visť. Tvoje dielo. A moje zlyhanie.“
Prezrela si ma od hlavy po päty, poobhrýzala
moje sadlo žmurkaním.
„Teraz si myslíš, že som nejaká šialená,
zbláznená a nechutne unudená prázdna mako-
vica, ktorá potrebuje len vykefovať...“ Naliala si
whisky. „Videl si sa? No... Na tvoj vek a na to, že
si celý život nič nerobil, len slopal a šmýkal a pri-
živoval sa v Klube spisovateľov, to nie je najhor-
šie, ale inak, pravdu ti poviem, mohol si prísť vy-
bavený aj zábavnejšie!“
Upravil som sa, nastrkal naspäť všetko, čo
nebolo potrebné, kožky a žalude, chcel som sa
brániť, namietnuť, že moja indispozícia je spô-
sobená chladom, čo sme ho vonku zabíjali, skoro
sme so strýkom zamrzli v snehu, inak že aj ta-
kýto dokáže byť – a rukami som ukazoval metráž,
ako rybár ukazuje, keď vyloví unikát.
Razantne ma umlčala: „Berta, zlatíčko, uby-
tuj ich. Tohto starého kozojeba a jeho ujčeka. Aj
Hitlera, keď ho už dovliekli. Hocikde, kde je
voľná izba. A potom sa vráť, bolí ma chrbát...“
Keď židulica začula meno fírera, zahryzla si
do jazyka. Nelida sa naklonila nad kancelársky
stolík, stál na ňom obstarožný, povedomý písací
stroj, taký úplne klasický s valcom, nijaké PC,
[
tiež som kedysi na takom natrieskal pár kníh.

Moje necudné knihy. Niektoré z nich ľudia čítali.
Zazdalo sa mi, že Nelida sa celkom nepatrne,
slastne, vlastnícky pousmiala.
Vo dverách som ešte obrátil trup a vydriapal
sa zo mňa zachrípnutý povzdych: „Len takú ma-
ličkosť,“ mlel som, „len že nás exekútor vyhnal
na ulicu, preto som...“
„Viem,“ sŕkla Nelida.
Po chvíľke som si odkašľal: „Potrebovali by
sme čokoládové vajíčka!“
„Čo to?“ otvorila papuľu Berta.
Začal som prstom vo vzduchu kresliť tvar:
„Také detské, čokoládové vajíčka. Kindervajcia.
Keď zjete čokoládu, nájdete prekvapenie.“
„Zmizni!“ húkla Nelida.
Ale na obed, keď som sa pozviechal z opice,
pretože som sa vrátil k strýkovi a k fírerovi a na-
drali sme sa, boli tam... Strýkove šialené vajcia...
ni neviem, kedy som si naposledy užil

A taký pohodlný matrac. Nijaké onuce
z tchora. Strýko Ondriš v dlhej, vyšívanej ko-
šeli, nie mŕtvy, len zacviknutý do hlbín čier-
neho spánku so snami o čokoládovom nebi,
prikrytý perinou nariasenou ako vrcholky veľ-
hôr, odfukuje zaviaty do útrob nebytia. Izba je
veľká, veľmi veľká a komfortná. So sprchovacím
]
kútom a vlastnou kuchynkou. Vytiahol som

z chladničky plechovku piva a vynikajúcu whisky
a monštruózne si logol. Len spln zubatého me-
siaca a záhadné, kontrastné šumy na chodbách.
Čo všetko sa stalo? Čo mi to plietla piate cez de-
viate tá vyšinutá madam Nelida? Čo odo mňa
vlastne chce? Bŕŕ, aká hanebná a ponižujúca
aférka..., a teraz, keď netreba, trápi ma erekcia
ako rujného vola. Mám za ňou zájsť a vytasiť ka-
nón? Časová slučka...
Do rána sa mi nepodarilo zaspať. Zjedol som
kúsok syra. Popíjal. Zmietal som sa v blúznivom
chaose emócií a vzruchov. V cudzej posteli, v cu-
dzom prostredí, v cudzom objatí. V dramatic-
kých mikrospánkoch sa mi zjavovala Nelida v pa-
noptikách podôb. Pekná, nie najmladšia, možno
v mojom veku, moja spolužiačka, moje alter ego,
mumifikovaný hvizd svedomia. Príbuzná z dáv-
nych, pradávnych vekov a legiend. Dopíjal som
fľašu a zamotával sa do sietí nepokoja. Do fóbií.
Mykal som sa spotený ako šteňa. Niekto ma po-
zoruje?
Otvoril som s búšiacim srdcom dvere. Tie
oproti boli tiež dokorán. V nich vyziabnutý stari-
gáň so striebornými vrkôčikmi a s riedkou, uče-
sanou bradou. Nakláňal sa nad všemožnými mis-
kami a nezvyčajnými nádobkami a hrabal sa
kostnatými prstami v popole. Pritiahlo ma k nemu
[
ako k magnetickému úľu. Jeho izba bola opakom

našej. Na holých stenách viseli strapce uschnu-
tých bylín, rastlín, muchotrávok a lebiek všet-
kých tvarov, možno aj ľudských.
„Sú to všetko veľmi vzácne odrody,“ kopol
ma nečakane chrapľavým hlasom.
Strhol som sa; ani som si neuvedomil, že
v tranze som sa neslušne vkradol do jeho súkro-
mia.
Starec nedvíhal oči od misiek: „Vyliečia kaž-
dú bolesť sveta. Pomôžu zabudnúť, pomôžu roz-
pamätať sa...“
„Mne lekár predpísal kostihoj lekársky,“ po-
vedal som ako v narkóze. Jeden Cigán mi dolámal
rebrá.“
„Netreba odsudzovať. A pomáha vám?“
„Nie,“ nadýchol som sa. „Nič mi nepomáha.“
„A čo mi dáte, ak vám pomôžem?“
„Nič,“ oblizol som si suché pery.
Bylinkár sa ešte viac sklonil k svojim pre-
parátom z polámaných hnátov a odkmasnutých
krídel a mlčal. Urobil som krok.
„Nič nemáte?“ počul som jeho otázku za
chrbtom.
„Napísal som niekoľko kníh,“ povedal som
naduto, „a namaľoval pár obrazov. Lenže knihy
by som musel kúpiť a nemám za čo. Aj tak by
ste z nich nič nemali. Sú napísané kostrbato
]
a čudným štýlom, len málo ľudí ich dočítalo do

konca. A kniha ako predmet nemá nijakú hod-
notu, papier a chrobáky vytlačených bodkočia-
rok.“
„Hm...“ vystrel sa, zadíval sa mi do tváre,
plnej popraskaných žiliek od alkoholu. Prikývol.
„A obrazy? Koľko ich je?“
„Možno tri.“
„Len tri?“
„Alebo dva. Ostatné som predal pod cenu
a peniaze prepil. Som notorik a narkoman. Ne-
mám nikoho, len strýka a ten prišiel o rozum,
keď sa mu upálila žena. Prepáčte...“
Zase sa začal prehŕňať v obtlčených hrnče-
koch. Bol som na odchode, keď sa ozval.
„A čo je na nich? Na tých obrazoch?“
Zasmial som sa: „Ježiš Kristus na kríži.
Nikto to nechce...“
Prikývol: „Dobre, prineste ich!“
Zabuchol som dvere a oprel sa o ne ako po
nedostižnom fyzickom vyčerpaní, povedal som
sám sebe, nahlas, v presvedčení, že ma staroch
začuje: „Tie už dávno visia na stene exekútora!“
Jedna jediná hodina spánku, no spánok taký
ukrutný, taký nevyčísliteľný, spánok ako zmŕtvych-
vstanie..., moje lucidné sny bez konca, keď sa ne-
smiem prebrať zo snenia, prikovaný k zlým noč-
ným morám. Chcem sa zobudiť. Vstať proti svojej
[
vôli. Až pred obedom sa mi podarilo odohnať bez-

vedomie. Vysúkal som sa z blúznenia poloslepý,
nevedomý, bez práva na výdych a nádych, bez
chuti po živote. Strýko Ondriš spal nerušene ďa-
lej, anomálne zmenšený, inovovaný po karan-
téne – s nedopitou fľašou na bruchu.
Doširoka som otvoril okenice. Prudký sve-
telný jas oslňoval. Obrovský, ihličnatý samorast
bránil vo výhľade. Musíš sa ukázať v plnej paráde,
vsugerovával som si, tiger strašnozubý, evanje-
lium sexistické.
Zobral som, čo situácia dala. Neposkytla veľa.
Pustil som na seba sprchu, použil miazgavú
gebuzinu, umyl som si vlasy, vyšpáral šušne.
Kým som vysychal ako úhor, vyčistil som zvršky,
pani musí vidieť najkvalitnejší luxus, šaško pre
dámičky sa ide predvádzať, „atraktívny muž
na úrovni“, t.j. čurák z dediny, z dilúvia. Topánky
vylízať, krv zoškrabať nechtami.
Mrkol som na strýka; stále bol ponorený
do konárov spánku. Pred dverami na chodbe
som zakopol o vedro plné kindervajec všetkých
druhov a foriem. Navrchu ležala obálka od by-
linkára, taká zvláštna, nafúknutá obálka, balíček
so zdravicou v jazyku, ktorý nedával zmysel. Sia-
hol som po kľučke náprotivných dvier, boli za-
mknuté. Rozbalil som darček. Sušená tráva bola
neodolateľná, hašiš možno, kreš, bujná fantázia,
]
jačmeň pre prvotnopospolného obžierača; ne-

uctieval život, pánaboha, nič, len sa oddával bu-
rine večnosti. Hneď som všetko požul a prehltol.
Až potom som porozumel dôstojne nakresle-
nému odkazu: „Veľmi opatrne, priateľ vzácny, len
jedno stebielko denne. Inak zošaliete!“ Neskoro.
Už nikdy nerozlíšim sen od reality!!!
Zrazu som ožil, nehorázne som bol živý, lep-
šie ako po péčku. Ja mŕtvola existenčná, draku-
liak vstal z hrobu, skákal som štyri metre do
luftu, opájal sa delostrelectvom nápadov, hiroši-
mami rýmov. Kde je tá podozrivá pani, čo sa
klania trubirohom môjho druhu? Mládenec sa mi
postavil tak prudko, až som odpadával, všetku
krv si vyžiadala erekcia, aj tú z hlavy, utekal som.
Utekal... Veď ja vám predvediem džigola, vďaka,
vďaka, dobrý starký, vajsmen z tajnej nočnej
párty. Prestali ma bolieť rebrá, hlava prestala hu-
čať, kamienky z prostaty sa vyšmykli cez výdych.
Ďakujem. Uvedomil som si, čo ma celý život bo-
lelo a bolí, že mi rastú nechty, že mi vlas vypadol,
že sa mi kýva zub. Každá boliestka odbolela.
Lenže ako som tak bežal, ako som sa hnal, stra-
til som v ľahtikárstve smer a orientáciu a skon-
čil pred vchodom, v reštauračnej časti pre ne-
ubytovaných hostí. Svieže dámy a svieži páni na
vychádzke vypočuli odporúčania a skusmo zaví-
tali do penziónu medzi mestom a zvyškom sveta,
[
naberali si vidlami zo švédskeho stola neopísa-

teľné pochutiny, medové rebierka a bryndzu
stopro slovenskú zo Zvolena. Oblizol som lyžicu
s kečupom, nič viac, aby brucho zostalo spľas-
nuté. Požiadal som o kávu a hútal, že ak mi teraz
nevyjde paráda, ak to pokašlem, zbohom a tma,
prehodím si Ondriša cez plece a pripachtíme sa
k bezdomovcom pod mostom..., nech si nás tam
zubatá nájde, čo odo mňa vlastne chcete? Citát
anjela?
Poblúdený a pomätený pýtal som sa dievčat
v rovnošatách na cestu, ukážte mi smer k madam
Nelide. Nechápavo na mňa zízali, vraj len o je-
dálnych lístkoch vedia, vodu na čaj pripravia, ak
chcem. V rohu brnkal brnkáč na lascívne ukulele
a mňa sužovala bezmocnosť prázdnoty... Samota
zabíja viac, než obezita.
to ma vypočuje? Zamotaná vec. Rébus.

K Hlavolam presýtený. Nikdy predtým
som v takomto dome nebol. Vraj penzión. Pen-
zión? Kamufláž. Nie že som v podobnej budove
nebol, ale ani som o niečom takom nikdy nepočul
– a pravdepodobne ani počuť nebudem, pretože
po zatvorení tejto knihy sa príbeh skončí a ani ty
ho už nikdy nenájdeš. Akú hodnotu má táto ne-
hnuteľnosť? Exekútor by sa zbláznil od radosti...
Keby niekto uniesol Nelidu, určite by chcel ako
]
výkupné toto čudo, tento šarlatánsky útulok

v časti sveta, ktorá nemá meno, nemá skutočné
meno ako ja – nie je na mapách, nevidno ho zo sa-
telitu.
Viete, koľko taký penzión zarába? Živí sa sám
ako vyberač daní, ako somár potras sa. Na ro-
vinu: myslím si, že to nebol penzión, ale umná ho-
telová skladačka, penzión len oficiálne, pre fi-
nančných nohsledov..., pre zabývaných strategická
kavaléria, nepochopiteľne pospájané domčúriky
a skrýše, neustále sa rozrastajúce a poprepájané
zle osvetlenými chodbami alebo lešeniami; na
nich sa občas mihli murári. Neprebádateľné.
Nikdy som sa nevedel orientovať v tých spleti-
tých bungalovoch, samé vežičky a výklenky, vždy
som zablúdil, keď som sa pripil a nikto ma ne-
sprevádzal.
Celý ten prepletenec žíl a mravov odfukoval
ako samostatný tvor, oddychoval ako nafukovacia
harmonika, upratovačky a kuchárky, všade ko-
zuby a medvedie kože, hocikde sa dalo naraziť na
bazén s polonahými slečnami; prišli si len zaplávať
alebo tu žili natrvalo? Kdekoľvek sa dal nájsť bar,
kde sa dala namiešať krvavá marča. Grátis, sa-
mozrejme. Kto prekročil prah a vstúpil, všetko mal
zadarmo. Komu by sa chcelo odchádzať do toho
pojašeného, zomierajúceho, stupídneho sveta?
Do sveta, kde utrápení blázni skáču pod vlak...
[
Varovania podľa smeroviek. Namaľovaný

ukazovák udával smer. Tam je východ, zablú-
dený úbožiak, na opačnej strane nájdeš bar.
Nikto ti nebráni odísť. Nikto ťa nenúti zostať.
Nikto od teba nič nechce. Prečo by si mal niečo
chcieť ty? A dosť vyfintených rečičiek, treba po-
vedať otvorene – bol to bordel. Jedinečný, lu-
xusný, neuveriteľne radostný bordel pre vyvole-
ných ťarbavcov a domov dôchodcov pre idiotov,
ako som ja! Fantastická dielňa na výrobu ne-
vkusnej pornografie, mafiánska rezidencia s roz-
páranými bruchami, diera dier, fiasko reality.
Ale najmä a predovšetkým útulok pre ubolených
ľudí, ktorí poslepiačky a navždy hľadajú vysní-
vanú hru na lásku!
Stánok dobrotivý, kde si mohol zájsť na ob-
čerstvenie ktokoľvek, vo vstupnej hale švédske
stoly pre tulákov a milovníkov dlhých prechá-
dzok. Ak sa náhodou niekto vyškriabal do iro-
nicky strmého kopca alebo sa zgúľal z lesa, dvere
boli otvorené. A Nelidina náruč roztiahnutá pre
všetkých vydedencov, skrachovancov, babrákov,
ktorí si život premárnili v ruských ruletách
osudu, sami seba zašliapli do hnoja. Koľko tu žilo
duší? Sto, tisíc, nikto nevie. No a Nelida s tými
jej komnatami – kapitola sama pre seba. Tam
smeli vkročiť len príbuzní čistého srdca. Ja tiež?
Prečo ma pozvala? Rujný a bujný som sa pokúsil
]
nájsť jej izbu – naspamäť. Snažil som sa ísť ako

včera. Ako v Bertiných stopách.
Chvíľu som sa bál, že blúdim, ale sláva!, tra-
fil som. Po chvíľke tápania som našiel komnatu,
kam ma zaviedla Židovka. Oprášil som zo seba
noc a siahol po kľučke. Dvere boli zamknuté. Za-
klopal som, zabúchal, zabučal, nič. Soľ sveta,
pane. Horúčava. Byliny. Vykoľajený príprdok.
Našiel som, čo mi Berta ukázala, len prstom oz-
načila. Aký nemilý žart, niekto si z nás bohovsky
vystrelil. Rozmaznaná panička si už určite našla
iný objekt. A nevonia to tu zákonmi usporiada-
nými. Penzión, pche... Mám taký pocit, že by som
mal rýchlo, veľmi rýchlo vypadnúť.
Gýčovitý pandrlák som. Okej, dvíham ruky
a vzdávam sa, aj táto veta je šlohnutá – neskôr mi
Čárli všetko zavesí na nos. Rýchlo naspäť, zobu-
diť strýka a uháňať preč. Preč, preč, preč! Starého
šmariť na psychiatriu a seba... Dám si predpísať
dajakú fajnovú medicínu, Xanax alebo Stilnox,
mamutiu dávku a zase do vôd Dunaja. Teraz na is-
totu. Z mosta skočiť, dolámať si údy o hladinu.
Jedna chodba, druhá, ako nepekne sa s nami
zahrali. Rúbal som kroky ako obor a tam... Strýko
pred dverami apartmánu, obligátne monštrum.
Strýc Ondriš obklopený nebeským húfom nád-
herných dievčatiek a on od hlavy po päty zaba-
braný od čokolády, jeho sivé vlasy sú čokolá-
[
dové, jeho brada je čokoládová, on sám je jedna

veľká, skľúčená vajcová čokoláda. Dievky z neho
zlizujú sladkú pochutinu, z nosných dierok,
z ucha, z oka mu chlípu slasť. Celá chodba je čo-
koládová jaskyňa. Zvyšky neposkladaných tajom-
stiev. Dievčatká len v malilinkých nohavičkách sa
rehlia a smejú a strašne sa im páči čokoládový de-
duško, ktorý im ponúka vajíčka, vyčaruje vajce
z rukáva, z prsta si ho vycicia a nechá sa škrab-
kať a obhrýzať. Utrel som si z čela kvapku potu,
kurvafix, to sú pomery. Nemám metafory.
Nejako som sa chytadlami cnostne predral
cez mrákavu malých pobehlíc a vestálok a húkal
a vrieskal, že musíme vypadnúť, lomozil som,
toto je hriech, toto je dom svrabu a podreza-
ných krkov, odfláknu nás samopalom, poštvú
na nás oligarchov, niekto nás zamotal do pascí.
„Strýko Ondriš,“ zafŕkal som, „padáme. Mi-
sia sa skončila.“
Teraz smrť iba. A jedno z tých krásnych,
alarmujúco nevinných dievčatiek ma zaťahalo
za rukáv, usmialo sa s metrákom rúžu a spievalo,
vraj tento starý ujko je absolútne frí, že takého
ešte v penzióne nestretli, čokoládové kalórie
chutia ako serafín a aha! Ukázala skonštruova-
ného trpaslíčka a ostatné lízačky sa tiež len
chechtali a vyškŕňali, a miesili sa v labužníctve
ako v hniezde ôs. Strácal som nervy. Ja renegát.
]
„To je nedorozumenie,“ skákal som ako gu-

mená loptička, „my sme len na jednu noc... Na in-
zerát sme...“
A tie roztomilé pičky mi jedna cez druhú kvi-
čali, že... že... že... Vietor vanie a sneh sa topí,
Čárli ťa čaká, Čárli, bzzzzzz.
Začal som si šklbať vlasy, preboha, to je ale
metelica. Útlučká brunetka ma schmatla za ruku:
„Choď ďalej po tejto chodbe, stále rovno,“ bzzzzzz,
„na konci doprava. Tam ťa čaká brat Čárli... Čárli.“
Prsníky mala drobnučké a špicaté a moja
bujná erekcia ma miatla. Bol som trubadúr troj-
nohý, vecheť konšpirácie. Na konci chodby, na
konci, opakovala brunetka a oblizovala si čoko-
ládu z dlane.
„Aký Čárli,“ zakvíkal som, „kto je Čárli, ja ni-
koho takého nepoznám.“
„Ale poznáš...“
Pokúšal som sa vyslobodiť strýka z lomozu
jazykov, vytrhnúť ho z prstov nezbedníc – no
dedo bol v siedmom nebi, kindervajcový sultán.
„Na konci chodby doprava,“ naliehala tmavo-
vláska. A keď som sa nemal k činu, schmatli ma
opálené šištičky pod pazuchy, sto tenkých prstov,
tisíc samoľúbych chobotníc ma zdvihlo ako pierko
a unášalo chodbou. Stále rovno a na konci do-
prava!
[
iektoré situácie sú jednoducho neko-

N mentovateľné.
Devuchy naozaj na konci chodby zahli do-
prava. Len pár krokov a položili moju biedu na hu-
ňatý koberec ako šľahačku na zmrzlinu a rozpŕchli
sa. Každá za svojím kšeftom, do svojich búdok
a kajutiek – pred objektívy a k vábničkám inter-
netovým: registrácia zadarmo, napíš mi, zlatíčko,
som horúca, vriaca, som tu len pre teba a naživo.
Ó, ako to poznám. Koľko trúb sa nechalo nachy-
tať. Ja tiež, samozrejme.
Všade snímače a kamerky, a dáždniky ako
filtre, káble – nie iba tie elektronické. Počítačové
sekvencie, kockaté hlavy hlavaté, ing., inžinieri-
kovia, nadutí hekeri s podráždenými obočiami,
zamotaní v púšťach webových galaxií. A v tom
zmätku a chaose sa zvíjali úplne nahé dievčatká,
ani nie pätnásťročné, a s nimi ženštiny aj po šty-
ridsiatke, pofajčievali, popíjali, tliachali piate cez
deviate od nudy a porovnávali si pipinky a bra-
davky, aziatka dlhé, rovné, čierne chlpy, beloška
zakrútenú metličku... A mne sa vyvalil povzdych
z hrdla. To je teda odmena!
„Povedal som, že sa uvidíme veľmi skoro...“
Prudko som obrátil hlavu. Medzi zmäťou fi-
gúr a figurín sa zo šera vynorila postava. Dáma
s krkom ako zápasník. Nie, nie, nebola to žena,
bol to on. On. Bukvica z homosexuálneho baru.
]
Vo veľmi priliehavých, kvietkovaných nohavi-

ciach, s frizúrou ako otrávená Marilyn, na vieč-
kach perleť a predĺžené mihalnice, namaľovaný,
vymaľovaný, pekný a slušný, neslušne inteli-
gentný, lesk na perách, ktoré sa prívetivo usmie-
vali. A tisíc ozdôb ako Šalamúnova milenka, ná-
ramky, prstienky, v ušiach zlaté retiazky, nechty
v žltom prievane. Tiež tak raz budem vyzerať. Čí
chlieb ješ, toho pesničku spievaš.
Položil mi dlaň na plece a zopakoval do očí:
„Povedal som, že sa veľmi skoro stretneme...“
A poklonil sa, uklonil sa tak hlboko, ako sa len
dalo, až sa mu pošmykla parochňa. Mal som chuť
zabrániť mu, švihnúť facku, aby nevyrábal soma-
riny. Urobil rýchle, šikovné gesto, pomohol mi
vstať z koberca.
„Som nesmierne potešený, vzácny priateľ,“
povedal takmer pošepky, „som Čárli.“
Dobre teda. Čárli. Chcel som sa predstaviť,
povedať mu, že som vydedenec na úteku, že som
sa prišiel zahrať na džigola s tabletkami na erek-
ciu, aby som uživil jediného príbuzného, ktorý mi
zostal. Lenže všetko je inak, madam nemá
záujem, ospravedlňujem sa, zaplatím, čo sme
vylôchali, a majte sa pekne, a pre mňa za mňa sa
klaňajte až do horúceho pekla, keď máte z toho
radosť, ja mám dosť svojich starostí. Otvoril som
papuľu, nadýchol som sa, no meno Čárli si pri-
[
ložilo prst k ústam, aby som mlčal. „Pssst!

Vieme, kto si. Čakáme ťa milióny rokov!“
„A v tomto živote štyridsaťosem,“ odsekol
som.
Zamotal som sa sám do seba. Črevá sa mi
posplietali, skrížili sa do ukrižovania. Díval som
sa cez Čárliho trup ako cez mydlovú bublinku
na nádherné dievčatá, zvíjajúce sa pred webkami
v hraných orgazmoch, na páry nonšalantné, se-
xovanie v trojke, štvorke, lesby a gejovia, milf
a hermafroditi, všetky kategórie. Čárli ustúpil,
aby mi nebránil vo výhľade. A len tak, akoby sa
udial prerušený sen, hovoril, že v tejto časti pen-
ziónu majú výrobňu jednej zdravej internetovej
stránky s hurónskou návštevnosťou, zaregistru-
ješ sa zadarmo, poskytneš údaje a o ostatné sa
postarajú majstri operátori. Všetko sa vymámi
cez pobočku na Cypre a cez arabské štáty a si
oholený ako pudel. A v priamom prenose. Do-
staneš všetko, po čom ti srdce piští, veci neví-
dané, astronomické zážitky, po ktorých, žiaľ,
siahneš len raz a neprestaneš, kým ti nevypnú
prúd. Nedokážeš prestať, kým neskapeš od hladu
a zvedavosti, kým ti neuviazne v krku otázka: čo
je ďalej, čo je ďalej, čo, čo, čo? Blááááá...
„Čo je toto za dom?“ preberal som sa z efektu
wau. „Že penzión,“ krákal som v mrákote.
]
„Čo máš v sebe, braček?“ pozrel mi do zre-

ničiek, „dúhovky máš rozšírené ako terče pre
snajpera.“
„Toto je bordel, však?“ otvoril som zobák.
„Ale no... Prečo tak vulgárne? Poď,“ povedal
a naznačil, kadiaľ ho mám nasledovať, viedol ma
k malému baru, nalial dobrú whisky. „Celý svet
je bodrel, keď ho tak vidíš, keď ho tak chceš vi-
dieť,“ podal mi pohár a štrngol si, „ale môžeš ho
vidieť krásny a jednoduchý, jednoznačný, zrozu-
miteľný, príjemný, môžeš cítiť len slnko a čistotu
k všetkému, čo existuje. Mať rád všetkých ako je-
dinú bytosť.“
Vylial som do seba pálenku a podozrivo sa za-
díval na dno pohára. Z tejto polohy som vyriekol:
„To je pekné, ale ja som prišiel na inzerát a...“
Skočil mi do reči: „Ty si pojedol byliny od star-
ca, čo? Koľko?“
„Všetko,“ odvetil som.
Zarehotal sa a strčil mi do ruky fľašu. „Tak
to nebudeš spať týždeň a nikto nevie, čo sa s te-
bou porobí,“ láskavo sa usmial, „ale zrazu ťa nič
nebolí, všakže? Ani svedomie sa neozýva. Keď
nebolí svedomie, človek sa ocitne v dúhach slasti.
Svedomie je mocný nástroj boží, možno krutý, ale
skutočný! Zošalieš...“
„Ja som len hľadal Nelidu,“ ozval som sa, pre-
tože jeho kázeň o zašliapnutom srdci ma zabolela.
[
„Pani Nelidu. Ona ma pozvala... Dohodli sme

sa...“
Čárli opäť poodstúpil, aby som mohol zave-
siť zrak na dianie v ateliéri. „A pomýlil si si
dvere...“ zachrčal a zamával mi vejárom pred no-
som. „To poznám...“
Logol som si z fľaše. Prihrbil som sa, aby
som sa vyhol jeho pokusu o objatie. „Pomýlil
som si dvere?“ Chcel som zamrmlať, že nie som
homosexuál, aby sa ma nedotýkal. Ruky preč!
Akoby počul môj vnútorný hlas. „Sme a nie
sme,“ povedal, „JA som TY a TY si JA. Tu ti nič
nehrozí, nik ti neublíži. Keď sa zase vrátiš, trochu
ťa tu povodím, najdrahší priateľ. A nezabúdaj, že
hry na lásku sú najkrajší, najvzácnejší dar.“
„Hry...?“
Odprevadil ma na chodbu a nasmeroval moje
kroky so slovami, že hra možno vôbec nie je
hrou. Cítil som z neho nesmiernu silu a povzne-
senosť, vznešenosť vybuchnutej éry emócie, ľah-
kosť ako v hojdacej sieti, nepomenovateľný
a opojný pokoj ducha. Poklonil sa a v ušiach sa mi
rozliali jeho slová..., vraj ma čaká veľa prezentov
a sláva ducha. Kráčal som tackavo bohvie kam,
ošuchoval sa o steny s fľašou v ruke a nalieval sa.
Chodba mi tlieskala. TY si JA a JA som TY. Kde
som to počul? Hry na lásku, to je chaos. Asi som
sprostácky nafetovaný a pripitý.
]
Ja neviem, kadiaľ ma motalo, neviem, ka-

diaľ som sa prebáral tápaním. Ale siahol som
po správnej kľučke. Už mi bolo všetko jedno.
Buď snívam alebo ma otrávili alebo oboje. Alebo
som zdochol a šaliem v smrteľných kŕčoch. Toto
je dom mechom udretých lunatikov, penzión vy-
šinutých pomätencov, ktorí sa žobrote klaňajú až
k zemi, žujú muchotrávky a rozťahujú si puče
cez družice. Rozrušený z toho, čo som videl – se-
xuálne obžerstvo a mohylu prznenia – rozopol
som si gate a bez otáľania vopchal erekciu
do dverí. Môj žilnatý bambus sa zaskvel v plnej
paráde, predviedol sa v stopercentnom lesku,
taký tvrdý a nedočkavý, ako už dlho nie. Bol som
na svojho kohúta hrdý.
Nelida si spoza písacieho stroja posunula
okuliare na špičku nosa, otvorila pánty, ale ne-
stihla povedať ani ň, ani amenmária, pretože
za chrbtom sa mi rozzúril vír, všetky sopky sveta
vybuchli kontinuálne, láva sa rozliala po izbe.
Do miestnosti vtrhla mladučká mulatka..., tak-
mer ma zhodila, taký víchor narobila, pojašene
pobehovala, akoby sa zhmotnilo zjavenie z Lúrd.
Čudo vykuklo zo svojho pestrofarebného sári,
prostovlasá sloboda, bosá, omamne krásna!
Zažmurkala pri letmom pohľade na môj vztý-
čený zvonec: „Bože, mama, ty kedy už dostaneš
rozum?“
[
Hneď mi scvrkol. Krv sa dala na ústup, veľ-

rieky sa vyžmýkali do potokov.
Vášeň a nenásytnosť sú podstatou ľudstva.
Nelida nebola výnimka. S vlastným mužom decko
neutkala, tak si ľahla pod Somálčana. („Zrodila sa
pre tvoj najohavnejší čin,“ povedal Čárli.) Ma-
lumba, tak znelo meno Nelidinej dcérenky, s pot-
mehúdskym úsmevom zamierila k nelogicky
poukladanej knižnici. Jej mať zakvílila, že pe-
niaze za knihami dávno nie sú, ani šperky, nič
tam nie je, len prach, na ktorý sa obrátime. Bolo
jej odvrknuté niečo v tom duchu, že sa môže uto-
piť vo svojom milovanom bahne kapitalizmu
a globalizácie. Aká floskula. Dievčatko oznámilo,
že nie je feťáčka, čo znamená, že nemusí zaba-
brávať podstatu svojho bytia aktom kradnutia.
„Chcem len túto knihu,“ povedala Malumba
a neomylne vytiahla spomedzi zväzkov v roz-
klade Kantovu Kritiku čistého rozumu.
Môj bože, kto by čítal traktát o kategoric-
kom imperatíve? Tendencia štylizácie. Prečo sa
decko radšej nehrá so smartfónom?
„Ach, tá naša dcéra...“ zanariekala Berta
odkiaľsi z rohu.
„Moja! Moja dcéra, hlupaňa!“ vzbĺkla Ne-
lida. „Prečo ťa živím, keď si taká sprostá, že sa
nevieš ani o dvere postarať?“
]
Zastrčil som si úd do nohavíc. „Pekný deň

želám,“ zarapotalo mi v krku a vycúval som z izby
s mozgom pokrájaným na kocky. Kocky hodené,
kocky pomiešané na kašu. Erekcie a ejakuláty.
Pískal som si, obtieral sa o steny a slopal whisky.
Búchal som si do uší, aby som z hlavy vyprášil
všetko, čo som prežil v posledných hodinách.
Fľaša sa mi vykĺzla z ruky, kopol som do nej. Roz-
kotúľala sa a ukázala smer.
Malumbu som stretol po dlhšom období, no
nikdy som nezabudol; stačil jediný zlomok
sekundy... Motal som sa vtedy večer sám po uli-
ciach, tak sám, ako som bol zvyknutý. Na jednom
malom námestí v centre sa nečakane strhol
chaos, hluk, krik, horiace fakle. Rozruch spôso-
bila malá mulatka, kto iný? V sprievode všelija-
kých klaunov na chodúľoch sa vynímala ako
sfinga čistých nádejí.
Malumba! Zrýchlil sa mi pulz. Ó, Malumba,
tebe som chcel napísať ódy na lásku. Pre teba
písať knihy.
Malumba! Len tak sa černoška vynorí z kro-
vín tmy a dychom zažne ohnivé palice a čaruje:
vyhadzuje ohnivé gule do luftu, chytá ich naspäť
s bravúrou, oblizuje, krúži zábleskami a vyrába
prekrásne džungle nočných stvorení, efekty,
ktoré turistom vyrážajú dych. Výborná šou.
Lacná a skomolená. Len mulatkina krása brčkavá
[
zachraňuje situáciu. Údery na tamtamy, bubny,

cililingy, clivé nápevy falošných afrikánov a isla-
mistov, škaredé, nepodarené bratstvo – rozhaš-
teria sa hneď pri rátaní zárobku. Ale Malumba...
Sladkobôľny, plačlivý, smutný refrén samoty.
Blany bubienkov, rytmy alehoháhah, polonahá
dcéra hier lásky, krotiaca živly. Živel skrocujúca
Pandorina skrinka. Celá ulica zamrzla v čase.
V priestore. Všetky pohľady patrili len tebe, cá-
rovná moja, hovorím, vynikajúce predstavenie,
fakľa sem, iskry zasa tam, čo na tom, že frkne
do oka Nemčúrovi. Nemec je ten, ktorý je nemý,
inak je dojč. Trpaslík so saxofónom vyzbieral do
cylindra peniaze a celá perepúť zmizla tak rýchlo,
ako sa zjavila. Okradli, koho mohli. Hodil som
do nich požmáganú guču euráčov.
Malumba na mňa pozrela, chvíľu sa mi vážne
dívala do tváre, čítala ma, spoznala..., bystrá líška.
Alebo sa len chcela mrknúť do ksichtu snobovi,
ktorý rozhadzuje majland za nič. Darovaný. Od-
kopla moje peniaze ako sopľavý hnis. „To nie, pane,
berieme len mince, drobáčiky. Len pár plieškov
za žonglérske sólo. Pre útulky, pre chudobných...“
„Ja som...“ ozval som sa.
„Viem!“
Nemalo zmysel naťahovať sa s pružinkou.
Ukázala mi zamatový chrbát v otroctve noci
a bežala do temnôt kľukatých uličiek vymyslieť
]
ďalšie prekvapenie pre foťáky Japoncov. Len dro-

báčiky... Pre útulky...
Zostal som stáť v kope pokrčených, poroz-
hadzovaných bankoviek ako najhlúpejší kaka-
bus. Pre turistov nová atrakcia – vandrovníci
šikmookí neváhali, zvečňovali si ma bleskami
atď. Ženy z kaviarní na mňa špúlili pery. Henten
sráč rozhadzuje majetok ako roztrhnuté šnúrky
z topánok. Luskol som prstami a objednal šam-
pus, veľa šampusu, prikázal som servírkam, aby
naliali každému, hocikomu, aj okoloidúcim, aj
humusákom. A so strašným smútkom som sa
roztopil v prebudení. Nie, nespal som. Zaspá-
vam vždy iba ráno na pár minút. S Hypnoge-
nom.
„Hanba ako sviňa, čo?“
Takýmito slovami ma privítal Čárli v bare pri
vchode. Tam ma opäť prinútila zájsť fľaša. Pre-
obliekol sa. Nahodil si luxusný letný oblek s tem-
nými sivými pásikmi a slamený klobúk, škaredý
ako adenóm. Ten klobúk, samozrejme, mal svoje
výsady: boli v ňom zastoknuté bankovky ako perá
v čelenke Apača.
Bez dovolenia som si prisadol.
„Videl som utekať Malumbu,“ uchechtol sa.
„Trápna situácia, všakže, majstre?“
Nahol som sa k nemu a hovoril tak, aby mi
zámerne z papule špliechali sliny: „Tak o čo tu
[
vlastne ide? Načo mi tá strelená volala? Načo ma

chcela? Čo ste tu všetci osprosteli? A čo je to tu
vlastne za bodrel, ha? Veď hovor, buzík!“
Posunul si klobúk do čela, zapálil si, nohy vy-
ložil na stôl a zadíval sa na televíznu obrazovku.
Vysielali starý francúzsky film s Gabinom, dobrý
film o vykrádaní bánk. Mrkol na prekrásnu ser-
vírku v priesvitnom tričku, zdvihol ukazovák
a dievčina nám naservírovala extrakt zo šalvie di-
votvornej.
„Veď tebe sa páčia bordely. A máš už v sebe
dosť,“ ozval sa konečne, „znesieš ako kôň, uzná-
vam. Napi sa, toto ťa vráti trochu späť. Potrebu-
ješ to!“
„Len nájdem strýka a padáme,“ povedal som
pokojne a tiež som si odložil hnáty na stôl. „Mu-
sím nám zarobiť na chlieb.“
„Parádna finta,“ okomentoval Čárli scénku
z filmu. Zrazu ku mne prudko natiahol hadí krk:
„A kam chceš ísť? Veď ty nič nevieš robiť. S te-
bou sa nebavia ani v sociálnej poisťovni, keď sa
ich pokúšaš odrbať a žobreš o invalidný dôcho-
dok. Musel si sem prísť. Si lenivý ako prasa,
chorý si od hlavy po päty z nekonečnej ožierky
a z drog, keď sa ti má postaviť, visí ti, keď ti ná-
hodou stojí, nevieš, kam ho strčiť.“ Oprel sa, po-
naťahoval si prsty a pokojne vyriekol: „Ondriš je
v poriadku. Nikdy mu nebolo lepšie...“
]
„Musel som prísť? Musel?“ začal sa vo mne

dvíhať adrenalín. „Prečo som musel?“
„Len pokoj, pokojne. Pochopíš onedlho. Naj-
prv si musíš spomenúť na pár vecí!“
Lenže ja si nechcem spomínať, zaburácali mi
vnútorní démoni. Naopak, ja chcem zabudnúť,
na všetko zabudnúť, na všetky protivenstvá, ktoré
som musel preskákať, na pokusy o samovraždu,
na stratené milenky, na opovrhovanie, na všetko
chcem konečne zabudnúť. Na pokoru a hanbu.
Vypijem pár frťanov, pomyslel som si, kopnem
tohto buzíka do brady, zhodím strýca zo schodov
a padáme. Kam? Hocikam. Veď niečo sa musí
stať...
Čárli na mňa pozrel, akoby som hovoril na-
hlas: „Počúvaj ľudí okolo seba, len dobre počúvaj.
Ich hlasy sú tvoj vnútorný svet.“ Príjemne sa
usmial. „Tá malá mulatka je dračica, páči sa ti?“
Zložil si nohy na zem a zvážnel. „Bude pre teba
veľmi trpieť. Zabiješ ju.“
„Ty si blázon,“ štekol som. „Všetci ste tu bláz-
ni,“ vyskočil som. „Tá malá čierna papuľa mi zni-
čila kšeft. Mohol som obehnúť tú starú matrónu
a ísť si po svojom.“
Homošovi sa dvihli kútiky úst: „Aký kšeft?
Len sme ťa sem potrebovali nejako prilákať. Mys-
líš si, že Nelida potrebuje takého ošklbaného, im-
potentného trubiroha? Videl si sa?“
[
Nie som bitkár, ale zaťal som päste. Prece-

dil som cez zuby: „Ja sa teraz potichu vytratím
a ty mi dáš pokoj. Okej?“
„Hm...“ povzdychol si blazeovane Čárli.
„A účet? Vieš, koľko stojí v takomto penzióne
apartmán?“
„To je moja vec. A toto nie je nijaký pen-
zión.“
„Musíš napraviť, čo si pokazil.“
„Čo som pokazil? Chcel som len pretiahnuť
starú fúriu...“
Všimol som si hodinky Rado na jeho zápästí.
Pán Adolf Hitler nestrácal čas.
„Upokoj sa, braček,“ usmieval sa, „musíš
mať trpezlivosť. Musíš mať rád všetko živé ako
seba samého!“
Nechýbalo veľa a začal by som ho škrtiť.
No on vytiahol z vrecka kľúče od auta a zaši-
brinkoval mi nimi pred nozdrami: „Pomôžeš mi
s niečím? Len taká malá službička... A zabud-
neme na účet.“ Strčil mi kľúče do dlane. Nečakal
na moju reakciu, vystretý kráčal k bráne..., a ja za
ním ako podrezaná koza. Vonku ukázal na čierny
mercedes, parádny kúsok.
„Zvládneš to? Sedel si už v takom? Automa-
tika. Aj páka. A nebuď zo všetkého vyklepaný.
Chcel si si zarobiť, tak makaj!“
„A potom?“
]
avigoval ma dolu strmým kopcom, dolu

N niekoľkými ďalšími kopčekmi, len samé
malé drevenice a zanedbané chatky, zabudnutý
svet. „Tadiaľto poď,“ prikazoval, „a môžeš jem-
nejšie...“ Ja totiž automatiku nemám veľmi rád
a trochu agresívnejšie som pribrzdil. Naskočili
sme na asfalt; odbočka, diaľnica, predmestie, kri-
žovatka, zase biele pruhy a fičiace mašiny, a stop!
V jednom malom mestečku mi kázal zastaviť
pred klenotníctvom a vybehol a vravel, aby som
nevypínal motor a aby som bol v strehu, v ruke
sa mu zjavila hlaveň pištole, a prebehlo len zopár
natiahnutých minút a bol späť. So slameným klo-
búkom plným zlata a hodiniek a všakovakých
vyleštených mačkažákov a s bankovkami navrchu
ako so šľahačkou na kekse. Pohadzoval si lup
a veselo zapišťal: „A teraz na to poriadne dupni,
braček, rýchlo domov.“
A ja som búšil pätami do pedálov ako do klá-
vesov klavíra édur, cédur, basreliéf a v tej chvíli
som pochopil a bolo mi jasné, že sme jedna
krvná skupina, že sme spolčení až po Krista,
ktorý mal krvnú skupinu AB, povedal som,
že vždy som túžil vykradnúť banku, no podarilo
sa mi šlohnúť len pár mincí v bufáku na hlavnej
stanici. Položil mi klobúk do lona a ja som zabo-
ril ruku do pulzujúcich šperkov, a verte, bolo
to nesmierne..., vyceril som zubále na blázna
[
z penziónu. Keď zlyhávajú asociácie, treba na-

sadiť iróniu. Ako antibiotiká.
Čárli pokojne zanôtil: „Po dobrom obede si
ľahnúť, po zlom ani nevstať.“
„Jesť je ľudské,“ povedal som, „hodovať bož-
ské.“
Zostal som.
Zostali sme teda. Neveriaci, krúťte zadkami.
Miešky scvrknuté. Zostal som s poriadnou mä-
težou v hlave, vycicaný z oblúkov storočí, ja,
ktorý som mal skončiť pod mostom, ja, zmlá-
tený životom; a nemal by som sa sťažovať, pre-
tože aj horšie sa dá dopadnúť. V umelom spánku.
V ilúziách. V pántoch. Zmenšiť sa, zošúveriť,
zakrpatieť na autogramiáde, premeniť sa na stoh
predkožiek. Zostal som – a nie schudnutý, nie
zbitý, s vedomím, že padám do náručí svoriek...
Uzákonil som sa. Priznávam, že Čárliho ne-
utíchajúci zdroj hier bol mimoriadne inšpirujúci.
Čárli nebol bukvica, on bol muž a bol žena, mno-
hopohlavný a bezpohlavný, stopohlavný, ves-
mírna vízia, MY sme VY a VY ste MY. Sexuálne
orgie online, malebné vykrádanie klenotníctiev
a bankových pobočiek, úsmevy od ucha k uchu,
rozdávanie zbytočností úbožiakom, bezďákom,
ktorí biele zlato menili za čučo a vlhký tabak, náv-
števy opustených deciek na onkole, vydieranie
svinských papalášov, sudcov, súdiacich. Všetky
]
výstrednosti tohto nádherného somnambula boli

čarokrásne. Vedz... Každé ráno verš života.
Zablúdený v slnkách bol Čárli a celá jeho
suita, hovorieval s úplnou vážnosťou: „Musíš mi-
lovať všetky bytosti ako seba samého. Keď nájdeš
v sebe niečo, čo sa nikdy nepohne, budeme sa
môcť vrátiť!“ Lenže moje JA sa šklbalo ako vir-
tuózny bastard, som na večné veky skazený a na-
dranc.
„Nie je dôležité, aký čin vykonáš,“ vravel,
„ale s akým úmyslom.“ A hneď svoje slová zme-
nil na skutok.
Iritoval ho nejaký zbohatlík, ktorý si v su-
sedstve začal načierno skladať z tehál vilu a pre-
háňal rumunských robasov za podpriemerné
mzdy bez papierov. „Umyme si nohy,“ šepol
Čárli, „utrime si rite a poďme, čas letí.“ Zbohat-
lík s drahými tehličkami vytuneloval niekoľko
lukratívnych fabrík – mečiarovska éra ešte. Ne-
viem, v čom všetkom mal prsty zastoknuté,
a vlastne je to jedno. Nikdy som vopred nevedel,
do čoho sa s Čárlim namočíme, v čom sa vy-
žmýkame. On a atómové pohony, jadrové vyjed-
návania. Z pozadia vládla Nelida. A bolo mi s nimi
dobre, aspoň na chvíľu mi bolo fajn...
Straty ilúzií nemajú zmysel.
Uniesli sme zbohatlíkovu dcéru v plnej
paráde.
[
Skvelá akcia. Bonbónik, bonboniéra. Pre-

pracovaný každý detail, každá persóna vedela,
kam sa postaviť a ako sa tváriť. Holyvúd. Tváriť
sa ako birmovník. Absolútne labúžo. Dievčatko
v pančuškách ani nepíplo. Prechádzali sme sa ne-
nápadne pred gymnáziom pre prominentov nie-
koľko dní; karieristi a šplhúni sa tam nadnášali
ako pávy, uf, uf fukólt, uf dante, uf daromnosti –
ó umenie, ó, óóó! V správnom okamihu eskorta
zasiahla...
Pán Adolf Hitler sa ako tieň odzadu pripla-
zil k princezničke, lapil ju za krk, zakryl dlaňou
ústa a bleskovo odvliekol do meďasa. Dobré,
čo? Chúďa bolo také vystrašené, vyjašené, že si
cvrklo. Zbytočne jej Čárli dohováral, márne šep-
kal do mušličky uška, že hráme rozkošné hry na
ľúbenie. Že ju budeme mazlinkať ako plyšového
medvedíka. Ešte viac sa roztriasla, zase pišinou
pustila... Pán Adolf Hitler sa tiež domnieval, že
máme šťavnaté úmysly. Veď viete, únosy sú ne-
vyspytateľná vec. Polícia varuje pred amatér-
skym vyjednávaním s únoscami. Po prevzatí vý-
kupného všetci konajú bezhlavo, pojašene, kopec
peňazí zatemňuje mozog a unesený je zrazu bez-
cenný. A navyše nebezpečný. Vydierači odrežú ta-
kému neborákovi prst, lýtko, hlavu..., alebo ho
polejú kyselinou, zakopú, zasadia fialky, zatrúbia
na trúbe tramtadadá a rozpŕchnu sa. Keď vidíte
]
krv v televízii, chrumkáte pri tom piškóty; v sku-

točnosti je to strašný šok.
Dievčatko si nosilo meno Milica. Malo sotva
pätnásť, ale dnes dievčatám vek neodhadneš.
Prisahal by som, že má sedemnásť, možno viac:
stehná, kozy, pol kila mejkapu, v kabelke gumka
pre každý prípad. „Si náš anjelik, neviniatko,“
džavotal Čárli a prosil o odpustenie, keď jej za-
väzoval oči hodvábnou šatkou. Pokorne sa pre-
stala šklbať, zvedavo si zahryzla do pery. „Bude
sex?“ zamrnčala... O tom, že sa jej na sukni zo-
brazil fliačik, sme taktne pomlčali. Zaviezli sme
pracháčovu dcéru do jedného z Čárliho bytov.
Mohla sa tam cítiť ako mnohofarebná Šehere-
záda, nie ako zabuchnutá v mikrovlnke. Luxus,
nóbl zariadenie, nijaká škola, nijaké umývanie
hrncov po obede. Lenže, ako to už v živote chodí,
vyskytla sa maličká chybička krásy. Milica bola
taká rozmaznaná, až oko zaslzilo. Ani Čárliho
bezbrehá fantázia ju neukájala; kupoval jej čiž-
mičky a hodinky, herné konzoly, šteňatá...,
márne. Chcela viac a viac, spoločnosť chlapcov a,
čuduj sa, spoločnosť dievčat, najradšej oboch na-
raz, v opačnom prípade vraj bude vyrábať pro-
blémy. Samopašná, jedovatá ako čierna mamba.
Inak sa akcia vyvíjala sľubne. Ocinko sa
zložil. Pustil do gatí. Posral sa, hrdina. Celá za-
zobaná rodinka sa vyjašila. Plán sa posúval ako
[
po masle. Na úvod niekoľko výstražných, neote-

saných telefonátov, že predáme pokladík do
Ruska, potom obálka s obhryzenými nechtami
a starý cáloval. V hotovosti. Na drevo.
Peniaze v suchu, nafúkanec vytrestaný a Mi-
lica s odutými lícami, keď sme jej oznamovali, že
môže ísť domov k mame. „Ja sa tam už nechcem
vrátiť,“ revala, „oni si myslia, že si môžu všetko
kúpiť. Tu som si našla nových kamarátov. Chcem
sa dívať na porno a písať si s chlapcami o mastur-
bácii.“
„Dieťa nešťastné,“ zalomil rukami Čárli,
„prečo nám to robíš?“
Previezli sme necudnicu, už bez zaviaza-
ných očí, do penziónu. Priamo do pornoštúdia.
Hneď si prisadla k unudeným herečkám a nám
zostal v srdciach prach temného sklamania.
„Možno si to ešte rozmyslí,“ zasyčal Čárli.
„Nerozmyslí,“ povedal pán Adolf Hitler.
Poslali sme ockovi odkaz, že všetko na svete
má svoj čas. Smrť aj raj. Poslali sme fotky šťast-
ného dieťaťa a jeho rukou napísaný list: nevrátim
sa, nečakajte ma! Poslali sme video: Milica sa vy-
norila nad hladinu v jednom z bazénov, vypľula
vodu, zasmiala sa a zakývala na pozdrav. Mám
vás v piči...
]
tomto zamate, v tomto rozpoložení... Čárli

V a Nelida. Čárli Čvorovič. Aké spoločné ta-
jomstvá, aké žonglérske hriechy dokážu napáchať?
A akou hračkou sa pre nich stal starý opilec? Ja...
Pýtal som sa nenápadne pri popíjaní likérov, pri
prechádzkach po lúčkach za penziónom. Okľukami
som vkladal otázky do rozvetvených súvetí. Čárli sa
potmehúdsky ceril a Nelida vyhýbavo viedla reči
ako mucholapky, samé adjektíva, vši myšlienok.
„Šliapeš po žeravej téme, drahý,“ vraveli mi, „srdce
má dôvody, ktorým rozum nerozumie...“
„Pochopíš,“ štekla Nelida, „keď dovolíš
srdcu, aby sa otvorilo.“ Že Čárli ma veľa naučí,
potom prídem za ňou. Bláblá. Oči kalendárov.
„Vnútorný zrak, samozrejme,“ zaslintal som.
„Do pekla a naspäť,“ rehotal sa Čvorovič,
„kalendárne roky, to nič neznamená.“
Chápal som, ako som vedel. Alebo nechápal.
Všade po izbe sa povaľovali bankovky a debetné
kreditky, všelijaké vylomeniny na zabíjanie času,
rozmaznávali ma ako filcku, mohol som si s kur-
vičkami a s Milicou ruku podať. Keď už toto
všetko nebudeš chcieť a rozospievajú sa ti chlopne
súcitom, môžeš začať. Veď ja už dávno nič nepo-
trebujem. Celý život hrám vabank. Bez ženy, bez
detí; neustále na hrane zošalenia, v mínuse, ex-
pert na trapasy, chcel som robiť kumšt, nie za-
rábať, vytŕčať sa a ponúkať nedorobky!
[
Snažil som sa byť užitočný, inými slovami,

zaháňal som nudu. Zlaté klietky sú prepchaté ma-
dámou nudou. Strkal som nos do manipulova-
ného pornopriemyslu. Čárliho táto moja snaha
potešila; erotické filmy už neletia, vysvetľoval
mi, na výslní sú porňošky, pornostránky, päť,
desaťminútové zábery, aby si si musel prezerať
stále niečo nové, aby si sa stále vracal a zízal a fe-
toval sex. A četovanie naživo, pipiny naživo, to je
hit. Moje scenáre na milostné mraveniská boli za-
mietnuté radikálne. To nikoho nezaujíma, ľudia
chcú rýchle obrázky, nie vyzdobenú romantiku
a spovednice. Odbaviť sa a utekať do posilňovne.
Ach tak... Skúsil som z inej strany. Priamo na
fleku som inštruoval dievčatá a nadsamcov, kom-
ponoval som threesome a Čárlimu vypadávali
oči z dierok: „Ty si ale prasa. To máš z vlastnej
hlavy?“
Na môj podnet sme vysnorili chlapíkov s ab-
normálne vyvinutými pohlaviami, s táákýýmito.
V našich krajoch je to dosť vzácny úkaz, ale chy-
tili sa. Gýčovitá popkultúra s chobotmi. Vírus, ilú-
zie. Ilúzia je nebezpečný spoločník, lebo je do-
konalá. Moje inovátorstvo stroskotalo. Prestali
sme chlapov s mamutími údmi dotovať, pretože
ich nároky začali byť neúnosné. Chceli, aby sme
ich nosili na rukách, zlatom natierali... Medovinu
a bolívijský kokaín. Mávli sme rukou, choďte si,
]
klenoty prírody, choďte si na iný server. Ser

a ver! Vrátili sme sa ku klasike. Dievčatá, lesby,
gejovia, bukake a squirt.
Dámam som imponoval, vyklepal som
z cylindra svoje otrepané finty. Zamilovávali sa
do mňa a ja som z nich vyťahoval informácie.
Všetky záležitosti som riešil pri súloži. Napichol
som sa dievčaťu až po mande a fízloval. I keď
niektoré dialógy krachovali na elementárnych
neznalostiach nízkej každodennosti, moja hrieš-
nosť začala kvitnúť a prinášať ovocie. Rozkošné
štetky nemali zmysel pre detail, ale oceňovali
nemravné výstrednosti.
Najprv som siahol po Žanete; zabrali reči
o pekných očiach, ľutujem, ale je to pravda
odveká. Medové motúzy nestrácajú na hodnote.
Zaklopala a hneď sa mi zavesila na krk, strkala mi
do úst svoje veľké ružové bradavky, že na, na,
môj maličký, urobíš mi dieťatko? Aj dvojčatá,
trojčatá, urob mi celú škôlku. Poriadne ma vyľa-
kala, musel som sa zahrať na hlupáka a povedať,
že som dlhodobo indisponovaný, že ma seklo
v krížoch, že som katolík a musím utekať
na omšu. „Chudáčik,“ pohladkala ma po hlave,
„ak potrebuješ nejaké tabletky, zoženiem. Také
pekné detičky by som s tebou mala...“
Cigánka Jolana, to bola iná káva, páni moji.
Jedna z najoslavovanejších Čárliho sučiek. Rada
[
cvičila s činkami a naťahovala všelijaké struny,

svalstvo mala pevné a úzku dierku a priveľký kli-
toris, taký veľký, až som mával komplexy. Pred
kamerou zožala vždy úspech. Stretával som sa
s ňou tajne v jednej z chodieb, pretože opovrho-
vala komerčnou kopuláciou v posteli. Len rý-
chlovka a postojačky. Zdvihla vytrénované stehno
a sama si ma do seba vsunula. V tejto chvíli som
sa vypytoval, usudzujúc nesprávne, že prichádza
k vrcholu. Vykvákala, aj čo nevedela. Potom mi
strčila prsty do nozdier a povedala, že som
gumený podrazák. Čárliho tajomstvá sa začali
rozmotávať, roztvárať. Penzión prestával byť mys-
tériom.
Monika klamala telom. Mimoriadna kráska,
a v hlávke seno a slama. „Si ako vesmír,“ povedal
som jej. „Ako nekonečná prázdnota vesmírna.“
Nič mi pri nej nehrozilo. Rada si uhla a keď sa na-
cápala, začala byť sentimentálna a opakovala
stále ten istý vtip. Nechápala, na čo sa jej vypy-
tujem. Musel som ju hrubo uraziť, aby som sa jej
zbavil. Odvtedy jej vždy, keď ju stretnem, boz-
kávam končeky prstov s pocitom dochrámaných
výčitiek. Ach, Monika...
S Vilmou som bol iba raz. Taká bola jej pod-
mienka: s každým chlapom len jedenkrát, lebo
muži sú svine, zaľúbim sa a opustia ma a z lásky
je regres. Neviem, čo sme spolu robili, bol som
]
sťatý ako mašina. Natálka bola žoviálna a tiež ne-

veľmi užitočná. Poznala aspoň adresy Čárliho
bytov v meste, túto informáciu som ocenil. Vraj
nechtiac, hm, podrezala krk milencovi a dlho sa
skrývala, a stále je na úteku. To ma odradilo.
„Ako si našla Čárliho?“ opýtal som sa. „Na inze-
rát predsa...“ Vierka bola umelecky založená,
musel som si zaobstarať vodovky a štetec a na-
maľovať akvarel na kus papiera. Dlho sa dívala na
svoju podobizeň a podľa úrovne kvality sa mi
odovzdávala – väčšinou odzadu, čo netreba ko-
mentovať. Kropil som jej polovičky a ona prisa-
hala, že Čárli ju obehol len na úvod, keď ju tes-
toval. „On nie je buzík?“ čudoval som sa. Ona sa
zas čudovala, že sa ja čudujem. S Helou bol pro-
blém od začiatku. Spoznala ma. Hneď mi toto oz-
námila: „Viem, kto si. A viem, aký ho máš, lebo
si ma obehol vo spuchnutej diere za kostolom.
Vzal si ma do dákej ubytovne a ráno zdrhol. Ale
teraz neujdeš... Poď sem!“ Zaťala päste. Ospra-
vedlnil som sa a oplatilo sa. Dozvedel som sa, kde
nájdem Malumbu!
Už ani neviem, koľko žien a dievčat sa o mňa
obtrelo, možno všetky a možno to bola stále tá istá
v mnohých podobách. Moc masiek je úchvatná.
Vytypoval som si miláčikov, najšťavnatejšie kús-
ky, perličky odvarov, favorizoval som ich a filtro-
val. Kruh mojich záujmov sa zužoval. Raz ma
[
v bare pri poháriku whisky oslovil náš nedorie-

šený prípad – malá Milica. Pozvala ma k sebe
do izby medzi plyšové hračky a hrkálky a natrela
slasťou ako džemom. Nestihol som ani zaplakať,
keď zabúchal na dvere Čárli: „Toto nie je tvoja
cesta, chlapče! Obleč sa a poď!“
Nijaké kapitalistické provokácie. Nijaké evo-
kácie, paranormálne javy. Poskladal som si
z útržkov správ mapu penziónu, rodostrom Ne-
lidiných a Čárliho existencií. Je čas navštíviť po-
krstenú mulatku!
Ohákol som sa do civilu, v rušných šatníkoch
zostali zamatové obleky a vybielené, naškrobené
košieľky. Lenže ja musím vyzerať plebejsky ako
čuro muro. Kožená bunda, nie veľmi drahá, a nie
sedliacka kolomaž. Tričko a semišky. Brucho
stiahnuť opaskom.
Kopol som si pár vodiek, odmietol spoloč-
nosť tučnučkej Mirky – aj keď bola originálna or-
nitologička..., vyhovoril som sa na migrénu,
strašne trápne, ale účinné.
S umytou kečkou a s trojdňovým strniskom
som sa nenápadne prešmykol dolu, dolu po tých
krkolomných kopcoch žiaľu medzi mestom a ni-
čotou. Pomedzi chatky a polozbúrané letohrádky.
Kto tu môže bývať a kto žiť? Jedno dievča mi pri
milovaní vravelo, že všade sú mŕtvoly so živými
očami a chlpatými ušami.
]
Taxíkom chytro do centra. Zastavil som sa

vo vykričanom kníhkupectve s haldami papiera,
disguise, miliarda blších písmen a lamentácie.
Letmo som si prezrel novinky, och, aký bľabot
čriev. Prelistoval som knihy ešte žijúcich kolegov
a nemal som to robiť: len smútok a žalovanie. Na-
pokon, aby som mohol zdúchnuť, oslovil som vy-
blednutú predavačku alebo zásobárku..., opýtal
som sa, či majú nejakú moju knihu.
„Čo to chcete?“ osopila sa predavačka zá-
sobárka brigádnička. Lustrovala ma v PC. „Také
meno tu vôbec nie je. To je Slovák? Ako sa to
píše? A žijúci autor alebo... Počkajte, moment...
Nie, toho nepredávame, nebol záujem. Ani ja ta-
kého nepoznám.“ Víťazoslávne na mňa pozrela
cez popolníky: „Nechcete nejakú evitovku? To te-
raz ľudia kupujú. Koela alebo toho oného...
Brovna a Kyselkovú.“
Ďakujem pekne. Kúpil som slovenský pre-
klad Stepného vlka, Dejiny homosexuality a Sa-
movraždy slávnych. Mladú vybudenú intelektu-
álku by mohla potešiť moja zvrátená záľuba
v neadekvátnych tituloch...
ykročil som v ústrety osudu. Znova taxík.

V Smer periféria, zaškrtená ulička v Trnáv-
ke. Podal som prst údelu, ktorý písala svätá Nelida
na svojom starom, mechanickom písacom stroji.
[
V tej zastrčenej uličke by sa aj mŕtve telá báli

duchov živých. Ošarpaný vchod, som dobre?
Nezamknuté vráta, kopol som do plechu, vrzol
ako posledný súd obesenca. Prvé poschodie, pri-
capil som ucho na dvere a zaznamenal šum a roz-
mazané dialógy. Položil som ukazovák na zvonec,
už sa nedá cúvnuť.
Len pár sekúnd..., otvorila mulatka v tričku,
bez podprsenky, s holými, vyleštenými nôžkami.
Biele dlane černošiek ma vždy fascinovali. Hroty
bradaviek sa jej týčili ako tibetské vŕšiny.
Zvláštne, každý deň som obiehal takéto zjavenia
a nikdy ma tak burcujúco nevzrušovali. Nuž,
zakázané ovocie kvitne podľa vlastných mravov.
Malumba prižmúrila oko a v dúhovkách sa jej
zarosili plač a úzkosť, a beznádej, a pokorenie, až
som sa vyľakal. Akoby kričala celou svojou
bytosťou: zachráň ma! Vyslovila: „Bože, to si ty?“
Sila jej pohľadu ma prinútila urobiť krok
vzad. Dary sa mi rozsypali. Šliapol som na kvet,
musel som sa zachytiť o zábradlie, šaškoval som
ako procedúra. „Niečo som ti priniesol, diev-
čatko,“ zakikiríkal som namiesto pozdravu čud-
ným, zmeneným hlasom, rýchlo som si odkašľal,
skorigoval sa do formácie frajera a snažil sa na-
praviť si reputáciu. Povedal som: „Tvoj pohľad há-
dže ľudí na kolená!“
]
Oči sa jej rozkotúľali: „To je ale volovina, to

si vymyslel sám?“
S nanovo naladeným hlasom som zabaso-
val: „Bol som v kníhkupectve a uvidel túto knihu,
mám ju rád, tak som si myslel...“
„Myslel si si, že sa z teba zložím, keď prídeš
v bundičke za tisíce a donesieš mi kytičku a kro-
niku homošov?“ vycerila malé, ostré zúbky ako
opička z nezvládnutého románu.
Zdvihol som si golier, ech, aká papuľnatá ži-
letka. „Celú noc pršalo. Ochladilo sa. Prichádza
jeseň...“
„Stepný vlk?“ pozrela na jednu z kníh. „To
som prečítala v kočíku.“
Zatlieskal som: „Skvelé!“
Niekto vzadu v izbe si brnkal na gitare, zner-
vóznil ma, natiahol som starý krk. Žiarlivosť vy-
strčila laby. Malumba otvorila dokorán a nazna-
čila brčkavou hlavou, že smiem vstúpiť. Bradavky
sa jej stále týčili až po odraz neba. Na matraci me-
dzi vankúšmi pololežal a polosedel vyziabnutý pu-
bescent Gogo. Brnkotal na vesle ako v lágri..., bol
taký komický, až mi ho prišlo ľúto. Jebáčiky na
čele a popraskané pery, vyčnievali mu trenírky
a určite píše básničky. Poletuje, pole tu je. Ta-
kéto. Gogo si mohol získať moje sympatie; bol ex-
travagantný blázon, básnik určite nie. Jeho filo-
zofia bola pre mňa čudná, nejedlá, neosolená,
[
mierne povedané, žil na inej obežnej dráhe...

Matrix a Rambo atď.
Vytvorili si s kamošmi vlastnú športovo-
smrteľnú disciplínu, vybrali a vysnorili to naj-
lepšie zo všetkých bojových umení. Behali
po strechách, po chodbách, po zaoblených uli-
ciach, skákali cez blikajúce fontány a sochy,
blázni spochabení, štverali sa po múroch a kos-
tolných vežiach a všetko publikovali na inter-
nete. Mňa by takáto jedovatá odnož amatérskej
jogy nebavila, vždy som bol prašivec a lenivec
a spachtoš. Mesto bolo pre gogov jedno veľké,
milované ihrisko. Potichu im tiekla medzi
prstami nočná krása. Treba pripomenúť, že obaja
– Gogo a Malumba – boli hyperaktívni. „ADHD
je mozgová dysfunkcia, spôsobená nefunkčnos-
ťou neurochemických pochodov v mozgu. Okolie
vníma takýchto ľudí ako zlých, nepoddajných,
neprispôsobivých. No a oni len o láske...“ Pove-
dal MUDr. profesor v nemocnici po zákroku,
keď si Gogo polámal nohu. Do lásky zabetóno-
vaní. Hovorím, mohol si získať všetky moje sym-
patie, mohli sme spolu zájsť na pivo, lenže..., mu-
sel mi uhnúť z cesty! Musel som ho obetovať.
Začal som zaklínať.
Malumba sa oprela o stenu. Mlaďas brnko-
tal a brnkotal a zízal na môj krivý raťafák. Vytia-
hol som ploskačku: „Chceš?“
]
Pozrel na Malumbu, tá zagánila: „My nepi-

jeme a nedrogujeme.“ Potom ku Gogovi: „To je
jeden z tých od mamy...“
„A nemasturbujete a každý deň chodíte na
rannú omšu,“ zagrobianil som.
Chlapček smrkol, jasné, že si pomyslel
svoje, truľo, starý chren, buzerant. Logol som si,
aby mi stúplo sebavedomie.
„To je Mozartovo Rekviem, čo vyludzuješ?
Pekné, ó...“
Pubiš znechutene odhodil nenaladený ná-
stroj-veslo, pozviechal sa, najradšej by mi capol
po papuli a vynadal, ale mulatka zakročila. Po-
hladkala ho po líci: „Vykašli sa naňho, Gogo, ja si
to vybavím. Pokojne choď domov, zavolám ti.“
Zaškúlil na mňa a dvere vrzli. „A je fuč ako
vánok,“ zapískal som.
„Naozaj pôsobivé...“ založila si ruky a za-
čala si ma premeriavať...
Opýtal som sa, či sa mám vyzliecť. A hneď
som si zahryzol do jazyka. Božemôj, prečo sa
správam ako nakazený idiot?
Mäsité pery krásnej mulatky sa pohli. Pre-
riekla takmer pošepky: „Ja som vedela, že ma
nájdeš. Len neviem, prečo tak skoro...“
Natiahol som uši, zakýval nimi.
„Čárli mi hovoril, že za mnou raz niekto
príde.“
[
„Čo ti ešte povedal?“ zaškrípali mi zuby.

Kývla rukou: „To je jedno. Veď sú to všetko
nezmysly. Sú to čudáci. Aj s mamou. Daj mi na-
piť!“
Dcéra svojej matky. Nepochopiteľná ako ná-
hrobný kameň. Mlčky sme si čítali zákony svojich
životov, ktoré do seba narazili ako odbrzdené
súpravy. Všetky mohyly a jazvy, hadie jazyky
z úst do úst a prehrešky a ležania v chrámoch
dole tvárou a prosby o zmilovanie. Všetky dni sa
nám mihali v ošiaľoch hypnózy; čítali sme dni je-
den z druhého, až po ten posledný, až po tragé-
diu, oberajúcu o nádej, ďalej som nedovidel. Báli
sme sa, naháňali si hrôzu. Túžba je rastlina mä-
sožravá. P. V. Nevyslovená láska, nevysloviteľná
bolesť – znelo v ovzduší. Naše neskonalé samoty
sa prišívali o raje. Malumba si položila dlaň
na čelo, že sa jej strašne krúti hlava, niekto mu-
sel zasiahnuť... Zazvonil mobil. Strhol som sa.
Ako vykopnutý z nočnej mory. Položil som plos-
kačku na stolík, ani som nepovedal, že musím od-
ísť, nerozlúčil som sa. Zbabelo som zmizol, ušiel
so stiahnutým chvostom.
Spamätával som sa.
Vylihoval som a pil a šnupal koks. Lízal som
si ranu. Ledabolo nepoužiteľný.
„A odteraz už budeme chodiť iba so svetlom
a zostaneme mŕtvi pre všetko ostatné,“ zareval
]
Čárli, ťahal ma z postele v rúchu tanečnice, vy-

chudnutý a noblesný, „vstávaj, braček, zaplavíme
svet takou harmóniou, až sa zatrasie!“ Urobil
niekoľko tanečných piruet a natiahol ruku sme-
rom ku môjmu pelechu: „Ty! Ty to urobíš!“ Roz-
rehotal sa, „ty nás povedieš!“
Jasné. Vždy, keď začali Nelida a Čárli blúzniť,
hovoril som: „Jasné.“
Keď som sa ukladal k spánkom, uvažoval
som vo fázach fascinácie domu, že si zo mňa
možno ani nerobia žarty. Títo farební lunatici,
títo čierni blázni, títo bieli blázni, pomätenci
s kurviarňou, plnou nedospelých radodajok,
v bordeli s homošmi a bisexuálmi, och, bukvičky
modrooké, pre vás som začarovaná skrinka
uzamknutá. Čárliho premeny boli okamžité, me-
tamorfoval sa bleskovo, všetko okolo neho bolo
vždy v premene, v stave zrodu, navždy rýchlosť
svetla, akoby malo padnúť božstvo svedomia a za-
vládnuť prímerie.
Všetko nejakým nepreniknuteľným, zvlášt-
nym spôsobom do seba zapadalo; odovzdával
som sa sudbám ako protinožec, ľudožrútsky, sám
seba som obžieral úzkosťami. Tu alebo v krčmách
na mojom sídlisku, všade si vlečiem len sám
seba.
Strýko Ondriš sa zaplietol do vlastných sietí.
Našiel svoj krajec vesmíru v priazni pána domu.
[
Nájsť skutočného priateľa je ako vykopať poklad,

rozhojdať membránu. A strýko natrafil na spriaz-
nenú dušu absolútne, treba mu zablahoželať...
Natrafil na kumpána v kolieskovom kresle,
na mrzáka so spadnutým, uschnutým viečkom.
Na Nelidinho manžela. Vedel som, že sa potĺka
niekde po penzióne, jedno z dievčat mi toto ta-
jomstvo vykrámilo pri mokrom vyvrcholení... On
bol skutočný pán domu a strojca celého sprisa-
hania. Živoril po kolapse v malej podkrovnej
izbičke, odkrojený od zvyšku sveta, a zaryto mlčal
do ironickej steny. Roztrúsená skleróza, mŕtvica
a bohvieaké exotiky – to všetko sa naňho zvalilo.
Pán vyštudovaný jadrový fyzik zaujal pozornosť
svojou teóriou miery a integrálu, vypracoval
schémy lineárnej integrácie Lebesgovho typu
v Banachových priestoroch, uf, behal po planéte
a prednášal a milovanej nosil z ciest kaktusy
a perly.
„Človek si môže stvoriť vlastný vesmír!“ do-
trmácal sa raz z letiska s touto vetou a Nelida za-
plakala, sprznená negrom. Namiesto nobelovky
bezvedomie a parohy.
Génius od žiaľu pil a pil, pil ako ja, ako ty,
môj milý, moja milá. Upil sa do delíria a uväznil
ho vozík a ošetrovateľka Katka. Ľudia sú veľmi
krutí k tým, čo sa nedokážu brániť. Alebo ne-
chcú...
]
A možno by navždy zostal v utajení, po krk

v prachu neúcty, počmáraný pavučinami ako ko-
rektúra, nebyť strýka Ondriša. Áno, môj schizo-
idný strýc ho objavil, vysnoril, oprášil a vytiahol
na svetlo sveta. Vypátral som ich podľa čokolá-
dových škrupín. Kindervajcia ma neomylne pri-
viedli k márnici Nelidinho manžela, ktorý zabu-
dol nechať návod na použitie...
idovka Berta, keď uvidela našu trojicu,

Ž keď zočila strašnú aféru, behala po scho-
doch pospájaných domčekov ako fúria, skákala
po chodbách, vrešťala, až krv tuhla v žilách: „Pani
Nelida, pani Nelidááá! Preboha, ten starý blázon
tlačí kreslo s pánom po celom dome!“ A ježimá-
ria a ježišmária.
Takto strýko Ondriš na svojich spanilých ob-
chôdzkach odnikiaľ nikam zavítal na zakázané
územia, prepásané hrubým červeným motúzom
ako v múzeu antiky. Len pre vyvolených. Vy-
šmyklo sa mu vajíčko, no neklesalo podľa pravi-
diel gravitácie; zdvihlo sa a zaviedlo ho cez po-
otvorené dvere k integráciám Lebesgovho typu.
Ostatné zariadila prozreteľnosť sama. Nijaká de-
mokracia. Jediná demokracia je to, že všetci
skončíme vystretí na late.
Keď mrzák uvidel, ako sa starý, hrbatý,
vlasatý starec váľa po podlahe, aby zachránil
[
čudesný poklad, roztiahol po rokoch temnoty

ústa do úsmevu, z hrdla sa mu vydral neartiku-
lovaný škrekot a zamiloval sa. Strýko chvíľu v za-
dumaní zízal na úbožiaka..., rozlomil čokoládu,
a tým si definitívne získal srdce vedátora.
„Neuveriteľné, zázrak!“ koktala ošetrova-
teľka Katka. „Zázrak, zázrak, pán vníma, on na-
ozaj vníma...“
Nelidin manžel prijal od strýka vajíčko a spo-
ločnými silami a dvojitým umom skonštruovali
pestrý artefakt. A potom ďalší. A ďalší a ďalší.
Skladačky až po členky. Odvtedy sa všelijaké mi-
niatúrne postavičky a karikatúry z farebných
plastov stali neoddeliteľnou výbavou penziónu,
akoby ožívali a žili vlastným životom. Srýko On-
driš a zabudnutý nobelista uzavreli bratstvo na ži-
vot a na smrť. Ja osobne som túto bizarnú sku-
točnosť prijal s veľkým potešením, nech sa blázni
vybláznia. Bude pokoj na zemi, Čárli má pravdu,
musíme mať radi všetky bytosti sveta, všetko, čo
je a existuje. Všetko musíme uctievať rovnakou
intenzitou – aj za cenu vlastného života. Len
ošetrovateľka Katka sa dusila smútkami ne-
smiernymi. Bála sa o svoj džob.
Na Čárliho sa zvalilo veľmi výstredné obdo-
bie, a len čiastočne tuším, čomu to pripísať. Ja
som pán jediný, nebudeš mať iných bohov okrem
mňa, miluj blížneho svojho ako seba samého,
]
nevezmeš meno božie nadarmo, spomeň si, aby

si deň sviatočný svätil, cti otca svojho i matku
svoju, nezabiješ, nezosmilníš, nepokradneš,
nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu
svojmu, nepožiadaš manželku blížneho svojho,
nepožiadaš o jeho majetok, ani o nič z toho, čo
jeho je. Toto všetko sme porušili. „No a čo, keď
sme porušili!“ povedal Čárli. Obliekal sa už väč-
šinou len do ženských šiat, vymetal módne bu-
tiky, kydal na seba omietky, mejkapy, nechal si la-
kovať nechty od malých Číňaniek, pery pretrieť
čiernym rúžom. A holil si celé telo. Ponatieral sa
voňavými mastičkami, oháňal sa kulmou, naon-
duloval sa a na toalete tiež sedel ako dáma.
Pravda, jeho životná kreativita neutrpela, len
pribudli témy o intímkach a vložkách značky
Discreet. Častejšie ako inokedy organizoval ple-
bejské žúry vo svojich nespočetných bytoch a gar-
sónkach, vo svojich baroch, vymýšľal webové
orgie, popíjal džeka danielsa a karhal ma za
ochlpenie: „Si nevkusný humusák,“ vravieval,
„hotová opica. Mal by si sa už rozhýbať!“ Vnímal
som ho ako znásobenú dušu – muž a žena v jed-
nej bytosti, anjel a démon, dieťa a staroba, zrnko
prachu a rozlet kozmu. TY si JA a JA som TY.
„Viem, že sa už v tebe budí zabudnutá iskra,
len ju nestrať! Možno hra nie je hrou. Čoskoro sa
ti otvoria netušené obzory. Musíš byť opatrný...“
[
Bol ako slávnostný ohňostroj náš Čárli, oh-

nivá epopeja, ktorá maľuje na nebi obrazy srdca
a nápis lávy, že okrem čistoty je všetko ničotnosť.
Naozaj neviem, v ktorých z tých bytov, nado-
budnutých podvodmi, býval. V každom a v žiad-
nom. Žil všade a nikde, zašíval sa u Nelidy v pen-
zióne, ale vedel prespať aj pod mostom.
Vravieval: „Nič nie je v mojej vôli. Čo Nelida na-
píše, to sa stane. Na začiatku bolo slovo.“ Pýtal
som sa otvorenými očami... Odpovedal: „V tebe
tiež drieme tá schopnosť, ňou nás zachrániš.“
Čárli Čvorovič milosrdný. Celý život na
úteku pred bandou smradov, s ktorými sa v do-
bách pravekých zaplietol. Vykrádačky, vydie-
račky, roztomilé špecialitky na špajdličke. A po-
tom bum! a pád. Keď od neho chceli, aby
odbachol šaržu konkurenčnej bandy. Vzal nohy
na plecia, vyparil sa ako gáfor. Plazil sa po sto-
kách, po tieňoch, menil úkryty, diery, krtince,
prenajímal si manzardky a prespával s buzíkmi
v ubytovniach, kým si ho nepovolala Nelida. Na
inzerát v novinách, akože ináč. Zazvonil pri
dverách penziónu a otvorila mu židovička s tvá-
rou pretiahnutou ako vyžmýkaný vecheť. Tak
bol sladký lotor zasvätený do ozubených kolie-
sok milosti. „Priprav cestu!“ povedala Nelida.
„Komu?“ padli mu plecia.
]
Na všetkých Čárliho večierkoch boli vítaní

len hostia, nastrojení podľa chuti organizátora,
t.j. oblečení do ženských šiat. Tak som sa musel
tiež preinačiť, nahodiť sa trochu silene. Myslím
každý detail: podprsenky, podväzkové pásy, no
a nohavičky. Nohavičky sú pre chlapa môjho vý-
zoru mimoriadne mrzutá vec. Napchať do nich
trúbku a gule. Ženy ako ženy, muži ako ženy, člo-
vek má problémy s oslovením – pán alebo pani?
A ktorý záchod použiť? Stále mi vyčnieval miešok
a gatky sa zarezávali do riti. Všelijakí bezpo-
hlavní šašovia sa ochladzovali vejárikmi zo slo-
noviny a bozkávali sa ako Brežnev s Nixonom
a Čárli po polnoci v čipkovanej spodničke ponú-
kal na pozlátených podnosoch botox. Botoxové
žúry, to je hit. Taká extra vecička pre humanis-
tov. Oplieskať päťsto euráčov a kožka vydrží na-
pnutá aj tri mesiace.
„Nechaj sa tým napichať a budeš hladký ako
červík,“ začul som za sebou. Prudko som sa
zvrtol.
Malumba! Ona jediná sa obliekla ako chlap.
Prezrela si moje čaptavé nohy v pokrčených pan-
čuchách, ovisnutú slaninu na holom pupku a vy-
strúhala znechutenú grimasu: „Teraz vyzeráš na-
ozaj dôstojne. Idiot!“
Dopila, šmarila pohár o stenu a zmizla
v dave.
[
„Márnosť nad márnosti, priateľ môj vzácny,“

objal ma okolo pliec Čárli. „Nesmúť. Chceme sa
považovať za viac, ako mydlové bubliny, a sprá-
vame sa, akoby sme boli páperie, ktoré môže vie-
tor zmyslových žiadostí odviať kamkoľvek... Šnup-
neš si so mnou koks?“
Bezmocné pocity samoty.
Bezmocné pocity samoty sú ako brká z pera.
Často som sa ocital sám – akoby sa všetci du-
chovia vyparili z tohto šialeného, krásneho domu,
z tohto plazivého penziónu. Kam odchádzali?
Strácali sa, aby som sa ničil pocitmi strachu zo
samoty? Nie, prestávam sa báť tých minút čier-
nych, nebojím sa už ani tône otcov.
Občas som po nociach volal všetky matky
sveta, túžil som sa pokloniť, volal som všetkých
predkov; prijmite moju poklonu. Túžil som na-
zbierať priehrštia hrozien, vín, odpustenia, žiaľu.
Vedzte, nevedzte, je mi to fuk. Alabaster, tak
som sa nazval, keď som sám v penzióne nachá-
dzal minibary v kútoch a slopal a ožieral sa...
Sám. To je rehot, že samota je jediná verná.
Chcel som ujsť. Ale kam? Neujdeš, drahý... Prečo
ma nechávali samého? Vypnuté kamery, prázdne
bazény, vypité fľaše. Upi sa a zaľahni pod fialky.
„Neujdeš,“ tak mi vraveli.
]
ačal som sa Čárliho orgiám vyhýbať,

Z zatajoval som sa pred súložnicami, ne-
ustále sa opakujúce bakchanálie na mňa prestali
účinkovať. Výtery, klystíry, kurvičky nohaté, cec-
katé, chlpaté, vyholené; zahádzal som ich perím
z vankúša.
Veril som, že mi odpustia, veď človeku sa
jedného dňa všetko preje. Neodpustili. Talent
sa neodpúšťa, pohrdnutie láskou sa neodpúšťa!
Ako psíka som si ponechal len malú unesenú Mi-
licu. Cítil som, že tiež ju omrzela klietka zo zlata,
a možno by sa rada vrátila k zazobanému ocin-
kovi tunelárovi. Čárli ju vzal na vyšetrenie, lebo
mal podozrenie, že devucha sa nakazila vírusom
HIV. Sľúbil som, že jej pomôžem ubziknúť. Len
musí sekať dobrotu... Hovorila veľmi málo, ob-
liekala sa iba sporadicky, vlastne vôbec, a odišla
mlčky vždy, keď som ju požiadal. Miláčik Milica.
Listovala v mojich knihách a odhadzovala ich po
desiatich stranách: „To si načo napísal?“ zívala,
„o čom je to?“
„Už nepíšem,“ povedal som a túžil zaspať.
Akoby nepočula: „Strašne nudné a také čud-
né. Takto vidíš svet? A kto dnes ešte číta knihy?“
„Už nepíšem,“ povedal som hlasnejšie.
„Aké dlhé vety, nerozumiem. A...“
„Už nič nepíšem!“ zavrieskal som.
[
Rozopla mi nohavice a skúmala: „Takto vy-

zerá starý chlap? Z čoho žijú spisovatelia?“
Prostitútka môže prekonať kňaza a džigolo
apoštola. Požiadal som drahú Milicu, aby ma ne-
chala samého, že ma zasa plieni migréna.
Strašne som sa potreboval s niekým ožrať
tak po chlapsky, vyváľať sa v sentimentálnom
oblaku, po litroch vodky spustiť slzu a rozháňať
sa slovami pravdy, že mi je na draka a smutno,
som na dne, vy bastardi, čo čakáte vyšklbnutú
tepnu... Chcel som sa zbombardovať s Pištom
Moravčíkom. S Jarošom, s Mitanom, so všet-
kými pokrvnými..., v našom Klube spisovateľ-
skom, ktorý imbecili zdevastovali, vyplienili, vy-
hnali nás a podviedli. Odnášal som raz ráno
korektúry do redakcie – všetko žilo v jednej bu-
dove ako v tomto penzióne – kanclíky aj barové
pulty, a nazrel som do Klubu; už od svitania tam
sedeli Moravčík a Jaroš a Janovic, čistí a vyže-
hlení, s nosmi dohora múdro rozpitvávali spolo-
čenskú situáciu. Parlament, žurnalistika, byro-
kracia, prešľapy. Pozvali ma na štamprlík
špiritusu, no musel som ísť. Večer som sa vrátil.
Boli tam. Moravčíkovi chýbalo jedno sklíčko
na okuliaroch, jedno oko mal obrovské ako ky-
klop, Jarošovi sa hompáľal na krku odtrhnutý
golier a Tomáš si pravdepodobne ošťal gate. Už
nič neriešili. Všetko bolo vybavené. Zapečatené
]
posledným logom z butílky. Zízali na mňa – ó

časy, ó móresy...
Komu inému sa posťažovať, ak nie bratom
najvrúcnejším, kmotrom v zbrani? Koľkí z nás
zostali zamknutí pred údelom? Len stohy papie-
rov v multipredajniach, vygrcnutých mláťačkou
ctižiadosti. Stratili sme publikum... Vyhľadával
som si zabudnuté kúty a chystal sa písať. Začal
som písať listy. Papierové. Atramentovým pe-
rom som škriabal, ceruzkou, občas akrylom. Naj-
prv zopár veršíkov, čo mi samému prišlo ko-
mické, potom náčrt na román a nakoniec som sa
uchýlil k oslovovaniu všetkých druhov milova-
ných. Fjodorovi Michajlovičovi, H. Millerovi bi-
cyklistovi – tomu dvojmo, Hamsunovej knihe
Hlad som napísal..., a ozval som sa Komenskému
s kozou bradou a niekoľkým ďalším extrava-
gantným duchom, napr. Homérovi a Štúrovi. Kaž-
dému to isté som zaslal.
Drahý priateľ, milý kolega!
Ocitol som sa v grotesknej, zábavnej situácii.
Som väzňom seba samého. Neviem, ako po-
kračovať, neviem, čo s vlastným životom. Nikdy
som nechcel žiť ako podpriemerné teľa a teraz ma
nútia, aby som žil s čímsi, čo vyslovujú s opuch-
nutými lícami. Vravia tomu láska. Ty by si ma po-
chopil, priateľ jediný, pretože tvoj život stál tiež za
hovno.
[
Ako sa máš? Verím, že dobre. Tvoje knihy ne-

boli zlé, ale... Nuda... Všetko je nuda. Vieš, dnes
už tvoje knihy nikto nečíta a nebude čítať, dnes už
ľudia čítať nevedia. Nevedia čítať, nevedia počúvať
hudbu, nerozumejú poézii. Som z tvojho veku,
z tvojho obdobia, vraj sme sa všetci stretli niekde na
počiatku počiatkov.
Nestretli sme sa, bol si totiž ožratý v inej krčme.
Neviem ti odkázať nič, len aby si šiel do riti. Maj
sa. Bolo osemnásť hodín, začali sa správy, idem si
vypočuť, kto koho ošmekol. Tvoj známy neznámy
v zlatej klietke.
Odniesol som listy do schránky. Nájsť dnes
schránku nie je nijaký žart. Oheň horel, okolo pen-
ziónu vypukol požiar a všade pobehovali hasiči
stohlaví. Pôvodcom chaosu bol Vermér, blázon
podpaľač. Keď ho pochytil amok, škrtol jednodu-
cho zápalkou a plamene rástli ako butiky. Zatrieskal
na dvere penziónu, Berta s dlhým ksichtom otvo-
rila a Nelida prichýlila nového šialenca. Vermér bol
maliar naivista, stal sa jej osobným portrétistom.
Ale plamienky sa napriek výstrahám začali obja-
vovať v zákutiach lesa čoraz častejšie a preskako-
vali na drevené chatky a tie dymili ako pokropený
asfalt. Vedrá vody a plynové masky. Vermér maľo-
val príšerne. Presvecoval si fotky cez starodávny
flexenšúz, obkreslil obrysy a všetko vyfarbil ten-
kým štetcom. Mohol som mu závidieť.
]
Priatelia sklamali, ako to už býva. Majstri

pera mlčali. Hroby sa neotvárali. Nikto si ma ne-
všímal, nikto neodpísal. Bol som zlomený. Musel
som situáciu riešiť radikálne. Písal a posielal
som listy sám sebe. Zvedavo som rozdrapil
obálku a krútil hlavou, keď mi odovzdali koreš-
pondenciu...
Vážený pán, ktorý sa ani nepodpíšete!
Váš list ma veľmi zarmútil. Neurazili ste ma,
len nezvyčajne sklamali. Musíte byť veľmi nešťastný
a úbohý človiečik. Mrzáčik. Nedouk a slaboch. Zdá
sa, že tiež ste sa pokúšali ľudstvu čosi rozpovedať
formou prózy, ale nedarí sa, však? Neposielajte
do análu blížneho, s ktorým ste nezdieľali žiaľ. Ste
duch. Nuda? Aká nuda? Odídeš od milenky,
vystriekaný, už ťa nebaví. Prídeš domov, zaľahneš
k internetu, áno, to je nuda, uvaríš si kávu, nuda,
ožerieš sa sám, nuda, oplieskaš peniaze v bordeloch
a ani si necvrkneš, lebo prostitútka má na pyskoch
pírsinky, nuda, nuda, nuda. Celý život je nuda.
Jedna veľká, smradľavá nuda. Už mi nepíš, inak na
teba pošlem exekútora!
P.S. Neviem, o akej zlatej klietke si mi písal,
nerozumiem...
Keď je somárovi dobre, začne tancovať na
ľade. Spisovatelia a tzv. tvoriví ľudia sú pajáci, sú
obojkom spoločnosti. Mócartovia, tolstojovia,
vylížte mi podpazušie. Spálil som obradne listy
[
od géniov a podľahol pokušeniu. Najväčšiemu,

najhriešnejšiemu zvodu. Čárliho slová sa mali
naplniť. Začal som písať pokrstenej mulatke. Na-
písal som Malumbe!
Každý deň. Áno, stala sa zo mňa posadnutá
intifáda. Pána Adolfa Hitlera som pokorne žiadal,
aby doručoval listy miešanke osobne – v škra-
boške, ktorú som odlial podľa seba. Škrobová
múčka, vystrihnuté oči, gumička, starý trik...
Nijaké sms čaptavé bez interpunkcie, nijaké
sociálne siete, ktoré uhýbajú pohľadom. Listy
v obálkach, milí moji. Ručný papier, pravý čierny
tuš, dámske pierko. Choďte navždy do zabudnu-
tia a zblbnutia, vy velikáni, Malumba je moja
kráľovná! Každý deň som písal listy a obálky po-
sielal pokreslené perečkom jemnunkým, výjavy
sadomaso s ružami, zapletenými do lebiek, epi-
zódy bosých nôh, roztrhnuté ružence, srdiečka
a anjelik – len pre ňu jedinú. Och, Malumba!
Písal som zvláštne veci bez autocenzúry,
nemilosrdne... Rozpamätával som sa na incidenty
z temnôt existencií, rozkrúcali sa mi závity moz-
gové. V noci som sa zobúdzal spotený, s vlasmi
prilepenými na čelo a spomínal. Spomínal som
na svoje tragédie v životoch pred životmi, sám
sebe neveril, sny neboli rozkotúľaný hrach, ale
dravce. Bol penzión, Čárli, Nelida. A Malumba
]
ako môj neodvratný pád!
[
ísal som nádhernej černoške o výjavoch

P z navždy zeleného parku očných dierok,
o chodníkoch, posypaných bielym, drobným
štrkom, písal som o veciach nesmiernych. Najmä
o obnažených citoch. O tých najčastejšie. O det-
stve, zjavujúcom sa mi v Čárliho hašišáckych vi-
dinách: „Jedol si jablká, červené aj zvnútra. Každý
zážitok je bezpredmetný, pretože je pominuteľný.
Teraz sme tu, sme nadovšetko skutoční...“
Neodpisovala. Rozmaznané dievčisko nepos-
lalo ani chlp.
O to žiarlivejšie boli moje impresívne slohy.
Moje hedonizmy. Urážal som sa za opovrhovanie
a hneď sa ospravedlňoval, a znovu a znovu sa
vnucoval navoňanými zlátaninami. Opäť som sa
musel naučiť narábať so štýlmi – ako pri každom
novom projekte, ako v časoch, keď boli spisby
môj monopolný zdroj obživy. Pár šupiek za rok
práce, preflákaných za jedinú noc..., a potom?
Kliešte nevraživosti, jašterice rán, dievky pre
mňa kradli buchty vo večierkach.
Písal som listy rukou, ručne stručne, na po-
čítači sa takto noblesne tvoriť nedá, to len dneš-
ky plodia „finalistov“, podobajúcich sa ako vajce
vajcu... Nie. Naklepané na stroji, pôvodina, každý
list je originál, ručná práca... Občas som zabrú-
sil do vôd lyrických, keď som si dovoľoval smrkať:
„Láska nikdy neumrie, drahá, nesmie byť zos-
]
miešnená...“
„Ideš na vec čudnou cestou,“ povedal Čárli,
akoby mi kontroloval poštové tajomstvá. „Sme
trochu znepokojení...“
„Znepokojení? Kto?“ zavŕtal som.
„No nič,“ skonštatoval, „cesty k cieľu sú len
kvapky peny na pokojnej hladine jediného vý-
znamu. Začal si s hrou.“ Veľmi vážne mi pozrel
do očí. „Teraz sa už nečuduj ničomu!“
„Môžem sa tu ešte niečomu čudovať?“
Ach, ubohý gej, snažíš sa ma balamutiť cver-
nami náboženstva... Mojím pánombohom je špi-
ritus a ženská vagína. Zastal vo dverách a vyzval
ma, aby som s ním trávil kúsok dňa: „Poď si vypiť!“
A keď sme vytrúbili polovicu fľaše whisky
a Čárli si blúznil vo svojich galaxiách, zaplo mi,
že rozpráva o mojom babráckom živorení, že ho-
vorí o mojich svároch osudu zo zvláštneho nad-
hľadu – cez lupu, cez mikroskopy... Vedel, čo za-
bolelo, pripomínal mi pády a vzlety, nalieval
a jemne sa usmieval. Nečakane si dal priniesť
svoj obľúbený mok, nalial do mňa odvar zo šalvie
divotvornej a nečakal, kým sa otrasiem... Priká-
zal: „Nestrácajme čas. Ideme!“
Musel som sa rehotať, papuľu vykrúcať: „Ty
si ale kus vola,“ jačal som, „zbláznili sme sa?
Ja som nepoužiteľný. Prečo mňa a strýka Nelida
nevyšmarí?“
[
On: „Musíme zaplaviť svet takými jasnými

citmi, že pokľakne a prežehná sa!“
„Ja vás mám na háku,“ trepal som a steny
na mňa padali. „Ja niečo také nedokážem, od-
pusť. Som iba starý ožran, podvádzal som vlastné
ženy, zomrel mi brat, obetoval som sa, už ne-
chcem písať, nechcem maľovať, nechcem nič. Aj
tak som všetko povykrádal, nasleduje záverečný
žalm.“ Vykotúľala sa mi slza. „Jedy a hladovky.
A koniec, finíto, rozumieš, kamoš?“
„Nezáleží na tom, za čo sa človek považuje,
ale kým skutočne je. Ja som ty a ty si ja...“
Podal mi kabát, otvoril bránu a čakal, kým sa
mi uráči pohnúť. Vždy som mal rád jeho pomä-
tenosť, snažil som sa mu polahodiť. Bol som
ochotný stvárať delirické, pochabé skutky. Pre-
chádzali sme sa po zožltnutých uličkách v sú-
mraku a v žilách nám lakonicky kolovali výťažky
jedov a bylín.
„Urobíš pre mňa niečo?“ opýtal sa s úškr-
nom.
Ani neviem ako a stál som na námestí zasa
oblečený do dámskych šiat; Čárli ma objal okolo
pliec, tiež prezlečený, a smial sa a vravel: „Neboj
sa, že sa spáliš...“
]
Prezrel som si namaľované nechty, uchech-

tol som sa: „Ja neviem, čo odo mňa chcete. Som
len stratený opilec bez domova, zabudnutá nula,
som ako vred...“ zažmurkal som umelými mi-
halnicami: „A teraz navyše aj kamufláž buzeran-
ta!“
Prešiel okolo nás nejaký prihlúply tučniačik
a zdvihol obočie. Čárli si priložil dva prsty k pe-
rám a poslal mu vzdušný bozk: „Možno je to iba
hra. Chceš si zahrať?“
„Aké sú pravidlá, madam?“
„Pravidlá sú pre podvodníkov, ktorí ich chcú
porušiť,“ povedal, „dotkni sa každého, koho stret-
neme, celým srdcom...,“ a sám si priložil dlaň na
hruď. „Nesmieš klamať. Sám seba by si podvie-
dol.“
„To je všetko?“
Zaliali ma kropaje. Kráčali sme a ja, ako-
koľvek som sa snažil, cítil som len chlad.
„Hra nemusí byť hrou,“ posmeľoval ma
Čárli, „najlepšie je dívať sa na svet tak, akoby dia-
nie a konanie nemali nijaký význam. Netreba na
to drogu.“
Vrátili sme sa do penziónu a zaliezli do izieb.
A hocikedy sme potom vybehli na námestia,
obaja vymódení ako z katalógu, v ušiach náuš-
nice, vymaľovaní, zmachlení, náramky a prstene,
a z celej sily sme zaplavovali svet slnečnými
[
emóciami, zvonkohrou čistých citov..., a milovali

sme, naučil som sa hrať neskutočnú hru na lásku
a výborne som sa zabával. Neviem, či som ne-
klamal sám seba, neviem, či som sa správal tak,
ako sa odo mňa očakávalo, a myslím si, že to nie
je dôležité. Bolo mi dovolené byť bláznom bez
strechy blázinca. Somnambulom bez splnu. Schi-
zákom bez disciplíny. Bolo mi fajn!
Keď sme raz takto ozlomkrky zbožňovali
a vynášali do nebies všetko a každého a roztápali
sa v stožiaroch súcitu, pripomenul som Čárlimu,
že sa blížime k malej bankovej pobočke so zlým
zabezpečením; tú sme ešte nestihli oholiť a on,
magor, zvrieskol, že pocítil nesmiernu náklon-
nosť k nezabezpečenej bankovej pobočke, že sa
zamiloval.
„Dámy a páni,“ zrúkol s narúžovanou papu-
ľou, spod sukne vytasil krásneho, chrómovaného
waltera P dvadsaťdvojku a odstrelil kameru.
Všetci okamžite zaľahli. „S neskonalou láskou vás
prosím, zostaňte na zemi, vy a vy tiež, a nijaké
hlúposti, lebo nemierim presne.“
Ľudkovia v banke najprv nemohli uveriť, že
dve nie príliš vzhľadné ženštiny šibrinkujú piš-
toľami, no keď lejdy Čárli opäť vystrelila do luftu,
zakryli si hlavy lakťami. Srdcia sa nám roztápali
od toľkej nehy, hračka z krepového papiera. Ľu-
dia sú hneď hotoví s posudzovaním, myslia si,
]
že sa hráte na kovbojku, že sa len ako hochšta-

pleri zabávate na druhých, až potom im do-
klepne..., doba je krutá, vykrádačky na dennom
poriadku, len aby nám krky nevykrútili, aby nás
za rukojemníkov nevzali, aby nám fízli nenasypali
olovo medzi rebrá.
Dievčatko pri pokladni sa triaslo ako osika,
lebo ja som takisto vyhrabol spod sukne zbraň,
spadla mi, vystrelila... Tak som sa po ňu zohol,
vehementne sa ospravedlnil a namieril hlaveň
na pehavý noštek. S rukou na srdci som žiadal,
rýchlo – zdôrazňujem rýchlo – všetko nahádzať
do vreca a nijaké farbivá a nech jej nemáta v ma-
kovici, že stisne gombík a zavolá pomoc. Štebo-
tal som, že má krásne pery, cecíky, boky, nohy,
lýtka, líčka, celá že je krásna: „Šialene vás milu-
jem!“ A lup bol zrazu ohromujúci.
Len zopár nepodstatných minút a utekali
sme na vysokých štekloch kade ľahšie, zmizli
sme v slepých uličkách, preskočili plot a rehotali
sa ako po prebudení.
„Zbožňujem túto hru,“ skuvíňal som, „je to
najlepšia zo všetkých hier!“
Nelida úsečne spočítala bankovky. Urobila
z nich trubičku ako správca parkovísk. „Poďme,
deti,“ vzdychla si.
Do neskorého večera sme jej slúžili ako lokaji.
Aj pán Adolf Hitler bol zapriahnutý. Vermér
[
vypaľovač tiež. V najväčšom a najgýčovitejšom

hypermarkete vykupovala také kraviny, až nás
od chichotu lámalo v kolenách. Vyhadzovali pre
ňu hostí, aby si mohla vyberať bez závistlivých po-
hľadov. Všetko si kázala hádzať do kamiónov.
V každom butiku sa zastavila, aj v tom s ara-
šidmi. Od bižutky po kolobežky, všetko, všetu-
linko. Desať robasov nakladalo tony neopísateľ-
ných harabúrd, majitelia obchodíkov vzývali
Alaha. Inšalláh, salám, burka.
Zakrútila sa do svojho boa a uháňali sme
v meďáku cez celé mesto za kamiónom ako de-
legácia zlatých rún a ovocných splaškov. Do ná-
lezincov, blázincov, starobincov, pod mosty,
k cigánskym chatrčiam, k bunkrom feťákov,
do nevykúrených, ošarpaných, skurvených ne-
mocníc, kde zomierajú deti, choré na zhubné
nádory, plešivé ako plešatá speváčka. Debny ko-
ňaku a skútre, plyšové nafukovacie báby, mlyn-
čeky na mäso, všetko, čo nikto nevidel, konzoly
a stehná z prasiat, vibrátory, kožené bundy, tre-
nírky so sloníkmi, počítače, šumienky a... Roz-
delila celú továreň snov a potom, keď nám ne-
zostalo ani koliesko do hodiniek od manufaktúry
Rado, potom sa Nelida rozplakala, že dala slúž-
kam v celom penzióne voľno, a nariekala úpen-
livo, že sme zabudli kúpiť rožky na večeru.
]
Napísať Malumbe každý deň list sa stalo

mojím remeslom, funkciou. Či triaška od zim-
nice, či horúčka s hnačkou-sračkou, každý deň
klopal pán Adolf Hitler na dvere mulatkinej gar-
sónky a odovzdával obálku. Vravel mi, že zazna-
menáva úžasné zmeny v správaní slečny. „Aké
zmeny?“ vypliešťal som oči.
„No...“ zamyslel sa fírer, „zmenila štýl ob-
liekania, zdá sa,“ povedal, „neodvráva, trasú sa
jej ruky, keď jej podávam tvoj odkaz... Čo jej to
posielaš? Nejakú dobrotu? Dáš aj mne šnupnúť?“
K listom pribudla donáška kvetov. Vyhľadal
som dobrotivú Bertu, aby mi poradila luxusné
kvetinárstvo. „Sama ti natrhám,“ odvrkla, „máme
tu v skleníku prenádherné odrody. V zime sa
uvidí... A komu?“ zdvihla obočie. „Našej dcérke?
Sa zahrávaš... Počkaj chvíľu,“ zavrčala s mobilom
pri uchu a húkla: „Áno, áno, len skončím s týmto
klientom...“ vzdychla. „Tí mladí sú stále nadržaní.
Kto im to platí?“ A mňaukla a ukojila neukoji-
teľného primáta.
„Hm...“ zamyslel sa v bufete Čárli, „táto Ber-
tina záľuba sa raz skončí nešťastím.“
Stalo sa.
Náhodný hosť, pohybujúci sa po horách
s tými naničhodnými palicami bez lyží, sa uby-
toval, pojedol, popil, chcel sa opláchnuť a oho-
liť, a zablúdil do priestorov, kde nemá duša
[
nezainteresovaná čo hľadať. Do Čárliho kur-

viarne. Chudákovi padla sánka pri pohľade na sú-
pis pyskov ružových, uvidel tri nahé grácie na ko-
ženej sedačke v urputnej výmene názorov
a zdúpnel. Ráno niet veľa práce na webe. Šoumen
Čárli v kombinačke pripravoval kamery a ony,
krásne, nevysušené, sa chichúňali, mdlé po dob-
rej opici so mnou, doberali sa a zjavne im víno
stúpalo do hlávok. Všetky hnáty od seba, ešte ne-
osprchované, jazyky nemilosrdné ako červy,
Nemka, Maďarka, Poľka unesená. Stál som ne-
ďaleko, opretý o stenu vo výbornom obleku s po-
három whisky. Nečakanému hosťovi zamrzol
úsmev. Nozdry sa mu rozšírili ako býčkovi spla-
šenému; všimol si ho pán Adolf Hitler a jeho na-
rýchlo skonštruovaná garda bez lebiek vyskočila
a decentne vykopala snaživca do šera chodby, ele-
gantne, bez kriku, s cukrovou vatou.
Chovanec nepredvídaných skutočností s ute-
rákom preveseným cez plece sa rozochvel...
V nohaviciach mu navrela hrčka. Hrča mu
spuchla. Slina tiekla po brade. Kráčal ako má-
toha, zabudol na zemskú os, pomýlil si všetky
smery a spadol priamo do Nelidinej izby. Do jej
komnaty.
Nelida prežívala jeden zo svojich čiernych
dní, morila ju akútna depresia, tie moje sú len ba-
žantíky v porovnaní s jej útrapami. Také niečo sa
]
môže skončiť aj smrťou – boli sme poučení.

Treba začať reflexnou terapiou, povedal MUDr.
Vrabec, ktorý tiež... Reflexnou terapiou, čo zna-
mená, že pacientovi treba masírovať nohy. Znie
to ako blud, ale fakty sú fakty, receptúry rovno
z rúry. A tak Nelida ležala nahá na matraci, vy-
stretá hore pupkom a pokúšala sa zaspať, nafe-
tovaná všetkými liekmi planéty, zapitými sudmi
koňakov.
Na cudzinca to už bolo priveľa.
Nezvládol libido.
Bez zaváhania zahodil uterák, zvalil sa na ča-
rodejku lásky a strčil sa do nej tak hlboko, že mu
hrozila choroba z dekompresie.
Nelida so zažmúrenými očami riekla: „Čárli,
ty si tupec!“
Židovička v kúpeľni, masturbujúca, začula
bolestné, zraňujúce vzdychnutie. Nechcela vy-
rušovať, myslela si, že to konečne ja... Venovala
sa skazonosným telefonátom. Až po prenikavom
výkriku zdesenia pribehla, stratila papuču, rov-
nováhu, a tu ho máš...
„Ty hlúpa koza,“ vrešťala Nelida, „urob niečo,
nevidíš, že ma tento idiot znásilňuje ako lístkové
cesto?“
Hebrejka zasnene žmurkla, dívala sa, civela,
pozerala, bľabotala komusi štrnásťročnému do
mobilu, že si práve hladká zdurené bradavky
[
a nemohla spustiť pohľad z čepele žiletky; tú

držal hajzlík šikovne pri Nelidinom hrdle.
Volať Čárliho bolo zbytočné.
„A čo som mala robiť?“ rapotala neskôr po-
chabá slúžka. „Veď vám mohol podrezať krk, on
sa šiel oholiť, bol to nejaký Čečen alebo Čečon,
Indián asi, možno nepoznajú strojčeky, išiel sa
oholiť a zablúdil, videl nahé pipi a ja som sa za-
myslela práve,“ tvár sa jej predĺžila.
Nelida šalela od zlosti. Šľak ju okiadzal,
pľúca jej vyfukovali ako gajdy, pretože musela
s násilníkom vyjednávať. „Dobre,“ fľusla mu
do tváre, „vyskáč sa, vytras sa a zmizni!“
Celá nepríjemnosť sa dala zvládnuť hravo,
veď čo je to jedna neplánovaná ejakulácia v roz-
meroch vesmírov? Lenže Židovka stále pišťala
do telefónu svoje skomoleniny, že už bude, že pri-
chádza k vrcholu, strašný cirkus, surovec sa oci-
tol mimo času a priestoru, jedna šmykňa pod
ním, druhá zažívala ukojenie nad ním, čo môže
byť sladšie?
„No tak sa urob, sviniar,“ hučala Nelida
a osopila sa na Bertu, že jej zašije dieru žeravým
drôtom, ak okamžite nezavolá pomoc. Tá sa ko-
nečne prebudila z virtuálnych orgií, začala päs-
tičkami búšiť do grobiana, nabádala ho, aby sa vy-
plazil a pritom stále niekto dychčal v slúchadle
mobilu, zabudla ho vypnúť.
]
Cez kľukaté chodby sa k nám prirútil šialený,

nadľudský výkrik. Krv tuhla v žile. Také zvries-
knutie len tak nezačuješ. Čárlimu sa rozkývali
uši; bleskovo sme zamierili k tajným komnatám,
celá suita uvidela, ako sa na našej vzácnej svätici
blyští spotená riť cudzieho barbara so žiletkou
medzi zubami a dobrotivá slúžka len zdvihla
ramená: „Ja neviem, ako sa to stalo...“ vyškerila
sa v absolútnej nevinnosti, „práve mi volal jeden
pán...“
Vyriešili sme hriešnika a slnko zapadlo. Vraj
niet hodiny bez smútku. Vylihoval som ďalej
v tom svojom nezaslúženom urodzenom apart-
máne, vyžierač bez sudcu, v topánkach a s fľašou
drahej whisky. Okrem každodenného listu pre
Malumbu som nerobil nič! Zízal som na re-
klamné gebuziny v obrovskom domácom kine, le-
žal sám a v hlave mi hučalo, tie buchnáty museli
počuť až v centrálnej Afrike. A zrazu som siahol
po walterovi P dvadsaťdva a namieril na obra-
zovku a... Nič. Čárli mi vyprázdnil zásobník. Aké
prosté a jednoduché. Ponižujúce a žartovné. Pri-
ložil som hlaveň k sluche a strieľal naprázdno,
cvak cvak cvak, posadil som sa a v triaške poci-
ťoval, ako do mňa vstupujú svetlo a tma zároveň,
všetky nezmysly sveta mi pripadali ničotné a zby-
točné, mátožné, komicky mŕtvolné. Celá táto
zlatá klietka, vyzdobená ako zručná pobehlica,
[
och, načo sú mi všetky predmety, vyrobené na zo-

žratie? Herné konzoly so simulátorom vojen,
smartfóny s predpoveďou počasia, hifi súpravy
s nepochopiteľnou hudbou, šatník s hodvábnymi
košeľami, na stolíku kľúče od auta... Načo mi to
všetko je? Stále som iba zero, úzkoprsý škrabák,
obrovská, gigantická nula. Nedokázal som a ne-
dokážem sa oddávať úplne samozrejme – ako
Nelida, ako Čárli, ako Berta, ako hocikto z tohto
čertovského chrámu... Navždy sa budem len po-
tĺkať ako zneuznaný palec.
Rozdávať sa ako Nelida. Bezostyšne a vďač-
ne. Ona kašľala na naše „hry na lásku“, ona lás-
kou žila. Rozhadzovala do všetkých kútov ves-
míru kusy svojho srdca, ona sa už zrodila ako
prívetivosť božia. Extrémna bytosť s dušou ako
moria súcitu, madam, aristokratka, cárovná,
Hagia Sofia. Dokáže byť pôsobivá, veľkolepá
v každej situácii, aj keď si sadne na žuvačku.
Keď ju znásilňuje hlupáčisko. Nikdy sa z nej ne-
vykľuje fúria. Keď to prasklo s Malumbou,
držala hlavu dohora, rúžom zvýraznené pery, to-
pánky na vysokých opätkoch, elegancia a súzvuk
s plačom, oheň, soľ, voda. „Na človeku musí byť
všetko pekné,“ vravievala, „duša, telo, aj šaty...“
Násilníka sme zmastili a na rozlúčku dostal
za hrsť bankoviek.
]
očné mory. Vyprázdnený zásobník.

N Už nechcem túto prepychovú izbu s vo-
ňavkami namiesto vody.
Vybehol som na chodbu.
Vybehol som do poplachu chodieb, do ozvien,
vybehol som medzi lustre. Musím si nájsť skrýšu,
jednoduchú, bezfarebnú kuticu, mníšsku celu.
Dobehnúť vlastný osud, predbehnúť ho, ošmek-
núť!
Utekal som, uháňal po poschodiach, otváral
dvere, jedny dvere, druhé, ďalšie a ďalšie - a vy-
rušoval hostí. Niektorí sa milovali, strihali si
nechty, vysedávali pri šachu, užívali si pohostin-
stvo penziónu, vyškrtnutého zo Zlatých stránok,
vymazaného z internetu, nie je nikde, neexistuje.
Dobehol som až kamsi do rozostavanej časti
domu bez omietky, kde ešte neboli položené
koberce a zo stien neviseli žiarovky, len vysoké
napätie zúrilo vo vlhkom murive. Z výseku v teh-
lách, čakajúcom na rámy okna, bolo vidno kon-
túry mesta, hrad a mosty, všetko v hmle, v hmle,
samá hmla..., prešmykol som sa cez úzku štrbinu
a ocitol sa v galérii... Moje stratené maľby, bez-
uzdné obrazy, ktoré si kupovali zazobaní zboha-
tlíci a vôbec im nerozumeli, moje príšerné ma-
zanice, absolútne nepodarky, terpentínoví
bastardi bez ceny. Bez ceny, áno. Len poplach
a nabubrené reči v podobenstvách, nezmerná
[
prázdnota. Akú cenu majú mazanice? Tie moje

a tie ostatné? Nijakú. Vôbec nijakú. Po zemi sa
povaľovali rukopisy, zdrapy zožltnutých hárkov,
napísané čudáckym rukopisom alebo na klasic-
kom písacom stroji. Rozpoznal som svoj štýl.
Úryvky nerealizovaných kníh, nedokončené po-
viedky, trápne veršíky, napodobujúce majs-
trovské diela; zohol som sa po jeden franforec
a prebehol očami rozmazaný text. Kvetinková
poznámka – možno pre ženu, ktorú som miloval
a ona ma nechala stáť na križovatke, a utekala za
iným. Kto by vydržal pri idiotovi s básničkami?
Slzy sa mi škriabali do očí.
Prečo som takto zmárnil svoj život?
„Nezmárnil...“
Striaslo ma, keď som za sebou začul po-
kojný ženský hlas. Obzrel som sa. So založenými
rukami sa o stenu opierala Nelida s ružou vo vla-
soch, celá ako priesvitná, prežiarená chladom
existencie...
„Len si na všetko zabudol,“ povedala. „Za-
budol si, že celý tento vesmír je ako páperie
poézie. Raz brutálny a naježene surový, inokedy
jemný a nežný,“ urobila krok, „nežnosť a krutosť
si zapisoval a sám seba spochybňoval.“ Usmiala
sa, „ženy ťa milovali, ale žiť sa s tebou naozaj
nedá. Opovrhoval si všetkým, čo nebolo pravé.
Urážal si a sám si bol urážaný...“
]
Preletela pohľadom moje mazanice: „Zbie-

rali sme všetko, skupovali, kradli, aby nič po
tebe nezostalo,“ jedného obrazu sa dotkla. Sle-
doval som pohyby jej prstov. „Tri chýbajú,“ pozrela
na mňa,“ odniesol si ich starec, ten, čo ťa zbavil bo-
lesti. Tie s ukrižovaným Ježišom. Aj na toho si za-
budol.“
„Prečo som tu?“ opýtal som sa takmer po-
šepky.
„JA som TY a TY si JA. Niečo sme zbabrali
hneď na začiatku...“ Nelidine slová sa začali roz-
plývať, ona sama sa rozmazaná šírila priestorom,
rúcal som sa do mrákot, čierna diera evolúcie,
metelica v gebuli, poézia, maestro, maestrózo,
barbaruská ruleta navštívila majstra Ondruša
v jeho stupavskej rezidencii, traja mudráci
a R. Bielik; majster vyšiel zo starobinca a opýtal
sa, ktorý z nich som ja, a keďže nikto z degene-
rácie som nebol ja, stratil veľký básnik záujem
a veselí mládenci sa vrátili s dlhými nosmi k svo-
jim tučným drndám. Maestro, maestrosimo!
Prebral som sa vo svojom apartmáne – len
na primitívnej, kostnatej, železnej posteli, pri-
krytý drsnou vrecovinou. Všetky márnosti boli
preč, ako som si želal, hračky a obleky odniesli,
koberec zrolovali. Z vodovodu odkvapkáva
hrdzavá voda. Padala voda, voda padala. Pocítil
som takú strašnú samotu, až mi stiahlo hrdlo.
[
Zvracal som čiernu žlč. Hystéria. Praskla žia-

rovka. Samota.
Strýko Ondriš vrúcne tlačil kolieskové kreslo
s neborákom Nelidiným manželom po tieňoch zá-
krut a milosrdná Katka behala za nimi s pra-
chovkami a metlami a rozkošne zúrila: „Ja tu vô-
bec nemusím byť, ja som odborná asistentka
s praxou v Londýne a toto je proti všetkým zá-
sadám!“
Všimol som si jej fenomenálne tvarovanú
hruštičku, každý si ju musel všimnúť. A ňadrá
a starosvetskú čipkovanú podprsenku, ženy v uni-
formách sú obľúbené sexuálne objekty, áno, v na-
šej zoznamke tiež mala svoje miesto kolónka
Uniforma. A mala úspech. Povedzme si pravdu:
pre Čárliho bola ošetrovateľka Katka veľkým
sklamaním. Nie a nie z nej vysústružiť modelku
pred objektív. Nie a nie ju skrotiť, zlomiť, zakliať.
Aj facku mu uštedrila, keď jej pohladkal stehno.
Ona len povinnosti, všetko na sekundu presne,
kakao a čajíček, ach, pán domu musí cítiť bez-
pečie, vôňu domova.
Bolo mi bujarého šoumena Čárliho ľúto.
Bolo mi ľúto brilantného tragika s kolapsom mo-
rálneho disidenta. Ľutoval som ho, chlácholil,
pozýval na „parkovačky“. Zaparkujete v parku
a dívate sa na ľudí, ktorí sa verejne v noci pre-
ťahujú. Alebo sa predvádzate sami. Každý chce
]
vidieť alebo byť videný. A on si iba zúfal, zúfal, zú-

fal, sám seba presviedčal, že stratil schopnosť
tvoriť, sladkými rečičkami ohurovať sopľandy.
Umáral sa. Uvädal.
Chcel som uzavrieť s Bertou dohodu. Sľúbil
som jej, že ak nahovorí myšku, aby masturbovala
v ošetrovateľskej uniforme pred webkou, kúpim
jej dovolenku na Bali. A vedátor sa vráti k nude.
„To sú drísty,“ nechala sa počuť, „mám na
háku tvoje bali-mali, ani neviem, čo to je. Seriem
ti na almužny, veď ich len ťaháš z Nelidy. Dovo-
leniek môžem mať, koľko chcem,“ vytrčila mobil,
aby som chápal, „aj na Mars môžem odletieť, ak
sa mi zachce...“ A vraj mám dať Katke okamžite
pokoj, lebo má chorú mamičku a potrebuje každý
cent na drahé lieky.
Nuž... Nelidin manžel, autor integrálov, na-
šiel životné šťastie vo vlastnej mizérii, čo zna-
menalo, že výsostné postavenie Katky a jej fi-
nančný komfort začali byť hrubánsky ohrozené.
Čo si budeme nahovárať, neznášala strýka
Ondriša a jeho vajcia. Tie čokoládové, aj tie
chlpaté. Nemohla ho vystáť, nemohla ho ani cí-
tiť. Najprv mu skúšala milo dohovárať, aby dostal
rozum, že pánovi len ubližuje a balamutí ho a po-
škodzuje, no rýchlo pochopila, súc poznajúc bláz-
nov, že strýkov mozog je globálna anomália. Že
sa nedohovoria. Skúšala ružence. Svätenú vodu.
[
Miloty a sladoty. Skúšala biče a kvasené uhorky.

Keď neuspeli prosby, ani hrozby, začala maróda
brániť vlastným telom. Škoda, že nie mňa. Vy-
strkovala z izby strýka nabrúsenými lakťami, za-
mykala pred ním vedca v kúpeľniach, natierala
podlahy šmykľavými extraktmi – polámte si nohy,
sviniari! Nič. Nič nepomáhalo. Začala do nápojov
sypať rozdrvené tabletky na spanie, takto nás
chcela konsolidovať. Bola by sa aj zmárnila, len
aby neprišla o flek. Mrzák na vozíku sa leskol ako
psie gule, vyčesaný, vysprchovaný, vyžehlený,
ostrihaný, priamo na scénu. Šniapala ho a holila
britvami naježenými a každý deň nové ponožky,
a každý deň nové trenírky, kravaty, obleky, ma-
nikúra a pedikúra, verejný prednes. Hocičo od vý-
myslu sveta. Škriepila sa, že je nenahraditeľná,
jediné stvorenie, bez ktorého sa zrútia strechy,
popadajú chrámy, povodne a úpal, zemetrase-
nie, ľadová miazga...
Strýko Ondriš bol neporaziteľný! Balkánska
krv. Stačilo, aby zamával chromému kráľovi pred
nosom kindervajcom a z Katky spadla všetka
moc. Pil som fínsku vodku a zaškľabil som sa:
„Mám taký hlúpy pocit, že dostávate mat,
drahá...“
Fľochla po mojich topánkach, za iné som
jej nestál: „Pche, je to chudák, ten tvoj strýko.
Pán potrebuje veľa porozumenia a slušnosti. Nie
]
psychotika s vajcami...“ Nehumánne utrela ne-

šťastníkovi nos.
Prikývol som: „Aká smola,“ zase som si
uhol, „zbláznení ľudia kašľú na cumle a spodky,
nechcú dozor, ani priateľstvo, ani smiešnu
lásku... Len slobodu.“ Ukázal som jej chrbát a za-
ťal zuby. Veď sám sebe som rozprával o slo-
bode...
rčite ma prekliala, ale zahrala diva-

U dielko – zaslzila. Navrhol som jej stý-
krát, monotónny ako obezita, že ak sa vyzlečie,
ak urobí všetko, čo budeme chcieť, stiahnem
strýka z obehu aj s jeho vajcami. Nikto sa nič ne-
dozvie: „Veď ja by som sa radšej sebaprznil na ve-
rejnosti, ale ducha nevyzradím!“
A odmena? „Prac sa, príživník!“ Šmarila
do mňa metlu. „Zmizni!“
Dobiedzal som každý deň, tak často, ako sa
len dalo. „Ukážte aspoň kúsok bradavky, zna-
mienko pri pohlaví, zakrútené blonďavé páperie,
za malú orálnu prémiu vám predĺžime život
v penzióne a pán Adolf Hitler aj hodinky zože-
nie...“
Nie, nie, nie, nie. Vzdorovala s vášňou. Kla-
niam sa takým ženám. Obrnila sa, zahrabala
do stohov citu, neúspešne, pravdaže. Strýko On-
driš prežíval absolútne výslnie svojej zemskej
[
existencie. Rozvážal lineáristu po chodbách, de-

lil sa s ním o čokošku a chichúňali sa spolu, schi-
záci zašliaputí, rehotali sa všetkému a vysmievali
každému. Konečne bolo niekomu do smiechu.
Len čo ochrnutý zbadal hrbatého, spochabeného
bradáča s kufrom kindervajec, Katka ľúbezná
nemala šancu.
Nakoniec si sirôtka sadla na schodík, zostala
sedieť, sedela porazená, sklamaná, zabitá žo-
líkmi. A tie jej oči, ó, tie jej nebesky smutné oči,
tie oči... Hrýzla si do pery. Dlho, predlho mlčala,
hodiny v jej čase nemali minúty. Zízala kamsi
pred seba a všetky veľtoky sa zastavili, keď náhle
prudko vstala. Vztýčila sa v celej svojej sošnej
nádhere, odsotila ma a rázne vykročila. Pocho-
dovala so vztýčenou hlavou, odhadzovala sponky
a krížiky, rozpustila si dlhú, plavú hrivu, dupala
ako predátor pechoty. Bežal som za ňou a za-
hanbene chápal svoje zlyhanie. Vravel som:
„Všetko sa vyrieši, len sme si zažartovali, lejdy,
nenecháme vás na ulici, vaša mamička sa dožije
vysokého veku, sto rokov, všetkých nás pochová,
aj Matuzaléma...“
Pleskla výsmechom ako bičom, že som len
nafúknutý pankhart, šašo, čo jej nestojí ani za vy-
plazený jazyk. Vyskočila po schodoch a pustila sa
doprava – rovnou čiarou k Čárliho bordelom. Ten
práve pripravoval pódium pre netové spojenie
]
s hlupákmi, vychytával muchy, a šiel ho šľak tra-

fiť, pretože štetky stále otravovali s nezmysel-
nými požiadavkami, jedna chcela zmrzlinu, iná
zvýšiť honorár, lebku ako popolník, prechádzku
po rovnobežke.
Katka sa ani nerozhliadla. Bez mihnutia oka
sa vyzliekla, nechala si iba čelenku ošetrovate-
liek; ľahla si pred prvú zapnutú kameru, rozdra-
pila nohavičky, roztiahla božie stehná: „Tak
ideme, sráči!“ zahrkotala, strčila si prstíky
do ruže ruží..., a trvalo len chvíľu, kým celým jej
telom otriasla nevídaná láva vyvrcholenia, spre-
vádzaná obrovskou ženskou ejakuláciou – ohu-
rujúci gejzír vaginálnej šťavy vystrekol a oblúkom
trafil strýka Ondriša, ten v nemom úžase padol
na kolená, zalomil rukami a vypustil dušu.
Tak. A idem sa ožrať.
Najradšej do tých vykričaných krčiem v Sta-
rom meste, ak ešte fungujú, ak im nevypálili
žiabre a neznásilnili ich, premenili vinárne na pi-
várne, víno na ocot, pivničku na salón. Do tých
skvelých kaviarničiek v centre by som chcel
vojsť, do tých vykričaných pajzlíkov, kde som
prežil mladosť, krčmy ako kláštory, s básnikmi
a inými daromníkmi, s krikľúňmi a noťasmi,
s filozofmi a odpojenými profesormi, s mŕtvolami
a tieňmi, s prostitútkami, so svojimi stratenými
láskami.
[
Začalo poletovať lístie, fujavica a víchrica.

Padali neozdobné sople zo skál. Mal som dôvod
na smútok. Kráčal som po meste pomackaný
ako pančucha. Strkal som hlavu do pohostin-
stiev, kde kedysi žili a tvorili tvorovia prekrásni
a už ich niet. Mŕtvi, neživí, vyparení. Kde je Pe-
ter Ondreička, ktorý mi držal ruku aj hodinu, bľa-
botal a skolaboval vo vani, krídlatá žena ho
uchmatla manželke, deťom, a o krídlatej žene po-
tom napísala monografiu Ch. zreparovaná, vy-
myslela prvú dámu slovenskej poézie, a polovica
kultúrnej obce podochla od smiechu a zreparo-
vaná radšej zdupkala na Balkán. Som starý, sta-
romódny chmuľo, nepáči sa mi, keď pekné Slo-
venky opúšťajú našu krásnu malú milovanú
smradľavú postkomunistickú provinciálnu kra-
jinku. A kde je Vinco s prenikavými čiernymi
očami, ktorý mal rád dychovku, všetci mali sluch,
len my s Jarošom nie. Jaroš: „Ja dobre brnkám na
klitorise.“ Moravčíkovi padli gate na ulici, keď
sme ho s Br... zachraňovali, nacápaného do ne-
moty, taxikár ho odmietol odviezť, vraj skrytá ka-
mera, manželka básnika izolovala a je amen,
a kreslá v našom Klube ovládli šváby a svrab
a kokoti z hrochoti, skomolená márnica. Kde je
anjel Rudo? K Slobodovi sme chodievali na Sil-
vestra. S Táňou Lehenovou, s marxistom Zalom
a jeho ženou, raz s nami zašli Abdajk Gazdík
]
a nejaká jeho cicka a Gazdík sa zrúbal hneď vo

dverách a zaspal a Zala mu stiahol trenírky a poč-
máral pipiaka fixkou a Rudo sa tak smial, že sa
musel ísť pomodliť do kuchyne, a potom sedem
rokov neslopal, až ho nakoniec zlomil sused pri
ochutnávke a anjel sa zrúbal ako hlíst, pochrúmal
ružové antidepresíva svojej manželky a obesil
sa na kľučke. Gazdík sa odtrhol zo skaly a zabil
sa, Zala komicky kandidoval za prezidenta. Kde
sú všetci?
Tak som sa teda v prítmí klátil z baru do
baru, a všade na mňa vypliešťali oči mladé,
vyholené púčiky a metrosexuáli v priliehavých ko-
šieľkach, a nikde nikoho, nikde ani jeden po-
riadny vagabund, staré putiky zrušené a prero-
bené na puby takzvané, Pub u hada, to by bolo
meno pre moju dcéru. Milovaná Pubuhada.
Nemám nijakú Pubuhadu, dával som si bacha,
aj keď ma varovali: „Šmyknú sa ti raz päty a bu-
deš mať hada na krku, kedy ti už prestane stáť?“
Niekam som zaliezol a kopol si whisky,
a zase som kráčal po meste, v ktorom nevládne
noc, nevládne deň, až som sa dotrepal pod most
a tam konečne v tej najnevyžmýkanejšej žumpe
našiel zopár bezmenných smradliakov. Len ksich-
ty povedomé, mená som si nikdy nepamätal.
Objednal som každému fľašu vodky, celej krčme
vodku, každému, čo si zažiada, aj to hnusné
[
bratislavské pivo bez bublín a bez peny. Vyžitá vý-

čapníčka s hnilým okom na mňa nemilosrdne
špúlila pery, či to myslím vážne. „No tak, hýbte
sa,“ zvolal som, „na každý stôl fľašu, rýchlo...“
Prehla sa cez výčap a zízala, zavolala údržbára
a tetku z hajzlov a dívali sa, ako sa komusi pri-
hováram. Včera bolo prvého novembra, dnes je
pamiatka zosnulých. Mŕtvi sa vysypali z hrobov
a márnic a ja som videl, čo iní nie, objednával
som slopanicu mŕtvolám... Tieňom a mátohám.
Situácia z pohľadu výčapníčky: „Henten vyoblie-
kaný panáčik sa sem vrútil ako víchrica a nútil
ma, aby som na každý stôl položila fľašu, a po-
behoval medzi prázdnymi stoličkami, ako zmys-
lov zbavený skákal z jedného kúta do druhého
a rozprával sa sám so sebou, rozhadzoval ru-
kami, bozkával vzduch, rehotal sa, plakal, a ob-
jednával a objednával, pomätenec. Zavoláme
policajtov?“
Zase v tom lietam. Delírium sa vrátilo.
Ožral som sa do zabudnutia, odzadu. A možno
len sám duch svätý vie, ako som sa vytratil. Dva
centimetre nad zemou ako v narkóze, submi-
sívna delegácia mojich nôh. Hej, človeče, tu ne-
môžete takto sedieť na zemi, mykali mnou
mestskí fízli, hej, zrúkol som tiež, aby mi dali
pokoj: „Zmiznite do mindže, suky, ja sa objímam
so svojimi víziami...“
]
Vybral som z vrecka mobil a volal na pusté

ostrovy, do zamrežovaných pustatín. Našiel som
Čárliho číslo, no artikulovať som nedokázal. Eh,
nadutosť ľudského stavu, ako ľahko sa zo švi-
háka stane prasnica, sviňa, čo sa v pomyjach vy-
váľa. O chvíľu sa zjavil obskúrny čierny meďas
a pán Adolf Hitler si ma prehodil cez plece, šma-
ril na zadné sedadlo a Čárliho hlas sa strácal
ako cukríková pena, syčanie, štekanie: „Už sa to
začalo!“
Áno, som mŕtvy medzi mŕtvymi. Zomreli
úsvity, zomreli súmraky, odišli mnohé, premnohé
čisté duše. Len zamľaskanie moderátora a truhla
klesne. Bozky smrti sú ako ľudožrút. Vo vino-
hrade našli obeseného, na kosť zmrznutého Ku-
bicu. Zomrela teta Ruženka, zomrel strýko On-
driš. Zomreli sviatky...
ohreb strýka Ondriša som prespal.

P Pohreb strýka Ondriša bol jedinečný,
ohurujúci.
Mimoriadna paráda, salvy, ohňostroje,
a ožierka do rána. Učesali nebohému sivé vlasy,
umyli bradu, obliekli havraní oblek a snehovú
košeľu. Truhla žiarila pozlátkou a v nej ruže a čo-
koládové detské vajíčka, stovky vajíčok. Ani
cigánskemu vajdovi nedopriali toľko pozornosti.
Na pleciach ho niesli chlapci z internetových
[
erotických stránok a po lícach sa im kotúľali

zvonce sĺz, čo na tom, že falošných? Do taktu
vyhrával harmonikár a ženy si oblizovali pery pod
závojmi. Všetko som prespal. Neviem, či som
prespal storočia a miliardy vekov, alebo som
videl cez krútňavy nebytia. Zobudil som sa nahý
- na zemi v malej, studenej a vlhkej cimre, pre-
budil som sa so svojimi starými bolesťami. Star-
cove byliny prestali pôsobiť. Polámané rebrá,
vyšklbnuté mandle, v hlave nálety šialenstiev
a chlopne sa ohlásili raz za hodinu. Chrípka
a hnačka. Ruky mi tŕpli, ale dušu bolesť ignoro-
vala. Bol som prázdny ako zlomený šíp, ako vy-
buchnutá búrka. Stal som sa lakomý na slovo, ni-
jaké som nepotreboval, telo z mäsa a notoricky
čierna krv mi boli ľahostajné. Nemal som nič a ni-
koho. Len kus vrecoviny, ktorou som sa opásal.
„Klaňaj sa všetkým bytostiam všetkých sve-
tov až do vyčerpania, do posledného výdychu,“
prikrádali sa ku mne z diaľok Čárliho výzvy. A bol
som k nim ľahostajný, vôbec mi nezáležalo na
tom, či k niekomu niečo cítim alebo nie, či nie-
koho zbožňujem alebo nenávidím. Len aby som
neubližoval, na to som si dával pozor. Chcete, aby
som sa plazil ako červ? Nech sa páči... Rád by
som sa napil whisky. Aj obyčajná krčmárska
vodka by stačila... Necítil som hlad. Len hrejivú,
životaschopnú apatiu.
]
Naboso a len vrecovinou vymódený prechá-

dzal som sa po chodbách rozsvietených budov, na
pozdravy odpovedal chabým úsmevom. V tem-
notách hrejivého odcudzenia. Našiel som uta-
jené bary a nalieval si špiritus.
„Je čas,“ našiel ma Čárli.
Lenivo som k nemu obrátil pohľad, stál roz-
kročený v čiernom obleku; prikývol som, aby
bol spokojný. „Áno, je čas,“ povedal som, „prosím
len o chvíľu strpenia, len minútu...“ A stratil
som sa v schodiskách. Nelida neprijímala hostí,
na bráne penziónu svietil nápis: dočasne zatvo-
rené.
Kar pokračoval po celé dni. Bez prestávky.
Posledný, nekonečný kar nekonečného času.
„Volala Malumba,“ oslovil ma pán Adolf Hit-
ler a zháčil sa nad mojou nahotou. „Že úprimnú
sústrasť a tak...“ vysúkal zo seba.
Malumba! Aké svetlo... „Dones mi rýchlo pa-
pier a pero!“ zrúkol som na zmátoženého mužíka
s fúzikom. „Hýb sa. A ohol si tú sračku pod no-
som!“
Drahá, najdrahšia, svetlo môjho života!
Som bosý, som nahý, ale nehanbím sa. Nemám
už nijaké morálne škrupule. Ďakujem za všetky
chvíle, ktoré si mi venovala. Nezaslúžim si ťa,
nezaslúžim si pozornosť nikoho, ani zdochnutej
myši. Hra na lásku sa končí. Z hry už nie je hra.
[
Neklamal som, ale dnes viem: láska je vysoko po-

zitívna, vzdal by som sa pre teba čohokoľvek, pre
teba, pre všetkých, áno, áno, počuješ dobre! Pre
všetkých! Mať pri sebe toho, koho milujeme a vlast-
niť ho, to je tupý egoizmus. Vytriezvel som a prosím
o odpustenie! Milujem všetky túžiace bytosti vo všet-
kých vesmíroch, všetkých rovnako intenzívne. Pro-
sím, pridaj sa ku mne a zabudni na kvetnaté slová
mojich listov.
S neskonalou úctou, tvoj až po zem sa klaňa-
júci a zosnulý...
A pán Adolf Hitler všetko domrvil.
Podal s poklonou zásielku nedočkavej mu-
latke, zasalutoval, zakopol, zošuchol sa po zá-
bradlí, chcel si napraviť miešok v gatiach, zako-
pol o prah brány a keď sa rútil bradou do prachu,
vypadol mu revolver. Vypadol mu okato neši-
kovne – pred policajným autom s dvoma zele-
nými mozgami. A už ho mali... Lístie padalo, čer-
vené a žlté a zošúverené. Dážď sa nekrotil.
Zmarené, všetko zmarené.
Prirodzene, že Malumba na seba nenechala
dlho čakať. Ovial ma jej prerývaný dych, musela
utekať s vypätím všetkých síl do zlovestných kop-
cov a zrazu predo mnou stála, stála vo dverách
mojej všivavej, plesnivej kobky, celá v čiernom
súkne ako vdova, s ústami natretými slizom
smrti, oči zaplavené veľtokom sĺz, krásna, mladá,
]
nadprirodzene čarovná. S podrezanými zápäs-

tiami a spod sukne jej odkvapkávala krv naj-
krvavejšia. Odrezala si klitoris.
Pozviechal som sa z opice na dlažbe a zakryl
si cencúľa vrecom. „Malumba drahá...“ zastonal
som čudne výskajúcim hlasom.
Prudko zdvihla ruku, aby som čušal: „Má-
ria,“ povedala ostro, „som Mária, Malumba je
mŕtva!“ zamávala mojím zdrapom. „Láska ju za-
bila!“
„Bože,“ preľakol som sa, priplazil sa k nej,
siahol do mláky krvavej, „čo si to...“
Uhla, akoby som bol zamorený leprou: „Ne-
vstávaj! Nepribližuj sa ku mne! Ty si myslíš, že
smieš všetko? Ty úbožiak. Myslíš si, že si boh?
Pozri na seba, ťulpas. Myslíš si, že keď si zlátal
pár debilných kníh, smieš sa správať inak, ako
ostatní? Prečo si mi písal tie listy, prečo si sa za-
jakával od citov?“ Vysypala z rukáva stohy mojich
kypiacich žalmov. „Podvodník. Pre teba som zme-
nila celý život, opustila priateľov, uverila som ti.
Uverila som, že v tomto skurvenom svete sa
ešte nájde niekto, kto vie, čo je skutočná láska.
A ty? Čo si urobil? Zabávaš sa, tupec?“
Za jej chrbtom sa zjavil Čárliho rozmazaný
tieň.
„Prečo si to urobil?“ slzila usedavo malá Ma-
lumba Mária. „Ako si mohol?“ Vyhrnula si sukňu,
[
ukázala zmračené prirodzenie: „Toto bolo pre

teba, len pre teba, rozumieš, klamár? Nikto sa ma
ešte nedotkol...“ Hlas sa jej náhle zlomil. „A ty mi
napíšeš, že miluješ všetkých bez rozdielu? Si bu-
zerant? Toto ma malo priviesť do eufórie?“ Za-
škrípala zubami: „Nenávidím ťa. Nenávidím...!“
Neskutočne rýchly sled udalostí; Malumba
si siahla do záňadria, blysol sa zlovestný nôž,
bez zaváhania si prudko šmykla cez hrdlo. Krása
padla ako mátožný sen.
„Nieeeee!“ vrhol som sa k mŕtvej nádhere.
„Neskoro, priateľ môj najvzácnejší,“ vstúpil
do svojho tieňa Čárli, tiež nahý. „Ľudská láska je
pre zbabelcov,“ vyceril dokonale biele zuby, „vra-
vel som ti, že jej veľmi ublížiš. Stále veríš, že sme
blázni?“
„Ale naše hry...“
„A ty si myslíš, že nám nebolo od začiatku
jasné, čo ti lozí po mozgoch? Že sa len predvá-
dzaš?“ Ukázal dlhým prstom na mŕtvolu diev-
čaťa: „Si babrák. Oklamal si ju. Tvoje hnusné
ego zmárnilo život. Pozri na svoje najväčšie dielo,
majster.“
„Naše hry...“ plietol som, vystrašený pavián,
ako pudel som kolenačky krúžil okolo Malum-
binho tela a namáčal sa v hustnúcej krvi.
„Zavri už klapačku!“ struhol Čárli. „Toto nie
je hra. Rozhliadni sa! Všetci mrzáci tam vonku,
]
vojny, svinstvá, smrť,“ uchechtol sa, „to všetko si

vyrobil ty, sviniar!“
Vystrel sa, nadýchol a poklonil sa predo mnou
až k zemi. Vyslovil, čo mi vyrazilo dych: „Zmiluj
sa!“
Mykalo mi kútikmi úst, váľal som sa vo vlast-
ných úzkostiach, vytekali zo mňa črevá..., pýtal
som sa, čo robí: „Zošalel som?“
„Len čo je napísané,“ šepol Čárli, stále
zhrbený. „Pane najvzácnejší...“
Majáky sú nebohé. Som pajác, pomyslel som
si. Posadil som sa, oprel chrbát o stenu a po-
riadne si uhol z whisky. Druzgol som: „Čárli, ha-
haha, tak túto hru si ma nenaučil.“
„Možno nebola skutočná,“ odpľul si buzík,
„možno nič nie je skutočné. Len tvoje. Tvoje sa-
moľúbe ja.“
Vycedil som fľašu. „Skvelé, hahaha...“
Udrel ma dlaňou a chrbtom dlane. Chňapol
po mojej ruke, položil si ju na temeno a plakal.
ar sa rútil ďalej, pokračoval v subtílnom

K opojení, po penzióne sa objavovali po-
krútené, ohnuté sviece v tvare penisov. Všade sa
skveli bordové, hrubé koberce, po nich chodíš
len potichu a bosý. A nahý. Ženy so stehnami,
zaliatymi vaginálnym medom.
[
Všetci sa kamsi náhlia nahí a vyblednutí,

kar je ebenový, ružový, červený, je pomarančový
ako mozog lososa, po kútoch súložia nezaslú-
žené páry. Nikto si ma nevšimol; prešmykol som
sa do chodieb. Som priehľadný, rôsolovitý, mám
na sebe nálady a tie sa odlupujú, kus vreca okolo
bedier. Čárli mi je v pätách, dobiedza, kričí, aby
som opravil, čo som v opitosti zohyzdil. Moje
milé bary sú porozhadzované, odhryznuté údy
a vykmasnuté pošvy. Nebojím sa. Pán Adolf Hit-
ler pod paľbou kriku a vresku, pod nátlakom, pod
elektrickým kreslom. Pustil do zajaca. Vyklopil
fízlom všetko o móresoch v apartmánoch pen-
ziónu, o tajných kamerách, o vykradnutých ban-
kách, nakreslil plán domu...
Časová slučka existuje.
Kým pán Adolf Hitler nasmeruje kukláčov
do mostov a ciest bez šípok, odohrá sa diablov
kšeft so smrťou.
„Čo to piješ za humus?“ pýta sa Čárli a vy-
lieva moje fľaše whisky, koňaku a vodky, rozsýpa
amfetamíny a Fentanyly. „Vypi toto!“ Nasilu mi
otvoril zobák a nalial do mňa svoj šalviový odvar.
Dve krásne černošky ma držia ako otroka
rasy a pôvabná maličká beloška bez ochlpenia
a cecíkov ma oblieva džúsom z entropie. Efe-
mérny súmrak božstiev. Volám, že neverím v bo-
hov a ony ma napájajú, až mám z hrdla kaktus,
]
a zdobený Čárli sa pýši svojou gigantickou erek-

ciou a hovorí, že vie, vie, vie... Sľubuje, že ni-
komu neublíži, rastie mu krk, jeho hrdlo sa ako
spenená vlna valí cez všetky poschodia, prapr-
vok, čo má štýl a kaz.
„Chcem Nelidu,“ kokcem, „kde je Neli, kde
je pani?“
Čárliho smršť ma schytí za pačesy a odnáša
búrkami do Nelidiných komnát, topím sa, zomie-
ram v plodovej vode. Nelida sedí nahá, s očami pod-
liatymi zlatým práškom, za písacím strojom a díva
sa na moje pohlavie, vztýčené v bujarej erekcii,
a monotónnym hlasom sprisahanecky vraví: „Čo
som napísala, stalo sa. Teraz si na rade ty!“
„Vy ste tu všetci blázni,“ vreštím, „pustite
ma radšej von, som bezdomovec, houmlesák.
Radšej peklo zdochnutia pod mostom, ako toto
šialenstvo. Radšej nech ma zabasnú...“
„Čo napíšeš,“ šepká vodnatý Čárliho penis,
„to sa stane...“
„Ja nechcem, nechcem už písať,“ nariekam,
„chcem sa zobudiť!“
Čárliho penis špliecha: „O chvíľu sú tu chlapi
v maskáčoch. Urob, čo musíš... Alebo chceš, aby
mučili Nelidu? Potrebuješ ďalšie obete?“
„Keď som sa ti nestihla pripliesť do stvore-
nia,“ povedala Nelida, „veril si, že vyrábaš nový,
lepší, jemnejší, krajší vesmír. Ale všetko si posral,
[
čurák. Ty zlo! Si taký fušer, že si zlátal presne to

isté, čo bolo, len s takou maličkosťou...“ odpľula si,
„tvoje dieťa je ešte skazenejšie, hnusnejšie, kapi-
talistické. Zabila by som ťa, keby som mohla. Moja
vina je obrovská, chýbala len bilióntina prvej se-
kundy a mohla som ti zabrániť.“ Zohla sa v páse:
„Odpusť, pán môj!“
Na dvere penziónu začali búchať obušky
a zloba. Pán Adolf Hitler priviedol upratovaciu ar-
mádu, opancierované vozidlá. Koniec sa blíži,
drahí moji, časová slučka sa roztiahla ako slíž.
Brechali psy vo vytržení, čierňavy požierali
jas.
Nelida vstala, ponúkla mi miesto za stro-
jom. Čárliho ošklbaný penis sa zmenšil, ustúpil;
znovu to bol ten starý, dobrý, ľudský Čárli...,
obaja sa na mňa dívali optikou komorného bás-
nenia.
„Nemáme kam ujsť,“ šepkala Nelida, nalie-
vala sa mi do očí, „prosím, prosím...“
Štetky blúznili po chodbách a urážali starcov,
ktorí sa nestihli zbaliť a ujsť pred pohromou,
každý pohyb zaznamenávaný v priamom prenose.
„Ja nie som boh,“ reval som. „Ja neviem,
o čom hovoríte, pustite ma von!“
Musíš sa pokoriť, musíš, musíš, volal ktosi
z čiernych priestorov – tie sa otvárali a ja som im
načúval.
]
„Ako, ako?“ vyplazoval som jazyk, „blázni

blázniví, ako vás mám zachrániť?
„Vyhrali sme hru,“ povedal Čárli.
„Hru? Akú hru?“ rozrehotal som sa. „Veď nič
také neexistuje...“ začal som ho škrtiť, „nič, nič,
rozumieš? Sme špinavci a zaslúžime si trest!“
Zatmelo sa mi pred očami a... Omdlel som
asi. Tma bola blahodarná. Neprítomná jagavosť.
Nelidin chromý manžel vstal z vozíka, odsotil
ho a utekal za mŕtvou Malumbou. Nepríčetne ju
začal znásilňovať. Začali tikať všetky budíky, začali
cengať, bŕŕ, Židovka Berta skákala od aparátu
k aparátu a syčala, že sa pripravuje ohromné,
nevídané, mnohonásobné vyvrcholenie, amen,
amen.
Na zamrežované okná a prístrešky začali
muži v maskách pristavovať kovové rebríky, ó,
chlapíci s balistickými ochranami z Izraela, vás
Nelidine chrobačie písmo nezastaví. Nijaká ná-
hoda, terč za terčom, z helikoptér sa spúšťajú
ozbrojenci na strechu, do vykopnutých úniko-
vých šácht hádžu plynové granáty, strieľajú hlava-
-nehlava, deväťmilimetrové samopaly ratata!
Ostreľovači nenechávajú nič na náhodu; in-
filtrovali sa medzi hostí, medzi fľandry a buzošov,
čierne hady medzi bielym mäsom – už vás dlho
máme v hľadáčiku...
[
árli do mňa nalial špiritus, sotil ma do

Čstoličky, hýb sa, hýb sa, klávesnica písa-
cieho stroja bola takmer nepoužiteľná, pružinky
sa potrhali, páska vyschla. Vyťukal som skusmo
pár písmen. A Čárli mi schmatol hlavu a obúchal
ju o roh stola: „Chruňo, ak rýchlo nezačneš, roz-
trhajú nám rite!“
Zdesene som napísal: „Mám rád šušky
smrad, pipiak je môj kamarát.“
Nelida pozrela do stropu, padli jej ramená,
posadila sa k polomŕtvej Židovke a vyliala sa jej
slza, Čárli zbledol a vydýchol... Pochopil som,
že to myslia vážne, počul som lomoz a krik, bú-
chal som do klávesnice, no slová nedávali nijaký
zmysel. Zľakol som sa. Zdvihol som v horúčke
ruky k nebesám a zvolal: „Panebože, čo mám
robiť?“
„Pánboh nám nepomôže,“ zrúkol Čárli, schva-
tol šampus, logol si a trepol fľašou o inú fľašu, non-
šalantné bublinky odplávali k plafónu. Črepinu,
ktorá mu zostala v prstoch, mi vrazil medzi obo-
čie a vrešťal: „Napíš!“ Krv vystrekla, stiekla po lí-
cach, ááách, zručal som, do očí sa liali zvyšky hni-
sov a všetky moje zbytočnosti v nečakaných
tempách zomierali, až som sa ocitol pred obzormi
sladkej temnoty a nedozerná prázdnota slobody
zaplavila priestor. Spomenul som si... Nervové
sústavy všetkého živého padali do mojej boľavej
]
rany – do jediného, nekonečne miniatúrneho

bodu, prapočiatky rozkvitli, zavoňali, rozkošatili sa
v horúcich farbách.
„To je nádhera,“ šepla Berta a Čárlimu sa
pohýbali pery.
Nahmatal som v poblúznení klávesnicu a bez
rozmýšľania písal: „Ja som...“
Nelida vyskočila, vyšklbla papier z mašiny,
roztrhala ho na franforce a rozfúkla do kútov, kde
vzbĺkli medzi ohníkmi zrodu, jemne mi zakryla
dlaňou ústa, pretože som chcel vysloviť slovo!
„Nie, prosím,“ prihovárala sa mi ako matka.
Kukláči dorazili vo vnútenej sekunde, množili
sa ako potkany, bagandžami rozkopávali dvere,
pažbami tĺkli do kľučky, nedôstojný adrenalín tú-
žil vtrhnúť do komnát. Atavizmy sa roztápali a bez-
medzný jas nepretržite padal na viečka.
V mrholení zrkadlenia som zachytil Čárliho
hlas. Pošepky vravel: „Tebe sa to podarilo...“
A potom zavrieskal ako decko: „Tebe sa to po-
darilo, ty blázon jeden šialený!“
Oheň preskakuje z penziónu na susedné
chyžky a vily, Vermér zažal pochodeň a ušiel.
Chodby sú plné slizu a pascí na myši, klap, klap.
Chlapci z rýchleho nasadenia prepadajú panike.
Vyzliekajú sa, odhadzujú maskáče a prilby a strie-
ľajú sami do seba, oslepení žiarou chaosu.
„Nalejete mi whisky?“ prosíkal som.
[
Niekto si požičal moju ruku, všetci sa objali,

len chvíľu, chvíľočku, v rozletoch roztvárajúcich
sa prievanov..., zahoď topánky, blato sfér, sme
znova na začiatku, čistí a slobodní!
Strácam sa vo vetre zmlúv a tie mi znejú
v oblažujúcej melódii voľnosti, naposledy ma
ohlušili všetky moje ja a splynuli do priesvitných
bublín – tie útulne praskali a s nimi a v nich ako
embryá nežnosti končili vízie a predsudky. Rúca
sa každá stvorená čiastočka s Čárliho nárekom,
ty si to dokázal, dokázal...
Zlosť zmätených kukláčov je ohromujúca:
biť, zabiť, ruky za hlavu, mlátia do dverí.
Niet sa čoho pridržať a pod nohami už niet
pevnej pôdy, nijaké sadenice, nijaké obrady,
pozrel som bokom, no nevidel Nelidu, nevidel
Čárliho, len trblietavé bytosti, mysliace si o sebe
v posmešnej pýche, že sú bohovia – tvorili v stra-
chu o vlastnú existenciu nové a nové vesmíry,
galaxie, slnká, planéty, úzkosťami trápené kosti
a krvácanie, orloje, smrť a bolesť nepoznania,
niet úniku. Nie, nie, namietal som, lenže slová
viac neboli slovami.
Niekoľko zvedavcov spomedzi bohov sa za-
motalo do siete nami stvoreného svitu, odhodili
zurčanie vibrácií, povrazy osudov a zbierali dary,
kotúľali sa v praskajúcich bublinách. Nebol buzík
Čárli, nebola Nelida, neboli matky a otcovia,
]
bohovia, detské džavotanie, ani stopa osobného

obmedzenia. JA som TY a TY si JA! Ani náznak
túžby existovať v hmote...
„V mene zákona!“ hučali ozbrojenci.
Vypadol som z objatia priestorov, zamiešaný
do večnosti ticha. A ďalej? Nič. Vôbec nič. Ku-
kláčom sa podarilo vytrhnúť dvere z pántov, hu-
lákali, ochotní opľuť, priložiť tesáky k hrdlu, vraž-
diť a znásilňovať.
Ako svorka besných psov brechali úbožiaci
a strieľali bezhlavo okolo seba, guľky sa odrážali
od stien a bzučali im pri ušiach, všetci na zem
a ruky za chrbát, škriekali, strhávali závesy: „Kde
ste, sviniari?“ Kopali pod stoly, pod postele,
do každej štrbiny vopchali nos, až im napokon od
strachu ovisli sánky, z jamiek vypadli oči. Kom-
nata bola prázdna. Vyjavene zízali s dlhými tvá-
rami jeden na druhého a omámene do seba vrá-
žali. „Kam sa vyparili?“
Len dohárajúce špaky v popolníkoch, čre-
piny, rúž na nedopitých pohároch, všelijaké
handry, ktoré sa im plietli pod nohy, a v topán-
kach zastoknuté ponožky. Na začiatku bolo slovo,
na konci je riť. Do ničoty sa vchádza naboso.
[
Ivan Kolenič
Až do nirvány
Vydala Agentúra SIGNUM s. r. o. v roku 2014
Prvé vydanie
Dizajn a sadzba: Juraj Martiška

Cover dizajn: Ivan Kolenič
Editorka: Zuzana Jarošová
Jazyková redakcia: Marta Bábiková
ISBN 978-80-970958-5-7
EAN 9788097095857

Ivan Kolenič Až Do Nirvány

Uploaded by

Document Information

Original Title

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

Ivan Kolenič Až Do Nirvány

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

IK-Nirvana-04k:Sestava 1 24.10.

2014 8:11 Stránka 1

© Agentúra SIGNUM s.r.o. 2014

Vydala: © Agentúra SIGNUM s.r.o.

Realizované s finančnou podporou

All rights reserved!

ocikedy sme s Čárlim vybehli na pre-

krátkozrakosť, svoju pokazenú štítnu žľazu, svoj

ohnivým nárekom. Nič od ničoho sa nedalo od-

Predpíšem vám aspoň Citalec a niečo na spanie.

zemiakov; a za ňou ako sadrový úlomok zloby sa

Po ulici sa rútila sanitka, Marta si sadla a dlho

nej diere sveta do hnoja a nechať si z papule vy-

rvýkrát som sa preďobal z vajca v zele-

Marta zdvihla obočie: „Veď hentam má to-

Zhorel som v diere, meteorit nemal zľuto-

z hmoty poprežúvať. Bŕŕ, zima. Behal som s ro-

kaz. Vyliezol som na strom a zajačal: mňam! A ja-

„Kde len môže byť?“

fungujúcej smútočnej harfy. Marta si začala čítať

kráľovstvá a ríše, palác v Mari, mocní králi.

en trochu pomôcť svitnutiu z pózy bez-

V tomto živote som sa narodil ako druhý syn

otupných písaníc, obrovské pyramídy strašne ne-

nohami, svet, ktorý ma vykopol ako hnilobu. Aby

a zas plakať dovnútra. Prečo sú všetky poetky

Rýchlosť svetla nie je konštantná. Na za-

vytváram si vejáre mihalníc v núdzovej obsesii,

oslali mi honorár z rozhlasu – eurá.

prídeš oň, nemý zaplatíš a utekáš. Predtým len

Obaja svojrázne prichádzali o rozum. Dívali sa

Dátumy sú navždy stratené. Tie živé dá-

zlatko!“ Ani svetielko nádeje. Snívam, či bdiem?

z trosiek knižnice triesky do tlamy pivníc. Pani

Naučil som sa vysedávať sám. Veď pri písaní

ypestoval som v sebe majstra samotára,

livec, s nikým som sa nepúšťal do reči, nie, nie,

a ukazujú smutne ovisnuté cecky, také krásne,

večnú úbohosť, zbytočnosť a osamelosť. A svoje

Predtým sme si varili péčko sami v jednom

„Ani ty si sa ešte nepremenil na krásavca,“

dole a hučí, aby som sa ponáhľal, pretože hentí

ráčali sme svorne jeden druhému v tieni.

končatiny na čempuritách. Takto ma herec z vý-

Ani tieň, ani zašepkanie vrahúňa, nijaká

raz domlátili skíni, oplieskali mi papuľu o stĺp, do-

Videl, že som sa poobzeral a poznamenal: „Ne-

vitania po záťahu sú ako kurva, ako uhľo-

ležali bezďáci, preberali sa z chvíľkového polo-

a skrepíruješ. Vošiel som do prvého verejného

stádo splašených žrebcov cez park, cez križo-

Rútila sa na mňa známa abstinenčná kríza,

som pojem o plynutí času. Už vo dverách som si

päťdesiat rokov a všetko, čo som prežil, všetko,

do zeme? Strýko a teta sú na pokraji zošalenia

ojím sexuálnym partnerom je virtuálna

hnevám sa naňho. Nehnevám sa už na nikoho.

tačov, vytrhnite a spáľte všetko, čo som nabrýz-

kolieskového kresla, steny chodby sa pohli a ute-

Krátko na svitaní, keď tučné upratovačky začali

v sluchách, trochu ma oblažil, srdce sa rozpum-

vo svojich efektných delíriách, preklínala sociálne

oncom týždňa sa diali veci. Začal som sa