Nový Realizmus (Nouveau Réalisme)

Je tendencia vo francúzskom umení vyvíjajúca sa na báze neodadaizmu. Reprezentuje ju skupina Noví realisti
založená v 60. rokoch 20. Storočia v Paríži, pre ktorú je charakteristická pop-artová ikonografia. Manifest
skupiny sformuloval Pierre Restany, ktorý bol kľúčovou postavou umeleckej avantgardnej scény 60. rokov.
Skupina bola oficiálne založená 1960 v Kleinovom byte, kde bol vytvorený aj manifest hnutia (v počte 150 ks)
a podpísaný všetkými prítomnými (P. Restany, Arman, Francois Dufrene, Raymond Hains, Yves Klein, Martial
Raysse, Daniel Spoerri, Jean Tinguely a Jacques de la Villeglé). V Skutočnosti sa dokázali zhodnúť len na jedinej
vete : „Noví realisti sú si vedomí svojej kolektívnej identity, nový realizmus znamená nové vnímanie reality“. 20 minút po
podpise manifestu došlo k hádke a skupina sa považovala za rozpustenú. Oficiálne skupina zanikla až v roku
1970 a bolo to oslávené banketom a odhalením Tinguelyho kinetickej skulptúry (La Vittoria). Noví
realisti systematickým spôsobom znovuobjavovali a recyklovali modernistické princípy z obdobia 1916 – 1936 –
ako ready made (Arman), monochrómy (Klein), kinetické skulptúry (Tinguely), koláž (Rottela)... K hlavným
predstaviteľom teda patrili : Arman, Yves Klein, Daniel Spoerri, Martial Raysse, Jean Tinguely, César, Nikki de
Saint-Phalle, Mimmo Rotella, Christo alebo Piero Manzoni... V rámci oslavy novej,
mestskej, sprostredkovanej prírody využívali umelci Nového realizmu bezprostredný vstup každodenných reálií
do oblasti umenia. Charakterizuje ich dadaistická revolta voči oficiálnym ustanovizniam, snaha o maximálnu
syntézu umenia a života často s uplatnením surrealistickej metódy konfrontácie a juxtapozície nesúrodých
predmetov. Noví realisti používali techniky koláže, fotomontáže, asambláže, objektu a špecifickú techniku
dekoláže, ktorej výsledkom sú informálne (abstraktné) kompozície z vytrhávaných kúskov plagátov,
s uplatnením princípu náhody, fragmentmi slov a písmen. Ich práce prezentujú špinavú realitu,
konglomeratívny, romantický prúd. Noví realisti sú ovplyvnení z viacerých zdrojov - jednak tu pochopiteľne
vystopujeme anarchistický vplyv dadaizmu a surrealizmu, vplyv absurdnej drámy Samuela Becketta a Eugena
Ionesca, ale aj vplyv Johna Cagea, environmenty a happeningy Alana Kaprowa a Claesa Oldenburga,
expandujúce umenie hnutia Fluxus a to hlavne v tvorbe Yvesa Kleina. Jeho monochrómne obrazy, objekty-
asambláže (špongiové reliéfy), antropometrie – proces odtláčania pomaľovaných nahých tiel na biele plochy
papiera, maľby ohňom, práce s obľúbenou modrou (IBK) a zlatom aj apoteóza prázdna, rozvádzajú ďalej
európsku tradíciu dadaizmu a umeleckého gesta. Dadaistický princíp estetizácie banality a banalizovania
estetiky využíval aj Arman zbieraním každodenných predmetov a akumulovaním v plexisklových schránkach
a vitrínach. Christo systematicky rozvíjal dadaistickú poetiku múrom z barelov prehradzujúcim ulicu, ale najmä
špecifickou technikou – paketáž, pri ktorej obaľoval rozličné predmety, neskôr aj budovy a časti krajinného
reliéfu do plastovej fólie alebo látky. Absurdné asambláže, inšpirované topografiou náhody, vytváral aj Daniel
Spoerri. Dosky stola pokryté predmetmi a nástrojmi spojenými s konzumáciou vešal na steny ako Tableaux
piéges (Obrazy pasce). Jean Tinguely asambloval kovové súčiastky a rôzne fragmenty nájdených predmetov do
fantastických plastík (objektov – strojov) opatrených elektrickým motorom a pedálmi, ktoré sa pohybovali,
vydávali zvuky a často boli koncipované ako sebazničujúce (Méta-mecaniques). Téma izolácie, klišé
a zvulgarizovanej sexuálnej tematiky našla svoj výraz v pomaľovaných polyesterových objektoch Nikki de Saint-
Phalle ironizujúcej gestickú maľbu aj zneužitie ženského tela v reklame. V podobnom duchu vytváral O.
Fahlstrom variabilné maľby, v ktorých sa dalo hýbať obrazovými elementami po ploche obrazu a zostavovať
nové konfigurácie. Ironizoval v nich, rovnako ako v rozmerných dielach zostavených z fotokoláží a montovaných
figurín, svet konzumu a reklamného klišé. Stereotypy ženskej fyziognómie transponované svetom reklamy sa
objavili aj vo fotomontážach a objektoch M. Rayssa, ktorý sa svojou imagináciou aj technikou najviac priblížil
americkému pop-artu. V sérii Tableau affreux (Ohavné obrazy) sa inšpiroval dielami starých majstrov, ktoré
„vylepšoval“ krikľavými farbami a neónmi. César vytváral svoje kompresie lisovaním automobilového šrotu.
Z roku 1965 pochádzajú jeho prvé experimenty s s umelými hmotami. Využíval vlastnosti polymerizácie za
prítomnosti vzduchu ako katalyzátora na otvorených akciách v parížskych uliciach.
Bezprostredný kontakt so skupinou Nových realistov, predovšetkým s P. Restanym, nadviazal už v roku 1964 Alex Mlynárčik,
ktorý sa aktívne zúčastňoval na mnohých medzinárodných výstavách organizovaných Restanym (Superlund, Lund 1967,
Permanentné manifestácie III., Odeon, Paríž 1968).