PRESS

Petra Nagyová-Džerengová

Ženy nášho rodu

Túto knihu venujem
spomienke na moju milovanú
sestru Denisu.
 Petra
Nagyová-Džerengová

Ženy
nášho
rodu

Bratislava marec 2010

 Pe tra Na g yová-Dž erengová

9
„Máte telefón,“ vybliakne na mňa rozmrzene suseda, keď otvorím
dvere. Asi aj ju zobudili, pomyslím si a pretriem si rozpačito oči. Ešte
stále spím.
„Vraj je to životne dôležité,“ zafrfle a otrčí mi chrbát. Mrmle ďalej, no
dosť nahlas, aby som jej rozumela. „Neviem, prečo si niektorí ľudia ne-
dajú zaviesť telefónnu linku, keď im toľko vyvolávajú.“
Natiahnem si župan a rukou prehrabnem vlasy. Kto nám môže volať?
Susedkino číslo má iba pár ľudí spolu s inštrukciami, aby volali len v prí-
pade núdze. Telefóny už fungujú, život sa vracia do normálu, preletí mi
hlavou. Hm, akoby ešte čosi po tom, ako nás prevalcovali tanky, mohlo
byť normálne. Pravda však je, že prvotný šok vystriedala akási otupe-
nosť, ľudia stále protestujú, ale z ich skutkov sa vytratila živosť. Dubče-
ka i ostatných odvliekli do Moskvy, kde ich prinútili podpísať vyhlásenie,
že Sovieti prišli na naše pozvanie. Tanky sa stali bežnou súčasťou ulíc,
akoby tam mali ostať navždy.
„Prosím,“ zovriem slúchadlo. V telefóne zachrapčí, znovu zopakujem
tiché prosím. Susedka Medveďová mi navonok dopriava súkromie, no
spoza otvorených dverí dopadá na dlážku jej predĺžený tieň.
„Haló,“ ozve sa konečne slúchadlo.
Zovriem ho, až mi zbelejú hánky.
„Haló, Marína, si to ty?“ zaznie tentoraz úplne zreteľne.

142
 Ženy ná š ho r o du

„Áno, Michal, to som ja!“ rozbúši sa mi srdce. „Kde si?“ Zaleje ma

prudká radosť. Začnem koktať. „Sú tu tanky a keby si videl, ako to tu vy-
zerá...“
„Viem,“ preruší ma. „Už som doma. Práve sadám do auta a idem za
tebou. Dúfam, že sa mi to podarí čo najskôr. Nechoď nikam a čakaj ma.“
„Cesty sú nebezpečné,“ vyhŕknem. „Neriskuj.“ Och, znovu ho uvidím!
Srdce mi skáče od radosti. V byte sa ozve zakašľanie. Signál, že mám
skončiť. Rýchlo sa rozlúčime a ja sa susedke srdečne poďakujem.
„Z ďakujem človek nevyžije,“ počujem ešte, keď za mnou zabuchne
dvere.
„Čo tu lomozíš?“ zazrie na mňa Helena, keď sa vrútim do izby. „Člo-
vek sa nemôže vyspať ani vo vlastnej posteli.“
„Je to aj moja izba,“ podotknem.
Uprie na mňa pohľad červených očí. „Mohla by si brať na mňa ohľad
aspoň teraz, keď som tehotná.“
Nedám si pokaziť dobrú náladu, hovorím si v duchu, nedám. „Koľ-
kokrát si brala ohľad ty na mňa, keď si prišla zo záťahu?“ nadvihnem
obočie. „Vždy si sa správala ako majiteľka našej izby, čo mi tu len prena-
jíma posteľ.“
„To vôbec nie je zlý nápad,“ povie jedovato. „Fakt by si sa mohla po-
obzerať po nejakej izbe či aspoň posteli. Keď sa mi narodí dieťa, nebude
tu dosť miesta pre nás obe.“
Len žiadne veľké slová, pripomínam si v duchu, no nepomáha to.
„Možno by si mala uvažovať o presťahovaní ty, keď ti to tu nestačí.“
Vzduch v izbe oťažie. Len doň pichnúť a izbou sa budú rinúť skazonosné
slová. Preto si tak urputne držím kolená.
„Ja?“ žasne Helena. „A nevieš náhodou, z čoho by som to tak zapla-
tila? To bolo od teba dosť egoistické voči budúcej osamelej matke, ne-
myslíš?“
„A nevieš, z čoho by som si tak mala platiť podnájom ja?“ opýtam sa
jej a pripomeniem: „Ešte ma čaká rok štúdia!“
„Nuž,“ drzo na mňa pozrie, „možno ťa čakať nemusí.“

143
 Pe tra Na g yová-Dž erengová

„To myslíš vážne, že by som mala odísť z vysokej školy? A začať pra-
covať?“ žasnem po chvíli, keď mi to dôjde. „To len preto, že budeš musieť
odísť zo školy ty, mala by som aj ja?“
„A kto ti povedal, že musím odísť zo školy?“
„A to budeš nosiť dieťa do školy?“
„S malým môže ostať doma mama.“
„Mama?!“ pokrútim hlavou. „To akože jej strčíš do rúk dieťa a odídeš
na týždňovku do Bratislavy? Inak, možno by bolo načase, aby si sa s ňou
už otvorene porozprávala. Chodíte okolo seba ako...“ pokrútim hlavou.
Helena ma urazene upraží pohľadom a podíde k oknu. Náhle sa jej
usadí na tvári zaujatý výraz, v okamihu na mňa zabudne. Spoza jej chrbta
vidím, ako v byte oproti predvádza sused Kováč s manželkou panto-
mímu. Podľa ich gest už v hádke padlo nejedno veľké slovo.
„Možno by stačilo rozmyslieť si to. Nemusíš byť osamelou matkou.
Zájdi za otcom tvojho dieťaťa a porozprávajte sa,“ navrhnem zmierlivo.
Strhne sa a odskočí od okna.
„Povedala som ti, že ho zabili, nie?“
Už dávno som si zistila, že toho chlapíka, čo ho zastrelili pri hoteli
Slovan, nemala najmenšiu šancu stretnúť.
„Prestaň už a radšej si spomeň, s kým všetkým si spala, a pokús sa
medzi nimi vybrať jedného, ktorému by neprekážalo byť otcom!“ V mo-
mente, keď to vyslovím, mi to príde ľúto.
Sestrine plecia sa otriasajú tichými vzlykmi.
„Prečo chceš, aby tvoje dieťa vyrastalo bez otca? Nevidíš, čo to urobilo
s nami?“ Už aj mne sa chveje hlas. Sestra nič nehovorí, len plecia sa jej
trasú ešte viac. Chcela by som ju objať či nejako utešiť, no nedokážem to.
U nás doma to nebývalo zvykom. Kde sa to mal človek naučiť?
Opar nad dvorom pomaly mizne. Kdesi v diaľke počuť výstrel, naj-
prv jeden, ako z pištole, a potom ratatata, to bude asi samopal. Už celkom
dobre rozoznávam zvuky zbraní. Raz, keď budem mať vlastné deti,
budem ich stále bozkávať, objímať, sľúbim si v duchu, i keď si nie som
istá, či sa mi to podarí. Človek je vždy obeťou svojho prostredia a potre-

144
 Ženy ná š ho r o du

buje veľa úsilia, aby sa vymanil z neviditeľných chápadiel vplyvu svojej

rodiny. Možno budem taká istá ako mama. A teraz tak má vyrastať aj ses-
trino dieťa.
„Prosím, daj mu aspoň šancu,“ zašepkám.
Helena sa prudko zvrtne. Cez tenkú košeľu sa jej už črtá okrúhle
bruško.
„Komu?“ uprie na mňa odmietavý pohľad. „Moje dieťa dostane šancu
na život, to je dosť, nie?“ pritlačí si nočnú košeľu pod bruchom. Až vtedy
vynikne jeho veľkosť. Podivím sa, akési je priveľké.
„Otcovi tvojho dieťaťa.“
Sestra si zastrčí prameň vlasov za ucho. Utrie si slzy a zhlboka
vzdychne.
„Ty to stále nechápeš? Niet žiadneho záujemcu o otcovstvo. A nemu-
síš sa báť, že by som nevedela, kto je jeho otcom. Môžeš mi veriť, že by
som mu šancu určite dala, neboj sa. Ale...“ trochu zaváha, „nemá záujem,
respektíve, mal by, ale za iných okolností.“
Jej hádankám veľmi nerozumiem.
„A nedajú sa tie okolnosti zmeniť?“ navrhnem. Stále si neviem pred-
staviť, že to dievčatko, lebo som presvedčená, že to bude baba, by malo
byť ďalšou ženou nášho rodu s neznámym otcom v rodnom liste.
„Nie, bohužiaľ, nie.“ Ľahne si do postele a pretiahne prikrývku cez
hlavu.
„Je mi to ľúto,“ poviem a i ja si ľahnem do postele. No už nezaspím.
A podľa dychu sestry viem, že ani ona. Premieta si svoje trápenia na
bočnú stenu vedľa postele a ja zas na plafón. Je tu dosť miesta pre naše
trápenia, ale málo pre nás obe.

„Zbaľ si veci,“ povie na druhý deň Michal. Trvalo mu to oveľa dlhšie

ako normálne, pretože cestovať po Slovensku v týchto pohnutých časoch
sa dá iba pomaly. A je to nebezpečné. V mojich očiach je preto hrdina.
Je tma a my stojíme u nás pod bránou. Michal dnes musí prespať
u nás, to mi je jasné. Na noc nikam nevyrazíme.

145
 Pe tra Na g yová-Dž erengová

„Nepotrebuješ veľa, iba zopár nevyhnutných, aby sme prežili prvé

dni,“ vysvetľuje netrpezlivo, akoby s každou ďalšou minútou hrozilo, že
mu sloboda pretečie medzi prstami. Zavŕzga brána. Vojde Kováč s man-
želkou. Keďže žiarovka pri vchode nefunguje (nenájde sa nik, kto by to
domovníkovi vyčítal, teraz sú oveľa dôležitejšie iné veci), nevšimli si nás.
Pre istotu sa vynorím z tmy a slušne pozdravím.
Keď ma pani Kováčová zbadá, pohľad jej stvrdne a zomknuté pery
napnú, akoby chcela čosi vypľuť. Kováč nervózne behá pohľadom z jed-
nej na druhú. V tej chvíli ani vzdialene nepripomína toho sebavedomého
šviháka v obleku a kravate, čo sa po kariérnom rebríčku vyšplhal tak vy-
soko a má najlepšie auto v našej ulici. Nakoniec Kováčová vypustí z úst
len nejaké pche alebo prch, ako pohonič, čo krotí vzpínajúce sa kone,
a vyrazí dopredu. Kováč na mňa kradmo hodí spýtavý pohľad.
„Čo to malo znamenať?“ opýta sa Michal.
Pokrútim hlavou. To keby som vedela... Kým vyšliapeme k nám, Mi-
chal hovorí o tom, že mu stačili dva mesiace života v Paríži, aby pocho-
pil, že socializmus nie je ten správny smer. Niežeby bol kapitalizmus
lepší, ale aspoň tam nenútia ľudí byť súčasťou priemerného šedivého
davu a kto chce, môže dosiahnuť, po čom túži. A ja na to mám, šepká mi
hlasom plným vzrušenia, tu sa mi to nikdy nepodarí. V duchu už letí,
Paríž mu dal krídla. No ja vláčim na nohe železnú guľu, som ňou priko-
vaná k tomuto domu a k svojej rodine. Pri každom jeho slove mi je ťaž-
šie a ťažšie.
„Mami, to je Michal,“ zastavíme sa vo dverách obývačky. Mama sedí
na gauči a opäť čosi háčkuje. Už je znova neprirodzene veselá.
„Vitajte,“ povie a háčkuje ďalej, akoby ju vôbec nezaujímalo, prečo sa
tu takto podvečer z ničoho nič zjavil cudzí chlap. „Neviem prísť na tento
vzor,“ pobúcha po preloženom časopise a usmeje sa. Na perách má ne-
odmysliteľný červený rúž. Aspoňže nie je rozmazaný.
„Aha,“ prehodí Michal.
„Aká bola cesta?“ naberie mama nové očko na háčik.
„Nebolo to až také zlé, ako som očakával.“

146
 Ženy ná š ho r o du

Mama sa roztržito usmeje a mňa náhle zavalí vlna nežnosti a potreba

chrániť ju, pripadá mi ako bezmocné dieťa bez rodiča uprostred rušnej
križovatky.
Michal rozpačito prešliapne z nohy na nohu.
„Poď,“ potiahnem ho za tričko. Predo dvermi našej izby zaváham. Ešte
sme sa so sestrou od poslednej hádky neudobrili. Nakoniec rázne stlačím
kľučku. Helena leží na posteli. V poslednom čase nerobí nič iné.
„Helena,“ odkašlem si, „dnes tu bude spať Michal.“
„Tak si sa vrátil,“ konštatuje. „Aký bol život v Paríži?“
„Trés bon,“ prednesie s dokonalým prízvukom a sadne si na moju po-
steľ. „Nebude ti to prekážať?“ opýta sa.
„Nie,“ zavrtí hlavou. A vtom si Michal všimne jej vyčnievajúce bruško.
Chvíľu naň zarazene hľadí a potom mi venuje prekvapený pohľad. Iba
pokrčím plecami.
„Dosť hlúpe, vracať sa do krajiny plnej tankov. Čudujem sa ti,“ povie
Helena.
„No, mal som na to dôvod,“ pohladí ma pohľadom.
„Aha,“ povie po chvíľke sestra a v očiach sa jej zablyskne obava.
„Dobrú noc,“ zakrúti sa do periny a ukáže nám chrbát.
Michal mi dlho do noci šepká o Paríži. Vykresľuje ho najkrajšími far-
bami, takými, čo ani nie sú na maliarskej palete, aspoň nie v tomto po-
zemskom svete. Tmavý strop, matne osvetlený pouličnou lampou, je
plátnom, na ktoré mi premieta vábivé obrazy mesta na Seine. Vidím ši-
roké bulváre Champs-Élysées, Chrám Matky Božej, Baziliku Sacré-Coeur
na Montmartri i všetkých svojich obľúbených spisovateľov, ktorí tam
hľadali inšpiráciu... A vidím aj seba, ako tam sedím a píšem si poznámky
na svoj nový román, ktorý bude určite veľmi úspešný, aký iný sa dá na-
písať v tomto meste? Je to lákavá predstava, ale... vzápätí vidím Helenu
s dieťaťom v náručí a moju zrútenú mamu. Od nervozity nemôžem za-
spať. A nie som jediná. Dnes v noci nespí v izbe nik, ani Helena. Počujem
to z jej dychu a vidím na napnutom chrbte. My s Michalom sa k sebe tla-
číme na úzkej posteli a až do rána ku mne nárazovo ako vlny speneného

147
 Pe tra Na g yová-Dž erengová

príboja prichádza jeho túžba. Ovlaží ma a stiahne sa, ešte neprišiel čas
na jej naplnenie, musí čakať. Som rada, že to vie.

„Dúfam, že neodchádzaš pre moje hlúpe reči,“ povie Helena.

Čupím bezmocne pri otvorenej taške a veciach porozhadzovaných po
zemi. Neviem sa rozhodnúť, čo so sebou. Michal povedal, že stačí pár
handier, s malou batožinou vraj ľahko prekĺzneme cez hranice. Rakúske
hranice sú zatiaľ otvorené a ich colníci plní pochopenia pre nás.
„Nie,“ pokrútim hlavou. „V každom prípade, konečne tu budeš mať
dosť miesta,“ poviem neisto, lebo nemám slov. Čo sa hovorí v takýchto prí-
padoch? Hruď mi zovrie úzkosť. Hodím do tašky ďalší pulóver a vzdych-
nem si. Čo to vlastne robím? Ja som predsa nikdy nechcela odísť. Lenže,
ako povedal Michal, situácia sa zmenila! Teraz, keď nás obsadili Sovieti,
tu ostane len ten, kto utiecť nemôže. Všetci ostatní sú hlúpi, ak veria, že
sa to zmení.
Helena sa usmeje, takým tým úsmevom, ktorý ním vlastne ani nie
je. Ten úsmev je namiesto slov, ktorých je toľko a sú také protirečivé, že
len ťažko vyjadria, čo človek vyjadriť chce. V Heleninom úsmeve je smú-
tok i túžba, výčitka za výčitku a ešte kopa vecí, ale pre mňa je najdôleži-
tejšie to, že v ňom cítim lásku.
Kiežby sa už Michal vrátil z obchodu! Na nás dve pôsobí ako kataly-
zátor, pri ňom volíme slová i vety opatrnejšie.
„Ktovie, kedy sa uvidíme,“ zamyslí sa Helena.
„Prídeš ma pozrieť do Paríža,“ poviem a samej mi to znie tak falošne,
až sa začervenám. Hranice už asi dlho korzom nebudú...
„Hranice už dlho neostanú otvorené,“ povie Helena, akoby mi čítala
myšlienky. „Veď by im všetci poutekali. Zavrú ich a nikoho nepustia von,
a už vôbec nie späť. Aby porozprávali ostatným, ako zle sa žije na tom
zhnitom Západe? Ha, veď sa len pozri na tvojho drahého, vykreslil ti to
tak vábivo, že si hneď balíš tašku. Ale vôbec sa ti nečudujem,“ ubezpečuje
ma. „Keby som nemala túto záťaž,“ potľapká sa po bruchu, „hneď by som
odtiaľto vypadla. Nič by ma tu nedokázalo udržať.“

148
 Ženy ná š ho r o du

Hrdlo mi stále zviera tak, že nedokážem zo seba dostať ani slovo. Na-
šťastie sa práve v tej chvíli otvoria dvere.
„Dievčatá, doniesol som raňajky,“ dvihne Michal tašku.
Pri stole vládne mĺkva atmosféra. Mama ešte spí, pravdepodobne háč-
kovala dlho do noci. I keď sú rožky chrumkavé, v ústach sa mi menia na
žuvaciu hmotu. Neviem, kam sa pozerať, oči mám plné sĺz. Nakoniec ta-
nier odsuniem. Už nemôžem. Vzápätí to urobí aj Helena. Pozbieram zo
stola, a keď taniere vkladám do obitého umývadla, ruky sa mi trasú. Pus-
tím vodu, chvíľu trvá, kým ide teplá. Všetko, čo som doteraz bezmyš-
lienkovite toľkokrát robila, získava iný význam. Pri každom kroku
myslím na to, že to možno robím poslednýkrát, na každú vec pozerám
s pomyslením, že ju možno už nikdy neuvidím. Za takýchto okolností
nadobúda aj tá najobyčajnejšia činnosť neobyčajný nádych. Koľkokrát
dostane človek možnosť precítiť, že niečo robí poslednýkrát, že niekoho
vidí poslednýkrát? Zvyčajne odíde z domu s tým, že sa o pár hodín vráti,
a vôbec netuší, že o pár minút ho zrazí auto či skolí infarkt a už nikdy sa
nevráti a nedostane príležitosť napraviť nevydarenú rozlúčku s blízkym,
dať mu pusu, ktorú nestihol, alebo ho vystískať. Zvyčajne. No občas člo-
vek dostane šancu urobiť veci tak, ako by ich robil vtedy, keby vedel, že
ich robí poslednýkrát. Ako ja teraz.
Uložím opláchnuté taniere na biely odkvapkávač na riad. Pár zúbkov
má vylomených, nedá sa naň uložiť veľa vecí, no pre nás tri to stačilo.
Všetko vnímam spomalene, svoje ruky i vodu, ktorá mi preteká medzi
prstami. Zavriem kohútik, no voda ešte hodnú chvíľu kvapká. Musím už
konečne zohnať nejakého inštalatéra, preletí mi hlavou ako toľkokrát
predtým, a ja si zrazu uvedomím, že to už nestihnem. Náhle mi celé
vnútro pohltí smútok, taký ten žeravý smútok, čo vám nedovoľuje ani
dýchať. Pohľadom hypnotizujem kohútik: ešte jedna kvapka, ešte ne-
chcem odísť...
„Pôjdeme,“ dotkne sa Michal môjho pleca. Strhnem sa, znie to tak neod-
vratne a mňa chytá panika. Dych sa mi zrýchli, v ušiach tepe. Pritlačím
si ruky na sluchy. Ja nemôžem odísť, ešte som sa nerozlúčila s mestom,

149
 Pe tra Na g yová-Dž erengová

ani školu som neprerušila, a ešte som chcela ísť za tetou Zuzou, ešte dať
kvety na hrob starej mame... A mama! Veď tá ešte stále spí! Vbehnem do
obývačky.
„Mami,“ čupnem si k nej. „Mami,“ zopakujem s toľkou naliehavosťou,
že by to prebralo aj človeka v kóme. Len nie moju mamu. „Mami!“ zatra-
siem ňou.
„Čo je?“ ozve sa konečne.
„Ja... chcem sa rozlúčiť,“ vyhŕknem.
Posadí sa a rozospato si pretiera oči.
„Odchádzam s Michalom... preč,“ hovorím. Nedokážem vysloviť Paríž.
V očiach sa jej mihne zmätok. Na tvári ma odtlačenú vzorku z pri-
krývky. Pohne sa a starý gauč zavŕzga. Ani ho nerozložila. Je taká útla,
že sa vyspí aj na zloženom. Premkne ma šialená myšlienka, možno sa
začala zmenšovať, a keď sa po rokoch vrátim, neostane z nej nič.
Zmizne. Zovrie mi hrdlo. Hladím ju pohľadom, oči sú ceruzkou, ktorou
obkresľujem jej tvár, ešte stále peknú, útly krk bez známky vrások, pre-
padnutý hrudník a ruky zložené na kolenách. Vyzerá ako dieťa prebu-
dené uprostred noci, ktoré má síce oči otvorené, ale ešte sa nezobudilo.
Môj pohľad jej svojou silou musel vypáliť dieru do srdca. Moje už dieru
má. Nikdy sa nezacelí, mama a sestra mi budú veľmi chýbať, nikdy ich
nik nenahradí, dôjde mi náhle. Iste, človek túži vypadnúť z domu, mať
vlastnú izbu s vlastnou posteľou, ale neuvažuje o tom, že by svoju ro-
dinu preto už nikdy neuvidel. Vždy som si predstavovala, že odídem,
ale sestra s mamou budú kdesi nablízku. Poruke, tak ako kniha na po-
ličke, keď stačí vedieť, že po nej hocikedy môžete siahnuť. Ale v Paríži
si na to môžem zmyslieť aj niekoľkokrát za deň, a nepomôže to. Budem
im chýbať aj ja?
Náhlivo vtisnem mame bozk na líce. Mykne ňou, neurobila som tak
už od detstva. Na chvíľu sa jej pohľad vyjasní a zračí sa v ňom panika, no
hneď sa zakalí. Mama sa skloní k vedru s vodou a vyžmýka si v ňom malý
uterák.

150
 Ženy ná š ho r o du

„Tak už choďte,“ priloží si ho na čelo. „Potrebujem si oddýchnuť, celú

noc som nemohla spať.“ Potom zaľahne a ukáže nám chrbát. Vystrelím
z izby tak rýchlo, že na chodbe vrazím do sestry.
„Drž sa,“ zovrie ma v objatí. Helenina tmavá hlava na mojej hrudi sa
bez najmenšieho zvuku chveje. Jej vyduté brucho ma tlačí a pripomína
mi neter, ktorú asi tak skoro neuvidím. Michal chápavo zamieri do izby.
Hrdlo mi zovrie, a hoci si po celý čas prikazujem neplakať, pár sĺz mi vy-
kvapne. Potom odo mňa sestra chvatne odstúpi a moje ruky ostanú ešte
chvíľu visieť vo vzduchu, akoby chceli zachytiť ten prchavý okamih, čo sa
už i tak dávno rozplynul. V rozpakoch prešliapnem na mieste. Toto je
všetko? Stále mám pocit, že ešte nemôžem odísť. Že to nejde len tak,
jednoducho vykročiť a opustiť celý svoj doterajší život. Michal položí
ruku na kľučku. Je čas odísť.
„Zbohom,“ vykĺzne mi z úst nečakane, hoci som plánovala povedať
iba ahoj. Michal je už vonku a bez obzretia sa hneď pustí dole schodmi.
A tak spravím krok i ja. Chvíľu hľadím na jeho vzďaľujúci sa chrbát
a chvíľu na sestru, moje vnútro sa trhá na dve polovice, z ktorých jedna
tu navždy ostane. Ale potom sa poberiem za Michalom. Dvere na našom
byte počujem zabuchnúť až o dve poschodia nižšie, akoby Helena čakala,
že sa vrátim. Akoby tomu stále neverila.
Michal už sedí za volantom. Natiahne sa a otvorí dvere na strane spo-
lujazdca. Vkĺznem dnu a pripútam sa. Prečo mám pocit, akoby som bola
bábka, ktorú si niekto len tak pohadzuje? Akoby som robila čosi, čo
vlastne ani nechcem? O pár minút sme na obchvate von z mesta. Je mi
zvláštne, celý môj život sa zrazu scvrkol na spľasnutú tašku, čo mi leží pri
nohách. Zdá sa mi to žalostne málo.

151
 Pe tra Na g yová-Dž erengová

10
Bratislava sa mi zdá ako vymenená. Ktovie prečo, veď jej pribudlo iba
zopár tankov, ironicky na to reaguje Michal. Ale nie je to len preto, keď
kráčame po meste, vzduch akosi inak vonia. Stále v ňom cítiť vzrušenie.
Pri univerzite na Šafárikovom námestí ktosi vyryl do steny nápis, že tu
zastrelili mladé dievča. Na zemi horia sviece a sú tam kvetiny. Myslím na
mladíka, ktorého zastrelili v Košiciach a z ktorého sa snažila urobiť otca
svojho dieťaťa Helena, možno aby sa zbavila otázok o tom skutočnom.
Ako jej brucho bude rásť, bude ich stále pribúdať. Helena... Prečo na ňu
neviem prestať myslieť? Prečo stále myslím na jej nenarodené dieťa?
„Pozri,“ upozorní ma Michal. Dievčina v minisukni podáva vojakovi
z tanku jablko. S chuťou doň zahryzne. Zboku ich ostražito pozoruje
ďalší vojak. Keď hľadí na dlhé nohy slečny, má v očiach túžbu, ktorú sa
darmo snaží skryť. Po chvíli sa strhne, zjavne celkom zabudol, kde je.
Pohľadom krúži okolo, hlaveň pušky drží vzpriamenú a v jej okruhu sa
všetci chodci stávajú potenciálnymi terčmi. Stiahne mi žalúdok a zmäknú
stehná. Vojak sa mračí, musí cítiť, že tu nie sú vítaní. Ako je možné, že
neujdú, keď k nim všetci ľudia vysielajú nenávistné myšlienky?
Michal ma chytí pod pazuchu a tlačí do Mliečneho baru na Hviezdo-
slavovom námestí. V tiesnivom tichu do seba niečo hodíme a potom Mi-
chal vyhlási:
„Mali by sme ísť.“

152
 Ženy ná š ho r o du

„Nemali by sme to odložiť?“ vyhŕknem znenazdajky.

„Odložiť?“ zarazí sa Michal. „Prečo?“
„Ja... veď o pár dní je zápis do školy,“ trepnem prvé, čo mi napadne.
Michal položí lyžičku na stôl, nakloní sa ponad stôl a pevne mi chytí
zápästie:
„O čom to hovoríš?“ zašepká. „Veď my sa už predsa do školy nevrá-
time. Aspoň nie tu v Bratislave.“
A zrazu, celkom nečakane sa vo mne zrodí hlboké presvedčenie,
vlastne tam už muselo byť od začiatku, len som ho potláčala, že ja jed-
noducho nikam nejdem, nemôžem predsa opustiť mamu, ani sestru, ani
moju nenarodenú neterku či synovca. Ja som predsa hlava našej rodiny,
mňa nemá kto nahradiť. A keď rodine useknete hlavu, je po nej. Prestane
existovať.
„Ja nikam nejdem,“ vyhŕknem skôr, ako stratím odvahu.
Michal na mňa nechápavo hľadí. Bolí to, akoby mi ktosi šmirgľoval
vnútro.
„Čo to rozprávaš?!“
„Mám tu povinnosti, tie mi nedovolia odísť,“ hovorím potichu.
V duchu si už opäť obkresľujem tvár ďalšieho blízkeho, tentoraz Micha-
lovu, tak ako som si predtým do súkromnej galérie portrétov uložila ma-
minu a sestrinu. Čas akoby sa spomalil.
„Povinnosti?!“ nadvihne obočie.
Chvejú sa mi pery a jeho tvár sa mi začne pred očami rozmazávať.
„To kvôli tvojej sestre, však? Kvôli tvojej podarenej sestre a jej die-
ťaťu.“
Hryziem si do pery, aby som nevybuchla do plaču. Náhle tuším, že
toto sa dobre neskončí. Nikdy sa to nemôže dobre skončiť, keď si musíte
vybrať medzi ľuďmi, ktorých milujete.
Tvárou sa mu mihne záchvev hnevu, no ovládne sa. „Tvoja sestra je už
dospelá, nemôžeš byť za ňu donekonečna zodpovedná, kedy to pocho-
píš? To ona si pokašľala svoj život, nie ty. Ak tu ostaneš, pokazíš si ho aj
ty. Mala by si myslieť konečne na seba.“

153
 Pe tra Na g yová-Dž erengová

Mlčím. Môj život, to je predsa aj život mojej sestry a mamy, ako mu

to vysvetliť? Viem, že to nemá význam. Nikdy to nepochopí.
Michal neveriacky pokrúti hlavou. „Tvoja sestra ťa len využije. Presne
tak ako inokedy.“
Mlčky pregĺgam slzy. Nehlučne vyslovím prosbu, nech ostane. Mraky
sa na chvíľu rozostúpia a cez sklo výkladu prenikne slnečné svetlo. Urobí
Michalovi okolo hlavy žiaru. Vyzerá ako svätec z obrázkov.
„Ale ja ťa milujem,“ povie ticho.
Mohla by som žiadať dôkaz, ak ma fakt miluje, nech tu ostane. Ale ne-
urobím to. Nemám na to nárok. Lebo ak človek niekoho skutočne mi-
luje, musí mu dať slobodu. A tak mu ju v duchu dávam. Lebo ja ho tiež
milujem. V tej chvíli pochopím silu vášne, o ktorej toľko básnila sestra.
Hruď mi ide roztrhnúť od bolesti a pretlaku citov. Prečo je to také zložité?
Prečo nestačí, že niekoho milujeme, ak s ním chceme byť?
„Aj ja ťa milujem,“ šepnem.
„Skončili ste?“ zjaví sa pri stole mladá brigádnička v bielom plášti.
Nepočká na odpoveď, zdvihne taniere a mokrou handrou ledabolo pre-
trie stôl. Ostane po nej mastná šmuha.
Áno, skončili sme, odpoviem si v duchu. A tak, ako tá handra rozde-
lila šmuhou stôl na dve polovice, aj naše životy pôjdu odteraz každý iným
smerom.
Vonku sa ma Michal pokúsi ešte raz prehovoriť. Nedokážem ani len
otvoriť ústa, lebo by som sa rozrevala. A tak len stojím ako socha, i keď
život okolo nás ide ďalej, a v duchu kričím: Povedz, že tu ostaneš! Neod-
chádzaj, prosím, bez teba to nezvládnem. Ale nepoviem nič, a ani on.
„Zbohom,“ poviem nakoniec a silno ho objímem. Drží ma v objatí tak
pevne, až mi vyrazí dych. Bolí to, veľmi to bolí. Potom sa mu vymaním
z náručia a rozlúčime sa. Zvrtnem sa a pomaly odchádzam. Neobzriem
sa, lebo sa bojím, že by som sa za ním rozbehla, viem, že tam stojí a čaká,
či si to nerozmyslím. Ale ak sa človek musí rozlúčiť s niečím, čo má rád,
nesmie sa obzerať, lebo to nikdy nedokáže opustiť. Slzy mi tečú po lícach
a je mi to absolútne jedno. Keď dôjdem na železničnú stanicu, zamknem

154
 Ženy ná š ho r o du

sa na záchode a tam revem ako malé decko. Po pol hodine sa konečne

upokojím. Upravím sa a z automatu vytočím spolužiačku. Je doma a vraj
bez problémov môžem u nej prespať. Neoplatí sa mi ísť domov, zápis
bude o tri dni.

Keď vystúpim na stanici v Košiciach, cítim sa zvláštne. Predsa len,

odchádzala som s tým, že sa už možno nikdy nevrátim. Po ceste obdi-
vujem biele vežičky Jakabovho paláca. Zvolím okľuku, pretože sa ná-
vratu trochu obávam. Prekladám si poloprázdnu koženkovú tašku
z ruky do ruky a pomaly sa šuchcem. Sestra ma určite vysmeje, či sa
mi Paríž nepáčil, a mama? Ktovie, či jej došlo, kam som sa chystala.
Teraz bude asi v práci a sestra, ktovie kde. Na zápise som ju nevidela.
Skôr ako vojdem do nášho domu, zastavím sa na dvore. Pred mojím
vnútorným zrakom nás vidím ako dve malé dievčatá: prehadzujeme si
loptu cez prašiak, hĺbime pätou dieru do mäkkej zeme po jarných daž-
ďoch a s rozkošou vdychujeme tú dráždivú vôňu prebúdzajúcej sa pôdy,
rozbíjame zvyšky ľadu v tieni, lebo si myslíme, že tým skôr privoláme
jar. A potom skáčeme gumu, sestra šikovne zaangažuje dvoch malých
chalanov, vraj im zaplatí po korune, a potom sa im len vysmeje, a ja im
poza jej chrbát strčím moju korunu, a keď chceme ísť do kina, vyhovo-
rím sa, že som ju stratila... Usmejem sa a zakývam preludu na dvore,
ktorý sa už rozplynul.
Keď stúpam po schodoch, priamo oproti mne vyletí pán Kováč. Ledva
sa mu uhnem. Tvár má pokrytú červenými fľakmi a vlasy rozstrapatené.
Premeria si ma prižmúrenými očami, akoby mi chcel čosi povedať, no
nakoniec pokračuje dolu schodmi. Začudovane pokrútim hlavou. Zarazí
ma, že je u nás odomknuté. Z našej izby sa šíri tlmený plač. Helena leží
na posteli v tej istej košeli, čo mala na sebe pri mojom odchode, akoby po-
steľ ani neopustila.
„Vypadni!“ zvrieskne. „Povedala som ti, že ťa už nikdy v živote ne-
chcem vidieť!“
„To som ja, “ ozvem sa prekvapene.

155
 Pe tra Na g yová-Dž erengová

Prudko sa posadí, nočná košeľa sa jej vyhrnie a odhalí príliš chudé

nohy. Božemôj, aká je tenká! S tým vydutým bruchom a tenkými kon-
čatinami pripomína skôr africké deti s bruškom nafúknutým od hladu
ako tehotnú ženu.
„Stretla som Kováča. Správal sa dosť čudne, letel po schodoch ako
blázon.“
Sestra si zastrčí prameň mastných vlasov za ucho a uprie pohľad
do kúta. Chvíľu si váhavo hryzie pery, no potom nepovie nič a znovu
vybuchne do plaču. Zrazu dvihne hlavu. „A čo tu vlastne robíš?“ spa-
mätá sa.
„Čo by som robila? Bola som na zápise v škole.“
„Mala si byť v Paríži,“ konštatuje sestra a v pohľade sa jej mihne ná-
znak radosti. „Znamená to teda... takže nastupuješ do školy?“
Prikývnem. „A prečo si nebola na zápise ty?“
„Ja... poslala som im žiadosť o prerušenie štúdia.“
„Aha,“ poviem iba. „A nemohla si skúsiť aspoň zimný semester?“
Sestra sa zohne a zbiera premočené plátenné vreckovky s kvetino-
vým vzorom z koberca. Je zelený a naša izba tak vyzerá ako rozkvitnutá
lúka.
„Nemohla,“ povie. „Budem musieť ísť do nemocnice. Otváram sa.“
Chvíľu trvá, kým mi dôjde, čo to znamená. Mlčky sa spustím na po-
steľ. Sestra si oblapí nohy a pritlačí si ich k hrudi:
„Celý život som si zničila.“ Zabuchnem zásuvku.
„Nehovor tak,“ namietnem. „Mať dieťa predsa neznamená, že si zni-
číš život.“
„Nie?!“ zoskočí z postele a začne sa prechádzať po izbe. „Len sa pozri
na našu mamu. Pozri, aký posratý život vedie! Nič nehovor!“ vystrie na
mňa obviňujúco prst, keď chcem čosi namietnuť. „Sama si to minule ho-
vorila. Že svoj život nezvládla. Tebe sa nebodaj páči?!“ hryzie si spodnú
peru. „Pozná len prácu, aj to, akú prácu? Pucuje záchody, drhne dlážky!
A po práci len domov! V živote nebola na dovolenke! A to všetko len kvôli
nám! Lebo mala smolu a otehotnela!“

156
 Ženy ná š ho r o du

„Keby nemala nás, tak by mala iné deti,“ podotknem, i keď si tým nie
som celkom istá. Niektoré ženy sú možno rodené matky, ale mama
medzi ne určite nepatrí, hoci to zvládla celkom dobre. Máme čo jesť, čo
si obliecť a obe študujeme na vysokej škole. Ona nezvládla niečo iné, a to
svoj vlastný život.
„Možno,“ pripustí, „ale mala by ich s mužom, ktorého by si vybrala.
A mala by svadbu, veľkú dedinskú veselku v bielych šatách a nikomu by
neprekážalo, že by jej šaty išli prasknúť od tehotenského brucha, lebo
by bola v bielom a na prst by jej nastrčil obrúčku drahý v kostole! Žila by
pokojne na dedine, okopávala to svoje políčko a dcéry vodila do kostola,
lebo tak sa to patrí,“ rozvíja obraz idylickej mamy, akou by sa stala vo
svojom prostredí.
Už viem, kam Helena mieri, a namietnem:
„Prosím ťa, dnes už nie je také výnimočné byť slobodnou matkou.“
Sestra pokrúti hlavou:
„Je to síce iné, ale iba navonok. Za chrbtom si na teba i tak ukazujú
a normálneho chlapa si už nenájdeš, musíš sa uspokojiť s odpadom, ktorý
nik iný nechcel, a ešte mu i do konca života byť vďačná, že si ťa zobral.“ Za-
staví svoj pochod po izbe. „A neopováž sa ma už utešovať tým, že dieťa nie
je nič hrozné. Toto tu,“ chytí si brucho do rúk, akoby to bola lopta a mohla
by ju kedykoľvek vybrať, ako keď sme boli malé a hrali sa na mamičky, „je
pre mňa také cudzie. Mám pocit, akoby vo mne rástol malý cudzopasník,
ktorý ma len zneužíva na to, aby sa dostal na svet. Raz sa tak rozhodol a ja
s tým neviem nič spraviť. Živí sa mojím telom a aj keby som prestala jesť,
vytiahne si z neho potrebné látky a mne povypadávajú vlasy, polámu sa
nechty, zmäknú kosti a oškarediem tak, že ma už nik nebude chcieť. Môj
život sa skončí,“ klesne vedľa mňa ako bez duše.
Rukou hladím povrch koberca, ošúchaného tisíckami krokov množ-
stva ľudí. Pravdepodobne po ňom kráčal i Helenin otec, dedo jej nena-
rodeného dieťaťa. Veď tu ostal ešte z čias, keď Barbora Schmadlová
prichýlila mamu aj s historkou, že porodila jej pravnuka, hoci o tom ne-
mala žiaden dôkaz. Ale topiaci sa chytá aj stebla slamky a lepší vymyslený

157
 Pe tra Na g yová-Dž erengová

príbuzný ako žiadny. Náhle som vďačná za sestru, ktorá je skutočná,

z mäsa a kostí. Bolesť zo straty Michala je stále tam, ale viem, že časom
sa zmierni. Viem to, aj on je len chlap a možno by raz prišiel deň, keď by
ma opustil, skôr či neskôr. Stačí sa pozrieť na sestru a na mamu. Aj im sa
to stalo.
Helena sa vráti do postele ako zvieratko, čo zalezie do brlohu, aby
prespalo zimu. Keď zavrie oči, môže si nahovárať, že je to len zlý sen.
Lebo aj ten je lepší ako zlá realita. A tú dokáže prežiť len vďaka tomu, že
si to navráva. Ešte sa netrápi tým, čo bude, keď sa hra na sen skončí a ona
sa bude musieť zobudiť.

158
 Petra
Nagyová-Džerengová

Ženy
nášho
rodu
Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o.,
Bratislava 2010 ako svoju štrnástu publikáciu
Copyright © Petra Nagyová-Džerengová, 2010

Vydanie prvé.

G ra f i c k ý d i z a j n a o b á l k a : Roman Piffl
Z o d p o v e d n á re d a k to r k a : Eva Urbaníková
Ja z y ková ú prava : Darina Belanová

T la č :
Novoprint Slovensko, s. r. o.,
Zlaté Moravce
www.novoprint.sk

www.evitapress.sk

ISBN 978-80-89452-04-0