Immanuel Kant

(1724-1804)

„Ľudský rozum má zvláštny osud: je zaťažovaný otázkami, ktoré nemôže odmietnuť, ale nemôže na ne ani
odpovedať.“

„Rozum posudzuje len to, čo podľa svojho plánu vytvára.“

 transcendentálny idealizmus
 syn nemajetného remeselníka, nikdy sa neoženil a neopustil rodné mesto
Kaliningrad, univerzitný profesor
 reaguje na Descartesa, že isté je iba naše vedomie a snaží sa dokázať existenciu
vonkajšieho materiálneho sveta
 to, že existujeme potrebuje určenie v čase a tým pádom objektívnu realitu,
v ktorej môže plynúť čas
 Diela: Kritika praktického rozumu, Kritika súdnosti, Kritika čistého rozumu:
naše poznanie sa skladá z dvoch častí

Porozumenie
Pojem veci ako takej
je apriórny t.j. daný
Zmyslovosť pred akýmkoľvek
Pojem veci empirickým
ako takej poznaním, je to
(vec o sebe) podmienka
Intuícia veci a môj pojem akéhokoľvek
a intuícia konkrétnej poznávania
času a veci (zvieratko)
priestoru

Transcendentálny idealizmus: na pochopenie sveta sú potrebné obe cesty: rozum aj skúsenosť.

kategorický imperatív
kategorický imperatív — bezpodmienečný príkaz; zásada morálneho správania ľudí, všeobecné morálne
pravidlo; filoz. koncept filozofickej etiky praktického myslenia sformulovaný I. Kantom, základný etický
zákon, mravná zásada, ktorá núti človeka vykonať nejaký čin (alebo mu v tom bráni) bez ohľadu na osobný
záujem alebo zisk vyplývajúci z tohto činu: Konaj tak, aby sa maxima tvojej vôle (princíp, podľa ktorého
konáš) mohla stať základom všeobecného zákonodarstva (Kritika praktického rozumu, Kritik der
praktischen Vernunft, 1788; slov. 1990).

Kategorický imperatív je príkazom praktického rozumu, ktorý zakladá nosný princíp celej morálky. Morálne
konanie je v zmysle kategorického imperatívu všeobecne a bezpodmienečne nutne záväzné, jeho sila je vo
všeobecne platnej a nezrušiteľnej forme príkaznosti, ktorá zaväzuje každú rozumnú bytosť (všetkých, všade
a nutne). Každý by mal konať tak, aby sa pravidlo jeho osobného konania mohlo stať pravidlom konania pre
všetkých. Kant za základ etiky považoval slobodu človeka, ktorý má možnosť konať morálne alebo aj
nemorálne. Základný etický zákon (mravná zásada), ktorá núti človeka vykonať nejaký čin (alebo mu v tom
bráni) bez ohľadu na osobný záujem alebo bez ohľadu na zisk vyplývajúci z tohto činu, musí platiť
bezpodmienečne, t. j. kategoric4ky. V prípade rozporu zla a dobra odporúčal postupovať v súlade
s kategorickým imperatívom chápaným ako všeobecný záväzný príkaz. Človek koná účelovo, niekedy
postupuje tak, aby mu jeho zámer a tomu zodpovedajúci postup a konanie priniesli úžitok a prospech bez
ohľadu na morálku, na druhej strane zvažuje a preveruje svoj zámer konať a postupovať v súlade
s požiadavkami morálky a slušnosti. Je spôsobilý prekonať egoistické a nemorálne pohnútky, ako aj ciele
smerujúce k dosiahnutiu konkrétneho cieľa (zámeru svojho konania), a tým prekročiť bariéru medzi
neporiadkom (krádežou, lžou, manipuláciou, násilím) a slušnosťou a poriadkom. Kant diferencoval medzi
konaním z náklonnosti (čo človeku súkromne vyhovuje, čomu dá prednosť) a konaním z povinnosti.
Akékoľvek ľudské konanie sa stáva morálnym (jeho postup sa považuje za správny a zákonný) len
v prípade, ak sa človek s povinnosťou vnútorne stotožní, má však byť vždy v súlade s rozumom a
s univerzálnymi zákonmi prírody.