1

Otázky na skúšku z predmetu „Optimalizácia prevádzky

elektrizačnej sústavy“

1 časť
1.1 Riešenie elektrických sietí so sústredenými parametrami v ustálenom stave (analýza
siete, syntéza siete)
1.2 Topológia elektrických sietí
1.3 Metóda uzlových napätí (MUN), ak sú zadané napájacie prúdy
1.4 Metóda uzlových napätí (MUN), ak sú zadané napájacie napätia
1.5 Metóda slučkových prúdov (MSP), ak sú zadané napájacie prúdy
1.6 Metóda slučkových prúdov (MSP), ak sú zadané napájacie napätia
1.7 Modely prvkov ES pre výpočet ustáleného chodu
1.8 Klasifikácia uzlov v ES

2 časť
2.1 Matematický model výpočtu ustáleného chodu ES ako lineárna úloha
2.2 Matematický model výpočtu ustáleného chodu ES ako nelineárna úloha
2.3 Výpočet ustáleného chodu pomocou Gaussovej eliminačnej metódy
2.4 Výpočet ustáleného chodu pomocou Gauss – Seidlovej metódy
2.5 Výpočet ustáleného chodu pomocou Newtonovej iteračnej metódy
2.6 Výpočet kompenzačného výkonu v uzloch siete potrebného pre udržanie
predpísaného napätia
2.7 Riešenie ustálených chodov v zložitých ES
2.8 Rozdelenie prúdov, výkonov vo vedeniach a určenie výkonových strát v sieti
2.9 Optimalizácia režimov elektrických sietí (metóda redukovaného gradientu)

3 časť
3.1 Optimalizácia režimov elektrických sietí, metódy optimalizácie
3.2 Optimalizácia činných strát v ES metódou redukovaného gradientu
3.3 Formulácia úlohy hospodárneho rozdeľovania činných výkonov v ES
3.4 Metóda Lagrangeových multiplikátorov
3.5 Hospodárne rozdeľovanie činných výkonov v ES bez uvažovania strát v sieťach
3.6 Hospodárne rozdeľovanie činných výkonov v ES s uvažovaním strát v sieťach
3.7 Hospodárne rozdeľovanie činných a jalových výkonov v ES s uvažovaním strát
v sieťach (komplexná optimalizácia)
3.8 Hospodárne rozdeľovanie činných výkonov v hydro-tepelnej ES s uvažovaním strát
v sieťach
3.9 Využitie metódy redukovaného gradientu pre hospodárne rozdeľovanie činných
výkonov v ES
 2

1.1 Riešenie elektrických sieti so sústredenými parametrami v ustálenom

stave ( analýza , syntéza siete)
Ustálený chod Elektrizačnej sústavy (ES) – je prevádzkový stav , pri ktorom považujeme premenné
parametre sústavy za konštantné. Potrebujeme poznať činné a jalové výkony , prúdové a napäťové
pomery na jednotlivých prvkoch a v uzloch ES. Je to potrebné pri riadení prevádzky a taktiež pri
návrhu ďalšieho rozvoja ES. Vyrátané hodnoty pre ustálený stav ES sú používané ako východzie údaje
pri riešení prechodných javov ( skraty , statická a dynamická stabilita) a optimalizačné úlohy ako
hospodárne rozdeľovanie výroby činných a jalových výkonov, optimálna regulácia napätia a podobne.

Úlohou el. sieti je dopraviť elektrickú energiu k spotrebiteľom a sú tvorené súhrnom vedení rovnakého
menovitého napätia. Môžu byť vyhotovené ako vzdušné (na rôznych typoch stožiarov) alebo káblom.
Pre správny návrh sieti potrebujeme poznať prúdy, ktoré vedeniami tečú v jestvujúcom alebo
navrhovanom stave.
V prípade existujúcej siete hovoríme o analýze siete ( výpočet veľkosti prúdov, prípadne úbytkov
napätia, výkonových strát v sieti a pod.)
Ak navrhujeme novú sieť, hovoríme o syntéze siete ( výpočet veľkosti prúdov vo vetvách siete
a návrh prierezu vodičov pre dodržanie dovolených úbytkov resp. iných kritérií (straty výkonov) ).

Pre riešenie elektrických sieti v ES využívame metódy z teoretickej elektrotechniky pre riešenie
všeobecných el. sieti. Prešli rôznymi úpravami a niektoré po zavedení výpočtovej techniky stratili
význam. Naopak s Výpočtovou technikou môžeme použiť metódy ,ktoré by inak boli veľmi časovo
náročné.

Elektrické siete dnes predstavujú príliš zložité tvary a uvažovať so všetkými parametrami by bolo
príliš náročné. Pri výpočte preto zanedbáme niektoré skutočnosti, podmienkou je aby presnosť
neklesla pod prijateľnú hranicu z hľadiska užívateľa výsledkov riešenia.
Takéto zjednodušenie môže byť : zanedbanie priečnej admitancie prvkov v sieti, zanedbanie činného
odporu ( obvykle v sieťach vn a vvn pri pomere X/R > 3) alebo induktívnej reaktancie ( najčastejšie nn
siete pri R/X > 3).

Prenos el. energie vedením sa deje formou elektromagnetických vĺn, šíriacich sa vedením. Ak je dĺžka
vedenia v porovnaní s dĺžkou vlny malá, hovoríme o krátkych vedeniach, kde uvažujeme parametre
sústredené do jedného bodu. V súčasnosti však máme diaľkové prenosy dlhé stovky kilometrov, pri
ktorých musíme uvažovať s rozloženými parametrami.
 3

1.2 Topológia elektrických sietí

Topológia sa zaoberá vyšetrovaním vlastností geometrických útvarov a vzťahov medzi nimi. Jej
aplikácia pre el. siete je Topológia elektrických sietí.
Uzol – miesto vodivého spojenia dvoch alebo viacerých prvkov elektrickej siete
napájací – s prívodom el. energie / záťažný – s odberom el. energie / všeobecný -( bez napájania
a záťaže)

Vetva – vodivé spojenie dvoch uzlov elektrickej siete, obsahujúce aspoň jeden prvok siete avšak
žiaden iný uzol. Ak jeden uzol zvolíme za začiatok a druhý za koniec - je to orientovaná vetva.
(označujeme šípkou od začiatku ku koncu vetvy)

Kostra – elektrickej siete , je geometrický útvar vytvorený nahradením všetkých prvkov siete priamym
prepojením uzlov. Ak všetky orientujeme , hovoríme o orientovanej kostre siete.

Slučka – je postupnosť konečného počtu nepretínajúcich sa vetiev,

nadväzujúcich na seba v uzloch tak ,že sa po nich vrátime do
počiatočného uzla prvej vetvy. ( možno ju orientovať).

Strom kostry siete – je ktorákoľvek časť kostry, neobsahujúca slučku.

Úplný strom kostry je každý strom , ktorého vetvy sú incidentné (susedné)
so všetkými uzlami siete. ( m=k-1 ; k – uzly , m- vetiev úplneho stromu)

Nezávislá vetva – (el. siete ) je vetva ktorú neobsahuje úplný strom. Množina všetkých týchto vetiev
tvorí úplný ( maximálny) systém nezávislých vetiev. (čiarkovaná čiara na obr.)

Lineárne závislá slučka – vzniká pridaním jednej nezávislej vetvy k 

úplnému stromu kostry. (všetky lin. nezávislé slučky tvoria –>
úplný systém nezávislých sľučiek)

Kedže úplný strom kostry v el. sieti vieme zostrojiť viacerými spôsobmi,
pre danú sieť existuje niekoľko systémov nezávislých slučiek.
Ak je orientácia nezávislých slučiek v súlade s orientáciou nezávislých
vetiev ktoré tieto slučky obsahujú ,
hovoríme o dobre orientovanom systéme nezávislých slučiek.

l=n+(k-1) ; l – počet vetiev , k – počet uzlov.

Spojením dvoch uzlov kostry zapojenia siete dostávame cesty.
Ak zostrojíme v kostre zapojenia cesty tak že ľubovoľný i-ty uzol je spoločným krajným uzlom ciest
a všetky ostatné sú druhé krajné uzly ciest , dostávame úplný systém ciest.

Spoločný krajný uzol ciest je referenčný uzol, ostatné uzly sú nezávislé uzly. (Cesty možno
orientovať)
 4

Vhodný spôsob orientácie je taký, pri ktorom je referenčný uzol koncovým uzlom všetkých ciest.
Ak úplný systém ciest obsahuje len vetvy niektorého úplného stromu kostry – úplný systém hlavných
ciest.
Ak sú tieto cesty orientované súhlasne s orientáciou vetiev – je to dobre orientovaný úplný systém
hlavných ciest.

Vzájomnú súvislosť vetiev , uzlov a slučiek,

vyjadrujeme pomocou incidenčných matíc.
(vzťah medzi dvoma útvarmi kde jeden je
súčasťou druhého).Napríklad súvislosť vetvy v4 s uzlami siete.v4=+B5-B4
tzn. Vetva v4 vychádza z uzla 5 a vchádza do uzla 4. takto vieme zapísať všetky vetvy siete.
 5

1.3 Metóda uzlových napätí ( zadané napájacie prúdy)

Táto metóda spočíva vo vyjadrení základných premenných pomocou napätí uzlov voči zvolenému
referenčnému uzlu. Predpoklad je sieť s k uzlami a z uzlov je záťažných. Postup topologickej
prípravy:
- zostrojíme kostru zapojenia siete,
- zvolíme referečný uzol ( jeden z napájačov)
- očíslujeme napájacie uzly ( 0,1,2, ....,k-z-1) a záťažné uzly ( k-z, k-z+1 , ......, k-1)
- označíme vetvy a orientujeme ich,
- označíme uzlové napätia a prúdy.
- Maticu uzlových napätí označme [U], kde:

Postup:
1. Urobíme topológiu siete – očíslujeme uzly ( napájacie 0,1 ; odberové 2,3,4) Referenčný uzol – č.0.
Označíme a ľubovoľne orientujeme vetvy siete a vypočítame ich vodivosti. Vo všetkých uzloch
vyznačíme prúdy( rozlíš napájacie a odberové)

2. Z topológie vytvoríme nasledovné matice:

[Y]=[G] - diagonálna matica vetvových admitancií [Kr] – redukovaná 1. incidenčná matica

Matica [Kr] je tvorená prvkami: 1 ak vetva vychádza z uzla , -1 ak vetva vchádza do uzla, 0 ak vetva
nie je incidenčná ( susedná ) z uzlom.
 6

3. Vypočítame uzlovú admitančnú maticu:

Môžeme ju zostaviť aj priamo z topologickej prípravy siete: Prvky hlavnej ( gii )diagonály sú
tvorené súčtom admitancií všetkých vetiev ktoré súvisia s i-tym uzlom. Prvky mimo hlavnej diagonály
( gij ) sú záporné impedancie i-teho a j-teho uzla.

4. Určíme:
 7

1.4 Metóda uzlových napätí ( zadané napájacie napätia)

Táto metóda spočíva vo vyjadrení základných premenných pomocou napätí uzlov voči zvolenému
referenčnému uzlu. Predpoklad je sieť s k uzlami a z uzlov je záťažných. Postup topologickej
prípravy:
- zostrojíme kostru zapojenia siete,
- zvolíme referečný uzol ( jeden z napájačov)
- očíslujeme napájacie uzly ( 0,1,2, ....,k-z-1) a záťažné uzly ( k-z, k-z+1 , ......, k-1)
- označíme vetvy a orientujeme ich,
- označíme uzlové napätia a prúdy.
- Maticu uzlových napätí označme [U], kde:

Postup:
1. Urobíme topológiu siete – očíslujeme uzly ( napájacie 0,1 ; odberové 2,3,4) Referenčný uzol – č.0.
Označíme a ľubovoľne orientujeme vetvy siete a vypočítame ich vodivosti. Vo všetkých uzloch
vyznačíme napájacie napätia a odberové prúdy

[Y]=[G] - diagonálna matica vetvových admitancií //// [Kr] – redukovaná 1. incidenčná matica

Matica [Kr] je tvorená prvkami: 1 ak vetva vychádza z uzla , -1 ak vetva vchádza do uzla, 0 ak vetva
nie je incidenčná ( susedná ) z uzlom.

- uzlovú admitančnú maticu (výpočtom / manuálne)

-
8
 9

1.5 Metóda slučkových prúdov ( zadané napájacie prúdy)

Podstatou MSP je vyjadrenie prúdov v jednotlivých vetvách siete pomocou prúdov v nezávislých
slučkách. Opäť predpokladáme sieť s k uzlami a z je záťažných. Topologická príprava siete:
- zostrojíme kostru zapojenia siete,
- zvolíme referenčný uzol ( jeden z napájačov);
- očíslujeme napájacie uzly ( 0,1,2, ....,k-z-1) a záťažné uzly (k-z, k-z+1, ....., k-1)
- zvolíme si úplný strom kostry siete,
- zostrojíme úplný systém orientovaných hlavných ciest ( referenčný uzol je ich koncovým uzlom)
• • • • ¿ ¿ ¿
a označíme napájacie uzly -> I 1 , I 2 , I 3 , … . , I k− z−1 , záťažné uzly -> −I k−z , I k−z +1 , … . , I k−1 pre
záťažné uzly.
- označíme a orientujeme vetvy siete,
- zostrojíme úplný systém nezávislých slučiek.

Postup:
1. vytvoríme kostru siete (hlavné cesty) a očíslujeme uzly ( najprv napájacie 0-1 , potom odberové 2-
3). Jeden z napájacích bude referenčný uzol 0. Vo vytvorenej kostre si zvolíme úplný strom
a vyznačíme úplný systém orientovaných hlavných ciest. ďalej označíme a orientujeme všetky vetvy
siete, zostrojíme úplný systém nezávislých slučiek a orientujeme ich.

2. Z topológie siete vytvoríme:

- diagonálnu maticu vetvových impedancií : / - rozšírenú druhú incidenčnú maticu:

Matica [Ĉ] obsahuje: 1 – ak vetva a príslušný prúd majú súhlasnú orientáciu , -1 – ak vetva
a príslušný prúd majú opačnú orientáciu. 0 ak vetva a príslušný prúd nie sú incidentné.
- matica uzlových napájacích prúdov
- matica uzlových záťažných prúdov ( záp. znamienka)

3. Matica Slučkových impedancií :

 10

Maticu [Ẑ] vieme zostrojiť aj priamo z topologickej prípravy siete, prvky hlavnej diagonály Ẑ , sú
dané algebraickým súčtom impedancií všetkých vetiev , ktoré sú incidentné s danou slučkou alebo
hlavnou cestou. Prvky mimo hlavnej diagonály Ẑ sú tvorené algebraickým súčtom impedancií
všetkých vetiev, ktoré sú súčasne incidentné s r-tou a s-tou slučkou, resp. hlavnou cestou. Pritom
znamienko sčítancov je kladné ak je orientácia slučky (hlavnej cesty) v spoločnej vetve zhodná,
inak záporné.

4. Vypočítame maticu slučkových prúdov nezávislých slučiek:

5.  určíme celkovú maticu slučkových prúdov:

6. Vypočítame maticu prúdov vo vetvách a maticu úbytkov napätí vo vetvách:

 11

1.6 Metóda slučkových prúdov ( zadané napájacie napätia)

Podstatou MSP je vyjadrenie prúdov v jednotlivých vetvách siete pomocou prúdov v nezávislých
slučkách. Opäť predpokladáme sieť s k uzlami a z je záťažných. Topologická príprava siete:
- zostrojíme kostru zapojenia siete,
- zvolíme referenčný uzol ( jeden z napájačov);
- očíslujeme napájacie uzly ( 0,1,2, ....,k-z-1) a záťažné uzly (k-z, k-z+1, ....., k-1)
- zvolíme si úplný strom kostry siete,
- zostrojíme úplný systém orientovaných hlavných ciest ( referenčný uzol je ich koncovým uzlom)
• • • • ¿ ¿ ¿
a označíme napájacie uzly -> I 1 , I 2 , I 3 , … . , I k− z−1 , záťažné uzly -> −I k−z , I k−z +1 , … . , I k−1 pre
záťažné uzly.
- označíme a orientujeme vetvy siete,
- zostrojíme úplný systém nezávislých slučiek.

Postup:
1. vytvoríme kostru siete (hlavné cesty) a očíslujeme uzly ( najprv napájacie 0-1 , potom odberové 2-
3). Jeden z napájacích bude referenčný uzol 0. Vo vytvorenej kostre si zvolíme úplný strom
a vyznačíme úplný systém orientovaných hlavných ciest. ďalej označíme a orientujeme všetky vetvy
siete, zostrojíme úplný systém nezávislých slučiek a orientujeme ich.

Zostrojíme: diagonálnu maticu vetvových impedancií [Z] , rozšírenú druhú incidenčnú maticu
[Ĉ]:

- maticu slučkových impedancií [Ẑ]

Maticu [Ẑ] vieme zostrojiť aj priamo z topologickej prípravy siete, prvky hlavnej diagonály Ẑ , sú dané
algebraickým súčtom impedancií všetkých vetiev , ktoré sú incidentné s danou slučkou alebo hlavnou
cestou. Prvky mimo hlavnej diagonály Ẑ sú tvorené algebraickým súčtom impedancií všetkých vetiev,
ktoré sú súčasne incidentné s r-tou a s-tou slučkou, resp. hlavnou cestou. Pritom znamienko sčítancov
je kladné ak je orientácia slučky (hlavnej cesty) v spoločnej vetve zhodná, inak záporné.
 12

- maticu uzlových záťažných prúdov ( záp. znamienka)

2. Maticu uzlových napájacích napätí

3. Určíme maticu napájacích prúdov a maticu prúdov v lineárne nezávislých slučkách vyjadrenú zo
vzťahu - Roznásobením dostaneme

->

[Ẑ ¿¿ 11]a ž [Ẑ ¿¿ 33] s ú submatice vzniknut é z [ Ẑ ] pod ľ a mat í ch nap á jac í ch , z áť a ž n ý ch , slu č kov ý ch pr

Maticu slučkových prúdov dostaneme roznásobením 3. rovnice

Vyjadrením matice [I ¿ ¿❑• ]z prvej rovnice a dosaden í m do nej dostaneme :¿

Zlúčením matíc dostaneme: celkovú maticu slučkových prúdov

5. Vypočítame maticu prúdov vo vetvách a maticu úbytkov napätí vo vetvách

V prípade že v niektorej vetve nám vyjde prúd so záporným znamienkom, jeho skutočný smer je
opačný s vyznačením orientácie vetvy.
 13

1.7 Modely prvkov ES pre výpočet ustáleného chodu

Pri výpočte ustáleného chodu sa všetky prvky v ES ( vedenia , transformátory, generátory , záťaže)
nahrádzajú pomocou ich modelov.
Model vedenia: V praxi sa využíva viacero druhou náhradných článkov vedení podľa
ichusporiadania:
a) Γ článok – vykazuje najnižšiu presnosť, postačuje pre výpočet vzdušných vedení do 100km,
kábelových vedení do cca 25 km.
b) Π článok – dostatočne presné výsledky pre vzdušné vedenia do cca 300 km, kábelové do 100km.
c) T článok – Použitie rovnaké ako u Π článku.
d) Steinmetzov článok – vzniká prepojením Γ a Π článku. Používa sa pri výpočte vzdušných vedení do
500 km, kábelových vedení do 150-200 km.

Pri riešení ustáleného stavu sa zvyčajne pri vedeniach príslušného menovitého napätia uvažujú iba el.
parametre podľa tab. Parametre v zátvorkách sa uvažujú pri presnejších výpočtoch.
Model trojfázového transformátora:
Výkonové transformátory v trojfázovej sústave rozoznávame podľa počtu vinutí na jednu fázu:
dvojvinuťové a trojvinuťové transformátory, špeciálnu skupinu tvoria viacvinuťové transformátory ,
osobitným druhom sú autotransformátory.
a) dvojvinuťový transformátor – Náhradná schéma najčastejšie v tvare Γ,Π alebo T článku.
Parametre náhradných článkov sa počítajú z údajov získaných meraním transformátora
naprázdno a nakrátko.
 14

b) Trojvinuťový transformátor:
Je daný troma pomernými napätiami nakrátko, ktoré sú vztiahnuté na najvyšší z výkonov vinutí S1 , S2
alebo S3. Zvyčajne S1.
V náhradnej schéme je vyjadrený usporiadaním
náhradných impedancií vinutí do hviezdy.

c) Model zaťaženia:
- náhrada záťaže konštantným prúdom ( použitie v sieťach nn, vn)

- náhrada záťaže konštantným výkonom (použitie v sieťach vn , vvn, zvn)

Táto náhrada záťaže sa uskutočňuje pri neznámom napätí v uzle, ktoré
sa pomocou regulačných prvkov ( reg. transformátory,
synch. kompenzátory, kondenzátorové batérie) udržiava na konštantnom výkone.

- náhrada záťaže konštantnou admitanciou alebo reaktanciou

Tento spôsob modelovania zaťaženia sa
najčastejšie používa pri výpočtoch
elektromechanických prechodných procesov

- modelovanie zaťaženia pomocou statických napäťových charakteristík

Záťaž predstavuje v sieťach nelineárny
prvok, ktorý je vo všeobecnosti závislý
aj na napätí v príslušnom uzle.
Závislosti:
nazývame statickými napäťovými
charakteristikami.

d) model generátora: Pri výpočte ustáleného chodu sa generátory môžu modelovať nasledovne:
 15

1.8 Klasifikácia uzlov v ES

Ustálený chod v ES je jednoznačne určený , ak poznáme tieto hodnoty v uzle:
- absolútnu hodnotu napätia U,
- uhol napätia δ,
- činný výkon P,
- jalový výkon Q.
Zvyčajne sú zadané 2 hodnoty v uzle a zvyšné dostaneme riešením ustáleného chodu v ES. Podľa
toho, ktoré uzlové veličiny sú zadané, delíme uzly na:
1. trieda ( U, δ) – bilančný uzol. Tento uzol obyčajne označujeme v náhradnej schéme ako prvý
a riešením ustáleného chodu dostaneme činný a jalový výkon. Úlohou tohto uzla je vyrovnávať
bilanciu výkonov s uvažovaním činných a jalových strát v sieťach. Z tohto dôvodu obyčajne volíme za
bilančný uzol jeden z napájačov, v ktorom je dostatočne veľký zdroj výkonov.
2. trieda (P,Q) – sú to napájacie, resp. odberové uzly, v ktorých je zadaný činný a jalový výkon.
Výkony zdrojov a odberov sú odlíšené znamienkami. Riešením ustáleného chodu nájdeme napätie
a jeho uhol.
3. trieda (P, U) – tzv. regulačné alebo kompenzačné uzly. V týchto uzloch je zadaný činný výkon
a absolútna hodnota napätia. Riešením ustáleného chodu získame jalový výkon ( odoberaný alebo
dodávaný), potrebný na dodržanie zadanej hodnoty napätia v uzle a uhol tohto napätia.

Pri praktických výpočtoch ustáleného chodu v ES obyčajne zadávame:

- jeden bilančný uzol ( U, δ),
- k uzlov (P,Q)
- (n-k-1) uzlov ( P,U), kde n je celkový počet uzlov v sieti.

SPRACOVANÉ –––––––––––––––
 16

2.1 Matematický model výpočtu ustáleného chodu ES ako lineárna

úloha
V praxi je v uzloch zvyčajne zadaný činný a jalový výkon, čo zodpovedá nelineárnemu
matematickému modelu ustáleného chodu. Pre riešenie takéhoto modelu ( sústava nelineárnych
rovníc) sa používajú iteračné metódy, ktoré bývajú časovo náročné, často zdĺhavo konvergujú resp.
divergujú.
Pre niektoré približné výpočty ustáleného chodu v ES ( napr. výpočet spoľahlivosti, dlhodobé
plánovanie rozvoja ES) je možné ustálený chod riešiť ako lineárnu úlohu tak , že v  uzloch budú
zadané napájacie a odberové prúdy, čím sa sústava nelinárnych rovníc zlinearizuje.
Linearizáciu môžeme vykonať vydelením výkonov v uzloch strednou hodnotou očakávaného napätia
v uzloch siete, resp. nominálnou hodnotou napätia.
Zostavenie základných rovníc bude pomocou niektorej z metód riešenia lineárnych obvodov ako
MSP/MUN. MSP- vyžaduje pomerne zložitú topologickú prípravu, preto častejšie použitie MUN.
Ďalej uvažujeme že sústava ( zdroje, prenosové prvky , odbery) je súmerná, riešime ako 1fázovú.

Ak predpokladáme že zadané napájacie/odberové prúdy ( ide o lineárnu úlohu) a vedenia nahradíme Π

článkom, potom môžeme zobraziť náhradnú schému pre príslušnú sieť ako:

Použitím metódy uzlových napätí pre danú sieť môžeme napísať: ( resp. skrátený zápis)
 17

Vo všeobecnosti pre n uzlov ES ( okrem referenčného – uzol č.0) zapíšeme rovnicu v tvare:
 18

2.2 Matematický model výpočtu ustáleného chodu ES ako nelineárna

úloha
V prípade, že v uzle je zadaný činný a jalový výkon, potom pre i-ty uzol platí:

Rovnica je zapísaná s uvažovaním eliminácie bilančného uzla, ktorí hradí rozdiel medzi dodávkami
a odbermi činného a jalového výkonu a straty činného a jalového výkonu v sieti. Pre riešenie sústavy
nelineárnych rovníc sa v praxi najčastejšie používajú Gauss-Seidlová a Newtonová iteračná metóda.
Po vyriešení neznámych napätí v uzloch sa určia toky výonov a straty v sieti.
Predpokladajme ,že jednotlivé prvky siete sa nahradia Π článkom.
 19

2.3 Výpočet ustáleného chodu pomocou Gaussovej eliminačnej

metódy
V prípade, že zadané prúdy v jednotlivých uzloch siete, s použitím metódy uzlových napätí
môžeme zapísať rovnicu v maticovom tvare:
20
 21

2.4 Výpočet ustáleného chodu pomocou Gauss-seidlovej metódy

Použitie pre riešenie lineárnych aj nelineárnych rovníc , resp. v uzloch zadané prúdy alebo výkony.
Vyznačuje sa jednoduchým algoritmom a potrebuje krátku dobu výpočtu na jeden iteračný krok.
Nevýhodou je pomalá konvergencia. Faktory ktoré vplývajú na konvergenciu:
- čo najpresnejšie počiatočné priblíženie
- odľahčenie veľmi zaťažených vedení
- zvýšenie počtu slučiek v sieti,
-zvýšenie počtu spojení referenčného uzla s ostatnými, atď.
Predpokladajme že je zadaná sieť , ktorá obsahuje n uzlov. V každom uzle okrem bilančného (č.1) je
zadaný výkon:
Potom môžeme napísať:
22
 23

2.5 Výpočet ustáleného chodu pomocou Newtonovej iteračnej metódy

Predpokladajme že ustálený chod je modelovaný pomocou sústavy nelineárnych rovníc. Newtonovú
iteračnú metódu môžeme použiť ak je splnené:
- k Príslušnej Jakobiho matici existuje inverzná matica
- je možná dostatočne presná počiatočná aproximácia
- koeficienty rovníc sú reálne čísla
Zvyčajne sú splnené prvé dve podmienky. Tretiu zabezpečíme ak rovnice s komplexnými koeficientmi
upravíme na rovnice s reálnymi koeficientmi.

Pravú stranu rovnice rozpíšeme na reálnu a imaginárnu časť. Toto môžeme uskutočniť zápisom
fázorov napätia a admitancií v polárnom alebo zložkovom tvare:
24
 25

2.6 Výpočet kompenzačného výkonu v uzloch siete potrebného pre udržanie

predpísaného napätia
Vo vybraných uzloch nadradenej sústavy je potrebné udržať napätie na predpísanej hodnote.
Toto môžeme zabezpečiť, ak v ES máme dostatočný jalový výkon ( predpokladajme, že v týchto
uzloch je dostupný kompenzátor). Veľkosť kompezačného výkonu v jednotlivých uzloch určíme
riešením ustáleného chodu, napr. Newtonovou metódou.
Riešme teda daný problém v ES s n uzlami. Určíme potrebný kompenzačný výkon vo
vybraných uzloch. ES pozostáva z:
-1. je bilančný uzol ( zadané U1 a δ1 , zvyčajne δ1=0),
- 2. až m – ty uzol je typu (P,Q), (m+1) až n – ty uzol je regulačný ( zadané P , U).

Poznáme teda ( n -1) rovníc so zadaným činným výkonom P2,......Pn , a (m – 1) rovníc so zadaným
jalovým výkonom Q2, ..... , Qn. Odkiaľ vyrátame abs. hodnoty napätí v uzloch 2 až m a uhly vo
všetkých uzloch okrem bilančného (δ2, ....., δn).

Pomocou Newtonovej metódy zapíšeme:

26
 27

2.7 Riešenie ustálených chodov v zložitých ES

Pri výpočte ustálených chodov (UCH) v zložitých ES bez výpočtovej techniky sa používali
najmä metódy úpravy tvaru siete alebo metóda rozdelenia siete.
Bolo dokázané , že v jednoduchej uzlovej sieti rozdelenie činných a jalových výkonov nieje a sebe
závislé. Potom sa sieť nahradí dvoma nezávislými sieťami. V jednej uvažujeme len činné a v druje len
jalové výkony. Vypočíta sa rozdelenie výkonov a výsledok sa určí ako suma oboch riešení. Dnes sa to
už nepoužíva , využitie výpočtovej techniky vyvolalo ďalšie problémy , ktoré riešime.

2.7.1 Uvažovanie riedkych matíc: Uvažovanie riedkej matice je najefektívnejší spôsob ekonómie
pamäte a času výpočtu pri UCH. Takáto matica má veľa nulových prvkov rôzne rozmiestnených.
V zložitých ES uzly niesu spojené so všetkými navzájom. Počet nenulových prvkov matice
v zložitých ES s veľkým počtom uzlov n je asi 4*n. čiže cca n2 −4 · n je nulových. Uvažovanie
riedkych matíc pri riešení UCH je možné ak zapíšeme rovnice UCH tak aby pri úpravach vzniklo
minimum nulových prvkov. To dosiahneme číslovaním uzlov v ES. Pri číslovaní uzlov postupujeme
tak, aby nenulové prvky matice boli okolo hlavnej diagonály. Najprv očíslujeme uzol z ktorého
vychádza minimum vetiev (2), ak je ich viac , vyberáme ľubovoľný. potom číslujeme susedné uzly
s týmto, poradie tak aby bolo čo najmenej susedných vetiev.

Existuje veľa spôsobov číslovania uzlov a uvažovania riedkych matíc. Pomocou teórie grafov môžeme
optimalizovať úlohu aby bolo pri výpočte využité minimum pamäte a operácií.

2.7.2 Ekvivalentovanie pri výpočte UCH

Majme ES kde analyzujeme zmenu režimu pri zvýšení zaťaženia (napr. uzol 3). Obyčajne zmena
záťaže má vplyv nie na celú sústavu ale iba na jej časť. Predpokladajme že táto zmena sa prejaví
v uzloch 1,2,3,8.

Praktické výpočty a analýza režimov

dovoľujú dostatočne presne určiť
časť sústavy , v ktorej dôjde k zmene.
Celú ES nahradíme len ekvivalentnou
časťou, ktorá obsahuje len tie uzly,
kde je zmena podstatná.
Potom riešime len ekvivalentnú časť.
Efektívnosť ekvivalentovania spočíva v znížení počtu uzlov riešenej sústavy, čím sa zmenšuje počet
rovníc popisujúcich ust. chod, šetrí sa pamäť a znižuje čas výpočtu.
Sieť je ekvivalentná, ak výsledky výpočtu napätí ekvivalentnej sústavy sú rovnaké ako v pôvodnej.
Ostatné uzly pôvodnej siete sú vynechané, preto napätia v nich je možné určiť z ekvivalentnej siete.
Predpokladajme že sieť má n uzlov. V ekvivalentnej sieti bude n2 nezávislích uzlov. Vynechávame n1
 28

uzlov , teda: n1=n-n2 .

Riešime pomocou MUN:

2.7.3 Rozdelenie na subsystémy s rozdelením rovníc

Metóda slúži na riešenie UCH v zložitých ES. Výpočet sa uskutočňuje po častiach. tzv.
metóda diakoptiky. Pri rozdelení na subsystémy sa zvlášť počíta chod pre každú časť a určujú sa
hraničné premenné ( parametre režimu hraničných vedení / uzlov, ktoré patria k 2 alebo viacerým
subsystémom. Spôsoby delenia sú rôzne m najefektívnejšie sa vyberie pomocou počítača. Rozdelenie
sa uskutoční tak, aby väčšia submatica tvorila nulové matice.
Napr. rozdelenie na submatice: [ Y I II ] =[ Y II I ] =0. Potom základné rovnice zjednodušíme a nezávisle
riešime subsystémy I a II ( to je v prípade že subsystémy majú iba jeden spol. uzol – bilančný).
 29

Najprv číslujeme uzly subsystému I a potom II. Hraničné uzly sa číslujú posledné. Riešenie 2
nezávislých sústav 3 rovníc je jednoduchšie ako sústavu 6 rovníc.

V zložitejšom prípade: 3 subsystémy I,II,III, hraničný uzol č.12, hraničné vedenia 8-12 a 4-12.

Subsystémy, ktorým odpovedajú jednotlivé blokové submatice po diagonále môžeme riešiť nezávisle.
Vrátane riešenia, ktoré odpovedá rovnici pre uzol č.12, tzv. hraničné rovnice.
Základný rozdiel medzi ekvivalentovaním a diakoptikou je, pri ekvivalentovaní sa vyráta UCH len
ekvivalentnej sústavy, pri diakoptike pre celú sústavu ( a však riešia sa menšie sústavy čím sa šetrí
pamäť počítača) .
 30

2.8 Rozdelenie prúdov, výkonov vo vedeniach a určenie výkonových strát

v sieti
Riešenie ustálených chodov v zložitých ES pozostáva z :
1. určenie napätí v jednotlivých uzloch siete,
2. Výpočet rozdelenia prúdov, výkonov a určenie strát v sieti.
2.8.1 Rozdelenie prúdov vo vedeniach:
V prípade, že poznáme napätia v jednotlivých uzloch, s využitím Ohmovho zákona určíme
rozdelenie prúdov resp. výkonov a strát v sieti.

2.8.2 Rozdelenie výkonov vo vedeniach:

 31

2.8.3 Určenie výkonových strát v sieti:

 32

2.9.Optimalizácia režimov elektrických sietí ( metóda redukovaného

gradientu)