Prednáška Doc.

Mária Balážová letný semester

Tapiséria –vysoké textilné umenie.

Historické zázemie- orientálne inšpiračné korene.

Kľúčový vplyv na vznik európskeho umenia tapisérie malo orientálne textilné umenie,
zahŕňa úžitkové tkaniny, koberce aj tapisérie.
- zachované koptské tkaniny 6.-13.st., ľanová osnova, žiarivé farby vlnených útkov,
figurálne motívy v odtieňoch žltej, červenej a modrej v uzavretých okrúhlych obrazcoch,
plošné silné kontrastné lineárne ohraničenie, najstaršie ranokresťanské motívy, realizované
gobelínovou technikou a výšivkou ( mníšske kláštory)
-byzantské prepychové hodvábne tkaniny, vynikali mimoriadnym vyšívačským
majstrovstvom, veľké opakujúce sa vzory bájnych zvierat grifov v medailónoch, vtákov,
fantastických okrídlených príšer, starovekého sumerského pôvodu, tiež náboženské výjavy
vyšité zlatou niťou
- iránska textilná tvorba prameniaca v umení perzskej ríše(zal.550 p. n. l.) vynikala
v ručne viazaných kobercoch
- zvieracie motívy(obrázkových kobercov) detailne prekreslené v krásnych zvlnených
líniách, motívy z perzských miniatúr
- ustálená kompozícia bývala symetrická po výške aj šírke, centrálne pole zdobí
v strede medailón, okolie tvorí zložitá drobnokresba nekonečnej florálnej arabesky, okraje sú
ohraničené viacerými bordúrami s rytmicky umiestnenými kartušami
- vo farebnosti sa pracuje s 12-nástimi odtieňmi, prírodné farbivá, tlmené harmonické
kombinácie (6 až 8 farieb )
- objav r.1857 anilínové farby, farebnosť krikľavá, dvadsať až 30 odtieňov jednej farby
Okrem týchto textílií sú známe aj pamiatky z Peru, Afriky, Ameriky spojené s kultom
mŕtvych a poľovníckymi kultúrami (obradné plášte, rubáše zosnulých), utkané gobelínovou
technikou.
Viazané koberce predstavujúce najzávažnejšie kultúrne dedičstvo orientálneho sveta,
mali vo svojom prostredí funkcie podobné ako tapiséria, pre islam boli kultovým predmetom.
(modlitebné koberce), z dovozom do Európy začal ich vplyv na tamojšiu textilnú tvorbu.

Historická tapiséria Európy.

Arabský Maurovia zo Severnej Afriky v 8.stor. priniesli so svojimi výbojmi do

Európy, umenie viazania kobercov, cez Španielsko ( kde panovali 700 rokov,vlnou merino
uzol na jednu niť), Portugalsko, neskôr Francúzsko.
Prvé koberce priniesli križiaci v 11.stor.
V stredoveku sa začal od 14. stor. dovoz orientálnych kobercov do Európy cez
Benátky a Janov, moslimské motívy sa tak uvádzali do západného latinského prostredia
a inšpiračne pôsobili na kresťanských umelcov.
Tapiséria v historickom ponímaní predstavuje plošný textilný artefakt, označovaný
ako závesný textilný obraz. V interiéri kostolov a kláštorov plní vzdelávaco-ideologickú
funkciu, zdobí šľachtické sídla, meštiacke domy, zvyšujúc tepelný, akustický komfort, slúži
aj na oddelenie priestoru ako paraván, výzdoba pri slávnostiach šľachty, dôležitá vlastnosť-
mobilita, plošnosť, dekoratívnosť .
Táto charakteristika sa viaže na európske ponímanie tapisérie, dané charakterom
spracovaných tzv. veľkých tém, medzi ktoré patria biblické motívy, antická mytológia, scény
historických bojov, alegórie, výjavy zo života kráľovskeho dvora, poľovnícke scény, pohľady
na krajinu.
Vynikali úrovňou kresby a priestorovosťou, ktorá chýbala orientálnym nástenným
kobercom. Hovoríme o maľbe vlnenou priadzou. Sledovala totiž aktuálne dianie v maľbe
a snažila sa ho verne pretlmočiť prostriedkami tkáčskeho umenia. Kartóny vytvárali popredný
umelci doby, Rubens, Jordaens, Le Brun.
Najvhodnejšou technikou pre tento účel bola plátenková väzba tkaná tzv. brožovaním
t.j. spiatočným zvlneným útkom, alebo útkovým ripsom, ktorý celkom zakrýval osnovu. Medzi
susediacimi farbami vznikali spočiatku rázporky, neskôr sa reťazovo spájali alebo sa lúčovito
prestriedali navzájom imitujúc, tak modeláciu svetlom. Tapisérie stredoveku charakterizuje
kresbová štruktúra obrazu a plošnosť. Kládli dôraz na, kontúrovanie zvýrazňujúce jednotlivé
prvky, námet, proporciu a detail, štylizácia postáv je neobratná nepozná anatómiu.
Tlmené farby, na prírodnej báze, obmedzený počet, štyri farby v troch odtieňoch spolu
12 farieb(slonovinová biela, červená, modrá, zlaté priadze z Cypru). Osnova bola zväčša
z nefarbeného ľanu, alebo zrebného plátna, útok z farbenej vlny, hodvábu, kovových priadzí.
Do začiatku storočnej vojny bola centrom výroby tapisérií Paríž, jeho drancovanie
bolo podnetom k presťahovaniu manufaktúr do Flámska Ľudovítom XI.( 1447)
Tapisérie aj koberce sa vytvárali výlučne ručne, na ráme alebo ručných tkáčskych
stavoch.( Podnožkový tkací stav sa rozšíril po Európe v prvom tisícročí n. l.- objavený v Číne
v 2.stor.p.n.l., slúžil na výrobu látok, predstavuje prvé mechanické tkacie zariadenie).
Tkáči spočiatku pracovali v rodinných podnikoch neskôr boli združovaní do cechov,
v manufaktúrach, zakladaných panovníkom, do pol 18. stor. sa výroba nemení, až vynález
mechanického tkacieho stavu , poháňaného parným strojom viedol k premene textilnej ručnej
výroby na výrobu priemyselnú strojovú v továrňach. Táto sa netýka tapisérií, ktoré sa robia
stále ručne.

Stručný historický prierez zachovaných tapisérií

-najstaršia zachovaná Európska tapiséria, 11.stor tapiséria z Bayeux , výšivka výška

50cm dlhá 70m, naratívnym spôsobom opisuje dobytie Anglicka, je označovaná aj ako prvý
historický komix -(výšivka umožňovala zobraziť najzložitejšie výjavy v potrebných
rozmeroch) križiaci priniesli prvé orientálne koberce do Európy, dali tým podnet
k obchodovaniu, ktoré Arabi začali už v 9.stor.
-z 12.stor. sa zachovala časť 2 tapisérie - mesiacov v roku, v Baldisholskom kostole,
Nórsko
-14.stor. -vrcholné dielo stredoveku r.1375, je rozsiahly cyklus tkaných tapisérií
Apokalypsy z katedrály v Angers, výška 5m 170 m dĺžka ,
-farebnosť obmedzená na štyri odtiene jedného tónu, zväčša 12 farieb, slonovinová
biela, červená, modrá, zlatá
- založený cech tkáčov v Paríži, v interiéry hodvábne damašky a zamaty, tapety na
stenách(obchod s kobercami Konstantinol nepretržitý)
-15.stor manufaktúry premiestnené do Flámska (100 roč. vojna ), výroba v Bruseli
centrum tapisérie - flámskych tkáči špičková úroveň (kompozícia kopíruje schému perzských
kobercov, bordúra s kartušami, prípadne vytkaným erbom objednávateľa, ohraničuje
priestranný obrazový výjav ) tapisérie mille fleur radovánky aristokracie na vidieku v údolí
rieky Loira, významný cyklus Dáma s jednorožcom zobrazuje 5 zmyslov alegórie (dáma
odmieta pokušenie zvádzania zmyslov)
-16.stor. Renesančná tapiséria Skutky apoštolov kartón Rafael (1514 ) revolučný obrat,
priblíženie k maľbe(tkaná Brusel), poznatky perspektívy aplikované v kompozícii, uvádza sa
tkanie z rubovej strany, finálne sa vystavovali tak, že vzory boli zrkadlovo obrátené ku
predlohe
- rozlíšenie na odevný a bytový textil- väčšie vzorovanie,( František I. Kráľovská
manufaktúra vo Fontainebleau 1550) panovníci, šľachta, cirkev zberateľmi, orientálnych
kobercov, perzské najžiadanejšie, reprezentačná - nutnosť
-pol.17.stor. založená manufaktúra Gobelinovcov(1662) zlúčením s pôvodnou
farbiarskou dielňou, podporovateľ Ľudovít XIV.(rozšíri sa názov gobelín)
-pompézna úroveň, kopírované po celej Európe, Bratislavské gobelíny Héro a Leandros
dielňa v Mortlake, Anglicko 1630 ( až 313 x 342cm 6 kusov) koncom stor. vysoká obľuba
krajinkárskych pohľadov „verdures“
- 18.stor. rozmarný rokoko štýl, ornamentálna prehustenosť (kvetinové girlandy,
zvieratá, vázy, hlavný výjav v malej kartuši uprostred, moaré pozadie, nadmerná
rozfarbenosť, revolúcia spôsobí ničenie dielní aj vytvorených tapisérií, vandalizmus
- interiéry presýtené textilom, podlaha, steny, čalúny nábytkov
-19.stor. záujem o tapisériu upadá, zaťaženie historizmom, móda orientalizmus,
koncom a na prelome stor. hnutie Arts a craft podnecuje k návratu k pôvodným lokálnym
motívom
-20.stor. moderna redukuje dekorácie textilu v interiéry, spôsobí funcionalistickú
strohosť, medzivojnové 30-te roky predstavujú novú koncepciu tapisérie, v umeleckom
prostredí Bauhausu pôsobiaci architekt Le Corbusier, vidí v tapisérii humanizujúci
prvok,(mural nomad- kočujúca stena), absorbuje podnety moderného maliarstva, iniciuje
revitalizáciu vzťahu s architektúrou, Jean Lurcat sa spolupodieľa na obrode tapisérie,(1938
navštívi reštaurátorské dielne v Aubusson ) čerpá poučenie zo stredovekých tapisérií, zužuje
farebnú škálu, kladie dôraz na autentickú výtvarnú koncepciu kresebnosti detailov,
fantazíjnosť námetov, dekoratívnosť, nástenný charakter
-zakladá Bienále tapisérie v Lausanne r.1962 do roku 1995 toto sa stáva katalyzátorom
zmien v ponímaní tapisérie

Zmena v koncepcii tapisérie 20.str. a súčasnosť

Historická podoba prác, ktoré sa označovali pojmom tapiséria, sa od 60-tych rokov

20. stor. výrazne menila a pod vplyvom experimentátorských snáh textilných výtvarníkov, sa
stala komplexným umeleckým výtvorom spájajúcim všetky dovtedajšie textilné techniky, pre
ktoré bol spoločný princíp tkania a viazania. Stretávame sa s pojmom autorsky tkaná
štrukturálna tapiséria.
Tapiséria získala autorsky vyhranený charakter a etablovala sa zo sféry umeleckého
remesla do voľného, tzv. vysokého umenia. Špecificky reflektuje podnety z maľby
a sochárstva, pričom nadobúda nebývalú veľkorysosť v narábaní s vyjadrovacími
prostriedkami, sledujeme postupné zväčšovanie jej až sochárskej objemovosti, vrstvením
útkov a používaním hrubých materiálov sisalu a juty, získava štrukturálny reliéf, vylúčený je
medzičlánok kartónu, tvorca sám bezprostredne realizuje svoje predstavy v kontakte
s materiálom, prípadne len s oporou orientačnej škice.
Profiluje sa aj prúd transformácie fotografických predlôh prostriedkami klasického
plošného gobelínu dávajúc mu konceptuálny charakter, sledovaním postmoderných stratégií
citácie.
Naďalej pokračuje postupné odpútavanie sa tapisérie od steny, do formy samostatného
objektu- sochárskeho charakteru, vyvrcholenie nastáva vytváraním komplexných
priestorových inštalácií.
Tieto trendy zostávajú prítomné aj v súčasnej voľnej textilnej tvorbe, ktorá prijala názov
fiber art, reagujúc tak na záujem upriamený na vlákno v jeho fyzickosti, stávajúce sa
primárnym predmetom stvárnenia. Najmä práce Japonských výtvarníkov narábajú
s klasickým médiom tapisérie veľmi voľne bez zaťaženia tradíciou, profilujú tak zmenený
charakter tejto umeleckej disciplíny na umenie mäkkého materiálu. Rozšírilo sa spektrum
používaných materiáloch o netextilné, papier, plasty a iné zväčša mäkké materiály.
Najnovšie trendy orientujú textilnú tvorbu na recykláciu a alternatívne materiály, v duchu
stratégií trvalo udržateľného života.
Súčasnosť eviduje textil v širokom zmysle jeho materiálnosti ako predmet s pamäťou,
čím otvára možnosti pre jeho neobmedzené zapojenie sa do priestoru umenia. Je rozšíreným
výrazovým prostriedkom vysokého umenia, artikulujúceho identitu rozvrstvenú v spektre
ponímaní autorského záujmu.
Autori priekopníci Novej tapisérie:
Chorvátsko: Jagoda Buic (1957 výstava v Miláne štrukt tapis.)
Poľská škola: Magdalena Abakanowicz, Vojciech Sadley, Andrzej Rajch
Amerika: Claire Zeislerová, Leonor, Tawney, Sheila Hicks,
Japonsko: Naomi Kobayashi,
Španielsko: Aurélia Muňoz,
Česko: Antonín Kybal s manželkou, Bohdan Mrázek, Hladík, Věra Mičková- Směšná
Slovensko: Eva Cisárova-Mináriková, Sylvia Fedorová, Šujanová, Katarína Zavarská,
Lýdia Jergušová-Vydarená, Jarmila Čihánková
Maďarsko: Margit Szilwitsky

Technologické zázemie, zariadenia, techniky –spojené s tapisériou.

Ak chceme skúmať pojem tapiséria, musíme si analyzovať viaceré jej znaky

obsažnejšie. Profilovou črtou, ktorú si v modifikovanej podobe uchovala, je dominancia
ručnej práce a používanie historických techník, známych z dávnej histórie ľudstva (neolit-
7000 r. p. n. l.).
Podstatu jej charakteru ozrejmuje technologický princíp, založený na pravouhlom
krížení textilných nití, na základe rozličných väzieb, nazvaný tkanie, ktorý je podobne ako aj
viazanie patriace ku kobercovým technikám, tesne spätý s tapisériou. Pri tkaní prekrížením
dvoch sústav nití, vzniká štrbina - ziva , ktorou prechádza útok. Sústavy nití, napnuté vo
vertikálnom smere, sa nazývajú osnovou, tvoriacou základ tkaniny, útková niť je zavádzaná
do osnovy v horizontálnom smere a tvorí vzory.
Súčasná tapiséria rozšírila repertoár používaných techník aj o uzlovanie a pletenie, patriace
k predchodcom tkania.
Tkanie – je spôsob zhotovovania textílií na tkáčskom stave a to buď vodorovnom
alebo zvislom, pri ktorom sa na prekríženie vrstiev nití používa na to vytvorená pomôcka
niteľnica. Pomocou nej sa striedavo zdvíha, spodná vrstva nití nad vrchnú, mechanicky po
skupinách, buď ručne alebo mechanicky.
Zariadenia na ktorých sa ručne tká, rozdeľujeme na tkáčsky stav, krosná, rám. Majú
svoje špecifické konštrukčné odlišnosti(poznáme aj zariadenia na tzv. polotkanie krosienka,
alebo doštičku na tkanie úzkych pruhov a pásov...)

Vodorovný tkáčsky stav

Takto sa tkalo na stave, ktorý označujeme ako tzv.zemný stav, pochádza z Egypta
obdobie (3000 rokov pred Kr.), je to najjednoduchšie vodorovné tkacie zariadenie pri ktorom
je osnova napnutá medzi dvoma palicami, upevnenými kolíkmi na zemi, ziva sa vytvárala
poloniteľnicou a palicou, bola to plochá latka vložená kolmo do osnovy s naviazanými
slučkami, zachytávajúcimi jednu z vrstiev nití.
 Konštrukčne zdokonalená niteľnica, pozostáva z dvoch rovnobežných palíc spojených
husto za sebou naviazanými slučkami, uprostred s očkom. Niteľnice museli byť dve, boli
zavesené šnúrkami hore na valci, alebo na kladkách a dolu boli spojené s podnožou,
ovládanou nohami. Osnovné nite sú rozdelené na párne a nepárne a takto sú aj jednotlivo
navlečené do očiek niteľníc. Pomocou podnoží sa niteľnice striedavo dvíhali a vytvárali zivu,
toto zrýchlilo tkanie a uvoľnilo neskôr ruky pre tvorbu vzorov. Údajne tento vynález pochádza
z Číny a súvisí s rozvojom hodvábnictva. V 2. stor. pred Kr. sa rozšíril do Iránu a odtiaľ do
Byzancie, odkiaľ sa od 10.stor. pravdepodobne vďaka križiackym výpravám dostal aj do
Európy, kde sa udomácnil.
Vývoj pokračoval a tkáčsky stav bol vylepšený o stabilnú rámovú konštrukciu, ktorej
súčasťou sa stali valce s navinutou osnovou a hotovou tkaninou, tzv. predný a zadný návoj,
medzi nimi bola napnutá osnova, navlečená v niteľniciach s podnožami, prechádzajúca medzi
trstinovými článkami, tzv. brda, vyzerajúceho ako drevený hrebeň, slúžiaci na ubíjanie útku
k hotovej tkanine. Pre toto zariadenie sa ustálilo pomenovanie krosná. Rozlišujeme krosná
ručné a mechanické. Strojový pohon krosien (priemyselná revolúcia) a ďalšie technické
vylepšenia tkacieho zariadenia, sa odrazilo vo zvýšenej produkcii tkanín a tiež v zmene
organizácii výroby, z domácky vyrábanej pre vlastnú potrebu, na remeselnú, manufaktúrnu
a priemyselnú produkciu vo veľkom.

Zvislý tkáčsky stav

Vo svojej najprimitívnejšej podobe pozostával z brvna, umiestneného po bokoch

v dvoch rázsochách, zasadených v zemi. Na ňom bol upevnený začiatok osnovy, pravidelne
rozdelenej po prameňoch, napínanej smerom nadol, na konci uviazanými závažiami.

V antickom Grécku sa používal od 6.až 5. storočia pred Kr., podobne ako v Egypte. Na
našom území, sú známe nálezy hlinených závaží približne z obdobia 7. stor. pred Kr., našli sa
na sídlisku Molpír, v časti Smoleníc. Pri tkaní sa používala poloniteľnica a palica na tvorbu
zivy, útok sa ubíjal tkacím hrebeňom zdola nahor, hotová tkanina sa navíjala na horné brvno.

Neskôr nadobudol vzhľad rámu, keďže osnova bola napnutá medzi dvoma brvnami,
upevnenými v dvoch zvislých trámoch. Egypťania okolo roku 1400 pred Kr. zdokonalili toto
zariadenie o návoj na osnovu a návoj na hotovú tkaninu, útok ubíjali nadol, dodnes sa na
takýchto stavoch tká v Oriente, Afrike, Škandinávii, na Islande. Ak sa zvislý stav opiera
o stenu, osnova obtáča dokola obidva valce, utkaná tkanina sa pretáča dozadu na opačnú
stranu krosien, hovoríme o nekonečnej osnove. Zivu vytvára rozdeľovacia tyč
a poloniteľnica. Takto konštruovaný stav umožňoval prácu viacerých osôb, sediacich vedľa
seba.
Konštrukčne upravený zvislý tkáčsky stav sa dodnes v Európe používa na tkanie
autorských tapisérií- gobelínov, v manufaktúrach a dielňach, aj na výrobu ručne viazaných
kobercov v strednej Ázii. Na tomto stave sú dva valce umiestnené rovnobežne nad sebou,
upevnené sú v bočných postranniciach, na hornom je navinutá osnova, na spodnom hotová
práca. Valce slúžia na priblíženie osnovy ku tkáčovi. Počas práce sú valce fixované v pevnej
polohe. Na fixovanie pretáčaných valcov, slúžia kolíky, zasunuté do otvoru v postranici cez
pravidelné dierkovanie po obvode kovových kotúčov. Pri drevených krosnách sú kotúče
ozubené a regulujú sa pomocou drevených kľúčov. Najprecíznejšie sa tká na kovových
krosnách. Dĺžka valcov udáva šírku hotovej tkaniny, osnova navinutá na valci môže mať aj
niekoľko metrov a tká sa viacero prác postupne za sebou. Zvislý tkáčsky stav šetrí miesto, pri
kovových konštrukciách býva jeho stabilita docielená šikmými podpierkami, alebo zdvojením
postranníc.
Drevený rám sa v 20. stor. presadil, pri tkaní autorskej tapisérie v podmienkach
individuálnej ateliérovej tvorby. Svojou konštrukciou je to jednoduché zariadenie, kopíruje
obrazový rám, pričom bočné strany rámu majú funkciu opornú a osnova sa ovíja o spodnú
a vrchnú časť rámu. Ovíjanie priadze je do tvaru osmičky Pri rozmernejších prácach je
konštrukcia rámu objemnejšia. Bočné súčasti rámu tvoria hrubé a široké drevené hranoly,
fixované do steny šraubami, na tieto sa kolmo spredu, upevní horná a dolná strana rámu. Na
týchto sú pribité v pravidelných rozstupoch klince alebo šrauby v dvoch alebo troch radoch
nad sebou, po celej šírke rámu, pričom sú v prvom a druhom rade posunuté o polovicu
rozostupu. Osnova sa navíja okolo týchto klincov, od ich hustoty závisí hustota tkaniny.
Fixovanie horného hranolu rámu sa v závislosti od želaného rozmeru tapisérie, flexibilne
posúva, vyberateľnými šraubami s maticou, čím sa mení dĺžka osnovy. Autor pracuje v sede
alebo stojac na lavici, keďže pri tomto type zariadenia nie je pohyblivý návoj ako pri
kobercových stavoch, je potrebné vyriešiť premiestňovanie lavice, podľa potrieb práce. Na
zdvíhanie spodných (párnych ) nití osnovy slúžia zväzky, ručne po úsekoch uviazaných
niteľníc, z osobitnej priadze, alebo sa na tento účel vytvorí čosi ako trvalá poloniteľnica.
Táto má podobu drevenej tyče prestrčenej cez otvor prídavného dreveného hranola, ktorý je
na tento účel pripevnený ku rámu. Hranol sa upevňuje asi 20 cm nad zatkaným okrajom. Na
drevenú tyč sa uväzujú slučky zo špagátiku, na zachytávanie každej nepárnej osnovnej nite
osobitne, za účelom vytvorenia zivy. Slučky musia byť prispôsobené dĺžkou, na veľkosť
dlane.

Väzby

Väzby vznikajú v tkanine preväzovaním a krížením osnovných a útkových nití podľa

určitého poradia, vytvárajú na tkanine charakteristickú štruktúru, ktorá má vplyv nielen na
vzhľad ale aj na pevnosť, pružnosť a tuhosť tkaniny. Väzba sa v tkanine pravidelne opakuje,
tomuto striedaniu hovoríme raport . Tento vytvára na tkanine jednotný vzor. Zakresľuje sa na
štvorčekovom papieri, štvorčeky predstavujú väzbové body, to znamená miesta kde sa križujú
osnovné nite s útkovými. Medzi základné väzby patria plátnová, keprová, atlasová, tieto
vytvárajú skupiny, z ktorých je odvodených množstvo ďalších, ich počet dosahuje až do
tisícky.

Plátnová väzba

Je najstaršia, najjednoduchšia a najpevnejšia, pretože sa v nej viažu osnovné a útkové

nite v schéme šachovnice, v každom väzbovom bode. Nite sa striedajú jedna osnovná ponad
jednu útkovú, v riadkoch nad sebou sa rytmus vystrieda, to znamená, že v raporte sú dve
osnovné a dve útkové nite Tkanina je tak obojlícna. Typické tkaniny tkané plátnovou väzbou-
vlnené: fresko, lodén , tvíd, delén.
Hodvábne: taft, šantung. Bavlnené: popelín, kaliko, batist, flanel, mušelín, zefír, kartún.
Ľanové: krajčírsky kanafas, ľanienka, ľanový tvíd, ľanová šatovka.

Gobelínová technika. Označuje tkanie vo forme plôch podľa predlohy- kartónu, podloženej
pod osnovné nite. Kompozícia sa tká plátenkovou väzbou. Jednotlivé kompozičné časti sa
môžu tkať samostatne a jednotlivo, ak sú malé ponechávame vertikálne medzierky medzi
nimi voľné. Medzierky väčšie ako 4 cm sa po skončení práce zošívajú. Susedné útky môžeme
spájať, vzájomným zavesením do seba, bez medzery. Charakteristické je tiež používanie
plátnovej techniky vo forme tzv. zvlnených útkov, kedy nimi sledujeme rôzne línie, podľa
požiadaviek kompozície. Útky sú nepravidelné, rozpohybované.

Podobný efekt plastického zvýraznenia vybraného motívu môžeme docieliť aj uvoľnením

útkovej priadze, jej vedením ponad osnovné nite, do tvaru požadovaného obrazca. Nazýva sa
tento postup flotáž.

Kobercové techniky a uzly.

Pri tvorbe autorskej tkanej tapisérie je možné tvorivým spôsobom aplikovať aj techniky
viazaných uzlov, používaných pri ručne viazaných kobercoch a samostatných dekoratívnych
prácach. Uzly môžu kompozíciu obohatiť o výrazné štrukturálne akcenty, v kontraste
s plochami hladko vytkanými. Historické nástenné koberce gobelínového typu používali na
tkanie plátnovú väzbu alebo útkový rips, tieto vytvárali hladký povrch, aby tak simulovali
maľbu vlnenou priadzou a priblížili sa čo najbližšie účinku nástenného obrazu.
Textilné práce 20.stor. v snahe odpútať textilné umenie od maľby, začali používať rôzne
štrukturálne väzbové efekty, tvorí sa voľnejšie, umelec vyjadruje bezprostredne svoj tvorivý
program, prestáva reprodukovať predlohu, hovoríme o tapisérii.
Technika ručne viazaných uzlov je nerozlučne spätá s orientálnym kobercovým umením.
Vzor vytvárajú končeky uzlov, ktoré vo forme štetín napodobňujúc na ohmat kožušinu , trčia
kolmo z osnovy. Nejedná sa o uzly niečo zaväzujúce, ale o krátke kúsky priadze, jednotlivo
obtočené okolo dvoch osnovných nití. Uzlíky sa viažu v riadkoch tesne vedľa seba, pričom sú
v osnove fixované nad sebou utkanými dvoma radmi plátenka. Toto sa nazýva brožovanie,
prvý riadok sa vedie napnutý a druhý spiatočný je zvlnený, je to odlišné od plátnovej väzby
a zabezpečuje to pevnú polohu uzlíkov vo väzbe.

Najčastejšie používané typy viazaných uzlíkov sú gördes (turecký symetrický uzol)

a senne (asymetrický perzský uzlík). Pri tvorbe tapisérií sa používajú aj uzly slučkovacie,
viazané z jednej nekonečnej nite, taký je gobelínový uzol odvodený z ripsovej väzby,
podobne sa viaže aj grécky sumak ,na zabezpečenie okrajov kobercov aj tapisérií.

Zápästková technika. Vzniká tak, že ovíjame dvomi klbkami vlny naraz jednu osnovnú
niť, pričom zatkávame súčasne dva útky, medzi niťami sa vlna prekríži. Vytvárame tým silné
plastické pletence, na zvýraznenie vybraných motívov.
Torontali. Vytvára vo väzbe výrazné vrúbkovanie po osnove, Obohatí väzbovú
štruktúru tapisérie, aj bez použitia farebných efektov.
Slučkovanie. Docielime ju obtáčaním útkovej priadze súčasne okolo guľatej paličky
položenej po vrchu tkaniny a jednotlivých nití osnovy. Po každom riadku slučiek zatkáme
riadok útku, až potom vytiahneme paličku. Slučky upravíme strihaním na požadovanú výšku,
dosahujeme tak výrazné plastické efekty pomerne nenáročným spôsobom.