Andrej Sldkovi - Marna

1
Ja sladk tby, tby po krse
spievam peknotou naden,
a v tomto due mojej ohlase
svet mj je cel zavren;
z vsosti Tatier ona mi svieti,
ona mi z ohov nebeskch let,
ona mi svety pohna;
ona mi kva zo sto ivotov:
No centrom, ivlom, nebom, jednotou
krs mojich moja Marna!
2
Ako vy, Tatry, ke oblak zlat
na hory svoje hodte:
tak ona duchom svojm mi at
tne v ivota svite.
Ako vy tamhor, boie plamene,
svetiel ste riedla, fakle, korene:
ona blesk mylienky mojej!
Ako vy, ven svetov zkony,
harmnij boch arovn tny:
tak t mne os, zenit, kolej!
3
Jestli sa city moje rozlej
po srdciach v Tatrch ijcich;
jestli ohlasy moje zavej
kradmo do asov budcich:
rodci mojej due, krajiny!
objmte obraz mojej Marny
bosou svtch predmetov;
toho, o spieva krsy dejiny,
nejali Lady rozmarny,
on bi bos vesvetov.
4
Krsa je modla, ktor rd vzva
sm ten, o tvor udes,
na u sa s bradou odvislou dva
rab z divch brehov Gangesa:
Tam sa ti zjav v Madony zrakoch,
tam v rozvanch nebom oblakoch,

tam ti znie v Zboja spevoch,

tam ti ju stvor dltko Canvy,
tam blska z hrsti Paromovi,
tam bri v morskch vlevoch!
5
Nespievaj potom krsy velebu,
ke sa raz ku nej rozenie,
zapri najvyiu srdca potrebu,
so svetom svojm skamenie!
Skamenie? Ba nie! ke anjel devy
nezdchne z teba zemskosti plevy,
o vzva nad okruch chleba!
Nie! ke a slva t neoar,
o svit z mojej Marny tvri:
znivo aj svet aj seba!
6
Ohlasov tchto zvon neodkliaty
zo slona tvor komra,
hlasov mohutnch ohlas a piaty,
obrk na prahu mocnra!
Ako ke vetrk v hradbch Devna
v ume slabukom deje spomna,
ktor m hromom hrmieva:
tak spevy tieto boja sa sveta,
e im svedomie slab rozmet,
ale nemono nespieva!
7
Z oblakov? Z vee zvon hodina:
o zvon? Nie pohrab smutn?
o zvon? i k poctm Hospodina?
o zvon? Poiar ukrutn?
as zvon! Vol bliie de sdny,
v ktorom zanikne svet svetov bludn.
Nu zvo! a hlas tvoj pokonn
zabije sa v bralch venosti,
a v hlasoch mrcich konenosti
asov na pohrab zazvon!
8
Dolinou tmavou pokoj si chod;
pokoj smr je, tma smrti stn:
Prroda sp, nebom sa brod
duch, blahho ivota syn:

Veern, smutn hodina zvon,

a diea hodn v spnok sa klon,
ale ven nemretia syn
z o smrtench spanie vyha,
a vo venho zorch svitania
lieta svtm poom vidn.
9
Tajdite, noci! svet mi odstrite,
svet mj jasn han mraky!
Slzu ostatn brs vycedte,
slep ste vy, moje zraky!
o tie tmy kryj? Tne osudov;
o tajn zrakom? Rodina bludov;
no, lete! Nad vs vysoko,
v svetl tie svetiel, bleskov zkony,
a nad prrody mtvej opony
vzlietlo due mojej oko!
10
Nestojte nohy! chote horami
v bosti gniou snemy!
Aj nocou rd bych by medzi vami,
hory Sitna, tak mil mi!
Nechc s nohy t tma ich spna?
No, ve nohy s zeme rodina:
Nu stojte, kost nosidl!
Ale ty, posol mladistvej dui,
let tvoj zvoje mrakov rozru,
srdce, ty cho, ty m krdla!
11
A prsmi mjmi znej tiny
veern v szvukoch tajnch,
v szvukoch tajnch znej hodiny
bost tch nebodajnch:
Ale ia, podlos zvon sveta bije
v tie nebies ihry a harmnie:
tak uspi ma, ty noc div!
Ve je to kliatba udskej zhuby,
e mmenie a zem svoju bi:
nech cit nebo aspo snva!
12
Ke zvona hlasy z vee scendali,
dolinu tichos obstala,

svetl nebesk hra sa zaali,

prroda cel zaspala:
a dui peknej pokoj sa zjavil,
e as mohutn hrmot zastavil
podlost udskch rozbroja.
Ale udskch je osud to du,
e astie samo seba sa ru
a niet v pokoji pokoja.
13
Zakvitl vby milo dchaj
vne veernej erstvoty,
blzke obloky dnu ich volaj
do devy peknej samoty;
tam ona stoj nad tichou strunou,
had do svetlch nebies alnov
cez biele okna zclony:
Vtom pekn dy k sedadlu sklon,
bezn struna isto zazvon,
hlas jej sa hne medzi tny:
14
Tam nad Sitnom hviezda let,
na krdlach sa nesie zlatch;
nele v kraje zemskch det,
sestra, zo zafrov svtch!
Zlpi a svet z tch bohatch
bleskov tvojej vyej slvy,
v prachoch svojich iernoatch
nebesk tvoj cit zadlvi!
15
Spalo dieva, sladko spalo,
nevinnos ho kolsala,
spalo, ete ke aj vstalo,
noc mu vo snch itia dala:
Spala deva, spala mlo,
obraz jeden ju zobudil,
srdce v tbach zaplakalo,
cit sa do nej cudz vldil.
16
Jak vy, moje mil kvety,
jak vy de a noc som ila,
jak vy neznala som svety,
jak vy pre ni netila!

Rua, tys sa rosou zmyla,

e ti slnce ta clon:
tba cit mj zaclonila,
preto zrak mj slzy ron.
17
Slzy ron, le nie zato,
duu tba e zajala;
oi moje, moje zlato
za svt bych tby dala:
Oko slzou je zaliato,
e tu lska asu sli;
preto plaem, e zem tto
ti len ti a ti!
18
Szvuky pozdn ete umeli
svetlom priestrannej svetlici,
okrhlej dlane prsty zastreli
ruov bos na lci:
A starostliv, biela pravica
zbehne nhlivo z vbneho lca
ta, kde si srdce ustlalo,
a s podivenm ruka ctila,
e umn deva srdce stratila,
a cudzie tam sa hbalo.
19
A ruka prav bystro hovor:
V ilch som svojich zbadala,
e srdce druh tuto si dvor:
Ja som ti prvo to dala?
A srdce: Nevie, priateka mil,
e pani tvoja mi dovolila
v susedstve tvojom prebva?
Ale vie ty to, srdce neznan,
e komu panej srdce je dan,
ten ma si tie m dobva.
20
A srdce zase: Nie tak, premil!
Priatestvo tys mi povinn;
za paniu teba nepostavila
nad srdcom umn Marna:
Pozdravi ti ma ona vo troje,
a nie takto hdky, rozbroje

so mnou zana kzala.

Ruka zachla, pravdu uznala,
ven mu vernos zaprisahala
a vrcne srdce objala.
21
Ihla, uvo havranie vlasy,
striebrom nevia ich von let;
reaz zlat, zamraila si
alj hrdla snehov kvet;
diamant prsta, nao ty svieti,
kde svet iskier oko tvor?
Grant chladn, o k prsiam let,
kde posvtn plame hor?
Nramnice, put zlat,
bute z peknch ramien sat!
22
Ihla, zosta pamiatka mil
ostrej lsky, o ma ranila;
reaz, via tie hrdla ctnoty,
ty zlat obraz jednoty;
diamant, ke noc v svety kro,
ty svie mi miesto jej o;
ty studen grant, ochladzuj tie hnevy,
o proti mne horia v adrch drahej devy;
nramnice zlat, nao by vs sala,
ke slobodu svoju otrokovi dala!
23
Ty noc vna, ty noc tich,
krovn ty nebeskch snov!
Ty uje, ke slvik vzdych
alobn ia svojich tnov:
Daj mi by snom, o raje tvor,
by pokojom, o strasti bor,
ke tie tvoj svety oto!
Tam sa k dui jej nachlim,
k tm krajinm srdca milm,
ke zastrie blesk hviezdnych o!
24
A ke zas svetlo rannej zory
osvieti tvr t nebesk,
ja tam budem, kde bos hor
v hviezdnych o jasnom blesku.

A potom zlietnem tlym letom

k aliovch adier svetom,
spoiniem na ich dolinch
a hadie chcem na tie krytly,
o v bleskoch zlatch pozostali
na hviezdnych o vinch.
25
Rozhodn u mal as po da strane
zpas s mranami nonmi;
u vetci z pntov kriia o rne
hrdlami aj storakmi:
Ja vstanem; zhradka mal
aby mi vn erstvch podala,
vbivo na ma volala;
tam stanem, zrak na vchod obrtim
Ah, o? prroda s zorenm zlatm
do jej obloka zastala!
26
Oi si premniem, bliie prikrom,
a o sa zrakom zjavilo?
To dieva proti obloku zom,
kde pekn dy zloilo:
Hlava jej mkkej na rke le,
od ps arovnch v zhyboch be
ata jak obnovec biela:
a nad ou vidm, ako na stri,
chvie sa v slnenom oslavy kri
z krs jej vstalho anjela!
27
Ustp! on hlasom hromu ma bije,
jak smie sa bli ku krse,
ke ona v chvkach tajomnch ije
len sebe, v pokoja ase?
Sm ja mm prvo v as tento sladk
dva sa na tvr panenskej matky,
ke dcha si v snch zavit!
Odpus, ja nechcem prvo pokoja
rui, brs ona priateka moja
ale mne z tvri jej svit.
28
Ustpim; ale pamiatka moja
naveky si to spomna,

ak je vo tmch anjel pokoja,

ak je vo snch Marna:
Oiam som vlastnm nedal verenia,
i blud to, i zvelienia
skl mi kto na nos pripna?
Slva cheruba tak ju obstala,
e sa po tvri rozozna dala
mlad dreniec rodina.
29
Pavuinky sa tyri vykradli
spod snenej ipky na elo,
dve z tchto vlken sta obsadli,
dvoje z nich k hrdlu zletelo:
Kto by pomyslel, e bik lsky
sem i tam tieto hodvbne vlsky
po poli krsy rozkldol?
On ti ich zvbil z vin ich vlasti
a po nich z adier ku riedlam slasti
znachor ten sa ti vypriadol!
30
A po jej lci, o za zl malo
tomu, o sultnsky si driemalo
na mkkch ruky perinch
po lca toho ruovom sdku
blesky zr rannch lietali;
akoby deti v Sitna dolinch
v zhan bystrom, v lp starch chldku
o drevn blku sa hrali:
lebo jak arvanci, ke psaj voly,
za letakou jastria v zakvitnutom poli.
31
Jakby siroty v iaoch plakali
kvety na hrobe otcovom:
tak pod jej elom dva riadky stli
vlskov v odeve smtkovom.
oe tie smtia? Hdam zvidia
tm dlhm, ktor vylha vidia
najkrajm okolm tela?
Ach, nie! Radosti noc im pokradla,
ke jej oi, im mil zrkadl,
ich tbam napriek zastrela.
32

A ich sa iaom ako posmieval

smech kto mu vie prinu?
Hdam satirkou vo snch previeval
ks povben dievinu;
alebo spiacim citom ho tajn
ks pohad v pekn bosti krajny
na rty ruov vyldil:
Dos na tom, do snov mrnivch kraja,
chudk, nevediac cestu do raja,
smeok tento zabldil.
33
Oj, mocn si ty, moja predrah,
aj v slabch chvkach politia!
A krsy tieto kto popremha,
ke celm ivotom schytia?
Ale hdku mi sama vysvetli:
o za zzraky v tebe sa stretli?
i sp aj vo dne v oiach jasnosti?
i nesp oma v tmch zavrenma?
i nesp, ke a snek objma?
i sp sen ven mladosti?
34
Odstri u raz, odstri, Marna,
adier milch tajomn chrm!
Mramorn socha sa pohna,
ke tokm k nej hlasom volm!
Ale, o div? i hviezdy krsu
slabuk um zemskho hlasu
na p sveta dol upros?
Ale vyznaj, i blesk zornici
smrtn bledos na rue lci
slzou lsky neporos?
35
Vchrice stran sa rozlietli
nad mladistvm nebom mojm;
so snom sa zraky moje stretli,
zdchli svetl brnam svojim;
a pred oi nespiacich citov,
s podobou stranou, nezakrytou
obrazy div zastali:
Vtom duch ndeje krsnej sa zjav
v anjelskom svetle tvojej postavy
a elmy hrozi prestali.

36
o je ndeja? Blesk mmiv,
neastnch dov nevern syn,
nepriate! biednych milostiv,
astnch hodn alek stn:
On tbu, matku vlastn, zbije,
kolsku v srdci si rozvije,
v srdci aj hrob si vyryje,
v plameni vlastnom potom zhor
hradby pekla sce zbor,
ale nebo neotvor.
37
Vytrhni obraz mj z pamti,
zdus kad bosti hnutie,
roztrhaj mojich citov kvety,
ho v najhlbie zabudnutie,
aj spevov tchto bled stny
zru, drah! ale cherubni
nevyrv z due teba mi!
A o bys svetmi zutekala,
o bys za svety ma zahnala,
vade stan lsky chrmy!
38
Marna moja! sveta brov
duch mj tich sa neboj,
vulknskych sa neakne krov,
nezakne krvavej zbroji,
svedomie ist svetov plame
ak pokojne v ten hromov de,
pokoj mj v hrobe nezhynie:
No mu strhn svet mj cel
jednho slova hrozn strely,
slova toho z st tvojich: Nie!
39
Srdce tvrd pokojne had
na rozmliaden ptou kvet,
v dui divej sa neusad
citov nench milostn svet:
Ale ty, drah, kvet dobroty,
mohla bys vidie trpnej psoty
v horkch slzch splen tvr?
Mohla bys poda dui vernej
naplnen otravy iernej

rozlenia stran pohr?

40
Nie! Ha, milostn ten hlas
zamkna ia v pekla hroby,
a vedie brkou itia ns
v blaen ivota doby!
Nie, neustpi lsky sila
lichotnm sveta ndejam!
Nie, o by zem sa v priepas skryla,
nezvrti svet bosti nm:
Nie, ni mi zloba nekodila,
ke teba, drah, teba mm!
41
Mono mi tvojich st sa odrieknu,
mono mi ruku nedosta,
mono mi v diaky iane utieknu,
mono mi nemilm osta,
mono mi stam smdom umiera,
mono mi iali v samote,
mono mi ivot v pach zaviera,
mono mi nei v ivote,
mono mi seba samho zhubi:
nemono mi a nebi!
42
Verte mi, verte, krajania moji,
vy, itia mjho priatelia!
Pravda je, v mojich slovch o stoj,
vern sa vene o pravdu delia:
Bjenm tvram mojich vrazov,
zzranm farbm mojich obrazov
vieru nedajte udusi;
v boskch kolskach divy sa rodia,
boskos nm ony z neba privodia:
uverte, ke chcete sksi!
43
V krajoch velebnch slovo boskosti
v jednej sa vine jav,
v podobe tejto hlasy vekosti
poddanm dolinm vrav:
Beda, kto v mori vid len vodu,
kto nepouje nem prrodu,
kto v skalch vid len skaly!

Zzrak je nem pou prrodu?

Dos rz ste sa vy, mylienky rodu,
slepmi zrakmi dvali!
44
V krajoch velebnch slovo boskosti
v jednej sa vine jav,
v podobe tejto hlasy vekosti
poddanm dolinm vrav:
Vavu tto ozrutn bral
kto zn, kde moc tie masy nabrala
ako balvany obstli;
a hrzy tch skl s ich stranou nocou
od dvnych naich praprapraotcov
priezvisko Sitna dostali.
45
Bol ten vrch kedys peklom, i sitnom
bludnm pohanskm rodinm,
teraz, v stolet hladnom a stnom,
nim je svojim dolinm.
as ete prde, kde duiam zemskm
Sitno sa stane vrchom diabelskm
a krvou iernou sa spen;
as ete prde, e duiam svtm
Sitno sa stane hradom odkliatym
a meno v Nebo premen!
46
Teutnska zvis, blud krivook
Sitnu es jeho odobral,
vrch nealek, brs aj vysok,
meno Parads vyobral:
No na vrch tento, na vrch severa,
modli sa chod nbon viera,
za vrch ten prosi hnev bo;
severn vetry vene do duj,
odnies ho na juh sa usiluj;
viera tie hory prelo!
47
A slvy tejto u okamenia
nadenos moja videla,
ke bos moja moje tenia
na hory tieto letela;
letela, stla; do milch krajov,

do mesta, zhrad, do lk, do hjov

s dvojakou tbou hadela:
Hadela, k skalm vrtila zraky,
tu nesmrtnho ducha zzraky!
v podobe obra zazrela.
48
Ani neverm, mus by ona
kanou tch vych bytost,
ktor nm tajn kryje opona
v prijasnch svetlch venosti:
Lebo tak mi je pri nej bezmiestno,
hne nebosladko, hne zas bolestno,
nemono na u sa dva!
Kad mylienku v anjela men!
a sm som ete nezjednoten,
i ju mm bi, i vzva?
49
A duch ten stoj, na ma sa dva,
ja stojm, hadm na neho:
Ale on nebol, jak zl duch bva,
moc mal on ohos milho:
Kto si? Ma bos tvoja zrodila
a krsa mi za dojku slila,
veky ma k zrade nepohli.
Skrknem: Bohya si ty vernosti!
Nh mojich divom prejat kosti
nevdojak k prachu sa zohli.
50
Tak due vlastnej velebm dcru,
zrazu svet zmizne okolo
zrazu zas svitne kto mi d vieru?
Skl Sitna tam u nebolo!
Pohronsk nivy sa usmievali
oiam hladovm, tieto hadali,
kde sa bohya podela?
Vtom sa zas ona dstojne zjav,
zzranej knihu mi veliavy
na kvetn dlabu prestrela.
51
Prestrela, potom pri mne zastala,
neila slova hovori:
Tvr moja bytnos tto vzvala,

ruka la knihu otvori.

o je to? i al-korn Arabov,
i svet magick sn Barkochabov,
i deje svetovazov?
Rozhodm ak, zlat zpony,
a kde sa mi peknch odclon
Rafaelovskch obrazov!
52
Odhalm prv. Kde npis? iadny!
Ach, ak driena mladucha!
Jahody zbiera, trh kvet vnadn
koda, e ta bez ducha!
Ona si sed, zobk jahody,
do vienkov viae kvetov slobody,
na rtoch nevinn tiny:
Bez ducha? Pozri pekn mier ela,
zornicou peknou tichos vyzrela
Ona? ani tie Marny!
53
Pre! Odstriem druh. Oj, si velebn
ocen v svtej tine!
Jak sa uzer breh ten malebn
v mohutnej tvojej hladine!
Rukami diaku objma mora
na brehu socha z bielo-mramora:
Socha? Nie, naden deva!
Ba anjel letkom prachu sa tknci,
oi blesk, sta plame horci
Oj, krajie ona tieva!
54
Tret. To Vlasta v hradbch Devna?
Srdenm lca jej horia,
kuu si tuho, hnevno napna,
u zraky jej strane moria!
Jastrabie oi za chlapmi letia
bosou? pomstou ony sa svietia
a syp blesky zhuby.
To je Xantipa! Ale Marna
stranejie hrzy v hneve odpna,
lebo vo hneve nebi.
55
o alej? Biele vy holubinky,

jak sa bezne ihrte

a nad zhradkou vrnej dievinky
z o v oi hrktate!
ervenou nkou prik sa hlad,
pytek sa druhm pytekom slad,
krdelk snen artuj:
Ona sa na ne s smechom dva,
zd sa, e z st jej hlas sa ozva:
Chudiatka, sproste miluj!
56
Potom? Ach, to je Petra svtya
v ohradch rimanskej slvy,
velikos sa v tch stench vypna,
mramorn vravia postavy!
Tam pred najvym posvtnm stolom,
okom letiaca k nebeskm plom,
ka naden dievina
a na jej ele svtosti dha
Ona sa modl? Ona sa rha,
ke kakne zbon Marna!
57
o tie obrazy, mati vernosti,
povedz, o tie znamenaj?
i azda mojej drahej peknosti
odbleskom akms by maj?
Maliaru biedny! zmrhal si stny,
zmrhal si pracn svoje hodiny
a chybels krsy krajiny!
Tys chcel ustli let idelu,
vystavi chcel si Marny chvlu,
a m satiru Marny!
58
Hrd je ona. Holomok podl,
beda ti v krsnej blzkosti!
V zraky si ona hromy vymodl,
v postavu hrozby prsnosti;
na tvr jej jasn svedomie vzlet,
z ela jej svtos vek zasvieti
oslepne pred ou, potvora!
Ale sta pred u v jej vlastnej cnosti,
a z uachtilej tejto hrdosti
krsnejia skvitne pokora.
59

Pristp k nej, zlomysen klebeta,

vid ju a ni nesksi,
pekn jej dua ti je zastret,
sm seba oklama mus.
Kad jej slovo hdkou ti bude,
jej pravda v tvojom a nech blude,
zjavenie jej a ubije:
Ale jak v bystrom Hrone kamienky,
tak sa tajomstvo mojej milenky
duiam primnm odkryje.
60
A ke zabri nad ou ls div,
o neutuje anjela,
strach ju objme nespravodliv,
hne by mu v rukch omdlela:
No tu na svoju skrkne ndeju,
a na jej stach hne sa zasmej
bezpen pokoja zore:
a nad ls zlostn alebo skpy
svedomie ist jasno vystpi,
jak hrd slnce nad more.
61
Poul si tich vtka vzdychanie?
Videl si kvety sperlen?
V tach nebeskch hviezdiky rann?
Ru vdncich tenie?
Neslchals nikdy o srnke milej
v ostrch pazroch orlice divej,
ke v tichch prosbch umiera?
Ona, ke osud ju vihne prsne,
tlym sa srdcom ku mne pritisne,
ticho si slzy utiera.
62
Vskutku ja, krsna, vtedy sm neviem,
i zvis ctim, i tos,
tak si mi pekn s tvojm ialeniem,
tak dvojn vo mne pohnutos;
a odpus, jestli kedy tak hrem,
e z tvojho iau ete sa tem,
o by som teba mal tei:
Odpus mi tto svojhlavos mal,
e chcem sa radej oproti iau
ne proti krse prehrei.

63
A ke a sladk chvle obstan,
mlad tie zmysly jak hraj!
V kadom milho itia orgnu
tisc radost lietaj.
Hne jakbys chcela k nebu sa vzpna,
hne jakbys chcela svety objma,
plns rozkonch zpalov!
A tu zas v novej som pochybnosti,
i sa mm tei z tvojich radost,
i z tvojich o kritov?
64
No, neiadam si tvoje radosti,
brs aj prekrsne, nevinn,
pre ma nech trebrs riedlo sladkosti
zastane, vyschne, vyhynie;
iadam si ale jednu z radost,
pravda, t najprvnejej vekosti,
v ase nezmennom pova:
Rados t, vene do tvojich o,
ke sa z nich rados nadzemsk to,
s sladkm nadenm sa dva.
65
Hron kaln vody brno val,
zimn vchor zhora veje,
nad nm mldenec osiral
stva, stva slzy leje:
lebo v svetoch tch rorych,
v pach tch smutnch, divodivch
hodn svtch, pokojnch niet;
a t, o dua jeho vzva,
zvistn diaka mu zakrva,
t nemono blzko vidie!
66
Tby sa jeho unaj
v ivot vy prudkm letom,
mylienky jeho si lietaj
idelnym slvnym svetom:
Ale zkon ho nevyhnutn
na alr lsov tmav, smutn
ohromnm putom prikoval;
a t, ktor duch jeho vzva,

techu svoju v nej si snva,

t mu za kopy hr schoval!
67
Odpus, drah, ke smutn hlasy
vzdychne k tebe priate vern:
Na astnch hodn iv krsy
tys bohat, on mizern;
ty v srdca hradbch uzavren,
milmi svojmi otoen,
nebud sa z mladistvch snov;
duch sveta jeho tajnou mocou
vedie brnou itia nocou
v div boje udskch duchov.
68
Podaj mi ruku, vekocit,
k idelnym du horm,
kde slva v zlatch bleskoch svit
slobodnch srdc priestorm!
Z vin tch hame v zmtok nzky,
o itm, k hrobu od kolsky,
satanskm ramenom vldne:
Vidte, jak blkom hor!
Ke ten padne
lska svety nov stvor!
69
A v svetoch tchto, dua moja,
vek s, o s tu mal,
pokoj ven bez nepokoja,
sladkos, ktor ia nekal;
tam zlato krsu neprevi,
tam slabos srdce nerozdri,
zvisti tam jedy hyn;
v svetoch tch s vrelosou srdenou,
sprisahan vernosou venou,
mil ku milm sa vin.
70
Hoj! jak je sladko i s anjelom
hodn anjelskch ven rad,
vola toho svojm priateom,
o tvorca je svetov a hrad!
Jak je velebno krsu matkou,
cnos, pravdu vola sestrou sladkou

a pokoj bratom nazva!

Tu bos pozn oslven,
pocti sladko, o znamen
v nebeskom objat bva!
71
Ale o volm, osiral
pod jelami stojac Hrona?
Tam, kde vysok Sitna skaly,
hlas mj nepouje ona!
e nie? i jej, krsnej, o krse,
jej, anjelu, v anjelskom hlase,
beznej bos nespievam?
Ke spevy tieto by mlali,
sitnianske skaly by volali
tak k nej a k slovenskm devm:
72
Slovensko mlad, rodisko moje
aj mohyla mojich kost!
V tebe mm peknch obrazov dvoje
a dvoje vekch bost!
Ako je krsna t moja deva,
ak k nej bos vo mne horieva:
tak ty a k tebe, otina!
Ako tys pekn, krajina moja,
ako mladistvos mil mi tvoja:
tak pekn, mil Marna!
73
Chcel bych vs obja, kraje rodiny!
nruie zke, ry cit:
Jak mi je sladko v adrch Marny
objatie vae pocti!
Jak mi je blaho ni, ni neiada,
z objemu v objem naveky pada,
troch nebies slasti prijma!
Vlas drah bi v peknej Marne,
Marnu drah v peknej otine,
a obe v jednom objma!
74
Ako ke na tie snehov Hole
vranch orlov kde zlietne,
a preletujc hore a dole,
ve sa jeden s druhm stretne

a samopane let ich sa kri,

jeden sa zvi, druh sa zni,
a hne zas ticho zastan:
tak na alich adier dieviny
havranch vlasov astn rodiny
v letoch tichch sem-tam van.
75
Nad Hronom mlad breh sa ti zjav
bielou ruou zakvitnut,
na kvete s rannou rosou sa bav
blesk z nebies istch svitnut;
hne sa korunka jasno pozlti,
hne sa zas v biely nestn zaat,
ohov ni mrazov netu:
Tu by, Marna, si sa uzrela,
bielos tch ru je z tvojho ela,
hra bleskov, hra naich du.
76
Krajan mj, zn ty tie dve studniky,
o v tach Tatry blskaj?
Ich nebojasn, blzke vodiky
iskrenm jednakm hraj;
zastane pri nich, z ktorej sa napi?
Z obidvoch! zvis mus a lapi,
vidiac plvanie ubrienky:
Tak ma dvojak tba napad
a zmysel kad oksi iada
sperlen zraky milenky.
77
Ktoe by kvet ten ponho maku
na tch stach nevidel rd?
Jak by peknmu nearil zraku
pod rtom kostiek slonovch rad?
Na st tch mil, pln karmny
mlados si sadla mojej otiny,
na zbky bielos neviny:
Zvzok tch farieb nie je nhoda,
tu mi podva matka prroda
dve farby mjho nroda.
78
Na kvetolkach v Sitna doline
v hrch slovenskch devy stoja

a ozva sa v spevnej rodine

slvne: Hoja, una, hoja!
Krsne klineky sa ervenej,
a krlikov sa st, st belej,
a jaro s nimi pohrva:
Tie hry, tie kvety mi vystavila,
lene v tlej obraz zavila
v lcach milej matka Slva.
79
Vie, ke zornica lieta si mlad
v nedbalkch, to v ranom stne,
a milho si Chasona had
po vysokej Javorine?
Ke zora non oblieka aty
a tou zastrie palc svoj zlat,
zrakom smrtenm ukryt:
tak v peknch chvkach jednej hodiny
de bielych adier mojej Marny
sto rz zapad a svit.
80
Na horch naich mldenec stva,
spev jeho kvet due jeho;
zpasy bohov on nerozprva,
nie huk rytierstva starho;
hlas ten nezvon bitky pradedov,
nehlsi spev ten krivdy susedov,
nie biov sveta hromoplesk:
Zarie si do ps, bos zaspieva
a poom svoje iale rozlieva
a ndej budci blesk.
81
A iale svoje poom rozlieva,
e je svet aj krem otiny:
a ble svoje poom previeva,
e tam niet jeho dieviny;
do vekov novch hlas jeho let
a blesk fania z tvri mu svieti.
No adr vernej slovenskej devy
k prsiam primkne vern uhaj;
slvne v spievankch zazvonia hnevy:
svetom bude, zky mj kraj!
82

bosou pekn vzdychla si deva,

to duou striaslo uhaja,
ohlas ps mladch Sitnom zaznieva
a let do Tatier hja;
a vek hj ten ohlasy zdvoj
a na juh a na sever vstroj,
tam znie Uralom, tam morom:
a alej svetom celm vykro
a spieva lsku s velikm chrom,
a zas sa v jej prsia vto.
83
Dobr noc; tich, sladk sen,
krsna moja! Pozdrav pole
mil od strn, kde bva ten,
nad ktorm nia snen Hole!
Pozdrav tie vby, dom ten cel,
v ktorom si prv lsky strely
do ps vernch mi strelila;
pozdrav mi Sitno, kraj ten cel,
kde oi po prv videli
tvr, o mi vene je mil!
84
Tak dobr noc! Ja za horami
zosta mm, kde Hron sa to,
a tei sa s nebies hviezdami,
so sestrami tvojich o;
ke jedna z nich, o rno iari,
pozdrav zore tvojej tvri,
rozpome sa na lsky moc:
A zas, ke mesiac vzlietne bled,
na Hrona breh si spome vtedy,
spome si, drah! dobr noc!
85
Nad rozvinutm pkom zastala
Marna bieloruovm,
letaka tmavoerven, mal
sadla si k stam pkovm:
Zore na zlatch horch zastali
a svetom diamanty rozosiali,
perlami zastreli kvety;
a s pompou touto syn hsenky,
jak lstok z lipy, k rui milenky
zlietol na klamn zlety.

86
Ty si obratn ruku, predrah,
jak strela za nm vystrela,
cifrovanho vernosti vraha
u v prstoch svojich s videla:
Na jeho prky krsne s hadela
a tvr sa tvoja pekne zardela,
bilas vza peknho;
v jeho si zradn oi pozrela
a hnevom tvr sa tvoja zastrela,
sta zhrmeli na neho:
87
Motu zradn! srdce ti bije
strachom pod prstma mojima;
a v om sa patn nevernos kryje,
ke sladk ruu objma!
Vid tie slzy na lcach rui,
o od svitania bolestne ti
po ihrch tvojich lskavch?
Ty lieta, zlodej, od milej k milej
a v lakomosti tak bezoivej
med kradne z stok voavch.
88
o si nezostal radej zakliaty
v erviaka venej podobe?
Alebo o si, smrou oviaty,
nezostal v hodvbnom hrobe?
Nao zlodeju krsa prrody?
Nao zradcovi krdla slobody?
Podlos m by zemeplazom!
Aj udsk myse v tom zabldila,
e a by slvnym ona sdila
z mtvych povstania obrazom!
89
Tak si ty, vern, pekne horlila
nad svojm rabom krdlatm
a tvojich rua lc sa rozvila,
ohriata plameom svtm;
ako si krsna, ke krotkos tich
z adier milostnch pokojne dcha
na svet nevinn pokoje:
Tak si velebn, ke cit tvoj statn
vznesie sa mocne v zpal posvtn,

achetn vedc rozbroje.

90
Hnev pomste podlej zaasto sli,
hnev zvis meom ozbroj,
hnev nruiv aj due si,
hnev aj s zloincom obstoj:
Nech ale kri svet o pokoji,
nech pou nechce o iadnom boji,
nech hynie v mtvej porobe!
Marnu znajc, chpem rukama,
e hnev svt je len lska sama,
a v inej ducha podobe.
91
Bohya moja, krsy krovn!
Anjel dobroty, neviny!
Perla bosti a Lade rovn!
Mj svet, mj poklad jedin!
Ty tba due, ty nebo slvy!
Koruna dievat, diamant blskav!
Mj ivot, ndeja moja!
b ma, potom u brs cel zhyniem,
brs sa aj v asnch svetoch pominiem,
zbavm venho pokoja!
92
Takto podliza, a v dui jeho
przdnos sa pust ozva,
a krv takho planca nzkeho
telesnos hrub rozrva:
Na stach jeho posvtn suby,
a v srdci jeho strely zhuby,
a v zrakoch ohe neist,
po vrchu krsa, vntri hnusota,
v prsiach je zrada, v tvri dobrota,
inie cit, hlas inie ist.
93
Tu ona ml a hviezdne oi
sklonia sa v panenskom studu,
noha poslun nabok odkro,
vidiac lkav obludu:
Oko to, v letku na tvr podlahy,
padne na prste vernosti drah
a stud sa na hnev premen;

a strny anjel, o sa z nej rod,

kedykovek zrak na prste hod,
takto jej slov odmen:
94
Chlape, nem sa! bos m zraky
bystrejie nad zrak sokola,
aprve slepch bosti mraky
nezmizli ete dohola:
Teraz si sama oi zaviae,
lebo aj tak sa zriedka uke
primn mil a mil;
no, ale bos mojej priateky
oi m jasn a zrak tak vek,
e sa ti na dno prebila.
95
Na sa namha? ve tvoje slov
s podvrtence blznovsk!
Jej krsa tisc krs je osnova,
jej cnosti cnosti obrovsk!
Slep ku zlatu slnce prirovn,
ale l slnca ist, arovn
len slnca zostane slva:
Tak ke sa patnk na krsu dva,
chvlami svojmi ju len prezva
a do patnch jej nadva.
96
Ver, pravdu ty m, cherub velebn,
ochranca mojej Marny!
Le zd sa mi tvoj hnev nepotrebn,
na s venosti hodiny?
Satan je tak neastn vlda,
o sama seba klame, okrda
v zlomysli z neba vyhnanej:
o jej ukod podliza plan?
Jej cnos nepojme ani neran:
klam jeho pravdou je na nej!
97
A o, vy spevy, srdcom vysokm
obrazy svoje cente?
Vy zrakom tie sn len krivookm
vek na mal mente!
Nie, udia bo, ve krsa mil

lsku jej mannou cnosti kmila,

t i ns chod krmieva:
e hlas n slab, samy uznme,
ale boh, o robi mme?
Nm je nemono nespieva!
98
V blzkosti tvojej, moja Marna,
sto citov z due mi kyp,
k tebe sa ivot cel pohna,
jak roj viel k sladkostiam lipy:
sta mi primr k rubnom tvojim,
myslm si vene, e nerozdvojm
prah due od due prahu;
srdce mi do brn ps tvojich bije,
lebo tam ono bosou ije,
tam had otinu drah.
99
Svety zvistn medzi ns stali,
roztrhli blah objemy:
oe mohutn asy zskali,
rozliac nebo od zemi?
Lska na zemi nebo stvorila
a ns naveky zvzkom spojila,
ktor sa ned rozli:
Vytrhn srdce m osud div,
blesk o zhas hrob zvistliv:
bos nemono umui!
100
Nad mladm elom zahrmia, zmizn
tne letiacich osudov,
do mladch citov ble zahryzn,
ndeje prejd do bludov:
Mldenec, vo si zo svetiel itia,
pokia ti asy moc neuchytia,
hviezdu vonho nadenia,
z ktorej by svt pablesk jedin
cez vetky tvojho itia krajiny
rozlieval svetlo spasenia!
101
Nehoden srdca, rozumu, hlasu,
ni o, u i asu,
kto v svetoch du nenjde krsu,

ju by zabil v svtom asu;

a ku slve sa iste prebije,
kto v jednej krse pre vetky ije
a za u hor, o nej hovor,
z nej si innosti hory otvor.
Z nej bor, tvor, jej sa pokor,
zlos z jej priestoru vymor!
102
Moja je ona! z ela svitaj
zlohy srdca vrelosti,
z lc krsnych, z hviezdnych o volaj
pamiatky mojej bosti:
Na sladk sta sta primreli,
aby oboje zjavne vedeli,
o sa srdcami ozvalo:
Duu mi dala, ruku sbila,
vetko objatm vrelm stvrdila:
tak oe sokom ostalo?
103
Mria mil, vsta! uchy krsne
dieatko, poklad n drah;
Jeruzalema mesto neastn
svoje na vysiela vrahy!
Vsta, mil! chva m neodbije,
srdce sa nae bezpene skryje
v tichch dolinch Siona!
A dua matky hrzy pocti,
perlu ivota svojho uchyt,
tajd: diea, on a ona.
104
Na pti krotk samota stoj,
cdrov chldok tam vonia,
tu je syn tly azda v pokoji,
ptnici vern sa sklonia,
jeden i druh diea ustska.
No hrom Heroda aleko blska
rodinka, alej od neho!
Vstan, zvistnej diake neveria,
kroky splaen rovno zamieria
na brehy Nlu svtho.
105
A ke u zomrel tyran psohlav,

k otine zas zatili,

li a od srdca dieatko slvy
na svtozemi zloili:
a s podivenm sa udovali
nad tm, o kryli a vychovali,
o v staji hrialo hoviadko.
Tak, drah, stra aj ns ls ierny:
tys mati tla, ja otim vern,
svet Herod, bos dieatko.
106
Vek n je tak prza netrebn,
e ni v om nem svtho;
idea mu je snrstvo velebn,
a vo fabrikch boh jeho:
Do iat lsky sa sova oblieka,
krsa v otroctve potrieb narieka
a vernos kad vysmeje.
To je tn asu! povie. Mne to,
lebo tn tento veku tomuto
patne na pohreb zazneje.
107
Ku krsam slvnym idelu,
obraz mj drah, primrime!
Na biednych lianu lebo chvlu
vym citom zabudnime:
Nech astie svoje t si maj,
o vo hmlch svojich nepoznaj
rozdiel medzi zemou, nebom!
o v krsach ij mnohotvrnych,
t nevia si krikov mrnych,
tch, o ij samm chlebom.
108
oe ten potik pod tou skalou hu,
i hdam t svoju skalu bi u?
U len, u, potik, bospevnm hlasom:
o sa ned chvkou, to sa pod asom.
bosti, bosti, mala som a dosti,
a teraz a nemm ani za dve hrsti:
bos moja zvdla, ale ona skvitne,
ke mil zastane pri vysokom Sitne.
109
Pamt, drah, ke s tak spievala,

kvet medzi kvetmi milmi?

Vetrkov chladnch ihra prestala
ua lstkami tlymi,
a nezbudky ticho slchali,
fialky vne dcha prestali,
vchodn zore iarili,
a z o na tvr, na kupku z tvri,
o kvetom erstv doniesla dary,
v ligote jasnom jastrili.
110
U sa ti rtky boli objali,
slov zretene odzneli,
ete sa hlasy kies ozvali,
akoby dia spieva chceli.
sta milostn, u ste ustali?
i by ste ozaj na to nedbali,
e srdce alej chce spieva?
Nie, k slubm srdca vdy sme hotov:
o teraz spieva srdce, nepovie,
tajomstv nechce previeva.
111
Tak si len nti t moja drah,
a vetrk vkol nej ust,
a z kupky pr kritna vlaha,
zo stromov kvetod hust;
a kvety zase vonn dchaj
a vaky peknej panej dvaj
za bystr vlahu ivota.
Blskav kupku ona odlo
v paseke hustej, v zakvitlom hlo,
a zas sa vzdiali od plota.
112
Zrakma tajnma okolo hod,
nti si nemo prestane,
trvou sa bujnou skokom prebrod,
nad kruhom milm zastane:
a biele rue mil poznaj
a korunkami ctivo kvaj,
pouje? Kad sa nka!
T ju upichn kad sa boj,
lebo v suchotch ble ich hoj
jej dobr, peliv ruka.
113

Ruiky moje, kvety istoty,

o sa vy rno roste?
i o zbavenie tovej psoty
v slzch perlovch proste?
Ja som vs prsnych, pichavch pnov
a vetrov divch, kvetn tyranov,
na ven veky zbavila:
abych vs lsky svojej k ozdobe,
k obeti vanej na otca hrobe,
do vencov krsnych zavila.
114
e ste slobodu svoju stratili?
Zo ma si prklad vezmite:
Na by ste v divej slobode zhnili?
Slvne otroctvo prijmite.
e krsa vaa skoro uvdne?
astn, kto lsky v obe zapadne,
prach jeho bude pocten!
To osud krsnych krsu vystavi,
v okamen sa jednom oslvi
a padn v svetov premeny.
115
Tam si do tne lipy sadneme
na lono bujnej trviky,
objma jedna druh budeme
vo vencoch lsky, ruiky!
Vernos si ven sbite svte,
vernos do smrti si zachovte,
zradkya, ktor odpadne!
Ten smutne zhynie, kto sa rozli:
astn, kto v sladkom lsky nru,
jak vy, milen, uvdne!
116
S tm si sa, vrna, pekne sklonila,
rue si lonu zverila,
sama si sebe v pam vodila,
komus tie vence urila:
a ruu k rui svorne si vila,
ku kadej slovo s prehovorila,
o zvzkoch lsky si snila;
vtom si zrak bystr nabok hodila,
sebou si trhla skrkla skoila
o si to za div zoila?

117
Oj, ty mtoha! hadisko kli
v blzkosti umnej Marny,
hlavu si k chvostu pokojne tli,
m miesto o rubny;
koa sa na om jasne ligoce,
na hlave sa mu tuho blyskoce
poiar diamantov vchodu:
Kto to u teraz snadno rozsdi,
o ten Indin pod Sitnom bldi?
i osoh nos, i kodu?
118
Smel m srdce moja dievina,
ostane oddan Bohu,
a dvojjazynk krotk zana
satansk svoju lohu:
Dcra krsoty! never tvrnosti,
ktor na seba anjel milosti
pre astie tvoje prijma;
on ti priatesk dona radu,
ke duu tvoju spanil, mlad
neastie tvoje objma.
119
Budcnos tvoja zretene le
pred duchom mojm odstret,
cez adier tvojich ptoro mre
zrak mj mohutn prelieta;
na dno sa srdca krsneho dvam,
to mi, e t, ktorej cnos vzvam,
bi vlastnej biedy bozkva,
a prvo svoje, prvo ku blahu,
otroku svojmu a svojmu vrahu
v lske zbldilej podva.
120
Mocnosti div, katov ivota
vdy nenvidm a hanm:
kde due ist napadne psota,
jej jedy mocne odstrnim:
Neiadam iadnu zlat nhradu,
len pouj hlas mj a moju radu,
chr, chr sa slepej bosti!
Stran osudu vchrice duj,

v besnote svojej sa nezmiluj

nad kvetom tlym mladosti.
121
Devu nevinn jaksi zmtili
slov tajnho zlosyna,
ahy jej tvre tie zasmtili
nad tm, o satan spomna.
Vidiac jej zmtok, zvodca sa te,
a v srdci jeho rados pele,
rados satanskej zbavy.
Len si nevernos pripus do dui,
oslep lska a aj ohlu!
a nahlas alej zas vrav:
122
Mraky neastia, ieravy bojov
nad milm tvojm vstvaj,
nad budcnosou jeho a tvojou
havrany vetiac kvkaj:
Jestli osud svoj k jeho pripoj,
tak rany svoje nikdy nezhoj,
zahynie v brach boast!
i ten ls tvoje zaslia krsy,
aby si mrela ivota asy
so synom tisc neast?
123
Odriekni sa ho! povedz len slovo,
spas ty ma, spasm ja teba;
zhodm hne rcho toto hadovo,
do svojho vstpime neba:
V slvy sln bude tam bva,
vetky radosti itia pova
v rukch peknho milenca:
a o bych cel mal schodi svety,
poznam vetkch radost kvety
do tvojho blaenstva venca!
124
A krsa tvoja, mil, zastala
jak socha Lady nitrianskej
a duu svoju ta si poslala
svetom vstrahy satanskej:
Ona sa zase skoro vrtila,
strach tvoj a smtok mocne skltila

a slovo viery preriekla;

srdce preniklo vek nadenie,
hlas jeho statn tak sa rozenie
k zradnmu poslovi pekla:
125
Duch dobr dui mojej sa zjavil,
ty zloboh v hada zakliaty!
Na skale viery tvoj sa zastavil
kko do ps mi rozsiaty.
o bys pozbieral hrz vetkch hromy,
o bys vyhrnul ohne Sodomy
na pole mojej bosti:
hlas tvoj len srdce slab napla,
ale ver nikdy on neprestra
nezvratnos mojej vernosti!
126
Zavolaj vetky elmy satanov
s pokladmi i so strelami,
mocnej vldne svojou obranou
nad panenskmi prsami!
Ja som sa jemu vene oddala,
prsaha srdcia nae zviazala,
zrui ju nieto monosti;
a nech svet vojsk, del posiela
na ls mj, ja som mocn, vesel
na zmku mojej vernosti!
127
Strhn ti patn larvu obludy
a vrti udsk podobu
chcela bych, o by v odmenu udi
iadali moju porobu;
ja bych rabkyou bola loveka,
duch tvoj v temnici diabla narieka,
o sa otroctvom nadma;
le to je prvo du a asu:
lska len lsku, krsa len krsu
v obetiach vench objma.
128
Ake blesky s tvojho blaha?
Vchodnch perl hromady?
Hrozien Madeiry prevzcna vlaha?
i perunske poklady?

Hodvbnych postie mkk lahoda?

i jedl chutnch hojn pohoda?
i hnt sa v arlty kryje?
Lska spa na svoj pokoj chodieva,
lska sa v krsy svoje odieva,
lska lsku je aj pije!
129
Ak s hromy hroznch vld sveta?
i jesto ak neastie?
Asn jazykov zlostnch klebeta?
Asn kde citrn nerastie?
e len daktor berlou vojvodia?
e mee v krvi ivej sa brodia?
e kto sa zrod, umiera?
Hdam temnica, centov put?
A i nevinnos v ohe obut?
Lske je bieda chimra!
130
Trasie sa vina pred prsnym sdom,
ak sa maznk chudoby,
boj sa slabos bori s osudom,
strach nevie nazrie za hroby,
bze pred vlastnou tou sa chveje,
vekos malmu strachu naleje,
zfalec nezn ven ndeje,
otrok sa ak runej poroby,
telom zimnin zvldnu choroby:
lska sa strachu vysmeje!
131
A m vie peklo zdarnejie hrozi,
ako ke hroby spomna?
Me sa satan na smrtiach vozi,
mne je nesmrtnos rodina:
a moja vernos a bos moja
iada si chvle, o due spoja,
ke lsku venos zavije.
o je nesmrtnos? Hrob vetkch hrobov,
osoby mil jednou osobou:
lska smr itm zabije!
132
Mil mj! s tebou ije, umiera
vdy vern tvoja Marna,

nech ju v objat tvojom udiera

jak chce bolesti hodina!
Ty ale, peklom vyslan pata,
vi prste tento i je zo zlata,
i z dreva, mne vetko jedno:
Nezbudka t, o na om svieti,
so mnou asnosti brny prelet
uzri sa, ak si biedno!
133
A to prste mj, mj prste, mil,
spod rue bielej s odkryla,
vernosti vraha nm s oslepila,
zrada sa lsky zdesila!
Oi sa elme besno ziskrili,
pysky sa jedom divm spenili,
ale sila v om vymrela;
ete sa zvja, ete sa krti
dobrota tvoja nad nm zasmti
a noc ho ven porela.
134
Vy, gniovia jasnch bost,
zrute as, zrute priestory,
hodiny zmorte v mori venosti,
zvajte protivn hory!
Alebo hlste, bite na zvony,
e lska nov dva zkony,
obyaj mtva e pad:
Nech chr ten astn svetom zazneje,
e u achetnch du ndeje
nemor osudov zrada!
135
Hron mj, Hron siln! rozk tm vodm
koryto rba cez hory
ku tm kvetnatm, zlatm dolinm,
ktor raj vysok tvor!
Potom ja sadnem v lnka kolsku,
vozi ma bude na lku blzku,
kde ona bldi chodieva;
ona ti kad vlnku pozdrav,
spta sa kadej: i je ten zdrav,
o na tvojich brehoch spieva.
136

A vy, sitnianskych skaln ozveny!

krdla si bleskov pripnite
a kad jej vzdych mne zasvten
ku sestrm Holiam polite:
Ona vs za to, ke snehy zali,
vencami z kvetn vaich okrli
a s kadou zorou pozdrav:
a ja s radosou k vm chcem chodieva
a v chvlospevoch hlasnch slvieva
vrch slvny rodinm Slvy!
137
Ha! o to chyou mojou letelo?
Lampa sa dvojmo zjasnila,
ako holbka let zaumelo,
krv sa mi k srdcu stesnila,
ksi cit blah v srdci mi skvitol:
o to? i nocou blesk slnca svitol?
i je to pohronsk Vla?
Nie je to ligot Fbovho syna,
nie to um devy od Luatna:
spomnela na ma si mil.
138
Spomnela? Ha, ty zrada vernosti,
nepriate s tvrou anjela!
i lska lske kvety bosti
len na okamih posiela?
Je to t vernos? Je to prsaha?
Vzbri a, zmmi a tu a nah,
nedbajc tvoje nreky!
bos chce venos, spomienkam kaje!
Ale o blud mj jej cnostiam laje?
Ve ja som pri nej naveky!
139
Na bys ty, drah, za hory tieto
v spomienkach vernch chodila?
Ve tu milho tvojho ti nieto,
tm by si vernos zhubila.
Nad Hronom jeden mldenec bva,
kto zn, i ije, i sa len kva,
s demi sa hrva a snva:
Tam necho, lebo to vs rozdvoj,
ke sa spomienka k nemu vstroj,
mil tvoj pri tebe stoj.

140
Jednota du, t ist, vrel,
ona je, o v ns sa bi,
ke zkon itia rozpla tel,
tm zvzok vern nezhub:
ale neastn vy, oi moje!
a st vysmdlch tiace dvoje,
vs rozlenie znivo!
Srdce spanil rado sa del;
astn, kto s peknm srdcom spriatel
aj med st a slvu o!
141
Milo je venom o jare snva,
v mylienkach svetmi sa nosi,
blaho od zeme k nebu sa dva,
slobodnm reaze nosi,
sladko je ti, sladko spomna,
sladko je v ndejach sa pohna
k skutonej blaenstva zemi;
slvno je, ke zem s nebom sa spoj,
kde si duch s telom krsne pristroj
nebesko-zemsk objemy!
142
Neznte doby, v ktorch slabosti
sa v mohutnosti prerodia?
Neznte doby, v ktorch trpkosti
cit sladk s sebou privodia?
Neznte rany, o uzdravuj?
Neznte astnch, ktor beduj?
Sebca, o sa obetuje?
Na moc bosti tak si spomnite
a divn dvojjednotu vidte,
kde dua duu miluje.
143
Ale vetkmu hodiny bij,
itie za itm umiera,
krsy sa v bezdn minulos kryj,
as, ten Skt, svety zoiera;
as, nenpelnk, pomnky zva,
as prachu podd palce kra,
as kvety mil otrvi,
as hviezdy zra, more vysu,
as city stiera z blaench du,

as vetko zhub aj sprav.

144
Ty plae, krsna? o bys smtila?
Barbarstva asov sa neboj!
Tvoja sa krsa v dui mi skryla,
vazstvo tebe a mne boj!
m dua moja ije a cti,
poklad krs tvojich mi neuchyt
Dengis hodn, vekov Batu!
A ke raz dychom ostatnm zdmam,
skelet tvoj ete raz poobjmam
a zlom kos such blatu.
145
Svet vrav, e mm diamanty v oiach,
anjelsk farby na lcach,
kad vlas v mojich vranch vrkoiach
e mm krs vo stch, v tiscach,
e v spevoch mojich nebo sa jav,
e vldnem krsou arnou, svet vrav:
brs je komusi to slva,
brs posmech z chvl sa tchto ozva,
adr dievensk zkos prerva,
dua moja v iaoch plva.
146
V iaoch e krsa krsy devinej
slvy m len okamenie,
e as, ten divoch, slasti nevinnej
raj z due mladej vyenie:
e ako hlasy veern zvona,
ako um tajn umnho Hrona,
spev mj v prsia hluch bije,
alebo ke aj do ujnch pad,
i tam len svoje iale rozklad
a ich pokoj len rozryje.
147
V iaoch sa top srdce dieviny
a bled tie zalieva tvr,
e partu mlad strhn hodiny
a svadba je slobody kar;
lebo mldenskch krs von kre
svt jej vernos bi zake;
a starost hrudnat svet

zahace pekn przdnotu du

a bra hrubch robt ohlu
citov dievch pekn predmet!
148
Duch devy plae, horko narieka
nad bosti svtej skazou,
e kvet jej s ponm kvietm utek,
krahne ostrm divch mrazov;
bos devina je cit bez hlasu,
vyvihn nesmie sa nad zvyk asu,
vyzna mus, o never;
poslun duu bohej dcry
s chlapom cudzm, ba odpornm zver
studen prste materi.
149
Ble zaplavili adr devy
a krsy jej smtok stiera,
e due peknej svt vlevy
v medze zke svet zaviera:
o me deva v sebe zaloi?
Ke druh jej umrie, ako m oi?
Ach, pre devy cnos poa niet!
Sluba jej panstvo, pokora hrozba,
zbra jej s slzy, prvo jej prosba,
a vazstvo devy? Obe!
150
Oj, drah moja, sestra spanil,
zotri slzy z hviezdnych o!
Ver, ruka, ktor krsu ranila,
ranou vlastnou sa znivo:
Obetuj sa len! Ve v tom sa snuje
vetko, o lovek itm menuje:
e moc udsk, nstroj du,
skrze bezprvie prvo dostva,
ke pad svetu, Bohu povstva,
nebo stavia, ke zem ru!
151
Peknoty tvoje vzlietnu do svetov,
kde riedla s blaenstva krs,
tam oven a z nezvdlch kvetov
rukou svtou pleten ps:
Tam tvoja krsa v slvu sa zmen,

pekn duch hrudou tu obaen

v priezran tie sa zahal;
jasn at due zore obstan
a due slncia, oi, dostan
vzvania miesto pochvaly.
152
Ale na spievam tomuto svetu
krs jej nebesk zjavenie?
Ve on za pravdu dr klebetu,
skutonos mu je mmenie.
U kri: udia! tento je v blude,
takch krs nenie, ani nebude!
a listy tieto rozdrap:
Dobre m! ve tie moje piesenky
s proti krsam mojej milenky
vskutku len tne a strapy!
153
Bratko! krkavec diamant ukradne,
do smet hniezda ho skrva:
i on, e poklad je to, uhdne,
ke na sa, mrchor, dva?
Przdny boskosti Boha neslvi,
a o idech medve mumlav
v zpaloch svtch nevrav;
krsa krsy sa len krsnym zjav,
len lska chpe lsky vavy,
slva len slvnych oslvi.
154
Jednm sa bos v holbkov pre
lebo v hrdlikch zjavila;
druhm sa v plamennom citov poiare
od srdca k stam plila;
tm striel podobu na seba vzala,
tmto sa putom zlatm zazdala,
inm sa v kvietky ukrva:
A mne sa bos v stranch kazoch,
v hromo-bleskovch vekch obrazoch
asno-slvne ozva!
155
Osudy moje kryj ieravy,
svet je studen, my vrel;
v bit jej srdca hrom sa mi jav,

v blesku jej o blesk strely.

Vernos jej prsiam mojim podala
magnet Franklinov, aby blskala
len mne v srdce ohne lsky.
Porekadlo, e dia je od hroma,
kto alej bva vraj od Paroma:
mne je t pravda v otzky.
156
m dia ma nesie moje urenie,
tm vmi blesk jej ma pli,
tm mohutnejie tby brenie
do adier mojich sa val:
Ale ke pri nej ke pri nej stojm,
e uho spravia zo ma, sa bojm,
jej krsot blskav prasky;
a ke ju ruka moja objma,
vetky mi dy lomiac prejma
moc elektrin jej lsky.
157
Ku jej vernosti moja primrela
v nekonen jednotn rz,
mj ivot ona v svojom zavrela,
ona, vidn mojich obraz!
A nech dnes padne sveta opona,
brs bych ja mohol, brs chcela ona,
ni, ni zvzok n nezru!
A ke zhu hlas smrtnho zvona,
v krajoch zazvon Orina
harmnia naich du.
158
i vid, drah, tie vodn hory?
i vid ivlov div boj?
Vlna sa s vlnou zfale bor:
kde tu tichos, kde tu pokoj?!
Ty zosta, moja, na brehoch milch,
v kvetinch te sa hjov spanilch
a snvaj tich sny itia:
U veslom klope ln nedokav,
ma nech i k hrobu, i k brehom slvy
brne moci tieto schytia!
159
i vid, moja, tie div vody?

i vid ten prchodz ln?

Hoj, more, pekn obraz slobody,
navrch vezmi ma svojich vn!
A stran ohlas ocen hu:
mldenec devu v svojom nru
tli ku srdcu vernmu:
a ona rukou hrdlo objma
a sta k vrelm stam prijma
a vrcne vinie sa k nemu.
160
Jak ke poovnk srnku by zduril
spod kvetnho kruhu chladu,
tak rozlenia ohlas pobril
myse hrd, duu mlad:
Odvia ten lnok! spolu sadnime,
padajme spolu, aj spolu ime,
jedno to, i boj, i pokoj!
o je ruiacich vn tchto sila?
Vyia moc s tebou ma zjednotila,
s tebou, mil mldenec mj!
161
Mohutn je hlas tvojej bosti,
drah dua mojej dui!
Ale i hlasy dievej tlosti
osudov hrom neohlu?
Tys lsky slasti u oksila,
ale nenvis si nesksila,
ktor v divch svetoch broj.
Tak osta, mil, v tichom pokoji,
na as ns osud porozdvoj,
na venos ns potom spoj.
162
Oi vrnej sa hnevom ziskrili,
ruku strhla z muskch vzov:
i m ty mil, zradca mj mil,
z pokolenia zemeplazov?
Nehodn som ja za veci slvy
aj i, aj umrie? Chlap ostchav,
v lne ty cho, ja viem plva!
Azda tie ruky, o vzia ma nechc,
ke nad mrcou sa vody zarehc
pozde bude mi podva!
163

Podaj mi ruku, vekocit,

k vysokm tm du horm,
kde slva v zlatch bleskoch svit
slobodnch srdc priestorm!
Z vin tch hame v zmtok nzky,
o itm k hrobu od kolsky,
itm slabch du vldne:
Kde srdce za krsu hor,
bos svet vlastn si stvor,
nech potom prach v prachu schladne.
164
Vsta, itia mjho pekn druica,
polmtvych snov sa sprostime!
U ruoprst kva zornica,
rym svetom sa pustime!
Vsta, moja! vime tvr zeme, neba;
pod seba, kolo seba, nad seba
zrakmi bosti pozrime!
Vsta, drah! smelo nad udsk biedy,
nad zemskch bov odporn jedy
na krdlach lsky vzlietnime!
165
Kde ma to vedie, kde, druh mj mil?
Ve nm zem z o zmizela!
Tam, ke cit pekn hviezdy vbili,
nad hlavu vdy som pozrela:
Teraz sa vade vkol ns tras,
jak sa pod Sitnom jahnence pas
vkol bystrho pastiera.
Vid tch svetov nebeskch zvzky?
Ako milostne tie zlat vlsky
jedna na druh prestiera!
166
Zd sa, e jestli jedna z nich padne,
cel ich kde zahynie,
zato z nich iadna nezbldi zradne
a jedna k druhej sa vinie:
Prve tak nae srdcia tie ij,
vjedno sa vin a vjedno bij.
Kto zrta tie miliny?
o plant nov, to nov slva!
Tu udskm duiam bostvo podva
ivota svt zkony!

167
To boie slnce v prostriedku stoj,
cr vek v svojich rodinch,
okolo neho vetko sa roj,
krti vo vench krajinch:
Tak v itia nho spolku premil
rozmanitos sa tie rozloila
v obec zzranej rosti;
svt cnos v centre srdca horuje,
vkol nej viera, lska koluje,
jak hviezdy prvej vekosti.
168
o maj tieto svetov lampady
s mokrou Adrie hladinou?
i v zrkadle tom vidia sa rady?
i blankyt mora rodinou?
Pozri, tam hviezdy si posadali,
akoby nebom dia nevldali
a nov by pili vldu:
Pozri tam, drah, spusme sa zhora,
tam moci neba a moci mora
v jednom vidme pohadu.
169
Vodn ty obor! aby a z Rma
bohya lsky strestala!
Z jednej a strany Turcia objma,
z druhej ohniv Itala!
Vi, moja! Sultn tento nevern
milenec dvoch je krsok mizern,
obidvom poklady nos:
Vernejie Atlant Angliu bi,
on ju, vidiac ju v dlabe zhuby,
slzou tosti popros.
170
Tie pekn brehy jaro bozkva,
jaro, tlosti zrkadlo,
tisc ivotov z mtvych povstva,
tisc ich od zimy padlo.
Mj, i pouje? Hrdlika v hji
hrkta, had v zelenom kraji
tobne svojho milho.
Marna tvoja teba hadala,

ke a jej diaka ukrutn vzala

z ruk do sveta reho.
171
Nao ty, drah, chvli tie doby
detinstva mdlho obrazy?
Na ne ja vediem smutn aloby,
oplakal by ich sto razy.
o som znal v jarnom ivota ase
o lske tvojej, o tvojej krse?
V jare sa krsa len rod:
Ten leta ohe, t vrelos mlad,
t mladch du naden vlda
ovocie z kvetu vyvod.
172
Ke sme pod lipou naou sedeli
v ten veer, pamt, moja?
Oltl lstky umno leteli
na hodvb tvojho zvoja;
ia sa rozloil po tvojej tvri,
e jese chladn kvetiny mar,
stromy z ich rcha zodiera;
a lipa vtedy moc lstkov spust
a v pde lstkov divne zaust:
astn, kto v obe umiera!
173
Kad de nov slnce vychod
a z mtvych vstva prroda;
bolest duch, ke vekos sa rod;
z otroctva kvitne sloboda:
Zfal by ivot v venej jednote,
premeny plodia sladkos v ivote,
umrie chce, o sa zostar,
sladk zisk nos aj hork strata:
tak smr ivotom len slvne vrta
do nesmrtnosti otvra.
174
Vy, nae Hole, na vaich horch
jak slvne sneh ten sa belie!
S bosou hadia v raajch zorch
na vs doliny vesel:
Kvetom vy bielym v zime kvitnete,
a hory menie venia sa v lete:

vekos m zvltne koleje.

Na snen jedle obzri sa, mil!
Pod bielos tam sa zelenos skryla:
pod svtos nae ndeje.
175
Jak sa de zimn v tom svojom jasne
s obubou tajnou uzer:
tak ahko dcha, tak le astne
svetov zmrznutch medzera!
Drobn kvapiky sa objmaj,
snen iskriky bleskmi fkaj:
bos ohe je, a nie mrz?
Kollr ju ohom chladnm menuje.
Aj v adoch ete sa mi zjavuje,
krsna, tvojho srdca obraz!
176
Ach, zlomky drah krsnej postavy!
Kde vrah ten, o vs rozmetal?
Len skamenel asti jej hlavy!
Kto tak vradu pamtal?
Tu diamant o tu st rubny,
tu opl z ela mojej Marny,
tu zo iat smaragdov kusy!
Jej srdce, jej cit nebo si vzalo,
mne stran tieto zvleky nechalo!
i tu si, anjel mj? Tu si!
177
Ty sa usmieva, moja? Pokojne
na zmtok druha sa dva?
Pokaj, odplatm ja ti to dvojne,
ke sa do hrzy zasnva.
A v tom smeku tvojom zd sa mi
zbok satiry hba stami,
mysl si: tento je sprost!
Svet cel zvolaj! Ak je nie slep,
nu s podivenm oi vylep
na tieto o vlas rovnosti.
178
Na Sitne vlaj krsy Marny.
Pozri v tie kraje, mj mil,
ku Kekemtu, kde pustatiny
div si stany rozbili:

Kedy tie naej vlasti Sahary

ohreje lska, krsa oiari?
Oj, m tu lska tie hody!
Tichos pokoja sa tuto skryla
pred svetom a v nej bozkva mil
rtom vrelm syna prrody.
179
V htiach bakonskch temnoty smtia,
e v nich je mtvo, bez citu
a e neros slza pohnutia
zem v tach vekov ukryt.
i vetrk s lstm tam nezahrva?
Na svoju pekn vtk nevolva?
Blesk i tam k tni neti?
Aj tam sa trvka jaru usmieva,
aj tam sa vchod v zlato odieva,
ku kvietku zora pridru.
180
Syn Anadira na hlas bosti
hory snehov prebrod
a na adov brehov vsosti
silou sa orla vyhod:
Z zie brehov na mil vol
na kraj druhho sveta polkola,
ohlas sa vrti lskav;
a jakby Romeo vern Jliu
u na rozlun ku prsiam tlil,
tak divoch devu pozdrav.
181
No, o mm hada na Himalji,
na Kordillerch svet lsky!
Po peknom naom tatranskom kraji
njdem ho vcelku i siastky:
A na bych k Havranici letela?
o bych na Kriv vzna sa chcela?
Sitno je bosti hora!
Len tvoje, mil, prsia otvorm,
a tu sa duou celou zanorm
do vlastnej bosti mora!
182
Tie asy tajd. itia obrazy
mizn jak tne blankyta

a hne zabria vchrice skazy,

hne astia vslnie svit.
Za letom leto prudko sa val,
a kto dnes ete tvr svoju chvli,
zajtra u pad bez vldy;
hodina kad ps v elo ryje:
ale kto lske a krse ije,
ten vene zostane mlad.
183
Mlados, otina horiacej thy!
Mlados, vrelch citov skala!
Mlados, ty obraz ndejnej dhy!
Mlados, ty lsky Valhala!
Mlados, ty prero ivota brehy
a zpalom stop mtvosti snehy,
o chladnch srdc moc kryj!
Ty duchom svojm vzkries aj tie tel,
na ktorch schladl starobou el
smutn Hry vrsky ryj!
184
Mlados! i tvoje mil zpaly
nie s ohne svetlonosov?
Mlados! i tvojich tob krytly
nie s slabou rna rosou?
Oj, na by nebo mohutnos dalo,
keby mladistv len snva malo
udstvo zlat kiesi hory!
Mladosti vdn, mlados je ven,
ona je v zvratoch asov bezpen,
lebo z asov venos tvor.
185
A o je mlados? Dvadsap rokov?
Ruovch tvr hla jar?
i dov sila? i strmos krokov?
Toto sa vetko zostar!
Mlados je tba iv po krse,
je hlas nebesk v zemskom ohlase,
je nepokoj du svt,
je t mohutnos, o slvu had,
je kvetn lsky rajsk zhrada,
je anjel v prachu zaviaty!
186

Nezverte, udia, tam letiacim

zzran tieto poklady,
dom nad hrobom pozdnm kaiacim
techu daj, anjel mlad!
patn mldenec, o edn mdloby
po kvetoch svojej jarnej podoby
ako mrazn hmly rozlo!
Pekn to Nestor, o venos mlad
ned si zaklia osudov adu,
ani zastrie obraz bo.
187
Na brehoch Hrona uhaj sa brod
po lkch kvetnch, rodinnch,
sviaton slnce slvne zachod
do mrakov, do krajov inch;
a hlavu klon mldenec tich,
akoby liene kvetn kalichy
prezeral ranm k obleve;
a zas oma sa nesie k oblakom,
akoby bno mladm tm zrakom
bolo hni v zemskosti pleve.
188
Ach, sladk s to mladch hodiny,
v ktorch ia sladko hovor,
v ktorch hne v nebies lieta viny,
hne v ivlov zemskch priestory,
a cti naraz i nebies slasti,
i peknch svetov vbne priepasti
a v tej vonosti umiera:
Ndej tisc k dui ti let,
a hviezda slvy nov ti svieti,
ke na tej zpad pozer.
189
Ach, smutn s to mladch hodiny,
v ktorch slas smutno hovor,
v ktorch z pozemskch svetov niny
srdce k venosti zahor,
zahor tbou, vylietne mocou,
ale pod hluchou podlosti nocou
vrstovnk jeho zostva:
Jak i pri hrobnom milenky kri?
Jak vznies sa, ke a venos poni?
Oj, svetov neslvna slva!

190
A vlny Hrona stchli, zastali,
ctiac si mylienky uhaja,
a umie umom vbnym prestali
lstky z jeln jarch hja;
a ako pastier ujn sa schyt,
ke hlas liatovcov ltch necti,
z voavej kvetn posteli:
tak sa mldenec trhol, zastavil,
ke sa um rieky v tichos preplavil
a jele ua nechceli.
191
Hron sa zas val k skale od skaly,
zaplechtal o breh k rozchodu,
a tri sa jele umno zhbali
nad jasn slovensk vodu,
a zdvihli osi, vetry zaviali,
a jele klad osi na skaly
bola to krsna mladucha.
uhaj ten stoj divom zajat,
hlasom striebornm zd sa oviaty
kad uv zvednho ucha.
192
A umia jele a umia aty
bieluk ako alia,
a hrdlom jasnm k adrm sa zlat
vlsok dieviny rozvja:
Ide, prichdza a poletuje,
ahk jej nka kvety utuje
a trvku mlad nedlvi;
v ruke m veniec bieloruov,
ten vbne pod uhajovi
a zlietne do bujnej trvy.
193
V prsiach mldenskch vrie poiar citov
a blska zrakma jasnma,
na ele jeho de dvny svitol,
pamiatky sladk objma.
Blska oima na krsy Vly,
bo v tch krsach mu city oili,
ktor u v mohyle tleli:
Oili, ale na kraji hrobu
vlaj, aby sa v smrti aobu

hdam naveky zavreli.

194
Zo zabudnutia zahmlench svetov
drah sa deva vrtila,
a z alch itia jeho predmetov
uhaja Vla vzbrila:
Ach, ale Vla ndeju ned
bosti, ktorej raz sudba bled
ukrutne hrdlo zakrti;
cti to junk, deva to snva,
a z st oboch sa iane ozva
skrahlej lsky spev labut.
195
Kdee si bola, nevesta moja?
Biela tvr tvoja divn mi;
kdee ti je z lc rua pokoja?
o m s hronskmi vlnami?
Aj krsna si mi ale tie krsy
zastiera cudzia bytnos aksi
przdna je tvoja mohyla
zd sa, e ivly zemsk ti slia,
ale zemana prsia sa ia
pri tebe: Kto si? Ja? Vla!
196
Blite sa zas, obrazy dvne,
do mldenskch hjov dui!
ak ste mi, a predsa zbavn,
ia v iale moje ru:
Nu, pote, prsia cel roztvorm,
aspo raz ete citom zahorm,
ktor raj mi kedys tvoril;
onemiem, ete raz prehovorm,
chrm ten bosti ete raz stvorm,
abych naveky ho zboril!
197
Zboril, zboril! to strakav Hole
dva rz za nm opakuj:
a od severu dolinou dole
hlasy v prudkch vetroch duj;
pova junk tieto ohlasy,
a dupkom jeho zjeia sa vlasy:
tak myslte aj vy, hory?

Zbori? Neverm sprostej prrode,

cudzia je ona v ducha slobode:
duch mj chrm ten nerozbor!
198
Ale nebude to chrm bosti,
oj, tejto niet v mojej moci!
Spadla u hviezda mojej milosti,
dala zbohom mojej noci:
Ale vystavm kolibu mal
a v nej ulom osiral
duu vo snov ahkch vienky:
a pod kolibkou tich sklepenie,
tam odpoinie moje tenie
v hrobe spiacej rozpomienky.
199
Toto preriekol a driena Vla
pova v om city svoje;
a vbnos devy zas obrtila
k sebe zrakov muskch dvoje:
Kdee si bola, Vla-Marna?
Ak je tvojej vlasti krajina?
Ak s tam tvoje asy?
o chce s tm vencom, ktors mi dala?
Kde si tie rue doho nabrala?
Kde s tvoje vran vlasy?
200
Mldenec mil! ach, rada by ja
ete s tebou udsky cti,
ale obledl u raz alia
farbu ru nem chyti:
Lca moje sa nezabronej
a sta moje u nezaznej
hdam nikdy citom lsky;
ma osud vyrval z tvojho nruia,
a o ma teraz od teba lia,
s ivotov vych iastky.
201
Na lkach tchto ma vdavala
s tebou pln mesiaca tvr,
jeden som s tebou tu pjavala
blaenost tlych pohr:
A ke a svety diane mi vzali,

tie vody hronsk na ma volali,

k nim som o de chodievala,
ony mi boli zrkadlom itia,
a ako slabch mocnosti schytia,
tak ma ony sebou vzali.
202
A tieto vlasy, tie vlkna zlat,
zmenili mi havraniu ple;
a oi vym plameom vzat
udskm zrakom vzali obe;
a aty tieto, hodvby biele,
otriasli farby svoje vesel,
elo zastrel veniec biely;
a spevy tvoje, ozveny iaov,
zavrel tam pod tou smtkovou skalou
druiek mojich spev vesel.
203
Vdal si asto na mojej tvri
slzu iaov tvojej dui,
tal si asto v ruovej iari
lc, o pou chceli ui:
Nemm u sz ach, vetky tie ble,
v ktorch sa lsky rosilo pole,
do Hrona som vyplakala,
a tie farby z lc tvojej Marny
v slzch sa zmyli, za ne som stny
tieto dvnych krs dostala.
204
Kde domov mj? Od Baby-Holi
k ostrihomskm vrtam Hrona.
Zn kraj ten mil, kde v kvetnom poli
rieka tto cestu kon:
Rodina moja, rodina vrna,
od Tatier naich k hradbm Komrna
po Vhu m svoju vldu;
a kan, pani brehov a vody
slovenskej tejto peknej prrody,
Drahomra z Velehradu.
205
Tam pod umbierom zmok z mramoru
kryje vd tch spenen vier,
a tvoro Sirn stri zvoru

z alabastru kresanch dvier;

a z diamantovch mojich oblokov
dvam sa do tch striebornch tokov,
v ktorch zlat ryba plva:
Po so mnou, mil! len teba ak
krs tchto mojich tiscorak
mne bez teba pust slva.
206
Okolo zmku mjho mi zvonia
v hlasoch nebies ihry vlnk,
v hlasoch tch vetky krsy Pohronia
letia v jeden slast potok;
je to len plechot a huk zemanom,
lebo citom sa ku nebeanom
povznies nezn nzke plem:
Po so mnou, mil! lebo tie zvuky
s pre Vlu len milostn muky,
ke hlas tvoj v nich predsa nenie!
207
V bystrch sa vlahch rno kpavam,
kad vlnka ma pohlad,
na breh ma nos k zelenm trvam,
kde sa srdce rosou chlad;
a druky moje hne sa zanoria,
hne si po bleskoch hladiny dvoria,
techu mi pilno stroja:
Po so mnou, mil! bude blaen,
a blaenejej nebude eny
ako s tebou Vla tvoja!
208
Vid strieborn t l mesiaca
v dvojnom blesku na Hrone tlie?
Perlov lnok ryba letiaca
v om si Vla zvykla letie;
a s hviezdami si o zvod lieta,
tie svetom neba, t nebom sveta
v idelnom ivle hnutia:
Po so mnou, mil! neplaz sa zemou,
po z tchto vench bolest snemov
ta, kde due nezasmtia.
209
asom si vyjdem na breh arovn,

do tne lp, jeln chladu,

kde tie jaskyne tichamilovn
objmava iv mlad;
druice moje medzi skalami
hor dol s bystrmi sku srnami,
ma len kvet a um hr koj:
Pod so mnou, mil! po v moje svety,
o nm zranili udsk klebety,
to nm sladko svet ten zhoj.
210
Pova dut huanie Hrona?
Vie ty, o huk ten znamen?
To Vla ti, narieka ona
od ps tvojich odlen;
a ten mj ohlas brehmi zatriasa,
pouj udia, bledn, divia sa,
biedni! lsky neznaj zvon:
Po so mnou, mil! to rvanie vody
bude hlas srdci naich slobody,
bos cel zaspieva Hron!
211
Pova tich epot tej rieky?
i vie, o um ten spomna?
To s modliacej lsky nreky,
v ktorch mrie Vla-Marna;
tich sa vzdychy tam ozvaj,
jeden za druhm pre ubiehaj
ta, kde radu dria veky:
Po so mnou, mil! a v epot citov,
ktorm de nov, de ven svitol,
zmen sa um tento rieky!
212
A ke sa vlnia tie hronsk valy,
za vodnm hrob hrobom plva;
a m prudkejie vetry zaviali,
tm aj vsos hrobov vstva:
To vlnenie je beh adier Vly,
adier, ktor u raz poctili,
e bos ich svet cudz m:
Po so mnou, mil! po, dua moja,
nech prsia nae len dych pokoja
tko vln a nadma.
213

Vrelos st mojich hasia tie vlahy,

v ktorch prachu hrudnho niet,
a oko chod pre pokrm blah,
v ten tam hviezdnych plameov svet;
zemskej aoby Vly neznaj,
a ke aj v iaoch sladkch zalkaj,
neastie ich je neba syn:
Po so mnou, mil! nas tie hlady,
ktor vodieva s sebou cit mlad,
po, tba ty mojich vidn!
214
Ten hrmot sveta, ten vresk potreby
v podhronsk svet neprebije
a v driemot ahkch pokojnom nebi
oi moje sen ukryje;
a blbotanie tekcej rosy
po snch ma asom blaench nos,
jak detinsk spev kolsky:
Po so mnou, mil! lebo bez teba
mi je i vsos tohoto neba
len pust noc, len hrob nzky.
215
Ke lampa noci plnm sa svetlom
ponad Pohronie rozleje,
ticho je vetko; v poli zakvetlom
len spev svrka trvou veje,
a v diake ceng zvonec spieov
driemajcemu znak pastierovi
lkmi chod Vla biela:
Po so mnou, mil! v tej jasnej noci,
ke spia prrody slab otroci,
ja by bldi s tebou chcela!
216
A na halzku sadn jeliny
a dva sa v hviezdne brody
a na ospal hadie doliny
a zhovor vies s umom vody,
a o by schladil vetrk veern,
to pozava v objem tvoj vern,
aby city nepovdli:
Po so mnou, mil! v tom kolemban
blai a budem, v zlatom svitan
vta s tebou de omladl!

217
Nejde? nejde, chlapec zmmen
itia svojho podlm svetom!
Nejde v nru neastnej eny,
bos nie ti je podnetom!
Ml a klon na prsia hlavu,
akobys vypil hork otravu
v re mojich sladkom toku!
Zachla Vla, strelila Vla
zrakom blesku na tvr odvrtila,
Zbohom! a zmizla v potoku.
218
Zaplechli vody a z bielej peny
Po so mnou, mil! len um,
a mldenec ten jak prebuden
nava v tie hronsk dumy;
a obraz ten mu k oiam prirstol,
prirstol k srdcu akou boasou,
a boles mu zavrela re;
mta ho osi ale je vo dne!
Prikovan je, stojac slobodne,
ani tam by, ani s pre.
219
Mlal on, ale v dui bchali
bry divej ak hromy,
a stpal alej k skale od skaly,
cesty pravej nevedom:
Tak je to, ke sa lovek s a
jelom
a duch nesmrtn so zemskm telom
a svet jeden s druhm dru!
Nao sa bostvo v udskos oblieka!
Nao len mti srdce loveka!
Nao nebo zem t si!
220
Ale pochybnos z prsov uhaja
jak rann hmla odstupuje,
do zasvtencov jasnho kraja
vyia moc ho pohybuje:
Pukne v om srdce udskho syna
ako vriaceho, mladho vna

pln temnica sily sud;

a krv do bledej vyhr tvri
a duch mldensk v om sa rozjar
a vydchne: zmoen blud!
221
Zbohom, Sirna! zbohom, dievina
sipiacich tch milch mi vn!
uhaju! tebou vldne otina,
sub a zkon verne vypl!
Vo svet neznmy s neznmou Vlou,
brs sladkohlasou, brs lcomilou,
v hrtan pusti sa chladnch vd?
Je Hron mj obraz mjho nroda,
ale obraz ten predsa len voda,
a duch je slovensk nrod!
222
A bos? bos k deve umrela,
ke umrela moja deva;
milenka hlasom lovem pela,
Sirna t divno spieva:
iale poznan za slas neznmu
da a skutonos za tu klamu?
To osud mj neke mi:
Vla! ty zosta tam v svojom nebi
ma ete zemsk viau potreby
a vlas moja je na zemi!
223
Ke oi tieto zatieni mor
a zastane mi srdca buch,
od slovenskch sa odoberiem hr,
tak pozn tam a ducha duch;
zatia navtvim i tieto trvy
kad de a tie pamiatky slvy
slvnej krsy chcem spomna;
budem aj v lne Hronom sa nosi
a ls tvoj slzou trpnou rosi,
ale ln zas s brehom spna.
224
A o ten zkon vernosti mojej!
Odpusti svetu jeho hriech,
e skazil blaho bosti dvojej
a krsam tm spravil posmech?

Nie, ty si padla v itia biede

a pomsti sa na itia jede
povinnos ma moja viae!
bil som bos len samu v tebe,
a mrz v bosti a bos v chlebe
karha to mi bos ke!
225
Uvrzn svetu, syn strachu plach?
Vazstvo mu bez boja da?
Uila diea potupi strachy,
uila ho slovensk ma!
Ke padnem i ja v galibch sveta,
nech si tam potom vo tmch zastret
zvon ivota hodina:
Ke som a preznal, tajomn Vla,
odpus neme tu udsk sila
prezrie rady Hospodina!
226
Tak zbohom! Zase uhaj sa brod
po brehoch Hrona rodinnch;
sviaton slnce slvne vychod
spoza mrakov, z krajov inch:
Na veniec had mldenec tich,
akoby liene kvetov kalichy
prezeral ranm k obleve;
a zas sa oma nesie k oblakom,
akoby bno mladm tm zrakom
bolo hni v zemskosti pleve!
227
ertovou svadbou dade sa lej,
jakby sa pretrhol oblak,
po Holiach celch hromy sa sej
a seje ich zzran mrak;
jedle praskaj, trieskaj duby,
a krom-krom svetl zhuby
zahanbuj mesiaca tvr,
blysk za blyskom si ruky podva,
zd sa ti, svetom e celm plva
vlniaci sa blkom poiar.
228
Navrchu hory skala irok,
tristocentov skalina,

okolo tejto priepas hlbok

a hust, tmav jedlina:
a z tej jedliny roj sa vyval
na okrhlinu tapkavej skaly
zzrano-spanilch dievok
a letkom vlaj kol a dokola
a spevom hu hromov Hoa
a ku spevu oblohy tok.
229
A vlasy ich s letiace vlkna,
vlkna zlat na slobode,
a ich odevy z tenkho pltna,
bielenho v hronskom brode;
z o im striea dua ohniv
a kadm hnutm brlivo kva
rozdren, zfal slas:
i blaenos to, i muky pekla?
Ak tie due ve rozvliekla?
o je ls ich, kde je ich vlas?
230
Ale v divom sa zhone len krtia
na hladine skalnej Vly,
ich hlasy horou tmavou sa rtia,
skadia tie sa vyrtili:
Chvojky lipov v rukch lietaj,
tou belosou iat sa prepletaj
a zlatom tch dlhch vlasov;
a v divom skoku Vly sa krtia
a s hrmenm sa oblohy mtia
hlaholy tie vlnych hlasov.
231
A t tma hory ten huk vchrice
to zvonenie akch hromov
ten bled pohad hviezdy crice
ten spev dievok ten um stromov
t podnebesk Hole vava
tch ohov nebies straliv slva
vskot, o ples devc zrodil
tie valy postv nocobldivch
hra vlasov zlatch let sukie sivch
hoj, v jednote ak to div!
232

Ale od doln Hrona skalnho

hor tiahne devc inch chr,
nhlia na krdlach skoku valnho
a zzran ich je pozor;
at ich fenick farb purpura
a vlasy zlat rozna bra
kol hrdla, pliec, stranou lca:
a v ich prostriedku diadm zlat,
stozhybov s povlakom aty:
to Dobroslava krlica.
233
U s na hore ertovej svadbe.
i satansk svadbu slvia?
i t anjeli s v dkej kliatbe,
ako udia o nich vravia?
Oni sa bia, hadia, vtaj,
do spolonho tanca sa daj,
a spev jeden v nich sa dvoj:
a hromy stchnu, vetry zamknu,
len blesky nebies tu i tu zbknu
a spev v kole devc stoj:
234
V ahk skok, von druice,
v ns zeme b vene u!
V let von, Tatier orlice,
kde vene mladch du!
Krsny je kvet, krsna zora,
krsny pachot bystej vody,
krsna je zelen hora,
krsny let umnej slobody:
a v krsach tch krsu spieva
svetu napriek von deva.
235
Vly Hrona, Vly Vhu!
De svadby a rozlenia!
Pime dvojej slasti vlahu,
vzkriesenia a umuenia!
Druka s druhom poda neba
vedie istej svadby snemy,
ale duiam blahm treba
rozlenia poda zemi:
bosti venej vzkriesenie,
lsky asnej umuenie!

236
Pime dvojej slasti vlahu
medzi zemou, medzi nebom,
vazstvo istmu blahu
nad mizernm sveta chlebom!
My spjame, o svet dvoj,
my vlame, o svet su,
my dvojme, o svet spoj,
my tvorme, o svet ru:
slva na Tatrch, Urpne,
kanej hronskch vl, Marne!
237
Tak spev. Ale Vl pekn krlica
netancuje a nespieva,
a tvrou sa jej z lca na lca
ia ksi tajn prelieva:
Sed na skale v jedovej tni,
korunn elo ku adrm klon,
ku adrm brno zvlnenm;
zd sa, e hrzy stchlej vchrici
do ps sa zamkli tichej devici
s citom prudko roztenm.
238
Poda nej sed t Dobroslava,
o kan je devc Vhu,
jej skvostn ruka, jej ruka prav
objma druicu drah;
a z st jej, v slvnom o Velehrade
v lipovch chldkov velebnom sade
sladili rty Mojmrove,
z st tch vylieva potechy vlahu
na duu druky, na duu drah,
v astlivom, vernom slove:
239
Nemrni slzy, druica moja!
Nemu srdce mil Bohu!
Nebr tiny mjho pokoja,
netrp sestry bez osohu!
Na mj e osud spome si div!
jak my s Mojmrom bvali iv,
neastn vdy a astliv:
Nitra sa triasla my sme padali
pravou sme rukou vraha rbali,

avou srdcia objmali!

240
Pohronsk Vla nezdvihla oi,
Vla pohronsk len ml;
po ele jej sa chladn mrak to
a v dui jej prudko bl:
Len vyia viera adr jej spna,
ke na svet padl sa rozpomna
a ke vi de budci.
o ti je, drah? tak Dobroslava,
le odpovede inej nedva,
len to: Neviem duch horci.
241
Horke neviem. Znme hodiny,
kde neznmy ia ns mar;
znme hodiny, kde zas cit in
sladkost sto pre ns var;
znme hodiny, v ktorch nadenie,
strach, tba, ndej, slva, tuenie
zhmlia ivot nho itia:
To ouvertry vych dov viery,
cez ktor k vekej nebies opery
hlasy bosk ns uchytia.
242
Obrazy sam po stench sveta,
po srdciach udstva vidme;
i to skutonos, i len klebeta?
i sme hor, i to len snme?
Na tch obrazoch farby sa menia,
farby s tn ahkch stvorenia,
tne s deti miznutia:
No o v obrazoch dejn sa zjav,
lebo o dua v obrazoch vrav,
to nezn svet zabudnutia.
243
Na Sitne stoj ha! sny a klamy!
Nie skutonos je to ducha.
Na Sitne stoj mldenec znmy
a znma jemu mladucha:
Na el blesky krsy primreli,
srdcia sa v pokoj svt zavreli,
oi slzou lsky zvreli;

zo sz kastalsk vznikli pramene,

zo srdc kvetn rajskch korene,
z iel jasnch nebies plamene.
244
Na Sitne mil a mil stoj
a ruka ruku si stska,
na vinch s oba v pokoji,
dolinou pod nimi blska:
a on prereie: Slvno je, drah,
dva sa z vin udskho blaha
v biedne nzkosti pohromy.
A ona: Ale ete slvnejie
spusti sa z vin v stavy biednejie
a zdusi udstva Sodomy!
245
Kroky sa pohn z obrovskej skaly
k ninm chalp machnatch.
Ale ich due von lietali
velebno v nadeniach svtch;
jak na kyj vern ruka pastiera,
tak tlos devy sa podopiera
na siln druha rameno.
No i skutone, i sa mi snva?
Mil! i horou sa neozva
i tvoje i moje meno?
246
i to len vetry severn duj?
i ktosi o pomoc vol?
i sa druice moje artuj?
i Vly vbia dokola?
Nie s to vetry brne severa,
nikoho zbojnk tu neober,
tri rz to znova zaznelo;
druice moje sa neprechodia,
Vly sa v chvach tchto nevodia,
os inie by to muselo.
247
A z hte vrna mladucha kro
s nrum lskou rozptm,
slva nesmrtnch svieti jej z o
a s kom hr ruka zlatm.
Ple jej hodvbna z vbneho ela

na prsia biele vne zletela,

pokoj na lci jej bva,
na stach sed jej zvest vesel,
a jej postavu drienu at biely
v umiacich zhyboch pokrva.
248
Marna stpla. A divn deva
vdy bl a bliie sa bli:
Neboj sa, drah, o sa odieva
v toko krs, nm neubli! Zzran k milm samm prikro,
oboch objatm divnm oto
a v oboch srdce zahor,
a oba v nemom divu zastali,
jakby arovnm prtom dostali,
a Drahomra hovor:
249
Na svety kosec ediv chod
a mtve ivoty kos,
poom itia sa kostlivec brod,
darmo ho i mlados pros;
as do venosti asy preva,
Morena krehk ivoty zra,
na vrahov chodia katovia;
o kosa kos, to padne, zvdne,
o tie objme, to vene schladne:
toto s moji sluhovia!
250
Ja som ich pani a slka Boha,
k blaenm anjel blaen,
ku slve vies je moja loha,
komu ls tento uren.
K zlat zlat otvra brny;
astn, preastn, o jak poddan
zkonom svtm slili!
Pote, priatelia moji, ku venej
krse, po ktorej v tbe srdenej
bosti vae tili!
251
A milenci sa pevno objali,
krem lsky ni nectili,
z o im zmizli sitnianske skaly,

jakby ich veky schytili.

iadnych tu vrchov, iadnej doliny,
iadnych tu rokov, iadnej hodiny,
len z vee padali tny.
A i tie zvony v diakach odzneli
Ui ohluchli, sta znemeli
t zmizla a zmizli oni.
252
Jaskya temn skalnat steny
tichos jej pani, pn pokoj;
mach mlad s dlabou skalnou zrasten
mil - mil! to papln tvoj!
sta sa od st milch nelia
nruie sa nepa nruia
hbania tu iadneho niet:
Len v tvrach blah vidie ndeju
a v duiach tichch prjemn tlej
rozpomienky na zhasl svet.
253
Ktoe to tam sp? Mtvi, i iv?
Ni poste, ani mohyla.
Tu z bludu svit kaz pravdiv,
tu mtva lska oila;
tu v snch smrtench nesmrtnos drieme,
tto u vedia, o my nevieme,
im slnce nov vychod;
tto v objat lsky ustali,
zemskch bost zdroj vyerpali,
bos ich znovu sa rod.
254
Zhrala trba! rty sa hbaj;
zhrala! oi prezreli;
zhrala! nov dy vstvaj,
ke hlasy Vstate! zazneli.
Milenci vstali: vstalm sa jav
cherub vzkriesenia v zorch oslavy,
prst jasn vpravo uke:
Tam zlat brna za ou blesk slvy
priezranos svojej rajskej postavy
zrak milch na seba viae.
255
sta sa pohn; mil hovor:

Dobr de, moja predrah!

Tisc krs novch od teba zor
a jedna druh premha:
ahy, o vlastn krsu ti dali,
v celosti svojej sce zostali,
ale blesk nov dostali.
Tak pome, drah, v nov ivoty,
v ivotov novch nov dobroty,
do vetkch dobrt jednoty!
256
Maj sa mi dobre, ty hora zlat,
ty pekn vrch mojej dui,
pamiatka tvoja bude mi svt,
t vek iaden mi nezru.
Koko rz som zrak k tebe zvila,
vetka sa brka itia stila,
vidiac tvojej viny moc;
a ke som na tvoj vrchol zastala,
o vekostiach som mal snvala:
no, Sitno moje, dobr noc!
257
Dobr noc, Hron mj! ty druh srden
mldeneckch mojich citov!
Na brehoch tvojich v prsiach mi ven
kvietok bosti rozkvitol:
a v behu prudkom kritlnej vody
tal som asto slvy zrody
a mohutnch duchov koaj.
Vetec! pri tvojom som blbotan
sedval v tajnom, arovnom zdan:
ale teraz dobre sa maj!
258
Zbohom! ty ud mj, ud mj ben,
vych letov mojich predmet!
Zbohom, pamtaj, e m sben
duchom svetov bezmierny svet:
Ja duchom tebou vene prejatm
s tebou chcem ti k idem svtm
a s tebou tam i tu bva;
syn tvoj chce iali tvoje ialenie
a na sl tvojich vazn vrenie
s vrelm sa nadenm dva!
259

Ete sa, drah, na svet obzrime,

bosti naej hospodu,
ete si na zem jeho spomnime
pri okamihu rozchodu:
Na jej sme prsiach sladko snvali,
na jej sa krsy asto dvali,
v nej prv zachupli slasti.
Je svet ten predsa smrtenm mil,
brs due asto v om zabldili,
brs trpkch vlas je boast!
260
Pamt, moja, tie tich mraky?
Pamt dni tie ruov?
Pamt lk tch jarn zzraky?
Pamt chldky lipov?
Pamt tamtie nebesk doby,
v ktorch utchli srdca aloby
a nebo na zem zvbili?
Pamt na tie due spanil,
ktor nm vdycky tak boli mil
a jedno s nami ctili?
261
Pouj, mj! i to anjeli Slve
zastavenieko dvaj?
i to dstojn organy prve
nebies Hospodinu hraj?
Nie je to bitch strn nariekanie,
by sa to nezd pal huanie,
nie to strn hladench spevy:
To s tie ist hlasy tera,
v ktor prst vench cnost zaviera
szvukov rajskch vlevy!
262
Lska nebesk je vetrk juha,
due s strunky strieborn,
rm tch strn pekn venosti dha,
blesky strn blesky s zorn:
Vetrk bosti due previeva
a szvuk citov tlych zaznieva
od vekov plu do pla,
a pokoj neba len um ten ru,
ke spieva osud blaench du
t ven harfa Eola.

263
Tie pekn tne so svetlom hraj
na poli snenej belosti,
jak cesty krom svet prebiehaj,
tak dhy tieto vsosti.
Na ome sedia? na nebi, morch,
na lcach, lkach, na hradoch, horch?
To vlastnos zeme mizernej!
Nebesk farby du obleky.
Ale, druh mj! svet tento alek
farby sa nezd ma iernej?
264
Druka! tu bos svieti nevinn,
tu je ndeja zelen,
svetl sa nebom jasnos pohna,
tu lska vldne erven,
tu zlat ohe v obetiach hor,
tu i fialka kvitne pokory,
i rua citu tleho:
ale noci tu nem hrobovej,
tu due driemu v tni ruovej,
v speve vetrka umnho.
265
Vy, v dolch stnov ete ijci,
radu priatea prijmite!
Verte v bosti Eden iadci,
lskou sa k lske zanite!
Jedno to, i sa v devu zabi,
i srdce svoje slve zasbi,
i vied a zajme obloha,
i sa nrodu svojmu zasvt,
i v objem ry udstva zalet:
len zab vo vetkom Boha!
266
Boh n je lska, a lska jeho
v krse sa svetu zjavila,
jedno, i v letku prka drobnho,
i v letoch duchov sa skryla;
z venho toho erpaj pokladu,
v niom si duu nezastav mlad,
a slvu ducha rozvinie:
Len t a horli v svtom zpalu,

i z hlbn vzlietne a i z Uralu,

k nebu sa predsa vyinie!
267
Tys ma, anjel mj, cti uila
a v brnach itia objala,
mylienku z citov si mi rozvila,
z chlapectva munos vyzvala:
ili sme spolu pre vyie itie,
spolu cez zemskch dn vlnobitie
v prstav tento sme pribyli;
by sme tu ambru jednu dchali,
jeden med z jednej ae pjali
a dvaja jedno bili.
268
Poulas, drah, od mdrych sveta:
i v dvoch m jedna by lska?
Dvojjednota im je len klebeta
a trojjednota otzka;
tys im to skutkom u dokzala:
seba mne s dala a ma si vzala,
oboje lska spojila.
Mdros to dala udskej potrebe,
by t jednota loveka v sebe
druhho bi uila.
269
Keby to krsne du zmierenie
srdcia nae neviazalo,
spadli by put nae milen,
to slobodu by nm vzalo:
Dvojnos je mil bosti puto,
v slobodu men porobu tto
dvojjednoty podivn stroj.
A keby nie, mldenec mil!
akoe by sme tento ctili
nesmrtench du pokoj?
270
Ach, v udskch prsiach cnosti sa boja
akch iadosti reaz:
tu neskalen cit m pokoja,
tu svtos vene vaz,
tu bezoiv umkli zlosti,
tu sa na prsiach istej bosti

kad moc tajn zlomila:

Ja sa ti neviem ine kori,
nemem inie cti, hovori,
len: krsna, moja a mil!
271
o volte, vy, zemsk ohlasy,
e v nebi nieto prstenky?
Alabastrovch prstov okrasy,
zlohy vernej milenky?
Oj, vy sudcovia slab, krekav!
Vidno, e bleskov nadzemskej slvy
v mylienkach vaich nestva!
Nao anjelskm prstom okrasy?
Nao tam zloh, kde po ve asy
vernos sa vernosti dva?!
272
e v raji venom nem pobkov
bos studen, neprav?
Nezvid vm cukry holbkov
nadzemskej bosti slva:
Bozk je na zemi to mu da slu
asom rozkon zvdavok du,
asom st zvykl potkanie:
Nebesk lska no, i nie, drah?
zaviera vetky studnice blaha
v jedno a ven bozkanie!
273
astn ste tamdo, ktor tite
vidinou krsnou naden!
Neiadam, aby v slvy svite
cit pekn ten bol zruen.
Duch vek v svojich tbach svojhlav
tokom enie na brny slvy,
a km ich astne otvor:
Ale blaen, kto jak my, drah,
ke svet bolest u popremha,
v pitkov raji si dvor.
274
Pamt, krsna, tie okamenia,
ktor nm z neba padali,
ke sme sa ete v krajoch tenia
na zadusenie objali?

Nu tam v premennch dolinch zemi,

kde rozlenie tam s objemy
na sladk slasti bohat:
Lska nebesk, t neobjma,
lebo od srdca srdce prijma
len jedno ven objatie.
275
A duu moju slvne una
nadenie nebeskch citov;
svety! o mi je mrkota vaa,
ke de v prsiach mojich skvitol?
Venos mi svoju strhla oponu,
duch ku vlastnmu vzlietol zkonu
orlim letom slobody:
Vyviedla bos podstatu moju
cez bre sveta a ku pokoju,
k Bohu cez modly prrody!
276
A nebom celm prorock zvon
v almoch zbonch Cherubov hlas,
e i ostatn mraky odron
z duchov udskch vemon as.
A nebom celm cez vetky veky,
ako vn zlatch kypiace rieky,
blesk arovnej slvy vlaje:
a vkol dstojnho prestola
v chroch zbonencov blaenos vol:
Halelujah! Boh lska je!
277
Neplate, perly sz nzkej zemi,
e svet ten v lsky nem;
tu dr za vs vhlasn snemy
lska t, o tam je nem:
a v snemy tieto vdy prstup maj
tie krsne due, o v svete lkaj.
Svet ten je poste bolest!
Tak teda plate, ve sem lietaj
slzy, o z o lsky padaj
ku prameom vench slast!
278
Marna moja! bos sa naa
v chalupch zeme zrodila,

dcra poklady matky vyna,

ktor jej tlos vodila:
bos sa naa pozdvihla k nebu
a tej jednoty blah velebu
na ns samch sme videli:
Ach, nevan to bos by bola,
keby sme z toho blaenstva pla
na biedy matky hadeli!
279
Priatelia slvy, dajte nm krdla!
v doliny zemsk zletme
a tie smrtench biednikov bydl
v chrmy lsky posvtme:
bos ns naa tam naspak vol,
jej slva tto zd sa len kola,
zdeli sa jej je loha;
such je rosa, ktor nevla,
blaenos, ktor druhch nebla,
to blaenos je boh!
280
o sa to v prsiach naich ozva?
Ve vene my sme blaen!
o ns do krajov nzkych vyzva?
Ve rozdiel n je zmoen!
Oj, drah! lska zjavi sa iada:
ja rd mm teba, ty ma m rada,
svet ale ls n necti;
tvr svetolsky, veobecnosti
dobyme zkej naej bosti,
to prsia nae nasti!
281
Oltre si tam duch n vystav,
oltre lsky nezvratn,
z radost svojich obete sprav,
z tob modlitby posvtn!
Boh n! a pokia iskra bosti
nezbl v plame udstva rosti,
tam kaa v prosbch budeme.
Potom, ke v ohni tom zemskos zhor
a svet sa v jeden chrm Tvoj pretvor,
Boh n! pred trn Tvoj prdeme!
282

Objm ma, objm zas, dua moja!

Vyhnite z cesty, planty!
bos do boja vol, do boja
v pole za svt predmety!
Hnevy bosti a bos hnevov!
Cnosti, majte sa do sladkch spevov!
Hromov sa traste, odpory!
Vy krsy, o sa v asoch nemenia,
butee tbam nho nadenia
obromohutn podpory!
283
Vitaj nm, Sitno! Tatry, vitajte!
Ty Vh prudk, ty siln Hron!
Ruky nm, due drah, podajte!
Svet n, svet v zas je jedon!
Vitaj, Ladoga, vlnenie Svy,
vitajte, brehy Visly, Otavy,
vy Obrohory, vitajte!
I vy, rovnka pust osady,
i vy, dvoch plov gigantsk ady,
vtania ohlasy dajte!
284
Otina moja! oe ty spieva?
Faustov divch pekeln svet?
i achillovsk hnevy rozsieva?
Korzikna pokonn let?
i Don Quijotov vetern hrady?
i Urnie a Mesidy?
i przu v bse oblieka?
Oj, nech ty to bardom edivm!
S ndejou blahou, s tenm ivm
v blaench iaoch narieka!
285
Ktoe by u ns psal satiry?
Kto by u ns przu snval?
Kto by tu spieval krvav chry?
Kto by modly star vzval?
U ns sa bi! tu uhaj vrnu,
tu syn povan matku obstarn,
tu zemko zemka bozkva,
tu krsa krse ruky podva,
tu slva slve dva lohu,
tu bostvo te sa v Bohu!

286
o na smetiskch Tatier umiera,
to piese tvoja ukryje?
S mtvymi mtvy nech sa ober,
to bi ivot, o ije.
Pre podlos udsk, pre nzku biedu,
pre zmije pln kliatby a jedu,
pre hnilch rabov, mamasov,
pre podrobnosti zemskej potreby,
v horliacej due vysokom nebi
szvunch nenjde hlasov!
287
Nechcem ja, aby vlas moja mil
v Olymp sa ksi zmenila,
ni aby dcra udsk, spanil
obraz svoj zemsk stratila!
Nemono bi svet magnetikov,
nemono vzva nmesankov,
na zzrak strano sa dva:
Vysok biedy tob pozemskch,
velebn chyby citov panenskch
mono aj bi, aj vzva!
288
Marna moja, dumnej nemoty,
umnch piesn mojich predmet!
o bych tri ven spieval ivoty,
piesni mojej skonenia niet!
Ako ke vetrk v krach Devna
v ume slabukom deje spomna,
tak spev mj svetom previeva:
No mne nemono bolo nespieva;
ale i mm sa krsam posmieva?
Umkni, hlas! Ona spieva!
289
Ona spieva! To spev svetu nem,
hlas volajci v Sahare;
a mne tak hasne, oj! tak hasne mi,
ako obe na oltre:
Ba ako vchor duchom mi let,
prebieha vetky ivota svety
a vetky moje rozumy,
a v nich sa to ako vr rieky,
um dokola, a-a naveky,

na dne due mi odum.

290
Lebo ta letia obrazy divn
nad venosami podstaty,
a moci sveta bujn, zivn
s vlastnch si det kati;
a itia toho chladn vanutia
prei velebn krsy ns ntia
a raj citov nes nazmar:
Nu teda! ke to poroba iada,
nech duou celou blesk sa rozklad,
ako Moskvy svtej poiar!
291
Marna moja! teda tak sme my
ako tie boie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drah kamene;
padaj hviezdy, aj my padneme,
vdn tie kvety, aj my zvdneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsi svietili,
a pekn ivot tie kvety ili,
a diamant v hrude nezhnije!