SO - Dejiny Socialni Prace

DEJINY SOCIÁLNÍ PRÁCE
Peter Brnula
2019
Obsah
1. PREČO DEJIINY?...................................................................................................................................3
2. POMOC, SOCIÁLNE TEÓRIE A ČINNOSTI SOCIÁLNEJ PRÁCE AKO PREDMET DEJÍN SOCIÁLNEJ PRÁCE
6
3. POMOC V STAROVEKU......................................................................................................................12
6. MODERNÉ DEJINY POMOCI A STAROSTLIVOSTI................................................................................40
7. DEJINY SOCIÁLNEJ PRÁCE VO SVETE.................................................................................................47
8. DEJINY SOCIÁLNEJ PRÁCE NA ÚZEMÍ DNEŠNÉHO ČESKA A SLOVENSKA..........................................53
9. DEJINY SOCIÁLNEHO ŠKOLSTVA....................................................................................................57
1
ÚVOD – ANOTACE KURZU
Cieľom predmetu je poslucháčom a poslucháčkam sprostredkovať dejiny sociálnej práce
prostredníctvom nielen konkrétnej činnosti v ľudských spoločnostiach, ale sprostredkovať aj
dejiny sociálneho myslenia orientovaného na pomoc a nakoniec aj dejiny sociálnej práce.
Zároveň definovať úlohy sociálnej práce spočívajúce v poskytovaní sociálnej pomoci, sociálnej
starostlivosti a sociálnej podpory/opory.
2
1. PREČO DEJIINY?
Cieľom tejto úvodnej kapitoly je poslucháčov prostredníctvom otázky „prečo dejiny?“

nasmerovať k tomu, z akého dôvodu je dôležité sa venovať dejinám sociálnej práce ako zdroju
profesijnej identity sociálnych pracovníkov/sociálnych pracovníčok.
Prečo dejiny? Z jednoduchého dôvodu, ak sa budeme zaoberať dejinami, budeme sa zaoberať

tým, aby sme pochopili myslenie v pomoci a pomáhaní v rámci ľudskej civilizácie.
Prirodzene sa budeme venovať západnej civilizácii (ako ju definoval Huntington), pretože služby
sociálnej práce sú poskytované v tomto civilizačnom okruhu (nesporne je pomoc a pomáhanie
prítomné aj v iných civilizačných okruhoch, ale tie nie sú objektom záujmu predmetu dejín
sociálnej práce, a ak sa ich dotkneme, tak okrajovo, aby sme si ilustrovali spôsoby myslenia
a konania v pomoci). Zjednodušené odôvodnenie prečo študovať dejiny sociálnej práce ukazuje
nasledujúci obrázok:
Dejiny sa vždy odohrávali na pozadí malých dejín ľudských spoločenstiev a jednotlivcov. Preto
sa nám ustálilo hovoriť o veľkých dejinách na pozadí malých dejín. Ako im rozumieť môžeme
demonštrovať na myslení Milana Šimečku (2011, s. 13-14):
3
„Lidé, kteří žili před námi, patřili prý vždy k nějaké epoše.
Byli to lidi z doby kamenné, lidé starověcí, středověcí, barokní, osvícenští, moderní, úplně
moderní. Dovedeme své předky někam zařadit.
Naučili jsme se to ve škole a při studiu historiků a filozofů.
Takové zařazení je praktické, protože zpřehledňuje nekonečný zástup lidských bytostí, které žily
a myslely v čase, jenž je už ztracen v kosmických hloubkách. Zdá se, že všichni ti chudáci byli
zajatci epoch, plnili poslušne všechny úkoly, které jim velké dějiny svěřili.“
„To co nás spojuje přes propasti času, jsou malé dějiny lidského života, vymezené narozením a
smrtí. Vždyť i v nich dochází k převratným historickým událostem, zápasům, agresím a
převratům, obětem a zradám, vítězstvím a porážkám, vesměs dějům, které se tak velkolepě
vnímají v dějepisných knihách. Jenže v malých dějinách nevysvětlujeme jako důsledky umělých
abstrakcí, ale jako následky pohnutek, které odedávna doprovázejí lidský život, lásky a nenávisti,
víry a beznaděje, skromnosti a pýchy, ctižádosti a slabosti, všeho toho, co se velkolepě vyjímá v
lidských příbězích, které se nám dochovaly a které si znovu a znovu vypravujeme“
„Jen prostřednictvím malých dějin jsme schopni rozumět si s těmi, kteří žili v jiných historických
epochách a dokonce i s těmi, současníky, které nám velké dějiny odcizují, protože jim
namlouvají, že jejich malé dějiny jsou bezcenné ve srovnání s epochou, ve které žijí a která
směřuje k abstraktnímu historickému poslaní.“
„Žijeme ve velkých dějinách, ale netrčíme v nich až po krk. Většina našeho osudu se odvíjí v
malých dějinách, jejich běh se neřídí takzvanými zákonitostmi, řídí se spíše tajemnými výroky
sudiček, možná podle konstelace hvězd, z jejichž hmoty je prý sestaveno naše tělo, možná podle
Boží vůle, v každém případě však podle něčeho, čemu nerozumíme zdaleka tak dobře jak velkým
dějinám, králům, pyramid, revolucí a válek.“
Takže obsah tohto predmetu budú tvoriť veľké dejiny a ich udalosti, pričom nesmieme zabúdať,
že v nich sa odohrávali aj malé dejiny jednotlivcov a skupín. Vedomosti o histórii nám nemajú
slúžiť na súdenie účastníkov, ale na pochopenie ich životov a vývoja aj našej spoločnosti.
Zhrnutie
V prvej kapitole sa venujeme odôvodneniu potrebnosti štúdia dejín sociálnej práce. Poslucháči
dostávajú odpoveď, že dejiny tvoria a sú súčasťou ich profesijnej identity a vedomostí, zároveň
im prinášajú porozumenie súvislostí pomoci, sociálnych teórií a sociálnej práce. Dejiny sú aj
zdrojom profesijnej hrdosti sociálnych pracovníkov sociálnych pracovníčok.
4
Kontrolné otázky:
Ako rozumiete konceptu malých a veľkých dejín?
Aké sú dôvody prečo je potrebné sa venovať dejinám sociálnej práce?
Povinná/základní literatura:
Brnula, P. (2012). Sociálna práca. Dejiny, teórie a metódy. Bratislava: Iris.
Špiláčková, M. (2014). Hisotrický výzkum v socální práci. In Gojová, A. & Baum, D. (eds).
Výzkumné metody v sociální práci (s. 171 – 202). Ostrava: FSS OU.
Doporučená literatura:
Baková, D. (2014). Osobnosti sociálnej práce. Život a činnosť osobností a ich vzťah k sociálnej
práci (s. 179) Sládkovičovo: VŠD.
Matoušek, O. & kol. (2001). Základy sociální práce (s. 312). Praha: Portál.
5
2. POMOC, SOCIÁLNE TEÓRIE A ČINNOSTI SOCIÁLNEJ PRÁCE
AKO PREDMET DEJÍN SOCIÁLNEJ PRÁCE
V tejto kapitole sa zameriame na vymedzenie predmetu (obsahu) dejín sociálnej práce

a oboznámime sa s tým, na čo zameriame v historickom focuse (výskume) svoju pozornosť.
Na začiatku je veľmi dôležité rozlíšiť medzi pomocou, pomáhaním, pomáhajúcimi profesiami

a úlohami sociálnej práce.
Tu poslucháčov a poslucháčky odporúčame na študijné opory predmetu Úvod do sociální práce
a prípadne publikáciu Levická, Jana Sociálna práca I. Trnava: ProSocio, 2007.
To, čo viedlo k vzniku pomáhajúcich profesií a samotnej sociálnej práce by sme zjednodušene
mohli povedať, že bol rozvoj industriálnej spoločnosti a zmeny v samotnej spoločnosti – rozpad
štruktúry spoločnosti, oslabenie rodiny, vznik nových foriem spolužitia a pod. Zároveň je
potrebné jedným dychom dodať, že české krajiny ako súčasť Rakúsko-Uhorskej monarchie (aj
napriek tomu, že boli najrozvinutejšou časťou monarchie) sú v myslení oneskorené cca 200 – 300
rokov oproti krajinám západnej Európy (vývoj v samotnej monarchii a potom totalitné režimy
dvadsiateho storočia sa postarali o mentálny rozdiel medzi západnou Európou a nami). Zároveň
daň rýchleho rozvoja v 20. storočí prinieslo úpadok, toto dokladuje svojimi slovami Svetlana
Alexijevič (laureátka Nobelovej ceny za literatúru) v knihe Černobyľská modlitba (2017, 226-
227):
„Je to daň za rýchlu industrializáciu po revolúcii. Po Októbri... Za ten skok.
Opäť na Západe bolo storočie pradiarenských strojov, storočie manufaktúr... Stroj a človek sa
hýbali a menili spoločne. Formovalo sa technologické vedomie, myslenie.
A u nás? Čo má náš mužik vo svojom dvore okrem rúk? Dodnes je to tak! Sekeru, kosu, nôž, to
je všetko. Na tom stojí celý jeho svet. Dobre, ešte lopatu. Ako sa ruský človek zhovára so
strojom? Iba vulgárne nadáva. Alebo kladivom, kopancom. Nemá ho rád, ten stroj, nenávidí ho,
naozaj ním pohŕda, vôbec nechápe, čo má v rukách, akú silu. Kdesi som čítal, že personál
atómových elektrární často nazýval reaktor kastrólom, samovarom, plynovým varičom.
Horákom.
Je tu aj pýcha – na slnku urobíme praženicu! Medzi tými, ktorí pracovali na Černobylskej
elektrárni, bolo mnoho dedinčanov. Cez deň boli na reaktore a večer vo svojich záhradách alebo
u rodičov v susednej dedine, kde zemiaky ešte sadia lopatou a hnoj rozhadzujú vidlami...
Úrodu vykopávajú tiež ručne...
6
Ich vedomie existovalo iba v týchto dvoch rozdielnych stupňoch, v dvoch variantoch – dobe
kamennej a atómovej. V dvoch epochách...
Samotný zrod sociálnej práce podľa Levickej (2007) vychádza z troch skutočností:
zo samotnej existencie človeka;
z toho, že človek má subjektívne problémy nielen ako individuálna bytosť, ale aj ako člen rodiny,
či spoločnosti, ktoré sa rodia v interakcii;
, že je možné niečo robiť pre vyriešenie jeho problémov a obohatenie jeho života (skvalitnenie
života).
Sociálna práca vznikla ako priame pokračovanie starostlivosti o chudobných; starostlivosti ako
takej; sociálnej starostlivosti a sociálnych služieb. Neformálna pomoc viedla k vzniku sociálnych
inštitúcií, vytvoreniu samostatnej profesie sociálny pracovník, vytvoreniu sociálneho školstva,
vzniku a rozvoju vedeckej teórie a výskumu v oblasti sociálnej práce.
Podľa Levickej (1999) do dejín sociálnej práce môžeme zahrnúť všetky také aktivity, ktoré sa
nejakým spôsobom dotýkajú podstaty sociálnej práce v chápaní poskytovania pomoci, resp.
činností, ktoré predchádzajú vzniku problémových situácií u jednotlivcov, skupín resp. komunít.
Podľa Kováčikovej (2000, s. 10) dejiny sociálnej práce tvoria „systém vedeckých poznatkov
získaných skúmaním a objasňovaním vývoja sociálnej teórie a sociálnej praxe od vzniku ľudskej
spoločnosti až po súčasnosť v konkrétnych historických podmienkach“.
Do systému pomoci sa zaraďujú tie oblasti, ktoré súvisia so životom človeka a v histórii sú
označované za pomoc chudobným, resp. núdznym. Do týchto činností sa rovnako zaraďujú aj
činnosti z oblasti vzdelávania a zdravotnej starostlivosti.
Podľa Rákosníka (2010) školstvo – vzdelávanie ponímané ako sociálna služba má svoje korene
najmä v rozmachu povinnej školskej dochádzky, ktorá súvisí s tým, že aj deti najchudobnejších
dostávali vzdelávanie.
Za korene poňatia zdravotníctva ako sociálnych služieb dáva do spojitosti najmä so stredovekými
špitálmi, ktoré poskytovali komplexnú starostlivosť, resp. v neskoršom obligatórnom
nemocenskom poistení (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko).
7
Lorenz (1994) identifikoval tri zdroje sociálnej práce ako takej:
Bosá (2013) k zdrojom Lorenza (1994) uvádza:

Kresťanská tradícia pretrváva dodnes v rôznych jej podobách aj v sociálnej práci – k tejto
tradícii zaraďuje Elberfeldský systém pomoci; prácu A. Sieverkingovej, T. Fliednera; J.
Wicherna; T. Chalmersa a pod.;
Humanizmus a filantropia zrodila sa z osvietenskej filozofie. Humanizmus identifikuje v práci
M. Richmondovej, O. Hillovej, pričom samotný humanizmus priniesol širší záujem o sociálne
prostredie;
Ženské hnutia – dobrovoľníčky, jedna z mála profesií ku ktorým mali prístup aj ženy. J.
Addams, A. Masaryková, E. M. Šoltésová, I. Arlt a pod.
Bosá (2013) ponúka dve možné poňatia vývoja sociálnej práce z hľadiska vývoja jej
profesionalizácie uvedené na obrázku:
8
Zároveň graficky vývoj samotnej sociálnej práce uvádzame tu:
9
10
Zhrnutie
V kapitole sme sa venovali vymedzeniu obsahu dejín sociálnej práce, prostredníctvom ktorej
má poslucháč jasné informácie čo všetko je obsahom záberu historického skúmania dejín
sociálnej práce.
Kontrolné otázky:
Ako rozumiete konceptu malých a veľkých dejín?
Aké sú dôvody prečo je potrebné sa venovať dejinám sociálnej práce?
Čo je predmetom dejín sociálnej práce?
Z čoho vychádzal zrod sociálnej práce?
Aké sú tri zdroje sociálnej práce?
Základní literatura:
Payne, M. (2005). The Origins of Social Work. Continuity and Change (s. 306.) Basingstoke.
Pierson, J. (2011). Understanding Social Work. History and Context (s. 250). New York: Open
University Press.
11
3. POMOC V STAROVEKU
V nasledujúcej kapitole sa zameriame na vývoj pomoci, činností a sociálnych teórií v období

staroveku, s ktorými súvisí dnešné poskytovanie pomoci v rámci sociálnej práce a tým tvoria
predmet dejín sociálnej práce.
Predcivilizované spoločnosti – solidarita a z nej vyplývajúca podpora v situáciách núdze boli

v týchto spoločnostiach ľuďom poskytované v rámci rodiny a rodového spoločenstva (kmeňa).
Vzťahy medzi ľuďmi boli osobné - ak sa niekto dostal do stavu núdze, vedeli o tom všetci a ak
mu mala byť poskytnutá pomoc, prišla bezprostredne a neformálne. Záujmy na prežití skupiny
však mali prednosť pred záujmami individuálnymi.
Až po neolitickej revolúcii (prechod k pestovaniu poľných plodín a vznik mestských štátov)
vytvorili podmienky pre štátne zásahy do osudov ľudí, ktorí neboli schopní sa sami uživiť alebo
žili v núdzi.
Príklad: dôchodky poskytované vyslúžilým vojakom (Babylon), dôchodky sirotám po vojakoch
(Grécko), bezplatné jedlo (Rím).
Sociálnu pomoc poskytoval štátny úradník prideľujúci prostriedky, nikdy to však nebol
špecialista na tento druh činnosti.
Príklady: Urnammuove zákony – mestský štát Uru; Chammurapiho zákonník;
Starovek bol typický autokratickým systémom vládnutia – typický svojim paternalizmom. Tento
typ autokratického paternalizmu Tomeš (2010) označuje ako raný paternalizmus a podľa neho
bol despotický. Najstaršie obdobie sociálnych inštitúcií – typické autokratickým panovníkom,
zároveň kňazom, veliteľom vojska a najvyšším sudcom v jednej osobe. Táto osoba prideľovala
role (vládne, pracovné, tzv. bojové – vojaci – s čím súviseli aj prostriedky k obžive – ich
zabezpečenie) a prostriedky všetkým aj sociálne núdznym. Prídely boli súčasťou tzv. prídelového
systému v tzv. podmienkach naturálneho hospodárstva. Tomeš (2010) uvádza, že núdzni, ktorí
nemohli zastávať role boli sprvoti zabíjaní a až neskôr boli začleňovaní do prídelových systémov
podľa možností mestských štátov.
12
EGYPT
Spoločnosť Egypta tvorili navzájom oddelené kasty, triedy. Vrchol tvorila vládnuca vrstva na
čele s panovníkom, ktorá koncentrovala štátnu moc do svojich rúk a autokraticky vládla. Pod
nimi bolo ostatné obyvateľstvo, od ktorých sa vyžadovala absolútna poslušnosť (ostatné
obyvateľstvo bolo tvorené ľuďmi zo zjednotených osád, ktoré sa nie všetky dobrovoľne zjednotili
a obyvatelia tých nedobrovoľných území boli zväčša zotročovaní).
Solidarita s núdznymi sa prejavovala najmä v egyptskom náboženstve. Bola posilňovaná
predstavou posledného súdu. Témy sociálnych teórií v tomto období boli tabu.
Ako uvádza Kováčiková (2010) nevznikali žiadne ucelené sociálno-filozofické koncepcie
a teórie. A to z dôvodu, že samotné spoločnosti neumožňovali ich rozvoj už len svojim
charakterom, keďže boli autokraticky riadené. Žiadna teória ani nemala nádej na úspech, pretože
ľudia žili obklopení mýtami, legendami a poverami, maximálne náboženskými doktrínami.
GRÉCKO
Z pohľadu starostlivosti o núdznych bolo Grécko inak ako už vyššie spomenuté civilizácie.
Tomeš (2010) hovorí, že Gréci vytvorili mnohé nástroje pre riešenia sociálneho napätia
v spoločnosti a formulovali sociálne myšlienky, ktoré majú význam aj pre súčasnosť.
Grécka spoločnosť bola stratifikovaná na niekoľko vrstiev.
Najnižšie boli nádenníci, ktorí nemali majetok iba seba samých ako inštrument pre prácu (ruky).
Na majetkové rozdiely medzi jednotlivými vrstvami obyvateľstva sa snažili grécke štáty reagovať
tzv. leiturgiami, t. j. ukladaním osobitných povinností bohatým. Zavádzali sa progresívne
zdanenia a podpora chudobných. Rovnako aj sociálna kontrola v podobe verejnej mienky nútila
bohatých podporovať chudobu a prispievať na výzdobu mesta.
Do všeobecného záujmu garantovaného mestským štátom len okrajovo spadali problémy, ktoré
dnes nazývame sociálnymi. Štát sa nestaral ani o vzdelávanie občanov.
Všeobecné zabezpečenie zahŕňalo v klasickom období Grécka (5. stor. p.n.l) armádu, budovanie
obranných opevnení, zabezpečenie fungujúceho trhu s potravinami, verejnú lekársku službu,
budovanie chrámov, políciu, súdy, údržbu ciest, kúpele, cvičiská, divadelné slávnosti a
pochovávanie nájdených mŕtvol a obetí vojny. Len nepatrná časť verejných výdavkov bola
venovaná na dôchodky pre ľudí nemajetných a zároveň neschopných práce - tento nárok však
nebol samozrejmý, žiadateľ ho musel obhájiť pred porotou. Dôchodky dostávali predovšetkým
13
siroty a vdovy po padlých vojakoch. Kto mal rodinu, ktorá sa o neho mohla postarať, nemal nádej
na udelenie štátnej podpory.
Gréci ako prví vyznávali ideál krásneho a vznešeného človeka. Ideál súladu telesnej a duševnej
stránky človeka (kalokagathia) mal aj svoj rub. Telesné nedostatky v antickej spoločnosti
vyvolávali odpor a pohŕdanie.
Príklady: v Sparte boli všetky narodené deti úradne prehliadané radou starších. Deti, ktoré
vykazovali vadu, či prílišnú slabosť boli vrhnuté do rokliny Apothet pri pohorí Taygetu. Zvykom
usmrcovania defektných detí bol udržovaný vysoký fyzický štandard sparťanských občanov. V
Aténach sa rozhodnutie prenechávalo na otca. Vďaka tomu prežili niektorí postihnutí chlapci, ale
žiadne dievča, pretože sa predpokladalo, že fyzicky handicapovanú ženu by si nikto za manželku
nezobral.
Gréci neboli prívetiví ani k nechceným deťom. Dieťa, ktoré rodičia odmietli vychovať, síce
priamo nezabíjali, ale bolo bežné nechať ich zomrieť z nedostatku potravy a starostlivosti. Dieťa
bolo odložené matkou vonku v nádobe, ktorá sa mohla stať aj jeho rakvou. Novorodencov
odložených v nádobách si mohol ktokoľvek vziať na vychovanie. Z niektorých nalezencov boli
vychovaní otroci.
Lýkurgos (cca 800 pred Kr.) – tzv. „Lykurgove zákony“ (okolo roku 800 pred n. l.). Zaviedli
v Sparte vládu staršinov (gerontov). Rada staršinov mala rovnaké práva ako kráľ. Dvadsaťosem
staršinov dbalo na poriadok a spravodlivosť v štáte“ (Brťková, 2000). U Grékov bolo nebezpečné
pre slobodných občanov schudobnieť a padnúť do dlžobného otroctva.
Solon (cca 630 pred Kr. – cca 560 pred Kr.)

K najznámejším reformám patria reformy v Aténach, pri ktorých Solon tzv. seisachtheiou
(zbavenie sa bremena) zrušil všetky hypotekárne dlhy (t.j. garantované pozemkami) a tie, za
ktoré ručil dlžník svojou slobodou. Solonovými reformami získali značnú mieru občianskych
práv aj na najnižšie triedy. Zákonom bola rodičom prikázaná starostlivosť o deti a zároveň bola
stanovená povinnosť detí živiť starých rodičov. Spoločné pre všetky sociálne pôžitky, ktoré boli
poskytované u starovekých Grékov a Rimanov, je to, že boli prideľované a nebol na ne nárok.
Zdravotná starostlivosť bola rozvinutá a poskytovali sa tri organizované formy zdravotnej

starostlivosti:
14
Asklepia – „zariadenie“ pre chorých, rekonvalenscentných, popôrodnú starostlivosť a
umierajúcich. Liečiteľmi boli kňazi. Asklepia bola zárobkovou činnosťou a plynuli z nej zisky
pre liečiteľov;
Iatreia – verejné ošetrovne s chirurgickými pracovňami. V tomto zariadení sa poskytovalo
profesionálne poskytovanie lekárskej starostlivosti;
Domáce nemocničky – t.j. miestnosti upravené pre ošetrovanie rodinných príslušníkov – je ich
možné vnímať ako malé súkromné kliniky. (Messina, 2005).
IZRAEL
Samotná myšlienka pomoci núdznym je prítomná v celej histórii Izraelitov. Tým, že si ľudia boli
rovní a zároveň aj slobodní, Izrael ako prvá spoločnosť staroveku zavrhla otroctvo. Okrem
chudobných a cudzincov, Chadima (2007) uvádza, že cieľovú skupinu tvorili aj vdovy a siroty.
Chudobní podľa Matouška a Šustovej (in Matoušek, O. et al. 2001) majú nárok aj z hľadiska
právneho (agrárne zákonodarstvo Starého zákona) na šesť darov plodov zeme, z ktorých mohli
byť živení.
Židovská charitatívna starostlivosť vytvorila tiež systém almužien a charitatívnych darov.

Koncepciu starozákonného milosrdenstva možno zhrnúť do 7 odvetví:
sýtiť hladujúcich a dávať smädným napiť;
obliekať nahých;
navštevovať chorých;
pochovávať mŕtvych a utešovať umierajúcich;
vykupovať zajatcov;
vychovávať siroty a poskytovať prístrešia bezdomovcom;
nevydaté chudobné dievčatá vybavovať venom (Chadima, M., 2007).
Starostlivosť o chudobných sa v stredoveku u Izraelitov sa rozšírila. Mohli za to tzv. zákony

darov chudobným, ktoré naformuloval Maimonides, vlastným menom rabbi Moše ben
Maimon. O jeho zákonoch píše Mátel (2010), ktorý tvrdí, že tie stoja na koncepte charity
Izraelitov a to na „cedake“. Cedaka je podľa neho označenie požiadavky pomoci blížnemu, ak sa
nachádza v stave núdze. Ide skôr o prejavovanie spravodlivosti ako dobročinnosti.
15
Maimonides svojimi zákonmi zaviedol osem stupňov pomoci núdznym, ktoré prirovnáva
k rebríku s ôsmimi priečkami s klesajúcou kvalitou. Ide o nasledovné:
Podpora iného Izraelitu „tým, že mu dáme dar resp. pôžičku, alebo uzatvoríme s ním partnerstvo,
nájdeme mu prácu, čím ho posilníme tak, že už nebude viac potrebovať žobrať od ľudí.
Posilnenie má byť konané takým spôsobom, aby dotyčný neupadol do závislosti na milosrdenstve
komunity alebo sa nestal trvalo núdznym;
Odovzdanie dostatočne veľkého daru ešte pred požiadaním tak, že ani príjemca, ani darca
nepoznajú jeden druhého. tzv. cedaka darovaná nebesiam;
Darca vie koho obdarováva, ale chudobný príjemca svojho darcu nepozná. Dary, ktoré sa
napríklad v skrytosti dávajú pred dvere chudobných;
Dejiny pomoci a sociálnych teórií
Darca nevie, komu je dar určený, obdarovaný však svojho dobrodinca pozná;
Dávanie cedaky venované ešte predtým, než o to osoba požiada;
Dávanie chudobnému toľko, koľko je potrebné, ale až po požiadaní;
Dávanie chudobnému – hoci aj malého množstva – ale ochotne a s úsmevom;
Odovzdanie cedaky chudobnému avšak malého množstva a neochotne, akoby z donútenia“
(Mátel, 2010b, s. 42-43).
Pomoc, ktorú si Izraeliti poskytovali bola najmä na báze rodinných zväzkov, ktorých sila bola
veľmi veľká. V období stredoveku sa postupne začali stávať dôležitými poskytovateľmi
starostlivosti rôzne spolky. Tým sa Izraeliti zaslúžili o rozvoj formy pomoci poskytovanej
spolkami, ktoré preberajú neskôr aj ostané civilizácie.
RÍM
Zamarovský (2002) uvádza, že vládnucou vrstvou v Ríme boli patricijovia už od čias kráľovstva.
Táto vrstva sústredila do svojich rúk väčšinu pôdy a všetky politické práva. Druhú vrstvu
slobodných občanov tvorili plebejci, ktorí boli nielen nemajetní, ale aj dokonca politicky
bezprávni. Tieto vrstvy tvorili Rímskych občanov (civis Romanus).
Plebejci sú známi svojimi snahami o pridelenie verejnej pôdy. Tú však keď získali, tak nemali
zdroje na jej obhospodarovanie a to ich viedlo k pôžičkám od patricijov. Dostávali sa do dlžoby,
čo podľa vtedajšieho práva mohlo viesť až k strate slobody a predania do otroctva.
16
Po politických bojoch v Ríme, boli vyslaní traja experti do gréckych štátov (rok 454 pred n. l.),
aby študovali ich zákony. Následne do Ríma priniesli okrem iných zákonov aj opis Solónových
zákonov z Atén, ktorými sa inšpirovali v tvorbe svojich. V roku 449 pred n. l. dosiahli plebejci
prijatie tzv. Zákonov dvanástich tabúľ, ktoré dávali rovnaké právo všetkým, najnižším aj
najvyšším vrstvám.
Rím bol otrokárskou spoločnosťou. Je nutné ho odlišovať však od orientálneho, ktoré sa vyvinulo
v iných podmienkach. Rímsky otrok bol oproti občanovi celkom bez ochrany. Podľa práva sa
považoval za vec, ktorou jej vlastník mohol disponovať ako chcel. Marcus Terentius (in
Zamarovský, 2002, s. 80) o otrokoch napísal: „tieto veci, ktorými sa obrábajú polia, sa rozdeľujú
na tri druhy: nástroje hovoriace, vydávajúce zvuky a nemé. Medzi hovoriace patria otroci, medzi
vydávajúce zvuky dobytok, medzi nemé povozy“.
V Ríme začali byť uznávané a neskôr aj legislatívou garantované aspoň elementárne práva
otrokov na dôstojné zaobchádzanie.
Príklady: postupne bola zakázaná kastrácia otrokov, predávanie otrokýň do nevestincov, výkon
fyzických trestov musel byť kontrolovaný štátnym úradníkom a pod.
Otroci však nikdy neboli považovaní za osoby, ktoré majú spôsobilosť k právnym úkonom. Ich
právna ochrana bola zhruba na úrovni dnešnej právnej ochrany zvierat.
Často sa v historických prameňoch stretávame ešte s obdobou pojmov patricijov a plebejcov,

ktoré sa v Ríme používali na pomenovanie vrstiev. Nachádzame výrazy rozdelenia spoločnosti na
patrónov a klientov, bohatých a chudobných a pod.
Mátel (2010) popisuje klientov ako spočiatku vrstvu tvorenú cudzincami, ktorí sa za ochranu
dobrovoľne poddali slúžiť patricijskej rodine. V najstaršej dobe klientského systému bol klient
občanom tzv. poloslobodným a až od roku 400 pred n. l. bol plnoprávnym občanom. Vzťah
medzi patrónom a klientom bol obojstranne výhodný a prospešný. Klienti pracovali pre svojich
patrónov, ktorí im na oplátku za to poskytovali rôznu podobu ochrany. Táto ochrana bola nielen
právna, ale aj sociálna.
Matoušek a Šustová (in Matoušek, O. et al. 2001, s. 86) uvádzajú príklad ako vyzeral klientský
systém: Klienti sa v predpísanej bielej róbe zhromažďovali u svojich patrónov k formálnemu
raňajšiemu pozdravu, príp. patróna ako jeho suita doprevádzali k významným politickým alebo
súdnym jednaniam. Veľkosť takéhoto sprievodu bola symbolom spoločenského postavenia
patróna. Patrón podporoval klientov jedlom, v prípade ak im neposkytol jedlo, dal im finančnú
dávku. Klientom nič nebránilo slúžiť viacerým pánom.
17
Spoločenská solidarita sa vedľa klientského systému realizovala tiež štátnymi inštitúciami.
Príklady: Mestské pokladne povinne dotované majetnými úradníkmi mesta slúžili k financovaniu
nepravidelných podpôr poskytovaných chudobe pod heslom „chlieb a hry“. Starostlivosť o
výživu detí chudobných rodičov, ktorá bola pôvodne dobrovoľná aktivita jedincov prešla na štát.
Cisári založili alimentačný fond, z ktorého sa na 5% úrok požičiavalo drobným a stredným
roľníkom. Alimentačné fondy sa rozšírili aj do provincií.
V Ríme boli zakladané rôzne kolégiá (collegium) – napr. remeselnícke, ktoré malo ráz
náboženský a svojpomocný, nie hospodársky. Zakladali sa aj podporné spolky, ktoré boli
charitatívnymi pospolitosťami nižších vrstiev (Collegia tenuiorum). Collegia funeraticia
(pohrebné spolky) platilo svojim členom z príspevkov vyberaných mesačne výdavky spojené s
pohrebom. V Ríme existovali tiež spolky veteránov légií, ktoré okrem podpory v chorobe a
pohrebného do určitej miery poskytovali pomoc vojnovým invalidom, vdovám a sirotám.
U Rimanov rovnako ako u Grékov sa používali tri výrazy týkajúce sa zdravotnej starostlivosti:
Chrámy – vyhľadávali ich chorí, t.z., že mali hodnotu nemocníc podľa gréckeho vzoru.
Príklad: v Ríme sa za sídlo chrámu boha Eskulapia považoval Tiberský ostrov. Tento chrám bol
skutočnou nemocnicou s rozsiahlou zdravotníckou starostlivosťou
Medikatriny – v podstate ide o porovnateľné zariadenie ako grécka Iatreia, t.j. verejné ošetrovne
s chirurgickými pracoviskami s profesionálnou starostlivosťou
Valetudinaria – boli zariadenia pre rodinných príslušníkov, kde personál tvorili lekári a
ošetrovatelia. Okrem takýchto zariadení pre rodinných príslušníkov existovali tieto typy zariadení
v podobe lazaretov pre vojsko (Messina, 2005).
KRESŤANSKÝ STAROVEK
Na dekadenciu v Ríme začalo odpovedať pre mnohých Rimanov práve kresťanstvo. Cirkev
samotná vo svojej existencii prešla v prvých svojich troch storočiach mnohými komplikáciami
a prekážkami. V tomto období jej dejiny možno rozdeliť do etáp: I. prvotnej cirkvi; II apoštolskej
doby tzv. Jeruzalemského obdobia – prvotná obec kresťanov v Jeruzaleme, III obci v Antiochii
a IV následne počiatky rímskej kresťanskej obce.
V tomto období boli kresťania prenasledovaní a nebolo im umožnené verejne sa hlásiť k tomuto
náboženstvu.
18
Už, ale prvotná cirkev plnila poslanie aj v sociálnej oblasti. Dodržiavali zásadu lásky k blížnemu,
existovali v spoločnom vlastníctve a realizovali tzv. diakoniu, teda pomoc tým, ktorí ju najviac
potrebovali, starostlivosť o hladných, chudobných a núdznych. To všetko však bolo podmienené
tým, keď prvotní kresťania si sformovali kladný vzťah k životu a svetu vôbec, čo sa stalo
hlavným predpokladom misijnej aktivity cirkvi a jej činnosti v sociálnych otázkach (Gažík, 2003)
Starostlivosť sa v tomto období okrem konkrétnych činov samotných prvých kresťanov
realizovala za pomoci nositeľov týchto myšlienok, ktorých označujeme aj ako Cirkevní otcovia
alebo obdobie patristiky, ktoré však už zasahovalo až do stredoveku (datuje sa od 2. storočia po
8. storočie).
Klement Rímsky Bol jeden z prvých cirkevných otcov. Bol rímskym biskupom a tretím
nástupcom sv. Petra. Sv. Klement Rímsky v oblasti sociálnej upozorňoval na útlak chudobných
a núdznych. Hovoril, že samotná realizácia útlaku je proti samotnému Bohu. Zároveň sa
zasadzoval o starostlivosť o deti, ktorých bolo potrebné sa ujať a poskytnúť im nielen hmotné
zabezpečenie, ale aj kresťanskú výchovu (Gažík, 2003).
Svätý Justín je označovaný ako najvýznamnejší apologét, zvýrazňoval význam nedeľných

zhromaždení, ktoré mali na zreteli aj sociálne otázky. A to spôsobom, prineseného chleba, vína
a vody, ktoré boli adresované na podporu sirôt a vdov a zároveň aj pre tých, ktorí sa nedokážu
o seba postarať vlastnými silami, uväznených, cudzincov, proste pre všetkých, ktorí sú v núdzi
(Gažík, 2003).
Tertullianus (asi 155 – 222) ako prvý začal kresťanskú literárnu tvorbu v latinčine, čo
ovplyvnilo cirkev na dlhé storočia. Zasadil sa aj pre formuláciu nových pravidiel ľudského
spolunažívania. Jeho učenie bolo typické učením láske k blížnemu, doslovne hovoril, že kresťan
nemôže nenávidieť ani vlastných nepriateľov.
Toto obdobie je typické starostlivosťou kresťanov (jednotlivcov i cirkevných zborov) o vdovy

a siroty, ale rovnako aj o opustené alebo odvrhnuté deti (zvyky v antických štátoch).Zároveň
starostlivosť venovali aj cudzincom a pocestným, chorým a starým, čo považovali za absolútnu
povinnosť kresťana (veď to bolo v súlade s učením Ježiša Krista). Podľa Gažíka (2003)
práceneschopným kresťania pomáhali dvomi spôsobmi. Takzvanými agapé – prejav pomáhajúcej
lásky alebo zabezpečením práce samotnej, pričom sa držali Pavlovej zásady, že „ak niekto nechce
pracovať, nech ani neje“.
19
Starostlivosť, podporu a pomoc, ktorú kresťania poskytovali vnímali ako svoju morálnu
povinnosť, ktorá však vôbec nebola ustanovená ako niečo, čo mal kresťan robiť. Aj v tomto sa
skrýva podstata učenia kresťanov, ktoré je postavené na morálke.
Za zlom v dejinách ranného kresťanstva je možné považovať tzv. konštantinovský obrat. V ňom
ide o to, že rímsky cisár Konštantín sa obrátil z pohanskej viery na vieru kresťanskú. V roku 313
navrhol (spolu s Liciniusom) tzv. milánsky tolerančný program. Tento sa do dejín histórie zapísal
ako Milánsky edikt (mnohými autormi takto označovaný). Franzen (1992) však hovorí, že tento
program Konštantín poslal nie vo forme ediktu (výnosu), ale vo forme reskriptu (úradného
dopisu). Podľa tohto dokumentu bolo kresťanstvu priznané rovnaké právo (rovnoprávnosť) ako
ostatným cirkvám, náboženstvám na území Ríma.
Pre sociálnu činnosť Cirkvi bol dôležitý milánsky tolerančný program tým, že vďaka nemu sa
(okrem toho, že sa mohlo verejne kresťanstvo vyznávať) mohla verejne poskytovať starostlivosť
v súlade s Ježišovým učením.
V tomto období sa začalo s budovaním inštitúcií zabezpečujúcich samotnú starostlivosť, kde sa
realizovala sociálna činnosť (charita) cirkvi.
Podľa Matouška a Šustovej (in Matoušek, O. et al., 2001) v týchto ústavoch mohla byť
poskytnutá starostlivosť väčšiemu počtu núdznych ako keby ju museli poskytovať tzv.
rozptýlene. Rovnako vďaka zakladaniu ústavov bolo možné vyškoliť personál v rámci
poskytovania starostlivosti a zabezpečiť potrebné pomôcky.
Najznámejšie typy ústavov:

XENODOCHIUM – starostlivosť o cudzincov, ktorým sa poskytovalo pohostinstvo a staralo sa
o chudobných a chorých.
NOSOKOMIUM – bolo určené pre ošetrovanie chorých.
BREFOTROFIUM – slúžilo k opatrovaniu a výžive opustených kojencov.
ORFANOTROFIUM – sirotčinec.
GERONTOTROFIUM – starobinec.
PTOCHOTROFIUM – chudobinec.
20
Bazil Veľký (cca 330 – 379)
Angažoval sa v prospech sociálne slabých, tých najbiednejších a snažil sa zmierňovať utrpenia
ľudu tým, že sa prihováral vládnucej vrstve za nich. Postavil množstvo útulkov a ústavov. Založil
aj najznámejší nemocničný ústav staroveku Basilias. Podľa Matouška a Šustovej (Matoušek, O. a
kol., 2001) to bola nemocnica s niekoľkými oddeleniami podľa druhu chorôb a dokonca bol
zriadený aj samostatný dom pre malomocných.
Zhrnutie
sociálnej práce.
Kontrolné otázky:
Ako vyzerala pomoc v tzv. predcivilizovaných spoločnostiach. (rodové, klanové a kmeňové
spoločenstvá)?
Ako vyzerala pomoc v Mezopotámii? Využite k tomu Chammurapiho zákonník.
Ako vyzerala pomoc v starovekom Egypte? Využite k tomu egyptské náboženstvo.
Ako vyzerala pomoc v antickom Grécku? (mestské štáty – Atény, Sparta; Solónove reformy)
Ako vyzerala pomoc v Rímskej ríši? (práva otrokov; klientský systém pomoci; zákony XII.
tabúľ; collegia)
Ako vyzerali formy a sociálna starostlivosť v starovekom Izraeli? (Starý zákon, systém
starostlivosti o chudobných v judaizme, charita v judaizme)
Aký bol vývoj charitatívnej činnosti v kresťanstve ako základe pre pomoc núdznym?
Aké boli najznámejšie typy ústavov v rámci kresťanského staroveku?
Brnula, P. & Kusin, V. (2013). Fenomén pomoci v sociálnom myslení. Bratislava: Iris.
Matoušek, O. & kol. (2001). Základy sociální práce.(s. 312). Praha: Portál.
21
Payne, M. (2005). The Origins of Social Work. Continuity and Change (s. 306). Basingstoke.
22
4. POMOC V STREDOVEKU
stredoveku, s ktorými súvisí dnešné poskytovanie pomoci v rámci sociálnej práce a tým tvoria
Pojem stredovek sa ustálil až koncom 17. storočia, vďaka dielu Christopha Cellaria z roku 1698,
v ktorom rozdelil dejiny na starovek, stredovek a novovek. Tento pojem je však tvrdo
„europocentrický“. Stredovek priniesol aj nový typ štátu, ktorý podľa sociálno-ekonomických
vzťahov a postavenia človeka v spoločnosti označujeme za feudálny. Charakteristikou
feudalizmu je, že pomerne úzka a hierarchicky diferencovaná privilegovaná vrstva spoločnosti
ovláda prostredníctvom osobných vzťahov ostatné (predovšetkým vidiecke) obyvateľstvo, ktoré
jej zabezpečuje materiálne podmienky existencie. Inak povedané išlo o lénne právo (Múcska, V.
– Daniš, M., 2006).
Fabian (2011 in Žiaková, E. et al. 2011) uvádza, že pre stredovekú spoločnosť je charakteristické
hierarchické usporiadanie, ktoré je podobné pyramíde, pričom na vrchole je panovník, po ňom
nasledovali veľkí vazali, ďalší feudáli až po najmenších. Všetci však boli živení z práce
poddaných, roľníkov, ktorým naproti tomu ponúkli ochranu.
Feudáli dostávali pôdu (léno, feudum – odtiaľ lénne právo) od panovníka (ním vlastnenú).
Výnosy z léna tvorili odmenu za službu feudála panovníkovi. Mocný feudál, vlastniaci veľké
léno, bol ochrancom aj cirkevných zariadení. Išlo o spoločnosť, ktorá bola stavovsky rozdelená,
rovnako s rozdeleným majetkom.
Z hľadiska pomoci v tomto období stále pretrváva pomoc, ktorú realizovala cirkev. Objektom
boli opäť ako v staroveku chudobní, chorí, starí ľudia, vdovy a siroty. Rozdiel oproti staroveku
bol fakt, že mnohí obyvatelia (vyhnaní roľníci, dezertéri a pod.) našli v cirkevných zariadeniach
ubytovanie a ochranu. Vo vrcholnom stredoveku sa okrem starostlivosti obcí o chudákov začala
poskytovať starostlivosť aj roľníkom. Obdobie stredoveku je typické aj zakladaním spolkov.
Botek (2009) dopĺňa, že kresťanská filantropia v stredoveku nahradila antický paternalizmus
a spôsobila prechod od paternalistickej starostlivosti k „susedskej výpomoci“.
Benedikt z Nursie (cca 480 – 550)

Podľa Fabiana (2011) založil kláštor v roku 529. Kláštor mal ozdravovať spoločnosť
a benediktínska rehoľa poskytovala ošetrovanie chorých. Každý chorý človek bol prijatý do
23
kláštora, kde mu poskytli minimálne ošetrenie a prípadne aj uzdravenie. Podľa Kováčikovej
(2010) v kláštore zriadili tri formy pomoci pútnikom, chorým a chudobným:
Hospitale pauperum – útulky pre chudobných, kde sa nediferencovali zdraví a chorí;
Domus hospitum – dom pre zámožných pútnikov;
Infirmarius – nemocnica len pre členov rádu.
Tento spôsob pomoci budovali benediktíni vo všetkých následne zriadených kláštoroch.
Ján Almužník (cca 560 – cca 620)

Narodil sa na Cypre. Po smrti jeho manželky a detí sa rozhodol predať všetok majetok a venovať
sa Božej službe a dobročinnosti. Jeho zásluhou boli vybudované viaceré sirotince, nemocnice a
pôrodnice pre chudobné ženy. Dal vybudovať aj viacero nových kostolov, staral sa aj o
utečencov, ktorí prišli zo Sýrie. Zomrel okolo roku 620. Pochovali ho v Carihrade, potom jeho
zachované telo daroval turecký sultán kráľovi Matejovi Korvínovi pri príležitosti jeho
korunovácie. Od druhej polovice 15. storočia bolo jeho telo uložené v kráľovskej kaplnke v
Budíne, odkiaľ sa po bitke pri Moháči roku 1526 dostalo na Bratislavský hrad a roku 1530 do
Dómu sv. Martina.
Karol Veľký (748 - 814)

Matlák (1996) hovorí, že Karol Veľký počas svojej vlády poskytol pomoc kláštorom a kostolom,
aby zriaďovali hosťovské domy. K týmto formám pomoci Matoušek a Šustová (2001, s. 88)
pridávajú, že „za jeho vlády bol vydaný súbor zákonov a nariadení zvanými kapituláre, v ktorých
sa ukladala povinnosť všetkým pánom starať sa o svojich poddaných za všetkých okolností. Išlo
o jeden z prvých pokusov upraviť starostlivosť o najchudobnejších občanov štátnym predpisom“.
V období ranného stredoveku Cirkev na území dnešného Česka a Slovenska organizovala pomoc
formou zriaďovania ústavov prostredníctvom rádov (benediktíni, johaniti, neskôr františkáni,
klarisky a pod.). Zakladali sa lazarety, xenodochiá, a špitály. Dudeková (1998) uvádza, že od 6.
storočia sa začali prostredníctvom cirkevných rádov v Európe zakladať ústavy pre starostlivosť
o chudobu najmä v obdobiach postihnutých morovými epidémiami tzv. leprosáriá nazývané aj
domy svätého Lazara, lazarety, ktoré poskytovali bezplatnú zdravotnú a tiež aj sociálnu
starostlivosť (ak ju tak môžeme pomenovať) najmä nemajetným.
24
Botíková (2010) tvrdí, že pojem špitál sa po prvý raz vyskytol v polovici 8. storočia. Špitál bol
viac sociálno-charitatívny ústav ako ošetrovateľský alebo liečebný, pretože neslúžil len chorým,
ale boli doň prijímaný aj tuláci, chudobní a bezmocní (dokonca niektoré slúžili aj ako útulky pre
kupcov a pocestných alebo boli určené schudobnelým mešťanom). Stával sa tiež útočiskom pre
bedárov, ktorí sa pre svoju chorobu, starobu alebo práceneschopnosť nedokázali živiť a nemali
príbuzných, ktorí by sa o nich postarali. Pod špitálom si nemôžeme v žiadnom prípade predstaviť
nemocnicu súčasnosti. Levická (2007, s. 7) uvádza, že špitál poskytoval stravu, ošatenie,
ošetrenie a duševnú útechu, čo súčasná nemocnica iste neposkytuje.
sv. Cyril a sv. Metod

Sociálny aspekt ich činnosti Fabian (2011) označuje ako rozvoj vzdelávania;
Konštantín vytvoril nové slovanské písmo – glagoliku (hlaholiku) ako aj zabezpečil doň preklad
zo sv. Písma. Kučera (2004) uvádza, že solúnski bratia založili aj školy, v ktorých študovalo
mnoho žiakov. Po smrti Konštantína (ako mních už Cyril r. 869) sa Metod vracia na územie
Veľkej Moravy ako arcibiskup a legát pre slovanské národy prináša preklady zákonov a zároveň
vytvoril aj zákon. Beňa a Gábriš (2008) uvádzajú, že sa zachovali právne dokumenty Anonymá
homília (Napomenutie kniežatám) od sv. Metoda, čo je preklad cirkevného práva, preklad
Nomokanonu (skrátená verzia byzantského diela), v ktorom sa vyskytujú pojmy ako istina,
nárok, snem a pod. a poslednou pamiatkou cirkevného práva je Collectio cannonum, ktoré Metod
dostal od pápeža v Ríme. Sv. Metod vytvoril aj zbierku zákonov Zakon sudnyj ljudem, ktorý má
33 článkov, upravuje oblasti ako náhradu škody, monogamiu, manželstvo, rozluku manželstva,
delikty proti viere, mravnosti, majetkové delikty a azyl. Nie je však isté, či sa táto zbierka
skutočne v praxi aj používala, alebo sa užívalo tradičné domáce právo. Priniesol v rámci svojej
činnosti aj úpravu spoločenských vzťahov týmto zákonom.
Boleslav I. (915 – 967/972) Prvý špitál založil v roku 929 v Prahe pred Týnem knieža Boleslav I.
ako azyl pre dvanásť chorých chudobných. Zanikol okolo roku 1274 zriadením ďalších špitálov.
svätý Štefan – uhorský kráľ (975 – 1038)

Počas jeho vlády Uhorsko prijalo katolicizmus ako náboženstvo, čím nastal rozmach budovania
kresťanstva a jeho hodnôt na jeho území, čo sa prejavovalo v budovaní kláštorov, škôl a
kostolov. To znamenalo rozvoj kultúry a humanity. Týmto sv. Štefan, položil základy sociálnej
činnosti na území vtedajšieho Uhorska (Fabian, 2011).
25
V roku 1095 na Slovensku bola založená pravdepodobne prvá nemocnica. Nemocnicu resp. v
tom čase viac špitál založili na území dnešnej Bratislavy antoniti a dodnes je známy ako: Špitál
svätého Ladislava (Fabian, 2011 in Žiaková, E. et al. 2011). Vznik ďalších špitálov na území
Slovenska Dudeková (1998) datuje tiež do 11. storočia v Nitre, Hronskom Beňadiku a Levoči
1054;
Vo včasnom stredoveku typickým ruralizáciou, je obdobie vrcholného stredoveku v západnej

Európe typické opätovným zakladaním a rozmachom miest ako aj meštianskej spoločnosti.
Západokresťanská spoločnosť sa rozdeľovala spoločnosť na tzv. trojí ľud. Prvý stav tvorilo
duchovenstvo, druhý stav svetský (panovníci a šľachta) a nakoniec pracujúci ľud. S rozmachom
miest ako aj nárastom chudoby na vidieku (ľudia sa nedokázali uživiť z rôznych dôvodov, či už
neúrody, živelných pohrôm, vznikom manufaktúr a zaberaním ornej pôdy a pod.) schopnosť
cirkevných inštitúcií začala pomaly prerastať možnosti ich pomoci.
Chadima (2007) uvádza, že v 12. storočí už prestáva byť charitatívna činnosť činnosťou biskupov
a klerikov, ale stáva sa aj činnosťou laikov, mužov a žien. Tí sa združujú do tzv. bratstiev, ktoré
zakladajú a financujú zariadenia orientované na pomoc iným (sirotince, ústavy pre prostitútky,
malomocných a pod.). Dudeková (1998) dokladá, že tieto bratstvá si za cieľ kládli činnosť
vedúcu k svojpomoci u ľudí, snažili sa ochraňovať sociálne práva obyvateľstva a šíriť
vzdelanosť. Najstaršie bratstvo na území Slovenska bolo „Bratstvo 24 spišských farárov“
v Levoči (1202 – 1673).
Svätý František z Assisi (1182 – 1226)

Svoj život zasvätil starostlivosti o chorých, najmä malomocných a ľudí trpiacich biedou. Založil
rehoľu, ktorá mala následne viac vetiev: františkáni, kapucíni, minoriti. Františkovo riešenie
chudoby spočívalo v uchopení vyšších hodnôť ako je majetok, t.j. kráľovstvo Božie. Podľa neho
slobodu od majetku môže mať iba ten, kto objaví večné hodnoty. Z tohto dôvodu Františkovi
nasledovníci nevlastnia nič a cítia sa bratmi všetkého stvorenia. Pôsobia najmä medzi
chudobnými v mestách. Sv. František z Assisi očaril assiskú šľachtičnú Kláru, ktorá za ním
prichádza v roku 1212 a spolu s ním zakladá Rád chudobných panien, neskôr známe ako klarisky.
Svätý Dominik (cca 1170 – 1221)

Bol zakladateľom rehole kazateľov, v ktorej sa spojili staré tradície s novými potrebami a
tendenciami rozvíjajúcich sa európskych spoločenstiev. K založeniu rehole viedla myšlienka, že
sa nestačí za všetkých kresťanov len modliť a postiť, ale treba ísť medzi nich a venovať sa ich
26
ľudskej a morálnej výchove. Týmto spôsobom sa kresťanstvo zmenilo z náboženstva kňazov na
náboženstvo všetkých ľudí. Dominikáni začali najskôr pôsobiť na univerzitách, kde sa stali
spolutvorcami scholastického myslenia a vzdelávacieho systému počas stredoveku. Ich zásluhou
sa kresťanská knižnica obohatila o dielo Aristotela. V strednej a východnej Európy bolo ich
ťažiskom rozvoj vzdelávania a písma, ktoré v tejto časti Európy nebolo tak rozvinuté ako na
Západe.
svätá Alžbeta (1207 – 1231)

Bola dcérou uhorského kráľa Ondreja II. z rodu Árpádovcov. S manželom Ľudovítom zakladali
chudobince, podporovali chudobných a chorých, zamestnávali ich pri svojom dvore. Snažili sa o
odstránenie sociálnej nerovnosti, zmenou medziľudských vzťahov, rešpektovaním ľudskej
dôstojnosti a priznaním práv každému človeku.
V období medzi 12. a 13. storočím sa na území dnešného Česka a Slovenska zakladali po celom
území špitály. Na Slovensku v Banskej Štiavnici, Bratislave, Košiciach, Spišskej Novej Vsi,
Bardejove, Trnave, Hlohovci, Kremnici a ďalších slobodných a banských mestách. (Botíková,
2010)
Svätý Tomáš Akvinský (1224/25 – 1274)

Je najznámejším predstaviteľom stredovekej filozofie, tzv. scholastiky. Podľa Fabiana (2011)
zakomponoval Aristotelovu filozofiu do svojho filozoficko-teologického systému. Centrálnou
kategóriou v jeho eticko-filozoficko-sociálnych otázkach je pojem zla. Podľa neho je dôležité
konať dobro, vyhýbať sa zlu, chrániť svoj život, zdravie, rodinu, manželstvo muža a ženy,
chrániť a zveľaďovať ľudský druh ako aj usporiadanosť v spoločnosti prostredníctvom zákonov
(Kusin, V., 2003). Podľa Kováčikovej (2010) kresťanské učenie výrazne ovplyvnilo postoj k
biede a chudobným ľuďom. Popredné miesto v nej mala Akvinského tomistická almužnícka
teória. Fabian (2011, s. 19) tvrdí, že „význam scholastickej filozofie pre sociálnu prácu tkvie v
odpovedi na otázku nakoľko je oprávnené súkromné vlastníctvo, či by sa teda sociálne konflikty
nedali vyriešiť rovnosťou – zobrať bohatým a dať chudobným. Základ Akvinského učenia
prevzal 1891 Lev XIII do sociálnej encykliky Rerum novarum.
Z hľadiska práva je pre vrcholne stredoveké Uhorsko typický právny partikularizumus. Karol
Róbert zákonom z roku 1342 zavádza daň pre všetky neprivilegované vrstvy obyvateľstva, čím
právne dovršuje proces rozdelenia spoločnosti na vrstvy, keď sa vytvára v Uhorsku stav
poddanský (bližšie Beňa, J – Gábriš, T., 2008). Bratstvá boli zakladané aj baníkmi na území
27
Uhorska. Beňa a Gábriš (2008) upozorňujú, že banské právo sa vyvíjalo skôr ako nepísané,
zvykové právo a až neskôr príchodom práve nemeckých kolonistov bolo nahrádzané kodifikáciou
práva. Uvádzajú, že prvý známy doklad banského podnikania nachádzame v Banskej Štiavnici na
konci 13. storočia. Tieto zákony však obsahovali skôr úpravu pracovných podmienok
a bezpečnosť pri práci ako zabezpečenie v prípade nepriaznivej sociálnej udalosti alebo situácie
(Kováčiková, 2010);
Jedným z najstarších útulkov pre starých ľudí, v období vrcholného stredoveku, patrí na území
Slovenska Útulňa pre práceneschopných starcov. Táto existovala už v roku 1363 v Trnave.
Útulňa poskytovala zaopatrenie pre starých ľudí oboch pohlaví až do ich smrti. Posledné
záznamy starostlivosti o desiatich ľudí v útulku sú z roku 1938, čo dokladuje 600 rokov
existencie tejto organizácie (Levická, 1999).
V Trnave pracovalo aj Xenodochium (mestský špitál), ktorý vznikol v stredoveku ako sociálno-
charitatívne zariadenie, poskytujúce útulok pre prestárlych a práceneschopných občanov.
Slovensko, ktoré bolo málo rozvinutou súčasťou Uhorska, nemohlo rátať s podporou pri
budovaní sociálnych zariadení zo strany Uhorska. Aj napriek tomu, alebo možno práve preto, sa
u nás vyvinuli základy občianskej a komunitnej sociálnej práce.
Pre stredovek bolo typické žobranie, ktoré sa neustále rozrastalo. Žobráci sa uchyľovali k väčším
mestám. Mestá boli nútené používať represívne prostriedky. Na sklonku stredoveku vznikali tzv.
cechovné združenia a bratstvá. Cechy boli stavovskými organizáciami, ktoré sa starali o
remeselníkov rovnakého remesla a ich rodiny.
Okrem Cirkvi sa na území dnešného Slovenska (Bratislavy) sociálnej činnosti venovali aj

židovské spolky. Fungovali v súlade so židovským právom, ktoré bolo kodifikované v roku 1371,
čím sa udeľovalo právo bratislavským židom. Židovská obec od tohto obdobia prevádzkovala na
území dnešného Slovenska nasledovné spolky:
„Chevra Kadisha“, ktorý bol známy ako aj svätý spolok (židovský pohrebný spolok), ktorý
poskytoval pomoc pri umierajúcom a zabezpečovaní pohrebu;
Halierový spolok, ktorý pomáhal zaodieť chudobné židovské deti;
Drevený spolok, ktorý sa staral o zaopatrenie chudobných palivom na zimu;
Spolok židovských žien, ktoré sa starali a podporovali chudobných židovských žiakov, ale aj
iných ako židovských (Levická, 1999).
28
Koniec vrcholného stredoveku historici spájajú s veľkou morovou epidémiou, ktorá priniesla
smrť mnohým Európanom a tým aj prechod do novej éry stredoveku a ňou je tzv. neskorý
stredovek. Neskorý stredovek je typickým obdobím úpadku. Po rozmachu hospodárstva
a spoločnosti v období vrcholného stredoveku, ho strieda obdobie prudkých zmien. Tieto narušili
spoločenský systém a obraz sveta. Spôsobili aj zmenu hodnôt a rovnako aj istôt spojených so
životom v predchádzajúcej ére stredoveku. Do spoločenského sveta vstupuje oveľa výraznejšie
meštianstvo, ktoré sa snaží ovplyvňovať aj politiku, odvolávajúc sa na svoj spoločenský význam;
tým bola rozkolísaná a narušená klasická triáda moci vrcholného stredoveku – panovník, šľachta
a cirkev. Začal sa rodiť princíp stavovskej spoločnosti, pričom vyšší stav (šľachta, duchovenstvo,
mešťania) mali možnosti rozhodovať stále o širšom okruhu problémov. S tým prišlo aj oslabenie
moci panovníka, ktorý čím ďalej, tým viac mal len rolu reprezentanta štátu.
Uhorské kráľovstvo v tomto období sa však oproti iným krajinám prudko rozvíjalo. Vedľa
prekvitajúceho poľnohospodárstva začali budiť pozornosť vtedajšieho sveta aj vznikajúce mestá,
ktoré boli zakladané už v čase vrcholného stredoveku, najmä nemeckými kolonistami
v oblastiach dnešného východného Slovenska a Sedmohradska. Mestá v tomto období v Uhorsku
neboli tak vyspelé ako mestá v iných európskych krajinách. Boli zaujímavé práve svojim počtom,
pretože stovky miest sa rozprestierali na širokom vidieku. Mali význam ako remeselnícko-
poľnohospodárske centrá, ktoré mali možnosť usporiadať trhy a ich priemerný počet obyvateľov
sa pohyboval medzi 400 – 600 ľuďmi. Systém pomoci bol naďalej ľuďom poskytovaný
prostredníctvom bratstiev a tzv. bratských pokladníc. V tomto období výrazne vznikajú najmä
banské bratstvá. Špecifikom 14. storočia bolo, že na území Uhorska začali vznikať cechy.
Prvá glida (stredoveké združenie obchodníkov) na území Slovenska vznikla až v Košiciach

v roku 1446, následne v Prešove v roku 1615 atď. Glidy preberali niektoré ustanovenia
z cechových štatútov, najmä o vzájomnej pomoci. Zo 14 – 15 storočia máme zachovaných asi 60
štatútov cechov na Slovensku. Cechové právo bolo významné najmä preto, že okrem
obchodného, finančného a hospodárskeho práva obsahovalo aj „právo sociálneho zabezpečenia“
vo forme ochrany vdov a sirôt po zosnulom.
Zhrnutie:
sociálnej práce.
Kontrolné otázky:
29
Aké formy pomoci sa poskytovali v stredoveku?
Aké spolky boli aktívne v tomto období?
Ako by ste charakterizovali pomoc poskytovanú v stredoveku pričom zohľadnite znaky pomoci, ktoré
súvisia s dnešnou sociálnou prácou.
Brnula, P. & Kusin, V. (2013). Fenomén pomoci v sociálnom myslení. Bratislava : Iris.
Payne, M. (2005). The Origins of Social Work. Continuity and Change (s. 306). Basingstoke.
30
5. POMOC V NOVOVEKU
novoveku, s ktorými súvisí dnešné poskytovanie pomoci v rámci sociálnej práce a tým tvoria
Najvýznamnejšou zmenou novoveku bol nástup reformácie (reformačného hnutia), ktoré bolo
vyvolané humanistickými myšlienkami. Reformácia priniesla definitívny rozpad Cirkvi. Franzen
(1992) k téme reformácie dodáva, že kresťanské myslenie prestalo byť jednotné, otriaslo
základmi viery a rozdelilo Cirkev na katolícke, luteránske, reformované a sektárske. Po
reformácii prišla aj katolícka reformácia (často označovaná aj protireformácia) ako ďalšia
významná zmena novovekej spoločnosti. Sociálna stratifikácia novovekej spoločnosti priniesla
nové typy človeka v podobe obchodníkov, bankárov, filozofov, vzdelancov a najmä buržoázie –
spoločenskej vrstvy zloženej z mešťanov.
V oblasti pomoci práve meštianstvo (buržoázia) preberá čiastočne aj filantropické aktivity.

Zakladajú špitály a iné inštitúcie sprostredkujúce pomoc núdznym. Týmto sa začala éra
poskytovania pomoci ako svetskej inštitúcie, teda poskytovanie pomoci nielen prostredníctvom
cirkevných inštitúcií, ale čoraz väčšiu úlohu začali postupne plniť aktivity jednotlivcov resp.
neskôr svetských skupín. Chadima (2007) toto obdobie charity nazýva sekularizáciou pomoci. Tá
sa diala takým spôsobom, že cirkev prenechávala správu a vedenie charitatívnych štruktúr laikom
resp. laickým autoritám.
Martin Luther (1483-1546)

O reformácii hovorí Kišš (2008 in Remišová (ed.), 2008) ako o nevyhnutnosti a nie ako
o činnosti vzbúreného mnícha. Bol pôvodne augustiánsky mních a nadväzoval na cítenie ľudu,
ktorí boli nespokojní so stavom stredovekého sveta. Je zjavné, že Luther bol ovplyvnený aj
samotným renesančným humanizmom. Jeho humanizmus je už skôr biblický ako sekularizovaný.
Reformácia, ktorú do Cirkvi priniesol bola spôsobená najmä predávaním odpustkov v Nemecku,
na ktoré zareagoval verejne reformačným vystúpením 31.10.1517 s 95 tézami proti ich
predávaniu.
Z pohľadu pomoci je však dôležitý práve Lutherov biblický humanizmus. Kišš (2008, in
Remišová, (ed.), 2008) hovorí, že jeho humanizmus vychádza z toho, že Boh je láska. Avšak
láska agapická (agapé), teda nezištná, ktorá miluje aj svoje hriešne a nehodné stvorenie. Boh si
želá mať humánny svet. „V krajinách, ktoré sa pridali k reformácii sa aj budovy kláštorov menili
31
na školy, nemocnice, starobince, sirotince, chudobince. Luther postavil zásadu, že v štáte nemajú
byť nijaký žobráci ani bezdomovci. Vrchnosť má použiť cirkevný a kláštorný majetok na
sociálnu sieť“ (Kišš, 2008).
Matoušek a Šustová (2001) píšu, že práve na podklade myšlienok Martina Luthera vznikli v
niektorých mestách zákony o chudobných. Uvádzajú nasledovné poradie:
v rokoch 1520/1521 Wittenbergské nariadenie o žobrákoch, vychádzajúce z iniciatívy Luthera;
následne v roku 1522 Wittenbergské mestské nariadenie;
v tom istom roku vychádzajú v platnosť zákony v Augsburgu, Norimbergu, 1523 v Leisnigu,
Štrasburgu atď...
Ján Kalvín (1509 – 1564)

Prácu pokladá za blahoslavenú samotným Bohom a žobranie za porušovanie samotnej lásky
k blížnemu. Ak človek schopný pracovať nepracoval bolo to považované za pochybenie, najmä
z dôvodu, že nečinnosť považoval za začiatok všetkých nerestí (Schilling, 1999). V rámci
ekonomiky, Kalvín uznával zásadu: „peniaze môžu rodiť peniaze“, čo ovplyvnilo práve v Ženeve
rozvoj bankovníctva a liberálneho kapitalizmu podľa Kišša (2008, in Remišová (ed.), 2008).
Martin Butzer (1491 – 1551)

Svoj spoločenský program sformuloval v spise „De regno Christi“. Určil spoločnosť na báze
vlády formou teokracie. Tá sa snažila o vysokú prosociálnosť,
príklady: úlohou štátu malo byť postaranie sa o to, aby každý občan mal prácu, štát mal
zabraňovať vzniku monopolov, nepracujúci mali byť prinútení k fyzickej práci a pod. (Kišš,
2006).
Matoušek a Šustová (2001) poznamenávajú, že začal reorganizovať starostlivosť o chudobných
v Štrasburgu v roku 1523. Od tohto obdobia mal Štrasburg príkladnú starostlivosť chudobných.
Zároveň sa zasadzoval o individuálnu starostlivosť, v ktorej rozlišoval pravých a falošných
chudobných.
Reformácia do problematiky pomoci priniesla aj budovanie cirkevnej zborovej diakonie. Tú by

sme mohli definovať v súlade s Filom (2009) ako cirkevný zbor, v ktorom spoločne, ale aj
jednotlivci jednotlivo, majú diakonickú zodpovednosť ako úlohu cirkvi a tá sa má uskutočňovať
uprostred spoločenstva ľudí v mestských aj dedinských celkoch.
32
Rozvoj pomoci pre núdznych a chudobných prostredníctvom svetskej pomoci prinieslo v jej
poskytovaní aj isté zmeny. Saschsse a Tenstedt (citovaný podľa Schillinga, 1999) uviedli štyri
hľadiská procesu rozvoja pomoci o chudobných poskytovaných mestami. Nimi boli:
komunalizácia, racionalizácia, byrokratizácia a pedagogizácia;
Ohlas reformácie pohol aj stabilnou katolíckou Cirkvou. Išlo o zásadné kroky, ktoré viedli
k obrode vo vnútri Cirkvi. V tomto období vznikali aj ďalšie rády, ktoré si dávali za cieľ
vzdelávať ľudí a zabezpečovať prístup k vzdelaniu aj nemajetným. Boli nimi kajetáni a
kanovický rád. Aj v mnohých existujúcich kláštoroch starých rádov existovali inštitúcie
zabezpečujúce pomoc núdznym. V tomto období išlo už v podstate o špecializovanú činnosť, čo
už je predzvesťou dnešnej podoby sociálnej práce.
Henrich VIII. (1491 – 1547)

Mal významný vplyv na starostlivosť o chudobných v celosvetovom význame. V dôsledku
prechodu z rurálnej k industriálnej dobe ako aj zrušením mnohých kláštorov bolo potrebné, aby
sa v Anglicku začala starostlivosť o chudobných garantovanou štátom. V roku 1531 prijíma
Zákon proti tulákom a žobrákom. Zákon bol pre svoju krutosť často označovaný za krvavý (ako
aj ďalšie zákony tohto druhu). Podľa Beňu (2007) tento zákon priniesol rozlíšenie tulákov
a žobrákov na práceschopných a práceneschopných. Pričom práceschopní pre tuláctvo a žobranie
môžu byť trestaní a práceneschopným žobranie dovoľoval.
Alžbeta I. (1533 – 1603)

Prijíma v roku 1579 Kódex chudobných, ktorý Tomeš (2010) považuje za už ucelenú legislatívnu
normu starostlivosti o chudobných. Ďalší Alžbetin Zákon o chudobných z roku 1601 (Poor Law)
už ustanovoval priamo v sebe povinnosť a zároveň aj zodpovednosť za organizovanie štátom
podporovanej starostlivosti o chudobných. Blaha (2009) hovorí doslovne o zavedení
zodpovednosti farností za starostlivosť o svojich chudobných v tomto zákone. Tento zákon však
len uzákonil už roky vykonávanú prax v Anglicku. Tento zákon ukladal povinnosť starostlivosti
o chudobných miestnym úradom, príbuzným a dozorcom nad chudobou, čo bol nový typ
mestského úradníka (Matoušek, O. et al., 2001).
Ferdinand I. (1503 – 1564)

Matoušek a Šustová (2001) uvádzajú, že na území Rakúska - Uhorska vydáva Ferdinand I. tzv.
ríšske policajné nariadenie, ktorým ustanovil tzv. domovské právo. Z neho bola rovnako ako
v Anglicku ustanovená povinnosť obce postarať sa o osoby v núdzi, ktoré im prislúchali do ich
33
katastra. Obce/mestá na základe tohto zákona začali rozlišovať domácich a cudzích žobrákov.
Cudzí boli z obcí/miest vykazovaní a vyháňaní na rozdiel od domácich, ktorým bol vytvorený
priestor na žobranie. Tento priestor bol zvyčajne v blízkosti kostolov, kúpeľov, špitálov a pod.
V rámci novoveku boli zakladané aj sirotince, ktoré slúžili na výchovu opustených detí. Tieto
boli zakladané už nielen rádmi, ale aj samotnými mestami. Levická (1999) píše, že mešťania,
ktorí disponovali kapitálom vytvárali nadačné fondy (štipendiá) pre nadaných študentov. Avšak
práve 16. storočie prináša zmenu v oblasti starostlivosti o deti prostredníctvom počiatkov
prijímaných zákonov ochraňujúcich deti od prílišnej biedy.
Juan Luis Vives (1493 – 1540)

Priniesol humanistickú teóriu starostlivosti o chudobných, ktorá podľa Schillinga (1999) mala
rozhodujúci impulz pre rozvoj sociálnej starostlivosti v novoveku. Vives vytvoril ucelený systém
pomoci o chudobných, ktorý obsahoval od materiálnej pomoci až po sprevádzanie chudobných
v ich problémoch (v dnešnej dobe by sme toto sprevádzanie mohli pomenovať poradenstvom).
Jeho učenie stojí na štyroch pilieroch:
1. Povinnosť chudobných pracovať;
2. Zabezpečovanie práce chudobným;
3. Individualizácia starostlivosti o chudobných;
4. Výchovná starostlivosť o chudobných.
Obdobie 17. storočia je označované ako systém absolutistického vládnutia, ktorý išiel ruka v ruke
so zdokonalením úradníckej správy. Podľa Mrvu (2003, in Kamenický, M. et al. 2003)
absolutistický štát pripútaval poddaných svojim daňovým systémom k štátnym záujmom oveľa
viac ako stavovský štát. V presadzovaní absolutizmu dosiahlo najväčšie úspechy Francúzsko;
rozdelenie francúzskej spoločnosti doviedol Ľudovíť XIV. (1643 – 1715) až do dokonalosti.
Šľachtu sústredil do Versailles, čím ju odčlenil od panstva a zároveň tým, že Versailles bol mimo
Paríža bránil nastupujúcim mešťanom v podiely na moci (Tomeš, 2010).
V Paríži v roku 1656 práve Ľudovít XIV. zakladá pod civilnou správou Všeobecný špitál
(Hospital général) podľa vzoru chudobinca postaveného v Lyone v roku 1531. Podobné
zariadenia tomuto špitálu sa budovali vo všetkých provinciách (zákon z roku 1662). Kováčiková
(2010) uvádza, že s povinným poistením sa stretávame prvý raz v histórii práve za vlády
34
Ľudovíta XIV., keď v roku 1673 minister Jean Baptiste Colbert prikázal námorníkom si povinne
poistiť svoj život, starobu a rovnako sa poistiť aj pre prípad choroby, aby sa tým zabránilo ich
biede v čase, keď nebolo možné vyplávať na more.
Matoušek a Šustová (2001, s. 94) tvrdia, že „v 17. storočí sa štát oddeľuje z poručníctva cirkvi a
v tejto dobe prestáva byť spokojný s poskytovaním nesystematickej charitatívnej činnosti
cirkevných inštitúcií a začína zavádzať všeobecne platné regulatívy pre zaobchádzanie s
nemajetnými a handicapovanými. Zakladá štátne inštitúcie garantujúce jednotné postupy“.
Leopold I. (1640 – 1705)

V roku 1661 bol prijatý patent o tulákoch a žobrákoch, ktorý bol značne represívny. Rovnako aj
na území Uhorska tento patent rozlišoval medzi práceneschopným a práceschopným chudobným.
Práceschopní chudobní boli vedení až hnaní k práci a práceneschopným (starým ľuďom, chorým
a pod.) sa žobranie povoľovalo.
Z hľadiska pomoci je v absolutizme významným medzníkom budovanie nových zariadení

v oblasti starostlivosti o chudobných a to: polepšovne a pracovno-nápravné zariadenia (Schilling,
1999). Levická (1999) hovorí, že medzníkom vo vývoji starostlivosti o mládež, ktorá spáchala
trestný čin je jej oddelenie od dospelých trestancov. Zároveň pripomína, že o morálne narušenú
mládež sa starali práve v polepšovniach, ktoré boli zriaďované nielen cirkvou, ale aj mestami.
O umiestnenie detí do týchto zariadení v prípade nezvládania výchovy mohli požiadať aj ich
rodičia.
Vincent de Paul (1581 – 1660)

Je považovaný za významnú osobnosť v poskytovaní starostlivosti núdznym. Botíková (2010)
tvrdí, že zažil niekoľko udalostí počas svojej služby, ktoré ho presvedčili, že Boh má záujem
o jeho misionársku cestu. Bol známy, že ho trápila bieda ľudí, a preto organizoval pravidelne
materiálnu pomoc pre chudobných. Haug a Kolárovská (2008) uvádzajú, že Vincent de Paula
založil rád misionárov pre vnútornú misiu, organizoval kresťanskú lásku k blížnym; založil
ženský rád Vincentíniek, ktoré pomáhali v zdravotníctve; ako prvý organizoval návštevnú službu
vydatých žien v domácnostiach, ktorá sa však neosvedčila, z dôvodu, že sa manželia postavili
proti týmto návštevám.
August Hermann Francke (1663 – 1727)
35
Bol osobnosťou evanjelickej diakonie, ktorý v Halle organizoval pomoc núdznym. Začal
s organizáciou poskytovania jedla chudobným, vytvoril sirotinec, nemocnicu, ubytovňu pre
študentov ako aj továreň na výrobu papiera pre nezamestnaných a ďalšie. Týmito svojimi činmi
zmenil celé mesto Halle ako aj jeho systém starostlivosti o chudobných (Haug – Kolárovská,
2008).
Posledné storočie včasného novoveku prinieslo množstvo zmien do spoločnosti a rovnako aj do

systému pomoci ľuďom. 18. storočie na území Uhorska prináša po období zhruba storočných
bojov stabilitu. Tá sa prejavila v roku 1711 keď bola formálne obnovená stavovská ústava.
Uhorsko pod vládou Habsburgovcov sa stalo stavovskou krajinou s prežívajúcim nevoľníctvom
a ako autonómna oblasť. V roku 1740 po smrti Karola VI. nastupuje na trón jeho dcéra Mária
Terézia (1717 – 1780).
Mária - Terézia (1717 – 1780)

v roku 1767 Mária Terézia vydáva urbariálny patent, ktorý vymedzoval povinnosti a práva
poddaných. Práva dávali možnosť poddaným sa sťahovať, deti dávať vyučiť na remeslá, rúbať si
na zimu drevo v lesoch, právo pastvy a v zime právo výčapu vína. Povinnosť zahŕňali prácu na
zemepánovom dominikále v rozsahu 52 dní v roku s vozom alebo 104 dní pešo (bližšie Beňa –
Gábriš, 2008). Zabezpečila pre Rakúsko ako aj Uhorsko svojou školskou reformou sústavu
všeobecného školstva. Vybudovala školskú sústavu: od obecných národných škôl, školy vyššieho
stupňa, učiteľské ústavy až po univerzity. Tie následne aj reorganizovala (univerzitné štúdium).
Mária Terézia je často označovaná, ako panovníčka, ktorá zaviedla povinnú školskú dochádzku.
Brťková (2000) však tvrdí, že školský poriadok Ratio educationis nevymedzil školopovinnosť.
Tá bola uzákonená až v roku 1788 Jozefom II. Obdobie školopovinnosti bolo stanovené od 6. do
12. rokov veku.
Na začiatku vlády Márie Terézie v roku 1744 vstúpil do platnosti kráľovský patent, v ktorom je
ukladaná povinnosť zriaďovať špitály tzv. v obvodoch. To znamenalo, že ak bola obec malá bolo
povinnosťou obcí, aby sa spolčili (10 – 12 obcí) a zriadili jeden špitál pre ich obvod, pričom sa
malo zachovávať rozdelenie ľudí podľa náboženskej príslušnosti.
V Bratislave v tomto období fungoval špitál pre 40 ľudí, avšak títo museli byť nemajetní alebo
nemohli svojim majetkom disponovať. Tento špitál už mal svojich zamestnancov Piková (2001).
V rámci starostlivosti o chudobných boli zákony konštruované tak, že na chudobného sa pozeralo

ako na človeka, ktorý mohol byť potenciálnym kriminálnym živlom. Podľa zákonov z obdobia
panovania Márie Terézie sa tzv. nehodný žobráci posielali do prevýchovného zariadenia tzv.
robotárne (Dudeková, 2003). Z tohto obdobia sú aj prvé súpisy žobrákov, ktoré povoľovali
36
žobranie. Boli označení tabuľkou a žobrať mohli len na verejných na to vyhradených priestoroch.
Pri nedodržaní pokynov hrozilo vyhostenie žobráka. V januári 1766 bolo v Bratislave zadržaných
70 nelegálnych žobrákov. Tieto opatrenia boli inšpirované anglickou legislatívou a tamojšími
„workhousemi“.
Jozef II. (1741 – 1790)

V roku 1781 upravil postavenie protestantov vydaním Protestantského (tolerančného) patentu,
ktorým zrovnoprávnil všetkých kresťanských veriacich v občianskej rovine. Zavádza aj povinné
vyučovanie nemčiny do škôl. V roku 1784 sa nemčina stáva výlučným úradným jazykom
v Uhorsku. Rokom 1785 zrušil nevoľníctvo. Zrušením nevoľníctva dostali poddaní „osobnú
slobodu“, mali možnosť sa sťahovať z miesta na miesto, presúvať sa z jedného panstva na druhé,
ženiť sa z jedného panstva na druhé, dávať deti na vyučenie bez povolenia zemepána. V roku
1790 všetky svoje reformy z dôvodu strachu z francúzskej revolúcie odvolal a ponechal
v platnosti iba zrušené nevoľníctvo a Tolerančný patent Beňa a Gábriš (2008, s. 80 – 84).
Tomeš (2010) uvádza, že starostlivosť o chudobných bola poskytovaná v období vlády Jozefa II.
na základe dvoch dekrétov a to dekrétu z roku 1781 pre ústavy sociálnej starostlivosti a dekrétu z
roku 1784. V zrušených budovách kláštorov budoval ústavy pre chudobných, ústavy ako
„nalezince“, sirotince, „chorobince“ ktoré boli verejnoprávnymi inštitúciami financované
z verejných financií resp. z dobrovoľných príspevkov. Podľa Dudekovej (2003) Jozef II.
zriaďoval aj Farské chudobinské ústavy (Pfararmeninstitut), ktoré slúžili na centrálne prijímanie
a získavanie milodarov pre chudobných na území každej farnosti.
Thomas Robert Malthus (1766 – 1834)

Bol hlavným zástancom myšlienky odstránenia verejnej, zákonom stanovenej sociálnej
starostlivosti pre chudobných tzv. malthusianizmus. Ovplyvnil poskytovanie starostlivosti v 18. –
19. storočí. Vychádza z myšlienky, že schopnosť ľudí rozmnožovať sa je oveľa väčšia ako
možnosti Zeme (planéty) zabezpečiť všetkým ľuďom dostatok výživy. Tento vývoj smeruje
nevyhnutne k biede a k núdzi, ale tie sú zároveň tiež jedinými prostriedkami, ktoré brzdia
prírastok obyvateľstva. Odmieta opatrenia na zvyšovanie zamestnanosti, pretože zamestnanie pre
jedného je nezamestnanosť pre druhého. Odstránenie starostlivosti o chudobných zhrnul do
dvoch bodov:
niektoré pracovno-nápravne zariadenie nech ostanú zachované, najmä tie v ktorých je ťažšia
práca a nízky zárobok;
37
chudobní by mali byť prenechaní súkromnej dobročinnosti, pretože tá je založená na „súcite“
a preto zároveň eticky rešpektovaná a neodstrániteľná.
Podľa Malthusa sú zákonmi pre chudobných podporované rodiny, ktoré umiestňujú svoje deti do
sirotincov, čo má ničivé dôsledky na spoločnosť, pretože počet detí neustále stúpa (keďže ich
nemajú doma). Naopak podporuje morálnu zdržanlivosť chudobných. Mali by odkladať
uzatváranie manželstiev na neskoršie, hovorí o osvete, prevencii – vysvetľovanie populačných
zákonov. Ak však zlyhajú tieto preventívne aktivity je potrebné donucovacích opatrení. Človek
tým má voľbu medzi preventívnym (dobrovoľným) alebo donucovacím opatrením (Schilling,
1999).
Vyvrcholením 18. storočia a jeho sociálnych tém bola praktická realizácia ideí a hodnôt
v spoločnosti a teda revolúcia vo Francúzsku. Okrem toho sa 4. 8. 1789 prijíma Deklarácia práv
občana a človeka Národným zhromaždením Francúzska. Za základné hodnoty boli deklaráciou
vyhlásené sloboda, vlastníctvo, istota a odpor proti útlaku. Následne vo francúzskej ústave z roku
1793 tzv. jakobínskej je už vyjadrený určitý prvok sociálnej ochrany v práve na prácu, na
vzdelanie a podporu v núdzi (Straka, J. – Straková, D., 2010).
Jakobíni pôsobili aj Uhorsku. Pokúsili sa o jeho radikálnu premenu. Chceli odstrániť, kráľovstvo,
feudálov a cirkev a z Uhorska spraviť federatívnu republiku založenú na národnom princípe.
V júli 1794 ich však pozatýkali a odsúdili za velezradu (Beňa – Gábriš, 2008). To môžeme
považovať za ukončenie jednej éry novoveku (včasného) a zároveň vstup do jeho novej éry – tzv.
moderných dejín.
Zhrnutie
V tejto kapitole sme sa zamerali na vývoj pomoci, činností a sociálnych teórií v období
novoveku, s ktorými súvisí dnešné poskytovanie pomoci v rámci sociálnej práce a tým tvoria
predmet dejín sociálnej práce. Poslucháči majú prehľad o týchto činnostiach a súvislostiach so
súčasnosťou.
Kontrolné otázky:
Aké zákony o chudobných vznikli v niektorých mestách?
Akým spôsobom sa zmenil systém starostlivosti o chudobných?
Ako by ste charakterizovali pomoc poskytovanú v novoveku, pričom zohľadnite tie znaky
pomoci, ktoré by ste dnes dali do vzťahu so sociálnou prácou resp. sociálnou politikou.
38
Payne, M. (2005). The Origins of Social Work. Continuity and Change.(s. 306). 1st ed.
Basingstoke.
39
6. MODERNÉ DEJINY POMOCI A STAROSTLIVOSTI
V nasledujúcej kapitole sa zameriame na vývoj pomoci a starostlivosti rovnako ako aj činností

a sociálnych teórií v období moderných dejín, s ktorými súvisí dnešné poskytovanie pomoci
v rámci sociálnej práce a tým tvoria predmet dejín sociálnej práce.
Podľa historikov moderné dejiny sú periódou dejín, ktorá bola ustanovená zmenami v podobe
dvoch revolúcií: anglickej priemyselnej revolúcie a Veľkej francúzskej revolúcie.
Toto obdobie dejín pre naše potreby rozdelíme na obdobie do roku 1848 a po ňom. V tomto roku
prišlo v Uhorsku k revolúcii a po roku 1850 sa postupne vo svete ako aj na území dnešného
Slovenska začali formovať také typy pomoci, z ktorých je dnes odvodzovaná už samotná sociálna
práca.
Veľká francúzska revolúcia – vyvrcholenie humanistických myšlienok osvietenstva. Priemyselná

revolúcia – prechod od agrárneho hospodárstva k hospodárstvu priemyselnému – zavádzanie
mechanizácie do výroby, ústup rurálneho prostredia. Transformácia vlastníckych vzťahov –
vplyv na pracovné podmienky. Vznik priemyselných centier – nová tzv. sídlisková kultúra.
V tomto období nastal úpadok remesiel a remeselníckej výroby. Tento nový spôsob bytia ľudí
absolútne zbavoval tradičného systému pomoci, ktorú predstavovali pôvodné cechy, farnosti,
miestnej komunity – (dôvod presťahovania sa za prácou a súčasť novej komunity, ktorej sa často
medzi sebou ľudia nepoznali) a v novom domove im nemal kto poskytnúť pomoc z hľadiska
tradičných sietí. Najmä na predmestiach samotných miest sa koncentruje nová spoločenská vrstva
robotníctvo, tvorená práve pôvodným vidieckym obyvateľstvom.
Podľa Rákosníka (2010) koncentrácia proletariátu na predmestiach industriálnych centier (miest)

vyvolali nutnosť riešenia aj tzv. sociálnych otázok. Dovtedy realizovaná starostlivosť o
chudobných, ktorá poskytovala sociálnu ochranu resp. v tom čase ponímanú záchrannú sieť sa
prejavila ako nedostatočná a neefektívna.
Keller (2004, s. 17) spôsob organizácie práce „vytváral masy vykorenených ľudí, ktorí boli
vypudení zo svojho pôvodného prostredia a boli po tisícoch až desať tisícoch sústreďovaní na
perifériách miest. V tomto sociálne dezorganizovanom prostredí zažívali pocity izolácie a straty
prináležitosti k väčšiemu sociálnemu celku, v ktorom sa šíril fenomén odcudzenia“.
Chadima (2007) uvádza, že k definitívnej laizácii sociálnej a charitatívnej starostlivosti prichádza
práve po francúzskej revolúcii. Vo Francúzsku prebieha znárodnenie cirkevného majetku, rádov,
nemocníc a táto sekularizácia a laizácia sa postupne presúva do celého zvyšku Európy. Cirkev
stráca prostriedky, ktoré jej slúžili stáročia k napĺňaniu dobročinnosti. Starostlivosť o ľudí
40
s postihnutím prebrali jednotlivé krajiny a štáty (resp. ich regióny, mestá a obce), ktoré však
mohli po odsúhlasení delegovať túto starostlivosť aj na cirkevné organizácie.
Beňa a Gábriš (2008) toto obdobie v Uhorsku až do roku 1848, teda do revolúcie, označujú ako
policajný štát a stavovský absolutizmus. Od roku 1830 sa v Uhorsku diali reformy. Práve
hospodárska zaostalosť Uhorska (oproti svetu, v ktorom sa diali zmeny prostredníctvom
priemyselnej revolúcie) sa riešila reformami zhora. Ideálom, na základe ktorého chceli realizovať
reformy bolo práve industriálne Anglicko. Kodymová (2001) uvádza, že v roku 1811
Občianskym zákonom sa zabezpečilo ako v prvej zákonnej norme právne postavenie dieťaťa v
rodine, jeho nárok na výživu a výchovu, ako aj ochranu súdom, ktorému sa ukladá povinnosť
dozoru a zákroku v prípadoch potreby zvláštnych výchovných opatrení;
Beňa a Gábriš (2008) dodávajú, že v roku 1840 sa na sneme v Bratislave prijal zákon, ktorý
dovoľoval zakladať komukoľvek továrne a zároveň sa stanovil pracovný čas detí v továrňach do
16. rokov veku na 9 hodín denne. Cechy už pomaly v tomto období strácali svoje opodstatnenie,
avšak vzhľadom k hospodárskej zaostalosti Uhorska sa držali aj v tomto období. V tomto období
sa podľa Dudekovej (1998) začína rozvíjať aj svojpomocné družstevníctvo podľa anglického
vzoru, pričom v roku 1845 bol založený Hospodársky čili Gazdovský ústav Samuelom
Jurkovičom v Sobotišti, čo je prvá družstevnícka organizácia na území dnešného Slovenska.
S rozvojom novej spoločenskej vrstvy robotníctva sa rozvíjajú všade v Európe robotnícke

podporné spolky (tzv. „friendly societies“), ktoré boli obdobou remeselníckych cechov už
koncom 17. storočia. Na území Uhorska však vďaka už spomínanej hospodárskej zaostalosti sa
zakladajú tieto spolky až začiatkom 19. storočia (Tomeš, 2010).
Na území Uhorska sa zakladajú aj dobročinné, najmä ženské spolky, ktoré prinášajú nový spôsob
starostlivosti o chudobných; o deti v podobe detských opatrovní; o ľudí s telesným a psychickým
postihnutím - prostredníctvom špecializovaných ústavov; o matky s deťmi; o prepustených
väzňov; o ľudí bez domova prostredníctvom tzv. ohrievarní; sprostredkovateľne práce
(Dudeková, 2003).
Princezná Hermína
V roku 1816 zakladá v Budapešti po vzore viedenského Malého spolku šľachtičných (Kleine
Gesellschaft adeliger Frauen) tzv. Spolok dobročinných žien. Bol predchodcom profesionálne
poskytovanej sociálnej práce, pretože ju realizovali dobrovoľníčky. Cieľom spolku bolo najmä
41
potlačenie chudoby, ktorú už v prvom roku svojej činnosti realizoval prostredníctvom podpory
chudobných.
Piková (2001) uvádza, že spolok mal sieť po celom Uhorsku. V roku 1838 bol vytvorený
Teréziou Szirmay-Szulyovszky v Košiciach dom pre chudobných a podnik na výrobu tkanín.
Autorka však konštatuje, že nástupom kapitalizmu a samotných kapitalistov boli viaceré sociálne
inštitúcie v Uhorsku poňaté ako podniky s lacnou pracovnou silou. Takýmto spôsobom podľa nej
dopadli Robotárne v Bratislave aj Budapešti. Pomoc sa v tomto období začala realizovať aj
prostredníctvom jednotlivcov, ktorý svoju činnosť následne nejakým spôsobom
inštitucionalizovali. Títo konkrétni ľudia sa môžu považovať za zakladateľov inštitucionalizácie
sociálnej starostlivosti.
Elisabeth Fry rodená Gurnay (1780 – 1845)

Systém väzenstva bol vďaka Fry zreformovaný v nasledovných ukazovateľoch:
deti neboli umiestňované s matkami vo väzeniach, ale mali zriadenú starostlivosť mimo väzníc;
väzenkyne dostali prácu, ktorou si zarábali a po prepustení mali finančnú rezervu, z ktorej mohli
začať život mimo väznice;
dozorcami vo väzniciach mohli od tejto doby byť len ženy;
väzni nesmeli mať reťaze na nohách a
bol zrušený trest smrti.
Theodor Fliedner (1800 – 1864)

Okrem starostlivosti o väzňov, ktorých po prepustení ubytovával, a tým im pomáhal pri novom
začiatku, zakladal aj azylové bývanie pre ženy prepustené z väzenia. Poskytnutou prácou ich
viedol k svojpomoci. Prostredníctvom získaných zručností a kvalifikácie im poskytoval možnosti
včlenenia sa do spoločnosti. Zakladal jasle a materské školy najmä pre ženy, ktoré už v tomto
období museli pracovať, pretože príjem muža v rodine prestával pokrývať potreby. Fliedner spolu
s manželkou založil sesterstvo diakonisu. Obnovili diakoniu z rannej cirkvi.
Johann Hinrich Wichern (1808 – 1881)

Začal poskytovať starostlivosť deťom z chudobných a biednych pomerov. Išlo aj o siroty a tzv.
„mravne pokrivené deti“, čo v dnešnom ponímaní môžeme vnímať ako deti s dissociálnymi
poruchami správania. Jeho prvým zariadením bol útulok „Dom pre deti z ulice – Rauhe Haus“.
42
Založil diakonické hnutie mužov tzv. bratstvo – zväz diakonov, ktorých získaval v mladých
tovarišoch. Tých vzdelával v pedagogickej a teologickej oblasti. Tým, že organizoval pre
vychovávateľov vzdelávacie kurzy považovaný za jedného zo zakladateľov sústavného
vzdelávania v sociálnej starostlivosti.
Terézia Brunšvik (Brunszvik) (1775 – 1861)

Spolupracovala aj ako dobrovoľníčka v Spolku dobročinných žien. Zaslúžila sa o vznik
najznámejšieho ústavu zriadeného spolkom a to materskou školou. Jej dôležitosť grófka spoznala
na svojich cestách vo Švajčiarsku. V jej tzv. „Anjelskej záhrade“ (názov materskej školy) dávali
nielen pozor na deti, ale zároveň sa ich snažili aj vychovávať. Anjelská záhrada bola v Budapešti
zriadená v roku 1828. Podľa Hutťanovej (2008) sa grófka Brunšviková zaslúžila aj o vznik
materskej školy v Banskej Bystrici v spolupráci so spolkom a následne v roku 1830 aj
v Bratislave.
Ďalšia francúzska revolúcia v roku 1848 prijala princípy predchádzajúcej revolúcie a aplikovala
ich v zásadách sloboda, rovnosť, bratstvo. Ústava z roku 1848 podľa Straku – Strakovej (2010, s.
21) zakázala otroctvo na všetkých územiach pod francúzskou zvrchovanosťou, zaistila slobodu
práce, podporu v núdzi, čím zdôraznila sociálny prvok demokracie. Tento sociálny prvok sa dáva
do súvisu aj s rastúcim robotníckym hnutím.
Kodymová (2001) uvádza, že na území Rakúsko – Uhorska sa v roku 1868 upravil zákon
o chudobe. Dal povinnosť obce starať sa o občana, ktorý sa ocitol v núdzi a prislúchal k jej
domovskému právu. Zákon predpisoval povinnosť poskytovať nevyhnutnú výživu, ošetrenie
a výchovu detí. Ďalšou formou starostlivosti bolo umiestnenie občana do obecného ústavu
(chorobinec, chudobinec) alebo do ústavu inej obce, na náklady domovskej obce. Obec však mala
povinnosť postarať sa v tzv. „prípade okamžitej núdze“ alebo ochorenia človeka, ktorý v nej
nemal domovské právo a náklady takto vynaložené potom vymáhala u jeho domovskej obci.
Beňa a Gábriš (2008) uvádzajú, že zmeny nastali v právnych odvetviach v nasledovnom:

v rodinnom práve bolo zákonmi 20/1877 doplneného zák. čl. 6/1885 upravované poručníctvo
a opatrovníctvo;
mnísi nemohli byť poručníkmi ani opatrovníkmi a rovnako ani nesmeli nadobúdať majetok
v prípade sľubu chudoby;
poručníctvo sa vykonávalo iba neplnoletým osobám, ktoré neboli v otcovskej moci (v prípade
nemanželských detí to bola matka); poručník bol menovaný otcom dieťaťa alebo boli stanovený
poručníckym súdom (v prípade smrti otca);
43
opatrovníctvo malo v tomto období zabezpečovať záujmy osôb chorých a tzv. márnotratných;
Pomoc sa začala v industriálnej dobe meniť z pôvodných tradičných foriem na nové formy
pomoci. Svojpomoc ľudí už nebola veľmi možná vďaka urbanizácii sa v industriálnej
spoločnosti objavili nové riziká, ktoré si vyžadovali nový spôsob ich riešenia. Na území Uhorska
sa čím ďalej tým viac sa stávalo robotníctvo početnejšou skupinou obyvateľstva. Na začiatku 20.
storočia tvorilo robotníctvo so svojimi rodinami viac ako 40% všetkého obyvateľstva (Beňa –
Gábriš, 2008).
Deyl (1985) uvádza štatistiku, kde v roku 1880 pracovalo v továrni v priemere 31 robotníkov,
v roku 1902 už 102 a v roku 1912 na jediný závod pripadalo 130 robotníkov. Robotnícke hnutia
silneli po celom vtedajšom svete. Deyl (1985) tvrdí, na margo silnejúceho hnutia, že spôsobilo
nutnosť štátu výraznejším spôsobom zasahovať do sporov a hľadať riešenia sociálnych
konfliktov. Robotníci si zakladali rôzne odborovo-podporné spolky, ktoré viedli k definitívnemu
rozpadu cechov. Roku 1870 si na sociálnu ochranu v Uhorsku robotníci zakladajú Všeobecnú
robotnícku a invalidnú pokladnicu (Beňa – Gábriš, 2008), podľa Pikovej (2001) v krátkom čase
premenovaná na Všeobecnú pokladnicu. Za prvý boj robotníckych spoločenstiev na území
Uhorska môžeme pokladať boj za volebné práva. Tie sa začínajú okolo roku 1890
prostredníctvom už sformovanej sociálnej demokracie (bližšie viď Beňa – Gábriš, 2008).
Štát v tomto období reaguje prijímaním zákonov, ktorými na seba preberá riešenie nových
vzniknutých rizík industriálnej spoločnosti. V rokoch 1883 – 1889 sa tak na území Nemecka dáva
priestor prostredníctvom zákonov na vznik verejnoprávneho systému pomoci občanom, ktorý sa
následne rozširuje v modifikovanej podobe po celom svete. V roku 1883 – zákon
o nemocenskom poistení; 1884 – zákon o úrazovom poistení; 1889 – zákon pre prípad invalidity
a staroby: Otto von Bismarck (1815 – 1898).
Eduard Franz Jozef Taafe (1833 – 1895)

Podľa nemeckého vzoru zavádza obdobné zákony aj v habsburskej monarchii. V rokoch 1887
bolo zavedené úrazové poistenie pre robotníkov v továrňach, v roku 1888 sa zaviedlo
nemocenské poistenie, ktoré zabezpečovalo nielen robotníkov, ale aj úradníkov. Na území
monarchie platili rôzne zákony. Na základe toho bolo možné, že v Uhorsku zákon
o nemocenskom poistení vstúpil do platnosti až v roku 1891, úrazové poistenie bolo upravené až
v roku 1907 pre priemyselných a obchodných zamestnancov, ale pre poľnohospodárskych
pracovníkov a čeľaď už v roku 1900. Žiaľ starobné poistenie na území Uhorska (ani Rakúska)
zavedené nebolo.
44
Systém poistenia, ktorým vznikala sociálna politika však nezabezpečovala občanov vo všetkých
prípadoch. Matlák (1996) uvádza, že z finančných dôvodov v Nemecku (ale aj Rakúsko –
Uhorsku) nebolo zavedené poistenie v nezamestnanosti. Pre všetky zákony je charakteristické
obligatórne poistenie. Beblavý (2009) dodáva, že sociálna politika krajín sa sústredila len na tie
najvypuklejšie sociálne problémy; Toto môžeme vnímať tak, že vznikajúce systémy boli
adresované najviac odkázaným. Schilling (1999) dopĺňa, že tým, ktorí nemali právny nárok na
pomoc, bola poskytovaná na základe potreby prostredníctvom v tomto období už dvoch zdrojov:
cestou sociálnej politiky a individuálnou starostlivosťou, ktorá pretrvala z minulosti.
Popri týchto koncepciách vzniklo aj Sociálne učenie cirkvi. Katolícke učenie je vnímané tiež ako
jeden zo zdrojov, ktoré ovplyvnili Bismarcka pri prijímaní sociálnych reforiem (viď: Blaha,
2010).
V medzinárodnom meradle významnými činmi v oblasti pomoci bolo založenie dvoch

organizácií: Saleziánskej spoločnosti a Červeného kríža.
Don Bosco (1815 – 1888)
V roku 1859 zakladá Don Bosco rehoľnú spoločnosť (kongregáciu) saleziánov, ktorých hlavným
programom bola a dodnes je výchova chudobných a ohrozených chlapcov.
Henry Dunant ((1828 – 1910)

Zakladateľ Červeného kríža. Bol založený 22. 10. 1864, ktorého poslaním bolo pomáhať vo
vojnových časoch vo svete a v čase pokoja, mieru, má byť jeho činnosť zameraná na zmierňovaní
všetkých foriem biedy.
Samotná sociálna práca má svoje korene v industriálnej dobe ovplyvnenej urbanizáciou najmä
v západnej civilizácii. Ako predvoj samostatnej profesie možno označiť činnosti realizované
v oblasti pomoci rôznymi organizáciami, ktoré zabezpečovali výkon už sociálnej práce, ktorá
však nemala ešte vedecký základ a bola vykonávaná na základe dobrej praxe a dobrých
skúseností.
Zhrnutie
V tejto kapitole sme sa zamerali na vývoj pomoci a starostlivosti ako aj činností a sociálnych
45
teórií v období moderných dejín, s ktorými súvisí dnešné poskytovanie pomoci v rámci
sociálnej práce a tým tvoria predmet dejín sociálnej práce. Poslucháči majú prehľad o týchto
činnostiach a súvislostiach so súčasnosťou.
Kontrolné otázky:
Čo sa považuje za prvý boj robotníckych spoločenstiev na území Uhorska?
Kto bol považovaný za jedného zo zakladateľov sústavného vzdelávania v sociálnej starostlivosti
a akým spôsobom?
Aké dve organizácie mali významné činy v oblasti pomoci?
Matoušek, O. & kol. (2001). Základy sociální práce. (s. 312). Praha: Portál.
Payne, M. (2005). The Origins of Social Work. Continuity and Change. (p. 306). Basingstoke.
46
7. DEJINY SOCIÁLNEJ PRÁCE VO SVETE
V nasledujúcej kapitole sa zameriame na vývoj samotnej sociálnej práce, činností, ktoré s jej
výkonom súviseli ako aj sociálnych teórií v rannom období sociálnej práce až po súčasnosť.
Sociálna práca vznikala ako samostatná profesia v priemyselných krajinách západnej Európy a v
USA až na konci 19.storočia. Vznikajúce štátne systémy sociálneho zabezpečenia nepočítali s
tým, že by ich využívalo veľa ľudí. Služby a dávky boli zo začiatku adresované len najviac
odkázaným.Zaistenie niektorých skupín ľudí pre prípad núdze, choroby a staroby iniciovali
niektorí osvietení monarchovia:
v Rakúsku boli dôchodky pre štátnych úradníkov zavedené behom tereziánsko-jozefínskych
reforiem;
v Nemecku sa objavil prvý pokus o rozsiahle sociálne poistenie tzv. bismarckove reformy.
Bismarck zaviedol sociálne poistenie pre široké vrstvy zamestnancov, pre prípad choroby, úrazu,
invalidity a staroby.
Zaistenie niektorých skupín ľudí pre prípad núdze, choroby a staroby iniciovali:
Amalia Sievekingová založila Ženskú spoločnosť pre starostlivosť o chudobných a chorých,
ktorá poskytovala materiálnu a finančnú podporu;
Theodor Fliedner založil Prvý materský dom diakoniek a malú nemocnicu. Diakonky sa
vzdelávali pre svoju činnosť v cirkevných zboroch v starostlivosti o chorých a v pedagogike
malých detí;
Johan Wichern založil diakoniu mužov, ktorých prvou ústavnou inštitúciou bol Azylový dom
pre deti z rozvrátených a nefunkčných rodín. Wichern organizoval pre vychovávateľov
vzdelávacie kurzy a je preto považovaný za jedného zo zakladateľov sústavného vzdelávania v
sociálnej starostlivosti;
v Anglicku a krátko na to v USA začalo pôsobiť hnutie Spoločnosť charitatívnej organizácie
(Charity Organization Society). Toto hnutie organizovalo kontakt s chudobnými systematicky
podľa územných okresov formou osobných návštev v domácnostiach. Na prelome storočia sa
pokúšala ovplyvňovať sociálne zákony a v roku 1898 organizovala jeden z prvých vzdelávacích
programov v sociálnej práci;
v Nemecku vznikol Elberferdský systém (obdoba COS). Pracovala na báze dobrovoľníkov,
ktorí boli v kontakte minimálne so štyrmi rodinami. Znalých situáciu dopodrobna a podávali o
nich správu magistrátu, ktorý podľa ich odporúčaní priznával rodinám dávky sociálnej pomoci;
47
vznik cirkevných organizácií YMCA, IWCA, v ktorých našli mladí ľudia príležitosť k
mimoškolskému vzdelávaniu, športu a tráveniu voľného času.
Samuel Augustus Barnett (1844 – 1913)

Jednou z významných aktivít v oblasti sociálnej práce na konci 19. storočia - výrazne odlišného
od charitatívne poskytovaných finančných a materiálnych podpôr - bolo hnutie usadzovania
iniciované Samuelom A. Barnettom. Usadil sa v najzanedbávanejšej časti Londýna, v dome,
ktorý nazval Toynbee Hall, aby mohol z blízka študovať príčiny chudoby a pôsobiť proti nej.
Odtiaľto poskytovali bezprostrednú pomoc všetkým, ktorým dokázali pomôcť. Bola to podpora
sebestačnosti a uprednostňovanou metódou práce bolo poradenstvo. Dnes sa Toynbee Hall
považuje za prvé komunitné centrum v západnom svete. Barnett tiež preberal so svojimi
spolupracovníkmi individuálne vedenie ich prípadov, čo dnes niektorí autori považujú za prvý
pokus o sústavnú supervíziu v sociálnej práci.
Rozvoj odboru ako vedy podľa vzoru medicíny

V 19. storočí sa rozvíja interdisciplinárna veda pod názvom Sociálne lekárstvo. V nej sa definuje
zdravie ako všeobecná sociálna potreba, pričom tento smer prináša kritiku vtedajšej roly lekárov
v spoločnosti (Poliaková, 2009, in Ondrejkovič a kol., 2009).
Prvé špecializované školy sociálnej práce sa objavili tesne pred začiatkom 20. storočia v
Amsterdame, New Yorku a Londýne. Najprv mali formu krátkodobých kurzov. Cirkevných škôl
sociálnej práce v priebehu 20. storočia ubúdalo v prospech svetských škôl. Prevládajúcou
metódou sociálnej práce tejto doby bola prípadová práca a práca s rodinou Elizabeth Fry
venovala svoj záujem väzneným ženám. Vymohla, že dozorkyňami v ženskej väznici budú len
ženy. Venovala sa aj ženám prepusteným z väznice, pomáhala im hľadať ubytovanie a prácu.
Octavia Hill (1838 – 1912)

Už pred prvou svetovou vojnou sa v sociálnej práci začína presadzovať ako metóda skupinová a
komunitná práca. Octavia Hill pôsobila v Anglicku a je pokladaná za priekopníčku skupinovej a
48
komunitnej práce. Zaoberala sa veľkomestskou chudobou ľudí a snažila sa ich postavenie zlepšiť
podporou výstavby bytov, zakladaním dielní, klubov a ihrísk.
V prvých rokoch 20. storočia vznikajú špecializácie v sociálnej práci:

1905 - v bostonskej všeobecnej nemocnici vzniká prvá skupina sociálnych pracovníčok v
zdravotníctve pôvodne zo zdravotných sestier. Cieľom ich práce bolo zlepšovať porozumenie pre
sociálne a psychické podmienky, v ktorých pacient žije, a ktoré pôsobia na jeho stav;
krátko na to, na východe USA vzniká špecializácia sociálnych pracovníčok pôsobiacich na
psychiatriách;
Mary Richmond vydala Sociálnu diagnózu (1917). Sociálny pracovník sa má predovšetkým

sústreďovať na sociálny kontext chudoby, či iného handicapu. Klient je vnímaný ako súčasť
rodiny a spoločnosti. Cieľom sociálnej práce má byť objektívne zhodnotenia potrieb klienta
(rodiny) a sprostredkovanie adekvátnej pomoci.
„Snaha získať nevyhnutné fakty týkajúce sa sociálnych problémov človeka sa často nazývalo
vyšetrovanie, ale termín, ktorý sme si osvojili ako náhradu je „sociálna diagnóza“ a má tú
výhodu, že od prvého kroku sústreďuje pozornosť sociálneho pracovníka na celkový pohľad“
(Richmond, M. 1917, s. 26). V súčasnosti sa vedie odborná diskusia či užívať termín sociálna
diagnóza alebo posudzovanie životnej situácie klienta.
Ďalšou prácou Mary Richmond bola: Čo je prípadová práca (1922), v ktorej popisuje prípadovú
prácu ako metódu, ktorá klientovi pomáha uvedomiť si jeho možnosti a vypracovať
realizovateľný program smerujúci k sociálne prijateľnejšiemu spôsobu života.
Sociálna práca sa stáva ako odbor súčasťou štátneho systému sociálneho zabezpečenia.
Nadväzuje na systémy sociálneho a zdravotného poistenia. Je prepojená so zdravotníctvom a
školstvom. Rozvíjajú sa štátne sociálne služby. Vznikajú prvé národné spoločnosti sociálnych
pracovníkov.
Profesionálna sociálna práca začína byť v období medzi svetovými vojnami ovplyvňovaná
psychológiou a pedagogikou. Je proklamovaná potreba vidieť sociálny prípad v kontexte
osobného vývoja, rozoberať vedomú, príp. i nevedomú motiváciu klienta, vplyvy, ktoré na neho
pôsobili v minulosti.
V. P. Robinsonová v práci A Changing Psychology in Case Social Work tesne pred druhou
svetovou vojnou, poukazuje na presun dôrazov od sociologizujúceho hľadiska k hľadisku
psychologickému.
49
Ovplyvnenie sociálnej práce psychológiou dokladuje vo svojej práci aj Berger (2007), keď tvrdí,
že sociálna práca je oveľa viac ovplyvnená psychológiou ako sociológiou. Podľa neho sociálni
pracovníci museli viesť dlhý a náročný boj za svoje uznanie ako profesionálov. Pri hľadaní vzoru
profesionála, ktorého by mohli napodobniť sa sociálnym pracovníkom zdalo, ako
najprirodzenejšia voľba - psychiater. Z tohto dôvodu súčasní sociálni pracovníci prijímajú svojich
klientov v kancelárii, vedú s nimi 50 minútové sedenia. Berger (2007, s. 12) ďalej uvádza, že
súčasnú americkú teóriu sociálnej práce z podstatnej časti tvorí „vypitvaná verzia
psychoanalytickej psychológie, odroda freudizmu pre chudobných, ktorých účelom je podporiť
tvrdenie sociálnych pracovníkov, že pomáhajú ľuďom vedeckým spôsobom“. Podľa uvedeného
je vidieť Bergerov dešpekt voči sociálnej práci, avšak jeho myšlienky sú minimálne dôležité na
zamyslenie sa.
V Anglicku koncom 40-tych rokov Maxwell Jones rozvíja model starostlivosti nazvaný
terapeutická komunita. Pacienti dostávajú isté právomoci a sú otvorené vertikálne i
horizontálne komunikačné kanály. Tento model ústavnej starostlivosti sa šíri do práce aj s ľuďmi
s inými než duševnými ochoreniami.
Chad Varah (1911 – 2007)

V roku 1953 zakladá systém telefonickej pomoci ľuďom v kríze, ktorá sa neskôr šíri po celej
Európe a Zámorí pod názvom Linky dôvery.
Po druhej svetovej vojne sa sociálni pracovníci začali venovať aj prevencii sociálneho zlyhania.
Rozvíjajú sa rozličné programy zamerané na ohrozené deti a mládež, v ktorých spolupracujú
odborníci rôznych špecializácií. Orientácia na komunitnú prácu silnie. Sociálnu prácu s rodinou
ovplyvňuje systematická paradigma, ktorá ostro odlišuje pomoc od kontroly a tým prispieva k
presnejšiemu definovaniu profesionálnych aktivít sociálnych pracovníkov.
V Európe sa rozvíjajú 2 modely sociálneho štátu:

V Škadinávskych krajinách je sociálna politika založená na: univerzalistickom poňatí roly
štátu. V Nemecku, Rakúsku a Francúzsku sa presadzuje korporativistický model sociálneho
štátu.
50
Vo všeobecnosti podľa Ľuboša Blahu (2009) rozlišujeme štyri typy sociálneho štátu. Pričom
sociálny štát podľa neho zahŕňa celý rad prvkov sociálnej politiky, ktorých cieľom je reagovať na
sociálne rizika, resp. ich možné negatívne dôsledky a eliminovať sociálne tvrdosti, ktoré
sprevádzajú fungovanie trhového mechanizmu. Sociálny štát nie je iba systémom sociálnych
dávok a služieb, ale aj regulácie trhového správania.
liberálny (reziduálny) sociálny štát (Veľká Británia, USA, Írsko) je definovaný iba záchrannou
sociálnou sieťou – tzv. model laissez-faire.
konzervatívny (korporatívny) sociálny štát (Nemecko, Francúzsko, Rakúsko) je dominantný
poistný systém a teda zásluhový princíp (menej redistribúcie).
sociálno-demokratický (univerzalistický) sociálny štát (Švédsko, Dánsko, Nórsko) silnejší
dôraz na solidaritu (redistribúciu) a teda lepšie využitie progresívneho zdaňovania a princípu
potrieb.
rudimentárny (južanský) sociálny štát (Taliansko, Španielsko, Portugalsko) – je určitou
podskupinou konzervatívneho sociálneho štátu a pretrváva v ňom veľmi silný dôraz na sociálnu
funkciu rozšírenej rodiny.
Podľa Rákosníka (2010) sa v päťdesiatych rokoch 20. storočia v Československu začal budovať
„leninský typ sociálneho štátu“, ktorý takto nazval Johann De Deken vo svojej typológii a
považuje ho za celkom samostatný a svojbytný typ sociálneho štátu. V tomto poňatí ide najmä o
evidentný dôraz na kontrolu občanov zo strany štátu. Tento typ je silno paternalistický, pričom
garanciu práv predstavovala plná zamestnanosť. Zamestnanie ako také tvorilo podstatu
sociálneho zabezpečenia občana, ale nešlo o výkon v práci, ale skôr o kombináciu prítomnosti
občana v práci a lojality (aspoň deklarovanej) voči štátu a strane (KSČ).
Koniec 60-tych rokov prináša v západnej spoločnosti zmeny. Mládež skúša alternatívne životné
štýly v komúnach. Sociálna práca sa prikláňa k modelu založenému na posilňovaní solidarity a
zodpovednosti v občianskych komunitách. V 70-tych rokoch nastáva boom dobrovoľníckych
organizácií.
Od 70-tych rokov sa šíri hnutie svojpomocných skupín. Tieto skupiny sú podobne ako skupiny
dobrovoľnícke prejavom rastúceho občianskeho sebavedomia a reakcií na nedokonalé alebo
chýbajúce profesionálne služby.
V súčasnosti sa sociálna práca venuje otázkam etnických menšín a deprivačných vplyvov
veľkých miest, problémom spojených s chudobou, starobou, delikvenciou, s nezamestnanosťou, s
mentálnym a telesným handicapom, s chorobou, so zneužívaním detí a žien, s prostitúciou, ale
51
rovnako preniká aj do nových oblastí ako personalistika, zdravotníctvo, školstvo (Tomeš, 2011) a
pod.
Zhrnutie
V tejto kapitole sme sa zamerali na vývoj sociálnej práce samotnej ako aj sociálnych teórií
a činností, ktoré súvisia s budovaním sociálnej práce. Poslucháči majú prehľad o týchto
činnostiach a súvislostiach so súčasnosťou a súčasnou sociálnou prácou.
Kontrolné otázky:
Na akej báze fungoval Elberfeldský systém?
Aké osobnosti poznáte, ktoré ovplyvnili rozvoj sociálnej práce a v čom konkrétne?
V čom bola podstatná kniha Social Diagnosis od Mary Richmond?
Aké ďalšie autorky alebo autorov ste si zapamätali a čo priniesli do sociálnej práce?
Doporučená
Matoušek, O. & kol. (2001). Základy sociální práce (s. 312), Praha: Portál.
Payne, M. (2005). The Origins of Social Work. Continuity and Change (s. 306.) Basingstoke.
Pierson, J.. 2011. Understanding Social Work. History and Context (s.205). 1st ed., New York:
Open University Press.
52
8. DEJINY SOCIÁLNEJ PRÁCE NA ÚZEMÍ DNEŠNÉHO ČESKA A
SLOVENSKA
V predposlednej kapitole sa zameriame na vývoj samotnej sociálnej práce v českých krajinách

a Slovensku ako aj činností, ktoré s jej výkonom súviseli. Zároveň nezabudneme ani na
sociálne teórie, ktoré ovplyvňovali rozvoj sociálnej práce.
V roku 1868 upravil zákon o chudobe povinnosť obce starať sa o občana, ktorý sa ocitol v núdzi.
Ďalšou formou starostlivosti bolo umiestnenie občana do obecného ústavu (chorobinec,
chudobinec) alebo do ústavu inej obce, na náklady domovskej obce. Obec mala povinnosť v
„prípade okamžitej núdze“ alebo ochorenia človeka, ktorý v nej nemal domovské právo a
náklady takto vynaložené potom vymáhala u jeho domovskej obci. Občiansky zákon z roku 1811
ako prvá zákonná norma zabezpečuje právne postavenie dieťaťa v rodine, jeho nárok na výživu a
výchovu, ochranu súdom, ktorému sa ukladá povinnosť dozoru a zákroku v prípadoch potreby
zvláštnych výchovných opatrení. Na neho nadväzujúci školský zákon z roku 1869 upravuje aj
zriaďovanie ústavov pre zanedbané deti. Trestný zákon z roku 1852 síce chránil mládež proti
nezákonnému jednaniu iných osôb, ale ten nijako neriešil ako ďalej pracovať s mládežou, ktorá je
kriminalitou ohrozená alebo ju pácha. Prvá vychovávateľňa pre chlapcov bola zriadená v roku
1883 v Prahe.
Od vzniku prvej Československej republiky až po koniec druhej svetovej vojny

Novovzniknutý štát prebral v roku 1918 sociálnu legislatívu z Rakúsko – Uhorska, ale ďalší
vývoj vyvolal potrebu nových sociálnych opatrení a vyžadoval vlastné a nezávislé postupy,
citlivo reagujúce na domácu situáciu. Počas celosvetovej hospodárskej krízy sa zhoršila životná
situácia rodín. Zhoršenie životných podmienok a vzrastajúca nezamestnanosť mala za následok
nový nárast ochorení a úmrtnosti. Narástol výskyt sociálno-patologických javov ako
alkoholizmus, prostitúcia, trestná činnosť mladistvých a rozpad rodín.
Základným cieľom sociálnej politiky prvej ČSR bolo zlepšenie sociálnych pomerov širokých
vrstiev. Sociálnu ochranu potrebovali najviac: vojnoví veteráni; invalidi; pozostalí členovia rodín
po padlých vojakoch; nezamestnaní; nemajetní nájomníci.
Sociálna starostlivosť prvej ČSR bola zabezpečovaná kombináciou verejnoprávnych a

súkromnoprávnych inštitúcií (teda aj cirkevné). Podľa Tomeša (2009) sa týmto termínom v
širšom poňatí súhrnne označoval produkt sociálnej politiky, t. j. starostlivosť o nezamestnaných,
bytová politika, vojnových veteránov, starostlivosť o mládež a pod., vrátane sociálneho poistenia.
53
Boli prijaté zákony o podpore v nezamestnanosti, 8 hodinovej pracovnej dobe, vyplácaní penzie
vojnovým invalidom a pozostalým po vojakoch. V roku 1918 bolo zriadené Ministerstvo
sociálnej starostlivosti, ktoré spravovalo pracovnú a sociálnu agendu a Ústredná sociálna
poisťovňa zároveň bola uskutočnená reforma nemocenského poistenia a zavedenie invalidného a
starobného poistenia (zákon o sociálnom poistení č. 221/1924 Sb.) v súkromnom sektore.
K neštátnym subjektom v rámci sociálnej starostlivosti v celoštátnej pôsobnosti patrili:

Československý červený kríž; služba prvej pomoci; ošetrovateľská služba; zdravotnícka osveta,
Československý zväz starostlivosti o mládež; Československá ochrana matiek a detí; Masarykova
liga; Feriálne osady – starostlivosť o prázdninové rekreácie; cirkev mala rozsiahlu sieť ústavov
zväzu Charity.
Po druhej svetovej vojne v roku 1948 bol prijatý zákon č. 99/1948 Sb. o národnom poistení,
ktorým sa pôvodná sociálna poisťovňa, bratské a nemocenské pokladne, úrazová poisťovňa a
penzijná poisťovňa zlúčili v Národnú poisťovňu – dochádza k výraznej zmene sociálneho
poistenia, kde sa rešpektuje výška platu, dĺžka zamestnania a triedy zamestnania. Týmto bola
sociálna správa zoštátnená a stala sa nedeliteľnou súčasťou štátnej sociálnej správy (Tomeš,
2010). Reformy národného poistenia sa začali diať v roku 1954, kedy podľa Tomeša (2010)
dochádzalo k sovietizácii našej spoločnosti. Zaviedol sa pojem sociálne zabezpečenie po vzore
Sovietskeho zväzu. Pojem sociálne zabezpečenie znamenal „zaistenie práva pracovníkov na
hmotné zabezpečenie v starobe a pri práceneschopnosti zaručené Ústavou ČSSR a hmotné
zabezpečenie pozostalých pri úmrtí pracovníkov“ (Mařík, J. – Soukup, J., 1974, s. 7).
Ako prvý sa začal používať v západných krajinách v tridsiatych rokoch 20. storočia pojem:
sociálna bezpečnosť, ktorým sa označuje skutočnosť, kedy človek nie je vystavený
nebezpečenstvu existenčnej likvidácii. Doslovne Rákosník (2010, s. 30) píše, že sociálna
bezpečnosť „znamenala komplexné sociálne zaistenie všetkých obyvateľov pri všetkých
relevantných negatívnych sociálnych udalostiach na princípu občianstva a nie na pôvodnom
zásluhovom modeli sociálneho poistenia Nemecka a Rakúsko-Uhorska“. Tento pojem sa rozšíril
po celej západnej Európe aj po 2. svetovej vojne, avšak ako už spomíname v 50-tych rokoch 20.
storočia v Československu bol nahradený pojmom sociálne zabezpečenie.
S pojmom sociálne zabezpečenie sa po prvýkrát stretávame v Dekréte o sociálnom zabezpečení
(1918) a v programe Všezväzovej komunistickej strany (1919) v ZSSR pre označenie systému
sociálnych dávok pre všetkých zamestnancov. Z týchto dekrétov je zrejmý paternalistický postoj
socialistického štátu k potrebám svojich občanov, ktoré bude podľa svojich ideologických
predstáv zabezpečovať. (Tomeš, 2010). Pojem sociálne zabezpečenie podľa Tomeša (2010) v
tejto svojej deformovanej podobe však natoľko zdomácnel, žeby zmena jeho obsahu mohla
vyvolať nežiaduce nedorozumenia medzi občanmi. Podľa Tomeša (2010) je rozdiel medzi
54
zabezpečením a bezpečnosťou. Zabezpečenie je úsilie smerujúce k určitému stavu
(zabezpečovanie) a bezpečnosť je výsledným stavom.
Rákosník (2010, s. 32) ku koncepcii sociálneho zabezpečenia konštatuje, že „štátny
paternalizmus totiž eliminuje sociálne občianstvo a pluralizmus subjektov sociálnej politiky je
nahradený monistickým systémom „štátu – otca“, ktorý rozdeľuje prostriedky závislým členom
svojej domácnosti. Hodnotový základ sociálneho zabezpečenia tvorilo budovanie beztriednej
spoločnosti. Namiesto marshallovského sociálneho občianstva komunisti proklamovali prevzatie
zodpovednosti za starostlivosť o práceneschopných členov spoločnosti“. Koncepcia sociálneho
zabezpečenia na rozdiel od koncepcie sociálnej bezpečnosti (sociálneho poistenia) prenášala
zodpovednosť a povinnosť starostlivosti na štát. V roku 1956 sa zavŕšil proces preberania
sovietskeho modelu sociálneho zabezpečenia, v tomto roku bola dotvorená štruktúra
československého sociálneho štátu do podoby, v ktorej pretrval bez zásadnejších zmien až do
roku 1989 (Rákosník, 2010, s. 18).
Podľa Tomeša (2010) komunisti odmietli pôvodný pojem sociálna starostlivosť používaný v
1.ČSR ako buržoázny prežitok. Podľa ich ideológie všetky sociálne problémy vyrieši
komunizmus. V roku 1962 však svoj názor upravili a termínom sociálna starostlivosť začali
označovať sociálne služby pre ľudí so zdravotným postihnutím, čím však tento termín skomolili a
zdiskreditovali. Následne v dobe tzv. „normalizácie“ sa v krajinách s komunistickou ideológiou
používa pojem sociálny často nesprávne tým, že sa zamieňal s pojmom hygienický v súvislosti so
„sociálnymi“ zariadeniami (toalety).
Viac o rozvoji sociálnej práci je potrebné siahnuť po základnej literatúre a do hĺbky sa téme
venovať ako jednoznačnému predmetu dejín sociálnej práce.
Zhrnutie
V predposlednej kapitole sa zameriame na vývoj samotnej sociálnej práce v českých krajinách
a Slovensku ako aj činností, ktoré s jej výkonom súviseli. Zároveň nezabudneme ani na
sociálne teórie, ktoré ovplyvňovali rozvoj sociálnej práce. Samotný vývoj sociálnej práce je
zdokumentovaný v základných monografiách a preto tu sú prítomné len doplnkové texty
k monografiám uvedeným v základnej literatúre.
Kontrolné otázky:
Čo ovplyvnilo vývoj sociálnej práce v Československu?
Čo si pamätáte z vývoja sociálnej práce v Československu?
Ako sa rozvíjala sociálna politika v Československu?
55
Kodymová, P. (2013). Historie české sociální práce v letech 1918 – 1948. Praha : Karolínum.
Špiláčková, M. (2016). Česká sociální práce v letech 1968-1989. Rozvedeno na příkladu Ostravy.
Ostrava: FSS OU.
Rákosník, J., Tomeš, I., & kol. (2013). Sociální stát v Československu. Praha: Auditorium,
56
9. DEJINY SOCIÁLNEHO ŠKOLSTVA
V poslednej kapitole sa zameriame na rozvoj sociálneho školstva ako oblasti vzdelávania

v sociálnej práci.
Rozoznávame dva smery, ktoré ovplyvnili vývoj sociálneho školstva:

smer reprezentovaný sociológmi, pedagógmi, ktorí sa usilovali o samostatnú profesiu sociálny
pracovník a rozvoj samostatnej vednej disciplíny – „spoločensko – vedný“;
smer reprezentovaný vplyvnými lekármi, ktorí zdôrazňovali nutnosť dobre vyškolených
zdravotne – sociálnych pracovníkov pre pomoc lekárom (sociálne lekárstvo) – „medicínsky“.
Sociálne školstvo bolo vo svojich začiatkoch spojené s organizovaním krátkodobých kurzov,

ktoré boli určené spravidla pre ženy. Informácie o zorganizovaní prvého kurzu v sociálnej práci
sa v odbornej literatúre rôznia. Věra Novotná a Věra Schimmerilingová (1992) datujú vzniku
prvej školy v Holandsku koncom 19 storočia. Ottov náučný slovník uvádza ako prvú samostatnú
školu „School of Social Work“ v New Yorku z roku 1904. Tento slovník ešte uvádza informáciu
o kurzoch pre dobrovoľníkov v sociálnej práci na Columbijskej univerzite z roku (The New
School of Philantrophy) z roku 1898. V Európe sa v Nemecku v roku 1899 uskutočnil prvý
jednoročný kurz pre sociálne pracovníčky.
Ďalšie školy sociálnej práce boli založené aj v iných krajinách:

1903 Londýn;
1904 Liverpool;
1908 Akadémia sociálnej práce – Berlín – zakladateľka Alice Salamonová;
1912 Viedeň;
1920 Stockholm;
1925 Oddelenie sociálno-vzdelávacej práce pri Varšavskej univerztie – zakladateľka Helena
Radlinská;
Podľa Dictionary of Social Work (2002) bolo už v roku 1919 v USA 17 škôl sociálnej práce a
spolu so školami v Kanade vytvorili v tomto roku Association of Training Schools for
Professional Education, neskôr premenovanú na American Association of Schools of Social
57
Work. Toto vyústilo vo vznik Rady pre vzdelávanie v sociálnej práci (Council of Social Work
education).
V našich končinách sa v roku 1917 uskutočnil v Prahe 10 dňový kurz organizovaný Českou
zemskou péči o mládež. Bol zameraný na oblasť starostlivosti o deti a mládež a zúčastnilo sa ho
60 žien. V roku 1918 bola zriadená Ženská vyšší škola sociální péče s ročným štúdiom. Založili
ju Berkovcová, Pelnatová a Rosypalová podľa návrhu Alici Masarykovej, ktorá návrh na
zriadenie školy vytvorila. Neskôr sa škola premenovala (1919) na Vyšší školu sociální péče v
Praze a výučba bola rozšírená na dvojročné pomaturitné štúdium. V roku 1927 bola otvorená v
Brne Veřejná dvouletá škola pro vzdělávaní sociálnych pracovnic při II. městské odborné škole
pro ženské povolání známe pod názvom „Vesna“. Vzdelávanie bolo jednotne upravené MŠ a
Národnou osvetou – štúdium končilo maturitou.
Alice Masaryková (1879 – 1966)
Bola verejná činiteľka, zakladateľka Československého červeného kríža, spoluzakladateľka Vyšší
školy sociální práce, neskôr vyššiu školu sociálneho zabezpečenia (1918). Podporila vznik Vyšší
školy sociální péče, neskôr Masarykova státní škola zdravotní a sociání péče (1936). Predsedala
Medzinárodnej konferencii sociálnej práce. Bojovala za zlepšenie sociálnej situácie a vzdelávania
žien, charitatívna a osvetová pracovníčka.
Alice Masaryková si rozširovala svoje vedomosti a zručnosti v odbore sociálna práca/sociálna
starostlivosť u už spomínanej Jane Addamsovej v Chicagu (USA) (Lovčí, 2007).
To nesporne prispelo k jej orientácii na americkú sociálnu prácu. Následne keď sa v druhej
dekáde dvadsiateho storočia začala angažovať v Rakúsko-Uhorsku v prospech sociálnej práce
bolo z jej úvah jasné, že patrí k zástancom americkej sociálnej práce. Tomu svedčí aj jej
presvedčenie, že sociálna pracovníčka potrebuje „znalosti rozmanité“ ako matematiku, štatistiku,
biológiu, hygienu, sociálnu patológiu, psychológiu, sociálnu psychológiu a vychovávateľstvo
(Lovčí, 2007), ktoré presadzovala pri kreovaní prvej sociálnej školy na území Česka.
V roku 1935 zanikla Vyšší škola sociální péče v Praze a z podnetu lekárov (H. Pelce) vznikla
Masarykova státní škola zdravotní a sociální péče v Prahe. Zanikla v roku 1949 z dôvodu
prevládania názoru, že v budúcnosti nebude v praxi a v živote ľudí viac potrebných sociálnych
pracovníkov.
Elena Maróthy – Šoltésová (1855 – 1939)

„Ja radšej volím bohatý vnútorný život a chudobný vonkajší ako naopak“.
58
Zaslúžila sa o vznik sociálneho školstva na Slovensku. Už v roku 1874 sa obrátila na vládu
Uhorska predložením návrhu na zriadenie dievčenskej školy. Bola zakladateľkou spolku Živena –
organizácie slovenských žien (podpredsedkyňa 1883 a predsedkyňa 1894). Živena v roku 1899
opätovne žiadala ministerstvo o povlenie založenia Prostej gazdinskej školy, žiadosť bola v tom
istom roku zamietnutá. Ďalšia žiadosť išla smerom od Živeny v roku 1910 o povolenie otvorenia
Dievčenskej domáco hospodárskej školy (Votrubová, 1931).
Za základ budúceho sociálneho školstva na Slovensku môžeme považovať kurzy sociálnej
starostlivosti organizované Živenou (prvý samostatný kurz bol v Martine v roku 1919). Od roku
1919 do roku 1923 zorganizovala E. M. Šoltésová v spolupráci s moravskými a českými
kolegami nasledovné kurzy:
máj 1920 Brno;
leto 1921 Praha;
august 1922 Brno;
1923 Široká na Orave.
V školskom roku 1919 vznikli dve školy (Živenine školy):

polročná – Gazdinská škola,
trojročná – Vyššia škola pre ženské povolania – hospodársko administratívne.
V januári 1920 bola k týmto dvom školám pripojená: dvojročná – Štátna dievčenská učňovská
škola priemyselná. V roku 1920 vznikla v Martine Vyššia dievčenská škola, ktorej obsahovou
náplňou bola syntéza rodinnej a sociálnej výchovy. Škola pripravovala študentky pre povolania
sociálneho charakteru. Na tomto základe potom neskôr vyrástol prvý ucelený vzdelávací program
pre slovenské sociálne pracovníčky.
E. M. Šoltésová sa rozhodla zrealizovať návrh Alici Masarykovej (1920) na vybudovanie Ústavu
M. R. Štefánika na výchovu sociálno – zdravotných pracovníčok. Samotná pedagogická činnosť
začala už v školskom roku 1925/26 v priestoroch Učiteľského inštitútu v Turčianskych
Tepliciach.
Ústav Milana Rastislava Štefánika tvorili dve školy a to:

dvojročná škola pre vzdelanie učiteliek gazdinského odboru;
dvojročná škola pre sociálno – zdravotnú starostlivosť, ktorá mala tri hlavné ciele:
59
poskytnúť absolventkám vedomosti potrebné pre ich
praktické uplatnenie;
umožniť im vzdelanie;
prepojiť prácu školy s praktickým životom;
spoločenské uplatnenie.
Podľa Studencovej (2011) prvé tri semestre tejto školy boli prevažne teoretické a v poslednom
semestri študentky odchádzali na prax (Bratislava, Praha, Krč). Študijný program bol zložený z:
právne základy, organizácia sociálno-zdravotnej pečlivosti a štatistika;
ústavná a spolková administratíva;
praktická psychológia, pedagogika a sociológia;
ošetrovateľská technika a individuálna starostlivosť;
praktický výcvik.
Ako konštatuje spomínaná autorka žiaľ v súčasnosti nie je možné zistiť konkrétne učebné osnovy
jednotlivých predmetov, pretože sa informácie tohto typu nezachovali.
Až do roku 1953 poskytoval Ústav M. R. Štefánika vzdelávanie sociálnym pracovníčkam. Po
tomto roku bola v jeho priestoroch zdravotná škola, ktorá tam pôsobí dodnes.
V roku 1945 bola zriadená Vysoká škola politická a sociálna s tromi fakultami: politickou,
novinárskou a sociálnou v Prahe. Sociálna fakulta mala svoje detašované pracovisko v Brne.
Neskôr v akademickom roku 1947/48 bola zriadená samostatná Vysoká škola sociální s
osemsemestrálnym štúdiom. V roku 1951 boli tieto školy zrušené a spojené s FiF UK v Prahe.
Hneď po vojne boli v Československu zriaďované štvoročné vyššie školy sociálno – zdravotné,
do ktorých sa transformovali predtým vzniknuté školy pre ženské povolania.
Do roku 1952 sa zriaďovali školy stredného typu – tzv. vyššie školy sociálno-zdravotné. Z
pôvodných 28 vyšších zostala po roku 1953 jedna 4-ročná v Prahe, ešte v tom roku bola
zamenená na školu hospodársku, s odbormi pre štátne, občianske a trestné právo – a upravený
názov na sociálno-právnu školu. Podobné školy boli aj v Brne a Prahe (popri zdravotníckych a
ekonomických školách).
60
Komunistická ideológia nepripúšťala možnosť sociálnych problémov, považovala ich za
dedičstvo kapitalistickej minulosti. Vedy o človeku považovala za buržoázne pavedy a vytlačila
ich zo školského systému. Postihlo to najmä sociológiu a čiastočne psychológiu. Toto úsilie
politického režimu vyvrcholilo v roku 1962, keď už popri nejestvujúcej vysokoškolskej edukácii
v sociálnej práci bolo zrušené aj štvorročné štúdium a bolo redukované len na pomaturitné
dvojročné štúdium so zameraním na sociálno-právnu ochranu. Dôraz sa kládol na predmet
„Sociálno-právna ochrana“, pod ktorým sa „skrývala“ sociálna práca (mládež, seniori,
práceneschopní). Absolventov zamestnávali národné výbory, kde spadala aj agenda „sociálna“.
Do roku 1968 bola sociálna práca v akejkoľvek podobe zastieraná a zaznávaná. Používať pojem
„sociálny problém“ bolo neprijateľné, pretože pripomínal negatívne sociálne ťažkosti pre
spoločnosť.
V roku 1969 vznikla Spoločnosť sociálnych pracovníkov (po miernom politickom
„uvoľnovaní“). V roku 1973 sa stala súčasťou Českej lekárskej spoločnosti J.E.Purkyně (sekcia
sociálnych pracovníkov). Usilovali sa o udržanie a rozvoj sociálnej práce a zvyšovanie
kvalifikácie sociálnych pracovníkov. V období tzv. normalizácie spadala „sociálna sféra“ do
pôsobnosti Ministerstva práce a sociálnych vecí. Pri ONV a KNV boli zriadené posudkové
sociálneho zabezpečenia, dávkové komisie a komisie pre starostlivosť o rodinu a deti.
Rozhodujúcu právomoc v sociálnych veciach mali národné výbory. Pochopenie, že sociálne
otázky treba riešiť aj v komunizme, viedlo k tomu, že okrem pôvodnej administratívnej podoby
sociálnej práce sa začala realizovať (v obmedzenom „režime“) profesionálna sociálna práce.
Pomaly sa sociálna práca znovu rozvíjala – obnovená činnosť sociálno-právnych škôl.
Vzdelávanie v sociálnej práci sa v rôznych okrajových podobách objavovalo popri existujúcich

stredných školách.
Znovuzrodenie sociálneho školstva nastalo po spoločensko-politických zmenách v roku 1989. V
Československu bola založená prvá samostatná Katedra sociálnej práce v roku 1991 na
Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Paralelne boli založené subkatedry
sociálnej práce na: Univerzite Karlovej v Prahe a Masarykovej Univerzite v Brne. Už v roku
1990 sa študenti sociológie na FiF UK v Bratislave od tretieho ročníka mohli špecializovať na
sociálnu prácu. Potreba vzdelávania sociálnych pracovníkov bola výrazná. Výsledkom čoho bolo,
že od roku 1991 vzniklo mnoho ďalších inštitúcií vzdelávajúcich sociálnych pracovníkov.
Na univerzitách v Českej republike: v Olomouci (Univerzita Palackého v Olomouci), Ostrave
(Ostravská univerzita), Českých Budějoviciach (Jihočeská univerzita), v Plzni (Západočeská
univerzita), Ústí nad Labem (Univerzita Jana Evangelisty Purkyně), v Hradci Králové (Univerzita
Hradec Králové), Opave (Slezská univerzita), Liberci (Technická univerzita) a v Pardubiciach
(Univerzita Pardubice).
61
Na Slovensku odbor sociálnej práce začali rozvíjať univerzity: v Trnave (Trnavská univerzita),
v Prešove (Prešovská univerzita), Nitre (Univerzita Konštantína Filozofa), Banskej Bystrici
(Univerzita Mateja Bela), neskôr v Ružomberku (Katolícka univerzita) a v Košiciach (Univerzita
Pavla Jozefa Šafárika). V súčasnosti vysokoškolské vzdelanie v sociálnej práci poskytujú aj
súkromné vysoké školy v Bratislave (Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety)
a v Sládkovičove (Vysoká škola v Sládkovičove).
Zhrnutie
V poslednej kapitole sme sa zamerali na rozvoj sociálneho školstva ako oblasti vzdelávania
v sociálnej práci, čím poukazujeme na dôležitosť tohto vzdelávania a snažíme sa o budovanie
profesijnej identity u študentov a študentiek sociálnej práce
Kontrolné otázky:
Kto sa zaslúžil o vznik sociálneho školstva a akým spôsobom?
Kto bola Alice Masaryková a čím bola významná pre sociálnu prácu?
Čo sa považoval za základ sociálneho školstva?
Čo spôsobila komunistická ideológia?
Kodymová, P. (2013). Historie české sociální práce v letech 1918 – 1948. Praha: Karolínum.
Ostrava: FSS OU.
Matoušek, O. & kol. (2001). Základy sociální práce.(s. 312) Praha: Portál.
Rákosník, J., Tomeš, I. & kol. (2013). Sociální stát v Československu. Praha: Auditorium
62
Základní literatura:
Kodymová, P. (2013). Historie české sociální práce v letech 1918 – 1948. Praha: Karolínum.
Špiláčková, M. (2014) Hisotrický výzkum v socální práci. In Gojová, A. & Baum, D. (eds).
Výzkumné metody v sociální práce (s. 171 – 202). Ostrava: FSS OU.
Ostrava: FSS OU.
Baková, D. (2014). Osobnosti sociálnej práce. Život a činnosť osobností a ich vzťah k sociálnej
práci (s. 179). Sládkovičovo: VŠD.
Matoušek, O., & kol. (2001). Základy sociální práce.(s. 312). Praha: Portál.
Payne, M. (2005). The Origins of Social Work. Continuity and Change.(s. 306). Basingstoke.
Pierson, J. (2011). Understanding Social Work. History and Context (s. 250). New York: Open
University Press.
Rákosník, J., Tomeš, I. & kol. (2012). Sociální stát v Československu. Praha: Auditorium.
63

SO - Dejiny Socialni Prace

Uploaded by

Document Information

Original Title

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

SO - Dejiny Socialni Prace

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

DEJINY SOCIÁLNÍ PRÁCE

Cieľom tejto úvodnej kapitoly je poslucháčov prostredníctvom otázky „prečo dejiny?“

Prečo dejiny? Z jednoduchého dôvodu, ak sa budeme zaoberať dejinami, budeme sa zaoberať

V tejto kapitole sa zameriame na vymedzenie predmetu (obsahu) dejín sociálnej práce

Na začiatku je veľmi dôležité rozlíšiť medzi pomocou, pomáhaním, pomáhajúcimi profesiami

Bosá (2013) k zdrojom Lorenza (1994) uvádza:

V nasledujúcej kapitole sa zameriame na vývoj pomoci, činností a sociálnych teórií v období

Predcivilizované spoločnosti – solidarita a z nej vyplývajúca podpora v situáciách núdze boli

Solon (cca 630 pred Kr. – cca 560 pred Kr.)

Zdravotná starostlivosť bola rozvinutá a poskytovali sa tri organizované formy zdravotnej

Židovská charitatívna starostlivosť vytvorila tiež systém almužien a charitatívnych darov.

Starostlivosť o chudobných sa v stredoveku u Izraelitov sa rozšírila. Mohli za to tzv. zákony

Často sa v historických prameňoch stretávame ešte s obdobou pojmov patricijov a plebejcov,

Svätý Justín je označovaný ako najvýznamnejší apologét, zvýrazňoval význam nedeľných

Toto obdobie je typické starostlivosťou kresťanov (jednotlivcov i cirkevných zborov) o vdovy

Najznámejšie typy ústavov:

Benedikt z Nursie (cca 480 – 550)

Ján Almužník (cca 560 – cca 620)

Karol Veľký (748 - 814)

sv. Cyril a sv. Metod

svätý Štefan – uhorský kráľ (975 – 1038)

Vo včasnom stredoveku typickým ruralizáciou, je obdobie vrcholného stredoveku v západnej

Svätý František z Assisi (1182 – 1226)

Svätý Dominik (cca 1170 – 1221)

svätá Alžbeta (1207 – 1231)

Svätý Tomáš Akvinský (1224/25 – 1274)

Okrem Cirkvi sa na území dnešného Slovenska (Bratislavy) sociálnej činnosti venovali aj

Prvá glida (stredoveké združenie obchodníkov) na území Slovenska vznikla až v Košiciach

Aké spolky boli aktívne v tomto období?

V oblasti pomoci práve meštianstvo (buržoázia) preberá čiastočne aj filantropické aktivity.

Martin Luther (1483-1546)

Ján Kalvín (1509 – 1564)

Martin Butzer (1491 – 1551)

Reformácia do problematiky pomoci priniesla aj budovanie cirkevnej zborovej diakonie. Tú by

Henrich VIII. (1491 – 1547)

Alžbeta I. (1533 – 1603)

Ferdinand I. (1503 – 1564)

Juan Luis Vives (1493 – 1540)

Leopold I. (1640 – 1705)

Z hľadiska pomoci je v absolutizme významným medzníkom budovanie nových zariadení

Vincent de Paul (1581 – 1660)

August Hermann Francke (1663 – 1727)

Posledné storočie včasného novoveku prinieslo množstvo zmien do spoločnosti a rovnako aj do

Mária - Terézia (1717 – 1780)

V rámci starostlivosti o chudobných boli zákony konštruované tak, že na chudobného sa pozeralo

Jozef II. (1741 – 1790)

Thomas Robert Malthus (1766 – 1834)

V nasledujúcej kapitole sa zameriame na vývoj pomoci a starostlivosti rovnako ako aj činností

Veľká francúzska revolúcia – vyvrcholenie humanistických myšlienok osvietenstva. Priemyselná

Podľa Rákosníka (2010) koncentrácia proletariátu na predmestiach industriálnych centier (miest)

S rozvojom novej spoločenskej vrstvy robotníctva sa rozvíjajú všade v Európe robotnícke

Elisabeth Fry rodená Gurnay (1780 – 1845)

Theodor Fliedner (1800 – 1864)

Johann Hinrich Wichern (1808 – 1881)

Terézia Brunšvik (Brunszvik) (1775 – 1861)

Beňa a Gábriš (2008) uvádzajú, že zmeny nastali v právnych odvetviach v nasledovnom:

Eduard Franz Jozef Taafe (1833 – 1895)

V medzinárodnom meradle významnými činmi v oblasti pomoci bolo založenie dvoch

Henry Dunant ((1828 – 1910)

Samuel Augustus Barnett (1844 – 1913)

Rozvoj odboru ako vedy podľa vzoru medicíny

Octavia Hill (1838 – 1912)

V prvých rokoch 20. storočia vznikajú špecializácie v sociálnej práci: