Biskup Oliver Oravec

PRAVDA O CIRKVI

+ dodatok 2002

 TRADIČNÍ KATOLÍCI
Sú tí katolíci, ktorí si chcú za pomoci Božej zachovať

vieru našich otcov,

našich svätcov a mučeníkov a odmietajú modernistické
bludy.

Nepoškvrnené Srdce Panny Márie

oroduj za nás

AD MAIOREM DEI GLORIAM

PRAVDA o CIRKVI

Je Ján-Pavol II. katolíkom?

Je Vatikán centrom Novej sekty?

november 1998

Biskup Oliver Oravec

e-mail: peter.e.butora@gmail.com

web: http://jezisjejedinyspasitel.webnode.sk

Verzia úpravy z 1. januára 2020


 Knižnica tradičnej katolíckej literatúry s .pdf a .ePub
súbormi na vyžiadanie:

http://www.scribd.com/pubuti

http://issuu.com/peter.emanuel.butora/docs

Na iTunes:

https://itunes.apple.com/sk/book/pravda-o-cirkvi/id504943999

 O Autorovi

Narodený: 31. mája 1941 v Liptovskom Mikuláši;

Ordinovaný: 18. februára 1968;
Konsekrovaný za biskupa: 21. októbra 1988;
Zomrel: 9. júla 2014 v Matejovciach pri Poprade.
 Úvod


Už uplynulo 33 rokov od skončenia tzv. 2. vatikánskeho koncilu,

28 rokov od zavedenia Novej omše a  mnoho iných zmien v  Novej
cirkvi. „Vďaka“ tomu, že sme žili v  štáte, v  ktorom nám totalitný
režim a  najmä „všemocná“ KSČ a  ŠTB nedovoľovali mať normálne
kontakty s  udalosťami vo  svete a  vo Vatikáne, nemali sme potuchy
o pozadí radikálnych zmien v Novej cirkvi.
Kvôli ujasnenosti: Pod pojmom Nová cirkev rozumiem cirkevné
spoločenstvo, ktoré vzniklo po smrti pápeža Pia XII. Túto Novú
cirkev odštartoval „pápež“ Ján XXIII. Táto cirkev sa neprávom
nazýva Katolíckou Cirkvou. Katolícka Cirkev našich otcov pokračuje
v  malých skupinách po celom svete pod vedením svojich biskupov
a  kňazov. Sú to tí katolíci, ktorí si zachovávajú vieru našich otcov,
ktorá sa dedila z  pokolenia na  pokolenie, zo  storočia na  storočie.
Nová cirkev zničila skoro všetko, čo bolo v  Cirkvi posvätné
a nemenné. Je to úplne iné náboženstvo.
Nepoznajúc ozajstnú situáciu vo  Vatikáne, naši katolíci prijímali
tieto zmeny, akoby vychádzajúce od sv. Otca, čiže od Námestníka
Kristovho poslušnosťou, ktorá právom tomuto úradu patrí. Každý
správny katolík vedel, že je to samotný Duch Svätý, ktorý chráni
pápeža od bludov vo  veciach viery a  mravov, týkajúcich sa spásy.
Navyše, bol to komunistický režim a  jemu oddané kolaborantské
hnutie „mierových“ kňazov ktorí chceli v  50-tych rokoch odtrhnúť
Cirkev od Ríma, lebo Sv. Otec Pius XII. bol nekompromisným
bojovníkom proti komunizmu, ktorý ničil našu vlasť. Preto Rím
a  pápež boli našou jedinou nádejou ako čeliť tejto ateistickej
ideológii, ktorá v  našom národe napáchala toľko morálnych a  aj
ekonomických škôd, ktoré si plne uvedomujeme až teraz. Rímsky
pápež bol pre nás zárukou našej katolíckej viery, ktorú si národ vždy
cenil. Táto viera bola schopná národ zjednocovať aj v jeho najťažších
historických chvíľach. Dnešná nová viera polarizuje národ, ako nikdy
v jeho histórii.
Preto je veľmi ťažké pochopiť, že od smrti Pia XII. je to Vatikán
a  jeho tzv. pápeži, ktorí ničia vieru katolíkov na  celom svete, a  že
zmeny v Novej cirkvi boli prevedené nie pod vplyvom Ducha Svätého,
ale pod vplyvom síl temnosti.
Veď ako si možno inakšie vysvetliť, že od skončenia koncilu vyše
120000 kňazov opustilo kňazskú službu, státisíce rehoľníkov opustilo

!9
rehoľný stav. Ročne len v  USA sa udeľuje priemerne 50-tisíc
„zrušení“, čiže anulácii manželstiev, z  ktorých väčšina sú vlastne
rozvody. Ako je možné, že Nová cirkev nemá vo  vyspelom svete
žiadne kňazské povolania? Ako je možné, že mnohí noví tzv. pápeži
a  teológovia obhajujú beztrestne Luthera, Husa, Kalvína,
homosexualitu, rozvod a  mnoho iných bludov odsúdených Cirkvou
v minulosti? Ako je možné, že katolícki biskupi, kňazi a rehoľníci sa
v  Ruande podieľali na  vyvražďovaní iných katolíkov z  rasistických
dôvodov? Ako je možné, že katolícka liturgia sa zmenila
v  protestantskú „bohoslužbu“ s  deformovanými slovami
„premenenia“, ktoré Kristus nikdy nevyslovil? Prečo sa zmenili
obrady vysviacky diakonov, kňazov a  najmä biskupov, keď platnosť
týchto vysviacok bola neomylne definovaná Piom XII.? Prečo sa
zrušili nižšie svätenia? Ako je možné, že predstavitelia Novej cirkvi
organizujú modlitebné stretnutia s  pohanmi, ktorí neveria
v  osobného Boha a  ktorí sa doteraz klaňajú hadom? Alebo spoločné
modlitby so  židmi a  inými náboženstvami, ktoré nenávidia alebo
odmietajú Krista a  jeho Cirkev? Je to len náhoda, že po likvidácii
starej latinskej tridentskej sv. omše v  Novej cirkvi okolo roku 1970
rapídne stúpol počet terorizmu, drogovej závislosti, rozvodov a najmä
potratov? Ako je možné, že teraz sa vraždí ročne okolo 60 miliónov
nenarodených detí? Do  roku 1969-70 sa v  U.S.A. ľudia nebáli ísť aj
o  11. hodine večer na  prechádzku a  dnes s  dverami zamknutí troma
zámkami sa boja ísť na  ulicu už aj po 6 hodine večer? Nikdy
v  kresťanskom svete nebolo toľko homosexuálov, pornografie,
pohlavných chorôb, rozvodov. Ako je možné, že len v Južnej Amerike
desiatky miliónov katolíkov prestúpilo k sektám?
Podobná situácia je na  Slovensku, keď z  katolíckeho štátu sa
Slovensko premenilo na  polo-ateistickú krajinu, v  ktorej vo  veľkých
mestách sa viacej zabíja nenarodených detí než sa ich rodí a  kde je
viacej rozvodov než manželstiev, ktoré trvajú do smrti. Ako je možné,
že medzi kňazmi bolo toľko spolupracovníkov s ŠTB?
Je ešte mnoho ďalších otázok, ale odpoveď je iba jedna:
Vedenia v Novej cirkvi sa zmocnili nepriatelia Krista,
ktorí revolučnými zmenami chcú zničiť katolícku vieru.
vo vedení Novej cirkvi sú ľudia, ktorí sa posmievajú
katolíckej tradícii, ktorá je dielom Ducha Svätého. Nové
vedenie sa posmieva a protirečí učeniu svätých pápežov
v minulosti.

!10
 Je stratou času obviňovať len tzv. konzumnú mentalitu alebo svet
okolo nás a pritom nechcieť vidieť, že je to vedenie Novej cirkvi, ktoré
už dávno nie je katolícke a ktoré zapríčinilo, že svet už neberie vážne
Katolícku Cirkev a že svet odpadáva od Krista a jeho morálky.
Nie sme proti legitímnej a  úprimnej reforme v  Cirkvi
v  nepodstatných veciach, lebo Cirkev sa vždy zbavovala zbytočných
nánosov a  formalizmu, ktoré brzdili jej apoštolát. Dnešné zmeny
v  Novej cirkvi avšak sú namierené na  podstatu katolicizmu a  jeho
sviatostí.
Tiež nechceme tvrdiť, že predstavitelia Cirkvi nikdy nehrešili
alebo nemôžu hrešiť, veď  dejiny Cirkvi potvrdzujú, že aj oni sú len
ľudia a  že aj oni potrebujú sv. spoveď. Nie všetky hriechy
automaticky vylučujú preláta Cirkvi z  Cirkvi. Dnes ale vidíme, že
vo  vedení Novej cirkvi sú ľudia, ktorí otvorene učia bludy Cirkvou
odsúdené a  tým sa automaticky (latae sententiae) vylučujú
z Katolíckej Cirkvi a zároveň sa pozbavujú svojho posvätného úradu.
Tiež nechceme byť fanatickými sektármi, ktorí sa už nevedia ani
usmiať. Jediné, čo si prajeme je, aby sme mohli vyznávať tú vieru,
ktorú vyznávali skoro všetci katolícki vyznávači a mučeníci. Chceme
sa zúčastňovať alebo vysluhovať tie sviatosti, ktoré dodávali silu
katolíkom po dobu skoro 2000 rokov.
Tragédia je v  tom, že mnoho úprimných katolíkov, ktorí nikdy
vážne neštudovali svoje náboženstvo alebo nemali na to knihy a čas,
si stále myslia, že sú členmi Katolíckej Cirkvi, zatiaľ čo ich cirkev sa
premenila na Novú cirkev – modernistickú sektu, ktorá sa neprávom
nazýva Katolíckou Cirkvou. Títo katolíci prijímajú aj „sviatosti“
v  Novej cirkvi neuvedomujúc si, že tieto sa tak drasticky zmenili
vo  svojej podstate, že väčšina z  nich sú neplatné. Sme svedkami
najväčšieho podvodu v dejinách ľudstva, na ktorý doplácajú mnohí.
V tejto knižke si všimneme rôzne témy, ktoré sú aktuálne na to,
aby sme ukázali, že Nová cirkev už nie je Katolíckou Cirkvou, za
ktorú sa neprávom vydáva. Pri väčšine citácii budem používať
Denzingera, ktorý je v cirkevných kruhoch uznávaný prameň
oficiálneho učenia pápežov a vôbec Učiteľského úradu Cirkvi. Tiež
budem používať kánony Kódexu cirkevného práva (CIC) pod
dotyčným číslom. Pre Jána-Pavla II. budem používať skratku JPII.
Pre lepšie pochopenie učenia Cirkvi odporúčam poprosiť svätých
pápežov, aby oni nám vyprosili osvietenie Duchom Svätým.

!11
Odporúčam sv. Pia V. a sv. Pia X.. Tiež je dobré prosiť Pannu Máriu
a iných svätých teológov o to isté osvietenie Duchom Svätým.
Pretože citujeme mnoho oficiálnych vyhlásení
z cirkevných dokumentov a nechceme zmeniť ich význam
v slovenčine, text tejto knižky z väčšej časti je bez
jazykovej úpravy.

!12
 Súčasný tzv. ekumenizmus
Vo Vyznaní viery (v Kréde) vo  sv. omši Cirkev vyznáva: „Verím
v jednu, svätú (…) Cirkev (…)“ a tu zrazu, modernisti, predstavitelia
Novej cirkvi a iní nepriatelia Cirkvi nám chcú nahovoriť, že Cirkev je
rozdelená a  preto potrebuje zjednotenie pomocou tzv. ekumenizmu.
Robia si z ľudí bláznov, lebo ich nútia vyznávať niečo, čomu nemajú
veriť. Cirkev Kristovu, ktorá je Mystickým Telom Kristovým nemožno
rozbiť, rozdeliť. Vždy bola a je vierou Kristovej Cirkvi, že táto Cirkev
bola, je a  bude vždy len jedna a  tou vždy bola Rímsko-katolícka
Cirkev spojená s  tými východnými Cirkvami, ktoré vyznávajú
rovnakú vieru. To, že od tejto Cirkvi odpadli alebo sa oddelili určití
katolíci a  títo potom vytvorili nejakú sektu, to nemožno nazvať
rozdelením Cirkvi. Oni jednoducho odpadli od Kristovej Cirkvi.
Ekumeniakom vôbec nejde o zjednotenie všetkých ľudí v Kristovej
Cirkvi, ale opojení slobodo-murárskymi myšlienkami ide im
o vytvorenie veľkej ekumenickej „cirkvi“, ktorá by zastrešovala všetky
možné viery, bludy a  modly. Ide im o  to, aby táto veľká cirkev
nedovoľovala katolíkom vyznávať svoju nadradenosť a  pravosť, ale
aby všetci boli si navzájom rovní. Táto veľká globálna cirkev
postupne zabudne na  čisté učenie Krista, lebo nebude môcť „uraziť“
tých, ktorí toto učenie nezdieľajú. Bude donútená sa venovať iba
sociálno-ekologickým problémom ľudstva, ako sú drogy, ozónové
diery, AIDS a  iné. Každý, kto by presadzoval svoju katolicitu, bude
celosvetovou autoritou alebo falošným pápežom umlčaný, a označený
za bigotného, netolerantného a  diskriminujúceho iné náboženstvá.
Už aj dnes vidíme, že súčasná svetovláda pozostáva z  ľudí, ktorí
nenávidia tradičný katolicizmus vo  svojej čistej podobe.
Predstavitelia Novej cirkvi privádzajú do  ekumenizmu už aj
pohanské, mohamedánske a  židovské náboženstvá, aby tak plne
paralyzovali činnosť katolíkov.
Preto tento tzv. ekumenizmus nemá nič spoločné so  snahou
Katolíckej Cirkvi o  prinavrátenie odpadnutých protestantských siekt
do  lona Cirkvi z  ktorej odišli a  o prijatie Krista ostatnými
nekresťanskými náboženstvami. Cirkev toto zjednocovanie
praktizovala po celé stáročia.
Tento nový ekumenizmus je vyjadrením protestantskej náuky
o cirkvi a táto sa diametrálne líši od katolíckej.
Táto ekumenická cirkev musí tolerovať svedomie príslušníkov
tých nekatolíckych náboženstiev, ktoré schvaľujú potrat,

!13
homosexualitu, rozvod a  iné hriechy proti Kristovej morálke.
Úprimný katolík, ak bude chcieť odsúdiť tieto hriechy bude označený
za netolerantného, za rasistu a  aj za antisemitu a  až fašistu. Takéto
katolícke odsudzovanie táto Nová cirkev a  jej „pápež“ nebude
tolerovať, lebo to bude útok proti tzv. ľudským právam, ktoré budú
dôležitejšie než Božie práva. Už dnes je tento tzv. ekumenický postoj
proti katolíckym zásadám súčasťou trestných zákonníkov
vo viacerých „vyspelých“ krajinách.
O takomto ekumenizme vždy snívali najhorší nepriatelia Krista.
Je tragédiou, že dnes to už aj uskutočňujú a to pomocou Novej cirkvi
a  falošných pápežov. Katolíci sa vždy bránili tomuto, lebo chceli
a  chcú byť verní poslaniu, ktoré im zveril samotný Boh – Ježiš
Kristus: „… učte všetky národy a krstite ich (…) a učte ich
zachovávať všetko, čo som vám prikázal (…) a kto neuverí
bude zatratený…“ Kristus nepovedal, aby jeho učeníci tolerovali
a  mali v  úcte iné náboženstvá alebo aby každá sekta bola
prostriedkom spásy, ako to dnes počúvame od ekumeniakov v Novej
cirkvi.
Cirkev vždy hlásala občiansku toleranciu vo  veciach svetských,
kvôli zachovaniu pokoja v  štáte. Tu ale ide o  náboženskú
ľahostajnosť, ktorú Cirkev vždy odsudzovala.
Vatikán bol verný svojmu poslaniu až do smrti Pia XII. Po celom
svete sa šírili katolícke misie, stúpal počet obrátení z  iných
náboženstiev na  katolícke, rástol počet kňazských a  rehoľných
povolaní. Jednotná latinská liturgia zjednocovala všetky národy.
Bol to najmä pápež Pius XI., ktorý v  encyklike Mortalium
animos jasne potvrdil učenie Cirkvi, že k  opravdivej jednote dôjde
len vtedy, „keď všetci ľudia uznajú Krista a príjmu jeho
Cirkev a to ako členstvom v nej, tak aj účasťou na jej
sviatostiach…“
Cirkev nemôže učiť inak, lebo vedomá si svojho Božského
zakladateľa a  pod vedením Ducha Svätého sa nemôže mýliť. Všetci
258 pápeži až po Jána XXIII. si nikdy neprotirečili v  tomto bode
doktríny, čo bolo dôkazom, že pápežský úrad je Božsko-ľudskou
ustanovizňou.
Tí predstavitelia Novej cirkvi, ktorí protirečia tomuto učeniu
nemôžu byť praví, legitímni pápeži.
Po smrti pápeža Pia XII. sa nepriateľom Cirkvi podarilo obsadiť
Vatikán na  jeho najvyšších miestach, ktorí za pomoci
!14
modernistických a  marxistických teológov zmanipulovali a  znásilnili
tzv. 2. vatikánsky koncil, ktorým sa odštartovala Nová cirkev, ktorá sa
neprávom nazýva katolíckou.
Táto Nová cirkev (sekta) mohla vzniknúť preto, lebo zatiaľ čo
diabol sial kúkoľ, klerici a laici spali…
Táto Nová cirkev pod vedením nelegitímneho pápeža Karola
Wojtylu (JPII) sa zaradila medzi nepriateľov pravej Katolíckej Cirkvi,
lebo svojimi hanebnými činmi zrádza odkaz a  učenie všetkých
pápežov, cirkevných otcov, mučeníkov a všetkých svätých.
Odsudzujeme tento falošný ekumenizmus, lebo milujeme
všetkých nekatolíkov a  záleží nám na  ich spáse. Len katolíckou
pravdou im môžeme pomôcť dosiahnuť večnú spásu a  nie
ekumenickým blúznením o  veľkých hodnotách ich deformovaných
náboženstiev.
Tzv. 2. vatikánsky koncil ústami Jána XXIII. nemal učiť žiadnu
novú doktrínu, mal to byť len pastorálnym koncilom. Ján XXIII,
Pavol VI. a aj Ján-Pavol II. oklamali Cirkev, lebo dnes, kto neprijme
nové náuky o  ekumenizme a  o náboženskej slobode, je označený za
odpadlíka a bludára.
Katolícka Cirkev, ktorá pokračuje v  malých skupinkách po celom
svete je verná učeniu Cirkvi, týkajúceho sa našej snahy o  návrat
nekatolíkov do lona Katolíckej Cirkvi.

Konkrétne ekumenické nezmysly Novej cirkvi

1. V  novembri 1983 sa JPII. aktívne zapojil do  osláv narodenín
arci-heretika Martina Luthera, ktorý ako rehoľný katolícky kňaz,
nielen že verejne pošliapal svoje sľuby celibátu a čistoty, ale zároveň
zavrhol mnohé neomylné články katolíckej viery. Jeho neplatnou
manželkou sa stala rehoľná sestra. Má na  svedomí, že od Cirkvi
odpadli mnohé národy. JPII. oslavuje jeho narodeniny a hodnotí:
„… hlboké náboženské cítenie Luthera, ktorý bol
vedený horiacou vášňou po otázkach večnej spásy.“
(Z listu JPII. z príležitosti osláv 500 rokov od narodenia Luthera,
zo dňa 5. novembra 1983.)
2. Ján-Pavol II. už ani nepovažuje Luthera za exkomunikovaného
z  Cirkvi pápežom Levom X. z  roku 1520, keď vyhlásil počas svojej
návštevy v Kodani v roku 1989:

!15
 „… exkomunikácia končí smrťou dotyčného
jednotlivca…“ Bola to zmienka o Lutherovi.
3. JPII. sa počas svojej návštevy v Luteránskom kostole v Ríme 11.
decembra 1983 modlil modlitbu vytvorenú Lutherom.
4. Jeden z  kardinálov – Willebrands povedal na  zhromaždení
Luteránskej federácie v júli 1970:
„Luther je naším spoločným učiteľom doktríny
o ospravedlnení…“
5. Najbližší spolupracovník Jána-Pavla II. kardinál Ratzinger
vo svojej knihe Theologische Prinzipienlehre z roku 1982 napísal:
„… Kto by dnes popieral, že Tomáš Akvinský
a Luther sú cirkevní Otcovia…“
„… neviem prečo nerobíme taký katechizmus ako ho
urobil Luther…“
Cirkev právom odsúdila 41 Lutherovych bludov a  nikto
z  legitimných katolíckych pápežov nechválil Luthera ako to robia
dnešní predstavitelia Novej Cirkvi. Mýlil sa snáď Duch Svätý?
Pripomeňme si niektoré Lutherove bludy:
1. Že v pápežstve najväčšou a najstrašnejšou ohavnosťou je
omša (…) veď je to číry ľudský výmysel, ktorý Boh
nenariadil (…) omša je vec škodlivá…
2. Očistec (…) načim pokladať za číre diabolské strašidlo…
3. Vzývanie svätých patrí tiež medzi Antikristove zneužitia…
4. … všetci sme zatratení a že nieto na nás ani vláska
dobrého (…) nieto nijakého dobrého skutku, ale len samé
zlé skutky…
5. (Vo Sviatosti oltárnej): … chlieb tu je i zostáva…

(Viď Šmalkaldské články napísané Lutherom v 1537.)
6. Odpustky sú pobožné podvody na veriacich.
7. Rímsky pápež nie je zástupcom Krista…
8. Spravodlivý hreší aj v každom dobrom skutku…
(Viď Denzinger 758, 763, 771)
Tragédia tohto falošného ekumenizmu už vlastne začala na tzv. 2.
vatikánskom koncile, ktorý v  dekréte o  ekumenizme Unitatis
Redintegratio hlása: Odstavec č. 3 „… Duch Kristov sa ich
(oddelené cirkvi) nezdráha používať ako nástroje spásy…“

!16
 Katolícka Cirkev svojimi pápežmi vždy učila, že iba ona je
nástrojom spásy a tu vidíme, že už aj iné sekty sú nástrojom spásy. Je
to výslovný blud odsúdený mnohými pápežmi.
Ďalší hrozný blud hlása JPII. vo svojich encyklikách:
„Vykupiteľ človeka“ 1 (4. marec 1979) Kapitoly 13 a  14:
„Syn Boží sa svojim vtelením (…) spojil s každým
človekom…
… ide o každého človeka (…) a s každým sa Kristus
navždy spojil (…) ide o všetkých žijúcich ľudí (…)
a to s každým človekom bez výnimky je Kristus
určitým spôsobom spojený, aj keď si to človek
neuvedomuje…“
Môj komentár: Toto je hrozné krédo dnešných ekumenistov.
Katolícka Cirkev vždy učila, že človek sa spája s Kristom vo sviatosti
sv. krstu a  v  iných sviatostiach a  najmä vo  sviatosti oltárnej. Cirkev
spája ľudí s  Kristom. JPII. vlastne učí, že Kristus je aj spojený
so  satanistom, ktorý sa klania diablovi, zrejme bol spojený
so  Stalinom, keď on posielal milióny ľudí na  popravu. Preto je pre
JPII. dobrý Luther a  aj každý iný odpadlík. Vždy sme sa učili, že
ťažkým hriechom katolík vyháňa Boha zo  svojej duše a  potrebuje
sviatosť pokánia, aby prítomnosť Boha vo svojej duši obnovil. Podľa
JPII. je každý človek nerozlučne spojený s  Kristom. Načo potom
potrebujeme Cirkev, krst, spoveď?
Z tohto bludného učenia vyplývajú:

Ďalšie ekumenické nezmysly Novej cirkvi

Nový kódex: 25. januára 1983 JPII. promulgoval Nový kódex
cirkevného práva. V  kánone 844 sa dovoľuje protestantom
pristupovať k „sv. prijímaniu“.
V kánone 1124. rozdielnosť vyznania už nie je manželskou
prekážkou. Nekatolícky partner už nemusí písomne sľúbiť, že deti
budú vychované v katolíckej viere.
Podľa kánona 1127 zmiešané manželstvo sa môže uzatvoriť aj
v nekatolíckom chráme a už aj stačí len civilný sobáš.
Môj komentár: Tento nový kódex je vrcholnou neúctou
k  hrdinským katolíckym partnerom v  zmiešaných manželstvách
v  minulosti, ktorí si zachovali svoju katolícku vieru a  vieru svojich

1 REDEMPTOR HOMINIS
!17
detí. Dnes nedostanú títo katolíci od Novej cirkvi žiadnu právnu
pomoc.
Mohamedáni: v roku 1985 JPII. počas svojej návštevy v Maroku
povedal mohamedánom: „My (kresťania) veríme v toho istého
boha.“
Môj komentár: Je to divný boh mohamedánov: bez druhej a tretej
Božskej osoby a  podľa JPII. je to ten istý boh ako Najsvätejšia
Trojica. Čudná teológia JPII. JPII. asi nechce vidieť, že Korán – biblia
mohamedánov v článku č. 2 hovorí: „Ten, kto verí v Trojicu je nečistý
ako výkaly a moč.“ Alebo Korán v  súre č. 5. verš 19/17 hovorí:
„Zaiste, neveriaci sú tí, ktorí hovoria, že Alah je Mesiáš, syn Márie.“
Korán dovoľuje zabiť kresťana, veď  história Európy a  aj Slovenska
nezabúda na invázie mohamedánskych hôrd, ktoré pustošili Európu.
Zatiaľ čo praví pápeži (sv. Pius V.) oslavovali víťazstvo katolíckych
vojsk pri  bitke pri  Lepante, ktoré obránili Európu od
mohamedánskych vojsk, JPII. nechal mohamedánom v Ríme vystaviť
jednu z najväčších mešít na svete. JPII. hovorí a učí, že každý človek
musí byť rešpektovaný za svoje presvedčenie.
Pohania: JPII. v  Togu a  v  Kanade prijal „požehnanie“ od
pohanských kňazov. Je to neuveriteľné!!! Koľko mučeníkov Cirkvi
radšej volilo smrť, než prijať podobné „požehnanie“. Bolí ma, že
slovenský národ zbožňuje takého „sv. Otca.“
Ján Hus: v roku 1990 v  Čechách JPII. zaradil odpadlíka
a bludára Husa medzi vzorných katolíckych reformátorov, akými boli
Tomáš zo Štítneho alebo Ján Milíč.
Úbohý pápež Martin V. a Kostnický koncil Katolíckej Cirkvi sa pod
vedením Ducha Svätého znova „pomýlili“. Zrejme ani Duch Svätý
ešte nedokončil novú teológiu.
Husove duchovno-teroristické husitské hnutie vandalským
spôsobom vyplienilo stovky katolíckych hradov, kláštorov a kostolov.
Hus bol vždy symbolom anti-katolicizmu, čo sa zhoduje s  postojom
JPII.
Husove bludy:
1. Peter nikdy nebol hlavou Cirkvi…
2. Kňaz v stave ťažkého hriech neplatne vysluhuje sviatosti…
3. Pápež nie je nástupcom sv. Petra…
4. Cirkevná poslušnosť je výmysel kňazov…
5. Kňaz nemusí poslúchať svojich nadriadených, ak chce
kázať…
!18
 6. a mnoho ďalších.
Zwingli a Kalvín: Ani týchto dvoch odpadlíkov a  bludárov
nezabudol JPII. pochváliť na  stretnutí Federácie protestantských
cirkví v Kehrsatze vo Švajčiarsku, 14. júna 1984:
„Tento rok pamiatka nadšenia, ktoré hnalo dve
vynikajúce osobnosti švajčiarskej histórie je v našej
mysli. Je to najprv Huldrych Zwingli (…) a Ján
Kalvín…“
Môj komentár: Mimochodom, bol to Kalvín, ktorý nazval omšu
diabolským dielom, a  ktorý učil, že sú niektorí ľudia už od svojho
počatia určení pre peklo. Zwingli nebol o nič lepším vtáčkom. Obaja
boli katolíckymi kňazmi ktorí zrušili sv. omšu.
Podľa vedenia Novej cirkvi vo  Vatikáne boli vynikajúcimi
osobnosťami s náboženským nadšením. Asi Duch Svätý, ktorý viedol
Cirkev aj v  16. storočí mal slabú teológiu a  nepochopil súčasný
ekumenizmus.

Protestantskí „mučeníci“ v Prešove

JPII. počas svojej návštevy Slovenska 2. júla 1995 sa zastavil
v  Prešove pri  pamätníku tzv. kalvinistických mučeníkov. Títo neboli
žiadni mučeníci, lebo vlastne pomáhali jednému z  najväčších
maďarských teroristov – Thökölimu podpaľovať katolícke kostoly,
kláštory a  vôbec plieniť na  Slovensku všetko, čo bolo katolícke. Za
Thököliho barbarizmu proti katolicizmu bolo zavraždených 22
kňazov a  rehoľníkov. Thököli vo  svojej nenávisti proti Katolíckej
Cirkvi sa neváhal aj spojiť s  tureckým sultánom. Cisárske katolícke
vojsko na  čele s  generálom Caraffom právom dala v  1684 popraviť
vyše 20 prešovských mešťanov, ktorí do  poslednej chvíle pomáhali
krvilačným protestantským barbarom.
JPII. si pri ich pomníku kľakol a spolu s luteránskym „biskupom“
sa modlil Otče náš.
Poctiť si teroristov, ktorí ničili Kristovu Cirkev, to nemôže urobiť
katolícky pápež.

Vyhlásenie nemeckých evanjelických

a „katolíckych biskupov“
Evanjelickí a  „katolícki biskupi“ v  Durínsku a  Sasku-Anmaltsku
z  príležitosti 450 výročia smrti Martina Luthera vydali toto
vyhlásenie, z ktorého vyberám:
!19
 „… Po stáročiach sporov okolo jeho osoby môžeme
si Luthera dnes uctiť spoločne ako svedka evanjelia,
učiteľa vo viere a volajúceho k duchovnej obnove
(…) Spoločne tvrdíme, že v Biblii zachované podanie
viery si zachováva normatívnu prednosť pred
všetkými výrokmi a úkonmi cirkvi (…) Všetky slová,
udalosti v evanjeliu, povedal raz Luther, sú
sviatosti…“
Môj komentár: Je až neuveriteľné, že iba 33 rokov ubehlo od tzv.
2. vat. koncilu a  už vidíme hrozné plody tohto nekatolíckeho
ekumenizmu. Nie je mysliteľné, aby pred koncilom mohol podobné
vyhlásenie podpísať katolícky laik a tobôž nie katolícky biskup. To, že
tento dokument podpísali muži, ktorí sa vydávajú za katolíckych
biskupov, dokazuje, že títo muži nemôžu byť nielen biskupmi, ale že
nie sú ani katolíkmi.
Títo muži a  všetci, ktorí ich nasledujú, už hovoria a  konajú ako
typickí protestanti. Veď  uctiť si muža, ktorý okrem horeuvedených
bludov začal najväčší útok proti nerozlučiteľnosti manželstva. Je
známe o Lutherovi, že povolil Filipovi Hessenskému rozvod a druhé
manželstvo a  tým naštartoval hroznú vlnu rozvodov na  celom svete.
A  hľa… „katolícki biskupi“ si ho ctia ako učiteľa viery a  obnoviteľa
cirkvi. Títo tzv. katolícki biskupi odmietajú výroky a úkony neomylnej
Cirkvi a považujú ich za druhoradé. Je to znak hrozného odpadu od
viery.
Toto vyhlásenie podpísali títo „katolícki biskupi“:
Dr. Joachim Wanke z Erfurtu a Leopold Nowak z Magdeburgu.
Toto vyhlásenie bolo vydané vo  februári 1996 a  uverejnil to
Evanjelický posol zo dňa 14. 3. 1996.

Direktórium na vykonávanie princípov


a noriem o ekumenizme
(JPII. schválil toto direktórium dňa 25. 3. 1993. Dal príkaz na jeho
vydanie.)
Vyberám z neho niektoré body: (vo voľnejšej interpretácii)
• 98: … pravoslávny človek môže byť krstným rodičom
katolíckeho dieťaťa…
• 107: … katolíci majú liturgickému a sviatostnému poriadku
iných cirkví preukazovať úprimnú úctu…

!20
 • 118: … katolíci sa môžu zúčastňovať na  liturgických
slávnostiach iných cirkví a  môžu tam aj spievať, čítať
liturgické texty a aj kázať…
• 120: … katolícky kňaz môže katolíckym obradom
pochovávať aj nekatolíka…
•123: … katolíci môžu prijímať, spovedať sa
u pravoslávnych (…) a naopak katolícky kňaz môže
udeľovať prijímanie a spoveď pravoslávnym…
• 126: … Pravoslávny môže čítať liturgické texty
v katolíckom kostole a naopak…
• 131: … v určitých prípadoch aj protestanti môžu prijímať
v katolíckom kostole…
• 137: … Katolícky kostol sa môže dať protestantom na ich
obrady (…) a tiež sa môže zaviesť spoločné užívanie
kostolov s nekatolíkmi…
• 151: … Katolícky rodič, ktorý nedá deti pokrstiť a ani ich
nevychová katolícky už nespadá pod cirkevný trest…
• 194: … Katolícky študenti môžu študovať aj v nekatolíckych
seminároch…
Môj komentár: Asi tu nie je potrebný žiaden komentár, lebo
takéto direktórium nemôžu používať katolíci. Ak ich používa Nová
cirkev pod vedením JPII., to znamená, že Nová cirkev je
protestantskou sektou a  neprávom sa nazýva katolíckou. Toto
direktórium je v  príkrom protirečení s  celou tradíciou a  disciplínou
Katolíckej Cirkvi a  učením pápežov a  učiteľov Cirkvi. Je v  rozpore
s  cirkevným zákonníkom, ktorý platil do  roku 1983. Kánon 731
hovorí: „Je zakázané udeľovať sviatosti Katolíckej Cirkvi
heretikom alebo schizmatikom, aj keby o ne žiadali
v dobrom úmysle. Najprv musia sa zriecť svojich bludov
a vstúpiť do Katolíckej Cirkvi.“
Kánon 1258: Veriaci sa nesmú žiadnym spôsobom aktívne
zúčastňovať na bohoslužbách nekatolíkov.
Tzv. ekumenizmus je Veľkým hriechom Novej cirkvi, lebo je to
hriech indiferentizmu, čiže ľahostajnosti čo sa týka pravého
a  falošného náboženstva. Mnoho katolíkov obetovalo svoj život za
katolícku vieru. Mnoho katolíckych rodičov žijúcich v  zmiešaných
manželstvách muselo niesť ťažký kríž vychovávať svoje deti po
katolícky, keď im v tom nekatolík bránil. Koľko nekatolíkov, ktorí sa
obrátili na  katolícku vieru boli odcudzení a  vydedení vlastnou
nekatolíckou rodinou.

!21
 Gandhi a India: JPII. počas svojej návštevy v Indii vyzval Indov,
aby nasledovali Gandhiho, ktorý vraj bol ich svetlom. Mimochodom,
Gandhi verejne viackrát odmietol Krista. Podľa určitých prameňov
obcoval s prostitútkami a iných nabádal k zdržanlivosti.
Počas tejto návštevy JPII. počas Novej omše prijal od
hinduistickej kňažky znak na čelo sexuálnej bohyne hindov Šivy.

Najväčšia urážka Boha v podobe spoločných


„modlitieb“ v Assisi
JPII. zorganizoval na  27. 10. 1986 „modlitebné“ stretnutie
všetkých náboženstiev v známej františkánskej bazilike v Assisi. Boli
tam pozvaní predstavitelia 130 náboženstiev na spoločnú „modlitbu“
za mier. Boli tam všetky protestantské sekty, židia, mohamedáni,
pohanské náboženstvá od budhistov až po najprimitívnejšie africké
kulty, ktoré aj dnes sa klaňajú hadom alebo zlým duchom. Nemali by
sme námietky, keby tieto náboženstvá boli pozvané na politické alebo
etické debaty, ale keď ich tzv. pápež pozýva na modlitbu, to už je iná
otázka. Ide totiž o duchovné cudzoložstvo, keď pravé náboženstvo sa
mieša s  pohanskými náboženstvami, ktoré sa klaňajú modlám. Sv.
Pavol (l. Kor. 10, 20.) „… čo pohania obetujú, to obetujú diablom
a nie Bohu.“ Modloslužobníctvo je najohavnejší hriech, ktorý najmä
v Starom Zákone bol veľmi trestaný. Takéto modloslužobníctvo JPII.
povolil v  našom chráme v  Assisi. Pohania si doniesli svojich hadov,
sošky, ktorým sa klaňali. Najohavnejší skutok vykonal Dalajláma –
tibetský predstaviteľ budhistov, ktorý verí, že je živým bohom tu
na  zemi. Jemu bolo povolené položiť si sošku Budhu na  náš
bohostánok na oltári, aby sa jej mohol s kadidlom klaňať.
Janisti sa modlili k  Šantimu, mohamedáni bohorúhačne sa
modlili, že „nie je rozdiel medzi Izmaelom, Jakubom a Ježišom…“
Milióny katolíkov v starom Ríme volilo radšej smrť, než zúčastniť
sa spoločne pohanských obradov. Týmto a inými stretnutiami, ktoré
JPII. každý rok organizuje po svete dokazuje, že nie je ani kresťanom
a  tobôž nie pápežom. JPII. tým, že pozval pohanov k  „modlitbe“
uznal platnosť ich modlitby, čo je v  rozpore s  Kristom: „Nikto
neprichádza k Otcovi, ak nie skrze mňa“ alebo „Kto nectí Syna, nectí
ani Otca…“
Uznať „modlitbu“ k  diablovi, k  Budhovi, hadovi a  zrovnávať ich
s modlitbou k Božskému Srdcu alebo k jeho čistej Matke je hlbokou
urážkou kresťanstva a  najmä ukrižovaného Krista. Takéto stretnutia
s rôznymi náboženstvami boli vždy odsúdené pápežmi v minulosti:
!22
 Pápež Pius XI. v encyklike Mortalium Animos: (6. 1. 1928)
„… Áno, existuje skupina ľudí, pozbavená úplne
náboženského zmyslu, ktorí (…) organizujú kongresy,
stretnutia (…) s nevercami každého druhu (…) a tiež aj
s tými, ktorí odvrhli Krista (…) Oni totiž vyznávajú bludný
názor, že všetky náboženstvá sú viac menej dobré
a chvályhodné (…) Tí, ktorí vyznávajú tento názor, nie len,
že sa nachádzajú v omyle, ale zároveň deformujú skutočný
pojem ‚náboženstva‘, a tak odmietajúc ho, postupne
upadajú v naturalizmus a ateizmus. Podporovať takéto
názory a podporovať takéto podujatia znamená opustiť
náboženstvo zjavené Bohom…“
Takýmito činmi sa JPII. dávno automaticky vylúčil z  Cirkvi
a  preto nemôže byť pápežom, čiže Námestníkom Krista-Pravdy.
Pravý pápež, aj napriek osobnej hriešnosti je vo  veciach viery
chránený Duchom Svätým od omylov.
Niekto sa tu veľmi riskantne zahráva s  úprimnou láskou
slovenských katolíkov k  Petrovmu Stolcu. Niekto chce zničiť ten
zbytok viery, ktorý ani komunisti nemohli zničiť. Teraz pod rúškom
ekumenizmu a  iných -izmov a  pod vedením falošných pápežov náš
národ je znova podvádzaný. Je to aj hrozný trest za naše hriechy, lebo
všetci, kňazi, či nekňazi sme zhrešili. Musíme sa modliť, aby nám Pán
Boh znova posadil na pápežský trón katolíckeho pápeža, ktorý obnoví
sv. Cirkev a tým aj náš národ.

!23
 Židia
Predstaviteľom Novej cirkvi nestačilo oklamať vlastných
katolíkov, ale oklamali aj nekatolíkov a  nekresťanov. Totiž falošným
ekumenizmom klamú nekatolíkov o  pravom učení Katolíckej Cirkvi.
Najviac boli oklamaní židia, ktorým sa zamlčuje alebo prekrucuje
katolícka pravda o  súčasnom židovskom náboženstve, ktoré je
založené viac na  talmude, než na  Sv. Písme. Nenávisť talmudu
ku Kristovi môže úprimným židom znemožniť večnú spásu.
Tento národ, ktorý uzatvoril Starú Zmluvu s Pánom Bohom, ktorý
do  príchodu Krista vyznával jediné pravé náboženstvo,
v  rozhodujúcej etape svojich dejín odmietol Mesiáša – nášho Boha.
Týmto odmietnutím prestali vyznávať pravé náboženstvo.
Boli to práve židia, ktorí zavraždili Bohočloveka Ježiša Krista
a zvolali jeho krv na nich a svoje deti. Bola to najmä trieda farizejov,
ktorá šírila nenávisť ku  Kristovi. Táto trieda sa ujala vedenia židov
a  bola hybnou silou v  odmietnutí Krista väčšinou židov. Táto trieda
farizejov bola aj v  ďalších dejinách hybnou silou v  prenasledovaní
Cirkvi. Židia boli v  pozadí aj mnohých revolučných a  bludárskych
hnutí. Židia za svoje odmietnutie Krista boli Bohom najprv rozptýlení
po celom svete a viackrát trestaní rôznymi pogromami.
Najnovšie to bolo utrpenie židov za Hitlera. Popierať toto utrpenie
je rovnako smiešne ako popierať účasť židov na  vražde Krista a  na
prenasledovaní Cirkvi. V  prvom prípade to znamená neuznať
zhubnosť nemeckého nacizmu, ktorý povýšil Hitlera a nemecký národ
nad Krista a  nad jeho Cirkev a  v  druhom prípade, spochybnenie
účasti židov na  ukrižovaní Krista znamená vážne spochybnenie
samotného Sv. Písma a v ňom slová samotného Krista a apoštolov:
Sv. Matúš 23, 13 – 35: „Beda vám farizeji (…) lebo zatvárate
pred ľuďmi kráľovstvo nebeské. Sami totiž do neho nevchádzate,
a tým, čo by chceli vojsť, nedovolíte (…) precestúvate more a zem,
aby ste získali čo len jedného novoverca, ale keď sa ním stane, robíte
z neho syna pekla, dva razy horšieho, ako ste sami (…) ste synmi
tých, ktorí vraždili prorokov. Aj vy len dovŕšite mieru previnenia
svojich otcov (…) aby prišla na vás všetka spravodlivá krv, vyliata
na zemi…“
Sv. Ján 7, 1: „Potom chodil Ježiš po Galilei. Nechcel už chodiť po
Júdsku, lebo židia ho chceli zabiť.“
Sv. Ján 8, 39 – 44: „Ak ste Abrahámove dietky, čiňte
Abrahámove skutky! Vy ma však chcete zabiť, mňa, ktorý som vám
!24
pravdu hlásal (…) Pochádzate od otca diabla a chcete uskutočniť
žiadosti tohto svojho otca. On bol vrahom ľudí od počiatku…“
Skutky apoštolské 2, 22 – 24: „Mužovia izraelskí, (…) Ježiša
Nazaretského (…) ktorého vy ste ukrižovali a usmrtili…“
Skutky apoštolské 7, 51 – 53: (Sv. Štefan): „Ktorého proroka
neprenasledovali vaši otcovia? (…) Spravodlivého, ktorého
zradcami a vrahmi vy ste sa teraz stali.“
Sv. Pavol Solúnčanom 2, 14 – 16: „… aj vy ste od vlastných
rodákov vytrpeli to, čo tamtí od židov, ktorí zabili Pána (…) ani
Bohu nie sú milí a všetkým ľuďom sú protivní…“
Židia tým, že zvolali Kristovu Krv na  seba a  svoje deti, zvolali
na  seba aj Boží hnev, ktorý ich doprevádzal počas dejín ľudstva. Aj
dnes vidíme, že Izrael nemá pokoj. Katolícka Cirkev vedomá si týchto
faktov, vždy považovala súčasné talmudistické židovské náboženstvo
za falošné a  nepriateľské. Toto náboženstvo je motivované
nenávisťou ku Kristovi.
Avšak nemožno všetkých židov klásť do jednej krabice. Verím, že
aj dnes účinkuje Božia milosť medzi nimi, lebo Pán Boh chce spasiť
každého človeka. Mnohí židia odmietajú talmudistické hodnoty
a  pozitívne prispievajú ľudskej spoločnosti. Drvivá väčšina židov je
ľahostajná k náboženstvu.
Je hrozné, že tí úprimnejší židia a iní nekatolíci alebo nekresťania
dnes nevidia pravý katolicizmus, ak nenatrafia na naše malé skupiny.
Tí, čo sa vydávajú za predstaviteľov katolicizmu sú klamári
a nehovoria im pravdu o zdeformovanosti talmudistického judaizmu.
Cirkev v minulosti vždy mala odvahu im povedať, hoc aj nepríjemnú
pravdu a zároveň bola proti násiliu, ktoré nežidia na židoch páchali.
Dobrým dokumentom toho je list slovenských biskupov slovenskej
vláde z 12. 3. 1942:
„Vysoká vláda SR! v povedomí krívd, napáchaných
na slovenskom národe talmudistickým židovstvom,
nepovažovali sme za účelné zmieniť sa o opatreniach
vysokej vlády SR, majúcich za cieľ vylúčiť židov
z hospodárskeho a kultúrneho života nášho národa, aby
staré krivdy odčinené a nové zahatené boli. Najnovšie
rozšírené sú zvesti (…), že židia majú byť vyhostení za
hranice SR (…) Ako hlásatelia a strážcovia nielen
zjaveného, ale aj prirodzeného zákona Božieho, považujeme

!25
 za svoju povinnosť povedať, že takéto opatrenie sa protiví
prirodzenému zákonu Božiemu.“

Súčasní židia
Zdá sa, že židia sa nechcú dať poučiť dejinami a ich predstavitelia
stále propagujú a  učia talmud. Najnovšie je to vrchný pražský
rabín Karol Sidon, ktorý napísal a  v  Mladej fronte vydal svoje
pornografické „dielo“ pod názvom Evangelium podle Josefa
Flavia. Kniha bola distribuovaná vo  väčšine českých a  niektorých
slovenských kníhkupectvách v  roku 1991. Najoplzlejšou kapitolkou
v  tejto knihe je Evangelium podle mne, ktorá je osobným
vyznaním rabína Sidona a z ktorej vyberám niektoré ukážky:
O Panne Márii: (str. 107) „… židé tvrdili, že jeho (Ježišova) matka
dítě počala v nemanželském styku.“ Potom cituje z  talmudu: „…
a kurví se s nějakým tesařem.“
(str. 109): „Marie byla zřejme chudými rodiči provdána za
vojaka Pandiru (…) Marie svého manžela nemilovala (…)
a zamilovala sa zato do Jozefa, tesaře…
Voják, když se vrátil z nějakého tažení, nalezl ji tehotnou (…)
a protože ho Marie již asi omrzela, vyhnal ji a od té doby žila mladá
žena s Josefem, který si ji vzal.
Jako první se jim narodil ‚nemanželský‘ chlapec, kterému dali
jméno Ježíš, znamenajíci osvoboditel. Vždyť skutečne byl
osvoboditelem své matky z nešťastného svazku s prvním manželem.“
O Ježišovi: (Str. 110): „(Ježiš) byl ‚dítě cizoložství…‘
… nesl v sobě jednak pýchu (…) a i hanbu. Napovrch sa choval
jako nafoukaný a pyšný kluk (…) a zapomenutým kamenem byl jeho
komplex méněcennosti (…) mal sklony k šílenství.“
Aj v  iných kapitolách knihy rabín Sidon rozvádza ďalšie
talmudistické názory na  nášho Spasiteľa a  jeho svätú Matku. Podľa
toho Ježiš bol podvodníkom, vodcom vzbury atď. Rabín Sidon sa
úplne stotožnil s týmito pornografickými názormi talmudu.
Ako biskup rozhodne odsudzujem knihu a názory rabína
Sidona ako hlboko urážajúce naše sväté náboženstvo
a najmä dôstojnosť druhej Božskej osoby Pána Ježiša Krista
a jeho najčistejšej Matky – Panny Márie. Tieto názory vôbec
neprispievajú k pokojnému spolunažívaniu občanov a šíria
nenávisť. Je len poľutovaniahodné, že Vatikán

!26
a predstavitelia Novej cirkvi v Českej republike ostali mlčať
a vôbec nebránili dôstojnosť najsvätejších osôb
kresťanstva. Tým iba dokázali, že už dávno nie sú
predstaviteľmi katolíckej viery a Cirkvi

Súčasní „pápeži“ a židia

Ján XXIII.: Hneď po svojom zvolení zmenil tradičné modlitby za
židov na Veľký Piatok.
Tradičná modlitba za židov na Veľký Piatok:
„Modlime sa za neverných židov, nech im Pán Boh sníme
závoj zo srdca, aby aj oni poznali Krista Ježiša, Pána nášho.
Všemohúci večný Bože, Ty od svojho milosrdenstva
neodháňaš ani neverných židov; vyslyš naše prosby, ktoré ti
prednášame za tento zaslepený národ…“
Podľa úpravy Jána XXIII.:
„Modlime sa aj za židov, aby Boh Pán náš ráčil im zjaviť
svoju tvár, aby aj oni spoznali vykupiteľa všetkých, Ježiša
Krista, Pána Nášho.
Všemohúci večný Bože, ktorý si dal Abrahámovi a jeho
potomkom svoje prísľuby, vyslyš dobrotivo modlitby svojej
Cirkvi, aby ľud oddávna vyvolený mohol dôjsť k plnosti
vykúpenia…“

Ján XXIII. a konvertiti

Pri prijatí pohana, žida, mohamedána alebo bludára do Katolíckej
Cirkvi boli títo vyzvaní pri  krste, aby odvrhli svoje bludy, modly,
židovskú neveru atď. Ján XXIII. zrušil túto logickú požiadavku.
Kladie sa tu otázka, že prečo to zrušil. Veď, aký má zmysel pre
pohana dať sa pokrstiť a  zároveň klaňať sa starým modlám
a  bôžikom? Alebo, aký by malo zmysel pre žida dať sa pokrstiť
a zároveň uznávať talmud plný nenávisti ku Kristovi?
Ján XXIII. iba dokázal, že bol indiferentistom tzn., že nepovažoval
modloslužobníctvo, židovstvo, bludárstvo alebo mohamedánstvo za
falošné náboženstvá.

Ján XXIII. a Božské Srdce

Pápež Pius XI. vo  svojej encyklike „Quas primas“ zo  dňa 11.
decembra 1925 nariadil katolíkom vykonať Zasvätenie ľudského
!27
pokolenia Božskému Srdcu na sviatok Krista Kráľa. Veriaci to
majú vykonať pred vystavenou Sviatosťou oltárnou.
Zasvätenie je toto:
„Najsladší Ježišu, Vykupiteľ pokolenia ľudského, zhliadni
na nás, ktorí tu pred oltárom tvojím pokorne kľačíme (…)
Buď kráľom i všetkým tým, čo ešte žijú vo tme
modlárstva a mohamedánstva a vyveď ich
na svetlo kráľovstva tvojho. Zhliadni konečne
milosrdným okom i na synov toho národa, čo tak
dlho bol vyvoleným ľudom; a tá krv, ktorú na seba
zvolali, nech sa im stane prameňom života
a spásy…“
Ján XXIII. nariadil z  tejto slávnostnej modlitby vynechať všetky
slová, ktoré sú napísané v hrubšej kurzíve.
Náš komentár: Ani legitímny pápež nemôže zmeniť slávnostnú
modlitbu nariadenú predchádzajúcim pápežom a tobôž nie modlitbu,
ktorá sa má vykonať pred vystaveným sviatostným Spasiteľom. Tým
Ján XXIII. iba dokázal, že nepovažoval život v  modlárstve,
mohamedánstve a  v  židovstve za život vo  tme. Takto nemôže konať
katolícky pápež. Ján XXIII. úplne znevážil autoritu Pia XI. a  to sa
v Katolíckej Cirkvi nerobilo.
Slávnostné vieroučné definície, vyznania viery a  modlitby
nasledujúci pápeži vždy rešpektovali s  najväčšou úctou. Keby jeden
pápež konal proti druhému pápežovi podľa spôsobu Jána XXIII., by
to pohŕdalo účinkovanie samotného Ducha Svätého, ktorý vedie
Cirkev práve cez pápežov. Preto netreba sa diviť, že čoraz viac ľudí
nepovažuje Jána XXIII. za legitímneho pápeža. On vlastne začal
deštruktívnu revolúciu proti Cirkvi.

Ján-Pavol II. a židia

Hneď po svojom nelegitímnom nástupe na  pápežský trón začal
proti-kresťanské dialógy so židmi:
Všetky dole uvedené citáty sú prevzaté z  anglického vydania
vatikánskeho Osservatore Romano zo dňa 29. 4. 1985:
„15. 2. 1985 JPII. prijal delegáciu amerických židov, ktorým okrem
iného povedal:“
„Vy ste veľmi vítaní v tomto dome, ktorý ako viete je vždy
otvorený členom židovského ľudu.“

!28
 Komentár: Nie každý katolík a najmä nie tradičný katolík je takto
vítaný vo Vatikáne. Mnohým významným tradičným katolíkom alebo
biskupom, ktorí pracovali za komunizmu v  podzemí nie je dovolené
sa stretnúť s „pápežom“.
„Vy ste tu prišli osláviť 20. výročie ‚koncilového‘ dekrétu
Nostra Aetate.“
Komentár: Je čudné, keď židia oslavujú dokument Novej cirkvi.
To znamená, že tento dokument nemôže byť katolíckym.
„… na druhej strane takýto dialóg zachováva identitu týchto
náboženstiev…“
Komentár: JPII. nechce židov obrátiť na  Krista, ale naopak chce,
aby zostali židmi a to je zrada jeho apoštolského poslania.
„predovšetkým teraz existuje láska medzi nami…“
Komentár: o  akej láske tu JPII hovorí k  židom, ktorí odmietajú
Krista? Kto odmieta Syna, odmieta aj Otca.
19. 4. 1985 JPII. prijal židovskú slobodo-murársku lóžu B’nai
B’rith, kedy povedal:
„… máme byť vďační Pánovi, že veríme v neho buď ako
židia alebo ako kresťania.“
Komentár: Vraj židia majú byť povďační Bohu, že odmietajú
Krista, že sa posmievajú jeho Božstvu a  že v  talmude nenachádzajú
jedno dobré slovo o Ňom alebo o jeho svätej matke Panne Márii. Vraj
majú byť povďační za to, že sa vôbec už neriadia Starým zákonom.
Toto vyhlásenie JPII. je v totálnom rozpore s dvetisíc ročným učením
Cirkvi a je zároveň najhorším prejavom antižidovstva.
„… o našich povolaniach, či už ako kresťanov alebo ako
židov.“
Komentár: Vždy sme verili, že Boh všetkých ľudí volá ku Kristovi
a k jeho pravde a tu zrazu Boh volá aj k náboženstvu, ktoré nenávidí
Krista. Ako keby Bohu nezáležalo na Pravde o ukrižovaní jeho Syna.
Týmito výrokmi JPII. iba dokázal, že nie je ani len katolíkom
a tobôž už nie pápežom.
V roku 1980 JPII. počas svojej návštevy vo  Francúzsku prijal
„kňazské požehnanie“ v hebrejčine od vrchného rabína Kaplana. (La
Croix, 4. 6. 1980)
13. 4. 1986 JPII. navštívil synagógu v  Ríme. Počas tejto návštevy
sa JPII. choval tak, ako keby neveril v Božstvo Ježiša Krista. Objímal
!29
sa s  tými, ktorí popierajú jeho Božský pôvod a  ktorí sa aj dnes
vydávajú za nástupcov veľkňazov a farizejov, ktorí ukrižovali Krista.
Nebola to jeho prvá návšteva židovskej synagógy, lebo už
predtým, ako kardinál navštívil ju v  Krakove, kde sa zúčastnil
židovských obradov v  sobotu. Počas týchto návštev odsudzoval
„antisemitizmus“ predchádzajúcich pápežov a  celej Cirkvi. Obvinil
katolícku Cirkev zo  zodpovednosti za prenasledovanie židov za
posledné dve tisícročia.
JPII nazval židov „našimi staršími bratmi“. Niekoho, aby som
nazval bratom, musím mať spoločného otca aj matku. S  dnešnými
židmi nemáme spoločného ani Otca (lebo Otec bez Syna a  Ducha
Svätého nie je Otec) a  ani Matku (lebo oni neuznávajú ani Pannu
Máriu za našu matku ani Cirkev), takže oni nám nemôžu byť bratmi.
Dalo sa o tom hovoriť vo vzťahu k židom z čias Starého Zákona, lenže
dnešní židia sa viac riadia talmudom, než Starým Zákonom.
Ani od dnešných židov som nikdy nepočul, žeby nás považovali za
mladších bratov a  práve opak je pravdou, oni považujú svoje
náboženstvo „za úplne iné náboženstvo, než je katolícke.“
JPII. nikdy nemal odvahu povedať židom to, čo im povedali
slovenskí biskupi v roku 1942. (Katolícke noviny 26. 4. 1942):
„Tragédia židovského národa je v tom, že neuznal
Vykupiteľa a pripravil mu potupnú a hroznú smrť kríža.
Sám Vykupiteľ ronil slzy nad zatvrdilosťou židovského ľudu
a predpovedal mu rozptýlenie po celom svete. A skutočne,
po páde Jeruzalema boli židia roztrúsení po celom svete. Už
skoro 2000 rokov žijú v menších alebo vo väčších skupinách
medzi ostatnými národmi sveta. Cez túto dlhú dobu nikde
nesplynuli s iným národom, lež ostávajú osihotení, ako
cudzí živel. Svoj nepriateľský postoj voči kresťanstvu nikdy
nezmenili a aj v najnovšej dobe pri krvavom
prenasledovaní kresťanov v Rusku a v Španielsku mali
židia svoj značný podiel.
Tomu možno pripisovať, že národy občas prejavili svoju
nevôľu a roztrpčenosť proti židom aj spôsobom prehnane
prísnym a krutým, protiviacim sa kresťanskej morálke.
Aj u nás vplyv židov bol škodlivý. Za krátky čas zmocnili sa
takmer celého nášho hospodárskeho a finančného života
na škodu nášho ľudu. Nielen hospodársky, ale aj kultúrne
a mravne škodlivo pôsobili na ľud…“

!30
 Tí istí biskupi vymohli u  prezidenta Tisa zastavenie deportácie
židov zo Slovenska.
Dnešná Nová cirkev ustupuje židom vo  všetkom. Čo sa jej za to
vracia? v Oswiečime si katolíci už nemôžu ani vztýčiť kríž.

Riešenie židovskej „problematiky“

Najlepšou odpoveďou ako odstrániť antižidovstvo nachádzame
v  dokumente doktora Hoffmana (bývalého žida) „Večný návrat“,
ktorý bol uverejnený v  knihe Katolícka Cirkev a tragédia
slovenských židov v dokumentoch, z roku 1994. Je to dokument
pôvodne vydaný 10. 6. 1947, z ktorého citujem:
„… chceme pripomenúť univerzálnosť príčin židovskej
problematiky vo väčšine zemí pretrvávajúcej veky, nie raz
s osudnými dôsledkami pre židov, ktorí príchod Ježiša
Krista nevzali na vedomie a v priebehu 2000 rokov nenašli
k Nemu cestu, aby takto odčinili krivdu spáchanú dávnymi
predkami (…) Hovorme otvorene o židoch, či o tzv.
židovskej otázke. Každý z nás cíti a vie, že táto otázka je tu,
visí nám nad hlavou ako Damoklesov meč. Tým, že o nej
nehovoríme, ju neodstránime. Otázka táto vznikla
príchodom Krista (…) Každý, komu leží na srdci blaho
ľudstva (…) buduje i na základoch položených pred 20.
storočiami Kristom. V živote židov chýba tento kladný
prvok a preto bude ich život a jednanie (…) ich morálka,
náboženstvo (…) predmetom stálych sporov (…) Musíme
otvorene povedať, že i židia sa musia podrobiť zákonitosti
času a vývinu (…) z tohto povedaného vyplýva krátky
záver: židia, keď chcú skoncovať s antisemitizmom (…)
musia sa stať prv učňami, tovarišmi a potom majstrami
kresťanskej kultúry. Čiže musia asimilovať (…) a takto sa
napraví dvetisícročná krivda, takto sa vyplní veľká
vývojová medzera v živote židov (…) a len takto a nie ináč
môže byť vykorenený dvojtisícročný antisemitizmus (…)
Boli by sme zbabelci keby sme si chceli nahovoriť, že
v demokratickom štáte je lepšie a ľudskejšie o tejto pravde
mlčať. A preto budeme sa večne vracať k tejto otázke, kým
povolaní mohutným a kajúcim hlasom neoznámia: Sme
pripravení a ochotní odčiniť krivdu spáchanú predkami
pred 2000 rokmi.“

!31
 Epilóg k židom
Som presvedčený, že jednou z  krásnych fáz v  závere ľudských
dejín bude okamžik, keď úprimní židia a  ich vedenie uzná Ježiša
Krista za svojho Mesiáša a  Spasiteľa. Rád by som sa dožil tohto
okamžiku, lebo viem, že k tomu musí dôjsť. Sv. Písmo sa totiž nemôže
mýliť:
Sv. Pavol k Rimanom 11, 25 – 26: „… zatvrdnutie v Izraeli je
len dočasné, dokiaľ nevstúpi masa pohanov. Potom bude spasený
celý Izrael, ako je napísané: Príde vysloboditeľ zo Siona a od
Jakuba odvráti bezbožnosť.“
Matúš 23, 38 – 39: „Hľa, váš dom sa vám zanechá pustý. Lebo
hovorím vám: Odteraz ma už neuvidíte, kým ma neprivítate
slovami: Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!“
Veríme, že už dnes táto Božia milosť pracuje v dušiach niektorých
židov, ktorí od nás očakávajú dobrý príklad katolíka, ktorý im chce
pomôcť.

!32
 Angelo Roncalli – Ján XXIII.
Už v prechádzajúcej kapitolke sme videli, ako Ján XXIII. „upravil“
posvätné a  tradičné modlitby v  Rímskom misáli z  Veľkého Piatku.
A  nielen to, ako uvidíme siahol aj po iných posvätných dielach
v  Cirkvi, ktoré zničil alebo zdeformoval. Preto sa nemožno čudovať,
že týmito zásahmi vyslal do sveta signál, ktorý vyprovokoval otázku,
či bol legitímnym pápežom – zástupcom Krista na zemi.
Roncalli je totiž prvým „pápežom“, ktorého svet prijal za svojho.
V minulosti svet nenávidel mnohých pápežov. Veď len si spomeňme
napr. na Pia IX., keď jeho nepriatelia zaútočili ešte aj na jeho truhlu
pri  jeho pohrebe. Svet nenávidel Leva XIII., ktorý nebojácne
poukázal na  zlobu sekty slobodo-murárov. Svet a  najmä jeho
liberálna kohorta modernistov nenávidela sv. Pia X., keď odhalil
pravú tvár bludov modernizmu. Už aj ja sa pamätám na  nenávisť
sveta k  Piovi XII. Najviac ho nenávideli židia, aj napriek tomu, že
mnohým pomohol zachrániť život počas 2. svetovej vojny.
V prvých storočiach pohania vraždili pápežov, ktorých si dnes
uctíme ako mučeníkov. V  iných storočiach vládcovia bojovali
zbraňami proti katolíckym pápežom. Mohamedánske hordy sa snažili
viackrát zničiť katolícky charakter Európy a najmä pápežov.
V roku 1958 sa na „pápežský stolec“ dostal Roncalli a zrazu všetka
nenávisť sveta k  pápežstvu prestala a  naopak, celý proti-katolícky
svet začal chváliť a  obdivovať nového „pápeža“. Nastoľuje sa tu
logická otázka: Obrátil sa nekatolícky, komunistický a  nekresťanský
svet k Bohu a ku Katolíckej Cirkvi alebo zradil Ján XXIII. alebo Ján
XXIII. nebol legitímnym pápežom?
V tejto kapitolke sa pokúsim na  tú otázku zodpovedať. Opíšem
mne známe kroky, ktoré Roncalli urobil alebo učil vo  svojich
encyklikách. Tiež spomeniem niektoré jeho politické vyjadrenia
a kroky.

Ján XXIII. a sv. omša

Ján XXIII. urobil niečo, čo znamenalo naštartovanie neustálych
zmien vo  sv. omši až po jej úplné zničenie, ktorým sa budeme
podrobnejšie venovať neskoršie. On totiž zmenil Kánon sv. Omše.
Kánon sa totiž vždy považoval za nemennú časť sv. omše, tzv. obetné
pravidlo pochádzajúce od apoštolských čias. Jedno je isté, že kánon
sa nemenil najmenej 14 storočí. Každý legitímny pápež, včítane aj
tých najnemorálnejších sa neopovážili ho zmeniť. Kánon je totiž
!33
najdôležitejšia časť sv. omše, v  priebehu ktorej dochádza k  zázraku
premenenia chleba a vína na Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista. Ján
XXIII. vložil do  kánonu meno sv. Jozefa. Na  prvý pohľad celkom
nevinná vec, ale z  pohľadu naštartovania neustálych zmien, bol to
tragický omyl, ktorý viedol k zničeniu katolíckej sv. omše. Ján XXIII.
obmedzil používanie úvodného žalmu Judica me Deus ako aj
Posledného Evanjelia, čo neskoršie viedlo k  ich úplnému
odstráneniu. Zrušil Confiteor pred prijímaním veriacich a  tiež aj
niektoré žehnania vo sv. omši. Zrušil aj známe a dôležité modlitby po
svätej omši, ktoré za obrátenie Ruska a hriešnikov nariadil Lev XIII.
Či snáď sa Rusko a iní hriešnici už obrátili k Bohu?
Podľa niektorých dnešných štatistík ruská žena je priemerne
rozvedená 6 – 7 krát a  priemerne má za sebou 8 – 9 umelých
potratov.
Potom, ako Ján XXIII. začal zmenu kánonu, Pavol VI. pomocou 6-
tich protestantských „expertov“ a  slobodo-murárskeho arcibiskupa
Bugniniho zmenil aj samotné slová premenenia a  zaviedol slová,
ktoré Pán Ježiš nikdy nevyslovil. Táto zmena zneplatnila novú omšu.
Katolícky svet stratil jednotnú sv. omšu a  kvôli aj týmto zmenám
120000 kňazov opustilo kňazskú službu a  milióny veriacich odišlo
do rôznych siekt.
Toto bol výsledok naoko „nevinných“ zmien vo svätej omši, ktoré
začal „usmievavý a dobrý pápež“ Ján XXIII. Nemáme sa zúčastňovať
ani jeho tzv. omše z 1962, ktorú slúžia niektorí starší kňazi, lebo je to
nebezpečný kompromis s duchom revolúcie.

Ján XXIII. a koncil

Počas skoro dvoch tisíc rokov pápeži alebo vládcovia zvolávali
všeobecný koncil len vtedy, keď bolo potrebné rozhodnúť
o vieroučných sporoch alebo keď bolo treba odsúdiť nebezpečný blud,
ktorý ohrozoval jednotu katolíkov. Bol to Ján XXIII., ktorý zvolal
koncil bez týchto dôvodov. Práve naopak, bol to on, ktorý pri otvorení
koncilu zdôraznil, že ide o koncil, ktorý nikoho a nič neodsúdi a bude
len pastorálnym koncilom. Koncil nemal schváliť žiadnu záväznú
doktrínu. Opak sa stal pravdou. Koncil donútil katolíkov prijať novú
doktrínu o ekumenizme, o náboženskej slobode, ktoré boli v rozpore
s  tradičným učením Cirkvi. Koncil neodsúdil ani komunizmus, čo je
najväčším bludom tohto storočia. Podľa toho je jasné, že koncil bol
prefíkaným manévrom na  dosiahnutie zmeny cirkevnej doktríny

!34
a disciplíny a tým odštartoval samodeštrukciu katolicizmu v dušiach
mnohých katolíkov a aj celých katolíckych krajín.

Ján XXIII. a Montini

Už za čias pápeža Pia XII. pracoval na štátnom sekretariáte biskup
Montini, ktorý ale nezdielal dôveru pápeža. Pápež Pius XII. vedel
o jeho modernistických sklonoch a názoroch a preto ho nevymenoval
za kardinála. Ján XXIII. ho vymenoval hneď po svojom zvolení za
„pápeža“. Kardinál Montini bol neskoršie „zvolený“ za Pavla VI.,
ktorý zničil všetko, čo sa dalo v Novej cirkvi zničiť.
Keď sa ho raz novinári spýtali, či  bude pokračovať v  línii svojho
predchodcu Pia XII. Roncalli odpovedal: „Urobím presne opačne,
ako by to urobil Pius XII.“
25. 6. 1959. v encyklike Ad Cathedram Petri prvýkrát nazval
nekatolíkov oddelenými bratmi a synmi. Cirkev ich vždy nazývala
bludármi, rozkolníkmi alebo pohanmi, neveriacimi.
Fatima: Panna Mária vo Fatime žiadala, aby jej tretie tajomstvo
bolo zverejnené pápežom do roku 1960. Ján XXIII. nepočúvol Matku
Božiu, čím iba potvrdil, že sa necítil byť pápežom.
20. 12. 1960: Ján XXIII. prijal heretického anglikánskeho
„biskupa“ Fishera, ktorý bol slobodo-murárom. Ján XXIII. rovnako
začal „dialóg“ s  ďalším známym slobodo-murárom patriarchom
Athenagorasom.
1961: Ján XXIII. vo  svojej encyklike Mater et Magistra dovolil
katolíkom voliť vo voľbách komunistov a socialistov.
1962: Moskovský pravoslávny patriarcha Nikodim, o  ktorom sa
vedelo, že bol agentom KGB, bol prijatý Jánom XXIII., aby sa
zúčastnil koncilu. Ten si ale stanovil podmienku svojej účasti
na  koncile, že komunizmus nebude odsúdený. Ján XXIII. súhlasil
s touto diabolskou podmienkou.
1963: „V tomto roku napísal encykliku Pacem in Terris, v  ktorej
vyzval katolíkov ku  dialógu s  komunistami. Následkom čoho
vo  voľbách v  Taliansku viac než milión katolíkov dalo svoj hlas
komunistom.
Z tejto encykliky:
„Jeden z najdôležitejších skutkov Organizácie Spojených
Národov bola deklarácia o ľudských právach (…) ktorá
uznáva a podporuje úctu k všetkým právam a slobodám,
!35
 ktoré sú v deklarácii menované (…) Táto deklarácia
slávnostne, bez výnimky, uznáva dôstojnosť všetkých ľudí
a osôb…“
Všimnime si niektoré články tejto deklarácie:
Článok 18.: „… každý má právo zmeniť svoje
náboženstvo a šíriť ho verejne…“
Článok 19.: „… každý má právo šíriť akýkoľvek svoj
názor cez komunikačné prostriedky…“
Komentár: Žiaden katolík nemôže schvaľovať takýto bludný
dokument, ktorý vôbec nespomína práva Božie. Nikto nemá práva
odvrhnúť náboženstvo založené Boho-človekom Kristom a  nikto
nemá právo šíriť nemorálne myšlienky ovplyvňujúce deti a ľudí, ktorí
nevedia odmietnuť pokušenia. Jedna vec je, že sa môžeme rozhodnúť
zameniť naše sväté náboženstvo alebo môžeme šíriť oplzlosť
na  vlnách éteru, ale hovoriť, že máme na  to právo je blúznením. Aj
vrah by potom mohol povedať, že má právo vraždiť.
Dalo by sa spomenúť mnoho iných zmien, ktoré odštartoval Ján
XXIII. Už aj podľa tých, ktoré sme dosiaľ spomenuli, vidíme jasne, že
Ján XXIII. začal deštruktívnu revolúciu v  Cirkvi a  že vydal Novú
cirkev úhlavným nepriateľom kresťanstva. Je úplne falošným mýtom
tvrdiť, že Ján XXIII. a  najmä Ján-Pavol II. sa pričinili o  „pád“
komunizmu. Opak je pravdou: Ján XXIII., Pavol VI. a  Ján-Pavol II.
vždy podporovali socializmus, slobodo-murárstvo a  nekresťanské
náboženstvá. A  preto sa vôbec nemýlia tí verní katolíci, keď
s  presvedčením tvrdia, že Ján XXIII. nemohol byť legitímnym
katolíckym pápežom, tak ako nimi neboli ani Pavol VI.
alebo Ján-Pavol II.

Sv. Pavol, 2. list Timotejovi 4, 3: „Príde čas, keď neznesú zdravú

náuku, ale budú si zháňať učiteľov podľa svojich žiadostí, aby im
šteklili uši…“

!36
 Sviatosti
Sviatosti Cirkvi sú kanálmi Božej milosti. Bez Božej milosti by sme
nemohli dôjsť spásy. Aj náš pozemský život bez Božej milosti by bol
strašne úbohý, lebo by sme nedostávali dostatok Božieho svetla
a  naša vôľa by bola ponechaná na  našu slabosť. Človek, ktorý by
nevidel veci Božími očami a  človek bez sily vôle by bol ponechaný
napospas svojím vášňam a  poklesol by na  úroveň zvieraťa. Bez
sviatostí by nedošiel do svojho domova – do neba a práve naopak, by
si zvolil po smrti život v  pekle. Preto Pán Ježiš ustanovil 7 sviatostí.
Tieto sviatosti potrebujeme vo  všetkých dôležitých fázach ľudského
života alebo pri voľbe svojho stavu.
Cirkev vždy chránila integritu sviatostí a nedovolila, aby ich niekto
menil a deformoval a už vôbec nie, aby niekto siahol na ich podstatu,
čiže na matériu a formu sviatostí.
Po tzv. 2. vatikánskom koncile revolucionári bezdôvodne siahli aj
na podstatu všetkých sviatostí. V určitých prípadoch neváhali siahnuť
aj na  obrady pochádzajúce od apoštolských čias… Všetko to bolo
prevedené proti slávnostným výnosom mnohých pápežov alebo
koncilov.
Sv. Pius X. vo svojom liste „Ex quo“ z 26. decembra z roku 1910
píše:
„… ani Cirkev nemá právo meniť podstatu
sviatostí…“ (Denzinger 2147a).
Cirkev môže iba upravovať určité ceremónie, ktoré sa netýkajú
matérie a formy sviatostí.

Krst
Tzv. pápež Pavol VI. v  roku 1969 v  Novej cirkvi „zrušil“ staré
obrady sv. krstu a  nahradil ich novými. U  nás tieto boli uvedené
v  1972. Hneď od začiatku po ich zavedení vznikli pochybnosti
o  platnosti nového krstu, nakoľko mnohí modernistickí kňazi už
vôbec neveria v  dedičný hriech, v  existenciu zlého ducha
a v jedinečnosť a pravosť Katolíckej Cirkvi.
Dedičný hriech spochybňujú tým, že veria vo  vývojovú teóriu
vzniku človeka. Tento vývoj, podľa nich, sa vyvíjal zo  zvierat cez
viaceré páry, čiže nielen cez Adama a  Evu. Títo evolucionisti aj
spochybňujú samotnú existenciu Adama a Evy. Podľa nich Adam nie
je praotcom ľudstva a preto nie všetci ľudia zdedili Adamov hriech.

!37
 Pravosť a  jedinečnosť Katolíckej Cirkvi spochybňujú falošným
ekumenizmom, podľa ktorého je Katolícka Cirkev iba jedna
z viacerých cirkví, ktoré všetky sú prostriedkami spásy. Tak to učí tzv.
2. vatikánsky koncil. Každý už môže byť aj oficiálne svedkom krstu
v „katolíckom“ kostole.
Mnohí dnešní modernisti neveria v  existenciu diabla, lebo
z krstných obradov úplne vylúčili exorcizmus (vyhnanie diabla).
Pri novom krste sa už nepoužíva exorcizovaná soľ alebo voda.
Pomazanie olejom katechumenov je nepovinné, takže sa môže
vynechať. Tento olej doprevádzal krstenca z  moci diabla do  stavu
Božieho dieťaťa. Symbolizoval silu, čistotnosť a  zdravie duše a  tela.
Cirkev vždy používala na sväté oleje len olivový olej, ale dnešná Nová
modernistická cirkev už môže používať za matériu olejov aj hociktorý
iný rastlinný olej.
Najväčšou zradou nového krstu je úplné vylúčenie exorcizmu
z krstného obradu, čo Cirkev praktizovala skoro 2000 rokov.
Efezský koncil (431) jasne o tom hovorí:
„Deti alebo mladí (…) nepristupujú
k prameňu života (krstu) bez
predchádzajúceho vyhnania zlého
ducha…“ (Denzinger 140)
Dnešná Nová cirkev nerešpektuje túto tradíciu, v  ktorej okrem
exorcizmu vynecháva aj napr. trojnásobné dýchnutie kňaza
na krstenca, kedy krstiteľ hovorí:
„Vyjdi z neho(nej) ty nečistý duch a ustúp
Duchu Svätému (…) Zažehnávam ťa, ty
nečistý duch v mene Otca, i Syna, i Ducha
Svätého, aby si vyšiel a vzdialil sa od tohto
služobníka (…) ty prekliaty diabol (…) daj
česť Ježišovi Kristovi (…) atď.“
Ako vidíme, krstiteľ priamo vyzýva zlého ducha, aby v  mene
Ježiša Krista opustil krstenca a  toto je pravý exorcizmus. V  dnešnej
Novej cirkvi nazývajú exorcizmom toto:
„Všemohúci Bože (…) zbav toto dieťa dedičného
hriechu, urob z neho chrám svojej slávy a daj, aby
v ňom prebýval Duch Svätý.“
Toto nie je exorcizmus.

!38
 Musíme sa pýtať, prečo naši katolíci neprotestovali proti prijatiu
takéhoto okypteného a zdeformovaného obradu krstu. Snáď preto, že
modernisti už neveria v  zlého ducha? Viacerí úprimní katolíci majú
vážne pochybnosti o platnosti takéhoto krstu.

Sviatosť kňazstva
Sú platné nové biskupské vysviacky?
Veľmi významným dokumentom pontifikátu Pia XII. bola jeho
neomylná apoštolská konštitúcia „Sacramentum ordinis“ z  roku
1947, ktorú možno nájsť v  Denzingerovi pod číslom 2301 alebo
v inom vydaní pod číslom 3857.
V tejto konštitúcii Pius XII. potvrdzuje raz navždy podmienky
platnosti diakonskej, kňazskej a biskupskej vysviacky, čiže slávnostne
potvrdzuje platnú matériu a  formu tejto sviatosti. Celý dokument
jasne dosvedčuje, že ide o neomylný (ex cathedra) výrok učiteľského
úradu Cirkvi. Uvediem len časť textu:
„Božím osvietením a najvyššou apoštolskou
autoritou a neochvejnou znalosťou
vyhlasujeme (…) nariaďujeme a určujeme,
že matéria svätenia biskupského je
vkladanie rúk a forma sú slová prefácie,
z ktorých nasledujúce sú potrebné
k platnosti: DOPLŇ v TVOJOM KŇAZOVI
PLNOSŤ TVOJEJ SLUŽBY a OZDOBENÝ
ORNAMENTMI VŠETKÉHO OSLÁVENIA
POSVÄŤ HO ROSOU TVOJHO NEBESKÉHO
POMAZANIA.“
Pius XII. nezačal s novou formou tejto sviatosti, on len definitívne
a slávnostne potvrdil to, čo vždy bolo formou biskupskej vysviacky.
Keď prišiel Montini (Pavol VI.), túto neomylnú formu úplne zničil
a vygumoval. Nahradil ju touto „formou“:
„A teraz zošli na tohto vyvoleného služobníka tú silu, ktorá
pochádza od teba, Ducha zvrchovanej moci…“
Touto radikálnou zmenou Pavol VI. iba potvrdil, že nebol
legitímnym pápežom, lebo ani legitímny pápež nemôže zmeniť
podstatu sviatostí, čiže matériu a formu.
Je tiež zaujímavé uviesť dôvody, ktoré viedli Pavla VI. k  zmene
formy biskupskej vysviacky.:

!39
 „… uznali sme za dobré nanovo použiť konsekračnú formu
zo starých prameňov, ktorá sa nachádza v tzv. apoštolskej
tradícii Hyppolita Rímskeho…“
Je to až neuveriteľné, že Pavol VI. preberá túto formu od prvého
neplatného pápeža, čiže od schizmatika Hyppolita, ktorý odmietol
uznať legitímneho pápeža sv. Kalixta.
Pavol VI. okrem toho, že zničil podstatu vysviacky odstránil
z  obradu aj mnohé závažné otázky, ktoré svätiteľ kladie kandidátovi
na  biskupský úrad, ako sú napríklad: „Veríš, že Svätá, katolícka
a apoštolská Cirkev je jedinou pravou Cirkvou…?“ Alebo:
„Odsudzuješ všetky bludy, ktoré boli spáchané proti tejto Svätej
katolíckej Cirkvi?“ a iné.
Ján XXIII. a  Pavol VI. zrušili tiež proti-modernistickú prísahu
povinne nariadenú sv. pápežom Piom X. pred každou biskupskou
vysviackou alebo pred preberaním dôležitejšieho cirkevného úradu.
Uzáver: Nové biskupské vysviacky sú neplatné, a keď
biskupi nie sú biskupmi, ani „kňazi“ nimi „vysvätení“ nie sú
kňazmi. Potom nemáme platnú spoveď, birmovku, sv.
omšu a nemáme ani posledné pomazanie. Ani väčšieho
trestu si za naše hriechy neviem predstaviť. Všetci musíme
konať pokánie a zostať verní tradičným obradom, aby sme
zostali katolíkmi.

Birmovka
Aj táto významná sviatosť bola zdeformovaná v  neprospech
katolíkov, ktorí by chceli z nej čerpať silu a dary Ducha Svätého. Túto
výzbroj Ducha Svätého potrebujeme, lebo veríme, že birmovkou sa
stávame Kristovými vojakmi. Nová cirkev, už nehovorí o  vojakovi
Krista vôbec. Podľa tradičného učenia bojujeme proti diablovi a jeho
pomocníkom na zemi. Nová cirkev už nebojuje proti nikomu, lebo by
to bolo neekumenické a  už neverí v  žiadnych nepriateľov Krista
a  jeho Cirkvi. Preto z  obradov bol vynechaný ten symbolický úder
na líce, ktorý symbolizoval, že opravdivý katolík bude dostávať údery
od hriešneho sveta, proti ktorým bude bojovať duchovnými
zbraňami.
Avšak nebol vynechaný len tento symbolický úder, ale aj samotná
podstata sviatosti bola zničená, totiž matéria a forma tejto sviatosti.
Tak ako som už pri krste spomenul, že vždy bol platnou matériou
pre sväté oleje olivový olej, ktorý sa používa pre sv. krizmu.
!40
 Sv. krizma je olej používaný aj pri  birmovke. Nová cirkev dnes
povoľuje už aj olej z inej rastliny než je oliva. Snáď Nová cirkev je už
tak chudobná, že sa nevie postarať o olivový olej pre všetkých svojich
„biskupov“? Alebo im ide o  zničenie posvätnej tradície za každú
cenu?
Najvážnejší zásah bol prevedený proti podstate tejto sviatosti,
proti forme sviatosti. Túto formu, čiže slová, ktoré vyslovuje biskup
pri  udeľovaní sviatosti Cirkev používa od konca 12. storočia. Túto
formu slávnostne potvrdil Ekumenický koncil vo  Florencii v  roku
1439. (Denz. 697 alebo 1317) a zneje takto:
„Znakom kríža ťa označujem a krizmou
spásy ťa posilňujem.

V mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého.“
Modernistická Nová cirkev ich nahradila týmito slovami:
„Prijmi znak daru Ducha Svätého.“
Podľa Pavla VI. nová forma sa mala podobať byzantskej forme, ale
aj tá je iná.
Kto tu klame koho? Boh sa ale nedá oklamať. Keď si uvážime, že
noví „biskupi“ nie sú biskupi, tak ani „birmovka“ nie je birmovka.

Posledné pomazanie
Modernistom v  Novej cirkvi sa podarilo túto sviatosť dôkladne
zničiť. Ani len pomenovanie neostalo to isté, lebo oni to nazývajú
Pomazanie chorých. Z toho vyplýva aj iný zmysel. V Katolíckej Cirkvi
sa táto sviatosť udeľovala len vo  vážnej chorobe, ktorá ohrozovala
život človeka. Zatiaľ čo pomazanie v  Novej cirkvi sa môže udeliť aj
chorým mimo nebezpečia smrti. Podľa tradičného učenia Cirkvi
hlavným zmyslom tejto sviatosti bolo prijatie milosti, ktorá má
pomôcť zomierajúcemu človekovi v  rozhodujúcom zápase s  diablom
v  hodine svojej smrti. Aby takto posilnený neprestal dôverovať
v  Božie milosrdenstvo, aby sa mu odpustili hriechy a  ak je to Božia
vôľa, aby sa mohol uzdraviť. Čiže, ako vidíme v katolíckom obrade sa
kladie dôraz na  uzdravenie duše, odpustenie hriechov, zatiaľ čo
v  obrade Novej cirkvi sa dôraz kladie na  uzdravenie tela. Toto je
veľmi vážny odklon od katolíckeho úmyslu a to môže zneplatniť túto
sviatosť.
Môžeme to dokumentovať na  obidvoch formách. Tradičná
katolícka forma tejto sviatosti bola slávnostne kodifikovaná

!41
na Florentskom a Tridentskom všeobecnom koncile. (Denzinger
700, 908 alebo 1324 a 1695). Forma je táto:
„Skrze toto sväté pomazanie a pre svoje
láskavé milosrdenstvo NECH TI ODPUSTÍ
PÁN, čokoľvek si sa očami (sluchom,
čuchom, chuťou a hovorom, dotykom,
chôdzou) previnil. Amen.“
Nová forma modernistickej Novej cirkvi určená Pavlom VI. je
táto:
„Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé
milosrdenstvo nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého.
A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo
posilní.“
Ako vidíme najdôležitejšie slová „NECH TI ODPUSTÍ PÁN“ sú
vynechané a preto táto sviatosť je neplatná.
Tridentský koncil (Denz. 928 alebo 1718):
„Kto by povedal, že obrad Posledného pomazania (…) by
sa mal zmeniť (…) nech je prekliaty!“
Vždy len biskup mohol žehnať olej pre chorých. Svätá Stolica iba
výnimočne povoľovala kňazom fakultu na  žehnanie tohto oleja,
v Novej cirkvi môže to robiť každý kňaz.
Cirkev tradične maže 5 miest na  tele, dnes to Nová cirkev
zredukovala iba na čelo a ruky.
Komentár: Beda zomierajúcim v  Novej cirkvi dnes. Tí, čo sa
nestihli dobre vyspovedať alebo urobiť akt dokonalej ľútosti, nové
pomazanie chorých im hriechy neodpustí.

Manželstvo
Ani Sviatosť manželstva neostala na  pokoji. Len v  USA sa dnes
ročne anuluje okolo 60000 manželstiev, to znamená, že takéto
manželstvo sa vyhlási za neplatné od začiatku. V  90% týchto
prípadoch ide o obyčajný rozvod, lebo partneri sa môžu znova oženiť
alebo vydať. Chudák Henrich VIII. bol by dnes dostal anuláciu svojho
manželstva a  nebol by založil anglikánov. A  sv. Tomáš Mórus by
nebol mučeníkom atď. Masové udeľovanie týchto „rozvodov“ je
hrubé porušenie Božieho zákona: „Nescudzoložíš!“. Pápež Urban II.
odmietol udeliť Filipovi I. rozvod, ako aj Inocent III. to odmietol
Filipovi II. Klement VII. odmietol rozvod Napoleonovi atď.
!42
 Veľký zásah sa urobil do zmiešaných manželstiev, medzi katolíkmi
a nekatolíkmi. V Katolíckej Cirkvi katolík nesmel uzavrieť manželstvo
s nekatolíkom. Bola to cirkevná prekážka. Ak bol na to vážny dôvod,
tak ordinár mohol udeliť dišpenz na  uzavretie takéhoto manželstva.
Mnohí biskupi ho neudeľovali, lebo si uvedomovali, že takéto
manželstvo vo  väčšine prípadov viedlo k  ochabnutiu viery
u  katolíckeho partnera a  k veľkej náboženskej ľahostajnosti u  ich
detí.
Dnes v Novej cirkvi už to nie je problémom a takéto manželstvo sa
môže uzatvoriť už aj v nekatolíckom chráme alebo stačí len na úrade.
V  Katolíckej Cirkvi nekatolík musí pred manželstvom s  katolíkom
podpísať tzv. reverz, v  ktorom sa zaväzuje, že deti nechá pokrstiť
a  vychovať v  katolíckej viere. Dnes v  Novej cirkvi už môže deti
vychovávať podľa svojho nekatolíckeho svedomia.
Podľa modernistickej sekty pod vedením Jána-Pavla II. sa
odporúča takýmto zmiešaným partnerom chodiť raz do „katolíckeho“
a  raz do  nekatolíckeho, aby nekatolík nebol snáď urazený. Deti
z takéhoto manželstva väčšinou úplne odpadnú od viery v Boha.
Komentár: Ako sa mohol Duch Svätý tak hrozne mýliť po dobu
skoro 2000 rokov, keď teraz odvoláva všetko to, čo pred tým v Cirkvi
zakazoval? Som presvedčený, že niekto iný sa tu mýli a  nie Duch
Svätý.
Naši slovenskí katolíci si myslia, že pápež môže všetko v Cirkvi
zmeniť. Nie je to pravda, lebo podľa 1.vatikánskeho koncilu „pápež
nemôže učiť novú doktrínu, ale má pomocou Ducha
Svätého strážiť poklad viery…“ (Denz. 1836)
Iba nepraví a  falošní pápeži môžu takto bezohľadne meniť
katolícku disciplínu a  doktrínu. Takéto vážne porušenie katolíckej
disciplíny iba dokazuje, že Nová cirkev sa neprávom nazýva
katolíckou.

Svätá omša
Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú.
(Mat. 24, 34)
Áno, slová nášho Spasiteľa boli vyslovené pre nás, pre naše časné
a  večné blaho. Jeho slová sú našou oporou a  svetlom. V  nich
nachádzame zmysel nášho života. Slová nášho Spasiteľa máme
zachované v  Evanjeliách, ktorých prepisovanie z  pokolenia
na  pokolenie bolo tak prenášané, aby prepisovatelia alebo
!43
prekladatelia zachovali čo najvernejšie pôvodné slová. Preto
Katolícka Cirkev pod trestom vylúčenia z Cirkvi zakazovala prekladať,
tlačiť a  rozširovať Sv. Písmo bez tejto presnosti a  hodnovernosti.
Cirkev si nesmierne vždy vážila slová Božie.
Všetky Spasiteľove slová sú slová života, ale sú aj také jeho slová,
ktoré nám jeho Božský život priamo sprostredkúvajú. Sú to tie slová,
ktoré Pán Ježiš prehovoril pri  poslednej večeri a  ktorými premenil
chlieb a víno na svoje Telo a Krv. Svätá Cirkev, pod vedením Ducha
Svätého vybrala tieto slová z evanjelií a každý platne vysvätený kňaz
ich vyslovuje pri  premieňaní. Tieto slová si Cirkev váži ako
najsvätejšie ktoré máme. Týmito slovami každý kňaz a biskup zvoláva
Všemohúceho Boho-človeka Ježiša Krista z  nebies na  oltár. Preto
nikomu z  úprimných katolíkov sa ani vo  sne neprisnilo ich zmeniť
a zdeformovať. Bolo to niečo nemysliteľné.
A tu zrazu v roku 1970 Pavol VI. tieto slová pri slúžení Novej omše
v ľudovom jazyku nielen že porozhadzoval a niektoré vynechal, ale aj
svätokrádežne zmenil. Zmeniť slová samotného Boha, znamenalo
urobiť z  neho klamára a  to znamená zneplatnenie samotnej omše
v Novej cirkvi.
Okrem toho sa uzákonili aj mnohé ďalšie deformácie Katolíckej
sv. omše, ktoré predchádzajúci pápeži prísne trestali vylúčením
z Cirkvi. Žiaľbohu, diabol na prevedenie týchto deštruktívnych zmien
v  omši vystihol dobu, keď väčšina katolíkov sa viac nadchýnala
hospodárskymi „zázrakmi“ Západu než tomu najväčšiemu Zázraku,
ktorý sa odohráva na oltári.
Pozrime sa na slová premenenia podľa dokumentov Cirkvi:
Florentský koncil za pápeža Eugénia v roku 1441. (Denz. 715
alebo 1352):
„Svätá Rímska Cirkev učením a autoritou
apoštolov potvrdzuje, že pri premenení vína
sa používa táto forma: LEBO TOTO JE
KALICH MOJEJ KRVI, NOVÉHO
A VEČNÉHO ZÁKONA, TAJOMSTVO
VIERY, KTORÁ SA VYLIEVA ZA VÁS A ZA
MNOHÝCH NA ODPUSTENIE HRIECHOV.“
Pápež Inocent III. v  „Cum Marthae circa“ z  roku 1202.
(Denz. 415 alebo 783):
„Slová premenenia, ktoré nachádzame
v Kánone, včítane TAJOMSTVO VIERY,
!44
 veríme, že apoštoli ich prevzali od Krista
a ich nasledovníci od nich.“
Svätý pápež Pius V. v Rímskom katechizme z roku 1566:
„Pevne veríme, že forma premenenia vína
pozostáva z týchto slov: LEBO TOTO JE
KALICH MOJEJ KRVI, NOVÉHO
A VEČNÉHO ZÁKONA, TAJOMSTVO
VIERY, KTORÁ SA VYLIEVA ZA VÁS A ZA
MNOHÝCH NA ODPUSTENIE HRIECHOV.
… slová ZA VÁS A ZA MNOHÝCH boli
prevzaté od Matúša a Lukáša a boli spojené
Katolíckou Cirkvou pod vedením Ducha
Svätého…
A preto sa nemohli použiť slová ZA VÁS
A VŠETKÝCH pretože tu sa hovorí iba o ovocí
utrpenia nášho Pána…“
Dnešní modernistickí deformátori v  Novej cirkvi používajú
v našich kostoloch tieto slová „premenenia“:
„TOTO JE KALICH MOJEJ KRVI, KTORÁ SA VYLIEVA ZA
VÁS I ZA VŠETKÝCH NA ODPUSTENIE HRIECHOV. JE
TO KRV NOVEJ a VEČNEJ ZMLUVY.“
Podľa tejto formy sa „upravilo“ aj Sv. Písmo v najnovšom vydaní
Spolku Sv. Vojtecha., čo je hrubý zásah do  týchto posvätných kníh.
Ani jedna protestantská sekta sa neodvážila takto „upravovať“ slová
nášho Spasiteľa vo  Sv. Písme. Môžete si to overiť vo  všetkých
slovenských prekladoch Sv. Písma z minulosti.
Pokračujem znova z Rímskeho katechizmu sv. Pia V.:
„Forma sviatostí (čiže aj slová premenenia vína)
je tak definitívna, že aj malá odchýlka od nej
ZNEPLATŇUJE sviatosti.“
Na začiatku každého kňazského omšového misála bola povinne
vytlačená bula sv. Pia V. „Quo primum“ z roku 1570, v ktorej mimo
iného sa zdôrazňuje:
„Kto by sa odvážil konať proti tomuto
misálu (čiže kto by chcel zmeniť tridentskú sv.
omšu) nech na ňom spočinie hnev
Všemohúceho Boha i apoštolov Petra
a Pavla.“

!45
 S bolesťou teda musíme konštatovať, že Nová cirkev pod vedením
Pavla VI. a  Jána-Pavla II. absolútne a  svätokrádežne ignoruje tieto
slávnostné a neomylné výroky učiteľského úradu Cirkvi. Napr.:
• Tridentský koncil, Pius IV. 1562.(Denz. 956 alebo
1759 ):
„Kto povie, že omša by mala byť slúžená iba
v reči ľudu (…) nech je vylúčený z Cirkvi!“
• Tridentský koncil, Pius IV. 1566. (Denzinger 956 alebo
1759 ):
„Kto povie, že Kánon a slová premenenia by
sa mali vyslovovať nahlas (…) nech je
vylúčený z Cirkvi!“
• Tridentský koncil, Július III. 1551. (Denz. 881):
„Čo sa týka sv. prijímania, vždy bol zvykom
v Cirkvi, že laici prijímali od kňazov (…)
a toto je zvyk zachovaný od apoštolských
čias.“ vo výnimočných prípadoch aj diakoni môžu
to robiť.
• Pius VI. v  „Auctorem fidei“ z  roku 1794. (Denz. 1533
alebo 2633):
„Je bludom tvrdiť, že obrady liturgie by sa
mali zjednodušiť a mali by sa vyjadrovať
v reči ľudu (…) je to urážkou zbožného
človeka a vyhovuje bludárom
a rozkolníkom.“
• Pius XII. v  „Mediator Dei“ z  roku 1947. (Denz. par. č.
58):
„Je teda nutné prísne zavrhnúť opovážlivý
pokus tých, ktorí zavádzajú nové liturgické
zvyklosti (…) Takto sa s bolesťou
dozvedáme, že (…) nechýbajú takí, ktorí
pri slúžení omše používajú ľudový jazyk.“
Z tej istej encykliky, par. č. 59:
„Používanie latinského jazyka je zrejme
krásnym znamením a účinnou ochranou
proti akémukoľvek porušeniu čistoty
náuky.“
• Alebo par. č. 61:

!46
 „Nie je na správnej ceste ten, kto chce dať
oltáru tvar stola a kto chce odstrániť čiernu
farbu z liturgie.“
• Cirkevný zákonník (CIC) z roku 1917, kánon č. 813:
„Žena nech nemá prístup k oltáru.“
Kňazský misál, Sv. Alfonz Liquori a mnohí svätí
teológovia jednoznačne tvrdia, že kto zmení význam
konsekračných slov pri premenení alebo ich vynechá,
alebo skráti, NEVYSLUHUJE SVIATOSŤ, čiže omša je
neplatná.
Dnešná Nová cirkev v  praxi skoro vo  všetkom koná proti
horeuvedeným dokumentom Cirkvi a tým koná nielen proti skoro 18
storočiam dlhej tradície, ale koná aj proti vlastnému 2. vatikánskemu
koncilu, ktorý v  dekréte o  liturgii Sacrosanctum Concilium hovorí
v  par. č. 4.: „… Svätá Matka Cirkev má všetky obrady za
rovnoprávne a rovnako dôstojné a CHCE ICH AJ NAĎALEJ
ZACHOVAŤ…“
alebo par. č. 36: „1.V latinských obradoch NECH SA ZACHOVÁ
POUŽÍVANIE LATINSKÉHO JAZYKA…“
ČIŽE NIE JE PRAVDA, ŽE KONCIL NARIADIL
ZAVEDENIE NOVEJ OMŠE.
Po koncile sa nepriatelia Cirkvi zmocnili Kongregácie pre liturgiu
vo  Vatikáne na  čele s  arcibiskupom Bugninim, ktorý bol aktívnym
členom slobodo-murárskej lóže. Tomu sa podarilo zaviesť
zdeformovanú neplatnú novú omšu do Novej cirkvi. Pavol VI. keď sa
dozvedel o  slobodomurárstve arcibiskupa poslal ho do  Turecka, ale
už nemal odvahu alebo ani nechcel zrušiť Novú omšu, čím iba
dokázal, že nebol platným pápežom.
Nová cirkev skoro úplne vytlačila latinčinu z  liturgie a  tým
zasadila silný úder oficiálnemu jazyku Katolíckej Cirkvi. Zato ale
všetci sa usilovne učia angličtinu. Latinčina zjednocovala celú Cirkev
a  spájala nás s  Cirkvou z  prvých storočí. Aj experiment sv. Cyrila
a  Metoda bol pápežmi neskoršie zakázaný pre národnostné
a politické problémy. Aj dnes na Južnom Slovensku alebo v Poľsku sa
hádajú v akom jazyku sa má slúžiť omša.
Mimochodom bol to dnešný „pápež“, keď ešte bol biskupom
v  Krakove, ktorý vylučoval z  Cirkvi slovenských kňazov, keď chceli
slúžiť omšu v slovenčine.
(Slovák v Amerike, 12. 11. 1969)
!47
 Rečou ľudu sa vytratilo aj to mysteriózne, čo latina prináša.
Kánon je najintímnejšia chvíľa kňaza, keď sa rozpráva so  svojím
Majstrom, a preto sa ju modlí tichším hlasom. Každý chrám mal dve
časti, svätyňu a  časť pre veriacich. Do  svätyne majú prístup počas
liturgie iba služobníci oltára. Svätyňa bola tým posvätným miestom,
kde v  strede oltára v  bohostánku prebýva vo  dne v  noci Pán Ježiš.
Kňazi pri  slúžení sv. omše boli obrátení k  Bohu, zatiaľ čo v  Novej
omši sa otočili k  Nemu zadkom alebo dali Ho do  kúta. Je smutné
vidieť opustené krásne oltáre v  našich kostoloch, na  ktorých sa
nesmie slúžiť omša, ale kňaz obrátený svojim zadkom k  oltáru musí
slúžiť omšu na  stole. Ešte šťastie, že v  Novej cirkvi v  bohostánku
neprebýva sviatostný Spasiteľ. Nová cirkev odstránila latinčinu,
kazateľnice, oltáre (niekde ich úplne vyhodili von), zábradlie,
pri ktorom ľudia po kľakačky prijímali Telo Božie. Dnes prijímajú po
stojačky. vo Fatime aj anjel z neba si kľakol pred Hostiou. Lenže, čo
je vážnejšie, že Nová cirkev vyhodila z  Novej omše všetky modlitby,
ktoré spomínajú Najsvätejšiu Trojicu, ako keby sa nechceli priznať
k  nášmu Bohu, ktorého meno je práve Najsvätejšia Trojica. To
ponechali iba na  sviatok Najsv. Trojice. Prijímanie rozdávajú
nevysvätení muži a  ženy a  dáva sa do  ruky. Dievčatá a  ženy slúžia
pri  stole, čítaním a  rozdávaním „prijímania“. Sú aj miništrantkami
a  preto chlapci už nemajú záujem, čo ich môže odradiť aj od
kňazského povolania.
Z Novej omše sa vytratilo posvätné ticho, lebo kňazi musia všetko
recitovať nahlas. Úplne sa zvrátili liturgické pravidlá Cirkvi ohľadom
hudby. Dnes existujú rôzne „omše“: rockové, jazzové, polkové,
charizmatické, s  gitarou atď. Používajú sa také hudobné nástroje,
ktoré Cirkev vždy zakazovala. Tlieska sa rukami pri  kázňach alebo
iných prednáškach v kostole.
Máme k  dispozícii video-dokumenty o  omšiach Jána-Pavla II.
na  svojich cestách po svete. V  Miami na  Floride pred jeho omšou
okolo stola tancovali polooblečené dámy erotický tanec. V  New-
Orleanse mu počas omše vyhrávala jazzová kapela. V  Novej Guinee
v  Papue počas jeho omše čítala čítania 18 ročná polonahá
vysokoškoláčka, s úplne obnaženými prsiami. V Indii mu počas omše
hinduistická kňažka udelila na  čelo znak sexuálnej bohyne Šivy.
V  Manague v  Nicarague mu sandinisti počas omše vykrikovali
marxistické heslá. JPII. často udeľuje prijímanie do  ruky. Tzv.
liturgický tanec je súčasťou mnohých omší v  USA, Kanade,
Francúzsku a  inde. Nie raz sa v  USA „celebrovala“ tzv. klaunovská
omša, kedy kňaz a  jeho miništrantky (často rehoľné sestry) sú
!48
oblečené za klaunov spolu aj s  typickým klaunovským nosom
na  gumičke. Nová cirkev má pestrý výber omší: detské, kajúcne,
charizmatické, revolučné, kedy kňaz má na  oltári guľomet a  pušku,
lebo po omši ide znova medzi partizánov bojovať proti bohatým. Sú
omše športové, kde dievčatá s  minitrenírkami čítajú a  rozdávajú
prijímanie.
V Cincinati biskup Bernardin dovolil miesto chleba používať
koláč. V  Toronte miesto vína používali coca-colu. Dalo by sa ešte
hodne písať o  Novej omši, ale na  to by nestačil rozsah tejto knižky.
Jedno je ale isté, že Nová cirkev podporuje totálnu anarchiu vo svojej
liturgii a to so súhlasom Jána-Pavla II. To, že Nová cirkev nedokáže
túto anarchiu zastaviť, iba svedčí, že tu nejde ani o platnú omšu a ani
o Katolícku Cirkev.
Verím, že raz znova budeme mať legitimného pápeža, ktorý zakáže
Nové omše a rozpustí Novú cirkev. V Novej cirkvi aj napriek niekde
plným kostolom dochádza k  degenerácii katolíckeho života a  k
ochladnutiu lásky medzi ľuďmi, ktorí možno sedia v  jednej lavici
v kostole. Veď toľko nenávisti medzi veriacimi ešte nikdy nebolo.
Jedinou záchranou nás všetkých je vrátiť sa k tej sv.
omši, ktorú slúžili alebo sa jej zúčastňovali všetci svätí,
mučeníci a vyznávači Cirkvi. Máme odmietnuť Novú omšu,
ktorá iba zvoláva Boží trest na celé ľudstvo.

Ide skutošne iba o zlý preklad?

(dodatok 2006)
Keď sme v  70-tych rokoch dostali z  Ríma „Novú omšu“ boli sme
nemilo prekvapení zlým prekladom najcennejších slov, ktoré máme
v Katolíckej cirkvi. Ide o slová premenenia vína na Najcennejšiu Krv
Nášho Pána Ježiša Krista.
Sú to tieto slová: „LEBO TOTO JE KALICH MOJEJ KRVI,
NOVÉHO a VEČNÉHO ZÁKONA, TAJOMSTVO VIERY, KTORÁ
BUDE VYLIATA ZA VÁS a ZA MNOHÝCH NA ODPUSTENIE
HRIECHOV.“
Aj žiakovi elementárnej latinčiny bolo zrejmé, že latinské slová
pro multis sa môžu preložiť iba ako za mnohých a  nie ako to
máme v  Novej omši za všetkých. V  slovenčine, češtine, angličtine
a  v  iných jazykoch sú to dva významovo rozdielne výrazy. Keďže
v  slovách premenenia nemožno meniť význam slov Pána Ježiša,
!49
nakoľko by to vážne spochybnilo platnosť premenenia a  to je vážny
zásah do sviatostného života Cirkvi. Keď sme sa pýtali „odborníkov“
v Novej cirkvi na dôvod zmeny prekladu, tí nás veľmi lacno odbili, že
2000 rokov Cirkev zle prekladala slová pro multis, ktoré vlastne
znamenajú za všetkých a  nie za mnohých. Lenže to by potom
znamenalo, že všetci uzavreli Novú zmluvu s  Pánom Ježišom, že
všetkým budú odpustené hriechy a v konečnom dôsledku všetci budú
spasení. Tento zmenený postoj k  slovám Pána Ježiša vedie
k ekumenizmu a synkretizmu rôznych náboženstiev a siekt.
Podobne to učil sv. Pius V. v Rímskom katechizme, keď povedal,
že slová pro multis sa nesmú prekladať ako za všetkých, nakoľko
tieto slová vyjadrujú iba ovocie utrpenia nášho Pána.
Preto námietka modernistov, že uvedené slová sa majú prekladať
ako za všetkých vôbec neobstojí. Pri  poslednej večeri Pán uzavrel
Novú Zmluvu s  ľudstvom a  vieme veľmi dobre, že Novú Zmluvu
neuzavreli všetci ľudia, ale iba mnohí. Náš Pán zomrel za všetkých
ľudí, ale nie všetkým bolo a  bude odpustené, nakoľko len mnohí
chcú vážne plniť podmienky Novej Zmluvy. Sú aj nešťastné duše,
ktoré odmietajú Božiu lásku a ktoré odmietajú Pána Ježiša Krista.
Máme vo sv. Písme aj iné vety, ktoré nám lepšie
objasnia, či všetkým alebo iba mnohým bude odpustené?
Skúsme sa lepšie pozrieť na sv. Písmo:
Matúš 20, 28: „Ako ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať,
ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých.“ Aj tu vidíme,
že ide o mnohých a nie o všetkých, takže neobstoja zmenené slová
pri  premenení. Aj tu Písmo hovorí o  ovocí Vykúpenia, tak ako to
učila Cirkev.
Ján 17, 9: „Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých
si mi dal, lebo sú tvoji.“
Tu vidíme, že Pán Ježiš sa nemodlí za ľudí, ktorí ho odmietajú
a ktorí chcú zotrvať v hriechu. Modlí sa za tých mnohých, ktorí ho
prijali za svojho Spasiteľa.
List Židom 2, 10: „Veď sa patrilo, aby ten, pre ktorého je
všetko a skrze ktorého je všetko, ktorý priviedol mnoho synov
do slávy, zdokonalil pôvodcu ich spásy utrpením.“
Aj tu učí sv. Pavol, že Pán priviedol mnohých a nie všetkých ľudí
do slávy.

!50
 List Židom 9, 28: „Tak aj Kristus: raz sa obetoval, aby sňal
hriechy mnohých, a druhý raz sa zjaví – bez hriechu – na spásu
tým, čo ho očakávajú.“
Aj slová premenenia jasne naznačujú, že mnohým a nie všetkým
budú hriechy odpustené.
Nesprávny preklad konsekračných slov zneplatnil
samotnú konsekráciu, čiže niet sv. omši v chrámoch Novus
ordo. Niet väčšej tragédie pre celé ľudstvo. Pán Ježiš sa
obetuje vo sv. omši iba v skupinkách tzv. tradičných
katolíkov, ktorí zachovávajú katolícku vieru a neporušené
sviatosti.

!51
 Náboženská „sloboda“

pomätenosť Novej cirkvi
Mnohí katolíci lamentujú nad dobou, v ktorej žijeme. Právom ich
bolí, že zločinnosť, rozvodovosť, drogy a iné zlá stúpajú. Medzi ľuďmi
sa vzájomné medziľudské vzťahy ochladzujú a šíri sa nenávisť, závisť
a  osočovania. Odkiaľ to prichádza? Je to produkt tzv. slobody,
v  ktorej žijeme, keď každý si robí a  myslí ako chce, bez ohľadu
na dopad svojich myšlienok a skutkov. Televízne stanice sa pretekajú
v  šírení zloby a  nečistoty. Najviac sa to dotýka našej mládeže, ktorá
nechce zostať „pozadu“. Novej cirkvi sa podarilo zničiť sviatosti a tak
ľudia sú ponechaní na svoje chabé sily. Na scéne sa objavujú všelijakí
moderní liečitelia a proroci, ktorí kážu svoje bludy v našich mestách,
dedinách a  na TV obrazovkách. Prichádzajú k  nám rôzni guru –
učitelia z  Ázie, moonisti, jehovisti, reikisti, atď. Títo všetci
nachádzajú u  nás svojich prívržencov. Podľa dnešnej demokracie je
dovolené verejne hlásať všetky možné hlúposti a bludy, nevynímajúc
aj tie, ktoré hlboko urážajú nášho Pána Boha. Totiž každý človek má
vraj právo na  slobodu prejavu a  má právo vybrať si akékoľvek
náboženstvo. To, že to hlása dnešná demokracia, ktorá je ovocím
francúzskej revolúcie namierenej predovšetkým proti Katolíckej
Cirkvi, by sme sa ani tak nečudovali. Lenže, a to je hroznou pravdou,
túto „slobodu“ oficiálne hlása Nová cirkev, v  dokumentoch tzv. 2.
vatikánskeho koncilu a  pod vedením tzv. pápežov. Títo všetci
odzbrojili a  podviedli väčšiu časť Cirkvi. Len malé skupinky
tradičných katolíkov sa nedali podviesť a zostali verné učeniu Cirkvi.

O čo tu ide?
Tzv. 2. vatikánsky koncil riešil otázku, či človek má právo na tzv.
náboženskú slobodu, to znamená či  môže si vybrať náboženstvo
podľa svojho výberu a  či musí hľadať a  prijať náboženstvo založené
Boho-človekom Ježišom Kristom? Tiež sa riešila otázka, či spoločnosť
môže postihnúť trestom alebo zabrániť človekovi v  prípade, že si
vyberie „svoje“ náboženstvo a  bude hlásať „pravdy“ svojho
náboženstva. Či  má spoločnosť dať rovnakú slobodu pre každé
náboženské spoločenstvo alebo kult. Či  túto slobodu budú mať
garantovanú aj ľudia, ktorí vôbec nehľadajú pravdu atď.
Dnes na scéne vidíme rôzne náboženstvá, ktoré si navzájom veľmi
protirečia a mnohé sú protikresťanské. Napr. jedno náboženstvo verí,
že Ježiš Kristus je Boh, zatiaľ čo iné tvrdí, že On bol podvodníkom.
Jedno náboženstvo tvrdí, že v  Eucharistii je prítomný Pán Ježiš,
!52
zatiaľ čo iné tvrdí, že to je diabolský podvod. Zase iné náboženstvo sa
klania diablovi alebo hadovi. Jedno náboženstvo povoľuje žene potrat
alebo manželský rozvod, zatiaľ čo iné to považuje za zločin. Ateisti
popierajú Božiu existenciu, zatiaľ čo mystici sa tešia Božej
prítomnosti vo svojej duši, atď.
Vráťme sa do  obdobia pred tzv. 2. vatikánskym koncilom. Vtedy
vo  svete sme mali v  časti Európy, v  celej Latinskej Amerike,
vo Filipínach a inde katolícke štáty. V dávnejšej minulosti to bola aj
Rakúsko-Uhorská monarchia a aj prvá Slovenská republika. Ako tieto
katolícke štáty riešili hore uvedené problémy?
Tieto katolícke štáty alebo monarchie sa vo  svojej politike riadili
učením jedinej pravej Cirkvi, založenej Boho-človekom Ježišom
Kristom. Cirkev a  tieto štáty vždy verili, že Ježiš Kristus je Kráľom,
ktorý má vládnuť aj v  celej spoločnosti a  štát má byť podriadený
Cirkvi, pretože večná spása jeho obyvateľov je dôležitejšia než ich
časné blaho. A  preto nebolo dovolené šíriť verejne myšlienky, ktoré
znevažovali dôstojnosť Božiu, alebo šírili nemorálne myšlienky
a  podnety. Katolícky štát verejne nepodporoval žiadne nekatolícke
náboženstvo. Kvôli verejnému poriadku avšak toleroval aj
nekatolíkov, ktorí mohli len súkromne sa starať o  svojich členov.
Nebolo mysliteľné, aby sa verejne šírila pornografia, homosexualita
alebo sloboda prejavu namierená proti Katolíckej Cirkvi. Všetky
protikatolícke hnutia, ako napr. komunistická strana alebo slobodo-
murárske lóže boli zakázané. Ateizmus bol považovaný za zločin proti
spoločnosti. Neexistoval rozvod alebo potrat v  nemocnici. Všetky
väčšie cirkevné sviatky boli i  zároveň aj štátnymi sviatkami. Vládca
alebo prezident bol veriacim katolíkom. Títo aj šírili Kristovo učenie.
Napr. Ecuádor bol zasvätený Božskému Srdcu samotným
prezidentom Gracia Morenom v  r. 1874. Toto zasvätenie schválil aj
parlament tejto krajiny. To isté urobil prezident Kolumbie a  iných
štátov.

Učenie Katolíckej Cirkvi

Pápež Gregor XVI. v encyklike „Mirari vos“ z roku 1832:
„… Cirkev je dnes postihnutá ďalším zlom, ktorým je
náboženský indiferentizmus (ľahostajnosť k pravému
náboženstvu), ktorý sa podvodom šíri v spoločnosti
zvrátenými ľuďmi. Blud je v tom, že vraj spásu možno
získať akýmkoľvek náboženstvom pokiaľ ľudia sa správajú
spravodlivo a čestne (…) a z tohto zhnitého zdroja
!53
 ľahostajnosti vychádza absurdný a mylný názor alebo
lepšie povedané pomätenosť, že totiž sloboda svedomia
musí byť vyžadovaná a chránená pre každého (…) plná
sloboda názorov sa šíri k skaze nadprirodzeného života ako
aj spoločenského dobra (…) Pretože zábrany, ktorými ľudia
boli chránení pred bludmi sa odstránili, a keďže ľudská
prirodzenosť je naklonená viac k zlu, celá ľudská
prirodzenosť sa zrúti do priepasti…“
Pápež Pius IX. v encyklike „Quanta cura“ z roku 1864:
„… neboja sa šíriť bludný názor, veľmi nebezpečný Cirkvi
a spáse duší. Náš predchodca Gregor XVI. to nazval
pomätenosťou, že totiž sloboda svedomia a náboženstva je
vlastným právom každého človeka a že táto sloboda by
mala byť legalizovaná v každej právnej spoločnosti (…) a že
táto sloboda by nemala byť brzdená žiadnou cirkevnou
a civilnou vrchnosťou a mala by sa šíriť verejne, či už
hlasom, tlačou alebo inou cestou (…) Týmto si oni
neuvedomujú, že je to sloboda záhuby (…) v starosti o spásu
duší a o blaho samotnej ľudskej spoločnosti (…) odmietame
všetky tieto zvrátené názory a našou najvyššou apoštolskou
právomocou ich zakazujeme, preklíname a chceme aby
synovia Katolíckej Cirkvi ich považovali za plne odsúdené,
zakázané a zavrhnuté.
Pápež Lev XIII. v  encyklike „Libertas praestantisimum“
1888.:
„… Popierať Božiu zvrchovanosť alebo nechcieť ju uznať,
podriadiť sa jej, nie je známkou slobodného človeka, ale
buriča, ktorý zneužíva svoju slobodu a práve z tohto
zmýšľania pochádza základný omyl liberalizmu (…) Nie je
v žiadnom prípade dovolené obhajovať alebo zaručovať
neobmedzenú slobodu myslenia, písania, vyučovania
a výberu náboženstva ako keby to patrilo k prirodzenosti
človeka…
Pápež Lev XIII. v encyklike „Immortale Dei“ z roku 1885:
„… pretože nikto nemá byť ľahostajný v službe Bohu, je
hlavnou povinnosťou ľudí priľnúť sa k náboženstvu, k jeho
náuke a praxi, ale nie k náboženstvu, aké by oni
uprednostňovali, ale k náboženstvu, ktoré založil Boh…“
Pápež Pius XI. v encyklike „Quas primas“ z roku 1925:
!54
 „… pre upevnenie mieru nevidím účinnejšieho prostriedku,
než je obnova vlády Kristovej (…) z hypostatického spojenia
plynie, že Kristus má moc nad všetkým stvorenstvom (…)
veľmi by sa niekto mýlil, kto by Kristovi-človekovi popieral
vládu nad všetkými občianskymi záležitosťami…
Ak je Boh a Ježiš vylúčený zo zákonodarstva a z verejného
života a ak sa neodvodzuje autorita od Boha, ale od ľudí, sú
vyvrátené stĺpy každej autority (…) a tým sa otrasie celá
spoločnosť…
Kristova ríša sa nevzťahuje iba na katolícke národy (…) ale
zahŕňa bez výnimky všetkých tých, ktorí majú účasť
na kresťanskej viere…
Jeho kráľovská dôstojnosť si vyžaduje, aby celý štátny život
bol usporiadaný podľa Božích prikázaní a kresťanských
zásad a to v zákonodarstve, súdnictve, vo výchove mládeže,
atď.
Mor laicizmu (…) začal popierať zvrchovanosť Krista nad
všetkými národmi…“

Tzv. 2. vatikánsky koncil a prax Novej cirkvi

Nikto a  nikdy neočakával, že slobodo-murári a  iní nepriatelia
Cirkvi sa dočkajú nových spojencov z radov Cirkvi, ktorú chceli zničiť.
Patria medzi nich otcovia koncilu, ktorí hanebne podpísali deklaráciu
o náboženskej slobode Dignitatis humanae.
Tento dokument podpísali aj poslední štyria tzv. pápeži. Konciloví
otcovia takto vydali Cirkev vlkom, ktorí na  tento moment čakali od
čias francúzskej revolúcie. Nestačilo im zničiť platnosť väčšiny
sviatostí, ale takto zrovnali Bohom zjavené a  založené náboženstvo
s falošnými, bludárskymi a diabolskými náboženstvami a kultmi.
Žiadne iné náboženstvá nenasledovali tento hanebný príklad
vodcov Novej cirkvi. vo  všetkých mohamedánskych krajinách má
plné právo len mohamedánske náboženstvo, v  Izraeli len židovské
a  v  mnohých ázijských krajinách len hinduistické alebo budhistické
náboženstvo. Katolícke náboženstvo je len tolerované alebo otvorene
prenasledované. Avšak vždy je lepšie pre katolíkov, keď sú
prenasledovaní, ako keď majú zradiť princípy katolicizmu.
Citáty z hanebného Dekrétu o náboženskej slobode:
(výber)

!55
 „Tento vatikánsky cirkevný snem vyhlasuje, že ľudská
osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda
pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred
donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských
skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby
v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti
vlastnému svedomiu a nikomu sa nebránilo konať
podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, tak
jednotlivo, ako aj v spoločenstve s inými.
… právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ
priam v dôstojnosti ľudskej osobnosti, ako to vysvitá
zo zjavenia slova Božieho (…) Toto právo (…) má sa
zákonite uznávať ako občianske právo v právnom poriadku
spoločnosti…“
Náš komentár: Toto je neslýchané vyhlásenie „predstaviteľov
Cirkvi“, že totiž človek rodiaci sa s  dedičným hriechom, čiže
s  nedostatočným poznaním a  vôľou viac naklonenou k  zlému má
právo na voľbu náboženstva podľa svojho úbohého svedomia. Cirkev
nikdy v  histórii neučila, že človek má právo byť bludárom,
rozkolníkom alebo satanistom, alebo, že dieťa katolíckych rodičov má
právo stať sa členom nejakej nábožensko-erotickej cirkvičky, akých je
na Západe mnoho.
Je veľký rozdiel, keď tvrdíme, že vďaka našej slobodnej vôli sa
môžeme dobrovoľne rozhodnúť pre zlo. Napríklad, človek vo svojej
zlobe sa môže dobrovoľne rozhodnúť zabiť svojho blížneho alebo
spáchať cudzoložstvo, ale nikdy nemôžem povedať, že má na to
právo. Podobne a  vlastne vážnejšie je to s  voľbou svojho
náboženstva. Keď niekoho zabijem, ešte mám nádej, že Boh mi to
odpustí, ale keď si vyberiem diabolské náboženstvo, tak ono ma
dovedie do  večného zatratenia. Kto mi dal právo na  odmietnutie
náboženstva založeného Bohom?
Tento dokument sa rodil v čase, keď sme mali ešte katolícke štáty,
ktoré týmto dekrétom prestali nimi byť. Museli vo  svojom štáte
zrovnoprávniť pravé náboženstvo s  falošnými. Tieto boli právne
postavené na  rovnakú úroveň s  náboženstvom katolíckym. Slobodo-
murárske heslo egalité (rovnosť) sa stalo realitou po ktorej všetci
zabijaci francúzskej revolúcie túžili. Blud a hriech má rovnaké práva
ako pravda a cnosť. A toto všetko zvaľovať na zjavené slovo Božie je
hrubou urážkou Všemohúceho Boha. Veď  všetci dobre vieme
zo  Starého Zákona ako Boh u  Izraelitov netoleroval žiadne iné
!56
náboženstvo a prísne trestal každý prejav modloslužobníctva. On iste
nerešpektoval ich právo na  výber falošného náboženstva. Dnešná
Nová cirkev pozýva na spoločné stretnutia pohanov a dovoľuje sa im
klaňať hadom alebo Budhovi.
„… preto právo na ochranu pred vonkajším donucovaním
nezaniká ani u tých, čo nerobia zadosť povinnosti hľadať
a uznať pravdu…“
Náš komentár: Nová cirkev dáva zelenú aj žoldnierom nejakého
zhubného náboženstva, ktorí peniazmi podplatia slabých katolíkov,
aby vstúpili do  ich sekty. Žiadna civilizovaná spoločnosť nebude
konať takto sebevražedne. Ľutujem našich rodičov, ktorí takto môžu
stratiť svoje deti v nejakom hnutí aj s požehnaním Novej cirkvi.
„… človek sa nesmie nútiť konať proti svojmu svedomiu.
Neslobodno mu ale prekážať konať podľa svojho svedomia,
najmä v náboženskej oblasti…“
„… Náboženské spoločenstvá majú ďalej právo, aby sa im
neznemožňovalo slovom i písmom verejne vyučovať
a vyznávať svoju vieru (…) občianska moc je povinná urobiť
opatrenia, aby rovnoprávnosť občanov sa nikdy otvorene
ani skryte nenarušovala z náboženských pohnútok, ani sa
nerobila medzi nimi žiadna diskriminácia…“
Náš komentár: Každý si môže veriť a  hlásať bludy aké chce,
a nikto mu v tom nemôže prekážať. Návod na dokonalú anarchiu!
Každý katolík, ktorý bude tvrdiť, že len jeho náboženstvo je pravé,
dopustí sa diskriminácie iných náboženstiev a to je už dnes zločinom.
„… Cirkev toto učenie prijala od svojho Majstra a od
apoštolov a v priebehu vekov ochraňovala.“
Náš komentár: Toto je svätokrádežné osočovanie, ktorého sa
dopustil tzv. 2. vatikánsky koncil. Pán Ježiš keď posielal apoštolov
do  sveta, nepovedal im, aby rešpektovali svedomie zvrátených ľudí
a  národov a  iné náboženstvá, ale aby hlásali Jeho Pravdu. „Kto
neuverí, bude zatratený.“ Pán Ježiš jasne povedal, že „kto si nectí
Syna, nectí si ani Otca“, atď. Nehovoril o  práve na  náboženskú
slobodu a  odvolávať sa na  nášho Majstra je skutočným osočovaním
druhej Božskej osoby.
Táto likvidácia katolíckych štátov začala hneď po koncile, keď
emisári Vatikánu donútili vlády Španielska, štáty Latinskej Ameriky
a  iných katolíckych štátov, aby zmenili svoje ústavy, v  ktorých
katolícke náboženstvo prestalo byť štátnym náboženstvom a  bolo
!57
zrovnoprávnené s  ostatnými. V  týchto štátoch sa potom musel
uzákoniť rozvod, potrat, homosexualita a  iné morálne zlá. Mnoho
katolíkov odišlo k  rôznym sektám, komunistom a  iným hnutiam.
Preto nemožno sa diviť, že mladí ľudia nevidia rozdiel medzi
náboženstvami.
Katolícka Cirkev nikdy takéto bludy neučila
a nepraktizovala. Nová cirkev koná nielen proti tomuto
učeniu, ale aj proti zdravému rozumu. Práve opačne, ten,
kto zastáva katolícke učenie je označovaný za primitíva,
nemoderného a odpadlíka.

!58
 Komunizmus a Vatikán
Dnes všade čítame alebo počujeme, že je to predovšetkým zásluha
Jána-Pavla II. a vôbec Vatikánu, že „padol“ sovietsky komunizmus.
Je otázne či  vôbec komunizmus padol, lebo dnes vidíme, že
v  mnohých krajinách sú vo  vedení socialistické vlády, založené
na  marxistických princípoch. Bývalí špičkoví komunisti sú dnes
vo  vedení mnohých ministerstiev, súkromných podnikov
a  parlamentov. Generáli KGB sú prezidentmi jednotlivých štátov
bývalého ZSSR. Ak ateizmus bol podstatným rysom komunizmu, tak
obávam sa, že nežijeme v kresťanskejšej dobe, ale opačne.
V Poľsku po 5 návštevách Jána-Pavla II. si Poliaci zvolili za
prezidenta bývalého špičkového komunistu, predsedom vlády je
evanjelik a minister zahraničných vecí je žid. (1998) Nikto z krutých
vyšetrovateľov komunistických tajných polícii nebol potrestaný alebo
nikto nebol potrestaný v  ČR alebo v  SR za pozvanie spojeneckých
vojsk v  roku 1968. Na  Slovensku vo  voľbách 1998 do  parlamentu
kandidovali aj revolučné strany stalinistického typu aj napriek
platnému zákonu zakazujúcemu šíreniu komunizmu.
Takže vôbec nie je pravda, že JP II. sa pričinil o pád
komunizmu, lebo opak je hroznou pravdou: Vatikán od
smrti Pia XII. aktívne podporoval komunizmus všade
na svete.
Učenie Cirkvi o komunizme:
• Pius IX. vo  svojej encyklike „Quanta cura“ nazval
socializmus a komunizmus „najsmrteľnejšími bludmi“.
• V „Syllabe“ odsúdil socializmus a komunizmus ako „bludy
našej doby“. Tiež učil, že „komunizmus je v absolútnom
rozpore s prirodzeným zákonom“.
• Lev XIII. v  encyklike „Quod Apostolici muneris“ učí,
že „socializmus a komunizmus sú nákazou, ktorá zničí
spoločnosť“.
• Pius XI. v  encyklike „Divini Redemptoris“ učí, že
„komunizmus je vo svojom jadre zlý.
…komunizmus berie človekovi slobodu a rabuje ho
o dôstojnosť a odstraňuje všetky morálne zábrany…
…ničí aj samotné základy kresťanskej civilizácie (…) ničí
rodinu a ničí súkromné vlastníctvo (…) odmieta autoritu
Boha, Cirkvi a aj rodičov (…) sľubuje falošné ideály…“

!59
 • V inej encyklike „Quadragesimo anno“ učí, „že nikto
nemôže byť dobrým katolíkom a zároveň socialistom“.
Pius XII. ustanovil aj trest vylúčenia z Cirkvi pre katolíkov, ktorí
vstúpia do KS a šíria túto ideológiu.
Čo dosiahol komunizmus vo  svete: zbedačenie ľudí pre svoju
ekonomickú neschopnosť, masovú likvidáciu ľudí s  iným názorom.
Počet obetí vo svete sa odhaduje na 150 miliónov. Komunizmus všade
na  svete šíril občianske vojny a  revolúcie. Podarilo sa mu infiltrovať
Ruskú pravoslávnu cirkev a neskoršie aj iné cirkvi a najmä Katolícku
Cirkev. Už v  roku 1927 moskovský metropolita Sergej vyhlasoval, že
radosti a víťazstvá Sovietskeho zväzu sú aj našimi radosťami
a víťazstvami. Komunizmu sa postupne podarilo dosadiť svojich ľudí
na  významné miesta vo  Vatikáne, na  katolíckych školách
a univerzitách, v reholiach a to najmä medzi jezuitmi, marynolcami,
františkánmi a inými. Podarilo sa im naočkovať v Cirkvi tzv. teológiu
oslobodenia, ktorá bola vlastne zamaskovaným marxizmom. V praxi
táto „teológia“ viedla viacerých kňazov bojovať so  zbraňou v  ruke
proti kapitalistom.
Angelo Roncali (alias Ján XXIII) bol prvým falošným
pápežom, ktorý sa spriatelil s  komunizmom a  odmietol ho odsúdiť.
(Viď predné stránky tejto knižky, kde píšem o Jánovi XXIII.)
Aleghiero Tondi. Tento taliansky jezuita počas pontifikátu Pia
XII. odovzdal sovietom mená všetkých kňazov, ktorí boli tajne
vyslaní do  komunistických krajín. Po tomto prezradení všetci boli
zaistení a  umučení. Tento jezuita potom sa aj oženil a  po tom
všetkom, keď sa potvrdilo, že bol sovietskym agentom mu „pápež“
Pavol VI. všetko odpustil a teraz pracuje v Ríme na inom poste.
Metropolita Nikodim bol moskovským patriarchom
pravoslávnej cirkvi a  bolo verejne známe, že bol agentom NKVD
(KGB), čiže agentom sovietskej tajnej polície, ktorá má na  svedomí
krv miliónov kresťanských mučeníkov, bol Pavlom VI. viackrát vítaný
vo  Vatikáne. Pavol VI. ho dokonca aj pozval slúžiť liturgiu nad
hrobom sv. Petra.
Pimen. Tento sa stal novým patriarchom a  na inštaláciu
do  svojho úradu pozval aj kardinála Willebrandsa ako „pápežovho“
zástupcu. Počas svojej kázne patriarcha sa vystatoval s  totálnou
deštrukciou Ukrajinskej katolíckej Cirkvi a jej „triumfálnom“ návrate
do  lona pravoslávnej cirkvi. Prítomný kardinál vôbec neprotestoval
a zaryte mlčal.

!60
 Biskup Veličovski. Tento biskup Ukrajinskej katolíckej Cirkvi
po svojom prepustení z  dlhoročného väzenia prišiel do  Ríma. Tam
Vatikán s ním zaobchádzal ako s jednoduchým kňazom, aby nemuseli
uznať existenciu ukrajinských katolíkov, lebo by to rozhnevalo
Moskvu. A  naopak, hneď na  to prišiel do  Ríma exarcha pravoslávia
Filaret, agent KGB, šéf ruskej pravoslávnej cirkvi na  Ukrajine, ktorý
vyzradil Veličovského, tak tento bol v  Ríme privítaný so  všetkými
poctami. Filaret bol aj hosťom ruského kolégia Russicum. Rektor
tohto kolégia P. Mailleux S.J. vyhlásil, že by nebolo dobré zriadiť
ukrajinský katolícky patriarchát, lebo by to mohlo znamenať
nepriateľské zasahovanie do  vnútorných záležitostí ZSSR. Čoskoro
na to, talianska polícia zistila, že v tomto ruskom kolégiu mali sovieti
vybudovanú rozsiahlu špionážnu sieť.
Kardinál Slípyj. Tento ukrajinský katolícky biskup po 24
rokoch svojho pobytu v  sovietskych koncentrákoch mohol odísť
do  Ríma. Po príchode do  Ríma mu Vatikán prísne zakázal
navštevovať Ukrajincov žijúcich v emigrácii. Nebolo mu ani dovolené
opustiť Rím, len aby si nepohnevali sovietov. Avšak kardinál nabral
odvahu a prehovoril na biskupskej synode v roku 1971: „… ukrajinskí
katolíci, ktorí obetovali hory svojich mučeníckych tiel a rieky krvi,
ktorú vyliali za katolícku vieru sú teraz v rokovaniach so ZSSR
odhodení ako nepohodlní svedkovia nedávnej minulosti.“
Kardinál Mindszenty. On bol ďalším príkladom hanebnej
spolupráce Vatikánu s  komunizmom. Tento hrdinský prelát-prímas
Maďarska bol symbolom antikomunizmu. On sa odmietol podrobiť
fašizmu a  komunizmu po dobu viac než 35 rokov. Dokonca aj
liberálni politici na Západe obdivovali jeho odvahu, integritu a vieru.
Ako je známe, kardinál sa počas maďarského povstania v roku 1956
dostal von z  väzenia a  po sovietskom vojenskom zásahu dostal
ochranu na americkom veľvyslanectve v Budapešti.
Tam zotrval 15 rokov, lebo nechcel opustiť svoje ovečky. Vatikán
nemal rád jeho zotrvávanie v Maďarsku, lebo chcel sa viacej zapáčiť
maďarským komunistom, čo sa aj stalo. Kardinál musel opustiť
veľvyslanectvo a prísť do Ríma. Neubehli ani dva týždne po príchode
kardinála do  Ríma, keď Vatikán zrušil exkomunikácie mierových
(komunistických) kňazov. Pavol VI. sľúbil kardinálovi hneď po
príchode do  Ríma, že zostane prímasom maďarských katolíkov až
do  svojej smrti. Keď počas jeho pastoračných návštev maďarských
katolíkov žijúcich v emigrácii kritizoval komunistický režim, Vatikán
požadoval cenzúru všetkých jeho kázní a prejavov. On to samozrejme

!61
odmietol. Tzv. pápež Pavol VI. bol veľmi proti vydaniu kardinálových
pamätí. Keďže sa mu to nepodarilo, rozhnevaný Pavol VI. zrušil svoj
sľub a  vymenoval za nového prímasa Maďarska prokomunistického
kardinála. Podľa kardinálových Memoirs (pamätí) sa Západ a najmä
Rím stali pre neho na  konci cesty kompletným a absolútnym
vyhnanstvom.
Helder Camara. Tento brazílsky arcibiskup je známy svojim
marxistickým zmýšľaním a  preto právom je nazývaný červeným
arcibiskupom. V  známom francúzskom denníku Le Monde, dňa 26.
septembra 1974 bol publikovaný rozhovor medzi ním a  Pavlom VI.,
z  ktorého vyberám vzájomné pozdravenie: „Otvoriac svoje ramená,
aby objal Msgre. Camaru, Pavol VI. zvolal: ‚Dobré ráno môj
komunistický biskup, ako sa máš?‘ Arcibiskup odvetil: ‚A dobré ráno
tebe, náš komunistický pápež!‘“
V diskusii o komunistickej Číne sa Pavol VI. vyjadril v roku 1976
podľa uverejnenia Kongregácie pre evanjelizáciu národov takto:
„Cirkev spoznáva a podporuje spravodlivé vyjadrenie
súčasnej historickej fázy Číny a jej transformácie (…)
do nových štruktúr moderného sveta (…) a chceme ukázať
náš záujem a sympatiu na ich úsilí…“
Pravý pápež by sa takto o štáte, ktorý likvidoval 60 miliónov ľudí
v  triednom boji a  ktorý ročne zabíja 50 miliónov nenarodených detí
a  ktorý počas tzv. kultúrnej revolúcii zvrátil ľudský rozum na  ruby,
nevyjadroval.
Nemožno sa preto diviť, keď na  stretnutí Katolíckeho
medzinárodného centra na  „katolíckej“ univerzite v  Louvain sa za
prítomnosti kardinálov a biskupov citovali aj takéto úvahy:
„… Mao Ce Tung bol novým Mojžišom, ktorý sa podujal
vyviesť svoju krajinu z feudálneho útlaku a z kapitalizmu,
tak ako Mojžiš vyviedol vyvolený národ zo zajatia
v Egypte.“
„Pápež“ Ján-Pavol II. Pri  jeho „zvolení“ všetci sme naivne
očakávali, že on zvráti pro-komunistickú orientáciu Pavla VI. a  jeho
pomocníka v štátnom sekretariáte arcibiskupa Cassaroliho.
Práve opak sa stal pravdou. JPII. hneď vymenoval Cassaroliho za
štátneho sekretára Vatikánu, čím potvrdil svoju komunistickú
orientáciu. Súčasný falošný pápež do  roku 1990 nikdy oficiálne
neodsúdil marxizmus a  nikdy neodsúdil komunistický režim

!62
pri  moci v  krajinách, ktoré navštívil. Viackrát odsudzoval
kapitalizmus.
Len niekoľko dní po víťazstve socialistov v  Španielsku t. j. 2.
novembra 1982 JPII. navštívil túto krajinu a  blahoželal socialistom
k  víťazstvu pri  voľbách. Víťazný socialista Gonzales nepobozkal
prsteň „pápežovi“ pri  vzájomnom stretnutí. Jeden z  novinárov
poznamenal, že to neboli socialisti, ale krajná pravica, ktorá
presadzovala kresťanské hodnoty. Socialisti čoskoro po „pápežovej“
návšteve uzákonili potrat a  rozvod a  odvtedy drogy a  sexuálna
„sloboda“ sú pliagou voľakedy katolíckeho Španielska.
Keď v  roku 1988 JP II. vydal dokument pri  príležitosti 1000
ročného výročia prijatia kresťanstva ruským národom v  ktorom
opisuje históriu kresťanstva v  Rusku, ani slovom sa nezmienil
o  miliónových obetiach kresťanov v  komunistických koncentračných
táboroch.
Keďže dobrý vzťah, aký bol medzi Vatikánom
a antikomunistickým Taiwanom z doby Pia XII. začal byť prekážkou
dobrého vzťahu k  ľudovej Číne, JPII. neváhal ponížiť nuncia
v  Taiwane na  obyčajného chargé daffaires, aby sa zapáčil
komunistickej Číne. Kardinál Cassaroli nakoniec vyhlásil, že Taiwan
nepotrebuje žiadneho nuncia z  Vatikánu. Čínski komunisti mali
veľkú radosť zo „svätého otca“.
Marxizmus sa dostal aj do  rehoľných spoločností, ktoré mali byť
oporou Cirkvi. Najviac bola postihnutá rehoľa jezuitov. Generál
jezuitov musel priznať, že 12 jezuitov-kňazov aktívne bojovalo
so  zbraňou v  ruke v  partizánskych jednotkách v  boji proti bohatým
ľuďom. Sú známi štyria jezuiti, ktorí boli členmi komunistickej vlády
v  Nicarague: P. Fernando Cardenal, P. Alvaro Arguello, P. Ricardo
Falla a P. Ignacio Anezola. Títo jezuiti podporovali krvavú revolúciu
v  Nicarague v  70-tych rokoch. Výsledky tejto revolúcie boli hrozné:
45000 zranených, 40000 osirelých detí, nespočetný počet zabitých
obetí atď. Kardinál Cassaroli vymenil pápežského nuncia Msgre.
Gabriela Montalva, ktorý bol proti marxistickej revolúcii a  bol
nahradený P. Pietrom Sambim, ktorý strávil 3 roky na Kube a ktorý
podporoval krvavú revolúciu.
Cassaroli a  generál jezuitov P. Arupe dobre vedeli o  vojenskej
dohode medzi Moskvou a  Nicaraguou podpísanou v  1980 a  aj tak
nepohli prstom. Títo pomätení jezuiti hlásali a verili v toto krédo:

!63
 „Celý zmysel kresťanstva spočíva v oslobodení mužov a žien od
ekonomického, sociálneho a politického útlaku a to hoc aj
ozbrojenou revolúciou.“ Mnoho „poradcov“ zo  ZSSR, Kuby, ale aj
z  ČSR sa hrnulo do  Nicaraguy, kde boli vítaní trojitým ruským
bozkom jezuitskými členmi vlády.
Jezuitov poznám osobne veľmi dobre, veď  som bol členom tejto
rehoľnej spoločnosti, ktorá úplne zradila svoje poslanie. Namiesto
toho, aby bojovala proti bludom a proti hriechom dnešnej doby, oni
naopak ich podporujú. Osobne poznám P. Daniela Berrigana,
amerického jezuitu, ktorý obdivoval ZSSR a  celý komunistický
systém. P. Drinan Robert, tento ďalší americký jezuita bol aj členom
amerického kongresu, v  ktorom aktívne podporoval umelé potraty.
Sú jezuiti, ktorí podporujú homosexualitu, antikoncepciu a  iné
verejné hriechy. Preto netreba sa čudovať, že za posledných 20 rokov
stratili polovicu svojich členov. Voľakedy druhá najväčšia rehoľa
mužov. Za generála Arupeho, keď som bol ich členom, oficiálne
prijali marxistické analýzy spoločenskej situácie za oficiálnu metódu
Spoločnosti Ježišovej.
Voľakedy boli to jezuiti, ktorí šírili pobožnosť k Božskému Srdcu,
dnes americkí, indickí a  európski jezuiti odvrhli túto pobožnosť ako
veľmi sentimentálnu a  infantilnú (pre deti). Spoločnosť Ježišova
vo  svete dávno opustila katolícku vieru a  totálne zradila svoje
poslanie určené jej svätým zakladateľom sv. Ignácom z Loyoly.
To, že Pavol VI. a najmä JPII. nedokázali zastaviť odpad od viery
a  priľnutie k  marxizmu v  jezuitskom ráde svedčí znova, že sú
falošnými pápežmi, ktorým nezáleží na svojich ovečkách.
Naša (česká a slovenská) skúsenosť. Veľmi skoro sme
zabudli nie len na  50-te roky, ale aj na  smutné skúsenosti
s  vatikánskou tzv. východnou politikou. Veľký pápež Pius XII. sa
nevedel dohodnúť s komunistickým ČSR o vymenovaní biskupov pre
osirelé diecézy, lebo nechcel zľaviť z  katolíckych princípov. Vznikla
tajná Cirkev, ktorá aspoň zachránila mnohé povolania a  dodávala
ľuďom odvahu v  rokoch prenasledovania. Tajná Cirkev avšak
nemohla uspokojiť masy katolíkov a  preto túžobne sme očakávali
oficiálnu dohodu s  Vatikánom a  menovanie biskupov. K  tomu došlo
za Pavla VI. Aké ale bolo sklamanie, keď v  roku 1973 sa Vatikán
(Pavol VI. a  Cassaroli) dohodli s  komunistickou vládou v  Prahe
o  menovaní nových „biskupov“. Vtedy sme si ešte neuvedomovali
neplatnosť nových biskupských vysviacok, takže boli to títo „biskupi“:
Pre Olomouc bol menovaný Vrána, aktívny člen prokomunistického
!64
mierového hnutia kňazov, ktorý o  sebe vyhlasoval, že bol ateistom.
Vatikán naoko vyžiadal od Vránu, aby po „vysviacke“ sa dištancoval
od mierového hnutia, čo on dodržal iba jeden mesiac. Jeden
z  „biskupov“ pre Slovensko bol aktívnym spolupracovníkom s  ŠTB
a  ďalší mal svoju vlastnú dcéru. Toto bolo prvé oficiálne menovanie
„biskupov“ po mnohých rokoch.
Teraz za demokracie stále máme na  farách skoro všetkých
bývalých udavačov-kňazov, ktorí spolu s  dvoma „biskupmi“ sú
na zozname spolupracovníkov s ŠTB. Cirkev na Slovensku sa doteraz
neospravedlnila za túto činnosť. Máme „biskupov“, ktorí každoročne
chodili na  Duklu slúžiť „omšu“ za duše tých, ktorí nám z  Východu
priniesli „slobodu“. Nikto lepšie neosvetlil a  nedefinoval túto
„slobodu“, než hrdinský biskup Ján Vojtašák, keď vo  svojej
autobiografii ju opísal takto: „…Kde je náboženská sloboda?
Komunistická vláda vyniesla zákony, ktorými si úplne podmanila
a zotročila Cirkev. Za týchto zákonov je Katolícka Cirkev odsúdená
k zániku. Verejná správa Kat. Cirkvi je v rukách svetskej vlády (…)
úplne zlaicizovaná (…) Biskupi a kňazi, ktorí neboli ochotní sa
podrobiť tejto slobode boli odstránení (…) odsúdení do väzenia,
do koncentrákov (…) Vyšetrovacie väzenie je zgniavením človeka
a ľudskej dôstojnosti pod čiernu zem. Často spojené so sadistickými
atrocitami, trýzneniami až do telesného ožobráčenia a duševného
zničenia (…) Hrozný je komunistický fanatizmus. To je viera zlého
ducha sršiaceho pekelným ohňom. Poľutovaniahodný, ale aj
nebezpečný je človek posadnutý a presiaknutý vierou
v komunizmus…“
Je až neuveriteľné ako sa dá s  národom manipulovať a  ešte
neuveriteľnejšie ako národ rýchlo zabúda. Je zaujímavé, že tzv.
kresťanskí politici vedia sa veľmi dobre dohodnúť s  bývalými
komunistami a  že časť týchto kresťanských politikov sa vie veľmi
rýchlo zrieknuť aj názvu kresťanského za účelom spojenia sa s  anti-
kresťanskými liberálnymi politikmi.
Dalo by sa ešte mnoho písať o  našich seminároch, ktoré
schvaľovala KS, o  množstve „marxistických teológov“, ktorí obsadili
univerzity na  Západe atď., ale jedno je isté, že dnešná Nová cirkev,
ktorá sa neprávom nazýva katolíckou vždy aktívne spolupracovala
a  spolupracuje s  úhlavnými nepriateľmi Katolíckej Cirkvi. To
dokazuje aj dnes, že podporuje tzv. demokratov, ktorí nemajú
zábrany podporovať všetky morálne zlá, ktoré zdemoralizujú najme
našu mládež a tak ich odcudzia od viery našich otcov.

!65
 Kardinál Jozef Ratzinger
Táto osobnosť vo  Vatikáne, ktorá zastáva veľmi dôležité miesto
v Novej cirkvi, je totiž prefektom Kongregácie pre doktrínu viery. On
je dnes jasným dôkazom proti-katolíckej línie Vatikánu.
Tento nemecký kňaz, ktorý bol aktívnym poradcom (periti) na tzv.
2. Vat. koncile bol za Pavla VI. „povýšený“ za „biskupa“ a neskoršie za
kardinála, aby oficiálne strážil správnosť katolíckej doktríny v Novej
cirkvi. Nakoľko Nová cirkev už nie je katolíckou, tak ani jej strážca
nemôže byť katolíkom. Je to logické.
Preštudoval som si jeho hlavné teologické dielo THEOLOGISCHE
PRINZIPIENLEHRE z  roku 1982. Ja mám jej anglický preklad
PRINCIPLES OF CATHOLIC THEOLOGY.
Dovolím si citovať niektoré jeho názory:
Str. 16: „… obe interpretácie kresťanstva, čiže
katolícka a protestantská, majú svoj význam, každá
svojím spôsobom. Obe sú pravdivé vo svojom
historickom čase…“
Toto hovorí muž vo  Vatikáne, ktorý má chrániť čistotu katolíckej
doktríny. Čo je tá tzv. protestantská interpretácia kresťanstva?
Omša je podvod, očistec neexistuje, k Panne Márii sa nemáme čo
modliť, rozvod je možný, celibát nemá význam, atď. atď.
Zrejme pán kardinál dávno stratil katolícku vieru a  stratil ju aj
ten, kto ho menoval do tejto funkcie Ján-Pavol II.
Str. 16: „… pravdou nie je to, čo jednoducho je, ale
pravdou je to, čo sa stáva pravdou (…) Vernosť
k včerajšej pravde spočíva v tom, že ju opustíme
v prospech dnešnej pravdy…“
Str. 17: „… pravdivé je to, čo slúži pokroku…“
Je hrozné si pomyslieť, že pravdou nie je to, čo Cirkev včera
vyslovila, lebo od včerajška už ubehlo 24 hodín. Čo Boh alebo Pán
Ježiš povedal, to už vôbec nemusí byť pravdou, lebo to už bolo veľmi
dávno. Pripomína mi to aj marxizmus, ktorý tiež tvrdil, že čo zavadzia
pokroku, treba revolučne odstrániť. Boli zbytočné neomylné výroky
pápežov a koncilov v minulosti, lebo všetko sa vyvíja a to, čo zavadzia
pokroku, na  to treba zabudnúť. Avšak pán kardinál Ratzinger nám
zabudol povedať, kto bude definovať význam slova „pokrok“.

!66
 Str. 53.: „Cirkev je oslava Eucharistie. Eucharistia je
cirkev (…) ony sú jedno a to isté. Eucharistia je
Kristova sviatosť a pretože cirkev je Eucharistia, je
cirkev sviatosť…“
Je to úbohý pokus o odmietnutie tradičnej doktríny o Eucharistii.
Eucharistia nemôže byť cirkvou, lebo Eucharistia je Kristom a On
je hlavou Cirkvi. Hovoriť, že aj Cirkev je sviatosť, je v  rozpore
z  uznesením Tridentského koncilu, ktorý slávnostne definoval počet
sviatostí, ktorých je sedem a nie je medzi nimi Cirkev.
„… kto povie, že je viac alebo menej sviatostí než sedem (…) nech
je prekliaty.“ (Denz. 844)
Str. 56: „… úsilie dať človeka do pozitívneho vzťahu
k svetu (…) čiže jeho obrátenie k svetu je to, čo
vystihuje naše pocity o živote (…) strach z hriechu,
vytvorený úzkoprsou teológiou (…) udržiavala
človeka v neustálej opozícii k sebe…“
V zrozumiteľnej reči pán kardinál hovorí, že máme mať dobrý
vzťah k  svetu, v  čom nám bránila katolícka tradícia a  najmä Sväté
Písmo. Nemali by sme počúvať teológov a  kňazov, ktorí strašia
hriechom, ale radšej by sme mali počúvať Satana, ktorý je princom
tohto sveta. Svätci utekali zo  sveta do  kláštorov, na  púšť. Sv. Pavol
nám hovorí, aby sme sa nepripodobňovali svetu, aby sme vlastne boli
ukrižovaní svetu. Sv. Ján hovorí, aby sme nemilovali svet a  veci
v ňom. Pán Ježiš hovorí, že svet nás bude nenávidieť, lebo už nie sme
z tohto sveta atď.
Čo sa týka „opozícii k sebe“, ktoré kardinál nemá rád, nie je to, čo
Pán Ježiš povedal, že máme zaprieť sami seba, a že Duch je proti telu
a  opačne? Nie je táto opozícia vyjadrením sebazaprenia
a umŕtvovania, ak chcem rásť vo svätosti?
Str. 131: „… Luther vo svojom katechizme postupoval
podľa najstarších katechetických tradícií a formálne
sa neodlišoval od Katolíckej Cirkvi (…) zložil svoj
katechizmus na princípe pokladu viery (…) Neviem
prečo my to isté nerobíme dnes…“
Str. 143: „… Kto by dnes popieral, že Tomáš Akvinský
a Luther sú cirkevní otcovia?“
Chudák pápež Lev X., ktorý exkomunikoval Luthera z  Cirkvi, asi
by sa mal ospravedlniť Ratzingerovi, že ho vylúčil z  Cirkvi a  že pán
kardinál ho radí medzi cirkevných otcov. Alebo snáď pán kardinál je
!67
už luteránom? Zrejme podľa Ratzingera Duch Svätý v  16.storočí sa
veľmi zmýlil, keď Cirkev odsúdila Lutherove bludy, lebo dnes
kardináli Ratzinger a  Willebrands by chceli Luthera blahorečiť
a neskoršie aj vyhlásiť za svätého.
Považovať Luthera za cirkevného otca je hlbokou urážkou
ozajstných cirkevných Otcov, ktorí milovali Božiu Pravdu a  bránili
Katolícku Cirkev. Zrejme kardinál Ratzinger sa už dávno rozišiel
s Katolíckou Cirkvou.
Str. 186: „… Kristovo zmŕtvychvstanie NIE JE
HISTORICKOU UDALOSŤOU (…) pretože žiadna
reportáž ju neopisuje ako takú (…) čas ‚na tretí deň‘
je eschatologický symbolický výraz…“
Až je to neuveriteľné, že pán kardinál sa vyjadruje ako ateista,
ktorý neverí v  historicitu zmŕtvychvstania nášho Pána Ježiša Krista.
Veď  popierať toto, znamená popierať celé kresťanstvo. Potom niet
rozdielu medzi talmudistickými rabínmi a Ratzingerom. Toto je prvý
pomocník „pápeža“.
Str. 196: „… v 14. a 15. storočí Cirkev neponúkala
istotu spásy (…) záruka spásy sa musela hľadať
mimo inštitúciu Cirkvi (…) Luther zistil, že Cirkev
bola nepriateľkou spásy…“
Môžeme s  istotou tvrdiť, že Ratzinger tu vystupuje ako liberálny
protestant, ktorý špiní Katolícku Cirkev, ktorá nám v tom období dala
mnoho svätcov. Cirkev sa ani vtedy nespreneverila svojmu poslaniu,
aj napriek hriešnosti jej členov a aj jej vedenia. Kardinál, ktorý takto
osočuje a neznáša Cirkev v tých storočiach, nemá práva ju obhajovať
teraz, lebo Katolícka Cirkev je vždy tá istá.
Str. 202: „… Katolík netrvá na zrušení protestantskej
viery (…), ale radšej dúfa v posilnenie ich viery
vo svojej cirkevnej realite…“
Je to známy ekumenický princíp, ktorý je proti obráteniu
nekatolíkov na  katolícku vieru. Kardinál chce aby luteráni boli
lepšími luteránmi, budhisti lepšími budhistami a čarodejníci z Afriky
ešte lepšími čarodejníkmi. Cirkev sa mýlila 2000 rokov, keď sa
snažili všetkých ľudí priviesť ku  Kristovi a  k jeho Božiemu Telu
vo  svätom prijímaní. Som presvedčený, že nie Cirkev sa mýlila, ale
kardinál sa mýli.

!68
 Str. 259: „… Grécka pravoslávna cirkev zostala
pravou cirkvou aj bez toho, že by bola podriadená
pápežovi…“
Takže podľa Ratzingera kresťan už nemusí byť podriadený
legitímnemu pápežovi a aj tak bude členom pravej cirkvi. Tak potom
načo Pán Ježiš ustanovil pápežský úrad v Cirkvi? Pápež Bonifác VIII.
vo svojej slávnej bule „Unam Sanctam“ vyhlasuje, že „každá ľudská
bytosť, ak chce byť spasená musí byť podriadená rímskemu
pápežovi.“ (Denz. 469)
Vatikán nás osočuje, že nie sme praví katolíci, lebo nie sme
podriadení pápežovi, zatiaľ čo uznávajú pravoslávnych za pravú
cirkev, ktorí úplne odmietajú pápežský úrad ako taký. My odmietame
podriadiť sa falošnému pápežovi.
Str. 334: „… Impulz daný Theilardom de Chardinom
získal veľký vplyv v cirkvi (…) Evolúcia, ktorá teraz
prebieha v podobe technického a vedeckého
pokroku (…) vyprodukuje božský svet. Theilardov
slogan, že ‚kresťanstvo spočíva vo väčšom pokroku
a v lepšej technológii‘ bol povzbudením pre
koncilových otcov, v ktorom našli nádej…“
Je neuveriteľné, že jezuitovi Theilardovi, ktorému jezuitskí
a  cirkevní predstavení zakazovali šíriť svoje myšlienky, dostáva
chválu od človeka, ktorý by mal strážiť čistotu viery. To, že Theilard
neveril v dedičný hriech, popieral, že niekto je v pekle, uznával vývoj
aj z  neživej hmoty na  živú, spochybňoval nadprirodzenú milosť,
spochybňoval celibát, pápežskú neomylnosť atď., to zrejme
kardinálovi nevadí. Keď zbožňuje technológiu zabúda pripomenúť, že
práve vďaka vyspelej technológii a  tzv. pokroku bolo dvadsiate
storočie najkrvavejšie v dejinách ľudstva.
Str. 378: „… Nie každý platný cirkevný koncil bol
plodný, niektoré boli iba stratou času (…) napr. 5.
lateránsky koncil…“
Ratzingera asi veľmi mrzí, že práve tento koncil odsúdil Lutherove
bludy a preto ho nazýva neplodným.2 Ozajstnou stratou času bol tzv.
2. vatikánsky koncil, ktorý neodsúdil nič a  iba priniesol rozvrat
do Cirkvi.

2 V. Lateránsky koncil nemohol odsúdiť Lutherove bludy, nakoľko sa konal od 3. mája

1512 do 16. marca 1417 a Luther začal so svojimi bludmi oficiálne 31. októbra 1517.
Snem sa zaoberal reformami.
!69
 Str. 381: „… Syllabus Pia IX. podľa Harnacka je
vyhlásením vojny proti vlastnej generácii.“
Citovať liberálneho a  možno až ateistického protestantského
„teológa“, ktorý pochyboval o  Sv. Trojici, o  milosti, o  vtelení Krista
a  o iných základných článkoch viery a  citovať ho proti tak vážnemu
dokumentu pápeža Pia IX. akým bol Syllabus bludov, ktoré aj dnes
sú aktuálne a  ktoré ničia katolícku vieru je veľmi nechutné a  iba
ukazuje na ktorej strane stojí pán kardinál Ratzinger.
Syllabus Pia IX. odsúdil komunizmus, indiferentizmus, tajné
spoločnosti, rozvod manželstva, panteizmus, racionalizmus,
náboženskú slobodu, podriadenosť Cirkvi civilnej autorite,
zasahovanie štátu do  vyučovania v  cirkevných školách alebo
v seminároch atď.
Pápež Pius IX., ktorý bol stále prenasledovaný slobodo-murármi
je dnes odsudzovaný aj za 1. vatikánsky koncil, za vyhlásenie dogmy
o Nepoškvrnenom Počatí Panny Márie atď.
Len je škoda že muž č. 2. vo Vatikáne vyhlásil na str. 391:
„… už nemôže byť návrat k Syllabu Pia IX.“
Členovia Novej cirkvi by mali poznať, kto ich vedie a  mali by aj
vedieť, kto menoval Ratzingera do tejto vysokej funkcie.

!70
 Vatikán a slobodomurári
V ľudstve od jeho počiatku môžeme pozorovať jeden fenomén, že
totiž ľudia s  čistým svedomím sa neboja konať svoje skutky verejne
pred Božím zrakom a ľuďmi. Tí druhí, čiže ľudia so zlými úmyslami
konajú svoje skutky tajne. Keďže odpadli od Pána Boha túžia po
svetských hodnotách, po peniazoch a  po moci nad inými. Chcú
ovládať a manipulovať iných a najmä veriacich, ktorí sú ich neustálou
výčitkou. Chcú ovládať svet. Najväčšou prekážkou pre nich je Pán
Boh a  jeho Cirkev. Nechcú sa podrobiť Božej vláde a  princípom
Katolíckej Cirkvi, lebo vo  svojej zlobe odmietajú Boží poriadok. Sú
vedení Satanom proti Pánu Bohu a proti Katolíckej Cirkvi. Aby svoje
zlé skutky mohli konať účinnejšie, zgrupujú sa v  rôzne tajné
organizácie, do  ktorých patria bohatší ľudia, ktorí majú vplyv
v  politike a  finančníctve. Svoju činnosť proti náboženstvu maskujú
rôznymi charitatívnymi akciami, ako je stavanie nemocníc atď.
Snažia sa ovládať svetovú politiku, aby takto mohli účinnejšie
zdemoralizovať celé štáty a národy. Vyvolávajú vojny a tak privádzajú
masy ľudstva do morálnej biedy. Sú vo vedení pornografických hnutí,
homosexuálnych organizácii feministických skupín a  ovládajú
masovo-komunikačné prostriedky a najmä TV.
Ako som už hore spomenul, ich hlavná činnosť bola zameraná
na zničenie katolicizmu a pápežstva, lebo to boli jediné sily, ktoré im
prekážali na ceste k úplnej svetovláde.
Je viacej tajných spoločností, ale všetky buď vychádzajú alebo sú
sesterskými spoločnosťami slobodomurárskych spoločností,
ktoré vznikli v roku 1717 v Londýne.
Katolícka Cirkev vždy pevne a  jasne zastávala nekompromisný
postoj k  tomuto hnutiu a  považovala členstvo v  tajných
spoločnostiach za nezlučiteľné s  členstvom v  Cirkvi. Pápeži
nekompromisne odsudzovali slobodomurárske hnutie týmito
dokumentmi:
• Klement XII. v roku 1738 dokumentom In Eminenti
• Benedikt XIV. v roku 1751 dok. Providas
• Pius VII. v roku 1821 dok. Ecclesiam a Christo Jesu
• Pius VIII. v roku 1829 dok. Traditi
• Pius IX. v roku 1846 dok. Qui Pluribus
• Lev XIII. v roku 1884 dok. Humanum Genus
• Pius X. v roku 1907 dok. Pascendi

!71
 Podobne sa vyjadrovali aj pápeži: Lev XII., Benedikt XV., Pius
XI. a Pius XII.
Pozíciu Katolíckej Cirkev ku  slobodomurárstvu máme najlepšie
rozpracovanú v  spomínanej encyklike Leva XIII. Humanum
Genus, z ktorej vyberám podstatné myšlienky:
„Pokolenie ľudské sa rozdelilo na dva tábory, stojace
v ostrom protiklade (…) Prvý sa neustále snaží o pravdu
a cnosť (…) Je to pravá Cirkev Ježiša Krista (…) usilujúca sa
o spásu ľudí (…) slúžiac Bohu a jeho Synovi…“
Druhý tábor je kráľovstvo Satanovo (…) odmietajúc Boží
zákon, podnikajúc mnoho podujatí bez Boha a často aj proti
Bohu…
Dnes je zrejmé, že stúpenci zla sa združujú spolu
v slobodomurárskom hnutí, ktoré je naširoko rozvetvené
s pevnou organizáciou (…) Títo už ani nezakrývajú svoje
úmysly a s najväčšou opovážlivosťou povstávajú proti
Božiemu majestátu, pripravujú úklady proti Cirkvi (…) aby
olúpili kresťanské národy o ovocie vykúpenia Ježišom
Kristom…
Táto sekta sa svojou lesťou dostala do všetkých odvetví
štátu a nadobudla takú moc, že tieto štáty aj ovláda (…)
nasadzujú si masku literátov, filozofov (…) stále majú
na jazyku, že sa usilujú o pokrok civilizácie (…) zväzujú ľudí
k otrockej poslušnosti…
… neuznávajú žiadnu Božiu pravdu, ktorú nemožno
pochopiť rozumom (…) pracujú na likvidácii pápežskej moci
(…) prijímajú členov všetkých náboženstiev a tvrdia, že niet
medzi nimi rozdiel…
… ich tlač postráda zmysel pre cudnosť (…) podporujú túžby
po rozkošiach (…) plne sú za rozvod, za nenáboženskú
výchovu, nechcú aby kňazi vyučovali náboženstvo…
Slobodomurárska sekta praje zámerom socialistov
a komunistov (…) osočujú tých vladárov, ktorí sa nedajú
nimi zmanipulovať (…) Robia si posmech z určitých
národov…“
Katolícka Cirkev až do  smrti Pia XII. zakazovala svojim deťom
členstvo v  tejto Satanovej sekte a  to pod trestom vylúčenia z  Cirkvi.
Cirkevný zákonník z roku 1917, Kánon 2335:

!72
 Kto vstúpi do slobodomurárskej sekty a do iných
podobných združení, ktoré snujú úklady proti Cirkvi alebo
právoplatnej svetskej moci, upadajú do exkomunikácie…

Postoj Novej cirkvi k slobodomurárom

Falošný pápež Ján-Pavol II. v roku 1983 zrušil používanie starého
cirkevného zákonníka v  Novej cirkvi a  zaviedol nový, v  ktorom už
trest vylúčenia z  Cirkvi za členstvo v  slobodomurárstve nie je. Ešte
chálabohu, že Nová cirkev nie je katolíckou. Slobodomurári už môžu
byť členmi Novej cirkvi, ale zato tradiční katolícki biskupi sú z  nej
vylúčení. Táto Nová cirkev sa objíma s nepriateľmi Katolíckej Cirkvi.
Slobodomurári sa od svojho začiatku snažili dostať do  vedenia
Vatikánu, ale najviac sa im to začalo dariť za Jána XXIII. Keď Ján
XXIII. oslavoval svoje 80 narodeniny, dostal gratuláciu od
slobodomurárskej lóže, od baróna Marsaudona, ktorý bol
slobodomurárom najvyššieho stupňa.
Pavol VI. sa stretával s  gréckym patriarchom Athenagorasom,
ktorý bol tiež slobodomurárom najvyššieho stupňa.
Je známa jeho návšteva OSN, ktorá je tiež slobodomurárska
organizácia. Počas svojho prejavu povedal delegátom, že oni sú
nádejou ľudstva, ako keby Kristus už prestal ňou byť. 3. júna 1971
prijal židovskú slobodomurársku lóžu B’nai-B’rith z  New Yorku
s ktorou sa aj JP II. pravidelne stretáva.
Iba nedávno sme boli svedkami ako slobodomurári Kalvi
a  Sindona zasahovali do  finančných záležitostí Vatikánu, ktoré
skončili kolapsom Banky Ambrosiáno a  vraždou bankára Kalviho.
V tomto škandále bol zainteresovaný aj náš biskup Hnilica, ktorý bol
aj odsúdený. Pri  týchto škandáloch Vatikán stratil veľké milióny
dolárov. Biskup Hnilica bol ochotný vyplatiť veľkú sumu dolárov za
tašku bankára Kalviho, ktorého našli obeseného pod jedným
z  londýnskych mostov. Arcibiskup Marcinkus, bankár vo  Vatikáne
bol stíhaný talianskou políciou, takže kvôli bezpečnosti ani
nevychádzal z Vatikánu.
Vo Vatikáne boli alebo sú mnohí preláti slobodomurármi:
• Arcibiskup Bugnini, ktorý zničil tradičnú omšu,
• Kardinál Bernardin z Chicaga,
• Macchi (súkromný sekretár Pavla VI.),
• Cassaroli (štátny sekretár),
• Baggio (šéf biskupov),

!73
 • Lienárt,
• Poletti,
• Villot a mnohí ďalší kardináli a biskupi.
Keď v roku 1987 zahynul pri leteckej havárii nad Kamerunom šéf
slobodomurárov vo  Francúzsku Michel Baroin, ktorého si prezident
Mitterand vybral za šéfa osláv Francúzskej proti-katolíckej revolúcie,
parížsky kardinál Lustiger vykonal veľký cirkevný pohreb, čo
v minulosti bolo Cirkvou zakázané.
Ján-Pavol II. všade, kde ide, hlása slobodomurársky koncept
rovnosti všetkých náboženstiev, čo najviac dokumentoval hanebným
stretnutím všetkých náboženstiev v  Assisi v  1986. Touto bazilikou
v  Assisi Pán Boh nedávno zatriasol pri  silnom zemetrasení, takže
v nej sa už podobné stretnutie nebude konať.
Niet pochýb, že tzv. 2. vatikánsky koncil a  pokoncilové reformy
boli v  súlade z  koncepciou slobodomurárstva na  zničení Cirkvi
a  pápežstva. Pravá Cirkev nemôže byť zničená, ona pokračuje
v  malých skupinkách tradičných katolíkov, ktorí sa riadia učením
pápežov z minulosti a najmä učením pápeža Leva XIII. v encyklike
Humanum Genus:
„Najprv treba slobodomurárom strhnúť masku a ukázať ich
vlastnú tvár. Treba poučovať ľudí o úskokoch, ktoré títo
používajú na zvádzanie ľudí, aké zvrátené názory majú
a ako hanebne konajú…
Ľud nech sa horlivo vzdeláva vo svojom náboženstve, aby
vedeli čeliť rôznym bludom a rôznym lákadlám nerestí.
… Iste plne si uvedomujeme, že naša spoločná práca
pri vytrhávaní tohto plevela nebude korunovaná úspechom,
ak nám nepomôže nebeský Pán vinice (…), Panna Mária
(…) a sv. Michal Archanjel…“

!74
 Ján-Pavol II. a vývoj človeka zo zvieraťa
Nie je tomu tak dávno, keď nám v školách ateistickí učitelia vtĺkali
do hláv ako sa človek vyvinul zo zvieraťa, či už z opice alebo nejakého
iného zvieraťa z  ktorého sa vyvinuli opice a  ľudia. Túto evolučnú
hypotézu vždy obhajovali a  hlásali zarytí nepriatelia Boha a  Cirkvi.
Všetci tí, ktorí chceli vylúčiť Boha z ľudských dejín, ako aj zo svojho
osobného života, aby ospravedlnili svoju hriešnu morálku, hlásali
vývoj človeka zo zvieraťa. A naopak, Katolícka Cirkev vždy obhajovala
pravdu Sv. Písma, že totiž múdry Boh je stvoriteľom každého tvora
z ničoho a najmä, že dobrotivý Boh priamo stvoril prvých ľudí.
Je neuveriteľné, čomu všetkému musia títo evolucionisti veriť a k
čomu nútia veriť ostatných ľudí. Hovoria, že vesmír je starý niekoľko
miliárd rokov, zem 5 miliárd atď. Potom nejaká iná skupina „vedcov“
zistí, že je to o 200 miliónov viacej alebo menej. Veria vo vývoj medzi
druhmi a  pritom doteraz nemajú ani jeden spojovací článok medzi
jednotlivými druhmi. Už samotné vypočítavania veku zeme je
problematické. Dnes je asi 50 rôznych metód na zistenie veku a tieto
sú si navzájom veľmi rozdielne.
Vo vývoj začali veriť aj modernisti Novej cirkvi, len aby
spochybnili význam Sv. Písma, aby vyvrátili dedičný hriech a  aby
učili, že naše telo je živočíšneho pôvodu a preto jeho pudy nemôžeme
ovládať. Podľa feministiek Eva nepochádza z  Adama a  preto žena
nemusí byť podriadená manželovi. Ide im o  vylúčenie Boha
zo spoločnosti, politiky a vôbec zo života.
A tu zrazu na pomoc týmto zarytým nepriateľom Cirkvi prichádza
na pomoc tzv. pápež Ján-Pavol II., ktorý 23. októbra 1996 „potvrdil“,
že je pravda, že človek pochádza zo  zvieraťa. Tzv. katolíci v  Novej
cirkvi to poslušne prijali, lebo nepoznajú učenie Katolíckej Cirkvi a sú
ochotní prijať od „sv. otca“ aj tie najnezmyselnejšie bludy. Aj keď im
falošný pápež povie, aby skočili do  hlbokej studne, oni to urobia.
Nepravému pápežovi vzdávajú väčšiu poklonu než samotnému
Kristovi.
Poznámka: Pre jasnosť pojmov hypotéza je iba domnienka, zatiaľ
čo teória je už potvrdený fakt.

Čo učí Katolícka Cirkev o vzniku života a človeka?

Pápež Pelagius v liste „Humani generis“ (apríl 557)
Denz. 228a: „Vyznávam, že všetci ľudia počnúc Adamom až
do skončenia sveta sa rodia a umierajú s Adamom a jeho ženou,
!75
ktorí sa nezrodili z rodičov, ale boli stvorení a to Adam zo zeme
a žena z jeho rebra“.
Lateránsky koncil v roku 1215. Denz. 428: „Pevne veríme
a vyznávame (…) že Stvoriteľ všetkých viditeľných a neviditeľných
vecí (…) svojou všemohúcou silou stvoril každé stvorenie z ničoho…“
Florentský koncil (1438 – 1445) Denz. 706: „Čo najsilnejšie
veríme a vyhlasujeme, že (…) Stvoriteľ všetkých vecí (…) z jeho
dobroty stvoril všetky stvorenia z ničoho.“
1. Vatikánsky koncil (1869 – 1870) Denz. 1805: „Ak niekto
nevyznáva, že všetky veci vo svete, či už duchovné alebo hmotné
neboli stvorené Bohom z ničoho, nech je prekliaty.“
Je zrejmé z týchto citátov učiteľského úradu Cirkvi, že
Boh stvoril každé stvorenie z ničoho a že tu nie je miesta
pre evolúciu.

Čo hovorí Sv. Písmo?

Genezis 1, 21: „A Boh stvoril veľké morské zvieratá a všetky
živočíchy, čo sa len hýbu, ktoré sa vo vode hemžia (…) i všetky
okrídlené tvory…“
Genezis 1, 25: „A učinil Boh zver podľa svojho druhu (…)
i všetky plazy…“
Genezis 1, 27: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na obraz
Boží stvoril ho, muža a ženu ich stvoril…“
Genezis 2, 22: „Nato z rebra, ktoré vybral Adamovi, Pán Boh
utvoril ženu…“
„Experti“ v  Novej cirkvi samozrejme povedia, že tieto slová
nemusíme brať doslovne, že nejde o vedecký výklad stvorenia, že ide
iba o určitú poéziu, ktorou sa vyjadroval pisateľ Sv. Písma.
Čo na takúto poznámku Cirkev?: Už za čias sv. Pia X. modernisti
a evolucionisti chceli spochybniť učenie Cirkvi tým, že by spochybnili
historičnosť Sv. Písma a  najmä jeho prvých kapitol, ktoré
pojednávajú o stvorení. Pápež dostal tieto otázky, na ktoré odpovedal
Biblickou komisiou dňa 30. júna 1909:
Otázka 1.: „Môže Cirkev učiť, že prvé tri kapitoly knihy Genezis
neobsahujú skutočnú historickú realitu, ale sú len určitými
mytologickými alegorizmami?“

!76
 Otázka 2.: „Môže sa pochybovať o historičnosti tých udalostí
v kapitolách, ktoré sa týkajú otázok stvorenia a najmä stvorenia
prvého človeka a prvej ženy…?“
(Otázky som mierne skrátil pre lepšiu zrozumiteľnosť)
Biblická komisia odpovedala ZÁPORNE na  obidve otázky. To
znamená, že treba vážne brať, čo opisuje Sv. Písmo aj v  prvých
kapitolách.
Pius XII. v Humani generis z 12. augusta 1950:
„Ozývajú sa hlasy, aby katolícke náboženstvo bralo väčší
ohľad na pozitívne vedy. To je chvályhodné, pokiaľ sa týka
skutočností, ktoré sú jasne dokázané a naopak, ak ide iba
o hypotézy, vtedy musíme byť veľmi opatrní, aj keby boli
nejako vedecky zdôvodňované a najmä ak je dotknutá
náuka Sv. Písma alebo tradície. Nemožno ich vôbec
pripustiť, ak tieto odvážne domnienky odporujú nepriamo
alebo priamo náuke zjavenej Bohom (…) vo svojej
pochybnej smelosti títo bádatelia prekračujú hranice
slobodnej diskusie, lebo chovajú sa tak, ako keby pôvod
ľudského tela z už existujúcej hmoty bol jasne dokázaný
a ako keby pramene Božieho Zjavenia nič neobsahovali (…)
veriaci kresťania nesmú prijať názor, že nie všetci ľudia
pochádzajú od Adama, alebo že Adam znamená kolektívne
meno pre mnoho prarodičov (…) to by sa nedalo zlúčiť
so zjavenou pravdou o dedičnom hriechu…“
Vidíme, že pápež Pius XII. sa jasne priklonil k Božiemu Zjaveniu
vo Sv. Písme a k učeniu o dedičnom hriechu, ktoré nepripúšťa vývoj
človeka zo zvieraťa.
Stav súčasnej vedy: Dnes vo  „vedeckých“ kruhoch existuje asi
200 rôznych domnienok o vzniku života. Doteraz sa vede nepodarilo
objaviť ani jeden prechodný tvar medzi druhmi a už vôbec nie medzi
zvieraťom a  človekom. Všetci tí neandertálci boli kosti po opiciach.
Dnešná veda potvrdzuje nepreklenuteľný rozdiel v  biológii
a histológii medzi človekom a zvieraťom.
Vyhlásenie tzv. pápeža Jána-Pavla II. v Katolíckych
novinách zo 17. novembra 1996:
• „Dnes, takmer polstoročie po zverejnení encykliky Pia XII.
Humani Generis, nové poznatky viedli k  tomu, že vývojová
teória sa považuje za viac než len hypotézu…

!77
 • … zhoda výsledku prác (…) vytvára sama o  sebe významný
fakt v prospech tejto teórie (evolúcie)
• … a pravdupovediac, skôr než o vývojovej teórii by sa patrilo
hovoriť o vývojových teóriách…“
Toto „pápežské“ vyhlásenie šokovalo aj samotných nepriateľov
Cirkvi na  celom svete. Najväčšie nekatolícke noviny, rádio-televízne
stanice uverejnili to na prvých stránkach svojich správ:
Il Giornale: „Pápež hovorí, že pochádzame z opice“.
La Republica: „Pápež uzavrel mier s Darwinom“.
V USA aj mnoho protestantov bolo prekvapených týmto výrokom,
lebo ani oni to nečakali od „katolíckeho pápeža“.
Hovoriť o  tom, že nové poznatky potvrdzujú vývojovú teóriu je
otvorenou lžou, lebo mnoho vedcov opúšťa vývojovú teóriu a  najmä
Darwina.
Vývojová domnienka nám nevie dať odpoveď odkiaľ sa vzali
mnohé prirodzené a  nadprirodzené dary, ktoré vlastnili naši prví
rodičia, ako ich pôvodná nevinnosť, nesmrteľnosť atď.
Pán Ježiš, ktorý je Boh, vedel v Káne galilejskej v okamihu stvoriť
dobré víno z  vody, na  čo by príroda potrebovala dlhší čas.
Rozmnoženie chleba a rýb pre tisícky poslucháčov potvrdzuje, že Boh
nepotrebuje miliardy rokov alebo evolúciu, že On je schopný stvoriť
všetko v  okamihu. Tvrdiť, že Boh tvoril len vývojovým spôsobom je
urážkou jeho všemohúcnosti a jeho majestátu.
Tým, že JP II. podporil vývojovú teóriu, iba znova potvrdil, že už
dávno sa rozlúčil s  katolíckym myslením a  že je slepým vodcom
slepých.

!78
 Satanizmus vo Vatikáne
V novembri 1996 sa konal 3. medzinárodný kongres o mieri
Fatima 2000. Medzi asi 100 delegátmi, vrátane biskupov, kňazov
a rehoľných sestier bol aj arcibiskup Emmanuel Milingo. Tento
arcibiskup pracuje vo  Vatikáne v  Pápežskej rade pre pastoráciu
emigrantov.
Na konferencii vo svojej prednáške „Dobro a zlo k roku 2000“ sa
verejne odvážil povedať, že vo Vatikáne sa praktizuje satanizmus, čiže
spolupráca s  diablom. vo  svojej reči arcibiskup povedal: „Diabol
vnútri Vatikánu je dnes chránený určitými cirkevnými autoritami.
Tí, ktorí majú vyháňať diabla-exorcisti, majú to zakázané, čiže
nesmú to prevádzať…“
O tri dni neskoršie dostal arcibiskup otázku, či  pracujú
vo vatikánskej kúrii ľudia, ktorí spolupracujú s diablom? Arcibiskup
odpovedal: „Isteže, sú medzi nimi kňazi a biskupi. Pretože som
arcibiskup, nemôžem spomenúť odo mňa vyšších prelátov.“
Najväčší rímsky denník Il Messaggero priniesol toto
arcibiskupove odhalenie na prvej strane.
Je zaujímavé, čo arcibiskup Milingo spomenul vo svojej reči, je aj
známy výrok Pavla VI.: „Dym satana vstúpil do chrámu Božieho
(Cirkvi).“
Jeden z najväčších dôkazov prítomnosti satanizmu vo Vatikáne je
fakt, že Vatikán od smrti Pápeža Pia XII. systematicky podkopáva
články katolíckej viery, šíri bludy, ktoré už boli Cirkvou odsúdené
a ničí platnosť sviatostí.
O tejto situácii v Cirkvi predpovedala známa vizionárka Katarína
Emmerichová, ktorú Pán Boh obdaroval aj stigmatmi-ranami
Krista. Tá povedala o  budúcnosti: „V tých dňoch viera bude
zachovaná iba na niektorých miestach, v niektorých domoch
a medzi niekoľkými rodinami, ktoré Boh zachráni pred
katastrofami a vojnami. Videla som mnoho exkomunikovaných
klerikov, pretože si privlastňujú názory, ktoré boli Cirkvou
odsúdené alebo vstupujú do združení a asociácií, ktoré boli Cirkvou
zakázané.“

!79
 Varovania Panny Márie o dnešnej dobe
Panna Mária, ako naša starostlivá Matka už viackrát prišla na zem
a  zjavila niektorým omilosteným ľuďom svoju starosť o  nás. Lenže
musíme byť veľmi opatrní, aby sme nepovažovali všetky zjavenia
Panny Márie za pravé, lebo aj tu diabol predvádza mnohé svoje
zjavenia pod rúškom „marianskych zjavení“. Jeho cieľom je zviesť
naivných ľudí a  k tomu mu stačí do  svojho zjavenia zamontovať iba
jednu nebezpečnú vetu pomimo mnoho správnych viet svojho
zjavenia. História rôznych zjavení nám dokazuje, že diabol má veľkú
moc pretvarovať sa aj za „anjela svetla“, len aby zviedol pokiaľ možno
aj vyvolených. Sú známe zjavenia, keď obrovské masy katolíkov aj
počas 30 rokov verili v mariánskosť zjavenia a potom sa ukázalo, že
to bolo zjavenie od diabla. Prečo Pán Boh mu dovolí zneužívať aj
meno Panny Márie na svoje zjavenia?
Potom by sme museli aj odpovedať prečo dovolil diablovi
ukrižovať svojho Syna a  prečo Pán Boh nechal diablovi zviesť
miliardy ľudí. Na príčine sú naše hriechy a tajomstvo zloby, ktoré nie
vždy celkom chápeme.
Pred „pontifikátom“ Pavla VI. bol v  Katolíckej Cirkvi tzv. index
kníh, ktorý pod trestom vylúčenia z  Cirkvi zakazoval katolíkom
prechovávať, rozširovať a čítať niektoré knihy, ktoré boli nebezpečné
duši človeka. Tak ako pár kvapiek jedu v  pohári čistej vody môže
usmrtiť človeka, tak aj literatúra obsahujúca jed nepravdy alebo zla
môže poškodiť človekovi. Cirkev ako múdra Matka chránila svoje deti
od tohto jedu. To sa týka nielen literatúry, ale aj divadelných
a  filmových programov a  dnes aj televíznych. Z  tohto zákazu boli
vyňatí biskupi a  všetci ostatní, ktorí dostali od biskupov povolenie
študovať tieto diela. Medzi zakázanú literatúru patrili knihy
o  „mariánskych zjaveniach“, ktoré ešte neboli cirkevne schválené.
Cirkev chránila svojich členov od podvodov diabla, ktorý od stvorenia
sveta sa snažil zviesť ľudí k odporu proti Bohu. On totiž nám závidí,
že my ešte môžeme byť spasení, zatiaľ čo on už nie.
Keď Pavol VI. sa stal „pápežom“, jednou z  prvých vecí bolo
zrušenie indexu, čiže zákazu publikovania a  čítania protikatolíckej
literatúry. Vraj treba dôverovať vyspelosti dnešného človeka. Tým iba
dokázal, že nemohol byť pravým pápežom, lebo tak nezodpovedne
konať nemôže pravý katolícky pápež. Od zrušenia tohto zákazu sa
začali publikovať knihy a brožúrky o tisíckach rôznych „mariánskych
zjaveniach“. A tak členovia Novej cirkvi sú Pavlom VI. vystavení jedu
z  každej strany. Dnes, len čo ja som si vedomý, existujú v  každom
!80
štáte nejaké „mariánske zjavenia“ alebo „plačúce mariánske sochy
a  obrazy“. Ešte nikdy nebolo toľko nových „stigmatikov“ a  iných
„zázračných liečiteľov“ atď. Milióny ľudí chodia navštevovať tieto
miesta, alebo ľudí a  tak tam kvitne veľký obchod, stavajú sa tam
hotely a  podnikatelia sa tešia, že dobre zarobia, či  už poskytnutím
ubytovania alebo predajom ružencov, sošiek, obrázkov a  iných
devocionálií. A  tak, obchod veselo kvitne. Všetci tí, ktorí na  týchto
miestach boli „zázračne“ vyzdravení upadajú ešte do  horšieho stavu
už aj týždeň po „zázraku“.
Ešte horšie je na tom, že ľudia veria chorým, alebo podvodníckym
deťom, ktoré videli „Pannu Máriu“, ktorá svojimi vyhláseniami
protirečí učeniu Katolíckej Cirkvi. Táto „Mária“ až absurdným
chovaním ničí dôstojnosť skutočnej Matky Božej. Falošný pastieri
Novej cirkvi nebránia týmto psychózam a  tak podporujú chaos
a anarchiu vo svojich radoch.
V tejto knižke si bližšie pozrieme dve falošné „zjavenia“ a  to
v  Medžugorje a  v  Litmanovej a  potom sa pozrieme na  dve ozajstné
zjavenia Panny Márie v  La Salette a  vo Fatime, ktoré sú varovaním
pre nás všetkých. Zjavenia v  La Salette a  vo Fatime sú aj schválené
pravou Katolíckou Cirkvou. Mimochodom, v  La Salette som bol
trikrát a raz som bol vo Fatime a v Litmanovej.

Medžugorje
(z oficiálnej správy mostarského biskupa Zaniča)
Biskup Zanič je mostarským biskupom, do  ktorého diecézy patrí
aj Medžugorje. Biskup dňa 11. 1. 1982 ustanovil diecéznu komisiu
na prešetrenie „zjavenia“ v Medžugorje.
Už vtedy ho znepokojilo, že mu „vizionári“ zatajili, že
„Gospa“ (tzv. Panna Mária) podporila rebéliu dvoch františkánskych
kňazov proti nemu, ako miestnemu biskupovi a  proti jeho
legitímnym rozhodnutiam. V  októbri 1984 sa komisia rozhodla
odložiť zverejnenie výsledkov šetrenia. Biskup Zanič vydal prvú
správu, v ktorej predložil svoje teologické a kanonické dôvody, ktoré
mu zabraňovali stotožňovať „Gospu“ s  Pannou Máriou. Komisia
neuverejnila výsledky ani v  roku 1985 a  preto biskup Zanič poslal
spisy do Ríma. Ani v roku 1990 komisia neuverejnila žiadne výsledky,
lebo obhajcovia „zjavenia“ si to neželali. Nakoniec biskup Zanič sa
sám rozhodol vydať rozsiahlu správu všetkým biskupom sveta. Bolo
to v júni 1990. Z tejto správy vyberám len určité body:
!81
 „‚Gospa‘ vo svojom zjavení obhajovala františkánskych
kňazov Vegu a Prusinu a tvrdila, že oni majú pravdu a nie
miestny biskup Zanič. Môže Panna Mária podporovať
rebéliu rehoľníkov proti miestnemu biskupovi? Boli to títo
dvaja františkáni, ktorí pre neposlušnosť boli vylúčení
z františkánskej rehole a zároveň boli suspendovaní, t. z.
nesmeli slúžiť omšu a vysluhovať sviatosti. Kňaz Vego bol
potrestaný aj preto, že mal so svojou milou 2 deti. On
neposlúchol a naďalej slúžil omšu a podporoval ‚zjavenie
Gospy‘, ktorá vždy tvrdila, že je to on, ktorý má pravdu
a nie biskup. Môže Panna Mária hovoriť také nezmysly?
Hlavní vizionári Vicka a Jakov viackrát klamali biskupa,
keď sa ich vypytoval na ‚zjavenie‘.
Značný počet františkánov v provincii podporujú biskupa
a neveria v ‚zjavenie‘. Zo 100 kňazov v Hercegovine ani
jeden neverí v ‚zjavenie‘.
‚Gospa‘ vyzvala deti, aby chlapci-vizionári a dievčatá-
vizionárky sa stali kňazmi respektíve sestričkami, ale ‚len
keď to budete vy chcieť‘. Deti neposlúchli túto výzvu
a chlapci sa oženili a dievčatá vydali, čo sa nestalo
v pravých zjaveniach, kde slobodní vizionári po pohľade
na posla z neba zasvätili svoj život Bohu a nešli
do manželstva. Viď príklad Bernadetty, Lucie, Melánie
a iných.
‚Gospa‘ sa ‚zjavila‘ už asi 5000krát, čo je nezmyslom.
‚Zjavuje‘ sa všade a to aj na miestach nie najvhodnejších pre
Kráľovnú neba. Pri svojich ‚zjaveniach‘ sa raz smeje, raz
plače, necháva sa dotýkať, zrazu sčernie atď. Je to dobré
čítanie pre ľudí duševne chorých.“
Ešte väčším dôkazom, že ide o  diabolské zjavenie sú doktrinálne
bludy, ktoré „Gospa“ hovorí:
„Gospa“ sa s  deťmi modlí Otče náš. Keby bola ona
Nepoškvrneným počatím, by sa nemohla modliť: Odpusť
nám naše viny.
„Gospa“ tam žehná ružence a  iné devocionálie, čo skutočná
Panna Mária nikdy nerobila.
„Gospa“ tvrdí v  Medžugorje, že to je posledné zjavenie a  tu
máme aj ďalšie a ďalšie zjavenia „Panny Márie“, takže ktorá
„Panna Mária“ klame?

!82
 Podľa „Gospy“ niet rozdielu medzi náboženstvami, to vraj len
ľudia robia tie rozdiely. A  tu nachádzame odpoveď, kto je autorom
týchto „zjavení“: Sú to ekumenisti a  charizmatici Novej cirkvi: René
Laurentin, Nuptič, talianski jezuiti Amorth a  Restrelli a  iní
„charizmatici“ z celého sveta.
Pán Boh nedovolil dlho zosmiešňovať jeho Matku, lebo potrestal
túto krajinu hroznou občianskou vojnou v Bosne a Hercegovine.
Lenže Nová cirkev sa nechce poučiť a  naďalej organizuje
autobusové zájazdy do  Medžugorje a  pozýva tie podvodnícke deti
na prednáškové turné po Slovensku.
Komu niet rady, tomu niet pomoci.

Litmanová
Kolujú rôzne brožúrky o  tomto „zjavení“ a  všetky si protirečia.
Vyberám z niektorých dní:
30. 9. 1990: v  tento deň „Panna Mária“ plakala, lebo Katka
neprišla na spoveď.
Komentár: Snáď Panna Mária má aj väčšie problémy na svete.
1. 10. 1990: „Panna Mária“ hovorí: „Každá choroba je
následkom nejakého hriechu.“
Komentár: Žeby Panna Mária protirečila svojmu Synovi v príhode
u  sv. Jána 9, 1: „Učiteľu, kto zhrešil, tento a či jeho rodičia, že sa
narodil slepý? Ježiš odpovedal: Ani on nezhrešil, ani jeho rodičia,
ale sa narodil slepý, aby sa na ňom prejavili skutky Božie.“
2. 10. 1990: Videli sme Pannu Máriu a bola veľmi veselá…
Komentár: Toto je dôvod, aby Panna Mária prišla na  zem? Aby
ukazovala svoju veselosť? Je to zosmiešňovanie Panny Márie. Ona
vždy prišla na  zem, aby zvestovala vážne varovanie pre hriešne
ľudstvo. V  La Salette a  Syrakúzach plakala a  teraz v  Litmanovej
a v Medžugorje je veselá a smeje sa… Je to nezmysel.
2. 10. 1990: v ten istý deň „Panna Mária“ hovorí o  jednom
otcovi, ktorý udrel svoju matku, že vraj tým udrel z  polovice svoju
duchovnú matku. A že ten hriech sa mu neodpustí.
Komentár: Čo to všetko znamená? Ako, že taký hriech je
neodpustiteľný? Je to ďalšia ukážka čudnej teológie z Litmanovej.

!83
 18. 11. 1990: Jedna teta sa pýtala, čo má robiť pre muža, ktorý
zomrel a ako sa má na druhom svete. „Panna Mária“ povedala, že jej
muž sa má tam dobre, ale stále môžu dávať peniaze na omšu.
Komentár: Je neuveriteľné, že naši katolíci môžu uveriť takýmto
rozprávkam.
7. 7. 1991: „Panna Mária“ požehnáva ružence a iné devocionálie.
Komentár: Ozajstná Panna Mária nikdy nežehnala tieto predmety.
To robí len Pán Ježiš alebo jeho kňazi.
„Panna Mária“ vždy ďakovala dievčatkám za modlitby.
Komentár: v  žiadnom pravom zjavení Panna Mária neďakovala
vizionárom za modlitby, lebo to nie je naša zásluha, ale je to naša
povinnosť modliť sa, a  za to nám Panna Mária predsa nebude
ďakovať. Podľa iných brožúriek, čo som čítal, „Panna Mária“ bola
proti rozdeleniu federácie, že pre Slovensko nebude dobrá
samostatnosť atď.
Nová cirkev organizuje autobusové zájazdy naivných katolíkov,
ktorí veria takémuto zosmiešňovaniu Kráľovnej vesmíru. Vôbec už
nechcem písať o  nechutných hádkach medzi grécko-katolíckymi
a  rímsko-katolíckymi kňazmi a  o iných nechutných scénach. Už aj
predseda biskupskej konferencie Slovenska O. Baláž sa vyjadril, že
„Litmanová je hanbou Slovenska“.
Nedávno sa vydala Katka, jedna z  dievčat, ktoré videli „Pannu
Máriu“. Čo je tiež dôkazom nepravosti zjavenia. V minulosti, keď sa
Panna Mária zjavila slobodným dievčatám, tak všetky zostali
slobodné a zasvätili Bohu svoj život. Kto by raz uvidel krásu skutočnej
Panny Márie z  neba, tak nikdy nebude túžiť po manželovi, ale bude
túžiť po nebeskom Ženíchovi, ktorým je Pán Ježiš Kristus. Buď celá
Litmanová je veľkým podvodom, kde došlo zo  strany „odborníkov“
k  manipulácii dievčatiek alebo je to prinajlepšom len projekcia
zbožných myšlienok zo  svojho vnútra, ale v  žiadnom prípade sa
nejedná o zjavenie Matky nášho Pána Ježiša Krista.

Fatima
Toto pravdivé zjavenie našej nebeskej Matky je pod terčom
modernistov, ktorí chcú toto zjavenie vymazať z  kníh svojho
náboženstva. Nesedí im toto zjavenie, lebo tu sa najprv zjavil deťom
anjel z  neba, ktorý kľačal pred Hostiou, zatiaľ čo modernisti
pri  svojom prijímaní stoja. vo  Fatime sa hovorí o  pôste a  vôbec
o  pokání, zatiaľ čo modernisti v  Novej cirkvi sa postia pred svojim
!84
prijímaním len jednu hodinu. vo Fatime Panna Mária hovorí o pekle
a o diabloch, zatiaľ čo modernisti neradi počujú tieto slová
Fatima hovorí o  zasvätení sa k  Nepoškvrnenému Srdcu Panny
Márie, zatiaľ čo modernisti túto pobožnosť považujú za veľmi
sentimentálnu a detskú.
Panna Mária hovorí o  modlitbách za obrátenie hriešnikov, zatiaľ
čo modernisti hovoria o ľudských právach a práve na slobodu výberu
náboženstva a  o slobode prejavu. Nechcú obrátenie nekatolíkov
na katolíkov.
Lucia z Fatimy, ktorá videla Pannu Máriu vo Fatime, povedala, že
máme sa hodne modliť za kňazov, ktorí majú byť veľmi čistí a nemali
by sa zaujímať o  nič iné, než o  cirkevné veci a  duše svojich ľudí.
Modernisti v Novej cirkvi chcú opačne, aby kňazi a rehoľníci bojovali
za sociálnu spravodlivosť, hoc aj so  zbraňou v  ruke a  veľmi nechcú
hovoriť o hriechoch proti čistote.
Panna Mária odovzdala vo  Fatime tretiu časť tajomstva, ktorú
chcela, aby ju pápež svetu oznámil do  roku 1960, čo Ján XXIII.,
odmietol urobiť, čím len potvrdil, že nebol legitímnym pápežom.
Neposlúchnuť Matku Božiu je niečo neslýchané.
Panna Mária prosila o  zasvätenie Ruska. Chcela, aby to vykonal
pápež so všetkými biskupmi sveta. Doteraz to žiaden pápež neurobil.
Ináč sa Rusko neobráti, takže možno očakávať, že Rusko ešte môže
narobiť veľa zla pre ľudstvo a pre Cirkev. Sovietske Rusko už narobilo
dosť trápenia šírením svojich revolúcií, občianskych vojen
a  prenasledovania Cirkvi. Rusko zrejme ešte nepovedalo posledné
slovo.

La Salette
Tajomstvo, ktoré odovzdala Panna Mária Melánii 19. 9.
1846:
Ako vieme, vo  Francúzsku v  La Salette sa Panna Mária zjavila
dvom deťom: Melánii a  Maximovi. Melánii odovzdala dôležité
prorocké tajomstvo o  Cirkvi. Pretože Panna Mária tu prorockým
duchom hovorí o  udalostiach vo  svete a  v  Cirkvi, ktoré až dnes sa
pred nami v plnej pravde rozvíjajú. Muselo to byť hrozným utrpením
pre Melániu zvestovať tajomstvo, ktoré ľudia v minulom storočí ešte
nemohli plne pochopiť. Zato ho môžeme pochopiť my dnes.
V Novej cirkvi sa veľmi málo hovorí o  tomto tajomstve, lebo je
nepríjemné pre jej predstaviteľov vo  Vatikáne. Oni zatvárajú oči
!85
nielen pred Matkou Božou, ale aj pred pravdou jej Božského Syna,
ktorý s Duchom Svätým učí Cirkev Božiu od jej založenia.
Výber z tohto tajomstva:
Kňazi, služobníci môjho Syna, svojim nemravným životom,
neúctivým slúžením sv. omše, svojou láskou k peniazom,
poctám a rozkošiam sa stali žumpou nečistoty. Kňazi
privolávajú pomstu a pomsta visí nad ich hlavami. Beda
kňazom a tým, ktorí sú zasvätení Bohu, lebo svojou
nevernosťou a nemravným životom znova križujú môjho
Syna. Nieto viac štedrých duší a nieto nikoho hodného, kto
by priniesol nepoškvrnenú obetu večnému Otcovi (…) Boh
zasiahne nepredvídaným spôsobom. Beda obyvateľom
zeme. Boh sa pomstí a nikto nebude môcť utiecť pred
toľkými súženiami (…) Vodcovia Božieho ľudu zanedbávajú
modlitbu a pokánie a diabol zatemnil ich inteligenciu (…)
Boh dovolí starému hadovi rozštiepiť každú ľudskú
spoločnosť a každú rodinu. Fyzické a morálne agónie
doľahnú na ľudstvo, ktoré bude ponechané samo na seba
(…) Boh pošle tresty, jeden za druhým po dobu 35 rokov (…)
Kostoly budú zatvorené a znesvätené. Kňazi a rehoľné rády
budú prenasledované a podstúpia krutú smrť. Mnohí z nich
stratia vieru a veľké množstvo kňazov a rehoľníkov
odvrhne pravé náboženstvo. Medzi nimi budú aj biskupi…
V roku 1864 Lucifer s veľkým množstvom diablov bude
uvoľnený z pekla. Títo budú postupne uhášať vieru, aj
u tých, ktorí sú zasvätení Bohu. Zaslepia ich takým
spôsobom, že ak neobdržia špeciálnu milosť, osvoja si ducha
týchto anjelov pekla. Mnoho rehoľných inštitútov stratí
vieru a stratia mnoho duší…
Zlé knihy zaplavia zem a duchovia temnôt spôsobia
vlažnosť v každej službe Bohu…
Títo duchovia temnôt budú mať veľkú moc nad prírodou.
Týmto duchom sa budú stavať veľké chrámy. Ľudia budú
prevážaní z miesta na miesto týmito duchmi a medzi nimi
budú kňazi, pretože títo nebudú vedení dobrým duchom
Evanjelia, ktorý je duchom pokory, lásky a nadšenia pre
slávu Božiu…
Všade budú neobvyklé zjavy, pretože pravá viera vyhasne
a falošné svetlo bude osvecovať ľudí. Beda princom Cirkvi,
ktorí myslia len na hromadenie bohatstva a na upevnenie
!86
ich autority. Budú vládnuť pýchou. Zástupca môjho Syna
bude mnoho trpieť. Cirkev bude vystavená
prenasledovaniu, nastane doba temnôt, Cirkev zažije
hroznú krízu. Pravá viera v nášho Pána bude zabudnutá.
Každý jednotlivec bude chcieť byť predstavený ľuďom
podobného zmýšľania. Oni zrušia civilnú ako aj cirkevnú
zákonnosť. Rozmnožia sa vraždy, nenávisť, žiarlivosť,
klamstvá a vzbury bez lásky k vlasti a rodine…
Všetky civilné vlády budú mať jeden a ten istý cieľ: zrušenie
každého náboženského princípu spoločnosti a tým
pripravia cestu pre ateizmus, špiritizmus, materializmus
a nerestiam každého druhu…
Dôjde k znesväteniu svätých miest, kláštorov, ktoré sa tak
pokazia, že diabol sa stane kráľom všetkých sŕdc. Tí, ktorí
sú predstavení reholí, nech sa majú na pozore pri prijímaní
nových členov, pretože diabol použije všetky triky, aby
infiltroval rehoľné rády zlomyseľnými hriešnikmi, pretože
neporiadok a láska k telesným rozkošiam budú rozšírené po
celej zemi…
Francúzsko, Taliansko, Španielsko a Anglicko budú
vo vojne (…) Potom bude hrozná vojna. Za nejaký čas Boh
zabudne na Francúzsko a Taliansko, lebo tieto krajiny
zabudli na Evanjelium (…) Ľudia budú zabíjať jeden
druhého (…) dokonca vo vlastných domoch (…) Paríž bude
horieť a Marseille bude zatopené. Niektoré mestá budú
zemetrasením zničené a pohltené zemou. Ľudia budú si
myslieť, že všetko je stratené a nič nebude možné počuť
okrem rinčania zbraní a bohorúhania. Spravodliví budú
veľa trpieť. Ich modlitby, pokánie a ich slzy dostihnú nebesá
(…) a vtedy Ježiš Kristus, výkonom svojej spravodlivosti sa
zmiluje a rozkáže svojim anjelom usmrtiť všetkých svojich
nepriateľov (…) a vtedy nastane obdobie pokoja a človek
bude zmierený s Bohom (…) Tento pokoj bude trvať len
krátko a 25 rokov dobrej úrody spôsobí, že ľudia opäť
zabudnú, že hriechy sú príčinou ťažkostí na zemi…
Predchodca Antikrista so svojimi oddielmi bude bojovať
proti Kristovi (…) preleje mnoho krvi a bude chcieť zničiť
pravú bohoslužbu (…) Bude mnoho vojen až po tú poslednú,
v ktorej budú bojovať desiati králi Antikrista (…) ktorí budú
jedinými vládcami vo svete (…) ale deti svätej Cirkvi, mojej

!87
viery a moji opravdiví nasledovníci budú rásť vo všetkých
čnostiach…
I samotná príroda bude volať po pomste pre hriechy
človeka (…) Traste sa zem a vy, ktorí sa vyhlasujete za
služobníkov Ježiša Krista, ale vo svojom vnútri zbožňujete
iba seba…
Bude to v tejto dobe, keď sa z falošnej mníšky narodí
Antikristus (…) jeho otcom bude biskup. Už pri svojom
narodení bude sa rúhať Bohu a bude mať už aj zuby. Bude
hrozne kričať a bude prevádzať hrozné divy a bude sa živiť
len nečistotou (…) zem vydá len zlé ovocie, hviezdy stratia
pravidelný chod (…) zemetrasenia pohltia hory a mestá (…)
Rím stratí vieru a stane sa sídlom Antikrista.
Démoni vzduchu spolu s Antikristom budú prevádzať veľké
divy na zemi a v atmosfére. Ľudia sa stanú viac a viac
perverznými.
Volám svoje deti, mojich verných, ktorí sa mi odovzdali, aby
som ich viedla k môjmu Božskému Synovi (…) volám
apoštolov posledných dní (…) ktorými svet pohŕda a ktorí
žili v chudobe a poníženosti, v opovrhnutí, v mlčaní a čistote
a v jednote s Bohom (…) Nech vaše nadšenie vás urobí
hladnými pre slávu a poctu Ježiša Krista…
Cirkev bude v zatmení a svet zdesený, keď príde Henoch
a Eliáš, ktorí budú naplnení Duchom Božím. Oni budú kázať
Božou mocou a ľudia dobrej vôle uveria v Boha (…) ale beda
obyvateľom zeme, ktorí budú krvácať vo vojnách, budú
postihnutí hladom, pliagami a epidémiami…
Odporné zvieratá budú padať v podobe ľadovca (…) bude
počuť hlasy vo vzduchu (…) Henoch a Eliáš budú zabití,
pohanský Rím zmizne zo zeme, oheň pohltí mestá. Celý
vesmír bude postihnutý hrôzou a mnohí budú zvedení, lebo
sa neklaňali pravému Kristovi…
Teraz je čas, keď sa otvorí priepasť a kráľ temnoty, tá šelma
(…) ktorá si domýšľa, že je spasiteľom sveta, sa pyšne
zodvihne až k nebu, kde bude zasiahnutá dychom Michala
Archanjela. Ona spadne na zem, ktorá sa bude chvieť tri
dni. Potom otvorí svoje ohnivé črevá, a tie pohltia šelmu
a jej nasledovníkov v pekle. Potom voda a oheň očistia zem
a skonzumujú všetky diela ľudskej pýchy a všetko bude
obnovené. Bohu sa bude slúžiť a Boh bude oslávený.

!88
 Komentár: Toto posolstvo Panny Márie je veľmi vážnym
dokumentom. Je veľmi ťažké pochopiť každý detail, lebo všetky
proroctvá, akým je kniha zjavenia sv. Jána vo Sv. Písme sú sčasti už aj
teraz zrozumiteľné, niektoré udalosti sa už odohrali a niektoré budú
zrozumiteľnejšie neskoršie. Jedno je ale isté, že už sme a  ešte len
budeme svedkami hlbokej krízy v  kresťanstve, odpadom mnohých
kňazov a biskupov od pravej viery. Aj Rím stratí vieru a bude sídlom
Antikrista.

!89
 Čo robiť za súčasnej krízy?
Na túto otázku málo slovenských katolíkov sa snaží dať aj
odpoveď. Viera na  Slovensku je v  ťažkej kríze. Väčšina katolíkov
nepozná základné vedomosti z  detského katechizmu a  preto ich
neprekvapí žiadna zmena. Myslia si, že všetko, čo prichádza z Ríma,
všetko musí byť dobré a vlastne ich to ani nezaujíma. V nedeľu chodia
do kostola, lebo je to zvyk a je to aj politicky niekedy výhodné. Uverili
najväčšiemu podvodu, že Ján-Pavol II. je najlepším „pápežom“ tohto
storočia, lebo nepoznajú povinnosti a  práva skutočného pápeža.
Nebudem sa veľmi mýliť, keď poviem, že viera na Slovensku je mŕtva
a  skutky sú vtelené do  nenávisti, závisti a  vzájomného osočovania
medzi katolíkmi.
Iná je situácia katolíkov na  Západe. Tam v  mnohých krajinách
rastie nespokojnosť medzi katolíkmi a nie sú ochotní pod zámienkou
slepej poslušnosti vzdať sa ozajstného katolicizmu, lebo poznajú a si
cenia katolícku vieru a  nehodlajú sa stať pasívnymi členmi Novej
cirkvi, ktorá už nie je katolícka.
Rôzne východiská z dnešnej situácie:

a) riešenie staro-katolícke alebo pravoslávne

Poznám katolíkov, ktorí keď videli nešťastný vývoj v  Cirkvi po
koncile, odišli do  staro-katolíckej alebo pravoslávnej cirkvi
v domnení, že tam nájdu platné sviatosti a najmä platnú omšu. Lenže
títo katolíci si neuvedomujú, že tieto spoločenstvá sa oddelili od
Katolíckej Cirkvi, keď v nej nebolo pochybnosti o platnosti sviatostí.
Tieto cirkvi sú rozkolnícke, čiže schizmatické a  okrem toho sú aj
bludárske, čiže heretické, lebo veria v  doktrinálne bludy, ktoré
Katolícka Cirkev odsúdila alebo neveria v  články viery, ktoré
Katolícka Cirkev musí veriť. Aj platnosť kňazstva je v  niektorých
vetvách staro-katolicizmu pochybná. Pravoslávna cirkev v  Rusku
a  inde mala vo  vedení po celé desaťročia agentov KGB, ktorí boli
ateisti, takže aj tu je mnoho veci nejasných, takže neverím, že odchod
do  týchto oddelených cirkví je spojený s  Božím požehnaním.
Katolícka Cirkev nikdy nedovoľovala spoluprácu s týmito cirkvami.

b) riešenie podľa arcibiskupa Lefebvra

Mnoho nespokojných katolíkov podporuje Bratstvo sv. Pia X.,
ktoré založil nebohý arcibiskup Lefebvre. Toto Bratstvo uznáva
posledných štyroch „pápežov“ za legitímnych zástupcov Krista
!90
na zemi, ale zároveň ich zatracuje pre ich nekatolícke zmýšľanie a za
ich bludy ich posiela do pekla. Bratstvo vôbec nie je poslušné týmto
„pápežom“, lebo slúžia starú omšu, vysluhujú staré sviatosti,
odmietajú nový cirkevný kódex a väčšinu dokumentov 2. vat. koncilu.
Vlastne oni sami rozhodujú, ktorý pápežský dokument je dobrý
a  ktorý nie. Čiže sú pápežskejší než ich pápeži a  to je spojené
s pýchou. Jánovi-Pavlovi II. úplne popierajú právo ich členov vylúčiť
z  cirkvi. Keď totiž JP II. vylúčil arcibiskupa a  štyroch jeho biskupov
z Novej cirkvi, tak Bratstvo to neuznalo, lebo oni sa cítia byť „dobrými
chlapcami“ a  tak vlastne zdeformovali dôvod pápežstva. Čiže
praktizujú úplnú neposlušnosť mužovi, ktorého považujú za
legitímneho pápeža a takýto postoj nie je katolícky, ale schizmatický.
Katolík, keď raz uzná niekoho za pápeža, nesmie mu odoprieť
poslušnosť vo veciach, ktorá mu podľa Božského práva patrí.
Bratstvo tým, že uznalo aj Pavla VI. muselo uznať aj platnosť
Novej omše a ostatných nových sviatostí, včítane nových biskupských
vysviacok. Je to schizofrenický postoj, ktorý odplavil z  Bratstva už
jednu tretinu ich kňazov.
Tým, že uznávajú posledných „pápežov“ aj s ich bludmi, ktoré síce
oni odsudzujú, popierajú neomylnosť súčasného „magistéria“ tzv.
učiteľského úradu Novej cirkvi a  to je proti neomylnej dogme
Katolíckej Cirkvi, ktorá tvrdí, že aj v  ordinárnom učení je Cirkev
neomylná. Odmietať túto dogmu je typickým protestantským
stanoviskom. Tým iba potvrdzujú, že oni a  aj Nová cirkev sú
nekatolíci. Tragédiou Bratstva je, že nikto z  ich radov nepožíva
slobodu, aby mohol verejne pochybovať o  legitimite posledných
„pápežov“ alebo o platnosti nových sviatostí. Totiž každý diakon pred
kňazskou vysviackou musí písomne prisahať, že verí v  legitimitu
Jána-Pavla II a  v  platnosť novej omše a  iných sviatostí. Kto to
odmietne, nie je pripustený k vysviacke. Pamätná je tragická udalosť
s tzv. Kellyho skupinou 9 kňazov a seminaristov, ktorých arcibiskup
Lefebvre vylúči z  Bratstva, lebo títo odmietli uznať JPII. a  platnosť
novej omše. Ešte tragickejšia udalosť sa stala v  roku 1985, keď
skupina piatich diakonov v seminári Bratstva v Ridgefielde bola pred
svojou kňazskou vysviackou donútená prisahať pred otvoreným
bohostánkom, že veria v  legitimitu JP II. a  v  platnosť novej omše
a  iných nových sviatostí. Asi týždeň po vysviacke a  po tejto prísahe
táto skupinka 5 kňazov porušila prísahu a  odišla z  Bratstva
do Kellyho skupiny, ktorá neuznáva JP II. a neuznáva platnosť novej
omše atď. Toto nie je katolícky postup a  nemôže spočinúť Božie

!91
požehnanie na  takúto schizofréniu v  teologickom myslení. Mnohí
kňazi preto opustili Bratstvo a  skončili buď v  modernistickej Novej
cirkvi alebo medzi nami a  niektorí opustili kňazstvo úplne a  sa
oženili.
Tiež nie je zanedbateľným problémom fakt, že arcibiskup
Lefebvre bol vysvätený za kňaza a  konsekrovaný za biskupa
vysokopostaveným slobodomurárskym kardinálom Lienartom, ktorý
členstvom v  tejto tajnej spoločnosti vlastne sa automaticky vylúčil
z Katolíckej Cirkvi a preto je tu mnoho pochybností o Bratstve sv. Pia
X.

c) zvaľovanie zodpovednosti na tých vo vedení

Sú katolíci, ktorí vidia, že veci v Novej cirkvi nie sú v poriadku, ale
nemajú odvahu to riešiť zodpovedne a  uchyľujú sa k  alibistickému
riešeniu, totiž všetku vinu zvaľujú na  vedenie Vatikánu, poťažne
na miestnych „biskupov“ alebo farárov a sami sa naďalej zúčastňujú
obradov Novej cirkvi a  tak svojou pasivitou vystavujú seba a  svoje
deti pochybným a  neplatným sviatostiam. Ani nezbadajú kedy budú
vyznávať Nové náboženstvo Novej cirkvi, ktoré už nie je katolícke. Aj
krutí dozorcovia v  koncentrákoch sa vyhovárali na  „tých vo  vedení“
a naďalej týrali svoje obete.
Za to, že nevyznávali pravé katolícke náboženstvo alebo že odpadli
od katolíckej viery nebudú sa môcť vyhovárať na „tých vo Vatikáne“,
lebo každý sa bude zodpovedať za seba. A  čo, keď vedenie
vo Vatikáne sa nevráti k zdravej katolíckej viere, dokedy budú čakať?
To isté sa stalo s mnohými katolíkmi za Luthera, ktorí si ani nevšimli,
že sa stali z  nich nekatolíci, lebo tak boli „očarovaní“ reformami
Martina Luthera alebo Melanchtona, ktorí len postupne uvádzali
svoje nové zmeny.
Týmto katolíkom, ktorí stále čakajú na „zásah z vrchu“ asi nezáleží
na  platnosti sviatostí a  najmä na  platnosti Eucharistie. Nezáleží im
na  tom, či  prijímajú skutočné Telo Kristovo alebo len kus chleba,
a nezáleží im, či platný kňaz ich platne rozhrešuje v spovedi. Boja sa
skúmať pravdu, lebo potom by sa museli rozhodnúť v  prospech
pravdy a to je niekedy bolestné.
Títo katolíci vlastne už neurobia nič pre Cirkev, lebo sa rozhodli
čakať na zmeny „z vrchu“, ktoré neprichádzajú.

!92
 d) nová omša v latinčine
Títo katolíci vedia, že nová omša v ľudovom jazyku je neplatná pre
zmenené konsekračné slová, ktorá Pán Ježiš nikdy nevyslovil. Oni sa
domnievajú, že tá istá omša v  latinčine, kde význam konsekračných
slov nebol tak drasticky zmenený, je platná. Títo katolíci dávajú
prednosť starším kňazom v  domnení, že títo sú platne vysvätení,
zatiaľ čo tí mladí sú pochybní. Žiaľbohu, aj tu dochádza k  podvodu,
lebo nová omša v latinčine nie je platným katolíckym obradom, lebo
bola schválená neplatným pápežom Pavlom VI. a  jeho
slobodomurárskym arcibiskupom Bugninim. Túto latinskú novú
omšu niekedy slúžia mladší „kňazi“, ktorých vysviacka je neplatná.
Títo „kňazi“ o  hodinu bez problémov slúžia novú omšu v  ľudovom
jazyku s neplatnými slovami premenenia vína. Mnohí mladší „kňazi“
neveria v obetný charakter omše a v skutočnú prítomnosť Pána Ježiša
v Eucharistii. Ako vidíme, ani toto nie je katolícke riešenie v súčasnej
kríze.

e) grécko-katolícke riešenie
Niektorí rímsko-katolíci, ktorí sú si vedomí neplatnosti novej
omše v Novej cirkvi začali sa zúčastňovať východnej grécko-katolíckej
liturgie v  staroslovienčine. Aj tu narážame na  vážne problémy. Aj
medzi grécko-katolíkmi čoraz častejšie sa používa liturgia
v  slovenčine s  deformovanými slovami premenenia. V  samotnej
východnej liturgii sa modlí viackrát za Jána-Pavla II., čo je
neprípustné pre katolíka. Môžeme sa modliť za neho v  súkromnej
modlitbe, čiže za jeho obrátenie, ale spomínať ho ako pápeža v liturgii
je svätokrádežou, lebo on nie je ani katolíkom.
Aj v tejto cirkvi pokračuje deštrukcia katolíckych hodnôt. Grécko-
katolícka cirkev je východnou cirkvou a nie je dobré aby sme unikali
z  problémov v  našej Cirkvi a  tou je Rímsko-katolícka Cirkev. Naši
tradiční rímsko-katolíci nesmú sa slobodne vyjadriť v  spovedi, že
majú vážne pochybnosti o JP II., nedostanú rozhrešenie.

f) hnutie za obnovu tridentskej sv. omše

v modernistickej Novej cirkvi
Toto je veľmi ponižujúce riešenie. Totiž každý kňaz, ktorý by chcel
dostať toto „povolenie“ (indult) na  slúženie tej sv. omše, ktorá sa
slúžila v  Cirkvi mnoho storočí a  ktorá nám dala skoro všetkých
svätcov a  mučeníkov musí písomne uznať, že nová omša (čiže

!93
neplatná) je rovnako dobrá ako stará omša, že kňaz uznáva všetky
nové sviatosti, všetky dokumenty 2. vat. koncilu, nový zákonník atď.
Ďalej musí písomne prehlásiť, že nemá žiadne kontakty
s Lefebvristami alebo s tými katolíkmi, ktorí majú vážne pochybnosti
o  horeuvedených veciach. Sv. Pius V. vo  svojej slávnej bule Quo
primum zaručuje právo každého kňaza na  slúženie tridentskej sv.
omše a nemusí žiadať o žiadne povolenie. Nakoniec, kto dostane toto
povolenie, nemôže slúžiť tridentskú sv. omšu, ale omšu zmenenú
podľa Jána XXIII. z roku 1962, čo je ďalší výsmech celej procedúry.
V  tejto zmenenej omši kňaz musí spomenúť v  kánone „Una cum
Joanni Paulo Secondo“, čo znamená, že sa modlí za jednotu cirkvi
s heretickým človekom Jánom-Pavlom II., čo je svätokrádežou a je to
pre úprimného katolíckeho kňaza neprípustné. Je to to isté ako keby
sme vo  sv. omši prosili za jednotu Cirkvi s  Martinom Lutherom.
Niektorí laici mi povedali, že oni nespomínajú Jána-Pavla II. vo  sv.
omši, lenže si neuvedomujú, že podstatné je to, čo sa modlí kňaz, lebo
on slúži omšu.
Táto indult omša sa slúži v  kostole, kde sa slúži aj nová omša,
ktorá je neplatná, a  to vytvára neprijateľnú situáciu pre katolíka,
ktorý sa nesmie zúčastňovať v  chráme, kde sa modloslužobnícka
omša (nakoľko v  novej omši chlieb a  víno sa nepremieňajú na  Telo
a  Krv nášho Pána Ježiša Krista) mieša s  platnou omšou. Dochádza
k  hroznej situácii, keď kňaz slúžiaci platnú indult omšu musí ísť po
hostie do „bohostánku“, v ktorom sú nepremenené hostie a tie potom
rozdáva veriacim a títo chudáci si ani neuvedomujú, že prijímajú iba
chlieb, čiže klaňajú sa iba chlebu, čo vytvára materiálne
modloslužobníctvo.

g) nekanonická voľba tradičného „pápeža“

Určití tradiční katolíci, aby dokázali, že veria v  pápežský úrad
siahajú po necirkevnej voľbe „pápeža“ a tak máme vo svete viacerých
takých „pápežov“. Niektorí z  nich sa menovali sami do  tohto úradu,
niektorí sa odvolávajú na mystickú cestu svojho „zvolenia“. Toto tiež
nie je katolícke riešenie. Legitímny pápež musí byť biskupom Ríma
a musí mať kontakt s každým katolíckym biskupom. Legitímny pápež
nemôže zmeniť neomylné výroky svojich predchodcov ako to urobili
niektorí so  samozvaných „pápežov“. Všetky skupinky okolo týchto
„pápežov“ majú tendenciu sa ghetizovať svojím fanatizmom.

!94
 h) laické riešenie
Keďže mnohí veriaci prestali dôverovať mnohým kňazom
a biskupom, ktorých obviňujú z deštrukcie Cirkvi, zobrali vedenie ich
„cirkvi“ do  svojich rúk. Založili si svoje výbory alebo rady, ktoré
potom uzatvoria zmluvu s  nejakým tradičným kňazom, ktorý príde
a  odslúži sv. omšu alebo udelí iné sviatosti a  odíde. Kňaz nesmie
hovoriť do mnohých vecí lebo inak s ním zrušia zmluvu.
Potom si „kúpia“ iného povoľnejšieho kňaza, ktorý radšej mlčí než
by prišiel o svoj „žold“.
Toto je typické protestantské riešenie a  je popretím katolíckej
dogmy, že biskup s  kňazmi sú zodpovední za vedenie miestnych
cirkví.

KATOLÍCKE RIEŠENIE
Hnutie tradičných katolíkov je už sila, ktorá sa nedá zastaviť, lebo
čoraz viac kňazov si uvedomuje vážnosť krízy v Novej cirkvi vedenej
Vatikánom. Títo kňazi chcú zostať verní Katolíckej Cirkvi a  preto
odmietajú poslúchať slepých vodcov Novej cirkvi. A  tak niektorí títo
kňazi boli vietnamským arcibiskupom Ngo-Diem Thucom
konsekrovaní za biskupov, aby sa zachovala platnosť katolíckeho
kňazstva a  tým aj platnosť sv. omše a  iných sviatostí. Časť týchto
biskupov organizovaná v  Katolíckej Aliancii, medzi ktorú patrí aj
pisateľ tejto knižky, vydala v  roku 1989 svoje biskupské vyhlásenie
o  súčasnom stave v  Cirkvi, ktorým ponúkla katolícke a  pozitívne
riešenie v danej situácii.

Biskupské vyhlásenie:
1. My, dole podpísaní biskupi, volaní mimoriadnymi okolnosťami
zachovať posväcujúce poslanie Svätej, Katolíckej a  apoštolskej
rímskej Cirkvi, keď Cirkev postráda pravého rímskeho pápeža,
vyhlasujeme, že súčasná hierarchia konajúca a  učiaca proti
neomylnému magisteriálnemu učeniu Cirkvi ohľadom
ekumenizmu, následujúc neplatný Druhý vatikánsky koncil,
nehovorí za Katolícku Cirkev a  je v  skutočnosti pozbavená Božej
autority a  jurisdikcie (právomoci) nad veriacimi. Pravá Božia
Cirkev, založená na Skale, ktorou je Peter a jeho viera a ktorá učí
pod vedením Ducha Svätého nemôže učiť omyl a  nemôže si
protirečiť.

!95
2. Zatiaľ čo my sami, za formálnej neprítomnosti legitímneho
pápeža, nenárokujeme si jurisdikciu spravovať, aká prináleží
pravým diecéznym ordinárom, ale ako platne vysvätení biskupi
pre apoštolské poslanie Cirkvi, nielen, že si nárokujeme moc
vyplývajúcu z  biskupskej vysviacky, ale aj z  učiteľského úradu,
ktorý je vlastný sviatostnému charakteru biskupskej vysviacky.
Na podklade tohto, vyzývame všetkých kňazov a veriacich, aby sa
spojili s  nami na  odmietnutí nepravých reforiem, či  už
„vyhlásených“ alebo závislých od tzv. 2. vat. koncilu, riadiac sa
nariadením sv. Pavla: „… buďte pevní a pridŕžajte sa náuk,
podania, ktoré ste ústne alebo písmom od nás prevzali…“ (2. Sol.
2, 15.) a  ktoré sme my prevzali od apoštolov a  ich nástupcov.
Posvätná tradícia, ako Cirkev učí, je ochrankyňou a vykladateľkou
katolíckej Pravdy vyjadrenej v  neomylnom magisteriálnom učení
Cirkvi.
3. Konciliárne „reformy“ mali v  úmysle zmodernizovať Cirkev a  tak
ju zmeniť na  slabší „znak protirečenia“ svetu nevery. Tieto
reformy avšak nie sú založené na  skale katolíckej viery, ale
n a  p i e s k u e k u m e n i z m u , p r e t o ž e k a ž d á k o n f e d e r á c i a
protestantských siekt je nezlučiteľná s  jedinou pravou Cirkvou
založenou Kristom, ako to odsúdil v  blahej pamäti sv. Otec Pius
XI. v jeho slávnej encyklike Mortalium Animos. „Je jasné“, učí sv.
Otec, „že Apoštolská Stolica nemôže sa zúčastňovať takýchto
ekumenických zhromaždení a ani nie je dovolené katolíkom
podporovať takéto podujatia, pretože takouto podporou
zobrazujú falošné kresťanstvo, ktoré je cudzie Kristovej Cirkvi.
4. Tento jed ekumenizmu je zrejmý v  novej bohoslužbe
vychádzajúcej z  koncilu. Týka sa tzv. nového omšového poriadku
a ostatných sviatostí, takže môžeme spolu s prorokom hovoriť, že
bol otrasený celý Boží dom so  svojimi siedmimi stĺpmi. Všetko
bolo patentne sprotestantizované. To čo bolo typicky katolícke
a  krásne svojou hĺbkou a  vyjadrené po stáročia v  posvätnom
jazyku rímskej Cirkvi, v  latinčine, to všetko bolo nemilosrdne
odstránené, zvyšok zvulgarizovaný a  tak lamentácie proroka
Jeremiáša sa vyplnili do bodky.
5. „Po ovocí ich poznáte“. Od koncilu sa neporiadok v  Cirkvi iba
zväčšoval. Zatiaľ čo kamery liberálnych masovokomunikačných
prostriedkov kanonizujú „charizmatických pápežov“ v  očiach
masy ľudstva, anarchia, či  už doktrinálna alebo disciplinárna
panuje v  katolíckych farnostiach a  školách. Ojedinelé protesty

!96
 z Ríma postrádajú akúkoľvek účinnosť, čo iba svedčí o zrútení sa
autority na najvyšších miestach.
6. Ovečky Kristovho stáda vidíme od koncilu roztratené a ponechané
na  seba. Veľká časť prestala praktizovať vieru, mnohí ju zapreli
alebo vstúpili do  rôznych siekt. Tí, ktorí zostali verní tradičným
hodnotám sa sústredili okolo kňazov, ktorí zostali verní tradičnej
sv. omši, zatiaľ čo mnohí z  tých, ktorí zostali vo  svojich
farnostiach stenajú zo  zmätkov, ktoré vidia. „Vzali mi Pána
a nevie, kde ho uložili“. Veľký počet kňazov vystúpilo z kňazského
života a tiež udial sa masový exodus z rehoľného života, ktorý bol
plne zdeformovaný. Od koncilu odišlo z  reholí asi 400000
rehoľníkov a rehoľníčok. Čo iné môžeme vidieť v tomto roztrúsení
ovečiek Kristových, ak nie to, že Pastier bol zasiahnutý a že Cirkev
bola orabovaná o pravého Kristovho Zástupcu.
7. Od roku 1983 vidíme túto podvratnú činnosť koncilu aj v  novom
cirkevnom kódexe. V  ňom nachádzame v  kánone 204 svätú
Katolícku Cirkev zredukovanú iba na  čiastku väčšieho „ľudu
Božieho“, ktorý zahŕňa všetkých pokrstených katolíkov a  či
nekatolíkov. V  kánonoch 844, 912, a  933 nachádzame
communicatio in sacris (spoločné prijímanie a  vysluhovanie
sviatostí nekatolíkom), čo vždy bolo Cirkvou odsúdené. Hľa, nový
beztvarý ľud Boží. „Neboli by verili králi zeme, ani obyvatelia
sveta, že protivník a nepriateľ môže vojsť do brán
Jeruzalema.“ (Lamentácie 4, 12)
8. Na nás katolíckych biskupoch leží povinnosť obrániť a  zachovať
neomylné magisteriálne učenie Cirkvi. Podľa tohto všetkého, čo
sme tu naznačili, má byť jasná povinnosť katolíkov: Musia totálne
odmietnuť tzv. 2. Vatikánsky koncil aj s  jeho falošnými pápežmi,
biskupmi a s kňazmi im poslušnými. Sv. Pavol varuje nás, aby sme
nemali účasť na  hriechoch iných. Éra začatá koncilom je tým
veľkým odpadom od viery, ktorý predchádza príchod Antikrista,
predpovedaný sv. Pavlom v jeho 2. liste Solúnčanom.
9. Katolícke svedomie nemôže robiť kompromisy. Nemôže, ako by
niektorí radi, na  jednej strane uznať Božiu autoritu
v  konciliárnych „pápežoch“ a  zároveň im odmietnuť poslušnosť
s  odôvodnením, že v  heretických prejavoch nevykonávajú
neomylný (slávnostný) výkon učiteľského úradu Cirkvi. Lebo, ak
by niekedy pravý rímsky pápež verejne učil blud a  tak podviedol
Cirkev, tak potom by bola spochybnená aj neomylnosť samotnej
Cirkvi a  tiež neomylnosť jej ordinárneho učiteľského úradu. „Kto
vás počúva, počúva mňa“ (Luk. 10, 16) Prvý vatikánsky koncil

!97
 mimo definície o pápežskej neomylnosti vyhlásil tiež, že „Petrova
Stolica vždy zostáva ochránená od bludu“ vo  veciach viery
a mravov. (Denz. 1836). Nikto nemôže podviesť Cirkev a zároveň
byť formálnym zástupcom Krista. Ten istý koncil nechcel donútiť
veriacich poslúchať „pápeža“ vo  veciach disciplíny a  spravovania
Cirkvi, ak by sa on mýlil vo  formálnom výkone jeho úradu –
univerzálneho učiteľa Cirkvi.
10.Mnohým sa naša požiadavka opustiť svoje farnosti a primknúť sa
verne k tradičnej sv. omši a k disciplíne bude zdať prehnaná. Bude
sa týkať väčšiny, ktorá pre nedostatok kňazov sa ocitne buď vôbec
bez omše a  sviatostí alebo bude mať len príležitostný prístup
k  nim. Títo sa právom môžu pýtať, ako bude možné pre nich
duchovne prežiť a zároveň zachrániť svoju dušu.
11. Ako Kristovi pastieri plne preciťujeme ich starosť. Lenže s vierou
nemôžeme robiť kompromisy. Jej vonkajší prejav a prax musí byť
v súlade s pravdou Cirkvi. „Otec, posväť ich v pravde.“ (Ján 17, 17)
Naozaj, len málo kňazov v súčasnosti vykonáva svoju službu podľa
princípov, ktoré sme tu uviedli. Nádejajúc sa však, že veriaci budú
dotknutí Božou milosťou a  spoznajú pravdu, ktorá podľa nášho
Pána ich oslobodí z  tieňa smrti a  podporia naše úsilie. „Teraz
prišla hodina, aby sme sa prebudili zo sna.“ (Rim. 13, 11) Ako
naši praotcovia za čias anglickej „reformácie“, aj katolíci dnes sú
volaní Božou prozreteľnosťou vyznať svoju vieru a  to práve
odmietnutím nových obradov. Tiež nesmú sa zúčastňovať ani
tradičnej omše, ak táto je slúžená v  spoločenstve (una cum)
s neplatným pápežom a biskupmi jemu podriadenými.
12. Kde momentálne nemajú k dispozícii tradičnú sv. omšu najlepšou
alternatívou je modlitba sv. ruženca. Nikto nezahynie, kto bude
oddaný ružencu. Sv. ruženec by sa nemal modliť len súkromne
a v rodine, ale aj v spoločenstve s inými katolíkmi, ktorí by takto
splnili svoju nedeľnú povinnosť. Sv. ruženec by mal byť spojený aj
s  duchovným prijímaním. Horlivá a  úprimná túžba po
sviatostiach môže získať mnoho milostí. Dôraz by sa mal klásť aj
na  štúdium pravej katolíckej náuky a  duchovnosti a  to z  kníh
vydaných pred koncilom a s platným cirkevným schválením. Deti
majú byť vyučované podľa tradičného katechizmu.
13. Na záver nám prichodí skúmať dôvody tejto nebývalej kalamity,
ktorá postihla Cirkev. Čo iné ako naše hriechy. Podľa slov
proroka: „Zhrešili sme a konali sme prevrátene a bezbožne,
vzopreli sme sa a odklonili od Tvojich prikázaní…“ (Daniel 9, 5)
Ten istý Daniel, ako sa zdá, hovorí o  našej dobe, keď vidí

!98
 nepriateľa Božieho ľudu ako „vzrástol až po silu nebies a zvrhol
niektorých z nebeského vojska a pošliapal ich. Vzrástol až po
veliteľa nebeského vojska a odstránil ustavičnú obetu
a spustošil príbytok jeho svätyne a vojsko bolo postavené proti
ustavičnej obeti, všetko kvôli hriechom ľudí. Pravda bude
zvrhnutá na zem a čo robil, to sa mu darilo.“ (Daniel 8, 10 – 12)
14. Miera kalamity ktorú znášame je úmerná našim hriechom proti
Božím prikázaniam a  proti Cirkvi. „Od toho, komu bolo dané,
mnoho sa bude požadovať.“ Teda nech naše pokánie a náprava je
úmerná našim pokleskom. Panna Mária nás varovala vo  Fatime
o  týchto časoch ako dôsledok nečinenia pokánia a  zanedbania
modlitby sv. ruženca. Teraz prišiel čas pre nás všetkých to
napraviť. Nie polovičnou snahou si môžeme vyprosiť milosť Božiu
pre znovu nastolenie pravého pastiera na  Petrovom Stolci, lebo
na pápežovi závisí obnova Cirkvi. Obrana pápežstva, tejto Božskej
ustanovizne, je prvoradý záujem nás biskupov.
15. Vrúcne vyzývame všetkých, ktorí čítajú toto vyhlásenie, aby ho
rozšírili medzi veriacimi, včítane tých, ktorí odpadli od viery. Našu
Katolícku Alianciu biskupov dávame pod ochranu
Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, sv. Jozefa, jej ženícha a  sv.
Michala, princa nebeských duchov.
Na sviatok Božského Srdca v roku 1989.
Biskupi:
+Robert McKenna, O.P. USA;
+Vida Elmer R.I.P. Maďarsko, USA;
+Oliver Oravec Kanada, Slovensko;
+Richard Bedingfeld Južná Afrika, UK;
+Michel Main Francúzsko;
+John Hesson, USA;
+Martinez, Mexiko;
Vlani, čiže v roku 1997 súhlasil s vyhlásením aj
+Rafael Cloquell, Nemecko, Španielsko.

!99
 Moja cesta
Ako vidíte, autor tejto knižky patrí medzi horeuvedených
biskupov. Som šťastný, že patrím do  Katolíckej Aliancie biskupov,
čiže medzi biskupov, ktorí nechcú nič viac a  nič menej, než
jednoducho zostať katolíkmi. Hnutie tradičných katolíkov je väčšie,
než naša skupina biskupov. Sú ďalší biskupi vo  Francúzsku, v  USA,
v  Mexiku a  v  iných krajinách. Nie je možné kontaktovať každého
jednotlivého biskupa a  to pre rôzne dôvody. Napríklad aj obrovské
vzdialenosti medzi nami nám neumožňujú zapojiť do  Aliancie
všetkých biskupov. Ja som dal prednosť pracovať pre Božie
Kráľovstvo s horeuvedenými biskupmi aj preto, že biskupi McKenna
a  Vida Elmer boli tými, ktorí mi udelili biskupské svätenie. Biskup
Vida Elmer bol vysvätený za biskupa biskupom McKennom a on bol
vysvätený biskupom Guerardom DeLaurielom3 a  ten bol vysvätený
hrdinským vietnamským arcibiskupom Ngo-Diem Thucom. Čo sa
týka môjho kňazského svätenia, bol som vysvätený v  roku 1968
biskupom Davídkom, ktorý bol konsekrovaný za biskupa biskupom
Bláhom v  roku 1967 a  ten bol v  tom istom roku konsekrovaný
biskupom Dubovským. Tieto kňazské a biskupské svätenia som prijal
tradičným obradom podľa starého rímskeho pontifikála. S biskupmi
Aliancie sa navzájom lepšie poznáme aj preto, lebo sa povinne
stretávame každý rok. Zároveň rešpektujeme prácu ostatných
biskupov, ktorí nepatria do  Katolíckej Aliancie. Pri  našom
každoročnom stretnutí sa navzájom povzbudzujeme spolu aj
s prítomnými našimi kňazmi, ktorí sú našimi vzácnymi priateľmi. Sú
medzi nami aj rehoľníci a  rehoľníčky a  nemožno samozrejme
zabudnúť na  našich veriacich, bez ktorých by sme nevideli dôvod
našej činnosti. Máme vzácnych ľudí. Poznám rodiny, ktoré v  USA
alebo v Kanade cestujú na svätú omšu iba jedným smerom 90 minút
a  naspäť ten istý čas. Alebo v  Čechách naši vzácni katolíci trpezlivo
čakajú celý mesiac na  víkend, kedy môžem pre nich slúžiť pravú
katolícku sv. omšu. Títo ľudia tak si vážia platnú katolícku sv. omšu.
Absolútne odmietajú novú omšu, ktorú im ponúka Nová cirkev
modernistov. Poznám vzácnych rodičov, ktorí svedomite vyučujú
katechizmus svoje deti. Máme mnoho rodín, kde sa každý deň modlia
sv. ruženec. Naši laici sa po nedeliach a  veľkých sviatkoch, keď
nemôžu mať sv. omšu, spolu stretávajú a  modlia sa, či  už sv. omšu
z misála alebo sv. ruženec spojený s duchovným prijímaním. Väčšina

3 Michel-Louis Guérard des Lauriers. Poznámka editora. PEB

!100
našich ľudí sa vyhýba zlým programom v TV a niektorí televízor ani
nemajú, aby si zachovali pokoj vo svojej duši.
Aj medzi nami sú ľudské problémy, či  už nedostatok vzájomnej
trpezlivosti alebo lásky, lebo Cirkev bola a je vždy aj ľudská a ľudský
faktor prináša so sebou ľudské problémy.

Najčastejšie námietky proti nám

a) Neveríte v pápeža
Je to námietka tých, ktorí nás vôbec nepoznajú. Vždy sme bránili
dôležitosť pápežského úradu a nechceme pripustiť aby tento úrad bol
obsadený bludárom a mužom, ktorý ničí tradíciu Cirkvi. Kto pozorne
číta riadky tejto knihy vidí, že často používame učenie pápežov
z  minulosti. Nikdy sme nepochybovali o  tejto božsko-ľudskej
ustanovizni založenej Pánom Ježišom Kristom. Máme plné právo
pochybovať o  legitimite osoby, ktorá okupuje tento úrad. Cirkev
v  minulosti mala tzv. vzdoro-pápežov, ktorí sa dostali na  trón
nelegálnym spôsobom. V  Cirkvi mali sme veľkých svätcov (Vincent
Fererský), ktorí po mnoho rokov podporovali nepravých pápežov.
Vždy sme verili, že pápež musí byť predovšetkým katolík a nie bludár.
Nikdy v  histórii Cirkvi sme nemali na  pápežskom tróne bludárov,
akými boli poslední štyria „pápeži“. Tiež je veľmi otázne, či  voľba
posledného „pápeža“ JP II. bola podľa vôle Ducha Svätého, nakoľko
Pavol VI. vydal dokument týkajúci sa pápežskej voľby, ktorým
zakázal kardinálom starším 80 rokov zúčastniť sa voľby. Nikdy
v  histórii Cirkvi starší kardináli nemali zakázané uplatniť svoju
povinnosť a  privilégium, totiž voliť pápeža. Duch Svätý nemohol
konať, lebo bola mu postavená vážna prekážka.
Boli obdobia v Cirkvi, kedy kardinálom pre rôzne politické dôvody
sa nechcelo zvoliť pápeža, takže boli aj viacročné obdobia, kedy
Cirkev nemala pápeža a  Cirkev fungovala. Vzdoro-pápeži niekedy aj
mnoho rokov neprávom sedeli na  pápežskom tróne. Cirkevný
zákonník CIC z roku 1917 v kánonoch 100 a 102 pripúšťa až 99 ročné
obdobie bez pápeža a aj počas tak dlhej absencie pápeža by pápežský
úrad trval. Kánon 102 hovorí, že keby sme nemali pápeža viac ako 99
rokov, vtedy by vznikli pochybnosti o samotnom úrade.

b) Pápež môže zmeniť všetko

Pravý pápež nemôže zmeniť všetko, lebo aj on má svoje
povinnosti. Podľa 1. vatikánskeho koncilu:
!101
 „Duch Svätý nebol prisľúbený nástupcom sv. Petra, aby
učili nové učenie, ale aby Jeho pomocou posvätne chránili
Zjavenie (…) a poklad viery (…) Všetci otcovia prijali
apoštolskú náuku (…), že Petrova Stolica zostáva vždy
nedotknutá bludom (…) aby tak vykonávali dôležitú
povinnosť pre spásu všetkých (…) a aby celé Kristovo stádo
bolo odvrátené od jedu bludu…“ (Denz. 1836)
Čiže ako vidíme, pápež musí brániť vieru Katolíckej Cirkvi a  nie
zavádzať nové učenie ako vidíme u falošných pápežov, keď forsírujú
ekumenizmus, náboženskú slobodu atď. Tiež pápeži nemôžu meniť
podstatu sviatostí. Pápež nemôže zmeniť slová Kristove alebo miesto
vína zaviesť pri  omši coca-colu. Katolíci na  Slovensku pre neznalosť
týchto základných povinností pápeža si myslia, že on môže zmeniť
všetko. Poslední „pápeži“ zavádzajú mnohé nové veci a novú náuku,
čím iba potvrdzujú, že nechránia poklad katolíckej viery, lebo Duch
Svätý im v  tom nepomáha a  tým iba potvrdzujú, že nie sú
legitímnymi pápežmi.

c) Ste pyšní, lebo nechcete počúvať sv. Otca

Ak veríme, že JP II. svojimi vyhláseniami a  skutkami sa dávno
vylúčil z  Katolíckej Cirkvi, tak nie je sv. Otcom. Veď  predsa
nemôžeme byť poslušní mužovi, ktorí obdivuje Luthera, Gandiho
a iných. Ako môžem uznávať za pápeža muža, ktorý tvrdí, že človek sa
vyvinul zo  zvieraťa, že Katolícka Cirkev je jedno z  mnohých
náboženstiev na jednej a tej istej úrovni. Ochotne by sme počúvali aj
tých pápežov v  minulosti, ktorí neboli na  mravnej výške, ale ktorí
bránili čistotu viery a aj napriek mnohým svojim hriechom sa vedeli
zastať Cirkvi pred jej nepriateľmi. Títo nešťastní pápeži napriek svojej
hriešnosti vždy zostali pápežmi, lebo nemenili učenie Cirkvi
a  podstatu sviatostí. Ten katolík, ktorí šíri bludy proti viere a  mení
podstatu sviatostí sa podľa cirkevného kódexu z  roku 1917
automaticky vylučuje z  Cirkvi a  stráca úrad, ktorý zastával. (CIC
kánony 188 p.4 a  2155) Strata cirkevného úradu pre šírenie bludov
voči učeniu Cirkvi sa vzťahuje aj na pápežov.
Už sv. Róbert Bellarmín (De Romano Pontifice):
„… pápež, ktorý je zjavným bludárom, prestáva byť
pápežom, tak ako prestáva byť kresťanom a údom tela
Cirkvi.“ alebo
sv. František Saleský, (Katolícka kontroverzia, 1596):

!102
 „Keď pápež je zjavným heretikom, automaticky stráca svoj
úrad a dôstojnosť a vylučuje sa z Cirkvi, a Cirkev by mala
vyhlásiť, že je pozbavený jeho Apoštolského Stolca.“ alebo
sv. Bernard:
„Antikristus najskôr môže zviesť aj vyvolených, ak sa stane
falošným pápežom, keď zaslepení ľudia sa budú domnievať,
že je pravým pápežom…“
Pred svojou biskupskou vysviackou som musel prisahať, že ak
nám Pán Boh znova dopraje svojho Námestníka, musím sa k  nemu
hlásiť ako poslušný biskup. Je známy výrok sv. Gregora Veľkého:
„Ak je obava, že pri hájení pravdy vznikne pohoršenie, tak
je lepšie, keď pohoršenie vznikne ako upustiť od hájenia
pravdy.“
Alebo výrok sv. Bernarda:
„Kto sa poslušne podrobuje niečomu zlému je skôr buričom
než poslušným.“
S tou poslušnosťou to nie je tak zlé v  našich kruhoch. My sme
poslušní učeniu 259 pápežov Cirkvi a odmietame počúvať posledných
štyroch nelegitímnych pápežov.
Právom odsudzujeme dozorcov v  nacistických a  komunistických
koncentrákoch keď trýznili a bili väzňov a nevinných ľudí. Títo tiež sa
vyhovárali, že museli byť poslušní svojim nadriadeným, tak ako naši
zvedení katolíci sa vyhovárajú na poslušnosť „sv. Otcovi“. Počul som
ľudí hovoriť úplné nezmysly, že totiž, ak prestanú chodiť do kostola,
tak prestanú chodiť aj ich deti a že tak stratia vieru. Týmto rodičom
jedno uniká, že ich deti v Novej cirkvi prestanú byť katolíkmi a potom
aj tak stratia vieru v  Boha. To, že urážajú Boha prijímaním
obyčajného chleba namiesto skutočného Tela Kristovho, to im
nevadí. Dnešní katolíci, ktorí chodia do  modernistických kostolov
a vedia, že niečo nie je v poriadku sú už tak ochrnutí vo svojej viere,
že radšej sa svojich farárov ani nepýtajú na  otázky, ktoré sú
kontroverzné. Nepýtajú sa prečo Nová cirkev opúšťa všetky svoje
tradície, prečo ich cirkev sa objíma s  odvekými nepriateľmi Krista,
ako to, že slobodomurár už zostáva členom cirkvi, ako to, že podľa
nového zákonníka už aj protestanti môžu pristupovať k  prijímaniu
atď.
Slepá poslušnosť privedie človeka veľmi rýchlo do pekla.

!103
 d) Veď je vás tak málo
Aj toto „obvinenie“ nie je celkom presné. Modernisti sa chvália, že
na svete je asi 900 miliónov katolíkov, ale nepovedia, že medzi nimi
sú počítaní aj všetci pokrstení komunisti, slobodomurári a  všetci tí
pokrstení katolíci, ktorí sa už dávno rozišli s Kristom. Z tých 900 mil.
do  modernistických kostolov chodí asi 8 – 15% z  uvedeného počtu,
závisí to na  jednotlivých krajinách. A  to ešte neznamená, že tí, čo
chodia do  kostola aj praktizujú svoju vieru. Mnohí z  nich sú väčší
pokrytci alebo majú menej lásky ako ateisti.
Čísla nie sú smerodajné. V čase potopy bola zachránená iba jedna
rodina z  celého ľudstva. Proroci Eliáš, Izaiáš alebo Jeremiáš boli
úplne osamotení v  svojom ohlasovaní Božej pravdy. Najväčším
príkladom, že čísla o  počte veriacich sú pochybné je príklad
samotného Pána Ježiša Krista, ktorý bol najlepším učiteľom, ktorý
bol vševediacim Bohom a  po troch rokoch svojej učiteľskej činnosti
videl „katastrofálny“ výsledok svojej práce, keď by sme sa dívali len
z pohľadu čísel. Pod krížom, na ktorom zomieral, stál iba jeden z jeho
apoštolov, ktorí videli všetky jeho zázraky, a ktorí dostali všetko. Iba
pár verných ľudí stálo verne pod krížom. Fenomén veľkej masy ľudí
je práve podozrivý. Dnes to vidíme u  militantných mohamedánov,
v minulosti sme to videli v ZSSR alebo inde, kde za obrovskou masou
ľudí sa skrývala nevedomosť, kult osobnosti alebo pretvárka.
Keď Cirkev v 4. storočí bola zasiahnutá bludom arianizmu, tzn., že
katolík popiera božstvo Ježiša Krista, tak veľká masa upadla do tohto
hrozného bludu. Okrem sv. Atanáza a  pár ďalších biskupov všetci
ostatní biskupi odpadli od pravej viery aj so  svojimi kňazmi
a veriacimi, tak že drvivá väčšina vyznávala blud. Ariánci sa zmocnili
katolíckych chrámov, sv. Atanáz bol vyhnaný do vyhnanstva a to až 5
krát počas svojho života. Proti nemu sa šírila veľká osočovateľská
kampaň. Bol falošne obvinený z  vraždy, cudzoložstva a  z iných
hriechov. Všetky cirkevné úrady boli obsadené bludármi. Je známy
list sv. Atanáza svojim trpiacim veriacim:
„Kiež vás potešuje Pán Boh (…) To, čo vás trápi je, že iní
držia násilím obsadenú Cirkev, zatiaľ čo vy ste teraz vonku.
Takáto je skutočnosť: oni majú miesta, ale vy máte
apoštolskú vieru. Aj keď oni obsadili Cirkev, aj tak stoja
mimo pravej viery. Lenže vy vytrvajte, nemôžete byť
v našich chrámoch, ale viera prebýva vo vás. Uvažujme, čo
je dôležitejšie, budova alebo viera? a kto vlastne stratil a kto

!104
 získal v tomto zápase, ten čo má budovy alebo ten, kto si
zachoval vieru?
Vy ste šťastní, ktorí zostávate v Cirkvi skrze svoju vieru,
ktorí zachovávate základy viery, ktorá pochádza
z apoštolskej tradície.
Ak nepriazeň chcela otriasť vašou vierou – neuspela. Sú to
oni, ktorí zdanlivým úspechom sa dostali do súčasnej krízy.
Nikto a nikdy nepremôže vašu vieru milovaní bratia
a veríme, že jedného dňa nám Boh vráti Cirkev. Čím viac sa
oni snažia obsadzovať naše chrámy, tým viac sa oddeľujú
od Cirkvi. Tvrdia o sebe, že reprezentujú Cirkev, ale
v skutočnosti sú to oni, ktorí sa z nej vylučujú a ktorí
zblúdili. Tí katolíci, ktorí zostávajú verní tradícii, aj keď je
ich iba hŕstka, sú to oni, ktorí predstavujú pravú Cirkev
Ježiša Krista.“ (Coll. selecta SS. Eccl. Patrum, Caillau and
Guillou, vol. 32, pp. 411 – 412.)
Čo sa týka námietky, že je nás málo, tak musím modernistom
v Novej cirkvi pripomenúť, že my katolíci veríme v obcovanie svätých,
takže my sme spojení so  všetkými svätými pápežmi, mučeníkmi,
vyznávačmi a  so stovkami miliónov veriacimi, ktorí praktizovali tú
istú vieru, ktorú my praktizujeme. Sme spojení s  našim detstvom,
s  náboženstvom našich otcov a  praotcov, ktorí praktizovali to isté
náboženstvo ako my dnes. Veríme, že katolícke náboženstvo je
dielom Ducha Svätého a  nechceme pripustiť, že tento Duch Boží sa
mohol tak strašne mýliť, keď ju učil a viedol. Každé ospravedlňovanie
sa za križiacke vojny, ktoré zachraňovali katolícku Európu od
pohanov alebo mohamedánov alebo ospravedlňovanie sa za
inkvizíciu, ktorá chránila pokoj obyvateľstva od sektárskych
teroristov a  od preoblečených nepriateľov Cirkvi je kritizovanie
samotného Ducha Svätého, ktorý inšpiroval nadšenie križiakov
nasadzovať aj svoj vlastný život za obranu Cirkvi alebo zmysel pre
pravdu a  pokoj medzi obyvateľmi u  inkvizítorov. Dnes vidíme
demokraciu ako ona šíri zhubné myšlienky, ktoré hrozne polarizujú
ľudí, ktorí sa spájajú s  podobnými v  nenávisti proti ľuďom iného
názoru. Ešte nikdy nebolo toľko nenávisti a  osočovania v  našej
spoločnosti ako je dnes.
Je to preto, lebo dnešné demokratické krajiny zradili koreň
na  ktorom morálka a  ozajstná humanita bola vystavená a  tým
koreňom bol a  je katolicizmus svätých pápežov, biskupov, kňazov
a  veriacich, ktorí nemenili svoje náboženstvo ako svoju špinavú

!105
bielizeň. Dnešný svet sa globalizuje a chce vytvoriť nový poriadok bez
Najsvätejšej Trojice, bez Katolíckej Cirkvi a  jej morálky, akú
praktizovala po stáročia. Dnešní komisári chcú vytvoriť svet s jedným
spoločným náboženstvom, ktoré ale nebude katolícke, ale bude tzv.
ekumenické a  každý, kto bude obhajovať pravý katolicizmus bude
štátom postihnutý.
Ev. sv. Jána 15, 18:
„Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa
nenávideli skôr ako vás. Keby ste boli
z tohto sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale
že nie ste z tohto sveta, lež ja som si vás
vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí.“
2. Tim 4, 1 – 8:
„Príde čas, keď neznesú zdravú náuku, ale
budú si zháňať učiteľov podľa svojich
žiadostí, aby im šteklili uši. Odvrátia sa
sluchom od pravdy a obrátia sa
ku všelijakým rozprávkam…“
Ev. sv. Lukáša 18, 7 – 8:
„A Boh vari neobráni svojich vyvolených, čo
volajú k nemu dňom a nocou a vari bude
neochotný oproti nim? Ale či Syn človeka
nájde vieru na zemi, keď príde?“

Viem komu som uveril a nebudem

zahanbený na veky


!106
 EPILÓG










Prečo sa kňazi Novej cirkvi obrátili
pri omši k ľuďom?
Bol to Boží zásah.
Boh Otec si neprial, aby nová omša bola slúžená
na krásnych oltároch, na ktorých sa prinášala
po stáročia Najsvätejšia obeta, ale donútil ich
prinášať neplatnú omšu na ping-pongových
stoloch.

Prečo opustili umelecké kazateľnice?

Lebo nekážu Božiu pravdu.

Prečo predstavitelia Novej cirkvi sa

ospravedlňujú nepriateľom Cirkvi za
všetko?
Lebo sa hanbia za Katolícku Cirkev a neveria, že
Ježiš Kristus bol stále so svojou Cirkvou.
 PRAVDA O CIRKVI – doplnok
Január 2002
Od prvého vydania Pravdy o  Cirkvi ubehli už tri roky. Vždy som
dúfal, že Vatikán sa spamätá a opraví svoje deštrukčné chyby a vráti
sa na  katolícku cestu. Žiaľbohu, nestalo sa tak a  modernisti
pokračujú na  svojej anti-katolíckej ceste, na  duchovnú škodu
miliónov formálnych a  neformálnych členov modernistickej cirkvi,
ktorá neprávom sa nazýva „katolíckou“. Tento kurz Vatikánu je aj
na  veľkú škodu všetkých nekatolíkov a  nekresťanov, ktorí nevidia
v  modernistickej cirkvi ten katolicizmus, ktorý mal v  úmysle Pán
Ježiš, keď ustanovil svoju Cirkev. Morálny dosah tejto situácie je
hrozný: Čoraz viac ľudí odpadá od viery, drvivá väčšina ľudstva
odmieta Krista a  tí, čo sa nazývajú kresťanmi nepoznajú učenie
Katolíckej cirkvi alebo len sčasti. Svet sa zmieta v  strachu
z  terorizmu, biologických bômb. Terorizmus sa šíri aj vysokou
politikou. Obávam sa, že už žijeme v dobe, o ktorej predpovedal náš
Spasiteľ:
„Ale či Syn človeka nájde vieru na zemi, keď príde?“ (Luk. 18, 8)
V tomto doplnku zhrniem ojedinelé články, ktoré som nazbieral
a  ktoré doplňujú môj prvý diel. Podobne je to aj s  obrázkami, ktoré
som nestihol „zamontovať“ v prvom dieli.

3
Napríklad tu vidíme Jána-Pavla II. bozkávať mohamedánsky
Korán pri jednej zo svojich návštev v islamskej krajine. Je to hrozný
pohľad, lebo ide o  „najposvätnejšiu“ knihu islamu, v  mene ktorej
s  opovrhnutím hovoria o  kresťanoch a  aj Ježiša považujú iba za
!108
proroka, čiže iba za človeka. Z  tejto knihy sa učia sebevrahovia
skončiť svoj život a žiaľbohu aj životy mnohých nevinných ľudí. Táto
kniha povoľuje mužom mať 4 manželky a  nespočetný počet
konkubín. Pápeži v  minulosti chránili Európu od nájazdov
islamských hôrd, ktoré chceli zničiť kresťanstvo v  Európe a  dnes
bozkávame tento Korán. Asi sv. Pius V. a  nespočetní svätí, ktorí
vykupovali kresťanských zajatcov zo zajatia v islamských zemiach by
sa obracali v  hrobe, keby neboli v  nebi. Korán popiera Najsvätejšiu
Trojicu, čiže nášho Pána Boha.
K čomu viedol tento zhubný ekumenizmus, synkretizmus? Vidíme
to v  nových vojnách medzi mohamedánmi a  kresťanmi. Napätie sa
stupňuje a obávam sa, že sa nebude poľavovať.
V roku 2001 podnikol Ján-Pavol II. Návštevu v  Izraeli. Tu ho
vidíme pri  „omši“ bez kríža. Naopak, vidíme ho sedieť na  kresle
s obráteným krížom, čo je znak satanistov.

3
Treba tu komentár?

!109
 3
Tu lepšie vidíme ten obrátený kríž. Jeden zbožný „modernista“ sa
mi snažil vysvetliť, že tento kríž vyjadruje mučenícku smrť sv. Petra.
Takéto vysvetlenie má ale dve menšie chybičky:
To bol Peter, ktorý sa dal ukrižovať hore nohami a nie kríž a stalo
sa to v Ríme a nie v Izraeli.

3
Tu vidíme Jána-Pavla II. pri  múre nárekov v  Jeruzaleme.
ku  tomuto múru, ktorý zostal z  posledného Herodesovho chrámu
v  Jeruzaleme. ku  tomuto múru chodia Židia plakať za stratou
chrámu, ktorý bol rozborený rímskymi vojskami, ako to predpovedal
Pán Ježiš Kristus. Židia v tomto chráme prinášali starozákonné obety
a keď odmietli uznať Kristovu obetu, tento chrám stratil na význame
lebo symbolizoval odmietnutie Kristovho vykupiteľského diela. Iní
!110
Židia chodia k  tomuto múru, aby prosili ich boha o  vybudovanie
nového chrámu, v  ktorom by mohli znova prinášať svoje obety.
Týmto iba potvrdzujú, že aj naďalej odmietajú Kristovu obetu
na kríži.
Ján-Pavol II., ktorý má reprezentovať Zástupcu Krista, nášho
Vykupiteľa, nemal čo tam hľadať. Jeho prítomnosť pri múre nárekov
iba potvrdzuje, že aj on neuznal obetu Pána Ježiša na kríži a tým iba
potvrdzuje, že nemôže byť katolíkom a tobôž nie pápežom.

3
Tu vidíme JPII. v  Indii ako hanebne prijíma od hinduistickej
kňažky na  čelo znak bohyne Šiva, čo je znak pohanského božstva
a symbol sexuality. Milióny našich mučeníkov odmietli do ruky chytiť
kadidlo určené pre uznanie pohanského božstva a  tu „zástupca“
!111
živého Boha prijíma znak bohyne Šivy na čelo. Je tu potrebný nejaký
ďalší komentár?
Naši mučeníci dnes by ani nemuseli vyliať svoju krv v  rámci tzv.
inkulturácie, čo v  preklade znamená hrubé zneváženie základov
kresťanského náboženstva.

3
Tu vidíme 18 ročnú vysokoškoláčku pri čítaní lekcie pri „pápežskej
omši“. Vidíme ju s  úplne obnaženými prsiami za účasti mnohých
kardinálov a biskupov. Má to byť modernistická móda pri novej omši,
aby sa aj takto potvrdilo, že nová omša nie je od Boha. Táto
vysokoškoláčka nechodí takto hanebne oblečená (neoblečená)
do  školy na  prednášky a  možno už takto polonahá nechodí ani po
svojom dome. Keby bol JPII. pápežom, nemohol by tolerovať takéto
zneuctenie omše. Definitívne: Nahota nepatrí do  liturgie. Nahota
patrí len do manželskej spálne, do ambulancie a pri plávaní.

!112
 Modernistická cirkev pod vedením JPII. toleruje všetky módy
v  kostole, včítane krátkych nohavíc u  dospelých, minisukne
a  obnažené chrbty u  dám. Je to v  prísnom rozpore s  tradíciou
Katolíckej cirkvi a s dobrými mravmi vôbec. No ale, komu niet rady,
tomu niet ani pomoci.
Bola to Katolícka cirkev, ktorá prinášala civilizáciu do  Novej
Guiney a inde na svete. Cirkev učila primitívne kmene obrábať pôdu,
chovať zvieratá, ale aj ako sa obliekať. Teraz vidíme opačný trend:
Primitivizmus vchádza do  modernistickej cirkvi pod menom
inkulturácia a už nerobí žiaden problém pre súčasných prelátov, keď
v našich chrámoch sa tancujú pohanské „liturgické“ tance.

Nová cirkev neverí v diabla

Satanův dým v Pánově domě
… ale zbav nás od Zlého. Interview s P. Gabrielem
Amorthem
Bude tomu příští rok o slavnosti sv. Petra a Pavla 30 let,
co papež Pavel VI. hovořil o úhlavním Božím nepříteli:
„Trhlinou pronikl do Církve satanův dým.“ a dnes? Dnes
se tento dým šíří v prostorách, o kterých se mimo vši
pochybnost věřilo…
Bylo to 29. června 1972 o slavnosti sv. Petra a Pavla, kteří zanesli
světlo evangelia daleko na  Západ. A  o tomto svátku onen nástupce
apoštola Petra, který přijal Pavlovo jméno, vyslovil dramatické
varování. Pavel VI. hovořil o  úhlavním nepříteli Boha i  všech lidí,
který se nazývá Satan: „Trhlinou pronikl do  Církve Satanův dým,“
znělo trpké a  alarmující konstatování, které vyvolalo u  mnoha lidí
a vůbec v katolickém světě překvapení a zděšení.
A dnes, takřka po třiceti letech? Byl tento dým vytlačen, nebo
zasáhl ještě jiné prostory? Chtěli bychom to přesně vědět. A  kdo by
mohl naši zvědavost uspokojit lépe než ten, který má den co den co
do  činění s  ďáblem? Jedná se o  slavného exorcistu P. Gabriela
Amortha, zakladatele mezinárodního sdružení exorcistů. Jiným
důvodem je, že 15. května bylo schváleno italské znění nového rituálu
exorcismů, který nyní po schválení Kongregací pro kult a  svátosti
nabývá definitivní platnost. Představuje tento nový rituál skutečně
novou, účinnější zbraň pro boj s  úhlavním nepřítelem, aby dým
Satanův, pokud ještě nebyl přemožen, byl definitivně zažehnán?
!113
 Dejme slovo P. Amorthovi, který nám bude vyprávět, že tisíciletí
starý boj zuří divočeji než kdykoliv dříve. A že tento boj se odehrává
především uvnitř Církve (…), ba  že tento dým se dokonce rozšířil
do  prostor, o  kterých se nade vši pochybnost věřilo, že ho zůstanou
uchráněny.
P. Amorthe, italský překlad nového rituálu pro
exorcismy byl konečně dokončen.
GABRIEL AMORTH: Ano, je dokončen. V minulém roce jej ještě
italská biskupská konference odmítla, protože při překladu z  latiny
došlo k  mnoha chybám. A  my exorcisté, kteří ho musíme používat,
měli jsme při tom příležitost poukázat na  to, že v  mnoha bodech
s  rituálem nejsme srozuměni. Výchozí latinský text zůstává přitom
nezměněn. A  tak netrpělivě očekávaný rituál se projevil jako
výsměch. I když se to zdá neuvěřitelné, přichází jako „had“, který by
nám dokonce mohl zabraňovat v boji s ďáblem.
To je závažné obvinění. Co tím míníte?
AMORTH: Uvedu vám jen dva příklady. Příklady, při kterých se
ježí vlasy. V bodě 15 je řeč o prokletí, o utrpení, jehož původcem nebo
inspirátorem je Zlý. K tomu může docházet různým způsobem: skrze
zaklínání, učarování, zlý pohled, voodoo, macumbu. Římský rituál
vysvětloval, jak si v  takových případech počínat. Nový rituál naopak
kategoricky prohlašuje, že v  takových případech je zakázáno použít
exorcismus. To je absurdní. Zaklínání je příčinou velké části
posedlostí a utrpení způsobeného ďáblem: přinejmenším 90%. Nyní
to však vypadá, jako by exorcisté dostali zákaz výkonu svého
povolání. V bodě 16 naopak je slavnostně prohlášeno, že k exorcismu
se nesmí přistoupit, dokud není absolutní jistota o přítomnosti ďábla.
Tato formulace je přímo mistrovské dílo nezodpovědnosti, protože
jistotu, že člověk je posedlý ďáblem, získáváme teprve skrze
exorcismus. Mimo to tvůrci neopomenuli dostat se do  rozporu
s  Katechismem katolické církve, který jasně říká, že exorcismu je
třeba použít jak k  vyhnání samotného ďábla, tak k  osvobození od
jeho vlivu. V  tomto druhém případě se nikdy nejedná o  ďáblovu
přítomnost, nýbrž jen o  jeho vliv. Tvrzení obsažená v  novém rituálu
jsou nadmíru škodlivá a jsou výsledkem neznalosti a nezkušenosti.
Není to tedy dílo expertů?
AMORTH: Určitě ne. V  tomto desetiletí pracovaly na  rituálu dvě
komise: kardinálská, měla sestavit Prenotanda, tedy úvodní pokyny,
a druhá, která byla odpovědná za modlitby.

!114
 Mohu vás bezpečně ujistit, že nikdo z  členů těchto komisí nikdy
neprováděl exorcismus, neúčastnil se ho a nemá vůbec představu, co
exorcismus vlastně je. To je základní vina tohoto rituálu. Nikdo z těch
osob, které na něm pracovaly, se nevyzná v exorcismech.
Jak je to možné?
AMORTH: Nás exorcistů se nikdo neptal, ani nás nepřizval.
Naopak, návrhy, které jsme předložili, byly přijaty jen s  odporem.
Není to paradox? Chcete slyšet celou historii?
Přirozeně.
AMORTH: Když byly postupně přepracovány různé části rituálu
tak, jak to požadoval II. vatikánský koncil, očekávali jsme my
exorcisté, že přijde na  řadu i  kapitola XII. o  rituálu exorcismů. Ale
zřejmě to nikdo nepokládal za důležité téma, protože léta plynula
a  nic se nedělo. Náhle se 9. června 1990 objevil ad interim rituál
na  zkoušku. Bylo to pro nás doslova překvapení, protože nikdo ho
s  námi vůbec nekonzultoval, ačkoliv jsme již před drahným časem
připravili požadavky pro revizi rituálu. Požadovali jsme přepracování
modliteb, zavedení vzývání Matky Boží, která zcela chyběla. Mimoto
bylo podle nás důležité, aby bylo vytvořeno více specifikovaných
modliteb „na míru“. Ale nedostali jsme ani jednou příležitost,
abychom své prosby předložili. Nedali jsme se však odradit. Konečně
nám byl text předložen. Protože prefekt Kongregace pro bohoslužby
a  svátosti kardinál Eduardo Martinez Somalo v  průvodním dopisu
vyzval biskupské konference, aby „v průběhu dvou let shromáždily
rady a  návrhy kněží“, kteří se zabývají exorcismem, dali jsme se
do práce. Shromáždil jsem 18 nejzkušenějších exorcistů a intenzivně
jsme se textem zabývali. První část, která uvádí základy exorcismu
podle evangelia, se nám ihned líbila. Stejně tak biblicko-teologický
aspekt, kterému jistě nechyběla kompetence. Proti rituálu z  roku
1614, který vznikl za papeže Pavla V., byl to nový díl. I  když tehdy
nebylo nutné upozorňovat na tyto principy, dnes je to nezbytné.
Když jsme se však pak začali zabývat praktickou částí, která
předpokládá určité znalosti a  zkušenost v  oboru, byli jsme více než
překvapeni, když jsme konstatovali, že autoři o  tom nemají
nejmenšího tušení. Prošli jsme článek po článku a  sdělili jsme své
názory všem zúčastněným: Kongregaci pro obřady a  svátosti,
Kongregaci pro nauku víry a  biskupským konferencím. Jedna kopie
byla předložena i Svatému otci.
Co se stalo s vašimi podněty?

!115
 AMORTH: Vůbec nic, ale naprosto nic z  toho nebylo použito.
Orientovali jsme se na  Lumen gentium, kde se o  Církvi hovoří jako
o  Božím lidu. V  oddíle 28. se hovoří o  spolupráci kněží a  biskupů,
v  37. se výslovně říká, že je třeba se radit s  laiky, kteří mají
„odpovídající znalosti, kompetenci a významné postavení a kteří mají
možnost, zájem i  povinnost vyjádřit své mínění ku  prospěchu
Církve“. A  právě toto byl náš případ. Ale my jsme žili v  naivním
přesvědčení, že doporučení 2. vatikánského koncilu pronikla až
k  římským kongregacím. Sekretář kongregace pro bohoslužbu
a  svátosti napsal zprávu kardinálské komisi, že pro něho jsou
partnery pouze biskupové.
Znamená to, že nový rituál vám v boji proti ďáblu
vůbec nepomáhá?
AMORTH: Ano. Bylo rozhodnuto, že dostaneme zbraň, která není
nabitá. Účinné modlitby byly vyškrtnuty, modlitby, které od 12.
století byly k  tomu určeny, a  místo nich byly vytvořeny nové, které
jsou zcela neúčinné. Ale pak nám přece jen hodili záchrannou kotvu.
Jakou?
AMORTH: Nový prefekt kongregace pro bohoslužby a  svátosti
kardinál Jorge Medina dal k  rituálu připojit Notifica. V nich se
hovoří, že exorcisté nejsou zavázáni používat jen nový rituál, nýbrž
pokud chtějí, mohou po dohodě se svým biskupem sáhnout i  ke
starému rituálu. Biskupové pak musí požádat o povolení Kongregaci,
která je ovšem, jak píše kardinál, „mileráda udělí“.
Zvláštní formulace…
AMORTH: Víte, odkud pochází? Je to pokus, který podstoupili
kardinál Ratzinger a  nikdo menší než kardinál Medina. Chtěli vložit
do  nového rituálu paragraf 38, který opravňuje exorcisty k  použití
starého rituálu. Jednalo se bez pochyby o manévr in extremis, aby se
předešlo větším chybám, které nový rituál obsahuje. Ale pokus obou
kardinálů ztroskotal na  ostatních kardinálech. Proto kardinál
Medina, který pochopil, co je tu ve hře, rozhodl vytvořit tuto
záchrannou kotvu a sám připojil dotyčná Notifica.
Jak se dívají na exorcisty uvnitř dnešní církve?
AMORTH: Všeobecně se s  námi nakládá špatně. Naši kněžští
kolegové, kteří byli pověřeni tímto choulostivým úkolem, bývají
považováni za pomatené a  exaltované. Dokonce samotní biskupové,
kteří je jmenovali, je často snášejí jen s námahou a jako z nouze.

!116
 Uspořádali jsme v  blízkosti Říma mezinárodní kongres exorcistů
a  prosili jsme, abychom mohli být přijati papežem. Abychom mu
ušetřili námahu připojovat k  programu audiencí ještě jednu další,
prosili jsme prostě o  to, abychom byli přijati při veřejné středeční
audienci na náměstí Svatého Petra. Ani jsme nežádali, aby nás zvláště
jmenovitě pozdravil. Ale v  den před audiencí nám oznámil Mons.
Paolo de Nicole, i když mu to bylo zřejmě nepříjemné a bylo vidět, že
to není jeho rozhodnutí, že nebudeme k  audienci připuštěni. 150
exorcistů z  pěti kontinentů, kněží, které jejich biskupové jmenovali
v  souladu s  církevním právem, tedy kněží modlitby a  vysokého
vzdělání a  nejlepší pověsti, opravdu to nejlepší, co může dát klérus
k  dispozici, byli prostě vyhozeni z  účasti na  veřejné papežské
audienci. Dr. Nicole mi řekl: „Přirozeně vám slibuji, že dostanete list,
kde budou vysvětleny důvody tohoto rozhodnutí.“ Mezitím uplynulo
5 let a na dopis dodnes jen čekám.
Přirozeně že to nebyl Jan Pavel II., kdo nás odmítl. Ale že bylo
zakázáno 150 kněžím účastnit se veřejné papežské audience
na náměstí Svatého Petra, ukazuje, kolik balvanů se háže exorcistům
do cesty uvnitř církve, jak zle se na ně dívá řada církevních autorit.
AMORTH: Vytvořit víru, že neexistuje. A to se mu téměř podařilo.
I  uvnitř církve. Náš klérus a  náš episkopát převážně nevěří v  ďábla
ani v exorcismy a v neuvěřitelné utrpení, které může ďábel způsobit,
a také nevěří v sílu, kterou používal Ježíš k vyhánění démonů.
V posledních třech stoletích se latinská církev na  rozdíl od
pravoslavných církví a  také některých protestantských denominací
namnoze vzdala úřadu exorcisty. A  protože exorcismy se nekonají,
nestudují a  nikdo je neviděl, přestal v  ně klérus věřit. Jsou celé
episkopáty, které jsou proti exorcismům. Jsou celé národy, které
nemají vůbec exorcisty: Německo, Rakousko, Švýcarsko, Španělsko,
Portugalsko. Je to úděsný stav nouze!
Nezmínil jste se o Francii. Je tam jiná situace?
AMORTH: Existuje kniha, kterou napsal slavný francouzský
exorcista Isidor Froc. Má název: „Exorcisté. Kdo to je a  co dělají.“
Byla přeložena do  italštiny a  vydána na  náklad Francouzské
biskupské konference. V  celé knize není ani zmínka, že exorcisté
v  určitých případech také vymítají zlé duchy. A  autor několikrát
prohlásil ve francouzské televizi, že nikdy exorcismus neprováděl, ani
provádět nebude. Z  celé stovky francouzských exorcistů jen pět
provádí exorcismy, ostatní posílají všechny, kteří u  nich hledají
pomoc, aby šli k psychiatrovi.
!117
 Má biskup povinnost jmenovat exorcistu?
AMORTH: Ano. Existuje článek kanonického práva, který mu
propůjčuje moc jmenovat exorcisty. To minimum, na  co se můžeme
zeptat biskupa, je, zda se někdy účastnil exorcismu. Každopádně
musí udělat závažné rozhodnutí. Bohužel, téměř se to neděje. Jestliže
se však k  němu dostane žádost, která samozřejmě nepochází od
psychicky nemocného, a  on na  tuto žádost nedbá, dopouští se
těžkého provinění. A  je odpovědný za všechno strašlivé utrpení
dotyčné osoby. Je to utrpení, které může trvat celá léta, ba  i  celý
život.
Jedná se pak o úplnou katolickou víru, jestliže někdo
nevěří v existenci Satana?
AMORTH: Řeknu vám jednu příhodu. Když jsem jednou potkal
slavného exorcistu Dona Pellegrina Ernettiho, který 40 let působil
v Benátkách, řekl jsem mu: „Kdybych mohl mluvit se Svatým otcem,
řekl bych mu, že jsem potkal velmi mnoho biskupů, kteří nevěří
v ďábla.“ Odpoledne nato mě vyhledal P. Ernetti a řekl mi, že ho ráno
přijal Svatý otec. „Svatý otče,“ řekl mu, „pater Amorth by vám chtěl
říct, že zná mnoho biskupů, kteří nevěří v  ďábla.“ „Kdo nevěří
v  ďábla, nevěří evangeliu,“ odpověděl Jan Pavel II. To byla jeho
odpověď a já ji zde chci zopakovat.
Znamená to tedy, že by mnoho biskupů a kněží nebylo
katolíky?
AMORTH: Řekněme to tak: oni nevěří na  pravdu evangelia.
V  každém případě bych je obvinil, že rozšiřují herezi. Ale rozumějte
mi správně: dokonalým heretikem je někdo, kdo byl obviněn z bludu
a dále na něm trvá. Dnes se nikdo neodváží obvinit biskupa, že nevěří
v ďábla a v posedlost nebo že odmítá jmenovat exorcistu. Mohu vám
jmenovat celou řadu biskupů a  kardinálů, kteří jakmile se ujali
vedení diecéze, zakázali exorcistům provádět exorcismy. To je
bohužel škodlivý vliv některých biblistů, a  mohl bych vám jmenovat
některé velmi význačné osobnosti. My, kteří jsme s ďáblem denně ve
styku, víme dobře, že má prsty i v některých liturgických reformách.
Například?
II. vatikánský koncil doporučil, aby se některé texty přepracovaly.
Ale na to se nedbalo. Místo toho se vytvořily texty úplně nové. Vůbec
se při tom nepomyslelo na  to, že se tak věci nemohou zlepšit, nýbrž
jen zhoršit. V této mánii bylo mnoho ritů, které vznikly v minulosti,
odhozeno, jako by nás církev až do  dneška podváděla a  klamala
!118
a  teprve nyní nastal čas velkých géniů a  superteologů, superbiblistů
a  superliturgiků, kteří přesně vědí, čeho je církvi třeba. To je lež.
Koncil chtěl pouze přepracovat některé texty a  nikoliv všechny
zavrhnout. I  ritus exorcismu měl být korigován, nikoliv však znovu
napsán. Každý z  nás, který ad interim zkoušel nový ritus, musí
dosvědčit, že nové modlitby jsou neúčinné. Pavel VI. veřejně
protestoval proti tomu, že byl vypuštěn exorcismus z  křestního
obřadu. I  z  žehnání byla vypuštěna každá zmínka, že nás má Pán
chránit před ďáblem. I  Ježíš nás učil modlit se: Zbav nás od Zlého.
V italštině je to chybně přeloženo: Zbav nás od zla. Nemáme být
zbaveni od zla, jehož původ nikdo nezná, ale od konkrétní osoby,
která nám škodí: od Satana.
Co můžete říct jako očitý svědek o satanismu? Šíří se?
AMORTH: Ano, a velice. Když zmizí víra, uvolňuje se prostor pro
pověru. V  biblické řeči bych řekl, že se lidé odklánějí od Boha
a  upisují se modloslužebnictví. V  moderní řeči bych řekl, že se
odklánějí od Boha a přecházejí k okultismu. Otřesná ztráta víry v celé
katolické církvi v  Evropě působí, že se lidí vydávají na  pospas
čarodějům, kartářkám a  satanské sekty slaví velkou konjunkturu.
Kult Satana se šíří takovými typy, jako je Marilyn Manson, mezi
celými masami skrze satanský rock. Nezastaví se to ani před dětmi:
časopisy a komiksy je učí čarodějnictví a satanismu.
Není žádný rozdíl mezi bílou a  černou magií. Pokud magie
funguje, je to vždy Satanovo dílo. Všechny formy okultismu stejně
jako obrovský zájem o orientální náboženství s esoterickým obsahem
jsou otevřeny pro působení ďábla. A toho není třeba dlouho prosit.
V případě zavražděné sestry v  Chiavenně a  mladého páru Ligure
jsem ihned řekl, že tu máme co do  činění se zásahem ďábla a  že se
tito mladí upsali satanismu. Policie pak skutečně potvrdila v  obou
případech, že se jednalo o ctitele ďábla, kteří vlastnili satanské knihy.
Jak se ďáblu podaří svést člověka?
AMORTH: Používá monotonní strategii. To jsem mu také řekl,
a  on mi to potvrdil. Vzbuzuje víru, že peklo neexistuje, že hřích nic
není, že je to jen zkušenost, kterou je třeba každopádně vyzkoušet.
Žádostivost, úspěch a  moc jsou tři velké vášně, které stavějí
na Satanovi.
Kolik případů posedlosti jste již řešil?
AMORTH: Po první stovce jsem je přestal počítat.
Ale vy jste napsal, že jich není mnoho.
!119
 AMORTH: To je pravda. Mnoho exorcistů zažilo jen případy
ďábelského utrpení. Ale já jsem zažil „agendu“ exorcisty P. Candido,
tedy případy, které on nedokončil. Kromě toho mi posílají jiní
kolegové obzvláště tvrdošíjné případy.
Jaký byl váš nejtěžší případ?
AMORTH: Stále jej ještě řeším. Dívka, která celých 24 hodin
strašně trpí. Lékaři i psychiatři nad ní stojí bezradně. Je přitom plně
při smyslech a  je velice inteligentní. V  říjnu 2000 jí požehnal Svatý
otec, ale nejednalo se přitom o skutečný exorcismus.
Jak je možno uvíznout v ďáblově síti?
AMORTH: Jsou pro to čtyři důvody, proč může být někdo
vystaven ďáblovu trápení: Když je to k prospěchu postiženého (to je
případ mnoha světců), dále pro tvrdošíjné setrvávání ve hříchu,
na vlastní přání, které vnuká ďábel, anebo jako důsledek okultismu.
Jaké fenomény je možno při exorcismu pozorovat?
AMORTH: Vzpomínám si na  jednoho sedláka, který neuměl ani
číst, ani psát, a při exorcismu začal mluvit jen anglicky, takže jsem si
musel obstarat tlumočníka. Někteří jsou vybaveni neobyčejnou silou,
jiní se vznášejí nad zemí a není je možno ani násilím udržet na židli.
Ale o ďáblově přítomnosti mluvíme jen za zvláštních podmínek.
Vám ďábel nikdy neublížil?
AMORTH: Když mě kardinál Poletti prosil, abych se ujal
exorcismů, zasvětil jsem se Matce Boží: „Zahal mě svým pláštěm
a  budu v  bezpečí.“ Ďábel mi často vyhrožoval, ale nezpůsobil mi
žádnou újmu.
Jak to půjde dál, když se satanismus šíří a exorcismy
jsou neúčinné, a nesmíte se účastnit papežské audience?
Amorth: Satanův dým se tlačí všude. Všude! Snad jsme byli při
papežské audienci proto nežádoucí, protože byly obavy, že by se tak
velkému počtu exorcistů na  jednom místě mohlo podařit spoutat
satanské legie, které se usadily ve Vatikánu.
To žertujete?
AMORTH: Možná že to zní jako vtip, ale já to myslím vážně.
Nemám nejmenších pochybností o  tom, že ďábel se pokouší
především o  špičky stejně tak v  církvi, jako v  politice
a v hospodářství.

!120
 Chcete tím říct, že i zde, jako ve válce, chce Satan
strhnout generály protivníka na svou stranu?
AMORTH: To je strategie, která vždy funguje. Především tehdy,
když se druhá strana jen málo chrání. V  tom nedělá Satan žádné
výjimky. Ale Bohu díky, je zde také Duch svatý, který chrání Církev:
Brány pekelné ji nepřemohou. I přes všechny odpady. A přes všechny
zrady. Ďábel už nemá, čím by překvapil. První zrádce byl z  řad
apoštolů, kteří stáli Ježíši nejvíce nablízku. Ale církev jde stále svou
cestou. Satanovo úsilí mu může vynést jen dílčí úspěchy. Ďábel může
vyhrát některé bitvy. I velmi významné. Ale nikdy ne válku.
30 giorni 6/2001
Komentár: Horeuvedené interview bolo uverejnené v  českom
náboženskom časopise SVĚTLO (čísla 38 a  39 z  roku 2001), ktoré
vydáva pokoncilová cirkev. Je neuveriteľné, že ani po tomto
svedectve jedného z  ich exorcistov nevedia pochopiť, že
modernistická, čiže pokoncilová cirkev nemôže byť katolíckou a  ich
„pápeži“ nemôžu byť katolíckymi pápežmi. Cirkev, ktorá neverí
v  zlého ducha nemôže byť cirkvou katolíckou, lebo viera v  padlých
anjelov patrí do katolíckej viery. Najhoršie na tom je, že Pavol VI. si
uvedomoval problémy s  „dymom satana v  cirkvi“ a  kritizoval
chýbanie exorcizmu v novom krstnom obrade a NEUROBIL NIČ, aby
to napravil. Je to to isté, keď majiteľ domu konštatuje, že strecha
domu horí a neurobil by nič na uhasenie ohňa.

Pius XII. organizoval pomoc Židům,


zatímco USA a Velká Británie nereagovaly
Italský deník Corriere della Sera po prozkoumání amerických
tajných dokumentů z  doby druhé světové války uveřejnil zprávu, že
podle těchto dokladů z Office of Strategic Services (OSS), předchůdce
dnešní CIA, Pius XII. organizoval konkrétní pomoc Židům ihned,
jakmile se dověděl o  jejich pronásledování, zatímco USA a  Velká
Británie na situaci vůbec nereagovaly.
Z dokumentů vyplývá, že britský premiér W. Churchill a americký
prezident Franklin D. Rossevelt měli již od listopadu 1941 doklady
o  počínajícím vyhlazování Židů nacisty. Tyto zprávy byly potvrzeny
22. ledna 1942 bezprostředně po konferenci ve Wannsee. V  srpnu
1942 informoval židovský funkcionář Gerhard Riegner jak Londýn,
tak Washington o vyhlazení 700000 Židů v Polsku, ale veřejná reakce
přišla až v prosinci 1942.

!121
 Podle zprávy intervenoval Pius XII. marně u  ministra zahraničí
Joachima von Ribbentropa již v  březnu 1940, aby dosáhl lidského
zacházení s  deportovanými lidmi v  Polsku. Byly vysílány rovněž
komentáře v  Radio Vaticana, které kritizovaly německé okupanty.
Později se papež zasazoval v  každé jednotlivé zemi, kterou nacisté
obsadili, za lidské zacházení se zajatci. Organizoval morální
i materiální pomoc pro pronásledované Židy.
Když Američané a  Britové v  prosinci 1942 veřejně pranýřovali
vyhlazování Židů, připojil se k  nim i  Pius XII. A  ve vánočním
poselství si stěžoval, že statisíce nevinných bylo připraveno o  život
„jen kvůli rase nebo národnosti“. Spojenci tehdy sami konstatovali, že
takové protesty jsou neúčinné. Papeže informovali o  holocaustu
podle uvedené zprávy členové jezuitského řádu, který byl tehdy
cílevědomě pronásledován nacisty.
Kath. net. 5. 9. 2001
Komentár: Stále počúvame kritiku Pia XII., že vraj mlčal
o  problémoch v  2. sv. vojne, ale ako vidíme podľa tohto článku
nebolo to tak. Pápež Pius XII. bol vždy nepriateľmi Cirkvi osočovaný,
lebo bol to dobrý a  zbožný pápež. Tí „pápeži“, ktorí ničia hodnoty
katolicizmu sú chválení až do  neba. Svet miluje to, čo je jeho
a nenávidí to, čo mu pripomína Božiu slávu a spravodlivosť.

Nad príčinami demoralizácie spoločnosti.

Boží trest?
Pod týmto titulom mi noviny EXTRA 1/2000 uverejnili tento
článok:
Voľakedy sme verili, že Slovensko bolo kresťanskou krajinou a že
ľud tejto krajiny bol pracovitý, pohostinný a  zbožný. Verili sme, že
náš človek nebol agresívny a viac miloval pokoj ako rozbroj.
Z týchto čŕt slovenského človeka sa najviac vynímala jeho
zbožnosť. Summa summarum, neboli sme zlým národom. Po 2.
svetovej vojne nám bez našej vôle zasadili burinu komunizmu, ktorá
postupne ničila dobro v  nás. Po rokoch posledného vzplanutia za
dobro, ktoré bolo násilne udusené tankami a  tzv. normalizáciou po
roku 1970, nastupuje cesta cynizmu a  morálneho úpadku. Ateizácia
likviduje našu mladú generáciu a  jej učiteľstvo. Dochádza k  rozbitiu
našej rodiny častými rozvodmi. Pošliapaním autority Boha sa
pošliapava aj autorita učiteľská, rodičovská a  politická. Mnohé
profesie musia verejne zapierať Božiu existenciu. S  týmito a  s inými
!122
ďalšími hriechmi národ vstúpil do obdobia po roku 1989. Až v tomto
období sa ukázali plody ateistickej výchovy a  „pastorálne“ výsledky
kresťanských cirkví, v  ktorých prevažná väčšina duchovných žila
v neustálom kompromise s ateistickou mocou. Národ začal hrešiť ešte
viac. Voľakedy pili zväčša len muži, dnes sa ženy mužom vyrovnajú.
Ženy dobehli mužov aj v tých najsurovejších urážkach Božieho mena
alebo mena Panny Márie. Vraždenie nenarodených detí pokračuje
rafinovanejšie. Chválime sa miernym poklesom potratovosti, že vraj
stúpa antikoncepčné povedomie moderného človeka, ale zabúda sa
povedať, že mnoho dnešných „antikoncepčných“ tabletiek spôsobuje
potrat. Rozvodovosť stúpa a  mnoho mladých ľudí sa vyhýba
manželstvu a  volí si život v  hriešnom partnerstve. Homosexuálne
partnerstvá sa povyšujú na štandardné. Cirkvi mlčia nad „slobodou“
prejavu, keď každý má právo písať v  novinách alebo vysielať
v televízii a v rádiu akúkoľvek lož, vulgárnosť a osočovanie. Voľakedy
pre katolíkov platil tzv. index, v  ktorom Cirkev zakazovala čítať
a  r o z š i r o v a ť h o r e u v e d e n ú l i t e r a t ú r u a l e b o p o d p o r o v a ť
masovokomunikačné prostriedky, ktoré šírili blud alebo hriech.
Práve opak sa stal pravdou, že totiž kresťanské cirkvi vo  väčšine
prípadoch podporili tie médiá, ktoré osočovanie a  iné hriechy šírili.
Tzv. náboženská sloboda dala podnet na  vznik rôznych
antikresťanských hnutí a  siekt, ktoré sa vysmievajú Kristovi a  jeho
morálke. Cirkvi o tom mlčia, lebo ekumenizmom si zviazali ruky.
Najdrastickejšie výsledky ateistickej výchovy vidíme na  našich
politikoch. Mnohí z  nich nevedia robiť nič iné, než osočovať iných,
šíriť nenávisť k iným a aj k vlastnému štátu. Teraz mnohí z nich riadia
štát, ktorý si ani nepriali a  ktorý nenávidia. Asi niet patologickejšej
anomálie na  svete. Kresťanské cirkvi, herci a  iní „intelektuáli“
podporujú týchto „predstaviteľov“ štátu a  národa. Pravičiarskym
stranám neprekáža, že komunizmus sa šíri úplne legálne v  podobe
mnohých straničiek, ktoré v  predvolebnej kampani len tak sršali
nenávisťou ku kapitalizmu. Týmto pravičiarom neprekáža spolupráca
s  tými, ktorí za totality nenávideli NATO a  ktorí šírili komunistické
myšlienky.
Ľavičiarskym politikom neprekáža ožobračovať tých
najchudobnejších rôznymi ekonomickými balíčkami. Stále sa
oháňajú dlhmi z predchádzajúcej vlády, ale zabúdajú pripomenúť, že
najviac zadlženou vládou na svete je vláda USA.
Dalo by sa popísať mnoho stránok o  poklese morálky nášho
národa, ale na to by nestačilo ani 100 strán. Chcem povedať len toto:

!123
Nečakajme zmenu k  lepšiemu, pokiaľ si v  našej spoločnosti politici
a celý národ neuvedomia hrozné dôsledky hriechov.
Pokiaľ sa nezastaví vyvražďovanie nenarodených detí, pokiaľ sa
neprestane so  šírením pornografie, lži a  nenávisti, nepomôže nám
žiadna strana ani hnutie. Žiaľ, ani cirkvi, ak budú podporovať len
j e d n u s t r a n u p o l a r i z o v a n é h o š t á t u a  a k p o d r ú š k o m
„demokratických“ princípov budú mlčať o  tých, ktorí šíria zlo,
zostanú aj naďalej ochrnuté. Ak sa nenájde sila, ktorá zabráni
médiám šíriť násilie, degradáciu ženy a  rodiny, nič nám nepomôže.
Až keď si uvedomíme, že sme zhrešili a  že potrebujeme Božie
milosrdenstvo, až vtedy budeme mať šancu vidieť požehnanie
na tomto ľude.

Sme skutočne samostatným Slovenskom?

Článok napísaný v roku 2000 pre určitú diskusnú skupinu:
Konečne sme sa zbavili internacionálneho komunizmu, ktorý nás
vyciciaval 40 rokov o  nerastné, materiálne, ľudské a  duchovné
bohatstvo nášho národa. Naši diktátori šafárili devízovými
prostriedkami na  podporu svetovej revolúcie. Nebolo nám dovolené
hrdo sa hlásiť k  slovenskému národu, lebo proletári zo  všetkých
krajín boli vždy cennejším tvorom ako náš ťažko pracujúci človek.
Získali sme aj našu štátnosť, keď už sa nemusíme pýtať federalistov
z Prahy, či sa môžeme rozhodovať sami za seba. Som rád, že sme sa
zbavili aj čechoslovakistov, ktorí nám upierali aj vlastné meno. Len
teraz môžeme spolupracovať s  českým národom v  duchu vzájomnej
úcty a rešpektu.
A tu zrazu sa k  nám hrnú iní internacionalisti, ktorí chcú
zo  samostatného Slovenska urobiť ich poslušného otroka. Mám
na mysli rôzne tajné spoločnosti, ktoré nikdy nepomáhali stabilizovať
kresťanské národy v  ich národno-štátnych snaženiach. Je naopak
veľmi známe, že tieto spoločnosti často stáli za krvavými revolúciami,
finančnými škandálmi a  inými anarchistickými prejavmi. Tieto
spoločnosti vždy slúžili iným mocným.
Už teraz vidíme, čo nám niektoré medzinárodné skupiny
prinášajú na Slovensko.:
Deformáciu našej vlastnej histórie, lebo stále sa musíme hanbiť za
našu vlastnú históriu a  najmä za prvú SR, za našich vodcov, ktorí
s nasadením vlastného života bránili existenciu nášho národa.

!124
 Drogy, ktoré chcú fyzicky zničiť našich mladých ľudí. Metalovú
a džungľovú „hudbu“, ktorá má za úlohu zničiť krásu ľudského hlasu
a ľúbeznosť pekných a myseľ povznášajúcich melódií, totiž premeniť
ich na škriekanie ľudoopov.
Hollywood nás zaplavuje najodpornejším sadizmom v podobe tzv.
akčných a horor filmov, ktoré už tu na zemi prinášajú peklo do našich
rodín a do myslí našich ľudí a najmä mladých.
Erotika a  pornografia pretvára našich ľudí v  sexuálnych
maniakov, prostitútky a  iných deviantov, ktorí takto prispievajú
k potratom, rozvodom a k šíreniu epidemických chorôb.
Misionári ázijských a iných falošných a diabolských náboženstiev
a okultných praktík ničia kresťanskú vieru nášho národa, využívajúc
zanedbanosť štúdia a poznania nášho náboženstva. Naši ľudia vďaka
úbohej znalosti svojho náboženstva sa hanbia vyznať svoje a opičia sa
po iných guruoch. Stratili povedomie, že katolícke náboženstvo je
jediné pravé Bohom založené náboženstvo. Je to aj vďaka
slobodomurárskemu ekumenizmu, ktorý napomáha k  vytvoreniu
náboženského guľáša, v  ktorom Kristus je rovný s  Budhom alebo
inými bôžikmi. Naša ekumenická hierarchia sa mlčky prizerá ako
katolíci strácajú svoju identitu. Vyhovárajú sa, že ekumenizmus je
riadený Rímom, ale zabúdajú, že Panna Mária v La Sallete povedala,
že Rím stratí vieru a stane sa sídlom Antikrista. Nakoniec, aj samotný
Spasiteľ sa pýta, či pri svojom druhom príchode vôbec nájde vieru.
Obávam sa, že nám bolo „dovolené“ stať sa navonok
„samostatným“ štátom, aby sme pošliapali a  stratili ozajstnú
samostatnosť, po ktorej sme túžili.
Sme za otvorenosť k  svetu, ale za otvorenosť k  takým hodnotám,
ktoré nás nebudú viesť k degenerácii.

Rozpad a úpadok tradičnej rodiny

Kanadská organizácia na podporu zdravej rodiny FOCUS ON THE
FAMILY, ktorá má svoju www.fotf.ca uverejnila štatistické výsledky
stavu obyvateľstva, čo sa týka stavu a rodiny v USA a v Kanade. Podľa
týchto čísel môžeme vidieť, že masívny odpad katolíkov od
tradičného katolicizmu ma zhubný vplyv na celú spoločnosť a najmä
dochádza k úderu na kresťanskú ženu a tradičnú rodinu.
Výsledky amerického sčítania ľudí boli šokujúce pre mnohých
ľudí. Americký úrad pre sčítanie ľudí (U.S. Census Bureau) bol

!125
zverejnený 15.  mája v  roku 2001 a  týkal sa zmeny v  americkej
spoločnosti za poslednú dekádu končiac rokom 2000.
1. Domácnosti vedené nezosobášenými partnermi: ich
počet vzrástol o 72 %.
1. Domácnosti vedené slobodnými matkami: ich počet
vzrástol 25%.
2. Domácnosti vedené slobodnými otcami: ich počet
vzrástol o 62%.
3. Tradičná nukleárna rodina: ich počet tvorí iba 25 %
všetkých domácností.
4. Slobodným matkám sa narodilo 33% všetkých
narodených detí. v roku 1940 to bolo iba 3,8%.
Kanada:
Ani kanadské výsledky sčítania nie sú povzbudivé:
• Medzi rokmi 1981 – 1996 počet domácností vedených
slobodným rodičom vzrástol o 60% a rodiny, v ktorých žije
druh s  družkou vzrástol o  159%, zatiaľ čo počet rodín
legálne zosobášených stúpol iba o 10%.
• V Kanade presne jedna tretina týchto manželstiev končí
rozvodom.
• Počet detí v  domácnostiach vedených slobodným rodičom
vzrástol o 44%.
• Počet detí v  domácnostiach vedených druhom a  družkou
vzrástol až o 241%.
• V roku 1996 v Kanade už viac ako jedna štvrtina detí nežila
s  legálne zosobášenými rodičmi. Viac než 20% kanadských
detí zažíva traumu rozdelenia svojich rodičov prv než
dosiahnu vek 6 rokov.
Čo hovoria tieto štatistiky:
Staré tabu proti rozvodu a  divému spolužitiu sa stráca
a spoločnosť opúšťa záväzok k celoživotnému manželstvu. Je to preto,
že spoločnosť opúšťa hodnoty kresťanstva a  jeho morálne princípy.
Predpovedá sa, že najmenej polovica dnešných detí časť svojho
detstva strávi iba s  jedným zo  svojich rodičov. USA sú na  čele
vyspelých krajín v percente slobodných rodičov a toto číslo sa prudko
zvyšuje.
Aká je budúcnosť detí, keď budú mať viacero otcov a  matiek
a  niekoľko dedkov a  babičiek? Keď tieto deti budú musieť často sa

!126
prispôsobovať novému „domovu“ a  skúšať nových „súrodencov“
a „rodičov“? Nebude im chýbať stabilná láska vlastných rodičov?
Predstavme si svet, v  ktorom nič nebude stabilné?! Zánik
tradičnej stabilnej rodiny prinesie chaos so  zničujúcimi dôsledkami
pre deti.
Deti sú veľmi konzervatívne bytosti. Ony neradi menia
kamarátov, susedov alebo aj svoje raňajky. Majú rady svoje obľúbené
jedlo. Keď dôjde k  rozdeleniu rodiny, dochádza k  tragédii pre tieto
deti, lebo ich svet, na ktorý boli zvyknuté sa im rúca.
Aká je potom šanca týchto detí stretnúť sa s  láskou Pána Ježiša
Krista? Podľa výskumu Georga Barna dieťa, ak nebolo zoznámené
s  Pánom Ježišom Kristom alebo s  Pánom Bohom vôbec do  veku 14
rokov, už iba 4% z  nich môže prijať náboženstvo medzi 14. A  18.
rokom svojho života a  6% z  nich môže prijať Pána Boha v  ďalších
rokoch. A  čo ďalších 90% detí, ktoré neboli zoznámené s  milujúcim
Pánom Bohom, pretože rodičia na  to nemali času? Možno budeme
a vlastne už sme svedkami morálneho kolapsu ako za čias Noa.
Človek by predpokladal, že vláda a  iné štátne inštitúcie budú
podporovať stabilitu nukleárnej rodiny, lenže opak je pravdou. Čo
voľakedy sa považovalo za „žitie v hriechu“ dnes sa legalizuje a stavia
na  roveň nukleárnej rodiny. Stiera sa už aj rozdiel medzi tradičnou
rodinou a  homosexuálnym partnerstvom. Skoro všetky štáty už
dávno legalizovali vraždu nenarodeného dieťaťa a  dnes už sa
legalizuje aj eutanázia, homosexuálne „manželstvá“ a  už vôbec
nehovoriac o  rozvode, pornografii, čo všetko smeruje k  likvidácii
zdravej a  morálnej rodiny. Homosexuálni aktivisti, radikálne
feministky, „nadšenci“ za práva žien na  potrat za pomoci rôznych
médií a  skorumpovaných sudcov a  politikov úspešne likvidujú
kresťanské hodnoty.
V našich školách učitelia sa boja učiť opravdivé etické hodnoty,
lebo nechcú dať zdanie netolerantnosti k  ľuďom, ktorí majú iný
názor. Žiaľbohu, aj rodičia zostávajú pasívni a  nechávajú svoje deti
prijímať agendu Nového sveta.

Židia a ekumenizmus
Modernistická cirkev svojim ekumenizmom iba ukazuje falošný
obraz katolicizmu. Pôvodne slovo „ekumenizmus“ znamenalo snahu
protestantských spoločenstiev po vzájomnej jednote. Samotným
protestantom sa to fakticky nikdy nepodarilo okrem ojedinelých
!127
prípadov, keď sa niektoré ich spoločenstvá spojili na  liberálnej
platforme. Protestantský svet je dnes rozdelený na  tisíce rôznych
spoločenstiev, ktoré navzájom spája iba jedna vec: odmietanie
pravého, čiže tradičného katolicizmu. Ešte horšie je to medzi
nekresťanskými náboženstvami, kde dochádza k  zvýšenej vzájomnej
hostilite, ako to vidíme na  politickej situácii v  Izraeli, Indii,
Pakistane, Indonézii, Severnom Írsku, Afrike a  inde. Vatikán, aj
napriek tomu sa tvári „ekumenicko-synkreticky“, ako keby bolo
všetko v poriadku a postupne vraj dochádza k zjednocovaniu ľudstva
atď. Vatikán avšak zabúda dodávať, že ľudstvo sa nezjednocuje pod
Kristom ale v spoločnej mene, v podriadenosti americkej zahraničnej
politike, a najmä v morálke, ktorá je namierená proti tradičnej rodine
a proti čistote.
Najviac ľutujem židov, ktorým sa hovorí, že sú naši „milovaní
starší bratia“, že máme „veľa toho spoločného“ atď. Samotní židia ani
neveria týmto sladkým rečičkám a nielen židia, ale aj iné náboženstvá
si idú svojou cestou a  vytvorenie spoločného náboženstva ich vôbec
netrápi.
Vo vzťahu k  židom treba si vypočuť hlasy reprezentantov
židovstva, aby sme dostali celý obraz o „ekumenizme“.
V tejto otázke si cením pražského vrchného rabína Karola
Sidona, u ktorého je možné si oceniť jeho úprimnosť.
Rabín Sidon v  roku 1997 vydal knižku „Když umřít, tak
v Jeruzalémě“ v  ktorej sa aj dotýka otázok ekumenizmu. Je to
rozhovor rabína s dvoma novinármi.
Na str. 58 zodpovedá otázku: „Proč se židovstvo staví
k ekumenickým snahám poměrně chladně?“
Rabín Sidon odpovedá: „… v zásadě je však možné říci, že se
na křesťansko-židovských ekumenických snahách podílejí hlavně ti
Židé a křesťané, kteří v zájmu ekumeny překrucují své náboženství
do podoby, jež je většině věřících k smíchu, ne-li k pláči.“
Presne to aj nám sa zdá, že totiž celá ekuména nie je úprimná
a snaží sa zjednocovať to, čo sa nedá zjednotiť a ak áno, tak na škodu
katolíkov, stratou ich viery.
V českom denníku PRÁVO zo dňa 2. marca 2000 rabín Sidon
uverejnil inteview s  redaktorom Kašparom. Tu znova si treba ceniť
rabínovu úprimnosť, keď opisuje židovské náboženstvo tak, ako je.
Neklame kresťanov a  nerobí žiadne ilúzie o  falošnom ekumenizme

!128
ako to robia niektorí ekumenisti z  Vatikánu, včítane Jána-Pavla II.
pri stretnutiach so židmi.
Jan Kašpar: „… Křesťané jsou židovská sekta. Jaký je rozdíl mezi
Židy a křesťany?“
Rabín Sidon: „Chápat křesťanství jako židovskou odnož znamená
dávat dohromady věci, které k sobě nepatří. (…) je to jiné
náboženství (…) Židovství je radikálně jiné náboženství než
křesťanství.“
Jan Kašpar: „V čem?“
Rabín Sidon: „Křesťanství bazíruje na Novém zákonu. Pro nás
nový zákon neexistuje. Pro nás křesťanská představa Ježíše jako
Pánaboha nepřichází vůbec v úvahu.“
Náš komentár: Rabín Sidon tu jasne vyvracia tézu „starších
bratov“, ktorú šíri JP II. Podľa neho ide o  niečo, čo nemá nič
spoločné s katolicizmom.
Jan Kašpar: „…Je židovské náboženství, je i židovská církev?“
Rabín Sidon: „… My jsme národ, který plní určité příkazy, které
vyplývají ze smlouvy mezi Bohem a tímto národem. Judaismus,
přísně řečeno, tedy není náboženství, ale způsob židovského života.“
Náš komentár: Tu rabín dokonca aj vyvracia existenciu
židovského náboženstva a potvrdzuje politické poslanie židovstva.
Jan Kašpar: „…Opravdu čekáte na  Mesiáše, nebo je to jen dobrá
záminka pro uchování víry?“
Rabín Sidon: „… My očekáváme příchod Mesiáše každým
dnem…“
Náš komentár: Len naivný ekumenista sa môže nádejať
v  náboženskú spoluprácu so  židmi. Oni očakávajú svojho mesiáša
a my vieme veľmi dobre, že ozajstný Mesiáš je Ježiš Kristus.

!129
Dodatok ku kapitolke o slobodomurároch:
Po zverejnení nového „cirkevného kódexu“ v roku 1983, kde sa už
nespomína vylúčenie z  cirkvi za členstvo v  slobodomurárskej lóže,
Vatikán vydal deklaráciu, v ktorej sa spomína, že stále je zakázané sa
„zapísať do  slobodomurárskych spoločností“, ale keď sa už niekto
zapíše, tak zostáva v cirkvi, v stave smrteľného hriechu. A to je veľký
odklon od učenia Katolíckej cirkvi, kde členstvo v slobodomurárskom
a podobnom hnutí vždy automaticky vylučovalo z Katolíckej cirkvi.

V spomínanej deklarácii sa vôbec nespomína spôsob ako sa zbaviť

tohto hriechu. Stačí sa vyspovedať? Malo by sa jasne napísať, že
jediným spôsobom nehrešiť je vystúpenie zo  slobodomurárskej
spoločnosti, ale to tam nie je uvedené.


!130
 Obsah
O Autorovi ..........................................................................7
Úvod................................................................................... 9
Súčasný tzv. ekumenizmus................................................13
Konkrétne ekumenické nezmysly Novej cirkvi ____________15
Ďalšie ekumenické nezmysly Novej cirkvi _______________17
Protestantskí „mučeníci“ v Prešove ___________________ 19
Vyhlásenie nemeckých evanjelických a „katolíckych biskupov“ 19
Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme _
20
Najväčšia urážka Boha v podobe spoločných „modlitieb“ v Assisi
22
Židia .................................................................................24
Súčasní židia __________________________________ 26
Súčasní „pápeži“ a židia___________________________ 27
Ján XXIII. a konvertiti ___________________________ 27
Ján XXIII. a Božské Srdce _________________________27
Ján-Pavol II. a židia _____________________________ 28
Riešenie židovskej „problematiky“ ___________________ 31
Epilóg k židom ________________________________ 32
Angelo Roncalli – Ján XXIII. ............................................ 33
Ján XXIII. a sv. omša ____________________________ 33
Ján XXIII. a koncil______________________________ 34
Ján XXIII. a Montini ____________________________ 35
Sviatosti ............................................................................ 37
Krst ________________________________________37
Sviatosť kňazstva _______________________________39
Birmovka ____________________________________ 40
Posledné pomazanie _____________________________41
Manželstvo ___________________________________42
Svätá omša ___________________________________ 43
Ide skutošne iba o zlý preklad? ______________________49
Náboženská „sloboda“ pomätenosť Novej cirkvi ...............52
O čo tu ide?___________________________________ 52
Učenie Katolíckej Cirkvi __________________________ 53
Tzv. 2. vatikánsky koncil a prax Novej cirkvi _____________ 55
Komunizmus a Vatikán .................................................... 59
Kardinál Jozef Ratzinger .................................................. 66
Vatikán a slobodomurári ..................................................71
 Postoj Novej cirkvi k slobodomurárom ________________73
Ján-Pavol II. a vývoj človeka zo zvieraťa............................75
Čo učí Katolícka Cirkev o vzniku života a človeka? _________ 75
Čo hovorí Sv. Písmo? ____________________________76
Satanizmus vo Vatikáne ....................................................79
Varovania Panny Márie o dnešnej dobe............................80
Medžugorje ___________________________________81
Litmanová ___________________________________83
Fatima ______________________________________ 84
La Salette ____________________________________85
Čo robiť za súčasnej krízy? ...............................................90
a) riešenie staro-katolícke alebo pravoslávne ____________ 90
b) riešenie podľa arcibiskupa Lefebvra ________________90
c) zvaľovanie zodpovednosti na tých vo vedení ___________ 92
d) nová omša v latinčine __________________________93
e) grécko-katolícke riešenie ________________________93
f) hnutie za obnovu tridentskej sv. omše v modernistickej Novej
cirkvi _______________________________________ 93
g) nekanonická voľba tradičného „pápeža“ ______________94
h) laické riešenie _______________________________ 95
KATOLÍCKE RIEŠENIE .................................................... 95
Biskupské vyhlásenie:____________________________ 95
Moja cesta __________________________________ 100
Najčastejšie námietky proti nám ..................................... 101
a) Neveríte v pápeža ____________________________101
b) Pápež môže zmeniť všetko ______________________ 101
c) Ste pyšní, lebo nechcete počúvať sv. Otca ____________ 102
d) Veď je vás tak málo ___________________________104
PRAVDA O CIRKVI – doplnok ........................................ 108
Nová cirkev neverí v diabla .............................................. 113
Pius XII. organizoval pomoc Židům, zatímco USA a Velká
Británie nereagovaly .......................................................121
Nad príčinami demoralizácie spoločnosti. Boží trest? ..... 122
Sme skutočne samostatným Slovenskom? ...................... 124
Rozpad a úpadok tradičnej rodiny................................... 125
Židia a ekumenizmus ...................................................... 127
Dodatok ku kapitolke o slobodomurároch: ..................... 130