Francesca Dall’Ara

ROZPRÁVANIE
O KORONAVÍRUSE
ilustrovala
Giada Negri

k
a.s
Francesca Dall’Ara nigm
w.e
Illustrazioni di w
Rozprávanie o koronavíruse
Autorka textu: Francesca Dall´Ara
Ilustrovala: Giada Negri Taliansko, 2020
Preklad do angličtiny: Valentina Sala a George Cates, Norwich, Anglicko
Preklad do slovenčiny: Eva Preložníková, Nitra, Slovensko, 2020

Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto knihy sa nesmie reprodukovať v žiadnej podobe bez predchádzajúceho súhlasu
vydavateľa.

Táto knižka vznikla vďaka talianskemu vydavateľstvu Edizioni Centro Studi

Erickson, S.p.A., ktoré vydáva vzdelávacie materiály pre deti a rodičov.
Špecializuje sa aj na poruchy učenia a inkluzívne vzdelávanie.

© 2020 Edizioni Centro Studi Erickson S.p.A.

Via del Pioppeto 24
Trento, Italy
www.erickson.it
www.erickson.international

Slovak edition copyright © Enigma Publishing, 2020

Translation copyright © Eva Preložníková, 2020
AUTORKA
Francesca Dall’Ara
Talianska psychologička a psychoterapeutka so zameraním na viacnásobné a zriedkavé
ochorenia pôsobí od roku 2005 na Oddelení neuropsychiatrie detí a dospievajúcich
v nemocnici v Miláne: Unità di Neuropsichiatria dell´Infanzia e dell´Adolescenza (UONPIA),
Fondazione IRCCS Ca´Granda Ospedale Maggiore Policlinico Milan.

ILUSTRÁTORKA
Giada Negri
Po získaní kvalifikácie v oblasti psychológie a psychoterapie ju zlákal svet obrazov a plne sa
venuje tvorbe ilustrácií a fotografií. Od roku 2009 spolupracuje s domácimi a zahraničnými
vydavateľmi, ilustruje knihy pre deti, prispieva do časopisov a tvorí rozličné druhy tlačovín.
V umeleckých galériách vystavuje samostatné výtvarné diela. Giada Negri vyučuje ilustráciu
v Európskom inštitúte dizajnu.
POĎAKOVANIE
Chcem sa úprimne poďakovať každému, kto prispel k tomu, aby sa náš rozhovor po
skromných začiatkoch rozvinul ďalej. Moja vďaka patrí predovšetkým Antonelle
Costantino, riaditeľke Oddelenia neuropsychiatrie, na ktorom pracujem, pretože
práve ona ma požiadala, aby som porozmýšľala o tom, ako by sa dalo deťom
porozprávať o tom, čo sa deje. Bolo to v jedno veľmi ťažké pondelkové ráno koncom
februára. Umožnilo mi to pretransformovať pocity úzkosti a bezmocnosti, ktoré sa ma
zmocňovali, do čohosi užitočného a tvorivého, spočiatku najmä pre mňa.
Moje poďakovanie ďalej patrí všetkým kolegom, rovnako nadšeným pre túto
knižku ako ja, za všetky nápady, bez ktorých by dialóg Violy a jej mamy nebol taký
bohatý na zaujímavé detaily.
Moja veľká vďaka napokon patrí nemocnici, v ktorej pracujem (IRCCS
Policlinico Milan), ktorá súhlasila s publikovaním Rozprávania o koronavíruse na svojej
webstránke a mohlo si ho tak prečítať veľa ľudí. Rada by som sa poďakovala všetkým
rodičom, ktorí už rozhovor svojim deťom prečítali, aj tým, čo sa na to chystajú. Mám
tak možnosť šíriť medzi ľuďmi niečo dobré. V týchto ťažkých časoch mi to dáva nádej,
že vždy je možné postaviť sa udalostiam tvárou v tvár, aj keď sú bolestné.
 Predhovor pre rodičov
V tomto neistom a zložitom období, keď vedci hľadajú odpovede na otázky, ako chápať a zvládať
súčasnú náročnú zdravotnú situáciu spôsobenú vírusom SArs-Cov2, je veľmi dôležité pamätať
na deti. Aj ony musia vedieť, čo sa dnes vo svete deje. Strácajú rutiny, nechápu, čo sa okolo nich
deje, tušia obavy rodičov. To všetko sa môže stať zdrojom úzkosti a dezorientácie najmä pre tých
najmenších. Ešte ťažšie to znášajú zraniteľné deti, alebo deti s vývinovými poruchami nervového
systému, ktoré len veľmi ťažko chápu situáciu a ovládajú svoje myšlienky a emócie.
S deťmi treba viesť dialóg. Dôležité je informovať ich pokojne a otvorene jednoduchými
a  pravdivými slovami bez bagatelizovania problému a bez ponúkania „zázračného“ riešenia.
Lepšie je povedať deťom pravdu: že to, čo sa deje, žiaľ, nemáme vždy pod kontrolou a napĺňa nás
to obavami. Podstatné je nájsť primerané vysvetlenie, ktoré vezme do úvahy tieto veci: príčiny
a pôvod veľkých zmien v našom každodennom živote, akceptovanie emócií, ktoré tieto zmeny
sprevádzajú a osvojenie si základných pravidiel, ako sa chrániť a predchádzať infekcii.
Nanajvýš dôležité je deti upokojiť a vysvetliť im, že dospelí sa snažia robiť všetko čo vedia,
ale napriek tomu ešte zostáva veľa neistôt a obáv. Deti neočakávajú, že im dospelí vysvetlia, ako
interpretovať svet, vytvárajú si vlastné predstavy.
Rozprávať sa s deťmi a počúvať ich je to podstatné. Len tak sa vyhneme nedorozumeniam
a odstránime obavy. Treba im nechať priestor klásť otázky, ktoré nám umožnia odhaliť to, čo deti
naozaj znepokojuje (detské obavy sú pravdepodobne veľmi odlišné od našich a zrejme sa dajú
ľahšie vyriešiť).
Kľúčové je pomôcť deťom pochopiť, že je možné rozprávať sa o tom, čo nás trápi, aby sme
ukázali, že spolu máme nádej a aj v ťažkých časoch dokážeme byť šťastní. Vieme si nájsť nové
spôsoby, ako si udržať vzťahy, dokonca aj na diaľku a vieme sa prispôsobiť (najprv my dospelí).
Oddelenie neuropsychiatrie detí a dospievajúcich (na IRCCS Ca ´Granda Ospedale Maggiore
Policlinico, Milan), ktorú koordinujem, vychádza z týchto pozorovaní a jej cieľom je nájsť
konkrétny a použiteľný spôsob, ako čo najlepšie pomôcť rodičom a deťom zvládať koronavírus,
emócie a všetky obmedzenia a možné následky, ktoré ho sprevádzajú.
Ťažko nájsť lepší spôsob komunikácie a zdieľania emócií a skúseností ako spoločné čítanie.
Takto vznikol rozhovor matky s dcérkou, ktorý si o chvíľu prečítate. Francesca Dall´Ara
(ktorá už veľa rokov pracuje s deťmi s viacnásobnými ochoreniami) ho napísala s podporou
kolegov psychológov a psychoterapeutov, ktorí jej poskytli množstvo neoceniteľných návrhov
a pripomienok.
Je to jednoduchý rozhovor o zložitej realite a jeho cieľom je pomôcť matkám a otcom čeliť
veľmi ťažkým časom spolu so svojim deťmi (a hádam aj vďaka im).

Francesca Dall’Ara
A teraz si urobte pohodlie a čítajte.

Maria Antonella Costantino

Illustrazioni
riaditeľka di
Oddelenia neuropsychiatrie detí a
dospievajúcich na IRCCS Ca ´Granda Ospedale
Maggiore Policlinico v Miláne Giada Negri
 Rozprávanie
o koronavíruse

Č
oskoro bude celkom tma, ale Viola ešte vôbec nemyslí
na spánok. Sedí za písacím stolíkom a kreslí malé
príšerky.
„Čo to kreslíš, miláčik? Je čas ísť spať,“ hovorí mama.
„Kreslím koronavírus,“ odpovie Viola pokojne.
„Hm… koronavírus nie je až taký veľký,“ usmeje sa mama.
„Naozaj? Tak prečo sa ho každý tak bojí?“
Viola je v rozpakoch. Doteraz bola presvedčená, že tá vec, čo
tak veľmi desí dospelých, zatvára školy a obracia životy ľudí
naruby, je určite aspoň o 10 metrov vyššia ako ocino.
„Poďme do postieľky a ja ti porozprávam trochu viac o tej
príšerke.
Viola sa schúli s mamou pod teplý paplón a mama začne
láskavým hlasom rozprávať.
„Kde bolo tam bolo, bola raz príšerka, ktorú nazvali
koronavírus. Narodila sa pred pár mesiacmi v krajine, ktorá
je veľmi ďaleko od našej. Koronavírus je drobulinký a žije
v ľudských slinách.“
„FÚJ!! V ľudských slinách?“ zvolá Viola zhnusene.
„Áno, tam, a prežíva aj v soplíku,“ pokračuje mama a ticho
sa zasmeje. „Koronavírus je hnusný a páči sa mu žiť v takom
nechutnom prostredí. V kvapkách slín a soplíka sa pohybuje
z miesta na miesto po celom svete od jedného človeka
k druhému.“
„Ako cestuje? Čo to znamená, od jedného človeka
k druhému?“ pýta sa Viola zvedavo.
„Z miesta na miesto cestuje v malých kvapôčkach slín ľudí,
čo kýchajú a kašlú… Preto by si si mala umývať ruky častejšie
ako inokedy. Nemala by si sa objímať a bozkávať s inými
deťmi a ani s babkou a dedkom. A aj preto sa dospelí rozhodli
zatvoriť školy a preto ich vidíš chodiť s rúškami na tvári, i keď
nie je karneval.“
„Dnes som pobozkala teba a ocina… čo ak mám tú príšerku
teraz vo svojich slinách?“
„Nemaj obavy, miláčik. Vedci a lekári sa usilovne snažia
dozvedieť všetko o príšerke a zistiť, ako možno proti nej
bojovať. Vieš, čo zistili?“
„Čo? Povedz! Chcem to vedieť!“ súri mamu Viola.
„Zistili, že koronavírus väčšinou neobľubuje deti
a dospievajúcich, napriek tomu, že často mávajú soplíky. A ak
sa ich aj koronavírus chytí, zotavia sa dosť rýchlo a trápia sa
oveľa menej ako dospelí.“
„Čo budú deti robiť, ak všetci dospelí dostanú koronavírus?“
pýta sa Viola.

6
 „Nechceme, aby sa to stalo. Preto, v tých krajinách, kde je
mnoho chorých, musíme my ostatní zostať doma v bezpečí,
i keď je to niekedy nudné a ťažké. Nechceme, aby sa kvapôčky
slín chorých ľudí šírili. Keby sme ochoreli všetci, lekári by
museli vynaložiť obrovskú námahu, aby sa o nás dokázali
postarať.“
„Máš pravdu, mami. Na to som nemyslela. Čo ak vírus
napadne aj lekárov? Kto nám poradí, aký liek máme užívať?“
Viola si náhle uvedomí, že aj lekári môžu ochorieť.
„Je to naozaj tak, moja malá. Teraz práve toto robí ľuďom
najviac starostí. Treba liečiť chorých a pokúsiť sa zastaviť tú
príšerku, aby sa nám tu nepotulovala. A mala by si vedieť ešte
niečo. U niektorých ľudí ochorenie prebieha mierne. Majú
kašeľ, teplotu, ale po niekoľkých dňoch, ak užívajú správne
lieky, sa cítia znova lepšie.“

“Cosa mamma dimmelo, sono curiosa!” incalza Margherita.

„A čo tí ostatní chorí ľudia?“ pýta sa ustarostene Viola
a zamyslí sa.
„Koronavírus vážne ohrozuje starších ľudí a ľudí, ktorí majú aj
iné ochorenia. Tých musíme chrániť.“
„Ľudí ako prababička, ktorá ťažko chodí? Takí ľudia
zomierajú?“
„Áno, starí ľudia ako ona. Ak ich napadne koronavírus, musia
väčšinou ísť do nemocnice a zostať tam dlhší čas. Nanešťastie,
niektorí z nich sa nevyliečia a zomierajú.“
„Rozumiem, mami. Mohla by si prababičke poradiť, aby
nevychádzala von?“ hovorí Viola a myslí si, že našla riešenie.
„Ona to už vie, srdiečko. Aj preto sme ju už dlhšie nenavštívili,
ale, našťastie, tvoja sestra Jana jej volá každý deň, aby sa
necítila tak sama.“
„A prečo teda ocino chodí do práce?“
„Mnohí dospelí musia chodiť do práce. Napríklad tvoj ocino
alebo tvoj lekár, ale vedia, že musia byť opatrní. Chránia sa
rozličnými spôsobmi: často si umývajú ruky, nosia na tvári
rúško, niekedy si navliekajú rukavice a vždy sa všetci snažia byť

8
ďalej jeden od druhého… Keď tak o tom premýšľam, príšerka
priniesla aj niečo dobré. Mnohí rodičia, tak ako ja, môžu počas
týchto dní tráviť viacej času so svojimi deťmi a robiť všetko
bez náhlenia.“
„A čo my? Môžeme ísť von?“ pýta sa Viola netrpezlivo, pretože
naozaj rada chodieva von.
„Chodiť von je príjemné, miláčik, ale teraz je to trochu
problém. Čo keby sme sa zajtra posadili v tvojej izbičke
na koberec, otvorili si okno a vyfukovali bublinky? Zvonku
bude prúdiť čerstvý vzduch, privrieme oči a budeme si
predstavovať, že sme v parku.“
„Čože? Dovolíš, aby sme si v izbičke vyfukovali bublinky?“ pýta
sa prekvapene Viola.
„Áno, dovolím,“ uisťuje ju mama. „Veď som ti povedala, že na
týchto zvláštnych časoch je aj niečo dobré.“

9
„Bublinky v mojej izbičke! To by sa mi páčilo! Ďakujem, mami.
Lenže…“ Violina tvárička zosmutnie. „Chýbajú mi kamošky.
Nudím sa doma celý deň. Chýbajú mi dokonca aj učiteľky.“
„Rozumiem ti, srdiečko. Aj mne chýbajú kamarátky. Zajtra mi
napíšeš zoznam kamošiek, ktoré ti najviac chýbajú a môžeš im
z môjho mobilu zavolať a spraviť si skupinové video,“ hovorí
mama.
„Prosím? Dovolíš mi zavolať kamoškám z tvojho mobilu?“ teší
sa Viola, lebo takú dobrú správu nečakala.
„Len dvadsať minúť denne, ty môj malý huncútik,“ usmieva
sa mama spokojne, keď vidí, že Viola sa prispôsobuje novej
situácii tak dobre a že sa vie tešiť z drobných vecí.
„Takže, zajtra ráno si najprv dáme na raňajky palacinky, potom
si urobíš zopár domácich úloh, možno aj s kamoškami cez
videohovor, potom umyjeme riady, vyperieme, čo treba, a
napokon otvoríme okná a v tvoje izbičke budeme vyfukovať
bublinky… Tak mi prišlo na um, že by sme si mohli urobiť pizzu.

10
Ocino bude prekvapený. Akú pizzu upečieme? So šunkou
alebo zeleninou? Viola?“
Viola neodpovedá. Tuho spí. Už nemyslí na príšerky, ale už má
veľa nových nápadov a projektov na ďalší deň.
„Dobrú noc, miláčik, sladké sníčky,“ šepká mama, jemne
pobozká Violu na čelo a dáva pozor, aby jej na ňom
nezanechala slinku.

11