1. Cirkvi (náboženské spoločnosti) v Slovenskej republike štátom uznané (registrované).

Vymenovať počet, vrátane stručnej charakteristiky. Náboženské spoločnosti ako občianske

združenia. Tri typy konfesno-právnych systémov (vzťah cirkvi a štátu; štátna cirkev –
Grécko; odluka cirkvi od štátu – Francúzsko; odluka cirkvi od štátu pri súčasnom uznaní
rozmanitých oblastí spoločného záujmu – Nemecko, SR). Právna úprava postavenia cirkví
a náboženských spoločnosti a slobody vyznania v Ústave Slovenskej republiky – Zákon o
slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločnosti (1991). Problém
zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. (2001). Modus vivendi – ČSR a
Vatikán (1927). Zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej
výchove a vzdelávaní.

Cirkvi (náboženské spoločnosti) v Slovenskej republike štátom uznané (registrované).

Vymenovať počet, vrátane stručnej charakteristiky.

Cirkev /gr. kyriaké/kyrios – Pán , tj. pán cirkvi, iný výraz pre cirkev gr. ekklesia –
zhromaždenie/ - výraz cirkev, resp. spoločenstvo cirkvi prislúcha výlučne ku kresťanskej
forme religiozity. Zo sociologického hľadiska je to náboženská organizácia združujúca
veriacich toho istého vierovyznania a následne kultu, je riadená hierarchicky usporiadaným
kňažským aparátom – sú to náboženské spoločnosti !!!

Kresťanstvo delenie

 Katolicizmus (K) – Rímskokatolícka cirkev, Gréckokatolícka cirkev, Starokatolícka

cirkev
 Protestantizmus (P) – Evanjelická cirkev, Reformná kresťanská cirkev, Jehovovi
svedkovia, Evanjelická cirkev metodistická, a i.
 Pravoslávie (ortodoxia) (O) - Pravoslávna cirkev

POČET VERIACICH NA SR – 18 registrovaných cirkví na SK

o Rimskokat. c.- viac ako 3 milióny – kresťanstvo (K)
o Evanjelická c. a. v. - takmer 300 tisíc- reforov.c (P)
o Grekokat.- 219 tis.- uniati- katolici + východný obrad (K)
o Reformov. k. c. – 85 tis.- reformovaná (P)
o Pravoslávna c.- 50 tis.- ortodoxia (O)
o NS Jehovovi svedkovia – 16 tis.- protestn. denominác.
o Evan. cirkev metodistická – 3 tis.- anglikánsk. Metodizmus
o Kresťnaské zbory – 18 tis (K)
o Apoštolská cir, Bratsk. jednota bapt., Cirkev adventistov 7.dňa (P) okolo 9 tis čl./jedna
o Judaizmus: Židovské obce – okolo 2 tis
o Menej ako 2 tis veriacich - Starokat. c., C. česk. husit., Novoap. c. (P)
o Iné 6 tis.
o Bez vyznania - 1,2 miliónov
1
 CHARAKTERISTIKA NÁBOŽENSTIEV

Kresťanstvo /od mena Kristus, gr. Christos – mesiáš, pomazaný, kresťania – stúpenci
Mesiáša/ - spolu s islamom a hinduizmom ide o jedno z najrozšírenejších náboženstiev sveta.
Je prísne monoteistické, uznáva jediného boha v 3 osobách, bytosť absolútne osobnú,
nemennú, večnú, všemohúcu. K. pôvodne vystúpilo, resp. začalo sa formovať ako jedna zo
židovských siekt, no čoskoro namiesto Mojžišovho zákona bol prijatý "zákon Kristov".
Definitívny kánon Biblie Starého a Nového zákona bol stanovený až na Tridentskom
sneme /1545 – 1563/. Prvý rozkol v k. na západnú a východnú cirkev /katolicizmus,
pravoslávie/ sa dovršil v roku 1054. Dezintegračné tendencie vyvrcholili v ére reformácie, tj.
útoku na katolicizmus a vzniku protestantských cirkví a siekt.

Katolicizmus /gr. katholikos, lat. catholicus – všeobecný/ - náboženská, morálna a sociálna

doktrína hlásaná najväčšou z kresťanských cirkví – cirkvou katolíckou, resp.
rímskokatolíckou /=západnou, od r. 1054/, ale i gréckokatolíckou, chaldejskou, arménskou,
koptskou, maronitskou / . K. je jedným z troch základných smerov kresťanstva a ako učenie,
"ideológia" je tvorený sústavou dogiem, založených na Písme a tzv. tradícií. Medzi základné
články viery patrí dogma o trojjedinom bohu, o stvorení sveta a človeka Bohom, o Ježišovi
Kristovi, o cirkvi ako nadprirodzenej organizácii, o dedičnom hriechu, atď. Oficiálnou
filozofiou súčasného k. je neotomizmus /vyhlásený za oficiálnu filozofiu encyklikou Aeterni
Patris v r.1879/. Rímskokatolícka cirkev je najväčšou kresťanskou cirkvou na svete.
Riadiacim centrom k. je teokratický štát Vatikán.

Protestantizmus /lat. protestari – dosvedčovať, verejne vyhlasovať/ - jedna z troch hlavných

vetiev kresťanského náboženstva. P. sa formoval, vznikol z reformácie v 15. – 16. storočí
(1517 – 95 téz) a tvorili ho pôvodne 3 hlavné smery : luteránstvo, kalvinizmus a anglikánstvo.
Dnes patrí ku p. kresťanstvu celá suma cirkví a denominácií, a preto silnejú snahy o ich
zjednotenie /ekumenické hnutie/. Od katolicizmu je možné p. odlíšiť hlavne tým, že p. kladie
dôraz na osobnú vieru /človek je ospravedlnený pred Bohom za svoju hriešnosť už tým, že
verí/, religióznosť ako subjektívne presvedčenie človeka, odmieta preto vonkajšie cesty ku
spáse /pôst, spoveď, modlitba, dobré skutky/ v prospech morálky odvodenej z hĺbky
kresťanovej osobnej viery, zvýšený dôraz kladie na Bibliu a možnosť jej samostatnej,
individuálnej interpretácie, oslabuje silu a autoritu cirkevných inštitúcií, atď. Vzhľadom ku
povahe p. neexistuje u neho jednotná filozofia a teológia.

Pravoslávie/gr. orthodoxia/ - cirkev východná, pravoslávne vyznanie viery. P. je jedným

z dvoch smerov kresťanského náboženstva, ktoré vznikli v 11. storočí /1054/ z pôvodne
jednotného kresťanstva, hlavne v dôsledku rozdielneho historického vývoja východnej a
západnej časti Rímskej ríše. Tento historický fakt v mnohom poznačil rozdielny náboženský
vývoj cirkvi východnej a západnej /gréckej a latinskej/, tj. pravoslávia a katolicizmu.
Konzervatívnejšie p. vyznanie viery sa líši od katolíckeho, napr. učením o "Duchu svätom",
neuznáva dogmu o očistci, odpustkoch, nepoškvrnenom počatí, prijíma sa pod oboma
spôsobmi, atď. P. /odmieta primát rímskeho pápeža/ nemá jediné celosvetové riadiace
centrum

2
 Náboženské spoločnosti ako občianske združenia
- ich postavenia, vznik zabezpečuje zákon z roku 1992, ktorý určuje priamo podmienky
vzniku: vytvorenie prípravného výboru (aspoň 3 členovia nad 18 rokov); vypracovať
stanovy občianskeho združenie (názov a sídlo združenia, cieľ činnosti, orgány združenia
a spôsob ich ustanovenia, určenie orgánov a funkcionárov oprávnených konať v mene
združenia, ustanovenie o organizačných jednotkách, zásady hospodárenia) a návrh na
registráciu; ustanovenie práv a povinnosti členov
- Občianske združenie je výsledok združovania sa občanov, pričom ide o právnickú osobu
a nie politickú stranu ani politické hnutie. Za občianske združenie zákon uvádza spolok,
spoločnosť, zväz, hnutie, klub. Združenie má svoje poslanie a stanovy.
- Vzniká na báze deklarovanej rovnosti registrovaných cir. a náb. spoločností (1992).
Umožnila náb. spoloč. a obč. združeniam samostatnú vnútornú samosprávu,
a neodstránila ich ekonomicku závislosť na štáte. Rozdeľuje existujúce náb. skup. do 3
skupín – 1, registrované cir. kt. spĺňajú všetky zákonné požiadavky na registráciu; 2,
registr. menšinové cir. kt. nespĺňajú podmienku dostatoč. počtu členov; 3, neregistr.
cirk. ktoré vyvíjajú svoju činnosť mimo regulácie štátu bez štátom poskytovanej ochrany
a podpory.

Tri typy konfesno-právnych systémov (vzťah cirkvi a štátu; štátna cirkev – Grécko; odluka
cirkvi od štátu – Francúzsko; odluka cirkvi od štátu pri súčasnom uznaní rozmanitých
oblastí spoločného záujmu – Nemecko, SR).
Vzťah cirkvi a štátu:
Slovenská republika prezentuje vo vzťahu štátu a cirkvi model asymetrický, t.j. štát je laický,
ale k odluke cirkvi a štátu nedošlo. Cirkvi a náboženské spoločnosti registrované v SR
vyvíjajú svoje aktivity na základe zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery
a postavení cirkví a náboženských spoločností - deklaruje rovnosť cirkví pred zákonom
a poskytuje im možnosť uzatvárať zmluvy so štátom; ďalšie podmienky registrácie cirkví
upravil zákon č. 192/1992 Zb. o registrácii cirkví a náboženských spoločností. SR nateraz
registrovala tieto cirkvi a náboženské spoločnosti: Rímskokatolícka cirkev v SR, Evanjelická
cirkev augsburského vyznania na Slovensku, Gréckokatolícka cirkev v SR, Reformovaná
kresťanská cirkev na Slovensku, Pravoslávna cirkev na Slovensku, Náboženská spoločnosť
Jehovovi svedkovia v SR, Evanjelická cirkev metodistická (Slovenská oblasť), Cirkev
adventistov siedmeho dňa (Slovenské združenie), Bratská jednota baptistov v SR, Cirkev
bratská v SR, Apoštolská cirkev na Slovensku, Ústredný zväz Židovských náboženských obcí
v SR, Starokatolícka cirkev na Slovensku, Kresťanské zbory na Slovensku, Cirkev
československá husitská na Slovensku, Novoapoštolská cirkev v SR, Cirkev Ježiša Krista
svätých neskorších dní, Bahájske spoločenstvo na Slovensku.
Štátna cirkev – Grécko:
Grécka pravoslávna cirkev je štátnou cirkvou Grécka na čele s arcibiskupom Atén. Cirkev má
vyše 10 miliónov veriacich (vyše 90% obyvateľov). Grécka pravoslávna cirkev je autokefálna
(nezávislá od vonkajšej autority) od roku 1833. Grécka pravoslávna cirkev nie je oddelená od
štátu a kňazi sú platení zo štátneho rozpočtu

Odluka cirkvi od štátu – Francúzsko:

Vo Francúzsku bola zavedená odluka od cirkvi v roku 1905. Odluka bola veľmi násilná a vo
Francúzskom zákonodarstve dodnes neexistuje pojem cirkev alebo náboženstvo (tieto pojmy
boli v legislatíve nahradené pojmom „kult“). Na štátnych univerzitách nemôžu existovať
teologické fakulty (hoci tie boli základom pre zrod univerzít v Stredoveku).
3
Odlukou došlo k zrušeniu financovania cirkví zo štátnych prostriedkov, či k zákazu prenosu
náboženských prvok do verejnej správy. Dôsledná odluka je považovaná vo Francúzsku za
jeden z hlavných pilierov republiky.

Odluka cirkvi od štátu pri súčasnom uznaní rozmanitých oblastí spoločného záujmu –
Nemecko, SR
Nemecko – Zákon z roku 1949 udeľuje cirkvám, ktoré majú status verejnoprávnej korporácie,
právo vyberať dane. Verejnoprávnou korporáciou sa náboženská spoločnosť môže stať na
základe počtu členov jej trvalosti. Cirkev vyberá tzv. cirkevné dane od členov svojej farnosti
a zborov na základe štátnych zoznamov platcov daní a podľa špecifikácií, ktoré boli prijaté
jednotlivými spolkovými krajina.
Slovensko – z aktuálneho prieskumu (2023) vyše 60% ľudí žiada odluku cirkví od štátu. Za
jednu z najkritickejších oblasti považujú respondenti rozpravu cirkví v oblasti ľudských práv.
Ďalším problémom sú priame platby pre cirkev z rozpočtu štátu. Problémom sú aj otázky práv
sexuálnych menšín, rovnako ako aj rozprava o reprodukčných právach žien (napr. interupcia,
umelé oplodnenie)

Právna úprava postavenia cirkví a náboženských spoločnosti a slobody vyznania v Ústave

Slovenskej republiky – Zákon o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a
náboženských spoločnosti (1991).
Existencia náboženských organizácií (cirkví a náboženských spoločností) je neoddeliteľnou
súčasťou slovenskej spoločnosti. Zo strany štátu je ich postavenie právne upravené viacerými
právnymi predpismi, spadajúcimi do rôznych odvetví práva. Sú to právne predpisy rôzneho
stupňa právnej sily, ktorých základ sa zrodil súčasne so zmenami spoločenských pomerov na
našom území v roku 1989

Právna úprava postavenia cirkví a náboženských spoločnosti a slobody vyznania v Ústave

Slovenskej republiky
Zákon o slobode náboženskej viery vzniká ako nová cirkevná norma o postavení cirkví a náb.
spoločností z r. 1991 – vznikol v období transformácie náboženského života po roku 1989
(bol novelizovaný v roku 2000). Zákon zabezpečoval:
 slobodu náboženského vyznania prvykrát po prevrate,
 zmena podmienok v akých sa mohli náboženské skupiny rozvíjať v rámci
federácie ČSFR
Právnym základom pre tvorbu tohto zákona sa stal ústavný zákon, ktorým sa uvádzala Listina
základných práv a slobôd, keďže jeho ustanovenia dotýkajúce sa slobody myslenia, svedomia
a náboženského vyznania boli recipované do konečnej podoby zákona. Zákon slúži doposiaľ
ako základný právny predpis upravujúci postavenie cirkví a náboženských spoločností a ich
vzťahy ku štátu na území Slovenskej republiky. Vo svojich všeobecných ustanoveniach rieši

4
zákon otázku realizácie slobody svedomia a vyznania i práva byť bez náboženského vyznania.
V duchu tohto zákona sa cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou rozumie dobrovoľné
združenie osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii s vlastnou štruktúrou, orgánmi,
vnútornými predpismi a obradmi. Oba pojmy "cirkev" i "náboženská spoločnosť" sú
používané pre tie útvary, ktorých prostredníctvom prejavujú fyzické osoby kolektívne -
"spoločne s inými" a "verejne" taxatívne vymedzenými spôsobmi (bohoslužbou, vyučovaním,
náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov) svoje náboženstvo alebo vieru.

Zákon o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločnosti:

- každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne
s inými, súkromne, alebo verejne
- každý má právo slobodne šíriť svoju náboženskú vieru alebo svoje predsvedčenie byť bez
vyznania
- nikoho nemožno nútiť vyznávať akúkoľvek náboženskú vieru, alebo ho nútiť byť bez
vyznania
- cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou sa rozumie dobrovoľné združenie osôb
rovnakej náboženskej viery
- všetky cirkvi a náboženské spoločnosti majú pred zákonom rovnaké postavenie
- veriaci majú právo sa zdržovať a tieto cirkvi a náboženské spoločnosti zakladať, ako aj
vstupovať do už existujúcich cirkví a náboženských spoločností a podieľať sa na ich
živote
- cirkvi a náboženské spoločnosti registruje Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky
Problém zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. (2001).

Zmluva zabezpečila a posilnila vzťahy medzi SR a katolícou cirkvou , cirkev získala

možnosť formovať presvedčenie ľudí prostredníctvom vzdelania, dodatočným financovaním
cirkevných aktivít prostredníctvom štátneho rozpočtu a zapojením št. a verejnoprávnych
inštitúcii do misijnej činnosti a propagácii učenia cirkvy. Dáva postavenie katolíckej cirkvy
do dominantnej pozície aj voči štátu ako celku a ostatným cirkvám. Zmluva obsahuje záväzky
SR voči Vatikánu no nestanovuje žiadne záväzky Vatikánu voči SR. Záväzky sú zamerané len
na podporu jediného vierovyznania, obsahuje výhradu vo svedomí, ohrozuje slobodu
vierovyznania, privilegovanie aktivít katolíckej c. v otázkach výchovy a vzdelávania – možný
vznik štátneho náboženstva. Došlo k predefinovaniu a deštrukcii významu plurality
historických zdrojov slovenskej kultúry a hodnôt spoločnosti. Pretože vývoj slovenska
ovplyvňovali v histórii aj iné náboženské smery, filozofické, sociálne, myšlienkové
a politické prúdy, ako katolicizmus, tak došlo ku kristianizácii SR a vylúčeniu z tradície
dedičstva sekulárnych demokratických hodnôt masarykovského humanizmu.

Modus vivendi – ČSR a Vatikán (1927).

5
MODUS VIVENDI /lat. spôsob spolunažívania, koexistencie/
Dohoda o spôsobe súžitia, koexistencie štátu a katolíckej cirkvi v danej krajine, ktorá
sa uzatvára medzi vládou niektorého štátu a štátom Vatikán /svätou stolicou/. Na rozdiel od
konkordátu nepodlieha ratifikácii v parlamente. Jeho uzavretím boli posilnené pozície
katolicizmu v 1. ČSR. Podpis modus vivendi stratil platnosť po viedenskej arbitráži
/november 1938/, teda po revízii hraníc ČSR.
Vláda predmníchovského Československa podpísala s Vatikánom m.v. 2.2.1928,
pričom dohoda riešila:
1) problém delimitácie diecéz na území 1. ČSR (vymedzenie hraníc diecéz),
2) problém správy cirkevného majetku, menovania cirkevných hodnostárov a hlavne
Vatikán potvrdil hranice Československa tak , ako ich stanovila Versaillská mierová
konferencia /1919/.

Zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní.

Podpísaná v roku 2004, pričom vychádza zo Základnej zmluvy medzi SR a Svätou stolicou
z roku 2000 a obsahuje 6 článkov
- Katolíckou školou a katolíckym školským zriadením je cirkevná škola a cirkevné školské
zriadenie uznáne miestným biskupom v súlade s právnym poriadkom SR
- vyučovanie na katolíckych školách sa stotožňuje s učebnými osnovami verejných škôl,
pričom vyučovanie je v súlade s katolíckou výchovou a SR nebude žiadať, aby katolícke
školy uskutočňovali také vzdelávacie a výchovné programy, ktoré by neboli v súlade
s katolíckou výchovou
- SR a Katolícka cirkev budú spolupracovať v procese prípravy výchovno-vzdelávacích
programov v katolíckych školách
- na školách, ktoré nie sú katolícke sa vyučuje rímskokatolícke a gréckokatolícke náboženstvo
v súlade s vyučovaním na katolíckych školách
- katolícke náboženstvo sa vyučuje ako jeden z povinne voliteľných predmetov
- katolícke náboženstvo sa vyučuje podľa učebných plánov a učebných osnov, ktoré schvaľuje
Konferencia biskupov Slovenska
- Katolícka univerzita v Ružomberku má rovnaké postavenie ako ostatné verejné VŠ v SR
- Vysokoškolské pastoračné centrá (zriadené Katolíckou cirkvou) uskutočňujú pastoračnú,
duchovnú a vzdelávaciu činnosť členov akademickej obce na VŠ
- SR nebude vytvárať prekážky pre vznik a činnosť vysokoškolských pastoračných centier

2. Typy veľkých náboženských tradícií

6
 (A. Biblické náboženstvá, B. Okruh hinduisticko-buddhistický, C. Okruh konfuciánsko-
taoistická)
Charakteristika uvedenej typológie

A. BIBLICKÉ NÁBOŽENSTVÁ – monoteistické náboženstvá

Náboženstvá abrahámovskej ekumény podľa Abraháma /hebr.-podľa knihy Genezis

"otec mnohých národov"/ - prvý z mýtických praotcov /patriarchov/ židovského i arabského
národa. Žil asi okolo r.1800 pred Kristom. Z náboženského hľadiska je A. ústrednou postavou
v Biblii Starého zákona. Vyzdvihuje sa jeho poslušnosť voči bohu /Abrahámovský
monoteizmus/, viera v božie prisľúbenie sa vzťahuje na vlastníctvo Palestíny a na veľké
potomstvo.1.kniha Mojžišova /Starý zákon, Genezis/ opisuje i príbeh obetovania a záchrany
A. syna Izáka a totálne zničenie miest Sodomy a Gomory. Po tzv. "potope sveta" je to druhý
biblický príbeh, ktorý bol pre ľudstvo varovaním pred absolútnou skazou potiaľ, pokiaľ
nestratili zmysel pre vnímanie mýtu.

1. Judaizmus
 semitské, biblické, monoteistické, zjavené, prorocké, je to náb. Knihy,
 eticko-náboženská kultúra židovského národa, ktorý sa po babylónskom zajatí /6. st.
pred Kristom/ zredukoval na Júdov kmeň.
 je osnovaný na vieroučných a mravných predpisoch hebrejskej Biblie (pozostáva zo
Zákona, Proroctiev a Spisov)
 Autorita v judaizme sa opiera výlučne o tóru (obsahuje príkazy – tzv. micvot – pre
Židov) – ústrednou postavou je Mojžiš (spasiteľ)
 zvlášť sa zdôrazňuje viera v jedného Boha, záväznosť a prvenstvo tóry, presvedčenie, že
židovský národ je vyvoleným ľudom boha Jahveho, špecifický kult a množstvo
rituálnych predpisov (zákaz jesť ošípané, chanuka miesto Vianoc, barmicva...)
 Literatúra rozlišuje tri fázy evolúcie J:
1. biblická /6.-5. st. pred Kristom až po pád Jeruzalému v r.70 n.l./,
2. talmudsko-rabínska /stredoveká/,
3. reformná /nová, buržoázna/.
- Prívrženci sa považujú za členov jedného národa (židovského)

2. Kresťanstvo
 monoteistické náb., ktoré vzniklo na pôde judaizmu,
 za očakávaného mesiáša ľud považoval JEŽIŠA z Nazaretu a stali sa jeho učenníkmi =
JEŽIŠ bol ako neprijateľný náboženský reformátor odsúdený, popravený rímskymi
vládcami a jeho učeníci sa stali prenasledovanými štvancami.
 ako posvätný spis považujú Bibliu, ktorá je na rozdiel od židovskej rozsahom väčšia. B
obsahuje aj židovskú (hebrejskú) Bibliu, ktorú kresťania nazývajú Starý zákon a neskôr
sa rozšírili o Nový zákon.
 /od mena Kristus, gr. Christos – mesiáš, pomazaný, kresťania – stúpenci Mesiáša/ -
spolu s islamom a buddhizmom jedno z najrozšírenejších náboženstiev sveta. Je prísne
monoteistické, uznáva jediného boha v 3 osobách, bytosť absolútne osobnú, nemennú,
večnú, všemohúcu (filioque).
7
 pôvodne vystúpilo, resp. začalo sa formovať ako jedna zo židovských siekt, no čoskoro
namiesto Mojžišovho zákona bol prijatý "zákon Kristov". Definitívny kánon Biblie
Starého a Nového zákona bol stanovený až na Tridentskom sneme /1545 – 1563/.
 Prvý rozkol v kresťanstva na západnú a východnú cirkev /katolicizmus, pravoslávie/ sa
dovršil v roku 1054. Dezintegračné tendencie vyvrcholili v ére reformácie, tj. útoku na
katolicizmus a vzniku protestantských cirkví a siekt (15. – 16.st.) !!! (1517) Luther.

o Katolicizmus – hlásajú dogmy o trojjedinom Bohu, ktorý je všemohúci, o prvotnom

a dedičnom hriechu, svet aj človek boli stvorené Bohom, Ježiš Kristus ako spasiteľ
o Pravoslávie - nemá centrum mocnosti ako je Vatikán; neuznáva dogmu o očistci,
odpustkoch, nepoškvrnenom počatí
o Protestantizmus – luteranizmus, kalvinizmus, anglikánstvo; človek bude pred Bohom
spasený už len tým, že v neho verí; religióznosť človeka sa nenachdáza v spovedí,
motlidbách, dobrých skutkoch, ani pôste

3. Islam /arab. aslama – odovzdanie sa do vôle božej/

 patrí do trojice veľkých monoteistickcýh prorockých náb. Západu a podľa vyznávačov je
druhé najvýznamnejšie náb. na planéte.
 ide o náb., ktoré je významné svojím presahom cez hranice svetadielov a kultúr,
 misijne mimoriadne úspešný je v Afrike, a prostr. prisťahovalcov expanduje aj do
Európy, kde sa stáva početne druhým významným náb. po kresťanstve,
 štúdiu islamu sa venujú islamológovia a arabisti, u nás napr. Ján Paulíny, Jaroslav
Drobný, Attila Kovacs, z čes. Ivan Hrbek.
 islamizmus je pomenovanie pre politický islam, teda hnutie, ktoré si kladie za cieľ získať
a nastoliť islamksý štát a dodržiavať islamksé právo (Irán, Sudán).
 najmladšie zo svetových náboženstviev založené Mohamedom /preto tiež
mohamedánstvo/ a rozšírené prevažne v Afrike a Ázii. Kolískou i. bola Arábia,
predovšetkým jej mestské obchodné centrá Mekka a Medína. Základom vierouky v i. je
viera v jediného všemohúceho boha /Alláh/ a v jediného najvyššieho
proroka /Mohamed/. Základnou náboženskou autoritou i. sa stal Korán, obsahujúci
Mohamedove prejavy a výroky. Ako druhá autorita i. vystupuje náboženská tradícia
v podobe sunny. Tento pojem sa stal súčasne označením pre ortodoxnú líniu i., ktorá
dodnes kladie dôraz na univerzálnu jednotu islamu.

B. OKRUH HINDUISTICKO – BUDHISTICKÝ

1. Hinduizmus
 jedným z dvoch veľkých náb. sveta, ktoré vznikli v Ázii. Tretie najväčšie náboženstvo
 sociálno-náboženské učenie, ktoré vzniklo a je rozšírené predovšetkým v Indii /6.-4. st.
pred n.l./.
 je zvlášť príznačné zachovávanie rôznych kastovných predpisov a viera v prevteľovanie
duší - karmanová teória a reinkarnácia. Prevteľovanie trvá tak dlho, kým človek
nedosiahne dokonalosť, a tým i blaženosť.
 ako svojrázny fenomén východnej kultúry charakterizuje i polyteizmus, uctievanie
mnohých bohov a bôžikov, pričom dominuje trojica:

8
 1. Brahma (predstavuje rovnováhu, bol pokladaný za boha – stvoriteľa a stal sa
hlavným bohom trojice. Jeho povaha vždy bola dosť nejasná a v súčasnosti sa
osobitne neuctieva)
2. Višnu udržovateľ; vyznačuje sa reinkarnáciami, aby ochránil ľudstvo (Buddha)
3. Šiva ako ničiteľ, Je najrozporuplnejším hinduistickým bohom. V trimúrti (brahma,
višna, šiva) predstavuje ničivý princíp, ale aj reprodukčnú silu.
Častokrát sa Višnu a Šiva spájajú do jedného a nazývajú sa Harihara.

 posvätnou knihou sú Védy - posvätné texty hinduistov, najstaršie indické literárne

pamiatky, ktoré vznikali v období 1500 - 900 pred n.l. Vytvorené sú v archaickom
sanskrite a spolu s ďalšími védskymi textami – bráhmanami, áranjakami a upanišadami –
sa považujú za zjavené slovo /šruti/. Zachovávali sa ústne. Tvoria ich štyri zbierky –
Rigvéda, Jadžurvéda, Sámavéda a Atharvavéda. Pre hinduistov predstavujú
nespochybniteľnú autoritu.
 vývojovou fázou je filozofickejšie osnovaný Brahmanizmus, ktorý učí, že podstatou
všetkého je svetová duša, brahma, je rané indické náboženstvo a Indovia ho historicky
považujú za zdroj svojej náboženskej tradície. Prevládalo vo védskom období /r. 1200 –
500 pred n.l./ a bolo náboženstvom rituálu a obetí.
 Do hinduizmu sa nedá konvertovať, človek sa musí hinduistom narodiť
Karman /sanskr. skutok, odplata/ - mystická sila alebo zákon, podľa ktorého všetky skutky
človeka majú priame následky na jeho "budúci život" v novej telesnej existencii po jeho smrti.
Pôsobením karmamu sa duša človeka, ak bol spravodlivý, prevteľuje v človeka ešte
šľachetnejšieho, ale ak žil nemorálne, "hriešne", reinkarnuje sa do človeka nečestného, ba
dokonca vo zviera alebo hmyz. Podľa učenia o karmane človek, ktorý žil najspravodlivejším
životom, dosiahne "mokšu", oslobodenie, tj. skončí svoju samsáru a jeho duša sa prestane po
smrti prevteľovať – dosiahne nirvánu, ukončí kolobeh reinkarnácií.

2. Buddhizmus /sans. Buddhah – prebudený/

 nábožensko-filozofický systém indického pôvodu rozšírený hlavne v južnej a
juhovýchodnej Ázii /Cejlon, Srí Lanka, Čína, Japonsko, Mongolsko, Tibet/.
 historickým zakladateľom bol Siddhártha /Gautamah = Buddha, ktorý sa narodil okolo r.
560 p. n. l. pri hraniciach Nepálu a zomrel okolo r. 480 p. n. l.
 hneď po Buddhovej smrti sa konala prvá bud. synoda, kde sa sformovala ústna tradícia
bud. kánonu = Tripitaka /páli – Trojitý kôš, sanskr. Tripitakam/ - jediný dochovaný
úplny kánon buddhistickej literatúry, Théravádové spisy sú napísané v jazyku páli.
Z kánonov iných buddhistických siekt sa zachovali len jednotlivé časti sanskritské,
prípadne ich tibetské a čínske preklady.
 Tripitaka je zložený z 3 častí - pitak /"košov"/:
1. texty rádovej kázne (Vinaja)
2. učebné texty (Sútry)
3. vyššia náuka (Abhidharma)

 budhizmus bol reakciou na brahmanizmus, neuznával autoritu Véd, ani potrebu rituálu,
prevzal myšlienku reinkarnácie a oslobodenia i vieru v karmanový zákon ako činiteľa
podmieňujúceho samsáru /kolobeh životov/.
 východiskovým bodom budhizmu sú 4 vznešené pravdy a koncept dharmy = celý život
je utrpenie; utrepenie vyrastá z túžby po živote (po materiálnych veciach, túžba po
9
 snoch...); utrpenie možno odstrániť odstránením tužby po živote (túžby po vlastníctve);
túžbu po živote možno odstrániť na osemdielnej ceste
 na čele Budhizmu stojí Dalajláma

C. OKRUH KONFUCIÁNSKO – TAOISTICKÝ

Filozofickým zakladateľom tejto koncepcie, resp. taoizmu je Lao´c /žil na prelome 7.
a 6. st. pred Kr./.

1. Konfucianizmus – ucelený čínsky filozofický a svetonázorový systém. Ide o prúd činskej

filozofie spájaný s osobou Konfucia, ktorý už nezastáva vieru vo viacerých bohov a vyhýba
sa metafyzickým otázkam, pričom buduje občiansky kult (mravné usporiadanie života).
Veľký dôraz kladie na oddanosť rodine (otec sa má starať o rodinu; detí počúvajú rodičov).
Učí milovať svojich bližných a odpúšťať krivdy. Hlása spravodlivosť a oddanosť poddaných
voči panovníkovi.
 K nemá kňazov, vykonávateľmi rituálu sú "žu", vzdelaní úradníci, ktorí na základne
štátnej skúšky zastávajú všetky dostupné miesta úradnej správy v ríši.
 K ako náb. sa sformovalo krátko pred n. l., prebralo prvky staročínskeho náb.

2. Taoizmus - Cesta Tao – základná čínska svetonázorová i filozofická kategória /taoizmus/

vysvetľujúca podstatu i príčinu reality Bytia. Je založený na uvedomení si skutočnosti, že
všetky veci (živé aj neživé) sú prejavom tej istej skutočnosti – Tao. Popisuje ako môže človek
žiť v harmónii a rovnováhe s prírodou.
 uznáva 5 prikázaní (nezabíjaj, nepi víno, neluhaj, nekradni, nesmilni) a 10 cností
(dodržiavanie synovskej povinnosti, vernosť k vyššie postaveným osobám, láska,
trpezlivosť, napomínanie za zlé skutky, sebaobetovanie, chov zvierat a výsadba stromov,
stavba ciest a studní, vzdelávanie nevedomých, čítanie svätých kníh a dodržiavanie
obradov)

3. Teológia a religionistika - rozdielnosti dvoch zásadných svetonázorovo -

metodologických prístupov
k náboženstvu. Zrod religionistiky (2. polovica 19. stor.), predstavitelia, sociálne
a filozoficko-teoretické pozadie vzniku religionistiky - osvietenstvo,
M. Muller ako zakladateľ religionistickej vedy a jeho typológia náboženstva (árijské a
semitské).

Religionistika (R)

 vznikla v 2. polovici 19. stor.,

 ako akademická disciplína na vysokých školách sa presadila na prelome 19. a 20.
storočia = je teda vedou MODERNOU, pričom jedným z determinantov jej vzniku
bola kritická reflexia náboženstva,
 potreba R pretrváva, jej aktuálny význam spočíva vo vecnom, na vedeckých základoch
postavenom porozumení náboženstvám,
 podľa Komorovského (1997) je religionistika "empirická, antropologická veda, ktorá
skúma náboženské štruktúry sveta hisotricky a fenomonologicky ako zložitý,
10
 mnohovrstvový jav z aspketku psychického, sociálno-kultúrneho a z aspektu viery
človeka v určitú transcedenciu.
o z aspektu psychického sa zaoberá náboženským prežívaním človeka, jeho
náboženskou skúsenosťou, vierou, spôsobom adorácie, modlitbou a inými
náb. úkonmi, predstavivosťou, ...
o z aspektu sociálno-kultúrneho sa R zaoberá náboženstvom ako sociálnym a
kultúrnym javom, venuje pozornosť náboženským spoločenstvám a
inštitútom, ako sú cirkvi, sekty, rehole, organizácia kultu, tvorba noriem,
religiozita a pod.
o z aspektu viery človeka v určitú transcedenciu či nadprirodzenú predstavu sa
zaoberá skúmaním predmetu viery."

ZAKLADATELIA RELIGIONISTIKY:
1. Max MULLER - nemecký religionista, indológ, zakladateľ religionistiky
V roku 1873 uverejnil prácu Úvod do porovnávacej religionistiky, ktorá je považovaná
za prvý manifest porovnávacej religionistiky a stanovil ju ako samotnú disciplínu, zároveň je
prvou systematickou učebnicou religionistiky. V práci dokazuje, že je možné rozdeliť veľkú
rodinu náboženstiev, ktorú on rozdeľuje na "árijskú rodinu" a "semitskú rodinu".
Stal sa zakladateľom a vydavateľom dvoch veľkých edícií náboženskej literatúry
indických náboženstiev.

Typológia náboženstva podľa M. MULLERA:

A. Arijské náboženstvá – (hindovia, peržania)

a) Brahmanizmus – písmo sanskrit, knihy vedy, polyteizmus
b) Zorastrimus – písmo avestan/ avestanský jazyk, boh Ahura Mazda (oheň, plameň)
c) Budhizmus – jazyk páli/ budhistický kanón Tipitaky, Budha bol zbožštený po smrti.
B. Semitské náboženstvá – (hebrejci, arabi)
a) Judaizmus – hebrejský jazyk, posvätná kniha - starý zákon (5 kníh) Tóra, Boh Jahve,
prorok Mojžíš
b) Kresťanstvo – grécky jazyk, posvätná kniha st. a nový zákon, Boh, prorok Ježíš.
c) Islam – jazyk arabský, posvätná kniha korán a sunna, boh Allah, prorok Mohamed.
C. Čínske „náboženstvá“ – (východ)
a) Konfucianizmus – čínsky jazyk, zakladateľ konfucián, princíp yin a yan.
b) Taoizmus – zakladateľ Laoc, princíp (boh)tao-te-ting (cesta) je to odnož Budhizmu.

2. Cornelis PETRUS TIELE - holandský teológ, ďalší zo zakladateľských osobností

modernej R,
Podľa Tieleho je v náboženstvách potrebné rozlišovať určité stupne a vývojové smery.
Nemôžeme hovoriť o náboženstve všeobecne, ale vždy len o nejakom konkrétnom
náboženstve na danom stupni vývoja. Určujúcim významom pre rozlíšenie vývojových
smerov náboženstva boli prvé dva evolučné stupne: PRÍRODNÉ náboženstvá a na ne
nadväzujúce ETICKÉ náboženstvá. Od nich sa rozvíjajú dva smery, náboženstvá
indoeurópske a náboženstvá semitské.
Od vydania Tieleho prác môžeme R považovať za sformovanú disciplínu s relatívne
autonómnym postavením medzi vednými odbormi.

11
 3. Pierre Daniel Chantepie de la SAUSSAYE - holandský učenec, ktorý sa považuje za
tretieho zakladateľa R,
Svojou prácou o základných rysoch a metódach vedy o náboženstve prispel ku
konštituovaniu religionistiky. Popularitu si získal tým, že ako prvý religionista vniesol do
sotva ustanovenej vedy fenomenologický zreteľ, ktorý otvoril ďalší z budúcich veľkých
smerov vývoja R. Udialo sa tak v jeho učebnici dejín náboženstva, ktorej prvé vydanie
obsahovalo fenomenologickú časť.

Do dejín R prispel okrem "otcov zakladateľov" aj rumunský religionista, filozof

náboženstva, indológ Mircea ELIADE. Najviac času strávil na univerzitách v USA. Hlavnou
oblasťou jeho pôsobenia boli dejiny náboženstva a bádanie o mýtoch a mytológiách. Do
teórie R prispel projektom "totálnej religionistiky", cieľom ktorej bolo odhaliť za vonkajšími
náboženskými fenoménmi zmysel a jeho posledné zdôvodnenie. Dejiny náboženstva sú podľa
Eliadeho možné ako ustavičné, všeobecnými dejinami ľudstva sa prelínajúce stretávanie
človeka s posvätnom, vyjavovanie posvätného, zjavovanie sa boha (teofania, hierofania).
Na Slovensku významným teoretikom, priekopníkom religionistickej vedy je Ján
KOMOROVSKÝ (1924 - 2012), ktorý riešil problémy porovnávacích dejín náboženstiev a
mytológie.

V DEJINÁCH EURÓPSKEJ KULTÚRNEJ TRADÍCIE:

 v gréckej a rímskej antike sa zo spojenia nábožensko-politického a prírodno-
filozofického motívu zrodila prvá veľká kritika gréckeho náboženstva - kritika
XENOFANOVA. Xenofanes bol považovaný za prvého ateistu, lebo neuznával bohov
ľudového náboženstva. Postrehol, že každý národ má svoje vlastné predstavy a obrazy
o bohoch.
 kriticky sa postavil ku náboženstvu aj sofista Protagoras, autor spisu O bohoch, kde
hovorí: "O bohoch nemôžem vedieť, ani že sú, ani, že nie sú, ani akú majú podobu."
 psychologizujúci prístup k náboženstvu mali starovekí grécki atomisti, a to
Demokritos, Epikuros i rímsky básnik Titus Lucretius Carus.

OSVIETENSTVO
 v 17. - 18. stor. sa určujúcim znakom vo vzťahu k náboženstvu a náb. tradíciám stala
kritika náboženstva, pričom sa spájala s kritikou spoločnosti, sociálneho a
spoločenského poriadku.
 I. Kant, predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie, a jeho slávny článok Čo je
osvietenstvo?, v ktorom charakterizuje osvietenstvo týmito slovami: "Osvietenstvo je
východiskom človeka z nezrelosti, ktorú si sám zavinil. Nezrelosť je neschopnosť
používať svoj vlastný um bez usmerňovania inými. (...) Maj odvahu používať svoj
vlastný rozum. To je heslo osvietenstva. (...)" (1996, s. 136 - 137).
 vo francúzskom osvietenstve sa spravidla rozlišuje medzi dvoma krídlami filozofov:
1. reformistické, ktoré sa zameriava na kritiku oficiálneho kresťanského
náboženstva, náboženského fatalizmu a poverčivosti. V duchu deizmu a
koncepcie prirodzeného = rozumového náboženstva ho rozvíjali F. M. A.
Voltaire a J. J. Rousseau.
2. revolučné, sústreďuje autorov ktorí sa politicky angažovali pre republiku a
filozoficky obhajovali materialistické hľadiská (ateizmus), založené na
mechanistickom výklade prírody (Helvétius, Holbach, Diderot, La Mettrie).
12
 Existenciu náboženstva sa snažia vysvetliť jeho prevedením na rôzne sociálne,
politické, hospodárske či kultúrne príčiny.

V rámci systematickej religionistiky rozlišujeme tieto jej súčasti, resp. SUBDISCIPLÍNY:

1. historická R
 v R je najstarším východiskom práve historické východisko, ktoré sa týka
výskumu náboženského písomníctva (zvlášť posvätných textov),
 najpoužívanejšou metódou historického výskumu je dedukcia, schopnosť
vedca z analyzovaného materiálu vyvodiť súvislosti vzniku i tvárnosť danej
relígie,
 historický výskum náb. vidí spojenie medzi dejinami náboženských
skutočností, predstáv a postojov a dejinami politickými, sociálnymi,
hospodárskymi a kultúrnymi,
 pre pochopenie starých náboženstiev mnoho vykonali filológovia - podľa F.
Heilera (1892 - 1976) filologická religionistika - sinológovia, iránisti,
hindológovia, tibetológovia, egyptológovia, ... .
2. porovnávacia R
 má za úlohu systematizovať poznatky religionistiky prostredníctvom popisu
náb. javov a ich vzájomného porovnávania,
 nedeliteľnou súčasťou religionistickej komparatistiky je ohraničovanie sveta
náb. javov voči fenoménom, ktoré sú súčasťou sveta profánneho (pozemského)
bytia,
 za spoločného typologického menovateľa sa považuje pojem svätosti (sacrum),
 rozlišujú sa dva typy porovnávacích výskumov:
o kompatibilné porovnávania, ktoré sa sústreďuje na vyhľadávanie,
konštruovanie spoločných znakov rôznych náboženstiev, napr. postava
náboženského proroka;
o kontrastno-porovnávací typ, ktorý nehľadá spoločné rysy medzi javmi
rôznych náboženstiev, ale znaky špecifické, ktoré umožňujú detailný
popis daného javu a jeho funkciu, napr. predstava boha v kresťanstve,
hinduizme, budhizme.
3. kontextuálna R
 na akúkoľvek skutočnosť, teda i skutočnosť náboženskú, sa z hľadiska vedy
nazerá cez kontext; v prípade náboženstva ide o sociálno-kultúrne súvislosti,
 úlohou kontextuality v náboženstve je rozpoznanie, popis a charakteristika
mimonáboženských aspektov náboženských skutočností,
 do tejto R býva zaraďovaná aj sociológia náboženstva (SN), ktorá skúma a
vysvetľuje mnohostranné vzťahy medzi kultúrou (spoločnosťou) a
náboženstvom. SN zaradila medzi nové témy také problémy, ako náboženstvo
a médiá, náb. a transnacionalizmus, náb. terorizmus, náb. a internet,
komercionalizácia náboženstva,
 do análov psychológie náboženstva (PN) sa zapísali myšlienky mysliteľov,
ako W. James, S. Freud, C. G. Jung. Základným výskumným rámcom pri PN
je to, že náb. má svoje najpodstatnejšie miesto v prežívaní každého
náboženského človeka,
13
  geografia náboženstva sa zaoberá vplyvom náb. v určitom zemepisnom
priestore,
 kultúrna antropológia (etnografia) študuje náb. fenomény v súvislosti s
otázkami pôvodu, štruktúry, pohybu ľudských etník. Jej najvplyvnejším
smerom je štruktúrna antropológia, za jej zakladateľa sa považuje C. Lévi-
Strauss (1908 - 1990)

Teológia (T)

 gr. theos - boh, logos - náuka, učenie, slovo,

 nazýva sa aj bohoslovím a je interpretovaná ako náuka, reč o Bohu, ktorá
systematickým spôsobom podáva všeobecné i špecifické poznatky o náboženstve a
jeho bohu, je to systém teoretický a zároveň praktický; primárne je filozoficko-
teoretickou reflexiou viery,
 vo vzťahu k náb. plní deduktívnu, normatívnu a apologetickú funkciu,
 T. Halík hovorí, že dobrá teológia je predovšetkým HERMENEUTIKA - umenie
výkladu, zodpovedná, starostlivá a pritom tvorivá interpretácia symbolickej reči
Božieho sebapredstavenia, "zjavenia", ako ho podáva Písmo a Tradícia.
 súčasná teológia sa prezentuje ako zvláštna vedecká disciplína akademického štúdia:
svoju vedeckosť zdôvodňuje vymedzením svojho predmetu a metód jeho poznania,
pričom zdôrazňuje, že nemožno Boha objektivizovať,
 teológ skúma cudzie náboženstvo, náboženskú a do istej miery aj svetskú kultúru cez
prizmu vlastného náboženstva, je zaviazaný svojej viere, svojej cirkvi, svojej doktríne,
používa jazyk teocentrického univerzalizmu,
 najvlastnejším rozmerom T je teonómia (gr. theos - boh, nomos - zákon), t. j. princíp,
ktorý predpokladá božskú substanciu ako poslednú podmienku, dôvod a možnosť
existencie prírodnej a sociálnej skutočnosti, mravného správania sa ľudí osobitne,
 T je vlastná biblickým náboženstvám - kresťanstvu, judaizmu, islamu,
 T chápe náboženstvo ako jav pôvodný, neodvoditeľný, plne autonómny, veličinu "sui
generis" - t. j. ide tu o presvedčenie o jeho mimoľudskom, božskom pôvode.

PREDSTAVITELIA TEOLÓGIE

1. Aurélius AUGUSTINUS (354 - 430)

 zvaný tiež ako blažený; je ranokresťanský filozof - teológ a najvýznamnejšia
osobnosť patristickej epochy,
 vytvoril systém spirituálneho monizmu, v ktorom je BOH najvyšším princípom a
zdrojom sveta. Boh stvoril svet zo svojej slobodnej vôle, teda stvoril aj hmoty, je
najvyšším dobrom a krásou, je čistou formou. Každému predmetu zodpovedá Božia
idea ako jeho vzor. Láska k Bohu je teda najvyššou cnosťou a zárukou dobrého
konania.
 dielo O pravom náboženstve

2. Tomáš AKVINSKÝ (1225 - 1274)

 vedúca osobnosť stredovej scholastiky bol v roku 1 323 vyhlásený za svätého, jeho
filozoficko-teologický názor je aj sporom o kompetenciách ľudského rozumu,

14
  filozofia je skúškou teológie, poznanie a veda nie sú nepriateľmi viery, ale jej
pomocníci,
 vybudoval racionalistický filozofický systém ontoteológie, kde Boh je princípom
bytia a bytím súčasne. Boh je predovšetkým bytosť rozumová, svet je aktom jeho
vôle, má však rozumový zámer, preto ľudský rozum, v ktorom je uložená iskra
Božieho rozumu, má možnosť tento zámer skúmať a nasledovať.

ZÁVER:
Religionistika je premýšľanie o náboženstve ZVONKA, čo predpokladá najväčšiu metodickú dištanciu,
pochopenie iného náboženstva sa odohráva na pozadí kultúrneho kontextu vlastného náboženstva, teda fenoménu
predporozumenia. Teológia je bádanie o náboženstve ZVNÚTRA, t. j. náboženstvo premýšľa o seba samom,
hovoríme o náboženskskej sebareflexii.

4. Náboženstvo ako sociálno-historický fenomén i religionistický problém.

Typológia náboženstva - náboženstvá polyteistické a monoteistické, prírodné a kultúrne,
Knihy, karmové a teistické, národné a univerzálne - pluralita náb. javov a prejavov.
Kryptoreligiozita, nové kulty - pokus o synkrézu vedy a viery (New age, Scientológia)

Náboženstvo ako sociálno-historický fenomén i religionistický problém

Fenomén náboženstva bol v dejinách religionistiky vymedzovaný prostredníctvom podstaty,
preto sa takýto prístup k definovaniu náboženstva označuje ako substančný. Skutočnosť je tak
rozdelená do dvoch od seba odlíšených sfér, a to do 1. sakrálnej (posvätnej) a 2. profánnej
(svetskej). V sociológii náb. túto pozíciu zastával aj E. Durkheim, ktorý v diele Elementárne
formy náboženského života definoval náboženstvo, ako "pevný systém presvedčení a praktík,
ktoré sa vzťahujú na posvätné veci (...)".
– pojem náboženstvo ako pojem abstraktný, to znamená, že ako pojem zahŕňa väčšie
množstvo predmetov, jednotlivostí, ktoré doňho patria. Pojem existuje prostredníctvom
jednotlivostí, kt. ho napĺpňajú.
Religionistika definuje pojem náboženstva ako pojem kt. zahŕňa:
1. vnútorné delenie náboženstiev na náb. podľa počtu bohov – monoteizmus 1 boh,
polyteizmus viac bohov, henoteizmus – 1 hlavn. boh a viac ostatných
2. delenie náboženstiev ktoré nedisponujú predstavou boha v zmysle monoteistickom
(vyspelých sústav), ale zbožšťujú prírodné a spoločenské javy – divinácia – zbožštenie
prír. a spoloč. javou, mytológia – pohanské náboženstvá.
3. predstavu v kt. sa vyznačuje tým že sa tu narába s transcendetnou silou, mocou,
poriadkom – tieto typy nie su perzonifikované – hinduistiko budhistický štýl.

Otázka pôvodu náboženstva, jeho vzniku a vývoja z pohľadu religionistiky:

o Zakladateľ náboženskej antropológie E. B. TYLOR (1832 - 1917) je autorom hypotézy
animizmu (lat. anima - duch, duša), podľa ktorej viera v dušu je vlastným prameňom
náboženstva. Ľudia, zvieratá, rastliny a predmety vlastnia dušu. Tylor považoval túto
teóriu za východisko všetkých náboženstiev, za tzv. minimálnu definíciu.
o Z kultu predkov - manizmus - odvodzoval náboženstvo anglický filozof a sociológ H.
SPENCER (1820 - 1903), podľa ktorého náb. spočíva na viere v posmrtný život, ku
ktorej sa pridáva predstava o vplyve mŕtvych na život pozostalých.

15
 o Z úcty k božskému predkovi a teda z totemizmu, ho vykladal Škót W. B. SMITH. E.
DURKHEIM zastával hypotézu s obmeneným dôrazom na neosobnú silu totemu.

o Francúzsky pozitivizmus definuje náb. ako: pozostatok primitívneho, predvedeckého

obdobia ľudského vývoja, všetky náb. pochádzajú z jediného, všeobecného ľudského
omylu, z primitívneho prístupu ku skutočnosti.
o Popri starších teóriách o náb. evidujeme aj novšie, ktoré sa zhodujú v tom, že náb. sa učí
žiť v nových sociálno-kultúrnych podmienkach, a preto jeho vývoj môže viesť ku
zložitejším, ale i jednoduchším tvarom.

NÁBOŽENSTVO

 (lat. religio - strach, povera, náb. cit, zážitok, záväzok, povinnosť, zbožnosť,
svätosť,...)
 je kultúrno-dejinný jav, symbolická forma kultúry, ktorá sprevádza a spoluvytvára
nám známe dejiny ľudstva.
 lat. ekvivalent religio - významovo sporný už pre neskorú antiku,
 ide vždy o relačný fenomén,
 je určovaný vzťahom človeka k moci či sile, ktorá ho prevyšuje a predstavuje
poslednú podmienku jeho existencie,
 je vyjadrením vzťahu k mimoľudskej neempirickej, nadprirodzenej, nadzmyslovej
skutočnosti, voči ktorej stojí veriaci človek s pocitom závislosti,
 z tohto sa odvodzujú základné funkcie náb.:
1) kultúrno-integračná - vzťahový bod posvätna umožňuje jednotné chápanie
ľudskej skutočnosti,
2) orientačná - náb. slúži ako kompas, systém orientácie vo svete,
3) nominalizačná - zmenšenie, umenšenie človeka ako protikladu v náb. vzťahu.
 náb. vytvára spoločenstvo indivíduí, väzbou medzi nimi je spoločná viera v posvätno,
 náb. je (aj) určitý spôsob života, určitá kultúra, svojbytnosť a identita.
 pod termínom náb. rozumieme dva významy:
1. predmet viery, vyznanie,
2. náboženský systém.

Spoločné znaky svetových náboženských systémov podľa V. ZDYBICKEJ:

1. N. nie je len záležitosťou jednotlivca, je aj faktom sociálnym a kultúrnym - tvoria
zložitú oblasť kultúry, vedľa vedy, morálky, umenia.
2. N. ako fakt sociálny a kultúrny je:
a) systém právd hlásaných a vyznávaných v určitej spoločenskej skupine, suma
názorov týkajúcich sa predmetu n., svätosti, ich vzťahu k svetu a k človeku
b) skodifikovaný kult božstiev,
c) súhrn noriem správania, náb. motivovaná morálka,
d) nábož. organizácie a inštitúcie /cirkvi, rehole, sekty/,
e) v n. sa realizuje osobitná hodnota svätosti, posvätná, ktorá pretvára všetko
svetské, profánne.
3. N. je určitou formou ľudského vedomia. Náboženská viera a úkony sú aktmi
psychickými, k nim patria poznávacie a citové zážitky, predstavy, túžby a pod.
4. N. je faktom ontickým, určitým spôsobom ľudskej existencie.
16
 náboženstvá polyteistické a monoteistické, prírodné a kultúrne,
náboženstvá Knihy, náboženstvá karmové a teistické, národné a univerzálne

V rámci typológie náb. je rozhodujúcim faktorom vzťah človeka k moci či sile -

pociťovanej ako posvätno - ktorá ho prevyšuje a predstavuje poslednú podmienku jeho
existencie. Vedľajším kritériom je historické a geografické umiestnenie náboženstva,
prípadne miesto človeka v danom religióznom systéme.

1. Podľa počtu bohov

a) monoteizmus (gr. mono - jeden) - uznáva ako trans. skutočnosť jediného
"pravého", absolútne dokonalého osobného Boha, ktorý je od sveta odlišný a
okrem neho už niet žiadnych bohov. Kresťanstvo, judaizmus, islam
b) polyteizmus (gr. polys - mnoho) - prepodkladá, že existuje viac bohov, ktorí
pôsobia vedľa seba, niekedy v súlade, niekedy v protichodne (napr. bohovia
slnka, vojny, plodnosti, krásy, obchodu ...). Príkladom je napr. egyptské, grécke
a rímske náb., dnes napr. japonský šintoizmus, hinduizmus.

2. Prírodné a kultúrne náboženstvá:

a) prírodné  najstarší druh náboženského systému. Prírodné náboženstvá sú
všeobecne zamerané na myšlienku, že bohovia a iné nadprirodzené sily možno nájsť
prostredníctvom priamej skúsenosti s prírodnými objektmi. Typické sú polyteizmom.
Nespoliehajú sa na písma, ani prorokov ale každý je schopný okamžite pochopiť
božskosť.
b) kultúrne judaizmus, kresťanstvo, islam, hinduizmus, budhizmus... Ide o
„modernejšie“ náboženstvá, ktoré sa vyznačujú normami, hodnotami, tradíciami,
obradmi, svätou knihou, prorokom...

3. Geografické delenie náboženstiev

a) národné náboženstvá - sú priamo označované názvom národa - grécke,
rímske, čínske, atď., pričom niektoré z nich presiahli národné hranice, ale
nestali sa svetovými náb. (náb. nadnárodné),
b) svetové (univerzálne) náboženstvá - také, ktoré presahujú hranice rás, kultúr i
kontinentov (kresťanstvo, islam, budhizmus). Žiadnemu sa nepodarilo
preniknúť do všetkých krajín, no najbližšie má k tomu kresťanstvo.

4. Náboženstvá knihy - ide o obrovskú masu náboženstiev ľudstva = judaizmus,

kresťanstvo, islam

5. Náboženstvá karmové - čin, dielo, skutok, poriadok, kozmický zákon stojaci i nad
bohom (bohmi), bohovia nie sú v nadradenom vzťahu voči karmanu, skutočnosť je
jedna jediná (dharma, brahma, tao) = budhizmus, hinduizmus, taoizmus.
konfucionizmus.

6. Náboženstvá teistické
 Boh ako osobný, duchovný princíp bytia = kresťanstvo, judaizmus, islam,
mitraizmus

17
 Pluralita náboženských javov a prejavov
Náboženský pluralizmus sa stal známym rovnako ako v religionistike, tak aj v sociológii,
politológii, kulturológii či teológii. Sme svedkami návratu náboženstva do verejného
priestoru; sociológia náboženstva na jednej strane eviduje trend deprivatizácie náboženstva -
akéhosi odsúkromnenia náboženstva a jeho návrat do verejného priestoru; na strane druhej ide
o individualizáciu náboženstva - ide o trend deinštitucionalizácie viery, viera stráca úradný,
cirkevný rozmer, človek nepotrebuje religióznu vieru identifikovať s cirkevnou inštitúciou.

Popri tom neprestáva proces sekularizácie, no nemal by nás prekvapiť vznik, resp.
príchod nových náboženských hnutí, nových kultov, v kresťanstve obrodných hnutí, ale
i znovu nájdená viera v mágiu. Rovnako dochádza k oživovaniu tradičných náboženstiev v
juhovýchodnej Ázii, no rovnako aj k vlne reislamizácie.

a) horizontálna rovina NP, teda plejáde náboženstiev existujúcich vedľa seba v

tolerantných alebo nepriateľských vzťahoch, úlohou religionistiky je poskytovať
základné reálie o daných náboženstvách.
b) vertikálna rovina NP, a teda ide o dejinnú variabilitu v rámci konkrétneho
náboženstva, tzn., že ide o rozpoznávanie historických koreňov jednotlivých
náboženstiev.

Kryptoreligiozita (veda ako „náboženstvo“, viera v charizmatických politických vodcov)

náboženstvá kryptoreligiózne (gr. skrytý, tajný), označované aj ako náboženstvá implicitné
(lat. implicite – spletené, zmätené, zahrnuté v niečom, bez jasného vyjadrenia) či svetské.
V prípade týchto „náboženstiev“ chýba fundamentálny rozmer náboženstva – pojem
transcendentnej skutočnosti, božskej entity či božskej substancie. Za kryptoreligiózne
náboženstvo označujeme „vieru“ vo vedu, vieru v politické kulty, strany a ich vodcov
(komunizmus, fašizmus, nacionalizmus)
- ide o náboženstvo, ktoré sa ako také nedeklaruje alebo svoj religiózny charakter dokonca
popiera (napr. rodný kraj ako „posvätné miesto“, moderná veda, ideologicko-politické
hnutia, šport, konzum). Ďalším pojmom je pseudonáboženstvo, kedy sa určité hnutie snaží
vzbudiť dojem, že má náboženský, resp. posvätný charakter (napr. scientologická cirkev)

NOVÉ KULTY - POKUS O SYNTÉZU VEDY A VIERY (New Age, Scientológia)

 NEW AGE (NA)
/angl. Nový vek, éra; tiež Nový aeón/ - široké hnutie so spirituálnymi a filozoficko-
synkretickými rysmi, pre ktoré býva zaradené k tzv. novej religiozite, i keď poňatie New Age
ako "nového náb. je viac ako sporné". Hnutie je inšpirované a ovplyvnené panteizmom
a východnými duchovnými prúdmi. Odvoláva sa na vedecké názory a má svoju vlastnú
filozofickú a náboženskú interpretáciu. Hlása spirituálnu evolúciu jednotlivca, zdroj šťastia
nachádza v človeku samom. NA opomína monistickú normatívnosť tradičného náb., absentuje
tu jeden záväzný kanón viery, jedna Kniha, jeden katechizmus, jeden pontifik či kňaz, jedna
inštitúcia, jedna cesta ku spáse, jedno desatoro, jeden Boh.

 SCIENTOLÓGIA

18
/lat. scientia – veda, gr. logos – náuka, slovo, "náuka o vedení", angl. Scientology alebo The
Church of Scietology/ - zakladateľom je Hubbard, a ide o „aplikovanú náboženskú
filozofiu“, ktorá obsahuje metódy a postupy na zvyšovanie duševných a duchovných kvalít
jedinca. Cieľom je dosiahnutie duševného zdravia. Najdôležitejšie predpoklady: človek je
nesmrteľná bytosť; skúsenosti človeka siahajú ďaleko za jeden život; schopnosti človeka sú
neobmedzené, aj keď si ich momentálne nie je vedomý. Predpokladá, že človek je v podstate
dobrý a jeho duchovné spasenie závisí na ňom samotnom.

5. Štruktúra náboženstva - náboženské vedomie

(teoretické - teológia, každodenné, problém sekularizácie náboženského vedomia),
náboženský kult, náboženské organizácie - cirkev, sekta, denominácia, rády a rehole,
kongregácie.

Štruktúra náboženstva - náboženské vedomie

(teoretické - teológia, každodenné, problém sekularizácie náboženského vedomia)

Náboženstvo pozostáva z troch, relatívne samostatných na seba nadväzujúcich komponentov

(prvkov):
A. Náboženské vedomie,
B. Náboženské inštitúcie,
C. Kult.

Náboženské vedomie
 predstavuje súbor, súhrn predstáv, ideí, názorov, pojmov, myšlienok a emócií
viažucich sa na predmet viery, pričom pozostáva z dvoch rovín:
o z každodenného náboženského vedomia, kde zvyčajne absentuje teoretický
moment;
o z teoretickej podoby, ktorú reprezentuje teológia ako filozoficko-teoretická
reflexia viery.

Sekularizácia náboženského vedomia:

Sekularizácia/lat. saecularis – svetský/ - zosvetštenie, "odcirkevnenie", oslobodenie,
emancipácia spod vplyvu náboženstva. Odklonenie od náboženských hodnôt a inštitúcií.
Podľa sekularizačných téz vedie modernizácia k úpadku náboženstiev a to ako v spoločnosti,
tak aj v mysliach jednotlivcov. Išlo o zabratie cirkevného majetku a jeho prevedenie do
vlastníctva svetských feudálov. V 18. a hlavne 19. st. sekularizácia /teoreticky i prakticky/
nadobúda širší význam a zmysel. Proces zosvetštenia zasahuje tiež oblasť vedy, mravov,
politiky, umenia, myslenia a kultúry vôbec. Sakralizácia /lat. sacrum –posvätná vec/ - opak
sekularizácie, tj. znásobenie vplyvu náboženstva a cirkevných ustanovizní na všetky sféry a
zložky života spoločnosti.

Náboženský kult, náboženské organizácie - cirkev, sekta, denominácia, rády a rehole,

kongregácie.

19
Kult
 lat. cultus - uctievanie
 je vnútorná alebo vonkajšia činnosť, ktorú človek vykonáva ako výraz úcty k
najvyššej hodnote a absolútnu, transcedentnému bytiu -k bohu,
 patria tu všetky druhy činnosti s náboženskými predstavami: obrady, obetovania,
modlitby, bohoslužby, sviatosti, mystériá
 v súčasnej religionistike sa zdôrazňuje semiotický, znakový charakter náboženského
kultu. Poníma sa ako systém a ako činnosť. Ako systém, štruktúra tvorí súbor znakov,
pomocou ktorých dochádza ku komunikácii medzi nábožensky založeným človekom a
sakrálnou skutočnosťou.

Náboženské organizácie
 majú organizačnú podobu cirkvi, sekty, denominácie, kongregácie, rehoľných
spoločenstiev - kongregácií a rádov. Pojmy ako sekta, cirkev, denominácia či kult sú
zakorenené v kresťanstve.

CIRKEV
 (gr. kyriaké/kyrios - Pán, t. j. pán cirkvi, z toho slovanské cerkov, cirkva, ger. Kirche,
angl. church, ...),
 zo sociologického hľadiska je religióznym spoločenstvom, konvenčnou organizáciou,
ktorá združuje veriacich toho istého vierovyznania a následne kultu; je riadená
hierarchicky usporiadaným kňazským aparátom
 vzťah cirkvi a štátu
 SR prezentuje vo vzťahu štátu a cirkvi model asymetrický, t. j. štát je laický, ale k
odluke cirkvi a štátu nedošlo. Cirkvi a náb. spoločnosti registrované v SR vyvíjajú
svoje aktivity na základe zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a
postavení cirkví a náboženských spoločností; ďalšie podmienky registrácie cirkví
upravil zákon č. 192/1992 Zb. o registrácii cirkví a náb. spoločností. Zákon č.
394/2000 Z. z. - ktorým sa novelizoval zákon č. 308/1991 Zb. - deklaruje rovnosť
cirkví pred zákonom a poskytuje im možnosť uzatvárať zmluvy so štátom.

 SR nateraz registrovala tieto cirkvi a náboženské spoločnosti:

1. Rímskokatolícka cirkev v SR,
2. Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku,
3. Gréckokatolícka cirkev v SR,
4. Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku,
5. Pravoslávna cirkev na Slovensku,
6. Náboženská spoločnosť Jehovovi svedkovia v SR,
7. Evanjelická cirkev metodistická,
8. Cirkev adventistov siedmeho dňa (Slovenské združenie),
9. Bratská jednota baptistov v SR,
10. Cirkev bratská v SR,
11. Apoštolská cirkev na Slovensku,
12. Ústredný zväz Židovských náboženských obcí v SR,
13. Starokatolícka cirkev na Slovensku,
14. Kresťanské zbory na Slovensku,

20
 15. Cirkev československá husitská na Slovensku,
16. Novoapoštolská cirkev v SR,
17. Cirkev Ježiša Krista svätých neskorších dní,
18. Bahájske spoločenstvo na Slovensku.

 Základná zmluva medzi cirkvou a Sv. stolicou - súčasťou prameňov štátneho

cirkevného práva na Slovensku sa stali (aj) zmluvy cirkví so štátom. Ide o Základnú
zmluvu medzi Slovenskou republikou a Sv. stolicou publikovanou v Zb. z. SR formou
Oznámenia Ministerstva zahraničných vecí SR č. 326/2001 Z. z. a Zmluvu medzi SR a
registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami č. 250/2002 Z. z. Zmluva
medzi SR a cirkvami a náboženskými spoločnosťami registrovanými podľa zákona č.
308/1991 Zb. v znení zákona č. 394/2000. Z. z. sa dotýka 11 registrovaných cirkví a
náboženských spoločností. (zmluva sa netýka podčiarknutých cirkví, ostané sú
súčasťou zmluvy)

SEKTA
 lat. secta - sekta, smer, strana
 skupina či spoločenstvo veriacich vyznávajúcich určitú obmedzenú doktrínu,
s radikálnym alebo protestným programom, ktorým sa odštepuje zo štruktúry
náboženského spoločenstva nárokujúceho si pravovernosť. Doktrína sa zakladá na
rozpracovaní vlastnej ideológie, nonkonformizme, s vlastnou hierarchiou hodnôt a
mravných noriem i životných pravidiel. Niektoré sekty majú v programe mravné
povznesenie ľudstva, iné, adventistické, hlásajú blízky koniec sveta, ďalšie sa
sútreďujú na vnútorné náboženské zážitky alebo si kladú poznávacie ciele.
 význam slova sekta sa posúva. Nemecký protestantský teológ, filozof, historik a
sociológ Ernst Troeltsch uviedol definičné znaky sekty a cirkvi:

SEKTA CIRKEV
členstvo je založené členstvo je dané narodením
na voľnom akte v dospelosti v rodine člena cirkvi
členstvo ma exkluzívny charakter prevláda tendencia k inkluzivite
náboženský partikularizmus, ktorý
vedie typická tendencia k
k hlásaniu vlastnej vyvolenosti a univerzalizmu
odsudzovaniu iných
malá skupina široká štruktúra
spása má byť dosiahnutá morálnou
náuka zdôrazňuje božiu milosť
čistotou
profesionálne duchovensto hrá malú
úlohu činnosť je úzko spätá s
(alebo žiadnu), vysoká spoluúčasť profesionálnym duchovenstvom
laikov,
silná tendencia k prispôsobeniu sa
nepriateľský alebo indiferentný vzťah
svojmu okoliu a hľadaniu
k sekulárnej spoločnosti alebo k štátu,
kompromisov, teda konformita
náuka uznáva za autentické
bežne sú akceptované i neskoršie
vyjadrenie
intepretácie
viery iba pôvodné zjavenie
21
 členovia sa regrutujú z nižších tried
alebo znevýhodnených skupín, preto
je sociálna berie sa ohľad na sociálnu
prestíž ignorovaná. stratifikáciu
Základom sú duchovné a
charizmatické kvality

DENOMINÁCIA
 lat. denominare -určovať
 samostatné, zvyčajne protestantské cirkvi organizované na regionálnom alebo
etnickom základe, ktoré však majú totožnú vierouku aj organizačnú štruktúru, sú
budované na rovnakých zásadách cirkevnej správy; napr. evanjelické cirkvi
augsburského vyznania (luteráni), evanjelické reformované cirkvi (kalvíni), metodisti,
baptisti, ...

REHOLE
 lat. regula - pravidlo, poriadok,
 podľa Kódexu kanonického práva patria medzi "Inštitúty zasväteného života a
spoločnosti apoštolského života", t. j. náboženské združenia, ktorých členovia
(rehoľníci a rehoľníčky) žijú vo zvláštnych komunitách (kláštoroch), pričom sa riadia
a žijú podľa cirkvou stanovených zásad.
 početné rehole vznikli v kresťanstve, ide o rehole rímsko-katolíckej cirkvi = jezuiti,
františkáni, dominikáni; a v pravoslávnej, resp. grécko-katolíckej, kým v
protestantskej cirkvi sa odmieta rehoľný spôsob života.

KONGREGÁCIA
 lat. congregatio - zhromaždenie, obec
1. typ rehoľnej spoločnosti, členovia skladajú iba jednoduché sľuby, nenosia habit,
zvyčajne majú určenú oblasť praktickej činnosti (misia a duchovná služba pre
chorých)
2. výkonný úrad pápežskej kúrie (Kongregácia pre náuky viery)
3. náboženské združenie laikov schválené cirkvou (mariánska kongregácia)
4. cirkevná obec, ktorá je vo svojom rozhodovaní plne autonómna, nepredpokladá
existenciu nadradenej štruktúry, CO sa môžu združovať do vyšších celkov, napr.
združení a asociácií.

6. Charakteristika náboženskosti (M. Eliade),

nábožensky vykladaná skutočnosť, nábožensky vykladané normy,
nábožensky vykladaná skúsenosť.
Čas lineárny, cyklický. Náboženstvo ako systém znakov a symbolov.

Charakteristika náboženskosti (M. Eliade), nábožensky vykladaná skutočnosť,

nábožensky vykladané normy, nábožensky vykladaná skúsenosť
1. M. ELIADE a jeho dielo Šamanské a archaické techniky extázy z r. 1964
2. záujem o šamanizmus podnietil aj americký antropológ Carlos CASTANEDA

22
 obaja zvýšili záujem o šamanizmus a ich práce vyšli v dobe experimentovania
s drogami za účelom zmenených stavov vedomia. Toto novodobé vyvolávanie
zmenených stavov vedomia za účelom získania náb. zážitkov dostalo pomenovanie
NEOŠAMANIZMUS.
Projekt - "totálna religionistika", cieľom ktorej bolo odhaliť za vonkajšími
náboženskými fenoménmi zmysel a jeho posledné zdôvodnenie.

Prvým krokom religionistických úvah o náboženstve je výskum konkrétnych aspektov

náboženskosti danej kultúry alebo spoločenstva. Tieto aspekty sa rozdeľujú do troch skupín:

1) NÁBOŽENSKY VYKLADANÁ SKUTOČNOSŤ

Spoločným znakom náb. je to, že vedľa skutočnosti, ktorá je prístupná každodennou
praktickou skúsenosťou existuje ešte skutočnosť iná, odlišná = skutočnosť iného poriadku
= A, alebo aspoň odvrátená, iná, bežne neprístupná strana empiricky známej skutočnosti, t. j.
nejedná sa o inú skutočnosť, ale o akúsi druhú stranu, "podstatu" tejto jednej skutočnosti = B.
Pre obidva prípady (A + B) platí, že náb. si nárokuje schopnosť sprostredkovať o nich
potrebné poznatky, ktoré zaručia kontakt s inou skutočnosťou prostredníctvom ponúkaných
kultových modlitieb, úkonov, posvätných inštitúcií, učiteľov, kňazov, ..., predmetov, ktoré
slúžia na pozdvihnutie zbožnosti z hľadiska veriacich (sošky, ružence, krížiky), atď.

A. Biblické kultúry (náb.) z hľadiska filozofie náb. prezentujú dualistický, resp. monistický
výkladový model sveta postavený na tradícii Západu, ktorá narába s pojmom božského bytia;
Boh je princípom bytia a bytím súčasne, je základom a pôvodcom všetkého existujúceho, kým
vrstva nedokonalého bytia sa chápe ako niečo neúplné, hriešne, nižšie. Model A rozlišuje
sakrálne a profánne, božské a svetské.

Náboženstvá biblického pôvodu či náb. abrahámovej ekumeny - judaizmus, kresťanstvo,

islam - majú niekoľko spoločných prvkov:
1) existuje najvyššia bytosť ako stvoriteľ a strážca života a dejín,
2) najdôležitejšou ľudskou činnosťou je úcta a služba Boha;
3) Boh a svet sa od seba radikálne líšia;
4) Boh komunikuje s ľuďmi prostredníctvom zvláštnych poslov (Abrahám, Mojžiš, Ježiš,
Mohamed, ...),
5) povaha a vôľa Božia bola ľuďom oznámená a zapísaná v posvätných textoch, atď.

MÝTUS na rozdiel od kresťanstva je fundovaný na vedomí jedného, nerozdeleného

sveta, prírodnej a sociálnej skutočnosti ako celku. Naproti tomu judaizmus i kresťanstvo sú
osnované na viery, milosti božej, viery ako daru od Boha, medzi Bohom a človekom je
priepasť, dištancia, disproporcia, nižšieho (pozemského) a vyššieho (božského), ktorú
prekročí iba VIERA.

MÝTY HOVORIA O STVORENÍ SVETA.

 Nový rok spadá v jedno s prvým dňom stvorenia, rok je časový rozmer kozmu,
kozmogonický mýtus je exemplárny model stvorenia,
 rituály a slávnosť znamenajú, že čas je znovu na svojom počiatku, je to čas pri
Stvorení, a teda človek sa očisťuje, vyháňa hriechy, lebo cez rok čas opotreboval
ľudskú bytosť,
23
  periodický návrat času na počiatok - čas pri stvorení - je časom cyklickým a Mircea
Eliade ho zabudoval do mýtu večného návratu

B. Hinduisticko-budhistický typ religiozity

 opiera sa o základnú schému podľa ktorého je svet chápaný ako súhrn relatívneho,
obmedzeného a klamného ľudského vnímania na jednej strane a večnej kozmickej
pravdy na strane druhej.
 hlavnou paradigmou tejto religiozity je vnútorná disciplína, múdrosť, nájdenie cesty k
poznaniu hlbšej pravdy o svete a živote,
 v tejto religiozite sa nerozlišuje svetské a náboženské, ide tu o tzv. panteistický
monizmus, nie je tu taký kardinálny protiklad medzi bohom a človekom ako v
biblickej kultúre, chýba tu boh ako osobný počiatok sveta !!!

2) NÁBOŽENSKY INTERPRETOVANÉ NORMY (etika, sociálne učenie, cirkvi,

estetický kánon, atď.)
 náboženstvá stanovujú rôzne pravidlá a požiadavky kategorického, normatívneho
charakteru. Vo všetkých náb. existujú absolútne, nadčasové normy, pravidlá a zákony,
ktoré sa líšia od obyčajných ustanovení a pravidiel,
 týkajú sa sveta ako celku, kozmu, spoločnosti, správania jednotlivca, morálky,
etiky, ...
 ich pôvod je spájaný s tým, čo hrá v našej viere autoritu, a teda s božou substanciou,
 príkladom univerzálnych, nadčasových, etických noriem je desatoro, pričom za ich
autoritatívnosťou je považovaná autorita boha. "Desať slov", "desať prikázaní" dal
Boh Izraelitom v púšti prostredníctvom Mojžiša. Text bol vytesaný do dvoch
kamenných dosiek nazvaných "dosky Zákona", "dosky Desatora" = platia ako základ
židovskej a kresťanskej mravouky. (Biblia nepoužíva slovo desatoro, ale formuluje
zásady zmluvy s Bohom)
 k nadčasovosti a nespochybniteľnosti náb. noriem sa kriticky vyjadruje neomarxista
Erich Fromm (1900 - 1980), ktorý považuje náb. etiku za etiku autoritatívnu a
heteronómnu,
 AUTORITATÍVNA ETIKA (AE) sa líši od HUMANISTICKEJ.
o AE upiera človeku vedieť, čo je dobré a čo je zlé. Tvorca noriem je vždy
autoritou, ktorá presahuje indivíduum - strach pred autoritou, pocit slabosti a
závislosti. Magická sila autority spôsobuje, že sa jej prenecháva
rozhodovanie, ktoré sa nesmie spochybniť. Autoritatívna etika reprezentuje
záujem autority a nie záujem subjektu.
o HE pritakáva životu, rozvíja ľudské sily.

3) NÁBOŽENSKY VYKLADANÁ SKÚSENOSŤ

 v náboženstvách sa stretávame so skúsenosťou, ktorá sa interpretuje ako špecificky
"náboženská",
 český psychológ náboženstva Pavel ŘÍČAN rozpracoval deskriptívnu typológiu
náboženských zážitkov, medzi ktoré zahŕňa úctu, strach, vieru, dôveru, nádej, lásku,
pokoj, radosť, pokoru, slobodu, pravdu, túžbu, (svätý) hnev, ...
 najviac boli preštudované mimoriadne náboženské zážitky, medzi ktoré zaraďujeme"
o náboženskú konverziu - zmenu, obrat
24
 o a zmenené stavy vedomia - ide o subjektívne výnimočné prežívané zážitky,
ktoré môžu byť vyvolané:
 chemicky (prírodné drogy, umelé opiáty),
 sugesciou (hypnóza),
 dlhodobou depriváciou základných potrieb (spánková depriv., pôsty)
 a ďalšími praktikami (pôsobenie hudby, dychové cvičenia, ...).
= prostredníctvom navodenia zmenených stavov vedomia sa subjekt dostáva do
komunikačnej či ontologickej blízkosti k transcedentnu.
 náb. skúsenosť možno ilustrovať na príklade ŠAMANIZMU (Š). K vyvolaniu extázy
používa šaman rytmickú hudbu a omamné látky. Š je známy zo severnej Ázie a z
oboch amerických kontinentov. Šamani vyprosovali u bohov a duchov zdravie,
plodnosť, úspešný lov, úrodu, priaznivé počasie, ...

Čas lineárny, cyklický

Biblickým náb. je vlastné lineárno-finalistické poňatie času. Náboženstvá biblickej tradície
predstavujú čas LINEÁRNY, t. j. čas má začiatok a bude mať i koniec. Kresťanská tradícia
používa na pomenovanie aktu "konca" výraz parúzia (gr. parusia - príchod). Kresťanstvo
nasledujúc judaizmus pokračuje v zhodnotení historického času. Dejiny samé sú posvätné
a pre kresťana opakuje posvätný kalendár stále tie isté udalosti Kristovej existencie (Vianoce,
Veľká noc)
Čas CYKLICKÝ je vlastný mýtom - svetu neolitickej civilizácie, pastierskym a
poľnohospodárskym kmeňom, tu sa odohráva vzostup boha(ov) do podsvetia a jeho (ich)
znovuzrodenie - i kultúram Východu. Posvätná energia obieha v kozme - od boha k človeku a
prírode, od človeka späť k božstvu. V kresťanstve ide o apokalyptický rozmer viery a tradície.

NÁBOŽENSTVO AKO SYSTÉM ZNAKOV A SYMBOLOV

Pri interpretácii náb. textov a pri odhaľovaní správnych významov sa názorne
uplatňuje hermeneutický prístup. Vychádza pritom z premisy, že literárne dielo chápe ako
štruktúru, ktorej jednotlivé zložky sú vyjadrené znakmi vo vzájomných vzťahoch.

Kresťanstvo – písmena alfa a omega (počiatok a koniec, symbol Krista); INRI (Ježiš
Nazaretský); 666 (označenie antikrista – číslo šelmy); 3 (označenie Svätej trojice); Kríž
(symbol kresťanstva a viery); Kotva (nádej); Baránok (symbol nevinnosti a čistoty)

Judaizmus – Dávidova hviezda (šťastie); Sedemramenný svietnik (symbol židovského národa

a svetla); Kipa (čiapka – vyjadrenie úcty k Bohu)

Islam – hviezda a polmesiac (symbol islamu); zelená farba (farba islamu – vychádza z popisu
raja podľa Koránu)

Hinduizmus – koleso času (symbol dokonalého stvorenia); lotosový kvet (symbol stvorenia);
svastika (symbol prosperity a šťastia– 2.najrozšírenejší v hinduizme)

7. Islam - univerzálne náboženstvo, jeho vierouka, doktrína (svetské = náboženské),

geografia islamu, jeho politická sila - problém islamizmu a náboženského
fundamentalizmu.

25
Islam /arab. aslama – odovzdanie sa do vôle božej/
- najmladšie zo svetových náboženstviev (vznik 6 st. n.l.) založené a rozšírené prevažne
v Afrike a Ázii. Kolískou i. bola Arábia, predovšetkým jej mestské obchodné centrá
Mekka a Medína.
- základom vierouky je viera v jediného všemohúceho boha /Alláh/ a v jediného
najvyššieho proroka /Mohamed/.
 Alláh/arab. al-láh – boh/ - jediný boh v islamskom náboženstve. Atribúty Alláha
obsiahnuté v Koráne dostali v rámci islamskej vierouky podobu 99 epitet /milostivý,
veľký, vševediaci…/. Ranoislamskí racionalisti chápali Alláha ako čistého ducha,
preto islam zavrhuje pri jeho zobrazovaní akýkoľvek antropomorfizmus, resp. je tu
zákaz zobrazovať Alláha v akejkoľvek podobe.
 Muhammad Ibn Abdulláh /asi 570 – 632/ - prorok a zakladateľ islamu, pričom bol
nielen tvorcom nového náboženstva, ale aj novej koncepcie spoločenského a
politického usporiadania. Bol kodifikátorom základných zásad budúceho štátu
/chalifát/, právnych /šaria/ a etických noriem /achlák/ islamu. Ortodoxný islam
považuje M. za smrteľného človeka, kým v ľudovom a šiitskom islame má
nadpozemské črty.

 základnou náboženskou autoritou, Vieroukou Islamu sa stal korán, obsahujúci

Mohamedove prejavy a výroky. Ako druhá autorita vystupuje náboženská tradícia
v podobe sunny. (Tento pojem sa stal súčasne označením pre ortodoxnú líniu i., ktorá
dodnes kladie dôraz na univerzálnu jednotu Isl.)
 Sunna /arab. obyčaj/ - v prvej fáze formovania islamu súhrn pravidiel a jednania
arabských kmeňov. Po konštituovaní islamu sa stáva sunna moslimskou "posvätnou
tradíciou", pretože vysvetľuje a dopĺňa korán.
 ak sa predpisy koránu a suny rozchádzajú, dáva sa prednosť sunne. Obe knihy sú
základom moslimského práva – šariátu. Stúpenci sunny – sunniti tvoria 90 %
z celkového počtu svetovej populácie vyznávajúcej islam.

5 povinností moslima
1. vysloviť vyznanie viery.
2. 5 krat denne sa pomodliť.
3. postiť sa celý posvätný mesiac RAMADAN
4. aspoň raz v živote vykonať púť do Mekky.
5. platiť náboženskú daň ZAKAT podľa výšky svojho majetku.

 Sunniti – tvrdia že mohamedanovým zástupcom (kalifom) môže byť každý moslim, je

ich väčšina preto si hovoria ortodoxní.
 Šiíti – tvrdia že mohamed. zástupcom sa môže stať iba jeho bratranec Alí.

Doktrína Islamu
 Šaria /arab. správna cesta vedúca k cieľu, predpis/ - boží zákon v islame.
 v zmysle božieho zákona sa šaria chápe ako správna cesta hodná nasledovania.
 základ š. predstavuje Korán a Sunna, nadstavbu právna veda /fikh/, v rámci ktorých
ulamá vyvinuli systém pravidiel a noriem determinujúci život moslima od kolísky po

26
 hrob. Sú to pravidlá určujúce vzťah človeka k bohu, vzájomné vzťahy v rámci ummy,
atď.
 ustanovenia š. sú náboženského aj svetského rázu a ich porušenie sa prísne trestá.

Islamizmus – synonymum politického Islamu, hnutie, kt. si kladie za cieľ získať a nastoliť
islamský štát, dodržiavať islamské právo. Politická sila islamu je založená na myšlienke
jednoty náboženstva a politiky. Pre svet Islamu sa nerozlišuje svetské a náboženské -
neexistujú oddelene.
Základná paradigma (východisko) vo vzťahu k náboženstvu Islamu je teocentrická
paradigma, kde v centre pozornosti stojí Boh! Islam je teda náboženstvom s teokratickou
paradigmou, ktorá sa v priestore prejavuje ako šária = Boží zákon.

Islamológ – vedec, teoretik, ktorý študuje Islám a reálie s tým spojené.

Náboženský fundamentalizmus vychádzajúci z /lat. fundamentum – základ/

Vo všeobecnosti tak nazývame všetky pokusy o "čistú", "neporušenú", "ucelenú",
"integrálnu" vieru v sakrálnej /v islame, judaizme, kresťanstve, sektárskej forme religiozity/ i
sekulárnej rovine. Všetky roviny spoločnosti sú fundované vierou, viera nie je iba
subjektívnou, ale je implicitná vo všetkých vrstvách a sférach dannej kultúry a spoločnosti.
V extremných podobách Islamu nadobúda náboženský fundamentalizmus podobu
svätej vojny alebo
Džihád /arab. úsilie/ - snaženie dodržiavať Božie príkazy a žiť podľa nich. T=ato snaha je
zameraná buď dovnútra (proti vlastnej slabosti a nedostatkom – veľký džihád), alebo navonok
(proti nedostatkom islamskej spoločnosti alebo proti pohanom – malý džihád)

Panislamizmus /gr. pan – všetko/ - nábožensko-politické hnutie zamerané na zjednotenie

všetkých moslimov v spoločnom štáte, integrácia pod jednou politickou, náboženskou a
právnou autoritou, ktorú reprezentuje chalifa. v doktrinálnej podobe uzákoňuje teritoriálnu
expanziu mohamedánskych vládcov

UNIVERZÁLNE NÁBOŽENSTVO, jeho politická sila – Občianská spoločnosť a islamska

spoločnosť sú nezlučiteľné kategórie; v dejinách islamu sa nevytvorili také podmienky aby
mohla vzniknúť spločnosť západného typu. Osahujú špecifickú sociálnu štruktúru,
ekonomickú a kultúrnu globalizáciu vnímajú ako rozkladný účinok na špecifický autentický
islamský systém hodnôt. V krajinách Islamu prevláda odlíšné ponímanie človeka, ľudského
života, spol. vzťahov a vzťahov jednotlivých sociálnych segmentov.V islame nedôjde
k zbaveniu vplyvu náboženských inštitúcií na moc štátu a vytvorenie spoločnosti občanov.

Geografia Islamu
 Afrika 40% obyv, Ázia 22,7%, Európa 4,3%, S Amerika 1,3 %, Austrália a oceánia
0,8 %, Latinská amerika 0,3 % ,
 Indonézia 170 mil, Pakistan 136 mil, Bangladeš 106 mil, India 103 mil., Turecko 62
mil., Irán 60 mil., Egypt 53 mil., Nigéria 47 mil, Čína 37 mil., Alžírsko 27 mil.
obyvateľov.

27
 8. Charakteristika katolicizmu ako hlavnej vetvy kresťanstva, geografia katolicizmu,
politický a sociálny vplyv katolicizmu v globálnom svete, miesto katolicizmu v národno-
emancipačnom rozvoji Slovákov, kritika ideológie slovenského národného socializmu
ako typu ideológie klerikalizmu

Katolicizmus /gr. katholikos, lat. catholicus – všeobecný/

- náboženská, morálna a sociálna doktrína hlásaná najväčšou z kresťanských cirkví –

cirkvou katolíckou, resp. rímskokatolíckou /=západnou, od r. 1054/, ale i
gréckokatolíckou, chaldejskou, arménskou, koptskou, maronitskou / sú to cirkvi
uniatske, tj. cirkvi východného obradu zjednotené s Rímom/, pretože sú v jednote
s rímskym biskupom /pápežom/.
- je jedným z troch základných smerov kresťanstva a ako učenie, "ideológia" je tvorený
sústavou dogiem, založených na Písme a tzv. tradícií.
- medzi základné články viery patrí dogma o trojjedinom bohu, o stvorení sveta a človeka
bohom, o Ježišovi Kristovi, o cirkvi ako nadprirodzenej organizácii, o dedičnom
hriechu, atď. Oficiálnou filozofiou súčasného k. je neotomizmus /vyhlásený za oficiálnu
filozofiu encyklikou Aeterni Patris v r.1879/.
- Rímskokatolícka cirkev je najväčšou kresťanskou cirkvou na svete. Riadiacim centrom
k. je teokratický štát Vatikán.
- Popri knihách Starého a Nového zákona, rímskokatolicka cirkev sa veriacim prihovára
prostredníctvom encyklik (pápežský okružný list, ktorý je určený biskupom
a prostredníctvom nich všetkým príslušníkom katolickej cirkvi) – pápež sa vyjadruje
k otázkam mravov, vierouky, ale aj k aktuálnym spoločensko-politickým
a ekonomickým problémom.

Dôležité roky
 r. 380 – kresťanstvo ako štátne náboženstvo v Ríme, cisár sa hlásil ku kultu kresť.
a kňazi sú zamestnanaci.
 r. 1054 – veľká schizma ortodoxia, katolicizmus a pravoslávie
 r. 1517 – reformácia cirkvy Luter – vznik, ale Hus začal s reformáciou a protestantiz.

Geografia katolicizmu (kresťanstva)

Usa - 224 mil, Brazília 139 mil, Mexiko 86 mil, Rusko 80 mil, Čína 70 mil, Nemecko 67 mil,
Filipíny 63 mil, VB 51 mil, Taliansko 47 mil, Francúzsko 44 mil

Politický a sociálny vplyv katolic v globálnom svete

 oprávnená kompetencia na ktorú si nárokuje cirkev v sociálnych, hospodár., politic.,
kultúrnych a iných oblastiach, vzniká z faktu ľudského konania, ktoré podlieha podľa
cirkvy prirodzenému aj božiemu zákonu, tento človek je zodpovedný za svoje
konanie.
 sociálne učenie cirkvy posudzuje spločenské a hospodár. vzťahy či zodpovedajú
mravným zásadam, alebo ich porušujú.
28
  všade tam kde vstupuje človek do činnosti, jeho aktivity podliehajú mravnému
posúdeniu a etickej kvalifikácii na ktorú si robí nárok cirkev. Sociálne učenie C. stavia
na princípoch na ľudskej osobe, na spoločnom dobre, na solidarite a spravodlivosti.

Miesto katolicizmu v národno – emancipačnom rozvoji Slovákov

Národno-emancipačný rozvoj Slovákov prebehol v prvej polivici 19. storočia (1848-1849),

prostredníctvom Slovenského národného hnutia. Hnutie bolo jazykovo a nábožensky
rozdelené. Zatiaľ čo katolíci používali latinčinu a nárečia, pričom žiadali využívanie
samostatného slovenského jazyka, ktorý bude kodifikovaný z nejakého nárečia, evanjelici
používali Biblickú češtinu.

Národno-emancipačný rozvoj Slovákov bol postavený na snahách vytvoriť jednotný

slovenský jazyk, a preto sú požiadavky katolikov východiskovým bodom pri kodifikácií
slovenčiny.

Kritika ideológie slovenského národného socializmu (1939 -1945) ako typu ideológie
klerikalizmu

Klerofašizmus
 predstavuje stav na SR v rokoch 1939 – 1945 kedy v popredných politických miestach
vládli kňazi katolíckej cirkvy, ktorý koexistovali vo vazalskom stave s nacistickým
režimom Nemecka
 klerofašizmus charakterizovalo:
o rozbitie republiky a spolupráca s faš. Nemeckom,
o zavädenie fašitic. režimu na SR,
o marenie príprav SNP a pozvania nemeckých vojsk,
o odsun českých občanov,
o deportácia Židov a prijatie židovského režimu.

Klerikalizmus/lat. clericulus - duchovný/

 snaha o úplne podriadenie spoločenského, politického a kultúrneho života kontrole
církvi a duchovenstva, pokus o to, aby sa cirkev ako inštitúcia podieľala na priamom
výkone politickej moci s cieľom presadzovať svoje predstavy, prípadne stotožniť
cirkev so štátom.
 naplnenie klerikálnych ambícií cirkví v modernej sekularizovanej spoločnosti /a o to
viac spoločnosti postmodernej, globálnej, planetárnej,…/je už iba chimerickým
želaním duchovenstva, resp. veriacich. KLEROFAŠISTA – Tiso.

9. Sociálne učenie (doktrína) katolicizmu - sociálne encykliky: Rerum novarum (1891),

Centesimus annus (1991), Sociálna encyklika Benedikta XVI. Ceritas in veritate (2009)
- obsah sociálneho posolstva cirkvi a jeho filozoficko-teoretické východisko
(neotomizmus). Pápež František – princíp solidarizmu a utečenecká kríza. Problém
fašizmu a komunizmu – ideológií – v sociálnej doktríne cirkvi. Proces vyrovnávania sa
cirkví s aktuálnymi otázkami a problémami moderného sveta (pojem transhumanizmu,
génové manipulácie, oplodnenie „in vitro“, výskum kmeňových buniek atď.). Analýza

29
dokumentu 2. vatikánskeho koncilu (1962 – 1965) „Nostra aetate“ – Deklarácia o postoji
cirkvi k nekresťanským náboženstvám (aktuálne zvlášť islam).

Sociálne učenie (doktrína) katolicizmu

Sociálne učenie cirkvi vzniká ako reakcie na sociálne problémy, resp. ako odpoveď
katolicizmu, pričom hlavnými dokumentmi tohto učenia sú:
1. Sväté písmo
2. Encykliky a ostatné diela pápežov.

Vznik katolíckeho sociálneho učenia cirkvi je spájaný so vznikom

inštitucionalizovanej cirkvi. Pomocou tohto učenia cirkev publikuje názory na sociálne
otázky. V priebehu storočí, pokiaľ sa sociálne učenie cirkvi formovalo, prešlo mnohými
zmenami. Aj keď je primárne poslanie cirkvi výlučne náboženské, rieši aj sociálne otázky,
ktoré sa týkajú ľudskej spoločnosti.

Význam sociálneho učenia cirkvi

1. Chce napomôcť pri riešení sociálnych otázok, aby sa presadzovali a zachovávali
tradičné hodnoty podmieňujúce spoločenský poriadok.
2. Základným cieľom sociálnej náuky je zdôrazniť dôstojnosť človeka s jeho
neodcudziteľnými právami.
3. Sociálne učenie cirkvi si všíma ľudskú spoločnosť, jej život, charakter a usporiadanie.
Na základe kresťanského poriadku potom vyvodzuje normy a zásady spoločenského
života.

Obsah sociálneho posolstva cirkvi a jeho filozoficko-teoretické východisko

(neotomizmus)
Sociálne posolstvo je založené na princípoch solidarity (súdržnosť), spoločného dobra
(systém podmienok, ktoré umožňujú rozvoj spoločnosti), subsidiarity (spoločenstvo musí
umožniť jedincovi vykonať to, čo dokáže vykonať pomocou svojej vlastnej sily)

Moderné sociálne učenie cirkvi

 zdroj súčasného učenia cirkvi a jeho fil. – teoretické východisko vychádza z
rozvinutého neotomizmus (novotomizmus).
 zrodilo sa v 19. storočí ako súčasť teológie, ktorá sa zaoberala cnostným a
spravodlivým životom ľudí. Svojím ďalším rozvojom dosiahlo pomernú samostatnosť
a zabezpečilo si aj svoj vlastný teologický profil
 formovanie i charakter sociálnej náuky cirkvi je presne zachytený v encyklikách
a ďalších pápežských dokumentoch, v posolstvách biskupov a iných spisoch, ktoré
reagujú na problémy doby, v ktorej vznikajú.

Neotomizmus charakterizuje:
1. že vychádza z učenia Tomáša Akvinského. Je to koncept tomistického umierneného
realizmu obohatený o podnety z iných smerov filozofie.
2. predstavuje dôležitý východiskový a filozoficko – teoretický zdroj pre súčasnú etapu
vývoja cirkevného učenia a je najvplyvnejším smerom kresťanskej filozofie dnes.
30
 3. podnet pre oživenie tomizmu dala encyklika Aeterni Patris pápeža Leva XIII. z roku
1879.
4. NT sa konštituuje ako systematická filozofia, ktorá v sebe zahŕňa metafyziku (ako
prvú filozofiu), ontológiu, teóriu poznania, etiku, antropológiu a sociálnu filozofiu.
5. NT zdôvodňuje prirodzenú harmóniu medzi zjavenými pravdami (vierou)
a rozumovými pravdami (rozumom). Dva zdroje poznania sú človeku dané Bohom.
6. vznik inštitucionálnych centier tejto filozofie (ústavy, univerzity), historický výskum
prameňov kresťanského myslenia (mediavalistika).

Sociálne encykliky: Rerum novarum (1891), Centesimus annus (1991), sociálna

enycklika Benedikta XVI. Caritas in veritate (2009)
Rerum novarum (1891):
 je začiatkom modernej kresťanskej sociálnej doktríny , toto učenie sa zaoberá kritikou
rôznych foriem socializmu, liberalizmu a kapitalizmu.
 začína dôležitý obrat cirkvi. Prvýkrát sa presne formulujú jednotlivé základné zásady
sociálnej doktríny cirkvi. Stáva sa dôležitým materiálom pri formovaní postojov cirkvi
k sociálnym problémom moderného sveta.
 teologicky vyjadrila a zafixovala prechod cirkvi na - pozíciu spolupráce
s kapitalizmom. Vydanie tohto dokumentu súviselo s rastom robotníckej triedy, ktorá
bola taká silná, že do istej miery udávala smer sociálneho vývoja – môžeme ho
charakterizovať ako učenie o nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva!
 Z hľadiska sociálneho učenia cirkvi, ktoré je podávané v encyklike Rerum novarum je
súkromné vlastníctvo (pozostávajúce aj z vlastníctva výrobných faktorov) na prvom
mieste medzi odvekými právami človeka (je sväté!) ide o pokus vysvetliť rozdelenie
spoločnosti na nerovnoprávne triedy.
 Hlavný význam encykliky je v tom, že v takejto podobe sa cirkev prvýkrát rozhodla
sformovať svoju doktrínu a ukázala tak princípy, ktoré ovplyvňujú vzájomné vzťahy
štátu a ľudí.

Encyklika Centesimus annus (1991) Jána Pavla II.

 bola vydaná sto rokov po encyklike Leva XIII. Rerum novarum (1891).
 Je medzníkom v dovtedajšom cirkevnom chápaní ľudskej slobody a jej význame pre
politiku, kultúru a ekonomiku. Táto encyklika je hlbokou meditáciou o ľudskej povahe
a o ľudskej zodpovednosti voči slobode.
 Ján Pavol II. bol obhajcom základných ľudských a občianskych práv. Týmto
špecifikom sa vyznačuje aj táto encyklika, v ktorej pápež kritizuje krajiny, ktoré
ľudskými právami pohŕdajú.
 Osobitná časť je venovaná interpretácií udalostí z roku 1989 a následnému rozpadu
komunistického bloku. Zdôrazňuje sa potreba demokracie a právneho štátu.
Pripomína sa tu aktívna účasť štátu v ekonomickej oblasti. Kultúra a medzinárodná
spolupráca pri rozvoji je dôležitá pre tvorbu a udržanie mieru vo svete a pri
odstraňovaní vojnových konfliktov. Veľmi dôležitá je aj tolerancia.
 Záver tohto okružného listu (encykliky) je venovaný konkrétne sociálnej náuke
cirkvi, ktorej základným zdrojom je kresťanská antropológia. Ján Pavol II. vyzýva na
interdisciplinárny dialóg sociálnej náuky s humanitnými a sociálnymi vedami.

31
Sociálna encyklika Benedikta XVI. Ceritas in veritate (2009)
- Láska v pravde
- Aktualizuje posolstvo jej predchodcov
- Ide o všestranný rozvoj vo svetle lásky v pravde
- Zmieňuje potrebu svetovej politickej autority, ktorá by sa zaujímala o globálne dobro
- Odmieta zaťahovanie sexuality do politiky násilného plánovania rodičovstva
- Kritizuje byrokratické organizácie, ktoré si ponechávajú príliš vysoké percento zdrojov
pre seba, aj keď by mohli byť použité na rozvoj

Pápež František – princíp solidarizmu a utečenecká kríza.

- Solidarita  všetci sme prepojení jedni s druhými v dobrom aj v zlom
 Solidarita si vyžaduje novú mentalitu, ktorá dokáže premýšľať
v termínoch spoločenstva a uprednostňovať životy všetkých pred privlastňovaním dobier
zo strany len niektorých
 Ide o spravodlivosť, nielen o pomáhanie druhým
 Solidarita vedená vierou nám umožňuje pretaviť Božiu lásku do našej
globalizovanej kultúry, nie však budovaním múrov, ktoré rozdeľujú

Problém fašizmu a komunizmu – ideológií – v sociálnej doktríne cirkvi.

- Tomuto problému sa venuje encyklika Pia XI. z roku 1937, ako reakcia na nacizmus
v Nemecku
- Opisuje ťažkú situáciu cirkvi v Nemecku a masové porušenie konkordátu (zmluva medzi
štátom a rímskokatolíckou cirkvou) zo strany Nemecka.
- Nacizmus priamo nemenuje, no odcudzuje jeho filozofické základy, ktoré spočívajú
v rasizme a vypätom nacionalizme.
- Súbežne s touto encyklikou bola vydaná encyklika (1937), ktorá odsúdila komunizmus
a s ním spojený ateizmus

Proces vyrovnávania sa cirkví s aktuálnymi otázkami a problémami moderného sveta

(pojem transhumanizmu, génové manipulácie, oplodnenie „in vitro“, výskum kmeňových
buniek atď.).
Transhumanizmus  dôstojnosť človeka sa degraduje na vec, ktorou sa dá ľubovoľne
manipulovať. Dôležitým predpokladom zostrojenia takého človeka je odmietnutie
náboženského rozmeru človeka. Človek sa týmto snaží vyrovnať Bohu a byť niečím viac, ako
v skutočnosti je.
Génová manipulácia  podľa cirkvi je genetická manipulácia morálne nedovolená, pretože
predstavuje riziká, ktorým sú vystavené embryá. Taktiež ide o technický kontext oplodnenia
in vitro, s čím cirkev nesúhlasí.
Oplodnenie in vitro umelé oplodnenie. Dieťa je dar a nie vec, ktorá musí byť súčasťou
každého manželstva, aby bolo trvácne. Ak manželia nie sú schopní mať vlastné dieťa
prirodzenou cestou, tak im to poskytuje podľa cirkví príležitosť pomôcť iným ľuďom,
napríklad adopciou. Dieťa sa nepovažuje za vec a preto ak raz manželia nemôžu mať dieťa
prirodzenou cestou, nemali by ho mať ani umelou.
Výskum kmeňových buniek Cirkev podporuje liečbu prostredníctvom dospelých
kmeňových buniek, ktoré sú získané napríklad z pupočníkovej krvi novorodencov. Otvorene
však bojuje proti kmeňovým bunkám z ľudských embryí (tie sa získavajú pri umelom
oplodnení; pri získavaní sa ničí embryo).
32
 Analýza dokumentu 2. vatikánskeho koncilu (1962 – 1965) „Nostra aetate“ – Deklarácia o
postoji cirkvi k nekresťanským náboženstvám (aktuálne zvlášť islam).
Ku vzťahu kresťanstva a islamu – vrátane konfliktnej minulosti – sa vracia rokovanie 2.
vatikánskeho koncilu (1962 – 1965), kde za pontifika Pavla VI. bol prijatý dokument
„Deklarácia o pomere cirkvi k nekresťanským náboženstvám“ – „Nostra aetate“. V r. 1991
Rada Európy odporúča uznať islam ako súčasť európskeho kultúrneho dedičstva. Do
spomínanej „konfliktnej minulosti“ patria udalosti, ako: od 7. st. je islam „rivalom“ pre
kresťanský svet; v 11. storočí kresťanský svet viedol križiacke výpravy do Svätej zeme so
zámerom oslobodiť Boží hrob z rúk „neveriacich“ moslimov; v r. 1453 dobyli mohamedánski
Turci Konštantínopol a spôsobili pád kresťanskej Byzancie; v r.1526 Turci pri Moháči
porazili uhorské vojská; v r. 1683 boli Turci porazení pod Viedňou a vytlačení z
kresťanskej Európy.

Jeho výsledkom bolo nadviazanie dialógu s moderným svetom, reforma liturgie,

ekumenizmus, dialóg katolíckej cirkvi s príslušníkmi iných náboženstiev i neveriacimi,
decentralizácia cirkevnej administratívy, atď.

10. Prostestantizmus, jeho zrod, základné charakteristiky. Úloha protestantizmu v

národno-emancipačnom vývoji slovenského národa. Cirkvi evanjelické a evanjelikálne.

Protestantizmus - /lat. protestari – dosvedčovať, verejne vyhlasovať/

 jedna z troch hlavných vetiev kresťanského náboženstva.

 formoval sa v 15. – 16. /lat. reformatio – pretvorenie, obnovenie/ - reformné, kritické a
sociálno-politické hnutie zamerané proti rímsko-katolíckej cirkvi ako opore
feudalizmu. Ideológovia reformácie v náboženskej forme vyjadrovali požiadavky
nových spoločenských vrstiev a tried. Počiatky r. siahajú už do 15. storočia /Hus/, ale
v pravom zmysle slova sa rozvinula v 16. st.
 požadovali sekularizáciu cirkevného majetku, zrušenie nevoľníckych povinností čo
ohrozovalo svetskú moc cirkvi. Po vystúpení ojedinelých kázateľov bola reformácia
teoreticky prvý raz vyjadrená J.Viklefom a Husom a ďalej rozvinutá jednotlivými
reformačnými prúdmi – v Nemecku M.Lutherom, vo Švajčiarsku J. Kalvinom.
Reformácia tak vytvorila nový, tretí smer kresťanského náboženstva –
protestantizmus. Dnes patrí ku protest. kresťanstvu celá suma cirkví a denominácií, a
preto silnejú snahy o ich zjednotenie /ekumenické hnutie/.

Etapy prostestantizmu:
M. Luther – ortodoxná  Slayermacher – liberálna teológia  Bart – nová ortodoxia

Charakteristiky protestantizmu - od katolicizmu je možné p. odlíšiť hlavne:

1. že p. kladie dôraz na osobnú vieru /človek je ospravedlnený pred Bohom za svoju
hriešnosť už tým, že verí/ - religióznosť ako subjektívne presvedčenie človeka,
2. odmieta preto vonkajšie cesty ku spáse /pôst, spoveď, modlitba, dobré skutky/
v prospech morálky odvodenej z hĺbky kresťanovej osobnej viery,
3. zvýšený dôraz kladie na Bibliu a možnosť jej samostatnej, individuálnej interpretácie,
33
 4. oslabuje silu a autoritu cirkevných inštitúcií
5. Vzhľadom ku povahe prot. neexistuje u neho jednotná filozofia a teológia všetkých
smerov protestantizmu.

3 hlavné smery :
 luteránstvo (hl. Nemcko)
 kalvinizmus (hl.Švajčiarsko a Maďarsko)
 anglikánstvo (hl. Veľ. Brit.)

Úloha protestantizmu a katolicizmu v národno – emancipačnom vývoji slovenského národa.

Myšlienka reformácie sa začala šíriť z Nemecka v prvej polovici 16. storočia najskôr
v banských mestách stredného a východného Slovenska s početným zastúpením nemeckého
meštiactva. Medzi poddanými sa šírila pod nátlakom zemepánov, kedy sa uhorská šľachta
presvedčila, že nová cirkev môže byť nástrojom v ich rukách. Na Slov. získala prevahu ref.
Lutherovho smeru opierajúca sa o augburskú konfesiu, kalvinizmus bol prijatý len u malej
časti ob. na juž. a vých . Slov.

DEJINNÝ PREHĽAD
 Rok 1549 – vzniká Confessio Pentapolitana –vyznanie viery 5tich východoslov. miest
(Levoča, Bardejov, Sabinov, Košice, Prešov) – zostavil ich bardejovský rektor Leonhard
Stockl a stalo sa základom pre vyznanie Confesio Heptapolitana – 7 stredoslov. miest
a Confesio Scepusiana – vyznanie bratstva farárov 24 spišských miest.
 Rok 1553 – začala sa aktivizovať protireformácia s nástupom Mikuláša Oláha na
arcibiskupský stolec (jezuiti).
 Rok 1604 – evanjelikom bol odňatý košický dóm za podpory cisárskeho dvora, čo
vyústilo do povstania Uhorskej šľachty (Bočkajovo povstanie) – ktoré okrem iného
vyžadovalo aj náboženskú slobodu.
 Rok 1606 – podpísaný mier zaručoval náboženskú slobodu bez ujmy katolíckeho
náboženstva, neskôr si protestantská šľachta vynútila potvrdenie viedenského mieru
a prijatie zásady, že každá uznaná cirkev si môže voliť svoje predstavenstvá, biskupi
nesmú by členmi kráľovskej rady.
 Rok 1610 – prijatá vieroučná a organizačná štruktúra evanjelickej cirkvi na Žilinskej
synode
 Rok 1616 – postupovala protireformácia, kedy sa stal arcibiskupom Peter Pázmaň,
Pázmaň sa usiloval vybudovať školstvo a výchovu kňazov a založil univerzitu v Trnave –
 Za účasť protestantov vo Vešeléniho povstaní sa uskutočnila nová rekatolizácia – boli im
odňaté kostoly a kláštory, dóm v KE, nastal útok proti protest. kňazom a učiteľom.
Významnou akciou proti násilnej rekatolizácii bola v r. 1672 – bola vyhlásená
náboženská sloboda, slobodne sa mohlo vyznávať náboženstvo, vyslovil sa zákaz nútiť
protestantov ku katolíckym obradom, vyhnaní učitelia a kňazi sa mohli vrátiť.
 Na sneme v BA 1687 – 88 - katolícka cirkev nadobudla vedúce postavenie. Protestanti
dosiahli len všeobecné obnovenie uznesení Šopronského snemu z roku 1681!

34
 CIRKVI
Evanjelické Evanjelikálne
1. V užšom slova zmysle pod e.c. Tzv. slobodné evanjelické cirkvi, ktoré sa
rozumieme výhradne e.c. augsburského radia do skupiny protestantských cirkví (ako
vyznania, ktoré sú organizované na aj evanjelici). Nejde však nevyhnutne o
národnostnom alebo teritoriálnom priamych stúpencov reformácie 16.
základe. Bežne sú nazývané aj storočia, ale skôr o cirkvi, ktoré vznikli ako
luteránskymi cirkvami. výsledok prebudeneckých a obrodných
2. V širšom zmysle tu patria ďalšie hnutí v neskoršom období. Tieto cirkvi
cirkvi, ktoré vzišli z reformačného hnutia tvoria veľkú väčšinu medzi cirkvami v
- c.kalvínske /=reformované, tiež sa USA.
nazývajú c.helvétskymi/ a tiež Na Slovensku sú typickými predstaviteľmi
metodistické náboženské spoločnosti a evanjelikálnych cirkvi napr. Bratská jednota
organizácie. baptistov či Cirkev bratská. V nemecky
hovoriacom svete sú niekedy označované
ako Freie Evangelische Kirche.
11. Ekumenizmus ako teória a prax, medzináboženský dialóg. Ekumenická
rada cirkví v SR.
Ekumenizmus ako teória a prax, medzináboženský dialóg
Ekumenizmus/gr. oikoumenikos - všeobecný, celosvetový/ - sa prezentuje ako hnutie za
zjednotenie kresťanských cirkví na základe všeobecných vieroučných zásad s cieľom
prekonať dogmatické a kánonické rozdiely, ale i spájať kresťanstvo s aktuálnymi potrebami
súčasnosti (tzv. „malá ekuména“, monoteistické spoločenstvo jedného náboženstva = nosná
idea 2. vatikánskeho koncilu). Ekumenické iniciatívy vzišli z pôdy protestantizmu, resp.
Svetovej rady cirkví (1948), časom sa k nim pridali i pravoslávni a katolícki kresťania.
V širšom zmysle slova je ekumenizmus snahou o dialóg, kontakt kresťanstva - katolicizmu
zvlášť, ktorý na 2. vatikánskom koncile (1962 – 1965) prijal aj Dekrét o ekumenizme –
s nekresťanskými náboženskými komunitami a sekulárnym svetom vôbec = „veľká
ekuména“, dialóg kultúr a náboženstiev.

Ekumenická rada cirkví v SR

Ekumenická rada cirkví v SR - reprezentuje slobodné združenie cirkví a náboženských
spoločností v SR, ktorého cieľom je pestovať ekumenické vedomie a styky medzi členskými
cirkvami a v nadnárodnom meradle vyvíjať aktivity na pôde Svetovej rady cirkví. ERC v SR
bola založená, resp. nadväzuje na činnosť ERC v bývalom Československu (založená v roku
1955, obnovená v roku 1984). Medzi zakladajúcich členov ERC v ČSR patria zo slovenských
cirkví tieto náboženské pospolitosti: Slovenská evanjelická cirkev v. v. a Reformovaná
kresťanská cirkev na Slovensku.

35