Dráma lekárky, ktorá prežila vojnové peklo v Sudáne

Moovi a Razovi
a môjmu milovanému otcovi
Odpočívaj v pokoji
 HALIMA
& Damien Lewis
BASHIR
slzy púšte

Na zabitie otroka použi otroka.

Sudánske príslovie

Bratislava máj 2010

Toto je skutočný príbeh. Odohráva sa
medzi rokom môjho narodenia 1979
a súčasnosťou. Sudán už desaťročia
pustoší vojna; môj domov Darfúr bol
zničený. Zmenila som niektoré mená
ľudí a názvy miest, aby som chránila
svoju rodinu, priateľov a komunitu.
Som si istá, že netreba hlbšie vysvetľo-
vať, prečo boli takéto zmeny nutné.

Autorka
 slzy púšte

16
Nehody
a pohotovosti
Čas som trávila tampónovaním krva-
vých rán, čistením rán, šitím rán a fixovaním zlomených kon-
čatín. Pri každom ďalšom pacientovi som zisťovala viac a viac
o vojne a o bojoch. Niektorí zranení boli černosi, iní z arab-
ských kmeňov. Ja som ošetrovala a liečila ľudí z oboch strán
vojnového konfliktu.
V nemocnici bolo len pár černošských lekárov a ja som si
uvedomila, že môžem pomôcť svojim ľuďom tak, že zaistím,
aby ich riadne ošetrili. To dodávalo navyše pocit dôležitosti
tomu, čo som robila. Začala som pracovať čoraz dlhšie
a dlhšie. Na oddelenie som prichádzala po večeroch, aby som
mohla počúvať príbehy „mojich pacientov“ a utešovať ich.
Presťahovala som sa od strýka do nemocničnej ubytovne, aby
som im mohla byť nablízku.
Postupne sa rozchýrilo, že v nemocnici je mladá černoš-
ská lekárka, u ktorej môžu hľadať pomoc zranení darfúrski
dedinčania. Spoznala som naplno hrôzy vojny. Hlavne so zag-
hawskými pacientmi som sa mohla zhovárať slobodne, keďže
nikto z ostatných zamestnancov nerozumel nášmu jazyku.
Väčšinou to boli prostí vidiečania – muži, ženy a deti, čo sa
dostali do krížovej paľby. Povedali mi, že vojna sa rýchlo šíri.

203
H ALI MA BA SHIR & Damien Lewis

Obávaní džandžawídi boli na postupe, s plnou podporou ar-

mády a vlády.
Jedného hrozného dňa prišla rozrušená matka s dvoma
malými synmi. Jeden mal deväť rokov a druhý len šesť a ma-
lé telíčka mali hrozne popálené. Spýtala som sa, čo sa stalo.
Džandžawídi napadli jej dedinu. Otca chlapcov zastrelili pred
ich očami a jej synov hodili zaživa do horiacej chatrče. Keď
som im čistila a obväzovala rany, revali za mamou a v mojich
očiach stúpala zúrivosť. Srdce mi vo vnútri odumrelo. Ich
matka odišla, že počká vonku. No aj odtiaľ počula ich bolest-
né výkriky. Napokon to už nevydržala. Vrátila sa do ordinácie,
bez slova si sadla k ich postieľkam a chytila každého za ruku.
Každé ráno a večer som im čistila a obväzovala rany. Nemala
som však anestetiká proti bolesti, keďže ich zásoby boli mi-
moriadne chabé. Chlapci zakaždým revali a plakali a ich mat-
ke to trhalo srdce. Nemohla som však urobiť nič viac, aby
som im pomohla.
Z tenkého pramienka vojnových obetí sa stal mohutný
prúd. Jedna desivá historka sa zlievala s druhou. Malý zag-
hawský chlapček mal celú polovicu tváre odtrhnutú od streľ-
by. Tam, kde mal kedysi oko, bola prázdna, zívajúca diera.
Prichádzali desivo popálené a znetvorené tváre a deti s noha-
mi do kostí spálenými v horiacich chatrčiach. A prichádzali
desiatky a desiatky krvavých rán po guľkách. Nemala som
ani poňatia, čo dokáže urobiť guľka v ľudskom tele: bolo mi
z toho zle.
Otec z kmeňa Fur priviedol svojho synčeka, ešte vždy
v školskej uniforme. Bol paralyzovaný a stále striedavo upadal
do bezvedomia a preberal sa. Jeho otec tam len sedel a plakal,
keď mi rozprával jeho príbeh. Chlapec šiel do školy, keď za-
útočili džandžawídi. Jeho spolužiakov postrieľali a chlapček sa
pokúšal utiecť. Do chrbta ho však zasiahla guľka a zrazila ho
k zemi. Pricválal k nemu jazdec a strelil doňho zblízka, guľka
mu preletela cez bok. Chlapca potom nechali tak ako mŕtve-

204
 slzy púšte

ho. Jemu sa však nejako podarilo prebrať, ľpel na živote a otec

ho našiel. Bolo neuveriteľné, že prežil dlhú cestu do nemoc-
nice. Keď som ho ošetrovala, zistila som, že druhá guľka mu
prestrelila močovod. V našej vidieckej nemocnici sme ho ne-
mohli riadne ošetriť. Naposledy som ich videla, keď sa obaja
pripravovali na prevoz do nemocnice v Chartúme. Nemala
som ani tušenie, či chlapec cestu vôbec prežije, nehovoriac už
o prípadnej budúcnosti, aj keby prežil.
Spriatelila som sa s láskavým starým mužom, ktorý pra-
coval v nemocnici už mnoho rokov. Volal sa Kayan a bol
„hlavnou zdravotnou sestrou“. Pochádzal z kmeňa Massalitov,
černošského kmeňa zo severu Darfúru. To bola oblasť, ktorá
niesla hlavný nápor bojov. Denne videl prichádzať ľudí s hroz-
nými ranami. Povedal mi, že chcel ísť bojovať, ale vedel, že
viac dobra môže urobiť, ak ostane tu a pomôže obetiam. Na-
učil ma všetky finesy nemocničného systému a spolu sme
pracovali, aby sme pomohli pacientom, ktorí to najviac po-
trebovali.
Kayan ma naučil chápať pravý význam súcitu. Bol ochot-
ný pomôcť každému, bez ohľadu na to, na ktorej strane stál.
Keď priviezli Araba zraneného počas útoku na dedinu, ošetril
aj jeho, lebo aj on to potreboval. Arabi sa tiež stali obeťami.
Kayan poukázal na to, že arabské kmene vyzbrojila a podpi-
chovala vláda, čo znamenalo, že nie sú skutočnými nepriateľ-
mi. Skutočným nepriateľom bola v prvom rade vláda a tí
vraždiaci šialenci, ktorí džandžawídov nahuckali.

V tom čase som pracovala naozaj ťažko, mala som čas aku-
rát sa najesť, vyspať a pracovať. Z toho sa skladal celý môj život.
V piatok som si vzala pár hodín voľna a snažila sa chytiť sprá-
vy v televízii, v lekárskej časti. Alebo som šla za strýkom Ah-
medom, či nemá správy z domova. Všetky ostatné témy roz-
hovorov sa pominuli: dokázali sme hovoriť len o vojne. Jedi-

205
H ALI MA BA SHIR & Damien Lewis

né, na čo ľudia mysleli, bolo, ako zaistiť bezpečnosť svojich ro-

dín a svojich príbytkov. Život sám sa zastavil: nikto neodchá-
dzal na štúdiá, nikto sa neženil a nevydával ani sa nesnažil
mať deti.
Takto to pokračovalo tri vyčerpávajúce mesiace, každý
deň priniesol ďalšie zohavené telá a zlomené životy. Potom
jedného dňa prišiel do nemocnice mladý reportér z novín.
Bol čas obeda, motal sa v nemocničnej kantíne a kládol otáz-
ky zdravotníckemu personálu. Snažil sa prinútiť doktorov,
aby mu prezradili svoje dojmy z vojny, zo všetkého, čo v ne-
mocnici dosiaľ videli. Spočiatku som sa mu zo všetkých síl vy-
hýbala. Bolo nemožné vedieť, komu možno veriť. Hocikto
vás mohol nahlásiť bezpečnostným službám, kedykoľvek.
Sledovala som, ako sa mladý novinár prepracúva postup-
ne kantínou. Ostatní doktori pôsobili, že sa s ním rozprávajú
celkom otvorene. Zapisoval si ich mená a čmáral si poznám-
ky do notesa. Takže keď napokon prišiel k môjmu stolu, sú-
hlasila som, že ho vypočujem. Spýtal sa ma na meno a odde-
lenie, na ktorom pracujem. Povedal mi, že som určite videla
veľa vojnových ranených, keďže pracujem na oddelení ne-
hôd a pohotovosti. Nepochybne mi to poskytlo lepší pohľad
do povahy konfliktu. Súhlasila som, že to tak môže byť.
„Všetci hovoria, že černosi zaútočili na vládu,“ povedal.
„Súhlasíte s tým? Súhlasíte, že v tom spočíva podstata kon-
fliktu?“
Chvíľu som zvažovala odpoveď na jeho otázku. Vedela
som, že nemôžem povedať, čo naozaj chcem, lebo to by bola
jasná samovražda. No možno by som mu mohla poskytnúť
pár vlažných odpovedí, ktoré by smerovali k pravde – bez to-
ho, aby som sa sama príliš namočila.
„Hm, áno aj nie,“ odpovedala som. „Je to zložitejšie. His-
toricky boli arabské kmene kočovné, nemali pôdu ani doby-
tok. Teraz si chcú zabrať pôdu a dobytok.“
„Takže boj o zvieratá, vodu a zem – to sú hlavné príčiny?“

206
 slzy púšte

„Svojím spôsobom áno. Ale ako som už povedala, je to

zložitejšie. V našej oblasti, zaghawskej, je nedostatok dobrej
vody a slabé zdravotníctvo. A vláda nerobí veľa, aby pomohla.“
„Takže vy ste Zaghawka? Zaghawovia sú známy bojovný
kmeň. Bojujete za svoje práva, je to tak?“
„Pozrite, ak vás napadnú, musíte sa brániť. Ak sa nebráni-
te, rozdrvia vás. To je celé.“
„Takže vy ste za boj?“
„Ako som povedala, musíte sa brániť, inak vás rozdrvia.“
„V tom prípade – chcete, aby boje pokračovali?“
„Nie. Chcem, aby tu bol mier. Chcem, aby boje prestali.
Spôsobujú hrozné, hrozné utrpenie.“
„A keď nastane mier – čo potom?“
„No, potom by mala vláda poskytnúť správnu podporu
a zaistiť rozvoj pre obyvateľov Darfúru.“
Zdvihol na mňa pohľad od poznámok. „Bez ohľadu na
to, z akého sú kmeňa?“
Prikývla som. „Áno. Bez ohľadu na to, z akého sú kmeňa.“
Letmo sa usmial a skontroloval si poznámky. „Voláte sa
Halima Bashir, však? Vďaka. Možno sa niečo objaví v novi-
nách, neviem. Musím to najprv dať šéfredaktorovi...“
Reportér sa presunul k ďalšiemu stolu. Dojedla som a vrá-
tila sa rovno do práce. Čakal na mňa dlhý rad pacientov. Ne-
vracala som sa v duchu k tomu interview. Videla som, že iní
lekári sa s novinárom zhovárali oveľa dlhšie ako ja. A pove-
dala som len málo takých vecí, čo by ma mohli inkriminovať.
Na krátky rozhovor som rýchlo zabudla.
O dva týždne som videla skupinu policajtov, ako sa predie-
rajú oddelením. Nijako ma to nezaujalo. Neskoro popoludní
zvyčajne robievali kontroly, ak nastali problémy medzi pacient-
mi. Pokračovala som v práci a potom som pocítila, že sa zastavili
za mnou. Otočila som sa. Vo vzduchu viselo čosi čudné, po-
chmúrne. Všimla som si, že to boli štyria policajti v civile spolu
s uniformovanými. Ihneď som vedela, kto to musí byť.

207
H ALI MA BA SHIR & Damien Lewis

„Doktorka Halima Bashir?“ spýtal sa ma uniformovaný

s vyššou hodnosťou. „Doktorka Bashir?“
Prikývla som. Bola to čudná otázka. Vedel veľmi dobre,
kto som, lebo sme sa už veľakrát predtým rozprávali. Patril
k policajtom v nemocnici, čo mali na starosti formuláre. Oto-
čil sa ku kolegovi v civile, čo stál za ním. „Ako som povedal –
je to ona.“
„Pôjdete s nami,“ povedal poliš v civile bezvýrazne.
„Prečo?“ spýtala som sa v snahe nedať najavo strach. „Čo
so mnou chcete?“
Hodnú chvíľu na mňa len civel. Predstavovala som si jeho
temné, mŕtve oči za zrkadlovými slnečnými okuliarmi, ktoré
mal nasadené. Všetci štyria mali zrkadlovky. Slnečné okuliare
a tmavé obleky v západnom štýle: to bola ich ultramachovská,
ultraštýlová uniforma. Rovnako vyzerali aj v univerzitnom
komplexe, keď prišli zatvoriť školu. Bolo by to smiešne, keby
to nebolo také desivé.
„Nepýtajte sa,“ zachrčal. „Len urobte, čo sme vám priká-
zali.“
„Môžem sa aspoň prezliecť?“ Mala som na sebe „pracov-
ný odev“ – latexové rukavice, gumené čižmy, biely plášť a sieť-
ku na vlasy.
„Dobre. Prezlečte sa. Ale rýchlo.“
Odišla som do prezliekarne, pričom srdce mi vydesene
búšilo. Vyzliekla som si pracovný plášť. Ruky sa mi triasli, keď
som sa snažila zvliecť si zakrvavené rukavice. Myseľ mi pra-
covala na plné obrátky. Čo som spáchala? Čo som urobila, že
som upútala ich pozornosť? Nech ma odvedú kamkoľvek, ve-
dela som v hĺbke srdca, že to nebude dobré. Čo som len, pre-
boha, urobila?
Šla som za nimi štyrmi do auta, čo na nich čakalo. Bola to
lesklá nová Toyota Land Cruiser, biela s tmavo tónovanými
sklami. Sedela som vzadu, po oboch bokoch jedného z nich.
Očividný vodca – ten, čo rozprával – si sadol vedľa vodiča.

208
 slzy púšte

Keď sme vyštartovali od nemocnice, nikto nepovedal ani

slovko. Okienka boli také tmavé, že nebolo vidno dnu. Iba
málo ľudí si asi všimlo môj odchod a ja som sa modlila za
bezpečný návrat. Vodič sa rýchlo prepletal premávkou. Každý
z mužov civel pred seba, bez slova. Pokračovalo to tak minú-
tu za minútou a účinok bol mrazivý. Kam ma, preboha, vezú?
A prečo? Čo som urobila? Čoho som sa dopustila, čo ich vy-
provokovalo? Vedela som, že títo ľudia sú schopní všetkého.
Tajná polícia bola známa brutalitou a bola aj všemocná. Ublí-
žia mi? Alebo ma budú mučiť? Alebo ešte horšie? Počas tej ti-
chej dlhej jazdy som sa snažila pripraviť na to, čo príde, nech
to bude hocičo.
Minuli sme hašemské trhovisko a v mysli sa mi vynoril
obrázok. Týkal sa černocha, ktorého mlátili za to, že sa posta-
vil Arabovi, ktorý ho otvorene nazval otrokom. Policajt ho
mlátil po hlave a odvliekol. Možno si prišli po mňa z podob-
ných dôvodov. Možno preto, že som zachraňovala životy čer-
nochov zranených vo vojne. Možno preto, že som sa tým sta-
la známou. Možno ma trestajú len za to, že pomáham svojim
ľuďom.
Vyšli sme z centra a namierili si to na predmestie. Už som
nezniesla to ticho.
„Kam ma beriete?“ spýtala som sa.
Nikto neodvetil. Skúsila som to znovu.
„Drž hubu,“ vyštekol jeden z nich. „Nesmieš klásť žiadne
otázky.“
Už keď som sa pýtala, poznala som odpoveď. V hĺbke du-
še som vedela, kam ma vezú. Smerovali sme do „domu du-
chov“ – na miesto, ktoré vyzeralo ako ktorékoľvek iné sídlo,
ale ktoré bolo strediskom tajných zatýkaní. Takéto miesta vy-
užívali na ukrytie a „zmiznutie“ svojich obetí.
Temná, tichá cesta trvala okolo štyridsať minút. Vodič
zjavne vedel, kam ide, lebo nikto mu nedával žiadne pokyny.
Napokon sme zastali pred celkom nevinne pôsobiacim prí-

209
H ALI MA BA SHIR & Damien Lewis

zemným domom. Natretý drevený plot obklopoval veľkú

záhradu. Voz so škrípaním zabrzdil na štrkovej príjazdovej
ceste.
„Vystúp,“ prikázal muž sediaci vpredu.
Vystúpila som a ustráchane sa poobzerala okolo seba.
„Poď za mnou,“ prikázal mi zrejmý šéf. „A buď ticho. Ne-
rob hlúposti. Nesnaž sa kričať alebo revať. Nikto ťa nepočuje.
A keby aj počul, nepomohol by ti.“
Vzali ma do tmavej miestnosti. Zo stropu visela jediná
žiarovka, bol tam stôl a dve stoličky, jedna oproti druhej. Inak
bola prázdna. Kázali mi sadnúť si. Šéf si sadol oproti mne
a ostatní sa postavili do rohov miestnosti. Znovu zavládlo ti-
cho, muž oproti na mňa len civel. Počula som jedine zvuk ich
dychov; nohu vrždiacu na dlážke. Zablysol sa zapaľovač;
a miestnosť znovu potemnela. No zvuk môjho búšiaceho
srdca všetko prehlušil.
Nakoniec som ticho prerušila ja. „Prečo... Prečo som tu?“
Náhle sa stojaci muži na mňa rozkričali.
„DRŽ HUBU! DRŽ HUBU!“
„TICHO!“
„DRŽ TÚ SVOJU SPROSTÚ HUBU!“
„ŽIADNE OTÁZKY!“
Opäť nastalo ticho, temné a desivé. V ušiach mi zvonil ich
rev. Srdce mi búšilo, akoby malo vybuchnúť. Muž oproti len ci-
vel. Tlmené svetlo jedinej žiarovky mu robilo z očných jamiek
hlboké tiene ako na maske lebky. Tvár teraz začala hovoriť,
hlas bol tichý a bez akejkoľvek emócie. Črty tváre mal bez vý-
razu, rovnako bez života ako slová, čo ku mne doliehali.
„Pozorne sa na mňa dívaj a počúvaj, čo ti hovorím. Ne-
mám chuť to opakovať. Nechcem to hovoriť dvakrát. Ne-
chcem, aby ti uniklo čo len jediné slovo.“
Pozrela som naňho. Snažila som sa byť statočná. „Kto ste,
že ma takto odveziete?“
Ďalšie ziapanie od múrov.

210
 slzy púšte

„TICHO!“
„POVEDALI SME TI – ŽIADNE OTÁZKY!“
„DRŽ HUBU! DRŽ HUBU!“
„DRŽ TÚ SVOJU SPROSTÚ HUBU!“
„Ty si zaghawská lekárka!“ ziapala tvár oproti mne, chlap
ďobal do mňa prstom a črty sa mu zmenili na masku hnevu.
„Ty si zaghawská lekárka! Táto zaghawská ženská lekárka!
Nezapieraj! Vieme všetko! Všetko! Vieme o všetkom!“
„Tak prečo ma vypočúvate?“ protestovala som a snažila sa
nedať najavo hrôzu. „Prečo sa obťažujete? Aký to má zmysel,
ak viete všetko?“
Ďalší rev od stien. Ďalšia zúrivosť, vyhrážky a urážky. Po-
tom sa zozadu ozvali ťažké kroky. Mykla som sa, lebo som ča-
kala úder. Buchot na stole predo mnou, pred moje oči dopa-
dol hrubý šanón.
„Naučte sa úcte... doktorka Halima Bashir,“ zasyčala tvár
oproti mne. Muž zdvihol šanón a prečítal z prednej strany
moje meno. „Doktorka Halima Bashir, zaghawská lekárka.
Zaghawská lekárka, ktorá sa rozpráva s novinármi... Hlúpa.
Veľmi hlúpa, doktorka. Ste hlúpe, hlúpe malé dievča. Máte
veľmi dlhý jazyk. Veľmi dlhý. Dostal vás do problémov.“
Zachytila som sa okraja stola, aby som sa narovnala. Tak-
že o to išlo – o rozhovor. Niečo sa muselo objaviť v novinách.
Ale čo také som povedala, čo mohlo spôsobiť tento výsluch?
Nepovedala som nič. Svojím spôsobom sa mi uľavilo. Vedela
som, že som ošetrila desiatky ranených povstalcov v nemoc-
nici – bojovníkov, ktorí tvrdili, že sú zranení dedinčania. Bá-
la som sa, že bezpečáci zistili toto a že ma držia na základe
obvinení z podporovania rebelantov.
Aj tak som však zmeravela. Mala som chuť ujsť a skryť sa.
No nevidela som ešte ani nože, ani pušky, ani iné strelné zbra-
ne. Takže možno sa ma nechystajú mučiť či zabiť. Povedala
som si, že musím byť silná, skryť svoj strach. Keby som ho da-
la najavo, cítili by sa všemocní a ja by som pôsobila bezbran-

211
H ALI MA BA SHIR & Damien Lewis

ne. Bola by som im vydaná na milosť a nemilosť. Musela som

sa aspoň pokúsiť o odpor, postaviť sa im zoči-voči.
„No tak som hovorila s novinárom. Je to zakázané? Pove-
dala som niečo zlé?“
„Fakt to nevieš?“ odvrkla tvár oproti mne. „Fakt si myslíš,
že smieš rozprávať? Že to máš dovolené? Fakt si myslíš, že
smieš robiť problémy? My máme moc urobiť ti čokoľvek. Čo-
koľvek. To nevieš?“
„Ale čo som povedala...?“
„Ktorej strany si členkou?“ prerušil ma Ksicht. „Povedz
nám. Nikto takto nerozpráva, ak nie je členom strany. Takže
ktorej? Alebo možno nejakej povstaleckej skupiny? Je to tak?
Povedz nám to. Ak to nie je politická strana, musí to byť po-
vstalecká skupina, však?
„Som len lekárka...“
„Neklam!“ Ksicht ma znovu prerušil, tentoraz vrčiac.
„Myslíš si, že nás môžeš klamať? Vieme všetko! Vieme to celé!
Vieme, že dávaš lieky svojim ľuďom. Vieme, že im pomáhaš.
Vieme, že si černošská zaghawská lekárka, ku ktorej všetci
chodia. Takže, uľahči si to. Povedz nám pravdu. Povedz nám –
s kým si sa zaplietla?“
„Mojou prácou lekárky je liečiť...“
„Idiotka! Idiotská baba! Myslíš, že sme hlúpi? Myslíš, že to
nevieme? Poviem ti, čo vieme. Vieme, čo si povedala noviná-
rovi. Vieme...“
Ksicht ďalej rečnil. Nedovolil mi nič povedať, ani slovko
na obranu. Nepriviedli ma sem rečniť. Bola som tu, aby mi
dali pocítiť svoju moc a prevahu, aby som okúsila ich zlosť
a nenávisť a aby som spoznala chladný, opantávajúci strach
a absolútnu hrôzu. Zakaždým, keď som sa pokúsila niečo po-
vedať, buď ma Ksicht prerušil, alebo stojaci muži začali na
mňa revať. Tak som to vzdala. Prestala som sa ozývať. Sedela
som tam mlčky a Ksicht rečnil a zúril a vyhrážal sa mi.

212
 slzy púšte

Nakoniec Ksicht vybral zo spisu hárok papiera. „Tak, dok-

torka, musíte podpísať toto. Tu je napísané, že už nikdy nebu-
dete hovoriť s novinármi o nikom a o ničom. Nikdy už nebu-
dete hovoriť o ničom. O ničom. A ak neposlúchnete – tak si
vás podáme. Chápete? Povedzte, že chápete.“
Prikývla som. „Povedzte to!“ zavrčal. „Chcem to počuť.“
„Chápem.“
Potisol papier po stole ku mne. „Na, podpíš!“
„PODPÍŠ!“
„PODPÍŠ!“
„PODPÍŠ!“
„PODPÍŠ!“
„PODPÍŠ! PODPÍŠ! PODPÍŠ! PODPÍŠ!“
Výkriky z rohov boli ohlušujúce. Schmatla som pero a na-
čmárala svoje meno trasúcou sa rukou. Len čo som zdvihla
pero, Ksicht mi uchmatol dokument.
„A teraz choď!“ vypľul na mňa. „Vypadni! Už nikdy ne-
chcem vidieť tvoj škaredý čierny ksicht.“
Cesta späť bola rovnako tichá ako cesta tam. Išli so mnou
dvaja, šofér a jeden zo stojacich mužov. Vyložili ma pri trhu
bez jediného slova. Stála som na chodníku a sledovala, ako
auto bleskovo vyráža. Keď mizlo v premávke, cítila som, ako
mi mäknú kolená. Oprela som sa o najbližšie auto. Dýchala
som zhlboka, snažila som sa pozviechať. Zmocnila sa ma vlna
nevoľnosti a vzápätí som už vracala do jarku. Nakoniec som
sa pozbierala natoľko, aby som vládala ísť. Vydala som sa
k nemocnici, prechádzajúc popri ohromnom, škaredom, be-
tónovom futbalovom štadióne. Pocítila som nával chladného
hnevu. Už mi bolo jasné, že som súčasťou tejto vojny a že
vojna je mojou súčasťou. Pre mužov, ktorí ma zadržali, to bo-
la vojna proti mojim ľuďom a každý, kto im pomáhal, bol pre
nich nepriateľ. Zobrali ma len preto, aby ma zastrašili, aby
ma prinútili prestať pomáhať mojim ľuďom. A nedopustili,

213
H ALI MA BA SHIR & Damien Lewis

aby som zapochybovala o tom, čo sa stane, ak budem pokra-

čovať.
Ako som tak kráčala, uvedomila som si, že to je len začia-
tok. Nezmením sa. Neprestanem pomáhať mojim ľuďom. Kaž-
dý, kto príde do nemocnice a bude potrebovať moju pomoc, ju
dostane, bez ohľadu na to, z akého je kmeňa. No budem mu-
sieť byť opatrnejšia. Už žiadne rozhovory pre noviny. A budem
musieť byť väčšia tajnostkárka – lebo niekto z nemocnice ma
udal, že pomáham černochom zraneným vo vojne.
Uvažovala som, kto to mohol byť. Koho zo zdravotnícke-
ho personálu podplatili, vydierali alebo zastrašili tak, že špe-
hoval kolegov? Na chvíľu som sa zamyslela, či to nie je Kayan,
láskavý starec, čo slúžil ako hlavná sestra. Jemu som sa zveri-
la so svojimi najtajnejšími myšlienkami, nádejami a obavami
a obaja sme boli komplicmi pri ošetrovaní čiernych Afričanov
zranených vo vojne. Ale rovnako rýchlo, ako sa tá myšlienka
objavila, som ju zavrhla. Nijakovsky som tomu nemohla uve-
riť. Musí to byť niekto iný z nemocnice, ale nie Kayan.
Keď som sa vrátila do nemocnice, bolo už neskoro večer.
Šla som rovno do ubytovne, lebo v hlave mi hučalo a nechcela
som hovoriť s nikým z kolegov. Zvalila som sa na posteľ v izbe,
o ktorú som sa delila so šiestimi ďalšími lekárkami. Vďakabohu,
izba bola teraz prázdna. Ležala som tam sama a v tichu som
hĺbala o tom, čo sa mi stalo a čo mám robiť ďalej.
Jedným zo spôsobov, ako ľudské telo reaguje na šok, je
spánok – a ja som spala spánkom mŕtvych. Na druhé ráno sa
ma jeden-dvaja lekári pokúšali spýtať, čo sa stalo. Povedala
som im, že o tom nechcem hovoriť. Mala som prílišné obavy
z toho, komu môžem veriť. No spýtala som sa ich, či videli
článok v novinách. Videli ho. Povedali mi, že novinár ma ci-
toval, spolu s ďalšími lekármi, ale žiaden z nás nepovedal nič
kontroverzné.
Napriek tomu, čo sa mi stalo, sme s Kayanom ďalej liečili
všetkých zranených vo vojne, presne ako predtým. Varovala

214
 slzy púšte

som ho, že v nemocnici nemôže slobodne rozprávať, lebo sa

nedá vedieť, komu možno veriť a komu nie. Kayan so mnou
súhlasil. Nedá sa veriť ani vlastným bratom a sestrám, pove-
dal, tým, ktorí majú rovnakú matku.
Každý sa obracal proti každému a krajina bola v plame-
ňoch.

215
HALIMA BASHIR & Damien Lewis
slz y púšte
Tears of the Desert
Copyright © 2008 Halima Bashir a Damien Lewis
All rights reserved. No part of this book may be used
or reproduced in any manner whatsoever without
the written permission of the publisher.
Translation © 2010 Zuzana Vilikovská
Slovak edition © 2010 Evitapress

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tohto diela sa nesmie zverejniť, skladovať
vo vyhľadávacom systéme alebo vysielať v akejkoľvek
forme alebo akýmikoľvek prostriedkami bez predošlého
písomného súhlasu vydavateľa ani inak šíriť s ľubovoľnou
formou väzby či obálky, než s akou sa vydala.

Z anglického originalu Tears of the Desert,

ktorý vyšiel vo vydavateľstve Hodder & Stoughton Ltd 2008,
preložila Zuzana Vilikovská.
Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o., Bratislava 2010
ako svoju 16. publikáciu.
Vydanie prvé.

Grafický dizajn a obálka: Roman Piffl

Zodpovedná redaktorka: Eva Urbaníková
Jazyková redaktorka: Darina Belanová
Tlač: AD TEAM, s. r. o., Trnava,
www.adteam.eu

www.evitapress.sk
ISBN 9788089452088