Pampulóni – Miroslav Válek

Bol som doma sám.

Aby sa mi dobre čakalo, pil som kakao.
A tiež, aby som sa nebál.
Už som sa aj nebál, naraz ktosi zvoní.
Joj! Ešte to mi bolo treba! To určite budú Pampulóni.
Pampulóni z Pampulónie
- až to srdce zovrie: majú biele košele,
čierne pampulóvre.
Čierny pampulóver,
čierna papuľa,
čierne oči na mňa pampúlia.
Už niekoľkokrát prišli a sa schovali a zvonili a zvonili a pampulovali.
Každý Pampulónec, ktorý vidí zvonec, zvoní, zvoní, zvoní, až sa spampulóni.
Zapchaj si uši,
rob, čo chceš,
skry sa pod svoj pampulón
- všade čuješ zvon.
Je noc a je pampuloká, ale ja už nezažmúrim oka.
Čoho sa bojíš?
Kto ťa straší?

Veď som to ja
a klamem, až sa pampuláši.
Štefánia Pártošová - A keby zas
Kto seba druhým nedával,
v ulite dušu schoval,
kto do hviezd oči nedvíhal,
schol bez teplého slova,
kto miesto boja líhal si
spokojne na pažiť,
ach, tomu škoda, preškoda
bolo na svete žiť.

Kto pravde cestu nedláždil,

do búrok bál sa vkročiť,
kto v teple driemuc na peci
trýznivé nemal noci,
komu cez prsty pretiekla
zázračnosť ľudských síl,
kto v iných seba nenechal -
načo sa narodil?

Kto vieru v prehrách roztratil

a nenašiel ju znova,
lež k brehom svojej porážky
pokorne zavesloval,
kto na plytčinách utopil
kyticu mladých liet,
nič nedarujúc nikomu -
zbytočne uzrel svet.

Kto nikdy láskou nevzbĺkol,

šanujúc sviecu žitia,
kto poryv suchých citíkov
na zisky prepočítal,
kto chladný ako meteor
sám seba vyžiaril,
ten môže mŕtvy za živa
vystrieť sa na máry.

Ja požehnávam ušlé dni

búrlivo pulzujúce,
a keby bolo treba zas
vytasiť vlastné srdce,
i s krvou ho ja rada dám,
života neželúc,
len aby ľuďom na cestu
zasvietil jeho lúč.
Bolo i bude – Samo Chalupka
Veje vietor, veje
od Tatry k Dunaju:
Smutné hlasy idú
po slovenskom kraju.
Po slovenskom kraju
také idú hlasy:
už sa pominuli
tie slovenské časy: —
Časy naše, časy,
časy našej slávy,
keď nad Nitrou viali
slovenské zástavy.
Hoj, Nitro, zlatý trón
kráľa Svätopluka,
čo raz naň pomyslím,
srdce vo mne puká.
Boli sme my, boli
medzi národami,
ako ten náš Kriváň
nad tými Tatrami.
Bol ten náš kraj v kvete,
ale ten kvet zvädol:
Dobrú noc, Slováci!
Váš deň už zapadol. —
A keď aj zapadol,
veď on zase svitne;
ten náš slovenský kraj
v nový kvet vykvitne.
Hore sa, Slováci!
Hore sa! — a Boh dá:
bude Slovák ešte,
čím býval inohdá.
Stojí ešte, stojí
Kriváň nad Tatrami:
bude Slovák, čím bol
medzi národami.