Čistá Nuda

obalka_nuda:Layout 1 18.2.
2010 11:41 Page 1
PRESS
Vedľa Niny, zahĺbenej do knihy, si začal uterák rozkladať akýsi
Nie každý oneskorenec.
„Bude vám prekážať, ak si ľahnem vedľa vás?“
Čistá nuda
odhalí Nina zdvihla hlavu od knihy.
„Nie.“
na nudapláži Ľahostajne sa vrátila k písmenkám.
„Máte pekné náušnice,“ skúsil s ňou chlapík nadviazať rozho-
vor, len čo sa vyzliekol. „Odkiaľ sú?“
všetko „Z Turecka.“
„Vyzerajú také ťažké.“
„Veď aj sú.“
Nebude to také ľahké, drahá, „Všimol som si už aj minulý rok, že sa pekne obliekate.“
mňa sa nezbavíš, s tým sa lúč... „Na nudapláž sa nedá pekne obliecť.“
„No, teda, že máte všelijaké zaujímavé veci na sebe. Ale aj tie
Eva Bacigalová Je veľmi príjemné niečo také spievať, no ani vo sne by mi
nenapadlo, aké ťažké je to prežiť. Nečakajte žiadnu nudu!
okuliare. Určite máte aj oči pekné, môžem sa pozrieť?“
Chlapík ﬂirtoval ako z veľkej zlej knihy zvádzania, Denis, ležia-
ci o pár metrov ďalej, so záujmom sledoval, ako sa tento ducha-
Vyštudovala Matematicko-fyzikálnu Richard Müller, spevák prostý rozhovor bude vyvíjať.
fakultu Univerzity Komenského, odbor
astronómia a astrofyzika, profesionálne sa
Q „Bohužiaľ, to nebude možné.“
„Prečo? Veď slnko nesvieti, okuliare nepotrebujete.“
V tejto knihe som zistila: „Potrebujem.“
však venuje hudobnej žurnalistike. Viac ako 1. že na nudapláži je veľká sranda, „Načo?“
desať rokov strávila vo Fun Radiu, kde pracovala 2. že týranie nie je len vecou fyzického násilia, „Aby mi nebolo zima na oči.“
Logika tohto argumentu prinútila chlapíka skúsiť to inak.
Eva Bacigalová
ako redaktorka a moderátorka, vyskúšala si 3. že by si ju mali prečítať všetky mladé ženy, aby nikdy „Môžem vás niekam pozvať?“
aj prácu v týždenníku Markíza. nikomu nedovolili manipulovať s ich životom. Nina už ani nedvíhala oči od knihy.
Jej prvé blogy s témou nudapláže vychádzali Ani v mene lásky. „Nie, ďakujem.“
na internete v priebehu rokov 2008 a 2009. Petra Polnišová, herečka „Ponáhľate sa niekam?“
Q
„Nie, mám svoj program.“
Dnes je nezávislou novinárkou, pracuje Pozrela na hodinky, vstala a začala sa obliekať.
v manažmente niekoľkých známych „Dúfam, že som vás nenahneval.“ Na chlapíkovej tvári sa obja-
Eva Bacigalová a jej Čistá nuda ma doslova dostali. Príbeh, vil rozpačitý výraz.
slovenských interpretov.
ktorý autorka predkladá, vás donúti prečítať si ho na jeden „Nie.“
Má syna Michala, žije a pracuje dych. A potom ešte dlho vo vás rezonuje a kladiete si mnoho „Ale ja mám pocit, že áno.“
v Bratislave. otázok: Ak tak často prehliadame násilie fyzické, ako vôbec „Mne je jedno, aké máte pocity.“
zbadáme týranie psychické? Odporúčam čítať počas celého Ako posledné si natiahla tričko, dokonca aj to zvládla s oku-
roka: zimné večery vám zohreje partička na nudistickej pláži liarmi na nose. Keď prechádzala okolo Denisa, veselo mu zamá-
a tie horúce zasa schladí spoveď hlavnej predstaviteľky Niny. vala.
„Uvidíme sa, chlapec s gumičkou.“
Eve držím palce a teším sa na ďalšiu knihu.
Chlapík zostal sedieť na deke ako tvrdé y. Teda, vlastne ako
Zuzana Tlučková, herečka mäkké i. Tá ženská naozaj nevie ﬂirtovať, musel uznať Denis.
Musel uznať aj to, že by celkom rád vedel prečo.
PRESS
Pravdivý príbeh obete tichého teroru
nuda:Sestava 1 18.2.2010 14:37 Page 288
Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o.,

Bratislava 2010 ako svoju trinástu publikáciu
Copyright © Eva Bacigalová, 2010
Vydanie prvé.
Grafický dizajn a obálka: Roman Piffl

Eva Urbaníková
Z o d p ove d n á r e d a k t o r k a :
J a z y k ov á ú p r av a : Darina Belanová
Tlač:
Novoprint Slovensko, s. r. o.,
Zlaté Moravce
www.novoprint.sk
www.evitapress.sk
ISBN 978-80-89452-03-3
Bratislava marec 2010

E v a B a c i g a l o v á
24
„Čau, ako hrajú? Serena vyhráva? Tá beštia! Aký je cel-
kový stav? 2:1, to je v poriadku, to sa ešte môže zmeniť...
To zas ten jej otec. Sedí tam, však?“
Dany križoval pláž tam a sem rýchlym krokom, na je-
ho tele sa ešte leskli kvapky vody, z ktorej vyšiel pred pár
minútami, na jeho tvári sa zračila nespokojnosť. Pri uchu
mal telefón.
„Aspoňže som nedal prednosť pozeraniu tenisu a pri-

šiel radšej sem,“ konštatoval, keď zložil mobil.
„Myslela som si, že sa ti páčia skôr silové športy,“ zare-
agovala Kika pri pohľade na Danyho pestované bicepsy.
„Tenis vpodaní sestier Williamsových je silovým športom,“
vrátil jej loptičku backhandom v štýle Rogera Federera.
„Kašli na to a poď ochutnať.“ Na stolíku v tieni osiky sa
opäť servírovalo čosi delikátne, čo Tóno nalieval z diskrét-
nej termosky do malinkých plastových pohárikov. Okolo
improvizovaného výčapu stálo v okamihu osem nahých
chlapov, znalecky ovoniavajúcich a ochutnávajúcich akú-
si drienkovicu.
128
Čistá nuda
„Aj ty si musíš dať,“ kývol Tóno na Denisa. „Domáca vý-

roba.“ Skupinka nahých chlapov s pohárikmi sa rozrástla
na deväť kusov.
Traja z nich už preberali stav slovenských diaľnic, dvaja
vysokoškolskí pedagógovia sedeli na uterákoch na kmeni
osiky a diskutovali o tom, ako študenti flákajú prípravu
na jazykové testy, zvyšok ako obyčajne preberal počasie.
„Pozeral som sa na satelitné snímky na internete skôr,
než som sem išiel, pršať bude až po ôsmej večer,“ zasväte-
ne informoval prítomných hudobník Vlado.
Mračná, ktoré sa začali kopiť nad kopcami Karpát na
obzore, sa však tvárili, že si satelitné snímky nepozreli.
Bolo dusno, horúci vzduch sa ani nepohol. Nehýbali sa ani
okraje pestrých slnečníkov rozosiatych po pláži. Kto mo-
hol, ležal bezprostredne pri brehu s nohami namočenými
vo vode. Po celej dlhej pláži bolo možné vidieť aj desiatky
ďalších, ktorí neplávali, ale jednoducho sedeli do pása
v plytkej vode a ovlažovali sa. Breh bol posiaty fľaškami.
Na rozpálenom slnku nebola šanca uchovať nápoje v kon-
zumovateľnej teplote, kto mohol, chladil si ich ponorené
vo vode.
Aj Nina si skrývala hlavu pod slnečníkom, pod klobú-
čikom a nechýbali ani tmavé okuliare. Inak jej však teplo
očividne neprekážalo. Zahĺbená do knihy si vôbec nevší-
mala, že v priehlbinke na chrbte sa jej pot zlieval do ma-
lého jazierka.
„Čím sa ty vlastne živíš, Denis?“ ťukol si s ním pohár
o pohár Dany.
129
„Reklamou.“
„To je čo? Účinkuješ v reklamách? Alebo ich vyrábaš?“
„Skôr bé je správne.“ S vysvetľovaním toho, čo má vlast-
ne v pracovnej náplni, mal Denis väčšinou problém.
Ľudia si pod „reklamou“ predstavovali, ako nakrúca rých-

le a drahé autá alebo vzrušujúce scény s dlhonohými top-
modelkami. Pritom on mal v čerstvej pamäti dnešnú vý-
menu názorov s copywriterkou, ktorá odmietala uveriť, že
jeho text pripravený do reklamy má 28 sekúnd.
„Je to viac, nevmestíme sa do limitu 30 sekúnd,“ tvrdila
mu odhodlane do telefónu.
„Buď pokojná, je to určite len 28 sekúnd,“ oponoval jej.
„Niekoľkokrát som to vyskúšal a zmeral.“
„Neexistuje. Musíme to skrátiť.“ Podráždená mu zložila.
Zavolala späť o polhodinu.
„Máš pravdu, je to 28 sekúnd. Zmenila som si veľkosť
písma zo 14 na 10 a už to sedí.“
Denis len nasucho prehltol a pochválil ju za vynachá-
dzavosť. A šiel sa radšej schladiť k vode.
„Aj si si tu vyhliadol nejaké použiteľné typy?“ pokračo-
val v debate Dany.
„To nie je dôvod, pre ktorý sem chodím. Aj keď vidieť sa
tu dá všeličo,“ hlavou kývol k žene, ktorá ležérne, akoby
spomalene vchádzala do vody. Mala uzučký driek, pekné
prsia, no Dany a Denis nemohli pohľad odtrhnúť hlavne
od jej zadku. Veľký, nahý, dobre tvarovaný opálený ženský
130
Čistá nuda
zadok, ktorý sa lenivo prevaľuje z jednej strany na druhú,

to je pohľad pre bohov. Dany už dávno zabudol na sestry
Williamsové a civel na tú exkluzívnu riť, až kým sa nepo-
norila do vody.
„Tak to by sme mali,“ nalial si bez opýtania z Tónovej
termosky.
Jazierko na Nininom chrbte sa zväčšovalo. Denis si bol
zaplávať a chladivými kvapkami postriekal aj Ninu.
„Už ti dnes niekto povedal, že si úžasný?“ usmiala sa na
neho.
„Konštatuješ len zjavnú pravdu.“ Z plytkej vody pri bre-
hu vybral pár drobných kamienkov. „Mám ešte lepší ná-
pad. Ale skús sa nemykať.“ Prisadol si k nej a v ryhe jej zad-
ku spúšťal studené kamienky do jazierka na chrbte. Aj na
tomto pohľade sa bohovia musia baviť, hoci sa pozerajú
z veľkej výšky, napadlo Denisovi. Nina očividne myslela
na to isté.
„Je zaujímavé, ako rôzne dokážu dvaja dospelí ľudia trá-
viť čas,“ konštatovala. Ani sa nepohla, no Denis videl, ako
jej po celej línii chrbtice naskakujú zimomriavky.
Zatiahlo sa, pomaly sa zdvíhal vietor. Tóno pobalil po-
háriky, inak by sa rozleteli po pláži. Baliť sa začali aj nie-
ktorí naturisti.
„Keď sa zdvihnú naraz všetci, bude problém dostať sa

odtiaľto autom,“ vysvetľoval Vlado svoje prípravy na od-
chod.
131
Slnečníky sa začali trepotať, mnohí ich už balili, vylie-

vali vodu z kotviacich stojanov a kameňmi zaťažovali de-
ky, aby ich vietor neodfúkol.
„Neponáhľaš sa, však?“ spýtavo sa Nina otočila na De-
nisa.
„Nie, prečo?“
„Nechcem tu zostať sama.“
„Bojíš sa, že zmokneš?“
„Ale čoby. Len nechcem riskovať ponuku na návštevu
kukuričného poľa.“
„Máte tu tuším zábavky, o ktorých ešte nič neviem,“
zdvihol Denis obočie.
„Lebo teba ťažko niekto do kukuričného poľa pozve,“
usmiala sa Nina.
„Ani ja som netušila, že sa mi to môže stať. Až keď som
sa raz zdržala až do posledných slnečných lúčov. Všetci už
boli z pláže preč, keď som sa chystala na odchod ako po-
sledná. Kompletne oblečená som šla k autu a míňala som
staršieho pána, ktorý sa milo usmieval. Síce si tak trochu
poťahoval predkožku, ale to robievajú chlapci už od dvoch
rokov. Aj ma milo pozdravil, aj som mu milo odzdravila. Aj
sa ma milo spýtal, prečo sa tak ponáhľam, že ešte by som sa
mohla zdržať. A aj mi hneď, stále veľmi milo, navrhol, ako
by sme spoločný čas mohli stráviť. Že pôjdeme do poľa me-
dzi kukuricu, ja sa budem pozerať a on si ho vyhoní. Bude
to trvať len pár minút, naozaj ma nechce oberať o čas,
žiadna aktívna účasť sa odo mňa neočakáva ani sa nemu-
sím ničoho dotýkať.
132
Čistá nuda
Naozaj som pár sekúnd premýšľala, ako na takýto ná-

vrh adekvátne reagovať a nezraniť jeho city. Zrejme si to
interpretoval, že ponuku zvažujem, a tak motivačne do-
dal, že mi za to dá dve stovky. Že síce bežne dáva len jednu,
ale mne, keďže som jeho typ, dá dve. Mám klasické vzdela-
nie, slušnú výchovu, celkom dobré spôsoby a mojou váš-
ňou je zbieranie obskurných príhod, tak som sa mu poďa-
kovala za neodolateľný návrh, zdvorilo poznamenala, ako
mi lichotí, a zaželala mu ešte veľa zdravia a úspechov v je-
ho snažení. Ešte aj pri odchode som v spätnom zrkadle vi-
dela, ako si stále rozpačito žmolí predkožku.“
Nina sa zamyslene zahľadela na pribúdajúce oblaky. „Kto-
vie, ako to rieši tento rok.“
„Ako to myslíš?“
„Na tom poli túto sezónu vysadili nízku ďatelinu.“
133
25
„12. otázka,“ napísal Denis do názvu mailu, ktorý Nine
posielal cez telefón ešte z pláže. Stále odmietal uveriť to-
mu, že tá nahotinka, čo bez štipky hanby leží vedľa neho
a rozpráva mu pornografické príhody, a tá psychicky týra-
ná žena, o ktorej si s ňou píše, je tá istá osoba.
„Prečo ťa chcel tvoj manžel stále držať doma? Vysvetlil
ti to niekedy?“
Vysvetlili mi to až o pár rokov neskôr psychológovia. Žiarlivosť

je vonkajšia forma komplexu menejcennosti. Keď niekto žiarli na
partnera, tak sa vlastne bojí, že nebude venovať pozornosť jemu,
ale niekomu inému. Oto mi však nikdy v živote nepovedal, že sa
bojí, že ma stratí. Tento druh „slabosti“ nemal. Jednoducho si svo-
ju kvetinku zavrel doma do trezoru, aby ju mal len pre seba, a po-
tom sa čudoval, ako mu vädne. Takto nejako definoval náš vzťah
jeden z terapeutov, ku ktorému som sa neskôr dostala.
Vädnutie sa dostavilo pomaly a nenápadne, ale o to hrozivej-
šie boli dôsledky. Bola som čoraz viac apatická. Ota najprv rozču-
ľovalo, že ho obťažujem svojimi nezmyslami, no keď som sa zača-
la uzatvárať do seba, rozčuľovalo ho to ešte viac. Áno, začalo ho
134
Čistá nuda
zaujímať, čo cítim, ale len preto, aby mi oznámil, že to, čo cítim, je

sprostosť. Oto bol priam naprogramovaný na posudzovanie
a hodnotenie iných, ja som bola vždy prvá v poradí. Keď však do-
nekonečna počúvate, že všetko, čo robíte, je zbytočné, a všetko, čo
cítite, úplne zlé, začnete tomu skôr či neskôr veriť. A prepadáte sa
do beznádeje a bezmocnosti.
Začala som mať poruchy spánku. Nemohla som zaspať, lebo
ma desil pocit, že na druhý deň, keď sa zobudím, sa v mojom živo-
te opäť neudeje vôbec nič. Odvediem Adamka do škôlky, budem
doma, o druhej po neho pôjdem a budem doma s ním. Žiaden iný
program, žiaden zážitok, žiadna komplikácia... len pokojný, ni-
čím nerušený život.
Mozog mi išiel už tretí rok na voľnobeh, no nevšimla som si, že
pláva v mori trvalo prítomného stresu. Ako úplne použiteľnú myš-
lienku mi napríklad ponúkol riešenie, že skočím pod električku.
Nie, nie, nemal to byť zárodok pokusu o samovraždu. Naozaj som
nemyslela na to, že ukončím svoj život, v ktorom sa nedialo abso-
lútne nič. Chcela som skúsiť skočiť pod električku preto, aby sa
NIEČO DIALO.
Aspoň niečo.
Čokoľvek.
Čosi, čo môžem spraviť a dokážem aj so svojimi obmedzenými
možnosťami. Nech niečo rozhýbem, nech sa mám čím zapodievať.
Inak tu predsa umriem od smútku, nad mojou chladnúcou
mŕtvolou bude stáť Oto, ruky v bok a s komentárom, že či som si
nevedela vymyslieť väčšiu sprostosť.
Stres mi paralyzoval celú tráviacu sústavu, jedla som čoraz
menej. Nemávala som pocit hladu, hrča v krku fungovala ako
135
priehrada, cez ktorú sa dostávala väčšinou už len tekutá strava.

Doobeda ma aj nalačno napínalo na vracanie – od plaču, od stra-
chu z Ota a jeho výčitiek, od strachu z budúcnosti. Poobede som
niečo do seba dostala, no váha mi začala tak či tak klesať. Keď
som sa priblížila k päťdesiatim kilám, telo prestávalo fungovať,
jednoducho na prevádzku potrebovalo viac potravy, no ja som ne-
dokázala jesť. Keby existoval spôsob, ako to všetko dostať priamo
do žalúdka, tak by som mu to aj dodala. Všetka hrôza z bezmoc-
nosti, ktorú som cítila dvadsaťštyri hodín denne, sa však skon-
centrovala do stokilovej guče v krku. Nedokázala sa cez ňu dostať
strava, čoraz horšie sa mi aj dýchalo. Nerozprávala som už tak-
mer vôbec, akurát tak s malým Adamkom. No aj pri ňom mi už
hlas prechádzal do vyplašenej fistuly a dych mi na dlhšie vety ne-
stačil.
Dostávala som závraty, z nedostatku energie a tekutín som
mala stále nízky tlak. Začali mi vypadávať vlasy a kaziť sa nech-
ty. Pokožku som mala priesvitnú a čoraz horšiu. Na prepadnu-
tých lícach a chudom krku sa mi povyhadzovalo škaredé úporné
akné, veľké krátery s hnisajúcimi hlavičkami, ktoré sa odmietali
zahojiť. Práve naopak, postupne pribúdali na brade aj na čele.
Nepomáhala žiadna kozmetika ani bolestivé čistenie každé dva
týždne. Zhoršovalo sa to. Vlasy som nosila rozpustené, aby som
škaredé vyrážky aspoň maskovala, no vyzeralo to príšerne. Pri po-
hľade do zrkadla mi bolo čoraz viac do plaču. Škaredé vlasy, ška-
redá pleť, ovisnuté prsia, trčiace rebrá. A nekonečne smutné upla-
kané oči.
„Vari už konečne chápeš, že takto naozaj nemôžeš chodiť me-
dzi ľudí,“ dodal mi Oto ďalší dôvod na zúfalstvo.
136
Čistá nuda
Spravil však aj neuveriteľne veľkorysé gesto, prišiel totiž

s nápadom, že si založíme umeleckú agentúru. Srdce sa mi rozbú-
chalo, no po dlhom čase od vzrušenia, že sa možno veci napokon
na dobré obrátia.
Že budem mať čo robiť – ponúkať umelcov, dohadovať zmluvy,
kontrolovať výkony, jednoducho byť konečne s ľuďmi a nesedieť
stále doma za zavretými dverami.
Background sme na to mali, Oto mal v tejto brandži kontak-
ty. Ja som sa dokonca stala oficiálne majiteľkou agentúry a zod-
povednosť za jej fungovanie a kontakt s úradmi boli teda na mne.
Tešila som sa. To bude perfektné! Hurá, budem sa môcť konečne
stretávať a rozprávať aj s INÝMI ľuďmi!!!
Tešila som sa veľmi, ale pre istotu len v duchu. Oto nemal rád,
keď som sa z niečoho, a už vonkoncom nie, ak na niekoho, tešila.
Musela som teda byť opatrná.
Rozbehli sme sa parádne, Oto za pár týždňov nakontrahoval
do našej agentúry svojich kamarátov DJov, tanečnice, striptérky,
barové kapely rôzneho druhu a ani so získavaním angažmánov
pre nich nemal problém. Domov mi doniesol horu papierov, zakla-
dačov, dokumentov, pečiatok a kalkulačku.
„Môžeš sa pustiť do práce,“ konštatoval spokojne.
Super, konečne mám čo robiť! Podpisovala som zmluvy, kontro-
lovala všetky doklady, učila sa ovládať účtovnícky program, na kon-
ci mesiaca som počítala honoráre, posielala odvody. Pribúdali nám
klienti, mne pribúdala práca. Ale len papierová – práca „na doma“.
Nadšenie a hlavne čoraz väčšia neschopnosť vidieť veci v sú-
vislostiach prekračujúcich hranice nášho bytu spôsobili, že som
si vôbec neuvedomila, že tentoraz už doma naozaj byť MUSÍM.
137
„Veď ty predsa nemôžeš dohadovať umelcov, nikoho z fachu ne-

poznáš,“ upozornil ma Oto. „Chcela si nejakú prácu, tak som ti ju
vybavil. Máš predsa teraz roboty až nad hlavu, či nie?“
To teda áno! Faktúry, bločky, bankové prevody, mnou podpísané
zmluvy s ľuďmi, ktorých som v živote nevidela. A pre mňa stále ten
istý priestor – obývačka s počítačom, spálňa a kuchyňa. Žiadne fy-
zické kontakty s ľuďmi, nikto z nich nemal dôvod ani mi len zate-
lefonovať. Všetko s nimi veľmi promptne vybavil Oto osobne.
Ocitla som sa v ďalšej pasci, o ktorú som Ota dokonca sama
žiadala! Chcela som konečne NIEČO ROBIŤ a on mi vyšiel v ústre-
ty. Moje prípadné úniky zo zovretia štyroch stien za pofidérnymi
zábavkami boli už absolútne nemysliteľné. Administratívnej prá-
ce s agentúrou bolo toľko, že mi zapĺňala všetok čas, keď bol Adam-
ko v škôlke.
Keď k tomu pribudli obligátne detské choroby, najprv ovčie
kiahne a potom letná salmonelóza, bolo jasné, že postarať sa
o všetko je iba a len moja starosť. Predovšetkým zostať s Ada-
mom v izolácii od okolitého sveta.
V to leto som tak sedem týždňov vôbec nemohla opustiť byt
s rozlohou päťdesiat štvorcových metrov.
Myslím, že z vlastnej skúsenosti viem celkom presne, prečo je
samotka tým najstrašnejším trestom aj pre najťažších kriminál-
nikov a sociopatov. Bez kontaktu s inými ľuďmi človek skôr či ne-
skôr zaručene zošalie.
Denis: Nie je predsa možné, aby si nikto z tvojho okolia

nič nevšimol. Veď ste nežili na lazoch! Nikto nebol zveda-
vý, čo ti je a prečo chradneš?
138
Čistá nuda
Ale áno. Raz do týždňa ma Oto vždy bral na zdvorilostnú náv-

števu k jeho mame. Staručká pani si naozaj všimla, ako zle vyze-
rám a že nie som schopná do seba dostať ani odrobinku z jej ne-
deľného koláčika. V nestráženej chvíli som jej povedala aspoň pár
viet o tom, ako to u nás doma funguje, že Oto zaviedol režim, z kto-
rého sa neviem vymotať. Nečakala som, že mi pomôže. Veď ako by
aj mohla? Dohovorí svojmu dávno dospelému synovi? Asi ťažko.
Ona ho skôr bez výhrad milovala, ba priam zbožňovala. Vždy sa
ho zastávala a obhajovala ho, nech spravil čokoľvek. Ak ho takto
vychovávali, je celkom možné, že reálne žil v presvedčení, že čokoľ-
vek robiť naozaj môže. Beztrestne.
Aj teraz ma svokra len súcitne pohladkala po vlasoch s konšta-
tovaním, že my ženy to nemáme nikdy ľahké.
Rukolapný dôkaz jej tvrdenia som dostala už o pár dní. Oto
prišiel domov mimoriadne zle naladený, už z jeho pohľadu mi bo-
lo jasné, že za to môžem ja. Rozkročil sa medzi dvermi.
„Tak vraj si sa na mňa sťažovala!“ Jeho hlas zahrmel kuchyňou,
aj Adamko vyplašene zdvihol zrak od autíčok, s ktorými kľučko-
val medzi nohami kuchynského stola.
Myslím, že práve vtedy mi začali sivieť vlasy a už nikdy ne-
prestali. Strach z Otovho hnevu ma úplne paralyzoval, musela
som sa oprieť o stenu, priam som cítila, ako sa zmenšujem, pa-
dám, prestávam existovať, stačí ma len zašliapnuť, trochu to
praskne a bude po všetkom. Každé jedno Otovo slovo na mňa do-
padalo ako údery kladiva.
„Moja mama má už svoj vek, chodievame ju navštevovať, aby

sa potešila. Netušil som, že ty to zneužiješ na to, aby si jej na nos
139
vešala svoje hlúposti. Buď taká láskavá a už ju tým nikdy neob-

ťažuj! Ak sa nevieš ovládať a správať slušne, tak bude lepšie, keď
nabudúce zostaneš doma.“
Na kuchynskú linku položil tašku s nákupom.
„Starám sa o teba, nemusíš robiť naozaj nič, ale ty nemáš ani
toľko slušnosti, aby si neotravovala moju mamu. Uvedom si už
konečne, že na tvoje choré reči nie je nikto zvedavý.“
Slzy mi tiekli prúdom po lícach a kvapkali na stôl. Bez hlasného
plaču, bez skrivenej tváre. Už som bola trénovaná. Jednoducho len
oči plakali, všetky ostatné prejavy zúfalstva boli pre Ota len teatrál-
nou hystériou. Slzy ho tiež dráždili, no tie som nevedela zastaviť.
Nikdy, naozaj nikdy ho nedojali. Nikdy sa nezľakol, že to asi
prehnal, nikdy ma k sebe nepritúlil, neobjal ma a nepohladkal.
Nikdy v živote som ho nepočula povedať „prepáč, spravil som chy-
bu“. Oto chyby nerobil!
„A prestaň už revať. Ježiši, ty vážne nie si normálna.“
Odlomil sa ďalší kus mojej duše a padal do čiernej diery. Celá
moja duša bola v tom čase už len jednou obrovskou čiernou die-
rou. Jediným svetlým bodom v mojom živote bol Adam.
S odstupom času si myslím, že to bolo vlastne nelogické. Ne-
spočetne veľakrát mi v období najväčšieho zúfalstva, beznádeje
a bezmocnosti napadlo, že mám tisíc dôvodov Adama nenávidieť.
Tisíckrát mi totiž Oto vtĺkal do hlavy, že mojou jedinou povinnos-
ťou je starať sa o dieťa. Že sa skončili časy potulovania sa po von-
ku, stretávania s kamarátmi, výletov, kina, divadla, koncertov, zá-
bavy, dovoleniek, cestovania, dobrodružstiev, plánov. Ak žena po-
rodí, z dôvodov, ktorým rozumel len on, na toto všetko musí v tej
chvíli zabudnúť a myslieť už iba a len na dobro svojho dieťaťa.
140
Čistá nuda
Keby som dieťa nemala, nemusela by som sa podrobiť týmto

pravidlám nalinkovaným Otom. Nemohla som si pomôcť, tá myš-
lienka mi veľakrát skrsla v hlave. Keď sa Adamko večer najedol
a okúpal a voňavého a unaveného som ho uložila do postele, na-
padlo mi, čo by som asi tak robila, keby som ho nemala. Nič po-
užiteľné som nevygenerovala. Veľmi, naozaj veľmi som ho chcela
a ani Otovo citové vydieranie nezmenilo môj vzťah k nemu.
Zbožňovala som jeho smiech, jeho neuveriteľné, úžasné detské

otázky, obdivovala som chuť, s akou vyhľadával a učil sa „ťažké“
slová ako pyramída či zaujímavá stavebnica. Hrdo som s ním
kráčala ruka v ruke po ulici, učila vyliezť na čoraz vyššie prelie-
začky, rozhojdať sa na hojdačke, bicyklovať či plávať. Bol múd-
ry, veľmi učenlivý a zvedavý. Rástlo z neho útle chlapča s blon-
ďavými vlasmi a rozžiarenými očami. Tie vždy bezpečne indiko-
vali jeho stav, keď lesk stratili, bolo jasné, že do dvanástich hodín
bude chorý.
Myslím, že pre každú normálnu matku je obzvlášť malé dieťa
čosi, okolo čoho sa točí celé jej uvažovanie. Pre mňa bol Adamko
nielen to najdôležitejšie v mojom živote, no keď sa teror zo strany
Ota zostroval, stal sa pre mňa jediným dôvodom, pre ktorý sa
ešte oplatilo žiť. Adam bol tiež dôvodom, prečo som napokon nie-
čo spravila.
Denis: Čo si spravila?
Hľadala som chybu v sebe. Veď Oto mi opakovane vysvetľoval,

že to je jediné východisko z mojich stavov, pre neho nepochopiteľ-
141
ných. Ešte dva roky malo trvať, kým som si vôbec pripustila myš-
lienku, že chyba môže byť aj niekde inde, a začala som ju hľadať.
Ešte ďalšie dva roky som sa pokúšala o „bezbolestné“ riešenie, no pri-
tom som sa dostávala do čoraz väčšej ekonomickej závislosti od Ota,
čo používal na ďalšie rafinované citové a psychické vydieranie.
Nezarábala som ani korunu, aj keď fakticky som prevádzko-
vala vlastnú agentúru. „A načo potrebuješ peniaze?“ čudoval sa
Oto, keď som opäť raz otvorila otázku mojej finančnej nesamo-
statnosti. „Čo potrebujeme, to predsa nakupujem ja.“
Ja som pritom vôbec nemala prehľad o jeho finančných trans-
akciách. Keď nakupoval techniku pre DJa, zosilňovače, mikrofó-
ny, káble, cédečká, nemal najmenší dôvod to prebrať hoci len infor-
mačne so mnou. Keď som si však pred lyžovačkou (na ktorú som
išla s Adamkom sama a ktorú Oto schválil) kúpila lyžiarky, sko-
ro ho uchytilo, ako bezprecedentne viem utrácať peniaze. A dospel
k záveru, že zveriť mi hospodárenie v blízkej ani vo vzdialenejšej
budúcnosti neprichádza do úvahy.
Občas, keď zrejme v noci na diskotéke dobre zarobil, hodil mi
na stôl veľkoryso pár tisícok. „Kúp si niečo na seba, snáď ťa aspoň
to rozveselí.“
Nerozveselilo. Rezignovala som úplne a prestala si kupovať čo-

koľvek pre seba s výnimkou zubnej kefky a vložiek. Nové handry
som nemala kam nosiť. Bola som stále len doma. Oto ma označil
za nevďačnicu.
Pokúsil sa ma však rozveseliť iným spôsobom, vzal ma so se-
bou do podniku, kde práve hrával. Že teda nech idem medzi ľudí,
keď po tom tak prahnem.
142
Čistá nuda
Bolo to totálne fiasko.

Jeho kolegovia, ktorých som videla prvýkrát v živote, žasli.
„A ty si ženatý???“ vypliešťali oči na Ota. Asi o svojej rodine
v práci veľa nehovoril. Sedeli sme asi šiesti okolo stola, oni, veselí
čašníci a servírky, plecnatí vyhadzovači, prevádzkarka, Oto a ja.
Smiali sa a chrlili veselé historky.
Vieš, ako tu minulý týždeň tá blondínka zabudla peňaženku…
Bola som s frajerom v kine na úžasnom filme…
Pamätáš sa, ako sa vtedy Braňo vymkol? To bola zábava…
Pozdravuje ťa Milka, tá z recepcie…
Kúpil som si nový televízor, fakt perfektný…
Dnes si stôl zarezervoval Fedor aj so spoločnosťou. Pripravte
sa, že bude rušno. Veď si pamätáte, čo tu stváral naposledy…
Prikyvovali, lebo si pamätali. Bavili sa, spomínali na spoločné
zážitky, na ľudí, ktorí sa v ich životoch vyskytovali, na udalosti,
celkom všedné, ktoré sa im prihodili. Mne sa neprihodilo nič. Nič,
čím by som sa zapojila do debaty. Nepoznala som ani Braňa, ani
blondínku s peňaženkou, Fedora či Milku z recepcie. Nepoznala
som ani nikoho zo svojho okolia, o kom by som im ja povedala ve-
selú príhodu. Nepoznala som vlastne vôbec nikoho. Nevedela som,
čo sa ich mám pýtať. Oni už vonkoncom netušili, čo so mnou, veď
do toho dňa ani nevedeli, že Oto má doma ženu.
Sedela som tam mĺkvo a vystrašene ako nový žiačik v triede.
Pocit izolácie od vonkajšieho sveta bol medzi týmito cudzími ľuď-
mi ešte silnejší, ako keď som bola sama doma.
Hrozne som im totiž závidela. Závidela som im, že sa môžu stre-
távať s roztopašným Fedorom, kamarátiť sa s Milkou z recepcie
a zháňať kontakt na blondínku, ktorá zapatrošila peňaženku.
143
Nepoznala som nikoho, ku komu by som mala akýkoľvek

vzťah. V prítmí nočného baru, sediac medzi ľuďmi, s ktorými som
sa nevedela rozprávať, som si uvedomila celú obludnosť svojej si-
tuácie.
Nielenže som závislá od Ota, že sa bojím otvoriť ústa, aby ma
neskritizoval, čo to zas rozprávam, a že sebavedomie sa mi už pre-
padlo do záporných čísiel, ale ja vlastne vôbec neviem, kto som.
Som zábavná? Uštipačná? Veľkorysá?
Som pracovitá alebo sa radšej ulievam?
Viem pomôcť tomu, kto to potrebuje?
Viem sa obetovať pre niekoho iného? Alebo som egoistka?
Som ignorantka alebo som empatická?
Dokážem byť drzá?
Viem si vybudovať rešpekt?
Som pomstychtivá alebo dobroprajná?
Viem prísť s dobrým nápadom a nadchnúť preň aj ostatných?
Som urážlivá? Alebo závistlivá?
Som vytrvalá?
Som šetrná alebo neviem hospodáriť s peniazmi?
Som schopná klamať?
Je niekto schopný klamať mňa?
Viem to prežiť?
Neviem.
Neviem odpovedať na žiadnu z týchto otázok. Odpovede na ne
nájde človek len v tom prípade, keď je v kontakte s inými ľuďmi.
Kto som a aké sú moje vlastnosti, zistím, len ak mám sociálne
väzby, keď sa môžem stýkať s inými ľuďmi. Ja som nevedela, kam
144
Čistá nuda
patrím, aká som, čo dokážem, aké sú moje silné či slabé stránky,

nevedela som, čo chcem, nemala som žiadne spomienky, žiadne
zážitky, žiadne očakávania.
Mala som len jeden obrovský zadúšajúci strach. Strach zo
zmätku v duši, z bezvýchodiskovosti svojej situácie, strach otvo-
riť ústa a niečo povedať a úplne najväčší strach som mala z Ota.
Registrovala som ho, ako ma sleduje, vidí moju bezradnosť

a v očiach sa mu opäť zračí triumf. Ja som to hovoril, čítala som
v jeho pohľade. Doma to ešte zopakoval aj verbálne.
„Tak to vidíš, načo by si mala chodiť von, keď si s ľuďmi aj tak
nemáš čo povedať.“
Štyri roky som silvestrovskú noc trávila sama doma. Adamko
už hlboko spal, keď vonku lietali svetlice a vybuchovali delobuchy.
Oto zasypaný konfetami o tom čase zrejme púšťal vo vychytenom
nočnom podniku Happy New Year od skupiny ABBA a pripíjal si
šampanským s rozjarenými hosťami. Keď o štvrtej v noci prišiel
domov, pretiahol ma bez ohľadu na to, že som sa bránila. Veď
predsa „čo na Nový rok, to po celý rok“.
145

Čistá Nuda

Uploaded by

Document Information

Original Title

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

Čistá Nuda

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

obalka_nuda:Layout 1 18.2.

2010 11:41 Page 1

Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o.,

Grafický dizajn a obálka: Roman Piffl

Bratislava marec 2010

„Aspoňže som nedal prednosť pozeraniu tenisu a pri-

„Aj ty si musíš dať,“ kývol Tóno na Denisa. „Domáca vý-

Ľudia si pod „reklamou“ predstavovali, ako nakrúca rých-

zadok, ktorý sa lenivo prevaľuje z jednej strany na druhú,

„Keď sa zdvihnú naraz všetci, bude problém dostať sa

Slnečníky sa začali trepotať, mnohí ich už balili, vylie-

Naozaj som pár sekúnd premýšľala, ako na takýto ná-

Vysvetlili mi to až o pár rokov neskôr psychológovia. Žiarlivosť

zaujímať, čo cítim, ale len preto, aby mi oznámil, že to, čo cítim, je

priehrada, cez ktorú sa dostávala väčšinou už len tekutá strava.

Spravil však aj neuveriteľne veľkorysé gesto, prišiel totiž

„Veď ty predsa nemôžeš dohadovať umelcov, nikoho z fachu ne-

Denis: Nie je predsa možné, aby si nikto z tvojho okolia

Ale áno. Raz do týždňa ma Oto vždy bral na zdvorilostnú náv-

„Moja mama má už svoj vek, chodievame ju navštevovať, aby

vešala svoje hlúposti. Buď taká láskavá a už ju tým nikdy neob-

Keby som dieťa nemala, nemusela by som sa podrobiť týmto

Zbožňovala som jeho smiech, jeho neuveriteľné, úžasné detské

Hľadala som chybu v sebe. Veď Oto mi opakovane vysvetľoval,

Nerozveselilo. Rezignovala som úplne a prestala si kupovať čo-

Bolo to totálne fiasko.

Nepoznala som nikoho, ku komu by som mala akýkoľvek

patrím, aká som, čo dokážem, aké sú moje silné či slabé stránky,

Registrovala som ho, ako ma sleduje, vidí moju bezradnosť

You might also like