Ako skrotiť príbeh?

Odmena za informácie vedúce k vyšetreniu vraždy Jána Kuciaka a Martiny

Kušnírovej, ktorú vyhlásil bývalý premiér Robert Fico, patrí nepochybne
k najabsurdnejším momentom politickej krízy, ktorú tento zločin spustil. Je však
toto gesto skutočne nepochopiteľné?

Po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej sa slovenská

politická scéna ocitla v nefalšovanom chaose. Čím dlhšie tento stav trvá, tým viac sa zdá,
že môže ísť o liminálnu situáciu – moment, v ktorom dochádza k prudkej transformácii
zdanlivo stabilných štruktúr. Možno aj preto sa zdá, že mnohé gestá dávajú len malý
zmysel: či už je to miliónová odmena, alebo obvinenie Georgea Sorosa z plánovania
prevratu na Slovensku. V snahe niečo vyťažiť z chaotickej situácie, alebo ju preboha
aspoň ustáť, tápu jej aktéri v nezmapovanom, premenlivom teréne. Ich úspech závisí od
skúseností a intuície, ale aj od toho, ako sa im podarí ich vystúpenia situovať v kontexte
informácií, ktoré sa k nim ešte iba dostanú. Zdanlivo chaotické a nezmyselné gestá však
vychádzajú z kultúrnej logiky situácie, ktorá utvára očakávania a odhady aktérov. Hoci
mnohé z nich ťažko prijať za formy korektnej politickej komunikácie, môžeme aspoň
trocha porozumieť ich východiskovým bodom a štruktúre politickej situácie.

Pre hrsť bankoviek navyše

Medzi politické gestá vládnych predstaviteľov, ktoré nadobudli ikonický (a ironický)

status, patrí expremiérova miliónová odmena za poskytnutie informácií o páchateľoch
vraždy. A ponúknutá nie ledabolo, ale v priamom prenose, s miliónom vyloženým
v pätnástich balíkoch na stole, s ministrom vnútra a policajným prezidentom za
chrbtom. Nepochybne dôležitým symbolom výnimočnej situácie bol aj ozbrojený člen
policajného zboru v uniforme zásahovej jednotky, ktorého úlohou bolo strážiť hotovosť
pred prítomnými novinármi. Toto dramatické extempore sa z celkom pochopiteľných
dôvodov okamžite stalo predmetom dohadov. Znamená to, že na Slovensku neexistuje
iná spravodlivosť než tá, ktorú si zaplatíme? Nedôveruje Fico polícii? Alebo je odmena
vlastne len snahou získať trocha času?

Tieto úvahy sú, samozrejme, pochopiteľné. Odmena nikdy nie je iba čistou obchodnou
transakciou (ak niečo také v nejakom vesmíre existuje), ale symbolickým
komunikatívnym aktom. Napokon, niečo napovedá už samotná suma – rovný milión,
teda číslovka, ktorá sa v bežnej komunikácii používa ako synonymum nemerateľnosti.
To by som teda nespravil ani za milión, hovoríme, mysliac tým, že niečo také by sme
nespravili ani za nič. Už len preto netreba hneď pristúpiť na vykostenú pragmatickú
interpretáciu, ktorá v politických vystúpeniach vidí iba konflikt o moc alebo premyslenú
snahu oklamať naivných voličov. Je nutné pozrieť sa na obsah a súvislosti tohto gesta.

Logika medznej situácie

Základný rámec situácie bol v momente vyhlásenia odmeny definovaný spôsobom, akým
bola vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej vykonaná a mediálne prezentovaná.
Chladnokrvná dvojitá vražda (zarátajme napríklad aj neskôr spochybnený symbolický
odkaz, nábojnice poukladané vedľa tiel) skutočne nepatrí do kontextu
východoeurópskej krajiny 21. storočia. Oveľa viac sa hodí do príbehov z prostredia
divokého západu, talianskej či ruskej mafie. Nie náhodou povedal Michal Vašečka, že
premiér na neho pri vyhlasovaní odmeny pôsobil ako „šerif z divokého západu“. Ďalší
rámec, ktorý sa v médiách vynoril, sú slovenské 90. roky. Inými slovami, ide
o „chronotopy“, v ktorých štátna moc nie je konsolidovaná a konkurujú jej iné mocenské
štruktúry.

Cieľom gesta bolo verejne prezentovať odpoveď, ktorej podoba rezonuje práve s týmto
rámcom. Má formu odmeny, pretože jeho autori ju vyhodnotili ako zmysluplnú
vzhľadom k spôsobu, akým bola vražda vykonaná a prezentovaná v médiách. Finančná
odmena je ako taká mimoriadnym opatrením, ktoré sa vymyká štandardnému procesu
vyšetrovania – napokon, ak občania majú vedomosti o spáchaní trestného činu, je ich
povinnosťou políciu iniciatívne informovať. Odmena hovorí, že štátny aparát sa chce
prispôsobiť situácii, v ktorej je jeho pôsobnosť limitovaná, a chce konsolidovať moc
prostredníctvom mimoriadnych opatrení. Forma výzvy určuje logiku, podľa ktorej sa
utvára podoba odpovede. Chcete divoký západ? Budete ho mať. Divákom je pritom
jasné, že táto situácia je dočasná a smeruje k tomu, aby sa všetko vrátilo do normálneho
stavu.

Vojna svetov

Prečo však musí byť gesto adekvátne situácii? Táto rezonancia medzi symbolmi vo
verejnom priestore je dôležitá preto, aby aktéri dostali pod kontrolu celý príbeh zločinu,
ktorý sa v médiách začal utvárať okamžite po tom, čo na verejnosť prenikli prvé
informácie. Každý proces interpretácie je tvorbou príbehu, odhaľovaním kauzálnej
sekvencie, ktorá k udalosti viedla, identifikáciou hlavných a vedľajších postáv, ich
rozdelenie na hrdinov a zloduchov. V tomto prípade sa už len z povahy práce jednej z
obetí pridala aj morálna diagnóza celej spoločnosti.

Samozrejmým hrdinom celého príbehu je Ján Kuciak (Martina Kušnírová sa v ňom,

bohužiaľ, stále mihá iba okrajovo). V spomienkach kolegov vystupuje ako zmes
všedného dobráctva a nepoznanej sily: ostýchavý mladík, ktorý do sveta žurnalistiky
vstúpil iba z pohnútky napraviť Slovensko – symbolom tohto potenciálu sa pritom stáva
jeho posledný článok. Ešte dôležitejšie je, ako viacerí novinári opakovane zdôraznili, že
mu nikdy nezáležalo na žabomyších konfliktoch medzi redakciami a informácie
poskytoval kolegom iniciatívne a bez rozdielu. Inými slovami, Kuciak sa objavuje ako
ideál novinára, stelesňujúci nastupujúcu generáciu žurnalistov. Jeho vek i vzájomný
blízky vzťah zdôrazňujú novinári zdrobneninou „Janko“, ktorá symbolizuje okrem iného
aj dôvernú previazanosť a solidaritu novinárskej obce. Z úst novinárov znie autenticky –
hneď po rodičoch sú najužším kruhom trúchliacej komunity. Keď sa však zdrobneninu
pokúsil použiť Tibor Gašpar, znelo to nepatrične.

Je to preto, že Gašpar už v tomto príbehu určitú rolu hrá. Proti mladému novinárovi
stoja dekadentní mafiáni, skorumpovaní politici a policajti, ktorí podľahli nevkusným
lákadlám bohatstva (nedostatok kultúrneho kapitálu u nich zdôrazňuje napríklad Michal
Havran). Jadrom príbehu sa tak stáva súboj dvoch svetov: dobra, skromnosti a čistoty s
amorálnosťou, bohatstvom a dekadenciou. Túto symbolickú opozíciu medzi Kuciakom
a politikmi je pritom, v záujme zachovania sily príbehu, dôležité ochrániť pred
symbolickým znečistením. Príkladom tejto ochrany môže byť radikálna reakcia
novinárov na náznak, že by v príbehu vraždy mohli zohrať rolu drogy, hoci ich polícia
ani priamo nespojila s obeťami. Ochrana, samozrejme, nie je vedomá ani pragmatická –
drogy sú jednoducho vo väčšine kultúrnych okruhov prisilný negatívny symbol, ktorý by
mohol devalvovať morálny apel príbehu.

Netvrdím, samozrejme, že vyššie spomínané charakteristiky Jána Kuciaka a Martiny

Kušnírovej nie sú konzistentné s ich skutočnými osobnosťami. Romantické a dramatické
tóny však udalosti nadobúdajú až v procese interpretácie, ktorá ich zasadzuje do
zmysluplného celku, ovplyvneného kultúrne zakotvenými parametrami rôznych žánrov
rozprávania. Tu sa utvára aj hierarchia dôležitosti, podľa ktorej zdôrazňujeme
osobnostné znaky postáv našich príbehov, ako aj to, či vôbec nejaké znaky musíme
uviesť. Pri drvivej väčšine zločinov napokon nemáme o osobnostiach obetí a páchateľov
žiadne informácie. V kontexte vraždy člena novinárskej komunity a jeho partnerky je
však personalizácia možná a lákavá, pretože ešte intenzifikuje už tak silný príbeh.

Dostať príbeh pod kontrolu

Ako však vidíme v priamom prenose, príbehy, ktoré sa vo verejnej sfére utvárajú, sú,
najmä vo svojich počiatkoch, krehké. Nie je nemožné zvrátiť ich, ak sa politickým
aktérom podarí vybrať spôsoby reakcie, adekvátne už existujúcim elementom týchto
príbehov – zostáva im dúfať, že s trochou šťastia nebude ich vyjadrenie vzápätí
spochybnené nečakanými udalosťami. Práve v týchto intenciách je nutné rozumieť aj
Ficovej miliónovej odmene. Nielen bývalý premiér, ale aj celá jeho strana má od chvíle,
keď sa začali v médiách utvárať prvé interpretácie, extrémne negatívnu pozíciu. Cieľom
jeho vystúpení je preto, celkom logicky, rozvinutie už existujúceho príbehu novým
smerom, ktorý by zmysluplne predefinoval jeho pozíciu.

Aby tieto gestá fungovali, musia rezonovať s už stabilizovanými prvkami príbehu. Len
tak je totiž možné dostať ho pod kontrolu a spraviť zo vznikajúcej spoločenskej traumy
moment víťazstva a očisty. V situácii mimoriadnej vraždy sa mohlo zdať, že prekročiť
štandardný rámec vyšetrovania a štylizovať sa do roly šerifa v zemi bez zákona môže
byť adekvátne riešenie, ako chytiť nelichotivý príbeh za uši. Ďalšie riešenie Fico
predviedol, keď sa pokúsil presunúť pozornosť zo samotného vyšetrovania na údajný
pokus o prevrat, z ktorého obvinil Georgea Sorosa. Inak povedané, presunúť sa do
defenzívy pred údajnými protislovenskými živlami. Ako sa však prakticky ihneď ukázalo,
pre Fica a možno i celú jeho stranu napokon fatálne, skrotiť silný príbeh nie je vôbec
jednoduché.

Dominik Želinský

Autor je sociológ