Sociálna práca-vypracované otázky

Vypracované otázky sociálna práca 2009

Jaromír Tomešek a Martin Klíma

2009

Home
Obsah
1.Pojmologické otázky sociálnej práce (metódy, metodika,
metodológia,..)...................................3 2.Vznik a vývoj metód
sociálnej
práce.............................................................................
................6 3.Sociálna práca s jednotlivcom – jej vývoj a súčasný
stav.............................................................8 4.Etapy a
zásady sociálnej práce s
jednotlivcom......................................................................
......13 5.Sociálna práca so skupinou- základná
charakteristika.................................................................18
6.Vznik a vývoj sociálnej práce so
skupinou..........................................................................
........19 7.Etapy sociálnej práce so
skupinou..........................................................................
.....................21 8.Dynamika skupiny a zásady sociálnej práce so
skupinou...........................................................24 9.Sociálna
práca s komunitou-základná
charakteristika.................................................................29
10.Vznik a vývoj sociálnej práce s
komunitou.........................................................................
......30 11.Sociálna práca so
spoločnosťou......................................................................
...........................35 12.Rozhovor ako metóda sociálnej
práce.............................................................................
..........37 13.Pozorovanie ako metóda sociálnej
práce.............................................................................
......43 14.Sociálne
poradenstvo.......................................................................
..........................................46 15.Sociálna
terapia...........................................................................
...............................................53 16.Sociálne
služby............................................................................
..............................................56 17.Supervízia ako metóda
sociálnej
práce.............................................................................
.........61 18.Sociálna
rehabilitácia.....................................................................
............................................72 19.Sociálna
prevencia.........................................................................
............................................73 20.Kazuistika ako metóda sociálnej
práce.............................................................................
.........79 21.Terénna sociálna
práca.............................................................................
..................................87 22.Projektovanie ako metóda sociálnej
práce.............................................................................
....91 23.Svojpomocné
skupiny...........................................................................
.....................................95 24.Manažment v sociálnej
práci.............................................................................
......................100 25.Výskum v sociálnej
práci.............................................................................
............................106 26.Komparatívna sociálna
práca.............................................................................
......................108 27.Sociálnopatologické javy z pohľadu sociálnej
práce...............................................................111 28.Právny
a ekonomický model
SP................................................................................
..............118 29.Psychologický model
SP................................................................................
.........................121 30.Medicínsky model
SP................................................................................
..............................122 31.Pedagogický a sociologický model
SP................................................................................
....125 32.Behaviorálne teórie
SP................................................................................
............................128 33.Humanistické teórie
SP................................................................................
............................133 34.Existencionalistické teórie
SP................................................................................
..................134 35.Ekosociálne teórie
SP................................................................................
..............................137 36.Systémove teórie
SP................................................................................
................................143 37.Organizačné teórie
SP................................................................................
..............................157 38.Komunikačné teórie
SP................................................................................
...........................164 39.Antiopresívne teórie
SP................................................................................
...........................174 40.Feministické teórie
SP................................................................................
.............................174 41.Chudoba ako sociálna
udalosť...........................................................................
......................176

2
1. POJMOLOGICKÉ OTÁZKY SOCIÁLNEJ PRÁCE (METÓDY, METODIKA, METODOLÓGIA,..)
Zrod vychádza z troch skutočností: 1. 2. 3. 1. 2. 3. 4. existencia človeka, človek
má subjektívne problémy, je možné niečo robiť pre vyriešenie jeho problémov.
starostlivosti o chudobných – predstavovala privátne poskytovanú dobročinnosť,
starostlivosť v zmysle odborne poskytovanej pomoci, sociálnej starostlivosti v
zmysle štátom organizovanej starostlivosti zameranej na pomoc potrebným, sociálnej
práce, ktorá sa stala nástupcom sociálnych služieb. k vzniku sociálnych
inštitúcií, k vytvoreniu samostatnej profesie „sociálny pracovník“, k vytvoreniu
špeciálnej prípravy odborníkov – sociálneho školstva, k vzniku a rozvoju vedeckej
teórie a výskumu v oblasti SP. Neformálna pomoc postupne viedla:

Sociálna práca vznikla ako priame pokračovanie:

2 základné prístupy v SP: 1. klasický prístup 2. moderný prístup Klasický prístup:

chápe vedu ako všeobecnú teoretickú bázu, vedný odbor sa vyznačuje kognitívnymi
znakmi: vlastný predmet vedeckého poznania, spôsob získavania, vyhodnocovania a
komunikácie vedeckých poznatkov, úroveň ich teoretickej organizácie, vlastné
metódy, metodiku a techniky, spôsob a úroveň organizácie vedeckého kolektívu,
spoločenský význam daného

vedného odboru, organizácia vzdelávania. Metódy viažuce sa na tri roviny: 3

1.Makrorovinu – pomoc jednotlivcovi, skupinová práca, práca so spoločnosťou –
formy, spôsoby stratégie práce, 2.Mezorovinu – orientácia na prácu so skupinou –
skupinová dynamika, účinky, väzby na určité postupy, 3.Mikrorovina – interakcia s
klientom – využitie konkrétnej metódy. Metóda Význam metód: 1. Potreba celistvého
spracovania osvedčených pracovných postupov a

permanentné obnovovanie tohto systému je predpokladom kvalitnej a modernej

metodiky sociálnej práce. 2. Kvalitne prepracovaná metodika je predpokladom
oboznámenia sa s celým jej

rozsahom profesionálnymi sociálnymi pracovníkmi a dobrovoľnými spolupracovníkmi.

Umožňuje profesionálnu prípravu v oblasti metód SP.

3.

Znalosť a praktické ovládanie metód sociálnej práce je predpokladom výberu vhodnej

formy pracovnej metódy sociálneho pracovníka pri práci s konkrétnym klientom.

Metódou ako presne vymedzený spôsob poznávania a riešenia sociálnych javov:

identifikujeme a definujeme sociálny problém eliminujeme alebo zmierňujeme
nepriaznivé situácie vyhodnocujeme účinnosti sociálnych opatrení

_Kat_Apl/Firemna_Nastenka/Default.asp?spravaid=8152

4
Mary Richmond: Metóda vo všeobecnom slova zmysle je usporiadaním série rôznych
činností zameraných na dosiahnutie určitého cieľa. Analýza techník sociálnych
služieb by bola nekompetentná, keby jej predmetom bolo iba vymenovanie elementov
bez vnútorných súvislostí a nie metódou. Adamsova Jane chápala SP ako praktický
príspevok k riešeniu sociálnych problémov trpiacich ľudí, nárast ktorý bol v
spoločnosti spôsobený zlými životnými podmienkami. Metodika Metodika sociálnej
práce predstavuje súhrn známych a vedecky akceptovaných metód, postupov a techník,
ktoré sú používané v praktickej i teoretickej rovine sociálnej práce. Je výsledkom
dlhoročného systematického prispôsobovania sa pracovných postupov z oblasti
humanitných vied potrebám sociálnej praxe na strane jednej a úsilia o rozvoj
vlastných pracovných postupov na strane druhej.

Vo vývoji metodiky sociálnej práce identifikujeme dva základné smery: 1. 2. Smer,

ktorý je charakteristický praktickým využívaním niektorých náhodne zvolených metód
a ich prispôsobovanie sa sociálnej realite. Smer, ktorý je charakteristický
vedeckým spracovaním používaných metodických postupov.

Koncept Poukazuje na význam vzťahu medzi tromi elementmi metodického konania –

konceptom, metódou a technikou. 5
-

Koncept – prvotný plán, Model konania, ktorého cieľom sú obsahy, myšlienky a

samotné metódy – nárys profesionálneho konania.

Usilovala sa o vedecké skúmanie: sociálnych problémov, životných podmienok,

sociálneho konania – vylúčenie, chudoba

Metodológia Metodológia je tou časťou vedy, ktorá sa zaoberá budovaním metód,

ktorými disponuje vedná oblasť. Žilová pod pojmom metodológia sociálnej práce
rozumie vedu, ktorá sa zaoberá teoretickými, logickými a psychologickými otázkami
metód, metodologických postupov a metodík. Súčasťou metodológie je aj tvorba
metód.

2. VZNIK A VÝVOJ METÓD SOCIÁLNEJ PRÁCE

Sociálna práca vznikla ako priame pokračovanie: 6
-

starostlivosti o chudobných – predstavovala privátne poskytovanú starostlivosť v

zmysle odborne poskytovanej pomoci, sociálnej starostlivosti v zmysle štátom
organizovanej starostlivosti sociálnej práce, ktorá sa stala nástupcom sociálnych
služieb.

dobročinnosť,

zameranej na pomoc potrebným,

Neformálna pomoc postupne viedla: 1. 2. 3. 4. k vzniku sociálnych inštitúcií, k

vytvoreniu samostatnej profesie „sociálny pracovník“, k vytvoreniu špeciálnej
prípravy odborníkov – sociálneho školstva, k vzniku a rozvoju vedeckej teórie a
výskumu v oblasti SP.

2 základné prístupy v SP: 1. klasický prístup 2. moderný prístup Klasický prístup:

chápe vedu ako všeobecnú teoretickú bázu, vedný odbor sa vyznačuje kognitívnymi
znakmi: vlastný predmet vedeckého poznania, spôsob získavania, vyhodnocovania a
komunikácie vedeckých poznatkov, úroveň ich teoretickej organizácie, vlastné
metódy, metodiku a techniky, spôsob a úroveň organizácie vedeckého kolektívu,
spoločenský význam daného vedného odboru, organizácia vzdelávania

7
3. SOCIÁLNA PRÁCA S JEDNOTLIVCOM – JEJ VÝVOJ A SÚČASNÝ STAV
Sociálna práca s jednotlivcom je historicky najstaršou metódou soc. práce. Toto
tvrdenie sa vzťahuje jednak na praktickú rovinu soc. práce, ktorá predstavuje
susedskú pomoc a tiež na teoretickú rovinu soc. práce. Základom prípadovej soc.
práce je pochopenie jednotlivca, ale tiež

porozumenie rodine, komunite, spoločnosti, kultúre a znalosť tých

sociálnozdravotných služieb, ktoré ponúkajú možnosť zbaviť sa nedôstojných
životných podmienok. V USA sa už v 19. storočí stretávame s požiadavkou
individuálneho prístupu pri riešení soc. problémov v spoločnosti. V roku 1843 bol
založený v USA Spolok pre zlepšenie podmienok chudobných, ktorý sa zaoberal
otázkami riešenia chudoby a pristupoval k pomoci oveľa individuálnejšie. Cieľom
spolku bolo navštevovať chudobných v ich domoch, podporovať ich, nakoľko je to
potrebné, pomáhať im pri získavaní práce, povzbudzovať ich pri získavaní
samostatnosti, viesť ich k úcte samých k sebe, pestovať u nich návyky a v konečnom
dôsledku poskytovať im aj nevyhnutnú materiálnu pomoc. V roku 1877 sa v USA
zjednotili charitatívne organizácie do Združenia charitatívnych organizácii,
impulz k rozvoju individuálnej sociálnej práce. Hlavnými cieľmi bolo: potreba
vedenia čo najúplnejších záznamov o prípade, potreba centrálne evidencie, význam
návštev dobrovoľných soc. pracovníkov v domácnostiach klienta – význam poznatky
poslúžili i výskumu. Práve títo návštevníci „visitári“ zistili, že nie všetci
chudobní sú rovnakí, a preto nesmú byť posudzovaní rovnako a teda je potrebné
zaobchádzať s nimi podľa ich individuálnych potrieb. V roku 1866 Národná
konferencia charitatívnej a penitencionárnej práce v Bostone – zasadzovanie o
prijatie zásad individualizácie soc. práce. V roku 1905 v USA vznikol Spolok
služieb rodine – zakladateľky Mary Richmondová, F. H. Keanová. Poskytoval služby,
viedol si záznamy, spracované do 8
knihy s názvom „ Social casework“. Vďaka nemu zavedený pojem prípadová sociálna
práca. Na zač.20.stor. charakteristické pre prípadovú soc. prácu: ♦ Hľadanie práce
pre členov rodiny, ktoré sa nachádzali v problémoch ♦ Zabezpečenie školy pre deti
♦ Umiestnenie detí zanedbávaných, podvyživených, opustených

v opatrovateľských inštitúciách, dominoval názor, že nemožno zmeniť rodinné

prostredie, potrebné vybrať z neho jednotlivca Vývoj názorov na prípadovú soc.
prácu v medzivojnovom období si môžeme priblížiť prostredníctvom chápania
vybranými autormi: Mary Richmondová: podľa nej sa na soc. práci s prípadom
zúčastňujú procesy, ktoré prostredníctvom svedomitej práce, aktivít, v ktorých sa
jednotlivec prispôsobuje prostrediu, rozvíjajú jeho osobnosť. Jeanette
Regensburgová prípadovú soc. prácu chápala ako metódu „pozorovania“ (za účasti
soc. pracovníka) schopnosti klienta postaviť sa čelom k problému ako celku, alebo
k jeho časti ako aj pozorovanie jeho praktického konania (činnosti) S. Bowers
podľa ktorého je prípadová soc. práca umenie, v ktorom znalosť vedy o vzťahoch
medzi ľuďmi alebo o schopnosti udržiavať tieto vzťahy pôsobí na mobilizáciu
odolnosti klienta a rezervy spoločnosti, s cieľom zlepšiť adaptáciu sa jednotlivca
na celok alebo akúkoľvek časť jeho spoločného prostredia. V 20. rokoch minulého
stor. rozvoj prípadovej soc. práce ovplyvnený psychoanalýzou, upriamenie
pozornosti na vzťahy jednotlivec - prostredie. Metodické postupy orientované na
svojpomoc. Sociálne a ekonomické problémy po veľkej hospodárskej kríze mali vplyv
i na orientáciu prípadovej soc. práce, do popredia otázky ako, triedne rozdiely,
rodina, dynamika rod. vzťahov. v teórii soc. práce rozpracovaná rodinná diagnóza,
rodinná terapia a pod. Používanie v Európe pojmov: 9
-

individuálna soc. práca, soc .práca s jednotlivcom, prípadová soc. práca, case
work.

Všetky tieto pojmy slúžia na označenie práce soc. pracovníka zameranú na jedného,
konkrétneho klienta. V americkej literatúre sa viac stretávame s pojmom prípadová
soc. práca (case work), v európskej literatúre so všetkými štyrmi typmi označenia.
Termín „prípadová soc. práca „ do teórie soc. práce zaviedla u nás
KrakešováDošková., ktorá ho použila na označenie individuálneho riešenia problémov
jednotlivca, čiže soc. prípadu. Soc. prípad je človek, ktorý nie je schopný
vlastnými silami prekonávať životné problémy, s ktorými sa stretáva pri plnení
svojich ľudských funkcií, úloh, rol (ako napr. rodičovská, manželská, pracovná,
hospodárska, výchovná). Príčinou zlyhania resp . neschopnosti nájsť riešenie
problémovej situácie býva náhla, nečakaná zmena soc. reality ( nezamestnanosť,
epidémia a pod)., ktorú jednotlivec neočakáva, nie je teda na ňu pripravený. V
teoreticekj rovine otázka riešenia soc. problému si najskôr vyžiadala prepojenie
poznatkov psychológie a sociológie no neskôr pribudli poznatky i z iných oblastí.
VÝVOJ PRÍPADOVEJ SOC. PRÁCE Robinsonová hovorí vo svojom diele Premena psychológie
na sociálnu prácu prípadovú o štyroch stupňoch vývoja prípadovej sociálnej práce:
1. úsilie spoločnosti zmeniť sociálne úchylné indivíduá trestom alebo násilím
alebo ich odstrániť, či izolovať od spoločnosti 2. snaha o zavedenie vonkajšej
klasifikácie soc.prípadov 3. úsilie o vedeckú analýzu problému 4. záujem o
samotného klienta V slov. jazyku má termín „prípad“ viacero možných obsahov,
neoznačuje teda explicitne len prácu s jedným klientom. Ak by sme chceli
rešpektovať praktiku 10
slovenského jazyka, mali by sme sa prikloniť k forme: sociálna práca s
jednotlivcom a logicky potom soc. práca so skupinou atď. Sociálna práca s
jednotlivcom je chápaná ako priamy kontakt soc. pracovníka s klientom v záujme
vyriešenia jeho sociálne problémovej situácie, pričom dôraz kladie rovnomerne na
možné vplyvy koreniace v osobnosti klienta, ako aj na možné vplyvy pôsobiace v
jeho okolí. Patrí k najrozpracovanejším metódam soc. práce. V teoretickej oblasti
sa soc. práca s jednotlivcom zaoberá otázkami životného cyklu, upierajú vplyvu
rodiny na úspešnú socializáciu klienta, na problémové správanie k otázkam
maximalizácie úspešnosti riešenia individuálnych soc. a možnosti jeho nápravy,. Z
hľadiska praxe sa očakávania soc. pracovníkov problémov. Ide o súbor metód
zameraných na priamy pracovný kontakt s klientom. Samotná realizácia tejto metódy
je veľmi rôznorodá, v závislosti od modelu či prístupu, ktorý si volí soc.
pracovník. Desaťročie po I. sv. vojne – úsilie o využitie psychosociálnych obsahov
v metódach soc. práce orientujúcich sa na riešenie problémov Obdobie veľkej
hospodárskej krízy – zmena optiky soc. práce, prehodnotenie ekonomického rozmeru
soc. práce, upriamenie pozornosti na ekonomické aspekty soc. práce 50.roky rozvoj
diagnostiky, vplyv psychosociálnej, funkcionálnej orientácie na problém.
Hamiltonová – ako prvá sa zmienila o psychosociálnej práci, poukázala na vzájomné
pôsobenie jednotlivca a jeho okolia, ktorí spolu vytvárajú jeden organizmus. 60.
roky v soc. práci s jednotlivcom je charakteristická orientácia na modifikáciu
správania 80.roky – rozšírenie vplyvu napr. behavioristických prístupov,
selektívnej intervencie, antiopresívnych techník a pod. Orientácia na svojpomoc,
soc. práca vplyvom s jednotlivom (prípadová soc. práca) sa v Európe formovala pod
case work, neprebrala 11 však túto metódu absolútne, americkej
prispôsobovala si ju vlastným tradíciám a hodnotám. V európskych krajinách – väčší
vplyv pedagogiky na soc. prácu, orientácia na prácu s hodnotovými postojmi, s
persuáziou, výraznejšie úsilie o prepojenosť individuálnych problémov s problémami
celku. Soc. práca vychádza z hodnôt: • • • hodnota jednotlivca hodnota
výnimočnosti jednotlivca hodnota sebaurčenia

podľa Krausa: v individuálnej soc. práci dochádza k prepojeniu dvoch dôležitých

komponentov: 1. usporiadanie základných pojmom bežného života, ako vzťah medzi
starostlivosťou a klientom, tzv. pomoc vzťahom 2. psychoanalytický základ –
poňatie ľudského duševného života, zameranie na zrozumiteľnú zodpovednosť, „pomôcť
jednotlivým ľuďom“ v prekonaní podstatných ohrození plného života. PROBLÉMY
RIEŠENÉ v soc. prípadovej práci Tento typ soc. práce sa zaoberá riešením takých
problémov klienta, ktoré ho spútavajú a pod. CIEĽ: najlepšie dosiahnuteľné
riešenie problému problémov POSTUPY: - poskytnutie psychickej opory klientovi,
vyjadrenie záujmu explorovanie problému, ventilácia klientových pocitov priame
ovplyvňovanie klienta reflexia súvislostí, zvlášť vzťahov medzi prežitkami klienta
a tým, čo sa deje v jeho prostredí, reflexia vlastných reakcií klienta a ich
vplyvu na prostredie, reflexia klientových motívov a reflexia klientoveho osobného
vývoja 12 a obmedzujú optimálne využívanie jeho vnútorných i vonkajších možností.
Niektoré problémy vyplývajú z prostredia, iné z medziľudských vzťahov
PRÚDY v soc. práci s jednotlivcom: o o o psychosociálny: Hollisová, Hamiltonová,
Austin funkcionálny: Taft, Robinsonová behaviorálny: Thomas

Delenie vychádzajú podľa prevahy poskytovanej aktivity zo strany soc. pracovníka:

• • • • • diagnostický alebo medicínsky smer: prístup expert – klient, soc.
pracovník je chápaný ako odborník na klientove problémy terapeutický smer: vzťah
soc. pracovník – klient založený na dôvere a spolupráci biograficky orientovaná
soc. práca: integračná soc. práca: základ psychologicko-pedagogické poradenstvo
multifunkčné prístupy: vypracovanie v oblasti soc. práce so zameraním na tzv.
rizikového klienta

4. ETAPY A ZÁSADY SOCIÁLNEJ PRÁCE S JEDNOTLIVCOM

Soc. práca s jednotlivcom je v podstate komplexom postupných krokov, usporiadaných
do celku v určitom logickom slede rešpektujúcim väzbu následných krokov. V známych
metodických postupoch v soc. práci s jednotlivcom je možné identifikovať spoločné
etapy, ktoré sú obsiahnuté vo všetkých metódach, ktoré soc. pracovník pri práci s
klientom používa. DEFINÍCIA: etapa je určitý špecifický úsek práce s klientom,
ktorý je dobre viditeľným úsekom z metódy ako celku. Každá etapa môže mať vo
vzťahu ako celku svoj vlastný, špecifický cieľ..

13
Americká škola – Richmondová, Robinsonová mala silný vplyv na rozvoj našej
soc.práce s jednotlivcom (1918-1938, 1991) Richmondová hovorí o 5 základných
etapách soc. práce: 1. etapa sociálnej evidencie a prvého kontaktu 2. sociálna
diagnostika 3. etapa vypracovania sociálneho plánu 4. sociálna terapia 5. etapa
overovania výsledkov/účinnosti soc. terapie Francúzska škola – Robertis: vymedzuje
3 základné etapy alebo fázy soc. práce: 1. oboznámenie sa s prípadom 2.
hodnotenie/ stanovenie soc. diagnózy 3. intervencia a zakončenie Kombináciou
týchto dvoch škôl je vytvorený nový model, ktorý má 4 základné okruhu práce s
jednotlivcom: ETAPY PRÁCE S JEDNOTLIVCOM A. oboznámenie sa s prípadom. Soc.
pracovník sa môže stretnúť s klientom za rôznych okolností, klient príde sám,
inštitúcia poverí soc. pracovníka na prácu s konkrétnym klientom, klient prichádza
na podnet inej inštitúcie, je predvolaný na základe upozornenia inej osoby či
inštitúcie. Pri oboznamovaní sa s prípadom je potrebné, aby sociálny pracovník
zodpovedal niekoľko otázok: „Kto ohlásil prípad?“ „ V čom mene (v mene koho)?“
„ Komu je adresovaný prípad (sťažnosť, žiadosť)?“ Počas celej práce s klientom je
treba posilňovať jeho aktívny prístup. V prvej fáze, pri oboznamovaní sa s
prípadom, soc. pracovník musí zhodnotiť aj klientov prístup k riešeniu problému,
schopnosti samostatne rozhodovať o možnostiach riešenia. a) Prvý kontakt s
klientom: je ovplyvnený dôvodom klientovho príchodu, dobrovoľne či nedobrovoľne.
Dôležité je vytvorenie priateľskej atmosféry, otvorenie komunikácie, ukázať
klientovi, že soc. pracovník prejavil o jeho problém vážny záujem, že jeho problém
chápe a je kompetentný mu pri jeho riešení pomôcť. Je to 14
vlastne fáza rozpoznávania alebo odhaľovania problému. Základné metódy: rozhovor,
pozorovanie. Pri prvom kontakte majú klienti najčastejšie pocity: túžia po tom,
aby ich niekto vypočul, očakávajú a chcú aby im bola poskytnutá pomoc, prichádzajú
si po radu, dúfajú, že niekto iný, je schopný nájsť riešenia ich problémov. v
etape prvého kontaktu také zručnosti ako schopnosť vnímavého počúvania, prejavy
akceptácie klienta, porozumenie pre jeho problém, účasť na riešení problému a pod.
majú terapeutický účinok. Klient pri prvom kontakte poskytne vnímavého
pozorovateľovi celú radu informácií tvoriacich širšie pozadie konkrétneho soc.
prípadu b) analýza prípadu (situačná analýza): sústredenie na rodinnú a osobnú
analýzu klienta označovanú i ako osobná či rodinná anamnéza. Osobná anamnéza:
základné informácie o klientovi (meno, adresa, informácie o jeho živote,
očakávania, hodnotenie vlastnej situácie, návrhy a možnosti. Súčasťou sú aj
dôvody, ktoré klient uvádza ako dôvod stretnutia so soc. pracovníkom a tiež jeho
očakávania od stretnutia. Rodinná anamnéza: analýza užšieho prostredia, základné
informácie o všetkých členoch rodiny, súčasťou je i analýza bytových podmienok,
dostatok súkromia a pod. Analýza širšieho prostredia: pracovisko, jeho postavenie
formálne a neformálne, atmosféra na pracovisku, vzťahy, úspechy, zlyhania. Pri
deťoch sa za pracovisko považuje škola. Špecifická súčasť je aj sociálna
infraštruktúra prostredia, v ktorom sa klient pohybuje. Cieľom je zistiť všetky
vhodné inštitúcie, ktoré by mohli klientovi pomôcť, poskytnúť mu oporu. Analýza
situácie: predpokladá kvalitný zber informácií, ktoré majú vzťah k danému
problému, hľadanie vzájomných súvislostí a analýzu zistených skutočností. Soc.
pracovník vyberá tie najdôležitejšie fakty, ktoré by mohli mať rozhodujúci vplyv
na situáciu, resp. sociálnu kolíziu. Musí mať stanovené určité kritériá, aby výber
faktov bol správny. Analýza situácie predpokladá schopnosť soc. pracovník pružne
reagovať na zistené zmeny. V rámci tejto analýzy sa vyskytujú aj ďalšie analýzy,
ako: všeobecný kontext ( t. j. všeobecná situácia alebo tiež soc. realita, v
ktorej sa klient nachádza a tá je daná konkrétnym typom spoločnosti, stupňom jej
rozvoja, patria

15
sem služby soc., zdravot., opatrovateľské a pod. ) , analýza prostredia ( vedecký
a empirický prístup) Analýza sociálnej infraštruktúry: zhodnotenie soc. siete,
hlavne toho, čo pre klienta môže sieť poskytnúť, ako napr. kultúru, vzdelanie a
pod. Analýza miesta výkonu práce: otázky typu, či ide o neštátny subjekt, o dom
soc. služieb, verejnú správu adt. Výsledkom týchto analýz je porozumenie,
spoznanie problému, konfliktu, ktorý chce klient riešiť sám a zahájenie potreby
zmeny, teda toho, čo bude potrebné riešiť. c) evidencia: na základe zistených
skutočností robí soc. pracovník záver analýzy, čiže stanovuje sociálnu diagnózu
alebo jej pracovnú verziu. Stanovovanie tzv. predbežnej, pracovnej verzie soc.
diagnózy klienta, ktorý je vlastne prirodzeným výsledkom ukončenia analytického
prístupu k sprostredkovaným informáciám pri prvom kontakte. Informácie by sa mali
zoradiť do troch skupín: reálna evidencia (evidencia prípadu), svedecké tvrdenia,
iné informácie. B. sociálne hodnotenie- sociálna diagnostika. Predpokladom správne
stanovenej soc. diagnózy je kvalitná soc. anamnéza (obsahuje dostatok údajov o
klientovi, jeho rodine, školských, pracovných, partnerských úspechoch, problémoch
atd. soc. anamnéza je vlastne akýsi predstupeň soc. diagnózy. a) sociálna
diagnóza: informácie o osobnosti klienta, o jeho vzťahoch k užšiemu a širšiemu
prostrediu, o situácii, v ktorej sa klient nachádza a reálny popis všeobecnej
situácie. Soc. pracovník pri robení záverov pracuje s faktami. Označenie výsledku
hodnotiacej činnosti i pojmami ako, soc. diagnóza, psychosociálna bilancia,
diagnostické hodnotenie a pod. spolu aktérom diagnostikovania je aj klient. Soc.
pracovník a klient sa musia vzájomne rešpektovať, čo sa prakticky prejavuje zo
strany soc. pracovníka rešpektovaním problému klienta a zo strany klienta
rešpektovaním voľby dostupných nápravných prostriedkov ako aj foriem práce. b)
plán práce s klientom: pri vypracovávaní plánu alebo projektu musí soc. pracovník
rešpektovať 3 hlavné problémy: špecifickosť cieľov, stanovenie kategórie
účastníkov zapojených do práce a voľbu foriem práce, stratégiu postupov. Soc.
pracovník si robí aj prognózu vývoja prípadu klienta, optimálnu aj negatívnu. Plán
práce buď vypracuje sám soc. pracovník a klienta s ním oboznámi, alebo sa plán 16
vypracuje spolu s klientom. Klient musí byť od začiatku partnerom soc. pracovníka,
spolupracujú, rozhodujú spolu o ľuďoch, ktorí by mohli klientovi pomôcť a pod. iba
ak je klient rovnocenným partnerom soc. pracovníka, môže sa uskutočniť celková
predpokladaná zmena. Soc. pracovník a klient uzavrú spolu kontrakt (dohodu) o
ďalšom spoločnom postupe. Dohoda môže mať podobu ústnu alebo písomnú a je závislá
od osobnosti klienta, miery dôvery v klienta a závažnosti soc. problému. Po
vypracovaní plánu a uzavretí dohody, soc. pracovník rozpracuje úseky plánu práce
na jednotlivé kroky, ktoré zasadí do realizačného časového plánu a doplní ho
menami všetkých zainteresovaných účastníkov procesu. c) voľba pracovných metód:
voľba takých metód, ktoré majú najvyšší predpoklad priviesť nás k úspešnému
vyriešeniu klientovho problému. C. sociálna intervencia. Je to vlastné jadro práce
s klientom. Pojem intervencia slúži na označenie plánovaného, koordinovaného
postupu pri riešení klientovho problému. V tomto procese musí mať klient psychickú
i praktickú oporu v soc. pracovníkovi. Využíva sa veľa metód, ich voľba závisí od
osobnosti klienta, problému, s ktorým klient prichádza a od prostredia. Základná
metóda rozhovor. Podľa naliehavosti klientovho problému delí intervenciu na: bežnú
( problém klienta umožňuje postupné, pokojné riešenie) a krízovú ( akútna krízová
situácia). Do intervencie (okrem samotnej soc. terapie) patrí: rozhovor, písanie
žiadostí, vedenie klienta k svojpomoci, posilňovanie odolnosti klienta, realitná
terapia, vedenie iných k pomoci klientovi, správny odhad a zhodnotenie rizika atď.
Súčasťou tejto etapy je: sociálna terapia, soc. rehabilitácia, poradenstvo,
diskusia. Diskusia musí byť prítomná počas celej práce s klientom ,
prostredníctvom nej si soc. pracovník overuje ako sa klient vyrovnáva s vlastnou
situáciou, aké zmeny zaznamenal, či si nespomenul na niektoré nové skutočnosti a
pod. v záverečnej etape práce s klientom má diskusia obsiahnuť rekapituláciu
celého obdobia spolupráce s jasným zhodnotením všetkých kladov i záporov, ktoré
spolupráca priniesla. Má byť jasným a dôstojným zakončením spolupráce HLAVNÉ
ZÁSADY INTERVENCIE: • právo klienta na riešenie vlastného problému v rámci jeho
možností a schopností

17
• • • •

akceptácia klienta takého, aký je. Viera, že klient je schopný zmeny a že je

schopný nápravy vlastnými silami hľadať silné stránky klientovej osobnosti. Pri
hodnotení situácie a stanovovovaní cieľov soc. pracovník spolupracuje s klientom,
snažiac sa nájsť spoločné hodnoty mlčanlivosť v osobných veciach klienta soc.
pracovník nesie profesionálnu zodpovednosť za dobro rodiny. Rodinu ako celok nikdy
nespúšťa zo zreteľa, bez ohľadu na to, či intervenciu potrebuje jej jeden člen
alebo viacero členov.

• •

Soc. pracovník je zodpovedný nielen pred klientom, ale aj pred sebou samotným,
spoločnosťou a pred profesionálnou obcou Novinky treba používať v zhode so
stanovenými cieľmi práce. Nové informácie, ktoré môžu mať pre klienta význam, je
soc. pracovník povinný sprístupniť.

Etapa soc. intervencie býva označovaná aj ako etapa soc. terapie. D. zakončenie
prípadu. Soc. pracovník môže ukončiť prácu s klientom zo štyroch dôvodov: problém
vyriešili, klient dlhodobo odmieta zodpovedne pristupovať k riešeniu vlastných
problémov, zmena bydliska klienta, resp. soc. pracovníka a nástup klienta na
liečenie, do výkonu trestu, smrť Soc. prácu s jednotlivcom je možné chápať ako
formu osobnej pomoci, ktorá nadobudla v 20.storočí komplexný charakter vyžadujúci
podporu okolia, predovšetkým rodiny. V poslednej dobe sa objavuje aj etapa
objasňovania (klarifikácie) – býva zaraďovaná niekedy ako prvá, vstupná etapa.

5. SOCIÁLNA PRÁCA SO SKUPINOU- ZÁKLADNÁ CHARAKTERISTIKA

Skupinová sociálna práca je jednou s metód sociálnej práce, ktorá dáva návod ako
pracovať so skupinou ako osobitnou organizačnou formou ľudskej činnosti. Skupinová
sociálna práca nadväzuje na prácu jednotlivcom. Sociálna práca so skupinou je
práca : s väčším počtom osôb, skupinou, ktorá nadväzuje na poznatky individuálnej
sociálnej práce prostredníctvom ďalšieho subjektu (skupiny) pôsobí na všetkých
ostatných klientov, pričom členovia skupiny sa 18
navzájom ovplyvňujú. Tmelom býva spoločný sociálny problém, spriaznenosť a
prekonanie obáv z nepochopenia vlastného sociálneho problému. Zmyslom sociálnej
práce so skupinou je psychosociálne pôsobenie na skupinu ,ľudí s konkrétnym
spoločenským znakom alebo znakmi a spoločenským cieľom.

6. VZNIK A VÝVOJ SOCIÁLNEJ PRÁCE SO SKUPINOU

Sociálna práca so skupinou sa začala rozvíjať predovšetkým ako metóda realizovaná
v rámci rôznych náboženských a svojpomocných hnutí. V USA a Európe postupne
vznikali a rozvíjali sa rôzne spolky zamerané na riešenie sociálnych problémov
rodín, skupín ľudí, ktorý sa ocitli bez strechy nad hlavou, boli vytlačený na
okraj spoločnosti. K najvýznamnejším medzníkom , predznamenávajúcim vývoj nového
smeru v histórii sociálnej práce, patria nasledovné udalosti: 1885-1865 vznikla
medzinárodné mládežnícke organizácie YMCA a YCCA,1884 v Londýne otvorili Toynbee
Hall,1886 – Jane Addamsová zakladá Hull House. Hlavným prínosom týchto inštitúcii
bolo vytvorenie možností pre chudobných a ukrivdených. Zariadenia im umožnili, aby
prostredníctvom osobných kontaktov s inými ľuďmi rozvíjali svoju osobnosť a
obohatili tak svoj vlastný život. V praxi si sociálna práca so skupinou získala
uznanie až koncom 20. storočia, ale teoretické rozpracovanie bolo v tom čase
nedostatočné. Jedným z dôvodov bola aj skutočnosť, že táto metóda sa začala
rozvíjať práve v období rozkvetu psychoanalýzy, ktorá spolu s teóriou osobnosti
viac upriamila pozornosť vtedajších predstaviteľov soc. práce na rozvoj
psychosociálneho smeru, ako aj princípy práce s malou skupinou, ktoré boli
programovo orientované na vzdelávanie, rekreáciu a skupinovú terapiu. Ďalším
dôvodom bola nejasnosť pojmu skupina, ktorý bol v počiatku rozvoja sociológie
chápaný ako ideologický prvok ktorého určenie bolo nasmerované proti vládnym
zložkám v spoločnosti(čo vychádzalo s marxistickej teórie spoločnosti).V bežnej
praxi a následne v teórii sa skôr používali termíny ako rodina, susedstvo,
priateľstvo. K zmene chápania skupiny ako sociálnej kategorie a tak následne aj k
jej odpolitizovaniu prispeli práce Geibra, Webera, Simmela , Maya a ďalších.
Postupne sa pojem skupina začína spájať jednak s tradične pozitívnymi sociálnymi
kategóriami ako sú: rodina, priatelia,susedia,spolupracovníci. Členovia záujmových
aktivít napr. športových a jednak s negatívnymi sociálnymi kategóriami ako: 19
gangy, chuligáni, sekty, teroristické organizácie, ktoré vyvolávali v spoločnosti
potrebu zvýšenej sociálnej práce ako obrane voči nežiaducim aktivitám určitej
časti spoločnosti. V roku 1923 Western Reserve Univerzity zorganizovala prvý kurz
pre skupinovú sociálnu prácu. Sociálna práca so skupinou bola oficiálne zaradená
medzi v tom čase metódy soc. Práce v roku 1935 na národnej konferencii sociálnej
práce kde boli prijaté nasledovné ciele soc. Práce so skupinou: 1.Pomáhať členom
skupiny aby rozvíjali sa učili aktívnej účasti na živote svoju skupiny a
prostredníctvom toho vlastné chápanie a posilnili občiansku

zodpovednosť , aby sa začali zaujímať o sociálne dianie v spoločnosti. 2.

Prostredníctvom rozvoja skupiny prispieť k rozvoju individuálnych potenciálov jej
jednotlivých členov k obohateniu ich života . 3. Zabezpečiť prirodzený vzrast a
rozvoj sociálneho funkciovania členov skupiny. 4. Zabraňovať sociálnej disfunkcii
členov skupiny. 5. Poskytovať pomoc a oporu jednotlivcom, ktorí žijú v
disfunkčných sociálnych vzťahoch, alebo tým ktorí to potrebujú s vzhľadom na ich
sociálnu situáciu. Vývoj v USA: 1937 Americká asociácia vzdelávania v skupinovej
práce 1946 Americká asociácia skupinových soc. Pracovníkov Koniec 50.tych rokov –
rozvoj skupinovej soc. práce, akútne riešenia problémov prisťahovalcov 60.roky –
presadzuje sa všeobecný prístup tzv. generetic approach – potláčanie skupinových
soc. pracovníkov a skupinovej soc. práce ,tendencie k zrušeniu profesionálne
zameranie na jednotlivca a skupiny. Soc. pracovník má vedieť pracovať s
jednotlivcom aj so skupinou. 70-roky úpadok skupinovej soc. práce – koncom70 rokov
oživovanie skupinovej soc. práce. Vývoj v Nemecku, používaný termín sociálna
pedagogika, 40-roky rozvoj organizovania kurzov, škôl 60-roky práca s mládežou 70-
roky útlm skupinovej sociálnej práce, tréningové skupiny zamerané na skupinovú
dynamiku. 20
Soc. práca so skupinou sa orientovala na tri základné úlohy: 1. Zmeniť životné
podmienky chudobných 2. Vytvoriť podmienky pre rozvoj osobnosti, ktoré by boli
vzormi demokratickými, sociálnymi, morálnymi. 3. Poskytnúť možnosť emočného
vyrovnania sa s obtiažnými situáciami

7. ETAPY SOCIÁLNEJ PRÁCE SO SKUPINOU

Názory na počet a funkčnosť etáp práce so skupinou sú rôzne, najmä vzhľadom na
tematické zameranie skupiny. Ak hovoríme o etapách soc.práce so skupinou, hovoríme
o vývojových fázach skupiny. Vo všeobecnosti rozoznávame vývoji skupiny: 1. etapa:
preafilačné obdobie - preafilačná fáza tvorby skupiny táto etapa predchádza
samotnej práci so skupinou. Je to obdobie, v ktorom sa uvažuje o zostavení skupiny
– počet klientov, problémy, ktoré sa budú riešiť, výber klientov. Preafilačné
obdobie sa končí formálnym zostavením skupiny. Má dve fázy: a)prvá fáza: orientuje
sa tvorbu skupiny. Formovanie môže prebiehať rôznymi spôsobmi: už existujúca
skupina sa sama obracia na soc. pracovníka so žiadosťou o pomoc výber a tvorbu
skupiny robí soc. pracovník soc. pracovník „prevezme“ skupinu čiže skupina bola
zorganizovaná niekým iným. Zloženie skupiny je dôležitým aspektom, ktorý závažným
spôsobom ovplyvňuje životnosť skupiny, preto treba pri jej tvorbe uvažovať o dvoch
faktoroch, ktorými sú veľkosť skupiny a jej jednorodosť (homogénne činitele môže
byť vek, spoločný pôvod, kultúra, vzdelanie, farba pleti ...) spôsob výberu členov
má pre prácu so skupinou niekoľko významov. Ďalej treba vedieť, či sa členovia
skupiny zúčastňujú práci v skupine dobrovoľne alebo nie, či bude pracovať ako
otvorený alebo uzavretý 21 5 etáp vo
systém. Soc. pracovník by mal zvážiť charakterové vlastnosti členov a ich možný
vplyv na skupinu. Mal by vedieť rozpoznať, aké sú vzťahy medzi členmi skupiny, aké
majú rodinné zázemie, prac. prostredie, možnosť využiť členstvo v skupine ako
motiváciu v práci so skupinou, dôvod, pre ktorý sa chce zúčastniť práce so
skupinou. Správne zhodnotenie vnútorných i vonkajších faktorov môže napomôcť soc.
pracovníkovi ešte pred prvým kontaktom so skupinou stanoviť nielen hlavný problém
skupiny ako celku, ale aj ponúknuť skupine perspektívu, pripraviť sa na prácu,
odhadnúť dynamiku skupiny. Musí zhodnotiť i to, či disponuje on sám alebo
inštitúcia, ktorú zastupuje, kompetenciami potrebnými na riešenie problému b)druhá
fáza: určená je na vypracovanie projektu práce so skupinou, ktorý musí obsahovať
hlavné ciele soc. pracovníka a definovanie potrieb skupiny a zdrojov, ktoré môžeme
pre skupinu použiť. Prvá etapa práce so skupinou sa začína pracovník pri prvom
stretnutí nesmie zabudnúť na: navzájom zoznámiť členov skupiny dohodnúť sa na
pravidelných stretnutiach, určiť čas, miesto a trvanie stanoviť predpokladanú
dĺžku stretnutí vysvetliť pravidlá, ktoré bude skupina dodržiavať prediskutovať
možnosti a podmienky rozšírenia skupiny a pod. prvým stretnutím skupiny. Soc.

CIEĽ skupiny: odhalenie problémov, uspokojenie individuálnych potrieb jednotlivých

členov skupiny, prijímanie zodpovednosti, robenie rozhodnutí a preberanie
zodpovednosti, naučiť sa pracovať v skupine, rozvoj skupiny ZLOŽENIE skupiny:
dôležitý aspekt, rozhoduje o životnosti skupiny. Veľkosť rozličná, menšie i
väčšie. Je potrebné, aby členovia boli navzájom solidárni, kooperatívni, navzájom
sa rešpektovali. Dôležitá veľkosť a jednorodosť (vek, vzdelanie, príslušnosť k
určitej soc. vrstve, spoločná profesionálna orientácia..) ÚČASŤ a PRÍTOMNOSŤ
ČLENOV: vedomosť o tom, či členovia skupiny sú v nej dobrovoľne alebo nie.

22
OTVORENOSŤ či UZAVRETOSŤ skupiny: závisí od dohody soc. pracovníka s členmi
skupiny. Dôležitú rolu pri rozhodovaní zohráva dôvod, obsah, orientácia na činnosť
VÝBER členov skupiny: robí ho soc. pracovník alebo inštitúcia pre ktorú pracuje,
na základe prejaveného záujmu o zaradenie do skupiny, vysielajúca inštitúcia
2.etapa: formovanie skupiny vytváranie skupinových pozícií, riešia sa otázky moci,
budujú sa vzťahy, vytvára sa skupinová komunikácia, vnútorné väzby, členovia berú
na seba roly a vytvárajú si normy pre fungovanie skupiny – tvorí sa vnútorná
štruktúra, hierarchia a skupina si volí neformálneho vodcu. 3.etapa: udržanie
skupiny vzťahy dosahujú určitú stabilitu, tvoria sa najoptimálnejšie podmienky pre
fungovanie skupiny. Skupina si vytvára vlastnú skupinovú identitu, jednotlivci
rozvíjajú svoje schopnosti, záujmy 4.etapa: etapa diferenciácie alebo etapa
konfliktov výrazné presadzovanie individuálnych záujmov, porušovanie niektorých
skupinových noriem alebo dohodnutých foriem akceptovateľného správania. Roztržky,
otvorený konflikt. Po napätí nastáva ukľudnenie vedúce k zlepšeniu fungovania
skupiny a lepšiemu dosiahnutiu skupinových cieľov 5.etapa: ukončenie práce so
skupinou záverečná etapa, musí obsahovať zhodnotenie práce so skupinou za celé
predchádzajúce obdobie, rekapitulácia priebehu práce so skupinou, analýza je
činnosti v jednotlivých etapách, hodnotenie pozitív i negatív práce skupiny,
vyjadrenie sa k splneniu – nesplneniu cieľov (skupinových i individuálnych).
Oficiálne ukončenie práce so skupinou nemusí však znamenať prerušenie kontaktu
jednotlivých členov skupiny, ale naopak, novo získaný sociálny kapitál má fungovať
aj po organizovanej skupinovej práci ako zdroj neformálnej soc. podpory. PRI PRACI
SO SKUPINOU JE TREBA REŠPEKTOVAŤ: • • situáciu skupiny ako celku ale tiež situáciu
jednotlivých členov skupiny pracovať so silami skupiny 23
• • • •

spolupráca celku je lepšia ako súťaž jednotlivcov vytvárať priestor na potrebné

rozhodnutia vytvárať nevyhnutné výchovné hranice nestavať sa zbytočne do pozície
vodcu skupiny

8. DYNAMIKA SKUPINY A ZÁSADY SOCIÁLNEJ PRÁCE SO SKUPINOU

Soc. práca so skupinou využíva skupinovú dynamiku k dvom cieľom: 1. k posilneniu
skupiny ako celku 2. interakciou jednotlivca so skupinou sa usiluje o zlepšenie
jeho sociálneho fungovania SKUPINOVÁ DYNAMIKA Pojem skupinovej dynamiky spadá
významovo i historicky do oblasti soc. psychológie. Zavedený bol Kurtom Lewinom,
ktorý so svojimi spolupracovníkmi otvoril pod týmto názvom výskumný program v
oblasti malých skupín. Skúmal organizovanie skupinového života vo vzťahu k
výkonnosti skupiny, problémy vodcovstva a štruktúry skupín a otázky skupinových
konfliktov. Je označovaný za zakladateľa skupinovej dynamiky ako vedného odboru.
Inicioval vznik tréningových skupín, kde sú medzi osobné vzťahy, sociálno-
psychologické kompetencie, návyky a interakcie. DEFINÍCE skupinovej dynamiky:
Skupinová dynamika je súhrnom vzájomných síl a protisíl, ktoré pôsobia v spoločnom
soc. prostredí, v skupine. Daná je celkovým skupinovým dianím, t.j. cieľmi a
normami skupiny, jej usporiadaním, pozíciami a rolami v skupine, skupinovými
interakciami ako aj vývojom skupinových vzťahov. Vzniká a utvára sa spolu so
vznikom a zahájením práce skupiny a je v istom zmysle charakteristikou 24
akejkoľvek skupiny. Skupina má vždy svoju dynamiku, bez dynamiky by nebola
skupinou. Lewin: skupinovú dynamiku popísal ako dynamiku silového poľa, v ktorom
sa stretávajú tendencie ku zmene a s odporom ku zmene a vytvárajú určitú
konštaláciu, relatívne rovnovážny stav. Cartwright a Zandler: skupinovú dynamiku
vymedzujú ako vedeckú oblasť skúmajúcu samotné podstaty skupín, pravidiel i ich
vývoj a vzťahy k jedincom a iným skupinám. Kratochvíl: skupinová dynamika je súhrn
skupinového diania a skupinových interakcií. Je to vytváranie interpersonálnych
vzťahov a interakcií medzi členmi spolu s činnosťami skupiny a silami z vnútorného
prostredia. Je to vlastne to, čo sa medzi členmi skupiny deje, vzťahy, vzájomné
reakcie, zmeny v rámci skupiny a vývoj celej skupiny. Veľmi úzky vzťah je medzi
skupinovou dynamikou a skupinovou psychoterapiou. V praxi je to vyjadrené i soc.
blízkosťou a obsahovou spätosťou psychoterapeutických skupín a skupín
tréningových. Obidva tieto prístupy sa vzájomne prepájajú a základným spoločným
faktorom je práve skupinová dynamika. V poslednej dobe snaha o nahradenie pojmu
skupinová dynamika pojmami skupinové procesy, ľudské vzťahy, skupinová psychológia
PRVKY skupinovej dynamiky: Podľa Trotzera sú v skupinovej dynamike tri zložky:
vodcovstvo, členstvo, skupinová interakcia Mayo a Klein tvrdia, že to, čo sa deje
v skupine, ovplyvňuje aj dianie mimo skupiny, sily pôsobiace z okolia

25
Skupinovú dynamiku utvára rada skupinových elementov, jednotlivé prvky sú navzájom
úzko späté a spolupôsobia v neustálej interakcii. PRVKY: štruktúra skupiny: čiže
stavba. Tvorená je diferencovaným systémom pozícii a rolí v skupine. U väčšiny
skupín je hierarchická. Má dve hranice: vonkajšie oddeľujú skupinu od ostatných
jedincov, vnútorné tvorí jej formálna a neformálna skladba. Hierarchia je daná
zoradením pozícií smerom hore podľa statusu a moci. Formuje sa súčasne so skupinou
a diferencuje s jej ďalším vývojom, prejavuje sa potom v akciách skupiny. Formálna
štruktúra skupiny je daná organizáciou, v jej rámci skupina vzniká a plní svoje
úlohy. Podstatnou súčasťou je vedenie skupiny. Neformálna štruktúra je daná
interpersonálnymi výbermi a preferenciami jej členov, antipatie, sympatie...
identita skupiny: charakterizuje ju umiestnenie skupiny v priestore a čase,
očakávanie členov skupiny, symboly skupiny a členstvo v skupine ( charakter osôb,
ktoré sú v skupine a charakter osôb, ktoré sú z účasti v skupine vylúčené). ciele
a normy skupiny: skupinové ciele môžeme charakterizovať ako skupinové vtedy, ak sú
prijaté väčšinou členov skupiny. Považované sú za ašpiračnú úroveň skupiny.
Konformita je soc. jav, snaha o to, byť v súlade s normami Normy skupiny. Existuje
pravá a nepravá konformita. Pravá – normy sú prijaté za svoje, nepravá – vonkajšie
prispôsobenie normám, nie sú prijaté za svoje. predstavujú v skupine súbor
nepísaných pravidiel a zásad, čo je správne a nesprávne, žiadúce. Vymedzujú
povinnosti a práva členov skupiny, prípustné a neprípustné spôsoby chovania a
definujú tak akceptovateľné chovania v skupine. Sú systémom požiadaviek kladených
na členov skupiny, vyjadrujú to, čo sa od nich očakáva v určitých situáciách. V
zásade sú dva druhy: uľahčujúce, ktoré podporujú spoluprácu a skupinové ciele a
blokujúce, ktoré provokujú rivalitu a bránia dosahovaniu skupinových cieľov.
interakcia a komunikácia: Marko definuje interakciu ako proces vzájomného soc.
kontaktu a prikláňa sa k tomu, že interakcia vlastne znamená vzájomné
komunikovanie v širšom zmysle. Cartwright a Zander ju chápu ako jednu z foriem
závislosti, je považovaná za základňu formovania skupiny. Skupiny sú 26
produktom interakcie. Vo vnútri skupiny vedie k určitému štrukturovaniu vzťahov
medzi členmi skupiny. Najelementárnejším javom interakcie je príťažlivosť a
odpudivosť. Interakčné chovanie je považované a výsledok kompromisu medzi
potrebami jedinca a požiadavkami skupinovej situácie. Komunikácia je základ
medziľudského styku, forma procesu interpersonálnej výmeny. Má dve zložky:
verbálnu a neverbálnu. Komunikačná sieť je tvorená kanálmi komunikácie medzi
členmi skupiny. vedenie skupiny: je podstatnou zložkou štruktúry skupiny. Môže byť
formálne a neformálne. Vodca je taký člen skupiny, ktorý ovplyvňuje činnosť jej
členov a hrá ústrednú rolu pri určovaní cieľov skupiny. Môže plniť radu funkcií.
Vedenie má dve funkcie: vedenie a kontrolu. Štýl vedenia skupiny: autokratický,
demokratický, voľný a zúčastnený pozície a roly: pozícia je umiestnenie
jednotlivca v skupine. Soc. status je statickou charakteristikou miesta osobnosti
v skupine. Soc. rola je dynamickou charakteristikou statusu, predpisuje správanie
. chápe sa v dvojakom zmysle ako očakávanie a ako správanie. Role v skupine sú
prideľované, súvisia s cieľmi skupiny . skupinová kohézia: súdržnosť skupiny. Sú
to dostredivé sily stmelujúce skupinu. skupinová tenzia: napätie, vytvára
protiváhu skupinovej kohézii. Je to dynamizujúci faktor. Sú to odstredivé sily, v
rámci ktorých prežívajú členovia skupiny napätie, agresivitu a majú tendencie
uniknúť zo skupiny skupinová atmosféra: dôležitá charakteristika skupiny, ukazuje
na prevládajúcu atmosféru v skupine, na emocionálne ovzdušie, klímu skupiny.
Vyvíja sa spolu so skupinou, veľkú možnosť ovplyvňovať ju má vedúci skupiny. Môže
byť priaznivá a obmedzujúca. Často sa mení. tvorba podskupín: čím je skupina
väčšia, tým sú tendencie k utváraniu podskupín silnejšie a zreteľnejšie. Je to
determinované vnútornou atmosférou, zložením skupiny.podskupiny vytvárajú tí, čo
sú si obzvlášť sympatickí, blízki. Špecifiká tvorby podskupín súvisí s tým, kde sa
skupinová práca odohráva. fázy skupinového vývoja 27
ZÁSADY SOC. PRÁCE SO SKUPINOU ( Kaiserová): • cieľom soc. pracovníka pracujúceho
so skupinou je pomáhať členom skupiny pri dosahovaní väčšej miery nezávislosti a
rozvoja ich individuálnej schopnosti svojpomoci • • k určeniu vhodného spôsobu
pomoci využíva soc. pracovník vedecké metódy, ako sú: analýza, diagnóza,
observácia ... metóda soc. práce so skupinou vychádza z predpokladu, že soc.
pracovník sa bude orientovať na vytvorenie pozitívnych na skupinové ciele
vyjadrené väzieb so skupinou, na tvorbu vzťahov medzi členmi skupiny a koncentruje
svoje úsilie na potreby jednotlivcov, prostredníctvom výpovedí jednotlivcov alebo
prostredníctvom správania sa členov skupiny. Pričom musí vedieť diferencovať medzi
voľnými a náhodnými vzťahmi a medzi vzťahmi, ktoré je možné využiť k rozvoju
skupiny • • • najdôležitejším nástrojom pri budovaní skupinových vzťahov je
osobnosť soc. pracovníka. Soc. pracovník by mal preto dobre poznať svoje možnosti.
Soc. pracovník musí síce akceptovať všetkých členov skupiny, ale nemusí akceptovať
každé správanie Správanie soc. pracovníka ku skupine je na jednej strane vymedzené
schopnosťou byť empatický voči jednotlivým členom skupiny a na strane druhej
cieľmi a požiadavkami skupiny ako celku. • Vzájomné vzťahy medzi soc. pracovníkom
a skupinou si vyžadujú, aby sa ako osobnosť vyznačoval flexibilitou, kreativitou,
ľudským prístupom k problémom a aby disponoval nielen dostatočnými vedomosťami ale
aj ustáleným systémom hodnôt, ktoré by sa mal usilovať prenášať do skupinových
vzťahov • • Východiskovým bodom práce so skupinou je jej aktuálny stav. K zmenám
musí soc. pracovník pristupovať postupne, nenásilne Konštruktívny prístup v práci
so skupinou znamená, že sa s ňou jedná rozvážne, rovnako vážne vnímajúc
jednotlivcov i skupinu. Formy práce sú rôznorodé a 28
odrážajú okrem iného i osobnostné rysy soc. pracovníka, zvolený program, skupinovú
interakciu ako aj reflexiu • Individualizácia ako jedna z čŕt práce so skupinou je
založená na fakte, že jednotlivec sa v skupine nestráca, nezaniká. Práve naopak.
Jednotlivec sa v skupine prebúdza, prostredníctvom nej vníma vlastnú
individualitu, učí sa porozumieť sebe samému. Skupina mu poskytuje možnosť byť
súčasťou celku • Udržať skupinu v rovnováhe si vyžaduje umenie ovládať interakčné
procesy.

Soc. pracovník nepracuje pre klienta, ale s klientom.

9. SOCIÁLNA PRÁCA S KOMUNITOU-ZÁKLADNÁ CHARAKTERISTIKA

Sociálna práca s komunitou je zameraná na konkrétne životné situácie v určitých
územných celkoch. Rešpektuje biologické, etnické, psychologické, kultúrne,
sociálne, ekonomické a ekologické potreby obyvateľov komunít. V širšom zmysle
možno hovoriť o trvalom napätí medzi spoločenskými potrebami a zdrojmi. Komunitná
sociálna práca má zabraňovať vznikaniu sociálnych problémov alebo napomáhať v
riešení už vzniknutých problémov. Jej cieľom je hľadať kompromisy, napr. sociálny
konsenzus(súhlas členov) medzi minoritami, so zásadným prihliadaním na miestne

(lokálne) ponímanie demokracie. Jedna s najdôležitejších stránok je spolupráca s

ľuďmi, ktorí majú prirodzenú autoritu v komunite(komunitný leadri) a pomôžu
vyvolať ďalšiu aktivitu u ďalších členov komunity. Postup práce s komunitou môžeme
zhrnúť: 1. Poznanie sociálnych potrieb a problémov v určitej komunite 2.
Spracovanie návrhov na riešenie, s ktorým komunita súhlasí a je ochotná sa
podielať na ich riešení 3. Zapojenie všetkých schopných obyvateľov, dostupných
prostriedkov a možnost komunity do sociálnej aktivity, aby sa návrh uskutočnil.

29
10.VZNIK A VÝVOJ SOCIÁLNEJ PRÁCE S KOMUNITOU
Na začiatku soc. práce stáli organizácie ako Charity Organization Societes, ktorej
členovia navštevovali rodiny a snažili sa morálne pôsobiť na obyvateľov chudobných
štvrtí. Nazývali sa „friendly visitors“ = prívetiví návštevníci. Jedným zo
zakladateľov tejto organizácie Charity... bol S. Barnett komunitnej práce sa
obvykle považuje druhá polovica 19.stor. Popple zastáva názor, že komunitná práca
má svoje korene v dvoch protikladných zdrojoch: 1. v hnutí settlementov a v
Koloniálnych úradoch: S. Barnett , považovaný je aj za otca Hnutia settlementov.
Spolu so svojou ženou založil Toynbee Hall v roku 1884 v Londýne a umožnil tak
vznik prvého strediska svojho druhu, ktorý sa označil názvom settlement = hniezdo.
Realizovalo sa to veľa aktivít (vzdelávacie a sociálne), dôraz bol kladený na
stretávanie sa ľudí z rôznych spoločenských vrstiev, viedol sa dialóg, čím sa
mohli zbaviť vzájomných predsudkov. Sociálnu úbohosť nižších vrstiev považoval za
dôsledok spoločenských bariér, ktoré znemožňujú stretávanie sa ľudí z rôznych
vrstiev a bránia tak i vzájomného odovzdávaniu hodnôt, ktoré ako ľudia majú.
Cieľom činnosti settlementov bol rozvoj potenciálu, rast vzdelávania všetkého
druhu a posilnenie ľudskej dôstojnosti. Myšlienka settlementov sa začala pomaly
rozširovať i na území USA: 1886 – založený settlement v New Yorku a v roku 1889 .-
Chicago – Hull House – zakladateľka J. Addams a E. Gates Starr. Koncom 19. stor.
podľa modelu Toynbee Hallu založených okolo 30 settlemetnov, zač.20.stor. vlna
prisťahovalcov do USA umožnila vznik ďalších. Neskôr sa začali settlementy
označovať pojmom komunitné centrá. V kolóniách hlavným nositeľom komunitnej práce
bol Koloniálny úrad, pomocou ktorého Veľká Británia realizovala komunitný rozvoj
ako súčasť svojej politiky vo svojich kolóniách v 19.stor. Model komunitného
rozvoja využívaný v afrických obyvateľstva a indických do kolóniách vlád, sa
využíval ako nástroj na zapojenie pomoci miestnej sprostredkovanie materiálnej za
obdobie vzniku

a sprístupnenie vzdelania. V týchto oblastiach sa termín komunitného rozvoja

30
spájal s pokusmi rozvoja základného vzdelávania a soc. služieb v britských
kolóniách. 2. v robotníckom hnutí orientovanom na soc. istoty. Kolektívne akcie
robotníckeho hnutia sú považované za ďalšieho predchodcu komunitnej práce. Centrom
kolektívnych akcií robotníckeho hnutia bolo mesto Glasgow, na zač. 20.stor. tu
bolo veľa stávok, kampaní. Ďalší významný faktor bolo Hnutie žien za uznanie ich
volebného práva. Významný predstaviteľ radikálnej komunitnej práce bol S. Alinsky.
VÝVOJ soc. práce s komunitou 19. storočie – komunitnú soc. prácu vykonávali
dobrovoľníci: návšteva chudobných, nezamestnaných, chorých. Snažia sa o morálne
pôsobenie, učenie sebestačnosti, s cieľom zbaviť ich závislosti na podpore
začiatok 20. stor. – hľadanie spôsobu ako riešiť soc. problémy, rozvoj soc.
komunitnej práce, komunitný pracovník musí mať komunikačné zručnosti, musí
pracovať aj s predstaviteľmi komunity, nielen s jednotlivcami. V období rokov 1923
– 1924 existovali komunitné centrá už v 240 mestách. Komunitné centrá vo Veľkej
Británii sa združovali do Komunitnej asociácie a hnutia centier. Cieľ = vytvorenie
siete všestranných a široko založených susedských organizácií. V ich rozvoji boli
bezprostredne významné tri subjekty _ Národná rada soc. služieb, Federácia
sídelných settlementov, Asociácia vzdelávacích settlementov rok 1947 – vzrast
počtu settlementov, ich počet sa vo Veľkej Británii pohyboval na hranici okolo
300. Komunitné centrá sa rozvíjali i v Holandsku, Francúzsku, Dánsku i Rakúsku a
ďalších európskych krajinách. Hlavná idea: snaha o zapojenie všetkých členov
komunity do života settlementu, do rozhodovania o tom, čo sa tam bude diať, na čo
sa získané peniaze venujú, kto tam bude pracovať, išlo teda o ideu participácie a
demokracie. V 20.-30.tych rokoch 20. stor. – dôraz bol kladený pod vplyvom práce
Mary Richmondovej ( Social Diagnosis) na soc. prácu s jednotlivcom 31
Medzivojnové obdobie – rozvoj komunitnej práce ako odpovede na vzrastajúcu
nezamestnanosť, usadzovanie sa nových obyvateľov, rozrastanie komunitných centier
1930 – J. F. Steiner – Organisation of Community 1936 – Londýn – konferencia soc.
práce – Soc. práca a obec 1939 – R. P. Lane – prezentuje vo svojej knihe
systematický popis metód, aktivít a rolí soc. pracovníka v oblasti komunitnej
práce 1946 – USA- Asociácia pre štúdium organizácie komunít 1955 – Národná
asociácia soc. pracovníkov od 50.tych rokov 20.stor. – rozvoj teórie komunitnej
soc. práce najmä v Severnej Amerike, vplyv na teóriu a prax vo Veľkej Británii
60.roky 20.stor. – E. Younghusband vymedzila komunitnú prácu ako tretiu metódu
soc. práce. Toto obdobie je zlomové, začína sa uvažovať nad užitočnosťou
medicínskeho modelu. Otázka chudoby, relevancie soc. inštitúcií, úsilie o reformu
spoločnosti. obdobie „ krízy demokracie“ (sexuálne revolúcia, hippies, drogy,
kriminalita), komunitná práca sa rozvinula v USA, Anglicku a iných
západoeurópskych krajinách ako dôsledok snahy o reformu spoločnosti. Prevláda
snaha riešiť najzávažnejšie soc.problémy, ako nedostatočné vzdelanie, nerovnosť v
soc. starostlivosti, nezamestnanosť, duševná zaostalosť J. F. Kennedy (1963) vo
svojom prehlásení ku Kongresu načrtol nový prístup k starostlivosti o duševne
chorých – intergráciu duševne chorých do komunity. Princípom programu bola
prevencia, úsilie o využívanie finančných a ľudských zdrojov a dôraz viac na
duševné zdravie ako na duševnú chorobu Younghusbandová (1959) zameranie komunitnej
soc. práce na pomoc ľuďom v rámci miestnej komunity. Snaha určiť ich soc. potreby,
zvážiť najúčinnejšie spôsoby ich naplnenia a začať na nich pracovať do takej miery
ako to umožnia zdroje, ktoré majú k dispozícii. Koncom 70.tych rokov sa pokúsila
urobiť súhrn princípov a cieľov, ktoré sa najvýraznejšie presadili v soc. práci s
komunitou PRINCÍPY a CIELE: - soc. pracovník musí rátať s napätím v komunite,
ktoré je spôsobené potrebami členov a dostupnými zdrojmi - vedenie k využívaniu
vlastných dostupných zdrojov 32
- vznik konfliktov medzi jednotlivými skupinami v komunite - zúžitkovať prirodzené
autority od polovice 60.tych rokov do konca 70.tych rokov 20.stor. – „ zlatý vek“
komunitnej práce. narastanie chudoby, problémy už nevládzu riešiť samotné štáty,
bez pomoci dobrovoľníkov. Nárast soc. problémov znamenal nárast dopytu po soc.
službách, rozvoj solidarity so skupinou ľudí žijúcich v zlých podmienkach, pomoc
občanom majúcim nízke príjmy, malé vzdelanie, minimálnu šancu získať prácu.
Hlavnou úlohou komunitnej soc. práce je pomoc k svojpomoci, a to: • • aktivizáciou
obyvateľov vytváranie nárazníka, obranného valu, ktorý je postavený medzi
nedostatok soc. služieb a požiadavku komunity po nich v dôsledku sociálno-
ekonomického rozvoja v jednotlivých krajinách soc. práca s komunitou na konci
70.tych rokov dočasne stratila na svojej aktuálnosti 70. roky 20. stor. –
priniesli do soc. práce ekologický prístup, integrujúci obidva predchádzajúce –
terapeutický a reformný. Človek sa vníma ako osoba reagujúca na svoje prostredie,
ktorá so svojím prostredím v neustálej interakcii 80.roky – holistické chápanie
komunitnej práce. prichádza k oživeniu komunitnej soc. práce a do popredia sa
dostávajú nepedagogické kompetencie soc. pracovníkov. Soc. pracovníci sa zaoberajú
záujmami a želaniami obyvateľov komunity. Preberajú úlohu moderátorov, teda tých,
ktorí sprostredkúvavajú komunikáciu medzi správou mesta a obyvateľmi. Hlavným
cieľom je znovu uschopniť komunitu, čiže navrátiť jej pôvodnú funkčnosť. Soc.
pracovník preto zastáva rolu koordinátora, učiteľa, katalyzátora, poradcu,
vyjednávača.... prevláda predovšetkým snaha o riešenie soc.problémov v otázkach
triednej a rasovej nerovnosti spôsobenej najmä telesným alebo duševným handicapom,
vekom, pohlavím, sexuálnou orientáciou. Starostlivosť o starých ľudí, telesne a
mentálne postihnutých, o etnické minority, o osoby s nedostatočným vzdelaním, o
nezamestnaných, o závislých a soc. neprispôsobivých. Ustupuje sa od veľkých
vládnych programov, ktoré nepriniesli očakávané zmeny, posun vo vzťahu
poskytovateľ a príjemca soc. služieb. Koniec predkladania spásonosných programov,
kladený dôraz na spoluúčasť klientov, vzájomnú 33
komunikáciu,

rešpektovanie

slobodného

rozhodovania

ľudí

a ich

potrieb.

V komunitnej práci sa uplatňuje koncepcia živého sveta, podľa ktorej neexistuje

jediný správny výklad, ku ktorému by mali smerovať intervencie komunitnej práce.
90. roky – komunitná soc. práca ako profesionálna činnosť, chápaná ako súčasť soc.
služieb. Jej cieľom je predchádzať nedostatkom v soc. vzťahoch alebo ich
usmerňovať. Výrazný nedostatok peňazí, ktoré boli poskytované na komunitné
projekty. V súvislosti s tým sa začína hovoriť v soc. práci s komunitou o
komunitnej ekonomike = odhaľovanie potrebných zdrojov priamo v lokalite komunity.
Lobovanie za ich získanie a využitie. Presadila sa požiadavka trvale udržateľného
rozvoja

VYUŽITIE komunitnej práce v praxi: 1. komunitné plánovanie: metóda, ktorá kladie

dôraz na zapojenie všetkých , ktorých sa spracovávaná oblasť dotýka a na
dosiahnutie výsledkov, ktorý je prijatý a podporovaný väčšinou účastníkov. Rieši
zložité spoločenské, mravné a ekonomické vzťahy vyjednávaním o budúcich krokoch a
spoluprácou pri ich uskutočňovaní. Patrí sem i plánovanie soc. služieb. Komunitné
plánovanie by malo prispieť k efektívnejšiemu využívaniu zdrojov v komunite a
zároveň k zníženiu finančných nákladov na soc. služby 2. aktivity centier pre
komunitnú prácu: regionálny rozvoj = proces zapájania verejnosti do strategického
plánovania v oblasti regionálneho rozvoja. Komunitné organizovanie= metóda rozvoja
komunity, vytváranie príležitostí pre riešenie problémov miestnymi občanmi. Má tri
ciele: dosiahnuť reálneho zlepšenia, dať ľuďom pocit ich vlastnej sily a zmeniť
rozloženie síl v spoločnosti a získať lepšiu pozíciu pre skupinu 3. komunitné
projekty neziskových organizácií: zamerané najmä na zapájanie obyvateľov do
rozhodovania a spoluvytvárania ich lokalít, miesta k životu, súžitie rómskej
komunity s majoritou, odstraňovanie soc. vylúčenia a pod. Využívanie komunitnej
práce v rámci organizácii:

34
1. komunitné nadácie: rozvoj 20.stor.z USA do Európy. Subjekt združujúci majetok
za účelom rozdeľovania výnosov organizáciám, jendotlivcom, podieľajúcim sa na
rozvoji komunity ( v ČR to je napr. Euronisa... 2. komunitné koalície: združenie
neziskových organizácií s cieľom zmapovať neziskové organizácie v danej lokalite,
vytvoriť podmienky pre partnerské vzťahy vo vnútri koalície i navonok 3.
organizácie zamerané na komunitnú prácu v soc. a zdravot. Sfére: vychádzajú zo
skúsenosti vo Veľkej Británii, Holandsku 4. organizácie zamerané na účasť
verejnosti v príprave rozvojových plánov: snaha vyvolať záujem občanov o to, čo sa
ich týka 5. organizácie zamerané na ochranu životného prostredia: pôvodne sú to
ekologické organizácie, opierajú sa o širokú pomoc dobrovoľníkov 6. informačné a
kultúrne centrá: práca s informáciami , kultúrnymi hodnotami 7. organizácie priamo
zamerané na rozvoj danej komunity: rozvoj komunity je ich cieľom. Často sa
zaoberajú rozvojom mesta, bývajú prepojené so samosprávou, niekedy s ňou splývajú
8. komunitné školy: nové moderné chápanie školy v komunite: cez deň sa učia žiaci,
večer slúži komunite k stretávaniu rôznych záujmových skupín.logické prepojenie
školy s miestnou komunitou. 9. komunitné akcie (rituály): nejde o typ organizácie,
ale o akcie, ktoré obvykle partnersky realizujú viaceré organizácie naraz. Snažia
sa vyzdvihnúť nejakú prednosť, ktorá pomáha k identifikácii obyvateľov so svojou
komunitou

11.SOCIÁLNA PRÁCA SO SPOLOČNOSŤOU

35
Spoločnosťou rozumieme v sociálnej práci veľké územné celky, presahujúce klasické
chápanie územnej komunity. Práca so spoločnosťou je orientovaná na všetkých členov
spoločnosti a jej výsledky by v konečnom dôsledku mali byť riešením pre spoločnosť
ako celok. Autori Cox, Erlich, Roghman a Tropman rozlišujú tri základné modely
práce so spoločnosťou: a) lokálny rozvoj – je založený na zaangažovaní čo
najväčšieho počtu občanov na spoločenskom dianí. Techniky – svojpomoc,
vzdelávanie, dobrovoľníctvo, tvorba lokálnych stredísk..... b) sociálne plánovanie
– spája sa s riešením závažných otázok života spoločnosti napr. kriminalita,
predovšetkým kriminalita mládeže, bytová otázka, demografický vývoj, otázky
verejného zdravia..... c) sociálne konanie orientované na sociálne akcie – tvorba
kvalitnej sociálnej legislatívy je prioritou sociálnej práce so spoločnosťou, ale
taktiež aj jej presadzovanie v sociálnych inštitúciách.... Sociálna práca so
spoločnosťou sa orientuje najmä na nasledovné aktivity: výskum; plánovanie;
koordinácie; organizácia; financovanie; legislatíva; administratíva; konzultácie;
výchova a vzdelávanie; združenia, organizácie Pričom najväčší význam zo
spomínaných metód sa pripisuje práve metóde organizácie spoločnosti. Ďalšou
metódou, s ktorou sa v súvislosti so sledovanou problematikou môžeme stretnúť, je
metóda zastupovania klienta (kuratela). Sociálna práca so spoločnosťou používa
nasledovné techniky práce: 1. pomoc pri definovaní cieľov a stanovovaní priorít
spoločnosti, 2. pomoc skupinám v spoločnosti, 3. vedenie účastníkov v obtiažnych
situáciách, 4. iniciovanie konania prostredníctvom vzdelávania 5. posilňovanie
emancipácie členov spoločnosti........ 36
12.ROZHOVOR AKO METÓDA SOCIÁLNEJ PRÁCE
Popri pozorovaní je rozhovor najpoužívanejšou diagnostickou metódou, v minulosti
mu bola venovaná veľká pozornosť ako pracovnému prostriedku. Najprv to bola snaha
o popis formálnych stránok rozhovoru, koncom 20.stor. sa mu venuje pozornosť v
kontexte teórie komunikácie. Rozhovor poskytuje informácie, ktoré by sme inak
nezískali, preto sa považuje za základnú a najvýznamnejšiu metódu. Pomocou neho
získavame informácie o prostredí, v ktorom klient žije, o súčasnom stave, spôsobe
života, čo vie o tom klient, ako hodnotí prostredie, kultúrna a materiálna úroveň.
Získané informácie nám pomáhajú pochopiť klientove problémy, spoznať, aký je to
človek ... DEFINÍCIA: rozhovor je odpovedá na otázky základná metóda vychádzajúca
z komunikačnej iného subjektu. Ide teda o výmenu informácií

teórie. Je to zámerná organizovaná konverzácia, v ktorej jeden subjekt

prebiehajúcu medzi dvomi zúčastnenými stranami. V. Smékal: rozhovor chápe ako
zámernú, organizovanú komunikáciu, v ktorej skúmaná osoba alebo kolektív odpovedá
na otázky kladené skúmateľom alebo samostatne hovorí o svojich problémoch P.
Vajcík: rozhovor = cieľavedomé, plánované a usmernené zhováranie sa priamo so
skúmaným objektom. TYPY ROZHOVORU: 37
1. štandardizovaný rozhovor : pevná štruktúra, dodržiava sa presné poradie otázok.
Využitie najmä vo výskume, aby bolo možné odpovede kvantifikovať a porovnávať 2.
pološtandardizovaný rozhovor 3. neštandardizovaný rozhovor : záväzne formulácie
otázok, no nie poradie. Má dve polohy: neriadený rozhovor ( minimálny zásah do
rozhovoru zo strany soc. pracovníka) a riadený rozhovor ( soc. pracovník usmerňuje
komunikáciu, vedie klienta) podľa počtu osôb delíme rozhovor na: • • individuálny
skupinový

FÁZY ROZHOVORU: 1. prípravná fáza – uskutočňuje sa tu výber a formulácia otázok.

Niektorí autori hovoria aj o predprípravnej fáze, v ktorej si soc. pracovník
stanovuje cieľ a hrubú štruktúru rozhovoru. Obe tieto fázy tvoria z praktického
hľadiska jeden celok. 2. vlastný rozhovor 3. záver a zhodnotenie rozhovoru OBSAH
ROZHOVORU: - otázky a odpovede (verbálna stránka), všímame si však i neverbálnu
stránku Práca s otázkami je súčasťou prípravnej fázy, ktorá predchádza samotnú
realizáciu rozhovoru. Počas nej sa soc. pracovník zamýšľa nad možnosťami ako bude
rozhovor s klientom prebiehať t. j. premyslí si nielen otázky, ale aj ich poradie
a taktiež spôsob zaznamenania rozhovoru ( videokamera, diktafón, magnetofón).
Otázky sa kladú všetky tri typy: otvorené, uzavreté i polouzavreté. Počas
rozhovoru je možno pripravené otázky preformulovať, najmä v prípade ak: klient
nerozumie otázke 38
-

nedostávame potrebné informácie otázky by mohla narušiť klientov emočný stav a

pod.

alebo možno použiť doplňujúce resp. dodatočné otázky v prípade, že klient na

otázky soc. pracovníka nedáva dostatočné odpovede. Obsah rozhovoru a spôsob jeho
vedenia závisí od situácie, v ktorej sa klient nachádza ale aj od cieľa ktorý soc.
pracovník sleduje. OTÁZKY v rozhovore: Pri práci s klientom počas rozhovoru soc.
pracovník používa všetky tri typy otázok: • zatvorené: nazývajú sa tiež
direktívne. Sú to otázky, pri ktorých sa predpokladajú pevné alternatívy odpovedí.
Môžu byť dichotómne ( áno – nie) a trichotómne ( áno – nie – neviem). Správne je
ich kombinovať s otvorenými otázkami • • otvorené: dávajú klientovi možnosť
prejavu voľnosti. Môžu byť priame, alebo nepriame či projektívne polouzavreté

aplikácia otázok závisí od druhu rozhovoru a tiež od charakteru problému

DRUHY ROZHOVORU: V praxi soc. práce sa stretávame so všetkými základnými druhmi

rozhovoru: 1. klasický rozhovor: alebo bežný rozhovor: patrí k najstarším metódam
používaných v praxi soc. práce. Slúži na získanie prvých informácií o klientovi,
sledujú sa celkové reakcie klienta, orientovanie sa v klientovom prostredí a pod.
sleduje sa i nonverbálna stránka. 2. diagnostický rozhovor: rozhovor metóda, v
ktorej soc. pracovník spája bežný Má vždy presne ustálené s psychometrickými
prvkami.

poradie otázok, ich formulácia je fixná. Je to určitá schéma umožňujúca nám

odhaliť skutočný problém klienta a stanoviť príčiny jeho vzniku a vývoja hlavná
črta je vopred pripravený plán vo forme jednotlivých schém a štandardizácia
rozhovoru, 39 tvorí medzičlánok medzi
rozhovorom a dotazníkom. Obsahom je získanie potrebných informácií, analyzovanie
konkrétnej životnej situácie alebo predchádzajúceho života ( spolu s klientom). Ak
sa robí celková analýza klientovho predchádzajúceho života používa sa
psychogenetický rozbor. 3. poradenský rozhovor: ide o konzultačný rozhovor. Cieľom
klienta je získať potrebné informácie 4. terapeutický rozhovor: základný
prostriedok soc. terapie. Spôsob jeho vedenia nie je jednotný, mení sa v
závislosti od klienta (jeho veku, pohlavia, vzdelania) a tiež od zámeru, ktorý
terapeut sleduje a techniky práce, ktorú soc. pracovník zvolil. Ciele
terapeutického rozhovoru podľa Novotnej-Schimmerlingovej sú: - objektívne
informovať klienta o soc. situácii a možnostiach jej úpravy informovať o soc.
probléme a možných následkoch

neprimeraného správania, postojoch ale tiež o spôsoboch, ako by klient mohol svoj
problém zmierniť alebo prekonať používať v dosiahnutých čiastočných či postupných
cieľov terapie a zlepšenia, na ktorých sa klient aktívne podieľal pre ocenenie
klientovho úsilia, vyslovenie pochvaly a otvoriť aj úlohy, ktoré nezvládol, v
ktorých sklamal k spoločnej analýze kvalitné informácie – ich význam pre klienta –
základ pre jeho kvalitné rozhodovanie príležitosť poskytnúť klientovi vyjadriť
svoje myšlienky, postoje, názory, obavy a pod.

TECHNIKY používané pri rozhovore: parafrázovanie: soc. pracovník inými slovami

prerozpráva to, čo počul od klienta reflektovanie: používa soc. pracovník na
zrkadlenie citov, ktoré klient vyjadruje 40
 sumarizácia: krátke zhrnutie toho, čo bolo povedané rekapitulácia:
zopakovanie toho, čo klient povedal zhodnocovanie: spoločné zhodnotenie
doterajších aktivít ukotvovanie: zopakovanie niektorých informácií, ktoré nám
klient odovzdal s cieľom uistiť sa, že rozhovorom sledujeme klientove zámery
topenie ľadov: ide o súbor rôznych techník na prelomenie počiatočného napätia a
nedôvery v začiatkoch spolupráce

AKTIVITA a PASIVITA soc. pracovníka v rozhovore Z hľadiska aktivity dvoch

subjektov môžu v rozhovore nastať nasledovné situácie: • soc. pracovník rozhovor
vedie a klient odpovedá krátkymi, stručnými odpoveďami • • alebo aj mlčí. Klient
pravdepodobne nedostatočne dôveruje soc. pracovníkovi soc. pracovník rozhovor
vedie a klient tzv. rezonuje. Reakcie na otázky sú spontánnejšie, občas rozšírené
o doplňujúce informácie klient hovorí – soc. pracovník počúva, rezonuje, pobáda
klienta k aktivite, ide o nadviazanie kontaktu. Dôležité je poskytnutie priestoru
a soc. opory klientovi, nerušiť ho zbytočnými komentármi • soc. pracovník a klient
vedú dialóg. Ideálny stav, nie je však bežný. Predpokladom je vzájomná dôvera a
rešpektovanie pravidiel.

TYPY VZŤAHU MEDZI SOC. PRACOVNÍKOM a KLIENTOM Túto otázku riešia tiež komunikačné
teórie, jednotliví autori sa zaoberajú otázkami vzťahu, úrovňami a rovinami
komunikácie. Watzlawick uvádza tieto typy komunikačných vzťahov: symetrický
vzťah : partnerský vzťah, stretnutie dvoch rovnocenných bytostí s podobným
správaním 41
komplementárny vzťah: nerovný. Účastnícke role sa navzájom dopĺňajú,
charakterizuje ho aktivita a dávanie na strane pomáhajúcej osoby a na strane
klienta pasivita, prijímanie, napr. vzťah rodič – dieťa, učiteľ – žiak a pod.
symetrická eskalácia : obe strany sa usilujú o prevzatie kontroly alebo jej
odovzdanie nad komunikáciou metakomplementárny vzťah : jeden z účastníkov sa
dobrovoľne vzdá svojej kontroly nad komunikáciou a prenechá ju inej. Zo strany
soc. pracovníka nastáva vtedy, ak chce aby klient urobil samostatne nejaké
rozhodnutie

v procese komunikácie sa tieto vzťahy striedajú, soc. pracovník by však nemal mať
vo vzťahu permanentnú prevahu nad klientom.

PRAVIDLÁ KOMUNIKÁCIE Teória komunikácie venuje mimoriadnu pozornosť pravidlám

zefektívňujúcim komunikáciu ale i príčinám spôsobujúcim to, že komunikácia viazne
alebo úplne zlyháva. Pravidlá efektívnej komunikácie:

soc. pracovník sa v rozhovore sústredí na klienta je ochotný počúvať a porozumieť

klientovi dodržiavanie očného kontaktu klienta primerane povzbudzuje, pričom môže
použiť doplňujúce otázky používať spätnú väzbu obaja partneri by mali mať v
komunikácii dostatok priestoru pre položenie otázok, ale aj vyjadrenie svojich
názorov, pocitov, postojov prednosť má klient otázky, ktoré soc. pracovník kladie
klientovi, majú byť jednoznačné a zrozumiteľné

42
Dotazník je písaná forma riadeného rozhovoru, je to metóda, ktorá slúži na
hromadné zisťovanie údajov o záujmoch, postojoch, vzťahoch, vlastnostiach určitej
skupiny ľudí Rogersovská terapia: psychoterapia rozhovorom, na osobu zameraná

psychoterapia. V tomto prístupe je nosná: autenticita, empatia, reflexia, plná

akceptácia a úcta ku klientovi

13.POZOROVANIE AKO METÓDA SOCIÁLNEJ PRÁCE

Súbor metód, ktorými dnes soc. pracovníci disponujú je veľmi rozsiahly. Soc.
pracovník v bežnej praxi nepoužíva tzv. čisté metodické postupy, takmer vždy ide o
kombináciu dvoch ustálených spôsobov práce, napr. kombinácia rozhovoru a
pozorovania. Obidve, rozhovor aj pozorovanie patria medzi základné metódy soc.
práce, ktoré soc. pracovník používa pri prvom kontakte s klientom a ktoré mu
umožňujú získať dostatok potrebných informácií pre začatie spolupráce s klientom.
DEFINÍCIA: pozorovanie je jedna z najstarších a základných metód skúmania, zakladá
sa na cieľavedomom, systematickom a plánovitom zaznamenávaní vonkajších prejavov
osobnosti. CHARAKTERISTICKÉ ZNAKY pozorovania: o objektívnosť o plánovitosť o
systematičnosť o presnosť

DELENIE pozorovania 1. štandardizované alebo neštandardizované: pri

neštandardizovanom pozorovaní je pre všetkých pozorovateľov záväzne určený len
cieľ, inak 43
majú

pozorovatelia

slobodu

rozhodovať

o priebehu

pozorovania

i o výsledkoch. Je pomerne málo formalizované, veľmi náročná technika, zvládne ho

len skúsený pozorovateľ. Štandardizované pozorovanie je vysoko formalizovanou
technikou zberu údajov, je striktne určené, čo má pozorovateľ sledovať, spôsob a
okolnosti pozorovania sú záväzne určené, spôsob kategorizácie i správania
pozorovateľa. Zmyslom je zaistiť, aby rôzni pozorovatelia toho istého javu dospeli
k súhlasným a najmä navzájom porovnateľným výsledkom. 2. skryté alebo zjavné
pozorovanie: delenie podľa toho, či pozorovaní jedinci sú si vedomí toho, že sú
pozorovaní. Zvláštny druh je zúčastnené pozorovanie – výskumník prijíma rolu člena
pozorovanej skupiny a zúčastňuje sa na rozličných činnostiach, vlastný výskumný
záver býva utajený pre pozorovanými osobami o pozorovaní je vedený protokol, kde
sú uvádzané informácie o výsledkoch pozorovania, spresňujúce údaje o predmete
pozorovania, informácie o mieste a čase pozorovania, kto ho vykonal, metodické a
interpretačné poznámky pozorovateľa. Pri realizácii pozorovania je potrebné si
jednoznačne stanoviť cieľ, premyslieť si plán pozorovania, ktorý do určitej miery
zabezpečí i jeho systematičnosť. Pre uľahčenie problémov, čo presne pozorovať a
ako kategorizovať pozorované správanie amer. metodológ Bales utvoril tieto
kategórie: 1. reakcie citovo kladné: prejavy solidarity, uvoľňovania napätia,
žartovanie, smiech, súhlas, prispôsobovanie sa, zvyšovanie statusu druhých 2.
reakcie citovo negatívne: prejavy nepriateľstva, nesúhlas, odmietanie pomoci iným,
prejavovanie napätia, znehodnocovanie statusu druhých 3. reakcie zamerané na
riešenie problémov – odpovede: podávanie návrhov a usmernení, oznamovanie mienky
iným členom skupiny, podávanie hodnotenia a analýzy, v skupine 4. reakcie zamerané
na riešenie problémov – otázky:žiadosť o informácie, ktoré vedú k riešeniu
problémov v skupine 44 poskytovanie orientácie, informácie a objasňovanie
problémov
Prevažnú časť informácii o klientovi čerpá soc. pracovník z rozhovoru, pričom si
všíma verbálnu aj nonverbálnu stránku komunikácie, čiže používa pozorovanie ako
ďalšiu formu práce. Sociálny pracovník venuje pozornosť: • sprievodným javom: ako
je zrozumiteľnosť podávania informácií, jasnosť kladených otázok, schopnosť
formulovať otázky, prejavy úzkosti – potenie, chvenie, neschopnosť dodržať očný
kontakt • motorickým prejavom klienta: nepokoj, instabilita, gestikulácia, kývanie
sa, pohyb rôznych častí tela a pod. môžu byť dôležitým zdrojom informácii o
klientovi • emočný stav klienta: sa dá poznať na základe prejavov temperamentu
(striedanie nálad, netrpezlivosť, výbušnosť, plačlivosť), rečového rytmu, poruchy
dychu a pod. Pozorovanie je neoddeliteľnou súčasťou procesu diagnostikovania. Ide
teda o zámerné a koncentrované sledovanie klienta, prostredníctvom ktorého soc.
pracovník získava informácie o klientovom správaní, o spôsobe vystupovania, o
bytových podmienkach, o vzťahoch klienta s okolím, o vzťahu k materiálnym veciam,
o názoroch klienta atď Počas pozorovania sledujeme najmä: • • • • • • rečový
prejav: plynulosť, zajakavosť, nesúvislé akoby nedopovedané vety, zrýchlené tempo
reči – príliš hlasitý, alebo nedostatočne počuteľný prejav chvenie rúk,
neprirodzené potenie prejavy hyperaktivity: podupávanie, poklopkávanie, vrtenie sa
a pod. prejavy prílišného nadšenia či nadmernej plachosti oblečenie záujmy

45
Soc. pracovník pri návšteve klienta v jeho domácom prostredí si všíma aj to, ako
klient býva, či jeho domácnosť je čistá, ako je zariadená. Sú to informácie, ktoré
pomáhajú dotvoriť obraz o klientovi, o jeho sociálnej situácii a často sú pomôckou
pri rozhodovaní o výbere formy pomoci alebo spôsobe intervencie na klienta.
Všímame si aj klientovi osobné a profesionálne vzťahy, ide o priame pomenovanie
vzťahov založených na dôvere a priateľstve, vzťahy orientované na ochranu iných,
na partnerstvo a spoluprácu. Rovnako si soc. pracovník všíma aj klientove
negatívne vzťahy, zmarené vzťahy a pod. do tejto skupiny zaraďujeme akýkoľvek
materiál, ktorý poskytuje informáciu o klientovi, napr. pracovné výsledky,
ocenenia, diplomy, listy, správy, hodnotenia z pracoviska. Ďalším informačným
materiálom môžu byť materiály o klientovi získané od iných odborníkov, čiže k
použitým technikám priraďujeme aj štúdium spisov, komparovanie získaných
informácií o klientovi. Etapy pozorovania: 1. prípravná etapa 2. pracovná etapa 3.
kontrolná etapa 4. záverečná etapa

14.SOCIÁLNE PORADENSTVO
Poradenstvo vo forme neodborného, laického radenie je prítomné v celých dejinách
ľudstva, ako metóda sa začína formovať až na prelome 19.a 20.storočia. Pri zrode
poradenstva v soc. práci stáli lekári, psychológovia, sociológovia atď. Rozvoju
soc. poradenstva prispeli aj prvé teoretické práce zamerané na odborné, 46
vedecké spracovanie soc. práce, napr. A. Salomonová – Sociálna terapia, veľký
význam mali pre jeho rozvoj inštitúcie, ktoré sa prioritne zameriavali na
poskytovanie poradenstva, v ČSR to boli napr. Česká akademie pro sociálni práci,
Masarykova akademia práce, Sociální ústav ČSR a pod. Vo svete vybudovaný systém
poradenstva, v rámci ktorého je možné nájsť: sociálne poradenstvo, pedagogické,
psychologické, právne, zdravotnícke, ekonomické ... V súčasnosti hovoríme o
systéme odborného poradenstva, jeho jednotlivé druhy sa vzájomne dopĺňajú, počas
vývoja poradenstva sa vnútorne ďalej diferencovali, čo bolo dôsledkom nárastu
klientely v danej oblasti. Dobudovaný poradenský systém je charakteristický tým,
že: má jednotné chápanie poradenstva v rámci vlastnej vednej
oblasti rozpracované poradenské metódy a techniky vlastné teoretické práce ako aj
teoretické práce zahraničných odborníkov stanovené, kto a za akých podmienok môže
vykonávať poradenstvo majú dobudované vonkajšie atribúty, ku ktorým patrí dobrá
legislatíva, existencia stavovskej resp. profesionálnej organizácie a pod.
DEFINÍCIA : sociálne poradenstvo je v zmysle zák.č. 195/1998 Z.z. o sociálnej
pomoci definované ako odborná činnosť zameraná na zistenie rozsahu a charakteru
hmotnej núdze alebo sociálnej núdze, na zistenie príčin jej vzniku, na poskytnutie
informácií o možnostiach riešenia hmotnej alebo sociálnej núdze a na usmernenie
občana pri voľbe a uplatňovaní foriem sociálnej pomoci, sociálne poradenstvo sa
poskytuje najmä rodinám. Je založené na vzťahu pomoci, podpore, rozvoji a lepšej
orientácii v živote. Zameriava sa na aktivizáciu klienta pri riešení sociálnej
kolízie. Soc. poradenstvo ako celok je nutné chápať ako formu riešenia hmotnej a
občana. sociálnej núdze, ktoré pomôže občanovi získať informácie o svojich
nárokoch, vyplývajúcich zo systémov soc. zabezpečenia

47
Sociálne poradenstvo môžeme chápať ako profesionálnu odbornú činnosť, vykonávanú
odborníkom a založenú na vzťahu, podpore, pomoci, rozvoji, optimálnom uplatnení
klienta a jeho reálnej orientácii v živote. Slúži na odstránenie, zmiernenie
negatívnych návykov alebo spôsobov správania klienta a jeho začlenenie do
spoločenského rámca, rodiny, pracovného kolektívu, komunity. V rámci soc.
poradenstva možno občanovi doporučiť poskytnutie odborných poradenských služieb
špecializovanými inštitúciami. Soc. poradenstvo patrí k najdôležitejším častiam
systému všeobecného

poradenstva, je najstaršou súčasťou poradenského systému zameraného na človeka.

DELENIE soc. poradenstva: 1. bazálne (základné): na úrovni bazálnej čiže základnej
poskytuje soc. pracovník informácie klientovi o existujúcich predpisoch,
nariadeniach, obmedzeniach a pod. o dostupných formách pomoci. Bazálna úroveň v
soc. poradenstve má výrazne informačný charakter. V určitých situáciách môže byť
táto úroveň poradenstva postačujúca k tomu, aby klient zvládol riešenie situácie
sám, bez intervencie soc. pracovníka. V prípade, že pracovník zváži potrebu
intervencie iného odborníka, odošle – distribuuje klienta k inému odborníkovi. Z
uvedeného teda vyplýva, že bazálna úroveň môže mať charakter: a) informačný ( soc.
pracovník je v pozícii informátora) b) distribučný (soc. pracovník je v pozícii
distribútora) 2. odborné: je určené klientovi, kde bazálne soc. poradenstvo nie je
dostačujúce pre odstránenie sociálnych problémov. Predstavuje kvalitatívne vyšší
stupeň a vyznačuje sa nasledovnými znakmi: ide o súbor činností – činnostný
charakter, táto činnosť je určená na podporu klienta, na dosiahnutie zmeny
spoločenskej reality prostredníctvom podpory klienta, miera podpory klienta zo
strany soc. pracovníka je individuálna, podľa potreby konkrétneho klienta,
zameriava sa na riešenie reálne existujúcich ťažkostí a problémov, ide o činnosť
krátkodobú a 48
predpokladom úspešnosti je odbornosť soc. pracovníka.

Široké spektrum

problémov, to vedie k špecializácii, odborné špecializované poradenstvo, čiže

poradenstvo, ktoré sa bude orientovať cielene na určitú oblasť soc. problémov
alebo na určitý okruh soc. klientov. Odborné soc. poradenstvo je určené klientovi,
ktorý spĺňa štyri základné predpoklady: • • • • vyhľadá poradcu sám má aspoň
minimálnu vôľu vniesť do spolupráce vlastnú iniciatívu je schopný a ochotná
nadviazať komunikatívny kontakt svet a samu seba nevníma ako „totálne
determinované“

CIEĽ SOCIÁLNEHO PORADENSTVA • konkrétna pomoc pri riešení obtiažnej soc. situácie
klienta a to buď priamo činnosťami, ktoré vedú k zmierneniu dôsledkov soc.
situácie klienta alebo konkrétnymi činnosťami vedúcimi k odstráneniu príčin a
dôsledkov • • poskytovanie základných informácií, ktoré umožňujú orientáciu v
možnostiach, ktoré sa jedincovi v nepriaznivej soc. situácií naskytnú dôležité je
motivovať klienta k aktivite, k riešeniu svojej situácie vlastným pričinením.
Sociálna poradenstvo v systéme soc. pomoci – 2 ZÁKLADNÉ ÚLOHY: 1. zabezpečovať
neštátnych na jednotlivých úrovniach štátnej správy, samosprávy a subjektov
prostredníctvom príslušných pracovníkov plnú

informovanosť o nárokoch, ktoré vyplývajú pre občanov z právnych noriem,

upravujúcich systémy soc. ochrany, prípadne poskytovať informácie občanom v
prípade potreby a tiež konkrétnu pomoc prostredníctvom poradenských zariadení
inštitúcií 2. pomáhať občanom v núdzi prostredníctvom odborných poradenských
aktivít vrátene soc. terapie.

49
SOCIÁLNY PRACOVNÍK – PORADCA • má významné miesto v soc. poradenstve, jeho úlohou
je minimalizovať neprimerané očakávania klienta, ponúknuť mu aktívnu participáciu
na riešení problému, pričom by ho mal soc. poradca podporovať, informovať,
vzdelávať, vytvárať podmienky pre zmenu, mal by byť katalyzátorom procesu riešenia
problému, mal by pomáhať klientovi nahliadnuť na rôzne možnosti a alternatívy
konštruktívnej zmeny. • • základom je rešpektovanie autenticity klienta,
akceptovanie jeho odlišností, vcítenie sa do jeho aktuálnej situácie atď soc.
poradca by mal byť zrelou osobnosťou, s morálnym statusom a schopnosťou empatie
DRUHY PORADENSKÝCH PRÍSTUPOV: 1. dynamický – poradenský vzťah je asymetrický,
lekár - pacient 2. behaviorálny – poradenský vzťah je edukatívny, učiteľ – žiak 3.
experienciálny – emocionálne naplnený ľudský vzťah, vzťah človek-človek 4.
eklektické poradenstvo – poradca využíva účinné prvky prístupov Poskytovanie
sociálneho poradenstva • • kvalitu ovplyvňuje kvalifikovanosť zamestnancov – soc.
poradcov, inštitucionálne podmienky pre prácu poskytujú ho subjekty štátnej
správy, samosprávy, verejnoprávne inštitúcie, neštátne subjekty sociálne
poradenstvo pre rodinu, deti a mládež • • • zabezpečenie funkčného rodinného
prostredia štátna správa, neštátne subjekty

sociálne poradenstvo pre osoby vyššieho veku žiadna právna norma neukladá
zainteresovaným subjektom poskytovať soc.poradenstvo osobám vyššieho veku 50
• • • •

najmä poradenstvo v oblasti poskytovania služieb:opatrovateľská, prepravná,

ošetrovateľská .. poradenstvo: zariadenia soc. služieb, obec, neštátne subjekty

sociálne poradenstvo pre postihnutých ľudí tvoria veľkú časť ľudí v hmotnej či
sociálnej núdzi, odkázaní sú na pomoc štátu štátna správa, odbory soc. vecí

sociálne poradenstvo pre príslušníkov marginálnych skupín - sociálne

neprispôsobiví občania

V soc. poradenstve má významné miesto soc. pracovník – poradca, ktorého úlohou je

minimalizovať neprimerané očakávania klienta, ponúknuť mu aktívnu participáciu na
riešení problému, pričom by ho soc. poradca mal podporovať, informovať, vzdelávať,
vytvárať podmienky pre zmenu, mal by byť katalyzátorom procesu riešenia problému,
mal by pomáhať klientovi nahliadnuť na rôzne možnosti a alternatívy konštruktívnej
zmeny. Základným predpokladom je: rešpektovanie autenticity klienta, akceptovanie
jeho odlišnosti, empatia, motivácia a povzbudenie klienta ku zmene. Poradca
motivuje klienta k spolupráci a spolupodieľa sa na riešení problému. Pre optimálne
fungovanie soc. poradenstva v praxi je nevyhnutné:

zmena prístupu ku klientovi zmena pozície vo vzťahu soc. pracovník – klient zmena
ťažiska soc. starostlivosti a pomoci

soc. poradenstvo ako osobitný druh služieb človeku, jednotlivcovi, dvojici,

skupinám alebo inštitúciám sa uskutočňuje v špecifickom type medziľudského vzťahu
alebo v špecifickej soc. situácii. Poznáme tri typy poradenských situácií:

51
1. mikrosituácie: individuálne – dyadické, triadické, rodinné a skupinové
poradenstvo. Základnou jednotkou poradenstva je dyadické resp. individuálne
poradenstvo 2. mezosituácie: hromadné poradenstvo 3. makrosituácie: v nich sú
poradcovia a poradenské zariadenia iba jedným z mnohých článkov soc.
makroštruktúry poradenstva, zúčastňujú sa na príprave a realizácii širších soc.
programov gabura a kol. rozlišujú v rezorte Ministerstva práce, sociálnych vecí a
rodiny SR tri na seba nadväzujúce úrovne poradenstva: 1. sociálne poradenstvo
prvého kontaktu: soc. poradenstvo sa využíva ako jeden z nástrojov soc. pomoci.
Vykonávajú ho soc. pracovníci poskytujúci klientovi soc. pomoc v rôznych
oblastiach, soc. starostlivosť o rodinu, sociálno-právna ochrana, oblasť práce so
staršími ľuďmi, s ľuďmi zdravotne postihnutými... 2. odborné sociálne poradenstvo:
orientácia na prácu s klientmi, ktorým už nie je schopný pomôcť soc. pracovník
prvého kontaktu. Sú to klienti odoslaní z iných inštitúcií, ale i klienti
prichádzajúci sami 3. špecializované sociálne poradenstvo: klienti so špecifickými
problémami vyžadujúci si špeciálne vedomosti, zručnosti. Súčasťou práce v tejto
časti je i soc. terapia, rodinná terapia, skupinová terapia OBLASTI soc.
poradenstva: o predmanželské, realizácia manželské, rodičovské a rodinné
poradenstvo: Manželské v centrách poradensko-psychologických služieb.

poradenstvo ako inštitucionalizovaná soc. služba mala v bývalom ČSR bohatú

tradíciu. o poradenstvo pre handicapovaných: zamerané je na diagnostikovanie,
zmierňovanie, korigovanie , prekonávanie a kompenzovanie handicapov, ktoré môžu
byť: v orientácii ( poruchy vo vzťahu k okoliu), vo fyzickej nezávislosti, v
zamestnaní, v soc. integrácii, ekonomickej sebestačnosti. 52
Poradcovia pracujú s handicapovanou klientelou, dôležitý je reedukačný proces.
Poradenstvo pre ľudí s poruchami soc. adaptácie plní dve úlohy: preventívno-
výchovnú, nápravnú o o gerontologické poradenstvo poradenstvo servis), pre
nezamestnaných: ( oblasť požiadavka na trojúrovňové právne

poradenstvo pre nezamestnaných: základná úroveň (poradensko-informačný stredná

úroveň profesionálnej orientácie, poradenstvo), špecializované poradenstvo pre
ľudí traumatizovaných stratou zamestnania, ktorí majú problém presadiť sa na trhu
práce

15.SOCIÁLNA TERAPIA
Soc. práca využíva rôzne terapeutické metódy, základy ktorých môžeme hľadať v
oblasti medicíny, psychológie, sociológie, pedagogiky. K formovaniu soc. terapie
prispel koncom 19. stor. R. Cabot – pôsobil v nemocnici v Bostone a upozorňoval na
vhodnosť vytvorenia opatrovateľskej služby, ktorú by sme dnes mohli nazvať soc.
službou. Cieľom bola pomoc pri riešení rodinných, ekonomických či iných problémov
pacientov, ktoré fungujú ako prekážka v procese uzdravovania. Sociálno-
terapeutický prístup pôvodne vyšiel z požiadaviek lekárov a sestier, postupne si
vytvoril vlastný ucelený systém – dnes označovaný ako soc. terapia.
Predstavitelia: z teoretického hľadiska sa otázkam soc. terapie venovali: Haag,
Rogers, Richmondová, Krakešová-Došková, Goldberg, Lang, Sokolowska, Satirová,
Kratochvíl atď DEFINÍCIA: soc. terapia je svojou podstatou sociálno-výchovným
pôsobením na klienta s cieľom dosiahnuť nápravu (sanáciu) pomerov v osobnom živote
klienta. Sanácia sa realizuje prostredníctvom konkrétnej formy soc. pomoci

53
Soc. terapia je proces, ktorý je založený na dynamickej interakcii medzi klientom
a soc. pracovníkom. v tomto procese ide o vedomé úsilie o formovanie názorov,
presvedčení, postojov, citov a konania klientov. Strieženec: soc. terapia je
činnosť zameraná na obnovenie, ozdravenie alebo zlepšenie určitého soc. stavu, v
ktorom sa klient nachádza. Odstránenie porušenej rovnováhy medzi klientom a
prostredím. Soc. terapia je vlastná činnosť soc. pracovníka s klientom s
využívaním vysokej profesionality, tímovej práce. Je to jeden z prvkov soc.
poradenstva s vecným zameraním. Východiskovým predpokladom je stanovenie
objektívnej soc. diagnózy. ÚLOHA soc. pracovníka: • • mobilizovať individuálne
zdroje v klientovi samotnom ako aj potencionálne zdroje v klientovom
bezprostrednom okolí cielene vytvárať možnosti pre získanie nových, predovšetkým
pozitívnych zážitkov klienta FAKTORY ovplyvňujúce priebeh a výsledok soc. terapie:
• • • • vhodnosť terapeutického prostredia dodržiavanie harmonogramu stretnutí
spolupôsobiacej osoby poskytovanie kvalitných a objektívnych informácií konkrétna
pomoc atď

DRUHY terapie: komunikačná výchovno-sociálna: podľa Krakešovej, ktorá

vychádza zo skúseností, že klientom je možné pomôcť sociálne-výchovným pôsobením
za predpokladu, že nie sú psychiatrickými pacientami. Náplňou výchovného programu
je utváranie realistického pohľadu klienta na svoju soc. situáciu, svoj život,
okolie. Soc. pracovník sa snaží doplniť nedostatočné skúsenosti klienta.

54
rodinná: k metódam používaným patrí v tejto rerapii sanácia rodinného prostredia,
ktorá sa zameriava na obnovu alebo na úpravu rodinného prostredia tak, aby spĺňalo
požiadavky spoločnosti kladené na výchovné prostredie rodiny. Využíva poznatky z
pedagogiky, psychológie, sociológie, soc. práce. Je to metóda zameraná na zmenu
funkčnosti rodiny ako systému a navodenie vhodnej soc. klímy. Výchovná činnosť je
najmä pôsobenie na prirodzené soc. prostredie dieťaťa, na zlepšenie vzťahov medzi
rodičmi a deťmi, na zlepšenie vzťahov medzi manželmi navzájom, ak je výchova
dieťaťa vážne ohrozená alebo vážne narušená, alebo pôsobenie na obnovu rodinného
prostredia, z ktorého boli deti vyňaté pre zlyhanie výchovnej funkcie rodiny.
Vykonáva sa najmä v rodinnom prostredí dieťaťa. Soc. pracovník musí mať vedomosti
o štruktúre rodiny, vrátane poznania rolí, musí poznať funkcie rodiny a podmienky,
v ktorých ich rodina môže optimálne plniť, vedomosti o rodinnej interakcii,
skúsenosti s diagnostikou rodiny, vedieť pracovať s konfliktmi a pod. v spolupráci
s členmi rodiny sa usiluje o: správne pomenovanie problémov rodiny, najrýchlejšie
a najpresnejšie identifikovanie skrytých problémov rodiny, odhalenie príčin vzniku
problémov, uskutočnenie situačnej analýzy rodiny, stanovenie spoločných cieľov,
vytýčenie prac. postupov a termínov, prijatie potrebných pravidiel pre spoluprácu
a pod. nesmie zabudnúť soc. pracovník na to, že jeho úlohou je: poskytovať všetkým
členom rodiny vhodnú psychosociálnu oporu, viesť rodinu k dosahovaniu vytýčených
cieľov a k prekonávaniu prekážok, posilňovať funkcieschopnosť rodiny ako celku,
posilňovať nezávislosť, slobodu a sebadôveru jednotlivých členov rodiny, viesť ich
k vzájomnej úcte a tolerancii, umožniť aby rodina prevzala iniciatívu a
zodpovednosť. Ďalšie metódy využívané v rodinnej terapii sú: negociácia,
interpretácie, klarifikácia, komunikačný tréning, rodinná dohoda, rodinný
monitoring, technika paradoxov, video-home training... realitná: cieľom je viesť
klienta k tomu, aby jednal realisticky, zodpovedne a aby hodnotil svoje chovanie
ako správne či nesprávne v súlade s platnými spoločenskými normami. Je nutné
pomôcť klientovi akceptovať reálny svet a uspokojovať svoje potreby. Alkoholici,
55 delikventi majú nerealistické
sebahodnotenie, nerealistické predstavy o príčinách svojho neadekvátneho
správania. Soc. pracovník musí doviesť klienta k poznaniu, že problém je v ňom
samom. Je treba však vidieť u neho i dobré vlastnosti a podporovať ich.
behaviorálna krízová intervencia socioterapia: Sokolowska chápe socioterapiu ako
činnosť, ktorá poskytuje chorému alebo chorobou ohrozenému jedincovi dostatok
možností na vytvorenie soc. kontaktov, ktoré sú priaznivé pre udržanie alebo
znovuvytvorenie jeho priemerného soc. správania. Hlavnou úlohou je posilnenie,
obnovenie a udržanie pacientovho záujmu o reálny spoločenský život a reálne soc.
vzťahy. Využívajú sa soc. sily v okolí pacienta, prejav soc. rehabilitácie,
využíva sa v protialkoholickom liečení, v proces doliečovanie – socioterapeutický
klub. muzikoterapia rozbor problémovej situácie terapeutické skupiny realitná
terapia rodinná terapia V. Satirovej naratívna terapia Riegrova terapia ostrova
rodiny a pod. Systematická terapeutický rozhovor behaviorálna METÓDY soc. terapie:

ZÁKLADNÝ NÁSTROJ soc. terapie: Podľa Novotnej-Schimmerlingovej je osobný kontakt s

klientom, ktorý klientovi poskytuje možnosť analyzovať vlastnú problémovú situáciu
a hľadať jej riešenie.

16.SOCIÁLNE SLUŽBY
Z historického hľadiska ide o najstaršiu súčasť sociálnej práce. Záujem o soc.
služby, ich profesionalizáciu, miesto v spoločnosti bol markantný najmä na
začiatku 56
20. stor. s organizovanou formou soc. služby sa môžeme stretnúť napr. pri
zakladaní prvých inštitúcií pre handicapovaných jedincov, ktorých najväčší rozvoj
nastal koncom 18. a začiatkom 19.stor. Soc. služba zameraná na jednotlivcov mimo
týchto inštitúcií sa začala rozvíjať až koncom 19.stor., napr. v USA v 80.tych
rokoch 19.stor. – vznikala settlementy = strediská soc. služby a domy pre sociálnu
pomoc v susedstve, úlohou ktorých bolo pomáhať jednotlivcom i rodinám obecné
centrá a školy pre výcvik v soc. službe. 1928 –Paríž – Medzinárodný kongres – prvý
sv. kongres zameraný na soc. a zdravotnú starostlivosť. Medzivojnové obdobie –
veľa problémov, ktoré potrebovali riešenie, rozvoj soc. práce i soc. služieb
Obdobie po II. sv. vojne – pokračovanie v rozvoji soc. služieb, mimo tzv.
východnej zóny. Riešenie nových problémov, ako rast kriminality, drogová scéna,
AIDS a pod. Právo na starostlivosť bolo od začiatku formované ako normatívna
požiadavka, napĺňanie ktorej garantuje štát a jeho orgány, t. z. sú definované
prípady, kedy je štát povinný prípadne oprávnený opatrovateľsky ale tiež kontrolne
intervenovať v prospech občana. Vzťah soc. politiky a soc. služieb, soc. služby sú
chápané ako súčasť soc. politiky. DEFINÍCIA: sociálna služba je špeciálny súbor
činností, zameraných na uspokojovanie individuálnych aj kolektívnych potrieb,
ktoré sa vykonávajú iným spôsobom ako prevodom materiálnych statkov. Hans,
Firedläuer..: sociálne služby sa snažia pomôcť indivíduám, skupinám a
spoločenstvám pri dosahovaní maximálneho stupňa sociálneho, duševného a telesného
blahobytu... CIEĽ sociálnych služieb: 57 vo svojom bezprostrednom okolí. Aby bola
pomoc kvalifikovaná vznikali v USA tzv.
• •

je nielen pomáhať jednotlivcovi, rodine alebo skupine osôb v ich sociálnych

vzťahoch zahrňuje aj zlepšenie všeobecných sociálnych podmienok pomocou zvýšenia
zdravotného, hospodárskeho štandardu a prihováraním sa za lepšie bytové a pracovné
podmienky a konštruktívne sociálne zákonodárstvo.

zabezpečenia a ochrana sociálneho blaha, čiže určitej úrovne kvality života

všetkých občanov, ktorá je vyjadrená v oficiálnej soc. politike štátu.

Do tohoto súboru patria predovšetkým činnosti zamerané na: • • • zabezpečovanie

primeraných životných podmienok pre ľudí, ktorí svoju situáciu nevedia zvládnuť
sami vytváranie vhodných podmienok, ktoré by zabránili vzniku alebo nárastu
negatívnych spoločenských javov vytváranie podporných aktivít, ktoré zamedzia
nepriaznivý sociálny vývin jednotlivca, rodiny či spoločnosti. ÚLOHA ŠTÁTU pri
realizácii soc. služieb: Od štátu ako garanta určitej kvality života všetkých
svojich občanov sa očakáva, že bude soc. službu riadiť a bude znášať i náklady na
jej prevádzku. Spicker zdôrazňuje, že „štát nie je ani jedným ani hlavným
poskytovateľom soc. služieb“, pretože existuje ešte veľa možností, ktoré sa v
spoločnosti v oblasti soc. služieb prirodzene aktivujú. Za posledné obdobie
vypracované množstvo teórií o úlohe štátu pri realizácii soc. služieb, od
absolútnej zodpovednosti štátu za ich rozvoj až po jeho riadiacu a kontrolnú
úlohu. FORMY sociálnych služieb: • • najprirodzenejšia soc. služba –
opatrovateľská služba z časového hľadiska ich delíme na:

1. klasické formy soc. služieb:

58
• • • • • • • • • • •

inštitucionálna starostlivosť o chorých, starých a zdravotne handicapovaných

občanov útulky pre bezdomovcov penitenciárna a postpeniternciárna starostlivosť
opatrovateľská starostlivosť organizovanie spoločného stravovania

2. moderné formy soc. služieb: dôchodkové pripoistenie, cieľom ktorého je

zvládnutie ekonomických problémov v starobe. Ako prvé uzákonené v SRN domáce
opatrovateľské (aj ošetrovateľské) služby streetworker prepravné služby pre
zdravotne postihnutých osobný asistent zabezpečovanie podmienok na prežitie, sú to
služby orientované na tú skupinu občanov, ktoré samotní nemajú záujem na zmene
vlastnej soc. situácie a nespolupracujú so soc. pracovníkmi V oblasti soc. služieb
sa najvýznamnejšie prejavuje vzťah soc. práce a soc. politiky. DELENIE SOC.
SLUŽIEB DO TROCH SKUPÍN: 1. verejný sektor: soc. služby financované a riadené
štátom, možno chápať ako prostriedok pomocou, ktorého štát realizuje svoju
politiku. v rámci tohto sektora zriaďované služby na: • potrebné udržanie
minimálne všeobecnej životnej úrovne – reziduálna starostlivosť tvoriaca záchrannú
sieť pre ľudí, ktorí nevedia sa vyrovnať so svojou soc. realitou • • služby, ktoré
vykonáva štát a zároveň i kontrolnú činnosť – SPO detí služby, ktoré sú z
ekonomického hľadiska výhodnejšie pri organizácii štátom

2. súkromný sektor: služby poskytované súkromnými fyzickými či právnickými

osobami, môžu vznikať ako:

59
• •

alternatíva k štátnym službám doplnok k štátnym službám

3. dobrovoľníci: veľmi pestrý sektor, tvorený malými spolkami miestneho významu až

po veľké, profesionálne organizácie. Rozsah činnosti je mimoriadne široký, najmä
práca s deťmi, hospicová starostlivosť. Doplnková služba k službám zriaďovaných
štátom. EKONOMICKÉ ASPEKTY soc. služieb Soc. služby sú z pohľadu klienta významnou
aktivitou, pretože mu pomáhajú zvládnuť mimoriadnu soc. situáciu, v ktorej sa
ocitol a z pohľadu štátu ide o ekonomicky nákladnú aktivitu. Do oblasti soc.
služieb patria tak otázky ich ekonomickej racionality, efektivity. Pri rozhodovaní
o ich množstve uplatnenie humanisticko-sociálnych kritérií, zo strany štátu
predovšetkým však parciálnych hospodárskych záujmov. Ekonomické kritéria sú často
rozhodujúce pri zriadení či nezriadení soc. služby, ekonomická náročnosť je
závažnou otázkou, formy a druhy služieb poskytovaných štátom sú legislatívne
vymedzené – v SR zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci SOCIÁLNE SLUŽBY – ZÁK.
Č. 195/1998 Z.Z. • sú špecializované činnosti na riešenie hmotnej alebo sociálnej
núdze. Patria sem: 1. opatrovateľská služba 2. organizovanie spoločného
stravovania 3. prepravná služba 4. starostlivosť v zariadeniach soc. služieb:
domov soc. služieb, domov dôchodcov, zariadenie chráneného bývania, domov pre
osamelých rodičov, stanica opatrovateľskej služby, útulok, rehabilitačné
stredisko, zariadenie opatrovateľskej služby, domov-penzión pre dôchodcov, klub
dôchodcov, jedáleň pre dôchodcov, stredisko osobnej hygieny, práčovňa 5. sociálna
pôžička 60
Sociálna núdza je stav, keď si občan nemôže sám zabezpečiť starostlivosť o svoju
osobu, starostlivosť o svoju domácnosť, ochranu a uplatňovanie svojich práv a
právom chránených záujmov alebo kontakt so spoločenským prostredím najmä vzhľadom
na svoj vek, nepriaznivý zdravotný stav, sociálnu neprispôsobenosť alebo stratu
zamestnania. Za soc. núdzu sa považuje i stav, keď občan s ťažkým zdravotným
postihnutím potrebuje zmierniť soc. dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia alebo
ich prekonať za podmienok stanovených zákonom č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci.
Formy riešenia soc. núdze sú: sociálne poradenstvo, sociálne služby a soc. služby,
peňažné príspevky na kompenzáciu a peňažný príspevok za opatrovanie.

17.SUPERVÍZIA AKO METÓDA SOCIÁLNEJ PRÁCE

Historicky vychádza supervízia z tradícii soc. práce, vznikala ako metodická pomoc
štrukturovaná už v 19.storočí. Všeobecne sa za rozhodujúce v supervízii považuje
zvládnutie teórie a praxe, vedenie pri ďalšom zdokonaľovaní v odbornosti,
osvojovanie samostatného prístupu v rozhodovaní. Cieľom je rozvoj efektívnej
interakcie medzi soc. pracovníkom a klientom, zvyšovania stupňa koordinovanosti a
účinnosti soc. práce formami spolupráce, spoločného odborného skúmania a vedenia
pri ďalšom vzdelávaní. Je to vlastne spoluanalyzovanie, metodicky štrukturované
vedenie. Supervízia pomáha rozvíjať interakciu medzi soc. pracovníkom a klientom,
pokrýva soc. prácu s jednotlivcom, skupinou, komunitou. Supervíziu chápeme ako
poradenstvo pre soc. pracovníkov. Procesu supervízie sa zúčastňuje supervízor –
odborník, ktorý supervíziu prevádza a supervizant – pracovník, ktorý je
supervidovaný

61
DEFINÍCIA : supervízia je metóda zvyšovania profesionálnej kompetencie poradcu,
vedie pracovníka k samostatnému vykonávaniu profesie, chráni klienta pred
nekompetentnými intervenciami poradcu a súčasne chráni status profesie alebo
profesijnej skupiny. pracovníkov. Používa sa pri výučbe soc. pracovníkov i pri
sledovaní soc. pracovníkov v rámci organizácie Hlavným pracovným prostriedkom
poradcu je osobnosť a profesionálne zručnosti, preto supervízia zahŕňa v sebe
integráciu osobnostných vlastností poradcu, jeho teoretické znalosti a praktické
skúsenosti Podmienkou pre poradenskú supervíziu je, aby superevidovaný pracoval v
oblasti poradenstva a mal s prácou s klientom vlastné skúsenosti. HLAVNÉ CIELE
supervízie: • • • • • verifikácia správnosti svojich postupov pri práci s
klientom, rodinou alebo skupinou rozširovaniu možností a alternatív práce s
určitým prípadom korigovanie neefektívnych postupov prevencia poškodzovania
klientov poradcom učenie sa a zbieranie skúseností Je cielená na odborný a osobný
rozvoj

FUNKCIE supervízie: o o o o vzdelávacia podporná riadiaca sprostredkovanie pri

riešení konfliktov

ÚLOHY supervízie: 62
poskytnúť podporu k dosiahnutiu väčšej profesijnej sebadôvery naučiť nové
schopnosti pomoc reflektovať vnútorné prežívanie pomôcť monitorovať situáciu
odhaliť slepé miesta poskytnúť spätnú väzbu pomôcť porozumieť prenosovým reakciám
a paralelným procesom monitorovať etické otázky v prípade potreby naučiť či
doporučiť teoretické poznatky

TYPY supervízie: V praxi najčastejšie používame tieto štyri typy: 1. tútorská

supervízia: pomáha študentom alebo začínajúcim pracovníkom osvojiť si základy
práce s klientom pod odborným vedením skúseného pracovníka. Je orientovaná najmä
na vzdelávanie 2. výcviková supervízia: je súčasťou širšie koncipovaného výcviku v
určitom poradenskom prístupe, má vzdelávaciu i riadiacu funkciu, supervízor
preberá zodpovednosť za prácu supervizanta s klientom 3. riadiaca supervízia:
supervízor v nadriadenom postavení k poradcovi, riadi a kontroluje jeho prácu a
supervízia je jedným z jeho riadiacich nástrojov, preberá časť zodpovednosti za
kvalitu práce poradcu 4. konzultantská supervízia: je dobrovoľná a výberová,
poradca si môže zvoliť typ a formu supervízora, môže si voliť supervízora, táto
supervízia je určená skúsenejším praktikom, zodpovednosť za riešenie prípadu leží
na supervizantovi, supervízor a prípadne kolegovia majú iba poradný hlas. Ďalej
supervíziu delíme na:

Supervízia s jednotlivcom Skupinová supervízia Tímová supervízia 63

Podľa toho ako časťou poradenskej práce sa supervízia zaoberá, hovoríme o: • • •
supervízii incidentu supervízii jednej konzultácie supervízii vedenia celého
prípadu

podľa poradenských prístupov delíme supervíziu: • • • dynamická supervízia –

orientuje sa na minulosť práce s klientom, na centrálne zážitky z detstva, na
nevedomé procesy, prenos a protiprenost behaviorálna supervízia – sústreďuje sa na
správanie klienta, proces učenia, na technológiu práce s klientom humanistická
supervízia – sa koncentruje na aktuálny vzťah poradca – klient a na prežívanie
klienta a poradcu podľa fókusu svojho zamerania sa delí na: supervízne sedenie
zamerané na obsah poradenskej práce : poradca so supevízorom hovoria o tom, ako
klient prezentuje seba, čo tematizuje, v ktorej fáze rozhovoru, aké témy vnáša do
rozhovoru poradca a aký priestor necháva klientovi, ako akceptuje to, čo mu klient
hovorí supervízia zameraná na proces a intervencie: poradca so supervízorom
hovoria o tom, ako sa dostal do kontaktu s klientom , ako sa stretnutie začalo a
skončilo, aké intervencie robil poradca,z akých dôvodov, k čomu tieto intervencie
viedli, čo bolo dôležité v neverbálnej komunikácii a čo sa stalo po sedení
supervízia orientovaná na vzťah medzi poradcom a klientom: tematizuje históriu
vzťahu, prežívanie, úvahy nad tým, koho klient poradcovi pripomína, či mu je
sympatický, alebo nesympatický, aký typ vzťahu má s klientom. V tejto supervízii
sa pozornosť môže sústreďovať na prenos a protiprenos a ich vplyv na úspešnosť
alebo bariéry v spoločnej práci FORMY supervízie sú rôzne: 64
1. priama supervízia: supervízor sa priamo zúčastňuje konzultácie s klientom, môže
do procesu poradenskej práce priamo zasiahnuť, alebo je v role pozorovateľa. V
každom prípade by mal klient vedieť, že práce sa zúčastňuje tretia osoba. 2.
nepriama supervízia: poradca referuje o svojom prípade ústne, môže pripraviť
audionahrávku konzultácie s prepisom alebo videoprehrávku svojej práce s klientom.
V niektorých prípadoch poradca konzultuje so supervízorom ešte pred samotnou
poradenskou prácou. Prevažná časť supervíznych sedení je po ukončení konzultácie
alebo prípadu.

V niektorých prípadoch však poradca konzultuje svoju prácu so supervízorom ešte

pred začiatkom sedenia a prechádza s ním postupy, stratégie, taktiku, pričom sa
snažia preventívne minimalizovať možné nedostatky STUPNE supervízie • má rôzne
stupne, ktoré sa od seba líšia prístupom i využívaním metód a foriem práce. 1.
stupeň: školská supervízia: objavuje sa v učebných plánoch, keď študenti začínajú
pracovať na špecializovaných pracoviskách. Supervízormi sú jednak pedagógovia v
škole, ktorí študentov na supervíziu pripravujú a špeciálne pripravení pracovníci
v teréne, ktorí tútorsky vedú študenta rôznymi fázami jeho prípravy. Kontakty
študentov s praxou majú rôzne etapy, na začiatku to bývajú exkurzie, užitočnou i
keď zriedkavou formou je zážitok na sebe. študent si na vlastnej koži zažije pocit
klienta v poradenskom zariadení, kde by mal prísť so svojím reálnym problémom.
Ďalšou fázou študentskej praxe by malo byť pozorovanie odborníkov a diskusia o
tom, čo sa v procese s klientom odohralo. Potrebné je, aby sa študent postupne
mohol zapojiť do poradenskej práce po boku svojho supervízora. Supervízor musí
požiadať klienta o povolenie a ak klient odmietne, je povinný akceptovať to.
predpraxový seminár: študenti dostanú od školského supervízora základné informácie
o cieľoch praxe, postavení študenta v určenom type praxe, úlohách a formách
spracovania 65
svojich zážitkov alebo skúseností. Po ukončení praxe sa študenti stretávajú na
popraxovom seminári, na ktorý prinesú spracované reflexie, kazuistiky, prípadové
štúdie, záznamy z praxe, analýzy atď. Študenti získavajú potrebné profesionálne
zručnosti imitáciou práce skúsených poradcov, pozitívnym posilňovaním ich
zručností pri modelovaní i pri práci s klientom a verbálne, prostredníctvom
priamych inštrukcií a pokynov 2. stupeň: učňovské roky: študent po skončení školy
prichádza do praxe ako začínajúci poradca. Pre jeho ďalší profesionálny rast je
potrebné, aby nebol vhodený do vody a učil sa plávať tak, že spôsobuje ťažkosti
klientom i sebe samému. Začínajúci poradca prichádzajúci zo školy alebo inej
profesie by mal mať možnosť zažiť si rôzne prístupy práce s klientom, aby si
nakoniec vybral ten, ktorý najlepšie vyhovuje jeho osobnostným dispoziciám,
zručnostiam, skúsenostiam a poznatkom. Začínajúci poradca potrebuje často
emocionálnu podporu, sprostredkovanie poznatkov o možnostiach a limitoch svojej
profesie, jej ťažkostiach a radostiach. 3. stupeň: zrelé obdobie supervízie:
obsiahnuť by malo všetkých pracovníkov poradenského systému, ktorí samostatne
pracujú s klientom. Supervízia v procese práce s KLIENTOM: Môže byť zameraná
obsahovo napr. na: • • • • • • • • • pocity poradcu pred prijatím klienta
pripravenosť vypočuť klienta bez predčasných uzáverov a interpretácie akceptácia
klienta ako takého vytváranie atmosféry bezpečia zvládanie incidentov (ticho,
agresia, depresia, veľavravnosť) prežívanie klienta i poradcu jeho transparentnosť
identifikácia prenosov a protiprenosov plány a scenár nasledujúceho stretnutia

66
môže byť individuálna alebo skupinová (Bálintovské skupiny) Balintovské skupiny
predstavujú konkrétny typ supervízie zameranej na vzťah. Poradca má možnosť
porozumieť sebe i klientovi. Máva 8 – 15 členov, dobré je, ak sú účastníci z
rôznych profesií. V iniciálnej fáze účastníci veľmi stručne ponúknu svoje prípady
a skupina vyberie najčastejšie hlasovaním jednej z nich Vybraný protagonista
popíše ponúkaný prípad, definuje základný vzťahový problém. V ďalšej fáze
dopĺňanie informácií o prípade otázkami, ďalšie fázy práce spočívajú v tom, že
referujúci mlčí a pracuje iba skupina. Účastníci verbalizujú svoje pocity,
prirovnania, predstavy – výsledkom je prínos veľkého množstva informácií,
netradičné pohľady, ktoré pomáhajú pochopiť dôležité súvislosti. V predposlednej
fáze hovoria účastníci o tom, čo by urobili oni, nekritizuje sa práca
protagonistku, ale hľadajú sa nové možnosti a riešenia. Záverečná fáza – spätná
väzba, protagonista hovorí, čo ho v predošlých fázach oslovilo, čo sa mu pre jeho
prácu zdá dôležité. V poslednom čase sa okrem supervízie zameranej na klienta
objavuje naliehavá potreba supervízie orientovanej na ínštitúciu a jej fungovanie.
Supervízori si všimli, že niektoré faktory ovplyvňujúce prácu s klientom sú mimo
poradenský proces a vyplývajú skôr z nedostatkov organizácie, v ktorej poradca
pracuje. Problém môžu vyvolávať rozdielne názory a postoje poradcu a jeho
nadriadených, problém môže byť v prevažujúcej kultúre organizácie, v narušených
pracovných vzťahoch, v nedostatku možností poradcu podľa svojich predstáv, v
prílišnej kontrole atd. Supervízia zameraná na ORGANIZÁCIU: Obsahovo môže byť
zameraná na: • • • • • • etika a hodnoty v organizácii roly, kto čo robí,
očakávania od predstaviteľov daných rolí, kompetencie, zloženie tímu, spätné väzby
diskusia o prípadoch, vytváranie plánov starostlivosti pracovná klíma postup pri
sťažnostiach, komunikácia s nadriadeným rozbor potrieb tímu

67
Cieľom je: lepšie využiť vlastné zdroje, reagovať na rôzne výzvy, vyrovnať a
rozvrhnúť si pracovnú záťaž PRÍPRAVA SUPERVÍZOVOR v soc. práci: Asociácia
supervízorov a soc. pracovníkov – jej poslaním je prispieť k rozširovaniu
odborných vedomostí a praktických sociálnych zručností v soc. práci. Vznikla v
roku 2000. združuje 26 supervízorov na celom Slovensku, zároveň supervízorov
pripravuje v akreditovanom kurze odbornej supervízie. Kurz pomôže skvalitniť prácu
s ľuďmi, minimalizovať ich poškodenie. KONTRAKT a JEHO VÝZNAM Dohoda o ďalšom
spoločnom postupe medzi soc. pracovníkom a klientom sa nazýva kontrakt a je
súčasťou plánu práce s klientom. FORMY kontraktu: Forma dohody čiže kontraktu je
závislá od : • • • osobnosti klienta miery dôvery v klienta závažnosti soc.
problému

poznáme dve formy dohody: 1. ústna forma: môže byť pre klienta prejavom dôvery v
jeho schopnosti a môže ho povzbudiť v jeho úsilí o pozitívnu zmenu. Táto forma je
postačujúca vtedy, ak je osobnosť klienta dostatočne stabilná 2. písomná forma:
vhodná je pri nestabilnom type klienta, pri klientovi ktorý má nízku motiváciu
meniť vlastnú situáciu alebo ktorý chodí na stretnutia nedisciplinovane. Týmto
typom klientov je vnímaná ako závažnejšia a pôsobí účinnejšie ako slová. Písomná
dohoda môže byť ďalej formálna ( má výhodu v tom, že je možné vždy sa na ňu
odkázať, predstavuje viac menej schodnú možnosť, ako prekonávať nedorozumenia a
konflikty, môže obsahovať aj klauzule o vzájomných finančných a právnych
povinnostiach) a neformálna. 68
OBSAH dohody: - základné pravidlá a zásady, podľa ktorých budú obaja, soc.
pracovník i klient pokračovať v práci - súčasťou dohody by malo byť aj
vysvetlenie, do akej miery môže klient ovplyvniť vzťah so soc. pracovníkov. Vzťah
by mal byť dobrovoľný a rovnoprávny, chápaný je ako dynamické a vzájomné pôsobenie
postojov a emócií medzi soc. pracovníkom a klientom, ktorého cieľom je pomôcť
klientovi dosiahnuť lepšie prispôsobenie sa svojmu okoliu. Paternalistický vzťah –
klient pasívne sleduje pokyny soc. pracovníka sa pokladá za málo účinný, nakoľko v
ňom chýba intenzívna spoluúčasť klienta. -súčasťou dohody musí byť vysvetlené aj
to, ako je možné nakladať s informáciami voči tretím osobám. Klient by mal mať
právo disponovať s informáciami, ktoré poskytuje a uvoľňovať ich inému použitiu
iba na základe písomného povolenia, tak isto je to aj pri získavaní informácií o
klientoch od iných soc. pracovníkov a organizácií. Dohoda o spolupráci by mala
obsahovať: • • • • predmet spolupráce formuláciu vzájomných práv a povinností
dielčie a celkové ciele intervencie časový plán schôdzok a pod.

Klientská prax v súčasných podmienkach zatiaľ ešte nie je celkom postavená na

zásadách vzájomnosti a rovnosti, doteraz sú v nej časté paternalistické prístupy,
neformálnosť a neštandardnosť, vrátane voľného nakladania s informáciami VZŤAH
soc. pracovník (poradca) a klient: • dynamické a vzájomné pôsobenie postojov a
emócií medzi soc. pracovníkom a klientom, cieľom ktorého je pomôcť klientovi
dosiahnuť lepšie prispôsobenie sa svojmu okoliu 69
Princípy dobrého vzájomného vzťahu: individualizácia
vyjadrovanie pocitov kontrolovaná emočná zaujatosť akceptácia neodsudzujúci postoj
klientovo sebaurčenie nutnosť zachovávať dôvernosť informácií

vzťah sa vytvára postupne PODMIENKY spolupráce a akceptácie klienta Soc. pracovník

by mal mať profesionálny záujem na tom, aby klienta angažoval a motivoval k zmene
správania alebo životných podmienok. Klient je však v situácii, kedy sa obáva
neznámeho, často to pokladá za nutné zlo (zmeny) a je pripravený konať len
formálne. Pre získanie motivácie je nutné, aby soc. pracovník prejavil o klienta
skutočný záujem, o jeho problémy, situáciu. Ďalej musí spoznať aké sú očakávania
klienta. Fakt spolupráce môže klienta stigmatizovať, nemusia im vyhovovať ani
zásahy do ich súkromia. Niekedy majú klienti viac problémov naraz, treba sa
rozhodnúť, ktorý z nich je prioritný a potrebuje okamžitý zásah. V počiatočnej
fáze treba vysvetliť zodpovednosť ktorú majú voči sebe soc. pracovník a klient.
Klientská soc. práca predstavuje formu spolupráce, ktorá by mala byť dobrovoľná a
rovnoprávna. Je podmienkou rovnocenného vzťahu. Prvoradou podmienkou úspešnej
práce soc. pracovníka je rešpektovanie slobodného rozhodovania klienta, ľudskej
dôstojnosti klienta, uznanie ich svojprávnosti. soc. pracovník posudzuje danú
problematiku, no neodsudzuje klienta ani jeho správanie. Poukazuje na dôsledky
problémového správania a navrhuje iné možnosti, zároveň upozorňuje na možné
sankcie. KONTRAKT s klientom Ak soc. pracovník uzavrie dohodu s klientom je
potrebné si presne a jasne stanoviť: 70
• • • •

kto čo urobí za akých podmienok a dokedy

splnenie týchto parciálnych úloh je možné potom hodnotiť ako úplné, čiastočné,
nedostatočné. Musíme si stanoviť jasný a merateľný cieľ, ale aj smerovanie, ktoré
bude soc. pracovník priebežne sledovať a nakoniec ho vyhodnotí. Základom úspešnej
a účinnej spolupráce na základe dohody je pozitívny, podporný vzťah medzi soc.
pracovníkom a klientom. Jeho podmienkou je empatia, ústretovosť, rešpekt, vrelosť,
pravdivosť Pri riešení jednotlivých problémov je treba: • • • • • • • presvedčovať
klienta o potrebnosti spolupráce nadväzovať na predchádzajúce pracovné kroky
prechádzať od všeobecného ku konkrétnemu citlivé prekonávanie chvíľ ticha
pochopenie a verbalizácia pocitov klienta otvorený prejav vlastných citov
konfrontácia ilúzií a reálnych faktov a pod.

Formulácia cieľov: Soc. pracovník by mal postupovať nasledovne: 1. zostavenie

zoznamu problémov, t. j. toho, čo klient vidí ako problém a má záujem to zmeniť
alebo riešiť 2. spísanie návrhov a doručení soc. pracovníka, vrátane súdom
nariadených úloh alebo doporučení 3. logické zoskupenie problémov do okruhov 4.
predovšetkým však akceptovať okruhy, ktoré si stanoví sám klient 5. ich doplnenie
a úpravy , ktoré urobí soc. pracovník 6. spoločná diskusia 71
7. konečný výber dvoch alebo troch najdôležitejších problémov 8. prihliadnuť k
tomu, že problémy klienta zasahujú do jeho rodiny, s ktorou treba tiež
spolupracovať

18.SOCIÁLNA REHABILITÁCIA
WHO v roku 1969 definovala rehabilitáciu ako komplexné, koordinované využívanie
medicínskych, sociálnych, výchovných a pracovných prostriedkov na výcvik alebo
precvičovanie jednotlivca do najvyššej možnej miery s cieľom umožniť mu začlenenie
alebo znovu začlenenie so spoločnosti. Pod spoločenským začlenením rozumieme jeho
aktívnu účasť na pracovnom procese, vzdelávaní alebo ďalších aktivitách
spoločenského a verejného života, ale tiež rozvoj kontaktov a aktivít v súkromnom
živote. Z hľadiska časovej organizácie sociálnej rehabilitácie môžeme hovoriť o
preventívnej, aktuálnej a následnej rehabilitačnej starostlivosti. Preventívna
rehabilitačná starostlivosť sa zameriava na predchádzanie vzniku chýb alebo porúch
(napr. ozdravovacie pobyty pre baníkov, preventívna práca s mládežou......)
Aktuálna rehabilitačná starostlivosť nastupuje bezprostredne po vzniku sociálne
problémovej situácie, s cieľom odstrániť alebo zmierniť dopad tejto situácie na
klienta. Podľa dĺžky trvania môže byť krátkodobá – niekoľko dní; dlhodobá –
niekoľko rokov. Následná rehabilitačná starostlivosť je súbor služieb,
najväzujúcich na aktuálnu rehabilitačnú starostlivosti. Formy sociálnej
rehabilitácie sú závislé od veku a problému klienta. Pri dospelých klientoch sa
zameriavame v sociálnej rahabilitácii na oblasti kde by mohol byť zdroj budúceho
napätia (poruchy rodinných vzťahov). K základným princípom sociálnej rehabilitácie
patrí: 72 starostlivosť. U niektorých klientov prerastá do tzv. celoživotnej
1. Orientácia na potreby klienta – soc. pracovník sa zameriava na potreby – istota
a bezpečie, súkromie, stabilita, ľudské kontakty, komunikácia, dôvera) 2.
Orientácia na klienta ako individualitu – integrácia klienta do spoločnosti –
formy ekonomickej pomoci 3. Orientácia na zachovanie suverenity klienta a
podporovanie jeho kompetencií 4. Orientácia na image sociálneho klienta.

19.SOCIÁLNA PREVENCIA
DEFINÍCIA: termín prevencia vo všeobecnosti označuje činnosti orientované na
zabránenie niečomu. V pozitívnom zmysle môžeme tento termín chápať ako činnosť
nasmerovanú na minimalizáciu antisociálnych problémov vyskytujúcich sa v živote
jednotlivcov, rodín, skupín alebo konanie brániace vzniku týchto problémov.
Prevencia znamená predchádzanie vzniku alebo možného vzniku zdravotných,
sociálnych alebo iných problémov, tiež sa definuje ako predchádzanie nežiadúcim
javom. Termín prevencia je prevzatý zo zdravotníctva. V širšom zmysle slova môžeme
pod pojmom prevencia v sociálnej práci označiť: • • • činnosti orientované na
predchádzanie , zabránenie vzniku problému činnosti následné, ktoré sa začínajú s
cieľom nedovoliť opakovanie sa problému činnosti zamerané na znižovanie dopadov
nežiadúceho konania

ÚROVNE PREVENCIE Leavell a Clark hovoria o troch etapách prevencie: 1. primárna –

prevencia ešte predtým, ako sa objaví nejaký problém. Za jej základ sa považuje
pôsobenie na výchovu a usmerňovanie v rodine. K najznámejším metódam primárnej
prevencie zameranej na vytváranie najvhodnejších podmienok pre vývoj detí a
mládeže patrí tzv. peer group, večery otázok a odpovedí, zábavné popoludnia,
metóda známa ako zdravý životný štýl 73
2. sekundárna – včasná intervencia, zameriava sa na identifikovanie problémov
jednotlivcov alebo skupín. je určená priamo ohrozeným jedincom alebo rizikovým
skupinám obyvateľstva. Má zabrániť vzniku alebo prehlbovaniu porúch sociálneho,
psychického vývinu, či zdravotných problémov. Dôležité je včasné zachytenie
vzniknutých a prezentovaných porúch, spolupráca odborníkov. Pri sekundárnej
prevencii volí soc.pracovník metódy zamerané na posilnenie vôľového konania,
zvyšovanie emočnej a stresovej odolnosti, pre deti majú osobitný význam výchovno-
rekreačné pobyty 3. terciárna - má predchádzať zhoršovaniu stavu už vzniknutých
problémov alebo porúch, má zabrániť ich recidívam. Ide o prevenciu v rámci
ohraničenia dôsledkov príčin a prejavov prezentovanej poruchy, javu alebo
problému. Nastupuje sociálne Každá po alebo zlyhaní školské primárnej inštitúcie.
a sekundárnej majú sú prevencie. individuálne ovplyvnené: Cieľom je resocializácia
a integrácia jedincov do spoločnosti. Realizujú ju zdravotnícke, Význam Úrovne
programy, samotným resocializačné metódy a techniky používa vlastné metódy práce.
problémom, charakterom subjektu, ktorý prevenciu vykonáva, soc. prostredím,
cieľovou skupinou, prostriedkami, formami, metódami, ktorými preventívne aktivity
realizujeme a pod. Novšie členenie prevencie na: 1. univerzálnu: zameraná je na
celú populáciu všeobecne ako aj na špecifické podskupiny 2. selektívnu: zameranú
na podskupiny v podmienkach vysokého rizika 3. indikovanú: zameranú na
jednotlivcov prejavujúcich špeciálne znaky a symptómy napr. prevencia sociálno-
patologických javov. CIELE prevencie: formulované sú v závislosti od problému,
poruchy, alebo javu, ktorým sa zaoberá, od úrovne prevencie Základný cieľ je
predchádzať, zamedziť alebo minimalizovať prezentované problémy, poruchy, alebo
javy. 74
Cieľ orientovaný na: • • • zmenu postojov zmenu hodnotovej orientácie angažovanie
sa v procese zmien ovplyvňujúcich kvalitu života jednotlivcov

DETERMINANTY ovplyvňujúce prevenciu: • • • • • • legislatívny rámec uplatňovanie

prevencie formulovanie obsahu preventívnych aktivít inštitucionálne zázemie
zapojenie médií, medzisektorová spolupráca odborný potenciál

ZÁKLADNÉ FUNKCIE prevencie: • • • • • • depistáž, plánovanie, projetkovanie v

rámci preventívnych aktivít príprava a vzdelávanie nositeľov prevencie podpora,
pomoc, poradenstvo pre inštitúcie, ktoré sa podieľajú na realizácii prevencie
definovanie priorít, identifikovanie základných okruhov problémov dokumentovanie
starostlivosť o odborný rast realizátorov prevencie

DEFINÍCIA SOCIÁLNEJ PREVENCIE: sociálna prevencia je podľa zákona č. 195/1998 z.z.

o sociálnej pomoci odborná činnosť na predchádzanie a zabraňovanie príčin vzniku,
prehlbovania alebo opakovania porúch psychického vývinu, fyzického vývinu alebo
sociálneho vývinu občana. Sociálna prevencia sa má poskytovať občanovi s cieľom
aktivovať jeho prirodzené zdroje a jeho schopnosti tak, aby predovšetkým
neprichádzalo ku vzniku sociálne

75
patologických situácií v jeho živote, ale tiež má mobilizovať jeho zmeny v
prípade, že sa občan ocitol v stave sociálnej alebo hmotnej núdze. FUNKCIE
prevencie ( Boehm): 1. obnova: sociálna práca sa orientuje na elimináciu tých
faktorov v procese interakcie, ktoré vedú k narušeniu vzťahov. Cieľom je
navrátenie najvyššieho stupňa spoločenského fungovania. Presadzujú sa tu metódy
rehabilitačné a kuratívne 2. zaistenie zdrojov: ide najmä o zdroje, ktorými
disponuje sám jedinec, ležia v jeho intelektuálnej, emocionálnej a duchovnej
zložke osobnosti. Hlavný nástroj je výchova 3. náprava: o náprave hovoríme vtedy,
ak sa u jedinca v dôsledku nepriaznivých životných situácií vyvinulo asociálne
správanie. Soc. práca smeruje k náprave. Prevencia si vyžaduje: a) predchádzanie
vzniku problémov, ku ktorým dochádza pri interakcii medzi jednotlivcami a
skupinami b) predchádzanie sociálno-patologických javov prostredníctvom výskumu
orientovaného na tzv. sociálne infekcie. Úspešnosť prevencie závisí (Buell): • • •
• • • epidemológia rodina systemika diferenciácia klasifikácie agresivita
hodnotenie

Herrigen hovorí popri klasickej klasifikácii prevencie na primárnu, sekundárnu a

terciárnu, tiež o dvoch základných stratégiách v prevencii: 76
1. prevencia orientovaná na ľudí 2. prevencia orientovaná na štrukturálne
opatrenie Na prevenciu je potrebné pozerať sa v troch rovinách: a) prevencia ako
samostatná oblasť sociálnej práce: vymedzenie okruhu sociálno-patologických javov
b) prevencia ako metóda: základná metóda pri tvorbe soc. politiky. Investície do
prevencie sú nižšie ako náprava či odstraňovanie negatívnych javov. c) prevencia
ako princíp sociálnej práce FORMY SOCIÁLNEJ PREVENCIE 1. vyhľadávacia činnosť:
vyhľadávanie klientov, ktorí sa ocitli v hmotnej alebo soc. núdzi a bez inej
pomoci iného, nie sú dostatočne schopní riešiť si vlastné problémy a hľadať nový
primeranejší systém vlastnej existencie v spoločnosti. Vykonáva sa v rámci
terénnej soc. práce v prirodzenom prostredí jednotlivca, a to: korenšpondenčne,
osobným kontaktom, prostredníctom detských liniek záchrany, istoty a pod. 2.
nápravná činnosť: nadväzuje na vyhľadávaciu činnosť. Je to odstraňovanie alebo
neutralizovanie už vzniknutých soc. negatívnych procesov a stavov. Môže obsahovať
i výchovné usmernenie alebo výchovné opatrenie. 3. rehabilitačná činnosť: postup
na obnovu najvyššie dosiahnuteľného individuálneho stupňa osobnostného vývinu,
fyzickej výkonnosti a pracovnej výkonnosti smerujúcej k primeranému začleneniu
jednotlivca do spoločnosti. Výchovná a profesijná rehabilitácia 4. resocializačná
činnosť: postupy zamerané na zmiernenie, prekonanie a zabránenie opakovaniu
dlhodobou pretrvávajúcej hmotnej núdze alebo sociálnej núdze s cieľom zapojiť
občana do života v prirodzenom prostredí, pričom cieľom je odstraňovanie dôsledkov
dlhodobo pretrvávajúcich krízových životných situácií, môžeme tiež hovoriť o
procese readaptácie na postupne sa meniace životné podmienky. Zameraná je na pomoc
pri riešení soc. situácií

77
vzniknutých

v dôsledku

drogovej

závislosti,

páchania

trestnej

činnosti,

spoločenskej izolácie... 5. organizovanie výchovno-rekreačných táborov INŠTITÚCIE

SOCIÁLNEJ PREVENCIE 1. štátna správa 2. samospráva 3. tretí sektor ZÁSADY soc.
prevencie (Loran): dobrovoľnosť – dobrovoľná účasť klienta na preventívnych
programoch zapojenie terénnej soc. práce aplikácie celostného systému
alternatívnosti foriem pomoci osobnej zodpovednosti deinštitucionalizácie
prepojenia služieb MODELY soc. prevencie ( Loran): Model osobnej zodpovednosti:
vhodný je pre prácu so zrelými osobnosťami, ktoré sú spôsobilé zvládať vlastné
problémy. Soc. pracovník je sprievodca, facilitátor. Terapeutický model: realizuje
sa len na úrovni sekundárnej a terciárnej prevencie. Zameriava sa na možnosti
nápravy správania prostredníctvom terapeutického vzťahu Justičný model: výrazné
zmeny. Justícia = represívna zložka, ktorá trestá porušenie zákona. Úlohou je
chrániť spoločnosť pred osobami ohrozujúcimi iných na majetku, zdraví, slobode,
živote a pdo, tým, že im ukladá tresty Komunálno-spoločenský model: pri prvých
prečinoch či trestných činoch je páchateľovi ponúknutá možnosť nahradiť spôsobenú
škodu a tiež snahou klienta o nápravu svojho konania bez zákrokov justície. Osobná
zaangažovanosť jedincov na dianí v komunite. 78
Sociálna prevencia sociálno-patologických javov sa chápe ako vytváranie sociálnych
podmienok na základe potrieb, hodnôt, možností a noriem sociálneho systému, ktoré
majú systémový a súčasne individuálny vplyv na predchádzanie, vznik, prehlbovanie,
či zánik rôznych druhov sociálno-patologického vývoja. Sociálno-patologické javy:
kriminalita, prostitúcia, drogovo závislí, násilie a týranie detí a žien

20.KAZUISTIKA AKO METÓDA SOCIÁLNEJ PRÁCE

Pri vymedzovaní základných pojmov a termínov, ktoré súvisia s kauzistickou
metódou, resp. sú dôležité pre kauzistický seminár sa obmedzíme len na tie
základné: • • • • • • • • Kazuistika Anamnéza Katamnéza Diagnóza Diagnostika
Prognóza prognostika dokumentácia

KAZUISTIKA DEFINÍCIA: kazuistika = súborná správa o jednotlivom prípade. Obsahuje

klinické údaje o vývine a súčasnom stave jedinca, údaje o okolnostiach, ktoré
mohli vývin a súčasný stav ovplyvniť a napokon sú to rozhodnutia alebo opatrenia,
ktoré boli v danom prípade vykonané. Okrem aplikácie v klinickej praxi, v
poradenstve a vo výchove slúžia kauzistické rozbory vedecko-výskumným účelom ako
východiskové podklady pre tvorbu hypotéz.

79
Kazuistika (podľa pedagogického slovníka) = riešenie jednotlivých prípadov podľa
podrobných, čo najkompletnejších záznamov o nich. Kazuistika (podľa
defektologického slovníka) = z lat. slova casus (prípad) v lekárstve klasická
metóda popisu a rozboru jednotlivých liečebných prípadov. S príslušným zameraním
hovoríme tiež o kazuistike právnickej, pedagogickej, psychologickej,
defektologickej Vašek: kazuistika ako = štúdium prípadu a túto diagnostickú
písomných metódu a iných

charakterizuje

„štúdium

všetkých

dostupných

materiálov postihnutého jedinca v smere ich diagnostického zhodnotenia a

sformulovania záverov“. Ak zhrnieme to podstatné z predchádzajúcich formulácii,
môžeme teda kazuistiku definovať ako popis a rozbor jednotlivého prípadu klienta
na základe kompletnej písomnej dokumentácie iných sprostredkovaných informácií a
vlastného skúmania. Kazuistika slúži obvykle k ilustrácii alebo k vyvodeniu istých
teoretických záverov, pracovných hypotéz a pod. Považuje sa za metódu s funkciou
(heurestickou) ilustračnou i verifikačnou ( overovacou, dokumentačnou) UPLATNENIE
kazuistiky: vedecký výskum diagnostická, poradenská a výchovno-vzdelávacia prax

OBSAH kazuistiky: spravidla obsahuje: rodinnú a osobnú anamnézu diagnózu

a prognózu príslušné liečebné alebo nápravné opatrenia, ich priebeh a výsledky
prípadne ich katamnestické sledovanie 80
DEFINÍCIE: ANAMNÉZA: pochádza z gréc. slova anamnézis = rozpomenutie.
Charakterizuje sa ako zistenie stavu a podmienok pre problémom, teda všetkých
relevantných informácií, ktoré súvisia s problémom, viedli k problému alebo sú
jeho dôsledkom. Anamnéza môže byť osobná alebo rodinná. Osobná anamnéza môže byť
zameraná na celkový somatický, neuropsychický a sociálny vývin, vrátane chorôb,
úrazov, poškodení a na zistenie príčin a vývinu aktuálneho stavu problému. Rodinná
anamnéza zachytáva rodinné , sociálne pomery, ich vývin a aktuálny stav KATAMNÉZA:
z gréckeho slova kamimnésko = spomínam si. Vo všeobecnosti sa charakterizuje ako
sledovanie priebehu problému od doby skončenia nápravy, poradenského pôsobenia až
do konca problému jeho života. Katamnestické sledovanie sa robí u osôb, u ktorých
sa predpokladá recidíva problému alebo jeho dôsledkov a tiež pri zrovnávaní
výsledkov použitých metód, prostriedkov, ich účinnosti za dlhú dobu po skončení
liečenia, terapie, nápravy a pod. DIAGNÓZA: z gréc. slova dia = zvlášť, oddelene,
hĺbkovo a gnozis = poznávanie. Termín pôvodne používaný v lekárstve, postupne sa
začal používať aj v ďalších vedných odboroch. Týmto pojmom sa označuje
rozlišovanie, rozpoznávanie problémov a ich následkov. DIAGNOSTIKA: je činnosť
odborníka, ktorej výsledkom má byť diagnóza. Ide o cieľavedomú činnosť, zameranú
na rozpoznanie podmienok, priebehu a výsledkov riešenia problému klienta.
PROGNOSTIKA: je činnosť odborníka, ktorej výsledkom má byť prognóza. Ide o odbornú
činnosť, zameranú na analýzu doterajšieho vývinu, súčasného stavu a na tendencie
vývinu problému, jeho symptómov a dôsledkov u jedinca. Z týchto poznatkov je možné
stanoviť reálnu prognózu. 81
DOKUMENTÁCIA: z lat. documentum = doklad. Je to súbor dokladov, informácií, správ,
výsledkov vyšetrovaní, záznamov o stretnutiach s klientom, jeho správaní, o
priebehu a výsledkoch nápravy, o významnejších zmenách vo vývine a aktuálnom stave
klienta. TYPY kazuistík: Prípad klienta môže byť kauzisticky spracovaný a
prezentovaný v niektorých z troch typov kazuistík. 1. Popis, história prípadu,
niekedy sa nazýva i pojmom „životná história ( angl. case history). Týka sa
osobných údajov o vývine, živote klienta. Má to byť súvislý, zmysluplný, ucelený
obraz o danom človeku, v ktorom je všetko podstatné s dôrazom na informácie
relevantného problému. Radenie informácii je zväčša chronologické. 2. Rozbor,
štúdium prípadu (angl. case study) je vlastne analýzou, vedeckým spracovaním
histórie prípadu. Okrem funkcionálnych vzťahov sú tu relevantné determinančné
vzťahy a kauzálne súvislosti, kauzálna analýza, diferenciálno-diagnostické,
korekčné, terapeutické hypotézy či závery 3. Komplexná kazuistika obsahuje aj
históriu prípadu aj rozbor, analýzu, štúdium prípadu. Tieto časti môže byť po
formálnej stránke oddelené, ale môžu sa aj vzájomne prelínať - po fragmente z
histórie prípadu nasleduje uvedenie fragmentu do kauzálnych súvislostí a potom
ďalší krok do životnej histórie s následnou analýzou. Bez ohľadu na typ kazuistiky
si jej autor musí vždy uvedomovať, že formulácie a závery na podklade objektívnych
faktov sa uskutočňujú v istom presne vymedzenom čase. Výsledky pozorovaní a
vyšetrení sa týkajú človeka, ktorý je v ustavičnom vývine, v procese vývinovej,
časovej postupnosti od minulosti cez prítomnosť do budúcnosti. Len takto chápaná
osobnosť klienta sa správne hodnotí a opísaná v kazuistike približuje odborníkovi,
čitateľovi jej reálny obraz žiadúce závery a poučenia. 82 - to umožňuje poznať ju,
preniknúť do jej podstaty, pochopiť ju a dedukovať z nej
V literatúre sa nachádza i členenie na osobné a popisné kazuistiky, ktoré
synonymné členeniu na popis – históriu a rozbor – štúdium prípadu DELENIE
kazuistík z hľadiska komplexnosti:

sú

1. čiastkové: týka sa iba niektorých znakov, stránok, vlastností klienta(napr.

vzťahu k práci, soc. vzťahov, kognitívnych schopností a pod). podáva fragmentárny
výsek celkového obrazu a nestačí na úplné poznanie. Môže však soc. pracovníkom
pomôcť uvedomiť si a uľahčiť riešenie problémov 2. celkové : obsahuje najúplnejší,
všestranný opis, obraz klienta, jeho kognitívnych, citových, vôľových, sociálnych
a osobnostných znakov – vlastností. Je podstatne obšírnejšia ako čiastková
kazuisitika, opiera sa o podstatne väčší, širší inventár údajov. z hľadiska
spracovania: 1. voľná kazuistika: nemá vopred určený plán, uvádza znaky,
osobitosti klienta, ktoré autor považuje za dôležité, významné pre opisovaný
prípad. Radenie informácií nie je systematizované 2. kazuistika spracovaná podľa
plánu: vypracovávaná je v súlade s prijatou dispozíciou, podľa pozorovacích
hárkov, osobných listov a schém na vypracovanie osobnej kazuistiky či
charakteristiky Kazuistický prístup sa uplatňuje i vo vedeckom výskume niektorých
vied o človeku, napr. v medicíne, psychológii, pedagogike. Kazuistickej metóde z
týchto typov najbližší rozbor, analýza, štúdium prípadu. Prínosy kauzistickej
metódy pre výskum a vedu môžu byť rozmanité: • môže ísť o overovanie súvzťažných
metód, postupov a prostriedkov, o správnosť metodiky spracovania získaných
informácií. Priebeh a výsledky skúmania prípadu poskytujú spätnoväzbovú
informáciu, ktorá potvrdzuje alebo vylučuje metódy, postupy, prostriedky
kauzistického skúmania

83
•

kauzistická metóda sa môže uplatniť pri novej problematike, pri získavaní prvých
konkrétnych informácií o novom, neobvyklom syndróme či symptómoch. Popis a rozbor
konkrétnych prípadov môže poskytnúť možnosť formulácie nových hypotéz

v rámci aplikovaného výskumu sa kauzistickou metódou môžu získať odpovede (hoci

predbežné) na užší praktický problém – môže sa objasniť optimálnosť prostriedkov a
metód korekcie, terapie, nápravy. Môže ísť len o reguláciu konkrétnej forme
správania u klientov. Každý ďalší kauzisticky spracovaný prípad môže znamenať
potvrdenie hypotéz vedeckého výskumu Kazustické štúdium má z výskumného hľadiska
charakter intenzívneho modelu

alebo intenzívneho projektu v protiklade s extenzívnym modelom, projektom, v

ktorom sa pracuje so skupinami osôb. Intenzívny projekt poskytuje určitú stálosť
charakteristík zo strany klienta, umožňuje genetické pohľady – napr. na vývin
porúch a ich relevantné faktory. Nedovoľuje širšie zovšeobecnenia – to sa môže
robiť až po kauzistickom štúdiu reprezentatívneho množstva prípadov. Aj tak však
výskumný pracovník musí byť pri zovšeobecňovaní obozretný a prihliadať k typickým
charakteristikám študovaných prípadov. Napriek vlastným vedeckovýskumným
obmedzeniam sa kauzistické štúdium stalo východiskom viacerých teórií – napokon
ide o metodologicky náležitý postup od jedinečného k zvláštnemu a odtiaľ k
všeobecnému. DRUHY kazuistík: Podľa zamerania, cieľ, ktorý sa kazuistikou sleduje,
rozdeľujeme ich na tri základné druhy, ktoré sa od seba líšia obsahom a formou: 1.
klinická kazuistika: patrí k najfrekventovanejším, bežná metóda práce v
medicínskej a psychologickej praxi a prenikla i do soc. práce. Ide o relatívne
voľnú prezentáciu a konfrontáciu výsledkov vyšetrení, vývinu „klinického obrazu“
na pozadí osobnej a rodinnej anamnézy s naznačením aktuálnych diagnostických,
prognostických alebo terapeutických, nápravných hypotéz. Takáto kazuistika slúži
často ako podklad pre odborné diskusie 84
a konzultácie práve preto, aby sa dosiahol jednotný náhľad na diagnózu, prognózu,
na terapeutický, nápravný postup. Účel kazuistiky je čisto praktický, zameraný na
pomoc konkrétnemu klientovi, bez akejkoľvek tendencie po zovšeobecňovaní. vlastné
poznatky, skúsenosti S klinickými kazuistikami sa študenti z praxe s dokumentáciou
o jednotlivých stretávajú pri orientačnej, priebežnej a súvislej praxi, kedy
konfrontujú klientoch. Môžeme sa s ním však aj stretnúť v patologických,
medicínskych, patopsychologických a sociálnopatologických disciplínach. Tiež môže
byť súčasťou záverečných diplomových prác 2. učebnicová kazuistika: určená je
odborníkom alebo študentom ako budúcim odborníkom. Jej cieľom je ilustrovať
teoretický text o diagnóze, syndróme či symptóme alebo priebehu a výsledkoch
korekcie, terapie, tréningu a pod. na rozdiel od klinickej kazuistiky nie je
voľnou interpretáciou ale precíznym, diferencovaným opisom jednotlivého prípadu.
Zameriava sa na to, čo má ilustrovať, pričom možno vynechať určité časti. Formálne
a obsahovo musí spĺňať kritériá, ktoré sa kladú na literárnu prezentáciu
učebnicového textu. Môžeme sa s ňou stretnúť v učebniciach, vysokoškolských
skriptách, v odbornej literatúre, prednáškach a seminároch 3. časopisecká
kazuistika: prináša viac menej výnimočné prípady, teda nie bežné ani učebnicové.
Pod výnimočnosťou rozumieme diagnosticky, poradensky, nápravne, výchovne zaujímavý
a podnetný prípad problému klienta. Čitateľ – odborník, tiež študent ako budúci
odborník by mal z takejto kazuistiky získať nové informácie, stimuláciu pre
vlastné rozmýšľanie a správanie pokiaľ sa stretne vo svojej odbornej praxi s
analogickým prípadom. To je cieľ, kvôli ktorému sa kazuistiky v odborných
periodikách uverejňujú. Podobne ako učebnicová kazuistika musí spĺňať požiadavku
vysokej odbornosti a literárno-publikačné kritéria. Vyskytuje sa v odborných
periodikách, sporadicky na prednáškach, častejšie v seminároch. Spoločné pre
všetky tieto kazuistiky je to, že sú to posudky, referáty o práci s klientom, a
tak je v centre práve to špecifické, jedinečné, individuálne a nie to čo je pre
daný druh problému typické, všeobecne platné. 85 Teda v kazuistike soc.
pracovníka pôjde o zachytenie toho, čo je špecifické pre problém konkrétneho
klienta. ROZDIELY medzi prípadovou štúdiou a kazuistikou Prípadová štúdia (case
study) je súhrne spracovaná správa o konkrétnom prípade klienta, ktorý sa ocitol v
sociálnej kolízii a na jej riešenie vlastnými silami nestačí. Správa obsahuje
konkrétne údaje o klientovi, jeho rodine, vzdelaní, kamarátoch a pod. od presnosti
a úplnosti správy môže závisieť úspešnosť alebo neúspešnosť klientových problémov.
Pri spracovaní prípadovej štúdie spolupracuje soc. pracovník s inými odborníkmi,
podieľajúcimi sa na riešení konkrétneho soc. prípadu ako aj so samotným klientom,
s jeho užším a širším okolím. Vzhľadom na intímny charakter obsiahnutých údajov,
je eticky neprípustné, aby boli jednotlivé prípadové štúdie uložené v spisovom
materiály klienta verejne dostupné. Hlavným cieľom prípadovej štúdie je podrobné
oboznámenie sa s problémami klienta, ich pochopenie a hľadanie primeraných
riešení, ktoré v spolupráci s klientom majú viesť k náprave momentálneho
nežiadúceho stavu. Prípadová štúdia je pracovnou metódou soc. pracovníka
pracujúceho na rôznych úrovniach soc. praxe. Ako požadoval G. W. Allport prípadová
štúdia musí sústrediť údaje o všetkých životných okolnostiach doterajšieho vývoja
jednotlivca. Kazuistika (case history) je vedeckým spracovaním jednej prípadovej
štúdie alebo ich väčšieho množstva. Spracováva sa väčšinou ex post, čiže po
ukončení konkrétneho soc. prípadu s cieľom odhaliť príčiny, ktoré viedli k vzniku
soc. kolízie ako aj možnosti najoptimálnejšieho riešenia danej soc. kolízie. Je to
metóda vedeckého poznávania soc. reality, cieľom ktorej je vedecké zovšeobecnenie
informácií získaných systematickou analýzou jednotlivých prípadových štúdií. Z
hľadiska početnosti môžeme hovoriť potom o kazuistike jedného prípadu, cieľom
ktorej je vedecké spracovanie konkrétneho prípadu alebo o kauzálnom vyhľadávaní
faktov, čiže o sledovaní vopred stanovených objektívnych skutočností ( krádeže,
úteky z domova, a pod) v štatisticky významnom počte prípadových štúdií. Pri
kauzálnom vyhľadávaní faktov sa soc. pracovník zameriava na odhalenie príčin
skúmaného javu. 86
Kazustika môže byť spracovaná vedecky, populárne-vedecky či pedagogicky SPOLOČNÉ
črty obidvoch: Majú veľa spoločných znakov, čo v praxi sťažuje ich jednoznačné
rozpoznanie: úplnosť faktov ( obidve sú založené na komplexnom súhrne všetkých
dostupných zdrojov orientácia ( oba sa orientujú na problém s cieľom nájsť
optimálne možnosti riešenia)

21.TERÉNNA SOCIÁLNA PRÁCA

V minulosti, skôr ako sa z dobrovoľnej pomoci vyvinula organizovaná pomoc –
špecifická oblasť ľudskej činnosti označovaná pojmom sociálna práce, sa stretávame
so snahou dobrovoľníkov hľadať a odhaľovať tých jedincov, ktorí potrebovali pomoc.
Dobrovoľníci – väčšinou ženy, chodili do terénu, na miesta, kde sa ich klienti
pohybovali. Koncom 19. a zač.20.storočia sa terénna práca objavila medzi
základnými formami soc.práce a jej realizátori sa označovali ako vizitátori,
návštevníci, technickí asistenti, terénni pracovníci a pod. Terénna sociálna práca
je vykonávaná mimo inštitúciu, v ktorej soc. pracovník pracuje. DEFINÍCIA: terénna
sociálna práca sa zameriava na jednotlivca, skupinu i komunitu, mapuje lokality z
hľadiska výskytu patologických javov, vrátane výskumu – získavania, analýzy a
spracovania spoznaných informácií o príčinách vzniku, charakteru a intenzite
nepriaznivých situácií. Poukazuje na sociálne problémy v spoločnosti, riešenia
problému a prirodzenom prostredí. Klenovský: terénna soc. práca je práca s
klientom mimo inštitucionalálneho vzťahu. 87 no zároveň poskytuje klientovi
možnosť motivuje ho k zmene svojej sociálnej situácie v jeho
V širšom poňatí:

terénnou soc. prácou označujeme prácu vo vzťahu

zamestnanca danej inštitúcie a jeho klienta, pokiaľ sa vykonáva mimo prostredia

danej inštitúcie V užšom poňatí: za terénnu soc. prácu považujeme prácu s klientom
alebo s jeho rodinou v prostredí jeho rodiny, návštevu klienta na jeho pracovisku
alebo v inštitúcii, s ktorou nie je soc. pracovník v pracovnom pomere. Špecifická
forma terénnej soc. práce je streetwork. Terénna soc. práca sa usiluje dosiahnuť
(dostať) k cieľovým skupinám populácie. Kontaktuje jednotlivcov priamo v teréne,
nečaká až si vyhľadajú pomoc sami. V praxi sa stretávame s dvomi smermi o jej
vymedzenie: 1. podľa miesta jej výkonu: soc. pracovníci zamestnaní na ÚPSVR, soc.
pracovníci na miestnych a obecných úradoch, sociálni pracovníci pracujúci v
inštitúciách tretieho sektoru, sociálne sestry a probační pracovníci 2. podľa jej
klientely: deti ulice, osoby závislé na návykových látkach, bezdomovci,
patologickí hráči, prostitútky a prostitúti, skupiny jednostranne orientovanej
mládeže (skinheads, hooligans, rowdies, graffiti. Klienti môžu byť aj delení na:
nositeľov sociálno-patologických javov, mládež bezprostredne ohrozená sociálno-
patologickými javmi, mládež príslušníčka rôznych alternatívnych skupín PRÁCA V
TERÉNE SA ORIENTUJE NA: špecifické skupiny, ktoré chceme osloviť lokality,
kde chceme pôsobiť služby, informácie, materiály, ktoré budú distribuované
chovanie klientov, na ktoré sa chceme sústrediť TYPY terénnej sociálnej práce:
Rhodes hovorí o troch typoch terénnej sociálnej práce:

88
1. nezávislá práca v teréne: realizuje sa nezávisle od inštitúcií a prebieha na
rôznych verejných miestach, kde sa najviac pohybujú rizikové skupiny alebo
jednotlivci 2. terénna sociálna práca v domácnostiach: podľa Rhodesa sa realizuje
v domácnostiach drogovo závislých jedincov. Na Slovensku sa používa termín domáca
terénna sociálna práce a je vykonávaná za účelom zistenia klientových podmienok,
sanácia rodinného prostredia, posúdiť klientov nárok na dávky, realizácia
opatrovateľskej alebo inej služby. U nás patrí k najrozšírenejším typom, jej
cieľom je i odhaľovanie, zabraňovanie a predchádzanie príčinám vzniku a
prehlbovania sociálno-patologických javov. 3. komunálna terénna sociálna práca:
ubytovne, školy, útulky a pod. MPSVR delí terénnu sociálnu prácu nasledovne: 1.
práca v prirodzenom prostredí: návšteva rodiny 2. streetwork 3. vyhľadávacia
činnosť V praxi sa stretávame aj s tzv. pričlenenou terénnou sociálnou prácou,
ktorú vykonáva soc. pracovník v iných sociálnych zariadeniach (súdy, väznice,
detské domovy a pod. MODELY terénnej sociálnej práce: Rhodes hovorí o ich
zameraní: a) na jednotlivca b) na komunitu FÁZY terénnej sociálnej práce (Rhodes):
1. posúdenie potrieb: pred prácou v teréne musíme poznať, aké sú potreby lokality,
v ktorej sa pohybujeme. Usilujeme sa o identifikáciu rozsahu a povahy problémov
klientov, prostredia a tiež o poznanie existujúcich služieb v danom prostredí a
posúdenie ich dostupnosti klientom 89 sa uskutočňuje v inštitúciách alebo
organizáciách, ktoré zriaďuje priamo obec, môže ísť o krízové strediská, azylové
2. plánovanie

cieľov,

zámerov,

stratégií

postupov

intervencie:

pre

dosiahnutie cieľa je nutná jeho presná formulácia. 3. výber, nábor a výcvik

pracovníkov v teréne: výber vhodných pracovníkov (vlastnosti: komunikatívnosť,
dôveryhodnosť, rešpekt, hodnovernosť), nábor sa realizuje včas, aby sme mali
možnosť posúdiť ich vhodnosť a výcvik ( mal by obsahovať úvod do terénnej soc.
práce, výcvik komunikačných zručností, nácvik prevencie a zvládania relapsu, úvod
do základných problémov zvolenej klientely, formy a spôsoby administrácie vlastnej
práce, oblasť ľudských práv, možnosti spolupráce s inými odborníkmi) 4. realizácia
terénnej sociálnej práce, riadenie intervencie: samotná intervencia je riadená,
kontrolovaná a pravidelne vyhodnocovaná. Základným cieľom práce v teréne je
osloviť najmä tých klientov, ktorí majú obmedzenú dostupnosť soc. služieb, ktorí
nejavia záujem o pomoc v inštitúciách a ktorí vytvárajú špecifické skupiny
klientov, ktorým sa neponúka pomoc len v sieti soc. služieb, ale rôzne
zdravotnícke iné pomôcky na zníženie zdravotných rizík. Špecifický úsek terénnej
soc. práce predstavuje fáza vyhodnocovania jej účinnosti. Hodnotíme dva na sebe
nezávisle okruhy: a) pozitívne zmeny dosiahnuté v komunite b) hodnotenie
pracovných výsledkov jednotlivých terénnych pracovníkov. Hlavné typy
vyhodnocovania sú podľa Rhodesa: • monitorovanie – priebežný systém
vyhodnocovania, do akej miery je projekt úspešný z hľadiska plnenia stanovených
cieľov programu. Monitoruje sa miesto, diaľka a druh kontaktu, poskytnuté služby a
doporučenie k ďalším službám • • vyhodnocovanie výsledkov vyhodnocovanie postupov

HISTÓRIA terénnej sociálnej práce: USA – transformačný model • transformácia

prostredníctvom klubovej práce 90
• •

zastrašujúci model presahujúca práca s mladými

Nemecko • MOBI – mobilná práca s mládežou

22.PROJEKTOVANIE AKO METÓDA SOCIÁLNEJ PRÁCE

Projekt chápeme ako návrh na uskutočnenie určitého zámeru s určením spôsobu
realizácie, ako konkrétny realizovateľný plán. Projekt možno chápať ako úlohu,
ktorá má definovaný začiatok a koniec a zohľadňuje pôsobenie všetkých premenných
faktorov nevyhnutných na dosiahnutie cieľa projektu. Je to konkrétny spôsob
realizácie zámerov, ktoré chceme uskutočniť, alebo na základe projektu dokáže iná
osoba tieto zámery zrealizovať. Metodické postupy projektovania v sociálnej sfére:
• V metodickom postupe soc. práce s klientom (soc. práca s jednotlivcom), ktorá
prebieha po stanovení sociálnej diagnózy klienta je predpokladom začatia sociálnej
terapeutickej činnosti. Sociálny pracovník vypracováva plán sociálnej práce s
klientom, plán sociálnej terapie. • Nasleduje sociálny projekt, ktorý je zameraný
na riešenie sociálneho problému so skupinou alebo zriaďovania inštitúcií. Zameraný
je na : Zvládnutie metodických postupov pri vypracovaní konkrétneho sociálneho
projektu, Konfrontácia navrhovaného projektu s možnou mierou jeho skutočnej
realizácie v konkrétnom prostredí. • • Makro projekt na úrovni regiónu (zameraný
na riešenie regionálneho soc. problému, napr. navrhovanie na úrovni kraja či
Slovenska). Prognostický projekt ako prognostický model spôsobov riešenia
globálneho sociálneho problému Slovenska, Európy, sveta. Jeho funkčnosť vnímame
ako konfrontačný vzťah s vývinovými trendmi sociálneho vývoja, ktorý je zavŕšením

91
štúdia najmä pre tých u ktorých sa predpokladá, že sa budú zaoberať napr. analýzou
soc. vývoja alebo rozvoja. Sociálny projekt je metodologické a organizačné
určenie, činnosť určujúca spôsob, postup, predstavu zvládnutia konkrétneho
sociálneho problému alebo úlohy. Sociálny projekt sa môže orientovať na rôzne
sociálne oblasti v rôznych časových horizontoch. Vo všeobecnosti možno postup pri
tvorbe projektu zhrnúť základné projektové role: Zadávateľ projektu- definuje
vecný obsah projektových úloh a cieľ ktorý sa má dosiahnuť realizáciou
projektu.Sústreduje sa na plánovanie, analýzu a etapu akceptačného testovania.
Sponzor projektu- zabezpečuje a schvaľuje finančné krytie projektu a aktívne sa
podiela na etape plánovania. Sponzor projektu spolu so zadávaťelom projektu menuje
projektového manažéra ktorý zodpovedá za jeho operatívne riadenie. Riešiteľ
projektu-realizuje celý projekt alebo určené časti projektu , zapája externých
riešiteľov(dodávateľov) a realizuje zmluvne vymedzenú časť projektu. V prípade
väčšieho počtu externých riešiteľov projektu sa odporúča definovať generálneho
dodávateľa projektu a ostatný externí riešitelia sú jeho zmluvnými partnermi.
Odberateľ projektu- inštitúcia, ktorá využije sociálny projekt na konkrétnu
realizáciu, môže byť súčasťou dlhého vedeckého výskumu alebo koordinuje systém
sociálneho projektovania na makroúrovni.

Metodika prípravy sociálneho projektu: • • • • Etapa plánovania a prípravy

projektu Odporúčanie celkového obsahu a štruktúry a jej jednotlivých komponentov,
Náčrt jednotného komunikačného jazyka a pracovných postupov, Vzájomný vzťah a
štandardnú postupnosť vykonávania jednotlivých etáp, 92
• •

Rozdelenie sociálneho projektu na etapy so sledovaním logickej nadväznosti a

postupnosti z pozície dosiahnutia cieľov, Vymedzenie kompetencií
zodpovednosti(zadávateľ, odberateľ, riešiteľ)

Najpodstatnejšia je predpríprava projektu kedy vstupujeme do terénu a písomne

spracovávame jednotlivé podklady. Ujasňujeme a osvojujeme si nasledovné zložky
sociálneho projektu: • • • • • • • • • • • • Analýza súčasného stavu sociálnej
situácie, Vytypovanie sociálneho problému Zdôvodnenie projektu Zistenie cieľov
riešenia sociálneho problému, Vytypovanie variantov sociálneho projektu Výber
najlepšej varianty riešenia soc. problému s preverením odborných a sprievodných
kritérií ekonomickej, technickej únosnosti, Hlavný cieľ projektu Zmapovanie
terénu, Analýza problému, Návrh, odporúčania riešení, Náčrt riešiteľského
projektu, Použitá literatúra Po predbežnom ujasnení problematiky vznikania soc.
projektu môžeme pristúpiť k práci na projekte- delí sa na dve časti: A. Prípravnú
časť projektu- obsahuje uskutočnenie tých úkonov, ktoré nás oprávňujú samostatný
projekt vypracovať. Ide o teoretickú a praktickú prípravu, ktorú možno zhrnúť do
nasledovného postupu: • • Vytypovanie soc.problému, na základe preskúmania
súčasného stavu sociálnej situácie, Zmapovanie sociálneho problému 93
• • •

Analýza sociálneho problému Návrh odporúčania riešení Použitá literatúra (ktorá

slúži ako pomôcka na verifikáciu serióznej prípravy)

V zmapovaní soc. problému vychádzame s konkrétnych údajov, ktoré sú dostupné, a

ich možnej verifikácii v konkrétnych podmienkach, v ktorých chceme daný projekt
realizovať. B. Vlastný projekt ku ktorému nás oprávňuje seriózna predpríprava, je
vhodné rozdeliť na niekoľko tematických častí. Ich usporiadanie odporúčame tak,
aby prvé dve časti boli logickom poradí a druhé dve časti nechávame na názor
autora projektu. • 1. Časť- Technicko- organizačného charakteru soc. projektu –
obsahuje vecný štylisticky inštitúcie, jasne vyjadrený názov projektu, vedením,
spolupracujúce • osobu poverenú

spracovateľa,autora,realizátora projektu. 2.Časť má charakter, cieľovo obsahový- z

účelu a zámeru zo spoločenskými potrebami a cieľmi vyvodzujeme cieľ alebo ciele
projektu ktoré vyplývajú s z prípravy projektu a plne sa využívajú návrhy a
odporúčania riešení. ciele rozdeľujeme na krátkodobé a dlhodobé a dbáme na to, aby
boli artikulované jasne, jednoznačne a obsahovo presne. • • Nasleduje časový
rozpis, Finančný rozpočet, Prílohy Štýl projektupoužívaný v soc. projekte využíva
odbornú

terminológiu, jasné formulovanie myšlienok bez podmieňovacích spôsobov • Praktická

verifikácia- Ako verifikačný prvok používame taký postup pri tvorbe soc. projektu,
aby zrealizovanie projektu nerobilo problémy odborníkovi zo sociálnej sféry.

94
23.SVOJPOMOCNÉ SKUPINY
Svojpomocné skupiny predstavujú najvýraznejšie rastúcu formu pomoci vo svete.
Potreba človeka niekam patriť, narastá spolu s rýchlym nástupom spoločenských
zmien. Stále viacej ľudí sa ocitá v izolácii z dôvodu sťahovania do mesta, nemajú
priateľov, anonymita veľkých miesť vyvolávaj pocity osamelosti a odcudzenia.
Svojpomocné skupiny nahrádzajú niekdajšie tradičné komunitné usporiadanie, zvlášť
dedinské. Svojpomocné skupiny predstavujú „pozitívny soc. fenomén poukazujúci k
emancipácii človeka i k premene chápania vzťahu odborník – laik“. Prekonávanú
asymetriu vzťahu vznikajúceho medzi profesionálnym poskytovateľom pomoci a
klientom. Členstvo v tejto skupine nie je stigmatizujúce, založené je na
demokratických princípoch. Prijímanie pomoci ale zároveň aj jej poskytovanie,
zbavuje človeka pocitu bezmocnosti a závislosti. Sú dôležitou silou v
neprofesionálnej časti komunity a reagujú na súčasnú potrebu väčšieho výberu
spôsobov poskytovaných soc. pomocou. Hnutie svojpomocných a podporných skupín sa
rozvíja od 70.rokov 20.stor., jeho rozvoj súvisí s narastajúcou potrebou
medziodborovej spolupráce v terapeutických týmoch, akčných iniciatívach a
organizáciách, rozšírilo poňatie role soc. pracovníka, ktorý je často prizývaný k
školeniu dobrovoľníkov organizujúcich skupiny. Potrebu podpory svojpomocných
skupín označuje Heap ako kritickú výzvu pre budúcnosť skupinovej praxe v
medzinárodnom merítku. HISTÓRIA Svojpomocné skupiny začali vznikať v Anglicku,
neskôr sa preniesli do USA. Nazývané sú aj skupinami vzájomnej pomoci. Rok 1935 -
Anonymní alkoholici – doposiaľ najväčšia svojpomocná skupina. Bill W. a dr. Bob
pomohli jeden druhému zostať triezvy Rok 1970 vznik nových skupín v hnutí
Anonymných alkoholikov (AA) – skupiny pre ľudí úzko spojených s alkoholikmi tzv.
Al-Anon, a tiež skupiny detí žijúcich s rodičmi alkoholikmi – Alateen.

95
Polovica 80. rokov – právnik z Wall Street a bankár Luce – založenie skupiny
Anonymných fundamentalistov (ľudia, ktorí sa chcú zbaviť rigidného trvania na
princípoch a hodnotách viery, ktorá ich robí netolerantnými) Ďalšie skupiny napr.:
Anonymní hráči, Recovery In (organizácia pomáhajúca ľuďom majúcim psychické
problémy)atď. DEFINÍCIA: svojpomocné skupiny sú skupiny ľudí, ktorí sa vyhľadali
sami navzájom na základe rovnakej potreby alebo typu problému. Majú spoločný étos
neoficiálnosti, dobrovoľnosti, solidarity, bezprostredných a nehierarchických
vzťahov. Profesionáli na ich činnosti buď neparticipujú vôbec alebo len veľmi
obmedzene, prizvaní sú ako hostia. Sú účinnou pomocou a dostupnou možnosťou ako sa
zbaviť bezmocnosti a pretvárať ťažkú situáciu, adaptovať sa na zmenu podmienok
alebo naopak zmeniť svoju situáciu. Doposiaľ neexistuje presná definícia
svojpomocnej skupiny. Dôvody vzniku svojpomocných skupín: • • • odcudzenie:
alkoholici, rodičia detí s Downovým syndrómom stigmatizácia rozpad, pokles významu
tradičných integrujúcich štruktúr

CHARAKTERISTICKÉ ZNAKY svojpomocných skupín: • výlučnosť – ojedinelosť: členovia

sú v niečom, čo ich spája iní než ostatní, aby sa so svojimi problémami vyrovnali
musia sa spojiť a odizolovať sa od okolitého prostredia • otvorenosť: vzťah
prebieha bez cenzúry, komunikácia je necenzorovaná. Ľudia sa otvoria vtedy, keď
môžu hovoriť o probléme so zainteresovanými, nie s nezainteresovanými, ktorí by
problém nepochopili • podpora: maximálna akceptácia členov

6-ASPEKTOV svojpomocných skupín – ako pracujú: 1. podporovať psychologický význam

skupiny 96
2. mať ideológiu, ktorá slúži ako filozofický protijed voči ľuďom okolo skupiny 3.
dať príležitosť pre spoveď, katarziu, vzájomnú kritiku 4. poskytnúť modelové roly
5. naučiť sa účinnú stratégiu zvládania každodenných problémov 6. vytvoriť sieť
soc. vzťahov FORMY a PODPORY v spojpomocných skupinách: o o o o o o o o o výmena
informácií a skúseností: poskytovanie informácií, vysvetľovanie, tabu strachu,
cvičenie sa samostatnosti psychoemocionálna podpora dodáva vieru , nádej vo
vlastné sily vytvára sa tu atmosféra, ktorá dáva predpoklad, aby človek hľadal
nový zmysel života a perspektívu prekonanie soc. izolácie skutočnej ( som sám),
domnelej ( cítim sa sám, osamelý) praktická podpora zastúpenie záujmov poradenstvo
organizátorské schopnosti

DRUHY svojpomocných skupín: Sagarin uvádza dva druhy: 1. prvý druh sa usiluje o
zmiernenie vlastného nevhodného (deviantného správania)napr. anonymní alkoholici
2. druhý druh usiluje o zmenu deviantného správania iných. Iný druh svojpomocných
organizácii sú hnutia za občianske práva. Iní autori hovoria o týchto druhoch
skupín: • pre fyzické a duševné choroby

97
• • •

pre zmenu návykového správania na prekonanie krízy spojenej s náhlou zmenou

skupiny určené pre priateľov a príbuzných osôb s duševnými problémami

TYPY svojpomocných skupín (Levin, Perkins): 1. skupiny tvorené ľuďmi, ktorých stav
alebo situácia vedie k určitej diskvalifikácii z kategórie „normálnych“ ľudí. V
dôsledku svojho správania alebo rysov, charakteristík, sú predmetom soc. izolácie,
stigmatizácie, posmechu, ľútosti či soc. trestania – AIDS, homosexuáli... 2.
skupiny tvorené ľuďmi žijúcimi v stigmatizujúcich podmienkach, ktorí sami môžu
trpieť v dôsledku problému, ktorý majú osoby s nimi žijúce – napr. deti
alkoholikov 3. skupiny tvorené ľuďmi, ktorí majú spoločné problémy – napr. rodičia
diabetických detí, detí s rakovinou a pod. 4. skupiny organizované okolo
etnických, náboženských, či rasových zväzkov, ktorých cieľom je vzájomná pomoc pri
zabezpečovaní vzdelania, rekreácie, kultúrnej ochrany, poistenia ... 5. skupiny
organizované po kvázi politickej línii na ochranu určitých špecifických záujmov –
skupiny daňových poplatníkov usilujúcich sa o obmedzenie daní, občianskej
organizácie... DôVODY VSTUPU do skupín – zoradené podľa dôležitosti

záujem o ženské otázky – napr. bolestné pocity týkajúce sa vlastného ženstva

hľadanie pomoci – riešenie okamžitých alebo dlhšie trvajúcich problémov soc.
potreby – osamelosť, uzatváranie manželstva politická aktivácia – posilnenie
sebavedomia, túžba stať sa aktívnym v hnutí sex. Uvedomenie – preskúmanie
sex.vzťahov k mužom i ženám, porozumenie pocitom vlastného tela zvedavosť

ÚSPEŠNOSŤ svojpomocných skupín: 98

• •

možnosť členov skupiny nájsť spoločné znaky svojich problémov – poskytovanie

informácií schopnosť skupiny každého prijať, vtiahnuť do vnútra diania a mať
hlboké pochopenie pre to, čo skôr bolo skrývaným problémom každého z členov
skupiny

• •

zhovievavosť, rovnosť a súdržnosť dávajú skupine silu sklon členov prijať

filozofiu, ktorá im umožňuje prehodnotiť problémov a tak zmeniť svoje správanie
príčinu ich

NEÚSPECHY svojpomocných skupín: • dôsledky práce v skupine sa často odrážajú v

zmenených vzťahoch k druhým ľuďom, spravidla k členom rodiny – vznikajú konflikty
medzi manželmi, rodičmi a deťmi, rodičia sa môžu cítiť previnilo za to, ako
zastávajú rodičovské úlohy • pretože nikto zo skupiny nie je odborníkom na
psychológiu, ani nemá soc. vedomosti, môže byť nevhodným spôsobom odhalený duševný
nedostatok člena skupiny a ten nemusí byť schopný uniesť také náhle poznanie • •
škodlivá môže byť aj prehnaná potreba meniť druhých ľudí, taktiež samoľúbosť alebo
pesimizmus dominantného člena skupiny u niektorých členov sa môže prejaviť časom
pocit nadradenosti nad druhými ľuďmi Svojpomocné skupiny t. j. také spolupracujúce
skupiny, ktoré

sprostredkovávajú kontakt pacientov s pacientami toho istého ochorenia alebo

postihnutia. Pre časť postihnutých znamená účasť v svojpomocných skupinách
efektívnu pomoc. Práca tohto typu skupín by mala byť podporovaná všetkými
profesiami a inštitúciami zdravotníctva. Vo svojej činnosti sa svojpomocné skupiny
zameriavajú na tieto oblasti podpory: • • výmena informácií a skúseností
psychoemocionálna podpora 99
• • •

prekonávanie soc. izolácie praktická podpora zastúpenie záujmov

24.MANAŽMENT V SOCIÁLNEJ PRÁCI

manažment vznikol z anglického spravovať, dosiahnuť ciele. DEFINÍCIA: manažment je
jedna z najdôležitejších ľudských činností. Je to proces slúžiaci na dosiahnutie
cieľov organizácie. Je to teória a prax riadenia organizácie v podmienkach
trhového hospodárstva Môže sa chápať v štyroch významoch: • • • • ako proces ako
profesia ako vedná disciplína ako umenie „to manage“ = riadiť, viesť, organizovať,

HLAVNÉ ÚLOHY manažmentu: 1. riadenie a organizácia 2. riadenie pracovníkov 3.

riadenie operácií a výroby 100
ZÁKLADNÉ KONCEPCIE manažmentu: 1. vznikla v prvopočiatkoch, keď sa táto ľudská
činnosť nenazývala ešte manažmentom. 2. druhá generácia manažmentu vznikla na
prelome 19. a 20. stor. , príčinou boli zmeny v kapitalizme, v ekonomickom a
spoločenskom systéme. O prelom sa zaslúžil triumvirát klasikov Taylor, Weber,
Fayol 3. tretia generácia manažmentu chápala manažment ako podnikový, riadenie
podnikových činností v subjektoch produkujúcich zisk 4. štvrtá generácia uvádza,
že manažment je potrebný vo všetkých organizáciách, nielen výrobných a
produkujúcich zisk, ale aj v nemocniciach, univerzitách, štátnej správe a pod.
PERSONÁLNY MANAŽMENT Predstavuje neoddeliteľnú súčasť celkového manažmentu
podniku. Je záležitosťou všetkých manažérov a vedúcich tímov ( vrcholový
manažment, línioví manažéri a personálny útvar, virtuálny personálny útvar) Cieľ:
dosiahnuť konkurenčnú schopných výhodu a oddaných počtu prostredníctvom
zamestnancov zamestnancov, strategického na základe rozmiestňovania Úlohy:
podniku. Personálna politika je tvorená stabilnými pravidlami a opatreniami
usmerňujúcimi správanie zamestnancov pri plnení záverov a cieľov podniku. Pri
zaobchádzaní so zamestnancami bude zvolený taký prístup, ktorý je v súlade s
podnikovými hodnotami Program personálnej politiky: metódy, zdroje a časové
vymedzenie realizácie stanovených cieľov personálnej politiky.

integrovanej sústavy kultúrnych a personálnych postupov. zabezpečenie dostatočného

zabezpečovanie profesijnej a kvalifikačnej štruktúry a zosúladenie správania
zamestnancov s cieľmi

101
Jednou z najdôležitejších úloh personálneho manažmentu je získavanie nových
zamestnancov. Metódy na to využívané sú: inzercia, internet, vývesky, letáky,
spolupráca so školami, pomoc personálnych inštitúcií, personálny leasing Výber
zamestnancov predstavuje proces, v ktorom sa rozhoduje o tom, ktorý uchádzač je
najvhodnejší na obsadenie daného pracovného miesta. Možnosti získania informácii,
na základe ktorých sa rozhoduje je: dotazník, životopis, referencie, výberový
rozhovor Medzi ďalšie úlohy personálneho manažmentu patrí ETIKA v manažmente Etika
je pojem pochádzajúci z gréckeho slova éthos = zvyk, obyčaj, správanie. Ako
filozofická disciplína sa zaoberá skúmaním morálky, hlavným predmetom etiky je byť
dobrý človek. Podnikateľská etika skúma a vyjadruje, čo je správne a nesprávne,
dobré a zlé v ľudskom správaní v kontexte podnikania. Skúma morálne opodstatnenie
podnikateľských organizácií a nie je závislá od geografických hraníc. Sociálna
zodpovednosť manažérov – táto koncepcia vznikla začiatkom 20. stor. predstavuje
ochotu, morálnu a kvalifikačnú pripravenosť vedúcich pracovníkov riešiť dôsledky
za svoje konanie vo vzťahu k vnútornému a vonkajšiemu prostrediu a rešpektovať
jeho potreby. Má niekoľko aspektov: sociálnu povinnosť, sociálny ohlas a sociálnu
citlivosť. Základné a principiálne otázky manažérskej etiky: 1. ochrana
nedotknuteľných ľudských práv pracovníkov podniku 2. vysvetlenie osobnej
zodpovednosti jednotlivca v konflikte medzi etikou a úspechom v podnikaní. Etické
kódexy regulujú individuálne alebo skupinové správanie z morálneho hľadiska. Kódex
organizácie by mal obsahovať politiku správania v určitých špecifických
oblastiach, ako je: • • • dôvera konflikt záujmov prijímanie darov 102 vzdelávanie
a rozvoj zamestnancov, hodnotenie a zvyšovanie pracovného výkonu, odmeňovanie.
• • • •

sexuálne obťažovanie rovnocenné práva zamestnancov bezpečnosť práce zdravotná

starostlivosť a pod.

MANAŽMENT v soc. práci Potreba koordinovať, riadiť a viesť ľudí za účelom

dosiahnutia určitých výsledkov a cieľov existovala od nepamäti. Štát a cirkev boli
prvými organizovanými inštitúciami. DEFINÍCIA manažmentu vhodné pre soc. prácu:
manažment je proces tvorby a udržovanie prostredia, v ktorom jednotlivci pracujú
spoločne a účinne dosahujú vybraných cieľov Manažment je proces optimalizácie
využitia ľudských, materiálnych a finančných zdrojov k dosiahnutiu cieľa.
Manažmentom sa chápe i skupina ľudí, ktorá vykonáva v danej inštitúcii riadiacu
činnosť Poskytovanie soc. služieb sa značne líši od podnikania alebo iných oblastí
riadenia, nepatrí do komerčného podnikania, v tejto oblasti nejde o dosahovanie
ziskov. Zmyslom a cieľom organizácií vykonávajúcich soc. prácu je pozitívna zmena
v živote človeka – klienta. Soc. práca je nástrojom zmeny v živote človeka. V
oblasti soc. práce sa manažment využíva ako nástroj umožňujúci organizáciám
koncentráciu na skutočnom poslaní, na kvalitnej odbornej práci v prospech
klientov. V teórii manažmentu je len veľmi málo metód vyvinutých špeciálne pre
oblasť soc. práce, väčšina metód bola vytvorená pre potreby komerčných podnikov.
Tieto metódy platia ako všeobecné návody, nerešpektujú odlišnosti v soc. práci,
preto je ich treba pri aplikácii v tejto oblasti modifikovať.

103
Manažér = vedúci pracovník, musí mať určité osobnostné vlastnosti: schopnosť viesť
ľudí, schopnosť a ochota počúvať iných, ochota komunikovať, dôslednosť, zmysel pre
zodpovednosť, schopnosť nadhľadu a odstupu, určité morálne kvality, soc.
inteligencia, znalosti z odboru. Základné úlohy manažéra: 1. definícia cieľov:
vedúci pracovníci sú nositelia poslania organizácií, dôležité je preto pre nich
sledovať určité ciele a hľadať odpoveď na otázku, čo robíme. V soc. práci sú ciele
vymedzené statusom organizácie, druhá otázka je ako to robíme 2. určovanie priorít
a práca s časom: pre praktické riešenie problémov je potrebné poznať poradie
dôležitosti úloh, priority. 3. prevencia chýb: neustále sledovať chod organizácie,
schopnosť odhaliť slabé miesta a chyby, operatívne ich odstraňovať. V soc.práci
nemôže očakávať tak intenzívnu spätnú väzbu od klientov ako je tomu v komerčnej
sfére, reflexia chodu organizácie je preto obtiažna. 4. orientácia na klienta:
pochopiť potreby klienta, potreba pochopiť komplexný charakter soc. služieb a
potreba rešpektu k príjemcovi, ako k svojprávnemu a slobodnému jedincovi, ktorý má
právo voľby. Sociálny sektor Z hľadiska riadenia túto oblasť delíme na:

oblasť soc. služieb spadajúce do úradov štátnej správy: napr. odbory soc. vecí na
mestských úradoch oblasť inštitúcií, ktoré sú zriaďované štátom: ústavy, DD,
reedukačné domovy a pod. organizácie zriaďované obcami al. miestnymi úradmi:
široká škála zariadení, napr. domovy dôchodcov neštátne alebo neziskové
organizácie: občianske združenia, nadácie, účelové zariadenie cirkví

Organizácia = skupina ľudí zložená zo špecialistov, ktorí pracujú na spoločnej

úlohe. Vytvorená je účelovo a nie je založená na psychologickej prirodzenosti 104
človeka ani na jeho biologických potrebách. Z hľadiska manažmentu sú základnou
jednotkou, tvoria soc. sieť či soc. sektor. Manažment ako proces riadenia
organizácie = súhrn činností umožňujúce premeniť poslanie vo výkonnosť. Patria sem
činnosti ako: analýzy, výskumy, plánovanie, tvorba stratégií, marketing,
koordinácia, komunikácia, kontrola Má dôležitú úlohu pri maximálnom využívaní
zdrojov pre dosiahnutie zvolených cieľov a naplnenia poslanie organizácie. Zdroje
rozlišujeme: materiálne a technické, finančné, ľudské a nadstavba. FINANCOVANIE
Historicky sa financovanie soc. služieb a špecializovaných organizácií datuje do
obdobia industralizácie, vo feudálnom systéme bolo vecou feudála alebo panovníka
či sa venoval chudobným a chorým, či podporil soc. aktivity. Delenie organizácií v
závislosti od financovania: • • • • príspevkové: zriaďované štátom s právnou
subjektivitou rozpočtové: zriaďované štátom bez právnej subjektivity zriaďované
obcami, VÚC rôzne typy neštátnych neziskových organizácií s právnou subjektivitou

Zdroje financovania soc. služieb 1. nárokové: forma dotácie zo štátneho alebo

mestského rozpočtu, týka sa príspevkových a rozpočtových organizácií, ktoré
zostavujú svoje rozpočty, ale tie sú ďalej upravované nadriadenými organizáciami a
čerpané vždy v rámci jedného rozpočtové roku. 2. grantové financovanie neštátnych
subjektov: nenárokovosť. Nemajú právny nárok na pridelenie financií, musia podať
svoje žiadosti formou projektov podľa určitých pravidiel a žiadosť musí byť
schválená príslušnou grantovou komisiou, ale nemusí byť schválená

105
3. príspevky a spoluúčasť klientov: u štátnej ústavnej starostlivosti býva
upravený príslušnou legislatívou. U súkromných poskytovateľov je to vec dohody
medzi organizáciou a klientom 4. nadácie a darcovia: špecifický zdroj. Závislé je
na kvalitách manažmentu, ich schopnosti komunikovať. Môže ísť o nadácie zamerané
na financovanie širokého spektra aktivít alebo na účelovo zriadené financovanie
konkrétnej aktivity, napr. Konto bariéry.. Darcovia = donori 5. verejné zbierky:
upravené je ich vyhlasovanie legislatívne, zameriavajú sa na podporu konkrétnych
aktivít, majú rôzne formy

25.VÝSKUM V SOCIÁLNEJ PRÁCI

DEFINÍCIA: sociálny výskum je základná forma činnosti, ktorá podľa zavedených
vedeckých metód techník a procedúr, má za cieľ získať pravdivý obraz skúmaného
predmetu. Je produkovaná nových poznatkov a riešime ním soc. problémy.
Rozlišujeme: základný výskum aplikovaný výskum

ETAPY VÝSKUMU: 1. výber problému - štúdium literatúry a problému 2. vypracovanie

hypotéz -stanovenie indikátorov pre premenné v hypotézach 3.zostavenie plánu
výskumu -výber vzoriek, metód 4. zber dát, analýza dát -interpret. dát a napísanie
správy V sociálnej práci sa využíva: 1. popisný výskum - zisťuje a popisuje za
akých okolností došlo k soc. javu 2. koleračný výskum - zisťuje koleráciu s inými
soc. javmi 3. experimentálny výskum 4.terénny výskum 106
Od začiatku sa soc. práca vyvíja na základe teoretických poznatkov a výsledkov
výskumu. Výsledky výskumu sa týkajú samotných klientov a príčin ich soc.
problémov, ich soc. prostredia, hmotného zabezpečenia a používania postupov
riešenia. Výskumom sú sledovaní i soc. pracovníci, vplyv SP na ich osobnosť a
sociálny status. V individuálnej SP sa uplatňuje monografická metóda - používali
ju KrakešováDošková, Ricmondová Ďalšie výskumné metódy - štatistické,
zarovnávacie, typologické. Experimentálna metóda nemožno ju použiť, nakoľko nie je
možné experimentovať ani s jedným človekom v tom zmysle, že by sme mu zhoršili
jeho životné podmienky alebo odopreli adekvátnu pomoc. V 80. r. vznikol nový druh
výskumu - výskum prostredníctvom činností - cieľom je obohacovať a uvedomele
rozvíjať SP, ktorá mení človeka v jeho mnohostranných dimenziách a vytvárať jeho
vzťahy k ostatným ľuďom a komunitám. Sociálny pracovník ako odborný spotrebiteľ
výskumu by mal: -vedieť formulovať otázky a problémy, kt. je treba študovať
-účinne spolupracovať pri výskume, aby lepšie porozumel interpretovaným výsledkom
a vedel ich používať -byť vyškolený v základných metódach sociologického výskumu a
štatistiky Soc. výskum by sa mal zamerať na plnenie nasledovných úloh: 1.
systematický výskum životnej úrovne, rodiny, zamestnanosti, povolaní 2. prieskum
soc. situácie obyvateľstva zvlášť marginalných skupín 3. monitorvanie trhu práce
4. výskum demografických procesov a životných podmienok obyvateľstva 5.
monitorovanie fungovania jednotlivých subsystémov - štátne dávky soc. pomoci, soc.
poistenia

107
Koncepčné zameranie soc. výskumu v časovom horizonte 5 rokov na oblasti: politiky
zamestnanosti, regionálnych trhov práce, rodinnej politiky, sociálno-ekonomických
podmienok života obyvateľstva, výskumu povolania, soc. systému a soc. poistenia,
soc. pomoci, kolektívnych pracovných vzťahov, organizácie a podmienok práce

sociálny výskum na Slovensku sa opiera o hlboko zakorenené soc. cítenie

obyvateľstva s dlhoročnou tradíciou svojho uskutočňovania. Vznik výskumu práce a
soc. zabezpečenia ako hlavnej súčasti soc. výskumu sa datuje do druhej dekády 20.
stor. V roku 1964 – na Slovensku vznikol Výskumný ústav práce a Výskumný ústav
životnej úrovne, v roku 1984 sa zlúčili do Výskumného ústavu soc. rozvoja a práce.
Od r. 1990 – Výskumný ústav práce, soc. vecí a rodiny v Bratislave

26.KOMPARATÍVNA SOCIÁLNA PRÁCA

Na báze komparácie t. j. vedeckého porovnávania, sa v rámci komparatívnej soc.
práce sleduje a porovnáva soc. práca ( a to ako v rovine teoretickej, tak v rovine
praktickej) v jednotlivých krajinách, ale tiež sa uskutočňuje komparácia v zmysle
vlastného historického vývoja atď. Komparatívna čiže porovnávacia soc. práca
existujúcich systémov soc. práce. Komparatívna soc. práca sa zameriava na
porovnávanie dvoch alebo viacerých existujúcich soc. systémov, a to ako v
teoretickej, tak v praktickej rovine. Obohacuje teoretický systém soc. práce
poznatkami o: o o iných soc. systémoch o vývojových štádiách 108 sa zaoberá
porovnávaním už
o

o zhodných či rozdielnych činiteľoch vyvolávajúcich zmeny v oblasti soc. práce

Komparácia = porovnávanie vyhľadávanie objektov alebo javov, ktoré majú spoločné

črty metóda poznávania použiteľná vo všetkých vedách a v mnohých vedách sa aj
používa komparácia je všeobecná operácia myslenia, ktorá vyúsťuje do zistenia či
sú dva predmety alebo javy rovnaké, podobné alebo odlišné. Ten istý jav môže byť z
istého hľadiska odlišný, preto si treba uvedomiť hľadisko, z ktorého sa
porovnávanie uskutočňuje. Komparácia ako metóda sociálnej práce: vedecké
porovnávanie dvoch a viac. objektov komparácie využíva metodiky analýzy a syntézy

Zákon komparácie: V soc. práci nikdy neporovnávame celok naraz - len javy a veci
toho istého charakteru Dvojstupňový komparačný systém: 1. porovnávanie zvolených
subsystémov (služby, status soc. pracovníka, vzdelávanie ) 2. porovnávanie
jednotlivých celkov Delenie komparácie: • • horizontálna - porovnávanie
jednotlivých soc. systémov vo svete v súčasnosti vertikálna - porovnávanie v rámci
historického vývoja

OBJEKT KOMPARÁCIE je: 1. konkrétny soc. systém: - praktická soc. práca - systém
soc. zabezpečenia - soc. organizácia a úroveň soc. starostlivosti 109
-soc. služby - soc. sieť 2. profesionálna príprava soc. pracovníkov, ktorá sa delí
na: prípravu zabezpečovanú v školskom systéme: v rámci školského systému sa
komparatívna soc. práca zameriava na vypracovanie komparatívnych štúdií medzi
jednotlivými školskými systémami, v oblasti - curicul, sylabov, odporúčanej
literatúry, rozloženia vzdelávania medzi teóriu a prax, spôsob ukončenia, možnosť
pokračovať v postgraduálnom štúdiu a pod. prípravu zabezpečovanú v rámci
zamestnávateľského systému: predmetom záujmu je existencia princípu
profesionálneho permanentného vzdelávania si v rámci kvalifikácie.
zamestnávateľských systémov a profesijných organizácií, ktoré vyplýva z
rešpektovania zvyšovania Porovnáva sa povinnosť zúčastňovať sa tohto vzdelávania
ako predpoklad výkonu profesie, formy a spôsoby organizovania, poskytovatelia
vzdelávania v rámci zamestnávateľských systémov atď. Komparácia jednotlivých
systémov môže byť zameraná: 1. mimo vlastné domáce systémy ( vtedy ide o
komparáciu napr. slovenského a českého, slovenského a nemeckého a pod.) 2. toho
istého soc. systému z hľadiska jeho vývoja. V tomto prípade ide o o porovnávanie
dvoch historicky vzdialených soc. systémov, s cieľom zistiť skutočnosti pôsobiace
zmeny v soc. systéme krajiny. Pre komparatívnu soc. prácu platí, že: 1. v rámci
komparácie sa porovnávajú len tzv. súrodé javy, čo vyplýva z princípu
komparability 2. objekty, vlastnosti, metódy, procesy atď, ktoré chceme
porovnávať, musia byť presne vymedzené. Po zadefinovaní predmetu komparácie
nadobúdajú postavenie komparačnej jednotky

110
3. pri samotnom procese komparácie je potrebné zvážiť vplyv komparačnej situácie,
ktorá je tvorená vzájomným pôsobením porovnávaných faktorov a kontextuálnych
faktorov v procese komparácie špecifickou oblasťou, ktorou sa právny model v
teoretickej rovine zaoberá, je komparácia národných jednotlivých systémov štátnych
právnych systémov z oblasti soc. zabezpečenia, poistenia a pod. , pričom môže ísť
o komparáciu dvoch a viac navzájom alebo o komparáciu národného systému s
celoeurópskymi a celosvetovými štandardami a pod.

27.SOCIÁLNOPATOLOGICKÉ JAVY Z POHĽADU SOCIÁLNEJ PRÁCE

DEFINÍCIA: sociálna patológia je súhrnný pojem pre označenie chorých,
nenormálnych, všeobecne nežiaducich spoločenských javov . Patria sem aj
sankcionované formy deviantného správania, ako aj štúdium príčin ich vzniku a
prevencie. Ako prvý použil tento pojem Spencer, ktorý hľadal paralelu medzi
sociálnou a biologickou patológiou. Durkheim považoval sociálnu patológiu za vedu
o chorobách a nepriaznivých skutočnostiach, činoch a správaní, ktoré sa odchyľujú
od stanovených noriem, ale súčasne sú organickou súčasťou, komponentom života soc.
celkov. Hovorí o obtiažnosti presne stanoviť, čo je patologické, lebo nevieme
dobre stanoviť, resp. definovať normalitu. Pojem normalita - za normálne možno
pokladať soc. javy, procesy a situácie, ktoré sú výsledkom konsenzu (všeob.
súhlasu) a nepotrebujú vždy nejaké osobitné zdôvodnenie. Tento pojem sa skôr
podarí definovať prostredníctvom spoločenských vzťahov, prevládajúcich
spoločenských rol, postojov, vzorcov správania a pod. Bláha používa pojem sociálna
patológia na zdôraznenie porúch soc. procesov a soc. zariadení vo funkcii
determinantov individuálnych a hromadných porúch.

111
Súčasné chápanie: sociálna patológia vo všeobecnosti znamená skúmanie negatívnych
javov, vyskytujúcich sa v spoločnosti – sociálnopatologických javov. PRÍSTUPY k
vysvetľovaniu sociálno-patologických javov: biologické rasistické psychoanalytické
sociologické komplementárne mnohofaktorové teória anómie: Durkheim, Merton teória
subkultúry a kontrakultúry: Bell, Cohen teória etiketovania alebo stigmatizácie -
nálepkovania

sociálno-patologické teórie - vychádzajú z predpokladu, že v spoločnosti jestvujú

dlhodobo štrukturálne nedostatky, ktoré postihujú členov spoločnosti.
Najefektívnejším spôsobom boja je prevencia. Sociálna prevencia sociálno-
patologických javov je vytváranie soc. podmienok na základe potrieb, hodnôt,
možností, noriem soc. systému, ktoré majú systémový a súčasne individuálny vplyv
na predchádzanie, vznik, prehlbovanie či zánik rôznych druhov sociálno-
patologického vývoja. Na prelome 20. storočia za patologické javy boli považované:

sebevražednosť alkoholizmus homosexualita prostitúcia rozvodovosť nezamestnanosť

vojna narkománia 112

neskôr sa pridali
drogové závislosti násilie a agresivita

V súvislosti so sociálno-patologickými javmi sa najčastejšie stretávame s týmito

javmi: soc. deviácia, anómia, subkultúra a kontrakultúra, chudoba, agresia,
agresivita a hostilita (s tým súvisiace páchanie násilia na ženách a deťoch,
kriminalita, zvlášť kriminalita mládeže), prostitúcia, homosexualita, alkoholizmus
a ostatné závislosti, samovraždenosť, rozvodovosť a pokles pôrodnosti osobitný
problém predstavuje mládeže ako ohrozená soc. skupina s nebezpečím krízy identity
ďalším nebezpečenstvom je habitualizácia čiže privykanie si na tieto javy
spoločnosťou, rezignácia na ich odstraňovanie alebo presvedčenie, že sú v
spoločnosti nevyhnutné DEFINÍCIA: sociálna deviácia je každé sociálne správanie,
ktoré porušuje nejakú sociálnu normu a je preto určitou časťou spoločnosti
odmietané. Je toodchýlka od očakávaného, štandardizovaného a inštitucializovaného
správania predpísaného spoločenskou normou platnou v danej spoločnosti. Postihuje
sociálne normy, sociokultúrny útvar, ktorý tieto normy predpisuje, sústavu soc.
rolí nedeliteľne spojených s normami. Existujú dva typy správania: konformné k
normám a nonokonformné od noriem ( deviantné)

113
Sociálna norma je pravidlo pre vedomé konanie, predpis pre správanie, očakávané
správania alebo dokonca vyžadované správanie. Autormi noriem – tí, čo normy
stanovujú a presadzujú. Adresáti noriem – tí, ktorým sú normy určené Sociálna
kontrola je mechanizmus, ktorý má slúžiť najmä presadzovaniu normy. Synonym k soc.
kontrole je sankcia , ktorá môže byť pozitívna ( odmena) aelbo negatívna (trest).
Anómia - bezzákonnosť - špecifický stav v spoločnosti, kde viac alebo menej
prestávajú platitť zákony a soc. normy. Soc. korózia - je uprednostňovanie
osobných záujmov pred záujmami celku. Môže vyústiť do rozkladu spoločnosti -
anómie. Dôvodom je tlak na dosahovanie úspechu ale nie je tlak na legálne a etické
spôsoby jeho dosahovania. Agresia - útočné správanie, reakcia na skutočné alebo
zdanlivé ohrozenie vlastnej moci, najčastejší prejav - hnev. Ohrozuje ľudské
spolužitie, fungovanie soc. systémov aj existenciu ľudstva Agresivita – vlastnosť
osobnosti Hostilita - všeobecne nepriateľský postoj voči ľuďom alebo spoločnosti
Terorizmus - druh násilia vzbudzujúci strach, rasovo, etnicky a nábožensky
motivovaný Týranie- spravidla jednorazový akt násilia, spočívajúci v
nespravodlivom Kriminalita - forma deviatného správania, je v rozpore s normami
uvedenými v trestnom zákone. Z hľadiska prevencie kriminality má väčší význam
počet objasnených trestných činov ako výška trestu pre páchateľa. Prevencia -
primárna 114
zameraná na celú spoločnosť, sekundárna zameraná rizikové skupiny obyvateľstva,
terciárna zameraná na predchádzanie recidív Násilie spája sa predovšetkým s
kriminalitou, je to fyzický akt, keď človek

spôsobuje ujmu druhému. S násilím sú spájané javy ako týranie, zanedbávanie a

zneužívanie dieťaťa, šikanovanie a pod. Viktimlógia - skúmanie obetí trestných
činov, úzko súvisí s prevenciou kriminality PRÍČINY DEVIANTNÉHO SPRÁVANIA: 1. 2.
3. 4. dôsledok vzájomnej interakcie medzi jednotlivcom a spoločnosťou
(kriminologická teória) samotná osoba - jej biologenetická konštitúcia
( biologická teória) rôzne stupne psychologicko-patologických porúch osobnosti
(psychologická teória) sociologizujúca teória – k biologicko-genetickému základu
pridávajú aj spoločenské podmienky. TYPY DEVIANTNÉHO SPRÁVANIA: 1. teória
kultúrneho prenosu: deviantné správanie je naučené rovnakým spôsobom ako správanie
konformné – interakciou medzi ľuďmi, preto vzniká v určitých subkultúrach, v
ktorých je pokladané za normálne 2. teória kultúrneho tlaku: v každej spoločnosti
vznikajú situácie, či dokonca dlhodobé stavy, na ktoré určitá časť populácie
reaguje správaním odchylným od normy 3. teória kontrolná: oslabenie alebo absencia
soc. kontroly. Treba si klásť otázku nie prečo ľudia deviujú od normy ale prečo sú
konformní (pretože existuje soc. kontrola) 4. etiketizačná teória: deviácia ako
výslednica efektívneho označovania niektorých ľudí za deviantov inými sociálne
významnými ľuďmi

115
RIZIKOVÉ FAKTORY zvyšujúce pravdepodobnosť výskytu soc. patológie: individuálna
úroveň: postoj osobnosti k negatívnemu javu úroveň rodiny: slabé väzby rodiny,
akceptovanie negatívneho správania v rodine, konflikty úroveň školy:
nedostatočná autorita, zlý prospech, absentérstvo úroveň vrstovníkov:
odmietnutie žiaka spolužiakmi na ZŠ, spojenie s vrstovníkmi, ktorí majú deviatné
správanie susedská alebo komunitná úroveň: otvorené deviantné správanie členmi
komunity, tolerantné komunitné normy, ľahká dostupnosť, nedostatočné
sankcionovanie... úroveň spoločnosti: absencia zákonov, tolerancia,
nedostatočná prevencia PREVENCIA SOCIÁLNO-PATOLOGICKÝCH JAVOV: Prevencia je
predchádzanie vzniku alebo možného vzniku zdravotných, sociálnych alebo iných
problémov. Je to predchádzanie nežiadúcim javom. Úrovne prevencie: 1. univerzálna:
zameraná na celú populáciu 2. selektívna: zameraná na podskupiny v podmienkach
vysokého rizika 3. indikovanú: zameranú na jednotlivcov, ktorí prejavujú špeciálne
znaky a symptómy Členenie prevencie: primárna: intervencia ešte pred tým, než sa
objaví nejaký problém. sekundárna: skreening a včasná intevencia, zameriava sa na
identifikovanie problémov jednotlivcov a skupín. Je určená priamo ohrozeným
jedincom, rizikovým skupinám obyvateľstva. Má zabrániť vzniku alebo prehlbovaniu
porúch sociálneho a psychického vývinu terciárna: predchádzať zhoršovaniu stavu už
vzniknutých problémov alebo porúch, má zabrániť ich recidívam. Uskutočňujú ju:
diagnostické centrá, sanatória, reedukačné domovy a pod.

116
NIEKTORÉ SOCIÁLNO-PATOLOGICKÉ JAVY Kriminalita – porušenie spoločnosťou prijatej
normy. Tieto porušenia sú vopred určeným spôsobom sankcionované. Kriminálnym
správaním je také činnosť, ktorá je v rozpore s platnými zákonmi danej
spoločnosti. Kriminalita je jav, ktorý ohrozuje, resp. priamo narušuje základné
hodnoty v spoločnosti, práva a slobody jednotlivca Násilie páchané na ženách –
zahŕňa fyzické, psychické a sexuálne násilie vyskytujúce sa v súkromnom i verejnom
živote ....príčina – asymetrické rozdelenie moci medzi mužmi a ženami.
Najbežnejšia forma – týranie manželiek, jedna z najťažších foriem je sexuálne
násilie, ďalej obchod so ženami... Typy násilia: fyzické, emocionálne, psychické,
sexuálne, ekonomické, sociálne Týrané, zneužívané a zanedbávané deti – syndróm
CAN. Je to súbor nepriaznivých príznakov najrôznejších oblastiach stavu a vývoja
dieťaťa i jeho postavenia v spoločnosti, v rodine predovšetkým. Základné formy
CAN: telesné týranie ( aktívne, pasívne), psychické, zanedbanosť a zanedbávanie,
sexuálne zneužívanie, zvláštne formy CAN ( organizované zneužívanie detí, rituálne
zneužívanie, sexuálny turizmus ..) Prostitúcia – inštitucionalizovaná forma
poskytovania soc. služieb za peniaze či inú odmenu. Jeden z najstarších sociálno-
patologických javov. Sprievodným javov je promiskuita. Formy prostitúcie: Podľa
subjektu poskytovných služieb: ženská, mužská, detská, homoprostitúcia Podľa
prístupu: dobrovoľne vykonávaná, nútená Podľa prostredia: pouličná a dialničná,
barová, eskortná a privátna, hotelová, spoločníčky Delenie prostitúcie na:
verejnú-legálnu, skrytú-nelegálnu Sexuálne deviácie – je porucha osobnosti, delí
sa na deviácie v aktivite, deviácie v objektu, kombinované a polymorfné, sexuálne
deviácie u žien Závislosti – konzumácia drog a vznik drogových závislostí
Nezamestnanosť – sociálno-ekonomický jav. Je cyklická, štrukturálna, frikčná,
skrytá, neúplná, nepravá, sezónna, 117
Chudoba – sociálny problém. Soc. jav, ktorý je charakterizovaný nedostatkom
životných prostriedkov jednotlivca alebo skupiny. Delenie: absolútna, relatívna,
subjektívna, objektívna

28.PRÁVNY A EKONOMICKÝ MODEL SP

EKONOMICKÝ MODEL Wagner, Tillmann, Salomonová, Scherpner, Addamsová, Staub
Bernasconi Ekonomický model – zámer na sociálnu stratifikáciu ako dôsledok
kapitálovej selekcie, Wagner – predmetom je homo diseconomicus Tillmann –
predmetom je homo absusus – človek mýliaci sa a neúspešný: 1. 2. 3. 4. 1. 2.
človek vykorisťovaný – vykorisťujúci, človek preťažený – človek nechránený –
človek bez opory – preťažujúci aj iných, ničiaci ochranu iných, ničiaci oporu
iných.

Neoklasickí ekonomicko – sociálne orientovaní teoretici zdôrazňujú: jednotlivci

zotrvávajú v skupine z donútenia, dobrovoľne – okrem finančného zisku je vstup na
základe prestíže – pre

vyvolených, Salomonová – ekonomický model ako súčasť sociálnej starostlivosti: 1.

2. 3. 4. 5. bytová starostlivosť, starostlivosť o zdravie, starostlivosť o mládež,
starostlivosť o vzdelanie, ekonomická starostlivosť 118
Addamsová – sprístupňovanie zdrojov: SP môžeme definovať ako starostlivosť o
uspokojovanie základných potrieb, pričom za hlavný cieľ je pokladané úsilie o
zlepšenie postavenia jednotlivcov, rodín, komunít prostredníctvom poskytnutých
zdrojov. Staub – Bernasconi - realizáciu sprístupnenia zdrojov chápe ako: 1. 2. 3.
4. 5. vecnú, ekonomickú pomoc starostlivosť realizovanú v teréne + krízová
intervencia, zdravotná, sociálna a kultúrna pomoc, sprístupňovanie zdrojov v rámci
podniku, sprístupňovanie zdrojov v medzinárodnom kontexte

Môže sa diať dvomi smermi: zhora na dol a zdola na hor: 1. 2. 3. sprístupňovanie

zdrojov na základe legislatívne upravených nárokov, sprístupňovanie zdrojov
realizované na politickej parkete, sprístupňovanie na lokálnej úrovni

V SP ekonomicky orientovanej sa prejavuje marketingové správanie: 1.

konkurencieschopnosť v oblasti služieb na trhu práce, 2. nedostupnosť sociálnych
služieb pre nezamestnaných, bezdomovcov, deti a pod. PRÁVNY MODEL Wagner,
Salomonová, G. van der Laan, Merten Právo, ako ucelený normatívny systém má za
úlohu: 119 sociálne slabé rodiny,
1. 2.

upraviť vzťahy spoločnosti – jednotlivcov, jednotlivci – jednotlivci vymedzenie

vzájomných práv a povinností je sprevádzané sústavou tzv.

represívnych opatrení. Právo v oblasti SP: 1. 2. 3. sústava info o povinnostiach

spoločnosti, jej jednotlivých zložiek voči klientovi, sústava info o povinnostiach
a právach sociálneho pracovníka voči klientovi, sústava info o právach a
povinnostiach klienta voči spoločnosti a sociálnemu

pracovníkovi Právny model sa orientuje: 1. 2. napĺňanie garantovaných práv –

profesionálne konanie sociálneho pracovníka vytváranie vhodných životných
podmienok – pomoc

Právny model SP je vo svojej podstate profesionálnym konaním sociálnych

pracovníkov, ktoré je úzko spojené so zabezpečovaním a realizáciou ekonomickej,
psychosociálnej a opatrovateľskej pomoci na legislatívnom základe a s využitím
legislatívy pri presadzovaní záujmov svojich klientov. Wagner: 1. 2. Prístup
zameraný na garantovanie základných ľudských práv – orientovaný stratégie
kolektívneho konania – chápeme ako vyššiu formu individuálneho individuálne, na
zachovanie možnosti uplatnenia práva jednotlivých občanov, konania, ktorého cieľom
je chrániť a presadzovať pôvodne individuálne práva jednotlivcov, ktorých
napĺňanie v spoločnosti naráža na veľké prekážky Merten: 1. 2. makro –
sociologický prístup – vo vnútri ktorého sú sociálne problémy, mikro –
sociologický prístup – zameraný na individuálne problémy ako životné

problémy, „neúspešný život“, ktoré sú pokladané za krátkodobý stav,

120
3.

antropologický prístup – ktorý reprezentuje nerovno merné životné potreby a

podmienky jednotlivcov.

29.PSYCHOLOGICKÝ MODEL SP
Psychológia ma význam pre poznanie vnútorného stavu. Psychológ a SP sú členmi
spoločného pracovného teamu. Psychológia sa zaoberá štúdiom ľudí, hodnotami,
emóciami, motiváciou, hľadá možnosti riešenia v osobnosti klienta. Podľa
Silvermana je psychológia vedou, ktorej cieľom je sledovanie zmien správania. SP
sa zoberá oblasťou spoločenského fungovania klienta. Predstavitelia: Cristina de
Robertis, Freud, Adler,, Mayer, Rank, Sullivanová, Horneyová, Lusii, Staub
Bernasconi, Frankl, Hollisová. Psychológia a SP majú tieto styčné body: 1. 2. 3.
4. 5. klient a jeho problém, vzťah v spoločnosti, myšlienkové procesy a
emocionálny vzťah klienta, socializácia, patológia v správaní.

Cristina de Robertis – orientácia na tri nasledovné oblasti psychológie: 121

1. 2. 3.

psychoanalýza, behaviorálny prístup, transakčná analýza

Popri psychológii existujú aj psychosociálne teórie: 1. 2. 3. 4. Morenova

sociometria, dynamický prístup, nedirektívny prístup Rogersa, inštitucionálna
analýza

Hollisová – psychosociálny prístup poukazuje na pochopenie človeka, ktorý je

súčasťou prostredia Podľa nej človek zlyháva v procese socializácie: 1. 2. 3.
detské potreby a pudy prenesené z detstva do dospelosti spôsobujú vyriešenie
životných situácií kladie neobvyklé nároky, ak nesprávne funguje ego a superego

neprimerané nároky, snaží sa o ich uspokojenie v reálnom svete,

30.MEDICÍNSKY MODEL SP
Medicínsky model svojou podstatou zodpovedá terapeutickej paradigme, ako chápe
Navrátil SP je chápaná ako terapeutická intervencia zameraná na zdravie a bio -
psycho - sociálnu pohodu. Je jeden z najstarších, korene môžeme nájsť v
stredoveku. O rozvoji sa začalo hovoriť až začiatkom 20. stor. ako sa etablovala
samostatná SP.

122
1928 - Medzinárodný červený kríž združil národné organizácie Červeného kríža a
Červeného polmesiaca 1895 – Londýn – prvé sociálne pracovníčky v nemocniciach,
1914 – Berlín – sociálne pracovníčky v nemocniciach, 1917 – Francúzko – prvé
sociálne pracovníčky v nemocniciach, 1925 – Živena otvára Ústav M.R: Štefánika –
výučba sociálno – zdravotnej starostlivosti, 1938 – Praha – prvé sociálne
pracovníčky v nemocniciach, 1951 – zrušená funkcia sociálnej sestry a koncepcia
sociálnych služieb, 1984 - opätovne schválená koncepcia sociálnej služby. Cabotove
tvrdenia o lepších výsledkov v liečbe pacientov Zač. 20. stor. poukázali lekári na
fakt pôsobenia psychického stresu na pacientov – pozitívne or negatívne.
Orientácia na oblasť pomoci pri riešení niektorých problémov z ich súkromného
života. Teoretický základ položila Richmondová: 1. 2. zozbieranie a vedecké
spracovanie info, ktoré uľahčujú diagnostikovanie vytvorenie vhodných
strategických postupov sociálnych pracovníčok –

sociálnych obtiaží klientov vopred vytýčený cieľ Prebrali terminológiu, ale aj

ovplyvnilo prístup soc. pracovníčok k pacientom. Liečba sa stanovovala
kompetentným soc. pracovníkom. Neskôr bol medicínsky model modifikovaný
psychoanalytickými a psychoterapeutickými prúdmi. Základné elementy v medicínskom
modeli: Liečba, prevencia, pomáhanie Nasledovné aktivity: 123
1. 2. 3. 4. -

propagácia zdravia podiel na výskumných aktivitách sociálna rehabilitácia sociálna

terapia spolupráca pri hľadaní slabých a silných stránok, spolupráca s teamom,
pomoc rodine, umožniť pacientovi využívať služby medicíny, dosiahnuť súlad medzi
potrebami a zásobami podieľať sa na výskume.

Úlohy soc. pracovníka: rodinou,

Medicínsky model sa začal postupne transformovať. Výsledkom je zameranie na zmeny

správania sa členov rodiny: zmena správania u detí choroba môže spôsobiť
dezorganizáciu, význam okolia, susedov.

Medicínsky model dnes rieši právo na zdravé životné prostredie. Hurrelmann popri
klasicky chápanej primárnej, sekundárnej a terciárnej prevencii význam kladie na
preventívnu, supratívno kuratívnu a kompenzačno rehabilitačnú intervenciu. 1.
preventívna intervencia – všetky opatrenia pred prvými udalosťami, pred poškodením
osobnosti, 2. korektívna/supratívna/kuratívna intervencia – podporná, liečebná

intervencia zameraná na korigovanie, odstránenie, vyliečenie negatívnej situácie,

124
3.

kompenzačná/rehabilitačná intervencia – odstrániť nežiaduce upevňovania

poškodenia či narušenia Podľa Silvie Bernasconi v centre záujmu SP stoja:

zdravotné postihnutia, vrátane následnej pracovnej invalidizácie a všetky telesné
poškodenia zapríčinené závislosťou, vrátane dôsledkov sociálnych dôsledkov, týchto
závislostí, ktoré sa prejavujú nielen v psychosomatických poruchách, ale tiež v
poruchách interakcie s prostredím, problémy spojené s bulímiou a anorexou, hlad,
chudoba a iné materiálne stavy, bezdomovci, duševné a emocionálne poruchy –
neurózy, depresie, fóbie, suicidálne konanie, izolácia.

31.PEDAGOGICKÝ A SOCIOLOGICKÝ MODEL SP

je založený na dominantnom postavení pedagogických vied vo vzťahu k rozvoju SP.
Hlavný cieľ spočíva v pomoci zvládnuť socializáciu. Prebieha prostredníctvom
výchovy. Základom zvládnutia výchovy socializácie sú pedagogické metódy. Dejiny u
dospelých - jednalo sa o hmotnú núdzu ale aj morálnu, u detí – sa jednalo o
starostlivosť. Cieľom pedagogiky v SP je prosociálna výchova. Do popredia sa
dostáva význam vzdelávania, určené širším skupinám, odrazilo sa to v deklarácii
práv dieťaťa.

125
Pedagogický model vychádza v súčasnosti z tzv. totalitného prístupu vo vzdelávaní:
1. 2. 3. pedagogika sa orientuje cez jednotlivcov na spoločnosť ako celok, cieľom
pedagogického úsilia je vzdelať celý národ – každému poskytnúť totalitný prístup
vyžaduje od vzdelávania, aby poskytovalo nielen

všeobecné vzdelanie, vedomosti, ale orientuje sa na osvojenie sociálnych zručností

a rozvoj individuálnych schopností.

Orientácia na pedagogický model znamená že SP cielene využíva pedagogické metódy,

aby pomohla jednotlivcom zaujať miesto v spoločnosti. Oproti klasicky chápanej
pedagogike orientovanej na proces osvojenia si nových vedomostí sa v druhej pol.
20. stor. sa udomácnilo pojem učenie. Pre úspešne ukončenom procese učenia dúfame,
že budeme schopní lepšie rieši rozmanité úlohy v živote. Presadil sa aj agogický
prístup, ktorý je zameraný viac na oblasť výchovy. Pedagogika tak prestáva byť
uzavretou disciplínou zaoberajúcou sa procesmi vzdelávania, rozširuje svoje
kompetencie na oblasť úspešnej socializácie. Cieľom je zmeniť človeka z
biologickej bytosti na sociálnu. Vzdelanie sa z dôvodu prudkého rozvoja techniky
stala celoživotnou potrebou. Čoraz väčší dôraz sa kladie na rozmanité formy
permanentného vzdelávania PC, komunikácie, vodičský, jazyky a pod. Globalizácia
prináša so sebou rad zmien. V SP neexistuje nepedagogické konanie – každé
pôsobenie na klienta sa spája s nasledovným cieľom: 1. 2. 3. 4. aby klient
pochopil vlastnú situáciu, aby sa adaptoval na zmenené podmienky, aby získal nové
kompetencie, aby sa aktívne zapojil do života spoločnosti 126
Pedagogický model v práci sociálneho pracovníka sa uplatňuje pri práci s: deťmi a
mládežou – ako príprava na socializáciu, deťmi a mládežou s poruchami správania,
zdravotne handicapovanými deťmi, dospelými – nezamestnanými, etnickými skupinami,
osobami vo výkone trestu, osobami vo vyššom veku.

Navrátil - dôraz sa kladie na sociálne fungovanie klienta – čím obsahuje

nasledovné náplne: stav určitej pripravenosti správne, v súlade s očakávaniami
väčšiny odpoveď jednotlivca na požiadavky spoločnosti, oblasť možných zlyhaní
klienta, predmet sociálnej intervencie. reagovať na vzniknuté situácie,

Na Pedagogický model má výrazný vplyv behavioralizmus, ktorý zdôrazňuje význam

učenia v procese orientovanom na zmenu správania. V SP sa môžeme stretnúť s
behavioral therapy alebo reality therapy a sociálnou rehabilitáciou, ktorých
základ tvorí proces učenia.

Pedagogicky orientovaná SP má význam v štyroch základných druhov učenia:

respondentného, operačného, pozorovaním, poznávaním pre SP.

127
32.BEHAVIORÁLNE TEÓRIE SP
Behaviorálne teórie sa vyvinuli zo psychológie. Behaviorálna SP, ktorá sa začala
rozvíjať v 60. – 70. rokoch, sa orientuje najmä na dosiahnutie zmeny nežiaduceho
správania. Behaviorálne orientovaní sociálni pracovníci pracujú predovšetkým v
oblasti terapie a poradenstva. Cieľom je formovať človeka rôznymi konštantami
správania a manipuláciou pomocou vonkajších stimulov. Behaviorálne orientovaná
sociálna práca je založená na empirických výskumoch z oblasti ľudského správania a
na rôznych teóriách učenia. Nevhodné, nežiaduce správanie sa v rámci
behaviorálneho prístupu chápe dvomi základnými spôsobmi, a to: a) b) ako výsledok
absencie vhodných, pozitívnych vzorov sociálne prijateľného ako dôsledok
upevňovania poruchového správania priamo v rodinnom prostredí. správania,
Behaviorálne orientovaná sociálna práca teda rozpracúva otázky vnútorných
komponentov správania, kognitívne formovanie správania, autoregulačné mechanizmy
atd. Cieľom behaviorálnej SP je dosiahnuť zmeny správania závislého na patogénnych
vzoroch správania a ich vytesnenie novým, spoločensky akceptovateľným typom
správania, pričom sa vychádza z predpokladu, že správanie sa oslabuje alebo
upevňuje dôsledkami, ktoré v spoločnosti vyvoláva. Úlohou sociálnej práce je tak
podieľať sa na hľadaní možností vedúcich k pozitívnej zmene v správaní klienta.
Behaviorálna SP ponúka modely žiaduceho, akceptovateľného správania pričom
upozorňuje na skutočnosť, že teória môže predkladať všeobecne platné vzory
správania, ale neexistujú všeobecne platné pracovné postupy, ktoré by jednoznačne
viedli priamo k očakávanej zmene. U jedného klienta zmenu navodí trest a u iného
zmenu vyvolá posilňovanie nedostatočne osvojeného sociálne orientovaného správania
atd. Navrátil upozorňuje, že analýza

128
problému a samotná práca s klientom sú podriadené dôslednému uplatňovaniu vedeckej
metodológie. Cieľom je na vedeckom základe zistiť a objasniť proces zmeny. Pri
behaviorálne orientovanej SP sociálny pracovník využíva celkový individuálny
potenciál klienta – jeho fyzické i psychické danosti, rozumové schopnosti ale tiež
napr. city. Takto orientovaná SP vychádza zo základnej premisy behavioralizmu a
síce, že k vysvetleniu správania sa jednotlivca nepotrebujeme znalosti o ľudskom
vnútri, potrebujeme len poznať jeho konanie a možnosti ako ho pozitívne ovplyvniť
o čom svedčí aj Skinerovo tvrdenie: „Tým, čím sme, sme vďaka svojej histórii. Radi
veríme tomu, že si môžeme vyberať, že môžeme konať.../ale/ ja si myslím, že človek
nie je ani slobodný, ani zodpovedný. „Nezávislá“ ľudská bytosť je ilúziou, dobrým
človekom je ten, kto sa takému chovaniu prispôsobil a dobrá spoločnosť by bola
založená na behaviorálnom inžinierstve – vedeckom riadení správania metódami
pozitívneho posilnenia.“

Model zmeny správania je založený na prácach Pawlowa a Skinnera. Podľa Pawlowa

učenie prebieha na základe klasického podmieňovania, t. j. organizmus sa môže na
určité stymuly naučiť odpovedať reflexnými reakciami /stymul → reakcia/. Naproti
tomu Skinner hovoril o modele operantného podmieňovania, t. j. osvojujeme a
uchovávame si také správanie, ktoré vedie k príjemným následkom. Model zmeny
správania dosiahol najväčší rozvoj v šesťdesiatich rokoch, kedy ho rozpracoval
Edwin Thomas, ktorý dospel k zisteniam: 1) 2) nežiaduce správanie podlieha tým
istým pravidlám ako tzv. normálne správanie, prejavy nežiaduceho správania sú tiež
závislé na reakciách, ktoré vyvolávajú,

alebo na operačných činnostiach, prostredníctvom ktorých je takého správanie

realizované, 3) 4) nežiaduce správanie bolo utvrdené takisto v procese vytvárania
vzruchov, toto správanie môže byť meniteľné prostredníctvom toho, čo vieme o
procese

učenia sa. 129

Začiatkom 70. rokov Reid hovorí o behaviorálnej metóde prípadovej sociálnej práce,
ktorú charakterizoval ako krátkodobú, v čase ohraničenú metódu, ktorej cieľom je
pomôcť jednotlivcom a rodinám so psycho-sociálnymi problémami. Behaviorálna SP sa
realizuje prostredníctvom zadávania a riešenia úloh. Úlohou sociálneho pracovníka
je v spolupráci s klientom zostaviť súbor úloh, prostredníctvom ktorých je možné
dosiahnuť vytýčený cieľ čiže očakávanú zmenu správania. Sociálny pracovník pomáha
pri riešení a plnení zadaných úloh klientovi. Pracovník aj klient majú dosiahnuť
porozumenie konkrétneho problému, vhodne ho zaradiť a v prípustnom čase ho
vyriešiť /na jeho vyriešenie by malo stačiť 8 – 12 stretnutí, realizovaných v
rozpätí od 2 – 4 mesiacov/. Navrátil uvádza šesť zásad, ktoré charakterizujú
prístup behaviorálne orientovaného sociálneho pracovníka: 1) 2) 3) orientácia na
správanie – sociálni pracovníci sa zameriavajú na klientove orientácia na riešenie
– pri úvahách o probléme a jeho príčinách je potrebné nájsť pozitívna orientácia –
predovšetkým pre terapeutický smer platí orientácia na problémy, snažiac sa
odhaliť ich príčiny, aj vhodné riešenie, pozitívne myslenie. Je potrebné sústrediť
pozornosť na silné stránky klienta a oceniť každý, aj ten najmenší úspech, 4)
postupovať krok za krokom – dosiahnutie konečného cieľa je náročná úloha, ktorá
predpokladá celá rad postupných krokov. Tieto „čiastkové“ ciele predstavujú ľahšie
dosiahnuteľné úspechy, čím na jednej strene zvyšujú pozitívnu motiváciu klienta a
na strane druhej odbúravajú nežiaduci strach. Plánovanú konečnú zmenu môžeme
chápať aj ako komplex malých postupných zmien, 5) flexibilita – ide predovšetkým o
flexibilitu sociálneho pracovníka, ktorá sa prejavuje v jeho schopnosti tvorivo
prispôsobovať svoje obvyklé pracovné postupy klientovým potrebám. 6) orientácia na
budúcnosť – na rozdiel napr. od Freudovej psychoanalýzy, ktorá sa usiluje
vysvetliť aktuálne problémy klienta príčinami zakorenenými v jeho minulosti, sa
130
behaviorálna SP orientuje na to, čo je v živote klienta meniteľné a tým je jeho
budúcnosť. Behaviorálna SP je reprezentovaná predovšetkým sociálnou prácou
zameranou na úpravu chovania, ktorá sa opiera najmä o teóriu učenia. K rozvoju
behaviorálne orientovanej SP prispeli také skutočnosti, ako: • • • schopnosť
pracovať s rôznorodými klientmi, rozvoj terapeuticky sa orientujúcej sociálnej
práce, predovšetkým rozvoj rodinnej negácia potreby poznania „podvedomia“.

terapie,

Práve šírka klientely, s ktorou behaviorálne orientovaná sociálna práca pracovala,

prispela k vývoju niektorých odlišností vo vnútri behaviorálne orientovaného prúdu
SP. Tak sa vyvinula napríklad práca s detským klientom, ktorá bola založená nielen
na interakcii sociálneho pracovníka s dieťaťom, ale aj na spolupráci s rodičmi
dieťaťa. Pričom behaviorálna sociálna práca ponúka pomoc rodičom prostredníctvom
špecializovaných programov, zameraných na úpravu rodičovského správania. Tieto
programy majú výrazný psychologický základ. Podobne predovšetkým z psychológie
vychádzajú niektoré programy určené deťom s poruchami správania a to predovšetkým
programy zamerané na odstránenie strachu, fóbii, nočného pomočovania či sekundárne
získanej zajakavosti a pod. Oproti tomuto psychologickému prístupu sa postupne
vyvinul edukatívny smer behaviorálnej SP, ktorého hlavným cieľom je dosiahnutie
zmeny správania jednotlivcov, skupín i komunít prostredníctvom edukatívnych
metodických postupov. Tento smer sa rozvíjal ako poradensko-terapeutický prístup
so špecifickým zameraním na rodinu. Sociálny pracovník zastáva pozíciu rodinného
poradcu, ktorý pracuje súčasne so všetkými členmi rodiny, pričom poradca vystupuje
ako učiteľ alebo tréner. Jeho úlohou je viesť členov rodiny prostredníctvom
osobného kontaktu k dosiahnutiu žiaduceho modelu správania. Prevendárová
upozorňuje, že pri diagnostikovaní problému je potrebné identifikovať: 131
• • • • •

subjektívne vnímanie problémov jednotlivými členmi rodiny, udalosti, ktoré

predchádzali vzniku problémového správania, udalosti, ktoré nasledovali po vzniku
problémového správania a toto správanie predchádzajúce riešenia, ktoré už členovia
rodiny vyskúšali, adaptačné schopnosti rodiny, ktoré sa môžu uplatniť pri riešení
súčasného

alebo spätne ovplyvňujú alebo sú s ním funkčne späté,

problému. V 60. rokoch sa začalo vo vzťahu k tomuto cieľu používať terminologické

spojenie terapia správania, rsp. úprava správania. Terapia správania je založená
na učení sa vhodným spôsobom interakcie a vhodnému správaniu prostredníctvom
plánovito navodených podmienok k učeniu. Prvým cieľom terapie a poradenstva je
objasniť a zachytiť pravidlá interakcie, objasniť reťazenie vzájomných konfliktov
a nájsť základnú matricu odmien a trestov. Predpokladom je, že vhodné a nevhodné
správanie, žiaduce a nežiaduce formy vzťahov a komunikácia a pod. sú rovnako jasné
všetkým členom a takisto je všetkými členmi akceptovaná dohodnutá forma
posilňovania žiaduceho správania. V rámci behaviorálnej SP sa vyvinulo viacero
modelov: 1) Kognitívno-behaviorálny model - základom tohto modelu sa stala
myšlienka, že určujúcim determinantom správania sa jedinca je interpretácia
udalostí v prostredí, pričom rozhodujúci význam má práve interpretácia udalosti
samotným klientom. Kognitívno-behaviorálny model operuje s pojmami mentálna
reprezentácia a kognitívna reštrukturácia , ktorá je založená na predpoklade, že
pri vzniku nežiaduce správania zohrávajú významnú úlohu maladaptívne myšlienkové
vzory. Cieľom kognitívnobehaviorálneho modelu je nahradenie týchto maladaptívnych
myšlienkových vzorov silnejšími, adaptabilnejšími myšlienkovými modelmi.
Predstavitelia tohto prúdu zdôrazňujú, že hlavnou úlohou sociálneho pracovníka je
umožniť klientovi získať požadované skúsenosti a vytvoriť podmienky, v ktorých si
bude môcť klient nacvičovať potrebné zručnosti.

132
2)

Aplikovaná behaviorálna analýza - vychádza zo Skinnerových téz, kladie dôraz

na operantné podmieňovanie. Pracuje sa s trestom a odmenou. Je úspešná pri

vytváraní chýbajúcich zručností u ľudí s mentálnymi retardáciami. 3) 4)
Neobehaviorálny model - vychádza z klasického podmieňovania, uznáva vplyv
Miechenbaum vychádza z predpokladu, že správanie riadime vnútornou vnútorných
premenných. Využíva sa pri liečbe úzkostí. verbalizáciou toho, čo chceme vykonať.
Až po vyslovení vnútornej inštrukcie vykonáme to, čo bolo naším zámerom.

33.HUMANISTICKÉ TEÓRIE SP
V rámci teórií sociálnej práce sú oba smery chápané ako humanistické. Oba modely
sa sústreďujú na človeka ako na autonómnu osobnosť, ktorá má za všetkých okolností
hodnotu, sú zamerané viac na jeho vnútorný svet, než na bezprostredné chovanie a
často si kladú otázku zmyslu života. K humanistickým a existenciálnym školám je
počítaný rad známych terapeutických systémov (napr. Rogersova terapia orientovaná
na klienta).

Humanizmus v sociálnej práci Carl R. Rogers (1951, 1970, 1977, 1998) je

pravdepodobne najvýznamnejším humanistickým autorom, ktorý ovplyvnil sociálnu
prácu. Humanistická teória je prezentovaná dvomi prístupmi:

133
•

Prístup orientovaný na klienta, je prístup akým sociálny pracovník pristupuje ku

klientovi a ako tento vzťah vníma klient.

Rogersovo pojatie práce s klientom je zreteľne humanistické svojou orientáciou na

klienta ako jednotlivca. Existenciálne motívy sú zreteľné v dôraze na kreativitu
jednotlivca. • Transakčná analýza – formulovaná Erikom Bernom (1961, 1964) je
teóriou zreteľne inšpirovanou psychoanalytickým pojatím osobnosti. Preto je
obvykle považovaná za jednu z foriem humanisticky orientovanej teórie. Do bežnej
sociálnej práce sa ju nepodarilo vo veľkom integrovať, zostáva skôr terapeutickým
systémom, s ktorým pracujú len školení a trénovaní špecialisti.

34.EXISTENCIONALISTICKÉ TEÓRIE SP
Existencializmus v sociálnej práci zameranie sa na seba, chápanie seba,
využívanie svojich schopností – existencia. Sme slobodní v jednaní, ale nie sme
zbavení ani zodpovednosti voči druhým, ani voči tlakom, ktoré z okolia
prichádzajú. Bytie pre seba totiž obsahuje ničotu. To znamená, že dôsledkom
vedomých rozhodnutí, môžu byť negatívne výstupy. Bytie pre seba sa môže
uskutočňovať len vo vzťahu k iným ľuďom. Napríklad radu pocitov môžeme prežívať
len prostredníctvom reakcie druhých ľudí na naše chovanie (napr. hanba). Z tohto
dôvodu je pripisovaný veľký význam sociálnym skupinám. Aj keď je existenciálne
ladená sociálna práca primárne orientovaná na individuálnu prácu s klientom,
predpokladá sa, že sociálny pracovník chápe širšie spoločenské a politické
súvislosti problémov svojich klientov. Na rozdiel od politickej sociálnej práce
však o politickú zmenu neusiluje.

134
•

Existenciálna analýza a logoterapia – V. E. Frankl založil terapeutický smer,

ktorý nazval existenciálna analýza a logoterapia (1996a, 1996b, 1997). Vychádza z
myšlienky, že základnou ľudskou potrebou je vôľa ku zmyslu. V prípade, že táto
potreba zostáva nenaplnená, môžu vznikať psychické, somatické i sociálne problémy.

Existencionalistické prístupy v TSP Existencionalizmus – je jedným z prístupov v

teórii SP na ktorý sa pozerá ako na humanistický smer (Sartre napísal
„exetencionalizmus je humanizmom). Extencionalizmus spolu s humanizmom sa
sústreďuje na človeka ako na autonómnu osobnosť, ktorá má za všetkých okolností
hodnotu, je zameraná na zvlášť na vnútorný svet jedinca než na bezprostredné
správanie a často si kladie otázku zmyslu života. Existencionalistické a
humanistické modely SP predpokladajú, že názory, postoje a interpretácia každého
jednotlivca sú platné a cenné. Odmietajú možnosť objektívneho neutrálneho pohľadu
na správanie a sociálnu interakciu. Sociálny pracovník svojim klientom pomáha
odhaľovať rôzne významy, ich skúsenosti, identifikuje kontrasty a dvojznačnosti
zážitkov. Obsiahle zhrnutie existencionálneho poňatia SP vykonal THOMSON. Svoju
analýzu sústreďuje na existencionálnu ontológiu (ontológia – učenie o bytí) a
rozoberá spôsob, akým existencionalizmus chápe človeka a jeho bytie. Centrálnym
pojmom existencionálnej SP je BYTIE. Thomson sa drží Sartrovej ontológie a
rozlišuje: bytie o seba – označenie obyčajnej existencie 135
-

bytie pre seba – ktoré sa prejavuje plánovaním a rozhodovaním o tom, čo má byť

dosiahnuté

Ďalším

pojmom

Sartrovho

exitencionalizmu,

ktorý

Thomson

vysvetľuje

v existencionalistickej SP je ABSURDITA ŽIVOTA – život je absurdný, pretože nemá

žiadny konečný zmysel (Sartre je ateista). Sartrova náuka ukladá človeku
mimoriadnu zodpovednosť. Človek sa môže vytiahnuť z ničoty iba vlastným vzmáhaním.
Je zodpovedný iba sám sebe – inak nikomu inému a už vôbec nie Bohu. FRANKL –
založil terapeutický smer, ktorý nazval existencionálna analýza

a logoterapia. Vychádza z tézy, že základnou ľudskou potrebou je vôľa k zmyslu. V

prípade, že táto potreba je nenaplnená, môžu vznikať psychické, somatické a
sociálne problémy. Predmetom záujmu logoterapeuta sú teda predovšetkým
„bezzmyselnosti“ ktoré sú označované ako existencionálne vákuum. Frankl
predpokladá, že v dôsledku existencionálnej frustrácie – teda neschopnosti nájsť
zmysel života – sa môžu vyvinúť problémové správania (drogy, agresivita,
kriminalita, rizikové sexuálne správanie) Sloboda je podľa Frankla základnou
charakteristikou ľudskej existencie. Existuje sloboda: – od a sloboda –k. Kľúčovou
otázkou existencionálnej analýzy a logoterapie je otázka zmysluplnosti života.
Človek sa podľa Frankla vôbec nemá pýtať „Aký má život zmysel?“ pretože otázky
vyslovuje sám život a našou úlohou je iba odpovedať. Zmysel každej životnej
situácie má subjektívnu a objektívnu zložku. Zmysel človek nachádza predovšetkým
uskutočňovaním hodnôt. Frankl delí hodnoty na tvorivé, zážitkové a postojové. 1.
Tvorivé hodnoty- sa najčastejšie realizujú prácou. Frankl zdôrazňuje, že nie je
podstatné čo človek robí, ale ako to robí (s nasadením, bez záujmu, nepoctivo) 2.
Postojové hodnoty – sa realizujú v osudových situáciách, ktoré nie sú
ovplyvniteľné. V takýchto situáciách môže človek 136 uskutočniť svoj hodnotový
výkon tím, že prijme svoje utrpenie. Otázkam utrpenia venoval Frankl veľkú
pozornosť – dokiaľ trpíme, zostávame duševne živí. V utrpení rastieme a
dozrievame. Utrpenie prináleží k zmysluplnému životu rovnako ako osud a smrť.
Logoterapia – ľudský osud má podľa Frankla dimenziu biologickú, psychologickú a
sociologickú. Logoterapia vychádza z predpokladu, že človek má voči všetkým týmto
aspektom osudu slobodu. Logoterapia sa k človeku stavia ako s svojbytnému
subjektu, ako k bytosti odarenej slobodou a zodpovednosťou. Základnou metódou
logoterapie je sokratovský rozhovor. Klient formou otázok vedený k premýšľaniu a
prijatiu vlastného života ako úlohy. Neskôr bol tento spôsob práce s klientom
označený ako modulácia postoja. Popri tejto hlavnej metóde disponuje logoterapia
niekoľkými špecifickými technikami, ktoré sú užitočné pri zvládaní neurotických
symptómov. paradoxná intencia dereflexia – jej podstatou je téza „za šťastím sa
nedá ísť, šťastie prichádza samé“. prevedenie problému na spoločného menovateľa –
pri jej použití môže byť komplikovaná voľba redukovaná napr. na otázku
straty/zisku. Ich porovnávaním môže klient dospieť k voľbe, ktorú považuje za
hodnotnejšiu.

35.EKOSOCIÁLNE TEÓRIE SP
Sociálna práca, ako každá vedná disciplína, prechádza určitým vývojom. Následkom
nástupu novej vlny chudoby v 60. rokoch minulého storočia bol terapeutický prístup
v sociálnej práci označovaný ako málo efektívny. Začalo sa reformné úsilie o nové
chápanie samotnej sociálnej práce, ktoré vyústilo do tzv. ekologického prístupu v
sociálnej práci. Jeho výsledkom bol zrod a rozvoj ekologických a ekosociálnych
teórií sociálnej práce, ktoré sa výraznejšie presadili v 70. – 80. rokoch. 137
Klasickou prácou z odboru sociálnej ekológie je dielo Urie Bronfebrennera. Podľa
neho sa ekológia ľudského vývinu zaoberá pokračujúcim vzájomným Tento proces je
neustále prispôsobovaním medzi aktívnym, vyvíjajúcim sa človekom a meniacimi sa
vlastnosťami jeho bezprostredných oblastí života. v ktorých sú zakotvené. S
aplikáciou ekologických modelov sa môžeme stretnúť pri riešení mnohých praktických
problémov. Napríklad Matoušek (2001) uvádza projekt Andrewsovej a jej kolegov s
názvom „Silné susedstvá, silné rodiny - námety pre posilnenie rodín
prostredníctvom susedských vzťahov“. Vo svojej práci zobrazujú grafický model
sústredných kružníc (obr.1), v jeho strede je rodina (mikrosystém), ktorá je
obklopená systémom bezprostredných sociálnych opôr : príbuzenstvo, priatelia,
susedia, pracovisko, farnosť, zariadenia dennej starostlivosti (mezosystémy): tie
sú obklopené ďalším medzikružím, nazvaným „potenciálne zdroje komunitnej podpory“
a obsahujúcim zdravotné služby, vzdelávacie a podporné programy, dopravu, políciu,
súdy, sociálne služby, banky, knižnice, komunikačné systémy, poradenské služby
(exosystémy). Posledné okružie potom tvorí prírodné prostredie, médiá, ekonomika,
zákony, politika a jej jednotlivé oblasti – občianske práva, bývanie, verejné
práce, dane, úvery, vzdelanie, doprava, prostredie, sociálne veci, zdravotné
poistenie,.. - čo všetko tvorí tzv. sociálne vplyvy a čo by sme mohli nazvať
makrosystémy. Do popredia tu vystupujú systémy sociálnych opôr, v ktorých práve
susedstvo môže predstavovať dôležitý prvok. ovplyvňovaný vzťahmi týchto oblastí
života medzi sebou a väčšími kontextami,

138
súdnictvo štát právo internet umenie zdravotná starostlivosť kultúra farnosť
služby deti

OSN škola

armáda

priatelia rodičia MIKRO príbuzenstvo pracovisko

veda doprava

MEZO MAKRO

NGOs - podporné sociálne programy médiá Európske spoločenstvo hospodárstvo polícia

svet

Obr. 1 Rôzne systémy vo fenomenologickom ponímaní ( Matoušek, 2001) Germain a

Gittermann chápu jedinca ako účastníka nepretržitej vzájomnej výmeny so všetkými
časťami v svojom okolí. V tomto procese prichádza k zmene vlastného 139
fyzického i sociálneho prostredia ako aj vplyvu kontinuitných, prispôsobovacích
procesov a k zmene samotného jedinca. Germain a Gittermann vypracovali tzv. life –
model, ktorými sú ľudský potenciál, prispôsobivosť, podmienky prostredia. Pričom
pri transakciách medzi jednotlivcom a prostredím môže prísť k poruchám spôsobeným
najmä nedostatočným prispôsobením sa jednotlivcov. Germain a Gittermann rozdeľujú
tieto príčiny do troch skupín: udalosti meniace život, vývinovo podmienené zmeny (
puberta, choroba, smrť...) situácia s nezvyčajným tlakom prostredia ( zlé bytové
podmienky, živelné katastrofy, zlyhávajúce organizácie), komunikačné a vzťahové
problémy (rodina, partnerstvo, pracovisko,...). Od sociálnej práce sa potom
očakáva, že bude nápomocná pri nachádzaní optimálneho fungovania jedinca v
spoločnosti. Objektom vedeckého záujmu v sociálnej práci sa tak podľa Wendta majú
stať skúsenosti ľudí, ktorí zažívajú obmedzovanie a nedostatok na vlastnej koži.
Úlohou sociálnej práce podľa Wendta je pomáhať ľuďom v (samostatných) i neľahkých
situáciách. Predmetom je spoločenský a individuálny spôsob života v empirických
detailoch jeho úspechov a zlyhaní. Z ekologického hľadiska si berie sociálna práca
za predmet v spoločnosti rozšírenú problematiku, ktorá vystupuje v životných
situáciách jednotlivcov a sociálnych skupín. Wendt za hlavné kategórie
ekosociálnej teórie pokladá: domácnosť a životný poriadok ekologické bilancovanie
samoorganizáciu životnú pozíciu polia a kompetencie zdroje premáhanie, riešenie,
zvládanie podporu prepojenie. Wendt vo svojich prácach rozpracováva tiež otázky
tzv. „humánneho ekosystému“, sebamanažmentu a manažmentu sociálnej práce. Humánny
ekosystém je podľa neho vytváraný na materiálnej báze komponentmi, ktorými sú
jednotlivci a skupiny 140
nachádzajúci sa v rôznych druhoch výmenných procesoch, v ktorých sú od seba v
rôznej miere závislí. Súčasťou humánneho ekosystému je okrem ľudského faktoru tiež
hospodárstvo, politika a kultúra. V minulosti individuálny a sociálny spôsob
života tvorili nedeliteľný celok, ktorý Wendt nazýva „life managmentom“, pričom
moderná doba priniesla rozštiepenie tohto jednotného systému. Sociálny spôsob
života je riadený existujúcimi systémami ( právnym, systémom sociálnych služieb,
..). Individuálny spôsob života predpokladá predovšetkým schopnosť jednotlivca
zaradiť sa do fungujúcich sociálnych systémov. V praxi to znamená vzdelanie,
prácu, vedieť narábať s financiami. Wendt túto schopnosť preniknúť a zaradiť sa do
sociálnych systémov nazýva sebamanažmentom. V prípade, že jedinec potrebuje pomoc
na zvládnutie tohto procesu je potrebné, aby mu bola ponúknutá. Sociálna práca má
dve základné možnosti ako pomáhať jednotlivcom i skupinám v tejto oblasti:
Management vplyvu – orientácia na získanie vplyvu prostredníctvom verejnej práce,
kde ide o využitie sociálneho marketingu, činnosť politického aparátu, ...
Managment podpory – využívanie priamej interakcie s individuálnymi klientmi a ich
rodinami. Podľa Wendta má táto metóda 6 fáz: vstupná fáza ohodnotenie plánovanie a
sprostredkovanie zdroja managment uskutočnenia podpory kontrola a evaluácia
ukončenie. Ďalším reprezentantom ekosociálne orientovanej sociálnej práce je Hans
Thiersch. Spolu s Wendtom obaja pristupujú k budovaniu sociálnych teórií
systémovo, pričom zdôrazňujú význam činnostného charakteru sociálnej práce.
Thiersch vo svojej teoretickej koncepcii presadzuje všeobecné úvahy sociálno -
pedagogickej teórie. To znamená, že Thiersch pokladá pedagogické metódy za
východzie metódy praxe sociálnej práce. V centre teoretickej pozornosti má stáť
to, čo napĺňa prax sociálnej práce, a to je problematika všedného dňa.

141
Túto všeobecnú koncepciu sociálnej práce orientovanej na životné okolie
konkretizuje Thiersch piatimi maximami jednania. Sociálna pedagogika orientovaná
na životné okolie koncipovaná podľa týchto štrukturálnych maxím má za následok
neustále zasahovanie sociálnej práce. Zasahovanie je chápané ako nevyhnutnosť
prekračovania hraníc, napríklad v sociálnej politike, politike trhu zamestnanosti,
školskej, bytovej, rodinnej oblasti, pre zastupovanie záujmov adresátov. Ako druhé
si sociálna práca orientovaná na životné okolie vyžaduje vysokú reflexiu,
suverenitu a vlastné pozície, ktorá musí ísť ruka v ruke so schopnosťou
sebakritiky. Pre autorov moderných učebníc sociálnej práce predstavuje ekologická
či ekosystémová perspektíva jeden zo základných konceptov a referenčných rámcov,
bez ktorých si - podobne ako bez „systémového prístupu“ a „riešenia problémov“
súčasnú teóriu i prax sociálnej práce nevedia predstaviť. Copton a Galaway
predstavujú v rámci ekologickej perspektívy tzv. model „person–in–situation“ –
model „osoba –v–situácii“. Sociálny pracovník sa podľa nich zameriava na problémy,
ktoré sa rozdeľujú do troch oblastí: problémy a potreby spojené s úlohami, ktoré
súvisia s vývojovými etapami životného cyklu, problémy a potreby spojené s úlohami
viazanými na užívanie a ovplyvňovanie prvkov prostredia, problémy a potreby
spojené s interpersonálnymi prekážkami a zábranami, ktoré sťažujú fungovanie
rodiny alebo skupiny, ktorá sa vyrovnáva s vývojovými úlohami alebo s úlohami,
ktoré pred ňu kladie prostredie. Ekologický model sa zameriava na transakcie a
kontakty jedincov a ich prostredie, pričom sa predpokladá stav stálej vzájomnosti,
reciprocity a vzájomného utvárania a ovplyvňovania. Nehľadajú sa iba problémy,
konflikty a slabé stránky, ale tiež silné stránky, zdroje, kvality, ... Jedným zo
základných pojmov sa i tu stáva koncept sociálnej role.

142
Kirst – Ashman a Hull hovoria podobne o modeli „person-in-environmet“ – „osoba v
prostredí“. Komunikácia a interakcia sú aktívne a dynamické akty, pri ktorých je
investovaná alebo prijímaná určitá „energia“. V tejto súvislosti zavádzajú autori
ďalšie pojmy: Vstup či „prísun“ („input“) je určitá forma energie, ktorá vstupuje
do života danej osoby (napr. fyzická asistencia a emočná podpora stárnucemu
klientovi). Výstup či „výdaj“ („output“) je naopak určitá forma energie, ktorú
jedinec vydáva, alebo ktorú mu jeho prostredie odčerpáva. Styčná plocha či
„rozhranie“ („interface“) je práve to miesto, v ktorom dochádza k interakcii medzi
jedincom a prostredím. Adaptácia je schopnosť prispôsobovať sa podmienkam okolia –
implikuje zmenu a vyžaduje často určité úsilie a energiu. Sociálni pracovníci
často pomáhajú ľuďom práve pri nasmerovaní energie tak, aby úsilie klientov bolo
produktívnejšie. „Zvládnutie“ či „ coping“ je takou formou adaptácie , ktorá
zahrňuje úsilie a schopnosti pri prekonávaní problémov. Interdependencia je
vzájomná opora poskytovaná jednou osobou druhej, ich vzájomné spoliehanie sa jeden
na druhého.

36.SYSTÉMOVE TEÓRIE SP
Systémový prístup je v súčasnosti jedným z hlavných trendov v humanitných vedách,
najmä v psychoterapii, psychológii, sociálnej práci, pedagogike, sociológii a pod.
Odborná diskusia vyústila do vypracovania celého radu teórií sociálnej práce. K
najznámejším môžeme zaradiť napríklad psychosociálnu teóriu konania, ekosociálnu
teóriu atď. Dominantné postavenie si v teoretickej rovine na rozhraní 70. a 80.
rokov získala systémová teória sociálnej práce, ako najvhodnejšia teoretická
základňa pre

143
rozvoj komplexne chápanej sociálnej práce. Je to však smer, ktorí ako v teórii,
tak i v praxi si vyžaduje komplexný prístup k riešeniu individuálnych problémov.
Systémovú teóriu je potrebné chápať ako jeden integračný výkon, službu rôznych
vedeckých disciplín, ktorá posúva do popredia štrukturálne podobnosti svojho
predmetu. Už samotný pojem systém ukazuje orientáciu na pomery nasmerované k sebe,
na vzťahy, ktoré sa menia a z ktorých vzniká neskôr celok so svojimi špecifickými
vlastnosťami. Systémová teória je zastúpená v rôznych vedeckých oblastiach ako
filozofia, inžinierske vedy, organizačné poradenstvo, terapia, tak i v oblasti
sociálnej práce. Táto teória umožňuje, aby sa výraznejšie presadila orientácia na
celky, napr. na rodinu (rozvoj rodinnej terapie), organizáciu či spoločnosť ako
celok. Ako už vyplýva zo samotného názvu, základným prvkom týchto teórií je
systém. Pojem systém – systém je skupina objektov prepojená vzťahmi medzi objektmi
a medzi ich atribútmi. Systémy sú koncepty, píše Gencen (1983:13), ktoré
využívame, aby sme dodali našej skúsenosti určitý poriadok (napr. hospodárske
systémy alebo biologické ekosystémy). Pre sociálneho pracovníka, ktorého
najčastejšou rolou je postavenie sprostredkovateľa „dohody“ medzi rôznymi
predstavami klientov zúčastnených v nejakej obtiažnej situácii, je prvotnou úlohou
posúdenie danej situácie s ohľadom na nasledujúce základné charakteristiky. Na
základe posúdenia prvotnej situácie, sociálny pracovník zvolí pri každom z
klientov jeden zo základných postupov: Ponúkanie spolupráce – je taký postoj
sociálneho pracovníka voči klientovi, ktorý charakterizuje veta: Povedz mi, v čom
Ti môžem byť prospešný. Tento postoj otvára klientovi i pracovníkovi možnosť
spolupráce na vytvorení pracovného kontraktu, ktorý obsahuje: 144
-

ciele, ktoré majú byť dosiahnuté; kroky, ktoré je nutné spraviť k dosiahnutiu
cieľov; kritériá, ktoré umožnia posúdiť, či sú ciele dosahované a či nie.
kontraktu vedie proces dojednávania, čo je vlastne vzájomné

K dosiahnutiu

vyjasňovanie a zlaďovanie (fitting) pozícií, predstáv a očakávaní pracovníka i

klienta. Preberanie starostlivosti – je taký postoj sociálneho pracovníka voči
klientovi, ktorý charakterizuje veta: Podľa názoru určitej osoby (môjho,
kolegovho, sudcovho, matkinho atď.) potrebuješ to a to zmeniť. Môžeme na tom
pracovať? Tento postoj dáva klientovi dve možnosti, prijať, alebo odmietnuť.
Systémové kritériá preberania starostlivosti sú nasledujúce: reflexia vlastnej
voľby medzi ponúknutím spolupráce a preberaním starostlivosti a ďalej
transparentnosť a úžitok. Jedinec musí hľadať riešenia tak, aby napĺňanie jeho
potrieb a želaní nebolo v rozpore so záujmami ostaných, respektíve, aby jeho
konanie pri napĺňaní týchto potrieb nepoškodzovalo iných. Individuálne aj sociálne
hodnoty sú v systémovej teórii chápané ako determinujúce elementy. Ako základné
hodnoty uznávané na oboch stranách vystupujú individuálna sloboda, spravodlivosť,
vzájomná pomoc a sociálna výmena, ktoré napomáhajú k udržaniu sociálnej rovnováhy.
V západných krajinách sa systémový prístup v súčasnej dobe uplatňuje stále
intenzívnejšie vo všetkých oblastiach služieb ľuďom, lebo prináša do tohto systému
niekoľko nových tendencií: Krátkodobosť – zameranie sa na ciele umožňuje
skrátiť čas potrebný k náprave obtiažnej situácie či vyriešeniu problému.
Obmedzuje psychickú záťaž kladenú na konzumentov týchto služieb – klientov, ako aj
na pracovníkov a pomáha „pri“ syndróme vyhorenia. Efektivita – snaha využiť
všetky dostupné zdroje v záujme rýchleho vyriešenia prípadu je výhodná pre platcov
služieb. Vzhľadom k tomu, že väčšina týchto 145
služieb je hradená z verejných zdrojov, je veľmi dôležité zaistiť ich efektívne
využívanie. Systémový prístup ponúka nástroj v podobe cielenej reflexie
používaných metód a postupov v danom kontexte. Hollstein-Brinkmann (2001, s. 170)
poukázal na význam systémovej teórie pre oblasť sociálnej práce nasledovne:
„Systémová teória funguje ako teoretická spona, ktorá umožňuje spojenie rozličných
sociálnych kontextov a dimenzií tvorby teórie, čím môže jestvujúce poznanie znovu
zaradiť z nových hľadísk“. Systémová teória je postavená na štyroch základných
pilieroch, ktoré zodpovedajú vo svojej podstate rovnakému počtu funkcií
subsystémov, z ktorých sa spoločnosť ako jednotný celok (teda systém) skladá: a)
Subsystém sociálny, ktorý plní integratívnu funkciu, b) Subsystém kultúry, c)
Subsystém osobnosti, d) Subsystém správania sa organizmu.

Sociálnym systémom rozumieme zložitý, vnútorne štrukturovaný celok, ktorý je

zameraný na konanie smerujúce k dosiahnutiu a zachovaniu homeostázy. Luhman (1986)
prikladá najväčší význam komunikácii medzi jednotlivými subsystémami navzájom a
tiež komunikácii medzi subsystémom a systémom. Hollstein-Brinkmann (2001, s. 46)
spoločnosť chápe „ako sieť sociálnych systémov, ktoré sú vytvárané indivíduami.
Tieto tvoria priesečníky, styčné body alebo uzly, pričom zároveň spoluvytvárajú v
diferencovaných spoločnostiach viacero sociálnych systémov“. Každý systém je možné
zaradiť medzi systémy operujúce v makrorovine, mezorovine alebo mikrorovine.

146
V jednotlivých rovinách operujú systémy zamerané na rôzne aktivity, napr. v
mikrorovine operujú systémy zamerané na individuálne ľudské aktivity. V mezorovine
operujú systémy orientované v troch základných aktivitách, ktorými sú interakčné,
organizačné a pomocné aktivity. V makrorovine operujú všetky systémy, ktoré síce
nie sú priamo spojené s jednotlivcom, ale majú na neho vplyv ako napr. sociálna
politika, systém sociálneho zabezpečenia a podobne.

SYSTÉMOVÉ TEÓRIE SOCIÁLNEJ PRÁCE Systematický prístup je v súčasnosti jedným z

hlavných trendov v humanitných vedách. Jeho prínos je tom, že je uceleným a
vedecky podloženým variantom pohľadu na človeka a spoločnosť , ktorý ponúka nové
možnosti, ako zaobchádzať so sociálnymi a psychosociálnymi javmi. Formoval sa v
druhej polovici 20.stor. ako výsledok postupnej zmeny paradigmy v prírodných a
spoločenských vedách. Hollstein-Brinkmann zdôrazňuje význam Jensenovho tvrdenia,
že teoretickou podmienkou systémovej teórie je sociálna rekonštrukcia reality pre
rozvoj vlastnej systémovej teórie. Požiadavka systému je relatívne stará, vývoj
systémovej teórie je možné chápať ako vývoj jedného vedeckého prístupu v
teoretickom skúmaní, pre ktorý je charakteristické skúmanie fungovania časti a
celku. SYSTÉMOVÚ TEÓRIU - je potrebné chápať ako jeden integračný výkon, službu
rôznych vedeckých disciplín, ktorá posúva do popredia štrukturálne podobnosti
svojho predmetu. Je jedným z teoretických prúdov reagujúcich na nespokojnosť s
výsledkami praxe, umožňuje

147
výraznejšie sa presadenie orientácie na celky (rodina..) , organizácie či
spoločnosť ako celok. - táto teória reaguje na všetky soc. problémy posledných
30.rokov, ako aj na skutočnosť že riešenie väčšiny týchto problémov prekročilo
úzky rámec jednotlivej disciplíny. - ide o súbor niekoľkých teoretických prúdov v
soc. práci - funguje ako teoretická spona umožňujúca spojenie rozličných soc.
kontextov a dimenzií tvorby teórie čím môže jestvujúce poznanie znovu zaradiť z
nových hľadísk - nástroj intergrácie jednotlivých teórií, ktorý dokáže navzájom
spájať vysvetľujúce poznatky jednotlivých vied, ich definície predmetu a spôsoby
práce. Rozličnými systémovo teoretickými prístupmi sa dajú zachytiť všetky roviny
konania a popisy soc. práce. - najrozpracovanejšia teória PREDSTAVITELIA:
minulosť: akvinský, Vives, Korlo, Montesqui, Spencer, Paret, Kant, Hegel,
Rousseaou, Marx, Masaryk, Moreno, Weber, Parson .... Novší autori: Bernard, Simon,
Staub-Bernasconi, Hollstein, Brinkmann, Henderson, Wendt, Ludewig, Lussi, Lutmann
V súčasnosti dosiahla táto teória globálneho rozmeru., takmer neexistovala vedná
disciplína, v ktorej by si táto teória nenašla svoje špecifické vyjadrenie.
Základom tejto teórie je problematika vzťahu systému a subsystému, čiže celku a
jeho častí. O rozvoj systémových teórií sa výrazne zaslúžili: Goldstein, Pincus,
Minahanová, Specht, Germainová, Elliot Systémové teórie vychádzajú zo všeobecnej
systémovej teórie von Bertanlanffyho a postupne ju aplikujú na prax (podľa
Bertanlanffyho je systém množina prvkov, medzi ktorými vzniká vzájomné pôsobenie)
. obsahujú v sebe 148
viacero prúdov, ktoré sú rozdielne. Rozdielnosť je čiastočne spôsobená aj dvomi
odlišnými prístupmi k vymedzeniu základného problému soc. práce. Systémová teória
bola rozpracovaná na základe funkcionalizmu a kybernetiky, pričom je chápaná ako
všeobecná teória, ktorá má svoje miesto v oblasti prírodných vied, vo fyzike,
biológii, ako aj spoločenských vedách a to najmä v psychológii, sociológii,
pedagogike. Základným prvkom týchto teórií je systém, t. j. niečo čo sa skladá z
množstva jednotlivých súčastí. Je to súbor elementov navzájom závislých, ktoré sú
vo vzájomnej interakcii. Jednotlivé prvky sú organizované a tvoria celok, ktorý sa
nedá zredukovať na sumu jednotlivých prvkov, ktoré ho tvoria. Rôzne prvky systému
sa vyznačujú hierarchiou, rôznorodosťou, špecializáciou. Podľa Staub-Bernasconi sú
v systémových teóriách soc. práce jasne rozlíšeteľné dva prístupy chápania
predmetu soc. práce: 1. tzv. Durheimovský alebo funkcionalisticko-holistický
prístup: konkrétni jednotlivci sú chápaní ako čiastkové soc. systémy. Centrálne
otázky soc. práce sú: - problematika soc. odchýliek od kauzálnych hodnôt a soc.
noriem problematika dezorganizácie soc. celkov problematika soc. kontroly a
možných soc. sankcií problematika dysfunkčnej konfliktivity niektorých soc. skupín

Pre takto orientovanú soc. prácu je typické: a) nevenuje dostatočný odborný záujem
variabilite a originalite jednotlivých subsystémov tvoriacich centrálny systém –
spoločnosť b) nedostatočný odborný záujem významu dynamických vzťahoch medzi
jednotlivými soc. subsystémami c) soc. práca sa dostáva do direktívnejších
pozícii, ale predovšetkým do pozície toho, kto je zodpovedný za nastolenie
požadovaných soc. zmien d) úlohou soc. práce je prispieť k spoločenskej stabilite
a k disciplíne e) zamestnávateľom soc. pracovníka je spoločnosť a zamestnávateľ
(štát, komunita, etnikum spol.trieda) vystupuje ako nadradený systém, ktorému sa
vo svojom konaní majú prispôsobiť všetky subsystémy 149
f) soc. práca má funkciu najmä technokraticko-normalizačnú, kontrolnú = dve
elementárne funkcie soc. práce Predstavitelia: PARSON, HEARN, FALCK, GERMAIN,
GITERMAN, WENDT, BAECKER 2. atomistický prístup: za základ pokladá jednotlivých
konkrétnych ľudí ( autonómne viac nedeliteľné jednotky – systémy). Spoločnosť je
chápaná ako okolie systému resp. ako jeho prostredie, ktoré buď podporuje rozvoj
základného, autonómneho systému alebo pôsobí rušivo. Ľudia vystupujú ako slobodné,
autonómne bytosti. Dôležité sú individuálne motívy, záľuby a ciele. Intervencia z
okolia je chápaná ako nedovolený zásah ako manipulácia, moc ktorá obmedzuje.
Predstavitelia: DELL, WILKE, LUDEWIG, DEWE, SCHIEPECK atd Systémová teória nemá
charakter jednej uzatvorenej teórie, skôr predstavuje všeobecnú modelovú
predstavu, ktorá nachádza uplatnenie v rôznych sociálnovedeckých teóriách.

TYPY SYSTÉMOVÝCH TEÓRIÍ Hollstein-Brinkmann, Lüssi, Staub-Bernasconi... zhodujú sa

v názore, že v soc. práci je možné hovoriť o týchto systémových teóriách, ktoré sú
vnútorne rozdielne: 1. teória sebaorganizujúcich systémov 2. teória integrácie 3.
systémová činnostná terapia soc. práce 4. ekosociálna systémová teória 5. teória
komunikatívneho konania ZÁKLADNÉ PRINCÍPY systémových teórií: a. systém b.
komplexnosť c. vzťah časti a celku 150
d. hierarchia e. okolie a systém f. homeostáza a pod.

človeka a prostredie treba chápať ako jeden špecifický systém. Vzťah jednotlivca a
celku treba študovať v jeho rozložených častiach, ktoré navzájom voči sebe
vystupujú ako samostatné systémy. SYSTÉM je niečo, čo sa skladá z množstva
jednotlivých súčastí. Vlastné komponenty sú viazané vnútornou štruktúrou systému,
ktorá sa realizuje prostredníctvom množstva vnútorných vzťahov. Vnútorná väzba
určuje hranice systému. Systém a okolie majú tendenciu navzájom sa ovplyvňovať.
Ľudskí jedinci sú v rámci systému chápaní ako schopné, samostatne sa vzdelávajúce
biosystémy, charakteristické najmä potrebou uspokojovania biologických,
psychických, sociálnych a kultúrnych potrieb. Ľudský mozog = špecifický subsystém,
jeho funkciou je udržiavanie vzťahov s okolím, ďalej sú to city, pamäť, pozornosť,
učenie, komunikácia, hodnotenie a pod. Človek ako systém disponuje základnou
funkciou – pohotovosťou k uspokojovaniu vlastných potrieb. Množstvo a hierarchia
potrieb je daná vnútornou výbavou systému. Základné potreby sú: - fyzické potreby,
realizované na báze látkovej výmeny senzorické potreby potreba telesnej
celistvosti a nedotknuteľnosti ( potreba ochrany pre zranením, násilím)
potreby viazané na sexuálne aktivity emocionálne potreby potreba
rôznosti potreba orientácie v prostredí potreba jasných pravidiel a soc. noriem
potreba originálnosti potreba slobody a autonómie potreba soc. uznania 151
potreba soc. príslušnosti potreba zmysluplných cieľov a motivácie potreba
rovnováhy medzi dávaním a braní, potreba spravodlivej výmeny

jednotlivé potreby sa líšia svojou naliehavosťou, silnou tendenciou k

uspokojovaniu, pružnosťou, vzájomnou determinovanosťou, individuálnym významom.
Ľudský život = cyklus uspokojovania potrieb a napĺňania vlastných želaní. Môže
postaviť jedinca do konfliktu s inými ľuďmi či skupinami. Hodnoty = ohodnotené
potreby, základné hodnoty – osobná sloboda, spravodlivosť, vzájomná pomoc, soc.
výmena. ZÁKLADNÉ PILIERE systémovej teórie: zodpovedajú vo svojej podstate
rovnakému počtu funkcií subsystémov, z ktorých sa spoločnosť ako jednotný celok –
systém skladá: 1. subsystém sociálny, ktorý plní ingratívnu funkciu 2. subsystém
kultúrny 3. subsystém osobnosti 4. subsystém správania sa organizmu

Sociálny systém – zložitý vnútorne štrukturovaný celok, ktorý je zameraný na

konanie smerujúce k dosiahnutiu a zachovaniu homeostázy. Parson – základná
myšlienka systémovej teórie je funkciovanie jednotlivých subsystémov a optimálne
fungovanie spoločnosti ako jedného systému Luhmann – spoločnosť chápe
dynamickejšie, ako otvorený systém NOVÉ PRVKY, ktoré priniesla teória systémov do
praktickej a teoretickej roviny: o vzťah časti a celku: časti chápe na základe
dynamiky celku. V centre pozornosti nie sú časti ale organizačný model. o
systematické myslenie: každý objekt, každá jeho časť je chápaná ako vzor v
nedeliteľnej sieti vzťahov.dôležité vlastnosti sa tvoria v interakcii s inými
objektami. Hlavný dôraz – rovnováha alebo stabilita soc. systému

152
o vzťah štruktúry a procesu: systematické myslenie ho rieši nasledovne: každý
proces postihuje štruktúru a každá štruktúra je prejavom procesu. Systematické
myslenie = procesuálne myslenie o postupný prechod od objektivity ku konštrukcii
skutočnosti Každá osoba je systémom a spojenie viacerých osôb tiež vytvára systém.
Všetky živé systémy sa skladajú zo subsystémov a okolia. Človek ako soc. bytosť
patrí k množstvu soc. systémov, napr. rodina, firma, trieda a pod. každý systém je
možné zaradiť medzi systémy operujúce v makro( systémy nie priamo spojené s
jednotlivcom no majúce na neho vplyv, napr. soc. politika), mezo( interakčné,
organizačné a pomocné aktivity systémov) alebo mikrorovine ( systémy zamerané na
individuálne ľudské aktivity). OTÁZKY ,ktorými sa zaoberá systémová teória:
Hierarchia – je v nej chápaná ako pojem vyjadrujúci skutočnosť, že jednotlivé
elementy systému sú samotné systémy a sledovaný systém je súčasťou rozsiahlejšieho
systému, voči ktorému môže vystupovať ako prvok alebo subsystém. Tento pojem je
chápaný aj ako existencia určitého poriadku, usporiadanie vnútorných vzťahov.
Okolie a referencia – okolie je všetko, okrem systému, z ktorého jedinec vychádza.
Hranice systému sú flexibilné, sú hranicami okolia a slúžia k udržaniu systému.
Soc. výmena sa deje práve na týchto hraniciach. V prípade uzavretia systému môže
dôjsť k jeho dysfunkčnému vývoju Homeostáza a dynamická rovnováha, sociálna
rovnováha – homeostáza = tendencia udržať určité veličiny v systéme konštatné
alebo ich udržať v rámci určitých hraníc. Soc. práca je intuitívne viazaná na
myšlienku rovnováhy (Tuggerner) Predstava rovnováhy zahŕňa tri spojené oblasti:
oblasť interpersonálnej rovnováhy oblasť soc. rovnováhy oblasť vzťahov medzi
skupinami či soc. systémami

homeostatické procesy sú závislé na určitej cieľovej hodnote, ktorá pri soc.

systémoch spôsobuje jednak udržanie systému bez zmeny ale cieľové hodnoty sú tiež
dôvodom zmeny vnútornej štruktúry práve v konaní zacielenom na udržanie rovnováhy
systému. 153
Chápe sa aj ako organizmický sebaregulačný proces, v ktorom organizmus uspokojuje
svoje potreby zachovaním rovnováhy a to najmä vtedy, keď je ohrozený prostredím,
ktoré naň kladie požiadavky ohrozujúce jeho rovnováhu. ako snaha o udržanie
rovnováhy v systéme homeostáza úzko korenšponduje so sprístupňovaním zdrojov
(najstaršie aktivity v soc. práci, ale aj teoretické otázky soc.práce). adams,
salomon, Artl definovali soc. starostlivosť ako nárok na uspokojenie základných
potrieb,pričom k ich naplneniu musí prispieť spoločnosť. Homeostatický proces
začína prebiehať vtedy, ak organizmus potrebuje uspokojiť viaceré potreby súčasne,
pričom nemá definované jasné priority. Bertanlanffy chápe život ako udržiavanie
nerovnováhy pričom upozorňuje , že ani systémový prístup nedokáže vysvetliť všetky
fenomény ľudského správania. Aplikácia jeho diela „ General system Theory“ na
oblasť soc. práce môžeme konštatovať: teória soc. práce vychádzajúca z GST
vzťahujúca sa na ľudské systémy svoj predmet viac popisuje ako vysvetľuje prínosom
je systémový prístup, ktorý sa ukazuje pre oblasť tvorby teórie soc. práce ako
vhodný, pretože rozširuje pohľad o komplexitu javov, či ich vzájomného prepojenia
SYSTÉMOVÁ SOC. PRÁCA - zaoberá sa ľuďmi, ktorých biologické, psychické, sociálne a
kultúrne potreby v ich vlastnom ekologicko-sociálno-kultúrnom prostredí ostali
nenaplnené. - je spoločenskou odpoveďou na problém soc. konštelácií, ktoré
vystupujú ako prekážka pri realizovaní individuálnych potrieb - zaoberá sa štúdiom
špecifických spol. javov, ako je chudoba, nezamestnanosť, kriminalita, soc.
vylúčenie a pod. - usiluje sa o dodržanie princípu transdisciplinarity , ktorý
dáva predpoklad pre skutočné pochopenie príčin vzniku spomínaných soc. problémov a
hľadanie možností ich riešenia Najdôležitejšie faktory na ktoré vo vzťahu k otázke
soc. problémov poukazuje: 154
i. fakt, že pre naše individuálne prežitie, pre napĺňanie našich potrieb
potrebujeme iných ľudí a naopak. Jedinec nie je schopný prežiť bez kooperácie s
inými ľudskými bytosťami ii. skutočnosť, že ľudské potreby sú rozdielne a pružné
iii. skutočnosť, že žijeme v soc. systémoch, v ktorých nemajú všetci členovia
rovnaký prístup k uspokojovaniu individuálnych potrieb iv. fakt, že človek je
schopný rozoznať medzi zmysluplným, správnym a nesprávnym, pravdivým a nepravdivým
konaním a na základe toho si voliť pravdu alebo lož, konanie správne alebo
nesprávne v. skutočnosť, že spolužitie s ostatnými zároveň znamená pochopenie, že
naša sloboda nie je absolútna, ale má určité hranice. Nerešpektovanie môže byť
príčinou poškodenia záujmov iných ľudí aj vlastných záujmov. vi. fakt, že
jednotlivec má možnosť slobodne sa rozhodnúť, či jeho konanie bude zamerané na
pomáhanie a spoluprácu, alebo bude príčinou utrpenia niekoho iného štát je v
systémovej teórií chápaný ako hierarchicky najvyšší systém, jeho úlohou je
budovanie takých subsystémov, ktoré budú vo vzťahu k jednotlivcom schopné
napomáhať pri napĺňaní individuálnych potrieb. Hlavné témy pre teóriu soc. práce
sú potom metódy a nástroje, ich budovanie, opis a vysvetlenie fungovania jedincov
v ich ekologickom, sociálnom či kultúrnom prostredí, ich potreby, obmedzenia a
pod. systémová teória zdôrazňuje, že každý systém má schopnosť samoregulácie,
ktorá pri určitom preťažení systému môže byť narušená. Zaoberá sa i témou významu
a miesta soc. práce ako profesie ŠPECIFICKÝ OKRUH teoretického záujmu systémovej
soc. práce: 1. príprava profesionálov 2. možnosti zmeny prekážajúcich a
obmedzujúcich mocenských štruktúr 3. spôsoby napomáhania dosiahnutia cieľov rovine
soc. práce v jej všeobecnej

155
novšia systémová teória venuje veľkú pozornosť problematike ohraničujúcich nárokov
klientely – problematika rozsahu a miery nárokov tak, aby v spoločnosti
neprichádzalo k situácii, ktorý Staub-Bernasconi nazýva „úžerníctvom potrieb“ –
označuje sa tým také správanie, ktoré vedie klienta ku konzumácii ponúkaného
systému soc. pomoci, kde jedna pomoc predpokladá poskytnutie celého radu rôznych
formie pomoci. Soc. práca je odpoveďou na soc. problémy v spoločnosti, jej úlohou
je starostlivosť o celého človeka a na tomto komplexnom prístupe buduje Staub-
Bernasconi procesuálno-systémovú teóriu – nazývanú človek v spoločnosti. Operuje v
teoretickej rovine s procesuálno-systémovou paradigmou. Výsledkom sú dve základné
tvrdenia: všetko čo je, je v pohybe ( časová komponenta) všetko čo je, je v
systémoch pretkané a tým vstupuje do vzájomných interakcií ( priestorové
komponenty) Pincus, Minahanová – stanovujú tri druhy systémov v súvislosti so
závislosťou jednotlivcov od soc. systémov a od prostredia: 1. neformálne alebo
prirodzené systémy (rodina, priatelia..) 2. formálne systémy ( verejné skupiny,
združenia) 3. sociálne systémy ( školy, nemocnice, liečebne) niektorí nie sú
schopní tieto pomocné systémy využiť a ocitnú sa v problémovej situácii. ÚLOHY
SOC. PRÁCE postavené systémovou teóriou: • • • • • • pomáhať ľuďom využívať a
zdokonaľovať ich vlastnú schopnosť riešiť problémy budovať nové vzťahy s
jednotlivcami a ich okolím prispieť k úprave vzájomného pôsobenia medzi ľuďmi a
systémami pomáhať vytvárať a meniť soc. politiku dávať praktické rady podieľať sa
na soc. kontrole

156
METÓDY založené na systémovej teórii soc. práce: 1. multiperspektívna prípadová
práca 2. systémová terapia 3. ATT tréning a pod.

37.ORGANIZAČNÉ TEÓRIE SP
DEFINÍCIA organizácie Organizácia je sociálny jav, alebo útvar založený na
plánovitej koordinácii skupinových aktivít, kontinuálne fungujúcich v dôsledku
deľby práce a hierarchie autority smerujúci k dosiahnutiu spoločného cieľa.
Hlavnými znakmi organizácie sú: špecializácia, štandardizácia, formalizácia
činností komplexita, horizontálna i vertikálna, diferenciácia a s ňou súvisiaca
integrácia, autonómia a kontrola rozloženie moci a autority, monitorovania
individuálnych i kolektívnych činností informatizácia a centralizácia efektivita

Puch: organizácia je sociálny výtvor, usilujúci sa o dosiahnutie cieľa riadený

formálnymi pravidlami, ciele štruktúra dynamika prostredie zmena, obrat, spôsob,
chod pričom poskytovanie pomoci patrí k základným aktivitám členov organizácie.
Základné znaky organizácie sú:

157
ORGANIZAČNÉ TEÓRIE sa paralelne rozvíjajú počas celého 20. stor.. Spoločnosť v
rámci týchto teórií vystupuje ako organizácia, v teoretickej rovine sa predmetom
odborného záujmu soc. práce potom stáva: • • • • • • vzťah organizácie
(spoločnosti) a jej jednotlivých členov interpersonálne vzťahy význam pravidiel
funkcionovanie organizácie, vrátane porúch a príčin ich vzniku sociálna
komunikácia sociálna kontrola vo vzťahu k soc. práci na jednotlivé organizačné
teórie kompetenciami, ktoré sú súčasťou

Puch upozorňuje, že zaoberajú: a) odbornými

a organizačnými

profesionálneho konania soc. pracovníkov b) organizovaním a organizáciami, ktoré

tvoria súčasť odborno-vedeckého záujmu teoretikov c) organizáciami a organizovaním
ako didaktickým problémom, kedy úlohou soc.práce je sprostredkovať prístup k
ovládnutiu potrebných zručností pre svojich klientov. Organizačné teórie
vychádzajú najmä z prác F. W. Taylora, Maxa Webera, ktorí

upriamili pozornosť aj na štátny systém, ktorý označili ako špecifický typ

organizácie. Štát môže fungovať dobre len vtedy, ak všetci jeho jednotliví
členovia rešpektujú príkazy vydávané oficiálnou štátnou mocou (vládou) Taylor sa
zameral na problematiku ekonomickej efektivity a možnosti jej dosahovania v rámci
organizácie, otázky ekonomickej dysfunkcie, racionálneho

správania a pod. prišiel s požiadavkou plánovania a pravidelnej kontroly úloh

( tzv. nový manažment). Pod vplyvom taylorizmu sa organizácie pracujúce v oblasti
soc. práce začínajú orientovať na oblasť administratívno-správneho riadenia, ktorú
považujú za kľúč k úspechu.

158
Negatívne prvky vyskytujúce sa v sociálnych organizáciách: zaoberá sa nimi teória
soc. práce a sú to: ineffiziencia anonymita byrokracia neľudský prístup

tie sú v rozpore s hlavnou úlohou soc. práce, ktorou je pomáhať ľuďom , ktorí sa
ocitli v sociálne nepriaznivej situácii. Niektorí autori potom hovoria o dvojitom
mandáte soc. práce, ktorý bol v soc. práci vždy prítomný. Spôsobené je to tým, že
každá pracovná činnosť soc. pracovníka okrem faktoru pomoci obsahuje i faktor
kontroly. V 30.-50.rokoch sa v prácach Maya, Lewina a Homansa objavuje
problematika interpersonálnych vzťahov chápaných ako nový motivačný zdroj. V
60.rokoch boli v teoretickej rovine rozpracované jednotlivých členov. Crozier –
chápal organizáciu, teda aj štát ako nástroj na dosahovanie osobných cieľov. Vo
svojich prácach sa zaoberal problematikou dysfunkčnosti formálnych organizácií a
možnosťami zneužívania dysfunkcie organizácie jednotlivými členmi. 70.-80.te roky
– kritika nerovnováhy vyplývajúcej z usporiadania vo vnútri organizácií, ktoré
vyplývala z nedostatočnej kompetencie klientov, z ich nemožnosti robiť rozhodnutia
o svojich problémoch. Obdobie charakteristické snahou o decentralizáciu a
profesionalizáciu soc. práce. Vývoj organizačných teórií možno chápať ako reakciu
na ôrzne ľudské problémy, ktoré nejakým spôsobom súvisia s problematikou
organizovania spoločnosti. Existuje veľa organizácií v oblasti soc. práce, ktoré
vznikli ako reakcia na množstvo úloh a povinností, ktoré spoločnosť má. DELENIE
organizačných teórií: v prácach Mertona, Gouldnera otázky mocenských aspektov
fungovania štátu a možnosť rozdielnosti záujmov

159
1. situačné teórie: zameriavajú sa na konkrétne situácie, ktorými sa soc. práca v
teoretickej i praktickej oblasti zaoberá. V teoretickej rovine sa tieto situácie
analyzujú, hľadajú sa príčiny ich vzniku, študujú sa vhodné metodické postupy.
Klasické situácie sú : anómia, biografia, komunikácia, vylúčenie, kooperácia,
solidarita, podpora, pomoc, starostlivosť, konflikt, ochrana a pod. Rozvoj
situačných teórií kulminoval v 70-tych rokoch 20.stor. ,ich rozvoj zásluhou tzv.
Astonskej skupiny ( viedol ju Pugh) zaoberala sa výskumom vplyvu vybraných
situácii na spoločnosť. Situačné teórie sa orientujú na prax, pochopenie a voľbu
správneho metodického postupu v konkrétnej zvolenej situácii. Význam majú pre
manažment, manažment v zmysle vedenia. predstavitelia: Staehle, Kieser, Kubicek,
2. výmenné teórie ( teórie výmeny) : resp. teória soc. výmeny vychádza z
predpokladu, že každé individuálne i skupinové konanie prebieha v spoločnosti a
tým je objektívne daný jeho sociálny rozmer. Každé konanie je možno pochopiť ako
sociálnu výmenu. Výmena rôznych ľudských činností je základom všetkých
spoločenských vzťahov. Tieto vzťahy majú výrazný vplyv na rôzne soc. javy, ako je
rozdelenie spoločnosti na jednotlivé soc. vrstvy, oblasť tvorby a fungovania moci,
konformita, sociálny status a pod. Táto teória čerpá z utilitarizmu ( Smith,
Mill), sociálnej antropológie ( Frazer) a behavioralizmu ( Skinner) predstaviteľ:
Homans túto teóriu rozpracoval, vidno tu vplyv Skinnerovho behavioralizmu. Homans
vychádza z dvoch predpokladov: a) v ľudskom správaní dominujú racionálne prvky:
každé konanie smeruje k dosiahnutiu určitej odmeny, zisku či výhody b) proces soc.
interakcie je vo svojej podstate trvalou výmenou odmien a trestov prebiehajúcou
medzi jednotlivcami. Správanie jedného človeka funguje ako podnet a správanie
druhého je vlastne odpoveďou na tento podnet, môže byť táto reakcia buď odmenou
alebo trestom. Homansova teória sa opiera o 5 základných hypotéz: podnetová
úspechu hodnotová 160
nežiadúce.

nasýtenia spravodlivosti

nezaoberá sa tým, prečo ľudia vnímajú niektoré situácie ako žiadúce a iné ako Blau
poukazuje na význam dobrovoľnosti v procese soc. výmeny. Za elementárne formy
výmenného vzťahu sa považujú: dyadická interakcia a rodinná interakcia Soc. práca
sa zaoberá takými problémovými okruhmi, ako sú: solidarita, konflikt, spolupráca,
pomoc, opozícia, podpora, sociálna sieť, sociálna rovnováha a pod. 3. kultúrne
teórie (kulturalizmus) : teoreticky je ukotvený v sociologických teóriách
rozvíjajúcich sa na začiatku 20. stor. v tzv. chicagskej sociologickej škole.
Centrálnym pojmom je spoločnosť definovaná ako rovnováha zaisťovaná medzi rôznymi
jednotkami alebo medzi jednotkami a prirodzeným centrom, ktoré pôsobí na oblasť
rovnováhy medzi organizáciami vstupujúcimi do interakcie s okolím. Okolie sa
definuje ako stav rovnováhy medzi geograficky označeným územím a konkrétnymi
jednotkami, ktoré sa v ňom nachádzajú. Kulturalizmus položil základ k realizácii
výskumov zameraných na oblasť kriminality mladistvých rovnako v sociológii ako aj
v soc. práci. Vznikol ako reakcia na soc. problémy, bol silne ovplyvnený
psychoanalýzou, ktorá bola pokladaná za najvhodnejšiu metódu prostredníctvom
ktorej je možné uskutočniť analýzu procesu socializácie jednotlivca. Poukazuje na
hlavný problém, ktorý stojí na troch úrovniach: na úrovni inštinktov, ktoré sú
identickými pre celý ľudský rod na úrovni individuálnych osobitostí, ktoré môžu
nadobúdať rôzne formy na kultúrnej úrovni, ktorá vytvára špecifické súbory
pravidiel, modelov a inštitúcií analýza vychádzajúca z týchto troch úrovní viedla
k odhaleniu vzťahov medzi subkultúrou a soc. osobnosťou ( jedincom). Kultúra
súčasnej spoločnosti je rôznorodá, neponúka jednotný kultúrny vzor. Obsahuje rôzne
subkultúry, existujúce v závislosti od spoločenských tried, kást alebo rôznych
soc. skupín. Prejav príslušnosti k určitej subkultúre môže byť čiastočne utlmený
vplyvom dominantnej kultúry. Bazálna osobnosť – súbor vlastností 161
spoločných pre všetkých členov daného spoločenstva. Súbor vlastností vytvárajúci
určité ustálené konfigurácie správania. Na vplyv subkultúry vo vzťahu k chápaniu
soc. starostlivosti poukázala Richmondová, v práci Social Diagnosis. PREDMET
organizačných teórií rôzne obrazy života organizácie. Spoločnosť je chápaná ako
špecifický typ organizácie. problematika skupinovej soc. práce. Skupina chápaná
ako špecifická organizácia. Otázky neformálneho vodcovstva, výberu a realizácie
spoločných cieľov, význam sympatií a antipatií, vplyv autorít Zameriavajú sa na :
otázky vplyvu určitej kultúry či subkultúry sociálnej výmeny významu konkrétnej
soc. situácie vplyv formálnej štruktúry na situáciu spôsob vedenia, rozhodovania

Keiser, Kubicek určili faktory majúce výrazný vplyv na organizáciu a jej

štruktúry: a) stupeň (miera) špecializácie úloh b) koordinácia funkcií a denných
činností c) delegovanie kompetencií d) účasť na rozhodovaní e) formálne vzťahy a
pod. vplyv týchto faktorov je viditeľný najmä na správaní organizácie navonok.
Likert – 70.roky, teória kooperatívnej štruktúry organizácie, podmienkou
úspešnosti je participácia a kooperácia na všetkých úrovniach. Wöhrle – teória
bludného kruhu – pretrvávanie niektorých mýtov spôsobuje neúspešnosť organizácie.
Klasické mýty napr. snaha o maximálnu stabilitu vo vnútri organizácie, pôvodne
pozitívne prvok môže viesť k stagnácii. 162
Dôležitá časť organizačných teórií – riešenie vzťahu jednotlivec a organizácia.
Význam soc. noriem, poznania, ideálov, želaní, formálnych pravidiel a pod. V 80.
rokoch – práce zamerané na sebaorganizovanie, kooperatívne správanie, stratégie
sebarozvoja, otázky socializácie a pod. Sociálno-kultúrna realita zásadne
ovplyvňuje nielen prax ale aj teóriu soc. práce. Nevhodnosť mechanického
využívania teoretických konceptov soc. práce v krajinách s rozdielnymi sociálno-
kultúrnymi tradíciami zdôrazňujú tieto faktory: vednej nekompatibilita v
hodnotovej oblasti rozdielnosť soc. problémov, ich vnímania v spoločnosti kultúrny
imperializmus, dôsledkom ktorého prišlo k narušeniu prirodzených soc. systémov v
pôvodnej kultúre rozdiely v legislatíve orientovanej na oblasť soc. zabezpečenia
bolo od samého začiatku spájané s problémami hodnôt, v súvislosti s týmto Matoušek
hovorí : „ formovanie soc. práce ako samostatnej disciplíny s praktickou etikou“.
Spojovacím momentom všetkých teoretických prístupov zostávajú: soc. problém klient
soc. pomoc soc.konanie soc. sieť soc. výmena

napriek rozdielnosti danej historicko-kultúrnym vývojom krajiny, jej

filozofickoreligióznou orientáciou, formou organizácie spoločnosti má ako teória
tak i prax rozdielnych škôl soc. práce spoločné nasledovné komponenty: a)
prítomnosť soc. problémov vo vnútri spoločnosti, ktoré v konečnom dôsledku môžu
byť výsledkom jej vnútorných vzťahov, či dôsledkom poruchy interakcie, alebo
nerovnovážnej soc. výmeny a pod. b) človek vystupuje ako klient 163
c) úsilie o poskytnutie profesionálnej pomoci pri riešení v obtiažnych životných
situáciách d) vznik profesie soc. pracovníka e) vytvorenie soc. systému
pôsobiaceho preventívne, kuratívne aj represívne f) rozvoj soc. služieb g)
postupný nástup a vývoj tzv. globálnej spoločnosti, v dôsledku ktorej nastáva
akcelarácia niektorých sociálno-patologických javov h) nové formy komunikácie,
pričom komunikácia sa stáva predmetom vedeckého skúmania v oboch rovinách a to v
rovine príčinnej ( komunikácia ako príčina vzniku a rozvoja interakčných porúch) a
tiež v rovine metodickej ( komunikácia ako metóda soc. práce

38.KOMUNIKAČNÉ TEÓRIE SP
Pre jednotlivé teórie, ktoré sa postupne v sociálnej práci objavujú je spoločným
menovateľom snaha o predloženie akceptovateľného modelu soc. práce, ktorý by bol
schopný praxi ponúknuť vysvetlenie vzniku niektorých soc. javov a tiež ponúknuť
pre prax vhodné pracovné postupy. Payne, ktorý teóriu chápe ako súbor výrokov o
tom, čo sociálna práca je a čo určuje ako požadované správanie pre soc.
pracovníkov v rôznych soc. situáciách, hovorí že, moderná teória soc. práce musí
reagovať na moderné

164
chápanie klienta i soc. pracovníka a tiež na súčasné, aktuálne chápanie soc.
reality, s ktorou sa v soc. práci stretávame. Teórie soc. práce tvorivo využívajú
poznatky viacerých vedných disciplín, aby vytvorili vlastné teórie, umožňujúce
využiť dostupné poznanie v procese pomáhania. Teóriu je podľa neho možné chápať aj
ako sústavu alternatívnych predpisov pre prax. V soc. práci, ktorá je čoraz
zložitejšia, potrebujeme teórie, ktoré predstavujú akúsi zásobáreň dostupných
teoretických poznatkov logicky usporiadaných do systému, ktorý ponúka odpovede na
mnohé otázky praxe. Je prirodzené, že ak jednotlivé teórie sledujú rôzne vedecké
ciele, potom ponúkajú aj rozdielne obsahy či formy od modelov, cez hodnotové súdy
až po „všetko vysvetľujúce“ teórie. Dorozumievaniu medzi ľuďmi a teda aj spôsobu
dorozumievania odborníka so svojím klientom sa v pomáhajúcich profesiách venovalo
málo pozornosti (Payne), výraznejšiu pozornosť na túto oblasť vyvolala až práca
Breakwel- Rowett zaoberajúca sa významom poznania a porozumenia ľudskej interakcie
pre sociálnu prácu. Poukazujú na to: -ako sa tvoria resp. premieňajú ľudské vzťahy
v závislosti od konkrétnej sociálnej situácie, -čo ich riadi, -ako vplýva
komunikácia na sebaidentifikáciu jedinca, - na význam osobného priestoru
(súkromia) či jeho nedostatku, -na teritorialitu, -skupinové správanie,
-stigmatizáciu jednotlivcov i celých klientských skupín, -ale tiež na procesy
vedúce k personálnej zmene atd. Pracujú s princípmi konštruktivizmu ( do teórie
soc. práce ich priniesol už Tully – ten poukazuje na skutočnosť, že ľudia svoje
správanie odvodzujú od konštrukcií utvorených v ich vlastnej mysli. V súlade s
touto teóriou potom poukazuje na proces tvorby konštruktov a vplyvu osobnej,
individuálnej skúsenosti na výsledný 165
produkt, čiže konkrétny konštrukt. Toto poznanie potom následne upriamuje
pozornosť na oblasť intepersonálnych vzťahov, otázku soc. rolí, skupinového
správania a vo vzťahu k tomu na otázky jazyka a komunikácie) Podiel na tvorbe
komunikačnej teórie mala skupiny psychológov a terapeutov z Palo Alto v
Kalifornii. Predstavitelia: Satirová, Hall. Sheflen, Watzlawick, Judith Nelsonová
Nelsonová - je propagátorkou teórie komunikácie v soc. práci, pretože ju považuje
za prostriedok užitočného prepojenia rady teórií v soc. práci. Komunikácia
zahrňuje procesy, ktorými sa zaoberajú systémové teórie, behaviorálna i kognitívna
teória a pod. Východiskovým bodom komunikačnej teórie je skutočnosť, že pokiaľ
človek uskutoční nejakú akciu, je to vždy v reakcii na informácie ( fakty, emócie,
spomienky), ktoré obdržal. Informáciu najprv prijmeme a potom vyhodnocujeme. Ak
informáciu vyhodnotíme úspešne, vyšleme spätnú väzbu, komunikátor sa tak dozvie,
že sme správu prijali a vyhodnotili. každý má svoje vlastné pravidlá pre
spracovanie informácie t. j. niektoré správy považujeme za dôležité, iné nie =
selektívna percepcia. Veľa ľudí má komunikačné problémy, napr. kvôli tomu, že
chybne prijímajú informácie, či si z nich zle vyberajú. Komunikačné bloky vznikajú
často v spätnej väzbe, ktorá môže byť vzhľadom k zámeru druhého účastníka
komunikácie zle interpretovaná. . Každá komunikácia spočíva vo vysielaní
informácie, ktorá podnecuje určité reakcie. Správy i reakcie majú svoju obsahovú (
slová) a vzťahovú o definovanie postoja medzi účastníkmi komunikácie) zložku.
( pokus Reakcie môžu byť

odmietavé, akceptujúce alebo selektívne. Delenie na obsahovú a vzťahovú zložku

súvisí to s rozlíšením verbálnej a neverbálnej komunikácie. Neverbálna komunikácia
určuje, ako má byť verbálna chápaná, je jej doplnením. Vzťah medzi verbálnou a
neverbálnou komunikáciou môže byť: • • • neverbálna komunikácia môže opakovať
alebo potvrdzovať to, čo bolo povedané verbálne neverbálne informovanie môže
popierať to, čo bolo povedané. Tomuto rozporu sa hovorí dvojitá väzba neverbálna
stránka môže zdôrazňovať to, čo bolo povedané (zosilniť význam) 166
•

neverbálne prejavy sú často používané ako prejav kontroly komunikácia je často

označovaná ako metakomunikácia teda

neverbálna

komunikácia o komunikácii, ktorá sa v bežných situáciách odohráva prevažne na

úrovni neverbálneho správania, môže mať však i povahu verbálnych výpovedí.
Watzlawick rozlíšil komunikáciu digitálnu ( opiera sa o rozum a logiku) a
analógovú (obrazná, intuitívna). V praktických aplikáciách teórie komunikácie sa
využívajú techniky paradoxu. Komunikačné teórie sa často používajú v rodinnej
terapii, jedná z variant je tzv. strategická terapia. Tieto teórie poskytujú
vhodný pojmový rámec pre rozbor vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom,
najmä pri supervízií. V oblasti soc. práce s rodinou sa s významom jazyka
stretávame už v 70.rokoch. Komunikácia sa dostala prirodzene do centra odbornej
pozornosti vo viacerých vedných disciplínach, v súčasnosti sa môžeme stretnúť s
rôznymi prístupmi snažiacimi sa vysvetliť komunikáciu ako proces, do pozornosti sa
dostávajú napr.: fázy komunikačného procesu úskalia komunikácie komunikačné
prostredie spätná väzba komunikačný kanál signá poruchy v komunikácii a pod.

systémová teória vysvetľuje komunikačný proces ako proces výmeny medzi dvomi
systémami a následne zavádza do teórie komunikácie pojmy ako vysielač, prijímač,
prenos rogeriánsky prístup je zameraný na objasnenie procesu komunikácie, pojmy
ako empatia, efektívna komunikácia, asertivita a pod. základnou jednotkou pre
objasnenie predtým uvedených pojmov je rozhovor. 167
V snahách o vybudovanie teórie komunikácie sa stretávame s týmito okruhmi:
vymedzenie pojmu komunikácia rozsah komunikácie komunikačné prostriedky
dôvody pre komunikáciu pravidlá komunikácie

KOMUNIKÁCIA Definícia: komunikácia je proces založený na vzájomnej výmene

informácií t.j. jeden subjekt odovzdá inému subjektu (či subjektom) určité
informácie. Komunikácie je vlastne každý proces výmeny (prevažne informácií) medzi
vysielajúcim a prijímajúcim ( ľudské bytosti, živočíchy, stroje, počítače).
Pokrýva veľmi širokú oblasť, patrí sem oznam a prijímanie informácií a ich významy
v sociálnom správaní a sociálnych vzťahoch, dorozumievanie ľudí. Komunikácia je
chápaná ako forma ľudskej aktivity, patrí ku kultúre ako celku. Z psychologického
hľadiska je komunikácia medzi vedomím, keď jedno vedomie je schopné porozumieť
druhému vedomiu, priamo a intuitívne. Rozlišuje sa proces komunikácie a akty,
ktorého tvoria. Komunikácia je verbálna a neverbálna. Neverbálna (nonverbálna)
komunikácia nás informuje o emocionálnom stave z ktorej účastník pochádza.
Gillnerová : komunikácia je zdieľaním významov ( všetko to, o čom ľudia
komunikujú, sú to emócie, hodnoty, normy, želania, informácie, zručnosti, poznatky
..) Patočka chápe komunikáciu ako prostriedok, ktorým ľudstvo prekonáva svoju
nedostatočnosť. Potreba komunikovať sa rodí z obmedzenosti ľudskej bytosti. Ľudská
bytosť sa rodí tak bezbranná, že bez inej ľudskej bytosti nie je schopná prežiť.
Najzávažnejší dôvod, prečo komunikujeme, je potreba niekam patriť, byť časťou
nejakého celku. V 20.stor. sa komunikácia chápe ako potreba, jej neuspokojovanie
prirodzeným účastníka komunikácie a je odrazom kultúry

168
spôsobom môže viesť k poruchám, ako je chatovanie na internete, mobilné
telefonovanie a pod. ROSZAH KOMUNIKÁCIE Patrí sem to, čo bolo povedané i to čo
bolo zamlčané. Pre prax soc. práce je „ zamlčané“ rovnako významné ako povedané, v
niektorých špecifických situáciách dokonca môže byť významnejšie. KOMUNIKAČNÉ
PROSTRIEDKY Základným komunikačným prostriedkom je slovo – slová zoskupené do
viet, prostredníctvom ktorých sa snažíme iným ľuďom odovzdať určitý myšlienkový
obsah. Ku komunikačným prostriedkom patrí i : nonverbálna stránka komunikácie,
osobné skúsenosti osôb zúčastnených v komunikácii. (rozdielna životná skúsenosť
môže znamenať rozdielne chápanie komunikačnej situácie) komunikačné prostredie –
prostredie, v ktorom prebieha rozhovor. Základné podmienky dobrého komunikačného
prostredia sú: primerane veľká miestnosť svetlá a vzdušná, vnútorné vybavenie
miestnosti vytvárajúce vhodnú prac. atmosféru, sedenie umocňujúce pocit
rovnocenného partnerstva, dostatok pokoja nerušené zvukmi zvonku i zvnútra a pod.
spätná väzba – je spôsob prostredníctvom ktorého sa účastník komunikačného procesu
uisťuje o dobrom porozumení svojho partnera v komunikácii. Kontrola sa deje
prostredníctvom otázok kladených klientovi, napr. Neviem, či tomu dobre rozumiem,
mohli by ste mi to vysvetliť .... Spätná väzba patrí medzi pravidlá optimálnej
komunikácie PRAVIDLÁ KOMUNIKÁCIE Teória komunikácie venuje mimoriadnu pozornosť
pravidlám zefektívňujúcim komunikáciu ale i príčinám spôsobujúcim to, že
komunikácia viazne alebo úplne zlyháva. Pravidlá efektívnej komunikácie: 169
soc. pracovník sa v rozhovore sústredí na klienta je ochotný počúvať a porozumieť
klientovi dodržiavanie očného kontaktu klienta primerane povzbudzuje, pričom môže
použiť doplňujúce otázky používať spätnú väzbu obaja partneri by mali mať v
komunikácii dostatok priestoru pre položenie otázok, ale aj vyjadrenie svojich
názorov, pocitov, postojov prednosť má klient otázky, ktoré soc. pracovník kladie
klientovi, majú byť jednoznačné a zrozumiteľné

Základné požiadavky na efektívnosť komunikačného procesu: o o o o vymedzenie

komunikačnej siete a zoznámenie účastníkov s právami a povinnosťami dodržiavanie
zásad stručnosti, vecnosti a najpriamejšej cesty komunikácie kolektívne právomoc
dodržiavať prijaté zásady procese METÓDY vychádzajúce z komunikačnej teórie Medzi
tieto metódy patria napr.: Rozhovor rozhovor, sociálno-psychologický výcvik
mediácia negociácia a pod. - základné metóda vychádzajúca z komunikačnej teórie.
Je to a brániť rušivým elementom v komunikačnom posudzovať závažné problémy a
rešpektovať delegovanú

zámerná organizovaná konverzácia, v ktorej jeden subjekt odpovedá na otázky iného

subjektu. Ide teda o výmenu informácií prebiehajúcu medzi dvomi zúčastnenými
stranami. 170
FÁZY ROZHOVORU: 4. prípravná fáza – uskutočňuje sa tu výber a formulácia otázok.
Niektorí autori hovoria aj o predprípravnej fáze, v ktorej si soc. pracovník
stanovuje cieľ a hrubú štruktúru rozhovoru. Obe tieto fázy tvoria z praktického
hľadiska jeden celok. 5. vlastný rozhovor 6. záver a zhodnotenie rozhovoru OBSAH
ROZHOVORU: - otázky a odpovede (verbálna stránka), všímame si však i neverbálnu
stránku Práca s otázkami je súčasťou prípravnej fázy, ktorá predchádza samotnú
realizáciu rozhovoru. Počas nej sa soc. pracovník zamýšľa nad možnosťami ako bude
rozhovor s klientom prebiehať t. j. premyslí si nielen otázky, ale aj ich poradie
a taktiež spôsob zaznamenania rozhovoru ( videokamera, diktafón, magnetofón).
Otázky sa kladú všetky tri typy: otvorené, uzavreté i polouzavreté. Počas
rozhovoru je možno pripravené otázky preformulovať, najmä v prípade ak: klient
nerozumie otázke nedostávame potrebné informácie otázky by mohla narušiť klientov
emočný stav a pod.

alebo možno použiť doplňujúce resp. dodatočné otázky v prípade, že klient na

otázky soc. pracovníka nedáva dostatočné odpovede. Obsah rozhovoru a spôsob jeho
vedenia závisí od situácie, v ktorej sa klient nachádza ale aj od cieľa ktorý soc.
pracovník sleduje. DRUHY ROZHOVORU: V praxi soc. práce sa stretávame so všetkými
základnými druhmi rozhovoru: 1. klasický rozhovor: alebo bežný rozhovor: patrí k
najstarším metódam používaných v praxi soc. práce. Slúži na získanie prvých
informácií o klientovi, sledujú sa celkové reakcie klienta, orientovanie sa v
klientovom prostredí a pod. sleduje sa i nonverbálna stránka. 2. diagnostický
rozhovor: metóda, v ktorej soc. pracovník spája bežný rozhovor s psychometrickými
prvkami. Má vždy presne ustálené poradie otázok, ich formulácia je fixná. Je to
určitá schéma umožňujúca nám odhaliť skutočný 171
problém klienta a stanoviť príčiny jeho vzniku a vývoja. Obsahom je získanie
potrebných informácií, analyzovanie konkrétnej životnej situácie alebo
predchádzajúceho života ( spolu s klientom). Ak sa robí celková analýza klientovho
predchádzajúceho života používa sa psychogenetický rozbor. 3. poradenský rozhovor:
potrebné informácie 4. terapeutický rozhovor: základný prostriedok soc. terapie.
Spôsob jeho vedenia nie je jednotný, mení sa v závislosti od klienta (jeho veku,
pohlavia, vzdelania) a tiež od zámeru, ktorý terapeut sleduje a techniky práce,
ktorú soc. pracovník zvolil. Ciele terapeutického rozhovoru podľa Novotnej-
Schimmerlingovej sú: - objektívne informovať klienta o soc. situácii a možnostiach
jej úpravy informovať o soc. probléme a možných následkoch neprimeraného
správania, postojoch ale tiež o spôsoboch, ako by klient mohol svoj problém
zmierniť alebo prekonať používať v dosiahnutých čiastočných či postupných cieľov
terapie a zlepšenia, na ktorých sa klient aktívne podieľal pre ocenenie klientovho
úsilia, vyslovenie pochvaly a otvoriť aj úlohy, ktoré nezvládol, v ktorých sklamal
k spoločnej analýze kvalitné informácie – ich význam pre klienta – základ pre jeho
kvalitné rozhodovanie príležitosť poskytnúť klientovi vyjadriť svoje myšlienky,
postoje, názory, obavy a pod. AKTIVITA a PASIVITA Z hľadiska aktivity dvoch
subjektov môžu v rozhovore nastať nasledovné situácie: • soc. pracovník rozhovor
vedie a klient odpovedá krátkymi, stručnými odpoveďami alebo aj mlčí. Klient
pravdepodobne nedostatočne dôveruje soc. pracovníkovi • • soc. pracovník rozhovor
vedie a klient tzv. rezonuje. Reakcie na otázky sú spontánnejšie, občas rozšírené
o doplňujúce informácie klient hovorí – soc. pracovník počúva, rezonuje, pobáda
klienta k aktivite, ide o nadviazanie kontaktu. Dôležité je poskytnutie priestoru
a soc. opory klientovi, nerušiť ho zbytočnými komentármi 172 ide o konzultačný
rozhovor. Cieľom klienta je získať
•

soc. pracovník a klient vedú dialóg. Ideálny stav, nie je však bežný. Predpokladom
je vzájomná dôvera a rešpektovanie pravidiel.

TYPY ROZHOVORU:

štandardizovaný rozhovor : pevná štruktúra, dodržiava sa presné poradie otázok.

Využitie najmä vo výskume, aby bolo možné odpovede kvantifikovať a porovnávať
pološtandardizovaný rozhovor neštandardizovaný rozhovor : záväzne formulácie
otázok, no nie poradie. Má dve polohy: neriadený rozhovor ( minimálny zásah do
rozhovoru zo strany soc. pracovníka) a riadený rozhovor ( soc. pracovník usmerňuje
komunikáciu, vedie klienta)

TYPY VZŤAHU MEDZI SOC. PRACOVNÍKOM a KLIENTOM Túto otázku riešia tiež komunikačné
teórie, jednotliví autori sa zaoberajú otázkami vzťahu, úrovňami a rovinami
komunikácie. Watzlawick uvádza tieto typy komunikačných vzťahov: 1. symetrický
vzťah : partnerský vzťah, stretnutie dvoch rovnocenných bytostí s podobným
správaním 2. komplementárny vzťah: nerovný. Účastnícke role sa navzájom dopĺňajú,
charakterizuje ho aktivita a dávanie na strane pomáhajúcej osoby a na strane
klienta pasivita, prijímanie, napr. vzťah rodič – dieťa, učiteľ – žiak a pod. 3.
symetrická eskalácia : obe strany sa usilujú o prevzatie kontroly alebo jej
odovzdanie nad komunikáciou 4. metakomplementárny vzťah : jeden z účastníkov sa
dobrovoľne vzdá svojej kontroly nad komunikáciou a prenechá ju inej. Zo strany
soc. pracovníka nastáva vtedy, ak chce aby klient urobil samostatne nejaké
rozhodnutie 5. v procese komunikácie sa tieto vzťahy striedajú, soc. pracovník by
však nemal mať vo vzťahu permanentnú prevahu nad klientom.

173
39.ANTIOPRESÍVNE TEÓRIE SP
Na konci osemdesiatych a v priebehu deväťdesiatych rokov 20. storočia sa v
modernej sociálnej práci začali presadzovať prístupy, ktoré bývajú označované
antidiskriminačné a antiopresívne, čiže namierené proti znevýhodňovaniu a
utláčaniu. Nárast záujmu o tieto modely sociálnej práce súvisel s tým ako v
niektorých západných krajinách bolo pociťovaná potreba predchádzať výbušným
sociálnym problémom.

Antiopresívny prístup sa zaoberá najmä útlakom, ku ktorému dochádza medzi

kategóriami ľudí, napr. opresia mužov voči ženám (genderová opresia), jednej
kultúry voči druhej (etnocentrizmus), medzi generáciami (ageismus), zdravých ľudí
voči zdravotne postihnutým a pod. Ďalším rysom antiopresívneho prístupu, je podľa
Thompsona uplatňovanie troch imperatívov: spravodlivosti (justícia), rovnosti
(equality) a spoluúčasti (participácie). Spravodlivosť tu znamená predpoklad,
že s každým bude zaobchádzané podľa práva, že právo nebude nikoho obmedzovať,
alebo bude niekomu odopierané. Rovnosť neznamená to isté, čo rovnakosť.
Zaobchádzať s každým rovnako, neznamená zaobchádzať s každým tak isto. Jednoduchým
príkladom môžu byť ľudia, ktorí sú pohybovo obmedzený. Pokiaľ sa s ich potrebami
nepočíta, sú znevýhodňovaní. Rovnaký prístup k nim tak ako k ostatným teda nie je
žiaduci. Preto sa sociálna práca má zameriavať na rovnosť príležitostí.
Spoluúčasť je dôležitou zložkou interpersonálnej komunikácie. Partnerstvo tu
znamená spoluúčasť klienta pri voľbe cieľa i prostriedkov spoločného úsilia k
dosiahnutiu cieľa (teda nie o nás, bez nás).

40.FEMINISTICKÉ TEÓRIE SP
Feministické teórie – zaoberajú sa potrebou zmeny postavenia ženy v spoločnosti,
ktorá vyplýva z jej nevýhodného, diskriminačného postavenia. 174
GENDER vyjadruje sociálne a kultúrne konštruovanú rolu, priradenú mužom a ženám.
Je to súbor vlastností, činností a znakov, ktoré majú svoj pôvod v sociálnom
historicko-kultúrnom prostredí. Rod je teda spôsob, ako sa ako muži a ženy
utvárame: na základe výchovy, pod vplyvom prostredia, očakávaní, jazyka atď. Tieto
role sú naučené, časovo menné a variujú podľa rôznych kultúr a spoločností.
Zjednodušene sa rod charakterizuje ako „sociálne/kultúrne pohlavie“. Tradičná
sociálna práca sa podľa feministiek orientuje na genderové neutrálne výklady alebo
má tendenciu stereotypizovať ženskú rolu. Z týchto dôvodov sa začala rozvíjať
feministická analýza, ktorá sa zameriava na ženskú skúsenosť. Feministická
sociálna práca nie je jednotným prúdom, ale obsahuje viac frakcií, ktoré môžu byť
vzájomné protikladné. Kľúčové prúdy feministického myslenia podľa Banks sú:
Liberálny (otvorená podpora vládnych intervencií pri zachovaní súčasných
sociálnych štruktur, preferovanie postupných pomalých zmien.) Radikálny (potreba
radikálnej zmeny sociálneho systému, aby zanikla moc mužov nad ženami) marxistický
a socialisticky (problém patriarchátu ako dôsledok triedneho usporiadania) Neskôr
bol pridaný čierny feminizmus (hnutie afroamerických žien v USA) V súčasnosti
môžeme identifikovať 2 základné typy modernej sociálnej práce zamerane na
genderovu problematiku: emancipatórna sociálna práca : zameraná na zvyšovanie
sebavedomia, autonomie žien, znižovanie mocenskej nerovnosti medzi mužmi a ženami.
Jej cieľom je redukcia či eliminácia dôsledkov genderovej socializácie, v rámci
ktorej sú ženy orientované vzťahovo na úkor vlastnej autonómie. Cieľom tohto typu
je integrácia žien do rovnoprávnej spoločnosti. Genderová špecifická sociálna
práca: zameraná na podporu a rozvoj ženskosti. Tento prístup je výrazne
diferencialistický – odrazovým mostíkom je prirodzený, biologcký daný rozdiel
medzi pohlaviami. Na rozdiel od predchádzajúceho typu nie je cieľom garantovať
ženám rovnaké práva ako 175
mužom, ale zaručiť im „rovnosť v odlišnosti“. Vlastne ide o separačnú stratégiu,
ktorá vyžaduje zvláštny pohľad na práva a povinnosti žien. Feministická sociálna
práca reaguje na tradičné ponímanie sociálnej práce zdôraznením ženskej
perspektívy. Sociálna práca by mala namiesto svojej tradičnej role podporovať a
posilňovať autonómiu žien. Jej cieľom je rozvoj stratégií žien postaviť sa na
vlastné nohy a meniť okolnosti svojich životov. Individuálne problémy a potreby by
mali byť prepojené so širšou štruktuálnou dynamikou.

41.CHUDOBA AKO SOCIÁLNA UDALOSŤ

Najvýraznejším javom z hľadiska sociálnej politiky je chudoba. Podľa Katolíckeho
sociálneho lexikónu je to trvalý nedostatok prostriedkov na zabezpečenie životných
potrieb. 9) Chudoba potom zapríčiňuje ďalšie neduhy, ako sú hlad, podvýživa,
nedostatočná alebo nijaká zdravotná starostlivosť, nedostatok príležitostí
nadobudnúť vzdelanie a iné.

Keď uvažujeme o chudobe musíme rozlišovať dve veci: počet chudobných rozdiel v
príjmoch medzi najchudobnejšími a najbohatšími.

176
Svetová banka a OSN považujú za chudobného toho, kto má na deň k dispozícii menej,
než 1 USD. V SR nemáme oficiálne stanovenú hranicu chudoby, najčastejšie sa za
hranicu chudoby považuje výška životného minima pre jednu dospelú osobu.

Na Slovensku má chudoba hlavne tri podoby: a) chudoba určitých sociálnych skupín

spojená s demografickým alebo sociálnym statusom (osamelé matky s deťmi,
mnohodetné rodiny, osamelí dôchodcovia), b) etnická chudoba (Rómovia) c) nová
chudoba, vyplývajúca z dlhodobej nezamestnanosti Za chudobného považujeme na
Slovensku osobu, ktorá sa nachádza v hmotnej núdzi. Zákon definuje hmotnú núdzu
ako stav, keď príjem občana nedosahuje zákonom určené životné minimum.

Pre posúdenie chudoby na Slovensku si SB vybrala 3 (4) hranice chudoby: životné

minimum korešponduje s úrovňou minimálneho príjmu, ako ho stanovila vláda SR, pod
hranicou ktorého sa rodiny ocitnú v podmienkach hmotnej núdze. Zahŕňa čiastky,
potrebné na šatstvo, stravu, bývanie, energie. Domácnosti, ktoré majú príjem pod
hranicou životného minima sú považované za chudobné. Životné minimum nie je
medzinárodne porovnateľným meradlom, ale odráža vládnu definíciu chudoby.
relatívnu hranicu, rovnajúcu sa 50 % mediánu ekvivalentného príjmu dospelého. Toto
je všeobecne používaná relatívna hranica. Domácnosti, ktoré mali príjem nižší ako
50 % mediánu, sú považované na chudobné. dve absolútne hranice chudoby, založené
na parite kúpnej sily 2,15 USD na osobu a deň a 4,30 USD na osobu a deň. Toto sú
štandardné hranice chudoby, ktoré umožňujú porovnávanie jednotlivých krajín.
Hranicu 2,15 USD môžeme považovať za hranicu absolútnej nemajetnosti, kým hranica
4,30 USD je vhodnejšia pre krajiny so stredným príjmom ako je napríklad aj
Slovensko. Pre 177
rodinu s dvomi dospelými a dvomi deťmi sa hranica 4,30 USD na osobu a deň rovná
približne hranici životného minima.

Z demografického hľadiska sú najväčšiemu riziku chudoby vystavené mladé rodiny s

deťmi, čím viac detí, tým väčšie riziko chudoby. Najväčšiemu riziku je vystavená
neúplná rodiny, t.j. jeden rodič (najmä ak je to žena) s deťmi. Podrobnejšie v
stati o rodinnej politike.

Od roku 1997 zaviedli experti OSN zisťovanie úrovne ľudského rozvoja pomocou
indexu ľudského rozvoja (HDI – Human Developpment Index). Toto hodnotenie stavia
na tom, že chudobným je nielen ten, kto má nízky príjem, ale zohľadňuje aj šance
na prežitie a na vzdelanie (hoci aj tu zohráva príjem svoju úlohu). Index ľudského
rozvoja sa skladá z troch čiastkových ukazovateľov: dĺžka života, meraná
očakávanou dĺžkou pri narodení dosiahnuté vzdelanie, merané kombináciou miery
gramotnosti (2/3 váhy) a kombinovanej miery zápisu na základné, stredné a vysoké
školy (1/3 váhy) životná úroveň, meraná reálnym HDP na obyvateľa v USD,
prepočítaná cez paritu kúpnej sily. Index určuje minimálnu a maximálnu hodnotu pre
každý ukazovateľ. Výsledná hodnota indexu sa pohybuje od 0 po 1. Pre potreby
zostavenia indexu boli pre jednotlivé ukazovatele stanovené pevné minimálne a
maximálne hodnoty. Očakávaná dĺžka života pri narodení: minimum 25 rokov, maximum
85 rokov. Miera gramotnosti dospelého obyvateľstva 0 % a 100 %. Kombinovaná miera
zápisu do škôl 0 % a 100 %. Existujú predovšetkým 4 protikladné dvojice konceptov
chudoby: • • absolútny - relatívny priamy - nepriamy 178
• •

objektívny - subjektívny preskriptívny (určia experti) - konsenzuálny (podľa

verejnej mienky) 12)

Absolútna chudoba Znamená taký nedostatok prostriedkov na uspokojenie základných

potrieb, že po určitom čase to ohrozuje život. Toto chápanie chudoby je primárne
založené na predstave minimálnej životnej úrovne, ktorá zaručuje len holé
prežitie. Hranica absolútnej chudoby predpokladá, že máme určené základné životné
potreby (tak ako koncept relatívnej chudoby predpokladá, že máme určené
spoločensky platné štandardy života). Hranica absolútnej chudoby sa nemení podľa
zmeny životnej úrovne Tento koncept sa považuje za použiteľný už len v chudobných
rozvojových krajinách.

Relatívna chudoba Je taká chudoba, keď ľudia nemajú zdroje, postačujúce na

zaistenie takého druhu stravy, participácie, životných podmienok a požitkov (nie
pôžitkov), ktoré sú obvyklé v príslušnej spoločnosti (P.Townsend). Takéto chápanie
sa veľmi približuje ponímaniu chudoby podľa EÚ. Tento koncept sa používa prevážne
v rozvinutých krajinách, kde obvykle už nejde o prežitie. I tí, ktorí si trvalo
udržujú stabilnú životnú úroveň, môžu odrazu zistiť, že sa ocitli medzi
chudobnými, keď príjmy iných ľudí reálne rastú, ale ich sa nemenia.

Priama chudoba Meriame ju až po transformácii príjmov do spotreby. Samotné príjmy

nie sú rozhodujúce pre určenie chudoby, lebo sa do nich nepremietajú rôzne
okolnosti, ktoré sprevádzajú ich transformáciu do spotreby. Predovšetkým je to
kúpna sila peňazí.

12)

Mareš, P.: Sociologie nerovnosti a chudoby, s.109-119.

179
Nepriama chudoba Hodnotí disponibilný príjem či už jednotlivca alebo domácnosti.
Meria sa príjem pred spotrebou. Rozhodujúca je výška nominálnych príjmov, nie je v
nich premietnutá ani kúpna sila, ani štruktúra výdajov. Nepriame meranie chudoby
sa stretáva s viacerými problémami, ktoré sa týkajú predovšetkým zisťovania
príjmov z rôznych sociálnych transferov, rôznej veľkosti a štruktúry domácnosti,
dĺžky obdobia, za ktoré sa zisťujú príjmy.

Preskriptívna chudoba Úroveň potrieb vo forme spotrebných košov, životného minima

alebo zaručených minimálnych príjmov určujú experti. Kto je pod určenou úrovňou,
je chudobný.

Konsenzuálna chudoba Je vecou dohody spoločnosti, spoločnosť (zastúpená napr.

parlamentom) určuje, čo je nevyhnutne potrebné k životu. Vyskytuje sa napr. vo
forme: primeraného životného minima zoznamu položiek nevyhnutne potrebných pre
život vyjadrenia verejnosti, akú úroveň podpôr je ochotná financovať.

Objektívna chudoba Vychádza z analýzy sociálno-ekonomických informácií. Hranica

chudoby je určená zvonku (štát, parlament), nezávisle na názore tých, ktorí sú
považovaní za chudobných.

Subjektívna chudoba

180
Spočíva na názoroch a pocitoch tých, ktorých sa dotýka. Do subjektívneho chápania
chudoby sa premieta nielen vnímanie samotnej situácie, ale aj ašpirácie tých,
ktorí sa považujú za chudobných.

Meranie chudoby Aby sme mohli merať chudobu, musíme si vybrať jej hranicu. Nikdy
nemeriame chudobu ako takú, vždy meriame len jej určitý koncept. Musíme sa
rozhodnúť, ktorý koncept chudoby a ktorú konkrétnu mieru chudoby v rámci určitého
konceptu chceme merať.

Jednou z možných hraníc príjmu pre posúdenie , či je niekto chudobný, je životné

minimum. Zákon definuje životné minimum ako spoločensky uznanú minimálnu hranicu
príjmov fyzickej osoby, pod ktorou nastáva stav jej hmotnej núdze. Pre stanovenia
životného minima sa berú podľa zákona do úvahy aj spoločne posudzované osoby: • •
• manžel a manželka, rodičia a nezaopatrené deti, ktoré s nimi žijú v domácnosti,
rodičia a ich deti do 25 rokov, ktoré nemajú príjem alebo majú príjem najviac vo
výške minimálnej mzdy žijúce s rodičmi v domácnosti, okrem detí, ktorým v čase
evidencie uchádzačov o zamestnanie vznikol nárok na dávku v nezamestnanosti. Zákon
tiež určuje, čo sa považuje za príjem z hľadiska životného minima. V zásade sú to
všetky príjmy fyzických osôb, ktoré sú predmetom dane z príjmu po odpočítaní dane
a poistného, ale aj viaceré druhy príjmov, ktoré sú oslobodené od dane z príjmu.
Za príjem sa na účely zákona o životnom minime nepovažuje • • 25 % z príjmu zo
závislej činnosti osôb, 25 % zo starobného dôchodku dôchodcovi, ktorý získal za
obdobie dôchodkového poistenia najmenej za 25 rokov, 181
• • • • • • •

prídavok na dieťa nevyhnutná okamžitá pomoc, ktorú poskytne obec, príjem z

príležitostnej činnosti, náhodné príjmy do výšky dvojnásobku životného minima
získané v bežnom roku príjem žiaka strednej a vysokej školy, ak študuje dennou
formou, ak tento neprevyšuje 1,2 násobok sumy životného minima, štipendium podľa
zákona o vysokých školách niektoré príspevky, ktoré súvisia s prípravou pre
uplatnenie na trhu práce daňový bonus.

Pre posúdenie, či je niekto v hmotnej núdzi sa však berie do úvahy nielen výška
príjmu, ale aj jeho majetok. Za majetok sa považujú • • • • hnuteľné veci,
nehnuteľné veci, práva, ak to ich povaha pripúšťa, majetkové hodnoty, ak to ich
povaha pripúšťa,

Od občana a spoločne posudzovaných fyzických osôb nie je možné žiadať predaj alebo
prenájom • • • • nehnuteľnosti, ktorú používajú na primerané bývanie (na
primeranosť sa neprihliada, ak posudzovaní dovŕšili dôchodkový vek),
poľnohospodárskej a lesnej pôdy, ktorú užívajú pre svoju potrebu, hnuteľnej veci,
ktorá tvorí nevyhnutné vybavenie domácnosti, osobného motorového vozidla, ak je
jeho držiteľom alebo vlastníkom osoba, ktorá ho používa na osobnú prepravu lebo je
zdravotne ťažko postihnutá alebo jeho hodnota nie je vyššia ako 35-násobok
životného minima, • hnuteľnej veci, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi.

Po splnení všetkých zákonných ustanovení, ak má rodina nižší príjem ako je zákonom

stanovené životné minimum, má nárok na dávky v hmotnej núdzi a na príspevky k
tejto 182
dávke. (Ďalšie v stati o sociálnej pomoci). O poskytnutie dávok treba žiadať na
príslušnom pracovisku Úradu práce , sociálnych vecí a rodiny. V SR sa životné
minimum upravuje raz za rok v júli za základe zistení štatistického úradu o raste
nákladov domácností s nízkym príjmom a o výške čistého príjmu na osobu za
predchádzajúce obdobie. ( Zák.601/2003, § 5, odst.4). O zvýšení životného minima
rozhoduje vláda SR na návrh MPSVR.

Príčiny chudoby Ako hlavné príčiny chudoby sa najčastejšie uvádzajú globalizácia a

pôsobenie trhu

183